Byzantinoslovaca VI

Byzantologický seminár A. Avenaria

Zborník k nedožitému životnému jubileu

Alexandra Avenaria

Bratislava 2017
2 Byzantino

Byzantinoslovaca
Vydáva: Byzantologický seminár Alexandra Avenaria
pri Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave

Hlavný redaktor (Editor-in-Chief): Miroslav Daniš

Redakčná rada (Editorial Board):

Miroslav Daniš, Tatiana Štefanovičová, Martin Hurbanič, Ján Lukačka, Vincent Múcska, Zuzana
Ševčíková, Václav Ježek, Eduard Neupauer, Alexander Randin, Rastislav Kožiak, Vladimír Turčan,
Ján Steinhűbel, Vratislav Zervan, Lukáš Rybár.

Zahraniční členovia (Foreign Members):

Maciej Salamon (Poľsko), Lubomíra Havlíková (Česká republika), Dimitar Dimitrov (Bulharsko),
Djura Hardi (Srbsko), Marek Meško (Česká republika), Mihailo Popović (Rakúsko)

Editori zborníka Byzantinoslovaca VI.: Martin Hurbanič

Vratislav Zervan

Recenzenti: prof. PhDr. Djura Hardi, PhD.

prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc.
Doc. PhDr. Peter Ivanič, PhD.

© 2017, Byzantologický seminár Alexandra Avenaria, Bratislava

© Graphic design: Miroslav Cipár, Peter Rybár
Vydavateľstvo STIMUL - centrum informatiky a vzdelávania FiF UK
Tlač: ExpresTlač

Adresa redakcie (Adress of the Editorial Office)

Univerzita J. A. Komenského v Bratislave
Filozofická fakulta
Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre Všeobecných dejín FiF UK
Gondova 2
P.O. Box 1
818 01 Bratislava
Slovac Republic
www.fphil.uniba.sk
e-mail: kvd@fphil.uniba.sk; hurbanic@fphil.uniba.sk
phone: 00421/2/59244314
fax: 00421/2/59339496

Publikácia vznikla s finančným prispením občianskeho združenia

Collegium Historicum. Spoločnosť priateľov histórie a humanitných vied
a Katedry všeobecných dejín FiFUK v Bratislave.

Publikácia je jedným z výsledkov riešenia projektu:

VEGA 1/0427/14 Diplomacia a riešenie konfliktov v stredoveku (7. – 13. storočie)
a vyšla s jeho finančnou podporou

ISBN 978-80-8127-201-1
EAN 9788081272011
slovaca VI 3
Obsah / Inhalt / Contents

K nedožitému životnému jubileu profesora Alexandra Avenaria

Ján Zozuľak (Nitra).................................................................................................................6

Boj lva s býkem aneb Dědictví Alexandra Avenaria

Petr Balcárek (Olomouc)........................................................................................................8

Pompa diaboli: Ján Zlatoústy proti divadlám

Peter Olexák (Ružomberok)..................................................................................................23

Longobardsko-gepidské nepriateľstvo v čase Justiniánovej vojny proti Gótom

Peter Bystrický (Bratislava))................................................................................................31

Prokopios z Kaisareie v českej a slovenskej historiografii

Martin Hurbanič (Bratislava) – Vratislav Zervan (Bratislava)............................................46

Územie Slovanov v byzantských prameňoch 6. storočia.

Sumarizácia, aktualizácia a niekoľko paradoxov
Adam Mesiarkin (Bratislava)................................................................................................59

Ku koreňom byzantskej medicíny.

Dokonalé splynutie vedy a kresťanskej teológie?
Matej Gogola (Bratislava)....................................................................................................75

Niekoľko slov o identite Slovanov, včera, dnes i zajtra

Martin Homza (Bratislava)...................................................................................................86

Prelom antiky a stredoveku na území Macedónskej republiky

na príklade žrďovo-bodných zbraní
Martin Husár (Nitra).......................................................................................................... 114

Kříž – svastika v archeologických nálezech na Slovensku a na Moravě

Lubomíra Havlíková (Praha)..............................................................................................129

Poznámky k datovaniu veľkomoravských kostolov – paradigmy a otázniky

Vladimír Turčan (Bratislava).............................................................................................143

Od ikonoklazmu k byzantskému humanizmu

Ján Zozuľak (Nitra).............................................................................................................152

Vybrané problémy filozofie Konštantína Filozofa Solúnskeho

Ľuboš Lukoviny (Bratislava)...............................................................................................159

Psellos and philosophy

Václav Ježek (Prešov).........................................................................................................178

Bohemundove výboje na byzantskom Balkáne v rokoch 1082-1083

v rámci prvej byzantsko-normanskej vojny (1081-1085)
Marek Meško (Brno)...........................................................................................................202
4 Byzantino

Emirát „Múdreho muža“. Panstvo Dánišmenda zo Sebasteie

na prelome 11. a 12. storočia vo východnej Anatólii
Adam Sitár (Bratislava)......................................................................................................228

Ján II. le Meingre, prezývaný Boucicaut, a nikopolská výprava

Jana Magdaléna Májeková (Bratislava)............................................................................258

Druhý vatikánsky koncil a obnova východného dedičstva v Katolíckej cirkvi

Andrej Škoviera (Bratislava)..............................................................................................269

Grécka slavistika. Slovania v perspektíve gréckeho historického výskumu

Katarína Derzsiová (Bratislava).........................................................................................285

REZENCIE

GOGOLA, Matej: Mandylion z Edessy. Rukou-nestvorený obraz

a jeho miesto v byzantskom umení a duchovnej kultúre..............................................291

ΠΑΝΑΓΟΠΟΥΛΟΥ, Αγγελική Γ. ΘΕΟΦΑΝΩ. Η βυζαντινή αυτοκράτειρα

της Γερμανίας. Πρέσβειρα του βυζαντινού πολιτισμού στη Δύση................................294

ZOZUL’AK, Ján: Byzantská filozofia.............................................................................296

ROZHĽADY

Cyrilometodějská a paleoslovenistická studia v Čechách

a na Moravě v letech 2005–2015
Lubomíra Havlíková (Praha)..............................................................................................301
slovaca VI 5

Prof. PhDr. Alexander Avenarius, CSc.

(* 16. máj 1942, Martin – † 26. október 2004)
6 Byzantino

K nedožitému životnému jubileu

profesora Alexandra Avenaria

Spomienka na prof. PhDr. Alexandra Avenaria, CSc. ma vracia dve desaťročia naspäť, do
obdobia, keď som ukončil štúdium na Kappodistriasovej univerzite v Aténach a začal pred-
nášať patrológiu a grécky jazyk na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte Prešovskej univerzity
v Prešove. Bolo pre mňa veľkou cťou, že sme mali spoločnú kanceláriu, v ktorej som mal mož-
nosť veľa diskutovať a ešte viac sa od neho učiť. Prof. Avenaria som nepoznal ako študent, ale
ako kolega, čo si po mnohých rokoch stále viac vážim. Ak mám byť úprimný, vtedy som ešte
nepoznal do hĺbky jeho prácu, len som vedel, že je to vynikajúci „byzantológ zo starej pražskej
školy“, ako mi pri jednom rozhovore prezradil. Bol jedným z tých, ktorí chceli zanechať žia-
kov, aby pokračovali v jeho začatej práci. A možno práve to bol dôvod, prečo ma presviedčal,
aby som sa vydal na cestu byzantológa. Jeho argument znel: „Ovládate gréčtinu a môžete skú-
mať byzantské pramene písané v gréckom jazyku. Navrhujem vám venovať sa byzantológii.“
S úsmevom som sa mu poďakoval za jeho veľkorysý návrh, ale snažil som sa mu vysvetliť, že
moje päťročné štúdium v Grécku bolo zamerané na patrológiu, resp. grécku patristiku, a rád by
som v tom pokračoval. Veľmi sa rozosmial a ja som bol v rozpakoch. Nevedel som, ako presne
reagovať, ale prof. Avenarius ma ubezpečil, že byzantológia a grécka patristika sú vedné odbo-
ry, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, a do rúk mi vložil jednu zo svojich štúdií venovanú byzantské-
mu ikonoklazmu. Po preštudovaní textu som si uvedomil, že má naozaj pravdu. Tento moment
sa stal impulzom môjho hlbšieho záujmu o byzantské štúdiá, ale zároveň aj priateľstvom s vá-
ženým profesorom, ktorý bol nielen výborným byzantológom, ale aj vynikajúcim človekom.
Prof. Alexander Avenarius sa výrazne pričinil o zriadenie katedry byzantológie na Pravo-
slávnej bohosloveckej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, kde sa habilitoval za docenta
a  bol menovaný za profesora. Vo svojej inauguračnej prednáške presvedčivo prezentoval
široký záber znalostí nielen v oblasti byzantológie, ale aj v iných príbuzných vedných odbo-
roch. Veľkosť jeho celoživotného diela v niekoľko stránkovom posudku predstavila prof. Rů-
žena Dostálová z Prahy, ktorá takýmto spôsobom vyjadrila veľké uznanie jeho celoživotné-
mu vedeckému dielu. Nielen ja, ale všetci prítomní na inauguračnej prednáške prof. Avenaria
pochopili, že v slovenskom i medzinárodnom vedeckom priestore ide skutočne o významnú
osobnosť, ktorá sa nezmazateľne zapísala do slovenských vedeckých kruhov. Bolo by možné
veľa hovoriť o jeho vedeckej práci. Tú však budú hodnotiť rôzni autori vo svojich štúdiách,
ktoré sú publikované v tomto vedeckom zborníku venovanom jeho pamiatke.
Na záver by som chcel vyzdvihnúť ešte jeden aspekt prínosu prof. Avenaria, o ktorom
zo skromnosti nehovoril. Raz ma pozval na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského do
slovaca VI 7
Bratislavy s úmyslom zoznámiť ma so svojimi študentmi, na ktorých bol veľmi pyšný. Chcel
ich inšpirovať k učeniu sa gréckeho jazyka, aby sa z nich stali dobrí byzantológovia. Touto
návštevou začala moja spolupráca s katedrou klasickej a semitskej filológie na tejto univer-
zite, ktorá vyústila do vydania prvého grécko-slovenského a  slovensko-gréckeho slovníka
a učebnice gréckeho jazyka. S jeho morálnou podporou som sa odhodlal na tento počin, hoci
práca na zostavení slovníka bola zdĺhavá a náročná, pretože na Slovensku dovtedy neexis-
toval tematicky príbuzný slovník, ktorý by poslúžil ako základ. Cieľom zostavenia slovníka
bolo zvýšiť záujem o grécky jazyk a štúdium byzantológie, ktorá má nezastupiteľné miesto,
pretože Byzancia významnou mierou ovplyvnila spoločenské a  kultúrne dianie na území
dnešného Slovenska prostredníctvom písma, kultúry a umenia, ktoré na územie Veľkej Mora-
vy priniesli Konštantín Filozof a Metod. Je až neuveriteľné, že moja vedecká práca v oblasti
byzantskej filozofie a gréckej patristiky pokračuje na univerzite, ktorá nesie meno Konštantí-
na Filozofa, a je úzko prepojená s byzantológiou. Navyše, spolupráca s Avenariovými žiakmi
ma nakoniec predsa nasmerovala k byzantológii, ako si želal sám pán profesor. Nech sa jeho
odkaz zachováva a prenáša ďalším generáciám.

prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD.

8 Byzantino

ˇ
Boj lva s býkem aneb dedictví
Alexandra Avenaria

Petr Balcárek (Olomouc)

Tato studie se snaží zachytit pohyb a kořeny tématu zápasu lva a býka, který se dostává
do zorného pole prostoru karpatské kotliny (Kárpát-medence). Vybrali jsme si terminologii
akulturační, kterou se pokusíme uplatnit i na klasifikaci podmínek šíření symbolu bojujícího
lva a býka. V rámci akulturace se pokusíme představit migrující symbol, odkazující přede-
vším na antagonistické síly, a podívat se na jeho proměnu, stupně šíření, přijetí; budeme tedy
pracovat s termíny rezistence, difuze a akulturace. Položíme si otázku o způsobech transfor-
mace metafyzické symboliky v nesymbolický pojem a jeho postupný zánik.

Úvod
Dynamiku života a  jeho dualistické protiklady často pociťují dokonce i  lidé, kteří se
obvykle nezamýšlejí nad probíhajícími životními událostmi a  nehodnotí je. Nejen dnešní
žurnalisté, ale i lidé v minulosti mnohdy vnímali výsledky událostí lidského života jako hod-
notové protiklady a pak je vyjadřovali v náboženských a filosofických systémech.
Symbol protikladu vyjádřený zápasem lva a  býka se zdá být dnešnímu člověku na hony
vzdálen, pravděpodobně kvůli vzácnému výskytu těchto zvířat anebo také ojedinělému svě-
dectví o  takovýchto setkáních. Snad je dnes ještě vzácnější vzhledem k  nemožnosti vidět
takovýto zápas, pozorovatelný snad jen na několika místech zeměkoule. Zdá se však, že
symbol zápasu lva a býka je autochtonní jen v oblasti starověkých kultur, v kolébce lidské
civilizace. Vychází z prostředí přírody a jako obecně srozumitelný symbol se dostává na krá-
lovské pečetní válečky, gemy, šperky, nebo dokonce monumentální reprezentativní zakázky.
Zápasy lva a býka za účasti velkého publika byly obdivované v královských zahradách staré
Persie, Říma i Byzance. Ještě v Cařihradě se konaly zápasy se lvy nejen v hipodromu, ale
i v císařských nebo městských zahradách.1

Autochtonní prostředí
Vznik symbolů zápasů lva a býka se pravděpodobně poprvé objevuje již jako symbol pro-
tikladu u fénické, achaimenovské nebo staroperské říši, kde reprezentuje zobrazení duality
dvou světových sil v podobě zápasu býka a lva na život a na smrt.

1 MAGUIRE, H. – WOLSCHKE-BUHLMANN, J. – LITTLEWOOD, A. (Ed.): Byzantine Garden Culture, Wa-
shington, D. C. 2002. Viz též recenze BALCÁREK, P., in: Byzantinoslavica, 61, 2003, s. 305–308.
slovaca VI 9
Jak je patrné, Féničané i staří Řekové užívali tento symbol na gemách, nošených jako
apotropaion na hrudi, na prstenech, nebo jako pečetidla, a některé nejstarší doklady tohoto
zobrazení sahají až do 8. století př. Kristem.2 Již na válečkových pečetích spojených s asyr-
ským obchodem máme zobrazení zápasícího lva a býka v hieratickém postoji. Jde o králov-
skou nebo městskou pečeť, datovanou kolem 3200 př. Kr.3

Obr. 1 Rozvinutý plášť královské nebo městské pečeti, cca 3200 př. Kr.

V monumentálním umění se nám však zachovaly příklady z pozdější doby. Známá staro-
zákonní postava perského krále Dáreia I. (viz např. Nehemjáš 12, 22), zakladatele hlavního
města perské říše Persepolis, nám zanechala hned několik příkladů mistrovsky provedených
mělkých reliéfů, které zápas býka se lvem zobrazují v impozantních rozměrech na schodiš-
tích paláce v Persepolis (jsou široce datované od 520 do 440 př. Kr).

Obr. 2 a 3 Plastika, mělký reliéf hradního paláce v Persepolis, cca 520–440 př. Kr.

2 http://www.beazley.ox.ac.uk/gems/scarab/scarab39.htm (staženo dne 17. 3. 2017).

3 Informace jsou převzaty z Biblického muzea v Jeruzalémě, zobrazení 1 (BLMJ Seal 237).
10 Byzantino

Obecně přijatá interpretace tuto zoomorfní symboliku vykládá jako symbol dobrého
a zlého, slunce a měsíce, světla a tmy, apod.4 Obě zvířata tvořila společně, ale i samostatně,
významnou ikonografii v staroíránském panteonu; samotný býk byl vytesán na sloupech při
vstupu do paláce a měl tudíž apotropaickou roli, lev na dalších předmětech měl pak prav-
děpodobně roli a hodnotu královské důstojnosti. Někteří badatelé dokonce tuto zoomorfní
symboliku interpretují astrologicky jako symbol zvěrokruhu souhvězdí Býka a Lva.5
Pokračování a  šíření tohoto symbolu bylo zřejmě způsobeno východním tažením Ale-
xandra Velikého (356–323 př. Kr.), jehož obchodní i kulturní vliv propojil Asii s Evropou
a Afrikou. Vůdčí roli při migraci symbolu poté hrály dálkové karavanní cesty – např. hedváb-
ná cesta, na jejichž odbočkách tepal čirý ruch – s významnými městy, oázami, obchodními
centry, jako byla Palmýra, sídelní město královny Zenóbie, nebo hlavní centrum byzantské
provincie Mezopotámie Amida či pohraniční pevnost Dura Európos.6
Nyní se dostáváme do pannonského prostoru karpatské kotliny. Jak víme již z dob výzkumu
Antonína Salače (1915), Pannonie byla osazována často jednotkami z provincií Orientu, resp.
Sýrie, Mezopotámie nebo Palestiny. Tomu nasvědčuje letmý pohled např. do lapidária Podu-
najského muzea v  Komárně nebo jakéhokoliv muzea v  maďarské Pannonii, kde nacházíme
oltáře, dedikační stély a sarkofágy zasvěcené orientálním, maloasijským a syrským božstvům.
V sídle 13. zdvojené legie ve městě Apulum, v centru Daciae Apulensis (dnešní rumunská
Alba Iulia), byly zaznamenány orientální vlivy na zmíněných předmětech a  různých jiných
dokladech. Časté je např. zobrazení lva vítězícího nad býkem na funerální plastice, na téměř
desítce volných plastik v místním lapidáriu a muzeu, které datuji široce do období cca 90–150
po Kr. Také Legio XVIII Gemina byla tvořena vojáky z orientálních provincií, Sýrie či Palesti-
ny. Právě tito byli určitým způsobem motivováni, aby si pokládali na hrob lva jako vítěze. Jde
o hieratické, mnohdy rustikální volné zpracování, často mnohonásobně zdůrazňující vůdčí roli
lva. Je patrné, že záhrobní život a naděje ve vítězství byla poměrně hojně doložená na zdejších
náhrobcích. Některé podoby býka mají výraz telete, nebo dokonce kozy či antilopy.

4 GODARD, A.: Art of Iran. London 1965, obr. 47, s. 112; PRADO-VILAR, F.: Circular Visions of Fertility and
Punishment: Caliphal Ivory Caskets from al-Andalus. Muqamas, 14, 1997, s. 19–41. DUSINBERRE, E.: Aspects of
Empire in Achaemenid Sardis. Cambridge 2002, s. 278, kde na válečkové pečeti lva představuje slunce a býka měsíc.
5 BUNT, C.: The Lion and the Unicorn in Antiquity. Antiquity, 4, 1930, s. 425–437; HARTNER, W.: The Earliest
History of the Constellations in the Near East and the Motif of the Lion-Bull Combat. Journal of Near Eastern Studies, 24, 1965,
1–2, s. 1–16, a obr. 1–XVI. Srovnej též jeho On the Origin of the Zodiacal Constellations. Vistas in Astronomy, 36, 1993, s. 181.
6 ROSTOVTZEFF, M. M. Caravan Cities. Oxford 1932; teprve po těchto studiích mohl vybudovat své monumentální dílo The Social
and Economic History of the Roman Empire. Oxford 1926 a The Social and Economic History of the Hellenistic World. Oxford 1941.
slovaca VI 11

Obr. 4, 5, 6, 7 Římská funerální plastika. Lapidárium

a muzeum města Alba Iulia, cca 90–150 po Kr.

Nelze neučinit možná odbočku a  nepřipomenout si příběh perského velkošáha Bahrá-

ma V. řečeného Gór (421–439), který je popsán v mnoha literárních zdrojích a je doložen na
mnoha písemných a výtvarných památkách podnes.

Obr. 8, 9 Byzantská hedvábná tkanina z cca 8.–9. stol.,

přídeští karolínského evangeliáře Cim 2, Metropolitní kapitula, Praha

Můžeme se tak pozastavit u  pražského hedvábí z  přídeští karolínského kodexu Cim 2

metropolitní kapituly, jímž jsem se již krátce zabýval a k němuž chystám obšírnější studii.
Jestliže zobrazení jezdce je nepochybně ilustrací příběhu velkošáha Bahráma V., na pražské
látce ovšem nevidíme zcela jasně popis příběhu, který se nám zachoval v různých literárních
pramenech.7 Jak jsem již naznačil, může jít i o jiné téma. Gór (persky „osel“) je přízvisko, jež
bylo velkošáhovi dáno později za heroický počin, prostřelení divokého perského osla šípem.
Jak je patrné na příkladech níže, král však býval zobrazen jako lovec s mnoha zvířaty (oslem,
kanci, antilopami, kozorožci). Pokusím se tedy otevřít otázku, zda na hedvábí Cim 2 nemohl
být zobrazen lev a býk. Na dalších příkladech spojených s pražskou látkou, které uvádím jako
analogické, také není zcela patrné, zda jde o divokého osla nebo býka.

7 Život Bahrana Góra viz MECHTHILDE, P.: Der arabische Bahran-Roman. Untersuchungen zur Quellen und
Stoffgeschichte. Berlin–New York 1974, s. 9n.
12 Byzantino

Obr. 10 Lov Bahráma V. Góra, mísa.

Muzeum islámského umění, Berlín, 7. století

Obr. 11 Lov Bahráma V. Góra, mísa. Ermitáž,

Petrohrad, Ruská federace, 7. století

Obr. 12 Lov Bahráma V. Góra, mísa z kolekce

Mohsen Foroughi (1907–1983), 7. století8

8 Katalog výstavy 7000 d‘art en Iran, octobre 1961 – janvier 1962, Paris, Petit Palais, sous le haut patronage de
slovaca VI 13

Obr. 13 Lov Bahráma V. Góra, mísa. Soukromá sbírka, cca 7. století.

Obr. 14, 15 Lov Bahráma V. Góra, Metropolitní muzeum, New York, cca 5.–7. století

Pražská hedvábná látka bude zřejmě byzantská, pocházející z východního Středomoří. Právě
zde je téma smrtelného nepřítele Byzantinců, uchvatitelů Pravého kříže z Jeruzaléma – Perša-
nů obsaženo, christianizováno a dle Rudolfa Chadraby dostává výraz reinterpretatio christiana.9
Vznik tohoto christianizovaného motivu hledejme v syrském křesťanském prostředí. V Sýrii má
zřejmě původ traktát Timothea z Gazy (5.–6. stol.) Peri zoón, který nám částečně vysvětluje do-
bové vidění těchto dvou zvířat. Krev býka je nazvána jedem a smrtí10 a jako skutečný protiklad je
viděna eucharistická krev. Tento příklad známe z nedávno zveřejněné kamenné desky z křesťan-
ského byzantského chrámu ze Sýrie nebo Palestiny, který jsem publikoval společně s další deskou

S.M.I. le Chahinchah et le général de Gaulle.

9 BALCÁREK, P. – CHADRABA, R.: Mluva obrazů. Olomouc 2016.
10 Peri zoon, in: BODENHEIMER, F. S. – RABINOWITZ, A. (ed.): Collection de travaux de l’Académie interna-
tionale d’histoire des sciences, vol. 3, Paris – Leiden, 1949, s. 35.
14 Byzantino

s byzantským monogramem; šlo o doposud neznámou ikonografii na západě hojné piety peliká-
na.11 Reinterpretatio christiana spočívá take v tom, že zatímco v mithraismu Mithras tauroktonií
obětuje býka jako symbol života a světa, v křesťanství se obětuje sám Kristus Bůh za život světa.

Obr. 16 Kamenná deska nízkého reliéfu, obklad ikonostasu;

syrsko-palestinská rustikální práce, 5.–6. století

Obr. 17, 18 Mozaika, podlaha paláce umajjovského vládce Hišáma,

Chirbat al-Mafdžar u Jericha, Izrael

Aloisem Musilem objevený raně islámský Hišámův palác v  Chirbat al-Mafdžar u  Je-
richa12 nám uchovává dvě byzantské mozaiky datované kolem roku 74013 a  zpodobňují-

11 BALCÁREK, P.: Two Byzantine Slabs of Near-Eastern Origin. A New Contribution to Byzantine Iconography.
Byzantinoslavica, 70, 2012, 1–2, s. 132–139.
12 MUSIL, A.: Ḳuṣejr ‘amra und andere Schlösser östlich von Moab: topographischer Reisebericht. Sitzungsberich-
te der kaiserlichen Akademie der Wissenschaften. Philosophisch-Historische Classe 144, Abh. 7. Wien 1902.
13 HAMILTON, R. W.: Walid et ses Amis. Une tragédie Omeyyades. Oxford 1988; SOUCEK, P.: Trône de Salo-
slovaca VI 15
cí podobné téma, ale interpretované dvorním umajjovským prostředím. Je zřejmé, že téma
a ikonografie se dostaly do islámského prostředí z byzantského umění. Na mozaikách vidíme
zobrazení jak lva, tak i býka nebo gazely.14 Také v izraelských synagogách nalézáme běžně
řecké nápisy, podobně jako v  islámském dvorním paláci, jelikož šlo o  práci byzantských
mozaicistů.
Monastýr Geghardavank je jeden z nejzachovalejších arménských monastýrů a je zná-
mý svými skalními poustevnickými celami a kaplemi; byl zasvěcen arma Christi, svatému
Longinovu kopí. Jak napovídá patrocinium, celý komplex odkazuje svým charakterem a za-
svěcením na jeruzalémskou tradici. Zápas lva a býka je zde vytesán nad portikem chrámu
Bohorodičky na konci 12., nejspíše však na přelomu 12. a 13. století. Lev je hieraticky mno-
honásobně větší než býk a také ční nad býkem, což byla ještě v antice univerzální známka
vítězství. 15

Obr. 19, 20 Mělký reliéf nad portikem kostela zasvěceného Bohorodičce,

12.–13. století, Geghardavank, Arménie

Zdá se, že ve  13. století bylo téma zápasu těchto zvířat obecně srozumitelné a  patřilo
k  běžnému uměleckému ztvárnění, jako např. na miniatuře rukopisu evangeliáře, ilustro-
vaného v Hromkle pro katholika Konstantina I., z let 1248 až 1267, nyní v Chester Beatty
Library v Dublinu.1616

mon – Salomon bain: Modèle ou métaphore. Ars Orientalis, 23, 1993, s. 109–134; HAMDAN, T.: Réhabilita-
tion du Palais d’Hisham à Jéricho, in: MANISCALCO, F. (ed.), Tutela, Conservazione e Valorizzazione del
Patrimonio Culturale della Palestina. Napoli 2005, s. 179–188; TARAGAN, H.: Atlas Transformé – Interpré-
tation des ‘chiffres à l’appui’ dans le palais des Omeyyades à Khirbat al-Mafjar. Est et l’Ouest, 53, 2003, s.
9–29; WHITCOMB, D.: Khirbat al-Mafjar revisité: La preuve en céramique. Bulletin de l’American Schools
of Oriental Research, 271, 1988, s. 51–67.
14 RUNCIMAN, S.: Khirbat al Mafjar. An Arabian Mansion in the Jordan Valley. The Burlington Magazine, 1960,
102 (683), 1, s. 82–82.
15 BURCHARD, B.: Arménie. Tři tisíce let dějin a kultury. Praha 1976, s. 72; LOUNG, D. M.: Armenia. Cradle of
Civilization, London 1970, obr. 77.
16 Ms. No. 558, fol. 13v.
16 Byzantino

Obr. 21 Část ilustrace miniatury evangeliáře (Ms. No. 558 fol. 13v.)
ze 13. století, Chester Beatty Library Dublin, Irsko

Na území Arménie se dá předpokládat přímá inspirace z perské říše, znalosti Persepolis,

ale také vazba na křesťanskou byzantskou provincii Palestinu, jelikož v té době se v Jeruza-
lémě budovaly velké arménské stavby, např. monastýry. O velkém počtu poutníků i usedlých
Arménců svědčí rovněž velké arménské hřbitovy.
Podobný příklad lva a býka, vytesaný v tmavém bazaltu, pochází ze starověké a byzant-
ské Amidy (dnes Diyarbakir v Turecku), kde ho nalézáme v syrském nebo syro-jakobitském
kostele Bohorodičky pravděpodobně ze stejného období.

Obr. 22 Plastika na syro-jakobitském kostele Bohorodičky,

cca 12.–13. století, Diyarbakir, Turecko

Nyní se podívejme zpět do prostoru karpatské kotliny. I  když k  tomuto zoomorfnímu

antagonismu neznáme literární zdroj (v latinské, arménské ani žádné jiné redakci Fyziolo-
ga), toto téma nalézáme na fasádě uherského katedrálního chrámu svatého Michala (1250–
1291)17 v Albě Iulii – jde o mistrovsky provedenou skulpturu na jižní apsidě kostela zřejmě z druhé

17 Katedrála byla postavena kolem roku 1009. Současná podoba je z doby po mongolské invazi, po roce 1250.
DRAGUT, V.: Dictionar enciclopedic de arta medievala romaneasca. Bucuresti 1974, s. 14–15; VATASIANU,
V.: Istoria artei feudale in tarile Romine. vol. 1. Bucuresti 1959, s. 48–58, zvl. s. 54–55; OPRESCU, G.: Istoria
artelor plastice in Romania. Bucuresti 1968, s. 134; ERNTZ, G.: Die Baukunst Transsilvaniens im 11.–13.
slovaca VI 17
poloviny 13. nebo počátku 14. století. Tato katedrála těžila hojně jak z byzantské ikonografie, tak
z románského symbolismu, a odkazuje proto nejen na světské umění Cařihradu přenesené do Sicí-
lie a Francie křižáky, ale i na alexandrijského Fyziologa. Vedle katedrály byla vykopána byzantská
rotunda a bazilika, sídlo pravoslavného biskupa Hierothea, který měl tuto stavbu v těsné blízkosti
současné románské katedrály do doby latinské anexe. Baziliku postavil zřejmě Iula (maďarsky
Ghyula), místní pravoslavný kníže.18 Zřejmě vyspělá francouzská, anebo tzv. lombardská dílna
z druhé poloviny 13. či poč. 14. století nám zanechala obraz zvířecích těl v hieratickém a statickém
ustrnutí, odkazuje však pravděpodobně na jejich zápas. Známe i další příklad stejného zpracování
tohoto tématu, na centrální stavbě jižní apsidy, nicméně z toho dnes máme pouze torzo.

Obr. 23 Plastika na jižní straně latinské katedrály sv. Michala,

Alba Iulia, Rumunsko, 13.–14. století

Další byzantinismy na katedrále svatého Michala v Albě Iulii se nalézají v  horní části
fasády, koruny, např. ikonografie Narození.

Obr. 24 Mělká plastika Narození Páně, latinská katedrála sv. Michala,

Alba Iulia, Rumunsko, 13.–14. století

Jahrhundert. Acta Historiae Artium Academiae Scientiarum Hungaricae, 14, 1968, s. 3–48.
18 POP, I. A. – NICOLAE, J. – PANAITE, O.: Sfântul Ierotei, episcop de Alba Iulia (sec. X). Alba Iulia 2010.
18 Byzantino

Na uherské katedrále nás téma udivuje nejen svou vysokou kvalitou, ale především uži-
tím tématu, i když není jasné, zda umělec chápal téma jako zápas a vítězství lva. Zadavatel
zřejmě ano, jelikož z jednoho exempláře a dalšího torza výzdoby křestní centrální kaple se dá
odvodit, že symbolika byla chápána jako aluze na znovuzrození a křest.
Alexandrijský Fyziolog nám antagonismus nevysvětluje a tato dvě zvířata nestaví do pro-
tikladu, jak to dělá například mnohem starší Ezop v Bajkách. Je jen otázkou, jaký latinský
literární zdroj byl na uherské katedrále užit.
Valašský palác Mogoșoaia u Bukurešti, známý především z literárně zaznamenaných pa-
mětí kněžny Marthe Bibesco19 a postavený v letech 1698–1702 jedním z posledních ucho-
vávatelů byzanstké tradice, knížetem Constantinem Brâncoveanu, měl v rámci sídla vlastní
kostel, vybudovaný v roce 1688. V tomto zámeckém kostele byl postaven dřevěný, bohatě
vyřezávaný ikonostas nízkého balkánského typu.

Obr. 25 Dřevěná mělká řezba, část ikonostasu

z kostela zámku v Mogoșoaia, kolem r. 1688, Rumunsko

Na jeho stěně je v nízkém reliéfu mistrovsky zpodobněn zápas lva a býka (spíše telete). Zdá
se, že autor pochopil symboliku a měl snahu, podobně jako u amidského reliéfu, zachytit dyna-
mičnost scény. Na scéně je také patrná vinná réva a její úponky, antipod krve býka, odkazující
na křesťanský text Timothea z Gazy. Z této doby se v rumunských zemích šířil byzantinismus
(nebo helénismus) především ze školy sv. Jiřího nebo sv. Sávy v Bukurešti či z okruhu učeného
metropolity Antima Ivireana (1650–1716).20 Umění Brâncoveanů, podobně jako umění knížat
Cantacuzino, představuje poslední výkvět vysokého byzantského umění reprezentativního typu,
ovlivněného především donátory, nejen štědrými, ale i vzdělanými sponzory a milovníky umění.
Další chronologické sledování nitky symboliky zápasu lva a býka i porozumění tradici
zápasu mezi lvem a  býkem je velmi obtížné. Přijetí nebo pochopení symbolismu se zřej-

19 ELIADE, M.: Marthe Bibesco and the Meeting of Eastern and Western Literature in Symbolism, the Sacred and
the Arts. New York 1986; SUTHERLAND, C.: Enchantress: Marthe Bibesco and her World. New York 1996.
20 BALCÁREK, P.: Postavy alegorie Moudrosti v  rukopisech privilejí z  18. století (Collectia diplomatice 34
a Coll. Suluri 92) z knížecí kanceláře v Bukurešti, in: GHEORGHE, M. E. – KYSUČAN, L. (ed.), Rumunská
kultura a jazyk v českých zemích. Olomouc 2009, s. 87–102.
slovaca VI 19
mě ztrácí. Napomáhá tomu neporozumění tradiční symbolice a hojné šíření sice mistrovsky
a umělecky kvalitních, nicméně symbolicky bezobsažných mnohonásobných zpracování to-
hoto tématu.
Na západě se téma zápasu býka a lva šířilo mnohdy jako dekorace, nejčastěji na barok-
ních textiliích a goblénech, např. z dílen Královské goblénové dílny v Beauvais nebo Les
Gobelins. Masově se šířila témata zápasů nejen v malbě a kresbě, ale i v grafice, např. z dílny
Jeana-Baptista Oudryho (1686–1755), Théodore Géricaulta (1791–1824) nebo na malbách
Eugène Delacroix (1798–1863).

Obr. 26 Grafický list, mědirytina, Hendrik Hondius, kolem r. 1600

Grafický list H. Hondiuse (cca 1573–1649), zobrazující zápas lva s býkem, však věnu-
je zájem spíše nezvyklosti tématu (doposud tato témata nebyla v západoevropském umění
zpracovávána), gradaci světla a stínu či hře svalů bez ohledu na symboličnost (lev je např.
zobrazen pod býkem jako poražený).
Obliba zápasu zvířat byla po 17. a 18. století univerzální a týkala se všech možných tvorů
již zcela bez ohledu na případnou symbolickou stránku a poselství, přičemž se zaměřova-
la výhradně na formální zpodobnění uměleckých kvalit ve zpracování divácky atraktivního
žánrového tématu.
Příklad k pozastavení a rozloučení se symbolizmem si můžeme vybrat česko-německého
malíře Gabriela Cornelia von Max (1840–1915). G. C. von Max, který byl mj. absolven-
tem pražské akademie umění a zanechal nám celou řadu děl, nezvyklých a melancholických,
v nichž se však snažil postihnout a více či méně úspěšně vyjádřit hloubku tématu, často hle-
daje významovou rovinu díla v lidském soucitu s utrpením. Von Max se snažil zachytit tra-
gický zápas lidské slabosti s touhou po něčem vznešeném; jeho ženy jakoby hledaly ztracené
nebo nedosažené životní štěstí. Častá jsou náboženská, metafyzická témata nebo dramatické
zvířecí osudy, v kterých nalézá nejen paralelu s lidským světem, ale i neokázalý soucit, a kte-
ré pak dokreslují metafyzický rozměr díla.
20 Byzantino

Obr. 27 Olej na plátně, autor G. Cornelius von Max, kolem r. 1900

Jeho lev a bílý arabský plnokrevník však již hovoří k diváku jinou řečí a na mnoha úrov-
ních: odkazují nejen na prvoplánovou exotičnost a neobvyklost, ale svým novým symboliz-
mem – poukazem na zákeřně napadeného ušlechtilého tvora s jeho melancholickou opuště-
ností – ostře kontrastují dramatickým a fatálním osudem.
Nová interpretace těchto antagonistických sil užívá již nového symbolismu. V newyor-
ském finančním centru Wall Street byla 21. 12. 1989 slavnostně vztyčena bronzová socha
Útočícího býka (Charging Bull), jako symbol prosperity amerického finančního kapitálu.
Stala se postupem času symbolem, ikonou prosperity a turistickou atrakcí. Avšak v noci na
31. 3. 2017, před Mezinárodním dnem žen, byla před mohutnou sochu býka instalovaná malá
bronzová socha Statečné dívky (Fearless Girl), odlitá do ztraceného vosku Kristenem Visba-
lem. Radnice dala povolení k vystavení sošky na jedenáct měsíců. 21

Pokud se vrátíme zpět, k symbolickému chápání tématu lva a býka, zdá se, že se v ruském
umění (na rozdíl od kavkazského) neobjevuje. Proč např. chrám sv. Dimitrije ve Vladimíru,
chrám sv. Jiří v Jurjevě Polském ve Vladimírské oblasti, ani celá vladimírsko-suzdalská škola
plastiky 12.–13. století nezná symboliku lva a býka? Je totiž zastoupena orlem a býkem, nebo
orlem a lvem, kde však dominantní prvek tvoří orel. Ruské umění podobně jako jihoitalská
plastika odkazuje totiž svými kořeny na inspiraci v islámské symbolice a ikonografii, která
ale již není předmětem našeho pojednání.

Závěrem
Prezentací tématu boje mezi lvem a býkem se tato studie snažila poukázat na jeho cesty di-
fuze, výhradně tvořené helénistickým prostředím starověku nebo Byzance. Původně orientální,
autochtonní symbol, vytvořený jako metafyzická veličina v prostředí, z kterého symbol vzešel,
se objevuje společně s orientálními kulty římských vojáků i v Pannonii, resp. Dácii. Na dálko-

21 https://en.wikipedia.org/wiki/Charging_Bull (staženo dne 17. 2. 2017).

slovaca VI 21
vé cestě z Východu pak zase vidíme, jak tento symbol migroval, a to nejprve na literární půdu
antiochijské školy v syrském a palestinském prostředí, kde se christianizuje, dostává křesťan-
ský význam, interpretaci. V  kulturních tvůrčích centrech tehdejší Palestiny, Sýrie, Arménie či
Mezopotámie se poté objevuje již plně christianizován. Odtud vede jeho cesta opět do latinské
románské katedrály v Albě Iulii. Jestliže je přijat, jde výhradně o špičková kulturní centra své
doby, bez rozdílu náboženství. Spíše odkazuje na příslušnost k určité kultuře, vědomí a poznání,
než k denominaci. Není jen náhodou, že poslední ukázka pochází z oblasti poslední helénistické
kulturní oázy, uchovávané knížaty Cantacuzino. Nakonec, ztráta kontinuity symboliky nastává,
když je opuštěn metafyzický rozměr, chápání světa jako symbolu. Symbolická stránka zápasu se
ztrácí, téma je viděno jinou perspektivou, s jinými hodnotami, zaměřenými na diametrálně odliš-
né formální hodnoty uměleckého projevu. Nakonec u rytíře von Max je vyčerpáním významové,
symbolické a obsahové výpovědní složky díla opět hledán hlubší význam, sice již se zcela jiným
zvířetem, koněm, ale i s jinými výrazovými prostředky. Symboličnost je vyjadřována pomoci
sfumata, kontrastu ponuré zamlžené melancholicky tiché krajiny a dynamické dramatické scény.

Alexander Avenarius byl nejprve docentem (1998), poté profesorem (2002) oboru pra-
voslavné teologie na Pravoslavné bohoslovecké fakultě Prešovské univerzity v Prešově. To
předpokládá jistě znalosti jak pravoslavné teologie a byzantologie, tak i slavistiky, především
na tehdejší PBF. Jeho mistrovská interpretace staroslověnských literárních památek (Vita
Constantini a Vita Methodii) doposud nebyla překonána. Jeho společenský a vědecký přínos
však zdaleka přesahoval tuto jeho pedagogickou společenskou roli.
Avenarius užíval pojmy autochtonní jevy, difuze, akulturace, inkulturace nebo rezistence,
které jako první v Československu používal k všeobecné nelibosti historiků nejen ve své kan-
didátské práci Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI.–XII. storočí (Veda, Bratislava
1992), ale i v dalších studiích, publikovaných v periodikách.22 Jestliže dnes se jeho odkaz
na Slovensku ujal v podobě byzantologického pracoviště při katedře všeobecných dějin Fi-
lozofické fakulty Univerzity Komenského v  Bratislavě, užití jeho kulturně antropologické
metody má také svá opodstatnění.

22 AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji autochtonistická teória vo svetle súčasného bádania.
Historický časopis, 4, 1992, s. 1–16.
22 Byzantino

Pokud se v dnešní době v Evropě a vůbec ve světě občas poukazuje na „cizí“ vlivy, je to
především v souvislosti s rušením nebo narušením integrity či kulturní identity jednotlivých
států, potažmo narušením celé architektury Evropské unie, a tak se akulturační metoda běžně
užívá pouze ve spojení s kulturní, resp. sociální antropologií (zvláště bezpečnostními orgány
jednotlivých států). Výzkum vlivu, stupňů vlivu, vědomého nebo nevědomého přijetí cizí-
ho kulturního vzoru, potažmo užití, transformace společenského jevu, nebo také rezistence
(jejích forem, stupňů, podmínek, druhů a způsobů projevu) se ukazuje jako důležitý nástroj
a způsobu výzkumu právě v dnešní době. Alexander Avenarius tyto termíny v ČSSR však
aplikoval nejen na byzantsko-slovanské vztahy. Řešil autochtonní jevy, ale i rezistenci, různé
stupně nebo druhy přijetí kulturních fenoménů, jejich podmínky přijetí i v širším rámci dě-
jin Slovenska. Navazoval při tom na americké tvůrce sociální antropologie, Alfreda Louise
Kröbera (1876–1960) nebo Melvilla Jeana Herskovitse (1895–1963), a především na celou
řadu pozdějších kulturních antropologů a kulturních historiků (sir D. Obolenski ad.).23
Profesor Alexander Avenarius zcela jistě ovlivnil celou řadu osob české (R. Dostálová,
L. Havlíková) i slovenské byzantologie a slavistiky. Na Slovensku vzniká již záhy po jeho
zesnutí jeho seminář a jeho jméno je udržováno v paměti.

SUMMARY

The present study, written in honour of the late Professor Alexander Avenarius, deals
with the topic of the intercultural diffusion of the symbol of the fighting lion and bull, in the
light of the phenomenon of acculturation. Coming from Persia, the symbol reached Western
Europe, where the symbol was not clearly understood by the respective artists. The author
focuses on the diffusion of this iconography in the Christian context into Orthodox and Ro-
man Catholic churches, as well as on the diffusion (and, later, the acculturation) of the theme
in the western, secular artistic environment (Holland, France, Austria-Hungary a.s.o.). These
phenomena of diffusion were made possible by the political, sociological, and cultural con-
text at the time, triggered mainly by the long distance routes connecting the places of high
culture, in the East or the West. The key point was also made for the understanding of the
symbolical role of this iconographic subject. At the end of the study there is also a short
outline of the late Professor of Alexander Avenarius’s professional life and his place in the
context of Slovak and international scholarship.

ThMgr. et PhMgr. Petr Balcárek, PhD. et Ph.D.

Institut pro byzantská a východokřesťanská studia (IBYZ o.p.s.)
Dolní náměstí 166/22, Olomouc, Česká republika
balcarek@ibyz.org

23 Sám Avenarius v tomto případě odkazoval na XXII. mezinárodní kongres historiků ve Vídni v roce 1965, kde
figurovalo téma kulturní antropologie v metodologii výzkumu historických jevů (akulturace) jako jedno z hlav-
ních témat.
slovaca VI 23

Pompa diaboli: Ján Zlatoústy

proti divadlám

Peter Olexák (Ružomberok)

Ján Zlatoústy (344/354–407) bol už nejaký čas konštantínopolským patriarchom, keď sa

začiatkom leta v roku 399 počas homílie v bazilike opýtal: „Chcel by som vedieť, kde sú?
Chcel by som vedieť, čo robia v tejto chvíli?“1 Konské preteky sa v Konštantínopole konali
aj na Veľký piatok, na Veľkonočnú nedeľu sa organizovali divadelné predstavenia a na Via-
noce sa ešte stále chodilo pozerať na akvabely.2 Zbožný biskup nečakal odpoveď. Bola to
dramatická výčitka, v  ktorej sa pred modernými vedcami neskorej antiky odkrýva zrážka
kresťanstva s  pohanstvom.3 Patriarchove otázky sú obrazom života vyvíjajúcej sa spoloč-
nosti, ktorá je podstatná pre pochopenie povahy postupného prijímania kresťanstva v meste,
ktoré smerovalo inde.
V kontexte ponúk neskoroantického mesta, divadlo bolo jedným z elementárnych prvkov
klasickej kultúry, naďalej fungovalo, priťahovalo masy a  bolo atraktívnejšie ako kresťan-
ský chrám.4 Patriarchove kázne5 vkladajú do rúk moderných bádateľov viaceré presvedčivé
dôkazy o  skutočnej úrovni kristianizácie štvrtého a  piateho storočia.6 Vďaka nim vidíme,
že napriek euforickým opisom, ktoré vychádzali spod pisárskeho náčinia historikov piate-
ho storočia (Tyranius Rufinus, Socrates Scholasticus, Sozomenos, Theodoretos z  Kyrrhu)
o triumfe kresťanstva, biskupi boli zdržanliví a naopak prichádzali s pesimistickou verziou
kristianizácie antiky.7 Konverzia sa javí ako nesmierne zložitý antropologický proces spo-
jený s  dlhotrvajúcim formovaním morálky, a  teda so zavádzaním kresťanskej doktríny do
systému spoločenských hodnôt.8 Vhodnou ilustráciou zložitosti tohto procesu je Augustín
(Aurelius Augustinus 354–430), keď uvádza, že aj po zákaze pohanských kultov v roku 394,

1 IOANNES CHRYSOSTOMOS (ďalej len IOAN. CHRYS.): Admonitiones spiritales (ďalej len Admon.), 63
citované podľa http://www.documentacatholicaomnia.eu [citované 15. 3. 2016].
2 IOAN. CHRYS.: Contra ludos et theatra (ďalej len Theatr.)
3 PUK, A.: Das römische Spielewesen in der Spätantike. Berlin 2014, s. 7–11.
4 LUGARESI, L.: Il problema degli spettacoli nel cristianesimo antico (II-V secolo). Brescia 2008, s. 34–36.
5 Ján Zatoústy sa divadlám osobitne venuje v týchto dielach: Admon.; Theatr.; In Mathaeum homiliae (ďalej len
In Mat. hom.).
6 So zmenou interpretácie prichádzajú najmä: Peter Brown, Évelyne Patlagean, Robin Lane Fox, Lutz von Pad-
berg či Ramsay MacMullen.
7 BROWN, P.: Autorita a posvátné, aspekty christianizace římskeho světa. Brno 1999, s. 69n.
8 KOŽIAK, R.: Conversio Gentum a christianizácia vo včasnom stredoveku, in: ZMÁTLO, P. (ed.): Ružomberský
historický zborník I. Ružomberok 2007, s. 84–94.
24 Byzantino

kopce okolo hlavného mesta prokonzulárnej Afriky naďalej strážili svätyne Neptúna a sochy
klasického obdobia stáli na verejných priestranstvách, kde boli predmetom úcty pohanov
a  tajného obdivu kresťanov. Zákaz pohanských kultov Theodosiom  I. (cisárom 379–395)
nedokázal vymazať všetky pozostatky predchádzajúceho spôsobu života. Masu priemerných
ľudí nezasahovali vlny odsudzovania sexuálnej rozkoše, výroky proti bohatstvu, otroctvu
a vojnám, ktoré začali zapĺňať zväzky latinskej a gréckej patrológie na všetkých miestach
impéria rovnako. Ján Zlatoústy v  súvislosti s  divadlom predstavuje kristianizáciu ako ne-
končiaci proces, cieľovú stanicu, ktorá „je veľmi vzdialená, asi ako úplná zamestnanosť či
záhrada, v ktorej by nerástla nijaká burina“.9
Hoci venovať sa Jánovi Zlatoústemu je vždy veľmi zaujímavé a  to nielen preto, že je
autorom Contra ludos et theatra, kresťanský odpor voči divadlám je už zachytený v  pra-
meňoch od konca tretieho storočia. Cirkev odsudzovala modloslužobníctvo divadiel, keďže
v drámach vystupovali pohanské božstvá, ich diabolské účinky, bohorúhavý či obscénny ob-
sah a ponúkala alternatívu: kontemplovanie krásy stvorenia a nazeranie nebeskej blaženosti.
Zlatoústeho polemika proti divadlám sa na úrovni etiky a démonizovania tohto ľudského kul-
túrneho prejavu inšpirovala Tertullianom (160–220) a Novaciánom (Novatianus 220–258).10
Preto je hneď v úvode korektné uviesť, že keby sme vkladali nádej, že týmto článkom objaví-
me niečo nové a neočakávané, pravdepodobne je to márne. Asi ako pri hľadaní novej chuti pri
opätovnom obhrýzaní starej kosti. Zlatoústy nerobil nič iné ako opakoval pojmy premyslené,
vyjadrené, napísané inými. Prečo sa teda tomu venovať? Patriarcha bol kedysi sám vášnivým
poslucháčom súdnych rečí v agore, vystúpení hercov, pretekárov v cirkuse a na hipodróme.11
Zmocňovali sa ho emócie, keď ako divák v Antiochii s napätím sledoval točiace sa osudie
so žrebmi protihráčov.12 Napokon to čo patriarchu viedlo k ťažkým rozhodnutiam, bol práve
obraz mesta a jeho atmosféra, ktorá pretrvávala aj potom, keď Theodosius II. (cisárom 408 –
450) slávnostne rehabilitoval náuku Zlatoústeho a urobil z nej právnu normu.13 Tomu, čomu
sa budeme venovať je preto postoj biskupa pri hodnotení úrovne kristianizácie jeho mesta na
príklade kritík divadla, ktoré malo byť najkresťanskejším mestom Rímskej ríše.

Ludickosť a teatralizácia v kontexte mesta

Zlatoústy lamentoval, že keď je v amfiteátri divadlo, neexistuje v meste nič dôležitejšie,
ale keď treba ísť na bohoslužby, mnohí hľadajú výhovorky a aj keď prídu, tak len s nechuťou
a tvária sa, akoby tým Bohu robili veľkú láskavosť.14 Občas stačilo, aby bola dlhšia kázeň
a v chráme sa ozývalo hundranie.15
Značná časť produkcie tohto biskupa je homiletického charakteru. Znalci, ktorí poznajú
Zlatoústeho štýl, hovoria, že bol zdatným kazateľom. Je pochopiteľné, že kresťanské normy
odvodené od doktríny (Biblia a  synody) museli byť komunikované kresťanskej verejnosti
a najpoužívanejším prostriedkom komunikácie boli kázne. On sám si to uvedomoval. Vďaka

9 LANE FOX, R.: Pagans and Christians: In the Mediterranean World from the Second Century AD to the Con-
version of Constantine. London 2006, s. 21.
10 CORSARO, F.: Spettacoli e spettatori nelle pagine del De spectaculis di Tertuliano,“ in: BARCELLONA, R. –
SARDELLA, T.: Munera amicitiae, Studi di storia e cultura sulla Tarda Antichità offerti a Salvatore Pricocco,
Catania – Palermo 2003, s. 96–97.
11 IOAN. CHRYS.: De sacerdotio (ďalej len Sac.), 1, 3.
12 CORSARO, F.: Spettacoli e spettatori, s. 96.
13 Codex Thedosianus (ďalej len Cod. Theod.), 15, 5, 2–5;  12, 1–2.
14 IOAN. CHRYS.: In principium Actorum apostolorum homiliae (ďalej len In Act. princ. hom.), 1, 1.
15 IOAN. CHRYS.: In Genesim sermones (ďalej len In Gen.), 6, 2.
slovaca VI 25
jeho expresívnosti svet recitácie, prózy a divadla sa prezentoval jeho poslucháčom v celej
nádhere aj keď ho sám démonizoval.16 Paradoxne vďaka tomuto kritikovi divadiel, v jeho
kázňach sú zachytené dokonalé opisy scén, muziky, vyšívaných kostýmov, polonahých ta-
nečníc, žonglérov, klaunov, hltačov ohňa. Netreba zabúdať, že kázne svätého biskupa končili
potleskom, pokrikmi a mávaním šatkami veriacich, čím ukazovali, že sa v chráme po kázni
správali tak isto, ako po akomkoľvek inom predstavení.
Divadlo, ako ho predstavuje Zlatoústy, môžeme chápať ako znak mestskej kultúry – asteio-
tes (lat. urbanitas). V divadle nielen herci, ale aj diváci gestami, odevmi, dialógmi predvádzali/
hrali navzájom svoj spoločenský status. Keby sme išli po rozbore pojmov, je zrejmé, že pre Zla-
toústeho pojem asteiotes – urbanitas nebol len označením manierov ľudí v meste, ale aj komic-
kej ľahkovážnosti, ludického správania, náchylnosti k spoločenským pôžitkom bez prílišných
morálnych záväzkov, pretvárke.17 Tento proces u Zlatoústeho možno sledovať niekoľko rokov.
Kázne ho zachycujú, ako premýšľal nad tým, čo znamená byť kresťanom v meste. Kritika di-
vadla sa nevyčerpávala len v čase hier a na miestach, ktoré boli na to určené, ale ludickosť sa
vznášala pred jeho očami ako jemný závoj, ktorý ovplyvňoval postoje občanov a tvoril obsah
mestskej kultúry, ktorá sa osobitným spôsobom prejavovala v občianskej integrácii a vytvárala
celú reťaz interpersonálnych vzťahov v zmysle sociologického funkcionalizmu.
V  pestrej škále sociálnych relácií jeho pozornosť priťahovali vzťahy bohatých a  chu-
dobných. Žobráci a  prosebníci boli skvelými hercami. Teatrálnymi gestami a  špeciálnymi
rekvizitami predstierali svoju chudobu až tak, že to podľa Zlatoústeho urážalo dôstojnosť
a znižovalo duchovné ovocie prijatého dobrodenia. Lamentoval nad tým, že darcovia skôr,
ako dajú malú almužnu, položia žobrákom množstvo otázok, skúmajú stránky ich života,
podozrievajú ich z klamstva, žiadajú dôkazy a podobne. Hovoril, že ak chudobný hrá svo-
ju biedu, bol k  tomu prinútený práve neľudskosťou bohatých, ktorí majú zafixované isté
mentálne stereotypy a očakávajú presné prejavy biedy, ktoré ju charakterizujú. Emotívnymi
boli aj vychudnuté a trasúce sa nahé telá, úmyselne oslepené deti, okyptené údy a nepriro-
dzene povykrúcané končatiny. Pouličné prípady hranej slabomyseľnosti a  exhibicionizmu
boli v  Konštantínopole šokujúce. Žobráci za  odmenu žuvali staré topánky, pichali si ihly
do hlavy, ponárali sa do vody alebo robili absurdné veci, aby „týmto poľutovaniahodným
divadlom“ 18 pritiahli pozornosť.
Okrem nich tu boli pouliční komedianti hrajúci svoje predstavenia sprevádzané oplzlos-
ťami, dvojzmyselnosťami, grimasami, pesničkami s erotickými narážkami, pohvizdovaním
za sprievodu improvizovaných hudobných nástrojov, pohárov a drevených kalichov.19 Toto
bol obraz námestia, ako ho vykreslil patriarcha. Ľud sa zhŕkol okolo komedianta, niekto mu
dal kus chleba, drobnú mincu alebo čosi iné, muži a ženy chvíľu postáli a zabávali sa na po-
uličnom umelcovi, ktorý bol len o čosi chudobnejší ako oni. Tieto veci sa však podľa Zlato-
ústeho nesmeli bagatelizovať. Podľa neho tí, čo na námestiach podporovali chudobných, aby
sa predvádzali takýmito divadielkami, boli horší ako tí, čo dávali žobrákom trochu almužny
len preto, aby ich ostatní videli a chválili.
Jedným z argumentov v prospech existencie mestských divadiel bola požiadavka kom-
penzácie či vykúpenia spod frustrácie bežného života. Divadlo odjakživa sprostredkovalo

16 MILES, R.: Unmasking the self: Church and theatre in the homilies of John Chrysostom, in THEODORAKO-
POULOS T. (ed.): Attitudes to Theatre from Plato to Milton. Bari 2003, s. 103–115.
17 LUGARESI, L.: Il problema degli spettacoli, s. 27.
18 IOAN. CHRYS.: In epistulam ad Thessalonicenses homiliae (ďalel len In Thess. hom.), 11, 3.
19 CARDMAN, F.: Poverty and wealth as theater: John Chrysostom’s homilies on Lazarus and the rich man, in:
HOLMAN, S.: Wealth and Poverty in Early Church and Society, Grand Rapids 2008, s. 159–175.
26 Byzantino

ilúziu, povznesený pocit nádhery, luxusu, zážitku, zadosťučinilo pocitu nadriadenosti a istoty,
čomu sa za normálnych okolností mohli tešiť iba niektorí. Divadlá prispievali k spoločenskej
spokojnosti, pričom divadelné scény premiestňovalo diváka do zázračného sveta. Jednou zo
starostí kresťanských imperátorov, bolo nepripraviť ľud práve o túto útechu: „ne ex nimia
restrictione tristitia generetur“20. Ján Zlatoústy nesúhlasil s  týmto zákonom.21 Tvrdil, že
divadlo spôsobuje sociálnu nespokojnosť a nemá nič spoločné so spoločenským poriadkom.
Divadlo podľa neho bolo „žeravou pecou, do ktorej diabol vťahuje mesto“22. Prepychová
scéna nenapĺňa žalúdok diváka, ale ho ešte viac rozvášňuje a napokon túži po tom, čo videl.
Herci ani samotní organizátori neboli čestní ľudia, klamali za peniaze a rýchlu slávu a preto
aj ich predstava o zisku z predstavení bola dopredu odsúdená na veľké sklamanie. Patriarcha
tvrdil, že keď ich jeden deň oslavovali, na druhý, keď divadlo ostalo prázdne a fakle v ňom
zhasli, ostávali osamotení a sklamaní uvažovali, aká je sláva prchavá a iluzórna. „Zdvihne sa
opona, herci sa zamaskujú na scéne starobylý posvätný príbeh, ten kto hrá filozofa, nevie nič
o filozofii, kto hrá kráľa, obyčajne nekraľuje a kto hrá lekára a má jeho odev, nedokáže uzdraviť
ani kus dreva, ktosi recituje ako slobodný, ale nie je, niekto hrá vzdelanca, ale je analfabetom.
Pokiaľ sú na javisku, všetko funguje a diváci sa spokojne pozerajú. Ale, keď sa zvečerí, mas-
ka sa zloží, divadlo zatvorí, všetci sa rozídu domov a až teraz sa ukáže pravda!“ Výsledkom
bolo ruinovanie rodín, ktorých majetok sa premrhával na zbytočnosti.23 Toto bolo opakujúca sa
schéma patriarchových kritík: divadlá sú klamstvo, divadelná rozkoš je iluzórna, sláva spojená
s nimi, vedie k teatralizácii života, kde nie je nič pravdivé, skutočné a autentické.
Zlatoústeho obava dekomponovala úlohu, ktorú klasický svet a osobitne grécka kultúra
divadlu atribuovali. Mestá, ktoré ich stavali a dbali na ich údržbu, obhajovali ich zmysel,
ktorý spočíval vo fakte excelentného miesta maximálnej socializácie. V divadle sa schádzali
rozličné sociálne zložky, vrátane starcov a detí, hoci sa nachádzali na protipóloch aktívneho
života, ale aj ženy tráviace väčšinu času za múrmi domácnosti, cudzinci nachádzajúci sa
v tom čase v meste. Zlatoústy bol až príliš nasiaknutý klasickou kultúrou, aby to nevedel.
Spoločnosť sa schádzala na mestské oslavy, aby videla oživené mýtické výjavy v nadčaso-
vom rozmere sviatku. V  skutočnosti išlo o  katarzný účinok gréckeho klasického divadla.
Patriarcha vedel, že to, čo človek vidí a počuje v divadle, zanecháva hlbšiu stopu, ako by sa
tie isté veci diali alebo počuli inde. Že si bol toho vedomý, znakom boli práve jeho kázne.
Rétorika a jej funkcia bola aj táto.

Problematická žiadostivosť
Nemorálne divadlá, ktoré v dobových médiách, kresťanských, ale rovnako aj pohanských
(Platón, Sokrates) nikdy neboli dávané za vzor, sú v Zlatoústeho kritike obsadzované okra-
jovými bytosťami dobovej spoločnosti ako: klauni, mímovia, tanečníci a  ženy. Hoci vtip
a hravosť boli podľa neho morálne irelevantné, nemali sa podceňovať, keďže diabol práve
na ne mohol zlákať slabých ľudí, čo napokon vyúsťovalo do nezriadenosti, na ktorú používal
grécky výraz pornea. Takáto vlastnosť nebola kompatibilná s identitou kresťana. Premenli-
vosť bola navyše typickou vlastnosťou maskujúcich sa hercov a podľa patriarchu bola jednou
z  vlastností žien. Netýkalo sa to len vzťahu ženského tela k  profesionálnym exhibíciám,
ale akejkoľvek manifestácie ženy v spoločenskom živote. „Nech je žena akokoľvek oblečená,

20 Cod. Theod., 15, 6, 2.

21 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 68, 4.
22 IOAN. CHRYS.: De poenitentia (ďalej len Poenit.), 6, 1.
23 IOAN. CHRYS.: In Act. princ. hom., 5, 4.;  De Anna, 3, 5.
slovaca VI 27
už len pre svoj výzor dokáže v meste pritiahnuť pozornosť zvedavca, ktorý sa ňu zapozerá“.24
„Azda tvoje telo je z  kameňa, alebo zo železa? Nehovor mi, že tvoja ľudská prirodzenosť
zostane voči takým pohľadom necitlivá, že sa dokáže kontrolovať a nebude žiadostivo túžiť
a že nebude hrešiť…“25
V homílii na Matúšovo evanjelium porovnával námahu Troch kráľov, ktorú museli pre-
konať, aby sa prišli pokloniť narodenému Dieťaťu, s lenivosťou kresťanov, ktorí veľmi dobre
poznajú Božské Dieťa a majú ho medzi sebou, ale nekontemplujú ho. Navyše nariekal nad
tým, že ho opúšťajú, aby sa išli „pozerať na nahé ženy v divadle“26. Plavkyne v aréne neboli
zraniteľné len pre svoju  nahotu. V  hľadisku boli usadení diváci podľa sociálneho rozvrs-
tvenia, čím sa zdôrazňovalo ich postavenie legitímnych členov spoločnosti no dolu na jeho
javisku, kde sa zbiehali všetky pohľady, plávali dievčatá, pričom hra na ryby ukazovala ich
podriadenosť a neprirodzenosť celej situácie. Upozorňoval, že dievčatá plávajú, ale mužský
divák ich potápa. Keď napokon toto predstavenie skončí, z obscénneho bazéna sa stane ne-
bezpečné more v  mysliach divákov.27 Morálny imperatív bol adresovaný všetkým. Zákaz
divadiel nepatril len mníchom. Tým, ktorí to na svoju obranu tvrdili, Zlatoústy odpovedal, že
keď Kristus hovoril, „ak niekto pozerá na ženu žiadostivo“28, tak to nehovoril mníchom, ale
tým, ktorí mali manželky, a teda všetky príkazy okrem manželstva sú pre laikov i mníchov
rovnaké. Keď apoštol Pavol prikazoval, aby kresťania boli dokonalí vo všetkom, v patriar-
chovom ponímaní to zároveň znamenalo „nepriviesť si domov špinu divadiel“29.
V tejto téme pokračoval aj v homílii De paenitentia, ktorú venoval veršu: „Každý, kto
na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ (Mt 5, 28) Cudzoložstvo,
ako ho vysvetľoval Zlatoústy, začínalo pohľadom.30 Zrak predstavoval bránu, ktorú treba
starostlivo strážiť. 31 Kresťanským ženám navrhoval antiteatrálne správanie. V homílii k Lis-
tu Rimanom ich povzbudzoval, aby si všímali príklady biblických žien, nabádal ich, aby
pohŕdali umelou krásou, odevmi, šperkmi a  kozmetikou a  namiesto toho, aby pozornosť
venovali svojej duši. Podľa neho milovať svetské veci je znakom žien z ulice, tanečníc a flau-
tistiek, ale kresťanské ženy túžia po  niečom vyššom, „čo im zaručí rešpekt medzi ľuďmi
a získajú odmenu u Boha. Čosi iné je výzdoba chrámu a čosi iné výzdoba divadiel, jedno je
hodné neba, druhé koní a mulíc“ 32. Ozdoby patrili herečkám, ktoré robili všetko preto, aby
upútali pozornosť. Kresťanky mali zaujať krásou cností, a tak byť divadlom pre anjelov. 33
Opozícia medzi chrámom a divadlom bola radikálna a absolútna. Tak ako kresťania ne-
smeli vchádzať do pohanských chrámov a synagóg, to isté platilo o divadlách. Zrieknuť sa
divadiel bolo potrebné už v predkrstnom zrieknutí sa zlého ducha a všetkých jeho pokuše-
ní.34 V morálnej topografii, cesta do divadla a tá, ktorá viedla do chrámu, boli dve odlišné

24 IOAN. CHRYS.: De David., 3, 1.

25 IOAN. CHRYS.: Theatr., 2.
26 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 7, 5–7.
27 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 6, 8.
28 Mt 5, 28.
29 IOAN. CHRYS.: De diabolo tentatore (ďalej len Diab.), 3, 1.
30 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 6, 2.
31 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 17, 2. Boh ti nedal oči na to, aby si skrze ne cudzoložil, ale by si hľadiac na jeho
diela obdivoval Stvoriteľa. Ak sa chceš pozerať a tešiť sa, hľaď na svoju manželku a neprestajne ju miluj, žiaden
zákon ti to nezakazuje.
32 IOAN. CHRYS.: In epistulam ad Romanos homiliae (ďalej len In Rom. hom.), 30, 4.
33 K  téme estetiky a  ozdobovania žien možno pozrieť viac: JACOB, Ch.: Das Geistige Theater: Ästhetik und
Moral bei Johannes Chrysostomus. Münster 2010.
34 IOAN. CHRYS.: Homiliae in Genesim (ďalej len In Gen.), 15, 5.
cesty, ktoré viedli opačnými smermi.35 Patriarcha nielenže odsudzoval akýkoľvek prechod
a prepojenie medzi chrámom a divadlom, ale s neskrývanou nedôveru sa pozeral aj na tých,
ktorí prišli z divadla na bohoslužby. Zlatoústeho desilo už len pomyslenie, že by tie isté oči,
ktoré predtým hľadeli na páchané smilstvo na scéne, mohli pozerať aj na posvätný oltár eucha-
ristického tajomstva a uši, ktoré počúvali táranie herečky, by teraz počúvali prorocké a apoštol-
ské slová.36 Táto zdržanlivosť bola vo funkcii všeobecnej spoločenskej identity, či viditeľného
verejného znaku, ktorý vo vnútri mesta a spoločnosti mal charakterizovať kresťanov. 37

Priestor a priestranstvo
Chrám pre Zlatoústeho nebol divadlom.38 Na prvý pohľad banálne tvrdenie, ale theatron
v mentalite mesta mohlo označovať ľubovoľné zhromaždenie zídené z akéhokoľvek dôvodu
na ktoromkoľvek mieste. Napriek štrukturálnej podobnosti chrám nemohol, nechcel a nesmel
mať nič teatrálne. A s týmto mal patriarcha sériu negatívnych skúseností. Kresťanský chrám
bol vystavený riziku, že sa naplní sekularizovaným správaním. Rovnako odsúdeniahodné te-
atrálne správanie v chráme bolo aj vtedy, keď veriaci neprichádzali do chrámu len preto, aby
chválili Boha a počúvali patriarchu, ale preto, aby sa nechali vidieť. Nevidel azda samotných
patriarcha veriacich, ako prichádzali do baziliky rovno z divadiel? Alebo ako z nich predčas-
ne odchádzali kvôli pretekom na hipodróme? Neprekvapoval mužov a ženy, keď ich napo-
mínal, že znesväcujú posvätné miesto, keď počas obradov uzatvárajú medzi sebou obchody?
Nepresviedčal sa, že muži žiadostivými pohľadmi obťažovali prítomné ženy, čo ho napokon
viedlo k tomu, že dal v bazilike rozostaviť drevené paravány, aby bránili pohľadom a kon-
taktu medzi pohlaviami?39 Chrám bol vo svojej podstate spoločným zhromaždením, kde sa
obe pohlavia rozličného veku a rôzneho sociálneho postavenia schádzali. Bola to obrovská
príležitosť vzájomne sa pozorovať, a toto mohlo predstavovať rovnako nebezpečné miesto.40
Aj z posvätného priestoru sa mohlo stať divadlo. Horlivý patriarcha hodnotil absenciu tejto
vnútornej zábrany s realistickým pohoršením.
Opozícia medzi chrámom a divadlom by nebola úplná a účinná, ak by sa obmedzila len
na liturgickú prax a katechézu limitovanú bazilikou. Ďalším priestorom bola rodina. Zlato-
ústy bol presvedčený, že formácia ohlasovaná v chráme, hoci by bola akokoľvek starostlivo

35 IOAN. CHRYS.: De David., In Joh. hom., 1, 4.

36 IOAN. CHRYS.: In Gen., 7, 1.
37 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 7, 7. „Pohania a židia, keď vidia kresťanov, ako každý deň chodia do chrámu
a tam pravidelne prijímajú kresťanskú formáciu, ale potom sa verejne miešajú s nimi v divadlách, nemôžu si
nemyslieť, že toto ich kresťanské náboženstvo je podvod a končí to tým, že podozrenie, ktoré pochádza z niekto-
rých, napokon rozšíria na všetkých veriacich.“
38 Inšpiráciu som našiel u PICCALUGA, G.: Teatro, tempio, chiesa. La spazialità dello spettacolo in Giovanni
Crisostomo, in: Giovanni Crisostomo: Oriente e Occidente tra IV e V secolo, XXXIII Incontro di Studiosi del-
l’Antichità Cristiana, Augustinianum 6 – 8 maggio 2004, Roma (Studia Ephemeridis Augustinianum 93). Roma
2005, s. 479–490.
39 PICCALUGA, G.: Teatro, tempio, chiesa, s. 482.
40 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 73, 3. „Mnohí vchádzajú [do chrámu] len preto, aby obdivovali krásu žien,
iní, aby zvedavo pozorovali nehu detí […] Čo to robíš, ó, človeče! Zvedavo skúmaš krásu žien a nehanbíš sa,
že takto sa rúhaš v Božom chráme? Čo si to predstavuješ, že chrám je nevestinec a je nemravnejší ako ulica?
Na ulici sa bojíš a hanbíš sa, aby ťa nevideli, ako sa zvedavo obzeráš za nejakou ženou, ale v chráme, kde ti
hovorí samotný Boh a napomína ťa pre toto zlé správanie, smilníš a si cudzoložníkom priamo v momente, keď
počúvaš, čo sa nemá robiť a pritom sa ani trochu nezahanbíš a nezačuduješ? Tieto veci vás učia nehanebné
divadlá, mor, ktorý sa len ťažko vykorení, zhubný jed, smrteľná pasca pre toho, kto do nej padne, záhuba, ktorá
postihuje tých, ktorých zvádza rozkoš.“
slovaca VI 29
vedená, nestačí na to, aby zmenila človeka, ak sa v nej nebude pokračovať v domácnosti.41
V tomto smere zodpovednosť bola na hlave rodiny podobne, ako na biskupovi v cirkvi: „Si
učiteľom svojho domu a Boh ti zveril do rúk manželku a deti.“42 Domácnosť bola výchov-
ným prostredím, absolútne kruciálnym v kristianizácii, tu sa každé nové potomstvo viedlo
k  tomu, aby odolávalo pokušeniam. Divadelné predstavenia, ktorých veľmi častou témou
bolo nevera, boli zrkadlami, ktoré odrážali deformovaný a skazený obraz rodinného života.
Tým, že ho odrážali, ho zároveň aj propagovali a podnecovali. Divadelné predstavenia zvý-
razňovali neduhy familiárneho života, kládli pod lupu, pričom ich zaobaľovali do prepychu
a čara, čím ich robili lákavými.
Mestská spoločnosť, baziliky, domy sa v jeho zrkadlení predstavujú ako plné pokušenia.
Asi ako púšť so svojimi pokušeniami. Z týchto všetkých dramatických opisov Zlatoústeho sa
„vyparuje“ čisto mestský rozmer a objavuje sa omnoho väčšie priestranstvo, na ktorom niek-
dajší mních, ako je dobre známe o Zlatoústom, strávil istú časť svojho života. Za jeho kritikou
divadla, treba hľadať mníšsku skúsenosť človeka na púšti mimo hluku a bežných ľudských
starostí, mimo mesta a  jeho kultúry, ponoreného do samoty, trýzneného nedostatkom jedla
a spánku, v kontakte s prírodou a nadprirodzenými bytosťami hľadajúceho na týchto pustých
miestach priamy kontakt s Bohom, ktorý zaiste nepotrebuje murované svätyne, liturgické nádo-
by a rituálne prostriedky. Toto hľadanie, ako dosvedčuje bohatá dobová dokumentácia narúšali
pokušenia, ktoré mali ženskú podobu. Pekné a  skazené ženy, ako tie tancujúce na chrbtoch
cvičených tiav v divadlách v Antiochii a Konštantínopole, ktoré pohoršovali a znervózňovali
zbožného biskupa, zvádzali veriacich a  vyprázdňovali chrámy.43 Mnísi otočili chrbát mestu
a do pustovní si priniesli opak mestského správania. Správali sa antiurbánne, čím realizovali
svoju vlastnú politeu. Tak aj tento mních, ktorým kedysi bol Zlatoústy sa na mesto pozeral
kriticky, odmietal zhromaždenia, miloval samotu a  bol presvedčený, že antimestské postoje
sú spojené s rolou patriarchu.44 A práve vernosť týmto hodnotám, často nekompatibilným s ná-
rokmi mesta, v ktorom sídlil cisár, pripravila dobrého biskupa o priazeň dvora a cisárskej rodi-
ny, ktorá ho nechala napospas nepriateľom a viedlo to napokon k jeho zosadeniu, vyhnanstvu,
a teda koncu. V tomto zmysle treba zrejme chápať jedno z obvinení na Synode pod dubom
(403). Kolegovia presiaknutí duchom gréckej civilizácie kodifikovanej v starobylých literár-
nych prameňoch, platných ešte aj v štvrtom storočí, ho prirovnali k monštrám akými boli kyk-
lopovia: necivilizovaní asociáli živiaci sa na pustých miestach surovým mäsom tiel hostí. To ho
vylučovalo z civilizovaného prostredia mesta späť do púšte, kde odmietanie socializácie bolo
typickou vlastnosťou mníchov, čo sa neprejavovalo len v ich stravovacích návykoch, kde každý
svoj pokrm konzumoval sám a neraz bez varenia.
Zlatoústy aj keď vstúpil za mestské múry kresťanskej metropoly, našiel púšť s jej poku-
šeniami. Kristianizovať mesto znamenalo, neustále zavádzať odlišnosti do mestskej kultúry.
Nešlo len o divadlo, ktoré bolo živé a určené na to, aby sa istým spôsobom a v istej miere
infiltrovalo aj do prichádzajúceho stredoveku. Nešlo o demoláciu kamenných amfiteátrov,
ale o potrebu vnútornej konverzie a jadro viery, ktorým je Ježiš Kristus a o spásu rozptýlené-
ho Božieho ľudu. V pozadí kritík bolo to isté. Ludickosť v pohanskej mentalite interagovala
s  profesionálnymi požiadavkami, sociálnymi potrebami, edukativnými a  inými nevyhnut-
nosťami. Kázať proti divadlám znamenalo zápasiť s pohanskou kultúrou, ktorá koexistovala
vedľa kresťanskej, alebo ako hovoril Zlatoústy: priamo v nej.

41 PICCALUGA, G.: Teatro, tempio, chiesa, s. 486.

42 IOAN. CHRYS.: In Mat. hom., 49, 4; 83, 4.
43 LUGARESI, L.: Il problema degli spettacoli, s. 27.
44 MILES, R.: Unmasking the self, s. 103.
30 Byzantino

RESUMÉ

To preach against the theaters meant to compete against the pagan culture that enjoyed
a co-existence alongside Christianity. According to ecclesiastical historians of the 5th centu-
ry, paganism in the Late Antiquity was already on the brink of extinction and did not have any
prospect to fight back the rise of Christianity. Today we do not need to repeat such a simpli-
fied sight on the matter. An alternative version of Christianization presents the Christian bish-
ops as a group of people that opposed the euphoric image of Christianization and swapped it
for a pessimistic vision of the decline of the Church. A change in the mentality of the people
could not materialize without frictions and tension.

PhDr. Peter Olexák, PhD.

Katedra histórie FF KU v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
034 01Ružomberok
peter.olexak@ku.sk
slovaca VI 31

Longobardsko-gepidské nepriatel’stvo
ˇ
v case Justiniánovej vojny proti Gótom1

Peter Bystrický (Bratislava)

Prvá zhruba polovica vlády cisára Justiniána (527–565) bola v mnohých ohľadoch úspešná.
Po svojich predchodcoch zdedil plnú štátnu pokladnicu, ktorú ešte viac naplnil majetkom
opozície po potlačení povstania Niká v roku 532.2 Pokračoval vo výstavbe a opravách hradieb
a pevností s cieľom zlepšiť obranu miest, dôležitých ciest i celých provincií, novými alebo
obnovenými zmluvami zaistil výhodné spojenectvá so svojimi susedmi, viacerých barbarských
vodcov dal pokrstiť, s Perziou uzavrel „večný mier“, ktorou ukončil vojnu zdedenú po svojom
predchodcovi. Začal vojny proti Vandalom3 a Ostrogótom4 (ďalej len Góti), v oboch zvíťazil
a ich územia pripojil k ríši. Obe víťazstvá boli rovnako impozantné ako kráľovské poklady,
ktoré vojvodca Belisarios spolu so zajatými kráľmi priviezol do Konštantínopola. Avšak kým
po víťazstve nad Vandalmi ešte Belisaria čakal triumf, počas ktorého nadšeným obyvateľom
hlavného mesta ukázali kráľa Gelimera, urodzených zajatcov a vojnovú korisť (zlaté tróny
a kráľove vozy, šperky a drahé kamene, čaše zo zlata a ďalšie klenoty, tisíce talentov striebra
a celý obrovský kráľovský poklad vrátane cenností z Jeruzalema),5 po víťazstve nad Gótmi

1 Štúdia bola vypracovaná v rámci projektu VEGA 2/0110/17 Symboly, gestá a ceremónie v stredoveku.
2 PROCOPIUS: Historia Arcana, 12, ed. J. Haury, Procopii Caesarensis opera omnia, Vol. III: Historia quae
dicitur arcana, Lipsiae 1963.
3 K dejinám Vandalov pozri napr. SCHMIDT, L.: Geschichte der Wandalen. München 1942; DIESNER, H.-J.:
Das Vandalenreich. Aufstieg und Untergang. Stuttgart 1966; WOLFRAM, H.: The Roman Empire and Its Ger-
manic Peoples. Berkeley – Los Angeles – London 1990, s. 159–182; MERRILLS, A. (ed.): Vandals, Romans
and Berbers: New perspectives on late antique North Africa. Aldershot 2004; BERNDT, G. M. – STEINACH-
ER, R. (eds.): Das Reich der Vandalen und seine (Vor-)Geschichten. Wien 2008; MERRILLS, A. – MILES, R.:
The Vandals. Chichester 2009; JACOBSEN, T. C.: A History of the Vandals. Yardley PA 2012; STEINACHER,
R.: Die Vandalen: Aufstieg und Fall eines Barbarenreichs. Stuttgart 2016.
4 Ku Gótom všeobecne pozri WOLFRAM, H.: History of the Goths. Berkeley – Los Angeles – London 1990;
HEATHER, P.: The Goths. Oxford 1996; THOMPSON. E. A.: Romans and Barbarians. The Decline of the
Western Empire. Madison 2002; GIESE, W.: Die Goten. Stuttgart 2004; AMORY, P.: People and Identity in
Ostrogothic Italy, 489–554. Cambridge 2004; GIESE, W.: Die Goten. Stuttgart 2004; HALSALL, G.: Barbar-
ian Migrations and the Roman West 376–568. Cambridge – New York 2007; BARNISH S. J. B. – MARRAZZI,
F. (eds.): The Ostrogoths: From the Migration Period to the Sixth Century: An Ethnographic Perspective.
Woodbridge – Rochester 2007.
5 PROCOPIUS: De bello Vandalico, II.9, ed. J. Haury, Procopii Caesariensis opera omnia, Vol. I: De bellis libri
V-VIII, Lipsiae 1962; IOANNES MALALAS: Chronographia, L. XVIII, s. 478–479, rec. L. Dindorf, Ioannis
Malalae Chronographia (CSHB 32), Berolini 1931; IORDANES: Getica, 171, rec. Th. Mommsen, Iordanis
Getica et Romana (MGH, AA 5/1), Berolini 1882; IORDANES: Romana, 366, Tamže.
32 Byzantino

už Justinián uložil „celý“ gótsky poklad6 vo svojom paláci, kde ho len veľmi neochotne ukázal
iba senátorom, pretože, ako poznamenal Prokopios, žiarlil na veľkosť a nádheru Belisariovho
úspechu. Všetci v Konštantínopole vraj aj tak vedeli, kto porazil a zajal dvoch barbarských
kráľov a ich ohromný majetok priniesol do Konštantínopola.7
Vzťahy Belisaria s Justiniánom sa začali zhoršovať už ku koncu vojny v Itálii. Keď cisár
ponúkol Vitigesovi obliehanému v Ravenne zmierlivý návrh, podľa ktorého si mali rozdeliť
vládu nad Itáliou (Vitiges si mal ponechať územie na sever od Pádu, kde žila väčšina Gótov,
a  tretinu kráľovského pokladu,  cisárovi mala pripadnúť vláda nad územím južne od rieky),
Belisarios takúto dohodu odmietol podpísať, pretože mal pocit, že by ho pripravila o víťazstvo,
ku ktorému sa dopracoval. K ohováraniu a podozreniam, že chce uchopiť moc, prispel okrem
závisti jeho neprajníkov zaiste aj on sám, keď súhlasil s gótskym návrhom, aby sa stal kráľom
Gótov a cisárom v Itálii. Belisarios však nemal v úmysle chopiť sa vlády (aspoň vraj nie, kým
Justinián žil), ale pod zámienkou, že súhlasí, vstúpil do Ravenny a dôverčivého Vitigesa zajal.8
Po skvelých vojenských víťazstvách a diplomatických úspechoch sa už začiatkom 40. ro-
kov začali objavovať  vážne problémy, ktoré výrazne ovplyvnili veľkú časť druhej polovice
Justiniánovej vlády. Ak cisár niekedy uvažoval, že v  podobne bleskových ťaženiach porazí
ešte aj Frankov v Galii a Vizigótov v Hispánii a obnoví Rímsku ríšu v jej takmer pôvodných
hraniciach, musel pod tlakom nových okolností a  nepriateľov na svoje síce ambiciózne, no
nie nereálne plány úplne zabudnúť. Prvé komplikácie sa objavili v Afrike, kde sa už krátko po
odchode Belisaria začali povstania najprv Maurov (534–535), potom byzantských vojakov pod
vedením veliteľa Stotzu (536–537) a potom opäť Maurov s podporou Stotzu a ďalších odpad-
líkov (544–548), počas ktorého zahynul správca Solomon9 i vojvodca Joannes (z Arménie).10
Hoci po porážke tretieho povstania nasledovalo v Afrike dlhé obdobie mieru, trinásť rokov
nestability, vojen a ničenia odčerpalo finančné i ľudské zdroje, ktoré cisár mohol využiť inak
a inde. Vojna sa totiž neskončila ani v Itálii, kde byzantská správa robila v podstate totožné chy-
by ako v Afrike. Nie je celkom jasné, prečo Justinián ihneď po zajatí Vitigesa odvolal Belisaria
naspäť do Konštantínopola aj napriek tomu, že Góti neboli ani po viacerých porážkach vojen-
sky porazení. Možno ho potreboval na východe proti Peržanom, možno už Gótov nepovažoval
za takú hrozbu, aby ju musel riešiť jeho najlepší vojvodca, možno sa rozhodol ponechať Gótom
ich malé kráľovstvo ako bariéru medzi Itáliou a rozpínavými Frankmi, ktorí cez Alpy vpadli
už v roku 539, a možno sa naozaj len začal obávať jeho popularity.11 Odvolanie Belisaria sa
však ukázalo ako chyba s ďalekosiahlymi následkami. Gótov v severnej Itálii, kde stále držali
niekoľko významných miest, k povstaniu viedla možno ani nie tak túžba po nezávislosti ako
skôr strach, že ich rovnako ako ich elitu Byzantínci odvlečú a presídlia. Keď sa dopočuli, že
Belisarios sa so zajatcami pripravuje na odchod, ponúkli korunu Urajovi, veliteľovi posádky
v Ticine. Urajas bol synovcom Vitigesa a teda tiež nepatril k Amalovcom. Z nich v tom čase
v  Itálii už ani nikto živý alebo voľný neostal. Kráľa Theodehada zabil Vitiges v  roku 536,

6 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.1, ed. J. Haury, Procopii Caesariensis opera omnia, Vol. II: De bellis libri
V-VIII, Lipsiae 1963; MARCELLINUS COMES: Chronicon, a. 540.3, ed. Th. Mommsen, Chronica minora,
Vol. II (MGH, AA 11), Berolini 1894.
7 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.1.
8 PROCOPIUS: De bello Gothico, II.29.
9 PROCOPIUS: De bello Vandalico, II.21; MARCELLINUS: Chronicon, a. 541.3; VICTOR TONNENNENSIS:
Chronica, a. 543, ed. Th. Mommsen, Chronica minora, Vol. II (MGH, AA 11), Berolini 1894; CORIPPUS: Iohan-
nis, III.441–442, rec. J. Partsch, Corippi Africani grammatici Libri qui supersunt (MGH, AA 3/2), Berolini 1879.
10 PROCOPIUS: De bello Vandalico, II.24; MARCELLINUS: Chronicon, a. 545.2; IORDANES: Romana, 384;
VICTOR TONNENNENSIS: Chronica, a. 545; CORIPPUS: Iohannis, IV.219–221.
11 PROCOPIUS: De bello Gothico, II.30.
slovaca VI 33
Theodahadov syn Theodegisel pravdepodobne zomrel vo väzení (a ak nie, tak bol Belisariom
tiež zajatý),12 osudy Theodahadovej dcéry Theodenanthy nie sú známe, ale jej manžel a The-
odahadov zať Ebermud za hodnosť patrícia a „mnohé dary“ prebehol k Byzantíncom už v roku
53613 a  Theodorichovu vnučku Matasunthu, Vitigesovu manželku, Belisarios tiež odvádzal
do Konštantínopola.14 Ďalší Theodorichov vnuk, vizigótsky kráľ Amalarich, zomrel na úteku
po prehratej bitke proti Frankom už v roku 53115 a nezanechal žiadnych potomkov, a Theodo-
richovho prasynovca Amalafrida a jeho sestru, ktorí po zničení ríše Thuringov16 po 532 žili
v exile v Ravenne, Belisarios taktiež zajal a chystal sa odviezť.17
Keď Urajas ponuku stať sa kráľom odmietol, na jeho radu si Góti za nového kráľa zvolili
Hildibada z Verony.18 Hildibad, hoci nie veľmi majetný, mal na rozdiel od Uraju urodzený
pôvod a navyše bol aj synovcom vizigótskeho kráľa Theudisa (531–548), ktorý nastúpil po
Amalarichovi. Táto voľba bola veľmi rozumná, ale nádeje vkladané do Theudisa boli plané.
Po korunovácii poslal Hildibad k Belisariovi do Ravenny poslov, aby mu pripomenuli do-
hodu, v ktorej sa zaviazal stať sa kráľom Gótov a Itálie. Vyslanci na neho naliehali, aby svoj
sľub dodržal, a uisťovali ho, že Hildibad príde ihneď za ním a osobne zloží korunu k jeho
nohám. Môžeme si len predstavovať, aký smer by nabrali dejiny, keby Belisarios, vtedy reš-
pektovaný Gótmi a obľúbený u svojich vojakov i Rimanov, ponuku prijal a kráľom Gótov
a cisárom Itálie by sa predsa len stal. Keď Belisarios odišiel, Hildibad začal zhromažďovať
Gótov. Pridávali sa k nemu dokonca aj byzantskí vojaci nespokojní so svojimi veliteľmi a ob-
zvlášť s Alexandrom, prísnym správcom štátnej pokladnice, ktorého cisár vyslal do Ravenny,
aby dal v Itálii do poriadku financie a rozbehol výber daní.19 Nekompromisný Alexander si
zadržiavaním žoldu znepriatelil nielen vojakov, ale neprimeranými požiadavkami aj Rima-
nov v Itálii. Hildibad tak bez boja získaval podporu ďalších a ďalších miest v Ligúrii a Ve-
netii. Proti Gótom byzantskí velitelia, zjavne aj pre nevyplatené žoldy a odmeny, odmietali
bojovať a jediným, kto sa Hildibadovi postavil, bol vojvodca Vitalius. V bitke pri Trevise
v roku 540 ho však Hildibad porazil a týmto víťazstvom sa stal známym „na celom svete“.20
Bol to zároveň aj jeho posledný veľký úspech, pretože už v roku 541 ho zavraždili. Nezdá sa,
že by za jeho vraždou stála byzantská diplomacia.21 Jeho smrť bola skôr prejavom rozvratu

12 PROCOPIUS: De bello Gothico, I.11.

13 PROCOPIUS: De bello Gothico, I.8; MARCELLINUS: Chronicon, a. 536.1; IORDANES: Romana, 370.
14 MARCELLINUS: Chronicon, a. 540.3; IORDANES: Romana, 378; IORDANES: Getica, 81, 251 a  313–
314. Len MALALAS: Chronographia, L. XVIII, s. 480, spomína, že by mal Vitiges syna. Zdá sa to však
nepravdepodobné, pretože Prokopios by to istotne zaznamenal tiež. Ak by aj syna mal, vôbec to neznamená, že
jeho matkou bola Matasuntha.
15 PROCOPIUS: De bello Gothico, I.13; ISIDORUS: Historia Gothorum, 40, ed. Th. Mommsen, Chronica mi-
nora, Vol. II (MGH, AA 11), Berolini 1894; GREGORIUS TURONENSIS: Historia Francorum, III.10, ed. B.
Krusch et W. Levison, Gregorii Turonensis Opera, Vol. I: Libri historiarum X (MGH, SS rer. Mer. 1/1), Han-
noverae 1851.
16 GREGORIUS TURONENSIS: Historia Francorum, IV.4 a  IV.7–8; VENANTIUS FORTUNATUS, De excidio
Thoringiae 47 – 50 a Ad Artachin 1 – 4 a 31 – 34, rec. F. Leo, Venanti Honori Clementiani Fortunati presbyteri Italici
Opera poetica (MGH, AA 4/1), Berolini 1881; VENANTIUS FORTUNATUS, Vita sanctae Radegundis, 2, rec. B.
Krusch, Venanti Honori Clementiani Fortunati presbyteri Italici Opera pedestria (MGH, AA 4/2), Berolini 1885.
17 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.25.
18 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.1; MARCELLINUS: Chronicon, a. 540.5; IORDANES: Romana, 378.
19 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.1; PROCOPIUS: Historia arcana, 22.
20 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.1.
21 Prokopiom uvádzaný dôvod ku kráľovražde je podivný a málo pravdepodobný. Hildibad dal popraviť Uraju
údajne len pre žiarlivosť svojej manželky, čím si proti sebe popudil časť Gótov. Podobne, Hildebada zavraždil
Gepid Velas vraj len preto, že ženu, s ktorou sa chcel oženiť, dal kráľ za manželku niekomu inému. Prokopios
neskôr poznamenal, že zo smrti kráľa Góti vinili Eraricha, ktorý sa hneď potom stal kráľom.
34 Byzantino

a mocenského boja rôznych frakcií po zajatí a odvlečení kráľa Vitigesa, Amalovcov a ďalších
popredných Gótov. Krátko po kráľovražde totiž Rugovia (kmeň pridružený ku Gótom) za
kráľa vyhlásili svojho súkmeňovca Eraricha, ktorý sa s cisárstvom snažil vyjednať mier na
základne rovnakých podmienok, aké dostal Vitiges.22 Erarich so súhlasom Gótov vyslal
k Justiniánovi poslov, ale ich skutočnou úlohou vraj bolo jednať o jeho dezercii výmenou
za veľkú sumu peňazí a titul. To sa už nestalo, pretože v čase, keď vyslanci prišli do Kon-
štantínopola, Góti Eraricha obvineného zo zrady zabili a  za kráľa zvolili Hildibadovho
synovca (a Theudisovho prasynovca) Totilu.23 Totila sa ukázal nielen ako schopný vojvod-
ca, ale aj šikovný politik a stratég. Jeho cieľom nebolo poraziť Byzantskú ríšu a zrejme aj
on sám si uvedomoval, že to nie je možné. Vojenským tlakom a z pozície sily24 sa snažil
prinútiť cisára k dohode, preto súbežne s ťaženiami a obliehaniami viackrát skrz poslov
kontaktoval cisára. Svoj obdiv k Totilovi neskrýval ani Prokopios. Postupne mu pripísal
všetky cnosti, ktorými v  chváloreči na začiatku tretej knihy vychválil Belisaria.25 Toho
Justinián prevelil z Orientu do Itálie až v roku 545, ale bez silnej armády a finančných pro-
striedkov.26 Preto sa aj Belisarios rovnako ako iní byzantskí velitelia uchýlil k drancovaniu
majetku Rimanov v Ravenne, na Sicílii a inde, aby potrebné financie získal.27 Neprimera-
nými požiadavkami dokonca donútil jedného zo svojich veliteľov, aby sa vzbúril, prebehol
ku Gótom a odovzdal im bez boja Spoleto. Naopak, Totila preukazoval veľkú zmierlivosť
a ústretovosť obzvlášť voči nemajetným obyvateľom Itálie a otrokom, ktorým sľúbil slo-
bodu, ak sa k  nemu pridajú. Bohaté a  urodzené vrstvy obyvateľstva, najmä v  mestách,
zostávali prevažne verné cisárovi.28 Belisarios sa, uvedomujúc si vlastnú slabosť, vyhýbal
vojenskému stretnutiu s Totilom a za päť rokov svojej prítomnosti nedosiahol vôbec nič.
Poníženého ho cisár nakoniec odvolal.
Už v roku 539 alebo 540 nadviazali Góti diplomatické kontakty s Peržanmi. Hoci Vitigesa
už vojna, ktorú v roku 540/541 začal perzský kráľ Chosroes (531–579), nezachránila, bol to po
rebéliách v Afrike a obnovenej vojne v Itálii tretí konflikt, ktorý musel Justinián súbežne viesť.
Byzantsko-perzskú vojnu o kaukazskú Laziku síce v roku 545 prerušilo prímerie, zo strany
cisárstva vykúpené,29 ale boje sa obnovili už o tri roky. Vojna striedaná prímeriami a jednania-
mi sa skončila až v roku 562 mierom uzavretým na „päťdesiat rokov“, ktorý podobne ako ten
„večný“ z roku 532 vydržal zhruba len desať. Výsledkom týchto zdĺhavých vojen medzi dvoma
veľmocami boli len dočasné alebo nepatrné zmeny hraníc a zväčša sa nimi len potvrdzoval
predvojnový stav. Obe ríše sa vojnami vzájomne oslabovali až natoľko, že nakoniec nedokázali
čeliť expanzii Arabov začiatkom 7. storočia. Na rozdiel od sasánovskej Perzie Byzantská ríša

22 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.2; MARCELLINUS: Chronicon, a. 541.2; IORDANES: Romana, 378.
Podľa Jordana PAULUS DIACONUS: Historia Romana, XVI.22.
23 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.2; MARCELLINUS: Chronicon, a. 542.2; IORDANES: Romana, 379;
PAULUS DIACONUS: Historia Romana, XVI.22.
24 WOLFRAM, H.: History of the Goths, s. 356.
25 KALDELLIS, A.: Procopius of Caesarea: Tyranny, History, and Philosophy at the End of Antiquity. Philadel-
phia 2004, s. 198. Autor tiež upozornil, že hrdinom tretej a štvrtej knihy už nie je Belisarios, ale Totila. Zvrat
v rozprávaní nasleduje po chváloreči na Belisaria, ktorou tretia kniha začína, nástupom Totilu. Jeho cnosťami,
ktoré Belisarios stratil, sa aj vojenská „šťastena“ odvracia od Byzantíncov ku Gótom.
26 MARCELLINUS: Chronicon, a. 545.3; IORDANES: Romana, 379.
27 PROCOPIUS: Historia arcana, 5. Tiež PROCOPIUS: De bello Gothico, III.10–12, avšak už bez zmienky
o plienení Belisariom.
28 WOLFRAM, H.: History of the Goths, s. 356–357.
29 PROCOPIUS: De bello Persico, II.28, ed. J. Haury, Procopii Caesariensis opera omnia, Vol. I: De bellis libri
I-IV, Lipsiae 1962.
slovaca VI 35
arabské útoky ustála, ale, ešte za života cisára Heraklia (610–641), stratila okrem iných aj tie
provincie, z ktorých po ťažkých bojoch len nedávno vytlačila Peržanov.30
Už tak zložitú situáciu ešte zhoršila nákaza bubonického moru. Hoci epidémia trvala krátko
(541 – 542) a nezasiahla ani celé územie cisárstva, mala – odhliadnuc od nespočetných osob-
ných tragédií a nesmierneho utrpenia ľudí v hlavnom meste i na vidieku31 – aj veľmi závažné
dôsledky pre štát. Keďže výrazne klesol počet obyvateľstva, odhadom až o 6 miliónov, skom-
plikoval sa nielen výber daní, ktoré sa vraj napriek úbytku obyvateľstva požadovali v rovnakej
výške a ešte aj za nežijúcich susedov,32 a poklesla poľnohospodárska a remeselná produkcia,
ale klesol aj počet dobrovoľníkov a regrútov pre armádu.33 Justinián bol preto nútený ešte vo
väčšej miere ako dovtedy hľadať ľudské zdroje inde a nachádzal ich u svojich spojencov za
hranicami cisárstva, čím sa na nich stal ešte viac závislý.34 Barbarským kráľom, náčelníkom
a vodcom síce vyplácal jednorazovo alebo každoročne veľké sumy, či už za ich pomoc alebo
za mier, najímanie barbarov na konkrétne ťaženia však bolo lacnejšie ako vyplácať pravidelný
žold vlastným vojakom. Králi a veľmoži sa s výnimkou svojej družiny a kmeňovej elity o tie-
to platby so svojimi bojovníkmi nedelili. Tí sa museli uspokojiť s tým, čo si ukoristili počas

30 K vzťahom a porovnaniu oboch mocností, pozri napr. FOSS, C.: The Persians in Asia Minor and the End of Antiquity.
The English Historical Review, 90, 1975, 357, s. 721–747; HOWARD–JOHNSTON, J. D.: Two Great Powers in
Late Antiquity: A Comparison, in: CAMERON, A. (ed.): The Byzantine and Early Islamic Near East, Vol. 3: States
Resources and Armies. Princeton 1995, s. 157–226; GREATREX, G. – LIEU, S. N.: The Roman Eastern Frontier
and the Persian Wars, Part II AD 363–628. London – New York 2005; GARSOÏAN, N.: Byzantium and the Sasa-
nians, in: YARSHARTER, E. (ed.): The Cambridge History of Iran, Vol. III/1: The Seleucid, Parthian and Sasanian
Periods. Cambridge 2006, s. 568–592; DIGNAS, B. – WINTER, E.: Rome and Persia in Late Antiquity. Neighbours
and Rivals. Cambridge 2007, s. 37–44; DARYAEE, T.: Sasanian Persia The Rise and Fall of an Empire. London
– New York 2009; DRIJVERS, J. W.: Rome and the Sasanid Empire: Confrontation and Coexistence, in: ROUS-
SEAU, Ph. – RAITHEL, J. (eds.): A Companion to Late Antiquity. Chichester 2013, s. 441–454; HURBANIČ, M.:
Východorímska ríša a Sasánovská Perzia v 6. storočí: pokus o komparáciu veľmocí “bipolárneho sveta” neskorej an-
tiky. Konštantínove listy, 8, 2015, s. 2–13; BÖRM, H.: A Threat or a Blessing? The Sasanians and the Roman Empire,
in: BINDER, C. – BÖRM, H. – LUTHER, A. (eds.): Diwan. Studies in the History and Culture of the Ancient Near
East and the Eastern Mediterranean. Duisburg 2016, s. 615–646. K poslednej vojne medzi Byzantskou a Perzskou
ríšou pozri najnovšie HURBANIČ, M.: Konstantinopol 626. Praha 2016, s. 344–355.
31 PROCOPIUS: De bello Vandalico, II.23–24; EUAGRIUS, Historia ecclesiastica, IV.29, trans. by M.
Whitby, The Ecclesiastical History of Evagrius Scholasticus. Liverpool 2000; MALALAS: Chronographia,
L. XVIII, s. 482. Nákaza sa už v roku 543 dostala až do Galie: GREGORIUS TURONENSIS: Historia Fran-
corum, IX.21–22, a opakovane aj v Itálii, konkrétne v 60. rokoch v Ligúrii: PAULUS DIACONUS: Historia
Langobardorum, II.4, IV.4 a IV.14, ed. G. Waitz, Scriptores rerum Langobardicarum et Italicarum (MGH, SS
rer. Lang.), Hannoverae 1878.
32 PROCOPIUS: Historia arcana, 23. K tomu GORDON, C. D.: Procopius and Justinian’s Financial Policies.
Phoenix, 13, 1959, 1, s. 27.
33 K morovej epidémii pozri napr. RUSSELL, J. C.: That Earlier Plague. Demography, 5, 1968, 1, s. 174–184; TREAD-
GOLD, W. T.: W. T.: A history of the Byzantine state and society. Stanford CA 1997, s. 196–207; ALLEN, P.: The ‘’Jus-
tinianic’’ plague. Byzantion 49, 1979, s. 5–20; SARRIS, P.: The Justinianic plague: Origins and effects. Continuity and
Change, 17, 2002, 2, s. 169–182; HORDEN, P.: Mediterranean Plague in the Age of Justinian, in: MAAS, M. (ed.): The
Cambridge Companion to the Age of Justinian. Cambridge – New York 2005, s. 134–160; RETIEF, F. P. – CILLIERS,
L.: The Epidemic of Justinian (AD 542): A Prelude to the Middle Ages. Acta Theologica Supplementum 7, 2005, s.
115–127; SOŁTYSIAK, A.: The plague pandemic and Slavic expansion in the 6th–8th centuries. Archaeologia Polona,
44, 2006, s. 339–364; SARRIS, P.: Economy and society in the age of Justinian. Cambridge 2006, s. 217–219; ROSEN,
W.: Justinian‘s flea : plague, empire, and the birth of Europe. New York 2007; STATHAKOPOULOS, D.: Crime and
Punishment: The Plague in the Byzantine Empire, 541–749, in: LITTLE, K. L. (ed.): Plague and the End of Antiquity:
The Pandemic of 541–750. Cambridge – New York 2007, s. 99–118; SARRIS, P.: Bubonic Plague in Byzantium: The
Evidence of Non-Literary Sources, in: Tamže, s. 119–134 ; HENDY, M. F.: Studies in the Byzantine Monetary Economy
C. 300–1450. Cambridge 2008; HURBANIČ, M. Konstantinopol, s. 68–70.
34 TEALL, J. L.: The Barbarians in Justinian‘s Armies. Speculum, 40, 1965, 2, s. 305.
36 Byzantino

vojenských ťažení35 i koristníckych vpádov na územie cisárstva. Dokonca, ako poznamenal

Prokopios, vojvodcovia dostávali od cisára písomné rozkazy nezasahovať proti barbarom plie-
niacim Tráciu a Ilýriu, pretože ich spojenectvo bolo dôležité vo vojne proti Gótom či inému
nepriateľovi.36 Neschopnosť, neochota či trebárs aj tento zákaz zasiahnuť proti plieniacim bar-
barom však viedla k nárastu nespokojnosti vojakov z Ilýrie a Trácie a odopieraniu poslušnosti,
pretože počas ich služby v Itálii zostávali ich domovy a rodiny bez ochrany.
V roku 546 alebo 547 sa kráľom Longobardov37 stal Audoin a kráľom Gepidov38 Thurisind
a už v roku 548 boli ich spory také veľké, že sa museli riešiť vojnou. Audoin z rodu Gausovcov
vlastne vládol už od roku 540, keď sa stal poručníkom maloletého kráľa Walthariho narodeného
krátko pred smrťou kráľa Wacha. O Wachovej zahraničnej politike okrem podrobenia si Svébov
a spojenectve s cisárom uzavretom najneskôr v roku 53939 sa nevie nič. Dynastické sobáše sú ale
dokladom, že Wacho neviedol vojny s ostatnými germánskymi ríšami. Jeho prvou manželkou
bola Radegunda (Ranigunda), dcéra kráľa Thuringov Bisina a Menie, no z tohto zväzku nevzišli
žiadni potomkovia. Wacho sa potom (alebo preto) oženil s Ostrogothou (Austrigusa), dcérou ge-
pidského kráľa Elemunda, s ktorou mal dve dcéry, Wisigardu a Walderadu (obe neskôr vydaté za
franských kráľov), a nakoniec (keďže stále nemal mužských dedičov) s dcérou herulského kráľa
Silingou, ktorá mu porodila Walthariho.40 Keďže matkou Audoina bola údajne tiež Menia, vdova
(?) po Bisinovi,41 Audoin bol nevlastným strýcom Walthariho. To na poručníctvo zaiste nesta-
čilo a už za Wachovho života musel patriť do kruhu jeho najvernejších.42 Lenže Audoin nebol
jediným uchádzačom o longobardský trón. Zákonným dedičom bol Hildiges. Jeho príbuzenstvo
s Wachom nie je celkom jasné,43 bolo však dostatočné na to, aby sa ho Wacho zbavil a zaistil tak
nástupníctvo pre svojho syna. Hildiges žil od vtedy u Slovanov.

35 Jedným z takýchto príkladov boli Longobardi, ktorí ako spojenci Byzantíncov po víťazstve nad Totilom v roku
552 plienili Itáliu tak veľmi, že ich vojvodca Narses radšej hneď vyplatil a poslal domov: PROCOPIUS: De
bello Gothico, IV.33.
36 PROCOPIUS: Historia arcana, 22.
37 K dejinám Longobardov pozri SCHMIDT, L.: Zur Geschichte der Langobarden. Leipzig 1885; BÓNA, I.: Die
Langobarden in Ungarn. Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae, 7, 1956, s. 183–242; WER-
NER, J.: Die Langobarden in Pannonien. München 1962; BÓNA, I.: The Dawn of the Dark Ages – The Gepids
and Lombards in the Carpathian Basin. Budapest 1976; MENGHIN, W.: Die Langobarden. Geschichte und
Archäologie. Stuttgart 1985; CHRISTOU, K. P.: Byzanz und die Langobarden. Von der Ansiedlung in Pannon-
ien bis zur endgültigen Anerkennung (500–680). Athen 1991; CHRISTIE, N.: The Lombards. Oxford–Malden
MA 1999; POHL, W. – ERHARD, P. (eds.): Die Langobarden. Herrschaft und Identität. Wien 2005.
38 K dejinám Gepidom pozri DICULESCU, C. C.: Die Gepiden. Halle a. d. Saale 1922; SEVIN, H.: Die Gebiden.
München 1955; CSALLÁNY, D.: Archäologische Denkmäler der Gepiden im Mitteldonaubecken (454-568 u.
Z.). Budapest 1961; BÓNA, I.: The Dawn of the Dark Ages; POHL, W.: Die Gepiden und die Gentes an der
mittleren Donau nach dem Zerfall des Attilareiches, in: WOLFRAM, H. – DAIM, F. (eds.): Die Völker an der
mittleren und unteren Donau im 5. und 6. Jahrhundert. Wien 1980, s. 239–305.
39 PROCOPIUS: De bello Gothico, II.22. V tomto roku totiž odmietol spojenectvo s Vitigesom.
40 Origo gentis Langobardorum, 4, ed. G. Waitz, Scriptores rerum Langobardicarum et Italicarum (MGH, SS
rer. Lang.), Hannoverae 1878; Historia Langobardorum codicis Gothani, 4, Tamže; PAULUS DIACONUS:
Historia Langobardorum, I.21.
41 Len Historia Langobardorum codicis Gothani, 5.
42 CHRISTOU, K. P.: Byzanz und die Langobarden, s. 76.
43 Origo gentis Langobardorum, 4, Historia Langobardorum codicis Gothani, 4 a PAULUS DIACONUS: Histo-
ria Langobardorum, I.21 zhodne uviedli, že Hildiges bol synom kráľa Tata, ktorého zabil Wacho, syn Unichisa.
PROCOPIUS: De bello Gothico, III.35, ktorý je ako prameň spoľahlivejší, spomenul, že Hildiges (Ildigesal)
bol synom Risiulfa, ktorý bol synovcom Wacha. Podľa longobardských zákonov mal po smrti Wacha nastúpiť
Risiulf a zrejme s tým počítal aj sám Wacho, avšak len do roku 539, keď sa mu krátko pred smrťou narodil
Walthari. Vtedy Risiulfa prinútil odísť do vyhnanstva, kde ho dal pre istotu zabiť. Jeden Risiulfov syn zomrel
zrejme prirodzeným spôsobom, druhý, Hildiges, ušiel k Slovanom.
slovaca VI 37
Dôvod, prečo sa Longobardi a Gepidi, dovtedy spojenecké ríše, stali nepriateľmi, nie je
známy.44 Longobardské pramene so zmätočnou a zhustenou chronológiou uviedli len „scan-
dalum,“ v long. zákonníkoch vo význame narušenie kráľovského mieru, ktorého sa Gepidi
voči Longobardom dopustili, a dali ho do súvislosti s vyhnaním Hildigesa a snahou Gepidov
o nápravu neprávostí („fugit Ildichis ad Gippidos, ubi mortuus est. Iniuria vindicanda Gip-
pidi scandalum commiserunt cum Langobardis“ / „fugit Heldechis ad Gibidos, et ubi mortu-
us est iniuriam vindicandum“). Podobne, podľa Paula Diacona, Hildiges zomrel u Gepidov
a „quam ob causam Gepidi cum Langobardis extunc inimicitias contraxere“. V longobard-
skej kolektívnej pamäti sa teda uchovala spomienka na konflikt s Gepidmi – vojnu začali
Gepidi a jej príčinou bolo vyhnanie Hildigesa. Prokopios, ktorý bol súčasníkom opisovaných
udalostí, vo svojom súhrne nedatovaných (a nedatovateľných) udalostí pred vojnou zazna-
menal, že nepriateľstvo medzi ríšami začalo postupne narastať až potom, ako Longobardi
dostali od cisára Panóniu a „mesto Norikum“, čím sa stali susedmi Gepidov.45 Aj longobard-
ské pramene pripísali obsadenie Panónie Audoinovi a kládli ho do roku 546 (alebo 526).46
Paulus Diaconus poznamenal, že za celý čas, čo boli Longobardi v Panónii, boli spojencami
cisára,47 Prokopios ale uviedol, že krátko po obsadení časti Norika a južnej Panónie Longo-
bardi vpadli na byzantské územie, plienili ho až k Epidamnu a ľudí odvádzali do otroctva.48
Zrejme aj na tento vpád myslel, keď sa vo svojej Tajnej histórii zmienil o zákaze útočiť na
plieniacich votrelcov. Nerušený longobardský vpád môže byť dokladom, že cisár už veľmi
skoro považoval Longobardov za dôležitých spojencov, ktorým strpí nejaký ten vpád.

44 K tomu pozri SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia and the Northwest Balkans during the Reign of
Justinian: The Gepid Threat and Imperial Responses. Dumbarton Oaks Papers, 63, 2009, s. 28.
45 PROCOPIUS: De bello Gothico, II.33.
46 Origo gentis Langobardorum, 5: „Et habitaverunt Langobardi in Pannonia annis quadraginta duo“; PAULUS
DIACONUS: Historia Langobardorum, II.7: „Habitaverunt autem in Pannonia annis quadraginta duobus“;
Historia Langobardorum codicis Gothani, 3: „et XX et duo annos ibi habitare perhibetur“. Longobardi odišli
do Itálie v roku 568, to znamená, že Panóniu ovládli podľa OgL a Paula Diacona v roku 526, podľa HLcG v
roku 546. Tento zjavný rozpor sa snažil vysvetliť VÁRADY, L.: Epochenwechsel um 476. Budapest – Bonn
1984, s. 114–119, ktorý predpokladá, že už veľmi skoro došlo v rukopisoch OgL k omylu a jedna vetva uvádzala
správne XXII rokov, druhá chybne XLII rokov. K obsadeniu časti Panónie mohlo dôjsť aj v roku 526. V tom
roku totiž zomrel ostrogótsky kráľ Theodorich a v nasledujúcom cisár Justinos I. Longobardi mohli túto sitáciu
využiť a obsadili priľahlé oblasti Panónie I a Valérie, podobne, ako sa Gepidi už v roku 527/528 neúspešne
pokúsili dobyť Sirmium. Južnú Panóniu mohli obsadiť aj v roku 535, keď sa začala vojna v Itálii, alebo v roku
536, keď sa kráľom stal Vitiges, ktorý stiahol bojovníkov z južnej Galie i Panónie II a usiloval sa o spojenectvo
s Wachom. Je možné, že Justinián skoršie obsadenie Panónie v roku 546 len formálne uznal, pozri: CHRISTOU,
K. P.: Byzanz und die Langobarden, s. 65–66 a 228, POHL, W.: The Empire and the Lombards: Treaties and
negotiations in the sixth century, in: POHL W. (ed.): Kingdoms of the Empire. Leiden – New York – Köln 1997,
s. 86; BÓNA, I.: Die Langobarden, s. 235–236; SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia, s. 27. Skorší
a postupný prienik longobardských skupín do severnej Panónie podporujú archeologické nálezy a prikláňajú sa
k nemu viacerí bádatelia: DICULESCU, C. C.: Die Gepiden, s. 127; BÓNA, I.: Die Langobarden, s. 233–237;
WERNER, J.: Die Langobarden, s. 10–13 a 142–143; POHL, W.: Die Langobarden in Pannonien und Justin-
ians Gotenkrieg, s. 28–29; TEJRAL, J.: K  langobardskému odkazu v  archeologických pramenech na území
Československa. Slovenská archeológia, 23, 1975, 2, s. 380; DROBERJAR E.: Věk barbarů, Praha 2005, s.
167; CHRISTIE, N.: The Lombards, s. 31–33. Paulus Diaconus spojenectvo s cisárom, obsadenie Panónie (a
zároveň aj bitku s Gepidmi) datuje do roku 540, keď bol zajatý Vitiges a zvolený Hildibad. V tom roku Audoin
získal poručníctvo, čo sa dá tiež považovať za začiatok jeho vlády, ale zároveň môže byť dokladom skoršieho
obsadenia Panónie: PAULUS DIACONUS: Historia Romana, XVI.20: „Hac etiam aetate gens Langobardo-
rum amica tunc populi Romani apud Pannonias degebat, quibus in regni gubernaculo Audoin praeerat. Is eo
tempore cum Turisendo Gepidarum rege confligens ...“.
47 PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, II.1.
48 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.33.
38 Byzantino

V roku 552 boli Longobardi aj „najúhlavnejšími“ nepriateľmi Frankov, aspoň tak to tvr-
dili Frankovia, keď bránili byzantskému vojsku prejsť Venetiou.49 Táto skutočnosť byzant-
skú stranu zaskočila a Longobardov museli do Ravenny prepraviť loďami.50 Dôvodov, prečo
sa Frankovia a Longobardi stali nepriateľmi, mohlo byť niekoľko. Kým malý Walthari, brat
Theudebertovej manželky i manželky jeho syna, žil, Audoin ako poručník zrejme nespravil nič,
čím by ohrozil vzájomné vzťahy. Pravdepodobne v roku 545 však Thedebert dostal od Totilu
Venetiu,51 aby naďalej zostal neutrálny, a Franská ríša začala siahať až k Panónii a Noriku.52
Pozoruhodnú správu zachoval aj Agathias, ktorý uviedol, že Theudebert s Longobardmi a Ge-
pidmi plánoval výpravu do Trácie.53 Ak je tento údaj pravdivý, znamenalo by to, že do roku
547 / 548, keď Theudebert zomrel, boli vzťahy medzi Frankami, Longobardmi a Gepidmi stále
dosť dobré na to, aby ešte všetky tri ríše spolupracovali. Je dokonca možné, že práve tejto prí-
padnej spolupráce Germánov sa Justinián obával a práve preto, v roku 546 alebo 547, vklinil
Longobardov ako svojich spojencov do južnej Panónie (Panonnia Savia a Pannonia II) a vnút-
rozemného Norika (Noricum mediterraneum) medzi Frankov vo Venetii a Gepidov v Sirmiu
(Pannonia II).54 Frankov mohlo podráždiť aj to, že Justinián dal v roku 551 alebo 552 Audoi-
novi za manželku Amalafridovu sestru,55 čím sa Audoin stal (alebo mohol stať) dedičom nielen
koruny Thuringov, ktorých ríšu zničili Frankovia, ale aj ostrogótskych Amalovcov.
Konflikt medzi Longobardmi a Gepidmi prebiehal v rokoch 549 až 552,56 ale došlo len
k jedinej bitke.57 Podľa Prokopia príčinou vojny boli veľké nezhody,58 podľa Paula Diacona
vojnou iba „porodili už dávno počatý spor“.59 Ten mohol začať už okolo roku 537, keď Ge-

49 PROCOPIUS: De bello Gothico, VIII.26.

50 PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, II.1.
51 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.33 a IV.24.
52 Epistolae Austrasiacae, 20: „Italiaeque Pannoniae ... per Danubium et limitem Pannoniae usque in oceanis
litoribus custodiente Deo dominatio nostra porrigetur“, ed. W. Gündlach, Epistolae Merowingici et Karolini
aevi I (MGH, Epp. 3), Berolini 1892. Pozri WERNER, J.: Die Langobarden, s. 11 a 137; POHL, W.: Die Lan-
gobarden in Pannonien und Justinians Gotenkrieg, in: BIALEKOVÁ, D. – ZÁBOJNÍK, J. (eds.): Ethnische
und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis zum 11. Jahrhundert, Symposium Nitra 6. – 10.
November 1994. Bratislava 1996, s. 31; HAMMER, C. I.: Early Merovingian Bavaria: A Late Antique Italian
Perspective. Journal of Late Antiquity 4, 2011, 2, s. 227 – 228.
53 AGATHIAS: Historiae, I.4, ed. F. DINDORF, Historici Graeci minores, Vol. II. Lipsiae 1871.
54 Podobne CURTA, F.: The Making of Slavs: History and Archaeology of the Lower Danube Region, c. 500-700.
Cambridge 2001, s. 82.
55 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.25.
56 Väčšina bádateľov súhlasí s rokom 552. DICULESCU, C. C.: Die Gepiden, s. 146, a najnovšie na základe analýzy
a porovnania Prokopia a Jordana CROKE, B.: Jordanes and the Immediate Past. Historia: Zeitschrift für Alte
Geschichte, 54, 2005, 4, s. 483–489, sa prikláňajú k roku 551. Argumenty pre rok 552 pozri: SARANTIS, A.: War
and Diplomacy in Pannonia, s. 37–38.
57 K longobardsko-gepidskému konfliktu a byzantskej diplomacii pozri OBOLENSKY, D.: The Principles and
Methods of Byzantine diplomacy, in: Actes du XIIe congres international d’etudes byzantines, Vol. I. Belgrade,
1964, s. 43–61; MILLER D. A.: Byzantine Treaties and Treatymaking 500–1025 A.D. Byzantinoslavica, 32,
1971, s. 57–76; WOZNIAK, F. E.: Byzantine Diplomacy and the Lombard–Gepidic wars. Balkan Studies, 20,
1979, s. 139–158; POHL, W.: The Empire and the Lombards, s. 75–133; POHL, W.: Die Langobarden in Pan-
nonien und Justinians Gotenkrieg, s. 27–35; POHL, W.: Justinian and the Barbarian Kingdoms, in: MAAS,
M. (ed.): The Cambridge Companion to the Age of Justinian. Cambridge–New York 2005, s. 448–475; LEE,
A. D.: The Empire at War, Tamže, s. 113–133; SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia, s. 15–40;
LUTTWAK. E. N. The Grand Strategy of the Byzantine Empire. Cambridge MA 2009, s. 49–94.
58 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.34.
59 PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, I.23: „Gepidi igitur ac Langobardi conceptam iam dudum
rixam tandem parturiunt, bellumque ab utrisque partibus praeparatur.“. Musíme dodať, že o vojne medzi Lon-
gobardmi a Gepidmi máme správy len od nepriateľov Gepidov, gepidskú verziu preto nepoznáme.
slovaca VI 39
pidi získali Sirmium od Gótov,60 zmocnili sa časti pobrežnej Dácie a keď v roku 539 porazili
v  južnej Panónii byzantského vojvodcu Calluca.61 Tieto prejavy nepriateľstva boli dosta-
točným dôvodom, aby cisár s Gepidmi ukončil či aspoň pozastavil spojenectvo (t. j. vrátane
platieb)62 a ochranu dôležitej cesty do Itálie vedúcej práve južnou Panóniu sa rozhodol zveriť
Longobardom.63 Longobardi, ktorí sa cítili slabší, poslali v  roku 548 do Konštantínopola
vyslancov so žiadosťou, aby im cisár poskytol vojenskú pomoc, a neskôr prišli do hlavného
mesta ríše aj Gepidi s  rovnakým cieľom. Prokopios síce cituje obe posolstvá, otázkou je,
nakoľko sú pôvodné a  nakoľko v  nich len prezentoval byzantskú perspektívu konfliktu.64
Obe posolstvá sú si v podstate podobné. Longobardi i Gepidi vyzdvihovali svoje cnosti, zdô-
razňovali spoločné záujmy a zároveň očierňovali svojho nepriateľa (Longobardi nezabudli
pripomenúť svoju pravovernosť a ariánstvo Gepidov65). V oboch rečiach sa spomína aj Sir-
mium, to ale zjavne nebolo predmetom ich sporu. Longobardi tvrdili, že ho Gepidi, ktorí
aj inde zotročujú Rimanov, držia protiprávne. Gepidi naopak namietali, že Sirmium je len
zámienka, aby cisára vtiahli do vojny, že cisár má mnoho miest, ktoré nemá ani kým osídliť,
a preto ich dáva Frankom, Longobardom a iným, a že aj oni držia Sirmium v duchu spoločné-
ho priateľstva. Z oboch posolstiev je jasné, že vojnu pripravovali Longobardi a že Gepidi sa
snažili nezhody urovnať, no Longobardi ich opakované pozvania odmietli.66 Cisár sa napo-
kon „po dlhom zvažovaní“ rozhodol pomôcť Longobardom, s ktorými uzavrel „spojenectvo
v zbrani“. V súlade s dohodou im ihneď poslal vojsko (desaťtisíc jazdcov a tisícpäťsto Heru-
lov) pod velením osvedčených vojvodcov, ktoré sa po víťazstve nad Gepidmi malo ponáhľať
do Itálie. Lenže vojsko k Longobardom nedorazilo, pretože vraj Gepidi, obávajúci sa prehry,
narýchlo uzavreli dohodu s  Longobardmi67 a  Longobardi z  nejakého neznámeho dôvodu
súhlasili. Jedinú bitku v roku 549 medzi Gepidmi a Longobardmi tak zviedol herulský oddiel
proti svojim súkmeňovcom v okolí Singiduna, ktorí pre spory o nástupníctvo len nedávno
zmenili strany a prebehli ku Gepidom. Byzantské vojsko potom zostalo v oblasti, aby údajne
chránilo Ilýriu pred vpádmi Gepidov a Herulov.68
Do vojny sa chcel zapojiť aj Hildiges, ktorý ku Gepidom prišiel aj so svojou početnou
longobardskou družinou a „mnohými“ Slovanmi, dúfajúc, že po prípadnom víťazstve nad

60 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.33; PROCOPIUS: Historia Arcana, 18.

61 MARCELLINUS: Chronicon, a. 539; IORDANES: Romana, 387. Vpády Gepidov na územie cisárstva po ob-
sadení Sirmia a  časti Dácie spomína aj PROCOPIUS: De bello Gothico, III.33. Nie je ale jasné, či Calluc,
magister militum pre Illyricum, bránil byzantské územie, alebo vpadol na gepidské, pozri SARANTIS, A.: War
and Diplomacy in Pannonia, s. 25. Keďže Marcellinus spomenul dve bitky, jednu víťaznú a jednu porážku, je
možné, že Calluc v prvej bitke zastavil vpád Gepidov, ale pri ich prenasledovaní na ich území bol porazený.
62 WOZNIAK, F. E.: Byzantine Diplomacy, s. 147.
63 Veľkú dôležitosť tejto trase v čase vojny v Itálii pripisuje POHL, W.: Die Langobarden in Pannonien, s. 31–33,
naopak SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia, s. 15–16 a 38–39, vidí v Justiniánovej panónskej
politike dlhodobú stratégiu s cieľom zaistiť bezpečnosť balkánskych provincií odstránením gepidskej hrozby.
64 SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia, s. 29–30. K prejavom a ich hodnoteniu pozri tiež WOZ-
NIAK, F. E.: Byzantine Diplomacy, s. 149 a POHL, W.: Empire and the Lombards, s. 93.
65 Ku kresťanstvu väčšinovo pohanských Longobardov pozri FANNING, S. C.: Lombard Arianism Reconsidered.
Speculum, 56, 1981, 2, s. 247–252.
66 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.34.
67 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.34 a IV.17.
68 O tom, že sa celé takmer 20-tisícové vojsko malo zapojiť do vojny medzi barbarmi, nepochybuje WOZNIAK, F.
E.: Byzantine Diplomacy, s. 150. SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia, s. 29 a 33, považuje rozkol
medzi Herulmi za veľkú ranu pre bezpečnosť ilýrskych provincií a predpokladá, že po tejto bitke sa väčšina
prebehlíkov postupne do roku 552 opäť vrátila na stranu cisára.
40 Byzantino

Longobardmi získa longobardskú korunu.69 Po uzavretí prímeria Alboin Gepidov „ako pria-
teľov“ (!) požiadal, aby mu ho vydali. Tí to síce odmietli, ale požiadali Hildigesa, aby od
nich odišiel sám. Hildiges sa preto posilnený skupinou Gepidov vrátil k Slovanom a od nich
sa potom na čele šesťtisíc slovanských jazdcov vypravil za Totilom do Itálie, zjavne s rov-
nakou nádejou, že získa pomoc. S Gótmi sa však nespojil, vo Venetii sa otočil a vrátil sa
naspäť k Slovanom.70 Dôvodom návratu mohli byť správy, že Longobardi a Gepidi nedo-
kázali svoje spory vyriešiť inak než zbraňami a už si aj dohodli čas bitky. Obe vojská boli
za prítomnosti Audoina i Thurisinda nastúpené a  pripravené na boj, ale ani vtedy k  bitke
nedošlo – Longobardi aj Gepidi sa z neznámeho dôvodu rozutekali. Králi preto uzavreli prí-
merie na dva roky. Tento čas Gepidi využili na to, aby si našli nových spojencov. Dohodli sa
s bulharskými Kutrigurmi, aby vpadli na územie Longobardov a vyplienili ho. Lenže údajne
až dvanásťtisíc Kutrigurov prišlo už v roku 551, teda o rok skôr, a Gepidi nechceli byť tými,
kto poruší prímerie. Preto Kutrigurov previedli na druhý breh Dunaja, aby plienili územie
cisárstva. Odmenou v oboch prípadoch mala byť očividne korisť, preto Kutriguri súhlasili aj
s týmto návrhom. Justinián Kutrigurov nemal čím zastaviť, plienili však tak dlho, že sa mu
podarilo uzavrieť spojenectvo s kmeňom Utigurov, ktorí vyplienili územie jeho spojencov
Kutrigurov.71
V  roku 549 Justinián za nového vrchného veliteľa namiesto odvolaného Belisaria vy-
menoval najprv Liberia a hneď na to svojho synovca Germana, ktorého oženil s ovdovelou
Matasunthou, dúfajúc, že spojenie oboch rodov a jej prítomnosť vo vojsku oslabí odpor Gó-
tov.72 K tejto armáde sa pripájali barbari zlákaní odmenou i slávnym menom Germana a tisíc
longobardských ťažkoodencov, zrejme jazdcov, sľúbil aj Audoin. Keď Germanus v roku 550
krátko po odvrátení slovanskej hrozby náhle zomrel, vrchným veliteľom sa stal Narses, ktorý
istotne mysliac aj na neúspechy Belisaria vyhlásil, že úlohu neprijme, ak nedostane silné
vojsko. Justinián mu vyhovel a okrem veľkej armády mu dal ešte aj množstvo peňazí, aby si
cestou do Itálie naverboval ďalších vojakov. Narses s vojskom vyrazil v apríli 551.73
Keď sa blížil koniec dvojročného prímeria, Gepidom sa predsa len podarilo s Justiniá-
nom uzavrieť obranno–útočné spojenectvo. Nevydržalo však dlho, pretože ho  cisár zrušil
pod zámienkou, že Gepidi stále púšťali Slovanov cez Dunaj.74 Slovanské (antské) vpády
začali už v 30. rokoch a nezačínali v oblasti Sirmia kontrolovaného najprv Gótmi a potom
Gepidmi. Napríklad aj v roku 545 Slovania prekonali Dunaj na neznámom mieste, vyplienili
Tráciu a až cestou domov ich porazili Heruli smerujúci do Itálie.75 Skutočnosť, že sa im do
cesty postavil len oddiel germánskych žoldnierov, ktorých cieľom bola Itália, a nie jednotky
a posádky poverené ochranou Ilýrie a Trácie, dáva tušiť, že obrana mala vážne trhliny už
v prvej polovici 40. rokov, čiastočne aj v dôsledku morovej epidémie. V zime roku 547 alebo
548 sa Slovania znovu prebrodili cez Dunaj a vpadli pravdepodobne do Ilýrie, ktorú opäť bez
odporu plienili až k prístavu Epidamnos. Byzantskí velitelia vraj zhromaždili úctyhodných

69 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.35.

70 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.35. Do polemiky, odkiaľ Hildiges vyrazil a ku ktorým Slovanom sa vrátil,
pozri CURTA, F.: Utváření Slovanů (se zvláštním zřetelem k Čechám a Moravě). Archeologické rozhledy, 60,
2008, s. 662–663.
71 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.18–19.
72 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.29; IORDANES: Romana, 383; IORDANES: Getica, 314.
73 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.21; THEOPHANES: Chronographia, 6043, rec. J. CLASSEN, Theophanis
Chronographia (CSHB 43), Bonnae 1839; MALALAS: Chronographia, L. XVIII, s. 484. K datovaniu CROKE,
B.: Cassiodorus and the Getica of Jordanes. Classical Philology, 82, 1987, 2, s. 129.
74 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.25.
75 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.13.
slovaca VI 41
pätnásťtisíc vojakov, ale plieniacich Slovanov sledovali len z bezpečnej vzdialenosti. Umož-
nili im tak vrátiť sa domov aj s korisťou, dobytkom a otrokmi.76 V roku 549 alebo 550 Slo-
vania podnikli najničivejší vpád. Podľa Prokopia ich nebolo viac než tritisíc jazdcov77 a aj
tí sa ešte rozdelili na dve časti. Napriek tomu dokázali poraziť silnejšie oddiely, ktoré sa ich
snažili zastaviť, a dobyli aj opevnené mestá, čo sa dovtedy nestalo.78 V roku 550 prekročila
Dunaj ďalšia slovanská výprava, ktorej cieľom bol vraj Solún. Keď proti nim vyslal Justinián
vojsko na čele s Germanom, stočili sa do Dalmácie, kde prezimovali a na jar roku 551, keď
sa spojili s novou výpravou, pokračovali v plienení. Vtedy sa po prvýkrát dostali do blízkosti
hlavného mesta a po hanebnej porážke byzantského vojska nerušene plienili jeho okolie.79
Slovanské vpády na prelome 40. a 50. rokov boli také ničivé, že vraj prekonávali aj hrôzy
spáchané Hunmi. Nie je vylúčené, že – ako sa verilo – za vpádmi naozaj stál Totila, ktorý
vraj Slovanov podplatil množstvom peňazí, aby vystupňoval tlak na Justiniána a donútil ho
stiahnuť sa z Itálie.80 To je síce možné, ale podplácanie nebolo vôbec nutné. Slovania totiž
aj sami veľmi rýchlo zistili, že zisky výrazne prevyšujú riziká porážky. Pravdou tiež je, že
po porážke Totilu a víťazstve Longobardov nad Gepidmi v roku 552 slovanské vpády na pár
rokov skončili.81 V roku 558 / 559 však Bulhari a Slovania pod vedením náčelníka Zaberga-
na opäť vpadli na územie cisárstva. Táto mohutná výprava sa potom rozdelila na tri skupiny,
najsilnejšia smerovala ku Konštantínopolu. Situácia bola taká zlá, že Justinián ešte raz a už
naposledy povolal Belisaria, ktorý musel na bojisku doslova víriť prach, aby vytvoril zdanie
veľkej armády, a prinútil tak Zabergana ustúpiť, ale nie zanechať plienenie.82 To skončilo
až tak, že Justinián proti Kutrigurom opäť poštval Utigurov (alebo možno už Avarov), aby
napadli ich nechránené domovy.83
Ani v jednom prípade Prokopios neuviedol, že by Gepidi pomáhali Slovanom prekonať
Dunaj v  oblasti Sirmia. Vlastne sa o  tom, na ktorom mieste Slovania prechádzali Dunaj,
nezmienil vôbec. Gepidi Slovanom cez rieku pomohli len raz, v roku 551 alebo 552, a aj
to až cestou naspäť, keď ich prenasledovalo byzantské vojsko.84 Za túto pomoc si nechali

76 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.29.

77 Nielen toto ťaženie, ale aj všetky ostatné slovanské ťaženia v tomto období museli podnikať jazdci vyzbrojení
oštepmi a lukmi, nie pešiaci, pretože prekonávali obrovské vzdialenosti a veľmi úspešne sa vyhýbali vojenským
stretom. Pechota takúto mieru mobility nikdy nemohla dosiahnuť. Pozri tiež: CURTA, F.: Raiders, and Roman
Special Ops: Mobile Warriors in the 6th-Century Balkans, in: ZIMONYI, I. – KARATAY, O.: Eurasia in the
Middle Ages. Studies in Honour of Peter B. Golden. Wiesbaden 2015, s. 79–81.
78 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.38.
79 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.40.
80 PROCOPIUS: De bello Gothico, III.40.
81 Všeobecne o vpádoch Slovanov a Bulharov na prelome 40. a 50. rokov ešte PROCOPIUS: Historia arcana, 11,
18 a 23; IORDANES: Romana, 388: „Hi sunt casus Romanae rei publicae preter instantia cottidiana Bulgarum,
Antium et Sclavinorum.”.
82 AGATHIAS: Historiae, V.11–13 a  V.16–20; s  chybným datovaním THEOPHANES, Chronographia, 6051;
MALALAS: Chronographia, L. XVIII, s. 489–490. Nie všetky pramene spomínajú aj Slovanov. K tomu pozri
CURTA, F.: The Making of Slavs, s. 45–46, ktorý pripúšťa prítomnosť Slovanov, ale keďže boli pre historikov
„neviditeľní“, predpokladá, že boli Kutrigurom podriadení a plnili vedľajšie úlohy. CURTA, F.: Avar Blietz-
krieg, Slavic and Bulgar Raiders, s. 77–79 na základe Agathiovej správy predpokladá, že títo Kutriguri už sídlili
na dolnom Dunaji.
83 AGATHIAS: Historiae, V.24–25; MENANDER: Fragmenta, 3; THEOPHANES, Chronographia, 6051.
84 Naopak, SARANTIS, A.: War and Diplomacy in Pannonia, s. 31–33, zastáva názor, že sa tak stalo viackrát,
ale pripúšťa, že nejaká tajná dohoda medzi Gótmi a Gepidmi je len domnienkou. WOZNIAK, F. E.: Byzantine
Diplomacy, s. 151, sa nazdáva, že Gepidi prepravou Slovanov v čase príprav pred bitkou chceli cisára zastrašiť
a vynútiť si spojenectvo názornou ukážkou toho, že sú schopní kontrolovať vstup Slovanov na územie cisár-
stva. STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo: Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2016, s. 35–37,
42 Byzantino

dobre zaplatiť (jeden statér (solidus) za hlavu), čo sa dá len ťažko nazvať spoluprácou. Aj
táto pomoc v  núdzi zrejme donútila cisára, aby s  Gepidmi uzavrel aspoň nejakú dohodu.
Gepidi vyslali poslov do Konštantínopola s ponukou na spojenectvo, ktoré im Justinián „bez
váhania“ prisľúbil. Na ich žiadosť zmluvu potvrdilo prísahou ešte dvanásť senátorov, ale aj
to im nakoniec bolo málo platné, pretože onedlho cisár od spojenectva odstúpil na základe
už spomínaného obvinenia, čo už nebola pravda, pretože Gepidi nemali dôvod ani záujem
ohroziť alianciu, o ktorú sa usilovali niekoľko rokov. Prísaha dvanástich senátorov je tiež
dokladom, ako veľmi na nej Gepidom záležalo. Gepidi tak len v jedinom prípade prepravili
niekoho na pravý breh Dunaja a neboli to Slovania, ale Kutriguri. Jedným z dôvodov, prečo
Justinián nakoniec uprednostnil Longobardov, bolo zrejme aj to, že Audoin mu na výpravu
do Itálie poskytol tisíce bojovníkov, a táto veľkorysá pomoc sa nedala zahodiť, obzvlášť ak
za ňu už zaplatil (výpravy proti Totilovi sa zúčastnilo aj štyristo Gepidov, hoci nie je jasné, či
išlo o žoldnierov, odštiepencov alebo skupinu vyslanú Thurisindom).
Cisár určite nemal v  úmysle plytvať vojakmi v  spore dvoch barbarských kmeňov, ob-
zvlášť v čase, keď chcel konečne ukončiť vojnu v Itálii. Aby aspoň čiastočne splnil svoju
časť spojeneckej dohody, vymenoval Amalafrida za vojvodcu, možno ho dal obliecť aj do
byzantskej zbroje, aby sa ako vojvodca aj cítil, a pripojil ho k vojsku pôvodne smerujúcemu
na pomoc Audoinovi. Toto vojsko však nakoniec na príkaz cisára zostalo v ďalekej Ulpiane
(v južnom Srbsku), aby údajne potlačilo násilnosti medzi tamojšími kresťanmi, a k Longo-
bardom dorazil len Amalafrid na čele svojho oddielu, pozostávajúceho pravdepodobne tiež
len z barbarov. Sprevádzala ho aj jeho nemenovaná sestra, ktorú dal cisár Audoinovi za man-
želku, aby sa aj takto potvrdilo a upevnilo spojenectvo medzi oboma panovníkmi (aj keď už
nie je známe, či k sobášu došlo).85 Audoin po víťazstve nad Gepidmi v posolstve cisárovi
vyčítal, že byzantské vojsko neprišlo celé, hoci on mu poslal tisíce svojich bojovníkov do
Itálie.86 Justinián tak svoje sľuby nedodržal ani v prípade Gepidov ani Longobardov.
Bitka medzi Longobardmi a Gepidmi musela byť naozaj veľká a krvavá, pretože podľa
Jordana na tých miestach (teda južne od Sávy alebo medzi Sávou a Drávou) od čias Attilu
nedošlo k takej bitke okrem tej, ktorú zviedol vojvodca Calluc proti Gepidom (539) alebo

predpokladá, že Gepidi v odpovedi na alianciu Longobardov s cisárstvom uzavreli spojenectvo so Slovanmi na

strednom Dunaji, čoho dôsledkom boli aj vpády na prelome desaťročí. Toto slovansko-gepidské spojenectvo
nebolo namierené proti susedným Longobardom. Otázka, ktorí Slovania podnikali na územie Byzancie, zostáva
predmetom diskusií.
85 Nie je jasné, či Amalafridova sestra spomínaná Prokopiom je totožná s Rodelindou, ktorú longobardské pramene
označujú ako Alboinovu matku. Bolo by veľmi divné, keby za ňu označovali niekoho, kto ňou nebol: Origo
gentis Langobardorum, 5: „filius eius ... cui mater est Rodelenda“; podľa OgL aj Historia Langobardorum codi-
cis Gothani, 5. Keďže v čase bitky proti Gepidom (552) bol Alboin podľa longobardských príbehov už mladý
bojovník, nemohla ho porodiť Amalafridova sestra, ktorú dal cisár Audoinovi za manželku v roku 551/552
(alebo prípadne už v 548). Nie celkom bez zaujímavosti je tiež to, že Paulus Diaconus Rodelindu spomína až po
bitke s Gepidmi, na konci prvej knihy: PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, I.27: „Igitur Audoin,
de quo praemiseramus, Langobardorum rex, Rodelindam in matrimonio habuit; quae ei Alboin, virum bellis ap-
tum et per omnia strenuum, peperit. Mortuus itaque est Audoin …“. Keďže Prokopios by sa sotva zásadne mýlil
v datovaní celej udalosti, ktorú dáva do súvisu s bitkou medzi Longobardmi a Gepidmi, Amalafridova sestra by
mohla byť totožná s Rodelindou za predpokladu, že longobardské ságy (zapísané Paulom na konci 8. storočia)
oslavujúce hrdinstvo Alboina v boji a na dvore kráľa Thurisinda sa v skutočnosti týkali Audoina, ktorého všetky
úspechy ľudová tradícia neskôr prisúdila jeho ešte slávnejšiemu synovi. Celkom vylúčené to nie je, pretože aj
vyslanie bojovníkov do Itálie pripísali Alboinovi: PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, II.1: „Nar-
sis ... bellum adversus Totilam Gothorum regem praeparans ... legatos ad Alboin dirigit, quatenus ei pugnaturo
cum Gothis auxilium ministraret. Tunc Alboin electam e suis manum direxit ...“.
86 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.25.
slovaca VI 43
tej, v ktorej Mundo porazil Gótov (536).87 V ságe, ktorú už v próze a v latinčine zachoval
Paulus Diaconus, obe armády bojovali udatne až do chvíle, keď Alboin Thurismoda prebodol
mečom, zrazil z koňa a zabil. Keď Gepidi videli, že kráľov syn je mŕtvy, dali sa na útek. Lon-
gobardi ich začali prenasledovať, mnoho ich zabili a domov sa vracali s bohatou korisťou.88
Nie je známe, či sa bitky zúčastnil aj Hildiges. Ten po návrate z Itálie k Slovanom odišiel aj
so svojou malou družinou do Konštantínopola, kde ho Justinián prijal a, keďže mal urodzený
pôvod a legitímny nárok na longobardskú korunu, vymenoval za veliteľa cisárskej stráže.
Keď sa Audoin dozvedel, že Hildiges je v Konštantínopole, odvolávajúc sa na spojenectvo
a priateľstvo žiadal cisára, aby mu jeho „osobného nepriateľa“ vydal. Justinián to rázne od-
mietol, zrejme s úmyslom ponechať si ho ako poistku. Hildiges napokon ušiel aj sám a na-
priek prekážkam sa dostal ku Gepidom, či aj včas, to už Prokopios neuviedol.89 Po bitke sa
však stal príťažou aj pre nich. Audoin, už aj so súhlasom cisára, žiadal Thurisinda, aby mu ho
ako dôkaz ich „večného priateľstva“ vydal. Thurisind zvolal popredných Gepidov, ktorí jeho
vydanie zamietli, pretože by sa dopustili „bezbožnosti“. Thurisind sa ocitol v zložitej situá-
cii – jednak nechcel dať Longobardom a cisárovi zámienku na novú vojnu a jednak nemohol
poškvrniť seba i celý kmeň vydaním niekoho, koho prijali ako hosťa. Preto Audoina požiadal
o vydanie Ostrogotha,90 syna bývalého gepidského kráľa Elemunda, ktorého Thurisind ke-
dysi obral o nástupníctvo a vyhnal. Longobardi to odmietli z rovnakého dôvodu, ale Audoin
a Thurisind, obaja uzurpátori, sa vraj tajne dohodli, že svojich rivalov dajú zavraždiť, čo sa
aj stalo.91 Prokopios, ktorý vraždy oboch legitímnych dedičov koruny považoval za odporné,
tak potvrdil údaj v longobardských prameňoch, že Hildiges zomrel u Gepidov.
Po porážke Totilu si Góti zvolili za svojho kráľa Teju, ktorého Narses porazil už v roku
553. Týmto víťazstvom nad vysilenými a  zdecimovanými Gótmi i  pre celkovú únavu po
osemnástich rokoch bojov a ničenia sa vojna v Itálii skončila. Z času na čas ešte prepukali
v severnej Itálii lokálne gótske povstania, ale tie už nemohli ohroziť byzantskú vládu. Väčšie
nebezpečenstvo predstavovali Frankovia, ktorých si vzbúrenci volali na pomoc. Frankovia
a ich spojenci Alamani samozrejme súhlasili a popritom plienili Itáliu.92 Aj s nimi si Nar-
ses nakoniec poradil a Frankov z Itálie úplne vytlačil.93 Po porážke Totilu sa vzťahy medzi
Frankmi a Longobardmi pravdepodobne zlepšili. S Walderadou, vdovou po Theudebaldovi
(548 – 555), sa oženil Chlothar I. (511 – 561), ktorý s Audoinom (ak ešte žil) dohodol svadbu
svojej dcéry Chlothsuinthy s Alboinom.94 Posledným dokladom spojenectva Longobardov
s cisárom je Agathiova zmienka k roku 555 o oddiele Longobardov vo vojne proti Perzii.95

87 IORDANES: Romana, 386–387: „Langobardorum gens, socia Romani regni principibus ... contra emulos Ro-
manorum Gepidas una die pugna commissa eorum pene castra pervasit, cecideruntque ex utraque parte amp-
lius lx milia; nec par, ut ferunt, audita est in nostris temporibus pugna a diebus Attilae in illis locis, praeter illa
quae ante hanc contigerat sub Calluce mag. mil. idem cum Gepidas aut certe Mundonis cum Gothis, in quibus
ambobus auctores belli pariter conruerunt.“.
88 PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, I.23; PAULUS DIACONUS: Historia Romana, XVI.20.
89 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.27.
90 Zjavne brat Wachovej manželky Ostrogothy spomínanej v longobardských prameňoch.
91 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.27.
92 PAULUS DIACONUS: Historia Langobardorum, II.2–3; AGATHIAS: Historiae, II.3–4; MENANDER: Frag-
menta, 8, ed. F. DINDORF, Historici Graeci minores, Vol. II. Lipsiae 1871.
93 HAMMER, C. I.: Early Merovingian Bavaria, s. 228 – 229.
94 Origo gentis Langobardorum, 5; Historia Langobardorum codicis Gothani, 5; PAULUS DIACONUS: Historia
Langobardorum, I.27; GREOGORIUS TURONENSIS: Historia Francorum, IV.3 a IV.41; FREDEGARIUS:
Chronica, III.65, ed. B. Krusch, Fredegarii et aliorum Chronica. Vitae sanctorum (MGH, SS rer. Mer. 2), Han-
noverae 1888.
95 AGATHIAS: Historiae, III.20. Okolo roku 576 spomína 60 000 Longobardov v Sýrii pod velením Germanovho
44 Byzantino

Čo sa vojnou medzi Longobardmi a Gepidmi zmenilo? To nevieme ani z longobardských

prameňov ani od Prokopia. Hoci longobardské texty ju dávali do súvislosti s  Hildigesom
a za jej vinníka označili Gepidov, Prokopios to zaznamenal inak. Hildiges spor nezačal ani
nespôsobil. Keď nepriateľstvo Longobardov a Gepidov prerástlo do vojny, nebol dokonca
ani u  Gepidov. Prišiel k  nim iba preto, že vo vojne videl príležitosť získať longobardskú
korunu (z rovnakého dôvodu sa snažil dostať sa k Totilovi a rovnaké nádeje neskôr kládol aj
do Justiniána). Audoin žiadal jeho vydanie od Gepidov aj od cisára až v čase prebiehajúceho
konfliktu. Po bitke znepriatelené strany uzavreli mier bez ohľadu na Hildigesa a aj posledná
žiadosť o jeho vydanie prišla až po uzavretí mieru. Predmetom sporu bolo najskôr gepidské
územie západne od Sirmia, ale nie Sirmium samotné. Aj bitka na poli „Asfeld“, ako pozna-
menal Prokopios96 a  naznačil Jordanes, sa odohrala na gepidskom území. Územné straty
Gepidov však po prehratej bitke nemohli byť veľké, inak by si ich obaja súdobí autori všimli.
Priestor, ktorý Prokopios venoval nielen konfliktu Longobardov a Gepidov, naznačuje, že
ho buď chápal ako súčasť väčšieho konfliktu, alebo že obrana balkánskej hranice bola jed-
nou z priorít Justiniána na prelome 40. a 50. rokov. Na druhej strane, longobardské pramene
venovali Audoinovi veľmi málo pozornosti, hoci bol nesporne významným kráľom  – stal
sa spojencom cisárstva, pre Longobardov získal južnú Panóniu a  východné časti Norika,
vyhral vojnu nad Gepidmi a prispel k víťazstvu nad Totilom. O víťaznej vojne nad Gepidmi
nie je v stručnej Origo gentis Langobarodorum (a teda aj Historia Langobardorum codicis
Gothani) ani zmienka, pretože jej začiatok je spojený s nástupom Wacha a jej koniec splynul
so zničením ríše Gepidov v roku 567. Chronológiu opravil Paulus Diaconus aspoň tým, že
pripojil príbehy o zabití gepidského kráľoviča Thurismoda v bitke na poli „Asfeld“ a ceste
Alboina na Thurisindov dvor, kde po hádke s  druhým (nemenovaným) synom Thurisinda
nakoniec prijal od gepidského kráľa zbroj – akt, ktorým sa oficiálne skončila vojna.97
Justinián sa zamiešal do konfliktu o územie, ktoré mu nikto nevzal, keďže do roku 536
patrilo Gótom a potom Gepidom. Skutočným dôvodom podpory Longobardov nemohlo byť
ani ohrozovanie pohraničných provincií Gepidmi, pretože tí po roku 539 zostali v  oblasti
pasívni, ani ich údajná pomoc Slovanom pri prechode Dunaja. Riešiť spory vojnou chceli
Longobardi, hoci boli početne slabší, preto sa usilovali o spojenectvo s cisárom. Justinián
Longobardov uprednostnil možno tiež iba preto, že boli slabší a dali sa ovládať ľahšie ako
Gepidi.98 Lenže Justinián nehral čistú hru ani s Longobardmi. Okrem Amalafrida im už totiž
neposlal nič a namiesto posíl si od Audoina ešte vzal tisíce longobardských jazdcov, ktorí
potom mohli chýbať počas bitky, akoby počítal aj s možnosťou gepidského víťazstva, alebo
aspoň nechcel, aby Longobardi porazili Gepidov drvivo.99 Prípadný zánik ríše Gepidov ani
mocenský a územný rast ríše Longobardov tiež neboli v záujme cisára, preto súhlasil s uzav-
retím mieru a  „večného priateľstva“. Keďže sa bitkou navzájom oslabili, obaja súperiaci
spojenci sa ešte viac primkli k cisárstvu a trinásť rokov udržiavali mier.
Hlavným víťazom v konflikte Longobardov a Gepidov bol teda Justinián a víťazstvo do-
siahol len vďaka obratnej diplomacii. V  30. rokoch sa byzantská diplomacia ukázala ako
efektívna ofenzívna zbraň, ktorá dokázala rozbiť jednotu Vandalov i Ostrogótov a medziná-

syna Justiniána IOANNES EPHESIUS: Historia ecclesiastica, VI.13, trans. by R. Payne Smith, The third part
of The ecclesiastical history of John, Bishop of Ephesus. Oxford 1860.
96 PROCOPIUS: De bello Gothico, IV.25.
97 PAULUS DIACONUS: Historia Langobarodrum, I.23–24.
98 WOZNIAK, F. E.: Byzantine Diplomacy, s. 149.
99 DICULESCU, C. C.: Die Gepiden, s. 143–145; CHRISTOU, K. P.: Byzanz und die Langobarden, s. 94–96;
CHRISTIE, N.: The Lombards, s. 36 a 58. Podobne WOZNIAK, F. E.: Byzantine Diplomacy, s. 149.
slovaca VI 45
rodne ich izolovať. V 40. a 50. rokoch, keď sa Byzantská ríša dostávala pod tlak na viacerých
miestach súčasne, sa zasa diplomacia osvedčila aj v chvíľach, keď nasadenie armády nebolo
možné alebo vhodné. Znášanie nájazdov od spojencov, premenlivá priazeň, rušenie spoje-
nectiev a podplácanie ukazujú, že zo strany cisára nešlo vždy len o vypočítavosť a premys-
lené ťahy, ale aj o núdzové a krátkodobé riešenie konkrétnej situácie,100 spojené so štedrými
darmi. So Slovanmi, ktorí na prelome 40. a 50. rokov najviac ohrozovali balkánske provin-
cie, však Justinián žiadne kontakty nenadviazal ani neuzavrel žiadne spojenecké dohody.

SUMMARY

Lombard-Gepid conflict during the Justinian’s Gothic war

Author deals with the second half of Justinian’s reign, with the focus on Lombard-Gepid
conflict in the early 550s. Ambitious emperor, who tried to restore the glory of the Roman
Empire, was undeniably very successful in the 530s, when he destroyed kingdoms of Vandals
and Goths. In the 540s, however, he had to face new threats and challenges – rebellions and
mutinies in Africa, renewed wars in Italy and the Orient, catastrophic plague epidemic and
devastating Slavic and Bulgarian raids etc. Amid all these problems, Justinian became also
actively engaged in Northern Illyricum, where his policy was to retain control of vital route
to Italia, to stop expansive Franks, to eliminate Gepid threat, and to ensure the security of the
Balkan provinces. All four main objectives were achieved not by spilling Byzantine blood,
but through skillful diplomacy. In 546 or 547, he forged a military alliance with Lombards
and granted them southern Pannonia, right between the Franks and Gepids. This move subse-
quently led first to hostility between Lombards and Gepids (both Justinian’s allies) and finally
to a bloody battle. The cause of the war, in which Gepids suffered crushing defeat but no ma-
jor territorial losses, was, however, unknown either to Lombard sources or to Procopius and
Jordanes. The year 552, when Lombards defeated Gepids, Narses won victory over Goths,
and Slavs stopped their raids, marks the end of the most critical period of Justinian’s reign.

Mgr. Peter Bystrický, PhD.

