1

Fakulta humanitnch vied Univerzity Mateja Bela

Katedra filozofickch vied vBanskej Bystrici;
Intitt filozofie Sliezskej Univerzity vKatoviciach
a Katedra filozofie Filozofickej fakulty
Katolckej univerzity v Ruomberku
lovek vo svete kultry, vedy a nboenstva
(filozofick reflexie)
2005
2
Sekcia Clovek, veaa, nabo:enstvo vznikla za lskavej pomoci
Metanexus Institute vo Philadelphii (USA).
Vedeck redaktor: Ulrich Wollner
Redakn rada: Marta Gocov (R), Marin Palenr (SR), Jn losiar (SR),
Krzysztof Wieczorek (Posko)
Recenzent: Mria Nemekov
Technick redaktori: Milo Taliga, Ulrich Wollner
Jazykov redaktori: Dana Brezanov, Miroslava Szkeov
Nvrh oblky: Lenka Kasov
ISBN 80-8083-135-5
3
OBSAH
JOD...................................................................................................................... 7
1. CAST (Sekcia Autenticita aspolubvtie ako aimen:ia /uaskeho :ivota)
Krzysztof WIECZOREK
ROZCAROVANIE PRAVDOU .............................................................................. 11
Frantiek BRIKA
CLOVEK MEDZI AUTENTICITOU AZOSPOLOCENSTENIM.......................... 18
Elbieta STRUZIK
KOEXISTENCIA AKO KONSTITUTIVNA PODMIENKA
REALIZCIE AUTENTICITY CLOVEKA V KULTURNE1 SFRE...................... 29
Zlata ANDROVIOV
OFORMOVANI IDENTITY PRAKTICKHO SUB1EKTU
VPOSTMODERNE1 ETIKE A. HONNETHA....................................................... 36
Michal EDK
TELO AKO PREDPOKLAD AUTENTICKE1 SKUSENOSTI CLOVEKA ........... 41
Aleksandra KUZIOR
ONTOLOGICZNY, PSYCHOLOGICZNY I ESCHATOLOGICZNY
ASPEKT ,BYCIA 1AKO PODSTAWOWE1 KATEGORII
ANTROPOLOGICZNE1 W KONCEPC1ACH HEIDEGGERA,
FROMMA IMARCELA ........................................................................................ 45
Dana BREZANOV
EXISTENCIALISTICK KONCEPCIA ABSURDNE1 VIERY............................. 53
Miroslava SZKEOV
PREKRACOVANIE RACIONALIZMU NA CESTE KAUTENTICITE
CLOVEKA............................................................................................................. 58
2. CAST (Sekcia Sokrates vranvch Platonovvch aielach)
Josef PETRELKA
CO SKRATS ,NAUCIL~? ............................................................................... 67
4
Dariusz KUBOK
METODY BADAN U SOKRATESA I PARMENIDESA........................................ 73
Ulrich WOLLNER
POKUS OEXPLIKCIU SOKRATOVHO CHPANIA KRSY......................... 79
3. CAST (Sekcia Clovek, veaa, nabo:enstvo)
Konrad TALMONT-KAMISKI
WHAT`S TO TALK ABOUT? CONVERSATIONS, COOPERATION
AND REALISM ..................................................................................................... 89
Artur KOTERSKI
OTTO NEURATH AND 'DOGMAS OF LOGICAL POSITIVISM` ...................... 94
Milo TALIGA
ARE SCIENTIFIC THEORIES RATIONAL? ...................................................... 104
Eugen ZELEK
SOME REMARKS ON DESCRIPTIVE PHILOSOPHY OF SCIENCE .............. 109
Peter VOLEK
MOZNOST APOSTERIRNYCH DKAZOV EXISTENCIE BOHA
PODLA TOMSA AKVINSKHO..................................................................... 115
Milan PACEK
VYBRAN PROBLMY TERIE PREDIKCIE
UBERTRANDA RUSSELLA .............................................................................. 120
4. CAST (Sekcia Problematika reflexie :ivota cloveka vperspektive
minulosti isucasnosti)
Juraj UCH
POSTAVENIE HISTORICKE1 NARCIE VPOSTMODERNE1 DOBE............ 129
Andrej DMUTH
KLADY ANEDOSTATKY ANALGIE AKO PROSTRIEDKU
VEDECKE1 INTERPRETCIE CLOVEKA ........................................................ 135
5
Wodzimierz ZIBA
FILOZOFIA 1AKO NARZJDZIE ZMIAN LUDZKIEGO AUTO-WIZERUNKU
CASUS RORTY`EGO ......................................................................................... 140
Duan PIRKO
SVEDOMIE AZODPOVEDNOST CLOVEKA ZA SVET .................................. 145
Peter KRCHNK
ZITIE PRE - ZITIE .............................................................................................. 150
Cyril DIATKA
IDENTIFIKCIA AIDENTITA - NIEKOLKO POHLADOV NA IDENTITU...... 156
Maria POPCZYK
THE AVANT-GARDE ARTIST AND LIFE PRAXIS ........................................... 161
Igor IMO
CLOVEK VDYNAMIKE NOVE1 DOBY ............................................................ 167
Jana PITEKOV
MOZNOSTI IMPLEMENTCIE VYBRANCH PRVKOV KATOLICKE1
SOCILNE1 NUKY DO EKONOMICKE1 TERIE ........................................ 174
Marcel LALKOVI
MUZE1N KULTURA VZIVOTE CLOVEKA.................................................... 180
6
7
UVOD
Medzinrodn konferencia Clovek vo svete kulturv, veav a nabo:enstva
(filo:oficke reflexie), ktor zorganizovala Katedra filozofickch vied Fakulty
humanitnch vied Univerzity Mateja Bela vBanskej Bystrici vspoluprci sIntittom
filozofie Sliezskej univerzity vKatoviciach (Posko) a Katedrou filozofie FF KU v
Ruomberku, sa konala vdoch 21. 22. oktbra 2004.
Konferencia bola rozlenen do tyroch sekci. Prv sekcia zamerala svoje skmanie
na problematiku autentickho prevania udskho ivota. Prspevky vznikli ako sas
grantovej vskumnej lohy VEGA slo: 1/9000/02 snzvom Autenticita aspolubvtie
ako aimen:ie /uaskeho :ivota. Vsekcii vystpili: Krzysztof WIECZOREK: Sklamanie
pravaou. Intitt Filozofie US, Katovice; Frantiek BRIKA: Clovek mea:i
autenticitou a:ospolocenstenim. Katedra politolgie FPVaMVZ UMB, Bansk
Bystrica; Elbieta STRUZIK: Koexistencia ako konstitutivna poamienka reali:acie
autenticitv cloveka vkulturnef sfere. Intitt Filozofie US, Katovice; Zlata
ANDROVIOV: Oformovani iaentitv praktickeho subfektu v postmoaernef etike
A. Honnetha. Katedra spoloenskch vied FEE TU, Zvolen; Juraj P: Jeaomie smrti
aautenticita. stav oetrovatestva JLF UK, Martin; Michal EDK: Telo ako
preapoklaa autentickef skusenosti cloveka. Katedra vtvarnej tvorby FHV UMB,
Bansk Bystrica; Dana BREZANOV: Existencialisticka koncepcia absuranef vierv.
Katedra filozofickch vied FHV UMB, Bansk Bystrica; Aleksandra KUZIOR:
Ontologickv, psvchologickv aeschatologickv aspekt ,bvtia` ako :aklaa
antropologickef kategorie vkoncepciach Heiaeggera, Fromma aMarcela. Katedra
Stosowanych Nauk Spoecznych WOiZ P, Zabrze; Miroslava SZKEOV:
Prekracovanie racionali:mu na ceste k autenticite cloveka. Katedra filozofickch
vied FHV UMB, Bansk Bystrica.
Prspevky, ktor odzneli vdruhej sekcii s sasou medzivldnej grantovej
vskumnej lohy snzvom Sokrates vranvch Platonovvch aielach. tdie
odprezentovali: Marian PALENR: Po:namkv kota:ke logickeho charakteru
sokratovskvch aialogov. Katedra filozofickch vied FHV UMB, Bansk Bystrica; Josef
PETRELKA: Co Sokrates ,naucil `? Katedra filosofie FF MU, Brno; Dariusz KUBOK:
Metoav skumania uSokrata a Parmeniaa. Intitt Filozofie US, Katovice; Ulrich
WOLLNER: Pokus o explikaciu Sokratovho chapania krasv. Katedra filozofickch
vied FHV UMB, Bansk Bystrica.
Tretia sekcia nazvan: Clovek, veaa, nabo:enstvo pripomna nzov projektu, ktor
prebieha u tret rok na Katedre filozofickch vied FHV vspoluprci so ilinskou
univerzitou, Katolckou univerzitou vRuomberku a Spiskou Kapitulou. Cieom
projektu je skmanie vzahu vedy a nboenstva. Projekt vznikol ako sas programu
Local Societies Initiative, ktor je podporovan Metanexus Institute vo Philadelphii
(USA). Prspevky predniesli: Konrad TALMONT-KAMISKI: Ocom hovorit?
8
Konver:acie, kooperacia areali:mus. Wydzia Filozofii Uniwersytet Marii Curie-
Skodowskiej, Lublin; Milo TALIGA: Su veaecke teorie racionalne? Katedra
filozofickch vied FHV UMB, Bansk Bystrica; Peter VOLEK: Mo:nost aposteriornvch
aka:ov existencie Boha poa/a Tomasa Akvinskeho. Katedra filozofie FF KU,
Ruomberok; Artur KOTERSKI: Otto Neurath a ,aogma logickeho po:itivi:mu`.
Wydzia Filozofii Uniwersytet Marii Curie-Skodowskiej, Lublin; Eugen ZELEK:
Nieko/ko po:namok k aeskriptivnef filo:ofii veav. Katedra filozofie FF KU,
Ruomberok; Milan PACEK: Jvbrane problemv teorie preaikacie uBertranaa
Russella. Katedra filozofie FF KU, Ruomberok.
Obsahovm zameranm najheterognnejia tvrt sekcia bola prevane zacielen
na skmanie rznych aspektov vzahu kultry, vedy anboenstva. Prednajci
akcentovali otzky vzahu udskho fa kukultre, prrode, histrii, umeniu apod.
Sprspevkami vystpili: Peter KRCHNK: Zitie pre :itie. Katedra spoloenskch
vied FEE TU, Zvolen; Wodzimierz ZIBA: Filo:ofia ako nastrof :mien autoportretu
cloveka uRortvho. Intitt Filozofie UR, Rzeszw; Juraj UCH: Postavenie historickef
naracie vpostmoarenef aobe. Katedra filozofickch vied FHV UMB, Bansk Bystrica;
Igor IMO: Clovek vavnamike novef aobv. Katedra filozofickch vied FHV UMB,
Bansk Bystrica; Andrej DMUTH: Klaav aneaostatkv analogie ako prostrieaku
veaeckef interpretacie cloveka. Katedra filozofie FH TU, Trnava; Duan PIRKO:
Sveaomie a:oapoveanost cloveka :a svet. Katedra manamentu FCHPT STU,
Bratislava; Cyril DIATKA: Iaentifikacia aiaentita nieko/ko poh/aaov na iaentitu.
Katedra etiky akatechetiky FF UKF, Nitra; Anna ONDREJKOV: Jerit vmilost amoc
slova. Katedra filozofickch vied FHV UMB, Bansk Bystrica; Maria POPCZYK:
Avantgarane umenie a:ivotna prax. Zakad Estetyki INoK U, Katowice; Jana
PITEKOV: Mo:nosti implementacie vvbranvch prvkov katolickef socialnef naukv
ao ekonomickef teorie. Ekonomick fakulta UMB, Poprad; Marcel LALKOVI:
Mu:efna kultura v:ivote cloveka. Katedra ekomuzeolgie FPV UMB, Bansk tiavnica.
Prspevky, ktor na konferencii odzneli vtyroch jazykoch (slovensky, anglicky,
posky aesky), mono oznai ako intelektulne reflexie, vychdzajce zrznych
situci bytia loveka v sasnej civilizcii, reflektujc problmy, javy, pojmy ahodnoty
prevane zo socio-kultrnej reality.
Na zver sa chcem touto cestou poakova vetkm, ktor sa podieali na vzniku
tejto publikcie, osobitne akujem recenzentke doc. PhDr. M. Nemekovej, CSc.
ajazykovm korektorkm Slovenky psanch prspevkov Mgr. D. Brezanovej aMgr.
M. Szkeovej.
Ulrich Wollner
9
1. AS
AUTENTICITA ASPOLUBYTIE AKO
DIMENZIA UDSKHO IVOTA
10
11
ROZCAROVANIE PRAVDOU
Krzysztof WIECZOREK
Katovice, Polsko
DISAPOINTMENT WITH TRUTH
The traaition of the European civili:ation aevelopea two basic wavs of answering
the questions about the nature of truth ana its criterion. The first comes from Plato
ana requires to turn human mina towaras transcenaent iaeas. The other, callea
classical, which was inspirea bv the thought of Aristotle, is known as in the expression
veritas est aaaequatio intellectus et rei. Both share a number of features, the most
important are. an absolute character of the moael of truthfulness, close relation
with the binarv logic ana the assumption, that truthful knowleage represents obfective
realitv. The changes in mentalitv which took place at the close of the moaern epoch
lea to the revision of the two moaels of truth. Contemporarv man has lost faith in the
possibilitv of reali:ation of the classical iaeal of truth, ana philosophers announcea
that truth is nothing more than a mvth, the culture-originating role of which came to
an ena. However, for centuries truth as an iaeal has been the source of hope, which
stimulates the aevelopment of the civili:ation. The lost of this stimulus must have
affectea negativelv the conaition of contemporarv culture. The important question
is. what basic hope can substitute the one lost as a result of the lack of faith in the
iaea of truth? The text presentea attempts to give a satisfving answer for this question.
Vuplynulom storo bol lovek postaven pred potrebu optovnho porozumenia
samho seba asvojho vzahu voi svetu. Tragdiou Zpadu je to, e lovek postupne
strcal samho seba. [...] Dvodom toho je skr obava pred lovekom, ktor vsasnej
dobe upadol do nihilizmu. lovek zatratil prvotn kontakt sbytm, stratil schopnos
diskutova oom, porozumie vekmu umeniu, stratil Boha
1
psal Jzef Tischner.
lovek rovnako stratil pravdu, kee pochybujci o schopnosti pochopenia vlastnej
prirodzenosti a prirodzenosti sveta zistil, e poatie pravdy u nevzbudzuje dveru
apriiel kzveru, e pravda je len jednm zdvnych mtov. Otzka opravde, tto
otzka nevyhnutn adleit vrmci filozofickch reflexi, tkajcich sa hodnoty
udskho poznvacieho silia, je podstatnm elementom duchovnej kultry loveka
2
.
Do tradci naej kultry sa natrvalo zapsala klasick idea pravdy, ktor prevzala dve
hlavn podoby: prv pochdza zpytagorejsko-platnskej filozofie, druh je spojen
1
TISCHNER, J.: Mylenie wedug wartoci, Krakw 1982, s. 129.
2
WCIRKA, L.: Teoria poznania, Pozna 1996, s. 56.
12
stomistickou tradciou, nadvzujcou na Aristotela aperypatetikov. Tieto podoby
pravdy s navzjom rozdielne, hoci s zaloen na spolonom zklade.
Platn odliujc od seba aianoiu a noesis
3
- rozlil poznanie ako kontruovanie
mylienkovho modelu predmetu apoznanie ako bezprostredn mylienkov nazeranie
idey; m sa stal patrnom rozchodu tchto ciest. Sm sa vyslovoval za primt noesis,
o koreponduje spresvedenm, e lohou filozofie je duchovn zdokonalenie, pretoe
poznvanie pravdy vedie duu filozofa do krovstva istch ide, ponechvajc
praktickm uom pozorovanie tieov na stene jaskyne. Vetva tradcie nadvzujca
na Platna ponma cestu kpravde ako snahu ovntorn zdokonalenie vmene viery,
e pravda je ukryt vsubjekte anjdeme ju nazeranm do hlbn samho seba. To urobila
svt Kummernis zSchonau: Vtedy sa stala t najstranejia vec ke sa otec vrtil
zalej vpravy avidel ako vyrstla adospela [...], vymyslel pln jej vydaja [...].
Kummernis na ceste domov prosila vmodlitbe Boha, aby zvrtil smer jej ciest azvinul
as ako klbko nit, aby plynul bezciene. Ake zbadala, e nem vchodisko, pochopila,
e jedinou monosou je obrti sa do vlastnho vntra, kde prebva n Pn. Ke
teda prekroila vlastn prah, uzrela tam ete rozahlej svet, ktorho koncom aj
poiatkom bol Boh
4
.
Druh vuom zmysle klasick podoba idey pravdy je spojen saristotelovsko-
tomistickm prdom: poatie pravdy ako zhody poznania so skutonosou pochdza
od Aristotela. [...] Vymedzenie pravdy, ktor sa prijalo vo filozofii a je povaovan za
klasick, sa vak nevyvodzuje zAristotela, ale Izaaka ben Salomona, lekra a filozofa
idovskho pvodu, ijceho vEgypte vrokoch 845-940. Podal ho vo svojej prci
Liber ae aefinitionibus. Poda neho je pravda zhoda poznania so skutonosou -
aaaequatio intellectus et rei
5
. Tento prd ponma pravdu ako vzah vyrovnania
sa (aa-aequatio) mysou tomu, o je vymedzen svojimi objektvnymi vlastnosami
a vstavan do celku relneho bytia. Vzorec pravdy tkvie navonok mysliaceho
subjektu, vrelnom svete, a lohou filozofie, vedy, aj vednho poznania je nachdzanie
mostu medzi mylienkou a jej predmetom. Sasnm pokraovanm tejto idey je
korepondenn teria pravdy, vktorej funkciu sprostredkujceho ohnivka medzi
svetom a mysou pln jazyk. Pridva tak filozofii povinnos starostlivosti o truktru
jazyka diskurzu, aby sa stal neutrlnym nosnkom vzahu reprezentcie.
Najdleitejmi spolonmi charakteristikami oboch prstupov s: 1. absoltny
charakter vzorca pravdivosti. Nezvisle od toho, i sa nachdza navonok, i vntri
mysle, i sa viae so systmom ide nazeranch duchovnm zrakom, i so truktrou
relneho sveta danho vzmyslovej sksenosti, pripisuje sa tomu (tomu, omu sa m
poznanie vyrovna) vlastnos perfectio: znamen to, e je hotov, ukonen,
vymedzen a d sa adekvtne napodobni. 2. klasick koncepcia pravdy sa spja
3
Por. DEMBISKI, B.: Teoria idei. Ewolucja myli Platoskiej, Katowice 1997, s. 81-90.
4
TOKARCZUK, O.: Dom dzienny dom nocny, Wabrzych 1999, s. 57-58.
5
WCIRKA, L.: Teoria poznania..., s. 58.
13
sdvojhodnotovou logikou, operujcou komplementrnym systmom: pravda
nepravda. Existuje teda jedna skutonos a jedna veda o nej, o nie je pravdou, je
nepravda, a nepravda nedisponuje poznvacou hodnotou. Komplementrnos vak
neznamen symetriu, pretoe veda jednej pravdy mme neohranien mnostvo
klamnch sudkov, akad hoci aj najmen odstup od pravdy vo vchodiskovom
bode spsobuje cel lavnu nepravdy. Cesta kpravdivmu poznaniu je teda zka
aako odhaliten, ale len ona predstavuje vo filozofii, vede, umen a nboenstve
cie hodn pozornosti. Pravda ako vyzvanie acie je tak idelom: otvra priestor
ndeje, nieo prisubuje. o to skutone je? Preo ju vStaroveku zaradili medzi
transcendentli, avEvanjeliu tame: hadajte pravdu apravda vs oslobod? Pri
jej prameni pravdu sprevdzal ist prsub: ver sa, e pravda m moc oslobodi od
zla, utrpenia, e loveka takmer dostva na rove bohov (v grckej tradcii) alebo
ponka ven odmenu (v kresanstve), kee hne za pravdou mysle kra pravda
inov. Pravda je spt svierou vnesmrtenos due, a priatelia pravdy s udom
vyvolenm, na ktor ak ven krovstvo. Opozcia pravdy anepravdy koreponduje
sdualitou predurenia loveka: najprv (v platnskej tradcii) sa n osud lokalizuje
medzi bludiskom mnohch prevtelen akonenm naplnenm vkrovstve pravdy;
potom vo svetle Zjavenej Pravdy sa drma existencie odohrva medzi prsubom
vykpenia ahrzou venho zatratenia. inkom toho je, e len ivot vpravde, zvl
zahrujcej zsluhy istej, pravdivej viery apravho svedomia in relny prsub
venej odmeny.
Na prahu novoveku sa vak zmenil zmysel poatia pravdy. Jos Ortega y Gasset
6
postrehol, e nsledkom dejinnch premien epocha ivej viery v spravodlivho Boha,
posudzujceho dobr aj zl iny poda miery venej pravdy, bola postupne vytlaen
novou epochou sinm obsahom zkladnej viery, oznaujcej skuton ndej.
Nboensk viera sa stala mtvou tradciou, kultivovanou len sohadom na ctu voi
zvyklostiam predkov. Namiesto toho sa otvoril nov priestor viery: vneohranien
moc rozumu. Na tieto premeny malo vplyv rozbitie doktrinlnej aintitucionlnej
jednoty Cirkvi, dovtedy spevovanej jagavou formou podvanho kazskho radu
achrnenej dogmami nenaruitenosti zkladov doktrny. Reformcia vyvrtila obe
tieto baty, o muselo zatrias vierou vo vykupitesk misiu Jedinej Pravdy. Zrodila sa
dilema: alebo je vea rznych ciest kvykpeniu, avyznaenie takej alebo inej viery
treba vykona predmetom privtnej voby, alebo ijeme vtieni Babylonskej vee, vdobe
pomieania jazykov, aakkovek snaha nedoke njs hranicu medzi pravdou
anepravdou.
Inm spsobom je podvan situcia novovekch prrodnch vied. Tam sa taktie
uskutonili premeny, ale vopanom smere. Nov tl praktizovania vedy priniesol
rezultty vpodobe novch teri, objavov, vynlezov aich vyuit. Tvr sveta sa
6
Por. ORTEGA Y GASSET, J.: Po co wracamy do filozofii?, Warszawa 1999.
14
zaala premiea, prinajc nov prstupy spolu spocitom, e my, udia, sme reisrmi
atvorcami tchto premien. Spolu spdom viery vBoiu Prozretenos lovek odhalil
svoju vlastn moc. lovek vdy til po tom, aby sa vyrovnal Bohu avtomto
prpade sa to podarilo. Uveril teda, e je schopn toho, aby dokonca predstihol prrodu
aoraz viac faktov iartefaktov svedilo, e to je mon. Vtejto premene sa vak
najvia zsluha pripisovala Rozumu. Tak povstala doba kultu rozumu. Jej nov
idely stavali pred loveka nov lohy. Pravda prestala by tm, o sa poznva len
pasvne. Marx mal pravdu, ke napsal: Die Philosophen haben aie Welt nur
interpretiert, es kommt arauf an, sie :u vernaern. loveku u nestaila funkcia
mentlneho reproduktora nachdzanho sveta musel sa naui predstihova
mylienkami skutonos.
silie odosiahnutie pravdy nadobudlo dleit rozmer: projektovania toho, o
ete nem. To malo vplyv na zmenu vzahu loveku ku skutonosti: okrem tania
hotovch truktr relneho bytia, uil sa vyuva zkony prrody na realizciu
vlastnch cieov. Avalej perspektve identita samotnho loveka sa stane
predmetom autokrecie. Vsledkom toho bude, e lovek zane uznva zsadu:
lexistence preceae lessence. Vtom neskrotnom nhlen sa za tvorivosou
asebarealizciou zanikne absoltny charakter pravdy, asnm logick
dvojhodnotovos, aj komplementrnos: existuje teda neobmedzene mnoho cieov,
ktor je mon zrealizova, atak isto vea rznych potencilnych prvd; existujci
astle sa meniaci svet je mone pretvra poda mnostva rozmanitch vzorcov. Kedysi
sa hovorilo: amicus Plato, sea magis amica veritas, teda: pravda m absoltnu,
nezastupiten hodnotu avnos. Vdobch nm blich sa zrodil pokus
ointrumentalizciu pravdy prkladom toho je utilitarizmus: pravda m hodnotu len
sohadom na uitonos jej praktickho vyuitia. Ale je mon pravdu beztrestne
zintrumentalizova? Intrumentalizcia predstavuje zbavenie pravdy jej absoltnej
hodnoty. Pred tm varuje Leszek: ak raz odstpime od idey apodikticky istej, anie
analytickej pravdy, nie sme schopn vytvori vbec iadne poatie pravdy; ak
nememe poveda, ak svet mus by, nememe tie poveda, ak je [...]: ke sa
strca absoltna pravda ametafyzick istota, pravda tout court mizne tie; ke
odhodme apriori syntetick tvrdenia, poatie pravdy sa stane przdnym. Ostva len
rozli medzi tm, o je akceptovaten, atm, o nie je, lene akceptcia neznamen
akceptciu nieoho ako pravdy. [...] Veda nepotrebuje ni viac
7
.
Takto prehodnocovanie idey pravdy vychdza zpodobnch predpokladov,
akmi s tie, ktor opsal Ortega y Gasset: je to alia nosn viera, systm
kultrotvornch nzorov viera vRozum podlieha premlaniu anadobda mtvu
formu. Do tohto priestoru sa zrodila nov epocha, sstreden na novej ndeji epocha
kultu Pokroku. Nov idel oivil ud XIX iXX storoia, navdzajc ich ktvorivej
7
KOAKOWSKI, L.: Husserl i poszukiwanie pewnoci, Warszawa 1987, s. 8.
15
angaovanosti pri budovan lepieho zajtrajka: robme vetko, aby sa uom ilo
lepie, alebo aspo hojnejie. Lieme choroby, odstraujme prekky, obklopujme sa
krsou ahojnosou. Tomuto civilizanmu obratu sa podriadila aj filozofia, pretoe nie
je autonmnou disciplnou, odizolovanou od spoloenstva, ale rozvja sa alebo
degeneruje spolu scivilizciou, kee filozofovia prezentuj jej (civilizcie KW)
apircie avoby; to vak neznamen, e s pasvnymi reproduktormi i fonografickmi
nstrojmi, ktor civilizcia vyuva ako svoje vrazov prostriedky [...]. Umoujc
civilizcii jej verejn vpove, pomhaj jej tak vexpanzii aupevneniu. [...] Selektvne
objasuj ukryt predpoklady civilizcii, m jej, vek filozofi, sprstupuj iaston
sebaporozumenie, hoci sami nie s schopn vytrhn sa zo svojej doby avyznauj
jej body nestlosti aposvaj ducha doby novm smerom
8
. Teda neboli to
filozofi, kto dehonestoval pravdu; kee nie s schopn vytrhn sa zo svojej doby,
s aspo povinn njs nov vzorec, ktor by uspokojivo vyjadroval to, o sasn
lovek usudzuje opravde ajej mieste vkultre.
Pokolenie, ktor vstpilo do dvadsiateho storoia do istej miery rozhodlo oosude
pravdy. Tto genercia, vychovan na ideloch pokroku, presveden oplnej kontrole
udskho rozumu nad prrodnmi procesmi, sa stala hromadnm svedkom padku
idey racionlneho, vedou podopretho budovania oraz dokonalejieho spoloenskho
poriadku. Ako napsal Jerzy Stpowski, histria sa odtrhla zreaze; scenr vojen
arevolci, masovch vrd aterorizmu, ktor sa zaal realizova pred oami
prekvapench obyvateov novovekho sveta, bol karikatrnym popretm racionlneho
poriadku. Dsledkom tejto bolestnej lekcie muselo by radiklne zapochybovanie:
najprv ozsade absoltne dobrej vli, ktor mala by vryt do udskej prirodzenosti,
potom oefektvnom poznvacom prstupe kabsoltnej pravde. Filozofov svedkom
prelomu to doviedlo kvyznaniu, e filozofia je poznaen trvalou nezrelosou
spsobujcou, e udsk myse nem aani neme ma prstup ku vene hadanej
pravde, aodpovede na fundamentlne otzky sa musia meni spolu snam obrazom
sveta, na druhej strane vak loveku vlastn filozofick rozpoloenie sa realizuje
predovetkm prostrednctvom uvedomenia si otzok, zvedavos apoznvac nepokoj,
ktor neme nikdy oslabn, lebo kad naozaj filozofick otzka vo svojej
prirodzenosti vdy prekrauje dan aktulne monosti njdenia adekvtnej odpovede
9
.
Vtakejto atmosfre u takmer nikto vsebe nedoke vzbudi iv vieru vpravdu.
Nikoho nepresved argument, e absoltna, ven anemenn pravda ostva
vtruktre objektvneho sveta alebo vsystme objektvnych ide, aak na objavitea,
amy, hriene alebo evolune nedokonen udsk bytosti, sa tlame po scestiach
anememe sa vzmc na skuton poznvacie aktivity. Prtomnos takch postojov
vo filozofii XX. st. zilustroval Hans Lenk
10
, opisujc okrem inho stanovisk H. Putnama
8
KOAKOWSKI, L.: Horror metaphysicus, Warszawa 1990, s. 120-121.
9
Por. KIEBASA, J.: Filozof w krainie pomieszania jzykw, Znak 1995 nr 6, s. 8-9.
10
LENK, H.: Prawda jako konstrukt interpretacyjny. Odczyt na U 6 X 2004 (v tlai).
16
aN. Goodmana: ku pravde sa je mon pribli, ale nie ju dosiahnu, kee je pojmom
hraninm, regulatvnou ideou. Tento druh pohadov meme zhrn nasledovne:
keby to tak skutone bolo, na o by bola potrebn nezistiten pravda, ktor sa
nikomu poas tiscov rokov nepodarilo odhali aobjasni? Tak idel pravdy nie je
subn, nevzbudzuje ndej, ale naopak znechucuje. Radej ho odhodme vmene ndeje,
e lovek doke definitvne triumfova nad slabosou, aaj slabosou poznvacou.
Stratgia voi pravde je teda nasledujca: okreme si idel pravdy skromnej ako bol
doteraz, ale prispsoben naim monostiam.
Tto mylienka sa u nadobro usadila vsasnej filozofii. Je ete prli skoro
nato, aby sme robili syntzy azhrnutia sme ete len na zaiatku cesty, aproblm je
komplikovanej, ako by to mohlo vyplva zklasickho stanoviska. Nakoniec je treba
vyzdvihn dva problmy. Prv sa viae kotzke, i vo svetle naich aktulnych
zisten avah vo vede, filozofii akadodennom ivote sa d uspokojujco anie
klasicky vyriei problm coinciaentiae oppositorum, vyskytujcich sa vnaich
vzahoch so svetom? Vklasickej logike afilozofii bol protiklad eliminovan; lene
kadodenne sa snm prli asto stretvame, ne aby sme ho mohli min na ceste ku
kadodennmu poriadku. Treba vybra jednu zdvoch stratgi: bu hada racionlne,
nerozporupln vysvetlenie toho, o sa nm jav ako neprijaten, alebo sa priui
osobitej logickej pokore. Tak rieenie vsvislosti svenm problmom zmierenia
pravdy oBoej dobrote amilosrdenstve snezniitenosou zla autrpenia vo svete
navrhuje Toma Halik: Je vea spsobov zatvrania o pred utrpenm azlom vo
svete. Takisto nboenstvo aj teolgia poskytuj desiatky spsobov na to, ako
vysvetli zlo, zbavi sa toho kra naej viery [...] nbon udia vymaj mnoho
teri hovoriacich otom, ako utiec pred muivm, pohorujcim tajomstvom zla
abolesti.
Vea knh sa sna osladi bolestn rany pobonmi frzami, alebo pomocou
dmyselnej argumentcie jemne preskakova medzi faktom utrpenia avierou vdobrho
aspravodlivho Otca vetkch ud. [...] i nie je ctivejie jednoducho prizna, e
paradox existenciu dvoch ako zmieritench skutonost: zla autrpenia na jednej
strane adobrho vemohceho Boha na strane druhej, treba prija ako koan, ktor
nie je mon vyriei cestou nho logickho uvaovania? [...] Ak m by teodicea
skkou ospravedlovania Boha pomocou bagatelizovania zla, i strachom
napajceho zveliovania udskej hrienosti, tak je pre ma niem nemorlnym,
nezmyselnm adokonca rhavm. Boiu dobrotu aspravodlivos nesmieme racionlne
pristrihova na mieru udskch predstv otom, o je dobr aspravodliv. Dialg
sBohom na tmu tajomstva zla autrpenia sa asi vdy bude musie ukoni tak ako
vKnihe Jbovej: lovek si zakrva sta askla sa pred nepochopitenm charakterom
Skutonosti
11
.
11
HALIK, T.: Co nie jest chwiejne, jest nietrwae, Krakw 2004, s. 38-39.
17
Druhm problmom, stojacim pred tmi, ktor navrhuj koncepciu pravdy na mieru
naich potrieb amonost, je: i ete dokeme vdobe globlnej informanej siete
avirtulnej skutonosti dverova skutonosti, ktor ns predchdza aobklopuje?
Vedomie historickch meandrov naej kultry poskytuje odpove na otzku, preo
sme tak nedveriv; ale na nejakom zklade soldnom atrvalom predsa treba
budova vzah ku skutonosti. Je vhodn teda ete raz privola Tomaa Halika: Sme
demi svojej doby aastnkmi kultry, aztejto sfry nememe plne vystpi: vetci
takm i onakm spsobom nesieme so sebou cel dejiny zpadnej duchovnej kultry
aj sjej bolestnou nmahou [...]. Najaie situcie sa vak dnes neobjavuj vo sfre
konfliktov medzi rozumom avierou, ale ovea hlbie. Zkladom viery je teda zsadn
dvera voi zmyslu celej skutonosti aprve tto dvera dnes bva zraovan
aohrozovan, asi ako mlokedy predtm
12
.
Zpo/skeho originalu prelo:il Peter Sulek
Kr:vs:tof WIECZOREK
Instvtut Filo:ofii Uniwersvtetu Slqskiego
Bankowa 11
40-007, Katowice
Polska
12
Tame, s. 40-41.
18
CLOVEK MEDZI AUTENTICITOU AZOSPOLOCENSTENIM
Frantisek BRISKA
Bansk Bystrica, SR
HUMAN BETWEEN AUTHENTICITY AND SOCIALIZATION
The life of human being oscillate between his wish be ones own man ana his neea
cooperate with others, this are two aimensions of human life. The main content of
following article aeals with such iaeas as inaiviaual ana social extension of human
authenticitv, essence of human being, problem of personalitv, mass, moaern wav of
life.
ivot loveka osciluje medzi tbou by sm sebou anevyhnutnosou ipotrebou
spolupracova sinmi, autenticita aspolubytie tvoria dve zkladn dimenzie udskho
ivota. Zmyslom existencie loveka je realizcia jeho bytostnch sl, jeho svojbytnosti,
realizcia vetkch jeho tvorivch schopnost, jeho sebarozvinutie, sebanaplnenie.
To sa vak vdy me dia len vjeho vzbe na druhho loveka, na druhch ud, vo
vzbe na spolonos, na udstvo. Umenie ivota spova vrozliovan medzi
objektvnym svetom, nad ktorm prevane lovek moc nem avlastnm ja, sktorm
me zaobchdza ako uzn za vhodn. Kad zns sa dostal do ivota bez vlastnho
priinenia, nikto si nevyber miesto, as asocilnohistorick kontext svojho vstupu
na javisko ivota. Skr, ako me lovek i svoj autentick ivot vslade so svojimi
udskmi plnmi aambciami, ije ivotom sveta vslade smonosami
aobmedzeniami, ktor pred ns stavia. Kad lovek je vo svete konkrtne situovan
aje vom odsden na ivot ete pred odsdenm na smr.
Pico della Mirandolla svojho asu napsal, e meme by tm, m chceme by.
Napanie udskho ivota zrove znamen stva sa niem viac aniem inm, ne
je to, o vns sformoval aformuje vonkaj svet. Vtomto zmysle plat, e by lovekom
znamen by nielen tm, m prve som, ale itm, m mem amm by. lovek je
bytosou mnohovrstvovou, otvorenou tak racionlnym, ako iiracionlnym ivotnm
prejavom. udsk bytos je klbkom presveden atob, ktor sa neustle menia
vzvislosti od okolnost, meniacich sa poiadaviek prostredia, doby akultry, ale
ivzvislosti od toho, ako prekrauje toto urenie. ([7], 1). Pre napanie tohto nho
udskho urenia sme vybaven rozlinmi dispozciami, nadaniami aohranieniami,
ijeme vspoloenskej atmosfre, ktor me viac i menej napomha, ale aj limitova
ich rozvoj. Stmto vybavenm avtchto podmienkach ijeme svoj jedin
aneopakovaten udsk ivot.
Kad ivot je jedno hadisko na svet. To, o vid acti jeden lovek, neme
vidie acti iaden in. Kad udsk bytos je biologicky, socilne akultrne
19
jedinen. udia preto mu by vrznych ivotnch situcich spene alebo
nespene navzjom zamiean, avak ako osobnosti, individuality, nemu by vo
svojej existujcej, svojbytnej celostnosti zamenen nikdy. Tto vnimonos
anezamenitenos vak zrove znamen, e cta kjednmu ivotu je nevyhnutnm
predpokladom cty k vetkm ivotom. udsk ivot m dvojak tvr, individulnu
akolektvnu, aje teda podriaden dvom rozdielnym mocnostiam, ktor na psobia
ako dva protikladn ply pralivosti. Egocentrick vzah kivotu, umocnen pudom
sebazchovy, zvyajne nevedie kdostatonej cte kivotu druhho, zujem na
zachovan arozvoji vlastnho ivota astokrt bol aje spjan sdravm
sebapresadenm na kor inch. Egoizmus je prirodzenou vlastnosou vetkch ivch
druhov. Predstavuje prvorad pohntku kpreitiu, reprodukcii, spechu ivyniknutiu.
Zrove vak jedna iv bytos bezohadne prospieva na kor druhej, jedna ni
druh. Napriek tomu, e imperatv Nezabije! vMojiovom Desatore plat u
tritiscpsto rokov, denne sa prekrauje vnespoetnch obmench avstle
rafinovanejch podobch. Zpas medzi kladnmi azpornmi strnkami egoizmu je
ven faustovsk drma, ktor prevame.
Jedinen neopakovatenos udskho ivota, ale aj zodpovedajce formy
koexistencie sinmi umi s neoddelitenm atribtom autentickho udskho bytia.
o je vak autenticita, ak m tento pojem filozofick status? Vbenej hovorovej rei
pochdza pojem autenticita zgrtiny a znamen hodnovernos, pravos, pvodnos.
Adjektvum autentick by sme potom do slovenskho jazyka mohli preloi ako
hodnovern, prav, pvodn apod. Ak charakteristiky by vak mal napa ivot
loveka, aby sme mu mohli prisdi takto atribty? Na vpovedn hodnotu autenticity
ako filozofickej kategrie sa meme stretn srozlinmi nzormi. Ve na to, aby
lovek il autenticky, musel by by nejak spsob existencie, bytia, prznan,
charakteristick apecifick pre bytos, prrodnospoloensk druh, ktor oznaujeme
pojmom lovek. Ke hadme, o maj udia spolon, zvykneme vdejinch filozofie
narba pojmami udsk prirodzenos audsk podstata, resp. podstata loveka.
Tieto pojmy s si vznamovo blzke, napriek tomu ich vak nememe pouva ako
synonym. Pojem udsk prirodzenos sa pouva vniekokch vznamoch. Vtom
prvom sa vychdza zuritch nemennch t udskej prirodzenosti, ktor s tu dan
od prrody pre udsk rod as veobecne platn. Tie sa stvaj urujcimi pre ostatn
spoloensk vzahy aintitcie, hodnotov orientcie loveka, prvo amorlku apod.
Takejto interpretcii udskej prirodzenosti s blzke rozlin naturalistick koncepcie,
ktor si ber za zklad biologicky nepremenn vlastnosti loveka, akmi s jeho
somatick, fyziologick abiopsychologick rty, ktor sa dedine reprodukuj.
Problematick vtomto ponman zostva statickos vymedzenia loveka, zktorej sa
ned vysvetli premenlivos jeho konania. Sociologick, resp. kulturologick
interpretcia pojmu udskej prirodzenosti zase poukazuje, e udsk prirodzenos
treba hada viniteoch socializcie udskho indivdua, vtom, o vytvra udsk
20
kultru. Tieto koncepcie vychdzaj ztoho, e lovek sa nerod udskm, ale takm
sa stva a vprocese socializcie, lovek nem udsk prirodzenos pri naroden, ale
ju zskava iba spoluitm vspolonosti avizolcii ju op strca ( [6], 95). In typ
interpretcie udskej prirodzenosti prezentuje Erich Fromm. Pojem udskej prirodzenosti
predstavuje poda neho vchodiskov pojem proklamovanej vedy oloveku , ktor
sa zaklad na predpoklade, e existuje udsk prirodzenos charakteristick pre udsk
druh ([6], 97). Precizciu vedeckho pojmu udskej prirodzenosti Fromm spjal
svybudovanm humanistickej etiky, ktor chpal ako umenie i. Kudskej
prirodzenosti patr to, o je podstatou kadho ivota, ato udra svoju existenciu
auskutoni svoje pecifick monosti. lovek ich uskutouje tm, e realizuje svoju
individualitu.
Riei otzku podstaty loveka znamen stava vo veobecnej polohe otzku :
o akto je lovek?. Rzne vedy skmaj rzne strnky udskej innosti, ani jedna
strnka nezostva nepreskman. Lene lovek nie je set svojich ast alebo strnok,
ale celostn bytos. Na druhej strane lovek vbec, lovek ako tak, nikde neexistuje,
existuje len konkrtny lovek uritej spolonosti. Nemono sa preto divi tm mysliteom
vdejinch filozofie, ktor prezentuj nzor, e kpodstate loveka patr prve
nedefinovatenos (M. Scheler). In filozofi sa vak poksili podstatu loveka
definova, medzi prv anajslvnejie defincie patr Aristotelova, ktor definuje loveka
ako bytos spoloensk attotvorn. Augustnus Aurlius buduje svoju koncepciu
loveka na dualite due atela. Dua je nematerilnou substanciou rozplynutou vtele
aje to ona, ktor cez lsku had cesty kBohu. Telesn princp, naopak, orientuje
loveka kpozemskmu svetu.
Aj nemeck klasick filozofia vobraze loveka vyzdvihuje predovetkm jeho
duchovnos. VHegelovej filozofii je absoltno predpokladom vetkho jestvujceho.
Toto absoltno sa chce prejavi aby prostrednctvom loveka poznan. Podstatou
loveka je jeho vedomie seba samho, jeho sebavedomie. Sebavedomie sa poda
Hegla vynra zoivota, zanimality, lovek zo seba postupne striasa put prrodnosti.
Podmienkou, krokom, ktorm sebavedomie prekrauje prrodn rmec, je okrem
vlastnho spredmetnenia aj snaha zska uznanie od inho sebavedomia, atm sa
sta aj sebavedomm pre inho. Zpas (jednho loveka sinm lovekom) osvoje
uznanie sa vyznauje zkosou zo smrti, ale aj prekonanm tejto zkosti. Tm udsk
sebavedomie manifestuje odstup od bezprostrednho ivota vbiologickom zmysle,
lebo snm u nesplva ([6], 102). pecifick udsk vzah sa vyznauje udskm
odstupom od pudu iadostivosti. Sebavedomie sa poda Hegla objektivizuje nielen
zvonkajtenm, ale aj vmyslen, vpouvan pojmov. Vpojmovom myslen sa lovek
vzauje od zmyslovej skutonosti akladie si otzky opovahe vonkajej reality.
Podstatou loveka je duch.
Aj vprcach Hegelovch nasledovnkov prebiehal vemi intenzvne proces
teoretickho rozpracovania otzok loveka, ktorho prejavom bol predovetkm
21
antropologick princp vo filozofickej koncepcii Kierkegaarda aFeuerbacha. Zujem
oantropologick problematiku bol sprevdzan ostrou polemikou sfilozofickm
odkazom Hegla. Kierkegaard podrobil Hegla kritike zo subjektvno-idealistickch pozci,
vchodiskom sa mu stalo uenie okonkrtnom subjektvnom svete, prevanom od
spoloenskch vzahov izolovanm jednotlivcom. Feuerbach sa oprel oprincpy
antropologickho materializmu. Pri kritike Hegla vychdzal ztoho, e poiatonm
bodom skmania skutonosti mus by lovek, nie vak ako spiritualistick duchovn
bytos, ale ako zmyslov materilna podstata, jednota telesnho aduchovnho. Duch,
vedomie loveka, nie je vtejto interpretcii ni in, ako prejav jeho fyziologickej
kontitcie, presnejie mozgu. Vprotiklade kHegelovm idealistickm predpokladom
vystupuje pred Feuerbachom lovek ako produkt aorganick sas prrody. Pokia
Hegel dsledne oddelil mylienkov innos od jej materilneho zkladu, zamenil
subjekt za predikt, vo Feuerbachovej koncepcii sa prroda povyuje na subjekt aduch
sa stva jej atribtom. Feuerbach postavil do centra svojej filozofie loveka, ale tohto
loveka chpal ako trpn bytos jednostranne zvisl od prrody, jeho prirodzenos
skmal nie na spoloenskom, ale na psychofyziologickom zklade.
Heglove nzory vznamnm spsobom ovplyvnili aj utvranie Marxovej koncepcie
loveka. Marx vychdza ztoho, e lovek sa usiluje pretvra skutonos, vtla jej
udsk dimenzie, ale zrove podmienkou udskosti loveka je premena,
poudtenie skutonosti samej. Marx kritizuje ahistorinos anedejinnos
Feuerbachovho poatia zmyslovosti. Feuerbach prehliadol, e zmyslov svet, ktor
ho obklopuje, nie je statickm anemennm, ale predstavuje dejinn produkt aje
vsledkom innosti celho radu udskch generci. Marx preto nehad iadnu ven
anemeniten udsk podstatu, pretoe tto nie je nijak abstraktum imanentn
jednotlivmu indivduu, ale vo svojej skutonosti je to shrn spoloenskch vzahov
([5], 208). Marx zdrazuje, e udsk podstata je vo vetkch obdobiach dejinnho
vvoja historickm produktom adejiny s nepretritou transformciou tejto podstaty.
VMarxovom diele, ako uvdza B. Seilerov, mono identifikova dva vznamy pojmu
udsk podstata. Vymedzenie udskej podstaty ako shrnu spoloenskch vzahov
mono povaova za urenie vntrodruhovej, spoloenskej podstaty udskch
indivdu, vyjadrujce konkrtnu spoloensk identitu indivdua, jeho pecifick
spoloensk rozdielnos od inch indivdu, inakos. Tto vznamov rovinu treba
odli od pojmu rodovej podstaty loveka, tmto pojmom vylenil podstatn aspekt
pecifika udskho rodu, rozdielnos udskho rodu od ostatnch ivochov. Je to,
d sa poveda, medzidruhov udsk podstata ([6], 105).
Popri uvedench spolonch, druhovch rtch, autenticita vsebe zaha aj
originalitu aneopakovatenos kadho jednotlivca vtom zmysle, ako to formuloval
S. Kierkegaard: Kad lovek je vnimka!. Jedinenos aneopakovatenos nho
ivota pramen ztoho, e kad zns dostal do vena am k dispozcii jeden jedin
ivot. Vina zns to sce berie na vedomie, ale neuvedomuje si hlbinn dsledky
22
tohto osudovho faktu. Jedni ij svoj ivot ako jedin vzmysle jedinho platnho
zkona pre vetky ostatn ivoty, - presnejie, pre ivoty ostatnch. To s egocentrick,
dakedy aj narcistick typy, ale aj typy sprirodzenou schopnosou hadie na ivot
vuniverzlne platnch sradniciach. Druh ij svoj ivot ako dar, ktor je vporovnan
sinmi darmi sce men, menej vekodun, nezvidia vak. Za dostaton npl
svojho ivota pokladaj nezitn pomoc ivotu inch aobdiv kivotu vnimonch
([8]; 220). Prirodzene, s aj tak, o svoj ivot ij bez vedomia auvedomovania si jeho
skutonch udskch dimenzi, zmietan iracionalitou svojich emci, pudov
amomentlnych nlad. Predstava plnohodnotnho udskho bytia korepondovala
vdejinch filozofie snzorom ospojen loveka snejakm vonkajm zdrojom, i u
napr. s ideou dobra (Platn) alebo sBohom (kresansk filozofia). Analzu loveka
audskej due vznamne prehbil Augustnus Aurlius, ke hodnovernos nho
poznania acestu kpravde spjal scestou do nho vlastnho vntra. Vnovovekej
filozofii mylienku autenticity tematizuje napr. Herder, ktor priiel smylienkou, e
kad zns m originlny spsob ako by lovekom. Kad osoba m poda Herdera
svoje vlastn meradlo. Poda niektorch autorov (Ch. Taylor) volanie po autenticite
loveka vnebvalej miere vzplanulo predovetkm vobdob romantizmu v18. storo,
predovetkm vsvislosti sromantickm individualizmom. Emocionalita vom
previla chladn anezaujat racionalitu, morlka m svoj sokratovsk daimonion,
len vspojen snm sme opravdivmi aplnohodnotnmi udskmi bytosami.
Slovekom ajeho autentickm ivotnm prejavom sa spja aj polrna filozofick
kategria, za ak mono povaova odcudzenie, ktor je prezentovan ako jeden
znajrozrenejch spsobov neautentickej existencie loveka. Odcudzenie vystupuje
ako jeden zo zkladnch antropologickch problmov modernej civilizcie. Predstavu
innho tvorivho loveka, ktor sa na zklade svojich bytostnch sl zmocuje
predmetnho sveta aprivlastuje si ho, nepochopme plne, pokia nezohadnme aj
negciu tejto tvorivosti t.j., e jednou zcharakteristk loveka je, e vistch situcich sa
me sm sebe odcudzova aaj sa odcudzuje. Odcudzenie je jav, ktor vo filozofii
postupne tematizuj viacer myslitelia, cesta vedie od Augustna Aurlia, J. J. Rousseaua,
cez nemeckch romantikov, Hegla, Feuerbacha, Marxa a kdnenm filozofom.
Poda Augustna Aurlia je lovek stvoren na obraz Bo, preto m pravdu
hada vo svojom vntri: Pokia poznm seba, poznm teba! Hada Boha je mon
iba tak, e lovek prenikne a knajhlbej podstate svojej bytosti, sna sa rozumie
sebe sammu, svojim vntornm dilemm atbam. Tento vntorne rozporn proces
sa uskutouje permanentne, pretoe Boh bva loveku cudz predovetkm preto,
e lovek je odcudzen sm sebe, lovek neme precti blzkos Boha, pokia nie je
sm sebou([2]; 49). Citov prevanie Boha ako zleitos udskho srdca me by
len vecou konkrtneho udskho indivdua. Predstavitelia kresanskej filozofie,
nadvzujc na Augustna, pod odcudzenm chpu rozmanit podoby depersonalizcie
loveka, prejavujce sa vneschopnosti transcendencie kBohu.
23
Vek pozornos venoval pojmu odcudzenie G.W.F. Hegel, uktorho sa tento
pojem vzahuje kabsoltnemu duchu, ktor sa odcudzuje sammu sebe vinobyt
(prrode), aby sa cez loveka op vrtil ksebe. Pozornos mu venuje aj L. Feuerbach,
ktor dva odcudzeniu predovetkm nboensk formu, ke interpretuje odcudzenie
ako sebarozdvojenie loveka, ktor sa zrieka svojich vlastnch prednost vprospech
nejakch nadprirodzench sl amocnost. To, o spja Hegla iFeuerbacha, je monos
prekonania jednotlivch foriem odcudzenia, ktor hadaj vudskej aktivite. U Hegla
je tento aktvny udsk in prejavom absoltneho ducha vloveku, Feuerbach sa
sna vytvori nov prirodzen nboenstvo nboenstvo udskej lsky. Sosobitnm
vkladom odcudzenia sa stretvame vranom tdiu vvoja filozofickej tvorby K.
Marxa avnzoroch predchodcu existencialistickej filozofie S. Kierkegaarda. tok
proti vetkm silm odudtenia loveka sa roztiepil na dve vetvy: jedna,
Kierkegaardova, vedie modernho loveka, zmmenho objavovanm avskumom
sveta ktomu, aby si bol vedom svojej subjektivity asvojej slobody, druh, Marxova,
odhauje mystifikcie, do ktorch sa zaahuj spoloensk truktry upriamen na
materilne podmienky jeho existencie apripomnaj mu, e jeho osud nie je vjeho
srdci, ale tie vjeho rukch. ([3], 172). Nasledovnci Kierkegaarda vyzdvihovali
antropologick orientciu na jedinca, na indivduum anasledovnci Marxa kritizovali
ich individualistick pozciu azdrazovali orientciu na kolektv, triedu, spolonos.
Na rozdiel od existencialistickho chpania ivotnho pocitu odcudzenia, vktorom
lovek ako neopakovaten indivduum strca monos autentickho sebavyjadrenia,
Marx vykladal tento problm vsocilno-filozofickej rovine ako odcudzenie loveka
vneudskch socilnych pomeroch. Zdroj odcudzenia je vmaterilnom svete, preto
aj jeho zruenie mus prebehn predovetkm vmaterilnej sfre. VMarxovej
interpretcii nadobda pojem odcudzenie ten vznam, e lovek pri uchopovan sveta
sa nevnma ako inn hybn sila asvet (prroda, in udia ion sm) je mu naalej cudz.
Svet stoj pred nm aproti nemu ako shrn predmetov, aj ke tieto predmety s mono
jeho vtvorom. Spredmetnenie znamen transfer sveta do loveka aloveka do sveta.
Proces transformovania sveta na udsk podobu, do lohy nstroja loveka amaterilu
pre loveka, by mal by procesom neustle sa rozirujcim aprehlbujcim. Odcudzenie
je vak pasvnym areceptvnym vnmanm sveta iseba samho, pri ktorom subjekt
ostva oddelen od objektu. Marx, podobne ako Hegel, zaklad svoj vklad odcudzenia
na rozlen existencie aesencie, na skutonosti, e udsk existencia sa odcudzuje
udskej podstate ae lovek nie je tm, m by mal by am me by.
Problm autentickho aneautentickho bytia sa sotzkami odcudzenia navzjom
prelna, vniektorch interpretcich sa priamo zamiea. Psychologick korene
odcudzenia zdrazuje F. Neumann, ktor povauje Heglovu aMarxovu teriu
odcudzenia za nedostaujcu prve preto, e proti vykontruovanmu univerzlnemu
loveku klad deformovanho loveka modernho sveta. Za aleko presvedivejie
povauje preto Neumann stanovisko Freuda, ktor odhalil, e narastajci technick
24
pokrok by mal poskytova vyiu mieru uspokojenia udskej slasti, vskutonosti
vak tomu tak nie je. Odcudzenie predstavuje teda citov anzorov reakciu loveka
na situciu, ke sa mu jeho vtvory vymykaj zrk. M teda svoj objektvny zklad
aprejavuje sa predovetkm vuritch dezilzich sasnho loveka. Martin
Heidegger vo svojom diele Sein una Zeit tie hovor oodcudzen, no preho je
odcudzenie truktrny moment udskej existencie. lovek je odcudzen od seba
vmoduse kadodennho bytia vo sfre, ktorej subjektom je neosobn sa (das
Man) tam, kde vldne hovorenie (das Gerede), zvedavos (die Neugier)
advojzmyselnos (die Zweideutigkeit). Vtejto sfre sa lovek prepadol do sveta
(an die Welt verfallen), tto odcudzenos loveka vak nie je nsledok nejakej historickej
udalosti aani nie je nejakou historickou fzou, ktor by bolo mon vbudcnosti
prekona, ale tvor nevyhnutn truktrny element existencie loveka. lovek ako
lovek je nevyhnutne odcudzen, popri autentickej existencii m aj neautentick aje
iluzrne oakva, e bude raz vbudcnosti i len autenticky. Prinajmenom
vspoloenskej rovine sa tento problm neme vyriei. Problm pravho anepravho
bytia nie je problmom dezilzie zodcudzenho vtvoru, ale je to otzka ivotnej
orientcie vo vobe medzi autentickosou a neautentickosou. Existencialisti vak
usudzuj, e nie vetci udia s schopn vzvu kautentickmu bytiu reflektova. Je to
t nronejia cesta vivote. Urite je prjemnejie apohodlnejie splyn sdavom,
vktorom sa lovek stva Man, lnkom edivej masy.
Aj pre samotnch vrcholnch predstaviteov existencializmu s vak len ako
definovaten zkladn charakteristiky pravho, autentickho bytia. Heidegger ho
interpretuje fatalisticky, je to vprpade indivdua inroda uvedomenie si nevyhnutnho
osudu, uJaspersa spova prav bytie vhadan anachdzan cesty k transcendentnu.
USartra prav bytie spova vslobode, resp. autentickosti. Poda neho m lovek
vdy usilova oautentickos, inakie splynie smasou, davom. G. Marcel usudzuje, e
udsk ivot osciluje medzi dvoma zkladnmi kategriami: by ama.
Prostrednctvom tchto dvoch kategri Marcel rozliuje medzi autentickm
aneautentickm bytm. Kategriou neautentickho spsobu bytia je poda Marcela
ma (avoir). Pri tomto spsobe bytia lovek zaujma ksvetu, kveciam aostatnm
uom vlastncky vzah, veci adruh udia sa pre loveka stvaj iba pouitenmi
objektmi neosobnej povahy. Tm, e lovek zaujma takto odcudzen vzah ktomu,
o je mimo neho, odcudzuje sa lovek isebe sammu, premiea sa na egoistick, do
seba zahaden, uzavret bytos. Oproti tejto sfre sa sfra opravdivho, autentickho
bytia vyznauje osobnm vzahom loveka kveciam adruhm uom. Vopozcii ku
kategrii ma Marcel pouval kategriu by (etre). Osobnm bytm, t.j. bytm,
ktor mono oslovi ako ty, me by poda Marcela vetko: veci, udia iBoh.
lovek me prekona neosobn, neautentick spsob bytia jedine vakte
transcendovania. Tento akt znamen rozbitie prekok, prielom cez bariru vec, ktor
25
sa stavaj medzi jednho loveka adruhho loveka, otvorenie sa druhmu loveku
vlske.
Rozdiel medzi ma a by sa pre Marcela stal vchodiskom pre jeho kritiku
modernej civilizcie. Marcel kritizoval kapitalizmus aj socializmus. Kritika kapitalizmu
sa uskutoovala zpozci kritiky tzv. industrilnej spolonosti. Tto je vpodstate
antihumnna bez ohadu na socilnu truktru spolonosti. Rozvoj techniky men
loveka, poda Marcelovho nzoru , zo subjektu na objekt, z Ja na vec, zinitea na
funkciu, z bytia na vlastnenie. Tento proces sa ete prehbil vaka socializcii
akolektivizcii, ktor dosiahli svoj vrchol za socializmu. Marcel kritizoval Marxa za
jeho ponmanie odcudzenia, pretoe si vimol len jeho protikapitalistick aspekt. Marcel
bol svojimi filozofickmi nzormi odporcom predovetkm socializmu arobotnckeho
hnutia, ktor, poda jeho nzoru, rozpaj neopakovaten individualitu loveka
vkolektve, intmnych udskch zujmov sa zriekaj vprospech globlnych ms.
Marcel hlsa filantropiu aaltruizmus, ktor vak treba naplni nboenskm citom.
Lsku kBohu roziroval aj na jeho tvory, bojoval proti tomu, aby sa osobnos
podriaovala spolonosti, neosobnmu princpu, o povaoval za prame
najvieho zla. Neautentick bytie sa uMarcela identifikuje stakou situciou, ke
uloveka prevldne konzum - vsnahe vlastni , ma veci, sa stva ich otrokom. Prav,
autentick bytie spova vorientcii na by, t.j. realizova sa ako lovek vhumnnom
rozmere. Neprav bytie je teda odklon od hrdho, osud pretvrajceho, autentickho
Ja, odklon od hadania originality. Je to prklon kvednosti, kadodennosti, ku
konzumnmu ivotu.
Ponc 19. a20. storom zana prevlda fenomn masovosti. Pod pojmom masa
rozumieme osi nestle, nepresn, nedefinovan aamorfn, o ru udsk individualitu,
nepozn iadne osobn vzby, ja ani ty. Vdejinch filozofie sa zva masa nechpe
ako agens deja, ale skr ako objekt vonkajieho psobenia amanipulcie. Stakmto
chpanm masy sa stretvame napr. uHegla, ktor dva tomuto pojmu sociologick
rozmer. Amorfnos a beztvaros masy mono prekona trukturovanm a formovanm
prostrednctvom ttneho ivota. Pojmom masa Hegel rozumie skupinovo
neorganizovan udstvo, masov spolonos: Pojem masy je oprvnen iba tam,
kde mme o ini sumi, ...ktor nemu by zalenen do iadneho organizovanho
tvaru zaloenho na spolonom zujme. Apokrauje: Hlavnm znakom masovho
loveka je ... osamotenie anedostatok normlnych socilnych vzahov. ([1]; 32).
Motv osamotenosti uprostred vekho mnostva ud rozvja aj F. Kafka: lovek
nem techu, pretoe uprostred stle narastajcich ms je mintu od minty stle viac
sm.
Masov lovek je lovek priemern (hombre medio). To plat pre objektvnu aj
subjektvnu masu. Pokia chceme loveka zaradi do objektvnej masy, uprieme mu
jeho osobnos, pokia sa on sm chce sta sasou subjektvnej masy, vzdva sa jej
sm. Meme preto vyslovi tzu, e osobnos je smasou nezliten. U Ortega Y
26
Gasset upozoroval, e postupne vaz vo svete tak forma homognnosti, ktor
hroz plne pohlti jednotlivca. Vade jestvuje masov lovek, vyskytuje sa typ
loveka sformovanho narchlo zniekokch bohch abstrakci, apreto rovnakho
od jednho konca Eurpy po druh....Skr ne lovek je to len krupina loveka
vytvorenho prostmi idola form (vonkajmi znakmi ): nem vntro, nezvratn,
neodcudziten intimitu svojho ja, ktor je neodvolaten. Preto je vdy pripraven
predstiera, e je hocim. M len zuby, nazdva sa, e m len prva, anevie, e m aj
povinnosti: je to lovek bez urodzenosti, ktor zavzuje sine nobilitate ie snob
([4]; 15).
Pri posudzovan jednotlivch foriem zospoloenovania je preto vek rozdiel
medzi spolonosou aspoloenstvom na strane jednej amasou na strane druhej. Ide
predovetkm orozdiel vo vzahu spoloenstva amasy kosobnosti loveka. Je zrejm,
e spoloenstvo potrebuje jednotliv osobnosti do tej istej miery, ako osobnos
potrebuje spoloenstvo, aby sa mohla naplni amohla sa sta celou osobnosou.
Celkom inak sa chov masa: vmase sa neme plne rozvin iadna osobnos, ba ani
len individualita loveka. Masa sa rada zrieka osobnosti, pretoe ju osobnos ru.
Ztoho dvodu masa proti osobnostiam bojuje, potlauje ich aokrda oich
slobodu...splouje individuality, vzujme o najvej neosobnej rovnosti nivelizuje
osobnosti ([1]; 45).
Hodnoty, ktor uom pomhaj orientova sa vo svete, zskava lovek vprocese
socializcie. Zbiologickho ivocha sa stva socilna udsk bytos. Socializciou
lovek zskava nielen prehad ospoloenskom prostred, ale aj osvojej lohe vom.
lovek sa men na aktra spolonosti, prejavuje sa vnej ako jej aktvny len, osvojuje
si azvntoruje socilne vzahy, socilnu komunikciu, socilne konanie, zskava
socilnu rolu apozciu, preukazuje svoje ja vo vzahu kdruhm uom. Socializcia
je vlastne druhm zrodenm sa loveka, je zalenenm biologickho loveka do
spolonosti tm, e dostane aprijme urit as socilnej sksenosti predchdzajcich
generci. Najveobecnejie prvky tejto sksenosti s obsiahnut vkultre,
najkonkrtnejie vrodinnch vzahoch. Socializcia je proces, poas ktorho s
individulne dispozcie loveka tvarovan tak, aby konsolidovali osobnos okolo
panujcich kultrnych hodnt. lovek tak zskava osobnostn masku. Osobnos
me ma zhodn rysy sdruhmi, ktor umouj porovnanie. Vkadej udskej
osobnosti je osi veobecn, univerzlne. Vloveku je mnoh ztoho, o patr udskmu
rodu: historick, tradin, socilne, triedne, rodinn, mnoho zdedenho
anapodobujceho. Nie to vak je meradlom autentickho vtej ktorej osobnosti.
Autentick je originlne, spt sprvotnm zdrojom, je pvodn. Osobnos mus
uskutoova svojbytn tvoriv iny alen to, o nazvame osobnos, vytvra jej
jedinen hodnotu. Vetko rodov azdeden je len materilom pre jej tvoriv aktivitu.
Vetka tia naloen na loveka prrodou, spolonosou, dejinami apoiadavkami
civilizcie je radom prekok postavench pred ns, ktor si vyaduj odpor atvoriv
27
pretvorenie na jedinene osobn, autentick. Skupinov, stavovsk aprofesionlne
typy ud mu by vyhranenmi individualitami, nemusia vak by vyhranenmi
osobnosami. Osobnos vloveku je vazstvom nad determinovanosou
spoloenskou skupinou.
Sasou rozvjania autenticity loveka je aj umocovanie tch veudskch
vlastnost, ktormi udstvo disponuje poas dejinnho vvoja aprostrednctvom
ktorch vna do sveta udsk rozmer. Tieto veudsk kvality, bytostn sily, vak
nedostal lovek darom, ale musel sa knim svojou teoretickou aprakticko-predmetnou
innosou dopracova. Vtejto svislosti rozumieme pod utvranm autenticity loveka
humanizano-emancipan proces rozvoja udstva ako celku, vcelom rozsahu jeho
praktickch iduchovnch vzieb sokolitm svetom, teda ako poudovanie sveta
apoudovanie loveka vom, ktor s navzjom spt apodmienen. Spostupom
asu nadobda tento proces nielen pozemsk, ale aj kozmick dimenzie. Umocovanie
osobnosti loveka zko svis shumanizciou apremenou socilneho sveta , pretoe
lovek sa ako udsk subjekt rozvja predovetkm vspoloensko-praktickom procese.
Sasne spremenami vonkajieho sveta sa pretvra aj subjektvny psychicko-kultrny
svet loveka, ktorho individulny rozvoj je neodmyslitenm prvkom historicko-
spoloenskho vvinu, pretoe samotn spolonos je v jej princpe sstavou
vzahov vzjomne psobiacich jedincov a spoloensk dejiny ud s vdy iba
dejinami ich individulneho vvinu ([5]; 492). Rozvoj autenticity loveka svis teda
aj sozuachovanm jeho vntornho sveta , sveta jeho emci, nlad, snaen, jeho
individulnych potrieb, zujmov, hodnt aim zodpovedajcich mravnch noriem.
Ztohto hadiska meme posudzova, nakoko sa dan lovek chov udsky voi
inm, svojej rodine, pracovnmu kolektvu, spolonosti, ale aj voi sebe sammu, i
cti potrebu individulneho zdokonaovania, venuje pozornos vlastnmu zdraviu
apod. Ztohto zornho uhla pohadu vzrast predovetkm vznam etickej strnky,
nakoko sa znalos humnnych noriem apravidiel potvrdzuje vhumnnom konan
ainnosti. Konen efekt pritom zvis aj od motivcie, vovch vlastnost, celkovho
psychickho zaloenia, ale predovetkm od stupa interiorizcie poadovanch noriem
aich premene vo vntorn presvedenie.
Obe zkladn strnky udskej autenticity, individulny asocilny rozmer,
subjektvny aobjektvny svet, sa navzjom prepjaj adopaj. Ich vzjomn svislos
postihuje pojem osobnosti ako priesenka individulneho aspoloenskho,
pecifickho prejavu socilnej podstaty loveka. Osobnos m konkrtno-historick
charakter, jej nositeom je vdy indivduum, ale otom, nakoko sa indivduum stane
osobnosou, rozhoduje predovetkm to, nakoko sa doke zapoji do spoloenskho
pohybu aprejavi sa ako dejinotvorn bytos. Indivduom sa lovek rod, ale
osobnosou sa stva vprocese spoloenskej innosti, vprocese individulneho si
osvojenia udskej podstaty ajej interiorizcie. Osobnos je kategriou axiologickou,
hodnotovou, nie je hotovou danosou, ale je lohou, idelom loveka. lovek je
28
bytosou prekonvajcou, transcendujcou seba samho. Uskutoovanie osobnosti
je tmto stlym prekraovanm pvodnch horizontov. Osobnos nie je objektom
medzi objektmi avecou medzi vecami. Je subjektom medzi subjektmi ajej premena
vobjekt avec znamen nivelizciu osobnosti. Autenticita osobnosti predpoklad odpor,
iada si boj proti zotroujcej moci sveta, neshlas skonformnm vzahom ksvetu.
Urenie osobnosti vychdza zvntra, mimo vetkej objektivity, alen vntorn
sebaurenie, vychdzajce zo slobody, m rozmer osobnosti. Vetko, o je urovan
zvonku, vetko determinovan, vetko zaloen na moci objektivity, nie je nim
osobnm vloveku. Vetko, o je vudskom ja determinovan, je minul, stva sa
neosobnm. Osobnos je potencilne univerzlnou, neopakovatenou,
nezamenitenou, jedinenou bytosou. Osobnos je vnimkou anie pravidlom.
Tajomstvo existencie osobnosti je vjej absoltnej nezvislosti, vjej jedinenosti
asingularite.
LITERATURA:
[1] ADLER, H. G.: Svoboaa abe:moc. Praha: PROSTOR, 199
[2] BRIKA, F.: Problem cloveka ahumani:mu vpolitickef filo:ofii. Bratislava: IRIS,
2000.
[3] GARAUDY, R.: Perspektivv clovka. Praha: Nakladatelstv politickej literatury,
1965.
[4] GASSET, O. Y.: J:bura aavov. Bratislava: REMEDIUM, 1994.
[5] MARX, K. - ENGELS, F.: Jvbrane spisv vpiatich :v:koch. Zv.1. Bratislava: Pravda,
1977.
[6] SEILEROV, B.: Clovek vparaaigmach filo:ofickef antropologie. Bratislava:
IRIS, 2004.
[7] LOSIAR, J.: Problem cloveka vo filo:ofickef antropologii. Bansk Bystrica:
MC, 1994.
[8] VROSS, M.: vahv vsamote. Bratislava: Archa,1991.
Frantisek BRISKA
Kateara politologie
Fakulta politickvch viea amea:inaroanvch v:tahov
Ku:manvho 1
974 01 Banska Bvstrica
29
KOEXISTENCIA AKO KONSTITUTIVNA PODMIENKA
REALIZCIE AUTENTICITY CLOVEKA V KULTURNE1
SFRE
Elzbieta STRUZIK
Katovice, Polsko
CO-EXISTENCE AS A CONSECUTIJE CONDITION OF HUMAN'S GENUINENESS
REALIZATION IN THE SPHERE OF CULTURE
The presentea paper takes up crucial, from the perspective of philosophical
anthropologv, problem of reali:ation oh human beings authenticitv. The subfect
matter ana genuineness issues connectea with it that were present on the fiela of
phenomenologv, (...) existentialism or the philosophv of the aialogue, are also present
in the reflection of the contemporarv postmoaernists. The paper is the presentation
of the Z. Bannanas position in the fiela of current unaerstanaing of the categorv of
human beings ,authenticitv` ana the conaition of its reali:ation in the existential,
social ana cultural sphere.
1. Koexistencia ako podmienka realizcie ludskej existencie.
Problematika koexistencie, spolunavania, bytia vo svete, alebo tie bytia
voi Inm kontituovala, z perspektvy existencilnych vah, podstatn problm
existencie udskho bytia, stanovujc tak sasne fundamentlnu podmienku realizcie
jeho autenticity. Existencilna analza metafyziky bytia, hadajc fundamentlne
podmienky existencie, poukazovala na svojsk mnohoznanos tejto kategrie a jej
irok historick, kultrny, aj socilny kontext. Fenomenologick, hermeneutick,
existencilne a personalistick reflexie, rovnako ako dialogick mylienky analyzujce
tto kategriu, formulovali rznorod perspektvy a interpretcie, poukazujc na jej
fundamentlny charakter v chpan samotnho bytia.
Subjektivistick tematika a v rmci nej ponman problematika autenticity,
odohrvajcej sa v perspektve spoluprtomnosti a koexistencie, i tie bytia voi
Inmu, bola analyzovan v oblasti existencilnej, fenomenologickej, personalistickej
a dialogickej filozofie, odkrvajc mon kontexty chpania tejto sfry existencie
udskho bytia. pecifick vznam dodva kategrii spoluexistencie existencilna
reflexia, silne motivovan analzami metafyziky bytia M. Heideggera. Sartrovsk
analza bytia pre seba ako podmienky porozumenia autenticity loveka vo sfre
existencie, si pomha pojmom Heideggerovskho projektu, kategriami monosti,
krecie, slobody a asovosti. Realizcia autentickosti existencie si vyaduje jej
potvrdenie v byt Inho, v rozdielnosti medzi vlastnou existenciou a bytm Inho,
30
prejavujcej sa vo vedom. V dialogickej perspektve (M. Buber, E. Levinas) inakos
Inho odhauje zsadn ontologick rozdiel medzi Ja a Ty, tvoriaci pecifick morlny
priestor, odhaujci podmienky spoluexistencie, budovania spoloenstva. Je viditen,
e kategria koexistencie je mnohoznan, aj naalej vak je pojmom opisujcim
fundamentlny status loveka, je nevyvrtitenm existencilnym faktom, ako aj ideou
oznaujcou nov chpanie a nov vznamy.
Postmodernistick reflexia spochybuje tradin poatie subjektu a vymedzovanie
kontitutvnych existencilnych podmienok, zaujmavm sa teda zd prezentcia tohto
stanoviska v otzke aktulneho chpania kategrie autenticity udskho bytia a
podmienok jej realizcie v existencilnej, socilnej aj kultrnej sfre. Presun perspektvy
od metafyzickch a ontologickch analz v smere sociologicko-filozofickch a
psychologicko-filozofickch pojmov situuje subjektivistick tematiku do novho
ponmania, vzdvajc sa budovania kontrukcie monadickho subjektu, a poukazujc
na jeho rozbitie, akcentuje problm kontruovania identity subjektu, m potvrdzuje
jeho predispozcie autonarcie a autointerpretcie. Kontruovanie nronej subjektovej
harmnie m za cie vyexponovanie autokreatvneho potencilu subjektu, ktor sa,
budujc vlastn identitu, definitvne odvolva na pojmy autenticity, ako aj slobody,
akcentujc pritom perspektvu koexistencie.
2. Postmodernistick reflexia voci problmu autenticity cloveka v kultrnej sfre.
Problm autenticity bytia, ponman z postmodernistickej perspektvy, zohaduje
sasn existencilne a kultrne podmienky, filozofick analzu roziruje o
psychologick a sociologick aspekty, zohaduje dynamiku spoloenskch zmien,
kultrnych premien, pluralizmu, reorganizcie asu a priestoru, procesu globalizcie.
Analza koexistenie alebo spolunavania, ponman v tejto perspektve, sa u
programovo neodvolva na filozofick tradciu a jej analzy, inpirovan metafyzikou
bytia, a problematizuje otzku odvolvajc sa zdrojovo na aktulne vskumy priestoru
kultrnej a spoloenskej skutonosti. Za fundamentlnu otzku bol uznan problm
identity jedinca, potvrdenia jeho individulnej slobody, krecie subjektu, asovos
existencie, ako aj problm komunikcie. pecifick vznam naber problematika identity,
afirmujca schopnos subjektu druhotne sceli rozbit sfry existencie, nachdzajca
vraz v procese biografickej narcie. Sama identita subjektu u nie je chpan ako
dan, ale je ponman ako projekt a loha, ako kreatvny a existencilny projekt
subjektu, dokazujci jeho autentickos, slobodu a monos sebaurenia v kultrnych
a socilnych podmienkach.
Analza problmu identity je poat vo filozoficko-sociologickch reflexich Z.
Baumana, prtomn je vo filozoficko-psychologickch analzach A. Giddensa a rovnako
predstavuje zkladn predmet analz vlastnch sasnch estetickch reflexi (W.
Welsch). Postmodernistick vzia ru platnos skorch modernistickch a novovekch
projektov subjektvnosti, zavdzajc nov rozmer akcentujci nie on spojitos
31
subjektu, ale prve jeho decentralizciu, rozpad subjektvnosti, ponmanie subjektu
prostrednctvom analzy (...) nezosyntetizovanch mnohost egologickch poriadkov
koexistujcich v jedincovi.
1
Idea decentralizcie subjektu vyluuje existenciu centra
Ja, ktor by zachovvalo jeho osobn identitu ako nadradenho egologickho
poriadku, a skr akceptuje onticko-ontologick pluralizmus vntri subjektu a
sankcionuje rozbitie, rozpad subjektvnosti, v rmci ktorej nie je mon budovanie
jednoty udskej existencie, alebo jeho monadick skontituovanie. Na pde
postmodernizmu lovek prestva by vnman ako subjekt (subiectum), ako osobn
centrum zachovvajce svoju identitu. lovek v postmodernistickom poat ako
postrehla Halina Perkowska sa jav akoby zostaven z mnohch Ja, teda z mnostva
egologickch poriadkov. Kad Ja je obken otvorenou truktrou vlastnch
konzekvenci a im podriadench povinnost. (...) Z toho vyplva, e udskmu jedincovi
v jeho kontituovan posluhuje rozptlen a pluralistick charakter, stierajci hranice
medzi vntrom a vonkajkom
2
.
Vyerpanie vzorcov tradinej metafyziky bytia, pluralita a otvorenos egologickch
poriadkov, negcia individulnej a trvalej truktry udskho bytia, rozptlenie alebo
tie rozbitie osobnho centra kontituuj postmodernistick ponmanie
subjektivistickej problematiky, zohadujcej otzku slobody, autokracie, autentickosti
bytia, mdov existencie, a vplvaj tak na chpanie antropologickej kategrie -
spolubytia. Samotn kategria spolubytia, spolunavania zohaduje nov
hodnoty a rozmery interpersonlnych vzahov, vzahov typu Ja Ty, Ja Oni, ktor
poukazuj na ir kontext spoloenskch a kultrnych analz. Fenomn spolubytia
ns odkazuje na jeho skmanie taktie v morlnej dimenzii, ako to in Bauman v Etvce
ponowoc:esnef. Vzah Ja In, Ja Druh lovek, odkazuje na dialogick filozofiu a
personalistick ponmanie udskej existencie, poukazujc na axiologick perspektvu,
hoci Bauman skr nachdza dilemy a aprie prtomn v dialogickej dimenzii, kde je v
zakamuflovanej forme prtomn taktie cudzos a vkrda sa ditanc namiesto blzkosti.
Inv clovek - poda Baumana je bytm mnohoznanm
3
, kee potencilne je
(..) zachytenm pre ete neukotven identitu, ale sasne barirou na ceste k jej
sebautvrdeniu
4
. Odvolvajc sa na dialogick analzy E. Levinasa, vzah typu Ja
Ty je vymedzen ako asymetrick, potvrdzujci etick rozmer vzahu, a majci v om
ako svoj zdroj otzku zodpovednosti, a sasne v analze apri blzkosti poukazuje
na morlne dilemy samotnho subjektu. Bytie pre Inho je zamenenm jeho mlania
na pouten prkaz pre seba, pre svoje morlne konanie. Vkrda sa ditanc, ktor
1
PERKOWSKA, H.: Postmodernizm a metafizyka, Warszawa : Wyd. Naukowe Scholar, 2003, s. 80.
2
PERKOWSKA, H.: Postmodernizm a metafizyka, Warszawa : Wyd. Naukowe Scholar, 2003, s. 82
83.
3
BAUMAN, Z.: Etyka ponowoczesna, przekad: J. Bauman, J. Tokarska Bakir, Warszawa : PWN,
1996, s. 113.
4
Tame , s. 113
32
nivelizuje blzkos. In je teraz mojim stvorenm (...) Stal som sa splnomocnencom
Inho, (...) Tento Druhv Clovek, pre ktorho som, sa nebadane premenil na moje
vlastn vysvetlenie Jeho mliaceho, provokujceho susedstva
5
. Poda presvedenia
Baumana, takmuto vzahu neustle hroz tlak, ovldnutie Ineho, ambivalencia pocitov,
sboj vle - o predstavuje skuton apriu morlnej situcie. Spoloensk rozmer
existencie uruje ete in typ vzahu: Ja Oni. Richard Hoggart pripa, e (...)
vina skupn erp as sily zo svojej jedinenosti, z pocitu, e vkol s udia, ktor
k nm neprinleia
6
. Oni je zloit rtorick figra a hlavn protagonista sasnch
spoloenskch vzahov. Oni - je synonymom moci rozhodujcej o spoloenskom
poriadku.
V atmosfre postmodernch analz kultry Z. Baumana oni sasne predstavuje
synonymum cudzosti, teda tch, ktor k nm neprinleia. Do komplikovanho
systmu priestorovej organizcie spoloenskch rozmerov s zapsan antinomick a
ambivalentn vzahy identifikcie - (...) odlenie intimity od anonymity, to o je
cudzie a toho o je poznan, socilnej blzkosti od ditancu
7
. Vyie spomenut
rozdiely poukazuj na oblas a intenzitu vzahov a zvzkov s osobami sprtomnenmi
vo vlastnej biografickej narcii. Stratgiu postupovania voi inm Z. Bauman popisuje
ako antropoemick (o znamen zvraca). V podmienkach neskorho novoveku
sa stratgie voi cudzm zakladali na pripojen (asimilcii zaloenej v hlavnej
miere na nivelizcii kultrnych rozdielov), a tie na odpojen - rovnocennom so
spoloenskm vylenm.
Vetky spoloensk vzahy usporadva pojem socilneho priestoru a jeho
rozmerov poznvacieho, estetickho a morlneho. Usporiadanie socilneho priestoru
je spojen s poznvacm procesom a nadobdanmi poznatkami. Cua:ost cua:ieho
takisto musme podriadi adekvtnemu priestoru, uri jeho hranice vo fyzickom a
socilnom priestore, vybra zodpovedajcu stratgiu voi cudziemu.
Antropoemick stratgia by bola zaloen na odvrhnut cudzieho mimo
existencilny priestor danej spoloenskej skupiny. Bauman to popisuje ako (...)
prenesenie cudzieho z dramatickej scny do jej zadia, (...). Je cudzm neexistujcim
bytm - tento paradox jeho statusu tu vystupuje spolu s paradoxom jeho socilneho
postavenia
8
. Umenie stretnutia akoby, nevyhnutn do usporiadania priestoru, je
zaloen hlavne na ovldnut sboru psychologickch technk - hoci aj separtnych -
ku ktorm nleia: vyhbanie sa zrakovmu kontaktu, pocit ahostajnosti, necitlivos,
5
Tame , s. 122
6
HOGGART, R.: Oni i my, w : MENCWEL, A. (ed.): Antropologia kultury. Zagadnienia
i wybr tekstu, cz. 1, Warszawa : Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego, 2001, s. 341. Zob.
tame, s 341 348.
7
BAUMAN, Z.: Etyka ponowoczesna, przekad J. Bauman, J. Tokarska Bakir, Warszawa :
PWN, 1996, s. 199.
8
Tame, s. 107
33
ditanc, demontratvna absencia angaovania, tolerovanie cudzosti cudzieho jedine
v pozad. Technika stretnutia akoby (termn M. Bubera) privdza cudzieho do
nepostrehnutenho zadia, ktor nem podstatn vznam pre priebeh spoloenskho
ivota, jedine predstavuje element spoloenskch vzahov odohrvajcich sa v
skutonosti. Taktika stretnutia akoby je zaloen iba na vedom fyzickej prtomnosti
osb, bez nevyhnutnosti vyplnenia a odkrvania ich autenticity v subjektivite, a
jedine na zsade tolerovania onej cudzosti v pozad.
Konenm vsledkom veobecnho pouvania umenia stretnutia akoby je
pecifick odsocilnenie socilneho priestoru
9
- uzatvra Bauman. V morlnej
dimenzii naber problm cudzosti a cudzieho nov vznam a ambivalencia pocitov vo
sfre morlnych aktivt, ako aj rozrenie hranc zodpovednosti, s skr ponman ako
tlak. A organizcia estetickho priestoru dovouje vyexponova cudzos ako hodnotu
estetickho ohadu, zdrojovo sa odvolvajceho na zvedavos jednoznane zbaven
morlnej perspektvy.
Vo filozoficko-sociologickch analzach Z. Baumana antropologick kategria
koexistencie loveka v kultre, analyzovan z perspektvy novch podmienok
sasnosti, prijma za zklad prtomnostn model bytia existujceho v
mnohorozmernom socilnom, poznvacom, estetickom a morlnom priestore.
Procesulna a projektov interpretcia problematiky identity obchdza podstatn
problm autentickosti jedinca vo sfre kultry a problm spolunavania vo svete,
uveden do analz odsubjektivizovanej cudzosti Inho, jeho predmetnho poatia
ako pozadia pre realizujceho sa jedinca. V efekte procesu globalizcie, urbanizcie,
technizcie, reorganizcie asu apriestoru, a cirkulcie informci je proces
odsubjektivizovania paraleln s rozvojom techniky prenosu informci, nivelizuje
nevyhnutnos, a dokonca aj potrebu autentickho kontaktu tvrou v tvr, potrebu
dialgu a komunikcie. Rozvoj digitlnej technolgie prina nov formy medziudskej
komunikcie a sasne prina dematerializciu a transformciu samotnho subjektu
10
,
take meme hovori o virtulnej spolonosti, v priestore ktorej sa odohrva
depersonalizovan dialg.
3. Postmodern spolocnost ako spolocnost konzumn.
V podmienkach neskorej sasnosti (ako tvrd A. Giddens), alebo v sasnej
etape spoloenskho rozvoja, naber osobitn vznam tza, (...) e nae spoloenstvo
je konzumn
11
. Analza trhovch mechanizmov, ktor maj podstatn vplyv na projekt
9
Tame, s. 209
10
Zob. KAMISKA, M.: Nowy ksztat. Cyberkomunikacja jako narzdzie przeformulowywania
tosamoci usieciowionych, w: KALAGA, W. (ed.): Dylematy wielokulturowoci, Krakw 2004, s.
329-341.
11
BAUMAN, Z.: Globalizacja. I co z tego dla ludzi wynika, przekad E. Klekot, Warszawa :
PIW, 2000, s. 95.
34
identity jedinca, vber a preferovanie ivotnho tlu a proces sebarealizcie, je
obsiahnut v prcach Z. Baumana, A. Giddensa, F. Jamesona. Ptajc sa na identitu
jedinca a na kontitutvne podmienky urujce udsk subjektvnos, situuj vahy
do kontextu analz kultrnych javov a formuluj tak otzky ohadom pecifk sasnej
kultry. Jedincom pociovan potreba osobitnej autonmie, sebaurenia, autentickho
ivota i individulnej dokonalosti, je transformovan na potrebu vlastnenia a
konzumovania vdobytkov ponkanch trhom.(...) Divergencia medzi potrebami
loveka a individulnymi tbami je vsledkom dominancie trhu
12
. Konzumn
spolonos vytvorila model novho konzumenta, pre ktorho nie je podstatn
zhromaovanie materilnych statkov, bytie v existencilnom mode vlastnctva. Druh
konzumenta, ktor vytvorila konzumn spolonos, charakterizuje bytie v neustlom
pohybe, zmena a dynamika, nhlenie sa za novmi dojmami a totlne neuspokojenie
vlastnch konzumnch potrieb. V kultre konzumnho spoloenstva s konzumenti
(...) zberatemi dojmov, zbieraj jedine druhotn veci ako odvodeniny zitkov
13
.
Podstatnmi s taktie perspektva iadostivosti, estetick vzia skutonosti
14
, bytie v
pohybe, aby nebolo mon definovanie, hadanie novho, nenaplnenie a nensytnos,
bytie teraz, ale aj vlastnenie teraz - spojen s mechanizmom stlania asu.
Sasn konzumn spolonos je hierarchizovan a del sa poda stupa mobility,
teda slobody vberu miesta a disponovania zdrojmi zabezpeujcimi realizciu voby.
Konzumn model spolonosti uruje prostrednctvom zkonov trhu proces
usporiadania socilneho priestoru a existujce vertiklne delenie vntorne rozliuje
a ditancuje, oraz viac ich izolujc.
Prv svet je charakteristick totlnou mobilitou, zmenovanm priestoru, ivotom
v prtomnom ase, hyperskutonosou. Druh svet je priestorovm poriadkom -
(...) priestor, ktor viae as a odober (...) monos vykonvania kontroly nad
sebou
15
, je to rovnako as, v ktorom sa ni nedeje. Prv svet - kultra asu absoltnej
prtomnosti - je opisovan paradigmou turistu. Kultru priestoru vyjadruje typ
potulky, alter ego turistu. Poda nzoru Z. Baumana je takto polarizcia sveta a
spolonosti vsledkom procesu globalizcie. Turisti sa pri vlastnom vbere orientuj
poda estetiky konzumu a potulkou je znovu vyradenm konzumentom. V
podmienkach procesu globalizcie, konzumnej spolonosti, sksenost jedinca,
existujceho v tesnom svete, podriadench zkonom trhu, naber otzka na
podmienky realizcie vlastnej autenticity nov vznam. Motv spolunavania skr
zdrazuje oraz hlbiu socilnu a kultrnu debu, prejavy konzumu s prtomn na
12
BAUMAN, Z.: Prawodawcy i tumacze, tum. A. Ceynowa, J. Giebutowski, Warszawa : IFIS
PAN, 1998, s. 245 246.
13
BAUMAN, Z.: Globalizacja, wyd. cyt., s. 99.
14
Zob. FEATHERSTON, M.: Postmodernizm a estetyzacja ycia codziennego, codziennego:
Postmodernizm. Antologia tekstw, wyd. cyt, s. 299-332.
15
BAUMAN, Z.: Globalizacja, wyd. cyt., s. 105
35
trhu osobnosti, podriadenom zkonom trhu. V tejto perspektve podliehaj existencilne
a kontitutvne podmienky, podstatn pre proces sebarealizcie, transformcii a pojmy
slobody, ako aj interpersonlnych vzahov, podliehaj deformcii. Trhovmi
mechanizmami a ich vplyvom na existenciu loveka neskorej moderny sa zaober A.
Giddens v prci Nowoc:esnosc i to:samosc, pozoruje ich tie F. Jameson
16
. V konzumnej
spolonosti riadiacej sa zkonmi trhu a vzorcami sprvania sa, potrieb a spsobov ich
realizcie, vygenerovanmi systmom, (...) sa projekt identity zana preklada na
projekt vlastnenia vytench statkov a snahy o dosiahnutie umelo vykontruovanho
tlu ivota. (...) Konzumcia oraz novch vdobytkov zana v istom stupni
zastupova sprvny rozvoj identity
17
. V podmienkach neskorej sasnosti s
deformcii alebo skr reorganizcii poddan individualizmus a sloboda jedinca, ktor
sa riaden systmom - trhom - roziruj v znanej miere na sfru konzumcie. Producenti
reklm, riadiaci sa sociologickmi klasifikciami konzumentov, neponkaj len ivotn
tl, ale taktie projekty sebarealizcie, autenticity a identity, podliehajce tm istm
trhovm zkonom, generovanm zhodne so zkonmi trhu.
Zpo/skeho originalu prelo:il Peter Sulek
El:bieta STRUZIK
Instvtut Filo:ofii Uniwersvtetu Slqskiego
Bankowa 11
40-007, Katowice
Polska
16
JAMESON, F.: Postmodernizm i spoeczestwo konsumpcyjne, w: Postmodernizm, wyd.
cyt., s. 212.
17
GIDDENS, A.: Nowoczesno Nowoczesno tosamo. Ja i spoeczestwo w epoce
pnej nowoczesnoci, przek. A. Szulycka, Warszawa : PWN, 2002, s. 270.
36
OFORMOVANI IDENTITY PRAKTICKHO SUB1EKTU
VPOSTMODERNE1 ETIKE A. HONNETHA
Zlata ANDROVICOV
Zvolen, SR
SUR LA FORMATION DE L'IDENTITE DU SUJET PRATIQUE DANS L'ETHIQUE
POSTMODERNE D'AXEL HONNETH
L'article analvse les iaees principales ae l'ethique a'Axel Honneth. L'iaentite au
sufet pratique autonome est cree par la confiance ae soi, le respect ae soi et l'estime
sociale. Ce sont les qualites au sufet pratique obligees pour la realisation ae soi,
mais elles representent aussi les vertus au citoven, qui font les sources morales ae
l'activite au citoven aans les aiscours publiques. Les conaitions sociales structurales
ae la formation aes rapports positifs ae soi aans l'iaentite au sufet pratique sont
selon Honneth l'amour, le aroit et la soliaarite a'une societe cooperative.
Globalizujci sa svet vystavuje loveka aj faktu plurality morliek ajeho mravnos
tak podrobuje otzke morlneho relativizmu, spochybujc jeho samozrejm morlne
istoty spt sjeho identitou. Hoci sa dnes vniektorch terich, najm sociologickch,
pouva na zachytenie kvalitatvnych premien identity sasnka pojem plurlna
identita, nemono opomen fakt, e formovanie osobnosti ajej identity od narodenia
po dospelos je podmieovan jej ivotom v konkrtnych pospolitostiach, najm
vrodine, teda interakciami slenmi danch konkrtnych spoloenstiev. Pri skman
formovania identity nemono ignorova vskumy vvojovej psycholgie. Uveden
poiadavku napluje socilne filozofick aetick koncepcia nemeckho filozofa Axela
Honnetha.
Honneth chpe socilnu filozofiu ako kritick socilnu teriu, ktor ako predpoklad
socilnej kritiky vyaduje normatvny zklad aten poskytuje formlna etika. ([1], 27-
87) Srdcom problematiky Honnethovej etiky je otzka kontituovania praktickho
subjektu. Honneth reinterpretuje Heglovu ideu nevyhnutnej spojitosti medzi vedomm
seba aintersubjektvnym poznanm a osvojuje si aj jeho pojem Sittlichkeit (mravnos),
poda ktorho je identita indivdu aich schopnos kona morlne organickm
spsobom spt spospolitosami, do ktorch patria, ako aj so socilnymi apolitickmi
rolami, ktor plnia. Tto ideu Honneth preformulovva do jazyka postmetafyzickho
sebauvedomenia, vyuijc najm teriu sociolga afilozofa G. H. Meada a termny
socilnej psycholgie: udsk interakcia, cez ktor sa ovplyvuj jedinci, ich nti
nadobudn vedomie vlastnej subjektivity. Na rozdiel od Hegla sa Honneth pevne
prida idey individulnej autonmie. Poka sa zosladi slobodu jednotlivca ajeho
37
socilnu determinciu vntri originlneho a dynamickho modelu sebauvedomenia,
o je vzvou pre filozofiu a sociolgiu, aje prnosn aj pre etiku.
Honneth ako Habermasov iak ponka koncepciu etiky vychdzajcu z
intersubjektivistickho modelu. Vzah kdruhmu, sprostredkovan jazykom,
predchdza subjektivitu pochopen ako vedomie seba, sebauvedomenie.Genza
praktickej individuality je zaloen na spolonej socilnej sksenosti - sme zraniten
nectou alebo ahostajnosou prejavovanou voi naej identite. Pohdanie je
detrukciou, lebo zasahuje osobu vjej pozitvnom chpan seba samej, atento cit je
empirickm dkazom, e sebaporozumenie bolo vydobyt intersubjektvnym spsobom.
Honneth nadvzuje na model komunikcie Habermasa, ale inak formuluje jeho
predpoklady: tie s intersubjektvne aempirick. To zna, e integrita udskej osoby
zvis kontitutvnym spsobom od sksenosti intersubjektvneho uznania.
Zmorlneho hadiska ide o to, e jednotlivec, aby mohol zauja praktick vzah ksebe
sammu, mus sa naui rozumie si zpohadu normatvnej perspektvy svojho
partnera vinterakcii. To znamen, e komunikan interakcie obsahuj normatvny
prvok vtej miere, v akej procesy osobnostnho sebauvedomenia predpokladaj
existenciu intersubjektvnych zvzkov. Fakt, e komunikujci s veden v procese
socializcie kakceptovaniu svojho partnera ako osoby toho istho typu, implikuje
vdsledku naptie reciprocity, recipron sebaohranienie, stle dopredu
garantovan normatvny konsenzus.
Honneth, repektujc vosvojej postmodernej etike etick relativizmus aaktulny
stav morlne pluralitnej spolonosti, odvoduje nzor, e etika ako teria morlky a
dobrho ivota, neme by substancionlna, akou vinou bola veurpskej etickej
univerzalistickej tradcii, ale len formlna. Preto formuluje zkladn cie dobrho ivota
pomocou pojmu sebauskutocovanie askma zkladn predpoklady formovania
identity morlneho subjektu, schopnho sebauskutoovania. Podmienkou
sebauskutoovania jednotlivca je jeho autonmnos ako predpoklad jeho schopnosti
formulova arealizova vlastn ivotn priority aciele. K zkladnm sastiam identity
autonmneho praktickho subjektu patria tak vlastnosti ako s sebadvera, sebacta
aschopnos sebaocenenia. Od oho zvisia tieto jeho schopnosti, ktor poda
pedagogickej etiky ([2], 28-44) uschopuj jednotlivca ksebarealizcii,
sebauskutoneniu? Poda Honnetha, kee komunikan interakcia tvor nevyhnutn
podmienku sebauskutonenia, dleitm faktorom vzkladoch vntornej slobody
jednotlivca je uznanie: lohu intersubjektvnych predpokladov formovania schopnost
sebauskutonenia plnia modely lsky, prva asolidarity. Sebarealizcia sa zaklad na
socilnej cte, preto mus by hadanie dobrho ivota pochopen ako sloboda
jednotlivca uprostred spolonosti, ktor je trukturovan historicky rznorodmi
kultrnymi idelmi. Obdobne uvauje ovzname interakci, zaloench na vzjomnom
uznan a zneuznan, vvojov psycholg J. Piaget: ... hlavnm vsledkem vzjemnho
38
respektu areciprocity je cit pro spravedlnost, kter se asto vytv zsluhou rodi
(kdy se mimodk dopust kivdy atd.) ([3], 114-115)
Pri skman zkladnch socilne trukturlnych predpokladov formovania
sebadvery ujednotlivca Honneth vychdza znajnovch vskumov vvojovej
psycholgie, konkrtne z vskumov pediatra apsychoanalytika D. W. Winnicotta.
Sebadvera svis predovetkm svvojom jedinca vrannom detstve, predpokladom
jej nadobudnutia je lska zo strany matky ako rozhodujca forma uznania, zkladn
pre spen proces individulnej socializcie. ([1], 15) Winnicott skmal proces
dozrievania dojaa vinteraknej hre medzi matkou adieaom, vktorom s dve fzy.
Km trv tdium dojenia, nenastouje sa iadne rozliovanie medzi dojaom
aosobou, ktor mu poskytuje starostlivos: kad udsk ivot zana fzou
nerozlitenej intersubjektivity. Potom diea prechdza emancipanou akonfliktnou
etapou, tdiom relatvnej zvislosti, ktor sa vyznauje krehkou rovnovhou medzi
autonmiou azvislosou. Spolu sistotou lsky zskava aj istotu pri formulovan
vlastnch potrieb. Prvm prejavom elementrneho stupa autonmnosti je, ke sa
diea nau zosta chvu samotn - nauilo sa rta sfaktom, e mu dospel zachovva
city aj vtedy, ke preniesol pozornos na in objekty. Honneth definuje vzah lsky
ako oblk komunikanho naptia, ktor nepretrite spja sksenos schopnosti by
sm so schopnosou spojenia sdruhmi.
Druhou dleitou sasou utvrania autonmnej identity, uschopujcej
praktick subjekt ksebauskutoneniu, je sebacta. Socilne trukturlnym
predpokladom jej rozvoja je poda Honnetha prvo. Na to, aby jednotlivec nadobudol
sebactu, nepostauj len priazniv podmienky socilneho mikroprostredia. S to
nutn, ale nedostaton podmienky. Predstavme si, e tieto podmienky m vastnom
prpade, ako pe Honneth, jednotlivec zabezpeen, o mu umonilo nadobudn
sebadveru. Ak vak vyrast astva sa dospelm vsocilnom prostred stakmi
prvnymi podmienkami, ktor mu upieraj rovnoprvnos sostatnmi lenmi
spolonosti, vytlaj ho zverejnho priestoru naprklad odmietnutm hlasovacieho
prva (povedzme koovnkom a bezdomovcom vdsledku absencie trvalho bydliska,
na ktor sa hlasovacie prvo vinou viae) - formovanie jeho sebacty me by
vne ohrozen. Volebn prvo nielen otvra efektvnu monos kasti na
demokratickom ivote vmasovej spolonosti, ale smeruje aj kverejnmu uznaniu, e
ten, kto je adrestom danho prva, je schopn prijma autonmne rozhodnutia.
Prvna nerovnos vedie kzitku zneuznania aponenia, ktor sa me (ak nevyvolva
odpor aprotest) subjektvne zvntorni ako necta ksebe. Odoprenie prv
jednotlivcom, i niektorm skupinm obyvatestva, ovplyvuje teda aj formovanie
ich sebaporozumenia aidentity.
Dehonestujci i skreslen obraz jednotlivcov, i skupn, ktor je prezentovan
cez rzne komunikan kanly, mdi nevynmajc, ovplyvuje interpersonlne
asocilne vzahy - vyvolva alebo podporuje tradciou odovzdvan predsudky a
39
nectiv spsoby sprvania sa kdanej skupine a jej prslunkom, ale iin,
nebezpenejie formy sprvania. Tak sa dostvame ktretej trukturlnej podmienke
formovania identity autonmneho praktickho subjektu. Je to politick a morlna
kultra jej lenov, ktor sa mravmi, zvykmi arovou tolerancie kinakosti, tm, i
uznva alebo zneuznva vklad jednotlivch lenov askupn do rozvoja spolonosti,
do socilnej koopercie - teda rovou ,solidarity~ - podpisuje na formovan
sebaoceovania jednotlivca. Ide ospoahliv istotu jednotlivca, e vlastn zvltne
anenahraditen kvality posudzovan zpohadu morlnej orientcie spolonosti,
vktorej ije. Identita autonmneho praktickho subjektu sa teda formuje ako rozvoj
jeho sebadvery, sebacty asebaoceovania, socilne trukturlnymi podmienkami
rozvoja ktorch s modely lsky, prva asolidarity.
Tieto modely neplnia poda Honnetha len lohu intersubjektvnych predpokladov
realizcie cieov individulnych existenci. Honneth ich chpe sasne ako podmienky
rozvoja obianskych cnost lena komunikatvneho spoloenstva. S to tieto vlastnosti,
ktor mu pridvaj motivan potencil vstupova do oblasti vec verejnch,
prekraova rmec zko osobnch zujmov, uschopuj ho kriticky posudzova spolu
sostatnmi - ktorch dstojnos aoriginlne kvality uznva - vo verejnej diskusii
existujce normy. Honneth vo svojej prci Boje za uznanie rozvja tzu, e kad
socilny konflikt skrva vpozad naptie boja za uznanie, ktor mu dva morlny
charakter. Mnoh dnen politick hnutia sa zacieuj ani nie tak na ekonomick
poiadavky, ako na poiadavky uznania. Mobilizujcou silou hnut je socilna necta
avylenie, ktor me ma rzne formy avytvra nespravodlivos. Idea, e znevenie
me by formou bezprvia, nie je celkom nov. Veurpskych prvnych systmoch
s integrovan pojmy ako morlna koda a tento typ kody podlieha trestu vpodobe
pokuty. Ako upozoruje franczsky filozof H. Pourtois, politick idea uznania ide ale
ovea alej ne klasick terie morlnej kody. Znevenie nie je vdy pripotaten
kindividulnemu sprvaniu, ktor by potom mohlo by prvne sankcionovan.
Zneuznanie me by aj socilne, lebo je vyvolvan kultrnymi schmami zakotvenmi
vo zvykoch aintitcich. Teda, ako to dokazuje Honneth, na rovni morlnej
apolitickej kultry. Zneuznanie je nespravodliv, lebo zbavuje tch, ktor s jeho
obeami, zkladnch prv (hlasovacieho naprklad), alebo prstupu k dispozinm
statkom. Socilne zneuznanie zaklad navye nespravodlivos voi sebe sammu,
vzmysle necty k sebe, ktor vyvolva. Pretoe platn socilne truktry alebo
kultrne modely znehodnocuj ist skupiny, me to vyvola utch, ktor s obeami,
akosti anemonos vytvra si pozitvny vzah ksebe. Ide teda oto, aby sa pre
kadho zabezpeila relna anca dosahova socilne uznanie tm, e prina vklad
do socilneho ivota arob to spsobom, ktor zskava uznanie.
Vmodeli demokracie vyjednvania, vychdzajcom zJ. Habermasa, sa
predpoklad, e samotn as obanov vo verejnch diskurzoch priaznivo ovplyvuje
rozvoj ich sebacty, sebahodnotenia. Honneth dokazuje, e diskurzvne rozhodovanie
40
politickch problmov predpoklad preddiskurzvne uznanie vrovine socilnej
koopercie. Uskutonenie idelu demokracie vyjednvania spova sce na
intitucionlnych mechanizmoch, ktor otvraj procedry verejnho rozhodovania
pre vmenu nzorov, ale je oividn, e intitucionlne mechanizmy verejnho
vyjednvania s neoperatvne, ak obania nekultivuj ist schopnosti, lebo bez tchto
obianskych cnost nevyuij prvne zabezpeen monosti vstupu do verejnch
diskurzov. Preto rozvoj demokratickch procedr predpoklad nejak formu socilnej
preddiskurzvnej integrcie cez kolektvne vedomie predpolitickho zjednotenia
vetkch obanov.
H. Pourtois upozoruje na problm, e toti sm diskurz me produkova
zneuznanie: ... pohan hadanm najlepch argumentov, verejn diskusia nie je
ochrnen pred vmenou nzorov, ktor, hoci s fundovan dobrmi dvodmi, mu
niekedy produkova socilnu nectu. Vo vystupovan voverejnom odvodovan
musia by obania pozorn kdsledkom socilnej necty, ktor me toto
odvodovanie prina. [4] Preto je potrebn juridick zabezpeenie zkladnch
prv loveka, lebo tto zruka uznania znamen tie, e individulna sloboda obana
nebude vydan napospas vinovej vli. [4]
Ako prklad diskurzu vedceho k zneuznaniu uvdza Pourtois nedvnu verejn
diskusiu vo Franczsku onosen islamskch atiek vkole. Jednm
znajfrekventovanejch argumentov stpencov zkazu ich nosenia bolo tvrdenie, e
atka hadb je prejav nedostatonej autonmie dievaa ajej podriadenosti voi
muom. Vskumy sociolgov ale odhalili, e znan as dievat nos islamsk atky
zplne inch dvodov (naprklad ako posledn puto brniace rozchodu s rodinou, od
ktorej tradci v spsobe ivota odili) avyznauje sa autonmiou ischopnosou
racionlnej argumentcie, ktor im mono zvidie.
LITERATURA:
[1] HONNETH, A.: Socialni filosofie apostmoaerni etika. Praha: Filosofia, 1996.
[2] ROCHE OLIVAR, R.: Eticka vvchova. Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1992.
[3] PIAGET, J., INHELDEROV, B.: Psvchologie aitte. Praha: Portl, 1997.
[4] POURTOIS, H.: Luttes pour la reconnaissance et la politique dlibrative:
pourtois@etes.ucl.ac.be
Zlata ANDROJICOJA
Kateara spolocenskvch viea FEE TU
Masarvkova 24
960 53 Zvolen
:lataanarovicpobox.sk
41
TELO AKO PREDPOKLAD AUTENTICKE1 SKUSENOSTI
CLOVEKA
Michal SEDIK
Bansk Bystrica, SR
THE BODY AS PREREQUISITE OF MEN'S AUTHENTIC EXPERIENCE
The aim of the paper is to reveal relation between mens boav ana his authentic
experience. The first ana the secona part shows impossibilitv to unaerstana our
boav as something separable from our mina ana culture. This raises two questions,
,Do we neea to get ria of our boav to evolve?` or ,We can aevelop ourselves fust
because of our boaies?`. The author applv Dewevs concept of the experience ana
on the example from visual arts shows that this questions are not posea well. The
reason is that in the process of experience the bounaaries between boav, mina ana
culture are changing. From this point of view our boav is something we are sharing
with all people like we are sharing our cultures. Thus the boav is inevitable for our
experience ana the experience transform our boav.
1. Golem XIV ([5]), umel inteligencia stvoren umi v romne Stanisava Lema,
tvrd, e je Nikto, skr voda, ako Amazonka, i Balt. Nikto nem telo a
zmeno Ja pouva len v komunikcii s umi. To, e spojenie rozumu s telom je
jedin, m ho my meme prekvapi, potvrdzuje vo svojej prednke: Ja ... som sa o
existencii plynov nedozvedel najprv za rna pcami a a potom vpotom, ... pre ma
(je) abstrakcia prvotn, km nzornos druhotn, a tejto nzornosti som sa musel ui
..., ale bolo to nevyhnutn , aby som mohol preklen tie krehk mosty, po ktorch
moje myslenie prichdza k vm a po ktorch, odrazen vo vaom vedom, vracia sa ku
mne, zvyajne tak aby ma prekvapilo.([5], 30). Telo je pre ns natoko samozrejm, e
nm jeho vznam mus vysvetli netelesn (ist) Rozum. N vtvor - Golem XIV
chpe n rozum ako trik na zaplnenie vyprzdnenho miesta
1
v naom tele, ktor nm
darovala evolcia. Inmi slovami o tomto przdne hovor sociolg Z. Bauman ([1]),
ke hovor o nenosnosti neuritho a nhodnho bytia jedinca v postmodernej
dobe
2
. Rozum zapa przdne miesto a nezamanm a nevedomm dsledkom tohto
1
Przdne miesto je przdne v porovnan so zvieratami. To znamen, e sa lime od zvierat
nie niem naviac, ale naopak. Pozri ([5], 33 - 34)
2
Bauman charakterizuje rozdiel medzi modernou a postmodernou dobou nasledovne: Takmer
zmizli ttom zriaovan rady sluieb pre tch, pre ktorch je stav nepriehadnosti, neuritosti a
nevymedzenosti bytia nenosn. Przrak neuritosti a skazy, ..., sa svojim obetiam jav v celej
svojej nim nezaodenej stralivosti. Nhodnos bytia sa kladie celou svojou tiaou na bedr
indivdua ([1], 73).
42
zapania je kultra. Ke si vak tento fakt uvedomme a pochopme, e me by (a aj
bolo) vytvorench nespoetn mnostvo kultr, poctime tia, o ktorej hovoril Bauman.
2. Filozofi asto prehliadali jednotu tela, mysle a kultry. Telo bolo pre nich asto
iba dodvateom zmyslovch dt a vykonvateom rozkazov rozumu. Ak prijmeme
pohad Golema XIV, nememe od loveka jednoducho odta jeho telo, i kultru, a
zaobera sa iba jeho rozumom. Pretoe nami stvoren umel rozum je prve vsledkom
kultrneho zapania spomnanho przdna.
3
Otzkou vak je, ako pristpi k
problmu tela a telesnosti loveka. Je telo prekkou rozumu v alej evolcii loveka?,
ako to videl Golem XIV alebo Je telo nevyhnutnou podmienkou rozvoja loveka?.
Novovek telo je hotov, uzavret do seba, oddelen od vonkajieho prostredia - od
inch objektov, tiel a mysle. U dlhiu dobu sa vak ukazuje, e s presnm vymedzenm
hranc medzi telom a prostredm mme problm. Sta spomen rzne implantty,
ktor medicna vklad do naich tiel alebo extenzie nho tela do prostredia v podobe
techniky ako ich chpal McLuhan ([6]). Ukazuje sa, e lovek a technika, ktor vytvoril,
spolu navzjom neoddelitene zrastaj.
4
Rovnako nemon sa ukazuje snaha oddeli
telo od due, pretoe naa potencia sta sa subjektom je zaloen prve na jednote tela
a due, ktor umouje vedomie. Nesmieme zabudn ani na sociolgiu, ktor telo
spolu s mysou u dnes chpe ako kultrny kontrukt. ([1], 63) Z uvedenho vyplva,
e telo nemono prehliada ani sa ho zbavi nejakou definciou, ktor navdy ur
jeho miesto, ak nechceme prehliada vetko udsk. Ako vak uchopi telo, ktorho
hranice sa pohybuj na jednej strane smerom k vonkajiemu prostrediu a na strane
druhej ku kultre, v ktorej ijeme spolu s ostatnmi? Navrhujem poksi sa problm
tela uchopi prostrednctvom pojmu sksenosti.
3. Domnievam sa, e vedom prevanie udalosti - sksenos, je procesom
sebatvorby loveka a tm aj neustleho posvania hranc jeho tela. Budem vychdza
zo sksenosti s tvorbou v oblasti vtvarnho umenia. Neshlasm toti s Baumanom
v jeho melanchlii za modernou dobou, ke tvrd, e zmena loveka z dodvatea
statkov na zberaa zitkov vedie nutne k izolcii a traume loveka v postmodernej
dobe
5
.
Jednou z t modernho umenia je snaha umelcov zviditeni, zhmotni neviditen
- to, o nemono vidie napriek tomu, e to determinuje nae videnie
6
. ivot umelca
presne zodpoved Baumanovmu popisu postmodernho zberaa zitkov, avak s
tm podstatnm rozdielom, e jeho ivotnm cieom je dovies svoje zitky do podoby
3
O technickej tvorivosti ako neoddelitenej sasti naej zpadnej kultry viac v ([4]).
4
K tme postupnej kyborgizcie loveka pozri naprklad [4], [8].
5
Zbera zitkov vak svoje telo cvi osamote, preto ani jeho nespechy nikoho nezaujmaj
a nevzruuj - okrem krotitea a objektu drezry v jednej osobe. Nespechy susedov sa nestaj, ...,
nepremieaj sa na kolektvne programy a postulty. Kolektvny vcvik dodvateov statkov svoje
obete zjednocuje a spja, autodrezra zberaov pitkov oddeuje a izoluje ([1], 80 - 81).
6
rta, charakterizujca pojem vzneenho, ktor od Kanta prebral Lyotard alebo Welsch ([9]).
43
komunikovatenej pre ostatnch. Ide teda skr o aktvne ako pasvne zbieranie - o
vyhadvanie novch foriem sksenosti a spsobov ivota. Zvome si ako prklad
sksenosti s umenm projekt Miroslava Brooa Prenasanie :eme. Je zaloen na
jednoduchej mylienke sptosti loveka so zemou a procese prenania ako spsobu
organizovania udskho ivotnho priestoru. V kadej krajine, kde sa umelec nachdza,
urob zznam z cesty. Nenamauje vak krajinku, ale vlastnmi rukami naberie vzorky
pdy a pozorne ich zabal do batkov z pltna, ktor previae pagtom. Odna si
tak cibuky pln skutonej krajiny, ktor navtvil. Tieto vzorky zeme, ktor medzitm
vyschli, na vstave v inej krajine rozbal a daruje nasp Zemi (Darovanie :eme) tak,
e ich vystav vplyvu prostredia, a km nestratia svoj tvar a nesplyn s novou
krajinou. To, o ostva, s przdne plten schrnky, ktor si vaka pamti materilu,
doasne pamtaj svoj pvodn obsah. Umelec nm svojm dielom ponka sksenos
z toho, ak to je, ke sa na svet pozerme (vytvrame ho) prve takto. Sksenos by
bola nemon bez hmoty a jej fyziklnych zkonitost, bez nho vnmajceho tela a
mysle, a rovnako aj bez kultry, ktor na zklade vypestovanej citlivosti umouje
komunikova tmto spsobom. Avak sksenos vznikne iba za predpokladu
aktivneho prepojenia fyziklneho sveta hmoty, subjektvneho sveta mysle a
intersubjektvnej kultry do jednho kompaktnho celku. To predpoklad tvoriv vstup
divka, ktor prestva by iba divkom a stva sa spoluautorom.
7
Sksenos vo vzahu k telu mono definova spolu s Deweym nasledovne:
Sksenos je vecou interakcie organizmu s jeho prostredm, prostredm, ktor je rovnako
udsk ako aj fyziklne, ktor zaha prvky tradcie a intitci, rovnako ako loklne
prostredie. Organizmus do toho vna svoju vlastn truktru, vroden a zskan, o
s sily zohrvajce svoju lohu v interakcii. Vlastn iny rovnako ako to, o zakame,
a tie to, o to spsobuje, nie s len dojmami otlaenmi do nehybnho vosku, ale
zvisia na spsobe, akm organizmus reaguje a odpoved. ... Veci a udalosti patriace
do sveta fyziklneho a socilneho s v sksenosti transformovan udskm kontextom,
do ktorho vstupuj, a zatia sa iv bytos men a vyvja prostrednctvom interakcie
s predtm vonkajmi vecami.([3], 246). V podobnom duchu chpe telo aj Merleau-
Ponty: Moje viditen a pohybliv telo je medzi vecami, je jednou z nich ako as
tkaniva sveta a jeho sdrnos je sdrnosou vec([7], 10).
4. Na zver je zrejm, e otzka, i chpa nae telo bu ako prekku, alebo ako
nevyhnutn predpoklad udskosti, nebola poloen sprvne. Hranice nho tela sa
toti neustle posvaj spolu s tm, ako sa men naa kultra a hmotn prostredie, v
ktorom ijeme svoje ivoty. Rozirujeme psobnos naich tiel v prostred pomocou
techniky a tieto rozrenia sptne menia nae ivoty a tm aj nae myslenie. Neustle
zapame medzeru, ktor nechala v naich telch evolcia, a tak menme sami seba.
7
Sksenos, tak ako nm ju ponka umeleck dielo, nie je ani materilna ani idelna, ani
objektvna ani subjektvna, ani telesn ani duchovn, ani individulna ani kolektvna, vntorn i
vonkajia, ale prechdza priene tmito dualizmami.
44
Postupne si uvedomujeme, e za zapanie tejto medzery sme zodpovedn my sami, a
my sami si musme aktvne vytvori spsob ivota na svoju mieru. Sksenos s umenm
nm v tom me pomc. Umenie sa v poslednej dobe stalo skr spsobom ivota a
objavovanm jeho monch variant, ako len vyrbanm esteticky pralivch predmetov.
Je to sksenos s inm, sksenos s pluralitou, omu ns me umenie naui. A to je
aj spsob ako prekona traumu, ktor spomna Bauman. Meme by odkzan kad
sm na seba vo svojej sebatvorbe, a preto me kad osta naozaj odlin. Ale
sasne sme schopn spolonej sksenosti, ktor ns bude spja. Kad z ns mme
svoje vlastn telo, ale tvorme aj tel spolon s inmi. Na zver preto rd uvdzam
mylienku J. L. Borgesa: Ak sme panteistami, hdam by sme nemali bra prli vne
skutonos, e sme rozdielne indivdu. Sme rozlinmi orgnmi jednho kontinulneho
bostva. To znamen, e duch svt napsal vetky knihy, lebo sa v rozlinej miere
nachdza v kadom z ns ([2], 147).
LITERATURA:
[1] BAUMAN, Z.: vahv o postmoaerni aob. Praha : Slon, 2002.
[2] BORGES, J. L.: Detektivna povieaka. In: Revue svetovef literaturv. ro. 40, 2004,
. 3-4, s. 146-151.
[3] DEWEY, J.: Art as experience. New York : Perigee Books, 1980.
[4] KELEMEN, J.: Kvbergolem. Olomouc : Votobia, 2001.
[5] LEM, S.: Golem XIJ. Bratislava : Drewo a srd, 2003.
[6] McLUHAN, M.: Jak ro:umt meaiim. Praha : 1991.
[7] MERLEAU-PONTY, M.: Oko a auch. In: MERLEAU-PONTY, M.: Oko a auch a
fine esefe. Praha : Obelisk, 1971
[8] MINSKY, M.: Konstrukcia mvsle. Bratislava : Archa, 1996.
[9] WELSH, W.: Esteticke mvslenie. Bratislava : Archa, 1993.
Michal SEDIK
Kateara vvtvarnef tvorbv
Fakulta humanitnvch viea UMB
974 01 Banska Bvstrica
e-mail. seaikfhv.umb.sk
45
ONTOLOGICZNY, PSYCHOLOGICZNY I
ESCHATOLOGICZNY ASPEKT ,BYCIA 1AKO
PODSTAWOWE1 KATEGORII ANTROPOLOGICZNE1 W
KONCEPC1ACH HEIDEGGERA, FROMMA I MARCELA
Aleksandra KUZIOR
Zabrze, Polsko
ONTOLOGISCHE, PSYCHOLOGISCHE UND ESCHATOLOGISCHE ASPEKTE DES
,SEINS` ALS EINE ANTROPOLOGISCHE GRUNDKATEGORIE IN KONZEPTIONEN
HEIDEGGER, FROMM UND MARCEL
Im Artikel weraen aie Ansichten von Heiaegger, Fromm una Marcel betreff. Kategorie
,Sein` aargestellt. Die Kon:eptionen von aiesen arei weltberuehmten Denkern aes
XX Jahrhunaerts umfassen aas ,Sein` als eine positive Kategorie, aie aen Menschen
im Geiste aes Humanismus gestaltet, aer wiaerum als eine Jerwirklichung aer
Menchlichkeit gesehen weraen muss, obwohl aie Interpretationskontekste in feaer
von aiesen Kon:eptionen etwas verschieaen sina. Heiaegger betrachtet aas ,Sein`
aus aer ontologischen Perspektive, Fromm obwohl er eine Ontologie aes Seins
beruhrt, liegt aen Schwerpunkt auf seine psvchologischen Aspekte, wieaer bei Marcel
wira eine eschatologische Aspekte aes ,Seins` betont. In ihrer Kon:eptionen
be:iehen sich sie alle auf Liebe, Freuae, Sicherheit una Warheit, als Hauptpunkte
aes ,Seins`.
Eine wichtige Aehnlichkeit betrifft ebenfalls aas ,Sein` als eine Kategorie, in aer
sich immanent Aktivitaet befinaet. Bei Marcel wira aiese Aktivitaet auf aas Erreichen
aes enagueltigen Ziels gerichtet, aer als Erloesung gesehen wira, aagegen bei
Heiaegger una Fromm kann aiese potentielle Wirkungskraft, aie in aem ,Sein`
steckt, aie Menchlichkeit von aem Holocaust retten, weil aas ,Sein` eine Pflegung
um aen Planeten, seine Boaenschaet:e una um seine Existen: ist.
Zaoeniem artykuu jest ukazanie bycia jako podstawowej kategorii
antropologicznej z perspektywy ontologicznej, psychologicznej i eschatologicznej.
Problem zostanie zaprezentowany w oparciu o rozwaania Martina Heideggera -
przedstawiciela egzystencjalizmu ateistycznego, Gabriela Marcela - reprezentujcego
nurt egzystencjalizmu chrzecijaskiego i Ericha Fromma - czoowego psychoanalityka,
socjologa i filozofa XX wieku.
Rozwaania rozpoczn od przyblienia stanowiska Heideggera. Prezentujc swoj
ontologi fundamentaln w Bvciu i c:asie Heidegger po raz pierwszy w filozofii
wspczesnej w tak specyficzny sposb uj problem bycia i bytu. Stosujc terminy
46
Sein (bycie) i Seiendes (byt) uwypukli rnic midzy samym jest a tym, co jest.
([3], 338) Krzysztof Michalski podkrela, e: Gdy [...] u Heideggera pada sowo Sein,
chodzi o co innego ni w dotychczasowej filozofii niemieckiej. Ju nie o co, co jest,
lecz o samo bycie. ([3], 338) W zasadzie pogldy Heideggera na kategori bycia nie
ulegaj istotnym transformacjom. Widoczne jest jednak pewne przesunicie akcentw
interpretacyjnych w pniejszych pracach w stosunku do Sein una Zeit.[4]

