1

1. Peňažné (menové) sústavy a medzinárodný menový systém –

genéza súčasného stavu

Peňažné sústavy
Peniaze vznikli vtedy, keď úlohu všeobecného ekvivalentu začali plniť drahé kovy. Striebro a zlato
sa najprv prevažovali pri každej obchodnej operácii. Aj dráhe kovy sa museli merať nejakými
technickými jednotkami (libra, hrivna, ....). Neskôr sa kúsky kovov v určitých jednotkách hmotnosti
vopred odvážili a označili. Tieto kúsky sa potom stali peňažnými jednotkami.
Mena je národná podoba peňazí. Je určitou konkretizáciou peňazí na určitom území a v určitom
časovom období. Všetky prevratné zmeny vo výrobných silách a vo vývoji ľudskej spoločnosti sa
odrazili aj vo vývoji peňažných sústav.
Peniaze vznikli živelne vyčlenením určitého tovaru, ktorý začal plniť úlohu všeobecného ekvivalentu.
Medzi vznikom peňazí a súčasnými menovými sústavami prebiehal veľmi zložitý a zaujímavý vývoj.
Veľa sa zmenilo v týchto oblastiach, ktoré podstatne ovplyvnili dnešné menové systémy a sústavy mien
v jednotlivých štátoch:
 rozvoj výroby prostredníctvom rozvoja výrobných síl cez veľké spoločenské deľby práce až po
medzinárodnú deľbu práce a rozvoj zahraničného obchodu,
 rozvoj organizovanosti spoločenských celkov, štátov a spolupráce s nimi,
 rozvoj peňazí ako takých, ich používania a funkcií.
Peňažná sústava je štátom určená organizácia peňažného obehu na určitom územnom celku
a v určitom období. Štát stanovuje formou nariadení všetky základné prvky peňažnej sústavy. Prvky
peňažnej sústavy:
 menový kov,
 menová jednotka,
 peňažné znaky,
 spôsob razenia kovových mincí,
 spôsob emisie papierových peňazí.
Menovým kovom nazývame taký drahý kov, ktorý je v príslušnej krajine základom na razenie mincí.
Ako menový kov vystupovali v historickom vývoji najčastejšie zlato a striebro, výnimočne aj iné kovy.
Menové zákonodarstvo musí určiť , či slúži ako základ razenia mincí len jeden kov alebo viacej kovov a
aký bude ich vzájomný pomer, ak majú obiehať mince z viacerých kovov.
Menová (peňažná) jednotka je stanovenie základnej jednotky peňazí, národnej meny v tom-ktorom
územnom celku.
Peňažné znaky sú druhy platných peňazí. Môžu byť plnohodnotné (plnohodnotné zlaté alebo
strieborné mince) a neplnohodnotné (papierové peniaze a neplnohodnotné kovové mince). Na rozdiel
od minulosti v súčasnosti prevládajú neplnohodnotné peňažné znaky.
Spôsoby razenia peňazí – voľné alebo viazané razenie mincí. Pri voľnom razení mincí najmä
v minulosti mal každý právo žiadať od štátnej mincovne, aby mu z prineseného menového kovu razili
mince v zodpovedajúcom množstve. Pri viazanom razení štátna mincovňa razí mince iba pre štát
z kovu, ktorý patrí štátu.
Zásady emisie papierových peňazí určujú spôsob vydávania papierových peňazí, ich obeh,
sťahovanie, prípadne aj mieru vymeniteľnosti za zlato resp. iné meny. Papierové peniaze môžu byť
bankovky alebo štátovky. V určitých obdobiach sa vyskytovali aj tzv. vojenské peniaze, ktoré vydávala
okupačná armáda na okupovanom území. Funkciu emisie papierových peňazí v súčasnosti plnia
emisné banky.
Bankovky vznikli na základe funkcií peňazí ako platidla. Vydávali ich banky pri eskontovaní
zmeniek. V lehote splatnosti sa vracali späť do banky. Boli vymeniteľné za zlato. Obchodník mal
k dispozícii zmenku na krytie úveru poskytnutého svojmu odberateľovi. Ak potreboval peniaze pred jej
splatnosťou banka odkúpila (eskontovala) zmenku pred lehotou splatnosti a poskytla mu peniaze do
výšky zmenkovej sumy zníženej o diskont. Diskont tvorí náklady na úrok do doby splatnosti zmenky
a určitú odmenu banky. Obchodné banky môžu eskontovanú zmenku reeskontovať (odpredať emisnej
banke). Charakteristickým znakom bankoviek v predmonopolistickom kapitalizme bolo ich spojenie
s plnohodnotnými peniazmi pri systéme dvojakého krytia, a to kovového a úverového. V období
monopolistického kapitalizmu bankovka postupne stratila možnosť vymeniteľnosti za plnohodnotné
kovové peniaze.
 2
Štátovky vznikli na základe funkcie peňazí ako obeživa a vydáva ich štát. Vydávajú sa na krytie
výdavkov štátu. Majú nútený obeh a ustavične obiehajú v obehu. Nie sú vymeniteľné za zlato
a zhodnocujú sa.

Medzinárodné menové systémy pred prvou svetovou vojnou

Snahy o usporiadanie mincových pomerov a o vytvorenie mincových únií sú známe už v stredoveku.
V 13. a 14. storočí sa uzatvárali tzv. mincové zmluvy, najprv medzi mestami a potom medzi štátmi.
Vymedzovali najmä obsah drahého kovu. Mincová zmluva z 13. stor. medzi Bolognou, Ferrarou,
Lubeckom a Hamburgom, zmluvy saských miest o obsahu striebra v minciach zo 14. storočia, mincová
únia medzi juhoamerickými štátmi z roku 1837.

Ku koncu 18 storočia prevládali v Európe peňažné sústavy založené na existencii dvoch menových
kovov – zlata a striebra – bimetalizmus. Bimetalizmus je peňažná sústava, v ktorej súčasne obiehajú
peňažné znaky obsahujúce dva menové kovy. Peňažné znaky s obsahom zlata a peňažné znaky
s obsahom striebra obehali vedľa seba buď podľa ich skutočnej hodnoty, alebo podľa zákonne
stanovených pomerov. Tento peň. systém fungoval s veľkými ťažkosťami a nezaručoval stabilitu meny.
Nesúlad spôsobovali stále sa meniace hodnotové pomery medzi zlatom a striebrom v dôsledku
rôzneho stupňa rastu produktivity práce pri ťažbe jednotlivých menových kovov. Grashamov zákon:
horšie peniaze vytláčajú z obehu lepšie peniaze, a nikdy nie naopak.
Latinská menová únia, 1865 – Francúzsko, Belgicko, Taliansko, Švajčiarsko, neskôr aj Grécko.
Založili spoluprácu členov na princípoch bimetalizmu. Zanikla po 10 rokov, lebo z dôvodu
znehodnotenia striebra a zákazu raziť z neho mince. Hlavné princípy:
 povolená voľná razba mincí zo zlata aj striebra v relácii 1:15,5
 základné menové jednotky: frank, libra, drachma z obsahom buď 0,29 g rýdzeho zlata alebo
4,5 g rýdzeho striebra
 obeh mincí jednotlivých štátov únie bol voľný
 razba drobných mincí bola limitovaná čiastkou 5 základných menových jednotiek na
obyvateľa príslušného štátu.
Škandinávska menová únia, 1883 – medzinárodná menová spolupráca na princípe zlatého
monometalizmu. Vytvorili ju škandinávske štáty. Zákonným platidlom boli zlaté mince členských štátov.
Jednotlivé ceduľové banky navzájom prijímali ako platidlo svoje bankovky.
POZ: ceduľová banka = emisná banka, má oprávnenie emitovať a uvádzať do obehu bankovky;
spravidla je to centrálna banka.

V 19. storočí jednotlivé štáty mali rozdielne peňažné systémy. Ako všeobecný peňažný ekvivalent
vystupovali drahé kovy. Niekde sa používal len jeden kov a niekde obidva. Popri plnohodnotných
minciach sa vyskytovali v obehu aj mince z neplnohodnotného kovu a papierové peňažné znaky –
bankovky a štátovky.
Asi od polovice 70.tych rokov 19. storočia až do prvej svetovej vojny mal rozhodujú úlohu tzv. zlatý
štandard, resp. štandard zlatej mince. Peňažná jednotka zodpovedala určitému množstvu zlatého
kovu. Existovalo voľné razenie zlatých minci, voľná vymeniteľnosť papierových peňazí za plnohodnotné
zlaté mince a bol neobmedzený voľný pohyb zlata medzi krajinami. Menové kurzy sa určovali na
základe zlatého obsahu porovnávaných základných jednotlivých štátov a mohli sa odchyľovať od kurzu
len v rámci tzv. zlatých bodov (prirodzené limity oscilácie kurzu). Tieto body boli dané veľkosťou
nákladov spojených s presunom zlata z jednej krajiny do druhej. Spravidla sa pohybovali v rozpätí nie
viac ako ± 1 % od základnej parity. Tento typ peňažnej sústavy mal priaznivý vplyv na rozvoj
zahraničného obchodu, trhu a výmeny. Prvá svetová vojna znamenala rozpad zlatého štandardu
a širšie využívanie papierových neplnohodnotných peňazí.

Medzinárodné menové systémy v období medzi dvoma svetovými vojnami

Po skončení prvej svetovej vojny sa krajiny snažili stabilizovať rozvrátené národné meny obnovením
štandardu zlatej mince. Uskutočnilo sa aj niekoľko medzinárodných konferencií. Niektorým krajinám sa
podarilo zaviesť zlatý štandard v zúženej forme štandard zlatého zliatku alebo ako štandard zlatej
devízy. Zlaté zásoby už neboli spojené s potrebami vnútorného peňažného obehu. Slúžili
predovšetkým ako rezerva svetových peňazí, určených na vyrovnávanie platobných bilancií.
 3
Po prvej svetovej vojne rozlišujeme podľa existujúcej peňažnej sústavy 3 skupiny krajín.
 USA, kde trval štandard zlatej mince až do roku 1933
 víťazné krajiny prvej svetovej vojny – VB, FR, kde sa vytvoril štandard zlatého zliatku (meny boli
obmedzene vymeniteľné za zlato, bola stanovená min. suma výmeny za zlato)
 porazené krajiny – Nem, Tal, Rumunsko – štandard zlatej devízy (menová jednotka sa
porovnávala k určitému množstvu zlata, ale priamo za zlato nebola vymeniteľná. Emisná banka
v Nem. alebo Tal. podľa svojej úvahy vymieňala marky alebo líry a devízy so štandardom
zlatého zliatku a tie sa mohli v obmedzenom množstve v zahraničí vymeniť za zlato)
V rokoch 1929 až 1933 bola svetová hospodárska kríza, ktorá znamenala krach zlatého zliatku vo VB.
Aj ďalšie krajiny zaznamenali obrovské straty, čo spôsobilo pád štandardu zlatej devízy. Zavádzali sa
rôzne devízové obmedzenia a clearingový platobný styk. Uskutočňoval sa na základe dvojstranných
a viacstranných platobných dohôd. Voľnú vymeniteľnosť mien si zachovali len krajiny, ktoré mali
dostatočné devízové rezervy a vystupovali ako veritelia.
Posledným krokom k udržaniu zlatého monometalizmu bola dohoda o vytvorení Zlatého bloku
medzi Belgickom, FR, Holandskom, Švajčiarskom a neskôr aj Tal. a Poľskom z r. 1933. Zameriavala sa
na zachovanie zlatej parity národných mien a udržanie stabilných menových kurzov na základe zlatého
štandardu. V roku 1936 sa Zlatý blok rozpadol.
Menová situácia sa upokojila až v roku 1934 keď bol devalvovaný americký dolár. 1 trójska unca =
35 USD.

Medzinárodné menové systémy po druhej svetovej vojne

Po druhej svetovej vojne sa vytvorili podmienky pre vznik medzinárodného menového systému. Ide
o systém, ktorý funguje na základe dohody mnohých štátov o základných zásadách dvojstranných
a mnohostranných menovo-finančných operácií. Niekoľko štátov vypracovalo vlastné návrhy na
povojnové usporiadanie medzinárodného menové systému.
Americký návrh vychádzal z veriteľskej pozície USA. Presadzoval liberalizáciu v medzinárodných
peňažných vzťahoch, širší priestor na devízové transakcie v celosvetovom meradle. Mal sa založiť
Stabilizačný fond Spojených a zjednotených národov a Banka pre obnovu a rozvoj. Zo Stabilizačného
fondu sa mali poskytovať členským krajinám devízové úvery oproti zloženiu príslušného ekvivalentu
v národnej mene danej krajiny až do výšky dvojnásobku kvóty dlžníckej krajiny. Devízové úvery sa mali
poskytovať len na vyrovnanie bilancie bežných platieb členských krajín. Parity národných mien mali byť
viazané na zlato alebo na nenárodnú menovú jednotku „unitas“, ktorej zlatý obsah sa mal rovnať
zlatému americkému doláru. Parity mien sa mohli meniť so súhlasom Stabilizačného fondu. Banka pre
obnovu a rozvoj mala poskytovať členským krajinám dlhodobé úvery.
Anglický návrh vychádzal z dlžníckej pozície krajiny, ktorá mala malé zásoby zlata. Mali sa vytvoriť
tri medzinárodné peňažné inštitúcie: Medzinárodná clearingová únia a 2 ďalšie. Medzinárodná
clearingová únia mala pôsobiť ako medzinárodný zúčtovací a úverový orgán. Účty krajín by sa viedli
v nenárodnej menovej jednotke bancor. Ostatné meny mali vyjadrovať svoju paritu voči bancoru. Jeho
väzba na zlato mala byť nepriama. Bancor mal byť rezervnou menou a nahradiť zlato.
Kanadský návrh vcelku sa stotožňoval s americkým. Odporúčala vytvoriť tzv. Devízovú úniu pre tie
krajiny, ktoré mali dostatočné zásoby zlata.
V roku 1944 na konferencii v Bretton-Woods podpísalo 44 štátov tzv. bretton-woodske dohody
o vytvorení Medzinárodného menového fondu a Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj, ako
aj o zásadách medzinárodného menového systému. Bretton-woodske dohody odrážali pomer síl
v povojnovom období.
 Celá sústava sa opierala o pevné menové kurzy. Parity členských krajín sa vyjadrovali zároveň
v zlate a americkom doláre. Trhové menové kurzy mohli oscilovať okolo parity v rozmedzí +/-
1%.
 Napriek tomu, že bol zrušený zlatý štandard, zlato naďalej vystupovalo vo funkcii svetových
peňazí. Používalo sa na vyrovnávanie schodkov platobných bilancií aj ako medzinárodný
platobný prostriedok.
 Pri medzinárodných zúčtovacích operáciách a ako rezerva sa používali aj niektoré národné
meny-tzv. svetové rezervné meny. Vďaka dominantnému postaveniu Veľkej Británie vo
svetovom obchode sa prvou svetovou rezervnou menou stala v 19. storočí libra šterlingov.
Následky prvej svetovej vojny pre britskú ekonomiku, medzivojnové menové otrasy i následky
druhej svetovej vojny oslabili finančné pozície Veľkej Británie a posilnili postavenie USA. Libra
šterlingov začala strácať výsadné postavenie a na jej miesto sa dostal americký dolár. Tento
 4
proces vrcholí po 2. svetovej vojne. Konečný výsledok potvrdzujú bretton-woodske dohody:
prvou svetovou rezervnou menou sa stáva americký dolár, ktorý libru šterlingov odsúva na
druhé miesto.
 Americká vláda sa zaviazala, že zahraničným centrálnym bankám bude vymieňať doláre za
zlato, a to na základe zlatej parity dolára (oficiálnej ceny zlata vyjadrenej v dolároch), ktorá sa
zaviedla v roku 1934: 1 tróyska unca (približne 31,1035gramu) zlata = 35 dolárov.
Prostredníctvom amerického dolára sa hlavné meny stali vymeniteľné za zlato.
 Zmeny menových parít sa pri jednotlivých menách mohli uskutočniť iba v povolenom rozsahu:
do 10% bez predbežného súhlasu MMF, nad 10% len pri tzv. fundamentálnej nerovnováhe, a to
pri splnení dvoch podmienok:
o pri súhlase väčšiny,
o pri súhlase členov, ktorých podiel na celkových vstupných vkladoch (kvótach) do MMF
bol 10% a viac (vtedy len USA a Veľká Británia). Pri krátkodobej nerovnováhe MMF za
určitých podmienok poskytoval štátom dočasnú pomoc na krytie deficitu ich platobnej
bilancie.
Členské štáty MMF v období hlbokých kríz platobných bilancií mohli dohodami s inými štátmi získať
ich meny na úver, ako aj úverové zdroje MMF. Úverové zdroje MMF vznikli tak, že každý štát pri vstupe
do MMF vložil určitú sumu (kvótu). Roku 1967 sa utvorili doplnkové úverové možnosti v podobe tzv.
osobitných práv čerpania (osobitných úverových práv – special drawing rights – SDR). Ide tu
o vystavenie dokumentov, na základe ktorých členský štát môže čerpať z MMF úvery podľa vopred
stanovených podmienok. Výška čerpania je obmedzená výškou kvóty, ktorú príslušný štát vložil pri
vstupe do MMF. Jednotlivé emisie SDR sa rozdeľujú medzi členské štáty MMF taktiež v závislosti od
výšky ich vstupných kvót.
SDR vo svojich menových transakciách nevyužíva len MMF, ale aj ďalšie medzinárodné
a regionálne finančné inštitúcie: Africká rozvojová banka, Arabský menový fond, Banka pre
medzinárodné platby, Islamská rozvojová banka a Severská (Nordická) investičná banka.
Od 60. rokov sa v súvislosti s oslabovaním členských ekonomík a rastom schodkov platobných
bilancií začínajú narúšať podmienky sústavy opierajúcej sa o bretton-woodske dohody. Prehlbovanie
ekonomických vzťahov medzi členmi si vyžiadalo rast medzinárodných platobných prostriedkov
a zvýšenie ich účinnosti. Zlato túto úlohu plnilo v čoraz menšej miere, nahrádzali ho rezervné meny.
Krízové procesy v americkej a britskej ekonomike viedli k poklesu dôvery vo svetové rezervné meny,
dochádzalo k ich premene na zlato, ktoré sa odčerpávalo z obehu. Pevné väzby medzi zlatom,
svetovými rezervnými menami sa čoraz viac začínali rozchádzať so skutočnými pomermi. Viedlo to ku
krátkodobým špekulačným pohybom kapitálu, k výmenám jednej meny na druhú, narúšali sa menové
parity a dochádzalo k prudkým výkyvom v platobných bilanciách hladkému rovnomernému rozdeleniu
menových prostriedkov medzi účastníkov, najmä medzi priemyselne vyspelé štáty na jednej strane
a rozvojové krajiny na druhej strane.
Rozhodujúcu úlohu pri týchto krízových javoch mal americký dolár. Následky americkej
hospodárskej a vojenskej politiky sa premietli do chronického deficitu platobnej bilancie USA a do
veľkých deficitov štátneho rozpočtu. Deficity sa financovali najprv zo štátnych rezerv, neskôr
zadlžovaním sa v cudzine a napokon inflačnou emisiou dolárov. Prehlbovalo sa znehodnocovanie
amerického dolára, ktorý zaplavoval celý svet. Po prvej devalvácii 1971 sa oficiálna cena zlata
ustanovila v pomere 1 tróyska unca zlata = 38 dolárov, po druhej devalvácii 1973 v pomere 1 tróyska
unca zlata = 42,22 dolára. Trhová cena zlata začala niekoľkonásobne prevyšovať jeho úradnú cenu.
Roku 1971 bola zrušená vymeniteľnosť dolára za zlato.
Kríza amerického dolára, o ktorý sa opierala bretton-woodska sústava, vyvrcholila pádom celej tejto
sústavy. Neúspešné snahy reformovať bretton-woodsku sústavu si napokon vynútili založenie novej,
zásadne odlišnej medzinárodnej menovej sústavy.

Kingstonský menový systém

Úlohou vypracovať návrh nového menové systému bol poverený Dočasný výbor MMF. V roku 1974
sa priklonil ku koncepcii tzv. evolučného postupu, ktorý spočíval v jeho postupnom, etapovitom
budovaní.
Isté obrysy nového medzinárodného menového systému sa ustáli na základe kompromisov na
rokovaniach v Kingstone v januári 1976. V súčasnosti sa mnohé návrhy už čiastočne zrealizovali
a utvoril sa nový, resp. reformovaný medzinárodný menový systém.
Možno ho charakterizovať takto:
 5
 úloha zlata v menovom systéme sa znížila, zlato sa postupne vylúčilo z medzinárodného
menového systému, oficiálna cena zlata 42,22 dolára za 1 tróysku uncu bola zrušená. Časť
zlatých zásob MMF sa vrátila pôvodným vkladateľom, časť sa odpredala na aukciách,
 funkciu zlata prevzali SDR – Special Drawing Rights – zvláštne práva čerpania - Zlatý obsah
jednotky SDR sa rovná zlatému obsahu jedného predinflačného dolára (0,888 g zlata). SDR nie
sú vymeniteľné za zlato - označujú sa ako “papierové zlato“. Jednotka SDR, pôvodne
vystupujúca ako „kôš“ 16 hlavných svetových mien (ich podiel v koši bol úmerný podielu ich
ekonomík na svetovom exporte), súčasnosti „košom“ štyroch najvýznamnejších svetových
mien: USD, GPB, EUR, YPN.
 parita mien sa neodvodzuje od zlata, ale môže sa určiť vo vzťahu k SDR, iným menovým
košom, prípadne aj k iným menám, resp. ekvivalentom,
 možnosť používať voľne pohyblivé menové kurzy, v súčasnosti si môžu jednotlivé krajiny zvoliť
samostatne, aký systém devízových kurzov budú uplatňovať, či pevný (gegged) systém, riadený
floating (managed floating), nezávislý floating (independently floating) alebo iné,
 k zmenám došlo vo finančných a úverových možnostiach medzinárodných peňažných inštitúcií,
ktoré zabezpečujú fungovanie medzinárodného menového systému, a to nielen k zvýšeniu ich
finančných zdrojov, ale aj k utvoreniu širokej palety potenciálnych devízových facilít.
Kingstonská menová sústava utvorila priestor na komplikovanejšie úpravy medzinárod-ných
menových vzťahov členských krajín MMF v porovnaní s bretton-woodskou sústavou. Zložitosť
existujúceho medzinárodného menového usporiadania možno pozorovať vo viacerých smeroch:
1. Rôzne krajiny majú rozličné menové režimy.
2. Typickou črtou je, že jednotlivé krajiny sa spoliehajú na kombináciu rozličných menových
režimov.
3. Rozličné krajiny často využívajú ten istý režim rôznym spôsobom, ako aj to, že používajú
odlišné metódy menovej kontroly.
4. Viaceré krajiny často menia svoje menové režimy alebo spôsoby ich riadenia.

Silnejú hlasy žiadajúce opätovný návrat k režimu pevných kurzov, ktorý by umožnil vyhnúť sa
nedostatkom spojeným s ich väzbou na jednu národnú menu. Zdôrazňuje sa výhoda pevných kurzov,
ktoré uľahčujú udržiavanie kurzu každej meny, jej výmenu na iné meny, zabezpečenie jej kúpnej sily
vzhľadom na iné meny. Prednosťou pohyblivých je však to, že jednotlivým krajinám umožňujú
kontrolovať množstvo vlastných peňazí, kým pri pevných kurzoch sú národné menové politiky úzko
späté a obmedzujú možnosti intervenčných zásahov.

V roku 1950 uzatvorili členské štáty OECD Európsku platobnú dohodu, ktorá mala odstrániť
devízové obmedzenia a priviesť členské štáty k voľnej vymeniteľnosti meny. Zúčtovacím orgánom sa
stala Banka pre medzinárodné platby v Bazileji.
Prechod od bilaterálnych platobných vzťahov k multilaterálnym sa uskutočňoval aj prostredníctvom
tzv. menových klubov. Haagsky menový klub, 1955 bol vytvorený medzi Brazíliou a Anglickom
Holandskom a SRN. Parížsky menový klub, 1956 vznikol ako clearingové zoskupenie medzi
Argentínou, Anglickom, Beneluxom, FR, Dánskom, Tal, Holandskom, Nórskom,SRN, Rakúskom,
Švédskom a Švajčiarskom.

Povojnová medzinárodná menová a finančná spolupráca viedla k vzniku niektorých nových prvkov
medzinárodných financií, tzv. euromien, euromenového trhu a petrodolárov. Ako prvé vznikli
eurodoláre. Išlo o operácie s americkými dolármi vykonávané v bankách v Európe. Pôvodne boli
určené na financovanie medzinárodného obchodu, neskoršie aj na financovanie vnútorných potrieb.
Postupne sa rozširovali. Začali sa využívať aj na kapitálových trhoch a euromenový trh sa postupne
stal trhom investičným.
Petrodoláre predstavujú osobitný druh dolárových aktív. Sú to devízové príjmy krajín vyvážajúcich
ropu. Slúžia predovšetkým krajinám OPEC na zvyšovanie dovozu rozličných tovarov a služieb a na
financovanie rozsiahlych programov ekonomického rozvoja.
Dôležitou etapou vo vývoji medzinárodnej menovej spolupráce bolo vytvorenie Európskeho
menového systému (1979), ktorého cieľom bolo vytvoriť „zónu menovej stability“ v Európe.
Uvažuje o zavedení troch zón menovej stability, a to európskej, jenovej a dolárovej, s dôrazom na
koordináciu hospodárskej politiky medzi týmito zónami a spoločné úsilie o zvládnutie výkyvov
devízových kurzov.
 6

Európsky menový systém

Funguje od marca 1979. Jeho členmi sa stali členské štáty ES. Hlavným cieľom Európskeho menového
systému (EMS) bolo dosiahnuť stabilitu výmenných kurzov v rámci spoločenstva.
EMS bol založený na:
 nenárodnej menovej jednotke ECU
 mechanizme menových kurzov ERM
 úverovom mechanizme.
Hodnota ECU sa určovala pomocou koša mien členských krajín. Zloženie menového koša sa skúmalo
pravidelne každých 5 rokov alebo na požiadanie, ak sa hodnota niektorej meny v menovom koši
zmenila o viac ako 25 %. Podiel jednotlivých mien v koši závisel od:
 celkového ekonomického potenciálu členského štátu,
 podielu členského štátu na vzájomnom obchode,
 podielu štátu na dohodnutí o krátkodobej finančnej podpore.
ECU sa vyjadrovalo v národných menách členských štátov.
Mechanizmus menových kurzov ERM spájal systém pevných menových kurzov uplatňovaných
v rámci daného regiónu so systémom voľne pohyblivých menových kurzov mimo jeho rámec. Kurzy
členských štátov sa udržiavali v striktne vymedzených pásmach oscilácie medzi sebou navzájom. V
roku 1979 sa vyžadovalo, aby sa meny udržiavali v rámci fluktuačného pásma 2,25 %, čo znamenalo,
že maximálna fluktuácia medzi ktoroukoľvek dvojicou mien bola 4,5 %. Ak sa výmenný kurz nedarilo
udržať v tomto rozpätí, národná centrálna banka musela intervenovať. Na intervencie mohli centrálne
banky čerpať krátkodobé úverové prostriedky v ECU z Fondu pre európsku menovú spoluprácu,
vytvorené z rezerv členských štátov.
Cieľom EMS bolo podporiť vytvorenie Európskej hospodárskej a menovej únie.

Európska menová únia

Budovanie EMÚ malo prebiehať takto:
 1. etapa sa mala začať 1.7.1990 a ukončiť v roku 1993. Cieľom bolo odstrániť všetky prekážky
pohybu peňazí a kapitálu.
 2. etapa sa mala začať v roku 1994 a ukončiť v roku 1998. Inštitucionálne bola spojená
s vytvorením Európskeho menového inštitútu. Vyžadovalo sa splnenie maastrichtských kritérií.
 3. etapa sa mala začať v roku 1998 a skončiť do 1.7.2002 Mal sa zriadiť Európsky systém
centrálnych bánk, neodvolateľne sa určiť výmenné kurzy medzi menami členských štátov
a eurom, ECB mala začať uskutočňovať jednotnú menovú politiku.
Cieľom menovej politiky po zavedení eura je zabezpečenie silnej a stabilnej jednotnej meny
prostredníctvom cenovej stability a ďalšieho rozvoja ekonomiky. V súčasnosti 12 štátov zaviedlo menu
euro.
Mechanizmus menových kurzov ERM 2 sa týka nového usporiadania menových kurzov v EÚ.
Krajina, ktorá je členom ERM 2 musí definovať svoj centrálny kurz k euru a udržiavať pásmo oscilácie
± 15 %. Na základe dohody medzi ECB a centrálnou bankou príslušnej krajiny môže dôjsť k zúženiu
pásma oscilácie. Rokovania o devalvácii a revalvácii musí iniciovať sama krajina. Rokovania sú tajné,
aby nedošlo k destabilizácii devízových trhov.

Medzinárodný menový fond

Medzinárodný menový fond bol založený ako vrcholná inštitúcia bretton-woodskeho menového
systému na základe dohody uzatvorenej na Medzinárodnej menovej a finančnej konferencii v Bretton-
Woodse, v júli 1944. Na tejto konferencii sa zúčastnilo 730 delegátov zo 45 štátov. Delegáti schválili
dva dokumenty, ktoré vošli do dejín : stanovy MMF, stanovy IBRD. Dohodu o založení Medzinárodného
menového fondu podpísalo 45 zakladajúcich štátov. Pôvodným členom MMF bola aj Československá
republika, ktorá však v roku 1954 bola uznaná za krajinu nedôveryhodnú na používanie zdrojov MMF.
20. septembra 1990, sa bývalá ČSFR stala opäť členom MMF. Členská základňa MMF má
v súčasnosti 182 členov.
Základné ciele MMF sa formulovali takto:
 posilniť medzinárodnú menovú spoluprácu
 podporiť rozvoj a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu
 7
 pomôcť členským štátom riešiť deficity ich platobných bilancií
 podporiť stabilitu menových kurzov .