Historický ústav Slovenskej akadémie vied
bystricky.peter@gmail.com

100 WERNER, J.: Die Langobarden, s. 10–11; POHL, W.: The Empire and the Lombards, s. 87; POHL, W.: Die
Langobarden, s. 28–31.
46 Byzantino

ˇ
Prokopios z Kaisareie v ceskej
a slovenskej historiografii1

M. Hurbanicˇ (Bratislava) – V. Zervan (Bratislava)

„Tieto kmene, totiž Sklavíni a Anti, nie sú podriadené jedinému mužovi, ale oddávna žijú
v demokracii…“ uvedenými slovami sa začína takzvaný Prokopiov slovanský exkurz, azda
najreflektovanejšia časť diela tohto významného neskoroantického historika v českej a slo-
venskej historiografii.2 Táto skutočnosť samozrejme nemôže vyznieť prekvapujúco, preto-
že podobne ako historici a archeológovia iných slovanských národov, ani českí a slovenskí
bádatelia nemohli obísť Prokopiove informácie týkajúce sa náboženstva, vojenstva, odevu,
jazyka, vzhľadu, spôsobu života, povahových vlastností a dávnej histórie Sklavínov a An-
tov.3 Prokopiove správy o vpádoch Slovanov a ich krutosti slúžili ako dôkaz proti konceptu

1 Štúdia vyšla s  podporou VEGA 1/0427/14 a  interného grantu Filozofickej fakulty Univerzity Komenského
FG08/2017. V tejto súvislosti sa chceme tiež poďakovať kolegom dr. Vladimírovi Vavřínkovi, dr. Lubomíre
Havlíkovej a  dr. Vladimírovi Turčanovi za informácie ohľadom prác českých a  slovenských autorov, ktorí
reflektovali Prokopiovo dielo.
2 PROKOPIOS: De bello Gothico III. 14, 22, in: Procopius Caesariensis opera omnia. Vol. II. De bellis libri V–
VIII, ed. J. HAURY – G. WIRTH. Monachii et Lipsiae 2001, s. 357, 9-11: τὰ γὰρ ἔθνη ταῦτα, Σκλαβηνοί τε καὶ
Ἄνται, οὐκ ἄρχονται πρὸς ἀνδρὸς ἑνὸς, ἀλλ’ ἐν δημοκρατίᾳ ἐκ παλαιοῦ βιοτεύουσι.
3 K  Prokopiovým správam týkajúcich sa dejín Slovanov pozri najmä práce klasických českých a  slovenských
autorov: ŠAFAŘÍK, P. J.: Slovanské starožitnosti, I–II. Praha 1837; ŠAFAŘÍK, P. J.: Pavla Jos. Šafaříka Sebrané
spisy. K vydání upravil Josef Jireček. Díl 1. Starožitnosti slovanské okresu prvního. Díl 2. Starožitnosti slovanské
okresu druhého. Praha 1862-63; NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. I.1. Původ a počátky národa slovan-
ského. Praha 1902; NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. I.1-2. Původ a počátky národa slovanského. Praha
1904; NIEDERLE, L. Vpády Slovanů na Balkán za vlády Justiniánovy. Český časopis historický 11, 1905, s.
133-147; NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. II. Původ a počátky Slovanů jižních. Praha 1906; NIEDER-
LE, L.: Slovanské starožitnosti. III. Původ a počátky Slovanů západních. Praha 1919; NIEDERLE, L.: Slovanské
starožitnosti II.1. Základy kulturních starožitností slovanských. Víra a náboženství Praha 1924; NIEDERLE, L.:
Slovanské starožitnosti Díl 4 (Původ a  počatky Slovanů východních. Praha 1924. Z  novších prác pozri najmä
ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Osudy starých Slovanov. Bratislava 1989; CHROPOVSKÝ, B.: Slované. Praha 1989, s.
26-28; MÚCSKA, V. – DANIŠ, M. – ŠEVČÍKOVÁ, Z.: Dejiny Európskeho stredoveku. I. Raný stredovek. Prešov
2006, s. 76-81; KLANICA, Z.: Počátky Slovanů. Praha 2009, s. 25-26; IVANIČ, P.: Západní Slovania v ranom
stredoveku: História, kultúra, hospodárstvo, náboženstvo. Nitra 2011, s. 24-25; HOMZA, M.: Stredná Európa I.
- Na začiatku stredoveku. 2016, s. 21-37; K náboženstvu pozri BERANOVÁ, M.: Slované. Praha 1988, s. 216-
217; VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Praha 1990 s. 27, 39, 49, 63, 70-71, 105,110, 126,128, 201,
PROFANTOVÁ, N. – PROFANT, M.: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Praha 2000 s. 15, 182, PITRO,
M. – VOKÁČ, P.: Bohové dávných Slovanů. Praha 2002 s. 91, 171-2, 174. K vojenským dejinám: BERANOVÁ,
M.: Slované, s. 9-15; KLEIN, B. – RUTTKAY, M. – MARSINA, R.: Vojenské dejiny Slovenska I. Bratislava 1993
s. 60-61; KLUČINA, P. et al.: Vojenské dějiny Československa I díl (do roku 1526). Praha 1985 s. 35-37. a ďalší.
slovaca VI 47
takzvanej holubičej povahy Slovanov,4 jeho zmienky o slovanskej demokracii podnecovali
úvahy o charaktere rannej slovanskej spoločnosti a jej politického usporiadania.5 Predmetom
skúmania sa však stala aj výpovedná hodnota samotného exkurzu, pričom zostáva príznačné,
že vzbudila v domácom priestore skôr záujem u byzantológov než historikov národných de-
jín. Najväčší priestor tejto otázke venovala známa česká bádateľka Bohumila Zástěrová, kto-
rá považovala Prokopiov exkurz za čiastočne topický a do istej miery koncipovaný v podobe
vopred daných aspektov a tradičných vzorov vzťahovaných analogicky na predošlé i súdobé
kmene.6 Podľa nej išlo v  prípade tohto exkurzu o  samostatný literárny útvar vložený do
pútavého rozprávania o nepravom Chilbudiovi, ktorý autor spracoval vo forme novely a za-
komponoval ho do IV. knihy svojich Vojen. Zástěrová porovnáva Prokopiove správy s inými
byzantskými prameňmi a uzatvára, že tamojším autorom záležalo viac na literárnom efekte
než hodnovernom vylíčení historických skutočností. Či dané zmienky skutočne obsahujú
zašifrované fakty, môže podľa Zástěrovej odhaliť až porovnanie s  ostatnými historickými
prameňmi.7
Ak opustíme platformu Prokopiovho exkurzu o Slovanoch, ktorej reflexia je z dôvodu
spätosti oboch národov so širšou slovanskou rodinou pochopiteľná, neostáva už veľa styč-
ných plôch, na ktorých by sa českí a slovenskí bádatelia mohli dostať do kontaktu s dielom
tohto gréckeho historika. Záujem o byzantskú kultúru a dedičstvo vychádza v oboch republi-
kách predovšetkým z cyrilometodskej tradície a odkazu solúnskych bratov. Z geografického
hľadiska sú udalosti, ktoré Prokopios popisuje vo svojich historických dielach, do istej miery
vzdialené regiónu strednej Európy. To isté možno konštatovať aj v prípade ním zmieňova-
ných lokalít, keďže zväčša patria k východorímskemu svetu a štátom, ktoré sú jeho teritori-
álnymi dedičmi. Samozrejme, Prokopiovo dielo v súčasnosti reflektujú tí českí a slovenskí
historici, ktorí sa venujú obdobiu sťahovania národov,8 dejinám Byzantskej ríše,9 či osobitne
obdobiu vlády cisára Justiniána.10 V popredí ich záujmu však pochopiteľne zostávajú viac

4 Z posledných prác napr. BERANOVÁ, M.: Slované, s. 9-11, BERANOVÁ, M.: Slované. Praha 2000, s. 10-12; CHRO-
POVSKÝ, B.: K problematike etnogenézy Slovanov a k osídleniu stredodunajských Slovenov-Slovákov v 6.-7. storočí.
Slovenské pohľady 116, 2000, s. 18; DVOŘÁK, P.: Stopy dávnej minulosti III. Zrod národa. Budmerice 2004), s. 17.
5 DEKAN, J.: Začiatky slovenských dejín a ríša Veľkomoravská. Bratislava 1951, s., 13, HAVLÍK, L. E.: Slovan-
ská „barbarská království“ 6. století na území Rumunska. Slovanský přehled 60, 1974, s. 182; HAVLÍK, L. E.:
Morava v 9. a 10. století. K problematice politického postavení, sociální a vládní struktury a organizace Praha
1978, s. 40; HAVLÍK, L. E.: Kronika o Velké Moravě. Brno 1987, s. 40; STEINHÜBEL, J.: Pôvod a najstaršie
dejiny Nitrianskeho kniežatstva. Historický časopis 6, 1998, s. 380, KUČERA, M.: Slovenské dejiny I. Od prí-
chodu Slovanov do roku 1526. Bratislava 2008 s. 52 a ďalší.
6 ZÁSTĚROVÁ, B.: Slované ve světle byzantských pramenů. Slovanský přehled 54, 1968, s. 190-191.
7 ZÁSTĚROVÁ, B.: Slované, s. 192.
8 Najmä BEDNAŘÍKOVÁ, J.: Stěhování národů. Praha 2003; BEDNAŘÍKOVÁ, J. – HOMOLA, A. – MĚŘIN-
SKÝ, Z.: Stěhování národů a Východ Evropy. Byzanc, Slované, Arabové. Praha 2006; BYSTRICKÝ, P.: Sťa-
hovanie národov 454 – 568. Bratislava 2008. Z najnovších pozri HUSÁR, M. - IVANIČ, P. - HETÉNYI, M.:
Podobnosti a  odlišnosti vývoja na území súčasného Slovenska a  Macedónska v  4.  – 11. storočí (historická
a archeologická analýza), in: ZAJÍČKOVÁ, M.– TANESKI, Z.– JAKIMOVSKA-TOŠIĆ, M. (eds.) Macedón-
sko-slovenské literárne, kultúrne a jazykové vzťahy. Nitra 2015.
9 HAVLÍK, L. E.: Přehledné dějiny Byzance. Brno 1971; HAVLÍK, L. E.: Přehledné dějiny Byzance. Brno 1979;
ZÁSTĚROVÁ A KOL.: Dějiny Byzance. Praha1992; HURBANIČ, M.: Posledná vojna antiky. Avarský útok na
Konštantínopol roku 626 v historických súvislostiach. Prešov 2009; HURBANIČ, M.: História a mýtus : avar-
ský útok na Konštantínopol roku 626 v legendách. Prešov 2010; HURBANIĆ, M.: Konstantinopol 626. Historie
a legenda. Praha 2016.
10 NIEDERLE, L. Vpády Slovanů, s. 133-147; BYSTRICKÝ, P.: Slovanské a bulharské vpády na Balkán do roku
559, Historický časopis 51, 2003, s. 385-402; BYSTRICKÝ, P.: Zahraničná politika, diplomacia a vojny cisára
Justiniána v rokoch 527-547. Byzantinoslovaca 5, 2014, s. 38-52. K Prokopiovým správam o morovej epidémii
48 Byzantino

historické fakty, ktoré nám Prokopios zanechal, než jeho život, názory, či samotná povaha
zachovaných diel.11

…skrz všetky kmene Slovanov (Bell. Goth. II. 15, 1-2)12

Napriek týmto limitom však Prokopiovo dielo do istej miery predsa len našlo hlbšiu re-
flexiu a komentár v českej a slovenskej vedeckej obci. Presnejšie ide o dve jeho zmienky,
ktoré domáci autori považujú za kľúčové pre skúmanie etnogenézy slovanských kmeňov
na území dnešných Čiech, Moravy a Slovenska. Prvou z nich je informácia o návrate časti
Herulov z oblasti stredného Dunaja do oblasti Dánska a dnešnej Škandinávie „skrz všetky
kmene Slovanov“. V 19. storočí sa zásluhou popredného slavistu slovenského pôvodu Pavla
Jozefa Šafárika a českého historika a politika Františka Palackého etablovala predstava, že
Heruli sa vracali do svojich pôvodných sídiel cez dnešnú Moravu a Čechy, čím vlastne akoby
potvrdzovali staršiu existenciu slovanského osídlenia v  uvedenom období. Obaja datovali
túto zmienku do roku 495.13
Na začiatku 20. storočia sa iný významný slavista, Lubor Niederle, venoval komentáru
tejto správy v samostatnej štúdii publikovanej ešte pred vydaním jeho ťažiskového diela
Slovanské starožitnosti. Odmietol tézu Šafárika a Palackého o prechode Herulov cez úze-
mie Čiech k  Labe. Podľa neho viedla pre Herulov jediná prirodzená a  najkratšia cesta na
sever pozdĺž Dunaja alebo Tisy ku Karpatom a odtiaľ k Visle, alebo okľukou na západ do
údolia Moravy a  na sever k  Odre. Prekážkou na tejto trase nemohli podľa autora byť ani
Longobardi, u ktorých predpokladá príchod do Panónie až po roku 512. Podľa Niederleho sa
teda Prokopiova správa možno vzťahovala na Moravu, určite nie však na Čechy, preto ju na

v časoch cisára Justiniána pozri: GOGOLA, M.: Infekčná pandémia moru v 6. storočí v Byzancii. Prvá vlna tzv.
Justiniánskeho moru (541 - 544) v prameňoch Prokopia z Kaisareie a Evagria Scholastika, in: Historické štúdie
[FFUK] k životnému jubileu Pavla Valachoviča. Bratislava, 2016 s. 61-88; k Prokopiovej správe súvisiacej s
genézou rukou-nestvoreného obrazu z Edessy pozri GOGOLA, M.: Archeiropoiétai - rukou-nestvorené obrazy
kresťanského Orientu do polovice 8. storočia. Historické rozhľady 7, 2012. s. 17-48; GOGOLA, M.: Narratio
de imagine Edessena ako jeden zo základných prameňov v genéze legiend k dejinám edesského obrazu, in:
Byzantinoslovaca 5 : zborník k životnému jubileu Tatiany Štefanovičovej. Bratislava 2014, s. 181-191; GOGO-
LA, M.: Mandylion z Edessy : rukou-nestvorený obraz a jeho miesto v byzantskom umení a duchovnej kultúre.
Bratislava, 2017.
11 Krátke heslá k Prokopiovmu životu a jednotlivým dielam sa stali súčasťou príručiek k antickému a byzantskému
dejepisectvu, či dejinám Byzancie vo všeobecnosti. MÜLLER, K.: Přehled literatury byzantské Praha 1929, s.
44; MACŮREK, J.: Dějepisectví evropského východu. Praha 1946, s. 135-136; DOSTÁLOVÁ, R. – HRO-
CHOVÁ, V.: Byzantská historiografie, in: DOSTÁLOVÁ, R. – HROCHOVÁ, V – HAVLÍKOVÁ, L. – VLK,
J. – PICKOVÁ, D. – ZÁVADOVÁ, A. (eds.) Počátky dějepisectví východní a jihovýchodní Evropy. Praha 1990,
s. 9-10; VAVŘÍNEK, V.: Prokopios z Kaisareie, in: BORECKÝ, B. – DOSTÁLOVÁ, R. (eds.) Slovník spiso-
vatelů. Řecko. Antická, byzantská a novořecká literatura. Praha 1975, s. 511-512; VAVŘÍNEK, V.: Prokopios
z Kaisareie, in: BORECKÝ, B. – DOSTÁLOVÁ, R. (eds.). Slovník řeckých spisovatelů. Praha 2006, s. 452;
VAVŘÍNEK, V.: Prokopios z Kaisareie, in: VAVŘÍNEK, V. – BALCÁREK, P. (eds.) Encyklopedie Byzance.
Praha 2011, s. 401-402. Krátku reflexiu Prokopiovho diela pozri: DOSTÁLOVÁ, R.: Byzantská vzdělanost.
Praha 1990, a 20032, s. 134-136.
12 PROKOPIOS: De bello Gothico II. 15, 1-2, s. 214, 21 – 215, 6: Ἡνίκα Ἔρουλοι Λαγγοβαρδῶν ἡσσηθέντες
τῇ μάχῃ ἐξ ἠθῶν τῶν πατρίων ἀνέστησαν, οἱ μὲν αὐτῶν, ὥσπερ μοι ἔμπροσθεν δεδιήγηται, ᾠκήσαντο ἐς τὰ ἐν
Ἰλλυριοῖς χωρία, οἱ δὲ δὴ ἄλλοι Ἴστρον ποταμὸν διαβαίνειν οὐδαμῆ ἔγνωσαν, ἀλλ’ ἐς αὐτάς που τὰς ἐσχατιὰς
τῆς οἰκουμένης ἱδρύσαντο· οὗτοι γοῦν πολλῶν ἐκ τοῦ βασιλείου αἵματος ἡγουμένων σφίσιν ἤμειψαν μὲν τὰ
Σκλαβηνῶν ἔθνη ἐφεξῆς ἅπαντα, ἔρημον δὲ χώραν διαβάντες ἐνθένδε πολλὴν ἐς τοὺς Οὐάρνους καλουμένους
ἐχώρησαν.
13 ŠAFAŘÍK, P. J.: Slovanské starožitnosti, s. 764-765; PALACKÝ, F.: Dějiny národa českého v Čechách a v Mo-
ravě. Praha 1948, s. 93.
slovaca VI 49
rozdiel od dovtedajších autorít Šafárika a Palackého nepovažoval za prvú určitú a výslovnú
pramennú správu o Slovanoch v Čechách.14 Kritické postrehy Niederleho sa odrazili v ťažis-
kovej syntéze k českým dejinám z pera Václava Novotného, ktorý sa rovnako tak priklonil
k navrhovanej trase cez údolie Moravy a Odry, pričom Čechy úplne nevylučoval, považoval
však túto hypotézu za veľmi nepravdepodobnú.15
S týmito závermi sa v podstate stotožnil český archeológ Emanuel Šimek, ktorý takisto
odmietol úvahu, že by mohlo ísť o prvú pramennú zmienku o prítomnosti Slovanov na území
dnešných Čiech. Podľa neho sa Heruli museli vracať buď cez oblasť dnešného Slovenska
a Karpát, alebo okľukou cez Moravu na územia medzi Odrou a Vislou, kde podľa neho v tom
čase muselo existovať husté slovanské osídlenie.16
Reflexia uvedenej zmienky sa u domácich autorov začala vo väčšej miere objavovať až po
skončení druhej svetovej vojny.17 Slovenský archeológ a historik Ján Dekan ňou dokazoval
existenciou slovanského osídlenia v povodí riek Odra i Morava, ako aj v širšej oblasti Devín-
skej brány.18 Expert na dejiny Veľkej Moravy Lubomír Havlík zasa zastával názor, že Heruli sa
vydali na cestu do svojej starej vlasti pravdepodobne z dnešného rakúskeho Podunajska, odkiaľ
mohla ich cesta na sever viesť i Moravou a povodím rieky Odry.19 Český archeológ Jan Eisner
predpokladal, že ich trasa viedla skôr východne od Moravy, a to buď Považím, alebo priesmyk-
mi v Poloninských Karpatoch, pričom vylúčil práve Moravu, keďže v tom čase sa podľa neho
nachádzala v moci víťazných Longobardov.20 Český slavista a historik práva Hynek Bulín na-
opak zastával skeptické stanovisko, keď tvrdil, že Prokopiovo svedectvo o Heruloch nemožno
pokladať za bezpečný doklad existencie Slovanov na Morave a tým menej v Čechách. Podľa
Bulína Prokopiova správa neobsahuje presnejšie geografické kritériá tejto trasy, avšak napriek
tomu ju považuje za dôležitú z pohľadu českých a slovenských dejín, pretože odchodom Heru-
lov sa otvoril priestor k prieniku Slovanov do oblastí stredného Dunaja.21
Napriek takýmto ojedinelým a do istej miery opatrným formuláciám môžeme v českej a slo-
venskej historiografii naďalej registrovať snahu o bližšie konkrétne určenie tejto trasy. Slovenský
archeológ Bohuslav Chropovský predpokladal, že Heruli putovali buď cez územie dnešného Slo-
venska, a to povodím rieky Váh, alebo oblasťou Devínskej brány a pozdĺž toku rieky Morava na
sever.22 Významný slovenský medievista Matúš Kučera sa k reflexii Prokopiovej správy vyjadril
v dvoch samostatných štúdiách. S odvolaním sa na prácu poľského historika Henryka Lowmian-
skeho spomína až tri možné trasy, ktorými sa Heruli mohli vracať do svojich pôvodných sídiel.
Prvá z nich mohla viesť povodím východoslovenských riek ku Karpatským priesmykom na Spiš
a do oblasti dnešného Poľska, druhá pohorím Matry a Bukových hôr k Ostrihomu, odtiaľ na zá-

14 NIEDERLE, L.: O počátcích dějin zemí českých. Kritický rozbor novějších výsledkův a theorií. Český časopis
historický 3, 1900, s. 213-214.
15 NOVOTNÝ, V.: České dějiny. I.1, Od nejstarších dob do smrti knížete Oldřicha. Praha 1912, s. 198-200.
16 ŠIMEK, E.: Čechy a Morava za doby římské, Praha 1923, s. 222-223; ŠIMEK, E.: Západní Slované a Germáni.
Praha 1947, s. 16.
17 V staršom zo svojich príspevkov hodnotil známy český archeológ Jozef Poulík túto zmienku s istou dávkou
opatrnosti. Pozri POULÍK, J.: Slované na Moravě až do doby říše Velkomoravské. Z dávných věků 1, 1947/48,
s. 57. Neskôr však uvádza, že cesta Herulov na sever pravdepodobne viedla buď Považím a Moravskou bránou,
alebo od Devínskej brány priamo údolím rieky Moravy. POULÍK, J.: Staří Moravané budují svůj stát. Gott-
waldov 1960, s. 28. Skeptickejšie stanovisko k tejto otázke zastával historik a archeológ Rudolf Turek. Pozri
TUREK, R.: Čechy na úsvitě dějín. Praha 1963, s. 9.
18 DEKAN, J.: Začiatky slovenských dejín, s. 10-11.
19 HAVLÍK, L. E.: Velká Morava a středoevropští Slované. Praha 1964, s. 174.
20 EISNER, J.: Rukověť slovanské archeologie: počátky Slovanů a jejich kultury. Praha, 1966, s. 92.
21 BULÍN, H.: Nejstarší politické útvary Slovanů v zemích českých. Slovanský přehled 54, 1968, s. 178.
22 CHROPOVSKÝ, B.: Slovensko na úsvite dejín. Bratislava 1970 s. 11; CHROPOVSKÝ, B.: Slované, s. 19.
50 Byzantino

padné Slovensko a cez údolie rieky Váh alebo oblasťou Záhoria na Moravu a Moravskou bránou
na sever. Tretia rátala s možnosťou tiahnutia Herulov západným smerom cez oblasť dnešných
Čiech. Podľa Kučeru je však podstatný iný argument, a to, že každá z uvedených trás by nutne
prechádzala územím dnešného Slovenska. Prokopiovu zmienku teda autor považuje za prvý his-
toricky doložený pramenný doklad o existencii slovanského osídlenia na území dnešného Sloven-
ska.23 K podobnému názoru dospel aj slovenský archeológ Vladimír Mináč, avšak pripomína, že
ak by Heruli tiahli do svojej novej domoviny územím na sever od Dunaja (napr. juhozápadným
Slovenskom), bola by takáto trasa do istej miery problematická, keďže by museli prechádzať
územím ich nepriateľov Longobardov, ktorí podľa bádateľa ovládali nielen Rugiland a južnú Mo-
ravu, ale aj časť juhozápadného Slovenska.24
Nesporne najznámejší slovenský byzantológ Alexander Avenarius sa k Prokopiovej zmien-
ke stavia kriticky. V prvom zo svojich dvoch komentárov konštatuje, že táto zmienka sa nemô-
že prezentovať ako nespochybniteľný doklad o existencii Slovanov na území Slovenska, ako
sa to často robí, pretože ide iba o jednu z možných alternatív.25 O niečo neskôr sa k uvedenej
zmienke vrátil podrobnejšie, pričom sa zameral na Prokopiovo konštatovanie, že časť Herulov
sa usadila na kraji osídleného sveta. Ten sa podľa Avenaria musel nachádzal zjavne inde než
sídla Gepidov. Avenarius upozorňuje na to, že východiskový bod trasy Herulov nemožno hľa-
dať v susedstve Gepidov, ale, ako uvádza Prokopios, na kraji osídleného sveta. Autor je však
presvedčený, že v tomto prípade ide zjavne o topos gréckej historiografie, ktorá od čias Plutar-
cha, umiestňovala tie udalosti, o ktorých nemala spoľahlivé informácie, do neobývaných kra-
jov. Pri takomto hodnotení podľa Avenaria teda Prokopiov údaj o počiatku herulskej anabázy
nedáva príliš veľké možnosti z hľadiska rekonštrukcie celkovej trasy putovania. Avenarius sa
domnieval, že Prokopiova zmienka o kraji obývaného sveta predstavovala predel, ktorý odde-
ľoval historikove vedomosti o určitých viac menej konkrétnych udalostiach od správ, ktoré boli
výplodom voľnej fantázie.26 Za okraj osídleného sveta, teda neosídlené oblasti, o ktorých sa
zmieňoval Prokopios, Avenarius považoval skôr územia ležiace na sever od gepidských sídiel
zasahujúce do oblastí dnešného východného Slovenska. Následne sídla Slovanov, cez ktoré
Heruli prechádzali, lokalizoval tento historik za karpatské priesmyky. Slovanské osídlenie na
sever od Karpát by podľa Avenaria zodpovedalo súdobým informáciám antických, ale aj by-
zantských autorov o slovanských sídlach medzi Vislou resp. Odrou a Dneprom.27
Avenariov nesporne zaujímavý komentár k  Prokopiovej správe však do značnej miery
relativizoval významný český medievista Dušan Třeštík vo svojich dvoch štúdiách k počiat-
kom českých dejín. V prvej z nich, v reakcii na Avenariov príspevok, totiž Třeštík poukázal

23 Kučera, M.: Typológia včasnostredovekého štátu na strednom Dunaji. Československý časopis historický 27,
1979, s. 865; Kučera, M.: Veľká Morava a začiatky našich národných dejín. Historický časopis 33, 1985, s.169
(= KUČERA, M.: Veľká Morava a začiatky našich národných dejín. In: HOMZA, M. (ed.). Matúš Kučera. State
a  články k  slovenskému stredoveku. Bratislava 2012). Údaj o  prechode Herulov územím Slovenska sa objavil
aj v reprezentatívnej kolektívnej syntéze k slovenským dejinám. Pozri MARSINA A KOL.: Dejiny Slovenska I.
Bratislava 1986, s. 63. Opatrnejšie hodnotí túto zmienku slovenská archeologička Tatiana Štefanovičová. Pozri
ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Osudy starých Slovanov, s. 25.
24 MINÁČ, V.: Začiatky slovenského osídlenia na juhozápadnom Slovenku. Zborník Slovenského Národného Mú-
zea 79, História 25, 1985, s. 119.
25 AVENARIUS, A.: Stav, problémy a možnosti historického bádania o slovanskom období dejín. Študijné zvesti
Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied 22, 1986, s. 23.
26 AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji: autochtonistická teória vo svetle súčasného báda-
nia. Historický časopis 40 1992, s. 9.
27 AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov, s. 9. Jeho závery prijal aj FUSEK, G.: Slovensko vo včasnoslovanskom
období. Nitra 1994, s. 120.
slovaca VI 51
na to, že ono najvzdialenejšie miesto obývaného sveta nebolo východiskom, ale cieľom he-
rulskej anabázy a vzťahovalo sa k Prokopiovej informácii k ostrovu Thule.28 Na margo do-
posiaľ navrhovaných trás prechodu Herulov cez kraje Slovanov treba povedať, že Třeštík po
dôkladnej analýze, s prihliadnutím na celkovú politickú situáciu v Karpatskej kotline v uve-
denom období, napokon odmietol úvahy o prechode Herulov tak cez územie Čiech, ako aj
Moravy. Podľa neho by totiž Heruli na svojej ceste museli prejsť cez územie nepriateľských
Longobardov, ktorým podľa jeho vlastných záverov v tom čase patrila prevažná časť územia
Moravy.29 S jeho skeptickým stanoviskom sa následne stotožnili i viacerí renomovaní českí
a slovenskí autori,30 z ktorých však niektorí naďalej uvažujú o oblastiach dnešného Sloven-
ska ako možnej trasy prechodu porazených Herulov na sever.31

Hildigisov pobyt u Slovanov (Bell. Goth., III. 35, 13-22)32

Druhou zmienkou Prokopia, ktorou sa českí a slovenskí historici podrobne zaoberali, bol
jeho exkurz týkajúci sa úteku kandidáta na longobardský trón Hildigisa k Slovanom. Treba
povedať, že táto zmienka spočiatku zostávala v porovnaní s predošlou na okraji záujmu do-

28 TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510-535. Český časopis historický 94, 1996
s. 263, pozn. 120.
29 TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů, s. 263-64; TŘEŠTÍK, D.: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin,
530-935. Praha, 1997, s. 34.
30 BLÁHOVA, M. – FROLÍK, J. – PROFANTOVÁ, N.: Velké dějiny zemí Koruny české I. (do roku 1197). Praha –
Litomyšl 1999, s. 149 a 53; BEDNAŘÍKOVÁ, J.: Stěhování národů, s. 28; BEDNAŘÍKOVÁ, J. – HOMOLA,
A. – MĚŘINSKÝ, Z.: Stěhování národů, s.
31 BEDNAŘÍKOVÁ, J.: Stěhování národů, s. 307. Súčasní slovenskí archeológovia G. Fusek a Zábojník síce konšta-
tujú, že táto zmienka sa považuje za jeden z prvých písomných prameňov o slovanskom osídlení severnej periférie
Karpatskej kotliny – teda aj Slovenska, avšak uvádzajú tiež, že existujú minimálne štyri trasy anabázy Herulov a nie
všetky vedú cez severné oblasti Karpatskej kotliny. Pozri FUSEK, G. – ZÁBOJNÍK, J.: Príspevok do diskusie o po-
čiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. Slovenská archeológia 51, 2003, s. 328. Slovenský historik P. Bystrický
však uvádza, že táto zmienka má malú výpovednú hodnotu. Ak sa Heruli chceli vyhnúť Longobardom, museli obísť
dnešné Rakúsko, Moravu a Čechy a prejsť západným Slovenskom, ak išli proti prúdu Tisy tak Slovenskom východ-
ným. Podľa Bystrického je skôr dôležitejší fakt, že Longobardi neosídlili po zničení ríše Herulov oblasti na slovenskej
strane. Dunaja. Pozri BYSTRICKÝ, P.: Slovanské a bulharské vpády, s. 388 a pozn. 7 a BYSTRICKÝ, P.: Sťaho-
vanie národov, s. 147. V tejto súvislosti porovnaj najnovšie úvahy A. Mesiarkina (Územie Slovanov v byzantských
prameňoch 6. storočia. Sumarizácia, aktualizácia a niekoľko paradoxov. Byzantinoslovaca 6, 2017, s. 65-66.).
32 PROKOPIOS: De bello Gothico III. 35, 13-22, s. 455, 8 - 456, 21: ἡνίκα Λαγγοβαρδῶν Οὐάκης ἦρχεν, ἦν τίς οἱ
ἀνεψιὸς Ῥισιοῦλφος ὄνομα, ὃν δὴ ὁ νόμος, ἐπειδὰν Οὐάκης τελευτήσειεν, ἐπὶ τὴν ἡγεμονίαν ἐκάλει. προνοήσας
οὖν Οὐάκης ὅπως εἰς τὸν παῖδα τὸν αὑτοῦ ἡ ἀρχὴ ἄγοιτο, ἔγκλημα Ῥισιούλφῳ ἐπενεγκὼν αἰτίαν οὐκ ἔχον φυγῇ
τὸν ἄνθρωπον ἐζημίωσεν. ὃς δὴ ἐξ ἠθῶν ἀναστὰς τῶν πατρίων ξὺν ὀλίγοις τισὶν ἐς τοὺς Οὐάρνους αὐτίκα φεύγει,
παίδων οἱ ἀπολελειμμένων ἐνταῦθα δυοῖν. χρήμασι δὲ Οὐάκης τοὺς βαρβάρους τούτους ἀνέπεισε <τὸν Ῥισιοῦλφον
κτεῖναι>. τῶν δὲ Ῥισιούλφου παίδων ὁ μὲν εἷς ἐτελεύτησε νόσῳ, ὁ δὲ δὴ ἕτερος, Ἰλδίγης ὄνομα, ἐς Σκλαβηνοὺς
φεύγει. οὐ πολλῷ μὲν οὖν ὕστερον ὁ μὲν Οὐάκης νοσήσας ἐξ ἀνθρώπων ἠφάνιστο, ἐς δὲ Οὐάλδαρον, τὸν Οὐάκου
υἱὸν, ἡ Λαγγοβαρδῶν ἦλθεν ἀρχή. ᾧ δὴ παιδὶ κομιδῆ ὄντι ἐπίτροπος καταστὰς Αὐδουὶν τὴν ἀρχὴν διῳκεῖτο.
δυνάμει τε πολλῇ ἀπ’ αὐτοῦ χρώμενος αὐτὸς τὴν ἀρχὴν οὐκ ἐς μακρὰν ἔσχε, τοῦ παιδὸς τούτου νόσῳ αὐτίκα
ἐξ ἀνθρώπων ἀφανισθέντος. ἡνίκα τοίνυν Γήπαισί τε καὶ Λαγγοβάρδαις ὁ πόλεμος κατέστη, ὥσπερ μοι εἴρηται,
Ἰλδίγης εὐθὺς Λαγγοβαρδῶν τε τούς οἱ ἐπισπομένους καὶ Σκλαβηνῶν πολλοὺς ἐπαγαγόμενος ἐς Γήπαιδας ἦλθε,
καὶ αὐτὸν Γήπαιδες κατάξειν ἐπὶ τὴν ἀρχὴν ἐλπίδα εἶχον. γενομένων δὲ τῶν ἐν τῷ παρόντι πρὸς Λαγγοβάρδας
σπονδῶν ἕνεκα ὁ μὲν Αὐδουὶν τὸν Ἰλδίγην εὐθὺς ἅτε πρὸς φίλων ἐξῃτεῖτο Γηπαίδων, οἱ δὲ τὸν μὲν ἄνθρωπον
ἐκδοῦναι οὐδαμῆ ἔγνωσαν, ἐκέλευον δὲ αὐτὸν ἐνθένδε ἀπαλλαγέντα ὅπῃ βούλοιτο διασώσασθαι. καὶ ὃς μελλήσει
οὐδεμιᾷ ξὺν τοῖς ἑπομένοις καὶ Γηπαίδων τισὶν ἐθελουσίοις ἐς Σκλαβηνοὺς αὖθις ἀφίκετο. ἔνθεν τε ἀναστὰς παρὰ
Τουτίλαν τε καὶ Γότθους ᾔει, στράτευμα οὐχ ἧσσον ἢ ἐς ἑξακισχιλίους ξὺν αὑτῷ ἔχων, ἔς τε Βενετίας ἀφικόμενος
Ῥωμαίοις τισὶν ὑπαντήσας, ὧν Λάζαρος ἡγεῖτο, ἐς χεῖρας ἦλθε, τρεψάμενός τε αὐτοὺς πολλοὺς ἔκτεινεν. οὐ μέντοι
Γότθοις ξυνέμιξεν, ἀλλ’ Ἴστρον ποταμὸν διαβὰς αὖθις ἐς Σκλαβηνοὺς ἀπεχώρησεν.
52 Byzantino

mácich historikov. Do istej miery aj preto, že najstaršie autority v oblasti slavistiky, nerátali
s možnosťou lokalizácie Hildigsových Slovanov do oblasti stredného Dunaja. Pavol Jozef
Šafárik tak predpokladal, že kraje Slovanov, do ktorých Hildigis utiekol, sa nachádzali v ob-
lasti dnešného Bulharska,33 zatiaľ čo Lubor Niederle zaraďuje túto udalosť do kontextu dejín
Slovanov južných.34
Až na konci 60. rokov 20. storočia revitalizoval záujem o túto Prokopiovu zmienku už
spomínaný Hynek Bulín, ktorý právom poukázal na jej nedocenenie zo strany domácich
autorov. Z kontextu celého exkurzu o Hildigisovi podľa Bulína vyplývali tri závery. Prvým
z nich bolo samotné spojenectvo Slovanov s Hildigisom, druhým konštatovanie, že títo Slo-
vania museli sídliť severne od Dunaja, pretože v danom období nejestvovalo súvislé osídle-
nie oblastí Slovanmi južne od tejto rieky. Bulín naostatok odmietol úvahy o lokalizácii týchto
Slovanov do vzdialených oblastí za Karpatmi, pričom za najpravdepodobnejšie miesta ich
výskytu považoval oblasti južnej Moravy, časti dolného Rakúska a juhu Slovenska.35
Aj M. Kučera sa prikláňa k názoru, že Slovania, ku ktorým sa Hildigis uchýlil, pochádzali
z oblasti dnešného Slovenska a Moravy, pričom samotného Hildigisa do istej miery považuje
za akéhosi predchodcu neskoršieho zjednotiteľa Slovanov - franského kupca Sama. Podľa neho
z Prokopiovej správy jasne vidieť, že Hildigis uzatvoril spojenectvo s pevnou a pravdepodobne
i organizovanou skupinou Slovanov.36 Keďže títo Slovania podľa neho žili na hranici antické-
ho sveta a mimo dosahu jeho politickej moci, mohol ich vývoj viesť k vyššej forme politickej
organizácie, ktorá využívala výdobytky neskoroantickej civilizácie najmä v agrárnej sfére.37
Aj český archeológ Zdeněk Klanica považoval oblasti dnešného juhozápadného Slovenska za
miesto, kde Slovania prijali vyhnaného Hildigisa, pričom si všíma Prokopiove správy aj z hľa-
diska dokladov o vojenskej organizácii Slovanov.38 Slovenská archeologička Tatiana Štefano-
vičová sa rovnako tak prikláňala k územiu dnešného západného Slovenska a Moravy. Podľa nej
by takúto lokalizáciu naznačovala aj Hildigisova výprava do severnej Itálie, odkiaľ sa vracal
naspäť na územia Slovanov. Takáto cesta by sa mohla uskutočniť najpravdepodobnejšie zo zá-
padného Slovenska a Moravy cez územie provincie Noricum. - na východnejšom území by Hil-
digisovo vojsko narazilo na odpor Longobardov. Štefanovičová považuje zmienený Prokopiov
údaj za veľmi dôležitý aj preto, že pochádza spred polovice 6. storočia a dokladá tak slovanské
osídlenie na strednom Dunaji v období pred príchodom Avarov.39
Z Prokopiovho exkurzu o Hildigisovi možno podľa A. Avenaria vyvodiť dva závery. Prvý
z nich predstavuje geografický faktor, pretože po svojom návrate z Itálie musel Hildigis prekro-
čiť Dunaj, aby sa dostal k Slovanom. Avenarius tento údaj však považuje za príliš vágny, aby
bolo možné presnejšie určenie jeho návratu k Slovanom. Druhý faktor, ktorý podľa Avenaria
z tejto správy možno vyvodiť, je mocensko-politický, pretože Slovania museli byť nezávislí od
Longobardov, ak u nich Hildigis hľadal ochranu. Podobne ako v prípade prvej z dvoch najčas-
tejšie komentovaných Prokopiových zmienok v českej a slovenskej historiografii, ani exkurz
o Hildigisovi nemá podľa Avenaria konkrétnu výpovednú hodnotu z hľadiska možnej lokalizá-
cie slovanských sídiel, v ktorých tento longobardský pretendent prebýval.40

33 ŠAFÁŘÍK, P. J.: Slovanské starožitnosti, s. 564.

34 NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. II., s. 197.
35 BULÍN, H.: Nejstarší politické útvary, s. 178-179.
36 KUČERA, M.: Typológia, s. 865-866; KUČERA, M.: Veľká Morava, s. 170.
37 KUČERA, M.: Typológia, s. 866.
38 KLANICA, Z.: Počátky slovanského osídlení našich zemí. Praha 1986, s. 35.
39 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Osudy starých Slovanov, s. 25.
40 AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov, s. 10.
slovaca VI 53
O dva roky neskôr sa slovenský archeológ Gabriel Fusek zamyslel nad hodnotou Proko-
piovej správy. V súvislosti s druhým návratom Hildigisa k Slovanom poznamenáva, že jeho
oddiel na ceste z Benátok musel obchádzať územie Longobardov vrátane provincie Pannonia
Superior. Podľa neho viedla jediná cesta do Itálie cez Noricum, ktorého časť síce takisto oku-
povali Longobardi, avšak tí sa podľa autora koncentrovali v starých mestských strediskách,
pričom ostatná časť provincie zostávala pustejšia. Autor takisto predpokladá, že Slovania,
ku ktorým odišiel Hildigis, sa mohli nachádzať len na území dnešnej Moravy a Slovenska.41
Najväčšiu pozornosť z českých a slovenských historikov venoval tomuto exkurzu opäť
D. Třeštík, podľa ktorého išlo o bezpečnú prvú zmienku o prítomnosti Slovanov v širšom
priestore stredného Dunaja. Třeštík považuje Hildigisov útek k Slovanom za logický, pretože
ostatní susedia Longobardov a ich kráľa Vacha boli jeho spojencami. Vychádzajúc z podrob-
nej analýzy a interpretácie Jordanovej správy o sídlach Slovanov, Třeštík argumentuje, že
Slovania, ku ktorým sa Hildigis uchýlil, sídlili v podhorí Karpát od Moravy po horné Potisie,
a práve títo Slovania sa podľa neho aktívne podieľali na výpravách proti Východorímskej ríši
v rokoch 548-551. Pripúšťa však tiež, že sa medzi nimi mohli nachádzať aj ich súkmeňovci
z oblasti dolného Dunaja, či spoza Karpát. Ústredným prvkom Třeštíkovej hypotézy je Pro-
kopiova správa, podľa ktorej Hildigis po návrate z oblasti Benátok prekročil Dunaj a vrátil
sa k Slovanom. Třeštík však informáciu o Dunaji odmieta a argumentuje tým, že v tomto
prípade išlo o klasickú floskulu byzantského dejepisectva, ktorého autori zvykli ukončovať
správy o vpádoch barbarov ich prekročením Dunaja. Keďže v tom čase boli podľa Třeštíka
Slovania spojencami Gepidov, prechádzali na územie ríše cez hlavný gepidský strategický
bod pri Sirmiu ležiacom na rieke Sáve.42
Čo sa navrhovaných oblastí týka, Třeštík poukazuje na to, že v  oblastiach východnej
Moravy a  juhozápadného Slovenska je slovanské osídlenie v  uvedenom období archeolo-
gicky preukázateľné, zatiaľ čo v prípade horného toku rieky Tisy doklady takéhoto osídlenia
síce absentujú, avšak spolu s nimi absentujú aj nálezy germánskej proveniencie. Třeštík teda
považuje za najpravdepodobnejšie sídla Slovanov, ku ktorým sa v roku 535 uchýlil Hildi-
gis, oblasti východnej Moravy a juhozápadného Slovenska. Na týchto územiach podľa neho
existovalo určité mocenské centrum, ktoré riadilo vojenské aktivity Slovanov, pričom však
odmieta považovať Hildigisa za akéhosi predchodcu franského kupca Sama.43
Třeštíkové závery sa v podstate stali v českej a slovenskej historiografii do značnej miery
communis opinio ako dokladajú práce súčasných medievistov a archeológov. Podľa súčasné-
ho slovenského medievistu Jána Steihübela Hildigisovým Slovanom patrila severozápadná
časť Karpatskej kotliny, čiže slovenské územie, avšak ani on ešte nehovorí o akomsi knieža-
com sídle týchto Slovanov.44 V reprezentatívnej syntéze k českým dejinám jej autori (Marie
Bláhová, Jan Frolík, Naďa Profantová) na základe kontextu Prokopiovej správy konštatujú,
že slovanské kmene v  tom čase sídlili v  severnej časti Karpatskej kotliny, teda na území
Slovenska, Podkarpatskej Rusi a pravdepodobne aj na Morave. Slovania, ku ktorým sa Hil-
digis uchýlil, mohli predstavovať už určité mocenské centrum. Jeho jadro sa podľa autorov
pravdepodobne nachádzalo v oblastiach severnej a východnej Moravy a juhozápadného Slo-

41 FUSEK, G.: Slovensko, s. 120 porovnaj tiež FUSEK, G. 2002 s. 24; FUSEK, G.: Nové poznatky o včasnoslo-
vanskom osídlení stredodunajského priestoru. ŽEŇUCH, P. (ed.) XIV. medzinárodný zjazd slavistov v Ochride:
príspevky slovenských slavistov. Bratislava, 2008, s. 218-219, 221.
42 TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů, s. 275-277; TŘEŠTÍK, D.: Počátky Přemyslovců, s. 48-49.
43 TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů, s. 276-277; TŘEŠTÍK, D.: Počátky Přemyslovců, s. 48-49.
44 STEINHÜBEL, J.: Pôvod a najstaršie dejiny Nitrianskeho kniežatstva. Historický časopis, 46, 1998, s. 379-380
a  STEINHÜBEL Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 2004, s. 25-26.
54 Byzantino

venska, a to vzhľadom k smeru slovanských útokov a skutočnosti, že Slovania prechádzali

územiami Gepidov a Longobardov.45 K oblasti severnej Moravy a juhozápadného Slovenska
sa prikláňajú Magdaléna Beranová a Michal Lutovský,46 k širšom priestore stredného Du-
naja zasa Zdeněk Měřinský.47
Z  uvedeného prehľadu teda jasne vyplýva, že väčšina českých a  slovenských histori-
kov i archeológov vzťahovala vágne geografické informácie uvedené v druhej Prokopiovej
zmienke k územiu dnešnej Moravy a juhozápadného Slovenska. V súlade s tým považujú
uvedenú zmienku za základnú pramennú informáciu, ktorá potvrdzuje existenciu Slovanov
na daných územiach prinajmenšom od prvej polovice 6. storočia.48
V  roku 2008 však rešpektovaný odborník na ranné dejiny stredovýchodnej Európy Florin
Curta publikoval v češtine svoj príspevok k problému raného slovanského osídlenia v Čechách
a na Morave. Vo svojich kritických výhradách k interpretácii dvoch spomínaných Prokopiových
zmienok sa sústredil najmä na závery Dušana Třeštíka. Na rozdiel od neho zastáva Curta skep-
tické stanovisko k historicite herulskej anabázy datovanej do roku 512. Poukazuje najmä na to,
že vierohodnosť týchto správ by musela byť podmienená jednak detailnými znalosťami samotného
Prokopia o krajinách na severnom brehu Dunaja a jednak jeho etnografickým záujmom o tamojších
barbarov, ktorý by nebol zaťažený tradičnými predsudkami. Podľa Curtu však takéto niečo u Proko-
pia absentuje, pričom vágnosť jeho predstáv dokladá práve pasážou týkajúcou geografických infor-
mácii k herulskej anabáze.49 Rovnako skepticky sa F. Curta stavia aj k hypotéze domácich histori-
kov o Hildigisovom pobyte u Slovanov na strednom Dunaji. Prokopiovu zmienku o Hildigisovom
prekročení Dunaja chápe v tom zmysle, že longobardský vodca už nemusel nikam pokračovať, aby
sa ocitol v krajoch Slovanov. Nemusel teda, ako predpokladala väčšina českých a slovenských au-
torov, putovať cez územie Gepidov či Longobardov. Podľa Curtu územia, na ktorých sa nachádzali
títo Slovania, neboli ani na Morave či Slovensku, ale na dolnom Dunaji.50
Curtove závery, ktoré nespochybňovali len hypotézy Třeštíka, ale v podstate tézy celej
českej a slovenskej historiografie a archeológie, pravdaže, neostali bez náležitej reakcie. Už
v nasledujúcom roku sa objavili tri odpovede51 na jeho príspevok, z ktorých sa skúmanej
problematike venovala najmä už zmieňovaná česká archeologička Naďa Profantová, Podľa
nej Prokopiova zmienka o prekročení Dunaja umožňuje dve rôzne interpretácie. Podľa prvej
z nich Hildigis prekročil Dunaj a týmto prekročením sa vrátil ku Slovanom, ktorí vtedy mali
sídla bezprostredne pri ľavom behu Dunaja. V prípade druhej interpretácie sa Hildigis vracal
k Slovanom a niekde na tejto ceste prekročil Dunaj. Profantová namieta, že v prípade prvej
možnosti by slovanské vojsko muselo prejsť územím, ktoré ríša ešte kontrolovala, avšak
Prokopios sa o ničom takom nezmieňuje.52

45 BLÁHOVA, M. – FROLÍK, J. – PROFANTOVÁ, N.: Velké dějiny, s.149-150.

46 BERANOVÁ, M. – LUTOVSKÝ, M.: Slované v Čechách. Archeologie 6. - 12. století. Praha 2009, s. 16.
47 MĚŘINSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. Praha 2002, s. 54, takisto: BEDNAŘÍ-
KOVÁ, J. – HOMOLA, A. – MĚŘINSKÝ, Z.: Stěhování národů, s. 28.
48 V jednom prípade spolu s inými svedectvami dokonca za doklad autochtónnosti Slovanov na danom území.
Pozri CHROPOVSKÝ, B.: K problematike etnogenézy, s. 27.
49 CURTA, F.: Utváření Slovanů (se zvláštním zřetelem k Čechám a Moravě. Archeologické rozhledy 60, 2008, s. 662-663.
50 CURTA, F.: Utváření Slovanů, s. 663.
51 PLETERSKI, A.: The inventing of Slavs or inventive Slavs? O ideovém světě a způsobu bydlení starých Slova-
nů – The Inventing of Slavs or Inventive Slavs? About the Ideological and Dwelling System of the Old Slavs,
Archeologické rozhledy 61, 2009, s. 331-336; BIERMANN, F.: Kommentar zum Aufsatz von Florin Curta:
Utváření Slovanů (se zvláštním zřetelem k Čechám a Moravě – The Making of the Slavs (with a special empha-
sis on Bohemia and Moravia). Archeologické rozhledy 60, 2009, s. 337-349.
52 PROFANTOVÁ, N.: Kultura s keramikou pražského typu a problém šíření slavinity do střední Evropy. Arche-
slovaca VI 55
Autorka však zároveň priznáva argumentačnú slabinu Treštíka, pretože ak Hildigis prekročil
Dunaj niekde v blízkosti Sirmia, prečo by ho potom Gepidi púšťali cez svoje územie, ak mali už
uzavretý mier s Longobardmi. Keďže Hildigis bol pre longobardského kráľa hrozbou, prečo by
podľa autorky Gepidi takýmto spôsobom ohrozovali nedávno uzavretý mier so svojimi rivalmi.53
Na uvedenú kritiku opäť reagoval Florin Curta tentoraz v anglicky publikovanom prí-
spevku. Ohľadom diskutovaných pasáží Prokopiovho textu sa vyjadril predovšetkým ku kri-
tike N. Profantovej. Curta považuje autorkou navrhovanú druhú možnosť Hildigisovej trasy
k Slovanom za násilnú interpretáciu a chápe ju v tom zmysle, že Hildigis by sa najskôr dostal
k Slovanom a potom až prekročil Dunaj, teda by najskôr musel prejsť cisárske teritórium
severozápadného Balkánu, čo však Prokopios v danej správe nespomína.54 Profantová však
zrejme mala pri tejto interpretácii na mysli to, že Prokopios sa vracal k Slovanom a na tejto
ceste prekročil Dunaj. Pri takomto čítaní by to teda ešte nemuselo znamenať, že hneď za Du-
najom sa nachádzali sídla Slovanov. Podstatnejšia je však iná vec, ktorú spomína Curta, upo-
zorňujúc na najväčšiu slabinu Třeštíka a z neho vychádzajúcej Profantovej – totiž, že Proko-
pios spomína Hildigisov prechod cez Dunaj a nie Sávu, pri ktorej ležalo gepidské Sirmium.55
Třeštíkovo tvrdenie tým naozaj stráca argumentačnú silu, avšak môžeme si naozaj byť takí
istí, že Prokopios vedel, kde presne barbari na čele s longobardským pretendentom prekročili
ríšske teritórium? Zvlášť, keď akceptujeme Curtov argument, týkajúci sa nezáujmu tohto
byzantského historika o geografiu území, nachádzajúcich sa za ríšskymi hranicami.56
Pri hodnotení oboch Prokopiovych zmienok sa pravdepodobne treba vyvarovať jed-
nostranných záverov. Koniec koncov, aj sama N. Profantová priznáva, že neexistujú histo-
rické pramene, ktoré by nepriamo potvrdzovali či vyvracali prítomnosť Slovanov v Čechách
v 6 storočí.57 Takéto skeptické stanovisko možno badať aj v najnovšom príspevku k danej
problematike z  pera Eduarda Droberjara. Podľa jeho záverov o  prítomnosti Slovanov na
území Čiech (a Slovenska) sa nezmieňujú žiadne písomné správy ani archeologické nálezy.
To platí aj pre Prokopiovu správu o Hildigisovi, pretože v čase jeho úteku k Slovanom bola
južná Morava i juhozápadné Slovensko ešte osídlené Longobardmi.58
Zostáva však v tejto súvislosti konštatovať, že v súvislosti s analýzou geografických správ tý-
kajúcich sa počiatkov dejín jednotlivých národov, a najmä takých správ, u ktorých existuje mož-
nosť viacerých interpretácií, sa väčšina národných historikov prikloní k tej, ktorá zohľadňuje ge-
ografický priestor štátov, v ktorých pôsobia. Kritické postrehy ich zahraničných oponentov môžu
síce vyvolať diskusiu, ale nie veľmi často zmeniť zastávané názory. Je zrejmé, že sú to domáci,
nie zahraniční autori, ktorí kreujú historické znalosti a povedomie daného národa. Ak tieto úvahy
vztiahneme práve na dve zmieňované Prokopiove správy, musíme konštatovať, že napriek výhra-
dám zostávajú pevnou súčasťou najstarších správ o Slovanoch na strednom Dunaji v českom a slo-
venskom prostredí. Takisto je zrejmé, že ak sa nenájdu iné dôležité svedectvá, ktoré by jednoznačne
vyvrátili resp. spochybnili tieto závery, zostanú naďalej reflektované v prácach domácich autorov.59

ologické rozhledy 61, 2009, s. 311.

53 PROFANTOVA, N.: Kultura, s. 311-312.
54 CURTA, F.: The early Slavs in Bohemia and Moravia: a response to my critics. Archeologické rozhledy 61, 2009, s. 10.
55 CURTA, F.: The early Slavs, s. 11.
56 A. Mesiarkin v tejto súvislosti dáva do pozornosti tézu L. Margetića, ktorý argumentuje, že ak by v danom
prípade išlo o Slovanov z dunajskej Delty, prečo jednoducho neprekročili rieku v danej oblasti? Prečo namiesto
toho, ako nás Prokopios informuje, prechádzali stovky kilometrov až k Sirmiu a ešte pritom platili za prekroče-
nie nemalú čiastku Gepidom? Pozri MESIARKIN, A.: Územie Slovanov, s. 68.
57 PROFANTOVA, N.: Kultura, s. 312.
58 DROBEJAR, E.: Věk barbarů. České země a stěhování národů z pohledu archeologie. Praha, 2005, s. 206.
59 Napr. ŠKVARNA, D. a kol.: Lexikón slovenských dejín. Bratislava 1999, s. 17; DVOŘÁK, P.: Stopy, s. 16-17;
56 Byzantino

Geografické a etnografické marginálie k Prokopiovym dielam

Hoci Prokopiove diela oplývajú množstvom topografických a  etnografických údajov,
s výnimkou slovanského exkurzu, či zmienených dvoch správ sa so samostatným komentá-
rom k niektorému zo zmienených okruhov stretneme v českej a slovenskej odbornej spisbe
len veľmi zriedkavo. Topografických aspektov sa dotýkajú dve štúdie, z ktorej prvú publiko-
val medzi dvoma svetovými vojnami klasický filológ Antonín Salač. Autor sa bližšie pristavil
pri forme zápisu mesta Pautalia (Ulpia Pautalia) v Prokopiových Stavbách. Salač upozorňu-
je, že Prokopios má vo svojom diele De Aedificiis formu Pantalia alebo Pantaleia, pričom
na inom mieste tohto diela má aj správnu formu, hoci v skrátenej verzii - Pauta. Autor bol
presvedčený, že formu Pautalia je potrebné uviesť aj v časti IV.1.31 Prokopiových Stavieb
a tiež všade inde. Formu Pantalia teda považuje za púhu koruptelu, ktorá podľa neho vznikla
asi ľudovou etymológiou pripodobňujúcou slovo ku gréckej forme panta.60
Autorom druhého komentára k vybranej topografii zmieňovanej u Prokopia je súčasný
historik a  odborník na antické dejiny Stanislav Doležal. Predmetom autorovho rozboru
sú Prokopiove zmienky o  ostrove Thule, ktoré porovnáva s  Jordanovými informáciami
o ostrove Scanza, pričom sa zamýšľa, či sa rozdielne názvy oboch historikov nedajú dať do
súvislosti s totožným geografickým priestorom. Podľa Doležala je otázne, či Prokopios po-
čul meno Thule od svojich informátorov, pretože Thule bolo dobre známou topografickou
lokalitou u antických autorov. Podľa Doležala popis, ktorý Prokopios získal od informáto-
rov, sa približne zhodoval s tým, ktorý poznal z literárnych zdrojov. Doležal predpokladá,
že Jordanes resp. Cassiodorus mali síce rešpekt k antickej historiografii, ale nie až do tej
miery ako Prokopios a preto uviedli názov ostrova tak ako počuli od svojich informátorov.
Doležal teda je presvedčený, že obaja autori maji na mysli totožný geografický priestor.
Rozpor v odlišnosti názvov vysvetľuje tým, že Prokopios nechcel opustiť tradíciu ustano-
veného názvu Thule a označiť ho iným pomenovaním, ktoré nepoznal zo zachovaných li-
terárnych svedectiev.61 Doležal takisto dokladá, že Jordanes Prokopiovo dielo s vysokou
pravdepodobnosťou nepoznal, takže podobnosť medzi týmito dvoma autormi vysvetľuje
iným spôsobom, teda, že obaja autori čerpali nezávisle od seba z vlastných a jedinečných
zdrojov, ktoré neboli literárne, ale ústne. Prikláňa sa teda k tomu, že Jordanes nemusel spo-
vedať zajatých Gótov a Herulov, aby sa dostal k informáciám o severnej Európe tak, ako
to činil Prokopios, pretože Jordanes sám žil a patril do socio-kultúrneho prostredia, ktoré
sa nachádzalo na rozhraní rímskeho a barbarského sveta. Správu o Skanze teda mohol mať
k dispozícii omnoho skôr než sa mu dostal do rúk Cassiodorov spis o Gótoch, z ktorého
čerpal.62
Z  komparácie diel Prokopia a  Jordana vychádzal aj etnograficky ladený príspevok A.
Avenaria, ktorý sa venoval analýze výskytu pomenovania Bulhar v prameňoch 6. a 7. sto-
ročia. Autor porovnáva pramenné informácie o kmeňoch sídliacich v oblasti Veľkej Skýthie
a zamýšľa sa nad dôvodmi výskytu (Jordanes) resp. absencie (Prokopios) pomenovania Bul-
har v týchto textoch. Poukazuje na to, že Prokopiovi Utiguri sú geograficky totožní s Jorda-
novými Bulharmi, čo podľa neho dokladá okrem iného aj správa sýrskeho historika (pseudo)
Zacharia Retora, ktorá uvádza Bulharov medzi kmeňmi Sabirov a  Kutrigurov. Autor teda
odmieta tézu, podľa ktorej pomenovanie Bulhar slúžilo ako súhrnný názov pre oba príbuzné

pozri v tejto súvislosti tiež najnovšie HOMZA, M.: Stredná Európa I. s. 38-40. Autor sa síce zmieňuje o tejto
epizóde, ale konkrétne územia Hildigisových Slovanov bližšie nelokalizuje.
60 SALAČ, A.: Město Pautalia v Prokopiově díle πεϱὶ ϰτισμάτων. Listy filologické 4/5, 1931. s. 392-395 tu 395.
61 DOLEŽAL, S.: Thúlé a Scandza u Jordana a souvislosti s Prokopiem. Listy filologické 134, 2011, s. 287-292.
62 DOLEŽAL, S.: Thúlé a Scandza, s. 301-306.
slovaca VI 57
kmene Kutrigurov a Utigurov. Pod termínom Bulhari v období 6. storočia sa podľa Avenaria
skrýval jeden určitý kmeň a to boli Utiguri, zatiaľ čo meno Bulhar nadobudlo iný význam
a rozšírilo sa na ďalšie kmene v období Kuvratovho Veľkého Bulharska.63

Preklady Prokopiových diel

Prejdime naostatok k poslednému okruhu záujmu o dielo Prokopia v českom a sloven-
skom prostredí – k samotným prekladom jeho diela do domácich jazykov. S prvými pre-
kladmi vybraných častí Prokopiovho diela sa môžeme stretnúť už v klasickej práci Pavla
Jozefa Šafárika Slovanské starožitnosti.64 Na konci 19. storočia sa podujal český klasický
filológ František Lepař vytvoriť preklad Prokopiových diel, na ktorom pracoval viac ako
osem rokov, pričom koncept textu dokončil roku 1899. Pôvodne mal Lepař v úmysle pre-
ložiť len niektoré ukážky z Prokopia, avšak nakoniec preložil tak jeho Vojny, ako aj Taj-
né dejiny. Žiaľ, v dôsledku náhlej mŕtvice zomrel priamo nad precizovaním preloženého
textu, konkrétne VII. knihy Prokopiových Vojen. Predstavitelia českej vedeckej obce ná-
sledne poverili významného českého slavistu Konstantina Jirečka pôsobiaceho v tom čase
vo Viedni, aby k dielu pripojil historický úvod a k textu poznámky. Jireček v obšírnom,
no dnes už nezachovanom odôvodnení napokon prácu na finalizácii Prokopiových diel
odmietol, pričom argumentoval, že pre potreby českej vedy by úplne postačoval len výber
najdôležitejších ukážok z týchto textov, ktorý by bol zaradený do výberovej antológie.65
Napriek snahám sa nepodarilo publikovať dielo ani v kontexte 100 výročia Lepařovho na-
rodenia roku 1931 a preklad napokon skončil v Rukopisnom oddelení knižnice národného
múzea.66 Z  charakteru zachovanej literárnej pozostalosti, je zrejmé, že obsahuje nielen
kompletný preklad Prokopiových Vojen a preklad Tajných dejín, ale i ďalšie biografické
výpisky a preklady ranných byzantských historikov. Štúdiu tohto rukopisu sa venovala pro-
fesorka Ružena Dostálová, ktorá preklad vyhodnotila ako dôkladný až úzkostlivý s ohľa-
dom na grécky originál a  obsahujúci len niektoré drobné chyby a  nepresnosti. Záverom
nastolila otázku užitočnosti publikovania prekladu Prokopiových diel, najmä s ohľadom
na ich súvislosť s najstaršími dejinami Slovanov.67 Tento zámer sa podarilo čiastočne zre-
alizovať až v 80. rokoch 20. storočia, len s tým rozdielom, že nedošlo k úprave Lepařovho
textu, ale k vytvoreniu úplne nového prekladu Prokopiových Vojen. Vojny s Gótmi preložil
Pavel Beneš68 za spolupráce s popredným českým byzantológom Vladimírom Vavřínkom,
ktorý doplnil preklad o základné informácie o živote a diele Prokopia.69 Autorom prekla-
du Vojen s Peržanmi a Vandalmi boli klasický filológ Antonín Hartmann a prekladateľka
Květa Rubešová.70

63 AVENARIUS, A.: Prabulhari v prameňoch 6.-7. stor. Slovanské štúdie 8, 1965, s. 185-203.
64 ŠAFAŘÍK, P. J.: Slovanské starožitnosti, II, s. 965-967 publikoval grécky text a latinský preklad od Claudia
Maltreta dvoch krátkych častí Prokopiových Vojen (III.14, IV.4.  3.). V  druhom vydaní Šafaříkovych spisov
(1863, II) sa popri týchto textoch (s. 692-94) objavuje aj český preklad exkurzu o Slovanoch (s. 746-47).
65 DOSTÁLOVÁ, R.: Český překlad děl Prokopia z Kaisareie. Listy filologické, 77, 1954, s. 108.
66 Prokopia Caesarejského dějepis doby Justiniánovy. V súčasnosti sú fondy Františka Lepaře uložené v Památ-
niku národního písemnictví (Ku spisovatelům dějin byzantských. Rkp. Překladu Prokopia, 7 sešitů, ev. j. 583
II; Překlad Prokopia, čistopis. Rkp., ev. j. 244 II; Spisovatelé dějin byzantských. Rkp. Překladu Menandra
a Prokopia, 1 sešit, ev. j. 105 II). Rukopis je uložený pod sign. MSS XVIII A 4 (koncept MSS XVIII B 2). Za
informáciu ďakujeme kolegovi Dr. Vlastimilovi Drbalovi.
67 DOSTÁLOVÁ, Český překlad děl Prokopia z Kaisareie, s. 111.
68 BENEŠ, P.: Prokopios z Kaisareie, Válka s Góty. Praha 1985.
69 VAVŘÍNEK, V.: Války s barbary a jejich historik, in: Prokopios z Kaisareie, Válka s Góty. Praha 1985, s. 416-438.
70 HARTMANN, A. – RUBEŠOVÁ, K.: Prokopios z Kaisareie, Válka s Peršany a Vandaly, Praha 1985.
58 Byzantino

Vojny teda zostávajú doposiaľ jediným uceleným prekladom Prokopiovho diela do češti-
ny. Kratšie úryvky z Vojen sa tiež objavili v niektorých výberových antológiách k najstarším
dejinám Slovanov,71 v širšom kontexte Slovákov72 a takisto aj vo výberových antológiách k
byzantským dejinám.73

RESÜMEE

Prokopios von Kaisareia in der tschechischen und slowakischen Historiographie

Der Aufsatz gibt einen kritischen Überblick über die tschechische und slowakische His-
toriographie, die sich mit der Person und dem Werk des Prokop von Kaisareia befaßt hat. Im
Mittelpunkt stehen besonders die Erwähnungen Prokops über die Slawen in seinen Gothen-
kriegen. Spezielle Beachtung wird dem Exkurs über die Heruler und dem Bericht über den
wandernden langobardischen Königssohn Ildiges geschenkt. Beide Erzählungen galten von
der Mehrheit der tschechischen und slowakischen Historiographie als Beweise dafür, daß
dort erwähnte Slawen schon in dieser Zeit die Gebiete des heutigen Mähren oder der heutigen
Slowakei bewohnten. Nur wenige Historiker, wie z. B. Alexander Avenarius, halten beide
Berichte für wenig aussagekräftig. Tschechische klassische Philologen haben sich auch mit
den anderen Werken Prokops auseinandergesetzt. Die alten Übersetzungen František Lepařs
sind nie in den Druck gegangen und blieben nur in Manuskript erhalten. Moderne Übersetzun-
gen der gesamten Kriege stammen deshalb erst aus den Achtzigern des vorigen Jahrhunderts.

Doc. Martin Hurbanič, PhD.

Katedra všeobecných dejín
Filozofická fakulta Univerzity Komenského Bratislava
martin.hurbanic@uniba.sk

Mgr. Vratislav Zervan, PhD.

Institut für Mittelalterforschung, Abt. Byzanzforschung, ÖAW, Wien
vratislav.zervan@gmail.com

71 HAVLÍK, L. E.: Kronika o Velké Moravě. Brno 1987, s. 39-42.

72 RATKOŠ, P.: PRAMENE k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava 1968, s. 31-40. Prokopiove časti preložil slo-
venský klasický filológ P. Kuklica; MARSINA, R. a kol.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov: Slovensko
očami cudzincov. Bratislava 1999, s. 80-95, SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B.: Pramene k vojenským dejinám Slo-
venska I/1. Od najstarších čias do konca 10. storočia. Bratislava 2010, s. 130-141; RÁBIK, V. – LABANC,
P. – TIBENSKÝ, M.: Pramene k slovenským dejinám. Trnava 2013, s. 5-14.
73 HROCHOVÁ, V.: Výběr textů k byzantským dějinám: Se stručným přehledem problematiky. Praha 1974, s. 50-55.
slovaca VI 59

Územie Slovanov v byzantských

ˇ
pramenoch ˇ Sumarizácia,
6. storocia.
aktualizácia a niekol’ko paradoxov

Adam Mesiarkin (Bratislava)

V príspevku by sme sa radi zamysleli nad tradičnou témou takzvaných „pôvodných sídel

Slovanov“, a to prostredníctvom komentárov k vybraným prameňom k tejto problematike.
Našim primárnym zámerom je zdôraznenie niekoľkých paradoxov, ktoré vystupujú do po-
predia pri interpretácii známych informácií neskoroantických historikov Jordana a Prokopia,
či Jána z Efezu. Tieto paradoxy sa zvykli z pohľadu problému etnogenézy Slovanov prekva-
pujúco často opomínať.
Najstaršie informácie o územiach Slovanov môžeme nájsť v prácach Prokopia z Kaisare-
ie a Jordana. Ich správy, ktoré vlastne vniesli meno Slovan do byzantskej intelektuálnej sféry,
doplníme o informácie Menandra Protektora, Jána z Efezu, Theofylakta Simokattu (ktorého
budeme v tejto súvislosti považovať za historika 6. storočia) a možno trochu menej známeho
Pseudo-Kaisaria. Udalostí spomínané v  prvých historických správach a  ich lokalizovanie
na konkrétne územie sa v súčasnej historiografii takmer vždy spájajú s otázkou etnogenézy
Slovanov. V príspevku však chceme v súvislosti s touto lokalizáciou predovšetkým upriamiť
pozornosť na reálne politické a sociálne udalosti, ktoré vnímame ako skutočné činitele pri
formovaní identity Slovanov, čiže historických Slovanov vôbec. Z hľadiska problémových
okruhov, ktoré sa pravidelne objavovali pri etnogenéze Slovanov, a pri téme počiatku dejín
Slovanov vôbec, vystupuje často do popredia otázka migrácie. Zástancovia tézy o pravlasti
Slovanov (či už ako priestoru pôvodného spoločného prajazyka, alebo centra kryštalizácie
materiálnej kultúry) stáli a stoja pred neľahkou úlohou zosúladiť nimi navrhovanú lokalizá-
ciou pôvodných sídel Slovanov so správami zmienených byzantských autorov, ktorí Slova-
nov umiestňujú do okolia dolného Dunaja. Ako východisko z tohto rozporu zvykol poslúžiť
(pôvodne biblický) učený a  vedecký koncept migrácie, alebo postupnej kolonizácie (sťa-
hovanie národov), ktorý rozdiel vzniknutý na mape Európy prekonával fyzickým pohybom
podstatného počtu obyvateľstva.
V súvislosti s témou chceme v úvode najskôr upozorniť na terminologickú a epistemolo-
gickú diskrepanciu, ktorá sprevádza vôbec celú tému etnogenézy a identity Slovanov. Pome-
novanie jednej z Jordanových skupín – Sclaveni – je ako z pohľadu translatologického, tak
i sémantického rovnaké so súčasným termínom Slovania. Z toho teda vyplýva konštatovanie,
že aj keď Jordanes spomína tri (respektíve Prokopios dve) barbarské skupiny (Antov, Sklaví-
nov a Venétov), jedna z týchto skupín terminologicky zastrešuje aj zvyšné skupiny. V pred-
60 Byzantino

metnej literatúre sa preto stretneme s označením „slovanskí Anti a Venéti“. Slovania sú tak
Sklavíni, ale zároveň „sú Slovanmi“ aj Anti a Venéti.1 Termín Slovania zastrešuje „širší“ aj
„užší“ významový odtienok.2 Keď hovoríme o udalostiach 6. storočia, chápeme a používa-
me slovenský termín Slovan ako ekvivalent ku gréckemu (latinskému) Sklave(i)n. Predmetom
štúdie je teda snaha zamyslieť sa a následne interpretovať pasáže neskoroantických historikov,
ktoré obsahujú zmienky o prvotných sídlach a pohyboch Slovanov – Sklavínov v 6. storočí.
Autorom jednej z prvých správ o Slovanoch a zároveň tvorcom synonymickej rovnice (Venéti –
Slovania), vďaka ktorej Slovania získali staroveké korene, je Jordanes.3 Nemôžeme však pod
vplyvom Jordanovho (alebo Cassiodorovho?) prepojenia projektovať do dávneho staroveku
„slovanskosť“ (slovanskú identitu, slavicitu, či slavinitu) Venétov. Ide o podobný moment ako
pri mene Allemani, ktoré označovalo pôvodne len jeden z germánsko-jazyčných kmeňov a pre-
trváva v dnešnej francúzštine ako pomenovanie pre dnešných Nemcov, v extenzívnom výklade
všeobecne pre nemecky-hovoriacich. Alemani sa však ako gens nedožili „germánstva“ ani „ne-
mectva“ a preto nemôže byť na nich „nemectvo“, ale ani „germánstvo“ spätne projektované.4
Prejdime však najskôr k známej Jordanovej pasáži týkajúcej sa pôvodných sídiel Slova-
nov a jej interpretácii. Jordanes hovorí, že: „Blízko ľavej strany Álp, ktorá smeruje na sever,

1 Územie všetkých troch skupín býva teda nazývané aj ako „slovanský sídelný priestor“, FUSEK, G. – ZÁBOJ-
NÍK, J.: Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. Slovenská archeológia, 51, 2003,
2, s. 328; TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535. Český časopis historický,
94, 1996, 2, s. 253. Samozrejme si uvedomujeme prepojenie Antov a Slovanov Prokopiom.
2 Takýto myšlienkový reťazec stál aj za východiskovou tézou neoslavistov a panslavistov, keďže hovorí o tom, že pre-
dobraz všetkých moderných slovanských národov je v takejto „trojjedinej“ skupine Slovanov 6. storočia. TÉRA, M.:
Slovanská identita v raném středoveku, in: HRODEK, D. et al. (eds.): Slovanství ve středoevropském prostoru. Iluze,
deziluze a realita. Praha 2004, s. 53. Respektíve v rôznych variáciách, napríklad dnešní Rusi – historickí Anti, dnešní Po-
liaci – Venéti, a podobne, SCHRAMM, G.: Venedi, Antes, Sclaveni, Sclavi. Frühe Sammelbezeichnungen für slawische
Stämme und ihre geschichtlicher Hintergrund. Jahrbücher für Geschichte Osteuropas, 43, 1995, 2, s. 163.
3 IORDANIS: Getica, V.34-35, XXIII.119, ed. T. Mommsen [Monumenta Germaniae historica: Auctores anti-
quissimi 5, 1] Berolini 1882, s. 62-63, 88-89. Dodajme, že v spise Romana, v záverečnej katastrofickej správe
Jordanes Venétov popri Antoch a Sklavínoch (ktorí sú tu spomenutí ako Sclavini, a nie ako Sclaveni v Getice)
nespomína, IORDANIS: Romana, 388, s. 52; JORDANES: Gótské dějiny/Římské dějiny, ed. S. Doležal. Praha
2012, s. 35; LABUDA, G.: Fragmenty dziejów Słowiańszczyzny zachodniej, 1. Poznań 1960, s. 37. Na okraj
témy Venétov povieme, že prepojenie Venétov a Sklavínov, či Antov chápeme ako Jordanovu geograficko-ge-
nealogickú pomôcku. Jordanova vsuvka o početných Venétoch, na širokom priestore na východ toku Visly je
vzdaním úcty antickej geografii. O Venétoch v čase Jordana, či Prokopia na spomenutých územiach nevieme
nič. Prokopios spomína územi Venetie, v zmysle Benátska, napr. pri opise tamojších gótskych jednotiek, PRO-
COPIUS: De bello gothico, I.11, ed. B. G. Niebuhr, rec. G. Dindorf [Corpus Scriptoriae Historiae Byzantinae,
pars 2, volumen 2] Bonnae 1833, s. 59. Jordanes zo svojich prameňov vedel, že „niekde“ v Skýtii bolo antickou
geografiou storočia lokalizované spoločenstvo pod menom Venéti. Známe, ľahko vysloviteľné meno tak uľah-
čovalo prenášať informácie o vzdialenejších barbarských skupinách.
4 POHL, W.: Die Germanen. München 2000, s. 10; PUSCHNER, U.: Germanenideologie und völkische Weltan-
schauung, in: BECK, H. – GEUENRICH, D. – STEUER, H. – HAKELBERG, D. (eds.): Zur Geschichte der
Gleichung „germanisch-deutsch“. Berlin – New York 2004, s. 103-129. Pre dynamiku témy etnogenézy Slova-
nov v poľskom prostredí bola otázka lokalizácie Venétov (a samozrejme slovanstva Venétov) Plínia, Ptolemaia
a Tacita obzvlášť významná, LABUDA, G.: Udział Wenetów w etnogenezie Słowian, in: KWILECKA, I. (ed.):
Etnogeneza i topogeneza Słowian. Warszawa–Poznań 1980 s. 29-41; LECIEJEWICZ, L.: Etnogeneza Słowian
jako problem badawczy, in: KONOPKA, M. (ed.): Spór o Słowian. Nadbitka z 3 – 4 zeszytu kwartalnika „Z ot-
chłani wieków“. Warszawa 1986, s. 20, v rovnakom zborníku KOLENDO, J.: Wenetowie a Słowianie, s. 23;
NALEPA, J.: O pierwotnych siedzibach Słowian w świetle nowszych badań archeologicznych, lingwistycznych
i historycznych I. Slavia Antiqua, 48, 2007, s. 17; PRITSAK, O.: The Slavs and the Avars, in: Gli Slavi occiden-
tali e meridionali nell‘alto medioevo. Konferencia v Spoleto, 15-21. 4. 1982. Spoleto 1983, s. 367; NIEDERLE,
L.: Slovanské starožitnosti. Díl 2, svazek 1, s. 472; CURTA, F.: Four questions for those who still believe in
prehistoric Slavs and other fairy tales. Starohrvatska prosvjeta, 42, 2015, 3, s. 286-303.
slovaca VI 61
od prameňa Visly sídli na nesmiernom priestore početný národ (natio) Venétov. Ich mená sa
však teraz menia podľa rodín a miest, ale hlavne sa nazývajú Slovanmi (Sclaveni) a Antami.
Územie Slovanov začína od mesta Novietunum a jazera, ktoré sa nazýva Mursianské a ťahá
sa až k rieke Dnester a smerom na sever až po prameň Visly, pričom obývajú močiare a lesy
namiesto miest.“5
Citát je zaradený do úvodu Gótskych dejín, kde Jordanes vymenúva zoznam kmeňov,
ktoré obývajú ním vymedzenú Skýtiu.6 Problém pri sídlach Slovanov nepredstavujú geo-
grafické body, ktoré v  texte dokážeme identifikovať: severné svahy Karpát, prameň Visly
(pri dnešnom mestečku Wisła, asi 20 km od slovenskej hranice s Poľskom) a tok Dnestra.
Problém predstavuje po prvé spôsob čítania Jordanovho zápisu a po druhé lokalizácia dvoch
zvyšných lokalít, lacus Mursianus a Novietunum.
Schéma poradia svetových strán pri „slovanskom opise“ sa podľa niektorých autorov
nezhoduje s  podobnými geografickými vymedzeniami sídel v  Getice.7 Dušan Třeštík pre-
to uvažuje, že autorom prvej lokalizácie Slovanov je Jordanes, nie Cassiodorus.8 Gottfried
Schramm (a spolu s ním aj ďalší autori), navrhuje postupovať v identifikácii jednotlivých
geografických bodov smerom od východu, kde by civitas Novietunum bolo Noviedunum,
významná rímska pevnosť na pravom brehu Dunaja (dnešná Isaccea v  Rumunsku).9 Ná-
sledne identifikácia prechádza k západnému orientačnému bodu, lacus Mursianus, ktorá sa

5 „… iuxta quorum (Alp) sinistrum latus, qui in aquilone vergit, ab ortu Vistulae fluminis per inmensa spatia Ve-
netharum natio populosa consedit. Quorum nomina licet nunc per varias familias et loca mutentur, principaliter
tamen Sclaveni et Antes nominantur. Sclaveni a civitate Novietunense et laco qui appelatur Mursiano usque ad
Danastrum et in locum Viscla tenus commorantur: hi paludes silvasque pro civitatibus habent“, IORDANIS:
Getica, V.34-35, s. 62-63. Konštatovanie o živote v lesoch sa u Jordana opakuje, napríklad pri opíse sídel Kale-
dóncov v Británii, v Getica, II.14, s. 57.
6 Rímska geografia delila svet barbarov na Germániu, na západ od Visly a Skýtiu, rozprestierajúcu sa na veľkých
územiach smerom na východ, IORDANIS: Getica, III.17, s. 58; V.30-32, s. 60. Doplňme, že Skýtia nebola
striktne vymedzeným územím, ale skôr etno-geografickým termínom, NALEPA, J.: O pierwotnych siedzibach
Słowian w świetle nowszych badań, s. 21; AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji: Autochto-
nistická teória vo svetle súčasného bádania. Historický časopis, 40, 1992, 1, s. 11; MÜLLER, K.: Geschichte
der Antiken Ethnographie und Ethnologischen Theoriebildung. Von den Anfängen bis auf die Byzantinischen
Historiographen. Teil 2. Wiesbaden 1980, s. 454.
7 LOTTER, F.: Die germanischen Stammesverbände im Umkreis des Ostalpen – Mitteldonau – Raumes nach der
literarischen Überlieferung zum Zeitalter Severins, in: WOLFRAM, H. – DAIM, F. (eds.): Die Völker an der
mittleren Donau im ausgehenden 5. und 6. Jahrhundert. Wien 1980, s. 55; GOFFART, W.: Jordanes’s Getica
and the Disputed Authenticity of Gothic Origins from Scandinavia. Speculum, 80, 2005, s. 385. V Getice je
podľa autora obvyklé postupovať v sérii východ – západ, sever – juh, ako napríklad pri opise Scandze, kapitola
3, 17, s. 58, alebo polohy Ravenny, kapitola 29, 149, s. 97, porovnaj ŁOWMIAŃSKI, H.: Lacus Mursianus,
in: HORST, A. et alii (eds.): Opuscula Casimiro Tymieniecki Septuagenario Dedicata. Poznań 1959, s. 218.
Rozdiel v pomenovaní Sclavini a Sclaveni býva interpretovaný ako reflexia rozdielnych prameňov Jordana, res-
pektíve ako jeho vklad, v porovnaní s prameňom. Ak je Jordanes autorom katastrofického „epilógu“ v Romane,
o útokoch Slovanov (Sclavini), Antov a Bulharov a prijmeme túto „autorskú dichotómiu“, autorom opisu sídel
v Getice, kde sú Sclaveni by mal byť Cassiodorus.
8 TŘEŠTÍK, D.:Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535. Český časopis historický, 94, 1996,
2, s. 257. Florin Curta Třeštíkov názor pochopil opačne, CURTA, F.: Utváření Slovanů (se zvláštním zřetelem k
Čechám a Moravě). Archeologické rozhledy, 60, 2008, 4, s. 660.
9 SCHRAMM, G.: Ein Damm bricht. Die römische Donaugrenze und die Invasionen des 5. - 7. Jahrhunderts im Lichte
von Namen und Wörter. München 1997, s. 176; TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech
510 – 535, s. 255; BYSTRICKÝ, P.: Sťahovanie národov (454 – 568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania.
Bratislava 2008, s. 148. Podľa Curtu nemôže ísť o  žiadne iné mesto ako dnešná Isaccea, ktoré Jordanes vyčítal
z Peutingerovej mapy, CURTA, F.: The Making of the Slavs. History and Archaeology of the Lower of the Lower
Danube Region, c. 500-700. Cambridge 2001, s. 42; JORDANES: Gótské dějiny, s. 198, poznámka 91; HAVLÍK, L.:
Slovanská „barbarská království“ 6. století na území Rumunska. Slovanský přehled, 76, 1974, 3, s. 180.
62 Byzantino

najčastejšie zvykne stotožňovať s močiarmi pri Osijeku, potom znovu späť na východ, k toku
Dnestra a na záver k prameňu Visly.10 Jordanovo vymedzenie vyznieva nedôsledne, naprí-
klad v  porovnaní s  opisom sídel Gepidov (alebo Antov, či iných skupín), ktorý sa opiera
o významné body, o toky riek. Dalo by sa preto analogicky predpokladať, že body, ktorými
vymedzil Jordanes sídla Slovanov boli v  jeho očiach rovnako pevné a  jasné. Schodné je
aj čítanie, kde pomocou spojky „a“ kladie Jordanes mesto Novietunum (obrazne) tam kde
je aj Mu(o)rsianské jazero, či močiare. Tým pádom by dva orientačné body predstavovali
„jednu hranicu“, respektíve jeden priestor, ktorý vymedzuje sídla Slovanov z jednej strany.11
Zároveň by sme ale museli uveriť Jordanovmu zmyslu pre latinskú syntax, čo je najväčším
problémom.
Skeptickejší autori, ktorí spochybňujú stotožnenie mesta Novietunum s dnešnou Issacea-
ou sú z tohto pohľadu jednoznačne v menšine. Dušan Třeštík navrhuje ako vhodnejšie rímske
municipium Neviodunum, známe od 2. polovice 1. storočia, dnešnú obec Drnovo v Slovin-
sku, prakticky na brehu rieky Sávy.12 Lujo Margetić navrhuje inú možnosť, pričom sa vo
svojej argumentácii opiera o citát z Prokopiovho spisu O budovách, kde sa píše: „idúc ďalej
od Viminacia, na brehu Dunaja sa nachádzajú tri pevnosti Pintius, Kupos a Novae. Kedysi to
boli iba pevnosti, ale Justinián tam dal postaviť toľko budov a opevnení, že sa právom začali
nazývať mestami.“13 Predpokladáme, že Jordanom spomínané Novietunum, teda „nové mes-
ta“, alebo „nová pevnosť,“ (z keltského *dūnon/pevnosť) muselo pre tohto historika pred-
stavovať známy orientačný bod. Takýto známy bod by potom skôr predstavovala pevnosť
Novietunum blízko dunajskej delty, než slovinské Drnovo, ktoré bolo najneskôr začiatkom 5.
storočia opustené. Druhou kumulatívnou podmienkou je, že Novietunum by malo byť aspoň
virtuálne umiestnené v  Jordanovej Skýtii. Ak by sme pripustili, že civitas Novietunum je
slovinské Drnovo a lacus Mursianus je pri dnešnom Osijeku, tak ďalšie zvyšné body zmie-
ňované Jordanom, teda (severný) prameň Visly a (východný) tok Dnepra by vymedzili pre
Slovanov priestor väčší ako celá Karpatská kotlina. Takéto vymedzenie je však v rozpore so
správami Jordana a tiež Prokopia, ktorí uvádzajú, že „skoro v celej Dácii“14 vládnu Gepidi
a na druhej strane v Panónii, v priestore medzi Sávou a Dunajom (tam kde sa nachádza aj
Drnovo), Longobardi.15 V porovnaní s Drnovom, Margetićovo Novae (pôvodne rímsky tá-

10 Podľa Schramma „niekde v priestore Sriemu“, SCHRAMM, G.: Ein Damm bricht, s. 177; HAVLÍK, L.: Osídle-
ní Balkánu Slovany a byzantská historiografie, in: PRAŽÁK, R. – DOROVSKÝ, I. (eds.): Studia Balkanica Bo-
hemoslovaca (příspěvky přednesené na I. celostátním balkanistickém symposiu v Brně 11.-12. prosince 1969).
Brno 1970, s. 49; NALEPA, J.: O pierwotnych siedzibach Słowian w świetle nowszych badań, s. 17 si vystačí
s konštatovaním, že Slovania sú zo Skýtie, ktorú identifikuje s medziriečím Odry a Visly.
11 „a  civitate Novietunense et laco qui appelatur Mursiano“, IORDANIS: Getica, V.34-35, s. 62-63. K  argu-
mentom pre a proti takému čítaniu pozri ŁOWMIAŃSKI H.: Lacus Mursianus, s. 213 -215; MADGEARU,
A.: About Lacus Mursianus (Jordanes, Getica, 30, 35). Byzantinoslavica, 58, 1997, s. 89. Autor kladie všetky
geografické „body“ na základe lingvistickej analýzy pôvodne keltských názvov Noviodunum (Isaccea) a s ním
Arrubium (Micin), Aliobrix (Orlovka) do priestoru delty Dunaja.
12 Třeštík argumentuje, že línia Drnovo – Osijek – Dunaj, ktorú uvádza Jordanes, nie je tak úplne hranicou slovan-
ského osídlenia, ani Skýtie, ale aktuálnou hranicou mocenského vplyvu Byzancie, za ktorou „niekde“ za Gepid-
mi umiestňuje Slovanov. Pozri TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535, s.
255-256; MARGETIĆ, L.: Etnogeneza Slavena. Rad HAZU, Društvene znanosti, 43, 2005, 492, s. 116;
13 PROCOPIUS CEASARIENSIS: : De aedificiis, IV.6, ed. J. Haury, Opera omnia, vol 4. Peri ktismatōn libri VI
sive De aedificiis cum duobus indicibus. Lipsae 1964, s. 126; MARGETIĆ, L.: Etnogeneza Slavena, s. 117.
14 PROCOPIUS: De bello gothico, III.33-34, s. 418 – 421; IORDANIS: Getica, V.33, s. 62.
15 PROCOPIUS: De bello gothico, III.33, s. 418. Od roku 546 (od Justiniána) bola bývalá Pannonia Prima a (asi
aj) Pannonia Valeria, rovnako ako od roku 554 (od Justiniána II.) aj priestor medzi Sávou a Drávou (Panonia
Savia) pod kontrolou Longobardov.
slovaca VI 63
bor vzdialený 4 kilometre východne od dnešného Svištova) spĺňa „podmienku dôležitosti“
v Jordanovej optike, pretože bolo od konca 5. storočia biskupským mestom.16 Rovnako ho
dokážeme pomocou Jordanových obrysov umiestniť do Skýtie. Margetićovo stotožnenie Jor-
danovho Novietuna s pevnosťou Novae však v sebe prináša ešte jeden zaujímavý moment,
ktorý však sám autor nezdôraznil. Novae, ktoré sa podľa Prokopia stalo v  čase Justiniána
mestom, sa nachádza na južnom brehu Dunaja, geograficky 60 km na východ oproti ústiu
rieky Olt, čiže na lineárne vyznačenej (tokom rieky Olt) východnej hranici Gepidov. Geogra-
fické vymedzenie území Slovanov by tak v tomto bode zodpovedalo východnej hranici Gepi-
dov, čomu zodpovedá aj dikcia Jordanovho textu. Avšak väčší problém nastáva ak zapojíme
do rovnice druhú neznámu, lacus Mursianus.
Mursianské jazero sa totiž nespomína v žiadnom inom historickom prameni. Spomína ho
druhý krát (v predchádzajúcej kapitole 30) sám Jordanes pri opise hranice Skýtie ako stagnus
Morsianus: „Skýtia hraničí s Germániou až do toho miesta, kde sa rodí rieka Ister a (a čiže/
alebo) kde sa rozpriestierajú bahná, zvané morsianské.“17 Jordanes nás upozorňuje na to, že
Morsianské bahná, alebo Mursianské jazero by sme mali hľadať v priestoroch „kde sa rodí
rieka Ister“. Hranica Skýtie ako jej rozumel Jordanes je tu zásadným faktorom, a ako uvidíme
aj jedným z  „kameňov úrazu“ riešenia lokalizácii slovanských sídiel podľa Jordana. Vý-
znamná časť autorov spája lacus Mursianus (a teda aj stagnus Morsianus) s Hiulca paludes,
močiarnymi terénmi medzi dnešným Osijekom (rímskou Mursou) a Vinkovci (rímske Ci-
balae), asi 25 kilometrov južne od ústia Drávy do Dunaja.18 Dôvodom je prirodzene rímsky
názov dnešného chorvátskeho mesta Mursa, pôvodne osídlenia v blízkosti rímskeho tábora
Colonia Aelia Mursa (Mursa Maior). Časť autorov však v tejto súvislosti upozorňuje na to,
že tieto močiare sú v prameňoch známe pod menom Ulca (a Hiulca).19 Je však veľmi otázne,
či v čase, kedy Jordanes zaznamenával sídla Slovanov, prešiel názov osídlenia (Mursa) aj na
túto močiarnu oblasť a neskôr ako pomenovanie zaniklo. Fakt, že v žiadnom inom prameni
nefiguruje lacus Mursianus (ani stagnus Morsianus) je skôr dôkazom toho, že tento termín
Jordanes sám odvodil od latinského pomenovania osídlenia.
Prejdime teraz k druhému, bádateľmi často opomínanému paradoxu, ktorý vyplýva z čí-
tania Jordanových geografických zápisov týkajúcich sa sídiel Slovanov. Gótsky historik spo-
menul, že Skýtia hraničí s Germániou tam, kde „začína Istros“ a kde sú „mursianské bahná“.
Ďalej píše, že Dunaj predstavuje aj južnú hranicu Skýtie, konkrétne je to „ústie rieky Ister,
ktorý sa v  celom svojom rozsahu nazýva Danubius.“20 Ak sa Jordanes pridržiaval význa-
mového rozdielu medzi termínmi Ister a Dunaj, znamená to, že západnú hranicu tvorí bod,

16 SARNOWSKI, T.:The Name of Novae in Lower Moesia. Archeologia, 58, 2007, s. 15.
17 IORDANIS: Getica, V.50, s. 61: „Scythia si quidem Germaniae terrae confines eo tenus, ubi Ister oritur amnis
vel stagnus dilatatur Morsianus“.
18 ŁOWMIAŃSKI, H.: Lacus Mursianus, s. 220-222; TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí
v letech 510 – 535, s. 255; HOMZA, M.: Stredná Európa I. Na začiatku stredoveku. Bratislava 2014, s. 28; tiež
POHL, W.: Die Awaren: ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567 - 822 n. Chr. München 1988, s. 97; HAVLÍK, L.:
Osídlení Balkánu Slovany a byzantská historiografie, s. 49; AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom
Dunaji: Autochtonistická teória vo svetle súčasného bádania, s. 12. Neusiedler See, podľa Omeljana Pritsaka,
PRITSAK, O.: The Slavs and the Avars, s. 376. Močiare pri dnešnej Issacei podľa MADGEARU, A.: About
Lacus Mursianus, s. 89.
19 Autor žiaľ neuvádza pramene a doplňuje, že ešte dnes sa tento priestor stále nazýva Vuka, MADGEARU, A.:
About Lacus Mursianus (Jordanes, Getica, 30, 35), s. 87.
20 Jordanes pokračuje v opise Skýtie ďalej smerom na východ k Dnestru, Dnepru, Kaukazu až brehom Kaspického
mora. Vracia sa oblúkom (vymedzeným hranicou s Perziou a pobrežím Čierneho mora) naspäť k Dunaju, IOR-
DANIS: Getica, V.32, s. 62.
64 Byzantino

kde „Ister začína“ (a Dunaj končí).21 Než už mal Jordanes na mysli akýkoľvek konkrétny
priestor, z jeho (možno nelogicky komponovaných) informácií vychádza nasledovný logický
záver: keďže sú Mursianské bahná/jazero a „začiatok Istra“ západnou hranicou Skýtie, musia
byť aj západnou hranicou Gepidov, pretože tí sú „prvými v Skýtii“. Územie Gepidov, ktoré
Jordanes chápe ako Dáciu, ohraničuje v texte zo severu riekou Tisou, z juhozápadu Dunajom
a z východu riekou Flutausis, ktorá býva s istotou interpretovaná ako rieka Olt.22 Znovu, ak
prijmeme, že Jordanove lacus Mursianus je zároveň stagnus Morsianus (bod hranice Skýtie
a Germánie), znamená to, že tento objekt, ktorý je západnou hranicou Skýtie (priestor, kde
sa „z Istra stáva Dunaj“) a zároveň zo západu vymedzuje Gepidov, musí byť aj západným
limitom územia Slovanov. Dôvodom prečo Jordanes tento bod (limit Skýtie, Gepidov a Slo-
vanov) aj skutočne trikrát spomenul je skutočnosť, že sa v tomto priestore Slovania aktívne
objavovali.23 Ak vymedzíme územie Gepidov tak ako Jordanes pomocou riek Dunaj a Olt,
a  dovolíme si identifikovať územie Slovanov približne v  hraniciach od dnešného Osijeku
(lacus Mursianus) do Svištova (Novae - Novietunum), ide o ten istý priestor na ľavom brehu
Dunaja (sic!). Ide teda o územie rímskej Dácie, historického Banátu (a na západe Vojvodiny),
Malého Valašska (Olténie), a čiže Gepidie. Avšak v Jordanovom opise musíme územie Slo-
vanov doplniť o ďalšie dva body, čím sa následne dostaneme hlbšie „dovnútra“ Skýtie, až po
rieku Dnester a na sever po Vislu. Musíme však konštatovať, že Jordanes sa nesnažil upria-
movať pozornosť čitateľa na priestory dnešného Poľska, alebo pričiernomorskú step. Jeho
zámer je opísať Skýtiu čo najlepšie, ale nie čo najpresnejšie. Po Gepidoch (v jeho čase reálne
„prvých“ v Skýtií), sa od Visly smerom na východ musel (na základe prameňov) nachádzať
tradične Wenetharum natio populosa. Jednu (reálnu) aj druhú (tradične učenú) informáciu
musel Jordanes zapracovať do opisu kmeňov Skýtie smerom od jej západnej hranice, pričom
si možno ani nevedel predstaviť, alebo sa ani nezamýšľal nad tým, ako veľmi je osídlenie
Gepidov vzdialené od toku Visly na severe.
Ak teda berieme do úvahy všetky východiskové body, ktoré uvádza Jordanes, môžeme
pôvodné slovanské osídlenie vymedziť od Sriemu po Dnester a Vislu na severe. Ak však be-
rieme do úvahy historikove vágne predstavy o vymedzení a toku riek Dnestra a Visly, ktoré
sa v antickej historiografii tradične považovali za hranice Skýtie a Venétov, v takom prípade
sa dajú slovanské sídla vymedziť iba s veľkými ťažkosťami, respektíve vôbec, pretože pri
takomto vymedzení sa tieto územia prakticky kryjú s územiami, ktoré mali ovládať Gepi-
di. Jordanove informácie preto musíme „filtrovať“ a odselektovať spoľahlivé informácie na
úkor problematickejších. Istou informáciou je jedine to, že Slovania sa nachádzali v tesnej
blízkosti Gepidov, čiže možno priamo v  rímskej Dácii. Samozrejme, v  rámci historiogra-
fického obrazu Slovanov ako „veľkého“ a „početného“ národa, či plemena vyznieva snaha
vtesnať Slovanov do akokoľvek úzkeho priestoru paradoxne, ale chceme pripomenúť, že
v tejto situácii nehovoríme o veľkej jazykovej alebo kultúrnej skupine. Meno Slovanov sa
v tomto prípade vzťahovalo na barbarský gens sídliaci pri hranici neskororímskeho impéria
a nie na „nadnárodnú“ skupinu spoločenstiev, či jazykových skupín často zdôrazňovaných
v niektorých súčasných interpretáciách. Jordanovu lokalizácia Slovanov do užšieho priestoru
nad dunajskou hranicou následne potvrdzujú zmienky o vojenských operáciách rímskej ar-
mády, ktoré smerovali práve do priestoru približne vymedzeného riekami Tisa, Dunaj a Olt.

21 AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji, s. 11 si myslí, že Jordanes oba termíny používa
synonymicky. Jordanovu konsekventnosť v tejto veci vidí ŁOWMIAŃSKI, H.: Lacus Mursianus, s. 222.
22 HOMZA, M.: Stredná Európa I. Na začiatku stredoveku, s. 28; ŁOWMIAŃSKI, H.: Lacus Mursianus, s. 223.
23 HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a byzantská historiografie, s. 52; MÜLLER, K.: Geschichte der Antiken
Ethnographie und Ethnologischen Theoriebildung, s. 475.
slovaca VI 65
Súčasníkom Jordana bol adsessor generála Belizara, Prokopios. Vôbec najširšia etnogra-
fická pasáž v jeho rozsiahlom diele (dielach) sa venuje Slovanom a Antom, ale neobsahuje
geograficko-genealogický rébus ako Gótske dejiny Jordana.24 Prokopios zachytáva Slova-
nov vždy až v momente prekročenia Dunaja.25 Chronologicky najstaršie udalosti, v ktorých
vystupujú Slovania sa vyskytujú v Prokopiovej správe o putovaní Herulov.26 Heruli, ktorí
„majú od dávna sídla za riekou Istros“,27 boli za svoju pýchu a agresivitu odsúdení k zdrvu-
júcej porážke od Longobardov a fatálnemu dramatickému putovaniu. Z dočasného útočis-
ka u Gepidov prešli postupne „všetkými kmeňmi Slovanov“, cez „pusté územie“ k Varnom
a  Dánom a  preplavili sa na ostrov Thule.28 Okrem geografie hrá v  diskurze pochopiteľne
dôležitú úlohu chronológia udalostí, ktorá sa odvíja hlavne od nástupu cisára Anastázia na
trón, v roku 491. Podľa toho Prokopiom spomínaný trojročný, pre Herulov „nudný“ mier,
vojna s Longobardmi a ich následný exodus sa zvyknú kumulovať do veľmi krátkeho ča-
sového úseku.29 Avšak text v skutočnosti nespomína trvanie herulsko-longobardskej vojny,
nehovorí ani o tom, kedy nastal odchod Herulov. Herulský kráľ Rodulf bol ešte v roku 507
členom Theodorichovej koalície, a o rok neskôr padol v bitke s Longobardami. Z tohto dô-
vodu preto exodus Herulov nemôžeme posunúť pred rok 507, a určite nie do 5. storočia.30
Cesta z  Potisia cez Moravu, navrhovaná napríklad Gerardom Labudom bola pre Herulov
nemysliteľná, pretože v tom období tieto teritória (pravdepodobne) kontrolovali práve ich

24 CAMERON, A.: Procopius and the Sixth Century. Berkley – Los Angeles 1985, s. 218-219.
25 PROCOPIUS: De bello gothico, boj Chilbuldia so Slovanmi hneď po prekročení rieky III.14, s. 331; útok v roku
548 v III.29, s. 397; útok s pomocou Gepidov v IV.25, s. 591 a iné, nižšie citované.
26 PROCOPIUS: De bello gothico, II.15, s. 205. PARCZEWSKI, M.: Podstawy lokalizacji pierwotnych siedzib
Słowian, s. 72; HENSEL, W.: Skąd przyszli Słowianie. Warszawa 1984, s. 164 – 167. K Herulom BYSTRICKÝ,
P.: Sťahovanie národov (454 – 568), s. 94-105; ku otázke škandinávskeho pôvodu ELLEGÅRD, A.: Who were
the Eruli? Scandia, 53, 1987, s. 9-16.
27 PROCOPIUS: De bello gothico, II.14, s. 199; BYSTRICKÝ, P.: Sťahovanie národov (454 – 568), s. 96; AVE-
NARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji, s. 9. Škandinávsky pôvod u Jordana, IORDANIS: Getica,
III.23, s. 59,
28 PROCOPIUS: De bello gothico, II.15, s. 205. Marcellinus Comes aj Prokopios vedia, že prvú časť Herulov
prijal Anastázios na rímskej pôde v roku 512, MARCELLINI V. C. COMITIS: Chronicon. Ad A. DXVIII conti-
nuatum ad a. DXXXIV cum additamento ad a. DXLVIII, XI, r. 512, in: Chronica minora saec. IV. V. VI. VII, ed.
T. Mommsen [Monumenta Germaniae Historica, auctorum antiquissimorum, tomus 11, vol. 2] Berolini 1894,
s. 98; TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535, s. 262 dopĺňa ešte jeden
chronologický limit, a to svadbu Wacha a dcéry kráľa Durínkov Bisina pred rokom 510, čo má potvrdiť nástup
Wacha na longobardský trón pred rok 510, čiže vojna Tata, jeho predchodcu s herulským kráľom Rodulfom sa
mohla odohrať v roku 508 – 509. Píše o tom PROCOPIUS: De bello gothico, II.14, s. 201-202.
29 Udalosť datovaná k  roku 495 v  PROKOPIOS Z  CÉZAREI, II.15, in: Slovensko očami cudzincov. Prame-
ne k dejinám Slovenska a Slovákov 2, red.: R. Marsina. Bratislava 1999, s. 88; TYSZKIEWICZ, L.: Słowia-
nie w historiografii wczesnego średniowiecza od połowy VI wieku do połowy VII wieku. Wrocław 1991, s.
13; БАРИШИЋ, Ф.: O наjcтаријој Прокопијевој вести о  Словенима. Зборник радова Византолошког
института CAH, 2, 1953, s. 30.
30 BYSTRICKÝ, P.: Sťahovanie národov (454 – 568), s. 97. Trvanie vojny opisuje aj longobardská origo, Origo
gentis Langobardorum, IV, in: Scriptores rerum langobardicarum et italicarum saec. VI  – IX, ed. G. Waitz
[Monumenta Germaniae Historica] Hannover 1964, s. 3; MARGETIĆ, L.: Etnogeneza Slavena, s. 107-109,
124. Pavol Diakon boj tiež datuje do tretieho roku od začiatku pobytu na Feld, PAULUS DIACONUS: Historia
Langobardorum, I.20, in: Scriptores rerum langobardicarum et italicarum saec. VI – IX, s. 57. Nesprávna da-
tácia konfliktu Herulov a Longobardov slúži žiaľ slovenským archeológom pre potvrdenie tézy o slovanskom
osídlení západného Slovenska už pred koncom 5. storočia, ktoré tu je inak doložené „ústupom“ germánskej
materiálnej kultúry a historickým „odchodom“ Svébov z tejto oblasti v roku 470, FUSEK, G. – ZÁBOJNÍK,
J.: Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska, s. 327; STEINHÜBEL, J.: Nitrianske
kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2004, s. 17-19.
66 Byzantino

nepriatelia, Longobardi.31 Územie Slovanov však býva vymedzované aj v korelácii s opismi

Jordana, široko v  priestoroch dolného Dunaja, Valašska, či Podnesterska, ale aj Poľska.32
Cesta cez Slovensko ako cez „územie všetkých Slovanov“ podporuje tézy poľských alochto-
nistov, ktorí potom „veľké pusté územie“ spájajú so Sliezskom, či Poľskom (archeologická
pustka osadnicza).33 Je na mieste si uvedomiť, že od Prokopia očakávame, že do svojho
rozprávania chcel a vôbec mohol zapracovať takú geografiu a orientáciu, s akou pracujeme
my.34 Rozprávanie Prokopia sa s informáciami Jordana zhoduje v jednom zásadnom bode –
v tesnej blízkosti sídiel Gepidov a Slovanov. Heruli, ktorí žili z láskavosti Gepidov v „ich
susedstve“, nech putovali kamkoľvek, najprv museli prejsť cez územie Slovanov, aby mohli
smerovať k „veľkému pustému územiu“ a ďalej Varnom (v Meklenbursku? Alebo v blízkosti
Longobardov?). Pre tému etnogenézy je dôležité, že Prokopios v tomto momente chápe Slo-
vanov ako jednotku odlíšiteľnú od iných jednotiek rovnakej kvality – odlišnej identity, preto-
že sa o nej dozvedel priamo od jej „reprezentantov“, žoldnierov vo vojsku Belizara v Itálii.35
Od nich Prokopios vedel, že žijú „neďaleko brehu Dunaja,“ použil teda vágny termín, ktorý
sa v  jeho spisoch vyskytuje pomerne často.36 Byzantský historik vnímal Slovanov až od
momentu, keď prekračujú Dunaj, nevedel teda, či sa zbierajú a organizujú priamo na hranici,
alebo na vzdialenejších miestach od nej.
O väčšej blízkosti slovanských sídel k Dunaju hovorí ale ďalšia Prokopiova správa, tý-
kajúca sa aktivít Slovanov v armáde Belizara v Itálii. Veliteľ Valerius priviedol v roku 537

31 Pre dokumentáciu situácie pomocou archeológie, JELÍNKOVÁ, D.: K otázce datování počátků kultury s kera-
mikou pražského typu na Moravě. Přehled výzkumů, 53, 2012 s. 21; cez Moravu LABUDA, G.: Słowiańszc-
zyzna starożytna i wczesnośredniowieczna: antologia tekstów źródłowych. Poznań 1999, s 46; NALEPA, J.:
O pierwotnych siedzibach Słowian w świetle nowszych badań, s. 25-27; TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slova-
nů do českých zemí v letech 510 – 535, s. 247. Cez Dukliansky alebo Jablunkovský priesmyk vedie Herulov Jo-
achim Herrmann v Herausbildung und Dynamik der germanisch-slawischen Siedlungsgrenze, in: WOLFRAM,
H. – SCHWARCZ, A. (eds.): Die Bayern und ihre Nachbarn, vol. 1. Wien 1985, s. 272, cez Slovensko a Polabie
na sever БАРИШИЋ, Ф.: O наjcтаријој Прокопијевој вести о Словенима, s. 26.
32 Možné cesty púte Herulov dal na prehľadne na mapu už JAŻDŻEWSKI, K.: Das gegenseitige Verhältnis
slawischer und germanischer Elemente in Mitteleuropa seit dem Hunneneinfall bis zur awarischen Landna-
hme an der mittleren Donau. Archaeologia Polona, 2, 1959, s. 52; FUSEK, G. – ZÁBOJNÍK, J.: Príspevok
do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska, s. 332; PARCZEWSKI, M.: Podstawy lokalizacji
pierwotnych siedzib Słowian, s. 69; HENSEL, W.: Skąd przyszli Słowianie, s. 168.
33 PARCZEWSKI, M.: Daleko od przełomu.Slavia Antiqua, 54, 2014 s. 241; NALEPA, Jerzy: O  pierwotnych
siedzibach Słowian w świetle nowszych badań, s. 26; AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji,
s. 9; zo Slovenska cez Poľsko v TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535, s.
264; PROKOP Z CEZAREI: O wojnach, in: Testimonia najdawnejszych dziejów Słowian. Seria grecka, zeszyt
2. Pisarze z V – X wieku, eds. A. Brzóstkowska – W. Swoboda. Wrocław 1989, poznámka č. 5, na s. 83; prehľad
názorov historiografie tiež v TYSZKIEWICZ, L.: Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od poło-
wy VI wieku do połowy VII wieku, s. 22-23.
34 CURTA, F.: Utváření Slovanů (se zvláštním zřetelem k Čechám a Moravě). Archeologické rozhledy, 60, 2008,
4, 2008, s. 662.
35 Táto správa je datovaná do roku 537, keď sa Belizar potešil príchodu 1600 jazdcov, Hunov, Slovanov a Antov,
ktorí sídlia za riekou Istros, neďaleko brehu. PROCOPIUS: De bello gothico, I.27, s. 127; CURTA, F.: The Making
of the Slavs. History and Archaeology of the Lower of the Lower Danube Region, c. 500-700. Cambridge 2001, s.
38; BENEDICTY, R.: Prokopios‘ Berichte über die slavische Vorzeit. Beiträge zur historiographischen Methode
des Prokopios von Kaisareia. Jahrbuch der Österreichischen Byzantinischen Gesselschaft, 14, 1965, s. 59.
36 Dunaj, ako sa snažil zvýrazniť Florin Curta, predstavuje v Prokopiovej optike určitý limit. Ide o fakt viditeľný pri
plošnom čítaní Prokopiovho diela o Vojne s Gótmi. Udalosti, ktorých bol sám účastníkom podáva s patričnými
detailmi. Ale udalosti, ktoré opisuje po prevelení do Konštantínopola, nadôvažok ktoré sa odohrávajú vo väčšej
vzdialenosti od Dlhých hradieb už detailmi neoplývajú. CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 37, poznámka č.
2; CAMERON, A.: Procopius and the Sixth Century, k tejto veci podkapitola Times and Places, na s. 207-222.
slovaca VI 67
Belizarovi, obkľúčenému Gótmi v Ríme, 1600 jazdcov, z ktorých asi jednu tretinu predstavo-
vali Slovania. Ten istý veliteľ mal v svojom oddiele Slovanov, ktorí boli majstrami v „lsti“,
ktorú akurát Belizar potreboval pri obliehaní Auxima (Osimo) využiť. Prokopios dodáva, že
toto robia Rimanom aj iným barbarom „pri rieke Dunaj, kde sú usadení“.37 O blízkosti sídel
Slovanov k Dunaju nepriamo vypovedajú aj udalosti spoločné pre Slovanov a Chilbuldia.
Správy o útokoch Slovanov v druhej polovici 40. rokov a prvej polovici 50. rokov nehovoria,
odkiaľ vychádzajú Slovania na vojenský pochod. Predchádzajúce útoky, ktoré mal zastaviť
začiatkom 30. rokov vymenovaný magister militum per Thraciam Chilbuldius, nie sú doku-
mentované vôbec.38 Keď sa Chilbuldius tak ako počas predchádzajúcich troch rokov (534?)
vybral po ďalšie víťazstvo na barbarský breh rieky, vpochodoval do náruče svojej záhuby,
pretože „Slovania sa mu postavili s celým svojim vojskom“.39 Znovu sa nedozvedáme, v akej
vzdialenosti od hranice sa boj odohral, ale z  informácie, že Chilbuldius prešiel rieku iba
„s malým vojskom“ môže vyplývať, že to nebolo ďaleko od brehu Dunaja. Malý paradox,
ktorý je potrebné v súvislosti s chronológiou útokov Slovanov zvýrazniť je, že Prokopios
píše o tom, že veľa ráz, do momentu víťazstiev Chilbuldia, prekročili Huni, Anti a Slovania
Dunaj a spôsobili Rimanom veľké škody. Tieto okrajovo spomenuté, nedatované útoky (20.
roky 6. storočia?) sú tak dokladmi prvej väčšej aktivity Slovanov.
Po poslednej bitke Chilbuldia a dobytí Sirmia (a ovládnutí skoro celej Dácie) Gepidmi40
nasledovala slovansko-antská vojna (akiste vyvolaná Rimanmi), zakončená víťazstvom Slo-
vanov. Anti dostali po útoku na Tráciu v roku 545 ponuku federátskej zmluvy od Justiniána41
a  Slovania usadení v  blízkosti Gepidov, na čele s  družinou Hildigisa tak rozpútali druhú,
Prokopiom už presnejšie dokumentovanú sériu útokov. Útok v roku 548 smeroval do „Ilýrie
až po Epidamnos“ (Drač), v  roku 550 po prebrodení Dunaja a  rieky Hebros (Marica) do
Ilýrie smerom k Naissu (Niš), ďalej na Solún a do Trácie (boj s jazdeckou jednotkou Azbada
z pevnosti Tzurulum – Corlu) až po Topiros (dnes rovnomenná obec).42 Pri útoku z roku 551,

37 PROCOPIUS: De bello gothico, II.26, s. 254; CURTA, F.: Frontier Ethnogenesis in Late Antiquity: The Danu-
be, the Tervingi and the Slavs, in: CURTA, F. (ed.): Borders, Barriers, and Ethniogenesis. Frontiers in Late An-
tiquity and the Middle Ages. Turnhout 2005, s. 173; ISAAC, B.: The Meaning of the Term Limes and Limitanei.
Journal of Roman Studies, 78, 1988, s. 183,
38 Išlo by o útoky Slovanov pred vládou Justiniána, NIEDERLE, L.: Vpády Slovanů na Balkán za vlády Justi-
nianovy. Separát z  Českého časopisu historického, č. 11. Praha 1905, s. 138; STEINHÜBEL, J.: Nitriansko
a Slovensko. Odkedy môžeme hovoriť o Slovensku a Slovákoch, in: FUSEK, G. (ed.): Zborník na počesť Dariny
Bialekovej. Nitra 2004, s. 357; HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a byzantská historiografie, s. 51; BA-
RIŠIĆ, F.: Proces slovenske kolonizacije istočnog Balkana, in: BENAC, A. – ČOVIČ, B. (eds.): Predslavenski
etnički elementi na Balkanu u etnogenezi južnich Slovena. Simpozijum 24 - 26. oktobra 1968 u Mostaru. Sara-
jevo 1969, s. 14; CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 76; TURLEJ, S.: Justynian i początki Słowian. Uwagi
na temat teorii Florina Curty. Prace Historyczne, 137, 2010 s. 14.
39 PROCOPIUS: De bello gothico, III.14, s. 331; CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 77; TURLEJ, S.: Justy-
nian i początki Słowian. Uwagi na temat teorii Florina Curty, s. 14. V literatúre sa kvôli Prokopiovmu príbehu
o Antovi, ktorý sa vydával za Chilbuldia objavoval názor o tom, že meno Chilbuldius je etymologicky pôvodne
slovanské, a teda, že Chilbuldius bol Slovanom, PROKOP Z CEZAREI: O wojnach, poznámka č. 12 na s. 84;
HARDT, M.: Aspekte der Herrschaftsbildung bei den frühen Slawen, in: POHL, W. - DIESENBERG, M. (eds.):
Integration und Herrschaft. Etnische Identitäten und soziale Organisation im Frümittelalter. Forschung zu
Geschichte des Mittelalters. Wien 2002 s. 251.
40 PROCOPIUS: De bello gothico, III.33, s. 418.
41 Súčasťou zmluvy bol bod o usadení sa v prázdnom meste Turris/Turrim (dodnes presne neurčené), PROCO-
PIUS: De bello gothico, III.14, s. 336; o meste na severnej strane Dunaja (aj s ďalšou literatúrou) CURTA, F.:
Making of the Slavs, s. 80; PROKOP Z CEZAREI: O wojnach, poznámka č. 34, s. 89-90.
42 PROCOPIUS: De bello gothico, III.29, s. 397; III.38, s. 441 a  III.40, s. 449. Ide o  jeden útok? Počas tohto
útoku v  roku 550 do Trácie tiež odrazili pri Adrianopoli (Edirne) oddiel eunucha Scholastika, zmocnili sa
68 Byzantino

ktorý „smeruje do Ilýrie“, je spomenuté, že za prepravenie oddielov cez Dunaj pod ochra-
nou Gepidov platili Slovania jeden stratér za hlavu. Gepidi, ktorí vládli v Dácii, a zo Sirmia
spravili svoje centrum, kontrolovali oba brehy Dunaja a prechod cez Sávu. Blízkosť Dunaja
a zároveň susedstvo Gepidov potvrdzujú dobrodružné osudy Hildigisa. Hildigis po smrti otca
Risiulfa, ušiel v obave o svoj život k Slovanom (najneskôr 546, pravdepodobne už v roku
539/540),43 odkiaľ po vypuknutí longobardsko-gepidského konfliktu v roku 549 odišiel aj
so svojou družinou (zloženou z  Longobardov a  Slovanov) ku Gepidom.44 Kým sa vôbec
stihli dohodnúť o vzájomnej podpore (v nádeji na longobardský trón), znepriatelené strany
uzavreli mier a Hildigis musel od Gepidov urýchlene odísť, pretože bol vyžiadaný Audinom.
Hildigis bez meškania odišiel s posilnenou družinou naspäť k Slovanom, po čom sa vzápätí
vydal s ešte väčším vojskom smerom na Benátky, kde zahnal na útek menší rímsky oddiel
a vrátil sa cez Dunaj naspäť k Slovanom.45 Ťažko odhadovať „epický čas“ Prokopiových
opisov, ale rýchlosť presunov Hildigisa (s jednotkou, ktorá nemusela mať ani spomenutých
6 tisíc mužov), ktorý prechádzal ku Gepidom a naspäť, cez Dunaj smerom do Itálie a znovu
naspäť k Slovanom nenasvedčuje, že sídla Slovanov (a sídlo jeho družiny) boli vo vzdialenej
dunajskej delte.46 Bolo by zvláštne, keby Slovania, ktorých cieľom bola Trácia, prichádzali
stovky kilometrov k Sirmiu preto, aby mohli prejsť na územie Ríše a ešte aj za túto láskavosť
zaplatiť nemalú čiastku Gepidom.47 Ďalším detailom, ktorý treba náležite zdôrazniť je, že

Konštanciánovej zástavy a dostali sa až k Dlhým hradbám. Veliteľov tohto oddielu Prokopios menuje konkrétne
(Konštancián, Aratius, Nazares, Justinus – syn Germana a Ján Fagas). Je pravdepodobné, že zvyšky tohto od-
dielu ďalej prenasledovali Slovanov a útočili na „oneskorencov“, tak ako v prípade útoku datovaného do roku
551. Tu sa objavujú rovnaké prvky oboch správ: velenie je v rukách Germanovych synov, drobné víťazstvá pri
útokoch na „oneskorencov“ a aj fakt, že hlavná časť slovanského vojska nedbala na prenasledovateľov a vrátila
sa za Dunaj, sú spoločnými detailami útokov z rokov 550 a 551. Z Prokopiovho textu by sme mohli dedukovať,
že ide o jeden útok, ktorý pôvodne smeroval na Niš, a útokom na Solún mal skomplikovať prípravy a pochod
armády do Itálie, HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a byzantská historiografie, s. 52; BARIŠIĆ, F.: Proces
slovenske kolonizacije istočnog Balkana, s. 13, 15; CURTA, F.: Making of the Slavs, s. 85; TYSZKIEWICZ, L.:
Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od połowy VI wieku do połowy VII wieku, s. 17.
43 Je iba niekoľko viac-menej pevných chronologických bodov, ktorými môžeme datovať útek Hildigisa od Lon-
gobardov. Wacho (Vakes) bol na tróne od roku 510, od vraždy Tata. Smrť vyhnaného Risiulfa, zákonitého ná-
stupcu na trón a jedného z jeho synov už datovať nedá. Hildigisovi sa však po týchto udalostiach podarilo utiecť
ešte pred tým ako sa na trón dostal Valdarus (Waltari) v roku 539/540, respektíve keď moc získal jeho poručník
Auduin (Audoin), najneskôr však, keď Auduin začal vládnuť ako kráľ samostatne, čiže najneskôr v roku 546,
kedy už dostáva ponuku spolupráce od Justiniána. PROCOPIUS: De bello gothico, III.34, s. 426; III.35, s. 429-
430. Do roku 539 ho kladú autori Testimonii, PROKOP Z CEZAREI: O wojnach, poznámka č. 43, s. 91; široko
do 530 – 540 v TYSZKIEWICZ, L.: Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od połowy VI wieku
do połowy VII wieku, s. 20; do roku 535 (?) URBAŃCZYK, P.: Foreign Leaders in Early Slavic Societes, in:
POHL, W. - DIESENBERG, M. (eds.): Integration und Herrschaft. Etnische Identitäten und soziale Organisa-
tion im Frümittelalter. s. 260.
44 Curta a pred ním iní, zlievali informácie Prokopia do jedného roku, a datovali tak prvý odchod, či útek Hildigisa
ku Slovanom nesprávne do roku 549, CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 82. Podobná datácia v Slovensko
očami cudzincov, s. 92.
45 PROCOPIUS: De bello gothico, III.35, s. 430.
46 Museli by postupovať tou istou cestou, ktorej sa chceli vyhnúť Avari, keď žiadali cisára o preplavenie cez Du-
naj a cestu po južnom brehu Dunaja v roku 578. Správne upozornila PROFANTOVÁ, N.: Kultura s keramikou
pražského typu a problém šíření slavinity do střední Evropy. K článku Florina Curty. Archeologické rozhledy, 61,
2009, s. 311 na nepresnosti v TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535, s. 276,
konkrétne na to, že v čase útoku do Itálie už bol medzi Longobardami a Gepidmi uzavretý mier, preto Sirmium
nebolo až tak vhodné pre prepravenie Hildigisa a Slovanov. Gepidi mohli priamo ohroziť nový krehký mier.
47 MARGETIĆ, L.: Etnogeneza Slavena, s. 116; HAVLÍK, L.: Slovanská „barbarská království“ 6. století na
území Rumunska, s. 182.
slovaca VI 69
slovanské útoky z konca 40. a začiatku 50. rokov sú v úzkej väzbe s kulmináciou gótskej voj-
ny v Itálii a pobytom Hildigisa medzi Slovanmi.48 Gótsko-slovanské súvislosti sú v pozadí aj
pri konci útokov Slovanov, pretože v rovnakom roku keď ustali, v roku 552, v Itálii umiera
Totila, Longobardi víťazia nad Gepidmi a Hildigis odchádza od Slovanov.
Ďalším zo série spomínaných paradoxov je skutočnosť, že kompilácia takzvaného Pseu-
do-Kaisarea sa málokedy objavovala medzi prvými prameňmi k  dejinám Slovanov. Bolo
to pravdepodobne kvôli ťažkostiam s datovaním vzniku diela.49 Krátka etnografická správa
umiestňuje Slovanov vedľa Fizionitov, zvaných aj Danoubioi, tak ako predchádzajúci autori
polovice 6. storočia, Prokopios a Jordanes, na Dunaj.50 Na porovnanie, do rovnakého času je
datovaná báseň biskupa Martina z Dumio.51 Zastavenie útokov Slovanov na územie Byzan-
cie po 50. rokoch 6. storočia spája Florin Curta s príchodom posíl do nových justinánových
pevností v  priestore Železnej brány.52 „Prestávku“ chce Curta natiahnuť až do konca 70.
rokov 6. storočia, ale vieme zo správy Agathia o útoku Kutrigurov na Tráciu v roku 558/559,

48 Vojna v Itálii horela novým plameňom od roku 542, od nástupu Totilu na trón v roku 541. Kulminácia vojen-
ských akcií prišla v roku 546, odkedy Góti ovládli Rím. Totila sa v tejto chvíli snaží odviesť pozornosť časti
rímskej sily na iné územia, tak ako to píše aj PROCOPIUS: De bello gothico, III.40, s. 449. Autori tieto udalosti
a skutočnosti patrične neprepojili, HARDT, M.: Aspekte der Herrschaftsbildung bei den frühen Slawen, s. 253,
čiastočne URBAŃCZYK, P.: Foreign Leaders in Early Slavic Societes, s. 260. Je pravdou, že v prameňoch
sa nespomína jeden vodca týchto akcií (tak ako to je pri iných barbarských skupinách), CURTA, F.: Utváření
Slovanů, s. 646. Môžeme sa domnievať, že za útokmi stál Hildigis a zároveň treba upozorniť na to, že čas týchto
útokov už chronologicky spadá do pobytu Prokopia v Konštantínopole.
49 CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 43-44; TYSZKIEWICZ, L.: Słowianie w historiografii antycznej do
połowy VI wieku, s. 131. Ako autora polovice 6. storočia ho neakceptuje Niederle, L.: Slovanské starožitnosti,
s. 121; HAVLÍK, L.: Slovanská „barbarská království“ 6. století na území Rumunska, s. 182. Franjo Barišić
kladie vznik práce do začiatku 5. storočia, išlo by tak o najstaršiu správu o Slovanoch vôbec, БАРИШИЋ, Ф.:
Када и где су написали Псеудо-Цезаријеви Дијалози. Зборник радова Византолошког института CAH,
1, 1952, s. 45. Najobsiahlejšia argumentácia nie len okolo datovania pasáže o Slovanoch v RIEDINGER, R:
Pseudo-Kaisarios: Überlieferungsgeschichte und Verfasserfrage. München 1969, s. 272-273, 302-303. Autor
zaraďuje správu do polovice 6. storočia.
50 CAESARII SAPIENTISSIMI VIRI: Dialogi Quatuor, Interrogatio CX, in: Sancti Patris Nostri Gregorii Theo-
logi. Vulgo Nazianzeni, Archiepiscopi Constantinopolitani. Operae quae extant omnia, ed. J. P. Migne [Patro-
logiae Grecae tomus 38] Turnholti 1969, s. 985-986; BENEDICTY, R.: Prokopios‘ Berichte über die slavische
Vorzeit. Beiträge zur historiographischen Methode des Prokopios von Kaisareia, s. 61. Výrazné negatívne,
stereotypné prvky v opise bývajú prisudzované jeho nastaveniu – kvôli útokom Slovanov na rímske územia,
alebo ako implikácia tradičných historiografických a etnografických literárnych výrazov. Predpokladáme, že
„pojedanie ženských pŕs, keď sú plné mlieka“ nemusí byť výrazom negatívneho nastavenia autora k obzvlášť
barbarským zvykom, ale zaznamenanie určitého starého obyčaju kočovníkov.
51 Svätec menuje národy, ktoré mal obrátiť na vieru svätý Martin z Tours, prakticky jeho o 3 storočia starší „rodák“
z Panónie, v Versus Martini Dumiensis episcopi in basilica, in: Alcimi ecdicii aviti Viennensis episcopi. Epis-
tulae homiliae carmina, ed. R. Peiper [Monumenta Germaniae Historica, auctorum antiquissimorum, tomi 6,
pars posterior] Berolini 1833, s. 194-195. Slovanov na územie Slovenska kladie ŠAŠEL, J.: Omemba Slovanov
v pesmi Martina iz Brage na Portugalskem. Kronika. Časopis za slovensko krajevno zgodovino, 24, 1975, 3,
s. 156; na juhozápad Slovenska TŘEŠTÍK, D.: Příchod prvních Slovanů do českých zemí v letech 510 – 535, s.
258-259; FUSEK, G.: „Slawen“ oder Slawen? Eine polemische Auseinandersetzung über eine wertvolle Mo-
nographie. Slovenská Archeológia, 52, 2004, 1, s. 163; AVENARIUS, A.: Stav možností bádania o slovanskom
období dejín Slovenska. Študijné Zvesti AÚ SAV, 22, 1986, s. 21-22; POHL, W.: Die Awaren, s. 97; CURTA, F.:
The Making of the Slavs, s. 46.
52 CURTA, F.: The making of the Slavs, s. 89, 169-182, 339. Niederle si myslí, že barbari sa vôbec vybudovanej
obrannej línie neobávali, NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti, s. 195. Negatívne k megalomanskej predsta-
ve justiniánovej výstavby fortifikácii, ako účelovej pre vlastnú teóriu Curtu sa stavia TURLEJ, S.: Justynian i
początki Słowian. Uwagi na temat teorii Florina Curty, s. 18; vo vzťahu k hypebolizáci v Prokopiovom štýle aj
vo veci vybudovania obrannej línie CAMERON, A.: Procopius and the Sixth Century, s. 109.
70 Byzantino

pričom rovnakú udalosť spomína aj Ján Malalas (ako Hunov) s účasťou Slovanov.53 Z 60. ani
70. rokov skutočne nemáme správy o útokoch na rímsky breh Dunaja, až do chvíle, keď „Slo-
vania pustošili Helladu“.54 Avarský kagan, v tom čase prítomný v Panónii, zdieľal cisárov
hnev voči Slovanom a s jeho pomocou sa v roku 578/579 preplavil cez Dunaj pri Singidune
(Belehrade), pokračoval na rímskej strane po vojenskej ceste smerom na východ, cez „úze-
mie Ilýrov, do zeme Skýtov“, aby odtiaľ znovu s pomocou rímskej flotily prešiel späť na ľavý
breh Dunaja a zaútočil na Slovanov od juhu.55 „Zem Skýtov“, z ktorej sa Avari preplavili na
späť na ľavý breh, po čom okamžite narazili na dediny a polia Slovanov, je tu východisko-
vým orientačným bodom. Do úvahy prichádza logicky stotožnenie so Scythia Minor, ktorá je
v hrubých obrysoch dnešnou Dobrudžou (presnejšie jej časťou na pravom brehu Dunaja).56
Ak by Avari postupovali až do posledného záhybu Dunaja pred ústím do Čierneho mora, na
severovýchodnú hranicu Scythia Minor, dostali by sa k Jordanovmu Novietunum. Menander
ale doslovne píše, že transport cez rieku zorgranizovali Rimania hneď po príchode do „zeme
Skýtov“, čiže teoreticky na západnej hranici Scythia Minor. Pre „západnejšie“ umiestne-
nie východiskového bodu rímskej flotily hovorí „územie Ilýrov“, čiže Illyricum, ktoré ako
prefektúra zahŕňala – vylučovacou metódou – v tomto čase celý pre nás zaujímavý priestor
južnej dunajskej hranice, okrem Trácie, ktorá už bola súčasťou prefektúry Oriens. Konkrétne
určiť západnú hranicu Skýtie, respektíve „zeme Skýtov“ je v tomto kontexte nemožné.57 Me-
nander totiž nerozlišuje územia na úrovni provincií, diecéz, či prefektúr, hovorí iba o „úze-
mí Ilýrov“, alebo „zemi Skýtov“. Sídla Slovanov zo správ Menandra môžeme lokalizovať
široko do Valašska, respektíve do jeho východnej časti, Veľkého Valašska, Munténie. Tieto
správy sú v protiklade s teoreticky predpokladaným slovanským osídlením v Malej Skýtii,
na pravom brehu Dunaja, ktoré sa odvíja od Prokopiových informácii v O budovách.58 Ne-

53 IOANNES MALALAS: Chronographia, XVIII, ed. B. G. Nieburh [Corpus Scriptoriae Historiae Byzantinae,
volumen 14] Bonnae 1831, s. 490; AGATHIAS MYRINAEI: Historiarum libri quinque, V.21, ed. S. Constanza.
Messina 1969, s. 291. U Agathiasa sú spomenutí Kutriguri s širokým opisom koalície pod vedenim Zabergana
aj cesta útoku, ale Slovania nie. Malalas vedel, že slovanské skupiny sa k tomuto pochodu pridali, HAVLÍK, L.:
Osídlení Balkánu Slovany a byzantská historiografie, s. 52; CURTA, F.: The making of the Slavs, s. 89.
54 Názor o tom, že útok Slovanov sa musel odohrať v roku 578 a neskôr kvôli preveleniu časti vojska pre novú
ofenzívu proti Peržanom, MENANDER PROTEKTOR: Historia, in: Testimonia najdawniejszych dziejów
Słowian. Seria Grecka, zv. 2, Pisarze z V. - X. w., poznámka č. 13, s. 132; Ján z Biclaira zaznamenal správu
o tom ako Sclavini (a separátne Avari) napádajú Tráciu, v desiatom roku vlády Justína (576?). Pri tomto útoku
výslovne spomína zničenie mnohých rímskych miest, IOHANNIS ABBATIS MONASTERII BICLARENSIS:
Chronica, IV, r. 576, in: Chronica minora saec. IV. V. VI. VII, s. 214.
55 MENANDER THE GUARDSMAN: Fragmenta, fr. XXI. The History of Menander the Guardsman. Intro-
ductory Essay, Text, Translation and Historiographical Notes, ed. R. Ch. Blockley. Wiltshite 1985, s. 193. Zo
známej správy o zavraždení avarských poslov Dauretiom vyplýva, že tribút pred útokom v roku 579 ustálený
nebol, čo formálne využil kagan ako zámienku pre útok (na územia plné bohatstva z prechádzajúcich slovan-
ských lúpeží), a tiež ako argument pred cisárom. NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti, s. 204; HOMZA, M.:
Stredná Európa I. Na začiatku stredoveku, s. 42-43; CURTA, F.: The making of the Slavs, s. 47, 91.
56 HAVLÍK, L.: Slovanská „barbarská království“ 6. století na území Rumunska, s. 183.
57 MENANDER THE GUARDSMAN: Fragmenta, fr. XXI, s. 193. Blockley si myslí, že Rimania prepravili Ava-
rov cez Sávu z Panónie a potom hneď pri Sirmium a Singedonum cez Dunaj do Dácie, kde zaútočili na Slovanov,
poznámka č. 262, s. 280. Autori poľskej edície Testimonii odmietajú Silistru, MENANDER PROTEKTOR:
Historia, poznámka č. 17, s. 132, pretože tá mala ležať ešte v provincii Moesia Inferior a nie Scythia Minor.
Predpokladajú tak konsekventné rozlišovanie v prípade Menandrovej optiky.
58 Ide o  informáciu o  vybudovaní novej pevnosti Adina, ktorá mala zabezpečiť bezpečnosť v  okolí Palmatis
(dnešné Voinovo v Dobrudži), kde sa podľa Prokopia usadili Slovania a „neustále“ prepadávajú všetkých, čo
prechádzajú okolo, PROCOPIUS CEASARIENSIS: De aedificiis, IV.7, s. 132; BARIŠIĆ, F.: Proces slovenske
kolonizacije istočnog Balkana, s. 13. Podľa Curtu ide o pevnosť v okolí Ulmetum (dnešné Pantelimon), CUR-
TA, F.: The Making of the Slavs, s. 88.
slovaca VI 71
hladiac na výsledok avarského útoku, Trácia bola cieľom nájazdu Slovanov v roku 581, ktorý
spomínajú Menander Protektor aj Ján z Efezu.59 Nasledovalo plienenie až po Dlhé hradby
v roku 584/585,60 rovnako ako ďalší útok Slovanov na Tráciu v roku 588.61 Napriek tomu,
že avarský kagan pred prepravením cez Dunaj v roku 578/579 sľuboval cisárovi, že zastaví
Slovanov, aktérmi útokov z 80. rokov boli práve iba Slovania. Zároveň od príchodu Avarov,
čo je viditeľné od začiatku 7. storočia, začínajú pre seba hľadať sídla ďalej od nepríjemné-
ho suseda.62 V súvislosti s kolapsom rímskej hranice na Dunaji a reorganizáciou priestoru
novým hegemónom môžeme tiež predpokladať presídľovanie na okraje kaganátu za účelom
ochrany hraníc.63
Ofenzíva Priska v  roku 592, proti Ardagastovi a  Musokiovi smeruje do rovnakých
priestorov ako útok Avarov v roku 578.64 Na druhom brehu Dunaja porazilo rímske vojsko
Ardagasta a jeho oddiely a pokračujúc ďalej severne 30 parasangov (asi 160 km) prišli na
územia „kráľa“ Musokia.65 Neskoršie operácie cisárovho brata Petra sa odohrávajú na území

59 MENANDER THE GUARDSMAN: Fragmenta, fr. XX.2, s. 191; HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a by-
zantská historiografie, s. 52; HARDT, M.: Aspekte der Herrschaftsbildung bei den frühen Slawen, s. 252; CURTA,
F.: The Making of the Slavs, s. 48-49; IOHANNIS EPHESINI: Historiae ecclesiasticae pars tertia, historia XXV,
ed. W. E. Brooks [Corpus Scriptorum Christianorum Orientalium. Scriptores Syri, series tertia, pars 3] Louvain
1936, s. 148. Ján z Biclaira potvrdzuje informáciu, že Sclavinorum gens devastuje Tráciu a Ilýriu v piatom roku
vlády Tibéria, IOHANNIS ABBATIS MONASTERII BICLARENSIS: Chronica, II, r. 581, s. 216.
60 Pri tomto útoku spomína Simokattes, že Slovanov „vypustili“ Avari, THEOPHYLACTI SIMOCATTAE: His-
toriae, I.7, ed. C. de Boor. Stuttgart 1972, s. 52; HURBANIČ, M.: Posledná vojna antiky. Avarský útok na
Konštantínopol roku 626 v  historických súvislostiach. Prešov 2009, s. 142; HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu
Slovany a byzantská historiografie, s. 53. Vyzerá to, že vzťahy kagana a cisára boli až do roku obliehania Sir-
mia „korektné“, TYSZKIEWICZ, L.: Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od połowy VI wieku
do połowy VII wieku, s. 44; TEOFYLAKT SIMOKATTA: Historia, in: Testimonia najdawniejszych dziejów
Słowian. Seria Grecka, zv. 2, Pisarze z V. - X. w., poznámka č. 2, s. 281. Krátko na to sa odohral ďalší výpad
Slovanov, pri ktorom po prvý krát figuruje meno vodcu – Ardagasta. Curta predkladá otázku, či mohol konať
po dohode s kaganom, CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 96. Ardagast vystupuje v ďalšom kontexte ako
nezávislý vládca.
61 THEOPHYLACTI SIMOCATTAE: Historiae, III.4, s. 118; HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a byzant-
ská historiografie, s. 53.
62 Franjo Barišić spája útok z roku 584 s prvým, „čisto slovanským“ útokom na Solún. Čiže od tohto času počíta
s usadzovaním sa Slovanov na rímskej pôde, BARIŠIĆ, F.: Proces slovenske kolonizacije istočnog Balkana, s.
20-22, pre neskoršiu chronológiu porovnaj HURBANIČ, M.: Posledná vojna antiky, s. 81-84; TYSZKIEWICZ,
L.: Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od połowy VI wieku do połowy VII wieku, s. 74; CUR-
TA, F.: The Making of the Slavs, s. 51-53, 61-62.
63 Ku vzťahu Avarov a Slovanov špecificky PRITSAK, O.: The Slavs and the Avars, s. 420-424; HURBANIČ,
M.: Katapulty v rukách nomádov – k otázke využitia artilérie zo strany Avarov: od prvého útoku na Sirmium po
obliehanie Konštantínopola. Byzantinoslovaca, 5, 2014, s. 57, poznámka č. 11 pre ďalšiu literatúru.
64 THEOPHYLACTI SIMOCATTAE: Historiae, VI.7, s. 232-233; HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a by-
zantská historiografie, s. 53-54; TYSZKIEWICZ, L.: Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od
połowy VI wieku do połowy VII wieku, s. 63-64. Do rovnakého času spadá kaganova prítomnosť pri Singidunum
a Sirmium, kde prikazuje Slovanom pripraviť mu lode, aby sa dostal na druhú stranu Dunaja. Predpokladáme,
že títo Slovania pochádzali rovnako z bývalej Gepidie.
65 Severný smer pochodu potvrdzuje prekročenie rieky Ialomița. Územie medzi Dunajom a Ialomițou mohlo byť
„nárazníkom“, ktoré kontroloval Ardagast. Ďalší pochod je vymedzený riekou Paspirios, ktorú sa nepodarilo
s istotou identifikovať, TEOFYLAKT SIMOKATTA: Historia, poznámka č. 30, s. 285. Črtá sa tak „prázdne”
územie medzi riekami Ialomițou a Paspirios. Ak by sme prijali, že Paspirios je rieka Prahova (pri kontinuálnom
severo-západnom pohybe), ktorá je prítokom rieky Ialomița, dostali by sme približne jednu deliacu čiaru, ktorá
by predstavovala južnú hranicu Musokiovho územia. Nesprávne čítanie (30 parasangov od Dunaja) v TYSZ-
KIEWICZ, L.: Słowianie w historiografii wczesnego średniowiecza od połowy VI wieku do połowy VII wieku,
s. 66-67; až do južného Moldavska lokalizuje územie Musokia CURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 101;
HAVLÍK, L.: Slovanská „barbarská království“ 6. století na území Rumunska, s. 184, 186.
72 Byzantino

ríše (595), ale útok na druhý breh Dunaja vychádza z okolia Zaldapy, ktorú sa dá lokalizo-
vať na jeden deň pochodu od tábora Iatrus (Krivina, pri ústí rieky Jantra do Dunaja).66 Na
opačnom brehu Dunaja, po konflikte so Slovanmi Pirogosta blúdil Petrov oddiel 3 dni, po
čom sa s vojakmi ocitol v bode vzdialenom 4 parasangy (asi 22 km) od Ialomițe, ktoré aj
v zodpovedajúcom čase (za noc) prekonali. Na druhom brehu Ialomițe na nich znovu čakali
Slovania, ktorí teraz svoju pozíciu zúžitkovali.67 O týchto územiach pojednáva aj avarsko-
-byzantská zmluva o prechode Dunaja z roku 598/599, v ktorej išlo o právo prechodu Avarov
cez rímske územie, tak ako v roku 578/579.68 Z iniciatívy cisára Mauríkia však krátko na to
vybuchla nová vojna, a dohoda medzi Rimanmi a Avarmi sa stala bezpredmetnou, pretože
Priskos „preniesol vojnu nad Tisu“, odkiaľ zobral do zajatia 8 tisíc Slovanov, čo v porovnaní
s počtom 3. tisíc Avarov a 6. tisícov iných barbarov indikuje zloženie skupín v rámci kaganá-
tu.69 Správy Simokattu prinášajú jednu kurióznu správu o sídlach Slovanov (okrem Potisia –
kaganátu a Valašska). Správa o stretnutí cisára Mauríkia s tromi „slovanskými hudobníkmi“
bola často vnímaná ako doklad toho, že Slovania (okolo roku 595) boli (už? tiež?) na pobreží
Baltského mora.70 Je však očividné, že správa, ktorá zahŕňa oceán, ktorým je obkolesený
celý svet nemôže pochádzať z úst žiadnych „mierumilovných barbarských silákov“.71
Na záver chceme spomenúť najvýraznejší z paradoxov diskurzu, menovite „nespomenu-
tie“ konkrétneho prameňa v rade edícií prameňov, či vedeckých štúdií k téme. Prekvapivo

66 Asi 20 km na východ od Novae, čiže jednotku Petrových špiónov chytili Slovania na hranici Olténie a Munté-
nie. THEOPHYLACTI SIMOCATTAE: Historiae, VII.4, s. 251; TEOFYLAKT SIMOKATTA: Historia, po-
známka č. 49, s. 288; HAVLÍK, L.: Osídlení Balkánu Slovany a byzantská historiografie, s. 54.
67 Priestor vidí ako nížinu Burnaz medzi riekami Vedea a ArgesCURTA, F.: The Making of the Slavs, s. 104-105.
68 Zmluva nasledovala po avarských útokoch a ich porážke na byzantskom území, v roku 597THEOPHYLACTI
SIMOCATTAE: Historiae, VII.15, s. 273; TEOFYLAKT SIMOKATTA: Historia, poznámka č. 51, s. 289;
MARGETIĆ, L.: Etnogeneza Slavena, s. 115. Ako pri iných dohodách ide o minimalizovanie možných vznik-
nutých problémov v budúcnosti a úpravu vzťahov ovplyvnenú skúsenosťami. Očividne nešlo o úpravu hrani-
čného režimu medzi Slovanmi a Rímom a už vonkoncom nie medzi Avarmi.
69 TEOFYLAKT SIMOKATTA:: Historia, poznámka č. 56, s. 290; HAVLÍK, L.: Slovanská „barbarská králo-
vství“ 6. století na území Rumunska, s. 185. Zo skreslených počtov, ktoré majú oslavovať úspech rímskeho
militárneho génia vieme aspoň dedukovať pomer jednotlivých skupín.
70 THEOPHYLACTI SIMOCATTAE: Historiae, VI.2, s. 223; WOŁOSZYN, M.: Theophylaktos Simokates und
die Slawen am Ende des westliches Ozeans – die erste Erwährung des Ostseeslawen? Zum Bild der Slawen in
der frühbyzantinischen Literatur. Eine Fallstudie. Kraków 2014, s. 13. Ako autentickú vníma správu LABUDA,
G.: Fragmenty dziejów Słowiańszczyzny zachodniej, s. 114; ako nedôveryhodnú POHL, W.: Die Awaren, s. 115.
„Západný oceán“ sa objavuje oveľa neskôr, antická geografia poznala pre Baltské more mená ako Mare Suebi-
cum, alebo Oceanus Sarmaticus, P. CORNELIUS TACITUS: Germania, XLV, ed. A. Lund. Heidelberg 1988, s.
104. Baltské more je „Západný oceán“ až v Einhardovom Živote Karola Veľkého, Einhardi Vita Caroli Magni,
in: Die Reichsannalen, Einhard Leben Karls des Grossen, zwei „Leben“ Ludwigs, Nithard Geschichten, ed. R.
Rau. [Quellen zur Karolingischen Reichsgeschichte, teil 1] Darmstadt 1977, s. 181.
71 V čase vzniku Historiae (pravdepodobne v 30. rokoch 7. storočia) už bolo známe, že kagan dokáže zmobilizovať
proti Byzancii širokú koalíciu, WHITBY, M.: The Emperor Maurice and his Historian. Theophylact Simocatta
on Persian and Balkan Warfare. Oxford 1988, s. 39-40. Lokalizácia sídel, vzdialených od kaganátu 15 mesiacov
je nemožná. Gerard Labuda vyrátal možný pochod od baltského pobrežia do Karpatskej kotliny na približne 45
dní, LABUDA, G.: Fragmenty dziejów Słowiańszczyzny zachodniej, s. 116; WOŁOSZYN, M.: Theophylaktos
Simokates und die Slawen am Ende des westliches Ozeans, s. 115. Mierumilovní „siláci“ sa nepohybovali pri
dunajskej hranici náhodou, absencia zbraní iba potvrdzuje výzvednú akciu. Vyhlásenie, že nikdy nepočuli o „sláve
a bohatstve Ríma“ prezrádza možný pôvod celej epizódy, CURTA, F.: The Making of the Slavs between Ethnoge-
nesis, Invention and Migration. Studia Slavica et Balcanica Petropolitana, 2, 2008, 4, s. 161-162. URBAŃCZYK,
P.: Foreign Leaders in Slavic Societies, s. 262 navrhuje uvažovať nad faktom, že na terénoch Slovanov bolo málo
zbraní, čo odmietame. Železo nepoznajú napr. Finni Tacita, čo má symbolizovat „šťastný život“ vzdialených a cu-
dzích barbarov, ktorí žijú iným spôsobom ako „my“, P. CORNELIUS TACITUS: Germania, XLVI, s. 107.
slovaca VI 73
ide o  prameň, ktorého iná pasáž je citovaná v  rámci historiografie najstarších politických
a sociálnych dejín Slovanov relatívne často. V Cirkevných dejinách sýrskeho historika Jána
z  Efezu sa okrem vyššie spomenutej správy o  útoku Slovanov v  roku 581 a  zimovaní na
rímskom území nachádza aj nepovšimnutá informácia o  „pôvode Slovanov“. Z  nám zná-
mych autorov túto informáciu interpretoval iba profesor Univerzity v Lunde, Jerzy Nalepa.
Ján z Efezu píše, že Slovania sú (v latinskom preklade) „populus occidentalis“. Na ďalšom
mieste to potvrdzuje dokonca s komparatívnym vysvetlením, čo pre neho znamená, že sú
„západným ľudom“. Slovania podľa neho sídlili pôvodne „na západ“ od Dunaja, kde boli
oddávna susedmi Longobardov, a na porovnanie Avari, ktorých sú „teraz“ Slovania poddaní,
prišli „z východného konca“.72
Spomenuté detaily a paradoxy sú vkladom do neustále sa rozvíjajúceho diskurzu etno-
genézy Slovanov. Diskurzu, ktorý sa podľa mnohých ocitol v  slepej uličke. Problematike
dlhodobo dominovali klasické predstavy pravlasti a migrácie a obraz Slovanov ako veľkej
jazykovo-kultúrnej skupiny. Zo zachovaných historických prameňov sa však črtá možnosť
pristupovať k  etnogenéze Slovanov ako jednej z  mnohých barbarských etnogenéz včas-
nostredovekej Európy.
Migrácia z domnelej pravlasti za Karpatami zostáva dokumentovaná prevažne archeolo-
gickými metódami.73 Turbulencie geopolitických zmien sveta barbarských kráľovstiev (Gó-
tov, Herulov, či Gepidov) vytvorili mocenské vákuum pre nástup novej identity – nového
mena – novej skupiny, ktorá sa organizovala na dunajskej hranici. Časti predchádzajúcich
kmeňových elít prešli na rímsku stranu Dunaja, alebo sa stali časťou nových štruktúr. Ne-
myslíme si, že identita Slovanov vznikla na inom mieste než v rímskej Dácii, či barbarskej
Gepidii, dnešnom Valašsku a Potisí, keď práve do týchto miest kladie Slovanov rekonštruk-
cia všetkých informácií zo 6. storočia, storočia, v ktorom sa „vytvorili“ Slovania. Považuje-
me preto za správne do tohto času a do týchto miest klásť etnogenézu Slovanov.

SUMMARY

The territory of the Slavs in the Byzantine sources of the 6th century.
Summary, update and few paradoxes

The study aims to present some comments to an age-old issue of “original settlements of
the Slavs”, or the “homeland of Slavs”. The primary goal is to highlight several paradoxes
that emerge within the interpretation of existing information of the sources of 6. century,
mainly Prokopios, Jordanes or John of Ephesus. These details were and still are surprisingly
often neglected in the literature focused on the ethnogenesis of Slavs. In particular the
article deal with 1) the “triplication” of the border of Scythia, the Gepids and the Slavs in
Jordanes account, 2) the geography of the settlements of the Slavs and chronology of the
attacks into Byzantine territory in Prokopios De bello gothico (the connection with the stay
of Hildigis, actions of Chilbuldius, the wandering of Heruli), 3) the neglected information of
John of Ephesus Ecclesiastical history (the Slavs as “Western people”). The whole picture is

72 IOHANNIS EPHESINI: Historiae ecclesiasticae pars tertia, capita 45-49, s. 259; NALEPA, J.: O pierwotnych
siedzibach Słowian w świetle nowszych badań, s. 28-29.
73 COMŞA, M.: Die Slawen im karpatischen-donauländischen Raum im 6– 7. Jahrhundert. Zeitschrifft für Ar-
chäologie, 7, 1973, s. 197-222; TEODOR, S. E.: The shadow of a frontier: The Wallachian plain during the
Justinianic Age, in: CURTA, F. (ed.): Borders, Barriers, and Ethnogenesis. Frontiers in Late Antiquity and the
Middle Ages, s. 216.
74 Byzantino

amended with the information of Menander Protector, Theophylact Simocatta and so-called
Pseudo-Kaisarios. Author of the article proposes an opinion that if the sources constantly
describe the region of Dacia, later Gepidia and nowadays Wallachia (Oltenia and Muntenia),
we have to take these territories for the “homeland of Slavs”, the space where the name of the
Slavs was “created” in the 6. century.

Mgr. Adam Mesiarkin, PhD.

Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva
Lekárska fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
slovaca VI 75

Ku korenom
ˇ byzantskej medicíny.
Dokonalé splynutie vedy a krest’anskej
teológie?

Matej Gogola (Bratislava)

Postoj k  medicíne sa v  Byzancii zakladal predovšetkým na  uznávaní „overených autorít“.

V neskorej antike (ale aj v priebehu ďalších storočí) teda lekári vychádzali z používania a prepiso-
vania diel prisudzovaných Hippokratovi (okolo 460 – okolo 370 pred Kristom) a Galénovi (129 –
okolo 200 po Kristovi).1 Inými slovami, táto spätosť kontinuálne vychádzala zo zachovaných
písomností, ktoré boli dostatočne preverené časom, a z pohľadu antickej vzdelanosti absolútne
nenapadnuteľné a nenahraditeľné. Zo spomenutých primárnych prameňov neskôr čerpali ďalší
učenci, venujúci sa lekárskej profesii a Hippokratove a Galénove kompendiá rozšírili o nové, mo-
dernejšie a prepracované prvky, inšpirované orientálnym prostredím.2 Orientálna, resp. perzská
a neskôr arabská medicína prichádzala s byzantskou medicínou veľmi často do kontaktu a navzá-
jom sa ovplyvňovali. K výraznejšiemu stretu byzantskej a orientálnej – v tomto prípade arabskej
medicíny, nastáva zhruba od druhej polovice 7. storočia. Príčinou je fakt, že od tridsiatych rokov
7. storočia sa Arabi zmocnili viacerých dôležitých byzantských miest, najmä Damasku, Jeru-
zalema, Antiochie, Edessy a Alexandrie. Práve dobytie egyptskej Alexandrie je pre ďalší vývoj
byzantskej medicíny podstatnou udalosťou, pretože jej vplyv postupne upadá a do popredia sa
v oblasti vedy, a najmä medicíny, dostáva hlavné mesto, Konštantínopol.

1 Súhrnne a najaktuálnejšie k bibliografii oboch antických autorov: FICHTNER, G.: (ed.): Corpus Hippocraticum.
Bibliographie der hippokratischen und pseudohippokratischen Werke. Berlin 2013; FICHTNER, G.: (ed.): Corpus
Galenicum. Bibliographie der galenischen und pseudogalenischen Werke. Berlin 2015. K problému stanovenia
presného roku Galénovho úmrtia pozri: NUTTON, V.: Ancient Medicine. Routledge 2004, s. 226–227.
2 Byzantská medicína bola orientálnou medicínou silno ovplyvnená. Klasická odborná štúdia Owseia Temkina zo
60. rokov minulého storočia, zaoberajúca sa práve tradíciou byzantskej medicíny, ako prelomový bod udáva rok
642, kedy Arabi obsadzujú Alexandriu. Pozri. TEMKIN, O.: Byzantine Medicine: Tradition and Empiricism.
Dumbarton Oaks Papers, 16, 1962, s. 97. Rok 642 udáva nemecký historik medicíny Wolfgang Eckert ako
zlomový a dejiny byzantskej medicíny ním vymedzuje na dve fázy. Prvou fázou je rozmedzie rokov od rozde-
lenia Rímskej ríše na dve časti po rok 642 (nazýva ju tzv. neskoroalexandrijskou fázou s centrom v Alexandrii)
a druhou od roku 642 po dobytie Konštantínopola Osmanmi. K tomu: ECKERT, W.: Geschichte der Medizin.
6. Auflage mit Theorie Ethik Recht. Heidelberg 2009, s. 58; PRIORESCHI, P.: A History of Medicine, vol IV.
Byzantine and Islamic Medicine. Omaha 2004, s. 47–48; NUTTON, V.: Byzantine Medicine, Genres, and the
Ravages of Time, in: ZIPSER, Barbara (ed.): Medical Books in the Byzantine World. Bologna 2013, s. 7. K by-
zantskej medicíne na rozhraní týchto období, teda v 6. a 7. storočí pozri: DUFFY, J.: Byzantine Medicine in the
Sixth and Seventh Centuries: Aspects of Teaching and Practice. Dumbarton Oaks Papers, 38, 1984, s. 21 – 27.
76 Byzantino

Dejiny byzantskej medicíny môžeme rozdeliť do dvoch hlavných vývojových období,

ktoré chronologicky, ale aj myšlienkovo ohraničuje rok 642. V tomto roku bola arabskými
vojskami dobytá spomínaná Alexandria. Mnohí alexandrijskí učenci sa v  dôsledku týchto
udalostí presídľujú do Konštantínopola, kde sa dovtedajšie spôsoby nazerania na vedu ro-
manizujú.3
V predkladanej práci sa budeme venovať lekárskemu umeniu v Byzancii v jeho včasnej
fáze a to do polovice 7. storočia. Toto dejinné obdobie niektorí bádatelia označujú ako tzv.
neskoroalexandrijskú éru a najväčšie lekárske osobnosti, ktoré vtedy pôsobili boli Oribasios
z Pergamonu (okolo 325 – okolo 403), Aetios z Amidy (502 – 575), Alexander z Tralleis
(okolo 525 – okolo 605) a Pavol z Aiginy (625 – 690). Hoci posledný menovaný je na po-
medzí a v rámci svojej činnosti pôsobil až po roku 642, egyptská Alexandria zostala jeho
domovom aj potom, ako na jej územie prenikli Arabi.
Primárne týmto osobnostiam budeme venovať nasledujúce riadky a na príklade diel, kto-
ré po sebe zanechali, demonštrovať hlavné ideové prvky tzv. neskoroalexandrijskej lekárskej
školy v Byzancii. Nazeranie historikov na východorímsku, resp. byzantskú medicínu sa
v krátkom priereze dejín od začiatku 20. do začiatku 21. storočia značne zmenil. Hlavným
dôvodom bolo klasické generalizovanie celej byzantskej spoločnosti a  s  tým spojený nie
celkom komplexný postoj k  byzantskej vzdelanosti. Americký priekopník dejín medicíny
Fielding H. Garrison vo svojom zásadnom diele k dejinám medicíny, napísal, že byzantská
medicína bola záležitosťou hojivých mastí a obkladov, talizmanov a pentagramov, mrmla-
ním o zariekavaní, podobným zálesáckym žartom Toma Sawyera a Huckleberryho Finna či
niektorým rozmarom kresťanskej vedy.4 Clifford Allbutt zdôraznil, že medicína na území
Byzantskej ríše vyslovene „zadriemala“.5 Guido Majno, v dnes už klasickej práci k dejinám
medicíny, o tej byzantskej vyslovil názor, že po Galénovi zostala, doslova, ochromená prinaj-
menšom na tisíc rokov a Európa sa ponorila do temných storočí.6 Dodnes vysoko rešpekto-
vaný Owsei Temkin na adresu byzantskej medicíny (a zrejme aj celej civilizácie) zdôraznil,
že na jednej strane predstavuje vznik a nástup niečoho nového, na druhej zasa pokračovanie
v  tradícii, či už s  prerušeniami alebo nepretržite.7 Ďalej  pokračuje názorom, že Galénovo
„víťazstvo“ znamenalo unifikáciu medicíny až do obdobia, keď pôsobil Paracelsus.8 John
Scarborough zasa tvrdí, že dnešní lekári rozhodne nebudú súhlasiť s názorom, že mágia a as-
trológia mohla byť v medicínskej praxi užitočná tak, ako bolo v tom období zvykom. Dnešok
je ale s dávnou minulosťou neporovnateľný. Množstvo prameňov týkajúcich sa byzantskej
medicíny, podľa neho, naznačuje vplyv tzv. pútnickej medicíny či využívania lekárskej astro-
lógie mytologickej bytosti menom Hermes Trismegistos (hermetizmus) a vieru v existenciu
démonov a ich vplyvu.9 Nemecký historik medicíny Wolfgang Eckert v kontexte dejín me-

3 K tomu: BOURAS-VALLIANATOS, P.: Contextualizing the Art of Healing by Byzantine Physicians, in: PITA-
RAKIS, Brigitte (ed.): Life is Short, Art Long. The Art of Healing in Byzantium. Istanbul 2015, s. 106.
4 GARRISON, F. H.: An Introduction to History of Medicine With Medical Chroenology, Bibliographic Data and
Test Questions. Philadelphia; London 1913, s. 82–83.
5 ALLBUTT, C.: Greek Medicine in Rome. The Fitzpatrick lectures on the History of Medicine Delivered at the
Royal College of Physicians of London in 1909 – 1910; With Other Historical Essays. London 1921, s. 394.
6 MAJNO, G.: The Healing Hand. Man and Wound in the Ancient World. Cambridge, MA 1975, s. 417.
7 TEMKIN, O.: The Double Face of Janus and Other Essays in the History of Medicine. Baltimore 1977, s. 202;
TEMKIN, O.: Byzantine Medicine, s. 97.
8 TEMKIN, O.: Byzantine Medicine, s. 98.
9 SCARBOROUGH, J.: Symposium on Byzantine Medicine. Dumbarton Oaks Papers, 38, 1984, s. ix–x. K Her-
movi Trismegistovi pozri najlepšie: FESTUGIÈRE, A.-J.: La Rèvèlation dʼHermès Trismégiste, IV. Le Dieu
inconnu et la gnose. Paris 1954; EBELING, F.: The Secret History of Hermes Trismegistus. Hermeticism from
slovaca VI 77
dicíny označil byzantský svet za medzistupeň, ktorého základ tvorilo zachovanie a praktizo-
vanie antickej medicíny. Recepcia byzantskej medicíny (a nielen tej) sa prejavila v arabskej
medicíne ako aj v medicíne v období humanizmu. Eckert považuje byzantskú medicínu za
kompiláciu antických prameňov a poznatkov vtedajšej klinickej praxe.10 Roy Porter akcen-
tuje, že v období krátkeho intelektuálneho temna (po Galénovi) prevzalo taktovku lekárskej
vzdelanosti hneď niekoľko autorov a v stručnom prehľade začína už Oribasiom, ktorý bol
osobným lekárom cisára Juliána (cisárom od 361 – 363).11
Samozrejme, pohľad na byzantskú civilizáciu a s ňou i medicínu tejto dejinnej epochy sa
vyvíjal a neustále vyvíja. Citáty vyššie uvedených autorít, ktoré sa dejinami byzantskej medi-
cíny zaoberali, sú len torzom reprezentujúcim hlavné názorové prúdy modernej byzantológie
od začiatku 20. do začiatku 21. storočia. Niektoré, najmä tie chronologicky staršie, vychá-
dzajú z viac-menej klasického - všeobecného postoja k byzantským reáliám z 18. storočia.
Tento postoj sa od čias Charlesa Louisa Montesquieuho (1689 – 1755) a Edwarda Gibbona
(1737 – 1794) výrazne zmenil. Mnohí historici, najmä prvej polovice 20. storočia, boli tými-
to autormi ovplyvnení. Súčasný názorový liberalizmus a dostatočné množstvo dostupných
prameňov vytvárajú priestor na krátke entrée do oblasti byzantskej medicíny. Predkladaný
príspevok má v tomto prípade ambíciu aspoň čiastočne zaplniť prázdne miesto slovenskej
historiografie a byzantológie v tejto otázke.
Byzantská medicína do artis medicinae prispela úplne novým elementom, a to kresťan-
skou duchovnosťou. Najmarkantnejšie príklady vidíme najmä v  hagiografických dielach,
ktorých autori však nepovažujú vedeckú stránku medicíny za najpodstatnejšiu. Čo sa týka
spojenia filozofie a kresťanského náboženstva, môžeme pokojne tvrdiť, že v byzantskej me-
dicíne sa vzácne skombinovala filozofia novoplatonizmu s učením cirkevného otca a alexan-
drijského patriarchu Svätého Athanasia (okolo 296 – 373). Tento svätec oslavoval čistotu
a nesmrteľnosť duše zatiaľ čo telo považoval za slabé a pominuteľné a celkovo sa vyhra-
dzoval voči pohanskej filozofii.12 Na prvý pohľad sú to dva protichodné názory, ktoré sa
v  Byzancii vzácne prelínajú. Práve spojenie vtedajších antických a  orientálnych medicín-
skych poznatkov s kresťanskou teológiou, robilo byzantskú medicínu (a samozrejme nielen
medicínu) takou špecifickou a jedinečnou.
Zrovnoprávnenie kresťanstva počas vlády Konštantína  I. (306 – 337) a  predovšetkým
ustanovenie tohto náboženstva v ríši za jediné oficiálne - v priebehu vlády Theodosia I. (379
– 395), znamenalo zákaz uctievania pohanských bohov. Patrónom grécko-rímskej medicíny
bol syn boha Apolóna Asklépios (lat. Aesculapius), ktorého kult sa rozšíril najmä v priebehu
3. storočia pred Kristom – 2. storočia po Kristovi.13 Od konca 4. storočia však v dochova-

Ancient to Modern Times. Ithaca 2007.

10 ECKERT, W.: Geschichte der Medizin, s. 57.
11 V českom preklade a reedícii: PORTER, R.: Dějiny medicíny od starověku po současnost. Praha 2013, s.110.
12 „Príchodom Spasiteľa zaniká pohanstvo, ochabuje filozofia, všetky démonské lži spejú k zániku.“ ATHANAS-
IUS: De incarnatione verbi Dei, tr.: Herbert BINDLEY. Chilworth; London 1903, 55, 1–2.
13 Asklépia do tajov liečiteľstva a zasvätil kentaur Cheirón. Asklépios však smrteľníkom s ich zdravotným stavom
pomáhal natoľko, že kriesil mŕtvych. To sa nepáčilo bohovi podsvetia, ktorým bol Hádes (rímsky Plutón), ktorý
sa na Asklépia sťažoval Diovi. Zeus Asklépia zasiahol bleskom a usmrtil. O mnoho rokov neskôr sa nad Asklé-
piom Zeus zmiloval a vrátil mu život. Komplexne k Asklépiovi pozri dvojzväzkovú monografiu: EDELSTEIN,
Emma J. – EDELSTEIN, L.: Asclepius. Collection and Interpretation of the Testimonies, vols. I., II. Baltimore;
London 1998. Ku kentaurovi Cheirónovi pozri tiež zaujímavý záznam u Izidora zo Sevilly vo štvrtom zväzku
jeho etymológií. Izidor o Cheirónovi pojednáva ako o zakladateľovi zverolekárstva: ISIDOR ZE SEVILLY:
Etymologiae IV, eds. et tr.: K. HUŠKOVÁ – H. FLORIANOVÁ (Knihovna středověké tradice 11). Praha 2003,
9, 12, s. 110.
78 Byzantino

ných relevantných prameňoch zmienky o Asklépiovom kulte nenachádzame. Je to logické,

keďže v kresťanskej Východorímskej (a neskôr Byzantskej) ríši nemohla figurovať pohanská
postava. Podstata kultu sa nezmenila, zmenil sa len jeho predmet. Pohanského Asklépia na-
hradil Kristus Spasiteľ ako tzv. Christus medicus príp. Christus medicus salvator.14
Takisto ako Asklépios, bol i  on synom Boha a  smrteľníčky a  podobne ako Asklépios
pomáhal ľuďom svojimi liečivými schopnosťami. Obaja dokázali vyliečiť nevyliečiteľne
chorých, chromých, nevidomých, ale i sofistikovanejšie problémy ako neplodnosť alebo ab-
normálne dlhotrvajúce tehotenstvo.15 Asklépios ako aj Kristus vracali mŕtvych späť k životu
a obaja zahynuli ako smrteľníci – Asklépia nechal usmrtiť Zeus a Kristus zomrel na kríži.
Asklépia nazývali substantívami ako soter a  filantropos, ktoré nachádzame v  kresťanskej
hymnografii pri opise Krista.16 Tento prípad je len jedným z  mnohých, kedy kresťanstvo
preberá kultúru predchádzajúceho náboženstva a nahrádza ju svojou filozofiou. Kristus však
nebol patrónom lekárstva ako grécky Asklépios, ale skôr akýmsi vzorom – paradigmou, kto-
rou sa inšpirovali nasledovníci a pokračovatelia jeho odkazu.17
Patrónmi kresťanských lekárov sú bratia Svätí Kozma a Damián.18 Vďaka nezištnej po-
moci chorým, slabým utláčaným a chudobným vstúpili do dejín ako anargyroi, teda tí, ktorí
liečia bez nároku na finančnú odmenu.19 K rozšíreniu kultu týchto dvojičiek prichádza, už
v priebehu 4. storočia, teda pomerne skoro potom, ako roku 303 obaja zahynuli martýrskou
smrťou počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Diokleciána (284 – 305).20 O dvo-
jici svätcov nás informuje, v stredoveku veľmi populárna Legenda aurea, resp. Zlatá legenda
Jacoba de Voragina z druhej polovice 13. storočia.21 Voraginovo dielo bolo v období nesko-
rého stredoveku natoľko populárne, že z neho bolo vyprodukovaných viac kópii ako Biblie
a na viac ako 175 rokov sa stala doslova „bestsellerom“.22

14 Odvodené pravdepodobne už z: Ex 12, 26. K motívu tzv. Christi medici pozri: DÖRNEMANN, M.: Krankheit
und Heilung in der Theologie der frühen Kirchenväter. Tübingen 2003, s. 279-287; SCHULZE, Ch.: Medizin
und Christentum in Spätantike und frühem Mittelalter. Christliche Ärzte und ihr Wirken. Tübingen 2005, s.
160–161. Termín Christus medicus však musíme vnímať skôr ako metaforu a nie za označenie Krista ako leká-
ra, pretože jeho úlohou bolo „liečiť“ hriešnikov (Mk 2, 17).
15 DAUPHIN, C.: From Apollo and Asclepius to Christ. Pilgrimage and Healing at the Temple and Episcopal
Basilica of Dor. Liber Annuus, 49, 1999, s. 423.
16 CONSTANTELOS, D. J.: The Interface of Medicine and Religion in the Greek and the Christian Greek Ortho-
dox Tradition. Greek Orthodox Theological Review, 33, 1988, 1, s. 5.
17 Viac k  recepcii gréckeho náboženstva, filozofie a  medicíny v  ranom kresťanstve: FERNGREN, G.: Medici-
ne & Health Care in Early Christianity. Baltimore 2009, s. 13–41.
18 Svätí Kozma a Damián sú akousi kresťanskou obdobou dioskúrov (z gr. Dios kuroi – synovia Dia) – blížencov,
ktorí sa volali Kastor a Polydeukes, v rímskych bájach známi aj ako Castor a Pollux.
19 K tomu: DEUBNER, L.: Kosmas und Damian. Leipzig; Berlin, 1907, s. 52.
20 V druhej polovici 6. storočia počas vlády cisára Justiniána sa ich ostatky dostávajú do Konštantínopola. K tomu:
DALTON, O. M. (ed.): Catalogue of Early Christian Antiquities and Objects from the Christian East in the
Department of British and Mediaeval Antiquities and Etnography of the British Museum. London 1901, č. 284,
s. 46. K rozšíreniu kultu od 4. storočia všeobecne a neskôr na Britských ostrovoch pozri: MATTHEWS, L.:
SS. Cosmas and Damian – Patron Saints of Medicine and Pharmacy. Medical History, 12, 1968, s. 281–288.
K  údajným konkrétnostiam, ktoré podstúpili v  rámci mučenia podľa prameňov pozri: PORTER, R.: Dějiny
medicíny od starověku po současnost, s. 134.
21 JACOBUS A VORAGINE: Legenda aurea. Vulgo historia Lombardica dicta ad optimorum librorum fidem, ed.:
T. GRAESSE. Lipsiae 1850, CXLIII, 138. Porovnaj s prepracovaným anglickým prekladom pôvodne z 15. sto-
ročia: JACOBUS DE VORAGINE: The Golden Legend or Lives of the Saints as Englished by Wiliam Caxton,
vol. 5, ed. et tr.: F. S. ELLIS. London 1900, V, s. 172–177. Existuje aj kvalitný český preklad Voraginovho diela,
v ktorom sa ale Legenda o Svätých Kozmovi a Damiánovi nenachádza. Pre zaujímavosť a ľahkú dostupnosť:
JAKUB DE VORAGINE: Legenda aurea, ed. et tr.: Anežka VIDMANOVÁ. Praha 2012.
22 REAMES, S.: The Legenda Aurea. A Reexamination of Its Paradoxical History. Madison 1985, s. 3.
slovaca VI 79
Podľa legendy, Svätí Kozma a Damián získali lekárske vzdelanie v Sýrii a naučené po-
znatky ďalej rozvíjali v rodnej maloázijskej Kilíkii, konkrétne v meste Egea. Okrem toho,
že pomáhali ľuďom s ich zdravotnými problémami, neodmietali liečiť ani zvieratá.23 Najle-
gendárnejšími sa však svätí bratia stali známou scénou, keď počas spánku amputovali nohu
istému mužovi. Neznámou infekciou postihnuté stehno odrezali a jeho dolnú končatinu na-
hradili nohou nedávno zosnulého Etiópčana. Po tom ako sa muž zobudil, necítil nijakú bolesť
a doslova vyskočil zo svojej postele, na ktorú bol dovtedy pripútaný.24 Týmto teda vykonali
prvú úspešnú transplantáciu dolnej končatiny vôbec. Legenda aurea je súborom hagiografic-
kých prameňov, často založených na apokryfných predlohách. Preto z hľadiska dejín medicí-
ny východného kresťanského priestoru, nie je dostatočne relevantná.25
K uctievaniu týchto dvoch svätcov a k opodstatnenosti ich kultu môžeme dodať, že v ob-
dobí vlády cisára Justiniána (527 – 565) im sám cisár nechal postaviť chrám. Justiniánov sú-
časník Prokopios z Kaisareie napísal, že tento chrám bol cieľom cesty mnohých nevyliečiteľne
chorých pútnikov z blízkeho i ďalekého okolia.26 Cisár ho vybudoval a nechal vysvätiť hneď
potom ako jeho samotného postihla ťažká choroba, z ktorej ho nevedel vyliečiť nijaký lekár.
Jednej noci sa mu v sne zjavili Svätí Kozmas a Damián a svoje vyzdravenie pripísal ich sile.27
V neskoroantickom, resp. ranobyzantskom období zvykli lekári choroby rozdeľovať pod-
ľa toho, akého sú pôvodu. Môžeme dokonca hovoriť o etiológii chorôb (rozdelenie chorôb
podľa pôvodu, resp. príčiny ich vzniku) a podľa toho choroby rozdeliť na také, ktoré vznikli
prirodzeným, resp. nadprirodzeným (akýmsi transcendentálnym) spôsobom.28 Túto klasi-
fikáciu používali vtedajší lekári na zváženie ďalšieho spôsobu liečby pacienta. Ak bol pa-
cient postihnutý chorobou, ktorá sa do jeho tela dostala prirodzenou formou, znamenalo to,
že došlo k narušeniu rovnováhy štiav v ľudskom tele – tzv. dyskráziu. Podľa hippokratov-
sko-galénovskej koncepcie medicíny ľudský organizmus obsahoval štyri telesné šťavy (gr.
chymoi) – krv, hlien, žltú žlč a čiernu žlč. Lekári sa v tomto prípade snažili postupovať čo
možno najracionálnejšie. V tomto období to zodpovedalo využívaniu poznatkov lekárov -
predchodcov (v drvivej miere používali diela tradíciou pripisované Hippokratovi a Galénovi)
na odstránenie choroby a uzdravenie pacienta. Ak šlo o chorobu, ktorej pôvod nebolo možné
vysvetliť racionálne, šlo o problém, ktorého pôvodca bol nadprirodzený – transcendentálny.
Príčinou bol Boží trest alebo démon, ktorý sa nejakým spôsobom dostal do ľudského orga-
nizmu.29 Lekári, ktorí ľudí na základe svojich schopností a vedomostí liečili, boli v Byzancii

23 Podľa Ž 36, 7; JACOBUS A VORAGINE: Legenda aurea, CXLIII, 138, 1.

24 JACOBUS A VORAGINE: Legenda aurea, CXLIII, 138, 4.
25 K svätcom, k ich pôsobeniu a najmä k zázrakom pozri vyššie spomínanú Deubnerovu edíciu prameňov: Mi-
racula SS. Cosmae et Damiani, ed. L. DEUBNER, in: DEUBNER L. (ed.): Kosmas und Damian. Texte und
Einleitung. Leipzig; Berlin 1907, s. 97–208. Česká verzia časti prameňa: Byzantské legendy. Výběr textů ze
IV. – XII. století, tr.: BLÁHOVÁ, E. et al. Praha 2007, s. 15–17. K svätcom a ich kultu tiež: MAGOULIAS, H.:
The Lives of the Saint as Source of Data for the History of Byzantine Medicine in the Sixth and Seventh Century.
Byzantinische Zeitschrift, 57, 1964, s. 127–139.
26 PROCOPIUS: De aedificiis, eds.: J. HAURY – G. WIRTH. Leipzig 1964, I, 6, 5.
27 PROCOPIUS: De aedificiis, I, 6, 5.
28 STATHAKOPOULOS, D.: Disease and Where to Treat It: A  Byzantine Vade Mecum, in: ZIPSER, B. (ed.):
Medical Books in the Byzantine World. Bologna 2013, s. 20.
29 STATHAKOPOULOS, D.: Disease, s. 21–22. Porovnaj vyjadrenia Prokopia z Kaisareie, Jána z Efezu a Jána
Malala na adresu prvej vlny morovej epidémie v Byzancii v štyridsiatych rokoch 6. storočia: PROCOPIUS: De
bello Persico, eds.: J. Haury – G. Wirth. Leipzig 1962, II, 22; The Chronicle of Zuqnīn, Parts III and IV. A.D.
488 – 775, tr.: A. Harrak. Toronto 1999, s. 97; The Chronicle of John Malalas, tr.: E. Jeffreys – M. Jeffreys – R.
Scott. Melbourne, 1986, XVIII, 92; GOGOLA, M.: Infekčná pandémia moru v 6.storočí v Byzancia. Prvá vlna
tzv. Justiniánskeho moru (541-544) v prameňoch Prokopia z Kaisareie a Evagria Scholastika. Acta historica
80 Byzantino

často veľmi váženými a  nezriedka zastávali rôzne verejné funkcie.30 Už v  epose Ilias sa
dočítame, že: „… pretože lekár je muž, čo cenu má za mnohých iných: vie totiž vytiahnuť
šípy a priložiť hojivé lieky.“31 Tento fakt sa síce v rímskom prostredí mení, keďže Rimania
sa voči Grékom vymedzujú vo viacerých oboroch a nielen v lekárskej vede považujú Grékov
za menejcenných. Postupnou helenizáciou význam lekárskeho povolania stúpal, čo platilo aj
pre východnú časť impéria, neskoršiu Byzanciu.32
Lekári sa často zvykli venovať aj verejným – štátnym záležitostiam. Podobne ako dnes.
Môžeme to ilustrovať na príklade známeho lekára z Pergamonu v Malej Ázii, už spomína-
ného Oribasia.33 Tento muž, ktorý je často označovaný za prvého byzantského lekára vôbec,
pochádzal z bohatej rodiny.34 Potom ako absolvoval štúdium medicíny v Alexandrii, stal sa
žiakom slávneho lekára, iatrosofistu Zenona z Cypru (4. storočie). 35 V tom čase patril Zenon
z Cypru k najlepším lekárom, učiteľom medicíny a rečníkom.36 Oribasios sa zblížil aj s ne-
skorším cisárom Juliánom. Okolo roku 351 sa s ním zoznámil, buď ešte v Pergamone alebo
v Efeze a onedlho nato (r. 355) ho už sprevádzal v Galii, kde zastával funkciu Juliánovho
osobného lekára a knihovníka.37 Barry Baldwin o Juliánovom vzťahu k Oribasiovi píše, že
bol nielen jeho lekárom, ale aj diplomatom a dôverníkom.38 Neskôr, roku 361 sa zúčastnil
aj na jeho aklamácii za cisára a roku 363 zasa stál pri jeho smrteľnej posteli.39 Tým, že sa
ako cisárov osobný lekár dostal do jeho blízkosti, vykonával aj iné štátnické funkcie, keďže
mu Julián bezvýhradne dôveroval. Oribasios si cisára získal pravdepodobne aj tým, že po-
dobne ako Julián nevyznával kresťanské náboženstvo.40 Barry Baldwin píše v tomto zmysle
o Oribasiovej prezieravosti a pragmatickosti. Čo sa týka medicíny, vďaka Oribasiovi (ako aj
Pavlovi z Aiginy) sa zachovalo množstvo výťahov diel jeho súčasníkov a predchodcov, ktoré
by sa inak stratili. Na druhej strane z Oribasiovej literárnej činnosti ďalej čerpali aj spomína-

Posoniensia XXX. Historické štúdie k životnému jubileu Pavla Valachoviča. Bratislava 2016, s. 61-88.
30 K tomu: BLOCKLEY, Roger: Doctors as Diplomats in the Sixth Century A.D. Florilegium, 2, 1980, s. 89–100.
31 Preložené podľa slovenského prekladu: HOMÉROS: Ílias, tr.: M. Okál. Bratislava 1962, s. 254; V súvislosti
s medicínou sa okrem iného v epose nachádza minimálne 150 anatomických termínov, ktoré v daných prípadoch
dávajú zmysel i dnes. K tomu: APOSTOLAKIS, E. et al.: The reported thoracic injuries in Homer’s Iliad. Jour-
nal of Cardiothoracic Surgery, 5, 2010, 114, s. 8.
32 BLOCKLEY, R.: Doctors as Diplomats in the Sixth Century A.D., s. 89–90.
33 K biografickým informáciám, týkajúcich sa života a kariéry o tohto autora najlepšie: BALDWIN, B.: The Ca-
reer of Oribasius. Acta Classica, 18, 1975, s. 85–97; JAGUSIAK, K.  – KOKOSZKO, M.: Życie i  kariera
Orybazjusza w świetle relacji źródłowych. Przegląd nauk historycznych, 10, 2011, 1, s. 5–21. Pozri tiež proso-
pografickú prácu s odkazmi na pramene: MARTINDALE, J. et al. (eds.): Prosopography of the Later Roman
Empire I. A.D. 260–395. Cambridge 1971, s. 653–654 (ďalej ako PLRE).
34 EUNAPIUS SARDIANUS: Vitae sophistarum, Graece et Latine, ed.: J. F. Boissonade. Parisii 1849, s. 498.
Porovnaj s: EUNAPIUS: Lives of the Sophists, tr.: Wilmer C. Wright. London 1922, s. 532. Najnovšiu edíciu
Eunapiovho Vitae sophistarum Giuseppeho Giangrandeho z roku 1956 sme nemali k dispozícii, preto čerpáme
aj z Wrightovho prekladu, ktorý je bilingválny a dáva možnosť porovnať grécky text s anglickým. V prípade
všeobecných informácii o Oribasiovom živote sú nami použité pramene absolútne dostačujúce.
35 Termín odvodený z gr. iatrosofistes zodpovedá skúsenému lekárovi, ktorý sa medicíne aktívne venuje a  má
svojich študentov a pokračovateľov. Štúdium medicíny u iatrosofistu si vyžadovalo predovšetkým znalosť an-
tických autorov, predovšetkým Hippokrata a Galéna. Pozri: KAZHDAN, A. et al. (ed.): The Oxford Dictionary
of Byzantium. New York; Oxford 1991, s. 970;
36 V tom čase bol Zenon z Cypru jedným z najlepších lekárov, učiteľov medicíny a rečníkov. BALDWIN, B.: The
Career of Oribasius, s. 88.
37 JAGUSIAK, K. – KOKOSZKO, M.: Życie i kariera Orybazjusza w świetle relacji źródłowych, s. 10.
38 BALDWIN, B.: The Career of Oribasius, s. 85.
39 EUNAPIUS SARDIANUS: Vitae sophistarum, Graece et latine, s. 498.
40 Kresťanom nebol ani Oribasiov životopisec Eunapios; Na druhej strane však treba podotknúť, že v prameňoch pripi-
sovaných Juliánovi, cisár svojho lekára nikdy nespomína po mene. BALDWIN, B.: The Career of Oribasius, s. 90.
slovaca VI 81
ní Aetios z Amidy či Alexander z Tralleis. Oribasiovym najvýznamnejším súborným dielom
bolo Collectiones medicae. Táto encyklopédia pozostávajúca zo sedemdesiatich kníh je hod-
notná najmä pre svoje výťahy z diel autorov – lekárov a ich postupov pri liečbe pacientov,
ktoré sa inak nedochovali.41
Významných lekárov, ktorí zasahovali do štátnych záležitostí bolo viacero. Jedným z nich
bol napr. Julius Ausonius, pôsobiaci v 4. storočí.42 Veľa biografických informácií o jeho živo-
te nepoznáme, vieme ale, že roku 377 vykonával veľmi zodpovednú funkciu prétoriánskeho
prefekta zodpovedajúceho za prefektúru Illyrikum a  istý čas bol osobným lekárom cisára
Valentiniána I. (364 – 375).43
Osobitou skupinou lekárov v neskorej antike boli tzv. archiatri sacri palatii.44 Šlo o skupi-
nu lekárov ktorá pôsobila v cisárskom paláci a bola zodpovedná za zdravie cisára, jeho rodiny
a blízkych, resp. príslušníkov cisárskeho dvora. Ako sa môžeme dočítať v Theodosiovom práv-
nom kódexe (Codex Theodosianus) z roku 438, archiatri sacri palatii boli dokonca v pozícii
senátorov.45 Ak ich výsledky dosahovali vysokú úspešnosť a cisár bol s nimi spokojný, mohli
byť ocenení titulom comes primi ordinis.46 Kariéru v štátnych službách urobil napr. mladší brat
slávnejšieho Gregora z Nazianzu, lekár Caesarios. Ako mnoho iných významných byzantských
lekárov študoval v Alexandrii geometriu, astronómiu, matematiku a medicínu. Neskôr sa dostal
do Konštantínopola, kde sa stal známym lekárom a dokonca mu bolo ponúknuté miesto v sená-
te.47 Ako hlavný pokladník s titulom comes thesaurorum žil od roku 368 v Bitýnii. Krátko nato
však ochorel a zomrel48 Podobne aj Vindicianus, ktorý úspešne pôsobil ako comes i archiat-
ros.49 Okrem toho, že Julius Ausonius, Caesarios alebo Vindicianus boli úspešnými lekármi,
mali aj filozofické vzdelanie a boli zbehlí v rétorike. Lekári vo všeobecnosti nepatrili v ne-
skoroantickej spoločnosti k najsolventnejším vrstvám. Vďaka svojmu všeobecnému rozhľadu
a flexibilnej orientácií vo viacerých oboroch, boli dobre využiteľnými „zamestnancami“ cisára
a svojou prítomnosťou mnohokrát ovplyvňovali veci verejné.
Ako sme už naznačili, byzantská medicína oplývala istou dávkou originality, ktorá spočí-
vala v synkretizme antickej vedy s využitím magických prvkov a zariekadiel s kresťanskou
teológiou a duchovnosťou.50 Nie vždy však tento model dokonale platil. Alexander z Tral-
leis51 bol lekárom, učiteľom medicíny, bratom slávneho matematika a  architekta - stavi-

41 PRIORESCHI, P.: A History of Medicine, vol. III. Roman Medicine. Omaha 1998, s. 516; DE LUCIA, R.: Doxo-
graphical Hints in Oribasiusʼ, in: VAN DER EIJK, Ph. (ed.): Ancient Histories of Medicine. Essays in Medical
Doxography and Historiography in Classical Antiquity. Leiden; Boston; Köln 1999, s. 474.
42 Viac k nemu pozri: PLRE I, s. 139.
43 PLRE I, s. 139.
44 K termínu archiatros pozri: NUTTON, V.: Archiatri and the Medical Profession in Antiquity. Papers of the Bri-
tish School at Rome 45. Cambridge 1977, s. 191-226 a tiež: MILLER, T.: The Birth of Hospital in the Byzantine
Empire. Baltimore; London 1997, s. 44.
45 Codex Theodosianus. Theodosiani libri CVI cum constitutionibus sirmondianis, vol. I, eds.: P. M. Meyer – Th.
Mommsen. Dublin; Zurich 1971, XIII, 3, 2.; XIII, 3, 15.
46 Codex Theodosianus, VI, 16, 1; VI, 20, 1.
47 PLRE I, s. 169.
48 PLRE I, s. 169.
49 PLRE, s. 967. Tu sa dočítame, že Vindicianus bol dokonca prokonzulom Afriky, čo nie je pravda. K  tomu:
KEYSER, P. – IRBY-MASSIE, G. (eds.): Encyclopedia of Ancient Natural Scientists. The Greek Tradition and
Its Many Heirs. London; New York 2008, s. 829. Pozri tiež: BLOCKLEY, R.: Doctors as Diplomats in the Sixth
Century A.D., s. 90.
50 K tomu pozri: VIKAN, G.: Art, Medicine, and Magic in Early Byzantium. Dumbarton Oaks Papers. Symposium
on Byzantine Medicine, 38, 1984, s. 65–86.
51 Významný český byzantológ a slavista Vladimír Vavřínek označil Alexandra z Tralleis za: „najväčšieho gréc-
82 Byzantino

teľa (spolu s Izidorom z Milétu) Chrámu sv. Sofie v Konštantínopole Anthemia z Tralleis
(474–okolo 558) a autorom viacerých diel z oblasti zdravotníctva.52 Štúdium pravdepodobne
ukončil v Alexandrii a  to ho do značnej miery ovplyvnilo v  jeho smerovaní. Čo sa týka
medicíny, Alexander z Tralleis zvykol pri liečbe chorého využívať magické prvky. Robil to
však až potom, ako sa presvedčil, že pacient sám verí magickým účinkom niektorých pred-
metov.53 „… mnohí pacienti, trpiaci kolikou, predovšetkým tí bohatí, nechcú piť lektvary, ani
prečistiť svoje črevá klystírmi a nútia nás, aby sme ich bolesť liečili divotvornými amuletmi
a preto sa posnažím vysvetliť vám to, čo viem na základe svojich skúseností.“54 Alexander
veľmi pragmaticky využíva možný psychologický placebo-účinok mágie na svojho pacienta.
Tento muž teda v rámci terapeutických postupov schvaľoval magické prvky či povery, ak
mali pacientovi pomôcť k vyliečeniu. Alexander ponúka i príklad: „Odreže sa časť pupočnej
šnúry dieťaťa a uzavrie sa s trochou soli v striebornom alebo pozlátenom prsteni. Ten kto
bude tento amulet nosiť, zbaví sa každej bolesti.“55
Alexander z Tralleis neustále zdokonaľoval svoje schopnosti v oblasti diagnostiky, far-
makológie i chirurgie. Jeho najvyužívanejším postupom bola vrodená schopnosť vycítiť, čo
pacient potrebuje, ako sa má k  nemu správať a  akým spôsobom zabezpečiť najúčinnejšiu
liečbu, aj v  prípade pacientovej neochoty. Alexander z Tralleis využíval rôzne zariekania,
magické predmety – amulety, či kúzla.56 Navrhoval napr. vytvorenie amuletu zo škovrán-
čích vnútorností: „Trákovia zvyknú vytrhnúť srdce škovránka, kým je ešte živý a  vytvoria
z  neho amulet, ktorý potom nosia na pravom stehne.“57 Alexandrovým najvýznamnejším
dielom bolo Libri duodecimi der re medica, resp. Dvanásť kníh o medicíne, známe tiež pod
názvom Therapeutika. Nachádzame v ňom viacero príkladov obdobnej liečby pacientov. Le-
kár, farmakológ, lingvista a v neposlednej rade historik medicíny Plinio Prioreschi označuje
jeho dielo za jedno z najvýraznejších a najprepracovanejších medicínskych prác byzantskej
éry.58 O tom, že je toto dielo skutočne obsiahle svedčí aj to, že Alexander z Tralleis sa v ňom
zaoberá príčinami a dôsledkami zdravotných ťažkostí od vypadávania vlasov, cez anorexiu
a mimovoľnú ejakuláciu až po cukrovku.
Na druhej strane, napriek tomu, že byzantská medicína čerpala z antickej tradície, medzi
liečebnými prvkami, ktoré mnohí lekári využívali, bol kladený veľký dôraz na modlitbu
a cirkevný život.59 Už Basileios Veľký (330-379) napísal, že Božia milosť je očividná v lie-

keho lekára po Galénovi.“ VAVŘÍNEK, V.: Encyklopedie Byzance. Praha 2011, s. 20.
52 Významným lekárom bol aj Alexandrov brat Dioskuros, ktorý pôsobil v rodnom meste Tralleis a spomína ho
i Agathias, u ktorého sa môžemo dočítať viac i o pôsobení Alexandra z Tralleis. K tomu: AGATHIAS: Agathiae
Myrinaei Historiarum libri quinque, ed. R. KEYDELL (Corpus Fontium Historiae Byzantinae, v. 2, Series Be-
rolinensis). Berlin 1967, V, 6. Pozri tiež: PLRE IIIA, s. 404. Alexander z Tralleis mal okrem Anthemia a Diosku-
ra ďalších dvoch bratov. Každý jeden sa úspešne presadil v profesii, ktorej sa venoval. K tomu: GOGOLA, M.:
Alexander z Tralleis a krátky náhľad do byzantskej medicíny 6. storočia. Revue medicíny v praxi, 13, 2015, 2,
s. 51; GOGOLA, M.: Infekčná pandémia moru v 6.storočí v Byzancia, s. 61-88.
53 ALEXANDER VON TRALLES: Ein Beitrag zur Geschichte der Medizin, II Band, ed. Th. Puschmann. Wien
1879, VIII, 2, s. 377.
54 ALEXANDER VON TRALLES: Ein Beitrag zur Geschichte der Medizin, VIII, 2, s. 375.
55 ALEXANDER VON TRALLES: Ein Beitrag zur Geschichte der Medizin, VIII, 2, s. 377.
56 BLOCH, I.: Byzantinische Medizin, in: NEUBURGER, M. – PAGEL, J. (eds.): Handbuch der Geschichte der
Medizin. Jena 1902, s. 509– 511; SCARBOROUGH, J.: The Life and Times of Alexander of Tralles. Expedition,
38, 1997, 2, s. 55.
57 ALEXANDER VON TRALLES: Ein Beitrag zur Geschichte der Medizin, VIII, 2, s. 375.
58 PRIORESCHI, P.: A History of Medicine, vol IV. Byzantine and Islamic Medicine, s. 58.
59 K tomu aj: JEŽEK, V.: Úvod do byzantské medicíny, in: ZOZUĽAK, J. (ed.) Bioetika v dimenziách sociálnej
práce. Prešov, 2005, s. 50.
slovaca VI 83
čivej sile medicíny i  jej vykonávateľa (lekára).60 O  niečo neskôr iný významný Cirkevný
otec – Ján Zlatoústy (Ioannes Chrysostomos; medzi 344 a 349 - 407) zdôraznil, že keďže
Boh dal lekárom zvláštnu schopnosť chrániť iných od bolesti, ba niekedy až smrti, majú
neodkladnú zodpovednosť deliť sa o túto ich schopnosť.61
Jedným z najdôležitejších obhajcov tohto štýlu liečby bol zaiste Aetios z Amidy aj na-
priek tomu, že sa zaujímal predovšetkým o  pôrodníctvo a  gynekológiu.62 V  rámci svojej
praxe sa ženám, ktoré mali problémy s maternicou, snažil pomôcť chirurgicky a tak elimi-
novať ich problémy. Pokiaľ ide o  gynekologické ťažkosti v  období 6. storočia, hovoríme
jednoznačne o najdetailnejších poznatkoch tej doby. Okrem toho, že čerpal z hippokratov-
skej tradície a grécko-rímskej medicíny (najmä z diela Sorana z Efezu)63, ovplyvnili ho aj
východné prúdy medicíny a takisto pravdepodobne aj medicína západnej Európy. Často býva
nazývaný ako prvý byzantský gynekológ a pôrodník.64 V rámci svojich poznatkov zdoku-
mentoval aj výrobu antikoncepcie, ktorá spočívala v zmiešaní extraktu z granátového jablka,
paliny a tanínu.65 Oproti Alexandrovi z Tralleis a vôbec v rámci celej byzantskej medicíny
pred príchodom islamu je v tomto Aetios výnimočný. Do dejín sa zapísal ako osobný lekár
cisára Justiniána (527 – 565) a jeho manželky Theodory.66 Aetiovým najvýznamnejším die-
lom je Rerum medicinalium libri XVI známejšie pod skráteným názvom Tetrabiblos (-on).67
Ide o 16 kníh encyklopedického charakteru rozdelených do štyroch častí.68 Čerpal predovšet-
kým z Galéna a Oribasia. Ich diela ale zostručnil a zjednodušil.69 Nemenej známou prácou sú
Aetiove Libri medicinales, takisto pozostávajúce zo 16 kníh. Vo svojich prácach vychádzal

60 BASILIUS MAGNUS: Regulae fusius tractatae. Patrologia Graeca 31, ed. J. P. Migne. Paris 1837, 55, col. 1048.
61 JOANNES CHRYSOSTOMUS: Homilia de perfecta caritate. Patrologia Graeca 56, ed. J. P. Migne. Paris 1862,
col. 279–280.
62 Zaoberal sa aj potratmi. K tomu pozri: POULAKOU-REBELAKOU, E. et al: Abortions in Byzantine Times
(325 – 1453 AD). Vesalius, 2, 1996, 1, s. 24; LAZARIS, D. – LASKARATOS, F. – LASCARATOS, G.: Surgi-
cal Diseases of the Womb According to Aetius of Amida. World Journal of Surgery, 33, 2009, s. 1311; SCAR-
BOROUGH, J.: Theodora, Aetius of Amida, and Procopius: Some Possible Connections. Greek, Roman and
Byzantine Studies, 53, 2013, s. 744.
63 Soranos z Efezu (okolo 98 - 138) bol jedným z najvýznamnejších lekárov alexandrijskej školy. Pripisuje sa mu
autorstvo viac ako dvadsiatich diel. Zameriaval sa predovšetkým na gynekológiu a pôrodníctvo. Okrem Aetia
z Amidy zo Soranovho diela čerpali Oribasios, Pavol z Aiginy či Moschion. K tomu: SORANUS: Gynecology,
tr.: O. TEMKIN. Baltimore 1956.
64 LAZARIS, D. – LASKARATOS, F. – LASCARATOS, G.: Surgical Diseases of the Womb According to Aetius
of Amida, s. 1310.
65 BULLOUGH, V. L. (ed.): Encyclopedia of Birth Control. Santa Barbara 2001, s. 70.
66 V minulosti sa mnoho historikov snažilo dostať do cisárskeho paláca i Alexandra z Tralleis, no nijaký relevant-
ný historický záznam tomu nenasvedčuje. V 30. rokoch 20. storočia sa lekár francúzskeho námorníctva Félix-
-Louis-Émile Brunet (1872 - 1958) pustil do rozsiahleho prekladu diela Alexandra z Tralleis do francúzštiny.
Vychádzal z  viacerých gréckych rukopisov, ako aj z  nemeckého prekladu, ktorý pred ním v  70. rokoch 19.
storočia vytvoril známy historik medicíny Theodor Puschmann (1844 - 1899). Brunetov entuziazmus a obdiv
k ére vlády Justiniána v Byzancii zastreli aj niekoľko pramenných faktov. K hodnoteniu Brunetovho prekladu
najlepšie: SCARBOROUGH, J.: The Life and Times of Alexander of Tralles, s. 51.
67 K informácii o existujúcich edíciách Aetiovho prameňa pozri najlepšie: SCARBOROUGH, J.: Theodora, Ae-
tius of Amida, and Procopius: Some Possible Connections, s. 744, pozn. č. 6 a 7. V našej štúdii sme čerpali
z dvoch edícii: Aetii sermo sextidecimus et ultimus. Erstens aus Handschriften verӧffentlicht, ed. S. Zervos. Le-
ipzig 1901; AETIUS AMIDENUS: Libri medicinales I – IV, ed.: A. Olivieri (Corpus medicorum Graecorum).
Lipsiae; Berolini 1935; AETIUS AMIDENUS, Libri medicinales V – VIII, ed.: A. Olivieri (Corpus medicorum
Graecorum). Berolini 1950.
68 K „publikačnej činnosti“ Aetia z Amidy pozri: PRIORESCHI, P.: A History of Medicine, vol IV. Byzantine and
Islamic Medicine, s. 54 – 55.
69 VAVŘÍNEK, V.: Encyklopedie Byzance, s. 12.
84 Byzantino

najmä z predchodcov - Galéna a Oribasia, ale aj Rufusa z Efezu, Sorana z Efezu či Antylla,
ktorí žili, tvorili a praktizovali medicínu v prvom a druhom storočí a používali na ten čas čo
možno najmodernejšie medicínske postupy.70
Ďalší byzantský predstaviteľ byzantskej medicíny, Pavol z Aiginy, je azda najznámej-
ším ranobyzantským lekárom. Zanechal významné dielo, ktoré sa v  priebehu 9. storočia
dostalo do arabského a neskôr i do latinského prekladu. Čo sa týka jeho osobného života,
informácie o ňom sú, podobne ako u predchádzajúcich spomenutých autorov významných
lekárskych spisov, dosť strohé. Relevantných pramenných informácií o  jeho živote nie je
veľa. Prvá – vyplývajúca z jeho mena, je miesto pôvodu – grécky ostrov Aigina (dn. Ejina
v blízkosti Atén a ostrova Salamina).71 Ďalšia je, že Pavol z Aiginy intelektuálne vyrástol
v Alexandrii, kde sa zdržiaval aj po roku 642 napriek prieniku arabských vojsk do mesta.
V arabských prameňoch je nazývaný ako al-Qawᾱbilῑ, čo v preklade zodpovedá slovu pô-
rodník, no nájdeme i substantívum cestovateľ.72 Práve medzi Arabmi bolo jeho dielo vysoko
cenené a prostredníctvom arabských prekladov sa stalo známym a uznávaným i v latinskej
Európe.
Pavlovým najznámejším dielom je jeho medicínske kompendium pozostávajúce zo sied-
mich kníh Epitome medicinae.73 V prvých piatich knihách sa zaoberá všeobecnou medicí-
nou (od hygieny a dietetiky, cez diagnostiku horúčok, topografickú anatómiu ľudského tela,
kožné a črevné problémy až po toxikológiu), šiesta je venovaná chirurgii a posledná, siedma,
farmakológii.74 Úvodné slová jeho diela opodstatňujú hlavnú myšlienku a koncepciu celého
diela: „Nevytvoril som túto prácu kvôli tomu, že by predošlí autori vo svojich spisoch boli
niečo v otázke umenia75opomenuli, mala by byť chápaná skôr ako príručka.“76 Pavol z Ai-
giny teda na rozdiel od predchádzajúcich spomenutých autorov (predovšetkým Alexandra
z Tralleis a Aetia z Amidy) považuje svoje dielo za kompilát dovtedy známych lekárskych
diagnostických a medicínskych postupov, ktoré v drvivej väčšine vychádzajú opäť z hippo-
kratovsko-galénovskej recepcie medicíny v neskorej antike.
Spomenutí lekári tzv. neskoroalexandrijskej éry byzantskej medicíny vychádzali zhodne
predovšetkým z Hippokratovsko-galénovskej koncepcie a priamo na ňu vo svojich prácach
nadväzovali. Hoci bola byzantská spoločnosť ortodoxná, veľmi citlivo vnímala svoje okolie
a v mnohom sa nechala inšpirovať inými kultúrami. Byzantskí lekári, ktorých diela sa do

70 VAVŘÍNEK, V.: Encyklopedie Byzance, s. 55.

71 Najstaršie správy o osobe Pavla z Aiginy pochádzajú z konca 10. storočia a sú arabskej proveniencie. K tomu
aj s preloženými arabskými pasážami do angličtiny: PORRMAN, P.: The Oriental Tradition of Paul Aeginaʼs
Pragmateia. Leiden; Boston 2004, s. 4.
72 PORRMAN, P.: The Oriental Tradition of Paul Aeginaʼs Pragmateia, s. 4. Myslí sa tým, že Pavol z Aiginy ces-
toval za svojimi pacientami, Pavol bol tzv. iatrosofista. K termínu pozri časť štúdie pojednávajúca o Oribasiovi.
73 Najkvalitnejšia grécka edícia z  dvadsiatych rokov 20. storočia je rozdelená do dvoch častí: PAULUS
AEGINETA: Epitome medicae, libri I - IV, ed.: J. L. Heiberg (Corpus medicorum Graecorum). Berolini; Lip-
siae 1921; PAULUS AEGINETA: Epitome medicae, libri V – VII, ed. J. L. Heiberg (Corpus medicorum Gra-
ecorum). Berolini; Lipsiae 1924. Okrem nej existuje francúzsky, anglický i nemecký preklad, z ktorých jedine
francúzsky ponúka bilingválny grécko-francúzsky preklad: PAUL DʼÉGINE: Chirurgie de Paul dʼÉgine, ed. et
tr.: R. Briau. Paris 1855; PAULUS AEGINETA: The Seven Books of Paulus Aegineta, vol. I. – III., tr.: F. Adams.
London 1844–1847; PAULOS VON AEGINA: Des besten Arztes Sieben Bücher, tr.: J. Berendes. Leiden 1914.
74 Porovnaj s  prácou: GURUNLUOGLU, R.  – GURUNGUOGLU, A.: Paul of Aegina: Landmark in Surgical
Progress. World J. Surg., 27, 2003, s. 18–25., v ktorej sa však vyskytuje množstvo faktografických nepresností
zapríčinených nerešpektovaním historickej metodológie, keďže obaja autori sú lekármi. K tomu: LASCARA-
TOS, J. – TSIAMIS, C. – VOROS, D.: To the Editor. World J. Surg., 27, 2003, s. 1336.
75 Tým myslí ars medicae.
76 PAULUS AEGINETA. Epitome medicae, libri I - IV, s. 3
slovaca VI 85
dnešných dní zachovali, nevykonávali iba lekárske povolanie, ale vďaka svojim schopnos-
tiam, všeobecnému rozhľadu, kontaktom a inteligencii sa podieľali na riadení štátu. Neraz
dokonca stáli po boku cisárov ako ich osobní lekári či dôverníci. Ťažko hľadať prepojenie
medzi náboženstvom (ktoré bolo v  byzantskej spoločnosti asi takou samozrejmosťou ako
rímski pôvod jej obyvateľov) a akýmsi vývojovým predstupňom vedy (keďže o vede ako
takej by v období do 7. storočia bolo veľmi trúfalé písať). Každý z autorov vychádzal z iného
presvedčenia  – iného prostredia. Niekto preferoval vieru v  Boha, pre iného bolo zvykom
používanie amuletov a zariekadiel. Každý jednotlivec bol v tomto istým spôsobom špecific-
kým. Spoločným menovateľom, ktorý však byzantských lekárov alexandrijskej školy spájal,
bola bez diskusie Hippokratovsko-galénovská koncepcia medicíny.

