NATO po skončení studenej vojny

1.
NATO po studenej vojne
Koniec studenej vojny v roku 1991 viedol k trom hlavným udalostiam:
-rozšíreniu NATO o nové štáty z bývalého východného bloku
-prebudovaniu NATO ako aliancie schopnej riešiť európske konflikty, ktoré
nezahŕňajú členské štáty
-prvé použitie síl NATO v boji. (počas vojen v bývalej Juhoslávii , keď NATO v roku
1995 najprv použilo letecké útoky proti bosniansko-srbským pozíciám a v roku 1999
proti Srbsku)
-NATO vytvorilo v roku 1994 iniciatívu Partnerstvo za mier( ktorej cieľom bolo
nadviazať a vybudovať dôveru s krajinami bývalej Varšavskej zmluvy vo východnej
Európe a v bývalom Sovietskom zväze a neskôr s krajinami bývalej Juhoslávie)
2.
NATO v novom svete

NATO čelilo svojej prvej výzve po studenej vojne bezprostredne po páde Berlínskeho múru v novembri
1989.

Na prvých stretnutiach po páde Berlínskeho múru sa americkí lídri snažili upokojiť sovietske
obavy a ponúkli im, že ich ubezpečia, že sily NATO sa nebudú v Nemecku rozširovať na
východ.

Americkí a západonemeckí predstavitelia si však čoskoro uvedomili, že pre Nemecko nebude

možné znovu sa zjednotiť bez toho, aby sa východonemecké územie stalo súčasťou NATO.
občania východného Nemecka vyjadrili túžbu vstúpiť do západného Nemecka, a teda vstúpiť
do NATO.
Preto záverečné dohody uznali, že územie východného Nemecka sa stane súčasťou NATO. Na
oplátku Západ na odstránenie sovietskych síl poskytol miliardy dolárov.
Konečné dohody tiež uznali, že všetky štáty Európy si môžu slobodne vybrať, ku ktorej
aliancii, ak vôbec k nejakej, vstúpia. Ako aj tiež právo na neutralitu. Táto zásada bola prvýkrát
vyjadrená v Helsinskom záverečnom akte z roku 1975.

3.
krajiny bývalej Varšavskej zmluvy Poľsko, Česká republika a Maďarsko začali tlačiť na Spojené
štáty a NATO na začlenenie. Tieto štáty zápasili s prechodom od komunizmu k demokracii a
videli NATO ako prostriedok na politické a vojenské posilnenie, poskytujúc priestor pre
hospodársky rozvoj, ktorý by poskytol novú prosperitu a možnosť vstúpiť do rozvíjajúcej sa
Európskej únie. NATO vnímali aj ako prostriedok na zaistenie dodatočnej bezpečnosti pred
možnou ruskou agresiou.
mnohí americkí a západní predstavitelia, vrátane prezidenta Billa Clintona (dole, vľavo), začali
považovať rozširovanie NATO za užitočný prostriedok na zabezpečenie politickej stability v
čoraz nestabilnejšej Európe.
Stroba Talbotta (hore, vpravo) v roku 2000 povedal. Rozhodli sme sa priviesť nových členov a
zároveň sa pokúsiť vytvoriť skutočnú misiu NATO po skončení studenej vojny v partnerstve
s Ruskom.
Pre zástancov expanzie by väčšie NATO poskytlo bezpečnosť demokratizujúcim krajinám,
upevnilo ich prechod od komunizmu a otvorilo novú ekonomickú prosperitu prostredníctvom
väčších väzieb s Európskou úniou.
V roku 1999 NATO usúdilo, že Poľsko, Maďarsko a Česká republika spĺňajú kritériá. Ale krajiny
ako Slovensko potrebujú viac času na prispôsobenie svojej domácej politiky liberálnejším
demokratickým normám.