MMF plní predovšetkým tieto funkcie:

Dozorná a konzultačná funkcia je spojená s dozorom nad fungovaním medzinárod-ného
menového systému a poskytovaním konzultácií o medzinárodných menových a finančných otázkach.
MMF pozoruje, konzultuje a odporúča niektoré aspekty menovej politiky svojim členom. Špecifickým
odporúčaním pre členské štáty je prijatie ekonomických a finančných politík podporujúcich ekonomický
rast, primeranú stabilitu cien, stabilitu menových kurzov, rovnováhu platobných bilancií, verejných
financií a podobne. Fond predstavuje fórum medzinárodnej menovej spolupráce a porozumenia.
Zabezpečuje riadny vývoj medzinárodného menového systému. Musí byť pripravený riešiť konfliktné
situácie členov i celého medzinárodného menového systému.
Finančná funkcia spočíva v tom, že MMF sústreďuje a používa finančné zdroje na poskytovanie
devízových úverov člensým štátom, ktorými pomáha riešiť deficitplatobných bilancií a ďalšie finančné
problémy. Je zodpovedný za fungovanie medzinárodného menového a platobného systému, a preto
venuje mimoriadnu pozornosť medzinárodnej likvidite, t.j. výške a zloženiu devízových rezerv
a plynulému priebehu medzinárodného platobného styku. Má zodpovednosť aj za dodatočnú likviditu
vytvorená emisiou SDR, ktoré sú súčasťou devízových rezerv. MMF drží veľký objem peňažných
prostriedkov svojich členov, ktoré sú odvodené od výšky členských kvót jednotlivých členských štátov.
Tieto prostriedky si MMF dopĺňa pôžičkami. Zo sústredených zdrojov poskytuje devízové úvery.
Z členstva v MMF vyplývajú štátom isté práva, výhody a povinnosti. Hlavné práva sú: možnosti
čerpať finančné zdroje, ktoré MMF poskytuje členským štátom, ktoré sa podujali na programy
adaptácie, a účasť na prerokovaní a ovplyvňovaní otázok medzinárodného menového systému. Ďalšou
výhodou členstva je zvýšená úverová dôveryhodnosť štátov na medzinárodných kapitálových trhoch,
čo sa môže prejaviť v dostupnosti a podmienkach čerpania úverov na finančných trhoch, možnosť stať
sa členom Svetovej banky a jej pridružených inštitúcií.
Povinnosti členských štátov, a to jednak negatívne, čo bez súhlasu fondu štáty nesmú robiť, jednak
pozitívne, čo fond od svojich členov požaduje. Členské štáty nesmú napríklad bez súhlasu MMF
zavádzať obmedzenia pri medzinárodných platbách s ostatnými členmi, používať diskriminačné
opatrenia,.... Na druhej strane fond môže požadovať od svojich členov rozličné informácie, napríklad
o stave devízových rezerv, o platobnej bilancii,....
Finančné zdroje MMF predstavujú predovšetkým zdroje na poskytovanie devízových úverov a
krytie celej činnosti fondu. Tvoria ich:
 splatené členské kvóty jednotlivými štátmi
 vypožičané zdroje na základe mnohostranných alebo dvojstranných dohôd
 zvláštne práva čerpania – SDR
 zlato
Najvyšším orgánom MMF je Zbor guvernérov. Skladá sa z guvernéra a jeho zástupcov. Každý
členský štát ustanovuje jedného zástupcu. Zvyčajne je ním minister financií alebo guvernér centrálnej
banky, resp. iná osoba porovnateľného postavenia. Zbor guvernérov sa schádza raz do roka na
výročnom zhromaždení, aby posúdil prácu MMF za uplynulé obdobie. Viaceré svoje právomoci
deleguje na Radu výkonných riaditeľov MMF.
Rada výkonných riaditeľov MMF má svoje sídlo vo Washingtone, D.C. Venuje sa každodennému
rozhodovaniu o veľmi širokej škále problémov. Ide o všeobecné politické, operatívne problémy
fungovanie medzinárodného menového systému, ktoré zahŕňajú: dozor nad politikou menových kurzov
členských krajín, poskytovanie finančných prostriedkov MMF členským štátom, konzultácie s členskými
štátmi, posudzovanie komplexných štúdií o významných otázkach. Schádza sa obyčajne tri razy do
týždňa. Má 24 výkonných riaditeľov. Z toho počtu 5 riaditeľov zastupuje jednu krajinu (USA, Nemecko,
Japonsko, Francúzsko, Veľká Británia), ostatných 19 skupinu krajín. Výkonným riaditeľom v každej
skupine je zástupca štátu, ktorý má v skupine najvyššiu členskú kvótu. SR patrí do belgickej skupiny.
Jej členmi sú: Belgicko, Bielorusko, Česká republika, Kazachstan, Luxembursko, Maďarsko, Rakúsko,
Slovenská republika, Turecko. Výkonným riaditeľom je Belgičan Gino Alzetta. Predmetom rokovaní
Rady výkonných riaditeľov sa členská krajina obvykle stáva z dvoch príčin:
 Raz za rok, alebo každé dva roky, sa s každou členskou krajinou uskutočňujú konzultácie, a to
bez ohľadu na to, či táto krajina žiada alebo nežiada, čerpá alebo nečerpá od MMF finančnú
pomoc. Cieľom konzultácie je
o posúdiť ekonomickú situáciu v danej krajine,
 8
o posúdiť spôsob uskutočňovania jej ekonomickej politiky a tak prípadne zabrániť vzniku
výraznejšej ekonomickej a finančnej nerovnováhy, riešiť teda objavujúce sa problémy
skôr, ako by nadobudli veľké rozmery.
 Schvaľovanie stabilizačného programu, financovaného MMF, alebo revízia jeho plnenia. Od
výsledkov revízie závisí uvoľňovanie jednotlivých tranží pôžičky, ktorá sa nikdy neposkytuje
naraz.
V rade výkonných riaditeľov MMF sa rozhodnutia prijímajú trojakým spôsobom:
a) hlasovaním – jednoduchou väčšinou (viac ako 50%)
b) hlasovaním – kvalifikovanou väčšinou (percento potrebných hlasov sa určuje podľa
závažnosti prerokúvanej otázky – maximálna výška je 85%)
c) bez hlasovania – na základe konsenzu

MMF a Slovenská republika

Medzinárodný menový fond zvýšil odhad rastu slovenskej ekonomiky na tento rok na 8,2 percenta.
Vlani v septembri počítal so siedmimi percentami. Hospodársky rast svetovej ekonomiky by sa mal
pritom spomaliť na 4,9 percenta z minuloročných 5,4 percenta. Spomedzi krajín Európskej únie by
podľa zverejneného Svetového ekonomického výhľadu malo najrýchlejšie, až o 10,5 percenta, rásť
Lotyšsko. celosvetovým lídrom je Angola s takmer 40 percentným rastom.
Rovnako ako OECD, aj MMF vyzýva na pokračovanie štrukturálnych reforiem, ktoré by mali
napomôcť znižovanie ekonomických rozdielov v rámci krajín Európskej únie a zvýšiť ich
konkurencieschopnosť. "Kľúčovým faktorom je potreba zvýšenia flexibility trhu práce a zníženia
celkového daňového a odvodového zaťaženia," uvádza sa v správe. Ďalšou prioritou by mala byť
fiškálna konsolidácia, náklady na penzijnú a zdravotnú starostlivosť vyplývajúcu zo starnúcej populácie
by mali byť adresnejšie.

2. Kurzové režimy, faktory ovplyvňujúce výšku kurzu, vývoj Kčs

a Sk

Kurzové režimy
Menový kurz je cena peňažnej jednotky jednej krajiny vyjadrená v peňažných jednotkách iných
krajín. Menové kurzy prepájajú národnú ekonomiku so svetovou ekonomikou. Pojem menový kurz sa
používa na všeobecné vyjadrenie:
 devízového kurzu
 valutového kurzu.
Valutový kurz je cena jednej peňažnej jednotky vyjadrená určitým množstvom iných peňažných
jednotiek, ktorá slúži na vyjadrenie vzťahu hodnôt domácej a zahraničnej meny v hotovostnej forme.
Devízový kurz je cena jednej menovej jednotky vyjadrená určitým množstvom iných menových
jednotiek, ktorá slúži na vyjadrenie vzťahu hodnôt domácej a zahraničnej meny v bezhotovostnej
forme, t.j. vo forme devíz.
Menový kurz má kvantitatívnu a kvalitatívnu stránku. Z kvantitatívneho hľadiska vyjadruje pomer,
v akom sa zahraničné jednotky prepočítavajú. Označuje koľko domácich peňažných jednotiek treba
zaplatiť za jednu zahraničnú peňažnú jednotku.
Menové kurzy sa zapisujú dvoma spôsobmi:
 priamy kurzový záznam – cena zahraničných menových jednotiek vyjadrená v domácej mene
 nepriamy kurzový záznam – cena domácej menovej jednotky vyjadrená v zahraničných
menách.

Meny, ktoré sa voľne používajú vo vnútornom i vonkajšom peňažnom obehu sú externe

vymeniteľnými menami, t. j. môžu ich voľne používať tuzemci i cudzozemci pri bežných a často aj
kapitálových platbách. Interne vymeniteľné meny sa nemôžu voľne používať pri medzinárodných
platbách a iba devízoví tuzemci ich môžu vymieňať za zahraničné meny a potom používať na úhradu
svojich záväzkov v zahraničí.
S externe vymeniteľnými menami sa obchoduje na medzinárodných devízových trhoch, kde
sa tvoria devízové kurzy. Ponuku a dopyt po devízach vytvárajú najmä veľké obchodné banky
 9
a centrálne banky. S vnútorne vymeniteľnou menou sa na medzinárodných devízových trhoch
neobchoduje. Devízové kurzy takejto meny sa tvoria na vnútornom devízovom trhu.
Kurzy vymeniteľných mien na devízových trhoch sa stále menia. Pokles hodnoty meny sa
označuje ako depreciácia a zvýšenie hodnoty meny ako apreciácia. Devízové kurzy pre
nevymeniteľné meny sa stanovujú administratívne ako „cena devíz a valút“, najčastejšie pomocou
parity kúpnej sily.
Odchyľovanie sa menového kurzu od východiskovej základne sa nazýva oscilácia.

Teórie pohybu devízových kurzov

a) teória parity kúpnej sily – hlavnou príčinou pohybu devízového kurzu je zmena cenových hladín
v jednotlivých krajinách, ktoré ovplyvňuje pohyb devízového kurzu najmä z dlhodobého
hľadiska. Nový rovnovážny devízový kurz má zohľadňovať zmeny v ročnej miere inflácie.
b) teória parity úrokovej miery – pohyb kurzu v dôsledku existencie rozdielnych úrokových mier
v jednotlivých krajinách, čo motivuje transfer krátkodobého a špekulačného kapitálu. Nový
rovnovážny devízový kurz má zodpovedať úrokovému diferenciálu jednotlivých mien.
c) teória platobnej bilancie – pohyb devízového kurzu je predovšetkým funkciou salda platobnej
bilancie. Aktívne saldo PB znamená, že ponuka devíz na vnútornom devízovom trhu je väčšia
ako dopyt. Vzniká tendencia k zhodnocovaniu domácej meny. A naopak. Výrazné zmeny
reálnych kurzov pri nepružnosti cien sa premietajú do dlhodobých výkyvov reálnych kurzov.

Reálny kurz je nominálny kurz dvojito determinovaný zahraničnou a domácou cenovou hladinou. Ak
sa tieto hladiny pohybujú spoločne, tak sú paralelné nominálny aj reálny kurz.
Ak zahraničné ceny rastú rýchlejšie ako domáce, tak nominálny kurz sa nemení, reálny kurz rastie
(znehodnotenie domácej meny). Ak domáce ceny rastú rýchlejšie ako zahraničné ceny a nominálny
kurz sa nemení, reálny kurz klesá (zhodnotenie domácej meny).
Fixná parita devízového kurzu by sa mala určiť na základe odhadu rovnovážneho reálneho
devízového kurzu, ktorá veličina má zohľadniť makroekonomické veličiny (HDP, inflácia,
nezamestnanosť, vyrovnaná PB). Používajú sa tieto metodiky FEER, DARER, NATREX. FEER je
fundamentálny rovnovážny devízový kurz, ktorý zodpovedá strednodobej vnútornej a vonkajšej
rovnováhe ekonomiky.
MMF má prostredníctvom kurzových relácií koordinovať úlohu kurzu
 s cieľom dodržania ekvivalencie pri výmene tovarov, služieb a mien pri pohybe kapitálov
a úverových transferov,
 pre porovnávanie cenových relácií
 plynulosť finančných transferov.

Devízový kurz má objektívnu stránku – faktory oscilácie menové kurzu a subjektívnu stránku - je
nástrojom hospodárskej politiky vlády. V jednotlivých krajinách sa používajú rozdielne pravidlá
a mechanizmy tvorby devízového kurzu i jeho riadenia. Súbor týchto pravidiel predstavuje systém
devízového kurzu. Konkrétne usporiadanie devízových vzťahov závisí od úlohy vlády a trhu pri
determinácii kurzu a od rozdielnej miery pružnosti, resp. stability kurzu.
Pre voľne vymeniteľné meny sú známe tieto systémy menových kurzov:
 systém voľne pohyblivých kurzov – floating
 systém kurzov s riadenou pohyblivosťou – riadený floating
 systémy pevných menových kurzov bez vlastnej meny, s vlastnou menou, systémy kurzov
viazaných na jednu menu alebo menový kôš, bez pásma oscilácie alebo s pásmom oscilácie
 systém regionálnych pevných menových kurzov – ERM 1 a ERM 2
 systém kurzov s kĺzavými zmenami parít.
Nová klasifikácia menových kurzov je založená na skutočných a v praxi používaných systémoch
menových kurzov. Člení ich podľa dvoch kritérií:
 stupňa pružnosti menového kurzu
 uplatňovania menovej stratégie v príslušnom členskom štáte.
Z hľadiska pružnosti sa od 1.1.1999 kurzové režimy členia na 8 skupín:
1.) systém menových kurzov bez domácej zákonnej meny – cudzia mena je jediným zákonným
peňažným prostriedkom. Patria sem aj členské štáty menových únií, ktoré majú spoločnú menu.
2.) prevzatie meny – (currency boards arrangement - CBA) – právne je zakotvený záväzok
vymieňať domácu menu za určenú cudziu menu pri fixne určenom menovom kurze. Množstvo
domácej meny musí byť kryté rovnakým množstvom devízových rezerv v štáte a každá nová
 10
emisia peňazí je podmienená prírastkom aktív denominovaných v cudzej mene. Centrálna
banka stráca svoje tradičné funkcie (menová kontrola, úloha veriteľa poslednej inštancie) a má
len malý priestor na realizáciu vlastnej menovej politiky.
3.) iné bežné systémy pevných menových kurzov – používajú štáty, ktoré viažu svoju menu na
jednu zahraničnú menu alebo menový kôš pri fixnom kurze. Menový kôš sa spravidla skladá
z mien hlavných obchodných alebo finančných partnerov daného štátu. Do tejto skupiny patria
štáty, ktorých mena sa môže pohybovať okolo centrálnej parity v rozsahu ± 1 %. Fixná parita sa
udržuje pomocou intervencií CB. V súčasnosti ho používa 41 štátov.
4.) pevné kurzy s väzbou a fluktuačným pásmom – menové kurzy sú tiež naviazané na menu
iného štátu, ale fluktuačné pásmo je širšie ako ± 1 %. Patria sem niektoré štáty Európskeho
menového systému - ERM 2 (Cyprus, Egypt, Maďarsko, Tonga)
5.) systém menového kurzu s kĺzavými zmenami parít (crawling peg) – umožňuje pravidelnú
úpravu menového kurzu v malom rozsahu. Rozsah úpravy je buď dopredu fixne určený alebo
závisí od zmien vo vybraných kvantitatívnych ukazovateľov Tento systém používajú Bolívia,
Nikaragua, Kostarika a Šalamúnske ostrovy. Ak je rozsah úprav menového kurzu domácej
meny určený na základe vývoja domácej inflácie a inflácie hlavných obchodných partnerov, tak
ide o dozadu pozerajúci currency peg. Pri fixne vopred určenom rozsahu úprav menového
kurzu ide o dopredu pozerajúci currency peg.
6.) menové kurzy s pravidelne upravovanou centrálnou paritou a fluktuačným pásmom –
menový kurz domácej meny sa udržiava v rámci hraníc určeného fluktuačného pásma, pričom
centrálna parita menového kurzu domácej meny sa pravidelne upravuje. V prvom prípade ide
o symetrické fluktuačné pásmo s rovnakým rozpätím na obidvoch stranách okolo centrálnej
parity. V druhom prípade sa horná alebo dolná polovica fluktuačného pásma postupne rozširuje
v závislosti od asymetrického výberu veľkosti úpravy centrálnej parity. Tento systém používajú:
Bielorusko, Rumunsko, Honduras, Uruguaj, Izrael a Venezuela.
7.) riadený floating bez vopred určeného smeru vývoja menového kurzu – CB ovplyvňuje
vývoj menového kurzu domácej meny prostredníctvom aktívnych intervencií na devízovom trhu,
pričom vopred nie je určený smer pohybu menového kurzu domácej meny v blízkej budúcnosti.
Nie je stanovené žiadne oscilačné pásmo. Menový kurz sa vyvíja vo väčšej závislosti od vývoja
ponuky a dopytu na devízových trhoch doma a vo svete.
8.) nezávislý floating – menový kurz sa určuje na základe devízovej ponuky a devízového dopytu
na domácom a medzinárodnom devízovom trhu. CB môže robiť intervencie na devízovom trhu,
ale ich cieľom je len predchádzanie alebo zmiernenie nadmerných výkyvov. Tento systém
používa 40 členských štátov MMF.
Jednotlivé systémy menových kurzov sú zlučiteľné s rozličnými druhmi menovej politiky a jednotlivé
členské štáty môžu, pri vybranom systéme menového kurzu používať aj viaceré stratégie menovej
politiky.

Výhody pevných kurzov

 stabilita znižuje kurzové riziko
 úspora nákladov podnikateľskej sféry na zaistenie sa proti kurzovému riziku
Nevýhody pevných kurzov
 náročnosť systému na devízové rezervy CB
 obmedzená možnosť využitia kurzu ako nástroja hospodárskej politiky
 obmedzená možnosť realizácie samostatnej menovej politiky

Výhody pohyblivých kurzov

 úroveň domácich výrobných nákladov a cien sa môže pružne a včas prispôsobiť zahraničným
výrobným nákladom a cenám
 nižšie nároky na devízové rezervy
 väčší priestor pre využitie devízového kurzu ako nástroja hospodárskej politiky
 umožňuje danej krajine realizovať samostatnú menovú politiku
 znemožňuje prelievanie inflácie z jednej krajiny do druhej
Nevýhody pohyblivých kurzov
 väčšia nestabilita devízových kurzov a jej dopady na spoľahlivosť kalkulácií podnikateľskej sféry
na náklady na zabezpečenie sa proti kurzovému riziku.
 11

Faktory ovplyvňujúce menové kurzy

Faktory oscilácie menové kurzu
 platobná bilancia – ak má krajina deficit platobnej bilancie, stáva sa čistým záujemcom
o zahraničné meny a bude donútená predať významné množstvo vlastnej meny, aby zaplatila
dovoz tovarov a služieb. Všetky položky PB ovplyvňujú devízové kurzy tým, že vytvárajú
ponuku devíz a dopyt po nich.
 špekulácie – díleri a investori sledujú každodenné zmeny na devízových kurzoch a snažia sa
nájsť ziskové obchodné príležitosti. Ak sa nejaká mena javí ako prechodne podhodnotená,
vyvolá to značný počet kúpnych príkazov, ktoré zvýšia jej cenu v porovnaní s inými menami. Ak
sa mena javí ako nadhodnotená, objaví sa záplava príkazov na jej predaj, čím sa zníži jej cena

Druh špekulácie Dopyt po Ponuka devíz

devízach
špekulácia na zhodnotenie devízového kurzu ↑ -
špekulácia na znehodnotenie devízového kurzu - ↑
špekulácia na vzostup úrokovej miery ↑ -
špekulácia na pokles úrokovej miery - ↑

 intervencie – devízové intervencie uskutočňujú spravidla CB alebo stabilizačné devízové fondy.

Nákupom alebo predajom národnej meny regulujú cenu devíz. Zmyslom je zabrániť
neprimeranej nestabilite kurzového vývoja. Devízové intervencie môžu byť fakultatívne alebo
obligatórne. Fakultatívne sa viažu na vývoj určitých ekonomických ukazovateľov, obligatórne
vyplývajú z medzivládnych dohôd a sú prísne viazané na povolené rozpätie pružnosti
devízového kurzu.
 domáce ekonomické a politické podmienky – vojna, recesia, rýchly ekonomický rast,
priemyselný rozvoj, ... Osobitne veľký vplyv na ceny národných mien má inflácia a rozdiely
v úrokových sadzbách v jednotlivých štátoch. Ak sa v jednom štáte prehlbuje inflácia, cena jeho
meny má tendenciu sa znižovať v porovnaní s cenou meny druhého štátu. Rozdielne úrokové
sadzby pôsobia tak, že štáty s vyššími reálnymi úrokovými sadzbami väčšinou zaznamenávajú
narastenie výmennej hodnoty svojich a naopak.

Z dlhodobého hľadiska pôsobia na menový kurz 4 faktory:

 pomer cenových hladín – rast cenovej hladiny krajiny spôsobuje v dlhom období znehodnotenie
jej meny, naopak relatívny pokles ju zhodnocuje
 clá a kvóty – obchodné bariéry v dlhom období vyvolávajú zhodnotenie domácej meny
 preferencie domáceho tovaru oproti zahraničnému – rastúci dopyt po exporte z danej krajiny jej
menu znehodnocuje
 produktivita práce – ak sa krajina stáva vo vzťahu k ostatným krajinám dlhodobo relatívne
produktívna, jej mena sa zhodnocuje.

Na menový kurz vplýva aj dopyt a ponuka finančných aktív v danej mene. Na dopyt po domácich
aktívach a teda aj na menový kurz vplývajú tieto faktory:
 zmena domácej úrokovej sadzby – dopyt po domácich aktívach je priamoúmerný domácej
úrokovej sadzbe, t.j. ak sa úroková sadzba domácich aktív zvýši, vzrastie pri každej danej
úrovni menového kurzu výnos z domácich aktív a dopyt po domácej mene sa bude zvyšovať.
 zmena zahraničnej úrokovej sadzby – dopyt po domácich aktívach je nepriamo úmerný
zahraničnej úrokovej sadzbe, t.j. ak sa úroková sadzba zo zahraničných aktív zvyšuje,
očakávaný výnos zo zahraničných aktív pri každom menovom kurze rastie, ale klesá dopyt po
domácich aktívach.
 zmeny očakávaného budúceho menového kurzu – dopyt po domácich aktívach je
priamoúmerný očakávanej výške budúceho menového kurzu. Každý faktor, ktorý spôsobuje
zvýšenie očakávaného budúceho menového kurzu, zvyšuje očakávané zhodnotenie domácej
meny a očakávané výnosy z domácich aktív pri akejkoľvek výške kurzu. Rast očakávaného
budúceho kurzu domácej meny spôsobuje zvýšenie dopytu po domácich aktívach.
 12
Predikcia menových kurzov sa bežne robí ako predikcia nominálnych kurzov. Na odhad a riadenie
dlhodobého menového rizika sa využíva aj predikcia reálnych menových kurzov. Reálny menový kurz
v systéme plávajúceho kurzu podlieha neočakávaným zmenám. Najlepšia predikcia budúceho reálneho
kurzu je dnešný pohotový menový kurz.
Predikcia menových kurzov v praxi – robia ju medzinárodné spoločnosti, banky, nezávislé
konzultačné firmy. Dlhodobá predikcia býva motivovaná napr. uskutočnením priameho investovania
v zahraničí. Záujem o krátkodobú predikciu býva motivovaný hlavne snahou zaistiť pohľadávku, platbu
alebo dividendu. Na posúdenie krátkodobého výhľadu sú dôležité hlavne technické faktory (vládne
intervencie, správanie obchodníkov a investorov). Predikcia na dlhšie obdobie sa obyčajne uskutočňuje
fundamentálnou ekonomickou analýzou a často býva základom aj na krátkodobú predpoveď.

Vývoj menového kurzu československej a slovenskej koruny

Československá koruna začala svoju samostatnú existenciu 25. februára 1919. Pred druhou
svetovou vojnou patrila k popredným európskym menám. Vyznačovala sa stabilitou kurzu a mala
dôveru na devízových trhoch. Tento vývoj prerušila druhá svetová vojna.

Obdobie 1945 – 1953

Po druhej svetovej vojne došlo k znovuobnoveniu československej koruny ako jednotnej základnej
peňažnej jednotky obiehajúcej na území vtedajšieho Československa. Pri prvej peňažnej reforme roku
1945 sa určil jej kurz na základe porovnania cenových hladín Československa a Švajčiarska, Švédska,
USA a VB. Bol vymedzený na úrovni 1 USD = 50 CSK. Mal to byť reálny menový kurz,
ktorý sa mohol pohybovať iba v rozpätí povolenom MMF a to vo výške ± 1 %. V skutočnosti bol tento
kurz problematický a nereálny. Vzniklo to z rozdielneho charakteru cenových hladín porovnávaných
krajín, z rozdielnych úloh, ktoré sa pomocou cien riešili a z toho, že mnohé tovary sa v Československu
nevyskytovali. Vývoj v menovej oblasti viedol k ďalšiemu znehodnocovaniu československej koruny.

Obdobie 1953 – 1967

V roku 1953 sa uskutočnila druhá cenová reforma. Cieľom bolo zvýšiť kúpnu silu československej
koruny vo vnútornej ekonomike a upevniť jej menový kurz voči zahraničiu.
Kurzová politika bola sformovaná na týchto zásadách:
 zlatý obsah CSK bol 0,123426 g rýdzeho zlata
 kurz CSK voči ruskému rubľu bol pevne stanovený na 1SUR = 1,80 CSZK, neskôr po zvýšení
zlatého obsahu sovietskeho rubľa 1 SUR = 8 CSK
 bola prijatá metóda odvodzovania menového kurzu od parity zlata
 bol prijatý pevný systém menového kurzu.
Roku 1953 sa cenová hladina a dôchodková hladina znížili na 20 %. Ceny poklesli v pomere 5:1,
v dôsledku čoho kúpna sila CSK sa zvýšila na 5-násobok. Zlatý obsah koruny vzrástol takmer na 7-
násobok. Nový zlatý obsah určil aj nový kurz CZK: 1 USD = 7,20 CSK. Bol to nadhodnotený kurz.
Nadhodnotenie bolo zámerné. Vychádzalo sa z toho, že vnútorné veľkoobchodné ceny budú klesať
v dôsledku rastu produktivity a ceny v zahraničí rásť.
Oficiálny kurz CSK vychádzal z pomeru zlatých obsahov porovnávaných mien a neprihliadal na
faktory, ktoré ho ovplyvňovali.

Obdobie 1967 – 1988

Od roku 1967 v súvislosti so zreálňovaním kurzu CSK sa začal v oblasti obchodných platieb
uplatňovať tzv. prevodový mechanizmus, ktorý sa skladal z koeficientov vnútorného
reprodukčného cenového vyrovnania (VRCV), rektifikácie, cenových prirážok a zrážok.
V oblasti neobchodných platieb sa začali uplatňovať osobitné príplatky a prirážky k oficiálnym
kurzom pri voľne vymeniteľných menách a osobitne vypočítané kurzy pri menách
socialistických štátov. Takto vznikli dvojzložkové kurzy.
Z priemerných reprodukčných nákladov boli odvodené kurzové koeficienty, vyjadrujúce, koľkokrát je
oficiálny kurz nadhodnotený vo vzťahu k nákladom, ktoré musí ekonomika priemerne vynakladať na
získanie jednotky devíz pri vývoze. Zavedením kurzových koeficientov sa vytvorili dvojzložkové kurzy
pri obchodných platbách, ktoré sa vypočítavali ako súčin oficiálneho kurzu a koeficienta.

Obdobie 1989 - súčasnosť

 13
V tomto období sa vytvorili predpoklady na zavedenie konvertibility CSK a devízového trhu,
sformovala sa východisková úroveň devízového kurzu, vybral sa systém riadenia pružnosti menového
kurzu a formulovali sa ciele menovej politiky vrátane devízovej politiky.
 v januári 1989 bol dvojzložkový kurz nahradený jednozložkovým. Bol rozdielny pre obchodné
a neobchodné platby. Vytvoril sa spojením oficiálneho kurzu a kurzových koeficientov
a prirážok. Základom bola cena devíz z priemerných reprodukčných nákladov vývozu.
Východiskový kurz sa vypočítal tak, že oficiálny devízový kurz pre voľne vymeniteľné meny
k 31.12.1989 sa vynásobil koeficientom VRCV vo výške 2,7:5,61. Pri neobchodných platbách sa
k oficiálnemu kurzu pripočítala prirážka 75 %.
 počas roku 1989 sa zaviedli devízové aukcie ako začiatočná forma devízového trhu. Ponuku
a dopyt devíz vytvárali vývozcovia a dovozcovia. Obchodovalo sa v lótoch (1 lót = 10 000 CSK).
Od 1.1.1991 devízové aukcie nahradil vnútorný devízový trh.
 počas roku 1990 sa urýchlilo zreálnenie menového kurzu CSK. Postupne sa devalváciami
dosiahol jednotný jednozložkový menový kurz CSK. Kurz CSK voči prevoditeľnému rubľu
bol revalvovaný. Na prechodné obdobie bol vymedzený turistický kurz.
 zaviedol sa pevný systém menového kurzu s vymedzeným pásmom oscilácie a väzbou na
menový kôš. Počas roku 1990 sa uskutočnili 3 devalvácie koruny voči vymeniteľným menám.
Celkovo sa CSK devalvovala o 113 %. Tento kurz sa výrazne odlišoval od kurzu vypočítaného
na základe parity kúpnej sily. Nezvolil sa systém floatingu, ako to odporúčal MMF, ale pevný
menový kurz. Až v r. 1992 sa pripustil určitý pohyb v rámci povoleného rozpätia ± 0,5 % až ±
7,5 % v Česku, a ± 3,5 %, ± 5 %, ± 7 % v SR
 od 1.1.1991 bola zavedená vnútorná vymeniteľnosť ČSK na základe jednotného kurzu,
vrátane turistického. Dvojzložkový kurz sa spojil do jednozložkového. Vnútorná vymeniteľnosť
bola založená na povinnosti podnikov odpredať všetky devízové prostriedky, ktoré vytvorili
banke a na možnosti neobmedzeného nákupu devíz za CSK na dovoz tovarov a služieb zo
zahraničia.
 zvolila sa metóda odvodzovania devízového kurzu od národného menového koša, ktorý
slúžil na premietanie vzájomných zmien kurzov voľne vymeniteľných mien tvoriacich národný
menový kôš do kurzu CSK.
 od septembra 1992 Štátna banka československá začala používať pri určovaní devízového
kurzu tzv. kombinovanú metódu, ktorá spočívala vo využití metódy menového koša
a mechanizmu ponuky a dopytu na medzibankovom devízovom trhu. Kurzy boli
vyhlasované o 13,00 a platili nasledujúci deň.
 8.2.1993 došlo k rozdeleniu CSK na českú korunu a slovenskú korunu.
 K zásadnej zmene v menovom koši českej koruny došlo 1.4.1993, keď sa znížil počet mien
v menovom koši a zmenili sa ich váha. Menový kôš českej koruny sa začal skladať z dvoch
mien: DEM = 65 %, USD = 35 %

Slovenská koruna sa odrazila od úrovne menového kurzu CSK a jej kurz začala riadiť NBS.
Pôvodne sa menový kôš SKK skladal z 5 mien (USD, DM, ATS, CHF, FRF). V júli 1993 došlo k 10
% devalvácii, čo ovplyvnilo aj hodnotu košovej jednotky. Od 15. 7. 1994 bol päťzložkový kôš nahradený
dvojzložkovým: DEM = 60 %, USD = 40 %. Súčasne so zmenou menového koša sa rozšírilo aj pásmo
oscilácie z ± 0,5 %, ± 1,5 %, neskoršie ± 3,5 % a nakoniec na ± 7 %.
1.10.1998 Slovenská republika zaviedla riadený floating s referenčnou menou pôvodne DEM,
neskoršie EUR. Pri zmene systému menové kurzu došlo k devalvácii SKK.