SUMMARY

To the Roots of Byzantine Medicine. Fusion of Science and Christian Theology?

The attitude of physicians in Byzantium was mainly based upon recognized authorities of
the ancient world Hippocrates of Kos (c. 460 – c. 370 BC) and Galen of Pergamon (129 – c.
200 AD). From their Works emerged other physicians who Hippocrates and Galen compen-
diums extended by new, more advanced and sophisticated elements, inspired in Oriental
surroundings. Oriental  – Persian and later Muslim medicine often came into contact with
Byzantine medicine and influenced each other. More significant conflict between Byzantine
and Oriental - in this case the Muslim medicine occurs around the second half of the 7th cen-
tury. From 630s Muslims seized several important cities, especially Damascus, Jerusalem,
Antioch, Edessa and Alexandria. The conquest of Alexandria in Egypt is significant incident
for the further development of Byzantine medicine. Influence of Alexandria is gradually de-
clining and to the forefront in the field of science, especially medicine receives Constanti-
nople. Our paper reflects ars medicinae in Byzantium until the mid of the 7th century to the
period, which is called late Alexandrian era with greatest medical persons of that times, like
Oribasios of Pergamon (c. 325 – c. 403), Aetios of Amida (502 - 575), Alexander of Tralles
(c. 525 – c. 605) and Paul of Aegina (625 - 690).

Mgr. Matej Gogola, PhD.

Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky
Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva
Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Bratislava
matej.gogola@fmed.uniba.sk
86 Byzantino

Niekol’ko slov o identite1

ˇ
Slovanov, vcera, dnes i zajtra

Martin Homza (Bratislava)

Motto:
„Spoločenstvo sa zjavuje prostredníctvom kultúrneho dedičstva samo sebe i navonok.“
Jan Assman2

Nikomu okrem Slovanov sa v Európe nepodarilo vytvoriť taký koncept sebaidentifikácie

s východiskom a ťažiskom na svojom osobitom vlastnom mene porovnateľný s tým, ktorý
dnes navzájom zdieľajú Slovania. Tento historický fenomén je v mnohom ťažko vysvetliteľ-
ný a preto prekračujúci schopnosti reflexie najmä neslovanských mysliteľov.3 Problematika
však ani zďaleka nie je taká neriešiteľná ako sa zdá na prvý pohľad, alebo prinajmenšom
prezentuje.
Ak by sme túto problematiku predsa len chceli popísať v celej komplexnosti, potrebovali
by sme omnoho viac miesta než ponúka priestor jedného článku. Museli by sme osvetľovať
celý rad historických, teologických, kultúrnych, sociologických, ekonomických či právnych
procesov, ktoré vyústili do súčasného stavu. No a pravdepodobne by to aj tak bola práca,
ktorá presahuje možnosti a schopnosti jedného vedca. Čo však teraz môžeme urobiť, je v nie-
koľkých tézach načrtnúť príčiny, ktoré viedli k  neobvyklému úspechu slovanskej identity
ako takej. Podľa nášho názoru ide o jeden z neobyčajných javov v dejinách ľudstva. K jeho
uchopeniu a pochopeniu sa pokúsime pristúpiť prostredníctvom adekvátnej a modernej, no
najmä dnešnému človeku zrozumiteľnej terminológie. Dôraz nášho výkladu pritom položí-
me na jeho stredoveké východiská. Tie netvoria len fundament obsahu dnešného chápania

1 Termín „identita“ pokladáme za kľúčový v našich nasledujúcich úvahách. Pozri k tomu dielo MARQUARD,
O.: – STIERLE, K. (eds.): Identität. München 1996, 766 s. Pozri tiež súbor novších prác Noble T. (ed.): From
Roman Provinces to Medieval Kingdoms. Routladge 2006, najmä Part I – Geary, P.: The Crisis of European
Identity Barbarian Ethnicity and Identity, s. 27-34; Wolfram, H.: Origo et religio: ethnic traditions and literature
in early medieval texts, s. 57-74 a Pohl, W.: Telling the difference: signs of ethnic identity, s. 99-138. V mnohom
prelomový text, ktorý sa tiež týka identity Slovanov napísal SEBASTIAN, B.: Ethnische Interpretationen in der
frühgeschichtlichen Archäologie: Geschichte, Grundlagen und Alternativen. Berlin a New York 2004, s. 104-
117 (Pozri najmä kapitolu „Ethnische Identitäten und kulturelles Gedächtnis“).
2 ASSMAN, J.: Collective Memory and Cultural Identity, in: Cultural History/Cultural Studies, 65, 1995, s. 125-
133.
3 POHL, W.: Początki Słowian: Kilka spostrzeżeń historicznych, in: URBAŃCZYK, P. (ed.): Nie-Słowianie
o początkach Słowian. Poznań 2006, s. 11-27, tu aj ďalší autori.
slovaca VI 87
slovanskej identity, ale svojim spôsobom presahujú do dnešných dní. Pri našom uvažovaní
sa však nevyhneme niektorým digresiám k filozofii 19. storočia. Nevyhneme sa tiež súvahám
niektorých súčasných mysliteľov, ktorí sa podobne ako my témou inseminácie slovanskej
identity zaoberali a zaoberajú.
Znamená to tiež oprostiť sa od rôznych nánosov takzvaného „odborného“ názvoslovia.
V mnohých prípadoch totiž nijakým spôsobom nepreniká do podstaty skúmanej problema-
tiky. Systém týchto takzvaných odborných termínov, slovných konštrukcií a fráz historickú
realitu ani len zďaleka nereflektuje, hoci to je jeho deklarovaný cieľ; zato ju však „magicky“
vytvára. Na druhej strane sme však tiež svedkami toho, že sa tento metajazyk vo vedeckom
svete natoľko ujal a zaužíval, že sa stal predmetom výuky na základných a stredných ško-
lách – súčasťou takzvaných „duševných faktov“, spoločenského vedomia v rôznych krajinách
Európy i sveta, teda akousi samozrejmosťou, o ktorej by sa už ďalej ani nemalo uvažovať.
Od prvej polovice 19. storočia k takýmto nie veľmi šťastným slovným spojeniam nepo-
chybne patria „slovanské starožitnosti“ vysnívané Pavlom Jozefom Šafárikom podľa starších
nemeckých modelov.4 V  druhej polovici 20. storočia tento termín nahradilo modernejšie,
ale rovnako „čarovné“ slovo, ktoré dodnes patrí k mágii (pra)slovanskej reality. Je to termín
„slovanská etnogenéza“.5 Takmer nikomu nevadí, že odborný výraz etnos je natoľko neu-
chopiteľný, že sa pod neho môžu zaradiť súčasné moderné európske národy, rovnako ako
pomerne málo preskúmané spoločenstvá niekde v amazonských pralesoch, či na Papue No-
vej Guiney. Termín etnos mal byť emočne vyprázdnený a preto logicky aj jeho pôvod treba
hľadať tam, kde sa najviac pred druhou svetovou vojnou usilovali o vytvorenie novej egalita-
ristickej občianskej spoločnosti oslobodenej od nánosov histórie – teda v Sovietskom Rusku.
Do vedeckej spisby ho tu uviedol Sergej Michailovič Širokogorov (Сергей Михайлович
Широкогоров). Stalo sa tak na konci dvadsiatych rokov 20. storočia. Autor termínu etnos
však azda ani netušil akej skvelej kariére sa tomuto termínu dostane v úpornom, ale rovnako
nezmyselnom boji, s nepohodlným efektom kolapsu starého Rímskeho impéria – termínmi
ako gens – kmeň, no najmä natio – národ.6 Neskororímski spravodajcovia, podobne ako aj
ďalšia stredoveká spisba navyše termín etnos ani nepozná a namiesto toho nerímske spolo-
čenstvá s osobitou identitou nazýva najčastejšie gentes, populi, alebo prosto nationes. Úlo-
hou dnešného medievalistu je pochopiť dobový termín v  jeho kontemporárnom význame
a tento význam prerozprávať v dnes zrozumiteľnom jazyku. Vymýšľanie nových termínov
a  ich aplikácia na historickú realitu totiž nie vždy prináša šťastné výsledky. Termín etnos
i napriek tomu, že sme ho donedávna sami používali, pre popísanie procesov spojených s ob-
javením sa Slovanov na scéne dejín preto odteraz pokladáme za nejednoznačný a budeme sa
mu radšej vyhýbať.
Ešte horšie je potom na tom druhá zložka odborného výrazu etnogenéza. Slovo genéza
je totiž odvodené od genesis (inak názov kľúčovej knihy Starého Zákona a preto nábožen-
sky mimoriadne zaťažené). Preložiť ho môžeme v podstate ako „vznik“, ale tiež „vývoj“.

4 Ide najmä o prvú časť jeho diela „Slovanské starožitnosti, ktorá popisuje „slovanské“ dejiny od čias Herodota,
to jest roku 456 pred narodením Krista. Pozri ŠAFÁRIK, P. J.: Slovanské starožitnosti. Vol I. Citované podľa
internetu: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1522/Safarik_Slovanske-starozitnosti-I/3#axzz4hs1mGChl. Isteže ani
vtedy ani dnes to nešlo bez vážnych metodologických problémov. Pozri k tomu tiež PODOLAN, P.: Aspekty
slovenskej historiografie generácie Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Forum Historiae, 1, 2007, s. 1-13.
5 K termínu etnogenéza pozri WOLFRAM, H.: Terminologisches, in: LUDWIG, U. – THOMASS, S. (eds.): No-
men und Fraternitas: Festschrift für Dieter Geuenich zum 65. Geburtstag: Ergänzungsbände zum Reallexikon
der Germanischen Altertumskunde, Herausgegeben von Heinrich Beck, Dieter Geuenich aHeiko Steuer. Bd. 62.
Berlin a New York 2009, s. 787-802 (tu s. 787-790).
6 K termínu „etnos“ pozri tiež WOLFRAM, H.: Terminologisches.
88 Byzantino

Implikuje teda slovami opísateľný dej smerujúci od svojho východiskového bodu k  bodu
cieľovému. Tento dej možno vždy umiestniť v určitom čase (trebárs aj kosmologickom, ale
vždy v čase) a v určitom priestore (najlepšie však tiež kultúrne, či nábožensky zaťaženom).
Dovŕšenie cieľa znamená  vznik nového, pomerne jasného systému vzťahov, kvalitatívne
novú paradigmu. V  súvislosti so Slovanmi však informácie o  podobnom etnogenetickom
procese, najmä o znalosti jeho východiskového stavu prakticky úplne absentujú. Trochu nás
azda zavádza učený Jordanes, keď hovorí o tom, že Slovania sa kedysi nazývali Venetmi.7
Keby to totiž bola pravda, iste by sme niekde v najstarších dejinách Slovanov našli prameň,
ktorý by to dosvedčoval. Takúto sebaidentifikačnú naráciu však u slovanských autorov nikde
nenachádzame. Vieme však, že názvom Wenden ešte donedávna nazývali západných Slova-
nov ich nemecky hovoriaci susedia. Pre označenie Slovanov je to teda exonymum, meno, pod
ktorým ich poznali a označovali ich gótski, neskôr gepidskí susedia. Od nich sa tento názov
presadil aj v archaickom úze nemeckého jazyka. Je vysoko pravdepodobné, že Jordanes bol
sám pôvodne Gótom (dosť pravdepodobne dokonca z časti aj Amalovcom). Jeho označenie
Slovanov teda nie je prekvapujúce. Je postavené na dobovej reflexii vzdelaného intelektuála
poznajúceho reálny politický stav na druhej strane Dunaja. Problematické na tejto narácii je
však to, že spoločenstvo s podobným menom sa skutočne zmieňuje už u starších antických
spisovateľov (Ptolemaios, Tacitus). Ťažko však dnes tvrdiť, že antické označenie Veneti, kto-
rí podľa zmienených autorít mali bývať okolo rieky Visly až k dnešnému Gdansku, ale tiež
v severovýchodnej Itálii v okolí Benátok, nesúce podľa nich dokonca meno, môžeme auto-
maticky stotožniť s neskoršími Slovanmi. Dnes už klasickým príkladom na takýto postup je
dielo Jána Kollára Staroitalia slavjanská: aneb objevy a důkazy živlů slavských v zemepisu,
v dejinách a v bájesloví (Viedeň 1853). Hovoriť o Slovanoch pred tým ako sa objavil ter-
mín Slovania, teda meno, ktorým sama seba začala identifikovať istá časť vojensky zdatnej
mužskej populácie na severnom brehu stredného a dolného Dunaja sa teda bez domýšľania
fantastických realít seriózne nedá.
Napriek tomu existujúci „vedecký“ naratív tak neustále robí. Jeho obhajcovia si pritom
asi ani neuvedomujú, že pri jeho „výrobe“ mechanicky postupujú presne tak, ako aj prvý
kronikár starej Rusi – takzvaný Nestor, respektíve ten neznámy autor, ktorý bol autorom prís-
lušnej časti Povesti dávnych liet. Pre neho však ukotvenie Slovanov v starozákonnej biblickej
tradícii bol jeden zo štandardných literárnych postupov legitimizácie kultúrneho, no najmä
náboženského dobového stavu slovanstva na Rusi.8 Tak ako on postupovali aj iní starší, do-
boví i neskorší európski narátori, ktorí sa aktuálny stav dejín pokúšali odôvodniť od udalostí

7 IORDANIS: Getica, V, 34, in: Monumenta Germaniae Historica, (ďalej MGH) Auctores antiquissimi, ed. T.
Mommsen. Vol. 5. Berolini 1882, s. 62-63: Venethi (…) „quorum nomina licet nunc per varias familias et loca
mutentur, principaltier tamen Sclaveni et Antes nominantur“. Na inom mieste ale ten istý autor uvádza názov
Veneti, nie ako termín generatívny, to jest z ktorého sa Slovania a Anti vyvinuli, ale ako termín so Slovanmi
a Antami rovnocenný, hoci pripúšťa, že to boli ponajprv Veneti, ktorých si podriadil gótsky Hermanrich (XXIII,
119), s. 88-89.
8 „Povesť dávnych liet (čias)“, alebo tiež „Povesť vremennych liet“ (ďalej „PVL“) sa k dnešnému dňu dočkala
mnohých edícií, prekladov i  komentárov. Pozri napríklad Pozri Повесть временных лет. Перевод: Д. С.
Лихачева a О. В. Творогова. Санкт-Петeрбург 2012. Ich prehľad a komentáre k nim by tvorili samostatnú
kapitolu nášho diela. V našom texte budeme vychádzať s klasickej edície Повесть временных лет. (Подготовка
текста, перевод, статии и коментарии), Д. Лихачов, В. Адриянова-Перец, 2. ed. Санкт-Петeрбург 1996,
s. 8: „... По мнозѣхъ же времянѣх сѣли суть словѣни по Дунаеви, гдѣ есть ныне Угорьска земля и
Болгарьска.“ Slovania sú v jej úvodnej časti známej tiež pod menom: „Povesť o usídlení sa Slovanov na Dunaji
a invázii Uhrov“ označení ako potomkovia starozákonného Jafeta, Noeho syna, pádu Babylonskej veže, pomä-
tenia jazykov v krajine Senar. No a potom, ako o tom píše takzvaný Nestor sa usadili na Dunaji, na mieste kde
je dnes zem Uhorská a Bulharská.
slovaca VI 89
opísaných v Starom Zákone, alebo u antických autorov, najlepšie od pádu Tróje, podobne ako
to urobil kedysi Ovídius pre Rimanov.9
Ťažko povedať o  čo ide všetkým tým, ktorí „prenatálny stav“ Slovanstva umiestňujú
mimo objektív dobových rímskych spravodajcov do temných zákutí nepreniknuteľnej Ský-
tie, povedzme najlepšie do Pripiaťskych močiarov v dnešnom Bielorusku,10 teda na okraj do-
bového sveta, alebo aj za neho, to jest do hlbokého nevedomia Európy.11 Najčastejšie pritom
argumentujú údajnou geografickou optikou Jordana. Tento autor totiž nielen prepojil Gótmi
pomenovaných Wendov s antickými Venetmi (podľa toho istého vzorca, podľa ktorého spojil
Gótov s Gétmi), ale aj s poriečím Visly, hoci na druhej strane práve on najpresnejšie popísal,
kde sa reálne okolo polovice 6. storočia Slovania aj naozaj nachádzali a kde ich nachádzajú
aj jeho doboví súčasníci Ján z Efezu, Prokopios z Ceasarey, ale i ďalší autori. Je to presne
tam, kde si ich pamätá aj vlastná slovanská kultúrna tradícia spísaná či opísaná takzvaným
Nestorom – na strednom a dolnom Dunaji, v bývalých rímskych provinciách Dácia, Panónia
a časom (u Nestora) aj v Noriku. To, že tak robia západní vedci, podľa ktorých je objavenie
sa Slovanov často „obskurný“, teda pochybný proces12, ak vôbec o Slovanoch hovoria, je
pochopiteľné. Slovania sú pre nich podnes, až na nepočetné výnimky, nezrozumiteľnou, ira-
cionálnou entitou a preto sa ju podvedome (?) usilujú vytlačiť, prinajmenšom mentálne, čo
najďalej od svojho „zrozumiteľného“ obzoru.13 Priestor bahna a ničoty je pre takúto „slovan-
skú etnogenézu“ z mnohých dôvodov priamo optimálnym miestom. Prečo na takýto diskurz
pristupujú aj niektorí slovanskí vedci, zostane autorovi týchto riadkov nepochopiteľné.14
Donekonečna sa tiež píše a rozpráva o „pravlasti“ (Urheimat) Slovanov. Ani tento pojem
však nemožno používať tak bezbreho, ako sme tomu dnes zväčša svedkami. Jeho užívate-
lia si opäť zväčša ani neuvedomujú, že ako prvý popísal východiskový priestor Slovanov
opäť slávny Nestor, respektíve ten autor, z ktorého čerpal: „Бѣ единъ языкъ словѣнескъ:
словѣни, иже сѣдяху по Дунаеви“ („Был един народ славянский: славяне, которые
сидели по Дунаю“).15 Tak zvaný Nestor teda a po ňom aj ďalší slovanskí kronikári stre-
doveku16 referujú k „pravlasti“ Slovanov, ktorou má byť Dunajský bazén. Anonymný autor
tejto historickej konštrukcie o počiatkoch Slovanov nie však ani zďaleka taký bezbrehý ako
niektorí súčasní „vedci“. Pomyselnú „krajinu zrodu“, či lepšie sformovania a  následného
rozchodu – „Egypt Slovanov“ nazýva „Slovenská zem“ – земля словеньскa a geograficky ju

9 BROWN, E.: Myths Chasing Myth: The Legend of the Trojan Origin of the French and its dismantling, in:
NAGY, B. – SEBŐK, M. (eds.): The Man of Many Devices, who Wandered full Many Ways… : Festschrift in
Honor of János M. Bak. Budapest 1999, s. 613-633.
10 Len na okraj sa nám žiada povedať, že tieto močiare s veľkými ťažkosťami prekonal po niekoľkomesačnej prí-
prave až geniálny generál (a budúci maršal) Konstantin K. Rokossovskij pri realizácii operácie Bagration počas
Veľkej vlasteneckej vojny.
11 Pozri recenziu diela MÁČALA, P.: Etnogeneza Slovanov v archeológii. Košice 1995, ktorú napísal ĎURINA,
Ľ.: Malá knižná reminiscencia. Proglas, 10, 1999, 2, s. 11-14.
12 POHL, P.: Die Awaren: ein Steppenvolk im Mitteleuropa, 567-822 n. Chr. München 2002, s. 94.
13 Pozri napríklad európsky projekt a následnú edíciu – Transformation of the Roman World (1993 – 1997), ktorá
zahŕňa 18 edovaných zborníkov, na ktorých participovalo viac ako 100 vedcov z 20 krajín. Pozri http://www.
brill.com/publications/transformation-roman-world. Pokiaľ ide o  otázky súvisiace s  objavením sa Slovanov
na historickej scéne a ich úlohe pri transformácii postrímskeho sveta, jednotlivé zborníky neobsahujú takmer
žiadne relevantné nové informácie.
14 Za všetky diela spomeňme VÁŇA, Z.: Svět dávných Slovanů. Praha, 1983.
15 Повесть временных лет, s. 15.
16 MESIARKIN, A.: Examining the Slavic Identity in the Middle Ages: Perception of Common Sense of Slavic
Community in Polish and Bohemian Medieval Chronicles. Studia Ceranea, 3, 2013, s. 83-100.
90 Byzantino

približne vymedzuje troma starými rímskymi provinciami Dácia, Panónia a Norikum. 17 Ne-
známy autor týchto riadkov v nich písaným slovom adaptoval na „zrod“ Slovanov literárne
stvárnený starozákonný príbeh synov Patriarchu Jakuba a spojil ho so staršou ústne tradova-
nou „slovanskou pamäťou“. Urobil tak iste celkom zámerne a vedome, narozdiel od väčšiny
súčasnej vedcov, ktorí nechcú pochopiť, že pri formulácii svojich téz o „pravlasti“ Slovanov
sú vedení biblickou schémou – „matricou“ o pôvode vyvoleného židovského národa, ktorý sa
mal z potomkov Jakuba sformovať vo svojej „pravlasti“ (Egypte) a potom putoval 40 rokov
do svojej zasľúbenej zeme Izraela.18
No a skeptickí sme aj k používaniu takého pojmu ako „praslovanská (jazyková) jednota.“
Nie je ničím iným ako istou sofistikovanejšou obmenou slova „pravlasť“. Predikuje totiž
akýsi ideálny stav, v  ktorom všetci predkovia budúcich Slovanov, v  nedefinovanom čase,
spolu zdieľajú bližšie nijako neurčený a ani neurčiteľný spoločný priestor. V tomto priesto-
re medzi sebou pochopiteľne komunikujú v ideálnom, jedinom a spoločnom – „praslovan-
skom“ jazyku. Takáto jednota je však podobne ako jednota ktoréhokoľvek spoločenstva,
od rodiny, ako základnej biosociálnej jednotky ľudstva počínajúc, skôr efektom abstrakcie
a imaginácie než potenciálne reálneho, historického stavu.
Hovoriť a  písať o  Slovanoch a  záhade rozšírenia ich identity teda znamená na jednej
strane prijať, ale aj odmietnuť istú časť odborných výrazov a termínov, ba i celých myšlien-
kových postupov diskusie, ktorá v Európe, ale i po celom svete vo vedeckom rúchu prebieha
najmenej od čias Pavla Jozefa Šafárika († 1861), zakladateľa svetovej slavistiky. Na druhej
strane to však tiež znamená pokúsiť sa adaptovať na problematiku Slovanov najdôležitejšie
výsledky diskurzu, ktorý v  európskej i svetovej vede rieši otázku vzniku a  evolúcie iden-
tít mužských vojenských spoločenstiev. Tieto politické subjekty sa v európskom Barbaricu
konštituovali, alebo sa prinajmenšom stali dobovým spravodajcom známymi, od prepuknutia
krízy Rímskeho impéria v 4. a na sklonku 5. storočia po narodení Krista. Zapojenie sa do
tejto diskusie so sebou prináša na prvom mieste rezumovanie, elementárnu reflexiu, ale ak
treba aj kritiku jej najdôležitejších výstupov.
Ako sme naznačili, za jednu z hlavných zavádzajúcich myšlienok tohto diskurzu pokla-
dáme, že Slovania sú akási etnická, či jazyková jednotná skupina veľkej časti obyvateľov Eu-
roázie. Na túto myšlienku je potrebné jednoducho postupne zabudnúť. Ako sa totiž pokúsime
ukázať v tomto článku, identita všetkých tých, ktorí sú i dnes ochotní hovoriť a písať o sebe
ako Slovanoch, ďaleko presahuje príliš úzke vymedzene určitej etnickej skupiny (národa).
Slovanská identita sa tiež úzko neviaže na fenomén jazyka (nie všetci súčasní Poliaci, Česi,
Chorváti, alebo aj Bulhari i napriek naozaj stále blízkemu jazyku, sú ochotní identifikovať
sa ako Slovania). Oproti tomu mnoho Slovanov, napríklad v Spojených štátoch amerických,
úplne zabudlo svoj pôvodný jazyk, predsa však nie sú ochotní vzdať sa svojej slovanskej
identity.
Domnievame sa tiež, že väčšina súčasných európskych národov, ktoré z  vlastnej vôle
k svojmu osobitnému menu, ako povedzme - Chorváti, Rusi alebo tiež Poliaci, ale aj iní, -
prijala a  akceptuje aj označenie Slovan, slovanský; pôvodne Slovanmi nebola. Príslušníci
týchto národov teda o sebe nemôžu vyhlasovať, že sú priamymi potomkami prvých, histo-
ricky známych Slovanov, to jest, že ich identita bola vždy zároveň slovanská. Slovanmi sa
jednoducho v istom období svojich dejín za určitých podmienok stali. Slovanská identita je

17 AVENARIUS, A.: Začiatky Slovanov na strednom Dunaji: Autochtonistická teória vo svetle súčasného báda-
nia. Historický časopis, 40, 1992, 1, s. 1-16.
18 SMITH, A. D.: Myths and Memories of the Nation. Oxford 1999, s. 84.
slovaca VI 91
pre nich, prinajmenšom podľa nášho názoru, identitou sekundárnou. Oproti tomu Slováci
a Slovinci disponujú len jednou identitou, hoci sa ich osobné meno mohlo v histórii zmeniť.
Slovania však nie sú ani jednoduchým súborom niekoľkých rôznorodých, viac-menej blíz-
kych jazykov, ako napríklad tie európske národy, ktoré samé seba zaraďujú do germánskej jazy-
kovej skupiny (Nóri, Dáni, Angličania či Nemci). Slovania nemajú vôbec nič, alebo len veľmi
málo spoločné s  identitami, ktoré vznikli z  prachu Rímskej ríše (Španieli, Portugalci, Taliani,
Francúzi). Slovanov nevygeneroval jeden spoločný politický útvar (štát) ako Rimanov, či Číňa-
nov. Ich identita nie je prostou výslednicou historických okolností ako je to u Švajčiarov, Holan-
ďanov či Luxemburčanov. Slovanov spája totiž omnoho viac, než všetky uvedené faktory, z kto-
rých sa tradične za najdôležitejší pokladá stále mnohokrát preceňovaný pocit jazykovej blízkosti.
Ako najlepšie metodologicky uchopiť problematiku Slovanstva a  slovanskej identity
predznamenal podľa nášho názoru v prvej polovici 19. storočia Ján Kollár († 1852). Podľa
neho ochota stotožniť sa s pomenovaním Slovan je najmä dôsledkom určitého príťažlivého
kultúrneho konceptu, ktorý príznačne nazval slovanská „literárna vzájomnosť“.19 Ján Kollár
totiž práve týmto pochopením problematiky (slovanskej) identity ako určitého, v dejinách
neopakovateľného kultúrneho konceptu (reprezentovaného najmä v literárnej podobe) o viac
ako storočie predbehol všetkých historizujúcich sociológov, či sociologizujúcich archeoló-
gov, ktorí sa pokúšajú vedeckým pojmoslovím popísať a vysvetliť existenciu „slovanstva“.
Tá sa už ale medzičasom stala súčasťou súčasného „koncertu“ najvplyvnejších spoločen-
ských identít súčasného sveta. Ako je však známe, základom existencie každej spoločenskej
identity je vytvorenie kolektívnej pamäte spoločenstva.
Vo svojom slávnom diele O Literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečia-
mi slovanského národa (Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen
Stämmen und Mundarten der slawischen Nation) z roku 1837 však Ján Kollár zadefinoval skôr
želaný, než reálny stav spoločného „kultúrneho vedomia“ všetkých tých, ktorí boli, alebo podľa
neho vlastne len mali byť ochotní v prvej polovici 19. storočia k svojmu kmeňovému (národné-
mu) menu priradiť aj stáročiami osvedčený a slávou podopretý slovanský atribút.
Na rozdiel od Kollára sa tiež nedomnievame, že „byť Slovanom“ je stav statický, ktorý
bol rovnaký niekde v prehistórii ľudstva („slovanské starožitnosti“) a taký istý je i dnes; ale
stav dynamický, ktorý má svoje dejiny a  tým aj istú periodizáciu s  osobitnými charakte-
ristikami svojho obsahu v jednotlivých dejinných obdobiach. Ideálny stav slovanstva je tu
každý deň znovu, existuje v prítomnosti, v minulosti býval inakší a iný bude podľa všetkého
aj v budúcnosti. „Byť Slovanom“ je teda predovšetkým stav živý, dynamický, pohyblivý,
neustále sa meniaci. Počet Slovanov a s tým i kvalita (miera sebaidentifikácie, jej extenzita
a intenzita) v dejinách od svojho počiatku kolíše. Stúpa a klesá najčastejšie v závislosti od
politického dopytu - podľa všetkého najviac Slovanov bolo po víťaznej druhej svetovej vojne
a oživení konceptu neoslavizmu Josifom Visarionovičom Stalinom v Sovietskom zväze. No
a „byť Slovanom“ tiež závisí, ako aj vždy záviselo, od kontextu. Niečo iné znamená identi-
fikovať sa so Slovanstvom v súčasnom Rusku a niečo iné na Slovensku a v Slovinsku alebo,
povedzme, v nemeckom Lužickom Srbsku.

19 KOLÁR, J.: O  Literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a  nárečiami slovanského národa (Über die
literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der slawischen Nation)
// Citované podľa internetu: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/307/Kollar_O-literarnej-vzajomnosti/2 /§ 2: „Ale
literárna vzájomnosť je spoločná účasť všetkých národných vetiev na duševných plodoch vlastného národa.“
Bližšie k dielu a analýze Jána Kollára pozri PODOLAN, P.: Odkaz Jána Kollára slovenskej historiografii. Štú-
die k jubileu Jána Kollára. Historia nova, 5, 2012, s. 43-51. Dostupné na internete: <http://www.fphil.uniba.sk/
fileadmin/user_upload/editors/ksd/Hino5.pdf>/online/.
92 Byzantino

Ak chceme hovoriť o „slovanskej kultúrnej pamäti“, ktorú pokladáme v mnohom za sta-

vebný materiál, z ktorého pozostáva budova slovanstva i dnes, musíme opäť takmer biblicky
„oddeliť zrno od pliev“ a vrátiť sa do času, keď boli zadefinované jeho najstaršie fundamen-
ty. To znamená, že sa musíme vrátiť späť do času, keď v Barbaricu v tieni slabnúceho Ríma
a na jeho troskách vznikali a samé seba definovali aj nové nerímske politické subjekty, ktoré
v ďalších dejinách Európy mali zohrať a zohrali dôležitú, ak nie priamo rozhodujúcu úlohu.
Vzhľadom na zánik akéhokoľvek právneho prostredia, typického pre každodenný život Rím-
skej ríše, o vzniku a trvaní takýchto subjektov rozhodovala predovšetkým existujúca vojen-
ská sila a schopnosť efektívne presadiť vôľu tejto sily u okolitého obyvateľstva. Obvykle sa
tak stalo uzatvorením istého druhu vzájomne výhodných vzťahov, ktoré spočívali v tom, že
usadlé (roľnícke) obyvateľstvo využívalo ozbrojenú ochranu „svojho“ mužského vojenského
spoločenstva proti iným, podobným. Pochopiteľne sa to nedialo nezištne, ale za istý poplatok
(tributum pacis, to jest poplatok za mier). Tento archetypálny druh spoločenskej zmluvy je
známy od nepamäti. Dnešnému čitateľovi ho môže sprítomniť populárne dielo svetovej kine-
matografie Sedem statočných, v ktorom sa dedinčania v zapadnutej mexickej dedine pokúsia
nahradiť neznesiteľné „zdanenie“, ktoré platili jednej bande lupičov, najatím svojich vlastných
profesionálnych zabijakov. O tom, že tam, kde neplatilo právo Rimanov k podobnej vzájomne
výhodnej interakcii dochádzalo so železnou pravidelnosťou, azda len ťažko pochybovať. So
spontánnym vznikom polovojenských mužských hierarchických zoskupení majú svoje najhor-
šie skúsenosti všetky krajiny bývalého Sovietskeho bloku. Ako paralelné mocenské štruktúry
sa začali tieto novodobé družiny vytvárať po jeho bezprostrednom kolapse, v rozmedzí konca
osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch 20. storočia najmä v súvislosti s oslabením úlohy
štátu v  riadení spoločenského života, s  ktorým ruka v  ruke kráčalo aj oslabenie vymožiteľ-
nosti práva. Každodenné vymedzovanie si teritoriálnych hraníc medzi jednotlivými takýmito
zoskupeniami sprevádzané brutálnymi vzájomnými súbojmi, či vyberanie novodobého tribu-
tum pacis („výpalné“), často za tichého súhlasu štátnych orgánov, sú smutnou skúsenosťou, na
ktorú dodnes mnohí občania v postsovietskom geopolitickom priestore nespomínajú s veľkou
radosťou. Z vlastnej autopsie tiež mnohí ľudia vymedzia znaky týchto Männerbundov: náklad-
ná extravagantná móda, drahé zbrane, zahraničné autá, sprievod krásnych žien, drahé rituálne
hostiny… Mnohí si tiež spomenú na osobitné vlastné mená týchto zoskupení a dosvedčia tiež,
že väčšina týchto vo vojne a zabíjaní trénovaných mužov vyšla z prostredia rozkladajúcej sa
armády, vrcholového športu… To, že práve takéto vojenské zoskupenia vznikali ako huby po
daždi aj pred viac ako poldruha tisíca rokov na severných brehoch Dunaja opustených rím-
skou mocou je porovnateľný proces.V priestoroch bývalých rímskych provincií Dácia, Panónia
a Norikum však interakcia medzi „výpalníkmi“ a „chráneným“ obyvateľstvom nekončila odo-
vzdaním poplatku, ale v ďalšom stupni pokračovala prevzatím identifikačných vzorcov vybera-
čov daní týmto obyvateľstvom.Taký je podľa všetkého i začiatok príbehu úspešnej inseminácie
mena vojenského mužského spoločenstva Slovanov u ďalšieho postrímskeho obyvateľstva na
severných brehoch Dunaja v druhej polovici 5. storočia.20
Súčasný vedecký diskurz o ranostredovekých identitách mužských spoločenstiev (Män-
nerbund),21 politických subjektoch Nerimanov, za hranicami neskorej (východo)Rímskej

20 Teóriu o prvej spoločenskej zmluve medzi „Slovanmi“ a obyvateľstvom postrímskych provincií Panónia a Dá-
cia sme rozpracovali HOMZA, M.: Stredná Európa, vol. 1: Na začiatku stredoveku. Bratislava 2014, s. 34-35.
Pracovne sme ju nazvali pomocou dvoch pôvodne gótskych slov. „Teória meč za chlieb“, to jest vojenská
ochrana za naturálnu daň v jedle.
21 WENSKUS, R.: Stammesbildung und Verfassung: Das Werden der frühmittelalterlichengentes (Nachdruck).
Köln a Graz 1977.
slovaca VI 93
ríše, ktoré pracovne nazývame kmene, alebo latinsky gentes, sa viac menej zhoduje aj v tom,
že nie biologický kľúč (pokrvné puto), jazyk, či extravagantná mužská vojenská móda, alebo
vedomé tvárnenie materiálnej kultúry podľa dopredu stanovených „etnických“ vzorcov, ale
kvalita a atraktivita ich vlastnej kultúrnej pamäte spolu s aktivitou i efektivitou médií, kto-
rými sa táto pamäť sprostredkúva, rozhoduje o úspechu či neúspechu v ďalšom (pre)trvaní
takýchto nových identít. Zhoda tiež panuje v tom, že fundamentom, východiskovým bodom
takejto novokreovanej identity, je vo všetkých prípadoch spoločne akceptované nové pome-
novanie - endonymum spoločenstva.
Iná vec je ale, prečo sa niektoré z nových mien v konkurenčnom zápase (na trhu nových
identít) v  konečnom dôsledku nepresadili? Ich výpočet by bol dlhý. Realizácia dejín nie-
ktorých mužských vojenských spoločenstiev sa akceptovaním osobitého mena a  jeho na-
sledujúcimi víťazstvami môže začať naozaj raketovo, ba pretrvať aj niekoľko storočí, ale
rovnako rýchlo, akoby celkom neočakávane, môže aj skončiť (za všetky prípady uveďme
„hviezdnych“ Herulov). Oproti tomu iné vlastné mená mužských vojenských spoločenstiev,
ktoré sa definovali podobne ako Heruli, sa počas stáročí v Európe presadili až do tej miery
(isteže aj pohltením iných identít), že sa mohli pretaviť do podoby súčasných európskych
národov. Isteže, nestalo by sa to bez fixácie kultúrnej tradície týchto identít písomnou for-
mou. No najmä, takmer v žiadnom prípade by sa to nestalo bez cieľavedomej práce, pomoci
a individuálnej podpory týmto „značkám“ zo strany mediálnej veľmoci stredoveku – cirkvi.
Vo veľmi komplikovanej štruktúre – súbore otvorenej množiny identifikačných znakov,
staré identity pretrvávajú ako moderné i dnes a to práve za tej istej podmienky, za akej vznik-
li. Totiž ich mená, osobité pomenovania, sú dnes prinajmenšom podobné s  tými, ktoré sa
v písomných prameňoch začali objavovať približne v čase okolo invázie Gótov a po nich
Hunov do (z pohľadu Ríma) zadunajských rímskych provincií Dácia a Panónia, a Frankov
a Burgundov do (z pohľadu Ríma) predrýnskej Galie. K takýmto najznámejším menám, kto-
ré pretrvali, patria Frankovia  – Francúzi, Anglovia  – Angličania, Normani  – Nóri, no ne-
sporne k nim patria aj Slovania. Z nich však najmä tí, ktorí zotrvali pri starom mene, to jest
Slováci a Slovinci.
Iným znakom tejto už dosť dlho trvajúcej diskusie o  vzniku a  technikách šírenia „ne-
rímskych identít“ v Európe je, že i napriek značnému časovému odstupu od stredoveku, si
udržiava svoj typický stredoveký nominalisticko-realistický charakter. Tábor nominalistov,
ktorých možno vidieť najmä za morom, a ani tábor realistov, skôr na pevnine („on the conti-
nent“) pritom nemožno vyhlásiť – práve tak ako to bolo v čase vrcholiaceho intelektuálneho
súboja o takzvané reálie –, za vzájomne úplne nepriestupný. Ak by sme však predsa mali obe
pozície na otázku vzniku, evolúcie a transformácie identít ranostredovekých mužských vo-
jenských spoločenstiev do podoby moderných národov definovať prostredníctvom krajných
názorov oboch diskutujúcich skupín, potom postoj prvých možno charakterizovať tak, že
síce pripúšťajú, že sa na konci antiky v písomných prameňoch nejaké spoločenstvá s osobitý-
mi menami naozaj vyskytujú, ale tie sú podľa nich skôr projekciou želaní autorov (literátov)
takýchto textov, ako naozaj (reálne) existujúcimi entitami. Ranostredoveké gentes sú pre sú-
časných nominalistov teda primárne imaginárne spoločenstvá. S vtedy existujúcimi, rovnako
ako s tými existujúcimi dnes (hoci aj s rovnakým, alebo podobným menom), teda nemajú
veľa, ak vôbec niečo spoločného. Inak povedané, stredoveká narácia o nových nerímskych
politických subjektoch sa ničím nelíši od narácie súčasnej fantasy literatúry (pozri príklad
rozprávania J. R. R. Tolkiena a jeho dielo Pán prsteňov).22 Záver, ktorý z takejto premisy

22 Napríklad BARFORD, P.: The Early Slavs. London 2001.

94 Byzantino

plynie je jasný – rovnako ako nikdy neexistovali hobiti, neexistovali ani Longobardi, alebo
Vandali; rovnako teda, samozrejme na severnom brehu dolného Dunaja začiatkom 6. storočia
nemohli žiť a teda ani nežili žiadni Slovania. Existovali iba literárne narácie o nich. Meno
Slovanov teda nie je „vlastné meno“, meno, ktorým sami seba nazývalo vojensky organi-
zované mužské spoločenstvo za Dunajom (endonymum), ale meno, ktorým doboví narátori
pomenovali inak neidentifikovaných barbarov za hranicou Rímskeho impéria bez toho, aby
o tom oni sami vedeli (exonymum). Keďže Slovania reálne neexistovali, museli byť „vyro-
bení“ a to je aj prípad metodologického postupu Florina Curtu a jeho diela The Making of
the Slavs.23 Dôkazom pre takéto tvrdenie má byť, že neexistuje žiadny doklad o tom, že by
sa tí, ktorých dobové pramene nazývajú Slovanmi aj naozaj ako Slovania identifikovali.24
Akokoľvek, takejto a  podobným hypotézam súčasných nominalistov chýba to najhlavnej-
šie – motív, pre ktorý by to „promotóri“ mena Slovan, to jest Jordanes a Prokopios robili.
Veď takýto metodologický prístup by bol aj v dosť vážnom protiklade so zaužívaným mode-
lom antickej historiografie a geografie kloniť sa v prípade „zjavenia sa“ nových politických
jednotiek na ich hraniciach pri ich pomenovaní a následnej deskripcii, k starým a overeným
menám.25
Realisti oproti tomu poukazujú na to, že potenciál k vzniku spoločenstva s určitým oso-
bitým menom je ukotvený v možnostiach sociálnych dejín ľudstva ako takých. Jeho vznik,
v  prvom pláne revolučná identifikácia s  novým menom (žiadna postupná etnogenéza, ale
revolučné, ad hoc jednorazové pozitívne hlasovanie relatívne uzavretej komunity profesi-
onálnych bojovníkov o svojom novom mene26), je začiatkom realizácie tejto možnosti. Aj
realistické chápanie ranostredovekého mužského bojového združenia, komunity s vyhrane-
ným sebaoznačením (endonymom) má svoje skryté prepadliská. Najnebezpečnejším z nich
je, že existencia takéhoto spoločenstva sa obvykle, najčastejšie bez akéhokoľvek pokusu
o dôkaz, apriori prenáša (premieta) aj do času, keď ešte meno takéhoto spoločenstva vôbec
neexistovalo.27 Z metodologického hľadiska je potom ešte horšie posúvanie súčasného stavu
(anticipácia) rozšírenia určitej identity (mena) smerom do (pra)dávnej minulosti. Najlepšie
a úplne najčastejšie bez akéhokoľvek pramenného dokladu. Ako za všetko hovoriaci príklad
uveďme automatické priraďovanie súčasného sídelného areálu tých, ktorí sú ochotní identifi-
kovať sa s menom Slovan, s rôznymi menami, ktoré nám zachovala antická a ranostredoveká
geografia a historiografia. K takémuto „historizovaniu“ je však potrebné vždy zaujať kritické,
najlepšie však rovno negatívne stanovisko. Povedané úplne najjednoduchšie, o Slovanoch sa
nedá hovoriť predtým, ako sa v písomných prameňoch stretávame s ich endonominom.

23 CURTA, F.: The Making of the Slavs: History and Archeology of the Lower Danube Region, c. 500 – 700. Cam-
bridge 2001.
24 Prvá sebaidentifikácia pochádza zo známeho listu, ktorý mal napísať moravský vládca Rastislav cisárovi Mi-
chalovi okolo roku 862 a ktorý sa začína slovami „My však Slovania sme ľud prostý“. Pozri Život Metoda, in:
Magnae Moraviae fontes historici (ďalej MMFH). Vol. 2, 2. rev. ed. D. Bartoňková, R. Večerka. Praha 2010,
kap. V, s. 124. Nuž, a tento text, ako sa všeobecne uznáva, vznikol v rozmedzí od 6. apríla 885 a pred zimou
toho istého roku. Podobne sa ako Slovan identifikuje aj svätý Vojtech slovami:
25 DOSTÁLOVÁ, R.: Byzantská vzdělanost. Praha 1990, passim.
26 GEARY, P.: Ethnic Identity as a Situational Construct in the Early Middle Ages, in: Mitteilungen der anthropo-
logischen Gesellschaft, 113, 1983, s. 15-26.
27 To však vôbec neznamená, že práve takéto diela sa netešia značnej popularite v čitateľskej obci. Pozri napríklad
HROMNÍK, C.: Sloveni a  Slovensko. Martin 2015 alebo TIMURA, V.: Zamlčané dejiny: Pôvod a  začiatky
Slovenov-Slovákov. Bratislava 2015, alebo staršia publikácia HORÁK, A.: O Slovanech úlně jinak: Co nebylo
o  Slovanech dosud známo. Vizovice 1991. „Rekonštruovanie“ bájnej slávnej slovanskej minulosti je vôbec
predmetom relatívne mohutného prúdu, ktorý sa v  súčasnosti teší značnej pozornosti elektronických médií.
Pozri napríklad stránku http://sclabonia.sk/preco-sclabonia/.
slovaca VI 95
Kolektívne vedomie každého spoločenstva je zásadne naviazané na kultúrnu tradíciu spo-
ločne zdieľanej pamäte (memórie). Počiatkami spoločnej pamäte je kodifikovaný príbeh uda-
losti, ktorá spoločenstvo stvorila, alebo upevnila. Kodifikáciou sa pritom myslí akceptovanie
oficiálnej verzie príbehu (fabuly) všetkými jej relevantnými účastníkmi a/alebo jeho hlav-
ným protagonistom – hrdinom (vodcom, kniežaťom). Pamäť sa vždy vytvára retrospektívne
a na objednávku. Existuje mnoho spôsobov ako tento príbeh podať. Najarchaickejším je ta-
kzvané ľudové podanie, do ktorého možno zarátať tvorbu potulných profesionálnych igricov
(ioculatores, skaldi), ale tiež spontánne výtvory anonymných tvorcov. Jedny i druhé často
splývali. Na objednávku vytvorená „pamäť spoločenstva“ v niektorých prípadoch, ako sa to
stalo napríklad u Rimanov pri Vergiliovom spísaní eposu Aeneis nabrala vysoko školenú pí-
somnú formu. S ľudovou tvorbou však mala Eneida spoločné to, že vytvárala naráciu, ktorá
ospravedlňovala jedinečný pôvod svojho objednávateľa, bod, moment vzniku spoločenstva
(origo) a tým ospravedlňovala a legitimizovala i aktuálny, dobový stav spoločenstva i jeho
ďalšie právne a politické nároky.
Kultúrnu pamäť hociktorého mužského bojového spoločenstva teda tvorí jeho konštant-
né osobité vlastné meno (endonominum) a  naratív spoločenstva, ktorý ospravedlňuje jeho
existenciu. Naratív možno tiež označiť aj ako identifikačné znaky spoločnej pamäte. Identi-
fikačné znaky spoločenstva bývajú premenné. Spolu tvoria dobový, to jest práve teraz aktu-
álny vis, význam mena spoločenstva. Neprítomnosť špecifického mena spoločenstva v pra-
meňoch je, či už to konštatujeme radi alebo nie, dôvodom na pozastavenie akýchkoľvek
úvah o jeho predchádzajúcej existencii. Ak by sme pripustili existenciu Slovanov v období
pred dokázateľným písomným výskytom ich osobitého endonyma v prameňoch pod iným
menom, ako to často pri vyrábaní „slovanských starožitností“ bývalo a stále býva zvykom,
spustíme svojvoľné špekulácie, ktoré sa svojou bezbrehosťou vymykajú akejkoľvek kontrole
formálnej logiky a tým aj elementárnemu náznaku vedeckej kritiky. To ale bohužiaľ vôbec
neznamená, že práve takéto názory sa netešia popularite u značnej časti verejnosti aj dnes.
Paušálne vzaté to napríklad v prípade Slovanov môže znamenať aj automatické prepájanie
slovanských dejín s dejinami antických Ilýrov, či Sarmatov.28 To, že takéto názory bývali
bežné napríklad aj v barokovom dejepisectve, treba pokladať za normálne, z dnešného hľa-
diska však ide o názory prekonané a netreba o nich ďalej hovoriť.
Konštatovali sme už, že zvláštnosťou, ale i najväčšou slabinou glosovanej globálnej dis-
kusie (finančne iste nákladnej) o  otázke rozšírenia a  stabilizovania sa nerímskych identít
v čase po čiastočnom kolapse Rímskeho impéria je aj to, že až na výnimky v nej chýba se-
riózne zamyslenie, analýza príčin, ktoré viedli k etablovaniu identity stále najpočetnejšieho
spoločenstva Európy – Slovanov. Väčšinu serióznejších zamyslení nad analyzovanou prob-
lematikou pôvodu a úspechu rozšírenia kolektívneho pomenovania – „značky“ Slovan dnes
zväčša generálne substituujú pohľady archeológov. Premisou ich uvažovania je prepájanie
materiálnej kultúry s istým druhom spoločenskej sebaidentifikácie. Akokoľvek sofistikovane
podložené,29 takéto uvažovanie považujeme za apriori nesprávne. Iná vec je ale mediálna
prevaha súčasných výkladov o takzvanej etnogenéze Slovanov, ktorú archeológovia podá-
vajú s neobvyklou intenzitou verejnosti. Pripisujeme ju skôr konzekventnosti vzájomného
zdieľania osobitnej archeologickej paradigmy a  zdanlivo presvedčivej (prírodo)vedeckej,

28 Pozri HOMZA, M. – RÁCOVÁ, N.: K vývinu slovenskej myšlienky do polovice 18. storočia. Bratislava 2010
(http://stella.uniba.sk/texty/MHNR_vyvin.pdf), s. 136 a nasl.
29 Najsilnejšiu pozíciu pri takomto ponímaní má dnes škola, ktorá vznikla v Krakove okolo Michała Parczew-
ského. Pozri KACZANOWSKI, P. a PARCZEWSKI, M. (eds.): Archeologia o początkach Słowian: Materiały
z konferencji, Kraków, 19 – 21 listopada 2001. Kraków 2005.
96 Byzantino

rozumej „exaktnej“ argumentácii, než schopnosti vysvetlenia veci samotnej. V skutočnosti

nevidíme veľký rozdiel medzi predstavou Slovanstva v  prvých obrazoch cyklu Slovanská
epopeja maliara Alfonsa Muchu a predstavou, že pražský, alebo iný typ keramiky, či špecific-
ké spony majú podávať exaktný dôkaz o osobitej „slovanskej kultúre“ a tým aj o slovanskej
identite. Rozumieme však, že sila takto poňatej „vedeckej“ predstavy o počiatkoch Slovanov
sa zrodila skôr z „úmorného“ hľadania materiálneho prejavu slovanskosti, než z argumentač-
nej potencie dôkazov o tom, že to, čo sa pokúšajú archeológovia popísať ako slovanské, nao-
zaj slovanským bolo. Objednávka na „vyrobenie“ práve takejto „vedy“ vzišla z konfrontácie
s mohutne prezentovanou a „vedecky objektivizovanou“ germánskom minulosťou, najmenej
od čias vzniku Nemeckého cisárstva (1870), potom najmä v dobách Tretej ríše (1933-1945).
Úspešné etablovanie sa „slovanskej archeológie“ umocnilo nesporne impozantné víťazstvo
„Slovanov“ vo Veľkej vlasteneckej vojne v roku 1945. Víťazstvo „slovanských“ zbraní však
ani zďaleka nemohlo priniesť aj porážku kritického rozumu a schopností človeka prostred-
níctvom kritiky overovať pravdivosť svojich súdov. Dvojnásobne to platí aj o súdoch (či skôr
vnútorných presvedčeniach) archeológov o tom, čo sú a čo nie sú Slovania. Z metodologic-
kého hľadiska ich postup overovania tejto otázky možno charakterizovať nasledovne: pre
potvrdenie pravdivosti svojho súdu (presvedčenia) o Slovanoch v určitom priestore a čase
predpokladajú a  potom predkladajú svoj dôkaz (typickú slovanskú materiálnu kultúru).30
O preukázateľnej hodnote tohto „dôkazu“ však nerozhoduje informačná potencia prameňa
(dôkazu) samotného, lebo ten je sám o  sebe nemý, ale preddefinované súdy archeológov,
podľa ktorých je „objav“ klasifikovaný a  kategorizovaný. Výsledky bádania sa publikujú
a v odbornej spisbe krížovým systémom navzájom citujú. K oprávnenosti archeologických
záverov typu „Slovania v tom a v tom roku dosiahli toto mesto, alebo územie…“ však chý-
ba to najdôležitejšie, možnosť overenia si presvedčenia archeológov, že nositelia prisúde-
nej „slovanskej“ materiálnej kultúry sa skutočne aj ako Slovania identifikovali. Akákoľvek
deskripcia materiálnej kultúry totiž zostane navždy len a len deskripciou tejto kultúry. Bez
preukázateľného prieniku s  inými, najmä písanými prameňmi, preto archeologická rekon-
štrukcia sveta „starých Slovanov“ zostáva na úrovni ťažko overiteľných predpokladov. Me-
tódu archeológov preto nemôžeme uznať za „hermeneutický poznávací kruh“, ale len „kru-
hový výsek“.
Podobne sme dospeli k záveru, že ani teórie jazykovedcov o pôvode a záhade úspešného
rozšírenia slovanskej identity v Európe a Euroázii, v konečnom dôsledku neprinášajú očaká-
vané závery. Pripúšťame však, že jazykoveda, najmä v jej pododbore paleolingvistika, môže
priniesť v sledovanej téme ešte mnohé zaujímavé závery a to najmä v súvislosti s ďalšími
sociolingvistickými výskumami. Ako príklad tu uvádzame niektoré lexikálne výpožičky, či
spoločné slová, ktoré majú súčasné slovanské jazyky vo svojej základnej slovnej zásobe
spoločné so starou gótštinou – knieža, chlieb, meč, pluk, helma, brnenie, skot, chliev, izba
a iné…31 Na druhej strane, výnimku tvoria východoslovanské jazyky, konštatujeme mini-
málny prienik slovných archaizmov turkického pôvodu medzi kľúčové slová slovanských
jazykov a dialektov. Podobne je to však aj s južnoslovanskou bulharčinou a macedónčinou,
v ktorých je ale tento jav diktovaný skôr mnohostoročným osmanským panstvom, než neja-

30 Ku kritike tejto metódy pozri SIÂN, J.: The Archaeology of Ethnicity: Constructing identities in the past and
present. London 1997, s. 115. Najmä však CURTA, F.: From Kossina to Bromley  – Ethnogenesis in Slavic
Archeology, in: ANDREW GILLETT (ed.): Barbarian Identity: Critical Approaches to Ethnicity in the Early
Middle Ages:Studies in the Early Middle Ages, vol. 4, Turnhout 2002, s. 201-218.
31 PRITSAK, O.: The Slavs and the Avars, in: Gli Slavi occidentali e meridionali nell’alto medioevo. Settimane 30.
Spoleto: 1983, s. 421 (citované podľa internetu: http://www.kroraina.com/slav/op/op_slavs_avars_1.htm#353_*).
slovaca VI 97
kým historicky starším stavom z časov Avarov, Bulharov chána Asparucha, alebo Uhorského
kmeňového zväzu. Úplne však nevylučujeme, že jazykoveda, podobne ako archeológia, môžu
byť v celkovom riešení a pochopení parciálnych častí komplexnej otázky masívnej expanzie
značky „Slovan“ v 6. - 9. storočí užitočné.
Za kľúč, ktorý by mohol viesť k začiatku uspokojivejšieho výkladu tejto problematiky,
pokladáme v prvom rade pochopenie vlastnej vnútornej dynamiky, evolúcie obsahu termínu
Slovan. Meno Slovan, ako sme už naznačili, malo iný vis v 6., iný v 9. storočí a niečo úplne
znamená dnes. No a veľmi pravdepodobne tiež v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti nutne
nemusí obsah tohto mena znamenať to, čo dnes. S tým súvisí aj komplexnosť uchopenia tejto
otázky v jej synchrónnom i diachrónnom aspekte.
Mnohovrstevnatosť otázky vzniku a expanzie slovanskej identity sa v posledných deká-
dach minulého tisícročia a storočia a v prvých rokoch súčasného milénia pokúsilo zohľad-
niť niekoľko vedeckých autorít. Spomeňme Waltera Pohla,32 Przemysława Urbańczyka,33
ale tiež už spomínaných Florina Curtu, Paula Barforda,34 Daniela Dzina,35 či Sebastiana
Brathera.36 Podobne ako my, aj citovaní autori sa pokúšajú vo svojich výkladoch skôr o dy-
namický, než statický model nazerania na problematiku „zrodenia“ (origo) a ďalšej mediácie
slovanskej identity. Nekonzekventnosť,  často až špekulatívnosť argumentácie zmienených
autorít a  tiež trvalá naivita, vďaka  ktorej z  niektorých výkladov stále cítiť „vysnívaných“
herderovských Slovanov budúcnosti, však vedie k tomu, že argumenty týchto autorít nebý-
vajú prijímané celoplošne. V každom prípade len ťažko označiť za naozaj historicko-kritic-
ké zhodnotenie existujúcich prameňov a novú interpretáciu reálne dostupnej faktografie vo
veci objavenia sa slovanskej identity, keď sa „obskúrna“ „slovanská etnogenéza“ vysvetľuje
a substituuje rovnako sémanticky vyprázdneným spojením „slovanská akulturácia“, ako je to
napríklad u Waltera Pohla.37
Náš názor sa usiluje zbaviť väčšiny týchto viac-menej romantizujúcich pohľadov. „Záhadu“
rozšírenia Slovanov sa pokúšame vykladať v duchu pochopenia dobového porozumenia existu-
júcich písomných prameňov. Rozšírenie slovanskej identity (najmä v jej prvej fáze) sa usilujeme
uchopiť prostredníctvom mechaniky úspechu mediácie novej „firemnej značky“ na trhu nových
mien tovarov. Ako každá firma má aj „firma Slovan“ svoj konkrétny začiatok, ktorý definoval
jej základy. Fundament slovanskej identity bol položený v čase po čiastočnom rozložení štruktúr
Rímskej ríše po polovici 5. až začiatkom 6. storočia a môžeme ho dať do priamej súvislosti s tým,
že vtedajší literáti a historici, po latinsky píšuci Jordanes,38 po grécky Prokopios,39 a po sýrsky Ján

32 POHL, W.: Die Awaren, s. 94-127. POHL, W.: Początki Słowian, s. 11-27.
33 URBAŃCZYK, P.: Władza i polityka we wczesnym średniowieczu. Wrocław 2000, s. 89.
34 Okrem citovaných diel BARFORD, P.: The Early Slavs : Culture and Society in Early Medieval Eastern Euro-
pe. London 2001, 416 s.
35 DZINO, D.: Becoming Slav: Becoming Croat, in: FLORIN CURTA: East Central and Eastern Europe in the
Middle Ages, 450-1450, Vol. 12. Leiden 2010.
36 BRATHER, S.: The Archaeology of the Northwestern Slavs (Seventh To Ninth Centuries), in: East Central
Europe, 31, 2004, 1, 78-81.
37 Niekedy u Waltera Pohla až v trochu komickej forme. Jeho úporné hľadanie atraktivity motivácie rozšírenia slo-
vanskej identity je diktované buď neskrývaným obdivom v historiografii už po stáročia zafixovaného herderov-
ského stereotypu o Slovanoch ako „neskazených deťoch prírody“ alebo podvedomou projekciou anarchistických
prvkov hnutia „hipies – flower-power“, z druhej polovice šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia.
38 IORDANIS: Getica, V a XXIII, s. 62-63 a s. 88-89.
39 PROCOPIUS: De bello gothico II, 15, in: Corpus Scriptoriae Historiae Byzantinae, pars 2, volumen 2., ed.
B. G. Niebuhr, Bonnae, 1833, s. 205. PROKOPIOS: The Wars of Justinian, trans. H. Dewing – A. Kaldellis
(revised and Modernized, with an Introduction and Notes), Indianopolis 2014. Klasická edícia PROCOPIUS.
History of the Wars, ed. H. B. Dewing. London and Cambridge [MA] 1962.
98 Byzantino

z Efezu40 proti všetkým dobrým zvykom dobovej vzdelanosti, označili nový politický subjekt na
barbarskej politickej scéne za Dunajom menom Slovania.
Všetci traja zmienení autori podľa všetkého už len reflektovali reálny politický stav, ktorý
už za ich čias trval za Dunajom. Nešlo teda o ich prostú invenciu, ako si želá Florin Curta – vy-
tvorenie umbrella term41 pre rôzne náhodne zoskupenia barbarov žijúce na sever od (novej) rím-
skej hranice, ale o prosté konštatovanie, že na druhej strane dolného Dunaja sa sformoval nový,
relevantný politický subjekt s takýmto a nie iným menom, ktorý ohrozuje Východorímsku ríšu.
Tento začiatok  – origo,42 náhle „objavenie sa“ Slovanov však ani zďaleka nie je také
prekvapujúce, ako o tom píšu a rozprávajú tí, ktorí sa touto témou zaoberajú v posledných
rokoch, ale podobne ako v iných prípadoch (Burgundi, Bavori, Sasi, Frízovia, či starší Góti,
alebo Frankovia, ale tiež už zmienení Herulovia a ešte nezmienení Vandali) aj Slovania sa
konštituovali ako dôsledok celoplošných ekonomických, právnych a  sociálnych pohybov
v Barbaricu, teda mimo aktuálnych hraníc Rímskej ríše. Za pars pro toto pre celé Barbari-
cum používa Jordanes vo svojom najslávnejšom diele Getika Škandináviu a deltu rieky Visla.
Tento priestor je podľa neho vagina nationum, čo azda netreba prekladať, ale tiež officina
gentium, to jest „dielňa, v ktorej sa vyrábajú národy/kmene“.43 Ako je však práve z Jorda-
novho diela vidno – z tých, alebo onakých dôvodov, tieto nové identity nezostali bez hlbšej
písomnej reflexie neskororímskych autorov.
Otázka teda nestojí tak, kde leží pravlasť Slovanov, ani aký bol ideálny „praslovanský“ ja-
zyk, ba dokonca ani tak, ako sa „Praslovania“ sformovali za Karpatami a ako prišli k dolnému
Dunaju, kde ich prítomnosť zaznamenávajú Jordanes, Prokopios i Ján z Efezu a po nich ďalší
autori, ale aj najstaršia slovanská písaná tradícia (takzvaný Nestor, respektíve Povesti o prelo-
žení kníh do slovanského jazyka44). Každému súdnemu človeku je totiž jasné, že je biologicky
úplne vylúčené, aby sa „uvedomelí“ Slovania vo svojej „pravlasti“ rozmnožili takým spôso-
bom, že za zhruba tristo rokov začali obývať viac ako polovicu Európy. Podobne je materiál-
ne nepodložené a nepodložiteľné, že by ako poľnohospodári so svojimi rodinami, zvieratami
a potravinovými zásobami putovali desiatky, stovky, ba i tisíce kilometrov z pomyselného bodu
A do bodu B. Na takéto myslenie, ktoré stále viac pripomína starozákonnú naráciu o vzniku
vyvoleného židovského národa v Egypte, jeho štyridsaťročné putovanie a usídlenie v „Zasľú-
benej zemi“, než ozajstné vedecké uvažovanie o zvolenej problematike, je potrebné definitívne
zabudnúť. Na otázku, čo viedlo k úspechu „značky“ Slovan je treba odpovedať z súlade s ak-
tuálnymi historiografickými trendami, totiž, čo obsahovalo vis označenia Slovan v tom-ktorom
období a ktorými mediálnymi kanálmi sa v určitom dejinnom období táto identita šírila?

40 Исстория Йоанна Ефесского I.23, in: Cирийскиэ источники по истории народов СССР, ed.: Н. В.
Пигулевская. Москва – Ленинград 1941, s. 114: „проклятые народы склавены“.
41 CURTA, F.: The Making of the Slavs: Slavic Ethnogenesis Revisited, in: REPIČ, J. – BARTULOVIĆ, A. – SA-
JOVEC, K. (eds.): MESS and RAMSES II, Mediterranean Ethnological Summer School. Vol. 7. (Zupanic’s Col-
lection, 28), s. 277-307. (tu s. 281) Ljubljana 2008.
42 PLASSMANN. A.: Origo gentis: Identitäts und Legitimitätsstiftung in früh- und hochmittelalterlichen Her-
kunfterzählungen. Vorstellungswelten des Mittelalters. Bd 27. Berlin 2006.
43 IORDANIS: Getica, IV, s. 60.
44 ШАХМАТОВ, A.: Сказание о преложении книг на словенский язык, in: JAGIĆ, V. – PASTRNEK, F. (eds.):
Jagic-Festschrift : Zbornik u  slavu Vatroslava Jagica. Berlin 1908, 725 s. (tu s. 181). Pozri tiež ФЛОРЯ, Б.:
Сказание о преложении книг на словенский язык: Источники, время и место написания. Byzantinoslavica,
46, 1985, 1, s. 121-130. Najnovšia literatúra k problematike СВЕРДЛОВ, М. Б.: К истории великоморавской
культурной традиции на Руси конца XI — начала XII в. Saint-Petersburg – Historical Journal, 7, 2015, 3, s. 10-
21. Na rozdiel od citovaných autorov kladieme vytvorenie archetypu „Povesti o preložení kníh“ na dvor kniežaťa
Koceľa do Panónie a datujeme ho na koniec šesťdesiatych a prvú polovicu sedemdesiatych rokov 9. storočia.
slovaca VI 99
Na počiatky slovanskej identity a otázku jej úspešného presadenia sa na „trhu“ iných eu-
rópskych a svetových identít máme svoj názor, ktorého základy sme začali klásť od polovice
deväťdesiatych rokov 20. storočia.45 Od toho času, ako na to nakoniec poukazuje i tento text,
sme museli znovu a  znovu prehodnocovať svoje východiská i  odborné pojmoslovie, kto-
rým sa predmetnú tematiku usilujeme obsiahnuť. Medzičasom niektoré parciálne myšlienky
z nášho seminára ďalej rozvíjali aj naši žiaci – najmä Nora Malinovská (Verešová)46 a Adam
Mesiarkin.47 Pre ciele tohto článku by sme naše aktuálne poznanie zhrnuli do niekoľkých
základných téz. Tieto tézy reflektujú a  zhŕňajú hlavné náhľady a  naše dnešné uvažovanie
o „záhade“ úspechu slovanskej identity. Ani zďaleka ich pritom nepokladáme za definitívne:
1) Slovania sa konštituovali kolektívnym prijatím svojho osobitého pomenovania, kto-
rým je grécke slovo Σκλαβηνοί, v latinizovanej forme Sclavi, v pôvodnom jazyku Sloväni
(Slovľeni). Toto meno sa po prvý raz objavuje s istou retrospektívnou platnosťou v písanej
podobe okolo roku 551 a čo je zaujímavé, hneď na troch rozličných miestach v troch roz-
ličných kultúrach a systémoch písma – gréckom, latinskom a sýrskom.48 Je to „hovoriace
meno“ o čom svedčí jeho etymológia už po stáročia odvodzovaná od slova „sláva“ („sláv-
ni“), alebo „sloviť“ („hovoriť“).49 Oba výklady sú logické. Kým pri prvom sa zdôrazňuje
charakter society, ktorá si vyberá meno vybraných, najlepších bojovníkov; pri druhom vý-
klade sa zdôrazňuje opozícia „my“ a „oni“. My, ktorí hovoríme a oni, ktorí sú nemí (Nemci).
Oba termíny korešpondujú s reálnou politickou situáciou v bývalých rímskych provinciách
na strednom a dolnom Dunaji, po ich vyprázdnení inštitúciami reprezentujúcimi neskororím-
sky spôsob správy verejných vecí. Predpokladajú jediné – vytvorenie mužského vojenského
zoskupenia, ktoré si svoje osobité pomenovanie zvolilo na základe svojich slávnych skutkov
a/alebo na základe spoločného jazyka komunikácie.
Sformovanie Slovanov ako osobitej politickej jednotky (gens, Männerbund) teda súvisí
s  právnymi, politickými, nábožensko-kultúrnymi, ale i  ekonomickými procesmi, ktoré na
prelome 5. a 6. storočia zasiahli široké priestory v hraniciach i ďaleko za hranicami starého
rímskeho Limesu. Práve tieto procesy vyniesli na svetlo písaných dejín aj politické subjek-
ty, často úplne nové, vtedajšiemu vzdelanému svetu prakticky neznáme, svojou vnútornou
štruktúrou však navzájom podobné, odlíšené od seba navonok iba osobitnými menami.
Pomyselným bodom, od ktorého možno hovoriť o  reálnej existencii Slovanov je teda
ich prvé (písomne zaznamenané) prekročenie rieky Dunaj. Práve ono a následná slovanská
účasť v gótskej vojne vedenej v časoch cisára Justiniána (527-565) totiž rozhodlo o tom, že si
Slovanov všimli traja najvýznamnejší doboví relátori – Jordanes, Prokopios a Ján z Efezu.50

45 HOMZA, M.: Niekoľko téz k počiatkom slovenského etnika. Studia Academica Slovaca, 31, 2002, s. 285-295.
HOMZA, M. – RÁCOVÁ, N.: K vývinu slovenskej myšlienky, s. 7-121. HOMZA, M.: Stredná Európa 1, passim.
46 VEREŠOVÁ, N.: Vývoj chápania geografického termínu Sklavínia v historických prameňoch 6.-14. storočia. His-
torický zborník MS, 19, 2008, 1, s. 124-143. VEREŠOVÁ. N.: Povesť vremennych let a jej koncepcia Slovienskoj
zemli. Štúdie k jubileu Pavla Jozefa Šafárika. Historia nova 2, 2011, 1, s. 12-20. MALINOVSKÁ, N.: Geogra-
phical Concepts of Sclavinia in Historical Sources from the Sixth to the Fourteenth Century, with an Emphasis
on the Moravian-Pannonian and South Slavic Tradition, in: HOMZA, M. – LUKAČKA, J. – BUDAK, N. (eds.):
Slovakia and Croatia : Historical Parallels and Connections (until 1780), vol. 1. Bratislava 2013, s. 60-65.
47 MESIARKIN, A.: The Basis of Research into Croatian and Slovak Ethnogenesis, in: HOMZA, M. – LUKAČ-
KA, J. – BUDAK, N. (eds.): Slovakia and Croatia, s. 38-42. MESIARKIN ADAM: Veča príspevok k dejinám
slovanského práva. Historický časopis, 64, č. 2 (2016), s. 333-360.
48 PRITSAK, O.: The Slavs and the Avars, s. 365-366.
49 Pozri heslo „Slovák, Slovan“. In: KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015, s. 539-540.
50 MONTINARO, F.: Byzantium and the Slavs in the Reign of Justinian: Comparing the Two Recensions of Pro-
copius’s Buildings, in: IVANIŠEVIĆ V. - KAZANSKI, M. (eds.): The Pontic-Danubian Realm in the Period of
the Great Migration. Paris - Belgrade 2011, s. 89-114.
100 Byzantino

V uvedenom čase však už pôsobili ako vyhranené a vplyvné vojenské zoskupenie. Primordium
(„primordiale Tat“), „prvotný počin“,51 ktorý viedol k tomu, že jedna časť vojnami a bitkami
scelenej populácie za severným brehom dolného Dunaja prijala politické rozhodnutie, ako sa
neskôr ukázalo s ďalekosiahlymi konzekvenciami, keď sa rozhodla vybrať si a začať sa iden-
tifikovať s novým, dovtedy neznámym menom, nateraz s určitosťou nepoznáme a asi ani poznať
nikdy nebudeme. Hypoteticky však môžeme predpokladať, že takýto revolučne generatívny mo-
ment mohol nastať pred bitkou, ktorá sa podľa všetkého odohrala v roku 469 niekde pri brehoch
rieky Ipeľ a do dejín vstúpila ako bitka pri Bolii (nominatív Bolia), ako o nej referuje Jordanes
vo svojej Getike.52 Práve po nej sa totiž v širšom priestore okolo stredného a dolného Dunaja vy-
kryštalizovali politické sily, ktoré po odchode Ostrogótov do Itálie mali rozhodovať o osude tohto
geopolitického priestoru počas nasledujúcich 100 rokov.53 Boli to Slovania a Gepidi.
Ako nám bohato referuje najmä Prokopios,54 Slovania vstúpili na scénu dejín v časoch
cisára Justiniána. Nie však tak, ako si to želali vyznávači herderovského poňatia Slovan-
stva – ako „holubičí národ“, ale, ako v tom čase už úspešné vojenské zoskupenie, vplyvný
politický subjekt. V súvislosti s gótskou vojnou v Konštantínopole sa usilovali o jeho služ-
by a preto o jeho predchádzajúcich vojenských úspechoch už tu museli vedieť. Prvotným
a rozhodujúcim médiom, ktoré sa postaralo o rozširovanie tejto známosti, povesti, „slávy“
Slovanov museli byť teda predchádzajúce úspešné operácie tohto subjektu. Od miery ich
úspechu podľa všetkého záviselo i to, koľko nových „Slovanov“ sa k pôvodnému, iste nie až
tak početnému zoskupeniu pridalo. Pre podobné mužské spoločenstvá bol dôležitý, ako už
bolo mnoho a mnoho ráz v odbornej spisbe konštatované, len spoločný politicko-vojenský
cieľ. O rozšírení nových identít v tomto prelomovom čase s výnimkou Východorímskej ríše
v  ktorej stále žili a  pôsobili Rimania,  napospol rozhodovali sami nositelia tejto identity  –
vojaci (milites).55 Najrýchlejším a najefektívnejším spôsobom mediácie mena a tým i iden-
tity bolo víťazné ťaženie. Nie nadarmo sa privilegovaná vojenská vrstva u Slovanov nazýva
tiež „víťazi“, pričom podľa všetkého práve toto slovo má, opäť zaiste nie celkom náhodou,
mnoho spoločného s germánskym wiking a znamená bojovníka privilegovaného po víťaznej
bitke prizvaním k deleniu vojnovej koristi.56 Slovanskí „víťazi“ boli združení vo „vojoch“,57
vojensky organizovanom spoločenstve (sú)druhov – družine a realizovali rozširovanie svo-
jej povesti – hrdinského mena pod vedením skúsených vojenských veliteľov – „vojvodov“,
podriadených centru (vodcovi, dynastii  – kniežatám).58 Táto v  mnohom príťažlivá vrstva

51 PLASSMAN, A.: Origo gentis.

52 IORDANIS: Getica, LIV, s. 130.
53 V istom slova zmysle blízky našim názorom je pohľad Omeljana Pritsaka, ktorí Slovanov chápe ako „vojenských
kolonistov“, ktorí sa sformovali ako „post gótska“ inštitúcia v období po smrti Atilu v roku 453. Pozri PRI-
TSAK O.: The Slavs and the Avars, s. 399: „The Sclaveni appear in Jordanes’s catalogue of the kinds of profes-
sional warriors known to him (at the end of § 119) as an obvious addition made to glorify his hero Hermanarich.
From this we can deduce that the Sclaveni were a post-Gothic institution, that is, after 400, since no Sclaveni of
Attila were known either to the eyewitness, the Byzantine diplomat Priscus who visited Attila in 448, or to the
Gothic traditions used by Jordanes. Thus the Sclaveni must have developed after Attila’s death in 453.“ Bohu-
žiaľ, s ostatnými tézami autora, podľa ktorého boli Slovania najmä invenciou nomádskych spoločenstiev, ktoré
vo vojne trénovaných Slovanov, podobne ako neskôr mamelukov v Egypte, či Sýrii využívali ako „námornú
pechotu“ pri svojej expanzii sa nedá súhlasiť.
54 PROKOPIOS: The Wars of Justinian, ed. H. B. Dewing – A. Kaldellis, passim.
55 GEARY, P. J.: Barbarians and ethnicity, in: BOWERSOCK, G. W. - BROWN, P. a GRABAR O. (eds.): Inter-
preting late antiquity: Essays on the postclassical world. Cambridge - London 2001, s. 108.
56 Pozri heslo „Víťaz“, in: KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny, s. 662.
57 Tamže, s. 665-666.
58 V  žiadnom prípade nemá pravdu P. Urbańczyk, keď mechanicky predpokladá akési predkmeňové, rodové,
slovaca VI 101
vodcov sa sama o sebe stávala v prvej fáze existencie vojenského mužského spoločenstva
nielen jeho politickou a vojenskou reprezentáciou, ale aj jej reprezentatívnym symbolom, no
a najmä objednávateľom „pamäti“ spoločenstva.59
Prostredníctvom literárnej skratky (synekdochy), typickej pre retrospektívnu literárnu tradí-
ciu, v ktorej sa koncentruje a konzervuje kolektívna pamäť, možno toto obdobie slovami takzva-
ného Nestora charakterizovať aj takto: „Bol jeden slovanský národ, ktorý býval na Dunaji“, čo
vykladáme v zmysle na Dunaji vzniklo, konštituovalo sa mužské vojenské spoločenstvo, ktoré
samo seba nazvalo Slovania. Na severných brehoch dolného Dunaja sa konštituoval nový po-
litický subjekt, gens, vplyvný mužský Männerbund, ktorého úspešná vojenská politika (najmä
v rokoch 540-550 a potom po 570 a pred 590) sa postarala o lavínovité rozšírenie nového mena.
2) Každá expanzia raz nutne narazí na svoju priestorovú, časovú i materiálnu hranicu, po
ktorej skončí, stabilizuje sa, alebo sa obráti sama proti sebe. Po období spojenom s vedením
úspešných vojenských výprav, počas ktorého nová slovanská identita magnetizovala všetkých,
ktorí sa na týchto výpravách zúčastňovali, prišlo nutne ďalšie obdobie, v ktorom sa otázkou
dňa stala ďalšia vnútorná diferenciácia „masy“ Slovanov. Na druhej strane však tiež treba po-
vedať, že identifikácia mužského spoločenstva naviazaná len na jedinú bitku či vojnu býva
sama o sebe nepevná. Vzniká a zaniká ad hoc, prostým zohľadnením spoločného vojenského
cieľa a následnou účasťou na vojenskej výprave. Logicky preto po jej skončení prichádza k vý-
znamnej redukcii počtu nositeľov nového mena. Vnútorné delenie Slovanov zaznamenávajú už
Zázraky svätého Demetria,60 ktoré sa viažu k avarsko-slovanskému opisu obliehania Solúna
v roku 618. Okrem Slovanov samotných menujú aj iné vojenské zoskupenia. Tie sa k Slova-
nom čiastočne rátali, ale aj nerátali.61 Počet Slovanov teda práve tak ako dnes i na začiatku ich
dejín vždy kolísal. V podstate ide o prirodzený jav dvojitej, alebo viacnásobnej identity, s kto-
rým sa stretáme aj u iných „mužských spoločenstiev“ vyvíjajúcich sa v Barbaricu, podľa tých
istých zákonitostí ako Slovania. Nestabilita počtu nositeľov mena Slovan sa pritom prejavovala
hneď dvojako. Pribúdalo a ubúdalo najmä Slovanov navonok (všetkých tých, ktorí za istých
okolností boli ochotní nechať sa identifikovať s týmto menom). Počty Slovanov však neboli
stabilné ani smerom dovnútra (všetkých tých, ktorí sa s týmto menom identifikovali za každých
okolností). S istou pravidelnosťou sa podľa všetkého skončení víťazných ťažení jednoducho
redukoval na „pravých“, alebo „oprávnených“ nositeľov mena, pamäte a  tradície (pôvodne
Traditionskern, či skôr „Trägern einer Tradition“62). K týmto sa pridávali i ďalší, ktorí mohli
byť silou (estetikou, mágiou) slovanskej tradície ovplyvňovaní (očarení) a ovplyvniteľní.
„Nositelia tradície“ sa sami o sebe stávajú inštitúciami transcendentnej, dištančnej alebo
slovami Jana Assmana „kultúrnej pamäte“.63 Kolektívnu kultúrnu pamäť pritom chápeme

spoločenstvo etnicky uvedomených Slovanov s egalitaristickým charakterom. Pozri URBAŃCZYK P.: Władza
i polityka we wczesnym średniowieczu. Wrocław 2000, s. 89.
59 POHL, W: Staat und Herschaft im frühen Mittelalter: Überlegung zum Forschungstand in: STUART A.  –
POHL, W. – REIMITZ, H. (eds.): Staat im frühen Mittelalter: Forchungen zur Geschichte des Mittelalters, Bnd
11. Wien 2006, s. 25. Na funkcie družiny („Männerbund“) v slovanských societach upozornil v staršom článku
aj GRAUS, F.: Raně středověké družiny a jejich význam při vzniku států ve střední Evropě. Československý
časopis historický, 13, 1965, 1, s. 15.
60 LEMERLE, P. (ed.): Miracula Sancti Demetrii: I: Les plus anciens recueils des miracles de Saint Démétrius et
la pénétration des Slaves dans les Balkans I. Paris 1979, 81-93.
61 HURBANIČ, M.: Posledná vojna antiky: Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v historických súvislostiach.
Bratislava 2009, 376 s.
62 WENSKUS, R.: Stammesbildung und Verfassung: Das Werden der frühmittelalterlichengentes. Köln - Graz
1961, 2. ed. 1977
63 ASSMAN, J.: Collective Memory and Cultural Identity, s. 125-133.
102 Byzantino

ako súbor bazálnych identifikačných znakov spoločenstva. Vybraní jedinci spoločenstva –

héróvia (Achiles, Agamenmon, Paris, Herkules) sú reprezentantmi a zároveň médiami spo-
ločne zdieľanej kultúrnej tradície. V  archaických časoch, alebo v  predpísomnom období,
podobne ako u Grékov pred Homérom, alebo v Ríme pred Vergíliom, nositeľmi kultúrnej
tradície sa stávala vybraná časť vojenskej a/alebo kňazskej elity. Nepísanou podmienkou
k výlučnému právu na používanie a šírenie „dištančnej pamäte“ spoločenstva bol najčastejšie
zdedený podiel zo starej slávy, to znamená pokrvné puto medzi druho- a treťo- či viacgene-
račným potomstvom a tými, ktorí sa o slávu a prestíž novej značky – identity, pôvodne pria-
mo zaslúžili. Okrem slávy rodu však, podobne ako v prípade Odysea (v slovanskom prípade
azda kráľa Sama), aj idoneita, to jest „vhodnosť“ jedinca, mohla rozhodnúť o spolupodiele
na „dištančnej“ pamäti spoločenstva.
Pre zakonzervovanie „dištančnej pamäte“ je dôležitá aj priama blízkosť „nositeľov pa-
mäte“ (memory bearers) k  dynastii, respektíve k  jej dvoru (dvorom). Dynastia komunitu
formálne riadi, vedie a navonok aj symbolizuje. V prítomnosti aktuálneho vládcu sa v čase
rituálnych sedení (hostín, svadieb, pohrebov) prostredníctvom archaickej formy spevákov
(ioculatores/igrici) ústnym podaním sprítomňuje (kontemporalizuje) skoncentrovaná minu-
losť kolektívu, bazálna vrstva pamäte (memórie) spoločenstva. Ako si povšimol Sebastian
Brather, ale aj iní, intenzita i kvalita sebaidentifácie s určitou formou záväznej, to jest na-
vzájom komunikovateľnej a zrozumiteľnej pamäte, stúpa a klesá v závislosti od epicentra,
z ktorého vyžaruje.64 Týmto epicentrom obvykle býva vládca. Vládca a jeho rod - dynastia je
zároveň zábezpekou odvekosti, to jest zároveň večnosti spoločenstva.
Podobne ako u ďalších postrímskych identít, jadro tejto, hoci aj dosť primitívnej formy
„inštitucionalizovania“ pamäte sa týka opisu slávnych vojenských skutkov/činov  – „gest“
jednotlivých hrdinov. Reimund Wenskus sa svojho času domnieval, že overená vrstva „no-
siteľov tradície“ (bearers of tradition) je schopná mediovať „reprezentatívnu pamäť“ spo-
ločenstva počas relatívne dlhých časových období  – saecula saeculorum, to jest „naveky
vekov“. Inak povedané „reprezentatívna dištančná pamäť“ trvá do času, kým fyzicky existuje
jej posledný mediátor (Posledný Mohykán Jamesa Fenimora Coopera).
Spísané (literárne zafixované) echo takejto základnej slovanskej tradície, najarchaickejšej
vrstvy slovanskej Mnemosyny – pamäte, možno podľa všetkého nájsť v najstarších vrstvách
troch slovanských kroník: Kronike Popa Dukljanina,65 v Povesti dávnych liet takzvaného
Nestora (najmä v časti Povesť o preložení kníh66), v Kronike arcidiakona Tomáša Splitské-
ho67 a v gréckej narácii, diele O Spravovaní ríše cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta.68
Prvá a tretia kronika spísané v prostredí západného Balkánu odkazujú na spoločné slovansko-

64 BRATHER, S.: Ethnische Interpretationen, s. 104-117.

65 Ljetopis Popa Dukljanina, ed. a trans. V. Mošin. Zagreb 1950, 105 s. Iné edície: Ljetopis popa Dukljanina: Scla-
vorum Regnum Grgura Barskog, ed. a trans. E. Peričić. Zagreb 1991, 370 s. DUKLANIN: Historia królewstwa
Słowian czyli latopis popa Duklanina , ed. a trans.: J. Leśny. Warszawa 1988, 247 s. Citovať budeme podľa
Presbyteri Diocleatis Regnum Sclavorum. In: MMFH, vol. 1, s. 241-245.
66 ШАХМАТОВ, A.: Сказание о преложении книг.
67 K Tomášovi Splitskému a jeho kronike pozri ARCHIDIACONI SPALATANENSIS THOMAE Historia Saloni-
tanorum atque Spalatinorum pontificum, ed. a trans.: O. Perić, koment. M. Matijević Sokol. Split 2003, 530 s.;
THOMAS ARCHIDIACONUS: Ecclesiae Spalatensis Historia Salonitana, ed. F. Rački. Zagrabiae 1894, 225
s.; ARCHDEACON THOMAS OF SPLIT: Historia Salonitanorum atque Spalatinorum pontificum, ed. O. Perić
a trans.: D. Karabić, M. Matijević Sokol a J. R. Sweeney. Budapest a New York 2006, 404 s.
68 CONSTANTINE PORPHYROGENITUS: De administarndo imperio, ed.: G. Moravcsyk. Trans.: R. Jenkins.
Vyd. 2. Washington 1967, 341 s.
slovaca VI 103
-gótske, respektive gepidské počiatky Slovanov.69 Neznámy autor Povesti o preložení kníh
referuje aj o invázii Vlachov, ale aj rôznych nomádov do „Slovanskej krajiny“. Anonymný
autor tiež pomerne obsiahlo informuje aj o období slovansko-avarského súžitia. O gótskej
minulosti Chorvátov (Slovanov?) rozpráva aj cisár Konštantín Porfyrogenet. Ten tiež zamie-
ňa či dokonca aj stotožňuje Slovanov s Avarmi. Pop Dukljanin oproti tomu dokladá celú ge-
nealógiu Svävladovcov, z ktorej sa podľa neho odvádzajú rovnako gótski Ostroil a pokoryteľ
Ríma Totila, ale aj Mojmírovec Svätopluk, ale aj iné západobalkánske slovanské dynastie.
Pri poslednom prameni sa musíme zastaviť trochu dlhšie. Archaickosť systému osobných
vlastných mien, ktorý totiž Pop Dukljanin podáva, v tomto prípade bitematických kniežacích
mien, s najfrekventovanejšími zložkami –mir a –slav70 je pre nás najdôležitejším argumen-
tom nielen pre existenciu pôvodne jedinej slovanskej dynastie. Podľa údajov Dukljanina
mohla byť vedľajšou líniou Amalovcov. Poukazovali by na to mená Amalovcov zachované
v  Jordanovom diele diele Getika (Valamir, cca. † 470; Vidimir, † 473 či Tiudimir, † 475).
Stabilita týchto tém vo výstavbe pamäti o  ústrednej dynastii Slovanov (z  ktorej sa mohli
odvádzať rovnako chorvátski Trpimírovci, ako moravskí Mojmírovci) plní rovnakú mnemo-
technickú funkciu, podobne ako princíp aliterácie v systéme mien najstarších „mýtických“
vládcov v rôznych germánskych literárnych podaniach. Preto by sme na základe tohto zis-
tenia u Slovanov mohli potvrdiť vyššie formulovanú tézu Reinharda Wenskusa o dlhočaso-
vých mediačných schopnostiach „nosičov tradície“.
Pretrvanie exkluzivity povesti v  dejinách Európy síce novej, ale v  priebehu jednotli-
vých dekád 6. storočia už overenej „značky Slovan“ teda zabezpečila vyhranená časť so-
ciety stotožnená so svojim novým menom i s jeho dobovým obsahom. Možno teda pove-
dať, že existencia tohto spoločenstva v  tomto období podliehala rovnakým zákonitostiam
ako u iných podobných mužských spoločenstiev známych z dobovej Európy. Ďalšiu etapu
postupnej expanzie tejto značky v nových historicko-politických súvislostiach treba spájať
s prirodzenou insemináciou osobitého mena Slovan a to najmä v prostrediach, ktoré dokázali
ozbrojení muži z  okruhu kniežaťa vyznávajúci toto meno a  jeho tradíciu úspešne ovládať
a to tak formálne (prostredníctvom efektívneho použitia sily „naučili sa bojovať lepšie ako
Rimania“), ako aj mentálne (prostredníctvom postupnej indoktrinácie svojich „príbehov“).
Slovami takzvaného Nestora ide o obdobie „rozídenia“ sa Slovanov od Dunaja. Sám autor
príznačne tento proces pomenúva takto: „Также и ети славяне пришли и сели по Днепру
и назвались полянами, а другиэ древлянами…“71„Rozchod“ Slovanov pred, ale aj po prí-
chode Avarov, teda chápeme skôr ako insemináciu identity elitnej diaspóry72 do prostredia,
ktoré ešte nedosahovalo vojenskú, ekonomickú a  ani kultúrnu úroveň postrímskej doby.73
Časovo potom možno horný horizont najstarších dejín „značky Slovan“ od neznámej chvíle
ich revolučného konštituovania sa vymedziť zhruba rokom 568 (dobytie Sirmia Avarmi).
3) Od konca 6. storočia Slovania, ako osobitý subjekt vstupujú do vzájomnej interakcie
so stepnými Avarmi.74 Ide o pomerne zaujímavé obdobie, v ktorom najstaršia vrstva slovan-

69 V našich textoch sa kloníme k tomu, že podobne ako Gepidi aj Slovania sú efektom štiepenia Ostrogótov. Pozri
HOMZA, M. Stredná Európa 1, passim.
70 ЛИТВИНА, A. Ф.  – УСПЕНСКИЙ, Ф. Б.: Выбор имени у русских князей Х-XVI вв.: Династическая
история сквозь призму антропонимики. Москва 2006, 740 s.
71 Повесть временных лет, s. 8.
72 LESLEY, A.: Diaspora and Identity in the Viking Age, Early Medieval Europe, 20, 2012, s. 17-38.
73 Pozri k tomu bližšie HOMZA, M.: Stredná Európa, vol. 1, s. 47-49.
74 PRITSAK, O.: The Slavs and the Avars, s. 353-435. Pozri tiež AVENARIUS, A.: K problematike avarsko-slo-
vanského vzťahu na dolnom Dunaji v 6. – 7. stor. Slovanské štúdie, 11, 1971, s. 223-244.
104 Byzantino

skej identity musela čeliť technológii po stáročia kultivovanej a preto aj dosť sofistikova-
nej nomádskej kultúrnej tradícii.75 Ako ukázali dejiny, „nositelia mena a pamäte“ Slovanov
túto novú situáciu zvládli celkom pohodlne a  svoju „značku Slovan“ na rozdiel od tých,
ktorí niesli meno Gepidov či Longobardov, no v  konečnom dôsledku aj samotných Ava-
rov, preniesli aj do nasledujúcich storočí. Dodnes pritom zostáva nie celkom zodpovedanou
otázkou – ako sa to presne stalo? Dunajskí Slovania totiž, podobne ako ich spojenci Gepidi
utrpeli od Avarov vojenskú porážku. I napriek tomu sa však nestali podriadenými Avarov tak
ako ich bývalí spojenci, ako o tom píše Pavol Diakon,76 alebo susední Anti, s ktorými Slova-
nov geneticky previazal už Jordanes. Očividne ide o neštandardnú situáciu, keďže spravidla
porazenú identitu čakal postupný zánik. Vysvetlení na tento jav je hneď niekoľko.77 My však
teraz obrátime našu pozornosť iným smerom. Menovite Slovania dočasné ohrozenie svojej
identity prekonali i napriek tomu, že ich dejinný príbeh nikto písomne nezaznamenal. Nikto
pre nich tiež nespísal memoriálny spis hlavných činov ich vládcov, ako to urobil a pre (Ostro)
Gótov Jordanes a Prokopios, Izidor zo Sevily pre (Vizi)Gótov, Vandalov a Svévov; pre Fran-
kov Gregor z Tours a pre Longobardov Pavol Diakon. I napriek tomu však Slovania v koneč-
nom dôsledku, ako ukazujú pramene z konca 8. a začiatku 9. storočia zo vzájomnej interakcie
s Avarmi vyšli posilnení až do tej miery, že práve oni sa nakoniec stali dedičmi politického
odkazu Avarského kaganátu v Dunajskom bazéne a k nemu priľahlých území. V mnohom
nám táto situácia pripomína počiatky Kyjevskej Rusi v časoch vlády svätého kniežaťa Vla-
dimíra Svjatoslaviča († 1015), ktorú poznamenal kolaps nomádskeho Chazarského kaganátu
spôsobený jeho otcom Svjatoslavom Igorovičom.
Hoci o archaickej vrstve slovanskej pamäte máme len kusé informácie, úspech a ďalšie
úspešné rozšírenie staronovej slovanskej identity v čase „mieru Avarov“ by bol len ťažko
možný bez zohľadnenia „formatívneho“ aspektu slovanskej pamäte.78 Energiu tejto „forma-
tívnej sile“ slovanskej identity v oboch prípadoch pridávala víťazná tradícia Slovanov, ktorú
spojenectvo s Avarmi ešte viac umocnilo.
V súvislosti s obdobím slovansko-avarského spolužitia na Dunaji a s na prvý pohľad pre-
kvapujúcim „vyžiarením“ slovanskej identity po roku 796, ktorý priniesol pád Avarského ka-
ganátu, môžeme hovoriť ešte o jednom a síce – „normatívnom“79 aspekte najstaršej vrstvy kul-
túrnej tradície Slovanov. Tento sa podľa všetkého prejavil hneď v dvoch navonok viditeľných
rovinách. Jednou z nich bolo s veľkou pravdepodobnosťou používanie a ďalšie kultivovanie
jazyka dunajských Slovanov, ktorý sa podľa všetkého stal hlavným komunikačným jazykom
Avarského kaganátu.80 Druhou tradíciou s  normatívnym dosahom mohla byť v  prameni po
prvý raz zmienená „slovanská“ móda, typický spôsob odievania Slovanov. Podľa nej (ad instar
Sclavinorum) sa musel obliecť Sicharius, vyslanec franského kráľa Dagoberta, keď sa chcel
dostať na dvor „kráľa Slovanov“ Sama († 658), na čo poukazuje takzvaný Fredegar.81

75 КРАДИН, Н. Н.: Кочевники Евразии. Алматы 2007, kap. 6.3, s. 355 a nasl. Pozri tiež TYSZKIEWICZ, L.:
Koczownicy turecko-mongolscy a migracje Słowian, in: SALAMON, M. – STRZELCZYK, J. (eds.): Wedrówka
i etnogeneza w staroźytności i w średniowieczu. Kraków 2004, s. 193.
76 PAULI DIACONI: Historia Langobardorum, ed.: G. Waitz, II, 27, in: MGH: Scriptores in usum scholarum.
Hannoverae 1878, s. 81.
77 AVENARIUS, A.: DIE AWAREN IN EUROPA. Amsterdam – Bratislava 1974, 283 s. a POHL, W.: Die Awaren,
s. 94-127 (kapitola „Awaren und Slawen“).
78 ASSMAN, J.: Collective Memory and Cultural Identity, s. 132.
79 Tamže.
80 CURTA, F.: The Slavic lingua franca : Linguistic Notes of an Archeologist Turned Historian. East Central Eu-
rope, 31, 2004, 1, s. 125-148.
81 FREDEGARII ET ALIORUM: Chronica: Vitae Sanctorum, IV, 68, (ed.): B. Krusch, in: MGH Scriptores Rerum
slovaca VI 105
Pre nedostatok ďalších relevantných priamych prameňov historická veda dnes ešte cel-
kom nedokáže vyhodnotiť význam, ktorý mohla mať pre ďalší rozvoj koncepčnej a  kon-
senzuálnej slovanskej „politickej“ tradície („politickej imaginácie“) existencia barbarského
kráľovstva, ktoré medzi Avarským kaganátom a Franskou ríšou vytvoril franský kupec Samo
(623-657). A keďže jeho vládcu dobový narátor – takzvaný Fredegar nazval „kráľom Slova-
nov“ (rex Sclavinorum), musíme jeho kráľovstvo nazývať „Slovanským kráľovstvom“.
Proces vytvárania podobných politických subjektov  – slovanských kniežatstiev (kráľov-
stiev) na okrajoch Avarského kaganátu neustal ani po Samovej smrti v nasledujúcom 8. storočí.
Z písomných prameňov sa najprv dozvedáme o kniežatstve korutánskych Slovanov.82 Vďaka
expanzii Karola Veľkého do Panónie počas posledného decénia 8. storočia a ohromnému úsiliu
jeho nasledovníkov o hlbšie integrovanie slovanských území okolo riek Dráva i Sáva a oboch
brehov Dunaja od Salzburgu na východ v  rámci novonastoleného pax Francorum - „mieru
Frankov“, sa z prameňov dozvedáme aj o ďalších politických subjektoch Slovanov, ktoré exis-
tujú okolo Dunaja. Najdôležitejšími z nich sa v prvej polovici 9. storočia stali kniežatstvá mo-
ravských, nitrianskych a nitriansko-panónskych Slovanov. Neporovnateľná kariéra kniežatstva
Moravanov pod vedením, podľa všetkého, veľmi archaickej dynastie Mojmírovcov vyvrcholila
v atraktívnom koncepte „Kráľovstva Slovanov“, o ktoré sa na vojenskej, politickej i cirkevnej
úrovni zaslúžil Rímom a Ríšou uznaný kráľ Slovanov Svätopluk I. Podľa slov takzvaného Popa
Dukljanina „korunovaný podľa obyčaje rimskych kraľov“.83
4) Práve svätoplukovský politický koncept „Kráľovstva Slovanov“ ako integrálnej súčas-
ti západného kresťanského univerza pod egidou rímskych pápežov a cisárov, ktorého ohlas
vidíme v rozšírení a variabilite „svätoplukovskej legendy“, sa stal na mnohé storočia témou
početných politických derivácii.84 Legenda neporaziteľného kráľa uznaného pápežom Štefa-
nom V. i cisárom Karolom III. Tučným, zjednotiteľa Slovanov, na rozdiel od predchádzajúcej
slovanskej tradície, bola však už nielen ústne tradovaná, ale na mnohých miestach Európy
(a podľa všetkého i na samotnom dvore Svätopluka I.) ju zaznamenali aj písomne. Vďaka
svojmu spísomneniu teda priniesla kvalitatívne novú vrstvu chápania i budovania spoločnej
„slovanskej kultúrnej pamäte“. Vo  variabilných podaniach bola „svätoplukovská legenda“
známa na všetkých dobových dvoroch (aj vďaka formatívnej sile príkladu Svätopluka I.) už
„slovanských“ monarchov na východ od rieky Labe.85
Nenaplnená atraktivita svätoplukovského konceptu „Kráľovstva Slovanov“ medzi By-
zantskou ríšou a  obnoveným latinským cisárstvom Occidentu totiž vyvstávala ako výzva
pre každú novú generáciu politických „slovanských“ reprezentácií v  tomto geopolitickom
prostredí. Nie zanedbateľné v tejto súvislosti je však i to, že okrem domácich nositeľov tejto
pamäte sa jedným z jej promótorov stali aj rímski pápeži, pre ktorých sa koncept svätoplu-
kovského Regnum Sclavorum, stal akousi protiváhou k Regnum Theutonicorum, mocných
a vplyvných východofranských vládcov, dedičov Karolovho cisárskeho titulu. Neprekvapuje
preto, že Poľské kráľovstvo sa podľa všetkého nekonštituovalo ako „Poľské“, ale ako „Slo-

Merovingicarum, vol. 2. Hannover 1888, s. 18-168 (tu s. 154).

82 WOLFRAM, H.: Conversio Bagoariorum et Carantanorum : das Weißbuch der Salzburger Kirche über die erfol-
greiche Mission in Karantanien und Pannonien mit Zusättzen und Erganzungen. Ljubljana 2012, 419 s. Pozri tiež
ŠTIH, P. – SIMONITI, V. – VODOPIVEC, P.: A Slovene History: Society, Politics, Culture. Ljubljana 2008, 574 s.
83 Pozri podrobnejšie k tejto téme HOMZA, M. et al.: Svätopluk v európskom písomníctve: Štúdie z dejín sväto-
plukovskej legendy. Bratislava 2013, 753 s. (tu s. 127 a nasl.).
84 Pozri k tomu aj HOMZA, M.: 14. marec roku 1074 a jeho dôsledky na vývoj Nitrianskeho kniežatstva, in: LETZ
R. a kol. Slovenské územie. Martin 2017, s. 45-65.
85 Pozri podrobnejšie k tejto téme tamže.
106 Byzantino

vanské kráľovstvo“, čo zaznamenávajú niektoré dobové pramene.86 Podobnú hypotézu na zá-

klade niektorých dobových zmienok i neskoršej narácie anonymného autora Uhorsko-poľskej
kroniky možno pritom aplikovať aj na Uhorské kráľovstvo, ktoré bolo tiež vlastne pôvodne
„Kráľovstvom Slovanov“, neskôr sa stalo Panónskym a až následne získalo pomenovanie, ne-
skôr tradične zaužívané ako Uhorské kráľovstvo - Regnum Hungariae/Hungarorum.87
Nositeľmi svätoplukovských slovanských politických ambícií boli bez výnimky všetky zá-
padoslovanské dynastie a v istom čase podľa všetkého i Rurikovci, čomu by mohla nasvedčo-
vať najmä zmena logiky dynastických škandinávskych kniežacích mien na kniežacie slovanské
mená témami (zložkami) – slav, – svät, – mir, – pluk a –rast pripomínajúce dynastické mená
Mojmírovcov.88 Najpresvedčivejším argumentom pre takéto tvrdenie je štatistické rozšírenie
mena Svätopluk na konci 11. a začiatkom 12. storočia, ale aj v 13. storočí a v storočiach nasle-
dujúcich.89 Meno Svätopluk sa vo všetkých dynastiách na východ od rieky Labe do konca 13.
storočia vyskytuje podľa doterajších zistení celkovo vyše 20 krát, čo ho robí vôbec najčastejším
rodinným menom vo vládnucich rodoch v tomto geopolitickom priestore. Okrem samotných
dynastií, na ďalších o niečo nižších spoločenských úrovniach však mediátormi svätoplukovskej
slovanskej tradície boli priamo vojenské, ale isto aj cirkevné elity, ako na to poukazuje sväto-
plukovská Nitrianska legenda, vypočutá v  starodávnej Nitre, centre Svätoplukovho Slovan-
ského kráľovstva, prvým kronikárom Přemyslovcov Kosmasom na konci 11. storočia a neskôr
týmto autorom aj zapísaná a v česko-přemyslovskom kruhu aj dobovo aktualizovaná.90
Atraktivita politického konceptu Svätoplukovho „Kráľovstva Slovanov“ sa tak postupne
stávala jedným z fundamentov slovanského politického myslenia a tým aj celkovej kultúrnej
slovanskej pamäte a to už od sklonku 9. storočia. Nestratila na svojej intenzite ani po kolapse
plánu prvých Piastovcov o  jej revitalizáciu v  prvých dekádach 11. storočia. Jej znovuoži-
venie totiž priniesol dlhý a urputný zápas medzi pápežstvom a cisárstvom. Ten sa postupne
začal rozhárať od voľby pápeža Mikuláša II. v roku 1059, v rokoch prechodného oslabenia

86 Do počtu pápežstvom udelených kráľovských titulov spadá aj kráľovský titul pre Boleslava I. Chrabrého, ktorý mu
v roku 1025, niekoľko mesiacov pred smrťou uznal pápež Ján XIX, ako to spomína dobový autor, kaplán cisára Kon-
ráda II., Wipo z Burgundska († 1048). Informácia sa viaže k roku 1025, je obsiahnutá v kapitole IX, ktorá sa nazýva
De Bolislao dece Sclavorum („O Boleslavovi, vojvodovi Slovanov) a znie takto: „V tom istom roku (…) Slovan Bo-
leslav, vojvoda Poľanov, získal pre seba kráľovské insígnie a kráľovský titul neprávom voči kráľovi Konrádovi, ale
jeho trúfalosť zapríčinila jeho náhlu smrť.“ Pozri WIPOS: Gesta Chuonradi imperatoris, in: MGH Scriptores rerum
Germanicarum (ďalej SRG) in us. schol. separatim editi, (ed.): H. Bresslau, 3.vyd. Hanoverae et Lipsiae 1915, s. 1-62
(tu s. 31-32). Na základe svedectva, ktoré nám zachovala neskorá východofranská analistika sa možno domnievať,
že oficiálne znenie z Wipovho textu nie celkom jednoznačne definovaného titulu bolo identické s tým, ktorým sa
honosil Svätopluk I. Titulom „rex Sclavorum“ sa totiž honosil Mieško II., syn Boleslava Chrabrého. Pozri Annales
Hildesheimenses, ed. G. Waitz, in: MGH in us. schol. ex MGH recusi. Vol. 8. Hannoverae 1878, s. 35: „Misako, qui
iam per aliquot annos regnum Sclavorum sibi contra imperialem usurpabat maiestatem…“.
87 Prvý uhorský arcibiskup Anastasius (Astric/Astrik?) sa v  dokumente zo 4. apríla 1001 tituluje: „Anastasius
abbas monasterii Sancte Marie Sclavanensis“. Pozri Diplomata Hungariae antiquissima. Vol. 1, ed. G. Györf-
fy: Budapestini 1992, 544 s. (tu s. 21, č. 3). Celú „záhadu“ okolo tejto intitulatúry, ktorá nedávala a nedá spať
mnohým poľským, českým i maďarským historikom možno vyriešiť veľmi jednoducho. Uhorské, alebo skôr
Panónske kráľovstvo bolo v časoch pred smrťou cisára Ota III. chápané ako obnovené „Slovanské kráľovstvo“.
Podrobne k priebehu tejto substitúcie pozri HOMZA, M. – BALEGOVÁ, J. (ed., trans. a koment.): Uhorsko-
-poľská kronika: Nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Bratislava 2009, 224 s. (tu najmä 84-85).
88 Za príznačné pritom pokladáme, že na rozdiel od najstaršej vrstvy osobných vlastných mien sa v dynastii Ruri-
kovcov objavujú aj tém - svät a pluk. Čo by odkazovalo na potenciálne možné dynastické previazanie Rurikov-
cov s niektorou z dcér Svätopluka I. alebo na politické ašpirácie prvých Rurikovcov. Podobne sa totiž zachoval
poľský vládca Mieško I., ktorý svojmu synovi dal tiež ambiciózne meno Svätopluk.
89 Pozri príklad knihy URBAŃCZYK, P.: Co się stało w 965 roku? Poznań 2016, 166 s.
90 Pozri k tomu kapitolu HOMZA, M. et al.: Svätopluk v európskom písomníctve, s. 89-101.
slovaca VI 107
Rímsko-nemeckej ríše v polovici 11. storočia, neskôr známy tiež ako zápas o udeľovanie in-
vestitúry. Ako je známe, tento spor vrcholil v časoch pápeža Gregor VII. Veľký († 1085),
slávneho autora spisu Dictatus papae. V tom istom čase, keď sa prepisovali všetky i dnes
existujúce listy rímskej kúrie Svätoplukovi vládcovi Moravanov a Slovanov. Približne v tejto
dobe však podľa všetkého boli tiež spísané i dve najdôležitejšie svätoplukovské legendy –
Svätoplukovská legenda takzvaného Popa Dukljanina i zmienená Nitrianska svätoplukovská
legenda českého kronikára Kosmasa.91
Prakticky celkom neznáme či doteraz v  odbornej spisbe vôbec neuvedomené a  preto
ani dostatočne nereflektované je i to, že práve zápas o investitúru, naozaj veľmi paradox-
ne, v strednej a stredo-východnej Európe, teda v priestore rovnako imaginárnej ako reálnej
Sklavínie,92 priniesol v ideovej rovine potrebu kreovania ďalších, úplne nových originálnych
vrstiev „kultúrnej tradície“, novej „dynastickej pamäte“ a to práve v rodoch, ktoré sa pôvod-
ne usilovali nadviazať na politický ideový odkaz Svätopluka. V spore o investitúru, v kon-
flikte s celoeurópskym dosahom, totiž tieto nové rody nielen obhájili svoje právo na vládu,
ale získali aj neočakávanú prestíž, z ktorej v nasledujúcich storočiach politicky ťažili. Pro-
stredníctvom oficiálnych „ideológov“ takzvaných Přemyslovcov, Piastovcov či Rurikovcov
(Kosmas, takzvaný Gal Anonym, takzvaný Nestor) boli spísané ich prvé „legitimizačné spi-
sy“ – „gesta“, „hrdinské skutky“. Každý z uvedených literárnych pokusov uvedených rodov
(vrátane nezachovaných gest, skutkov/činov nitrianskych Arpádovcov), spolu s tendenciou
legitimizovať moc novej dynastie prostredníctvom sakralizácie jej koreňov, mal však ešte
jeden špecifický „podtón“. Taký, ktorý mal viesť k „prevrstveniu“ spoločnej svätoplukovsko-
-slovanskej pamäte. Novovyfabulovaná dynastická memória rodov, ktoré sa podľa všetkého
kedysi presadili aj vďaka dynastickým väzbám s Mojmírovcami,93 sa pritom kreovala ako
partikulárna antitéza, predovšetkým a najmä voči v mnohom univerzálnej myšlienke Svä-
toplukovej „Slovanskej provincie (Sklavínie)“, „Slovanského kráľovstva“, ktorá ešte dlho
figurovala ako jedna z alegorických postáv v obraze ideálneho konceptu obnoveného latin-
ského Rímskeho impéria odobreného Svätou stolicou v  Ríme. V  cirkevno-právnej rovine
potom šlo o substituovanie Slovanskej provincie svätého Metoda novými arcibiskupstvami
v Ostrihome a Gniezne, ktoré sa udialo okolo roku 1000. Renovatio imperii, ktoré s tým súvi-
selo a o ktoré usiloval okruh intelektuálov okolo cisára Ota III. a druhého pražského biskupa
svätého Vojtecha, rátalo so štyrmi rovnocennými provinciami. Popri Galii, Gemanii, Italii,
v ňom nemala chýbať ani Sklavínia, to jest „Slovanská provincia“ = „Slovanské kráľovstvo“.
Aj preto skôr ako o  inováciu politického systému smerujúceho k  vytvoreniu univerzálnej
latinskej Európy sme naklonení chápať tento plán nie ako nový, ale ako aktualizáciu pôvod-
ného konceptu takéhoto usporiadania Occidentu, ktorý sa zrodil už o vyše sto rokov skôr
(okolo rokov 884  - 885) v  spolupráci cisára Karola  III. Tučného, Svätopluka  I. Veľkého,
prvého kráľa Slovanov a pápeža Štefana V.94 Pokus Ota III. o vytvorenie univerzálnej Euró-

91 HOMZA, M.: 14. marec roku 1074, s. 45-65.

92 HOMZA, M.: Hranice Nitrianskeho vojvodstva (kniežatstva) v poľských stredovekých kronikách, in: MARSI-
NA, R. (ed.): Nitra v slovenských dejinách. Martin 2002, s. 65-78.
93 Pozri k tomu našu argumentáciu HOMZA, M.: Stredná Európa 1, s. 105 a nasl.
94 FRIED, J.: Otton III i Bolesław Chrobry. Warszawa 2000, passim. Pozri aj DVORNIK, F.: The Slavs at the
Crossroads: Federation in Otto IIIʼs Roman Empire or the Formation of a Great Slav State?, in: The Slavs Their
Early History and Civilization. Boston 1956, s. 256-270. Podobne WOLFRAM, H.: Around the Year 1000, in:
URBANCZYK, P. (ed.): Europa around the Year 1000. Warszawa 2001, s. 395-399. Súhrnne vo svojich prácach
MALINOVSKÁ, N.: Geographical Concepts of Sclavinia in Historical Sources from the Sixth to the Fourteenth
Century, passim. Náš pohľad HOMZA, M.: La Grande Moravia tra Oriente e Occidente, in: HRABOVEC,
E. – PIATTI, P. – TOLOMEO, RITA (eds.): I Santi Cirillo e Metodio e la loro eredità religiosa e culturale ponte
108 Byzantino

py, ktorý rátal s obnovením Slovanského kráľovstva v protiváhe voči Nemeckému kráľov-
stvu, ale aj v súlade s ním, zďaleka nebol posledným pokusom o realizáciu tohto politického
konceptu. Jeho aktuálna prieraznosť s istou pravidelnosťou vyvstávala vtedy, keď u politic-
kých elít stredovýchodnej Európy prichádza na program dňa vôľa prekonať vyššie zmienené
partikularizmy, ktoré v konečnom dôsledku viedli k politickej fragmentarizácii území patria-
cich kedysi pod vládu najsilnejšieho z Mojmírovcov – Svätopluka I. Nezanedbateľnú úlohu
v mentálnom ukotvení lokálnej a dynastickej fragmentarizácie „Svätoplukovho slovanského
politického odkazu“ do spoločenského vedomia (aj u súčasných historikov) práve takéhoto
politického rozloženia síl pritom nepochybne zohrala po smrti Ota III. (1003) aktívna rola
cisárov obnoveného Rímskeho (Rímsko-nemeckého) cisárstva. Myšlienka silného Slovan-
ského kráľovstva bola pre nich jednoducho neprechodná, ako na to poukazuje príklad osudov
„slovanskej koruny“ z Ríma u Boleslava I. Chrabrého, jeho syna Mieška II., ale aj Bolesla-
va II. Štedrého. Na miestnej úrovni sa potom novoetablované dynastie v súlade so svojou
cirkevnou hierarchiou pousilovali od konca 10. storočia na úkor celoslovansky, ale aj celo-
ríšskych, Rímom akceptovaných univerzálnych svätcov, akými boli svätý Konštantín (Cyril)
Filozof, jeho brat svätý Metod – prvý slovanský arcibiskup a tiež cirkevný patrón Sklavínie,
svätý Vojtech-Adalbert – druhý pražský biskup a mučeník, kanonizovať a do vlastného kon-
ceptu dynastickej pamäte zaviesť svojich vlastných svätcov (svätý Václav v Čechách, svätý
Boris a Gleb na Rusi, svätý Štefan v Uhorsku), ktorých pestovaná a cirkvou inštitucionalizo-
vaná „pamäť“ mala, okrem iného, viesť k prevrstveniu predchádzajúcej „pamäte“.
Cisársko-pápežské súperenie o  nadradenosť vlastnej autority ako akýsi vedľajší ideo-
vý produkt oživilo i  svätoplukovský koncept Sklavínie. Ako eklatantný príklad tejto pra-
xe uveďme povýšenie Českého kniežatstva do rangu kráľovstva. Korunovácii prvého čes-
kého kráľa predchádzalo niekoľkodesaťročné koketovanie českých kniežat Spytihneva  II.
(† 1086) a jeho mladšieho brata Vratislava II. († 1092) s Rímskou kúriou, za ktorým, ako sa
domnievame, netreba vidieť len úsilie českých kniežat o povýšenie Pražského biskupstva na
arcibiskupstvo, ale tiež snahu o vymanenie sa krajiny spod vplyvu Rímsko-nemeckého cisár-
stva a dobrovoľné podriadenie sa protekcii rímskych pápežov. Podobne ako v predchádzajú-
cich prípadoch Slovanského kráľovstva Svätopluka I., či kráľovstve chorvátskeho Tomisla-
va, uhorského Štefana  I. či poľského Boleslava  I., malo byť toto dobrovoľné odovzdanie
krajiny ako léna pod správu pápežskej autority sprevádzané z jednej strany (z Ríma smerom
na sever) zaslaním kráľovskej koruny; z druhej strany ale (z Čiech na juh do Ríma) zasa po-
sielaním svätopeterskej dane. O tom, že do Čiech mala z Ríše putovať Svätoplukova koruna
hovorí výstižne samotná česká tradícia zachytená v  kronike Přibíka Pulkavu z  Radenína,
píšuceho na objednávku cisára a českého kráľa Karola IV. († 1378).95 Práve Svätoplukovi I.
mali podľa zmienenej tradície podliehať aj tradičné krajiny, ktoré tvorili Sklavíniu – to jest
Poľsko a Rusʼ a práve na zvrchovanosť nad týmito krajinami si prakticky i symbolicky robil
nárok i prvý český kráľ Vratislav II. Historicko-právne odôvodnenie tejto politickej ambície
však ležalo v koncepte „Kráľovstva Slovanov“. O tom, že mohlo ísť skutočne o politický
koncept, ktorý siahal až do čias Svätopluka  I, svedčia podľa všetkého aj Pegavské anály,
podľa ktorých mal byť Vratislav II. potomkom slávneho kráľa Bouga, ktorého kráľovstvo
kedysi siahalo až do provincie Seringov (Rusov?). O vlastnom mene tohto kráľa sa domnie-

tra Oriente e Occidente. Raccolta di studi in occasione del 1150° anniversario della missione dei santi Cirillo e
Metodio nella Grande Moravia (863-2013). Città del Vaticano 2015, s. 23-33.
95 PŘIBÍKA Z RADENÍNA, ŘEČENÉHO PULKAVA: Kronika česká, ed. M. Bláhová, J. Zachová (trans.): Kro-
niky doby Karla IV. Praha 1987, s. 280-281 a 306-307. Pozri Annales Pagavienses et Bosovienses, G. H. Pertz,
in: MGH, vol. 16. Hannoverae 1859, s. 232-257, (tu s. 236).
slovaca VI 109
vame, že je skrátenou formou mena Svatopluk (pravdepodobne z nemeckého Zuendibo(u)
lch ˃ Bo(u)lch ˃ Boug). Česká historická spisba sa však oproti tomu skôr prikláňa k jeho
stotožňovaniu s českým kniežaťom Boleslavom I. Ukrutným.96 Proti takejto argumentácii
svedčí starší saský kronikár Thietmar z Merseburgu, ktorý na začiatku 11. storočia Sväto-
pluka I. tiež pokladal za českého vládcu.97 Nadradenosť kráľovskej autority Vratislava II.
(Wratislaus Primus Rex) nad Poľskom pritom vyslovene zdôrazňuje aj prvý český kronikár
Kosmas.98 Územne a cirkevno-správne s ním korešponduje s ním aj takzvané Privilégium
pre Pražské biskupstvo z roku 1086.99 Nakoniec je tu ešte jeden argument v prospech sväto-
plukovskej politickej tradície, ktorá bola počas sporu o investitúru cisárom Henrichom IV.
(nad)užitá v prospech jeho spojenca Vratislava II. Jeho mladší brat Oto Olomoucký, knieža
veľkej časti vlastnej Moravy mal totiž syna, ktorý sa volal Svätopluk (I. Olomoucký). Zaiste
nešlo o náhodu, keďže jeho manželkou bola Eufémia Nitrianska, dcéra Belu I. nitrianskeho
kniežaťa a uhorského kráľa, sestra ďalších nitrianskych kniežat a uhorských kráľov Gejzu I.
a Ladislava I. No a nie je žiadnym tajomstvom, že Oto Olomoucký, rovnako ako Gejza I.
a Ladislav I. stáli 14. marca v roku 1074 v bitke pri Mogyoróde na proticisárskej strane.100
Korunováciu Vratislava II. a po ňom ďalších českých kráľov preto možno klasifikovať aj
ako príklad formulovania ríšskej svätoplukovsko-slovanskej antitézy. Jej cieľom bolo oslabiť
ideovú prieraznosť univerzálneho svätoplukovského slovanského dedičstva formulovaného
v tom istom čase pápežstvom. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že politická prestíž rodu ríš-
skych markgrófov a slovanských kniežat vzrástla v posledných dekádach 11. storočia v služ-
bách východofranských (nemeckých) kráľov a rímskych cisárov práve v boji proti pápežstvu,
ktoré naopak svätoplukovskú myšlienku mocného „Slovanského kráľovstva“ z dlhodobého
hľadiska podporovalo. Od prekliateho cisára Henricha IV. († 1106) české knieža Vratislav II.
získalo v roku 1085 kráľovskú korunu ad personam. Podobne od cisára Fridricha Barbarossu
získal po ňom korunu aj jeho vnuk Vladislav II († 1172), ale až v roku 1158.101 Na prijatie
medzi európsku vládcovskú elitu českým kniežatám síce chýbala potrebná dávka kráľovskej
krvi, o jej doplnenie sa však Přemyslovci postarali najmä úspešnými manželskými väzbami
s uhorskými princeznami.
Ako sme naznačili, nutný ideový (literárny) podklad k  tomuto strmému vzostupu Pře-
myslovcov vypracoval usilovný Kosmas svojou Kronikou Čechov, v skutočnosti príbehmi
(gesta) potomkov legendárneho Přemysla Oráča, ktorého príbeh si vo svojej hlave najprv
dobre „premyslel“. Nemohol v  nej, celkom pochopiteľne, obísť tradíciu Svätoplukovho
„Slovanského kráľovstva“. „Ošetril ju“ sebe vlastným rozprávačským šarmom – súčasným
„zmiznutím“ Svätopluka („uprostred svojho vojska“) a pokrstením prvého českého viac-me-
nej legendárneho kniežaťa Bořivoja. Ako inak, „v tom istom roku“.102
Nové „partikularistické“ dynastie medzi riekami Labe a Dneper (neskôr aj Volga) však
z dlhodobého hľadiska mohli len ťažko konkurovať univerzalizmu Svätoplukovho koncep-
tu „Slovanského kráľovstva“. Najvýznamnejšie to dokladá príklad cisára Luxemburgovca

96 Takto WIHODA, M.: První česká království. Praha 2015, s. 50-52 a i.
97 THIETMAR: Kronika Thietmara, (ed. a trans.) M. Jedlicki. Poznań 1953, 652 s. (tu s. 456 a 457).
98 COSMAE PRAGENSIS: Chronica Boemorum, (ed.): B. Bretholz, in: MGH SRG: Nova Series, vol. 2. Berlin
1923, 295 s. (s. 141).
99 COSMAE PRAGENSIS.: Chronica Boemorum, s. 138. Taktiež: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae,
ed. R. Marsina, vol. 1. Bratislava 1974, č. 60++, s. 58-59.
100 HOMZA, M.: 14. marec roku 1074, passim.
101 WIHODA, M.: První česká království. Pozri tiež MAŠEK, M.  – SOMMER, P. a  Žemlička, J. (eds.) Vla-
dislav II.: Druhý král z Přemyslova rodu. Praha 2009.
102 Pozri k tomu kapitolu HOMZA, M. et al.: Svätopluk v európskom písomníctve, s. 89-101.
110 Byzantino

Karola  IV. zo 14. storočia, ktorý bol obrazne povedané možno viac Svätoplukom  I., ako
Karolom.103 No a tento nový Svätopluk (Karol IV.) v zápase o presadenie hodnôt a mét uni-
verzálneho slovanského rímskeho dedičstva sa vôbec nerozpakoval použiť i ďalší z emblé-
mov v neskorom stredoveku už mohutne rozvinutej slovanskej kultúrnej tradície - duchovné
dedičstvo svätých Konštantína (Cyrila) a jeho brata, prvého arcibiskupa Slovanov Metoda.
5) Na tomto mieste sa naša úvaha posúva nateraz k svojej poslednej pointe. Podľa nášho
názoru totiž viac ako všetky politické a náboženské elity Slovanov, ich dynastie, kráľ Svä-
topluk  I., ale aj všetci stredovekí narátori a  po nich ďalší slovanskí spisovatelia všetkých
nasledujúcich dôb, urobil pre kvalitu „slovanskej kultúrnej pamäte“ ako takú, no najmä pre
jej „formatívnu“ i „normatívnu“ silu, jedným slovom o nadčasové určenie vis mena Slovan,
práve svätý Konštantín (Cyril). Svätý Metod, jeho brat a jeho (ich) žiaci sa potom postarali
„len“ o „inštitucionalizáciu“ tejto pamäte. Ponajprv zriadením Slovanského arcibiskupstva
akceptovaného Rímom, neskôr jeho prenesením do rámca novokonštituovaného Bulharské-
ho cárstva. Svätým solúnskym bratom sa takto podarilo vytvoriť nielen príťažlivý, ale aj neu-
veriteľne exkluzívny, v každom prípade však veľmi konzekventný a komplexný koncept Slo-
vanstva. Ako sme naznačili, svoju aktuálnosť tento kultúrno-náboženský komplex slovanskej
identity aj vďaka svojej neobyčajnej intelektuálnej hĺbke nestratil prakticky do dnešných dní.
Za jeho objednávateľa (conductor operarum) sa v duchu textu Života svätého Konštan-
tína (ďalej ŽK) pokladá obyčajne moravské knieža Rastislav, neskorší Život svätého Meto-
da (ďalej ŽM) k Rastislavovi priraďuje aj Svätopluka. Anonymný autor pasáže O preložení
kníh z Povesti dávnych liet k nim jedným dychom pridáva aj nitriansko-panónskeho Koceľa.
Tomu zároveň pripisuje i zásluhu (celkom zaslúžene) na vytvorení v mnohom pre budúcnosť
kľúčovej Slovanskej provincie s centrom v starom rímskom Sirmiu (dnes Sriemska Mitrovi-
ca v Srbsku). My sa však v takzvanej záležitosti „pozvania“ solúnskych bratov k ich pobytu
na Morave skôr prikláňame k názoru že celá iniciatíva (alebo prinajmenšom jej hlavná časť)
vyšla od svätého Konštantína samotného.104
Motív, kvôli ktorému vznikla nová a výnimočne sémanticky zaťažená definícia Slovan-
stva, bol teda predovšetkým imanentnou záležitosťou samotného svätého Konštantína Filo-
zofa, čo je navyše celkom dostatočne aj vysvetlené v samotnom úvode ŽK, ale tiež v básni
Proglas, ktoré jednomyseľne zaraďujú počin svätého Konštantína Filozofa k tým, ktoré ini-
cioval v dejinách spásy a v jej ekonomike Duch Svätý. Na podporenie takejto domnienky
máme viacero argumentov, z  nich najdôležitejší je však iste samotná intencia v  mnohom
revolučného diela svätého Konštantína. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že intenčná skupi-
na jeho diela bola vedome ohraničená tými, ktorí vedia čítať – bukvy, zjavené a preto sväté
slovanské písmo105 – glagolicu, neskôr cyrilicu. Takýmito ľuďmi však boli v prvom pláne
len žiaci svätého Konštantína Filozofa (zaujímavé je, že ako prvý svetský hodnostár sa toto
písmo podľa ŽK naučil v Blatnohrade knieža Koceľ). Práve im je teda ŽK a následne ďalšie
prekladové i  originálne literárne diela určený v  prvom rade. Báseň Proglas však neskrý-
va ambíciu svätého Konštantína Filozofa dostať svoj „dar“ – nový systém identifikačných

103 Pozri HOMZA, M.: Back to the Subject of the Royal Title of Svätopluk I, or Reply to Ján Steinhübel and Other
Present and Past AntidicoSvätoplukians, Slovak Studies, 2016, 1-2, s. 160-186.
104 HOMZA, M.: Niekoľko slov k dialógu svätého Konštantína Filozofa s Agarénmi (Saracénmi)a otázke chápania
vojny v ňom, in: LETKOVÁ, A.– LYSÝ, M. – POVAŽAN, M. (eds.): Vojna a vojenstvo v práve: Zborník z me-
dzinárodnej vedeckej konferencie, konanej dňa 5. 11. 2015 v Bratislave. Bratislava 2016, s. 27-44.
105 Pre pochopenie momentu „zjavenia slovanských písmen“ je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že staršie
sústavy písmen, ako boli písma hebrejské, latinské, či grécke, sa pokladali z hľadiska zvestovania Evanjelia
Ježiša Krista tým, alebo oným spôsobom za negatívne zaťažené a preto nedokonalé.
slovaca VI 111
znakov, tvoriacich neobyčajne nábožensky a kultúrne hlboko ukotvenú osobitú „slovanskú
kultúrnu tradíciu“ k všetkým Slovanom – „A preto čujte, čujte toto Slovieni“ („Того же ради
слишите, словѢне, си“), celkom jasne píše vo svojom Proglase.
Vytvorenie slovanských písmen – bukiev, slovanského písma – „gramoty,“ bolo pre do-
siahnutie tohto cieľa vôbec prvým krokom. Znamenalo predovšetkým naplnenie dvoch prin-
cipiálnych funkcií.
Prvá z nich sa stáva viditeľnou už navonok – po formálnom zvládnutí kódovania a dekó-
dovania, písania a čítania v tomto, inak v každom detaile kongeniálnom znakovom systéme,
totiž prichádza najprv k  prieniku, neskôr k  integrácii a  následne identifikácii sa píšuceho
a čítajúceho s týmto slovanským písomným znakovým systémom. Inak povedané ten, ktorý
píše, číta a rozumie slovanským bukvám a „gramote“ sa so zvládnutím tohto písma „stáva“
Slovanom. V narácii Povesti o preložení kníh, ktorá podľa nášho názoru zachytáva osobnú
skúsenosť píšuceho v týchto písmenách s týmto fenoménom, jej neznámy autor dáva do jed-
noznačného súvisu vynájdenie slovanských písmen („грамота словѣньская“), povedomie
a  jazyk dunajských Slovanov106 a  Rusov (Poľanov). Anonymný autor identifikačnej kon-
štrukcie Rusi = Slovania to vybavil slovami: „А  славянский народ и  русский един, от
варягов ведь прозвались русью, а прежде были словяне; хоть и полянами назывались,
но реч была славянской. Полянами прозваны были потому, что сидели в поле, а язык
был им общий – славянский (словѣньский).“107
Aktivizovanie druhej funkcie je o  niečo zložitejší proces. Vyžaduje si totiž nielen for-
málne zvládnutie slovanského písma (tým aj kultúrneho úzu „словѣньскoй речи“), ale aj
porozumenie obsahu slov, ktoré sú v tomto písme a v tomto jazyku zdelené. Pripomeňme si
na tomto mieste, že písmená neboli svätému Konštantínovi zjavené z pragmaticko-ekono-
mického dôvodu, čo bol nakoniec priamy dôvod vzniku všetkých predchádzajúcich i neskor-
ších grafických systémov zachytávajúcich ľudskú reč; ale z dôvodov nábožensko-kultúrnych.
Skrytou ambíciou svätého Konštantína Filozofa, autora a iniciátora zavedenia nového slo-
vanského písma a nového sakrálneho jazyka (staroslovienčiny) ukotveného na toto písmo,
mohlo byť, a podľa všetkého aj bolo - porozumenie Evanjelia v podobe, ktorá sa, čo najviac
blížila k jeho skutočnému obsahu. To by nakoniec vysvetľovalo aj neobyčajnú komplemen-
tárnosť novozavedenej „slovanskej paradigmy“.
Tu niekde leží aj causa scribendi pre spísanie dvoch základných pôvodných literárnych
diel – Proglasu a ŽK, ktoré možno priradiť, nie bez opodstatnenia, svätému Konštantínovi Filo-
zofovi. Oba texty totiž vysvetľujú hlavné príčiny vytvorenia novej kvality slovanskej kultúrnej
tradície. ŽK, nie inak ako báseň Proglas, mal slúžiť ako suma najdôležitejších otázok – tém
a odpovedí argumentov, s ktorými sa obrancovia, propagátori i mediátori kvalitatívne novej,
písanej, slovanskej podoby „normatívnej slovanskej kultúrnej pamäte“ mohli pri jej mediácií
stretnúť. Aj preto sú ŽK a báseň Proglas v mnohých ohľadoch v budovaní novej etapy „slo-
vanskej kultúrnej tradície“ textami s fundamentálnym charakterom. Takými pritom zostávajú
až do dnešných dní. Zároveň sú východiskom i pre akúkoľvek recepciu a percepciu slovanstva
v budúcnosti. ŽK a Proglas totiž možno definovať aj ako základ myšlienkovej paradigmy špe-
cifickej slovanskej odnože výkladu kresťanstva v dejinách univerzálnej cirkvi ako takej.
Svätý Konštantín Filozof, jeho brat svätý Metod a ich žiaci aj iným spôsobom prispeli de-
finovaniu originálnej „slovanskej memórie“. Okrem originálnych „Duchom svätým inšpiro-

106 Vo svojom Prológu má „Povesť dávnych liet“ o  slovanských písmenách túto zmienku: „И тако разидеся
словѣньский языкъ, тѣм же и грамота прозвася словѣньская.“ („И такразошелся славянский народ, а по
его имени и грамота назвалась славянской.“).Повесть временных лет, s. 8.
107 Повесть временных лет, s. 16.
112 Byzantino

vaných písmen“, prekladov Písma svätého a ďalších kníh potrebných k výkonu každodennej
dušpastierskej činnosti, cirkevných i svetských zákonníkov a osobitej slovanskej literatúry,
totiž práve svätému Konštantínovi Filozofovi, alebo niekomu z jeho učeníkov treba pripísať
aj autorstvo konštrukcie slovanskej fabuly origo gentis. Prepojenie starozákonnej histórie
pomätenia jazykov pri Babylonskej veži so Slovanmi na Dunaji, „krátke spojenie“ medzi
synmi Jafeta a prvými Slovanmi v Panónii a Noriku, sa nachádza už v Povesti o preložení
kníh, ktorá tvorí prvé strany Povesti dávnych liet. Ako sme naznačili podľa všetkého bola
spísaná na blatnohradskom dvore kniežaťa Koceľa pred rokom 876. Anonymný autor tejto
predlohy, podobne ako autor ŽK nezakrýva svoj obdiv k tomuto panovníkovi. Práve Koceľov
hrad neďaleko dnešného maďarského mesta Zalavár sa totiž v krátkom čase na sklonku šesť-
desiatych rokov a začiatkom rokov sedemdesiatych 9. storočia stal miestom, z ktorého doslo-
va „vyžiarila“ energia novej slovanskej príťažlivosti a to všetkými smermi. Svätý Konštantín
Filozof, jeho brat Metod a okruh učencov (vrátane samotného Koceľa) prepojením Slovan-
stva so starozákonnými dejinami pritom dali svojmu dielu nielen nutné cirkevné opodstatne-
nie postavené na prinavrátení „zmätených“ potomkov Jafeta, Noeho syna na správnu cestu
spásy, ale biblickým citátom: „Nech Boh rozvetví Jafeta a nech býva pod Semovými stanmi
a  Kanaán nech je jeho sluhom!“ (Gn 9, 27) postavili Jafetidov (Slovanov) do samotného
epicentra budúcich politických i  duchovných dejín sveta.108 To vysvetľuje aj neobyčajný
dôraz, ktorý autor (svätý Konštantín Filozof?) ŽK kladie na argumentáciu svätého Konštantín
Filozofa v rozhovores Chazarmi (židmi).
Tento svoj zámer (ukázať supremáciu svojho systému nad inými, podobnými, ale aj star-
šími a mladšími systémami) autor ŽK umocňuje na niekoľkých miestach. Spomeňme naprí-
klad zdanlivo náhodnú zmienku o tom, že Konštantín Filozof začal najsamprv do nového
jazyka a jeho grafém prekladať Evanjelium svätého Jána, ktoré predsa začína: „Na počiatku
bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo…“ Zvukové a grafické prepojenie endo-
nyma Slovan s gréckym logos (λόγος), to jest „Slovo“ a prekladanie práve Evanjelia svätého
Jána, ktoré Slovom začína, zaiste nie je vecou náhody. Svätý Konštantín Filozof týmto pre-
pojením vytvoril nové „sémantické pole“ medzi – domnievame sa, – že už vtedy (prinajmen-
šom v jeho mysli) plánovanou osobitou slovanskou cirkvou a osobou svätého Jána. O tomto
Kristus vyhlásil, ako čítame v Evanjeliu svätého Jána (21, 23) „…chcem, aby zostal, kým
neprídem“. Vladimír Toporov túto limitne eschatologickú definíciu Slovanstva formuloval
do mytogémy Slovanov – „Slovania, národ Slova“.109
Takto definované slovanstvo sa však stáva viac než otázkou minulosti, či súčasnosti. Je
otázkou budúcnosti. Ešte sa vlastne nestalo, len sa má stať. Je predurčené byť (prinajmenšom
v chápaní svätého Konštantína Filozofa) formatívnou silou, ktorá má v histórii ľudstva svoju
predurčenú úlohu. Rozmýšľajúc azda nad touto myšlienkou zo Života svätého Konštantína
Filozofa načrtol Vladimir Sergejevič Solovjov, ktorý sa podľa všetkého rád inšpiroval Kon-
štantínom Filozofom aj v iných témach, svojho starca Jána, predstaviteľa slovanskej cirkvi
na Poslednom ekumenickom koncile (o ktorom): „tvrdili, že on je ozajstný starec Ján, čiže
svätý Ján Evanjelista, ktorý údajne… nezomrel a objavil sa teraz na konci vekov“, predsta-

108 KOHUT, Z. E.: From Japheth to Moscow: Narrating Biblical and Ethnic Origins of the Slavs in Polish, Ukrai-
nian, and Russian Historiography (Sixteenth-Eighteenth Centuries). Journal of Ukrainian Studies, 33-34, 2008-
2009, s. 27-292.
109 ТОПОРOВ, B. Н.: Святость и святые в русской духовной культуре, vol. 1: Первый век христианства на
Руси. Москва 1995, 874 s. (tu vol. 1, s. 19-67). Pozri preklad TOPOROV, V. N.: Slovo a premúdrosť („logosná
štruktúra“):  „Proglas“ Konštantína Filozofa, (trans.): M. Bada a  C. Dianovský. Proglas, 13 a  14-15, 2002
a 2004, s. 2-14 a 3-13.
slovaca VI 113
viteľa pravoslávnych veriacich z Krátkej legendy o Antikristovi. Starcovi Jánovi vložil do
úst slová: „Synovia moji, to je Antikrist“, ktorými starec Ján ako prvý demaskoval „veľkého
človeka 21. storočia“ – prvého cisára zjednoteného ľudstva na tomto koncile. Cez toto „od-
halenie“ aj mnohé nebezpečenstvá súčasnej civilizácie, ktorá pred „bytím, dáva prednosť ži-
votu“ a človeka vyvyšuje nad Boha. Akokoľvek špekulatívne sa zdá takéto chápanie funkcie
slovanstva v budúcnosti, jedno je jasné - aj tento pohľad tvorí širokospektrálny vis slovanskej
identity od jeho počiatku do dnešných dní.
Ako je z  uvedených téz zrejmé, slovanská identita má niekoľko dejinami zadefinova-
ných kultúrnych vrstiev so svojimi osobitými znakmi. Vo svojich východiskách sa podobá
iným „barbarským“ identitám mužských vojenských spoločenstiev, ako ich poznáme z ob-
dobia krízy Rímskeho impéria a jeho čiastočného kolapsu okolo 5. storočia. Významnú rolu
v definovaní jej novej, písomne už fixovanej podoby zohrali dve časovo takmer paralelné
udalosti z posledných decénií 9. storočia. Na jednej strane je tu pokus Svätopluka I. Veľké-
ho zjednotiť všetkých Slovanov do vyššieho politického celku („Slovanského kráľovstva“)
ako integrálnej súčasti „obnoveného“ Rímskeho impéria latinského západného univerza,
pod egidou rímskych pápežov a cisárov. Dejiny zachovali niekoľko relevantných pokusov
o naplnenie tejto idey. Slovanom na východ rieky Labe sa však tento politický cieľ nateraz
nepodarilo naplniť. V mnohom inšpiratívne im v tomto zostanú úspešné pokusy o politické
zjednotenie Talianov a Nemcov zo začiatku poslednej tretiny 19. storočia. Na druhej strane
je tu počin svätého Konštantína Filozofa, jeho brata prvého arcibiskupa Slovanov – svätého
Metoda a ich svätých žiakov, ktorí identitu Slovan (národ Slova) naplnili inovatívnym a pre-
to aj neobyčajne atraktívnym kresťanským nábožensko-kultúrnym obsahom. Popri latinskej
a gréckej podobe kresťanstva, židovstve a islame, vytvorili základy neobyčajne životaschop-
nej „slovanskej cirkvi“ a „slovanského písomníctva“, ktorého limity sa ešte nie celkom a vo
všetkom naplnili.

Prof. Mgr. Martin Homza, PhD.

Katedra slovenských dejín
Filozofická fakulta
Univerzita Komenského, Bratislava
homza.martin@googlemail.com
114 Byzantino

Prelom antiky a stredoveku na území

Macedónskej republiky na príklade
žrd’ovo-bodných zbraní1

Martin Husár (Nitra)

Vstup do problematiky a prehľad bádania

Predkladaný článok prispieva k  poznaniu štyroch až piatich storočí, ktoré môžeme
v Európe (tiež) zaradiť do prechodného obdobia medzi antikou a stredovekom. Zameria-
vam sa v ňom na obdobie 6. až 10./11. storočia na území Macedónskej republiky, pričom
objektami bádania sú žrďovo-bodné zbrane, konkrétne kopije, oštepy a osti. Zvolená ob-
lasť bádania pre túto štúdiu predstavuje reprezentatívne územie z  priestoru (stredného)
Balkánu.
Vyššie vymedzené obdobie by sme na slovenské pomery mohli pomenovať ako obdo-
bie včasného stredoveku,2 no v prostredí stredného Balkánu treba začiatok tejto periódy
posunúť až k  včasnému 7. storočiu, keď v  tomto priestore padla byzantská moc spolu
s dunajskou hranicou impéria.3 Kvôli malému množstvu nálezov zo včasného stredoveku
v danom priestore a kvôli snahe demonštrovať tento fakt som sa rozhodol do analýzy zara-
diť i nálezy patriace do obdobia 6. storočia, ktoré však v uvedenom priestore ešte náležia
k neskorej antike alebo včasnobyzantskému obdobiu.4
V  nasledujúcej pasáži príspevku je vhodné sa dotknúť prehľadu bádania v  oblas-
ti výzbroje a  ochranného výstroja týkajúcich sa dnešného  Macedónska počas vyššie
uvedeného obdobia. Tento prehľad sa dotýka v maximálne možnej miere témy žrďovo-
-bodných zbraní. Na tomto mieste spomínam niekoľko bádateľov, ktorí sa problematiky

1 Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0116 a
Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Sloven-
skej akadémie vied v rámci grantového projektu VEGA č. 1/0468/15.
2 Obdobie včasného stredoveku na Slovensku treba z pohľadu archeológie chápať ako časový úsek medzi prí-
chodom Slovanov a  vznikom Uhorského kráľovstva, ako aj  prvými rokmi jeho existencie. ZÁBOJNÍK, J.:
Problematika včasného stredoveku na Slovensku. Historický časopis, 58, 2010, 2, s. 213–214, 230.
3 BUGARSKI, I. – RADIŠIĆ, M.: The Central Balkans in the Early Middle Ages: Archaeological Testimonies to
Change, in: BIKIĆ, V. (ed.): Process of Byzantinisation and Serbian Archaeology. Belgrade 2016, s. 91.
4 V rámci predkladanej analýzy beriem do úvahy na jednej strane i nálezy datované do 5. až 6. storočia (hro-
ty kopijí/oštepov z lokality Sekulica-Gradište a ikonografické pramene z lokality Vinica-Kale) a na druhej
strane i nálezy zaradené do 9. až 12. storočia (hrot kopije/oštepu a osti z lokality Taor-Gradište). V obidvoch
prípadoch tu totiž existuje možnosť, že by uvedené nálezy dotýkajúce sa i neskorej antiky a vrcholného stre-
doveku mohli tiež patriť do obdobia 6. až 10./11. storočia.
slovaca VI 115
kopijí, oštepov či ostí dotkli však iba okrajovo. Macedónska archeologička Jelena Jariť,
pôsobiaca v  súčasnosti vo Veľkej Británii, publikovala niekoľko článkov o  vojenstve,
zbraniach, ochrannom výstroji (helmách a výbave lukostrelca) a vojenských insígniách
zo 4. až 7. storočia z územia Macedónskej republiky a stredného Balkánu.5 Ďalší arche-
ológ z dnešného Macedónska, Gligor Božinoski, vydal monografiu týkajúcu sa výbavy
lukostrelca 13. a 14. storočia z územia Macedónskej republiky.6 Vo svojej monografii sa
taktiež okrajovo venoval vývoju lukostrelectva počas neskorej doby rímskej. Jeho súčas-
ný výskum však zahŕňa spracovanie všetkých stredovekých zbraní z  územia dnešného
Macedónska. Archeológ Dejan Ďordievski sa okrem výskumu stredovekého ochranného
výstroja z Macedónskej republiky7 zaoberal aj datovaním hlinených reliéfnych plakiet
z výšinnej pevnosti Vinica-Kale, ako aj zbraňami (vrátane žrďovo-bodných) a ochran-
ným výstrojom zobrazenými na nich8. Historik a  archeológ Ordanče Petrov sa veno-
val najmä ťažiskovým katapultom a obliehacím strojom vrhajúcim kamenné projektily
z  obdobia antiky i  včasného a  vrcholného stredoveku na území súčasného Macedón-
ska a Grécka.9 Pri skúmaní krúžkovej košele datovanej do 13. – 14. storočia z kláštora
Treskavec (Macedónska republika) spomínaný bádateľ dokonca nadviazal spoluprácu aj
s Technickou univerzitou v Košiciach.10

Analýza archeologického materiálu

Z  archeologických výskumov na území Macedónskej republiky pochádza desať že-
lezných hrotov žrďovo-bodných zbraní zo štyroch lokalít datovaných do preberaného ob-
dobia. Týmito lokalitami sú výšinné sídliská alebo pevnosti Sekulica-Gradište11, Strezov

5 JARIC, J.: Early medieval warfare objects from the Central Balkans. Nepublikovaná diplomová práca (Central
European University). Budapest 2009. JARIĆ, J.: The Byzantine Army in the Central Balkans between the fifth
and seventh centuries: A Survey of Military Insignia. Annual of Medieval Studies at CEU, 16, 2010, s. 31–45.
JARIĆ, J.: The Barbarians and the Big Cities: Destruction, Renewal and Transformation of the Urban Settle-
ments in Macedonia during the Early Middle Ages. Macedonian Historical Review, 2, 2011, s. 21–55. JARIĆ,
J.: The Image of Early Medieval Barbaroi in Contemporary Written Sources and Modern Scholarship: the
Balkan Perspective. Haemus, 1, 2012, s. 169–197.
6 БОЖИНОСКИ, Г.: Ръчно метателно оръжие от XIII и  XIV век на територията на Република
Македония. София 2013.
7 ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Средновековна дефанзивна облека - прилог кон проучувањето. Патримониум.мк, 6,
2013, 11, s. 129–140.
8 ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето на виничките теракоти. Патримониум.мк, 5, 2012, 10,
s. 117–126. GJORGJIEVSKI, D.: Dating of the Vinica terracotta rieliefs, in: DIMOSKI, Z. – LUČESKA,
E. – BOROWIAK, P. (eds.): Słowiańskie teksty kultury. Samokowskie kontynuacje II. Poznań–Prilep 2015, s.
109–117.
9 PETROV, O.: Stone- and rock-launching engines in the Miracles of Saint Demetrius of Thessaloniki.
Патримониум.мк, 6, 2013, 11, s. 73–78. ПЕТРОВ, О.: Средновековните каменофрлачки построjки од
тврдината Просек во списите на Никита Хониjат. Историjа. Journal of History, 49, 2014, 1, s. 137–
146. ПЕТРОВ, О.  – ТЕМЕЛКОСКИ, Д.: Проектил од каменофрлачка постројка од археолошкиот
локалитет „Бедем“ с. Чеоугиви (Стибера), in: DIMOSKI, Z. – LUČESKA, E. – BOROWIAK, P. (eds.):
Słowiańskie teksty kultury. Samokowskie kontynuacje II. Poznań-Prilep 2015, s. 119–128.
10 PETROV, O.  – MANOJLOVIĆ, R.  – TRPČEVSKA, J.: Mail from Treskavec: Contribution to the Study of
Medieval Mail Armour. Folia archaeologica Balkanica, 3, 2015, s. 569–584.
11 Pevnosť jestvovala v 5. a 6. storočí. НИКОЛОВСКИ, З.: Segmentvm II: Кратовско-злетовската област во
антиката. Музејски гласник, 7, 2014, s. 50.
116 Byzantino

Grad-Kale12 a Taor-Gradište13, ako aj depot zo Streževa14 (mapa 1, tabela 1). V rámci pred-
kladanej analýzy treba zobrať v úvahu i ikonografické pramene. Tieto pramene, ktoré mohli
do určitej miery prezentovať reálne zbrane alebo byť aj produktom umeleckej predstavivosti,
sú reprezentované hlinenými reliéfnymi plaketami z  výšinnej pevnosti Vinica-Kale. Dané
plakety môžu byť najpravdepodobnejšie datované do 6. storočia15 alebo už do neskorého 5.
a včasného 6. storočia.16
Nasledujúca časť príspevku sa bude týkať typologickej klasifikácii posudzovaných hro-
tov kopijí/oštepov a ostí z Macedónskej republiky. V úvode tejto časti sa budem venovať hro-
tom s trojuholníkovým alebo kosoštvorcovým tvarom listu. Môžeme sem zaradiť dva hroty,
z ktorých jeden bol nájdený v pevnosti Sekulica-Gradište (tab. 2: 1)17 a druhý v pevnosti
Taor-Gradište (tab. 2: 2)18. Potom ďalšie tri exempláre hrotov s trojuholníkovým alebo koso-
štvorcovým listom môžeme vidieť aj na dvoch hlinených plaketách z pevnosti Vinica-Kale.
Ide o plaketu zobrazujúcu Jozueho a Kaleba (tab. 1: 1)19 a fragment plakety s jazdcom na
cválajúcom koňovi, ktorý bol predtým nesprávne stotožňovaný s bližšie nešpecifikovaným
Slovanom (tab. 1: 2)20. Treba uviesť, že kovové hroty s trojuholníkovým či kosoštvorcovým
tvarom listu boli prítomné v euroázijskom priestore už v dobe bronzovej a železnej.21 Podľa
Taxiarchisa G. Koliasa nebol daný druh hrotov kopijí/oštepov ničím nezvyčajným tiež v rám-
ci hraníc Východorímskej alebo Byzantskej ríše do dobytia Konštantínopola roku 1204.22

12 Vytvorenie fortifikácie pevnosti môže byť zasadené do obdobia vlády Justiniána I. (527 – 565) a opravy toh-
to opevnenia spadajú do priebehu stredoveku. АЛЕКСОВА, Б. et al.: Археолошка карта на Република
Македониjа. Том II. Скопjе 1996, s. 227–228.
13 Na tomto mieste chcem poďakovať Kirovi Ristovi za fotografie, datovanie a dodatočné informácie týkajúce sa väčši-
nou nepublikovaných hrotov žrďovo-bodných zbraní zo sídliska Taor-Gradište datovaných do 6. a začiatku 7. storočia
(tab. 2: 2; inventárne číslo archeologického náleziska - 18230) a do 9. až 12. storočia [inventárne číslo archeologického
náleziska – 18219 (tab. 2: 5; РИСТОВ, К.: Tauresium. Монети од археолошки истражувања. Скопје 2012, Сл. 8);
18317 (tab. 3: 3) a 18328 (tab. 3: 2)]. Výšinná pevnosť Taor-Gradište (druhá fáza neskoroantického osídlenia archeolo-
gického náleziska) trvala od roku 518 do začiatku 7. storočia. Stredoveké osídlenie náleziska bez svojho vlastného opev-
nenia môže byť datované do 9. až 13. storočia. РИСТОВ, К.: Tauresium. Монети, s. 7–9, 21. RISTOV, K.: Gradishte
Taor. Late Antique Settlement and Fortress. Folia Archaeologica Balkanica, 3, 2015, s. 361, 374.
14 Depot bol datovaný medzi druhú polovicu 10. a prvú polovicu 11. storočia. БУГАРСКИ, И. – ИВАНИШЕВИЧ,
В.: Раносредњовековна остава гвоздених предмета из Рујковца и слични налази са подручја централног
Балкана. Старинар. Нова сериjа књига, 63, 2013, s. 136, 152.
15 ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето, s. 126. GJORGJIEVSKI, D.: Dating of the Vinica, s. 112.
16 ДИМИТРОВА, Е.: Виничката мистерија. Керамичката ризница од доцноантичкото кале. The Vinica
Mystery. The Ceramic Treasuries of a late Antique fortress. Виница/Vinica 2012, s. 258.
17 КЕРАМИДЧИЕВ, А.: Старото рударство и  металургиjа на Македониjа (од праисториско време до
краjот на XIX век). Скопје 1977, s. 44, сл. 189–201/X витрина: 1.
18 Nepublikovaný hrot kopije/oštepu je Kirom Ristovom evidovaný pod inventárnym číslom archeologického ná-
leziska – 18230. Podľa jeho dosiaľ nepublikovaného vyjadrenia mohol byť uvedený hrot používaný ako súčasť
strely nesúcej oheň a taktiež slúžiacej na jeho rozširovanie na inom mieste. Hrot je podľa Kira Ristova skoro-
dovaný kvôli horeniu. Spomenutý vedec tiež uviedol, že možným úložným priestorom pre horľavý materiál bol
práve kŕčok hrotu žrďovo-bodnej zbrane, to jest miesto medzi listom a tuľajkou hrotu.
19 DIMITROVA, E.: The terracotta relief plaques from Vinica, in: БИТРАКОВА-ГРОЗДАНОВА, В. – МАНЕВА,
Е. (eds.): Археолошки откритија на почвата на Македонија: прилози за истражувањето на историјата на
културара на почвата на Македонија. Скопје 2008, Fig. 1. ДИМИТРОВА, Е.: Виничката мистерија, obr. na s.
112 a 118. ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето, сл. 2. GJORGJIEVSKI, D.: Dating of the Vinica, Fig. 2.
20 DIMITROVA, E.: The terracotta relief, obr. na s. 247. ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето, s. 126,
сл. 5, 6. GJORGJIEVSKI, D.: Dating of the Vinica, Fig. 7-8.
21 HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane včasného stredoveku v Karpatskej kotline. 1. diel. Typológia a jej
vyhodnotenie. Nitra 2014, s. 61, 87, 113.
22 KOLIAS, T. G.: Byzantinische Waffen. Ein Beitrag zur byzantinischen Waffenkunde von den Anfänge bis zur
lateinische Eroberung. Byzantina Vindobonensia 17. Wien 1988, s. 197.
slovaca VI 117
Starozákonní bojovníci, Jozue a Kaleb (tab. 1: 1), ktorí sú zobrazení na hlinenej plakete
z pevnosti Vinica-Kale, držia kopije, ktorých hroty sú opatrené jedným sférickým výčnelkom
v mieste ich kŕčkov. Aplikácia tohto prvku mohla popri jeho predpokladanej dekoračnej či
spevňujúcej funkcii zabrániť i neželanému hlbšiemu preniknutiu danej zbrane do nepriate-
ľa či lovenej zveri. Podobný alebo rovnaký prvok bol aplikovaný aj na neskorších hrotoch
kopijí/oštepov v rôznych častiach stredovekej Európy. Z poslednej štvrtiny 7. storočia po-
chádza jeden exemplár z pohrebiska Virt na Slovensku,23 v Bulharsku boli takto vybavené
hroty kopijí/oštepov datované do 8. – 10. storočia,24 v Poľsku do 11. storočia25 a na Rusi do
14. storočia26. Neskoršie doklady o sférických výčnelkoch na včasno- a vrcholnostredove-
kých hrotoch kopijí/oštepov vieme predostrieť prostredníctvom ikonografických prameňov.
V  západnej Európe je tomu tak vďaka ilustráciám Staroanglického hexateuchu z  11. sto-
ročia27 a výjavom na Tapisérii z Bayeux vytvorenej krátko po roku 106628. Ikonografické
pramene, ktoré vznikli na území Byzantskej ríše a zobrazujú sférické výčnelky v spojitosti
s hrotmi kopijí/oštepov, môžeme datovať do 10. – 12. storočia.29
Ďalšie hroty kopijí/oštepov môžu byť špecifikované ich elipsovitými listami. Dva z nich
sa našli na výšinnej pevnosti Sekulica-Gradište (tab. 2: 3, 4)30 a jeden na výšinnom sídlisku
Taor-Gradište (tab. 2: 5)31. Ako pri hrotoch s trojuholníkovým alebo kosoštvorcovým listom,
tak aj pri hrotoch s elipsovitým lisom nie je možné v euroázijskom priestore špecifikovať
ich provenienciu, pretože ich kovové verzie sa tu vyskytovali už od doby bronzovej a staršej
doby železnej.32  Ich produkcia samozrejme neustala v  danom priestore ani vo vrcholnom
stredoveku33.
Výnimočný hrot kopije (tab. 2: 7)34 bol objavený v pevnosti Strezov Grad-Kale, blízko
dnešnej obce Demir Kapija. Je to hrot so záchytnými výčnelkami, ktoré sa však predlžujú
smerom dole, až pod tuľajku, aby sa v  tomto priestore pripevnili k  žrdi. Horná časť výč-
nelkov je kolmá na ostria listu hrotu. Záchytné výčnelky sú k tuľajke fixované aj železným
drôtom obtočeným okolo dolnej časti tuľajky hrotu. Hoci Ivan Mikulčiť datoval tento hrot

23 TOČÍK, A.: Materiály k dejinám južného Slovenska v 7.-14. storočí. Študijné zvesti Archeologického ústavu
Slovenskej akadémie vied, 28, 1992, obr. 35: 27. ZÁBOJNÍK, J.: Soziale Problematik der Gräberfelder des
nördlichen und nordwestlichen Randgebietes des awarischen Kaganats. Slovenská archeológia, 43, 1995, 2,
Tabelle III.
24 ЙОТОВ, В.: Въоръжението и  снаряжението от българското средновековие (VІІ–ХІ в.). Варна 2004,
каталог, табло XLIV: 535; XLV: 538, 545.
25 NADOLSKI, A.: Studia nad uzbrojeniem polskim w X, XI a XII wieku. Acta arch. Univ. Lodziensis 3. Łódź
1954, tbl. XIX: 3.
26 КИРПИЧНИКОВ, А. Н.:. Древнерусское оружие. Выпуск второй. Копья, сулицы, боевые топоры,
булавы, кистени IX-XIII вв. Москва–Ленинград 1966, s. 16.
27 LAVELLE, R.: Alfred’s Wars. Sources and Interpretations of Anglo-Saxon Warfare in the Viking Age. Woodbrid-
ge 2010, Fig. 7. 3.
28 ELLEHAUGE, M.: The spear traced through its post-Roman development. Copenhagen 1948, s. 77–78, Fig. 57.
29 SIJARIĆ, M.: Hladno oružje iz Bosne i Hercegovine u arheologiji razvijenog i kasnog srednjeg vijeka. Sarajevo
2014, s. 234, Il. 206.
30 КЕРАМИДЧИЕВ, А.: Старото рударство, s. 44, сл. 189–201/X витрина: 3, 4.
31 РИСТОВ, К.: Tauresium. Монети, Сл. 8. Inventárne číslo archeologického náleziska – 18219.
32 GEDL, M.: Die Lanzenspitzen in Polen. Mainz 2009, Taf. 60: 57, 451. MELYUKOVA, A. I.: Scythians of
southeastern Europe, in: DAVIS-KIMBALL, J. – BASHILOV, V. – YABLONSKY, L. T. (eds.): Nomads of the
European Steppes in the Early Iron Age. Berkeley 1995, s. 37, Fig. 5. PETRENKO, V. G.: Scythian Culture in
the North Caucasus, in: DAVIS-KIMBALL, J. – BASHILOV, V. – YABLONSKY, L. T. (eds.): Nomads of the
European Steppes in the Early Iron Age. Berkeley 1995, s. 14, Fig. 8: e.
33 HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane, s. 47–48.
34 МИКУЛЧИЌ, И.: Средновековни градови и тврдини во Македониjа. Скопjе 1996, s. 88, сл. 12.
118 Byzantino

do 13. – 14. storočia,35 myslím si, že ho treba datovať už do skoršieho obdobia. Ako som už
spomenul vyššie, umožňuje to i fakt, že výšinná pevnosť Strezov Grad-Kale nebola využí-
vaná len počas vrcholného a neskorého stredoveku, ale jej hradby boli postavené už za vlády
cisára Justiniána I. Vyššie opísaný exemplár hrotu sa podobá na najvčasnejšie hroty kopijí so
záchytnými výčnelkami s aplikáciou záchytných výčnelkov a ovíjaného drôtu okolo tuľajky
z územia Západorímskej ríše a jej barbarských následníckych štátov. Na danom území ich je
možné datovať od prvej polovice 4. storočia do konca 6. storočia.36
Posledný nájdený a následne zverejnený hrot kopije/oštepu z výšinnej pevnosti Sekuli-
ca-Gradište môže byť opísaný ako hrot s profilovanými ostriami listu (tab. 2: 6).37 Hoci sa
tento typ hrotov kopijí/oštepov objavil v kovovej forme už v dobe bronzovej, dosiahol vrchol
vo svojom používaní v západnej, strednej, južnej a severnej Európe pravdepodobne počas
neskorej antiky a vo včasnom stredoveku do objavenia sa Vikingov na scéne (do 7. – 8. sto-
ročia).38 V tomto prípade to mohlo byť spojené i s germánskymi kmeňmi. Počas posledných
storočí rímskeho impéria boli hroty s profilovanými ostriami listu používané tiež jeho armá-
dou. Dokonca aj magister utriusque militiae Stilicho (395 – 408) bol zobrazený s uvedeným
typom hrotu kopije na slonovinovom diptychu z Monze.39
Na hlinenej plakete z výšinnej pevnosti Vinica-Kale, ktorá zobrazuje sv. Krištofa a Juraja
(tab. 1: 3), vidieť v rukách oboch svätcov kopije/oštepy opatrené hrotmi s dvomi spätnými
háčikmi.40 Obidvaja svätí, ktorí stoja vo výjave, vrážajú svoje žrďovo-bodné zbrane do hláv
(s  ľudskou podobou) dvoch hadov, na ktorých pravdepodobne i  stoja. Keďže plakety by
mohli byť datované od neskorého 5. storočia až do 6. storočia, ich autor mohol byť obozná-
mený aj s dvomi oštepmi neskororímskej armády zvanými v latinčine spiculum a verutum/
lancea, z ktorých minimálne dlhšie spiculum bolo pravdepodobne opatrené dvomi spätnými
háčikmi. Vyplývať to môže aj z toho, že Flavius Vegetius Renatus vo svojom diele Epitoma
rei militaris (koniec 4. až prvá polovica 5. storočia) opísal spiculum ako oštep s trojrohým/
trojuholníkovým hrotom a pripodobnil ho k skoršiemu rímskemu pilu, či nepriamo aj k žr-
ďovo-bodnej zbrani barba patriacej barbarskej pechote nosiacej štíty.41 Verutum sa taktiež

35 МИКУЛЧИЌ, И.: Средновековни градови, s. 88.