Na potrzeby
tego artykuu gwnym odniesieniem rozwaa stanie si autoreinterpretacja Bvcia i
c:asu zawarta w esejach powstaych nieco pniej. [3]
Dziki autoreinterpretacji dowiadujemy si, e bycie jest integraln czstk bytu,
a nie czym znajdujcym si poza nim, jak to byo przedstawione w pracy Bvcie i c:as.
([3],99) W bycie (Seiendes) przewituje b y c i e (Sein). Aby b y c i e (Sein) mogo
zaistnie w bycie (Seiendes) warunkiem niezbdnym jest czas, ktry bdc imieniem
prawdy bycia, jest jednoczenie byciem samym. Drugim wyznacznikiem bycia (Sein)
jest mylenie. Mylenie ukazujce si w byciu odkrywa istot czowieka. Mylenie w
byciu przeksztaca si w mow, ktra staje si domostwem bycia. ([3], 68-76) Kolejnym
wyznacznikiem bycia jest troska ujawniajca si w kochaniu, sprzyjaniu, czyli darowaniu
swojej istoty komu lub czemu. Taka postawa bycia wobec innego bytu pozwala
temu bytowi istoczy si ([3], 342, 343) w taki sposb, by wyonio si z niego owo
bycie. W byciu za przejawia si moc do czynienia wszystkiego, co moliwe. Bycie jest
zatem potencjaln si dziaania i wykorzystywania w dziaaniu wszystkich swoich
moliwoci ([3], 79) identyczne ujcie bycia przedstawia w swych pracach E. Fromm.
Tak wic, wg Heideggera, troska bycia (Sein), ukazujca si w bycie (Seiendes),
przywraca czowieka jego istocie, co oznacza trosk o to: [...], by czowiek (homo) sta
si ludzki (humanitas), [...], jako e humanizm to: rozwaa i troszczy si, by czowiek
by ludzki, a nie nieludzki inhuman, [...].([3], 82) Obiegowe rozumienie humanizmu,
traktujcego czowieka jako warto najwysz jest w istocie synonimem etycznoci
czowieka (tzn. jego perfekcji aksjologicznej). Jednak tak ujty humanizm jest przejawem
egocentryzmu rodzaju ludzkiego, czyli antyhumanizmem, jak stwierdza
H.Promieska.([8], 64) Nie o taki rodzaj humanizmu chodzio Heideggerowi, dlatego te
w Liscie o humani:mie tumaczy: [...] szczytowe humanistyczne okrelenia istoty
czowieka nie zawieraj jeszcze dowiadczenia waciwej czowiekowi godnoci. W tej
mierze mylenie w Sein una Zeit jest przeciw humanizmowi. Przeciwiestwo nie znaczy
tu jednak, e mylenie takie przechodzi na stron wrogw tego, co ludzkie, i popiera to,
co nieludzkie, e staje w obronie barbarzystwa i zniewaa godno czowieka. Tylko
dlatego skierowano mylenie przeciw humanizmowi, e ten nie wynosi humanitas
czowieka do wysoko. ([5], 192)
Czowieczestwo czowieka ley w jego istocie, mwi Heidegger. Za istota
czowieka ley w jego ek-sistencji. Oznacza to: [...], i czowiek tak si istoczy, e jest
oto (Da), to znaczy, e jest przewitem bycia. Bycie owego oto, i tylko ono,
odznacza si podstawowym rysem ek-sistencji, to znaczy tylko ono stoi ekstatycznie
47
wewntrz prawdy bycia. ([3], 88) Wgbiajc si w znaczenie terminw uytych przez
Heideggera naley wytumaczy rnic midzy egzystencj a ek-sistencj, gdy jest
to konieczne ze wzgldu na poprawno odczytania analizy ontologicznej bycia. W
rozumieniu tych terminw wystpuje swoiste przeniesienie akcentw znaczeniowych,
mianowicie: egzystencja to otwarto czowieka wobec bycia, za ek-sistencja to
otwarto bycia wobec czowieka. Owa obustronna otwarto jest istot ludzkiego
bytowania. ([3], 340) Bycie u Heideggera, podobnie jak u Fromma, jawi si jako kategoria
pozytywna, dziki ktrej czowiek moe si realizowa. Heidegger podkrela, e: Dopiero
dziki byciu ocalenie wschodzi w asce, a zo pdzi do zguby. ([3], 123)
Bycie realizowane w ludzkiej egzystencji jest zamieszkiwaniem czowieka na ziemi.
Mieszkanie na ziemi konotuje rne znaczenia, m. in. otaczanie opiek. Czowiek,
czyli miertelny, jak go okrela Heidegger, o tyle mieszka, o ile ratuje Ziemi. W akcie
ratowania Ziemi, otaczania jej opiek ujawnia si bycie. Bycie jednak wie si z pewnym
ryzykiem, mianowicie byt, ktry myli bycie opiera si na woli. Wola to kadorazowo
proces wybierania, w wybieraniu za inherentnie wpisane jest ryzyko. ([3], 316-336)
Dokonywanie wyborw i dla Fromma, i dla Heideggera jest podstawowym
wyznacznikiem ludzkiej egzystencji, ale podejmowanie prawidowych decyzji nie zawsze
jest atwe, zreszt niejednokrotnie czowiek nie potrafi od razu oceni czy jego wybory
z etycznego punktu widzenia s pozytywne (dotyczy to szczeglnie rozwoju nauki i
techniki oraz zwizanych z tym problemw ekologicznych). Wg Fromma czowiek zatraci
t pierwotn spjno z Ziemi, o ktrej mwi Heidegger. Fromm podkrela, e stosunek
czowieka do natury opiera si na bezgranicznym wyzysku, nadmiernej eksploatacji i
braku poszanowania. Zatem odnoszc si do terminologii Heideggera, obecnie czowiek
ju nie mieszka na Ziemi w sensie otaczania jej opiek, nie zachowuje wic czworokta,
tzn. harmonii miedzy Ziemi, Niebem, Istotami Boskimi i samym sob. Skoro za czowiek
nie zachowuje czworokta, to nie chroni swojej istoty, czyli nie moe znajdowa si w
prawdzie bycia. Gubi co najbardziej istotnego, gubi samego siebie. ([3], 322-323)
W innych bytach poza czowiekiem, jak konkluduje Heidegger, take przewituje
bycie, jednak nie pojawia si ono samoistnie, jego przyczyn sprawcz jest czowiek:
Czowiek w trakcie swego istnienia konstytuuje, [...], bycie zarwno wasne, jak i tego,
co go otacza. ([3], 339) Std te bycie innych bytw jest nie do pomylenia bez
czowieka.
W ontologii fundamentalnej Heideggera nie znajdziemy, jak twierdzi Krzysztof
Michalski, zainteresowania problemem podmiotu czy podmiotowoci [...], lecz
zagadnienie: w jaki sposb co moe w ogle by podmiotem? Chodzi mu
(Heideggerowi- AK.) nie o subiektywno, lecz o bycie [...].([3], 13) Zatem bycie jawi
si w filozofii Heideggera jako kategoria istniejca obiektywnie w kadym bycie, ale
tylko dziki czowiekowi przewituje. Filozofia Heideggera to odkrywanie na nowo
starych, zapomnianych znacze sw. Podkrela, e wspczesny jzyk nie potrafi
dokadnie odda istoty danego zjawiska, zawenie znacze zaciemnia poznanie i
48
dokadne nazwanie wiata zewntrznego i wewntrznego. W rzeczywistoci
uzewntrznia tylko pewne subkategorie znaczeniowe, np. uywa by w znaczeniu
mieszka. Problem rozwoju wspczesnego jzyka podejmuje te E. Fromm, dochodzc
do podobnych wnioskw co Heidegger, sugerujc, e wspczesny jzyk ewoluuje w
kierunku reifikacji, tzn. cigi znaczeniowe dotyczce bycia zastpowane s cigami
znaczeniowymi uwypuklajcymi posiadanie. Z problemem tym spotykamy si take na
gruncie j. polskiego, mianowicie czasownik by w jzyku polskim oznacza: - mie byt,
istnie; - by obecnym, przebywa, tkwi; - trwa w czasie, mie miejsce, stawa si.
Rzeczownik odczasownikowy bycie z kolei oznacza pewien sposb zachowania,
postpowania, obcowania z ludmi. ([9], 224) Nie pojawio nam si tutaj rozumienie
bycia jako zamieszkiwania (znaczenie mie miejsce nie jest rwnoznaczne z mieszkaniem
na Ziemi o jakim mwi Heidegger, jest raczej przewartociowaniem znaczenia i
przeoeniem funkcji bycia na funkcj posiadania). ledzc etymologi sowa bvc w
jzyku polskim napotykamy na uycie go w znaczeniu m i e s z k a , bawi- przebywa
(takie znaczenie bycia odkrywa Heidegger w swojej ontologii fundamentalnej, cho
rozwaania dotycz j. niemieckiego). Ale jeszcze nie to znaczenie jest pierwotnym
znaczeniem tego czasownika. W prajzyku bvc oznaczao rosn. To znaczenie
najwierniej zachowao si w jzyku greckim: fys - podz, daj rosn; fyomai rodz,
rosn, staj si. ([1], 18, 52)
E. Fromm kategori bycia ujmuje z psychologicznego punktu widzenia. Bycie, wg
Fromma, jest pewn formacj charakterologiczn, cechujc si: mioci,
odpowiedzialnoci, altruizmem, si ducha, wiar. Poprzez pryzmat ontologii z kolei,
Fromm ujmuje bycie jako inherentn czstk bytu osobowego, w ktrym inskryptywnie
tkwi aktywno. Kategoria bycia zostaje zawona tylko do bytw osobowych - nie
jest cech innych bytw nieosobowych, jak to byo u Heideggera. Frommowskie
bycie zwizane jest z przeyciem i wszelkie sposoby opisania bycia w jego istocie nie
s moliwe. Opisywalne s wycznie pewne aspekty bycia, np. odniesienie do innej
istoty ludzkiej. Jednak caej peni bycia nie da si w dokadnie przekaza przy pomocy
sw.([2], 146)

Mowa w gruncie rzeczy nie jest zbyt doskona form przekazywania
mylenia, chocia mylenie do swych celw uywa tego samego tworzywa, ktrym
jest jzyk. Mowa jest jedynie niedoskona egzemplifikacj mylenia. Mona wic
przeywa bycie, myle bycie, ale dokadnie bycia opisa nie mona. Bycie jest wic
kategori niedeskryptywn. Mimo niedoskonaoci jzyka Fromm opisuje rne aspekty
bycia (nie samo bycie), tworzc tzw. egzystencjalny modus bycia. ([2], 146)

Bycie w
jego koncepcji czowieka jawi si jako kategoria, ktrej cech zasadnicz jest aktywno
twrcza, niewyalienowana.