Mierové spolužitie alebo existenčná hrozba: ruský pohľad na NATO

Mnohí ruskí predstavitelia sa domnievali, že expanzia je v rozpore s americkými sľubmi počas

rokovaní o znovuzjednotení Nemecka, napriek jazyku konečných dohôd týkajúcich sa práv
štátov na výber vlastných spojenectiev. Objavili sa aj tvrdenia, že rozširovanie NATO bolo
namierené proti Rusku, ktorého cieľom bolo obklopiť krajinu protivníkmi a znížiť jej
schopnosť konať nezávisle vo svojej bývalej sfére vplyvu.
Americkí a západní lídri neboli slepí voči ruským obavám. existovalo uznanie, že takéto
rozšírenie sa nemôže uskutočniť bez zohľadnenia ruských obáv. Na začiatku procesu
prezident Clinton povedal ruskému prezidentovi Jeľcinovi že Nikoho by to neohrozilo a
posilnilo by to stabilitu a bezpečnosť celej Európy."
Prvým krokom bolo vytvorenie programu Partnerstvo za mier v roku 1994. Tento program bol
otvorený všetkým krajinám bývalej Varšavskej zmluvy a zvyšku Európy a bol navrhnutý tak,
aby otvoril širšiu spoluprácu smerom k celkovému mieru a stabilite v Európe.

NATO podniklo ešte väčšie kroky, aby priblížilo Rusko k západnej aliancii. Clinton presadzovala
nové partnerstvo zakotvené v Zakladajúcom akte NATO-Rusko podpísanom v máji 1997, ktorý
vytvoril Stálu spoločnú radu NATO-Rusko s cieľom poskytnúť Rusku hlas v rámci samotnej
aliancie. Rada však nikdy nesplnila svoje ciele.
edným z hlavných problémov, ktorým NATO a Rusko čelili v 1990-tych rokoch, bol rozpad
Juhoslávie a následné násilie. Ako sa vojna v Bosne a Hercegovine prehlbovala, NATO v roku
1995 povolilo letecké útoky proti bosnianskosrbským silám. Tieto nezhody pokračovali, keď
pokračoval konflikt v bývalej Juhoslávii, ktorý sa teraz sústreďuje na srbskú provinciu Kosovo.
Keď sa etnické násilie medzi Srbmi a Kosovčanmi zintenzívnilo, NATO sa opäť priamo zapojilo
a v roku 1999 začalo letecké útoky proti srbským silám.
Konflikty vyplývajúce z rozpadu Juhoslávie zhoršili napätie medzi NATO a Ruskom, hoci vo
všeobecnosti vzťahy medzi oboma stranami zostali pokojné, k čomu prispeli úzke osobné
vzťahy medzi Clintonom a Jeľcinom.

NATO a oživujúce sa Rusko

Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 sa NATO a Rusko ocitli v úzkom spojení v
dôležitej otázke, keďže islamský extrémistický terorizmus považovali za hrozbu.

Keď sa ruská ekonomika zlepšila, mnohé sporné otázky sa vrátili a pripojili sa k nim nové, ako
je protiraketová obrana vo východnej Európe. V reakcii na rastúce obavy zo šírenia jadrových
zbraní na Blízkom východe, najmä v Iráne, sa Spojené štáty pozerali na východnú Európu ako
na základňu pre rozmiestnenie protibalistických raketových síl, ktoré by mohli chrániť Európu
a Spojené štáty pred menšími útokmi. Rusko však považovalo tieto nasadenia za akcie
namierené proti nemu, pretože verilo, že Spojené štáty sa snažia získať strategickú výhodu
nad Ruskom odstránením ruskej jadrovej odstrašujúcej hrozby.
Od roku 2002 sa o prijatie do NATO uchádzala nová skupina štátov strednej a východnej
Európy. Okrem štátov ako Slovensko, Bulharsko a Rumunsko, ktoré NATO v prvom kole
neprijalo, sa o členstvo uchádzali aj pobaltské štáty Lotyšsko, Litva a Estónsko. Tieto štáty
predstavovali novú záležitosť nad rámec ďalšieho rozširovania NATO, pretože by boli prvými
štátmi bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré by boli prijaté do NATO, a priamo by hraničili s
Ruskom.
Argumenty o rozšírení zvíťazili v rámci NATO a v roku 2004 aliancia pridala Bulharsko, Rumunsko,
Slovensko, Slovinsko a tri pobaltské štáty. V roku 2009 Albánsko a Chorvátsko sa pripojili.