36 HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane, s. 30–31. PIRLING, R.  – SIEPEN, M.: Die Funde aus den römischen
Gräbern von Krefeld-Gellep. Germanische Denkmäler der Völkerwanderungszeit. Serie B. Die fränkischen
Altertümer des Rheinlandes 20. Stuttgart 2006, s. 400, Taf. 68: 1; 104: 20. REICHMANN, Ch.: Late ancient
Germanic hunting in Gaul based on selected archaeological examples, in: GRIMM, O. – SCHMÖLCKE, U.
(eds.): Hunting in northern Europe until 1500 AD. Old traditions and regional developments, continental so-
urces and continental influences. Neumünster 2013, s. 267–268, Fig. 2. STEINACKER, Ch.: Die Flügellanze
der Karolingerzeit. Jagdspieß, Fahnenlanze oder Reiterwaffe?, in: STEUER, H. et al. (eds.): Archäologie als
Sozialgeschichte. Studien zu Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im frühgeschichtlichen Mitteleuropa. Fest-
schrift für Heiko Steuer zum 60. Geburtstag. Rahden 1999, s. 119, 123. SZAMEIT, E.: Die Heilige Lanze der
Wiener Schatzkammer. Bemerkungen zu Form und Verwendung von Flügellanzen aus dem Blickwinkel der
Archäologie und der Waffenkunde, in: KIRCHWEGER, F. (ed.): Die Heilige Lanze in Wien. Insignie-Reliquie-
-“Schicksalsspeer“. Wien 2005, s. 152.
37 КЕРАМИДЧИЕВ, А.: Старото рударство, s. 44, сл. 189–201/X витрина: 2.
38 BÓNA, I. – NAGY, M.: Gepidische Gräberfelder am Theissgebiet I. Monumenta Germanorum Archaeologica
Hungariae 1. Budapest 2002, s. 149, Abb. 55: 1. HÄRKE, H.: Angelsächsische Waffengräber des 5. bis 7. Ja-
hrhunderts. Köln 1992, s. 95, Abb. 6. HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane, s. 65.
39 BERGER, P. C.: The Insignia of the Notitia Dignitatum. New York, London 1981, s. xi, Fig. 103. NEES, L.:
Early Medieval Art. Oxford 2002, s. 74, Fig. 44.
40 DIMITROVA, E.: The terracotta relief, Fig. 12. ДИМИТРОВА, Е.: Виничката мистерија, obr. na s. 232-233,
236. ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето, сл. 1. GJORGJIEVSKI, D.: Dating of the Vinica, Fig. 1.
41 VEGETIUS: Epitoma rei militaris, I.20, II.15, ed. C. Lang [Flavi Vegeti Renati Epitoma rei militaris] Lipsiae
1885, s. 24, 49. VEGETIUS: Epitoma rei militaris, I.20, II.15, ed. N. P. Milner [Vegetius: Epitome of Military
slovaca VI 119
spomína prostredníctvom latinského kalku βηρύττα ešte i v Strategikone (prelom 6. a 7. sto-
ročia) a Taktike (začiatok 7. storočia), v dvoch neskorších vojenských príručkách.42 Napriek
tomu však v nich nefiguruje presný opis tohto oštepu. Autor preberanej plakety mohol však
poznať i franský oštep s dvomi spätnými háčikmi nazvaný v 6. storočí rímskym historikom
Agathiom ἄγγων. S ním Frankovia bojovali od druhej polovice 5. storočia do prvých dvoch
desaťročí 7. storočia.43
Hroty s dvomi spätnými háčikmi boli prostredníctvom pila však prítomné už v armáde
Rímskej republiky, rovnako ich používali Kelti, ako aj Skýti zo severného Pričiernomoria
v 4. a 3. storočí pred n. l.44 Podobné hroty sa neskôr dajú vidieť na kopijach/oštepov v ru-
kách dvoch lovcov na mozaikovej scéne obetovania bohyni Diane z vily na predmestí Daph-
ne nachádzajúcom sa v rámci Antiochie na Oronte. Táto scéna prezentujúca umenie neskorej
antiky môže byť datovaná do polovice 4. storočia.45 To, že hroty s dvomi spätnými háčikmi
boli významne zastúpené vo výzbroji neskororímskej armády, môžu dokumentovať naprí-
klad i nálezy z rímskych pevností a miest datovaných od 3. do prvej polovice 5. storočia na
území dnešného Slovinska.46 Žrďovo-bodné zbrane s dvomi spätnými háčikmi sa objavovali
aj na minciach rímskych cisárov už od čias cisára Tiberia (14 – 37), pričom posledný takýto
typ zbrane držal na svojom pravom ramene cisár Romulus Augustus (475 – 476) na západe
a na východe to bol cisár Anastasius I. (491 – 518).47 Preberané hroty sa vyskytli v archeolo-
gickom materiáli z územia dnešného Nemecka datovanom do neskorej doby rímskej a doby
sťahovania národov,48 ako aj z územia súčasného Dánska od 3. do začiatku 6. storočia49 či
z priestoru medzi stredným Povolžím a Fínskom i Estónskom v 5. až 7. storočí50. V Karpat-

Science. Second Revised Edition] Liverpool 2011, s. 22, 47.

42 MAURITIUS: Mauritii Strategicon, XII.B.2–6, 12, 20, eds. G. T. Dennis – E. Gamillscheg [Das Strategikon des
Maurikios] Wien 1981, s. 420–424, 434, 458–467. LEO VI SAPIENS: Leonis imperatoris Tactica, 6.22, ed. G.
T. Dennis [The Taktika of Leo VI. Corpus Fontium Historiae Byzantinae 49] Washington 2010, s. 92–93.
43 HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane, s. 69. MÜSSEMEIER, U. et al.: Chronologie der Merowingerzeitlichen
Grabfunde vom linken Niederrhein bis zur nördlichen Eifel. Bodendenkmalpflege im Rheinland 15. Köln 2003,
s. 50, 103-106, Abb. 5-8. SIEGMUND, F.: Kleidung und Bewaffnung der Männer im östlichen Frankreich, in:
von WELCK, K. et al. (eds.): Die Franken. Wegbereiter Europas. Vor 1500 Jahren: König Chlodwig und seine
Erben. 2 Bde. Mainz 1996, s. 702–703.
44 BISHOP, M. C. – COULSTON, J, C. N.: Roman Military Equipment from the Punic Wars to the Fall of Rome.
Second Edition. Oxford 2006, Fig. 23: 12–13. PIETA, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska.
Nitra 2008, s. 260, obr. 123: 11. MELYUKOVA, A. I.: Scythians of southeastern, Fig. 7.
45 SMITH, D.: Mosaics, in: HENIG, M. (ed.): A Handbook of Roman Art. A Comprehensive Survey of All the Arts
of the Roman World. New York 1983, s. 120, Plate 10.
46 ISTENIČ, J.: Roman stories from the crossroads. Ljubljana 2015, s. 201–203, Fig. 174, 179, 182, 185.
47 KURTH, D.: Imperial Coinage by Ruler [http://www.wildwinds.com/coins/ric/indexc.html, posledné zobraze-
nie: 20. 1. 2017]. KURTH, D.: Byzantine Coins by Ruler [http://www.wildwinds.com/coins/byz/i.html, posled-
né zobrazenie: 20. 1. 2017]. Niektorí cisári Rímskej ríše mali žrďovo-bodné zbrane s rôznymi tvarmi hrotov na
svojich minciach už od Augusta (27 pred n. l. – 14 n. l.) a tento trend vieme sledovať až k cisárovi Justiniánovi I.
a po ňom ešte i u Konštantína IV. (668 – 685). KOLIAS, T. G.: Byzantinische Waffen, s. 189 (poznámka č. 20),
211. KURTH, D.: Imperial Coinage by Ruler [http://www.wildwinds.com/coins/ric/indexc.html, posledné zo-
brazenie: 20. 1. 2017].
48 BEMMANN, J.: Weaponry and weapons burial practice in Central Germany in the Late Roman Iron Age and
the Migration Period, in: GLIUJIENE, A. (ed.): Weapons, weaponry and man. In memoriam Vytautas Kazake-
vičius. Archaeologia Baltica 8. Klaipėda 2007, s. 80, Fig. 11–12. SIEGMUND, F.: Kleidung und Bewaffnung, s.
702–703.
49 ELLEHAUGE, M.: The spear traced, s. 70, Fig. 23–25.
50 KAZANSKI, M.: The Armament, Horsemen’s Accountrements, and Riding Gear of Long Barrow Culture (Fifth
to Seventh Centuries). in: GLIUJIENE, A. (ed.): Weapons, weaponry and man. In memoriam Vytautas Kazake-
vičius. Archaeologia Baltica 8. Klaipėda 2007, s. 241.
120 Byzantino

skej kotline ich máme zachytené v 8. – 11. storočí,51 na Rusi v 9. – 13. storočí,52 na území
súčasného Poľska v 10. – 13. storočí53 a v 10. – 12. storočí aj na Gotlande54.
Ďalšie ikonografické doklady o možnom využívaní hrotov s dvomi spätnými háčikmi na
žrďovo-bodných zbraniach evidujeme zo západnej Európy v  priebehu stredoveku. Ozbro-
jené osoby, ktoré hádžu a držia kopije/oštepy s dvomi spätnými háčikmi sú vyobrazené aj
v rukopisoch Psychomachie z 9. – 10. storočia pochádzajúcej pôvodne od Aurelia Prudentia
Clemensa (348 – po roku 405).55 Z prelomu včasného a vrcholného stredoveku dokladajú
prežívanie preberaného tvaru hrotov nasledovné štyri písomné pramene: Aelfricovo spra-
covanie Deuteronómia (medzi rokmi 990 a  1020),56 Harleyský žaltár (prvá polovica 11.
storočia),57 Staroanglický hexateuch (11. storočie)58 a Tapiséria z Bayeux (krátko po roku
1066)59. Taktiež je potrebné uviesť, že podľa ikonografických prameňov sa pravdepodobne
ani v 14. a 15. storočí neprestali žrďovo-bodné zbrane s dvomi spätnými háčikmi používať
v západnej Európe.60
Posledná časť tohto príspevku je venovaná hrotom ostí. Päťramenný hrot osti bez tuľajky
sa našiel v depote zo Streževa (tab. 3: 1),61 ktorý sa skladal z niekoľkých železných predme-
tov62 umožňujúcich datovať daný uzavretý nálezový celok medzi druhú polovicu 10. a prvú
polovicu 11. storočia. Tie štyri ramená hrotu osti, ktoré sa nachádzajú na jeho vonkajšej
strane, majú jeden spätný háčik obrátený smerom do vnútra hrotu zbrane. Stredové rameno
hrotu osti je potom opatrené až dvomi spätnými háčikmi.
Kostené osti, respektíve harpúny, sa v jednoramennom prevedení a s viacerými spätnými
háčikmi nad sebou používali na lov minimálne už od stredného paleolitu v Afrike.63 Po-
čas predindustriálnej a z časti i počas industriálnej éry sa v Európe osťami s rôznym počtom

51 HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane, s. 67.

52 КИРПИЧНИКОВ, А. Н.:. Древнерусское оружие, s. 22, табл. X: 3-6, рис. 1.
53 NADOLSKI, A.: Studia nad uzbrojeniem, s. 56, tablica XXIX: 5-6. STRZYŻ, P.: Uzbrojenie we wczesnośred-
niowiecznej Małopolsce. Acta Archaeologica Lodziensia 52. Łódź 2006, s. 72, ryc. 13: 14.
54 THUNMARK-NYLÉN, L.: Die Wikingerzeit Gotlands. Typentafeln. Teil  II. Stockholm 1998, Taf. 251: 6;
305. THUNMARK-NYLÉN, L.: Die Wikingerzeit Gotlands. Text. Teil III:1. Stockholm 2006, s. 302-303, 306.
THUNMARK-NYLÉN, L.: Die Wikingerzeit Gotlands. Text. Teil III:2. Stockholm 2006, s. 692.
55 PRUDENTIUS: Psychomachia, in: Prudentius‘ Psychomachia. ‚Conflict Of The Soul‘, in: Illustrations of
Costume & Soldiers & Sites of Interest [http://www.warfare.altervista.org/6C-11C/Prudentius.htm, posledné
zobrazenie: 20.  1.  2017]. RUTTKAY, A.: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14.
Jahrhunderts in der Slowakei (II). Slovenská archeológia, 24, 1976, 2, Abb. 89.
56 ELLEHAUGE, M.: The spear traced, s. 74–75, Fig. 52-53. SIJARIĆ, M.: Hladno oružje, s. 209.
57 LAVELLE, R.: Alfred’s Wars, Fig. 7. 4. NICOLLE, D.: Arms and Armour of the Crusading Era, 1050-1350.
Western Europe and the Crusader States (I). London 1999, s. 54, Fig. 98a, c, d, g, k, l.
58 LAVELLE, R.: Alfred’s Wars, Fig. 7. 3.
59 ELLEHAUGE, M.: The spear traced, s. 74–75, Fig. 51. MORILLO, S. (ed.): The Battle of Hastings. Sources
and Interpretations. Woodbridge 1996, s. 36–37, Fig. 6-7. NICOLLE, D.: Arms and Armour (I), s. 51–54, Fig.
97ac.
60 NICOLLE, D.: Arms and Armour (I), s. 199, 241–244, Fig. 536b, 657c, 658p, 658x. SIJARIĆ, M.: Hladno
oružje, s. 210–211, Il.152–164.
61 БУГАРСКИ, И.  – ИВАНИШЕВИЧ, В.: Раносредњовековна остава, s. 134, 136, 152, сл. 2: 10.
JАНАКИЕВСКИ, T.: Кале, С. Стрежево - Битолско, извештаj од заштитно археолошко истражување.
Macedoniae Acta Archaeologica, 6, 1980, s. 101, Табла 1: a. Depot sa našiel blízko miestnej včasnobyzantskej
baziliky. БУГАРСКИ, И. – ИВАНИШЕВИЧ, В.: Раносредњовековна остава, s. 134.
62 Okrem jedného hrotu osti sa depot skladal z 18 strmeňov, troch zubadiel, dvoch kľúčov, dvoch vrtákov, jednej
škárovačky, jednej čepele motyky, jednej čepele kosáka, jedného dláta, jednej hlavy kladiva, jednej hlavy se-
kery a jedného kríža s tuľajkou. БУГАРСКИ, И. – ИВАНИШЕВИЧ, В.: Раносредњовековна остава, s. 134,
сл. 2-3. JАНАКИЕВСКИ, T.: Кале, С. Стрежево – Битолско, s. 97-110, Табла 1-7.
63 GAMBLE, C.: Origins and Revolutions. Human Identity in Earliest Prehistory. Cambridge 2007, s. 176.
slovaca VI 121
ramien a kovovými hrotmi (so spätnými háčikmi alebo aj bez nich) bojovalo, lovili sa nimi
ryby, alebo trebárs aj zajace a vydry64. Treba si však uvedomiť, že v rámci lovu rýb osťami
s rôznym počtom ramien nebolo možné dosahovať také kvantitatívne úspechy ako napríklad
lovom pomocou sietí z rybárskych člnov.65 Maďarský archeológ Róbert Müller upozornil na
fakt, že päťramenné hroty ostí sa používali v Európe už v dobe laténskej.66 Ďalším príkladom
päť- či možno i šesťramennej osti je exemplár z ojedinelého nálezu v Prdipolje blízko Bihaću
(Bosna a  Hercegovina), ktorý mal pravdepodobne na konci každého ramena jeden spätný
háčik. Môžeme ho však zaradiť len široko do 1. až 6. storočia a konštatovať, že lokalita tohto
nálezu sa nachádza blízko vodných tokov. Tým pádom mali obyvatelia daného územia jed-
noduchší prístup k rybárskym revírom.67
Na výšinnom sídlisku Taor-Gradište boli nájdené dva doteraz nepublikované dva hroty ostí
s tuľajkami datované macedónskym archeológom Kirom Ristovom do 9. až 12. storočia. Prvý
z nich (tab. 3: 2; inventárne číslo archeologického náleziska – 18328) má dve ramená opatrené
dvomi spätnými háčikmi a pri druhom hrote (tab. 3: 3; inventárne číslo archeologického nále-
ziska – 18317), ktorý mal pôvodne tri ramená, však spätné háčiky pravdepodobne už pôvodne
absentovali. Tieto súčasti ostí mohli byť používané na najbližších vodných plochách, ktorými
sú v tomto prípade rieka Vardar alebo jazero, ktoré bolo pôvodne situované na sever od výšin-
ného sídliska Taor-Gradište. Kiro Ristov mi poskytol informáciu, že uvedené výšinné sídlisko
ležalo na brehu tohto jazera, no potom v rokoch 1959 a 1960 bolo jazero umelo vysušené.
Z územia Európy a Stredomoria počas antiky a stredoveku existuje niekoľko ikonografic-
kých a archeologických dokladov ostí s dvoj- a trojramennými hrotmi opatrenými tuľajkou
či stopkami pripevňujúcimi sa na žrď. Niekedy sa podľa ikonografických prameňoch nena-
chádzali na uvedených (loveckých) zbraniach spätné háčiky, čo môže súvisieť s umeleckým
zjednodušením, ako aj s realitou. Trojzubcom pravdepodobne vybaveným i nejakými spät-
nými háčikmi bol napríklad vyzbrojený Poseidón na scéne zobrazujúcej spoločné rybárčenie
s Heraklom a Hermesom na jednej gréckej nádobe datovanej cirka do roku 550 pred n. l.68
Poseidón s delfínom a trojzubcom, ako so svojimi atribútmi, sa začal objavovať na klenotoch
a minciach už od helenistického obdobia. Potom nachádzame uvedené motívy i v rímskom
mincovníctve a klenotníctve obdobia republiky i cisárstva.69 V tomto kontexte treba uviesť,
že po víťaznej námornej bitke nad Sextom Pompeiom pri Naulochuse (36 pred n. l.) sa Ok-
tavián nechal na klenotoch a minciach prezentovať ako boh mora, Neptún, často i s trojzub-
com.70 S trojzubcom (latinsky fascina, fuscina alebo tridens) bojovala aj jedna skupina veľmi
ľahko chránených gladiátorov zvaných latinsky retiarii, ktorí popri už spomínanom trojzubci

64 DÍTE, J.: Lovecké chladné zbrane, in: MALEČKOVÁ, K. (ed.): Zbrane a zbroj. Zborník príspevkov zo sympó-
zia usporiadaného pri príležitosti výstavy Zbrane a zbroj. Bojnice 2004, obr. 3.
65 Týkalo sa to napríklad aj obdobia Rímskej ríše – BEKKER-NIELSEN, T.: Fishing in the Roman World, in:
BEKKER-NIELSEN, T. – BERNAL CASASOLA, D. (eds.): Ancient Nets and Fishing Gear. Proceedings of
the International Workshop on “Nets and Fishing Gear in Classical Antiquity: A First Approach”. Cádiz, No-
vember 15-17, 2007. Cádiz – Aarhus 2010, s. 189, Table 1.
66 MÜLLER, R.: Későnépvándorlás kori vaseszköz lelet Fonyód-Ilonaberekből. Somogyi múzeumok közlemény-
ei, 3, 1978, s. 11.
67 BUSULADŽIĆ, A.: Antički željezni alat i oprema sa prostora Bosne i Hercegovine. Sarajevo 2014, s. 100, 189,
Tabla 94: 284.
68 RADCLIFFE, W.: Fishing from the Earliest Times. London 1921, obr. na s. 11.
69 YÉBENES, S. P.: Magic at Sea: Amulets for Navigation, in: GORDON, R. L. – SIMÓN, F. M. (eds.): Magical
Practice in the Latin West. Papers from the International Conference held at the University of Zaragoza, 30
Sept. – 1 Oct. 2005. Leiden–Boston 2010, s. 475
70 YÉBENES, S. P.: Octavianvs-Neptvnvs. CADMO. Revista de História Antiga, 23, 2013, s. 147, Fig. 2-7.
122 Byzantino

využívali pri boji v aréne i dýku (latinsky pugio) a rybársku sieť (latinsky rete) upevnenú na
ich zápästiach.71 Doklady lovu trojramennou osťou72, ktorú istí rybár lanom v člne na mori,
môžeme vidieť na mozaike datovanej do  3. storočia z  rímskej vily v  súčasnom tuniskom
Sousse.73 Na mozaike zo 4. storočia z rímskej Villa del Casale pri súčasnom meste Piazza
Armerina na Sicílii je zachytený lov zajaca jazdcom, ktorý má dvojramennú osť vybavenú po
jednom spätnom háčiku.74 Do rozmedzia 1. – 6. storočia je pravdepodobne možné z územia
dnešnej Bosny a Hercegoviny datovať i jeden dvoj- (z lokality Mogorjelo) a jeden trojramen-
ný hrot osti s tuľajkou (z lokality Usora), ktorých ramená sú zakončené jedným, ale i dvomi
spätnými háčikmi.75 Dvoj- a trojramenné hroty ostí s tuľajkami alebo stopkami nachádzame
v hroboch Longobardov a Gepidov na území Karpatskej kotliny,76 v hrobov včasného stupňa
obdobia avarského kaganátu77 i na veľkomoravskom nížinnom hradisku v Mikulčiciach.78
Na začiatku 12. storočia bola namaľovaná scéna lovu mnícha-jazdca s trojzubcom na zaja-
ce v Ermita de San Baudilio v španielskej Berlange.79 Uvedená zbraň však nie je opatrená
spätnými háčikmi. Medzi zbraňami pechoty z rukopisu Života sv. Eduarda III. Vyznávača od
Matúša z Paríža (Ms. Ee.3.59, Univerzitná knižnica v Cambridge) približne z tretej štvrtiny
13. storočia vidno i  dvojzubec a  trojzubec, oba bez spätných háčikov.80 Dá sa polemizo-
vať, či nejako mongolské kmeňové alebo bojové znaky v  podobe trojzubcov81 ovplyvnili
prítomnosť rovnakých alebo podobných zbraní v rôznych častiach Ázie situovaných mimo
pôvodného mongolského územia, no vieme ich nájsť prostredníctvom ikonografických pra-
meňov týkajúcich sa územia Arménska,82 Sýrie83 a Iraku84 v 13. storočí a Iránu prvej polo-
vice 14. storočia85. Trojramenné hroty ostí vybavené jedným spätným háčikom na každom
vonkajšom ramene boli identifikované aj v archeologickom materiáli saltovo-majackej kul-
túry Podonia a severného Priazovia.86 Dvoj- a trojramenné osti, či inak povedané dvojzubce

71 BUNSON, M.: Encyclopedia of the Roman Empire. New York 2002, s. 244. WIEDEMANN, T.: Emperors & Gladiators.
London–New York 1992, s. 186 Fig. 9, 12. WISDOM, S.: Gladiators: 100 BC – AD 200. Oxford 2001, s. 31–32, 35.
72 V tomto prípade bez spätných háčikov pravdepodobne z dôvodu schematizmu.
73 RADCLIFFE, W.: Fishing from the Earliest, obr. na s. 75.
74 MacDOWALL, S.: Late Roman Infantryman, 236–565 AD. London 1994, s. 28, obr. na s. 28. PENSABENE,
P. - GALLOCCHIO, E.: 2011. The Villa del Casale of Piazza Armerina. Expedition, 53, 2011, 2, s. 35.
75 BUSULADŽIĆ, A.: Antički željezni, s. 189, Tabla 94: 285–286.
76 BÓNA, I. – NAGY, M.: Gepidische Gräberfelder, Abb. 54: 65. CSALLÁNY, D.: Archäologische Denkmäler
der Gepiden im Mitteldonaubecken (454-568 u. Z.). Budapest 1961, Taf. XIX: 5. SZAMEIT, E.: Frühmitte-
lalterliche Waffen in Niederösterreich (Ein Überblick über die Formen und Entwicklung von Waffen bei den
frühmittelalterlichen Bewohnern des mittleren Donautales), in: WINDL, H. (ed.): Waffen und deren Wirkung in
Ur- und Frühgeschichte (gegeneinander – nebeneinander – miteinander). St. Pölten 1997, Abb. 13.
77 HUSÁR, M.: Žrďovo-bodné zbrane, s. 70–71.
78 MAZUCH, M.: Fischereigerät aus Mikulčice und die Frage des Fischanteils an der Ernährung der Bewohner des
Burgwalls, in: POLÁČEK, L. (ed.): Studien Zum Burgwall von Mikulčice. Band 5. Brno 2003, s. 361, Abb. 8: 2, 1.
79 NICOLLE, D.: Arms and Armour (I), s. 133, Fig. 335a. Hare Hunting. Hermitage of San Baudelio. Casillas de
Berlanga (Soria) [https://www.museodelprado.es/en/the-collection/art-work/hare-hunting-hermitage-of-san-
-baudelio-casillas/2b3c6587-3c57-4ab2-be37-5a1d0231bed8, posledné zobrazenie: 20. 1. 2017].
80 NICOLLE, D.: Arms and Armour (I), s. 76, Fig. 193.
81 BEER, R.: The Handbook of Tibetan Budhist Symbols. Chicago, London 2003, s. 133.
82 NICOLLE, D.: Arms and Armour of the Crusading Era, 1050-1350. Islam, Eastern Europe and Asia (II). Lon-
don 1999, s. 75, Fig. 136g, h, k, l, m.
83 NICOLLE, D.: Arms and Armour (II), s. 188, 196-197, Fig. 449e, 483b, 485a, e, g, n.
84 NICOLLE, D.: Arms and Armour (II), s. 188, Fig. 449e.
85 NICOLLE, D.: Arms and Armour (II), s. 242, 246, Fig. 626z, 633d.
86 МИХЕЕВ, В. К.: Подонье в составе Хазарского каганата. Харьков 1985, Рис. 28: 20, 23. V rovnakom
archeologickom materiáli sa našli i  jednoramenné hroty ostí s  jedným spätným háčikom. МИХЕЕВ, В. К.:
Подонье в составе, Рис. 28: 19, 21–22.
slovaca VI 123
a trojzubce, sa často objavovali na minciach, erboch a iných predmetoch vládnucich kniežat
Kyjevskej Rusi do polovice 13. storočia.87

Diskusia
Po vyššie prezentovaných faktoch a interpretáciách hodlám predstaviť nasledovné záve-
rečné poznámky. Železné hroty kopijí/oštepov alebo ostí datované do 6. – 10./11. storočia boli
na území dnešnej Macedónskej republiky nájdené väčšinou v  priestore výšinných pevností
alebo sídlisk a len v jenom prípade v rámci depotu. Počet nájdených exemplárov nepresiahol
desať kusov zo štyroch archeologických lokalít. K tomuto počtu treba ešte pripočítať tri hlinené
reliéfne plakety z výšinnej pevnosti Vinica-Kale zobrazujúce postavy držiace alebo vrhajúce
žrďovo-bodné zbrane. Zdá sa mi, že vyššie analyzované tvary hrotov kopijí/oštepov a ostí súvi-
seli predovšetkým s tradíciou produkcie zbraní v neskorej Rímskej a Byzantskej ríši, alebo boli
výsledkom pôvodných euroázijských výrobných tradícií zrodených už v praveku.

Poďakovanie
Na tomto mieste chcem poďakovať archeológom a kolegom z Macedónskej republiky,
od ktorých som obdržal veľa užitočných rád týkajúcich sa preberaných nálezov. Menovite
ďakujem: Jelene Jariť, Ordanče Petrovi, Kirovi Ristovi a Gligorovi Božinoskému.

SUMMARY

The turn of Antiquity and the Middle Ages in the territory

of the Republic of Macedonia in the case of thrusting pole arms

In the first section of the article the author paid attention to the chronological, territorial
and subject aspects of the discussed topic - thrusting pole arms (javelins, lances and har-
poons) from the Republic of Macedonia dated from the 6th to the 10th/11th centuries. The au-
thor presented a history of their research and made their analysis on the following pages. The
iron heads of these weapons were predominately found upon hillforts (Sekulica-Gradište,
Strezov Grad-Kale a Taor-Gradište) as well as unfortified hilltop settlements (Taor-Gradište)
and in one case in the context of a hoard (Streževo). From the aforementioned four sites come
ten exemplars of heads of thrusting pole arms (Map 1, Table 1, and Plate 2-3). However there
are also three terracotta relief plaques with representations of persons holding of throwing
recognisable spears from the Vinica-Kale hillfort (Plate 1). It is clear that the mentioned
spearhead and harpoon head forms found or depicted in present-day Macedonia were mostly
related to the tradition of arms production in the late Roman Empire and Byzantine Empire or
they were outcomes of former Eurasian traditions already originated in prehistory.

Mgr. Martin Husár, PhD.

Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda
Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Štefánikova 67, 949 74 Nitra
mhusar@ukf.sk

87 NAGIRNYY, V.: Stredoveká Rus. Územie, názvoslovie a symboly, in: HOMZA, M. – MESIARKIN, A. (eds.):
Symboly a mýty národov v stredoveku a včasnom novoveku. Bratislava 2014, s. 71–72.
124 Byzantino

Mapa 1. Lokality týkajúce sa nálezov hrotov žrďovo-bodných zbraní z Macedónskej republiky

datovaných do 6. až 10./11. storočia (mapový zdroj: Google My Maps, autor distribučnej mapy:
Martin Husár). 1. Streževo. 2. Taor-Gradište. 3. Sekulica-Gradište. 4. Strezov Grad-Kale.
slovaca VI 125

Tabela 1. Hroty žrďovo-bodných zbraní z Macedónskej republiky

datované do 6. až 10./11. storočia.
126 Byzantino

Tab. 1. Hlinené reliéfne plakety z výšinnej pevnosti Vinica-Kale datované do neskorého 5. a včas-
ného 6. storočia alebo do 6. storočia ako ikonografické pramene ku kopijám/oštepom z Ma-
cedónskej republiky. 1. Plaketa zobrazujúca Jozueho a Kaleba (podľa DIMITROVA, E.: The
terracotta relief, Fig. 1). 2. Fragment plakety zobrazujúcej jazdca na cválajúcom koňovi (podľa
ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето, сл. 6). 3. Plaketa zobrazujúca sv. Krištofa a Ju-
raja (after ЃОРЃИЕВСКИ, Д.: Прилог кон датирањето, сл. 1). Všetky obrázky sú bez mierky.
slovaca VI 127

Tab 2. Hroty kopijí/oštepov z Macedónskej republiky datované od 5. – 6. storočia do 9. – 12. sto-
ročia. 1. Sekulica-Gradište (podľa КЕРАМИДЧИЕВ, А.: Старото рударство, сл. 189–201/X
витрина: 1). 2. Taor-Gradište (fotografia z archívu Kira Ristova). 3., 4. Sekulica-Gradište (podľa
КЕРАМИДЧИЕВ, А.: Старото рударство, сл. 189–201/X витрина: 3, 4). 5. Taor-Gradište
(fotografia z archívu Kira Ristova). 6. Sekulica-Gradište (podľa КЕРАМИДЧИЕВ, А.: Старото
рударство, сл. 189–201/X витрина: 2). 7. Strezov Grad-Kale (podľa МИКУЛЧИЌ, И.:
Средновековни градови, сл. 12). Čísla 2, 5 a 7 sú podľa mierky a čísla 1, 3, 4 a 6 sú bez mierky.
128 Byzantino

Tab. 3. Hroty ostí z Macedónskej republiky datované od druhej polovice 10. alebo prvej polovi-
ce 11. storočia do priebehu 9. až 12. storočia. 1. Streževo (podľa JАНАКИЕВСКИ, T.: Кале, С.
Стрежево, Табла 1: a). 2., 3. Taor-Gradište (fotografie z archívu Kira Ristova).
slovaca VI 129

Kríž –
ˇ svastika v archeologických
nálezech na Slovensku a na Moraveˇ

Lubomíra Havlíková

Libertas inaestimabilis res est.

(Digesta 50,17,106)
Se vzpomínkou na milého přítele a spolupracovníka Sašu Avenaria

Základem svastiky, ať již pravotočivé nebo levotočivé, jak ji nacházíme v archeologických

nálezech na Slovensku a na Moravě, byl kříž (crux).1 Jde o prastarý světový posvátný symbol,
který má mnoho grafických podob a je dnes symbolem křesťanství. S vyobrazením kříže se
setkáváme od nejstarších dob na mnoha artefaktech, jako byly plastiky, nádoby či mince.
K jeho nejstarším zobrazením patřily nálezy ze stepí Střední Asie a z Altaje. Kříže měly různě
zakončená ramena.
Svastika, v sanskrtu svástika, je považována za indický kříž.2 Výklad svastiky je mnohovrstevný
a mnohoznačný.3 V symbolickém výkladu znamenala většinou štěstí a spásu. Byla čtyřramenná,
pravotočivá nebo levotočivá. Číslo čtyři je symbolem uzavřené jednoty kosmu a čtyř živlů: země,
ohně, vody, vzduchu. Její pravotočivá varianta, která je symbolem mužského prvku, znázorňovala
pohyb Slunce po obloze ve dne. Levotočivá varianta svastiky byla symbolem ženského principu.
Připomínala noční pohyb hvězd po nebi. Svastika byla také symbolem ohně, symbolizovala
ohnivý (nebeský oheň) a sluneční plamen.4 Svastika představuje sluneční kolo, křižující se blesky
nebo v severských zemích Thorovo kladivo. Vyskytuje se v budhismu, hinduismu i zoroastrismu.
Známe ji z germánského a slovanského prostředí, z období pohanského i křesťanského. Nalézáme
ji na asijském, africkém, americkém i evropském kontinentu.

1 Heslo „kříž“ viz např. TROJAN, R. – MRÁZ, B.: Malý slovník výtvarného umění. Praha 1990, s. 106-107;
HALL, J.: Dictionary of Subjects and Symbols in Art. J. Murray 1989 = Slovník námětů a symbolů ve výtvarném
umění. Praha 1991, s. 238–239; FOUILLOUX, D. – LANGLOIS, A. – LE MOIGNÉ, A. – SPIESS, F. – TRI-
BAULT, M. – TRÉBICHON, R.: Dictionnaire culturel de la Bible, Nathan/Cerf 1990 = Slovník biblické kultury.
Praha 1992, s. 117-118; STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly. Olomouc 1992, s. 141–143; http://cs.wikipedia.
org/wiki/K%C5%99%C3%AD%C5%BE (10. 06. 2016).
2 Ottův slovník naučný nové doby, sv. 4, heslo Hákovitý kříž, s. 1001; STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly, s. 290;
FIKSA, R.: Svastika a její historie v Čechách. Žďár nad Sázavou 2011; viz také http://cs.wikipedia.org/wiki/
Svastika, http://en.wikipedia.org.wiki/Swastika (12. 06. 2016) a zde další odkazy.
3 STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly, s. 57, 290; GARDNER, N.: Multiple Meaning: The Swastika Symbol.
Hidden Europe 11, 2006, s. 35–37.
4 Ibidem a GEORGIEVA, I.: Bălgarska narodna mitologija. Sofija 1983, s. 19, s. 96–97: obr. 8, 9, které předsta-
vují sluneční symboly na lidových truhlách z bulharského prostředí.
130 Byzantino

Základem svastiky je řecký rovnoramenný kříž (crux immisa guadrata), který má

stejnou délku všech čtyř ramen. Je sakrálním symbolem a  byl zakomponován v  půdoryse
mnoha byzantských a  syrských chrámů.5 Rovnoramenný kříž svastiky měl čtyři ramena,
která byla na konci zahnuta a prodloužena. Vytvářejí tak dojem rotujícího pohybu. Protože
kříž vypadá jako čtyři spojená řecká písmena gamma, nazývá se crux gammata,6 případně
tetragammadion nebo tetraskelion. Tato forma kříže se vyskytuje zejména v Asii a v Evropě.
V Africe a střední Americe se crux gammata objevuje méně často.7 Svastika se používala
v  římské říši v  době pronásledování křesťanů jako zástupný symbol latinského a  řeckého
kříže.
Jedna z nejstarších svastik pochází z paleolitu, byla zobrazena na sošce ptáka vyřezaného
z mamutího klu a nalezena na Ukrajině. Pravotočivá svastika byla nalezena v geometrické
výzdobě keramické misky (obr. 1),8 kterou vyrobili dávní hrnčíři v  neolitu v  jednom
z  indiánských měst-pueblos v  Novém Mexiku (USA). Svastiku používali i  jiné americké
kultury. Z neolitu, z 5. tisíciletí př.n.l., známe keramické střepy s motivem svastiky, pocházející
z Íránu a Balkánu (kultura Vinča). K starým nálezům pravotočivé a levotočivé svastiky patří
její zobrazení na pečetidlech harappské kultury z  3.–2. tisíciletí př.n.l. z  Indie. Svastika
existovala u  semitských a  indoevropských národů. Objevila se v  chetitském, čínském,
japonském, řeckém (nálezy z  Tróje, z  Kréty, Korinthu), perském (náhrdelník z  íránského
Marliku), římském (fibulae, mozaiky ve Španělsku, Chorvatsku), thráckém (Seuthopolis),9
illyrském, arménském (Ani), židovském či byzantském prostředí (mozaika s  levotočivou
svastikou v byzantském kostele v izraelském Shavei Tzion, obr. 2) a keltském prostředí.
Svastiku převzala do svého portfolia také germánská etnika a stala se v jejich prostředí
oblíbeným ornamentem a dekorativním prvkem. Na popelnici, nalezené v hermundurském
hrobě v Polabí,10 tvořil svastiku dvojitý čárkovaný meandr.11 Popelnice východogermánského
typu s dvojitým tečkovaným meandrem, vytvářejícím levotočivou svastiku (obr. 3), pochází
z lokality Nitzahn.12 Také langobardská váza z Darzau byla vyzdobena dvojitým tečkovaným
meandrem, tvořícím pravotočivou svastiku.13 Symbol svastiky se v germánském prostředí
vyskytoval také na falerách, na nichž byl zakomponován do zoomorfního motivu. Dokládají
to umně vypracované terčíky z doby Merovejců (obr. 4),14 vládnoucích franské říši v letech
450–751: stříbrné a  bronzové pozlacené falery zdobí pravotočivé svastiky, jejichž ramena
jsou zakončena ptačími hlavami.

5 STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly, s. 148.

6 Ibidem, s. 149, 290.
7 STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly, s. 57.
8 Podle NEÚSTUPNÝ, J.: Pravěk lidstva. Praha 1946, s. 451, obr. 270.
9 BOUZEK, J.: Thrákové (= Stopy, fakta, svědectví). Praha 1990, s. 123, obr. 25 vpravo: kresba levotočivé svas-
tiky na ohništi-oltáři z domu v thráckém městě Seuthopolis ze 4. století př.n.l.
10 Viz ŠIMEK, E.: Velká Germánie Klaudia Ptolemaia (Klaudiou Ptolemaiou Megale Germania). Svazek IV. Kul-
turněhistorický obraz oblasti mezi Rýnem a horní Odrou – dolní Vislou, Dunajem a Baltickým mořem v dobách
kolem počátku našeho letopočtu (= Spisy Masarykovy university v Brně, Filosofická fakulta, č. 49). Brno 1953,
s. 343, obr. 121 (lokalita Holzweissig (Bitterfeld) v Sasku).
11 Tabulku s ukázkami jednoduchého a dvojitého meandru, který na nádobách východogermánského typu z 1.–2.
století tvořil levotočivou nebo pravotočivou svastiku, sestavil G. Kossinna a přetiskl ŠIMEK, E.: Velká Germá-
nie Klaudia Ptolemaia, s. 361, obr. 138.
12 Viz ibidem, s. 354, obr. 133 (lokalita Nitzahn (Jerichov II) u Braniboru nad Havelou).
13 Viz ŠIMEK, E.: Velká Germánie Klaudia Ptolemaia, s. 348, obr. 126 (lokalita Darzau u Dannebergu v Lünebur-
sku, Hannoversko).
14 Die Altertümer im Museum für Vor- und Frühgeschichte – Berlin. Zaberns archäologisches Kalendar 1996. Viz
MORPHY, H. (Ed.): Animals into Art (= One World Archaeology, vol. 7). London 1989, chapt. 11.
slovaca VI 131
Svastiky, které se objevily v  několika nálezech pocházejících ze Slovenska, jsou
z avarsko-slovanského období a z avarsko-slovanských pohřebišť. Byly většinou zobrazeny
na falerách, což je okrasný kotouč  – součást koňského postroje, který zdobil čelo koně,
případně obě strany jeho hlavy. Většina hrobů na avarsko-slovanských pohřebištích byla
jezdeckých a patřila mužům, válečníkům a dobyvatelům nových sídel.
Na avarsko-slovanském pohřebišti ve slovenské lokalitě Nové Zámky, které pochází ze
7.–8. století,15 bylo nalezeno mnoho jezdeckých hrobů, které byly vybaveny zbraněmi (meče,
sekyrky, kopí, šipky) a litým a tepaným bronzovým pásovým kováním (24 garnitur). Zdejší
pohřebiště, zkoumané v letech 1956–1962, patří k nejbohatším pohřebištím na středním toku
řeky Dunaj. Byl zde nalezen i  bronzový zoomorfní terčík (obr. 5),16 který je datován do
8. století. Jde o  bronzové kování z  garnitury opasku a  je na něm zobrazen kříž v  podobě
levotočivé svastiky, která má ramena zakončená čtyřmi hlavami. Není však zcela jasné
a zřetelné, o jaké zvířecí hlavy jde, zda koňské, nebo psí.
Ze Slovenska pochází i další nález bronzových kruhových ozdob. Falery byly objeveny
v  materiálně bohatě vybavených jezdeckých hrobech na pohřebišti, které vzniklo v  7.–8.
století ve slovenské lokalitě Žitavská Tôň (okr. Komárno).17 Bylo na něm postupně odkryto
82 kostrových hrobů. Našel se zde bohatý inventář z  litého bronzu, který byl pozlacený
(ozdoby opasků a koňských postrojů), dále dvě železné plátované falery a falery s lidskými
maskami. Na třech falerách z 8. století je zobrazena pravotočivá svastika, jejíž ramena jsou
zakončena ptačími hlavami (obr. 6).18
Jiný nález ze Slovenska, pocházející z avarsko-slovanského pohřebiště Šebastovce (okr.
Košice),19 představují lité bronzové falery. Výzkum, který zde probíhal v letech 1966–1970,
odkryl 290 neporušených hrobů, z nichž větší počet hrobů byl jezdeckých s poměrně bohatou
výbavou a  zbraněmi (dvojsečný meč, zakřivené šavle, kopí, sekyrky, širočiny, šipky). Šlo
o  hroby bojovníků, v  nichž byla rovněž litá nákončí s  antropomorfními, zoomorfními
i rostlinnými motivy. Bronzové falery byly nalezeny ve dvou hrobech a ozdobeny „zvířecími
hlavami rozloženými v podobě svastiky.“20 Dvě falery byly v hrobu č. 86 (obr. 7).21. Svastika,
vyobrazená na falerách, byla pravotočivá. Její ramena byla zakončena ve formě hlaviček
koně či psa. Dodejme pouze, že ve dvou jezdeckých hrobech22 na pohřebišti byly objeveny
kostry tří psů.
Rovněž na avarsko-slovanském pohřebišti a nalezišti v Devínské Nové Vsi byly objeveny
falery. Archeologický výzkum se zde prováděl v  letech 1926–1933.23 Odkryto bylo 93

15 Výstava Velká Morava. 1100 let tradice státního a kulturního života. Katalog. Praha 1964, obr. V (= Archeolo-
gický ústav SAV, Nitra; Z. Čilinská, Archeologické rozhledy XVI, 1964); ČILINSKÁ, Z.: Slawisch-awarisches
Gräberfeld in Nové Zámky. Bratislava 1966; eadem: Kov v  rano-slovanskom umení. Bratislava 1981; AVE-
NARIUS, A.: Die Awaren in Europa. Amsterdam – Bratislava 1974, Abb. 8; Významné slovanské naleziská na
Slovensku. Bratislava 1978, s. 152, obr. 73.
16 Viz Výstava Velká Morava, obr. V; AVENARIUS, A.: Die Awaren in Europa, Abb. 8.
17 BUDINSKÝ-KRIČKA, V.: Pohrebisko z  neskorej doby avarskej v  Žitavskej Tôni na Slovensku. Slovenská
archeológia, 4, 1956, s. 5-131; ČILINSKÁ, Z.: Výskum v Žitavskej Tôni v roku 1960. Archeologické rozhledy,
13, 1961, s. 860–866; eadem: Slovensko-avarské pohrebisko v Žitavskej Tôni. Slovenská archeológia, 11, 1963,
s. 87–20; Významné slovanské naleziská na Slovensku, s. 267.
18 Viz AVENARIUS, A.: Die Awaren in Europa, Abb. 10.
19 BUDINSKÝ-KRIČKA, V.: Výskum eneolitického a slovansko-avarského pohrebiska v Šebastovciach. Archeo-
logické rozhledy, 20, 1968, s. 213–219; Významné slovanské naleziská na Slovensku, s. 212, obr. 104.
20 Významné slovanské naleziská na Slovensku, s. 213.
21 Viz Významné slovanské naleziská na Slovensku, s. 212, obr. 104.
22 Významné slovanské naleziská na Slovensku, s. 209.
23 EISNER, J.: O falerách z avarskoslovanského pohřebiště v Děvínské Nové Vsi u Bratislavy. Bratislava. Časopis
132 Byzantino

jezdeckých hrobů a 35 hrobů pěších bojovníků. Nalezená kovová nákončí byla lisovaná nebo
litá z bronzu. Ozdobné falery koňského postroje byly masivní, železné a nalezly se dvě (hrob
č. 842), v pozlacené měděné a plátované ornamentální výzdobě však svastika chyběla.
Obraz na bronzové faleře ze Slovenska připomíná levotočivou svastiku s  rameny,
zakončenými pěti ptačími hlavami.24 Nejde tedy o typickou svastiku jako u uvedených terčíků,
faler a spon, tj. o svastiku, jejímž základem je čtyřramenný kříž s prodlouženými a hlavami
zakončenými rameny. Je proto otázkou, zda lze objekt považovat za svastiku, když namísto
čtyř hlav je znázorněno hlav pět? Víme však, že svastiku mohla tvořit jen tři ramena, tzv.
trikva. Dokládá to thrácký nález ze 4. století př.n.l. z bulharské lokality Vraca, na němž jsou tři
hlavy dravců stylizované do trikvetra.25 Číslo tři je spojení začátku, středu a konce a obecně
symbolem jednoty, dokonalosti a úplnosti. Ve starém Egyptě stejně jako v hinduismu trojka
znamená trojici božských osob, souvisejících s  nebem, zemí a  vzduchem. V  křesťanské
symbolice vyjadřuje číslo tři božské ctnosti, a  to víru, naději a  lásku.26 Existuje-li trikva,
triskelion, mohl existovat také pětiramenný symbol (quinkva). Číslo pět vzniklo součtem
prvního sudého a lichého čísla (2+3) a nabylo v různých náboženstvích a kulturách význam
jako symbol spojení, syntézy. V hinduismu znamenalo princip života, pro čínskou kulturu bylo
symbolem středu, v křesťanství známe pět ran Kristových, v islámu pět sloupů zbožnosti.27
Jak jsme nastínili, nacházejí se ve slovenských nálezech ze smíšených avarsko-slovanských
pohřebišť jak svastiky pravotočivé, tak levotočivé. Konce ramen jejich kříže jsou zakončeny
nejčastěji koňskými, psími i ptačími hlavami. Avaři,28 kteří se usadili v Pannonské nížině,
mezi řekami Dunaj a Tisa, byli bojovní kočovníci, kteří používali k svému přesunu a k boji
koně a k hlídání stád, obydlí a osob potřebovali psy.
Pro původem asijská etnika byl pes důležitým symbolem a  božstvem. U  Prabulharů
(Protobulharů), etnika turkutského původu, které přitáhlo v  7. století ze středoasijských
stepí do Moesie a  Thrákie, sloužil pes nejen jako hlídač, ale rovněž jako posvátné zvíře
a  obětina.29 Chán Omurtag (814–831) na stvrzení smlouvy nechal obětovat psa poté, co
s Byzancí uzavřel tzv. třicetiletý mír.30
Kůň byl v  pravěku lovnou zvěří jako jelen nebo divočák a  zabíjen pro maso. Později
byl člověkem domestikován a  používán u  Egypťanů, Řeků i  Římanů jako tažné zvíře či
kůň jezdecký. V křesťanské symbolice patřil kůň k sv. Jiří i k sv. Markovi. Kult koně jako
nepostradatelného pomocníka byl vlastní mnoha indoevropským národům, proto bývají jeho
kosterní pozůstatky podobně jako pozůstatky psů nalézány na mnoha pohřebištích. Kůň byl
nejen symbolem, ale používal se jako hlavní dopravní prostředek v době míru a jako bojový
kůň v  době války. Byl tedy součástí výstroje a  výzbroje jízdního bojovníka. Zobrazování
koňské a psí hlavy bylo pro kočovná etnika signifikantní stejně jako výroba drobných plastik,
jejich figurek.

učené společnosti Šafaříkovy, 1933; idem: Devínská Nová Ves. Bratislava 1952; Významné slovanské naleziská
na Slovensku, s. 54–57.
24 CHROPOVSKÝ, B.: Slované. Historický, politický a kulturní vývoj a význam. Praha 1989, s. 109; idem: Slo-
vensko na úsvite dejín. Bratislava 1990.
25 Viz BOUZEK, J.: Thrákové, s. 147, obr. 34 (levotočivé trikvetrum).
26 STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly, s. 313–314.
27 STUDENÝ, J.: Křesťanské symboly, s. 229–230.
28 CSALLÁNY, D.: Archäologische Denkmäler der Awarenzeit in Mitteleuropa. Budapest, 1956; KOLLAUTZ,
A. – MIYAKAWA, H.: Geschichte und Kultur eines völkerwanderungszeitlichen Nomadenvolkes, I-II. Die Jou
Jan der Mongolei und die Awaren in Mitteleuropa. Klagenfurt 1970; AVENARIUS, A.: Die Awaren in Europa.
29 BEŠEVLIEV, V.: Părvobălgarite. Bit i kultura. Sofija 1981, s. 77.
30 Ibidem.
slovaca VI 133
Kůň měl podobně jako pes roli obětního a  kultovního zvířete.31 U  Bulharů se stal
koňský ohon (ocas) symbolem, který byl používán při válečných taženích jako vojenský
praporec, kovové figurky koně s lidskou hlavou na sedle sloužily jako amulet.32 Roli koní
v životě Bulharů dokládají Responsa Nicolai papae I ad consulta Bulgarorum33 v kapitolách
XXXIII34 a  XL.35 Papežský stolec doporučil Bulharům, aby místo koňského ocasu nosili
při válečné výpravě velitelskou korouhev (labarum) se znamením kříže podobně jako
Konstantin I. Veliký (306–337), který v tomto znamení zvítězil v roce 312 nad Maxentiem
v bitvě u Mulvijského mostu přes řeku Tiberu nedaleko Říma.
V době velkého stěhování národů význam koně vzrostl, a proto se i na Moravě setkáváme
v archeologických nálezech z předvelkomoravského horizontu, z 6. století, se samostatnými
rituálními pohřby koní. Dokládají to archeologické nálezy v Čejkovicích, v Holubicích nebo
v Šakvicích.36 Někdy byl kůň pohřben i se psem, existuje i koňský dvojhrob. Tyto koňské
pohřby však nepatří ani Avarům, ani Slovanům, ale doprovázejí vykradené šachtové hroby
Langobardů,37 kteří protáhli Moravou a které patřily většinou příslušníkům jejich nobility.
Nejen na Slovensku, ale rovněž na Moravě byly v  předvelkomoravském horizontu
objeveny svastiky. K  nejstarším zobrazením svastiky v  moravských archeologických
nálezech patří svastika na zlatém prstenu. Prsten byl objeven společně s dalšími šperky na
germánském pohřebišti nedaleko jihomoravského Strachotína,38 v blízkosti římského tábora
v Mušově. Záchranný výzkum, provedený AÚ ČSAV v Brně, zde probíhal v letech 1978–
1979. Bylo objeveno 21 hrobů z doby stěhování národů, z 5. století. Zlatý prsten se svastikou
byl nalezen v nejbohatším, zčásti vykradeném hrobě, který patřil podle bohaté výbavy patrně
příslušnici germánské nobility. Prsten byl zdoben filigránem a  přihrádkovou inkrustací
v podobě svastiky a vyplněn rudým sklem (obr. 8).39 Svastika byla levotočivá. Na tomtéž
nalezišti byla v dalším bohatém ženském hrobě objevena zlatá mince, která byla upravena
na závěsek a  která celé pohřebiště datuje. Ražbou se hlásí k  východořímské (byzantské)
císařovně Pulcherii (399–453),40 starší sestře byzantského císaře Theodosia II. (408–450)41

31 GEORGIEVA, I.: Bălgarska narodna mitologija, s. 53–56.

32 BEŠEVLIEV, V.: Părvobălgarite, s. 77.
33 Responsa Nicolai papae I  ad consulta Bulgarorum z  roku 866 jsou odpovědí římského papeže Mikuláše I.
(858–867) na dotazy bulharského vládce Bo(go)rise I. (852–889). Ten se chtěl nechat pokřtít nejprve z Říma,
a proto požadoval po papeži vyjasnění některých věroučných a životních problémů. Nakonec byl pokřtěn z
Byzance jako Boris-Michael.
34 Responsa Nicolai papae I ad consulta Bulgarorum, cap. XXXIII, in: Magnae Moraviae fontes historici IV. Le-
ges, textus iuridici, supplememta (dále MMFH). Operi edendo praefuit L. E. HAVLÍK. Brunae 1971, s. 66–67:
…Quando proelium inire soliti eratis, indicatis vos hactenus in signo militari caudam equi portasse,…;…quid
pro illa equina cauda in signum debeatis militare convenientius,…; s. 67:…signum crucis, quod in caelo vide-
rat, in sua fronte designat et hoc in militaris vexilla transformat ac labarum…
35 Responsa Nicolai papae I ad consulta Bulgarorum, cap. XL, in: MMFH IV, s. 70: …Porro equus animus inelli-
gitur, quia nimirum, sicut homo portatur equo, sic et regitur animo…Equus paratur ad diem belli, Dominus
autem salutem tribuit…
36 DROBERJAR, E.: Věk barbarů. České země a stěhování národů z pohledu archeologie. Praha 2005, s. 187.
37 K Langobardům viz např. WERNER, J.: Die Langobarden in Pannonien. München 1962.
38 ČIŽMÁŘ, M. – GEISLEROVÁ, K. – RAKOVSKÝ, I.: Pohřebiště z doby stěhování národů ve Strachotíně.
Památky archeologické, 76, 1985, s. 285-307. Viz také TEJRAL, J.: Morava na sklonku antiky. Praha 1982;
idem: K otázce doby stěhování národů a počátků slovanského osídlení na Moravě, in: IV. mezinárodní kongres
slovanské archeologie, Sofia 1980. Zborník referátov ČSSR. Nitra 1980, s. 177-182.
39 DROBERJAR, E.: Věk barbarů, s. 142–143, viz obrazová příloha mezi s. 192–193.
40 Viz obrazová příloha ibidem. V opise s portrétem císařovny je podle našeho názoru nápis Luc(illa) Ael(ia) Pulcheria.
41 Jeho ženou byla Athenais, dcera pohanského filozofa z Athén, která se stala křesťanskou a přijala jméno Aelia
Eudokia. Viz ZÁSTĚROVÁ, B. a kol: Dějiny Byzance. Praha 1994, s. 51.
134 Byzantino

a ženě císaře Markiana (450–457).42 Z nálezů zlatých a stříbrných šperků, spon a zbraní je
patrné, že nešlo o výrobky germánských dílen, ale o import. Nalezené artefakty pocházely
z byzantských, patrně provincionálních zlatnických a řemeslnických dílen. Byly získány buď
koupí nebo výměnou při tranzitním obchodu, nebo šlo o  dary byzantské nobility nobilitě
germánské, nebo o předměty, získané násilnou loupeží během stěhování národů.
Čtyřramenná svastika, zobrazená na terčovité tepané sponě, pochází z naleziště Prušánky
I u Hodonína z hrobu mladé ženy č. 1 (obr. 9).43 Je na ní zobrazen motiv zvěrného stylu –
čtyři hlavy ptáků s velkými zahnutými zobáky, snad orlů. Svastika na sponě byla levotočivá,
představovala tedy ženský princip a patřila, jak dokládá nález, ženě. Pohřbená žena pocházela
patrně z  bavorského (bajuwarského) nebo alamanského prostředí a  nález je datován do
poloviny 8. století.44 Kruhovitá litá ozdoba pochází také z  hrobu č. 4 z  nekropole v  trati
Hrubé Kapansko u moravských Mutěnic.45 Pohřebiště vykazuje vztahy s kulturou karpatské
kotliny 7.–8. století.46
Jiná nalezená svastika byla vyobrazena na terčíku z 8. století (obr. 10a, b),47 bronzové
ozdobě pocházející z  moravské lokality Mikulčice u  Hodonína. Lité bronzové kování
koňského postroje bylo vyzdobeno zoomorfním motivem. Pravotočivá svastika je tvořena
čtyřmi rameny zakončenými zvířecími hlavami, patrně hlavami koní. Zoomorfní terčík je
opatřen ouškem na zavěšení a mohl být umístěn na přední straně krku koně. Pokud nebyl
součástí koňské výbavy, mohlo by jít o jeho druhotné použití jako ozdobné součásti oděvu,
přívěsku (závěsku), který mohl sloužit jako ochranný prostředek, amulet (řec. fylakterion,
lat. phylacterium) s „čarovnou sílou“ a (pro)fylakterickým charakterem. Protože je svastika
pravotočivá a  její pravotočivost je symbolem mužského principu, patřil terčík s  ouškem,
pokud nezdobil koně, osobě mužského pohlaví.
Z  archeologických nálezů z  velkomoravského období je třeba zmínit kování
s pravotočivou svastikou. Objevena byla na slovanském hradisku v lokalitě Pobedim (okr.
Trenčín) na Slovensku. Nález pochází z  polohy Hradištia a  Podhradištia,48 kde probíhal
archeologický výzkum v  50., 60. a  70. letech 20. století. Je datován do první poloviny 9.
století do okruhu uměleckých prací blatnického horizontu. Kříž – svastika se nachází na jedné
části ozdobné soupravy kování, určeného k upevnění meče k pásu. Je umístěn v prostředním
poli kování a  jeho prodloužená a  zahnutá ramena jsou ukončena trojúhelníkovými útvary

42 ZÁSTĚROVÁ, B. a kol: Dějiny Byzance, s. 50, 55.

43 Viz MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha 2002, s. 451.
44 KLANICA, Z.: Nechvalín, Prušánky. Čtyři slovanská pohřebiště. Díl 1. (= Spisy Archeologického ústavu
Brno, 28, 1), Brno 2006; idem: Nechvalín, Prušánky. Vier slawische Nekropolen. Teil 2. Katalog, Brno 2006;
MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 451.
45 MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 451; viz též KLANICA, Z.: Mutěnice –
Zbrod. Zaniklé slovanské sídliště ze 7.–10. století (= Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno, 36). Brno 2008.
46 MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 451.
47 KLANICA, Z.: Další poznatky z výzkumu předvelkomoravské sídelní vrstvy v Mikulčicích, in: Almanach Velká
Morava. Brno 1965, s. 143; POULÍK, J.: Mikulčice. Sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha 1975, tab.
23; idem: Velká Morava – Cyrilometodějská mise. Praha 1985. Dále viz PROFANTOVÁ, N.: Awarische Funde
aus den Gebieten nördlich der awarischen Siedlungsgrenzen, in: DAIM, F. (Hrsg.): Awarenforschungen II. Wien
1992, s. 605–778; MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 262. K symbolice
a  periodizaci kování z  předvelkomoravského horizontu viz např. KLANICA, Z.: Symbolika velkomoravských
ozdob. Sborník Národního muzea v  Praze. Řada A  – Historie (= Acta Musei Nationalis Pragae. Series A  –
Historia), 24/1-2, 1970, s. 73–79; idem: Dvě mikulčická kování s figurální výzdobou. Sborník prací Filozofické
fakulty brněnské univerzity, řada archeologicko-klasická (E), 20/16, 1971, s. 185–198; idem: Zur Periodisierung
vorgroßmährischer Funde aus Mikulčice, in: Studien zum Burgwall von Mikulčice. Bd. 1. Brno 1995, s. 379–469.
48 Významné slovanské naleziská na Slovensku, s. 163, obr. 80.
slovaca VI 135
kapkovitého vzhledu (obr. 11). Opasek, vojenský pás (stsl. pojasъ, řec. zóné, lat. cingulum
militare), o němž se zmiňuje velkomoravský zákoník Nomokanonъ, nosili příslušníci vyšší
privilegované vojenské vrstvy (stsl. voini, řec. stratiótai, lat. milites).49 Nálezy jeho zbytků
a přezek se na Moravě a Slovensku datují do 7./8.–10. století.50
Kůň byl ceněným zvířetem jak v míru, tak ve válce také na Velké Moravě, jak to dokládá
velkomoravský civilní zákoník Zakonъ sudnyi ljudьmъ, který vychází z  byzantské právní
sbírky Ekloga. V něm se přísně trestá poškození či úmrtí koně, za což musel vypůjčovatel
zaplatit majiteli koně odškodné.51 Ukradl-li někdo koně na vojně, tj. za války, měl zaplatit
pokutu.52
Svastika byla v raném středověku poměrně rozšířeným křížovým symbolem a setkáme se
s ní vedle řady roztodivných znamení a symbolů na dnech keramických výrobků, nalezených
na slovanských archeologických lokalitách ve střední a  východní Evropě a  pocházejících
z 8.–11. století. Slovanští řemeslníci označovali dna hliněných nádob hrnčířskými značkami,
aby bylo vidět, z  které hrnčířské dílny nádoba pocházela, kým byla vyrobena, případně
komu patřila. Známy jsou dva nálezy značek-svastik z Polska53 a jedna z Čech.54 (obr. 12,
13). Hrnčířské značky se od generace ke generaci měnily a vyvíjely, některé představovaly
značky rodinné, pokud nádoby pocházely ze zavedené rodinné hrnčířské dílny, jiné značky
byly v ruském prostředí knížecí, erbovní,55 protože šlo o panovnické hrnčířské dílny.
***
Ve slovenském a moravském prostředí se setkáváme se svastikou nejčastěji v místech,
kudy buď protáhla germánská etnika, nebo kde se setkávalo a střetávalo slovanské etnikum
s  etnikem avarským, tj. zejména na jihozápadním Slovensku a  na jihovýchodní Moravě.
Zde byly nalezeny jednak germánské hroby s  importovanými artefakty, jednak smíšené
avarsko-slovanské jezdecké hroby s  pozůstatky avarské lité bronzové a  železné industrie,
charakteristické pro avarské osídlení. Svastika měla různou formu a vykytovala se na litých
bronzových nebo železných falerách, součástech koňských postrojů, i na ozdobných sponách.
Svastika představovala starý indický mužský a  ženský princip. Její orientace vpravo
nebo vlevo, tj. její pravotočivost nebo levotočivost, jak ukazuje předložený archeologický
materiál, však nehrála v pozdně římském, germánském a slovanském období u tehdejších
umělců, kovotepců, kovolijců a  hrnčířů, patrně již žádnou podstatnou roli. Falery (z  lat.
phalerae), terčíky z  avarsko-slovanských pohřebišť byly zdobeny antropomorfními,
zoomorfními a  rostlinnými motivy. Zejména zoomorfní motivy (koňské, psí, ptačí hlavy)
vytvářely svastiky. Falery byly součástí jezdeckých garnitur a postrojů koní a byly nalezeny
v mužských jezdeckých hrobech. To znamená, že je můžeme spojit s mužskou činností, tj.
bojem, jízdou a lovem na koni. Svastiky jsou jak pravotočivé, což by odpovídalo mužskému

49 Nomokanonъ, tit. 34, in: MMFH IV, s. 315.

50 HAVLÍK, L. E.: Kronika o Velké Moravě. Brno 1987, s. 83; Brno 19922, s. 98; Brno 20133, s. 116–117.
51 Zakonъ sudnyi ljudьmъ, čl. 22, in: MMFH IV, s. 191: Ašte kto isprositь konь do naročita města, nъ proidetь v za-
rokъ město li posletь, v ključitь sę vrediti li umreti, isprošьšju dostoitь bes tъštety da tvoritь g(ospod)ina konę.
52 Zakonъ sudnyi ljudьmъ, čl. 24, in: MMFH IV, s. 192: Kradyi na voině, ašte oružije, da tepetь sę; ašte li konь, da
prodaetь s(ę). Viz také HAVLÍKOVÁ, L.: Vojenské zákony Velké Moravy a jejich byzantská předloha. Časopis
Matice moravské, 106, 1987, s. 269–276; eadem, Transformacija, recepcija i adaptacija vizantijskoj social’noj
politiko-vojennoj terminologii v slavjanskoj sredě. Vizantijskij vremennik, 50, 1989, s. 59–65 (recenze konfe-
renčního příspěvku viz ČEKALOVA, A. A.: Vizantijskij vremennik, 40, 1988, s. 252–257).
53 HENSEL, W.: Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna. Zarys kultury materialnej. Warszawa 1956, s. 294, obr.
286/8, 12.
54 HENSEL, W.: Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 295, obr. 287/3.
55 RYBAKOV, B. A.: Remeslo drevněj Rusi. Moskva – Leningrad 1948.
136 Byzantino

principu, tak levotočivé – ženské. Prozkoumané hroby se svastikami na terčících byly však
většinou mužské. Hypoteticky však nelze vyloučit, že v  době stěhování národů uměly
jezdit na koni také ženy, které se mohly v  rámci germánské či avarské jízdy zúčastňovat
bojů. Uvažujeme-li tímto směrem, pak s odkazem na bájné Amazonky, bojovné ženy, které
ovládaly střelbu z luku a jízdu na koni,56 by k jejich výbavě či k výbavě jejich koňských
postrojů patřily falery s levotočivou svastikou, znázorňující ženský princip. Výjimku, která
potvrzuje pravidlo, tvoří ženské hroby z  doby stěhování národů, v  nichž byla pohřbeny
ženy z germánské nobility a v nichž byly na nalezených artefaktech zpodobněny levotočivé
svastiky, a  to na prstenu ze Strachotína a  na sponě z  Prušánek. Na germánské keramice
byla výzdobným prvkem pravotočivá i levotočivá svastika. Byl-li to indikátor toho, že jejím
výrobcem nebo vlastníkem byl muž nebo žena, nevíme. Slovanskou keramiku vyráběly
většinou ženy-hrnčířky, a proto na ní nacházíme jako hrnčířské značky levotočivé svastiky.
Než vymizela svastika postupně z povědomí, stala se jako symbol vítězného Ježíše Krista
a  zástupný symbol Kristova kříže součástí výzdobných prvků v  románských a  gotických
sakrálních stavbách a  jako symbolický dekorativní prvek vstoupila tak také do starého
křesťanského umění. Nalézáme ji na rané byzantské mozaice, na tumbě v bazilice sv. Ambrože
v Milánu stejně jako na mozaice v chrámu sv. Sofie z 12. století v Kyjevě. Příkladem svastiky
v českém prostředí je její pravotočivá forma v malířské výzdobě původně románské, později
gotizované stavby trojlodního kostela sv. Václava v  Praze na Proseku. Bazilika pochází
z 12. století a svastiky jsou vyobrazeny na zbytcích románské fresky v pravé polokruhovité
apsidě (obr. 14).57 Rovněž na výšivkách, které byly v roce 1981 nalezeny na bílé tkanině
s geometrickým vzorem v hrobě Václavovy matky, sv. Ludmily (860–921),58 v bazilice sv.
Jiří, byly spodobněny svastiky.59
Ve své podstatě byla svastika, jejímž základem byl kříž, ve všech náboženstvích symbolem
dobra, slunce a ohně, protože jinak by byla stěží tak rozšířená, používaná a zobrazovaná po
celém světě. Zlý význam jí přisoudila až moderní zvrhlá doba, kdy se jedna ze dvou forem
svastik – pravotočivá, která je symbolem mužského principu, stala ve spojení s nacismem
jako hákový kříž symbolem zla, zrůdnosti a nekřesťanských zvěrstev.60 Ale za to zneužité
symboly nemohou.

SUMMARY

In her study the author deals with the finds of swastika, the ancient religious symbol of
peace and continuity, in the Slovak and Moravian archaeological localities from the 7th–9th
centuries. The most part of these finds originate from the Avaro-Slavic settlements, which
were located in South-Western Slovakia, and partially in South-Eastern Moravia. It is difficult

56 Amazonky byl název pro legendární kmen žen, který přišel prý z Kavkazu do Malé Asie. Viz HALL, J.: Dictio-
nary of Subjects and Symbols in Art = Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění, s. 45.
57 Viz NOVÁK, J. A.: Záhady české historie. Románský kostel sv. Václava na Proseku. Magický symbol z úsvitu
věků, foto http://www.nase-rodina.cz/article.php?clanek=1489 (23. 09. 2016).
58 K sv. Ludmile viz PROFANTOVÁ, N.: Kněžna Ludmila. Vládkyně a světice, zakladatelka dynastie. Praha 1996.
59 Viz BAŽANTOVÁ, N.: Textilie z hrobu kněžny Ludmily. Praha 1987; BÍLEK, J.: Hádanky naší minulosti 3. Krutá
smrt zbožné babičky. Praha 2003, zejména s. 322–323, s odkazem na Bažantovou tvrdí, že látka se svastikami byla
utkána na počátku 10. století a její původ je nutno hledat na severu nebo západě Evropy; KRUMLOWSKÝ, F.
(BAUER, J.): Běda ženám, kterým muži vládnou. Bouřlivé osudy českých panovnic a šlechtičen. Frýdek-Místek
2009, s. 26 se domnívá, že šlo o závoj, plachetku, kterou si ovíjely vdané ženy kolem hlavy.
60 Stejný osud měly římské fasces, svazky prutů s vyčnívajícími sekyrkami, původně symbol a odznak impéria,
který nosili liktoři před římskými úředníky a které se staly symbolem fašismu.
slovaca VI 137
to say, but originally the old Indo-Iranian symbol of fire and sun – svástika was probably
changed into the symbol of new invaders in Europe, Germans and Avars. In the Slovak and
Moravian milieu, the left-facing (a female symbol) and right-facing (a man symbol) swastika
is often in conjunction: 1. with the heads of horses or dogs as symbol of nomads; 2. with the
heads of birds. Heads of horses, dogs and birds were depicted and founded on the bronze or
iron phalers of horse harnesses, belts, jewelry (medallions, brooches) and other items. The
primary pagan symbol – svástika received also a phylacteric character, in the early middle
ages it became logically also into the Christian symbols, and in 20th century was misused by
German fascists.

PhDr. Lubomíra Havlíková, CSc., historička, byzantoložka a balkanistka, emeritní vědec-

ká pracovnice oddělení paleoslovenistiky a byzantologie Slovanského ústavu AV ČR v Praze,
emeritní šéfredaktorka časopisu Byzantinoslavica a  předsedkyně ČNBK, e-mail: havliko-
val@centrum.cz

Obr. 1 Miska, Nové Mexiko, neolit

(NEUSTUPNÝ, J.: Pravěk lidstva. Praha 1946, s. 451, obr. 270)

Obr. 2 Mozaika v byzantském kostele, Shavei Tzion, Izrael, 6. stol.

(www.wikipedia.org.)
138 Byzantino

Obr. 3 Popelnice východogermánského typu, Nitzahn, Německo, 1.–2. stol.

(ŠIMEK, E.: Velká Germánie Klaudia Ptolemaia, IV. Brno 1953, s. 354, obr. 133)

Obr. 4 Falery s ptačími hlavami. Výstava Merowingerzeit. Die Altertümer im Museum für Vor-
und Frühgeschichte, Berlin, Německo. Zaberns archäologisches Kalendar 1996
slovaca VI 139

Obr. 5 Bronzové kování z garnitury opasku, Nové Zámky, Slovensko, 8. stol. (Významné slovan-
ské naleziská na Slovensku. Bratislava 1978, s. 152, obr. 73)

Obr. 6 Bronzové falery s ptačími hlavami, Žitavská Tôň, Slovensko, 8. stol. (AVENARIUS, A.:
Die Awaren, Amsterdam–Bratislava 1974, Abb. 10)
140 Byzantino

Obr. 7 Bronzové falery se zvířecími hlavami, Šebastovce, Slovensko, 7.–8.stol. (Významné slo-
vanské naleziská na Slovensku. Bratislava 1978, s. 212, obr. 104)

Obr. 8 Zlatý prsten, germánské pohřebiště, Strachotín, Morava, 5. stol. (DROBERJAR, E.:
Věk barbarů. České země a stěhování národů z pohledu archeologie. Praha 2005, s. 192–193)

Obr. 9 Tepaná terčovitá spona, Prušánky, Morava, pol. 8. stol. (MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od
příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha 2002, s. 451)
slovaca VI 141

Obr. 10a, b Bronzové terčovité kování koňského postroje, Mikulčice, Morava, 8. stol. (POU-
LÍK, J.: Mikulčice. Sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha 1975, tab. 23; MĚŘÍNSKÝ,
Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha 2002, s. 262)

Obr. 11 Kování k upevnění meče k opasku, Pobedim, Slovensko, 1.pol. 9. stol. (Významné slo-
vanské naleziská na Slovensku. Bratislava 1978, s.163, obr. 80)
142 Byzantino

Obr. 12 Svastika jako hrnčířská značka, Polsko, 8.–11. stol. (HENSEL, W.: Słowiańszczyzna
wczesnośredniowieczna. Zarys kultury materialnej. Warszawa 1956, s. 294, obr. 286/8, 12)

Obr. 13 Hrnčířské značky, Čechy, 8.–11. stol. (HENSEL, W.: Słowiańszczyzna wczesnośrednio-
wieczna. Zarys kultury materialnej. Warszawa 1956, s. 295, obr. 287/3)

Obr. 14 Freska v pravé apsidě románsko-gotického kostela sv. Václava, Praha – Prosek, Čechy,
12. stol. (foto J. A. Novák, http://www.nase-rodina.cz/article.php?clanek=1489)
slovaca VI 143

Poznámky k datovaniu vel’komoravských

kostolov – paradigmy a otázniky

ˇ (Bratislava)
Vladimír Turcan

Jednou z najpríťažlivejších a zároveň najdiskutovanejších tém včasnostredovekých dejín

je bez pochýb proces kristianizácie. Predovšetkým písomné pramene z obdobia cyrilo-meto-
dejskej misie vytvárajú priestor pre jeho interpretácie, rovnako ako dezinterpretácie a dokon-
ca mytologizácie. Z archeologicky získavaných prameňov sú to predovšetkým nálezy kres-
ťanských kostolov, resp. zachovaných základových častí, prípadne len negatívnych výplní.1
Ako výnimka sa v literatúre uvádza kostol v Kopčanoch (okr. Skalica), ktorého nadzemnú
hmotu niektorí autori považujú za veľkomoravskú.2
Datovanie kostolov do 9. storočia sa opiera hlavne o nálezy z okolitých pohrebísk. Ana-
lýza horizontálneho stratigrafie funerálnych nálezov a základov cirkevnej stavby na výšinnej
opevnenej lokalite Ducové (okr. Piešťany) M. Vančom však ukázala, že pri dlhodobejšie pou-
žívanom pohrebisku je zdanlivo pevné datovanie kostolnej stavby veľkomoravskými hrobmi
minimálne spochybniteľné.3 Datovanie kostolov sa v  literatúre preberá bez kritickejšieho
myslenia, čo by malo byť jedným zo základných prístupov k bádaniu. Situácia je však často
opačná.4
Ako prvý bol na slovenskom území preskúmaný kostol na plošine bratislavského Hradné-
ho kopca. Zachovali sa z neho len fragmenty na základovej úrovni, konkrétne 8 podstavcov
pre interiérové piliere a juhozápadné nárožie. Objekt bol T. Štefanovičovou interpretovaný
ako trojloďová bazilika, ktorej východná, apsidálna časť podľahla neskoršej radikálnej úpra-
ve terénu. Datovanie kostola sa opiera predovšetkým o päť hrobov najstaršieho horizontu
pochovávania (z 229 preskúmaných), datovaných do druhej polovice 9. storočia.5 Vertikálna

1 Súpis pozri BOTEK, A.: Veľkomoravské kostoly na Slovensku a odraz ich tradície v neskoršom období. Brati-
slava 2014.
2 BAXA, P.: Die Kirche St. Margarethen und andere Fundplätze des 9.  – 10. Jahrhunderts auf der Flur „Za
jazerom pri sv. Margite“ von Kopčany, in: POLÁČEK, L. – MAŘÍKOVÁ-KUBKOVÁ, J. (Hrsg.): Frühmitte-
lalterliche Kirchen als archäologische Quelle. Internat. Tagungen Mikulčice VIII. Brno 2010, s. 139–147.
3 VANČO, M.: Funkcie veľkomoravských kostolov vo vzťahu k pohrebiskám, in PANIS, B.– RUTTKAY, M. – TUR-
ČAN, V. (zost.): Bratia, ktorí menili svet – Konštantín a Metod. Príspevky z konferencie. Bratislava 2012, s. 106.
4 V  slovenskej historiografii sa dokonca môžeme stretnúť s  formuláciou, že keď je tvrdenie všeobecne
akceptované, „ho môžeme uznať za pravdivé“. Pozri: HOMZA, M.: O kráľovskom titule Svätopluka (†894).
Historický časopis, 61, 2013, s. 662. Autorom tohto výroku je dokonca vysokoškolský pedagóg!
5 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.  – FIALA, A.: Veľkomoravská bazilika, kostol sv. Salvátora a  pohrebisko na
144 Byzantino

stratigrafia, t. j. priestorový vzťah baziliky a hrobov s veľkomoravským inventárom, však

neprinesie jednoznačné potvrdenie uvedenej datácie. Veľkomoravské hroby, netvorili žiadnu
skupinu, naopak, boli rozptýlené po ploche v jednej línii, snáď podľa pôvodnej vrstevnice
terénu. Z ich polohy nemožno vyvodiť žiaden chronologický vzťah ku kostolu (obr. 1). Dobu
postavenia baziliky tieto hroby teda nedatujú exaktne. Zaujímavejšia by bola z tohto hľadiska
skupina hrobov situovaná pri južnej stene baziliky, orientovaná rovnobežne s múrom, ktoré sú
však bez nálezov.6 Treba uviesť, že na pohrebisku sa pochovávalo až do 12. storočia.7 Na druhej
strane nie všetky hroby z 9. storočia museli obsahovať sprievodný inventár a chronologicky sú
bez výpovednej hodnoty – aj v tomto smere sa už mohlo prejaviť pôsobenie kresťanstva. Aj
spomenuté hroby, ktoré sú sprievodným materiálom bezpečne datované do veľkomoravského
obdobia, obsahovali len súčasti odevu (šperky, militáriá), avšak žiadne prílohy.8
Ďalšou oporou pre datovanie baziliky sú pôdorysné analógie. Pre jej chronologický a kul-
túrny rámec našla T. Štefanovičová cirkevnú stavbu na maďarskej lokalite Zalavár-Récéskút
(s celou zachovanou pôdorysnou dispozíciou; obr. 2). Datovanie bratislavskej baziliky po-
mocou tejto analógie do veľkomoravskej doby bolo akceptované bez výhrad, hoci samotná T.
Štefanovičová upozornila, že bazilika v Zalavári je niektorými bádateľmi, hl. maďarskými,
datovaná až do 11. storočia.9
V rokoch 2009 – 2015 boli archeologickým výskumom na nádvorí bratislavského hradu
a severne od neho nečakane objavené základové časti niekoľkých budov, stavaných kvalit-
nými antickými technológiami (hrubo opracované kamene spájané maltou, liate mozaikové
dlážky), datované mobilným inventárom do posledných desaťročí 1. storočia pred n. l.10
Objav vtiahol do diskusie (v zásade však len kuloárnej) aj baziliku a to z hľadiska jej možnej
príslušnosti k  tomuto antickému areálu, čo by samozrejme viedlo k  predatovaniu stavby.
Budovy, datované do druhej polovice 1. storočia pred n. l. tvoria nepravidelný kruh, v stre-
de ktorého sa nachádza prázdna plocha, pripomínajúca agoru. Bazilika je situovaná mimo
tohto komplexu, vysunutá východným smerom; obr. 3). Treba ale uviesť, že plocha, ktorú
by bolo možné interpretovať ako „námestie“, bola v minulosti silne poškodená tereziánskou
jazdiarňou. Zaujímavejšie je preto porovnanie použitých stavebných technológií. Antické
stavby boli od základovej špáry budované remeselne kvalitne, evidentne profesionálnymi
remeselníkmi. Murivá boli založené buď priamo na skalné podložie alebo na niveletu, vznik-
nutú štetovaním z lomového kameňa. Na takto upravený povrch stavitelia položili základové
murivo, pozostávajúce z riadkovo usporiadaného lomového kameňa spájaného maltou.11 Zá-
kladová špára baziliky bola naproti tomu zapustená do laténskej vrstvy, pričom spodné partie
stavby tvoril lomový kameň, uložený síce do riadkov, avšak bez maltového pojiva. Podľa

Bratislavskom hrade. Historica. Sborník filozofickej fakulty, 18, 1967, s. 196–200; ŠTEFANOVIČOVÁ, T.:
Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975, s. 76–78.
6 ŠTEFANOVIČOVÁ, T. – FIALA, A.: Veľkomoravská bazilika, passim; ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský
hrad v 9. – 12. storočí, plán v prílohe.
7 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí, s. 84.
8 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v  období Veľkej Moravy, in: ŠTEFANIČOVÁ, T.  – ŠEDIVÝ, J.
(Zost.): Dejiny Bratislavy I. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, s. 325.
9 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí, s. 71–73. Posledne k mladšiemu datovaniu: SZŐ-
KE B. M.: The Carolingian Age in the Carpathian basin. Budapest 2014, s. 69, 70. K  datovaniu pozri tiež
MARCU ISTRATE, D.: Byzantine influences in the Carpathian Basin around turn of the millenium. The pilla-
red church of Alba Iulia. Dacia, 59, 2015, s. 177 nn.
10 Pozri príspevky v zborníku Kelti z Bratislavy/Celti di Bratislava. Bratislava 2016.
11 MUSILOVÁ, M.: Archeologický výskum objektu zimnej jazdiarne na Bratislavskom hrade. Monumentorum
tutela, 24, 2012, s. 123 nn.
slovaca VI 145
T. Štefanovičovej „jadro kostola postavili pravdepodobne málo zruční stavitelia“.12 Staveb-
ný materiál baziliky je druhovo rôznorodý; prevládajú pieskovce, vápence, zlepence, žula
a kremene. V murive sa našli aj sekundárne použité opracované kvádre a úlomky rímskych
tegúl, jedna z nich s kolkom XIV. légie13, ktorá sa v stredodunajskom priestore pohybovala
v 2. – 4. storočí n. l. Je pravdepodobné, že pri výstavbe baziliky boli použité stavebné články
zo zaniknutých antických budov v areáli, ako aj materiál, dovezený z niektorej dopravne do-
stupných zaniknutých rímskych lokalít. Tegule s kolkami XIV. légie nachádzame pri výsku-
me lokalít z doby rímskej v Bratislave-Rusovciach a v Stupave. Légia striedavo stacionovala
v Carnunte a Vindobone, pravdepodobne aj v Ad Flexum.14 Bazilika teda nekorešponduje
technologicky so stavbami, ktoré vyrástli v prvom storočí pred n. l. a jej datovanie do mlad-
šieho obdobia možno aj po posledných výskumoch akceptovať. Treba však uviesť, že pri
južnej strane baziliky bol výskumom zistený blok pieskovcov a  vápencov, uložených do
nárožia. Na tieto kvádre bol uložený hrob, ktorý možno datovať najskôr do druhej poloviny
9. storočia. To znamená, že ide o staršie murivo. Už v roku 1975 vyslovila T. Štefanovičová
názor, že môže ísť o základy stavby z doby rímskej.15 Toto torzo architektúry, prekrytej ba-
zilikou, naznačuje existenciu ďalšej stavby spomenutého komplexu z konca 1. storočia pred
n. l. Bez prípadného revízneho výskumu však možno túto nálezovú situáciu posudzovať len
na úrovni úvah.
Ďalší kostol, datovaný do veľkomoravského obdobia, bol objavený na Devíne, domi-
nantnej vyvýšenine západného okraja Bratislavskej brány. Základy budovy boli známe už
z medzivojnových výkopov, avšak datované do doby rímskej.16 Revíznym výskumom reali-
zovaným v rolu 1980 bol plošne odkrytý celý pôdorys objektu, pričom sa zistilo, že ide o po-
zdĺžnu stavbu s trojlístkovou apsidou na východnej strane. Stavba bola postavená z lomové-
ho kameňa a sekundárne použitého rímskeho stavebného materiálu, spájaného maltou. Osem
metrov južne od jej základov bola odkrytá skupina 6 veľkomoravských hrobov (obr. 4). Tri
mužské hroby obsahovali železné ostrohy, možno teda uvažovať o príslušníkoch bojovníc-
kej elity. Ak absencia hrobov v priestore medzi južným múrom kostola a veľkomoravskými
hrobmi nie je výsledkom neskorších stavebných zásahov a  terénnych úprav, je oprávnená
otázka dôvodu takéhoto separovania, ktorý je väčší ako šírka kostola (6,8 m). Ani v tomto
prípade teda hroby veľkomoravského horizontu nedatujú cirkevnú stavbou exaktne, ale skôr
dedukciou. Spodná hranica datovania kostola je terénnymi poznatkami pomerne presne vy-
medzené podzemnou časťou sídliskového objektu z 5. storočia, ktorého výplň bola základmi
budovy preseknutá.17 Podrobná nálezová správa z výskumu nebola však dosiaľ vypubliko-
vaná a tak pri vymedzení hornej hranice existencie kostola možno pracovať s predbežnou
informáciou, že „v 10. storočí sa na mieste deštrukcie kostola už pochovávalo“.18 Na základe

12 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí, s. 66.

13 ŠTEFANOVIČOVÁ,T.– FIALA, A.: Veľkomoravská bazilika, s. 158.
14 KRASKOVSKÁ, Ľ.: Kolkované rímske tehly z polohy Bergl v Bratislave-Rusovciach. Zborník SNM 85, Ar-
cheológia, 1, 1991, s. 50–51; TURČAN, V.: Nálezy kolkovanej keramiky z rímskej stanice v Stupave z výskumov
v rokoch 1987 až 2004, in: NAGY, P. – ČURNÝ, M. (Zost.): Laterarius. Dejiny tehliarstva na Slovensku. Bra-
tislava 2011, s. 26, 27.
15 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí, s. 62–63.
16 ONDROUCH, V.: Limes romanus na Slovensku. Bratislava 1938, s. 22–24; PLACHÁ, V.– HLAVICOVÁ, J. –
KELLER, I.: Slovanský Devín. Bratislava 1990, s. 89–93.
17 PLACHÁ, V.– HLAVICOVÁ, J.–KELLER, I.: Slovanský Devín. Bratislava 1990, s. 91–112; PLACHÁ, V. –
HLAVICOVÁ, J.: Ranostredoveký Devín. Bratislava 2011, s. 73–101; BOTEK, A.: Veľkomoravské kostoly na
Slovensku, s. 81–82.
18 HARMADYOVÁ, K.: Devín v 9. a 10. storočí, in: ŠTEFANIČOVÁ, T. – ŠEDIVÝ, J. (Zost.): Dejiny Bratisla-
146 Byzantino

toho by bol kostol na Devíne v rámci cirkevných stavieb, datovaných do veľkomoravského

obdobia, chronologicky pomerne presne vymedzený.
Dve lokality s predpokladanými veľkomoravskými kostolmi boli odkryté na území Nit-
ry. Ich hľadanie súvisí aj so správou v  spise Conversio, podľa ktorej salzburský biskup
Adalrám okolo roku 828 vysvätil v Nitre Pribinovi kostol. Táto veta je však považovaná za
dodatočne vpísanú glosu a jej obsah podľa niektorých bádateľov nemusí zodpovedať sku-
točnosti.19 V roku 1972 publikoval B. Chropovský predbežnú správu o výskume v polohe
Martinský vrch. Okrem iného tu objavil základy dvoch prekrytých sakrálnych stavieb. Star-
šiu z nich (kostol I) interpretoval ako pôdorysne pozdĺžnu stavbu s pravouhlým uzáverom.
Podľa nálezu mince v hrobe 209, ktorá bola určená ako razba Karola Lysého (840 – 877)
alebo Karola Tlstého (876 – 887) bol pochovaný muž aj kostol datovaný do 9. storočia.20
Iný archeologický materiál, ktorý by toto datovanie potvrdil, sa však nenašiel (resp. nie je
publikovaný, v prípade jeho existencie by však nebol dôvod ho neprezentovať). Medzitým
bolo určenie mince spochybnené s tým, že mohla byť vyrazená až o vyše storočie neskôr.21
K zaradeniu kostola (resp. takto interpretovaných nálezových situácií) medzi veľkomorav-
ské stavby nie sú teda vecné argumenty. Situáciu môže samozrejme zmeniť kompletné pub-
likovanie výskumu.
Druhý kostol mal stáť v areáli Nitrianskeho hradu. Jeho predpokladaná existencia je po-
stavená predovšetkým na náleze opracovaných kamenných stavebných článkov, nájdených
v druhotných, mladších kontextoch. Prvým z nich je hlavica, zdobená rastlinným motívom,
ktorá sa našla v zásype komorového valu, postaveného v 11. storočí. Druhý pochádza z mu-
riva kostolnej veže. K nálezom neboli dosiaľ zistené žiadne analógie, avšak ich proveniencia
sa hľadá v  karolínskom prostredí.22 J. Steinhübel vyslovil názor, že kamenné články po-
chádzajú z  architektúry, stojacej na hradnom vrchu v  dobe rímskej.23 Takáto interpretácia
pertraktovaných nálezov však naráža na skutočnosť, že z celého areálu chýba nielen časo-
vo korešpondujúca kultúrna vrstva, ale hoci len ojedinelé nestratifikované nálezy. Prítom-
nosť mobilných artefaktov (fragmenty keramiky, mince a pod.) je pritom charakteristickým
sprievodným znakom na akejkoľvek lokalite z 1. – 4. storočia. Nemožno však vylúčiť, že
tieto kamenné články sú skutočne antickej proveniencie a na lokalitu boli dovezené až ako
sekundárna stavebná surovina v neskoršom období. K tomu možno dodať, že kamene boli
geologicky určené ako litotamniový vápenec, dovezený z Litavských vrchov v dnešnom Bur-
genlande24, exploatovaný v dobe rímskej pre potreby antického staviteľstva v Bratislavskej
bráne. Ako ukázala analýza stavebného materiálu z veľkomoravských kostolov na Morave,
bol ako zdroj kameňa takmer výlučne používaný materiál z Malých a Bielych Karpát25, ktoré
boli zemepisne a dopravne k Nitriansku predsa len bližšie. Pri datovaní kamenných článkov

vy I. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, s. 353.

19 VAVŘÍNEK, V.: Cyril a Metoděj mezi Konstantinopolí a Římem. Praha 2013, s. 103.
20 CHROPOVSKÝ, B.: Príspevok k problematike cirkevnej architektúry a počiatkom kresťanstva na Slovensku.
Monumentorum tutela, 8, 1972, s. 194, obr. 15, 16.
21 KOLNÍKOVÁ, E.: Streit um die historische Deutung der karolingischen Fundmünzen aus Nitra (Zum Problem
der Aussagekraft der Einzelfunde), in: Moneta mediævalis. Warszawa 1992, 51 nn; FUSEK, G.– ZEMENE, M.
R.: Dejiny Nitry od najstarších čias po súčasnosť. Nitra 1998, s. 104, 106.
22 BEDNÁR, P.: Nitriansky hrad v 9. storočí, in: PIETA, K. – RUTTKAY, A. – RUTTKAY. M. (Zost.): Bojná.
Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2007, s. 209.
23 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2016, s. 19, 20.
24 pozri pozn. 22.
25 ZACHERLE, S.: Geologická pozorování na hradisku sv. Klimenta u Osvětiman a otázky proveniencie velkomo-
ravského stavebního materiálu. Časopis Moravského musea, 60, 1975, s. 79 nn.
slovaca VI 147
zrejme ani samotní autori nateraz nedospeli k definitívnemu záveru, keďže v poslednej pub-
likácii je uvedené až 11. storočie.26
Kostol, datovaný do veľkomoravského obdobia na základe hrobov, bol odkrytý aj v Du-
covom na vyvýšenine Kostolisko. Výskumom tu boli objavené aj základy rotundy. V jej okolí
sa pochovávalo od 9. do druhej polovice 15. storočia, pričom bolo preskúmaných vyše 1500
hrobov.27 Veľkomoravské hroby sa nachádzali len na západ od rotundy, pričom rešpektovali
cestu spájajúcu vchod do dvorca s obytnými časťami. Ako bolo vyššie uvedené, priestorová
analýza M. Vančom ukázala, že veľkomoravské hroby sa nenachádzali priamo pri rotunde,
ale za cestou na juhozápadnej plošine dvorca, usporiadané na spôsob radového pohrebiska
(obr. 5). Hroby, ktoré sú orientované zhodne s rotundou, sú pritom mladšie. Podľa uvedeného
autora to znamená, že kostol bol postavený neskôr v areáli s už existujúcim veľkomoravským
pohrebiskom.28
Rovnaké rozmery a identický pôdorys ako v Ducovom malo aj jadro kostola v neďale-
kej Nitrianskej Blatnici (okr. Topoľčany). Na základe tejto analógie bol aj kostol v Nitrian-
skej Blatnici datovaný do Veľkej Moravy.29 Z areálu však nie sú známe hroby z 9. storočia
a ani črepový materiál resp. iné chronologicky citlivé fragmenty z okolitých objektov resp.
z vrstiev neumožňujú situovať počiatok sídelných aktivít na lokalite pred 10. storočie. Argu-
mentom pre zaradenie kostola medzi veľkomoravské cirkevné stavby je aj nález primárneho
okna30, avšak napriek zdôrazneniu jeho rustikálnosti neboli dosiaľ uvedené súveké analógie,
navyše formulácia že „podľa stavebnohistorických kritérií patrí zrejme do 9. stor.“31 nie je
jednoznačná. Ak by sme datovali obidve rotundy „spätným chodom“, t. j. kostol v Ducovom
podľa terénnych kontextov Nitrianskej Blatnice, museli by sme konštatovať nedostatok pev-
ných opôr pre zaradenie obidvoch stavebných objektov do obdobia Veľkej Moravy, ktorá
síce prichádza do úvahy ako spodná hranica, avšak možnosť vyššieho datovania treba nechať
stále otvorenú.
Dosiaľ poslednou stavbou, ktorá časť bádateľov prezentuje ako veľkomoravskú, je kostol
sv. Margity Antiochijskej v  Kopčanoch (okr. Skalica). Datovanie stavby, dodnes stojacej,
sa opiera o sprievodný inventár z dvoch hrobov, objavených v tesnom susedstve kostola.32
Hroby nie sú síce so stavbou v dotyku resp. sa nenarúšajú; ako základný chronologický ar-
gument bol uvedený fakt, že v zásype jedného z hrobov sa našli fragmenty omietky. Tento je
nálezový kontext spochybňuje skutočnosť, že to toho istého miesta bol v novoveku zahĺbený
iný hrob.33 Sprievodný materiál v hroboch, ktoré sú oporou pre datovanie, nemožno takis-

26 Dedičstvo Karola Veľkého. Sprievodca výstavou. Bratislava 2016, s. 68, 107.

27 RUTTKAY, A.: Ducové. Grossmährisches Herrenhof und ein frühmittelalterliches Gräberfeld. Nitra 1975;
RUTTKAY, A.: Významné archeologické lokality z  včasného stredoveku v  oblasti Považského Inovca, in:
PIETA, K. – RUTTKAY, A. – RUTTKAY. M. (Zost.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho
kniežatstva. Nitra 2007, s. 191–193; RUTTKAY, A.: Ducové, in: TURČAN, V. a kol. (Zost.): Veľkomoravské
hradiská. Bratislava 2012, s. 50.
28 VANČO, M.: Funkcie veľkomoravských kostolov vo vzťahu k pohrebiskám, in: PÁNIS, B. – RUTTKAY, M. –
TURČAN, V. (Zost.): Bratia, ktorí menili svet – Konštantín a Metod. Príspevky z konferencie. Bratislava 2012,
s. 106, 107.
29 RUTTKAY, A. T.: Významné archeologické lokality, s. 193–197.
30 RUTTKAY, T. A.: Výskum rotundy sv. Juraja v lesoch nad Nitrianskou Blatnicou a osídlenia mikroregiónu v 9.-
13. storočí, in: PIETA, K. – ROBAK, Z. (Zost.): Bojná 2. Nové výsledky výskumov včasnostredovekých hradísk.
Nitra 2015, s. 238, obr. 8.
31 Tamtiež.
32 BAXA, P.: Die Kirche St. Margarethen, 135 nn.
33 BOTEK, A.: Kostol sv. Margity v  Kopčanoch  – vývojové etapy a  otázky metodiky obnovy. Monumentorum
tutela, 22, 2010, s. 35, 36.
148 Byzantino

to datovať jednoznačne do veľkomoravského obdobia, keďže analogické artefakty, hoci už

v podstate ako relikty, nachádzame pomerne často aj vo funerálnych celkoch z 10. storočia.34
Diskusiu o datovaní kostola v Kopčanoch nateraz uzatvára nález dreveného „nivelačného
kolíka“, ktorý bol počas výstavby kostolíka zabudovaný do muriva. Výsledky dendrochrono-
logickej analýzy a radiokarbónového datovania ukázali, že strom, z ktorého kolík pochádza,
v roku 951 ešte rástol. Zo vzorky nie je síce možné určiť, po akej dobe od tohto dátumu bol
zoťatý, ale podľa pozorovania, že výrez dreva sa nachádzal blízko kôry, možno uvažovať
o druhej polovici 10. storočia.35 To neznamená, že bol okamžite použitý pri stavbe – mohol
byť uskladnený k vysušeniu alebo až sekundárne použitý; to sa už však dostávame do pozície
špekulácií.36
Cieľom tohto príspevku nebolo „vymazať“ veľkomoravské kostoly z  archeologických
a teda aj z historických prameňov, ale ukázať na nie vždy jednoznačnú argumentačnú základ-
ňu pre ich chronologické a funkčné interpretácie. Ide o poznatky (zväčša terénne – archeolo-
gické), ktoré nemožno pri spracovávaní tejto témy obísť, ale treba sa s nimi vyrovnať.

RESÜMEE

Bemerkungen zu Datierung der großmährischen

Kirchen – Paradigmen und Fragezeichen

Die großmährischen Kirchen gehören zu den attraktivsten archäologischen Befunden.

Ihre Datierung stützt sich hauptsächlich auf Gräber des 9. Jahrhunderts, die sich in der Nähe
befinden. Die horizontale Stratigrafie bestätigt aber diese Datierung nicht eindeutig. Z. B.
die Basilika auf der Plattform der Burg von Bratislava ist durch Gräber mit großmährischen
Inventar datiert. Aus ihrer Position kann man chronologische Beziehungen zur Kirche nicht
herleiten. Die Kirche in Zalavár, die als Analogie angeführt wird, datieren einige Forscher
erst ins 11. Jahrhundert.
Eine weitere Kirche von der verfolgten Zeit stand in Devín. Die großmährischen Gräber
befinden sich etwa 8 m von der Kirche entfernt und datieren daher auch nicht eindeutig. Die
Fundsituation (die durchschnittene Verfüllungen des Objekts vom 5. Jahrhundert und Gräber
des 10. Jahrhunderts die in seine Destruktion vertieft wurden) datiert aber diesen Kirchenbau
relativ exakt.
Zwei Kirchenbauten aus großmährischer Zeit werden aus Nitra erwähnt. Den ersten von
diesen, eine längliche Kirche mit rechteckiger Apsis von der Lage Martinský vrch ist ins 9.
Jahrhundert auf Basis eine Münze vom Grab eingereiht. Die ursprüngliche Datierung zwi-
schen die Jahre 840-887 wurde neuestens um ein Jahrhundert verschoben. Die zweite Kirche
sollte im Areal der Burg von Nitra gestanden haben. Für den Nachweis seiner Existenz wer-

34 MESTERHÁZY, K.: Großmährische Zierknöpfe in altungarischen Grabfunden, in: Slovensko a európsky juhový-
chod. Medzikultúrne vzťahy a kontakty (Zborník k životnému jubileu Tatiany Štefanovičovej). Bratislava 1999, s.
231; TURČAN, V.: Pôvodné slovanské náboženstvo a kristianizácia stredodunajských Slovanov, in PANIS, B. –
RUTTKAY, M. – TURČAN V. (zost.): Bratia, ktorí menili svet. Príspevky z konferencie. Bratislava 2012, s. 76.
35 BAHÝL. V: Je kostolík v Kopčanoch z obdobia Veľkej Moravy? Čo o tom hovorí dendrochronológia. Záhorie,
5/2013, s. 7–10.
36 K  opatrnosti pri interpretácii podobných nálezov by malo viesť aj stanovisko komisie UNESCO v  súvislosti
s návrhom zapísať mikulčicko-kopčiansky archeologický areál do zoznamu kultúrnych pamiatok. Pozri: KUČO-
VÁ, V.– VLČKOVÁ, J.: Památky Velké Moravy: Slovanské hradiště v Mikulčicích a kostel sv. Markéty Antiochij-
ské v Kopčanech, in: Národní kultúrní památka Slovanské hradiště v Mikulčicích a kostel svaté Markéty Antiochij-
ské v Kopčanech: Památka světové hodnoty na seznam světového dědičství UNESCO. Hodonín 2011, s. 12–16.
slovaca VI 149
den zwei bearbeitete Steinquader, die in sekundären Lagen gefunden wurden, betrachtet. In
der letzten Publikation werden diese aber ins 11. Jahrhundert datiert. Nach den Gräbern wird
in die großmährische Zeit auch die Rotunde in Ducové datiert. Am Gräberfeld wurde aber
bis ins 15. Jahrhundert bestattet. Die großmährischen Gräber, wie M. Vančo aufmerksam
machte, stellen nur eine kleine Gruppe vor, die älter als der Bau ist. Gleiche Maße und einem
identischen Grundriss hat auch die Kirche die in Nitrianská Blatnica steht. Die ältesten Funde
von der Fundstelle stammen aber vom 10. Jahrhundert. Beide Rotunden können also erst von
der nachgroßmährischer Zeit stammen.
Der bisher letzte untersuchte Kirchenbau, der in die großmährische Zeit datiert wurde,
ist die stehende Kirche von Kopčany. Ein Holzfragment vom Mauerwerk wurde durch die
Dendrochronologie und Radiokarbonanalyse am frühesten ans Ende des 10. Jahrhunderts
datiert.

Vladimír Turčan
Archeologické múzeum SNM
Žižkova 12
P. O. BOX 13
810 06 Bratislava 16
vladimir.turcan@snm.sk

Obr. 1. Bratislava – Hradný kopec. Pôdorys baziliky (šedivá farba).

Veľkomoravské hroby vyznačené šípkami (podľa T. Štefanovičovej, upravené).
150 Byzantino

Obr. 2. Zalavár-Récéskút.
Pôdorys ranostredovekej baziliky (podľa B. Szökeho).

Obr. 3. Bratislava – Hradný kopec. Pôdorysný urbanizmus antickej zástavby

a poloha baziliky. I – VII: pôdorysy antických stavieb;
C: poloha baziliky (podľa B. Resutíka).
slovaca VI 151

Obr. 4. Bratislava-Devín. Pôdorys kostola

s veľkomoravskými hrobmi (podľa K. Harmadyovej).

Obr. 5. Ducové. Poloha kostola a hrobov

s veľkomoravským inventárom (podľa M. Vanča).
152 Byzantino

Od ikonoklazmu k byzantskému
humanizmu

Ján Zozul’ak (Nitra)

Ikonoklazmus a  byzantský humanizmus výrazne ovplyvnili byzantskú spoločnosť

v  období 8.–9. storočia. Existuje medzi nimi isté prepojenie, ako naznačuje A. Avenarius
v úvode svojej monografie venovanej tejto problematike: „Viac-menej okrajovým, ale latentne
sa vo viacerých modifikáciách objavujúcim hodnotením a  zaradením ikonoklazmu je jeho
aspoň čiastočná identifikácia s  hnutím, resp. aspoň prostredím humanistickým. Poukazuje
sa predovšetkým na časovú súvislosť neskorej fázy ikonoklastického hnutia s  rodiacim sa
prvým byzantským humanizmom, ktorý prehlboval antickú vzdelanosť a  vzdelanosť vôbec,
a prinajmenšom z formálnej stránky ovplyvnil vybrúsený štýl ikonoklastickej hagiografickej
tvorby.“1 V  tejto štúdii sa budeme venovať trom významným osobnostiam pôsobiacim
v tomto období: Jánovi Damaskému, Fótiovi Veľkému a Konštantínovi (Cyrilovi) Filozofovi.

Ikonoklastické spory
Ikonoklastické spory, ktoré sa v  Byzantskej ríši odohrávali s  určitými prestávkami
a  s  rôznou intenzitou v  období rokov 726–843, spôsobili hlbokú spoločenskú krízu.
Na jednej strane stáli uctievači ikon (εικονόδουλοι), na druhej strane ikonoklasti
(εικονόκλαστες). Postoj jedných i druhých má podľa A. Avenaria „svoj hlbší a z hľadiska
byzantského duchového a kultúrneho vývoja i ďalekosiahlejší význam. Majú v sebe totiž silný
myšlienkový rozmer, ktorým sa byzantská duchovná kultúra na jednej strane rezolútnejším
spôsobom než kedykoľvek predtým vzďaľovala od dedičstva antickej vzdelanosti
a  myslenia. Na druhej strane sú pre obe koncepcie príznačné určité špecifické črty, isté
ideové tendencie, ktoré nestratili svoju platnosť ani po doznení vlastného ikonoklastického
zápasu a  ktoré spoluvytvárali na dlhú dobu vlastnú tvár byzantskej duchovnosti. Boli
natoľko silné, že neprestali pôsobiť dokonca ani po tom, keď v polovici 15. storočia zanikla
samotná Byzantská ríša. Zanechali svoju stopu všade tam, kde byzantské dedičstvo tvorilo
integrálnu súčasť náboženského a  kultúrneho života, teda predovšetkým na slovanskom
Balkáne a v Rusku.“2
Cisári z  isaurijskej dynastie nepochopili prenikanie gréckej kultúry do kresťanského
umenia a snažili sa presadiť duch kultúry bez ikon, ktorý do Byzancie prenikal z Orientu.
Ich nepriateľský postoj voči používaniu ikon a  veľký odpor uctievačov ikon sa stali

1 AVENARIUS, A: Byzantský ikonoklazmus 726–843: storočie zápasu o ikonu. Bratislava 1998, s. 8.

2 AVENARIUS, A: Byzantský ikonoklazmus, s. 7.
slovaca VI 153
príčinou nepokojov, ktoré spôsobili stagnáciu rozvíjania originálneho byzantského
myslenia. Z  tohto pohľadu sa konflikt medzi uctievačmi ikon a  ikonoklastami stal aj
vážnym kultúrnym problémom, pretože sa stretli dva myšlienkové smery  – magicko-
orientálne myslenie a  antická klasická tradícia. Na základe ikonoklastického spisu
cisára Konštantína Kopronyma (717–741) G. Ostrogorsky hovorí, že obraz, ak má byť
obrazom, musí mať rovnakú podstatu ako originál, teda musí byť súpodstatný (ὁμοούσιος).
To by však znamenalo, že obraz ako odraz určitej skutočnosti vlastne neexistuje,
pretože každý obraz je novou skutočnosťou, iným bytím a  podstatou. Na základe toho
vyvodil záver o  magicko-orientálnom myslení, ktoré dal do protikladu so symbolickým
myslením. Pre magicko-orientálne myslenie je príznačné nesymbolické uvažovanie,
ktoré si nevie predstaviť možnosť určitého odrazu ako obrazu (symbolu) zobrazovaného,
a symbolizujúceho myslenia, spočívajúceho na tradíciách antického dedičstva, konkrétne
platónskeho a  plotínskeho.3 Napriek kritickým postojom k  Ostrogorskému chápaniu
zo strany niektorých autorov, ktorí sa ikonoklastické spory pokúšajú vyvodiť z  tradícií
výlučne európskeho myslenia a  jeho rozličných prúdov a  podôb, A. Avenarius hovorí:
„Napriek všetkej kritike Ostrogorského kulturologickej koncepcie, ktorá sa pokúsila
zaradiť ikonoklastický zápas do širších civilizačných kontextov, zostáva jeho nespornou
zásluhou, že v  ikonoklastickom zápase rozlíšil jeho dve základné roviny. Prvú tvorí
problém teologický: je to otázka o možnosti či nemožnosti zobraziť Boží originál v podobe
obrazu. Druhou rovinou, ktorá konzekventne vyplýva z  prvej, je rovina filozofická: je to
problém vzájomného vzťahu (akéhokoľvek) originálu a obrazu; v týchto súvislostiach je už
implikovaný problém gnozeologických a substanciálnych väzieb originálu a jeho odrazu.“4

Ján Damaský
Počas ikonoklastických sporov, do ktorých výrazne zasiahli Ján Damaský (okolo 650–
749) a Teódoros Studitský (759–826), sa riešila filozofická a teologická interpretácia obrazu.
Ján Damaský vo svojich Troch rečiach proti tým, ktorí osočujú ikony,5 napísaných v prvých
rokoch ikonoklazmu, používa filozofické argumenty, v  ktorých sa odráža dynamická
grécka reč. Na rozdiel od svojich protivníkov ikonoklastov, ktorí si pravdepodobne ani
neuvedomovali, ako sú ovplyvnení orientálnymi tendenciami nezobrazovať osoby na
ikonách, Ján Damaský reprezentoval grécku kresťanskú tradíciu a  obhajoval ikony.
Ikonoklasti boli do veľkej miery ovplyvnení manichejcami, preto filozofické dimenzie
má aj jeho argumentácia v  Dialógu proti manichejcom,6 v ktorom vyvracia ich názory
a sústreďuje sa na vysvetlenie otázky zla.
V línii Jána Damaského pokračoval ďalší významný mysliteľ a obhajca ikon Teódoros
Studitský, autor troch Rečí proti ikonoklastom.7 Výrazne prispel k prehĺbeniu filozofického
skúmania ikon v  tesnom prepojení s  kultúrnym pozadím a  gréckym spôsobom myslenia
i  technikou spracovania. Texty Jána Damaského a  Teódora Studitského sú originálnymi
prameňmi filozofie ikon, ktoré umožňujú skúmať vznik ikonopiseckého umenia v Byzantskej
ríši a  odhaľujú jeho kultúrny rozmer. Teódoros bol zároveň básnikom, autorom mnohých
cirkevných hymnov a jedným z najvýznamnejších reformátorov koinoviálneho mníšstva.

3 Pozri OSTROGORSKY, G.: Studien zur Geschichte des byzantinischen Bilderstreites. Amsterdam 1964, s. 41.
4 AVENARIUS, A: Byzantský ikonoklazmus 726–843: storočie zápasu o ikonu. Bratislava 1998, s. 11.
5 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Προς τους διαβάλλοντας τας αγίας εικόνας λόγοι τρείς. In PG 94, col. 1232–1317.
6 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Κατά Μανιχαίων διάλογος. In PG 94, col. 1505–1584.
7 ΘΕΟΔΩΡΟΣ ΣΤΟΥΔΙΤΗΣ: Λόγοι κατά των εικονομάχων. In PG 99, col. 327–436.
154 Byzantino

V období ikonoklastických sporov boli zvolané dva snemy,8 z ktorých druhý sa venoval
výlučne otázke ikon. Problém nebol vyriešený definitívne, preto nasledovala druhá fáza
ikonoklazmu, ktorá sa skončila 11. marca 843 vďaka Metodovi Vyznávačovi a  ráznemu
zásahu cisárovnej Teodory. Snem obnovil rozhodnutia VII. všeobecného snemu z roku 787.
Napriek tomu, že niektorí bádatelia považujú 7. a 8. storočie za obdobie temna, pretože
v  ňom nenachádzajú žiadneho autora, ktorý by zhromažďoval antické grécke rukopisy
a  komentoval Platóna či Aristotela,9 je dôležité zdôrazniť, že v  tomto období došlo
k  obohateniu, roztriedeniu a  zhodnoteniu predošlého myslenia. Najvýraznejšie sa o  to
zaslúžil mysliteľ, básnik a umelec Ján Damaský, ktorý vo svojej vynikajúcej trilógii Prameň
poznania10 zhromaždil grécke filozofické myslenie štyroch predkresťanských storočí
a kresťanské myslenie ôsmich storočí. V úvode trilógie ubezpečuje, že sa nepokúsi vyjadriť
svoje vlastné názory, ale zhromaždí to, čo povedali predošlí myslitelia: „Ako som povedal,
nepoviem nič svoje, ale podľa možnosti zhromaždím to, čo formulovali poprední učitelia.“11
V podobnom duchu sa vyjadruje aj v prvej knihe trilógie: „Nepoviem nič svoje, ale to, čo
koncentrovane vysvetlím, sporadicky povedali Boží a múdri muži.“ 12
Po tomto objasnení konkretizuje cieľ napísania diela a  presným vymedzením okruhov
vedeckého skúmania ponúka odpoveď na otázku, aká je metóda filozofického skúmania a čo
je filozofia.13
Prvú knihu trilógie s  názvom Dialektika alebo filozofické kapitoly14 je možné označiť
za originálne dielo dejín filozofie,15 ktoré vo forme antológie stručne uvádza filozofickú
terminológiu prijatú do teologického slovníka. Začína jazykom kultúrneho prostredia,
opisom pretvoreného a zmeneného filozofického jazyka, prijatím a pretvorením tohto jazyka
teológiou. Druhá kniha trilógie má názov O  herézach16 a  týka sa odklonu od správneho
kresťanského učenia. Najpozoruhodnejšia je tretia kniha trilógie Presný výklad pravoslávnej
viery,17 v  ktorej Ján Damaský podľa obľúbeného zvyku vtedajšej doby stručne a  presne
vysvetľuje obsah kresťanskej viery v  100 kapitolách s  použitím základných vedeckých
poznatkov z  astronómie, geológie, psychológie, fyziky a  ďalších vied. Na vyjadrenie
dogmatických právd využíva dokonca aj matematický jazyk.18 V procese jeho uvažovania
je zreteľný vzťah medzi vedou, filozofiou a teológiou, hoci dominantné miesto má výklad
pravoslávnej viery.
Forma spracovania diela svedčí o systematickom prístupe Jána Damaského, ktorý sa stal
jedným z  najvýznamnejších a  najoriginálnejších mysliteľov celého byzantského obdobia.
Hlboké znalosti filozofie, teológie a kultúry sa prejavili v jeho analýze gréckej aristotelovskej

8 Takzvaný Piato-šiesty všeobecný snem sa konal v  Konštantínopole v  roku 691/692 počas panovania cisára
Justiniána II. za účasti 211 biskupov a vydal len kánony. Siedmy všeobecný snem sa konal v Nikei v roku 787
počas panovania cisárovnej Iriny Aténskej za účasti 350 biskupov a odsúdil ikonoklastov.
9 Pozri HUNGER, H.: Die Hochsprachliche profane Literatur der Byzantiner. 1. diel. München 1978, s. 18.
10 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Πηγή γνώσεως. In PG 94, col. 521–1228.
11 „Ἐρῶ δὲ ἐμὸν μέν, ὡς ἔφην, οὐδέν, τὰ δὲ τοῖς ἐγκρίτοις τῶν διδασκάλων πεπονημένα εἰς ἓν συλλεξάμενος, ὅση
δύναμις.“ Pozri ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Προοίμιον. In PG 94, col. 525A.
12 „Ἐρῶ τοιγαροῦν ἐμὸν μὲν οὐδέν, τὰ δὲ σποράδην θείοις τε καὶ σοφοῖς ἀνδράσι λελεγμένα συλλήβδην ἐκθήσομαι.“
Pozri ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Κεφάλαια φιλοσοφικά, 2: PG 94, col. 533A.
13 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Διαλεκτικά ή Κεφάλαια φιλοσοφικά. In PG 94, col. 533BC.
14 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Διαλεκτικά ή Κεφάλαια φιλοσοφικά. In PG 94, col. 521–780.
15 Pozri ΜΑΤΣΟΥΚΑΣ, Ν.: Δογματική και συμβολική θεολογία. 2. diel. Έκθεση της ορθόδοξης πίστης σε αντιπα-
ράθεση με τη δυτική χριστιανοσύνη. Θεσσαλονίκη 1999, s. 29.
16 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Περί αιρέσεων. In PG 94, col. 677–780.
17 ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Έκδοσις ακριβής της ορθοδόξου πίστεως. In PG 94, col. 789–1228.
18 Pozri ΙΩΑΝΝΗΣ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΣ: Έκδοσις ακριβής της ορθοδόξου πίστεως 3, 8. In PG 94, col. 1012D–1013A.
slovaca VI 155
logiky, heretických postojov vybraných autorov a presnom formulovaní kresťanského učenia
ôsmich storočí. V jeho textoch, podobne ako v textoch predošlých byzantských mysliteľov,
je evidentná dvojitá metodológia,19 v  ktorej sa stretáva stvorené poznanie s  nestvorenou
múdrosťou. Táto línia sa tiahne od Basileia Veľkého (329/330–378), ktorý urobil jasné
ontologické rozlíšenie medzi Bohom a  stvorením, bytím a  nebytím. Podľa neho „existujú
dve skutočnosti: Božstvo a stvorenie“.20 Stvorenie podlieha vzniku a zmene a je závislé na
Božstve. O toto rozlíšenie sa opiera jeho uvažovanie o rozdiele medzi nestvoreným (ἄκτιστος)
a stvoreným (κτιστός), čo je pre byzantské myslenie základným filozofickým východiskom.
Z gréckej filozofie si prepožičal výraz zrodený (γεννητός) a stotožnil ho s výrazom stvorený
(κτιστός), zatiaľ čo výraz nezrodený (ἀγέννητος) stotožnil s výrazom nestvorený (ἄκτιστος).
Toto spočiatku teologické rozlíšenie sa v byzantskom myslení premenilo na filozofické, keď
sa zaviedla nová teória týkajúca sa stvorenia sveta.21 Ako sa však toto teologické rozlíšenie
stalo filozofickým? Odpoveď je veľmi jednoduchá: „V  základoch vyvracia základné
dualistické filozofické rozlíšenie medzi zrodeným a  nezrodeným, zmyslovo vnímateľným
a rozumom poznateľným, materiálnym a duchovným, hmotou a myšlienkou, telom a dušou,
originálom a hmotnou realitou.“22 Predpokladom pre hlbšie pochopenie tejto problematiky
je dobrá znalosť byzantskej kozmológie.

Fótios Veľký
Obdobie od druhej polovice 9. storočia začína prvými byzantskými humanistami, ktorí položili
základy pre obrodu štúdia textov antických filozofov a umenia. Toto obdobie sa zvykne nazývať
makedónskou renesanciou, ale takéto označenie vyvolalo veľkú diskusiu, pretože je veľký rozdiel
medzi renesanciou na Východe v 9. storočí a renesanciou na Západe v 15. storočí.23
V tomto období sa zvýšená pozornosť začala venovať klasickým štúdiám prostredníctvom
prepisovania a  rozširovania vybraných textov. Hlavnou osobnosťou tohto obdobia bol
vynikajúci teológ, filozof a  historik Fótios Veľký (820  – 891), ktorý sa zaslúžil o  rozkvet
gréckeho písomníctva.24 Napísal výklad ku Kategóriám a zahrnul ho do diela Amfilóchia,25
v ktorom rieši filozofické a teologické apórie. Prehľad antickej gréckej literatúry s kritickými
komentármi zanechal v práci Myrióbiblon alebo Bibliotéka,26 vďaka ktorej sa zachovali
informácie o  mnohých stratených dielach. K  jeho najdôležitejším prácam patria aj Reči
o Svätom Duchu,27 v ktorých vyvracia Filioque, a Proti manichejcom.28
Fótios a ďalší byzantskí kresťanskí myslitelia nezavrhli filozofický jazyk, ale pretvorili
ho a použili v teológii, ktorá v tom čase bola v rozkvete, podobne ako filozofia. Rovnaký
postoj zaujali aj ku gréckemu umeniu, ktoré výrazne prispelo pri vytváraní byzantského
umenia. Na základe týchto faktorov lepšie pochopíme prácu Fótia Veľkého, ktorý sa opieral

19 Pozri ΜΑΤΣΟΥΚΑΣ, Ν.: Δογματική και συμβολική θεολογία. 1. diel. Θεσσαλονίκη 1985, s. 137–180.
20 Pozri ΒΑΣΙΛΕΙΟΣ Ο ΜΕΓΑΣ: Κατά Ευνομίου 3, 2. In PG 29, col. 660A: „∆ύο γὰρ λεγομένων πραγμάτων,
θεότητός τε καὶ κτίσεως, καὶ δεσποτείας καὶ δουλείας, καὶ ἁγιαστικῆς δυνάμεως, καὶ τῆς ἁγιαζομένης.“
21 Pozri FLOROVSKY, G.: The Idea of Creation in Christian Philosophy. The Eastern Churches Quarterly 8, 1949, s. 58.
22 ΜΑΤΣΟΥΚΑΣ, Ν.: Ιστορία της φιλοσοφίας Αρχαίας Ελληνικής, Βυζαντινής, Δυτικοευρωπαϊκής: Με σύντομη
εισαγωγή στη φιλοσοφία. Θεσσαλονίκη 2010, s. 492.
23 Pozri ΣΤΑΥΡΙΑΝOΣ, Κ.: Η θεολογική διδασκαλία του Αρέθα Καισαρείας (9ος–10ος αι.). Αθήνα 2014, s. 33–34.
24 Pozri LAMPROU, S.: East and West in the Work of Photios the Great Patriarch of Constantinople. Constanti-
ne’s letters 9/1, 2016, s. 11.
25 ΦΩΤΙΟΣ Ο ΜΕΓΑΣ: Αμφιλόχια. In PG 101, col. 45–1172.
26 ΦΩΤΙΟΣ Ο ΜΕΓΑΣ: Μυριόβιβλον ή Βιβλιοθήκη. In PG 103, col. 41–1588.
27 ΦΩΤΙΟΣ Ο ΜΕΓΑΣ: Λόγοι περί του Αγίου Πνεύματος. In PG 102, col. 279–542.
28 ΦΩΤΙΟΣ Ο ΜΕΓΑΣ: Κατά Μανιχαίων. In PG 102, col. 15–264.
156 Byzantino

o filozofickú a teologickú tradíciu predošlých storočí a začal študovať, vydávať a komentovať

diela antických filozofov s pomocou svojich spolupracovníkov, ku ktorým patrili Konštantín
(Cyril) Filozof, Georgios Nikomédsky, Gregorios Asbestas a Arethas z Kaisareie.
Fótios bol veľmi vzdelaný a vyznačoval sa neobyčajnou schopnosť analyzovať skúmané texty.
Venoval sa rôznym témam a  v  niekoľkých slovách dokázal vystihnúť to najpodstatnejšie. Pri
posudzovaní rôznych otázok sa prejavili jeho hlboké znalosti a V. Tatakis o ňom dokonca hovorí:
„Ako vzdelanec je jediným Byzantíncom, ktorého za jeho cnosti je možné prirovnať k Aristotelovi.“29
Na základe Fótiových vynikajúcich znalostí môžeme predpokladať, že v Byzancii bolo
v  tej dobe vzdelanie na veľmi vysokej úrovni a  „neexistovala žiadna dialektika medzi
teológiou a  gréckym písomníctvom“.30 Okrem filozofie a  teológie sa opäť začali rozvíjať
všetky antické vedy. Príkladom toho je Fótiov učiteľ, filozof a  vedec Leon Filozof alebo
Matematik (okolo 790–869), ktorý sa vyznačoval vynikajúcou znalosťou filozofie, hudby,
matematiky, astronómie, mechaniky a fyziky. Pre svoju múdrosť získal takú povesť, že kalif
Al Mamûn (813–833) ho pozval vyučovať do jeho paláca, a prisľúbil mu peniaze a slávu.
Zároveň napísal list cisárovi Teofilovi a ponúkol mu veľké množstvo zlata, ale cisár odmietol
jeho návrh, dal Leonovi plat a vymenoval ho za štátneho učiteľa.
Fótios sa venoval aj poézii, podobne ako cisári Leon  VI. Múdry a  Konštantín
Porfyrogénnitos, a  širšej verejnosti sprístupnil knihy životopisov svätých (Συναξάρια).
O jeho genialite na politickej a cirkevnej úrovni svedčí misia Konštantína (Cyrila) a Metoda
na Veľkej Morave v roku 863, ktorá odhaľuje spôsob byzantskej diplomacie: „Úcta k jazyku
a  kultúre iných národov zodpovedá filozofii Byzancie, ktorá prostredníctvom pravoslávnej
viery prispieva k rozkvetu kultúry bez rasových, etnických a jazykových predsudkov.“31

Konštantín Filozof
Táto originálna kultúrna politika je príkladom vyspelej byzantskej kultúry, ktorá
prostredníctvom cyrilometodskej misie umožnila Slovanom stať sa vyspelým národom
a rozvíjať svoju vlastnú kultúru, jazyk a myslenie. Svedčí o tom moravsko-panónska legenda
Život Konštantína-Cyrila, kde sa uvádza: „Keď logotet videl, aký (Konštantín) je, dal mu
moc nad svojím domom a dovolil mu voľne vchádzať do cisárskeho paláca. Raz sa ho opýtal:
‚Filozof, rád by som vedel, čo je filozofia.‘ On hneď pohotový odpovedal: ‚Poznávanie
božských i  ľudských vecí, pokiaľ sa človek môže priblížiť k  Bohu, lebo učí človeka stať
sa vlastnými skutkami obrazom a  podobou toho, ktorý ho stvoril.‛ Preto si ho tento muž,
veľký a vážený, ešte viac obľúbil a neprestajne sa ho vypytoval na všetko. A on mu vysvetlil
filozofickú náuku a málo slovami mu objasnil jej hlboký zmysel.“32
Uvedená legenda obsahuje pravdepodobne aj prvú „definíciu“ filozofie prezentovanú
v  jazyku Slovanov33 a  ukrýva vplyv antického myslenia, ako objasňuje F. Dvorník:
„Táto definícia vychádza zo stoického učenia, že vedenie spočíva v poznaní vecí božských
a ľudských. Druhá časť Konštantínovej definície pripomína Platónovu myšlienku, že človek
sa má podľa svojich schopností priblížiť k Bohu.“34

29 ΤΑΤΑΚΗΣ, Β.: Η Βυζαντινή Φιλοσοφία. Αθήνα 1977, s. 133.

30 ΜΑΤΣΟΥΚΑΣ, Ν.: Ιστορία της φιλοσοφίας Αρχαίας Ελληνικής, Βυζαντινής, Δυτικοευρωπαϊκής: Με σύντομη
εισαγωγή στη φιλοσοφία. Θεσσαλονίκη 2010, s. 434.
31 ΜΑΤΣΟΥΚΑΣ, Ν.: Ιστορία της φιλοσοφίας, s. 432.
32 Pozri ŽITIE SV. KONŠTANTÍNA. In Staroslovienske pamiatky. Pramene k dejinám sv. Cyrila a Metoda. Pre-
šov 1990, s. 4.
33 Pozri DUPKALA, R.: Reflexie európskej filozofie na Slovensku. 2. vyd. Prešov 2006, s. 95–102.
34 DVORNÍK, F.: Byzantské misie u Slovanů. Praha 1970, s. 78.
slovaca VI 157
Rozpoznanie stoického prvku (poznávanie božských i ľudských vecí) v prvej časti tejto
definície a  platónskeho (človek sa môže priblížiť k  Bohu) v  jej druhej časti prináša isté
problémy, ako upozorňuje A. Avenarius: „Zdá sa, že analytický prístup a rozbitie definície na
dve časti do značnej miery spôsobilo precenenie antických vplyvov v diele Konštantínovom.
Takýmto postupom sa stráca zo zreteľa celková výstavba definície a uniká jej základný zmysel.
Je nesporné, že definícia ako taká v plnej miere rešpektuje stredoveký názor: antické prvky,
ktoré ju tvoria, predstavujú akýsi formálny rámec a sú podriadené myšlienke, že poznávanie
má svoje oprávnenie vtedy, keď slúži poznaniu božských vecí. Poznávanie ľudských vecí je
tu tolerované, resp. jeho úloha je daná poslaním v procese poznávania vecí božských, t. j.
v podstate je tu povedané v určitej obmene to, čo tvorí častý topos iných súdobých byzantských
hagiografických diel a  čo vychádza i  z  chápania patristickej literatúry. V  Konštantínovej
definícii nič nenaznačuje, že by sa tu objavila skutočne humanistická myšlienka, ktorá by
priznávala skúmaniu sveta a  človeka autonómnu, tým menej rovnocennú gnozeologickú
hodnotu.“35
Definície filozofie podobné tej, ktorú formuloval Konštantín, sa nachádzajú v mnohých
príručkách, ktoré sa v tom čase používali v Konštantínopole.36 Pri objektívnom posudzovaní
Konštantínovej definície filozofie sa však nezaobídeme bez hlbšej znalosti dobovej teológie,
pretože okrem podobných príručiek byzantské filozofické myslenie v  6. storočí výrazne
ovplyvnila grécka scholastika a  v  8. storočí Dialektika Jána Damaského, o  ktorej sme sa
zmienili vyššie.
Neskorší komentátor Nikeforos Blemmydes (1197–1272) uvádza, že prvá, druhá a šiesta
definícia sú Pytagorove, tretia a štvrtá Platónove a piata Aristotelova.37 Definovať filozofiu
samozrejme nie je jednoduché, pretože „každý filozofický systém prináša svoju vlastnú defi-
níciu“38. Napriek tomu v ranných i neskorších byzantských textoch rezonujú rôzne definície
filozofie, ktoré s veľmi malými rozdielmi opakujú šesť klasických definícií, ktoré boli syste-
matizované platónskymi komentátormi a boli prisudzované Pytagorovi, Platónovi a Aristo-
telovi.39 Podľa týchto definícií filozofia je:

1. poznanie bytia ako takého (prisudzovaná Pytagorovi),

2. pripodobnenie sa Bohu tak ako je to ľudsky možné (Platón, Theaetetus),
3. poznanie božích a ľudských vecí (Pytagoras),
4. príprava na smrť (Platón, Phaedovi),
5. umenie umení a veda vied (Aristoteles, Metafyzika),
6. láska k múdrosti (Pytagoras).

Tieto definície boli zvyčajne prezentované spolu s  rozdelením filozofie na teoretickú

a praktickú časť. Teoretická časť sa týka poznania a zahŕňa fyziku (materiálne veci), mate-
matiku (geometriu, aritmetiku, astronómiu, harmóniu) a  teológiu (nehmotné bytosti: Boh,

35 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v 6. až 12. storočí. K problému recepcie a trans-
formácie. Bratislava 1992, s. 71.
36 Pozri ŠEVČENKO, I.: The Definition of Philosophy in the Life of Saint Constantine, in: HALLE, M.; LUNT,
H. G.; McLEAN, H.; VAN SCHOONEVELD, C. H. (eds.). For Roman Jakobson: Essays on the Occasion of
His Sixtieth Bithday. Hague 1956, s. 449.
37 Pozri ΝΙΚΗΦΟΡΟΣ ΒΛΕΜΜΙΔΗΣ: Επιτομή λογικής. In PG 142, col. 724AB.
38 ΓΚΙΚΑΣ Σ.: Φιλοσοφία. In Θρησκευτική και Ηθική Εγκυκλοπαιδεία, 11. diel. Αθήναι 1967, s. 1142. Porovnaj
KLIMEKOVÁ, A. – MADEJ, J.: Filozofia, dejiny filozofie, dejiny etiky. Prešov 2004, s. 7.
39 Pozri IERODIAKONOU, K.; ZOGRAFIDIS, G.: Early Byzantine Philosophy, in: GERSON, L. P. (ed.). The
Cambridge History of Philosophy in Late Antiquity, vol. II. Cambridge 2010, s. 846.
158 Byzantino

anjeli, duše). Praktická časť sa týka cností a zahŕňa etiku, ekonómiu a politiku. Interpretáciou
týchto definícií byzantskí myslitelia navrhli spôsob zosúladenia teoretických a praktických
aspektov antickej filozofie s kresťanským spôsobom života, preto je pochopiteľné, že podľa
byzantských autorov je pravá filozofia vnútorne prepojená s askézou a mníšstvom. „To sa
môže zdať trochu extrémne a provokatívne vzhľadom na nepriateľský postoj nevzdelaných
askétov voči antickej gréckej filozofii, ale nemalo by uniknúť našej pozornosti, že v neskorej
antike sa filozofom mohol nazývať človek práve vďaka svojmu spôsobu každodenného života
bez toho, aby nevyhnutne obdivoval alebo zaviedol nejaký filozofický systém.“40
Konštantínova „zakotvenosť v byzantskej teológii a teologickom myslení“41 znamená, že
bol teológom a jeho chápanie slov „pripodobnenie sa Bohu“ (ὁμοίωσις Θεῷ), podobne ako
u  Jána Damaského, je odlišné od Platónovho. Pri hlbšej analýze tohto výrazu zistíme, že
podľa Konštantína pripodobnenie sa Bohu znamená zbožštenie (θέωσις). V tejto súvislosti
je dôležité mať na zreteli, že v byzantskom myslení sa filozofia prelínala s teológiou. Jasné
vymedzenie filozofie a teológie v Byzancii je jednou z kľúčových otázok, pretože nejasné
vymedzenie byzantskej filozofie a teológie robí problematickým pochopenie hraníc teológie
a filozofie, ako aj vzťah medzi nimi.
Hoci Fótios Veľký ovplyvnil Konštantína Filozofa, humanistické prúdy nemali zásadný
vplyv na jeho myslenie a zdá sa, že vo svojich filozofických úvahách dával prednosť hlbšiemu
kresťanskému výkladu a opieral sa o kresťanských autorov. Je možné, že Konštantín pracoval
s prameňmi kresťanských i nekresťanských autorov podľa vzoru svojho učiteľa Fótia, a že do
istej miery mohol byť ovplyvnený humanistickými tendenciami daného obdobia. Nič to však
nemení na skutočnosti, že jeho definícia filozofie mala teologický základ.

SUMMARY

From Iconoclasm to Byzantine Humanism

This article deals with the period of Iconoclasm, a cause of great crisis in the Byzantine
Empire, and on the period of Byzantine Humanism, connected with the mission of Constantine
(Cyril) the Philosopher and Methodius in Great Moravia. The attention will be focused on
three important persons active during this period: John of Damascus, who, in addition to the
defence of icons, dealt with philosophical and theological questions; Photios the Great, who
laid the foundations for the revival of studies of ancient philosophy and art; and Constantine
the Philosopher, who was a noted expert on Byzantine philosophy and theology. The end
of Iconoclast controversies, blooming of Greek writing and classical studies by means of
transcription and dissemination of select texts allowed Byzantine scholars to develop
philosophy, theology, ancient sciences and education.

Prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD.

Katedra filozofie.
Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa Nitra
zozulak.jan@gmail.com

40 IERODIAKONOU, K.; ZOGRAFIDIS, G.: Early Byzantine Philosophy, s. 847.

41 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra, s. 70.
slovaca VI 159

Vybrané problémy filozofie

Konštantína Filozofa Solúnskeho

L’uboš Lukoviny (Bratislava)

Súčasťou Avenariovho vedeckého záujmu bola činnosť Konštantína Filozofa a jeho brata Me-
toda. Dielu Konštantína a Metoda sa venoval v kapitole II.2 monografie Byzantská kultúra v slo-
vanskom prostredí v VI. – XII. storočí1. Ikonoklastickú dišputu, ktorá sa nachádza v Živote Kon-
štantína2 VI (v ďalšom len ŽK, rímska číslica označuje kapitolu) rozoberal v Byzantskej kultúre
a je spracovaná aj v monografii venovanej byzantskému ikonoklazmu3. Texty a dielo Konštantína
poskytujú priestor na filozofické a symbolické analýzy a práve na týchto ideových vrstvách sa
koncentroval záujem Avenaria. Od vydania Byzantskej kultúry uplynulo už štvrťstoročie a v pa-
leoslavistike sa udiali mnohé vedecké objavy (identifikácia autorov hymnografíí, objavy nových
najstarších staroslovienskych rukopisov) a niektoré pohľady, ktoré dominovali v 70.-80. rokoch
20. storočia sú na základe detailného porovnania so známymi prameňmi spochybňované, či priam
odmietané ako nepravdepodobné. V predkladanej štúdii sa zameriavame za vybrané problémy,
ktoré by sme mohli subsumovať pod názov „duchovný profil“ Konštantína Filozofa Solúnskeho.
Základným prameňom, ktorý nám poskytuje najviac informácií o filozofii a filozofickej činnosti
Konštantína je cirkevnoslovanský prameň ŽK, najstaršie rukopisy sú datované do 15. storočia.
Spoznávanie filozofie Konštantína a  filozofických vplyvov na neho je tak porovnávaním ŽK
s inými gréckymi a latinskými textami 8.-9. storočia a textami starších filozofov.

Konštantín a Fotios
Fotios ako učiteľ Konštantína
Vo vedeckej literatúre sa bežne uvádza názor, že medzi Fotiom a Konštantínom existoval
blízky vzťah, vzťah učiteľa a žiaka. Tento vzťah je identifikovaný podľa znenia ŽK IV, že
Konštantín sa učil u Leva a Fotia:

1 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí (K problému recepcie a trans-
formácie). Bratislava 1992, s. 52–96.
2 Cirkevnoslovanský text sa nachádza v edíciách Památky dřevního písemníctví jihoslovanův, ed. P. J. Šafařík.
Praha 1873. druhé vyd.; Материалы по истории возникновения древнейшей славянской письменности,
ed. П. А. Лавров. Ленинград 1930; Constantinus et Methodius Thessalonicenses. Fontes, eds. F. Grivec – F.
Tomšič. Zagreb 1960; Žitije Konstantina. in: Magnae Moraviae fontes historici (ďalej len MMFH) II, eds. D.
Bartoňková et al. Brno 1967, s. 59–115; Климент Охридски. Събрани съчинения. Том 3. eds. Б. Ст. Ангелов
- Х. Кодов. София 1973; Жития Кирилла и Мефодия [Текст] : факсимильное воспроизведение рукописей,
eds. П. Н. Динеков - Д. С. Лихачев - И. С. Дуйчев et al. Москва-София 1986.
3 AVENARIUS, A.: Byzantský ikonoklazmus 726-843: storočie zápasu o ikonu. Bratislava 1998, s. 96–99.
160 Byzantino

Za tri mesiace sa naučil gramatiku, a tak sa pustil do ďalších náuk. I naučil sa Homéra
a geometriu; u Leva a Fotia študoval dialektiku a všetky filozofické náuky, okrem toho ešte
rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku a všetky ostatné grécke umenia.4
Na iných miesta ŽK sa Fotios nevyskytuje. V iných prameňoch z obdobia 9. storočia,
napr. v Živote Metoda5 a Talianskej legende6, či inom prameni sa neuvádza, že ho Fotios
učil. Ďalším prameňom, ktorý spája Konštantína s Fotiom je úvod k artikulám Všeobec-
ného cirkevného snemu od Anastázia Bibliotekára, avšak tu je uvedené, že Konštantín
kritizoval Fotia kvôli názoru o  dvoch dušiach. V  tejto ideologicky podmienenej pasáži
označuje Anastázius Konštantína „fortissimus eius [Photii] amico“.7
Dvorník teóriu o tom, že Fotios pôsobil ako učiteľ na univerzite v Konštantinopoli (v pa-
láci Magnaura) založil len na texte ŽK IV.8 Tieto závery preberá množstvo slavistov a hodno-
tia vzťah Fotia a Konštantína ako vzťah učiteľa a žiaka. Podľa Dvorníka dokonca Konštantín
po Fotiovi prebral pozíciu učiteľa filozofie, pričom odkazuje na znenie ŽK IV a súhlasí s do-
slovným znením ŽK, že Konštantín začal učiť filozofiu cudzincov a domácich.9
Takýto model vzťahu Fotia a  Konštantína preberá aj Vavřínek10 či Dupkala11. Turilov
k tomu pridáva, že Konštantín sa ocitol vo vzájomne súperiacom prostredí zástancov Fotia
a stúpencov Leva Matematika.12 Florja sa tiež zaoberal otázkou vzťahu týchto dvoch osôb
a  súhlasí s  tým, že Konštantín bol osobou blízkou Fotiovi, ale z  Fotiovského krúžku ne-
vzišla myšlienka o vytvorení nového slovanského písma.13 Marsina uvádza Konštantína ako
Fotiovho žiaka14, rovnako Petkanova15; Dinekov považuje Fotia za dôležitú osobu, ktorá
ovplyvňovala filozofiu Konštantína.16

4 Život Konštantína Cyrila a Život Metoda. transl. Š. Vragaš. Martin 1994, s. 34.
5 Cirkevnoslovanské edície tohto prameňa sa nachádzajú v prácach, uvedených v poznámke č. 2
6 Vita Constantini-Cyrilli cum translatione s. Clementis, in: Magnae Moraviae fontes historici II. eds. D. Bartoň-
ková et al. Brno 1967, s. 122–132.
7 nam et ante annos aliquot idem Photius duarum unumquemque hominem animarum conssistere praedicabat. Qui cum
a Constantino philosopho magnae sanctitatis viro, fortissimo ejus amico, increpatus fuisset dicente: Cur tantum errorem
in populum spargens, tot animas interfecisti? - Sancta synodus octava generalis constantinopolitana quarta, Anastasio
interprete. Praefatio, in: Patrologiae cursus completus. Series latina, ed. J. P. Migne (ďalej len PL) CXXIX, 14A.
8 DVORNÍK, F.: Les légendes de Constantin et de Méthode vues de Byzance. Praha 1933, p. 45–65. (= Byzanti-
noslavica supplementa, tome 1.)
9 DVORNÍK, F.: Fotiovo schizma. Historie a legenda. Olomouc 2008, s. 29–30 (orig. Le schizme de Photius. His-
toire et légende. Paris 1950); DVORNÍK, F.: Byzantské misie u Slovanů, Praha 1970, s. 77. Záver o učení „cu-
dzincov a domácich“ prijalo množstvo vedcov, napr. TOT, И.: Светите братя Константин-Кирил и Методий.
София 2002, c. 48–51. Takýto záver je podľa nás nesprávny; v texte ŽK nachádzame zjavné nepochopenie
pôvodného gréckeho významu slovného spojenie „vonkajšia a vnútorná filozofia“ (pozri podrobne LUKOVI-
NY, Ľ.: Filozofia Konštantína Filozofa Solúnskeho v textoch Anastázia Bibliotekára (k byzantskej náuke o duši).
Konštantínove listy, 8, 2015, s. 29; rovnako aj ANASTASIOU, I. E.: L’éducation de saint Constantine-Cyrille
le Philosophe, in: ДИНЕКОВ, П. Н. - КУЕВ, К. М. - МИРЧЕВ, К. С. (eds.): Константин-Кирил Философ.
Доклади от симпозиума, посветен на 1100-годишнината от смъртта му. София 1971, p. 88).
10 VAVŘÍNEK, V.: Cyril a Metoděj mezi Konstantinopolí a Římem. Praha 2013, s. 60.
11 DUPKALA, R.: Reflexie „definície“ filozofie vo veľkomoravskej legende Života Konštantína, in: KROŠLÁKO-
VÁ, E. – KRALČÁK, Ľ. (eds.): Korene nášho duchovného bytia – život a dielo Konštantína Filozofa. Materiály
z konferencie konanej 28. – 29. októbra 1998 v Nitre. Nitra 1999, s. 65–66.
12 ТУРИЛОВ, A. A.: Святые апостолы славян – Константин (Кирилл) Философ и Мефодий, архиепископ
Моравии и Паннонии. in: В начале было слово: Посвящается 1150-летию моравской миссии св. Кирилла
и Мефодия/Каталог. Москва 2013, c. 15.
13 ФЛОРЯ, Б. Н.: Сказание о начале славянской письменности. Санкт-Петербург 2004, c. 19–27.
14 MARSINA, R.: Metodov boj. Bratislava 2005, vyd. druhé, s. 42.
15 ПЕТКАНОВА, Д.: КОНСТАНТИН – КИРИЛ денница на славянски род. София 1994, второ доп. изд., c. 30.
16 ДИНЕКОВ, П.: Константин-Кирил Философ, in: ДИНЕКОВ, П et al. (eds.): Кирило-Методиевска
slovaca VI 161
Na základe ŽK IV a  ďalšej byzantskej a  latinskej pramennej literatúry boli vytvorené
tieto pohľady o vzťahu Konštantína a Fotia:

1. doslovný – Konštantína učili Lev a Fotios na jednej vyššej škole, obsah vzdelania v ŽK
IV je podaný presne,17
2. Konštantín sa nemohol učiť na jednej „univerzite“ u Leva a Fotia, pretože proti tomu
svedčia byzantské pramene ako aj texty Fotia. V čase Konštantínových štúdií neexistova-
la štátna univerzita, ale len neštátny, súkromný krúžok u logotéta18
3. existovala aj štátna škola, aj neštátna výučba a Konštantín navštevoval obidve.19 Fotios
Konštantína učil v súkromnom krúžku žiakov.20
V literatúre môžeme ďalej nájsť pohľad, ktorý
4. odmieta intelektuálnu blízkosť Fotia a Konštantína; Konštantín je pokladaný za stúpen-
ca protifotiovského patriarchu Ignatia.21

Speck, ktorý reagoval na Lemerlovu prácu z roku 1970, odmietol (rovnako ako P. Le-
merle) možnosť Fotiovej pedagogickej práce v Magnaure v období mladosti Konštantína.22
Text ŽK však Speck potvrdzuje argumentáciou o tom, že Fotios učil Konštantína v krúžku
neplatenom štátom. Odvoláva sa pri tom na Fotiov list pápežovi Mikulášovi. Lemerle aj
v anglickom vydaní práce o prvom byzantskom humanizme (po francúzky vyšla v r. 1970,
v anglickom preklade s doplnkami v r. 1986) odmieta historickú hodnovernosť ŽK IV na
základe iných byzantských prameňov. Prvým je kronika tzv. Pokračovateľa Theofana, v kto-
rom je uvedené, že výuku v Magnaure obnovil Bardas23 (čo mohlo nastať až po zavraždení
logotheta Theoktista roku 855). Tento dejepisec bol nepriaznivo naklonený obdobiu vládnu-
tia Michala III., ale uviedol pozitívnu informáciu o činnosti Bardasa. Informáciu nezamlčal,
hoci Bardasa zavraždil Basileios, nástupca Michala III. Pokračovateľ Theofana v diele haní
Michala III. a jeho okolie, vychvaľuje vládu Basileia a preto uvedenie informácie o obnovení
kvalitnej výuky v  Konštantinopole je veľmi pravdepodobné. Taktiež v  obsiahlom literár-
nom dedičstve Fotia sa nenachádza žiadna zmienka o jeho učiteľskom pôsobení v uvedenom

энциклопедия. Том II. София 1995, c. 395–398. Podrobne aj so sekundárnou literatúrou o filozofii a názo-
roch na filozofické vplyvy pozri aj НИКОЛОВА, С.: Проблемът за философските възгледи на Константин-
Кирил. in: Кирило-Методиевски студии, 5, 1988, 17–48; НИКОЛОВА, С.: Философски взгледи на
Константин-Кирил Философ, in: ГРАШЕВА, Л. et al. (eds.) Кирило-Методиевска энциклопедия. Том IV.
София 2003, 274–282.
17 DVORNÍK, F.: Les légendes de Constantin et de Méthode vues de Byzance, p. 39-80. Rovnako ŽK interpretujú
napr. Vavřínek (VAVŘÍNEK, V.: Staroslověnské životy Konstantina a Metoděje. Praha 1963, s. 58) a množstvo
ďalších vedcov.
18 LEMERLE, P.: Byzantine humanism: the first phase, notes and remarks on education and culture in Byzantium
from its origins to the 10th century. Canberra 1986, 188–189. (Le premier humanisme Byzantin. Paris 1971)
19 SPECK, P.: Die kaiserliche Universität von Konstantinopel. München 1974, S.17–19.
20 TACHIAOS, A.-E. N.: Cyril and Methodius of Thessalonica: The Acculturation of the Slavs. New York 2001,
p. 26–27.
21 Takúto pozíciu zastávali napr. F. Snopek (podľa ФЛОРЯ, Б. Н.: Сказание о начале, c. 22) a F. Grivec (podľa
VAVŘÍNEK, V.: Staroslověnské životy Konstantina a Metoděje a panegyriky Řehoře z Naziansu. Listy filolo-
gické, 85, 1962, s. 107).
22 SPECK, P.: Die kaiserliche Universität, München 1974, S. 17.
23 Βάρδας ... τότε δὲ τῆς ἔξω σοφίας ἐπιμεληθεὶς… καὶ διατριβὰς τῶν μαθηματικῶν κατὰ Μαγναύραν ποιήσας
(Chronographiae quae Theophanis continuati nomine fertur libri I-IV, ed. M. Featherstone – J. Signes Codoñer
[Corpus fontium historiae byzantinae 53] Berlin–Boston 2015, 262, 12, 14–15).
162 Byzantino

období.24 Fotios pritom s  nadšením opisuje, ako sa mladí vzdelanci (nie žiaci) schádzali
u  neho v  privátnych priestoroch, keď sa vrátil domov z  práce, ale nespomína, že by ich
oficiálne učil.25 Fotiove pôsobenie na vyššej škole spolu s Levom je preto nepravdepodob-
né, a uvedenie týchto dvoch osôb je podľa Lemerla výmysel hagiografa.26 Byzantologické
práce o dejinách vyššieho vzdelania v Konštantínopole v súčasnosti tiež odmietajú možnosť
personálnej identifikácie učiteľov, ktorí zabezpečovali vyššie vzdelanie v Konštantínopole
v období 840-855. 27 Až po roku 855 poznáme Leva Filozofa a niektorých jeho žiakov, ako
napr. Konštantín Filozof Sicílsky, Teodor, Theodegios a Kometas.28 Nevieme kde presne pô-
sobil Lev Filozof do roku 855 po ukončení ikonoklazmu (843), keď bol ako bývalý protežant
ikonoklazmu v nemilosti.
O tom, kto mohol učiť Konštantína a či sa Konštantín zúčastňoval diskusií u Fotia nevie-
me s určitosťou nič povedať. ŽK IV uvádza, že sa venoval srdnato učeniu a nestaral sa o svet-
ské záujmy, čo skôr uprednostňuje pohľad, že sa podobných večerných aktivít mimo miesta
pobytu nezúčastňoval. Uvedená pasáž ŽK IV je nepochybne štylizovaná tak, aby súvisela
s celkovou koncepciou autora ŽK a podáva vzdelanie Konštantína ako vzdelanie, v ktorom
sa upriamuje pozornosť len na jednu vec – ukončiť štúdia a popri tom byť vzdialeným od
svetských vecí, dodržiavať asketický život.
Fotiove Listy29 poskytujú obraz o jeho priateľoch, o osobách blízkeho duchovného pro-
stredia. Nachádzame v nich minimálne množstvo filozofov či rétorov, len Nikefora Filozofa
a mnícha30 a Jána filozofujúceho31. V Listoch nekomunikuje so vzdelancami, známymi z 9.
storočia – Konštantín Filozof Sicílsky, Konštantín Filozof Solúnsky, Niketas Byzantský, Ni-
keforos Filozof a rétor, Teodor a iní žiaci Leva Filozofa sa v jeho korešpondencii nenachá-
dzajú. Adresátmi jeho listov sú väčšinou štátni úradníci, ktorí mali vzdelanie, ale neboli spätí

24 LEMERLE, P.: Byzantine humanism, p. 188–189.

25 Patrologiae cursus completus. Series graeca, ed. J. P. Migne (ďalej len PG), CII, 597 A-D. Tento text je súčasťou
listu pápežovi Mikulášovi - Τῷ τὰ πάντα ἁγιωτάτῳ, ἱερωτάτῳ ἀδελφῷ καὶ συλλειτουργῷ, Νικολάῳ πάπᾳ τῆς
πρεσβυτέρας Ῥώμης, Φώτιος ἐπίσκοπος Κωνσταντινουπόλεως, νέας Ῥώμης (PG CII, 585-617). Lemerle de-
tailne opisuje aj iné pramenné texty, z ktorých je zrejmé, že Fotios pôsobil vo vysokých štátnych funkciách.
V  spomenutom liste Fotios uvádza, že keď prišiel večer domov z  imperiálnej kancelárie, kde pracoval ako
protasekritis (vyšší úradník, ktorý riadil činnosť asekritov), tak ho pred domom čakali mladí vzdelanci s vy-
hranenými názormi. Je neprijateľné interpretovať uvedený text v takom význame, že Fotios pôsobil vo funkcii,
porovnateľnej s prednášajúcim na univerzite či učiteľom, nemal na to čas a vzhľadom na jeho funkciu nemohol
poskytovať plnohodnotnejšie vyššie vzdelávanie (LEMERLE, P.: Byzantine humanism, p. 211–214; 228–230).
26 Pozri bližšie LEMERLE, P.: Byzantine humanism, p. 187–190, 212–213. Aj vedci, ktorí poznajú cyrilo-me-
todskú problematiku, tiež považujú Fotiovo vyučovanie na  škole za nepravdepodobné (DOSTÁLOVÁ, R.:
Byzantská vzdělanost. Praha 2003, vydání druhé, s. 158; ИЛИЕВ, И.: Фотий. in: ГРАШЕВА, Л. et al. (eds.):
Кирило-Методиевска энциклопедия. Том IV. София 2003, c. 296). Pôsobenie Leva Matematika v Konštan-
tínopole pred obnovením výuky v Magnaure je tiež sporná otázka, pretože zo zachovaných prameňov je veľmi
pravdepodobné, že v období 840-843 pôsobil v Solúni, ale pre obdobie Konštantínových štúdií (t.j. približne
v rozmedzí 841-847) nám zachované pramene neposkytujú presnú informáciu o tom, čo sa dialo s Levom po
roku 843. Pozri bližšie ЛИПШИЦ, Е. C.: Очерки истории византийского общества и культуры. VIII-первая
половина IX века. Москва-Ленинград 1961, c. 338-357; LEMERLE, P.: Byzantine humanism, p. 180–191.
Porovnaj s JEŽEK, V.: Byzantská paideia – vzdělávaní v Byzanci (byzantská kultura). Prešov 2006, s. 69–73.
27 Pozri bližšie MAKROPOULOS, A.: In Search for ‘Higher Education‘ in Byzantium. Зборник радова
Византолошког института, L, 2013, p. 37–38.
28 LEMERLE, P.: Byzantine humanism, p. 191–201.
29 PG CII, 583–990.
30 PG CII, 900–901; 904; 905–917.
31 Photii patriarchae Constantinopolitani Epistulae et Amphilochia. Vol. I., eds. B. Laourdas – L.G. Westerink.
Leipzig 1983, S. 107.
slovaca VI 163
s učiteľskou prácou a neboli filozofmi. V Amfilochiách sa nachádza už len jedna zmienka
o  komunikácii s  filozofom, konkrétne s  Levom Filozofom.32 Ani pri Levovi či Nikeforo-
vi Filozofovi a Jánovi Filozofovi Fotios nespomína učenie. Vzdelávanie bolo samozrejme
udržované v Konštantínopole na najvyššej úrovni, ale nepoznáme ani jeden byzantský pra-
meň, ktorý by nám odhalil nejasné personálne a inštitucionálne pozadie vyššieho vzdelávania
v Konštantínopole v rokoch cca. 841–847, keď sa tam vzdelával Konštantín.
Nebola doteraz uskutočnená analýza textov Fotia textami ŽK. Trifunović uviedol niekto-
ré spoločné štylistické, estetické a poetické rysy textov Fotia a ŽK.33 Podľa nás však také-
to spoločné rysy možno ukázať v textoch nielen Fotia, ale prakticky všetkých byzantských
vzdelancov od Gregora Naziánskeho začínajúc. Predpokladáme, že vzťah učiteľa a  žiaka,
ako je uvedené v  ŽK, budeme môcť identifikovať v  sémantike filozofických textov Fotia
a Konštantína, ktoré nie sú súčasťou cirkevnej dogmatiky.
Pred historiografickou a textovo-komparatívnou analýzou ŽK, je potrebné primárne ana-
lyzovať text ŽK prostriedkami literárnej vedy. Najstarší zachovaný rukopis ŽK pochádza až
z polovice 15. storočia a je pravdepodobné, že v priebehu storočí bol text menený.

Literárnovedné analýzy ŽK
Picchio rozdelil ŽK a Život Metoda na časť kompilačnú a naračnú.34 Kompilačnými čas-
ťami sú použité texty Konštantína a  naračné časti vytváral sám autor ŽK. Medzi naračné
časti patria okrem iných častí textu úvodné 4 kapitoly a XIV. kapitola. Uvedené kapitoly sú
literárnym textom, pochádzajúcim z pera autora ŽK. V literatúre sa uviedlo, že pri vytváraní
životopisu filozofa bol dôležitý koncept Sofie – múdrosti, ako základná ideová línia životopi-
su, s pomocou ktorej sa svätý ukazuje ako neustály spojenec s Múdrosťou.35 Práve kapitoly
III a IV, ktoré opisujú detstvo a vzdelanie Konštantína sú naračnými časťami a zdrojmi nie sú
rozpravy alebo ucelené texty, ktorých autorstvo by sme mohli priradiť priamo Konštantínovi.
Dvorník, zástanca veľmi „úzkej“ interpretácie ŽK (údaje uvedené v ŽK sú zobrazené his-
toricky presne) označil hagiografie za literárne diela, ktoré „obrážejí mentalitu bytantských
hagiografů“.36 Túto „mentalitu“ naračných častí  hagiografie podrobne vysvetlil Lichačev.
Hľadajúc odpoveď na otázku, či určitá udalosť je zobrazená podľa skutočného priebehu uda-
lostí v detstve svätého, musíme vychádzať z predpokladu, že autor hagiografie zrejme skoro
nič o  detstve nevedel, ale nutne tieto udalosti musel štylizovať podľa určitých literárnych
štandardov, t. j. pridržiaval sa literárnej etikety.37 Táto etiketa nútila počas písania životopisu
meniť literárny štýl, ktorým autor udalosť opisoval. Autor musel nielen dodržovať základnú
formu diela – ukázať osobu svätca ako hodného takejto úcty (v prípade Konštantína sofiolo-
gická schéma), ale aj v rámci tejto schémy meniť štýl výpovede. Pri opise detstva Konštan-
tína sa autor primárne sústredí na sofiologickú štruktúru. V tejto štruktúre sa ukazuje, prečo
si práve filozofické vzdelanie vybral (sen so Sofiou v ŽK III, strata sokola) a ako tento sen

32 „Ad Leonem philos.“ (PG CI, 640–641).

33 ТРИФУНОВИЋ, Ћ.: Констанинова (Ћирилова) књижевна дела у светлости неких Фотиjевих
књижевноестетичких погледа, in: ИЛОСКИ, В. (ed.): Симпозиум 1100-годишнина од смртта на Кирил
Солунски. Книга 1, 23-25 мај 1964 Скопје-Штип. Скопје 1970, 249–259.
34 PICCHIO, R.: Compilazione e trama narrativa nelle «Vite» di Costantino e Metodio. Ricerche slavistiche, 7,
1960, 61–95.
35 Pozri podrobne ЧЕШМЕДЖИЕВ, Д.: София – премъдрост Божия в кирило-методиевския агиографски
циклъ. Palaeobulgarica, 23, 1999, 1, 67–79
36 DVORNÍK, F.: Byzantské misie u Slovanů, s. 72.
37 ЛИХАЧЕВ, Д. С.: Поэтика древнерусской литературы. Москва 1967, c. 85–87.
164 Byzantino

v ďalšom realizoval (ŽK IV - obsah vzdelania, múdrosť v mladom veku). Následne, po štú-
diách, uplatňuje múdrosť tak, že sám vzdeláva iných a zúčastňuje sa v dišputách, v ktorých
víťazí. Toto je sofiologickou schémou prvej časti ŽK až po kapitolu XIII. Od XIV. kapitoly,
v  ktorej dostáva svätý novú úlohu, sa  sofiologická téma mení na apologetickú, v  ktorej sa
obraňuje Konštantínove dielo v súvislosti so vznikom hlaholiky a staroslovienskej literatúry.38
Dodržovanie literárnej etikety je v texte ŽK identifikovateľné v naračných častiach v tom,
že sa mení „odbornosť“ textu. Keď autor literárne vytvára detstvo Konštantína v  ŽK III,
používa množstvo symbolických obrazov a  zaužívaných slovných spojení. Pri vytvorení
obrazu o štúdiách Konštantína v ŽK IV mení štýl výpovede a uvádza „filozofickú“ termi-
nológiu – taxatívne vymenúva predmety výuky a dokonca aj definíciu filozofie. V prípade
rekonštrukcie dialógu medzi panovníkom Michalom III. a Konštantínom v ŽK XIV použil
autor dramatickú naračnú štruktúru39 a pre list Rastislava Michalovi III použil prvky kance-
lárskej epistolárnej praxe. Autor ŽK samozrejme nebol pri uvedenom rozhovore, ale zobrazil
ho v listinách takým spôsobom, aby dodržal literárnu etiketu – použil literárny štýl bežný pre
cisársku kanceláriu.40 Použitie rôznych literárnych štýlov bolo súčasťou literárnej etikety
a autori hagiografií bežne používali tieto poetické prvky.
Prijímajúc uvedené východisko pre historiografickú analýzu ŽK, nevieme identifikovať
„reálny“ historický priebeh udalostí a oddeliť ho od princípov literárnej poetiky, s ktorými
bol text ŽK vytváraný, t. j. od autorovej ahistorickej literárnej fikcie.