Czowiek jest podmiotem a nie przedmiotem tej aktywnoci.
Aktywno twrcza realizuje si m.in. poprzez wol dawania, dzielenia si i powicania,
a wic realizacj postawy by. Chocia warunki spoeczno-ekonomiczne
wspczesnego wiata skaniaj czowieka do wybrania modusu posiadania, to jednak
z psychologicznego punktu widzenia czowiek wolaby wybra modus bycia: My
49
istoty ludzkie, wyposaeni jestemy w wewntrzne, gboko zakotwiczone pragnienie
bycia dawania wyrazu naszym zdolnociom, aktywnoci, zwizkom z innymi ludmi,
ucieczki z wiziennej celi egoizmu. ([2], 146)

Jednak wola czowieka jest nieco
nadwerona, gdy to, co posiadamy daje nam pewn stabilizacj, bezpieczestwo. Z
kolei w strukturze bycia kryje si niepewno i strach. W spoeczestwie
technologicznym, gdzie formacj charakterologiczn jest modus posiadania trudno
realizowa postaw by, nie bdc jednoczenie outsiderem. Ze wzgldu na psychik
czowieka bycie outsiderem jest niekorzystne i moe prowadzi do powanych zaburze
psychicznych, czowiek bowiem z natury jest zwierzciem spoecznym, jak twierdzi
Fromm, i boi si odrzucenia. Jedynie naprawd silne psychicznie jednostki mog by.
Historia ludzkoci dostarcza nam wielu takich pozytywnych przykadw, np.: ycie
Jezusa , Abrahama i Mojesza czy Buddy. Wspczesnemu czowiekowi jawi si oni
jako bohaterowie, a ich niezrwnane czyny wprawiaj w podziw. W gruncie rzeczy
kady czowiek chciaby by tak doskonay, ale istnieje psychiczna bariera strachu
przed niewiadomym, dlatego czowiek woli polega na tym, co posiada. Jednak nie
zdaje sobie sprawy, jak twierdzi Fromm, e ycie oparte na posiadaniu nie gwarantuje
bezpieczestwa, gdy to, co jest zewntrzne wobec naszej istoty zawsze mona straci.
([2], 174-176)

W zwizku z tym Fromm zadaje zasadnicze pytanie: Jeli jestem tym, co
posiadam i to strac, czym wwczas bd? [...] Niczym wicej ni pokonanym,
ogooconym, patetycznym wiadectwem niewaciwej drogi ycia. ([2], 176)

Dobrze
byoby zatem, by czowiek wczeniej uwiadomi sobie, e droga ycia oparta na modus
posiadania jest niewaciwa i nie daje stabilizacji psychicznej i e to nie bycie, lecz
posiadanie stanowi dla niego zagroenie, wzbudza niepokj i niepewno. W modus
bycia jestem tym, kim jestem, nie za tym, co posiadam, nikt nie moe pozbawi mnie
pewnoci ani zagrozi mojemu bezpieczestwu i poczuciu tosamoci. ([2], 177)

Nie
naley wic lka si zewntrznych zagroe. Jeli jestemy silni wewntrznie i
posiadamy instynkt ycia oraz wiar we wasne siy, nic nie jest w stanie nam zagrozi.
Zdaniem Fromma w byciu tkwi rado, pynca ze wspprzeywania. Rado
dzielona z drugim czowiekiem jednoczy ludzi, nie ograniczajc ich indywidualnoci.
Bycie jest take sposobem na przezwycienie strachu przed mierci. Fromm dowodzi,
e w gruncie rzeczy czowieczy strach przed mierci jest strachem przed utrat tego,
co posiadam: ciaa, ja, rzeczy materialnych, tosamoci i e istnieje tylko jeden sposb
przezwycienia tego strachu, polegajcy na nieprzywizywaniu si do ycia. W zwizku
z tym czowiek powinien do minimum zredukowa postaw mie i realizowa modus
bycia. ([2], 178-199)

Wg Fromma bycie istnieje tylko tu i teraz. ([2], 199)

Przez mio,
rado, odkrywanie prawdy bycie realizuje si tu i teraz, tzn. bezczasowo. W odrnieniu
od modus bycia modus posiadania zawsze realizuje si w czasie (przeszo,
teraniejszo, przyszo), a sam czowiek staje si jego niewolnikiem. ([2], 199-202)
Fromm zwraca take uwag na kontrast midzy byciem a pozorem bycia. Dowodzi, i
zachowanie czowieka nie oddaje w peni jego charakteru i tylko czciowo ukazuje
50
wewntrzn struktur naszego bytu, jednak w wikszoci jest mask noszon na
potrzeby rzeczywistoci. Prawdziwy charakter czowieka (realno ludzk) mona
uchwyci dziki metodom psychoanalitycznym, opracowanym przez Freuda (
swobodne skojarzenia, analiza snw, przeniesienie, opr). Spoeczestwo
technologiczne, w jakim yjemy, sprzyja zakadaniu maski czowiek w masce to czowiek
spoecznie przystosowany. Wiedza o realnej rzeczywistoci spychana jest przez niego
do podwiadomoci. Odkrywanie prawdy o rzeczywistoci, czyli poszerzanie swojej
wiadomoci jest jednoczenie konstytuowaniem bycia. ([2], 159-163)
M. Heidegger, analizujc mit o Edypie take zwraca uwag na problem Bytowania
i Pozoru Bytowania. Akcentuje w nim konflikt midzy Prawd a Pozorem. Uwiadamianie
sobie tego konfliktu uznaje za konieczno egzystencji ludzkiej, ale sygnalizuje te, e
czowiek broni si przed poznaniem Prawdy (Fromm podaje inn interpretacj tego
mitu, mianowicie odczytuje go poprzez pryzmat stosunkw spoecznych, opartych na
wizi krwi, mioci i rwnoci matriarchat, i opartym na autorytecie - patriarchat). ([8],
100-101)

Zakadajc mask wspczesny czowiek nie chce pozna prawdy o sobie i o
rzeczywistoci, boi si tej prawdy.
Eschatologiczny aspekt bycia jawi si w filozofii Gabriela Marcela, ktry
zdecydowanie odrzuca Heideggerowsk ontologiczn rnic midzy byciem a bytem.
Dla Marcela bycie i byt to jedno: bycie jest zawsze tylko byciem bytu. Bycie jawi si
jako nieodczny atrybut bytu i bez niego nie ma swojej racji ontologicznej. Bycie jako
kategoria ontologiczna i zarazem antropologiczna utosamiane jest przez Marcela z
tajemnic. Jednak bycie jako tajemnica nie jest cakowicie niepoznawalne. Wyania si
z wieloci rnych znacze poszczeglnych fenomenw, stanowic jednoczenie dla
nich pewn fundamentaln podstaw, pewne arche. [7] Zagadnienie bycia wie si w
filozofii Marcela z zagadnieniem zbawienia. Wymogiem zbawienia z kolei jest ycie w
wietle Prawdy i Mioci. Uczestniczy w Prawdzie to znaczy naprawd by. Ta
najwaniejsza Prawda rozumiana jest jako transcendencja w stosunku do prawd
skoczonych, weryfikowalnych, naukowych. Prawda ta objawia si bdzie w
poszukiwaniu sensu ludzkiej egzystencji, w ktrej peno jest dramatw, cierpienia,
rozpaczy, mierci. Takie egzystowanie na ziemi rodzi wymg transcendencji, w wietle
ktrej dostrzegalna jest rnica midzy egzystencj a byciem. Sama egzystencja nie
jest jeszcze byciem, jest dopiero deniem do bycia, ktre nie moe jednak by
wypenione w yciu ziemskim. Bycie jest zbawieniem, uzyskiwaniem peni, dlatego
naley do innego wiata, ale swj sens uzyskuje dziki odniesieniu do rzeczywistoci
ziemskiej. Bycie zatem ujmowane jest w filozofii Marcela w wymiarze religijnym. [6]
Wie si take z problemem wolnoci wyboru drogi. Nikt ani nic nie zmusza nas, sami
podejmujemy decyzj czy dymy do peni, czy te poprzez posiadanie doprowadzamy
do alienacji wolnoci i zatracenia siebie. Marcel bycie traktuje jako dar i utosamia je z
aktem, a nie z rzecz. Bycie rozumiane jako akt odkrywa nam najgbszy ontologiczny
sens bycia w aspekcie eschatologicznym. Bycie jako akt zwizane jest z wiecznoci i
51
wiernoci, a to otwiera now jako ycia czowieka, ktr jest wiara w Boga. [10]
Wierno istnieje tylko w stosunku do jakiej osoby. Mog by wierny sam sobie,
drugiemu czowiekowi, Bogu, ale warunkiem koniecznym jest istnienie relacji diadycznej
midzy mn a jakim ty, ktra ujawnia si w indywidualnoci i niepowtarzalnoci bycia
bytu duchowego, a stosunek ja do ty jest oparty na wolnoci (wiara w Boga, a wic
relacja ja Bg jest przykadem relacji diadycznej). Wierno pojta jako wierno
wobec absolutu, tworzy to, co niezniszczalne, a wic bycie w wiecznoci. Sens zbawienia
jawi si tylko wwczas, gdy wierno jest trwaoci, czyli przedueniem wiadectwa,
a w idei wiernoci jawi si nam absolut ontologiczny. wiadectwo, ktrego wymaga
Bg, wciela si w decyzje etyczne, czyli w poszczeglne ziemskie wiernoci czstkowe,
ukazujce si w relacjach z drugim czowiekiem. [10] Wierno wobec drugiego
czowieka, w ktrym ukrywa si Bg jest podstaw zbawienia, czyli zanurzenia si w
peni absolutnego bycia. W tym wymiarze eschaton jawi si tylko jako przejcie
egzystencjalne, a mier biologiczna nie jest kocem, ale pocztkiem bycia.
Powysze koncepcje trzech wybitnych filozofw XX stulecia ujmuj bycie jako
kategori pozytywn, ksztatujc czowieka w duchu humanizmu, pojtego jako
urzeczywistnianie czowieczestwa, chocia w kadej z koncepcji konteksty
interpretacyjne s nieco inne. Heidegger ujmuje bowiem bycie z perspektywy
ontologicznej, Fromm, cho nawizuje do ontologii bycia, gwny nacisk kadzie na
psychologiczne jego aspekty, z kolei Marcel eksponuje eschatologiczny aspekt bycia.
W swoich koncepcjach jednak wszyscy odwouj si do mioci, radoci,
bezpieczestwa i prawdy, jako gwnych wyrnikw bycia. Wsplnym podoem
tych koncepcji jest przekonanie, e porzdek bycia opiera si gwnie na mioci,
pojmowanej jako cakowite darowanie siebie samego drugiemu, z jednoczesnym
pozostawieniem wolnoci sobie i obdarowywanemu. Marcelowskie relacje diadyczne
wydaj si by adekwatnym terminem dla nazwania tego sposobu obcowania z drugim
czowiekiem (i nie tylko czowiekiem) we wszystkich trzech koncepcjach.
Istotne podobiestwo przytoczonych wyej wywodw dotyczy ujcia bycia jako
kategorii, w ktrej immanentnie tkwi aktywno. U Marcela owa aktywno skierowana
jest na osignicie celu ostatecznego, jakim jest zbawienie, za u Heideggera i Fromma
ta potencjalna sia dziaania, tkwica w byciu, moe uchroni ludzko przed zagad,
gdy bycie to take dbanie o planet, o jej zasoby naturalne, o jej istnienie. W tym
przypadku Marcelowska relacja diadyczna przyjaby posta czowiek Ziemia. Rnice
omawianych koncepcji polegaj gwnie na innym ujciu czasu w koncepcjach
Heideggera i Fromma oraz na odmiennym stosunku do wiary i zbawienia u Marcela i
Fromma.
52
LITERATURA:
[1] BRUCKNER, A.: Slownik etvmologic:nv f:vka polskiego.
[2] FROMM, E.: Miec c:v bvc. Pozna 1995.
[3] HEIDEGGER, M.: Buaowac, mies:kac, mvslec. Esefe wvbrane. Warszawa 1997.
[4] HEIDEGGER, M.: Sein una Zeit. Tubingen 1993. Wyd. polskie: HEIDEGGER, M.:
Bvcie i c:as.
[5] HEIDEGGER, M.: List o humani:mie. [W:] HEIDEGGER, M.: Buaowac, mies:kac,
mvslec. Esefe wvbrane. Warszawa 1997.
[6] MARCEL, G.: Bvc i miec. Warszawa 1986.
[7] MARCEL, G.: Tafemnica bvtu. Krakw 1995.
[8] PROMIESKA, H.: Trwanie i :miana wartosci moralnvch. Katowice.1991.
[9] SZYMCZAK, M. [Red.]: Slownik f:vka polskiego. Warszawa 1982, t. III.
[10] TARNOWSKI, K.: Ku absolutnef uciec:ce. Bog i wiara w filo:ofii Gabriela
Marcela. Krakw 1993.
Aleksanara KUZIOR
Kateara Stosowanvch Nauk Spolec:nvch
Wva:ial Organi:acfi i Zar:qa:ania
Politechnika Slqska w Zabr:u
Polska
53
EXISTENCIALISTICK KONCEPCIA ABSURDNE1 VIERY
(S. Kierkegaard, K. 1aspers)
Dana BREZNANOV
Bansk Bystrica, SR
THE EXISTENTIAL CONCEPTION OF ABSURD FAITH (S. Kierkegaara, K.Jaspers)
The author of the presentea article analvses the existential conception of absura
faith. She wants to prove that authors of this conception (S. Kierkegaara, K. Jaspers)
attempt to overcome the nihilistic attituae towaras being-in-the-worla. She also
wants to show that the iaea of aialectical motion of faith is the moaification of
possibilitv to establish the connection with the Absolute.
Uvod.
U Wolfgang Janke, autor tdie Filo:ofia existencie (1995), upozornil na fakt, e
v sasnosti prevldajci spsob myslenia sa pozer na existencializmus sdepektom
ako na heroick pesimizmus a tragicizmus, ako na filozofiu zkosti a metafyziku
stroskotania ([1], 7). Sn ete frekventovanejie oznaenie pre tento mylienkov
smer je filozofia nihilizmu, prpadne nihilistick filozofia. Ak by sme sa poksili o
rekontrukciu existencialistami prezentovanho obrazu situcie loveka vo svete, zistili
by sme, e poda tchto mysliteov prinleia udskej existencii mody ako zfalstvo,
utrpenie apod., a teda naozaj mono hovori o nihilistickej atmosfre existencialistickch
textov.
Cieom tohoto prspevku je zodpoveda otzku: Je oavratenie sa oa sveta tvm
postofom, ktorv urcufe subfektivnv v:tah feanotlivvch preastavite/ov filo:ofie
existenciali:mu kbvtiu? Alebo fe vkontexte existencialistickvch aiel mo:ne
iaentifikovat take mvslienkove koncepcie, ktore bv sme mohli o:nacit :a aka:
prekonania nihili:mu ako filo:ofickeho postofa, alebo aspon :a pokus o feho
prekonanie? Vintencich naplnenia tchto cieov, resp. zodpovedania nastolench
otzok, sa poksime zosumarizova vsledky komparcie koncepci viery Sorena
Kierkegaarda a Karla Jaspersa, t.j. filozofov, ktor bvaj u tradine zaraovan medzi
predstaviteov teistickej lnie vo filozofii existencializmu. Skr vak ne pristpime
krieeniu stanovench loh, je potrebn objasni, vom spova dialektickos prstupu
kloveku, kee tto pecifick optika je vchodiskom uvaovania pre oboch filozofov.
Clovek ako syntza antinmi.
Analza diel Sorena Kierkegaarda i Karla Jaspersa ns odkazuje kminimlne
jednmu viac-menej zhodnmu nhadu na situciu loveka vo svete: obaja filozofi sa
54
zhoduj vnzore, e zfalstvo, resp. utrpenie loveka spova vodcudzen sa istmu
aspektu udskho ducha, aspektu, ktor m charakter pvodnosti, resp. venosti.
Toto pvodn vloveku presahuje vetky spsoby, akmi lovek vo-svete-fe a
kontituuje ho tak ako syntzu venho a asnho, nekonenho a konenho,
monosti a nutnosti
1
. Prve nevedomos o vlastnom uren ako duch, ktor dr
uveden antinmie pokope, tj. odcudzenie sa onomu pvodnmu vloveku, spsobuje
naruenie rovnovhy medzi elementrnymi zlokami udskho pobytu a je zrove
nemocou, resp. zfalstvom, ktor suuje cel udstvo: neije ani jedin lovek, ktor
by nebol zfal ([5], 131). Obaja predstavitelia kresanskho existencializmu vak
zrove zdrazuj, e t najzfalejia situcia vsebe ukrva i monos uzdravenia,
resp. vzvy k rozmachu. Prtomnos tejto monosti i vtej najvej udskej biede
potvrdzuje prednos loveka pred zvieraom: Podstata loveka je skr vpohybe,
lovek neme osta tak, ak jeNie je bytosou, akou s zvierat, ktor ak s
ivotaschopn, tak sa opakuj zgenercie na generciu. Usiluje sa presiahnu ponad
to, ako si je dan ([4], 49). Jaspers i Kierkegaard takto predkladaj loveku vzvu
ksebazdokonaleniu, resp. sebaprekonaniu. Cesta, ktorou sa m lovek odhodlan
zbavi sa svojej nemoci, atm i zfalstva i utrpenia vyda, je cesta viery, kee poda
tchto filozofov je hlavnm rysom viery prve to, ako si je lovek ist tm, e je lovek.
Komparcia koncepci viery u S. Kierkegaarda a K. 1aspersa.
Sdialektickosou prstupu ku loveku ako ku spomnanej syntze antinmi,
svis i dvojfzovos procesu viery, ktor sa u oboch autorov realizuje jednak ako
vstup zo sveta (resp. zrieknutie sa sveta) a nsledne ako optovn vstup do sveta
(jeho znovuzskanie). Tto dvojfzovos je mon objasni na znmej Kierkegaardovej
interpretcii starozkonnho prbehu Abrahma a Izka, ktor meme njs vdiele
Ba:en a chvenie (1843). Abrahm sa vspomnanom prbehu zrieka vzujme vyieho
telosu (ktorm je vtomto prpade viera) toho, o je mu najmilie (Izka) a vzpt to,
oho sa vzdal, zskava nasp. Kierkegaard na tomto prbehu ilustruje dvojit pohyb
zrieknutia sa sveta a zskania sveta, ktor sa napluje vo viere. Proces viery m teda
dve fzy: pohyb do nekonena na zklade rezigncie a protikladn pohyb do konena
na zklade absurdna: Jedine syntza nekonena a konena na zklade rezigncie a
absurdna kontituuje to najodvnejie tdium udskej existencie ([1], 53). Sila
absurdna ako nevyhnutn sas pohybu viery je potvrdzovan faktom, e viera
nem ni spolon so zkonmi pravdepodobnosti i s udskou vypotavosou ani
Abrahm nemohol oakva, e tm, e sa Izka vzd, zska ho nasp, no napriek
tomu vo svojom srdci veril, e Boh od neho nebude Izka chcie, i ke bol zrove
kobeti povon. Veril silou absurdna. Tu nemohlo by rei o udskch vpotoch.
1
K. Jaspers uvdza prklad ztradcie obdobnch svedectiev o loveku, citujc B. Pascala:
lovek je vetko a ni. Bez opory stoj uprostred medzi nekonenosami. Utvoren
znezmieritench protikladov, ije ako neukojiten nepokoj /JASPERS, 1994, s. 36/.
55
Bolo to od Boha absurdn, e to od neho iadal a vnasledujcom okamihu zase
poiadavku odvolal ([5], 31). ivot vo viere je takto akmsi dialektickm pohybom,
vktorom sa zavrhnutie sveta prevracia vnvrat ku svetu.
Taktie K. Jaspers vo svojich dielach zdrazuje, e vstup zo sveta je pravdiv
len ako optovn vstup do sveta. Svis to sfaktom, e hoci je poda autora pre
existencilnu, resp. filozofick vieru nae bytie vase stretnutm existencie a
transcendencie (tj. venho, ktorm sme ako stvoren a sebe darovan bytie a venho
osebe), kad toto stretnutie je vdy stretnutm vo svete, a teda skrze as viazan na
svet. Uskutoovanie sveta je takto vJaspersovom ponman jedinou cestou
existencilneho uskutoovania: Stratou sveta strcame sasne sami seba ([3],
27). Cieom takejto absurdnej viery nie je teda tek zo sveta. Rezignciu na pozemskos,
resp. konenos, obaja spomnan filozofi odmietaj, priom stelesnenm takhoto
postoja sa im stva postava mystika: Mystikovi, ktor nachdza svoju odpove
vtom, e jeho hadanie hasne, len o vystpi zo sveta, odpoved Boh priamo. Veriaci
vak me dosta odpove len zo sveta ([2], 202). lovek chce dosiahnu spsu,
resp. blaenos u na tomto asnom svete tak ako Abrahm, ktor veril, e bude
blaen u tu na zemi ([5], 31). Prelomenie udskej konenosti smerom kvenosti
neznamen zrove jej negciu. Vzahom ktranscendencii zrove lovek nadobda
od sveta ist nezvislos, tj. men sa jeho postoj ku vetkmu predmetnmu. Tto
nezvislos je vak relna iba ako psobenie vo-svete. Uskutoovanie sveta je teda
jedinou cestou existencilneho uskutoovania. Stratou sveta by udia stratili zrove
sami seba. A vakte viery ide o prav opak o nadviazanie vzahu ksvojmu pvodnmu
Ja, a to skrze vzah ktranscendencii, kBohu. Len potom sa stva udsk pobyt
existenciou: Existencia je to, o je vo vzahu ksebe, a tm ktranscendencii ([3], 17).
Jaspers tu nadvzuje na Kierkegaarda, ktorho formula popisujca stav udskho Ja,
kedy je plne zbaven zfalstva znie nasledovne: Ak m Ja pomer ksebe sammu a ak
chce by samo sebou, spova priehadne vmoci, ktor ho urila ([5], 124).
Sloboda, ktor vzahom ksvojmu Ja veriaci nadobda, je teda ak nem djs
koptovnmu narueniu syntzy, ktorou je lovek (monos a nutnos,)
nevyhnutne dialektick: lovek, stojac oproti svetovosti ako nezvisl, ostva
zaviazan transcendentnu, resp. Bohu, ktormu va za seba i svoju slobodu. Vzah
ktranscedentnu prevracia zrove tradin vzah jednotlivec veobecno: Abrahm
kon silou absurdna, a prve to je absurdn, e ako jedinec stoj nad veobecnom
([5], 49). Obdobne ako Kierkegaard i Jaspers poukazuje na monos teleologickej
suspenzcie etiky, ke hovor: pretoe sa vak konanie ned dostatone vyvodi
zo veobecnho, je mon pou Boie vedenie vpoiatku dejinne konkrtneho
poiadavku bezprostrednejie ne vo veobecnom ([3], 46). Nie je to teda tak, e by
jedinec vzahom kveobecnu uroval svoj pomer kabsoltnu naopak: jedinec si
svojm osobnm vzahom kabsoltnu uruje svoj pomer kveobecnu sm.
Zuvedenho poda Kierkegaarda vak nevyplva, e etika m strati vetku platnos,
56
m sa vak vyjadrova inak paradoxne. Naprklad lska kblnemu sa kvli lske
kBohu (zahrujcej absoltnu povinnos kBohu) vyjadr vrazom opanm ne
etickm pojmom povinnos.
Napokon chceme ete poukza na jeden styn bod vinterpretovanch
koncepcich viery: Kierkegaard i Jaspers sa zhoduj vnzore, e navanie Boiemu
vedeniu vyaduje odvahu kpochybeniu: Obsah je toti ete mnohoznan, sloboda,
ktor by spovala vjasnom a jednoznanom veden potrebnho nie je nikdy dokonal
([3], 46). Tak ako Abrahm zotrvva vbzni a chven (Je otcom viery alebo vrahom
vlastnho syna?), i kadmu veriacemu stle ostva riziko i je vo svojej slobode
naozaj sm sebou, i nasmerovanie poul naozaj zpvodu.
Zver.
Po tom, o sme zrekapitulovali zkladn body, ktor vzhadom ku skmanej
problematike charakterizuj filozofiu vybranch predstaviteov teistickej lnie filozofie
existencializmu, poksime sa zodpoveda na otzky formulovan vvode nho
prspevku. Domnievame sa, e jednm zdleitch momentov, ktor spjaj mylienkov
koncepcie S. Kierkegaarda a K. Jaspersa, je drazn zamietnutie odvrtenia sa od
sveta ako postoja, ktor mono ksvetu zauja. Hoci obaja filozofi zvauj okolnosti,
ktor by vprospech takhoto nihilistickho postoja mohli vies, meme kontatova,
e vetky rieenia, akmkovek spsobom pripomnajce snahu o nik zo sveta
(najfrekventovanejie posudzovan a zrove kritizovan je monos samovrady),
oznauj obaja filozofi ako nepochopenie, nebezpen omyl, apod. Ak sa odvrtenie
od sveta ukazuje ako odmietan, implikuje tento postoj nevyhnutnos ponknu
loveku nejak monos ako sa svojm zfalm delom vo-svete vyrovna, resp. o
najprijatenejie sa do sveta zaleni. S. Kierkegaard a K. Jaspers ako kresansk
predstavitelia existencializmu predkladaj koncepciu absurdnej viery, ktor m by
vchodiskom a zrove liekom proti zfalstvu ako existencilnemu modu. Prve
dialektick prstup kloveku ako syntze venho a asnho (nekonenho a
konenho,) priviedol poda ns tchto mysliteov konej absurdnej, resp.
paradoxnej mylienke dosiahnu spsu, resp. blaenos vnboenskom zmysle
slova u tu na pozemskom svete. Domnievame sa, e ich originlna problematizcia
monosti nadviazania vzahu ktranscendentnu, resp. absoltnu, skrze dvojfzov
pohyb viery (asnos venos asnos), vychdza zuvedomenia si problematickosti
spojenia asnho, ktor je vdy vo-svete, a venho, ktor tradcia situuje mimo-svet.
Zrove sproblematizciou vzahu kabsoltnu dochdza i kmodifikcii tradinho
postoja khodnotm, ktor tento absoltny zmysel obvykle reprezentuj. Kresansk
predstavitelia existencializmu takto nahrdzaj abstraktn slobodu, ktor lovek zskava
rezignciou na pozemskos (a ktor by mu mala by spsou vakomsi przdnom vkuu
bezasovosti), za slobodu, ktor je mon dosiahnu jedine vo-svete, a ktor zrove
prina veriacemu aksi nov nezvislos na predmetnom byt (nie vak vo vzname
57
negovania tohoto konenho bytia). Absurdn viera takto povyuje jednotlivca nad
veobecno, tzn. e modifikovan vzah kabsoltnu modifikuje i postoj veriaceho
kmorlke, t. j. ketickm princpom.
Na zver meme kontatova, e hoci u oboch predstaviteov existencializmu sa
stretvame svzvou, ktorej obsahom je nutnos nies riziko, ktor cesta absurdnej
viery so sebou nesie (pretoe sautentickosou ako existencilnym urenm udskho
pobytu jedinec nezskava zrove i istotu, ktor by proces stvania sa sebou samm
uzatvrala), je mon na vchodiskch, ktor S. Kierkegaard a K. Jaspers loveku
zjeho situcie vo-svete ponkaj, dokladova ich snahu sa snihilizmom, ako
filozofickm postojom ksvetu a ivotu, vyrovna.
LITERATURA:
[1] JANKE, W.: Filosofie existencie. Praha : Mlad fronta, 1994.
[2] JASPERS, K.: Filozofia. In: Antologia :aiel filo:ofov. Pragmati:mus, reali:mus,
fenomenologia, existenciali:mus. Bratislava : Epocha, 1969, s. 173 222.
[3] JASPERS, K.: Filosoficka vira. Praha : ISE, 1994.
[4] JASPERS, K.: Mala skola filo:ofickeho mvslenia. Bratislava : Kalligram, 2002.
[5] KIERKEGAARD, S.: Ba:en a chvni. Nemoc ksmrti. Praha : Nakladatelstv
Svoboda Libertas, 1993.
Dana BREZNANOJA
Kateara filo:ofickvch viea FHJ UMB
Tafovskeho 40
974 01 Banska Bvstrica
Email. Bre:nanovafhv.umb.sk
58
PREKRACOVANIE RACIONALIZMU NA CESTE
KAUTENTICITE CLOVEKA
Miroslava SZKEOV
Bansk Bystrica, SR
RACIONALISM TRANSCEND ON THE WAY TO HUMANS AUTHENTICITY
This piece of writing is about an inaaequacv of racionalistic theological svstems
which make a human being inauthentic ana about metaracionalism as one possible
wav to authenticitv. This is obvious in a comparison of St. Augustins teoaicea ana
Nikolai Berafafevs antropoaicea. Berafafev presents a human being as aparticular
moment of whole being who takes responsibilitv for the present state of the worla
ana is preparea to transform it whit the creative activitv of their spirit. This man is
apersonalitv that is not as trivial in their relationship to Goa of meaieval racionalistic
svstems anvmore.
Bytie sa vtradinej filozofii chpalo prevane ako absoltna aabstraktn
veobecnos, na poznanie ktorej postaoval predovetkm rozum so systmom
vymedzujcich kategri, ktor opisovali nemennontologick truktru
neprekraujcu zkony logiky. Me vak udsk myslenie vyerpa otzku po zklade
skutonosti, pozna jej zmysel apritom sa prejavova vo svojej autenticite ako cel
lovek? Je zrejm, e pod racionali:mom budeme vtejto prci chpa spsob
poznvania skutonosti, ktor sa opiera osystm pojmov, kategri azkonov logiky
aautenticitu vzmysle Heideggerovej mylienky ako najvlastnej modus bytia pobytu
ako ma seba samho, pta sa arozumie svojmu bytiu. Impulzom, ktor viedol
kodmietnutiu racionalistickej ontolgie, kde relnou autentickou skutonosou bola
Idea, Podstata i Boh, boli jednak iracionalita aabsurdita neprstupn racionlnej
analze, sktormi sa lovek stretva vhraninch existencilnych stavoch (strach,
smr, utrpenie) ako aj tba po autenticite vlastnho, jedinenho akonkrtneho bytia
loveka. V20. storo sa aj preto vyvinula existencialistick filozofia, ktor chcela proti
abstraktnej filozofii postavi konkrtnu filozofiu existencie, teda oproti odvodenmu,
neautentickmu a vopred vyprojektovanmu bytiu postavi autentick existenciu
participujcu na byt, ktorej najvlastnejia podstata je konkrtnym momentom bytia
vjeho celku. ([7], 171-173).
Jednm z momentov, vktorch si lovek uvedomuje nedostatonos svojich
racionlnych vysvetlen, je aj problem :la. Skmali sme dve koncepcie, ktor sa tomuto
problmu venovali, ato teodiceu Augustna Aurlia (354-430 n. l.) aantropodiceu
Nikolaja A. Berdajeva (1874-1948). Kee sa racionalita pri rieenotzky zla
najmarkantnejie prejavuje pri definovan a poznvan spravodlivosti Boha, zameriame
59
sa na postup, ktorm sv. Augustn na zklade vevlastnost Boha vyvodzuje
nesubstancionalitu (privciu) zla. Oproti tomuto spsobu uvaovania postavme do
opozcie Berajevovu koncepciu, ktor takto objektivizovan spsob vnmania
apoznvania skutonosti oznauje za dsledok zotroenho bytia a budeme sledova
posun oa racionalitv kmetaracionalite, ktor sa ovea viac pribliuje kautenticite
loveka.
Usv. Augustna vak nemono striktne hovori oracionalite vpoznvan najvyej
skutonosti, pretoe vaka vntornej rozpornosti, ktor myslite pocioval, je jeho
poznvanie vsledkom tzv. aialektikv vierv, t. j. vntornej rozpornosti medzi raciom
amystikou, ktor sa vzjomne prelnaj. Hovor toti omylienkovom osvojen prvd,
ktor boli najskr prijat vierou. lovek poda neho vosobnej sksenosti objavuje
existenciu pravdy, ktor prekrauje rozum, preto je Boh vkonenom dsledku
nepochopitenm askrytm Tajomstvom ([9], 61-68). Napriek tomu sa sv. Augustn
pri teodicei uber cestou racionlnej argumentcie, abstraktnho myslenia, a preto pri
dokazovan boej Spravodlivosti (mylienkovom osvojen prvd) u hovorme
oracionalistickom postupe.
Sv. Augustn jedinmu Bohu - na zklade nboenskho zjavenia ako aj na zklade
predchdzajcej tradcie cirkevnch otcov - prisudzuje jednotliv vevlastnosti ako
najvyie Dobro, vemohcnos, spravodlivos, nemenitenos jeho podstaty,
neporuitenos, nepominutenos, prozretenos, absoltna sloboda apod. Zudskej
tby po jasnosti, jednote alogike nevyhnutne vyplva otzka: Preco vsemohuci
aaobrotivv Boh aopustil existenciu :la na svete?. Sv. Augustn sa pri rieen problmu
zla cez rzne mylienkov opercie dopracoval kdvom pilierom teodicee aprinm
zla na svete, t. j. nicotna priroa:enost vetkho stvorenho asloboana v/a loveka.
Pozorovanm stvorench vec zistil, e Boh stvoril vetky veci avetko, o stvoril je
idobr aneexistuje ni, o by nestvoril, pretoe samotn bytie aexistencia je danosou
Dobra dkaz Bozej absoltnosti a dobroty ([2], 186). Zlo definoval ako samo
porusenie, ktor nijako nemohlo porui tvoju (Boiu) podstatu, ktorou je Dobro
([2], 173). Nsledne potom monos poruenia vylil zpodstaty Dobra, Boh je toti
ako nestvorenv jedinm nemenitelnm aneporusitelnm bytm, ostatn stvorene
veci sce maj as na absoltnom byt u tm, e existuj, as preto ako Bohom
stvoren dobr. Na rozdiel od Boha (ide ometafyzick rozdiel) maj vo svojej podstate
aj nebytie, apreto s iporuiten amenliv, ako to vysvetuje itento citt: e mu
pi stvoen nepomhala njak jin pirozenost, jako by si sm nestail. Ztoho vyplv,
e vsechno stvoril :niceho. ([1], 127). Zlo ako poruenie tak nie je vbezprostrednom
kontakte sBohom, vznik a ako dsledok stvorenia znioho vpodobe poruovania
amenitenosti, m sv. Augustn prisdil zlu privativne bvtie (nesubstancionalitu).
Pravdae aj lovek ako stvoren scno podlieha porueniu amono tento fakt
dva odpove na rozporuplnos apokazenos existencie reflektovan sv. Augustnom,
ale aktulnu aj pre modern filozofiu ako syntzu dvoch protikladov v loveku. Dleit
60
lohu tu zohrva aj prv hriech, ktor sv. Augustn vnmal nasledovne: Hrich je
potom zlo, kter spova vtom, e se :aneabava bua prifimani prika:u, nebo feho
aoar:ovani ci vnovani se ro:fimani omouarosti. ([1], 248). Prevrten va (k veciam
nim) ako zlo viny, za ktor nesie lovek zodpovednos, sa stala prinou vzniku
zla trestu, ktor poda sv. Augustna na ns zoslal Boh vo svojej Spravodlivosti.
Ambivalentnos udskho rozhodovania bola dan loveku preto, aby zvlastnej
slobodnej vle prinul knajvyej podstate, vom poda sv. Augustna spova :mvsel
feho existencie. Zlo hriechu Boh preto priamo nechce, ale pripa ho vo svojej
Prozretelnosti ako urku, ktor vo svojej vemohcnosti premen na vykpenie
avyie dobro. A Kristus preorientoval zmysel smrti autrpenia tm, e ich vzal na
seba, m urobil zutrpenia vykupitesk nstroj, povil udsk prirodzenos audelil
jej milost. Tto milos vzmysle predestincie pochdzala teda zhora ako psobiaca
boia nevyhnutnos, od ktorej bol lovek zvisl. Zmysel existencie loveka sa vak
naplni a: po smrti vucasti (nazeran) na boom Dobre, ktor u presahuje chpanie
udskho rozumu. Je zrejm, e sv. Augustn zachoval boie vevlastnosti aj za
prtomnosti zla na svete, atm aj absoltny odstup medzi lovekom aBohom, kee
lovek so svojou pokazenou existenciou nikdy neprekon metafyzick rozdiel
aautentickm (t. j. sm sebou) sa stane a po smrti. Vteodicei atejto ontologickej
koncepcii m lovek presne vyprojektovan miesto uren predestinciou avlastnou
prirodzenosou, ktor sa stva dvernm vaka abstraktnej samozrejmosti.
Videli sme ukku systematickho, konzistentnho myslenia vpojmoch
akategrich, ktor podrobuj existencilne stavy samotnho sv. Augustna racionlnej
analze, m ichrobia logicky komunikovaten, snaiac sa vysvetli najmeniu
pochybnos spleou perfektnej argumentcie. Nikolaj Berajev naopak odsudzuje
abstraktnos, racionlnos, dokonca aj monizmus aracionalistick teologick systmy,
poda ktorch je Boh vejednotou, abstraktnou ideou. Odmieta aj sociomorfi:mus,
ktor postuluje Boha ako mocipna, napriek tomu vytyuje kresansk metafyziku
(resp. nboensk filozofiu) ako jedin pravdiv cestu poznania: Pravda nen na
stran pojmov metafyziky, nen na stran ontologie, je se tk byt, je na stran
auchovniho po:nani, je se tk konkrtnho duchovnho ivota adochz vrazu
skr:e svmbolv, ne skrze pojmy. ([5], 66). Dogmy by poda neho mali by ivmi
sksenosami (tzv. mystick empirizmus) zaloen na nerozumnosti anie racionlne
prostriedky na vymedzenie Boha astvorenia ([4], 22-23). Berajev vak tvrd, e
ksamotnmu poznaniu dochdza vo vntri prevania (prevanie znamen nieo
pre:it aivot sa tka vetkho), m zjednocuje aj novovek rozdelenie na poznvajci
subjekt aobjekt poznania, stotouje poznanie sprevanm, atm vytyuje
metaracionali:mus, resp. ontologick gnozeolgiu nasledovne: Uen opoznn
nepedchz uen obyt, ale pedchz je pmo samo byt. ([4], 79). lovek sa tak
slobodne bez donucovacch prostriedkov (dkazov) rozhoduje pre nerozumnos
61
vBohu, aa potom vakte slobodnej lsky k Bohu sa mu otvra vvssia ro:umovost
vierv (viera teda nepopiera poznanie), m je tento postup blzky sv. Augustnovi.
Berajev stotouje vo svojej koncepcii Boha so slobodou: Bh sm je svobodou
adv pouze svobodu. ([5], 68). Tento filozof chce zbavi Boha vetkch vevlastnost
aza jeho hlavn atribty povauje paradoxne udskos, lsku, slobodu, obetavos,
schopnos trpie apod. ako vvra: bohoclovecenstva, kde je jedinen vzah ku
kadmu udskmu jedincovi garantom udskej osobnosti, a tm i zrukou jeho
autenticity, konkrtneho momentu bytia vjeho celku. Tento vzah je
dramatick,dynamick aparadoxn: lovek m potrebu Boha aBoh m potrebu
loveka. Predpoklad to tvoriv odpove loveka Bohu. Zkladn problm je
problm Boholoveka aBoholoveenstva anie Boha. ([6], 26). Uenie oboej
Prozretenosti a dedinom hriechu poda Berajeva ni nevysvetuje amalo by sa
prehodnoti: Vysvetlenie stranch katastrof vivote ud Bom hnevom atrestom
je nenosn. V dejinch prebieha boj medzi slobodou anevyhnutnosou, ale Boh
me by len vslobode. ([6], 30). Boh je Tajomstvom, ktorho Berajev zbavuje
kauzlnych vzahov vzmysle slobody atvrd, e nie je prinou nioho (ani zla),
odstrauje akkovek determinizmus, pretoe vo vzahu kBohu nemono poui iadne
analgie snevyhnutnosou, panovanm, podriadenosou ainmi obmedzujcimi
kategriami, ato si u vyaduje upustenie od vyie uvedenho racionalizmu. Boh je
naopak osloboditeom, sktorm sa mono spoji len vdramatickom zpase dvoch
osobnost (Boha a loveka), ateda vo vntornej sksenosti ([5], 65-69). Kee je Boh
Sloboda, lska iobe, nie je poda Berajeva problem teoaicev rieiten
vobjektivizovanom poriadku sveta, cez boiu prozretenos, ale vexistencialnef
rovine, kde Boh trp spolu slovekom aspolu snm vedie aj zpas sutrpenm, boj
oslobodu, spravodlivos apresvetlenie jeho existencie. Augustnova teodicea
adoktrny, oktor sa opiera sce vysvetuj, ale aj oslabuj a zbavuj loveka archy
vlastnho ivota tm, e upriamuj jeho pozornos na posmrtn ivot azameriavaj sa
na oslobodenie Boha (a nie loveka) zo zodpovednosti za prtomnos zla na svete.
Zlo ako dsledok prvho hriechu je vantropodicei prinou nho
objektivizovanho azotroenho vedomia, ktor nedoke racionalistickou cestou
odhali tajomstvo Bytia ako zkladu skutonosti: Byt je dno prvopoten
abezprostedn. iv realita ajej vztahy existuj uvnitr tto reality, nejsou to vztahy
ehosi, co existuje mimo ni. Mimo realitu amimo byt dn subjekt ani mylen
neexistuj. ([4], 120). Tieto slov znovu koreponduj sautentickm vyjadrenm bytia
loveka na zaiatku naej prce. Opisovan zotroenie tak spsobilo, e sme oddeovali
objekt od subjektu, jav od podstaty apoznanie od bytia. Berajev naopak vid prinu
vzniku zla vlune vslobodnom akte loveka, ktor si sm vybral dnen podobu
sveta, sm zodpoved za zlo, preto m presta zjeho existencie obviova Boha
(Slobodu), atak sa sm sta slobodnm transcendentnm splynutm stajomstvom
Boej Osobnosti ([3], 12-24). Prve osobnostou m by tento svet zbaven
62
zotroujceho stavu determinizmu, ktor je produktom objektivizcie. Eschatologick
predstava konca sveta je vlastne strune povedan radiklna premena orientcie
vedomia, tvorivm aaktvnym vazstvom nad objektivizciou, vyslobodenm sa zmoci
predmetnosti adeterminizmu tm, e dosiahne ne:avislost na tomto svete ([5], 95).
Hodnota loveka nespova vtom, e absurdnos anezmyselnos sveta prekon
triumfom logiky prispsobenej svetu vpadku, logickej nutnosti, ktor zaber iba
as poznania, ale vtom, e bude poznva svoju existenciu mimo objektivizcie skrze
Ducha (tzv. bohoudsk poznvanie celistvm duchom, nie rozumom, citmi) aaj to, e
tento stav sveta nie je konen. Nov stav sveta si vak poda Berajeva vyaduje
in vedomie, ducha ako tvorivej aktivity, ktor pretvra svet. Vtomto uren osobnosti
ako jedinho vinnka aosloboditea spova poastata Beraafevovef koncepcie
antropoaicev. Poda Berajeva je pre loveka samozrejm realizova osobnos
(slobodu, ducha) anaopak zotroujce vytvra deterministick terie, ktor nm
maj uahi nae utrpenie.
Napriek tomu, e obdivujeme teodiceu sv. Augustna, domnievame sa, e
Berajevova antropodicea prekonva tto koncepciu na ceste kautenticite loveka
tm, e mu vracia pln zodpovednos za dnen stav sveta bez odvolvania sa na
niotn prirodzenos aospravedlovanie Boha. Metaracionalizmom sa zbavuje aj
obmedzujcich monost udskho myslenia pri poznvan skutonosti (racionalizmu)
asvojou tvorivou aktivitou ako vntornou boskou energiou vstupuje lovek do
boskho ivota, ktor pretvra tento zdanlivo nezmyseln svet. Nie rozumom, ale
celistvm duchom sa lovek prejav vo svojej autenticite ako autonmna azodpovedn
bytos.
LITERATURA:
[1] AURELIUS, Augustinus: Riman-clovk-svtec. Praha : Vyehrad, 2000.
[2] AURLIUS, Augustnus: Jv:nania. Bratislava : L, 1997.
[3] BERAJEV, A. Nikolaj: Filosofie svoboav. Puvoa :la asmvsl afin. Olomouc :
Votobia, 2000.
[4] BERAJEV, A. Nikolaj: Filosofie svoboav. Filosofie anabo:enstvi. Olomouc :
Votobia, 2000.
[5] BERAJEV, A. Nikolaj: O otroctvi asvoboa clovka. Praha : Oikoymenh, 1997.
[6] BERAJEV, A. Nikolaj: Risa Duch arisa Cisarova. Bratislava : Kalligram, 2003.
[7] BODNR, Ivan: Oa reali:mu kiracionali:mu. Bratislava : Vydavatestvo politickej
literatry, 1966.
[8] MACHOVEC, Milan: Svatv Augustin. Praha : Orbis, 1967.
[9] WEISCHEDEL, Wilhelm: Zapaani schoaist filosofie. Mvslenkv avseani :ivot 34
velkvch filosofu. Olomouc : Votobia, 1995.
63
Miroslava SZOKEOJA
Kateara filo:ofickvch viea
Fakulta humanitnvch viea UMB
Tafovskeho 40
974 00 Banska Bvstrica
64
65
2. AS
SOKRATES VRANCH PLATNOVCH
DIELACH
66
67
CO SKRATS ,NAUCIL~?
1osef PETRZELKA
Brno, CR
WHAT SOCRATES ,HAD TEACHED`?
The paper aeals with the matter of Socratic teaching. It tries to fina in Euthvphro,
Hippias Mafor, Charmiaes, Laches, Lvsis, Republic I aialogues particular results of
Socrates influence on the interlocutors, i. e. the eviaence that interlocutor was
teachea bv Socrates to something concrete.
In the conclusion it is saia that Socrates influence on the interlocutor mav be
unaerstooa as teaching onlv in the sense of transferring of own experiences ana
partial pieces of knowleage, suggesting possible solving, warning of mistakes at
searching or stimulating to it, however not in terms of the transferring of general
answer to the solvea problems.
Voblasti vzdlvn i formovn osobnosti se asto odvolvme na Skrata a
jeho vyuovac metodu. Znamen to tedy, e Skrats byl ve sv dob velkm a
uznvanm uitelem? Podle pramen byla skutenost jin. Vychzme-li pedevm
zPlatnovch dialog,
1
zjiujeme jednak, e Skratova snaha dojt s partnerem
kvdn o konkrtn otzce ztroskotv a zstv bez odpovdi, jednak e Skrats
sm rozhodn odmt roli uitele (Ap. 19d-20e, 33a-b; viz tak R. 338b). Problm, zda
byl Skrats uitel nebo ne, pp. vem spovalo jeho uitelsk psoben, je dodnes
jednm zivch bod skratovskho (viz [1] [4]) i odbornho pedagogickho
2
bdn.
Mj pspvek chce pispt skromnm dlem pokus se zjistit, jak konkrtn
vsledky Skratovo psoben na posluchae mlo, tedy jestli Skrats pes sv
nevdn nkoho nemu nauil nebo jej ovlivnil. Bude pitom vychzet pedevm
ze samotnch dialog, a to dialog vvratnch, tj. takovch, kter kon bez nalezen
poadovanho vmru zmorln oblasti.
3
Vnich budeme hledat doklady Skratova
konkrtnho uen nebo psoben na partnera. Pokud by Skrats uil vdialozch
vvratnch, tm spe by mohl bt za uitele oznaen sohledem na dialogy, vnich
1
Xenofntovy spisy rozhodn neposkytuj tak detailn a interpretan zajmav vylen
Skratovch hovor jako (ran) Platnovy dialogy. Clem textu nen een otzky, zda a nakolik
se liil historick Skrats od Skrata vPlatnovch dialozch. Jestlie hovome o Skratovi,
mme na mysli Skrata vPlatnov podn.
2
Viz texty vroenkch Philosophy of Education Society na adrese http://www.ed.uiuc.edu/
EPS/PES-yearbook/.
3
Euthyfrn, Charmids, Lachs, Lysis, stava I, Hippis Vt.
68
jeho partner pijm urit zvy, kter nejsou dle zpochybnny (pedevm Protagoras,
dle Kriton a Euthvaemos).
1. Vmry ctnost.
Skrats nikoho nenauil odpov na otzky, je sm klade (co je rozumnost
dialog Charmiaes, zbonost Euthvfron, statenost Laches, spravedlnost stava
I, krsno Hippias Jtsi, kdo/co je komu/emu ptelem Lvsis). I kdy vnkterch
ppadech mon odpovdi sm navrhuje (Euthr., HMa., Lvs.), jeho nvrhy jsou nakonec
vyvrceny. Vtomto bod plat Skratovo vyhlen o vlastn nevdomosti (nap.
Charm. 166d, Lvs. 204c).
2. Nvodn vmry.
Ovem u vsamotnch nvrzch meme spatovat urit pouen Skrats tm
toti partnera navd do oblasti, vn je teba vmr hledat. Nejlep pklad najdeme
vHippiovi Jtsim. Po tech spe komickch Hippiovch vmrech (krsno je krsn
dvka HMa. 287e, krsno je zlato 289e, nejkrsnj je bt bohat, zdrv, ctn od
ek, krsn pochovat sv rodie a bt krsn pohben od svch dt 291d-e)
pichz sdalmi nvrhy Skrats sm
4
(krsno je vhodnost HMa. 293d-e; krsno je
uitenost 295c; krsno je prospnost 296e; krsno je libost zpsobovan skrze
sluch a zrak 297e). Tato tvrzen maj Hippiu navst do oblasti, kde je teba vmr
krsna hledat, nebo sm jej hledal na rovni vednho ivota. Ani Skratovy nvrhy
vak otzku nezodpovdaj, jsou toti vyvrceny. Navc u prvnho znich Skrats
zdrazuje, e nejde o hotovou odpov, nbr o tma ke zkoumn (zkoumej
skopei tuto vhodnost samu a podstatu vhodnosti sam, zdali je to krsno.
5
293e).
Tm Skrats povzbuzuje Hippiu kdalmu pemlen o problmu pedkld podnty,
ale nikoliv zvry. To je zdidaktickho hlediska jist oceniteln.
6
Sama skutenost, e
Euthyfrn i Hippis dle navren vmry se Skratem zkoumaj, naznauje, e jeho
podnt pijali, a tedy byli poueni.
3. ,Testovac teze~.
Partner se pi vyvracen svho vmru tak dozvd, pro je dan vmr nepijateln.
Jedn se o jaksi testovac teze (regulatory premises [4], 17). Jestlie partner uzn
vyvrcen vmru na zklad takov teze, znamen to, e ji pijm, a tedy ji meme
4
U vEuthyfrnu Skrats jeden vmr nabz zbon ve vztahu ke spravedlivmu (Euthr.
11e), m zkoumn pevd zoblasti teologicko-mtologick do oblasti morln.
5
Ve vech ppadech pouvm peklady textu do etiny od F. Novotnho ve vydnch z90.
letech vOIKOYMENH.
6
Specifick je vtomto ohledu Lysis, vnm vechny pokusy o vmr pedn Skrats.
Ovem to je dno mldm a nezkuenost Lysida a Menexena, kte by asi nebyli sto sami njak
vmr podat. Proto Skratovy pokusy nejsou pouenm o tom, do jak oblasti ptelstv pat.
69
povaovat za kladn vsledek Skratova psoben. Ovem je otzkou, zda Skrats
partnera vtto vci pouil, nebo zda partner tezi zastval u dve. Takovou tez je
tvrzen, krsno je toton sdobrem. Ale to Hippias asi u vdl, aspo stm hned
souhlas (HMa. 297a-c). Sjej pomoc je vyvrcen Skratv vmr krsno je prospn
(297c-d). V stav Skrats doke Polemarchovi, e spravedlnost jako dokonalost
(arete) neme nikomu kodit (R. 335c-d). Na zklad tto teze pak je odmtnut
Polemarchv vmr spravedlnost kod nespravedlivm a prospv spravedlivm
(R. 334b-d). VCharmiaovi vmry rozumnosti mus splovat podmnku, e rozumnost
je nco krsnho, dobrho a prospnho (Charm. 159c, 160e, 169b). Na zklad
pesvden o krse a dobrosti rozumnosti jsou vyvrceny oba vmry Charmidovy
(rozumnost je ostych a klidnost; pitom Charmids toto pesvden vslovn
akceptuje), prospnost rozumnosti (o n je Kritis pesvden, nebo nevzn
nmitky) hraje rozhodujc roli pi zkoumn Kritiova vmru rozumnost je znalost
znalost a neznalost (166e).
4. Predn dlcch poznatku.
Skrats sv partnery asto pou vnjakm dlm bod, kter se netk pmo
hledanho vmru.
a) Jednotliv (konkrtn) a obecn. Euthyfrnovi vysvtlil rozdl mezi konkrtnm
zbonm nebo hnm inem a zbonm i hnm jako takovm (Euthr. 5d-7a).
Euthyfrn rozdl nepochopil hned sice uznv, e existuje zbonost jako jaksi jeden
vid (5d), ale pesto na obecnou otzku po zbonm odpovdl pkladem vlastnho
jednn. Teprve po dalm vkladu si rozdl uvdomil (6e-7a), m pijal Skratovo
pouen. Podobn spch se objevuje vLachetovi. Tak Lachs nejprve odpovd na
otzku po statenosti konkrtnm pkladem (Lach. 190e). Skrats mu nsledn velmi
trpliv a bez jakkoliv ironie vysvtlil, jakou odpov poaduje (190e-192b). Lachs
pak dokzal odpovdt tak, aby zahrnul to, co je obsaeno ve vech tch ppadech
(192b-c). Tento krok se nezdail zcela sHippiou, jeho ti vmry zstvaj vrovin
konkrtnch ivotnch zleitost (viz s. 3).
b) Skrats pedv i dl odborn poznatky. Euthyfrn zakld oprvnnost
sv aloby na podobnch pkladech (Kronovo jednn vi ranovi a Diovo vi
Kronovi Euthr. 5e-6a). Skrats mu vak pedvd opan pklady (7b), podle nich
se aloba na vlastnho otce jev jako nco patnho. (8b) Tak je Euthyfrn doveden
kpoznatku, e bohov se neshoduj vtom, co je spravedliv, krsn a dobr (7d-8b).
Tato mylenka je vpodstat triviln a za vsledek Skratova pouovn ji meme
povaovat jen dky npadn Euthyfrnov nechpavosti. Podobn Skrats pou
Hippiu, e existuj vlastnosti, kter nleej skupin vc, ani by nleely jednotlivm
vcem (nap. sudost jako vlastnost soutu dvou lichch sel; HMa. 300c-302b).
c) Jin typ pouen se objevuje vLvsiaovi. Pitom Skrats oteven piznv, e
pouuje. A dokonce tmt hovorem dv dv ponauen. Hippothalovi, jen je
70
zamilovn do mladho Lysida, na jeho dost (Lvs. 206b-c) ukazuje, jak m milovnk
rozmlouvat smilovanch hochem, aby si jej zskal (sprvn postup shrnuje v210e).
Pro svj pklad si vybral tma ptelstv, na nm pouuje samotnho Lysida, e chce-
li bt nkomu ptelem, mus nabt moudrosti vuritm smru, aby mohl bt vtchto
zleitostech svm ptelm uiten mus tedy nco znt a umt. (207d-210d, zvlt
210d). Skrats tedy dokzal spojit ukzku, jak si zskat nklonnost milovanho Lysida,
urenou zamilovanmu Hippothalovi, apouen Lysida samotnho. Nememe vak
zjistit, zda se Hippothals a Lysis tmto pouenm dili.
d) VLachetovi Skrats pesvdil pinejmenm Lachta, e vchova ke zdatnosti
znamen vprv ad vchovu due. Zvodnho Nikiova (Lach. 181e-182c) i Lachtova
(182e-184c) posouzen ermstv je zejm, e oba mli na mysli pouze jeho tlesnou,
vlenou i politickou prospnost. Skrats vak opakovan dv najevo, e m na
mysli vchovu du (185e2, tak viz 185e4, 186a6, a8, 190b5). Opakovn tohoto
pesvden nakonec pimje Lachta, aby ve svm druhm pokusu o definici
statenosti ji chpal jako duevn vlastnost (vytrvalost due 192b).
7
5. ,Naladn ke zkoumn~.
Jde o problm, jak partner pistupoval krozhovoru se Skratem: eil poloenou
otzku se zjmem, nebo snechut a ze setrvanosti? Byl doten vyvrcenm svch
nzor, nebo pro nj bylo vyvrcen naopak podntem kdalmu hledn? Projevil
ochotu ve zkoumn pokraovat i pt, nebo se Skratovi spe bude vyhbat?
Sledovat budu nejprve partnerovu vstcnost bhem dialogu (a) a pot jeho naladn
na konci (b).
Je pravda, e do jist mry nezvis partnerovo naladn na Skratovi, nbr na
osobnosti partnera samotnho. Ovem zdialog lze vyst, e mnoz partnei chtli
rozmlouvat prv se Skratem,
8
jen tedy zejm vyvolval nebo zesiloval snahu hledat
odpovdi na otzky. Proto je mon mu pipsat zsluhy i vtomto bod.
a) Ochota zkoumat se Skratem dan problm se projevuje v tom, e partner
uznv obtnost (nabzejc se odpovdi byly vyvrceny) a zvanost (je teba
odpov znt nebo aspo hledat) poloen otzky a nect se vyvracenm doten i
zesmnn ped sebou samm nebo ped publikem a souasn se povauje za
schopna zkoumn. Vechny podmnky spluje Kritis
9
v Charmiaovi, Polemarchos
7
Jeho prvn vmr znl vytrvvat viku a neutkat statenost tedy omezil na ctnost
vojenskou. Pestoe mezi Lachetovou prvn a druhou odpovd se Skrats o souvislosti statenosti
a due nezmiuje, meme se domlet, e pedchoz zdrazovnn tohoto vztahu vedlo Lacheta
ke zmn definice vtomto smru.
8
Prot. 335d, Lys. 207a-b; viz tak Lach. 180e, Theag. 127a-c.
9
I kdy jednou se stydl ped ptomnmi (Charm. 169c-d), ve zkoumn ochotn pokrauje
a poslze piznv, e rozumnost vjeho pojet by nebyla prospn (175a). Tak dokzal pod
vahou argument odvolat pvodn vmr rozumnosti a podat nov (164c-d).
71
vstav I, Nikis
10
v Lachetovi, sten Hippis.
11
Naopak spe odmtav se
kSkratovu zpsobu zkoumn stav Thrasymachos vstav I, Lysimachos
12
a
sten i Lachs.
13
b) Pipravenost pokraovat ve zkoumn i vbudoucnu naznauje, e dotyn
osoba byla Skratem ovlivnna na hlub rovni. Vyaduje to od n toti aspo
stenou zmnu zpsobu ivota urit as bude teba vnovat rozmluvm o
ctnostech. Takov postoj najdeme u Lysimacha a Nikia v Lachetovi, u Charmidy, u
Glaukna a Adeimanta (od II. knihy stavv). Zvr Lvsiaa na tuto otzku nedv
odpov. Zato Euthyfrn od dalho hovoru se Skratem pmo utk (Euthr. 15e) a
Hippis vzvru odmt Skratovu dialektiku a hls se kneproblematizujc
pemlouvajc rtorice (HMa. 304a-b, 301b).
Zvr.
Byl tedy Skrats uitel a nauil nkoho nemu? Odpov zle na tom, jak
je pochopen vraz uitel a uit.
A) Pokud chpeme uit jako pedvat urit propracovan systm kladnch
tvrzen, pak Skrats nic nenauil.
B) Jestlie uit znamen pedvat zkuenosti (i zkuenosti o vlastnch nezdarech
pi zkoumn danho problmu), poukazovat na chyby vmylenkovch postupech
pi hledn odpovd, urovat podmnky, je mus odpov splovat a navrhovat
mon een, pak Skrats nco nauil vechny zmnn postavy dialog.
C) A budeme-li uit chpat ve smyslu vst kuritmu jednn a uritmu zpsobu
ivota (rozumovmu zkoumn), pak Skrats uspl sCharmidou, Polemarchem,
Lysimachem a Nikiou (a Glauknem a Adeimantem, ovem u mimo rmec zkoumanch
text).
Nzory badatel se rzn. A. Nehamas zdrazuje Skratovo nevdn, chpe
uen ve vznamu A), a proto podle nj Skrats nen uitelem. ([2], 283-294). Naopak
G. A. Scott se sna dokzat, e i jin druh psoben (kter zejm m nco spolenho
svznamem B) a C)) si zaslou nzev uen, a proto i vSkratovi meme spatovat
10
Nikis si je vdom, e bude od Skrata zkoumn a upomnn, e nejednal dobe (Lach.
188a-b). Vzvru pot, co nedokzal obhjit svj vmr zase slibuje, e svj nzor spomoc
jinch oprav a u sebe upevn (200b). I kdy nem hav vztah ke zkoumn a filosof znj nikdy
nebude, je jeho pstup oceniteln. Nesouhlasm tedy sTelohovou kritikou Nikiova pstupu (viz
[4], 21, 52).
11
Jeho vmry jsou vyvrceny, pesto je Hippis ochoten spolupracovat. Chce o krsnu dle
pemlet (Ano, je teba uvaovat. HMa. 293e10), je pesvden, e rozhodn maj nadji na
nalezen vmru (Rozhodn, Skrate; vdy nen tk to nalzt. 295a3-4), iv souhlas se
Skratovmi pokusy o vmr (Ovem e ano; krsn a dobe jsi to ekl, Skrate. 297b7-8;
Mn aspo, Skrate, se nynj vmr krsna zd dobr. 298a9-b1). Ovem jak uvidme ne
ke konci se Hippiovi Skratv zpsob zkoumn pestv lbit.
12
Nem schopnosti pro takov rozhovor, co sm piznv (Lach. 189c-d).
13
Ten zase nen na takov rozmluvy zvykl (Lach. 194a), proto vhovoru brzy ustv (196c).
72
uitele. ([3], 40-41, 46-47). Osobn se piklnm spe ke Scottovu postoji i psoben
na rovinch B) a C) bych oznail za uen a tedy i Skrata za uitele.
LITERATURA:
[1] BLANK, D.: Socratics vs. Sophists on Pavment for Teaching. In: Classical
Antiquitv. vol. 4, 1985, no. 1, s. 1-49.
[2] NEHAMAS, A.: What Dia Socrates Teach ana To Whom Dia He Teach It? In: The
Review of Metaphvsics. vol. XLVI, 1992, no. 2, s. 279-306.
[3] SCOTT, G. A.: Platos Socrates as Eaucator. New York : State University of New
York Press, 2000.
[4] TELOH, H.: Socratic Eaucation in Platos Earlv Dialogues. Notre Dame :
University of Notre Dame Press, 1986.
Text je vstupem mezivldnho grantovho projektu Sokrates vranvch Platonovvch
ailech slo 074.
Josef PETRZELKA
Kateara filosofie FF MU
A. Novaka 1
602 00 Brno, CR
e mail - fosefphil.muni.c:
73
METODY BADAN U SOKRATESA I PARMENIDESA
Dariusz KUBOK
Katovice, Polsko
METHODS OF INQUIRY USED BY SOCRATES AND PARMENIDES OF ELEA
Parmeniaes of Elea belongs unaoubtealv to the most significant thinkers in historv
of philosophv. His influence upon philosophical traaition can be comparea onlv
with varietv ana numerous interpretation of his poem. The present article is an
attempt at comparing the iaeas of Parmeniaes of Elea ana Socrates. The main problem
refers to methoas of inquirv ana limits of real knowleage.
Gdyby trzeba byo metaforycznie i z typowo Sokratejsk ironi sformuowa projekt
uprawiania filozofii przez samego Sokratesa, mona by powiedzie, e kady z nas musi
si stara, aby nie czu si jak krl perski, to znaczy wyzby si przekonania, i si
wszystko wie. Uczciwo naukowa pod postaci dialektyki sokratejskiej to nieustanny
trud dochodzenia do istoty rzeczy. W Sofiscie Platon pisze: Musimy powiedzie, e
zbijanie w dyskusji to najwiksze i najbardziej skuteczne ze wszystkich oczyszcze, i
musimy uwaa, e kto nigdy nie pada w dyskusji, ten, choby by samym krlem
perskim, zostanie w nim nieczysto najwiksza, zabraknie mu kultury umysowej. On
bdzie kalek pod tym wzgldem, pod ktrym najczystszy i najpikniejszy powinien
by ten, co ma by istotnie szczliwy
1
. Owo leczenie nieczystoci intelektualnej
sprowadza si do eliminowania mniema. Platon pisze: [Dusza] nie prdzej bdzie
miaa poytek z podawanych nauk, a kto takiego wzitego na spytki pobije w dyskusji
i wstydu mu napdzi; usunie z niego mniemania, ktre nauk na przestrodze stoj, i
zrobi go czystym, bo przekonanym, e to tylko wie, co wie, a wicej nic
2
. Cytowane
powyej fragmenty ukazuj, e koniecznym warunkiem poznania prawdy jest
wyrugowanie faszywej pewnoci, czyli zwodniczych mniema. Platon dalej pisze: A
wobec tego, e dusza dy do prawdy, to niewiedza nie jest niczym innym, jak
chybieniem celu, kiedy rozum nie trafia gdzie trzeba
3
. Zarysowana wyej opozycja
prawda (wiedza) mniemania jest zarwno dla Platona, jak i Sokratesa czym
oczywistym. Warto przyjrze si tej opozycji we wczesnych dialogach Platona, a
nastpnie ukaza rdo tej koncepcji.
Ju w Lachesie Platon pisze: Wic na nowo sprbuj powiedzie najpierw o
mstwie: czym jest to, co we wszystkich przypadkach takie samo (plin on peir epen
1
PLATON: Sofista, 230 d-e.
2
Ibidem, 230 d.
3
Ibidem, 228, c-d.
74
ndrean prton t n n psi totoij tatn stin.)
4
. Podobnie wyraa si w Eutvfronie:
Czy zbono nie jest taka sama (o tatn stin) w kadym czynie; a bezbono to
znowu cakowite przeciwiestwo zbonoci i jest sama z sob jednaka (at d at
moion), i wszystko, cokolwiek by byo bezbonym, ma ze wzgldu na bezbono jedn
jak istot
5
? W obu tych fragmentach, bez wzgldu na to, czy mowa o mstwie czy
zbonoci, Platon poszukuje tego, co jest jedno i takie samo. Mwic inaczej,
poszukuje prawdy mstwa i zbonoci, a nie konkretnych ich przykadw. Platon kieruje
si w stron tego, co jest naprawd (a by naprawd to by midzy innymi jednym i
takim samym) mstwem i zbonoci. W Hippias:u Wiks:vm podkrelono jeden z
tych atrybutw, ktry wyraa si w pytaniu: Czym jest samo pikno (t stin at t
kaln)
6
?
Nie chodzi zatem o poszukiwanie przykadw pikna, rzeczy piknych, lecz o pikno
samo (at t kaln), o to, co jest naprawd piknem, dziki czemu jak to pniej
wyrazi Platon rzeczy pikne s pikne. Nie szuka si t kal, lecz at t kaln. To,
co jest samo w sobie, jest jak ukazuje to Menon czym jednym i obejmuje sob
wielo rzeczy
7
; jest to waciwa istota rzeczy, pierwowzr (pardeigma), ktry mona
widzie (den)
8
. W Protagorasie, nawizujc do umiejtnoci mierzenia i poszukiwania
waciwej miary, Platon mwi, e trzeba wyzby si pozoru (fntasma) i kierowa si
w stron tego, co prawdziwe (t lhqj), gdy ono zapewnia spokj duszy w
prawdzie (cein tn yucn mnousan p t lhqe)
9
. Warto rwnie zwrci uwag na
wypowied Diotymy z dialogu Uc:ta. Przedstawiajc waciwy rozwj mioci, ktrej
zwieczeniem jest wpynicie na pene morze pikna, dodaje, e wtedy czowieka pcha
nienasycone denie do prawdy i wtedy ukae mu si jedyna wiedza (pistmh),
ktra naprawd mwi o tym, co pikne
10
. To pikno samo w sobie opisuje Diotyma tak,
jakby to mg uczyni sam Parmenides: Wieczne, ktre nie powstaje i nie ginie, i nie
rozwija si ani nie widnie, ani nie jest z jednej strony pikne, a z drugiej szpetne, ani raz
tylko takie, a drugi raz odmienne, ani takie w porwnaniu z czymkolwiek, a z czym
innym inne, ani te dla jednego pikne, a dla drugiego szpetne
11
. To pikno samo w
sobie jest niezmienne, wieczne i jednopostaciowe (monoeidj) i nie moe si sta ani
4
PLATON: Laches, 191 E.
5
PLATON: Eutyfron, 5 D. Prze. W. Witwicki.
6
PLATON: Hippiasz Wikszy, 288 A.
7
Gdyby wic on tak, jak ja, szed ladem tej myli i powiedziaby: wci dochodzimy do jakiej
wieloci, ale ja tak nie chc, tylko, skoro t wielo jakim jednym imieniem nazywasz i kady jej
skadnik nazywasz ksztatem, cho s w nich i takie same, i przeciwne sobie, to powiedz, czym jest
to co, co obejmuje sob i okrgo, i pasko, co ty nazywasz wyrazem >>xo-a-<< i mwisz, e
okrgo jest ksztatem rwnie dobrze jak pasko. Czy nie tak mwisz? PLATON: Menon, 74
D. Prze. W. Witwicki.
8
Zob. PLATON: Eutyfron, 6 E.
9
Zob. PLATON: Protagoras, 356 D-E.
10
PLATON: Uczta, 210 D.
11
Ibidem: 210 e 211 A. Prze. W. Witwicki.
75
peniejszym ani uboszym (mte ti plon mte latton), co zdaje si by nawizaniem
do fragm. B 8, 23-24 Parmenidesa. Platon koczy ten wywd stwierdzeniem: Samo
pikno mona zobaczy nieskalane, czyste, wolne od obcych pierwiastkw, nie
splamione ludzkimi wntrznociami i barwami, i wszelk lichot mierteln, ale to boskie,
wieczne, jednopostaciowe, niezmienne samo pikno
12
.
Okrelenia bytu prawdziwego (idei) odpowiadaj Parmenidejskiej charakterystyce
tego, co jest naprawd, zawartej we fragm. B 8
13
. Nie ma w tym nic dziwnego, gdy
Parmenides poszukuje znakw tego, co jest naprawd, Platon za zdaje si aplikowa
te okrelenia do tego, co naprawd jest piknem, zbonoci, mstwem itd. Potwierdza
on to zreszt sam we fragmencie, w ktrym Diotyma mwi, e ogldajc samo pikno,
obcuje si nie z pozorami, lecz z tym, co jest prawdziwe (lhqj)
14
.
Postpowanie Sokratesa, prezentowane we wczesnych dialogach ukazuje, e
mwienie o indywidualnych przypadkach mstwa, zbonoci, pikna z gry zakada
jak wiedz, czym jest owo mstwo, zbono i pikno. Trzeba zatem zwrci si w
stron samego mstwa, zbonoci i pikna i uj ich istot, a wic prawd o nich.
Sokrates stosuje wic metod Parmenidesa, drog prawdy, pozwalajc uj to, co jest
naprawd. Potwierdzeniem tego moe by V ksiga Panstwa, gdzie Platon twierdzi, e
kada dnamij jest ze wzgldu na swj przedmiot, jeli on jest inny, to i inna musi by
dnamij. Kada zdolno odnosi si do czego innego, a te obie s zdolnociami, i
mniemanie (dxa), i wiedza (pistmh)
[...] Z tego wynika, e przedmiot wiedzy (gnwstn) i przedmiot mniemania (doxastn)
nie bdzie ten sam
15
. Mona wic wyrni trzy zdolnoci (poznawcze) zupenie
oddzielne i trzy odpowiadajce im przedmioty:
pistmh - t n, pantelj n, elikrinj n,gnwstn
dxa - n te ka m n,doxastn
gnoia - m n.
Nie ulega adnej wtpliwoci, e we wczesnych dialogach Platon poda
Parmenidejsk drog prawdy, czyli drog poznania prawdziwego bytu. Parmenidejskie
t n jest bowiem miejscem prawdy oraz przedmiotem waciwej wiedzy drogi
prawdy koncentrujcej si na poznaniu tego, jak naprawd jest (jaka jest wieczna i
12
Ibidem: 211 E. Prze. W. Witwicki.
13
Zob. SOLMSEN, F.: Parmenides and the Description of Perfect Beauty in Platos Symposium.
In.: American Journal of Philology, 1971, vol. 92, s. 62-70 (repr. In: SOLMSEN, F.: Kleine
Schriften. Hildesheim 1982, vol. III, s. 202-210). Szerzej na ten temat pisz w ksice Prawda i
mniemania. Studium filozofii Parmenidesa z Elei, Katowice 2004, s. 325-331.
14
PLATON: Uczta, 212 A. Jak zauwaa J. Gajda, w pismach wczesnych Platon posuguje si
kategori prawdy i prawdziwoci w znaczeniu takim, jakim posugiwali si pitagorejczycy, Heraklit,
Eleaci, Demokryt: prawda ma w platoskich pismach szukajcych przede wszystkim znaczenie
ontologiczne i aksjologiczne, podobnie zreszt jak fasz. GAJDA, J.: Platoska droga do idei.
Aksjologiczny rodowd Platoskiej ontologii. Wrocaw 1993, s. 54.
15
Ibidem, 478 A-B.
76
niezmienna istota rzeczy) w przeciwiestwie do wiedzy prawdopodobnej (drogi
mniema), skupionej na analizie zjawisk (pozorw). Warto rwnie zauway, e
Parmenidejska krytyka mniema miertelnych zbiena jest z pogldami i procedur
dialektyczn samego Sokratesa. Fundamentalne Parmenidejskie rozrnienie: prawda
mniemania, ukazuje si jako opozycja: pewno (prawdziwa) nieprawdziwa pewno.
miertelni bowiem w swych mniemaniach (przypuszczeniach, pogldach) s pewni
wasnych wypowiedzi, nie dopuszczaj moliwoci bdzenia. I w rzeczy samej jak
opisuje to bogini posiedli oni pewno, ale ta pewno jest nieprawdziwa, zudna, to
tylko pewno ich przypuszcze, nie s bowiem w stanie doj do ich rde i wykaza
ich zudno. Mona zatem zrwna nieprawdziw pewno, subiektywne przekonanie,
przypuszczenie zasadzajce si na tradycji, uleganie wpywowi zej Mojry z prologu (B
1, 26), czyli po prostu mniemanie. Inaczej mwic, najwikszym zagroeniem filozofii
jest ludzka pewno przekona, ktra pozbawia si mylenia i dalszego poszukiwania,
a zadowala si wasn pstij. Przeciwiestwem prawdy nie jest dla Parmenidesa fasz,
lecz mniemanie opierajce si na niewzruszonej i nieprawdziwej pewnoci. Po raz kolejny
przywoane zostaje fundamentalne rozrnienie, ktrego nie s wiadomi miertelni,
poniewa w pewnoci kroczc po drodze mniema, nie potrafi dostrzec rde wasnych
zaoe i cofn si do nich, a wic wej na drog prawdy. Krtko mwic, przez
mniemania naley rozumie wypowiedzi, ktre odnosz si do rzeczywistoci bez wgldu
w jej prawdziw natur (prawd, istot).
Dalsze okrelenia bdnej drogi mniema odnale mona we fragm. B 6. Parmenides
przywouje tam sformuowanie plaktj noj, ktre odnosi si - jego zdaniem - do
dwugowych miertelnych (broto dkranoi), ktrych bezradno (bezsilno,
niezdolno - mhcanh) kieruje bdzcym myleniem (plaktn non, w innych
wydaniach: plagktn non). S to gusi jednako i lepi, otumanieni i nie rozrniajcy
ludzie (kwfo mj tuflo te, teqhptej, krita fla). Mylenie takie charakterystyczne
jest dla dwugowych miertelnych, ktrzy (jak uczy tego fragm. B 6) uwaaj by
oraz nie by za to samo i nie za to samo. Parmenides pisze:
A potem od tej, po ktrej miertelni, nie wiedzc niczego,
Tuaj si dwugowi. Bezradno bowiem w ich piersiach
Bdzcym kieruje myleniem. Tak daj si oni prowadzi
Gusi jednako i lepi, otumanieni, nie rozrniajcy ludzie,
Ktrym to by oraz nie by tym samym si wydawao
I nie tym samym; wszystkiego tak zwrotna jest droga
16
.
Bezradno (mhcanh)
17
miertelnych i ich nieudolno odrnienia prawdy od
mniema sprowadza si do poznawczego zniewolenia znajdujcego wyraz w
16
DK 28 B 6, 4-9.
17
Sowo a,_a:ia jest negacj terminu ,_a:{, ktre oznacza wynalazek, sosx,
sposb. Parmenides wskazuje, e brak waciwych rodkw (sposobw) badania wpywa i determinuje
owo bdzce mylenie charakterystyczne dla drogi mniema.
77
poddawaniu si sile przyzwyczajenia (qoj); zniewolenia, ktre - opierajc si na
schematach przekazanych przez tradycj
18
musi si odnosi do bezrozumnie
przyjtych zasad. Nieudolno wyraajca si w bezradnoci wobec przyzwyczajenia
jest potn si, ktra kieruje (qnei - B 6, 6) myleniem miertelnych i zmusza
(bisqei - B 7, 3) do zaufania zmysom. Mona przyj, e o tym przyzwyczajeniu
Parmenides wspomina ju wczeniej, w prologu, gdy pisa, e to nie za Mojra (B 1,
26) kazaa przemierza t drog, lecz Temida i Dike. Sia przyzwyczajenia wpywa zatem
na:
1. Zmysy (mma ka kou - B 7, 4).
2. Bdzce mylenie (plaktj noj - B 6, 6; krsij melwn poluplgktwn - B 16, 1;
nhma - B 7, 2).
3. Jzyk (glssa - B 7, 5).
Droga mniema opiera si na zwodniczych zasadach, ktre powszechnie, czyli
zwyczajowo zyskuj akceptacj miertelnych. We fragm. B 7 Parmenides stanowczo
przeciwstawia ten nawyk, czy te bardzo dowiadczone przyzwyczajenie
(qoj polpeiron) osdowi rozumu. Pisze on:
Nigdy zaiste nie sprawi si tego, by byy niebyty.
Lecz ty od tej drogi badania oddal sw myl.
I niech ci bardzo dowiadczony nawyk na drog sw nie zmusi
Kierowa nierozwanego wzroku ani gwarnego suchu
Ani jzyka. Osd za rozumem to pene sporu odparcie
Przeze mnie wypowiedziane
19
.
Nie da si sugeruje Parmenides si przyj, czy te wymusi pogodzenia si z
faktem, e s niebyty. Nie jest to do zaakceptowania przez osdzajcy rozum (rozum
krytyczny), e s (prawd) te rzeczy, ktre nie s (prawd). To si narzucajce si
przymuszenie ma zwizek z zasadami, ktre obowizuj na drodze mniema,
niewiadomie przyjmowanymi przez miertelnych, i to do tego stopnia, e staj si one
bardzo dowiadczonym i wywiczonym (polpeiron) nawykiem lub
przyzwyczajeniem (qoj). Nawyk ten, objawiajcy si w specyficznej formule badania,
jest jedynie niewiadomym i nierozumnym, a wic nie dajcym nadziei na osignicie
prawdy sposobem mylenia, ktre zasadza si na przyjciu tego, co nie jest, a take na
bezrefleksyjnym zaufaniu wzrokowi (mma) i suchowi (kou). Ale ci, ktrzy temu
nawykowi ulegaj, nie s tego wiadomi, gdy cay czas krocz drog mniema, a wic
z dala od drogi prawdy. Ten nawyk jest rodzajem poznawczego zniewolenia
miertelnych, ktrzy ulegaj sile przyzwyczajenia, a wic myl narzuconymi przez
18
We fragm. B 6, 8 pojawia si czasownik :s:o:o-a:, ktry jest spokrewniony z :oo, co
sugeruje zwyczajowy (tradycyjny) charakter ludzkich mniema.
19
DK 28 B 7.
78
20
w qoj Arystoteles definiuje nastpujco: [N]awykowi zawdziczamy to, co robimy, dlatego,
e ju czsto tego dokonywalimy (ss: s ooa :a -o ~o//ax: ~s~o:,xs:a: ~o:o:o::). ARYSTOTELES:
Retoryka, 1369 b 6.
21
DK 28 B 8, 17-18.
innych i przez tradycj schematami. Nawyk ten trzeba skontrastowa z osdem rozumu,
ktry musi negowa formu stanowic podstaw qoj
20
.
Droga mniema we fragm. B 2 zostaa okrelona jako nie dajca si bada
(panapeuqj); we fragm. B 8 Parmenides jeszcze wyraniej podkrela ten aspekt drugiej
drogi badania:
tn mn n nhton nnumon (o gr lhqj
stin dj) [...].
Porzu tamt nie do pomylenia i bezimienn, gdy prawdziw drog nie jest [...]
21
.
Nieprawdziwo drogi mniema sprowadza si do akceptacji ok stin, ktre jest
nhton nnumon. Zgodnie z zasad [...] t gr at noen stn te ka enai B 3) owego
nie jest nie da si pomyle (nhton), a zgodnie z stwierdzeniem ote gr n gnohj
t ge m n (o gr nustn) ote frsaij (B 2, 7-8), nie jest ono wyraalne ani wysawialne,
a wic staje si bezimienne (nnumon). Mniemania miertelnych, ktre wykada bogini,
s przeto zwodnicze (pathln) w podwjnym, powizanym sensie: opieraj si na
zasadach (s zasadnie - dokmwj), ktrych nie mona ani pomyle, ani nazwa. Krtko
mwic, bdzenie, czy te zwodniczo drogi mniema sprowadza si do niemonoci
(niemocy) odrzucenia (legcoj) tego, co nie jest.
Parmenidejskie oddzielenie drogi prawdy i drogi mniema na trwaa wpisao si w
tradycj filozofii greckiej, o czym niechybnie wiadcz choby pisma Platona, a take
procedura badawcza Sokratesa. Porzucanie przybytkw ciemnoci dla wiata
(Parmenides, DK 28 B 1, 9-10) mona wic traktowa jako rdo metody elenktycznej
Sokratesa, a zarazem jako pocztek waciwej drogi filozoficznego namysu.
Darius: KUBOK
Instvtut Filo:ofii Uniwersvtetu Slqskiego
Bankowa 11
40-007, Katowice
Polska
79
POKUS OEXPLIKCIU SOKRATOVHO CHPANIA KRSY
(Komparcia Xenofnovej aPlatnovej interpretcie)
Ulrich WOLLNER
Bansk Bystrica, SR
AN ATTEMPT TO EXPLICATE SOCRATES UNDERSTANDING OF BEAUTY
(Comparison between Xenophons ana Platos interpretation)
Author in this segment present two interpretations of Socrates unaerstanaing of
Beautv. In the first part brieflv aescribe aifferentiation between moaern ana Hellenic
content of term ,beautv`. The secona part is aeaicatea to comparison between
Xenophons (Memorabilia, Svmposion) ana Platos (Hippias Mafor) interpretation
of Socrates unaerstanaing of Beautv, together with the enaeavour to fina out which
of this interpretation better fits to authentic Socrates teaching.
Vina znalcov antickej filozofie je presveden, e autentick Sokratova filozofia
je obsiahnut vranch dielach jeho iaka Platna
1
. Platnovu interpretciu Sokratovho
myslenia preferuj pred Xenofnovou
2
. Jednm zcieov predloenej tdie je zisti,
ktor interpretcia Sokratovho chpania krsy je relevantnejia (Platnova i
Xenofnova). To vak predpoklad analyticky pristpi ktm dielam oboch antickch
autorov, vktorch je problematika krsy pertraktovan. To znamen, e autor tdie
sa zameria na Xenofnove diela Spomienkv na Sokrata a Svmposion
3
ana Platnov
dialg Hippias Jcsi.
Prspevok je truktrovan do dvoch celkov. Vvodnom celku je zvraznen
diferencicia medzi dnenm astarogrckym obsahom termnu krsa. Druh celok
(truktrovan do troch ast) prspevku je zacielen na komparciu Xenofnovej
aPlatnovej interpretcie Sokratovho chpania krsy. Na zver sa autor tdie na
zklade predchdzajcich analz akomparcie poksi zodpoveda na otzku: Ktor
zinterpretci lepie zodpoved autentickej Sokratovej nuke?
1
Krajn pozciu zastval Taylor ([7]). Poda jeho interpretcie kardinlne Platnove mylienky
pochdzali od Sokrata.
2
Najastejia vhrada voi Xenofnovej interpretcii Sokratovych mylienok je formulovan
ako Xenofnova nedostaton filozofick erudovanos aztoho implikujce jeho neuspokojiv
pochopenie Sokratovho filozofickho odkazu.
3
esk prekladate Vclav Bahnk pouil prli zjednoduujci preklad grckeho termnu
o:~oo:o: vo forme: hostina.
80
1. Obsah starogrckeho termnu ,kalj kalj kalj kalj kalj~.
Skr, ako svoju pozornos zacielim na Xenofnove aPlatnove diela, pristavm
sa pri otzke: Je sasn chpanie pojmu krsa toton stm, ako tento pojem chpali
star Grci? Antick Grci pouvali na vyjadrenie nieoho i niekoho krsneho slovo
kalj. Tento termn sa do sloveniny preklad ako krsa
4
. No rozsah pojmu krsa
nie je toton srozsahom pojmu kalj, druh menovan m ovea ir rozsah. Mono
kontatova, e kalj je univerzlny pojem, ktorm sa oznauje nielen to, o vnmame
ako krsne prostrednctvom zraku a sluchu, ale zaha vsebe aj krsu morlnu,
intelektulnu i dokonca praktickos. Exaktn explikciu tohto pojmu podal
Tatarkiewicz: [toto slovo] .oznaovalo vetko, o sa pi, priahuje, vzbudzuje
uznanie, aj to, o lahod oiam a uiam, o sa pi svojm tvarom i stavbou, ale
znamenalo aj vea inch vec, ktor sa pia zinch zreteov; zahrovalo obrazy a
zvuky, ale aj povahov vlastnosti, vktorch dnen lovek vid hodnoty inho
druhu, ([6], 42). Pojem kalj teda zahroval nielen fyzick predmety, ale aj psychick
a spoloensk fakty, charaktery a zriadenia, cnosti aj povahy. Patrilo sem vetko, o
vyvolvalo obdiv, nadenie, uznanie azubu ([6], 127). Zuvedenho implikuje, e
krsa sa vantickom Grcku nechpala vdnenom pecificky estetickom zmysle, ale
nepomerne irie.
2. Komparcia Xenofnovej aPlatnovej interpretcie Sokratovho chpania krsy.
Vnasledujcom texte sa zameriam na tri problmy, ktor vyvstvaj zkomparcie
Xenofnovej aPlatnovej interpretcie Sokratovho poatia krsy.
2. 1. Co je krsa?
Najskr sa zameriam na kardinlne otzky estetiky: o je krsa? Existuje krsa
sama osebe? To znamen, existuje ako nezvisl entita nazvan krsno, ktor
svojm psobenm rob jednotliviny krsnymi? Xenofn na tieto otzky nedva
explicitn odpove, no pri analze nm napsanch diel sa d uri jeho interpretcia
Sokratovej pozcie. Vychdzam zo zlomku: Aristippos sa ho potom sptal, i pozn
nieo krsne, aSokrates mu povedal: Dokonca vea krsneho. S si vetky tie veci
navzjom podobn? Medzi niektormi nie je dokonca iadna podobnos ([10], 118-
119). Zuvedenho vyplva, e krsa ako absoltna vlastnos predmetov neexistuje,
jedna at ist vec me by raz krsna ainokedy naopak kared
5
. Inak povedan,
Xenofnov Sokrates neuznval existenciu krsy osebe, pretoe onej vtejto
vyabstrahovanej dimenzii neuvaoval. (Preo je tomu tak, odpoviem neskr).