Slovenská koruna a Európska únia

SR sa podpisom prístupových dohôd k EÚ v apríli 2003 v Aténach zaviazala vstúpiť aj do Európskej
menovej únie a prijať euro, hneď ako splní podmienky vyžadované na tento krok, teda najmä
konvergenčné kritériá.
Podniky, vláda a národná banka sú za čo najskorší možný vstup do eurozóny, naopak mimovládne
organizácie, skôr stojace na strane spotrebiteľov a pracujúcich, sú za vstup až po priblížení životnej
úrovne obyvateľov SR k priemeru EÚ.
Skoré zavedenie euromeny zabezpečí stabilitu kurzov, ktoré sú nevyhnutné na efektívnej
obchodovanie so zahraničím, a skorý vstup do EMÚ tiež pritiahne väčšie množstvo zahraničných
investícií. Ako ďalšie výhody sa uvádza zníženie transakčných nákladov, výrazný prínos vstupu do
EMÚ k urýchleniu rastu slovenského hospodárstva.
 14
Nevýhody skorého vstupu: keďže životná úroveň obyvateľov SR v roku 2008 ešte pravdepodobne
nedosiahne 50 % priemeru krajín EÚ, budú existovať veľké tlaky na rast cien a približovanie sa cenovej
úrovne k EÚ. To následne vyvolá inflačné tlaky, ktoré znehodnotia úspory obyvateľstva. Ďalej
problematické nastavenie kurzu slovenskej koruny k euru, keď tento krok môže znevýhodniť
slovenských výrobcov a vyvolať silné špekulačné tlaky a útoky na slovenskú korunu; strata autonómnej
menovej politiky; nevhodnosť menovej politiky ECB pre malú a zaostávajúcu krajinu, akou je Slovensko
a obavy z pribrzdenia hospodárskeho rastu kvôli plneniu náročných Maastrichtských kritérií.
Slovenská koruna a ERM II
Slovenská koruna vstúpila 28. novembra 2005 do Mechanizmu výmenných kurzov ERM II.
Centrálna parita koruny voči euru bola stanovená na úrovni 1 euro = 38,4550 Sk. Koruna bude v ERM
II využívať štandardné fluktuačné pásmo ±15% okolo centrálnej parity.
Slovenská koruna v poslednom období neustále posilňovala a od pôvodne stanovenej centrálnej
parity sa pohla smerom nadol o takmer 12 %, pričom sa neustále približovala k dolnej hranici
fluktuačného pásma, ktorá bola stanovená na 32,690 SKK/EUR.
Len v roku 2006 koruna voči euru posilnila o viac ako 10 %.
Na žiadosť Slovenska a po dohode ministrov financií krajín eurozóny, prezidenta ECB a ministrov
financií a guvernérov centrálnych bank Cypru, Dánska, Estónska, Litvy, Lotyšska, Malty a Slovenska
centrálna parita slovenskej koruny v ERM II revalvovala s účinnosťou od 19. marca 2007. Nová
centrálna parita koruny voči euru bola stanovená na úrovni 1 euro = 35,4424 Sk. Spodná hranica pre
povinné intervencie je 30,1260 SKK/EUR a horná hranica je 40,7588 SKK/EUR.

Zavedenie eura v SR
Euro sa na Slovensku zavedie 1.1.2009 súčasne do hotovostného aj bezhotovostného obehu bez
prechodného obdobia, tzv. „Big-Bang“ (veľký tresk) scenárom. Zákonným platidlom na území SR sa od
tohto dňa stane euro. V bezhotovostnom obehu sa bude od 1.1.2009 používať výlučne euro.
V rámci hotovostného obehu sa bude od 1.1.2009 používať euro. Koruna sa stane len denomináciou
eura. Počas krátkeho obdobia duálneho obehu, do 16.1.2009 sa bude môcť na území SR platiť aj
korunovými bankovkami a mincami, ktoré sa budú postupne sťahovať z obehu. Po skončení duálneho
obehu bude zákonným platidlom na území SR už iba euro.
Pri prevode korunových hodnôt na eurá k 1.1.2009 sa môže použiť len konverzný kurz, ktorý bude
neodvolateľne stanovený Radou EÚ. Všetky korunové hodnoty sa k 1.1.2009 budú môcť prepočítavať
len na základe konverzného kurzu a nebude možné použiť iný kurz. Konverzný kurz bude stanovený
ako koeficient so šiestimi platnými číslicami. Bude vyjadrovať ekvivalent jedného eura v korunách (teda
1 EUR =XX.XXXX SKK).

3. Medzinárodná likvidita, devízové rezervy, konvertibilita meny

Medzinárodná likvidita
Medzinárodná likvidita patrí k najspornejším a najproblematickejším kategóriám medzinárodných
financií. Doteraz nie je jednotne interpretovaná. Spravidla sa týmito pojmami rozumie:
a) kvantitatívna stránka – t.j. rozsah platobných prostriedkov, ktoré v národnom, regionálnom
i svetovom meradle vystupujú vo funkcii devízových rezerv;
b) kvalitatívna stránka – relatívny ukazovateľ vzťahu medzi objemom devízových rezerv
a vybranými ekonomický veličinami;
c) funkčná stránka – účel použitia prostriedkov, ktoré plnia úlohu devízových rezerv.
V doterajšom vývoji svetovej ekonomiky vystupovala do popredia raz jedna, raz druhá stránka
medzinárodnej likvidity.
Kvantitatívne poňatie zdôrazňuje rozsah devízových rezerv. Umožňuje sledovať tendenciu
v agregátnom vývoji národných a nadnárodných rezerv.
Kvalitatívne, štruktúrne poňatie sústreďuje pozornosť na zloženie devízových rezerv
predovšetkým z hľadiska druhov, podľa ich teritoriálneho rozmiestnenia a sociálno-ekonomického
rozmiestnenia.
Funkčné poňatie ukazuje účel, na ktorý sa devízové rezervy používajú.
Medzinárodnú likviditu reprezentuje potrebný rozsah disponibilných finančných prostriedkov, ktoré
jednotlivé štáty koncentrujú na zabezpečenie plynulých medzinárodných menových a finančných
 15
transakcií vo svetovom hospodárstve. Optimálny rozsah devízových rezerv závisí od vyrovnanosti
platobnej bilancie v danom období, najmä od jej aktívneho salda.
Medzinárodná likvidita v devízových prostriedkov a v devízových rezervách spolupôsobí na
dosiahnutie rovnováhy v medzinárodných peňažných vzťahov a na vyrovnanosť platobných bilancií.
Medzinárodná likvidita sa sleduje a určuje na základe týchto hľadísk:
 rozsah likvidných prostriedkov pre realizáciu plynulého medzinárodného platobného styku
 štruktúra likvidných prostriedkov najmä z hľadiska ich mobility pre medzinárodné platby
 výška medzinárodnej likvidity vo vzťahu k medzinárodnému obchodu.
Štruktúra medzinárodnej menovej likvidity je reprezentovaná vlastnením disponibilných zdrojov
vo voľne vymeniteľných menách (VVM), v zlate, vo forme rezervnej pozície v MMF a vlastnenia SDR.
Okrem medzinárodnej likvidity sa sleduje likvidita na bankovej úrovni, finančných inštitúcií a firiem.
Riešene medzinárodnej likvidity zo strany štátu je spravidla vyvolané relatívne trvalým schodkom
platobnej bilancie. Účinná zahraničná pomoc sa poskytuje za podmienok prijatia ekonomických
opatrení na odstránenie schodku platobnej bilancie (MMF).

Devízové rezervy
Devízové rezervy sú dôležité pre zabezpečenie medzinárodnej likvidity. Môžeme ich označovať aj
ako menové rezervy, svetové rezervy, medzinárodné rezervy.
Devízová rezerva je súhrn likvidných, ihneď splatných pohľadávok, platobných prostriedkov a facilít,
ktoré sú k dispozícii na úhradu zahraničných záväzkov. Rezerva uložená v zahraničnej banke vo voľne
vymeniteľných menách prináša výnos, ktorým sa zvyšujú devízové rezervy. Zlaté rezervy centrálnych
bánk krajín tvoria funkciu devízovej rezervy pre medzinárodné platby. Pri trvalejšom nedostatku
devízových rezerv a schodku platobnej bilancie sa stáva štát insolventným a následne prijíma
opatrenia, ktoré negatívne vplývajú na rozvoj medzinárodných platobných vzťahov.
Najskôr bolo takmer výlučnou zložkou devízových rezerv zlato. To však postupne prestalo plniť
svoje funkcie nielen vo vnútornom, ale aj vo vonkajšom peňažnom obehu. Jeho funkcia a váha v
devízových rezervách začala klesať. Po 1.svetovej vojne sa súčasťou devízových rezerv stávali aj
voľne vymeniteľné meny. Neskôr, v období hospodárskej krízy (1929 – 1933) a hlavne po nej, sa začali
do devízových rezerv začleňovať aj zúčtovacie (clearingové) meny a takisto prevoditeľné meny. Po
2.svetovej vojne sa do nich začlenili potenciálne devízové facility (znejúce spravidla na voľne
vymeniteľné, rezervné meny). Sú odlišné tým, že predstavujú len nárok na čerpanie devízových úverov
na základe určitých dohôd (napr. bilaterálne alebo multilaterálne dohody o swapových devízových
operáciách medzi centrálnymi bankami istých krajín).
Súčasná skladba devízových rezerv:
 zlato (prípadne iné drahé kovy)
 národné meny podľa stupňa vymeniteľnosti
 potenciálne devízové facility
Ďalej sa môžu členiť na:
 reálne (zlato, drahé kovy, národné meny) - sú k dispozícii v konkrétnej špecifikácii
 potenciálne (facility) - efektívne nie sú v správe jednotlivých subjektov devízových rezerv.
Predstavujú len možnosť získať príslušné devízové prostriedky formou devízového úveru,
pôžičiek,..
Podľa toho, ktoré subjekty môžu disponovať s devízovými rezervami, poznáme:
 oficiálne subjekty - centrálne banky, ústredné devízové direktória, stabilizačné devízové
fondy,...
 ostatné subjekty - väčšinou subjekty podnikového súkromného sektora (vývozcovia,
dovozcovia), devízoví arbitri, devízové oddelenia obchodných bánk,...

Kritéria kvalitatívnej štruktúry devízových rezerv.

Časová disponibilita devízových rezerv znamená, ako operatívne, t.j. v akom čase ich môže
subjekt použiť (okamžite, bezprostredne alebo po uplynutí určitej lehoty). Kurzové výkyvy pri voľne
vymeniteľných menách môžu negatívne pôsobiť na ich časovú disponibilitu. Nižší stupeň časovej
disponibility majú prevoditeľné a clearingové meny. Čo sa týka potenciálnych devízových facilít, tak
časová disponibilita je pri jednotlivých zložkách dosť diferencovaná.
Vecná disponibilita devízových rezerv závisí od toho, do akej miery ich možno použiť na úhradu
platobných záväzkov voči zahraničiu. Či ich možno použiť všeobecne na hocaké alebo len na niektoré
 16
špecifické tituly. Môže byť však ovplyvnená rozličnými opatreniami vo vnútornej ekonomiky krajiny
napr. rozličné devízové obmedzenia, regulácia dovozu a vývozu zahraničného kapitálu a pod.
Teritoriálna transferabilita (prevoditeľnosť) jednotlivých zložiek devízových rezerv spočíva v tom,
v akom teritoriálnom rozsahu ich možno použiť na platenie (či v hociktorých krajina alebo len v
krajinách určitého zoskupenia). Toto kritérium najlepšie spĺňa zlato a rezervné voľne vymeniteľné
meny. Prevoditeľné a zúčtovacie meny majú obmedzenú teritoriálnu transferabilitu, zatiaľ čo pri
potenciálnych devízových facilitách je to diferencovanejšie.
Vzájomná vymeniteľnosť jednotlivých zložiek devízových rezerv je daná možnosťou ich
pružnej premeny za iné prostriedky, ktoré sú v danom okamihu potrebné na úhradu splatných záväzkov
príslušnej krajiny. Tieto konverzné operácie sa týkajú hlavne zlata a voľne vymeniteľných mien. Má
veľký vplyv na likviditu devízových rezerv.

Jednotlivé zložky devízových rezerv

Zlato je najstaršou a klasickou zložkou devízových rezerv. Ide o zlato používané na monetárne
účely, tzv. monetárne zlato.
Zásoba menového zlata predstavuje objem monetárneho zlata v držbe oficiálnych menových
inštitúcií (centrálne banky, ministerstvá financií,..) i množstva zlata v rukách neoficiálnych držiteľov
(obchodné banky, súkromné osoby,..).
Zásoby zlata sa označujú v jednotkách hmotnosti, častejšie však v peňažnom vyjadrení, zvyčajne
množstvom amerických dolárov za 1 troyskú uncu (t.j. 31,1034807 g) rýdzeho zlata ako tzv. dolárová
cena zlata. Išlo o fixované ceny zlata uvádzané ako jeho oficiálne ceny. Po zrušení vymeniteľnosti USD
za zlato v roku 1971 stratila oficiálna cena zlata výsadné postavenie a jej miesto zaujala trhová
dolárová cena zlata, ktorá zaznamenávala veľké výkyvy. Tento vývoj ceny zlata prináša aj problém
reálneho ocenenia zásob zlata v devízových rezervách. Používali sa tu rôzne metódy, ktoré sťažujú
adekvátne určenie hodnotového objemu zlata v medzinárodných rezervách.
Zásoby sa oceňujú:
  v bývalej oficiálnej cene zlata, a to buď na úrovni pred devalváciou amerického dolára (35USD
za 1 troyskú uncu), alebo na úrovni po jeho devalvácii (42,22 USD). Týmto dochádza
k podhodnoteniu objemu zlatých zásob.
  v bežnej dennej cene zlata na vybranom trhu zlata (najčastejšie na londýnskom), čo vedie ku
každodennej zmene údajov o objeme zlatých zásob
  v priemernej trhovej dolárovej cene, pričom nejestvuje jednotný prepočet priemernej ceny.
Zásoby zlata sa môžu preceňovať buď každý polrok alebo aj za kratšie obdobie.
  v individuálne stanovenej pevnej cene,
Zlato má relatívne najvyšší stupeň likvidity, lebo v najvyššej miere spĺňa jednotlivé kritéria likvidity.
Zachováva si v plnom rozsahu časovú disponibilitu a to aj v mimoriadnych podmienkach vojnovej
situácie, hospodárskych otrasov a pod. Výnimkou môže byť iba udelenie embarga na prílev zlata do
určitých krajín. Pri vecnej disponibilite takisto spĺňa vysoký stupeň použitia, ak tomu nebránia prípadné
vnútroštátne devízové alebo iné obmedzenia, najmä so zameraním na pohyb kapitálu. Tiež je
rešpektované aj kritérium teritoriálnej transferability, lebo zlato sa prijíma všade, bez teritoriálnych
obmedzení. Nevýhodu je, že neprináša výnosy v podobe úrokov, vyžaduje si nákladné uskladňovanie
a prepravu spojenú s rozsiahlymi a zložitými bezpečnostnými opatreniami.

Národné meny možno použiť na vyrovnávanie zahraničných pohľadávok a záväzkov, resp. na

medzinárodné platby. Rozdielny stupeň použiteľnosti jednotlivých národných mien v medzinárodných
platbách je dôležitým kritériom pri tvorbe a využívaní devízových rezerv. Preto je potrebné členenie
z hľadiska medzinárodnej likvidity:
  voľne vymeniteľné (konvertibilné) meny,
  prevoditeľné (transferabilné) meny,
  zúčtovacie (clearingové) meny.
Konvertibilné meny – viď posledná časť
Prevoditeľná (transferabilná) mena je určitý medzistupeň medzi voľne vymeniteľnou
a zúčtovacou menou. Môže sa voľne používať v rámci určitého vymedzeného teritória a v rámci
vymedzených tovarov. Spravidla má obmedzenú aj časovú disponibilitu. Tým je daná jej nižšia likvidita,
a teda aj možnosť využitia na účely devízových rezerv. Patria sem aj niektoré umelé menové jednotky,
ktoré majú za úlohu pôsobiť v určitom menovom zoskupení vo funkcii prevoditeľnej meny až dovtedy,
kým národné ekonomiky príslušného zoskupenia nevytvoria podmienky na prechod do kategórie voľne
 17
vymeniteľných mien. Boli to napr. epunit (1954-1958) v rámci Európskej platobnej únie, prevoditeľný
rubeľ (od roku 1964).
Aj keď prevoditeľná mena nedosahuje kvalitu voľne vymeniteľných mien, jej zavedenie nie je len
formálnym devízovým opatrením. Prelamuje bariéru dvojstranných platobných a obchodných vzťahov
a vytvára podmienky na mnohostranné obchodné a platobné vzťahy, čím vytvára predpoklady pre širší
rozvoj určitej regionálnej ekonomickej spolupráce.
Zúčtovacia mena (clearingová, vnútorná) je z hľadiska použiteľnosti na vyrovnávanie
zahraničných pohľadávok a záväzkov kvalitatívne najnižším typom národnej meny. Neslúži spravidla na
platenie v zahraničí, ale len na vzájomné zúčtovanie. Skutočné plnenie prebieha len na domácom
území príslušnej národnej ekonomiky. Pri jej použití môžu vzniknúť tzv. clearingové špičky –
zamrznuté pohľadávky zahraničných veriteľov. Zavedenie zúčtovacej meny môže byť vyvolané tým, že
krajina ju považuje za vhodný nástroj, ktorý spolu s inými nástrojmi devízovej politiky môže prispieť
k dosiahnutiu rovnováhy platobnej bilancie, alebo preto, že krajina nie je schopná udržať vymeniteľnosť
svojej národnej meny. Jej použitie v administratívnych vzťahoch je veľmi náročné. Začali sa používať
počas hospodárskej krízy (1929-1933), najmä po rozpade tzv. zlatého bloku v druhej polovici 30.-tich
rokov. V 2. pol. 50.rokov 20.storočia sa začala prejavovať tendencia k širšiemu používaniu
prevoditeľných a neskoršie voľne vymeniteľných mien, čo malo za následok obmedzenie počtu
zúčtovacích mien.

Potenciálne devízové facility sú najmladšou a najmenšou zložkou devízových rezerv. Začali sa

vytvárať po 2.sv.vojne (v súvislosti so vznikom MMF). Cieľom bolo odstrániť náročnú manipuláciu so
zlatom a riziko strát z držby devíz v devízových rezervách. Je to možnosť čerpať devízové prostriedky
na základe úverových alebo podobných vzťahov. V podstate ide o čerpanie devízových úverov zo
zdrojov vytvorených na základe osobitných dohôd. Zavedením tejto zložky nemusia byť v devízových
rezervách viazané v plnej výške efektívne rezervné prostriedky, ale stačí iba záväzná možnosť, že
v istých prípadoch sa môžu čerpať devízové úvery z rozličných zdrojov, vytvorených na základe
určitých dohôd (bilaterálnych alebo multilaterálnych).
Potenciálne devízové facility MMF sa členia na:
 podmienené (conditional) - ich využívanie je spojené so špecifickým režimom poskytovania
príslušnej facility. Devízový úver možno čerpať len po splnení dohodnutých podmienok medzi
MMF a príslušným členským štátom (pravidelné, zvláštne, koncesívne)
 nepodmienené (unconditional) - ich využitie nie je spojené so špecifickou úpravou mechanizmu
a ich poskytovania. Nie je potrebné dohodnúť a splniť nejaké podmienky (napr.facility v rámci
rezervnej marže a SDR).

Štruktúra devízových rezerv podľa NBS

A. Devízové rezervy NBS 17 823,1

(1) Devízové prostriedky (v konvertibilných menách) 17 057,2
  (a) Cenné papiere 14 647,6
    z toho: cenné papiere emitenta s ústredím v SR ale so sídlom v zahraničí  
  (b) Hotovosť a vklady: 2 409,6
    (i) ostatné národné centrálne banky, BIS, MMF 97,3
    (ii) banky s ústredím v SR  
      z toho: so sídlom v zahraničí  
    (iii) banky s ústredím v zahraničí 2 312,3
      z toho: so sídlom v SR  
(2) Rezervná pozícia v MMF 0,0
(3) Držba SDR 1,3
2
(4) Zlato (vrátane zlatých depozít, zlatých swapov) 764,6
  - objem v miliónoch trójskych uncí 1,1
(5) Ostatné devízové aktíva  
  - finančné deriváty  
 18
  - úvery poskytnuté nebankovým subjektom (cudzozemcom)  
  - ostatné

Riadenie devízových rezerv

Pri riadení devízových rezerv sa treba zamyslieť na dôvodom ich držby, z akých zdrojov sa môžu
financovať a v akej optimálnej výške a štruktúre by mali byť.
Dôvody držania devízových rezerv:
a) formálne krytie domácej meny – tento dôvod stratil svoj význam po páde brettonwoodskeho
menového systému. V súčasnosti sa stal aktuálny najmä v súvislosti s používaním systému
menového kurzu currency board.
b) nástroj menovej politiky alebo riadenia menového kurzu – tento dôvod majú krajiny, ktoré
uplatňujú systém fixného menového kurzu. Môžu ovplyvňovať domácu menovú politiku
predajom domácej meny na devízovom trhu za zahraničnú menu alebo jej nákupom
za zahraničnú menu. Tieto intervencie budú mať vplyv na rovnováhu domáceho peňažného
trhu, a tým aj na domáce úrokové sadzby.
c) zdroje financovania štátneho dlhu a dlhovej služby – väčšina krajín, ktoré si vypožičali
v zahraničnej mene sa bude snažiť využiť časť svojich rezerv na vytvorenie fondu, ktorý bude
kryť aspoň časť dlhu splatného v blízkej budúcnosti.
d) úhrada zahraničných záväzkov z importu a iných záväzkov – krajiny, ktorých vonkajšie toky sú
nepravidelné a sezónne, môžu vytvárať časť devízových rezerv na úhradu importu.
e) ochrana proti pohromám – rezervy môžu slúžiť ako fond na financovanie obnovy
a rekonštrukcie spôsobenej prírodnou či vojnovou katastrofou, ktorá zničí export a spôsobí
kolaps trhu. Využívajú ho najmä malé krajiny.
f) vytvorenie investičného fondu – je to vhodné pre krajiny, ktorých príjem z držby rezerv je ich
najlepším využitím; ak malá krajina potrebuje diverzifikovať zahraničné aktíva; keď lokálna
ekonomika nemôže absorbovať viac výdavkov bez prehrievania.

Zdroje financovania sa získavajú týmito metódami:

a) vypožičaním prostriedkov, ktoré krajina môže získať buď emisiou cenných papierov v cudzej
mene alebo inými spôsobmi (napr. medzinárodným úverom). Tento spôsob neovplyvňuje
devízový trh a menový kurz priamo, pretože žiadna transakcia sa neuskutočnila v domácej
mene a neexistuje priamy vplyv na menový kurz.
b) pomocou menových swapov – má iba ohraničený časový vplyv na devízový trh. Transakcia sa
najskôr uskutoční na spotovom trhu predajom domácej meny a získaním zahraničnej meny na
určitý čas, ale po jeho uplynutí nasleduje opačný vyrovnávací obchod. Celkovú úroveň
menového kurzu by to nemalo ovplyvniť.
c) priamym nákupom zahraničnej meny oproti predaju domácej meny. Tento spôsob však už
ovplyvní menový kurz, pretože zmení celkovú ponuku domácej meny na trhu.
Analýza zdrojov financovania devízových rezerv umožňuje jednotlivým subjektom zistiť skutočné
náklady ich držby. Ak sa devízové rezervy hodnotia iba ako portfólio aktív bez súvislosti s ich zdrojmi
alebo súvisiacimi záväzkami, príjem z nich sa javí ako ich čistý zisk. Preto až zohľadnenie metódy
získania devízových rezerv ukáže, či je finančný príjem z držania rezerv stratou alebo ziskom.
Rozhodnutie, ktorý spôsob financovania použiť, závisí napr. od schopnosti centrálnej banky si
vypožičať, od stavu devízového trhu, od citlivosti menového kurzu na rôzne vplyvy, od nákladov na
získanie zdrojov,... Mnoho krajín využije všetky tri metódy, avšak v rozdielnom čase (závisí od nákladov
každej metódy, od stavu trhu a interakcie s ostatnými politikami).

Optimalizácia devízových rezerv – ide o určenie ich adekvátnej výšky a štruktúry. Na jej
vyjadrenie sa používajú rôzne ukazovatele. Každá krajina musí venovať pozornosť miere devízových
rezerv, a to preto, lebo:
 súčasnosti neexistuje spoločne akceptovaný rámec na určenie adekvátnosti devízových
rezerv.
 rezervy v rozličných ukazovateľoch sa ukázali ako užitočný signalizátor finančných kríz
 devízové rezervy sú dôležitým faktorom pri používaní zdrojov z rôznych programov MMF
 19
 úroveň devízových rezerv má dôležitú úlohu pri určovaní stupňa „zapojenosti privátneho
sektora“ do financovania danej ekonomiky. Nemali by klesnúť pod spodnú minimálnu úroveň
„floor“, aby nespôsobili veľké kapitálové odlevy a takú finančnú medzeru, ktorú MMF nechce
a nemôže financovať zo svojich zdrojov.
Ukazovatele hodnotenia adekvátnosti devízových rezerv:
 ukazovateľ devízových rezerv odvodený od objemu dovozu – vyjadruje počet mesiacov, počas
ktorých môže krajina pokračovať v doterajšej úrovni dovozu v prípade, že sa všetky ostatné
prílevy a odlevy zastavia. Je vhodný pre krajiny, ktoré majú obmedzený prístup na kapitálové
trhy a sú preto značne zraniteľné.
 meranie objemu devízových rezerv od objemu peňazí v  širšom alebo užšom poňatí peňazí –
užitočný indikátor dôvery v danú menu, najmä pri používaní systému fixného menového kurzu.
 ukazovatele odvodené od externého dlhu – ukazuje ako rýchlo v priebehu budúceho roka bude
krajina donútená upraviť podmienky na kapitálovom trhu. Je užitočný na meranie rizík
spojených s nepriaznivým vývojom na medzinárodných kapitálových trhoch. Krajiny, ktoré držia
veľké devízové rezervy vzhľadom na záväzky z krátkodobého zahraničného zadlženia
v zahraničných menách, sú menej náchylne na vypuknutie finančnej krízy.

Štatistické vykazovanie devízových rezerv sa v poslednom období spresnilo ako následok

finančných kríz v 90tych rokoch 20. storočia. MMF a ECB zaviedli nový výkaz v oblasti devízových
rezerv a medzinárodnej likvidity. Zachytáva aj údaje, ktoré môžu slúžiť ako indikátory finančných kríz.
Tento výkaz obsahuje okrem rezervných aktív aj ostatné aktíva v cudzej mene, ktorými môžu byť aj
pohľadávky voči nerezidentom eurozóny. Devízová likvidita zohľadňuje aj predpokladaný potenciálny
krátkodobý čistý úbytok aktív v cudzej mene (platby úrokov a istiny úverov, pozície vo forwardoch v
cudzej mene, toky v oblasti rezervných obchodov, poskytnuté úverové linky, poskytnuté záruky a ďalšie
položky).

EUR v pozícii menovej likvidity

Do uplatnenia spoločnej meny EUR v rámci medzinárodnej likvidity a menovej stability pôsobila
menová jednotka ECU. V rámci EMS a ECU používalo:
 na určenie hodnoty stredných kurzov členských mien,
 ako ukazovateľ divergencie,
 ako spoločný menovateľ pre operácie intervenčného a úverového mechanizmu,
 ako zúčtovací a platobný prostriedok pre inštitúcie a organizácie EÚ,
 ako úverový prostriedok a zdroj devízových rezerv, garantovaný devízovými rezervami.
Išlo o košovú menu (12 mien), ktorá umožnila konverziu mien členských krajín voči týmto a iným
voľne vymeniteľným menám. Každý podiel v koši ECU bol vymedzený kritériami:
 podiel HDP krajiny v spoločenstve EÚ,
 postavenie členského štátu v spoločnom obchodovaní EÚ,
 systémom krátkodobých úverov v jednotlivej členskej krajine.
Menový kôš sa spravidla upravoval každých 5 rokov.
Uplatnenie EUR v rámci krajín EMÚ sa realizovalo jednorázovým kurzovým prepočtom ECU a EUR
v relácii 1:1 k 1.1.1999. Zároveň sa zafixovali kurzy národných mien členov EMÚ voči EUR.
Vznikom EUR sa zabezpečila väčšia likvidita finančného trhu. EUR sa začlenia do svetovej triády
medzinárodných mien (USD, EUR, JPY).

Aktuálny vývoj devízových rezerv na Slovensku

Bratislava 1. júna (TASR) - Celkové devízové rezervy bankového sektora v SR sa za prvých 5
mesiacov roka 2007 zvýšili o 2,923 miliardy USD na 19,687 miliardy USD. Stúpli rezervy Národnej
banky Slovenska (NBS), naopak, rezervy komerčných bánk sa znížili.
Rezervy NBS sa v období od 3. januára do 30. mája 2007 zvýšili o 3,562 miliardy USD na 17,657
miliardy USD. Rezervy komerčných bánk klesli o 639 miliónov USD na 2,030 miliardy USD.