Komparácia textov Fotia a ŽK IV – sémantické rozdiely

Texty Fotia a Konštantína nám poskytujú dostatočné množstvo materiálu na porovnanie.
Avenarius uvádza, že Konštantín bol zástancom tradičnej teologickej predstavy a humanis-
tická tendencia, ktorá bola súčasťou Fotiovho krúžku sa ho dotkla len okrajovo41. Avenarius
vytvára opozíciu medzi tradičnou teologickou predstavou Konštantína a modernitou Fotia.
Úvodom k tejto problematike chceme uviesť niekoľko byzantologických poznámok.
V  ŽK 4 je uvedená definícia filozofie. Konštantín mal nasledovne definovať filozofiu,
ktorú tradične delíme na tri časti:

(1) Poznávanie božských a ľudských vecí,

(2) pokiaľ sa človek môže priblížiť k Bohu.
(3) Učí človeka stať sa vlastnými skutkami obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril.42

38 VAVŘÍNEK, V.: Staroslověnské životy Konstantina a Metoděje. Praha 1963, s. 80–84.

39 Pozri bližšie VEČERKA, R.: K staroslověnským Životům Konstantinovu a Metodějovu, in: ČEŠKA, J (ed.):
Classica atque mediaevalia Jaroslao Ludvíkovský octogenario oblata. Brno 1975, s. 136; LUKOVINY, Ľ.:
Byzantské symbolické myslenie a písmo. K pôvodu hlaholských znakov. Byzantinoslovaca, 2, 2008, s. 156–160.
Večerka pri prechode od literárnej analýzy k historickej neprijíma pochybnosti o historickej realite textov v ŽK
a identifikuje text ŽK XIV, najmä časť o liste Rastislava ako hodnoverný a historicky pravdivý (VEČERKA, R.:
K staroslověnským Životům, s. 137–138). Vavřínek pri analýze listu Rastislava v ŽK XIV uvádza: „je zřejmé, že
autor ŽK listy uvedené v jeho díle, ať už byly autentické či fiktivní, formuloval tak, aby v nich vyjádřil názory
a program svých učitelů“. (VAVŘÍNEK, V.: Byzantský model a původní prvky v nejstarší slovanské hagiografii,
in: PETR. J. (ed.): Československá slavistika. Praha 1988, s. 25)
40 Marečková identifikovala v liste Rastislava, uvedenom v ŽK XIV, prvky gréckej epistolárnej praxe, čo je podľa
nás potvrdením použitia literárnej etikety autorom ŽK - MAREČKOVÁ, D.: Moravské poselství do Cařihradu
jako řecký dokument (K výkladu 5. kapitoly Života Metodějova, 14. kapitoly Života Konstantinova a začátku
Zakona sudného ljudem). Slovo, 18-19, 1969, 109–140.
41 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra, s. 71.
42 Život Konštantína Cyrila a Život Metoda. (transl.) Š. Vragaš. Martin 1994, s.34.
slovaca VI 165
Ševčenko rekonštruoval text definície filozofie do gréckej podoby: θείων καὶ ἀνθρωπίνων
πραγμάτων γνῶσις, καθʼ ὅσον δύναται ἄνθρωπος προσεγγίσαι (πλησιάσαι) Θεῷ, ὅτι πράξει
διδάσκει ἄνθρωπον κατʼ εἰκόνα καὶ ὁμοίωσιν εἶναι τῷ ποιήσαντι (πλάσαντι, κτίσαντι)
αὐτόν.43
Historicky sa definícia filozofie delí na tri časti, ktoré vieme identifikovať podľa toho,
v  ktorom období sa tieto texty objavujú v  gréckej literatúre. Prvé dve časti sú spojené
s  Platónom a  stoikmi, tretia časť je starozákonný doplnok k  definícii, ktorý sa objavuje
v gréckej literatúre v alexandrijskom židovskom prostredí po preklade Starého zákona do
gréčtiny, tzv. Septuaginty. Židovskí vzdelanci si všimli, že Platón definuje filozofiu podob-
ným slovom ako Biblia definuje vytvorenie človeka a preto do definície filozofie doplni-
li text Genesis 1,26, ktorý obsahuje identické pojmy – ὁμοίωσις (ὁμοιοῦσθαι) u Platóna
a ὁμοίωσιν v Biblii.
Spolu sa slovné spojenie podľa obrazu a  podoby vyskytuje len v  jednej časti Starého
zákona. Grécky preklad Gen 1,26 ich používa spoločne v podobe κατ’ εἰκόνα ἡμετέραν καὶ
καθ’ ὁμοίωσιν. V  kresťanskej filozofii, ktorá preberá helénsku filozofickú terminológiu sa
starozákonný pojem ὁμοίωσις začal spájať s platónskou interpretáciou (cieľom filozofie je
podobať sa Bohu) a dochádza k spojeniu týchto dvoch textov.44
Interpretácie „obrazu a podoby Božej“ sa v gréckej filozofickej literatúre odlišujú a mô-
žeme ich rozčleniť na dve základné skupiny. Upozornili sme, že definícia filozofie v ŽK je
práve dynamickou interpretáciou obrazu a podoby Božej.45 Dynamická interpretácia obrazu
a podoby Božej kladie dôraz na sémantiku podoby v konaní. Po Adamovom páde do hriechu
každý človek nesie jeho hriech a tým stratil podobu božiu. Obrazom Božím je stále, ale po-
dobu môže nadobudnúť počas života cnostným a bohabojným konaním. Takto interpretovali
Biblický text Ireneus a  Origenés. V  patristike IV. storočia dominuje statická interpretácia
obrazu a  podoby Božej - sústredí na pojme obraz a  identifikuje rôzne vlastnosti človeka,
ktoré z neho vytvárajú obraz Boží. Niektorí používajú slová obraz a podoba najmä vo vzťahu
k Adamovi (Atanasios Alexandrijský, Gregor Nysský, ako aj zvyšní Kapadóčania) a zaobe-
rajú sa významom slovného spojenia pri stvorení človeka a vnímajú pojmy obraz a podoba
staticky, uvedené dva pojmy sú vnímané identicky. Rovnako Theodoretos Kýrsky (+458)
v jednom z najkrajších alegorických výkladov obrazu a podoby Božej46 tiež interpretuje toto
slovné spojenie staticky.
Filozofi od šiesteho storočia nadväzujú (nevieme či vedome) na myšlienku Origenovu,
ktorú používa aj Klement Alexandrijský – každý človek je obraz Boží, ale podobou Božou sa
stávame svojím životom, lebo Adam stratou svojej čistoty priniesol ľudskému rodu hriech,
stratil podobu Božiu. Každý človek, po Kristovom vykúpení ľudstva z hriechu sa môže sna-
žiť nadobudnúť podobu.47

43 ŠEVČENKO, I.: The definition of Philosophy in the Life of Saint Constantine, in: HALLE, M. et al. (eds.): For
Roman Jakobson. Essays on the occasion of his sixtieth birthday. The Hague 1956, p. 450.
44 Pozri napr. LADNER, G. B.: The philosophical anthropology of Saint Gregory of Nyssa. Dumbarton Oaks
Papers, 12, 1958, p. 61–64.
45 LUKOVINY, Ľ.: Obraz a podoba v Živote Konštantína IV. – možný vplyv Fótia? (k sémantike Života Konštan-
tína). Południowosłowiańskie zeszyty naukowe. Język – Literatura – Kultura, 8, 2008, s. 169–172.
46 PG LXXX, 100–104; 104–117.
47 ŠPIDLÍK, T.: Duchowość chrześcijańskiego Wschodu. Przewodnik systematyczny. Kraków 2005, s. 87 (orig. La
spiritualite de l’Orient chretien. Manuel systematique. Roma 1978). Meyendorff nepoužíva pojmy dynamická
interpretácia, totožnú sémantiku obrazu a podoby opisuje termínmi danosť a výzva („zadanie i wyzwanie“ -
MEYENDORFF, J.: Teologia bizantyjska. Historia i doktryna. Kraków 2007, wyd. II., s. 113 (orig. Byzantine
Theology: Historical Trends and Doctrinal Themes. New York 1979).
166 Byzantino

Dynamickú sémantiku nachádzame u Pseudo-Dionýza Areopagitu, ktorý spája podobu

Božiu s ľudskou aktivitou. Ak sa človek svojim úsilím snaží priblížiť, napodobovať Boha,
potom sa stáva jeho podobou:
…αὐτὸν δὲ ὁμοιότητα θείαν δωρεῖσθαι τοῖς ἐπ’ αὐτὸν ἐπιστρεφομένοις τῇ κατὰ δύναμιν
μιμήσει τὸν ὑπὲρ πάντα καὶ ὅρον καὶ λόγον.48
Prokopios Gazský (+ 528) vo Výklade knihy Genezis49 obšírne pojednáva o Gen 1,2650 –
a jeden z názorov na podobu Božiu má dynamickú sémantiku:
τὸ δὲ, καθ’ ὁμοίωσιν, τὸ ἥμερον εἶναι καὶ πρᾶον, καὶ εἰς δύναμιν ἐξομοιοῦσθαι τῷ Θεῷ51
a cituje slová Luk 6,36 – Buďte milostivý, ako aj Otec váš je milostivý.
Anastasios Sinajský (zomiera okolo r. 700) vo výklade začiatku knihy Genezis komentuje
text Gen 1,2652: Et fecit Deus hominem ad imaginem, sit a Deo creatum et in nobis naturale;
illud autem, Ad similitudinem, est vitae institutionis quae libera electione suscipitur, et per
vitam quae ex virtute agitur inducitur et assumitur.53
Rovnako aj Maxim Vyznávač a Ján Damascénsky interpretujú spojenie obraz a podoba
dynamicky,54 ako aj filozof Niketas Byzantský55 v 9. storočí.
Všetci uvedení autori interpretujú obraz a podobu Božiu dynamicky. Definícia filozofie
v ŽK IV je tiež dynamickou interpretáciou, pretože priamo uvádza, že pomocou cnosti sa
človek môže stať obrazom a podobou Božou. Nepochopenie dynamickej sémantiky obrazu
a podoby Božej priviedlo niektorých vedcov k mylným záverom, pretože interpretovali text
definície filozofie v ŽK IV textami Gregora Nysského.56
V  textoch Fotia však dynamickú interpretáciu nenachádzame.57 Fotios sa odvoláva na
Gregora Naziánskeho v Amfilochiách58 a v jeho intenciách rieši vzťah človeka a Boha, člo-
veka ako vytvoreného Adama.59 Na túto skutočnosť upozorňujú aj autori komentára v PG
(pozn. 83), že Ján Damascénsky používa odlišnú definíciu, hoci sám Ján vytvoril dielo O or-
todoxnej viere z množstva textov Gregora Naziánskeho, ale uvádza dynamickú interpretáciu,
nie statickú. Fotiova interpretácia je blízka interpretácii Bazila Veľkého a Gregora. Rovnakú
sémantiku textu Genesis 1.26  – statickú interpretáciu - uvádza aj Gregor Nysský v  diele
O stvorení človeka.60

48 PG III, 913 C. (… sám ale podobou božskou obdarováva tých, ktorí sa k nemu privracajú podľa [svojej] mož-
nosti (mohutnosti) a napodobujú [toho, ktorý je] mimo akéhokoľvek vymedzenia.)
49 PG LXXXVII, 21–512.
50 PG LXXXVII, 108–123.
51 PG LXXXVII, 116 B. (a „podľa podoby“ sa podľa možnosti šľachetnosťou a miernosťou pripodobňuje Bohu)
52 PG LXXXIX, 930-933.
53 PG LXXXIX, 931 D, kurzíva v texte. (a stvoril Boh človeka podľa obrazu, teda Boh ho stvoril v našej prirodze-
nosti; podľa podoby súvisí so spôsobom života, ktorý sa prijíma slobodnou voľbou, životom žitým cnostne a je
[podoba] nadobúdaná a prijímaná).
54 Pozri bližšie LUKOVINY, Ľ.: Obraz a podoba, s. 171.
55 Καθ’ ὁμοίωσιν δὲ πάλιν φαμὲν τὸν ἄνθρωπον Θεοῦ γεγενῆσθαι διὰ τὴν τῶν ἀρετῶν τελείωσιν καὶ τῶν ἀγαθῶν
τὴν μετουσίαν (PG CV, 833 C).
56 Napr. Pančovski odmietal pramenné znenie definície filozofie v ŽK XIV práve z dôvodu, že obrazom a podobou
sa stať nemôžeme, lebo nimi sme od narodenia. ПАНЧОВСКИ, И.: Философски и богословски концепции
на св. Константин-Кирил Философ. Годишник на Софийския университет „Св. Климент Охридски“.
Богословски факултет, том 2, 1995, c. 241–243.
57 LUKOVINY, Ľ.: Obraz a podoba v Živote Konštantína IV. – možný vplyv Fótia? (k sémantike Života Konštan-
tína). Południowosłowiańskie zeszyty naukowe. Język – Literatura – Kultura. 8, 2008, s. 174–175.
58 PG CI, 45–1172.
59 PG CI, 252–261.
60 ŘEHOŘ Z NYSSY: O stvoření člověka. Studie, překlad a poznámky M. Bláhová. Praha 2013, s. 137–151.
slovaca VI 167
Z uvedeného rozdielu o sémantike biblického textu odmietame blízkosť Fotia a autora
textu definície filozofie v  ŽK. Nevieme rozhodnúť, či autor ŽK poznal túto definíciu od
Konštantína alebo jednoducho uplatňoval nadobudnuté vzdelanie. Je možné prijať záver, že
Konštantínova záľuba v exaktnom vyjadrovaní viedla k tomu, že blízkemu okoliu rozprával
základné definície podľa aktuálnej filozofickej interpretácie. Je však aj možné, a prikláňa-
me sa k takémuto názoru, že autor ŽK patril k vzdelancom a odborníkom na hagiografickú
literatúru a poznal aktuálne filozofické poučky, rovnako ako aj autor Života Jána Psychaitu
(+ cca. 825), ktorý opisuje mladosť svätého (uviedol v texte výpočet rozličných náuk a aj
definíciu filozofie:61 φιλοσοφίαν δὲ τὴν ἀνωτάτω ἀσκῶν ὡμοιοῦτο θεῷ κατὰ τὸ δυνατόν).62
Spomínajú sa vedy astronómia, geometria a aritmetika. Autor ŽK patril do skupiny vzdela-
ných osôb gréckej komunity v Ríme a zoznámil sa s Konštantínom až v Ríme, čo potvrdzuje
detailným popisom miest, kde sa Konštantín zdržiaval (uvádza názvy chrámov, detailne po-
pisuje priebeh udalostí, menuje konkrétne osoby) a znalosťou hodností, ktoré neboli známe
v Konštantínopole, ktoré ale umiestňuje do prostredia Konštantínopola.63
Z uvedených textových porovnaní vyplýva záver, že práve Fotios sa v Amfilochiách uka-
zuje ako zástanca názorov filozofov 4. storočia a nepozná aktuálne filozofické definície, ktoré
sa stali bežnými v literatúre 6.-9. storočia. Tento záver je v rozpore s Avenariovým záverom
o tom, že Konštantín, na rozdiel od Fotia, bol stúpencom patristiky a nie aktuálneho prúdu
v myslení.
Výsledkom skúmania uvedených prameňov je pravdepodobnosť, že uvedenie Fotia v ŽK
IV ako učiteľa Konštantína je buď neskoršou interpoláciou, ku ktorej došlo niekedy pri prepi-
soch od XI. storočia, keď sa Fotios stáva pevným pilierom ortodoxnej cirkvi, alebo ide o au-
torovu snahu zabezpečiť pre Konštantína vzdelanie najznámejšími vzdelancami byzantského
sveta 9. storočia. Filozofické pohľady, obsiahnuté v textoch Fotia sa líšia od názorov filozo-
fov 6.-9. storočia. Text ŽK IV nie je veľmi historicky hodnotný, ako aj opis detstva Konštan-
tína (ŽK III), v ktorom je uvedené, že Konštantín sa vzdelával priamo s mladým panovníkom
Michalom III. Vzhľadom na značný vekový rozdiel je táto informácia nepravdepodobná.64
Uvedené informácie a osoby v ŽK IV sú podľa nás súčasťou fabulácie autora ŽK.

Fotios a Konštantín – fortissimi amici?

Len jeden prameň označuje vzťah medzi Fotiom a Konštantínom ako priateľský. Uviedli
sme vyššie, že autorom je Anastázius Bibliotekár, osoba, ktorá má veľmi nízky kredit dôvery.
Informácie o  Fotiových nedostatkoch sú ideologicky a  politicky podmienené a  tendenčne
vymyslené proti Fotiovi.65
Konštantínove polemické texty (chazarská dišputa  – intijudajská, saracénska dišputa -
antiislamská, obrazoborecká dišputa - antiikonoklastická) vykazujú znaky aktuálnej litera-
túry, ktorá nečerpá veľa zdrojov z patristiky. Avenarius brilantne analyzoval obrazoboreckú

61 Na súvislosť s DF upozornil už Dvorník (DVORNÍK, F.: Les Legéndes, s. 30) aj Ševčenko (ŠEVČENKO, I.:
The Definition, s. 457).
62 VAN Den VEN, P.: La vie grecque de s. Jean le Psichaite. Muséon, 21, 1902, 3, p. 109. (podľa http://www.
doaks.org/saints2/TEXTS/14.html)
63 ŠEVČENKO, I.: Constantine-Cyril, Apostle of the Slavs, as Bibliothecary, or How Byzantine Was the Author of
Constantine’s Vita? in: NAGY, B – SEBŐK, M. (eds.)… The Man of Many Devices, Who Wandered Full Many
Ways… Festschrift in Honor János M. Bak. Budapest 1999, 214–221.
64 ФЛОРЯ, Б. Н.: Сказание о начале, c. 208. O čase narodenia Michala III. pozri aj MANGO, C.: When was
Michael III born? Dumbarton Oaks Papers, 21, 1967, 253–258.
65 LUKOVINY, Ľ.: Filozofia Konštantína, s 29–36.
168 Byzantino

dišputu a  identifikoval v  nej prvky neskorej ikonodulskej argumentácie z  obdobia konca

ikonoklazmu (t. j. cca. 1. pol. 9. stor.).66 Fotios nezanechal zmienky o tom, že sa zaujímal
o tento druh polemickej literatúry a nič nenapísal v tomto druhu literatúry. Najznámejším
Konštantínovým dielom je Chersonská legenda  – rozprávanie o  nájdení ostatkov svätého
Klementa Rímskeho, Fotios typovo podobné literárne dielo nevytvoril.
Rovnako aj politický vzťah medzi týmito osobami stojí pod veľkým otáznikom, pretože,
ako uvádza ŽK XIV, celá organizácia posolstva na Veľkú Moravu bola organizovaná cisárskym
dvorom a nie patriarchálnym. Spomína sa Bardas a panovník pri vzniku písma, čiže sám Mi-
chal III. a jeho okolie. O patriarchálnej organizácii, či osobách z nej pri vyslaní posolstva nie
je v žiadnom prameni informácia. Vyslanie Konštantína a Metoda na Moravu nebola misia (vo
význame krstiť nových ľudí, ktorí kresťanstvo nepoznali), ale vzdelávanie osôb v prostredí,
ktoré bolo už desaťročia pod vplyvom kresťanského náboženstva, šíreného najmä zo západnej
Európy. V období existencie vyššej školy v Magnaure, ktorá bola financovaná imperátorskou
kanceláriou, nie patriarchálnymi peniazmi, je vyslanie vzdelancov, ktorí majú zabezpečiť uplat-
nenie edukačných procesov práve imperátorskou kanceláriou logickým krokom.67
V snahe identifikovať spoločné prvky v textoch a pohľadoch Fotia a Konštantína prejde-
me k možným spoločným ideám, ktoré mohli zdieľať. Vyššie uvedené texty a ich sémantika
minimalizuje blízky filozofický a personálny vzťah Konštantína a Fotia. Môžeme ale uviesť
niektoré argumenty v prospech ich spoločného intelektuálneho prostredia.
Konštantínopolské prostredie vzdelancov nebolo jednotné, existovali v ňom rozličné ná-
zory a strany.68 Jedným z rozdielov bol nesúlad v prijímaní vzdelania, vzdelania založeného
na antickom dedičstve. Jedna časť vzdelancov (spojená s mníšskym prostredím) odmietala
hodnoty klasického vzdelania, kým iní vzdelanci obhajovali túto vzdelanosť. Fotios patril
k osobám, ktoré kládli dôraz na vzdelanie a bol priam ukážkovou osobou, na ktorej sa vyvr-
šovali stúpenci mníšskeho pohľadu. Vzdelanci a mnísi netvorili dve ostro vyhranené strany.
Spornou sa stala úloha a poslanie vzdelania pre duchovný život človeka. Lev Filozof podľa
pamfletu Konštantína Filozofa Sicílskeho patril k tým osobám, ktoré preceňovali úlohu anti-
ckého vzdelania.69 Text Fotia, adresovaný Levovi, svedčí o tom istom. Lev kládol rečnícke
umenie antických orátorov nad Apoštolské, Fotios bráni estetickú kvalitu Biblie.70 Na jednej
strane je Fotios obviňovaný ako zástanca bezduchého antického vzdelania, na druhej strane
bráni jazyk Biblie pred formálnou dokonalosťou antickej rétoriky. Konštantín tiež využíva
znalosti antickej kultúry, ale svojou činnosťou ukazuje, že nie je striktným zástancom antic-
kého vzdelania. Biblický kontext je veľmi dôležitý a vytvára literatúru s nosnými biblickými
a kresťanskými prvkami.
Na ďalší rozdiel v pohľadoch byzantských vzdelancov upozornil S. A. Ivanov.71 V by-
zantskej spoločnosti nebola kristianizácia vnímaná jednotne. Isté vzdelané kruhy odmietali

66 AVENARIUS, A.: Byzantský ikonoklazmus 726-843 : storočie zápasu o ikonu. Bratislava 1998, s. 96–99.
67 K problematike posolstva na Moravu sú venované desiatky štúdií a len ich zhrnutie by si vyžadovalo samostatnú
štúdiu. Preto odkazujeme len na základné bibliografické informácie v  СОТИРОВ, Г.: Моравска мисия. in:
ДИНЕКОВ, П. et al. (eds.): Кирило-Методиевска энциклопедия. Том II. София 1995, c. 739-740.
68 O rozhádanom politickom prostredí Konštantínopola pozri podrobne DVORNÍK, F.: Fotiovo schizma, s. 22–28.
69 LEMERLE, P.: Byzantine humanism, p. 200–201.
70 PG CI, 640-641. Text je venovaný významu slovesa ἐιμὶ (som) a  jeho používaniu. Pozri aj ФЛОРЯ, Б. Н.:
Сказание о начале, c. 26. Podotýkame, že aj Gregor Naziánsky poznamenal k Prvému listu sv. Jána 5,8, že Ján
nesprávne používa gramatické rody (PG XXXVI, 153–156), ale priznáva tomuto textu nesmierne duchovné
kvality. Fotios zastáva rovnakú pozíciu ako Gregor.
71 ИВАНОВ, С. А.: Византийское миссионерство: Можно ли сделать из «варвара» христианина? Москва
2003, c. 144-145.
slovaca VI 169
dokonca možnosť kristianizácie a stavali sa skepticky k možnosti dobrej kristianizácie ako
takej. Fotios obhajoval možnosť kristianizácie. Hoci misia na Veľkú Moravu nebola kristia-
nizačnou, Konštantína môžeme zaradiť do okruhu stúpencov pohľadu Fotia.
Rozdiely vo filozofických textoch bezprostredne neznamenajú, že uvedené osoby sa ne-
poznali. Konštantín a aj Fotios sa pohybovali v Konštantínopole v tom istom čase a je prav-
depodobné, že filozof a diplomat (ktorý obľuboval knihy) sa poznal so vzdelancom, znal-
com gréckej literatúry (jeho vzťah ku knihám je skoro až legendárny), ktorý sa v roku 857
stal patriarchom. Blízkymi osobami boli pre Fotia napr. Tarasios, ktorý sa spomína v úvode
k Bibliothéke alebo Sergios. Týmto osobám venoval niekoľko listov. Anastáziov text o veľmi
blízkom priateľskom vzťahu Konštantína a Fotia, ktorý napísal až po smrti Konštantína, sa
podľa okolností vzniku textu a zámernej ideologickej anti-Fotiovskej propagande nedá ve-
rifikovať a vzhľadom na cielené očierňovanie a hanobenie Fotia túto informáciu nemôžeme
prijať za historicky verifikovateľnú, čím sa hodnota informácie presúva do propagandistickej
narácie, ahistorickej fabulácie.

Konštantín a Gregor Naziánsky

V prvej polovici 20. storočia Grivec začal presadzovať teóriu o silnom vplyve Gregora
Naziánskeho na text ŽK a samotného Konštantína. Pri analýze ŽK je potrebné rozlíšiť vplyv
Gregora Naziánskeho pri koncipovaní naračných častí ŽK (vplyv textov Gregora na autora
ŽK) a vplyv Gregora na texty Konštantína, ktoré sú obsiahnuté v kompilačných častiach ŽK
(v dišputách).

Panegyriky Gregora Naziánskeho a ŽK

Autor ŽK vytváral zobrazenie detstva a štúdií Konštantína podľa gréckych literárnych
vzorov. Základným vzorom bolo dielo Gregora Naziánskeho – panegyrika na Bazila Veľké-
ho, kde sa podrobne uvádza priebeh štúdií. Autor ŽK sa inšpiroval týmto textom a prebral
z neho niekoľko tematických celkov.72
Prečo si autor ŽK zvolil práve Gregora Naziánskeho v ŽK za osobu, ktorá ovplyvňovala
Konštantína? Mnohými vedcami je príčina vysvetľovaná na základe znenia ŽK III, v ktorom
je uvedené, že Konštantín v detstve napísal na Gregora oslavnú báseň a táto báseň je v ŽK III
uvedená.73 Text o detstve Konštantína pokladáme primárne za poetické a ideové posolstvo
a nepokladáme za pravdepodobné, že text básne je autentický, t.j. pochádzal priamo od Kon-
štantína. Znamenalo by to, že Konštantín v posledných dňoch života diktoval neskoršiemu
autorovi jeho Života básničku z detstva. Podľa nás primárne identifikácia Gregora Nazián-
skeho ako osobný životný vzor z mladosti je vysvetliteľná literárno-štruktúrne. Autor ŽK za
ideovo-personálny základ pre literárny opis života Konštantína prebral život iného svätého
- Gregora Naziánskeho. Gregor bol filozof, básnik a,  rovnako ako Konštantín, celý život
zasvätil filozofii. Kvôli tomu sa obaja nikdy neoženili, zasnúbili sa s  Múdrosťou. Grivec
prisúdil obrazu zasnúbenia sa s Múdrosťou v ŽK III symbolický význam.74 Podľa Grivca

72 VAVŘÍNEK, V.: Staroslověnské životy Konstantina a Metoděje a panegyriky Řehoře z Naziansu. Listy filolo-
gické, 85, 1962, 96–122; VAVŘÍNEK, V.: Staroslověnské Životy Konstantina a Metoděje. Praha 1963, s. 57–58.
73 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí (K problému recepcie a trans-
formácie). Bratislava 1992, s. 69–70; ПЕТКАНОВА, Д.: КОНСТАНТИН – КИРИЛ, c. 29; VAVŘÍNEK, V.:
Cyril a Metoděj mezi, s. 56.
74 Pozri bližšie DANTI, A.: L’itinerario spirituale di un Santo/dalla saggezza alla Sapienza note sul cap. III della
Vita Constantini, in: ГЕОРГИЕВ, Е. et al. (eds.): Константин-Кирил Философ. Материали от научните
конференции по случай 1150-годишнината от рождението му. София 1981, 37–58; ЧЕШМЕДЖИЕВ, Д.:
170 Byzantino

vyvolenie Múdrosti označuje, okrem iného, vyvolenie panenstva, pohlavnej čistoty.75 Tento
rozmer, vyvolenie panenstva, bol bežnou súčasťou života vzdelancov, ktorí odmietali svetskú
kariéru a manželstvo. Myslíme si, že takáto sémantika pojmu filozof bola autorovi ŽK známa
a sen so Sofiou v ŽK III je symbolickým, duchovným vysvetlením tohto stavu. Stav telesnej
čistoty spája Gregora Naziánskeho s Konštantínom (a nie napr. s Gregorom Nysským).76*
V štruktúre hagiografie predurčuje reálnu životnú dráhu Konštantína, nachádza sa v kapitole
opisu detstva, po ktorej nasleduje kapitola o naplnení tohto sna. Oslavná báseň na Gregora
Naziánskeho, ktorú autor ŽK uvádza do štruktúry hagiografie v detstve svätého, predurčuje
Konštantínovu poetickú, filozofickú a tým aj celoživotnú cestu.
Autor ŽK štruktúrne porovnával atribúty dvoch osôb. Prvými boli atribúty života Grego-
ra Naziánskeho - cirkevný otec, básnik a filozof. Konštantín bol filozofom, vytvoril poetický
cyklus na oslavu Klementa Rímskeho a zaslúžil sa o vznik staroslovienskej literatúry. Tieto
atribúty, spoločné pre obe osoby, sa stali základom pre literárne porovnanie a napodobenie.
Autor ŽK pokladal za potrebné uviesť túto skutočnosť explicitne v ŽK VI.

Filozofické texty Gregora Naziánskeho a texty Konštantína v ŽK.

Vavřínek rozhodným spôsobom poprel tézu o tom, že v textoch Konštantína by sme mohli
identifikovať početné textové analógie Gregorovho diela, ako navrhoval Grivec. Detailnou
textovou komparáciou poukázal na to, že panegyrika Gregora je vzorom pre kresťanskú lite-
ratúru, ktorý prebral aj autor ŽK, ale samotné texty Konštantína (dišputy), neobsahujú prak-
ticky žiadne Gregorove texty.77 Vavřínek ponechal len jeden text, ktorý by mohol poukazo-
vať na vplyv z textov Gregora, konkrétne v ŽK VI - Saracénskej dišpute. Je ňou prirovnanie
poznania k morskej hlbine. Uvádzame ucelený preklad odpovede Konštantína v ŽK VI na
otázku Saracénov, prečo je množstvo kresťanských cirkví:
„Náš Boh je ako morská hlbina. Prorok o  ňom hovorí: - Kto vyrozpráva jeho pôvod?
Lebo ho vyťali zo zeme živých – [Iz 53,8]. Preto sa mnohí púšťajú na tú hlbinu, aby ho hľa-
dali. Silní duchom s jeho pomocou ju preplávajú a navracajú sa s bohatstvom múdrosti. No
zo slabých a tých, čo sa pokúšajú prejsť v bútľavých koráboch, jedni sa potápajú a druhí
len ťažko vydychujú, zmietajúc sa v bezmocnej lenivosti. Vaše more je však úzke a pohodlné,
a každý ho môže prekročiť, malý i veľký, lebo nepresahuje ľudskú obyčaj, lež toho sa drží, čo
každý môže urobiť.“78
Text Gregora Naziánskeho, ktorý Vavřínek ponechal ako textovú ekvivalenciu má odliš-
nú sémantiku, vôbec sa v ňom morská hlbina neuvádza. Upozornil na to Temčin a ponúkol
blízku ekvivalenciu v texte pseudo-Jána Zlatoústeho, konkrétne v homílii na Vyzdvihnutie
(Povýšenie) Kríža.79 Textový zdroj dišputy je podľa nás potrebné primárne identifikovať
vo filozofických textoch, pretože ide o filozoficko-polemický text a filozofi uprednostňovali

Кирил и Методий в Българската историческа памет през средните векове. София 2001, c. 159–160.
75 GRIVEC, F.: Zaroka Sv. Cirila s Sofijo-Modrostijo. Bogoslovni vestnik, 15, 1935, 2, 81–94. (literatúra ostala
nedostupná, uvedená je podľa ЧЕШМЕДЖИЕВ, Д.: Кирил и Методий, c. 160, 168).
76 *Táto tradícia má korene v antike (napr. Plotínos) a aj v kultúre západnej Európy sa stalo tradíciou v profesor-
skom zbore („filozofi“) nevytvárať manželské zväzky - napr. aj Duns Scotus, J. Locke a I. Newton prijali tiež
takýto spôsob života.
77 VAVŘÍNEK, V.: Staroslověnské životy Konstantina a Metoděje a panegyriky Řehoře z Naziansu, 96–122. Va-
vřínek podrobne uvádza aj bibliografiu Grivcových prác.
78 Život Konštantína Cyrila a Život Metoda. (transl.) Š. Vragaš. Martin 1994, s. 41.
79 ТЕМЧИН, С. Ю.: Литературная параллель к  Пространному житию Кирилла Философа: „Бог наш
— как морская глубина“ (гл. 6). in: ТЕМЧИН, С. Ю.: Исследования по кирилло-мефодиевистике
и палеославистике. Kraków 2010, s. 11–15.
slovaca VI 171
preberanie textov z filozofických textov v argumentáciách, nie liturgických. Bez detailného
skúmania filozofických textov 4.–9. storočia, ktoré by mohli priamo inšpirovať Konštantína,
sa podobná pasáž nachádza už u Platóna – Faidón 85 C-D. V tomto Dialógu Simmias hovorí
Sokratovi o probléme bezpečného vedenia (poznania) – identická téma ako v ŽK VI. Okrem
iného uvádza aj to, že skúmaním sa niektorí unavia a upadnú do pohodlnosti a tiež:
εἰ ταῦτα ἀδύνατον, τὸν γοῦν βέλτιστον τῶν ἀνθρωπίνων λόγων λαβόντα καὶ
δυσεξελεγκτότατον, ἐπὶ τούτου ὀχούμενον ὥσπερ ἐπὶ σχεδίας κινδυνεύοντα διαπλεῦσαι τὸν
βίον, εἰ μή τις δύναιτο ἀσφαλέστερον καὶ ἀκινδυνότερον ἐπὶ βεβαιοτέρου ὀχήματος, ἢ λόγου
θείου τινός, διαπορευθῆναι.80
Uvádzame český preklad, ktorý je pre naše potreby lepším ako slovenský:
… nebo, je-li toto nemožné, vzít nejlepší z lidských myšlenek a nejméně vratkou, na té
jeti jako na pramici a s nebezpečím proplout životem, jestliže bychom sa nemohli přeplaviti
jistěji a s menším nebezpečím na spolehlivějším plavidle, na nějaké myšlence božské.81
Porovnanie vzdelania s nebezpečnou plavbou na lodiach (pltiach) sa stáva topickou té-
mou vo filozofickej literatúre a zrejme bolo štandardnou metaforou, ktorú používali filozofi.
Konštantín do dišputy nepreberal text z pseudo-Jánovej homílie, ale sa inšpiroval filozofic-
kými textami. Autor pseudo-Jánovej homílie zrejme urobil to isté – použil známu metaforu.
Platónov dialóg Faidón bol komentovaný mnohými filozofmi neskorej antiky v samostatných
prácach.82 Damaskios komentujúc Faidóna 85 C-D uvádza, že ide o podobenstvo poznania
a vysvetľuje niektoré pojmy z textu Platóna.83 Platónske komentáre boli rozšírené v Kon-
štantínopole aj v 9. storočí, o čom nám podáva svedectvo aj Fotios v Bibliothéke, že prečítal
niekoľko platónskych komentárov, konkrétne aj Boetiov komentár napísaný formou zozna-
mu, v ktorom boli filozofické pojmy zoradené podľa alfabety s príslušnými vysvetlivkami.84
Uvedené textové porovnania negujú závery o akomkoľvek filozofickom vplyve Gregora
Naziánskeho na texty Konštantína. Riešenie vzťahov Svätej trojice podľa Gregora sa stalo
teologickým základom byzantského sveta a tieto dogmy musel preberať aj Konštantín. Ale
filozofické riešenia niektorých otázok, interpretácia niektorých miest Biblie, je riešená od-
lišne. Taktiež absencie prekladov textov a tém Gregora v dišputách Konštantína podporujú
záver, že priamy filozofický vplyv Gregora Naziánskeho na Konštantína sa nedá preukázať.
Záverom tejto časti chceme pripomenúť jednu črtu byzantskej filozofickej literatúry, kto-
rú je potrebné brať do úvahy pri hľadaní gréckych ekvivalentov kompilačných častí ŽK.
Byzantskí vzdelanci 9. storočia považovali použitie myšlienok predchodcov za vhodnú es-
tetickú súčasť literárneho prejavu.85 Symptomatickým je podľa Ševčenka text Fotia v Bib-
liothéke. Fotios poznamenáva o štýle Histórie patriarchu Nikefora:
ἀλλ᾽ οἵᾳ ἂν χρήσαιτο ὁ ῤητορικὸς ὠς ἀληθῶς καὶ τέλειος ἀνήρ · τό τε γὰρ νεωτεροποιὸν
ἐκκλίνει, καὶ τὸ ἀρχαιότροπον καὶ ἐξησκημένον οὐ παρατρέχει.86
Autor používa štýl, ktorý má používať správny a dokonalý rétor. Nepoužíva inovácie a ne-
uniká od dávnych (slovných) obratov, ktoré sú prijaté a používané.

80 Podľa www.perseus.tufts.edu Plato, Phaedo 85c-d.

81 PLATON: Faidon. (transl.) F. Novotný. Praha 1941, s. 57.
82 The Greek Commentaries on Plato’s Phaedo. Vol. I. – Olympiodorus, ed. L. G. Westerink. Amsterdam 1976, p.
10–20. Olympiodoros napísal pravdepodobne až tri samostatné komentáre k Faidónovi.
83 The Greek Commentaries on Plato’s Phaedo. Vol. II. – Damascius, ed. L. G. Westerink. Amsterdam 1977, p.
211–213.
84 PG CIII, 425 D.
85 ŠEVČENKO, I.: Some Thought on Originality in Byzantine Literature. Palaeoslavica, XVIII, 2010, 1, 268-279.
86 PG CIII, 164 B.
172 Byzantino

Použitie tém a štylistických obratov bolo samozrejmosťou, ale texty predchodcov sa ne-
kopírovali, ideálom bolo len použitie topickej témy - trópu. V danom prípade ŽK je trópom
podobenstvo o poznaní ako o plavbe na mori a o náročnosti takejto plavby - nie je pre po-
hodlných. Konštantín nepreberá presnú textovú formu argumentácie Platóna a  zrejme ani
iného filozofa, ale používa známu tému (podobenstvo). Uvedený poetický prvok literatúry
spôsobuje, že vo filozofických dišputách Konštantína nenachádzame identické grécke texto-
vé ekvivalencie, ale množstvo alúzií a transformácií v porovnaní so staršími textami, pretože
presné kopírovanie argumentácie jedného filozofa druhým nebolo literárnym štandardom ani
v  antijudajských, antiikonoklastických či antiislamských textoch.87 Poetické princípy by-
zantskej literatúry sú dôvodom, prečo v Konštantínových dišputách nevieme identifikovať
rozsiahlejšie grécke textové ekvivalencie (okrem biblických).
Záverom tejto časti chceme uviesť predpoklad, že snaha o identifikáciu presných gréc-
kych textových ekvivalencií s časťami textov Konštantínových dišpút nebude úspešná, preto-
že pre filozofov bolo prebratie textu iného autora činnosťou, ktorá bola nezlučiteľná s literár-
nou etiketou vzdelancov, v tomto prípade etiketou filozofov v apologetických a polemických
dišputách. Môžeme identifikovať len spoločné témy, ktoré filozofi tvorivo používali. Okrem
iného je uvedené dôležitým argumentom proti prisudzovaniu Konštantínovi niektorých roz-
siahlejších cyrilských textov, ktoré majú presné grécke ekvivalenty.

Nesymbolické neoplatonické myslenie versus symbolický platonizmus

Podľa Avenaria sa dve štruktúrne opozitné myšlienkové koncepcie – neoplatonizmus ale-
bo orientálne myslenie a platonizmus alebo symbolické myslenie – dajú identifikovať v tex-
toch a činnosti Konštantína. V ikonoklastickej dišpute (ŽK V) Avenarius identifikoval jednu
z uvedených myšlienkových koncepcií. Konštantín v tejto dišpute zastával pozíciu platonic-
kú – obrazy nemajú žiadnu substanciálnu väzbu s archetypom, dokonca je potrebný identifi-
kačný nápis, aby sme vedeli, koho uctievame.88 Okrem tejto koncepcie Avenarius identifikuje
v myslení Konštantína aj orientálny spôsob myslenia, Konštantín mal zastávať pozíciu blízku
neoplatonizmu, konkrétne pri preklade z gréčtiny do staroslovienčiny a vzniku nového písma.
Pri téme prekladov do staroslovienčiny Avenarius uvádza, že dôležitou axiómou prekladov
podľa Konštantínovho textu prológu k Evanjeliáru - tzv. Macedónsky (Hilferdingov) cyrilský
list - má byť ich zrozumiteľnosť, nie doslovný preklad.89 Cyrilský zlomok pojednáva o ťažkos-
tiach prekladu z gréckeho jazyka na slovanský. Zachované staroslovienske pramene vykazujú
podľa Avenaria určitý odklon od tejto tézy. Ako príklad uvádza preklad jednej gréckej lexémy –
ἀγγελος – dvomi staroslovienskymi pojmami: anjel a posol: „rozdielnymi termínmi anjel a po-
sol vyjadril ich jednoznačnú väzbu na dve odlišné skutočnosti, na dve oblasti transcendentna
a materiálneho vonkajšieho sveta“,90 a „v praxi spôsobené odchýlky mohli byť u Konštantína
zapríčinené vplyvom druhej „doslovnej“ antickej prekladateľskej koncepcie“.91

87 Porovnaj napr. polemické spisy proti vyznávačom islamu – ŽK VI, Niketu Filozofa - ἀνατροπὴ τῆς παρὰ τοῦ
Ἄραβος Μωάμετ πλαστογραφηθείσης βίβλου (PG CV, 669-805), Ἀντίρρησις καὶ ἀνατροπὴ τῆς δευτέρας
ἐπιστολῆς τῆς σταλείσης παρὰ τῶν Ἀγαρηνῶν πρὸς Μιχαὴλ ... (PG CV, 821-841) a Bartolomea Edesského:
Ἔλεγχος Ἀγαρηνού (PG CIV, 1384–1448) a  Κατὰ Μωάμεδ (PG CIV, 1448–1457). Panzer poznamenal pri
komparácii protiislamskej dišputy ŽK s byzantskou literatúrou: „in der VC nichts weiter als eben thematisch
erwähnt, nicht aber irgendwie ausgeführt oder begründet ist.“ (PANZER, B.: Die Disputationen in der aksl. Vita
Constantini. Authentizität und literarische Funktion. Zeitschrift für Slavische Philologie, 34, 1968, S. 76)
88 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra, s. 64–67.
89 Ibid., s. 77.
90 Ibid, s. 77.
91 Ibid., s. 78.
slovaca VI 173
Obávame sa, že po rokoch výskumov lingvistické argumenty nie sú rozhodujúce, pretože
zachované najstaršie hlaholské texty nepochádzajú z 9. storočia, ale najskôr z konca 10. –
začiatku 11. storočia a  tým sú aspoň dva - trikrát prepisované (podľa prameňov mali byť
všetky knihy pri vyhnaní Metodových žiakov z Moravy zničené), čím mohli nastať zmeny
v pôvodnom preklade a preto pravdepodobnosť, že takýto koncept pri preklade Evanjelií vy-
chádzal priamo od Konštantína je nízka. Okrem toho cyrilský zlomok o ťažkostiach prekladu
z gréckeho jazyka na slovanský je blízky gréckemu textu, uvedenému napr. u Fotia v Am-
filochiách.92 Grécky text93 súvisí s  nejasnosťami sv. Písma, ktoré sú spôsobené rozdielmi
medzi hebrejským a gréckym jazykom. Vaillant94 prisúdil autorstvo zlomku Konštantínovi
a obsah zlomku bol prijatý za základné teoretické dielo Konštantína o preklade Evanjelií do
staroslovienčiny.95 Vaillantov záver o autorstve je však len hypotézou a hypotéz je niekoľko
- Naumow96 Vaillantov záver nepokladá za presvedčivý; autorom je podľa Mareša97 Metod;
môže ním byť aj Konštantín Preslavský (Minčeva), Ján Exarcha (Dobrev)98 či iný autor
z prelomu 9.-10. storočia (Hansack)99. Autorstvo Konštantína sa nedá preukázať.100
Orientálne myslenie sa prejavilo podľa Avenaria ešte v jednom konaní Konštantína - pri
koncipovaní hlaholiky. V hlaholike ako jedinečnom, vytvorenom písme sú stopy nesymboli-
zujúceho myslenia, ktoré je „snáď možné zistiť i v motivácii, s ktorou Konštantín uvádzal do
slovanského prostredia špeciálne písmo – hlaholiku.“101 Podľa Avenaria vzťah jazyk a písmo
je neoplatonický, nesymbolický, pretože ak by Konštantín použil symbolický spôsob pre ten-
to vzťah, nepotreboval by vytvoriť nové písmo, ale by použil napr. grécke písmo, keďže tento
vzťah by vnímal len ako konvenciu, bez žiadnych úzkych väzieb medzi jazykom a písmom.
Konštantín zvolil podľa Avenaria nesymbolický prístup pri tvorení hlaholiky. Takto de-
finovaný neambivalentný, arbitrárny vzťah pre jazyk a  písmo je podľa nás potrebné overiť
v byzantských teóriách o jazyku a písme. Tieto teórie boli rozdielne. Podľa Vavřínka je vznik
hlaholiky doslova revolučným činom v byzantskej kultúre 9. storočia, pretože bol priamo v roz-
pore s názormi väčšiny jeho vzdelaných súčasníkov.102 Predpokladáme, že vznik hlaholiky má
hlbšie filozofické zdôvodnenie, ktoré z vytvorenia hlaholiky nerobia revolučný a novátorský
čin, ale ak poznáme teoretické spisy k danej problematike, je tento postup v súlade s byzant-

92 Τί ἐστιν ἡ ἀσάφεια τῆς γραφῆς (PG CI, 815 A-C); ГОРДЕЕВА, Е. Н.: Македонский листок - источник
Пролога Иоанна Экзарха Болгарского. Byzantinoslavica, 60, 1999, c. 544–545.
93 Fotiov text pochádza podľa komentátorov PG z Prológu Polychronia ku knihe Jóba (PG CI, 815 – pozn. 34).
Podľa E. N. Gordejevovej je pôvodným autorom Pseudo-Polychronios (ГОРДЕЕВА, Е. Н.: Македонский
листок, c. 543–544).
94 VAILLANT, A.: La Préface de l’Évangéliaire vieux-slave. Revue des études Slaves, 24, 1948, p. 16–20.
95 K Vaillantovmu pohľadu sa pripojili napr. Horálek a Vašica (ГОРАЛЕК, K.: Св. Кирилл и семитские языки.
in: HALLE, M. et al. (eds.): For Roman Jakobson. Essays on the occasion of his sixtieth birthday. 11. october
1956. The Hague 1956, 230–234, s. 231–232; VAŠICA, J.: Literární památky epochy velkomoravské. 863-885.
Praha 1996, vydání druhé, s. 25).
96 NAUMOW, A. E.: Najstarsze słowiańskie rozwaźania o sztuce tłumaczenia. Zeszyty Naukowe Uniwersitetu
Jagiellońskiego – Prace Historycznoliterackie, 33, 1975, s. 9–17.
97 MAREŠ, F. V.: Cyrilomedodějská tradice a slavistika. Praha 2000, s. 153–160.
98 Pozri bližšie ГОРДЕЕВА, Е. Н.: Македонский листок, s. 539–542.
99 HANSACK, E.: Das Kyrillisch-mazedonische Blatt und der Prolog zum Bogoslovie des Exarchen Johannes.
Die Welt der Slaven, 31, 1986, S. 399–401.
100 Súhrnne pozri THOMPSON, F. J.: The Three Slavonic Translations of the Greek Catena on Job. With an Appen-
dix on the Author of the First Prologue to the First Translation: Polychronius or Photius? in: KULIK, A. et al.
(eds.): The Bible in Slavic Tradition. Amsterdam 2016, p. 143–178.
101 AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra, s.78.
102 VAVŘÍNEK, V.: Cyril a Metoděj, s. 80.
174 Byzantino

skou teóriou. Vychádzame z toho, že teoretické texty o jazyku, ktoré vytvorili grécki kresťan-
skí filozofi, ovplyvňovali aj Konštantína a na základe tejto teórie posudzoval hodnotu jazyka.
Byzantínci poznali dejiny písiem mediteránnej oblasti a tieto vedomosti boli všeobecne známe.
Za základné práce o teórii jazyka, jeho hodnote, sa považujú kontroverzie medzi Kapa-
dočanmi a Eunómiom. Kontroverzia medzi Eunómiom a Bazilom Veľkým je zameraná na
význam slov. Eunómius zastával nesymbolický pohľad – dokonca Božské podstaty je možné
poznať prostredníctvom mien, pomenovaní, Bazil odmietal takúto možnosť.103 V kontrover-
zii pokračoval aj Bazilov brat Gregor Nysský a odmietol Eunómiovu koncepciu nesymbo-
lického vzťahu medzi podstatami a pomenovaniami (medzi ontológiou a jazykom). Avšak
jazyk podľa Gregora nie je len čistou konvenciou. Podľa Biblie ide o výtvor Boží, všetky
jazyky vznikli pri stavbe Babylonskej veže, keď Boh rozbil jednotný jazyk, ktorému všetci
rozumeli a vznikli súčasné jazyky. Ingerencia božieho vplyvu znamená, že v pomenovaniach
je akási stopa, odkaz, Gregor hovorí o „tieni“, ktorá tajomným spôsobom nerobí z jazykov
len konvenčné systémy zvukových symbolov.104 Bazilov spis Proti Eunómiovi komentovali
aj ďalší filozofi – Theodor Antiochojský a Sofronios. Všetky tieto diela boli známe v Kon-
štantínopole a prečítal ich aj Fotios.105 Byzantská filozofia tým tvrdí, že každý súčasný ja-
zyk je rovnako hodnotný z teoretického hľadiska, pretože vznikal Božím pôsobením. Písmo
je odlišným fenoménom. Gréci vedeli, že hláskové písmo vymysleli Feničania a Gréci ho
prebrali od nich. V argumentácii a apológii slovanského písma u Černorizca Chrabra, ktorá
pochádza z  gréckych zdrojov,106 sa uvádza, že vývin gréckej sady znakov trval stáročia,
pokiaľ nastal stav, ktorý bol v 8.–9. storočí. V priebehu stáročí alfabeta zaznamenala zmeny,
niektoré znaky boli dodávané, aj pre dvojhlásky; v alfabete sú len číselné znaky, ktoré ne-
majú zvukovú hodnotu. Táto informácia podľa nás ukazuje, že v motivácii hlaholiky nie je
potrebné identifikovať myšlienku o nesymbolickom vzťahu medzi jazykom a písmom ako
dôvodom na vznik hlaholiky. Avenarius hypoteticky navrhol tento myšlienkový koncept pre
vznik hlaholiky, ale byzantská filozofická literatúra ukazuje, že vzťah medzi jazykom a pís-
mom je symbolický, písmo je ľudským výtvorom a je konvenčným nástrojom na záznam
ľudskej reči. Podľa nás sú uvedené vzťahy dôvodom na zostavovanie nového písma, pretože
išlo o systém konvenčný a nebola nutnosť aplikovať znaky alfabety, ktoré mali ako písmo
dlhú históriu a odlišnú fonetickú hodnotu.
Černorizec Chrabr uvádza, rovnako ako aj ďalší autori, že hlaholika je primárne hodnot-
nejšia ako grécke znaky, pretože ju vytvoril svätý muž – Konštantín. Okrem toho, že písmo je
konvenciou a znaky historicky vznikali bez priameho božieho pôsobenia, podľa nás niektoré
znaky hlaholiky sú čiastočne sakrálnymi symbolmi, t. j. priamo kresbou znakov odkazujú na
kresťanské sväté symboly – Krista, vykúpenie na kríži, svätú trojicu. Konkrétne sme iden-
tifikovali sakrálny význam v  štyroch znakoch hlaholiky (A, I, S, Jať) podľa byzantského
textu (pseudo?) Maxima Vyznávača o symbolike znakov.107 Predpokladáme, že aj na základe
uvedeného textu o symbolike znakov Konštantín aspoň obmedzene, ale zámerne, zanechal
odkaz v písomnom systéme, že hlaholika vznikla na záznam Svätého písma a činnosti Spa-
siteľa Ježiša Krista.

103 KALLIGAS, P.: Basil of Caesarea on Proper Names, in: IERODIAKONOU, K (ed.): Byzantine philosophy and
its ancient sources. Oxford 2002, p. 31–48.
104 KARFÍKOVÁ, L.: Řehoř z Nyssy. Praha 1999, s. 177–178.
105 PG CIII, 52 A-C.
106 КУЕВ, К. М.: Черноризец Храбър. София 1967.
107 LUKOVINY, Ľ.: Byzantské symbolické myslenie a písmo. K pôvodu hlaholských znakov. Byzantinoslovaca, 2,
2008, s. 153–155.
slovaca VI 175
ŽK XIV a Plotínove texty
Schütz pred viac ako štvrťstoročím podal zaujímavú interpretáciu časti textu ŽK XIV.108
Nachádza sa tu rozhovor Konštantína s panovníkom Michalom III. Text rozhovoru v jednej
časti, v ktorej panovník vyzýva Konštantína, aby sa vydal na ďalekú cestu, znie v sloven-
skom preklade nasledovne:
Viem, filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať iba ty. Filozof
odpovedal: „I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk.“ 109
Pramenný text prepisu z 15. storočia má odlišnú sémantiku:
Философъ вѣмь тѧ троудна соуща, но достоитъ тебѣ тамо ити. сіa бо рѣчи нe можеть
инъ никтоже исправити, ѩкоже ты, отвѣща философъ: и троуденъ сы тѣломъ и боленъ,
радъ идоу тамо, аще имоуть боукви въ ѩзыкъ свои.110
Vragaš v slovenskom preklade preložil троудна соуща adjektívom ustatý, pričom gra-
maticky adjektívum ustatý viaže na substantívum - osobu Konštantína. Cirkevnoslovanský
text však slovným spojením троудна соуща označuje ťažkú záležitosť a neviaže sa na oso-
bu Konštantína, ale na záležitosť, ktorú požadoval Rastislav. Schütz vysvetľuje sémantiku
rozhovoru s pomocou lexémy троуденъ. Táto lexéma sa nachádza aj vo vete ktorú hovorí
panovník a aj v odpovedi Konštantína. Schütz predpokladá, že grécky ekvivalent k троуденъ
je κάματoς. Aj v prvom a aj v druhom prípade má podľa Schütza троуденъ sémantiku, ktorá
neoznačuje fyzické ťažkosti, ale intelektuálne. Panovník hovorí o  intelektuálnych problé-
moch a ak by Konštantín odpovedal o problémoch fyzických, tento dialóg by neobsahoval
vnútornú logickú nadväznosť. Vzorom je podľa Schütza text Plotína, v  ktorom sa uvádza
odpoveď Herakleita na otázku o  vstupovaní duše do tela. Herakleitos odpovedal, že táto
otázka spôsobuje únavu: κάματός ἐστι τοῖς αὐτοῖς μοχθεῖν καὶ ἄρχεσθαι (Enneady IV, 8,1).
Konštantín má odpovedať identickou lexémou. V pramenných textoch ŽK XIV sa nachádza
и троуденъ сы тѣломъ и боленъ alebo и троуденъ сы и боленъ тѣломъ. Podľa Schütza
pôvodne bolo v ŽK napísané и троуденъ сы и боленъ a v neskorších prepisoch sa doplnil
pôvodný text lexémou тѣломъ. Rekonštrukcia na predpokladaný grécky originál je v Schü-
tzovom podaní nasledovná: καίπερ κάματος ὥν καὶ νοσῶν. Pôvodný význam textu ŽK bol
len o intelektuálne náročnom úsilí, nie o telesnom. Konštantín mal teda odpovedať: I keď
namáhavým sa to javí a útrpným… Na potvrdenie uvedenej tézy Schütz poukazuje na in-
štrumentál lexémy тѣломъ; sémantický nesúlad tohto substantíva s predchádzajúcim textom
svedčí podľa Schütza o nepochopení významu pôvodného textu prepisovačmi a zámernom
doplnení, ktoré vyplynulo z uvedeného nepochopenia.
Podľa Schütza sémantická blízkosť Plotínovho textu a textu rozhovoru v ŽK XIV svedčí
o tom, že Konštantín bol znalcom Plotína. Uvedený záver je podľa nás predčasný, pretože
Schütz nebral do úvahy niekoľko dôležitých metodických predpokladov. Časť ŽK XIV je
naračnou časťou a tvrdiť, že autor ŽK bol pri rozhovore a presne zobrazil uvedený rozhovor
je prinajmenšom sporné. Autor ŽK vytváral text podľa pravidiel literárnej etikety a detailný
priebeh rozhovoru v ŽK XIV, ak uplatníme základný literárnovedný prístup, je len literárnou
fikciou autora s dramatickou naračnou schémou.111

108 SCHÜTZ, J.: »Philosoph, ich weiss, dass du müde bist« Filosofe, věmь tę trudьna sọšta. Byzantinoslavica,
XLIX, 1988, 200-204; SCHÜTZ, J.: Η ТРOYДЬNЪ СЪІ H БОЛЬNЪ (Korrektur des Dialogs zwischen dem
Kaiser und dem Philosophen). Palaeobulgarica, 13, 1989, 4, 47–50; SCHÜTZ, J.: Der Dialog zwischen Kaiser
Michael III. und Konstantin Dem Philosophen. Slovo, 39–40, 1989–1990, 27–35.
109 Život Konštantína Cyrila, s. 59.
110 MMFH II, s. 99.
111 K dramatickej schéme ŽK XIV pozri LUKOVINY, Ľ.: Byzantské symbolické myslenie, s. 156–160.
176 Byzantino

Sémantika textu ŽK, ktorú navrhol Schütz sa javí správna, gramatická konštrukcia je
naozaj nezvyčajná a  je pravdepodobné, že v  priebehu storočí prepisovači (prekladatelia?)
dopĺňali text. Avšak závery o tom, že text svedčí o plotínovskom vplyve na Konštantína pre-
kračuje hranicu, ktorú filológia nevie prejsť, t. j. vymaniť sa z literárnovednej analýzy poeti-
ky textu smerom k historickej „realite“. Otáznym ostáva, či v danom prípade nie je uvedená
sémantika lexémy κάματος (prípadne lexémy s podobnou sémantikou) s príbehom o Herak-
leitovi aj súčasťou iných textov, pretože tento príbeh zrejme Plotínos poznal z tradície, ktorá
pretrvávala storočia a on bol len jednou osobou, ktorá tento príbeh rozprávala. Okrem toho je
tiež sporné, či v origináli bol text nutne použitý zo zdroja, ktorý uvádza Schütz, pretože lexé-
mu κάματoς používa v 8. storočí aj Ján Damascénsky. Ján v práci O pravoslávnej viere vo vý-
počte prirodzených a nevinných (bezhriešnych) vnemov (citov) neuvádza lexému κάματoς,
avšak pri tej istej téme, ale v  typovo inom texte  – v  homílii na Bielu sobotu,112 používa
aj κάματoς medzi ľudskými prirodzenými bezhriešnymi pocitmi ako hlad, smäd, ospalosť,
smútok, agónia. Uvedenie analyzovaného pojmu v homiletickom texte podľa nás označuje,
že tento pojem bol známy aj širšej verejnosti, pre ktorú boli homílie určené a preto analyzo-
vať rozoberaný text cez Herakleita v Plotínovej interpretácii je len jednou z možností. Hy-
potéza Schütza sa však nedá verifikovať, pretože texty sú príliš rozdielne a princíp kauzality,
ktorý chce Schütz vložiť medzi tieto texty je spochybniteľný argumentom o tom, ako používa
pojem Ján Damascénsky. Rovnako pri absencii gréckych originálov k staroslovienskym tex-
tom sa ukazuje, že identifikovať pôvodný grécky text len na základe jednej predpokladanej
lexikálnej ekvivalencie, ako v  prípade Herakleitovej odpovede, bez jednoznačnej textovej
zhody aj v ďalších lexémach vždy ostane len hypotézou, ktorá sa nedá dokázať. Okrem toho
je ďalším metodickým problémom literárnovedný postulát, ktorý znamená, že text rozhovoru
je fabulácia autora ŽK a nie text, ktorý napísal či vyslovil Konštantín.
Byzantskí vzdelanci 9. storočia poznali dedičstvo antickej literatúry, ale identifikácia
vplyvu Plotínových textov na Konštantína na základe znenia ŽK sa nedá dokázať. Nepo-
pierame tým možnosť, že Konštantín poznal a čítal Plotína, ale text ŽK XIV nie je možné
považovať za dôkaz Konštantínovej znalosti Plotínových textov.

SUMMARY

In the presented article the author analyses several topics from the philosophy of Constan-
tine the Philosopher from Thessaloniki (Saint Cyril), which were also analyzed by Alexander
Avenarius. In his scientific approach he focused on the same topic – intellectual activity of
Constantine the Philosopher. According to a few sources, Constantine and Photius (patriarch)
had very close philosophical relation and friendship. Author compares the information with
other Byzantine sources, especially Constantine’s and Photius’ texts. The semantics of the
texts are different in interpretation of the Book of Genesis.
The author compares the texts of Gregory of Nazianz and text of Constantine in chapter
VI of Vita Constantini. In Constantine’s metaphor about knowledge author identifies a figure
of speech used by Plato in Phaedo and disagrees with Sergej Temčin’s thesis according to
which there was an inspiration from pseudo-John Chrysostom homily.
Avenarius identified non-symbolic, plotinian structure of thinking in Constantine’s moti-
vation to construct glagolitic alphabet and Old Church Slavonic language. Analyzing byzan-
tine texts about theory of language and writing systems, the author concludes that he identi-

112 PG LXXXXVI, 604 A

slovaca VI 177
fies not Plotinian, but opposite philosophical viewes – symbolic (conventional) thinking in
the texts of Gregory from Nyssa about language.
At the end the author discusses the research of Johannes Schütz about influence of Ploti-
nus in Vita Constantini, chapter XIV. The verification of Schütz theory has some problematic
points comparing other Byzantine texts. According the author there is no evidence in Vita
Constantini about Plotinian influence.

Mgr. et Mgr. Ľuboš Lukoviny, PhD.

Bratislava
e-mail: lukoviny@gmail.com
178 Byzantino

Psellos and philosophy

Václav Ježek (Prešov)

Psellos expresses and discusses a wide variety of philosophical and theological themes, a fact
which has unfortunately proved a stumbling block in his appraisal tempting some scholars to
descend into black and white characterizations. Psellos himself states, that his ideas are a combi-
nation of Hellenistic thought and Christian doctrine (see for example De Omnifaria Doctrina (201
short chapters). Things are obviously not so simple and we cannot simply accept Psellos statement
at face value. Of course, the various works of Psellos offer various degrees of Christian or other
thought, but the fact remains, that Psellos does remind us of other ancient authors, whose goal or
methodology seems to have consisted in offering a synthesis of various schools of thought.
In a certain way Psellos resembles other similar figures such as for example Philo of Al-
exandria, who combined Hellenistic, thought with Judaic beliefs. It is our opinion that Psellos
originality of thought should be sought on the level of his ability to achieve a synthesis of var-
ious schools and ideas. Psellos of course further utilizes a number of different literary genres
and his works themselves are structured to suit certain purposes and audiences. This makes
things even more difficult, since for example we cannot be sure if a particular pedagogical
treatise reflects the opinions of the author, or whether it was solely introduced as a summary
for students or for someone else. Last but not least another issue is whether Psellos himself
did not change his opinions or ideas as his grew older a fact which is almost lacking in con-
sideration in contemporary analysis of Psellos.
Psellos is often associated in scholarship with Neo-Platonism. But again this seems to be
a rather black and white characterization of Psellos, especially if one takes into account the
complex development of Platonic thought itself. Just as in other authors we cannot assume
static meanings of philosophical terms in Psellos. Often, there is a tendency in scholarship to
assume that philosophical terms had more or less an unchanging meaning throughout ages
and authors. Suffice it to say, that even basic terms such as νοῦς, ψυχή, φύσις, can vary wide-
ly in their contents and meanings throughout authors and ages. But this goes for many terms
and ideas. A further notorious example is πάθος and its derivatives. Even one author such as
Psellos employs various terms in various meanings depending on the context and goals of his
works.1 This has to be taken into account not only in Psellos but also in other authors, when
one searches for „clear cut“ philosophical systems.

1 Kaldellis notes, that for example even in one work of Psellos the Chronographia, terms such as gnome and „natu-
re“ can have a variety of meanings. Gnome, „often it represents implanted dispositions or inclinations (for exam-
ple, 2.5.3 Chronographia), but it can also mean, depending on the context, plan, purpose, will, favor, opinion,
desire, etc., (e.g. 4.2.11, 4.42.5). KALDELLIS A.: The Argument of Psellosʼ Chronographia. Leiden 1999, p. 26.
slovaca VI 179
While Michael Psellos is often termed as a Neo-Platonist, his admiration and use of Ar-
istotle is immense. Some scholars such as Benakis have devoted studies on Psellosʼ relation
to Aristotle and other philosophers. Benakis has dealt with this issue especially in relation to
Psellos treatment of Aristotle’s Physica. Benakis concluded that Psellos offers new thoughts
and not just a  paraphrase of Aristotle. Benakis states, that in contrast to Aristotle, Psellos
offers a new interpretation of terms such as νοῦς, ψυχή, φύσις. Further, that in contrast to
Aristotle, Psellos introduced God into things, a godly will.2 Psellos discusses the basic phil-
osophical distinctions found in Aristotle and his commentators. The Categories of Aristotle
are given a good treatment.3 Psellos touches on many interesting Aristotelian ideas and ele-
ments such as for example the concepts of hexis and diathesis which are often referred to and
receive treatment.
Of course, in order to correctly analyze Psellosʼ debt to Aristotle and Plato one must also
be careful in interpreting these authors in their own right. This is a challenging experience,
since an assessment of the use of Psellos of these ancient authors also means a correct assess-
ment of the philosophy of Plato and Aristotle, but also the ancient commentaries on Plato and
Aristotle, that Psellos uses.
Scholars such as Kaldellis in this context draw attention for example to one-sided interpre-
tations of Plato. In the Phaedo, Plato discusses the immortality of the soul. But as Kaldellis
notes, it is often difficult to merely stress some form of anti-bodily attitude in Plato, based on
a one-sided interpretation of his tractate or other works. In fact Plato’s thought does not seem
to warrant easy interpretations in this and other aspects. Plato employs a lot of bodily imagery,
which immediately strikes one as going against a one-sided position against the body.4
In his use of Hellenistic philosophy and other strands of thought Psellos reminds us of
other similar authors, who worked in a given philosophical context, while at the same time
offering their own synthesis. Psellos attempts to draw on an entire variety of philosophical
traditions to reach his synthesis, utilizing rational but also non-rational styles of philosophy.
While Psellos can explicitly lean more or less to Platonism this does not mean, that he was
not an “eclectic realist”. He chose what he needed according to circumstances, be it writing
a textbook, writing a letter and so on.
Generally said, Psellos can refer to both Plato and Aristotle and of course a number of
other philosophers in a given treatment. For example, Psellos writes: „Therefore I say that
there is a difference in what is being said about something and what it truly is. Plato therefore
says „these“, „just as it is possible to say that they are in a different way“, Aristotle „that to
which is“ says „that is that, which has something to something“ (πρός τι), no longer is it said
of it in relation to the different one, but it is something to which it is received.“5
Psellos did fall under suspicion that he was a Platonist with anti-Christian orientation.
This can be seen in various instances, among which the well-known letter to John Xiphili-
nos.6 Generally it can be assumed, that the Church was not wholeheartedly embracing Helle-

2 ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл. Личность и творчество. К истории византийского предгуманизма.

Москва 1978, p. 15.
3 See for example Περὶ φυσικῶν καὶ ἐπικτήτων ποιοτήτων καὶ περὶ ἕξεως καὶ διαθέσεως, n. 8, in: MICHAEL
PSELLOS: Michaelis Pselli Philosophica Minora, ed. J. M. DUFFY et D. J. OʼMEARA. vol. 1. Stuttgart – Le-
ipzig 1992, p. 28.
4 KALDELLIS, A.: The Argument, p. 3.
5 Περὶ τῶν πρός τι καὶ σχήματος καὶ χρώματος καὶ μορφῆς καὶ περὶ δυνάμεως καὶ ἀδυναμίας, in: MICHAEL
PSELLOS: Philosophica Minora, 9, 9-15, p. 31.
6 Bibliotheca graeca medii aevi V, ed. C. SATHAS. En Venetiai 1876, no.175 (p. 444 ff.), see further MICHAEL
PSELLOS: Psello, M.: Epistola a Giovanni Xiphilino. Testo critico, Introduzione e commentario a cura di U.
180 Byzantino

nism in this period, as can be for example inferred by the seventh anathema of the Synodicon
of Orthodoxy, directed against John Italos. „Anathema on those who go through a course of
Hellenic studies and are taught not simply for the sake of education, but follow these empty,
notions and believe in them as the truth….(and) lead others to them, sometimes secretly,
sometimes openly, and teach them without hesitation“.7
In this connection Psellos, together with other intellectuals of his period cannot be simply
characterized as a member of a greater movement of education and intellectualism in Byz-
antium. There is often undoubtedly a mistaken tendency in scholarship to utilize an example
of a  Byzantine intellectual to demonstrate, that there was some wider movement in some
concrete intellectual sphere or education in Byzantium. Psellos like other similar intellec-
tuals or theologians where often alone in their pursuits and had to struggle between various
intellectual and theological forces in Byzantium. Thus rather, than viewing for example Psel-
los or any other intellectual figure as a representative of some wider movement or phase in
Byzantium, it is better to regard them as isolated cases, which have their own specifics and
characterizations in a society with conflicting interests and aims.
This can be related for example to such terms as “Humanism in Byzantium” etc, which often
give the impression of some wider intellectual or cultural movement in Byzantium. However, it
is necessary to study the concrete impact of any given intellectual or theologian in Byzantium
and to what extent his or her ideas influenced the wider intellectual and cultural developments.
Only then can we speak of movements or schools. Psellos himself implies his frustration with
others who are not following the correct path of knowledge. It is as if Psellos is setting some
kind of middle path and establishing some form of an uneasy compromise between Christianity
and classical education, which he is treading himself. This of course places him in a difficult
position, since he can be attacked from Christian conservatives, who would have suspicions of
his affiliation with classical thought, while at the same time his affinity with Christianity would
enable purely pagan writers to disregard his knowledge or use of classical philosophy.
Psellos implying intellectual isolation, praises his teacher Mauropos. In his encomium on
Mauropos, Psellos writes, about his teacher: „This kind of person is my true philosopher and
teacher, who does not resemble many around, who now occupy themselves with knowledge,
and not those others, who neglect knowledge, and believe that it is devoid of wisdom; having
taken possession of „our teaching“ (Christian), they do not see the need in anything else. Still
others have not even learned or have knowledge of our knowledge. My word is addressed to
some of those, who think in this manner“8 Further, „those who have not studied Egyptian,
Chaldean and Indian wisdom, those who have not studied Greek knowledge, and who did not
utilize everything, which is of benefit in them, should be ashamed of their ignorance“. Psellos
then attacks those, „who neglect education and who transform our teachings into the cause
of ignorance and light-mindedness“. Here as elsewhere, it is important to note that Psellos is
not merely defending concrete pagan authors, but he launches an overall attack on ignorance
and disrespect to education. Generally the ideas betray a classical example of the problems
in the relationship between Christianity and pagan thought. Psellos is still a witness to the
inability of Christianity in his period to devise a method of synthesis a method of adaptation
of pagan thought, which would be acceptable to Christian thinkers. It is possible to state, that
Psellos originality lies in his talented ability to absorb all forms of knowledge without losing

CRISCUOLO. Napoli 1973.

7 WILSON, N.G.: Scholars of Byzantium. London 1983, p. 154.
8 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 151, 28. See ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 58.
slovaca VI 181
his Christianity. This is often unappreciated in modern scholarship, precisely, because many
scholars do the same mistake as Psellos contemporaries, who attempted to classify him into
categories. Psellos cannot be simply done away with by stating that he is a Platonist, or Aris-
totelian or a political figure (which is a tendency in many contemporary authors), but has to
be studied exactly on his merit and his method of synthesis and methodology, which enabled
the positive interaction and mutual influence of Christian theology and classical thought.
As Psellos hints, education and knowledge does not mean unity in the sense of arriving
at the one and only correct conclusion. Rather, it is not the goal of education which brings
about unity and accord, but rather, its pursuit as such, which brings harmony and accord.
Those following education, are already in unity and accord regardless of their opinions or
goals, since the process of education and knowledge itself, brings about harmony a harmony
which cannot be expressed in simple words, just as overall knowledge cannot be reduced to
a particular definition. This line of thought can be seen in Psellos emphasis on intellectual
friendship. This emphasis on intellectual friendship can be seen in the letters of Psellos with
the relatives of Cerularios. In the first letter „about friendship“, addressed to the Cerularios
brothers, (having the character of a tractate), Psellos expresses joy, from the fact that, the
brothers give preference to the works of Psellos over other works, and he considers this
a witness to „a relation of spirits or affinity of spirits“.9
Psellos further around 1054 writes, „If there is anything as a relation of spirits…if there
is some kind of relation of spirits and each of them having their own characters, then this
means that our spirits recognized each other“.10 As Lyubarskiy has noted, the motive of
friendship is linked in Psellos with intellectual pursuits, as for example can be seen in the first
letter to the Cerullariosʼ. „The sciences, wash away the dirt from the spirits and make their
nature clean and enable them to breath. If someone begins to think in unison about important
things, soon even the smaller disagreements pass away. Taking together science, make her
an incorruptible guarantee of the unity of mind“.11 As is seen in other letters to his disciples,
science is also a consolation in personal misfortune, which is important, since science has
a new spiritual dimension, comforting the soul. Misfortunes can be alleviated by recourse
to words and thought: „Handle your misfortune as men, and let nothing prevent you from
remembering the proper words and thought“.12 As Lyubarskiy correctly notes, Psellos did not
remain faithful merely to a repetition of scholarly themes, but expanded them to include his
own ideas. Constantine Cerullarios asked Psellos his former teacher to formulate teachings
and a letter for the educative purposes of his growing up son.13 Psellos writes in the letter: „It
seems to me, that you do not occupy yourself so much with elevated subjects, but more with
those, to which belong natural or artistic beauty. I bow to your holy spirit, and I am also of
the same imprint as you are. I am also dazzled by external beauty and magic, which is found
not only in grasses, but also in words; and I am also not so much overcome by the singer
Demosthenes and the Laodocian Aristides with their impression of thoughts and periods and
changing figures, as with the lemma bearer Philostratus-especially with his descriptions of
statues,-which has the ability to soften stone, melt down metal and force tears even from the
most metallic eyes“.14

9 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 514. ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 65.
10 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 323.
11 ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 65..
12 ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 66.
13 Bibliotheca graeca medii aevi V, pp. 329-330; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 66.
14 Bibliotheca graeca medii aevi V, pp. 329-30; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 66.
182 Byzantino

For Psellos, estheticism is a  way of life (the Byzantines definition of estheticism was
understood as „valuation of charitas“ in difference to the “valuation of the muses“, which
symbolized the more serious subjects).15 In one letter to Constantine Psellos confesses: „My
spirit is cheerful and possessed to contentment. When I meet with the charitas, I become
humbled by them, my mind is weakened, and I as if place my face into the breeze of the
zephir…“.16
In the famous letter to Xiphilinos Psellos responds to accusations from Xiphilinos, that
he is overtly pre-occupied with Plato, Chrysippos and rationalism and his pre-occupation
with a secular career.17 The letter could be characterized as an overall statement of Psellos
intellectual position towards philosophy and theology. He writes: „Having washed down the
salt, he became to love only the pure water of the spring.“18 Very importantly Psellos chal-
lenges his lack of experience as a monk at the monastery in Bithynia, not by stating that it is
of little value, but by stating, that in order to truly understand things Divine, one has to firstly
immerse oneself into general knowledge. Xiphilinos has to immerse himself into the study
of books that „are ours and not ours“ (Christian and pagan), then study syllogisms and only
then can he proceed to the level „beyond syllogism“.19 Logical thinking is not the enemy
of Christianity but its weapon.20 Psellos in the letter implies Xiphilinosʼ ignorance and his
ignorance of Chaldean wisdom.21 Psellos concludes, that he wrote the letter as a defense of
secular knowledge and Plato.22 Later almost comical is Psellos encomium, from the period
of the patriarchate of Xiphilinos, where he attributes to the (deceased) Xiphilinos interest in
Chaldean wisdom23 and the interest in the physical and ontological theories of Aristotle.24

Psellos and the Platonic Ideas

In the context of Platonic thought, we have numerous testimonies from Psellos, which
enable us to reconstruct Psellosʼ, attitude to Plato and Platonism. Here we can draw on some
observations by Benakis on Platonic thought in Psellos, especially in relation to basic issues
such as the Platonic concepts of Ideas and the nous. Benakis notes, that at least from the
first century before Christ, the governing idea was that the Platonic Ideas where the creative
noetic elements of god.
In this regard for example, Psellos begins his work Περὶ τῶν ἰδεῶν ἃς ὁ Πλάτων λέγει
(Τοῦ ὑπάτου τῶν φιλοσόφων Μιχαὴλ Ψελλοῦ), with the basic philosophical presupposition
that the Ideas of the beings contain the noetic cosmos, that which is usually called by Plato
as αὐτοζῷον. This limitation is of course not totally Platonic, but the Neo-Platonists believed
it to be thoroughly platonic. In Plotinus we encounter the delineation αὐτονοῦς, αὐτοψυχή,
αὐτοάνθρωπος, for the idea of the nous, the psyche, the person and so on. Psellos in his trac-
tate sees an identity of the Ideas with the noesis of god, as much as at the same time those
Ideas have an independent existence and same strength with god’s position in the scheme

15 ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 66.

16 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 324.2. ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 68.
17 Bibliotheca graeca medii aevi V, no.175, see further ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 54.
18 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 445.2.
19 Bibliotheca graeca medii aevi, IV, pp. 446-447.
20 Bibliotheca graeca medii aevi IV, p. 447. See ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 54.
21 Bibliotheca graeca medii aevi IV, p. 448.
22 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 451.
23 Bibliotheca graeca medii aevi IV, pp. 459-460, ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 55.
24 Bibliotheca graeca medii aevi IV. pp. 460-462.
slovaca VI 183
creator-creation. Psellos interpretation as shown by his other works and this tractate centers
on his emphasis of the first beginning/principle, which is (unchangeable and indestructible)
which is the creator of the physical world and from which stems the (turning- μεταβαλλομένη)
psyche, which gives to the fysis, the logous of the formed (τούς λόγους τῶν εἰδοποιουμένων)
bodies and ἡ φύσις, which directly forms the (προσεχῶς εἰδοποιεῖ) physical bodies. For this
and on account of the bodily form (τὸ ἐπὶ τοῦ σώματος εἶδος), (which is of course different
from the noetic, immutable and most pure form, τὸ νοητόν ἀμετάθετον καί καθαρώτατον
εἶδος) is acquired and from other attained by the body, (ἐπίκτητον καὶ παρ̕ ἄλλου ἐφῆκον τῷ
σώματι).25 Psellos writes: Plato has explained in a different manner the αὐτοκίνητον of the
ψυχῇ, for this man has placed such words in terms of eternity, having been the same, and this
and αὐτοόν, calling the good idea and above that idea being immutable in goodness, and that
and αὐτοόντα (αὐτὰ καὶ αὐτοόντα), just as Aristoteles has it thus, calling it just the one being
himself (ὅπερ ὂν) being.26
Audrey N. M. Rich in his The Platonic Ideas as the Thoughts of God,27 commenting on
the tradition of the Platonic ideas understood as the thoughts of god, notes that this tradi-
tion stems from an analogy between the human nous and the nous of god. Rich in line with
some other scholars, believes that the identity of ideas and thoughts (νοήσεων) is offered by
the Aristotelian influence. As Rich believes, the theories of Aristotle and others could have
developed in view of the inability of the Platonic ideas as such to explain the genesis of the
physical cosmos. For Aristotle, the fundamental idea, are the forming causes of generation,
the form of the created thing, so that it is intrinsically linked with the creative force.
The main Platonic writers which we encounter (Philo, Seneca, Atticos, Chalkidios and
others), believe, that god forms things out of a  pre-existing plan in his head, similarly to
a craftsman, who forms things according to a plan in his head.28 Interestingly, in this context
Philo of Alexandria just as Aristoteles prefers λόγος instead of εἶδος. Asclepios for example,
in Εἰς Μεταφ. 991 and 20 writes: „Just as a doctor cures according to the basis/concept of
health, which he has in his nous, so god creates the cosmos in agreement with the creative
logos or ideas, which he has inside of himself“.29 The issue here is of course what is the
relationship between the human and divine in relation to the Ideas. In order to differentiate
between the divine and human context, the Ideas can be explained as internal forms, which
in the context of the human plain are λόγοι ἐν τῇ ψυχῇ, while on the divine plain they are
δημιουργικαὶ τοῦ θεοῦ νοήσεις.30
In this context we can also mention the criticisms of Syrianus, (Εἰς Μεταφ. 1078 b 12)
against those (especially the Attic tradition), who confuse the matter called nous with the

25 ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού Περι των ιδεων, ας ο Πλατων λεγει εισαγωγη κριτικη εκδοση και νεοελληνικη
μεταφραση. Φιλοσοφία 5-6, 1975/1976, pp. 393–423, also in BENAKIS, L. G.: Texts and Studies on Byzantine
Philosophy. Athens 2002, p. 429.
26 See MICHAEL PSELLOS: Εἰς τὸ οὐσία πρᾶγμα αὐθύπαρκτον, in: Michaelis Pselli Scripta minora, magnam
partem adhuc inedita I, ed. E KURTZ. Milano 1936, p. 455, 19–24): Ὁ δὲ Πλάτων ἐτέρως ἐφερμήνευεν τὸ
αὐτοκίνητον τῇ ψυχῇ̇ οὖτος γὰρ ὁ ἀνὴρ προσρήματά τινα ἐτίθει τοῖς ἀϊδίοις, τὸ ὡσαύτως ἔχον καὶ τό αὐτὸ
καὶ αὐτοόν˙ τὴν γὰρ ἰδέαν τοῦ καλοῦ καὶ ὑπὲρ ταύτην ἰδέαν τοῦ ἀγαθοῦ ὡσαύτος ἔχοντα ἐκάλει καὶ αὐτά καὶ
αὐτοόντα, ὥσπερ Ἀριστοτέλης τὸ οὕτως ἔχον, ὅπερ ὂν ὠνόμασεν. See ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp.
393–423, also in BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 428.
27 RICH, N. M.: The Platonic Ideas as the Thoughts of God. Mnemosyne, 7, 1954. pp. 123–133.
28 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 431.
29 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 431.
30 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 431. Benakis refers to the theses of Rich in his article, See also RICH,
N. M.: The Platonic Ideas, p. 129.
184 Byzantino

logoi (pl.) of the psyche, the exemplary and firm matter forms and the creative thoughts.“
(τοὺς τῇ ψυχῇ λόγους καὶ τὸ ἔνυλον καλούμενον νοῦν τοῖς παραδειγματικοῖς καὶ ἀύλοις
εἴδεσι καὶ ταῖς δημιουργικαῖς νοήσεσιν). In terms of other authors, we can note: ὁ θεοῦ (ὁ
θεῖος) λόγος (Philo), νόησις τοῦ θεοῦ (Alvinos), τὰ τοῦ θεοῦ νοήματα, (Atticos), νοήσεις
τοῦ θεοῦ (ἢ τοῦ νοῦ), (Plotinus), διάνοια τοῦ θεοῦ (Hipollytos), cogitationes dei (Calcidius),
Psellos here in his tractate renders: ἐνθυμήματα τοῦ θεοῦ.31
Psellos seems to suggest that the Ideas are of course creative causes, however not as indepen-
dent and self powering substances, but as thoughts of the creative nous (δημιουργικοῦ νοῦ). In this
he differs from other authors.32 On the level of creation they are the first thoughts of firm matter,
division of all, and being above the other νόων, and the pure νοῦ of substances and energies. On
the level of human art, they are the logoi (pl.) of the psyche, from which art stems.33 Psellos relies
on Plotinus, for his notion of the elevation of the identity of the Nous with the Ideas.34
Benakis continues to observe that Plotinus seems to completely unify the Nous with the
Ideas. The nous is identified with being(s). Thus the nous is not first or second from the be-
ings. There is an identity of nous, ontos, ideas.
Psellos adopts in his tractate the following thesisʼ of Plotinus according to Benakis. The
Nous holds the forms of things. The divisionary creative nous, which is at the same time
substance and energy, is identified with the beings (onta), which it neotically conceives, the
nous and the main being are one. The energy of the nous is that it conceives the beings. The
objects of the creative nous are the first and archetypal. The sense perceptible objects have
their existence only due to their participation in the noetic cosmos. Since their matter gains
its form from there. The appearance of art in arts happens with the intermediation of the
icons of its ideas. The Nous is identified with the beings, just as the sperm contains all in it.
In contrast to the psyche, which has to build the objects syllogistically the nous, not moving
contains all the ideas. While are mind divides, the Nous is two-one, in that it contains all at
once. The Nous is the noetic cosmos and the paradigm for sense-perceptible cosmos. While
the ideas are one in the Nous, they form the variety of the world. There are no ideas of bad
things, which are the result of imperfection and the lack of things. Not even the mimical arts
are connected with the noetic paradigms, only those building arts are supported by canons
of symmetry. Not even the places of the things are parallel to the Ideas, but only in terms of
species (in their commonality). The difference of the special forms is linked to their matter.
Generally we cannot look at everything in this world as a copy of the one archetypal being.35
Benakis further in this context offers us a summary of Psellos teachings about the Ideas. In
Διδασκαλία Παντοδαπὴ (83.Περὶ τῶν ἀρχῶν τί εἰσὶν) Psellos writes: „Plato calls the Idea the
first thought of god, and the inexpressible phantasy, and the imprint, through which the world
was created.“ Further, (84. Περὶ ἰδεῶν), „According to Plato, the Idea is the first creative
thought, the imprint of the being, and formation of the creation. That man, has stated, that
prior to the example of the sense perceptible cosmos, god has posited the noetic (διάκοσμος)
cosmos, and calls it the Idea. The third Idea he calls the common logos and division of the
bodies, the human logos generally, and the ἵππου καὶ τὸν τοῦ βοός. He calls the Idea also the
logos of nature, and in the psyche and in the mind (νοΐ).“36

31 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 432, referring also to Rich, cited work.
32 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 433.
33 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 433.
34 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, p. 433.
35 BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 435-466.
36 See MICHAEL PSELLOS: De omnifaria doctrina, ed. L.G. Westerink. Utrecht 1948; BENAKIS, L. G.: Texts
slovaca VI 185
Further, in another passage, Psellos observes: „They understand the Idea as the thoughts
of the father, now generally the natural logos, psychic and noetic, now then also ἐξῃρημένας
the existence of beings.“37 Further again in the Διδασκαλία Παντοδαπὴ (126. Περὶ οὐσίας
ἡλίου): According to the extraordinary wisdom of the Greeks, which (ἔνιοι) places two or
three suns, one into the creative mind (νᾡ) and the other into the exemplary and the third in-
deed into the limited, it is said, that god willing to bring about imprinted this sun, and thought
it, and this is the creative sun, then he made the noetic sun and placed as an example, and the
third according to the archetypal form he made (ἐξεικόνισε) the sense perceptible.“
Further in the epitaphios for Ioannis Xiphilinos we read:38 Just as through Plato it was
introduced that the creation of the cosmos happened by the logos, having created the parts of
the αὐττοζῷον. Neither having given honor to the first Ideas according to Plato, then creating
the essentials of these thoughts, then the other complexity of these especially (ἐξῃρημένας)
according to himself has placed, neither is Plato taking advantage of us by this factual and
all-encompassing explanation making the name and making all those causes….“ Further, in
the work Περὶ τῆς χρυσῆς ἁλύσεως τῆς παρʼʽΟμήρῳ39 Psellos continues: „That god through
his philanthropy has set himself in the middle, according to Plato, that paradigm, which
drives us to its imitation of itself“. Again in the Διδασκαλία Παντοδαπὴ (87. Περὶ αἰτιῶν),
40 „Plato sets the other two, the organikon…and the paradigmatic, these are the two, for if at

the outside it is set forth and according to it, all the craftsmen do their crafts, and in the mind
take the imprint“.41 In another part of the work Διδασκαλία Παντοδαπὴ (84. Περὶ ἰδεῶν), we
read: „Aristotle does not accept the things of Plato, there was the teaching of the Ideas, they
are not the basis for everything, but in relation to the division of bodies.“42
Benakis also offers a summary of passages, which indicate Psellos own input into the debate
in relation to Plato. Thus in his letter 220, (Έπιστολὴ 220, Τῷ μαγίστρῳ Πόθῳ) Psellos writes:
„You were enquiring about what are the Ideas. Regarding this, there was posited an Idea of the
first creative thought, having the appearance of the noetic cosmos with a noetic scheme, having
a bodiless earth, air and water and virtue and nature without the natural form and the artistic
forms, for there are not logoi there.43 And he placed as though it were, like the example of all
and indeed made all according to it….The Greeks further dividing the exact thoughts and the

and Studies, p. 438.

37 In Iusti Lipsi Physiologiae Stoicorum libri tres. Vol. 4, Versaliae 1675, p. 901: Consentiunt sane haec cum Pla-
tone, atque adaeque cum Chaldaeis, si forte ab iis hausit Psellus: ʼΙδέας-ὑπάρξεις, in: BENAKIS, L. G.: Texts
and Studies, p. 439.
38 Bibliotheca graeca medii aevi IV, p. 456, 1-3; ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp. 393–423; BENAKIS, L.
G.: Texts and Studies, p. 439.
39 BIDEZ, J.: Catalogue des manuscrits alchimiques grecs VI, Bruxelles 1928, p. 219; ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ
Ψελλού, pp. 393–423, also in BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 425–461, especially p. 439.
40 MICHAEL PSELLOS: De omnifaria doctrina 52; ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp. 393–423; also in
BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 425-461, especially p. 439.
41 Benakis notes the similarity with this passage with the passage of Basil the Great, Περὶ ἁγίου Πνεύματος, (PG
4, 76A: „and „exactly as“ the thought is declared, or as is set forth by the example (ὑπόδειγμα- rejected by the
Atticists in favour of paradigma-Bauer dictionary), by the craftsment, for or foreshadowing the structure throu-
gh thought, thus into the work bringing the imagination, having led towards the set forth example (παράδειγμα)
paying attention to its resemblance, making it properly directing and making it with energy.“ Basil here offers
the natural causes according to the futile philosophy, Theiler commenting here, checking, that this means the
unity here of the „ἀρχῶν γενέσεως“ with the theory, that the ideas are the thoughts noesis of god. ΜΠΕΝΆΚΗΣ,
Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp. 393–423; also in BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 425-461, especially p. 439.
42 ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp. 393–423; BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 425-461, especially p. 440.
43 Πρβλ. Περὶ τῶν ἰδεῶν ἃς ὁ Πλάτων λέγει στίχ. 87 καὶ 90 (=Πλωτ. 9,10-11).
186 Byzantino

quantity of the ideas and they posit them in relation to god, thus placing them in this way, to
us this way of thinking holds nothing positive, if therefore, so much lawlessness so that the
thoughts are brought into the creative work of god and hence the ideas as are understood as
thoughts.“44 Further in Περὶ τῆς χρυσῆς ἁλύσεως τῆς παρʼʽΟμήρῳ:45 Our by the being of god,
the noetic holds the two cosmoses and the sense perceptible one, having divided these from
each other…., gave consciousness (συνέδησε) to each and every one…., to all that has been
structured the creative reason is found in this, dividing all easily (εὐπετῶς)….46
This account taken from the analysis of Benakis amply illustrates the interaction of Psel-
los with basic tenets of Platonic thought and his input into the debate at least in certain
respects. From what we have seen, it is obvious, that Psellos does not simply copy ideas but
also offers some of his own input, especially in relation to synthesis.
Of course, Platonic ideas appear in other contexts as well, like for example ideas related
to state. Speaking about the emperor Romanos III, Psellos notes that „He pretended to be
more than he really was, and seeming was more important to him than being“.47 The Chro-
nographia contains the term ἐγρήγορσις, (wakefulness), which is the mark of a good ruler.
Psellos in 6. 47. 3-4 off the Chronographia writes: „egrêgorsis of the soul is always required
for an effective administration of state affairs (τῶν πραγμάτων)“. As Kaldellis in this context
observes Plato in the republic calls those who are „awake“ those who contemplate the Forms
(Republic 476d). Further that Plato claims, that „a  man who has his understanding truly
turned toward the things that are has no leisure to look down toward the affairs (πραγματείας)
of human beings“, (500b).48

Aristotle and his categories and terminology

Any brief glance at Psellos philosophical treatise obviously reveals the great affinity Psel-
los shows to Aristotle and his ideas, even if on many occasions this affinity has to do with
scholia or textbooks. Generally, as is seen from the works themselves, the philosophical
treatises can be addressed to addresses who wrote enquiring letters.49
Psellos lists many of Aristotle’s presuppositions touching on many of Aristotle’s works
including for example his Prior analytics.50 Syllogistic argumentation is discussed and often
used concepts and terms such as καταφατικῶς and ἀποφατικῶς appear in Psellos philosophi-
cal treatises. In many passages and works Psellos refers to well-known Aristotelian concepts
and terms such as ἕξεις. Hexis is a popular term in Aristotle (having, possession, state, but
also as disposition, some modern translators translate it as „active condition“, as to imply its
active connotations). With the idea of hexis is linked the term διάθεσιν (see Aristotle Met.
5.1022b for definition of Hexis). Further hexis is contrasted with energia.51 In Psellos for
example the link between ἕξις and ἐνεργεια also appears.52

44 ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp. 393–423; BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 425-461, especially p. 440.
45 BIDEZ, J.: Catalogue VI, p. 219.
46 ΜΠΕΝΆΚΗΣ, Α.: Μιχαήλ Ψελλού, pp. 393–423; BENAKIS, L. G.: Texts and Studies, pp. 425-461, especially p. 440.
47 MICHAEL PSELLOS: Michaelis Pselli Chronographia, ed. D. R. REINSCH. Bd. 1: Einleitung und Text. Ber-
lin – Boston 2014, 3.13.4, KALDELLIS, A.: The Argument, p. 30.
48 KALDELLIS, A.: The Argument, p. 31.
49 Περὶ τῶν πρός τι καὶ σχήματος καὶ χρώματος καὶ μορφῆς καὶ περὶ δυνάμεως καὶ ἀδυναμίας, in: MICHAEL
PSELLOS: Philosophica Minora, vol. 1, p. 32.
50 See for example, Περὶ τοῦ δευτέρου βιβλίου τῶν Προτέρων ἀναλυτικῶν, n. 11, in: MICHAEL PSELLOS:
Philosophica Minora, vol. 1, p. 35.
51 Nicomachean ethics I. viii, 1098b33; Eudemian ethics II.i.1218b; see also category 8b.
52 See for example, Ἀφορμαὶ τῶν περὶ τὰ γένη ἐπιχειρημάτων, Nr. 12 in: MICHAEL PSELLOS: Philosophica
slovaca VI 187
Some of Aristotle’s ideas are interesting in themselves especially if applied to tenets of
Christian theology or relational theology. Aristotle’s elaboration on substances (οὐσία) and
relations is in itself interesting even in the context of more modern relational theology and
philosophy. The ideas concerning the virtues and pathes are also interesting. In one passage
Psellos writes: „And inasmuch in a  short way, to describe to you, concerning the forms,
which are given quality, and ἕξις is an increase of διαθέσεως, it is about this according to
their φύσιν it has come to existence and not out of διάθεως, and progression has become, as
outward appearance and of the remaining insight. The pathetic quality of the pathe, is growth
and increase. O Aristotle thinks concerning ἕξιν and διάθεσιν from the virtues are taken and
from lessons and gnostic theorizing, pathos and the pathetic qualities of hatred and anger and
similar ones. Temperature and coldness are placed over in relation to ἕξεως and διαθέσεως,
now over to the qualities of the pathe, and of the pathos as is fitting for participation, ἕξεις has
included all these, as is fitting pathos makes, the pathetic qualities, and strength is propensity,
fitness, lack of strength is something without power.“ (80-90).53
Psellos praises Aristotle’s system of thought, discussing dialectics, arguments and proofs.
Of course in this context we are tempted to ask, how all this can be used in Christian theology,
but this is not the topic here, and more research has to be done in whether Psellos asked himself
this question. In the tractate Περὶ ἐρωτήματος διαλεκτικοῦ καὶ περὶ διαλεκτικῆς, Psellos refers
to Aristotle’s Topica. Psellos writes: „Since I have given you all actually regarding the problem
of dialectics, it is necessary to teach you actually of dialectics and its thought (ᾠήθην). Hence
the name we take from the science of the Stoa, having said and was placed and carried from the
name from the most perfect philosophy. And Plato is praised regarding the divisionary method,
and that founding work enables much to be done, and much that leads those things, which are
called dialectical. And Aristotle truly and in a founding manner has laid before us the first and
productive display and has gathered and placed before us the syllogistic argument or proof,
through a syllogism has glorified the dialectic, saying, and following the dialectic, producing
a dialectic syllogism, thus a sophisticated syllogism appearing.“54
Further Psellos observes: „That which is common between dialectics and rhetoric is that
they do not separate according to species, but through glory and possibility, and not through
the given set beginnings, and the similarities concerning the objects have mutually among
them, they differ between each other, by the fact that dialectics concern themselves with all
material and the strength that it uses, and asks by what reasons, rhetoric’s rather deals with is-
sues of life, the way of life, and the way it emerges in regards to all and in regards to each“.55
Here we have an interesting juxtaposition between rhetoric’s and dialectics, which are more
or less viewed as complimentary, betraying Psellos regard for rhetoric’s generally. Further
Psellos concludes, „The use of dialectics concerns the following three things, towards gym-
nasion, training, for petition, and for knowledge of philosophy“.56
As we have stated many of Psellos references to Aristotle’s works and passages have the
character of commentaries and summaries for students. Many of these treatises betray the
form of pedagogical essays for students (For example, in the work Σύντομος παράδοσις τῶν
δεκατριῶν παραλογισμῶν, where Aristotle’s thirteen fallacies are discussed).57 In this partic-

Minora, vol. 1, p. 39, paragraph 40–45.

53 Περὶ τῶν πρός τι καὶ σχήματος, p. 33.
54 Περὶ τῶν πρός τι καὶ σχήματος, p. 42, 30–40.
55 Περὶ τῶν πρός τι καὶ σχήματος, p. 42–43, 64–70.
56 Περὶ τῶν πρός τι καὶ σχήματος, p. 42–43, 64–70.
57 Σύντομος παράδοσις τῶν δεκατριῶν παραλογισμῶν, Nr. 14, in: MICHAEL PSELLOS: Philosophica Minora,
188 Byzantino

ular treaty, what is also interesting is that while discussing Aristotle’s fallacies, Psellos offers
an example from Christian theology, whilst referring to the theology of Gregory of Nazianzus
(Or. 29-which he also refers to in his other theological treatise, in Theologica I, 3). Psellos ob-
serves: „But in terms of certainty or fallacy, we simply categorize what is common or togeth-
er at once, and we categorize what is individual, The father is greater than the son by cause,
the cause of nature, thus the father is greater than the sons nature. It is a fallacy, because the
cause is automatically attached to the nature, thinking „the father is greater than the son, as
the cause of nature“, thus having divided the fallacy. Therefore when we rationalize simply
the distinctive categories, we categorize them at the same time, I mean for example „Simon
is a good shoemaker“, the good shoemaker is the manufacturer of good shoes, thus Simon
is the creator of good shoes. It is a fallacy then, that Simon is a shoemaker by his skills, and
therefore he is also good in his ways, and we therefore categorize him according to his skill
as a shoemaker, and on the other hand as good according to the form of his life. Placing this
the particular shoemaker in relation to Socrates, designation shoemaker does not reveal very
much detail, of the ἕξιν of the good soul (ψυχῆς). Hence simply the categorization according
to „shoemaker“ together at the same time categorizes a deception. For neither all the things
that are categorized together/at the same time can be categorized by themselves nor the in-
dividuals together/at once, but it is possible to categorize those individual at the same time
together, as much as you can categorize something substantially of the same substance.“58

Science, astrology and rationality

Psellosʼ use of Aristotle is often combined of course with other authorities and philoso-
phers. Psellos offered to his students an analysis of important questions and answered them
comprehensively with recourse to church authorities or fathers and Greek philosophy. For
example the treatise Τοῦ αὐτοῦ ἕτεραι ἐπιλύσεις φυσικῶν ἀπορημάτων πρὸς τοὺς ἰδίους
μαθητὰς καὶ ἑτέρους ἐπερτῶντας, Psellos deals with standard theological issues, such as for
example the issue of when do embryos receive the soul. Psellos lists a list of various authors
which touch on this issue in this treatise, including Gregory Nyssa, Maximus the Confessor.
Interestingly, Psellos refers to the issue of the good and bad characteristic being formed in the
developing human being. „It is possible regarding this, that the parents are the cause of the
good or bad, this is inside the stomach, which is our natural factory for putting things togeth-
er, either purely or irregularly.“59 In this discussion Psellos refers to Mysteries of Iamblichus
and Hermes Trismegistos and Ammonios. There is mention of how the various bodily parts
correspond to Greek deities and astrology. Various opinions about composition of the sperm
are discussed. Psellos writes: „In terms of the substance of the sperm, Aristotle thinks, that
it is neither of purely water nor precisely purely of blood. If it was from water, it would not
be able to be solidified by heat, having been fat and bloody, if it was made of pure blood, it
would be frozen to ice. Either water cannot be solidified by heat, and the blood would cannot
be animated by fattening.“60
In a further interesting segment from this treatise Psellos analyses the reasons and me-
chanics of day and night and the reason why the rooster shouts at night. The relationship
between the animal and animals and physical processes are analyzed. Psellos writes: „Re-

vol. 1, p. 43.
58 Σύντομος παράδοσις, p. 45, 45–60.
59 MICHAEL PSELLOS: Philosophica Minora, vol. 1, p. 49, paragraph 39.
60 Ibid. p. 52, paragraphs, 136–140.
slovaca VI 189
garding the roosters fearlessness towards the night, not much reference was made to the nat-
ural physical causes stemming from the sun. They said, that the more heated is an animal and
more gluttonous, regarding the appetite for food, the implanted temperature enables a more
speedy digestion of the given food, and the natural gluttony brings about this appetite, since
as, calling for the fattening, and to this fattening has strived“. Psellos does not acknowledge
this interpretation and calls for a  different one. He continues observing: „Just as the sun
and the moon and the heavenly stars are icons or pictures of the first cosmos, and having its
concealed signs, thus indeed on the earth spirited and unspirited bodies are images/statues
of the heavenly nature and they have their specifics and pragmatical copies, and every of
those beings and becoming by each the bearer of light. Therefore, just as the lotus is a sun
plant, whence by the bearing of light springs up, the leaves unfold, enabling a wrapping up
or covering, so the moon stone, has the moon signs, (for turning by the inherent in the eye
phases of the moon), thus so indeed with the animals, in order for me not to say everything,
the lion is one of the turns of the moon, and the rooster belongs to the order of the sun“.61
This paragraph also seems to refer to Proclus and his De arte hieratica.
Psellos draws on many of Aristotle’s ideas in relation to his excursions into various fields.
Aristotle it seems furnishes him with many structures of thought. There are many instances of
commentary on Aristotle’s writings, Psellos commenting on Aristotle’s ideas on cosmology,
zoology, meteorology, physiology, anthropology and all sorts of areas. The important thing
here is that Psellos seems to utilize a wide ranging selection from Aristotle’s themes, not con-
centrating only on a specific theme or area. Thus for example, in the treatise Αριστοτέλους
περὶ νεότητος γήρως, ἀναπνοῆς, ζωῆς καὶ θανάτου. Psellos writes: „The beginning of the
various parts is the heart, for the heart is the beginning, just as he said this often, and of the
stomach and veins, and arteries and of the blood from which all other grows.“62 Further fol-
lowing Aristotle, Psellos observes: „The needs of the energia of the threptikos soul (psyche)
is one, a lot of power, similarly with the beginning of sense perception (αἰσθητηκὴν ἀρχήν),
having sense perception and being accordingly divided. And whether one can save the nature
of the plants, this is not possible, since they do not have the organs of salvation, being in need
of taking the accepted food, of the other and these both.“63 Further, the heart is the central
region for sense perception. „all belongs to this either without intermediaries and through
intermediaries rational the heart being the beginning of sense perception (αἰσθήσεων).“64
Psellos however also lists the opinion of others in a  given theme. In this treatise, Psellos
notes the opinions about breathing of fishes from Democritos Abdiritis, Anaxagoras, Dio-
genes (paragraphs 192–204). About breathing in relation to blood (paragraphs 237–240).
In the treatise Τοῦ Ψελλοῦ, Psellos discusses astronomical and other issues, including
comets. He lists some authorities and thought on various astronomical issues, including the
origin of falling stars and comets. Psellos as a  true scholar analyses the various opinions
and offers non-mythological interpretation and rationalisation, relying also on Aristotle. For
example, in on section (paragraphs 89–94) he talks about the theories of falling stars. He
rejects mythical explanations of fire coming from the heavens at night and its relation to
death of stars. Speaking of comets, Psellos comments on astrological belief. Psellos scientific
rational mind is encapsulated by his statement listing the causes and composition of comets.

61 Ibid. p. 54, paragraphs, 215–234.

62 MICHAEL PSELLOS: Philosophica Minora, vol. 1, p. 59, paragraph 1.
63 Ibid. p. 61, paragraphs 50–55.
64 Ibid. p. 62, paragraphs 83–85.
190 Byzantino

He writes: „The reason here is not astrological, but natural“.65 Psellos lists the Chaldean
beliefs in the context of fire, and astronomical issues. „The beings/demons are minimally
brightened by the fire, not being persuaded by Chaldean falsities, as the demonic species
is feared through the strongest stone and the „girly“/pupil of the eye (κουράλιον) and the
murdering sword and the thunder, and indeed from this species the Chaldean mages in a sac-
rilegious practice from high places deliver from. If indeed the demons fear the sword and the
fire, they suspect the establishment of fire and sacrifice, if these, so bodies are placed. But
nobody in a great manner has supported the falsity of the demons with bodies, except for the
illusionist Proclos, having explained the Chaldean models, who said flattering things about
demons, therefore indeed has also composed hymns about Artemis, and composed these
fantastic sword bearing and calling them dragon with weapon (σπειροδρακοντόζωνον) and
lion like and of three forms, for this he states this pointing to the harmful and deceitful and
magical. But these by the myths are given and by the tent, concerning the dragons not yet
have I came across by writings of a physiological nature, where it would be stated that these
lightning’s should be feared, regarding this the other was the first one to explain naturally,
this and this I convey in my own words, regarding this, perhaps the other has written more
accurately. Hence I say, that the nature of the dragons is dry and their substance and nature
is of fire. Hence their eyes are like fire when the look up, and spewing out poison, it smoke,
and raises the bodies touching them. When the dragon is blown up, through which he has
dryness and having the capacity to burn things, Having feared hence through this the thunder
and jumping through the air, over covered areas, and over earths parts and more over, over
lakes and wells, therefore being, as having said regarding the boiling, through dryness being
blown up, and from intervals by thunder fire is started or burned. Indeed by this reason, there
seems that the dragon appears to be hissing and belong to Dios, indeed from this other side,
it appears, that the thunder hits, similarly producing damage to the parts.“66 In this context
Psellos could have also referred here to the work from Ps.-John Damascene, about dragons
(Пερί δρακόντων, PG 94, 1601 C).

The monk Elias and Psellosʼ personal realism

Important information about Psellosʼ philosophy can be gained through his personal re-
flections, which appear in his works. These offer us a more holistic view of Psellosʼ attitudes,
but also of his life generally.
Psellos utilises an element of critical “realism”, which is often lacking in Byzantine ha-
giographical or biographical accounts, where the saint or protagonist is depicted as a larger
than life-perfect figure. Generally it can be said, that theological literature appears static and
idealistic in many ways in Byzantium, often lacking a „self-critical“ attitude. In some areas
Psellos departs from this idealism. Psellos for example writes in one letter: „Now let’s make
some fun, let’s forget about proper behavior and about the monastic life. I have studied some-
thing similar during my youth, and I was captivated by enchanting eyes and by skin, which
was not white as snow. I came to love her who possessed these qualities more, than other
beautifully faced and rose fingered. You know passion? Can you see your face in my mirror.
Since you and me are both formed in dust“.67

65 MICHAEL PSELLOS: Philosophica Minora, vol. 1, p. 73, paragraph 129.

66 Ibid. p. 74–75, paragraphs 166–195.
67 MICHAEL PSELLOS: De operatione daemonum, ed. J. F. Boissonade. Norimbergae 1838, p. 175. 7.
ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 72. For translations of letters concerning Elias, see DENNIS, G.
slovaca VI 191
An interesting character, which is linked to Psellosʼ realism, is the so-called monk Elias.
Psellos mentions this simple monk in nine letters.68 Elias is also mentioned in another letter,
and in a letter addressed to the Thrakian judge Sergius.69 Some letters where Elias appears
are addressed to various people. Psellosʼ interesting description of this monk Elias merits
further attention, since one has the suspicion, that Elias faces the same tribulations as Psellos
does and that Elias is actually a self-portrait of Psellos or at least his realism.
Elias is described as a  contradictory person. Elias reportedly carries the hopes of his
mother and his relatives, who place in him their hopes.70 Some time ago he was married.71
His various tribulations and family issues caused him to travel around seeking support. Elias
works as a hand for Psellos and does all possible services.72 Psellos writes: „For not once
have I been captivated by this man, I bow to your holy spirit, and alas-what do you say- I be-
gan to like him very much, because he proved of great use to me, and he had written quickly
with his hand and nicely, and suddenly changing, turned to melodic singing, and later (not
to over praise him) threw down his coat and chiton and began to demonstrate all sorts of
scenes“.73
The monk Elias is a  realist, he does not have his head in the heavens. Psellos writes:
„There lives with me a certain Elias - a person, who is poised against all heights, not being
able to hover above ground….He does not have the time to open and close the heavenly laws,
however he reaches the depths of the ground or earth.“74 Further in another letter75 we read:
Elias „does not raise himself to the heavens and does not risk sitting on the fiery chariot“,“.
Rather Elias moves around seeking a  place to stay here on earth. Elias is a  philanderist,
loving women76 and he is gluttonous person („He does not feed himself with bread tablets
made from a handful of flour, but with an abundance of food….he does not pour butter from
a bottle, but generously immediately from a barrel.“77 Elias is a lover of gold.78
Eliasʼ moral debauchery is highlighted by his monastic appearance: „One for God, the
other for mammon, for God - a  pure spirit, for mammon-nature, engulfed with passions.
A third option has until now not been established. However, this monk Elias has even here
made some improvements, he is not given away either to God or either to mammon, but
he is devoted to them both: to God his monastic appearance, our sacred port, and to mam-
mon the qualities of his spirit and bodily parts. Therefore giving praise to God, he wanders
with his mind; having spending his many days without activity he approaches all work with
great care. His face quickly shows tears, remorse immediately follows passions. He quickly

T.: Elias the Monk, Friend of Psellos, in: Byzantine Authors, Literary Activities and Preocuppations, ed. J. W.
NESBITT. Leiden 2003, pp. 43–65.
68 Bibliotheca graeca medii aevi IV-V, Nr. 153, 154; Michaelis Pselli Scripta minora, Nr. 8 (COLONNA, A. Mi-
chaelis Pselli de Euripide et Georgio Pisida Iudicum, in: Atti dei VIII congresso internationale di studi bizanti-
ni. Vol. I. Roma 1953, 16–21), 93, 97, 98, 212; WESTERINK, L. G.: Some unpublished Letters of Blemmydes.
Byzantinoslavica, 12, 1951, pp. 51–52.
69 Michaelis Pselli Scripta minora, vol. II, Nr. 270; WESTERINK, L. G.: Some unpublished Letters, p. 51–52.
70 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 402. 22.
71 Michaelis Pselli Scripta minora, vol. II, p. 121. ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 75.
72 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 251.1. ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 76.
73 Bibliotheca graeca medii aevi V., p. 251.1.
74 Michaelis Pselli Scripta minora, vol. II, p. 121. ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 76.
75 WESTERINK, L. G.: Some unpublished Letters, p. 51.
76 Michaelis Pselli Scripta minora, vol. II, p. 121. 13; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 76.
77 Ibid. vol. II., p. 121.16–19.
78 WESTERINK, L. G.: Some unpublished Letters, p. 51. 14.
192 Byzantino

changes knowing only two safe havens, the monastery and the brothel“.79 In the letter to the
Thracian judge, the same ideas appear: „He is prepared for anything- bad or evil. He is not
completely white nor completely black, as if this and that, with two profiles.“80
Elias struggles to elevate himself to the higher life, but he is bogged down. „This monk
wished to get rid of all earthly blessings“, „to link himself with God and to anchor in the
protected port“, but he was laid down with „the bodies weight and by great weight, heavy
body and great burden“.81 Elias character is further depicted by the letter, which contains
the account of Psellos sojourn with Elias at sea. Psellos writes: „Coming out of Triglei, we
sailed along a mountainous shore, and with us sailed the great ascetic Elias, standing on deck.
This was the reason, why the ship peacefully led by the sea, and around there was a calm
atmosphere. Thanks to him the water clusters were peaceful, he however himself was carried
on waves, his heart beated more rapidly and was disrupting the spirit with passions. He re-
membered the mountain Carmel or some other hermitage, and brothels and shops in the city,
and also which of the prostitutes where good at their trade and which were not suitable for
this trade. He knew, if some market women was a prostitute, if some woman is not involved
in machinations and if some evil business person is not making some tricks. He enumerated,
who fights in the open, and who hides and makes himself or herself secret…“.82
Needless to say, the account of this monk is extraordinary in terms of Psellos and our
perception of Psellos. The irony and comical element is obvious in this account, Psellos in-
directly making fun of apparently a hagiographical topos, of holy persons at sea calming the
waves. Elias is called an ascetic, with a good sense of irony from Psellos given the following
account. Whatever the case with the historicity and authenticity of this monk Elias, we can
speculate, that Psellos is actually speaking about himself. This is suggested by all the details
given. Elias is a monk, who has difficulty with his vocation, something pushing him upwards,
but at the same time downwards. Similarly Psellos cannot be considered a standard monk.
Elias, knowledge of life in the city and his wanderings remind us of Psellos cosmopolitan
life. Elias as a realist but at the same time an idealist fits the portrait of Psellos. The only thing
missing here is the intellectual height of Psellos in the picture of Elias, but this is also solved,
when Psellos praises Elias. Thus Psellos writes in his letter to the relative of patriarch „Some
people are in affinity with the Muses (that is serious scholarly and philosophical pursuits
as understood by the Byzantines-note by Lyubarskiy) and the others are in affinity with the
charitas (representing the beautiful arts - note by L.), that person who counts in himself the
characters of both, this person is perfect and higher by virtue. This kind of person was our
fascinating monk“.83 Thus the monk qualifies as an intellectual, which again shows a rela-
tionship with Psellos. This kind of „realism“ shown in the monk Elias or indeed we can state
in the life of Psellos is an important development in Byzantium. It is even possible to go far
as stating that it is of a more authentic kind than the idealistic religious accounts that we have
not only from Psellos period but from other periods as well.
Psellos further writes: „It you like charitas, you like to joke around, to laugh cheerfully
or to enjoy yourself, continues Psellos, then you will like this man, who depicts theatrical
scenes, and similarly to the seasons of the year, changes his appearance, now presenting Ayax

79 Michaelis Pselli Scripta minora, vol. II, p. 126. 18; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 76.
80 WESTERINK, L. G.: Some unpublished Letters, p. 51.26.
81 Bibliotheca graeca medii aevi V, no. 153.
82 Bibliotheca graeca medii aevi II., no. 97, p. 125.
83 Bibliotheca graeca medii aevi II, Nr. 212; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 77.
slovaca VI 193
Telamonides, then Mithaica, then Pataikus, and then the merchant Saravos“.84 It appears also
that Elias also likes to travel. Thus in the letter to the governor of Antiochia (?) it is stated:
„He came in order to see Cesarea…You know what to do? Keep him for a while at your place,
and then send to Libya and Asia.85 Another letter implies that the monk wished to travel
the world.86 Psellos calls the monks life a philosophical one,87 and incredibly compares the
monk to Plato, taking a journey to Sicily. Lyubarskiy correctly observes when he writes: „In
the character of Elias, we see an expression of the mutual permeation of the elevated and the
lower, „the above“ and the „beneath“, which was so characteristic of the medieval, and in
part of Byzantine culture“.88
Psellos treatment with the above character Elias brings us to another dimension. It seems
that Psellos is aware of the idealistic purport of dividing things in a black and white manner.
This goes especially in relation to spiritual matters. One has the feeling that Psellos is an-
noyed by clear-cut view of life, where all is either classified as being from the above or being
from the below. This is seen in a letter to Cerullarios.89 Here Psellos is highly ironic and
is offensive to the patriarch. This offensive attitude is hidden behind ironic statements. He
states about the patriarch: „You are a heavenly angel….I am as is, of rational nature, which
is connected with the body….I confess that I am a person which changes a lot and which is
not stable…you are one from all, unmoving and unchanging“.90 Between Cerularios and
Psellos there is chasm, between them are „mountains, seas and continents“. Both are in total
contrast.91
While Psellos family is unknown, Cerullarios family is famous, while Cerullarios gained
his knowledge with limited effort, Psellos in contrast „spent a lot of time studying books,
studying philosophy and rhetoric“.92 This ironic offensive work of Psellos betrays his suspi-
cions about understanding reality and dividing reality into easy classified compartments. Life
is not black and white, and this letter is an example of Psellos unease with any persons (here
it could be the patriarch), who see things too simply dividing them into good or bad, without
acknowledging the existence of shades of color. In this sense Psellos betrays yet again his
realistic approach to things.

Psellos and eclectic philosophy and synthesis

Psellos perhaps does not offer a clear cut system, which is the reason why scholars dis-
agree on the nature of his philosophy and beliefs. But just as Philo of Alexandria and others
before him, Psellos offers a way of thought a way of synthesis, which is able to combine var-
ious schools of thought and produce new possibilities and avenues. Psellos project can easily
be summarized as a great project of intellectual synthesis. A synthesis of Christianity and
pagan thought and philosophy. If we have to determine the originality of Psellos, we cannot
look for it solely by recourse to his individual writings, but we have to study his method and

84 Bibliotheca graeca medii aevi II, p. 67.

85 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 403. 21; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 78.
86 Michaelis Pselli Scripta minora, vol. II, Nr. 270.
87 Bibliotheca graeca medii aevi V, p. 403. 4; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 78.
88 ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p.78; БАХТИН, М.М.: Творчество Франсуа Рабле. Москва 1965, pp.
157, 178.
89 Bibliotheca graeca medii aevi V, Nr.207; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 84.
90 Ibid., vol. V, p. 506.
91 Ibid. p. 507. 16.
92 Ibid. p. 507; ЛЮБАРСКИЙ, Я.Н.: Михаил Пселл, p. 84.
194 Byzantino

way of synthesis. How do the various components of this synthesis work, and what are the
mechanics of this synthesis. Here lies the originality of Psellos, in method, not necessarily
merely in his conclusions.
In this regard we can offer a reflection on Michael Psellos and Philo of Alexandria, two
authors separated by a thousand years and each from a different context. Both tackled the
idea of Gods immanence and used notably the Greek philosophical traditions to suit their
goals. It is possible to demonstrate some commonalities that appear when there is a synthesis
of various philosophical schools coupled with the desire to reach a synthesis and produce an
argument based on tradition and accepted dogma. Here in this chapter we will reflect on one
small treatise by Michael Psellos and on some concepts from Philo, which appear especially
in his writings dealing with cosmology.
The treatise of Michael Psellos „Ὁ πατὴρ οὐσίας ἢ ἐνεργείας ὄνομα“ is a an attempt to
analyze the heretical implications of Eunomios by recourse to Gregory of Nazianzus and
a number of other philosophies chosen by Psellos.93 Psellos touches the energy/essence issue
and indirectly the issue of Gods immanence and concerns himself with the issue of whether
οὐσία always reveals the ἐνεργείας.94 This is linked with Gods designation as „Father“ and
its relationship to the οὐσία and ἐνεργείας. Psellos asks that if the Father is the father of the
οὐσία, and the Father is before the οὐσία, what implications does this have for the Son. Is the
Son then without a οὐσία? This context is related to the teaching of Eunomios, who argued,
that if the Father is related to the οὐσία then the Son has a different οὐσία. Eunomios also ar-
gued, that if the Father is linked to the ἐνεργείας then the son is just a product, and the maker
is not the same as the creation. Eunomios accepted the essence/energy distinction arguing
that the ἐνεργείας of the οὐσία of the father created the ἐνεργείας of the Sons οὐσία and that
further in turn the Son created the ἐνεργείας of the holy spirits οὐσία.95
According to Psellos, linking the ἐνεργείας with the designation „Father“ is also related to
the problem of the relationship between the Father and οὐσία and the wrong implications that
it could bring, such as for example arguing that the Son is without an οὐσία. Psellos touches
on the issue of whether one can link the designation „Father“ with ἐνεργείας.96 When Euno-
mios linked the designation Father with energy, he understood the energy to be the fathers
will and that the Son is therefore a product of the Fathers will with an unclear or non-existent
relationship to the Fathers οὐσία.97
Just as Eunomios, who used Aristotle, Psellos also draws on Aristotle notably his categories
to answer Eunomios. Psellos realizes that here the name (father) can be used in the context of
arguing that the Sons substance is inferior to the Fathers. He writes: „Having placed these two
without an intermediary (ἄμεσα), that is the ousia and energy, having thought about them, hav-
ing only learned, that the name ousia always implies the expression of the energy, and rather
than preparing the way to heresy by the use of names, it is important to ask the question whether
the name of the Father is indicative of the ousia or energy. If we say of ousia, having linked
it with the Father, this is than not ousia in the strict sense of the word (having understood the
father as preceding the ousia), and that if the Father is the Father of the ousia, the Son is a Son

93 The treatise is found in the edition of MICHAEL PSELLOS: Michaelis Pselli Theologica, ed. P. Gautier. vol.
I. Leipzig 1989, under the number 2, pp. 5–8. Michael Psellos here draws especially on the work of Gregory of
Nazianzus in his Orations, but also indirectly on the theology of Gregory of Nyssa.
94 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 25, p. 6.
95 On these specific points of Eunomius heresy see Gregory of Nyssa treatise Contra Eunomium.
96 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 25–35, p. 6. 2.
97 See Eunomios Apology. See the edition of VAGGIONE, R. P.: Eunomius: the Extant Works. Oxford 1987.
slovaca VI 195
without a ousia. Thus fearing this and avoiding that we do not bring in secretly the idea that the
Son is without an ousia, it is important to mention the energy as associated with the name of the
Father, being lured to and not strangling the house dogma.“98 Psellos removes the ousia from
the term Father realising the dangers. Now the issue of Father and energy needs to be handled.
Psellos comments on the relationship between energy and the energized. He writes: „For
if the father’s name reveals energy, this means that there must be something energized. Ener-
gy energizes/effects something. Is that „other“, which is energized/made/effected according
this Fathers name, the Son? For if the Father is the father of the Son, the energy is of the
Father, so then energized/effected is the Son. Indeed, if on the one hand he energizes some-
thing on the other hand there must be something energized/made, by technique we show that
the other ousia is other, the Sons ousia has become thus different to the Fathers, just as it is
possible to draw on the example in the case of the resemblance of man (ἀνδρείκελον) to the
maker of the man (ἀνδριαντοποιοῦ). I say then, why in vain disturb the dogma, firstly on the
one hand placing the fathers ousia above, and secondly lowering the Sons? What of the issue
of equality of maker with his creation and the energizer with the energized?“99 Here Psellos
falls in line with Gregories of Nazianzes overall concern of placing the creative act into Gods
transcendence, or we can say essence, which then enables the Son also to be creative without
implying an inferior relationship to the Father. Moving away the designation of „Father“
from energy, is a way of preserving the „energetic“ role of the ousia of divinity instead of
the Father, which then means that all the members of the Trinity are in a sense „energetic“,
regardless of being the Son, father or Holy Spirit.
Interestingly and importantly, Psellos does not have much to say here about dynamis, and
the creative power of God, which was an issue of contention between Eunomios and Gregory of
Nazianzus. One has the impression not only from this particular treatise but from other treatises
of Psellos that in his period the discussion had moved to an overiding polarisation of essence/
energy at the expense of other concepts describing Gods imanence in earlier centuries and in
fact in the thought of Gregory of Nazianzus himself. In fact, more study needs to be devoted
to the issue of to what extent the essence/energy distinction was so important to Gregory of
Nazianzus in comparison to say the other Capadocians. As is well known Gregory of Nyssa
stressed the relationship between essence and energy forging an intimate link between essence
and energy.100 Gregory recognizes different energies, which are given different names.101

98 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 24–33. „ὥσπερ γὰρ δύο ταῦτα ἄμεσα τίθεται, οὐσίαν τε καὶ
ἐνέργειαν καὶ οἴεται, οὐκ οἶδ̓ ὁπόθεν μαθών, πᾶν ὄνομα ἢ οὐσίας εἶναι δηλωτικὸν ἢ ἐνεργείας, καὶ ἐπειδὴ ἡ
μόνῳ τούτῳ γνωσθεῖσα, μᾶλλον δὲ ἀναπλασθεῖσα περί τὰ ὀνόματα ἔφοδος συμβέβληταί τι πρὸς τὴν κατασκευὴν
τῆς αἱρέσεως, ἐρωτᾷ εἰ τὸ τοῦ πατρὸς ὄνομα οὐσίας ἐστὶν ἢ ἐνεργείας σημαντικόν, ἵν̕, εἰ μὲν οὐσίαν εἴπομεν,
αὐτόθι ἕλοι, ὅτι εἴ τι παρὰ τὸν πατέρα, τοῦτο οὐκ οὐσία (προκατείληπται γὰρ τῷ πατρὶ ἡ οὐσία), ὥστε εἰ ὁ
πατὴρ ᾗ πατὴρ οὐσία, ὁ υἱὸς ᾗ υἱὸς οὐκ οὐσία, εἰ δὲ τοῦτο δεδιότες, ἵνα μὴ ἀνούσιον τὸν υἱὸν παρεισάξαμεν,
ἐνεργείας εἴποιμεν σημαντικὸν εἶναι τὸ τοῦ πατρὸς ὄνομα, ἔτι μᾶλλον ἀπάγξοι καὶ δελεάσοι πρὸς τὴν τοῦ
οἰκείου δόγματος ἔκθεσιν.“
99 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 34–44 „εἰ γὰρ οὐδὲν ἕτερον δηλοῖ τὸ πατρὸς ὄνομα ἢ ἐνέργειαν,
δεῖ τι εἶναι τὸ ἐνεργούμενον ενεργουμένου γάρ τινος ἡ ἐνέργεια. τί δ̕ ἄλλο τὸ ἐνεργούμενον παρά τοῦ πατρικοῦ
τούτου ὀνόματος ἢ ὁ υἱός; εἰ γὰρ ὁ πατὴρ υἱοῦ πατήρ, ἐνέργεια δὲ ὁ πατήρ, ἐνεργούμενον ἄρα ὁ υἱόϛ. εἰ τοίνυν
ὁ μὲν ἐνεργεῖ, ὁ δὲ ἐνεργεῖται, ἑτεροούσια δὲ ταῦτα ὡς ἐπὶ τῶν τεχνῶν δῆλον καθέστηκεν, ἑτέρας ἄρα οὐσίας
καὶ ὁ υἱὸς πρὸς τὴν πατρικὴν πέφυκεν, ὣσπερ καὶ τὸ ἀνδρείκελον πρὸς τὴν τοῦ ἀνδριαντοποιοῦ. Τί οὖν, φησί,
μάτην τῷ ἐμῷ ἐπηρεάζετε δόγματι, πρώτην μὲν καὶ ἀνωτάτω οὐσίαν τὸν πατέρα τιθέντι, δευτέραν δὲ καὶ μετ̕
ἐκεῖνον τὸν υἱὸν καταλέγοντι; πῶς γὰρ ἂν εἰς ἴσον ἀχθείη τᾡ πεποιηκότι τὸ ποίημα καὶ τᾡ ἐνηργηκότι τὸ
ἐνέργημα;“
100 See for example Eun. I., Gregorii Nysseni Opera 1, ed. W. Jaeger. Leiden 1986, pp. 87, 3 – 88, 17 (207–211) etc.
101 See for example Eun. II. Gregorii Nysseni Opera 1, pp. 396, 16 – 397, 31 (583–587)
196 Byzantino

Psellos in a strange diversion in dealing with the issue goes on to commemorate P. Aelius
Aristides. Referring to Aristidesʼ treatise in „Defense of Oratory“ (specifically to „To Plato
in Defense of Oratory II“). Psellos observes, that in contrast to the Sophists the „father“ has
fought the heresy not for glory (not mentioning which father he is talking about). Aristides in
his treatise argues that revelation is above all arguments, arguing, that even Plato or any oth-
er philosopher regardless of the logic or illogical utterances, have always bowed down and
respected the pronunciations of the oracles. Regardless of the education or lack of education
of the priestesses, everyone bows down before the utterances of the priestesses at Pytho.102
Aristides goes on to argue, that revelations from oracles, from priestesses at Dodona, the
oracle at Ammon, the priestesses at Clarus are taken automatically as authority by notables,
including Plato. Lycurgus consulted the Pythian priestess for his legislation.
Psellos mentions this argument of Aristides103 pointing to the fact, that Aristides places
this kind of revelation or „guessing“ on the highest form of authority in his battle against
Plato (in the defense of Rhetoric). Psellos points out how Aristides argues, that guessing
(μαντικὴν) words, have influenced the creation and belief of the „house reasoning“ (οἰκεῖον
λόγον).104 Psellos writes, that he considered Aristides claim that guessing or revelation is
often more authoritative than philosophical technique, and how the lack of method takes
precedence, leading one to wonder how tales are invented. He concludes, „Aristides, desired
to quench his thirst by the flow of a river“.105
Aristides argued, that often that which is revealed by the gods, that which seemingly does not
have logic actually belongs to the highest order of things. Madness from gods and inspiration from
the Muses is higher than man’s poetic contrivances and compositions.106 According to Aristides,
the sophists cannot be taken as authority, since true worth comes from revelation and not through
technique.107 In oratory, revelation is also important, in fact oratory is a form of revelation.
Psellos goes on to mention Lysias, and speaks about the necessity of correctly composing
words in relation to hearing, and in establishing the οἰκείοις λόγοις. He refers to the study of
composition, and the grounding of a hypothesis. „Just as it is shameful not to say something
in relation to that, without contriving a rhetorical hypothesis, not sophistically placing the
headings, and taking into consideration the other turn, the philosopher has studied the antista-
sis (ἀντίστασιν),(opposing position)…. not having given rise to sin, recounting the successes.
For „this“ is said „the flock/Gods chosen people“ and „see the people there“, and „not from
cows you have taken“, and we can list other beneficial examples. Where the injustice is, not
having done this, do we not honor always our fathers? But since it was not given, it was
necessary to supply the technique and cutting edges of wisdom and the antistasis“.108 Psellos
calls here for the importation of philosophical technique to deal with the issues.

102 AELIUS ARISTIDES: Oration II, in: Opera quae exstant Omnia. vol. I. Orationes I-XVI complectens, ed. F.
W. LENZ – C. A. BEHR. Leiden 1978, pp. 34–45.
103 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 45–65.
104 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 57.
105 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 65. „ὁ δ̕ Ἀριστείδης, δέον τὴν δίψαν ὑποπιμπλᾶν, ἐπικλύζει τῷ ῥείθρῳ“
106 AELIUS ARISTIDES: Oration II, 52–54.
107 AELIUS ARISTIDES: Oration II, 93.
108 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 70–79: „ὁ δὲ ὥσπερ αἰσχυνόμενος ἐφ̕ οἷς ἴσχυεν, οὐ ῥητορικῶς τὴν
ὑπόθεσιν ἐσχημάτισεν οὐδὲ σοϕιστικῶς τέθεικε τὰ κεϕάλαια, ἀλλ̕ ἑτέραν τραπόμενος, φιλοσόφος τὴν ῥητορικὴν
ἀντίστασιν ἐμελέτησαν, ἥν γε οὐδὲ ἐς τὸ παντελὲς εἴασεν εἶναι· μὴ γὰρ διδοὺς τὸ ἁμάρτημα, ἀπαριθμεῖται τὰ
καταρθώματα. τ̔ οῦτο̕ γάρ φησι τ̔ ὸ ποίμνιον̕ καὶ ὁ̔ ρᾶτε τὸν λαὸν τόνδε̕, καὶ ὁ ὐ βοῦν παρ̕ ὑμῶν εἴληφα̕, καὶ τὰ λοιπὰ
εὐεργετημάτων κατάλογος. τὸ δὲ ἀδίκιμα ποῦ, ἀνθ̕ οὗ ταῦτα πεποίκας, ὦ πατέρων ἐμοὶ πάντων σεβασμώτατε; ἀλλ̕
ἐπεὶ μὴ ἦν, οὐδὲ δέδωκε, καινοτομήσας τὴν τέχνην καὶ ἀκρωτηρίας σοφῶς τὴν ἀντίστασιν“.
slovaca VI 197
Psellos goes on to call Eunomios an uneducated man „ἀμαθεστάτῳ ἀνδρὶ“109, which
reminds us of the attacks of the Cappadocians on Euonomios and his lowly origins. Psellos
goes in in a direct address to Eunomios challenging him, claiming that he is incapable of
placing a logical argument.
Psellos reaches the climax of his argument by recourse to Aristotle calling on Aristotle
and his categories about opposites and intermediaries: „For it is necessary to state, O Euno-
mios, laying out before us two possibilities, if indeed it is handled logically, with two possi-
bilities, to consider this without an intermediary, and with an intermediary-with a middle as
you have layed out this, having fled from the other, having fallen into the other, just as ac-
cording to Aristotle, virtue and evil, and number odd and even (ἄρτιον) and (περισσὸν-impar
numerus) and health and disease have not been generated with an intermediary, so indeed,
οὐσία and ἐνεργείας also are without a middle. Therefore I say to you „the father is neither
a name of the οὐσία nor ἐνεργείας, but is indicative „of the relationship which the Father has
to the Son or the Son towards the Father“. Do you therefore not see, that in for on behalf of us
(“παρ“) these names are generated as designating the mutual relationship? For saying father
or son we do not rather have come to know the ousia, but rather the mutual relationship and
that in both prosopa there exists the one nature/identity of nature (ὁμοφυΐαν-a favourite term
of Gregory of Nazianzus)“.110
Interestingly, Psellos brings about here the term for one nature or identity of nature
ὁμοφυΐαν, when one would expect οὐσία given the preceding example from Aristotle and
his preferance for the term in the preceding text. Gregory of Nazianzus in oration 29 (to
which Psellos refers) argues that, the father as a designation does not belong either to ousia
or energy, but is indicative of a relationship in an identity of nature. He also states, that even
if one attributes „father“ to essence or to energy, the conclusion will be the same, since the
Son would still be of the same essence as the Father and in the case of energy, this energy
would be the result of a substance, which would be the same for its origin and effect (which
betrays Gregory’s utter belief in the unmediated relationship between essence and energy).111
Psellos continues concluding that „Hence theology here shows that one nature is shown
in those hypostasis’s, thus the name is necessary to declare the ὁμοφυΐαϛ, the father and son
being of the same nature ὁμοφυὴϛ. And indeed just as always as much as we ascend towards
it, (ἀνάγεται), and indeed some have numbered this in ten relationships (συζυγίας), having
importantly being generated in mutual relationship, indeed just as father and son, and these
rather are in the same relationship to the nature fysis (πρός τι), as they are to each other“.112

109 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 83.

110 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 83–95: ἐχρῆν, γάρ φησιν, ὦ Εὐνόμιε, δύο προτείνας ἡμῖν
ἐρωτήματα, εἴ γε λογικῶς ἐπεχείρεις, ἄμεσα ταῦτα ποιεῖν. ἵν̓ ἑκατέρῳ ἔχῃς ἑαλωκότας, ἔμμεσα δὲ ταῦτα
προτείνας οὐχ ἕξεις θάτερον ἀποφυγόντας, ἐν θατέρῳ περιπεπτωκότας, οὐ γὰρ ὥσπερ ἀρετὴ καὶ κακία καὶ
περισσὸν καὶ ἄρτιον καὶ ὑγεία καὶ νόσοϛ ἄμεσα πέφυκε κατὰ τὸν σὸν Ἀριστοτέλην, οὕτω δὴ καὶ οὐσία καὶ
ἐνέργεια οὐδὲν ἔχετον μέσον. διὰ τοῦτό φημί σοι ὡς ̔ὁ πατὴρ οὔτε οὐσίας ὄνομα οὔτε ἐνεργίας̕, τινὸς ̔δὲ
σχέσεως καὶ τοῦ πῶς ἔχει πρὸς τὸν υἱὸν ὁ πατὴρ ἢ υἱὸς πρὸς τὸν πατέρα̕ . οὐχ ὁρᾷς γὰρ ὅτι καὶ ̔παρ̕ ἡμῖν̕ ταυτὶ
τα ὀνόματα τῆς πρὸς ἄλληλα σχέσεως δηλοτικὰ πέφυκεν; ὁ γάρ εἰρηκὼς πατέρα ἢ υἱὸν οὐ μᾶλλον οὐσίαν
ἐγνώρισεν ἢ σχέσεις τὰς πρὸς ἄλληλα καὶ τὴν ἐν ἀμϕοτέροις τοῖς ποσώποις ὁμοϕυΐαν.“ See also Gregory of
Nazianzus whose text in this matter Psellos follows although not exactly. GREGOR Z NAZIANZU: S. Gregorii
Theologi. Oratio XXIX. Theologica Tertia, in: PG 36, 96A (16).
111 GREGOR Z NAZIANZU: S. Gregorii Theologi. Oratio XXIX, 96A (16).
112 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 94–100: ἐντεῦθεν γοῦν καὶ ἡ θεολογία. Βουλομένη τὸ ταὐτὸν τῆς
φύσεως ἐν ταύταις δεῖξαι ταῖς ὑποστάσεσι, τούτοις χρῆται τοῖς ὀνόμασι πρὸς δήλωσιν τῆς ὁμοφυΐας, ὁμοφυὴς
γὰρ πατὴρ καὶ υἱός. καὶ ὥσπερ ππάντα ὅσα ὑπὸ τὸ πρός τι ἀνάγεται, ἃ δὴ καὶ ἐν δέκα συζυγίαις οἱ δεινοὶ περί
ταῦτα διηριθμήκασι, τῆς πρὸς ἄλληλα σχέσεως σημαντικὰ πέφυκεν, οὕτω δὴ καὶ τὸ πατὴρ καὶ τὸ υἱὸς, καὶ
198 Byzantino

Thus Psellos develops the idea of the relationship between father and son in relational Aristo-
telian categories but not in terms of personalistic relational theology. The Father and the Son
are thus left defined in mutuality in Aristotelian ways.
Just as Psellos, much later, Philo also betrays a score of influences in his theology and phi-
losophy.113 Similarly to Psellos he reaches conclusions based on an eclectic use of sources.
For our purposes suffice we will list some interesting influences on Philo regarding cosmol-
ogy and Gods immanence. Regardless of the vast literature available on Philo, we can state
that he is still unappreciated in terms of his theology and philosophy of Gods immanence.
Philo was a writer who vehemently argued for a theology of Gods immanence, which he did
by utilizing the Greek philosophical concepts of fysis and logos. In fact, Philo goes so far as
to claim that fysis and logos are both intermediaries between God and creation. Combining
Platonic philosophy with Judaism, Philo unconsciously prepares the way for a later Christian
theological synthesis. Taking over Plato’s concept of a transcendent God as the source of all,
Philo combines it with a Judaic feel for Gods immanence. Although God is transcendent,
he can and should be „seen“. Seeing god is the goal of the spiritual athlete-soul.114 This is
according to Philo expressed by Israel and its relationship with God. Philo writes: „And what
garland more fitting for its purpose or of richer flowers could be woven for the victorious
soul than the power which will enable him to behold the Existent with clear vision?“115 Philo
stresses that God is stationary, but that all beneath him moves, which reminds us of Aristotle.
God according to Philo is as first cause (πρῶτον αἴτιον (ὄν),116 the immovable mover, God
moving all without being moved himself.117
Philo employs a variety of sources from Greek philosophy, which suit his theological no-
tions and opus. For God as the creator, and provident maintainer of the cosmos, Philo turns to
Plato, for God as a supreme and divine being, highest cause Philo turns to Aristotle.118 What
is important, is that throughout his works Philo faces the old problem of Gods immanence
and transcendence, which was a  problem appearing in Christian theology, and a  problem
which Michael Psellos dealt with also as we have seen. Both authors, Michael Psellos and
Philo solve the immanence and transcendence dilemma by recourse to all possible philoso-
phies and theologies available, which are also coupled with rhetorical icing.
Philo employs the action/inaction distinction found also in Aristotle and the Peripatetics.
Further between substance and action. God’s  nature is always active, even though it may
rest.119 In line with Judaism Philo seeks to protect Gods transcendence, which was also an
issue for later Christian theologians, for which the issue was further complicated by the ap-
pearance of the Son of God. For Philo Gods essence is utterly unknowable. Philo discerns
between essence and existence iparxis.

ταῦτα μᾶλλον, ὅτι καὶ κατὰ φύσιν τούτοις τὸ πρός τι πῶς εἶναι πρὸς ἄλληλα“.
113 Philo of Alexandria was born around 25 C.E. and died perhaps between C.E. 45 and 50.
114 PHILO: De Mutatione Nominum (On the Change of names), in: Philo. Vol. 5, translated by F. H. COLSON – G.
H. WHITAKER. Cambridge, Mass. – London 1988, XII, 82.
115 Ibid. The words for clear vision are here „θεωρεῖν ὀξυδερκῶς“.
116 PHILO: De Confusione Linguarum (On the Confusion of Tongues), in: Philo. Vol. 4, translated by F. H. COL-
SON – G. H. WHITAKER. Cambridge, Mass. – London 1985, XXV, 123.
117 PHILO: De Mutatione Nominum, VII, 54.
118 For a discussion of influences on Philo from the vast literature available one can list for example RUNIA, D. T.:
Philo of Alexandria and the Timaeus of Plato. Leiden 1986.
119 PHILO: De Cherubim (On the Cherubim, the flaming sword, and Cain), in: Philo. Vol. 2, translated by F. H.
COLSON – G. H. WHITAKER. Cambridge, Mass. – London 1994, XXVI, 87: „ἐπειδὴ φύσει δραστήριον τὸ
τῶν ὅλων αἴτιον παῦλαν οὐδέποτε ἴσχον τοῦ ποιεῖν τὰ κάλλιστα“.
slovaca VI 199
To bridge the transcendence-immanence gap, Philo among other things employs the es-
sence/energy distinction. In fact it is fascinating how contemporary commentators have vir-
tually ignored this facet of Philos thought often crediting the development of essence/energia
theology to much later Christian thought. In fact Philo was the first author who attempted to
use the essence/energy distinction to bridge the gap between transcendence and immanence,
combining Greek philosophy with the Scriptures. While the essence of God is unknowable120
one can approach God through his powers and their energeia. Philo also speaks of divine
natures in the plural (φύσεσιν).
For Philo the role of Christ is in a way assumed by Moses, who is a kind of mediator. In
our context the work „On the Change of names“ is important, since it also mentions ideas
on the relationship between God and creation. In chapter I, Philo speaks about two kinds of
vision, the vision through physical eyes and the vision of the eye of the soul, which see the
divine vision. Eyes of the body see only sense perceptible things (αἰσθητὰ). Philo further
observes, that the eyes of the body see things with the help of light, whereas the soul sees
things without any such agency, that is immediately. The soul witnesses these by φέγγος τὰ
νοούμενα (radiance of the noetic conceptions themselves).121 Philo states that the noetic
can be seen only by the noetic, and that if somebody claims to have seen God, this does not
mean he or she has seen him physically but rather noetically.122 „For God is the spring of
the most pure light, and when he appears before the soul, he puts out bright splendid rays,
which are without any shadow“.123 Moses is called the observer of invisible nature (ἀειδοῦς
φύσεως θεατὴς /θεόπτης)124 and while moving in darkness, which Philo interprets as invis-
ibility, Moses realizes that it is not possible to see Gods nature, but it is possible see things
immaterial and material (see Exod. 33, 13; 20, 21). No personal name according to Philo can
be assigned to God, „the truly existent“ (τῷ ὄντι πρὸς ἀλήθειαν) precisely because of Gods
transcendence.125 Philo then states that God reveals a name to people, which however does
not encompass him, but enables people to address him.126 In a sense the name of God is
revelatory of relationship, which as we have seen above is the idea in Psellos regarding the
designation „Father“.
Further Philo writes: „We should remember this also that the words „I am thy God“ are
used by license of language and not in their proper sense, for the Existent considered as
existent is not relative (πρός τι). He is full of Himself and is sufficient for Himself. It was
so before the creation of the world, and is equally so after the creation of the world, and
is equally so after the creation of all that is. He cannot change nor alter and needs nothing
else at all, so that all things are His but he Himself in the proper sense belongs to none. But
the Potencies which He has projected into creation to benefit what He has framed are in
some cases spoken of as in a sense relative (πρός τι), such as the kingly and beneficial, for
a king is a king of someone and a benefactor the benefactor of someone, while the subject of

120 See PHILO: De Fuga et Inventione (On flight and finding), in: Philo. Vol. 5, translated by F. H. COLSON – G.
H. WHITAKER. Cambridge, Mass. – London 1988, XXIX, 165: „ἀλλ̕ ὅμως ἴσχυσε μηδὲν περὶ τῆς τοῦ ὄντος
ἐρευνᾶν οὐσίας“.
121 PHILO: De Mutatione Nominum, I, 5.
122 Ibid. I, 6: „τοῦτο γίνεσθαι νόει χωρὶς φωτὸς αἰσθητοῦ, νοήσει γὰρ τὸ νοητὸν εἰκὸς μόνον καταλαμβάνεσθαι“.
123 Ibid. I, 6: „ὥσθ᾿ ὅταν ἐπιφαίνηται ψυχῇ, τὰς ἀσκίους καὶ περιφανεστάτας ἀκτῖνας ἀνίσχει“.
124 F. H. Colson and G. H. Whitaker list here the word θεόπτης, and as they indicate Philo may have been a pioneer
of this rather late term – Ibid. II, 7.
125 Ibid. II, 11.
126 Ibid. II,11-14.
200 Byzantino

kingship and the recipient of the benefit is necessarily something different“.127 Thus Philo
clearly shows, that God (as essence) is not relative (οὐχὶ τῶν πρός τι) whereas the Potencies/
powers (δυνάμεων) are relative (ὡσανεὶ πρός τι). Scholars such as Drummond have noted
that this way of thought is linked to Aristotle’s category of relation (πρός τι).128 In category
seven, Aristotle develops a notion of relatives and correlatives. For Aristotle relative things
are those which have some relation to another thing, which in a way helps to define them.
Generally Aristotle’s seventh category could be used in relation to the relationship between
God, creation and the Powers of God. God as essence cannot be a relative term, since there
is no comparison to Gods essence. God’s essence is not relative to another, since it is beyond
definition. However, Gods immanence as exemplified by his Powers are relative and correla-
tive, since they are relative to creation to the result of „their action“. In Aristotle’s terms Gods
essence if understood as a relative does not have a contrary. Correlative terms are for example
slave in relation to a master and master to a slave. All relatives have correlatives.
Thus to repeat we can state that God in his immanence (Powers, Logos etc.) is correl-
ative, since to his creative power for example there is a creation, whereas however God in
his transcendence is not relative, since there is no correlative term or being (just as there is
no correlative to substance according to Aristotle). Similarly Aristotle explains that we can
speak of the correlation between slave and master, but not between slave and a man, since if
we withdraw the attribute master from the man, the correlation between man and slave will
cease to exist. Further as Aristotle argues, one who apprehends something relative will ap-
prehend its relation to which it is relative, which goes well with Philos perception that if one
observes the cosmos one will observe its creator.129 Further Aristotle remarks that it is not
always possible to understand substances since they do not have to be related. In fact as we
have seen in Psellos and his eclectic sources, relation as a category was explored especially
given Christ’s role.
Just as we have seen that Michael Psellos has defined and the idea of the Father and Son
in terms of relationility, it has to be said, that indirectly Philo falls on this idea. For Philo the
Powers are indicative of the relationality of God.
The Powers are not identical with Gods essence but reveal him through creation and
Gods relation with creation. In one instance Philo identifies the powers with the „glory of
God“, because they „present to your sight a sort of impress and copy of their active working,
and again that they supply „quality and shape to things which lack either“.130 Philo remarks
that God „holds out of sight the glory of his powers“.131 Related to this are Philos concepts
about the Logos as the mediator between God and man. In fact it is often forgotten that Philo
posited the basic ideas about the Logos, which were later adapted by Christian theologians
to Christ/Logos.132

127 Ibid. IV, 27–28.

128 DRUMMOND, J.: Philo Judaeus. Vol. II. London 1888, pp. 48–49. See also FRICK, P.: Divine Providence in
Philo of Alexandria. Tübingen 1999.
129 Of course the issue here is whether it is indeed possible to technically speak of the relationship between the
Powers and their subjects as being one of correlation. In this context Drummond observes, that the Powers even
though they could be understood as relative, are not really so, since they are not in any way defined by their
subjects – DRUMMOND, J.: Philo Judaeus. Vol. II., pp. 48–49.
130 PHILO: De Specialibus Legibus (On the Special Laws), in: Philo. Vol. 7, translated by F. H. COLSON – G. H.
WHITAKER. Cambridge, Mass. – London 1998, I, 45–47.
131 PHILO: Quaestiones et Solutiones in Genesin (Questions and Answers on Genesis), in: Philo. Supplement 1,
translated by R. MARCUS. Cambridge, Mass. – London 1953, IV, 54.
132 PHILO: De Fuga et Inventione, XIX, 101: „The Divine Word, who is high above all these, has not been visibly
slovaca VI 201
Philo coined the idea of „sober drunkenness“ in relation to the joy one experiences from
God.133 Ones proximity to God also produces joy and laughter.134 Madness is a tool for our
comprehension of God. Philo writes: „These are men inspired with heaven-sent madness
(ἔνθεον μανίαν μανέντες), men who have gone into the wild.“135
Just as Psellos so Philo in his eclectic method uses the instruments of rhetorical discourse.
However, there are diverging views among scholarship as to the extent of Philo’s use of rhe-
torical categories. For example Alexandre argues that as Philo was an eclectic in his use of
philosophy so he was an eclectic in his use of the rhetorical tradition.136 In terms of Psellos
the relationship with rhetoric’s is more definable than in the case of Philo.
The project of eclectic philosophy and theology conditioned the use of all powers and
sources available. This would mean even the reconciliation of traditions, which did not al-
ways harmonise like for example Plato and the rhetorical tradition. Both Psellos and Philo
seek a goal and for this purpose they are willing to use and reconcile all that is necessary.
Both Philo and Psellos have to work within a given set of theological rules and revela-
tions and they do not have the liberty to move away from this. Their struggle to maintain
themselves in the framework of their respective dogmatic contexts produces tension now
and then especially when they want to get rid of these dogmatic shackles and produce some
original thinking or rather synthesis. In Psellos it is the term house dogma (οἰκεῖον δόγμα),
which expresses his „shackles“.137
This small reflection has demonstrated how Psellos and Philo use Aristotles categories
and other sources to reflect on the issue of Gods immanence and transcendence. Philo with
his synthesis of Judaism and Greek philosophy has unconsciously prepared the ground for
a  mediator and Christ figure. Psellos commenting on an early father and an early heresy
seeks to reinvigorate issues. Both keep in line with tradition, which is an important starting
point for their philosophy. Philo produces his thought by way of commenting on the Judaic
Scriptures, Psellos by commenting on especially Gregory of Nazianzus ideas in relation to
Eunomios. Both use powers of eclectic philosophy to reach their goal of producing original
comments. However, in the case of Psellos one may ask whether his Aristotelian approach is
convincing and necessary for the concepts of Father, Son, energy, essence. Rhetorical art was
of the utmost importance especially due to its practical usage.

Doc. ThDr. Václav Ježek, PhD.

Katedra cirkevných dejín a byzantológie
Pravoslávna bohoslovecká fakulta
Prešovská univerzita v Prešove
vaclav.jezek@unipo.sk

portrayed, being like to no one of the objects of sense. Nay, He is Himself the Image of God, chieifest of all
Beings, intellectualy perceived, placed nearest, with no intervening distance (μεθορίου διαστήματος), to the
Alone truly existent One“.
133 See PHILO: De Ebrietate (On Drunkenness), in: Philo. Vol. 3, translated by F. H. COLSON – G. H. WHITA-
KER. Cambridge, Mass. – London 1988, XXXVI – XXXVII, 145–152.
134 See PHILO: De Mutatione Nominum, XXIX, 156.
135 Ibid. V, 39.
136 ALEXANDRE, M.: Rhetorical Argumentation in Philo of Alexandria. Atlanta 1999, p. 18. Alexandre writes,
Philo „assumed the formal methods of argument recommended in Greco-Roman handbooks of rhetoric and uses
these selectively and creatively in his commentary; that the development of his exegetical themes reflects the
formal structure of a complete argument“.
137 MICHAEL PSELLOS: Theologica. vol. I, 2, 20.
202 Byzantino

Bohemundove výboje na byzantskom

Balkáne v rokoch 1082-1083 v rámci prvej
byzantsko-normanskej vojny (1081-1085)

Marek Meško (Brno)

Prvá byzantsko-normanská vojna (1081-1085) predstavuje dôležitú kapitolu nielen by-

zantských dejín ale aj stredovekej vojenskej histórie Európy. Mnohí súčasníci, ale aj neskorší
bádatelia ju vnímali ako predobraz prvej križiackej výpravy, a samotného Roberta Guiscarda
ako prvého skutočného križiaka.1 Vďaka spomínaným skutočnostiam je celkový priebeh tej-
to vojny v obecných rysoch pomerne dobre známy.2 Je však zároveň potrebné skonštatovať,
že detailnejšie povedomie sa skôr obmedzuje iba na úvodnú fázu tohto konfliktu, resp. na bit-
ku pri Dyrrachiu, o ktorej jestvuje aj najviac zmienok v súdobých a neskorších historických
prameňoch.3 Naproti tomu bola zvyšným udalostiam venovaná oveľa menšia pozornosť.
Najmenej známy je časový úsek približne od apríla 1082 až do decembra 1083. Príčinou
tohto stavu je predovšetkým skutočnosť, že Robert Guiscard, ktorý bol hlavným veliteľom
útoku na byzantské územie, nebol na bojisku prítomný (na Balkán sa vrátil až v jeseni 1084),
a vedenia vojenských operácií sa preto dočasne ujal jeho prvorodený syn z prvého manžel-
stva s Alberadou Marek Bohemund.4 Preto normanskí kronikári Viliam z Apúlie, Gaufredo

1 Pozri napríklad: GALLINA, M.: La „Precrociata“ di Roberto il Guiscardo: un’ambigua definizione, in: Il Me-
zzogiorno normanno-svevo e le crociate. A cura di Giosuč Musca. Bari 2002, s. 29-47.
2 Zo zahraničnej literatúry je celý konflikt pomerne podrobne popísaný v nasledovných monografiách: BÜNE-
MANN, R: Robert Guiscard 1015-1085. Ein Normanne erobert Süditalien. Köln-Weimar-Wien 1997; LOUD,
G. A.: The Age of Robert Guiscard. Southern Italy and the Norman Conquest. Longman 2000; THEOTOKIS,
G.: The Norman Campaigns in the Balkans 1081-1108. Woodbridge 2014. Chronologické nejasnosti sú spraco-
vané v nedávnej štúdii od E. Kislingera, pozri: KISLINGER, E.: Vertauschte Notizen. Anna Komnene und die
Chronologie der Byzantinisch-Normannischen Auseinandersetzung 1081-1085. Jahrbuch der Österreichischen
Byzantinistik, 59, 2009, s. 127-145. Na Slovensku zatiaľ jestvuje len štúdia z pera M. Konečného: KONEČNÝ,
Martin: Priebeh vojny Normanov s Byzanciou v rokoch 1081 – 1085. Konštantínove listy, 4, 2011, s. 54-76.
3 K bitke pri Dyrrachiu jestvuje pomerne bohatá bibliografia, ktorá sa výrazne rozrástla najmä v priebehu niekoľ-
kých posledných rokov. Zatiaľ najviac relevantné analýzy bitky pochádzajú od J. Haldona, J. Birkenmeiera a G.
Theotokisa. Pozri: HALDON, J.: The Byzantine Wars. Stroud 2000, s. 133-137; BIRKENMEIER, J. W.: The
Development of the Comnenian Army 1081 – 1180. Leiden – Boston – Köln, Brill 2002, s. 62-66; THEOTOKIS,
G.: Campaigns, s. 154-164.
4 Zástupcom vtedy ešte mladého a pomerne neskúseného Bohemunda sa z Guiscardovej vôle stal comestabulus
Apúlie gróf z Brienne. GUILLAUME DE POUILLE: La geste de Robert Guiscard. Édition, traduction, com-
mentaire et introduction par Marguerite Mathieu avec une préface de M. Henri Grégoire. Palermo 1961, s. 232,
236; GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis Rogerii Calabriae et Siciliae comitis et Roberti Guiscardi
slovaca VI 203
Malaterra, Lupus Protospatharius5 a Romualdo zo Salerna6 až na malé výnimky v diele Vilia-
ma z Apúlie udalosti tejto časti konfliktu vôbec neopisujú a naším jediným zdrojom pomerne
kusých informácií ostáva už len dielo Alexias od byzantskej princeznej a dcéry Alexia Kom-
néna Anny.7 V tejto štúdii sa preto pokúsime predostrieť čo najobsiahlejší a chronologicky
najpresnejší popis tejto fázy vojny, v rámci ktorého na základe podrobnej analýzy útržkovi-
tých zmienok v písomných prameňoch preveríme niektoré tradované, avšak nepresné tvrde-
nia, poprípade omyly, a predostrieme nový podrobnejší obraz.
Po odchode Roberta Guiscarda koncom apríla 1082 do južnej Itálie8 Bohemund nemienil
nečinne čakať na otcov návrat, ale ďalej pokračoval v rozširovaní ovládaného územia. Roz-
hodol sa zatiaľ nepokračovať smerom z Epiru cez čerstvo získanú Kastoriu (, ktorá sa stala
jeho východiskovou základňou)9 smerom na Solún, ale svoju pozornosť obrátil na zvyšok
územia provincie Nikopolis s centrom v Joannine.10 Tento na prvý pohľad nelogický odklon
od hlavného ďalšieho cieľa výpravy je po bližšom preskúmaní pochopiteľný. Je totiž veľ-
mi pravdepodobné, že úder smerom na druhú najväčšie mesto Byzantskej ríše a potom na
samotný Konštantínopol chcel viesť Robert Guiscard osobne. Spomínané udalosti v južnej
a  strednej Itálii však dostali vyššiu prioritu, a  tak normanský vojvoda postup smerom na
Solún a Konštantínopol odložil až do doby po svojom, ako isto dúfal, skorom návrate.11 Na-

ducis fratris eius. RIS V, ed. L. A. Muratori. Miláno 1724, s. 586; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 133; LOUD,
G. A.: Guiscard, s. 219; BÖHM, M.: Rola Kastorii podczas wojny normano-byzantińskiej z lat 1081-1085,
in: Prace uczestników stadium doktoranckiego historia, pedagogika, 10, 2009, s. 13. Comestabulus Brienne
nemá nič spoločné s Nikeforom Bryenniom, manželom Anny Komnény a vnukom rovnomenného rebela proti
Nikeforovi  III. Botaneiatovi z  roku 1078). ANNA KOMNENA: Alexias, ed. D. R. Reinsch  – A. Kambylis,
Annæ Comnenæ Alexias, CFHB. Berlín 2001, s. 153, 157-158, 161, 168-170; GUILLAUME DE POUILLE:
Geste, s. 236. Briennus comestabulus je naopak známy z listinného materiálu z oblasti južnej Itálie ako svedok
donácií vojvodu Rogera Borsu (1085-1111) pre kláštor Montecassino v roku 1090 a pre biskupa z Melfi. Jeho
manželkou bola Orabila a zomrel niekedy pred rokom 1112. L.-R. Ménager ho vo svojom zozname normanskej
nobility z Mezzogiorna zaraďuje medzi Bretóncov. Pozri: MÉNAGER, L.-R.: Inventaire des familles norman-
des et franques emigrées en Italie méridionale et en Sicile (XIe – XIIe siècles). In: Roberto il Guiscardo e il suo
tempo. Atti delle prime giornate normanno-sveve Bari 28-29 maggio 1973. Rím 1975, s. 39. Ďalšou možnosťou
je spojenie Bryennia s rodom Brienne zo Champagne (konkrétne ako jedného zo štyroch synov grófa Gautiera I.
z Brienne, menovite najmladšieho menom Gui), to však zatiaľ ostáva len v špekulatívnej rovine. K dejinám rodu
Brienne pozri: CHESNAYE-DESBOIS, F.: Dictionnaire de la noblesse. Tome III. Paríž 1771, s. 198.
5 LUPUS PROTOSPATHARIUS: Breve chronicon. RIS V, ed. L. A. Muratori. Miláno 1724, s. 37-49.
6 ROMUALDUS SALERNITANUS: Chronicon Romualdi II. archiepiscopi Salernitani. RIS VII, ed. L. A. Mu-
ratori. Miláno 1725, s. 8-244.
7 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 147-175.
8 K opusteniu sľubne rozbehnutej vojenskej výpravy proti Byzantskej ríši donútilo Guiscarda vypuknutie povsta-
nia v Apúlii finančne podporovaného Alexiom Komnénom, ako aj prosby o pomoc vychádzajúce od pápeža
Gregora  VII. (1073-1085), ktorého v  Ríme ohrozoval postup rímsko-nemeckého cisára Henrich  IV. (1056-
1106). K povstaniu pozri: GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 230, 232; GAUFREDO MALATERRA: De
rebus gestis, s. 586; CHALANDON, F.: Histoire de la domination normande en Italie et en Sicile. Tome I. Paríž
1907, s. 273; LOUD, G. A.: Guiscard, s. 219-220; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 131; TAVIANI-CAROZZI,
H.: La terreur du monde. Robert Guiscard et la conquête normande en Italie. Paris 1996, s. 451.
9 BÖHM, M.: Kastoria, s. 14.
10 ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Οι Νορμανδοί στην Καστοριά (1082–1083). Βυζαντινά, 13/2, 1985, s. 1258; CHALAN-
DON, F.: Essai sur le règne d’ Alexis Ier Comnène (1081–1118). Paríž 1900, s. 85; BÜNEMANN, R: Guis-
card, s. 150. Pre viac informácii k Joannine pozri tiež: SOUSTAL, P. – KODER, J.: Nikopolis und Kephallē-
nia. TIB, Band 3. Viedeň 1981, s. 165-167.
11 Robert Guiscard veril, že jeho neprítomnosť na balkánskom bojisku bude mať len krátke trvanie, takže pred
svojím odchodom podľa tvrdenia normanského kronikára Orderica Vitala slávnostne prisahal na dušu svojho
otca Tankreda z Hauteville, že si neostrihá bradu, ani vlasy, ba dokonca, že sa ani neokúpe, dokým opäť nevstúpi
na epirskú pôdu a nebude môcť pokračovať vo výprave. ORDERICUS VITALIS: The ecclesiastical history of
204 Byzantino

vyše, ako už bolo spomenuté vyššie, Bohemund ešte nemal mnoho vojenských skúseností,
keďže sa nachádzal iba na začiatku svojej pestrej a dlhej vojenskej kariéry. Jeho otec ho preto
inštruoval, aby udržal, poprípade opatrne rozšíril ovládané územia, a hlavne aby čo najviac
šetril vojenské sily, ktoré mal k dispozícii. Bohemund nemal sám vyhľadávať otvorený boj
a s vojskom mal vstúpiť do bitky, iba ak by zaútočili Byzantínci.12 V rámci takto Guiscardom
stanovených inštrukcií sa útok na ešte neobsadené časti provincie Nikopolis javil ako naj-
lepšia logická voľba. Bola to posledná bašta byzantskej moci na západ od horského masívu
Pindos a  pokiaľ by ju Bohemund neobsadil, mohla neskôr poslúžiť Alexiovi Komnénovi
ako vhodná základňa k protiútoku. Joannina bola známa ako mesto majúce úrodné okolie13,
ktorého ovládnutie by isto vylepšilo zásobovaciu situáciu normanského vojska v priebehu
nadchádzajúceho roka.
Normanské vojsko doplnené o neznáme množstvo byzantských oddielov z ovládnutých
epirských oblastí ako aj z okolia čerstvo ovládnutej Kastorie14 sa koncom apríla 1082 pohlo
z posledne spomínaného miesta smerom ku dnešnému Korçë a odtiaľ na juh kopírujúc zá-
padné úpätie pohoria Grammos cez dnešnú Konitsu a Kalpakion postúpilo až k Joannine.15
V priebehu tohto postupu sa k Bohemundovi pridávali miestne byzantské posádky aj s veli-
teľmi.16 Zrejme vďaka ich znalosti miestneho terénu Bohemund nemal ťažkosti s nájdením
najrýchlejšej cesty touto hornatou a  málo schodnou časťou Epiru ležiacej pozdĺž dnešnej
albánsko-gréckej hranice.17 Obyvatelia Joanniny bez väčších prieťahov otvorili Normanom
brány.18 Bohemund v  meste a  v  jeho okolí umiestnil svojich vojakov a  začal s  príprava-
mi na odvrátenie očakávaného skorého byzantského protiútoku. Prezrel si hradby mesta aj
s akropolou postavené najneskôr v 10. storočí, a keďže nebol spokojný s ich stavom, nechal
ich urýchlene opraviť a  obohnať z  vonkajšej strany priekopou pričom ich navyše posilnil
vztýčením druhej citadely.19 Normani tiež vysielali skupiny vojakov za účelom plienenia do
blízkeho okolia a zhromažďovania zásob.20

Orderic Vitalis. Volume II: Books III and IV. Edited and translated by Marjorie Chibnall. Oxford 1983, s. 20,
22; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 133.
12 ORDERICUS VITALIS: History, s. 20: „Interea uos prudenter in hac prouincia requiescite et inter hostes
undique circumspecti estote. Si quis presumpserit bello uos impetere in uirtute Dei uiriliter resistite. Vos tamen
cauete ne bellare incipiatis nec occasionem præliandi hostibus detis neque indigenas quousque regressus fuero
contra uos lacessatis.“ CHALANDON, F.: Essai, s. 85; YEWDALE, R. B.: Bohemond I, Prince of Antioch.
Princeton 1917, s. 17-18; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 168.
13 Pozri: IDRÎSÎ: La première géographie de l’Occident. Présentation, notes, index, chronologie et bibliographie
par Henri Bresc et Annliese Nef. Paríž, Flammarion 1999, s. 406.
14 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149; GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis, s. 585; YEWDALE, R. B.:
Bohemond, s. 18; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 169. Kastoriu dobyl Robert Guiscard ešte koncom marca,
alebo začiatkom apríla 1082. GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis, s. 585; CHALANDON, F.: Essai,
s. 84; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 167.
15 THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 169; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica. The Norman Capture of Italy
(to A.D. 1081) and the First Two Invasions in Byzantium (A.D. 1081-1085 and 1107-1108). Leuven-Paríž-
Dudley 2007, s. 57; BÖHM, M.: Kastoria, s. 14. Tento kraj bol v byzantskom období známy pod názvom Bage-
netia. Pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149. Pozri tiež: SOUSTAL, P. – KODER, J.: Nikopolis, s. 119-120.
16 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 169.
17 THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 169.
18 THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 169; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18; SAVVIDES, A.: Byzantino-Nor-
mannica, s. 57.
19 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18; SAVVIDES, A.: Byzantino-Nor-
mannica, s. 57; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 469; SOUSTAL, P. – KODER, J.: Nikopolis, s. 56, 166;
THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 169-170.
20 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 58.
slovaca VI 205
Medzitým Alexios Komnénos prežíval v Konštantínopole jedno z najkritickejších období
svojej zatiaľ krátkej vlády. Prehral veľmi dôležitú bitku proti Normanom, v rámci ktorej by-
zantská armáda pod jeho osobným velením utrpela citeľné straty. V časoch byzantskej slávy
by zrejme ani tak veľké straty neznamenali výraznejšie narušenie obranyschopnosti Byzant-
skej ríše, avšak v  dôsledku vážnej finančnej krízy sa Alexios Komnénos nemohol utiekať
k najjednoduchšiemu riešeniu – k najímaniu ďalších žoldnierov.21 Oddiely, ktoré prežili bitku
pri Dyrrachiu, bolo treba doplniť z domácich zdrojov. Jazda potrebovala nové kone a výcvik
nových jazdcov, pechota nových vojakov vycvičených v boji s mečom, vrhaní oštepom, po-
prípade v streľbe z luku. No aj tento postup si vyžadoval značné finančné prostriedky a najmä
čas potrebný na výcvik a materiálne vybavenie nových odvedencov. Podľa Anny Komnény
sa jej otec vrhol do spomínaných aktivít na obnovu bojaschopnosti porazených oddielov
s veľkou vervou22, ale rýchle a efektívne zaceľovanie strát brzdil citeľný nedostatok financií
v štátnej pokladnici.23 Alexios Komnénos preto získaval prepotrebné finančné prostriedky
na armádu rôznymi spôsobmi; konfiškáciami majetkov politických protivníkov24, vyžado-
vaním dobrovoľných darov od príslušníkov vysokej byzantskej aristokracie vrátane vlastnej
rodiny25, a nakoniec aj núteným vyvlastňovaním nevyužívaného liturgického náčinia z ma-
jetku ortodoxnej cirkvi v početných kostoloch byzantského hlavného mesta.26 Najmä tento
posledný kontroverzný krok, hoci sa cisár enormne snažil pred vyhlásením tohto opatrenia
za pomoci a podpory svojej matky Anny Dalassény27, staršieho brata sebastokratōra Izáka
Komnéna28, a konštantínopolského patriarchu Eustathia Garida (1081-1084) získať si vyso-
kú cirkevnú hierarchiu na svoju stranu na kvôli tejto záležitosti zvolanej synode29, spôsobil
silnú kritiku Alexia Komnéna a jeho režimu niektorými cirkevnými hodnostármi. Na čele
odbojných cirkevných hodnostárov sa okrem iných ocitol biskup Lev z Chalkedonu.30

21 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 142; CHALANDON, F.: Essai, s. 80.