4
Sasn filozofi afilolgovia prekladaj termn xa/o omnoho irie, pouvaj aj in,
vkontexte vhodnejie, termny: vzneen, vborn, jasn, spravodliv, dobr a in.
Pozri: ([2], 151-152).
5
Ako opozitum voi termnu xa/o Grci uvali vraz a:o_o.
81
Diametrlne odlin interpretciu tejto otzky podal Platn. Platnov Sokrates sa
vcelom dialgu Hippias Jcsi usiluje odefinovanie krsy. Aj ke Sokrates vrozhovore
so sofistom Hippiom iadne definitvne vymedzenie krsy nenachdza
6
, predsa je
implicitne nartnut rieenie tohto problmu. Platnov Sokrates had odpove na
otzku: o je samo krsno (t stin at t kaln) (288a)? Pri rieen nastolenej
otzky postupuje tak, e diferencuje medzi krsou (kalj) akrsnom
7
(t kaln) (287c-
e). Krsno chpe ako vene krsne (krsne samo v sebe) - ztoho implikuje, e krsno
je krse nadraden. alej artikuluje presvedenie, e to, o je krsne, mus by krsne
vdy apre kadho (291d, 292e). To znamen, e sa usiluje onjdenie krsy samej
osebe (krsna), ktor svojm pristpenm rob krsnymi vetky predmety (292d, 294b).
Najexaktnejie je tto mylienka vyjadren vasti 289d, kde Platnov Sokrates hovor
okrse takmer ako oidei
8
(edoj). To znamen, e poda Platnovej interpretcie Sokrates
uvaoval osamom krsne (at t kaln), ktor psob tak, e jednotliviny s krsne
len vtedy, pokia maj as na krsne
9
.
2. 2. 1e cel podmienkou krsy?
Ako som u skontatoval, Xenofnov Sokrates nespjal krsu jednotlivch vec
sexistenciou krsy osebe. Ako teda poda neho Sokrates chpal krsu? Na tto
otzku dva odpove diputa medzi Kritoblom aSokratom: A ako je to mon, e
vetky tieto veci, ktor si nie s vzjomne vbec podobn, s krsne? Kad predmet,
ktor je dobre zhotoven kelu, pre ktor si ho opatrujeme, alebo ktor je prrodou
dobre uspsoben pre nau potrebu, je krsny prehlsil Kritoblos ([9], 162-163).
Vinom diele Xenofnov Sokrates kontatuje: ...vbec vetko ostatn, o udia
pouvaj, povauj za krsne adobr poda toho, komu je to uiton ([10], 119).
alej pokrauje: ...skrtka vetko je dobr akrsne vo vzahu ktomu, komu sa hod,
anaopak zl a kared vo vzahu ktomu, komu sa nehod ([10], 119). Xenofnov
Sokrates bol presveden otom, e kad innos sleduje urit cie (tloj t). Podobne
ako kad in innos, aj innos estetick bola eln. Vsledky tejto innosti bolo
treba hodnoti zhadiska zhody alebo nezhody svytenm cieom. Vec pokladal za
krsnu vtedy, ke dokonale slila elu, pre ktor bola zhotoven, ke dokonale
fungovala ([3], 46). Krsa sa teda neprejavovala ako abstraktum, naopak prejavovala
6
Platn tento problm definitvne riei v([5], 52-66), tto as dialgu Symposion je akousi
extrapolciou diela ([4]).
7
Vo francztine sa d tto diferencicia vyjadri pomocou termnov la beaut (krsa) ale
beau (krsno), analogicky je tomu vanglitine: beauty (krsa) a beautiful (krsno).
8
Novotn na tomto mieste vemi citlivo preklad slo ako vid.
9
Zuvedenho mem stanovi hypotzu: Dielo Hippias V patr medzi posledn ran
dialgy Platna. Poda Doddsa napsal Platn Hippia Vieho na konci ranej tvorby (niekedy
oznaovanej ako prechodnej) aza tmto dielom nasledoval dialg Gorgias. Pozri: ([1], 244-245).
82
sa len vo vzahu knieomu inmu
10
. Tm mal Xenofnov Sokrates zrove vysvetlen
rozmanitos krsna, lebo ak zvis krsa na ele, je poda rznych elov vdy in ([3],
46). Zuvedench prin sa jeho poatie krsy oznauje ako funkcionalistick
11
. Prve
pre jeho funkcionalizmus bolo toti typick, e krsu robil zvislou od elu.
Platnov Sokrates sa vzahu krsy aelu venoval podrobne
12
. Najskr so
sofistomHippiom skmaj vhodnos (prepn), pretoe sa im zd, e vhodn je
krsne a vhodnos rob veci krsnymi: okovek sa kadej veci hod, to rob
kad vec krsnou ([4], 27). Sokrates dokonca tvrd, e i ke je zlat vareka na
pohad krajia, do hrnca sa viac hod dreven (291c). Ztejto mylienky vyvstva
jedna dleit otzka: spsobuje vhodnos, e s veci krsne, alebo len spsobuje,
e sa nm javia krsnymi? Hippias sa prikla kdruhej monosti ke si niekto
vezme aty alebo topnky, ktor sa mu hodia, zd sa krajm, i keby bol smieny ([4],
32). Vhodnos teda spsobuje len to, e sa veci javia krsnymi, ale nie je prinou ich
krsy; je len akmsi klamom a nie tm, o vskutonosti hadaj (294b). Ztohto dvodu
definciu menia do inej podoby: krsne je to, okovek je uiton. ([4], 34). Platn
tto mylienku doma: vec je uiton (crsimon) ktomu, komu m moc (295e).
Naprklad oi maj moc vidie, preto s uiton kvideniu. Je ale veobecne znme,
e lovek kon nielen dobro, ale pcha aj zlo. T, ktor ho pchaj, by to nikdy nerobili,
keby nemohli. Ale mu a t, o mu, mu mohcnosou. Preto tvrdenie, e
mohcnos a uitonos s krsne, je protireiv, pretoe krsa a zlo sa
nutne vyluuj. Ztoho dvodu moc sama o sebe neme by krsna, lebo sa pouva
aj kzlu. Uveden kontatovanie je rezulttom aj tej skutonosti, e Platnov Sokrates
dobro (gaqj) a krsu povaoval za identick
13
(297c, 303e-304a).
alm krokom skmania Platnovho Sokrata je modifikcia pojmu uiton na
uiton knieomu dobrmu (296d-e) ie prospen (flimon). To znamen,
e pojem uiton je ir ako pojem prospen, teda dobro je znakom prospena
(o je dobr, je aj prospen). Takto teda i krsne tel i krsne ustanovenia i mdros
a vetky veci, ktor sme pred chvou menovali, s krsne, pretoe s prospen ([4],
36). Kee vak prospen je to, o rob nieo dobrho, nevyhnutne to vysti do
10
Ako prklad jeho uvaovania mono uvies, e za krsne oznaoval tie oi, ktor s
najdokonalejie schopn a uiton kvideniu. Pozri: ([9], 212-213). Aj u Platna sa nachdza
analogick argument (295c).
11
Sokrates aplikoval funkcionalizmus predovetkm v architektre: Ke potom hovoril
odomoch akontatoval, e tie ist domy s krsne aj uiton zrove... ([10], 120).
12
Hoerber upozoruje, e Platn vyuva triadick kontrukciu, ke po troch pokusoch definova
krsu Hippiom nasleduj tri Sokratove pokusy. Poda jeho interpretcie Platn tm chcel upozorni
na tri aspekty krsna: morlny, estetick autilitrny. Pozri: ([2], 145-149).
13
Tatarkiewicz povauje stotonenie krsna adobra za prirodzen, lebo dobrom volali Grci
to, o pln svoj el a krsnom to, o sa pi a vzbudzuje uznanie ([6], 117). Teloh - vPlatnovom
diele Hippias V - diferencuje p monch interpretcii vzahu medzi -o xa/o: a -o a,ao:. Pozri:
([8], 187-188). Domnievam sa, e asti 297c a 303e-304a explicitne vypovedaj oidentickom
chpan dobra akrsna, take zvyn interpretcie uvdzan Telohom sa mi zdaj nepravdepodobn.
83
zveru, e krsa je prinou dobrho (297a). Keby bolo krsno prinou dobrho,
vznikalo by dobro psobenm krsna. Ztoho by vznikol zaujmav paradox:
vprpade, e krsne je prinou dobrho, krsno sam nie je dobr, a to, o je
dobr, nie je krsne, pretoe ani prina nie je inok, ani inok prinou.
Zuvedenho implikuje, e Platn nepovauje Sokratovo chpanie krsy ako elnosti
za sprvne. Krsa je poda Platnovho nzoru prirodzen (je objektvnou sasou
krsnych vec, zkonov i innost), to znamen, e nie je zvisl na ele. Vtomto
bode sa Xenofnova aPlatnova interpretcia rozchdzaj.
2. 3. Mozno definovat krsu ako slast, ktor vnmame zrakom asluchom?
Zanalzy Xenofnovch diel je implicitne zrejm, e Sokrates votzkach
venovanch krse nadviazal na sofistov
14
. Sokratovu tendenciu pokraova
vkoncepcii krsy presadzovanej sofistami mem dokumentova na vroku: Nielen
si nm predloil skvel jedlo, ale prichystal si nm aj prjemn poteenie pre zrak
asluch ([9], 142). Zuvedenho implikuje, e Sokrates spja krsu spoteenm
(slasou), ktor loveku sprostredkvaj zmysly zraku asluchu. Poda tejto
Xenofnovej interpretcie krsu vnmame senzulne ajej cie je hedonistick. Toto
poatie tvorilo nosn aximu uieho (vyluujceho morlnu krsu) chpania krsy
usofistov. Akceptoval teda Sokrates tto koncepciu bez vhrad? Sokrates nemohol
akceptova oddelenie krsy od dobra, ktor presadzovali sofisti. Vypoved otom
tento vrok: A ty si mysl povedal Sokrates, e nieo in je dobro anieo inho
krsno? Nevie, e vo vzahu ktmto veciam je vetko krsne sasne dobr? ([10],
119). Na inom mieste kontatuje: Vetko spravodliv akad in innos zaloen na
cnosti je poda neho krsna adobr; kto pozn, o je krsne adobr, neme da
niomu inmu prednos... ([10], 122). Zuvedenho teda vyplva, e Xenofnov
Sokrates na jednej strane spja krsu so slasou, no na strane druhej ostro odmietal
ditinkciu dobro krsa, tm nadviazal na star Grcke stotoovanie krsneho
adobrho
15
.
Kotzke, i mono krsu redukova na senzualistick vnmanie, sa vyjadril aj
Platn. V zvere dialgu Hippias Jcsi sa Sokrates aHippias usiluj charakterizova
krsno ako to, o nm psob poteenie, a to nie vetky slasti, skr o psob
poteenie cez sluch a zrak, ([4], 37). Svoju definciu sa snaia odvodni. Na
zodpovedanie akaj otzky: Preo sa rozhodli prve pre slas zraku a slas sluchu?
o maj spolon a o ich od ostatnch slast odliuje? Zhodli sa na tom, e vspsobe
14
erpal aj znuky pytagorovcov, no zdvodu nerelevantnosti tohto vplyvu na skman
otzku od neho abstrahujem.
15
Na druhej strane treba upozorni, e poda Xenofnovej interpretcie Sokrates odmietol
star grcke poatie kalokagatie. To znamen, e negoval monos spolonej existencie krsneho
tela akrsnej due vjednej udskej bytosti, ako explicitne uvdza:vrealite sa stakmto prpadom
nestretol. Pozri: ([11], 266).
84
vnmania zhoda nie je zrakov slas vnmame len cez zrak a nie cez zrak azrove
sluch a to ist plat aj pre sluchov slas (299e-300a). Jednoducho povedan, zvuk
nie sme schopn vnma zrakom, ani obrazy predmetov uchom. To znamen, e slas
vyvolan cez psobenie zraku asluchu nemono oznai za krsno
16
. Sokrates
aHippias nenali, o maj zrakov a sluchov slas spolon, svoj vber zdvoduj
tm, e tieto s zo vetkch najnekodnejie a najlepie. Krsno je teda prospen
slas (303e). Ak je krsne prospen a prospen je to, o rob nieo dobrho,
tak krsno je prinou dobra a op sa stretvame s problmom, e krsne je
prinou dobrho, dsledkom oho je, e krsne nememe stotoni s dobrm,
ani dobr s krsnym.
Zuvedenho mem rezumova: Platnov Sokrates odmietol povaova tak
prchav pitok, akm je slas, za kritrium krsy. Ato ztoho dvodu, e zmorlneho
hadiska existuj aj kared slasti (299a). Navye definova krsu pomocou zraku
asluchu pokladal za prli zke, pretoe do takejto defincie nemohol zakomponova
krsne innosti i zkony (298b). Zuvedench dvodov povaoval toto poatie za
vemi subjektvne, apreto nesprvne.
Zver.
Na zver sa poksim vtroch bodoch zhrn diferenciciu medzi Xenofnovou a
Platnovou interpretciou Sokratovho chpania krsy. Xenofnov vklad: 1) Sokrates
krsno nechpal ako samostatne existujce scno; 2) krsa je spt selom; 3) krsu
vnmame najm senzulne. Platnov vklad: 1) krsa existuje ako samostatn scno
(krsno); 2) krsa nie je spt selom; 3) krsu nemono redukova na zmyslov
vnmanie. Zostva ete rozhodn, ktor zuvedench interpretcii zodpoved
autentickej Sokratovej nuke. Odpove na tto otzku nie je jednoduch, no
domnievam sa, e Sokratovo chpanie krsy je autentickejie vyjadren vdielach
Xenofna. Ktejto hypotze ma vedie skutonos, e vPlatnovom diele Hippias
Jcsi (najm na mieste 289d) je implicitne nartnut jeho originlna koncepcia ide
17
,
ktor nemono odvodi zo Sokratovej nuky.
LITERATURA:
[1] DODDS, E. R.: Gorgias. Oxford : Clarendon Press, 1959.
[2] HOERBER, R. G.: Plato's Greater Hippias. In: Phronesis. Vol. IX, 1964, pp. 143-155.
[3] NOVK, M.: J:nik pofmu krasna vRecke filosofii. Praha : AVaU, 1932.
16
Zuvedenho je implicitne zrejm, e zmysly nie s vzjomne prepojen, netvoria iadnu
jednotu, ateda nemu vies kpravmu poznaniu (s~:o-{, ,), ani kpravde (a/{s:a ,).
17
Krsno m u pre ranho Platna nadzmyslov abstraktn formu, definovaten abstrakciami
(jedno, nemenn, ven, samostatn i absoltne). Jedinou vnimkou oproti dielam zo strednho
obdobia je, e ran poatie krsna (-o xa/o:) neobsahuje _o:o-o (odlenos, oddelenos).
85
[4] PLATN: Hippias Jtsi. In: PLATN: Hippias Jtsi. Hippias Mensi. Ion.
Menexenos. Preloil F. Novotn, Praha : Oikoymenh, 1996, s. 13-53.
[5] PLATN: Svmposion. Preloil F. Novotn, Praha : Jan Laichter, 1947.
[6] TATARKIEWICZ, W.: Definv estetikv I. (Staroveka estetika). Preloili J. Maruiak,
P. Kuklica, E. Botnkov, M. Oravcov, Bratislava : Tatran, 1985.
[7] TAYLOR, A. E.: Socrates. Westport : Greewood Press, 1975.
[8] TELOH, H.: Socratic Eaucation in Plato's Earlv Dialogues. Notre Dame:
University of Notre Dame Press, 1986.
[9] XENOFN: Hostina. Preloil V. Bahnk, In: Anticka pro:a. Dialog asatira. Praha:
Odeon, 1977, s. 139-175.
[10] XENOFN: J:pominkv na Sokrata. Preloil V. Bahnk, Praha : Svoboda, 1972.
[11] XENOFN: Ohospoaareni. In: XENOFN: J:pominkv na Sokrata. Preloil V.
Bahnk, Praha : Svoboda, 1972, s. 243-320.
Prspevok vznikol ako sas medzivldneho grantovho projektu Sokrates vranvch
Platonovvch aielach vedenho pod slom 074 CZE.
Ulrich WOLLNER
Kateara filo:ofickvch viea FHJ UMB
Tafovskeho 40
975 49 Banska Bvstrica
e-mail. wollnerfhv.umb.sk
86
87
3. AS
LOVEK, VEDA, NBOENSTVO
88
89
WHAT`S TO TALK ABOUT? CONVERSATIONS,
COOPERATION AND REALISM
Konrad TALMONT-KAMINSKI
Lublin, Polsko
O CZYM GADAC? ROZMOWY, WSPOLDZIALANIE, REALIZM
,Filo:ofia pouc:afqca ma na celu kontvnuacf ro:mowv rac:ef ni: oakrvwanie
prawav`, glosi Rortv. I, chocia: fego okreslenie pasufe ao wiele : tego co nosi na:w
avskursu filo:ofic:nego to fest, w prawa:ie, aeklaracfq avletantv:mu tak :uchwalego,
:e a: :apiera aech w piersi. Problem w tvm, :e poro:umiewanie si fest a:ialalnosciq,
ktora :aklaaa wspola:ialanie. Ale wspola:ialanie ma sens tvlko w sroaowisku, w
ktorvm to wspola:ialanie prowaa:i ao wspolnvch :vskow. Wiaac to gav si we:mie
poa uwag Gricea Regul Wspola:ialania i wvciqgnie : nief wnioski wvnikafqce :
s:eroko poftef teorii gier. W efekcie oka:ufe si, :e reali:m metafi:vc:nv fest poastawq
ala normalnego lua:kiego avskursu, a avskurs taki oka:ufe si niemo:liwv be:
:alo:enie takiego roa:afu reali:mu. Wealug Rortvego powinnismv slowa takie fak
prawaa lub wiea:a umiescic w cua:v-slowie. Gavbvsmv tak feanak :robili to
oka:alobv si, :e cora: wicef tego co mowimv musialobv bvc umies:c:one w cua:v-
slowie a: ws:vstkie nas: ro:mowv stracilvbv swofe :nac:enie.
Edifying philosophy aims at continuing the conversation rather than at
discovering the truth heralds Rorty.
1
While his characterisation is illustrative of
much that goes under the title of philosophical discourse, it is, in truth, a bold-faced
statement of breath-taking dilettantism.
2
Peirce riled against sham reasoning in which
it is no longer the reasoning which determines what the conclusion shall be, but it is
the conclusion which determines what the reasoning shall be.
3
With Rorty we are in
a much worse situation. The partisan will have a vigour born of the strength of their
convictions. The dilettante will lack even that, seeing all conclusions as unwelcome
and reasoning as decorative
4
of themselves an opportunity to show their own
dexterity with the verbal feint, parry and riposte.
1
RORTY, Richard: Philosophy and the Mirror of Nature. Princeton : Princeton University
Press, 1979, p. 373.
2
Much the same analysis of Rorty is offered by HAACK, Susan: Manifesto of a Passionate
Moderate Chicago : The University of Chicago Press, 1998.
3
PEIRCE, C. S.: 1931-1958 Collected Papers. HARTSHORNE, Charles WEISS, Paul and
BURKS, Arthur (eds.) Cambridge, MA: Harvard University Press, 1.57.
4
Collected Papers, 1.58.
90
If Rortys was the only voice calling for the abandonment of rational inquiry it
would be best to pass over his comments in silence. However, there has been of late a
great clamour of voices calling for the rejection of anything other than the, supposedly,
purely social activity of carrying on a conversation, discourse or dialogue the implicit
suggestion being that this communication is its own, and only, end. That these views
are in the main held by academics whose competence is measured in terms of the gross
number of publications with, all too often, no attempt being made to evaluate the
actual significance of these publications is a correlation that calls for sociological
study in itself. Given the preponderance of such views it seems necessary to point out
their shortcomings. The one I wish to consider here is an aspect of the profound
misunderstanding of language revealed by the view that we can even have a
conversation without there being a truth to be discovered.
Communication is an essentially cooperative activity. However, cooperation only
makes sense in a particular kind of environment one in which cooperation leads to
shared benefits. This can be seen once we take Grices Cooperative Principle and
consider its implications in the general context of game theory. The effect is that
something like metaphysical realism underpins normal human discourse, such
discourse becoming impossible without that presumption.
Rorty would have us put scare quotes around words like truth and knowledge.
However, the problem is that if we were to take his suggestions seriously we would
find the scare quotes encroaching further and further until they came to bracket all
communication, draining conversation of all meaning.
Cooperation is fundamental to understanding language.
5
This is the main lesson
to be learnt from an examination of Grices laws of implicature, i.e. his characterisation
of what people imply and what they infer when participating in normal conversations.
6
Grice expresses the thought in his Cooperative Principle (CP):
Make your conversational contribution such as is required, at the stage at which
it occurs, by the accepted purpose or direction of the talk exchange in which you are
engaged.
CP underlies Grices whole understanding of how implicature functions the
accepted purpose of the talk exchange Grice speaks of is the result of the on-going
cooperation of the interlocutors. The reason why the speaker follows CP is because
they wish to be understood by the listener the reason why the listener assumes that
the speaker has followed CP is because they wish to understand the speaker. In
particular, it is important that it can be effectively assumed that the speaker is not
5
An earlier version of this argument was used by John Collier and myself to show the largely
non-social character of the relevant context of linguistic utterances in Pragmatist pragmatics,
Philosophica (forthcoming).
6
GRICE, H. Paul: Logic and conversation. In: COLE, P., and. MORGAN, J.L (eds.): Speech
Acts. New York : Academic Press, 1975, p. 4158.
91
trying to mislead the listener. To the degree that the listener expects to be misled, they
will tend to discount what the speaker tells them, with the effect that the flow of
information between the speaker and the listener will be interrupted and no
communication will take place. Of course, people (and animals) will abuse the
assumption of cooperation by attempting to mislead. However, in doing so they are
walking a tightrope, in that for their attempt to mislead to be successful the overall
assumption of cooperation must be maintained. A good example is provided by
butterflies that mimic their poisonous cousins without, themselves, being poisonous.
If the poisonous butterflies were to die out, the warning signal would lose its meaning.
Nothing that has been said thus far goes against the idea that we might just be
continuing the conversation without the need to discover the truth having to appear
in any way. However, given that we now understand that cooperation is essential for
communication, we should ask Why do we cooperate rather than competing
constantly? Why is it that, in general, speakers do follow CP, allowing listeners to
interpret their intentions according to the laws of implicature? To understand this it is
necessary to look at game theory, in particular at the distinction between zero-sum and
non-zero-sum games.
7
In a zero-sum game, one players winnings are anothers losses. This means that
in a two-player version there can be no inducement to cooperation. In a version where
there are more than two players there is, theoretically, the possibility of coalitions
forming against the other players. However, in such a situation, any coalition will be,
in general, unstable. Cooperation may appear but will, if anything, have a status on par
with that of competition, and, in particular, will not be able to rise to the status of the
assumed norm. For cooperation to gain that status the players need to be engaged in
a non-zero-sum game, i.e. it being possible for all of them to gain: not by cooperating
against some other players but, rather, by being in an environment which rewards
cooperation. A typical example of this situation is when a group of people decide
upon a joint course of action that will bring benefits to them all, such as jointly hunting
a large meat animal, putting together a research project or meeting each other down
the pub. In all those cases some element in our environment makes it sensible for us to
work together to fulfil common aims; large animals could not be hunted alone before
the invention of fire-arms, a modern research project requires broad expertise and
many man-years of effort and, finally, it is much more interesting (for most people) to
drink with friends rather than alone.
It may be thought that what Rorty says about solidarity fits in very well with this
kind of scenario.
8
Rorty claims that, in looking for solidarity, people are looking for
7
In particular, see BINMORE, Ken: Game Theory and the Social Contract, Vo1. 1: Playing Fair
Cambridge MA : MIT Press, 1994.
8
See, for example, RORTY, Richard: Solidarity or objectivity. In: RAJCHMAN, John and
WEST, Cornel (eds.): Post-Analytic Philosophy. New York : Columbia University Press, 1985, p. 3-19.
92
meaning in their lives by making an input into the life of their community. In effect, he
is pointing out that benefits flow from the very act of cooperation or communication
(as witnessed in the pub example above). Of course, the likely evolutionary reason
behind why people enjoy the company of others and why they like to work with others
has everything to do with the fact that those who did enjoy cooperating were more
likely to act cooperatively in dealing with their environment and, therefore, being able
to obtain benefits that were not inherent in the communication. This means that the
reason for people holding cooperation as valuable in itself has a cause outside of the
narrow context of their community. Of course, Rorty would deny this.
However, people do not just chose to cooperate but, rather, tend to cooperate
toward carefully chosen ends that are meant to bring about a result which will lead to
shared benefits (meat or knowledge in the examples considered above) that go beyond
those afforded by the mere act of cooperation (a feeling of solidarity) and whose
source is to be found outside of the community.
9
In doing this, people are assuming
something like metaphysical realism. By denying that realism, Rorty would undercut
the very rationale for the cooperation he so highly values.
If we think back to the non-zero-sum game we realise that this is exactly the
situation that people see themselves as in. In denying the reality of the environment
that we try to function in Rorty is, in effect, putting us in, at best, a zero-sum game.
Rorty must deny the urge to understand peoples desire for community as any
explanation will reach outside of that community and entangle him in questions that
appear to call for something like the objective stance he so stridently denounces. It is
only by denying any link that Rorty can maintain his either/or view of the relationship
between objectivity and solidarity. An examination of the reasons why people
cooperate, why they participate in conversations, brings us face to face with the
realisation that the reasons for this are to be found in the environment in which human
cooperation leads to shared benefits.
While clarifying why we shouldnt accept Rortys position, this discussion does
not concern Rorty, however. Rorty denies that he is trying to discover truth. However,
once we reject that possibility, the only thing that distinguishes what might be thought
of as good arguments from what would be deemed demagoguery and cant is
effectiveness and social acceptability. This means that any effective argument he can
get away with using is, to him, as good as any other. Implicit in this is a denial of
Gricean conversational maxims, founded as they are upon notions of relevance, truth
and evidence. As we have seen, however, rejecting them undermines the possibility of
real communication. Rortys position is parasitic upon normal philosophical discourse
9
The point could be pursued further by examining the evolutionary history of language as has
been done by Peter Grdenfors in 2002 Cooperation and the evolution of symbolic communication
in Lund University Cognitive Studies 91 where he argues that the rich language of the sort used by
humans makes it possible to cooperate about future goals.
93
and only appears convincing due to our deeply seated presumption that our
interlocutor will keep to the Cooperative Principle. Realising this we should discount
what Rorty says much as we would the words of a pathological liar.
Research is a fundamentally collaborative effort, made possible by a shared
language. As we have seen, this means that doing philosophy is nothing less than
continuing a conversation whose aim is discovering the truth.
Konraa TALMONT-KAMINSKI
Wva:ial Filo:ofii
Philosophv ana Sociologv Facultv
Marie Curie-Skloaowska Universitv
Plac Marii Curie-Skloaowskief 4/34
20-031 Lublin, Polska
ktalmontbacon.umcs.lublin.pl
94
OTTO NEURATH AND 'DOGMAS OF LOGICAL
POSITIVISM`
Artur KOTERSKI
Lublin, Polsko
OTTO NEURATH I ,DOGMATY LOGICZNEGO POZYTYWIZMU
Artvkul ocenia trafnosc a:iesiciu :ar:utow pr:eciw neopo:vtvwi:mowi ktore
nafc:scief poaafe si fako smiertelnie :abofc:e ala tego kierunku (m.in. o
wervfikacfoni:m, reaukcfoni:m, funaacfoni:m, inaukcfoni:m) na tle
encvklopeavc:nef teorii nauki Neuratha. Wvnik anali:v po:wala stwiera:ic, :e
:ar:utv te sq bqa: nietrafne, bqa: stosufq si feavnie ao pos:c:egolnvch te: aanvch
autorow i to tvlko na pewnvm etapie ich ro:wofu filo:ofic:nego. W obu wvpaakach
plvnqcv stqa wniosek fest nastpufqcv. skutec:nosc tvch kontrargumentow w
obalania neopo:vtvwi:mu fest :aana. Nale:v u:nac, :e sq one :goane : poglqaami,
ktore propagowano w Kole Wieaenskim lub te:, :e nie istniefe aoktrvna, pr:eciw
ktoref usilowano fe wvmier:vc.
1. Introduction.
In his autobiography Popper said he had killed logical positivism. Some not quite
convinced started to unearth and recover disregarded ideas of the Vienna Circle. And
they claimed, when Popper was still alive, that he had overestimated his own influence
on the development of neopositivists, as he misunderstood them much too often. On
the other hand, almost everyone has a strong feeling that logical empiricism is passe
indeed. It cannot be otherwise as we know from Kuhn, Suppe or Feyerabend. It seems
they nailed the coffin of neopositivismus with the most solid arguments. However,
when we look closer at the legacy of logical empiricism we see this judgment is an
oversimplification. This flux was so wide and so rich that one-sided criticismturned
mainly against the received viewcould not be thoroughly successful. Let us see to
what degree it was right.
2. Ten Dogmas of Logical Positivism.
As Neurath was an actual locomotive of logical positivism, almost all (significant)
errors one can think of when it comes to neopositivism were ascribed to him. The
hostile fire focused on him even on friendly waters, i.e. within the Vienna Circle and the
Berliner School. I will pick up ten charges widely recognized as the most effective
weapon against Viennese philosophy of science (more correctlythe left wing of the
Vienna Circle) and cross them with the sword of Neuraths own doctrine to see if they
were lethally destructive to his version of neopositivism.
95
Ten drawbacks of logical empiricism I referred to are:
1. Outdated synchronic approach to science (Kuhn, Suppe, Feyerabend);
2. Untenable verificational criterion of meaning and demarcation (Popper);
3. Claim that induction is the method of science (Popper);
4. Untenable division of terms and statements into theoretical and observational
(Quine, Popper);
5. Untenable synthetic-analytic distinction (Quine);
6. Dogmatic demetaphysicalisation (Popper, Agassi);
7. Rejection of Tarskis semantics and his theory of truth (Tarski, Popper);
8. Psychologism in the protocol sentences theoriesand fundamentalism in
epistemology (Popper);
9. Departure from principles of empiricism due to coherentism (Popper);
10.Untenable physicalism (understood both as reduction of terms and of laws of
any scientific domain to those of physics) (Ayer, Popper).
Although Neuraths encyclopedism meets nearly all listed issues, it was unjustly
forgotten for many years. It still awaits wider recognition.
3. Arguments and Counter-arguments.
We may begin with a well-known argument advocated by Popper, Kuhn or
Feyerabend: logical empiricists treating science as a kind of static entity ready for
logical analysis, missed the most important features of science: its dynamics and
historicity. Thus their analysis are not about science but its caricature. This gives us
the opportunity to see what lies behind the concept of encyclopedia.
3.1. Encyclopedia Vs System.
The very idea of encyclopedia was introduced by Neurath in opposition to the
notion of system. Science is not a system, i.e. a kind of the whole that was built on the
basis of unquestionable axioms, where the form and the content of every sentence
would bein more or less direct mannerfixed once and for all. System would
constitute logically well established structure where axioms allow to specify any
relationship between all of its parts. Because the axioms are true, there is only one true
system describing the real world. According to Neurath, such a science does not exist
and the model of system cannot be postulated even as a regulative idea. Scientists
should accept the encyclopedic model instead. Putting it briefly, encyclopedia is the
best possible synthesis of currently available knowledge that not only represents
gathered scientific achievements, but also shows the gaps, errors and inconsistencies.
Encyclopedia performs the heuristic function: it points to possible solutions. Though
implementation of system-model is not achievable, partial systematization is sometimes
possible. For relatively narrow set of statements one may provide the axioms that
96
allow to create well organized subsystem of high precision and consistency. But the
comprehensive approach to science needs to be guided in terms of encyclopedia
1
3.2. Peculiarities of Encyclopedia.
3.2.1. Antifoundationalism.
One of the most important feature of encyclopedic model is that it excludes the
concept of a fixed statement: there are no unquestionable statements in science.
Any statement may be rejected only if such a move leads to better predictions:
[e]ven the initial statements of successful science are not fixed, since one
could begin at the very beginning with different unified languages that cannot
be translated into each other straight away (Neurath [1935/1983], 116).
This means that Neurath took strict antifoundationalist position.
3.2.2. Methods of Testing.
Speaking of rejection, we cannot understand it as Popperian falsification.
According to Neurath, both (absolute) falsification and verification are not possible.
Falsification (resp. verification) is not possible due to the Ballungen of everyday
language and its extension, i.e. scientific language
2
. They are imprecise, ambiguous
(indefinable in principle) terms of physicalistic language and moaus tollenao tollens
cannot be applied to the statements with Ballungen
3
.
3.2.3. Truth, Semantics, and Ballungen.
The existence of Ballungen is also one of the reasons why Neurath rejected
Tarskis conception of truth as useless in science. Tarskis theory was not constructed
for empirical languages and, as Neurath put it, due to Ballungen
couldnt be applied to them. Because Neurath rejected correspondence with
Wirklichkeit, he was accused of coherentionism and departure from empiricism.
However, this is not a good argument simply because Neurath had no theory of truth
at all.
He rejected correspondence theory of truth because he saw metaphysics in
semantics. For him talks about sentences and facts was doubling metaphysics.
This is nicely explained by Scheffler:
1
Cf. NEURATH [1936/1983], NEURATH [1937/1983], NEURATH [1937a/1983],
NEURATH [1938/1970], NEURATH [1938/1987], NEURATH [1946/1983].
2
Ihre Stze sind Ballungen, d.h. Gemische von Ausdrucksformen (przisen und unprzisen
Begriffen), z.B. Die kreischende Sge durchschneidet den blauen Holzwrfel. In diesen Ballungen
sind Elemente, die in verschiedenen Grade umzuformen sind (NEURATH [1931]).
3
Cf. NEURATH [1932]; CAT [1995], 238243; CARTWRIGHT, CAT [1996];
CARTWRIGHT et al. [1996], 8995.
97
Not only are such duplications superfluous; they mislead us into supposing that,
in locating them independently and finding them to share the same structure with
certain statements, we have a genuine method of justifying the acceptance of these
statements. But facts, as entities distinct from the true statements to which they are
presumed to correspond, have no careers of their own capable of sustaining such a
method. These ghostly copies of true statements cannot be independently specified,
confronted, or analyzed; their reality is no easier to determine than the truth of their
respective parent sentences. Faced with the problem whether to fuage a given sentence
as true, it therefore does us no good to be told simply to ascertain whether there exist
a structurally corresponding fact. If I am undecided about the truth of the sentence
The car is in the garage, I am equally undecided as to whether or not it is a fact that
the car is in the garage: there are not two issues here but one. Nor do I see how to go
about resolving the latter indecision in a way that differs from my attempt to resolve
the former. Appeal to the facts [] thus turns out question-begging for ascertaining
truth. For it requires, in effect, that the truth be determined as a condition of its own
ascertainment (Scheffler [1967], 100101).
3.2.4. Scientific Change.
To reject an encyclopedia purely logical inference and observational evidence do
not suffice. Additionally scientists decision, often justified only by an auxiliary motive,
is needed. This is why understanding of science requires history and sociology.
(Another important characteristic of encyclopedia is that it is not a coherent unit: in
the frame of encyclopedia two or more mutually inconsistent theories may be used if
only it leads to fruitful predictions. If we agree with that we may forget about Poppers
criterion of demarcation.)
In the case of unfavorable evidence, a scientist can reject an encyclopedia, but he
can also reject protocol statements. This is perfectly valid behaviour because all
statements, including protocol statements, are theory-laden.
Our initial observation statements in the sciences are not atomic, but are already
imbedded in a body of statements derived from different sources [] (Neurath [1941/
1983], 215).
We observe that Neurath rejected division of terms and statements into theoretical
and observational.
The changes that a scientist may introduce within the encyclopedia in danger
may be very profound. He can choose different mathematics. He can change the logic.
There are no eternal truths in encyclopedia. This in turn means that Neurath rejected
analytic-synthetic distinction. There are no noli me tangere statements.
98
3.2.5. Demarcation and Induction. The Method of Science.
If falsification and verification are not possible, they cannot be treated as methods
of science. None of them can be used as a criterion of demarcation. Even the method
of logical syntax allows to separate only formally defective sentences but it does not
allow to sift those which are uncritical (e.g. astrology). According to Neurath, there is
no general method of criticism. So he had no criterion of demarcation at all.
Logical empiricism does not provide us with a wizards sieve which holds all this
uncritical stuff, as logic does not prevent us from making huge buildings of
metaphysical speculations, consistent in themselves, but unempiricist. Books on
racialism may be written in plain empiricist language but nevertheless lack of critical
attitude (Neurath [1938/1970], 19).
It should be said explicitly that in Neurath, induction is not such a method either.
According to him there is no baconian method of science. This is why he cannot be
in charge of inductivism. Neither his Vienna Circle friends
4
, as they all knew induction
is not a method.
Die Induktion lt sich eben in keiner Weise theoretischer begrnden; da wir
dennoch ununterbrochen von ihr Gebrauch machen, ist eine Sache des praktischen
Verhaltens und des Entschlusses (Neurath et al. [1930], 277).
But there is more about it. Neurath denied induction as the method of science but
he allowed to use it. He not only allowed induction, but even intuitionproviding
that it gives new predictions.
4. Dynamics of Encyclopedia Model.
Science in Neuraths model is not an attractive object of logical analysis. It
cannot be seen as a deductive system. Moreover, the existence of Ballungen preclude
application of purely logical analysis to science. It should be shown now that in the
encyclopedic model science cannot be also viewed as a ready-made entity. Recall
famous simile of the ship. Cultivating science we are like sailors on the open sea. We,
humans, have to repair or rebuilt our ship from time to time but we are not able to make
port to a dry dock to have an Archimedean point, i.e. a solid fundament. So we are
forced to use the available parts of the ship in the open sea. This metaphor illustrates
Neuraths thesis that science is a historical process andto say it againthat
understanding of science requires sociology and history. It also points to the fact
so strongly emphasized at the same time by Fleckthat all scientific concepts are of
historic nature. They evolve. The whole encyclopedia evolves and Neurath was one
of the first philosopher who noticed and described this fact so firmly. According to
4
Cf. CARNAP [1934/1937], 82; FEIGL [1949], 302; KRAFT [1953], 130; SCHLICK
[1931/1979], 197; SCHLICK [1932/1979], 354-5; SCHLICK [1934/1959], 220; REICHENBACH
[1936], 147; REICHENBACH [1959a], 140-1. See also: NEURATH [1931/1983], 53; NEURATH
[1935/1983], 122; NEURATH [1946/1983], 243.
99
him, science should be explored qua dynamic entity, so synchronic approach is not
sufficient. Though his theory describes evolution of knowledge in three stages1.
magic; 2. theology; 3. techniquethis evolution is by no means linear (unlike in
Comtes image). His investigations showed the magical (and partly metaphysical)
roots of to-day science. He also stressed the fact that works of metaphysicians may
have positive influence on scienceas a source of inspiration or as a form of newly
born, not full-fledged theories.
5. Ten Alleged Dogmas of Logical Positivism.
Having in mind all what have been said we can face again the list of counter-
arguments presented at the very beginning.
1. Is Neurathian conception an outdated synchronic approach to science, as
Kuhn, Suppe or Feyerabend tried toquite successfullysuggest?
No. Science, Neurath says, is a dynamic, historical entity. No history and sociology
no acceptable theory of science.
2. Did Neurath advocate untenable verificational criterion of meaning and
demarcation as, according to Popper, all neopositivists did?
No. Verification works, or rather could work, only for pure, non-empirical languages.
So it is useless for science ana for life. (Neurath put word verification onto his inaex
verborum prohibitorum.) He suggested more subtle, non-absolutist methods of testing
instead.
3. Can we say with Popper that according to Neurath and his Vienna Circle friends
induction is the methoa of science?
By no means. There is no method of science. However, you can use whatever you
want if it only brings fruitsbe it induction or palm-reading.
4. Did Neurath presuppose untenable division of terms and sentences into
theoretical and observational as Popper wanted us to believe?
Already in 1913that is more than 20 years before Poppers first bookNeurath
formulated his holistic approach (cf. Neurath [1913/1983], 3). And he continued:
[o]ne must bear in mind that all observation statements implicitly include many
empiricist general rules which cannot be isolated for testing them. Always the
whole body of empiricism is, as it were, in discussion (Neurath [1940]).
5. Did Neurath accept an untenable synthetic-analytic distinction?
Not at all, he explicitly rejected it. He advocated kind of holism developed later by
Quine.
6. Did he dogmatically try to discredit metaphysics?
The answers should be complex and it depends on a given concept of metaphysics.
The simplest version, however, is that metaphysics does not exists and it cannot be
discredited. (Popper thought otherwise because he took metaphysics to be books
or their contentwritten by metaphysicians). You can find some poetry in those
100
books, some fruitful ideas, some bad science, some magic, but you cannot find
metaphysics, though.
7. Did he misunderstand the role of semantics?
Yes, he did. We know semantics is possible. However, the question of truth in empirical
science is by no means settled and the instrumentalists positions is quite strong.
Although he remained unhappy about semantics till his death. Nevertheless, he started
to gradually change his mind allowing it as a logical tool.
8. Did he commit psychologism in protocol sentences theoriesand thrown
empiricism aboard?
According to Popper you commit the error of psychologism when you justify your
basic statements through your sensationswhen you e.g. accept as true the statement
saying that this wall is white because you see it is white. Popper thought Neurath
committed this kind of sin in his protocol sentences theory. He was also convinced
that Neurath, who allow protocol statements to be deleted, did not specify any method
for rejecting protocol or basic statements and thus he left the door open for unwanted
tricks of conventionalism. This is another grave sin: the lack of methodology. If anyone,
however, commits psychologism he has his way (regardless of how bad it is) of
accepting protocols. And the way we accept basic statements is also the way we
reject them. This, I guess, shows Poppers accusation to be slightly inconsistent
5
.
9. But did Neurath commit any of those two errors?
If Neurath accepts (i.e. justifies) protocols on data basis he is a foundationalist. However,
we could already see he was not. He specified the rules how and when a protocol
sentence can be abandoned
6
. So aforementioned Poppers claim is not only self-
contradictory butif we kindly treat it as an exclusive disjunctionit is also false.
10.Was Neuraths physicalism untenable: Did he try to reduce laws of all branches
of science to physics?
Once againno. He explicitly opposed reductivism due to his anti-system policy. (Cf.
3.1. above). He even went so far he did not regard physics as model-branch for science.
6. Conclusion.
Popper, Kuhn or Feyerabendand some other critics of logical positivism
played very influential rle in the philosophy of science. They were right saying that
a theory that claimed all that was listed under Ten drawbacks of logical empiricism
label was or rather would be simply unacceptable. They are still justified to claim that
any theory involving anything from the list has to confront very strong counter-
arguments. It is, however, untrue that this is the theory of logical positivism. Logical
positivism was not a philosophical school. However, logical empiricists had their own
5
Cf. KOTERSKI [2005].
6
Cf. UEBEL [1992], UEBEL [1992a], UEBEL [1993]; CARTWRIGHT et al. [1996], 160ff.
101
particular theories. Many of their ideas turned out to be very fruitful. When we look
closer at them we see the criticism that was supposed to kill logical positivism aimed at
most at its caricature. Even if logical empiricism as such extinguished or, as Popperians
prefer to say, it is really dead, we can read non omnis moriar on its gravestone.
BIBLIOGRAPHY:
AYER, A., [1959], (ed.), Logical Positivism, New York: The Free Press.
CARNAP, R., [1934/1937], Logical Svntax of Language, London: Kegan Paul, Trench,
Trubner.
CARTWRIGHT, N. - CAT, J., Neurath Against Method, in: GIERE, RICHARDSON
[1996], 8090.
CARTWRIGHT, N. - CAT, J. - FLECK, L. UEBEL, T., [1996], Otto Neurath: Philosophv
Between Science ana Politics, Cambridge University Press.
CAT, J., [1995], The PopperNeurath Debate and Neuraths Attack on Scientific
Method, Stuaies in Historv ana Philosophv of Science, Vol. 26, No. 2, 238243.
FEIGL, H. [1949], The Logical Character of the Principle of Inauction, in: FEIGL,
SELLARS [1949], 297304.
FEIGL, H. SELLARS, W., [1949], (eds.), Reaaings in Philosophical Analvsis, New
York: Appleton-Century-Crofts.
GIERE, R. N. - RICHARDSON, A. W., (eds.), [1996], Origins of Logical Empiricism,
Minneapolis: University of Minnesota Press, 8090.
JARVIE I. MILFORD, K. MILLER, D., (eds.), [2005], Karl Popper. A Centenarv
Assessment, Ashgate, forthcoming.
KOTERSKI, A. [2005], Basic Statements vs. Protocols, in: JARVIE, MILFORD,
MILLER [2005], forthcoming.
KRAFT, V. [1953], The Jienna Circle. The Origin of Neo-Positivism. A Chapter in the
Historv of Recent Philosophv, New York: Philosophical Library.
McGUINNESS,B. (ed.), [1987], Unifiea Science. The Jienna Circle monograph series
originallv eaitea bv Otto Neurath, now in English eaition, DordrechtBoston
LancasterTokyo: D. Reidel Publishing Company.
NEURATH, O. [1913], The Lost Wanderers of Descartes and the Auxiliary Motive
(On the Psychology of Decision), in: NEURATH [1983], 112.
[1931], Besprechung ber Physikalismus (am 4 Mrz 1931), Archives of Institut
Wiener Kreis (unpublished).
[1931/1983], Physicalism, in: NEURATH [1983], 5257.
[1931/1983], Protocol Sentences, in: NEURATH [1983], 9199.
[1935/1983], Pseudorationalism of Falsification, in: NEURATH [1983], 121131.
[1936/1983], Encyclopedia as a Model, in: NEURATH [1983],145158.
102
[1937/1983], Unified Science and its Encyclopedia, in: NEURATH [1983], 172
182.
[1937a/1983], The New Encyclopedia of Scientific Empiricism, in: NEURATH
[1983],189199.
[1938/1970],Unified Science as Encyclopedic Integration, in: NEURATH,
CARNAP, MORRIS (eds.), Founaations, Vol. I, s. 127.
[1938/1987], The New Encyclopedia, in: McGUINNESS [1987], 132141.
[1941/1983], Universal Jargon and Terminology, in: NEURATH [1983],213229.
[1938/1970], Foundations of the Social Sciences, in: NEURATH, CARNAP,
MORRIS [1970], 151.
[1983], Philosophical Papers 19131946, Dordrecht-Boston-Lancaster: D. Reidel
Publishing Company.
[1940], Argumentation and Action, Archives of Institut Wiener Kreis
(unpublished).
[1946/1983], The Orchestration of the Science by the Encyclopedism of Logical
Empiricism, in: NEURATH [1983], 230242.
[1946/1983], Prediction and Induction, in: NEURATH [1983], 243246.
NEURATH, O. et al., [1930], Disskusion ber Wahrscheinlichkeit, Erkenntnis, Bd. I
(1930/1931), 260285.
NEURATH O. CARNAP, R. MORRIS, CH. (eds.), [1970], Founaations of the Unitv
of Science. Towaras an International Encvclopeaia of Unifiea Science, Vol. III,
ChicagoLondon: The University of Chicago Press.
REICHENBACH, H. [1936], Logistic Empiricism in Germany and the Present State of
Its Problems, The Journal of Philosophv, Vol. 33, No. 6, 141160.
[1959], Moaern Philosophv of Science. Selectea Essavs, London: Routledge and
Kegan Paul.
[1959a], Rationalism and Empiricism. An Inquiry into the Roots of Philosophical
Error, in: REICHENBACH [1959], 135150.
SCHEFFLER, I. [1967], Science ana Subfectivitv, IndianapolisNew YorkKansas City:
The Bobbs-Merrill Company, Inc.
SCHLICK, M. [1931/1979], Causality in the Contemporary Physics, in: SCHLICK
[1979], 176209.
[1932/1979], Form and Content. An Introduction to Philosophical Thinking, in:
SCHLICK [1979], 285369.
[1934/1959], The Foundation of Knowledge, in: AYER [1959], 209227.
[1979], Philosophical Papers, Vol. II (19251936), Dordrecht-Boston: D. REIDEL
Publishing Company.
UEBEL, T. [1992], Overcoming Logical Positivism from Within. The Emergence of
Neuraths Naturalism in the Jienna Circles Protocol Sentences Debate, Amsterdam:
Rodopi.
103
[1992a], Rational Reconstruction as Elucidation? Carnap in the Early Protocol
Sentences Debate, Svnthese, Vol. 93, 107140.
[1993], Neuraths Protocol Statements: A Naturalistic Theory of Data and Pragmatic
Theory of Theory Acceptance, Philosophv of Science, Vol. 60, No. 4, 587607.
Artur KOTERSKI
Wva:ial Filo:ofii
Uniwersvtet Marii Curie-Skloaowskief
Plac Marii Curie-Skloaowskief 4/34
20-031 Lublin, Polska
104
ARE SCIENTIFIC THEORIES RATIONAL?
Milos TALIGA
Bansk Bystrica, SR
S JEDECKE TEORIE RACIONALNE?
Cie/om clanku fe uka:at, :e oamietnutie aobrvch avoaov ne:namena aestrukciu
racionalitv. Ro:um toti: nie fe :avislv na :iaanvch ro:umnvch (aobrvch) avoaoch.
Naopak, racionalitu (a to nielen veaecku) fe mo:ne vvsvetlit len vteav, ak sa v:aame
fustifikacioni:mu a inauktivi:mu. To vsak :namena, :e teorie (a to nielen veaecke)
nie su racionalne. Racionalita nie fe vlastnostou vvrokov (teorii), fe to :ale:itost
nasho kritickeho pristupu knim.
Introduction.
According to Poppers critical rationalism it is by no means possible either to
establish the truth of any scientific theory or to support or confirm it. Thus, one can
doubt whether there is such a misty entity as rationality of scientific theories and if
there is, what does it mean precisely and why should it be just this (if any) way, and
not some other? Surely, we have to leave behind the possibility that scientific theories
are rational in the sense of their justifiability i.e. in the sense that we could know with
good reasons that they are true or more probable than their competitors. Moreover, in
Poppers opinion, we cannot even know with good reasons that they are close to the
(unknown) truth
1
i.e. we cannot know with good reasons that a new theory T
2
is
closer to the truth than an older theory T
1
. The only possibility left open is to conjecture
that it is really so. But this means that there are no good reasons for our conjectures
and thus we start from the scratch: is there a jot of rationality in the field of empirical
science at all and if there is in what does it consist?
1. The End of Good Reasons.
Since it is not possible to justify the truth of scientific theories, trying to attain it
would be irrational. But the refutation or falsification of scientific theories is possible.
Accordingly, trying to refute or criticize the scientific theories is rational. The
conclusion may seem indeed trivial, at least at first sight. But it has other far-reaching
consequences. One of them is, for example, the acceptance of Humes skeptical
conclusion that there can be no gooa reasons (Popper [1979], p. 22), i.e. no positive
reasons which coula guarantee us anvthing either the truth or high probability of
1
This fact is not usually seen after a first encounter with Poppers theory of science. Indeed,
it is almost always either overlooked or ignored by most critics of Poppers theory of verisimilitude
(see TALIGA [2004] where I deal with one such example).
105
ascientific theory or the success or near-success of some course of an action etc.
This approach leads to unconventional understanding of rationality, according to
which there is no longer the traaitional equation reason gooa reasons (see e.g.
Miller [1994], chapter 3). Our reason cannot provide us with good reasons for anything.
Hence, our knowledge is only conjectural. Nevertheless, as Popper reminds us, our
conjectural knowledge ... may grow, and ... it may do so by the use of reason: of critical
argument (Popper [1982], p. 21). In the context of the problem of rationality of our
knowledge this means that our knowledge (i.e. our scientific or other theories) is not
rational, only the wav or the process of our cognition mav be rational. And this
process, in its turn, neither leads to warranted or justified knowledge nor is itself
warranted or justified. Rationalitv in the sense of fustifiabilitv simplv aoes not exist
and that is why it is not possible to apply it either to scientific (or other) theories or to
methods or procedures of our scientific (or other) cognition. Indeed, Popper made
another Copernican Turn here again,
2
saying that rationality ... can easily be saved
if we give up justificationism (Popper [1982], 52).
Ihave already said that the rationality of science lies in the wav of conducting
its research, namely in the critical methoa or in the empirical testing which can help
us to eliminate some of the competing scientific theories. And the strength of this
rationality is based on the critical arguments used in our research. So called positive
arguments or good reasons are mere myths. D. Miller explains why this ought to be
so by his three-fold attack on good reasons as follows. Good reasons are
a) unobtainable because of the infinite regress (see Miller [1994], chapter 3.3 for
details);
b) unusable i.e. even if good reasons could be obtained, they would not serve
any purpose (see op. cit., chapter 3.4 for details);
c) unnecessary i.e. rationality can operate perfectly well without recourse to
good reasons; reason nowhere depends on reasons (see op. cit., chapter 3.5
for details).
Consequently, all that is needed for rational scientific research is combination of
conjectures and refutations, combination of imagination which helps us to produce all
kinds of conjectures (as, for example, scientific hypotheses) with critical activity which
can help us to refute some of suggested competitors. Crucial tests become especially
important because they may eliminate at least one of the competing scientific theories
without proving, justifying or supporting the rest of those that have not been refuted.
This point deserves more attention because some philosophers constantly misread it.
2
His first Copernican Turn is expressed by the revolutionary opinion that scientific knowledge
is possible even if its justification is impossible. Accordingly, scientific knowledge is only
hypothetical; scientific theories are conjectures and will remain conjectures forever (see e.g. POPPER
[1963], p. 51 or POPPER [1993], section 16).
106
Suppose we have two competing theories A and B, which were exposed to severe
criticism. Say that B has passed while A has failed. Then, according to Popper, it is
reasonable or rational to prefer B (see e.g. Popper [1974b], pp. 1021-1022), but not
because we have some good reasons for our preference. Such reasons simply do not
exist and this is precisely Humes result (Popper [1979], p. 22). The fact is that not
only B is as unreliable as A, but also that our preference of B is unreliable. We may be
disappointed in the next moment. Our choice or preference may be an unsuccessful
one. However, on the other side, we do not need any positive reason for our preference
of some B-theory to be rational. We only need a negative critical argument against an
alternative i.e. against the A-theory. But this criticism of Aaoes not make our
choice (i.e. our aecision to prefer B) rational. This criticism itself is rational. Thus,
the conclusion is that no entity (whether ascientific theory or a decision to prefer
the B-theory or a belief-act etc.)is rational in the sense that we cannot have agood
reason in favour of our decision or act, least of all of atheory. Only our critical
eliminative activity is rational. In this sense, as Popper reminds us, we stumble upon
absolutely different equation, namely rational = critical: There is no better synonym
for rational than critical. (Belief, of course, is never rational: it is rational to suspena
belief) (Popper [1974a], p. 69).
These considerations result in aprovoking claim: so callea positive arguments
or gooa reasons are utterlv reaunaant because thev are useless or unusable. On
the other hand, critical arguments are usable ana useful, they can be used to criticize
and thus to change our opinions, beliefs or conjectures. Surely, they are unusable for
justifying too (and even for justifying the refutation), but no one should expect that
they should justify anything. This is indeed not their purpose. After all, a critical
rationalist no longer bothers about the unusability of positive arguments because
he/she has abandoned searching for anv justifying arguments long time ago. A
rationalist to be acritical rationalist needs only critical arguments and acritical
rationalist to be arationalist needs only critical activitv. So called guarantees,
warrants, good reasons or positive arguments etc. are not necessary at all. Neither
for his/her criticism, nor for his/her rationality. This is the end of poor good reasons.
2. The Start of Rationality.
If we abandon the view that there are good reasons guaranteeing rationality of
our beliefs, then we can easily solve the problem of rationality. First, we should not
forget that if a theory (say B) succeeds in atest (i.e. if it is corroborated), this does not
mean that it is true. Although the status of the corroborated B-theory changes from
untested to well-tested (i.e. corroborated), it changes neither to true nor to
more truthlike than previous theories. A critical rationalist should strongly refuse
the idea that the status of a scientific theory (or of our tendency to believe in it) is
raised thanks to its corroboration. As Ihave already said, even the corroborated B-
107
theory is as unreliable and improbable risky guess as it was before the testing. But, on
the other side, nothing in the critical rationalism forbids us to form conjectures about
anything. That is, we can confecture about anv scientific (or other) theorv that it is
true. The point is, once again, that we are not able to obtain positive arguments or
good reasons in favour of our conjecture and thus all that we can do is to test it. This
way we start again from scratch. We can only test our conjecture that the B-theory is
true (or more truthlike). If it succeeds in tests, then nothing new will happen. We are
still conjecturing that the B-theory is true (or more truthlike). But, to be sure, this
conjecture is neither based on the fact that the B-theory passed the tests (i.e. based on
its corroboration) nor it is supported by this fact. And although we may, if we want to,
believe in this conjecture, our belief-act is, in its turn, neither based on the
corroboration of B nor it is supported by it. Requirement of successful testing or
corroboration is not needed for rationality (i.e. for holding abelief, statement,
hypothesis, position etc. rationally) at all.
This way, Poppers solution of the problem of induction leads to Popper-Millers
solution of the problem of rationality
3
as follows:
1) there are no good reasons for anything and there is no induction;