Konvertibilita meny
 20
Mena je konkrétny druh peňazí upravený právnym poriadkom určitého štátu. Za voľne vymeniteľnú
menu sa pokladá taká národná mena, ktorej používanie v bežných medzinárodných platobných
operáciách a transakciách nie je podrobené intenzívnym zábranám, najmä devízovým obmedzeniam.
Voľne vymeniteľné meny existovali už počas zlatého štandardu. Vo funkcii svetových peňazí
vystupovalo zlato. Znaky devíz a peňazí bolo možné za zlato vymeniť. Prednosti takejto meny sa mohli
plne využívať len v podmienkach čo najliberálnejšieho hospodárstva, ktoré nekládlo nijaké alebo aspoň
nie trvalé prekážky voľnému pohybu tovarov a kapitálu v medzinárodnom alebo svetovom meradle.
Možnosti výmeny peňazí a devíz za zlato sa začali zužovať, a to v súvislosti s procesom
demonetizácie zlata, ktorý znamenal vylúčenie zlata z používania pri plnení funkcie svetových peňazí.
Po vytvorení Bretonwoodskeho menového systému a založení Medzinárodného menového fondu boli
štáty, ktoré sa stali členmi MMF povinné zabezpečiť voľnú vymeniteľnosť svojich národných mien.
V dokumentoch MMF nebol pojem voľnej vymeniteľnosti národných mien jasne vymedzený. Voľná
vymeniteľnosť mien je zabezpečená článkom VII Dohody o MMF: žiadny člen nesmie bez súhlasu
Fondu ukladať obmedzenia na platby a prevody na bežné medzinárodné transakcie. Konvertibilita
podľa MMF: za voľne vymeniteľnú menu sa pokladá taká národná mena, ktorej používanie v bežných
medzinárodných platobných operáciách a transakciách nie je podrobené intenzívnym zábranám, najmä
devízovým obmedzeniam. Odstránenie devízových obmedzení sa vzťahovalo len na oblasť
obchodných platieb. Toto poňatie sa týkalo vymeniteľnosti vo vonkajšom peňažnom obehu, resp.
medzinárodnom obehu peňažnom obehu, vzťahovalo sa na cudzozemcov a tuzemcov
a nepredpokladalo nevyhnutnosť voľného pohybu kapitálu.
VOĽNÁ VYMENITEĹNOSŤ MIEN PODĽA MMF

vo vonkajšom
(medzinárodnom) peňažnom
obehu

pre rezidentov pre na bežné

nerezidentov platby

V súčasnosti sa v priemyselne vyspelých krajinách presadzuje aj liberalizácia pohybu kapitálu.

Postupne sa odstraňujú devízové obmedzenia aj v oblasti kapitálových prevodov (napr. sa vytvára
jednotný trh v Európe). Totiž čím intenzívnejšie sú devízové obmedzenia, tým nižšia je
vymeniteľnosť, a čím menší je rozsah a intenzita devízových obmedzení, tým širšia je
vymeniteľnosť príslušnej meny.
Voľne vymeniteľné meny podmieňujú liberalizáciu medzinárodných ekonomických vzťahov, čím
vytvárajú priaznivé podmienky pre vývoz kapitálu.
Poznáme voľnú vymeniteľnosť vo vnútornom a vo vonkajšom peňažnom obehu. Voľná
vymeniteľnosť vo vnútornom obehu predstavuje povinnosť príslušných ústredných orgánov
národných ekonomík uskutočniť povinnú výmenu znakov peňazí za zlato. Voľná vymeniteľnosť vo
vnútornom obehu v súčasnosti neexistuje.
Voľná vymeniteľnosť vo vonkajšom obehu sa ďalej člení na internú a externú. Interná
vymeniteľnosť je systém opatrení, ktoré upravujú prístup rezidentov (devízový tuzemec) k zahraničnej
mene a formy disponovania s touto menou. Externá vymeniteľnosť znamená systém opatrení, ktoré
umožňujú nerezidentom vytvárať pohľadávky v danej mene a disponovať s nimi.
Proces demonetizácie zlata však pokračoval ďalej. V súvislosti s prudkým rozvojom svetového
obchodu sa zvyšovali nároky na medzinárodnú likviditu a disproporcia medzi efektívnym množstvom
zlata a jeho potrebou bola čoraz väčšia a neriešiteľnejšia. Tento proces vyvrcholil koncom
šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov 20.storočia a viedol k rozpadu brettonwoodskeho
menového systému. 15.08.1971 bola zrušená posledná možnosť výmeny USD za zlato. Tým prestala
existovať voľná vymeniteľnosť.
Konvertibilné meny nemajú rovnakú kvalitu, pretože ich použitie v medzinárodnom peňažnom obehu
býva obmedzené reštrikciami. Zväčša sa členia na konvertibilné kľúčové, konvertibilné rezervné
a ostatné konvertibilné meny.
 21
Konvertibilné kľúčové a rezervné meny majú významnú funkciu ako platobný prostriedok a ako
prostriedok na tvorbu devízových rezerv.
Ostatné konvertibilné meny majú rovnakú funkciu ako dve predchádzajúce skupiny, ale v objeme
a význame za nimi zaostávajú.

Predpoklady zavedenia a udržania konvertibility možno rozdeliť na predpoklady v monetárnej

a nemonetárnej oblasti. V nemonetárnej oblasti je najdôležitejším predpokladom tzv. tovarová
konvertibilita. Ide o vytvorenie takého množstva vývozného tovaru a v takej štruktúre, kvalite a cene,
ktoré zodpovedajú požiadavkám svetových trhov. Ďalej sem patrí aj vyspelá informačná a výpočtová
technika a taktiež kvalifikované ľudské zdroje.
V nemonetárnej oblasti je potrebné:
 mať primerané devízové rezervy a to vo vhodnej kvalitatívnej štruktúre,
 dosiahnuť primeranú zahraničnú zadĺženosť,
 mať možnosť výmeny danej národnej meny kdekoľvek a bez prekážok za tovary, služby alebo
iné meny, predovšetkým rezervné,
 musí existovať reálny menový kurz.

Výhody a nevýhody konvertibility

Výhody:
 o konvertibilnú menu je väčší záujem zo strany ostatných krajín,
 emitujúca krajina môže použiť platobné prostriedky, deponované inými bankami na
financovanie schodku platobnej bilancie,
 konvertibilná mena priťahuje do danej krajiny iné konvertibilné meny,
 pri vysokom stupni konvertibility sa finančný trh danej krajiny stáva vo zvýšenej miere
medzinárodným trhom.
Nevýhody:
 konvertibilná mena môže byť vystavená špekulačným tlakom zvonka následkom čoho môže
nastať veľký odlev depozít z krajiny.

Zvýšenie emisie voľne vymeniteľných mien mimo národného finančného trhu vytvára tzv.
eurodoláre, euromeny a eurojeny. Eurodoláre sú vklady bánk USA v USD uložené v bankách mimo
územia USA. Euromeny obiehajú mimo krajiny ich emisie, mimo právomoci menových orgánov
materskej krajiny. Na euromenovom trhu je umiestnená takmer 1/3 oficiálnych devízových rezerv
centrálnych bánk.
Internacionalizácia národnej je jej širšie používanie v medzinárodných transakciách a zvyšovanie jej
podielu na devízových rezervách.
Nadnárodné meny SDR a ECU v rámci devízových rezerv priaznivo ovplyvňujú stabilitu týchto
rezerv v porovnaní s ostatnými voľne vymeniteľnými menami, lebo ich relatívna stabilita sa opiera
o menový kôš.
Košové jednotky:
a) z hľadiska rozsahu
 nadregionálne jednotky (ECU,...)
 regionálne jednotky
o  európske
o  arabské
o  africké
o  ázijské
b) z hľadiska inštitucionálneho
 jednotky menových inštitúcií – SDR
 jednotky integračných zoskupení – ECU, OAPEC dinár
 jednotky dopravných inštitúcií – UIC
 jednotky komerčných inštitúcií - EURCO
c) z hľadiska použitia
 zúčtovacie
 denominačné
 štatistické
 komerčné
 22
d) z hľadiska sféry fungovania
 oficiálne
 súkromné

Konvertibilita slovenskej koruny

Konvertibilita slovenskej koruny sa zvyšovala od roku 1993. Udržanie vnútornej konvertibility bolo
jednou z priorít Národnej banky Slovenska pre ten rok. Rozšírenie konvertibility bolo potrebné aj
z dôvodu neustáleho rozvoja devízového trhu na Slovensku. Slovenská koruna má v súčasnosti
externú voľnú vymeniteľnosť pre bežne a čiastočne aj pre kapitálové devízové transakcie. Prístup
k cudzej mene je bez obmedzenia. Externá konvertibilita slovenskej koruny bola zavedená v roku 1995
po zmene devízového zákona. Týmto sa začalo postupné uvoľňovanie pohybu slovenskej koruny
v oblasti finančného a kapitálového účtu. Proces liberalizácie pohybu kapitálu urýchlilo aj členstvo
Slovenskej republiky v OECD a príprava na členstvo v Európskej únii.

4. Platobná bilancia a zahraničná zadlženosť SR

Platobná bilancia
Platba predstavuje presun platobného prostriedku najčastejšie na vyrovnanie pohľadávky alebo
záväzku. Každá platba má vždy vplyv na platobnú bilanciu príslušnej krajiny. Platby majú zásadne
javovú podobu inkasa z cudziny alebo úhrady do cudziny.
Inkaso môže vyvolať
a) vznik alebo zvýšenie zahraničných záväzkov
b) zníženie alebo zánik zahraničných pohľadávok
Úhrada môže znamenať
a) vznik alebo zvýšenie zahraničných pohľadávok
b) zníženie alebo zánik zahraničných záväzkov.
Medzinárodné platby možno členiť na obchodné a neobchodné. Obchodné platby predstavujú
vyrovnanie pohľadávok a záväzkov, ako iné presuny platobných prostriedkov v priamej alebo nepriamej
súvislosti s operáciami zahraničného obchodu. Rozlišujeme tovarové obchodné platby a netovarové
obchodné platby. Tovarové obchodné platby zahŕňajú jednak inkasá za vyvezený tovar, prácu a výkony
priemyselnej výrobnej povahy, jednak úhrady za dovezené tovary, práce a výkony priemyselnej
výrobnej povahy. Netovarové obchodné platby sú inkasá a úhrady za rozličné obchodné služby a za
vedľajšie náklady na tovar, ktoré môžu súvisieť s operáciami zahraničného obchodu jednak priamo
a jednak nepriamo.
Neobchodné platby predstavujú rozličné platobné dôvody vyplývajúce z neobchodných stykov so
zahraničím (napr. kultúrne styky). Osobitnú skupinu predstavujú bankové operácie, najmä konverzie,
arbitráže, swapové operácie a pod.
Za platobné prostriedky považujeme zlato, valuty, devízy a od nich odvodené finančné deriváty.
V SR sa tieto platobné prostriedky nazývajú devízové hodnoty.
Za devízy sa považujú krátkodobé a dlhodobé peňažné pohľadávky znejúce na cudziu menu
a splatné v cudzine. Sú to hlavne pohľadávky domácich subjektov vo forme kreditov na účtoch
v zahraničných bankách znejúce na cudziu menu.
Valutami sa rozumejú bankovky, štátovky a všetky druhy mincí, obiehajúce v cudzích štátoch, teda
mimo hraníc materskej krajiny.
Používanie zlata v medzinárodných platbách je v jednotlivých krajinách rozdielne upravené
zákonmi.
Tuzemec podľa slovenskej právnej úpravy je PO so sídlom v tuzemsku alebo FO s trvalým pobytom
v tuzemsku alebo organizačná zložka tuzemca v zahraničí. Cudzozemcom je PO alebo FO, ktorá nie
je tuzemcom. Cudzozemcami sú aj medzinárodné organizácie so sídlom v tuzemsku, ktoré sú zriadené
v SR.
Obchodná bilancia zaznamenáva v hodnotovom vyjadrení dovoz a vývoz tovarov, služieb
a výkonov priemyselnej výrobnej povahy za určité obdobie, bez ohľadu na splatnosť pohľadávok
a záväzkov.

Vymedzenie platobnej bilancie

Z hľadiska obsahu PB poznáme:
 23
a) PB v užšom zmysle = devízová PB
b) PB v širšom zmysle = ekonomická PB.
PB v užšom zmysle je bilancia platieb, ktorá zachytáva všetky devízové inkasá a devízové úhrady,
ktoré uskutočnili tuzemci s cudzozemcami za určité zvolené obdobie. Zaznamenáva devízové platby.
PB v širšom zmysle možno vymedziť ako bilanciu všetkých ekonomických transakcií, ktoré sa
uskutočnili medzi tuzemcami a cudzozemcami za určité obdobie (spravidla za jeden rok). Čiže
zachytáva inkasá a úhrady medzi devízovými tuzemcami a cudzozemcami, ktoré sa uskutočnili aj
v národných menách; objem dovozu a vývozu tovarov, služieb a výkonov; celý rad ekonomických
transakcií (hmotné transfery, barterové obchody, reálne investície a pod.)
Platobná bilancia sa vyjadruje ako bilancia daného okamihu alebo ako bilancia za určité obdobie.
Platobná bilancia daného okamihu (zostatková) charakterizuje platobnú situáciu krajiny vo vzťahu
k zahraničiu k určitému dátumu. Vyjadruje pomer medzi momentálnymi splatnými pohľadávkami
a záväzkami. Platobná bilancia daného obdobia (obratová) dáva prehľad o všetkých platbách
krajiny vo vzťahu k zahraničiu za určité časové obdobie. Zostatková a obratová PB spravidla z hľadiska
sáld nemusia byť identické.
Prostredníctvom PB možno zhodnotiť stránku zapojenia sa krajiny do medzinárodnej deľby práce,
analyzovať disproporcie vo vývoji ekonomiky, tendencie nerovnomerného rozvoja medzinárodného trhu
a zostrenie konkurenčného boja medzi priemyselne vyspelými krajinami.
Dôležitými faktorom trvalých problémov v bilancii výkonov je nerovnováha v sporení a investičnej
činnosti medzi štátmi.

Vyrovnaná PB je taká, ktorá s relatívne malými a prechodnými aktívnymi alebo pasívnymi saldami
vyjadruje za bežných podmienok menovú stabilitu.
Nevyrovnaná PB sa vyskytuje častejšie. Môže mať aktívne alebo pasívne saldo.
Aktívne saldo tejto bilancie poukazuje na vyššie príjmy, ako výdavky, čo sa odráža vo zvýšenom
stave devízových rezerv, resp. zásob zlata. Svedčí o tom, že krajina má dostatok platobných
prostriedkov pre vonkajšie ekonomické vzťahy. Ak je aktívne saldo relatívne značne vysoké a trvalé,
môže byť ukazovateľom možných disproporcií z hľadiska medzinárodnej likvidity a môže viesť k tlaku
na revalváciu meny, ktorá nemusí zodpovedať skutočným ekonomickým podmienkam.
Pasívne saldo PB vyjadruje prebytok úhrad do cudziny nad inkasami za dané obdobie. Ak je tento
stav trvalejší a saldo vysoké, signalizuje znehodnotenie domácej meny a ohrozenie medzinárodnej
likvidity. Krajina musí siahnuť na svoje devízové rezervy a urobiť opatrenia na odstránenie pasivity PB
(pôžička od iného štátu a pod.).

Krajiny pri zostavovaní PB vychádzajú z unifikovaného vzoru PB určeného MMF. Dôvodom je

metodicky uľahčiť sledovanie a vyhodnocovanie menového vývoja na nadnárodnej úrovni a využiť tieto
poznatky na ovplyvňovanie menového vývoja a zabezpečenie žiaducej úrovne medzinárodnej likvidity.
Už v období prvej svetovej vojny boli podnety k obsahovému a metodickému zjednocovaniu PB.
Neviedli však k výraznejším výsledkom. Až MMF vypracoval pre svoje členské štáty jednotnú metodiku
zostavovania PB. V súčasnosti MMF vypracoval už 5. vydanie Príručky platobnej bilancie. Hlavným
účelom je odporučiť štandardné pojmy, pravidlá, definície, návody, spôsoby a klasifikačnú
osnovu, ktoré majú používať štáty pri zostavovaní štatistík pre výkazy platobnej bilancie.
Podľa tohto vzoru sa PB delí na:
 PB bežných účtov – zachycuje pohyb tovaru a služieb, príjmy z investícií, vládne operácie. Tu
sa zahrňuje viditeľná platobná bilancia (ktorá zahrňuje peňažné vyjadrenie toku hmotných
statkov) a neviditeľná platobná bilancia (ktorá zahŕňa pohyb a saldo nehmotných statkov
a služieb a ďalšie transfery, ktoré súvisia najmä s pohybom hmotných vecných komponentov
v zahraničnoobchodných vzťahoch)
 platobná bilancia kapitálu a úveru (kapitálový účet) – sleduje pohyb krátkodobého
a dlhodobého kapitálu a úverov a pohyb zlata.
Platobná bilancia má aj účet vyrovnávacích položiek, ktorý sa skladá z dvoch účtov
  účet chýb a omylov, resp. ostatných nezačlenených položiek
  účet oficiálnych rezerv – zaznamenáva zmeny v devízových rezervách, ktoré sú v držbe
oficiálnych menových inštitúcií.
Podľa metodiky Systému národných účtov bežný účet PB zachytáva len bežné nekapitálové
transfery. Kapitálové transfery sa evidujú na kapitálovom účte.
Finančný účet sa podľa novej metodiky zhoduje s dovtedajším kapitálových účtom a zachytáva
medzinárodný pohyb.
 24
Vyrovnávacia položka chyby a omyly vyplýva z rozdielnej metodiky štatistického zisťovania
položiek PB a rôznych nepresností ich evidencie. Má skôr štatisticko-metodický charakter.
Vyrovnávacia položka zmena devízových rezerv vyjadruje zníženie alebo zvýšenie oficiálnych
devízových rezerv. Tieto zmeny spôsobujú intervencie centrálnej banky; prijímanie, poskytovanie
a splácanie zahraničných pôžičiek centrálnou bankou.

Faktory pôsobiace na PB
1) nerovnomerný ekonomický a politický rozvoj ekonomiky,
2) cyklickosť rozvoja ekonomiky,
3) rast zahraničných štátnych výdavkov,
4) rast významu rozsahu pohybu kapitálov medzi krajinami
5) významné zmeny v medzinárodnom obchode (napr. nové formy obchodovania s vedecko-
technickými poznatkami)
6) faktory v menovo-finančnej oblasti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú pozíciu PB (devalvácia,
revalvácia meny)
7) inflácie negatívne ovplyvňuje PB, nakoľko zvýšenie cien znižuje konkurenčnú schopnosť
exportných výrobkov, obmedzuje import a podporuje únik kapitálu z národného ekonomického
celku.

Krajiny s pasívnou PB realizujú predovšetkým také opatrenia, ktoré vedú k:

a) deflačnej politike – cieľom je znížiť vnútorný dopyt; znížiť výdavky štátneho rozpočtu na sociálne
ciele, zmrazenie miezd, zmenu diskontnej úrokovej miery, na devízové obmedzenia a stabilitu
masy peňazí v obehu
b) devalvácii národnej meny – pôsobí na stimulovanie exportu a obmedzovanie importu
c) devízovým obmedzeniam – blokovanie devízových prínosov od exportérov, licencie na predaj
cudzej meny importérom, sústredene devízových operácií v centrálnej banke s cieľom zníženia
deficitu PB, zamedzenie vývozu kapitálu
d) reštrikcii vo sfére finančnej a peňažno-úverovej politiky – v smere subvencovania exportu zo
štátneho rozpočtu, poskytovania výhodných úverov na export, zvyšovanie importných ciel
a daní, odpustenie úrokov z exportných úverov,...
e) osobitným opatreniam v platobnej bilancii „neviditeľných“ operácií – najmä v pohybe kapitálov
do cudziny, vo sfére obmedzovania pasívneho turistického ruchu, vo sfére regulácie obchodnej
bilancie, najmä výdavkov spojených so dopravou od cudzích organizácií.
Obvykle sa uplatňuje kompenzačné regulovanie PB budované na spojení dvoch protikladných
komplexov opatrení:
 reštriktívnych – napr. úverové obmedzenia, zvyšovanie úrokových sadzieb
 expanzívnych – napr. stimulovanie exportu tovarov a pohybu kapitálov, devalvácia

Vybrané teórie koncepcií, modelovania a regulácie platobných bilancií

Na základe Keynesových názorov sa formovala koncepcia v smere udržania vonkajšej platobnej
nerovnováhy, ktorá sa má obnovovať automaticky na základe zmien vo vnútornom ekonomickom
celku. Táto koncepcia bola akceptovaná len za základe papierových a úverových platobných
prostriedkov.
Súčasná koncepcia neokeynesiánskeho smeru sleduje rozširovanie a zdokonaľovanie mechanizmu
devízovo-úverových vzťahov, najmä centralizáciou úverových menových rezerv a nadobudnutím
medzinárodného charakteru platobných prostriedkov.
Z hľadiska vonkajšej ekonomickej rovnováhy, to znamená rovnováhy platobnej bilancie, treba
sledovať tri základné ciele:
 udržovať stabilitu kúpnej sily národnej meny,
 udržovať maximálnu úroveň využívania výrobných síl vo vnútornom ekonomickom celku
 udržať vyrovnanosť platobnej bilancie základe vyrovnaných výmenných relácií.
Podpora v smere ekonomického rastu pozitívne vplýva na zamestnanosť, ale spravidla narušuje
rovnováhu PB (môže vzniknúť deficit) alebo príjmy zo zahraničia môžu pri emigrácii pracovnej sily
pôsobiť na aktívne saldo.
Dlhodobý deficit PB vedie k uplatneniu deflačných opatrení zo strany štátu. Pri dlhodobom aktívnom
zostatku PB sú zase účelné opatrenia na podstatné zníženie prebytku PB, najmä stimulovaním rastu
vnútornej kúpyschopnosti s cieľom rozšírenia dovozu. Tieto opatrenia však môžu viesť k inflačným
tendenciám.
 25

Teória samoregulovania PB vychádza z predpokladu, že ak vznikne deficit PB, dôjde k odlivu zlata
z krajiny. Zmenšením objemu peňazí v obehu a z toho vyplývajúcich obmedzení výdavkov sa spôsobí
pokles cien, ktorý začne stimulovať vývoz a obmedzovať dovoz. Tým sa vyrovná PB.
Neokeynesiánska teória regulovania PB vychádza z negácie trhového mechanizmu ako faktora,
ktorý môže pôsobiť na vyrovnanosť platobnej bilancie. Jedine regulácia a adekvátne opatrenia vo sfére
ekonomiky a v menovej oblasti môžu pozitívne ovplyvniť vyrovnanosť PB: Nadväzujúc na základné
zameranie tejto teórie vznikla teória o inštrumentálno-účelovej metóde regulovania PB. Jej
reprezentantom je Tinbergen. Táto teória rozpracúva ekonometrické modely regulovania PB.
Monetaristické teórie regulovania PB poukazujú na neefektívnosť neokeynesiánskych opatrení.
Tieto teórie vychádzajú z týchto predpokladov:
 nevyrovnanosť PB súvisí s nerovnováhou v menovom hospodárstve celej ekonomiky
a nesprávnej úrovni cien
 pri nevyrovnanosti PB sa má orientovať na konjunktúrne ukazovatele
 stabilizácia PB vystupuje len ako krátkodobý proces pomocou vyrovnávania v menovo-peňažnej
sfére,
 pôsobenie trhových síl, najmä v podmienkach otvorenej ekonomiky a širokej liberalizácie
medzinárodného obchodu,
 kladie dôraz na kvantitatívne aspekty regulácie PB,
 zdôrazňujú sa vnútorné obmedzenia, najmä vo fonde spotreby, s cieľom zníženia vnútorného
dopytu.
Teórie medzištátneho regulovania PB sú kompenzáciou neokeynesiánskej a monetaristickej
teórie.
V súčasnosti začínajú pôsobiť názory na obnovenie pozícii zlata vo funkcii medzinárodnej rezervy
a medzinárodného prostriedku.
Pri centralizácii nadbytočných menových zásob banky sa má ich časť premieňať na zlato, zatiaľ čo
krajiny s deficitnými PB budú nútené predávať zlato za zahraničnú menu, čo možno charakterizovať
ako obnovenú úlohu zlata ako medzinárodného platobného prostriedku.

Vyrovnávací proces platobnej bilancie

Deficitné saldo bežnej bilancie sa môže vyfinancovať, potlačiť alebo vyrovnať. Zdrojom
financovania môžu byť devízové rezervy centrálnej banky, vládne úvery, hospodárska pomoc, prílev
súkromného kapitálu. Potlačiť deficitné saldo možno pomocou netarifných alebo tarifných opatrení.
Konečným riešením je až jeho trhové vyrovnanie.
Štyri základné spôsoby trhového vyrovnania výkonovej bilancie:
 cenový
 dôchodkový
 monetárny
 kurzový
Prvé tri sú vhodné pre politiku pevného menového kurzu, keď centrálna banka vyhlási, že nikdy
nebude kurz devalvovať ani revalvovať. Kurzový spôsob vyrovnania možno použiť pri floatingu alebo
pri systéme menového kurzu, keď centrálna banka rieši základnú nerovnováhu PB zmenou ústredného
kurzu.
Teória vyrovnávacích procesov pri zachovaní pevného menového kurzu ponúka 3 spôsoby nápravy
výkonovej PB: pohybom cenovej hladiny, zmenou reálneho kurzu a zmenou peňažnej zásoby.
Cenové vyrovnanie PB predpokladá určitý automatický mechanizmus nápravy. Ak má krajina
aktívne saldo PB, dochádza k zvýšeniu peňazí v obehu a v dôsledku väčšieho exportu ako importu aj
k zníženiu ponuky tovarov a služieb na domácom trhu. Vzniká inflačná medzera, ktorá sa vyrovná
rastom domácej cenovej hladiny. Vyššie domáce ceny zhoršia exportnú schopnosť krajiny a podporia
záujem domácich subjektov o import zo zahraničia. Výkonová bilancia sa takto vyrovná.
Dôchodkové vyrovnanie PB – pozornosť sa venuje väzbe medzi reálnym dôchodkom a výkonovou
bilanciou. Import tovarov a služieb v domácej menej je funkciou domáceho reálneho dôchodku. Export
tovarov a služieb je obyčajne necitlivý na zmeny dôchodku. Základný rozdiel dôchodkového oproti
cenovému vyrovnávaniu je, že zmena dopytu v dôsledku salda výkonovej bilancie vedie k zmenám
reálneho dôchodku a nie len k zmenám cenovej hladiny.
Monetárne vyrovnanie PB sleduje vyrovnanosť BP ako celku. Podľa tohto prístupu sa vyrovnanosť
PB môže dosiahnuť aj bez zmeny cien, dôchodku a devízové kurzu. Aktívne saldo výkonovej bilancie
pri pevnom kurze núti centrálnu banku nakupovať devízy, aby predišla zhodnoteniu kurzu domácej
 26
meny. Tým dochádza k predaju domácej meny a k zvýšeniu domácej peňažnej zásoby a k tlaku na
zvýšenie importu alebo pokles exportu. A naopak. Monetárne vyrovnanie PB nie je obvykle možné bez
súčasného spomalenia tempa rastu HDP. Monetárny a dôchodkový vyrovnávací systém nie je možné
od seba oddeliť.
Kurzové vyrovnanie PB – základom je zmena relatívnych cien v dôsledku pohybu menového kurzu.
Predpokladá sa, že cenová hladina a reálny dôchodok sú konštantné. Deficit výkonovej bilancie vyvolá
znehodnotenie menového kurzu, ktoré zdraží dovoz tovarov v domácej mene a zlacní vývoz domácich
tovarov v cudzej mene. Následkom toho sa dovozcovia obmedzia dovoz a znížia dopyt po devízach,
a naopak vývozcovia zvýšia vývoz a ponuku devíz.
Existujú názory, že kurzový vyrovnávací proces PB je sporný. Zastávajú pozíciu teórie reálneho kurzu
a zdôrazňujú, že devalvácia môže zmeniť len nominálny kurz, nie reálny. Podľa nich devalvácia
v krátkom čase vedie k rasu cenovej hladiny.
Podľa teórie absorbcie sa po devalvácii môže zlepšiť export, pokiaľ vzrastie reálny dôchodok alebo
poklesne súkromná spotreba, investície a výdavky štátu.

Horizontálna a vertikálna štruktúra PB

Horizontálnu štruktúru predstavujú jednotlivé položky, vertikálnu jednotlivé stĺpce PB.
Základné skupiny položiek PB:
 vývoz a dovoz tovarov,
 vývoz a dovoz služieb,
 vývoz a dovoz dôchodkov,
 vývoz a dovoz bežných jednosmerných transferov,
 vývoz a dovoz kapitálových jednosmerných transferov,
 vývoz a dovoz dlhodobého kapitálu,
 vývoz a dovoz krátkodobého kapitálu,
 zmena držby domácej meny v zahraničí,
 chyby a omyly,
 zmena v devízových rezervách.
Skupina vývoz a dovoz tovarov zaznamenáva medzinárodný pohyb tovarov. Ďalej sa dezagreguje
na bežný tovar, tovar na spracovanie, opravu tovaru, tovaru spracúvaný prepravcami v prístavoch,
nemonetárne zlato. Monovýrobne zamerané krajiny obyčajne samostatne vyčleňujú tovar, ktorý je
rozhodujúcou položkou v ich vývoze.
Skupina služieb – sem patrí najmä medzinárodná doprava, zahraničný CR, medzinárodné
poistenie, licencie a patenty, príjmy a výdavky spojené s diplomatickým, obchodným a vojenským
zastúpením v zahraniční, spoje, filmové poplatky. ....
Pri medzinárodnom pohybe dôchodkov je to dovoz dôchodkov z domáceho kapitálu
investovaného v zahraničí. Tu sa evidujú aj zisky z arbitrážnych operácií s devízami a zlatom.
Medzinárodný pohyb transferov zahŕňa jednostranné platby, ktoré nevedú k vzniku zahraničných
pohľadávok alebo záväzkov, ani k iným spätným ekonomickým väzbám. člení sa na súkromné
a oficiálne prevody, vecné a finančné prevody. Najvýznamnejšie položky sú prevody pracovných
príjmov, hospodárska pomoc, dary, a pod. V PB sa evidujú v členení na bežné a kapitálové.
Vývoz a dovoz dlhodobého kapitálu sa z hľadiska subjektov člení na oficiálny a súkromný kapitál,
z hľadiska objektov na priamy, nepriamy a ostatný dlhodobý kapitál. Pri priamych investíciách môže ísť
o nákup akcií, reálne investovanie, reinvestovanie zisku. Nepriame vyjadrujú nákup zahraničných CP,
nákup takého podielu akcií, ktorý nespĺňa hranicu na zaradenie do priamych investícií. Ostatný
dlhodobý kapitál predstavujú vládne úvery a dlhodobé súkromné úvery.
Vývoz a dovoz krátkodobého kapitálu sa z hľadiska subjektov člení na súkromný a oficiálny.
Patria sem krátkodobé obchodné úvery, pohyb depozít, predaj a nákup krátkodobých CP a pod.
Devízové rezervy sú devízové aktíva centrálnej banky, prípadne iných oficiálnych inštitúcií.
Zníženie devízových rezerv = vyššia ponuka devíz na devízovom trhu = tlak na zhodnotenie kurzu
domácej meny.
K zmene v držbe domácej meny v zahraničí dochádza z rôznych dôvodov. Rozhodujúce je to, že
národná mena opúšťa vnútorný trh peňažný obeh s cieľom uskutočniť zahraničnú platbu.
Z horizontálneho hľadiska sa položky PB členia na autonómne a indukované. Všeobecne platí, že
položky smerom nadol prechádzajú z autonómnych na indukované. Neexistuje jednotný názor, kde je
medzi nimi hranica. Väčšina autorov sa zhoduje, že položky nad dlhodobým kapitálom sú výhradne
autonómne a položky pod transfermi sú prevažne indukované.
 27
Vertikálna štruktúra vychádza zo systému podvojného záznamu jednotlivých transakcií a
z menového a územného členenia jednotlivých položiek. Každú transakciu tvoria 2 zápisy rovnakých
hodnôt. Jeden je kreditný (kladný) a druhý debetný (záporný). Kreditné zápisy vytvárajú na devízovom
trhu ponuku devíz. Vznikajú pri predaji reálnych alebo finančných aktív či služieb cudzozemcom (vývoz
automobilov, zásob ropy a pod.) Typické debetné položky slovenskej PB: dovoz strojov a zariadení,
automobilov, potravinárskych výrobkov a pod.
Menové členenie musí odrážať základné kvalitatívne členenie mien z hľadiska ich použitia
v medzinárodnom peňažnom obehu, a to ako voľne zameniteľné, prevoditeľné, resp. multilaterálne
a bilaterálne clearingové meny.