22 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 146.
23 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 142-143: „τὸ δὲ ἄτερ χρημάτων οὐκ ἐνὴν“.
24 Prvými „obeťami“ týchto opatrení hneď po Alexiovom nástupe na trón boli samozrejme prívrženci predošlého
cisára Nikefora III. Botaneiata (1078-1081). Pozri: CHEYNET, J.-C.: Pouvoirs et contestations à Byzance (963
– 1210). Byzantina Sorbonensia 9. Paríž 1996, s. 361.
25 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 143; CHALANDON, F.: Essai, s. 80.
26 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 144; CHALANDON, F.: Essai, s. 80; ANGOLD, M.: Church and Society in
Byzantium under the Comneni 1081-1261. Cambridge 1995, s. 46; CHEYNET, J.-C.: Pouvoirs, s. 361.
27 Cisárova matka Anna Dalasséna zastávala od augusta 1081 pozíciu regentky. Pozri: ANNA KOMNENA: Ale-
xias, s. 101-102; ΜΑΜΑΓΚΑΚΗΣ, Δ. Α.: Αλέξιος Α΄ Κομνηνός και η Άννα Δαλασσηνή: σχέση αμοιβαίας
αφοσίωσης ή συνύπαρξη πολιτικής αναγκαιότητας; Επετηρίς Εταιρείας Βυζαντινών Σπουδών, 53, 2007-2009,
s. 170; SKOULATOS, B.: Les personnages byzantins de l’Alexiade, analyse prosopographique de synthèse.
Louvain 1980, s. 21.
28 Izák Komnénos bol počas neprítomnosti svojho brata Alexia Komnéna v Konštantínopole najvyšším predstavi-
teľom dvorskej hierarchie a de facto jeho zástupcom. Novovytvorený vysoký titul sebastokratōr mu udelil jeho
brat Alexios krátko po úspešnom prevzatí cisárskej moci v apríli 1081. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 95. Pre
viacej informácii ohľadne Izáka Komnéna pozri: SKOULATOS, B.: Personnages, s. 124-130.
29 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 144; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 54. Táto synoda sa odohrala
na prelome rokov 1081 a 1082, bezprostredne po návrate Alexia Komnéna z balkánskeho bojiska. ΓΛΑΒΙΝΑΣ,
Α. Α.: Ἡ ἐπὶ Ἀλεξίου Κομνηνοὺ (1081-1118) περὶ ἱερῶν σκευῶν, κειμήλιων καὶ ἁγίων εἰκόνων ἔρις (1081-
1095). Solún 1972, s. 54.
30 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 145-146; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 65ff. Odpor časti cirkevnej hierarchie
sa sčasti zakladal na spôsobe akým sa Alexios Komnénos zmocnil v apríli 1081 vlády, keď vojaci pod jeho
velením obsadili Konštantínopol a tri dni ho drancovali, pričom ich vyčíňaniu sa nevyhli ani cirkevné inšti-
túcie a majetky. Z tohto dôvodu musel Alexios Komnénos už ako cisár činiť pokánie v dĺžke 40 dní. Avšak
niektorým predstaviteľom ortodoxného kléru spomínané prísne pokánie nestačilo a  nepríjemné ozveny tejto
udalosti pomaly doznievali ešte minimálne desaťročie po spomínaných udalostiach. ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις,
206 Byzantino

Preto sa nie je možné čudovať tomu, že keď normanské vojsko na čele s Robertom Gu-
iscardom najprv dobylo Kastoriu a  potom už na čele s  Bohemundom získalo aj Joanninu
a rozšírilo tak podstatne územia Byzantskej ríše pod normanskou kontrolou, okamžitá vo-
jenská reakcia Alexia Komnéna bola v podstate nulová. To bol tiež dôvod, prečo sa vyššie
spomínané byzantské pevnosti aj s okolím radšej Normanom promptne vzdali. Keby sa ich
velitelia rozhodli odporovať, nik by totiž nemohol prísť na ich záchranu. Najnovšie zvesti
o kapitulácii Joanniny však donútili Alexia Komnéna konať. V máji 1082 vytiahol z Kon-
štantínopola,31 a cez Solún a ďalej proti prúdu rieky Haliakmon a dnešný Metsovský prie-
smyk prenikol zrejme koncom mája 1082 do blízkosti Joanniny.32 O veľkostí a zložení by-
zantských síl pod jeho velením sa nanešťastie nezachovali žiadne priame správy, iba obecné
konštatovanie byzantskej princezny, že Alexios Komnénos zhromaždil „všetky sily“.33 Čo
však je možné s určitosťou predpokladať je, že kvôli vyššie spomínaným komplikáciám ne-
bolo dopĺňanie strát v máji 1082 ešte určite ukončené, a to isté platí aj o jednotkách, ktoré sa
mali na jar 1082 zhromaždiť v Solúne34, kde na tento proces dozeral veľký domestik sebastos
Gregorios Pakurianos (Gregor Bakurianisdze).35 Logicky je teda možné predpokladať, že
Alexios Komnénos viedol v máji 1082 do boja proti Bohemundovi podstatne menej mužov
než v októbri 1081 pri Dyrrachiu.
Z  bojovej zostavy byzantskej armády taktiež logicky dočasne alebo úplne vypadli od-
diely, ktoré utrpeli v  bitke pri Dyrrachiu výrazné straty. Tento predpoklad sa zrejme týka
najmä Varjažskej gardy, ktorej zvyšky ostali v Konštantínopole, ako aj pozostatky oddielu
bestiaritov a gardy Exkoubitai. Oddiely z provincií Hellas a Bulgaria boli na jar 1082 naďalej
potrebné v domovských provinciách a nebolo možné ich vrhnúť do boja proti Normanom.
Podobne aj oddiely Chomatenoi a Athanatoi museli zotrvať v  Malej Ázii a  zabezpečovať
obranu týchto území proti Seldžukom.36 Oddiel Paulikiánov na čele z Xanthom a Kuleonom

s. 67-68; ANGOLD, M.: Church and Society in Byzantium under the Comneni 1081-1261. Cambridge 1995,
s. 46; CHEYNET, J.-C.: Pouvoirs, s. 361-362. K osobnosti Leona z Chalkedonu pozri tiež: SKOULATOS, B.:
Personnages, s. 172-175.
31 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149; KISLINGER, E.: Notizen, s. 134. Na tomto mieste je potrebné doplniť, že
okrem snahy získať financie na znovuobnovenie bojaschopnosti armády a príprav na nové ťaženie proti Bohemun-
dovi sa Alexios Komnénos od 13. marca respektíve 20. marca do 11. apríla 1082 plne angažoval aj v procese proti
Jánovi Italovi a jeho heretickej náuke, ako aj jeho žiakom a zúčastnil sa ďalšej za týmto účelom zvolanej synody.
GUILLAND, R.: Le procès officiel de Jean l’Italien. Les actes et leurs sous-entendus. Travaux et Mémoires, 9,
1985, s. 135; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 70; ANGOLD, M.: Church, s. 50-54. Išlo o ďalší pokus cisára nakloniť si
na svoju stranu nepriateľsky naladenú časť vysokej cirkevnej hierarchie rozladenej kvôli vyvlastneniu cirkevného
majetku. CHEYNET, J.-C.: Pouvoirs, s. 364. Dôležitosť celej záležitosti pre Alexiovu mocenskú pozíciu zvýraz-
ňuje skutočnosť, že dokým celý proces neprebehol, nemohol Alexios Komnénos vytiahnuť s vojskom z Konštan-
tínopola proti Bohemundovi. Ešte je potrebné doplniť, že Anna Komnéna zaradila svoj opis celého procesu proti
Jánovi Italovi až za víťazstvo svojho otca nad Bohemundom v bitke pri Larise do leta 1083, čo predstavuje ďalší
z mnohých chronologických omylov a nejasností v jej diele. Pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 161-167.
32 KISLINGER, E.: Notizen, s. 134; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18.
33 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149: „τὰς δυνάμεις ἁπάσας συναγαγὼν“; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 170.
34 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 142; CHALANDON, F.: Essai, s. 81.
35 Gregorios Pakurianos pochádzal z oblasti dnešného Gruzínska a pred nástupom Alexia Komnéna na trón roku
1081 patril k jeho najvernejším stúpencom. Alexios Komnénos ho preto v apríli 1081 vymenoval veľkým domes-
tikom Západu (domestikos tōn Scholōn tēs Dyseōs). tj. de facto vrchným veliteľom byzantského vojska. K ďalším
detailom v súvislosti s gruzínskym pôvodom Gregoria Pakuriana a jeho rodiny pozri: HONIGMANN, E.: Die Ost-
grenze des Byzantinischen Reiches von 363 bis 1071 nach griechischen, arabischen, syrischen und armenischen
Quellen. Brusel 1935, s. 222-226. K funkcii veľkého domestika pozri: KÜHN, H.-J.: Die byzantinische Armee im
10. und 11. Jahrhundert. Studien zur Organisation der Tagmata. Viedeň, Fassbaender 1991, s. 73, 135-147.
36 CHALANDON, F.: Essai, s. 66. Oddiel Chomatenoi sa v Malej Ázii nachádzal už od jari 1081, kde ho Alexios
slovaca VI 207
sa aj napriek opakovaným výzvam odmietal zúčastniť ďalšieho boja.37 Alexios Komnénos
teda v máji 1082 mohol z Konštantínopola vytiahnuť nanajvýš na čele bližšie nedefinovanej
zmesi narýchlo získaných žoldnierov a  vojakov patriacich do jeho osobného sprievodu38
a sprievodu ostatných členov cisárskej rodiny, či iných príslušníkov vysokej byzantskej aris-
tokracie.39 V Solúne sa potom k tomuto nie príliš silnému zoskupeniu o sile maximálne 2 500
mužov pridali tagmata z Makedónie a Trákie, ďalej tagma z Tesálie doplnené o nových na-
rýchlo vycvičených brancov bez väčších vojenských skúseností40, a tiež pravdepodobne od-
diel vardarských Turkov.41 Celková početná sila zrejme nepresahovala 6 až 7 tisíc mužov.42
Pri optimistickom odhade je možné predpokladať, že Alexios Komnénos viedol do boja proti
Bohemundovi usadenému v Joannine asi 9 až 10 tisíc mužov, čo bola len menšia polovica
toho, čo mal k dispozícii pred bitkou pri Dyrrachiu. Navyše tomuto ad hoc pozbieranému
vojsku s vysokým podielom chabo vycvičených posíl chýbala nielen ochranná štítová stena
Varjažskej gardy, ale zrejme aj početnejšie zoskupenie ťažkej jazdy.43
Normanské oddiely pod Bohemundovým velením, ktoré mu pre boje proti Byzantíncom
zanechal jeho otec Robert Guiscard, tak zrejme mali prvý krát v priebehu vojny nad silami
Alexia Komnéna miernu početnú prevahu.44 Treba však pamätať na to, že aj Normani utrpeli
v bitke pri Dyrrachiu isté straty a takisto sa počet vojakov dostupných pre bojové operácie
znížil v dôsledku nebojových strát v priebehu drsnej epirskej zimy, početnými dezerciami45
a najmä nutnosťou vyčleniť posádky pre zabezpečenie ovládnutého územia46, ktoré ako už
bolo spomenuté predstavovalo na jar 1082 prakticky všetky byzantské územia na západ od
horského masívu Pindos. Jadro týchto posádok museli okrem pešiakov hoci aj podradnejšej
kvality tvoriť aspoň niekoľko desiatok silné rytierske oddiely (jednotlivé conrois, tj. ko-
ruhvy), aby jednotlivé normanské posádky nestratili možnosť rýchlo zasiahnuť v  prípade
akéhokoľvek náznaku lokálneho odporu. Silná posádka napríklad musela ostať v Dyrrachiu,
a  to isté platí aj pre Kastoriu, poprípade Aulon, Butrinto a  zrejme aj Korfu. Je možné sa
domnievať, že počet 1 300 rytierov, ktorí na začiatku ťaženia tvorili jadro normanského voj-
ska47 sa na jar 1082 znížil na približne 700.48 Priamo úmerne k tomu by potom celková sila

Komnénos nasadil do bojov proti Seldžukom, ktoré predchádzali uzavretiu mierovej zmluvy so sultánom v Ni-
káji Sulejmanom ibn Kutlumušom. K opisu týchto bojových akcií pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 116.
37 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 146.
38 Počas druhej bitky proti Bohemundovi Anna Komnéna zmieňuje osobného Alexiovho služobníka menom Gules
pôvodom z Kapadókie v Malej Ázii, ktorý predtým slúžil už jeho otcovi, ako aj Alexiovu osobnú družinu. ANNA
KOMNENA: Alexias, s. 152. K služobníkovi Gulesovi pozri tiež: SKOULATOS, B.: Personnages, s. 109.
39 HALDON, J.: Wars, s. 127.
40 Pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 142.
41 CHALANDON, F.: Essai, s. 87.
42 Odhad vychádza z vyššie uvedených stavov daných jednotiek v októbri 1081, tj. v čase bitky pri Dyrrachiu,
avšak s prihliadnutím na možné straty, ktoré počas nej utrpeli. Pozri text vyššie.
43 THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 170.
44 Anna Komnéna samozrejme tvrdí, že prevaha normanského vojska bola oveľa výraznejšia. Pozri: ANNA
KOMNENA: Alexias, s. 149. Početnú prevahu normanského vojska predpokladá aj G. Theotokis. THEOTO-
KIS, G.: Campaigns, s. 170.
45 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 228.
46 YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 22; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 177.
47 GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis, s. 583; CHALANDON, F.: Essai, s. 65; LOUD, G. A.: Guiscard,
s. 214; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 437; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 143.
48 ROMUALDUS SALERNITANUS: Chronicon, s. 174. Celková veľkosť normanského vojska na začiatku ťa-
ženia, resp. v predvečer bitky pri Dyrrachiu v októbri 1081 sa odhaduje na približne 15 tisíc mužov. K tomuto
názoru sa zo starších bádateľov prikláňajú F. Chalandon a R. B. Yewdale. CHALANDON, F.: Domination nor-
mande, s. 268, YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 12. J. Haldon sa presnejšiemu odhadu veľkosti normanského
208 Byzantino

normanského vojska určeného k bojovým operáciám klesla v dôsledku vyššie spomínaných

faktorov na približne 8 000 mužov. Je otázne, nakoľko sa Robertovi Guiscardovi podarilo
doplniť cez zimu straty získaním ďalších žoldnierov,49 keďže možnosti námorného spojenia
s južnou Itáliou boli kvôli nepriaznivému počasiu výrazne, ak nie úplne, obmedzené. Kaž-
dopádne sa však rady normanského vojska rozšírili o  lokálne byzantské vojenské oddiely
zložené pravdepodobne z Vlachov a Slovanov, ktoré sa po získaní Dyrrachia, Kastorie a Jo-
anniny dobrovoľne pridali na stranu Normanov.50 Ich bojová hodnota však mohla byť značne
diskutabilná. Nakoniec tak celková početná sila vojska pod Bohemundovým velením mohla
dosiahnuť 11 tisíc mužov. Popri miernej početnej prevahe, mal Bohemund oproti Alexiovi
Komnenovi v nadchádzajúcom bojovom stretnutí hlavnú výhodu v tom, že disponoval vycvi-
čenou normanskou rytierskou ťažkou jazdou.
Tak ako sú pramene skúpe na informácie ohľadne veľkosti a zloženia oboch armád kon-
com mája 1082, podobne útržkovitý a málo detailný je aj popis samotnej bitky pri Joannine.
Nepoznáme ani presný dátum jej konania, ani miesto, kde bola bitka vybojovaná, a vlastne
ani celý jej priebeh. Najúplnejší dochovaný opis od Anny Komnény sa totiž sústreďuje na pár
kľúčových momentov týkajúcich sa konania jej otca Alexia Komnéna.51 Opis z pera Viliama
z Apúlie je ešte stručnejší a navyše ako keby obsahoval informácie, ktoré sa týkajú inej bit-
ky.52 Pri pohľade na mapu je však možné predpokladať, že obe formácie sa stretli na východ
od Joanniny, v blízkosti východného brehu joanninského jazera. Viedla tade totiž cesta vedú-
ca z Metsovského priesmyku, ktorou sa k Joannine priblížil Alexios Komnénos na čele by-
zantských síl. Zdá sa tiež, že byzantský cisár nepostupoval priamo proti Joannine, ale zastavil
sa s vojskom niekde v jej blízkosti, kde sa utáboril, a následne sám vybral miesto budúceho
stretnutia.53 Potom sa snažil vyprovokovať Bohemunda k bitke práve na tomto mieste pros-
tredníctvom vysielania malých skupiniek jazdcov a vyvolávania početných šarvátok.54 Me-
nej skúsený a o to impulzívnejší Bohemund nakoniec vytiahol s vlastným vojskom a stretol
sa s Byzantíncami na mieste, ktorý vybral Alexios Komnénos. Byzantský cisár sa totiž snažil
maximálne využiť výhody danej lokality ako aj uviesť do praxe nový obranný prostriedok,
ktorý mal jeho formáciu uchrániť pred zničujúcim náporom normanskej rytierskej jazdy.
Týmto prostriedkom sa mali stať ľahké drevené vozy (každý s pripevnenými štyrmi kopijami
s hrotmi smerom k nepriateľovi), ktoré mali byť na začiatku boja umiestnené v súvislej línii
pred celou byzantskou zostavou a blokovať normanskú jazdu a rozbiť jej útok.55 Za nimi

vojska vyhýba. HALDON, J.: Wars, s. 134. Touto otázkou sme sa podrobne zaoberali v nedávnej štúdii, ktorá
bude čoskoro publikovaná. MEŠKO, M.: Úvodná fáza byzantsko-normanskej vojny a byzantská porážka v bitke
pri Dyrrachiu (1081). Vojenská história, 21-1, 2017 (v tlači).
49 Podľa Anny Komnény mal presne toto Robert Guiscard v  priebehu zimných mesiacov v  úmysle. ANNA
KOMNENA: Alexias, s. 140.
50 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18. K otázke etnicity pozri: BÖHM, M.:
Kastoria, s. 13.
51 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 149-151.
52 Napríklad Viliam z Apúlie okrem drevených vozov na blokovanie priameho prístupu k zostave byzantského
vojska spomína aj použitie železných ježkov, ktoré však Anna Komnéna dáva do súvislosti až s druhou byzant-
sko-normanskou konfrontáciou. GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 236. Pozri text nižšie.
53 Skutočnosť, že k stretu nedošlo priamo na dohľad od Joanniny, ale v istej vzdialenosti od nej potvrdzuje aj Vi-
liam z Apúlie. GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 236: „Haud procul a Ianina (…) partis Alexinæ populus
sua castra locarat.“
54 Ďalším dôvodom vysielania drobných skupín byzantskej jazdy, aby útočili na Normanov bol aj prieskum bojom
a snah presnejšie odhadnúť početnú silu nepriateľa. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 148-149; THEOTOKIS,
G.: Campaigns, s. 170.
55 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 150; GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 236; YEWDALE, R. B.: Bohe-
slovaca VI 209
mali postupovať pešiaci, ktorí by tieto vozy tlačili pred sebou a  postupne tak Normanov
zatlačili k brehu jazera, kde by sa stali ľahkou korisťou sústredenej byzantskej lukostreľby.56
Ibaže Bohemund, resp. jeho vo vojenských záležitostiach skúsenejší zástupca comesta-
bulus gróf z Brienne, odmietli hrať Alexiovi Komnénovi do karát. Akonáhle sa skoro ráno
obe vojská dostali do kontaktu a Normani uzreli nečakanú prekážku v podobe spomínaných
vozov, rytierska jazda sa preskupila, a udrela na byzantskú zostavu po krídlach57, kde zrejme
boli umiestnené, podobne ako počas bitky pri Dyrrachiu, tagmata z  Makedónie a Trákie,
a z Tesálie. Z pechoty a ľahkej jazdy zostavené byzantské krídla tento nápor z nečakaného
smeru nevydržali, a obrátili sa na útek. Následne Normani obkľúčili byzantský stred, kde
sa nachádzal aj sám cisár, a podobne ako v bitke pri Dyrrachiu, začali naň opakovane úto-
čiť, až kým sa zostava byzantského vojska nerozpadla úplne.58 Ak máme veriť svedectvu
Anny Komnény, Alexios Komnénos s hŕstkou verných služobníkov a svojou osobnou strážou
neúnavne odrážal tieto útoky, a na záver bitky predviedol ďalší heroický útek z bojiska.59
V rozpore s tvrdením byzantskej princezny však po prehratej bitke nezamieril do Ochridu60,
ale sa pravdepodobne vrátil najkratšou cestou do Solúna, kde svoje porazené oddiely doplnil
novými odvedencami a žoldniermi, ktorí nestihli prísť včas, aby sa zúčastnili cisárovho po-
kusu zastaviť normanský postup pri Joannine.61
Alexios Komnénos sa ani teraz nevzdával, ale vzhľadom k  situácii zrejme ani nemal
na výber. Navyše je možné predpokladať, že energický Bohemund po istom čase vyrazil
v stopách ustupujúcich byzantských oddielov smerom na Solún. Táto situácia viedla k nové-
mu bojovému stretu, o ktorom máme ešte menej informácii, než o bitke pri Joannine, takže
niektorí bádatelia na základe dochovaných správ z písomných prameňov celkom oprávnene
pochybujú, či sa táto druhá bitka vôbec udiala.62 Takisto nie je úplne jasné, kde sa druhé
ozbrojené stretnutie konalo, väčšina bádateľov predpokladá, že tomu tak bolo opätovne
v Epire, tentokrát južne od Joanniny pri meste Arta.63 Tento predpoklad je však veľmi ne-

mond, s. 18; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 470; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 170. Pozri tiež pod-
robnú analýza tohto originálneho riešenia a jeho možných historických analógií: ALEXOPOULOS, Th.: Using
Ancient Military Handbooks to fight Medieval Battles: two Stratagems used by Alexios I Comnenos against the
Normans and the Pechenegs. Ἑῶα καὶ ἑσπερία, 8, 2008-2012, s. 50-57, 61-62.
56 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 150.
57 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 150; CHALANDON, F.: Essai, s. 86; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s.
470; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 170.
58 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 150.
59 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 150-151; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 470.
60 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 151. Pozri tiež text nižšie.
61 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 151; 170-171. Návrat do Solúna potvrdzuje aj Viliam z Apúlie. GUILLAUME
DE POUILLE: Geste, s. 236.
62 Druhú bitku, ktorá sa údaje odohrala pri Arte poznáme len zo stručného opisu Anny Komnény a ešte stručnej-
šieho od Malaterru. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 151-152; GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis,
s. 588. Ostatní normanskí kronikári z južnej Itálie Viliam z Apúlia a Romualdo zo Salerna tvrdia, že Bohemund
vybojoval proti Alexiovi Komnénovi len dve bitky; bitku pri Joannine a následne bitku pri Larise. GUILLAUME
DE POUILLE: Geste, s. 236; ROMUALDUS SALERNITANUS: Chronicon, s. 175. Lupus Protospatharius sa
zaujíma len o udalosti prebiehajúce v tom čase v Itálii. Časovo a geograficky ešte vzdialenejšie dielo Viliama
z Malmesbury obsahuje len krátku alúziu na Bohemundovu statočnosť v boji proti Byzantíncom a Ordericus Vita-
lis zrejme opisuje Bohemundovu účasť v bitke pri Larise. Pozri: ORDERICUS VITALIS: History, s. 28.
63 Anna Komnéna miesto novej bitky nemenuje. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 151-152. Viliam z Apúlie opi-
suje len prvú bitku pri Joannine, hoci zrejme so primiešanými  detailmi z  druhého stretnutia. GUILLAUME
DE POUILLE: Geste, s. 236. O Arte ako mieste tejto bitky sa z  dobových autorov zmieňuje len Malaterra.
GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis, s. 588. K bádateľom, ktorí túto druhú bitku umiestňujú na zákla-
de Malaterru k Arte pozri: CHALANDON, F.: Essai, s. 87; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18; SAVVIDES,
210 Byzantino

pravdepodobný pokiaľ sa zohľadnia geografické a časové faktory. Presun byzantskej armády

od Joanniny (a ešte eventuálne až do Ochridu, potom späť okolo Normanmi obsadenej Kas-
torie) do Solúna, a odtiaľ zase cez Metsovský priesmyk na dohľad od Normanmi obsadenej
Joanniny až k Arte je nielen nelogický sám o  sebe, ale by aj zabral neúmerne veľa času.
Z týchto dôvodov je pravdepodobnejší predpoklad, že k novej ozbrojenej potýčke nedošlo pri
Arte, ale na prelome júna a júla 1082 niekde v západnej Makedónii (možno v priestore medzi
dnešnými mestami Grevena a Kozani).64 Alexios Komnénos v tejto bitke namiesto línie dre-
vených vozov hodlal použiť železných ježkov (triboloi), ktoré nechal rozmiestniť večer pred
bojom pred čelom byzantskej formácie.65 Normani však na druhý deň opätovne zaútočili po
krídlach, a byzantskí vojaci, podobne ako v predošlom stretnutí, sa znovu obrátili na útek.66
Po tejto opakovanej porážke byzantskej poľnej armády sa Alexios Komnénos už neopo-
važoval postaviť sa neporaziteľnému náporu normanskej rytierskej jazdy v priamom boji.
Byzantínci sa po zvyšok roka 1082 sústredili na statickú obranu opevnených oporných bo-
dov, pričom ťarchu velenia obranným operáciám Alexios Komnénos zveril veľkému domes-
tikovi Gregoriovi Pakurianovi.67 Sám sa po druhej prehratej bitke proti Bohemundovi vrátil
najneskôr začiatkom augusta 108268 do Konštantínopola, kde zotrval minimálne až do konca
februára 108369, aby sa tam venoval dvom hlavným činnostiam – hľadaniu nových spojen-
cov proti Normanom diplomatickými prostriedkami a zhromažďovaniu životne potrebných
financií pre posilnenie bojmi vyčerpanej a oslabenej byzantskej armády v nasledujúcom roku
1083.70 Medzitým Normani na čele s Bohemundom prevzali iniciatívu, a pristúpili k ďalšie-
mu rozširovaniu normanského záboru. Po zabezpečení južného krídla s centrom v Joannine
sa normanské aktivity koncom júna 1082 obrátili logicky na sever od Ochridu a Ochridského
jazera. Normanské oddiely pod velením rytierov Petra z Aulps a Raoula z Pontoise sa zmoc-
nili celého tohto územia až po Skopje, pričom pomerne rýchlo ovládli byzantské pevnosti

A.: Byzantino-Normannica, s. 58; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 150; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s.

471; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 171.
64 KISLINGER, E.: Notizen, s. 135. J. W. Birkenmeier kladie miesto uskutočnenia tejto druhej bitky dokonca až
do údolia rieky Vardar, čo je však príliš ďaleko na východ a zrejme nepravdepodobné. Pozri: BIRKENMEIER,
J. W.: Army, s. 67.
65 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 151; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 171.
66 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 151-152; GAUFREDO MALATERRA: De rebus gestis, s. 588; CHALAN-
DON, F.: Essai, s. 87; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 18; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 171. Podľa opisu
Viliama z Apúlie je možné predpokladať, že normanský útok z nečakanej strany umožnila hustá hmla, ktorá
ukryla presuny Normanov po bojisku pred zrakmi vyčkávajúcich Byzantíncov. GUILLAUME DE POUILLE:
Geste, s. 236. Niektorí bádatelia predpokladajú, že hmla pomohla Normanom už v prvej bitke pri Joannine.
Pozri napríklad: ALEXOPOULOS, Th.: Handbooks, s. 53.
67 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 152-153.
68 Koniec júla a začiatok augusta 1082 je najneskorším možným momentom pre cisárov návrat, pretože v auguste
1082 Alexios Komnénos v Konštantínopole vydal zlatú bulu (chrysoboullos logos), v ktorej odsudzoval svoje
vlastné predošlé opatrenia na vyvlastnenie cirkevného liturgického náčinia. ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 74.
K otázkam ohľadne datovania buly pozri text nižšie a poznámku č. 97.
69 Tento predpoklad sa zakladá na skutočnosti, že najneskôr koncom februára muselo dôjsť k počatiu Anny Kom-
nény, ktorá sa narodila v sobotu 2. decembra 1083 ako prvé dieťa svojim cisárskym rodičom. K dátumu naro-
denia pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 184; SCHREINER, P.: Die byzantinischen Kleinchroniken, CFHB.
1. Teil, Einleitung und Text. Viedeň 1975, s. 55: „μηνὶ δεκεμβρίῳ β΄, ἡμέρα ἑβδόμῃ, ὥρα ἐνάτῃ, ἰνδικτιῶνος
ἑβδόμης, ἐγεννήθη ἡ πορφυρογέννητος κυρὰ Ἄννα.“; KISLINGER, E.: Notizen, s. 140.
70 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153. Pozri text nižšie.
slovaca VI 211
v  oblasti Poloboi (Polog)71 a  samotné Skopje72, centrum provincie (doukato) Bulgaria.73
Povzbudený týmto úspechom sa potom Bohemund s jadrom vojska pokúsil preniknúť ďa-
lej na východ po ceste Via Egnatia, avšak Ochrid, ktorého obranou bol poverený byzant-
ský veliteľ arménskeho pôvodu Ariebes74, ďalej mestá, resp. kastra Ostrobos75, Soskos76,
Serbia77 a Berroia78, Vodena (Edessa), Byzantínci ubránili.79 Normanské vojsko síce počas
svojho postupu okolie týchto lokalít veľmi pravdepodobne vyplienilo, ale vojenský význam
tohto výpadu bol minimálny, keďže spomínané pevnosti spolu s centrálnym úsekom cesty
Via Egnatia ostali naďalej pevne v  byzantských rukách. Bohemundov hlboký prienik na
makedónske územie sa nakoniec zastavil pri lokalite Asprai Ekklesiai v údolí Vardaru, kde
Normani zotrvali v takmer úplnej nečinnosti tri mesiace.80 Zdá sa, že energia normanského
náporu definitívne vyprchala a  dosiahla najvzdialenejšieho bodu.81 Bohemund teda aspoň

71 Túto oblasť zaistili normanské oddiely pod vedením Petra z Aulps, ktorý sa tým pádom ďalších vojenských
operácií už nezúčastnil. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; CHALANDON, F.: Essai, s. 87; YEWDALE, R.
B.: Bohemond, s. 19; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 150; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 172. Horný Polobos
a dolný Polobos vo vrchnej (južnej) a spodnej (severnej) oblasti horského údolia Polog na hornom toku Vardaru.
Pozri: KRAVARI, V.: Villes et village de Macédoine occidentale. Paríž 1989, s. 30, 179.
72 Skopje okupovali oddiely na čele s Raulom z Pontoise. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; CHALANDON,
F.: Essai, s. 87; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 150; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 172. Mesto existovalo už
od obdobia antiky, kedy sa nazývalo Scupi. V byzantskom období nazývalo Skopia. Po zemetrasení roku 518 sa
posunulo na svoju súčasnú polohu na ľavom brehu rieky Vardar. Od 6. storočia dostalo opevnenie s citadelou.
V priebehu 10. storočia sa Skopje stalo súčasťou Bulharska, avšak roku 1002 bolo znovudobyté Byzantíncami.
Po roku 1018 sa stalo sídlom vojenského veliteľa provincie (doukato) Bulgaria a v priebehu 11. storočia doš-
lo k celkovek rekonštrukcii jeho hradieb. KRAVARI, V.: Macédoine, s. 160-163. K provincii Bulgaria pozri:
KÜHN, H.-J.: Armee, s. 227-228; KRSMANOVIĆ, B.: The Byzantine Province in Change (On the Treshold
between the 10th and the 11th Century). Belehrad – Atény 2008, s. 192-194.
73 YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 19; KISLINGER, E.: Notizen, s. 135; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 172.
74 K osobe Arieba pozri: SKOULATOS, B.: Personnages, s. 28-29. Impulzívnosť Bohemunda však úplne nevy-
svetľuje skutočnosť, prečo sa rozhodol podniknúť priamy útok na Ochrid, ktorý jeho otec len niekoľko mesia-
cov predtým radšej neriskoval, a obrátil svoju pozornosť na Kastoriu. Bohemunda musela lákať tajná správa
niektorých obyvateľov Ochridu (pravdepodobne Slovanov, resp. Bulharov), ktorí mu odkázali, že po jeho prí-
chode otvoria Normanom brány. Byzantský veliteľ však dokázal situáciu zvládnuť a Ochrid sa ubránil. ANNA
KOMNENA: Alexias, s. 153; BÖHM, M.: Kastoria, s. 14.
75 Zdá sa, že neúspešný útok na pevnosť Bohemunda odradila od zámeru pokračovať ďalej priamo na Vodenu po
ceste Via Egnatia, a tak odbočil na juh a cez Soskos, Serbiu a Berriou sa do Vodeny dostal obkľukou. Bohemund tu
fakticky zopakoval taktiku svojho otca, ktorý namiesto priameho útoku na Ochrid toto mesto obišiel cez Kastoriu.
76 Poloha tejto pevnosti nie je dodnes vyjasnená, ale zrejme neležala priamo na ceste Via Egnatia, resp. skôr na juh
od nej v oblasti medzi Kastoriou a Berroiou. KRAVARI, V.: Macédoine, s. 332-333. Pozri tiež: STEPHENSON,
P.: Frontier, s. 68.
77 Dnešná Servia na juhovýchod od mesta Kozani.
78 Dnešné mesto Veria. Pre podrobnejšie informácie pozri: KRAVARI, V.: Macédoine, s. 63-67.
79 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 19; KRAVARI, V.: Macédoine, s. 38.
Naopak F. Chalandon sa mylne domnieva, že Normani okrem Ochridu a Ostroba všetky ostatné pevnosti do-
kázali dobyť. CHALANDON, F.: Essai, s. 87. G. Theotokis sa domnieva, že Normani tieto pevnosti a mestá
vyplienili. THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 172.
80 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; CHALANDON, F.: Essai, s. 87; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 19;
BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 150; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 59; THEOTOKIS, G.: Cam-
paigns, s. 172. Poloha tejto lokality je neznáma, ale z kontextu vyplýva, že musela ležať niekde v blízkosti rieky
Vardar na trase cesty Via Egnatia.
81 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 19. Keďže toto miesto je v bezprostred-
nej blízkosti Solúna, je namieste predpokladať, že ďalší postup Normanov úspešne blokovali miestne byzantské
oddiely. KISLINGER, E.: Notizen, s. 136. Pravdepodobne sa jednalo o  tagma z Tesálie, poprípade tagmata
z Makedónie a Trákie, ktoré sem ustúpili po oboch prehratých bitkách koncom jari 1082. Velil im už viackrát
vyššie spomínaný Gregorios Pakurianos. Početné stavy normanského vojska sa úspešnými akciami na sever od
212 Byzantino

nechal obnoviť zanedbanú pevnosť v Moglenách, pre ktorú vyčlenil malú posádku obrancov
na čele so Sarakenom.82 Potom sa kvôli zhoršujúcemu sa počasiu a nadchádzajúcej zime, ako
aj kvôli klesajúcej morálke medzi svojimi veliteľmi83, Bohemund vrátil v polovici septembra
108284 južnou trasou cez Berroiu a dnešné Kozani do Kastorie, kde podľa všetkého hodlal aj
so svojím vojskom prezimovať.85
Predposledné slovo počas tohto vojnového roku však mali nakoniec Byzantínci, a to kon-
krétne veľký domestik Gregorios Pakurianos, ktorý zo Solúna pomocou špehov pozorne sle-
doval pohyby nepriateľa.86 Keď normanské vojsko odtiahlo z Asprai Ekklesiai do Kastorie,
Pakurianos s oddielom vojska bleskovo dobyl pevnosť v Moglenách. Jej veliteľa Sarakena
nechal popraviť a samotnú pevnosť Byzantínci zrovnali so zemou.87 Odvážna Pakurianova

Ochridu, kde muselo zanechať posádky na obsadenom území pod velením Petra z Aulps a Raula z Pontoise,
museli zmenšiť, takže bez možnosti prísunu čerstvých posíl už Bohemundovi nemohli postačovať na útok na
tak ľudnaté a opevnené mesto ako bol Solún – druhé najväčšie mesto Byzantskej ríše.
82 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 19. Mogleny (ta Moglena), horské údo-
lie rozkladajúce sa na južných svahoch pohoria Voras. Toto údolie odvodňuje rieka Moglenitsas, ľavostranný
prítok rieky Haliakmon. Jestvovala tiež eponymná pevnosť, ktorá sa pravdepodobne nachádzala asi 1 km seve-
roseverozápadne od dnešnej lokality Chrysi pri sútoku riečky Belitsa a Moglenitsas, resp. ca. 2 km od dnešného
centra celého údolia, mestečka Aridaia. Túto pevnosť dobyl a  vyplienil roku 1015 cisár Basileios  II., ktorý
nechal strhnúť aj jej hradby. Pozri: KRAVARI, V.: Macédoine, s. 82-83. Práve túto pevnosť zrejme Normani
obnovili a mala sa stať ich predsunutým oporným bodom pre postup na Solún.
83 Namáhavé vojenské operácie vedené v členitom horskom teréne západnej Makedónie, navyše bez konkrétneho
vojenského prínosu a bez možnosti získať významnú korisť zrejme znepokojili niekoľko Bohemundových velite-
ľov natoľko, až proti nemu zorganizovali sprisahanie, ktorého cieľom bolo zrejme zosadenie Bohemunda a ukon-
čenie celého ťaženia. Svoju úlohu možno hrala aj celková nečinnosť vojska trvajúca dlhé tri mesiace, a možno
aj neznáma byzantská intriga. BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151. Anna Komnéna spomína mená troch norman-
ských „grófov“: Viliama, Renalda a Raoula z Pontoise. Bohemundovi sa však sprisahanie podarilo odhaliť. Viliam
bol oslepený priamo na mieste, Renald bol poslaný do južnej Itálie, aby ho súdil sám Robert Guiscard (, ktorý
Rainalda nakoniec tiež nechal oslepiť), a Punteses/Raoul z Pontoise trestu unikol tým, že ešte pred svojím zatknu-
tím prebehol k Byzantíncom. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; CHALANDON, F.: Essai, s. 88; YEWDALE,
R. B.: Bohemond, s. 19; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 173. Ešte v tom istom roku dostal pôdu v blízkosti So-
lúna. CHEYNET, J.-C.: Pouvoirs, s. 363. Okupácia Skopje Normanmi teda nemala príliš dlhého trvania. Niektorí
bádatelia predpokladajú, že za sprisahaním spomínaných troch veliteľov mohli byť tajné diplomatické aktivity
Alexia Komnéna, tak ako tomu bolo o rok neskôr. Pozri napríklad: SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 59.
Táto téza sa zdá veľmi nepravdepodobná, s ohľadom na malý počet sprisahancov, ako aj na ich nižšie společenské
postavenie, ako aj na skutočnosť, že Bohemund nemal veľa problémov s jeho odhalením a likvidáciou.
84 V tomto bode sa v tejto štúdii obsiahnutá rekonštrukcia chronologickej postupnosti udalostí začína rozchádzať
s inak veľmi fundovanej analýzou E. Kislingera, ktorý Bohemundov návrat do Kastorie predpokladá až začiatkom,
resp. v polovici novembra 1082 a začiatok obliehania Larisy kladie až na 23. apríla 1083. KISLINGER, E.: Noti-
zen, s. 136. Pokiaľ však Normani začali svoj ofenzívny pohyb na východ hneď po druhej porážke Byzantíncov na
konci júna, resp. začiatkom júla 1082 (pozri text vyššie), tak už koncom júla mohli Bohemundove predsunuté hlia-
dky dospieť k Asprai Ekklesiai, kde potom podľa svedectva Anny Komnény zotrvali tri mesiace, čo by znamenalo,
že by tam ostali do konca októbra. Tým nám síce vzniká chronologický problém, lebo Bohemund obľahol Larisu
už 3. októbra 1082, ale ako taký nepredstavuje neprekonateľnú komplikáciu. Jestvujú dve možné riešenia. Buďto
Anna Komnéna „natiahla“ údaj o dĺžke pobytu normanského vojska pri Asprai Ekklesiai. Alebo je jej údaj o troch
mesiacoch správny, no vyššie spomínaná druhá bitka (konvenčne označovaná ako bitka pri Arte, o existencii ktorej
sa tak či onak vyskytli opodstatnené pochybnosti) nakoniec sa vôbec neodohrala, a Normani vyrazili na východ už
začiatkom alebo v polovici júna 1082 (teda o plný mesiac skôr ako predpokladá E. Kislinger), hneď po víťazstve
v bitke pri Joannine koncom mája 1082. Pozri text vyššie.
85 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153. Bohemund zavelil k návratu pomerne skoro (vzhľadom k tomu, že jeseň
ešte len začínala). Zrejme tomu tak bolo práve kvôli vyššie zmieňovaným ťažkostiam s podriadenými veliteľmi,
ako aj z dôvodu straty Skopje na severe. BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151.
86 CHALANDON, F.: Essai, s. 87-88.
87 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; CHALANDON, F.: Essai, s. 88; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 59.
slovaca VI 213
protiakcia vyprovokovala impulzívneho Bohemunda, ktorý sa rozhodol úder rýchlo vrátiť.
Cieľom jeho posledného výpadu proti Byzantíncom v roku 1082 sa však nestalo znovudoby-
tie pevnosti v Moglenách, ale obsadenie hlavného mesta byzantskej Tesálie – Larisy. Zároveň
však Bohemund vyslal ešte jeden menší oddiel rytierov na sever, ktorý bleskovo obsadil
Pelagoniu.88 Hlavné jadro normanského vojska s Bohemundom na čele vytiahlo z Kastorie
smerom k juhu a pravdepodobne cez dnešnú Siatistu, Grevenu, dnešnú Kalambaku, a Tri-
kalu, ktorú Normani obsadili, dorazilo do Tesálie a následne obľahlo tesálsku metropolu 3.
októbra 1082.89 Cestou k Larise ešte malý normanský oddiel obsadil náhlym útokom pev-
nosť Tzibiskos.90 V tomto prípade sa Bohemund spoliehal na moment prekvapenia a zrejme
očakával podobne krátky priebeh obliehania ako na začiatku roka v prípade Kastorie a Joan-
niny. Z tohto dôvodu predpokladal, že v Larise aj so svojím vojskom strávi zimu.91 Mladý
normanský dobrodruh sa možno dokonca nádejal, že po príchode jeho vojska sa na stranu
Normanov pridajú v okolí mesta žijúci Vlachovia.92 Tieto predpoklady sa mu však nakoniec
nesplnili, pretože obrancovia Larisy odmietli zložiť zbrane a Vlachovia sa držali bokom aké-
hokoľvek diania. Normani sa teda chtiac-nechtiac utáborili pod hradbami mesta a začali sa
pripravovať na dlhé obliehanie, čomu nasvedčuje aj nasadenie obliehacích strojov.93 Vyso-
kú morálku obyvateľov Larisy čeliacich nečakanému a drtivému vpádu Normanov je zčasti
možné prisúdiť skutočnosti, že obrane mesta velil byzantský veliteľ bestarchēs Lev Kefalas,
ktorý bol cez svojho otca slúžiaceho ešte cisárovmu otcovi Jánovi Komnénovi úzko spätý
s rodinným zázemím samotného cisára.94

88 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154. M. Böhm tieto akcie interpretuje ako znamenie toho, že si Bohemund uve-
domil hranice možností postupu svojho vojska, a odsunutie útoku na Solún na neurčito, resp. na dobu po návra-
te Roberta Guiscarda s čerstvými posilami. Pozri: BÖHM, M.: Kastoria, s. 15. Ďalšou významnou motiváciou
Bohemundovho postupu proti Larise bolo očakávanie veľkej a bohatej koristi, vďaka ktorej by mohol upokojiť
napätú situáciu v normanskom vojsku. GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 236: „Ad quam [Larissam] delatos
thesauros imperiales, quamque opibus magnis [Buamundus] audiverat esse repletam.“; BÜNEMANN, R: Guis-
card, s. 151. Južnejšie položená Larisa ležiaca uprostred úrodnej planiny tiež predstavovala príjemnejšie miesto na
prezimovanie, než horami a jazerom obklopená Kastoria. ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Οι Νορμανδοί στη Θεσσαλία και η
πολιορκία της Λάρισας (1082 – 1083). Βυζαντιακά, 4, 1984, s. 35; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 172.
89 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 36; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151.
Pre diskusiu k tomuto časovému údaju pozri text vyššie.
90 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154; GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 236; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.:
Θεσσαλία, s. 36; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 59; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 172. Toto
byzantské kastron, ktoré podľa všetkého slúžilo najmä ako refúgium pre okolitú populáciu, sa nachádzalo na
vyvýšenine severovýchodne od dnešnej lokality Grizanon. KODER, J. – HILD, F.: Hellas und Thessalia. TIB,
Band 1. Viedeň 1976, s. 279-280.
91 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 153; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1259; SAVVIDES, A.: Byzantino-Nor-
mannica, s. 60.
92 Je obtiažne predstaviť si, že by Bohemund mal nejaké presnejšie znalosti o povstaní Vlachov v roku 1066. K povstaniu
pozri: ЛИТАВРИН, Г. Г.: Восстание Болгар и Влахов в Фессалии в 1066 г. Византийский временник, 11, 1956, s.
123-134. Možno ho však jeho otec inštruoval, aby s predákmi Vlachov nadviazal kontakty, a možno ho k tomu prirodze-
ne viedli aj Vlachovia, ktorí sa ešte začiatkom roka pravdepodobne pridali k normanskému vojsku. Aj načasovanie bolo
veľmi priaznivé, keďže všetci Vlachovia už v septembri zišli z letných pastvín na hrebeňoch hôr (kde boli so svojimi
stádami približne od apríla) a vrátili sa do svojich domovov v Larise a v jej okolí. Ku kočovnému polonomádskemu spô-
sobu Vlachov pozri: ΚΕΚΑΥΜΕΝΟΣ: Στρατηγικόν. Κείμενα βυζαντινής ιστοριογραφίας – 2. Εισαγωγή – μετάφραση –
σχόλια Δημήτρης Τσουγκαράκης. Atény 1996, s. 224; ЛИТАВРИН, Г. Г.: Влахи византийских источников X-XIII
вв, in: ЛИТАВРИН, Г. Г.: Византия и Славяне. Санкт-Петербург 1999, s. 148-149, 157; ΔΑΣΟΥΛΑΣ, Φ. Γ.: Οι
μεσαιωνικές κοινωνίες των Βλάχων. Βαλκανικά σύμμεικτα, 16, 2005-2014, s. 12.
93 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154.
94 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 37. Ku kariére tohto byzantského ve-
liteľa pozri: SKOULATOS, B.: Personnages, s. 176-178. Je zaujímavé, že Lev Kefalas sa veliteľom Larisy
214 Byzantino

Lev Kefalas sa nielenže podujal energicky brániť mesto, ale o obliehaní Larisy a pohyboch
Normanov posielal pravidelne správy cisárovi do Konštantínopola.95 Ako už bolo spomenuté
vyššie, Alexios Komnénos sa v hlavnom meste Byzantskej ríše zdržiaval najneskôr od augusta
1082, kde sa po neúspechoch na bojovom poli pri Joannine snažil predovšetkým získať nové
finančné zdroje, aby pripravil svoju armádu na boje v  nadchádzajúcom roku. Zároveň však
sa cisár musel urýchlene vrátiť do Konštantínopola aj z toho dôvodu, že proti nemu výrazne
narastala opozícia časti cirkevných kruhov, ako aj obyvateľstva hlavného mesta vyvolaná ne-
populárnymi opatreniami v súvislosti s vyvlastňovaním nepoužívaného cirkevného liturgické-
ho náčinia uvedených do praxe na jar 1082.96 V tejto situácii Alexios Komnénos nevidel iné
riešenie ako sa podvoliť tlaku vysokých predstaviteľov cirkvi a výsledkom bolo vydanie zlatej
buly (chrysoboullos logos) datovanej do augusta 108297, v ktorej Alexios Komnénos nielenže
tento svoj vlastný krok odsúdil, ale navyše zakazoval jeho uskutočnenie aj v budúcnosti, a to
nielen sebe, ale aj svojím nasledovníkom.98 V  súvislosti s  vedením vojny proti Normanom
to pre cisára iste predstavovalo veľmi nepríjemnú komplikáciu, pretože tak prišiel o význam-
ný zdroj rýchlo dostupných finančných rezerv. A tak sa ako už niekoľkokrát predtým musel
Alexios Komnénos uchýliť k významne finančne menej náročnejšej diplomacii. Na prelome
rokov 1082 a 1083 (čiže krátko potom, čo museli do Konštantínopola doraziť správy o začiatku
obliehania Larisy Bohemundom) vyslal do Solúna jeruzalemského patriarchu Euthýmia (?-
1084), aby s pomocou veľkého domestika Gregoria Pakuriana pokúsil dojednať s Normanmi
mier.99 Tieto pokusy však nikam neviedli, pretože Bohemund aj naďalej tvrdohlavo pokračo-
val v  obliehaní Larisy. Úspešnejšie boli jednania so seldžuckým sultánom Sulejmanom ibn
Kutlumušom (1077/1078-1086), vďaka ktorým sa Alexiovi Komnénovi podarilo zabezpečiť
spojenecký kontingent pozostávajúci zo 7 tisíc Seldžukov vedených veliteľom Kamyrom.100
Ten v nadchádzajúcom boji znamenal pre byzantskú armádu výraznú posilu.
Relatívne dlhý pobyt v byzantskom hlavnom meste (od konca júla 1082 do konca februára
1083) umožnil Alexiovi Komnénovi dôkladnejšie reorganizovať zvyšky byzantskej armády,
resp. jej hlavného jadra umiestneného v okolí Konštantínopola, než tomu bolo v predošlom

vlastne stal len niekoľko mesiacov pred príchodom Normanov, a predtým žil v Konštantínopole. Možno práve
s týmto preložením do provincie súvisí odpustenie všetkých sekundárnych daní (exkousseia) okrem základnej
pozemkovej dane (telos), ktoré mu Alexios Komnénos potvrdil v priebehu roka 1082 na jeho majetok pri dedine
Tandrina v blízkosti Konštantínopola. Pozri: BARTUSIS, M. C.: Land and Privilege in Byzantium. The Institu-
tion of Pronoia. Cambridge 2012, s. 129.
95 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154.
96 ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 74. Pozri text vyššie.
97 GRUMEL, V. : L’affaire de Léon de Chalcédoine. Le chrysobulle d’Alexis Ier sur les objets sacrés. Études byzantines,
2, 1944, s. 127-131. Pozri tiež : DÖLGER, F.: Regesten der Kaiserkunden des Oströmischen Reiches von 565-1453,
II, 1025 – 1204. Mníchov 1995, s. 96, n° 1085; GAUTIER, P.: Diatribes de Jean l’ Oxite contre Alexis Ier Comnène.
Revue des études byzantines, 28, 1970, s. 8. Datovanie buly do augusta 1082 je isté, pretože tento dátum uvádza aj
jej text : ΣΆΘΑΣ, Κ. Ν.: Λόγος χρυσόβουλλος τοῦ βασιλέως κῦρ Ἀλεξίου τοῦ Κομνηνοῦ περὶ τῶν ἱερῶν. Μεσαιωνική
βιβλιοθήκη Κ. Ν. Σάθα. Τόμος Ζ’. Benátky 1894, s. 176 : „κατὰ τὸν Αὔγουστον μῆνα τῆς ε΄ ἰωδικτιῶνος ἐν ἔτει ,ϛφϟ΄“.
Α. Α. Glavinas prejavuje v tomto ohľade neopodstatnený skepticizmus, keď tento dátum odmieta a tvrdí, že zlatá bula
bola v skutočnosti vydaná až o rok neskôr, tj. v auguste 1083. ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 77-80.
98 ΣΆΘΑΣ, Κ. Ν.: Λόγος χρυσόβουλλος, s. 175: „ἀυτῇ τε καὶ πᾶσι τοῖς μετ΄ ἀυτὴν χριστιανοῖς βασιλεῦσι (…) μηκέτι
τολμῆσαι ἅψασθαι ἱερῶν“; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 76-77; GAUTIER, P.: Diatribes, s. 8; DÖLGER, F.:
Regesten, s. 96; ANGOLD, M.: Church, s. 47.
99 YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 37; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Ἔρις, s. 81;
BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 173.
100 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154; CHALANDON, F.: Essai, s. 89; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 20;
MORAVCSIK, G.: Byzantinoturcica, ΙΙ. Berlín 1958, s. 148; SAVVIDES, A.: Byzantino-Normannica, s. 59;
BIRKENMEIER, J. W.: Army, s. 68; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 173.
slovaca VI 215
roku. Presné údaje o charaktere tejto reorganizácie nie sú známe, avšak medzi byzantskými
veliteľmi zmieňovanými Annou Komnénou v súvislosti s vojenskými operáciami v priebehu
roka 1083 sa objavuje niekoľko nových mien, ktoré spomínanú prebiehajúcu transformáciu
potvrdzujú a indikujú aj do istej miery jej povahu.101 Hlavnými veliteľmi vojska, ktoré pod
Alexiovým velením vyrazilo z Konštantínopola cez Solún najskôr koncom februára 1083 na
pomoc obrancom Larisy boli kaisar Nikeforos Melissénos102 a generál Basileios Kurtikios
prezývaný Ioannakes.103 Ďalej sa medzi veliteľmi byzantských oddielov spomínajú prōto-
stratōr Michal Dukas104, prōtosebastos Adrianos Komnénos105, Georgios Pyrrhos106, Migi-
denos107, a Uzas.108 Zoznam veliteľov doplňuje už spomínaný Seldžuk Kamyres. Nápadná
je neprítomnosť veľkého domestika Gregoria Pakuriana, ktorý sa až do tejto chvíle účastnil
každého bojového stretnutia proti Normanom, resp. bol pre vojnové úsilie Byzantíncov nena-

101 Pozri text nižšie.

102 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 156; SKOULATOS, B.: Personnages, s. 240-245. Významný byzantský rod
Melissénovcov pochádzal z Malej Ázie a samotný Nikeforos Melissénos mal majetky v okolí Dorylaia (dnes
Eski Şehir v Turecku). CHEYNET, J.-C.: Pouvoirs, s. 217. Pečate Nikefora Melisséna sú samozrejme hojne
zastúpené aj v sigilografickom materiáli, pozri napríklad: ZACOS, G. – VEGLERY, A.: Byzantine Lead Seals.
Volume one, Part three, Nos. 2672-3231. Bazilej 1972, s. 1480-1485, alebo najnovšie: BULGURLU, V.: Halûk
Perk Müze Koleksiyonu`nda Bulunan Dört Bizans Imparator Kurhun Mühürü. Tuliya, I, 2005, s. 251-260.
103 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 156; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174. Basileios Kurtikios bol potomkom by-
zantskej rodiny arménskeho pôvodu z Adrianopola (v  10. storočí sídliacej ešte v  Malej Ázii, pozri: CHEYNET,
J.-C.: Pouvoirs, s. 228). V roku 1083 mal už mal za sebou pomerne pestrú a úspešnú vojenskú kariéru. Zúčastnil sa
na Bryenniovom povstaní v rokoch 1077 až 1078 na strane povstalcov. Neskôr využil amnestiu cisára Nikefora III.
Botaneiata a vstúpil do služieb Alexia Komnéna. Je možné, že v priebehu vojny proti Normanom sa zúčastnil bitiek
pri Dyrrachiu a pri Joannine, ale Anna Komnéna sa o ňom prvý krát menovite zmieňuje až v súvislosti s bitkou pri
Larise. Ostatné podrobnosti jeho života a kariéry pozri: SKOULATOS, B.: Personnages, s. 43-46. Zo zachovaných
olovených pečatí je zrejmé, že jeho kariéra dosiahla vrcholu okolo roku 1100 dosiahnutím dvorského titulu prōto-
kouropalatēs. JORDANOV, I.: Corpus of Byzantine Seals from Bulgaria. Volume 2, Byzantine Seals with Family
Names. Sofia 2006, s. 242-244. Zo sigillografického materiálu su ďalej známe ešte štyri ďalšie pečate, avšak už ako
súkromnej osoby z lokalít Malevo, Silistra, Dulovo alebo Alfatar, Fakia pri Burgase v dnešnom Bulharsku, pozri:
JORDANOV, I.: Corpus of Byzantine Seals from Bulgaria. Volume 3 Part One Text. Sofia 2009, s. 639.
104 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159. Michal Dukas narodený okolo roku 1061 bol najstarším synom Andronika
Duku, a teda starším bratom cisárovnej Ireny Dukovny a švagrom Alexia Komnéna. Najneskôr roku 1094 mu
bol ako príslušníkovi cisárskeho pokrvného príbuzenstva udelený titul sebastos. SKOULATOS, B.: Personn-
ages, s. 202-205. Známe sú aj jeho pečate, pozri: BULGAKOVA, V.: Byzantinische Bleisiegel in Osteuropa.
Die Funde auf dem Territorium Altrusslands. Wiesbaden 2004, s. 102-105; JORDANOV, I.: Byzantine Seals
2, s. 141. K významu vysokej vojenskej funkcie prōtostratōr pozri: GUILLAND, R.: Etudes de titulature et de
prosopographie byzantines. Le protostrator. Revue des études byzantines, 7, 1949, s. 156-179.
105 Prítomnosť mladšieho brata Alexia Komnéna Anna Komnéna nezaznamenáva. Avšak účasť Adriana Komnéna
na výprave dosvedčujú Ján Zonaras a Viliam z Apúlie. Pozri: JÁN ZONARAS, Epitomé historion, Ioannis Zo-
naræ Epitome Historiarum libri XVIII, CSHB. Ex recensione Mauricii Pinderi, Tomus III. Bonnæ 1897, s. 735-
736; GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238. Domnievame sa, že sa skutočne zúčastnil výpravy po boku
svojho cisárskeho brata, a tým pádom išlo o jeho prvý skutočný bojový krst. Keďže bol len asi o tri roky mladší
ako Alexios (narodil sa roku 1060), mal v čase výpravy 23 rokov. ΒΑΡΖΟΣ, Κ.: Γενεαλογία των Κομνηνών.
Βυζαντινά κείμενα και μελέται 20a. Τόμος Α΄. Solún 1984, s. 114. Pozri tiež: SKOULATOS, B.: Personnages,
s. 5-8. Samozrejme ako člen cisárskej rodiny je hojne zastúpený aj v doteraz publikovanom sigillografickom
materiále. Pozri napríklad: JORDANOV, I.: Corpus of Byzantine Seals from Bulgaria. Volume 1 Byzantine
Seals with Geographical Names. Sofia 2003, s. 79-80; JORDANOV, I.: Byzantine Seals 2, s. 218-220.
106 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 158; SKOULATOS, B.: Personnages, s. 105.
107 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159. Migidenos bol nižšie postaveným byzantským veliteľom neurodzeného
pôvodu, ktorý v súvislosti s touto výpravou velil bližšie neurčenému oddielu Turkov. Pozri tiež: SKOULATOS,
B.: Personnages, s. 212-213.
108 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160; SKOULATOS, B.: Personnages, s.260-261; MORAVCSIK, G.: Byzanti-
noturcica, ΙΙ, s. 228. Tento veliteľ bol tureckého pôvodu, konkrétne pochádzal z nomádskeho etnika Uzov.
216 Byzantino

hraditeľný. Anna Komnéna Pakurianovo nanajvýš záhadné zmiznutie nijak nekomentuje109

a takisto ani bližšie nešpecifikuje presnejšie zloženie byzantskej armády. Napriek tomu je
možné predpokladať, že tejto výpravy proti Normanom sa opätovne zúčastnilo tagma z Te-
sálie110, tagma/tagmata z  Makedónie a  Trákie (pechota a  jazda)111 ako aj zmes žoldnierov
rôzneho pôvodu a vojakov patriacich do osobného sprievodu Alexia Komnéna, a jeho príbuz-
ných a členov vysokej byzantskej aristokracie Adriana Komnéna, Nikefora Melissena, Michala
Duku a Basileia Kurtikia. V zostave byzantskej armády sa tiež podľa všetkého nachádzal silný
oddiel ľahkej pechoty vybavenej aj lukmi (peltastai)112, ďalej Uzov113 a Turkov114, a nakoniec
oddiel už spomínaných 7 tisíc seldžuckých Turkov. Tým pádom aj početná sila zhromažde-
ného byzantského vojska neprevyšovala 15 tisíc mužov (tj. ca. 8 tisíc Byzantíncov a 7 tisíc
Seldžukov ako spojencov).115 Na prvý pohľad sa táto skladba jednotiek na prvý pohľad príliš
nelíšila od ad hoc zostavy byzantskej armády z predošlého roka, s ktorou sa Alexios Komnénos
neúspešne pokúsil čeliť Bohemundovým Normanom v bitke pri Joannine.
Napriek všetkému veľmi stručný a útržkovitý opis Anny Komnény vzbudzuje dojem, že
Alexios Komnénos konečne naplno akceptoval neschopnosť byzantských oddielov vzdoro-
vať náporu normanskej rytierskej jazdy v klasickej poľnej bitke, a rozhodol sa tomuto faktu
prispôsobiť celú svoju taktiku. V nadchádzajúcom ťažení mala byť postavená na vyhýbaní
sa otvorenému boju, na prekvapivých prepadoch zo zálohy, rýchlych úderov z nečakaného
smeru, a  predstieraného ústupu, aby Bohemund nemohol uplatniť svoju prevahu v  ťažkej
jazde.116 Takto definovaná taktika vlastne kopírovala spôsob vedenia vojny vlastný nomád-
skym stepným etnikám, tj. Pečenehom, Uzom a seldžuckým Turkom, s ktorým sa Alexios
Komnénos mal možnosť podrobne zoznámiť na začiatku svojej vojenskej kariéry v Malej
Ázii.117 Úspešná aplikácia novej taktiky mala byť zabezpečená čo najvyšším podielom od-

109 Jediným logickým vysvetlením tejto zvláštnej absencie je, že cisár Alexios Komnénos poveril Gregoria Paku-
riana nejakou inou urgentnou záležitosťou vojenského charakteru. Táto záležitosť musela vyvstať náhle bez
predošlého varovania, a musela znamenať veľkú hrozbu pre samotnú Byzantskú ríšu. Hypotetickému vysvetle-
niu tejto záležitosti sme sa detailne venovali na inom mieste: MEŠKO, M.: Obnova byzantskej moci na Balkáne
za vlády Alexia I. Komnéna. Druhá byzantsko-pečenežská vojna (1083-1091). Nitra 2012, s. 107-113, 122-125.
110 Prítomnosť tejto jednotky je indikovaná účasťou Nikefora Melissena. Tento oddiel tvorila aj jazda a pechota.
Pechota bola zrejme podriadená po dobu tohto ťaženia dočasne podriadená Michalovi Dukovi.
111 Prítomnosť týchto oddielov (resp. aspoň ich časti) je možné predpokladať účasťou Basileia Kurtikia, ktorý patril
k jednej z popredných rodín provincie Makedónie a Trákie sídliacej v hlavnom meste tejto provincie Adrianupole.
Inak by tieto oddiely viedol už spomínaný veľký domestik Gregorios Pakurianos. Ako v prípade oddielov z Tesá-
lie, je pravdepodobné, že pechotná časť tejto jednotky sa dočasne dostala pod velenie Michala Duku.
112 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 158. Tomuto oddielu velil Georgios Pyrrhos. Bohužiaľ nie je možné presne
určiť jeho početnú silu a zloženie.
113 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159. Anna Komnéna používa v celom svojom historickom diele pre toto no-
mádske etnikum príbuzné so seldžuckými Turkami archaizujúce pomenovanie Sarmati (Sauromatai). Ich veli-
teľom bol veľmi pravdepodobne práve Uzas. J. W. Birkenmeier mylne predpokladá, že sa jednalo o Pečenehov
alebo Kumánov. BIRKENMEIER, J. W.: Army, s. 68.
114 Veliteľom tohto žoldnierskeho oddielu, ktorý zrejme nebol časťou spojeneckého oddielu Seldžukov pod Kamy-
rovým velením bol Migidenos. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159.
115 Byzantská armáda mala mať v nadchádzajúcom boji opätovne výhodu početnej prevahy, keďže početná sila
normanského vojska pod Bohemundovým velením ostávala približne rovnaká (ca. 11 tisíc mužov), resp. sa
mierne znížila. Pozri text vyššie. Zároveň však je potrebné zohľadniť skutočnosť, že neprítomnosť veľkého
domestika Gregoria Pakuriana mohla znamenať, že časť oddielov z Makedónie a Trákie sa výpravy proti Bo-
hemundovi nezúčastnila a plnila iné úlohy pod jeho velením. Pozri text nižšie. Tento predpoklad potvrdzuje aj
Viliam z Apúlie. Pozri: GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 236: „Alexius urbis innumera cum gente venit“.
116 THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174; LOUD, G. A.: Guiscard, s. 219.
117 K nomádskej taktike boja pozri: SINOR, D.: The inner Asian Warriors. Journal of the American Oriental So-
ciety, 101, 1981, s. 133-144; KARASULAS, A. – McBRIDE, A.: Mounted Archers of the Steppe 600 BC - AD
slovaca VI 217
dielov, ktoré boli svojím výstrojom a výzbrojou na daný spôsob boja ideálne – ľahkej jazdy
a jazdných lukostrelcov. Keď sa opätovne pozrieme na zostavu byzantského vojska opísanú
vyššie, je zrejmé, že hoci skladba jednotiek sa oproti minulosti nezmenila, podiel ľahkej
jazdy a hlavne jazdných lukostrelcov výrazne narástol. Tieto oddiely nakoniec tvorili viac
než polovicu z  celkového počtu. Keďže Byzantínci už koncom 11. storočia nedisponova-
li potrebným počtom takýchto oddielov, resp. kvalita ich lukostreleckých schopností bola
na nízkej úrovni118, Alexios Komnénos pristúpil k najímaniu jazdných lukostrelcov z radov
byzantských spojencov a  žoldnierov z  okolitých etník nomádskeho pôvodu (Uzi, tureckí
žoldnieri, a Seldžuci).119 S tým súvisí aj skutočnosť, že v radoch byzantskej armády sa ob-
javujú práve v súvislosti s touto výpravou mená dovtedy neznámych byzantských veliteľov
väčšinou z nižších spoločenských vrstiev120, ktorí však boli buď dôkladne oboznámení s lu-
kostreľbou a nomádskou taktikou boja (Georgios Pyrrhos a možno aj Migidenos), alebo boli
sami nomádskeho pôvodu (Uzas).
Byzantská armáda vedená Alexiom Komnénom sa do priestoru Larisy dostala niekedy
koncom marca 1083.121 Napriek tomu, že cisára poháňali vpred zhoršujúce sa správy z ob-
liehaného mesta, zachovával si chladnú myseľ a pokúšal sa k mestu priblížiť z nečakaného
smeru tak, aby Bohemund nemal o blížiacich sa byzantských oddieloch ani potuchy. Preto sa
Byzantínci podľa veľmi podrobného svedectva Anny Komnény122 neblížili k Larise priamo
po hlavnej ceste vedúcej zo Solúna cez údolie Tembi proti prúdu rieky Pineios123, ale od ústia
tejto rieky do Egejského mora, kde trasu hlavnej cesty opustili, pokračovali ďalej smerom
k hore Kellia124, zanechali po pravej strane horu Kissabos125, zostúpili do vlašskej dediny
Ezeban, a odtiaľ pokračovali k Plabitzy ležiacej pri neznámej rieke (neďaleko Andronie)126,

1300. Londýn 2004, s. 48-55.

118 WESTERMEYER, P. W.: The Development and Decline of Romano-Byzantine Archery from the Fourth to the
Eleventh Centuries. Cincinnati 1996 (diplomová práca), s. 38-42.
119 Pre kritickú situáciu, v ktorej sa byzantský cisár nachádzal je príznačné, že do zostavy byzantskej armády za-
radil aj krajne nespoľahlivých Uzov. K ich bojovému nasadeniu totiž došlo prvý krát od bitky pri Mantzikerte
v roku 1071, v predvečer ktorej spojenci z radov Uzov hromadne prešli na stranu nepriateľa.
120 Stačí porovnať s prehľadom byzantských veliteľov, ktorí sa zúčastnili bitky pri Dyrrachiu. Pozri text vyššie.
121 Pri určení tohto časového údaju je potrebné vychádzať z informácie Anny Komnény, že obliehanie mesta, ktoré
začalo 3. októbra 1082, trvalo celkovo 6 mesiacov. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154; THEOTOKIS, G.:
Campaigns, s. 173-174. To znamená, že skončilo začiatkom apríla 1083. Keďže je potrebné brať do úvahy ur-
čitý čas na presuny ako aj skutočnosť, že boje okolo Larisy prebiehali viacero dní (pozri text nižšie), byzantské
sily sa museli do blízkosti mesta dostať už koncom marca 1083.
122 Boje v okolí Trikaly a následné ukončenie jej 6 mesiacov trvajúceho obliehania predstavovali nielen prvé víťaz-
stvo byzantských zbraní vo vojne proti Normanom, ale hlavne veľmi netrpezlivo očakávaný osobný triumf Alexia
Komnéna. Niet preto divu, ža Anna Komnéna pochopiteľne opisuje všetky udalosti s ním spojené veľmi podrobne.
123 Alexios Komnénos možno predpokladal, že táto hlavná prístupová cesta bude strážená, resp. blokovaná Nor-
manmi, a preto sa jej radšej vyhol, aby si zachoval moment prekvapenia. VRANOUSSI, E. L.: Le Mont des
Kellia. Note sur un passage d’Anne Comnène. Зборник радова Византолошког института, 8, 1964, s. 460;
ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 38; KISLINGER, E.: Notizen, s. 137.
124 E. Vranoussi považuje za horu Kellion magnézijské pohorie Pilion. Pozri: VRANOUSSI, E. L.: Kellia, s. 462-
463; KODER, J. – HILD, F.: Hellas, s. 186.
125 Pohorie Ossa s najvyšším bodom v nadmorskej výške 1978 metrov ležiace na juh od spodného toku rieky Pine-
ios. KODER, J. – HILD, F.: Hellas, s. 188.
126 Na tomto mieste je v texte Anny Komnény medzera, takže meno rieky chýba. V najnovšom vydaní bol do tejto
lakúny vložený toponym Salabria, čo bol stredoveký názov pre rieku Pineios. ANNA KOMNENA: Alexias, s.
154. Niektorí bádatelia toto riešenie akceptujú, pozri: THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174. E. Kislinger sa na-
proti tomu domnieva, že neopodstatnene. KISLINGER, E.: Notizen, s. 137. Vzhľadom k predpokladanej trase
postupu byzantského vojska, ktorý viedol podstatne južnejšie než je tok rieky Pineios, je názor tohto bádateľa
pravdepodobne správny.
218 Byzantino

kde sa utáborili. Na druhý deň pokračovali smerom k  Larise, resp. k  Delfinovým záhra-
dám127 ležiacim v jej bezprostrednej blízkosti.128 Problém s týmto opisom, ktorý priam hýri
geografickými údajmi tkvie v tom, že povedomie o polohe väčšiny zmienených toponým sa
nazachovalo, resp. rekonštrukcia ich polohy je sporná, a je veľmi obtiažne dopátrať sa, kade
sa vlastne byzantská armáda k obliehanej Larise priblížila.129 Podľa moderných zistení by-
zantská armáda pokračovala od ústia rieky Pineios smerom na juh pozdĺž morského pobrežia
kde sa stočila na východ a cez priesmyk a dnešnú obec Melivia a Besainu medzi pohorím
Ossa (Kissabos) a Pilion (Kellia) prenikla na tesálsku planinu východne od Larisy130 a utá-
borila sa pri riečke Asmaki. Potom Byzantínci znovu zastavili na juh od Larisy pri riečke
Rebenikon (kde sa zrejme nachádzali Delfinove záhrady). Alexios Komnénos však nechcel,
aby ho Normani obliehajúci Larisu zbadali a následne sa po južnom okraji tesálskej planiny
zhruba cez dnešné Maurovunion presunul s celou armádou ku Trikale, ktorú Byzantínci bez
námahy obsadili.131 Tam cisár hodlal premyslieť svoj ďalší postup, obhliadnuť dôkladne
terén a na základe týchto informácií vybrať miesto bitky a tiež stanoviť odpovedajúci bojový
plán pre nadchádzajúce stretnutie.132 V Trikale ho zastihol posol s posledným zúfalým listom
od Lea Kefala, ktorý Alexia Komnéna pomerne neúctivým štýlom vyzýval konečne k akcii
a hrozil, že v opačnom prípade Larisa čoskoro padne do rúk nepriateľa.133 Cisár sa rozhodol,
že nasledujúci deň dôjde ku konfrontácii s Normanmi.
Podľa opisu Anny Komnény najmenej štyri dni a maximálne týždeň trvajúcich bojov134
v okolí Larisy na začiatku apríla 1083135 je možné nadobudnúť dojem, že Alexios Komnénos
sa naozaj nepokúšal poraziť Bohemunda a zničiť jeho vojsko. Práve naopak, sériou manév-
rov hodlal Normanov donútiť, aby prerušili obliehanie Larisy a ustúpili.136 Cieľom hlavného

127 Tento názov možno odkazuje na vodcu vlašského povstania z roku 1066, ktorým bol vážený obyvateľ Lari-
sy a  veliteľ miestnej posádky Nikulitzas Delfinas, alebo na niektorého z  jeho potomkov. K  Delfinovi pozri:
ΚΕΚΑΥΜΕΝΟΣ: Στρατηγικόν, s. 218; ЛИТАВРИН, Г. Г.: Восстание, s. 124-125.
128 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 154.
129 Tento fakt konštatoval už F. Chalandon. Pozri: CHALANDON, F.: Essai, s. 89. Z rovnakého dôvodu nie sú
lokality Plabitza, Ezeban, Andronia, či Delfinove záhrady zahrnuté ani do poslednej systematickej príručky
zaoberajúcej sa topografiou Tesálie. Pozri: KODER, J. – HILD, F.: Hellas; KISLINGER, E.: Notizen, s. 137.
Niektorí bádatelia sa v dôsledku spomínaných problémov k veľmi závažným omylom. Pozri napríklad: SAVVI-
DES, A.: Byzantino-Normannica, s. 60-61.
130 ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 38-39. E. Kislinger sa pri svojom opise trasy dopustil zrejme preklepu, keď
napísal, že Alexios Komnénos „ließ das Kissabos-Gebirge links liegen“. KISLINGER, E.: Notizen, s. 137.
131 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 155. Obsadením Trikaly sa zároveň Alexiovi Komnénovi podarilo prerušiť spojenie
Normanov, ktorí obliehali Larisu, s ich východiskovým oporným bodom v Kastorii. KISLINGER, E.: Notizen, s. 138.
132 V rámci procesu topografickej orientácie sa Alexios Komnénos neváhal obrátiť na jedného z miestnych staro-
usadlíkov. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 155; KISLINGER, E.: Notizen, s. 138. Tento jeho prístup je pocho-
piteľný, keďže podľa všetkého vstúpil na tesálsku pôdu po prvý krát vo svojom živote. Dôležitosť dôkladnej
znalosti terénu zdôrazňujú aj byzantské vojenské príručky, napríklad anonymným autorom spísaná príručka
o taktike z 10. storočia. Pozri: DENNIS, G. T.: Three Military Treatises. Text, Translation, and Notes by George
T. Dennis. Tres tractatus byzantini de re militari, CFHB, volumen XXV. Washington 1985, s. 291-293.
133 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 155; CHALANDON, F.: Essai, s. 89.
134 Bitka pri Larise vlastne nebola jednorázovou konfrontáciou, ale skladala sa z viacerých menších potýčiek a
šarvátok. Ich dobu trvania je možné pri pozornom čítaní podrobného opisu plného rôznych detailov chronolo-
gického charakteru Anny Komnény určiť minimálne na štyri dni. Pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 156-
161. Podľa opisu Viliama z Apúlie mohla celá konfrontácia trvať až týžden, pozri poznámku č. 164 nižšie. R.
Bünemann chybne predpokladá, že boje pri Larise trvali iba tri dni. Pozri: BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151.
135 Pozri poznámku č. 121 vyššie. R. Bünemann sa tu dopúšťa dalšieho chronologického omylu, keď boje pri La-
rise kladie do mája 1083. BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151.
136 To je možno práve to, čo Anna Komnéna mala na mysli, keď napísala, že „cisár vedel, že musí proti nim viesť
vojnu iným spôsobom.“ ANNA KOMNENA: Alexias, s. 155: „ὁ δὲ αὐτοκράτωρ δεῖν ἔγνω διὰ τινος τρόπου
slovaca VI 219
byzantského úderu sa teda nestalo normanské vojsko, ale tábor, v ktorom sa nachádzal trén
a všetky zásoby potravín a ostatného materiálu, ako aj dovtedy získaná korisť.137 Aby však
Alexios Komnénos mohol na tábor zaútočiť, bolo najprv potrebné z neho vylákať hlavné sily
normanského vojska. Na dosiahnutie tohto prvého cieľa Alexios Komnénos hodlal využiť
skutočnosť, že Normani si už zvykli na to, že byzantské oddiely nedokážu vzdorovať útoku
rytierskej jazdy a pomerne rýchlo hľadali spásu v úteku.138 Takisto si veľmi dobre pamätal,
ako sa ho Normani v priebehu predošlých stretnutí snažili zo všetkých síl zabiť, alebo zajať,
a predpokladal, že tomu tak bude aj tento raz. Preto sa rozhodol rozdeliť svoju armádu na
dve časti. Prvá časť na čele s Nikeforom Melissenom a Basileiom Kurtikiom (a veľmi prav-
depodobne aj s Michalom Dukom a Adrianom Komnénom) pozostávajúca pravdepodobne
z zmiešaných oddielov ľahkej jazdy a pechoty z Tesálie, ako aj Makedónie a Trákie a oddie-
lov patriacich k cisárskej družine mala predstavovať „návnadu“, ktorej presvedčivosť mal
zvýšiť fakt, že cisár zveril obom veliteľom svoje cisárske insígnie139, aby sa Bohemund do-
mnieval, že má proti sebe samotného cisára. Podľa všetkého si túto nebezpečnú rolu „zahral“
Alexiov mladší brat Adrianos Komnénos.140 Druhá a početnejšia časť vojska pod osobným
Alexiovým velením v sebe zahrnovala všetky oddiely jazdných lukostrelcov, tj. tureckých
žoldnierov (Migidenos), Uzov (Uzas), ľahkej pechoty (Pyrrhos) a Seldžukov (Kamyres).141
S celým vojskom sa Alexios Komnénos následne opatrne presunul z Trikaly do oblasti na
východ od Larisy, tzn. na hlavnú cestu vedúcu po pravom brehu (južnom) rieky Pineios zo
Solúna. Tam vyčkal do západu slnka, a potom sa s oddielmi pod svojím osobným velením
vybral do blízkosti miesta zvaného Allagē142, kde v  jednej úžľabine zaujal postavenie.143
Aby skryl tento svoj manéver pred Bohemundom, Alexios Komnénos zároveň prikázal, aby
z druhej časti vojska pod Melissenovým a Kurtikiovým velením vyrazil proti Normanom pri
Larise predsunutý oddiel ľahkej jazdy a vyprovokoval krátku šarvátku, pričom sa mal vrátiť
tak, aby si Normani všimli len túto časť byzantských síl.144
Na druhý deň za úsvitu sa Bohemund, ktorý dychtil po získaní ďalšieho ľahkého víťaz-
stva, rozhodol vyraziť s  celým svojím vojskom proti byzantským oddielom. Tie stáli pri-
pravené a zoradené na dohľad od normanského tábora východne od Larisy na ceste vedúcej

ἑτέρου αὐτοὺς καταγωνίσασθαι.“ Pozri tiež: ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 40.

137 THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174.
138 BIRKENMEIER, J. W.: Army, s. 68.
139 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 156; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 20; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 40;
TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 472; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174.
140 K tomu pozri: JÁN ZONARAS, Epitomé, s. 735-736; ΒΑΡΖΟΣ, Κ.: Γενεαλογία A΄, s. 114-115. Vďaka tomu, že
Anna Komnéna účasť Adriana Komnéna v bitke nespomína (pozri tiež poznámku č. 105 vyššie) sa F. Chlandon
domnieval, že cisárske insígnie v bitke na sebe niesol Nikeforos Melissenos. CHALANDON, F.: Essai, s. 90.
141 Napríklad Georgios Pyrrhos pravdepodobne velil oddielu ľahkej pechoty. Pozri text vyššie. Tým pádom zmien-
ka jeho mena Annou Komnénou v priebehu bitky indikuje prítomnosť aj spomínaného oddielu. Pyrrhovi ľah-
kodenci sa museli začiatku stretnutia nachádzať v zostave časti vojska, ktorú si Alexios ponechal pod osobným
velením, lebo neskôr v priebehu boja cisár vyslal Pyrrha, aby napadol druhý normanský sled pod velením grófa
z Brienne. Pozri: ANNA KOMNENA: Alexias, s. 158. Podobným spôsobom je možné odhadnúť polohu a úlohy
ostatných byzantských oddielov v priebehu boja.
142 Presná lokalizácia tohto miesta nie je známa, ale z kontextu vyplýva, že sa muselo nachádzať celkom blízko
na juh, resp. juhovýchod od Larisy medzi mestom a riečkou Rebenikos. KODER, J. – HILD, F.: Hellas, s. 285.
Názov Allagē je vlastne grécky ekvivalent latinského termínu mutatio, čo znamená, že na tomto mieste sa v an-
tike zrejme nachádzala jedna zo zastávok rímskej verejnej pošty (cursus publicus). Podľa polohy by teda Allagē
mohla ležať na trase cesty medzi Larisou a Farsalou. KISLINGER, E.: Notizen, s. 138.
143 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 157.
144 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 157; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174.
220 Byzantino

zo Solúna.145 Normanské vojsko bolo rozdelené do dvoch po sebe nasledujúcich formácií

rytierov, pričom prvú viedol osobne Bohemund a  druhú záložnú formáciu zase comesta-
bulus Apúlie gróf z  Brienne.146 O  existencii druhej časti vojska pod Alexiovým vedením
sebaistý Bohemund zrejme stále nemal ani potuchy. Normani podľa cisárových predpokla-
dov zaútočili na rozostavené byzantské oddiely, ktoré chvíľu vzdorovali, avšak po chvíli sa
dali na (predstieraný) útek smerom k údoliu Tembi (Lykostomion) vzdialenému približne 29
kilometrov na severovýchod.147 Alexios Komnénos sledoval opatrne sledoval vývoj boja zo
svojho skrytého postavenia pri Allagē. Akonáhle nadobudol dojem, že jeho lesť dostatočne
zabrala, vyslal v pätách postupujúcich Normanov oddiel ľahkej pechoty vedenej Georgiom
Pyrrhom, aby utvorila medzi Larisou a Normanmi pohyblivú clonu.148 S ostatnými jazdnými
lukostrelcami149 už potom bez obáv zaútočil na nechránený normanský tábor pod hradbami
Larisy. Keďže v tábore sa nachádzalo len minimum vojakov, odpor bol prakticky nemožný,
a len hŕstke Normamov sa podarilo utiecť.150
Medzitým Bohemund tvrdo dorážal na utekajúce byzantské oddiely. Aby nedošlo k ich
zničeniu, Alexios Komnénos prikázal Georgiovi Pyrrhovi, aby so svojimi lukostrelcami za-
čali intenzívne ostreľovať zadnú normanskú formáciu (gróf z  Brienne), a  možno na jeho
posilnenie vyslal aj časť svojich jazdných lukostrelcov. Cisár pred bitkou inštruoval vojakov,
aby cielili šípy nie na rytierov, ale na ich kone.151 Takto vedená lukostreľba mala veľmi
citeľný efekt, ktorý uviedol normanský zadný voj v zmätok a rytieri začali krúžiť na mieste
v obrannom kruhu. Niektorí normanskí rytieri nevediac odkiaľ ich zasahujú šípy152 dokonca
stratili odvahu a obrátili sa na útek smerom k Trikale, ktorú obsadili.153 Bohemund musel
prenasledovanie utekajúcich Byzantíncov prerušiť, pretože nemohol pokračovať sám bez
podpory zadného voja, ktorý potreboval čas, aby sa zreorganizoval a mohol obnoviť svoj po-
stup. Byzantská „návnada“ tento odklad pohotovo využila a v oblakoch dvíhajúceho sa pra-
chu zmizla Normanom z dohľadu, pričom úkryt našla zrejme v lese na svahoch tiahlej výšiny

145 Bohemund mohol z tábora veľmi jasne pozorovať cisárske zástavy, kone pokryté červenými (purpurovými) čab-
rakami a vztýčené kopije vybíjané striebornými klincami patriace cisárskej stráži. ANNA KOMNENA: Alexias,
s. 157; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 174. Bohemundovo presvedčenie, že pred sebou má samotného Alexia
Komnéna potvrdzuje aj Viliam z Apúlie: GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238. To znamená, že vzdialenosť
od normanského tábora až k pozícii byzantských oddielov nemohla príliš presahovať jeden kilometer.
146 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 157. Podľa opisu Viliama z Apúlie comestabulus gróf z Brienne viedol predvoj
a Bohemund druhý sled, a zasiahol so svojimi rytiermi do boja až vtedy, keď Byzantínci útok prvého oddielu
odrazili. GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238.
147 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 157; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 20; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s.
174. Lykostomion znamená v preklade Vlčie hrdlo a v stredoveku bol tento názov používaný na pomenovanie
údolia Tembi. Neskôr v 12. storočí bola pod týmto menom známa aj malá pevnosť, ktorá strážila ústie tohto
údolia. KODER, J. – HILD, F.: Hellas, s. 208.
148 Pozri poznámku č. 141 vyššie.
149 Zrejme k nim patrili Migidenovi tureckí žoldnieri, Uzi pod Uzovým velením a možno aj 7 tisíc seldžuckých
Turkov.
150 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 158; GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238; CHALANDON, F.: Essai,
s. 90; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 20; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 41; TAVIANI-CAROZZI, H.:
Terreur, s. 472; KISLINGER, E.: Notizen, s. 138.
151 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 158; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 41; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 175.
152 V súvislosti s týmto momentom bitky Anna Komnéna aj Viliam z Apúlie nezávisle udávajú skutočnosť, že výhľad
rytierov obmedzoval aj hustý prach, ktorý sa dvíhal spod kopýt koní prenasledovateľov aj prenasledovaných. ANNA
KOMNENA: Alexias, s. 158; GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 41.
153 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 42-43. Keďže Trikalu predtým obsadili
Byzantínci, nešlo o obyčajný útek ako sa domnieva Anna Komnéna, ale o logický krok, vďaka ktorému si Nor-
mani znovuotvorili spojenie a zároveň ústupovú trasu na Kastoriu.
slovaca VI 221
rozkladajúcej južne od rieky Pineios.154 Napriek prerušeniu prenasledovania sa Bohemund
domnieval, že opätovne dosiahol nad Byzantíncami víťazstvo a v dobrej nálade pokračoval
v odpočinku priamo na južnom brehu rieky.155
Zanedlho však jadro normanského vojska dosiahli traja poslovia vyslaní grófom z Brien-
ne zo zadného voja, ktorý sa zrejme ešte stále nechádzal na dohľad od tábora a informova-
li Bohemunda o rozsahu katastrofy.156 Guiscardov prvorodený syn preukázal v tejto chvíli
veľké sebaovládanie, rozhodnosť a  odvahu, keďže nariadil rytierom, aby nasadli na kone
a s celým vojskom sa vrátil k Larise.157 Oddiely pod velením Alexia Komnéna medzitým
zapálili dobytý tábor aj so všetkým vybavením trénu a nazhromaždenými zásobami potra-
vín158, a následne aj so zabavenou korisťou hľadali pred možným Bohemundovým protiúto-
kom útočisko za hradbami mesta. Konsternovaní Normani nemohli v tejto situácii urobiť nič
iné, len založiť nový improvizovaný tábor na malej výšine juhozápadne od Larisy.159 Alexios
Komnénos nechcel už podľa Anny Komnény po dosiahnutí svojich hlavných cieľov riskovať
ďalší boj, ale vývojom bitky povzbudení byzantskí velitelia si vymohli pokračovanie útokov
proti Normanom. V tejto chvíli sa však dopustili tej chyby, že jednotlivé byzantské oddiely
nepostupovali proti Normanom koordinovane, takže ich vďaka protiútokom jednotlivých ko-
ruhiev normanských rytierov dokázali s malými vlastnými stratami odvrátiť. Na byzantskej
srane v  dôsledku chybnej koordinácie padlo približne 500 vojakov.160 Alexios Komnénos
sa snažil tento neúspech zachrániť tým, že sa pokúsil vyslaním Turkov pod Migidenovým
velením zorganizovať pascu na vracajúcich sa Normanov. Normani však blížiacich sa Turkov
včas zbadali a zahnali ich na útek smerom k rieke Pineios.161
Ráno tretieho dňa si Bohemund si zrejme naplno uvedomil nepriaznivú situáciu a neudr-
žateľnosť improvizovaného postavenia z predošlého večera a rozhodol sa nájsť miesto, na
ktorom by si normanskí rytieri mohli odpočinúť. Takisto aj kone rytierov potrebovali nutne
odpočinok162 a  možnosť nerušenej pastvy a  prísunu vody. Normani teda prekročili rieku
Pineios a zamierili do dlhého lesnatého údolia riečky Titarisios severne od Larisy, na miesto,
ktoré bolo obyvateľom mesta známe ako Domenikov Palác, kde vybudovali opevnený tá-
bor.163 Alexios Komnénos ustupujúcich Normanov zatiaľ neprenasledoval, a tretí deň bojov
v okolí Larisy venoval zhromaždeniu všetkých svojich rozptýlených oddielov naspäť k mes-

154 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238. Presné miesto úkrytu byzantských oddielov nie je možné určiť, ale
jeho vzdialenosť od Larisy zrejme nepresiahla 10 kilometrov.
155 Podľa Viliama z  Apúlie Bohemund odpočíval aj so svojimi rytiermi na akomsi kopci. GUILLAUME DE
POUILLE: Geste, s. 238. Možno si Anna Komnéna celú historku o chvastajúcom sa Bohemundovi napchávajú-
cim sa hroznom na ostrove uprostred rieky Pineios vymyslela, len aby podčiarkla jeho nadmernú pýchu a aro-
ganciu. Tomu by nasvedčoval aj fakt, že začiatkom apríla Bohemund nemohol mať zrelé hrozno k dispozícii.
Pozri tiež: ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 41-42; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 175.
156 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 158.
157 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 472.
158 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238-240; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 151.
159 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159.
160 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159; KISLINGER, E.: Notizen, s. 139.
161 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 20.
162 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238.
163 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 42.
Nový normanský tábor sa teda nachádzal približne 30 km vzdušnou čiarou severozápadne od Larisy. Pôvodne
na tomto mieste stálo antické mesto Chyretiai, a jeho ruiny sa dodnes nachádzajú asi 1 kilometer severovýchod-
ne od dnešnej lokality Domeniko. Údolím viedol jeden z menej používaných vedľajších priechodov z Tesálie
na sever do Makedónie. Pozri: KODER, J. – HILD, F.: Hellas, s. 147-148.
222 Byzantino

tu.164 Táto operácia sa pretiahla až do úsvitu štvrtého dňa, kedy k mestu od údolia Tembi
konečne pripochodovaly pešie oddiely pod velením Michala Duku165, ktoré predošlého dňa
tak úspešne tvorili súčasť „návnady“. Keďže tagmata z Tesálie ako aj z Makedónie a Trákie
zrejme boli jediné oddiely, v  rámci ktorých bola zaradená aj pechota, Alexios Komnénos
ich nevyhnutne potreboval pri pokuse o prienik do údolia, do ktorého sa Normani utiahli.166
Cisár totiž hodlal vyslať do údolia spojenecké oddiely Turkov a Uzov, aby po vystrelení
salvy šípov predstierali útek a vylákali Normanov k prenasledovaniu.167 Pred úzkym vcho-
dom údolia nechal rozostaviť svoje pešie jednotky pod Dukovým velením168, ktoré mali
Normanov vychádzajúcich z údolia zachytiť a následne im v spolupráci s jazdnými lukostrel-
cami spôsobiť čo najväčšie straty. Ibaže Bohemund sa nenechal len tak ľahko vyprovokovať.
Svojim rytierom rozkázal najprv zostúpiť z koní a vytvoriť z druhej strany vchodu do údolia
pevnú štítovú hradbu169, proti ktorej výpady jazdných lukostrelcov nemali príliš veľký efekt.
Michal Dukas sa napriek tomu chybne domnieval, že Normani už nemajú príliš silnú vôľu
k odporu a v rozpore s pôvodným plánom sa rozhodol vtiahnuť s pechotou cez úzky vstup do
údolia, aby porážku Normanov dovŕšil v boji zblízka. Keď sa byzantská pechota nachádza
tesne za úzkym vstupom do údolia a snažila sa po jeho prechode opäť zaujať bojovú formá-
ciu, Bohemund nariadil svojim rytierom zaútočiť na v tejto chvíli najviac zraniteľnú byzant-
skú pechotu a obrátil ju na útek. Spolu s ňou začali ustupovať na juh k toku rieky Pineios
aj ostatné byzantské oddiely.170 V nastávajúcom chaose a obrannom boji proti nezastaviteľ-
ným normanským rytierom sa vyznamenal najmä Uzas, ktorý duchaprítomne kopijou zrazil
z koňa Bohemundovho vlajkonosiča a ukoristil jeho štandardu.171 Akonáhle Bohemundova
štandarda klesla k zemi, normanskí rytieri prerušili boj a ustúpili smerom k Trikale.172 Odtiaľ
po niekoľkých dňoch celé normanské vojsko odtiahlo do Kastorie.173 V podstate tým Bohe-
mund uznal svoju prvú porážku na byzantskej pôde.
Víťazný Alexios Komnénos odtiahol na čele armády naspäť do Solúna, kde strávil niekoľ-
ko nasledujúcich mesiacov intenzívnou snahou posilniť a reorganizovať byzantské oddiely
pred záverečnou fázou vojny, ktorá mala začať dobytím Kastorie.174 Medzitým však znovu

164 Podľa opisu Viliama z Apúlie Alexios Komnénos dokonca čakal nie jeden, ale až tri dni, než sa rozhodol po-
stupovať proti Bohemundovi. GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238; KISLINGER, E.: Notizen, s. 139.
V tom prípade by boje v okolí Larisy trvali nie štyri, ale celkovo až jeden týždeň.
165 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159. Viliam z Apúlie tvrdí, že byzantským oddielom velil Nikeforos Melisse-
nos spoločne s Adrianom Komnénom. GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 238.
166 V súlade s doporučením obsiahnutom v anonymnej príručke o taktike z 10. storočia to mali byť práve vždy
oddiely pechoty, ktoré boli určené na obsadenie a zaistenie úzkych priesmykov pred príchodom hlavných síl.
Zároveň sa tam však tvrdí, že toto poradie nie je záväzné, a záleží len na veliteľovi, či tomuto účelu použije
jazdu, alebo pechotu. Základom úspechu pri tejto operácii bolo aby sa oddiely medzi sebou nepomiešali. DE-
NNIS, G. T.: Treatises, s. 285-287.
167 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 175.
168 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 159.
169 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160.
170 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 43.
171 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 43.
172 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Θεσσαλία, s. 43;
KISLINGER, E.: Notizen, s. 139; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 175.
173 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160; GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 240; CHALANDON, F.: Essai, s.
90; BÖHM, M.: Kastoria, s. 15; KISLINGER, E.: Notizen, s. 139. Ústup do kastorie bol nutný aj z toho dôvodu,
že oblasť okolo Larisy spustošená v priebehu polročného obliehania nemohla až do obdobia žní koncom leta po-
skytnúť Normanom náhradu za zásoby potravín, zničené Byzantíncami. TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 473.
174 BÖHM, M.: Kastoria, s. 15. Anna Komnéna na tomto mieste tvrdí, že sa jej otec vrátil do Konštantínopola, kde
predsedal procesu proti Jánovi Italovi a jeho žiakom. Keďže však sa tento proces konal už v priebehu marca
slovaca VI 223
k slovu prišli aj diplomatické prostriedky. Tentokrát sa cisárovo úsilie zameralo na veliteľov
normanského vojska, ktorí už od konca leta 1082 začali vykazovať známky nepokoja, hnevu,
a  únavy v  dôsledku nekonečných presunov, nie vždy úspešného monotónneho obliehania
rôznych byzantských pevností, ako aj bojov v ťažkom horskom teréne na pomedzí Epiru,
Makedónie a Tesálie, a to všetko bez nedostatočného finančného ohodnotenia.175 Rozčaro-
vanie radových vojakov zase dovŕšila strata všetkej koristi, ktorá padla do rúk Byzantíncov
pri Larise. Vďaka už spomínanej dezercii Raoula z Pontoise vtedy Byzantínci zrejme znovu
získali kontrolu nad Skopje a okolím. Povzbudený víťazstvom pri Larise Alexios Komnénos
hodlal využiť otrasenú morálku v  radoch Bohemundovho vojska a  štedrými ponukami čo
najviac urýchliť jeho rozklad.176 Veľmi dobre si bol vedomý, že od odchodu Roberta Gu-
iscarda do južnej Itálie v apríli 1082 ostalo vojsko pod Bohemundovým velením v podstate
bez akejkoľvek podpory a prežívalo fakticky iba vďaka doplňovaniu zásob plienením nových
a nových území. Finančné prostriedky určené na žold pre vojsko boli minimálne a rýchlo sa
minuli.177 Jednotlivým normanským veliteľom preto cisár počas svojej zastávke v Solúne
zasielal tajné ponuky, v  ktorých ich urgoval, aby od Bohemunda požadovali nevyplatený
žold za dva a pol roka vojenskej služby mimo južnú Itáliu.178 V prípade, že Bohemund nevy-
hovie, mali dôrazne žiadať, aby sa prepravil do južnej Itálie za otcom a spomínané peniaze
zaobstaral. Najväčším nespokojencom Alexios Komnénos sľuboval bohaté dary, čestné tituly
cisárskeho dvora, a možnosť dobre platenej služby v radoch byzantskej armády, a tým, ktorí
by nakoniec nemali záujem, ponúkal možnosť bezpečného odchodu z byzantského územia
cez Uhorsko.179 Bohemund sa tak postupne v priebehu leta 1083 dostal pod silný tlak svo-
jich vyšších veliteľov a  v  záujme ukľudnenia situácie musel sľúbiť, že nevyplatený žold
zaobstará osobne, a  za týmto účelom odišiel do Aulonu na epirskom pobreží.180 Obranou
Kastorie181, ktorá bola najviac na východ vysunutým normanským oporným bodom na by-

a apríla 1082 (pozri poznámku č. 31 vyššie), je celá táto pasáž v závere V. knihy jej diela Alexias zaradená chro-
nologicky nesprávne. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 161-167. Ďalšie svedectvo, ktoré by mohlo odkazovať na
cisárov návrat do hlavného mesta pochádza z pera Viliama z Apúlie, ktorý najprv informuje, že gróf z Brienne
sa z Larisy odobral do Kastorie a Alexios Komnénos do Konštantínopola. GUILLAUME DE POUILLE: Geste,
s. 240. Ibaže tento dojem o súčasnosti oboch dejov je falošný, keďže bitkou pri Larise a útokom Benátčanov
proti Dyrrachiu sa končí Viliamov opis udalostí roka 1083 a o obliehaní Kastorie Byzantíncami sa už nezmie-
ňuje. Informáciu o odchode Alexia Komnéna do hlavného mesta nie je teda možné dávať do súvisu s koncom
bojov v okolí Larisy, ale až s úplným ukončením bojov na konci roka 1083. Tým pádom je celá táto informácia
o Alexiovom odchode do Konštantínopola na prelome jari a leta 1083 neplatná a nie je potrebné ju brať do
úvahy, a len potvrdzuje fakt, že Alexios Komnénos sa vrátil do hlavného mesta až 1. decembra 1083 (ANNA
KOMNENA: Alexias, s. 184). Rozhodne to dáva väčší zmysel, pretože cisár by určite uprostred úspešného ťa-
ženia proti Normanom neodcestoval do hlavného mesta a potom sa o niekoľko mesiacov vracal naspäť, aby mo-
hol dobyť Kastoriu. Niektorí autori práve kvôli Alexiovmu pobytu v Konštantínopole posúvajú úplne zbytočne
obliehanie Kastorie namiesto novembra 1083 až do jari 1084. Pozri napríklad: KISLINGER, E.: Notizen, s. 140.
175 KISLINGER, E.: Notizen, s. 139.
176 YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 175.
177 Z  pohľadu Normanov však plná zodpovednosť za túto ťažkú situáciu normanského vojska neležala na Bo-
hemundovi (poprípade na grófovi z  Brienne), ale na jeho otcovi Robertovi Guiscardovi, ktorého pozornosť
a energiu naplno vyťažovali závažné udalosti v južnej Itálii a v Ríme. Niet preto divu, že Bohemund sa nedočkal
ani finančných prostriedkov, a ani jeho vojsko nedostalo v priebehu rokov 1082 a 1083 žiadne posily. BÜNE-
MANN, R: Guiscard, s. 153-154.
178 BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 153; TAVIANI-CAROZZI, H.: Terreur, s. 473; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 175.
179 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 160-161; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; BÖHM, M.: Kastoria, s. 15;
THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 176.
180 YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; KISLINGER, E.: Notizen, s. 139; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 153.
181 Podľa názoru M. Böhma bola možno Kastoria viac než len dôležitý oporný bod, pravdepodobne predstavovala
224 Byzantino

zantskom území, poveril svojho zástupcu grófa z Brienne. Ďalšie oddiely pod velením Petra
z Aulps ešte stále okupovali oblasť oboch Polobov na sever od Ochridu.182
Keďže byzantské loďstvo ešte stále nebolo bojaschopné183, Alexios Komnénos možno
ešte v  marci 1083 (tj. pred bitkou pri Larise a  pred začiatkom plavebnej sezóny na mori)
opätovne požiadal Benátčanov, aby prerušením námorného spojenia pomocou patrolovania
zaistili striktnú izoláciu normanského vojska a pokúsili sa tiež vystrnadiť normanské posád-
ky z prístavov na epirskom pobreží. Hlavným cieľom týchto snáh bol samozrejme najdô-
ležitejší oporný bod v oblasti, ktorým bol prístav Dyrrachion. Tu byzantský cisár šikovne
využil skutočnosť, že znovuovládnutie tohto prístavu bolo aj v životnom záujme samotných
Benátčanov. Bohužiaľ o  konkrétnom priebehu týchto operácií nejestvujú žiadne podrobné
informácie, pretože Anna Komnéna, ani Malaterra sa o znovudobýjaní Dyrrachia nezmieňujú
a v krátkosti ich spomína iba Viliam z Apúlie. Benátčania dokázali úspešne zaútočiť na Dy-
rrachion a preniknúť do mesta, avšak normanská posádka sa uzavrela v citadele a tam ďalej
pokračovala v odpore. Útočníci aspoň dôkladne vyplienili spodnú časť mesta, ktorá bola aj
tak v dôsledku vojnových udalostí takmer ľudoprázdna.184 Tieto udalosti sa museli odohrať
približne v polovici júla 1083, a rozhodne ešte predtým než Bohemund prišiel začiatkom au-
gusta 1083185 do Aulonu, pretože práve zvesti o jeho príchode donútili Benátčanov nastúpiť
na lode a zakotviť v blízkosti epirského pobrežia, kde si spojením lodí vytvorili plávajúci
prístav priamo na mori.186 Takýmto spôsobom potom Benátčania prečkali zimu a zároveň
zabezpečovali námornú blokádu normanských komunikačných liniek medzi Epirom a Apú-
liou až do jari 1084.187
Po odchode Bohemunda do Aulonu, pričom je veľmi pravdepodobné, že spolu s ním do
Epiru odtiahla aj značná časť normanského vojska, sa Alexios Komnénos rozhodol, že nastal
najvýhodnejší moment pre znovudobytie Kastorie.188 Vzhľadom k skutočnosti, že jej posád-
ku tvorilo maximálne niekoľko stovák Normanov pod velením grófa z Brienne, aj byzantské
oddiely určené na obliehanie mesta boli zrejme menej početné než počas predošlých ozbroje-
ných konfrontácií. Tento predpoklad podporuje aj to, že v súvislosti s obliehaním Kastorie je

dočasné hlavné sídlo Normanmi dobytých území na Balkáne. BÖHM, M.: Kastoria, s. 16-17.
182 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 161; CHALANDON, F.: Essai, s. 90; BÖHM, M.: Kastoria, s. 15; BÜNE-
MANN, R: Guiscard, s. 153; THEOTOKIS, G.: Campaigns, s. 176.
183 Pozri text nižšie.
184 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 240; NICOL, D. M.: Venice, s. 58; PRINZING, G.: Epirus, s. 11; BÜ-
NEMANN, R: Guiscard, s. 153.
185 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 240; YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21-22; THEOTOKIS, G.: Cam-
paigns, s. 176. Viliam z Apúlie tvrdí, že Benátčania ostali v dobytej dolnej časti Dyrrachia dva týždne. GUI-
LLAUME DE POUILLE: Geste, s. 240: „Remorans ter quinque diebus gens studet utilibus vacuare Venetica
rebus Dirachium“.
186 GUILLAUME DE POUILLE: Geste, s. 240; KISLINGER, E.: Notizen, s. 139-140; BÖHM, M.: Flota, s. 130.
187 Pozri text nižšie.
188 Obliehanie tohto významného normanského oporného bodu býva bádateľmi tradične datované do októbra alebo
novembra 1083. CHALANDON, F.: Essai, s. 91; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1260-1262; BÜNEMANN, R:
Guiscard, s. 153; KISLINGER, E.: Notizen, s. 140. V skutočnosti pre tento prevládajúci názor nejestvuje priama
opora v zachovaných písomných prameňoch. Práve naopak, z opisu Anny Komnény vyplýva, že obliehanie Kas-
torie bolo pomerne časovo náročným podujatím. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168-169. Pozri tiež poznámku
č. 206 nižšie. Keďže je bezpečne známe, že sa Alexios Komnénos vrátil do Konštantínopola v piatok 1. decembra
1083 a len tesne tak stihol narodenie svojej prvorodenej dcéry Anny nasledujúci deň (pozri tiež poznámku č. 69
vyššie), a že cestou strávil niekoľko dní v Mosynopole v Trákii kvôli potrestaniu Paulikiánov (ANNA KOMNE-
NA: Alexias, s. 170), muselo obliehanie Kastorie začať už oveľa skôr. Ako vhodný moment sa logicky javí práve
odchod Bohemunda do Aulonu v auguste 1083, ktorý bol výsledkom cisárových diplomatických aktivít počas
pobytu v Solúne zameraných na nespokojných normanských veliteľov vojska spomínaných vyššie.
slovaca VI 225
okrem samotného cisára zmieňovaný už iba jeden ďalší vysoko postavený byzantský veliteľ
- kouropalatēs Georgios Palaiologos189, ktorý sa vyznamenal hrdinskou obranou Dyrrachia
v roku 1081. Na základe toho je možné predpokladať, že výpravy sa zúčastnili iba tie oddiely,
ktoré ešte na jar 1083 odviedol Alexios Komnénos so sebou priamo z Konštantínopola190,
a že ostatné jednotky byzantskej armády; tj. tagmata z Tesálie a z Makedónie a Trákie sa
pravdepodobne vrátili do svojich posádok (Solún a Adrianopol), kde sa mohli nerušene ve-
novať toľko potrebnému nahradzovaniu strát utŕžených v predošlých rokoch, a samozrejme
aj výcviku. To isté zrejme platí aj pre oddiel Uzov, tureckých žoldnierov, a 7 tisíc Seldžukov,
ktorý sa po víťazstve v bitke pri Larise zrejme vrátil naspäť do Malej Ázie. Celkový počet
byzantských vojakov určených na dobytie mesta bol teda relatívne malý a pravdepodobne
nepresahoval 2 až 3 tisíc mužov. Spomínané oddiely pripochodovali zo Solúna ku Kastorii
a koncom augusta 1083 začali mesto obliehať. Kastoria má veľmi výhodnú polohu z hľa-
diska obrany, pretože celé mesto ležalo na šiji veľkého hornatého polostrova (s  najvyššie
položeným miestom vo výške 800 m. n. m.) vybiehajúceho do kastorijského jazera. Prístup
do mesta zo súše bol možný preto iba z jedného smeru, ktorý bol veľmi dobre zabezpečený
silným mestským opevnením s troma bránami (pričom len stredná brána viedla do mesta).191
Alexios Komnénos si bol vedomý výhod, ktoré takto prirodzene silná obranná poloha
poskytovala obrancom a  preto nechal ku Kastorii prepraviť aj drevené obliehacie stroje
(helepoleis) a kameňomety (petrobola mechanēmata), ktoré rozmiestnil oproti spomínanej
hradbe.192 Zároveň, aby ochránil cenné obliehacie stroje pred prekvapivými výpadmi obran-
cov, zabezpečil miesto byzantského tábora drevenou palisádou, ktorá zároveň nepriedušne
odrezala Kastoriu od pevniny.193 Spočiatku sa boj obmedzoval iba na ostreľovanie hradieb
kameňometmi, ktorého cieľom bolo dosiahnuť ich poškodenie, či zrútenie. To sa Byzan-
tíncom v skutočnosti aj po určitom čase podarilo dosiahnuť, avšak obrana Normanov bola
tak zúrivá a  odhodlaná, že následné útoky proti hradbám končili neúspechom.194 V  tejto
situácii Alexios Komnénos, aby predišiel zbytočným stratám v radoch svojho vojska, a aby
ho v studenom horskom údolí aj s jeho vojakmi nezastihla zima, vymyslel alternatívny plán.
Základom tohto plánu bolo premiestnenie oddielu vojakov pod velením Georgia Palaiologa
na polostrov, aby mohli zaútočiť na opevnenie Kastorie z nečakanej strany (tj. z východu
od jazera), kde bolo relatívne menej obrancov, a kde Normanom dlhšie trvalo, kým zaujali

189 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 169. Georgios Palaiologos mal za manželku Annu sestru cisárovnej Ireny Du-
kovny, manželky Alexia Komnéna. K celej jeho bohatej vojenskej kariére pozri: SKOULATOS, B.: Personn-
ages, s. 99-105. Je známy nielen z písomných prameňov ale aj z nájdených olovených pečatí (niektoré sa našli
na území dnešného Bulharska). Pozri napríklad: JORDANOV, I.: Corpus 2, , s. 326-329; NESBITT, J.W. –
OIKONOMIDES, N.: Catalogue of Byzantine Seals at Dumbarton Oaks and in the Fogg Museum of Art, vol, 1:
Italy, North of the Balkans, North of the Black Sea. Washington, D.C. 1996, s. 41; VANNIER, J.-F.: Les premiers
Paléologues. Etude généalogique et prosopographique, in: CHEYNET, J.-C. – VANNIER, J.-F.: (eds.): Etudes
prosopographiques. Byzantina Sorbonensia 5. Paríž 1986, s. 123-187.
190 Pozri text vyššie. Na operácie súvisiace s obliehaním bola určite Alexiom Komnénom využitá predovšetkým
pechota. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168: „ὁ ἀυτοκράτωρ (…) τὸ ὁπλιτικὸν αὖθις ἀνεκαλεῖτο“.
191 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1260; BÖHM, M.: Flota, s. 127. Zvyšky
hradieb prehradzujúcich šiju sú dodnes viditeľné. Hlavná (stredná) brána stála až do roku 1949 na východnom
konci dnešného námestia Davaki. Byzantský tábor s palisádou sa asi nachádzal niekde priamo oproti nej vo
vzdialenosti cca. 200m (mimo dostrel obrancov) na úrovni dnešnej ulice 11. novembra.
192 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1261; BÖHM, M.: Flota, s. 126.
193 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168.
194 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1261; BÖHM, M.: Flota, s. 126.
226 Byzantino

obranné pozície.195 Za týmto účelom nechal cisár na povozoch dopraviť cez Moliskos196 ku
kastorijskému jazeru drevené člnky a bárky (akatia),197 pochádzajúce pravdepodobne z údo-
lia rieky Vardar.198 V predvečer finálneho útoku sa potom Palaiologovi vojaci prepravili cez
jazero na východný breh polostrova199, a odtiaľ sa pozdĺž hrebeňa nepozorovane priblížili
k východnej časti hradieb mesta. Na druhý deň ráno za svitania Alexios Komnénos vydal
povel k útoku, a Byzantínci zaútočili na prekvapených Normanov zároveň z oboch strán.200
Normani síce koordinovaný útok z oboch strán opätovne odrazili, ale aj tak radových voja-
kov a nižších veliteľov demoralizoval natoľko, že aj napriek povzbudzovaniu grófa z Brien-
ne sa rozhodli Kastoriu vydať do rúk cisára.201 Väčšina normanskej posádky následne prešla
do byzantských služieb202 a  do Aulonu k  Bohemundovi sa nakoniec vrátil iba osamotený
comestabulus gróf z Brienne.203 V dôsledku kapitulácie Kastorie do byzantských služieb pre-
šiel neskôr aj s oddielmi po svojím velením, ktoré okupovali oba Poloboi aj Peter z Aulps.204
Správou o páde Kastorie deprimovaný Bohemund opustil zvyšky normanského vojska
a  najneskôr v  novembri 1083205 sa prepravil z Aulonu za otcom do južnej Itálie, aby mu
osobne popísal nezdar celého podujatia.206 Alexios Komnénos sa triumfálne vrátil do byzant-
ského hlavného mesta, do ktorého vstúpil 1. decembra 1083.207 S priebehom operácií proti
Bohemundovi v roku 1083 mohol byť nanajvýš spokojný; podarilo sa mu zachrániť Larisu,

195 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1261.

196 Poloha tejto lokality je známa, avšak predpokladá sa, že sa nachádzala medzi Pelagoniou a Moglenami v údolí
Čiernej rieky (Crna reka), pravobrežného prítoku Vardaru, v  dnešnej republike Makedónia. KRAVARI, V.:
Macédoine, s. 302.
197 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 168; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1261; BÖHM, M.: Flota, s. 126.
198 M. Böhm vyslovil domnienku, že spomínané plavidlá mohli patriť k vojenským člnom z provincie Thessaloniki
používaným na patrolovanie toku Vardaru. BÖHM, M.: Flota, s. 130. Tento bádateľ však nevzal do úvahy sku-
točnosť, že člny boli dopravené od Vardaru cez Moliskos (pozri poznámku č. 196 vyššie), čo by naznačovalo,
že patrili skôr pod správu provincie Bulgaria. Je však veľmi pravdepodobné, že sa jednalo o rybárske bárky bez
akejkoľvek spojitosti s byzantskými vojenskými štruktúrami.
199 Z toho vyplýva, že všetci Normani sa sústredili vnútri mestských hradieb a zvyšok polostrova už nebol pod ich
priamou kontrolou, čo by zároveň predstavovalo ďalšiu indíciu toho, že normanská posádka bola pomerne málo
početná. Za miesto pristátia Palaiologovho oddielu sa dodnes pokladá malý záliv v blízkosti dnešného kláštora
Panagia Mauriotissa. Podľa tradície a  názorov niektorých bádateľov bol tento kláštor založený práve počas
vlády Alexia Komnéna na pamiatku dobytia Kastorie. Jestvujú však aj protichodné názory, pozri: ΓΛΑΒΙΝΑΣ,
Α. Α.: Καστοριά, s. 1261, 1263-1265.
200 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 169; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1261.
201 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 169; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1262; BÖHM, M.: Kastoria, s. 15;
BÖHM, M.: Flota, s. 128.
202 Všetci Normani, ktorí si vybrali službu v byzantskom vojsku sa mali zhromaždiť pri cisárskej zástave umiest-
nenej v blízkosti kostola sv. Juraja v Kastorii. ANNA KOMNENA: Alexias, s. 169; TAVIANI-CAROZZI, H.:
Terreur, s. 474. Tento kostol sa nachádza vo východnej časti dnešného mesta Kastoria, v 11. storočí sa však
nachádzal mimo hradieb. ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1262.
203 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 169; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1262; BÖHM, M.: Kastoria, s. 15;
BÖHM, M.: Flota, s. 129.
204 BÖHM, M.: Kastoria, s. 15-16.
205 Tento predpoklad vychádza z odhadovaného dátumu dobytia kastorie Byzantíncami, ku ktorému podľa A. Gla-
vinasa došlo buď koncom októbra, alebo začiatkom novembra 1083. ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1262.
Pozri tiež: YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 21; BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 153.
206 BÜNEMANN, R: Guiscard, s. 154. To by znamenalo, že obliehanie Kastorie nebola taká ľahká a krátkodobá
záležitosť, za akú ju doteraz považovali niektorí bádatelia. Pozri napríklad: SAVVIDES, A.: Byzantino-Nor-
mannica, s. 62. Stačí vziať do úvahy dôkladné prípravy Byzantíncov pred samotným obliehaním (vybudovanie
opevneného tábora s palisádou na izoláciu mesta, nasadenie obliehacích strojov a kameňometov), alebo neskor-
šiu prepravu člnov až od rieky Vardar na povozoch, ktorá určite zabrala mnoho času. Pozri text vyššie.
207 ANNA KOMNENA: Alexias, s. 184; ΓΛΑΒΙΝΑΣ, Α. Α.: Καστοριά, s. 1262-1263.
slovaca VI 227
poraziť dovtedy nezastaviteľných Normanov v ozbrojenom stretnutí, pomocou diplomacie
získať spojencov a  rozložiť jeho vojsko, a  do príchodu zimy zatlačiť Normanov späť do
Epiru na pobrežie Jónskeho a Jadranského mora. Možnosť, že by nepriatelia mohli ohroziť
Solún, alebo dokonca samotný Konštantínopol, ktorá bola iba pár mesiacov predtým hrozivo
reálna, pominula. Benátčania aj naďalej prisľúbili strážiť vody Otrantskej úžiny. Bohemund,
a hlavne pôvodca celého útoku proti Byzantskej ríši Robert Guiscard, sa nachádzali v južnej
Itálii, pričom Guiscarda najprv naplno zamestnávali potlačenie povstania proti jeho osobe
v Apúlii a neskôr obrana záujmov pápeža Gregora VII. proti vojenskej intervencii rímsko-
-nemeckého cisára Henricha IV. Zo silného expedičného normanského vojska ostali iba de-
moralizované zvyšky sústredené v Dyrrachiu, Aulone a na ostrove Korfu.208 Dni prítomnosti
Normanov na byzantskej pôde sa zdali byť definitívne zrátané. Robert Guiscard sa tento
nepriaznivý proces pokúsil zvrátiť v  nasledovnom roku, keď zorganizoval novú výpravu
a znovu sa vylodil v Epire. Jeho ambiciózne plány sa nakoniec v dôsledku oživeného odporu
Byzantíncov a  ich spojencov Benátčanov, ako aj nečakanej smrti samotného Roberta Gu-
iscarda 17. júla 1085 na ostrove Leukáda nepodarilo zrealizovať. Alexios Komnénos ubránil
balkánske provincie ríše, pričom kľúčový význam pre tento úspech mali práve jeho obranné
boje proti Bohemundovi v priebehu rokov 1082 až 1083.

Mgr. Marek Meško, MA. PhD.

Ústav klasických studii
Filozofická fakulta
Masarykova univerzita, Brno
menju50@gmail.com

208 YEWDALE, R. B.: Bohemond, s. 22.

228 Byzantino

Emirát „Múdreho muža“.

Panstvo Dánišmenda zo Sebasteie
ˇ
na prelome 11. a 12. storocia
vo východnej Anatólii

Adam Sitár (Bratislava)

Úspech prvej križiackej výpravy do Svätej zeme (1096-9) významne ovplyvnil politické
usporiadanie Blízkeho východu na ďalšie dve storočia. Križiaci, ktorí v  r. 1097 tiahli
Anatóliou, rok 1098 strávili v Sýrii pri Antiochii (Antakya) a v r. 1099 dobyli Jeruzalem,
sa totiž vyprofilovali ako nová mocnosť v regióne. Jeruzalem, Antiochia a Edessa (Urfa) sa
stali centrami nových latinských panstiev v Zámorí (Outremer), ktoré museli obhájiť svoju
existenciu v susedstve seldžuckých sultanátov v Anatólii a Mezopotámii, ako aj fátimovského
kalifátu v Egypte. Popri tom však boli vystavené aj iniciatíve lokálnych emirov, ktorých smelé
vojenské aktivity ohrozovali ich prežitie. Jedným z takýchto veľmožov bol i Dánišmend zo
Sebasteie, ktorý v r. 1100-3 uväznil antiochijské knieža Bohemunda z Apúlie.
Táto štúdia1 je venovaná práve Dánišmendovi a jeho panstvu, ktoré sa sformovalo v 2.
polovici 11. storočia na východe Anatólie. Po víťazstve nad byzantským vojskom pri Man-
tzikerte r. 1071 totiž seldžuckí Turci pokračovali v nekoordinovaných prienikoch do Malej
Ázie, kde napokon vytvorili vlastný Rúmsky sultanát (Rúm=Romania, územie Romaiov, t. j.
Byzantíncov). Pobrežie Čierneho mora však ubránili Byzantínci vďaka pevnostiam ako Tra-
pezunt (Trebizond, dn. Trabzon) a Sinope (Sinop), na južnom pobreží polostrova sa takisto
udržali byzantské a pirátske pevnosti, a v samotnom vnútrozemí Turkom vzdorovalo niekoľ-
ko arménskych kniežat (napr. v pevnostiach Plasta, Edessa, Melitene a i.). V r. 1097, v čase
vstupu križiackych vojsk do Malej Ázie, bol však nespochybniteľným pánom polostrova
mladý rúmsky sultán Qilidž-Arslán (‫)ارسالن قلج‬2 z Nikaie (İznik), pričom sa spoliehal na nie-
koľkých mocných spojencov: v Smyrne (İzmir) ho podporoval jeho svokor, emir Tzachas

1 Štúdia vznikla s  podporou Grantov UK/82/2015: Osudy dezertérov počas prvých križiackych výprav
a UK/41/2016: Recepcia zbehov z prvej križiackej výpravy v západnej spoločnosti 12. storočia.
Takisto sa chcem poďakovať svojím kolegom doc. Martinovi Hurbaničovi, Dr. Jaroslavovi Drobnému, Dr. Lukášovi
Rybárovi, Dr. Zuzane Černákovej a Bc. Márii Ševčíkovej z Univerzity Komenského v Bratislave; a Franciscovi
Kornbergerovi, MA. z University of Birmingham za ich odborné pripomienky, preklady, pomoc pri zhromaž-
ďovaní literatúry a inšpiratívne podnety.
2 Prepis „Qiliğ Arslān“ podľa aleppského kronikára AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 496, ed. C. Cahen: La chro-
nique abrégée d’al-Azīmī, Journal Asiatique, tome CCXXX, Paris 1938, s. 376.
slovaca VI 229
(Τζαχᾶς, pravdepodobne z tur. Çaka), v Kappadókii vládol (asi) dosadený emir Hasan (z gr.
Ἀσάν), a napokon vo východnej Anatólii panoval Dánišmend zo Sebasteie (Sivas).
Hneď na úvod musíme uviesť, že náš záujem o Dánišmenda nie je prvoplánový, ale pri-
rodzene vyplýva z otázok, ktorými sa zaoberáme v rámci odpadlíctva z prvej križiackej vý-
pravy. Tie sa týkajú predovšetkým jeho aktivity v r. 1096 – 1101, ako aj územného rozsahu
jeho panstva v  tomto období.3 Keďže v  slovenskej historiografii dosiaľ absentuje ucelená
štúdia o Dánišmendovi, rozhodli sme sa publikovať závery (pôvodne pracovného) výskumu
a vyjadriť sa k otázkam, ku ktorým i súčasní historici neraz zaujímajú nejednoznačné stano-
viská. Veríme však, že časom niekto zdatnejší v jazykoch Blízkeho východu nadviaže na náš
výskum a zohľadní naše postrehy pri rekonštrukcii rozmachu Veľkého sultanátu Seldžukov
v druhej polovici 11. storočia.

Pramene
Sultanát rúmskych Seldžukov vznikol v 80-tych rokoch 11. storočia v Anatólii ako dcér-
sky sultanát Veľkého sultanátu Seldžukov s centrom v Bagdade, pričom v priebehu nasle-
dujúcich rokov získaval čoraz väčšiu autonómiu. Odstredivé tendencie ale môžeme badať
i na nižších úrovniach seldžuckého panstva, územie Anatólie nevynímajúc. V prípade Dá-
nišmendovcov však opakovane narážame na niekoľko metodologických a  interpretačných
problémov, keďže o ich aktivitách nemáme nijaké dobové pramene tureckej proveniencie.
Najzaujímavejšie svedectvá sýrskych historikov boli spísané s odstupom sto a viac rokov,
a i tie najobsažnejšie záznamy sú pretkané prvkami fantastiky, legiend, tradície či spätnej
projekcie. Preto si musíme poslúžiť aj gréckymi, arménskymi či latinskými prameňmi, hoci
i tie sú neraz nespoľahlivé a majú svoje limity.
V tejto štúdii budeme primárne odpovedať na otázky spojené s nejednoznačnými tvrde-
niami byzantskej princezny, cisárovej dcéry Anny Komnény.4 Ďalším významným prameňom
z byzantského prostredia je dobová korešpondencia biskupa Theofylakta z Ochridu, ktorý sa
niekoľkokrát zmieňuje priamo o Dánišmendovi.5 V 30-tych rokoch 12. storočia si na Dáni-
šmenda zase spomínal arménsky kronikár Matúš z Edessy.6 Väčšina zmienok z prvej polovice
12. storočia je však prekvapivo latinskej proveniencie – Dánišmend sa objavuje v početných
križiackych kronikách a možno sa s ním stretnúť v prácach Alberta z Aachenu, Fulchera zo
Chartres, Bartolfa z Nangis a anonymného autora Secunda pars Historiae Hierosolymitanae,
ďalej Radulfa z Caen, anonymného mnícha z Monte Cassina, anonymného autora Historia An-
tiochena vel Nicaeana, Viliama z Malmesbury, Orderica Vitala, neskôr i u Theodora z Pöhlde,

3 Niektoré problémy, ktoré rozoberáme v tejto štúdii, sme si kládli i v už publikovaných prácach SITÁR, A.:
Križiacka výprava z roku 1101 – Návrat dezertérov do Svätej zeme, in: HURBANIČ, M. et al. (eds.): Byzantino-
slovaca V. Zborník k životnému jubileu Tatiany Štefanovičovej (gen. ed. M. Daniš). Bratislava 2014, s. 236–283
a SITÁR, A.: Štefan z Blois a byzantský cisár Alexios I. Komnenos. Stretnutie pri Filomelione roku 1098, in:
HURBANIČ, M. – ZERVAN, V. (eds.): Byzantinoslovaca IV (gen. ed. M. Daniš). Bratislava 2012, s. 148–166.
Závery druhej (staršej) štúdie budú v tomto prípade pozmenené a aktualizované o nové zistenia.
4 Predovšetkým ide o úryvok ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.6, ed. D. R. Reinsch, Berlin; New York 2001, s.
378–380 (grécke citácie budeme uvádzať podľa eds. D. R. Reinsch – A. Kambylis [Corpus Fontium Historiae
Byzantinae XL/1 – ďalej len CFHB], Berlin 2001).
5 Ide o  listy z  r. 1103 adresované Gregoriovi Taronítovi z  Trapezuntu (Trebizond, Trabzon), pozri THEOFY-
LAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Kerkyras, 78, in: P. Gautier (ed.): Théofylacte d’Achrida
Lettres. Introduction, texte, traduction et notes [CFHB XVI/2], Thessalonique 1986, s. 414–417, To Taroníte
kyro Gregorio, 81, s. 426–433 a 92, s. 472–475.
6 MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, trans. A. E. Dostourian, Lanham; New York; London 1993.
230 Byzantino

Geoffroia z Breuil a Viliama z Tyru.7 Nemožno ale opomenúť ani zápisky mníchov z opát-
stva Noblac v Limoges, ktorí spomínajú Dánišmenda v niekoľkých Zázrakoch sv. Leonarda.8
Spomedzi sýrskych kronikárov menujme Michala Sýrskeho, Abú’l-Faradža (známeho skôr ako
Bar Hebraeus) či anonymného autora Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens.9 Z moslim-
ských historikov načim spomenúť najmä al-’Azímího z  Aleppa (Ḥalab), Ibn al-Qalánisího
z  Damasku (Dimašq), Ibn al-Athíra, Sibt ibn al-Džauzího, Kámal ad-Dína, prípadne aj ’Izz
ad-Dín Ibn Šaddáda či kompilátora zo 14. storočia Abú’l-Fidá.10 Nemožno opomenúť ani epos
Dānişmendnāme, ktorý azda vznikol v roku 1245, avšak jeho najstarší odpis pochádza až zo 14.
storočia a zachoval sa len vo veršovanej podobe.11

„Múdry muž“
O  samotnom Dánišmendovi toho veľa nevieme. Hoci od polovice 90-tych rokov 11.
storočia patril medzi najvýznamnejších veľmožov v  Malej Ázii, jeho kariérny vzostup je
neznámy. Koniec koncov, nepoznáme jeho pôvod, (domnelý) rok narodenia, a  ani jeho
skutočné meno. V latinských prameňoch vystupuje najmä ako Donnimanus, Danismannus
či Danisman, v  gréckych textoch ako Tanisman (Τανισμὰν)  – v  oboch prípadoch ale ide
o  skomoleninu arabského ad-Dánišmand (‫الدانشمند‬, resp. ‫)الدانوشمند‬. Práve arabský zápis
naznačuje, že Dánišmend nebolo skutočným menom, ale len  prezývkou: „’al-“ (‫ )ال‬je

7 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, ed. S. B. Edgington, Oxford 2007; FULCHERIUS CARNO-
TENSIS: Historia Hierosolymitana, in: Recueil des historiens des croisades, Historiens Occidentaux 3 (ďalej citu-
jeme ako RHC Occidentaux), Paris 1866; BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta Francorum Iherusalem expugnan-
tium, in: RHC Occidentaux 3; Secunda pars Historiae Hierosolimitanae, in: RHC Occidentaux 3; RADULFUS
CADOMENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, in: RHC Occidentaux 3; Historia peregrinorum
euntium Jerusolymam ad liberandum sanctum Sepulcrum de postatem ethnicorum (vel Historia belli sacri vel
Hystoria de via et recuperatione Antiochiae atque Ierusolymarum olim Tudebodus imitatus et continuatus), ed. E.
d’Angelo, Firenze 2009; Balduini III Historia Nicaena vel Antiochena necnon Jerosolymitana, in: RHC Occiden-
taux 5, Paris 1895; WILLELMUS MALMESBIRIENSIS: Historia regum Anglorum, IV, eds. R. A. B. Mynors –
R. M. Thomson – M. Winterbottom, Oxford 1998 (vol. 1); ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, ed. M.
Chibnall, Oxford 1968–80; THEODORUS PALIDENSIS: Narratio profectionis Godefridi ducis ad Jerusalem,
in: RHC Occidentaux 5; GAUFRIDUS VOSIENSIS: Chronicon, XXXII, ed. P. Labbe: Novae Bibliothecae Ma-
nuscript Librorum (II): Rerum Aquitanicarum Praesertim Bituricensium, Paris 1657 (z novších edícii pozri úryvok
Ex Chronico Gaufredi Coenobitae Monasterii S. Martialis Lemovic. et Prioris Vosiensis, in: Recueil des historiens
de Gaule et de la France, tome 12 [ďalej citujeme ako RHGF], Paris 1877); WILLELMUS TYRENSIS: Historia
rerum in partibus transmarinis gestarum, in: RHC Occidentaux 1, Paris 1844.
8 Pozri Miracula sancti Leonardi confessoris (Miraculum de Richardo, I, a Scriptum Galerann[i] episcopi de
miraculo Boimundi, II), in: SMEDT, C. de et al. (eds.): Acta Sanctorum Novembris, tomus III, quo dies quintus,
sextus, septimus et octavus continentur. Bruxellis 1910, s. 159–168.
9 MICHAEL SYRUS: Chronicon, trans. V. Langlois, Venise 1868; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum,
trans. E. A. W. Budge, London 1932 (vol. 1); Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens,
eds. A. S. Tritton – H. A. R. Gibb: The First and Second Crusades from an Anonymous Syriac Chronicle, Journal
of the Royal Asiatic Society of Great Britain and Ireland, 1, Jan. 1933, s. 69–101.
10 AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, s. 353–448; IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, do roku AH 490 citujeme
podľa trans. R. L. Tourneau, Damas 1952 a pre obdobie po AH 490 trans. H. A. R. Gibb, London 1932; IBN
AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, opäť citujeme z dvoch edícií: pre roky do AH 490 podľa trans. D. S. Richards,
London 2002, pre roky po AH 491 podľa RHC Orientaux 1, Paris 1872; SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb mira’at
az-zimán, in: RHC Orientaux 3, Paris 1884; KÁMAL AD-DÍN: Zubdat al-Halab min tárích Halab, in: RHC
Orientaux 3; ’IZZ AD-DÍN IBN ŠADDÁD: al-A’láq al hatíra fi dikr umará al-Šám wa-l-Džazíra, ed. A.-M.
Eddé-Terrasee, Damas 1984; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, in: RHC Orientaux 1.
11 Dānişmendnāme, ed. I. Melikoff, Paris 1960. Podľa tradície tento epos napísal r. 1245 Mevláná ibn ’Alá pre
rúmskeho sultána Izz-ad-Dína (známeho aj ako Kajkávus II.), a okolo r. 1360 ho prebásnil ’Árif ’Alí z Tokatu.
MELIKOFF, I. (ed.): La Geste de Melik-Danismend: Étude critique de Dānişmendnāme (I). Paris 1960, s. 55–57.
slovaca VI 231
totiž arabský určitý člen nevlastných podstatných mien, ktorý sa pred vlastnými menami
nepoužíva. „Dánišmand“ je tým pádom prezývka, titul, pod ktorým sa tento veľmož preslávil
medzi svojimi súčasníkmi. Slovo je pravdepodobne perzského pôvodu  – „dāneš“ )‫)دانش‬
možno preložiť ako „poznanie, učenosť, múdrosť“, „mand“ (‫ )مند‬bude hádam obdobou
dnešného „mard“ (‫)مرد‬, čo znamená „muž“.12 Kronikár zo 14. storočia, Abú’l-Fidá, síce
Dánišmendovi prisudzuje meno Tílú (Ṭīlū, resp. ‫)طيلو‬,13 no vzhľadom na jeho odstup od
popisovaných udalostí musíme zohľadniť možnú kontamináciu vplyvom neskoršej tradície.
V seldžuckom epose Dānişmendnāme vystupuje Dánišmend aj pod menami Ahmed ibn ’Alí
alebo Ghází (ghází je pritom označenie svätého bojovníka za islam).14 Ktoré z týchto tradične
prisudzovaných mien ale bolo skutočným Dánišmendovým menom, nevedno. Zachované
pramene dokazujú iba toľko, že tento emir (‫)االمير‬15 sa preslávil pod svojím pseudonymom.
O etnickej príslušnosti Dánišmenda takisto nevieme nič naisto. Perzský pôvod jeho pre-
zývky by mohol naznačovať, že emir minimálne vo svojej mladosti pôsobil v Perzii. Niektorí
kronikári sa domnievali, že bol dokonca učiteľom na škole pre Turkménov16 (Turkomanov).17
Či však emir skutočne vyučoval na niektorej z islamských škôl, nevieme – ide totiž o extrém-
ne neskorú zmienku (14. storočie), ktorá navyše nemá žiadnu oporu v skorších prameňoch.
Každopádne, nie je ani úplne jasné, či Dánišmend bol jedným z turkménskych kniežat, alebo
Seldžukom. Zachované správy sú totiž buď príliš vágne, alebo si navzájom odporujú. Latinskí
kronikári napríklad emira svorne považovali za Turka či Saracéna.18 V arabských kronikách je

12 Túto podobnosť si všimol už v 14. storočí ABÚ´L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5. Akceptuje
ju i moderná arabská a turecká historiografia, pozri napr. MAALOUF, A.: The Crusades through Arab Eyes.
London 1984, s. 10; MERÇİL, E. – NUHOĞLU, H. Y. (eds.): A Short History of Turkish – Islamic States (Ex-
cluding the Ottoman State). Ankara 1994, s. 187.
13 Meno vyplýva z kontextu, keď kronikár píše o Dánišmendovom synovi Kumuštikínovi. Toho totiž najprv me-
nuje ako syna Tílúa (bin Tílú), neskôr ako syna Dánišmenda (bin Dánišmand). Pozri ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar
ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5.
14 Dānişmendnāme, I, s. 191. Jeden z neskorších perzských kronikárov (Abú Hámid Muhammad ibn Íbráhím)
stotožnil Dánišmenda s jeho vnukom Muhammadom, ktorý ako prvý ozaj používal titul „malik“ (kráľ). V jeho
podaní preto i sám („kráľ“) Dánišmend (Melik Dánišmend) vystupuje pod menom Muhammad. K diskusii pozri
MELIKOFF, I. (ed.): La Geste de Melik-Danismend (I), s. 103–105. V sekundárnej literatúre býva menovaný
aj ako Malik-Ghází Kumuštikín. Prisúdenie týchto mien Dánišmendovi sa ale zdá byť nešťastne anachronické.
Malik-Ghází (v  preklade „kráľ-bojovník za islam“) je totiž meno, prisúdené Dánišmendovi v  epose Dāniş-
mendnāme (Malik Dánišmend Ghází Ahmed ibn ’Alí). Kumuštikín zase bolo meno jedného z Dánišmendových
synov, ktorý sa, podobne ako jeho otec, neskôr preslávil dobytím Melitene (pozri nižšie). Pritom Kumuštikín
tiež býva označovaný ako Dánišmend-Ghází, pán z Melitene (IBN HAMDÚN: Kitáb at-Tadhkira fi-s Siyasa
w’al-Adáb al-Malakíja, XII, AH 535, ed. I. Kayaoğlu, Paris 1970 [Thèse de Doctorat de l’Université, la Faculte
des Lettres et Scienses humaines Paris (Sorbonne)], s. 24), resp. Ghází, syn Dánišmenda (MICHAEL SYRUS:
Chronicon, s. 29). Je príznačné, že mnoho arabských kronikárov (zväčša z 13. storočia) Dánišmendovcov – otca
a syna – zlučuje a popisuje ako jednu a tú istú osobu. Tieto náznaky však bezpečne vyvracia arménsky kronikár
Matúš z Edessy, ktorý zažil vládu oboch emirov zo Sebasteie a vie ich bezpečne odlíšiť. MATTEOS UṚHAJE-
CI: Zhamanakagrutyun, III.21, s. 194.
15 „Emir Dánišmend“, explicitne „al-āmīr ad-Dānišmand“ (‫)الدانشمند االمير‬, pozri SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb
mira’at az-zimán, AH 496, s. 526. Pozri aj MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.6, s. 186.
16 Pod označením Turkméni/Turkomani môžeme chápať turkické etniká z hornej Mezopotámie a severnej Perzie,
ktoré etnicky nepatrili medzi kmene Seldžukov, hoci sa podieľali na ich výbojoch v druhej polovici 11. storočia.
17 IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 493, s. 203; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5.
18 FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.35, s. 369; ALBERTUS AQUENSIS: Historia
Ierosolimitana, VII.27–28, s. 524; BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta Francorum Iherusalem expugnantium,
XLI, s. 519; Secunda pars Historiae Hierosolimitanae, III, s. 551; Historia peregrinorum euntium Jerusolymam
ad liberandum sanctum Sepulcrum de postatem ethnicorum, CXXXVI (20.17–27), s. 132–133; WILLELMUS
MALMESBIRIENSIS: Historia regum Anglorum, IV.375, s. 666; ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesias-
232 Byzantino

takisto označovaný ako Turek, prípadne Turkmén.19 Niektorí Byzantínci ho tiež považovali za
Turka, avšak v jeho vojenských oddieloch údajne slúžili predovšetkým „Peržania“ (=Seldžu-
ci).20 Iný byzantský historik, Niketas Choniates, označoval Dánišmendovcov za Persarménov
(Περσαρμένιος).21 Arménsky kronikár Matúš z Edessy Dánišmenda považuje raz za Peržana
(=Seldžuka22), inokedy za Arména.23 Za Peržana („princeps Persarum“) ho štylizoval i autor
Zázrakov sv. Leonarda, hoci jeho muži sú uvádzaní aj ako „Turci“.24 Vo všeobecnosti bol teda
emir považovaný za „Turka“, „Turkména“, „Peržana“ či dokonca „(Pers-)Arména“.
Ohľadom jeho etnickej príslušnosti teda môžeme vysloviť iba hypotetické domnienky.
Keďže najmä byzantskí a  arménski kronikári odlišovali Dánišmenda od vládnucej dynastie
Seldžukov v  Anatólii a  pripisovali mu možný arménsky pôvod25, možno sa domnievať,
že nebol etnickým Seldžukom. V takom prípade by bol jedným z turkménskych veľmožov,
ktorí pochádzali z perzskej dynastie, politicky spriatelenej so seldžuckými Turkami. Samotný
Dánišmend zrejme nevidel problém v hegemónii Seldžukov v strednej Ázii a v druhej polovici
11. storočia sa dokonca aktívne podieľal i na ich výbojoch do Levanty. Takejto interpretácii
by nasvedčoval nielen perzský pôvod jeho prezývky, ale i  zmienka Michala Sýrskeho,
že Dánišmend bojoval v  r. 1071 po ich boku pri Mantzikerte.26 Avšak stredovekí kronikári
chápali etnickú príslušnosť inak ako v súčasnosti, a prikladali jej i menšiu váhu. Okrem toho,
v prípade uvedených kronikárov hrozí dezinterpretácia pod vplyvom spätnej projekcie – v čase
vzniku kľúčových prameňov totiž Dánišmendovci viedli nezávislú politiku od rúmskych
Seldžukov, a preto ich kronikári už nemuseli nutne považovať za súčasť seldžuckej dynastie.
Toto nebezpečenstvo ale minimalizuje Theofylaktos z Ochridu, ktorý už v r. 1103 nevnímal
Dánišmenda ako Seldžuka. Ochridský biskup totiž jeho panstvo fantasticky vymedzil (okrem
Malej Ázie aj) na územia medzi riekou Don a Aralským jazerom,27 čo možno naznačuje, že ho
etnicky stotožňoval skôr s obyvateľstvom tohto regiónu. Zdá sa preto, že samotný Dánišmend
bol etnickým Turkménom, pochádzajúcim z  územia severnej Perzie alebo Mezopotámie,
politicky však verný dynastii seldžuckých Turkov ako jeden z ich vojenských náčelníkov.

tica, X.20, s. 336–338 a X.24, s. 354–380.; Balduini III Historia Nicaena vel Antiochena necnon Jerosolymi-
tana, LXIII, s. 177; THEODORUS PALIDENSIS: Narratio profectionis Godefridi ducis ad Jerusalem, III.9,
s. 196; WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, IX.21, s. 396. Rovnako
tak i ROMUALDUS SALERNITANUS: Chronicon, MC, ed. C. A. Garufi [Rerum Italicarum Scriptores VII/1],
Città di Castello 1935, s. 202; GAUFRIDUS VOSIENSIS: Chronicon, XXXII, s. 297.
19 IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 493, s. 203; SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb mira’at az-zimán, AH 493,
s. 522; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493,
s. 5. Podľa Ibn al-Qalánisího rúmsky sultán Qilidž-Arslán v roku 1097 útočil na vojská I. križiackej výpravy
pred Dorylaionom so svojimi turkomanskými spojencami. Z iných prameňov vieme, že sultána posilnil jeho
brat a emiri Dánišmend a Hasan z Kappadókie. IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 490, s. 41–42.
20 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371; THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Taro-
níte kyro Gregorio, 81, s. 426–427, 431.
21 NIKETAS CHONIATES: Historia, De Iohanne Comneno, 5, ed. I. Bekkerus [Corpus Scriptorum Historiae
Byzantinae 35 (ďalej CSHB)], Bonn 1835, s. 25–27.
22 K stotožňovaniu Seldžukov s Peržanmi napr. MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, I.59, s. 55, I.64, s.
60, II.134–5, s. 177. Zároveň môže ísť o archaizujúci prvok kronikárovej narácie.
23 MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.134, s. 176 a III.21, s. 194.
24 Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.3–4, s. 162.
25 V prameňoch nachádzame niekoľko indícií, že Dánišmendova manželka, príp. dcéra sympatizovala s kresťan-
stvom. Či sa ale Dánišmend oženil s kresťankou, možno arménskeho pôvodu, nevieme. Tieto zmienky totiž nachá-
dzame v prameňoch, ktoré sú pretkané početnými fantastickými motívmi. Pozri ORDERICUS VITALIS: Historia
ecclesiastica, X.24, s. 358–378; Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.5–15, s. 163–165.
26 MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 293.
27 THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Taroníte kyro Gregorio, 81, s. 426–429.
slovaca VI 233
Panstvo „Múdreho muža“
Dánišmend sa údajne prvý raz objavil na výslní v r. 1071, kedy sa podieľal na víťazstve
Seldžukov pri Mantzikerte. Správa však pochádza z pera Michala Sýrskeho, ktorý popiso-
val udalosti už so značným časovým odstupom. Ten je pritom jediným kronikárom, ktorý
explicitne datuje vznik Dánišmendovho panstva – podľa jeho verzie totiž sultán Alp Arslán
krátko po bitke poveril Dánišmenda dobytím Kappadókie (pravdepodobne v  r. 1071-2).28
Tento časový interval nabáda stotožniť možný Dánišmendov výpad do Malej Ázie s  ná-
jazdmi Seldžukov, ktoré v tomto období prenikli až k Neokaisareii (dn. Niksar).29 Ak sa však
Dánišmend skutočne podieľal na týchto útokoch, skončili neúspechom. Z iných prameňov
totiž vyplýva, že ešte v polovici 70-tych rokov 11. storočia podliehalo územie Pontu autori-
tatívnym túžbam normanského dobrodruha Roussela z Bailleuil (gréc. Ούρσέλιος, Oursel).
Tento renegát a dezertér zo služieb Romana IV. Diogena (1068 – 1071) a Michala VII. Duku
(1071-8) totiž obsadil Amaseiu (Amasya) a  vynútil si pravidelný tribút od takmer celého
Pontu, vrátane Neokaisareie.30 Pontus, ktorý sa neskôr stal jadrom Dánišmendovho emirátu,
bol neskôr opäť pod kontrolou Byzantíncov, ktorí ho udržali minimálne do roku 1081.31
Reálne sa Dánišmend objavuje v prameňoch až po r. 1096 – teda potom, ako do Malej
Ázii vstúpili križiaci a  zasiahli do mocensko-politického súboja o  nadvládu nad polostro-
vom. To nás vedie k  predpokladu, že Dánišmend sa musel etablovať v  regióne ešte pred
týmto rokom (teda niekedy v rokoch 1081 – 1096). Presný dátum nepoznáme, no môžeme
vychádzať z  niekoľkých indícií. Vieme, že  priebehu 70-tych a  80-tych rokov  do Anatólie
húfne prenikali Turci a byzantská moc pomaly upadala. Hoci ich prieniky neboli systema-
tické, rozvrátili byzantskú mocenskú štruktúru v Malej Ázii a spustili vlnu uzurpácií a vnu-
tornych vojen. Tie využili i samotní seldžuckí veľmoži, ktorí vďaka chaosu rozširovali svoje
územné zisky. Jeden z nich, Sulejman ibn Qutlumiš )‫(قطلمش بن سليمان‬, napríklad podporil po-
vstanie Nikefora Botaneiata (1078), pričom jeho muži slúžili v byzantských službách i v na-
sledujúcich rokoch. Výsledkom jeho angažovania sa vo vnútorných vojnách Byzancie bol
zisk významných byzantských miest, vrátane Ikonia (Konya) a Nikaie, čím vytvoril základy
Rúmskeho sultanátu.32 V polovici 80-tych rokov 11. storočia (1084 – 1086) ale Sulejman

28 MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 293. K expanzii Seldžukov do Malej Ázie pozri „klasiky“ (hoci dnes už
v  niektorých konkrétnych otázkach prekonané) CAHEN, C.: Pre–Ottoman Turkey: a  general survey of the
material and spiritual history, c. 1071–1300. New York 1968; VRYONNIS, S. Jr.: The Decline of Medieval Hel-
lenism in Asia Minor and the Process of Islamization from the Eleventh through the Fifteenth Century. Berkeley,
Los Angeles, London 1971; príp. BEIHAMMER, A.: The Formation of Muslim Principalities and Conversion
to Islam during the Early Seljuk Expansion in Asia Minor, in: GELEZ, P. – GRIVAUD, G. (eds.): Les conver-
sions à l’islam en Asie Mineure, dans les Balkans et dans le monde musulman. Comparaisons et perspectives.
Athènes 2016, s. 77–108; zo slovenskej spisby KONEČNÝ, M.: Mantzikert 1071, Historický obzor 22, č. 3/4,
2011, s. 64–72; MEŠKO, M.: Byzantská armáda a loďstvo v 11. storočí pred nástupom dynastie Komnénovcov
(1081), Vojenská história 19, č. 4, 2015, s. 22–31.
29 IOANNES ZONARAS: Epitome Historion, XVIII.10, ed. J.-P. Migne: Patrologiae cursus completus, Patrolo-
gia Graeca CXXXV. Paris 1887, s. 258 a XVIII.11, s. 263.
30 NIKEFOROS BRYENNIOS: Ule istorias, II.4, ed. P. Gautier [CFHB IX], Bruxelles 1975, s. 148, II.19, s. 182
a II.23, s. 190; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, I.2. s. 28–30; pre datovanie pozri GAUTIER, P. (ed.): Nicéphore
Bryennios Histoire. Introduction, texte, traduction et notes. Bruxelles 1975, s. 182 p. 2.
31 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, III.9, s. 181.
32 NIKEFOROS BRYENNIOS: Ule istorias, III.16-IV.13, s. 238–278. Prepis „Sulajmān bin Quṭlumiš“ podľa AL-
-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 477, s. 365. P. Frankopan prišiel so zaujímavou hypotézou, podľa ktorej sa Sulej-
man stal v 80-tych rokoch služobníkom cisára Alexia I. Komnéna výmenou za Nikaiu. Hlavným podnetom pre
formulovanie tejto tézy je nekonzistentnosť Alexiady Anny Komnény – byzantská princezná totiž najprv tvrdí, že
Sulejman táboril s vojskom pod Nikaiou v čase invázie Róberta Guiscarda na Balkán (1081); keď však na inom
234 Byzantino

odtiahol do Sýrie. Za guvernéra Nikaie (a regenta svojej ríše) ustanovil Abú’l-Kásima (z gr.
Ἀπελχασὴμ), pričom ďalších emirov poveril ochranou jednotlivých regiónov Anatólie. Su-
lejman však v Sýrii zahynul (1086), čo vyústilo do vnútorného rozvratu sultanátu. Abú’l-Ká-
sim sa síce pokúsil vybudovať panstvo podľa Sulejmanovho vzoru a svojho brata Poulchasa
(Πουλχασῃ, možno Abú’l-Ghází) vyslal do Kappadókie, no mnoho emirov odmietlo bratov
uznať za novú dynastiu.33 Abú’l-Kásim si nedokázal vybudovať autoritu až do svojej smrti
(1092) a sultanát sa počas jeho vlády (1086 – 1092) zmietal vo vlne anarchie. Napätie medzi
rúmskymi Seldžukmi upokojil po r. 1092 i návrat Sulejmanovho syna Qilidž-Arslána z Me-
zopotámie, ktorý sa, hoci bol stále len chlapec, ujal dedičstva svojho otca. Dovtedy však na
periférii Abú’l-Kásimovej moci vo východnej Anatólii povstal emirát Dánišmendovcov. Je
pritom pravdepodobné, že Dánišmend bol pôvodne Sulejmanovým vazalom vo východnej
Anatólii. Svoje postavenie mohol upevniť po r. 1085, kedy sa Sulejman vystrojil do Sýrie
a menoval ho za regenta Pontu. Ide však o hypotézu, keďže bezpečne nemožno vylúčiť ani
možnosť, že Dánišmend prenikol do Pontu spoza hraníc Rúmskeho sultanátu v  dôsledku
pretrvávajúcej anarchie. Nech sa už ale presadil akokoľvek, je zaujímavé, že do rovnakého
obdobia (po r. 1085) datuje jeho nástup k moci i sýrska tradícia z 13. storočia.34
Rozsah Dánišmendovho pôvodného panstva je pomerne nejasný. Ochridský biskup
Theofylaktos síce uvádza, že Dánišmend v  r. 1103 vládol na rozsiahlom území po oboch
brehoch Čierneho mora (medzi riekou Τανάϊδος/Don a jazerom Μαιώτιδος/Aralské jazero,
ako aj na území Pontu, Galatie, Kolchidy, Arménie či Kappadókie),35 v podstate však ide
o fantastickú hyperbolu. Z fabulovania sa Theofylaktos usvedčuje koniec koncov i sám, keď
v inom zo svojich listov stotožňuje Dánišmendove panstvo len s regiónom Pontus.36 I z iných
prameňov vyplýva, že jadro Dánišmendovej ríše sa rozkladalo práve na tomto území. Emir
však nikdy neovládol prímorské oblasti, keďže tie stále bránili Byzantínci.37

mieste nadväzuje na svoje rozprávanie, tvrdí, že Alexios sa uzmieril so Sulejmanom. Ten už je však označený
ako nespochybniteľný pán Nikaie (ca. 1085, keď odchádza do Sýrie a ustanovuje Abú’l-Kásima za guvernéra).
Opomenutie Alexiovho „obchodu“ so Sulejmanom (teda výmena Nikaie za mier a služby Sulejmana) možno vy-
svetliť tým, že kronikárka nechcela ponížiť svojho „veľkolepého“ otca-cisára postrehom, že si musel vykúpiť mier
odovzdaním byzantského sídla tak blízko Bosporu. Pozri ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, III.11, s. 135–136 a VI.9,
s. 213–214; FRANKOPAN, P.: The First Crusade: The Call from the East. London 2012, s. 48–50.
33 Pozri predovšetkým ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, VI.10, s. 217 (prepisy podľa CFHB, s. 188–189). Pre sýrsku
kampaň Sulejmana pozri IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 477–479, s. 12–15; IBN AL-ATHÍR:
Kámil at-tawárich, AH 477–479, s. 217–224.
34 Michal Sýrsky totiž datuje vznik emirátu dvojako: 1. Krátko po bitke pri Mantzikerte a z priameho povere-
nia Alp-Arslána (pozri vyššie); 2. V čase Sulejmanovho ťaženia do Sýrie a pádu Antiochie (december 1084).
MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 293; k návratu Qilidž-Arslána z Mezopotámie pozri ANNA KOMNÉNÉ:
Alexias, VI.12, s. 227. Prvý vzostup Dánišmendovcov datuje do r. 1086–92 i  LAURENT, J.: Sur les émirs
Danichmendites jusqu’en 1104, in: Mélanges offers à M. Nicolas Iorga par ses amis de France et des pays
de langue française. Paris 1933, s. 504–505. Otázkou postupného formovania moci Dánišmenda v Ponte v r.
1072–84 sa zaoberal ukrajinský bádateľ Germain Litvinov, a to i napriek tomu, že k tejto problematike nemáme
nijaké relevantné pramene. Spoľahnúť sa preto musel najmä na extrakciu informácii z eposu Dānişmendnā-
me. ЛИТВИНОВ, Г. М.: Завоевание Северной Анатолии Меликом Данишмендом, s. l., s. d., 21 s. Cito-
vané 21.  9.  2016 z  textu zverejneného online na akademickej stránke „http://www.academia.edu/15695679/
Завоевание_Северной_Анатолии_Меликом_Данишмендом“.
Raný vývoj Dánišmendovho emirátu sa pokúsil spracovať i SOLMAZ, S.: Danışmend Gazı’nın Anadolu’ya
Gelışı, in: S.Ü. Fen-Edebiyat Fakültesi Edebiyat Dergisi 14. Konya 2002, s. 230–249.
35 THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Taroníte kyro Gregorio, 81, s. 426–429.
36 THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Taroníte kyro Gregorio, 92, s. 472–475.
37 Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 74, z  13. storočia lokalizuje základ
Dánišmendovského emirátu do regiónov Pontus a Kappadókia.
slovaca VI 235
V prameňoch sa s Dánišmendovým menom explicitne spomínajú len dve anatólske sídla:
Sebasteia a  Neokaisareia, ktoré možno považovať za základné centrá jeho moci.38 Popri
nich akiste môžeme hovoriť i  o  vláde nad neďalekým mestom Tokat. Je však možné, že
jeho ríša zasahovala i  ďalej na západ. Na prelome storočí (r. 1101) totiž vyšiel so svojím
vojskom až k mestám Merzifon a Amaseia, aby bránil križiakom v postupe k Neokaisareii.39
Hoci je pravdepodobné, že i  tieto mestá spadali pod jeho moc, západnú hranicu jeho
panstva nepoznáme. Vzhľadom na blízkosť rieky Halys (Kızıl İrmak) je možné, že práve
táto prírodná bariéra ohraničovala emirát na západe. Avšak i západne od rieky Halys mali
Turci svoje územia – a dokonca boli dostatočne silní, aby sa v r. 1101 pokúsili vzdorovať
križiakom.40 Boje prebiehali aj pri mestách Ankyra (Ankara)41 a Gangra (Çankırı), pričom
práve Gangra mohla patriť Dánišmendovcom – vyplýva to ale až z pomerne neskorých správ,
podľa ktorých v pevnosti vládol jeden z Dánišmendových synov.42 Tento predpoklad však
odporuje spoľahlivejším správam, že Dánišmendovci expandovali do Galatie a Paflagónie až
v r. 1124, pričom Gangry sa zmocnili asi len krátko pred r. 1134.43 Je preto otázne, či ich moc
skutočne prenikla tak ďaleko na západ už v r. 1101. Je síce možné, že v uvedených regiónoch
mal Dánišmend spojencov, avšak o jeho priamej vláde môžeme, azda s výnimkou Gangry
ako predsunutej pevnosti, vážne pochybovať.
Otázna je ale i južná hranica Dánišmendovho panstva. Michal Sýrsky totiž tvrdí, že emir
prenikol aj do Kappadókie a zmocnil sa Kaisareie (Kayseri).44 Z byzantských prameňov ale
vieme, že v  80-tych rokoch bola Kappadókia integrálnou súčasťou Rúmskemu sultanátu,
pričom pre sultána mala nesporný strategický význam.45 Na prelome 11. a 12. storočia vládol
tomuto kľúčovému územiu istý Hasan, ktorý bol (veľmi pravdepodobne) Qilidž-Arslánovým
miestodržiteľom.46 Hasan pritom disponoval pomerne solídnym vojskom – to presvedčivo

38 Sebasteia podľa MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.134, s. 176; z  neskorších prameňov potom
IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 493, s. 203; MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 293; BAR HEBRA-
EUS: Chronicon Syriacum, X, s. 236, 237, 239; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5.
Neokaisareia podľa THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Taroníte kyro Gregorio, 81,
s. 428–429; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.27, s. 524; MATTEOS UṚHAJECI: Zha-
manakagrutyun, II.134, s. 177 a III.6, s. 186.
39 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.8, s. 387; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.13–14, s. 602–604.
40 Problémy križiakov popisuje ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.8–13, s. 596–602; porovnaj
GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta Dei per Francos, VII.24, in RHC Occidentaux 4, Paris 1879, s. 244; FUL-
CHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, II.16, s. 398; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.8, s. 387.
41 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.8, s. 387; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 493, s. 203; ALBERTUS
AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.8, s. 596; ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, X.20, s. 334.
42 Porovnaj IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 493, s. 203 a ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimi-
tana, VIII.8, s. 596.
43 Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 90; NIKETAS CHONIATES: Historia, De
Iohanne Comneno, 6, s. 28–29; IOANNES KINNAMOS: Epitome ton katorthomaton to makarite Basilei kai
porfyrogenneto Kyro Ioanne to Komneno, I.6, ed. A. Meineke [CSHB 13], Bonn 1836, s. 14. Runcimana táto
zmienka pravdepodobne zmiatla, keďže tvrdil, že Dánišmendovci expandovali do Paflagónie ešte v  80-tych
rokoch 11. storočia, pozri RUNCIMAN, S.: A History of the Crusades, Vol. 1: The First Crusade and the Foun-
dation of the Kingdom of Jerusalem. Cambridge 1951, s. 77.
44 MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 293. Od neho to preberá i sekundárna literatúra, napr. FRANKOPAN, P.:
The First Crusade, s. 58; MAYER, H. E.: Dějiny křížových výprav. Praha 2013, s. 69; FRANCE, J.: Victory
in the East. A military history of the First Crusade. Cambridge 1994, s. 156; LAURENT, J.: Sur les émirs Da-
nichmendites jusqu’en 1104, s. 500. Tieto tendencie už ale odmietajú i niektorí tureckí bádatelia, podľa ktorých
bol pánom Kaisareie naozaj Hasan (pozri nižšie). MERÇİL, E. – NUHOĞLU, H. Y. (eds.): A Short History of
Turkish – Islamic States, s. 123.
45 Pozri príklad Abú’l-Kásima a dosadenie jeho brata do Kappadókie, vyššie.
46 Z tvrdení Anny Komnény sa zdá, že Kappadókia mala zvláštny štatút v rámci Rúmskeho sultanátu. I po vzbure
236 Byzantino

dokazuje odpor, ktorý kládol prvej križiackej výprave, ako aj jeho neohrozená ofenzíva (nie-
kedy v r. 1108 – 1111), kedy sa prebil cez Filadelfiu (Alaşehir) až k Smyrne.47 Dánišmendov
vplyv nad Kaisareiou, hlavným mestom Kappadókie, je preto viac než pochybný.

Vstup do vysokej politiky: boje s prvou križiackou výpravou r. 1097

Prvá spoľahlivá správa o aktivitách Dánišmenda sa viaže k dátumu 1. júla 1097, kedy
sa po boku rúmskych Seldžukov postavil proti vojskám prvej križiackej výpravy neďaleko
Nikaie, na ceste do Dorylaionu (Eskişehir).48 Reagoval tak na výzvy rúmskeho sultána Qili-
dž-Arslána, ktorý urýchlene žiadal svojich spojencov o posily. Sultán totiž v máji 1097 nedo-
kázal prelomiť obliehanie Nikaie a po utŕženej porážke sa i s vojskom stiahol mimo dosahu
križiakov. Nikaia tak ostala odrezaná od pomoci, odkázaná len na prísun zásob cez Askánske
jazero (dnes İznik Gölü), a po zablokovaní tejto poslednej cesty napokon kapitulovala (19.
júna 1097).49 Qilidž-Arslánove rozhodnutie ustúpiť od Nikaie naznačuje, že po neúspešnom
pokuse o prelomenie obliehania vyčkával na vývoj situácie – a zrejme i na príchod spojen-
cov, s pomocou ktorých by mohol dúfať v obrat.50
Tí však dorazili prineskoro, asi koncom júna, azda až po kapitulácii nikajskej posádky.
Samotní križiacki komentátori si pritom boli vedomí, že niektoré elitné oddiely pritiahli po

niekoľkých emirov a magnátov v polovici 80-tych rokov sa Abú´l-Kásimovi podarilo udržať si Kappadókiu, ktorú
obsadil jeho brat Pulchases (Abú’l-Gazí?). Ten po Abú’l-Kásimovej smrti zabral i Nikaiu, ktorú spravoval až do
Qilidž-Arslánovho návratu z Iraku (1092). Akonáhle bol Qilidž-Arslán akceptovaný ako nový sultán, Pulchases
bol zbavený svojich funkcií. Stojí za pozornosť, že v nasledujúcich rokoch je už ako pán Kappadókie označovaný
Hasan – nie je preto vôbec vylúčené, že Qilidž-Arslán práve ním nahradil Pulchasa a do tohto bohatého regiónu
ho jednoducho dosadil ako verného služobníka. Ak je tak, potom vskutku nemožno pochybovať o Hasanovi ako
o Qilidž-Arslánovom spojencovi. V prospech tejto interpretácie svedčí i fakt, že Qilidž-Arslán sa snažil zabezpečiť
svoju pozíciu v  Malej Ázii na základe priateľských vzťahov s  inými mocnými emirmi – s  emirom Tzachom
zo Smyrny dokonca potvrdil spojenectvo dynastickým sobášom (oženil sa s Tzachovou dcérou). Pozri ANNA
KOMNÉNÉ: Alexias, VI.10, s. 217; VI.12, s. 227; XI.2, s. 366 a  XIV.1, s. 477. Hasana ako Pána Kappadó-
kie v tomto období spomína i Epistula II Stephani comitis Carnotensis ad Adelam uxorem, ed. H. Hagenmeyer:
Epistulae et chartae ad historiam primi belli sancti spectantes quae supersunt aevo aequales ac genuinae: Die
Kreuzzugsbriefe aus den Jahren 1088 – 1100, Innsbruck 1901, X, s. 150. Koniec koncov, Qilidž-Arslánove ťaženia
k Melitene v r. 1097 a 1107 museli byť nutne závislé na priechodnosti Kappadókie – ak by Hasan nebol Qilidž-
-Arslánovým spoľahlivým stúpencom, sotva by sa sultán odvážil expandovať týmto smerom.
47 O usporiadaní moci v Kappadókii v roku 1097 písal i križiak Štefan, gróf z Blois: „Atque in Cappadocia quen-
dam Turcorum principem Assam habitare cognouimus. Illuc iter nostrum direximus; cuncta uero castra illius ui
deuicimus et eum in quoddam firmissimum castrum in alta rupe situm fugauimus; terram quoque ipsius Assam
uni ex nostris principibus dedimus, et, ut praedictum Assam debellaret, cum multis Christi militibus ibi eum
dimisimus.“ Epistula II Stephani comitis Carnotensis ad Adelam uxorem, s. 150. Expanzívny výboj Hasana
smerom na západ sa mal odohrať v intervale medzi podpisom Devolskej zmluvy (1108) a smrťou Bohemunda
z Antiochie (1111 – Anna však datuje jeho smrť len šesť mesiacov po podpise zmluvy). ANNA KOMNÉNÉ:
Alexias, VI.10, s. 217, XI.3, s. 371 a XIV.1, s. 477–478.
48 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371.
49 Epistula I Stephani comitis Carnotensis ad Adelam uxorem suam, ed. H. Hagenmeyer: Epistulae et chartae, IV, s.
138–140; Epistula I Anselmi de Ribodimonte ad Manassum archiepiscopum Remorum, ed. H. Hagenmeyer: Epistulae
et chartae, VIII, s. 144; Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, VII-VIII, ed. H. Hagenmeyer, Heidelberg
1890, s. 175–194; FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.9–10, s. 331–334; RAIMUNDUS
DE AGUILERS: Historia Francorum qui ceperunt Iherusalem, III, in: RHC Occidentaux 3, s. 239–240; PETRUS
TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, II.9–14, in: RHC Occidentaux 3, s. 22–24; ALBERTUS AQU-
ENSIS: Historia Ierosolimitana, II.20–37, s. 90–128; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.1–2, s. 361–368.
50 Qilidž-Arslán sa po kapitulácii Nikaie 19. júna 1097 odpútal od križiakov. Tí síce vedeli, že sa zdržiava niekde
v okolí, no zdá sa, že im načas zmizol z dosahu. Pozri najmä aktuálne vyjadrenie grófa Štefana z Blois z obdobia
krátko po dobytí mesta: „Et quia ne casu superueniret ciuitati et exercitui nostro inimicissima Turcorum turba,
me remansisse ad urbem.“ Epistula I Stephani comitis Carnotensis ad Adelam uxorem suam, s. 140.
slovaca VI 237
dlhom, neraz i 30-dňovom pochode.51 Tieto postrehy potvrdzuje i menný zoznam Qilidž-Ar-
slánových veliteľov – okrem „tradičných“ spojencov (sultánov brat či Hasan z Kappadókie)
absolvovali dlhú cestu z východu i Qaradžá (‫ )قرجا‬z Harranu či Dánišmend zo Sebasteie.52
Vzhľadom na vzdialenosť a dĺžku pochodu sa ale nezdá, že by so sebou priviedli početné
vojská.53 Je omnoho pravdepodobnejšie, že týchto emirov sprevádzalo len niekoľko kva-
litných oddielov, predovšetkým ťažkej jazdy (ghulámov), ktorá bola aspoň trochu schopná
odolávať útokom zovretých šíkov kriziackeho rytierstva. Prítomnosť tureckých obrnencov
pri Dorylaione potvrdzujú očité svedectvá,54 pričom neskôr nešetria uznanlivou chválou ich
bojových schopností.55 Dánišmend mohol celkovo pritiahnuť na čele niekoľkých stoviek
jazdcov, nanajvýš azda v sprievode niečo málo cez tisíc mužov.56

51 „[Soliman (t.j. Qilidž-Arslán ibn Sulejman)] congregatis sibi Turcis, scilicet paganis Persicis, qui triginta die-
rum itinere, et eo amplius, in auxilium ejus mandati venerant.“ FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hie-
rosolymitana, I.11, s. 334 (po Fulcherovi informáciu opakuje i BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta Francorum
Iherusalem expugnantium, VIII, s. 496). Na príchod tureckých posíl (hoci až po bitke pri Dorylaione) koniec
koncov upozorňuje i anonymný autor Gesta Francorum. V tomto prípade však ide o tendenčnú naráciu s legen-
dárnymi prvkami, ktorá autorovi slúži ako prostriedok na vychválenie križiackej bojaschopnosti. Posily spomí-
na i Albert z Aachenu, ktorý však nechal popustiť uzdy svojej fantázie a uvádza, že pri Dorylaione bojovali aj
oddiely z Tarsu, Antiochie a Aleppa. Tieto regióny však boli pravdepodobne mimo sultánovej sféry vplyvu a ich
účasť v bitke pri Dorylaione je otázna. Pozri Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, X, s. 208–210;
ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, II.39, s. 130.
52 Dánišmend figuruje ako účastník bitky pri Dorylaione v prameňoch latinskej, gréckej i arabskej proveniencie:
ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, IX.8, s. 58; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371; AL-’A-
ZÍMÍ: Tárích Halab, AH 490, s. 371–372. Ibn al-Qalánisí spomína sultánovho brata, IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl
tárích Dimašq, AH 490, s. 41–42; Fulcher zo Chartres uvádza skomolené mená emirov Admircaradigum (Qaradžá
z Harranu) a Miriathos (emir Athos?), FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.11, s. 334.
Bartolf z Nangis pripája neznáme mená Digon a Chonardigon. BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta Francorum
Iherusalem expugnantium, VIII.s 496. O rozmanitom pôvode Qilidž-Arslánových oddielov i Gesta Francorum et
aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 202–204; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, II.39, s. 130.
53 Anna Komnéna píše, že len Hasan priviedol 80.000 mužov, pozri ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371.
Účastníci ťaženia odhadujú veľkosť seldžuckého vojska nasledovne: 150.000 (RAIMUNDUS DE AGUILERS:
Historia Francorum qui ceperunt Iherusalem, IV, s. 240), 260.000 (Epistula I  Anselmi de Ribodimonte ad
Manassum archiepiscopum Remorum, s. 145), 360.000 (FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hieroso-
lymitana, I.11, s. 334), a 360.000 „okrem Arabov, ktorých počet vie iba ak Boh“ (Gesta Francorum et aliorum
Hierosolimitanorum, IX, s. 204; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, III.3, s. 27),
takisto 460.000 (GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta Dei per Francos, III.11, s. 162); príp. až neuveriteľných
600.000 mužov MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.112, s. 166.
54 Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 203; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hieroso-
lymitano itinere, III.3, s. 26; dokonca i ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371, ktorá explicitne spája Dáni-
šmenda a Hasana s dobre ozbrojenými tureckými oddielmi.
Termín ghulám (‫ )غالم‬je v arabčine ekvivalentom pre označenie „služobníka“. V podstate teda ghulámom mohol
byť ktokoľvek v podriadenom (nerovnoprávnom) postavení. V kontexte seldžuckého vojenstva na konci 11.
storočia bol ghulámom aj člen emirovej družiny, ktorú možno chápať aj ako obdobu európskej rytierskej druži-
ny. Zásadný rozdiel oproti kresťanským rytierom však tkvel v tom, že ghulámovia neboli súčasťou lénneho sys-
tému a neboli odmeňovaní pôdou. Za svoje služby dostávali plat a kvalitnú výzbroj, pričom ich vojenská kariéra
prechádzala niekoľkými vývojovými stupňami (napr. právo nosiť meč ghulám získal až po niekoľkých rokoch
služby). V podstate išlo o skupinu nájomných žoldnierov v podriadenom spoločenskom postavení. Počet vydr-
žiavaných ghulámov zároveň svedčil o zámožnosti a prestíži ich chlebodarcu. Bližšie k postaveniu ghulámov na
území Veľkého sultanátu Seldžukov pozri napr. NIZÁM AL-MULK: Sijásat-náma, XII, trans. Z. Cvrkal, Praha
2011, s. 137, XXIII, s. 158, XXVI-XXVII, s. 160–164, 171, XXXII, s. 177, XXXVIII, s. 184 a XLI, s. 214.
55 Pozri postreh anonymného účastníka výpravy: „[Agulani] qui neque lanceas neque sagittas neque ulla arma
timebant, quia omnes erant undique cooperti ferro et equi eorum; ipsique nolebant in bellum ferre arma, nisi
solummodo gladios.“ Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, XXI, s. 315.
56 Seldžukovia v tomto období odosielali do spojeneckých koalícii okolo dvetisíc mužov (NIKEFOROS BRYEN-
238 Byzantino

Emirova účasť pri Dorylaione naznačuje, že v tomto období bol verným Qilidž-Arsláno-

vým vazalom. Niektorí súčasní historici sa síce domnievajú, že veľmoži uzavreli len dočas-
né spojenectvo kvôli vzájomným sporom o Melitene (Malatya),57 avšak takúto interpretáciu
možno považovať za anachronizmus. Z dostupných prameňov sa totiž nezdá, že by sa Dá-
nišmend zaujímal o Melitene pred r. 1099/1100, pričom náznaky o vzájomnej nedôvere sa
objavujú len v  tendenčných latinských textoch.58 Ak by boli obaja veľmoži znepriatelení,
nemožno vysvetliť, prečo by Dánišmend vôbec opustil východnú Anatóliu a nevyužil sultá-
nove problémy pri Nikaii. V tomto čase by totiž mohol čerpať i z jeho oslabenej mocenskej
pozície a autonómne zvyšovať svoj vlastný tlak na východ. Keďže však Dánišmend odpo-
vedal na Qilidž-Arslánovu výzvu a osobne ho podporil v boji proti križiakom, argumenty
o údajnom nepriateľstve oboch mužov v r. 1097 znejú mimoriadne chabo. Každopádne, Dá-
nišmendove meno v prameňoch nasvedčuje, že v období prvej križiackej výpravy už patril
medzi najvýznamnejších anatólskych hegemónov.
Môžeme predpokladať, že Dánišmendova aktivita pri „Dorylaione“ sa odvíjala od tak-
tiky, ktorú zvolil Qilidž-Arslán. Ten sa totiž po páde Nikaie stiahol na juh a zaujal pozície
v údolí rieky Sakarye južne od Leukai (dn. Osmaneli). Križiaci opustili Nikaiu v dňoch 26. –
28. júna a postupne sa približovali k nastraženej pasci Seldžukov. Qilidž-Arslánov zámer sa
však úplne nevydaril – križiacke hliadky totiž včas odhalili prítomnosť tureckého vojska;59
a okrem toho, veľmoži rozdelili svoje sily, ktoré tiahli s odstupom niekoľkých míľ.60

NIOS: Ule istorias, IV.2, s. 258; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 495, s. 211.), pričom možno poukázať
i na skutočnosť, že Qilidž-Arslán dokázal v r. 1101 vzdorovať križiakom len so 4.000 mužmi (EKKEHARDUS
URAUGIENSIS: Chronica universale, AD MCI, ed. F.-J. Schmale – I. Schmale-Ott, Darmstadt 1972, s. 168–170).
57 Napr. MAYER, H. E.: Dějiny křížových výprav, s. 68; TYERMAN, C.: God’s War : A New History of the Crusa-
des. London 2006, s. 127–130; MAALOUF, A.: The Crusades through Arab Eyes, s. 11; FRANCE, J.: Victory
in the East, s. 160; RUNCIMAN, S.: A History of the Crusades, Vol. 1, s. 177.
58 Pozri Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.11, s. 166. Latinský komentátor legendy (Zázra-
ku) pracuje predovšetkým s motívom zajatého Bohemunda (pozri nižšie), ktorého sa snaží heroizovať. Necháva
ho preto zasiahnuť do dlhej vnútornej vojny Seldžukov v Anatólii, kde napokon získa uznanie i medzi samotný-
mi Turkami. Lokálne pohraničné nezhody medzi Dánišmendom a Qilidž-Arslánom síce nemôžeme spoľahlivo
vylúčiť, na druhej strane záznamy latinských Acta Sanctorum nevzbudzujú dostatočnú dôveryhodnosť. Svedčí
o tom koniec koncov i tendenčná formulácia „[Boimundus] ductor Francorum, ruina Turcorum“, ktorou ko-
mentátor (Galerán) velebí svojho hrdinu. Ibid., II.13, s. 167.
59 „Sed quum per duos dies iter egissemus nostrum, nuntiatum nobis est quod Turci, praetensis nobis insidiis, in
planis, per quae transituros nos putabant, praeliaturi exspectabant. Hoc autem quum audissemus, nihil audacita-
tis ob id amisimus. Sed quum vespere illo speculatores nostri plures ex illis a longe aspexissent, statim nos inde
munierunt : propterea nostra tentoria nocte illa conservari undique vigilibus fecimus.“ FULCHERIUS CARNO-
TENSIS: Historia Hierosolymitana, I.11, s. 334. Podľa Radulfa z Caen prišlo v predvečer bitky k menšej šarvát-
ke medzi križiackym veľmožom Tankredom z Apúlie a tureckými zvedmi, pozri RADULFUS CADOMENSIS:
Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, XXI, s. 621.
60 Podľa Alberta z Aachenu bola vzdialenosť medzi vojmi nie viac než jednu míľu („sic semper uiam ad dexteram
insistentes ac moderantes, ut amplius miliario a confrantribus non elongarentur.“ ALBERTUS AQUENSIS: Histo-
ria Ierosolimitana, II.37, s. 128), podľa účastníka výpravy Raimonda z Aguilers boli Bohemundovi muži vzdialení
dve míle („[comes et dux] aberant enim per duo millaria.“ RAIMUNDUS DE AGUILERS: Historia Francorum
qui ceperunt Iherusalem, IV, s. 240) len v čase, keď žiadali o pomoc – a teda zadný voj bol už na pochode čosi vyše
hodiny, zatiaľ čo vpredu sa bojovalo. Je tak možné, že vzdialenosť medzi obomi tábormi bola pôvodne ešte väčšia.
Koniec koncov, podobný dojem navodzuje i popis rozdelenia vojska podľa anonymného autora: „Tertia autem die,
priusquam lux coepisset oriri, surrexerunt nostri et, quia nox erat, non viderunt tenere unam viam, sed sunt divisi
per duo agmina et venerunt divisi per duo dies.“ Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 196
(porovnaj s PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, III.1, s. 24). Rovnako tak francúzski
básnici z prvej štvrtiny 12. storočia Gilo z Paríža a anonymný básnik zo Charleville (tzv. Fulko z Paríža) uvádzajú,
že rozostup medzi obomi vojmi bol až osem míľ („Magna cohors [Hugoni] Magni non huius conscia dampni |
slovaca VI 239
Ráno 1. júla 1097, zrejme krátko po svitaní, vytiahol predvoj križiackeho vojska hlbšie do
údolia Sakarye. O hodinu neskôr, v mieste, kde sa údolie náhle stáča smerom na západ, nara-
zili na zoradené Qilidž-Arslánove vojsko, ktoré ho asi krátko po ôsmej hodine prinútilo k bo-
ju.61 Pasca však sklapla naprázdno a križiaci dokázali dotierajúcich Turkov zahnať z bojis-
ka.62 Popoludní63 bola turecká koalícia v troskách a križiaci si prerazili cestu k Dorylaionu,
odkiaľ mohli nerušene napredovať k Ikoniu, do Kappadókie, a napokon až do severnej Sýrie.
O  Dánišmendových úlohách počas bitky nevieme nič naisto. Podľa Anny Komnény
údajne zaujal spolu s Hasanom pozície pri mieste zvanom Hebraike (Ἑβραϊκὴ), ktoré je ale
dodnes neidentifikovanou lokalitou.64 Emir pravdepodobne zasiahol do bitky až v jej neskor-
ších fázach, keď sa na bojisku objavil nepovšimnutý druhý oddiel (zadný voj) križiackeho
vojska.65 Ani emirov zásah však vývoj bitky nezvrátil a porážke nezabránil. Dánišmend pre-
to po vzore sultána, Hasana či iných veľmožov opustil miesto bojov, zanechávajúc za sebou
tritisíc mŕtvych druhov, pričom mnohí iní padli do zajatia kresťanov.66 Križiaci potvrdili

Gente sub ignota quasi millibus octo remota.“) GILO PARISIENSIS et ANONYMUS DE CHARLEVILLE: His-
toria vie Hierosolimitane, IV.190–191, eds. C. W. Grocock – J. E. Siberry, Oxford 1997, s. 82.
61 K časovým úsekom bitky porovnaj očité svedectvá FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymita-
na, I.11, s. 334; Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 204; PETRUS TUDEBODUS: Histo-
ria de Hierosolymitano itinere, III.3, s. 27. Deň i noc sa v stredoveku delili do 12 časových úsekov, pričom prvá
slnečná hodina dňa plynula od východu slnka, šiesta hodina sa naplnila na poludnie. Dĺžka jednej hodiny sa teda
počas roka menila. Počas bitky v júli, teda krátko po letnom slnovrate, mohla hodina trvať okolo 90 minút. Keď
sa teda dozvedáme, že Turci vpadli na križiakov počas tretej hodiny dňa, znamená to, že k útoku mohlo prísť
medzi 8:00 a 9:30 hod. (dnešného letného času – podľa slnka samozrejme o hodinu skôr). Pre diskusiu pozri
HAGENMEYER, H. (ed.): Anonymi Gesta Francorum et Aliorum Hierosolymitanorum. Heidelberg 1890, s.
204 pozn. 48; FINK, H. S. – RYAN, F. R. (eds.).: Fulcher of Chartres: A History of the Expedition to Jerusalem
1095–1127. Knoxville 1969, s. 84 pozn 2, 5.
K  dátumu bitky Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 196–198, 208; PETRUS TUDE-
BODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, III.1, s. 24–25 a III.4, s. 28; RAIMUNDUS DE AGUILERS:
Historia Francorum qui ceperunt Iherusalem, III, s. 240; FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hiero-
solymitana, I.11, s. 334; Epistula I Anselmi de Ribodimonte ad Manassem archiepiscopum Remorum, s. 145;
Epistula Boemundi, Raimundi comitis S. Aegidii, Godefridi ducis Lotharingiae, Roberti comitis Normanniae,
Roberti comitis Flandrensis, Eustachii comitis Boloniae ad Urbanum II papam, ed. H. Hagenmeyer: Epistulae
et chartae, XVI, s. 161.
62 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371; Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 203–205;
PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, III.3, s. 26–27; FULCHERIUS CARNOTEN-
SIS: Historia Hierosolymitana, I.12, s. 335–336. Pozri aj ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana,
II.42, s. 134, ktorý pripisuje najviac zásluh za víťazstvo svojmu lotrinskému hrdinovi Godefroiovi z Bouillonu.
63 „A prima siquidem hora diei usque ad sextam, nos ut dixi, coercuerunt.“ FULCHERIUS CARNOTENSIS: His-
toria Hierosolymitana, I.12, s. 335–336. Podľa anonymného autora (a Petra Tudeboda) sa bojovalo až do deviatej
hodiny dňa: „ab hora tertia usque in horam nonam perduravit haec pugna.“ Gesta Francorum et aliorum Hieroso-
lymitanorum, IX, s. 204; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, III.3, s. 27. Fulcherovi,
ktorý bol v križiackom tábore, bitka určite skončila skôr než tým, ktorí prenasledovali Turkov až k ich táboru.
64 Je istým zvykom občas stotožňovať Hebraike s Herakleiou, z čoho akoby vyplývalo, že opis bitky pri Dorylaione
je zlúčený s popisom neskoršieho boja pri Herakleii (leto 1097). Anna Komnéna však poznala Herakleiu ako
samostatné sídlo, a  rovnako tak podáva správu i o druhej bitke v Anatólii, ktorú lokalizuje k  neznámemu
Augustopolu (Akroinon, Afyon). Konkrétne otázky rozoberáme v texte nižšie. Pozri aj HUNGER, H. – BELKE,
K. – MERSICH, N.: Phrygien und Pisidien [Tabula Imperii Byzantini 7]. Wien 1990, s. 196–197, príp. ANNA
KOMNÉNÉ: Alexias, III.9, s. 131 a XI.3, s. 371 (CFHB s. 331); Gesta Francorum et aliorum Hierosolimita-
norum, X, s. 214–215; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, IV.2, s. 30. Podľa Ireny
Melikoff sa v Kappadókii odohrali dve bitky – pri Herakleii a pri Augustopole. MELIKOFF, I. (ed.): La Geste
de Melik-Danismend (I), s. 93.
65 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.6, s. 370–371.
66 Podľa očitého svedka Raimonda z Aguilers síce križiaci niekoľkých Turkov zajali, zatiaľ čo mŕtve telá ďalších
nachádzali pozdĺž svojej cesty počas nasledujúcich dvoch pochodov. RAIMUNDUS DE AGUILERS: Historia
240 Byzantino

svoje víťazstvo vo večerných hodinách, kedy sa zmocnili aj tureckého tábora.67 Preto už

krátko po porážke Hasan, Qaradžá a  napokon i  Dánišmend odtiahli so svojimi mužmi na
východ a Qilidž-Arslán sa stiahol do defenzívy. Rozpustenie jeho vojska dokonca postrehli
i očití svedkovia ťaženia, hoci ho reflektujú neveľmi dôveryhodným spôsobom.68 Samotný
Dánišmend sa po úteku od Dorylaionu načas vytráca z kroník a opäť zaujíma miesto na peri-
férii záujmu stredovekých kronikárov.
Ako Dánišmend reagoval na ďalší prienik križiakov do centrálnej Anatólie, nie je úplne
jasné. V sekundárnej literatúre sa občas objavuje názor, že emir im vzdoroval ešte raz, nie-
kedy na prelome augusta a septembra 109769 pri Herakleii (dn. Tont Kalesi/Gökçeyazi pri
Ereğli) po boku Hasana z Kappadókie.70 Z prameňov sa ale o tejto bitke nedozvedáme veľa
podrobností – vieme iba toľko, že Turkov, zoskupených okolo prístupových ciest do Herak-
leie, rozdupal výpad zovretého šíku križiackej jazdy. Tento úder prakticky zlomil ich odpor,
keďže Turci utiekli z bojiska a ustúpili križiakom z cesty.71 I z takéhoto stručného popisu

Francorum qui ceperunt Iherusalem, IV, s. 240. Tritisíc mŕtvych („Turcorum autem tria millia cecidisse refe-
runtur“) podľa ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, II.43, s. 136. Pozri aj IBN AL-QALÁNISÍ:
Dhajl tárích Dimašq, AH 490, s. 42; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.112, s. 166.
67 Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, IX, s. 204; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hieroso-
lymitano itinere, III.3, s. 27; RAIMUNDUS DE AGUILERS: Historia Francorum qui ceperunt Iherusalem,
IV, s. 240; FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.12, s. 336; ALBERTUS AQUENSIS:
Historia Ierosolimitana, II.42–43, s. 134–136; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371.
68 Anonymný autor popisuje, že Qilidž-Arslán na úteku od bojiska stretol 10.000 Arabov, ktorí sa náhlili bo-
jovať proti križiakom. Qilidž-Arslán ich však mal presvedčiť, že každý podobný nápad je nerozumný a  pre
všetkých bude lepšie, keď sa dostanú z dosahu križiakov. Pre plné znenie pozri Gesta Francorum et aliorum
Hierosolimitanorum, X, s. 208–211 (porovnaj s PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere,
IV.1, s. 28–29). Táto historka sa samozrejme objavila i v neskorších prepisoch a derivátoch križiackych kroník
naprieč 12. storočím; pozri najmä ROBERTUS MONACHUS: Historia Iherosolimitana, III.16–18, in: RHC
Occidentaux 3, s. 764–766; BALDRICUS DOLENSIS: Historia Ierosolimitana, II, ed. S. Biddlecombe, Wood-
bridge 2014, s. 34–35; GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta Dei per Francos, III.12, s. 162–163; z neskorších
napr. Historia peregrinorum euntium Jerusolymam ad liberandum sanctum Sepulcrum de postatem ethnicorum,
XXIX (7.39–44), s. 33; ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, IX.8, s. 62–64.
69 I pri letmom pohľade na topografiu dnešného Turecka sa zdá, že Herakleia leží takmer v polovici trasy, ktorou
prešli križiaci od Selimiye (približné miesto bitky pri Dorylaione) k  dnešnej Antakyi medzi 4. júlom a  20.
októbrom 1097. Úsek medzi Selimiye a Herakleiou križiaci zvládli azda do dvoch mesiacov napriek tomu, že
na pochode ich zdržalo zranenie Gottfrieda z Bouillonu a choroba Raimonda zo St. Gilles. Na druhej strane,
okružná cesta do Sýrie okolo pohoria Antitaurus bola zrejme o  niekoľko desiatok kilometrov dlhšia ako už
prekonaný úsek. Zdá sa teda nanajvýš pravdepodobné, že príchod k Herakleii môžno datovať na prelom augusta
a septembra 1097. Zo sekundárnej literatúry pozri predovšetkým HAGENMEYER, H.: Chronologie de la pre-
mière croisade (1094 – 1100). Paris 1902, s. 92–94, o ktorého datácie sa dodnes opierajú aj viacerí autori se-
kundárnej literatúry. Je potrebné samozrejme dodať, že Hagenmeyer datuje príchod križiakov k Heraklei „okolo
10. septembra“, teda zhruba o týždeň neskôr ako nami prezentovaný odhad. Potvrdzovať správnosť jedného
tvrdenia na úkor druhého sa nám zdá bezpredmetné, keďže ide o neoveriteľný detail.
70 Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, X, s. 214–215; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hie-
rosolymitano itinere, IV.2, s. 30; bitku po odchode od Ikonia spomína aj Epistula I Anselmi de Ribodimonte ad
Manassum archiepiscopum Remorum, s. 145.
71 „obstaculum nullum inuenimus, excepto quod, Iconia postposita, qui exercitum antecedebamus, paucos Turcorum
obuios habuimus, hisque fugatis.“ Epistula I Anselmi de Ribodimonte ad Manassum archiepiscopum Remorum, s.
145; „[nostri] pervenerunt ad Erachiam, in qua erat Turcorum nimia congregatio, exspectans et insidians, quomodo
posset Christi milites nocere et contristare. Quos Turcos Dei omnipotentis milites invenientes audacter invaserunt.
Superati itaque sunt inimici nostri in die illa; tamque celeriter fugiebant, quam sagitta fugit emissa ictu valido
chordae et arcus.“ Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, X, s. 214–215; „[apud Herchliam Turci]
superati itaque sunt, Deo annuente, inimici nostri in illa die; fugientes enim, dederunt scapulas retro. Tam celeriter
fugiebant Turci, quantum sagitta quando dividit se ab irctu cordae arcus cujusdam prudentissimi viri.“ PETRUS
TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, IV.2, s. 30. Byzantská princezná Anna Komnéna opisuje
slovaca VI 241
možno usúdiť, že nešlo o žiadnu významnú bitku a odpor zrejme zorganizoval len Hasan,
azda s podporou niekoľkých vazalov. Koniec koncov, o jeho ďalšom vzdore v Kappadókii
sa zmieňuje i jeden z križiackych listov.72 A hoci sa v septembri 1097 stretneme s ďalším
tureckým vojskom, ktoré operovalo v okolí pevnosti Plasta (lat. Plastentia, dn. Elbistan), ani
tieto oddiely nepatrili Dánišmendovcom – križiaci totiž tieto oddiely prenasledovali a zistili,
že pochádzajú z hornej Mezopotámie.73 O Dánišmendovi teda pramene mlčia a jeho aktivi-
ty ponechávajú nepovšimnuté. Jeho hypotetická účasť na bojoch v Kappadókii v r. 1097 sa
odvíja od nepresností, ktoré nachádzame v Alexiade Anny Komnény. Dôvodom je najmä jej
tvrdenie, že Dánišmend a Hasan križiakom vzdorovali spolu pri (už spomínanom) Hebrai-
ke. Niektorí bádatelia sa totiž domnievajú, že Hebraike je vlastne skomoleninou Herakleie.
Tento argument však vyvracia skutočnosť, že Anna Komnéna poznala správny názov mesta
(Ἡρακλείας), ako aj jeho polohu v Kappadókii. Skomolenie názvu je preto nielen hypote-
tické, ale i nepravdepodobné. Hebraike sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje k nie-
ktorej z  lokalít blízko Nikaie, kde prišlo k  bitke s  križiakmi.74 Dánišmendove aktivity po
porážke pri Dorylaione preto nie sú úplne jasné.

