CESTA K

EURÓPSKEJ
INTEGRÁCII
Kornélia Latocká
3.A
Marshallov plán

Marshallov plán alebo oficiálne Plán európskej obnovy bol

prijatý Kongresom Spojených štátov 3. apríla 1948 s cieľom
organizovane zabezpečiť americkú pomoc Európe zničenej druhou
svetovou vojnou.

Po jeho odmietnutí zo strany krajín východného bloku bol plán

napokon obmedzený len na západnú Európu a v konečnom dôsledku
bránil rozširovaniu komunizmu.

Plán prvý raz vyhlásil štátny tajomník USA George C. Marshall, jeho

iniciátor a tvorca, 5. júna 1947 v prejave na Harvarde. V rokoch 1948-
1952 v rámci tohto plánu poskytli USA západnej Európe pomoc vo
výške 13,3 miliárdy dolárov.
Mapa povojnovej Európy ukazuje
krajiny, ktoré dostali pomoc podľa
Marshallovho plánu. Červený
stĺpec ukazuje výšku pomoci pre
jednotlivé krajiny.
Marshallov plán prispel k
hospodárskej rekonštrukcii západnej
Európy, obnovil priemysel,
poľnohospodárstvo a oživil
medzinárodný obchod. USA si touto
hospodárskou pomocou zabezpečili
vplyv a prestíž v Európe, ktorá sa
postupne rozdelila železnou
oponou na ekonomicky
vyspelejší Západ a
zaostávajúci Východ.

Generál Marshall bol za svoju

celoživotnú prácu
ocenený Nobelovou cenou za mier.
Povojnové začiatky
■ Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom
problémov, v prvom rade bolo treba „zabezpečiť základné životné potreby“
pre obyvateľstvo.

■ Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným

motívom európskej integrácie „zabezpečenie mieru a bezpečnosti“
na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený
názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale
zjednocujúca sa Európa.

■ Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna

nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala
väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.
Dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli
nasledujúce

• prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr

• umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu

hospodárskeho blahobytu
VÝVOJ EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE

■ Pojem európska integrácia sa všeobecne chápe ako mierová spolupráca

európskych štátov a proces jej prehlbovania predovšetkým
v hospodárskej, sociálnej a čiastočne aj politickej oblasti, akceptujúca
zásah do suverenity členských štátov tvoriacich integračné zoskupenie.

■ Myšlienka spojených európskych štátov v spoločnom európskom myslení

má oveľa hlbšie korene a jej zrod nemožno pripisovať len politickým
a ekonomickým pomerom. Slovo Európa je oveľa staršie ako samotná
myšlienka európskej integrácie.
Európska integrácia po druhej svetovej vojne
 

■ História Európskej únie začína s motívmi jej založenia. Európske štáty

boli po druhej svetovej vojne oslabené a konfrontované agresívnym
Sovietskym zväzom. Nasledujúce motívy boli podstatné

 zabezpečenie mieru,

 príslušnosť k spoločným hodnotám,

 väčší vplyv v zahraničnej a bezpečnostnej politike,

 sloboda a mobilita.
■ Európska integrácia a medzinárodné organizácie, ktoré vznikali v Európe po druhej
svetovej vojne, neboli len výmyslom politikov tej doby, ale boli produktom podmienok,
v ktorých sa štáty ocitli po druhej svetovej vojne.

■ Európske štáty boli zvyknuté, že sú svetovými veľmocami, avšak po druhej svetovej

vojne sa ocitli v úplne inej situácii.

■ Ak chceli opäť získať svoje postavenie bolo potrebné, aby sa spojili, ak sa chceli
rovnať veľmociam ako USA a ZSSR. Integrácia bola teda pre európske štáty
nevyhnutnosťou.
 Súčasný stav európskej integrácie je výsledkom veľmi komplikovaného a neľahkého
vývoja, predchádzajúceho tromi základnými vývojovými etapami:

 Obdobie formovania a vymedzenia základných teoretických a ideologických

konceptov a foriem v druhej polovici 50. rokov 20. storočia

 Obdobie samostatnej existencie Európskych spoločenstiev (1951-1992)

 Obdobie fungovania Európskej únie

Vznikali dve koncepcie európskej integrácie, ktorých súperenie sa
prejavuje až do dnešných dní a ktoré sú dôsledkom protirečivosti
pojmov integrácia (jednota štátov) a suverenita štátov:

1. podľa federalistickej koncepcie (komunitárnej) výsledkom európskej

integrácie má byť supranacionálna organizácia, v rámci ktorej sa štáty
čiastočne vzdajú svojej suverenity, teda organizácia, ktorá ovláda členské
štáty a ktorá svoje rozhodnutia prijíma väčšinovým hlasovaním,
2. podľa konfederalistickej (diplomatickej) koncepcie spolupráca európskych
štátov, najmä v oblasti ekonomickej a vojensko-politickej sa má uskutočniť
v rámci klasickej medzinárodnej organizácie, ktorá je ovládaná členskými štátmi
a ktorá neobmedzuje suverenitu členských štátov, záväzné rozhodnutia v rámci
takejto organizácie štáty prijímajú jednomyseľne, to znamená, že každý členský
štát má právo veta.