Štandardizácia základných pojmov

Platobná bilancia je štatistický výkaz, ktorý zachytáva za dané obdobie:
a) transakcie tovarov, služieb a výnosov medzi danou ekonomikou a ostatným svetom,
b) zmeny vlastníctva a ďalšie zmeny v menovom zlate, v SDR a v aktívach i pasívach danej
ekonomiky s ostatným svetom,
c) jednostranné prevody a protipoložky potrebné na vybilancovanie niektorých transakcií.
PB danej ekonomiky zaznamenáva buď transakcie tuzemca s ostatným svetom, alebo transakcie
cudzozemca s danou ekonomikou.
Krajina zostavujúca PB používa kreditné zápisy na zachytenie:
a) vývozu reálnych zdrojov,
b) finančných položiek, ktoré vyjadrujú buď zníženie zahraničných aktív, alebo zvýšenie
zahraničných pasív.
Debetné zápisy používa na zaznamenávanie:
a) dovozov reálnych zdrojov,
b) finančných položiek, ktoré odrážajú buď vzostup zahraničných aktív, alebo pokles zahraničných
záväzkov.
V celej PB sa musí používať jednotný princíp stanovenia cien. Univerzálnym riešením bolo prijatie
princípu zakladúceho oceňovanie na trhových cenách alebo ich ekvivalentoch. Je to dôležité
z hľadiska vyrovnanosti a porovnateľnosti bilancií rozličných krajín.
Dôležité je aj obdobie zaznamenávania transakcií. Výber času má vplyv na rozsah PB. Odporúča sa
princíp obdobia zaznamenávania, keď sa mení vlastníctvo.
PB je záznam toho, čo sa odohralo v priebehu daného zvoleného obdobia. Najčastejšie
a najdôležitejšie druhy transakcií sú tie, v ktorých účastník transakcie poskytuje ekonomickú hodnotu
inému účastníkovi transakcie a dostane za ňu rovnakú hodnotu. Sú to výmenné transakcie.
V PB sa zachytávajú aj transakcie, ktoré predstavujú jednostranné prevody, t.j. jeden účastník
transakcie poskytne ekonomickú hodnotu inému, ale nedostane za to niečo, čomu je priradená
ekonomická hodnota podľa zvyklostí a pravidiel zavedených pre daný systém.
Do PB ďalej zaznamenávame pridelenie (kreditný zápis) alebo stornovanie (debetný zápis) SDR.
Osobitným prípadom je monetarizácia alebo demonetarizácia zlata. Zlato možno považovať za
zahraničné aktívum, ak je v držbe ústredných menových orgánov. Zmena v zásobe zlata sa má
vykazovať v PB spolu s protipoložkou monetarizácia alebo demonetarizácia, ktorá sa zhoduje
s príslušnou položkou zvýšenie alebo zníženie objemu finančných aktív.
Finančné položky ako priame investície, iné druhy kapitálu a rezervy odhaľujú motiváciu veriteľov
alebo dlžníkov. Ich úmysly sa môžu niekedy meniť a preto ich treba reklasifikovať. Do PB sa
zaznamenávajú len tie zmeny, ktoré sa týkajú reklasifikácie rezerv.
Všetky údaje o cenách transakcií efektívnych zdrojov a finančných položiek, z ktorých sa zostavuje
PB sa musia previesť na jednu zúčtovaciu jednotku, aby sa mohla zostaviť PB. Na účely MMF je
potrebné vykazovať údaje PB v univerzálnej jednotke spoločnej pre všetky krajiny.
Platobná bilancia z jedného hľadiska vytvára identifikovateľnú časť národných účtov, ktorá poskytuje
súhrnný a systematický rámec na zhromažďovanie a popis ekonomických štatistík štátu. Účastníkmi
transakcií a majiteľmi aktív v systéme národných účtov sú domáce ekonomické subjekty. Aby systém
národných účtov mohol byť uzavretý, musí byť stanovený sektor, kam môžu smerovať výstupy
tuzemského subjektu, ktoré nie sú vstupmi pre iný tuzemský subjekt a v ktorom môžu mať svoj začiatok
vstupy do tuzemského subjektu. Je to účet ostatného sveta.
Nová Príručka PN je návodom na zhromažďovanie údajov na medzinárodných účtoch rozdelených
na účty, ktoré merajú vonkajšie transakcie a účty, ktoré vyjadrujú stavy vonkajších finančných aktív
a pasív.
 28
Z bežného účtu sa vylúčili jednostranné kapitálové transfery, ktoré sa presunuli do kapitálového
a finančného účtu. Klasifikácia kapitálového a finančného účtu sa riadi hierarchickou štruktúrou
funkčných kategórií, rozlišovaním aktív a pasív, špecifikáciou nástrojov, rozlišovaním jednotlivých
odvetví a rozlišovaním medzi dlhodobými a krátkodobými nástrojmi.
PB podľa príručky MMF: je štatistický výkaz, v ktorom sa za určité obdobie systematicky sumarizujú
hospodárske transakcie jednej ekonomiky s ostatnou časťou sveta. Transakcie sa uskutočňujú
väčšinou medzi rezidentmi a nerezidentmi.
Pozícia medzinárodných investícií je štatistický výkaz, ktorý vyjadruje na jednej strane hodnotu
a zloženie stavu finančných aktív alebo pohľadávok danej ekonomiky voči zvyšku sveta a na druhej
strane hodnotu a zloženie stavu záväzkov danej ekonomiky voči zvyšku sveta.

Štandardné položky platobnej bilancie

Sú to základné položky, ktoré možno použiť pri zostavovaní rozličných analytických bilancií. Sú
zoskupené do dvoch častí:
1) bežný účet, ktorý sa vzťahuje na tovary, služby, výnosy a jednostranné bežné transfery
2) kapitálový a finančný účet, ktorý sa skladá z dvoch častí:
i. z kapitálového účtu, ktorého hlavnými zložkami sú kapitálové transfery
a nadobudnutie, prípadne naloženie s nevyrobenými, nefinančnými aktívami
ii. z finančného účtu, ktorý sa vzťahuje na všetky druhy investícií, a to na priame
investície, portfóliové investície, ostatné investície a rezervné aktíva
Bežný účet zahŕňa všetky transakcie, ktoré obsahujú istú ekonomickú hodnotu a dochádza k nim
medzi rezidentmi a nerezidentmi. Uvádzajú sa tu aj protizápisy k bežným ekonomickým hodnotám
nadobudnutým bez protihodnoty. Hlavné členenie je na tovar a služby, príjmy a bežné transfery.
Tovar sa člení na všeobecný obchodný tovar (väčšinou hnuteľný); tovar na spracovanie (vývoz alebo
dovoz tovaru prekračujúceho hranice na spracovanie v cudzine a následný reimport, alebo reexport);
oprava tovaru, tovar obstaraný prepravcami v prístavoch zahŕňajúci všetok tovar (palivo, zásobovanie
potravinami, ...), ktorý prepravcovia obstarali v cudzine, a nemonetárne zlato (vývoz a dovoz zlata,
ktorý neslúži ako rezerva na krytie peňazí).
Služby sa členia na prepravu (osobná, nákladná a ostatné distribučné a doplnkové služby vrátane
prenájmu zariadenia s posádkou, okrem poistenia nákladu); cestovný ruch; komunikačné služby
(poštovné, kuriérske, telekomunikačné); stavebné; poisťovacie; finančné; počítačové a informačné;
tantiémy a licenčné poplatky; ostatné osobné služby; osobné, kultúrne a rekreačné služby a vládne
služby.
Príjmy sa členia na kompenzácie zamestnancom (ktoré zahŕňajú platy, mzdy a iné dávky vo forme
hotovosti alebo v naturáliách od pohraničných, sezónnych a ďalších pracovníkov nerezidentov); a na
výnosy z investícií (ktoré zahŕňajú príjmy a výplaty výnosov súvisiacich s vlastníctvom finančných aktív
rezidentmi a pasív nerezidentmi). Výnosy z investícií sa skladajú z výnosov z priamych investičných
výnosov (dividendy, zisky, reinvestované výnosy), výnosov z investičného portfólia (úrok, dividendy)
a z ostatných výnosov z investícií (importované výnosy zo životných poistiek a penzijných fondov).
Bežné transfery patria transfery všeobecnej vlády ako celku (napr. platby bežných daní z príjmu a
majetku ) a ďalšie transfery (napr. úhrady pracovníkom, pohľadávky z neživotných poistiek).

Kapitálový a finančný účet sa skladá z kapitálového účtu a finančného účtu. Kapitálový sa ďalej
člení na kapitálové transfery a nadobudnutie, resp. naloženie s nevýrobnými, nefinančnými aktívami.
Kapitálové transfery zahŕňajú prevody vlastníctva fixných aktív, transfery prostriedkov viazaných na
fixné aktíva alebo zrušenie pohľadávok veriteľmi bez získania protihodnoty (napr. odpustenie dlhu
vládou).
Nadobudnutím, resp. naložením s nevýrobnými, nefinančnými aktívami je nadobudnutie
nehmotných aktív, ako sú patenty, zmluvy o prenájme alebo iné prevoditeľné zmluvy a pod. Nezahŕňa
pozemky, ale môže obsahovať nákup alebo predaj pozemku zahraničným veľvyslanectvám.
Klasifikácia štandardných položiek finančného účtu vychádza z toho, že všetky zložky sú
začlenené podľa typu investícií alebo podľa funkčného určenia na priame, portfóliové, ostatné
investície a rezervné aktíva.
Priame investície vyjadrujú trvalú zainteresovanosť subjektu, ktorý ma sídlo v jednej ekonomike na
subjekte, ktorý má sídlo v inej ekonomike. Patria sem všetky transakcie medzi priamymi investormi
a podnikmi s priamymi investíciami. Transakcie s priamymi investíciami sa členia na majetkový kapitál,
reinvestované výnosy a ostatný kapitál.
 29
Portfóliové investície zahŕňajú transakcie s kmeňovými cennými papiermi a dlhovými cennými
papiermi. Dlhové CP sa členia na dlhopisy a zmenky, nástroje peňažného trhu a deriváty, ak tieto
deriváty predstavujú pohľadávky alebo záväzky.
Ostatné investície zahŕňajú krátkodobé a dlhodobé obchodné úvery, pôžičky, meny a vklady
a ostatné účty pohľadávok a záväzkov.
Rezervné aktíva sú aktíva, ktoré má daná ekonomika k dispozícii v peňažných inštitúciách na
vyrovnanie nerovnováhy PB alebo na iné potreby. Sú to zlato, SDR, rezervná pozícia MMF a ostatné
pohľadávky.
Podľa platných zásad by sa mal súčet aktívnych a pasívnych zápisov rovnať nule. V praxi sa
výsledná platobná bilancia takmer s určitosťou nerovná nule, čo je výsledkom chýb a omylov pri
zostavovaní jednotlivých výkazov. Niektoré omyly môžu vyplývať z odporúčaných zásad praktickej
aproximácie. Vo výkazoch platobnej bilancie sa preto vykazuje položka čisté chyby a omyly.

Platobná bilancia SR – január až február 2007

 
Inkasá (+) Platby (-) Saldo
 
mil. SKK mil. USD mil. SKK mil. USD mil. SKK mil. USD
TOVAR 217 394,00 8 181,93 215 509,00 8 110,99 1 885,00 70,94
SLUŽBY 23 057,79 867,81 22 871,48 860,80 186,31 7,01
  Doprava 8 020,75 301,87 6 237,39 234,75 1 783,36 67,12
  Cestovný ruch 6 778,57 255,12 5 082,28 191,28 1 696,29 63,84
  Iné služby celkom 8 258,48 310,82 11 551,82 434,77 -3 293,34 -123,95
VÝNOSY 10 273,23 386,65 8 136,74 306,24 2 136,48 80,41
  Kompenzácie pracovníkov 6 000,00 225,82 211,41 7,96 5 788,59 217,86
  Výnosy z investícii 4 273,23 160,83 7 925,33 298,28 -3 652,11 -137,45
BEŽNÉ TRANSFÉRY 11 758,61 442,55 9 609,85 361,68 2 148,75 80,87
BEŽNÝ ÚČET 262 483,63 9 878,95 256 127,08 9 639,71 6 356,55 239,24
KAPITÁLOVÝ ÚČET 99,96 3,76 281,69 10,60 -181,73 -6,84
-1 173 944,8
FINANČNÝ ÚČET 1 165 657,15 43 871,38 -44 182,64 -8 287,70 -311,25
6
PRIAME INVESTÍCIE 167 068,00 6 287,84 -159 882,00 -6 017,39 7 186,00 270,46
V zahraniči (priamy investor =
4 758,00 179,07 -5 911,00 -222,47 -1 153,00 -43,39
rezident)
  Majetková účasť 11,00 0,41 -52,00 -1,96 -41,00 -1,54
  Reinvestovaný zisk 0,00 0,00 -200,00 -7,53 -200,00 -7,53
  Ostatný kapitál 4 747,00 178,66 -5 659,00 -212,98 -912,00 -34,32
V SR (podnik priamej investície =
162 310,00 6 108,77 -153 971,00 -5 794,92 8 339,00 313,85
rezident)
  Majetková účasť 1 478,00 55,63 -1 992,00 -74,97 -514,00 -19,35
  Reinvestovaný zisk 4 000,00 150,55 0,00 0,00 4 000,00 150,55
  Ostatný kapitál 156 832,00 5 902,60 -151 979,00 -5 719,95 4 853,00 182,65
PORTFÓLIOVÉ INVESTÍCIE 74 202,74 2 792,73 -98 522,81 -3 708,05 -24 320,08 -915,32
  Aktíva 10 735,82 404,06 -13 643,29 -513,48 -2 907,46 -109,43
  Pasíva 63 466,91 2 388,67 -84 879,53 -3 194,56 -21 412,61 -805,89
FINANČNÉ DERIVÁTY 473 160,67 17 808,08 -471 136,00 -17 731,88 2 024,66 76,20
  Aktíva 244 624,78 9 206,80 -241 054,17 -9 072,42 3 570,61 134,39
  Pasíva 228 535,89 8 601,28 -230 081,84 -8 659,46 -1 545,95 -58,18
 30
OSTATNÉ INVESTÍCIE 451 225,75 16 982,73 -444 404,04 -16 725,32 6 821,71 257,41
Dlhodobé 88 583,37 3 333,96 -86 054,31 -3 238,32 2 529,06 95,64
  Aktíva 1 679,18 63,20 -3 410,32 -128,35 -1 731,14 -65,15
  Pasíva 86 904,19 3 270,76 -82 643,99 -3 109,97 4 260,19 160,80
Krátkodobé 362 642,38 13 648,77 -358 349,73 -13 487,01 4 292,65 161,77
  Aktíva 195 573,77 7 360,70 -199 743,58 -7 517,64 -4 169,81 -156,94
  Pasíva 167 068,62 6 288,07 -158 606,15 -5 969,37 8 462,46 318,70
-1 174 226,5
KAPITÁLOVÝ A FINANČNÝ ÚČET 1 165 757,11 43 875,15 -44 193,24 -8 469,44 -318,09
5
CHYBY A OMYLY         18 823,79 720,56
CELKOVÁ BILANCIA 0,00 0,00 16 710,90 641,70 16 710,90 641,70
MONETÁRNE ZLATO 0,00 0,00 -0,30 0,00 -0,30 0,00
SDR 0,00 0,00 0,00 0,00 0,00 0,00
DEVÍZOVÉ AKTÍVA 0,00 0,00 -16 710,60 -641,70 -16 710,60 -641,70
Vklady 0,00 0,00 -7 421,40 -284,00 -7 421,40 -284,00
Cenné papiere 0,00 0,00 -9 289,20 -357,70 -9 289,20 -357,70
  Obligácie a zmenky 0,00 0,00 -303,20 -13,00 -303,20 -13,00
  Nástroje peňažného trhu a fin.
0,00 0,00 -8 986,00 -344,70 -8 986,00 -344,70
deriváty
REZERVNÉ AKTÍVA 0,00 0,00 -16 710,90 -641,70 -16 710,90 -641,70

Použitý kurz: USD = 26,570 Sk

Zahraničná zadlženosť a spôsoby jej merania

Vymedzenie kritérií na stanovenie maximálnej možnej, teda inak povedanej optimálnej

zahraničnej zadlženosti nie je jednoznačné. Je nevyhnutné zdôrazniť, že neexistuje univerzálny vzorec
na stanovenie optimálneho zahraničného dlhu krajiny. Je to jednak preto, že zahraničná zadlženosť
predstavuje stavovú veličinu, ktorú porovnávame predovšetkým s dynamickými makroekonomickými
veličinami, ale aj preto, že jednotlivé krajiny majú určité vlastné špecifiká, ktoré ovplyvňujú mieru
čerpania zdrojov a tým aj mieru zadlžovanie. Súčasťou hodnotenia vývoja zahraničnej zadlženosti je
používanie podielových ukazovateľov.
Pomerové ukazovatele sú v podstate všeobecne záväzným manuálom, ktorý jednotne vo vzťahu
k meraným hodnotovým údajom určuje, aká miera zahraničnej zadlženosti krajín je prípustná a teda
akceptovateľná v medzinárodnom meradle. Medzi základné pomerové ukazovatele pre oblasť
zahraničnej zadlženosti patria1:
 Podiel celkového zahraničného dlhu k vytvorenému HDP v bežných cenách – dáva do
pomeru zahraničné zadlženie so zdrojovou bázou. V prípade negatívneho vývoja tento
pomerový ukazovateľ indikuje potrebu presunu produkcie do exportných odvetví v záujme
posilnenia kapacít určených na splácanie zadlženia.
 Podiel krátkodobého zahraničného dlhu na celkovom zahraničnom dlhu – indikuje
relatívnu závislosť od krátkodobého zahraničného financovania. Umožňuje monitorovanie
budúceho rizika v spojitosti so splácaním zahraničného dlhu.
 Podiel zahraničnej dlhovej služby k exportom tovarov a služieb – je ukazovateľom
možnej udržateľnosti zahraničného zadlženia. Indikuje, koľko príjmov z exportu sa pri
obhospodarovaní dlhovej služby použije, zároveň naznačuje, do akej miery môžu prípadné
neočakávané prepady v príjmoch z exportu ovplyvniť splátky dlhovej služby.
 Podiel celkového hrubého zahraničného dlhu k exportu – dáva do vzťahu celkový hrubý
zahraničný dlh k exportom tovarov a služieb. Využíva sa pri analýze vývoja dlhu v dlhšom
horizonte. Ukazuje, že zahraničná zadlženosť môže rásť rýchlejšie ako základný externý

1
 31
príjmový zdroj ekonomiky a môže poukazovať aj na potenciálne problémy s plnením
zahraničnej dlhovej služby.
 Pomer zaplatených úrokov v rámci zahraničnej dlhovej služby k exportu – poskytuje
obraz o cene zahraničného zadlženia, čiže o nákladoch, ktoré predstavujú úroky zo
zahraničného zadlženia.

Vzťah platobnej bilancie a zahraničnej zadlženosti

Veľkosť a štruktúru hrubej zahraničnej zadlženosti nepriamo ovplyvňuje saldo bežného účtu
platobnej bilancie, pohyb priamych investícií a vývoj devízových rezerv.
Výška, prípadne zmena hrubej zahraničnej predstavuje súhrn pasív tuzemcov voči cudzozemcom
a je priamo ovplyvnená pohybom na príslušných položkách kapitálového a finančného účtu platobnej
bilancie. Jej výška naopak priamo ovplyvňuje pohyby na účte výnosov bežného účtu platobnej bilancie,
konkrétne cez výnosy z investícií, ktoré zachytávajú platby vyplývajúce zo splátok úrokov a výnosov
z jednotlivých druhov investícií vykazovaných na finančnom účte platobnej bilancie. Ak majú uvedené
toky podobu devízových platieb, podieľajú sa uvedené položky a podpoložky na zhoršovaní devízovej
pozície a na prehlbovaní deficitného salda bežného účtu platobnej bilancie.
Portfóliové investície predstavujú pohyb aktív a pasív v podpoložkách, ktorými sú majetkové cenné
papiere a dlhové cenné papiere. Do hodnoty hrubej zahraničnej zadlženosti sa započítavajú obraty na
pasívnych položkách dlhových cenných papierov.
Čistá zahraničná zadlženosť sa kvantifikuje ako rozdiel pasív v uvedenej štruktúre položiek priame,
portfóliové a ostatné investície a aktív v danej štruktúre, od ktorých sa odpočítavajú aktíva vlády.
Vzťah medzi stavom vykazovanej hrubej, resp. čistej zahraničnej zadlženosti a jej zmenu v čase,
ktorú zachytávajú toky na položkách a podpoložkách bilancie vyjadruje výkaz o Medzinárodnej
investičnej pozícii, ktorý zostavuje NBS. Uvedený výkaz umožňuje sledovať vplyv zmeny tokových
veličín prebiehajúcich na položkách platobnej bilancie na stav hrubej zadlženosti ku koncu obdobia.
Výkaz sa zostavuje vždy za konkrétne obdobie a je bilanciou zásoby zahraničných finančných aktív
a pasív ekonomiky. Vertikálna štruktúra uvedeného výkazu je úplne konzistentná s finančným účtom
platobnej bilancie, kopíruje jeho jednotlivé položky. Horizontálna štruktúra zachytáva stav za položky na
začiatku obdobie, finančné transakcie na týchto položkách za dané obdobie, zmeny ohodnotenia a iné
oprávky, ku ktorým došlo počas daného obdobia a stav resp. pozíciu na konci daného obdobia.
Veľkosť, resp. zmena hrubej zahraničnej zadlženosti, ako súhrn pasív tuzemcov voči cudzozemcom,
je priamo ovplyvnená pohybmi na príslušných položkách kapitálového a finančného účtu platobnej
bilancie.

Zahraničná zadĺženosť a možnosti jej riešenia

Medzinárodný pohyb pôžičkového kapitálu prestal plniť svoju pôvodnú úlohu stabilizačného faktora,
ktorý stimuluje vývoz tovaru, zmierňuje problém nadbytočného kapitálu a podporuje chod mechanizmu
svetového hospodárstva.
Proces zadlžovania rozvojových krajín ovplyvňuje predovšetkým deformácia kritérií menovo-
finančnej sféry. Sem možno zaradiť:
 chronickú nerovnováhu medzinárodných platieb a destabilizáciu systému ich vyrovnávania
 nerovnomerné rozdelenie zdrojov medzinárodnej likvidity,
 výkyvy menových kurzov sprevádzané retardačnými efektmi v oblasti medzinárodného obchodu
a prudkým rastom burzových špekulácií,
 úrokové podmienky
 inflácia hospodárskej recesie.
Menový vývoj sa preplieta s energetickou krízou. Rast cien ropy zhoršil postavenie RK, v dôsledku
čoho sa zvyšoval deficit bežných položiek PB a krajiny sú nútené vyhľadávať pôžičky na
medzinárodnom trhu súkromného kapitálu, predovšetkým na euromenovom trhu.
K napätiu na trhoch pôžičkového kapitálu pomáhajú ďalšie faktory ako: snaha súkromných bánk
obmedziť poskytovanie ďalších úverov, zmeny finančnej situácie krajín vyvážajúcich ropu a vplyv
hospodárskej politiky USA, ktorý pôsobí na medzinárodnú likviditu.
Príčiny dlhovej krízy RK spočívajú aj vo vnútorných faktoroch sociálno-ekonomickej situácie RK.
Dôležitý je aj spätný vplyv vlastnej zadĺženosti, t.j. dlhy plodia dlhy.
O kríze zadlženosti možno hovoriť od r. 1982, keď najzadlženejšia krajina Mexiko žiadala
o reštrukturalizáciu splatných úverov a úrokov v tzv. Parížskom klube. Úvery sa časovo rozdelia na
 32
dlhé obdobie. Okrem dohodnutého spôsobu reštrukturalizácie vzniklo viacero návrhov na riešenie
celkovej zadlženosti RK.
Úsporné a reštriktívne opatrenia v menovo-finančnej oblasti často vyžadujú obstaranie dodatočného
prílivu kapitálu. Hlavné devízové obmedzenia spomaľujú ekonomický rozvoj.
Od roku 1980 poskytuje Svetová banka tzv. štrukturálne adaptačné úvery (SAL). Koncepcia
programu SAL sa v roku 1986 podrobila revízií, hlavne na pozadí tzv. Bakerovej iniciatívy, v rámci
ktorej mala Svetová banka vyjasniť svoj ďalší postup voči 17 najzadlženejším krajinám.
Dlžnícke krajiny mali zaviesť rozsiahle adaptačné programy, ktoré by zabezpečili hospodársky rast.
Základom bola trhová a ponukovo orientovaná politika, zníženie miery inflácie, zlepšenie investičných
podmienok pre zahraničných investorov.
Existujú dva dôvody prečo USA prijali programy pomoci týmto krajinám:
 rastúci obchodný deficit USA spôsobený veľkými dovozmi z Mexika a Brazílie a pokles
amerických vývozov do týchto oblastí
 narastanie sociálneho a politického napätia v LA.
Hnutie nezúčastnený podávalo rôzne návrhy na riešenie zadĺženosti. Najrozšírenejšie: opatrenia
podstatného zníženia úrokových sadzieb, resp. eliminácie dovtedajších úverov a úrokových sadzieb.
V niektorých krajinách vyhlásili moratórium na splácanie úrokov a čiastočných súm úverov.
Ďalšou formou riešenia bol Bradyho plán (1988) formou určitej reštrukturalizácie a eliminácie časti
dlhovej služby.
Dlžnícka kríza ovplyvňuje transakcie na finančných trhoch a vyvoláva prerozdeľovanie dlhov pod
vedením MMF. Medzinárodné a komerčné banky sú majiteľmi objemných portfólií, ktoré reprezentujú
ich pohľadávky z dôvodu pôžičiek RK a ktoré vyvolávajú obchodovanie s pôžičkami.

Zahraničná zadĺženosť SR k 28.2.2007

Celkový hrubý zahraničný dlh ku koncu februára 2007 dosiahol 32,2 mld. USD, pričom
medzimesačne vzrástol o 0,9 mld. USD. Celkový dlhodobý zahraničný dlh vo februári vzrástol o 0,7
mld. USD, pri náraste celkového krátkodobého zahraničného dlhu o 0,2 mld. USD.

V celkovom krátkodobom zahraničnom dlhu vo februári zahraničné záväzky komerčných bánk klesli
o 0,4 mld. USD predovšetkým z dôvodu nižšieho čerpania pôžičiek. Krátkodobé zahraničné pasíva
podnikateľských subjektov vzrástli spolu o 0,6 mld. USD na čom sa podieľali pôžičky nárastom o 0,4
mld. USD a obchodné úvery nárastom o 0,2 mld. USD.

V rámci dlhodobého zahraničného dlhu došlo k nárastu zahraničných záväzkov vlády a NBS o 0,2
mld. USD. V rámci komerčného sektora došlo k nárastu zahraničných pasív spolu o 0,5 mld. USD,
pričom zahraničné záväzky podnikateľských subjektov vzrástli o 0,3 mld. USD a zahraničné pasíva
komerčných bánk vzrástli o 0,2 mld. USD. Nárast predmetných záväzkov v komerčnom sektore bol
zaznamenaný prevažne v položke pôžičky.

Celkový hrubý zahraničný dlh na obyvateľa SR dosiahol ku koncu februára 5 981 USD. Podiel
celkového krátkodobého zahraničného dlhu na celkovom hrubom zahraničnom dlhu SR k ultimu
februára 2007 medzimesačne klesol o 0,7 percentuálneho bodu, pričom dosiahol úroveň 49,9 %.
Čistá zahraničná zadlženosť, vypočítaná ako rozdiel hrubej zahraničnej zadlženosti vo výške 32,2
mld. USD (pasíva NBS a vlády, pasíva komerčných bánk a pasíva podnikovej sféry - mimo majetkovej
účasti) a zahraničných aktív vo výške 28,4 mld. USD (devízové rezervy NBS, zahraničné aktíva
komerčných bánk, zahraničné aktíva podnikovej sféry - mimo majetkovej účasti) dosiahla ku koncu
februára 2007 dlžnícku pozíciu 3,8 mld. USD.

5. Medzinárodné finančné trhy, finančný trh SR

Medzinárodné finančné trhy

Finančný trh je miestom, kde sa stretáva ponuka voľných finančných prostriedkov v podobe úspor
rôznych ekonomických subjektov a dopyt rôznych ekonomických subjektov po týchto prostriedkoch,
ktoré sa využívajú na investovanie. Úlohou finančného trhu je presúvať finančné prostriedky od tých,
ktorí ich majú prebytok, k tým, ktorí ich spotrebúvajú viac, ako sú ich príjmy a nevyhnutne tieto
prostriedky potrebujú.
 33
Primárnych veriteľov predstavujú ekonomické subjekty, hlavne:
 domácnosti – sú väčšinou najväčším veriteľom. Po uhradení bežných výdavkov, majú často
voľné prostriedky – úspory.
 firmy – čistý zisk predstavuje dočasne voľné prostriedky
 vlády - ak vznikne prebytok bežných rozpočtových príjmov nad výdavkami.
 cudzinci – pretože finančný trh nemá len národný charakter.
Všetky cenné papiere sú finančnými investíciami. Reálne investície sú investície napr. obstaranie
dlhodobého majetku, nákup nábytku a pod.
Pohyb prostriedkov od veriteľov k dlžníkom sa realizuje ako:
 priame financovanie – dlžníci získavajú prostriedky priamo od veriteľov predajom svojich
cenných papierov, ktoré predstavujú pohľadávky veriteľov na dlžníkov budúci dôchodok či
aktíva. Pri priamom financovaní vznikajú vysoké transakčné a informačné náklady, ktoré sú
častým dôvodom nedostupnosti tejto formy financovania najmä pre individuálnych účastníkov
trhu.
 nepriame financovanie
Podľa P. S. Rosea existuje aj polopriame investovanie, ktoré sa realizuje za účasti maklérov
a dílerov. Obmedzením je, že musí existovať zhoda v želaniach a potrebách veriteľov a dlžníkov.
Konečný veriteľ musí byť ochotný prijať riziko a podmienky uvedené v cenných papieroch.