Reflexia byzantského ústupu od Filomelionu v r. 109875

v Alexiade Anny Komnény a jeho možné spojenie s Dánišmendovcami
Prechod prvej križiackej výpravy cez Anatóliu v r. 1097 odštartoval novú sériu mocen-
sko-politických zmien v  Malej Ázii. Byzantský cisár Alexios Komnénos totiž využil tlak,
ktorý križiaci vyvíjali na rúmskych Seldžukov, aby sa pokúsil obsadiť čo najväčšiu časť
polostrova. Najprv s križiakmi vyslal veľkého primikéria Tatikia s dvomi až tromi tisíckami

priebeh boja podobne, hoci ho lokalizuje do Frýgie k Augustopolu (prekladom R. Dostálovej): „Pak zastihli Turky
ještě jednou u Augustopole, napadli je a obrátili je na úplný ústup.“ ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371
(pozri aj DOSTÁLOVÁ, R. (trans.): Paměti byzantské princezny. Praha 1996, s. 324).
72 „atque in Cappadocia quendam Turcorum principem Assam habitare conouimus, illuc iter nostrum direximus;
cunctauero castra illius ui deuicimus et eum in quoddam firmissimum castrum in alta rupe situm fugauimus.“
Epistula II Stephani comitis Carnotensis ad Adelam uxorem, s. 150.
73 „Autem egressi venimus ad quamdam civitatem pulcherrimam et nimis uberrimam, quam paululum ante
nostrum adventum obsederant Turci per III hebdomadas, sed non superaverant.“ Gesta Francorum et aliorum
Hierosolimitanorum, XI, s. 228–229; veľmi podobne i PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano
itinere, IV.4, s. 32. S identifikáciou tejto kappadóckej pevnosti ako Plastentie prišiel najneskôr v 1107 (teda po
návrate Bohemunda z Apúlie na Západ a oživení záujmu o križiacku výpravu v Európe) BALDRICUS DOLEN-
SIS: Historia Ierosolimitana, II, s. 37. K pôvodu vojska, ktoré obliehalo Plastu: „Deinde per mediam Armeniam
semper nos insequentes nefandos Turcos usque ad magnum flumen Euphratem fugauimus, et etiam ad ripam
eiusdem fluminis, dimissis cunctis sarcinis et saumariis suis, per medium flumen in Arabiam fugerunt.“ Epistula
II Stephani comitis Carnotensis ad Adelam uxorem, s. 150.
74 Jedným z dôvodov, kvôli ktorým moderní historici spejú k podobným záverom je tvrdenie Anny Komnény, že
Dánišmend a Hasan čelili križiakom spoločne u Hebraika/Ἑβραϊκὴ (ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371,
CFHB s. 331) – pričom Hebraike stotožňujú s Herakleiou v Kappadókii. Každopádne, Anna Komnéna názov
i lokalitu Herakleie dobre poznala (ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, III.9, s. 131, CFHB, s. 109) a zdá sa nepravde-
podobné, že by Hebraike bolo len akousi skomoleninou lokality, ktorú kronikárka preukázateľne poznala aj pod
skutočným menom. Každopádne, k hypotéze o Dánišmendovej účasti pri Herakleii sa priklonila i časť moder-
ných historikov, ako napr. HAGENMEYER, H.: Chronologie de la première croisade, s. 92–94; MELIKOFF,
I. (ed.): La Geste de Melik-Danismend (I), s. 92–93; RUNCIMAN, S.: A History of the Crusades, Vol. 1, s. 189;
MERÇİL, E. – NUHOĞLU, H. Y. (eds.): A Short History of Turkish – Islamic States, s. 124.
75 Na tomto mieste chceme aktualizovať naše poznatky o problematike, ktorej sme sa venovali v štúdii SITÁR, A.:
Štefan z Blois a byzantský cisár Alexios I. Komnenos, s. 160–163. Nasledujúca podkapitola z veľkej časti ko-
píruje argumentačnú líniu príspevku „Conflict in Anatolia: The retreat of the Byzantine army from Philomelium
in 1098“, ktorý sme prezentovali 30. mája 2015 na konferencii „Fragmentation: The Eastern Mediterranean in
Conflict and Cohesion“ na pôde CBOMGS, University of Birmingham.
242 Byzantino

mužov, aby nimi obsadzoval dobyté pevnosti v línii ich pochodu do Sýrie.76 Svoje hlavné
vojská potom zveril Ioannovi Dukovi a Konstantinovi Dalassenovi, aby spoločnými silami
rozvrátili emirát v Smyrne. Tým obnovil spojenie s Cyprom a otvoril cestu do Sýrie, kde
zrejme plánoval podporiť križiakov pri obliehaní Antiochie. Aký bol ale ďalší Alexiov strate-
gický plán v Malej Ázii, nevieme. Z nasledujúceho postupu Ioanna Duku v r. 1098 od Smyr-
ny k Filadelfii sa zdá, že Dukas mal rozkazy dosiahnuť koridor dobytých pevností v cen-
trálnej Anatólii, ktorý bránili Tatikiovi zverenci  – tým by Byzantínci ovládli  celé územie
medzi západným pobrežím a líniou pevností v Anatólii.77 Smyrna však vzdorovala dlhšie,
než Alexios predpokladal, pričom, ako sa ukázalo, zdržanie mohlo ohroziť celý strategický
plán. Qilidž-Arslán sa totiž ešte na jeseň 1097 dokázal spamätať z porážok a začal testovať
silu byzantského koridoru v Anatólii neďaleko Filomelionu (Akşehir).78 Alexios na znepo-
kojujúce správy energicky zareagoval a na jar 1098 sám vyrazil k ohnisku nepokojov, aby
osobne podporil obranu regiónu. Hoci prakticky všetky kroniky tvrdia, že sa plánoval prebiť
až k Antiochii, tento motív je potrebné brať s rezervou. Vzhľadom na ofenzívne úsilie By-
zantíncov na viacerých frontoch totiž nie je pravdepodobné, že by cisár na jar 1098 dispono-
val takými zálohami, s ktorými by mohol neohrozene tiahnuť až do Sýrie. Preto sa utáboril
pri Filomelione, aby zmaril akýkoľvek pokus o protiofenzívu rúmskych Seldžukov. Práve tu
ho začiatkom leta 1098 zastihlo i niekoľko dezertérov z prvej križiackej výpravy.79
Stretnutie križiackych dezertérov (vedených grófom Štefanom z  Blois)  s  byzantským
cisárom pri Filomelione patrí medzi tie zvláštnejšie epizódy prvej križiackej výpravy. Vý-
sledkom tohto stretnutia bol totiž obrat byzantských vojsk do Konštantínopola, pričom cisár
Alexios mnoho pevností vyprázdnil a svoj ústup kryl uplatnením taktiky spálenej zeme. To
znamená, že cisár upustil od svojho pôvodného zámeru a definitívne odvolal ofenzívu v Ana-
tólii.80 Ako dôvod ústupu kronikári uvádzajú predovšetkým prítomnosť atabega Karbúqu
(‫)كربوقا‬81 z Mosulu v severnej Sýrii, ktorý v júni 1098 obliehal križiakov v Antiochii a údajne
hrozil protiofenzívou do Anatólie.82 A hoci s týmito tvrdeniami do istej miery súhlasí i by-
zantská princezná Anna Komnéna, tá predsa len uvádza ešte jeden dôvod: „Rozšírili sa aj
správy, že proti nemu [cisárovi] tiahne obrovské množstvo barbarov, a už sú veľmi blízko.

76 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.2, s. 365 a XI.3, s. 370; GISLEBERTUS MONTENSIS: Chronicon Hanonien-
se, ed. W. Arndt [MGH SS, XXI], Hannover 1869, 504; pozri aj ČERNÁKOVÁ, Z.: ʻGrék Tatikiosʼ a prvá kri-
žiacka výprava, in: HURBANIČ, M. et al. (eds.): Byzantinoslovaca V, s. 219–220; FRANCE, J.: The Departure
of Tatikios from the Crusader Army, Historical Research XLIV, No. 110, 1971, s. 139–140.
77 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.5, s. 377–378. Križiaci už krátko po páde Nikaie vedeli, že ich ďalším cieľom
bude Antiochia – je zrejmé, že o tomto zámere už rokovali s byzantským cisárom: „de saepedicta Nicaea usque
Hierusalem V septimanas perueniemus, nisi Antiochia obstiterit nobis.“ Epistula I Stephani comitis Carnoten-
sis ad Adelam uxorem suam, s. 140. Rovnaký záver možno usúdiť i z diskusií medzi Bohemundom a Alexiom
o udelení léna v okolí Antiochie, pozri Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, VI, s. 171–172; PET-
RUS TUDEBODUS: Historia de Hierosolymitano itinere, II.8, s. 22.
78 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.29, s. 620.
79 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.5–6, s. 375–380. Stretnutiu sme sa bližšie venovali v štúdii SITÁR, A.: Štefan
z Blois a byzantský cisár Alexios I. Komnenos, s. 148–166.
80 Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, XXVII, s. 361; PETRUS TUDEBODUS: Historia de Hiero-
solymitano itinere, XI.3, s. 76; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IV.41, s. 312; RADULFUS
CADOMENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, LXXII, s. 659; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias,
XI.6, s. 379–380.
81 Prepis podľa AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 491, s. 373.
82 Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, XXVII, s. 358–359; PETRUS TUDEBODUS: Historia de
Hierosolymitano itinere, XI.2, s. 75; ALBERTUS AQUENSIS:Historia Ierosolimitana, IV.41, 312; ANNA
KOMNÉNÉ: Alexias, XI.6, s. 378–380.
slovaca VI 243
Chorasánsky sultán [t. j. Veľký sultán Seldžukov] totiž pri správe, že cisár ide na pomoc
Keltom, zhromaždil nespočítateľné množstvo mužov z Chorasánu a ďalších území, vyzbrojil
ich a vyslal s nimi svojho syna Ismaela s rozkazom, aby dostihol cisára ešte predtým, než
dorazí k Antiochii.“83 Neskôr Anna dodáva, že „archisatrapa Ismael“ po cisárovom ústupe
„už nemohol nič urobiť a zúfal si, pretože stratil nádej na korisť. Preto zmenil smer pochodu
a rozhodol sa obliehať Païpert [dn. Bayburt], ktorého sa len nedávno predtým zmocnil slávny
Theodoros Gabras. Ismael dorazil k rieke blízko mesta a utáboril sa tam. Keď sa to Gabras
dozvedel, premýšľal, ako uskutočniť nočný výpad.“84 Tu sa Annino rozprávanie náhle končí,
a hoci princezná sľubuje, že sa k celej záležitosti ešte vráti, svoj sľub nedodrží a rozuzlenie
konfliktu chýba.
V uvedenom úryvku každopádne nachádzame dve kľúčové informácie: 1. Sultánov syn
Ismael (‚Ισμαἡλ) ohrozoval cisára Alexia pri Filomelione natoľko, že sa rozhodol stiahnuť do
Konštantínopola; 2. Po ústupe Byzantíncov sa tento Ismael rozhodol obliehať Païpert. Hoci
ide o jasne naformulovaný príbeh, Ismael, ako ho opísala Anna Komnéna, nikdy neexistoval.
O jeho existencii sa dozvedáme len z uvedeného úryvku Alexiady. Vieme teda, že bol
sultánovým synom a že mal hodnosť archisatrapu (Άρχισατράπης), čo bezpečne zodpovedá
prekladu „emir“.85 Každopádne, Veľký sultán Seldžukov, Barkjárúq ibn Malikšáh (‫)بركياروق‬,
mal v r. 1098 len 18 rokov a sám bol ešte bezdetný.86 Hoci sám bol synom sultána, žiaden
z jeho bratov sa nevolal Ismael (resp. nemáme o tom nijakú zmienku). Najbližší príbuzný
Ismael z rodiny sultána Malikšáha bol Malikšáhov bratranec a Barkjárúqov strýko Isma’íl
ibn Jakutí (v arménskych prameňoch známy aj ako Ismael ibn Argun), emir z Azerbajdžanu.
Jeho vplyv by sme teda logicky mohli hľadať na východe Malej Ázie a jeho vpád k Païpertu
by mohol byť pravdepodobný. Ak ale Anna Komnéna reflektovala jeho útok proti Gabrasovi,
potom nemôže byť spájaný do súvislostí s udalosťami pri Filomelione – Isma’íl z Azerbaj-
džanu bol totiž zavraždený ešte v r. 1094.87 Táto súvislosť vrhá tieň pochybností na viero-
hodnosť správy Anny Komnény – ak totiž nejaký Ismael z rodiny sultána Malikšáha útočil na
Païpert, muselo to byť pred rokom 1094, a teda toto obliehanie nijakým spôsobom nesúvisí
s udalosťami pri Filomelione.
Ak sú však udalosti zoradené chronologicky správne, stojíme pred inou otázkou – kto je
Annin „archisatrapa Ismael“? Paradoxne, v Anatólii sa v  tomto období stretneme s  emirom
Ismaelom, hoci až podľa kronikárov z 13. storočia. Ibn al-Athír a Gregorios Bar Hebraeus sa
totiž zmieňujú o existencii emira, ktorý sa volal Isma’íl ibn ad-Dánišmend (‫)بن الدانشمند اسمعيل‬,
teda „Isma’íl, syn Dánišmenda“.88 V prospech identifikácie Ismaela Anny Komnény s Dáni-

83 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.6, s. 378.

84 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.6, s. 380.
85 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, VI.10, s. 217, XI.6, s. 378–380 (CFHB, s. 338–340) a XIV.5, s. 495. Titul satrapa
bol používaný ako synonymum titulu emir i na Západe – pozri napr. Fulchera zo Chartres, ktorý nazýva Kar-
búqu „dux et satrapa“, príp. Guiberta z Nogentu („satrapas, secundum eorum barbariem admiravisos dicunt“).
FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.19, s. 345; GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta
Dei per Francos, IV.14, s. 180.
86 Barkjárúq sa narodil niekedy v rokoch 1078–1079 (471 po Hidžre), pričom jeho vlastný syn Malikšáh sa narodil až
v roku 1100. IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 471, s 198; IBN HAMDÚN: Kitáb at-Tadhkira fi-s Siyasa
w’al-Adáb al-Malakíja, XII, AH 498, s. 19; Z neskorších zdrojov k Barkjárúqovmu veku pozri napr. ABÚ’L-FI-
DÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 498, s. 8. Prepis mena podľa AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 493, s. 374.
87 Ismaelovi sa stala osudnou jeho rebélia proti jeho vlastnému synovcovi, mladému sultánovi Barkjárúqovi r.
1094. IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 486, s 267–268; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun,
II.103–104, s. 160–161.
88 „Ismacīl bin al-Dānišmand“, podľa IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203; BAR HEBRAEUS:
Chronicon Syriacum, X, s. 237.
244 Byzantino

šmendovým synom svedčí i skutočnosť, že byzantská princezná ho považovala za syna sultá-

na – a hoci vieme, že Dánišmend nebol sultán, Anna Komnéna ho s týmto titulom explicitne
spája (Τανισμὰν ὁ σουλτὰν).89 V chápaní byzantskej princeznej by teda Isma’íl ibn ad-Dáni-
šmend bol sultánovým synom. Objavuje sa ale ďalší problém: Veľkým sultánom Seldžukov
(teda sultánom z Chorasánu) bol Barkjárúq, a Anna Komnéna o tom dobre vedela – dokonca
ho v tomto kontexte aj priamo spomínala (Παργιαροὺχ).90 Z pohľadu argumentácie sa tým
dostávame do cyklu rozporuplných tvrdení, kde jedno odporuje ďalšiemu. Identifikácia An-
ninho Ismaela je preto, i napriek určitým podobnostiam s Dánišmendovým synom, otázna.
Ak je však spomínaný Ismael Anny Komnény naozaj Isma’íl ibn ad-Dánišmend a chrono-
lógia udalostí je zoradená správne, potom by sa mohlo zdať, že Dánišmendovci v r. 1098 zaú-
točili na Païpert. Je možné, že útok naozaj viedol jeden z Dánišmendových synov (Isma’íl) –
koniec koncov, v rovnakom období samostatne operoval v Anatólii údajne i ďalší z emirových
synov, Kumuštikín (‫)كمشتكين‬.91 Isma’ílovu aktivitu na východe Malej Ázie navyše identifikoval
i jeden z neskorších kronikárov – hoci na druhej strane, iný ju lokalizoval ďaleko na západ, až
za rieku Halys.92 Napriek spletitým protirečeniam v prameňoch napokon nevieme o bojoch pri
Païperte nič konkrétne. Podľa Anny Komnény toto mesto padlo len krátko pred Isma’ílovou
odvetou do rúk Byzantíncom, keďže sa jej zmocnil vojvoda Trapezuntu (δούκα Τραπεζούντος)
Theodoros Gabras.93 O jeho osudoch ale nevieme nič naisto, a i priebeh obliehania je nejasný.
Zdá sa však, že nočný výpad, ktorý Gabras podnikol proti Turkom, ho napokon stál život. Mož-
no tak usudzovať z niekoľkých indícií: kronikár Ioannes Zonaras totiž Gabrasa portrétuje ako
mučeníka (teda zrejme padol v boji proti inovercom), pričom vieme, že začiatkom 12. storočia
bol vojvodom Trapezuntu už iný veľmož – Dabatenos (Δαβατηνος).94 A hoci nevieme, s akým
výsledkom sa boje o Païpert skončili, rozhodne mohli zvýšiť byzantsko-turecké napätie v re-
gióne a živiť tak konflikt, ktorý pretrval do začiatku 12. storočia. Dabatenov nástupca v Tra-
pezunte, Gregorios Taronítes, totiž v r. 1103 už preukázateľne bojoval s Dánišmendovcami.95
To znamená, že Dánišmendovci v tomto období skutočne vyvíjali tlak smerom na byzantské
pozície na severovýchode Malej Ázie.
Okrem faktografických nepresností je potrebné zohľadniť i  motív, s  akým princezná
píše o Isma’ílovom ťažení. V prvom rade ide o okolnosti cisárovho ústupu z Anatólie, kto-
rý s  konečnou platnosťou potvrdil diplomatický rozkol medzi prvou križiackou výpravou
a politikou Byzantíncov.96 Ak vezmeme do úvahy, že cisár sa mal v danej chvíli rozhodnúť

89 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.3, s. 371 (CFHB s. 331).

90 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, VI.10, s. 218 (CFHB s. 189).
91 „Kumuštikīn“ podľa podľa IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203. K rovnakému záveru dospeli
i tureckí historici pod vedením editorov MERÇİL, E. – NUHOĞLU, H. Y. (eds.): A Short History of Turkish –
Islamic States, s. 187. Tí dokonca píšu o dobytí mesta, hoci nemáme nijaké priame dôkazy.
92 Na východe emirátu rozpoznáva Isma’ílovu aktivitu BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237; na
západe pri Gangre IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203.
93 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, VIII.9, s. 286 (CFHB, s. 255) a XI.6, s. 378–380.
94 IOANNES ZONARAS: Epitome Historion, XVIII.22, s. 302; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XII.7, s. 421
(CFHB 376). Oikonomidés tvrdí, že Gabras bol v r. 1098 odvlečený Dánišmendom do Neokaisareie, kde i um-
rel. Pozri OIKONOMIDÉS, N.: Les Danishmendides, entre Byzance, Bagdad et le Sultanat d’Iconium, Revue
numismatique 25, 1983, s. 200.
95 THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Kerkyras, 78, s. 414–417, To Taroníte kyro Gre-
gorio, 81, s. 426–433 a 92, s. 472–475; predovšetkým však 81, s. 428. O Gabrovom konci vieme len toľko, že
sa z neho stal mučeník, pozri IOANNES ZONARAS: Epitome Historion, XVIII.22, s. 302. Anna Komnéna
taktiež nijakým spôsobom nešpecifikuje personálnu výmenu v  úrade trapezunstkého vojvodu, pozri ANNA
KOMNÉNÉ: Alexias, VIII.9, s. 286 a XII.7, s. 420–421.
96 Pozri a porovnaj Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, XXVII, s. 355–362; PETRUS TUDEBODUS:
slovaca VI 245
len na základe správ križiackych dezertérov, jeho ústup sa môže javiť ako nerozumný a ne-
premyslený čin. Anna preto prichádza s novým motívom – akýmsi Ismaelom, ktorý sa náhle
objavuje v Malej Ázii. Jeho úlohou je nielen zabrániť cisárovi v príchode k Antiochii, ale
dokonca zajať samotného Alexia. V byzantskom kontexte ide predovšetkým o reminiscenciu
traumy z  r. 1071, kedy bol cisár Romanos Diogenes zajatý pri Mantzikerte. Pripomienka
tejto politickej katastrofy slúži v Anninom rozprávaní práve na to, aby legitimovala Alexiove
rozhodnutie ustúpiť. Ten potom nielen že zachráni vojsko pre obranu Konštantínopola, ale
neriskuje zajatie a politický rozvrat impéria.97 Takýmto spôsobom Anna bránila povesť otca.
Je síce pravda, že ak sa Isma’íl skutočne nachádzal v Gangre, akýkoľvek nájazd k Nikaii
mohol odrezať cisárove vojsko v Anatólii, avšak v takom prípade nie je úplne jasné, prečo
by sa Dánišmendov syn unúval tiahnuť dlhé stovky kilometrov98 naprieč polostrovom až
k Païpertu. Jeho pohyby by v danom kontexte boli úplne nezmyselné. Záverom teda môže-
me skonštatovať, že ak v r. 1098 Dánišmendovci zaútočili na Païpert, išlo o odvetnú akciu
lokálneho charakteru, ktorá s udalosťami pri Filomelione nemala nič spoločné. Ich vojenská
aktivita v centrálnej či západnej Anatólii nie je podložená nijakým relevantným99 dôkazom.
Navyše, ako sme už uviedli, ich prítomnosť západne od rieky Halys v tomto období nazna-
čujú až neskoré pramene (z  13. storočia). Útok Isma’íla na byzantské vojská, vedený od
Gangry, je preto viac než otázny.

Expanzia k Melitene a jej dôsledky

Nárast moci Dánišmendovcov môžeme pozorovať od prelomu storočí, kedy pramene
dokumentujú ich expanziu na východ. Terčom snáh „Múdreho muža“ zo Sebasteie sa stalo
Melitene, situované neďaleko západného brehu rieky Eufrat. Mesto totiž odolalo seldžuckej
expanzii a hoci pravdepodobne platilo tribút, stále mu vládli kniežatá z domácej arménskej
dynastie. V čase Dánišmendovho (a ešte predtým Qilidž-Arslánovho) tlaku na východ bol
jeho guvernérom istý Gabriel, pochádzajúci zrejme z dynastie arménskych kniežat. Jeho od-
por presiahol lokálnu úroveň, a do konfliktu sa zapojili i ďalšie mocenské útvary v Levante.
Jeho priebeh dokonca čiastočne ovplyvnil aj vývoj križiackeho hnutia v Európe.
Melitene bolo cieľom aktivít rúmskych Seldžukov už v r. 1097, kedy sa ho pokúsil ob-
liehať sultán Qilidž-Arslán.100 Ten však pod tlakom udalostí pri Nikaii zanechal svoje sna-
hy a rozhodol sa čeliť križiakom na západe. Tí ho však zamestnali na pomerne dlhú dobu
a o ďalších bojoch pri Melitene nemáme na nejaký čas nijaké správy. Teda až do r. 1099,
kedy sa pred mestom údajne objavil Dánišmend, aby demonštroval svoju silu. V skutočnosti

Historia de Hierosolymitano itinere, XI.1–3, s. 74–76; ROBERTUS MONACHUS: Historia Iherosolimitana,

VI.15–16, s. 815–817; GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta Dei per Francos, V.25–28, s. 199–201; ANNA KOM-
NÉNÉ: Alexias, XI.6, s. 378–380; zo sekundárnej literatúry napr. BRUNDAGE, J.: An Errant Crusader: Stephen
of Blois, Traditio XVI, 1960, s. 385–390; PRYOR, J.H.: Stephen of Blois: Sensitive New-Age Crusader or Victim
of History? Arts: the journal of the Sydney University Arts Association 20, 1998, s. 48–50; FRANCE, J.: Anna
Comnena, the Alexiad and the First Crusade, Reading Medieval Studies, Vol. 10, 1984, s. 28–30, 32.
97 NIKEFOROS BRYENNIOS: Ule istorias, I.17–21, s. 114–129; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XV.6, s. 531
a XV.10, s. 547; NIKETAS CHONIATES: Historia, De Manuele Comneno, VI.6, s. 249–250.
98 Sídla Filomelion a Païpert sú vzdialené asi 700 km.
99 Hypoteticky by sme sa mohli domnievať, že Isma’íl vytiahol po priamej výzve rúmskeho sultána Qilidž-Arslána,
ktorý bol na jar 1098 opäť v defenzíve a potreboval posily. Ide však o „argument“ ex silencio, ktorý nie je ničím
podložený. Vychádzať možno predovšetkým z tvrdení Anny Komnény, pričom je potrebné zvážiť motívy, s ktorými
svoju správu písala. Vzhľadom na nejasnosť jej správy možno všetky interpretácie chápať len v hypotetickej rovine.
100 MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.108–112, s. 163–166; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, VI.12, s. 227.
246 Byzantino

však iba vyplienil okolité usadlosti a zožal úrodu.101 Išlo teda primárne o lúpežný nájazd,
hoci je možné, že Dánišmend ho uskutočnil z popudu Qilidž-Arslána. Tieto domnienky to-
tiž podporuje správa damaského kronikára Ibn al-Qalánisího, ktorý popisuje udalosti nasle-
dujúceho roku. V r. 1100, zrejme na prelome mája a júna, totiž Dánišmend opäť vytiahol
k Melitene, pričom ho sprevádzali i dobre vyzbrojené oddiely samotného Qilidž-Arslána.102
O prípravách na ofenzívu ale arménsky miestodržiteľ dobre vedel, a preto sa rozhodol získať
nejakých spojencov. Obrátil sa preto na nový mocenský element v regióne – križiakov, ktorí
v r. 1098 obsadili Edessu (Urfa) a Antiochiu.
Pri popise nasledujúcich udalostí opakovane narážame na metodologické problémy spo-
jené s charakterom zachovaných správ. Kronikári totiž v jednotlivých prípadoch zamieňajú
jednotlivých aktérov Dánišmendovcov a nie je úplne jasné, na čom všetkom mal Dánišmend
priamy podiel. Raz totiž v prameňoch figuruje samotný Dánišmend, no v tom istom texte, len
o niekoľko riadkov nižšie môže byť ako hlavný protagonista udalostí portrétovaný už niekto-
rý z jeho synov (zvyčajne Isma’íl a Kumuštikín). Domnievame sa však, že pri tak význam-
ných vojenských ťaženiach, aké viedli Dánišmendovci po r. 1100, je nepravdepodobné, že
by sa na nich emir nezúčastnil osobne – hoci aj v sprievode vlastných synov. Pri zmätočnom
protirečení prameňov vlastne ani nie je možné zaujať iné zmysluplné stanovisko.
Každopádne, v čase Dánišmendových príprav kontaktoval Gabriel z Melitene obe kri-
žiacke panstvá severného Zámoria so žiadosťou o pomoc. V júli 1100 dorazilo jeho posolstvo
do Antiochie, pričom Gabriel jej kniežaťu, Bohemundovi z Apúlie, údajne ponúkol i dynas-
tický sobáš so svojou dcérou. Ďalší obsah posolstva je neznámy, no môžeme sa domnievať,
že ak Gabriel žiadal ochranu, zrejme ponúkal ročný tribút alebo inú formu podriadenosti
(vazality). Každopádne, antiochijskí Normani ponuku prijali a zrejme v auguste vytiahli na
čele nemalého vojska (údajne na čele 3- až 5.000 mužov) smerom k Eufratu.103
Čo nasledovalo po ich príchode k Melitene, nie je úplne jasné. Nasledujúce udalosti za-
nikajú v tendenciách jednotlivých kronikárov, ktorí buď kritizujú Antiochijčanov za neopa-
trnosť, alebo píšu o úskokoch Dánišmenda, resp. jeho syna Kumuštikína. Napriek protire-
čivosti prameňov je ale zrejmé, že Bohemund vyrušil Dánišmendovcov pri obliehaní, no
v nasledujúcej bitke ťahal za kratší koniec. Emir zo Sebasteie totiž Antiochijčanov porazil

101 Ide ale až o pomerne neskorú správu a rok udalostí nemusí byť spoľahlivý, pozri BAR HEBRAEUS: Chronicon
Syriacum, X, s. 236.
102 IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 493, s. 49–50. Rovnakú informáciu nachádzame i u jeho pre-
pisovateľa SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb mira’at az-zimán, AH 493, s. 522. Niektorí kronikári naznačujú, že
na ťažení sa nezúčastnil Dánišmend, ale niektorý z jeho synov – v prameňoch sa v tomto kontexte objavuje
Kumuštikín i Isma’íl. Vzhľadom na to, že na ťažení nájdeme Qilidž-Arslánove oddiely z Rúmu, je nepravdepo-
dobné, že by Dánišmend prenechal velenie celého ťaženia jednému zo svojich synov a sám by pozoroval jeho
priebeh len z ústrania. Pozri IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203; KÁMAL AD-DÍN: Zubdat
al-Halab min tárích Halab, s. 589; ’IZZ AD-DÍN IBN ŠADDÁD: al-A’láq al hatíra fi dikr umará al-Šám wa-
-l-Džazíra, II, s. 113 a III, s. 249; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5; BAR HEBRAEUS:
Chronicon Syriacum, X, s. 237.
103 FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.35, s. 369; BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta
Francorum Iherusalem expugnantium, XLI, s. 519; Secunda pars Historiae Hierosolimitanae, III, s. 551; THE-
ODORUS PALIDENSIS: Narratio profectionis Godefridi ducis ad Jerusalem, III.9, s. 196; Anonymi auctoris
Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 75; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.27,
s. 524. O posolstve sa zmieňuje i MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.134, s. 176, ako aj ostatní
latinskí kronikári (napr. WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, IX.21,
s. 396). Európski autori bitku notoricky datujú už na júl, pozri WILLELMUS MALMESBIRIENSIS: Historia
regum Anglorum, IV.375, s. 666; ROMUALDUS SALERNITANUS: Chronicon, MC, s. 202; arabský autor Ibn
al-Athír zase až na september, IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203.
slovaca VI 247
a najvýznamnejšie osobnosti kniežatstva zajal – vrátane samotného Bohemunda a jeho sy-
novca Richarda zo Salerna.104 Napriek víťazstvu však Dánišmendovci pod Melitene nezosta-
li – ich zvedovia totiž odhalili, že ich smerom postupujú i Edessania, takisto zmobilizovaní
Gabrielovými prosbami. Fulcher zo Chartres, kaplán edesského grófa Balduina z Bouillonu,
poznamenáva, že „keď sa toto Dánišmend dopočul, bál sa odvahy týchto [Edessanov] a ne-
odvažoval sa dlhšie zdržiavať pred mestom Melitene, ktoré obliehal; ale pomaly pred nami
utiekol, a [vojsku] nariadil ustúpiť späť na svoje územia. Toto nás veľmi zamrzelo, pretože
sme ich tri dni prenasledovali až za spomínané mesto [Melitene] a veľmi sme túžili stretnúť
sa s nimi v boji.“105 Hoci Dánišmend porazil výpad Antiochijčanov, edesským oddielom si
už netrúfal vzdorovať. Melitene sa tak dostalo do sféry vplyvu Edessanov – gróf Balduin I.
dokonca posilnil pevnosť o solídnu silu v podobe 50 rytierov.106 A hoci sám už o niekoľ-
ko mesiacov odtiahol na juh a nechal sa korunovať jeruzalemským kráľom (25. decembra
1100), nový edesský gróf Balduin z Bourcq pokračoval v proarménskej politike v Melitene
a sám sa oženil s Gabrielovou dcérou Morfiou.107
Hoci Dánišmend porazenecky odtiahol, mohol byť spokojný. Zajal totiž dvoch význam-
ných križiackych hrdinov, za ktorých si mohol vypýtať nemalé výkupné. Odvliekol ich teda
do Anatólie a uväznil v Neokaisareii.108 Vedomý si psychologickej výhody, v decembri 1100

104 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.27–28, s. 524; FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia
Hierosolymitana, I.35, s. 369; BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta Francorum Iherusalem expugnantium, XLI,
s. 519; Secunda pars Historiae Hierosolimitanae, III, s. 552; Historia peregrinorum euntium Jerusolymam ad
liberandum sanctum Sepulcrum de postatem ethnicorum, CXXXVI (20.17–27), s. 132–133; RADULFUS CADO-
MENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLI, s. 705; WILLELMUS MALMESBIRIENSIS:
Historia regum Anglorum, IV.375, s. 666; ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, X.24, s. 354; Balduini
III Historia Nicaena vel Antiochena necnon Jerosolymitana, LXIII, s. 177; ROMUALDUS SALERNITANUS:
Chronicon, MC, s. 202; THEODORUS PALIDENSIS: Narratio profectionis Godefridi ducis ad Jerusalem, III.9,
s. 197; GAUFRIDUS VOSIENSIS: Chronicon, XXXII, s. 297; WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in
partibus transmarinis gestarum, IX.21, s. 396; Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s.
74; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.134, s.
176–177; IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 493, s. 50; AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 493, s. 374;
IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203; SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb mira’at az-zimán, AH 493,
s. 522; KÁMAL AD-DÍN: Zubdat al-Halab min tárích Halab, s. 589; ’IZZ AD-DÍN IBN ŠADDÁD: al-A’láq al
hatíra fi dikr umará al-Šám wa-l-Džazíra, III, s. 249; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5.
105 „Quod quum audisset Danisman, metuens horum animositatem, non est ausus ulterius ante urbem Melitiniam
morari, quam obsidione cinxerat; sed paulatim ante nos fugiendo, ad propria sua remeare curavit. Unde multum
doluimus, quum per tres dies illos ultra urbem praedictam persecuti summus, qui libentissime contra eos dimi-
cassemus.“ FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.35, s. 369. Porovnaj s BARTOLFUS
DE NANGIS: Gesta Francorum Iherusalem expugnantium, XLI, s. 519; ALBERTUS AQUENSIS: Historia
Ierosolimitana, VII.29, s. 526; Secunda pars Historiae Hierosolimitanae, III, s. 552; Balduini III Historia Ni-
caena vel Antiochena necnon Jerosolymitana, LXIII, s. 177; WILLELMUS MALMESBIRIENSIS: Historia
regum Anglorum, IV.375, s. 666; THEODORUS PALIDENSIS: Narratio profectionis Godefridi ducis ad Je-
rusalem, III.9, s. 197; WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, IX.21, s.
397; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.134, s. 177.
106 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.29, s. 526; FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hie-
rosolymitana, I.35, s. 369; BARTOLFUS DE NANGIS: Gesta Francorum Iherusalem expugnantium, XLI, s. 519;
Secunda pars Historiae Hierosolimitanae, III, s. 552; WILLELMUS MALMESBIRIENSIS: Historia regum Anglo-
rum, IV.375, s. 666; THEODORUS PALIDENSIS: Narratio profectionis Godefridi ducis ad Jerusalem, III.9, s. 197;
WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, IX.21, s. 397 a X.5, s. 406.
107 WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, X.24, s. 437. Porovnaj s Anony-
mi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 75.
108 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.27, s. 524; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagruty-
un, II.134, s. 177. Bar Hebraeus s odstupom viac než 150 rokov píše, že Bohemund bol odvedený do Sebasteie.
BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237.
248 Byzantino

zastrašil Antiochijčanov, keď ich prostredníctvom poslov vyzval, aby mu odovzdali mesto.109
Nie je vylúčené, že i pod vplyvom tejto hrozby vyzvali Bohemunda Antiochijcania Bohe-
mundovho synovca Tankreda, aby opustil Haifu a ujal sa regentstva nad kniežatstvom. Ten
výzvu prijal a v marci 1101 vstúpil so svojimi mužmi do Antiochie, pričom už zakrátko de-
monštroval svoju moc v boji proti byzantským pevnostiam v Kilikii.110 Dánišmend každo-
pádne svoje hrozby nesplnil – koniec koncov, na rozvinutie cieleného tlaku južne od pohoria
Antitaurus nemal dostatočné prostriedky. Jeho hrozba svedčí skôr o  získaní sebavedomia.
Zistil totiž, že križiaci nie sú tou neporaziteľnou vojenskou silou, ktorá sa v lete 1097 preva-
lila cez Anatóliu.
Zajatie Bohemunda však vyvolalo nečakanú reakciu v  Európe a  čiastočne prispelo
k vyhláseniu nového ťaženia, ktoré sa dnes označuje aj ako križiacka výprava z r. 1101.111
V moslimskom prostredí sa zapísala do historickej pamäte ako „druhá výprava z Franska“,
resp. „výprava siedmich franských kniežat“.112 Našťastie pre Turkov, križiaci prejavili len
malú schopnosť spolupracovať a do Anatólie vtiahli v troch nekoordinovaných prúdoch, pri-
čom proti Dánišmendovi vyrazil len jeden z nich.
Časť križiakov, pochádzajúcich prevažne z  územia Lombardie, severného Francúzska
a Burgundska, sa totiž rozhodla oslobodiť zajatého Bohemunda z Neokaisareie. Ich počty
nie sú známe, no podľa súčasníkov sa ich ťaženia zúčastnilo až 100.000 pútnikov. Ozbrojené
oddiely ale tvorili len zlomok tejto cifry – odhadom azda menej než 10.000 mužov, z toho
možno dve- až tritisíc jazdcov.113 Títo križiaci vyrazili do Anatólie začiatkom júna 1101

109 IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 493, s. 50. Dánišmendov zálusk na Antiochiu možno naznačujú
i  ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, X.24, s. 354; Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo
Boimundi, II.15, s. 167.
110 FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, II.7, s. 384–385; RADULFUS CADOMENSIS:
Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLI, s. 705 a CXLIII, s. 706.
111 Pozri najmä CATE, J. L.: The Crusade of 1101, in: BALDWIN, M. W. (ed.): A History of the Crusades. Volume
I: The First Hundred Years (gen. ed. K. M. Setton). Madison; Milwaukee; London 1969, s. 343–367; TYER-
MAN, C.: God’s War, s. 170–175; MAYER, H. E.: Dějiny křížových výprav, s. 87–89; RUNCIMAN, S.: A His-
tory of the Crusades, Vol. II: The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East, 1100 – 1187. Cambridge; New
York; Melbourne; Madrid 1954, s. 18–31; RILEY-SMITH, J.: The First Crusade and the Idea of Crusading.
London; New York 2003, s. 120–134; ANDENNA, G. – SALVARANI, R. (eds.): Deus non voluit. I Lombardi
alla prima crociata (1100 – 1101). Milano 2003; MULINDER, A.: The crusading expeditions of 1101–2 [Thesis
(Ph. D.)]. University of Wales Swansea, Dept. of History, 1996.
112 AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 495, s. 375; AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203.
113 Najnižší odhad pochádza z pera arménskeho autora MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.4, s. 184–
185. Počet ozbrojencov je ale podstate neznámy. Kronikári ale poznamenali, že križiakov sprevádzalo 500 byzant-
ských Turkopolov, a ďalších 200–500 jazdcov mal údajne k dispozícii Raimond zo St. Gilles (ktorý sa pripojil
k ťaženiu kvôli vlastným mocenským ambíciám). Spomedzi križiackych veľmožov vieme iba o Štefanovi z Blois,
že viedol asi 200 rytierov zo svojho panstva – ku ktorému sa potom pripojili i ďalší francúzski veľmoži, ktorí
disponovali minimálne desiatkami rytierov. Jadro francúzskej družiny teda tvorilo azda okolo 300–400 obrnených
jazdcov, a podobne veľké mohli byť i družiny Lombarďanov a Burgunďanov; pričom ku konečnému počtu musí-
me pripočítať i oddiely zo Svätej ríše rímskej. Celkovo teda môžeme dostať počet asi 2–3.000 rytierov. Ohľadom
pechoty nevieme nič naisto, azda bola tri- až štyrikrát početnejšia než jazdecké oddiely. Každopádne ide len o od-
had, ktorý môžeme porovnávať len s inými odhadmi – ako napríklad s tým od Alec Milunder, ktorý predstavuje
minimalistický extrém a  podľa ktorého mali križiaci k  dispozícii len 200 jazdcov a  asi 5.000 pešiakov. Pozri
ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.7, s. 594, VIII.11, s. 600 a VIII.17, s. 608; MULINDER,
A.: The crusading expeditions of 1101–2, s. 291.
Rytiersku družinu najvýznamnejších veľmožov tvorilo na prelome 11. a 12. storočia viac než 50, no spravidla od
200 do 400 jazdcov. Menej majetná nobilita si takisto dokázala vydržiavať družinu, no jej veľkosť bola omnoho
nižšia (Gautier z Boissy napríklad r. 1096 odišiel na križiacku výpravu asi len s 8 jazdcami). Pozri FULCHERIUS
CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, I.14, s. 338 a II.1, s. 373; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Iero-
slovaca VI 249
a rýchlo si razili cestu na východ. Koncom mesiaca dobyli Ankyru, odkiaľ zamierili ku Gan-
gre. Podľa neskorších (menej spoľahlivých) správ bránil pevnosť Isma’íl ibn ad-Dánišmand,
čo znamená, že križiaci sa zrejme už na prelome júna a júla dostali na územie Dánišmendov-
cov. Keďže sa rozhodli nezdržiavať sa obliehaním Gangry, energicky zamierili k rieke Halys
a odtiaľ do centra emirátu.114
Ak Dánišmend v r. 1101 plánoval obnoviť ofenzívu proti Melitene, nutne musel prehodno-
tiť svoje priority. Zdá sa však, že si bol dobre vedomý hrozby, ktorá sa proti nemu sformovala
na Západe. Hoci súčasníci týchto udalostí zvyčajne tvrdia, že v Anatólii sa opäť zjednotili sily
Dánišmendovcov a rúmskych Seldžukov,115 o takejto aliancii môžeme v kontexte ťaženia z r.
1101 otvorene pochybovať. Dánišmend i Qilidž-Arslán totiž čelili svojim vlastným problémom
a sotva sa mohli vzájomne podporiť. Ak Dánišmend do augusta 1101 vzdoroval Lombarďa-
nom, Qilidž-Arslán až do septembra/októbra čelil nekoordinovaným akciám križiakov z Ne-
vers, Bavorska a Akvitánie.116 Obaja tureckí veľmoži sa museli predovšetkým spoľahnúť na
svojich najvernejších spojencov – paradoxne však už nie jeden na druhého.
V prípade Dánišmenda sa preto stretávame s rozvinutím jeho diplomatických aktivít. La-
tinskí kronikári sa zmieňujú, že sa mu podarilo získať podporu niekoľkých mezopotámskych
a sýrskych emirov. Postup križiakov sa totiž od rieky Halys výrazne spomalil kvôli odporu
miestnych veľmožov – je pritom možné, že i vďaka povzbudzovaniu sebastejského emira,
ktorý hral o čas. Napokon sa mu ale dostalo posíl v pomerne krátkej dobe – na čele svo-
jich vojsk totiž dorazili Qaradžá z Harranu (s ktorým bojoval už pri Dorylaione), Bálak ibn
Bahrám (‫ )بالك‬zo Sororgie (Suruç), a nejaké oddiely zrejme uvoľnil i severosýrsky hegemón
Ridván ibn Tutuš (‫ )رضوان‬z Aleppa.117 Turkom sa údajne podarilo zhromaždiť až 20.000
ozbrojencov118  – a  hoci ide s  najväčšou pravdepodobnosťou o  nadsadený odhad kroniká-
ra, zrejme i tak išlo asi o jedno z najpočetnejších tureckých vojsk, ktoré počty križiackych
ozbrojencov bezpečne prevyšovalo. Dánišmend, povzbudený získanou podporou, napokon
nečakal na príchod križiakov pri Sebasteii a vytiahol im naproti. Začiatkom augusta im pre-
hradil cestu pri priesmyku pred Merzifonom v severnej Anatólii, neďaleko Amaseii.
V nasledujúcich ťažkých bojoch utrpeli obaja protivníci ťažké straty (Dánišmend prišiel
údajne až o sedminu vojska!)119, no po poslednej bitke (štvrtého dňa) bolo jasné, že križiaci
zajatého Bohemunda neoslobodia. Preto sa rozhodli odpútať sa od protivníka a ustúpiť na se-

solimitana, I.6, s. 8, II.42, s. 134 a III.21, s. 172; RADULFUS CADOMENSIS: Gesta Tancredi in expeditione
Hierosolymitana, XXVII, s. 625, XXXIII, s. 630, XXXVII, s. 633 či CXLV, s. 707; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias,
XI.7, s. 385; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárich, AH 495, s. 211, ale aj LUPUS PROTOSPATHARIUS: Rerum in
regno Neapolitano gestarum breve chronicon, ad annum 1096, in: MGH, SS, V, Hannover 1844, s. 62.
114 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana; VIII.8–16, s. 596–606; FULCHERIUS CARNOTENSIS:
Historia Hierosolymitana, II.16, s. 398; GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta Dei per Francos, VII.24, s. 244;
MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.4, s. 185; ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, X.20,
s. 334–336; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.8, s. 387; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203.
115 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana; VIII.13, s. 602, VIII.28, s. 620 a VIII.38, s. 628; ORDERICUS
VITALIS: Historia ecclesiastica, X.20, s. 334–338; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.6, s. 186;
z kontextu i RADULFUS CADOMENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLVII, s. 709.
116 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana; VIII.25–39, s. 618–630; pre datovanie pozri napr. HAGEN-
MEYER, H.: Chronologie de l’histoire du Royaume de Jérusalem. Règne de Baudouin I (1101 – 1118), Révue
de l’Orient latin, Tome IX, 1902, s. 437–465.
117 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana; VIII.13, s. 602 a VIII.23, s. 616. Prepisy podľa AL-’AZÍMÍ:
Tárích Halab, AH 493, s. 374 a AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 497, s. 217 a 220. Ridván bol vnukom Alp-
-Arslána a bratrancom Veľkého sultána Seldžukov Barkjárúqa ibn Malikšáh (1092 – 1105).
118 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana; VIII.13, s. 602.
119 Porovnaj cifry ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.13, s. 602 a VIII.17, s. 610.
250 Byzantino

ver k byzantským pevnostiam Pauráe (Παυράη, dn. Bafra) a Sinope. Dánišmend ich však na
ústupe prenasledoval a nepretržite im spôsoboval ďalšie straty – z celého križiackeho vojska
napokon uniklo asi len štyristo jazdcov a možno i niekoľko málo stoviek pešiakov.120 Turci
získali v severnej Anatólii bohatú korisť: kone, mulice, zásoby potravín, výzbroj či osobné
poklady križiakov. Takisto odvliekli do zajatia niekoľkých členov nobility, za ktorých mohli
požadovať výkupné, a spolu s nimi i množstvo žien a mladíkov, ktorých plánovali predať na
mezopotámskych trhoch do otroctva.121 Dánišmendova korisť však nebola tak vysoká, ako
by sa mohlo zdať – emir totiž musel odmeniť svojich spojencov a nemalé prostriedky musel
vynaložiť i na obnovu územia, cez ktoré sa prevalilo križiacke vojsko. Každopádne, azda už
koncom augusta mohol rozpustiť svojich ozbrojencov, keďže úspešne zažehnal križiacku
hrozbu. Z niektorých prameňov síce vyplýva, že jeho muži ešte pomohli Qilidž-Arslánovi
v Kappadókii v septembri 1101,122 avšak je nepravdepodobné, že by sa Dánišmend podieľal
na porážke všetkých troch križiackych prúdov tak, ako tieto udalosti popisujú (zväčša nie
veľmi dobre informovaní) kronikári.123
Víťazstvo v r. 1101 zrejme opäť povzbudilo emirove sebavedomie – v priebehu niekoľ-
kých mesiacov totiž dokázal poraziť nielen Normanov z Antiochie, ale i celý križiacky zá-
stup bez priamej účasti Qilidž-Arslána. Preto po odvrátení nebezpečenstva a upevnení vzťa-
hov so severosýrskymi Seldžukmi emir plynule nadviazal na svoje predchádzajúce aktivity.
Napriek turbulenciám v r. 1100 a 1101 sa nevzdal ambície dobyť Melitene a pravdepodobne
v r. 1102 proti nemu viedol tretiu výpravu, resp. druhú do bezprostrednej blízkosti mesta. Ťa-
ženie však opäť skončilo neúspechom, keďže arménsko-edesská koalícia dokázala pevnosť
uhájiť.124 O konkrétnom priebehu bojov či diplomatickej aktivite sa však kronikári nezmie-
ňujú. Vieme iba toľko, že Dánišmend mesto „obliehal mnoho dní“, no bezvýsledne, keďže
nedokázal spôsobiť žiadne škody na jeho opevnení.125 Emir tak zistil, že nemá dostatočnú
výzbroj, aby si pevnosť dokázal podrobiť silou.
Jeho prípravy na ďalšiu ofenzívu na jar 1103 narušili Byzantínci. V tomto období totiž
trapezuntský vojvoda Gregorios Taronítes vpadol na územie Dánišmendovcov zo severu,
hoci o konkrétnych lokalitách ťaženia nemáme nijaké spoľahlivé záznamy. Správy o tých-

120 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.23, s. 614–616; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.8,
s.387–388 (CFHB, s. 347); podobný obraz i AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203.
121 FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, II.16, s. 398–399; GUIBERTUS NOVIGENTIS:
Gesta Dei per Francos, VII.24, s. 244; ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.19–20, s. 610–
612; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.8, s. 387; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.4, s. 185.
122 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VIII.28, s. 620 a  VIII.38, s. 628; RADULFUS CADO-
MENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLVII, s. 709; ORDERICUS VITALIS: Historia
ecclesiastica, X.20, s. 334–340; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.6, s. 186–187.
123 Kronikári zvyčajne ponúkajú obraz jedného tureckého vojska, v ktorom nájdeme ako Qilidž-Arslána, tak i Dá-
nišmenda, ako spolu putuje po Anatólii a rad-radom poráža jednotlivé križiacke prúdy. Fyzicky by ale takéto
presuny (od Merzifonu k  Ikoniu, Germanikopolu, späť k  Ikoniu a  ešte k  Herakleii) v  priebehu niekoľkých
týždňov neboli pravdepodobné – a už vôbec nie v podobe, v akej ich zaznamenáva „znepriatelená“ strana kon-
fliktu – križiacki kronikári. Napriek tomu sa ale ich tvrdeniami nechali ovplyvniť MELIKOFF, I. (ed.): La Geste
de Melik-Danismend (I), s. 97; RUNCIMAN, S.: A History of the Crusades, Vol. II, s. 28; LAURENT, J.: Sur les
émirs Danichmendites jusqu’en 1104, s. 500.
124 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.29, s. 526. O trojročných bojoch pred Melitene píše i MI-
CHAEL SYRUS: Chronicon, s. 298. Albert z Aachenu toto obliehanie datuje do r. 1100. Je však nepravdepodobné,
že by sa Dánišmend po ústupe pred edesskými oddielmi na jeseň 1100 ešte vrátil k Melitene. V roku 1101 ho zase
od začiatku leta intenzívne zamestnávali križiaci, ktorí sa prebíjali do centra jeho panstva. Preto sa možno domnie-
vať, že k druhému obliehaniu Melitene (navyše v čase, kedy bol Bohemund stále v zajatí) prišlo najskôr v r. 1102.
125 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, VII.29, s. 526.
slovaca VI 251
to bojoch nachádzame v korešpondencii bulharského arcibiskupa Theofylakta z Ochridu,
ktorý Gregoriovi odoslal niekoľko gratulačných listov. Nejde však o  nijaké spoľahlivé
záznamy – Theofylaktos totiž nadnesenou rétorikou vychvaľuje Taronítu za jeho víťazstvá,
pričom vyjadruje nádej, že jeho vojská čoskoro preniknú až k  Neokaisareii. Na dobytie
viac než 300 km vzdialenej pevnosti však Taronítes nemohol mať prostriedky  – najmä
keď hlavné byzantské aktivity sa v tomto období obmedzovali na získanie vplyvu v Kilikii
a severnej Sýrii. Napriek Theofylaktovmu pochlebovaniu možno z jeho listov vyčítať, že
Taronítove jarné ťaženie vlastne skončilo fiaskom. Síce dosiahol nejaký úspech v pohraničí
a azda sa i zmocnil nejakej pevnosti, avšak už v lete 1103 dodržiaval s Dánišmendovcami
mier, na ktorom sa akiste dohodli po intenzívnych diplomatických výmenách. To znamená,
že Taronítovo ťaženie možno hodnotiť nanajvýš ako obmedzenú bojovú akciu lokálneho
charakteru.126 Boje navyše neovplyvnili byzantsko-dánišmendovské vzťahy v  regióne  –
prinajmenšom Taronítes nijakým spôsobom neurazil pýchu svojich tureckých protivníkov:
keď sa totiž v r. 1105/6 vzbúril proti cisárovi Alexiovi, Dánišmendovci sa neváhali prezen-
tovať ako jeho noví spojenci.127
Taronítova jarná ofenzíva z r. 1103 však Dánišmendovcov pravdepodobne predsa len
oslabila. Hoci emir dosahoval v posledných rokoch prestížne vojenské výsledky (a to i na-
priek poslednému neúspechu pri Melitene), každoročné boje neúmerne vyčerpávali jeho
zdroje – až na niekoľko výnimiek bol prakticky neustále v defenzíve, pričom boje ho strie-
davo zamestnávali na viacerých frontoch: v r. 1100 a 1102 sa angažoval pri Melitene, v r.
1101 odrazil križiakov na vlastnom území, a v r. 1103 ho zase nakrátko zamestnali Byzan-
tínci na severnej hranici emirátu. Pod vplyvom týchto okolností zrejme dospel k záveru,
že je načase zhodnotiť cenu normanských veľmožov, ktorých zajal koncom leta 1100 pri
Melitene.128
Otázkou vykúpenia svojich väzňov sa Dánišmend zaoberal pravdepodobne už od ne-
úspechu pri Melitene v  r. 1102 a  k  definitívnemu rozhodnutiu dospel počas bojov s Ta-
ronítom na jar 1103. Dokonca sa zdá, že možnosť predaja niektorého z  väzňov nastolil
práve počas mierových rokovaní s Byzantíncami. Gregorios Taronítes sa tak stal predĺže-
nou rukou konštantínopolskej diplomacie – z byzantského pohľadu, získanie normanských
veľmožov mohlo byť zlomovým momentom v ich vzájomnom súperení o vplyv nad Anti-

126 Theofylaktos z Ochridu sa vo svojich listoch vyjadruje o Dánišmendovcoch ako o „nepriateľoch Pána“ a „po-
hanoch“, ktorých „kiež by pokoril Ježiš“, aby sa Taronítu „báli a zúfali si“ a aby ich Taronítes „mohol prenasle-
dovať“. To znamená, že Dánišmendovci napriek počiatočným úspechom Taronítu kládli v pohraničí zarputilý
odpor. Taronítes síce údajne porazil Dánišmenda a „zničil citadelu perzského nerozumu“, avšak jeho konkrétne
zisky Theofylaktos neuvádza – pravdepodobne preto, že nestáli za reč. Arcibiskup ďalej hovorí o Neokaisareii,
ktorá bola „najkrajšia z miest“, a Taronítes ju mal dobyť, aby sa z nej stala „skutočná Neo-Kaisareia.“ Pozri
THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Kerkyras, 78, s. 414–417 a To Taroníte kyro Gre-
gorio, 81, s. 426–429. Pre kritický rozbor listov pozri ADONTZ, N.: L’Archêveque Théofylacte et le Taronite,
Byzantion 11, 1936, s. 577–588; LEROY-MOLINGHEN, A.: Les lettres de Théofylacte de Bulgarie à Grégoire
Taronite, Byzantion 11, 1936, s. 589–592.
127 ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XII.7, s. 422. Dánišmendovci uzavreli spojenectvo s Taronítom najneskôr v čase
jeho vzbury proti Alexiovi asi v r. 1105–6 (minimálne rok po odchode Bohemunda na Západ r. 1104 a ešte pred
jeho návratom na Balkán na jeseň 1107).
128 Tak aspoň možno usudzovať z  niektorých indícii, hoci bez explicitnej evidencie. Podobný názor však na-
chádzame i  v  kronikách: „Danisman enim, cum uideret nichil utilitatibus suis applicari quod tantum uirum
[Boamundum] teneret, inflexis animo de pacis conditionibus actitare cepit; nam nec illum occidere, ne in se
odia Christianorum concitaret, nec sine spebus in perpetuum ualiturae pacis dimittere uolebat.“ WILLELMUS
MALMESBIRIENSIS: Historia regum Anglorum, IV.387, s. 692.
252 Byzantino

ochiou.129 Samotný priebeh vyjednávania je ale zahalený v početných legendárnych a fan-

tastických konštruktoch. Dánišmend každopádne nebol ochotný prenechať oboch zajat-
cov Byzantíncom, hoci je otázne, či toto rozhodnutie učinil autonómne. Ak bol totiž emir
naozaj v osobnom kontakte s Bohemundom (ako naznačuje jedna z legiend), normanský
veľmož ho mohol zaprisahať, aby ho nevydával do rúk cisára Alexia. Ak by Dánišmend
vyhovel želaniu svojho zajatca, mohol si tým pripraviť pôdu pre neskoršie rokovania, ktoré
mohol s Normanmi viesť v o niečo viac priateľskej atmosfére.130 Podľa iných záznamov
zase do priebehu vyjednávania vstúpila Dánišmendova manželka, prípadne dcéra Melaz,
ktoré (pod vplyvom zjavení kresťanských svätcov) mali samy navrhnúť prepustenie za-
jatcov.131 Každopádne, Gregorios Taronítes v mene byzantského cisára napokon vykúpil
iba Richarda zo Salerna, „výmenou za veľkú sumu peňazí“.132 Bohemund bol prepustený
zrejme v rovnakom období (jar/leto 1103), avšak Dánišmend odmietol byzantské ponuky133
a nechal si zaplatiť od iných – Balduina z Edessy, antiochijského patriarchu Bernarda a ar-
ménskeho veľmoža Kogh Vasila z Kesounu (Kaysun) a Rabanu.134 Dánišmend si za Bo-
hemundove prepustenie údajne vypýtal neuveriteľných 100.000 bezantov,135 no zdá sa, že

129 Pre dobový byzantský pohľad pozri ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.9, s. 388–389 a XI.12, s. 398–400.
130 Podľa legendy Miraculum de Boimundi viedli k  prepusteniu Bohemunda jeho vlastné vyjednávania s  Dáni-
šmendom, ktoré podporili zjavenia sv. Leonarda a  napokon i  Dánišmendova manželka, ktorá nosila v  srdce
úprimnú kresťanskú lásku. Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.5–15, s. 163–165. Ide
pravdepodobne o verziu udalostí, ktorú Bohemund rozšíril vo Francúzsku po svojom návrate na Západ. Možno
sa preto domnievať, že normanský veľmož takýmto spôsobom preceňoval vlastný vplyv na priebeh rokovaní
o jeho prepustení.
131 Podľa Orderica Vitala zosnovala oslobodenie Normanov Dánišmendova dcéra Melaz vďaka kombinácii vlast-
ných intríg, nečakanej vojny v Anatólii a statočnosti Normanov. Podľa jeho verzie Melaz neskôr odíde od otca
a zosobáši sa s Rogerom zo Salerna, synom zajatého Richarda. ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica,
X.24, s. 358–378.
132 Theofylaktos z Ochridu sa zmieňuje o akomsi „Frankovi“ (Φράγγος), ktorého „Turek“ (Dánišmend) sľúbil odo-
vzdať cisárovi výmenou za prímerie. Hoci sa z Theofylaktových vyjadrení zdá, že hovorí primárne o zajatom
Bohemundovi, Byzantínci vykúpili iba Richarda zo Salerna. Ak sa teda Taronítes ako cisárov splnomocnenec
podieľal na prepustení „Franka“, s najväčšou pravdepodobnosťou išlo práve o Richarda. THEOFYLAKTOS
ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Taroníte kyro Gregorio, 81, s. 430–431. Byzantský vplyv na prepus-
tení Richarda potvrdzujú i MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.14, s. 192; Miraculum de Richardo,
I.4, s. 160. K Richardovmu prepusteniu aj BEECH, G. T.: A Norman-Italian Adventurer in the East: Richard of
Salerno 1097 – 1112, in: CHIBNALL, M. (ed.): Anglo-Norman Studies. XV. Proceedings of the Battle Confe-
rence 1992. Suffolk; Rochester 1992–3, s. 31–35.
133 Cisár údajne ponúkal Dánišmendovi až 260.000 bezantov (resp. 100.000 filipov) ALBERTUS AQUENSIS:
Historia Ierosolimitana, IX.33–36, s. 680–688; ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, X.24, s. 354–
356. V  tomto prípade je nadmieru zaujímavé mlčanie cisárovej dcéry Anny Komnény, ktorá na viacerých
miestach svojej práce tendenčne vystupuje proti Bohemundovi  – keď však popisuje jeho návrat na Západ
(1104), ani slovom sa nezmieni o tom, že Norman strávil tri roky v tureckom zajatí a že sa ho jej otec neúspeš-
ne pokúsil vykúpiť.
134 O Kogh Vasilovi MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.14, s. 191–192, o Balduinovi a Bernardovi
RADULFUS CADOMENIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLVII, s. 709. Kogh Vasil si
účasťou na vykúpení Normana chcel zrejme upevniť postavenie v regióne po zmenách, ktoré spustil príchod
križiakov do Levanty – Bohemund sa neskôr údajne stal i jeho adoptívnym synom.
135 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IX.36, s. 686. Anonymná sýrska kronika píše o „veľkom
obnose peňazí“, Matúš z Edessy udáva sumu 100.000 dahekanov (desatinou údajne prispel Kogh Vasil), Ibn
al-Athír spomína 100.000 zlatých mincí a takisto prepustenie Jaghí-Sighánovej dcéry (zajatej v r. 1098 v An-
tiochii – jej prepustenie dosvedčuje i Ordericus Vitalis), Bar Hebraeus uvádza 100.000 dinárov. Anonymi auc-
toris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 74–75; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun,
III.14, s. 191–192; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 495, s. 212; ORDERICUS VITALIS: Historia
ecclesiastica, X.24, s. 354, 372; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237.
slovaca VI 253
v skutočnosti suma dosiahla nanajvýš hodnotu 10.000 michaelov.136 Bohemund sa tak asi
v priebehu leta 1103 vrátil do Antiochie.137
Emir zo Sebasteie pritom neostal nič dlžný svojej povesti „múdreho muža“. V r. 1103
získal nemalé prostriedky na prezbrojenie svojho vojska, pričom finančne oslabil väčšinu
svojich potenciálnych protivníkov. Navyše, zo samotného Bohemunda si v momente prepus-
tenia urobil priateľa – podľa latinských prameňov totiž obaja veľmoži uzavreli spojenectvo,
ktoré potvrdili niekoľkými konfirmačnými ceremóniami.138 Je možné, že dohoda zahŕňala
i rozdelenie sfér vplyvu v severnej Sýrii a hornej Mezopotámii – je celkom pravdepodobné,
že edesskí rytieri sa napríklad museli stiahnuť z Melitene.139 Dánišmendovi sa tak otvorila
cesta k naplneniu vlastných ambícií a ešte toho roku zmobilizoval vojsko, s ktorým pritiahol
pred Melitene.

136 RADULFUS CADOMENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLVII, s. 709. Vykúpenie spomína
i AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 494, s. 375 a AH 500, s. 378; ’IZZ AD-DÍN IBN ŠADDÁD: al-A’láq al hatíra fi
dikr umará al-Šám wa-l-Džazíra, III, s. 249. Pre porovnanie, edesskí veľmoži Balduin z Bourcq a Joscelin z Courte-
nay sa o niekoľko rokov neskôr vykúpili zo seldžuckého zajatia „len“ za 7.000 dinárov. AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab,
AH 496, s. 376. Podľa teologického opisu Zázrakov sv. Leonarda Dánišmend údajne požadoval len 5.000 bezantov,
na ktoré sa napokon mali skladať i sami Peržania (Turci), ktorí si chceli z prepusteného Normana urobiť spojenca
(Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.16–17, s. 168).
Môžeme uviesť i ďalšie finančné obnosy, ktoré boli v Levante vyplácané na prelome 11. a 12. storočia ako výkupné:
emir Fachr al-Mulk v máji 1099 sa vykúpil spod možného obliehania Tripolisu sumou 15.000 bezantov, resp. zlatých
(Gesta Francorum et aliorum Hierosolimitanorum, XXXVI, s. 438; RAIMUNDUS DE AGUILERS: Historia Fran-
corum qui ceperunt Iherusalem, XVIII, s. 286), a Šams ad-Daula, syn antiochisjkého emira Jaghí-Sighána, neskôr
vykúpil svoju matku a dvoch synov zo zajatia križiakov za 3.000 bezantov (ALBERTUS AQUENSIS: Historia Iero-
solimitana, V.24, s. 366). Radulfov skromnejší odhad sumy, vyplatenej za Bohemunda, bude teda pravdepodobnejší.
137 Fulcher zo Chartres datuje prepustenie Bohemunda do obdobia krátko po Balduinovom neúspešnom obliehaní
pevnosti Acre (Akkon) na jar 1103 (po Veľkej Noci, t. j. po 29.3). FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia
Hierosolymitana, II.22–23, s. 406–407. Matúš z Edessy datuje prepustenie do roku 552 arménskej éry (roky
1103–4). MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.14, s. 191. Ibn al-Athír ho zasadzuje už do roku
1102. IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 495, s. 212. Al-’Azímí dokonca nechal Bohemunda vykúpiť
sa dva razy – prvý raz už r. 1101, druhý raz po Dánišmendovej smrti r. 1107. AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH
494, s. 375 a AH 500, s. 378. Viliam z Tyru tvrdí, že Bohemund bol väznený takmer štyri roky. WILLELMUS
TYRENSIS: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, X.25, s. 438. Albert z Aachenu je presvedčený,
že Bohemund strávil v žalári dva roky a prepustený bol po páde Acre v máji 1104. ALBERTUS AQUENSIS:
Historia Ierosolimitana, IX.33–36, s. 680–686. Romuald zo Salerna prepustenie datuje medzi roky 1102–5,
ROMUALDUS SALERNITANUS: Chronicon, MCIJ, s. 203. Zo sekundárnej literatúry pozri ohľadom za-
jatia a prepustenia najmä FLORI, J.: Bohémond d’Antioche : Chevalier d’aventure. Paris 2007, s. 219–239;
YEWDALE, R. B.: Bohemond I, Prince of Antioch [dizertačná práca]. Princeton 1917, s. 92–99. K legendám
o sv. Leonardovi, ktorý údajne zasiahol do procesu prepustenia zajatcov, pozri PONCELET, A.: Boémond et S.
Léonard, Annalecta Bollandiana 31, 1912, s. 24–44.
138 „Vbi Donimannum, Boemundum sicut decretum erat reperientes, in numero et pondere pecuniam ipsi Doni-
manno suisque reddentes, utrimque pariter amicicia et foedere percusso, adinuicem reconciliati et amici facti
sunt. Hac itaque pecunia a priuatis et cubiculariis Donimanni suscepta et reposita, Boemundus datis dextris in
uinculo summe dilectionis commendatus, liber ab omni deditione cum suis Antiochiam remittitur.“ ALBERTUS
AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IX.36, s. 686; „confirmatum est sacramentis et obsidibus secundum leges
utrorumque inviolabile et indissolubile foedus; videlicet ut Boimundus et Danisman alter alterum iuvaret contra
omnes suam potentiam et honorem detinere ac dilatare, in vera fide, absque dolo malo, secundum quod scired
atque posset. Danisman neminem, Boimundus vero christianos excipit, nec contra eos foedus facere compelli
potuit.“ Scriptum Galerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.17, s. 168 (pozri aj II.15, s. 167); „[Danisman]
nec sine spebus in perpetuum ualiturae pacis [Boamundum] dimittere uolebat. Polliticus ergo Boamundus con-
tinuam gentili concordiam, reuertit Antiochiam, argenteos compedes quibus illigatus fuerat secum deferens.“
WILLELMUS MALMESBIRIENSIS: Historia regum Anglorum, IV.387, s. 692.
139 Počas neskorších bojov v Melitene (1103) sa totiž edesskí rytieri nikde nespomínajú a vyzerá to tak, že obranu
mesta musel Gabriel zorganizovať len s pomocou miestnych jednotiek.
254 Byzantino

Tentoraz Arménom nevytiahol nik na pomoc. Kogh Vasil a Balduin z Edessy sa pravde-
podobne spamätávali z výkupného za Bohemunda; Qaradžá z Harranu či Bálak zo Sororgie
boli Dánišmendovými spojencami; a rovnako tak i Bohemund, ktorý už v tomto čase zamest-
nával Byzantíncov v Laodikeii (Latakia) a Kilikii.140 Oslabený Gabriel z Melitene sa navyše
musel vyrovnať s defetizmom vo vlastných radoch – biskup Sa’íd z Melitene sa totiž stal
symbolom domáceho odboja, ktorý radšej prijímal tureckú nadvládu, než aby riskoval smrť
či zotročenie v prípade vojenskej porážky. Podľa tradície sa však Gabriel nechcel vzdať vlá-
dy nad mestom a aby upevnil morálku obrany, „odvážil sa zabiť biskupa a mnohých znameni-
tých kresťanov v meste.“141 Podľa inej verzie však takýto krok znížil Gabrielovu popularitu,
a preto sa dvaja arménski veľmoži rozhodli otvoriť nepriateľovi brány.142 Turci sa tak „zmoc-
nili mesta a Dánišmend sa stal jeho pánom.“143 Osud Gabriela je pomerne nejasný – podľa
sýrskej tradície „bol zabitý a celý jeho rod vyvraždený,“144 avšak arabskí autori sa zmieňujú
iba o jeho dočasnom uväznení.145 Jeho ďalšie osudy sú neznáme – neskorší kronikár Viliam
z Tyru síce uvádza, že Gabriel vládol v Melitene i v r. 1109, avšak ide o chybu. Je ale možné,
že neskôr ho Dánišmend naozaj prepustil z väzenia (azda za výkupné) a tento Armén dožil
v Edesse na dvore svojho zaťa Balduina.146
K  obyvateľstvu Melitene sa podľa všetkého Dánišmend zachoval milosrdne  – zrejme
i vďaka prevratu mešťanov, ktorí mu vydali mesto. Theofylaktos z Ochridu síce píše, že emir
a jeho muži boli „utláčatelia, prívrženci nenásytnosti, protivníci evanjelia a pohroma kres-
ťanského ľudu“,147 avšak autori pochádzajúci z  tohto regiónu už boli voči Dánišmendovi
menej predpojatí. Matúš z Edessy napríklad otvorene tvrdil, že emir bol „dobrodincom ľudu
a milosrdný k veriacim v Krista,“ a to i napriek tomu, že „medzi kresťanmi, ktorí boli pod
jeho vládou, panoval smútok.“148 Podobne milosrdný portrét zanechal Michal Sýrsky, podľa
ktorého bol Dánišmend „veľmi skromný, prirodzený, zbožný a láskavý“ panovník – hoci bol
moslimom.149 Obyvateľstvo Melitene teda bolo pravdepodobne ušetrené, hoci Turci mesto
vyplienili. Bar Hebraeus však píše, že Dánišmend (resp. jeho syn) pritom „nenechal zhynúť
jedinú dušu [spomedzi obyvateľov], vzal ľudí pod svoju ochranu a  poslal ich do svojich
domov; a z vlastnej krajiny im priniesol a dal pšenicu, voly a iné potreby.“150 Spomienka
kresťanských kronikárov na moslimského dobyvateľa Melitene je až nečakane patetická. 151

140 FULCHERIUS CARNOTENSIS: Historia Hierosolymitana, II.26, s. 408; ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.11–
12, s. 395–400.
141 Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 75; MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 298.
142 Podľa Bar Hebraea prišlo údajne k zrade, kedy sa dvaja z Gabrielových mužov nedokázali viac prizerať krutovláde
ich pána a vpustili Turkov, vedených Dánišmendovými synmi, do mesta. Gabriela napokon Dánišmendovci „za-
bili a pohodili psom.“ BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237. Rozklad Gabrielovej autority možno
vysvetliť i  tým, že nemal k  dispozícii dostatok bojaschopných mužov. Tento náznak potvrdzuje hypotézu, že
Edessania sa po prepustení Bohemunda stiahli zo svojich pozícií v Melitene a mesto prenechali Dánišmendovi.
143 Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 75. Porovnaj s IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích,
AH 493, s. 204; MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 298; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237.
144 Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 75; MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 298.
145 IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 204.
146 Celá scéna je totiž lokalizovaná do Edessy, pozri WILLELMUS TYRENSIS: Historia rerum in partibus trans-
marinis gestarum, XI.10–11, s. 469–472.
147 THEOFYLAKTOS ARCHIEPISKOPOS BOULGARIAS. To Kerkyras, 78, s. 414–415.
148 MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.21, s. 194.
149 MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 293.
150 BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237.
151 Úvahy stredovekých kronikárov, že Dánišmendova manželka (resp. dcéra) sympatizovala s  kresťanstvom,
tak možno naozaj stoja na reálnom historickom základe. Vzhľadom na legendárny charakter prameňov však
slovaca VI 255
Dánišmend teda  v  druhej polovici leta 1103 konečne získal svoje vysnívané sídlo.152
Podľa neskorej tradície však toto ťaženie viedli emirovi synovia, ktorí dobyté Melitene odo-
vzdali akémusi Basiliovi (zrejme Kogh Vasil).153 Ide však o neskorú tradíciu, bohatú na fan-
tastické motívy –arabské zdroje totiž dokazujú, že Dánišmend považoval dobytie mesta za
svoj najprestížnejší úspech, pričom už krátko nato začal používať predikát „z Melitene“.154

Emir z Melitene
Obdobie rokov 1102 – 1103 môžeme charakterizovať aj ako éru Dánišmendovho zbavovania
sa vazalskej závislosti. Dánišmend si totiž po prestížnych víťazstvách v r. 1100 a 1101 uvedo-
mil, že nie je bezvýhradne závislý od vojenskej pomoci rúmskeho sultána. V r. 1100 síce tiahol
k Melitene i so sultánovým vojskom, avšak v r. 1103 už o takejto podpore môžeme pochybovať.
Postupná autonomizácia zahraničnej politiky emira však spôsobovala rozkol s Qilidž-Arslánom,
ktorý bol stále jeho lénnym pánom. Prvý prejav sultánovej nevôle sa spája s prepustením norman-
ských veľmožov – najmä preto, že Dánišmend sa odmietol podeliť o získané výkupné.155 V r.
1103 potom emir pokračoval v tlaku na Melitene, pričom ignoroval skutočnosť, že o túto pevnosť
má eminentný záujem i rúmsky sultán. Dánišmendova aktivita teda od r. 1102-3 vykazuje znám-
ky autonomizmu. Tento proces sa Qilidž-Arslán ešte pokúsil zvrátiť, keď sa v r. 1103 rozhodol
reagovať na čoraz väčšiu svojvôľu emirov z východného pohraničia.
Sultán preto v auguste 1103 pritiahol i s vojskom k byzantskej156 pevnosti Maraš (dnes Kahra-
manmaraş), aby demonštroval vlastnú silu v regióne. Cieľom ťaženia mali byť normanské dŕžavy
v Sýrii, a pri tejto príležitosti povolal do zbrane aj svojich podriadených emirov. Napokon sa obja-
vil i Dánišmend, ktorý bol koniec koncov stále, i napriek rastúcim nezhodám, sultánovým formál-
nym vazalom. Stretnutie oboch veľmožov ale v úplnej nahote odhalilo vážnosť pretrvávajúcich
sporov, ktoré prerástli do ozbrojenej šarvátky. Ibn al-Qalánisí píše, že Dánišmend utŕžil od sultáno-
vých oddielov porážku, no Qilidž-Arslán sa po boji stiahol do Aleppa a napokon odvolal ťaženie
bez dosiahnutia výraznejšieho úspechu.157 O konkrétnych príčinách bojov však kvôli nedostatku

s týmto motívom načim pracovať iba v hypotetickej rovine.

152 Podľa sýrskej tradície sa Dánišmend zmocnil Melitene 18. septembra, avšak s chybným vročením (1102). BAR
HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237; rok 1102 (AH 495) i podľa ’IZZ AD-DÍN IBN ŠADDÁD: al-
-A’láq al hatíra fi dikr umará al-Šám wa-l-Džazíra, II, s. 113. Tomuto vročeniu z neskorých kroník dôveruje
i MELIKOFF, I. (ed.): La Geste de Melik-Danismend (I), s. 99. Ibn al-Qalánisí píše o Dánišmendovom konflikte
s Qilidž-Arslánom v auguste 1103, v čase, kedy už bol pánom Melitene. Ak sa kronikár nemýli, mesto muselo
padnúť krátko predtým. IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 496, s. 59.
153 BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 237. Podľa Michala Sýrskeho dobyl Melitene Qilidž-Arslán,
ktorý ho následne odovzdal jednému z Dánišmendových synov. Vzhľadom na neskoršie udalosti ide o fikciu
kronikára. Pozri MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 299.
154 IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 496, s. 59. Pán Melitene aj podľa ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar
ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5.
155 I  preto, že Bohemunda pomohli zajať i  Qilidž-Arslánove oddiely. Podľa niekoľkých latinských prameňov
tento rozpor vyvolal vojnu medzi sultánom a  Dánišmendom, do ktorej sa zapojil i  Bohemund. Dánišmend
a Bohemund mali bojovať bok po boku proti Qilidž-Arslánovi, ktorý stále túžil po peniazoch, ktoré Dánišmend
získal výmenou za sľúbené prepustenie normanského veľmoža: „Soliman, audita Boimundi cum Danismanno
confoederatione“ a „pugnatumque est ex nostri parte feliciter tribus continuis mensibus; auxilioque Boimundi
Danisman de regno Soliman quatuor dietis suam dilatavit potentiam.“ Scriptum Galerann[i] episcopi de mira-
culo Boimundi, II.11, s. 166; pozri aj ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IX.34–37, s. 680–688;
ORDERICUS VITALIS: Historia ecclesiastica, X.24, s. 360.
156 MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, II.133, s. 176 a III.24, s. 195; jej dobytie v tomto období trochu
skreslene reflektuje i ANNA KOMNÉNÉ: Alexias, XI.9, s. 391; po r. 1104 pevnosť prešla pod nadvládu antio-
chijských Normanov, pozri ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IX.47, s. 702.
157 IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 496, s. 59. Vzájomné boje (1102/1104) popisuje ALBERTUS
256 Byzantino

prameňov môžeme polemizovať iba v hypotetickej rovine. Zdá sa však, že dôvody mohli byť dva:
1. Qilidž-Arslán požadoval odovzdanie Melitene do svojej právomoci,158 čo Dánišmend odmietol
a vypovedal sultánovi poslušnosť; 2. Keďže proklamovaným cieľom Qilidž-Arslánovej výpravy
mala byť Antiochia, Dánišmend sa mohol zdráhať zaútočiť na dŕžavy Bohemunda, s ktorým len
pred niekoľkými mesiacmi uzavrel spojenectvo, a radšej presadzoval možnosť útoku na samotný
Maraš.159 Nech už ale boli priame dôvody konfliktu akékoľvek, Dánišmend svoju pozíciu v Meli-
tene uhájil, a to i napriek údajnej porážke v r. 1103.
O emirových ďalších aktivitách sa ale už nič bližšie nedozvedáme – dobytie Melitene a šar-
vátka s Qilidž-Arslánom pri Maraši v r. 1103 sú posledné zaznamenané udalosti z jeho života.
Hoci ovládnutím Melitene zasiahol do pohraničia sféry vplyvu Edesského grófstva, protiakcie
sa nedočkal. Navyše, už v r. 1104 bol výkvet edesskej nobility porazený a zajatý v tzv. bitke
pri Harrane oddielmi Džikirmiša (‫ )جکرمش‬z Mosulu a Sukmána ibn Artuq (‫)سکمان‬.160 Ušetre-
ný teda akéhokoľvek ďalšieho protiútoku, Dánišmend umrel pravdepodobne v r. 1105 za ne-
známych okolností, dva roky po dosiahnutí svojho najvýznamnejšieho úspechu.161 Jeho smrť
napokon využil Qilidž-Arslán, keď o rok neskôr (1106) konečne dobyl Melitene, aby z neho
vytvoril základňu pre ďalšiu expanziu na východ.162 Dánišmendovci tak prišli o  svoju naj-
prestížnejšiu pevnosť už po troch rokoch – kým ju opäť nezískal emirov syn Kumuštikín v r.
1125.163 Kumuštikín (známy aj ako Anúštikin, Núštikin Dánišmend, emir Ghází či jednoducho
ako Ibn ad-Dánišmend) bol otcovým dedičom v Sebasteii, pričom za jeho vlády Dánišmendov-
ci pokračovali v získavaní významných pozícií v Anatólii. A hoci mladý emir podľa legendy
odstránil svojich 11 bratov, aby sa sám mohol ujať vlády, opak je pravdou – podľa kronikárov
boli v emiráte aktívni i jeho súrodenci Isma’íl a Sunqur (Saghor).164

AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IX.34, s. 680–682. O rozkole medzi Dánišmendom a Qilidž-Arslánom

píše dokonca i Ordericus Vitalis, hoci oboch tureckých veľmožov považuje za bratov. ORDERICUS VITALIS:
Historia ecclesiastica, X.24, s. 360. Dlhé vzájomné vojny oboch tureckých veľmožov spomína i Scriptum Ga-
lerann[i] episcopi de miraculo Boimundi, II.11, s. 166.
158 Qilidž-Arslán túžil po Melitene i naďalej. Zmocnil sa ho však až počas ťaženia v roku 1106, a r. 1107 ho využil
ako predmostie pre svoju ďalšiu ofenzívu na východ. BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 239; IBN
AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 500, s. 239; MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.36, s. 199.
159 Tieto tendencie explicitne naznačuje i Albert z Aachenu, podľa ktorého Dánišmend odmietol výzvu Veľkého sultána Sel-
džukov Barkjárúqa, aby sa pripojil k útoku na Antiochiu: „Cui Donimannis nequaquam adquieuit, ne fides sua et omnium
Turcorum apud Christianos et ceteros gentiles uilescere uideretur.“ ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana,
IX.37, s. 688. Návrh zaútočiť na Maraš podľa SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb mira’at az-zimán, AH 496, s. 526–527.
160 ALBERTUS AQUENSIS: Historia Ierosolimitana, IX.38–46, s. 688–702; FULCHERIUS CARNOTENSIS:
Historia Hierosolymitana, II.27, s. 408–409; GUIBERTUS NOVIGENTIS: Gesta Dei per Francos, VII.38, s.
254; RADULFUS CADOMENSIS: Gesta Tancredi in expeditione Hierosolymitana, CXLVIII-CLI, s. 710–712;
MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.18–19, s. 192–194; AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 496, s.
375; IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 497, s. 60–61; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH
497, s. 221–223; Anonymi auctoris Chronicon ad annum Christi 1234 pertinens, s. 79–80.
161 MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 299; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 239; MATTEOS UṚHAJECI:
Zhamanakagrutyun, III.21, s. 194. Podľa Bar Hebraea sa tak malo stať v roku 499 po Hidžre, t. j. v rokoch 1105–1106 kres-
ťanského letopočtu, Matúš z Edessy udáva rok 553 arménskej éry, teda 1104/5. Tento rok nepriamo potvrdzuje i al-’Azímí,
podľa ktorého už r. 500 po Hidžre (1106/7) vládol vo východnej Anatólii Dánišmendov syn. AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab,
AH 500, s. 378. Niektorí historici datujú jeho smrť do r. 1104. MELIKOFF, I. (ed.): La Geste de Melik-Danismend (I), s.
119; OIKONOMIDÉS, N.: Les Danishmendides, entre Byzance, Bagdad et le Sultanat d’Iconium, s. 198.
162 BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 239. K bojom o dedičstvo emira Džikirmiša z Mosulu medzi
Qilidž-Arslánom a  novým mosulským emirom Džávalím v  r. 1107 pozri IBN AL-QALÁNISÍ: Dhajl tárích
Dimašq, AH 500, s. 77; AL-’AZÍMÍ: Tárích Halab, AH 496, s. 376; SIBT IBN AL-DŽAUZÍ: Kitáb mira’at
az-zimán, AH 500, s. 533–534.
163 MATTEOS UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.101, s. 234.
164 MICHAEL SYRUS: Chronicon, s. 299, 302; BAR HEBRAEUS: Chronicon Syriacum, X, s. 236; IBN AL-QA-
slovaca VI 257
Dánišmendova stopa sa teda i prostredníctvom jeho synov zapísala do dejín východnej
Anatólie. A dokonca natoľko výrazne, že už v polovici 13. storočia predstavoval v historic-
kej pamäti anatólskych Turkov ideál moslimského dobyvateľa (ghází), ktorý rad-radom ovlá-
dol grécke a arménske mestá, konvertoval významných kresťanov na islam a s ich pomocou
napokon dobyl takmer celú Anatóliu – až kým ju na sklonku života nestratil v dôsledku hro-
madných vzbúr.165 Z Dánišmenda, „Múdreho muža“, sa stala ikonická postava historiogra-
fie, hoci nepoznáme jeho meno, pôvod, rok narodenia či okolnosti jeho smrti. Priebeh jeho
postupného upevňovania moci na východe Malej Ázie je i napriek tomu zaujímavým príkla-
dom dôkladného politického balansu medzi skutočnými mocnosťami v regióne – Seldžukmi,
Byzantíncami a od r. 1098 i križiakmi.

SUMMARY

Presented paper is a spin-off of my research, dedicated to the desertions from the First
Crusade (1096-9). While I was working on crucial points of my research – the Byzantine
retreat from Philomelium in 1098 and the Crusade of 1101, I had to face some relevant ques-
tions concerning the Dānishmendid emirate in Eastern Anatolia. My interest resulted in writ-
ing a study concerning the rise of power of emir Dānishmend. Although I was trying to give
a balanced portrayal of the emir, I hope that one day, someone more skilled in the languages
of the Middle-East would continue in the research in Slovak language and draw a complex
image of the Turkish expansion to Asia Minor after the battle at Mantzikert in 1071.
In the study, I am mainly focusing on the basic metodological problems, linked with emir
Dānishmend – I discuss his (nick)name and origine, and also the borders of his territory. De-
spite the notorious lack of trustworthy sources, I am trying to focus on the rise of the emirate in
1080’s in Eastern Anatolia and Dānishmend’s activities in the following years. We know that in
1097, the emir from Sebasteia faced the crusaders near Dorylaion (assisting the sultan of Rūm);
in 1100, he captured Bohemond, prince of Antioch near Melitene; in 1101, he defeated the Fran-
co-Lombard expedition of the Crusade of 1101 and in 1103, he ransommed his Norman prison-
ners, captured Melitene and became its emir as well. In the meantime, he continued to build up
his power and enlist new allies in the region. After he refused to withdraw from his positions in
Melitene, he broke his oath of vassality to Qilij-Arslān and was able to create an independent
foreign policy of his emirate. Despite the military conflict with the sultan of Rūm, Dānishmend
was able to defend his claims until his death (1105). His nickname (Persian equivalent for “the
wise man”) and smart decisions soon became legendary along the Turkish population in Anatolia.
In the tradition from the 13th century, Dānishmend was recognized as one of the greatest Turkish
rulers of Anatolia ever and as an ideal warrior fighting for islam (ghāzī), too.

Mgr. Adam Sitár

Katedra všeobecných dejín, Filozofická fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
sitar9@uniba.sk

LÁNISÍ: Dhajl tárích Dimašq, AH 527, s. 215; IBN AL-ATHÍR: Kámil at-tawárích, AH 493, s. 203; KÁMAL
AD-DÍN: Zubdat al-Halab min tárích Halab, s. 589; ’IZZ AD-DÍN IBN ŠADDÁD: al-A’láq al hatíra fi dikr
umará al-Šám wa-l-Džazíra, II, s. 113; ABÚ’L-FIDÁ: Muchtasar ta’rích al-bašar, AH 493, s. 5; MATTEOS
UṚHAJECI: Zhamanakagrutyun, III.21, s. 194 a III.101, s. 234.
165 Dānişmendnāme, I-XV, s. 189–460.
258 Byzantino

Ján II. le Meingre, prezývaný Boucicaut,

a nikopolská výprava

Jana Magdaléna Májeková (Bratislava)

Ján II. le Meingre (1366-1421), prezývaný Boucicaut, bol francúzsky maršal (maréchal

de France) a  jeden z  najvýznamnejších predstaviteľov ideálu stredovekého rytierstva.1
V jeho živote bohatom na dobrodružstvá a vojenské výpravy tvorí nezastupiteľné miesto
účasť na protiosmanskej križiackej výprave, ktorá sa predčasne skončila bitkou pri Niko-
pole v roku 1396. Obraz o jeho pôsobení na výprave nám zanechali najmä jeho anonymný
životopisec,2 najznámejší francúzsky kronikár Jean Froissart3 a mních zo Saint-Denis, Mi-
chel Pintoin.4
Výpravu zvolal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387-1437). Maršal Boucicaut sa
jej zúčastnil ako člen francúzsko-burgundského vojska, ktoré sa formovalo pod záštitou Jána
Burgundského.5 V tomto vojsku zastával osobité postavenie, a to aj preto, že bol jedným z hlav-
ných Jánových spoločníkov.6 Tento post mohol byť v Boucicautovom prípade do veľkej miery
determinovaný jeho vojensko-spoločenskou pozíciou, ktorá vyplývala aj z maršalského titulu.
Boucicaut mal tiež značnú prirodzenú autoritu, a to nielen medzi svojimi rytiermi, ale aj medzi
ostatnými poprednými mužmi výpravy. Za všetkých spomeniem konetábla Filipa z Artois,7

1 Bližšie o živote Jána II. le Meingre pozri: LALANDE, D.: Jean II Le Meingre, dit Boucicaut, étude d’une bio-
graphie héroïque. Genève 1988.
2 Le livre des fais du bon messire Jehan le Maingre, dit Bouciquaut, Mareschal de France et Gouverneur de
Jennes, ed. D. Lalande, Genève 1985, 594 s.
3 JEAN FROISSART: Chroniques, in: Oeuvres de Froissart, Tome 15, 1392-1396, ed. K. de Lettenhove, Bruxel-
les 1871, s. 1-438. JEAN FROISSART: Chroniques, in: Oeuvres de Froissart, Tome 16, 1397-1400, ed. K. de
Lettenhove, Bruxelles 1872, s. 1-412.
4 MICHEL PINTOIN: Chronique du religieux de Saint-Denys, contenant le règne de Charles VI de 1380 à 1422
(ďalej RSD), ed. Bernard Guenée, vol. 2, Paris 1994, 791 s. Latinský názov kroniky znie Historia Karoli Sexti
Francorum regis. Používam však francúzsky názov, nakoľko je tento tvar v odbornej literatúre zaužívaný.
5 Le livre des fais, 22.82-84, s. 90; JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 218-220; MICHEL PINTOIN: RSD,
XVII.3, s. 428. Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en Orient au XIVe siècle: Expéditions du Maréchal
Boucicaut. Paris 1886, s. 246. Ján Burgundský (1371-1419) bol gróf z Nevers, bratranec Karola VI. a najstarší syn
burgundského vojvodu Filipa II. Smelého. Po bitke pri Nikopole získal prezývku Nebojácny (Jean sans Peur).
6 Le livre des fais, 22.79-94, s. 90-91; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.3, s. 428.
7 Filip z Artois (1358-1397) bol gróf z Eu a zať vojvodu Jána I. z Berry, strýka francúzskeho kráľa Karola VI.
Okrem vysokého postavenia v spoločenskej hierarchii, ako člen kráľovskej rodiny, disponoval od roku 1392 aj
titulom konetábl Francúzska (connétable de France), číže najvyššou vojenskou hodnosťou v kráľovstve - naj-
vyšší veliteľ vojska a zástupca kráľa v boji.
slovaca VI 259
ktorý mal o maršalovu účasť na pripravovanej výprave mimoriadny záujem.8 Tento záujem sa
tiež odrazil na ich spolupráci počas celej výpravy.
V spomenutých dobových francúzskych prameňoch maršal figuruje ako jeden z rozhodujú-
cich aktérov, ktorý mal na priebeh i výsledok celej výpravy nezastupiteľný vplyv. Tieto pramene
nám však ponúkajú dve rozdielne koncepcie. Jedny ho považujú za záporného, iné za kladného
hrdinu. Boucicautov životopisec sleduje líniu glorifikácie maršalových činov. Tento životopis to-
tiž vznikol, aby zvýšil maršalovu spoločenskú prestíž a  pre budúce generácie zanechal obraz
výnimočného rytiera.9 Vo Froissartovej kronike je maršal Boucicaut vedľajším aktérom deja,
ktorý koná v zhode s vodcom francúzsko-burgundského vojska, grófom Jánom Burgundským.
Boucicaut je v kronike vykreslený v pozitívnom svetle, ako cnostný rytier. Michel Pintoin dostal
za úlohu napísať dejiny vlády francúzskeho kráľa Karola VI. (1380-1422). S otázkou nikopolskej
prehry sa vyrovnal svojským spôsobom, keď moralisticky poukazuje na francúzsku, a to predo-
všetkým maršalovu spupnosť, ktorá údajne zapríčinila túto katastrofu. Maršala vykresľuje nega-
tívne pravdepodobne aj kvôli snahe zdiskreditovať burgundský vojvodský dvor, s ktorým maršal
počas nikopolskej výpravy spolupracoval.10

Motivácia
Ak chceme spoľahlivo posúdiť maršalovo pôsobenie na tejto výprave, musíme sa v prvom
rade pokúsiť spoznať dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli. Maršalovu motiváciu
opisuje jeho životopisec, keď s  dávkou nadnesenosti či patetickosti píše: „Viedli ho k  tomu
tri dôvody: po prvé, pretože túžil viac než čokoľvek iné, zúčastniť sa na bitke proti saracénom
(Osmanom); po druhé, kvôli prívetivému pozvaniu, ktorým ho uhorský kráľ [Žigmund Luxem-
burský] zavolal do svojej krajiny; tretím dôvodom bola veľká láska, ktorú [maršal] prechovával
voči tomu, ktorý výpravu pripravoval a potešenie, že sa spolu s ním zúčastní na výprave.“11
No vzhľadom na to, že tento úryvok je zachytený len v maršalovom životopise, a teda
pochádza z pera nekritického autora, môžeme považovať takúto výpoveď za relevantnú?
Maršalova pohnútka bojovať proti Osmanom, ktorá na prvom mieste určite nestojí náho-
dou, vychádza zo situácie danej doby. Ohlas na osmanskú hrozbu bol v maršalových časoch
významným hýbateľom. Osmanský sultán Bajazid I. (1389-1402) totiž svojou expanzívnou
politikou postupne dobýjal Balkán.12 Zároveň to bolo obdobie, v ktorom bolo pre stredove-
kého človeka zdôraznenie emocionálneho charakteru situácie veľmi dôležité, podľa čoho
postupoval aj náš životopisec. Zaradenie osmanskej hrozby na prvé miesto tak mohlo plniť
akúsi emocionálnu funkciu, no zároveň vypovedať aj o naliehavej realite.13

8 Le livre des fais, 22.14-44, s. 88-89; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.3, s. 428. Záujem Filipa z Artois o účasť Bouci-
cauta v bitke mohol vychádzať nielen z jeho maršalského titulu, ale aj zo skutočnosti, že Boucicaut v roku 1389 Filipa
vyslobodil zo zajatia v Egypte. Môžeme tak predpokladať, že si boli navzájom zaviazaní a blízki. Porov.: LALANDE,
D.: Jean II Le Meingre, s. 27-28.
9 Porov.: LALANDE, D.: Introduction, in: Le livre des fais du bon messire Jehan le Maingre, dit Bouciquaut,
Mareschal de France et Gouverneur de Jennes, ed. Denis Lalande, Genève 1985, s. XXVI, XXVIII-XXIX.
10 PONS, N.: Michel Pintoin et l‘historiographie orléanaise, in.: AUTRAND, F. - GAUVARD, C. - MOEGLIN,
J.-M. (eds.): Saint-Denis et la royauté: Études offertes à Bernard Guenée, Paris 1999, s. 247-253.
11 Le livre des fais, 22.45-53, s. 89. „Car à ce estoit-il meu pour trois raisons: l’une, pour ce que il desiroit plus
que autre riens estre en bataille contre sarrasins; l’autre, pour la bonne chere que le roy de Hongrie luy avoit
faicte en son pays. Et la tierce raison estoit pour le grand amour que il avoit à luy qui entreprenoit le voyage, et
le plaisir que il avoit d’aller en sa compaignée.“
12 Bližšie o osmanskej expanzii za sultána Bajazida pozri: HURBANIČ, M.: Stredoveký Balkán: Kapitoly z poli-
tických, sociálnych a hospodárskych dejín juhovýchodnej Európy v 6.-15. storočí. Prešov 2010, s. 180-183.
13 O naliehavosti osmanskej hrozby vypovedajú aj svedectvá ostatných kronikárov: JEAN FROISSART: Chro-
260 Byzantino

Dôvod uvedený na druhom mieste má diplomatický charakter. Pozvanie uhorského kráľa

bolo pre vyslanie celej výpravy kľúčovým, a bez neho by sa ťaženie pravdepodobne vôbec
neuskutočnilo.14 Prosba Žigmunda Luxemburského o pomoc v boji proti Osmanom padla
vo Francúzsku na úrodnú pôdu, a to nielen kvôli samotnej myšlienke a politickej motivácii,
ale aj vďaka vhodnej vojensko-politickej situácii, ktorá panovala v západnej Európe. Stalo
sa tak totiž v období, keď medzi Angličanmi a Francúzmi panoval dočasný mier počas tzv.
storočnej vojny.
Treťou príčinou bola osoba samotného Žigmunda, ku ktorému maršal, aspoň podľa sve-
dectva svojho životopisca, prechovával veľmi pozitívny vzťah.15
Vzhľadom na maršala Boucicauta však nevieme s určitosťou povedať, ktorý z uvedených
dôvodov bol tým skutočne najdôležitejším. Či v jeho prípade išlo o úprimné presvedčenie,
zištné dôvody v podobe prestíže a slávy alebo jednoducho o povinnosť vychádzajúcu z jeho
pozície vo vojsku, ostáva otázne.16 No nech už bola maršalova skutočná motivácia akákoľ-
vek, vo veku dvadsaťdeväť rokov sa spolu so svojím oddielom vydal na východ.

Z Paríža po Nikopol
Spoločný zraz hlavného prúdu francúzsko-burgundského križiackeho vojska bol stano-
vený na 30. apríla v meste Montbéliarde.17 Jeho účastníkom bol aj Boucicaut, ktorý opustil
Paríž pravdepodobne 14. apríla a  do Montbéliardu dorazil 22. alebo 23. apríla.18 Prechod
francúzsko-burgundských križiakov cez Alsasko, Bavorsko a Rakúsko bol, aspoň podľa sve-
dectiev francúzskych prameňov, v podstate bezproblémový.19
Tri mesiace po odchode z vlasti, teda počas júla, sa všetci Francúzi a Burgunďania zhro-
maždili v uhorskom Budíne, kde sa nachádzal aj Žigmund Luxemburský.20 Po ich príchode
Žigmund zorganizoval snem, na ktorom prirodzene nechýbal ani Boucicaut. Cieľom zhro-
maždenia sa bolo dohodnúť, akým spôsobom, a ktorou cestou by mal ich pochod pokračo-
vať.21 Francúzsko-burgundskí rytieri, a teda aj maršal navrhovali, aby práve oni boli tí, ktorí
prekročia Dunaj ako prví, zaútočia a následne porazia Osmanov. Ich mienku jasne vyjadril
Enguerrand VII., pán z Coucy,22 ktorý hovoril za všetkých rytierov. Povedal, že nájsť a po-

niques, Tome 15, s. 218-219; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.3, s. 424, 427. Pozri aj: ATIYA, A. S.: The Cru-
sade of Nicopolis. London 1934, s. 31-32.
14 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 218-219; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.3, s. 424, 426. Porov.:
ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 37-39; DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en Orient, s. 230-
232; LALANDE, D.: Jean II Le Meingre, s. 57-58.
15 Maršal si Žigmunda mohol vážiť nielen kvôli jeho kráľovskému titulu, ale aj jeho predkom, ktorými boli český
kráľ Ján Luxemburský (1296-1346) a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol IV. (1316-1378), ktorí mali
k francúzskemu kráľovskému dvoru veľmi blízko.
16 Odborná literatúra v tomto prípade neobsahuje žiadne informácie o motivácii maršala Boucicauta zúčastniť sa
nikopolskej výpravy.
17 Do Uhorska smerovali dva prúdy francúzsko-burgundského vojska. Okrem spomenutého hlavného tu bol aj
druhý, vedľajší prúd, ktorý šiel cez Lombardiu pod vedením Enguerranda VII. a Henricha z Baru. Porov.: MI-
CHEL PINTOIN: RSD, XVII.3, s. 430.
18 LALANDE, D.: Jean II Le Meingre, s. 60.
19 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.3, s. 430.; Mohlo to byť spôsobené aj prosbami Žigmunda Luxemburského, ktoré
poslal rímsko-nemeckému kráľovi, svojmu bratovi Václavovi IV., a rakúskemu vojvodovi, bratrancovi Albrechto-
vi IV. Vďaka nim mali byť rytierom poskytnuté zásoby a otvorené všetky prechody na ich územiach tak, aby bola
cesta pre križiakov ľahko priechodná. Porov.: JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 220-221.
20 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 231.
21 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 484.
22 Enguerrand  VII. (1340-1397) bol francúzsky šľachtic a  pán z  Coucy (1347-1397). Prostredníctvom sobášu
slovaca VI 261
raziť Osmanov by pre nich bolo veľkou cťou.23 Križiaci24 sa tak nakoniec spoločne rozhodli
vydali na cestu, ktorá smerovala do Bulharska.
Kronikár Pintoin uvádza, že francúzsko-burgundskí rytieri počas prechodu cez Valašsko
zložili Žigmundovi sľub poslušnosti. Môžeme predpokladať, že tak spravil aj Boucicaut,
hoci ho kronikár menovite nespomína. Rytieri sa jednomyseľne mali zhodnúť, že budú nasle-
dovať všetky rozhodnutia človeka, ktorý nielenže pozná krajinu najlepšie, ale má skúsenosti
aj so samotnými Osmanmi.25 No aj toto zdanlivo zjednotené vojsko čakali nezhody, a  to
hneď potom, čo Žigmund odhalil svoje vojenské plány.
Podľa kronikára Michela Pintoina sa uhorský kráľ Žigmund mal o pripravovanej taktike vy-
jadriť nasledovne: „Keď sa Turci (Osmani) priblížia, rozdelíme sa do dvoch šíkov, ktoré navzá-
jom nebudú veľmi vzdialené, aby jeden druhému mohol pomôcť, ak by to bolo potrebné. Oproti
ich [osmanskému] predvoju postavíme početné oddiely pešiakov, ktoré som so sebou privie-
dol, aby, kým budeme bojovať, sme sa navzájom poradili, ako by sme mohli premôcť silnejšiu
časť [osmanského] vojska, ktorá bude nasledovať [za osmanským predvojom].“26 Kronikár
následne uvádza pobúrenie, ktoré táto taktika vyvolala v časti francúzsko-burgundského tábora.
Píše, že francúzsko-burgundské vojsko sa rozdelilo na dve navzájom znepriatelené časti. Jednu
tvorili rytieri, ktorých kronikár nazýva staršími a skúsenejšími27 na čele s Enguerrandom VII.,
ktorí sa stotožnili so Žigmundom mysliac si, že jeho taktika je správna a rozumná. Druhá časť
vojska, ktorú charakterizuje ako mladšiu a nerozvážnejšiu,28 ktorej predstaviteľmi boli práve
Boucicaut spolu s Filipom z Artois, sa postavila jednoznačne proti podobným plánom.29 Mali
sa tiež vysloviť, že: „Ak by kráľ prejavil starosť o to, aby usporiadal vojsko, nemôžeme nič len
súhlasiť. Ale ak by nás zvolal z takých vzdialených krajov [preto], aby sme kráčali v stopách
obyčajných vojakov - keďže francúzskym zvykom vždy bolo nie nasledovať, ale k nasledovaniu
povzbudzovať - to považujeme za urážku… . chceme, aby samému kráľovi bolo jasné, že ak by
sa nepriateľ priblížil, akokoľvek veľa kresťanov by sa zhromaždilo, bezpochyby pôjdeme do
útoku ako prví.“30 Žigmund si údajne uvedomoval vážnosť situácie a preto začal apelovať na
jednotnosť vojska a na to, aby sa „nenechali strhnúť vášňou, ktorá je vždy zlým radcom.“31

s Izabelou Anglickou (1365) sa stal zaťom anglického kráľa Eduarda III. Počas svojej vojenskej i diplomatickej
kariéry sa mu podarilo udržať priazeň francúzskeho aj anglického kráľa, a to aj počas tzv. storočnej vojny, počas
ktorej medzi nimi pôsobil ako mediátor. Pána z  Coucy považovali za najskúsenejšieho francúzskeho rytiera
svojej doby. Preto získal aj ponuku stať sa francúzskym konetáblom, čo však dvakrát odmietol. Bližšie o živote
a pôsobení Enguerranda VII. v nikopolskej výprave pozri: SAVAGE, H. Enguerrand de Coucy VII. and the
Campaign of Nicopolis. Speculum, 14, 1939, 4, s. 423-442.
23 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 244.
24 Križiacke vojsko bolo okrem Uhrov, Francúzov a Burgunďanov tvorené aj Sedmohradčanmi, Valachmi, Angli-
čanmi, Čechmi a rytiermi zo Svätej rímskej ríše.
25 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 484, 486.
26 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 488. „Advenientibus Turcis, nos duas acies faciemus, non multo inter se
distantes spacio, ut sic una alteri possit, si indigea, opem ferre; et primo eorum agmini, ingentes quas mecum
traxi copias pedestrium hominum opponemus, ut, dum durabit conflictus, inter nos deliberemus qualiter poten-
ciores qui sequentur poterimus superare.“
27 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 488.
28 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 488.
29 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 488.
30 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 488, 490. „Si rex, inquiunt, sollicitudinem gerat ut acies ordinentur,
debite approbamus; sed si nos evocaverit de tam remotis partibus, ut gregariorum suorum sequamur vestigia,
cum Francis mos semper fuerit non sequi sed ad insequendum hortari, hoc reputamus indignum… . ipsi regi
notum fieri volumus quod, si hostes contingat, accedere, quotquot ex christianis convenerunt, procul dubio
perveniemus in aggressu.“
31 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 490. „non dirigantur impetu, qui cuncta semper pessime ministrat.“
262 Byzantino

Krátko po zaviazaní sa k poslušnosti tak časť francúzsko-burgundských rytierov vypove-

dala svoj sľub nasledovať uhorského kráľa. Môže to však svedčiť aj o slabých vodcovských
schopnostiach vtedy len dvadsaťosemročného Žigmunda, ktorý nebol dosť energický na to,
aby presadil jednotné velenie.32 Od tohto okamihu dochádzalo vo francúzsko-burgundskom
tábore k neustálym a stále sa zväčšujúcim nezhodám a konfliktom. Takéto priame naštrbe-
nie vzájomnej súdržnosti vojakov i dôvery voči veleniu malo nakoniec fatálne dôsledky na
výsledok celého ťaženia. Napriek týmto nezhodám však táto situácia zatiaľ neohrozila po-
kračovanie výpravy.
Križiacke oddiely postupovali ďalej popri Dunaji, až pokiaľ sa nerozhodli prejsť na jeho
druhý breh.33 Po prekročení rieky, ako prirodzenej hranice medzi územím, ktoré bolo pod
kontrolou Uhorska a Osmanskej ríše, križiaci napadli viaceré mestá, ktoré boli pod osman-
skou nadvládou.34
Dobýjanie pevnosti mesta Rahovo bolo pre križiakov kľúčovým.
Anonymný životopisec píše, že potom, čo sa maršal s konetáblom Filipom z Artois do-
zvedeli, že Žigmund uvažuje o útoku na pevnosť mesta Rahovo, sa spolu s časťou vojska,
ktorá im bola naklonená, vydali na útok ako prví. Vo francúzsko-burgundskom vojsku tak
prišlo k opätovným rozkolom, keďže sa jeho zvyšní členovia odmietli podieľať na ovládnutí
tejto pevnosti spolu s tzv. mladšou časťou rytierov. Maršal mal počas útoku na mesto údajne
mimoriadne postavenie. Filip z Artois, ktorý velil tejto akcii, ho totiž podľa životopisca na
vlastnú žiadosť poveril obranou kľúčového mosta. Ten bol údajne jediným možným priecho-
dom ponad hlbokú priekopu, ktorá bola súčasťou mestského obranného systému. Osmani
mali preto veľký záujem, aby bol most čo najrýchlejšie zničený, aby si tak zaistili bezpeč-
nosť. Maršalovi sa však za pomoci svojich rytierov podarilo pokusy o jeho zničenie odra-
ziť. Okrem toho mal tiež viackrát zatlačiť brániacich sa Osmanov naspäť dovnútra mesta.
Vzápätí mal ešte uskutočniť protiútok na mestské hradby, po ktorom sa napriek všemožnej
osmanskej obrane podarilo skupine týchto rytierov Osmanov zdolať.35
Aj keď Boucicautov životopisec pripisuje z pochopiteľných dôvodov všetok úspech mar-
šalovi, Michel Pintoin sa na víťazstvo rytierov pozerá z trochu inej perspektívy. Podľa neho
zaň mohli vďačiť posilám, ktoré im prišli na pomoc na čele so Žigmundom. Tie údajne
zaútočili s takým náporom preto, aby „sa im [Osmanom] do očí dostal obraz hroznej smrti
a neostali im nijaké voľné dni na odpočinok, v ktorý dúfali, aby si zotavili vyčerpané telá.“36
Môžeme povedať, že pohľad kronikára Pintoina na dobýjanie pevnosti mesta Rahovo
je vecnejší a realistickejší, než pohľad životopisca. Životopisca, ktorý celú udalosť vníma
výrazne „maršalocentricky“. Napriek tomu nemôžeme spochybniť ani podiel maršala Bouci-
cauta na tejto akcii. Otázna však zostáva miera, akou sa o dobytie pričinil.

32 DVOŘÁKOVÁ, D. Rytier a jeho kráľ. Bratislava 2010, s. 65. O rozdelení vojska a slabom velení uhorského
kráľa pozri aj: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 77.
33 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 245. Historik Atiya ako miesto prechodu uvádza úžinu Železná
brána pri meste Oršova v dnešnom Rumunsku, porov.: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 57. Niektorí
historici sa domnievajú, že mesto Oršova bolo tiež jedným z miest, ktoré križiaci dobýjali, pozri: DVOŘÁKO-
VÁ, D.: Rytier, s. 65.
34 Medzi najdôležitejšie patrili Oršova, Vidin, Rahovo, Nikopol.
35 Le livre des fais, 24.10-13, 18-46, s. 94-96. Útok na mesto sa podľa Michela Pintoina uskutočnil začiatkom
septembra, pozri: MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.24, s. 492. Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France
en Orient, s. 235-254; LALANDE, D.: Jean II Le Meingre, s. 62.
36 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.24, s. 492. „mortis ymago tremende se ingereret oculis, ipsisque nullas perci-
piende quietis ad restaurandum corporum exinanicionem ferias indulgebant.“ Porov.: ATIYA, A. S.: The Cru-
sade of Nicopolis, s. 58-59.
slovaca VI 263
Križiaci začiatkom septembra postupne prichádzali k Nikopolu, kde ich čakalo rozľahlé
mesto chránené vežami a silnými múrmi. Križiacke oddiely najprv proti nemu neuskutočnili
žiaden rozsiahlejší útok. Hlavní francúzsko-burgundskí velitelia, a teda aj maršal, spolu so
Žigmundom zložili prísahu týkajúcu sa snahy doviesť výpravu do úspešného konca. V naj-
bližšom čase však na nich plánoval zaútočiť osmanský sultán Bajazid I., ktorý chcel pomôcť
osmanskej posádke mesta Nikopol.37
Tieto správy o nezadržateľne sa blížiacich Osmanoch k Nikopolu viedli k ďalším prípravám
na boj. Kronikári Froissart a Pintoin sa zhodujú, že taktika boja viedla opätovne k názorovej výme-
ne medzi oboma skupinami francúzsko-burgundského vojska. Spor však prerušila Žigmundova
prosba nezaútočiť skôr, než by od neho dostali pokyn. Takisto sa ich snažil presvedčiť, aby prijali
jeho taktiku. Starší sa priklonili k názoru pridŕžať sa rady uhorského kráľa, no mladší oponovali
a rozhodli sa pre útok na osmanské vojsko. Stalo sa tak dňa 25. septembra 139638 pod vedením
veliteľa francúzsko-burgundského vojska Jána Burgundského a konetábla Filipa z Artois.39
Križiacke vojsko bolo pred bitkou jednoznačne nejednotné, a to i napriek hroziacemu nebez-
pečenstvu osmanskej presily. Riziká i potrebu jednotného postupu si museli uvedomovať aj Filip
z Artois s Boucicautom. Túžba preukázať svoju statočnosť a rytiersku chrabrosť však u nich bola
silnejšia. A tak, keďže francúzsko-burgundské vojsko, a tým pádom ani celé križiacke vojsko nebolo
schopné túto vnútornú jednotu zachovať, výsledok boja bol už v istom zmysle predznamenaný.

Bitka pri Nikopole

V očakávanom stretnutí, ktoré sa podľa súčasníkov stalo najväčšou pohromou storočia40
a zároveň najnešťastnejším dňom pre Uhrov i Francúzov41 sa maršal Boucicaut podľa svojho
životopisca vyznamenal udatnosťou a odvahou.42
O  samotnej nikopolskej bitke v  prameňoch nie sú zachované detailné informácie, no
predsa dostatočné aspoň na čiastočnú rekonštrukciu jej priebehu.
Francúzsko-burgundské vojsko, ktoré nerešpektovalo Žigmundove plány,43 zaútočilo na
Osmanov predčasne. Osmanské vojsko44 bolo organizované v  troch líniách. V  prvej bola
ľahká jazda (akindžovia) vyzbrojená najmä lukom a zväčša koženým brnením. V druhej línii
sa nachádzala pechota (jaja), tiež vyzbrojená lukom. Tretiu líniu tvorila ťažká jazda (sipa-
hiovia) a janičiari.45 Osmanská taktika spočívala v snahe zmiasť nepriateľa, a to prostred-

37 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.24, s. 494, 496, 498. Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en
Orient, s. 256-257.
38 Niektorí autori sa však prikláňajú k 28. septembru vychádzajúc z Froissartovho záznamu: „le lundi devant le
jour Saint-Michiel ou mois de septembre…“ - „pondelok pred dňom svätého Michala v mesiaci september…“
Porov.: JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 312. Bližšie o polemike pri datovaní pozri: DELAVILLE
LE ROULX, J.: La France en Orient, s. 270.
39 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 315; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.26, s. 502. Porov.: SET-
TON, K. M.: The Papacy and the Levant, 1204-1571, Vol. I.: The Thirteenth and Fourteenth Centuries, Phila-
delphia 1976, s. 353. Vo Francúzsku bolo zvykom, že bitka sa začínala povelom konetábla, porov.: ATIYA, A.
S.: The Crusade of Nicopolis, s. 85.
40 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.27, s. 512.
41 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 317.
42 Le livre des fais, 25.116-123, s. 106. Maršala menovite v súvislosti so samotným bojom spomína len jeho životopisec.
43 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.23, s. 488. Bližšie o Žigmundovej plánovanej vojenskej stratégii pozri podka-
pitolu Z Paríža po Nikopol.
44 Po boku osmanského vojska bojovali aj srbské oddiely vedené osmanským vazalom Štefanom Lazarevičom,
ktoré však francúzske pramene nespomínajú. Štefan Lazarevič bolo srbské knieža (1389-1429) a despota (od
1402), ktorý hľadal cestu zblíženia sa s osmanským sultánom Bajazidom.
45 Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en Orient, s. 272. Bližšie o osmanskom vojsku pozri: HUR-
264 Byzantino

níctvom zmeny vojenskej formácie. Osmani totiž medzi prvú a druhú líniu vojska umiestnili
množstvo ostrých kolov, ktoré mali oslabiť križiacke vojsko tým, že ich ostrie by poranilo,
resp. zabilo ich kone. Pre úspešné dovŕšenie tejto taktiky prvá línia zmenila svoju pozíciu -
ľahká jazda sa postavila za pechotu. Francúzsko-burgundskí rytieri tak boli vystavení nielen
ostrým kolom, ale aj salve šípov z lukov osmanských pešiakov. Mnohí križiaci preto zahynu-
li aj spolu s koňmi a veľká časť z nich dezertovala.46
Maršal Boucicaut sa však nenechal zviesť na cestu strachu, ako sa to dozvedáme zo sve-
dectva jeho životopisca, ktorý mu do úst vložil tieto slová: „páni… čo tu robíme? Necháme
sa takto zbabelo zraniť a zabiť? Rýchlo sa spojme proti nim… a ponáhľajme sa, a tak sa
vyhneme šípom z ich lukov.“47 Tejto rady sa rozhodol pridŕžať aj Ján Burgundský a mnohí iní
francúzsko-burgundskí rytieri. Pristúpili preto k útoku.
Pramene sa v pohľade na samotný útok opäť rozchádzajú. Michel Pintoin píše, že napriek
všetkému sa rozhodli pre riskantnú akciu - pre postup do údolia cez pahorok - opäť proti vôli
starších. Keď prišli na jeho vrchol, na pláni pod nimi zbadali Bajazida s hlavnou časťou jeho
vojska - treťou líniou, a tak nasledovali ďalšie dezercie. Nakoniec, obkľúčení Bajazidom,
začali podľa vzoru Jána Burgundského prosiť o milosť.48
Na druhej strane Boucicautov životopisec pochopiteľne sleduje svoj zámer a vyzdvihuje ko-
nanie Francúzov a Burgunďanov, no hlavne maršalovo. Píše, že Francúzi, aj keď ich bolo málo
oproti sile, akou disponovali Osmani, napriek útrapám bojovali ďalej. Maršal Boucicaut však mal
byť jedným z tých rytierov, ktorí v bitke vynikli najmä rytierskymi činmi. Udatný boj, šľachet-
nosť a znalosti skúseného rytiera preukázal údajne natoľko, že „tí, čo ho videli, nevideli ešte nikdy
nič podobné.“49 Životopisec v okamihoch, keď osmanské vojsko tiahlo smerom k nim, maršala
vykresľuje ako rytiera, ktorý si uvedomoval hranice svojich síl, ako aj možnosti svojho málopo-
četného vojska a vedel, že je nemožné, aby dokázal odporovať takému veľkému osmanskému
vojsku. Rozhodol sa preto konať podľa svojho „rytierskeho kódexu“. Nasledujúc svoj vnútorný
hlas si údajne povedal, že „mu prislúcha zomrieť s ostatnými, a že draho predá svoju smrť tým-
to darebákom.“50 Vydal sa tak do priameho útoku proti nepriateľom, ktorý životopisec opisuje
nasledovne: „všetku svoju silu sústredil… do boja; mečom rozdával zásahy doprava i doľava…
[tak], že všetkých, ktorí boli pred ním pozabíjal; všetci… sa ho obávali a uhýbali mu z cesty; vedel
sa veľmi dobre brániť; šiel stále vpred… prerazil všetky oddiely saracénov (Osmanov), a potom
sa vrátil dozadu, medzi svojich spoločníkov.“51 Z predchádzajúcich riadkov je zrejmé, že životo-
piscova interpretácia je skreslená a snaží sa pompézne zachytiť maršalove činy.
V každom prípade Osmani križiakov nakoniec obkľúčili natoľko, že sa už nemohli ďalej
brániť. Bitku neprežilo mnoho významných grófov a rytierov, a tí, ktorí ju prežili, boli uväz-

BANIČ, M.: Stredoveký Balkán, s. 211-212.

46 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.26, s. 504; Le livre des fais, 25.76-116, s. 104-106. Porov.: DELAVILLE LE
ROULX, J.: La France en Orient, s. 272-275.
47 Le livre des fais, 25.123-128, s. 106. „seigneurs… que faisons-nous icy? Nous lairrons nous en ceste maniere larder
et occire laschement? Assemblons vistement à eulx… et nous hastons et ainsi escheverons le trait de leurs arcs.“
48 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.27, s. 510, 512, 514. Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en
Orient, s. 276.
49 Le livre des fais, 25.205-207, s. 109. „ceulx qui le veirent dient encores que l’on ne veid oncques.“
50 Le livre des fais, 25.280-282, s. 111. „mourir avec les autres luy convenoit, que il vendroit chere à ceste chien-
naille sa mort.“
51 Le livre des fais, 25.282-301, s. 111-112. „s’abandonne de toute sa vertu… de la bataille; et à tout la tranchante
espée que il tenoit fiert à dextre et à senestre… que tout abatoit de ce qu’il atteignoit devant soy; tous… le re-
douterent, et se prirent à destourner de sa voye; bien se sçavoit deffendre; alla ainsi faisant tousjours avant…
il transpercea toutes les batailles des sarrasins, et puis retourna arriere parmy eulx à ses compaignons.“
slovaca VI 265
není. Medzi nimi bol aj maršal - ten, ktorý „chcel draho predať [svoj život]… ale nikto si ho
netrúfal vziať, pretože [sa správal] ako zúrivý lev, ktorý sa ničoho neobáva…“52
Tento útok sa tak napokon skončil katastrofou. Francúzsko-burgundské vojsko bolo
v krátkom čase zničené. Ich ofenzíva sa zmenila na defenzívny boj prerastajúci do početných
dezercií.53 Žigmundovi sa napriek snahe už nepodarilo túto situáciu zvrátiť a aj on z bojiska
ušiel.54 Ani prítomnosť mnohých skúsených rytierov, medzi ktorými bol aj maršal Boucicaut,
tak nestačili na to, aby si križiaci vybojovali víťazstvo.
Môžeme tak vidieť, že príčin tohto neúspechu bolo hneď niekoľko - početná osmanská
prevaha, ich disciplína a taktika, a v neposlednom rade v tom čase už neefektívny rytiersky
spôsob boja, nejednotnosť križiakov a nerešpektovanie Žigmundovej vojenskej stratégie zo
strany francúzsko-burgundského vojska. Išlo tak o kombináciu vonkajších i vnútorných fak-
torov.

V osmanskom zajatí
Staré latinské príslovie vraví „victis honor“ - česť porazeným. Realita francúzsko-bur-
gundského vojska po bitke pri Nikopole zodpovedala tomuto heslu len čiastočne. Cti, resp.
záchrany života, sa napokon dostalo len tým najvýznamnejším rytierom, u ktorých Osmani
videli možnosť získať vysoké výkupné.55 Ušetrili aj mladých mužov pod dvadsať rokov, na
ktorých však čakalo zajatie.56 Za osobitú zmienku spomedzi uchránených stojí Jakub z Hel-
ly, rytier z Pikardie, ktorý istý čas slúžil v sultánovom vojsku, takže ho Bajazidovi dvorania
spoznali v sprievode väzňov. Keďže vedel po turecky, sultán ho poveril identifikáciou tých
najdôležitejších rytierov.57
Okamihy, ktoré nasledovali tesne po porážke križiakov, sú v prameňoch zachytené veľ-
mi živo a  emotívne. Froissart píše, že skupina najzámožnejších zajatcov na čele s  Jánom
Burgundským sa nachádzala pred niekdajším stanom Žigmunda Luxemburského, v ktorom
teraz sedel Bajazid. Sultán mal odtiaľ údajne dobrý výhľad na martýrium zvyšných zajatých
križiakov, ktorých čakala smrť.58
Maršalova situácia po bitke bola v  mnohom špecifická a  jedinečná. Podľa svedectiev
dobových prameňov, aj on, podobne ako mnohí iní rytieri, kráčal v  skupine, ktorú viedli
na popravu. Boucicautov životopisec však píše, že Ján Burgundský ho medzi odsúdencami

52 Le livre des fais, 25.335-339, s. 113. „cher la vouloit vendre… que nul ne l’osoit approcher pour le prendre: car,
comme lyon forcené qui rien ne redoubte…“
53 Le livre des fais, 25.137-146, s. 106-107, 27.1-29, s. 118-119; JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s.
330; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII. 27, s. 512. Porov.: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 93-96.
54 Porov.: DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier, s. 67-68.; Lazarevičova ťažká jazda v rozhodujúcej chvíli zmiatla uhorské
vojsko a Žigmunda prinútila dezertovať.
55 Le livre des fais, 26.6-11, s. 113; MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.28, s. 516; Froissart uvádza, že uväznených
bolo pôvodne osem najurodzenejších šľachticov, porov.: JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 325.
Porov.: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 96.
56 Príkladom takéhoto zajatca je napr. aj Ján Schiltberger, bavorský rytier, ktorý prežil nikopolskú bitku ako šest-
násťročný. Po viac ako tridsiatich rokoch otroctva sa mu podarilo ujsť a vrátiť sa do vlasti, kde svoje zážitky
podrobne spracoval, pozri: JOHANN SCHILTBERGER: Reisebuch, ed. Philip Brunn, The bondage and travels
of Johann Schiltberger: A Native of Bavaria, in Europe, Asia, and Africa, 1396-1427, Cambridge 2010. K zaja-
tiu mladých rytierov porov.: LALANDE, Jean II Le Meingre, s. 68; SETTON, K. M.: The Papacy, s. 356.
57 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 319, 324-325. Bližšie pozri: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nico-
polis, s. 96.
58 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 320-324; podobne: Le livre des fais, 26.6-58, s. 113-115. Porov.:
SETTON, K. M.: The Papacy, s. 355-356.
266 Byzantino

zbadal a spomenul si na jeho „veľké dobro, statočnosť, lojalitu a šľachetnosť.“59 Nasledujúce

udalosti autori zaznamenávajú pateticky a vzletne. Froissart aj maršalov životopisec sa zho-
dujú, že Ján Burgundský pred sultánom padol na kolená a prosil ho, aby ušetril život rytiera
Boucicauta. Slovami i gestami sa mu usiloval dať najavo, že je to urodzený muž, za ktorého
by mohol dostať vysokú odmenu. Nakoniec tak sultán vypočul jeho prosbu a  Boucicauta
poslal ku skupine tých najvýznamnejším zajatcov. Jeho život tak bol ušetrený.60 Vzhľadom
na maršalovo postavenie je však otázne, prečo do skupiny významných zajatcov, ktorým bol
darovaný život, nebol vybraný už predtým. Na druhej strane Michel Pintoin sa o tejto uda-
losti vôbec nezmieňuje. Len všeobecne opisuje situáciu po osmanskom víťazstve a utrpenie
preživších kresťanov.61
Tieto údaje svedčia o Boucicautovom jedinečnom postavení, no tiež o význame maršalo-
vej osoby pre Jána Burgundského. Správy o podobnej záchrane máme totiž zachytené jedine
o Boucicautovi. Aj preto je táto udalosť dôležitou súčasťou rekonštruujúcou význam a pozíciu
maršala na nikopolskej výprave. To, že Pintoin vo svojej výpovedi maršalovu záchranu nespo-
mína, nie je nijako prekvapujúce.
Pri udalostiach, ktoré nasledovali, sa pramene vo svojich interpretáciách opäť rozchá-
dzajú. Líšia sa hlavne v  pohľade na priebeh komunikácie medzi francúzsko-burgundskou
a osmanskou stranou.62
Boucicautov životopisec o maršalovi zanechal obzvlášť podrobný opis jeho nasledujúce-
ho pôsobenia. Uvádza, že pár dní po bitke boli zajatci odvedení do väzenia v meste Bursa na
severozápade dnešného Turecka.63 Ján Burgundský chcel preto zistiť, či ich sultán prepustí
za výkupné, resp. aké sú jeho ďalšie úmysly. Podľa životopisca pre tento zámer stanovil
dvoch poslov - maršala Boucicauta a Víta VI. z La Trimouille.64
Rovnaký autor tak následne venuje celú pasáž opisu udalostí, ktorými zdôrazňuje a vy-
zdvihuje Boucicautovu obetavosť, lojalitu, rozvážnosť a mnohé ďalšie pozitívne vlastnos-
ti, a to na pozadí niekoľkých jeho skutkov a diplomatických akcií. Životopisec popisuje
maršalov cit pre rozhovor a schopnosť argumentácie, ktoré mu pomohli uzavrieť so sultá-
nom dohodu. Nakoniec tak boli väzni prepustení výmenou za prísľub, že Bajazid dostane
stanovené výkupné, čo sa napokon aj stalo. Rytieri sa tak mohli vydať na cestu späť do
Francúzska.65
Na druhej strane, opis udalostí u Jeana Froissarta sa sústreďuje na pôsobenie a činnosť
rytiera Jakuba z Helly. Toho Bajazid poveril úlohou ísť do Paríža a oznámiť francúzskemu
kráľovi Karolovi VI. a jeho šľachticom správu o osmanskom víťazstve. Jakub sa mal zároveň
podieľať aj na prepustení zajatcov a na ich návrate do Francúzska.66
Froissart tiež zachytil situáciu zajatcov vo väzení, ktorí údajne nestrácali nádej, že budú
prepustení. Podľa kronikára sa ukázalo, že jedným z najväčších optimistov bol práve Bou-

59 Le livre des fais, 26.85-86, s. 116. „du grand bien, de la prouesse, loyauté et vaillance“
60 Le livre des fais, 26.73-97, s. 116; JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 327-328. Porov.: DELAVILLE
LE ROULX, J.: La France en Orient, s. 284-285.
61 MICHEL PINTOIN: RSD, XVII.28, s. 516, 518, 520.
62 Kronikár Michel Pintoin svoj pohľad na priebeh rokovaní o výkupnom neponúka.
63 Burse však predchádzal pobyt v Edirne (Adrianopol) a v meste Gelibolu (Gallipoli). Porov.: ATIYA, A. S.: The
Crusade of Nicopolis, s. 97.
64 Le livre des fais, 28.6-16, s. 121. Porov.: DELAVILLE LE ROULX, La France en Orient, s. 286-287, 306.
Vít VI. z La Trimouille, prezývaný Statočný, bol hlavným kráľovským komorníkom a obľúbencom Filipa II.
Smelého, burgundského vojvodu.
65 Le livre des fais, 28.17-209, s. 121-128. Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en Orient, s. 306-309.
66 JEAN FROISSART: Chroniques, II.89, s. 647-651. Porov.: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s.107-109.
slovaca VI 267
cicaut, ktorý vďačil za ušetrenie svojho života a veril, že: „Boh, ktorý nás vyslobodil z toho
nebezpečenstva, nás ešte vyslobodí [aj zo zajatia]…, pretože sme jeho vojaci…“67
Froissart pokračuje, že sa onedlho v Burse začali rokovania o výkupnom za účasti Jakuba
z Helly, na ktorých sa dohodli na prepustení zajatcov za stanovenú sumu. Rytieri sa napokon
na galérach dopravili do Benátok, odkiaľ sa im podarilo, po vyplatení výkupného, prísť až
do Francúzska.68 Podľa svedectva kronikára bol v platení výkupného veľmi nápomocný aj
Karol VI.,69 keďže v bezpečí teraz bol aj „jeho rytier pán Boucicaut.“70
Hoci sa životopiscova i Froissartova interpretácia sústreďuje na niečo iné, obe majú spo-
ločný základ. Píšu o jednotlivcovi, ktorého pričinením boli zajatci vyslobodení a mali zaiste-
ný návrat do vlasti. Historici Delaville le Roulx a Atiya sa zhodujú, že by sa tieto dve udalosti
mohli prekrývať, a že misiou boli poverení ako maršal, tak aj Jakub z Helly.71
Nebola to však posledná maršalova protiosmanská akcia. Už čoskoro po návrate z os-
manského zajatia šiel z poverenia Karola VI. do Konštantínopola, kde mal prostredníctvom
svojich skúseností pomôcť byzantskému cisárovi Manuelovi II., ktorý bol už od roku 1394
obliehaný Osmanmi.72

SUMMARY

Jean II le Meingre, called Boucicaut, and the Campaign of Nicopolis

The activities of marshal Boucicaut during the crusade of Nicopolis in the year 1396 are
a classic example of how a single person can influence the course, the outcome, and the after-
math of a military campaign. His contributions, positive or negative, are undeniable - a fact
upon which all of the examined sources agree however biased their approach to him might
be.
Within the military hierarchy, Boucicaut held one of the highest ranks in the Kingdom of
France - the rank of marshal. As a marshal he had an important word in military matters and
furthermore he was the right hand of the French constable Philip of Artois. His influence is
clear also from his protest against Sigismund’s prepared military strategy against the Otto-
mans. From a military perspective the marshal’s status also played a crucial role in capturing
the fortress of the town of Rahovo and he had a decisive word during the attack at the battle
of Nicopolis itself as well. We can thus say that his military and strategic contribution is in-
disputable and irreplaceable for the means of the campaign.
At this place, however, I must add, that the marshal’s military involvement is viewed not
only in a positive manner. In fact, Michel Pintoin considers the marshal’s actions to be one
of the main reasons for the defeat of the crusader forces. According to Pintoin the cause of
the split of the Franco-Burgundian army and the mutual antipathy was the disagreement with

67 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 15, s. 342. „Dieu qui nous a délivré de ce péril, nous délivrera encoi-
res…, car nous sommes ses souldoiers…“
68 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 16, s. 41-57. Porov.: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 107-
109.; Setton píše, že z  Benátok museli rytieri odísť do mesta Treviso, ktoré opustili 23. januára 1398 a  cez
Tirolsko a Švajčiarsko sa dostali do Burgundska. Dňa 23. februára prišli do Dijonu, odkiaľ na žiadosť Filipa II.
Smelého šli do Paríža, do ktorého prišli 10. marca. Porov.: SETTON, K. M.: The Papacy, s. 366.
69 Francúzsky kráľ Karol VI. údajne prispel sumou 58 000 frankov z celkovej sumy 400 000 frankov. Bližšie o vý-
kupnom pozri: ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 110-112.
70 JEAN FROISSART: Chroniques, Tome 16, s. 59. „son chevallier messire Bouchicault.“
71 Porov.: DELAVILLE LE ROULX, J.: La France en Orient, s. 309; ATIYA, A. S.: The Crusade of Nicopolis, s. 103-105.
72 Bližšie pozri: SETTON, K. M.: The Papacy, s. 370-405.
268 Byzantino

Sigismund’s military plans, which did not count with the French and Burgundians fighting
in the vanguard. That was an insult to both Boucicaut and Philip of Artois, since they were
eager to display their bravery.
To sum up, Jean II le Meingre, called Boucicaut, belongs to the most noteworthy, influ-
ential, but at the same time the most controversial figures of the entire crusader campaign.

Jana Magdaléna Májeková

Katedra všeobecných dejín
Univerzita Komenského, Bratislava
janka.majekova@gmail.com
slovaca VI 269

Druhý vatikánsky koncil a obnova

ˇ
východného dedicstva v Katolíckej cirkvi

Andrej Škoviera (Bratislava)

Katolícka cirkev je dnes tvorená 24 alebo 25 cirkvami sui iuris, z nich 23 alebo 24 je
východných a jedna západná (Latinská alebo Rímskokatolícka cirkev). Východné katolícke
cirkvi patria k  siedmym rôznym východným obradom: arménsky, asýrsky (chaldejský,
východosýrsky), byzantský, etiópsky, koptský, maronitský, západosýrsky (sýrsky), pričom
počtom veriacich i  počtom cirkví (až 14 cirkví) je najpočetnejší byzantský obrad.1 Na
slovenskom území je už po stáročia prítomná jedna z  východných katolíckych cirkví,
konkrétne Slovenská (katolícka) cirkev. Pod týmto menom je vedená v pápežskej ročenke
Annuario Pontificio,2 ale na Slovensku je známejšia pod menom Gréckokatolícka cirkev
(na Slovensku) či prípadne Slovenská gréckokatolícka cirkev. V ďalšom texte našej štúdie
budeme zvlášť prihliadať k nej, pričom, vedomí si istých terminologických ťažkostí, budeme
používať termín Slovenská gréckokatolícka cirkev, ktorý sa nám zdá vhodnejší, keďže
jedna eparchia tejto cirkvi leží mimo územia Slovenska, a to Eparchia sv. Cyrila a Metoda
v Toronte (zriadená 13. októbra 1980). Tento termín je tiež bližší pomenovaniu používanému
v Annuario Pontificio a  iných vatikánskych dokumentoch.3 Zároveň tiež podotkneme, že
prakticky nebudeme prihliadať k situácii v torontskej eparchii, nakoľko je úplne špecifická,
keďže jej vývoj a  život sú značne izolované ako od ostatných eparchií Slovenskej
gréckokatolíckej cirkvi, tak aj od územia Slovenska a  jeho duchovného, kultúrneho,
spoločenského a politického vývoja ako takého.

1 Prehľad východných cirkví pozri napr. v ROBERSON, R.: The Eastern Christian Churches. A Brief Survey. 7
vyd. Rome 2008. Annuario Pontificio 2010. Città del Vaticano 2010, s. 1145-1148. Congregazione per le Chiese
Orientali: Scheda informativa sulle Chiese Cattoliche Orientali. https://press.vatican.va/content/salastampa/it/
bollettino/pubblico/2010/10/07/0602/01352.html (15. 01. 2017). V roku 2015 vznikla Eritrejská cirkev sui iu-
ris. KRUPA, J.: Eritrejská katolícka cirkev. Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi, 48, 2016, 18, s. 2. Uznanie
apoštolského exarchátu pre Srbsko a Čiernu Horu je otázne, v tom prípade by bolo 25 cirkví sui iuris (z toho 24
východných). K pojmu cirkev sui iuris pozri nižšie v podkapitole Po Druhom vatikánskom koncile.
2 Annuario Pontificio 2010, s. 1102, 1148. V origináli: Chiesa Slovacca. Na s. 1148 sú uvedené eparchie náležiace
k Slovenskej cirkvi: „Chiesa Slovacca: Slovacchia: Metr.: Prešov – Ep.: Bratislava, Košice; Canada: Ep.: Saints
Cyril and Methodius of Toronto“.
3 Pomenovanie Slovenská (gréckokatolícka) cirkev môže byť problematické, ak sa označenie „slovenská“ chápe
len v národnostnom zmysle. Nemalú časť veriacich tejto cirkvi totiž tvoria veriaci rusínskej národnosti a časť
veriacich sa hlási aj k maďarskej či rómskej národnosti. Domnievame sa, že ho treba chápať skôr ako označe-
nie geografického a kultúrneho prostredia, z ktorého táto cirkev vzišla, čo prirodzene korešponduje s etnickou
príslušnosťou väčšiny jej veriacich.
270 Byzantino

O  pôvode, resp. historickej prítomnosti veriacich byzantského obradu na slovenskom

území sa diskutuje, sami veriaci Slovenskej gréckokatolíckej cirkvi sa odvolávajú na svätých
Cyrila a Metoda, od ktorých odvodzujú existenciu svojej cirkvi. Domnievame sa, že prítom-
nosť byzantského obradu na slovenskom území je výsledkom syntézy viacerých faktorov.4
Celkom nespochybniteľne však môžeme kontinuálnu prítomnosť veriacich byzantského ob-
radu doložiť od valašskej kolonizácie.5 V období valašskej kolonizácie (väčšina) veriacich
byzantského obradu nebola v  jednote s  Katolíckou cirkvou. Za zlomový bod dejín tohto
cirkevného spoločenstva možno označiť obnovenie jednoty s Rímskou cirkvou označovaný
ako Užhorodská únia a  datovaný na 24. apríla 1646.6 Domnievame sa však, že išlo skôr
o dlhoročný proces s rôznorodými momentmi: pôsobenie biskupa Atanáza Krupeckého na
začiatku 17. storočia, udalosti v Krásnom Brode v roku 1614, personálna únia biskupa Bazila
Tarasoviča (a možno už aj Jána Gregoroviča), stretnutie v Užhorode 24. apríla 1646 a voľba
Petra Parténija Petroviča. Ako skutočne rozhodujúci moment pre jednotu východných kres-
ťanov Mukačevskej eparchie s Rímskou cirkvou pritom vnímame až voľbu Petra Parténija
Petroviča za mukačevského biskupa v roku 1651. Tento proces obsahuje rôzne modely obno-
venia jednoty: prozelytizáciu, personálnu úniu, dohodu s podmienkami na spôsob únie a aj
model podriadenia (reductio ad oboedientiam).7
Väčšina východných katolíckych cirkví prešla parciálnou úniou, treba však podotknúť,
že tieto cirkvi nevznikli úniami. Únie boli zásadnou historickou udalosťou v dejinách týchto
cirkví, ktorými sa dostali do novej situácie s rozsiahlymi dôsledkami, pozitívnymi aj nega-
tívnymi; kontinuita ekleziálnych spoločenstiev s obdobím pred úniami je však nespochybni-
teľná, únie teda nemožno považovať za počiatočný bod ich existencie.