2) there is a rational critical way of conducting scientific or any other research.
The item 1) means that there exist no reasonable or rational beliefs (Miller [2002],
p.14) and the item 2) tells us that rationalitv requires onlv our willingness to submit
our beliefs to critical tests ana also careful testing (or critical activity) but not
successful testing, i.e. corroboration. This approach provides positive solutions to
two old philosophical problems: that of induction and that of rationality. They are
indeed closely connected, as Popper reminds us: I have ... tried to show that Humes
logical problem of induction, if alittle generalized, yields the following two results.
(a)All scientific or theoretical knowledge is conjectural.
(b)There can be rational preferences for some of the competing conjectures: some
can be better than others, at least in two senses: they can be more informative and
thus more interesting, more bold; and they can be better in standing up to more severe
tests (Popper [1974b], p. 1023).
It should be obvious that these rational preferences are rational neither because
we know in traditional sense that some conjectures are better than other nor because
aconjecture happens to win a corroboration but because we emplov hvpothetical
critical methoa in aafuaication which of the competing conjectures is the best (though
only conjecturally). This means, once again, that our preference of, say, B-theory is
3
Iwrote Popper-Millers solution because Poppers texts are not clear enough on this point.
On one hand he equates rationality of science with critical discussion (see e.g. POPPER [1994], p.
160), on the other with fallible logical criteria of progress (see op. cit., p. 18). For me, David Miller
was the first to explain how this ambiguity may be overcome in accordance with Poppers critical
rationalism (see MILLER [1994], passim.).
108
not rational due to the fact that B is more informative than Aor corroborated (as the
item (b) might seem to suggest) but because we have critical (though only hypothetical)
arguments against the preference of A-theory at our disposal obtained by means of
our critical (though only unreliable) activity.
Conclusion: Rational Empirical Science Free from Induction and 1ustification.
In conclusion, I have to admit that the title of my paper is something of a misnomer.
There is indeed no rationality of scientific (or other) theories. Rationalitv is not a
propertv of statements or theories it is matter of our approach to them. And according
to Popper, a scientific activity is rational because it is a critical activity, an attempt to
refute or falsify scientific theories. Surely, this activity can assure us nothing, our
attempts to find counterexamples to scientific theories may fail. But if we succeed,
then [e]very refutation should be regarded as agreat success (Popper [1963], p. 243),
for the refutation contributes to the discovery of our mistake and [the] rationality
consists in the fact that we learn from our mistakes (op. cit., p. 222). This is indeed all
that human rationality requires.
REFERENCES:
MILLER, D. W.: Critical Rationalism. A Restatement & Defence. Chicago & La Salle:
Open Court Publishing Company, 1994.
MILLER, D. W.: Induction: a Problem Solved, http://www2.warwick.ac.uk/fac/soc/
philosophy/staff/miller/dm_induction.pdf, 2002.
POPPER, K. R.: Confectures & Refutations. London: Routledge & Kegan Paul, 1963.
POPPER, K. R.: Intellectual Autobiography, In: SCHILPP [1974], pp. 3- 81, 1974a.
POPPER, K. R.: Replies to My Critics, In: SCHILPP [1974], pp. 961-1197, 1974b.
POPPER, K. R.: Obfective Knowleage. Oxford: Clarendon Press, 2
nd
edition, 1979.
POPPER, K. R.: Realism & the Aim of Science. London: Hutchinson, 1982.
POPPER, K. R.: Unenaea Quest. An Intellectual Autobiographv. London: Routledge,
1993.
POPPER, K. R.: The Mvth of the Framework. London: Routledge, 1994.
SCHILPP, P. A. (ed.): The Philosophv of Karl Popper. La Salle: Open Court Publishing
Company, 1974.
TALIGA, M.: Against Watkins: From a Popperian Point of View, In: Organon F, XI,
2, 2004, pp. 143-157.
Milos TALIGA
Kateara filo:ofickvch viea FHJ UMB
Tafovskeho 40
975 49 Banska Bvstrica, SR
109
SOME REMARKS ON DESCRIPTIVE PHILOSOPHY OF
SCIENCE (Is Conceptual Analysis Negligible?)
*
Eugen ZELENK
Ruzomberok, SR
NIEKOLKO POZNAMOK K DESKRIPTIJNEJ FILOZOFII JEDY (Je konceptualna
analv:a :aneabate/na?)
Pria:nivci aeskriptivneho pristupu vvhlasufu, :e filo:ofia veav/historie bv mala bvt
empirickou aisciplinou, ktora skuma skutocnu pracu veacov/historikov. Ztefto
po:icie kriti:ufu normativnv pristup :a to, :e savenufe uaafne :bvtocnvm
konceptualnvm analv:am aignorufe realnu prax historikov. Jpraci sa sna:im
pribli:it aeskriptivnv pristup vo filo:ofii historie oa Ravmonaa Martina. Nasleane
argumentufem, :e af takvto aeskriptivnv pristup musi vvchaa:at :urcitef pofmovef
analv:v.
Normative and descriptive philosophy of science: essentials.
The sole claim that philosophy of science studies scientific methods and results
([9], VIII) is usually uncontroversial. The problem arises with the answer to Should
philosophers analyze in a certain sense ideal, logically valid methods and results or
rather follow actual science and study its real methods and results? In other words,
philosophers face the dilemma whether to prescribe how the science should proceed
or, on the contrary, to aescribe how it carries on in reality. The authors like E. Nagel
1
,
C.G. Hempel and K.R. Popper are typically presented as protagonists of the former
prescriptive or normative approach. They are usually portrayed as recommending or
even ordering how scientists should proceed. Moreover, they are criticized for not
following the actual science.
2
On the other hand, descriptive (or sometimes called naturalized) philosophy of
science tries to repair the flaws of deplorable normative approach. Descriptive
philosophers track the past and current scientific enterprise as closely as possible.
They claim they engage in principally the same empirical investigation as empirical
*
Iwould like to thank Raymond Martin for his willingness to read my paper. Igladly
acknowledge that Ihave taken some of his comments into account and corrected several of my
imprecise expressions.
1
Interestingly, A. Rosenberg claims Nagels The Structure of Science is the locus classicus of
philosophical naturalism ([12], 2).
2
Feyerabend seems to object that normative approach pays attention only to reason, principles
of logic and not to the practice ([2], 267). Such a judgment sharply contrasts with assertions of
some normative philosophers that they study actual methods.
110
scientists.
3
But what is the aim ana possibilities of such an activitv? For me personally,
it would be too difficult to address this question in a general way speaking about the
whole field of philosophy of science. Therefore, I turn to its subfield philosophy of
history and particularly to a descriptive approach to the issue of historical explanation.
I would like to derive some answers from this particular case.
Descriptive philosophy of history: the case of historical explanation.
Since it was presented in the 40s in [5], the covering law model of historical
explanation has been target of various objections. One of the most popular has been
that this account prescribes how historical explanation ought to look like, whereas we
would do better to have a look at the actual historical practice. For instance, William
Dray refuses to accept Hempels account also due to the fact that the explanations
found in history books are a logically miscellaneous lot. ([1], 85) The CLM allegedly,
as critics repeat with noticeable pleasure, forces historical explanation into a Procrustean
bed ([13], 2). Hence, we should abandon it as a basis for methodological
recommendations because it is a pure prescription and it ignores reality found in
historical books. Appeals to pay a closer attention to how historians actually explain
have been plentiful. However, not many critics made an attempt to engage in notably
descriptive philosophy of history. One of the recent authors to praise this type of
approach is Raymond Martin.
Martin criticizes normative tradition in philosophy of history, i.e. adherents and
critics of the CLM. He claims that these authors usually asked questions about
historians language and answered them in an a priori fashion. That is why, Martin
alleges, they lost sight of the actual historical practice ([8], 12). Therefore, Martin
favors to drop our preoccupation with conceptual analysis and look instead at actual
historical interpretations. ([8], 6)
4
In this way philosophy of history may become
relevant and interesting for historians. Martin concludes: Thus, until philosophers
characterize the ways in which explanations are actually defended in the best historical
work that is available, they will lack a basis for making realistic proposals concerning
how historians should defend their explanations. ([8], 28), ([7], 120) And this might be
the core of this naturalized/descriptive philosophy of history. Philosophers shoula
follow how historians work ana onlv on the basis of their investigation into actual
work thev mav proviae realistic suggestions for how historians shoula proceea.
Once more, to make relevant methodological recommendations first study and describe
3
Quine claims epistemology is just a chapter of psychology/empirical science ([11], 82).
4
This is not a unique appeal in philosophy of history. L. Goldstein shares a similar view. He
maintains that the proper task of a critical philosophy of history is to tell us about how the
presently practiced discipline of history carries out its work ([3], 93) He condemns the tendency
not to look at the way in which the historical past [EZ account] is actually derived. ([4], 92)
111
practice and only then submit normative proposals. Bearing in mind these ideas I shall
try to outline fundamentals of this descriptive approach:
1, Its defining characteristic seems to be the interest in actual scientific practice.
Philosophers should not analyze ideal discipline, but focus their attention on the past
and present scientific work. In the case of historical explanation, philosophers should
turn their attention to how historians actually explain.
2, Closely connected to the first feature is the empirical character of such a stuav.
Philosophers of science should make the actual methods and results their objects of
empirical investigation. Therefore, descriptive philosophy of science (at least in this
phase) becomes ordinary empirical discipline.
5
3, Surprisingly enough, after a careful empirical study, philosophers mav proauce
some recommenaations. Thus, an empirical investigation of historical explanation
may be followed by normative proposals. How is it possible to arrive at prescriptions
within a aescriptive approach? I shall address this issue in turn.
One may require that a naturalized/descriptive philosophy of history avoid giving
prescriptions of any kind. This would amount to a kind of aescriptive puritanism.
6
Martin, however, does not argue for this type of approach. He claims that empirical
study of actual practice should lead to realistic proposals. This view is in need of
closer examination, because it is not obvious whether and how this transformation is
possible. How should one conceive of this transformation?
i) Since actual scientific practice differs with respect to scientist, field, period, etc.
philosophers should describe (or even explain) this variety and proceed with their
advices accordingly. They should not favor any of the results or methods, but
recommena all of them.
ii) It is clear that Martin does not embrace this position. He says it would be
surprising if the ways in which explanations are actually defended in the best historical
work are not fairly close to the ways in which they should be defended. ([8], 28) Thus,
descriptive philosophers should recommena the best actual practice. But what does
it mean the best actual practice?
Are conceptual issues negligible?
Martin implies we should recommena the best actual practice. In my opinion,
however, (without prior conceptual stipulation) it is not clear what the best actual
practice is. If we have a look at the actual practice we will not immediately realize that
5
Larry Laudan warns that usual empirical science is not narrowly empirical, but deals with
empirical as well as conceptual problems ([6], 50).
6
Naturalism is usually conceived as avoiding any prescriptions. Naturalism combined with
normative claims is often accused of committing the naturalistic fallacy. The assumption is that,
for instance, from a response to How do we in fact explain? one cannot derive an answer to How
should we explain? Anyhow, there are some normative naturalists, e.g. Laudan.
112
certain activity, result or method is the best. Indeed, it would be ridiculous to expect
that certain type of actual practice would present itself as the best. Philosophers (and
the same applies to empirical scientists) cannot be observers whose sole task is to
monitor or patiently investigate the practice and sooner or later they are bound to
register the best one. This idea is plainly absurd. If philosophers try to uncover the
best practice they have to approach reality with some kind of preformea iaea,
hvpothesis or concept of what the best practice is. If they dont, their attempt will be
futile; there will be nothing to see for them.
7
Therefore, Martin cannot distinguish the
best practice from the rest unless he does approach the actual practice with the idea of
what is the best. Without prior conceptual analysis he is going to be a blind observer.
In my opinion, descriptive philosophy of history, intending to submit some proposals
in such a way as Martin suggests, presupposes some conceptual considerations.
8
In fact, there is a more basic conceptual analvsis preceding the one I have
mentioned above. When Martin speaks about the best practice he speaks about the
best defense of explanation found in a historical work. Instead of defense it might
have been explanation, representation, or something else. The point Im aiming at is
that before philosophers are able to compare various aefenses or explanations, thev
have to know what a aefense or an explanation is. First they have to characterize
these items. Without certain stipulations they would deal with concrete historical
work in a very awkward way. Actually, I doubt they would be able to identify any
defense or explanation. In sum, it is plainly implausible that purely descriptive
philosophers may recognize an explanation and consequently choose the best type.
Anv progress in these issues will aepena on the prior consiaeration of what is an
explanation ana what are the criteria for comparing one tvpe with the other. I claim
that both identification and comparison presupposes some earlier conceptual analyses.
Those who suggest philosophers should not engage in prior conceptual
discussions, but focus directly on the actual practice,
9
recommend impossible. It
seems to me they derive their suggestion from a nave theory of knowledge. They
assume philosophers may start with the gathering of the facts about the actual scientific
work, and even single out the one that is the best. Consequently, after this first step
they are allegedly able to analyze the items they picked into their research baskets.
10
I have tried to emphasize that this view is implausible. Philosophers, even of a
descriptive descent, have to devote some time to a prior conceptual analysis. Their
investigation into an actual practice may be only the following step.
7
Cf. ([10], 341-343).
8
Although Martin propagates empirical approach, he engages in a conceptual analysis of
various issues, e.g. causal weighing. In addition, at one place Martin admits empirical and conceptual
approach is a matter of emphasis, which is fairly reasonable remark ([8], 14).
9
Recall Martins suggestion to drop our preoccupation with conceptual analysis and look
instead at actual historical interpretations. ([8], 6)
10
Popper dubbed it the bucket theory of science and criticized it in [10].
113
On the basis of this analysis, I would like to submit some tentative answers to the
question from the beginning of my paper: What is the aim ana possibilities of a
aescriptive philosophv of science?
1. Descriptivists, of the sort I have introduced, recommend a study of actual
practice. As a result, philosophers might be able to provide realistic proposals, which
could be implemented into scientific work. Their aim appears to be an effort to make
philosophy of science relevant and interesting for scientists.
2. Concerning the possibilities of a descriptive approach I divide my conclusions
into a negative and positive respectively: a) This tvpe of approach, without prior
conceptual analvsis, seems to be impossible. b) Starting with a conceptual analysis it
may present some fruitful insights into a scientific work. But then, I have some doubts
whether (regarding its need to employ conceptual analysis) it would differ radically
from purportedly despicable normative approach.
REFERENCES
[1] DRAY, W.: Laws ana Explanation in Historv. London, Oxford University Press
1957.
[2] FEYERABEND, P. K.: Ro:prava proti metoa [Against Methoa]. Praha, Aurora
2001.
[3] GOLDSTEIN, L. J.: Historical Knowing. Austin, University of Texas Press 1976.
[4] GOLDSTEIN, L. J.: Impediments to Epistemology in the Philosophy of History
In: Historv & Theorv Beiheft 25, 1986, pp. 82-100.
[5] HEMPEL, C.G. OPPENHEIM, P.: Studies in the Logic of Scientific Explanation
In: HEMPEL, C. G.: Aspects of Scientific Explanation ana Other Essavs in the
Philosophv of Science. New York, The Free Press 1965, pp. 245-95.
[6] LAUDAN, L.: Normative Naturalism In: Philosophv of Science 57, 1990, pp. 44-
59.
[7] MARTIN, R.: Beyond Positivism: A Research Program for Philosophy of History
In: Philosophv of Science 48, 1981, pp. 112-121.
[8] MARTIN, R.: The Past Within Us. An Empirical Approach to Philosophv of
Historv. Princeton, NJ, Princeton University Press 1989.
[9] NAGEL, E.: The Structure of Science. Problems in the Logic of Scientific
Explanation. New York, Harcourt, Brace and World 1961.
[10] POPPER, K.R.: The Bucket and the Searchlight: Two Theories of Knowledge In:
Obfective Knowleage. Evolutionarv Approach. Oxford, Clarendon Press 1974,
pp. 341-61.
[11] QUINE, W. V. O.: Epistemology Naturalized In: QUINE, W. V. O.: Ontological
Relativitv ana Other Essavs. New York & London, Columbia University Press
1969, pp. 69-90.
114
[12] ROSENBERG, A.: A Field Guide to Recent Species of Naturalism. In: British
Journal for the Philosophv of Science 47, 1996, pp. 1-29.
[13] ROTH, P. A.: Narrative Explanations: The Case of History. In: Historv ana
Theorv 27, 1988, Issue 1, pp. 1-13.
Eugen ZELENAK
Kateara filo:ofie FF KU
Hrabovska cesta 1/1652
034 01 Ru:omberok
115
MOZNOST APOSTERIRNYCH DKAZOV EXISTENCIE
BOHA PODLA TOMSA AKVINSKHO
Peter VOLEK
Ruzomberok, SR
DIE MOGLICHKEIT JON GOTTESBEWEISEN NACH THOMAS JON AQUIN
In aiesem Beitrag wira aie Kritik aes :weiten Weges :u Gott aes Thomas von Aquin
in aer logischen Rekonstruktion von F. Gaher kritisch berprft. Das semantische
Jerstnanis von aer Existen: bei Gaher bleibt unter Einfluss von Kant una Frege
empirisch behaftet. ,Gott existiert` ist kein analvtischer, sonaern svnthetischer Urteil
a posteriori. Gott hat keine empirischen Eigenschaften, aaher kann man seine
Existen: nicht empirisch verifi:ieren, sonaern rational beweisen. Fr aie
Rekonstruktion von Gottesbeweisen bei Thomas von Aquin :eigt sich seiner
Jorausset:ungen aie intuitionistische Logik angemessen.
Frantiek Gahr vtreom vydan svojej knihy Logika pre ka:aeho pridal v
doplnkoch kapitolu Dkaz existencie Boha uToma Akvinskho zinnej priny
([6], 383-388). Vnej nadviazal na formalizciu druhej cesty kBohu Toma Akvinskho
zTeologickef sumv V. underlka ([3]), priom ju podal vnovej symbolike. Dkaz spova
na tyroch predpokladoch. Ztchto tyroch predpokladov vak poda Gahra
nememe odvodi jedinos prvej priny ([3], 385). Tom Akvinsk prina p ciest
kBohu vdvoch vydaniach. Vprvej formulcii vSume proti pohanom ete nie je tak
dsledne formulovan aje vdlhej verzii. Vdruhej forme vTeologickef sume ich
vyjadruje u preczne, krtko avstine ([12], I, q. 2, a. 3, c). Vnedvnej dobe preskmal
logick truktru vetkch piatich ciest Toma Akvinskho pomocou formlnej logiky
J. M. Bocheski ([1]). Vetkch p ciest Toma Akvinskho m rovnak logick
truktru: zanaj z empirickho kontatovania akonia vetou Toto vetci nazvaj
Bohom alebo ekvivalentnou vetou. Aj poda Bocheskho analzy sa vTomovch
dkazoch existencie Boha nenachdza jasn urenie opote prvch hbateov, prvch
prin at. Hoci vo tvrtej apiatej ceste sa hovor ovzahu Boha kvetkm predmetom,
toto vzniklo poda Bocheskho vaka nedslednosti Toma Akvinskho, ktor
prv tri cesty starostlivejie redigoval, atento vzah sa tam nevyskytuje. Preto pojem
Boh vpiatich cestch oznauje poda Bocheskho nielen jednho kresanskho
Boha, ale aj pohanskch bohov. Na to poukazuje aj dkaz jedinosti Boha, ktor Tom
Akvinsk uvdza a v 11. otzke prvej asti Teologickef sumv, teda po piatich cestch
k Bohu. Preto pojem Boh treba chpa nie ako indivduov deskripciu, ale ako
veobecn meno ([1], 240-241).
116
Gahr alej vanalze druhej Tomovej cesty uvdza, e Tom Akvinsk chcel
dokza spolon prinu aj pre veci, ktor nie s vprinnej svislosti, o oznauje
ako piaty predpoklad ([6], 385-386). Gahr pri preskman analzy druhej cesty Toma
Akvinskho vychdza zanalzy predpokladov underlka avlastnch vah knemu.
Gahr nevychdza ztextu druhej cesty Toma Akvinskho. Vtomto sa od neho li
Bocheski, ktor dsledne vychdza zlatinskho textu atento sa sna o najvernejie
analyzova. Gahr po analze predpokladov znich vyvodzuje zver, avychdza mu,
e existuje prinajmenej jedna vec, ktor je prvou prinou vec asama nie je zaprinen.
Ktomu dodva vlastn dkaz, e tto je iba jednou vecou ([6], 386-388). Aj ke je toto
vetko dokzan, vsmantickej analze Gahr tvrd, e existencia indivdu sa ned
dokazova, lebo je to predteoretick vlastnos vetkch indivdu, lebo je to predpoklad
monosti hovorenia onich atestovania empirickch vlastnost ([6], 388).
Toto svoje tvrdenie Gahr odvodzuje zprvch vah oexistencii. Vracia sa
kznmemu problmu, i mono existenciu chpa ako predikt. Gahr sa odvolva na
skmania Kanta, poda ktorho existencia nie je predikt ako vlastnos indivdu.
Kant presnejie hovor: Bytie zjavne nie je relny predikt, t. j. pojem onieom, o by
mohlo pristpi kpojmu nejakej veci. Je to iba pozcia nejakej veci, alebo uritho
urenia na sebe samom. Vlogickom pouit je to iba spojka sdu ([8], B 626). Kant
udva toto znme vysvetlenie vkritike ontologickho dkazu existencie Boha ([8], B
620-630). To, e existencia nie je relny predikt, Kant potvrdzuje negatvnym
existennm vrokom, lebo ke sa povie, e Boh nejestvuje, tm je zruen subjekt so
vetkmi jeho prediktmi, anie je tm dan jeho vemohcnos alebo nejak in
predikt ([8], B 623-626). Presnejie sa Kant na inom mieste vyjadruje, e tu-bytie nie je
relny predikt veci, ale mylienky alebo predstavy ([9], 72). Take poda Kanta
existencia (ako aj bytie, tu-bytie chpe ich synonymne) nie je prediktom prvho
rdu, ale druhho rdu. Podobne to hlsaj aj Bolzano, Frege aRussell. Rozdiel medzi
nimi je len vtom, o presne chpu pod entitami, ktor pripadaj druhmu rdu. Poda
Kanta ide pritom opredikt mvslienok, prpadne preastav, poda Bolzana mme pritom
do inenia spreastavami osebe, Frege mieni, e ide tu ovlastnosti pofmov, apoda
Russella ide pritom vlune opredikt funkcie feanef vetv prpadne feanef trieav
([10], 131). Gahr je pomerne blzko Kantovho aFregeho chpania existencie. Gahr
toti rozliuje existenciu na existenciu logick (pojmov), predteoretick (indivdu),
sekundrnu (neprzdnos pojmov existencia stelesovateov pojmov), logick
idealizciu indivdu (podkladom s asopriestorov bytosti apredmety) ([6], 247-
253), indivduovch radov ako intenzi ([6], 241-246). Avak uKanta, ako aj uGahra
je pojem existencia indivdu obmedzen na empirick oblas. UKanta je to vyjadren
pomocou pojmu skutonos avjednej poznmke ju definuje ako spojenie pozcie
veci svnmanm: Skrze skutonos jednej veci urujem vlastne viac, ako monos, ale
nie vo veci, lebo t neme vskutonosti obsahova viac, ako bolo obsiahnut vjej
plnej monosti. Avak kee monos bola iba pozciou veci vo vzahu kumu (jeho
117
empirick pouitie), tak je skutonos zrove spojenm toho istho svnmanm ([8],
A 235, pozn.).
Na toto obmedzenie pojmu existencie uKanta poukzal u J. B. Horvth vo svojej
kritike Kantovej Kritikv cisteho ro:umu. Horvth u na zaiatku svojej kritiky Kantovej
Kritikv cisteho ro:umu mierne modifikuje Kantovo rozdelenie sdov na analytick
asyntetick. Prijma sce jeho urenie analytickch sdov ako takch, vktorch je
predikt obsiahnut vpojme subjektu, aktor teda tvor identitn predikcia. Okrem
analytickch sdov Horvth namiesto syntetickch sdov pouva nzov viac ako
analytick, a modifikuje ich urenie, lebo poda neho Kantovo urenie je preduren
jeho idealizmom. Sdy viac ako analytick s rozirujce sdy, avnich je predikt
reprezentatvne prtomn vsubjekte. Ale aj vtakejto prtomnosti nastva identita
subjektu aprediktu, ie Horvth aj pre viac ako analytick sd zastva identitn
predikciu. Ako prklad udva sd jednoduch scno je neporuiten. Predikt
neporuiten nie je obsiahnut priamo vsubjekte jednoduch scno, iba po
rozumovej vahe to zneho vyvodme ([7], 23-24, 50-54). Na zklade inho chpania
syntetickch sdov, ktor Horvth nazva viac ako analytickmi, ana zklade inho
chpania kauzality, ktor me presiahnu zmyslovo vnmaten svet, potom Horvth
kritizuje Kantovu explikciu kozmologickho dkazu existencie Boha, ktor poda Kanta
je sptne priveden na ontologick dkaz existencie Boha a nie je platn. Naopak
poda Horvtha je kozmologick dkaz existencie Boha platn ([7], 73-81, 168-185;
[8], B 631-642). Podobne vyvracia aj nmietky proti Kantovej kritike fyzikoteologickho
dkazu existencie Boha ([7], 82-83, 186-188; [8], B 649-658).
Kpodobnmu hodnoteniu Kantovho delenia, charakteru azdvodnenia
analytickch asyntetickch sdov ako Horvth prichdza aj S. Sousedk. S. Sousedk
neodmieta na rozdiel od Horvtha nzov syntetickho sdu, ale priznva usyntetickch
aprirnych sdov odlinos ich zakotvenia uKanta avscholastike: uKanta spovaj
vsubjekte, avscholastike vnutnch vzahoch medzi esenciami vec ([11]). Horvthove
viac ako analytick sdy zodpovedaj scholastickm proprilnym vetm.
Teraz sa vrtim ku Gahrovi. Gahrovo chpanie existencie m sFregem spolon
to, e je obmedzen na druh rd, na predteoretick vlastnos pojmov alebo sdov:
Pretoe existencia je vlastnosou pojmu, nedosahuje ontologick dkaz Boej
existencie svoj cie ([5], 53, 64). Existencia vyjadren skrze slovo jestvuje nie je
obsiahnut vslove existova, ale vo forme partikulrneho sdu ([4], 21). Gahr
tvrd, e existencia indivdu sa ned dokazova, lebo je to predteoretick vlastnos
vetkch indivdu apredpoklad testovatenos ich empirickch vlastnost. To
obsahuje vsebe predpoklady, ktor ich robia problematickmi vaplikcii na dkazy
Boej existencie. Jednm znich je, e Gahr bez problmov predpoklad, e aj Boh je
indivduum, ktor mono testova na empirick vlastnosti. Tento predpoklad sa zd
by dos absurdn, pretoe pojem Boha predpoklad neempirick vlastnosti. Tto
absurdnos by sa mohla zmierni poukazom na Jeia Krista, boholoveka, ktor
118
poda kresanskej viery mal aj udsk telo, ateda empirick vlastnosti. Skmanm
empirickch vlastnost Jeia Krista, jeho spojenia udstva a bostva, by som prli
zaiel do teolgie, omu sa tu chcem vyhn. Je skutone existencia Boha predteoretick
vlastnos? Pre veriacich kresanov alebo teistov zrejme no, lene mnoh znich tvrdia,
e mnoh z toho, v o veria, sa d dokza aj rozumom. To je prve prpad aj dkazov
existencie Boha Toma Akvinskho. Gahr takisto prijma Kantovo obmedzenie
existencie na zmyslovo vnmaten indivdu. Tm prijma Humov dogmatizmus, ktor
aj Kanta celkom neprebudil zinho Berkeleyho dogmatizmu, iba ho obrtil na druh
stranu. Aj uGahra sa veta x existuje stva analytickm sdom, podobne ako uKanta.
Preto sa vlastne ned dokazova. Lene ako Horvth poukzal vo svojej kritikeKantovej
Kritikv cisteho ro:umu, veta Boh existuje je syntetick sd, alebo, ako ho on nazva,
viac ako analytick sd. To vyplva zo smantickej analzy pojmu Boh. Zpojmu
Boh toti nevyplva nutne jeho relna existencia. Zrejme teda nie jedno, ak x sa
dosad do vety x existuje. Ak ide oempirick vec, mohlo by s zdanlivo aj
opredteoretick existenciu, ktor mono empiricky overova, ateda nie racionlne
dokazova. Problematickm sa to ukazuje pri elementrnych asticiach, kde spoiatku
jestvuj len minimlne postaujce poznatky. Ale ak ide oneempirick indivdu, ich
existenciu nemono empiricky overova, mono ju iba racionlne dokazova. Aj
samotn Tom Akvinsk toti vslovne kritizuje Anzelmov ontologick dkaz
existencie Boha, ie tak pojem Boha, zktorho by nutne vyplvala jeho existencia
([12], I, q. 2, a. 2, c), ie kde by vrok Boh existuje bol analytick.
Tom Akvinsk dochdza kdkazu existencie Boha. Tm, e ide osubstancilnu
kauzlnu radu, jej prv prina me by iba jedna ([2]). Tom Akvinsk toti rozliuje
medzi substancilnou aakcidentlnou kauzlnou radou. Vakcidentlnej kauzlnej rade
mono s do nekonena, lebo by ju mohla zaprini aj in prina ([12], I, q. 46, a. 2, ad
7). Tom Akvinsk teda neskr rozvdza to, o vdruhej ceste predpoklad apouva.
Okrem toho otzne je, i Gahr a underlk pouvaj adekvtny logick systm
na rekontrukciu druhej Tomovej cesty k Bohu. Tom Akvinsk toti predpoklad
pri druhej ceste k Bohu pre vzah medzi prinou a inkom tranzitivitu a ireflexivitu
([3], 132), ale nie reflexivitu. Okrem toho pojem Boha nie je dostatone uren, lebo
poda Toma nepoznme jeho esenciu ([13], 48-49, 57; [12] I, q. 2, a. 2, ad 2). Na
dokazovanie existencie Boha vak poda Toma Akvinskho nepotrebujeme pozna
esenciu Boha, ie nepotrebujeme ma od zaiatku esencilnu definciu Boha, ale
postauj minimlne poznatky o Bohu z jeho inkov, o m by postaujce na
stanovenie referencie pojmu Boh. Avak zkon vylenia tretieho veobecne plat len
pri dostaujco urench pojmoch. Preto pri analze Tomovch ciest treba poui
intuicionistick logiku, podobne ako to Weingartner zdvodnil a pouil pri analze
Anzelmovho ontologickho dkazu existencie Boha ([13], 49-51).
119
LITERATURA:
[1] BOCHESKI, J. M.: Die fnf Wege. In: Freiburger Zeitschrift fr Philosophie una
Theologie, ro. 36, r. 1989, s. 235-265.
[2] BROWN, P.: Infinite Causal Regression. In: The Philosophical Review, ro. 75, r.
1966, . 4, s. 510-525.
[3] UNDERLK, V.: Analvse aes Kausalprin:ips. In: GL, E. (ed.): Science ana
Philosophv in Shaping Moaern European Culture. III. Bratislava: Komunikcia,
1995, s. 131-149.
[4] FREGE, G.: Dialog mit Pnfer ber Existen:. In: FREGE, G.: Schriften :ur Logik
una Sprachphilosophie. Aus aem Nachla. Hamburg: Meiner, 1990, 3. Aufl.
[5] FREGE, G.: Die Grunalagen aer Arithmetik. Hamburg: Meiner, 1988.
[6] GAHR, F.: Logika pre ka:aeho. Bratislava: Iris, 2003, 3. vyd.
[7] HORVTH, J. B.: Declaratio infirmitatis funaamentorum operis kantiani Kritik
aer reinen Jernunft. Budae: Typis Regiae Universitatis Pestiensis, 1797.
[8] KANT, I.: Kritik aer reinen Jernunft. Hamburg: Meiner 1990, 3. Aufl.
[9] KANT, I.: Der ein:ig mgliche Beweisgruna :u einer Demonstration aes Daseins
Gottes. Hamburg: Meiner, 1974.
[10] MORSCHER, E.: Ist Existen: ein Praikat? Historische Bemerkungen :u einer
philosophischen Frage. In: Zeitschrift fr philosophische Forschung, ro. 28, r.
1976, s. 120-132.
[11] SOUSEDK, S.: voa. In: PEREGRIN, J.; SOUSEDK, S. (eds.): Co fe analvtickv
vvrok? Praha: OIKOYMENH, 1995, s. 7-13.
[12] TOM AKVINSK: Summa theologiae. Cinisello Balsano: San Paolo, 1988, 3.
ed.
[13] WEINGARTNER, P.: Wie schwach knnen aie Beweismittel fr Gottesbeweise
sein? In: RICKEN, F. (Hg.): Klassische Gottesbeweise in aer Sicht aer
gegenwrtigen Logik una Wissenschaftstheorie. Stuttgart-Berlin-Kln:
Kohlhammer, 1991, s. 36-61.
Peter JOLEK
Kateara filo:ofie FF
Katolicka univer:ita
Hrabovska cesta 1
034 01 Ru:omberok
Peter.Jolekfphil.ku.sk
120
VYBRAN PROBLMY TERIE PREDIKCIE
UBERTRANDA RUSSELLA
Milan PACEK
Ruzomberok, SR
THEORY OF PREDICATION OF BERTRAND RUSSELL SELECTED PROBLEMS
This paper analv:es atheorv of preaication, namelv a theorv of preaication of
Bertrana Russell basea on three examples. Thev are basic sentences, the relation
between subfect ana preaicate ana analvsis of inaiviauals ana universals. The aim
of this paper is to proviae an analvsis of these concepts (basic sentences, subfect,
preaicate, inaiviaual, universal), point out to the problem of their use ana compare
Russells perioas in which he changea his iaeas. Mv paper will proviae at least a
partial answer to the following question. Which concepts mav be usea as subfects
ana preaicates?
Predmetom tohoto textu bude analyzova teriu predikcie, resp. as terie
predikcie uBertranda Russella na troch prkladoch. Prvmi s zkladn vroky, alej
vzah subjektu aprediktu anakoniec analza jednotlivn a veobecnn. Cieom textu
je urobi analzu tchto pojmov (zkladn vrok; subjekt, predikt; jednotlivina,
veobecnina); apoukza na problmy pri ich pouvan, ktor sa sodstupom asu
uRussella menia, resp. porovna Russellove obdobia, vktorch sa jeho postoje lia.
Na toto porovnanie pouijem niektor vybran mylienky z filozofie B. Russella.
Obsahom prce bude aspo iastone odpoveda na otzky: ak pojmy sa mu
vyskytova vlohe subjektov aprediktov? Mu by jednotliviny aveobecniny
tak na mieste subjektu, ako aj prediktu? Inmi slovami: ak pojem me by na mieste
subjektu aprediktu?
Zkladn vroky.
Jednm z problmov ohadom zkladnch vrokov je otzka ich formulovania
vprirodzenom jazyku. S zkladn vroky vyjadren vetami alebo slovami? Russell
pripa obidve monosti a identifikuje zkladn lingvistick aj smantick kategrie.
Sna sa preukza, e zkladn vroky, napr. Toto je horce, nemaj charakter viet.
To znamen, e Russell povauje slovo je iba za syntaktick slovo, teda bez
smantickho obsahu. Russell slovo je aostatn syntaktick slov vyluuje
zprimrneho jazyka. Takto slov sa neobjavuj vsymbolickch logickch jazykoch
apoda Russella s zbyton. Existencia a bytie, tak ako sa vyskytuj v tradinej
metafyzike, s hypostazovan formy uritch vznamov slova je. Pretoe je nepatr
121
do primrneho jazyka, musia by existencia a bytie, ak maj nieo znamena,
jazykovmi pojmami, ktor nemono priamo vzahova na objekty ([7], 89).
Russell tvrd, e zkladn vroky neobsahuj iadne viazan premenn. Toto
tvrdenie je ale vrozpore sjeho chpanm zkladnch existennch vrokov, z ktorch
maj by odvoden vetky ostatn vroky jeho epistemologickej hierarchie, lebo
potom mus uzna existenn vroky, ktor nemaj charakter existennch
vrokov([7], 16). Aj keby tieto existenn vroky Russell interpretoval vzmysle istej
konkrtne neurenej gnozeologickej existencie, ktor sa vzahuje na bezprostredn
zmyslov dta jednotlivca, dostval by sa tm do sporu so svojm tvrdenm, e sa
existencia neme vzahova priamo na objekty, aalej by musel dokonca aj
existenciu poklada za objektov slovo.
1
Vztah subjektu aprediktu.
Vrtim sa sp kslovu toto. Russell neme pri tchto slovch tvrdi, e maj
formu subjektovo prediktov. Toto neme by subjektom, ktor oznauje nejak
predmet a tepl neme by prediktom oznaujcim nejak jeho charakteristiku.
Russell povauje slovo toto za tzv. egocentrick asticu. Egocentrick astice s
slov, ktorch vznam je relativizovan vzhadom khovoriacemu. Ak toto
interpretujeme zformlneho hadiska ako vlastn meno, vyjadrujce subjekt vroku,
tak takto subjekt implikuje inherenciu prediktov. Russell odmieta tzu, poda ktorej
by egocentrick astica toto oznaovala nejak zmyslov dta a tepl ich
charakteristiku, lebo aj vtomto prpade by to viedlo kpredpokladu substancie. Aby
Russell mohol urobi potrebn redukciu zkladnch vrokov na objektov slov,
chpe vrok Toto je tepl sprihliadnutm ksvojej interpretcii spojky je - ako
vrok formy Teplos je tu, kde by tepl bolo meno anie predikt ([7], 17). Nejdem
sa pa do vysvetovania otzky vlastnch mien, len vkrtkosti na vysvetlenie
spomeniem niektor mylienky. Poda Russella vlastn men sa delia po prv na tie,
ktor oznauj nejak spojit as asopriestoru. To s napr. slov ako Peter, Pavol,
slnko, mesiac, Slovensko, Maarsko..., to znamen, e meme ako meno bra vetko,
o sa vbenom jazyku obyajne pouva ao sa povauje za meno. Russell ktomu
dopa: uke sa, e napriek tomu, e s takto slov menami, predsa nie s zvej
asti nevyhnutn kvyjadreniu toho, o vieme ([7], 120). Apo druh s to tak, ktor
maj egocentrick definciu. To s napr.: ja, ty, toto, tamto...
2
. Poda Russella
je nevyhnutn, aby sme poznali, ak druh objektov me ma men, samozrejme za
predpokladu, e men existuj. Je nesprvne tvrdenie, e napr. veta To je erven m
charakter subjektprediktovho vroku. Ak sa tento vrok poklad za subjekt
prediktov, potom je zrejm, e to sa stva substanciou, tzn. niem nepoznatenm,
omu s inherentn predikty, ale na druhej strane, o nie je identick so sumou
1
Porov.: RUSSELL, B.: Zkoumn osmyslu apravdivosti. Praha : Academia, 1975.
2
Porov.: RUSSELL, B.: Zkoumn osmyslu apravdivosti. Praha : Academia, 1975, str. 120.
122
svojich prediktov. Takto hadisko je poda Russella prstupn znmym nmietkam
proti pojmu substancie. o sa tka vzahu asopriestoru, ak je Toto je erven
vrokom, ktor pripisuje kvalitu nejakej substancii, aak substancia nie je definovan
sumou svojich prediktov, je mon aby to a toto mali presne tie ist predikty,
napriek tomu, e by neboli identick. Russell uvdza prklad: ak by bola vNew Yorku
presne tak ist Eiffelova vea ako vPari, boli by to dve Eiffelove vee, alebo jedna
na dvoch miestach ([7], 120)? Na zklade doteraz povedanho by Eiffelova vea
vNew Yorku nebola identick sEiffelovou veou vPari.
Chcem navrhn, aby To je erven nebol subjektprediktov vrok, ale aby
bol vrokom formy erve je tu, aaby erven bolo meno, nie predikt, aaby to,
o sa obyajne nazva vecou, nebolo ni inho, ako zvzok koexistujcich kvalt,
takch ako erve, tvrdos at. ([7], 121). Ak prijmeme takto tzu, stva sa identita
nerozlitench vec analytickou, tm pdom aj Eiffelova vea vNew Yorku bola
identick sEiffelovou veou vPari. A op sp kvroku Toto je tepl. Ak by
Russell povaoval toto za meno, ktor oznauje zvzok kvalt, Tepl by potom
oznaovalo kvalitu vjavoch, ktor spsobuje, e ak s javy vo vhodnom vzahu,
ztchto vzahov m lovek prinu poveda slovo tepl. Kvalita tepl je zbaven
egocentrickosti apredtm implicitn egocentrick prvok sa stva explicitnm slovami
toto je ([7], 151). Ztejto tzy vyplva, e ak povieme toto je A, toto je B, toto je C,
at., kde A, B, C, ... s men kvalt, meme potom poveda, e A, B, C, ... s
spoluprtomn. Ztoho poda Russella vyplva, e toto je meno zvzku
spoluprtomnch kvalt, A, B, C, ... s spoluprtomn kvality. Aak sprvne vyberieme
tieto kvality, alebo ak s tieto kvality dostatone poetn, cel zvzok sa nebude
vyskytova viac ako jeden krt. Problm by poda Russella nastal, ak by sme pripustili,
e pri vroku formy Toto je tepl, by toto neoznaoval zvzok kvalt, potom by sa
toto stalo menom nieoho, o je iba subjektom prediktov, ao nesli inmu elu
iba inherencii prediktov.
3
O vetkch vrokoch formy Toto je tepl sa
predpoklad, e s syntetick, take toto nie je definovan, ak s vymenovan
vetky jeho predikty ([7], 153). Russellova interpretcia, e toto oznauje zvzok
kvalt, je postaven na predpoklade, e existuj iba zvzky kvalt, existuj iba kvality
ako obecniny. Neexistuj ich jednotliv konkrtne vskyty. Ak by Russell uznal
individulny vskyt kvalt, musel by ich povaova za jednotliviny majce svoju
vlastn, samostatn existenciu.
4
Russell teda uznva ako relnu len existenciu obecnn.
Vztahjednotlivn a vseobecnn kpredikcii.
Vtomto vzahu Russell nastoluje problm, e ak existuj nejak vroky
subjektovoprediktov, vdy musia vyjadrova nejak relciu subjektu kprediktu.
Relciu Russell vysvetuje tak, e pomocou tejto relcie s vo vine komplexov
3
Porov.: RUSSELL, B.: Zkoumn osmyslu apravdivosti. Praha : Academia, 1975, str. 153.
4
Porov.: RUSSELL, B.: Zkoumn osmyslu apravdivosti. Praha : Academia, 1975, str. 17 18.
123
pospjan urit entity vjednu entitu. Nenvis Avoi B je komplex, vktorom nenvis
spja AaB do jednho celku, alebo vjeden celok; presvedenie nejakho C, e
Anenvid B, je komplex, vktorom presvedenie spja A, B, C anenvis do jednho
celku, alebo vjeden celok, at. Russell rozliuje binrne, ternrne, kvaternrne at.,
alebo diadick, triadick, tetradick relcie poda potu termnov, ktor zjednocuj
vnajjednoduchch komplexoch, vktorch sa vyskytuj.
5
Vtchto prkladoch je
nenvis binrnou relciou apresvedenie C onenvisti kvaternrnou relciou.
Sama schopnos spja termny do jednotlivch komplexov je definujcou
charakteristikou toho, o nazva Russell slovesom. Ak mu existova sloves, ktor
s intranzitvne, t.j. neprechodn, tak takto sloves mono nazva prediktmi. Aalej
vroky, vktorch s prisudzovan, mono nazva subjektprediktovmi vrokmi.
Ak takto sloves neexistuj, t.j. ak s vetky sloves relciami, potom subjekt
prediktov vroky bud vyjadrova relciu subjektu kprediktu.
6
Takto vroky
Russell definuje ako vroky, ktor obsahuj urit relciu nazvan predikcia ([6],
139). Ak existuj subjektprediktov vroky, vktorch je predikt slovesom, bud
existova ekvivalentn vroky, vktorch sa predikt vzahuje ksubjektu. Aexistuje
je ekvivalentn s A m existenciu. Poda Russella je prirodzen, e povaujeme
jednotliviny za entity, ktor mu by subjektami alebo mu by lenmi relci, ale
nemu by prediktmi ani relciami. Na zklade tohto Russell tvrd, e jednotlivina je
chpan ako toto atakto entita neme by prediktom ani relciou. Potom bude
zrejm, e obecnina bude okovek, o je prediktom alebo relciou.
7
alia otzka znie: ktor termny mu vystupova, alebo by vlohe subjektov
aprediktov? Existuj termny, ktor mu vystupova iba vlohe subjektu aiba vlohe
prediktu? Mono nazva predikciu len relciou? Tak napr.: erven kvrna, alebo
erven farba na konkrtnom mieste bude jednotlivinou aervenos ako tak bude
obecninou. erven farba, erven kvrna je preto jednotlivinou, lebo neme by t
ist erven kvrna na viacerch miestach vtom istom ase. Obecnina, napr. ervenos,
ak vbec poda Russella existuje, je vade, kde sa nachdzaj erven veci. Na zklade
tohto meme definova jednotlivinu ako entitu, ktor vjednom ase neme by na
viac ako na jednom mieste alebo prislcha viacej ako jednmu miestu, aobecninu ako
entitu, ktor neme by alebo prislcha nejakmu miestu alebo neme by, i prislcha
naraz mnohm miestam ([6], 152). Poda Russella veobecn ervenos je pojem, naproti
tomu erven kvrna je vnem. alej veobecn kvality ako ervenos neexistuj vase,
naproti tomu veci, ktor maj erven farbu, s jednotlivinami aexistuj vase. Neexistuje
jednotlivina, ktor by bola mimo asu. Russell hovor ete otreom tzv. protiklade ato je
protiklad medzi prediktmi asubstanciami. Tento protiklad spova vtom, e kladie
predikty arelcie na jednu stranu avetko ostatn na druh stranu. Ist tradin defincia
5
Porov.: RUSSELL, B.: Logika, vda, filozofie, spolenost. Praha : Svoboda Libertas, 1993, str. 138.
6
Porov.: RUSSELL, B.: Logika, vda, filozofie, spolenost. Praha : Svoboda Libertas, 1993, str. 138.
7
Porov.: RUSSELL, B.: Logika, vda, filozofie, spolenost. Praha : Svoboda Libertas 1993, str. 139.
124
znela: o nie je prediktom, ani relciou, je substanciou.
8
Poda Russella terie, ktor
odmietaj jednotliviny, navrhuj, aby existovali entity, ktor s obecne kvalifikovan
ako predikty, napr. erven. Touto teriou sa obmedzuje rozdiel medzi subjektami
aprediktmi. Russellova teria spova v tom, e substancie s toton sjednotlivinami
apredikty arelcie s toton sobecninami.
Predikcia je relcia, ktor zahruje zkladn logick rozdiel medzi svojimi dvomi
termnmi. Predikty mu sami ma predikty, ale predikty prediktov bud zsadne
odlin od prediktov substanci. Poda tohto pojatia nie je predikt nikdy asou subjektu
atakto iadny skuton subjektprediktov vrok nie je analytick. Vroky vetky
As B nie s skutone subjektprediktovmi vrokmi, ale vyjadruj relciu prediktov;
takto vroky mu by analytick
9
([6], 154). Tak teria, ktor odmieta jednotliviny,
zbavuje predikciu monosti by relciou. Ato preto, lebo vtom prpade by ervenos
sama existovala kdekovek tam, kde by boli erven veci. To znamen, e s dve monosti.
Bu neexistuj jednotliviny; to by bol tento prpad, ktor odmieta predikciu ako relciu;
alebo existuj jednotliviny, potom je predikcia zkladn relcia. Aak predikcia je
zkladnou relciou, potom najlepou definciou jednotlivn bude, e s to entity, ktor
mu by len subjektami prediktov, alebo lenmi relcie, t.j., e s vlogickom zmysle
substanciami.
10
Poda Russella sa takto vetky entity rozdeuj do dvoch tried. Po prv na
jednotliviny, ktor sa zluuj do komplexov ako subjekty prediktov, alebo ako leny
relci. Aak patria do zmyslovho sveta (do sveta, oktorom mme sksenos), musia
existova vase anemu vjednom ase zaujma viac ako jedno miesto vpriestore, do
ktorho patria. Po druh na veobecniny, ktor sa vyskytuj ako predikty, alebo relcie
vzloench vrazoch. Neexistuj vase anemaj vzah kjednmu miestu, ktor sasne
nemusia ma knejakmu inmu miestu. Dvodom, preo mme takto klasifikciu
poklada za nevyhnutn, je evidentn fakt, e urit priestorov vzahy implikuj rznos
svojich lenov, ae je logicky mon, aby entity, ktor sa nachdzaj vtakch
priestorovch vzahoch, boli ako predikty celkom nerozliten
11
([6], 154-155).
8
Porov.: RUSSELL, B.: Logika, vda, filozofie, spolenost. Praha : Svoboda Libertas, 1993, str.
153.
9
G. Frege vliste Russellovi zo da 22.6.1902 pe: Mimochodom, vraz predikt je predikovan
sm sebe sa mi nezd by presn. Predikt je spravidla funkcia prvho stupa, vyadujca za argument
nejak predmet, neme by teda sm sebe argumentom (subjektom). Radej by som povedal: pojem je
predikovan svojmu vlastnmu rozsahu ([2], 230).
10
Porov.: RUSSELL, B.: Logika, vda, filozofie, spolenost. Praha : Svoboda Libertas, 1993, str.
153.
11
Nasledujca poznmka bola pripojen vroku 1955: Argumentcia vprospech existencie
jednotlivn vtejto stati sa mi u nezd by platnou, ato zdvodu, ktor som vyloil vprci Human
Knowledge: It sScope and Limits. Jadro problematiky vyviera zposlednej vety vhore uvedenej stati.
Nemyslm si viac, e existuj nejak priestorov alebo asov vzahy, ktor vdy anutne implikuj
rznos. To nedokazuje, e teria, ktor uznva jednotliviny, je myln, ale len to, e nemono dokza,
e je sprvna. Terie, ktor uznvaj jednotliviny aterie, ktor ich popieraj, sa zdaj by rovnakm
spsobom prijaten. Ak je tomu tak, potom prednosou druhej terie je logick spenos ([6], 155).
125
LITERATURA:
[1] FREGE, G.: Zaklaav aritmetikv. Logicko-matematicke skumanie pofmu cisla.
Bratislava: VEDA, 2001.
[2] KOLMAN, V.: Logika Gottloba Frega. Praha: Filosofia, 2002.
[3] RUSSELL, B.: Filo:ofia logickeho atomi:mu (I). In: Organon F7 (2000), .1, 42-
63.
[4] RUSSELL, B.: Filo:ofia logickeho atomi:mu (III). In: Organon F7 (2000), .3, 281-
301.
[5] RUSSELL, B.: Logika, fa:vk a vaa. Praha: Svoboda, 1967.
[6] RUSSELL, B.: Logika, vaa, filo:ofie, spolecnost. Praha: Svoboda, 1993.
[7] RUSSELL, B.: Zkoumani osmvslu apravaivosti. Praha: ACADEMIA, 1975.
[8] STRAWSON, F. P.: Inaiviaua. Esef oaeskriptivnef metafv:ike. Bratislava: IRIS,
1997.
[9] STRAWSON, F. P.: Oreferencii. In: Filo:ofia priroa:eneho fa:vka. Bratislava:
ARCHA, 1992, s. 126-147.
Milan PACEK
Kateara filo:ofie FF KU
Hrabovska cesta 1/1652
034 01 Ru:omberok
E. mail. Milan.Pacekfphil.ku.sk
126
127
4. AS
PROBLEMATIKA REFLEXIE IVOTA
LOVEKA VPERSPEKTVE
MINULOSTI I SASNOSTI
128
129
POSTAVENIE HISTORICKE1 NARCIE VPOSTMODERNE1
DOBE
1uraj SUCH
Bansk Bystrica, SR
DIE POSITION DER HISTORISCHEN GESCHICHTE IN DER POSTMODERNEN
ZEIT
Der Autor aes Artikels verweist auf aie Umstnae, aie auf aen Jerlust aer
priviligierten Position aer historischen Geschichten in aen let:ten Jahr:ehnten
einwirken. Bei allen Erschtterungen von traaitioneller Position aer historischen
Geschichten stellt aer Autor aes Artikels in Zweifel ihre priviligierte Position una
gleich:eitig set:t er aas Dauern von ihrer bestimmten Stelle una Beaeutung voraus.
Pravdepodobne u spoiatkami sebauvedomenia loveka ajeho schopnosou
komunikcie prostrednctvom symbolov, sa objavuje aj narcia, vktorej sa uritm
spsobom kduje predstava odian tak relneho ako aj fiktvneho sveta.
1
Narcie (v
dvnejch dobch najastejie podvan vstnej aneskorie aj vpsomnej forme)
nielen neustle sprevdzali loveka poasjeho ivota, ale zrove sa vo vej miere
spolupodieali na orientcii aformovan jeho pohadu na existenn otzky, m tak
priamo alebo nepriamo ovplyvovali spsoby ich rieenia asnimi svisiace konanie.
Vkolske zpadoeurpskej kultry, v starovekom Grcku, sa sprvmi pokusmi
osobitho (historickho) prstupu kminulosti objavuje snaha orozliovanie medzi
popismi (narciami) vzahujcimi sa krelnemu afiktvnemu svetu. Vhrubch rysoch
zkladn rozdiel medzi fiktvnym ahistorickm rozprvanm, t.j. medzi vsledkom prce
historika absnika, vymedzil Aristoteles (z dnenho pohadu a trivilnym) tvrdenm,
e zatia o prv rozprva otom, o sa stalo, km druh, ak veci sa mohli sta ([1],
75). Nerozvjanie detailnejch vah o povahe a vzjomnch vzahoch medzi narciami
pribliujcimi fiktvny svet a narciami vzahujcimi sa ku relnemu svetu, by mohlo
naznaova ich rovnocenn hodnotu pri orientcii grckeho loveka vpraktickom
ivote alebo tie ich harmonick koexistenciu. Ike aj dnes vbenom ivote narcia
predstavuje najpralivejiu formu pribliovania deja, tak historici vstredoveku skr
uprednostovali kroniky aanly na zaznamenvanie (sprstupnenie) udalost
vminulosti.
2
Predstava kontinuity asmerovania historickho vvoja pri zoznamovan
1
Vsvislosti spojmom narcie sa rovnako ako Ann Rigneyov meme stotoni sou
uvdzanou apodrobnejie charakterizovanou Toolanovou minimalistickou definciou narcie ako
reprezentcie sekvencie nie nhodne spojench udalost ([7], 591).
2
Medzi hlavn dvody nepochybne patril aj fakt, e vtom ase vpsomnej forme zaznamenan
popisy udalost nevyvolvali v itateovi potrebu vysvetlenia ich zmyslu, kee interpretcia
avysvetlene reality, vrtane historickej, boli zabezpeen nboenstvom ([2], 40).
130
sa stredovekho itatea sdianm vminulosti prostrednctvom zznamov vkronikch
bola formovan relatvne homognnym (kresanskm) pohadom na svet ich tvorcov
ako aj ich itateov. Spostupnm vytrcanm tejto ideovej homognnosti zo strany
ich recipientov narastala potreba ich spodobenia v koherentnejej forme vnarcii,
ktor zrove jednoznanejie predstavovala jednotliv svislosti medzi jej sasami.
Sprehlbujcimi sa rozdielmi v pohadoch na loveka ajeho postavenie vhistorickom
svete sa otriasala aj dvera v nboenstvom vysvetovan spoloensk dianie. Zd
sa by preto prirodzenm, e hadanie zmyslu historickch udalost ako aj vkladu
spoloenskej reality sa na konci 18. storoia presvalo od dominujceho nboenstva
kfilozofii dejn ([2], 41).
Rzne koncepcie filozofie dejn sa postupne viditenejie stvali legitmnymi
teoretickmi zkladami pre vysvetovanie diania vminulosti, priom nastoovali
problm rozliovania medzi nedveryhodnmi mtami afikciou zaaenmi obsahmi
narci anaratvnymi pribleniami minulosti srelnejmi predstavami historickho
deja (viazanmi na pramenn materil), ktor by poskytovali itateom dejinn
orientciu. Tento problm mal vyriei proces ustanovujci pravidl pre histriu ako
vedeck disciplnu. Historici sa domnievali, e prostrednctvom uplatovania tchto
pravidiel bude mon rozli medzi fiktvnym (nerelnym) ahistorickm (skutonm)
vobsahoch aformch historickch narci. Do tohto procesu najvraznejie zasiahla
historick kritika Leopolda von Rankeho, ktor svojm prstupom k prameom
predpokladala odhalenie pravdy minulosti a monosti jej nslednho adekvtneho
predstavenia vhistorikovej narcii. Osvojenie auplatovanie Rankeho prstupu
kbdaniu a psaniu o minulosti (vychdzajceho najm zhodnotovo neutrlneho
podania empiricky potvrditench faktov) posiovalo u historikov presvedenie o
nespochybnitenosti a pravdivosti vsledkov ich prce.
3
Vzhadom ksnahe historikov
onapanie Rankeho krda (psa ako to vlastne bolo), na zklade uvdzania len
neutrlne podvanch a potvrditench faktov zprameov, ktorch dejov lnia mala
by objaven a postaven vo viditenom protiklade sopekulatvnymi koncepciami
filozofov dejn (ak ponkali G.W. Hegel, K. Marx aal), bol vznam vplyvu
teoretickho (koncepnho) rmca majceho ideov, atm aj filozofick dimenziu,
bagatelizovan. Otvoren priznanie alebo poiadavka kpsaniu o minulosti na zklade
osvojenia istej ideovej pozcie (i filozofie dejn), bolo preto prirodzene vnman zva
3
I ke na jednej strane uplatovanm Rankeho metodologickch princpov sa podporilo
vytvranie tlaku na oraz vraznejiu odlitenos historickch narci od naratvnych pojednan
od filozofov alebo spisovateov, tak na druhej strane v obsahoch historickch narci uritm
spsobom usporiadavajcich azreazujcich viacero udalost, zostvala identifikovaten prtomnos
istej vvojovej koncepcie (filozofie dejn), oho dkazom bolo aj historick dielo samotnho
Leopolda von Rankeho.
131
historikmi ako vedom odklonenie sa od zkladnho ciea historickho vskumu,
ktorm malo by odhaovanie pravdivho priebehu a vznamu historickch udalost.
4
Predmetom vzjomnch vhrad apolemk rznych skupn historikov sa u poas
procesu formovania histrie ako disciplny v19. storo stala oblas politickch dejn,
ktorch naratvne predstavovanie bolo jasnejie spt suritm ideovo-politickm
postojom. Spokusmi historikov pokajcich sa osyntetizovanie mnostva faktov
(vzahujcich sa kmakrohistorickej rovni dejn) sa spjalo uplatovanie vvinovch
koncepci, priom sa zretenejie odhaoval kontrukn charakter procesu zdanlivo
koprujcej rekontrukcie (prekraujci rovinu faktov znmych z jednotlivch
pramennch dokumentov). Zrove sasnimi nastoovali otzky prehodnocujce
vznam ideovo-teoretickho vplyvu pri podvan naratvneho obrazu o dejinch.
Vzhadom na tento kontrukn moment pri tvorbe naratvneho obrazu dejn si niektor
historici zaali kls otzku, do akej miery s odlin naratvne predstavenia historickho
vvoja od nimi odsudzovanch pekulatvnych filozofickch koncepci.
Znovuobjavenie tejto zdanlivo u jednoznane zodpovedanej otzky po ukonen
procesu formovania histrie ako vedeckej disciplny, viedlo niektorch historikov
khlbm metodologickm reflexim vzahujcim sa kcharakteru historickho vskumu
ajeho podania prostrednctvom narcie.
Vprpade nzoru historikov pripajcich opodstatnenos formatvneho vplyvu
ideo-teoretickho rmca, pri koncipovan naratvneho obrazu historickej reality vo
svojich dsledkoch zvraznil vznam vah o zvislosti dveryhodnosti historickch
prc na presvedivosti zvolenej ideovej pozcie (filozofickej koncepcie) priamo alebo
nepriamo svisiacej saktulnym dianm vspolonosti. Na rozdiel od tohto
revidujceho pohadu na povahu histrie ahistorickch narcii, podstatne via
as historikov zotrvajcich na Rankeho postoji odmietajcom legitimitu prtomnosti
terie, atm aj filozofie dejn pri naratvnom spodoben makrohistorickch procesov,
sa stretva sproblmom ponknutia uspokojivho vyrovnania sa s otzkou existencie
plurality takmer rovnako presvedivo dokzatench naratvnych spodoben
minulosti.
5
Problm rieenia plurality vhistrii sa stva pre stpencov tradinho
chpania histrie koncom minulho storoia oraz viac vnejm, pretoe napriek ich
predpokladu aoakvaniu, sa s narastajcim poznanm a asovm odstupom
nepodarilo historikom tto pluralitu naratvnych spodoben minulosti zsadnejm
4
Klasick historici, ktor kritizovali takto otvorene subjektivistick (detruktvny) postoj
svojich kolegov, sa na rozdiel od nich dopali omylu, ktor spoval poda K. R. Poppera vtom,
e sa brnili akmukovek selektvnemu stanovisku pri snahe by objektvni, o ale vprpade
histrie nie je mon, pretoe neuvedomovanie si vlastnho postoja vysuje do znienia silia
oobjektivitu, lebo lovek neme by otvorene kritick ksvojmu vlastnmu stanovisku
auvedomova si jeho obmedzenos, ke nevie, e vbec nejak stanovisko zaujal ([6],117).
5
V rmci toho tradinho postoja extrmna pozcia so striktne empirickm chpanm povahy
histrie (v ktorom historick narcia presne zrkadl realitu ) implikuje hrozbu paradoxu pluralizcie
samotnej historickej reality.
132
spsobom redukova. Postupn uvedomovanie faktu principilnej neuskutonitenosti
dosiahnutia alebo aspo tesnejieho priblenia sa k neutrlnemu naratvnemu
zobrazeniu tm sptch s politickou histriou a makrohistorickmi procesmi historikmi,
mohlo prispieva kstrate ich zujmu o tieto tradin tematick okruhy od 2. polovice
20. storoia. Hadanie atraktvnejch oblast vskumu minulosti bolo pravdepodobne
podmienen aj potrebou zvraznenia osobitosti postavenia historickch narci v
porovnan snarciami ponkanmi filozofmi a spisovatemi. Najviu pozornos
vposlednch dvoch desaroiach minulho storoia zaali pta nielen v historickej
obci, ale aj irej verejnosti prce Carla Ginsburga, Le Roy Ladurieho a Simona Schamu,
ktor svojm osobitm mikrohistorickm prstupom pribliovali udalosti spt s osudmi
ud, ktorch ivotn prbehy boli dovtedy na perifrii zujmu historikov.
6
Predmetom vskumu historikov sa stalo konanie ud, oktorom sa zachovalo
relatvne dostaton mnostvo pramennho materilu.
7
Mnostvo psomnho
materilu a vber skmanch skupn aosb, ktor sa vzhadom na svoju politick
bezvznamnos mali podiea na redukovan pochybnost o monosti ideologicky
nezaujatho prstupu historika vrmci mikrohistrie, ktor bol tak poda Ginsburga
([3], 32) aLeviho ([5], 113) otvorene namieren proti relativizmu. Mikrohistorick analza
vyadovala aj nov spsoby naratvneho podania deja, ktormu jej stpenci venovali
znan pozornos.
8
Ak sa tradin historick narcia chpala skr ako neutrlny
prostriedok, ktor by sme prirovnvali kpriehadnmu sklu okna, cez ktor nahliadame
do minulosti, tak vprpade narci ponkanch historikmi uplatujcich mikrohistorick
prstup, by bolo mon chpa sklo okna narcie ako nerovnomerne zakalen ana
niektorch miestach celkom nepriehadn. Samotn priehadnos narcie
mikrohistrie sa stva jednm zfaktov podnecujcich dialg itatea shistorikovm
prstupom ajeho predstavou historickej reality. Vtomto dialgu sa zrkadlia hodnotov
orientcie itatea ahistorika, ktor vprpade nesladu nastouj otzku relativity
perspektv, atm sprvneho pohadu na historick dianie.
6
Ak historici stradinm prstupom kldli funkcionalistick draz na socilnu koherenciu, tak
historici smikrohistorickm prstupom sa koncentrovali na kontradikcie normatvnych systmov a
ztoho dvodu na fragmentciu, kontradikcie apluralitu perspektv, ktor robili vetky systmy
neistmi aotvorenejmi ([5],111).
7
Objektom zujmu historikov inpirovanch mikrohistorickm prstupom sa nie nhodne
stvaj ivotn situcie tch ud alebo fenomnov, ktor savymykali z benho a nezaujmavho
rytmu kadodennho ivota spolonosti a boli vprotiklade snm detailnejie opsan (naprklad
vinkvizinch asdnych zznamoch i majetkovch knihch). Vzhadom na mnostvo prameov,
ktor by mohol historik detailne preskma, nie je pravdepodobne nhoda, e pre mikrohistorick
analzu sa obdobie rannho novoveku sa stalo idelnym objektom ([4], 524).
8
Na rozdiel od tradinho, hodnotiaceho aautoritatvneho diskurzu predstavujceho realitu ako
objektvnu, tak vmikrohistrii sa historikova perspektva stva vntornou sasou popisu
avskumn proces je explicitne opsan aobmedzenia dokumentovanch dkazov, formulcie
hypotz alnia premania nie s skryt pred oami nezasvtenho itatea ([5], 110).
133
Problm relativity vsvislosti snarciou sa objavuje najm pri itateovom
predstavovan spsobu priebehu a kontinuity historickch procesov. Snaha historikov,
oo najviac dsledn adetailn uvdzanie faktov odvolvajcich sa na pramenn