Okrem toho NATO vytvorilo v roku 1999 Akčný plán členstva (MAP), program určený na pomoc
perspektívnym štátom, ktoré sa chcú v budúcnosti pripojiť. Spolu s niekoľkými balkánskymi štátmi
začali bývalé sovietske republiky Ukrajina a Gruzínsko pracovať prostredníctvom procesu MAP v
nádeji, že získajú členstvo v NATO.

Ako postupovalo prvé desaťročie 2000-tych rokov, silnejšia centrálna vláda pod vedením Vladimíra
Putina sa snažila zvýšiť ruský vplyv v štátoch pozdĺž svojich dlhých západných a južných hraníc. Veľká
časť tohto nového vplyvu smerovala do Strednej Ázie, kde sa Rusko snažilo vybudovať novú
Euroázijskú úniu na vyváženie Európskej únie na západe.

Rusko tiež obrátilo obnovenú pozornosť na Ukrajinu, kde po prozápadnom interregnum

počnúc Oranžovou revolúciou v roku 2004 bola po roku 2010 pri moci proruská vláda. V roku 2008
Rusko využilo vriaci sektársky konflikt v Gruzínsku na inváziu do svojho menšieho suseda a opätovné
potvrdenie svojho vplyvu.

Ruské kroky pozdĺž svojich hraníc, ktoré vyvrcholili vojnou v Gruzínsku v roku 2008, nateraz odradili
od ďalšieho rozširovania NATO. Aliancia upustila od plánov na expanziu na Ukrajinu a Gruzínsko,
pričom si ponechala otvorené dvere pre ich zahrnutie niekedy v budúcnosti.
Zvrhnutie proruskej vlády Viktora Janukovyča v roku 2014 v prospech prozápadnej vlády Petra
Porošenka a následná ruská anexia Krymského polostrova a vypuknutie násilia medzi separatistami
podporovanými Ruskom a ukrajinskými silami na východnej Ukrajine opäť zmarili plány na ďalšie
rozširovanie NATO.

Ak bolo rozšírenie NATO v rokoch 1990 a 2000 navrhnuté tak, aby zvýšilo svoju vojenskú silu, najmä
voči Rusku, potom sú výsledky diskutabilné. Zatiaľ čo NATO pridalo k svojim silám novú pracovnú silu,
má tiež viac územia na obranu, z veľkej časti mimo svojho ekonomického a vojenského centra v
Spojených štátoch a západnej Európe. Aliancia pracovala, najmä od ukrajinskej krízy, na rozšírení
svojej vojenskej sily vo východnej Európe, ale obrana tohto územia je stále založená prevažne na
princípe odstrašovania.

Ak sa však pozrieme na rozširovanie NATO z politického hľadiska, výsledky boli úspešnejšie. Spolu s
rozširovaním EÚ prinieslo NATO do postkomunistickej Európy stabilitu a demokratické normy. Cieľ
dosiahnuť členstvo v NATO prinútil tieto štáty splniť štandardy stanovené Alianciou, vrátane
otvorených volieb, civilnej kontroly armády a eliminácie etnických a národnostných konfliktov.
Bezpečnosť, ktorú NATO ponúklo týmto štátom, im dala priestor uprednostniť vnútorné reformy pred
konfrontáciou s vonkajšími konfliktmi.

Západ vstúpil do obdobia po studenej vojne zdôrazňujúc, ako to urobil prezident George H.W. Bush,
že "nikto neprehral studenú vojnu, ale všetci vyhrali." NATO podniklo kroky na to, aby z Ruska urobilo
skôr partnera než protivníka, ale toto úsilie sa v súčasnosti zdá byť neúspešné a Rusko stále považuje
NATO za svojho primárneho antagonistu.

NATO teraz bude musieť prehodnotiť svoj prístup k Rusku, pravdepodobne klásť väčší dôraz na
vojenskú silu. Aj keď tento stav pravdepodobne nebude konkurovať studenej vojne v jej intenzite
alebo nebezpečenstve, stále bude predstavovať hlavný zdroj medzinárodnej nestability do
budúcnosti.