Funkcie finančného systému

1. depozitná funkcia – finančný trh prostredníctvom inštitúcií vytvára priestor pre úspory
obyvateľstva a ich alokáciu do oblastí produktívneho využitia. Domácnosti vo vyspelých
ekonomikách sú rozhodujúcimi prebytkovými subjektmi, ktorých úspory predstavujú až 60%
celkových zdrojov na finančných trhoch.
2. funkcia zabezpečenia bohatstva – finančný trh ponúka možnosť ako uchovať bohatstvo. Pri
investovaní do majetku hodnota klesá, v prípade CP stúpa.
3. funkcia likvidity – bohatstvo vo forme rôznych finančných nástrojov možno rýchlo vymeniť
s veľmi malým rizikom straty za hotovosť.
4. úverová funkcia – deficitné subjekty môžu získať voľné finančné prostriedky na financovanie
svojich aktivít. Úlohou finančného trhu je umiestniť úverové prostriedky tam, kde je to najviac
potrebné.
5. platobná funkcia – na finančnom trhu je vybudovaný mechanizmus realizácie platieb za tovary
a služby
6. funkcia ochrany proti riziku – finančný trh ponúka firmám, spotrebiteľom a vládam ochranu
proti riziku. Okrem poistných zmlúv umožňuje vytvárať diverzifikované portfólio ako bezpečné
opatrenie proti možným budúcim stratám.
7. selektívna funkcia – finančný trh funguje tak, aby uviedol do rovnováhy úspory s reálnymi
investíciami. Podporuje teda rozvoj perspektívnych a životaschopných podnikateľských
subjektov a urýchľuje zánik neperspektívnych.
8. politická funkcia – finančné trhy sa stali hlavným kanálom, prostredníctvom ktorého vláda
realizuje svoju politiku.

Finanční sprostredkovatelia
Nepriame financovanie sa realizuje najmä prostredníctvom inštitucionálnych finančných
sprostredkovateľov. Delia sa do dvoch skupín:
 banky – môžu svoju činnosť realizovať jedine na základe licencie udelenej centrálnou bankou
a podliehajú bankovej kontrole a regulácií. Základnou požiadavkou je dodržiavanie pravidiel
kapitálovej primeranosti, ktorá prispieva k obmedzovaniu rizík.
 nebankové finančné inštitúcie – získavajú licenciu od príslušných orgánov dohľadu (v SR je
to NBS). Činnosť niektorých týchto inštitúcií sa začína riadiť podobnými pravidlami ako
v prípade bankových subjektov – pravidlá obozretného podnikania, dodržiavanie kapitálovej
primeranosti.
Finančnými sprostredkovateľmi na dnešných trhoch sú:
 depozitné inštitúcie (komerčné banky, sporiteľne, úverové družstvá, sporiteľňové a úverové
združenia, fondy peňažného trhu)
 ostatní finančný sprostredkovatelia (finančné spoločnosti, vládne úverové agentúry)
 zmluvné inštitúcie (poisťovne, penzijné fondy)
 34
 investičné inštitúcie (investičné a správcovské spoločnosti, investičné trusty
s nehnuteľnosťami,...)
Komerčné banky sú najdôležitejšími sprostredkovateľmi. Ich hlavnou úlohou je na jednej strane
zhromažďovať voľné finančné prostriedky a na druhej strane ich poskytovať vo forme úverov.
V súčasnosti sa vytvára špecializované investičné bankovníctvo. To zahŕňa všetky transakcie
s cennými papiermi, finančnými deriváty a ostatnými nástrojmi, s ktorými sa obchoduje na finančných
trhoch. Hlavnou činnosťou investičných bánk sú emisné obchody, vlastné a sprostredkovateľské
obchody s investičnými nástrojmi, úschova a správa investičných nástrojov a akvizícia emitentov
investičných nástrojov. Hlavným zdrojom zisku komerčných bánk je úrokový rozdiel medzi aktívnymi
a pasívnymi obchodmi. Hlavným zdrojom zisku investičných bánk je sprostredkovateľská provízia
a rozdiel medzi nákupným a predajným kurzom CP.
Inštitucionálni sprostredkovatelia sú predovšetkým investičné a podielové fondy a penzijné fondy.
Investičné a podielové fondy sú rozhodujúcimi zástupcami tzv. kolektívneho investovania. Umožňujú
združovať voľné finančné prostriedky a vďaka diverzifikácii znižujú riziko. Penzijné fondy sú subjekty,
ktoré vytvárajú pre svojich účastníkov na základe ich poistenia kapitalizovaný dôchodok.
Obchodníci s CP ako sprostredkovatelia uskutočňujú obchody s rôznymi finančnými nástrojmi na
vlastný účet, emisné obchody, správu a úschovu CP, riadia portfólia pre svojich klientov a poskytujú
investičné poradenstvo. Ich činnosť sa riadi pravidlami obozretného podnikania, dodržiavania
kapitálovej primeranosti. Majú sa riadiť tzv. morálnym kódexom stanovujúcim pravidlá pre obchodníka
vo vzťahu ku klientovi.
Burza a mimoburzové trhy sú inštitúcie, prostredníctvom ktorých sa zabezpečuje verejné
obchodovanie s cennými papiermi. Burzy fungujú na základe špecifických zákonov a sú organizované
na členskom princípe so špecifickou štruktúrou orgánov. V súčasnosti dochádza k rozširovaniu
obchodov na mimoburzových trhoch. Dôvody: možnosť obchodovať s rizikovejšími nástrojmi,
obchodovanie cez internet a pod.
Finanční sprostredkovatelia vydávajú sekundárne cenné papiere (napr. šekové účty) konečným
veriteľom a zároveň prijímajú cenné papiere od dlžníkov – primárne cenné papiere. Sekundárne CP
majú nízke riziko insolventnosti, sú vysoko likvidné, emitujú sa aj v nízkych menovitých hodnotách.

Funkcie finančných sprostredkovateľov

 transformovať peniaze na kapitál – majú získavať prostriedky od veriteľov a poskytovať ich
dlžníkom.
 znižovať transakčné náklady
 monitorovanie bonity dlžníkov – na jeho základe sa poskytuje klientom informačný servis
 racionalizácia platobného styku – pomocou výpočtovej techniky možno realizovať platobné
transakcie v reálnom čase, t.j. rýchlo a bezpečne

Typy finančných trhov

Z vecného hľadiska ich členíme na:
1) devízové trhy – obchoduje sa na nich s menami, uskutočňujú sa termínové a promptné
operácie, často so špekulatívnym zámerom, najmä v dôsledku pohyblivých kurzov mien.
2) peňažné trhy – ide o trhy krátkodobého kapitálu na báze pohyblivých úrokových sadzieb, teda
o pohyb depozít ukladaných na termíny s cieľom získania mimoriadnych prínosov na základe
výkyvov úrokových sadzieb.
3) kapitálové trhy – ide o trh strednodobého kapitálu (1 – 10 rokov) a dlhodobého (10 a viac)
kapitálu, ktorý nadväzuje na aktíva peňažných trhov. Člení sa na trh reálneho kapitálu a trh
fiktívneho kapitálu (portfólio investície). Úrokové sadzby sú pevne a pohyblivé.
4) trhy zlata - sú špecializovanou časťou finančných trhov a s nimi prepojenou. Obchodovanie sa
sústreďuje do finančných centier (Londýn, Zürich, New York, Paríž, Luxemburg, Hongkong,...).
Uplatňuje sa obchod na báze promptných a termínových operácií a špekulácií.
5) trhy burzového kapitálu – sústreďujú sa prevažne na obchod s cennými papiermi verejného
a súkromného sektora. Prebieha na nich proces previazanosti s ostatnými finančnými trhmi
v rámci procesov liberalizácie, deregulácie a internacionalizácie. Týmito procesmi sa rozširuje aj
trh s viacerými druhmi voľne vymeniteľných mien.
6) poisťovacie trhy – sú to trhy poistenia a zaistenia.

Z časového hľadiska ich členíme na:

 35
1) peňažný trh – je trh s krát. úvermi a fin. dokumentmi, ktorých splatnosť je menej ako jeden rok.
2) kapitálové trhy – sú určené na financovanie dlhodobých investícií. Sú tu umiestnené dlhodobé
úvery a dlhodobé cenné papiere.

Z iného hľadiska:
1) primárny trh – je určený na obchodovanie s novými emisiami cenných papierov (sú na trhu
prvýkrát)
2) sekundárny trh – tu sa predávajú už emitované cenné papiere. Hlavnou úlohou je zabezpečovať
likviditu pre investorov do CP. Sekundárne trhy môžu byť organizované ako burzy alebo voľné
prístupné sekundárne trhy (OTC – over the counter market), na ktorých sú rozmiestnení
obchodníci vybavení základnou zásobou CP a sú pripravení predávať každému a kupovať od
každého, kto príjme ich cenu.

Ďalšie členenie:
1) promptný trh – je trh, kde sú cenné papiere obchodované s okamžitým doručením (obvykle 1 -2
pracovných dní)
2) termínový trh – je určený na obchodovanie s kontraktmi na dodanie finančných nástrojov
v budúcnosti. Hlavným cieľom je znižovať riziko.
3) opčný trh – ponúka investorom možnosť znížiť riziko nepriaznivých zmien v cenách CP.

Z hľadiska teritoriálneho princípu

1) národný trh
2) medzinárodný trh

Z hľadiska účastníkov
1) bankový
2) medzipodnikový
3) burzový

Z hľadiska nástrojov
1) úverový
2) cenných papierov
3) devízový

Svetový trh kapitálu sa delí na svetový peňažný trh a euromenový trh, ktorý sa ďalej delí na
europeňažný a euroúverový trh.
Medzinárodný kapitálový trh sa delí na devízový a euromenový trh, ktorý sa člení na
europeňažný, euroúverový trh a trh euroobligácií.
Teritoriálne rozdelenie medzinárodného finančného trhu v súčasnosti súvisí s jeho globálnou
geografickou a časovou integráciou. Vystupuje prevažne vo forme jednotlivých finančných centier.
 Severoamerické trhy – najvýznamnejšie sú New York (kapitálový trh zlata, 2 univerzálne
burzy), Chicago (2 univerzálne burzy orientované na termínové zaisťovacie a špekulačné
operácie najmä typu futures), Philadelphia (opčné obchody), Miami (finančné pohyby z a do
Južnej Ameriky
 trhy na Blízkom a Strednom Východe – Dubaj, Bahrajn, Abú Dábí
 trhy juhovýchodnej Ázie – Singapur, Hongkong uskutočňujú obchody a transakcie prakticky
so všetkými finančnými aktívami.
V rámci prebiehajúcej internacionalizácie a liberalizácie sa stáva dominantným fin. trh v Tokiu. Jeho
význam bude rásť v dôsledku perspektívy premeny jenu na rozhodujúcu rezervnú a transakčnú menu
v medzinárodnom platobnom styku.
Uplatnil sa pomerne liberalizovaný režim aj na austrálskom finančnom trhu v Sydney, kde pôsobí
veľký počet zahraničných bánk.
Globalizácia umožňuje postupne realizovať bankové obchode vo všetkých finančných centrách
sveta nepretržite počas 24 hodín.

Euromenový trh
 36
Euromenový trh je pomerne samostatným a pružným systémov úrokových mier, ktoré sa odlišujú
od úrokovej úrovne uplatňovanej na národných trhoch. Dominantné postavenie tu majú transnacionálne
banky, ktoré vytvárajú špecializované finančné centrá (New York, Londýn, Brusel, ....).
Rozhodujúcimi inštitucionálnymi orgánmi euromenového trhu sú eurobanky (komerčné banky
podnikajúce tiež na národnom trhu), ktoré sa zameriavajú predovšetkým na získavanie devízových
depozít a poskytovanie pôžičiek bankovým a nebankovým subjektom.
V období formovania trhu euromien mali hlavnú pozíciu eurodoláre, v súčasnosti rastie význam
japonského jenu.
Transformácia rozhodujúcich konvertibilných mien na euromeny umožňuje nové formy finančných
operácií, ktoré vyhovujú činnosti transnacionálnych bánk a v rozhodnejšej miere ovplyvňujú
medzinárodné finančné a úverové vzťahy priemyselne vyspelých krajín. Internacionalizácia výroby
a rozvoj medzinárodného obchodu pôsobí na zvyšovanie objemu euromenového trhu. V tomto procese
spolupôsobia 3 základné faktory:
 rast dopytu po zdrojoch medzinárodného úveru
 akumulácia relatívnych prebytkov peňažných kapitálov v národných ekonomikách
 rozvoj medzinárodného bankovníctva, resp. intenzifikácia sprostredkovateľskej aktivity
medzinárodného bankovníctva.
V súčasnosti sa euromenový trh delí na europeňažný trh, euroúverový trh, trh s eurobondami
(medzinár. obligácie). Špecifickým trhom je aj trh s depozitnými certifikátmi, ktoré umožňujú
krátkodobé až strednodobé úverovanie. V rámci týchto skupín je dôležitá úloha medzinárodných
bankových konzorcií, ktoré poskytujú euromenové pôžičky značného rozsahu (nad 100 mil. USD).
Časté výkyvy v úrokových sadzbách na euromenovom trhu vyžadujú uplatnenie základných
úrokových sadzieb ako LIBOR. LIBOR (London Inter Bank Offered Rate) je priemerná sadzba na
krátkodobé (3-6 mesačné) depozitá a je kótovaná na finančnom trhu v Londýnde. Často sa používa aj
Prime rate amerických bánk, resp. NIBOR na euromenovom trhu New Yorku, SIBOR v Singapure,
LUXIBOR v Luxemburgu, FIBOR vo Frakfurte nad Mohanom a pod. K základnej sadzbe sa pripočítava
percentuálna prirážka, ktorá sa určuje v rozsahu od 0,5 do 1,7 % v závislosti od všeobecnej situácie na
euromenovom trhu, v dôsledku ponuky a dopytu po pôžičkovom kapitále, ako aj od bonity dlžníka, ktorá
súvisí s rizikovosťou dochvíľnej návratnosti pôžičkové kapitálu.
Euromenový trh pôžičkového kapitálu sa člení predovšetkým na:
 trh bankových úverov,
 trh obligácií,
 trh účastín (akcií).
V zásade ide o tri druhy operácií:
 krátkodobé (eurodevízové, eurodepozitné)
 strednodobé (euroúverové, eurozmenkové)
 dlhodobé (europôžičky, euroobligácie).
Značný rozvoj na tomto trhu zaznamenal trh s medzinárodne obchodovateľnými CP, čo prezentuje
novú etapu medzinárodného trhu fiktívneho kapitálu. Ide o pohyb dlžných úpisoch – eurobondov, ktoré
vydávajú medzinárodné korporácie, štátne spoločnosti a vlády a ponúkajú ich prostredníctvom
medzinárodných syndikátov ako sprostredkovateľov na euromenovom trhu.
Eurobondy sa podľa obchodovateľnosti členia na:
 neprevoditeľné bondy – spravidla s pevnou a fixnou úrokovou sadzbou na celé obdobie
obligácie (5-20 rokov)
 prevoditeľné bondy – s fixnou úrokovou sadzbou, ktoré možno vymeniť za akcie dlžníckej
spoločnosti
 bondy s pohyblivou úrokovou sadzbou – uplatňuje sa dynamická úroková sadzba a prirážka na
základnú sadzbu.
Účelným je členenie obchodovania s obligáciami na dva trhy:
 prvotný trh obligácii, na ktorom sa zabezpečuje emisia a začiatočný predaj obligácií
 druhotný trh, na ktorom sa obchoduje s už emitovanými obligáciami.
Euroobligácie sa zásadne umiestňujú verejne na finančnom trhu, ale môžu sa umiestňovať aj
súkromnou cestou na základe vopred dohodnutou klientelou s emitujúcim miestom. (POZ.: ak ani vám
táto veta nedáva zmysel, tak sa nečudujte. Len Torma vie, čo chcel vlastne povedať )
Rozhodujúce tendencie na euromenovom trhu:
 znižovanie absolútneho objemu – najmä podielu konzorcionálnych úverov na celkových
peňažných operáciách. Je to dôsledok dlhodobej zahraničnej zadĺženosti, oslabenia likvidity
 37
bankových pohľadávok voči zadlženým RK, štátnych kontrol nad hospodárením s peňažnými
fondmi bankových inštitúcií.
 presun ťažiska peňažných operácií od tradičných bankových úverov k emisiám a obchodu
a voľne prevoditeľnými cennými papiermi. Ide o vysokú likviditu obligácií, ktorá vedie
k špekulačným obchodom, o diverzifikáciu rizika a mobilizáciu peňažných prostriedkov.
 vyšší rozsah pohybu transferov peňažných zdrojov – v rámci vyspelých krajín navzájom
a znižovanie potenciálu dostupných finančných zdrojov RK. Negatívne pôsobí na obstarávanie
dodatočných zdrojov kapitálu pre RK, ktoré ich často získavajú za nevýhodnejším podmienok.
 rýchlo sa menia podmienky a fungovanie mechanizmu európskeho menového trhu. Ide o širšiu
liberalizáciu finančných prevodov, uvoľňovania devízových reštrikcií a diverzifikácií, využívania
finančných nástrojov a techník, najmä v dôsledku rozvoja telekomunikácie a elektronizácie
medzibankových operácií.

Burzy
Burzy sú miestom, kde sa stretáva ponuka kapitálu a dopyt po ňom. Sprostredkúvajú financovanie
rozsiahlych dlhodobých investícií.

Z hľadiska predmetu obchodu sa delia na:

 všeobecné – obchoduje sa s rôznymi druhmi tovaru
 špecializované – obchoduje sa len s určitým druhom tovaru
Špecializované burzy sa členia:
 burzy CP – tu sa obchoduje so zastupiteľnými CP (dlhopisy, hypotekárne záložné listy, akcie,
investičné certifikáty a pod.)
 devízové burzy – tu sa obchoduje s devízami, t.j. likvidnými, kedykoľvek splatnými
pohľadávkami znejúcimi na cudziu menu, splatnými v cudzine. Vytvárajú sa tu kurzy devíz
podľa ponuky a dopytu. Obchodujú tu len banky na svoj účet.
 burzy finančných futurít – realizujú sa tu najmä termínované obchody, pričom tovarom sú
devízy, rôzne úročené CP, ale tiež sa uzatvárajú obchody na akciové indexy.
 opčné burzy – realizujú opčné obchody nielen na CP, ale tiež na devízové kurzy, na úročiteľné
nástroje a indexy
 burzy služieb – majú väčšinou charakter obchodu s lodnými priestormi, predaj lodí.
 tovarové burzy – obchoduje sa s rôznymi druhmi tovarov na základe predložených vzoriek.
Obchody sa uzatvárajú obvykle na štandardizované množstvo tovarov alebo násobky stanové
pre každý druh tovaru.
Hlavným obchodom na burzách je obchod s fiktívnym kapitálom a druhoradým sú menové
transakcie, konverzné obchody. Fiktívny kapitál prezentujú najmä CP. CP sú dokumenty, ktoré dávajú
právo na úrok, resp. na peňažný dôchodok. CP sa delia na obligácie a účastiny.
Z organizačného hľadiska sa burzy delia na:
 všeobecne prístupné zhromaždenie – tzv. francúzsky typ, obchody prostredníctvom úradne
menovaných senzálov
 uzatvorené zhromaždenie – stredoeurópsky typ – dohľad má burzový komisár menovaný
štátnym orgánom.
 obmedzený prístup – anglo-americký typ – obchody prostredníctvom členov, burzová správa

Mimoburzové trhy
Podiel mimoburzových trhov na celkových obratoch a tvorbe cien sa v posledných rokoch neustále
zvyšuje. Za najvýznamnejší mimoburzový trh sa považuje tzv. over the counter market (OTC). Na
tomto trhu sa obchoduje s CP, ktoré nie sú umiestnené na burzách. Technické zabezpečenie
a vybavenie je porovnateľné s burzovým trhom.
Nové poznatky finančnej teórie umožnili dynamický rozvoj hedgingu na OTC trhu, ktorý sa využíva
najmä vtedy, keď sa nemôže použiť burzový hedging.
Rozvoj OTC trhu bol podporovaný:
 nedostupnosťou búrz pre niektoré spoločnosti – burzy vyžadovali vysoké poplatky, určitú
históriu a určité výsledky hospodárenia
 vymedzeným časovým úsekom obchodovania na burze – na OTC trhoch sa obchoduje 24 hodín
denne
 38
 podnetmi na reguláciu.
Nárast OTC trhov bude pokračovať rozvojom technológií a zlepšovaním inštitucionálnej
infraštruktúry.
OTC nemajú formálnu štruktúru. Neexistujú členské kritéria a účastníci trhu uprednostňujú
obchodovanie len cez inštitúcie s vysokým ratingom a dobrou kapitalizáciou. OTC trhy sú podobné
medzibankovým trhom.
Na OTC trhoch neexistuje centralizované obchodovanie a clearing. Transparentnosť je limitovaná.
Okrem výročných správ centrálnych bánk účastníci trhu neposkytujú informácie o pozíciách a cenách.
OTC nástroje sú len jemne regulované, a to nepriamo cez národné legislatívne systémy, bankový
dohľad a trhové autority.
Regulácia je značne roztrieštená – národne aj medzinárodne. V USA sú najmenej tri skupiny
regulátorov.
Vývoj OTC druhov je veľmi dynamický. Je to trh, kde je riziko podstatne vyššie ako na burzovom
trhu.

NASDAQ – najväčší mimoburzový trh

Tento trh bol založený v roku 1938. Pretože firmy, ktoré na ňom obchodovali boli členmi Národnej
asociácie maklérov CP, táto inštitúcia zároveň stanovila pravidlá obchodovania na trhu OTC. V roku
1971 vznikol počítačový systém NASDAQ, ktorý vytvoril rýchle spojenie medzi jednotlivými účastníkmi
trhu. V roku 1994 predbehol NASDAQ Newyorskú burzu CP v ročnom objeme CP. V roku 1998 začal
poskytovať služby spojené s internetom.
NASDAQ je najväčší svetový elektronický trh, ktorý nie je sústredný na jednom centrálnom
obchodnom mieste. Obchodovanie prebieha cez sofistikovanú počítačovú a telekomunikačnú sieť.
Obchodovanie na NASDAQu nie je limitované pre určitý fixný počet účastníkov. Pre vstup na tento trh
musí emitent spĺňať určité kritéria a zaplatiť poplatky.
NASDAQ zriadil oddelenie MarketWatch, ktoré má pomáhať regulačnému dohľadu nad celým
trhom a chrániť integritu trhu. Aby mohol plniť široké regulačné funkcie, rozdeľuje sa na dve sekcie:
 Stock Watch – vykonáva dozor nad aktivitou emitentov v reálnom čase. Táto služba chráni
investorov a NASDAQ a pomáha udržiavať zdravý trh. Posudzujú sa informácie z tlače
o kótovaných spoločnostiach.
 Trade Watch – uskutočňuje monitorovanie obchodnej aktivity v reálnom čase a snaží sa zaistiť
trhovú integritu. Používa automatický detekčný systém.

Offshore centrá
Offshore centrá sú súčasťou jediného medzinárodného (euromenového) trhu, ktorých vedúcou
zložkou je Londýn. Do týchto centier sa sústreďujú značné finančné transakcie. Okrem Londýna
nadobúdajú rôzny stupeň významu finančné centrá ako Paríž, Zürich, Luxemburg, Miláno, Viedeň
a ďalšie. „Offshore“ znamená, že ide o finančné trhy mimo kontinent, mimo pobrežia. Uvedeným
termínom sa v prenesenom zmysle slova označujú bankové transakcie, ktoré prebiehajú
mimobankového systému príslušnej krajiny, kde funguje uvedené finančné centrum, a zároveň tieto
transakcie nemajú priamu väzbu na jej národné hospodárstvo.
„Offshore“ centrá sú v skutočnosti finančné raje so silnou redukciou daňových a devízových
obmedzení. Sú to osobitne Bahamy, Kajmanské ostrovy, Panama, Hongkong, Singapur. S postupom
času preberajú ich funkciu veľké finančné centrá.
Obchodovanie v týchto centrách sa člení na:
 operácie krátkodobého charakteru – europeňažný trh, ktorý je reprezentovaný zahraničnými
depozitmi v bankách finančného centra, ktorých zdroje si banky navzájom vypožičiavajú, resp.
uskutočňujú s nimi konverzné operácie, často smerované do krajiny ich pôvodnej emisie.
 strednodobé a dlhodobé operácie – sa rozdeľujú na:
o  medzinárodné pôžičky (obligácie) – medzinárodné konzorciá ich vydávajú a organizujú
ich emisiu a sú určené na predaj viacerým krajinám
o  medzinárodné úvery – poskytuje len jedna banka, výnimočne konzorcium bánk, pričom
úverové riziká preberajú uvedené banky.

Najväčšia časť dlhodobých úverov sa poskytuje na báze prolongácie úverov (roll-over). Poskytujú sa
úvery na 6 – 8 rokov. Zúčastnené banky tento úver refinancujú, ale s troj až šesťmesačným kapitálom.
Na takýto úver sa určuje pevná marža a základná úroková sadzba sa uplatňuje podľa sadzieb platných
na euromenovom trhu (LIBOR, FIBOR, ...).
 39
Nevýhodou „offshore“ trhu je, že
 mu chýba zastrešujúca organizácia, ktorá by vystupovala ako konečná inštitúcia pre reguláciu
pôžičkového kapitálu
 vzniká tzv. úverová pyramída, reprezentovaná tým, že cudzie bankové materské spoločnosti so
100 % vlastným kapitálom vytvárajú v centrách offshore svoje „dcérske banky“, čím zvyšujú svoj
úverový globál bez potreby rozšírenia vlastného kapitálu.

Z hľadiska účastníkov kapitálových operácií predstavujú finančné centrá predovšetkým inštitúciu,

kde môžu byť peňažné prostriedky v rôznej forme:
1) ukladané na rozličnú dobu,
2) získavané na potrebnú dobu
3) vymieňané z menej likvidných na viac likvidné
4) konvertované za iné vymeniteľné meny.

Pôsobenie finančných centier euromenového trhu má pre národné ekonomiky silné negatívne
dôsledky:
 potlačovanie miestnych bánk konkurenčne silnejšími zahraničnými,
 odčerpávanie národného kapitálu do medzinárodnej sféry,
 podnecovanie miestnej inflácie vplyvom rozšírenej dostupnosti úverov,
 celkové podriadenie ekonomického rozvoja záujmom zahraničného kapitálu.

Trendy a inovácie
Procesy inovácie možno charakterizovať v troch základných smeroch:
a) v rámci internacionalizácie menovo-finančných trhov:
a. liberalizácia – liberalizácia finančných transferov so zahraničím, odstránenie devízových
obmedzení a deštrukcií – deregulačné opatrenia na národnom menovo-finančnom trhu
voči zahraničným vzťahom
b. inštitucionalizácia – zvýšenie investičných, poistných a dôchodkových fondov,
c. globalizácia – tendencia zjednocovania – unifikácie a harmonizácie podmienok na
fungovanie finančných trhov – integračné tendencie – cieľ jednotný homogénny menovo-
finančný trh
d. intelektualizácia – finančné inžinierstvo, teórie a hodnotenia
e. dešpecializácia – univerzálnosť v podnikateľskej činnosti a inštitúcií s cieľom znížiť
rizikovosť z úzkej špecializácie
b) v rámci nástrojového mechanizmu v obchodovaní a v transferoch:
a. sekuritizácia – smer získavania finančných zdrojov pomocou emisie rôznych druhov
cenných papierov namiesto využívania bankových pôžičiek; namiesto cash flow sa
používajú pokladničné poukážky, depozitné certifikáty, komerčné papiere; doplnkový
kapitál sa získava emisiou podielových listov, prioritných akcií, atď; emisia obligácií (na
krátku dobu splatnosti /Euronotes/ a hlavne na dlhšie obdobie) nahradzuje zložité
konzorcionálne úvery od skupiny bánk
b. swapové operácie – menové swapy, úverové swapy
c. financial futures a options – finančné deriváty, termínové kontrakty, hedging
d. deriváty derivátov - swaptions
e. mimobilančné financovanie – investičné projekty, záruky
c) v rámci procesu technickej inovácie:
a. rozvoj medzinárodného telekomunikačného spojenia – umožňuje transakcie medzi
jednotlivými finančnými centrami v celosvetovom meradle za veľmi krátky čas –
urýchľovanie medzibankového zúčtovania a platieb v medzinárodnom podnikani
b. elektronizácia medzibankových operácií – na vnútornom a svetovom trhu podstatne
zlacňuje realizáciu finančných transferov
c. informačné a komunikačné systémy (INTERNET, EDIFACT, ...) – umožňujú rýchle
informácie potrebné na rozvoj medzinárodného podnikania, ale aj z iných oblastí
spoločenského života.
 40
Aktuálna situácia na finančných trhoch k 6.6.2007
Slovenský peňažný a devízový trh
29. mája 2007 sa uskutočnilo rokovanie Bankovej rady NBS. BR NBS prerokovala Situačnú
správu o menovom vývoji v SR za apríl 2007 a rozhodla o ponechaní úrokových sadzieb na úrovni
2,25% pre jednodňové sterilizačné obchody, 5,75% pre jednodňové refinančné obchody a 4,25% pre
dvojtýždňové REPO tendre s obchodnými bankami. Základná úroková sadzba NBS je 4,25 %
V pravidelnom dvojtýždňovom sterilizačnom repo tendri NBS akceptovala celý dopyt bánk vo výške
167,892 miliardy Sk s priemerným i maximálnym výnosom 4,25 %. Minimálna akceptovaná sadzba
bola 4,24 %.
Predpis PMR zo strany NBS je na mesiac jún 24,330 miliardy Sk, bankám tak momentálne chýba
približne 18 miliárd Sk.

Počas 4.6.2007 sa obchodovali iba najkratšie splatnosti, o dlhšie nebol záujem. Výnosová krivka tak
zostala nezmenená.
Jednodňové peniaze sa úročili 5,2/5,5 %. Týždenné úložky niesli výnos 4,1/4,3 %, dvojtýždenné
4,05/4,25 %. Mesačné a dvojmesačné depozitá sa obchodovali s výnosom 3,9/4,2 %. Trojmesačné,
polročné a deväťmesačné peniaze sa úročili zhodne 3,85/4,15 % a ročné 3,9/4,2 %.