materil, vedie nevyhnutne koraz vej fragmentrnosti adiskontinuite pri
predstavovan udalost vnarcii, priom imagincia itatea m sklon kvytvraniu si
vlastnej jasnej kontinuity apriamych (jednoznanch) vzieb medzi spomnanmi
faktami. Zd sa, e vsasnej postmodernej dobe sa atraktvne historick narcie
poznaen mikrohistorickm prstupom podieaj na zvraznen lohy itateovej
predstavivosti pri dekdovan ich obsahu. Podnecovanie itateovho zamania sa
nad otzkou poznania minulosti zintenzvuje otvorenm priznanm historikov
vymedzujcim hranice ich prenikania (poznania) historickej reality. Tieto hranice s
determinovan predovetkm fragmentrnosou dostupnch prameov, o nsledne
vysovalo do monosti predstavova rzne vklady udalost aich atraktvne
domanie (fikcionalizovanie minulosti, ako to je vprpade Mrtvvch neurcitosti Simona
Schamu). Uvedomovanie si relatvnej povahy historickch narci recipientom len
prispievalo kposiovaniu jeho pochybnost odveryhodnosti akhokovek
naratvneho priblenia dejinnho diania (a tm aj kjeho rezervovanmu postoju
khistrii ako vedeckej disciplne). Vsvislosti snarciami spojenmi
smakrohistorickm prstupom sa stva znova aktulnou Whiteova mylienka, e
historick narcie s len symbolick truktry, metafory naznaujce, akm spsobom
treba rozma ominulosti, verblnej fikcii, ktorch obsahy s rovnako tak vymyslen
ako aj podloen; aformy ktorch maj spolon sich protikladom vliteratre ako
stmi vprrodnch vedch([8], 83).
S vahami orelevantnosti ado istej miery aj legitmnosti prtomnosti fikcie (filozofie
dejn) nielen pri formovan obsahov historickch narci sa zsadnm spsobom
spochybuje ich vlun (privilegovan) a stabiln postavenie voi narcim zinch
humanitnch oblast. Vzhadom na teoretick vahy zdrazujce relatvnu povahu
historickch narci mohli by sme ich postavenie alohu prirovna kpohybu vone
plvajcich bj s reflektormi, ktorch jasn rznofarebn svetl sa pokaj vnonch
hodinch osvetli vodou zaliate dno jazera spolu spodstatne temnejmisvetlami
pochdzajcich zinho typu bj. Kee vlny aprdy nepredvdatenmi spsobom
vplvaj na chaotick pohyb bj, ktor navzjom na seba naraj (priom sa ich
prdy svetiel prelnaj), tak pre pozorovatea je takmer nemon nielen poznanie
skutonho farebnho odtiea povrchu dna jazera, ale aj niektorch ast, ktor s
mimo dosahu svetla reflektorov.
9
Podobne ako je viazan osvetovanie dna jazera od
9
Bdate snaiaci sa ovytvorenie presnej kpie tohto dna sa me poksi ojeho poznanie
prostrednctvom osvetlenia poloenm vlastnej bje sreflektorom. Aj v tomto prpade sale z
jeho reflektoru bud prelna srznymi lmi zinch bj. Presvedenie vskumnka ozhode
vlastnej predstavy odne jazera bude zvisie od jeho posdenia vplyvu ruivch faktorov na jeho
pohad.
134
dynamiky pohybu bj na jeho hladine, tak svis aj postavenie historickch narci
medzi rznymi druhmi narci vpostmodernom kultrnom kontexte.
Sasn spoloensk vvoj vpostmodernch spolonostiach naznauje, e ani
vnajbliej budcnosti nenastane zsadnejia redukcia vrznorodosti
pohadov,prstupov historikov kzobrazovaniu minulosti. Ak bud ich pohady
spodobovan vtradinch makronarcich, tak zostan znan oblasti historickej
reality predstavovan pre recipientov vnejasnom farebnom svetle. Vprpade voby
historikov mikrohistorickho prstupu kminulosti bud niektor jej asti pre ich itateov
bodovo jasne osvetlen. Postupn strata atraktvnej dveryhodnosti priblenia
(jasnosti osvetovania) minulosti niektorch historickch narci vedie kich presunom,
priom s ich miesta okamite obsadzovan nhradnkmi. Aj napriek neustlym
otrasom v dveryhodnosti uritch historickch narci sa vdiskusich ohistorickch
udalostiach poskytuje priestor pre naratvne vpovede historikov, o me naznaova
zotrvvajcu relevantnos ich vskumu a prstupu kminulosti. Zd sa, e ike kritick
vahy v postmodernom kultrnom kontexte, zdrazujce kontrukn povahu
historickch narci vniesli nov vry aprdy otriasajce ich tradine stabilnm
postavenm, tak ist vlunos aosobit priestor stle pre ne rezervovali.
LITERATURA:
[1] ARISTOTELS: Poetika. Praha : Svoboda, 1996.
[2] DUNK, H.: Narrativitv ana the Realitv of the Past. In: Storia aella Storiografia
24, 1993, s. 23-44.
[3] GINSBURG, C.: Microhistorv. Two or Three Things That IKnow about It. In:
Critical Inquirv. Autumn 1993, s. 10 35.
[4] GRULICH, J.: Zkoumani ,malickosti`. In: Ceskv casopis historickv, . 3, 2001, s.
519 547.
[5] LEVI, G.: On Microhistorv. In: BURKE, P. (ed.): New Perspective on Historical
Writing, Cambridge : Polity Press, 1991, s. 97-119.
[6] POPPER, K.R.: Biaa historicicismu. Praha : OIKOYMENH, 1994.
[7] RIGNEY, A.: Narrativitv ana Historical Representation In: Poetics Toaav, 3,
1991, s. 591-605.
[8] WHITE, H.: The Historical Text as Literarv Artefact. In: Tropics of Discourse.
Baltimore and London : The Johns Hopkins University Press, 1978, s. 81-100.
Juraf SUCH
Kateara filo:ofickvch viea FHJ UMB
Tafovskeho 40
974 01 Banska Bvstrica
furafsuchotmail.com
135
KLADY ANEDOSTATKY ANALGIE AKO PROSTRIEDKU
VEDECKE1 INTERPRETCIE CLOVEKA
Andrej DMUTH
Trnava, SR
THE ADJANTAGES AND IMPERFECTIONS OF ANALOGY AS A MEANS OF
SCIENCE INTERPRETATION OF A MAN
Is a cognition an intellectual moae of `creatio ex nihilo`? Cognition of unknown bv
cognition of known, what is a metaphor?, analogv, topic term ana vehicular term,
analogv as a paraaigm of seeing ana explanation of problems, question of
aetermination bv analogv, analogv as a reauction ana con/ae-struction of obfect.
Poznvanie patr medzi najtrivilnejie, ale zrove inajtajomnejie procesy udskej
mysle. Podstatou tohto procesu je toti uchopi nieo, o bolo doposia nepoznan
auini tak z neho nieo znme uini z neho poznatok. Zistou dvkou nadnesenia
by sme mohli poveda, e pri poznvan akoby sme tvorili z (kognitvneho) ni nieo
kognitvne existujce. Aspo tak sa to me na prv pohad zda. Pre poznvajci
subjekt toti pred momentom spoznania spoznvan fakt i aspekt bu vbec
neexistoval alebo existoval len vpodobe jeho viac-menej vznamovo vgneho
pomenovania, ktor sce mohol pozna, avak pri ktorom nepoznal to, o oznauje,
respektve nepoznal to, o pri spoznan takhoto predmetu nazrel ako jeho vznam i
obsah. Inmi slovami: onepoznanch veciach, bu nemme ani tuenia, ateda nie s
existujcimi scnami vepistemickom poli danho poznania, alebo existuj len matne
anejasne vo forme akchsi zhmloviny vystupujcich objektov bez zrejmch kontr
sndychom mtickosti asnovosti doposia nereflektovanho poznania. Vontolgii
by sme asi boli nchyln poui pre takto proces pomenovanie creatio ex nihilo,
avak, ak sa na proces poznvania zadvame pozornejie, zistme, e pre epistemolgiu
takto vymedzenie neplat, aspo teda nie celkom adekvtne.
Podstatou poznvania je toti to, e doposia neznmy fakt i predmet myslenia
skutone vznikne anahrad tak aksi nereflektovan kognitvne przdno, ktor
vdoposia hjenom vklade sveta vypalo nae vedomie odanom predmete.
Vtomto ohade pri poznvan skutone akoby vznikal celkom nov objekt vedomia,
o evokuje kontitun i kreacionistick aspekt poznania. Dleitm aspektom je
vak i to, e pri poznvan novo nazeran predmet nevznik akoby znioho ni, ale
naopak, stavebnm materilom pre mnostvo novch poznatkov s neraz prve u
nazeran adobre poznan obsahy, ktor vytvraj rmec u uchopenho poznania
1
.
1
Prkladom takchto tvrden me by paradigmatick kontrukcia vedy, tak ako ju prezentoval
vtruktre vedeckch revolci Thomas Kuhn.
136
Inmi slovami: pre poznanie plat skr to, e pri spoznvan nepoznvame nov objekty
z celkom nioho, le naopak, poznvame najm prostrednctvom poznvania u
poznanho. Pri poznvan sa toti ako kontitune vznamn jav prve rmec
nadobudnutch poznatkov, ktor umouje formova novo vznikajcu sksenos.
Klasickm prkladom poznvania prostrednctvom u poznanho je uenie alebo
vklad, teda vari najzkladnejie mechanizmy nadobdania novch poznatkov. Pri
vklade osvetujeme neznme obsahy i aspekty prostrednctvom u znmeho.
Vysvetovan predmet tak tlmome do jazyka u poznanch vznamov, m neraz
vlastne len reorganizujeme adopame truktru nazeranho epistemickho poa. Ak
chceme niekomu objasni nov sksenos i doposia nepoznan poznatok, inme
tak prostrednctvom uvania explananch prostriedkov, ktor s tomu druhmu znme.
Objasovanie nejasnm sa toti ukazuje ako logicky nekonzistentn avkonenom
dsledku sa plne ma inkom. To ale potom znamen, e pri kadom vklade, do
istej miery detruujeme predmet skmania azamenme ho za predmet znane odlin,
avak za tak, ktor je recipientovi nho vkladu dostatone znmy. Ato dokonca
ivtedy, i obzvl vtakom prpade, ak tmto recipientom sme my samotn. Dleitm
prostriedkom takhoto procesu je pritom to, o nm umon spoji doposia neznme
su poznanm atu sa ukazuje ako nesmierne inn metafora i analgia.
Aristoteles vo svojej Poetike ([1], 37) definuje metaforu ako prenesenie cua:ieho
poastatneho mena alebo :roau na aruh, alebo :aruhu na roa, alebo :aruhu na
aruh, alebo analogickv. Podstatou metafory je teda prenesenie vznamu zjednho
objektu na druh. Napokon to skrva ietymolgia tohto slova: grcky llnlei
znamen prenasat. Pravidl zmysluplnho prenania jednho vznamu na in vak
nie s nijak arbitrrne. Na to, aby bol takto prenos vznamu jednho objektu (jeho
pomenovania) na druh (na in pomenovanie) pochopiten aepistemologicky
relevantn, je potrebn, aby zmysel alebo aspekt skryt vprenanom vzname bol
identick i dostatone podobn pre oba objekty. Kant vProlegomenach uvauje
oanalgii (iaaa) ako o nstroji vyjadrenia identickho vzahu vneidentickch
situcich ([4], 123). Dva trojuholnky s si podobn vtedy, ak s videntickom vzahu
navzjom napr. vekosti ich uhlov i pomery vekosti ich strn, hoci samotn
trojuholnky, i situcie ich vskytu nie s nijak identick. Obdobne oanalgii uvauje
iAristoteles (kea sa aruhv clen ma rovnako kprvemu, ako stvrtv ktretiemu` ([1],
37)). Metaforickos i analogickos je teda postihovanm totonost vdvoch i
viacerch inak odlinch entitch. I Kant si vak zrove uvedomuje, e km
vmatematike s analgie formulciami, ktor vypovedaj orovnakosti v:tahov mea:i
avoma velicinami av:av su konstitutivne ([3], 171), analogia vo filo:ofii nie fe
rovnakostou avoch kvantitativnvch, le: kvalitativnvch v:tahov ([3], 171). Atak
princpy vytvrania analgi mu zohadova rzne hadisk.
M. Black uvdza ([2], 20-21), e jednm zhlavnch rmcov vytvrania metafor i
analgi je substitucna interpretacia, kedy prenan pojem, ktorm je slovo snm
137
u dobre znmym vznamom, zaujma miesto ozrejmovanho pojmu, ktor doposia
nepoznme, m ho akoby celkom nahrdza (Romrio je poma). Inm druhom je
:rovnavanie, kedy je jeden pojem priraden kdruhmu tak, e vzah identickosti mus
recipient odhali sm zdvojice pouitch pojmov (as je ako rieka) aalm interakcnv
v:tah, kedy vznam vyjadrovanho nie je plne obsiahnut ani vznmom termne ani
voznaovanom (lovek-vlk). Rovnako tak mono analgiou postihova strukturu i
vzor oznaovanho (bunka je ako domek), ale ifunkcnv vzah ozrejmovanho (bunka
funguje ako chemick tovre).
Podstatnou rtou analgi je teda postihovanie totonost i podobnost na
nerovnakch predmetoch. Zmetodologickho hadiska je teda zrejm, e analgia
tvor jeden znajinnejch nstrojov uchopovania reality ajej interpretovania.
Nepochybnou vhodou takhoto nstroja je, e nm umouje postihova viac i
menej dleit vlastnosti, truktry i funkcie skmanho predmetu, a to bez toho, aby
sme disponovali presnm aplnm popisom jeho charakteristk i jeho doslovnm
aexaktnm popisom. Ak teda chceme spozna dan predmet, zjednodume si ho
najskr na to, o u dobre poznme aprimeriavanm voi tomuto si utvrame predstavu
ojeho podstate, truktre i funknosti, ktor potom optovne dopame sadou inch
analgi. Prve takto zjednoduenie, prenesenie aabstrahovanie od individuanch
osobitost nm napokon napomha pochopi to, o je na veci to podstatn.
Samotn proces prirovnvania predpoklad ist explanan nadradenos toho,
komu je prirovnvan. To, o je ozrejmovan, nazva Ivor Armstrong Richards topick
termn. To, m sa oznauje, respektve komu sa oznaovan prirovnva, nazva
vehikulrnym termnom. Zuvedenho je zrejm, e pri ozrejmovan je pre vsledn
obraz poznania dleitej vehikulrny termn. Atak mono oloveku uvaova
naprklad prostrednctvom jeho prirovnvania kstroju (od Descarta cez fr. materializmus
a do za. 20 stor.) alebo kpecifickm vpotovm zariadeniam (pota druh pol.
20. stor.), ale iprostrednctvom biologizujcich, fyzikalistickch, sociologizujcich i
inch pohadov. Elimincia rozmanitost, od ktorch pri analgii odhliadame, nm
umon zameriava pozornos na relatvne zku oblas skmania asamotn
metaforickos i prenanie vznamu zas umouje myslie vnovch kontextoch. To
vkonenom dsledku spsobuje, e analgia me psobi ako vemi inn
heuristick nstroj pre nov objavy. Je zrejm, e naprklad Freudova interpretcia
udskej psych ako systmu viacerch vzjomne sa ovplyvujcich rovn vznikla
vaka jeho analgii psychiky shydraulickm lisom. Rovnako tak najastejie uvan
koncepcie explancie pamte vychdzaj pri svojich modeloch zanalgie skzelnou
tabukou, psmom, divadlom, fosforom, labyrintom i skladom, ale ifotografiou,
potaom alebo hologramom ([2]). Ve u Sokrates sAristotelom prirovnvali pam
dotike svoskom. Metaforickos aanalogickos vkladu loveka ajeho
najrozmanitejch vlastnost, stavov, t iprocesov nadobudla vpriebehu dejn
nesmierne mnostvo variantov. Len ovedom njdeme vsasnosti desiatky na
138
analgich zaloench konceptov (ponc homunkolovskm, cez humovsk divadlo,
lingvistickm obrazom, cez elektrick obvod a po rzne druhy redukcionizmu). Vetky
zuvedench analgi pritom umonili i umouj bliie pochopi aobjasni
pecifick aspekty skmanho objektu.
Zexplananej nadradenosti vehikulrneho termnu nad topickm vyplva, e nov
poznatky s bytostne kontituovan truktrou pouvanch vehikulrnych termnov.
Pouitie istho vehikulrneho termnu uruje aksi referenn rmec vah
ospoznvanom, atm preddeterminuje nae skmanie. Aprve vtom spova ihlavn
nedostatok analogickho myslenia.
Tak ako nm analgia svojim zenm pozornosti len na jeden aspekt pozorovanho
objektu umouje jeho podrobnejie uchopenie, tak nm zrove onm zenm zakrva
vetky ostatn aspekty vnmania. Takto zenie, ako ukazuje Douwe Draaisma `cast
informacii :viaite/nufe, ale :a cenu toho, :e ostatne casti eliminufe` ([2], 28). m je
pritom spenos pouitia zvolenej analgie via, tm ahie vak podliehame
nebezpeenstvu nadradenia jej explananho rmca nad ostatn rmce apredmet nho
skmania mme tendenciu chpa najm vnartnutom ohade. Aprve to skrva
nebezpeenstv, ktor s nevhodou takhoto mylienkovho postupu. Tm prvm
je, e m je pouitie danej analgie uspokojivejie, tm je menej pravdepodobn, e
budeme hada nov cesty skmania danho predmetu, o vak zrove znamen, e
je pravdepodobnejie, e nm unikn dleit obsahy, problmy i dokonca vskumn
otzky alieho monho skmania. Druhm problmom je skutonos, e vaka
zaostrenosti analgie na ist prvok skmanho problmu, problm nememe vidie
vjeho celistvosti. Analogick myslenie nm teda umon prenikn do trob danho
problmu, ale zrove ho znane zjednoduuje, atm ideformuje. lovek chpan
ako rdzo biologick organizmus iste nevystihuje jeho osobitos aplnos ako osoby.
Rovnako tak, ak ho chpeme inak prostrednctvom inch analgi, ktor ho
pripodobuj k informanmu systmu, vsledku psobenia historickch,
ekonomickch, socilnych i inch sl alebo dokonca krdzo duchovnej entite, ete
stle ho nedokeme uchopi vneredukovanom postoji. Zd sa toti, e iadnou
analgiou zprincpu nemono uchopi rozmanitos prstupov aobsahov, ktor
vytvraj zloit aviacvalentn problm. Aprve takm lovek nepochybne je.
Nevhodou analgie je teda to, o je zrove jej najvou vhodou, asce jej
principilna tendencia redukova predmet svojho skmania na zko vymedzen vzah.
Pri takomto redukovan vak mus by zrejm, e by malo s len odoasn
metodologick pouitie witgensteinovskho rebrka, ktor by sme mali nsledne
opusti. alm monm rieenm je Freudovo odporuenie, e analgie i metafory by
sme zdvodu elimincie ich redukcionizmu mali pri vklade strieda. Ak ktomu
pripotame nebezpeenstvo prli vonho prenesenia vznamu vneadekvtnom
pouit analgie (vmame si na prklade nieo in, akoby sme mali), otzka prnosnosti
analgi sa me zda by otzna. Vminulosti boli preto dokonca tendencie analgie
139
ametafory zvedeckho skmania celkom vyli (Bacon, Locke, ale inovopozitivisti).
Skutonosou je, e pokia je mon analgiu nahradi doslovnm opisom, asi by sme
tak mali robi, prve zdvodu vyhnutia sa monm nedorozumeniam. Problmom je,
e mnoh obsahy nevieme doslovne opsa alebo, e takto opis, obzvl pri vklade
nieoho celkom novho, nemus by nijak ozrejmujci, apreto po analgich siahame.
Zd sa toti, e napriek svojmu redukcionizmu, ai prve pre neho, maj nezastupiten
miesto najm priobjavovan novch svislost. Analgia nm toti umouje pohra
sa sproblmom trochu novm (nerigidnm) spsobom auzrie tak nov skutonosti.
Ato prve vaka preneseniu vznamov zjednej oblasti na druh. Napokon, to je
idvod, preo bolo mon dospie kmnohm objavom i vynlezom
2
. Nezviazanos
spredmetom vnmania aochota pozrie sa na prostrednctvom inch rovn (monho)
vkladu teda analogicky vnajirom slova zmysle rob zanalgie nesmierne inn
nstroj vedeckho bdania. Je vak dobr ma na zreteli, e nstroj myslenia
vkonenom dsledku rozhoduje i o tom, o napokon na objekte uvidme. Aprve
vtom vtom, e analgia osvetuje itieni zrove spova klad inedostatok analgie
ako prostriedku vedeckej interpretcie loveka.
LITERATURA:
[1] ARISTOTELES: Poetika. In: Poetika / Retorika / Politika. Bratislava : Tatran,
1980.
[2] DRAAISMA, D.: Metaforv pamti. Praha : Mlad fronta, 2003.
[3] KANT, I.: Kritika cisteho ro:umu. Bratislava : Pravda, 1979.
[4] KANT, I.: Prolegomena ke ka:ae pristi metafv:ice, fe: se buae moci stat vaou.
Praha : Svoboda, 1992.
Anaref DEMUTH
Kateara filo:ofie FF TU v Trnave
Hornopotocna 23
918 43 Trnava
e-mail. aemuthovcivahoo.com
2
Huygens prichdza na poznatok vlnovej povahy svetla prostrednctvom jeho analgie so
zvukom,...
140
FILOZOFIA 1AKO NARZJDZIE ZMIAN LUDZKIEGO AUTO-
WIZERUNKU CASUS RORTY`EGO
Wlodzimierz ZIJBA
Rzeszw, Pol`sko
PHILOSOPHY AS A TOOL FOR CHANGES OF HUMAN AUTO-IMAGE. THE CASE
OF RORTY
This paper examine two tvpes of philosopher. Platonic moael of philosopher in
which the aim of philosophical investigation is searching eternal, unchangable
essence of human being. Anti platonic moael of philosopher in wchich one
reaescribes the ola, well known things ana thinks of his activitv as a tool of changing
human image.
Rorty majc w zamyle porzucenie przestarzaego i jaowego ju jzyka metafizyki,
w snutych przez si narracjach czsto i chtnie siga po lingwistyczne narzdzia przez
metafizyk wanie wypracowane, a przeto metafizycznie napitnowane. Filozof versus
poeta jest jedn z takich kluczowych dla metafizyki a zarazem notorycznie
eksploatowan przez Rortyego opozycji binarnych. Wok tego te dualizmu
samozrozumienia versus autokreacji ludzkoci rozpatrz filozofi w jej roli budowania
ludzkiego autowizerunku. Bezspornie jestemy wiadkami, o ile nie rewolucji to
przynajmniej dokonujcej si od niedawna zmiany, co do okrelenia i penionych w
kulturze funkcji przez intelektualistw jak i ich paradygmatycznej postaci. Wedle
platoskiego modelu intelektualista peni w kulturze rol nadrzdn, obdarzony
kredytem zaufania z racji dysponowania uprzywilejowanego, niczym
niezaporedniczonego kontaktu z tym, co rzeczywiste, a bardziej z tym, co powszechne
i konieczne. Paradygmatycznym modelem tak zobrazowanego intelektualisty by filozof,
a dziedzina, ktr si para staa si substytutem religii. Te i niektre inne przekonania
i presupozycje postaram si tutaj wydoby na jaw.
Jeszcze Husserl, najprawdopodobniej jako jeden z ostatnich w peni podziela, z
ducha platoskie przekonanie o wielkich zadaniach kulturowych filozofii. W Krv:vsie
mwic o Europie jako ponadnarodowej wsplnocie jak i o zainicjowanym przez Grekw
procesie dokonujcych si za spraw filozofii przemian bytu ludzkiego i caego ycia
kulturalnego pisze: W tej idealnie ukierunkowanej wszechspoecznoci filozofia sama
zachowuje funkcj kierownicz [...] W ludzkoci Europy filozofia winna stale peni
sw funkcj jako funkcj archontyczn caej ludzkoci ([2], 37). ...w rozwoju czowieka
i jego rozumu nowym szczeblem jest rozum filozoficzny. Ten szczebel ludzkiej egzystencji,
[...] sub specie aeterni, moliwy jest jednak tylko w absolutnej uniwersalnoci, wanie
tej, ktra z gry zawarta jest w idei filozofii ([2], 39). Owa uniwersalna filozofia w
141
kulturze europejskiej jest jej ..funkcjonujcym mzgiem, od ktrego normalnego
funkcjonowania zalena jest rzetelna, zdrowa duchowo europejska. Bycie czowiekiem
na wyszym szczeblu czowieczestwa albo rozumu wymaga zatem autentycznej
filozofii ([2], 39). Z takim modelem intelektualisty (resp. filozofa) Rorty dyskutuje.
Filozof jest dla synonimem kogo, kto swe zadanie okrela jako poszukiwanie
prawdy sub specie aeterni przy pomocy argumentacji. Prawda stanowica telos
filozoficznych docieka daleka jest przy tym od przekona, wartoci i umiejtnoci
specyficznych dla danej empirycznej wsplnoty, w ktrej i w filozof jako jej czonek
tkwi ([1], 52 53).
Wiodc presupozycj platoskiego modelu filozofa/intelektualisty byo
przekonanie, i jeli idzie o takie sprawy jak sens ludzkiego ycia, czy bycie sob to
poszukiwa prawdy naley w sobie. Wedle Platona, prawd o najwaniejszych dla
czowieczego ywota kwestiach znamy ju z poprzedniego ycia; problem w tym, aeby
j sobie naleycie przypomnie. Powysz tez Platon wzmocni kolejn mwic, i
wszyscy ludzie bez wyjtku dysponuj t sam natur ludzk powizan fundamentalnie
z odwiecznie istniejcym porzdkiem rzeczy; transcendentaln rzeczywistoci
przesonit na co dzie uprzedzeniami i namitnociami, obyczajami i konwencjami
zwizanymi z konkretnymi empirycznymi wsplnotami, ktrych jestemy czonkami.
Sposobem na to, aeby dotrze do prawdy jest ponowne wejcie w kontakt z ow
transcendentaln rzeczywistoci, ktrej to natur winny odzwierciedla zasady. Owa
transcendentna wzgldem czasu i przestrzeni rzeczywisto, w Platoski wiat
Prawdziwy jest metafizyczn podstaw i zarazem fundamentem ludzkiej wolnoci, sensu
i celu. A zatem celem ludzkiego ywota staje si odkrycie niezmiennej absolutnej
prawdy.. Gdyby nie istniaa poza nami (out there) prawda, ktr trzeba odkry
prawda absolutna, niezrelatywizowana do zmieniajcych si okolicznoci ludzkiego
ycia nie byoby sposobu, by istoty ludzkie stay si wolne ([1], 54).
Cay szereg wzajemnie powizanych i implikujcych si przesanek i presupozucji
leg u podstaw powyszego modelu: 1) wyrniona rola filozofa w kulturze polegajaca
na tym, i ten niczym matematyk potrafi dostarczy pewnoci co do spraw ludzkiego
ywota; 2) owa pewno synonimiczna ze spenieniem wymogw episteme pocigaa
za sob dysponowanie wiedz o tym, co powszechne i konieczne; 3) jej osignicie
wymagao spenienia dwch kolejnych warunkw: A) istnienia wsplnej wszystkim
ludziom powszechnej i niezmiennej esencji oraz B) metafizycznym warunkiem owej
pewnoci a zarazem idealnym wzorcem natury ludzkiej byo istnienie transcendentnego
wobec wiata Pozorw niezmiennego wiata Prawdziwego.
Owa niezmienna natura ludzka realizowaa zoony wachlarz funkcji, w ktrych na
plan pierwszy wysuwaa si funkcja metafizycznego gwaranta uzasadnie, od celw i
norm moralnych a po porzdek spoeczny. Zadaniem przeto intelektualisty (resp.
filozofa czy pisarza) byo zgbianie kwestii, co to znaczy by istot ludzk, dostarczy
niezmiennej, jedynie prawdziwej odpowiedzi na pytanie kim jest czowiek i jakie jest
142
jego miejsce w kosmosie?, sowem poszukiwanie jednoci. Uprzywilejowana rola
filozofa pyna z filozoficznie ufundowanej przesanki, i oto filozof najbliszy jest
bogom. Tymczasem, jak powiada Rorty, pojcie wsplnej natury ludzkiej przysparzao
coraz wicej problemw. Do tego stopnia, i prawie niemoliwa staa si wiara w to, i
wszystkie istoty ludzkie [...] zawsze nosili gboko w sobie tak sam wizj dobra i
sprawiedliwoci. Wszystko, poczwszy od antropologii a do historii literatury i
psychologii Freuda, wskazuje na plastyczno istot ludzkich ich zdolno do mwienia
prawie kadym jzykiem i do przyjcia prawie kadej wartoci ([1], 56). A zatem, jako,
e czowiek nie jest rodzajem naturalnym posiadajcym swoist wewntrzna natur,
nie istnieje adne trwae esse bycia czowiekiem, wtpliw jest take sama idea wzorca
czowieczestwa ([3], 60). A skoro czowiek i ja to nic nad pozbawion centrum
wizk przekona i pragnie to jednak palcym pozostaje problem radzenia sobie z
przygodnoci, a tym samym samo-okrelania si. W tym ostatnim upatruj szansy
dla pozbawionej platoskich aspiracji filozofii jako tej, ktra dostarcza bogatego
repertuaru rozmaitych modeli bycia czowiekiem. Aktywno filozoficzna w takim ujciu
nie polega na precyzowaniu starych poj czy wynajdowaniu nowych metod w celu
rozwizania starych, odwiecznie istniejcych niezmiennych problemw, ale na
wyobraeniowych redeskrypcjach kondycji ludzkiej ([4], [5]), dostarczaniu nowych
rodkw opisu tego, co dla czowieka wane, proponowaniu alternatyw bycia
czowiekiem jak i tego, co dla wane.
Jak powiada Rorty, Platona wynalazek postaci tego, ktry wie zorientowanego na
wieczny wiat idei transcendentny wobec wiata dowiadczanego sta si dominujcym
wzorcem duchowego ycia intelektualisty, jednoczenie model ten implikowa religijn
koncepcj ycia skrojon na mod mnicha albo pustelnika. A zatem zamys zerwania z
platonizmem dokona si jedynie za spraw alternatywnej formuy duchowego heroizmu.
Dla Rortyego tak alternatyw stanowi nowa forma romantyczna, humanistyczna i
wiecka ([6], 41). Przyjmuje ona za Protagorasem, e czowiek jest miar wszechrzeczy
i nie ma niczego poza ludmi, co stanowioby transcendentny wobec ludzi autorytet
wskazujcy przy tym im sposoby postpowania w najrniejszych sytuacjach. Jako,
e istoty ludzkie s pozostawione samym sobie, tote na siebie musz przenie to,
czego wprzdy oczekiwali od bogw albo od naukowej wiedzy o noumenalnej
rzeczywistoci. Zadaniem jakie stoi przed intelektualist (resp. filozofem) w tym
zsekularyzowanym romantycznym modelu nie jest, jak w modelu platoskim,
poszukiwanie wpywu tego, co wieczne na to, co teraniejsze, tego, co
nieuwarunkowane na to, co przygodne, ale kreowanie budujcych zwizkw midzy
teraniejszoci a przyszoci.
Pragmatyci, z Rortym na czele usiuj zerwa z archetypiczn dla metafizyki
dystynkcj pozorne/rzeczywiste na rzecz sownikw jako mniej lub bardziej uytecznych
narzdzi radzenia sobie ze rodowiskiem. Chc take porzuci inherentnie zwizany z
metafizyk platosk obraz czowieka i umysu dcy do kontaktu z transcendentn
143
rzeczywistoci na rzecz darwinowskiego obrazu istoty ludzkiej jako zwierzcia
radzcego sobie ze rodowiskiem przy pomocy rozwijania coraz to szerszego repertuaru
narzdzi ([7], xxii xxiii; [8], 70). Zmianie take ulega zadanie intelektualisty: ju nie jak
w modelu platoskim przedziera si przez zasony zjawisk (pozorw) ku staej
rzeczywistoci, ale staje wobec rnorodnoci i wieloci opisw tej samej rzeczy, tote
pozwala nam widzie ow wielo alternatywnych narracji i alternatywnych opisw
jako narzdzia zmiany, a nie konkurujcych ze sob kandydatw do prawidowego
obrazu tego jak rzeczy s same w sobie ([9], 152). Jest to wyraz oglniejszej tezy
mwicej, i sowniki s raczej narzdziami anieli lustrami ujawniajcymi to, jak rzeczy
naprawd s. Wraz z zarzuceniem platoskiego modelu intelektualisty z filozofem jako
najbardziej predysponowanym na paradygmatyczn posta tego, w nowej kulturze,
kulturze powieci i poezji wiodc postaci intelektualisty staje si krytyk literacki z
waciwym mu zadaniem poszukiwania nowych alternatyw i spjnoci midzy nimi
poprzez redeskrypcj raczej ni przez dowd ([1], 53). Gosi przy tym prymat narracji
nad rozumem i argumentacj. Tym, co go motywuje jest nadzieja na inny, nowy i lepszy
wiat; na tym te polega antyplatoskie denie do duchowej perfekcji. Narzdziem
krytyka literackiego jest redeskrypcja, ponowny opis dobrze znanych, starych rzeczy
w nowych kategoriach, tak by osign wieo spojrzenia, aeby nastpi znany z
psychologii postaci Gestalt switch, kiedy to dobrze znana kaczka widziana jest
pierworanie, jako zajc. To za spraw innowacyjnych zmian jzyka i kryteriw wyania
si moliwo ujrzenia tego, co wczeniej byo niejawne (niewidzialne), czy o czym
nawet nie nilimy ([10], 64). Nowy typ intelektualisty nie dba o to, czy jego dziaalno
dostarcza twardej podstawy naukowej, ale o to, aby by ciekawym, interesujacym,
inspirujacym i niepokojcym. Genez jego aktywnoci jest ciekawo, celem za
spotgowana ciekawo. Bada alternatywne sowniki, w ktrych opisano te same
problemy i rzeczy, rozwaa wady i zalety kadego z nich i usiuje uwspmiernia
niewspmierne dyskursy. Platoskie poszukiwanie quasi matematvc:nef pewnoci
porzuca na rzecz rozszerzania wraliwoci i wyobrani; zarzuca poszukiwanie jednoci
na rzecz poszukiwania rnorodnoci. Motywuje go romantyczna nadzieja, i moliwe
jest odkrycie nowych wiatw, albowiem sdzi, i by moe istnieje co, o czym
dotychczas nie nilimy nawet.
Wymiana metafory odzwierciedlania na rzecz metafory uywania narzdzi jest
projektem radykalnej zmiany opisu kondycji ludzkiej. Jednym z bardziej spektakularnych
zada w jakich ludzie uywaj jzyka jest pragnienie auto-przemiany; tak oto czasem
pragniemy, by sta si kim innym ni jestemy. Jzyk staje si narzdziem takiej
autoprzemiany. Wraz z momentem kiedy ludzie zaczli uywa jzyka jako narzdzia
porcznego do tego, aby sta si ludmi nowego rodzaju ewolucja kulturowa przeja
stery ewolucji biologicznej. Dokonujcy si przy tym postp intelektualny i moralny
jest jak sdzi Rorty, zasug poezji i sztuki a nie Boga i Prawdy czy immanentnej teleologii
dziejw ludzkich. Kultura powieci i poezji w zupenoci wystarczy, nie ma dalszej
144
potrzeby Boga ani adnego jego substytutu. Przeto znika te i wyrniona szczeglna
pozycja filozofa w kulturze, a nawet odrbno jego aktywnoci od innej aktywnoci
pojciowego przyswajania sobie wiata. W kulturze nadziei na nowy, lepszy wiat
filozofia, o ile pozostawiono dla niej miejsce jakie, to z ca pewnoci ju nie stanowi
piedestau dla caej kultury, nie dyktuje ju, ale co najwyej sugeruje jakie wznosi
hierarchie wartociowa, bywa rdem inspiracji, ale ju nie jest rdem instrukcji,
moe by dobr suebnic ale ju nie wadczyni ([11], 45, 199; [7], 232; [3], 137). A
zatem filozofia, w zagodzonym jeli idzie o jej aspiracje rozumieniu, moe z powodzeniem
funkcjonowa jako narzdzie modelowania jak i zmian ludzkiego auto-wizerunku. Filozof
co prawda nie aspiruje ju do tego, aby dostarcza lustrzanych obrazw czowieczego
esse, ale moe dostarcza narzdzi auto-modelowania, czynienia siebie kim nowym.
LITERATURA:
[1] RORTY, R.: Etvka :asaa a etvka wra:liwosci, prze. D. Abriszewska, przekad
przejrza A. Szahaj, Teksty Drugie 2002 nr 1 2.
[2] HUSSERL, E.: Krv:vs europefskiego c:lowiec:enstwa a filo:ofia, prze. J. Sidorek,
Warszawa 1993.
[3] RORTY, R.: Pr:vgoanosc, ironia i soliaarnosc, prze. J. Popowski, Warszawa 1996.
[4] RORTY, R.: Remarks at MOMA (mps).
[5] RORTY, R.: A pragmatist view of contemporarv analvtic philosophv (mps).
[6] RORTY, R.: Emancvpacfa nas:ef kulturv (w:) HABERMAS, RORTY,
KOAKOWSKI: Stan filo:ofii wspolc:esnef, przekad i opracowanie J. Ninik,
Wydawnictwo IFiS PAN Warszawa 1996.
[7] RORTY, R.: Philosophv ana Social Hope, Penguin Books 1999.
[8] RORTY, R.: Response to Richara Bernstein (w:) SAATKAMP, H. J. (ed.): Rortv
ana Pragmatism. Philosopher Responas to His Critics, Vanderbilt University
Press, Nashville i London, 1995.
[9] RORTY, R.: Essavs on Heiaegger ana others. Philosophical papers vol. 2, Cambridge
University Press 1991.
[10] KOLENDA, K.: Rortvs Humanistic Pragmatism. Philosophv Democrati:ea,
University of South Florida Press, Tampa 1990.
[11] RORTY, R.: Truth ana Progress. Philosophical Papers, vol. 3, Cambridge University
Press 1998.
Wloa:imier: ZI[BA
Instvtut Filo:ofii
Uniwersvtet R:es:owski
ul. Alefa Reftana 16c
35 959 R:es:ow
145
SVEDOMIE AZODPOVEDNOST CLOVEKA ZA SVET
Dusan SPIRKO
Bratislava, SR
CONSCIENCE AND MAN 'S RESPONSIBILITY TO WORLD
The author is pursuing the problem of mans responsibilitv to nature. He is following
a graaual aecline in the ethical relevance of nature in the historv of the European
culture. He has arrivea at the conclusion that nowaaavs we start again to the fullv
awance of the responsibilitv for not onlv what we have createa but also for things
which ao not results from our work.
Zodpovednos je kvalitou udskej dstojnosti, kvalitou udskosti. loveku je
sden bra na seba zodpovednos, pretoe je bytosou innou a relatvne slobodnou
vo svojej psobnosti. Sloboda konania a zodpovednos sa navzjom podmieuj.
Kidei udskej dstojnosti patr aj cta kblnemu, kvlastnej osobnosti, ale aj idea
existencie a zachovania udstva i monos jeho alieho rozvoja vpodobe hodnej
loveka. Nies zodpovednos znamen: by pripraven alebo povinn dva odpove
zodpoveda sa niekomu za nieo. Sme zodpovedn nielen za nieo (skutok, lohu
at.), ale aj vo vzahu ku komusi alebo pred nejakou intanciou. V etike sa zvyajne
poukazuje na svedomie, ktormu sa lovek vo veobecnosti zodpoved. Nie je to vak
zrejme t posledn intancia. Mono ho povaova skr za mdium, sprostredkovatea
i vntorn hodnotiaci hlas merajci nau zodpovednos poda uritch kritri.
Predpoklad teda u nejak kriterilny rozsah, nejak tandard, za ktorm sa zvyajne
skrva nejak vyia intancia. Pre nboensky zaloenho loveka je takouto
intanciou predovetkm Boh. Me to vak by aj zkon, tt, spolonos, udstvo
at.
Kudskej dstojnosti patr aj to, e my, sc rozumn, t.j. vydeujci sa vprrode
svojou schopnosou odhaova jej vzjomn svislosti a riadi ich, musme bra na
seba spolon zodpovednos i za in bytosti a dokonca za cel prrodn systmy.
Tto zodpovednos rastie srozvojom naej schopnosti poznva, zasahova,
manipulova a najm srastom naej detruktvnej moci [2]. Bohuia zodpovednos
za svet, za prrodu, si naa civilizcia (najm jej zodpovedn kruhy) uvedomuje
sovea menou intenzitou ako naprklad prvobytn prrodn nrody. Animizovan,
oduevnen prroda prvobytnho loveka bola eticky relevantnm astnkom jeho
sveta. lovek sa ctil geneticky spt nielen so ivmi tvormi, ale aj s neivmi tvarmi,
prrodnmi kazmi a silami. Antropomorfn a sociomorfn chpanie prrody a jej zloiek
ako prslunkov svojho spoloenstva, viedlo loveka k povinnosti zodpoveda sa im
146
za svoje iny. Pre animizmus je typick, e kona svedomito znamen kona s vedomm
o statnch nie-udskch lenoch tohoto irokho spoloenstva. Etick relevantnos
prrody avedomie zodpovednosti za svet sa opierali i o princp veobecnej vzjomnej
svzanosti. Vtakomto ponman bol jedinec vo vzahu kcelmu vesmru.
Nerozlenenos sveta prrody asveta loveka, ich ontologick zliatos dodvala
kadmu udskmu konu vesmrny charakter. Avesmrne nesmierna bola
izodpovednos loveka.
Neolitick revolcia vytvorila predpoklady neskorch zmien. lovek prcou na
pde vylenil z pvodnho celostnho prostredia as, ktor podliehala jeho vli, a
ktor asom pochopil ako svoj majetok. Pvodne irok spoloenstvo ivch bytost
sa pre neho zilo. Svetom, kde sa ctil doma sa stle viac stvala poudten prroda.
Ostatn vykzal za hranice svojho sveta a postupne sa jej ako konkurentovi
odcudzoval. Svoj svet (polia, pastviny, stda) si hjil a vstpil tak do prvotnch foriem
konfliktu s prrodou.
1
V novej situcii postupne preberal zodpovednos len za svet,
ktor mal vmoci, a v ktorom bol kompetentn a hlavne za ten sa zodpovedal novm
bostvm, ktor u tak celkom neboli lenmi jeho spoloenstva.
2
Pocit zodpovednosti
za fungovanie a udriavanie mimoudskho sveta prrody poklesol spolu s etickou
relevantnosou prrody.
Ponohospodrska revolcia a vvoj spolonosti po nej, vytvorili materilne
predpoklady pre dualizmus udskej kultry a prrody. lovek si postupne zaal
uvedomova svoju odlinos od ostatnch ivch bytost a odlinos sveta svojej
kultry od sveta prrody. Vytvorili sa predpoklady pre etick rozliovanie udskho a
neudskho. Nov postoj bol zreten u v antike. Ako jedin rozumn bytos po
bostvch, vystupuje lovek zo zstupu ostatnch ivch tvorov. U sofisti poukzali
na diferenciu medzi udskm a prrodnm svetom. udsk svet je umel, suvernom je
v om lovek - je dokonca tvorcom zkonov a mravov. Sofokles stami chru v drme
Antigona spieval oslavn hymnus na loveka. Oslvil jeho vekos prejavujcu sa v
novtorskch inoch, sputnvajcich prrodu (!), vynachdzajcich re, budujcich
1
Prejavilo sa to naprklad aj v tom, e mnoh ztvorov, ktor lovek pvodne povaoval za
kolegov, zaal teraz ponma ako konkurentov a dokonca ako nepriateov (vlka v najstarch
slovanskch povestiach nazvali ete siv braek, neskr ho u prezentuj ako sivho lpenka).
Pocit cudzoty anepriatestva prrody sa naprklad vslovenine zachytil aj vslovesch oznaujcich
nov aktivity loveka ps, pestova av ich odvodeninch. Pvodn vznam slovesa ps
je stri, chrni (tento vznam sa zachoval vslovese spasi). Podobne je to aj pri slovese
pestova, kde sa zmenila korenn samohlska z a na e ajeho pvodn vznam rezonuje
dodnes vpomenovan strneho zvieraa pes.
2
Ostatn prroda ako vonkajia, bola v prvomoci tchto bostiev (naznauj to aj pojmy
div, divok, divoina, ako protiklad domceho, udskho, v slovenine, v etine a podobne v
ostatnch slovanskch jazykoch, ktor maj ten ist praindoeurpsky pvod ako latinsk divinus
- bosk, bo).
147
mest a prekonvajcich vek vzdialenosti, vo veroch, ktor ale vyznievaj ako
memento: ,Je/a fe na svete strasneho, nic vsak nie fe strasnefsieho ne: clovek`.
Meme to povaova aj za vrazn symptmy antropocentrickej orientcie naej
civilizcie, ktor sa prejavuje aj v prve ako novom regulatve udskho sprvania. To
vo svojej rozvinutej antickej podobe nepota s prrodou mimo loveka ako s nositeom
prv. Prroda u nebola sasou spoloenstva, v ktorom je lovek doma. Zloky
pvodnho prrodnho prostredia antick lovek u nepovaoval za spoluobanov
s uritmi prvami a v tomto zmysle na nich nebral ohad. S relevantn len potia,
pokia s majetkom, a teda prvom loveka (dokazuje to aj intitcia otroctva - otroka
zbavovali udskosti tm, e ho stavali na rove domcim zvieratm, dokonca nstrojom,
teda bezprvnym bytostiam a veciam). Etika zuuje pole svojej psobnosti na rmec
udskho spoloenstva (poznaj seba samho!). Skutky loveka voi ostatnm
zlokm prrodnho celku u nezaauj svedomie loveka tak ako predtm (v
Epikurovom systme aj bostv s mimo nho sveta, nezasahuj do, a preto sa ich
netreba b ani sa im kori). V svislosti s chpanm loveka ako rozumnej bytosti
vystpil rozum ako nov intancia, ktorej sa lovek zodpoved. Stal sa jednm
zfundamentov, o ktor sa opieralo svedomie.
Ponmanie rozumnosti v antike vak poukazuje na to, e prroda stle hrala v
udskej kultre dleit rolu, i ke jej etick relevantnos poklesla alebo nadobudla
nov charakter. Prroda u nebola intanciou, ktorej sa lovek zodpovedal (s vnimkou
stoickho postoja), ale zachovala si dleit kriterilnu lohu, lohu meradla udskho
sprvania. i v slade s prrodou, bolo jednou z poiadaviek pre to, aby lovek mohol
dosiahnu stav blaenosti. To tvorilo zrove podstatu rozumnosti. lovek tej doby
bral rozum z prrody, ktor bola rozumn. Rozum sa teda neprieil prrode a neviedol
loveka k tomu, aby jej vzdoroval. V tejto dobe ilo loveku o viac ne o preitie. Til
dosiahnu blaenos. Ako rozumn sa prezentovalo prve tak sprvanie, ktor viedlo
k blaenosti. Blaenos sa vak nechpala v utilitaristickom duchu, nespjala sa z
materilnym blahobytom. Predstavovala skr nieo duchovn - naprklad vyrovnanos,
kud due - ataraxiu. Ani Epikurova rozko nebola efemrnou rozkoou pitkra, ale
stavom, v ktorom lovek nezakal trze telesn ani duevn, teda tie skr
vyrovnanos, pokoj (alebo ak chcete uspokojenie) tela i due. V dejinch naej
civilizcie mono teda bada zreten tendenciu zbavova sa bremena zodpovednosti
za svet (lepie povedan: vedomia tohoto bremena). Presvedenie, e poriadok a chod
prrody nezvis od loveka a jeho vle, sprevdzal potom pocit uvonenia. Padli
mnoh tabu. U bolo mon zaobera sa prrodou ako predmetom poznania bez obv,
e by zvedavos mohla spusti negatvnu odpove skmanho. Pocit uvonenia bol
zrejme aj zkladom bdateskej drzosti, ktor umonila rozmach vedy. lovek stratil
pred prrodou bze. Hoci nemohol prrodn zkony narui, zmeni ani obs,
neznamenalo to, e by ich nemohol vyui. Zem u nebola matkou, ktorej sa lovek
zodpoved. Bola u pokoren. Deti Zeme, Titani, podahli novm olympskm bostvm.
148
Tento boj skrval v sebe pokuenie loveka o monom vzdore prrode (o Sofoklov
hymnus vyjadril zretenejie). Naastie vak zostalo len pokuenm a neovldlo ducha
antiky. Motv vzdoru a boja ssprrodou sa vak zretene prejavil v kresanskom
stredoveku. Tkal sa ale viac prrody v loveku, jeho telesnosti ajej pokuen. Motv
boja nebol zitn, utilitrny ale duchovn spsa due.
Aj v stredoveku lovek usiloval o blaenos. T vak nepochdzala ztohto
zmyslovho, materilneho sveta, ktor nie je pravou skutonosou. Preto ani blaho
ani pitky spt snm, nie s podmienkou ani poiadavkou pravej udskej blaenosti.
Stredovek (najm stredovek realizmus) prehbil dualizmus loveka prrody a etick
dualizmus udskho a neudskho, ke podstatu loveka preniesol do sfr idelneho
bytia a jeho telesn as vo sfre zmyslovej, materilnej prrody povaoval za vzenie
due. Nie je to prav svet loveka, nepatr k jeho podstate. Je mu cudz nepriatesk,
sputnva ho zmyselnosou, diabolskmi nstrahami, a preto s nm mus zvdza boj o
spsu due (,Telo, svet, aiabla premaham...` hovor modlitba). Prehbila sa i
antropocentrick orientcia naej civilizcie. lovek svojou podstatou zakotvil mimo
prrody, stojac nad ou ako jedin bytos stvoren na obraz bo. Pre neho poda tejto
tradcie bol stvoren svet. Vrazn diferencicia medzi pohanskou antikou a
kresanskm stredovekom spova v tom, e stredovek lovek odvracia svoj pohad
od prrody a upiera ho k transcendentlnemu bohu. Odmieta sa povaova za prrodn
bytos, svoju sptos s prrodou pociuje ako trze a sna sa od nej odpta. Etick
relevantnos prrody op vrazne klesla. Nielene nebola intanciou, ktorej sa lovek
zodpovedal, ale u ani meradlom. Aspo nie v pozitvnom zmysle. Bola relevantn
skr ako negatvne kritrium. Predstavovala meradlo neudskho, a teda nesprvneho,
nemravnho. Historick trend zbavova sa bremena zodpovednosti za svet vyvrcholil
vnovoveku. Vponman novovekho utilitarizmu (i prrodovedy) stratila prroda
antropomorfn, sociomorfn abiomorfn prvky. Prestala sa chpa ako spoloensk
i ako iv organizmus, zjej obrazu sa vytratila elovos. Organici:mus sa nahradil
mechanici:mom. Vzorom pre usporiadanie prrody sa stal umel stroj, o bolo
vsledkom novodobch vedeckch snh opresn aist poznanie, ktor je napr. poda
Galileiho mon len na zklade kvantifikcie (matematickho vyjadrenia). Analgia
stroja bola vhodnejia, ne analgia organizmu, lebo ako dokazovala ininierska prax,
stroje mono kontruova poda presnch geometrickch nkresov. Aj prrodu bolo
treba previes na takto nkres (zobrazi ju matematicky), aby ju bolo mono
zrekontruova, atak ovldnu ([1], 258-260).
S antropomorfnmi, sociomorfnmi abiomorfnmi prvkami sa zobrazu prrody
vytratil ilovek. Pre vedu potom prroda prestala by zdrojom ponauen astala sa
zdrojom poznatkov, ktorch primrnou lohou je informova ns otom, o je vyuiten
ao nie. Novovek utilitarizmus a novovek prrodoveda popreli etick relevantnos
prrody a hodnotovo ju plne neutralizovali a ako itkov predmet vydali napospas
udskmu snaeniu, ktorho ctyhodnm cieom sa stva materilny blahobyt. Hlavnm
149
kritriom hodnotenia sa stal ekonomick prospech. Strategick cie spolonos
veobecnho blahobytu, mono dosiahnu len postupnou emancipciou udstva od
prrody a jej ovldnutm pomocou vedy a techniky. Intancia, o ktor sa udsk svedomie
opiera, a ktorej sa lovek zodpoved, sa stal vypotav utilitrny rozum, ktor nadlho
prehluil vetky ostatn hlasy svedomia sebauspokojenm s rastcej technologickej
moci loveka. Musela sa objavi relna hrozba sebaznienia, ktor rastca
technologick moc v sebe skrvala, aby lovek doprial sluchu aj varovnm hlasom,
aby svedomie precitlo, aby sa stalo naozaj svedomm a nie phym pritakvaom
antropocentrickej nadutosti.
Vposlednej dobe sa u stretvame so snahou revidova nzory ipostoje
novoveku (moderny) vo vzahu k prrode. Ukazuje sa, e vdsledku dopadov globlnej
environmentlnej krzy bude nevyhnutn stanovi urit limity doterajej ivotnej
stratgii naej civilizcie. Znamen to zmenu hodnotovho statusu prrody, presnejie
nvrat k jej etickej (ale iestetickej) relevancii aprechod kenvironmentlne
zodpovednejej ivotnej stratgii, ohaduplnej kostatnm nie-udskm astnkom
tohto sveta. Aldo Leopold to vyjadril slovami: ,...prestanme uva:ovat slusne
vvu:ivanie :eme len ako ekonomickv problem. Skumafme ka:au ota:ku :h/aaiska
toho, co fe etickv aestetickv spravne, rovnako ako toho, co fe ekonomickv vvnosne.
Urcita vec fe spravna, kea smerufe k:achovaniu integritv, stabilitv akrasv biotickeho
spolocenstva. Ak smerufe inam, fe :la` ([3], 1025). Znamen to znovu rozri predmetn
pole etiky tak, aby ,abv :ahrnovalo ipau, voau, rastlinv a:ivocichov, teaa suhrnne.
:em` ([3], 1012), m sa stanovuje aj predmetn pole naej zodpovednosti.
LITERATURA:
[1] FLOSS, P.: Promnv vani. Praha, 1987.
[2] JONAS, H.: Das Pri:ip aer Jerantvortug. Jersuch einer Ethik fr aie
technologische Zivilisation. Frankfurt am Mein, 1979.
[3] LEOPOLD, A.: Etika :em. In: Filosofickv casopis, . 6, 1991.
Dusan SPIRKO
Kateara mana:mentu FCHPT STU
Raalinskeho 9
812 37 Bratislava 1
E-mail. ausan.spirkostuba.sk
150
ZITIE PRE - ZITIE
Peter KRCHNK
Zvolen, SR
LIJE UP FOR LIJE
The survival is aquestion of apossibilitv of our life in future generations. Our survival
aepenas on what we are able to ana what we can ao with us for livina of our
chilaren. The assumption of survival is agooa life of ahuman man. Live ana let live.
Nauili sme sa lieta vpovetr ako vtci,
nauili sme sa potpa ako ryby.
Zostva nm len jedin.
Naui sa i na Zemi ako udia
George Bernara Shaw
i anechaj i
Albert Schweit:er
Asi nm naozaj zostva u len jedin alebo neostva nm ni in, len sa naui i
ako udia. Ale nie je to pre ns paradoxn loha? Azda sa potrebuje ijci lovek ui
itiu? Ai sa d vbec itiu ui? Zrejme to nie je treba. Ve to vlastne netvrd ani G.
B. Shaw, aani to nepoaduje. Hovor len (a to by som chcel akcentova), aby sme sa
nauili i na Zemi ako udia, teda uritmu spsobu itia. Pritom jasne odliuje
toto/takto itie od nho itia/ivota sprostredkovanho len vedou atechnikou
(lietanie vpovetr, potpanie sa vo vode). Ale o to znamen i ako udia aako
sa d takmu itiu/ivotu naui? D sa tui, e to nie je identick sprevaujcim,
typickm arelnym, ale neudratenm itm ud ae sa takmu udratenmu itiu/
ivotu naozaj nm treba aneodkladne ui anaui. D sa poveda, e otzka monosti
nho preitia ako itia budcich generci, je stle aktulnejia aazda prvkrt
vdejinch zvis od spsobu nho ivota (nie kad, akkovek modus itia vedie aj
kpreitiu). Aod jeho zmeny. Je toti dobre znme, e od schopnosti ivochov
prispsobova sa meniacim podmienkam ivota, zvis aj ich monos aanca na
preitie. ijce ivymret druhy to dostatone potvrdzuj.
Ale ak spsob ivota smeruje, resp. me vies kpreitiu? Nepjde otak, ktor
sa bude orientova, sstreova na ivot apre ivot, pre itie? Anebude prikzanm,
imperatvom takho itia Schweitzerovo i anechaj i alebo ete skr Nechaj i
ai? Nie sme toti vsitucii, e len ak nechme i preijeme? e teda spoluitie so
vetkm ivm je evidentne pro udsk, ateda aj udsk, lebo je dobrm pre loveka
151
ako druh? Nemali by sme potom vhadan svojej udskosti (svojej, nie vzmysle
matia, ale ako monosti spsobu bytia) opusti anahradi neperspektvny
antropocentrizmus, ktor je dnes u len karikatrou udskosti, novou metaforou,
ato biocentrizmom, ktor priznva ivm organizmom vprrode samostatn vntorn
hodnotu? E. Kohk hovor obiocentrizme ako pedstav, e ivot sm, ivot jako
takov, vechen ivot, je zdrojem smyslu ahodnoty ([1], 84). Vcentre zujmu tu nie
je lovek vprostred, ale svzanos vetkch prvkov biotickho celku. Lebo, ako
vstine hovor u J. Scotus Eriugena, e myslme ako udia, ctime ako zvierat
aijeme ako rastliny. Na druhej strane sa mono stretn snzormi spochybujcimi
monos vntornej hodnoty prrody mimo oblas udskej rozumovej vahy
spoukazovanm naprklad na to, e vznam, smysl a pod. jsou kategorie racionln ...
a ... hovori ovznamu i samovznamu, smyslu i samosmyslu mimo oblast lidsk
rozumov vahy, tedy nap. voblasti biologick hmoty, vvoje, vesmru je nonsens
(nebo je ipso facto poukazem na transcendentn hodnotc instanci) ([2], 143-144).
AFier kategoricky dodva, e pokud ontologick substance nen racionln povahy,
pokud nen primrn rozumovou bytost, co pak dsledn mystikov popraj, pak
ipokud trv, nelze un mluvit ovznamu ani osamovznamu tohto trvn apod. ([2],
144). Toto, mono zhadiska logiky opodstatnen tvrdenie, vak sotva obstoj zhadiska
potreby novho dialgu loveka sprrodou (I. Prigogine). H. Skolimowski hovor
opotrebe novej metafyziky, ktor by bola novm spsobom tania kozmu avtomto
zmysle eko-filozofia je filozofiou ivota ([3], 634). Alebo filozofiou cty kivotu. Ale
aj vtedy je otzkou i to bude stai. Z hadiska ekolgie treba bra do vahy okrem
ivch organizmov (vrtane loveka) aj neiv podmienky, ktor ako sas ivotnho
prostredia s vinterakcii slovekom ([4], 62). Vetko pritom zle na loveku.
Men sa jeho rola. On je potencilnym spasiteom sveta. Mystik Angelus Silesius
hovor: love! Vm jsi ctn: jsi uprosted vlnobit, ktob se utk ve, co chce
sBohem ti ([5], 29).
Ak lovek bude pozorne nava tomuto utiekaniu sa vetkho a vysli ho,
potom sa mu otvoria oi aui aj pre in udsk bytosti. Lebo lovek uvznen, lovek
vkrytalickej podobe, lovek vrastlinnej podobe sa privrva kzosobnenmu loveku
([6], 205). Aj takto mono chpa rozrenie racionlnej povahy (ako podmienky
kvznamu azmyslu) na mimoudsk bytie.
Krieeniu problmu vntornej hodnoty vetkho jestvujceho by azda mohla
vies cesta nesubstannho ontologickho modelu, zdrazujceho, e nen
privilegovanho jsoucna. Ontologick relnost pslu vem jednotlivinm vpln
astejn me, tedy vechny jednotliviny jsou ontologicky plnohodnotn reln anen
nic ontologicky relnho krom jednotlivin ([2], 157). AH. Skolimowski hovor, e
imperatvom (azda nie jedinm) sasnej filozofie je hada spsoby kontituovania
novej formy humanizmu humanizmu ekologickho ([3], 634), atakto sa dostva zo
zajatia sasnho arogantnho humanizmu. Vloveku panujci ne-udsk
152
humanizmus by sa mal dnes pre budcnos nahradi udskm biocentrizmom.
Biocentrick je prvlastok humanizmu ndeje i ekologickho humanizmu vzhadom
na potrebu sebaidentifikcie sa loveka ako udskej bytosti. Identifikovanie humanizmu
sbiocentrizmom pritom neznamen degradciu udskosti. Naopak, prve cta
kudskosti ns vedie kuvaovaniu oudskosti ako octe kivotu akmimoudskmu
bytiu vbec. Zdrazovanie biocentrizmu ako humanizmu pritom neznamen tek
novovekho humanizmu (antropocentrizmu), vzhadom na svislos sekologickou
krzou, do azylu prostej opozcie. Nejde ani ozdrazovanie neudratenej centricity,
aj ke jej prekonvanie je sotva mon bez jej rozvjania. Skr tu ide ozvraznenie
toho, e vsasnosti je mon azhadiska perspektvy preitia inutn proti ne-
udskosti antropocentrizmu postavi ado praxe (inov ud) premietnu udskos
biocentrizmu. Tak sa uke nielen to, e humanizmus vsasnosti neme neby
biocentrizmom, ale zrove imonos jeho transcendovania vrmci kozmickej evolcie.
Biocentrizmus navonok vyznieva ako kritika aodmietanie antropocentrizmu
ivnimonosti hodnoty loveka ako miery vetkch hodnt, lebo na vrchol
hodnotovho rebrka stavia biotick spoloenstvo ako rovnovne aharmonick
spoloenstvo medzi umi, ostatnmi ivochmi, rastlinami apdou, organickmi
ineorganickmi prrodnmi komponentami ([7], 129). Prroda tu m podobne ako
lovek okrem intrumentlnej hodnoty tie samostatn, vntorn hodnotu, ktor je
nezvisl na uitonosti vo vzahu kudskm potrebm acieom. Preto s potom
kritici antropocentrizmu asto obviovan ztoho, e ich kritika vedie
kantihumanistickm tendencim, kdehonestcii loveka akjeho dezintegrcii,
prejavujcej sa vneschopnosti pracova na svojej zchrane.
asto sa zdrazuje, e lovk je sice bytost, kter pivedla produ na pokraj
ekologick katastrofy, je vak tak jedinou bytost, kter ji me zachrnit akterou je
mono ktomu aktu zavzat principem odpovdnosti ([8], 959). Alebo, e lovek je
nejen nejvtm rizikem nynej krize, ale ijedinou nadji pro jej zmrnn avyeen
([9], 122). Domnievam sa, e biocentrizmus je neprevoditen na antropocentrizmus (a
naopak), ale e ho prekonva aprekonan azmenen zachovva vsebe. Za vstin
tu mono povaova Hegelovo aufheben. Biocentrizmus je sotva prostou opozciou
antropocentrizmu ([10], 961) alebo len vyjadrenm zmeny polarizcie vzahu lovek
prroda ([7], 129) apod. Biocentrick metafora je cestou loveka kudskej
sebaidentifikcii (resp. ksebaidentifikcii ako udskej bytosti), lebo je cestou
kvzjomnosti loveka aprrody. Ato za podmienky, e jeho bystr intelekt bude
vspojen so zmyslom pre prrodn krsu apre utrpenie tvorstva, e bude schopn (a
bude aj chcie) spoluctiaceho prevania prrody vrmci biotickho spoloenstva.
Ato nie doasne, nie vzmysle zvieraa ako prechodnho objektu pre loveka
trpiaceho duevnou chorobou neudskosti. Potom kritriom udskosti (ako druhovho
urenia) s in druhy, biotick spoloenstvo, prroda ako celok. SAldom Leopoldom
meme poveda, e urit vc je sprvn, kdy smuje kzachovn integrity, stability
153
akrsy biotickho spoleenstv. Smuje-li jinam, je patn ([11], 1025). Smono
neskromnm doplnenm, e vrmci etiky Zeme alebo ekosystmovej etiky (akcentujc
biocentrick rovnos ako rovnos prleitost vekologickom vzname), mono poui
ako vstinejie kategrie udsk a neudsk voi sprvna a patn. Toti,
ak sa etika okrem inho prezentuje schopnosou rozli dobr azl, tak etika Zeme by
mala by schopn rozli udsk aneudsk. Kritriom by nebol lovek, ale biotick
spoloenstvo, resp. prroda ako celok. Pritom etika Zeme aetika cty kivotu
neuznvaj iadnu relatvnu etiku. Plat tu kategorick, e dobr je: ivot zachovva
aivotu napomha. Zl je ivot hati anii ([12], 569). Potom skutone etickm je
lovek len vtedy, ak je mu ivot svt sm osebe, ak cti zodpovednos voi prrode
askrze u izodpovednos za ivot budcich generci.
Cesta loveka ksebe sammu ako udskej bytosti je zrejme dlh azloit. Ak jej
prvou etapou je odptanie sa od obmedzen azvislost vzmysle tzy, e lovek me
by sm sebou len pokia je sm, tak alou etapou je nvrat prostrednctvom
komunikcie. Potvrdzuj to iivotn osudy mnohch predstaviteov udskho rodu.
Seba, istotu azmysel svojho bytia nachdzaj nakoniec vdy medzi umi. Tak ako
napr. osvojej vhorch hadanej anjdenej istote, vpodobe nvratu, presvedivo
hovor horolezec A. Marec, e: musm sa vrti azatc vDoline Sivch plies skobu.
Jednu stopercentn skobu pre zlanenie nasp medzi ud ([13], 102). Audia spolu
by mali zlani ku vetkmu ivmu. Hadanie seba vosamoten avnadradenej izolcii
voi ostatnm druhom, by malo pokraova nvratom vpodobe vzjomnosti
asympatetickho spoluprevania. Sme toho schopn amme priahujce vzory, apreto
sme aj zodpovedn za preitie vetkch ivch bytost. Aj ke Homo sapiens sa
vyznauje nezvyajnou agresivitou vo vntri druhu ivoi pre neho biologicky
nezaujmavm druhom, je zrove nenapodobiten vschopnosti lsky acty imimo
druh, je schopn prekona aj svoj egocentrick antropocentrizmus. Sme ivonym
druhom, ktorho posln spov ve schopnosti konat dobro ([14], 93). Aj preto E.
Kohk navrhuje ekologickmu mysleniu audstvu prekroi biocentrizmus
apresiahnu ho metaforou agathocentrickou, zdrazujcou konanie dobra. Nemono
poprie vntorn pro-udsk hodnotu agathocentrickej metafory. Lene schopnos
kona dobro i schopnos cty, vctenia astarostlivosti, sa mus uloveka rozvja
prostrednctvom udskej, mimodruhovej komunikcie akomunikcie sprrodou vbec.
Vzvu kona vo svete dobro, zniova utrpenie anespsobova boles, nemus lovek
pou tak ako je hluch kvzve milova blneho svojho i by blnym pre inch.
Biocentrick metafora je prinajmenom rovnocenn sagathocentrickou. Zrove
presahuje akkovek nov typy antropocentrizmu. Evolcia udskho druhu vrmci
kozmickej evolcie bude zrejme od loveka vyadova dospelos vschopnosti
komunikova neantropocentricky amono inebiocentricky. Lene my sme dnes ete
len v hniezde Zeme aneschopn vzlietnu nad vlastn ego. e antropocentrick
vklad udskho ivota vo svete zatienil biocentrick metaforu ae vsasnosti je
154
vnvratoch udskho duchu znovuobjavovan, mono vysvetova aobhajova ina
zklade analgie spoznvanm sveta pre ivot loveka. Peripatetik Aristarchos zo
Samu ani Slnkom neoslnil loveka viac ako jeho predchodca Aristoteles Zemou aSlnko
a do Kopernka ostalo vjej tieni. Ato Zem vtedy ete nebola Lovelockovou Gaiou.
Lene aj heliocentrizmus je len metaforou, lebo Slnko neme by stredom toho o
stred nem. Avak je to metafora, ktor prekonva przemnos geocentrizmu
aumouje vsasnosti optimlnu orientciu loveka vo svete. Analogicky je aj
biocentrizmus metaforou nvratu, ale iprekonania antropocentrizmu. Zrove je krokom
loveka kudskosti amostom kmonmu polycentrizmu apancentrizmu.
Ak udia doku uzna mimoudsk bytie ako svojprvneho blneho svlastnou
hodnotou ateda hodnho cty, ak spolu stm prestane by lovek mierou vetkch
vec aveci sa stan vaka svojmu vlastnmu bytiu avlastnmu elu mierou seba
samch, ak loveku ozmysl skutonos vhodnmi metaforami umoujcimi mu zauja
knej udsk postoj, potom bude mon lidsk pebvn vmru se svtem ([1], 912).
Ako osvetujca cesta tejto premeny sa priam natska krsna mylienka A. Merciera,
e: vzdt se, znamen pijmout: nemt, abych byl ([16], 45), lebo cesta loveka
kudskosti je ako cesta ku astiu, priom dvere kastiu sa otvraj von, kto ich
chce otvori dnu, tomu sa iba zatvraj ([17], 680). Nae hadanie sa ako udskch
bytost, vnadradenej izolcii voi ostatnm ivm bytostiam, by malo pokraova
pokornm nvratom vpodobe scitu, lsky acty. Ascit mme len stm, o sa nm
podob. Preto nie zdrazovanie odlinosti, ale podobnosti smimoudskm ivotom,
je cesta kudskosti. Ato je mon len na zklade serizneho tdia ivota loveka
aostatnej prrody. Na spsob Lorenzovho i znamen ui sa. Lebo lska
vyplvajca zpoznania podobnosti, sama ti rs aodhauje nov podobnosti.
Azisovan podobnosti medzi lovekom aostatnmi bytosami umouj loveku
zauja potrebn, ctivo udsk vzah kivotu vbec, ateda ikivotu udskmu. Inak
lska kblnemu sa sotva uskuton. Akeby aj, tak sotva bude veliekom na ne-
udskos, ato ikeby bola tak vek ako ju opisuje vo svojom liste Korinanom
apotol Pavol. udia s nenapodobiten vschopnosti lsky acty imimo druh. Len
lovek vie poveda som, ale aj nie som ame dokza prekona svoj egocentrick
antropocentrizmus. Biocentrick metafora je ktomu krokom imostom zrove. Je naou
ndejou pre-itie.
LITERATURA:
[1] KOHK, E.: Zelena svato.:ar. Kapitolv :ekologicke etikv. Praha, 1998.
[2] FIER, Z.: techa :ontologie. Praha, 1967.
[3] MIHINA, F.: Ekosofick iniciatva Henryka Skolimowskho. Prspevok kvahm
ostave sveta. In: Filo:ofia . 10/1993, s. 632-638.
155
[4] RUIKA, M.: Globlne ekologick problmy udskej spolonosti. In: Zivotne
prostreaie . 2/1993, s. 61-66.
[5] MANN, T.: Schopenhauer. Olomouc, 1993.
[6] EMERSON, R. W.: Esefe. Bratislava, 1991.
[7] SMOLKOV, E.: Biocentrizmus versus antropocentrizmus. In: Zivotne prostreaie
. 3/1994, s. 128-130.
[8] FLOSS, P.: Ekologick problmy asubjekt objektov model mylen. In:
Filosofickv casopis . 6/1993, s. 947-960.
[9] MAJS, J.: lovk venvironmentln krizy. In: Zivotne prostreaie . 3/1994, s.
122-124.
[10] HUBK, S.: Aporie etiky ivotnho prosted. In: Filosofickv casopis . 6/1991, s.
955-965.
[11] LEOPOLD, A.: Etika Zem. In: Filosofickv casopis . 6/1991, s. 1010-1027.
[12] SCHWEITZER, A.: Bze pred ivotom. In: Filo:ofia . 9/1993, s. 569-572.
[13] MAREC, A.: Listv neviaiacim, huaba pre nepocufucich. Pro libris 1991.
[14] KOHK, E.: Za agathocentrickou ekologi. In: Jesmir . 2/1992, s. 92-93.
[15] KOHK, E.: Hovory se stromem. In: Filosofickv casopis . 6/1991, s. 903-914.
[16] MERCIER, A.: Odpovdnost, teorie hodnot ateorie poznn. In: Filosofickv casopis
.1/1991, s. 27-36.
[17] FRANKL, E. E.: Va kzmyslu. In: Filo:ofia . 11/1992, s. 670-676.
Peter KRCHNAK
Kateara spolocenskvch viea
Fakulta ekologie aenvironmentalistikv TU
T. G. Masarvka 24
960 53 Zvolen
e-mail. krchnakvsla.tu:vo.sk
156
IDENTIFIKCIA AIDENTITA - NIEKOLKO POHLADOV NA
IDENTITU