V pozadí tohto smerovania bolo predovšetkým uprednostňovanie národnej

suverenity a oddanosť národnej nezávislosti, ktoré by v prípade vytvorenia
nadnárodných inštitútov mohli byť spochybnené.
Európske hospodárske spoločenstvá

■ schodnejšou cestou presadzovania myšlienky európskej integrácie, sa vydal

poradca francúzskeho ministra zahraničia, Roberta Schumana, Jean Monnet.
Monnetovi bolo jasné, že základom kvalitnej európskej spolupráce musí byť
francúzsko – nemecká spolupráca. Vychádzal z najproblematickejšej oblasti
francúzsko – nemeckých vzťahov, ktorou bola otázka nemeckého Porúria. 

■ Porúrie bolo na jednej strane hnacím motorom nemeckého priemyslu, a na

strane druhej aj francúzsky železiarsky priemysel bol do značnej miery závislý
na dodávkach koksovateľného uhlia z tejto oblasti. Monnet si uvedomoval, že
pokiaľ sa nebudú môcť Francúzi podieľať na kontrole tejto oblasti, spolupráca
nebude možná. Vychádzajúc z týchto predpokladov navrhol plán francúzsko –
nemeckej spolupráce na báze spoločnej kontroly výroby uhlia a ocele v tejto
oblasti.
■ Prijatím tohto plánu by sa fakticky znemožnila vojna medzi týmito dvoma
štátmi. Plán predložil francúzskemu ministrovi zahraničia Robertovi Schumanovi.
Roobert Schuman projekt zverejnil  9. mája 1950 na tlačovej konferencii
a predložil  ho nemeckému kancelárovi Adenauerovi. Po Adenauerovom súhlase
sa začali rokovania, pričom pozvané boli aj ostatné európske štáty. 

■ 18. apríla 1951 bola v Paríži podpísaná zmluva, na základe ktorej

vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Zmluvu podpísalo
Francúzsko, SRN, Taliansko a štáty Beneluxu. Zaviazali sa v nej k spoločnej
kontrole spomínaných odvetví. Kontrola bola zverená do rúk Vysokého úradu.
■
Po vzniku ESUO a po jeho prvých ekonomických a politických úspechoch sa
začala spolupráca šestice štátov rozširovať aj na ďalšie oblasti hospodárstva.

■ Spolupráca vyvrcholili 25. marca 1957 podpísaním tzv. Rímskych zmlúv, ktoré
vstúpili do platnosti 1. januára 1958. v Ríme vzniklo najprv Európske
spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) a Európske hospodárske
spoločenstvo (EHS), na pôde ktorého sa začala formovať dnešná Európska únia.
Všetky tieto zmluvy podpísala spomínaná „Šestka“.

■ Hlavným cieľom Rímskych zmlúv bolo zosúladenie hospodárskej politiky

členských štátov a vytvorenie spoločného trhu. Na dohľad nad zbližovaním
členských ekonomík boli Rímskymi zmluvami vytvorené inštitúcie.

■ Vzhľadom na to, že hnacími motormi integrácie boli Francúzi a Nemci,

pretavovali sa mnohé črty ich ekonomík do spoločnej ekonomiky, vrátane
štátneho zasahovania do trhovej ekonomiky.
■ spomínané zmluvy nebola ochotná podpísať VB, ktorá sa odmietla vzdať časti
svojej suverenity, začala pod jej vedením vznikať konkurenčná skupina
európskych štátov, tzv. „Sedmička“. Sedmičku tvorili: VB, Švajčiarsko, Nórsko,
Dánsko, Švédsko, Rakúsko, Portugalsko.

■ Tieto štáty založili v roku 1960 organizáciu Európske združenie voľného

obchodu (EZVO). Bola to klasická organizácia, ktorá však nenadobudla väčší
význam. Postupne takmer všetky štáty EZVO (okrem Švajčiarska) vstúpili do
EHS, resp. do Európskej únie.
■ S pribúdajúcimi členmi sa prehlbovala aj integrácia členských krajín. Zlúčením
orgánov Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, Európskeho hospodárskeho
spoločenstva a Euratomu vzniklo v roku 1967 Európske spoločenstvo (ES).
Primárnym cieľom ES bolo koordinovať postupnú hospodársku aj politickú
integráciu.

■ Hlavnými orgánmi ES sa stali: Rada ministrov, Európska komisia,

Európsky parlament a Európsky súdny dvor.

■ Integračný proces pokračoval v roku 1992 podpísaním Maastrichtskej dohody o

vytvorení Európskej únie, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1993.
ĎAKUJEM ZA
ĎAKUJEM ZA POZORNOSŤ
POZORNOSŤ☺