Podľa predbežných údajov bežný účet platobnej bilancie za január až marec dosiahol prebytok 0,7
miliardy Sk, pričom deficit obchodnej bilancie predstavoval 2,7 miliardy Sk.

V úvode prvého júnového týždňa sa ocitla späť nad bariérou 34 SKK/EUR. Že tlak na apreciáciu
koruny sa zmiernil, ilustruje skutočnosť, že po minulotýždňovej emisii pokladničných poukážok NBS v
objeme 30 miliárd korún klesol takmer v rovnakom rozsahu dopyt v pravidelnom dvojtýždňovom repo
tendri.

Nárast trhových korunových výnosov na najvyššie úrovne od októbra dokumentovala 28.5.2007 aj

aukcia 5-ročných štátnych dlhopisov (ŠD 205, splatné v roku 2012). Hoci z celkového dopytu (3,247
mld. Sk) Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity (ARDAL) akceptovala len niečo vyše tretinu (1,157 mld.
Sk), priemerný dosiahnutý výnos bol oproti ostatnej marcovej aukcii tejto emisie o viac než dve
desatiny percentného bodu vyšší (4,369 %).

Pri obchodovaní so zahraničnými bankami takmer celú časť objemu obchodov v apríli tvorili
swapové operácie 87,7 %, spotové operácie tvorili 8,5 % a forwardové obchody tvorili zanedbateľnú
časť devízového trhu. Opčné obchody tvorili 1,2 %.
Pri obchodovaní s FRA kontraktmi bola v apríli v porovnaní s marcom zaznamenaná nižšia aktivita.
Uzatvorené obchody mali trojmesačnú splatnosť s lehotou realizácie o tri a šesť mesiacov a
šesťmesačnú splatnosť o šesť mesiacov. Najvyšší podiel na celkovom objeme obchodov mali
trojmesačné FRA s lehotou realizácie o tri mesiace.
Obchody s IRS zaznamenali tiež pokles oproti marcu. Boli uzatvorené obchody so splatnosťou od
jedného do desiatich rokov. Najväčší podiel mala jednoročná splatnosť, ktorá dosiahla 41,07 %.
Obchody so splatnosťou do 2 rokoch mali podiel na objeme 32,85 %.

6.6.2007 Ropné futures sa začiatkom dnešného európskeho obchodovania pohybujú v úzkom

obchodnom pásme $65,40-$65,80.

Slovenský kapitálový trh

Miniatúrnemu slovenskému kapitálovému trhu sa snaží pomôcť novela zákona o burze cenných
papierov. Podmienečné prijatie cenných papierov na obchodovanie je novým inštitútom, ktorý má
pomôcť oživiť záujem investorov aj emitentov o domáci kapitálový trh. Emitenti budú môcť teraz
získavať kapitál spôsobom bežným na zahraničných kapitálových trhoch.
V máji 2007 bol obchodný systém Burzy cenných papierov v Bratislave (BCPB), a. s., prístupný pre
členov počas 21 pracovných dní, v rámci ktorých objem finančných prostriedkov investovaných do
cenných papierov (CP) presiahol hodnotu 11,038 miliardy Sk.
Akciový index Burzy cenných papierov v Bratislave (BCPB) SAX ani 5.6.2007 hodnotu nezmenil a
obchodovanie uzatváral na rovnakej hodnote ako v pondelok 394,93 bodu.
Na burzovom parkete sa v tento deň obchodovalo iba s jedným z 5 bázických titulov indikátora. Boli to
akcie spoločnosti Biotika, ich hodnota však zostala nezmenená a obchodovanie uzatvárali na rovnakej
 41
hodnote ako pred týždňom, teda 370 Sk. Súhrnne sa dnes na BCPB uzatvorili transakcie v hodnote
487 miliónov Sk. Na zobchodovanom objeme sa najviac podieľali prevody Štátneho dlhopisu.

Medzinárodné finančné trhy

Podľa dominujúcich a v cenách zarátaných očakávaní by mala ECB dnes oznámiť zvýšenie
základnej úrokovej sadzby na rovné štyri percentá, čo by bol jej najvyššší kľúčový úrok od septembra
2001.

Americké akcie včera (5.6.2007) prerušili rastovú sériu po zverejnení indexu aktivity v sektore
služieb. Rast výnosov dlhopisov sa takisto podpísal na poklese akciových indexov.
Hoci sa včera akcioví investori prakticky nič nové nedozvedeli, ďalšie utvrdenie v tom, že sa sadzby
nebudú znižovať stačilo na ich znervóznenie v situácii, kedy indexy niekoľko dní za sebou prekonávali
historické maximá a prakticky od začiatku apríla ignorovali zhoršujúce sa fundamenty (slabší rast
ekonomiky a podnikových ziskov, odloženie znižovaní sadzieb, najnovšie aj rast výnosov dlhopisov
sťažujúci refinancovanie dlhov podnikov). Počítame, že korekcia indexov by mohla pokračovať aj v
nasledujúcich dňoch.
Index Dow Jones IA klesol o 0.59% bodu, S&P500 oslabil o 0.53% bodu, Nasdaq Composite stratil
0.27%.

Európske akciové indexy zotrvali v týždni od 23.5. do 30.5. na 6 a pol ročných maximách,
obchodovanie však bolo bez jasnejšieho trendu.

Čínske akcie zaznamenali rekordný rast a v najbližšom čase by sa mal tento trend podľa čínskych
analytikov zachovať. Bývalý šéf americkej centrálnej banky Alan Green-pan na nedávnej konferencii v
Madride naopak uviedol, že situácia je neudržateľná a varoval pred prudkým prepadom cien.

Tokijská burza v stredu stagnovala. Hlavný japonský akciový index Nikkei oslabil o 0,07 %.

Zostrenie bezpečnostnej situácie sa v druhej polovici mája postaralo bezmála o trojpercentné

oslabenie izraelského šekela k americkému doláru.

Dolár v piatok vzrástol voči jenu na takmer 4-mesačné maximum. Voči euru pohyboval blízko 7-
týždňového maxima, keď trhy očakávali zverejnenie silných údajov o zamestnanosti a priemyselnej
produkcii v USA. Pozitívnu atmosféru pre obchodovanie s dolárom podporili aj slová jedného z
guvernérov americkej centrálnej banky (Fed), ktorý povedal, že ekonomický rast by sa mal v tomto roku
zlepšiť.
Do 11:30 GMT euro oslabilo voči doláru o 0,1 % na 1,3435 USD/EUR. Jednotná európska mena
voči jenu stagnovala na 163,81 JPY/EUR.

Smernica Európskej komisie, ktorú predminulý týždeň podporili členské štáty, má zjednotiť
podmienky získania spotrebných úverov vo všetkých členských krajinách. Podľa novej smernice by
mali banky dopredu informovať klienta okrem úrokov aj o ostatných nákladoch úveru. Jednotné pravidlá
sa majú zároveň stanoviť pre predčasné splatenie úveru.

6. Finančné deriváty – účel, členenie, základné porovnanie

jednotlivých druhov

Pojem finančný derivát opisuje finančný produkt alebo operáciu, ktoré umožňujú teraz zafixovať kurz
alebo cenu, za ktorú sa môže aktívum vzťahujúce sa na tento kontrakt kúpiť, resp. predať k určitému
dátumu.
Termínové kontrakty môžeme rozdeliť z hľadiska charakteru práva vyplývajúceho z kontraktu na
pevné – nepodmienené a podmienené opčné. Pri pevných termínových kontraktoch sú podmienky
uzatvorenia termínového obchodu vopred pevne dané. Prvý i druhý partner majú súčasne stanovenú
pevnú pohľadávku a pevný záväzok a ani jeden z nich nemá po uzatvorení kontraktu žiadnu možnosť
voľby. Do skupiny pevných termínových kontraktov sa zaraďujú forwardy, futures a swapy. Pri opčných
 42
kontraktoch, ktoré sa nazývajú aj podmienené termínové obchody, postavenie oboch partnerov
z hľadiska práv nie je symetrické. Právo realizácie kontraktu má len jeden partner.
Pre pevné termínové kontrakty a opčné kontrakty sa používa spoločný pojem deriváty,
pretože trhová cena akéhokoľvek derivátového kontraktu je odvodená od trhovej ceny podkladového
aktíva.
Nominálna hodnota podkladového aktíva, ktorá sa účtuje v podsúvahe, niekoľkonásobne
prevyšuje bilančnú sumu. Táto nominálna hodnota kontraktu sa počas splatnosti nemení. Trhová
hodnota derivátu je v okamihu jeho vzniku pre obidvoch jeho partnerov nulová a potom sa mení
v závislosti od mnohých faktorov, najmä od trhovej ceny podkladového aktíva. Pritom pre jedného
partnera je kladná a pre druhého záporná v rovnakej absolútnej výške.
Deriváty môžeme rozčleniť podľa druhu podkladového aktíva, od ktorého sa odvodzujú, a to na
tovarové, úrokové, akciové, menové a iné. Tovarové sa týkajú nákupu alebo predaja určitých fyzických
tovarov v budúcnosti. Úrokové deriváty predstavujú kontrakty na úrokové výnosy po určité obdobie
v budúcnosti. Uskutočňujú sa pomocou kontraktov na cenné papiere alebo priamo kontraktmi na určité
úrokové miery.
Akciové deriváty predstavujú kontrakty na nákup alebo predaj akcií v budúcnosti. Do tejto skupiny
možno zaradiť aj deriváty na akciové indexy. Menové deriváty sú kontrakty na nákup alebo predaj
cudzej meny v budúcnosti.
Z hľadiska charakteru podkladového aktíva sa deriváty niekedy členia na finančné a nefinančné.
Pojem finančné deriváty sa používa na označenie úrokových, akciových, menových derivátov
a derivátov na drahé kovy. Nefinančné deriváty sú kontrakty, pri ktorých podkladovým aktívom sú
tovary, s výnimkou drahých kovov.
Z hľadiska podstaty kontraktu sú 4 základné druhy derivátov: forwardy, futures, swapy a opcie.

Deriváty finančného trhu

Pevné termínové kontrakty Opčné termínové
kontrakty
Forwardy Futurity Swapy Opcie
menové menové menové menové
úrokové úrokové úrokové úrokové
akciové akciové akciové akciové
tovarové tovarové tovarové tovarové

Forwardový kontrakt je najstarší a najjednoduchší derivát. Predstavuje záväzok kupujúceho kúpiť

určité množstvo podkladového aktíva k určitému dňu za stanovených podmienok. Podmienky obchodu,
najmä množstvo, cena a dátum dodania sa podrobne uvádzajú v zmluve, ktorá sa priamo dojednáva
medzi predávajúcim a kupujúcim. S forwardmi sa obchoduje na OTC trhoch.
Futuritné kontrakty majú rad rovnakých vlastností ako forwardy, ale v mnohom sa odlišujú.
Predstavujú záväzok kupujúceho kúpiť určité podkladové aktívum k určitému dátumu v budúcnosti za
vopred stanovenú cenu a záväzok predávajúceho predať dané aktívum za tých istých podmienok. Na
rozdiel od forwardov sa s futuritami obchoduje na burzách. Podmienky futurít sú štandardizované
a určuje ich burza. Od forwardov sa líšia najmä v organizácií trhu, vyrovnávaní obchodov a pod.
Swapy zaväzujú obidve strany kontraktu k výmenám podkladových aktív v určitých intervaloch
v budúcnosti. Pri väčšine swapov sa uskutočňujú pravidelné vyrovnávacie platby k vopred určeným
dátumom v budúcnosti. Vývoj menových kurzov, úrokových mier a cien ovplyvňuje skutočnosť, či prvý
partner bude platiť druhému, alebo naopak, druhý prvému. Ide v podstate o dva alebo viac forwardov,
ktoré sú zmluvne spojené. So swapmi sa obchoduje na OTC trhoch, aj keď burzy sa snažia o ich
štandardizáciu a zavedenie na svojich trh.
Opcie dávajú ich vlastníkovi právo, nie povinnosť, kúpiť alebo predať určité aktívum k určitému dňu
v budúcnosti za stanovenú cenu a záväzok predávajúceho opcie predať dané aktívum za rovnakých
podmienok. Podmienky kontraktu sú podrobne uvedené v zmluve. S opciami sa obchoduje na OTC
trhoch a od roku 1973 aj na niektorých burzách. Podkladovým aktívom môžu byť dlhové nástroje,
akcie, akciové index, komodity, cudzie meny a kontrakty futures. Podľa druhu podkladového aktíva
možno opcie rozdeliť na opcie na spotové aktívum (vlastník má právo na nákup alebo predaj daného
aktíva) alebo opcie na futures (vlastník má právo na nákup alebo predaj daného aktíva prostredníctvom
futures). Opcie umožňujú znížiť riziko z možného nepriaznivého vývoja cien podkladového aktíva na
tzv. prémiu a súčasne dosiahnuť zisk pri priaznivom pohybe cien podkladového aktíva. Kupujúci kupuje
od predávajúceho opciu za prémiu. Prémia je výsledkom ponuky a dopytu.
 43
Charakteristickým znakom derivátov je skutočnosť, že vlastné podkladové aktívum sa obyčajne
nedodáva. Akt kúpy derivátu, ktorý sme najskôr predali, alebo predaj derivátu, ktorý sme kúpili, sa
nazýva výmena derivátovej pozície. Je najčastejšou metódou uzavretia pozície na burzovom trhu
derivátov. Každý účastník derivátového obchodu má aj druhú možnosť uzavretia pozície, a to dodanie
alebo odobratie vlastnej komodity. Túto možnosť nikdy nevyužívajú špekulanti, ktorí vždy likvidujú svoje
pozície výmenou pozícií.

Možnosti využitia finančných derivátov

Špekulácia (trading)
Dochádza pri nej k otvoreniu určitej pozície na termínovom trhu. Snažíme sa dosiahnuť zisk na
základe rozdielu medzi súčasným kurzom a budúcim, t.j. kurzom dnes očakávaným. Špekulanti držia
tzv. dlhú alebo krátku otvorenú devízovú pozíciu.
- špekulácia na zhodnotenie devíz pri dlhej pozícii (nákup devíz)
- špekulácia na znehodnotenie devíz pri krátkej pozícii (predaj devíz)
Pre špekulantov sú deriváty atraktívne najmä preto, že náklady na ich nákup alebo predaj činia iba
niekoľko percent od hodnoty aktíva. To im umožňuje aj pri pomerne malých sumách obchodovať
s veľkým objemom aktív. Ide o tzv. pákový efekt, ktorý na jednej strane otvára priestor na značné
zisky a na druhej na veľké straty. Pákový efekt na jednej strane priťahuje investorov, ale na druhej
strane môže znižovať likviditu trhu, čo negatívne ovplyvňuje stabilitu trhu. Môže to spätne pôsobiť na
ceny podkladových aktív, a preto stabilita portfólia s podstatne vyšším zastúpením derivátov môže byť
oproti portfóliu bez derivátov nižšia.

Arbitráž
Je založená na využití cenových diferencií, ktoré môžu vzniknúť na jednej strane z hľadiska
teritoriálneho (na teritoriálne odlišných trhoch môžu vznikať odlišné ceny rôznych nástrojov) a na druhej
strane z hľadiska časového (ceny na termínovom trhu nezodpovedajú teoretickým termínovým cenám
základných nástrojov).
Arbitráž znamená dosahovanie zisku využívaním cenových rozdielov rovnakého aktíva alebo
nástroja obchodovaného na dvoch alebo viacerých trhoch. Arbitražér kúpi príslušné aktívum alebo
nástroj na trhu, kde je jeho cena nižšia a predá ho na trhu, kde je cena vyššia. Bezrizikové
arbitrážne stratégie využívajú:
- cenové rozdiely medzi jednotlivými promptnými trhmi,
- rozdiely medzi cenami na promptnom a termínovom trhu,
- rozdiely medzi cenami jednotlivých aktív na termínovom trhu.

Typy arbitráže:
a.) dvojstranná (bilaterálna) arbitráž – je založená na dvoch súbežne prebiehajúcich operáciách,
kedy díler nakupuje menu A za menu B na jednom mieste a súčasne predáva menu A za menu
B na inom mieste pri vopred známom výhodnejšom kurze.
b.) trojstranná (multilaterálna) arbitráž – využíva výhodnú konšteláciu nákupných a predajných
kurzov u troch mien v dôsledku porušenia tzv. “krížového pravidla“: kurz A/B
––––––– = kurz B/C
kurz A/C
c.) devízová arbitráž medzi spotovým a forwardovým trhom – nie je ovplyvňovaná len výškou
príslušných devízových kurzov, ale rovnako rozdielnou výškou úrokových sadzieb medzi dvoma
zvolenými menami.

Ak sú rozdiely cien väčšie ako arbitrážne náklady, arbiter na relatívne podhodnotenom trhu finančné
nástroje nakupuje a na relatívne nadhodnotenom trhu ich okamžite predáva. Dosahuje zisk bez toho,
aby niesol akékoľvek riziko. Vysoká prepojenosť jednotlivých trhov v súčasnosti spôsobuje, že
možnosti na uskutočňovanie arbitráže sú relatívne malé.

Zaistenie (hedging) – proti kurzovému a úrokovému riziku

Pomocou derivátov je možné fixovať cenu určitého finančného nástroja k dohodnutému termínu
v budúcnosti. Hedging je možné prirovnať k poisteniu, zásadný rozdiel je však v tom, že kým pri
poistení dochádza k rozloženiu rizika na veľkú skupinu poistencov, hedging neznižuje riziko, ale ide
o prenesenie rizika nepredvídateľných zmien z jedného investora na druhého.
 44

FORWARDY
Forwardy sú kontrakty, resp. zmluvy, na základe ktorých sa zmluvné strany zaväzujú kúpiť alebo
predať určitý objem aktíva (napr. devíz) k určitému dátumu v budúcnosti za vopred stanovenú cenu
(napr. devízový kurz).
Uzatvorenie obchodu sa uskutoční v súčasnosti (dohoda o množstve, cene, termíne splatnosti,
spôsobe a mieste dodania predmetného aktíva - devízy), zatiaľ čo plnenie kontraktu sa uskutočňuje až
v budúcom, vopred dohodnutom termíne – termínovaný obchod. Sú neštandardizované – podľa
dohody obidvoch zmluvných strán. Uskutočňujú sa len na OTC trhoch – over the counter trhy. Ide
o obchod medzi dvoma finančnými inštitúciami alebo medzi finančnou inštitúciou a jej klientom.
Pri tomto type kontraktov môže mať zmluvná strana jednu z dvoch pozícií:
a.) dlhú pozíciu – v kontrakte nákup (jedna zmluvná strana sa zaviazala kúpiť podkladové aktívum
v určitom čase a za určitú cenu),
b.) krátku pozíciu - v kontrakte predaj (druhá strana sa zaviazala dané aktívum predať v rovnakej
cene a čase).
Predpokladajme, že cena predmetného aktíva (devíz) vzrástla počas platnosti forwardového
kontraktu nad dohodnutú cenu. V deň realizácie dodávky investor v dlhej pozícii (kupujúci) bude vo
výhode, pretože na tomto kontrakte získal a opačne investor v krátkej pozícii (predávajúci) bude
v nevýhode, pretože prerobil.
Menový forward je devízový obchod, ktorého splatnosť je v dohodnutom čase v budúcnosti, a to
minimálne 3 pracovné dni odo dňa uzatvorenia obchodu.
Zvyčajne sa uzatvárajú na 1 týždeň, 1 mesiac, 6 mesiacov, 9 mesiacov, 1 rok, ale i na 3 mesiace
alebo 40 dní.
Menové forwardy sa používajú najmä na zabezpečenie subjektov proti kurzovému riziku (t.j.
hedging, obchodné krytie, špekulácie a arbitráže.)

1.) Hedging (zaistenie)- na elimináciu rizika alebo ochranu proti stratám spôsobeným prudkými
výkyvmi cien podkladových aktív na trhu
2.) Obchodné krytie - forwardové nákupy zahraničnej meny eliminujú alebo znižujú kurzové riziko
dovcov a forwardové predaje zasa eliminujú alebo znižujú riziko vývozcov.
3.) Špekulácie - založené na očakávaných budúcich pohyboch devízových kurzov jednotlivých mien.
Forwardový predaj – ak očakávame, že devalvácia bude vyššia ako diskont meny počas určitého
obdobia, alebo revalvácia bude nižšia ako prémia alebo dokonca devalvácia meny, ktorá je v prémii.
Forwardový nákup – ak očakávame, že revalvácia bude vyššia ako prémia za určité obdobie, alebo ak
devalvácia bude nižšia ako diskont za určité obdobie.
4.) Arbitráže - znižuje sa kurzové riziko investovaním do cenných papierov a ďalších investícií. Ak
investor zistí, že na zahraničnom trhu sú dostupné vyššie úrokové sadzby než na domácom finančnom
trhu, snaží sa pomocou forwardového kontraktu znížiť kurzové riziko spojené s týmito zahraničnými
investíciami

SWAPY
Swap je kontrakt, na základe ktorého dochádza medzi dvoma zmluvnými partnermi k vzájomnej
výmene obyčajne finančných tokov – cash flow.
Swapy sú všeobecne kombinované obchody. Skladajú sa z dvoch devízových operácií.
Poznáme tri formy swapových obchodov: menové, úrokové a kombinované swapy (kombinácia
menových a úrokových swapov). Možno sa však stretnúť aj s akciovými a tovarovými swapmi.
Z časového hľadiska sa môžu swapy uskutočňovať dvoma spôsobmi, a to:
a.) kombináciou spotových a forwardových operácií – spot-forward swap
b.) kombinácia forwardových a forwardových operácií – forward-forward swap

IRS (Interest Rate Swap) – úrokový swap - Je to séria na seba nadväzujúcich FRA kontraktov.
Umožňuje klientovi zameniť nielen pohyblivú úrokovú sadzbu za pevnú, ale aj naopak.
Bázické swapy - Sú to swapy medzi dvoma plávajúcimi úrokovými sadzbami vypočítanými na iných
bázach.
 45
FUTURITY
Futurity (futures) sú dohody medzi dvoma stranami, ktoré im dávajú právo a zároveň povinnosť
kúpiť, resp. predať k štandardne stanovenému budúcemu termínu štandardizované množstvo určitého
finančného podkladového aktíva za vopred dohodnutú cenu.
Zaraďujú sa medzi pevné termínové kontrakty, tzn. že kontraktujúci partneri majú súčasne pevnú
pohľadávku a pevný záväzok.

Menová futurita je kontrakt, pri ktorom sa partneri zaviažu kúpiť alebo predať štandardné množstvo
určitej meny za dohodnutú cenu a k určitému budúcemu dátumu.

Miestom organizovania obchodov s futuritami sú špecializované termínové burzy, ktoré sú prístupné

(členstvo, prenájom členstva, využitie služieb maklérov) aj pre širokú verejnosť, samozrejme, ktorá
pozná a je si vedomá základných práv a povinností vyplývajúcich z obchodných praktík spomínaného
druhu obchodu, s cieľom riskovať, zaisťovať určitý kapitál, prípadne s ním špekulovať.
Oproti forwardom (obchoduje sa s nimi na mimoburzovom trhu, tzv. trhoch OTC) sú futurity
štandardizované, čo do množstva, času a kvality obchodovaného aktíva.

Základné funkcie, ktoré plnia kontrakty futurít:

a.) zaistenie – je založené na tom, že ceny na promptnom a termínovom trhu sa vyvíjajú paralelne,
z dôvodu zaistenia sa kupuje na termínovom trhu pozícia, ktorá je z hľadiska zisku alebo straty
opačná pozícii, otvorenej na promptnom trhu alebo termínovom trhu, v podstate sa možno
kúpou futurity zaistiť proti stúpajúcim kurzom podliehajúcich aktív a predajom futurity proti
poklesu kurzov.
b.) špekulácia – ide o také transakcie, pri ktorých si subjekt ponecháva určitú pozíciu otvorenú
s cieľom profitovať na očakávanom pohybe kurzov na trhu, špekulanti zvyčajne zaujímajú
niekoľko pozícii futurít, ktoré sú si istým spôsobom blízke.
c.) arbitráž – je založená na využití rozdielov medzi termínovými kurzami a kurzami
zodpovedajúcimi nástrojom na promptnom trhu alebo na využití kurzových diferencií medzi
jednotlivými trhmi futurít.

Ukončenie (uzavretie) obchodu futurity sa môže realizovať týmito spôsobmi:

a.) fyzickou dodávkou alebo peňažným vyrovnaním – zisky a straty vyplývajúce z kontraktu sa
vyrovnaávajú platbami v termíne splatnosti.
b.) zámenou, t.j. zámenný obchod – pred splatnosťou futurity kontraktu sa otvorí presne opačná
pozícia s rovnakou lehotou a rovnakým predmetom obchodu, aby tak došlo k vyčisteniu pozície
obchodníka, celkový výsledok je potom daný rozdielom kurzov, za ktoré bola pozícia futurity na
trhu otvorená a zatvorená.
c.) výmenou za fyzickú komoditu – t.j. transakcie mimo burzovej parkety, obchodníci s opačnými
pozíciami v kontraktoch futurít sa dohodnú na zrušení svojich pozícií za výmenu fyzickej
komodity.
Výhody:
 prinášajú nové možnosti zaistenia sa proti nepriaznivým zmenám na trhu,
 poskytujú vytváranie vysokého leverage efektu, tzv. pákového efektu, čo je možnosť značne
vysokých investícií pri nízkom kapitálovom krytí,
 zvyšujú likviditu podnikateľských subjektov a samotných trhov,
 efektívne kompletizujú finančné trhy.

Nevýhody:
 pri zaisťovaní sa pomocou futuritných kontraktov napriek zníženému úverovému riziku
nedochádza k jeho úplnému odstráneniu, ale len k jeho redistribúcii na subjekty so sklonom
k riziku.
 špekulanti pri väčších pohyboch na trhu podporujú negatívne tendencie cez rôzne druhy
špekulačných transakcií, napr. pomocou krátkych predajov.

OPCIE
Menová opcia je finančný derivát, ktorý dáva svojmu držiteľovi právo – ale nie povinnosť – buď
kúpiť alebo predať určitú menu za vopred stanovený kurz do určitého dátumu v budúcnosti.
 46
Devízový kurz, na ktorý sa opčný kontrakt uzatvára pri ktorom ho možno uplatniť alebo využiť,
s nazýva cena uplatnenia opcie – devízový kurz, pri ktorom bude v budúcnosti dohodnutá mena
doručená.
Opčná prémia – je cena, za ktorú osoba oprávnená podľa zmluvy kupuje u vypisovateľa opcie
právo odstúpiť od zmluvy. jej výška závisí od lehoty splatnosti, od výšky úrokového diferenciálu, od
rozdielu medzi promptným devízovým kurzom a kurzom opčným v čase uzavretia kontraktu a od
rizikovosti príslušnej meny z hľadiska zmien jej promptného kurzu.
Každá opcia má dve zúčastnené strany, a to vypisovateľa opcie ( ten, ktorý predáva právo voľby
držiteľovi opcie a za to dostane opčnú prémiu) a držiteľa opcie(kto si kupuje a vlastní právo voľby a za
toto právo platí opčnú prémiu.
Delia sa na:
a.) kúpne opcie (Call opcie) – držiteľ opcie má právo kúpiť dohodnuté množstvo devíz pri danej
cene od vypisovateľa opcie.
b.) predajné opcie (Put opcie) – držiteľ opcie má právo predať dohodnuté množstvo devíz za
danú cenu vypisovateľovi opcie.

Existujú štyri typy opčných pozícií:

1.) dlhá pozícia v call opcii (nákup call opcie)
2.) krátka pozícia v call opcii (vypísanie call opcie)
3.) dlhá pozícia v put opcii ( nákup put opcie)
4.) krátka pozícia v put opcii (vypísanie put opcie)

Funkcie menových opcií:

a.) zabezpečenie proti kurzovému riziku – menová predajná opcia sa môže použiť ako nástroj na
zabezpečenie dolného limitu kurzu určitých devíz (dolný limit = cena uplatnenia predajnej opcie
– opčná prémia)
b.) špekulácie pomocou menových opcií – menová kúpna opcia sa zasa môže použiť ako nástroj
na zabezpečenie horného limitu kurzu určitých devíz (horný limit = cena uplatnenia kúpnej opcie
+ opčná prémia)

Úroková opcia zabezpečuje proti úrokovému riziku, no zároveň umožňujú podieľať sa na

priaznivom vývoji. Ide o úrokovú opciu CAP ( zaistenie proti rastu úrokov) a úrokovú opciu FLOOR
( zaistenie proti poklesu úrokov), pričom kupujúci musí zaplatiť za právo rozhodnúť o tom, či
k vyrovnaniu dôjde, prémiu.

Využívanie jednotlivých finančných derivátov v SR a v zahraničí.

Určite najvýznamnejším faktorom, ktorý vplýva na vývoj obchodovania, je utvorenie Európskej
hospodárskej a menovej únie. Zavedenie spoločnej meny znamenalo postupný zánik dôležitých mien,
čím utrpeli v prvej etape aj finančné trhy. Aj keď týmto nemusí dôjsť k markantnému zníženiu
obchodného obratu na burzách, znížia sa možnosti kombinácií práve pri devízových futuritách.
Subjekty slovenského trhu obchodujú na OTC trhoch (prostredníctvom sprostredkovateľom). V období,
keď na slovenskom finančnom trhu pôsobila Bratislavská opčná burza, a.s. (apríl 1993 – november
1995) táto obchodovala len s futures a opciami na akcie. Po ukončení činnosti BOB licenciu na
obchodovanie s finančnými derivátmi získali okrem BCPB, a.s. (Burza cenných papierov v BA), RM-
systém Slovakia, a.s. aj Bratislavská medzinárodná komoditná burza, a.s. Začali pracovať na
projektoch otvorenia organizovaného termínového trhu, no vzhľadom na neutešenú situáciu na
slovenskom kapitálovom trhu zastavila burzová komora v roku 1999 práce na vytvorenie samostatného
trhu derivátov BOFFEX. Neúspešné snahy otvoriť organizovaný trh finančných derivátov v SR môžu
mať aj tieto príčiny:
 nie je dostatočne rozvinutý trh základných podkladových aktív
 slovenský priestor umožňuje hoci i pri priaznivých podmienkach vytvoriť iba malý trh, než aby sa
značné investície, ktoré si otvorenie trhu vyžaduje, oplatili.
Na svetových trhoch sa obchoduje s futures kontraktmi na všetky svetové meny (najaktívnejším
trhom pre futures je CME – Chicago Mercantile Exchange).
Slovenské podnikateľské subjekty na finančnom trhu nevyužívajú v dostatočnom rozsahu forwardové
kontrakty ako nástroje zabezpečovania sa proti riziku. Forwardy na úrokovú mieru, ktoré sú vo
vyspelých ekonomikách prevládajúcim typom forwardov, sa na Slovensku obchodujú iba v pomerne
 47
malej miere. Forwardy na konkrétne finančné aktívum (akcie, obligácie) sa na slovenskom finančnom
trhu vôbec nevyskytujú. Prevládajúcim typom forwardových kontraktov čo do počtu a objemu na
slovenskom finančnom trhu sú forwardy na menu – tzv. termínové menové konverzie.