Situácia pred Druhým vatikánskym koncilom

Prv než predstavíme dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965) vo vzťahu
k obnove východného dedičstva východných katolíckych cirkví, musíme sa pozrieť na situ-
áciu týchto cirkví pred koncilom, najmä na vzťahy a postoje dominantnej Latinskej cirkvi
k východným katolíkom.
V prvom tisícročí bola rôznorodosť tradícií v cirkvi vnímaná ako samozrejmosť vyplýva-
júca z prirodzenej rôznorodosti kultúr a mentalít jednotlivých národov a oblastí. Príkladom
takýchto postojov môže byť sv. Irenej Lyonský († ca. 202), podľa ktorého rozdielnosť na-
pomáha jednote, ba priam ju potvrdzuje, pretože jednota je o to hlbšia, o čo je schopnejšia

4 ŠKOVIERA, A.: Byzantská tradícia na území Slovenska a jej korene (v období do valašskej kolonizácie) v diele
P. Michala Fedora SJ, in: KYSELICA, J. – TOLNAYOVÁ, A. (eds.): P. Michal Fedor SJ v spomienkach spo-
lupracovníkov a priateľov. Trnava 2015, s. 79-87.
5 K valašskej kolonizácii a vplyvu na prítomnosť byzantského obradu pozri napr. HALAGA, O. R.: Slovanské
osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci. Košice 1947, s. 64-103. ŽEŇUCH, P. – VASIĽ, C.: Cyrillic
Manuscripts from East Slovakia. Slovak Greek Catholics: Defining Factors and Historical Milieau. Cyrilské
rukopisy z východného Slovenska. Slovenskí gréckokatolíci, vzťahy a súvislosti. [Monumenta Byzantino-Slavica
et Latina Slovaciae. Vol. I.] Roma – Bratislava – Košice 2003, s. 247-248.
6 K Užhorodskej únii pozri LACKO, M.: Užhorodská únia karpatských Rusínov s katolíckou cirkvou. Košice
2012. Upozorňujeme aj na novonájdený dokument zo stretnutia v  Užhorode 24. apríla 1646. GRADOŠ, J.:
Dokument Užhorodskej únie z 24. apríla 1646. Historický časopis, 64, 2016, 3, s. 511-520.
7 K rozličným spôsobom obnovenie jednoty pozri napr. SUTTNER, E. Ch.: Die Christenheit aus Ost und West
auf der Suche nach dem sichtbaren Ausdruck für ihre Einheit. Würzburg 1999, s. 153-156, ŠKOVIERA, A.: La-
tinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie, in: MARINČÁK,
Š. – ŽEŇUCH, P. (eds.): Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia.
Košice – Bratislava 2017, s. 222-224.
slovaca VI 271
prejaviť sa v rôznosti liturgických foriem. Cirkevní otcovia sa bránili vonkajšej uniformite,
ktorú vnímali ako potláčanie bohatej rozmanitosti. To platilo pritom nielen v oblasti liturgic-
kej či disciplinárnej, ale aj v oblasti rozdielnych teologických formulácií.8
Napriek tomu však už v prvom tisícročí badať niektoré nepochopenia pre rôznorodosť,
a to nielen zo strany latinskej, ale aj byzantskej.9 Výrazný bol napríklad spor o udeľovanie
myropomazania (birmovania) kňazmi, ktorého platnosť Latinská cirkev niekedy popierala, či
spor o pôst v sobotu, ale aj o kňazský celibát či nosenie brady klerikmi.10
Po tzv. veľkej schizme medzi Rímom a Konštantínopolom (1054) sa vnímanie rôznoro-
dosti v cirkvi začalo výrazne meniť a prípadná rôznorodosť bola na latinskej strane čoraz
častejšie vnímaná ako závislá od dovolenia či tolerovania zo strany Ríma, ktorého súhlas
je potrebný. Súbor liturgických zvyklostí a kanonických predpisov Latinskej cirkvi, formy
jej zbožnosti a jej teologické formulácie pritom začali byť postupne vnímané ako lepšie či
normatívne pre všetkých katolíkov, ba niekedy bol katolicizmus vyslovene stotožňovaný
s latinským obradom. Na začiatku novoveku sa zmenil tento postoj na ekleziologicko-sote-
riologický exkluzivizmus, teda učenie, že mimo Latinskej cirkvi, jedinej skutočnej cirkvi, niet
spásy. Rímsky biskup je viditeľnou hlavou cirkvi, mimo viditeľného spoločenstva s rímskym
biskupom niet cirkvi a tam, kde niet cirkvi, niet ani platných sviatostí, a teda niet ani spásy.
Z tohto postoja zároveň vyplývalo, že všetko musí byť podriadené rímskemu pápežovi a ísť
podľa neho (vzťahovalo sa aj na bohoslužby, disciplínu…). Ekleziologicko-soteriologický
exkluzivizmus bol plodom vývoja západnej teológie najmä po Tridentskom koncile (1545-
1563), radikalizácia postoja bola podmienená reformáciou a protireformáciou, pričom s vý-
chodnými kresťanmi sa po Tridentskom koncile neraz jednalo ako s protestantmi.11
V tomto období prichádza k uzatváraniu tzv. čiastkových alebo parciálnych únií, teda dohôd
o obnovení cirkevného spoločenstva jednotlivých východných cirkví s Rímskou cirkvou. Pri
úniách neboli východní kresťania vnímaní ako rovnocenní partneri, ale únie boli z latinskej
strany často vnímané ako podriadenie sa Rímskej cirkvi. Napríklad novonájdený dokument tzv.
Užhorodskej únie z 24. apríla 164612 ukazuje, že z latinskej strany (zo strany jágerských bisku-
pov ale aj zo strany Ríma) bolo toto obnovenie jednoty vnímané ako reductio ad oboedientiam
(podriadenie k  poslušnosti). Dokument je formulovaný jednostranne, de facto ide o  prísahu
poslušnosti kňazov byzantského obradu jágerskému latinskému biskupovi.13
Ekleziologicko-soteriologický exkluzivizmus (vo svojich zárodkoch nie hneď radikálny)
súvisel aj s pocitom nadradenosti Latinskej cirkvi nad východnými kresťanmi, čo malo za
dôsledok snahu podriadiť si ich (reductio ad oboedientiam). A keďže Latinská cirkev bola
vnímaná ako vyššia, aj jej obrad (liturgia, teológia, spiritualita, disciplína) bol vnímaný ako
vyšší, lepší (praestantia ritus latini). Nešlo pritom len o  nejakú čestnú prednosť, latinský
obrad bol považovaný za skutočne lepší a istejší, kým východné obrady boli vnímané ako

8 LICHNER, M.: Patristické inšpirácie pre 21. storočie. Viera a život, 24, 2014, 3, s. 71-72.
9 Napríklad Trullský snem (680) a niektorého jeho kánony, dožadujúce sa dodržiavania jednotných pravidiel a zvyklos-
tí v celej cirkvi, napríklad v prípade pôstnych pravidiel (kánony 55 a 56). Arménsku liturgiu tento snem označuje ako
neúplnú, keďže Arméni používajú len víno (bez primiešania vody) pri slávení božskej liturgie (32. kánon).
10 K tomu pozri napr. ŠKOVIERA, A.: Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava 2010, s. 48-81.
11 SUTTNER, E. Ch.: Die Christenheit aus Ost und West, najmä s. 187-194 a 288-292. Prvé podobné postoje u rím-
skych pápežov predstavujú Pius  IV. (1559-1565) a  Pius V. (1566-1572), definitívne ustálenie znamenal dekrét
kongregácie Propaganda Fide z r. 1729; odpoveď z pravoslávnej strany podobného razenia prišla v r. 1755.
12 GRADOŠ, J.: Dokument Užhorodskej únie, s. 513-515.
13 K tomu porovnaj dokument z 15. januára 1652, ktorý podáva videnie z východnej strany, ktorá akt vnímala
ako dvojstrannú dohodu s podmienkami. LACKO, M.: Užhorodská únia, s. 105-107. GRADOŠ, J.: Dokument
Užhorodskej únie, s. 516-517.
272 Byzantino

potenciálne nebezpečné, lebo by mohli obsahovať zvyšky heretických alebo schizmatických

prvkov. Najznámejším a najvýraznejším (hoci nie najhorším) predstaviteľom týchto postojov
bol rímsky pápež Benedikt XIV. (1740-1758). Známe v tejto súvislosti sú najmä dva jeho
dokumenty, a to apoštolská konštitúcia Etsi pastoralis (26. mája 1742)14 a encyklika Allatae
sunt (26. júla 1755).15 „Keďže latinský obrad je ten, ktorý používa svätá Rímska cirkev, mat-
ka a učiteľka všetkých cirkví, má mať prednosť pred všetkými ostatnými obradmi.“ (Allatae
sunt, 20) Praestantia nebola pre Benedikta len vecou nejakej čestnej prednosti, ale vníma
latinský obrad ako skutočne lepší, istejší a pravovernejší: „Apoštolský stolec, vždy keď zistil,
že do východnej cirkvi vnikol nejaký nebezpečný alebo nevhodný obrad, odsúdil ho, zamietol
a zakázal jeho používanie… Svätý stolec nikdy neopomenul zakázať Grékom jednotlivé obra-
dy, hoci aj boli od dávna používané, vždy keď zistil, že sú zhubné, zlé alebo by sa mohli stať
zlými.“ (Allatae sunt, 27)
Zákonitým dôsledkom takejto náuky bolo aj to, že katolíci východných obradov boli
vnímaní ako katolíci druhej kategórie – sú to katolíci, ktorým sú tolerované niektoré zvlášt-
nosti, resp. odchýlky od latinského (= univerzálneho, naozaj katolíckeho) obradu. Východní
katolíci pritom spravidla neboli vnímaní ako cirkvi, ale len ako skupiny veriacich s istými
špecifikami existujúce v rámci Latinskej cirkvi.
Prirodzeným následkom týchto postojov bola latinizácia – snaha východné obrady „pri-
blížiť“ latinskému obradu. Latinizáciou nazývame proces, resp. výsledok procesu, ktorý má
tri základné podoby:
1. Nahradenie vlastných liturgických zvyklostí, právnych predpisov, spôsobu teologické-
ho myslenia a prvkov osobnej zbožnosti prvkami a spôsobmi latinskými.
2. Zavedenie nových prvkov, zvyklostí a spôsobu teologickej reflexie prevzatých z latin-
skej tradície, ktoré sú cudzorodé východnej tradícii a narúšajú jej integritu.
3. Odstránenie alebo opustenie vlastných pôvodných prvkov či zvyklostí (bez náhrady),
ktoré v latinskej tradícii neexistovali, resp. neboli kompatibilné s latinskou teológiou.
Niekedy sa tak dialo pod nátlakom Latinskej cirkvi (neraz násilným), inokedy boli nové
prvky prijímané (resp. pôvodné opúšťané) východnými katolíkmi dobrovoľne, z vlastného roz-
hodnutia, neraz aj spontánne. Išlo o proces čiastočne cielený a riadený, čiastočne spontánny.16
Sami východní katolíci často získali istý komplex menejcennosti vlastnej tradície, a aj
preto sami latinizovali svoje východné obrady, ba neraz ich aj opúšťali a prestupovali do la-
tinského obradu. Tieto prestupy nadobudli v niektorých regiónoch a v istých obdobiach také
rozmery, až museli zakročiť rímski pápeži.17 Niekedy sa však stávalo, že rímski pápeži alebo
rímska kúria bránili východné obrady pred latinizáciou zo strany samých východných kato-

14 Sanctissimi Domini nostri Benedicti Pарae XIV, bullarium, tomus primus, in quo continentur constitutiones‚
ерistоlае‚ aliaque edita ab initio, pontificatus usque ad annum MDCCXLVI. Romae 1760, s. 75-83; Bullarium
pontificium Sacrae Congregationis de Propadanda fide. Tomus III. Romae 1840, s. 22 nn.
15 Bullarium pontificium Sacrae Congregationis de Propadanda fide. Tomus III., s. 338-377. Taliansky preklad je
dostupný na http://w2.vatican.va/content/benedictus-xiv/it/documents/enciclica--i-allatae-sunt--i---26-luglio-
-1755--in-questa-encicli.html (15. 01. 2017). K obsahu dokumentov pozri aj DE VRIES, W.: Rom und die Pat-
riarchate des Ostens. Freiburg im Breisgau 1963, s. 211-216. ŠKOVIERA, A.: Latinizácia, jej príčiny a okol-
nosti, s. 231-234.
16 Podrobnejšie pozri ŠKOVIERA, A.: Latinizácia, jej príčiny a  okolnosti, s. 231-234. Vzájomné obohacovanie
a  ovplyvňovanie je prirodzené a  nevyhnutné, pod pojmom latinizácia sa nechápe obohatenie alebo inšpirácia
prameniaca v latinskej tradícii, ale len taký vplyv, ktorý nejakým spôsobom narušil integritu pôvodnej tradície.
17 Napríklad Benedikt  XIV. v  encyklike Demandatam coelitus (24. decembra 1743) či Lev  XIII. v  encyklike
Orientalium dignitas (30. novembra 1894). Sanctissimi Domini nostri Benedicti Pарae XIV, bullarium, s. 129
nn. Bibliografické údaje k encyklike Orientalium dignitas pozri nižšie.
slovaca VI 273
líkov. Motiváciou na ochranu východného dedičstva pred latinizáciou bola spravidla snaha
získať si východných nekatolíkov pre jednotu s Rímskou cirkvou alebo obava, že prílišná
latinizácia by mohla tých východných katolíkov, ktorým záležalo na zachovávaní vlastného
obradu, motivovať k  prestupu do nekatolíckych východných cirkví. Príkladom môže byť
rímsky pápež Benedikt XIV., ktorý odmietol latinizačné návrhy melchitského gréckokatolíc-
keho patriarchu Cyrila Tanasa s odôvodnením, že u katolíkov by vyvolali zmätok a u schiz-
matikov pobúrenie.18
Na margo latinizácie východných katolíckych cirkví treba ešte poznamenať, že latinizá-
cia bola v minulosti vnímaná pozitívne nielen preto, lebo znamenala priblíženie k „lepšie-
mu“, „istejšiemu“ a „katolíckejšiemu“ latinskému obradu, ale tiež preto, lebo vďaka nej sa
východní katolíci odlišovali od „schizmatikov“, teda bol to istý rozlišovací prvok a želaná sú-
časť identity východných katolíckych cirkví. Napríklad rímsky pápež Pius IX. (1846-1878)
v liste z 2. februára 1854 arménskym katolíkom zavrhuje snahy odstrániť latinizmy, keďže
priblíženie východných obradov k latinskému vzoru jasnejšie odlišuje východných katolíkov
od schizmatikov a zvýrazňuje ich jednotu s Katolíckou cirkvou. Podobne v encyklike Om-
nem sollicitudinem (13. mája 1874) nariadil zachovať latinské pobožnosti a prvky v Ukra-
jinskej gréckokatolíckej cirkvi, aby sa tak odlíšila od bohoslužieb schizmatikov, a nepovolil
očistu byzantského obradu od latinizácie.19

Prvé zmeny v postojoch

Zmenu v týchto postojoch priniesol pontifikát rímskeho pápeža Leva XIII. (1878-1903),
ktorý východné obrady akceptoval nie len z nutnosti, ale skutočne si vážil ich vnútornú hod-
notu a cenil si ich ako prejav naozajstnej katolicity cirkvi. Podľa Leva XIII. cirkev, keďže je
univerzálna, musí mať priestor pre oprávnenú rôznorodosť všetkých národov. Najvýraznej-
ším prejavom týchto jeho postojov bol apoštolský list Orientalium dignitas (30. novembra
1894),20 v ktorom sa okrem iného zasadzuje za očistenie východných obradov od latinizácie
a opätovne zakazuje latinským misionárom preťahovať východných kresťanov na latinský
obrad; pri neuposlúchnutí tohto zákazu nariadil prísne tresty. Mnohé jeho snahy narazili na
odpor a  trvalo veľmi dlho, kým jeho myšlienky boli aspoň ako-tak prijaté a  uvedené do
života.21 Ešte v roku 1920 Kongregácia pre východnú cirkev konštatovala, že napriek naria-
deniam encykliky Orientalium dignitas latinizácia pokračuje a určené tresty pre tých, ktorí
nariadenia nerešpektujú, sa neaplikujú.22

18 DE VRIES, W.: Rom und die Patriarchate des Ostens, s. 216.

19 DE VRIES, W.: Rom und die Patriarchate des Ostens, s. 218-219; SUTTNER, E. Ch.: Die Christenheit aus
Ost und West, s. 248. Pozri aj KOROLEVSKY, C.: Uniatism. Definition, Causes, Effects, Scope, Dangers,
Remedies. Fairfax 2001, § 13, s. 29; § 29, s. 68-70. RUDEJKO, V.: Obnova liturgického života v Ukrajinskej
gréckokatolíckej cirkvi vo svetle návratu k prameňom, in: Ad fontes liturgicos III. Liturgické hnutie ako dôsle-
dok návratu k liturgickým prameňom. Prešov 2012, s. 158-160.
20 Lettres apostoliques de S.S. Léon XIII, encycliques, brefs, etc. Paris [b.v.], s. 136-151. (Latinský a francúzsky
text.) The Vatican and the Eastern Christian Churches.: Papal Encyclicals and Documents concerning the
Eastern Churches. Fairfax 1996, s. 179-189. (Anglický preklad.)
21 DE VRIES, W.: Rom und die Patriarchate des Ostens, s. 220-222. Napríklad v roku 1898 si maďarský biskup zo
Satu Mare vymohol, aby Svätý stolec uznal, že Orientalium dignitas je na Rakúsko-Uhorsko neaplikovateľné.
KOROLEVSKY, C.: Uniatism, § 10, s. 21.
22 DE VRIES, W.: Rom und die Patriarchate des Ostens, s. 222. KOROLEVSKY, C.: Uniatism, § 13, s. 27-28.
Podľa C. Korolevského boli ešte v dobe písania jeho práce (1927) nariadenia Leva XIII. na Blízkom východe
mŕtvym listom,  latinizácia naplno pokračovala a  latinské diecézy na Blízkom východe energicky odmietali
akúkoľvek možnosť návratu veriacich do východných cirkví.
274 Byzantino

Zhruba desaťročie pred začiatkom Druhého vatikánskeho koncilu situáciu skomplikovala

násilná likvidácia východných katolíckych cirkví v strednej a východnej Európe, ktoré boli
rozhodnutím štátnej moci zväčša násilne pripojené pod miestne pravoslávne cirkvi.23 Zoči-
-voči tejto hrozbe reagovali východné katolícke cirkvi tak, že sa snažili zdôrazňovať svoju
jednotu s Rímskou cirkvou a zároveň zdôrazňovať svoje odlišnosti od pravoslávnych a čo
najjasnejšie sa od nich odlíšiť. Schematizácia takýchto postojov potom viedla k opusteniu
používania niektorých symbolov (svätoandrejský kríž, čiže osemkoncový kríž so šikmým
spodným ramenom, sa začal vnímať ako symbol schizmy, protikatolíckosti; upustilo sa od
používania cirkevnoslovanského termínu pravoslávnyj a pod.).24

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965)

Zásadný zlom priniesol Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa konal od 11. októbra 1962
do 8. decembra 1965. Prvou kľúčovou skutočnosťou vo vzťahu k  východným katolíkom
je definícia v  konštitúcii Lumen gentium (ďalej LG), ktorá Katolícku cirkev definuje ako
spoločenstvo partikulárnych/miestnych cirkví,25 čo bolo prvým a základným momentom pre
zmenu postavenia východných katolíckych cirkví. „Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo,
že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom
času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu vie-
ry a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu,
liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne
patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne cirkvi, ku kto-
rým ich podnes viažu užšie zväzky lásky vo sviatostnom živote a vo vzájomnom rešpektovaní
práv a povinností. Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, jasnejšie doka-
zuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi.“ (LG, 23)26 Zásadný význam má aj tvrdenie, že táto
rozmanitosť cirkví nastala z Božej prozreteľnosti. V minulosti sa totiž niekedy rozmanitosť
vnímala ako nedokonalosť či poľutovaniahodná skutočnosť, respektíve ako následok hriechu
rozdelenia. V texte ešte upozorníme na vymenovanie štyroch základných oblastí rozmanitos-
ti (majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo).
Učenie o  partikulárnych cirkvách najdôkladnejšie rozpracoval dekrét Orientalium eccle-
siarum (ďalej OE), ktorého prvá časť má nadpis „Partikulárne cirkvi alebo obrady“ (De Ec-
clesiis Particularibus seu Ritibus). Definícia partikulárnych cirkví je podobná vyššie citovanej
formulácii konštitúcie Lumen gentium. „Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným
telom, pozostáva z veriacich, organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými

23 V rokoch 1946-1950 boli postupne násilne včlenení do pravoslávnej cirkvi gréckokatolíci na Ukrajine (Ľvov-
ská metropolia), v Rumunsku, na Podkarpatí (Mukačevská eparchia) a v Česko-Slovensku. K tomu pozri napr.
zborník CORANIČ, J. – ŠTURÁK, P. – KOPRIVŇÁKOVÁ, J. (eds.): Cirkev v okovách totalitného režimu.
Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. Prešov 2010.
24 K  tomu pozri ŠKOVIERA, A.: Vplyv udalostí roku 1950 na identitu gréckokatolíkov na Slovensku, in CO-
RANIČ, J.  – ŠTURÁK, P.  – KOPRIVŇÁKOVÁ, J. (eds.): Cirkev v  okovách totalitného režimu. Likvidácia
Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. Prešov 2010, s. 201-202.
25 Druhý vatikánsky koncil používal pomenovanie ecclesia particularis (dekrét Orientalium Ecclesiarum a dekrét
Unitatis Redintegratio) aj ecclesia locale (konštitúcia Lumen Gentium a dekrét Unitatis Redintegratio). Por.
Concilio Vaticano II. Costituzioni, decreti, dichiarazioni – Constitutiones, decreta, declarationes. Testo ufficia-
le e traduzione italiana. Città del Vaticano 1998. Neskôr sa, pri kodifikácii kanonického práva pre východné
katolícke cirkvi, zaviedol termín ecclesia sui iuris.
26 Všetky dokumenty tohto koncilu citujeme podľa: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Preložili Stanislav
Polčin a Marián Gavenda. 1. zrevidované vydanie. Trnava 2008. Zvýraznenia vo všetkých citovaných textoch
sú naše vlastné.
slovaca VI 275
sviatosťami a tou istou správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria
partikulárne cirkvi alebo obrady. Medzi nimi jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže roz-
manitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou.“ (OE, 2)
Veľmi dôležité vo vzťahu k učeniu o praestantia ritus latini je konštatovanie, že všetky
partikulárne cirkvi sú rovnocenné. „Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné
–, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou
a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rím-
skeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou
všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna
z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté po-
vinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením
rímskeho veľkňaza.“ (OE, 3) Myšlienku o rovnosti obradov obsahuje aj konštitúcia Sacro-
sanctum concilium, ktorá bola schválená ako prvý koncilový dokument. „Napokon posvätný
koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právo-
platne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti
zachovať a všemožne podporovať; a želá si, aby sa tam, kde je to potrebné, obozretne a znova
preskúmali vo svojej celistvosti v duchu zdravej tradície a naplnili novou silou primerane
dnešným okolnostiam a potrebám.“ (SSC, 4)
Z hľadiska obnovy východného liturgického, teologického, disciplinárneho a duchovné-
ho dedičstva je najzásadnejšia ďalšia kapitola dekrétu Orientalium ecclesiarum s nadpisom
„Zachovávanie duchovného dedičstva východných cirkví“, ktorá vyzýva východných katolí-
kov k očisteniu od latinizácie a návratu k autentickému východnému dedičstvu. „Nech všetci
východní kresťania vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba majú navždy zachovať svoje prá-
voplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba
ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda s tou najväčšou vernosťou
zachovávať východní kresťania sami, a  preto si majú nadobudnúť čoraz väčšie vedomosti
a čím dokonalejšiu prax v týchto veciach. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okol-
ností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám.“ (OE, 6)
Výzvy k zachovávaniu východného dedičstva sa objavovali aj v minulosti v rozličných
dokumentoch rímskych pápežov a rímskej kúrie, spravidla však motiváciou bola snaha zís-
kať východných nekatolíkov pre jednotu s Rímskou cirkvou. Významnou je preto formulá-
cia dekrétu Orientalium ecclesiarum, ktorá hovorí, že motiváciou k obnove a zachovávaniu
východného dedičstva je dobro veriacich východných katolíckych cirkví. „A  tak (koncil)
slávnostne vyhlasuje, že východné cirkvi majú rovnaké právo a povinnosť ako západné cirkvi
riadiť sa podľa svojich vlastných ustanovení, lebo ich odporúča úctyhodná starobylosť a lep-
šie vyhovujú povahe ich veriacich, ako aj účinnejšie zabezpečujú dobro ich duší.“ (OE, 5)
Táto formulácia bezprostredne predchádza výzvu na obnovu. Základná motivácia pre obno-
vu je teda dobro veriacich, pretože jednotlivé východné tradície lepšie zodpovedajú kultúre
a  naturelu spoločnosti, v  ktorej tieto východné katolícke cirkvi žijú a  z  ktorých vyrástli,
a teda sú účinnejšie pre posväcovanie veriacich. Koncil okrem toho pomenúva aj ďalšie dve
motivácie pre obnovu: 1. východné dedičstvo je podmienkou jednoty a skutočnej katolicity
cirkvi, keďže rozmanitosť tradícií je dôkazom katolíckosti cirkvi (por. LG 23, OE 2-3, UR
17); 2. obnova východného dedičstva východných katolíckych cirkví je bezpodmienečným
predpokladom na obnovenie jednoty (por. UR 15-16, OE 24). O ekumenickej motivácii bude
ešte podrobnejšie reč nižšie.
Dekrét Orientalium ecclesiarum ďalej konkrétnejšie rozpracúva jednotlivé témy týkajúce
sa obnovy východných katolíckych cirkví. Prvou z nich je otázka postavenia východných
276 Byzantino

patriarchov (č. 7-11). „Podľa starobylej cirkevnej tradície treba prejavovať patriarchom vý-
chodných cirkví zvláštnu úctu, keďže každý z nich stojí na čele svojho patriarchátu ako otec
a hlava. Preto tento posvätný cirkevný snem ustanovuje, aby sa obnovili ich práva a výsady
podľa pradávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov. Ide
o  práva a  výsady, ktoré jestvovali v  časoch jednoty medzi Východom a  Západom, i  keď
ich treba čiastočne prispôsobiť dnešným podmienkam. Patriarchovia so svojimi synodami
sú vyššou inštanciou pre všetky záležitosti patriarchátu, nevynímajúc právo zriaďovať nové
eparchie a vymenúvať biskupov svojho obradu v hraniciach územia patriarchátu, bez naru-
šenia neodcudziteľného práva rímskeho pápeža zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.“ (OE,
9) V kánonoch motu proprio Cleri sanctitati (2. júna 1957) rímskeho pápeža Pia XII.27 boli
práva východných patriarchov a východných cirkví výrazne obmedzené, ako napríklad slo-
bodná voľba biskupov synodou.28 Ustanovenie OE 9 nariaďuje tieto práva obnoviť (pričom
sa pripúšťa ich istá modifikácia), výslovne sa pritom spomína aj právo ustanovovať nových
biskupov a biskupstvá.29
Téma práv a postavenia patriarchov na koncile rezonovala nielen v prípravných textoch
a príspevkoch koncilových otcov, ale aj pri samotnej praktickej realizácii koncilu. Konkrétne
išlo o otázku, či majú prednosť v protokole patriarchovia alebo kardináli. Na základe rozhod-
nutia v motu proprio Cleri sanctitati patriarchovia nasledujú v poradí až za kardinálmi a zá-
stupcami rímskeho apoštolského stolca (nunciami, internunciami, apoštolskými delegátmi),
a to aj v prípade, že by títo zástupcovia mali iba kňazské svätenie. Proti tomuto rozhodnutiu
protestovala synoda melchitských gréckokatolíckych biskupov a ešte pred koncilom sa opa-
kovane dožadovala nápravy.30 Melchitský gréckokatolícky patriarcha Maximos  IV. Saigh
(1878-1967, patriarcha 1947-1967) považoval toto ustanovenie za takú urážku a poníženie
pre patriarchálnu ustanovizeň, že sa najprv koncilu vôbec nechcel zúčastniť. Nakoniec po po-
rade so synodou sa rozhodol na koncile zúčastniť.31 Ako v svojom denníku zaznamenal jeho
blízky spolupracovník arcibiskup Neofytos Edelby, 9. októbra 1962, dva dni pred slávnost-
ným otvorením koncilu, patriarcha svojím najbližším spolupracovníkom oznámil, že sa roz-
hodol nezúčastniť na žiadnom zasadaní koncilu, pretože nechce zradiť kresťanský Východ.32

27 Acta Apostolicae Sedis, 49, 1957, 9, s. 433-603. Motu proprio bolo súčasťou plánovanej postupnej kodifikácie
kódexu východného práva (Codex Iuris Canonici Orientalis – CICO). Táto kodifikácia bola vedená princípom čo
najväčšej podobnosti ku kódexu Latinskej cirkvi (Codex Iuris Canonici, promulgovaný 1917). Po koncile bola
táto kodifikácia zastavená, keďže sa ukázala potreba jej zásadnej revízie. K tomu pozri IVAN, J.: Vlastné právo
v systéme práva katolíckej cirkvi a jeho uplatnenie v cirkvi sui iuris byzantského obradu na Slovensku. Michalovce
2006, s. 149-151; DVOŘÁČEK, J.: Východní kanonické právo: úvod do studia. Praha 2014, s. 25-27.
28 Tá bola v skutočnosti obmedzená už listom Kongregácie pre východnú cirkev z 15. decembra 1951 (prot. n. 389/51),
avšak tento list mal zostať tajný z nariadenia Pia XII. Nariadenia boli publikované o šesť rokov neskôr v motu pro-
prio. Discorsi di Massimo IV al Concilio. Discorsi e note del patriarca Massimo IV e dei vescovi della sua Chiesa
al Concilio ecumenico Vaticano II. Bologna 1968, s. 216. VASIĽ, C.: Vývoj a súčasný spôsob voľby biskupov vo vý-
chodných patriarchálnych katolíckych cirkvách, in: KYSELICA, J. (ed.): Východná katolícka teológia v premenách
časov. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie 26.-27. novembra 2004. Košice 2004, s. 171.
29 Čoskoro po skončení koncilu centrálna pokoncilová komisia pripravila vysvetlenie tohto ustanovenia, ktoré
však podľa mienky patriarchu Maxima IV. a synody Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi bolo v rozpore s tex-
tom a duchom dekrétu. Na jeho urgencie rímsky pápež Pavol VI. zasiahol a neskôr (22. júna 1966) Kongregácia
pre východnú cirkev záležitosť zmenila v súlade s návrhmi melchitov. Discorsi di Massimo IV al Concilio, s.
223-230. VASIĽ, C.: Vývoj a súčasný spôsob voľby biskupov, s. 172-173.
30 Discorsi di Massimo IV al Concilio, s. 147-177.
31 Discorsi di Massimo IV al Concilio, s. 153-156. (Dva listy mons. Felicimu.) EDELBY, N.: Il Vaticano II nel
diario di un vescovo arabo. Cinisello Balsamo 1996, s. 41-42 (v poznámke).
32 EDELBY, N.: Il Vaticano II nel diario, s. 41-42.
slovaca VI 277
Napokon však 12. októbra 1962 svoje rozhodnutie zmenil a oznámil, že sa zúčastní na prvom
generálnom zasadnutí.33 Na slávnostnom otvorení 11. októbra 1962 sa neplánoval zúčastniť
nielen zo zdravotných dôvodov, ale hlavne preto, lebo súčasťou slávnostnej ceremónie mal
byť aj obrad bozkania pápežovej nohy patriarchami ako prejav poslušnosti, čo melchitská
delegácia považovala za neprípustné.34 Melchitská delegácia sa opakovane dožadovala pred-
nosti patriarchov v protokole. K zmene došlo až za pontifikátu rímskeho pápeža Pavla IV.,
a to 14. októbra 1963, kedy boli patriarchovia usadení na osobitnom pódiu po pravej strane
podľa vzoru Florentského koncilu.35
Ďalšou súvisiacou otázkou bolo zrušenie latinských patriarchátov na východných stol-
coch. Počas križiackych výprav boli na križiakmi dobytých územiach ustanovení latinskí
biskupi pre východných kresťanov, ktorí prevzali tituly východných patriarchov (Jeruzalem
1099, Antiochia 1100, Konštantínopol 1205, Alexandria 1209).36 Po strate kontroly križia-
kov nad týmito územiami patriarcháty fakticky zanikli a zostali len ako tituly pre hodnostá-
rov Latinskej cirkvi. Jedinou výnimkou bol Latinský patriarchát Jeruzalema, ktorý rímsky
pápež Pius IX. bulou Nulla celebrior z 23. júla 1847 obnovil ako rezidenčný, hoci len pre asi
päťtisíc veriacich,37 s úmyslom, že latinský patriarcha bude nad východnými.38 V pôvodnom
návrhu koncilovej schémy o východných patriarchoch bolo aj zrušenie latinských patriarchá-
tov na východných stolcoch okrem Latinského patriarchátu Jeruzalema, pri ktorom schéma
odporúčala jeho zachovanie. Melchitskí gréckokatolíci opakovane protestovali proti návrhu
s tým, že práve tento patriarchát by mal byť zrušený, keďže je zdrojom latinizácie východ-
ných kresťanov a prekážkou pri budovaní ekumenizmu s pravoslávnymi.39 Návrh na zruše-
nie latinských patriarchátov na východných stolcoch bol napokon stiahnutý z textu schémy,
čo neskôr žiadali aj sami melchiti. Domnievali sa, že bude lepšie, aby v tejto otázke neroz-
hodoval koncil, ale rímsky pápež, keďže sa obávali, že by pri hlasovaní nezískali potrebnú
dvojtretinovú väčšinu.40 K zrušeniu titulárnych latinských patriarchátov prišlo z rozhodnutia
rímskeho pápeža Pavla VI. v januári 1964 na základe dohody s pravoslávnym konštantíno-
polským patriarchom Athenagorasom (všetky tri stolce boli už niekoľko rokov vakantné),41
Latinský patriarchát Jeruzalema však zrušený nebol.
Ďalšia časť dekrétu Orientalium Ecclesiarum nariaďuje obnovu východného spôsobu vy-
sluhovania sviatostí (č. 12-18). „Posvätný všeobecný cirkevný snem potvrdzuje a schvaľuje
dávnu sviatostnú disciplínu, ktorá jestvuje vo východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa
sviatosti slávia a vysluhujú, a želá si obnoviť túto prax, kde je to potrebné.“ (OE, 12) Vyslo-

33 EDELBY, N.: Il Vaticano II nel diario, s. 50.

34 EDELBY, N.: Il Vaticano II nel diario, s. 37.
35 Discorsi di Massimo IV al Concilio, s. 174. K celej záležitosti pozri aj JURKO, J.: Reflexia o dekréte Orienta-
lium Ecclesiarum na Druhom vatikánskom koncile a po ňom, in: MOJZEŠ, M. (ed.): Druhý Vatikánsky koncil
a Gréckokatolícka cirkev na Slovensku II. Reflexie nad Gaudium et spes a Orientalium Ecclesiarum. Prešov
2014, s. 45-48. EDELBY, N.: Il Vaticano II nel diario, s. 170-177.
36 Discorsi di Massimo IV al Concilio, s. 158.
37 DE VRIES, W.: Rom und die Patriarchate des Ostens, s. 219; SUTTNER, E. Ch.: Die Christenheit aus Ost
und West, s. 216-220; Discorsi di Massimo IV al Concilio, s. 176. E. Ch. Suttner sa domnieva, že pritom nešlo
o obnovenie, ale o zriadenie novej cirkevnej entity. Nešlo však o patriarchát vo východnom ponímaní, keďže
latinský patriarcha Jeruzalema nemal práva vlastné patriarchom. MCCORMACK, A.: The Term „Privilege“.
A Textual Study of Its Meaning and Use in the 1983 Code of Canon Law. Roma 1997, s. 185-186.
38 FARRUGIA, E. G.: “Orientalium Ecclesiarum” alla luce dell’ecclesiologia del XX. secolo. Una valutazione
del Decreto. Folia Athanasiana, 7, 2005, s. 10.
39 Discorsi di Massimo IV al Concilio, s. 176-182.
40 EDELBY, N.: Il Vaticano II nel diario, s. 95.
41 MCCORMACK, A.: The Term „Privilege“, s. 184.
278 Byzantino

vene sa potvrdzuje, že myropomazanie (birmovanie) môžu udeľovať kňazi, a to aj veriacim

Latinskej cirkvi. „Všetci kňazi východného obradu môžu túto sviatosť platne udeliť spolu
s krstom alebo oddelene všetkým veriacim ktoréhokoľvek obradu, nevynímajúc ani latinský
obrad; aby vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy všeobecného a partikulár-
neho cirkevného práva.“ (OE, 14) Otázka platnosti vysluhovania myropomazania (birmo-
vania) východnými kňazmi bola dlhé stáročia sporom medzi Východom a  Západom, a  to
dokonca už pred veľkou schizmou.
Ďalšia časť dekrétu Orientalium ecclesiarum je venovaná božskému kultu (De cultu di-
vino, č. 19-23) a za ňou nasleduje časť venovaná ekumenizmu (č. 24-29). Tu sa spomína aj
druhotná motivácia potreby vernosti východnému dedičstvu – motivácia ekumenická. „Vý-
chodné cirkvi, ktoré nažívajú v spoločenstve s Apoštolskou stolicou, majú osobitnú úlohu
napomáhať jednotu všetkých, zvlášť však východných kresťanov podľa smerníc dekrétu
tohto posvätného cirkevného snemu o ekumenizme, predovšetkým modlitbami, príkladom ži-
vota, verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií, lepším vzájomným poznaním,
spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám.“ (OE, 24)
Aj záverečná myšlienka dekrétu odkazuje na obnovenie jednoty: „Tento posvätný cirkev-
ný snem sa veľmi teší z činorodej spolupráce katolíckych cirkví Východu a Západu a zároveň
vyhlasuje, že všetky tieto právne ustanovenia sú určené pre terajšie okolnosti, kým Katolícka
cirkev a oddelené východné cirkvi nedospejú k úplnej jednote.“ (OE, 30) Zároveň poukazuje
na to, že vzťahy východných cirkví a  Rímskej cirkvi si môžu v  budúcnosti vyžiadať isté
zmeny a úpravy v rozhodnutiach obsiahnutých v dekréte.
Aj dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio (ďalej UR) sa v mnohom dotýka východ-
ných katolíckych cirkví, najmä v č. 14-18; pričom sa neraz myšlienkovo prekrýva s dekrétom
Orientalium ecclesiarum a čiastočne ho dopĺňa.42 Opakuje napríklad ekumenickú motiváciu
k vernému zachovávaniu východného dedičstva. „Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si,
uchovávať a pestovať drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký
význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre dosiahnutie zmierenia
východných a západných kresťanov.“ (UR, 15)
Táto motivácia sa vyskytuje aj v  ďalšom článku tohto dekrétu: „Okrem toho východné
cirkvi sa už od svojich počiatkov pridŕžali vlastných disciplín, ktoré schválili svätí otcovia a sy-
nody i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií vôbec
nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba robí ju ešte krajšou a nemálo pomáha jej poslaniu, tento
posvätný cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že východné cirkvi,
pamätlivé potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny, lebo
tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému dobru. Dokonalé
zachovávanie tejto tradičnej zásady, ktorá sa však niekedy nedodržiava, patrí medzi bezpod-
mienečné predpoklady na obnovenie jednoty.“ (UR, 16) Zároveň sa tu opakuje myšlienka z OE
5, že hlavnou motiváciou k zachovávaniu východného dedičstva je dobro veriacich východ-
ných katolíckych cirkví, čo vyplýva aj z usporiadania textu. Znova tu stretávame aj myšlienku
z LG 23 a OE 2-3, že rozmanitosť nie je prekážkou jednoty, ale naopak jej potvrdením. Unitatis
redintegratio pomenúva aj príčinu rozdielností: „Dedičstvo, ktoré nám zanechali apoštoli, však
bolo prijaté v rozmanitých formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa miestami vyvíjalo
rozlične, a to i pre rozdielnosť mentalít a životných podmienok.“ (UR, 14)

42 Dôvodom je okrem iného aj fakt, že časť UR vychádza zo schémy De Ecclesiae unitate (Ut omnes unum sint),
ktorú pripravila komisia pre východné cirkvi a ktorá bola venovaná východným katolíckym cirkvám a vzťahu
východných nekatolíckych cirkví ku katolíckym východným cirkvám.
slovaca VI 279
Asi najvážnejšou formuláciou vo vzťahu k obnove východných katolíckych cirkví je 17.
bod tohto dekrétu, ktorý potvrdzuje právo východných cirkví (aj katolíckych) na vlastnú
teológiu.43 „Čo sa povedalo o zákonitej rozmanitosti, možno vyhlásiť aj o rozličnej teolo-
gickej formulácii náuky viery. Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž pri poznávaní a vyzná-
vaní Božích vecí uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe. Preto sa niet
čo čudovať, že sa niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú sa do
jasnejšieho svetla u  jedných než u  druhých, takže v  nejednom prípade možno povedať, že
ich rozličné teologické formulácie sa navzájom skôr dopĺňajú, než by si protirečili. Čo sa
týka autentických východných teologických tradícií, treba uznať, že sú vynikajúcim spôsobom
zakorenené vo Svätom písme, pestované a vyjadrované liturgickým životom, udržiavajú sa ži-
vým apoštolským podaním a spismi východných otcov i duchovných autorov a vedú k správ-
nemu usporiadaniu života, ba aj k plnej kontemplácii kresťanskej pravdy. Tento posvätný
cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia Katolíckej cirkvi, ktorí toto
dedičstvo strážia a chcú ho rýdzejšie a plnšie uplatniť v živote, už žijú v úplnom spoločenstve
s bratmi, pridŕžajúcimi sa západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické,
zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličných tradíciách k úplnej katolíckosti
a  apoštolskosti Cirkvi.“ (UR, 17) Opätovne sa tu pomenúvajú štyri oblasti rozmanitosti,
podobne ako v LG 23 (v OE 3 paradoxne nie je výslovne spomenutá teológia44). Odsek sa
týka východných katolíkov i nekatolíkov, katolíci sú výslovne spomenutí preto, aby neprišlo
k nejakým pochybnostiam. Dôležité je tiež konštatovanie, že východná teológia je spásonos-
ná a obsahuje plnosť kresťanskej pravdy, keďže dovtedy, ak vôbec niečo ako východná ka-
tolícka teológia bolo pripúšťané, musela byť takáto teológia pod dohľadom teológov rímskej
kúrie, respektíve bola akosi automaticky podozrievaná z možných odklonov od „katolíckej“
(rozumej latinskej) teológie.
Právo na rozmanitosť v teológii potvrdzuje aj ďalší odsek tohto dekrétu: „V Cirkvi nech
si všetci – podľa úloh, ktoré boli každému zverené – v rozličných formách duchovného života
a  disciplíny, v  rozmanitosti liturgických obradov, a  dokonca aj v  teologickom rozvinutí
zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo
všetkom nech si prejavujú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere
prejavovať pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.“ (UR, 4)

Po Druhom vatikánskom koncile

Druhý vatikánsky koncil dal impulz na obnovu východného dedičstva východných kato-
líckych cirkví v spomínaných štyroch základných oblastiach (bohoslužobný život, disciplína,
spiritualita, teológia). Do života jednotlivých východných katolíckych cirkví sa tieto nariade-
nia v praxi dostávali postupne a nie bez ťažkostí. Zo strany Ríma bolo kľúčové najmä zriade-
nie novej komisie na prípravu kódexu východného kanonického práva (10. júna 1972), ktorá
vychádzala z princípov obsiahnutých v koncilových dokumentoch. Nový zákonník (Codex
Canonum Ecclesiarum Orientalium – CCEO) bol nakoniec po 18 rokoch príprav promulgo-
vaný 18. októbra 1990, platnosť nadobudol od 1. októbra 1991.45

43 Obsah viery (depositum fidei) je spoločný pre všetky katolícke cirkvi, spôsob jeho reflexie a komunikácie/odo-
vzdávania (teológia) je vlastný každej cirkvi siu iuris. Katolícka viera je teda jedna, katolíckych teológií je viac.
44 Možno príčinou bola krátkosť príprav OE a aj opozícia niektorých koncilových otcov voči myšlienke samo-
statného dokumentu o východných katolíckych cirkvách, keďže sa domnievali, že ustanovenia treba zahrnúť
do iných koncilových dokumentov. K tomu pozri JURKO, J.: Reflexia o dekréte Orientalium Ecclesiarum, s.
43-44, 52-55. Pozri aj EDELBY, N.: Il Vaticano II nel diario, s. 256-263.
45 DVOŘÁČEK, J.: Východní kanonické právo, s. 27-30; IVAN, J.: Vlastné právo v systéme práva, s. 151-183.
280 Byzantino

Spojitosť s  textami Druhého vatikánskeho koncilu môžeme ukázať na príklade definí-

cie obradu. „Obrad je liturgické, teologické, duchovné a disciplinárne dedičstvo, odlíšené
kultúrou a historickými okolnosťami národov, ktoré sa vyjadruje spôsobom prežívania viery
vlastným každej cirkvi sui iuris.“ (kánon 28 § 1 CCEO) Text vychádza z LG 23, OE 3, UR
15 a 17, ktoré sme citovali vyššie. Kódex zároveň uvádza do používania nový kľúčový ter-
mín – cirkev sui iuris. „Cirkev sui iuris sa v tomto kódexe nazýva skupina veriacich v Krista,
spojená hierarchiou podľa normy práva, ktorú ako sui iuris výslovne alebo mlčky uznala
najvyššia autorita Cirkvi.“ (kánon 27 CCEO) Text sa odvoláva na vyššie citované úryvky LG
23, OE 2-3 a UR 16. V dokumentoch koncilu sa v tomto význame používa niekedy termín
partikulárna cirkev, inokedy miestna cirkev s nie celkom jasným vymedzením a navyše Kó-
dex kanonického práva Latinskej cirkvi (CIC) z roku 1983 používa pojem partikulárna cirkev
v inom význame,46 preto východný kódex použil nový termín „cirkev sui iuris“.47 Primárne
text kánona 27 vychádza z definície v motu proprio Postquam Apostolicis Litteris Pia XII. (9.
februára 1952):48 „Ritus orientales de quibus canones decernunt sunt alexandrinus, antioche-
nus, constantinopolitanus, chaldaeus et armenus, aliique ritus quos uti sui iuris expresse vel
tacite agnoscit Ecclesia.“ (kán. 303, § 1, č. 1) V motu proprio sa hovorí o východných katolí-
koch ako o obradoch, kým Druhý vatikánsky koncil už o nich hovorí ako o cirkvách. Kódex
kánonov východných cirkví potom spresnil terminológiu zavedením pojmu cirkev sui iuris
a jej presnejším vymedzením.
Na kódex nadviazal v  roku 1996 ďalší dôležitý dokument právno-teologického cha-
rakteru – Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných
cirkví.49 Inštrukcia podáva konkrétnejšie nariadenia na obnovu východného dedičstva najmä
v súvislosti s bohoslužobným životom východných katolíckych cirkví. Okrem právneho as-
pektu dokumentu, ktorý slúži ako výklad a komentár ku kánonom CCEO týkajúcim sa bo-
hoslužobných záležitostí, obsahuje inštrukcia aj pastoračné usmernenia a teologické výklady
k rôznym aspektom bohoslužobného života s potenciálom pomôcť pri liturgickej katechéze
duchovenstva i  veriacich. Hlavne v  úvodných kapitolách (č. 3-21) vykladá a  spresňuje aj
ustanovenia Druhého vatikánskeho koncilu o obnove východných katolíckych cirkví. Záro-
veň je inštrukcia dôkazom, že obnova nenapredovala tak, ako by mala, a preto bolo potrebné
pripraviť dokument, ktorý sa snažil byť čo najkonkrétnejší, ako to len bolo možné, pre sedem
rozličných východných obradov.
Dôvodov, prečo mnohé veci nešli v  praxi tak ľahko, ako boli v  koncilových, resp.
na nich nadväzujúcich dokumentoch, zachytené, je viacero a sú od istej miery špecifické
pre jednotlivé východné cirkvi. Obmedzíme sa na slovenský kontext s konštatovaním, že
mnohé skutočnosti platia aj pre iné východné katolícke cirkvi, najmä tie, ktoré zdieľali
podobný osud.

Kódex kánonov východných cirkví – Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium. Lublin 2012, s. 34-71. (Oficiál-
ne slovensko-latinské vydanie, z tohto vydania citujeme aj slovenské preklady kánonov kódexu.)
46 Por. napr. kánon 368 CIC: „Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých sa utvára jedna a jediná katolícka cirkev,
sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je zrejmé niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opát-
stvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra.“ Kódex
kánonického práva. Trnava 1996.
47 K tomu pozri IVAN, J.: Vlastné právo v systéme práva, s. 177-183.
48 Acta Apostolicae Sedis, 44, 1952, 2, s. 65-152.
49 Istruzione per l’applicazione delle prescrizioni liturgiche del Codice dei Canoni delle Chiese Orientali. Città
del Vaticano 1996 (taliansky originál). Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov
východných cirkví. Città del Vaticano 1998 (slovenský preklad).
slovaca VI 281
Koncil samozrejme našiel odozvu aj medzi gréckokatolíkmi na Slovensku,50 jeho re-
cepcia však bola výrazne sťažená, a to najmä v dôsledku udalostí roku 1950. Ešte pred tzv.
Prešovským soborom (28. apríla 1950), ktorým bola gréckokatolícka cirkev vo vtedajšom
Česko-Slovensku násilne pripojená k pravoslávnej cirkvi,51 vydal biskup Pavel Gojdič in-
štrukciu, aby sa gréckokatolíci snažili viac priblížiť k  rímskokatolíkom. Toto zbližovanie
malo za cieľ, aby v prípade úplnej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi veriaci prešli radšej do
rímskokatolíckej ako do pravoslávnej cirkvi.
Druhým dôvodom negatívne ovplyvňujúcim recepciu ustanovení koncilu bola predsobo-
rová pravoslávna propaganda. Tá sa snažila získať si gréckokatolíkov okrem iného tiež tým,
že poukazovala na latinizáciu obradu v gréckokatolíckej cirkvi a potrebu jeho očistenia, kto-
rú sľubovala v prechode do pravoslávia. Neskôr, v rokoch 1950-1968, v dôsledku nanucova-
nia prestúpiť do pravoslávnej cirkvi mnohí gréckokatolíci začali všetko východné, byzantské
vnímať ako schizmatické, protikatolícke. V mnohých veriacich vyrástol iracionálny odpor,
ktorý bol emocionálne motivovaný. Možno aj preto návrat či obnova východného dedičstva
boli pre mnohých nepochopiteľnou a neprijateľnou požiadavkou koncilu a snahy o obradovú
obnovu v gréckokatolíckej cirkvi mylne vnímali ako „schizmatické“ tendencie.52
Slovenská gréckokatolícka cirkev existovala v čase konania koncilu len v podzemí, bez
jasného vedenia a štruktúr, ktoré by boli schopné závery koncilu uvádzať do života. Ďalšou
prekážkou mohol byť pocit „o nás bez nás“, keďže z gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slo-
vensku sa na koncile nikto nezúčastnil (výnimkou boli v zahraničí žijúci slovenskí gréckoka-
tolíci – biskup Michal Rusnák,53 Štefan Boleslav Roman ako laický pozorovateľ54 a jezuita
Michal Lacko, ktorý bol konzultorom prípravnej komisie pre východné cirkvi55).
Po legalizácii gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, boli zo strany štátnej moci výrazne obme-
dzované možnosti vzdelávania a formovania seminaristov a kňazov. V tomto období existovala na
Slovensku len jedna teologická fakulta a kňazský seminár, a to latinského obradu, kde študovali
aj gréckokatolícki bohoslovci (v značne obmedzenom počte, ktorý určovali štátne orgány). Vyslať
niekoho na štúdiá do zahraničia bolo úplne vylúčené. Veľmi negatívny dopad na reflexiu Druhého
vatikánskeho koncilu malo aj obmedzenie kontaktu s Rímom a aj s ostatnými východnými katolíc-
kymi cirkvami. Majetkové a osobné spory medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi po r. 1968 a aj
po r. 1989, kedy prichádzalo k reštitúciám nehnuteľného i hnuteľného majetku, posilnili tendenciu
vymedzovať sa, stavať sa do protikladu voči pravoslávnym a odlišovať sa od nich čo najviac.56

50 K recepcii v období rokov 1968-1989 pozri PETRÍK, Ľ.: Historický kontext uvádzania záverov Druhého vati-
kánskeho koncilu a niektoré jeho impulzy k novej evanjelizácii v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, in: MOJ-
ZEŠ, M. (ed.): Druhý vatikánsky koncil a Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Reflexie nad Lumen gentium
a Sacrosanctum Concilium. Prešov 2013, s. 9-19.
51 FEDOR, M.: Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu. 1945 - máj 1950. Košice 1993. CORANIČ, J.:
Násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi a tzv. „Prešovský sobor“ 28. 04. 1950. Theologos. Teologická revue
GTF PU v Prešove, 6, 2005, 1, s. 9-30.
52 ŠKOVIERA, A.: Vplyv udalostí roku 1950, s. 202-203.
53 PETRÍK, Ľ.: Historický kontext uvádzania, s. 10. Michal Rusnák, CSsR (1921-2003), bol v tom čase vizitá-
torom pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade a pomocným biskupom torontského ukrajinského biskupa
Izidora Boreckého. V roku 1980, po vzniku slovenskej gréckokatolíckej eparchie sv. Cyrila a Metoda v Toronte,
sa stal jej prvým biskupom.
54 ČERNÝ, D.: Slovenskí gréckokatolíci v  Kanade. Najstaršie písomné záznamy o  farnosti sv. Petra a  Pavla
v Lethbridge, Alberta. Slavica slovaca, 50, 2015, 2, s. 177-178. SUCHÝ, J. E.: Štefan Boleslav Roman 1921-
1988. Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi, 33, 2001, 25-26, s. 10-11.
55 BABJAK, J.: Prof. Michal Lacko SJ (1920-1982), in: BABJAK, J. (ed.): J. J. Bazilovič OSBM a M. Lacko SJ.
Zborník z medzinárodných konferencií. Košice 2002, s. 108.
56 ŠKOVIERA, A.: Vplyv udalostí roku 1950, s. 204-206.
282 Byzantino

Občas sa gréckokatolíci pri svojich latinizačných tendenciách dokonca odvolávali aj na

tie ustanovenia konštitúcie Sacrosanctum concilium, ktorým koncil dal smernice k reforme
latinského obradu, a aplikovali jej závery určené len pre Latinskú cirkev aj na gréckokatolíc-
ku cirkev.57 Vychádzalo to z pretrvávajúceho presvedčenia, že východní katolíci majú či do-
konca musia robiť všetko to, čo aj západní katolíci, a mnohí nedokázali (a podnes nedokážu)
pochopiť, prečo by to nemalo tak byť, keď v minulosti sa to od nich požadovalo.
Slovenská gréckokatolícka cirkev nebola výnimkou, podobná situácia bola aj v  iných
východných katolíckych cirkvách, napríklad v  Rumunsku, kde podnes pretrvávajú mnohé
latinizačné tendencie58 (chrámy bez ikonostasov, slávenie liturgie „tvárou k ľudu“, klerické
oblečenie prevzaté z latinského obradu a pod.).59
Obnova si vyžaduje otvorene  a  pokorne uznať, že nie všetko v  minulosti bolo dob-
ré a  správne a  že je potrebné napraviť chyby, ktoré sa urobili v  minulosti. Takáto pokora
a schopnosť kritickej reflexie vlastnej minulosti však, žiaľ, neraz chýbali. V období komu-
nistických represií sa vypestoval akýsi reflex, že každá kritika je nepriateľským útokom na
cirkev s cieľom zničiť ju, respektíve odtrhnúť od jednoty s Rímskou cirkvou. Po znovunado-
budnutí slobody v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa zase jednostranne a triumfalisticky
vyzdvihovala len mučenícka vernosť Katolíckej cirkvi v predchádzajúcich dekádach.
Treba však upozorniť, že problémy neboli len na strane východných katolíkov, ale občas
sa prekážky vyskytli aj zo strany Ríma. Príkladom môže byť nemožnosť obnovy autentickej
sviatostnej praxe a pridržiavania sa vlastných tradícií v otázke ženatého kňazstva. V takzvanom
západnom svete bolo zakazované pôsobenie ženatých východných katolíckych kňazov. Tento
zákaz vznikol v období silnej emigrácie zo strednej a východnej Európy do Severnej Ameriky
na konci 19. a začiatku 20. storočia. Rímskokatolícki biskupi v USA sa vtedy dožadovali od
Vatikánu, aby pôsobenie ženatých kňazov zakázal, čo aj urobil rímsky pápež Pius X. bulou Ea
Semper (18. júla 1907). Ďalším významným dokumentom, potvrdzujúcim zákaz pôsobenia že-
natých kňazov, bol dekrét Kongregácie pre východnú cirkev Cum data fuerit (1. marca 1929).
Tieto postoje spolu s výraznou diskrimináciou východných katolíkov v ďalších záležitostiach
a neskrývanou snahou latinizovať ich, viedli k odchodu značnej časti veriacich do pravoslávnej
cirkvi.60 Ani po Druhom vatikánskom koncile sa na tejto skutočnosti nič nezmenilo. Pri zosta-
vovaní nového kódexu pre východné cirkvi v ňom zostala klauzula obmedzujúca vysviacku
ženatých mužov: „Čo sa týka prijatia ženatých k posvätnej vysviacke, má sa zachovávať parti-
kulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris alebo osobitné normy stanovené Apoštolskou stolicou.“
(CCEO, kán. 758 § 3) Príležitosťou na zmenu bola príprava partikulárneho práva Pittsburskej
metropolie v nadväznosti na požiadavku nového kódexu, kde sa okrem iného stanovovala mož-
nosť svätiť ženatých mužov na kňazov. Text vyhlásený 15. júla 1998 najprv dostal schválenie
Vatikánu, tesne pred jeho vstupom do platnosti však bolo schválenie odvolané a bol potvrdený
zákaz svätenia ženatých mužov.61 Situácia sa vyriešila až v roku 2014, kedy Kongregácia pre

57 Z  autopsie. Dekrét pritom stanovuje, že praktické pravidlá reformy sa týkajú len latinského obradu. „Preto
posvätný koncil pokladá za potrebné pripomenúť princípy týkajúce sa rozvoja a obnovy liturgie a stanoviť prak-
tické pravidlá. Medzi týmito princípmi a pravidlami sú také, ktoré sa môžu i musia uplatňovať tak v rímskom
obrade, ako aj vo všetkých ostatných obradoch. Avšak ďalej uvedené praktické pravidlá treba pokladať za také,
ktoré sa týkajú iba rímskeho obradu, ak len nejde o veci samou povahou sa vzťahujúce i na ostatné obrady.“
(SSC, 3) K tomu pozri aj ustanovenie v Inštrukcii na aplikáciu bohoslužobných predpisov, 4.
58 VASIĽ, C.: Majme lásku a úctu k nášmu postaveniu v Cirkvi. Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi, 28, 1996, 22, s. 4.
59 Z autopsie.
60 BUGEL, W.: Ekleziologie Užhorodské unie a jejích dědiců na pozadí doby. Olomouc 2003, s. 147–169.
61 ŠKOVIERA, A.: K  otázce postavení a  poslání východních katolických církví, in: SLÁDEK, K. a  kol.:
Řeckokatolická církev v  českých zemích. Dějiny, identita, dialog. Červený Kostelec 2013, s. 132-134. GA-
slovaca VI 283
východné cirkvi so súhlasom rímskeho pápeža Františka vydala dekrét Pontificia Praecepta de
Clero Uxorato Orientali (14. júna 2014), ktorým dovoľuje na územiach mimo vlastného ka-
nonického teritória, kde východní katolíci majú svoje cirkevné štruktúry (metropolie, eparchie
alebo exarcháty), svätiť ženatých mužov na kňazov, pričom však východní biskupi majú po-
vinnosť informovať latinského biskupa miesta bydliska kandidáta a vyžiadať si jeho mienku.62
Podobne v otázke voľby biskupov v patriarchálnych a vrchných arcibiskupských cirkvách
nie je súčasná prax dôsledným naplnením ustanovení koncilu o slobodnej voľbe biskupov
(por. OE 9, citované vyššie).63 „Ak partikulárne právo schválené rímskym veľkňazom ne-
ustanovuje niečo iné, synoda biskupov patriarchálnej cirkvi preverí priezviská kandidátov
a po tajnom hlasovaní vytvorí listinu kandidátov, ktorú cez patriarchu zasiela Apoštolskej
stolici kvôli obdŕžaniu súhlasu rímskeho veľkňaza.“ (CCEO, kán. 182 § 3)
Výzva a zároveň nariadenie Druhého vatikánskeho koncilu na obnovu východného de-
dičstva východných katolíckych cirkví, tak naďalej ostáva vo viacerých aspektoch aktuálna
a stále čaká na svoje skutočné naplnenie.

SUMMARY

The Second Vatican Council and the Renewal

of the Eastern Heritage in the Catholic Church

The Slovak Byzantine Catholic Church, one of the 23 or 24 Eastern Catholic Churches
sui iuris, is present on the territory of Slovakia. A special attention is paid on it in the paper.
After the Great schism (1054) the Latin Church gradually lost the sense of variety within
the Church. The Latin tradition was considered to be better and safer than the Eastern rites
(praestantia ritus latini) and Eastern Catholics were treated as inferior. The consequence was
the latinization of the Eastern Catholic Churches, i.e. replacing of the Eastern elements by
Latin ones and the introduction of Latin elements into the liturgical and spiritual life as well
as into its discipline and theology.
The first signs of change came with the Roman Pope Leo  XIII. (1878-1903). A  real
change, however, was brought by the Second Vatican Council (1962-1965). The first key
factor is that the Catholic Church was defined as the communion of particular/local Churches
(Lumen Gentium 23). Several texts emphasize that the diversity of Churches is not an obsta-
cle but rather a manifestation or even condition of the real catholicity of the Church and that
it arose from the providence of God. The Council stresses that these Churches are „of equal
dignity, so that none of them is superior to the others as regards rite and they enjoy the same
rights and are under the same obligations.“ (Orientalium ecclesiarum 3)
Perhaps the most important for the renewal of Eastern heritage is the article 6 of decree
Orientalium ecclesiarum that appeals to return to the ancestral traditions where it was lati-
nized. The Eastern Catholics are bound to observe their legitimate liturgical rites. The pri-
mary motivation for doing so is no more the desire to win the Eastern non-Catholics for the
unity, but the good of souls of Eastern Catholics.
Important issues met in the decree were the rights and privileges of the Eastern Patriarchs.
This issue was not only subject of speeches, but it appeared also in the arrangement of the

LADZA, P.: Married Eastern Catholic Priests: The Continuing Saga of Identifying “Latin” with “Catholic”.
Logos. A Journal of Eastern Christian Studies, 51, 2010, 3-4, s. 219-228.
62 Acta Apostolicae Sedis, 106, 2014, 6, s. 496-499.
63 K celej problematike pozri štúdiu VASIĽ, C.: Vývoj a súčasný spôsob voľby biskupov, s. 163-178.
284 Byzantino

Council. The question of precedence of the patriarchs over the cardinals, nuncios, internun-
cios and apostolic delegates was repeatedly raised by the Melkite delegation. Another related
issue was the suppression of the Latin patriarchates on the Eastern sees (Jerusalem, Antioch,
Constantinople and Alexandria), which were ultimately suppressed not by the Council but by
Pope Paul VI., however with the exception of the Latin patriarchate of Jerusalem.
The decree on ecumenism Unitatis redintegratio is related in many ways to the Eastern
Catholic Churches, while often overlapping in ideas with the Orientalium Ecclesiarum and
partially supplementing it. Probably the most important idea in relation to the renewal of the
Eastern Catholic Churches is the confirmation of the right of the Eastern Catholics for their own
theology (UR 4 and especially UR 17). The document also lists the four basic areas of diversity:
liturgy, discipline, theology and spiritual heritage (UR 4 and 17; also mentioned in LG 23).
After the Council a new committee for the preparation of the Eastern Canon Law was es-
tablished and in 1990 the Code of Canons of the Eastern Churches was finally promulgated.
In 1996 the Instruction for applying the Liturgical Prescriptions of the Code of Canons of the
Eastern Churches appeared, built upon the CCEO, containing important and more concrete
directives for the renewal and giving a basic substrate for the liturgical catechesis too.
The appeal for the renewal of Eastern heritage was received in many Eastern Catholic
Churches with great difficulties and objections. This was mostly due to the liquidation of the
Byzantine Catholic Churches in Eastern and Central Europe and their violent merging with
Orthodox Churches. Many Eastern Catholics started to perceive everything that was Byzan-
tine or Eastern as schismatic and anti-Catholic. There often aroused an emotionally motivat-
ed resistance to the Eastern heritage. A protective reflex led to an effort to be distinguished as
much as possible from the Orthodox. The impossibility to maintain contacts with Rome and
other Eastern Catholic Churches and also very limited possibilities of the formation of priests
and theologians gravely affected the ability of theological reflection of the Council.
Difficulties were, however, also on the side of Vatican, as for example in restoring the
original practice of married priests in some Eastern Catholic Churches. The question was re-
solved as late as in 2014. Thus the appeal of the Second Vatican Council to renew the Eastern
Heritage in the Eastern Catholic Churches remains in many aspects significant and requires
the effort of these Churches.

ThLic. Andrej Škoviera, PhD.,

Heyrovského 12, 84103
Bratislava
andreios.sk@gmail.com
slovaca VI 285

Grécka slavistika
Slovania v perspektíve gréckeho
historického výskumu.

Katarína Derzsiová (Bratislava)

Slavistika, ako je známe, je vedecký odbor, ktorý sa zaoberá Slovanmi, ich dejinami
a kultúrno-spoločenským vývojom. Jadrom výskumu a záujmu slavistiky sú slovanské jazy-
ky a literatúra. Grécky slavistický výskum ako vedný odbor sa etabloval postupne až od po-
lovice 20. storočia, a je preto pomerným „nováčikom“ v európskych slavistických štúdiách.
V predstavovanom príspevku by som chcela načrtnúť jeho vývoj a zosumarizovať súčasný
stav a úspechy gréckej vedy na poli výskumu v oblasti slavistiky.
Záujem Grékov o Slovanov však nezačal len pred niekoľkými desiatkami rokov. Siaha
ešte ďalej, až do Byzantskej ríše. Zo Solúna, z etnicky zmiešanej grécko-slovanskej oblasti,
priniesli bratia Cyril a Metod písmo a s nimi aj preložené starogrécke texty do „nového“ písa-
ného jazyka. Ich misia samozrejme nemala len náboženský charakter, ale aj kultúrny. Začali
vznikať prvé texty a literatúra v domácom jazyku. Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej
Moravy sa byzantské zvyky a cyrilometodské dedičstvo presunulo na juhovýchod, bližšie
k Byzancii a na východ, na Rus, kde sa vzájomne grécke a slovanské kultúry ovplyvňovali.1
Po páde Konštantínopola a zániku Byzancie v roku 1453 sa stalo síce grécke územie súčasťou
Osmanskej ríše, no úzko spätý vzťah s byzantskou tradíciou a ich pravoslávna viera zostávali hlav-
ným identifikačným znakom Grékov. Pod tlakom udalostí a zmien mnoho gréckych vzdelancov
odišlo do západnej Európy, najmä do Itálie. Avšak počas rozpínavosti Osmanskej ríše na Balkáne
v nasledujúcich storočiach zosilneli myšlienky spolupatričnosti pravoslávnej oikumény a dedičstva
po Byzantskej ríši. Ich pozornosť sa upriamila na vtedajšiu vedúcu pravoslávnu mocnosť na výcho-
de – Rusko.2 Najčastejšie to boli vzdelaní mnísi zo Svätej Hory Athos (gr. Hagion oros), ktorí mno-
hokrát cestovali do tejto krajiny s cieľom bližšie sa oboznámiť s históriou a spoločensko-kultúrny-
mi pomermi východných Slovanov.3 Z tohto prostredia pochádza aj jedno významné dielo mnícha
Dionýsia Ivirita História Ruska, ktoré reflektuje špecifické spoločné črty kultúrno-cirkevného života
grécko-pravoslávneho Východu zo 17. storočia s Osmanmi okupovaným Gréckom.4

1 TARNANIDIS, I.: Mia nea selida sti synchroni slavologiki erevna. Fragmenta Hellenoslavica, 1, 2014., s. 111.
2 Pre podrobnejšie o  vývoji grécko-ruských vzťahov pozri TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros,
Anadromi se amoivaies scheseis kai epidraseis, Thessaloniki, University Studio Press 2006, s. 568, a  jej
bibliografické odkazy, ktoré sa viažu k tejto problematike.
3 TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros, s. 15.
4 Podrobnejšie o jeho živote a diele pozri monografiu ALEKSANDROPOULOU, O.: O Dionysios Iviritis kai to
286 Byzantino

V 18. a na začiatku 19. storočia prichádzali späť do Grécka noví grécki vzdelanci, ktorí
študovali na západných univerzitách. Obohatení o nové myšlienky osvietenského západu si
uvedomovali svojbytnosť vlastného národa a histórie. V domácom prostredí tak vzbudzovali
myšlienky národnej identity a viery v oslobodení sa spod cudzej nadvlády.5 Samotný vplyv
osvietenských myšlienok však podnietil aj rast záujmu o hlbšie štúdium slovanských náro-
dov. Uvedomovali si jazykovú, náboženskú, politickú príbuznosť a spoločné kultúrne rysy so
Slovanmi na Balkáne a vo východnej Európe.6 Také je aj dielo Athanasia Ypsilantiho, mysli-
teľa, historika a lekára z 18. storočia, ktorý študoval medicínu v italskej Padove. Vo svojom
spise Po páde (1453-1789) interpretuje aj poznatky o slovanských územiach a poukazuje na
neodlúčiteľnú spojitosť histórie Grékov so slovanskými národmi.7 Ústrednou myšlienkou sa
stal jazyk, ktorý vyjadroval podstatu a charakter jednotlivých národov. Vznikali vedecké tex-
ty v národných jazykoch. Vôbec prvou gréckou jazykovednou prácou, napísanou v ruštine,
sa považuje trojzväzkové dielo Esej o úplnej príbuznosti slovansko-ruského jazyka s gréčti-
nou… vydané v Petrohrade od Konstantina Oikonoma.8
Znalosť slovanských jazykov považovali vzdelanci za jednu z podmienok pre dôkladnej-
šie porozumenie a získavanie poznatkov o minulosti a spoločnosti Slovanov a pre lepšiu ana-
lýzu ich prameňov. Pre praktické potreby sa začiatkom 19. storočia vydali príručky a slovní-
ky, ktoré nielenže uspokojovali potreby vedeckého bádania, ale aj napomáhali osvojovaniu
jazyka a umožňovali tak jednoduchšiu prácu s dielami.9 V roku 1802 vyšiel Štvorjazyčný
slovník Daniila Moschopolita10 a v 1803 Rumunsko-slovanský slovník Georgia Papa Zacha-
ria.11 V oboch prípadoch išlo o druhé vydania zborníkov.
Aj napriek tomu, že sa viac začali zaujímať o slovanské národy a ich dejiny, nevznik-
la ešte v 19. storočí katedra slovanských štúdii na Gréckych univerzitách, tak ako to bolo
v západnej Európe (napr. Viedeň). Historické okolnosti (Osmanská nadvláda na Balkáne),
vzájomne kultúrne vplyvy a asimilácia byzantského dedičstva u Slovanov, to všetko sa stalo
objektom bádania gréckych osvietenských vzdelancov, vznikali lingvistické práce a odborné
historicko-porovnávacie diela, avšak autori písali sporadicky a nemali systematický charak-
ter.12 Slavistika ako vedný odbor na gréckych univerzitách ešte len na svoj vznik čakala.
Opačným prípadom bol Konštantínopolský patriarchát, ktorý bol centrom duchovnej kultúry

ergo tou „Istoria tis Rosias.“ Rethymno, 1992.

5 DIMARAS, K. Th.: Neoellinikos diafotismos. Athina, 1989, s. 3-7.
6 NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, M.: Vyzantio kai Slavoi – Ellada kai Valkania (6os – 20os ai.), Thessalo-
niki 2001, s. 20-21.
7 YPSILANTIS, A. K.: Ekklisiastikon kai politikon ton eis dodeka biblion, itoi Ta meta tin Alosin (1453-1789),
Ek xeirografou avekdotou tis ieras monis tou Sina, Ekdidontos Archim. Germanou Afthonidou Sinaitou. Kon-
stantinoupolis, 1870. Pozri tiež TACHIAOS, Vyzantio, Slavoi, Agion Oros, s. 15.
8 KONSTANTINOS OIKONOMOS O EX OIKONOMON: Dokimion peri tis plirestatis syggeneias tis Slavono-
-Rosikis glosis pros tin Ellinikin. Syntachthen ypo tou Oikonomou tou Oikoumenikou Patriarchou Thronou,
kai katholikou ierokirykos tis Megalis Ekklisias kai pason ton Orthodokson tou Ellinikou genous Ekklision.
Konstantinou Presbyterou tou ex Oikonomon genealogoumenou, Synedrou tpu tis en Petroupolei Ekklisiastikis
Akadimias Syllogou. Etairou tis Autokratorikis Rossikis Akadimias k.t.l. Petroupolis, 1828.
9 NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, M.: Vyzantio kai Slavoi, s. 22-23.
10 DANIIL MOSCHOPOLITIS: Eisagogiki Didaskalia periechousa Leksikon Tetraglosson ton tessaron koinon
dialekton itoi tis aplis Romaikis, tis en Moisia Vlachikis, tis Voulgarikis kai tis Alvanitikis. Venetia, 1802.
11 GEORGIOS PAPA ZACHARIOS: Leksikon Romaioslavikon periechon tas anagkaioteras kai xrisimoteras lekse-
is, ai opoiai apantosi kath‘ekastin en tais pros allilous dialeksi kai omilias, eranisthen men eis xrisin ton filoroma-
ion neon, En Vouda typos tou kat‘Ougarian Vasilikou Pandidaktiriou 1803. Pozri tiež EVAGGELOU, I.: I Elliniki
Slavologia: Tomes stin istoria kai tin ekseliksi tis. Fragmenta Hellenoslavica, 1, 2014, s. 44. pozn. 9.
12 NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, M.: Vyzantio kai Slavoi, s. 27.
slovaca VI 287
pravoslávnej oikumény a pokračoval v cirkevnej politike aj po rozpade Byzancie. Okrem pra-
videlnej pastoračnej činnosti mal na starosti aj duchovné a teologické vzdelávanie pravosláv-
neho kléru. V roku 1844 založili Patriarchálnu akadémiu v Chalkis, ktorá slúžila pre širšie
pokrytie vzdelávacích požiadaviek patriarchátu.13 Počas osvietenského obdobia sa dostalo
do popredia štúdium slovanských cirkevných rukopisov. Pre tieto potreby bol na Akadémii
vytvorený seminár cirkevnej slovančiny a ruštiny. Záujem o cirkevnú tematiku slovanských
národov prejavil nárast počtu študentov- teológov ale aj vyšších cirkevných hodnostárov.14
Začiatok 20. storočia predstavuje búrlivú, no pritom dôležitú kapitolu dejín na Balkáne. Vojnové
konflikty a vypuknutie prvej svetovej vojny zmenili ráz Balkánskeho polostrova a premietli sa aj do
sféry medzinárodných vzťahov. Štúdium slovanských národov a jazykov sa ocitlo v úzadí a do po-
predia sa dostali politické a národné otázky.15 Lepšie podmienky pre rozvoj gréckej slavistiky nastali
až po prvej svetovej vojne. Tentokrát podnet vzišiel z Aristotelovej univerzity v Solúni. V roku 1926
vznikla katedra dejín národov Balkánskeho polostrova (gr. edra tis Istorias ton laon tis Chersonisou
tou Aimou). Vedúcim katedry sa stal mladý len dvadsaťtriročný novovymenovaný profesor Michael
Laskaris,16 ktorý je považovaný za prvého gréckeho slavistu-balkanistu. Prednášal nielen históriu
slovanských národov ale venoval sa aj problematike Balkánu všeobecne.17 Nanešťastie, vypuknutie
druhej svetovej vojny zabránilo úspešnému vedeckému napredovaniu odboru. V roku 1939 bola
katedra zrušená a skončila sa tak prvá kapitola gréckej slavistiky na univerzite. Prof. Laskaris v na-
sledujúcom roku zaujal miesto na katedre stredovekých a novších dejín, kde prednášal politické
a diplomatické dejiny až do roku 1959.18 Za zmienku stojí aj vydávanie dvoch spoločenskovedných
časopisov počas medzivojnového obdobia Les Balkans v Aténach a Balkanikos Tachydromos v So-
lúni, ktoré mapovali dianie tej doby na Balkánskom polostrove. Špeciálna pozornosť sa venovala
kultúrnym a ekonomickým problémom a politickej situácii.19
Vojnové obdobie znova utlmilo štúdium Slovanských dejín. V roku 1941 sa síce otvorila
katedra dejín slovanských autokefálnych pravoslávnych cirkví na Teologickej fakulte Aris-
totelovej Univerzity v Solúni, avšak nejavila záujem napredovať vo výskume náboženských
dejín, mala skôr tendenciu informovať nových teológov o stave cirkevnej správy na Balkáne.
Katedra začala plnohodnotný vedecký výskum až v roku 1965.20
Od 50. rokov 20. storočia môžeme hovoriť o systematickom napredovaní gréckej slavis-
tiky v oblasti výskumu a štúdii. Prvým rozhodujúcim krokom bolo v roku 1953 založenie
Spoločnosti Macedónskych štúdii v  Solúni a  jej pobočky Ústavu Balkánskych štúdií (skr.
I.M.X.A).21 Od roku 1974 je Ústav nezávislou inštitúciou pod záštitou ministerstva kultúry,

13 Dnes turecký ostrov Heybeliada, ktorý sa nachádza asi hodinu cesty loďou od Istanbulu v Marmarskom mori.
Spadá pod administratívu činnosť Konštantinopolského patriarchátu. Od roku 1971 na základe tureckého záko-
na o súkromných vysokých školách sa činnosť Akadémie pozastavila. V súčasnosti sa sporadicky na Akadémii
konajú ekologické sympózia a  cirkevné konferencie. <https://www.ec-patr.org/mones/chalki/greek.htm> po-
sledný prístup [10/6/2017]
14 Napríklad aténskeho arcibiskupa a profesora Teologickej fakulty v Aténach Chrisostoma Papadopoula. Pozri
TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros, s. 16.
15 NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, M.: Vyzantio kai Slavoi, s. 25.
16 Michail Laskaris (1903-1965)  – okrem toho, že bol profesorom a  vedúcim katedry v  Solúni, bol aj členom
Rumunskej akadémie vied a zahraničným členom Srbskej akadémie vied a techniky. Dizertačnú prácu Byzant-
ské princezné v stredovekom Srbsku, napísanú v srbskom jazyku, úspešne obhájil na Belehradskej univerzite.
Okrem srbského jazyka ovládal aj ruštinu, rumunčinu a bulharčinu.
17 TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros…, s. 17.
18 DAFNIS, K. N.: Michail Th. Laskaris, s. 32.
19 NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, M.: Vyzantio kai Slavoi, s. 27.
20 TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros, s. 17.
21 Oficiálna stránka <https://www.imxa.gr/index.htm> posledný prístup [11/6/2017]
288 Byzantino

školstva a náboženských záležitostí.22 Hlavným cieľom je lepšie osvetliť dejinný vývoj na

Balkánskom polostrove a pochopiť tak súčasnú situáciu. Súčasťou je aj podpora a spoluprá-
ca s medzinárodnou a balkánskou komunitou na poli vedy a výskumu v oblasti slavistiky.
Okrem vedenia výskumu zahŕňa jej činnosť aj organizovanie konferencii, výučba balkán-
skych jazykov, ruštiny a poľštiny, vydávanie periodík a vedeckých prác. Od roku 1960 pravi-
delne vydáva časopis Balkan studies23 a od roku 1981 Balkanika Symmeikta.24
Paralelne v  60. rokoch vznikajú v  Aténach ďalšie inštitúcie, ktoré napomáhajú vedecké-
mu rozvoju gréckej slavistiky a slovanských štúdii vôbec. Zahŕňajú široké spektrum tém od poli-
tických až po kultúrno-spoločenské dejiny. V roku 1960 sa pod Národným výskumným ústavom
(skr. E.I.E) založilo Centrum Byzantských štúdii.25 V roku 1963 vzniká Grécka asociácia juho-
východných európskych štúdii a pod jej záštitou bolo v roku 1975 vytvorené Grécke centrum
juhovýchodných európskych štúdii26 kde sa začali vyučovať balkánske jazyky a ruština.27
50. a 60. roky neboli len úspešným obdobím vzniku vedeckých ústavov, ale taktiež bola
v roku 1965 obnovená aj katedra dejín národov Balkánskeho polostrova na Filozofickej fa-
kulte Aristotelovej Univerzity. Spolu s Teologickou fakultou sa tak začala slavistika etab-
lovať aj na gréckych univerzitách. Ich vzor nasledovala aj Teologická fakulta Univerzity
Kapodistria v Aténach, kde vznikla katedra slovanských cirkevných dejín.28
V kruhu prvých gréckych slavistov, ktorí prednášali alebo študovali na Aristotelovej Uni-
verzite, bol v roku 1975 založený Grécky ústav slovanských štúdii. V roku 2012 sa ústav
premenoval na Asociáciu gréckych slavistov – gr. Enosi Ellinon Slavologon (E.E.S).29 Od
založenia bol jeho predsedom dnes už emeritný profesor Histórie a literatúry slovanských
cirkví Teologickej fakulty Aristotelovej univerzity Antonios E. Tachiaos, zahraničný člen
Srbskej a Bulharskej akadémie vied a čestný člen Ruskej a Ukrajinskej akadémie vied, drži-
teľ medzinárodného ocenenia Slovenskej akadémie vied. Je predsedom Balkánskych štúdii
a Centra pre štúdium kultúrneho dedičstva Cyrila a Metoda. Jeho vedecký výskum sa zaoberá
byzantskými vplyvmi v slovanskom prostredí a osvetľuje aspekty transformácie a recepcie
gréckych kultúrnych hodnôt v slovanskom prostredí. Takisto sa zaoberá problematikou Cyri-
la a Metoda a ich kultúrneho dedičstva v slovanských štátoch.
Cieľ vedeckých pracovníkov tohto inštitútu spočíva v  skúmaní náboženských, kultúrnych
a spoločenských dejín Slovanov od antiky až po súčasnosť. Štúdium sa zmeriava predovšetkým
na grécko-slovanské vzťahy, analýzu staroslovanských textov, historické a  kultúrne pamiatky,
cyrilometodské dedičstvo a všeobecne problematiku spojenú s dejinami a kultúrou Slovanov.30
Počas pôsobenia zaznamenal inštitút nemálo úspešných vedeckých výsledkov. V roku 1971 pod
vedením Tachiaa začali jeho pracovníci pravidelne vydávať medzinárodný vedecký zborník Cy-
rillomethodianum31 (od roku 1975 ho vydávali ako vedecký zborník Asociácie gréckych slavis-

22 EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia, s. 46.

23 Dostupný online archív časopisu na <https://ojs.lib.uom.gr/index.php/BalkanStudies/issue/archive> posledný
prístup [11/6/2017]
24 Dostupný online archív časopisu na <https://www.imxa.gr/publish/publish.htm> posledný prístup [11/6/2017]
25 V súčasnosti pod Ústav historického výskumu spadajú tri centrá: 1. Antické štúdie 2. Byzantské štúdie 3. Novo-
veké štúdie. Oficiálna stránka <http://www.eie.gr> posledný prístup [11/6/2017]
26 Oficiálna stránka <http://eesnae-ekene.gr/> posledný prístup [11/6/2017]
27 NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, M.: Vyzantio kai Slavoi, s. 28-31.
28 TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros, s. 18.
29 EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia, s. 48.
30 V súvislosti so založením a cieľmi Asociácie pozri ich oficiálnu stránku < http://eslm.web.auth.gr> posledný
prístup [11/6/2017]. V súčasnosti je jej predsedom emeritný prof. Ioannis Tarnanidis.
31 Vedecký zborník Cyrillomethodianum sa od roku 1971 vydával bez prestávky každoročne až do roku 1994,
slovaca VI 289
tov). Na konte jej úspechov môžeme pripísať aj vydanie desiatich monografii,32 ktoré prispeli
k rozšíreniu odboru gréckej slavistiky. Okrem vedeckých výskumov a publikačnej činnosti patrí
medzi aktivity Ústavu aj usporadúvanie seminárov a medzinárodných a domácich konferencií.
Činorodosť tohto združenia podporila vývoj slovanských štúdii aj na ďalších gréckych uni-
verzitách na prelome 20. a 21. storočia. Vďaka odbornému vedeckému personálu, ktorý prijali
na univerzitách, sa vytvorili lepšie podmienky pre rozšírenie štúdia histórie a kultúry Slova-
nov.33 V tomto období vznikli špecializované katedry a odborné pracoviská napríklad na Mace-
dónskej univerzite v Solúni,34 Tráckej univerzite v Komotini35 ale aj na Aténskej univerzite.36
V 20. storočí vzišiel podnet na etablovanie slavistiky ako vedeckého oboru zo Solúna,
teda miesta, odkiaľ v 9. storočí pochádzali bratia Konštantín-Cyril a Metod. Hoci sa grécka
slavistika presadzovala zo začiatku len veľmi nerovnomerne bez podpory gréckych štátnych
inštitúcií, od 60. rokov 20. storočia možno pozorovať prudký nárast záujmu o tento vedný
odbor vďaka novovzniknutým vedeckým ústavom a začlenenia slovanských štúdii do vzde-
lávacích programov na gréckych univerzitách. V súčasnosti slovanský výskum v gréckych
slavistických kruhoch možno rozdeliť na tri tematické okruhy.
Prvým možno považovať štúdium cirkevno–slovanských dejín, ktoré sa prednášali hlav-
ne na teologických fakultách rôznych gréckych univerzít. Napredovanie cirkevno-historické-
ho výskumu tak napomohlo osvetliť najmä problematiku pravoslávnej cirkvi.37
Druhý okruh výskumu gréckej slavistiky zahŕňa štúdium kultúrno-spoločenského vývoja.
Historici sa snažia ozrejmiť úlohu cirkvi a byzantský vplyv na kultúrno-spoločenský život
Slovanov a vzájomné grécko-slovanské kultúrne vplyvy.38 Špeciálny záujem sa kladie na cy-

celkovo vyšlo 18 čísel.

32 ΤURDEANU, É.:Le dit de l’ empereur Nicéphore II Phocas et de son épouse Théophano, Thessaloniki 1976; PA-
PASTATHIS, Ch.: To nomothetikon ergon tis kyrillomethodianis ierapostolis en Megali Moravia, Thessaloniki 1978;
MALINGOUDIS, Ph.: Die Mittelalterlichen kyrillischen Inschriften der Hämus-Halbinsel. Teil I, Die bulgarischen In-
schriften, Thessaloniki 1979; TACHIAOS, A. A.: The Slavonic Manuscripts of Saint Panteleimon Monastery (Rossikon)
on Mount Athos, Thessaloniki and Los Angeles 1981; TARNANIDIS, I.: The Slavonic Manuscripts Discovered in 1975
at St Catherine’s Monastery on Mount Sinai, Thessaloniki 1988; TACHIAOS, A. A.: To efimero kratos tou Samouil (976-
1018). Provlimata kai erotimatika, Thessaloniki 1990; TACHIAOS, A. A.: The Legacy of Saints Cyril and Methodius to
Kiev and Moscow: Proceedings of the International Congress on the Millennium of the Conversion of Rus’ to Christiani-
ty, Thessaloniki, 26–28 November 1988, Thessaloniki 1992; Slavic Studies: Thessaloniki Magna Moravia: Proceedings
of the International Conference, Thessaloniki, 16–19 October 1997, Thessaloniki, 1999; Hellenic Association for Slavic
Studies: Afieroma sti mnimi ton Sotiri Kissa, Thessaloniki 2001; Hellenic Association for Slavic Studies: Sparagmata
Vyzantinoslavikis klironomias. Charistirios Tomos ston kathigiti Ioanni Chr. Tarnanidi, Thessaloniki 2011.
33 EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia, s. 49.
34 V roku 1998 vznikla katedra Balkánskych, Slovanských a Východných štúdií so zameraním na jazyk, históriu a kultúru.
35 Odbor slavistiky sa etabloval v roku 2000 na katedre Jazyka, literatúry a kultúry čiernomorských krajín.
36 V roku 2007 na Filozofickej fakulte vznikli dve katedry 1. Ruský jazyk a literatúra a 2. Slovanské štúdie. Pozri
oficialnu stranku <http://www.slavstud.uoa.gr/> posledný pristup [11/6/2017]
37 Z množstva diel s cirkevnou tematikou stojí za zmienku aspoň niekoľko vedeckých monografii: TACHIAOS, A.
A.: Istoria ton Slavikon Orthodokson Ekklision, Thessaloniki 1970; TARNANIDIS, I.: I diamorfosis tou autoke-
falou tis Voulgarikis Ekklisias (864-1235), Thessaloniki 1976; TARNANIDIS, I.:, Istoria tis Servikis Ekklisias,
Thessaloniki 1986; TARNANIDIS, I.: Istoria ton Slavikon Orthodokson Ekklision, tom. A, Istoria tis Voulgarikis
Ekklisias, Thessaloniki 2005; GONI, D.: Istoria ton Orthodokson Ekklision Voulgarias kai Servias, Athina 1999.
Pozri tiež EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia: Tomes stin istoria kai tin ekseliksi tis, s. 53. pozn. 30.
38 TARNANIDIS, I.: Oi „Kata Makedonian Sklavini“. Istoriki poreia kai synchrona provlimata prosarmogis, Thes-
saloniki 2001; TACHIAOS, A. E.: The Bulgarian National Awakening and its Spread into Macedonia, [Makedo-
niki Vivliothiki,71], Thessaloniki 1990; TACHIAOS, A. E.: Greek and Slavs. Cultural, Ecclesiastical and Literary
Relations, Thessaloniki 1997; TACHIAOS, A. E.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros. Anadromi se amoibaies schese-
is kai epidraseis, Thessaloniki 2006; PAPOULIDIS, K., Diachronikes scheseis Elladas-Rossias. 9os – 20os ai.,
Thessaloniki 2011; MALIGKOUDIS, F.: Ellinismos kai slavikos kosmos, Thessaloniki 2006; MALIGKOUDIS,
290 Byzantino

rilometodskú misiu, problematiku Veľkej Moravy a cyrilometodské dedičstvo u pravosláv-

nych Slovanov.39 K nim sa radia aj preklady životov Konštantína a Metoda.40
Na záver, treťou oblasťou štúdia je analýza a  preklady staroslovanských textov.41 Ich
cieľom je tak prispieť k rozšíreniu štúdia slovanských jazykov.
Dnes sa väčšina gréckych slavistov zhoduje, že aj napriek veľkému úsiliu a napredovaniu
historikov v  štúdiu  slovanských dejín a  jazykov, je ich vedecký výskum oproti iným sla-
vistickým odborom relatívne na začiatku. Situácia sa však zlepšuje vďaka medzinárodným
vedeckým konferenciám, kde sa odborné poznatky nielen gréckych ale aj iných slavistov
prezentujú na profesionálnej úrovni ale aj v dôsledku lepšieho prístupu k materiálom a ve-
deckým prácam zahraničných historikov. Takýmto spôsobom sa tak prispieva ku skvalitňo-
vaniu a rozširovaniu gréckeho bádania v oblasti slavistiky.42

SUMMARY

The Slavic studies in Greece were established later, in the second half of 20th century, al-
though the interest on history and civilization of Slavic people began much more early among the
Greeks. It emerged in Byzantium and continued throughout Middle Ages. During the Enlighten-
ment period, the process of research became even more intensive, but it was not institutionalized.
The present paper attempts to summarize the development of Greek-Slavic studies and
present to the Slovak scholars their recent achievements. The contemporary research in this
field can be defined by the three main directions. First by the study of the Church history and
religious culture which were first studied and taught at the Greek universities. The second
area of Greek Slavistic is connected with the cultural and social history, including the study
of Cyrilo-Methodian cultural heritage and legacy particularly in the Orthodox Slavic world.
Third area reflects the research and publication of Slavonic medieval manuscripts.

Mgr. Katarína Derzsiová

Filozofická fakulta Univerzity Komenského
Gondova 2, 814 99 Bratislava
Email: kacenkaba@gmail.com

F.: Slavoi sti mesaioniki Ellada, Thessaloniki 1991; NICHORITIS, K.: I epidrasi tou Agiou Orous ston pnevmatiko
vio ton Slavon, Thessaloniki 2004; SOPHOULIS, P. Byzantium and Bulgaria, 775-831, Leiden, Boston 2012.
39 TACHIAOS, A. A.: Kyrillos kai Methodios. Oi themeliotes tis arxaias slavikis grammateas, Thessaloniki 1992; MA-
LIGKOUDIS, G.: I parousia tou mesaionikou ellinismou stin Kentriki Evropi. To ekpolitistiko ergo ton agion Kyrillou
kai Methodiou ton Thessalonikeon, [Vivliothiki Slavikon Meleton], Thessaloniki 1997; NICHORITIS, K.: Oi agioi
Kyrillos kai Methodios. Oi agones kai to ergo tous gia tin entaksi ton Slavon ston byzantino politismo kai ta ellinika
grammata, Thessaloniki 2000; TARNANIDIS, I.: Selides apo tin ekklisiastiki grammateia ton Slavon, Thessaloniki
2004. Pozri tiež EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia: Tomes stin istoria kai tin ekseliksi tis, s. 55. pozn. 31.
40 ANASTASIOU, I.: Vios Konstantinou – Vios Methodiou (Metafrasis). Vios Klimentos Achridos, Thessaloniki
1968; TACHIAOS, A. A.: Kyrillos kai Methodios. Oi archaioteres viografies ton thessalonikeon ekpolitiston ton
Slavon, Thessaloniki 2008. EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia, s. 55. pozn. 32.
41 TACHIAOS, A. A.: The Slavonic Manuscripts of Saint Panteleimon Monastery (Rossikon) on Mount Athos, Thessa-
loniki 1981; TARNANIDIS, I.: The Slavonic Manuscripts Discovered in 1975 at St. Catherine’s Monastery on Mount
Sinai, Thessaloniki 1988; DELIKARI, A.: Agios Grigorios o Sinaitis. I drasi kai i symvouli tou sti diadosi tou isycha-
smou sta Valkania. I slaviki metafrasi tou Biou tou kata to archaiotero eggrafo, Thessaloniki 2007; OIKONOMOU,
E. (pod vedením H. Miklasa a I. Tarnanida): Psalterum Demetrii Sinaitici [Glagolitica Sinaitica, Band 1], Wien 2012.
42 TACHIAOS, A. A.: Vyzantio, Slavoi, Agion Oros, s. 18-19; EVAGGELOU, I.: I Elliniki Slavologia, s. 60.
slovaca VI 291

RECENZIE

GOGOLA, Matej: Mandylion z  Edessy. Rukou-nestvorený

obraz a jeho miesto v byzantskom umení a duchovnej kultúre.
Bratislava: PostScriptum 2017 – 192 s. ISBN 978-8089567-69-0

Matej Gogola sa v monografii venuje takzvanému „rukou-nestvorenému“ obrazu z Edes-

sy, ktorý sleduje v kontexte legiend o iných acheiropoietoi, v skutočnosti skôr v kontexte
komplexu apokryfno-hagiografických spisov o kráľovi Abgarovi a o apoštolovi Tadeášovi.
Gogola sa tejto problematike venuje od roku 2007/2008 (bakalárska práca „Problém uctieva-
nia obrazov v Byzancií v 4. – 6. storočí“), systematicky najmä od roku 2009/2010, keď začal
pracovať na diplomovej práci „Mandylion z Edessy: rukou-nestvorený obraz a jeho vplyv
v byzantskej tradícii do konca 8. storočia“. V roku 2014 obhájil dizertačnú prácu „Acheiro-
poietos z Edessy v kontexte legiend o rukou-nestvorených obrazoch v byzantskej duchovnej
kultúre do 10. storočia”. Monografia je mierne prepracovanou verziou dizertačnej práce.
Gogola si zvolil naozaj aktuálnu tému, čo potvrdzuje aj ním uvedený zoznam použitej literatúry, kde
prevládajú tituly najmä z obdobia po roku 1990. V úvode definuje tri ciele. Okrem oživenia záujmu o by-
zantskú duchovnú kultúru, sa snaží svojou prácou prispieť najmä k stieraniu rozdielov medzi často syno-
nymicky používanými pojmami edesský acheiropoietos a mandylion. Ako nemenej podstatný cieľ vníma
uvedenie, objasnenie a zakorenenie termínu rukou nestvorený obraz v slovenskej historiografii. Tejto úlo-
hy sa zhostil veľmi dobre, keď čitateľovi vskutku prehľadne predstavuje genézu obrazu z Edessy.
Hneď v úvode vysvetľuje, prečo v súvislosti s acheiropoietoi používa slovo obraz.1 Z hľadis-
ka gramatického je plurál nominatívu trojvýchodného adjektíva ἀχειροποίητος ἀχειροποίητοι/
ἀχειροποίηται/ἀχειροποίητα a nie je možné ho obmedziť len na ženský rod, ako to robí Gogola.
Po úvode rekapituluje Gogola stav doterajšieho bádania. Autor považuje svoju tému za málo
prebádanú v  strednej Európe (s. 29), čo je nepochybne pravdivé konštatovanie, napriek tomu
niektoré práce z tohto priestoru nespomína.2 V nasledujúcej kapitole Gogola, v zhode s tézou
Dobschütza adaptovanou Beltingom, pokladá za rozhodujúce zložky pri formovaní kresťanských
acheiropoietoi obrazy typu διιπετές a úctu preukazovanú cisárskym portrétom.
V rámci podkapitoly o starozákonnom uctievaní obrazov popisuje najdôležitejší semiacheiro-
poietos - obraz Bohorodičky, ktorý dokončil evanjelista Lukáš po vnuknutí Ducha svätého. V sú-
lade s najnovšou literatúrou3 sa stavia skepticky k správe Theodora Anagnosta, ktorá sa nachádza
iba v Cod. Baroccianus 142.4 Naopak údajne dielo Andreja z Kréty De sanctarum imaginarum

1 V pozn. 6 Gogola uvádza „porovnaj s ďalšími termínmi ako icona, imago, effigies“. Podľa mojej mienky by však čitateľovi
uľahčila orientáciu v problematike skôr diferenciácia medzi gréckymi ekvivalentmi portrétu napr. slovom ἄγαλμα a εἰκών
(pozri u KOONCE, K.: ΑΓΑΛΜΑ and ΕΙΚΩΝ. The American Journal of Philology 109, 1988, s. 108–110) a ostatnými.
2 МЫСЛИВЕЦЬ, И.: Сказание о перепискѣ Христа съ Авгаромъ на русской иконѣ XVII вѣка. Seminarium Kon-
dakovanium 5, 1932, s. 185–190; MYSLIVEC, J.: Catalogue of icons from the collection of the former N. P. Konda-
kov Institute in Prague. Prep. for publication by Jana H. Hlaváčková. Praha 1999, passim.
3 Neuvádza dôležitú monografiu BACCI, M.: Il penello dellʼEvangelista. Storia delle imagini sacre attribuite a san Luca.
Pisa 1998 a štúdiu BOECKL, Ch. M.: The Legend of St. Luke The Painter: Eastern and Western Iconography. Wiener
Jahrbuch für Kunstgeschichte 54, 2005, s. 7–38.
4 Dnes je jasné, že z tohto rukopisu, ktorý je zbierkou starších cirkevných historikov, čerpal Nikephoros Xanthopulos.
Ten však nebol konštantínopolským patriarchom ako uvádza Gogola. Záznamy Nikephora vlastnou rukou na niekoľ-
292 Byzantino

určite nepatrí do jeho korpusu a vykazuje isté znaky podobnosti s Listom troch východných pat-
riarchov a chválorečou na evanjelistu Lukáša od diakona a skeuophylaxa Photia, ktoré možno
datovať do 60. rokov 9. storočia a do polovice 10. storočia.5 Gogola opomína ďalší dôležitý se-
miacheiropoietos, ktorého pramene uvádzajú ešte skôr ako Theodoros Anagnostes. Apokryfný
príbeh o Aphroditianovi totiž hovorí o perzskom maliarovi, ktorý po narodení Krista prišiel spolu
s troma kráľmi/mágmi do Betlehemu a spodobil Pannu Máriu a malého Krista.6 V tejto časti práce
sa dá autorovi miestami vyčítať len používanie starších edícii a vynechanie relevantnej literatúry.7
Od tohto výkladu prechádza ku kresťanským acheiropoietoi. Na prvých dvoch stránkach tejto časti
sa Gogola zamýšľa nad možnými dôvodmi rozvoja masovej úcty k takémuto typu obrazov. Gogola sa
ešte na s. 36 zmieňuje o zozname 12 zázračných obrazov, ktorý sa objavuje v Liste troch východných
patriarchov, no v tejto kapitole si nekladie otázku, aké obrazy boli do 10. storočia považované za ache-
iropoietoi (namiesto toho ich kategorizuje na tri skupiny, ktoré sú jeho konštruktom). Nepozná napr.
dielo anonymného autora, ktoré sa nazýva O rukou-nestvorených obrazoch (s 9 acheiropoeitoi – aj
obraz z Edessy). Zachovalo sa nám v ikonodulskom florilégiu (Cod. Marc. Gr. 573 z 10. storočia).8
Gogola sa potom dostáva ku Kamuliane, kde neuvádza ďalší variant legendy spojený s týmto ob-
razom, o ktorom sa zmieňuje kázeň zrejme z prelomu 7. a 8. storočia tradovaná pod menom Gregora
z Nyssy a podobná homília, ktorá je súčasťou ikonodulského florilégia (Cod. Mosq. Historici Musei
265 (Vladimir 197)).9 Gogola mohol aspoň edovaný text v krátkosti okomentovať, podľa Dobschütza
sa v ňom nachádza viacero paralel s legendou o Abgarovi. Gogola sa nezmieňuje ani o kópii Kamu-
liany, ktorú podľa záznamu v minejách k 11. Augustu mali priniesť do Konštantínopolu sestry chrámu
Nanebovstúpenia v Melitene.10 Dieten aj Hurbanič predpokladujú, že sa tak stalo pred rokom 626,
Dieten sa dokonca domnieva, že práve táto kópia sa objavila v procesií patriarchu Sergia.11

kých miestach rukopisu sú zdokumentované u WILSON, N.: The Autograph of Nicephorus Callistus Xanthopoulos.
The Journal of Theological Studies 25, 1974, s. 437–442. Do akej miery sú údaje starších cirkevných historikov, ktoré
sa nachádzajú iba v tomto rukopise, spoľahlivé, sa paleografickou analýzou doposiaľ nedalo preukázať – PANTEGHI-
NI, S.: Die Kirchengeschichte des Nikephoros Xanthopoulos. Ostkirchliche Studien 58, 2009, s. 254–255, pozn. 25;
5 ΛΑΟΥΡΔΑΣ, Β.: Ο ΑΓΙΟΣ ΑΝΔΡΕΑΣ Ο ΕΝ ΤΗ ΚΡΙΣΕΙ ΚΑΙ Η ΚΡΗΤΗ ΕΠΙ ΕΙΚΟΝΟΜΑΧΙΑΣ. Κρητικά Χρονικά 5,
1951, s. 47–48; KAZHDAN, A.: A history of Byzantine Literature (650-850). Athens 1999, s. 39; ΤΣΟΡΜΠΑΤΖΟΓΛΟΥ,
Π. Γ.: ΠΑΡΑΤΗΡΗΣΕΙΣ ΣΧΕΤΙΚΑ ΜΕ ΤΗΝ ΠΡΟΕΛΕΥΣΗ ΤΟΥ ΑΠΟΔΙΔΟΜΕΝΟΥ ΣΤΟΝ ΑΝΔΡΕΑ ΚΡΗΤΗΣ
ΕΡΓΟΥ ΠΕΡΙ ΤΗΣ ΤΩΝ ΑΓΙΩΝ ΕΙΚΟΝΩΝ ΠΡΟΣΚΥΝΗΣΕΩΣ (BHG 1125=CPG 8193). ΕΠΙΣΤΗΜΟΝΙΚΗ
ΕΠΕΤΗΡΙΔΑ ΘΕΟΛΟΓΙΚΗΣ ΣΧΟΛΗΣ. ΤΜΗΜΑ ΠΟΙΜΑΝΤΙΚΗΣ ΚΑΙ ΚΟΙΝΩΝΙΚΗΣ ΘΕΟΛΟΓΙΑΣ 6, 1999,
s. 133–148; ANTONOPOULOU, Th.: Photios Deacon and Skeuophylax of the Holy Apostles and his Encomium on St.
Luke the Evangelist. Jahrbuch der österreichischen Byzantinistik 55, 2005, s. 10.
6 Podrobnejšie v HEYDEN, K.: Die „Erzählung des Aphroditian“. Tübingen 2009.
7 Napr. pozn. 129 treba nahradiť GUY, J.-C. (ed.).: Les apophtegmes des pères. Collection systematique, Chapitres X-XVI. I - III
(Sources chrétiennes 387, 474, 498), XIV, 16 (II, Sources chrétiennes, 474, s. 264); pozn. 1145 by mohol autor aspoň uviesť
prameň (DÉROCHE, V. (Ed.): Doctrina Jacobi nuper baptizati. Travaux et Mémoires 11, 1991, III, 10 (169)), na ktorý sa
prostredníctvom sekundárnej literatúry odvoláva; pozn. 146–147, 149–150 treba nahradiť edíciou THURN, I. (rec.): Ioannes
Malalae Chronographia. Berolini et Novi Eboraci 2000, s. 237, 247, 340 a n; zmienku by si v súvislosti s imago imperialis
zaslúžila aspoň séria Das römische Herrscherbild vydávaná Deutsches Archäologisches Institut (najmä PEKÁRY, Th.: Das
römische Kaiserbildnis in Staat, Kult und Gesellschaft dargestellt anhand der Schriftquellen. Berlin 1985); pozn. 156 nahradiť
MOREAU, J. – VELKOV, V.: Excerpta Ualesiana, pars prior: Origo Constantini imperatoris. Lipsiae 1968, s. 4.
8 ALEXAKIS, A.: Codex Parisinus Graecus 1115 and its archetype. Washington, D. C. 1996, s. 348–350. Preklad Предание
о нерукотворных иконах по рукописи Библиотеки Марчиана. Перевод з греческого А. Ю. Никифоровой, in:
Реликвии в Византии и древней Руси. Письменные источники, Ред. А. М. ЛИДОВ. Москва 2006, s. 284–289.
9 (BHG 790) DOBSCHÜTZ, E. von: Christusbilder. Untersuchungen zur christlichen Legende. Leipzig 1899, 12*-18* - preklad
Слово о нерукотворном образе Христа из Камулианы. Перевод с греческого А. Ю. Виноградова, in: Реликвии в Византии
и древней Руси. Письменные источники, Ред. А. М. ЛИДОВ. Москва 2006, s. 297–301; (BHG 791 - Cod. Mosq. Historici
Musei 265 (Vladimir 197)) МЕЛИОРАНСКИЙ, Б. М.: Commentationes Nikitinianae. Sankt Peterburg 1901, s. 321–327.
10 (BHG 792) DOBSCHÜTZ, Christusbilder, 125*-127*.
11 VAN DIETEN, J.-L: Geschichte der Patriarchen von Sergios I. bis Johannes VI. (620–715) (Geschichte der
slovaca VI 293
Až od kapitoly s názvom „Rukou-nestvorený obraz z Edessy – Mandylion z Edessy“ sa dostá-
va Gogola k meritu práce, teda k legende o Abgarovi. Tvrdenie (s. 62), že Cirkevné dejiny Euse-
bia sa v 5. storočí preložili do sýrskeho jazyka je správne, no ďalšie Gogolom uvedené preklady
do niekoľkých jazykov nie sú vždy prekladom Eusebia, ale aj prameňa Epistula Abgari. Neviem
z akého dôvodu Gogola nezahrnul do svojho výkladu genézy legendy o Abgarovi aj tento prameň.
Pritom je zrejme dôležitým vývojovým článkom legendy. Už skutočnosť, že sa v ňom nachádza
veľa styčných bodov s papyrom v Nessane a nápisom v Edesse, poukazuje na spoločnú predlohu
a zrejme umožňuje prameň datovať skôr ako do 9. storočia/resp. do roku 1032.12
Pri Acta Thaddei používa Gogola starú edíciu prameňa, mal by konzultovať štúdiu, v ktorej
A. Palmer okrem edície a prekladu na takmer 100 stranách komentuje Acta (pozri aj jeho tabuľky
verzií Abgarovej legendy).13
Prvou zmienkou, kde nachádzame grécky termín acheiropoietos, ktorý sa viaže na edes-
ský rukou-nestvorený obraz je síce údajný list pápeža Gregora  II. byzantskému cisárovi
Leonovi, no spomínaný arménsky ekvivalent v Ananiovi sa objavuje skôr. Gogola používa
Mansiho edíciu záverečných aktov 2. Nikajského koncilu, dnes je už dostupná nová edí-
cia Lamberza.14 Pre nezorientovaného čitateľa by bolo vhodnejšie uviesť aj širšie kontexty
zmienok obrazu z Edessy v prevažne hagiografickej literatúre uvedenej na s. 85–86.
V kapitole „Od Edesského obrazu k Mandylion“ sa Gogola snaží dekonštruovať zaužívaný
úzus v historiografii, ktorý obraz z Edessy označuje podľa jeho názoru neskorším pojmom man-
dylion. Napriek tomu, že pôvodný text Jána z Nikiu určite nebol kľúčovým prameňom pri tvorbe
termínu mandylion a je poznačený zrejme viacnásobnými prekladmi, obsahuje v Gǝʽǝz slovo
mandil. Možno by bolo vhodné aspoň v poznámke uviesť diskusiu, ktorá sa týka zobrazení tváre
Krista v gruzínskom kostole sv. Kríža v Telovani, zrejme z 8. alebo 9. storočia.15 Podobne by mal
Gogola postupovať aj v prípade zobrazenia Abgara, kde máme skorší doklad z Deir al-Surian.16
Hoci preklad Narratia Guscina je naozaj miestami chybný, Gogola nemôže robiť na jeho základe
závery aj o edícii.17 Taktiež nespomína pripravované vydanie B. Flusina.
Napriek niektorým výhradám a kritickým bodom, ktoré som spomenul, považujem prácu
M. Gogolu za kvalitnú syntézu komplexu legiend o  rukou-nestvorenom obraze z  Edessy,
ktorá spláca dlh voči tomuto apokryfu zo strany česko-slovenského bádania.

Vratislav Zervan

griechischen Patriarchen von Konstantinopel IV). Amsterdam 1972, s. 176; HURBANIČ, M. Konstantinopol
626 : poslední bitva antiky. Praha 2016, s. 635, pozn. 2083.
12 KARALAUSHVILI, I.: The Date of the Epistula Abgari. Apocrypha 13, 2002, s. 85–111; TÁŽE: The Epistula
Abgari. Composition, Redactions and Dates. PhD. Diss. Budapest CEU Med. Stud. 2004; TÁŽE: A short overview
of the Nationalised Peculiarities of the Abgar Legend in Georgian, Armenian and Slavonic traditions. Scripta & e-
-Scripta 10-11, 2012, s. 171–184; CASEAU, B.: La lettre de Jésus à Abgar dʼEdesse: appropriations et transfor-
mations, in: Remanier, métaphraser. Ed. S. MARJANOVIĆ-DUŠANIĆ – B. FLUSIN. Belgrade 2011, s. 13–43.
13 PALMER, A.: The Logos of Mandylion: Folktale, or Sacred Narrative? A New Edition of the Acts of Thaddaeus
with a Commentary, in: Edessa in hellenistisch-römischer Zeit. Religion, Kultur und Politik zwischen Ost und
West. Hrsg. L. GREISIGER – C. RAMMELT – J. TUBACH. Beirut 2009, s. 117–207.
14 LAMBERZ, E.: Concilium universale Nicaenum Secundum. Concilii Actiones IV – V (Acta Conciliorum Oecu-
menicorum Series Secunda, Volumen Tertium, Pars Altera). Berlin – Boston 2012, s. 583.
15 SHKITLADZE, Z.: Under the sign of the Triumph of Holy Cross: Telovani Church Original Decoration and its
Iconography. Cahiers archéologiques 47, 1999, s. 101–118.
16 INNEMÉE, K. C. – van ROMPAY, L.: Deir al-Surian (Egypt): new discoveries of 2001-2002. Hugoye 5, 2002, s. 245–263.
17 Je však pravdou, že Guscin pri tvorbe edície postupoval neštandardne a nijako nenaznačil vzťahy medzi jednot-
livými rukopismi – pozri aj LEXUEUX, X. v Analecta Bollandiana 127, 2009, s. 218-220.
294 Byzantino

ΠΑΝΑΓΟΠΟΥΛΟΥ, Αγγελική Γ. ΘΕΟΦΑΝΩ. Η βυζαντινή

αυτοκράτειρα της Γερμανίας. Πρέσβειρα του βυζαντινού
πολιτισμού στη Δύση. Θεσσαλονίκη: Εκδοτικός οίκος Αντ.
Σταμούλη, 2008, σ. 392, ISBN 960-6713-01-6.

PANAGOPOULOU, Angeliki G., THEOFANO. I vyzantini

autokrateira tis Germanias. Presveira tou vyzantinou
politismou sti Dysi. (THEOPHANO. The Byzantine
empress of Germany. Ambassadress of Byzantine
culture to the West). Thessaloniki: Ekdotikos oikos
Ant. Stamouli, 2008, s. 392, ISBN 960-6713-01-6.

Theofano, byzantská princezná a neter byzantského cisára Jána Tzimiska, sa v roku 972
vydala v Ríme za Ota II., syna slávneho Ota I. Veľkého, prvého Rímsko-nemeckého cisára.
Známa bola najmä regentskou vládou za neplnoletého Ota III. a jej vplyvom byzantskej kul-
túry a umenia v otovskej dynastii. Zatiaľ čo pramene západnej proveniencie o nej hovoria či
už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle, byzantské pramene o nej mlčia alebo jej venujú
len minimálnu pozornosť. Rovnako dostatočnej pozornosti sa jej dostáva aj v  súčasnosti.
Široké spektrum sekundárnej literatúry a monografii o byzantskej princeznej a rímsko-ne-
meckej cisárovnej, najmä zo západnej Európy, nám ponúka množstvo informácii o jej živote
a vládnutí. K týmto bohatým monografiám o Thefano sa zaradila aj autorka z „východnej“
časti, ktorej ambíciou, ako sama v predhovore píše, je predstaviť gréckemu publiku ženu,
ktorá zohrala významnú úlohu v stredoveku a je dôležitou súčasťou gréckej minulosti (s.7-8).
Kniha sa nesnaží byť biografiou, ale už z názvu nám hovorí, že primárnym cieľom autor-
ky je ukázať ju ako nositeľku byzantskej kultúry na Západe a cisárovnú Nemeckej ríše. Jej
zámerom zjavne nebolo publikovať nové vedecké poznatky a teórie ale skôr zosumarizovať
a zhrnúť dôležité informácie.
Monografia A. Panagopoulou sa číta pomerne ľahko, je prehľadná, vďaka čomu má
schopnosť osloviť aj širší okruh čitateľov so záujmom o históriu ako len odbornú verejnosť.
Je rozčlenená do desiatich kapitol, ktorým predchádza stručný úvod na začiatku knihy. Po
hlavnej textovej časti (kapitolách) nasleduje krátky slovník stredovekých výrazov a rozsiahly
menný, vecný a výberový register (s. 291-332). Bohatosť a dobrá znalosť bibliografického
materiálu – primárnych prameňov a sekundárnej literatúry (s. 333-356) naznačuje dôkladný
a  seriózny prístup k  práci. Samozrejme ako odbornej monografii nechýba dostatočný po-
známkový aparát, ktorý sa nachádza pod hlavným textom, čo uľahčuje čitateľovi orientáciu
a manipuláciu s knihou pretože nemusí listovať až na koniec knihy, prípadne kapitoly, aby sa
dopracoval k určitej informácii. Po bibliografickom odkaze pokračuje zoznam skratiek peri-
odík a odborných časopisov a resumé v angličtine. Monografiu na záver dopĺňajú obrazové
prílohy-fotografie, mapy a genealogické tabuľky, čo hodnotím veľmi pozitívne nakoľko sa
aj laickému čitateľovi dostane možnosť ľahšie sa zorientovať v danej téme a problematike.
Na úplnom konci knihy sa nachádza zoznam vydaných kníh vydavateľstva Ant. Stamoulis.
Prvá kapitola začína Otom  I. a  jeho tretím príchodom na Apeninský polostrov v  roku
966, kde sa zdržal až na dlhých šesť rokov. Vnáša čitateľa do problematiky na juhu Itálie
a konfliktu medzi byzantským cisárom Nikeforom II. Fokom, ktorému sa nepozdávala Otova
slovaca VI 295
územná politika v  Itálii a  odmietal uznať Otov cisársky titul. Jadrom úvodnej kapitoly sa
stáva sobášna politika Ota I. Okrem uznania cisárskeho titulu, žiadal od byzantského cisá-
ra nevestu pre svojho syna Ota II., ktorého medzičasom korunoval v Ríme za spolucisára.
Podľa Ota  I. by sa synovou manželkou mala stať Anna Porfyrogenneta, dcéra zosnulého
byzantského cisára Romana II, predchodcu Nikefora Foku, čo však zamietol sám byzant-
ský cisár. Vzájomné rokovania sa obnovili až po Nikeforovej smrti, jeho nástupcom Jánom
Tzimiskom. Obe strany si rozdelili sféry vplyvu v južnej Itálii a Ota II. zasnúbili s neterou
byzantského cisára Theofano.
V  druhej kapitole autorka nadväzuje na predchádzajúcu kapitolu. Opisuje pompéznu
svadbu v Ríme, rituál svadby a rozoberá rodokmeň oboch mladomanželov. Taktiež sa zmie-
ňuje, že byzantské pramene nehovoria o jej ceste na Západ a dodáva, že súdobí byzantskí
kronikári sa nezmieňujú podrobne o  byzantských princeznách a  ich osude, keď sa vydali
mimo ríše. V nasledujúcej krátkej kapitole autorka informuje čo mohlo obsahovať veno ne-
vesty, aké dary so sebou priniesla a tzv. Donatio propter nuptias (s. 35), dar manžela, kedy
zvyčajne išlo o pozemky a nehnuteľný majetok, ktorý ostával v majetkovom práve manželky
aj po jeho smrti.
Vo štvrtej kapitole venuje autorka pozornosť potomkom Ota II. a Theofano. Čitateľ zís-
kava poznatky nielen o tom kto boli ich deti, ale značnú pozornosť venuje aj histórii založe-
nia dvoch ženských kláštorov Gandersheim a Quedlinburg, kde sa neskôr stali aj dve dcéry
Theofanu, Adelaida a Sofia, abatišami. Kláštory hrali významnú úlohu v otovskej dynastii
a sústredili sa na rozvíjanie dedičstva karolovskej dynastie. Taktiež bolo zvykom nechať vy-
chovávať dcéry z kráľovských rodín a vysokej aristokracie v ženských kláštoroch.
V piatej a šiestej kapitole, obsahovo najväčšími (s. 67-240), rozoberá autorka život krá-
ľovského páru do smrti Ota II v r.983 (kap.5) a následné prevzatie vlády Theofanu za neplno-
letého syna Ota III. až po jej smrť v r. 991(kap.6). Začiatok piatej kapitoly oboznámi čitateľa
s ťažkým začiatkom, ktorému musela čeliť byzantská princezná a novými zvyklosťami, na
ktoré si musela privyknúť. Už len fakt, že otovci nemali trvalé panovnícke sídlo, ale cestovali
po celej ríši s veľkým sprievodom, musel byť pre ňu vyčerpávajúci. Theofano stála po Oto-
vom boku počas celej jeho vlády. Autorka na základe množstva listín, v ktorých je Theofano
uvádzaná ako coimperatrix augusta píše, že sa nová cisárovná aktívne zúčastňovala politic-
kého života a bola aj jednou z najbližších poradkýň kráľa. Počas spoločnej vlády sa mala
naučiť ako si získať a udržiavať priazeň vysokopostavených cirkevných hodnostárov a aris-
tokraciu, ktorí tvorili neoddeliteľnú súčasť otovského dvora, a  súčasne udržať rovnováhu
v konflikte záujmov pre dobro rodiny (s.84-85). Paralelne sa snažila načrtnúť politiku Ota II.
a konflikty, ktoré musel počas vlády vyriešiť(potlačenie povstania bavorského vojvodu Hen-
richa Svárlivého či konflikt so západofranským panovníkom Lotharom o územie Lotrinska).
Riešila aj turbuletný vzťah medzi Theofano a matkou Ota II., Adelaidou, ktorá sa nemienila
len tak ľahko stiahnuť do úzadia. Triumfálne „víťazstvo“ nad svokrou oslávila pri prevzatí
úplnej regentskej vlády za neplnoletého syna Ota, kedy Adelaide odišla do Itálie. Cisárovná
matka schopne a razantne vzala do rúk riadenie ríšskych záležitostí (kap.6). Počas svojho
panovania sa obklopovala schopnými a vernými ľuďmi, ktorým zverovala významné posty.
Medzi jej najbližšími radcami a vernými napríklad patrili mohučský arcibiskup Willigis ale-
bo remešský arcibiskup Gerbert z Aurillacu (neskorší pápež Silvester II.). Autorka podotýka,
že Theofano mala postavenie v Rímsko-nemeckej ríši aké iné cisárovné v Byzancii nema-
li. Podľa nej to veľa záviselo aj od osobnosti Theofano a  ľuďmi, ktorými sa obklopovala
(s.165). V závere šiestej kapitoly autorka konštatuje, že bola pre Ota poradcom a človekom,
ktorému ukázala kúzlo byzantského dvora a pozdvihla význam cisárskeho dvora (s. 239).
Rozborom pramenného materiálu čitateľa oboznamuje siedma kapitola. Na základe do-
chovaných pramenných materiálov vytvára obraz nemeckej cisárovnej akí mali v tom čase
296 Byzantino

stredovekí kronikári. Rieši dva rozdielne názory a  dojmy na Theofanu prostredníctvom

Tietmara a Odila z Cluny. Autorka podotýka, že treba zvážiť aj okolnosti (napríklad, že ju
pokladali za cudzinku, ktorá prišla z Východu) za ktorých prišla byzantská princezná do ríše
a  bolo logické že sa jej dostávalo kritiky zo strany vyššej šľachty a  niektorých súdobých
kronikárov (s. 246).
Ôsmu a deviatu kapitolu by som osobne spojila do jednej väčšej spoločnej kapitoly. Ob-
sahovo sú si veľmi podobné a autorka zbytočne a veľakrát opakuje vplyv Byzancie na Západ,
čo evokuje dojem potreby neustáleho zvýrazňovania jej osoby ako nostiteľky byzantskej
kultúry do „barbarskej“ ríše. Rozvoj duchovného života pokračoval aj za vlády Theofano.
Autorka o nej hovorí ako o veľmi zbožnej žene, ktorá uctievala kulty svätých a podporovala
rozvoj kláštorov. Ôsma kapitola je v podstate zhrnutie predošlých kapitol o pôsobení Theo-
fano na Západe a o jej výraznom podpísaní sa na vladárskej koncepcii neskoršieho Ota III.,
ktorú dopĺňa deviata kapitola o otovskom umení tzv. otovskej renesancie. Najmä počas jej
vlády bolo vidieť vplyv Byzancie na kultúru a umenie, kedy vznikali významné umelecké
centrá (napr. Reihenau, Kolín, Sankt Gallen) a s nimi nové umelecké diela (rezbárske práce
zo slonoviny) a maľby na rukopisoch (napr. Codex Egberti z kláštora Reichenau).
Autorka uzatvára desiatu kapitolu pomerne netradične a to opisom vzhľadu byzantskej
princeznej hlavne cez vyobrazenia na umeleckých dielach, ktoré sa dochovali.
Kniha Angeliki Panagopoulou sa môže na prvý pohľad zdať, že je jedna z mnohých ďal-
ších monografii o byzantskej princeznej a nemeckej cisárovnej Theofano, no ponúka kom-
plexné a dobre spracované informácie významných udalostí na základe adekvátnej preštudo-
vanej literatúry a prameňov. Kniha čiastočne pôsobí ako príbeh, čo umožňuje pritiahnuť širší
okruh publika. Popri západnej literatúre je príjemným oživením náhľad autorky z „druhej
strany“ Európy. Kniha má jednu veľkú nevýhodu a to, že bohužiaľ nie je zatiaľ preložená do
iného jazyka, takže je prístupná len grécky čítajúcemu publiku.

Katarína Derzsiová

ˇ Vydava-
ZOZUL’AK, Ján: Byzantská filozofia. Plzen,
ˇ ˇ s.r.o. 2016, 221
telství a  nakladatelství Aleš Cenek,
strán. ISBN 978-80-7380-640-8

S  radosťou sme privítali slovenskú prácu o  dejinách byzantskej filozofie a  ujali sa re-
cenzie. Monografiu napísal Ján Zozuľak, profesor Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Ako autor sám uvádza, je to prvá systematicky písaná práca na Slovensku, ktorá sa zaoberá
filozofickým myslením v Byzancii. Monografia je rozvrhnutá do dvoch základných celkov.
V prvom (Kapitola 1., s. 11-34) autor teoreticky definuje začiatky moderného konceptu o de-
jinách byzantskej filozofie a sústredí sa na dielo V. Tatakisa. V druhej časti (kapitoly 2.-5., s.
35-168) sa venuje historickému pozadiu vzniku byzantskej filozofie (kapitola 2), historickým
medzníkom byzantskej filozofie (kapitola 3), stretu antickej filozofie a kresťanského mysle-
nia (kapitola 4) a dejinám byzantskej filozofie a gréckej patristike (kapitola 5). Autor pou-
žíva v práci množstvo gréckej sekundárnej literatúry, čo je v slovenskom prostredí veľkým
prínosom a zoznam prác gréckych vedcov k problematike je rozsiahly. Okrem filozofických
pripomienok, ktoré uvedieme len okrajovo (mohli by sme im venovať samostatnú recenziu),
máme k dielu zásadné poznámky koncepčného a lingvistického charakteru.
slovaca VI 297
Koncepčné poznámky
Termín „byzantská“
Zásadná výhrada, ktorú máme po prečítaní publikácie, je jej názov. Vo vede jestvuje
množstvo teoretických termínov, ktoré väčšinovo akceptuje vedecké spoločenstvo. Takým
je aj pojem v názve monografie - „byzantská“. Či už v súčasných historických, umenoved-
ných alebo filozofických prácach sa pojem používa približne rovnako. Byzantské obdobie sa
nezačína skôr ako v 5. storočí, pričom obdobie 4.-5.storočie je prípravným obdobím a až od
6. storočia sociálno-duchovné prostredie východnej časti Rímskej ríše nadobúda charakteris-
tické črty, ktoré definujeme pojmom „byzantská“.
V dejinách filozofie sa stretneme s rôznymi termínmi. Napríklad neskoroantická filozofia,
ranokresťanská filozofia, patristická filozofia. Pod pojmom byzantská filozofia rozumieme
rôznorodú intelektuálnu činnosť, ktorú odvodzujeme od pojmu „Byzancia“. Tento pojem
je konštruktom historickej vedy. Názov „Byzancia“ vznikol až vtedy, keď uvedená ríša za-
nikla. Rímska ríša sa menila a Byzanciou nazývame obdobie Rímskej ríše, v ktorom Rím
už územne priamo nepatril pod ríšu, ktorej dal meno – Imperium Romanorum. Vznik By-
zancie nie je odvodený od zániku Západorímskej ríše dobytím Ríma (476), pretože taká ríša
(Západorímska) nikdy nejestvovala. Štátoprávna kontinuita Rímskej ríše nebola narušená,
ale renesanční historici kvôli ideologickým potrebám a v neposlednom rade aj vychádzajúc
z potreby členenia histórie na kratšie úseky, ktoré potrebujú mať vyjadrené aj reprezentatív-
nymi názvami, pristúpili k pomenovaniu Byzancia, hoci je historicky absolútne nesprávne
a  pejoratívne. Vznikom Byzancie (začiatkom 6. storočia) začína stredovek a  končí antika
(starovek). Byzantskou filozofiou potom primárne chápeme filozofické texty, ktoré autori
vytvárali na území Byzancie. Je to konglomerát textov rôznych jazykov s dominantnou gréč-
tinou a, okrem iného, aj tzv. „pohanskej“ filozofie, ktorú v uvedenom historickom priestore
vzdelanci ovládali a podrobne sa venovali v 6. storočí textom Platóna a Aristotela, nielen
christologickej či mariánskej problematike. Ako uvedieme v ďalšom, monografia podrobne
opisuje dejiny predbyzantskej filozofie.

Dôraz na rannú patristiku

Kniha je koncepčne nevyvážená. Časový úsek od Justína Filozofa po Origéna, t.j. roky
110-250 sa rozoberá na 50 stranách (s.57-106), zatiaľ čo obdobiu od 681 do roku 843 sa
venuje len 5 strán (s. 147-152). Ďalšie časové rozdelenie byzantskej filozofie je tiež len heslo-
vité: pre obdobie 843-1054 6 strán (s. 152-157), obdobiu 1054-1204 venuje autor 3(!) strany
(s. 158-161) a poslednej etape byzantskej filozofie do roku 1453, zastúpenej množstvom filo-
zofov (podľa Zozuľaka 23 významných filozofov (s. 56)), len 8 strán (s. 161-168). Zozuľak
uvádza 19 významných filozofov od 2. po koniec 6. storočia (s. 54-55). Tomuto obdobiu
a filozofom je venovaných skoro 80 strán (od strany 57 po 117 a od strany 126 po stranu 145).
Zvyšným 51 významným byzantským filozofom (sú uvedení na str. 55-56) je venovaných
len 23 strán (od strany 145 po stranu 168). Filozofi León Magentinos, Ján Chortasmenos, Ján
Pediasimos, Ján VI. Kantakuzenos, Jozef Filagrios, Jozef Filozof Rakenditis, Jozef Vryénios
(Bryénios), Geórgios Trapezuntský ostávajú bez akéhokoľvek vysvetlenia ich filozofie, hoci
sú autorom označení ako významní filozofi. Nedozvieme sa o nich nič, okrem dátumu naro-
denia a smrti.

Duálna periodizácia
Nejasnosti sú aj v preriodizácii dejín filozofie. Zozuľak najprv v monografii uvádza, že
byzantskú filozofiu(!) rozdelí na obdobia: I. Stret antickej filozofie a kresťanského myslenia,
298 Byzantino

II. Patristické obdobie, III. Byzantský humanizmus, IV. Komnénovské obdobie, V. Nikejské
obdobie, VI. Paleologovské obdobie, VII. Utečenci v Itálii (s. 54). Následne, v ďalšej časti
monografie, preberá bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia periodizáciu gréckej patristiky(!)
od P. Christa: 1. obdobie od roku 90 do roku 313, 2. obdobie 313-451, 3. obdobie 451-680,
4. obdobie 681-843, 5. obdobie 843-1054, 6. obdobie 1054-1204, 7. obdobie 1204-1453 (s.
126). Takže väčšou časťou publikácie je analýza rannej patristiky a nie byzantskej filozofie,
čo nás sklamalo a je nepochopiteľné, prečo autor zastáva dve rozdielne koncepcie periodizá-
cie byzantského(?)/patristického(?) myslenia.

Osobnosti dejín filozofie a jej obsah

Pre Zozuľaka nie je Teodor z  Mopsuestie významný filozof (neuvádza ho v  zozname
významných filozofov), hoci podľa nás zásadným spôsobom ovplyvnil kresťanskú filozofiu
(či v pozitívnom alebo negatívnom význame). Na druhej strane Origenes je pre byzantských
filozofov tiež heretik, ale jemu je venovaný rozsiahly priestor a  je významným filozofom
podľa Zozuľaka. Medzi byzantskými (v tom je zahrnuté aj neskoroantické obdobie) význam-
nými filozofmi, ktorých uvádza autor v zozname na stranách 54-56 nenájdeme ani kresťan-
ských filozofov ako napr. Efréma Sýrskeho, nehovoriac o  takých filozofoch ako Plotínos,
Porfýrios, Jamblichos, Proklos, Olympiodoros, Ammonios Alexandrijský (syn Hermia),
ktorí výrazne ovplyvňovali filozofiu. V  zúžení významných byzantských filozofov len na
kresťanských autorov je jednoznačný kresťanský, dokonca vyslovene pravoslávno-grécky
prístup ku koncepcii filozofie, ktorú je potrebné označiť v Zozuľakovom podaní nie ako by-
zantskú, ale ako kresťanskú patristiku a dejiny pravoslávnej teológie. Zozuľak vie, že vedci
obdobie byzantskej filozofie začínajú v 5.-7. storočí, ale prikláňa sa k názoru pravoslávnych
patrológov, pre ktorých obdobie patristickej filozofie nekončí smrťou Jána z Damašku (749),
ale kontinuálne pokračuje aj po tomto roku (s. 126). Implicitne tým dáva najavo, že predme-
tom jeho výskumu nie je byzantská filozofia, ale široko koncipovaná grécka patristika. Podľa
nás takýmto rozšírením výskumu nie je demonštrovaný „objektívny a  ucelený pohľad na
dejiny byzantskej filozofie“ (s. 49), ale ideologicky podmienený pohľad. Nemáme nič proti
takémuto pohľadu, ale autor by ho mal jednoznačne definovať a nie tvrdiť, že je to „objek-
tívny“ pohľad. Vytváranie „objektívneho pohľadu“ je vzhľadom k aktuálnym filozofickým
diskurzom anachronizmus (Gödelova veta). Kresťanské dogmatické myslenie začína už v 4.
storočí a  stáva sa integrálnou súčasťou byzantskej filozofie, rovnako aj mnohé spisy „po-
hanských“ filozofov z oblasti hudby, logiky, gramatiky, geometrie, prírodnej filozofie. Tieto
oblasti vedenia boli súčasťou filozofie, Zozuľak sa nimi skoro vôbec nezaoberá.

Jazykovedné poznámky
Slovenský jazyk sa riadi zaužívanými pravidlami a  normami. Normy predstavujú pra-
vidlá slovenského jazyka, ktoré sú uvedené v publikáciách Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra
SAV. Zozuľak odmieta transkripčné pravidlá pre prepis gréckych mien, ktoré sú uvedené
v Pravidlách slovenského pravopisu (Pravidlá slovenského pravopisu. Predseda komisie S.
Ondrejovič. Bratislava, Veda 2013). Prepisuje byzantské mená do slovenčiny podľa súčasnej
gréckej výslovnosti: ου ako u, β ako v, η ako i atď. Neodmieta však explicitne hlavné zásady
prepisu latinských a gréckych mien, ktoré sú tiež súčasťou Pravidiel slovenského pravopisu,
ale napriek tomu používa iný spôsob. V Hlavných zásadách prispôsobovania starogréckych
a latinských mien Pravidiel slovenského pravopisu je uvedené, že pri prepise sa mená modi-
fikujú, a to: „najmä nezaznačovanie kvantity a aspirovaných hlások podľa stavu v gréčtine…
slovaca VI 299
ustálenosťou pravopisu v bežne používaných menách (Teodor, Teofil) a aj súčasnou praxou
prekladateľov antických filozofických, historických a iných prác“ (Pravidlá slovenského pra-
vopisu 2013, s. 43). Tieto normy autor publikácie neodmietol, avšak ich tiež nepoužíva.
V slovenskej filozofickej literatúre sú akceptované už desaťročia vlastné mená filozofov.
Filozofická literatúra a prepisovanie mien z latinského a gréckeho jazyka má v slovenskom
jazyku tradíciu a množstvo vedeckých príspevkov (zasadaní, konferencií) bolo venovaných
tejto problematike. V  prípade patristiky a  čiastočne aj byzantskej filozofie sa zaužívaným
a stal akceptovaným prepis mien v podobe Bazil, Klement Rímsky a Alexandrijský, Cyril
Alexandrijský a Jeruzalemský. Zozuľak používa nasledovné formy mien: Vasilij, Kliment,
Kyril. Rovnako Teofil a Teodor sú zaužívané mená v slovenskom jazyku, Zozuľak akceptuje
len Teofila, pre druhé meno zvolil formu Teódoros. V slovenskej patrológii sa ustanovil úzus
prepisu a  používania gréckych mien, stačí sa pozrieť do starších monografií.1 Nie je nám
zrejmý racionálny dôvod, prečo by sa mala meniť desaťročia zaužívaná tradícia, opierajúca
sa o Pravidlá slovenského pravopisu. Zozuľak neuplatňuje ani pravidlá, ktoré si zvolil pre
prepis gréckych mien. Mená ΠΑΠΑΔΟΠΟΥΛΟΣ, ΜΑΤΣΟΥΚΑΣ, ΖΗΖΙΟΥΛΑΣ prepisuje
vo forme Papadopoulos, Matsoukas, Zizioulas, t.j. neprepisuje ου ako u ale ponecháva ou,
ruší pravidlo, ktoré sám určil pre prepis mien. Meno Rímskeho imperátora Antonina Pia
(Antoninus Pius), ktorý je známy v gréckom preklade ako Αντωνίνος ο Ευσεβής, prepisuje
Zozuľak vo forme Antoninos Pios (s. 59). V tomto prípade zachádza Zozuľak naozaj príliš do
lingvistickej svojvôle pri prepise latinských mien do slovenčiny a neakceptuje ani historické
znenie mena a ani jeho grécky preklad, len pogréčtenú formu.
Podľa nás nie je vhodné prepisovať do slovenčiny mená byzantských filozofov podľa ak-
tuálnej gréckej výslovnosti. Pri prepise latinských mien by sme ich mali analogicky prepiso-
vať podľa výslovnosti v súčasnom Taliansku. Slovenský jazyk sa nepotrebuje prispôsobovať
súčasným fonetickým hodnotám iných jazykov. Rovnako sa postupuje v poľštine či anglič-
tine; pri prepisoch sa nepoužíva aktuálna grécka fonetika. Česká norma tiež odmieta prepis
podľa súčasnej gréckej fonetiky, striktne dodržuje antickú fonetiku. Podľa novo navrhnutého
spôsobu prepisu mien by sme mali meniť všetky filozofické príručky. Ak uvedieme meno
Sokrates (s. 52), nepokladáme za potrebné uvádzať aj inú podobu mena vo forme Sokratis
(s. 113). Nevnímame návrh Zozuľaka o  novom prepise gréckych mien do slovenčiny ako
prínosný.
V práci je množstvo nepresností alebo nejasností ako neuvedenie pramenných edícií Fi-
lóna Alexandrijského (s. 83) či Origena (s. 98-104), len názvy diel; uvedenie Hieronýma zo
Stridonu vo forme „Jeroným“; celé úseky o  dejinách filozofie sú písané bez akéhokoľvek
bližšieho citačného zdroja, napr. odseky o filozofoch Teódoros II. Láskaris (s. 162), Maxim
Planúdis (s. 163), Varlaám Kalábrijský (s. 164), Gregor Akindynos (s. 165) sú uvedené bez
poznámkového aparátu (ani sekundárna, ani primárna literatúra). Uvedené príklady len pod-
porujú dojem, že autor nerevidoval prácu dôkladne, pretože nepresností a nejasností (kon-
cepčných a jazykovedných) je príliš veľa. Uvedieme aj jednu filozofickú nejasnosť. Na s.
168 Zozuľak píše: „inšpirovaný Platónovými Zákonmi a Ústavou… Platón predstavil svoj
ideálny Štát (Πολιτεία)“. V dvoch po sebe nasledujúcich vetách Zozuľak uvádza slovenský
preklad Ústava a Štát. Asi by nemali byť uvádzané rozdielne slovenské preklady pre jeden
dialóg bez vysvetlenia, pretože vzniká dojem, že Platón napísal tri diela o ideálnom spolo-
čenskom zriadení.

1 BELEJKANIČ, I.: Pravoslávne dogmatické bohoslovie. I. Prešov 1995; ŠPIRKO, J.: Patrológia. Životy, spisy
a učenie sv. otcov. Prešov 1995.
300 Byzantino

Po podrobnom prečítaní monografie ostáva zmiešaný pocit. Názov by mal podmieňovať

obsah alebo obsah podmieňovať názov práce. Publikácia by preto mala byť upravená v názve
alebo obsahu, konceptuálne zosúladená v  periodizácii filozofie a  lingvisticky precizovaná
v dodržiavaní prepisu cudzojazyčných mien, ktorý by bol v súlade s tradíciou slovenskej lite-
ratúry o dejinách filozofie. Tiež by bolo vhodné venovať priestor všetkým filozofom, ktorí sú
uvedení autorom ako významní, a nie iba uprednostniť niekoľko filozofov rannej patristiky.

Ľuboš Lukoviny
slovaca VI 301

ROZHL’ADY

Cyrilometodejská
ˇ a paleoslovenistická
ˇ
studia v Cechách a na Moraveˇ v letech
2005–2015

Lubomíra Havlíková (Praha)

Činnost a dílo bratrů Konstantina-Cyrila a Metoděje, spolupatronů Evropy, kteří pocházeli

z řeckého (tehdy byzantského) města Soluň-Thessalonike, mělo nejen celoevropský nábožen-
ský, ale také kulturní význam a politicko-historický dopad. K cyrilometodějskému dědictví se
hlásí řada národů a států jihovýchodní a východní Evropy, stejně jako české země (zejména
Morava) a  Slovensko. Literární a  kulturní dědictví cyrilometodějské misie je neustálé živé.
Cyrilometodějské dědictví se stalo součástí evropského kulturního dědictví a kulturně-histo-
rický odkaz cyrilometodějského díla je v pluralitní společnosti a globalizující se Evropě stále
aktuální. Proto jsem se zde na několika stranách pokusila retrospektivně a stručně prezentovat
vědecký výzkum v oblasti paleoslovenistických a cyrilometodějských studií a jeho výsledky na
poli historie, filologie a archeologie na území České republiky v letech 2005–2015.
Studium cyrilometodějské problematiky má v českých zemích, zvláště na jižní Moravě
dlouholetou tradici. Cyrilometodějství je spojeno zejména s  moravským Velehradem, vý-
znamným křesťanským poutním místem s  bazilikou minor, kde je každoročně slavnostně
oslavován příchod slovanských věrozvěstů na Moravu. A oslavy Konstantina-Cyrila a Meto-
děje se konají ve spolupráci s bulharskou stranou také v jihomoravských Mikulčicích.
V  Čechách byl vědecký výzkum, spjatý s  cyrilometodějskou problematikou, zejména
s lingvistikou a literární vědou, soustředěn v Akademii věd České republiky, zčásti na univer-
zitách v Praze a v Ústí nad Labem. K výrazným pracovištím, která zkoumají cyrilometoděj-
ský jazykový a literární odkaz, patří oddělení paleoslovenistiky a byzantologie Slovanského
ústavu AV ČR v Praze. Jeho paleoslovenistická sekce se zabývá studiem staroslověnského
a církevněslovanského jazyka a písemnictví, dlouhodobě se věnuje lexikografickým úkolům
a v současnosti se zaměřuje na výzkum církevně slovanských textů české redakce (10.–11.
století, období vlády Karla IV., doba předhusitská, Emauzy). Ve sledovaném období probíha-
ly práce na několika výzkumných projektech. Jedním z nich je Řecko-staroslověnský index,1

1 Řecko-staroslověnský index = Index verborum graeco-palaeoslovenicus. Tomus I. Prolegomena; A–G, Praha – Pra-
302 Byzantino

který vychází od roku 2008 a který konfrontuje slovní zásobu středověké (byzantské) řečtiny
se staroslověnštinou; vyšlo již 8 sešitů. Dalším paleoslovenistickým projektem jsou dodatky
ke Slovníku jazyka staroslověnského,2 které začaly vycházet od roku 2010. Jde o doplnění
a opravy původních hesel Slovníku jazyka staroslověnského. Sekce také publikovala sbor-
ník Cyrillomethodiana 2005,3 věnovaný Zdence Ribarové, a pod názvem Církevněslovanská
lexikografie 20064 vydala soubor mezinárodních studií, tematicky zaměřených na výsledky
bádání v  oblasti tvorby staroslověnských, církevněslovanských a  řecko-staroslověnských
slovníků a  indexů. Členové sekce publikovali také dílčí články v  odborných časopisech
a sbornících.5
Paleoslovenisté rovněž vydali několik kritických edic staroslověnských a  církevněslo-
vanských textů. Autorem komentované edice legendy o svaté Anastázii – Církevněslovanská
legenda o sv. Anastázii6 byl František Čajka. Práce je věnována původně staroslověnskému
překladu latinské předlohy, která byla zachována v rukopisech ze 14.–18. století ruské a srb-
ské provenience. Vydán byl 2. díl Grigorovičova parimejníku,7 nejstaršího rukopisu slovan-
ského parimejníku, který ve spolupráci s Makedonií připravila Z. Ribarova. Dvousvazkovou
edici českocírkevněslovanského překladu XL homilií na evangelia Řehoře Velikého (Besě-
dy)8 vydal Václav Konzal; na 2. díle se podílel také F. Čajka. Jde o nejrozsáhlejší církevněslo-
vanskou památku české redakce (328 folií), která byla přeložena asi v Sázavském klášteře
z původní latinské předlohy v 2. polovině 11. století a jejíž text je doložen od 13. století jen
v mladších církevněslovanských opisech ruské redakce. Ve sledovaných letech 2005–2015
vyšly také reedice knih, a to doplněné vydání publikace V. Konzala Staroslověnská modlitba

gae 2014 (Fasciculus 1 (Prolegomena), 2008; Fasciculus 2 (Prolegomena  – Tabellae synopticae monumentorum
slavicorum), 2008; Fasciculus 3 (Tabellae synopticae monumentorum slavicorum), 2009; Fasciculus 4 (Tabellae sy-
nopticae monumentorum slavicorum; A-athalameutos), 2010; Fasciculus 5 (athanasia-anaktasthai), 2011; Fasciculus
6 (anakyliein-apokalyptein), 2012; Fasciculus 7 (apokalypsis-afetérion), 2013; Fasciculus 8 (afé-góniaios), 2014).
2 Slovník jazyka staroslověnského = Lexicon linguae palaeoslovenicae V – Addenda et corrigenda, seš. 53, 54, 55,
56, Praha – Pragae 2010, 2011, 2012, 2014.
3 Cyrillomethodiana 2005 ad honorem Zdeňka Ribarova et Ludmila Pacnerova. Eds. E. Bláhová – E. Šlaufová (=
Slavia 74, 2005), Praha 2005.
4 Církevněslovanská lexikografie 2006. Eds. V. Čermák – E. Bláhová – E. Šlaufová, Praha 2007.
5 Např. BLÁHOVÁ, E.: K překladu řeckých infinitivních konstrukcí v Grigorovičově parimejníku. Slavia 74/2-3, 2005,
s. 157-166; eadem: Homilie o sv. Petru a Pavlovi mezi nejstaršími staroslověnskými homiliemi. Slavia 77/4, 2008, s.
351-366; eadem: K překladu řeckých infinitivních konstrukcí v staroslověnském apoštol, in: Varia slavica. Sborník
příspěvků k 80. narozeninám Radoslava Večerky. Eds. I. Janyšková – H. Karlíková, Praha 2008, s. 53-64; ČAJKA,
F.: Rukopisná zachovaní církevněslovanské legendy o svaté Anastázii, in: Česká slavistika. Příspěvky k 14. mezi-
národnímu sjezdu slavistů, Ochrid 10.–16. 9. 2008 (= Slavia 77/1-3, 2008), s. 17-28; idem: XIV. mezinárodní sjezd
slavistů – Ochrid 2008. Paleoslovenistika. Slavia 78/1, 2009, s. 235-246; ČERMÁK, V.: Emauzský hlaholský nápis –
příspěvek k hlaholské epigrafice. Slavia 74/2-3, 2005, s. 343-358; idem: K finální podobě Řecko-staroslověnského
slovníku – indexu. Slavia 76/1, 2007, s. 39-46; idem: K pojetí nové církevní slovanštiny v areálu Slavia orthodoxa
a Slavia latina, in: Česká slavistika. Příspěvky k 14. mezinárodnímu sjezdu slavistů, Ochrid 10.–16. 9. 2008 (= Slavia
77/1-3, 2008), s. 29-39; idem: Hlaholice v Diadochu Bartoloměje Paprockého z Hlohol. Slavia 78/3-4, 2009, s. 247-
258; HAUPTOVÁ, Z.: Staroslověnské a církevněslovanské termíny v eucharistii. Slavia 74/2-3, 2005, s. 265-270.
6 Církevněslovanská legenda o sv. Anastázii (studie a komentovaná edice). Ed. F. Čajka, Praha 2011.
7 Grigorovičev parimejnik. II. Leksika. Index verborum. Ed. Z. Ribarova, Skopje 2014 (1. díl: Grigorovičev
parimejnik. I. Eds. Z. Ribarova – Z. Hauptová, Skopje 1998).
8 Čtyřicet homilií Řehoře Velikého na evangelia v českocírkevněslovanském překladu. Díl první. Homilie I–XXIV. K vy-
dání připravil V. Konzal / Sancti Gregorii Magni, Romani pontificis, XL homiliarum in evangelia in versione bohemo-
-slavonica. Pars prima. Homiliae I–XXIV. Ad editionem praeparavit V. Konzal, Praha 2005; Čtyřicet homilií Řehoře
Velikého na evangelia v českocírkevněslovanském překladu. Díl druhý. Homilie XXV–XL. K vydání připravil V. Konzal
za pomoci F. Čajky / Sancti Gregorii Magni, Romani pontificis, XL homiliarum in evangelia in versione bohemo-slavo-
nica. Pars altera. Homiliae XXV–XL. Ad editionem praeparavit V. Konzal adiuvante F. Čajka, Praha 2006.
slovaca VI 303
proti ďáblu9 a třetí vydání knihy Literární památky epochy velkomoravské,10 kterou napsal
Josef Vašica (†1968). Na knižním trhu se objevil také Vokabulář klasické staroslověnštiny.11
V byzantologické sekci byly realizovány dva dvouleté bilaterální česko-slovenské projekty,
které probíhaly v letech 2010–2011 a 2012–2013: cyrilometodějská bibliografie za léta 1945–
2011 a cyrilometodějská bibliografie před rokem 1945. Pramenný výzkum byl ukončen vytvoře-
ním bibliografické databáze k cyrilometodějské a velkomoravské problematice v českých zemích
a na Slovensku a vydáním 1. svazku výběrové bibliografie Po stopách sv. Cyrila a Metoda = In
the footsteps of St. Cyril and Methodius.12 Autorsky se na ní podílela Lubomíra Havlíková, s níž
spolupracovali Peter Ivanič a Martin Hetényi. Shrnutí bibliografického materiálu ve dvoujazyčné
monografii přispělo k hlubšímu poznání kulturně historických aspektů cyrilometodějského díla,
jeho dědictví a tradic a umožnilo široké veřejnosti získat ucelené a nové poznatky o literárním
a kulturně-historickém odkazu Konstantina-Cyrila a Metoděje a o jeho reflexi v české a sloven-
ské historiografické, filologické a archeologické slavistické produkci. Bibliografie byla vydána
k oslavám 1150. výročí příchodu cyrilometodějské misie na Moravu, které proběhly v roce 2013.
K témuž výročí vyšla v Čechách kniha Cyril a Metoděj mezi Římem a Konstantinopolí13
od Vladimíra Vavřínka, emerita Slovanského ústavu. Autor v ní navázal na své předchozí
práce, které aktualizoval, a sumarizoval své celoživotní vědecké bádání na poli cyrilometo-
dějských studií. Vyzdvihl jedinečnost kulturního díla Cyrila a Metoděje, zejména vytvoření
slovanského písemnictví a zavedení slovanského jazyka (staroslověnštiny) do liturgie.14
Výzkumu postavení středověké slovanské ženy ve velkomoravské společnosti na základě
studia velkomoravského práva15 se několik let soustavně věnovala L. Havlíková, dlouholetá
šéfredaktorka časopisu Byzantinoslavica, obnoveného v roce 2003, a předsedkyně Českého
národního byzantologického komitétu. Její práce řešily nejen ženskou problematiku (gender

9 Staroslověnská modlitba proti ďáblu. Nejstarší doklad exorcismu ve velkomoravském písemnictví. Ed. V. Konzal, reed.
F. Čajka – M. Chromá, Praha 2015 (rusky: KONZAL, V.: Staroslavjanskaja molitva protiv ďjavola, Moskva 2002).
10 VAŠICA, J.: Literární památky epochy velkomoravské (863–885), Praha 20143 (1. vyd. 1966, 2. vyd. 1996).
11 VONDRÁK, V. – BARTOŇ, J.: Vokabulář klasické staroslověnštiny, Praha 2005.
12 HAVLÍKOVÁ, L. – IVANIČ, P. – HETÉNYI, M.: Po stopách sv. Cyrila a Metoda. Výberová bibliografia českých
a slovenských prác za roky 1945–2011 = In the footsteps of St. Cyril and Methodius. Selective bibliography of
works from Bohemia and Slovakia published in 1945–2011, Nitra 2013; HAVLÍKOVÁ, L. – IVANIČ, P. – HETÉ-
NYI, M.: Po stopách sv. Cyrila a Metoda. Výberová bibliografia českých a slovenských prác pred rokom 1945 =
In the footsteps of St. Cyril and Methodius. Selective bibliography of works from Bohemia, Moravia and Slovakia
published before 1945, Nitra, v tisku. Kompletní cyrilometodějská elektronická databáze, zahrnující vedle mono-
grafií, sborníků, studií a článků také recenze, zprávy a jiné publikační počiny, se připravuje k prezentování v Nitře.
13 VAVŘÍNEK, V.: Cyril a Metoděj mezi Římem a Konstantinopolí, Praha 2013.
14 Idem s autorskou spoluprací P. BALCÁRKA, Encyklopedie Byzance, Praha 2011; dále idem: Učil se svatý Cyril
na Krymu latinsky? Slavia 74/2-3, 2005, s. 141-148. K tomu viz ŠAUR, V.: Jaká písmena našel Konstantin
v Chersonu? Slavia 76/2, 2007, s. 189-192.
15 HAVLÍKOVÁ, L.: Středověké slovanské právo a žena. Žena v právním systému velkomoravské společnosti, in:
Byzantinoslovaca I. Ed. M. Daniš, Bratislava 2006, s. 175-205; eadem: Femina slavica  – žena a  mateřství ve
velkomoravských právních památkách 9. století (Příspěvek ke středověkým gender studies), in: Pulchritudo et
sapientia. Ad honorem Pavel Spunar. Eds. Z. Silagiová – H. Šedinová – P. Kitzler, Praha 2008, s. 163-178; eadem:
K právnímu postavení slovanské ženy v 9. století (K otázce sňatku a uzavření manželství v případech pokrevní-
ho, adoptivního a tzv. duchovního příbuzenství v bulharském a velkomoravském prostřed), in: Česká slavistika.
Příspěvky k 14. mezinárodnímu sjezdu slavistů, Ochrid 10.–16. 9. 2008 (= Slavia 77, 2008), s. 251-263; eadem:
Žena a potrat. K otázce přejímání římsko-byzantského práva a řecké terminologie ve slovanském prostředí, in:
Epea pteorenta. Růženě Dostálové k narozeninám. Eds. M. Kulhánková – K. Loudová, Brno 2009, s. 97-106;
eadem: Žena a manželství ve slovanském prostředí 9. století na příkladu velkomoravských právních památek a
jejich byzantských předloh. Synergie V/2, 2009, s. 5-26; eadem: Dítě ve velkomoravských právních památkách.
Konštantínove listy V, 2012, s. 1-10; eadem: Zpráva o stavu studia právního postavení ženy ve velkomoravské
společnosti. Reflexe v české, moravské a slovenské historiografii. Konštantínove listy VI, 2013, s. 46-68.
304 Byzantino

studies), ale zabývaly se rovněž různými aspekty života obyvatel Velké Moravy tak, jak se
tyto skutečnosti odrážely ve velkomoravských písemných, zejména právních památkách (Za-
konъ sudnyi ljudьmъ, Nomokanonъ, Zapovědi svętyichъ otьcь, Vladykamъ zemlę božie slovo
velitъ)16 a ve velkomoravskému právu.17
Příspěvky s paleoslovenistickou a cyrilometodějskou problematikou publikovaly pravi-
delně také dva časopisy Slovanského ústavu AV ČR, a to Byzantinoslavica, časopis pro by-
zantsko-slovanské vztahy, a Slavia, časopis pro slovanskou filologii.
Paleoslovenistika jako obor se objevila také na vysokých školách. V  jejich studijních
plánech je většinou staroslověnština prezentována jako součást výuky českého jazyka. V Če-
chách byla staroslověnština vyučována jako základ slovanských jazyků na Filozofické fakul-
tě Karlovy univerzity v Praze; a to nejdříve na Katedře jihoslovanských a balkanistických
studií, a posléze byla převedena i s vyučujícím do Ústavu východoevropských studií; před-
nášky konal Václav Čermák. Také na katedře bohemistiky Pedagogické fakulty Univerzity
J. E. Purkyně v Ústí nad Labem se v rámci výuky českého jazyka vyučuje staroslověnština.
Přednášela ji Zoe Hauptová (†2013) a  posléze F. Čajka. Paleoslovenistikou se v  Čechách
zabývali i badatelé mimo výše uvedené instituce.18
Na Moravě byla cyrilometodějská studia pěstována především v Brně a v Olomouci, a to
jak v Akademii věd ČR, tak na univerzitních fakultách.
V Brně, v etymologickém oddělení brněnské pobočky Ústavu pro jazyk český AV ČR,
probíhaly kontinuální práce na několikaletém kolektivním díle, které vychází pod názvem

16 HAVLÍKOVÁ, L.: Egredere de terra: On the geographical-administrative terminology in 9th century legal
manuscripts, in: Byzantium and New Countries – New Peoples on the Frontier of Byzantino-Slavonic Area
(IX–XV Centuries) (= Studia Byzantina et Slavica Cracoviensia V). Eds. M. Kaimakamova – M. Salamon – M.
Smorag-Różycka, Kraków 2007, s. 77-88; eadem: On the Dissemination of Byzantine Law within the Slavic
Environment (Slavic Procedural Law), in: Byzantina Europaea. Księga jubileuszowa ofiarowana Profesorowi
Waldemarowi Ceranowi (= Byzantina Lodziensia XI). Eds. M. Kokoszko – M. J. Leszka, Łódź 2007, s. 139-
146; eadem: kai to onoma tu asteros legetai ho apsinthos… Slavonic „magic art“ and legal contacts between
Byzantium and Great Moravia, in: Christianity and the Development of Culture – Kresťanstvo ako nositeľ
kultúry. Ed. V. Ježek, Prešov 2013, s. 32-36; eadem: In vino veritas… Is there truth in wine? Drinking and
Intemperance in Great Moravian and Early Czech legislation (Antique traditions in the Byzantine and Slavonic
world). Byzantinoslavica 72/1-2, 2014, s. 98-121; eadem: Pohled na nábožensky, etnicky a profesně cizorodé
skupiny ve velkomoravském zákonodárství. Acta patristica 10, 2014, s. 3-21, eadem: Obraz velkomoravského
vládce Svatopluka v české a moravské historiografii 19. a 20. století. Konštantínove listy VIII, 2015, s. 63-77.
17 HAVLÍKOVÁ, L.: Recepce byzantských právních památek ve slovanském, zejména velkomoravském prostředí (re-
flexe v české právní historii), in: Poznávanie kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda. Eds. J. Michalov – M. Hetényi
– P. Ivanič – Z. Taneski, Nitra 2007, s. 54-68; eadem: K vlivu velkomoravského práva na raně středověké české právo,
in: Význam kulturného dedičstva sv. Cyrila a Metoda pre Europu. Eds. J. Michalov – M. Hetényi – P. Ivanič – Z. Ta-
neski, Nitra 2008, s. 22-32; eadem: Geograficko-správní staroslověnská terminologie v právních památkách 9. století
a její řecké (byzantské) a latinské paralely, in: Byzantská revue 2009. Constructing and Deconstructing Byzantium
– Konštrukcia a dekonštrukcia Byzancie. Ed. J. Husár, Prešov 2009, s. 108-119, http://www.pulib.sk/elpub2/PBF/
Husar4/pdf_doc/08_Havlikova.pdf, Synergie V/1, 2009, s. 9-20; eadem: Cyrilometodějské a byzantské reminiscence
na jednání Prvního přípravného Slovanského sjezdu. Konštantínove listy III, 2010, s. 55-61; eadem: Crimen laesae
maiestatis a panovník jako garant práva ve velkomoravském prostředí 9. století. Konštantínove listy IV, 2011, s. 41-
53; eadem: Metodějovo velkomoravské „Napomenutí vladařům“ – homilie nebo speculum principis? Pokus o novou
žánrovou interpretaci, in: Tradícia a prítomnosť misijného diela sv. Cyrila a Metoda, Nitra 2013, s. 121-141; eadem:
The Cyrillo-Methodian tradition in the work of Milada Paulová as a historical discours. Byzantinoslavica 71, 2013,
s. 31-46; eadem: Adoption of Byzantine motifs in 19th and 20th century Czech and Moravian historical novel produc-
tion, in: The Reception of Byzantium in European Culture since 1500. Edd. P. Marciniak and D. C. Smythe. Farnham,
Survey 2016, s. 203-211.
18 MRŇÁVEK, T.: Sinajské slovanské euchologium. Vznik, autorství a struktur, in: Význam cyrilometodějství pro
integraci slovanských národů do evropských struktur, Praha 2009, s. 15-38.
slovaca VI 305
Etymologický slovník jazyka staroslověnského.19 Po E. Havlové se na něm podílejí zejména
Ilona Janyšková,20 hlavní redaktorka, a Helena Karlíková,21 vedoucí etymologického oddě-
lení, a další.22 Obě jsou rovněž vydavatelkami sborníků referátů z etymologických konfe-
rencí, pořádaných v Brně, které byly vydány v ediční řadě Studia etymologica Brunensia,23
v nichž vycházely také další práce z oblasti slovanské etymologie od brněnských badatelů.
Řadu prací o staroslověnštině vydal nestor brněnské paleoslovenistiky a dlouholetý peda-
gog Filozofické fakulty Masarykovy univerzity Radoslav Večerka. Známé jsou jeho knihy Sta-
roslověnština v kontextu slovanských jazyků a Jazyky v komparaci.24 V Brně byl vydán k výročí
jeho narození sborník, nazvaný Varia slavica,25 a vyšel zde rovněž soubor jeho studií.26
Pod egidou Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně bylo realizováno také 2. vydání
edice pramenů k dějinám Velké Moravy – Magnae Moraviae fontes historici,27 jehož hlavním
editorem, autorem i překladatelem byl dlouholetý vědecký pracovník Akademie věd a externí
pedagog Masarykovy univerzity v Brně Lubomír E. Havlík (†2000). Psal o středověkých ději-
nách Slovanů a byl autorem knih a studií s velkomoravskou a cyrilometodějskou problematikou.
Z  pera tohoto předního moravského historika vyšla kniha Kronika o  Velké Moravě,28 jejíž 3.
vydání bylo věnováno k 1150. výročí příchodu Konstantina-Cyrila a Metoděje na Velkou Moravu
(863). V 2. vydání vyšla i jeho kniha Moravské letopisy29 s údaji z dějin Velké Moravy.
Zmínit je třeba též moravskou archeologii, která svými objevy a pracemi přispěla k výzkumu
cyrilometodějské a velkomoravské problematiky. Zemřelý brněnský archeolog Zdeněk Klanica
(†2014), nástupce J. Poulíka, zasvětil svůj život výzkumům na hradisku Valy u Mikulčic (gradъ

19 Etymologický slovník jazyka staroslověnského. Sešit 13 (rasti – sice), Praha 2006, s. 751-814; Sešit 14 (sice – srъdobolja.
Doplňky k bibliografickému aparátu IV), Praha 2008, s. 815-870; Sešit 15 (srъdьce – sь), Brno 2010, s. 871-934.
20 JANYŠKOVÁ, I.: ´Porodní bába´ ve staroslověnštině a v ostatních slovanských jazycích. Slavia 74/2-3, 2005,
s. 279-284.
21 KARLÍKOVÁ, H. – VEČERKA, R.: Vývoj české etymologie v evropském kontextu. Opera Slavica: slavistické
rozhledy 15/4, 2005,s. 40-51; eadem: K významu jednoho staroslověnského adjektiva. Slavia 79/1, 2010, s. 68-72.
22 Např. ŠARAPATKOVÁ, Ž.: Církevněslovanské ryždь a  české ryzí. Slavia 74/2-3, 2005, s. 271-273; eadem:
Staroslověnské a církevněslovanské názvy škůdců rostlin. Slavia 79/1, 2010, s. 114-117; VALČÁKOVÁ, P.: Cír-
kevněslovanské sanь ’drak’. Slavia 74/2-3, 2005, s. 275-278; eadem: Církevněslovanské expanze v materiálech
etymologického slovníku jazyka staroslověnského, in: Cyril a Metod – Slovensko a Európa. Eds. E. Nemcová
– J. Píšová, Trnava 2007, s. 63-67; BLAŽEK, V.: Staroslověnské *vъtrь ’kovář’. Slavia 79/1, 2010, s. 9-14;
BOČEK, V.: K etymologii slovanského *mьša. Slavia 79/1, 2010, s. 15-20.
23 Studia etymologica Brunensia 1-11, Praha 2000–2011.
24 VEČERKA, R.: Staroslověnština v kontextu slovanských jazyků, Olomouc – Praha 2006; idem: Jazyky v kom-
paraci. Nástin české jazykovědné slavistiky v mezinárodním kontextu, Praha 2008; idem: Vývoj slovanské jazy-
kovedy v českých zemích, Brno 2006; idem et al.: K pramenům slov. Uvedení do etymologie, Praha 2006; idem:
Moravské země veliký občan, sláva a chlouba. Sv. Metoděj Soluňský, in: Osobnosti moravských dějin 1, Brno
2006, s. 17-25; idem: Staroslověnská etapa českého písemnictví, Praha 2010.
25 Varia slavica. Sborník příspěvků k 80. narozeninám Radoslava Večerky. Eds. I. Janyšková – H. Karlíková, Praha 2008.
26 VEČERKA, R.: Opera Slavica et Palæoslovenica Minora. Studie osobností brněnské lingvistiky III. Eds. J.
Dvořák – P. Malčík, Brno 2011.
27 Magnae Moraviae fontes historici I. Annales et chronicae, operi edendo praefuit L. E. Havlík, Brno – Praha
1966 (reed.: Brno 20082); Magnae Moraviae fontes historici II. Textus biografici, hagiographici, liturgici, operi
edendo praefuit L. E. Havlík, Brno 1967 (reed.: Praha 20102); Magnae Moraviae fontes historici III. Diplomata,
epistulae, textus historici varii, operi edendo praefuit L. E. Havlík, Brno 1969 (reed.: Praha 20112); Magnae
Moraviae fontes historici IV. Leges – Textus iuridici, Supplementa, operi edendo praefuit L. E. Havlík, Brno
1971 (reed.: Praha 20132); HAVLÍK, L. E., Magnae Moraviae fontes historici V. Indices, Brno 1977.
28 HAVLÍK, L. E.: Kronika o Velké Moravě. Brno 20133 (2. vyd. 1992, 1. vyd. 1987).
29 HAVLÍK, L. E.: Moravské letopisy. Dějiny Moravy v datech, Břeclav 2009 (1. vyd. Brno 1993). Viz také starší
práce: idem: Svatopluk I. Veliký, král Moravanů a Slovanů, Brno 1994; idem: Život a utrpení Rostislava, krále
Moravanů, Brno 1999 a in: Moravský historický sborník: ročenka MNK 1995, Brno 1996, s. 85-230.
306 Byzantino

Morava) a vydal vzpomínkovou knihu Torzo mozaiky.30 V dalších pracích se věnoval otázce Me-
todějova hrobu,31 který umísťuje do trojlodní baziliky (kostel č. 3) v Mikulčicích, která je největší
velkomoravský kostel v českých zemích. O velkomoravské historii z pohledu archeologa psal
Zdeněk Měřínský v souhrnné publikaci České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu.32
V Moravském zemském muzeu v Brně působí archeolog Luděk Galuška, pokračovatel v díle
V. Hrubého, který se zabýval lokalitou Staré Město (Veligradъ) a arcibiskupským centrem Sady
u Uherského Hradiště, kde podle jeho soudu byl hrob moravského arcibiskupa Metoděje a hrobka
moravského krále Svatopluka. Stál rovněž u zrodu archeoskanzenu v Modré u Velehradu.33
V Brně vyšel také sborník ze sympozia, konaného však v Praze a věnovaného 1140. vý-
ročí příchodu Cyrila a Metoděje na Moravu, který byl nazván I oni jsou otcové naši.34 Nelze
zde jmenovat všechny badatele a práce, ale cyrilometodějskému dědictví a staré Moravě se
věnovali i další moravští a čeští autoři.35
Cyrilometodějským tématům36 a Velehradu37 byla věnována řada publikací, které vyšly
v Olomouci. Zde se na Univerzitě Palackého vyprofilovala dvě pracoviště, mající vztah k cy-

30 KLANICA, Z.: Torzo mozaiky, Praha 2005.

31 KLANICA, Z.: Tajemství hrobu moravského arcibiskupa Metoděje, Praha 20073; idem: Tajnata na grobot na
sv. Metodij, Brno – Boskovice 2008. Viz také: GALATÍK, J.: Amatérské pátrání po hrobu sv. Metoděje in: Mo-
ravský historický sborník: ročenka Moravského národního kongresu 2002–2005, Brno 2006, s. 643-660.
32 MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, Praha 2006.
33 GALUŠKA, L.  – VAŠKOVÝCH, M.: Archeologický skanzen v  Modré u  Velehradu:  velkomoravské opevněné
sídliště středního Pomoraví, Modrá 2006; GALUŠKA, L.  – POLÁČEK, L.: Církevní architektura v  centrální
oblasti velkomoravského státu, in: České země v raném středověku. Ed. P. Sommer, Praha 2006, s. 92-153; idem:
Bylo povědomí o Svatoplukově Moravě, Veligradu a Metodějově arcibiskupství na Moravě 10.–12. století skutečně
věcí neznámou? in: Od knížat ke králům. Sborník u příležitosti 60. narozenin J. Žemličky. Eds. E. Doležalová – R.
Šimůnek – D. Dvořáčková – A. Pořízka, Praha 2007, s. 50-62.
34 I oni jsou otcové naši. Cyrilometodějský sborník: dokumentace z malého sympozia, pořádaného Církví českosloven-
skou husitskou a Husitskou teologickou fakultou Univerzity Karlovy u příležitosti 1140. výročí příchodu Cyrila a Me-
toděje dne 25. září 2003 na UK HTF. Eds. J. B. Lášek – H. Tonzarová, Brno 2005; LÁŠEK, J. B.: Cyrilometodějská
tradice od roku 1880 do současnosti, in: ibidem, s. 9-18; HUNÁČEK, V.: Cyrilometodějský odkaz, kacíři a reformace,
in: ibidem, s. 23-80; HRDLIČKA, J.: Modernistický religionista Fr. Kovář a idea cyrilometodějství v letech 1920-25.
(Křižovatky ortodoxie a CČSH), in: ibidem, s. 81-90; HAUPTOVÁ, Z.: Otázka pokřtění Velké Moravy z pohledu osví-
censké a obrozenské slavistiky, in: ibidem, s. 91-100; SAKAŘ, V.: Vztah husitství k dílu Cyrila a Metoděje, jak se proje-
vuje jednak ve středověké husitské církvi, jednak u jejích novodobých pokračovatelů v CČSH, in: ibidem, s. 101-120. Viz
také KUČERA, M.: Překlad Proglasu jako výraz úcty. Theologická revue 76/1, 2005, s. 27-31.
35 KACHLÍK, J.: Kulturní dědictví Velké Moravy, in: Moravský historický sborník: ročenka Moravského národního
kongresu 2002–2005, Brno 2006, s. 163-175; TŘEŠTÍK, D.: Pomník knížete Rostislava, in: Stát, státnost a rituály
přemyslovského věku. Problémy, názory, otázky. Eds. M. Wihoda – D. Malaťák, Brno 2006, s. 25-46; idem: Slo-
vanská liturgie a písemnictví v Čechách 10. století, in: Svatý Prokop, Čechy a střední Evropa. Ed. P. Sommer, Praha
2006, s. 189-218; JAN, L.: Stará Morava mezi Východem a Západem, in: ibidem, s. 251-264; idem: O smyslu příběhu
bratří Konstantina a Metoděje, in: Hanuš, J. a kol. Christianizace českých zemí ve středoevropské perspektivě, Brno
2011, s. 100-115; SELUCKÝ, P.: Sv. Kliment u Osvětiman a Velká Morava, Koryčany 2010; VESELÝ, J. M., OP:
Tajemství Hory svatého Klimenta, in: http://www.cormier.cz/hora.htm.pdf; KALHOUS, D.: Slovanské písemnictví
a liturgie 10. a 11. věku. Český časopis historický 110/1, 2010, s. 1-33; BRODESSER, S.: Půl století Památníku Velké
Moravy ve Starém Městě u Uherského Hradiště. Vlastivědný věstník moravský 63/2, 2011, s. 154-160.
36 ZLÁMAL, B.: Příručka českých církevních dějin. 1. Počátky latinského a  slovanského křesťanství na Velké
Moravě a v Čechách (800–1000), Olomouc 2005.
37 ALTRICHTER, M. et al.: Velehrad – filologoi versus filosofoi. Příspěvek spirituální teologie k 800letému výročí,
Olomouc – Roma 2005; POJSL, M.: Velehrad: Sv. Cyril a Metoděj v ikonografii baziliky, Velehrad 2005; idem:
Moravská poutní místa II. Cyrilometodějský Velehrad. Věstník historicko-vlastivědného kroužku v Žarošicích 20,
2011, s. 129-132; idem: Příchod cisterciáků na Moravu a počátek velehradského kláštera, in: Cisterciáci na Mo-
ravě. Sborník k 800. výročí příchodu cisterciáků na Moravu a počátek Velehradu. Ed. M. Pojsl, Olomouc 2006, s.
219-227; Velehrad, in: Foltýn, D. a kol.: Encyklopedie moravských a slezských klášterů, Praha 2005, s. 724-736.
slovaca VI 307
rilometodějskému dědictví. Na katedře bohemistiky Filozofické fakulty Univerzity Palacké-
ho v Olomouci přednáší staroslověnštinu v rámci výuky českého jazyka Miroslav Vepřek,
jeden z  žáků nestorky olomoucké paleoslovenistiky Heleny Bauerové.38 Je autorem knih
a učebních textů jako Česká redakce církevní slovanštiny z hlediska lexikální analýzy nebo
Komparativní tvarosloví staroslověnštiny a staré češtiny39 a řady článků.40 Na Cyrilometo-
dějské theologické fakultě téže univerzity v Olomouci působí pedagog Pavel Ambros, který
společně s kardinálem Tomášem Špidlíkem (†2010)41 vydal cyrilometodějskou bibliografii
za léta 1990-201142 a  v  Olomouci vyšel rovněž český překlad Dvorníkovy práce Fotiovo
schizma. Historie a legenda.43 Na Cyrilometodějské theologické fakultě téže univerzity pů-
sobil také cyrilometodievista Vojtěch Tkadlčík (†1997).44
Na severu Moravy, v Ostravě, na katedře slavistiky Filozofické fakulty Ostravské univer-
zity, přednáší obecnou lingvistiku, slovanskou filologii, včetně staroslověnštiny Irena Bogo-
czová.45
V souvislosti s oslavami 1150. výročí příchodu Konstantina-Cyrila a Metoděje na Velkou
Moravu byly organizovány na Moravě i v Čechách vědecké konference a opomenout nelze
ani beletristickou a populárně naučnou tvorbu a výstavnickou činnost.
V květnu 2013 se konala na Velehradě mezinárodní konference „Cyrilometodějská misie
a  Evropa. 1150 let od příchodu soluňských bratří na Velkou Moravu“, na které spolupra-
covali Archeologický ústav Moravského Zemského muzea a  Historický ústav Filozofické
fakulty Masarykovy univerzity v  Brně a Akademie věd ČR. Začátkem června  2013 téhož
roku proběhla také mezinárodní konference v Praze, kterou uspořádala Karlova univerzita,
její Filozofická fakulta, a Historický ústav AV ČR. Jejím tématem byla „Cyrilometodějská
tradice v dějinách: období rozkvětu i snah umlčení“.

38 BAUEROVÁ, H.: Texty ke studiu staroslověnštiny se slovníčkem, Olomouc 20065.

39 VEPŘEK, M.: Česká redakce církevní slovanštiny z hlediska lexikální analýz, Olomouc – Roma 2006; idem:
Iskoni bě slovo. Texty ke studiu diachronní slavistiky a bohemistik, Olomouc 2011; idem: Modlitba sv. Řehoře
a Modlitba vyznání hříchů v církevněslovanské a latinské tradici, Olomouc 2013; idem: Komparativní tvaroslo-
ví staroslověnštiny a staré češtiny, Olomouc 2015.
40 Např. VEPŘEK, M.: Církevněslovanská Modlitba sv. Řehoře a její původ v komparaci s latinskou předlohou.
Slavia 76/1, 2007, s. 1-11; idem: Církevněslovanské modlitby českého původu, in: Česká slavistika. Příspěvky k
14. mezinárodnímu sjezdu slavistů, Ochrid 10.–16. 9. 2008 (= Slavia 77/1-3, 2008), s. 221-230; idem: Grafém
jať ve staročeském hlaholském Comestoru. Listy filologické 135/1-2, 2012, s. 31-42; idem: Filologický pohled
na problém kontinuity cyrilometodějské kulturní tradice v Čechách 10.–11. století. Konštantínove listy 3, 2010,
s. 39-48; idem: Církevněslovanské památky českého původu s latinskou předlohou. Slavia 82, 2013, s. 240-250;
idem: Cyrilomoteodějská tradice v Hlaholském misálu Vojtěcha Tkadlčíka, in: Tradícia a prítomnosť misijného
diela sv. Cyrila a Metoda, Nitra 2013, s. 459-470; idem: Prefix *(j)ьz- as a Component of Lexical Bohemisms
in Church Slavonic? in: Etymoogical Research into Old Church Slavonic. Proceedings of the Etymological
Symposium Brno 2014, 9-11 September, Praha 2015, s. 423-430.
41 ŠPIDLÍK, T.: Cyril a Metoděj – světci stále aktuální, in: Acta VIII. conventus Velehradensis anno 2007. K hlub-
ší solidaritě mezi křesťany v Evropě, Olomouc – Roma 2011, s. 78-92.
42 AMBROS, P. – ŠPIDLÍK, T.: Svatí Cyril a Metoděj mezi námi. Vybrané otázky cyrilometodějské tradice. Biblio-
grafie 1990–2011, Olomouc – Roma 2011. Vyšla zde také další bibliografie: ŠPAČEK, M.: Apoštolát sv. Cyrila
a Metoděje 1910–1948. Bibliografie časopisu věnovaného sjednocení Slovanů v Kristu a ukázky jeho unijního
úsilí, Olomouc – Roma 2011.
43 DVORNÍK, F.: Fotiovo schizma. Historie a legenda, Olomouc – Roma 2008.
44 TKADLČÍK, V.: Historické základy byzantského obřadu v  Čechách a  na Moravě, in: 10 let Apoštolského
exarchátu. Ed. M. Hanuš, Praha 2006, s. 76-78. Jemu byl také věnován sborník, nazvaný Cyrillomethodiana.
Sborník k uctění památky Mons. prof. ThDr. Vojtěcha Tkadlčíka. Ed. P. Ambros, Olomouc – Praha 2000.
45 DAVIDOVÁ, D. – BOGOCZOVÁ, I.: Textová opora k přednáškám a cvičením z předmětů: Cvičení a texty ke
studiu slovanské filologie a staroslověnštiny, Ostrava 2006.
308 Byzantino

Již před 1150. výročím cyrilometodějské misie vyšlo několik knih. Byly to jednak dvě
publikace Rudolfa Bubíka, jedna o  Konstantinovi-Cyrilovi, druhá o  Metodějovi,46 a  dvě
knihy Petra Piťhy, věnované apoštolům Slovanů, sv. Cyrilovi a Metodějovi, a Velehradu.47
Reeditována byla práce Cyril a Metoděj. Apoštolové Slovanů48 z pera M. Pavlíka (vladyky
Gorazda II.). Její původní část nazvaná Život sv. Cyrila a Metoděje a jejich poměr k Římu
a k Cařihradu: k 1050. výročí úmrtí sv. Metoděje, která tvoří základ knihy, vznikla patrně
v roce 1936. Zbytek byl doplněn. Vzájemným vztahem byzantské misie a velkomoravské
říše se zabývá kniha Svatí Cyril a Metoděj a Velká Morava,49 kterou vydali žalmista Jiří Jukl
a pravoslavný otec-diákon Alexandr Lukanič. Zatímco Bubíkovy a Piťhovy práce nahlížejí
na cyrilometodějskou misii prismatem katolické církve, další dvě publikace reprezentují po-
hledy a stanoviska pravoslavných kruhů.
K populárně naučným pracím patří třídílný Pravdivý příběh byzantských věrozvěstů Kon-
stantina a  Metoděje,50 který zpracovává téma cyrilometodějské misie formou přijatelnou
pro děti a mládež, tj. rovněž použitím formy komiksu a PC hry na CD. K propagaci sloužila
publikace o kapli sv. Cyrila a Metoděje51 na hoře Radhošť v Beskydech na Moravě.
V roce 2013, kdy probíhaly oslavy 1150. výročí příchodu cyrilometodějské misie na Vel-
kou Moravu, bylo v českých zemích zorganizováno a instalováno několik výstav, připomí-
najících cyrilometodějské dědictví. Většina výstav byla uspořádána a proběhla na Moravě.
Moravské zemské muzeum v Brně ve spolupráci se Slovanským ústavem AV ČR v Pra-
ze připravilo na březen – srpen 2013 v Paláci šlechtičen výstavu „Cyril a Metoděj. Doba,
život, dílo“. K výstavě byla vydána také stejnojmenná kolektivní monografie s řadou studií
o cyrilometodějské problematice a s katalogem výstavy.52 Tato výstava pak byla rozšířena
o cyrilometodějskou tradici v Čechách a doplněna o výstavu z Muzea umění v Olomouci
a v říjnu 2013 pak zahájena v Anežském klášteře v Praze pod názvem „CM 863. Svatí Cyril
a Metoděj. Dějiny – tradice – současnost – úcta.“
V Arcidiecézním muzeu v Olomouci byla od dubna do srpna 2013 instalována výstava,
nazvaná „Mezi Východem a Západem“, kterou připravilo Muzeum umění Olomouc, Arci-
diecézní muzeum Olomouc a Vlastivědné muzeum v Olomouci a která se poté stala součástí
výše zmiňované pražské výstavy. Také k olomoucké výstavě byla vydána kolektivní mono-
grafie se studiemi a s katalogem.53 Dále byla na Moravě, ve výstavních prostorách Muzea
Boskovicka v Boskovicích, od dubna do června 2013, nainstalována výstava „Tito jsou otco-
vé naši. Cyrilometodějská úcta na Moravě a v Čechách.“ A 1150. výročí příchodu sv. Cyrila
a  Metoděje na Velkou Moravu byla věnována také výstava „Cyrilometodějský Velehrad“,
která proběhla od května do září 2013 v Baťově institutu ve Zlíně a kterou připravilo Slo-

46 BUBÍK, R.: Nepřemožitelné světlo, II. Konstantin filosof, Albrechtice 2010; idem: Nepřemožitelné světlo, III.
Arcibiskup Metoděj, Albrechtice 2010.
47 PIŤHA, P.: Svatí Cyril a Metoděj. Velehrad – symbol a úkol, České Budějovic 2010; idem: Slyšte slovo a zpívej-
te píseň. Život svatých Cyrila a Metoděje a příběh Velegradu, České Budějovice 2012.
48 PAVLÍK, M. (Gorazd II.): Cyril a Metoděj. Apoštolové Slovanů, k vydání připravil R. Wimmer, vydal Český
národní fond kultury, s.l. et s.d.
49 JUKL, J. – LUKANIČ, A.: Svatí Cyril a Metoděj a Velká Morava, Praha 2013.
50 Pravdivý příběh byzantských věrozvěstů Konstantina a Metoděje. Slovo paměti: R. Štulcová, Křesťanství na Vel-
ké Moravě a byzantská misie: L. Galuška – M. Vaškových, Komiks na motivy románu Slovo paměti nakreslila
J. Motičáková, PC hra Veligrad. Fos-Zoe-Nika. Uherské Hradiště 2013.
51 STOKLASA, R.: Radhošť: kaple sv. Cyrila a Metoděje a jiné radhošťské památky, Rožnov pod Radhoštěm 2005.
52 Cyril a Metoděj – doba, život, dílo / Cyril and Methodius – Their Era, Lives, and Work. Ed. J. Mitáček, Brno
2013.
53 Mezi Východem a Západem. Svatí Cyril a Metoděj v kultuře českých zemí Ed. S. Jemelková, Olomouc 2013.
slovaca VI 309
vácké muzeum v Uherském Hradišti ve spolupráci s Kysuckým múzeem v Čadci a Muzeem
jihovýchodní Moravy ve Zlíně. Také k této výstavě byl vydán katalog.54 V Uherském Brodě
byla instalována výstava fotografií ředitele muzea a etnografa Pavla Popelky, nazvaná „Po-
doba víra“ a doprovozená publikací, katalogem výstavy.55
Závěrem se zmíním o dvou grantových projektech, které jsou již nad chronologický rá-
mec mého přehledu, které však po odchodu silné generace pražských paleoslovenistů (Z.
Hauptová †2013, E. Bláhová †2016, V. Konzal) zajistí další existenci pražské paleoslovenis-
tiky, která je v posledních letech, pokud jde o studie a články, málo produktivní. Prvním je
projekt V. Čermáka „Církevněslovanské hlaholské písemnictví v Čechách za vlády Karla IV.
a Václava IV.“ (2016–2018), který finančně podpořila Grantová agentura ČR. Projekt má za
cíl zhodnotit a zpřístupnit chorvatské hlaholské zlomky breviářů, misálů a dalších liturgic-
kých knih 14. a 15. století z českých rukopisných sbírek. Druhým projektem je „NAKI: GO-
RAZD: Digitální portál staroslověnštiny“ (2016–2020), který podpořilo Ministerstvo kultury
ČR. Cílem je zpřístupnění výsledků bádání české paleoslovenistiky v oblasti staroslověnské
lexikografie. Vznikne specializovaná a veřejná databáze, která zajistí trvalé uchování dat v di-
gitální podobě a kterou bude možno dále doplňovat a inovovat. Obsah databáze bude založen
na lexikografickém materiálu, který vznikl pro Slovník jazyka staroslověnského, Slovník nej-
starších staroslověnských památek a Řecko-staroslověnský index. Kartotéční lístky s lexiko-
grafickými údaji bude do digitální podoby přepisovat pracovní kolektiv pod vedením Š. Piláta.

SUMMARY

Cyrillo-Methodian and Paleoslavic studies in Bohemia

and Moravia in the years 2005–2015

The literary and cultural heritage of two Thessalonian brothers Constantine-Cyril and
Methodius is very known in the Czech lands. Their diplomatic mission sent from Byzantium
to the Moravians, their ecclesiastical and cultural activities in the Great Moravian Empire
contributed also to the development of European civilization. In her article the author deals
with the Czech Paleoslavic and Cyrillo-Methodian studies in the past years 2005–2015. The
Czech Paleoslavic studies were traditionally worked in the research centres of the Academy
of Sciences of the Czech Republic in Prague and Brno and also at the Universities namely in
Prague, Brno, Olomouc, Ostrava and Ústí nad Labem. The author also mapped selectively
the main works (monographs, proceedings, studies, articles) published in the Czech Republic
(in Czechia and Moravia) between years 2005–2015.

PhDr. Lubomíra Havlíková, CSc.

emeritní šéfredaktorka časopisu Byzantinoslavica
a předsedkyně ČNBK, emeritní vědecká pracovnice
Slovanského ústavu AV ČR, Praha
havlikoval@centrum.cz

54 POJSL, J. – RAŠTICOVÁ, B.: Cyrilometodějský Velehrad. Výstava k 1150. výročí příchodu sv. Cyrila a Meto-
děje na Moravu v roce 863, Uherské Hradiště 2013.
55 POPELKA, P.: Podoby víry. Obrazem a slovem po stopách cyrilometodějské tradice, Uherský Brod 2013.
Byzantinoslovaca VI
Byzantologický seminár Alexandra Avenaria
pri Katedre Všeobecných dejín FiF UK v Bratislave
Vydanie prvé.
Bratislava 2017

Adresa redakcie
Univerzita J. A. Komenského v Bratislave
Filozofická fakulta
Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK
Gondova 2, P.O. Box 1, 818 01 Bratislava
Technická redaktorka: Ing. Gabriela Némethová
Grafická úprava: Ing. Peter Rybár
Vydavateľstvo STIMUL - centrum informatiky a vzdelávania FiF UK
Tlač: ExpresTlač

ISBN 978-80-8127-201-1