Cyril DIATKA
Nitra, SR

IDENTIFICATION AND IDENTITY SOME JIEW OF IDENTITY

Notion `iaentitv` must be verv preciselv aifferentiatea from simple iaentitv connectea
with for example certain social group. More levels must be consiaerea within this
unaerstanaing. national, racial, class iaentitv etc. It is important to mina the position
of personal iaentitv which is given not onlv in the human conscious the conscious
of inaiviaual but also in our stances ana our acting ana speech. It is interesting
from the political view as well. In this position the possibilitv of acting in plural
societv is regaraea.

By sebou samm je vemi dleit skutonos, ktor svis svntrom kadho

zns. Je to bezpochyby predstava ivota, ktor sa rozvja poda svojho vlastnho
vntornho zkona, vslade svlastnm svedomm. Ide o t skutonos, kedy sme
schopn odolva vetkm vonkajm silm, ktor smeruj ktomu, aby sa zns stali
zameniten figrky na poli socilneho ivota. Podobne, ike trocha vinom zmysle,
ide ootzku vzia na seba povinnos by sebou vsitucii, kedy to vyaduje zmeni
svoj tl ivota. Naprklad, ke sa ocitneme vsitucii, e by sme museli bez dlhej
prpravy zastva vznamn spoloensk funkciu (znma skutonos, e vek funkcie
menia asto ud, ich sprvanie). By sm sebou vak nie je zaleka tak jednoduch,
izhadiska pochopenia tohto problmu. Tohto oznaenia sa uva niekedy len tak,
aby sa definovala prslunos jedinca kuritej socilnej skupine alebo, aby sa poukzalo
na urit psychologick zklady jeho osobnosti, ktor robia jeho sprvanie
predvdatenm. Ide ozaujmav moment pohadu na loveka, ato zhadiska analgie
rovnakosti, ktor charakterizuje totonos vec vprden asu. Ovea zaujmavejie je
skma reflexiu pojmu identita vrozlinch mylienkovch kontextoch.
Vprvom rade treba odli pojem identity od pojmu jednoduchej identifikcie ns
suritou spoloenskou skupinou. Vsociologickch vkladoch sa tieto pojmy mu
istotoova. Pokia ide ozloitej pojem, ako je nrodn identita, vtedy musme bra
do vahy viacer svislosti vyplvajce zhistorickej tradcie, ktorej interpretcia nie
je nikdy jednoznan avdy je tu monos uritej novej voby. alm aspektom je
ivot jednotlivca vpluralitnej spolonosti. lovek sa vpluralitnej spolonosti
identifikuje srozlinmi spoloenskmi skupinami, ato asto vtej istej asovej
svislosti, prostrednctvom rozlinch socilnych rovn. asto sme svedkami
157
aneusporiadanos naich politickch pomerov ktomu iba nahrva, dochdza kredukcii
rozlinch identifikci na urit zkladn identifikciu, snrodom, so spoloenskou
triedou, suritou spoloenskou vrstvou alebo ak chceme isuritou mocenskou elitou.
Takto redukcia je vzhadom na viacdimenzionlny rozmer nho bytia, ateda rozlin
pozciu za tch istch okolnost, patologick. Vtomto prpade nie je dleit i ide
oformy nacionalizmu, rasizmu alebo tzv. triedny intinkt, vkadom prpade je tto
situcia pre loveka neprirodzen, ato nielen zhadiska monost jeho zaradenia do
spolonosti, ale izhadiska jeho osobnho vvinu. Me sa preto asto sta, e
lovek, od ktorho by sme to rozhodne neoakvali, me sa za istch okolnost naraz
stotoni suritou funkciou, vktorej akoby poprel svoje doterajie konanie, resp.
pozciu. Tak sa me sta ajvnaich podmienkach, ke berieme do vahy asov
dimenziu od rozpadu Raksko-Uhorskej monarchie a po demokratick premeny 90.
rokov 20. storoia, e naozaj urit jedinci za istch spoloenskch zmien naraz akoby
popreli svoje dovtedajie konanie. Prkladov na takto zmeny je naozaj vea asvis to
bezpochyby stm, e lovek poas svojho osobnho individulneho vvinu mus
riei niekedy viacero dilem aniekedy dokonca niekoko dilem vtom istom asovom
seku. Preto by sme nepovaovali za sprvne, povaova to iba za jednoduch
prispsobenie sa spoloenskej situcii, ale do vahy treba bra iindividulny osobn
vvin jedinca, ato ako je konfrontovan vkonkrtnych situcich spoiadavkou
spolonosti na urit socilne role. Naprklad znma autorka 20. storoia Hannah
Arendtov, sa vo svojich prcach asto vyjadruje vtom zmysle, e osobn identita
nie je nieo, o je dan vo vedom samotnho jedinca, ale nachdza svoj prejav vtom,
o robme, o hovorme ao je asto spt smonosou konania vpluralitnom
spoloenstve. Zaujmav je nzor Hannah Arendtovej pri chpan roviny politickho,
kedy nachdza vtejto rovine politick schopnos loveka viaza sa subom, ktor
limituje neobmedzen slobodu konania aspoluutvra tak osobn identitu politika,
resp. politicky konajceho loveka. Zaujmav je nzor Paula Ricoeura, pre ktorho je
tak isto akt subu vpolitike tm, o identitu kontituuje. Zaujmav je vzahov rovina
autority atradcie tak, ako ju analyzuje spomnan H. Arendtov. T zdrazuje nutnos
obrti pozornos sasne na dialektiku tradicionality tak, ako ju vprotiklade uritej
tradcii vystupujcej snrokom na pravdu chpe hermeneutick filozofia. Poda tejto
- tradcie vplurle - s prve len urit nvrhy zmyslu, ktor musia by znovu aznovu
overovan vosobnej sksenosti. Spomnan P. Ricoeur zas upozoruje na identitu
ako naratvny pojem. Vzahuje tieto svoje nzory krozprvaniu ovlastnej minulosti
tak, ako je tto vyuvan vpsychoanalytickej terapii. Poda znmeho psycholga
Erika Eriksona sa zdrazuje t skutonos, e identita Ega je utvran uritmi
kontantnmi vlastnosami astabilnmi identifikciami, o posva tto problematiku
do inej polohy ako je nastaven uP. Ricoeura alebo uH. Arendtovej. Zaujmav s
potom zhadiska psycholgie, vyuvajc Freudove iniciatvy, ale imodernejie
koncepcie Jacquesa Lacana. Nakoniec iP. Ricoeur rozliuje vtejto rovine (rovine
158
identity) rozlenie imaginrneho asymbolickho, m sa dostvame do roviny, ktor
u charakterizuje obsah nboenskej viery. Ak sa vrtime kP. Ricoeurovi ajeho pojmu
naratvnej identity, musme bra do vahy spsob, akm rozprvanie syntetizuje asov
sksenos, ktor bol analyzovan aj sprihliadnutm kfiktvnym prbehom, asto sa
objavujcim vliteratre. Ricoeur sa tomuto problmu venuje vo svojom diele Cas
avvpravanie. Zaujmav je tu potom prienik do literrnej vedy, kde mono sledova
syntetizujcu funkciu prbehu prtomn vliterrnej tradcii. Zaujmav vtomto kontexte
je aj to, e rola fiktvnych prbehov pri kontituovan osobnej identity neme by
chpan videntifikcii sumeleckou fikciou, ale vaktvnej akritickej odpovedi, ktorou
na u reaguje itate interpretujci zmysel tanho zhadiska vlastnej sksenosti
ana vlastn zodpovednos. Autor tohto lnku nedvno preil tento problm pri
tan diela L. N. Tolstho Vzkriesenie.
Zaujmav s aj Ricoeurove analzy problematiky sasnej historiografie,
vktorch sa Ricoeur usiluje preukza, akm spsobom historick dielo svis nepriamo
srozprvanm ato itam, kde sa od formy rozprvania najviac vzauje. Zaujmav
zhadiska identity ajej chpania je vklad tejto problematiky vdiele G. H. von Wrighta,
ktor rolu vysvetovania aporozumenia vhistrii analyzuje zhadiska analytickej
filozofie. URicoeura vdy rezonuje chpanie, e identita je to, o kontituuje urit
kontinuitu vase.
P. Ricoeur vo svojom prstupe zvrazuje identitu ako to, o kontituuje kontinuitu
vase. Jeho koncepciu mono konfrontova skoncepciou Michela Foucaulta, ktor
zvrazuje diskontinuitu historickho diania. Zkontextu Foucaultovho diela vychdza
pojem identity vzsade ako negatvny. Ak sa vak dslednejie porovn Foucaultovo
archeologick agenealogick skmanie sprstupom hermeneutickm, dospejeme
kposunu vchpan identity vporovnan medzi P. Ricoeurom aM. Foucaultom. M.
Foucault totito odmieta vdy tak chpanie identity, ktor je toton stendenciou
podrobi jednotlivca kontrole tm, e ho ako subjekt urobme vecou, atakto ho potom
priptame kzvecnenej identite uritmi formami sebapoznvania. Aprve vtomto
bode sa ukazuje, e jestvuje spolon vchodisko medzi vahami P. Ricoeura,
spomnanej H. Arendtovej aM. Foucaulta. Ten, totito zdrazuje, e vetky sasn
problmy, otzky azpasy, s spt sotzkou, kto sme. U od ias I. Kanta avinom
zmysle od S. Kierkegaarda, je problm kto sme trvalou sasou kladenia otzok
viacerch mylienkovch prdov asmerov a do sasnosti. Otzka kto sme, ako
isamotn spsob kladenia tejto otzky, ukazuje na jej otvorenos aje vzsade
podstatou toho, o sa pod pojmom identita chpe vhermeneutickej filozofii.
Ptanie sa po osobnej identite uP. Ricoeura svis aj skladenm otzky, ktor
poloil M. Heidegger, najm pokia ide oodlenie osobnho bytia vo svete od bytia
vecnch scien. Ricoeur spja tto problematiku podobne ako Heidegger spojmom
asu avak Ricoeur Heideggera prekonva vtom zmysle, e poukazuje na dualitu
objektvneho asu sveta aasu fenomenologickho. Nevyhnutn rozpory, do ktorho
159
myslenie oase vysuje, mu poda Ricoeura njs praktick odpove vsamotnom
akte rozprvania. Takto Ricoeur chpe pojem naratvnej identity. Vychdza ztoho, e
mono uskutoni syntzu asovej sksenosti, atak prepoji dianie individulne
skolektvnym. Prirodzene, uRicoeura nemono rta stotalizciou historickho asu,
histria je pre neho mnohosou prbehov, nie prbehom jedinm. Horizont jedinej,
vetko zahrujcej histrie funguje poda neho len ako hranin idea, ktor nikdy
nenadobudne podobu vedenia, ktor by prekroilo relativitu ivota vase. Atak proti
tradinmu pojmovmu uchopeniu totality historickho diania, ako ju meme njs
uF. W. G. Hegela, hermeneutick prstup, ktor reprezentuje P. Ricoeur odhauje, ako
sa udsk bytie rozvja vdy vnapt medzi sksenostnm priestorom, ktor je
formovan historickou pamou ahorizontom oakvania, vktorom budcnos je
vdy vzahovan knmu praktickmu, ateda eticky motivovanmu konaniu. Je len
zrejm, e sa vtejto rovine problematizuje pre novovek tak typick idea pokroku, ktor
sa uNietzscheho konfrontuje smylienkou venho nvratu ako formou cyklickho
chpania asu. Tu sa ukazuje priestor, kde mono hovori odotyku mylienok H.
Arendtovej sP. Ricoeurom. Arendtov zvrazuje, e slobodn udsk konanie sa
me rozvja len tam, kde je vzba kminulosti spt so spontnnou iniciatvou. Na
tomto zklade mono poda nej vysvetli it skutonos, e samo kontituovanie,
vjej prpade politickho priestoru, vyaduje urit medziobdobie medzi aktom
oslobodenia austanovenm slobodnho spoloenstva, o je aj otzka aktulna
vzhadom na as, ktor ijeme my ako sasnci, ktor prevame, aktor sme astn
priestoru pre politick konanie, je to celkom zjavne spontnna iniciatva, ak prijmeme
zsadu H. Arendtovej, poda ktorej je vuritej vzbe kminulosti. Minulos, pokia ide
otradcie Slovenska, resp. jeho histriu, nem napriek niektorm kontantm
(kresanstvo), celkom jasn smerovanie. Vniektorch ohadoch je zjavn, e to, o sa
doformovalo uniektorch nrodov Eurpy vase, ke sa tto nrodn spolonos
sformovala do podoby uritho politickho spoloenstva (tt), na Slovensku tento
vzah prebiehal zloito tesne pred 2. sv. vojnou, poas nej asuritmi dozvukami sme
sasnkmi procesu, kedy sa doformovva. Preto aj politick priestor spolonosti,
vktorej ijeme, ale iprejavy tch, ktor s politikmi, s ete vdy dos neurit. Pri
presadzovan svojich zujmov, ete vdy mono vpozad odhali rezdu minulch
ideolgi, ale icelkom zjavn snahy uplatni pozciu moci na kor spoloenskho
konsenzu, o vyvolva urit naptie aprejavuje sa vobmedzenej slobode konania
ns sasnkov. Hadme asto vysvetlenie problmov mimo ns, ne aby sme uverili,
e imy sa meme mli. Reflexia vyvolan akmsi rozprvanm, podnecuje vznik
naratvnej identity na kor oslobodenia sa pre naozajstn slobodn konanie, ktor
Arendtov viae na svislos nezitnej sluby blnemu. Pravda, vrovine tchto vah
by sme mohli pokraova Finkovou kritikou Aristotelovho pojmu mimesis alebo
konfrontova tto skutonos smyslenm Lvinasa, pokia ide ojeho zdraznenie
priority vzahu kdruhmu pred akmkovek poznvanm asebapoznvanm.

160
LITERATURA:

[1] ARENDTOV, H.: Krise kulturv. Praha : Mlad fronta, 1994.

[2] ARENDTOV, H.: Krise totalitari:mu I-III. Praha : OIKOYMENH, 1999.
[3] CASPER, B.: Mira liastvi. Rosen:weig a Levinas. Praha : OIKOYMENH, 1998.
[4] LVINAS, E.: Bvt pro aruheho. Praha : Zvon, 1997.
[5] POLKOV, J.: Filosofie aialogu (Rosen:weig, Ebner, Buber, Levinas). Praha :
Jeek, 1995.
[6] RICOEUR, P.: Svmbol, pravaa a vira. Praha : OIKOYMENH, 1997.

Cvril DIATKA
Kateara etikv akatechetikv
Filo:oficka fakulta
Univer:ita Konstantina Filo:ofa
Hoa:ova 1
949 74 Nitra
161
THE AVANT-GARDE ARTIST AND LIFE PRAXIS
Maria POPCZYK
Katovice, Polsko
ARTYSTA AWNGARDOWY WOBEC PRAKTYKI ZYCIA
Klasvc:na Awangaraa, a po:nief ta : lat 60 XX oaes:la raavkalnie oa pikna w
s:tuce, svtuacfa ta :roa:ila krv:vs w estetvce. Teoria Theoaora Aaorno i Petera
Brgera poaefmufq prob namvslu naa feanvm : nafwa:niefs:vch fenomenow s:tuki
awangaraowef fakim fest :wiq:anie s:tuki : praktvkq :vcia. Wa:ne i ao a:isiaf
avskutowane fest :nac:enie tego fenomenu w obrbie kulturv ora: konsekwencfe
fakie :roa:il w s:tuce.
One of the fundamental features that distinguishes the avant-garde artistic stance
is its attempt to link art to everyday life practice in the strong sense of the word: the
point is not just to establish new relations between art and life but to allow art to
permeate every aspect of everyday life. The artists incorporate their activities into the
wider context concerning the reformulation of the traditional model of art, and this has
become a challenge for esthetics. It was the 20th century avant-garde movements
which, in the wake of postimpressionism, renounced attempts to rearrange the world
and instead sought alternative forms of expression. Thus expressionism conveyed
emotional ecstasies in drastically deformed shapes; surrealism concentrated on oneiric
states of mind, while abstraction turned to pure geometrical shapes of the universe.
The dadaists rejection of museum and esthetic art directed them towards chaos of
everyday life and a play with random elements, which finally blurred the boundaries of
the realm restricted to art. Sculpture, reduced to formal arrangements and created as
the result of experimentation whose sole purpose was to explore the potential of new
materials, illustrated the multiplicity of spaces in constructivism or the absolute time in
futurism and, as a result, became a sort of a laboratory instrument or a dynamic
apparatus diffusing light. Functionalism became an essence of architecture more
appropriate for a new abstract man, to use Le Corbusiers term. Socially committed
avant-garde saw art as a means to join actively in civilizational and cultural
developments, as it was the case of Russian constructivism. Its recognition of the
present as a crisis of values resulted in catastrophic visions of the future or social-
artistic utopias based on the confidence in the beneficial effect of technological
advancements. The futuristic slogan: Praise evervaav life required artists to show the
world in motion, in dynamic development. It was the cinematic art which met this
requirement to the fullest, closely followed by other artistic forms, splintered, stretched
in space and blended into their surroundings.
162
This open structure of art posed a challenge for esthetics, which hitherto played
the role of arts theoretical base. Now esthetics, with time-honored its categories of
description and evaluation of a work of art, such as beauty, tragedy and contemplation,
failed to account for the contemporary artistic practice. Theodor Adorno commented
on this state of affairs pointing out that in the 20th century nothing concerning art was
obvious
1
and insisted that, in this new situation, esthetics should follow artistic
production and reveal the truth of art by means of interpretation and critical commentary.
According to Adorno, art, in the process of historical changes, ultimately relieved of
its ritual functions and its service to the court and related to the emancipation scheme
of the enlightenment, embodies the idea of humanism in the most unrestricted manner.
Adorno sees the changes in the realm of art as a process which proceeds according to
the negative dialectics, within which art turns against its own existing forms and
becomes critical and autoreflective. Adorno refers to Hegel as the one who discovered
the significant feature of art: it includes death and, in the process of changes, it
contradicts itself. In this dialectical process, art can be reduced neither to the pure
illusion with its consolatory quality, as it was the case of esthetic art, nor to the
empirical reality. Art can be interpreted, revealing its immanent dynamics, by linking
its autonomous and ideal aspects with the empirical and material ones so that the
autonomy and life practice, instead of becoming mutually exclusive, explicitly refer to
each other, as the dualistic character of art: as an autonomous phenomenon and fait
social manifests itself again and again in the distinctly noticeable interrelations and
conflicts between both realms.
2
Thus no pure beauty exists outside its context and it
always indicates the social conditions: the beauty of ancient Greek sculpture was a
result of slavery, new art denying the beautiful forms brings out its material and
technical aspects. Avant-garde artists shift from noble materials to the ones used in
industry and, by the same token, reveal what remained concealed in fine arts: the
moment of production. They assimilate the haraenea ana alienatea, while as far as
creativity is concerned, they bring out the moment of spontaneity. Thus the domain of
art is broadened and works of art which are the battlefield of conflicting and clashing
forces, brings the divided reality to reconciliation, retaining at the same time its critical
approach to this reality. Although art does not refer directly to the world: it does not
represent it, its immanent dynamics relies on a historically dependent artistic technique.
According to Adorno, all the avant-garde activities can be classified as novelty,
which functions as an esthetical confirmation of the modernistic art, while artists
search for novelty combined with the rejection of what has already been achieved, has
a unifying function in a work of art. On the other hand, however, the search for novelty
poses a threat to art itself, since works of art rapidly lose their relevance and may
1
ADORNO, T.: Teoria estetyczna, trans. K. Krzemieniowa, Warszawa : Wydawnictwo Naukowe
PWN, 1994, p. 61.
2
Ibid., p. 415.
163
easily become both obscure and banal. Thus the question of an authentic work of art
arises. According to Adorno, every work of art is meaningful, even if it is absurd and,
like Samuel Becketts works, renounces its meaningfulness, since the reason for work
of arts existence lies in its ability to make us realize the existence of something other
than itself. A work of art fails to achieve its objective if the tension between itself and
the outside reality as well as the elements of negation and criticism are absent. Thus
the fact that the boundaries between art and empirical world are blurred poses a threat
to art only when this critical tension is absent. Only the overuse of formal abstract
construction and montage, when the artist aims at literality and materiality, and the
case when art is solely oriented at popular entertainment and commerce can cancel its
dualistic character.
The technical works of art and those based on formal abstract construction poses
a problem. The praise of the beauty of machinery, like it is the case of Legers painting,
or works of art based on the function of technological objects, which by the act of
exhibition are deprived of their actual purpose: their functionality, reduce art to
preartistic barbarity
3
. Pure materiality is not art for Adorno and seeing it as a crisis of
art, he demands either to remove it from the realm of art or to reformulate the conception
of art itself. On the other hand, a work of constructivism eliminates materials and put
logic and rationality in the central position. This is the intention of such artists as
Gabo and Pvesner, whose constructivist objects constitute spatiotemporal
arrangements achieved by the use of transparent materials. The weakness of these
works lies in the fact that in order to become reality, they adopt their principles from
the functional technological devices whose functionality, however, is lost in the realm
of art. However, there is also a positive side to constructivism, especially evident in
the works by Schnberg, Klee and Picasso, where formal construction is balanced by
the expressive-mimetic moment and contributes to the articulation of form. The
authentic avant-garde works avoid the industrial aspect of material in the thematic
sphere
4
. The avant-garde works can be claimed to have reduced the distance between
art and the empirical world, which minimized the realm of its autonomy but never
eradicated it altogether. There is, however, a fundamental difference between the
authentic work of art, which in Adornos view, contains the truth about the reality, and
the authentic artists stance which involves his access and commitment to the present
in the process of becoming and revolutionary opposition towards the institutions
which control art and its functioning.
Peter Brger sees the origin of avant-garde movements in the opposition against
the status of art in the bourgeois society. The 19th century witnessed the flourish of
the institution of museum, where art, excluded from the sphere of everyday life practice,
3
Ibid., p. 113.
4
Ibid., p. 61.
164
housed in the specially designed building stylistically evoking ancient Greek temples,
was contemplated in the atmosphere of secular rituals. According to Brger, art in the
bourgeois society played an affirmative role: fine art accumulated values expelled from
daily life by the principles of market competition and painted the picture of a better
world. Furthermore, the esthetic contemplation of works of art was not disinterested
but it served the political ends: it relieved and compensated for the sense of resentment.
The classical avant-garde objects to this ideological function of art and demands that
art regain its practical value, not so much in its content, as it was the case of 19th
century realism, but through changing the way art functions in society. The objective
was to organize a new life praxis from a basis in art
5
: to develop modes of production
and to provide art with the new ends and functions related to the altered process of art
reception and based directly on the practice of everyday life. Successive waves of
avant-garde maintain the anti-esthetic function of art, transforms the role and position
of the artist and reconciles the stances of the artist and the viewer hitherto presented
as opposing.
Even though the artist still remains the subject, he ceases to be a creative demiurge
and becomes more of a producer, or withdraws in the sphere of the originator. Duchamp
signing his name on the ready-made objects questions the status of the artist as an
individual creator in the bourgeois society. However, according to Brger, the ready-
made objects contradicted the esthetic function of art, at the same time, however, they
eradicated the boundary between a work of art and a product of consumption. What
is more, with frequent repetition, Duchamps gestures lost their capacity to establish
a new context of art and finally settled into the art market and the institution of the
museum. The failure of the avant-garde lies in the fact that despite its origins as the
opposition against the function of art in the society, it became accepted by the institution
of the museum in the 60s. In late capitalist societv, intentions of the historical avant-
garae are being reali:ea but the result has been a aisvalue
6
.
Adorno convinced of the critical and culture-producing role of art sees the
elimination of boundaries between high and popular art as a decline of its most important
function, which is the opposition against the existing reality. Fredric Jameson, on the
other hand, diagnoses the art and theoretical discourses of the late-capitalist,
postindustrial and consumer society, which is dominated by the mass media, as a
result of new economic system determining a new mode of social life.
7
Art in such a
society is necessarily the art of pastiche and schizophrenia. Finally for Brger,
incorporation of art into the sphere of everyday life eradicates the difference between
5
BRGER, P.: Theory of the Avant-Garde, tr. M. Schaw, Minneapolis : Manchester University
Press, 1984, p. 49.
6
Ibid., p. 54.
7
JAMESON, F.: Postmodernism and Consumer Society, In: FOSTER, H. (ed.), Postmodern
Culture, London : Pluto Press, 1985, pp. 111-125.
165
those two spheres: art and everyday life practice. However, the question arises: what
this eradication involves and what is its actual significance?
The criticism concerning the art of the second half of the 20th century, labeled as
transavantgardism or postmodern art, focuses on the dilemma whether it should be
regarded as a continuation of the Classical Avant-Garde or rather a separate artistic
movement. The art of this period renounces revolutionary zeal and frequently complies
with the market requirements. Predominantly, however, it abandons the first avant-
gardes utopias and the conviction of the arts capacity to transform the social life.
Rossalin Krauss finds no reason to speak about the continuation of the avant-gardes
ideals, since the postmodern art deconstructed the notions of origin and originality
which constituted the avant-garde movements
8
. Jean-Franois Lyotard is of a contrary
opinion and claims that the postmodern art is possible only because it is already
present in the earlier phase, namely in the modernist art
9
. This claim is supported in a
particularly evident way by the trends referring to Marcel Duchamps works. Dick
Higgins sees the dispute in still another perspective. In his opinion every avant-garde
movement comes to a close, while there is no art without the avant-garde: avant-garde
is a part of art and the origin of the era that follows it
10
.
While the Classical Avant-Garde started the process of broadening the realms of
art in the atmosphere of revolt and hope, the transavantgardism encompassed all the
possible areas, places and social events: it embraced all the reality the artist encounters.
And although this plurality of activities cannot be said to follow any known rules, the
artist can be defined as the one who accompanies all the manifestations of human
existence, as an individual who penetrates the regions of the insignificant and left out,
extreme and violent. The artist is no longer a creator whose task is to heal the world,
but the one who deliberately accepts all the situations in which a modern man is
involved.
Jeanny Holzen incorporates her activities into the design of urban advertising.
She arranges cold neon light in the space of Berlin Potsdam Square so that they give
the impression of pure sensuality. On another occasion her neon lights halt a passer-
by with their intense confession: Save me from what I want the sentence which
reveals the existence of human tragedies under the glossy surface of glamorous
advertising. When the artist cuts out a geometrical circle in the demolished wall of the
derelict building, he detects something degraded and doomed to death. The act of
evoking the principles which brought the building into existence in the first place
8
KRAUSS, R. E.: The Originality of the Avant-Garde and Others Modernist Myths, Cambridge :
MIT Press, 1985, p. 170.
9
LYOTARD, J.-F.: Answering the Question: What is Postmodernism? In: I. HASSAN, I. HASSAN,
S. (ed.), Innovation/Renovation. New Perspective in the Humanities. Wisconsin, 1983, p. 339.
10
HIGGINS, D.: Nowoczesno od czasu postmodernizmu, Gdask : sowo/obraz terytorium, 2000,
p. 110.
166
restores the dignity of the place, since geometry has always been related to the power
of human spirit. There are also instances, both more symptomatic and more drastic,
when the artist puts his own life at risk. The most shocking case is Bas Jan Aders
death in 1975 during his project In Search of the Miraculous, which involved crossing
the Atlantic Ocean in a sail boat. Other examples include plastic surgery (Orlan) or the
experimentation with ones own body (Stelarc).
The artist penetrates everyday life in the act of apparent identification with every
human being. Artistic actions, however, can be distinguished, isolated and interpreted,
as they are recorded and documented: the geometrical hole in the building does not
exist any more, nor does the building itself, but the photographs draw the attention to
the past enterprise. The works of this kind are often not designed to be exhibited in a
gallery but to be circulated in the stream of information. Stripped of fixed reference and
introduced into the space of events with their inherent impermanence they are supposed
to resemble life processes. What is crucial here is the deliberate act of choice which
does not assume any specific purpose and in such an artistic activity the artist unified
with the totality of being emerges.
Maria POPCZYK
Zaklaa Estetvki
Instvtut Nauk o Kultur:e Uniwersvtet Slqski
Pl. Sefmu Slqskiego 1
40-042 Katowice
Polska
167
CLOVEK VDYNAMIKE NOVE1 DOBY
Igor SIMO
Bansk Bystrica, SR
AMAN IN DYNAMICS AT THE PRESENT TIME
In the complexitv of the movement to the knowleage orientea societv, all of the
scientific branches are finaing themselves in front of the new, unpreceaentea ana
inexperiencea problems that have to be solvea somehow. In the branch of philosophv
it means mainlv looking for new paraaigms. The varietv of ingresses has evocatea
me couple of question that I triea to fina few possible solutions which are listea in
the following article.
lovek je mnohorozmern bytos a vetky charakteristiky jeho osobnosti sa
podieaj na poznan. Ndej, viera, intucia, cit a rozum s rznymi asami toho istho
celku a patria k sebe mono viac, ako sme si mysleli. Plnius u v 1. storo n. l.
kontatoval, e: Ndej je pilierom, na ktorom stoj svet, je snom kadho ivho
loveka ([15], 100). Zd sa, e sa nm vracaj polozabudnut pravdy, poda ktorch
lovek nie je iba rozum ale aj srdce, pretoe ako hovor franczsky myslite Blaise
Pascal: Srdce m svoje dvody, o ktorch rozum ni nevie.
Stavanie hranc medzi rozum na jednej strane a cit, vieru na strane druhej to je
jedna z prin, ktor spsobila jednostrannos v myslen a diskvalifikovala loveka v
jeho mnohorozmernosti a tak sa stalo, e: udia, ktor verili, pretoe nechceli vidie a
udia, ktor neverili, pretoe si mysleli e vidia, krali po jednosmernch chodnkoch.
Rozum a cit mono paradoxne patria k sebe. Viac ako sa nm asto zd ([12], 6).
Kolaps rozumu ako zkladnho prvku moderny sa prejavuje mnohovrstvovo, priom
sa tento kolaps nepremieta do prechodu k svojmu protiplu iracionalizmu i
nerozumnosti. Kolaps sa prejavuje akmsi druhom sebaznienia, implzie.
Modernistick chpanie rozumu tento prezentovalo v jeho celostnosti
anezastupitenosti, a pritom sa dial prav opak. Rozum smeroval do svojej
partikularizcie, priom na zrchlen tejto partikularizcie a teda kolapse rozumu sa
podieal rozum sm. Dochdza k vraznej inflcii rozumu, pretoe ak racionalitu obecne
chpeme ako schopnos loveka kona tak, aby mal aj predstavu o monch dopadoch
svojho konania, a ak by boli vsledky jeho konania negatvne, tak nekona, potom
paradoxne vyznieva kontatovanie, e lovek svojim rozumom a rozumnou innosou
vytvoril potencil, ktor je schopn jeho samotnho znii. Rozum prestva fungova
1
Dochdza k narueniu principilnosti rozumu, ke je rozumovmi argumentami mon
hji prrodn prostredie i obhajova abu dreva v daovch pralesoch, bezbreh rozvoj vedy a
novch technolgi i ochranu energetickch zdrojov zeme, klonovanie i zkaz klonovania.
168
principilne.
1
lovek je nten prehodnoti svoj pozitvny vzah k racionalite, pretoe:
Krza rozumu a univerzlnych hodnt ... ho ntila, aby radiklne menil svoje predstavy
o svete a svojich vlastnch schopnostiach. lovek bol nten vytriezvie z antickej,
popr. renesannej i osvietenskej eufrie racionality a zmierova sa so skutonosou,
e jeho poznanie nepostihuje sprvanie sa sveta a e v dsledku toho nie je schopn
riadi spolonos a ovlda svoje dejiny ([13], 192).
Existuje vak aj in prstup, ktor presadzuje presvedenie, e vetko, o sa deje
v mene rozumu a racionality smeruje k rozumnej alternatve svojho rieenia. Rieenie
existujcich krz vid v ete masovejom nasaden vedy a techniky, ete mohutnejom
vyuit udskho potencilu, ete komplexnejom vyaen rozumu.
2
Ukazuje sa, e
tento postup nebude funkn. Skr sa zd nevyhnutn zsadn prelom v chpan
racionality, pretoe problm nie je trvalos rozumu, nejde ani o pokus spoji partikulrne
rozumy do jednho funknho celku. V etape sasnho zlyhania rozumu jednoducho
niet takho modelu rozumu, ktor by bol schopn a ochotn znovurozbehnutia i
diskurzu (Habermas). Ani modely poadujce retartovanie pokroku, nie s rieenm
krzovho stavu, pretoe sa ukazuje, e: To, o umonilo ...obecn znekultrnenie... to
nebola neexistencia pokroku, ale prve naopak bol to postupujci vedeckotechnick,
umeleck, ekonomick a politick rozvoj... ([11] ,82).
Postavenie rozumu na piedestl jedinho garanta sprvneho a pravdivho poznania
a konania v obdob novoveku, m za nsledok na jednej strane nekritick postoj
loveka ksvetu, no na druhej strane umonilo loveku samho seba vnma ako
samostatn, autonmny subjekt. Tu sa nachdza al zdroj konfliktu medzi lovekom
a existujcim stavom spolonosti. Novodob metafyzika je dvojrozmern je centrlne
zameran na subjekt, no zrove je zameran na zjednocovanie. Zameranos na
zjednocovanie v sebe implicitne obsahuje potrebu zbavi sa vetkho, o vykazuje
znmky inakosti. Vetko, o sa ned zahrn pod zjednocovanie, je odvrhnut.
Prekroenie tohto rozporu novodobej metafyziky predpoklad odarovanie sveta
(Max Weber) i intrumentalizciu rozumu (Habermas).
3
Rozum, ktor bol pvodne
viazan s tradinmi hodnotami sa sekularizuje a intrumentalizuje. Dostvame sa do
tdia, kedy na jednej strane existuje tendovanie k univerzlnosti a na strane druhej
existuje tendencia roztrietenosti rozumu, priom ns obklopuj variabiln typy
racionality.
4
Nosnou charakteristikou novodobho rozumu je jeho tendovanie k
2
Predstavitelia tchto koncepci sa nestotouj s charakteristikou sasnej krzy ako globlnej
a asto sa nestotouj ani s existenciou krzy racionality.
3
Habermas pri hodnoten stavu rozumu hovor o jeho intrumentalizcii, no pri hodnoten
stavu modernej spolonosti sa prikla k nzoru, e projekt modernity pokrauje, neprestupuje do
modelu postmodernity, aj ke pripa, e relie v spolonosti sa zmenili. Nezmenilo sa vak
smerovanie, a preto niet dvodu na pochybovanie o lohe, ktor z tchto reli vyplva.
4
Neustle sa zvuje poet opsanch typov racionality, priom vo viacerch prpadoch je u
takmer nemon odli jednotliv pecifinosti. V sasnej dobe mono evidova niekoko desiatok
typov racionality.
169
vlastnmu rozpadu, priom tto tendencia je obsiahnut v rozume samotnom. Prekona
toto protireenie je snahou veri v utpie, priom: utpie prikazuj dverova
mdrosti Neprtomnho Rozumu ([2] ,138).
Projekt moderny, postaven na logocentrickom chpan rozumu, nie je schopn
reflektova aktulne zmeny v systmoch. Historicky prekonan zd sa je aj model,
ktor navrhuje riadi skutonos cez vstupy vedeckointrumentlnej racionality.
Pluralizmus, rozmanitos, divergentn posuny, dynamickos, naptia, ktor v systmoch
existuj, s pre modernistick poatie rozumu neprijaten. Ak prijmeme rozpad rozumu
bez monch pozitvnych vchodsk, potom konenm dsledkom rozpadu rozumu
bude ubova myslenia a konania a z tohto bodu nasleduje u len strata zmyslu, strata
smerovania. Kdesi na tejto rovni uvaovania sa filozoficky nachdza Derida a Lyotard
a iastone aj Foucault, ke naznauj, e rozpad rozumu, ale i apokalyptick vziu u
mme za sebou, a e pred nami je iba aksi heterognnos jazykovch hier. Dejovos
a konanie i Deridovsk prhoda je umiestnen v przdnote, teda je umiestnen
medzi dve vpovede oveci, priom vznamovo s tieto veci nejasn a ich zmysel nm
unik. Tento model evokuje v loveku stav dezorientcie abezndeje, ak ete navye
zoberieme do vahy, e apokalypsa neme nasta, pretoe u bola. Poda Deridu
neexistuje nijak konen pravda ani nijak faktick koniec, pretoe kad koniec sa
prepadva sm do seba, kad apokalypsa sa prepadva sama do seba, je koncom
ukonenia Apokalypsa teraz: nie teraz ale niekedy ([5], 64). Foucault koncipuje
prstup, v ktorom dominantn pozciu m simulcia. Jeho koncepcia umouje uvaova
o konci, ktor sme u absolvovali, a to, o si myslme, e prevame, je len simulciou.
Foucaultov model trvalej konjunktry konca loveka a model utpie, pretoe to je
miesto bez miesta a heterotpie ([6], 76), si zskali znan popularitu a stretli sa s
vekm ohlasom.
Model, podobn Deridovej apokalypse, nm ponka aj J. Baudrillard. I on kontatuje,
e sme u za svojimi koncami, e sme na druhom brehu, e skutonos u nie je, pretoe
u bola. To, o vnmame ako skutonos, je vlastne iba sborom informci a my u nie
sme schopn odli od seba realitu a simulakrum. Z takhoto kontatovania vyplva
klamlivos reli. Neexistujca realita neme predpoklada existujci in, a teda aktivity
a iny s zbyton, pretoe iny maj zmysel iba vtedy, ke nieo menia, no meni mu
iba vtedy, ke nieo existuje. Ke ni neexistuje, niet o meni, neexistuje nijak telos
preli sme do stavu hypertlie. Neexistuje budcnos, nie s nov ciele za novmi
horizontami, nie s dejiny a ten vek dejinn zlom nie je pred nami, ale za nami. To, o
vnmame nie je realita, je to iba simulcia, sebazrkadlenie, pseudorealita. U ni nie je pred
nami a Hrozba, e sa nieo stane sa rozplynula v permanentnom nebezpeenstve, e sa
nestane ni ([3], 124). lovek zostva ahostajnm, pretoe i zmenu doby, krach myslenia
a dokonca aj koniec sveta (i jeho zaiatok), lovek iba simuluje.
Vetko tu u bolo tvrd aj Ben Akiba, oproti tomuto tvrdeniu stavia napr. Konrad
Lorenz, sputnk K. R. Poppera kontatovanie: Ni tu ete nebolo a vsetko fe mo:ne
170
'` No i Lorenz varuje pred jednostrannm optimizmom. To, e ni tu ete nebolo...
vypoved o fakte, e svet a spolonos s otvoren, a teda je otvoren aj veda, a teda
meme predpoklada jej al rozvoj. Mon ja ale aj opan postup, pretoe
vychdzajc z neuritosti svetovho diania a jeho nepredpovedatenosti, autor
odvodzuje neopodstatnenos naej viery, ba nho presvedenia, e vetok al
vvoj pjde iba smerom dopredu v zmysle pozitvneho pokroku. Z analogickch
prkladov vvoja v prrode (rodokme od amb a k loveku) lovek m tendenciu
uveri, e smerovanie k lepej budcnosti je jasne determinovan. Mon je ale aj
vvoj, pri ktorom Z kadej dosiahnutej rovne me evolcia s nielen hore, ale tie
smerom dolu a e nikde nie je napsan, e lovek u teraz nestoj na vrchole svojho
vvoja ...; ve poznatky a pokroky vedy mu uviaznu ... a vetko me smerova ku
stranmu ... termitnmu systmu ([14], 40). Rozpadla sa aj ilzia technickho
samospasitenho modelu, ke sa ukzalo, e technokratick verzia existencie sveta
nie je tou sprvnou cestou, kartezinsky antropocentrizmus akoby splnil svoje historick
poslanie a teraz pred nami vyvstala otzka ako alej, ke: ra technokratizmu a
modernho racionalizmu kon; m ju vak chceme nahradi? o chceme ponknu
vine udstva, ak systm hodnt, ak mylienkov nboj na prelome tretieho
tiscroia a na hranici ekologickho kolapsu zeme ([10], 95).
Na novovzniknut situciu je evidentne potrebn in mechanizmus rieen, ktor
bud musie ma in fundament. Zkladnou poiadavkou pri zmene prstupov,
hodnoten apostupov, je poiadavka celostnosti a nie parcilnosti. Ak problematiku
zasadzujeme do rmca krzy racionality, racionality modernej
5
, tak spsoby rieenia
krzovho stavu nememe njs na rovni tohto typu racionality, ani iba na rovni
racionality, pretoe: ... vo vine skutonch udskch zpasov sa ned zvazi iba
rozumom ([1], 5).
Dleit bude najskr opsa paradigmy, ktormi boli tieto prstupy vyvolan, a
potom hada adekvtne postupy. Ak aj na tejto rovni nevieme, ak bud, isto vieme,
e ak budeme naalej postupova cestou, ktor nm ako alternatvu ponka novovek
rtio, naalej budeme ma pred sebou nerieiten kombinciu krz spolonosti. Iba
zmena vchodiskovch pozci dva alternatvu rieenia, pretoe: Tiaiv problmy,
ktorm elme, nemu by vyrieen na tej istej rovni myslenia, ktor ich vytvorila
([4], 29).
6
Komplexnos poznvania sa stva dominantnou poiadavkou pri zmene
paradigmy. V rmci tejto komplexnosti bude potrebn redefinova vzah medzi
5
Terminologick spojenie modern racionalita je v pouitom vzahu chpan ako novovek
racionalita, teda historick typ racionality, ktorho vznik je datovan do 17. stor., priom:
Dnes je evidentn, e modern typ racionality, ktor dominoval vede a kultre Zpadu od 17.
storoia je v sasnosti bu v krze, alebo dospel na hranice svojich monost, prpadne to, e sa tu
rod osi nov. ERNK, V., VICENK, J., VIOVSK E.: Krza modernho typu racionality a
monosti jej prekonania. In: Zb. Modern racionalita I. Preov, 1995.
6
Jedna z definci ialenstva existuje v podobe kontatovania robi stle tie ist veci a
oakva in vsledky.
171
poznvajcim subjektom a poznvanm objektom priom je potrebn zaa sa
poka o definciu stvania sa, venova pozornos asopriestorovm vzbm
medzi subjektom a objektom. Deskriptvny prstup nie je postaujci ani na rovni
subjekt objektovho vzahu, ani na rovni skmania vzahov medzi jednotlivmi
fzami vvoja spolonosti. Za predpokladu, e naozaj prechdzame do inakosti kvality
organizcie spolonosti v tomto kontexte bez ohadu na jej pomenovanie (modern,
nemodern, antimodern, postmodern, neomodern ...), ak naozaj prechdzame do:
... planetrnej sfry rozumu, mus (udstvo, doplnil I..) novm spsobom pristupova
k itkovm hodnotm samoregulcie od mikroprocesov k makroprocesom a vidie v
nich jednotiace princpy koevolcie ([7], 18). Iba tmto mechanizmom zohadn a
bude bra do vahy i tak nesporne dleit prvky, rozhodujce pre definovanie
krzovch bodov spolonosti, ktor a doteraz povaovalo iba za externality.
Modern typ racionality
7
m ambciu plni univerzlnu lohu pri vysvetovan
objektvnej reality, a preto diskvalifikuje mnohorozmernos subjektu iba na jeho rozum.
Tu sa nachdza jeden rozmer monej zmeny ak djde k posunu, kedy v subjekt
objektovom vzahu nebude priorizovan rozumov zloka, ale djde k vraznejej
subjektivizcii tohoto vzahu, a to tak v priestore ako aj v ase. Subjektivizcia v
priestore bude vraznejie akceptova model, v ktorom subjekt stav vec nielen opisuje,
ale ich aj tvor, resp. pretvra. Subjektivizcia v ase vyjadr dleitos momentu
stretu subjektu s objektvnou realitou, pretoe tento bod stretu v ase je rzny,
zvisl od stavu, fzy vvoja objektu a zver je zvisl od vznamu, ak skman
objekt pre skmajci subjekt m. Uveden prstup dva synergii jednotlivch zloiek
viu komplexnos, aj ke nesporne zvyuje jej komplikovanos.
Prostriedkami modernej racionality vak nie je mon postihn dynamick
zloitosti dejov, prebiehajcich vo vekch otvorench systmoch, pretoe skman
objekt, dej i jav mus by poda modernistickho prstupu alebo verifikovaten
alebo falzifikovaten. Pokia nemono jav verifikova alebo falzifikova, nie je
predmetom skmania prostriedkami modernej racionality, a teda je gnozeologicky
nereflektovaten. Pri zsadnch zmench, ktor sa v systmoch dej, vak dochdza
k reorganizcii i samoreorganizcii, priom v tomto procese psobia novoobjaven
fenomny, ktor s oznaovan ako fluktucie, bifurkcie, dispatvne prejavy, fzov
prechody, turbulencie,
8
s ktormi modern racionalita pri vymedzovan monosti
7
lenenie je prebrat od autorov ernk, Vicenk, Viovsk, ktor tvrdia, e: Vo vvine
vedeckej racionality mono rozli niekoko zsadnch epoch i paradigiem. Tak mono hovori
prinajmenom o tradinom (antickom, aristotelovskom, klasifikanom) a modernom
(novovekom, kartezinskom, vzahovo - kauzlnom) historickom type racionality... ) ERNK,
V., VICENK, J., VIOVSK, E.: Krza modernho typu racionality a monosti jej prekonania. In:
Modern racionalita I. str. 80.
8
Fluktucia (lat.) - nestlos, prechodnos, kolsavos
Bifurkcia (lat.) - lenenie na dve alebo viac ast, rozvetvenie, roztiepenie
Dispatvny (lat.) - nesrod, nesvisl, roztrsen
Turbulencia (lat.) - vrivos, neusporiadanos,
172
verifikovatenosti alebo falzifikovatenosti systmu neuvauje. Tieto vlastnosti a
charakteristiky reflektuje teria synergie
9
i synergetika. Vek otvoren systmy
vykazuj znan divergenciu a odlin smerovania vvoja, a preto je optovne
nastoovan potreba novho prstupu k ich skmaniu. Ukazuj sa inakosti, ktor
strcaj pevn spojenie s pvodnou truktrou, z ktorej vyrstli a vytvraj nov
tvary, ktor vznikaj akoby nelogicky, niekedy dokonca akoby v protiklade nm
znmym zkonom azkonitostiam. Strata sptosti starch truktr vytvra
predpoklady na objavenie novch zrodkov (nhodne) a ich uplatnenia v alom
vvoji. Tto nov mutanti by sa bez straty pvodnej zviazanosti truktr v podmienkach
jej striktnej a pevnej organizcie len ako mohli uplatni. Tm sa proces oslabovania
pvodnej truktry (chaos) stva predpokladom spontnnej tvorivosti vekho
otvorenho systmu ([8], 12). V rovine modernej racionality by takto prstup bol
minimlne ako akceptovaten, pretoe subjektivizcia v priestore je v modeli
modernej racionality neprpustn. Modern veda, stavajca na modernej racionalite (a
to najm v spojitosti s technikou ako vedotechnika, ak pouijeme tento vstin
Heideggerov, Habermasov i Lyotardov termn)
10
absolutizujca Rozum, nepripa
chaos ako mon nosn princp zmeny otvorenho systmu alebo ako dleit vstup
pri vzniku systmu novho. Stle astejie vak rezonuj zvery, poda ktorch: Teria
chaosu zbliuje mikropohad s makropohadom... Sasne pomha revidova prsnu
exaktn abstrakciu, z ktorej vyviera cel eurpska veda, v prospech pohadu udskho
(v zmysle sklonu k chybovaniu), takmer veobjmajceho, pokajceho sa zachova
kad rku, hbku i zloitos svislost, truktr a vzjomnch psoben ([9], 21).
Prepojenie medzi vdobytkami prrodnch vied a spoloenskmi teriami je
zmyslupln vtedy, ke poznatky z jednej oblasti druh oblas rozvjaj a nedeformuj.
Vyvrtenie euklidovskej geometrie a Newtonovskej terie Albertom Einsteinom vyuil
pre svoj model falzifikcie K. R. Popper a vytvoril pre pochopenie tak formulciu,
ktor zsadne ovplyvnila pohad na ambciu vedy (ale i filozofie) dopracova sa k
definitvnym pravdm. K. R. Popper tvrd, e: n svet nie je svetom, v ktorom sa
potvrdzuj pravdy, ale je svetom vyvracania omylov. Svet vak existuje a existuje aj
pravda; iba istota o svete a pravde existova neme ([14] ,11). Smerovanie civilizcie
do tdia poznatkovo orientovanej spolonosti alebo tie informanej
11
spolonosti poaduje zmenu od analzy javov k analze procesov, vznikaj nov
vedeck prstupy i nov vedn disciplny, ktor formuluj nov metaterie, vznik
9
Synergia (grc.) - spolupsobenie, sinnos
10
ERNK, V., VICENK, J,. VIOVSK, E.:c.d. str. 80.
11
V odbornej literatre sa objavuje tak spojenie poznatkovo orientovan spolonos ako aj
spolonos informan, priom vina autorov povauje obe vyjadrenia sa rovnocenn.
Rozdielnosti sa objavuj v literatre, pecilne venovanej problematike informatiky, kde sa od seba
odliuje obsahov naplnenie spojenia informan spolonos (najastejie spjan termnmi
informan dianica) a nepouva sa (alebo sa vyskytuje len vemi sporadicky) spojenie poznatkovo
orientovan spolonos.
173
potreba vytvorenia novho modelu rozvoja systmov a subsystmov spolonosti
tak, aby zodpovedali podmienkam vznikajcej globlnej informanej spolonosti,
pretoe t sa prejavuje nebvalm rastom interdependencie, prejavujcej sa v stle
prehlbujcejej vzjomnej zvislosti subsystmov.
LITERATURA:
[1] BACON, F.: Nove organon. Praha, 1974.
[2] BAUMAN, Z.: vahv o postmoaerni aob. Praha, 1995.
[3] BAUDRILLARD, J.: Simulakra a simulace. Praha,1978.
[4] COWEY, S. R. MERRILL, R. R.: Krok :a krokem. Olomouc, 1996.
[5] DERIDA, J.: Apokalvpse. Wien, 1985.
[6] FOUCAULT, M.: Mvsleni vnfsku. Praha, 1996.
[7] IVANIKA, K.: Zaklaav svnergetikv. Bansk Bystrica,1997.
[8] IVANIKA, K.: Svnergetika a ekonomika. Bratislava, 1993.
[9] KRLIK, J.: Chaos versus svnergie v kvantitativni lingvistice. In: Chaos, vaa a
filosofie. Praha, 1999.
[10] KUREK, J.: Kri:a racionali:mu ako kri:a antropocentri:mu. In: Moaerna
racionalita I. Preov, 1995.
[11] LYOTARD, J. F.: O postmoaernismu. Praha,1993.
[12] MIHINA F.: K archeologii a architektonike novovekef racionalitv. In: Moaerna
racionalita I. Preov, 1995.
[13] PAVELKA, J.: Antropocentri:mus a pofeti ,chaosu` a ,raau. In: Chaos, vaa a
filosofie. Praha, 1999.
[14] POPPER, K. R. LORENZ, K.: Buaoucnost fe otevrena. Praha, 1998.
[15] VOS, R. D.: Sucitnv kapitali:mus. Partiznske,1995.
Igor SIMO
Kateara filo:ofickvch viea
Fakulta humanitnvch viea UMB
Tafovskeho 40
974 00 Banska Bvstrica
174
MOZNOSTI IMPLEMENTCIE VYBRANCH PRVKOV
KATOLICKE1 SOCILNE1 NUKY DO EKONOMICKE1
TERIE
1ana PITEKOV
Poprad, SR
SELECTED ISSUES OF THE CATHOLIC SOCIAL STUDY AND THEIR POSSIBLE
IMPLEMENTATION INTO THE ECONOMIC PRACTICE
Economics is asocial science stuaving the exploitation of limitea sources of human
neeas satisfaction in the conaitions of free market economv. One of the basic
preconaitions for the effective functioning of free market svstem is the existence of
the competitive environment. The purpose of the article is to emphasi:e the topicalitv
of the competitive environment knowleage obtainea bv means of the Catholic social
stuav research ana its consequent implementation into the economic practice.
Uvod.
Ekonmia je spoloensk veda, ktor skma vyuvanie obmedzench zdrojov na
uspokojovanie potrieb ud vpodmienkach trhovej ekonomiky. Predpokladom
efektvneho fungovania trhovho mechanizmu je konkurenn prostredie. Cieom
prspevku je na zklade tdia katolckej socilnej nuky poukza na aktulnos
poznatkov tkajcich sa problematiky konkurennho prostredia ana ich nsledn
implementciu do ekonomickej terie. Konkurenn prostredie sa prejavuje
predovetkm tm, e subjekty konkurennho trhu /domcnosti afirmy/ s vo svojom
ekonomickom rozhodovan nezvisl. Vznam konkurennho prostredia presahuje
ekonomick sfru. Vytvra podmienky, vktorch s si vetci obania formlne rovn,
m sa realizuje konen cie slobodnej, liberlnej spolonosti. Konkurencia, napriek
veobecne uznvanm pozitvnym inkom, nepredstavuje vtrhovej ekonomike prvok,
ktor by sa spontnne presadzoval adlhodobo sm od seba udroval. Svojm
psobenm sa postupne men na nedokonal. Ak s vytvoren prekky pre
sstreovanie hospodrskej moci, t.j. naprklad pre vznik monopolov, odpadva
nebezpeie ich zneuitia pre politick ciele. Prve pre schopnos ochraova
azaruova rzne strnky udskch slobd, je udranie konkurennho prostredia
povaovan asto za samostatn cie hospodrskej politiky, ktor je nadraden inm
cieom, napr. stabilizanm (Uramov, 2000, s. 46). Ojeho vzname sved aj
skutonos, e politika konkurennho prostredia sa zaala realizova u koncom 19.
storoia, priom ttny intervencionizmus ako tak sa vhospodrskej politike presadil
a vprvej tretine 20. storoia. Na druhej strane je nutn uvies, e sasn vyspel
175
trhov ekonomiky maj prevane oligopolistick truktru as schopn dosahova
dlhodobo hospodrsky rast. Ekonmovia ako napr. Schumpeter aGalbraith vo svojich
vedeckch prcach upozoruj, e prve nedokonal konkurencia je zdrojom rchleho
ekonomickho rastu trhovch ekonomk, ae nie je vhodn za kad cenu nii
vetko len preto, e je to vek. Je potrebn posdi ir spoloensk aekonomick
vznam fungovania monopolov.
Vyie uveden poznatky potvrdzuj, e problematika konkurennho prostredia
je neustle sa formujcim prvkom vekonomickej terii. Na zklade tdia socilnych
encyklk /najm Rerum novarum ppea Leva XIII. zroku 1891/ poukazujeme na
aktulnos poznatkov voblasti konkurennho prostredia vsasnej ekonomickej
terii.
Podmienky vzniku socilnej encykliky ,Rerum novarum~.
Prv burozna revolcia, uskutonen vAnglicku, zvrhla nielen star feudlne
zriadenie, ale vytvorila aj podmienky na zrod novho hospodrskeho systmu
kapitalizmu na bze trhovej ekonomiky. Zlom vo vvoji trhovej ekonomiky nastal a
vXIX. storo, ktor sa stalo storom vekch technickch vynlezov. Vtomto storo
bol vynjden parn stroj, ktor umonil kdekovek budova nov fabriky na bze
novho energetickho zdroja pary atransmisi. Parn stroj podstatne zvil
ekonomick rast. Neustle zvyovanie tempa ekonomickho rastu bolo umonen aj
almi vekmi technickmi objavmi, ato vynjdenm elektrickej iarovky ansledne
elektrickej energie, ako aj vynjdenm vbunch motorov, ktor sa stali akcelertorom
budovania novej materilno-technickej zkladne rozvinutho kapitalizmu.
Priemyseln revolcia, ktor umonila prechod na strojov kapitalistick
vekovrobu mala vak pre nov spolonos anajm pre pracujcich vne nsledky.
Podmienila nielen vznik trvalej rezervnej armdy nezamestnanch, ale aj masov
nezamestnanos, ktor spsobila tzv. substitcia vrobnch faktorov. Paradox tohto
obdobia spova vtom, e na jednej strane strojov kapitalistick vroba podstatne
zvila produktivitu prce, do nevdanch rozmerov rozrila vrobu materilnych
statkov astala sa zdrojom obrovskch ziskov anesmierneho bohatstva pre hstku
kapitalistov podnikateov. Na druhej strane namiesto zvenia ivotnej rovne
pracujcich spsobila zvenie stupa ich vykorisovania aneznesiten biedu. Bieda
doahla vak nielen na plecia tch, ktor natrvalo stratili prcu, ale aj tch, o prcu
mali. Vysok ponuka nezamestnanch robotnkov na trhu prce stlaila aj ich mzdu na
minimum. Prca sa stala tovarom ajej cenu uroval trh na rovni hlboko pod existennm
minimom. (Glos, 2001, s. 39 - 41) Vtomto obdob vystpil na obranu prv pracujcich
najvy predstavite rmskokatolckej cirkvi ppe Lev XIII. so svojou encyklikou
Rerum novarum (15. mja 1891). Zslun in Leva XIII. spova predovetkm
vtom, e takmer polstoroie pred J. M. Keynesom (1936) poaduje zsahy ttu do
ekonomiky. Nevyhnutnos ttnych zsahov do ekonomiky sosobitnm zreteom na
176
ochranu prv pracujcich, scieom zlepi ich neudraten socilne postavenie,
zdvoduje takto: Pri ochrane prv skromnch osb mus tt osobitne pamta na
bezmocnch abiednych. Trieda bohov, ktor je siln sama osebe, nepotrebuje
verejn ochranu. Trieda proletrov, ktor nem iadnu podporu vo svojom majektu, sa
mus uchdza oochranu ttu.
Socilna encyklika Rerum novarum je zkladnm dokumentom socilneho uenia
katolckej cirkvi. Vetky alie socilne encykliky vychdzaj znej, nadvzuj na u
ana u sa aj odvolvaj. Je medznkom vo vvoji socilneho uenia cirkvi azaiatkom
novho uenia, ktor mono charakterizova takto:
a/ Katolcka cirkev si uvedomila, e vnovej priemyselnej spolonosti mus zmeni
svoju taktiku aj socilna nuka, lebo ide ospolonos, vktorej na jednej strane
vznik obrovsk moc abohatstvo ana druhej strane merne ktomu vznik
nielen zvislos pracujcich od tejto moci, ale aj ich neznesiten bieda.
b/ Snstupom priemyselnej revolcie vznik nov typ spolonosti. Cirkev mus
reagova na nov skutonosti avzmenench podmienkach mus hada aj
nov monosti aspsoby ako obmedzi netostn vykorisovanie
pracujcich.
c/ Katolcka cirkev si je vedom toho, e kov problm spolonosti, robotncku
otzku, je mon spene vyriei len spolonm silm ttu, svojpomocnch
organizci, najm odborov akatolckej cirkvi (Glos, 2001, s. 42).
Vobdob vzniku vyie uvedenej socilnej encykliky vychdza aj dielo Karola
Marxa Manifest komunistickef stranv, ktor interpretuje Marxove nzory na socilnu
teriu. Toto dielo navrhuje radiklne rieenie robotnckej otzky, uskutonenie
proletrskej revolcie scieom likvidova kapitalizmus avytvori nov socialistick
spolonos. Ppe Lev XIII. naopak navrhoval riei vzniknut robotncku otzku bez
nsilia a bez likvidcie hospodrskeho systmu trhovej ekonomiky. Zdrazuje vznam
zachovania skromnho vlastnctva ako prirodzenho zkladu demokratickej
spolonosti. Rieenie robotnckej otzky bez nsilia alikvidcie skromnho vlastnctva
vid vo vytvran partnerskch vzahov na bze vzjomnej zvislosti prce akapitlu.
Takto npravu spolonosti mono poda encykliky uskutoni len postupne
apodiea sa na nej mus tt, cirkev aodbory. Meme poveda, e presne po sto
rokoch sa potvrdila pravdivos nzorov ppea Leva XIII. U vencyklike uvdzal, e
radiklne rieenie robotnckej otzky anastolenie socializmu je ete vm zlom, ne
to, proti ktormu bojuje. Napriek tomu, e kovou problematikou socilnej encykliky
Rerum novarum je rieenie tzv. robotnckej otzky, nachdzame vnej mnoho cennch
aaj sodstupom viac ne storoia aktulnych poznatkov, ktor sa tkaj rznych oblast
hospodrskeho ivota. Medzi ne patr aj problematika konkurennho prostredia.
177
Problematika konkurencnho prostredia vsocilnej encyklike Rerum novarum.
Socilna encyklika Rerum novarum zdrazuje, e von konkurencia je sce urite
msi spravodlivm auitonm, pokia je udran vdobre stanovench hraniciach.
Neme vak by regulatvom hospodrstva. Tto lohu vak neme prevzia
ekonomick zvrchovanos, inmi slovami ttny intervencionizmus, pretoe je to slep
sila ansiln energia. Vlnkoch 105 a 109 socilnej encykliky Rerum novarum ppe
kritizuje negatvne dsledky sstredenia neobmedzenej hospodrskej moci vrukch
niekokch. To, o dnes predovetkm bije do o, je nielen sstredenie bohatstva,
ale tie aj nahromadenie obrovskej moci, neobmedzen ovldnutie hospodrstva
vrukch niekokch, ato asto ani nie vlastnkov, ale len strcov asprvcov kapitlu,
sktorm vak zaobchdzaj poda svojej vle aako sa im pi. Ppe alej uvdza,
e takto sstredenie sl amoci je prirodzenm plodom neviazanej slobody konkurencie,
ktor nechva prei len tch najsilnejch anajnsilnejch vboji atch, ktor najmenej
ber ohad na svedomie.
Ppe upozoruje, e toto sstredenie bohatstva amoci potom vytvra tri druhy
boja oovldnutie:
- boj oekonomick prevahu,
- zpas onadvldu nad politickou mocou,
- boj medzi samotnmi ttmi, ktor sa snaia vyui svoju silu apolitick moc
na zabezpeenie hospodrskych vhod pre svojich obanov alebo preto, e uplatuj
hospodrsku moc asilu na rieenie politickch otzok, ktor medzi jednotlivmi
krajinami vznikaj.
Mimoriadne cennm postrehom ppea je charakteristika konench dsledkov
individualistickho ducha vhospodrskom ivote. Von konkurencia toti zniila samu
seba, namiesto vonho trhu nastpila ekonomick hegemnia, ziskuchtivos priviedla
za sebou neudraten iadostivos po nadvlde acel hospodrstvo sa tak stalo
hrozivo tvrdm, neprosnm aukrutnm. Ktomu treba prida vne kody, ktor
pochdzaj zodsdeniahodnho zmtku zsahov asluieb vlastnch pre verejn moc
sprejavmi aslubami samotnej ekonmie: ako naprklad znenie dstojnosti ttu,
ktor sa stva sluobnkom aposlunm nstrojom udskch nruivost, zatia o by
mal zasadn ako zvrchovan pn asudca vrznych veciach, slobodne nestrann
azameran len na spolon dobro ana spravodlivos.
Ostatn socilne encykliky vychdzali zencykliky Rerum novarum anadviazali
aktualizciou poznatkov na podmienky doby, vktorej boli psan. Zkladn postulty
vak neboli zmenen, ppei spolone prezentovali negatvne dsledky psobenia
vonej konkurencie, hegemniu ekonomickej apolitickej moci anvrh rieenia danej
problematiky meme zhrn do dvoch oblast:
a/ Najvyie kritrium aktivt austanovizn ekonomickho sveta neme by ani
zujem jednotlivcov alebo skupn, ani von konkurencia i ekonomick
nadvlda, ani nrodn prest i moc alebo alie podobn kritri. Treba
178
naopak za najvyie kritri tchto innost atchto ustanovizn poklada
socilnu spravodlivos asocilnu lsku.
b/ Je potrebn sa priini ovytvorenie prvneho poriadku, vntornho
imedzinrodnho, vybavenho sstavou stabilnch ustanovizn tak verejnch
ako iskromnch, inpirovanho socilnou spravodlivosou, ktormu by sa
podriadilo hospodrstvo, o by uahilo hospodrskym subjektom vykonva
svoju innos vslade spoiadavkami spravodlivosti vrmci spolonho
dobra.
Zhrnutie.
Cieom prspevku bolo na zklade tdia socilnych encyklk ppeov katolckej
cirkvi poukza na aktulnos poznatkov tkajcich sa problematiky konkurennho
prostredia, ktor vsasnosti patr medzi najdynamickejie sa rozvjajce oblasti
hospodrskej politiky. Konkurencia ako hybn sila trhu nem tendenciu sama sa
udriava asvojm psobenm sa men na konkurenciu nedokonal. To prina okrem
ekonomickch dsledkov (mu by pozitvne inegatvne) aj dsledky socilne, ktor
skman encykliky povauj za mimoriadne negatvne asnaia sa njs rieenie danho
problmu. Jadro prspevku analyzuje nzory nakonkurenciu vsocilnej encyklike
Rerum novarum, ktor vydal ppe Lev XIII. vroku 1891. Napriek viac ne storonmu
asovmu odstupu vnej nachdzame mimoriadne cenn astle aktulne poznatky
tkajce sa problematiky konkurennho prostredia, ktor sa mu sta vchodiskom
alieho skmania vtejto oblasti. Medzi hlavn tzy patria:
- konkurencia je spravodliv auiton sas trhovho mechanizmu, ak je
udrovan vuritch rozumnch hraniciach,
- von konkurencia (19. storoie) zaprinila sstredenie bohatstva amoci do
rk niekokch jednotlivcov na kor neznesitenho zbedaovania obrovskej
masy robotnkov,
- sstredenie ekonomickej moci vrukch niekokch vedie kpolitickej nadvlde
na nrodnej imedzinrodnej rovni,
- radiklne rieenie anastolenie socializmu je tvrdo odmietan, pretoe poda
Leva XIII. ide ete ovie zlo ne to, proti akmu sa bojuje /pravdivos tejto
tzy sa ostoroie neskr potvrdila/,
- skromn vlastnctvo je prirodzen anevyhnutn pre existenciu demokratickej
spolonosti,
- ttny zsah ako spsob rieenia negatvnych dsledkov psobenia
konkurencie je povaovan za slep silu, ktor neme by veliekom,
- rieenie tohto problmu spova vaplikcii postultov kresanskho socilneho
uenia, ktor spova vsocilnej spravodlivosti asocilnej lske, ktorou by sa
mali inpirova ustanovizne nrodov acel ivot spolonosti.
179
Sasn ekonomick teria riei voblasti konkurennho prostredia nasledujci
problm: konkurencia je nevyhnutn predpoklad efektvneho fungovania trhovho
mechanizmu, ale svojm psobenm sama seba ni. Nedokonal konkurencia je na
jednej strane zdrojom neefektvnosti ana strane druhej zdrojom relatvne vysokho
ekonomickho rastu vyspelch trhovch ekonomk vposlednch desaroiach.
Protimonopoln politika mus mimoriadne citlivo zvi pole svojej psobnosti
avymedzi oblasti, kde je potrebn razantne zasahova anaopak posdi pozitvne
dsledky psobenia monopolov azmerne ich nenii (Paulik, 1998, s. 86). Predkladan
prspevok ktejto problematike dodva, e kovm prvkom mus by lovek, jeho
vysok morlne hodnoty zaloen na socilnej spravodlivosti asocilnej lske. Bez
tchto hodnt sa trhov mechanizmus vrtane konkurencie stva systmom, ktor
okrem degradcie ekonomickho asocilneho postavenia viny ud ni sm seba.
LITERATURA:
[1] GLOS, J.: Prinos krestanstva ao ro:vofa ekonomickeho mvslenia. In: Co.: Stuaia
oeconomica 13, Bansk Bystrica : Ekonomick fakulta UMB, 2001.
[2] PAULK, T.: Hospoaarska politika A. Karvin : Slezsk univerzita vOpav,
Obchodn podnikatelsk fakulta vKarvin, 1998.
[3] URAMOV M. akol.: Hospoaarska politika. Bansk Bystrica : Ekonomick
fakulta UMB, 2000.
[4] LEV XIII., PIUS XI., JN XXIII., PAVOL VI., JN PAVOL II.: Socialne encvklikv.
Trnava : Spolok svtho Vojtecha, 1997.
Jana PITEKOJA
Ekonomicka fakulta UMB Banska Bvstrica
Detasovane pracovisko Popraa
Popraaske nabre:ie 3
058 01 Popraa
e-mail. fana.pitekovaumb.sk
180
MUZE1N KULTURA VZIVOTE CLOVEKA
Marcel LALKOVIC
Bansk Stiavnica, SR
MUSEUM'S CULTURE IN HUMANN LIFE
Museum phenomenon born within the context of man culture is more present ana
actual in toaav societv. Except for museum worla it is an integral part of humann life.
It is aocumentea bv examples, which cant be associatea with the museum culture
existence. Some of museum culture outcomes can be appliea in quite aifferent fileas
of present life. The problems of museum culture mav be seen in this wiaer scope ana
it is a challenge for it to reflect the new trenas of contemporarv life.
Existencia viac ne 50 tisc mze vo svete je fakt, pred ktorm si nemono zakrva
oi. Napriek tomu sa verejnos pri vysloven slova mzeum aj dnes zama nad
otzkou ich opodstatnenosti, zmyslu a uitonosti vynaloench finannch
prostriedkov. Ak ptrame po princh tohto javu, ponkaj sa dve monosti. Jednou
je kontatovanie, e za tento stav mu mze, pretoe sa dostatone nedokzali
presadi. Druhou poznatok, e nepredstavuj vspolonosti organizmus, ktor vyplva
zjej skutonch potrieb. Vnman s neraz ako trpn lnok, ktorho dni s spotan,
atak do procesu ich pozvonho zniku netreba zasahova mocensky. Pokia prv
monos ete vytvra priestor pre akceptovaten existenciu mze, druh je len
poukazom na ich zbytonos, o je vhodnm argumentom pre vetkch, ktor sa ctia
by povolan pri rozhodovan oich osude.
Mzejn fenomn.
Napriek kontatovaniu sme svedkami, e mzejn fenomn existuje a prenik oraz
viac do vedomia apodvedomia spolonosti. Stva sa jej sasou bez toho, aby si
bytostne uvedomovala charakter dimenzi, vakch sa prejavuje navonok, kee ho
nemono spja iba s existenciou mze. Znamen to, e ide oobjektvne vnman jav,
ktor nepodlieha regulanm mechanizmom spolonosti, jej trhovm a inm princpom.
Korene jeho existencie a formy prejavu sa dotkaj duchovnej oblasti ivota loveka,
o znamen, e sli k uspokojovaniu jeho duchovnch potrieb. Nememe ho vnma
len cez prizmu mze, aj ke sa ich prostrednctvom daj pochopi trendy, na podklade
ktorch sa odvja jeho existencia. Ani mze nememe zredukova len na expozcie,
prostrednctvom ktorch sa ako intitucionlne zariadenia ete nie tak dvno usilovali
oslovi verejnos. Vrovine mze si ztohto aspektu treba uvedomi dynamiku, ak
charakterizuje ich existenciu vkontexte ivota spolonosti. Kedysi statick zariadenia
181
prerstli do dynamickho lnku tej asti kultry, ktor usiluje onavodenie vzahu
loveka khodnotm, ak vytvorili predol genercie. Mme na mysli zbierky vytvran
tmito intitciami na podklade muzelneho osvojovania skutonosti, ktor s pre
svoj hodnotov vznam vnman ako sas kultrneho dedistva. Mzejn fenomn,
to s hlavne zbierky mze ako reprezentanti skutonosti, ktor sme muzealizovali
pecifickmi prostriedkami, umouj vnma predol sveta in svislosti,
vintencich ktorch sa odohrval ivot predchdzajcich generci. Nae
kontatovanie sa tka aj sasnkov. asto ich charakterizuje uponhan spsob
ivota, ktor vdy neumouje vnma vetky jeho odtiene v relnom svete, ale a
vplyvom skutonost, ak zrzneho uhla pohadu interpretuj prve mze.
Svis snm aj starostlivos ozbierky ako reprezentantov hodnt, prostrednctvom
ktorch sme schopn na bze objektovho modelu danej skutonosti pochopi
skutonos ako tak. Reprezentuje jukla innosti, na podklade ktorch prve
vytvranm vznik ako vsledok nho poznvacieho a hodnotiaceho procesu nov
metaskutonos. Prostrednctvom neho sa zavruje identifikcia muzeli ako relnych
muzeli, ak s vpodmienkach mze povaovan za zkladn pracovn nstroj
vkontexte ich psobenia na verejnos, aktor reprezentuj kultrne dedistvo
obsiahnut v zbierkach. Znamen to, e ide o logicky usporiadan svet, oktorom
nvtevnk nem ani najmeniu potuchu. Jeho neznalos vyvolva potom spomenut
reakcie, ak ide o hodnotenie vznamu innosti, ak v zujme ochrany kultrneho
dedistva realizuj pracovnci mze.
Toto treba vnma ani nie tak vpolohe intitcie, prostrednctvom ktorej sa realizuj
tieto innosti, ale najm zaspektu loveka. On je prvkom, ktor vstupuje do celho
procesu ako nvtevnk, bdate i inak orientovan zujemca. Na jeho rovni treba
hada odpove na otzku, o ho motivuje ktomuto konaniu. Ak by v mzeu ni
nenachdzal, ni ho neoslovovalo vkontexte prezentovanch zbierok a mzejnch
podujat, prpadne ak by nebol niekedy aj kritick, potom by mylienka oneuitonosti
mze mala svoje opodstatnenie. Je preto logick, e sa aktri tohto diania usiluj, aby
vetko s m sa tu potencilny zujemca me stretn, zodpovedalo duchu doby.
Aby vyjadrovalo potreby sasnka,reflektovalo na tieintencie, zakch vychdza
pecifick prstup loveka ku skutonosti prostrednctvom mzejnho osvojovania
ako organickej sasti udskej existencie. Uveden treba vnma aj vo sfre vchovy
a vzdelvania prostrednctvomvukovch centier, m vznik zklada prehlbovania
poznatkov o osobitnom vzahu loveka ku skutonosti,jeho transformcii na
pamov kultrnu meta-skutonos askma, preo sa jej prostrednctvom d
ovplyvova personlne a transpersonlne vedomie apodvedomie.
Mzejn fenomn ako pojem prenik do vedomia spolonosti, najm
prostrednctvom mdi. Nespsobuje to len dynamika mzejnho ivota, ale aj in
skutonosti, ktormi s mze atakovan. Dnen lovek, bez toho, aby si to
uvedomoval, sa stal sasou mzejnho sveta. Takto poznatok sved o tom, e
182
vprpade mzejnho fenomnu poda E. Strnskej a Z. Z. Strnskeho ([4], 14) ide
oosobitn prejav, ktor sa neviae iba na klu rznych typov mze. Neexistuje iba
sm pre seba, ale v irokom spektre prestupuje cel n ivot. Svojim charakterom
zasahuje aj do nemzejnch sfr, ktor ho sptne ovplyvuj. Vslade s tendenciami
doby arozvoja, ktor charakterizuje spolonos, vplvaj na jeho kvalitu a zasahuj
do jeho existencie. Inm jeho prejavom s snahy o mzejn presadenie niektorch
skutonost vo sfrach, ktor sa existenne orientuj inak. Tie sme svedkami trendu,
kedy i z pozcie jedinca dochdza k pokusom omzejn vnmanie okolitho sveta. Je to
skutone iv fenomn apsob na vedomie i podvedomie jednotlivca i spolonosti.
Mzejn fenomn sa zrodil vlone kultry. M kultrnotvorn ambcie a predstavuje
relny svet. Je vrazom osobitnej tendencie ozvltovania skutonosti, ktor vyviera
zkultrnych potrieb jednotlivcov, spoloenskch skupn acelho udstva. Ak existuje
mzejn svet, je to preto, e lovek pociuje potrebu implantova ho do oblast,
vktorch sa vkontexte kultry odvja jeho udsk existencia.
Mzejn fenomn v kontexte zivota cloveka.
Mzejn fenomn sa ned vnma len zvlunej pozcie mze. Ani jeho charakter
nemono posudzova v intencich ako sa presadili v spolonosti, pretoe sa to d
chpa aj inak. Ako rovnica, kde s na jednej strane mze, ale druh stranu
reprezentuje spolonos, ktor aj ke vntorne cti potrebu ich existencie, v slade s
trendom doby reflektuje vdanom ase na in hodnoty. Mzejn fenomn by sme
preto mali chpa ako nieo, o tvor integrlnu sas ivota dnenho loveka a
jeho kultry, priom mze s len jednm zprvkov, prostrednctvom ktorch sa prejavuje
navonok. Toto na prv pohad smel tvrdenie, mono doloi prkladmi. Ak sa vudskej
komunite zafixovala predstava, e vkontexte modernizcie dovtedy pouvan veci a
predmety patria do mzea, sved to otom, e ho vnma ako zariadenie, kde sa
nachdzaj predmety, o stratili pvodn funkciu atu s dokladom, ktor o. i. umouje
konfrontova sasn vvojov tendencie. Pri sledovan tlae, rozhlasu a televzie sa
stretvame soznaenm, e nieo je muzelne. Odkia sa vzal takto pojem, apreo
nm operuj t, ktor mono ani raz nenavtvili mzeum ana akom zklade prisudzuj
uritm veciam tto hodnotov kategriu? Pokia maj jeho pouvatelia na mysli
separciu tchto vec od ivej skutonosti, na o chc poukza svojim vrokom?
Myslia tm to, e povahou charakteru patria iba do mzea a vnmaj ho ako zariadenie
vhodn na odkladanie nepotrebnch vec alebo usiluj oich uchovanie, pretoe ich
povauj za kultrne hodnoty, ktor lovek potrebuje ako vecn pam vo vlastnom
zujme ako kultrnej bytosti?
Niekedy m pouitie tohto termnu pejoratvny ndych. Ale ani poukazom na veci
spsobom, zktorho sa d vycti ist degradcia ich hodnotovej strnky, nemono
vyvodi zver, e takto pohad loveka nesvis sprejavom, ktor tvor sas
mzejnej kultry. Dokladom tohto tvrdenia je prca A. Gregorovej z roku 1984 ([2], 59
183
a 60), poda ktorej sa v dejinch muzelneho vzahu ku skutonosti vyvinulo niekoko
zkladnch typov chpania funknosti mze a ich zbierok. Za jeden znich povauje aj
formu mzea ako mauzlea, t. j. neiv cintorn, sklad depozitr predmetov dokladov
vvinu spolonosti aprrody, ktor u prestali plni pvodn funkciu. Kee sa tieto
predmety u nepouvaj ana ni in sa nehodia, dvaj sa do mzea, kde sa zachov
ich hmotn, resp. inak vnman hodnota. V mzeu psobia iba svojou starinou a
vzbudzuj div, e kedysi jestvovali bez ohadu na to, do akch svislost by bolo
mon da tieto relikty arelikvie minulej skutonosti.
Nov trend naznauje, e sa mzejn kultra ned vnma len ako nieo, komu v
polohe pracovnkov mze inklinuje nepatrn as udskej komunity. Mzejn sfra
akoby produkovala poznatky, ak v prpade muzealizcie skutonosti nachdzaj relne
uplatnenie vplne inch sfrach ivota. Ve oho dkazom s tendencie zaloen na
potrebe uchovania kultrneho aprrodnho dedistva identifikovan vprpade ide
geoparku, archeoparku, etnoparku apod. ? Ide o nieo in, ne o tendenciu uchova
proti prirodzenosti zmeny azniku tie prvky objektvnej reality, ktor reprezentuj
kultrne hodnoty a dnen lovek ich potrebuje uchova ako vecn pam z pozcie
kultrnej bytosti? Nestoj takto trend na pozcich, e sa spolonos vplyvom istch
realt programovo usiluje ozachovanie svojho kultrneho renom spsobmi, ktorch
pvod treba hada v mzejnom svete? Nemono to chpa tak, e pamiatky
uchovvan in situ a vtvory vmzech spoluvytvraj obraz reginu ako domova,
nezastupitenho prostredia loveka, ktor preva vzah ksvedkom minulosti ako
iv prtomnos? Tu naozaj ide omuzealizciu minulho vo vzahu kprtomnmu,
osvojenie svedectva ominulosti pre obohatenie udskho vedomia spsobom, aby
sa historick vedomie stalo jeho ivou zlokou vpozitvnom zmysle, nielen reliktom
minulosti i atraktivitou pre turistov. Tento zjednoduen pohad m sce z
muzeologickho hadiska niekoko skal, ale nemono pred nm zatvra oi. Ide o
tendenciu, kde sa akoby stretvala nevykrytalizovan idea mze vprrode a ekomze
sideou paramuzelnych intitci. Bude na takto formy nleite reflektova
spolonos? Ovplyvn ich existencia mze abud sa usilova implantova niektor
prvky do svojej pracovnej truktry ?
Inou oblasou mzejnej kultry vkontexte loveka je proces informatizcie, ktormu
sa nevyhn ani mze. Ak ich zbierky vnmame ako kultrne dedistvo, potom sa
prve mzem otvra jedinen priestor ktomu, aby ich prostrednctvom psobili na
vedomie spolonosti aj inmi formami, ne expozciami, aj ke bezprostredn kontakt
s reliktom minulosti menaalej predstavova jedinen formu zitku. Skbenie
tchto foriem vytvra ancu, ak me ovplyvni sasn postavenie mzejnej kultry
v spolonosti. Potreba inho prstupu me podmieni charakter vetkho, m mzeum
doteraz reflektovalo na dan skutonos. Pri zachovan vntornej kvality aprincpov
mzejnej prce zane inak reagova na nov skutonosti, m zska ancu dokza
svoju nezastupitenos v presadzovan tchto novch skutonost. Zatia je to
184
rmcov pohad na oblas, ktor bude atakova aj in skutonosti, a ktor ovplyvn
cel rad rznych faktorov. Mzejn kultra bude ale aj potom dleitm lnkom
vexistencii loveka, ato najm zaspektov humanizcie jeho ivota. Poda J. Benea
([1], 28) spoloensk potreba mzejnctva je dan tm, e spolonos pre kontituovanie
kultrnej identity ako existennho atribtu pospolitosti potrebuje vecn pam, ato
ako verejnoprospen apotrebn zleitos, ktor neme nikto ani nahradi.
Zver.
Ak z tohoto pohadu posudzujeme otzku mzejnej kultry v intencich ivota
loveka, potom musme pozornos upriami na niekoko obsahovo zvanch otzok.
Prv znich tkvie vsamotnom loveku. Vjeho osobitnom vzahu ku skutonosti, ktor
sa prejavuje vrznych dimenzich. Za dominantn treba povaova t, ktor spsobuje,
e sa na rznej rovni asrznym stupom emocionality i racionality usiluje zachova
tie prvky reality, ktor maj urit hodnotov vznam. Len jej pochopenie a nleit
objasnenie pochodov, ktor loveka ved ktomuto konaniu, umon doma vetky
aspekty rozhodujce pre jej formovanie vintencich potrieb sasnej spolonosti.
Druh sa tka mzea, intitcie cestou ktorej sa uskutouje cel rad innost s cieom
uchova pre budce genercie to, o povaujeme za kultrnu pam v kontexte
existencie loveka ana rovni sasnej vedeckej afilozofickej explikcie. Musme ju
chpa ako jednu zforiem, prostrednctvom ktorej sa formoval osobitn vzah loveka
kskutonosti. Nemus by konen ame prers do dimenzi, ktor si vynti doba
aznej plynce tendencie. Tie mu ovplyvni pohad loveka nielen na existenciu
mzejnej kultry, ale charakter potrieb, na ak mieni reflektova rkou svojho zujmu.
Tretia anie posledn svis stendenciami, ak sa vkontexte kultrneho a prrodnho
dedistva zaali presadzova mimo mze, aktor svedia otom, e lovek ich zaal
chpa ako vraz istej spoloenskej potreby. Ide teda o tendenciu, na existenciu
ktorej musia reflektova aj mze. Tm sa ale otvra priestor, vktorom otzka vzjomnej
koopercie me postavi cel oblas mzejnej kultry do podstatne inho svetla, ne
vakom sa prejavuje itendenci, vakch ju vnma sasn spolonos.
LITERATURA:
[1] BENE, J.: Zaklaav mu:eologie. Opava : Slezsk Univerzita, 1997.
[2] GREGOROV, A.: Mu:ea amu:efnictvo. Martin : Matica slovensk, 1984.
[3] LALKOVI, M.: Problematika priemvselneho aeaicstva vkontexte kulturneho
aeaicstva. In: Priemvselne aeaicstvo ako sucast kulturneho aeaicstva. Koice :
Slovensk technick mzeum, 2004.
[4] STRNSK, E., STRNSK, Z., Z.: Zaklaav stuaia mu:eologie. Bansk Bystrica:
Univerzita Mateja Bela, 2000.
185
Marcel LALKOJIC
Kateara ekomu:eologie
Fakulta priroanvch viea UMB
Akaaemicka 13
969 00 Banska Stiavnica
e-mail ekomu:nextra.sk
186
Nzov: Clovek vo svete kultry, vedy a nbozenstva
(filozofick reflexie)
Autori: Kolektv autorov
Vedeck redaktor: Ulrich Wollner
Recenzent: Mria Nemekov
Technick redaktori: Milo Taliga, Ulrich Wollner
Jazykov redaktori: Dana Brezanov, Miroslava Szkeov
Nvrh oblky: Lenka Kasov
Nklad: 120 Ks
Rozsah: 186 strn
Formt: A5
Vydanie: Prv
Rok vydania: 2005
Vydavate: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitnch vied,
Bansk Bystrica
Sadzba atla: Bratia Sabovci s.r.o., Zvolen
ISBN 80-8083-133-5