7. Termínové kurzy. Menové forwardy (jednotlivé typy), menové

futures, menové opcie. Menové swapy.

Termínové kurzy
Cudzie meny môžu byť nakupované a predávané pri spotovom/ promptnom kurze alebo na dodanie
niekedy v budúcnosti.

Spotový kurz vyjadruje súčasnú hodnotu meny na devízovom trhu. Je to aktuálny výmenný kurz
hlavnej a vedlajšej meny na medzibankovom trhu.
Spotová menová konverzia predstavuje okamžitý nákup alebo predaj devízových prostriedkov
klientovi za slovenské koruny, alebo zámenu devízových prostriedkov v jednej mene za devízové
prostriedky v inej mene. K reálnemu prevodu prostriedkov dochádza dva pracovné dni po uzavretí
obchodu, pričom za pracovný deň sa nepovažujú soboty, nedele a bankové sviatky v krajine, kde je
jedna z mien domácou. V prípade dohody medzi bankou a klientom je možné uzatvorenie menovej
konverzie s prevodom finančných prostriedkov už v deň dohodnutia konverzie, prípadne nasledujúci
pracovný deň.
Promptné alebo spotové obchody predstavujú približne 40 % všetkých transakcií na finančnom trhu.

Termínový - forwardový trh pozostáva z finančných transakcií, kde sa cena dohodne okamžite ale
obchod sa zrealizuje niekedy v budúcnosti.
Pod termínovou menovou konverziou (forwardom) rozumieme menovú konverziu, kde k prevodu
finančných prostriedkov dochádza neskôr ako o dva pracovné dni po dohodnutí termínového kontraktu.
V prípade, že výmenný kurz je dohodnutý k presnému dátumu prevodu finančných prostriedkov v
budúcnosti, hovoríme o termínovej menovej konverzii s pevným dátumom splatnosti. V prípade, že
výmenný kurz je dohodnutý k istému časovému intervalu v budúcnosti, v rámci ktorého môže dôjst k
prevodu finančných prostriedkov, hovoríme o termínovej menovej konverzii s pohyblivým dátumom
splatnosti. Ceny sú často zverejňované pre výmenný kurz pri dodávke 30, 90 a 180 dní v budúcnosti.

Pri transakciách, ktoré budú realizované na devízovom trhu v budúcnosti hovoríme o termínovom
kurze, ktorý predstavuje hodnotu vyjadrujúcu počet jednotiek vedľajšej meny za jednu jednotku hlavnej
meny k určitému dátumu v budúcnosti, po zohladnení rozdielu úrokových sadzieb.
Prvý termínový kontrakt sa uskutočnil v roku 1851 a pomohol zafixovať cenu tovarov, ktoré sa mali
predať/kúpiť v budúcnosti. Tým sa eliminovali straty z pohybu cien daných tovarov a zlepšilo sa
riadenie rizika.

Určitou kombináciou spotového a termínového obchodu je swapová operácia.

Swap je promptný predaj devíz, spojený s dohodou o spätnom odkúpení predávanej meny k učitému
dátumu v budúcnosti. Rozdiel medzi spätnou cenou predaja a cenou spätného nákupu sa nazýva
swapový kurz.

Menové forwardy, menové futures, menové opcie

Menové forwardy
Forwardy sú kontrakty predstavujú termínový obchod, v ktorom sa kupujúci zmluvne zaväzuje
kúpiť určité množstvo alebo objem devíz k určitému dátumu v budúcnosti za vopred stanovenú cenu –
devízový kurz.
Obchody sa uzatvárajú len OTC trhoch. Forwardové kontrakty nie sú štandardizované pokiaľ ide
o množstvo predmetného aktíva a čas dodania. Zvyčajne sa uzatvárajú na 1 týždeň, 1 mesiac, 6
mesiac, 9 mesiac a 1 rok. Forwardový obchod však možno uzatvoriť na akékoľvek obdobie, závisí to na
 48
dohode predávajúceho a kupujúceho. Jedná sa o fixný obchod, na zrušenie je potrebný súhlas oboch
zmluvných strán.
Základným problémom dlhodobých forwardov je vyššie riziko z ťažko vopred odhadnuteľného
budúceho pohybu menových kurzov na spotovom trhu a menej likvidný a trh. S rastom dĺžky
splatnosti rastie spread – rozpätie medzi nákupným a predajným kurzom pri dvojcestnej kotácii
forwardového kurzu. Široký spread vyjadruje málo výhodný nákupný a predajný kurz pre klienta. Ani
množstvo obchodovaným devíz nie je štandardizované. Klient musí počítať s určitým technickým
minimom.
Pre forwardy neexistuje žiadny sekundárny trh. Nazývajú sa aj klasické termínové devízové
obchody, resp. dodávkové obchody.
Pri forwardových obchodoch môže zúčastnená strana mať jednu z dvoch pozícií:
 dlhú pozíciu v kontrakte nákup,
 krátku pozíciu v kontrakte predaj.
Forwardový kurz vyjadruje budúcu hodnotu danej meny na devízovom trhu. Závisí od
momentálneho vývoja ponuky a dopytu po danej mene. Rozdiel medzi predajným a nákupným
forwardovým kurzom sa nazýva termínové rozpätie.
Sú tri spôsoby kótovania termínových kurzov: priamy forwardový kurz, kótovanie kurzu v bodoch
a kótovanie vo forme swapovej sadzby.
Priame termínové obchody uskutočňujú banky predovšetkým so svojimi zákazníkmi, ktorým kótujú
priame forwardové kurzy. Ak sú forwaradové kurzy nižšie ako promptné kurzy, tak zahraničná mena
sa obchoduje na forwardovom trhu s forwardovým diskontom voči mene domácej. (Ak je to naopak,
tak ide o forwardovú prémiu).
Kotáciou v bodoch banky kótujú len swapové kurzy. Tento spôsob vychádza z rozdielu medzi
forwardovým a spotovým kurzom. Rozdiel sa vynásobí 10, 100 alebo 1000, aby konečný výsledok bol
v celých číslach. Záporný výsledok označuje diskont zahraničnej meny voči domácej, t.j. na
forwardovom trhu zaplatíme za devízu menej ako na spotom trhu. Kladný zasa predstavuje prémiu
zahraničnej meny voči domácej.
Swapový kurz odráža rozdiel medzi termínovým kurzom a promptným kurzom a často sa vyjadruje
vo forme ročnej percentuálne prémie alebo percentuálneho diskontu.
Menový forward je devízový obchod, ktorý má splatnosť v dohodnutom čase v budúcnosti, a to
minimálne 3 pracovné dni odo dňa uzatvorenia obchodu. Používajú sa hlavne na zabezpečenie
subjektov proti kurzovému riziku (hedging).

Typy menových forwardov

 Forwardový obchod s fyzickou dodávkou – obchodná operácia, pri ktorej dochádza k
nákupu alebo predaju jednej meny za druhú v dohodnutom objeme za vopred dohodnutý
forwardový kurz vo vopred dohodnutom termíne s vyrovnaním obchodu prostredníctvom účtu
klienta
 Forwardový obchod s pohyblivým dňom plnenia – ak klient nevie presne určiť deň plnenia
devízového termínovaného obchodu, je možné dohodnúť tzv time option (časové rozpätie)
počas ktorého dôjde k plneniu obchodu
 Forwardový menový obchod bez fyzickej dodávky (NDF) – je obchodná operácia, pri ktorej
dochádza k nákupu alebo predaju jednej meny za druhú v dohodnutom objeme za vopred
stanovený forwardový kurz, vo vopred stanovenom termíne, bez pohybu istiny na účtoch klienta
v deň splatnosti, keď dochádza len k vyrovnaniu transakcií, tzv nettingu
 Rolovací menový forward s historickým kurzom - dohodnutým menovým kurzom je
historický, t.j. netrhový menový kurz. Tento menový forward je množstvom regulátorov bánk
zakázaný, pretože býva zneužívaný k rolovaniu strát do budúcnosti.
 Nedodateľný forward - menový forward, ktorý sa vysporiada v čistej čiastke a obvykle v tretej
mene pri použití spotového menového kurzu tretej meny. Používa sa vtedy, ak jednu z dvoch
mien menového forwardu nie je možné voľne dodať vzhľadom k obmedzeniam na prevod
kapitálu alebo iným obmedzeniam. Môže byť predmetom regulácie. Trhy s nedodateľnými
forwardmi sa najčastejšie týkajú mien, ktoré nie sú konvertibilné. Obchodovanie s
nedodatelnymi forwardmi je rozšírené v Singapure a Hongkongu (pre Áziu), Londýne (stredný
východ) a v N.Y. (Latinská Amerika).

Funkcie menového forwardu

 49
a) Zabezpečenie otvorenej devízovej pozície – ide o zabezpečenia sa proti kurzovému
riziku. Hedging predstavuje proces, v ktorom daný subjekt pomocou niektorej z finančných
operácií uzatvára svoju otvorenú špekulačnú devízovú pozíciu.
Otvorená devízová pozícia má špekulačný charakter, pretože pohyb menové kurzu prináša
špekulačný zisk/stratu. Dlhá otvorená devízová pozícia – k dohodnutej lehote splatnosti sú
pohľadávky v cudzej mene vyššie ako záväzky v nej. (špekulant volí túto pozíciu vtedy, keď
očakáva zhodnocovanie meny). Pri krátkej devízovej pozícii sú vyššie záväzky ako
pohľadávky.
b) Obchodné krytie vývozov a dovozov tovarov a služieb – keď budúce inkaso alebo úhrad
v zahraničnej mene sú vystavené kurzovému riziku, možno na zabezpečenie sa proti nemu
použiť forwardové obchody.
c) Hedging investičného postavenia – pri dlhodobých investíciách v zahraničí sa hodnota
zahraničných investícií môže významne meniť so zmenou ceny zahraničnej meny. Na
eliminovanie tohto rizika sa použije forwardový kontrakt.
d) Špekulácie, založené na očakávaných budúcich pohyboch devízových kurzov –
Forwardové predaje sú špekulatívne vtedy, keď očakávame, že
 devalvácia bude vyššia ako diskont meny počas určitého obdobia
 revalvácia bude nižšia ako prémia alebo dokonca devalvácia meny, ktorá je v prémii.
Špekulácia sa uskutoční pomocou forwardové predaja meny s vytvorením dlhej forwardovej
pozície.
Forwardové nákupy špekulatívne vtedy, keď očakávame, že
 revalvácia meny bude vyššia ako prémia meny za určité obdobie,
 devalvácia meny bude nižšia ako diskont za určité obdobie.
e) Arbitráže – najbežnejšou transakciou na medzinárodnom finančnom trhu je krytá úroková
arbitráž, ktorá znižuje kurzové riziko pri investovaní do CP a ďalších finančných investícií.
Pravidlo medzinárodného pohybu kapitálu a devízových kurzov: Investorov čistý výnos
z akejkoľvek zahraničnej investície sa rovná získanému úroku plus alebo mínus prémia
alebo diskont z ceny cudzej meny na forwardovom trhu.

Menové futures
Menové futures sú kontrakty, v ktorých sa partneri zaväzujú kúpiť alebo predať štandardné
množstvo určitej meny za dohodnutú cenu k určitému dátumu v budúcnosti. Je to termínový obchod.
Dohoda o množstve a cene sa uskutoční v prítomnosti, ale jej plnenie až v budúcnosti.
Operácie s futuritami sa uskutočňujú na organizovanom trhu – na burzách. Obchoduje sa na
elektronických burzách alebo tradičnou metódou verejnej dražby. Poskytujú možnosť okamžite
vyrovnať zisk alebo stratu po uzatvorení pozície opačnou operáciou k rovnakú dátumu splatnosti
a v rovnakom množstve.
Pri futuritách existujú štandardy, kde sú stanové základné minimálne obchodovateľné množstvá –
lóty. Obchodovať s násobkami lótov. Štandardizované sú aj dodacie lehoty kontraktov. Zmyslom
štandardizácie je zvýšiť likviditu trhu s futuritami.
Obchody s futuritami sa uzatvárajú výhradne prostredníctvom sprostredkovateľov , brokerov
a obchodníkov, traderov pôsobiacich na parkete burzy.
Klienti, ktorí uzatvoria kontrakt futurít na nákup alebo predaj cudzích mien prostredníctvom
sprostredkovateľov majú právny vzťah len voči clearingovému centru. Clearingové centrum môže byť
súčasťou burzy alebo samostatnou právnickou osobou. Jeho úlohou je uskutočňovať zúčtovanie
obchodov a preberať riziko z obchodovania.
Pri obchodovaní s futuritami je potrebné zložiť zálohu. Poznáme tri druhy:
 začiatočnú zálohu,
 udržiavaciu zálohu,
 variačnú zálohu.

Výška zálohy závisí od volatility kurzu futurity, ktorá je odvodená od volatility podkladového aktíva.
Vzhľadom na volatilitu podkladových aktív pre výslednú zálohu sa používajú dva spôsoby výpočtu:
1) metóda hrubého výpočtu – broker musí sa každú otvorenú pozíciu zložiť zálohu v plnej výške
vyplývajúcu z burzou určenej špecifikácie kontraktu
2) metóda čistého výpočtu – záloha sa skladá iba z otvorených pozícií, ktoré nie sú
kompenzované presne opačnými pozíciami.
 50
Výška začiatočnej zálohy sa približne rovná maximu povolenej dennej zmeny ceny daného
kontraktu. Vyžaduje sa na všetky čisté pozície a vracia sa členom clearingové centra po uzatvorení
pozície.
Udržiavacia záloha predstavuje dolný limit, pod ktorý nesmie klesnúť výška zálohy pri
každodennom zúčtovaní ziskov a strát z pohybu ceny futurít. Jej výška sa určuje na úrovni „initial
margin“ (LIFFE) alebo na úrovni 75 % „initial margin“ (IMM – international monetary market). Ak výška
zálohy klesne pod stanovenú výšku udržiavacej zálohy, musí klient doplniť na základe tzv.
depozitného vyzvania zálohu na pôvodnú výšku.
Variačná záloha predstavuje skutočne zaplatené peniaze. Na konci dňa burza určuje konečnú cenu
dňa pre každú futuritu. Ak sa neuskutočnil potrebný objem obchodov, na určenie konečnej ceny sa
použije cenový model burzy, založený na cenách trhu podkladových aktív.
Veľkou výhodou futurít je možnosť okamžitého vyrovnania konečného kurzového zisku/straty
s clearingovým centrom po uzatvorení pozície.
Pri futuritách sa používa systém denného zúčtovania ziskov a strát na základe rozdielu medzi
uzatváracími kurzami bežného a predchádzajúceho dňa (s výnimkou prvého dňa otvorenia
a posledného dňa uzavretia pozície.

Krátka pozícia pri futuritách (predaj) – predpokladá sa pokles ceny futurity

Dlhá pozícia pri futuritách – očakáva sa rast ceny futurity

Funkcie menových futurít

a) zabezpečenie proti devízovému riziku – je založené na tom, že ceny na promptnom trhu sa
vyvíjajú paralelne, a preto na trhu sa otvára pozícia, ktorá je z hľadiska zisku alebo straty
opačná voči pozícii otvorenej na spotovom alebo termínovom trhu.
b) devízová špekulácie s cieľom dosiahnuť zisk – subjekt si pri transakciách ponecháva určitú
otvorenú pozíciu s cieľom dosiahnuť zisk z očakávaného pohybu menových kurzov.
c) devízová arbitráž – využívajú sa rozdiely menových kurzov na rozličných trhoch, ako aj rozdiely
medzi promptnými a termínovými kurzami.

Pokiaľ má zaisťovací záväzok alebo pohľadávka rovnakú lehotu splatnosti ako ponúkaný kontrakt
futurít, zabezpečenie sa uskutoční podobne ako na forwardovom trhu. Iná situácia je pri odlišnej lehote
exspirácie kontraktov. Trh futurít ponúka iba 4 splatné termíny v priebehu roka. Pri rozdielnych časoch
dospelosti možno hedging pomocou futurít uskutočniť za predpokladu, že pomer medzi domácimi
a zahraničnými úrokovými sadzbami bude relatívne stabilný.

Menové opcie
Menová opcia je kontrakt medzi vypisovateľom opcie, ktorý sa zaväzuje neodvolať po dohodnutý
čas svoju ponuku, a držiteľom opcie, ktorý má právo od zmluvy odstúpiť. Toto právo si držiteľ opcie
kupuje za tzv. opčnú prémiu. Predaj opcie sa nazýva vystavenie opcie.
Opčná prémia je cena, za ktorú si vlastník kupuje u vypisovateľa opcie právo nesplniť zmluvu, t.j.
nedodať alebo neodobrať dohodnuté množstvo devíz. Prémia je stanovená na jednotku podkladovej
meny.
S opciami sa obchoduje burzách aj OTC trhoch.
Z hľadiska možno plnenia poznáme opciu:
 americkú – opcia sa môže využiť počas celého obdobia až do posledné dňa splatnosti,
 európsku – môže sa využiť len počas posledného dňa splatnosti.
Poznáme dve hlavné kategórie opcií:
 kúpnu opciu (call option) – držiteľ získava právo kúpiť od vypisovateľa dohodnuté množstvo
meny za vopred dohodnutá realizačnú cenu
 predajnú opciu (put option) – držiteľ získava právo predať dohodnuté množstvo meny za vopred
dohodnutú realizačnú cenu

Z hľadiska príslušného aktíva

 opcie na akciu – aktívom opcie je akcia. Majiteľ opcie má možnosť kúpiť alebo predať danú
akciu za odlišnú cenu ako je na trhu.
 opcie na devízy – aktívom sú štátne pokladničné poukážky, štátne obligácie a CP verejného
charakteru, depozitá realizované bankovými inštitúciami.
 51
 opcie na burzové indexy – aktívom je index niektorého burzového trhu
Podľa typu dodania
 opcie fyzického dodania alebo opcie cash – v prípade využitia opcie kupujúcim, tento obdrží
sumu aktíva stanoveného v opčnej zmluve a v prípade využitia zmluvy predávajúcim, tento dodá
stanovené aktívum.
 opcie na futures
Podľa usporiadania trhu
 opcie obchodované na organizovaných trhoch
 opcie obchodované na neorganizovaných trhoch

Faktory určujúce výšku prémie

 realizačná cena – cena stanovená v kontrakte, porovnáva sa s cenou príslušného aktíva v deň
uzatvárania opčnej zmluvy. Rozdiel medzi realizačnou cenou a cenou príslušného aktíva sa
nazýva vnútorná cena opcie. Opcia je:
o  at the Money – ak realizačná cena je rovnaká ako cena aktíva
o  in the Money – ak vnútorná hodnota opcie je pozitívna
o  out the Money – ak vnútorná hodnota opcie je nulová.
 doba splatnosti opcie – čím dlhšie je obdobie medzi uzavretím kontraktu a konečnou dobou
splatnosti, tým vyššia je opčná prémia
 cenová nestabilita príslušného aktíva – premenlivosť kotácií centy aktíva. Čím vyššia je cenová
nestabilita, tým vyššia je opčná prémia.
 úroková miera na trhu je hodnotou, cez ktorú sa kalkuluje súčasná hodnota realizačnej opcie.
 ponuka a dopyt na trhu opcií - ak stúpa dopyt po opciách, stúpa cena opcií a naopak.
Časová hodnota opcie (time value) je rozdiel medzi celkovou hodnotou opcie (prémiou) a jej
vnútornou hodnotou, časová hodnota s približujúcim sa dňom expirácie klesá.
Deň expirácie je v prípade európskej opcie dátum, kedy má kupujúci menovej opcie právo
realizovať menovú opciu, čiže deň realizácie opčného práva.

Funkcie menových opcií

Menové opcie možno použiť na hedging proti kurzovému riziku, na arbitráž a špekulácie.
Arbitráž možno uskutočniť vtedy, keď je porušené pravidlo rovnováhy pri určovaní opčnej prémie na
trhu opcií.

Základné opčné stratégie

1) kúpa opcie na kúpu – je to nástroj špekulácie na vzostup príslušného aktíva, nakoľko možnosti
zisku sú neobmedzené, zatiaľ čo straty sú limitované sumou zaplatenej opčnej prémie
2) predaj opcie na kúpu – predajca sleduje dosiahnutie zisku na trhu, nakoľko ráta s tým, že
príslušné aktívum, ktoré nevlastní bude mať až do doby splatnosti cenu stabilnú alebo dokonca
klesajúcu.
3) kúpa opcie na predaj - nástroj špekulácie na pokles aktíva. Prah rentability kúpy opcie put sa
dosiahne, keď cena príslušného aktíva je rovnaká ako realizačná cena mínus hodnota opčnej
prémie.
4) predaj opcie na predaj – snaha po realizovaní zisku na stabilnom trhu alebo trhu mierne
vzrastajúcom, pričom predávajú nie je vlastníkom príslušného aktíva.

Menové swapy
Menový swap je kontrakt, na základe ktorého dochádza medzi dvoma zmluvnými partnermi,
inštitúciami alebo firmami z rôznych štátov k vzájomnej výmene devízových platieb. Swapová dohoda
sa dojednáva na dlhšie obdobie. Plnenie zo swapov nie je jednorazové. Lehota splatnosti je
najčastejšie 2 roky, potom od 2 do 5 rokov, od 5 do 10 rokov a nad 10 rokov.
Swapové obchody spravidla sprostredkúvajú banky. Banky môžu mať dvojaké postavenie v úlohe
sprostredkovateľov:
a) ako čistý sprostredkovateľ – zabezpečuje len spojenie medzi oboma partnermi, ale
nepreberá riziko nesplnenia obchodu
 52
b) ako sprostredkujúci medzipartner – vlastným menom uzatvára samostatné zmluvy
s oboma swapovými partnermi a ručí za plnenie oboch dohodnutých swapov.
Z hľadiska úrokovej sadzby:
 menové swapy s fixnou úrokovou mierou
 menové swapy s kupónom
 menový swap bez výmeny úrokových úhrad – devízový (FX) swap
Z hľadiska kombinácie reálnej výmeny menovitých hodnôt
 swap so začiatočnou a konečnou výmenou menovitých hodnôt
 swap bez začiatočnej výmeny menovitých hodnôt
 swap bez konečnej výmeny menovitých hodnôt
 swap bez začiatočnej aj konečnej výmeny menovitých hodnôt
Z časového hľadiska
 spot-forward swap
 forward-forward swap

Menové swapy s fixnou úrokovou sadzbou majú tri hlavné zložky: menovitú hodnotu, výmenný
kurz a dve fixné úrokové sadzby. Na začiatku swapu si protistrany vymenia menovité hodnoty za
dohodnutý kurz. Obyčajne promptný, ale môže byť aj devízový. V čase dospelosti swapu sa menovité
hodnoty vymenia naspäť za pôvodný dohodnutý výmenný kurz.
Menové swapy s kupónom alebo úrokové swapy v dvoch menách. Je to kombinácia úrokového
a menové swapu. V podstate je totožný s menovým swapom s fixnou úrokovou sadzbou a počiatočnou
a konečnou výmenou hodnoty nominálu, ale s jednou alebo oboma platbami na plávajúcej úrovni.
Devízovy (FX) swap je špecifický menový swap bez výmeny úrokových úhrad, t.j. zložený len zo
začiatočnej a konečnej výmeny menovitých hodnôt.
Spot-forward swap – paralelne sa uskutoční promptný obchod a súčasne sa uzatvorí aj zmluva
o spätnom termínovom obchode. Rozlišujeme:
 swap-in of cudzia mena – nákup cudzej meny za domácu menu na promptnom trhu
a súčasný predaj cudzej meny za domácu menu na termínovom trhu. Ide o vypožičanie
cudzej meny a požičanie domácej.
 swap-out of cudzia mena – predaj cudzej meny za domácu menu na promptnom trhu
a súčasný nákup cudzej meny za domácu menu na termínovanom trhu. Ide o vypožičanie
domácej meny a požičanie cudzej meny.
Forward-forward swap – ide o súčasné uzavretie zmluvy o termínovanom obchode na obdobie t
a uzavretie reverzného termínovaného obchodu na obdobie t+1.

Funkcie swapov
 hedging proti úrokovému a menovému riziku
 arbitráž – swapy možno považovať za rozšírenie trhu menových forwardov
 špekulácie na pohyb úrokových sadzieb a menových kurzov
 riadenie aktív a pasív – na strane pasív sa nimi dajú znížiť náklady financovania a na strane
aktív môžu zvýšiť výnosy.
8. Úrokové deriváty (jednotlivé druhy a ich tipy)
Úrokový forward je forward na výmenu pevnej čiastky hotovosti v jednej mene za dosiaľ neznámu
čiastku hotovosti, prípadne úver, vklad, pôžičku,. .. v tej istej mene. Neznámi čiastka závisí na budúcej
spotovej bezrizikovej úrokovej miere. Podľa spôsobu vyrovnania úrokový forward v praxi nadobúda
podobu:
 dohody o forwardovej úrokovej miere FRA
 forwardového termínového vkladu, úveru či pôžičky
 forwardovej kúpy či predaja dlhového cenného papiera či pohľadávky.
Forwardy na úrokové sadzby (FRA) – je to zmluva medzi dvoma zúčastnenými protistranami
o výmene platieb krátkodobej úrokovej sadzby za dohodnuté obdobie niekedy v budúcnosti.
Kontraktom FRA sa zabezpečuje proti nepriaznivému pohybu úrokových mier stanovením fixného
úroku na vopred zvolené obdobie, nie dlhšie ako 1 rok. Minimálny objem operácie, z ktorej si klient
zabezpečuje úrok, sa zvyčajne pohybuje od 25 mil. SKK. Pri vyrovnaní prichádza iba k prevodu
rozdielu medzi úrokmi z objemu základného obchodu vypočítanými podľa ceny kontraktu FRA
a spotovej referenčnej sadzby k tzv. vyrovnávacej platbe.
 53
Hodnota podkladového aktíva, ani platba zodpovedajúca pevnej úrokovej sadzbe, ani platba
zodpovedajúca budúcej spotovej úrokovej sadzbe sa v skutočnosti neplatia. Uskutoční sa iba
vyrovnávacia platba. V zmluve sa určí dátum vyrovnávacej platby.
Najčastejšou budúcou úrokovou sadzbou je LIBOR. Treba určiť či sa rok udáva ako 360 alebo 365
dní.
Ak je budúca promptná sadzba vyššia ako dohodnutá úroková sadza, platí predávajúci FRA
kupujúcemu, inak je to naopak.
Kontrakty FRA obsahujú určité úverové riziko, spočívajúce v tom, že druhý účastník kontraktu
nemusí dodržať svoj záväzok. Preto sa vyrovnávacia platba najčastejšie uskutočňuje na začiatku
úrokového obdobia a úrokové platby sa musia diskontovať z konca úrokového obdobia na začiatok
úrokového obdobia. Na minimalizovanie rizika slúžia tiež zábezpeky.
Forwardový termínový vklad, úver, či pôžička je úrokový forward na výmenu pevnej čiastky
hotovosti v jednej mene za vklad, úver, či pôžičku, v tej istej mene a s hrubým vysporiadaním hotovosti
Forwardová kúpa či predaj dlhového cenného papieru či pohľadávky je úrokový forward na
výmenu pevnej čiastky hotovosti v jednej mene za dlhový cenný papier či pohľadávku v tej istej mene
a s hrubým vysporiadaním hotovosti a cenného papieru či pohľadávky.

Úrokový futures je futures na výmenu pevnej čiastky hotovosti v jednej mene za dosiaľ neznámu
čiastku hotovosti či prípadne za dlhový cenný papier v tej istej mene. Neznáma čiastka hotovosti závisí
na budúcej spotovej bezrizikovej úrokovej miere a nezávisí na rizikovej úrokovej miere ktoréhokoľvek
subjektu. V praxi nadobúda podobu futurity na úrokovú mieru a futurity na dlhové cenné papiere.
Futurity na úrokovú mieru sú kontrakty, v ktorých sa partneri zaviažu kúpiť alebo predať
štandardné množstvo určitého finančného nástroja za dohodnutá cenu a k určenému budúcemu
termínu.
Ide o kontrakty, ktorými si investori zabezpečujú budú výšku úrokových platieb. Úrokovým nástrojom
môžu byť určité úrokové cenné papiere i fiktívne úrokové inštrumenty. Predmetom futuritného kontraktu
môže byť teoreticky aj prijatie úveru – depozita na určitú dobu v budúcnosti za vopred presne
stanovenú úrokovú mieru. Charakter kontraktov nevyžaduje od partnerov, aby si požičiavali alebo
vlastnili istinu.
Futurity na krátkodobé úrokové miery na burze LIFE:
 1-mesačná EONIA – indexová futurita
 3-mesačná úroková euro futurita na EURIBOR
 3-mesačná úroková futurita na GBP
 3-mesačná úroková futurita na euro švajčiarsky frank (Euroswiss)
 3-mesačná úroková futurita na euro japonský jen
 3-mesačná eurodolárová futurita
Futuritné obchody sú štandardizované, t.j. je presne stanovené množstvo, čas, cena a miesto
obchodovania. Minimálny cenový pohyb definovaná pomocou veľkosti kroku kotácie a hodnoty kroku
kotácie predstavuje rámec pre najmenšiu zmenu úrokových sadzieb a zároveň ovplyvňuje konečnú
hodnotu zisku/straty investora.
Futuritný kontrakt na trojmesačný úrokový EURIBOR je kótovaný na indexovom základe, čo
znamená, že cena futurity sa vypočíta, ak sa od hodnoty 100 odpočíta percentuálna úroková sadzba
platná pre trojmesačné eurodepozitá.
Futurity na dlhodobé úrokové miery na burze LIFE:
 futurita na dlhodobé britské vládne dlhopisy
 futurita na dlhodobé japonské vládne dlhopisy.
Štandardný kontrakt: Predmetom plnenia môžu byť akékoľvek britské vládne dlhopisy zo zoznamu,
ktorý vydáva LIFE pred, resp. na 10 pracovný deň pred prvým dňom výpovednej lehoty v danom
mesiaci plnenia. Držitelia dlhých pozícii budú uspokojená v rámci mesiaca plnenia. Všetky emitované
dlhopisy musia mať tieto charakteristiky:
 doba splatnosti od 8,75 do 13 rokov (prvý deň relevantného mesiaca plnenia)
 pevne úročené s polročným splácaním úroku,
 nemôž byť konvertibilné,
 nemôžu znieť na doručiteľa,
 emisia nesmie byť menšia než 1,5 mld GBP.
Futurita na dlhové cenné papiere je úroková futurita na výmenu pevnej čiastky hotovosti v jednej
mene za dlhový cenný papier v tej istej mene a hrubým vysporiadaním hotovosti a cenného papiera.
 54
Využitie úrokových futures pri hedgingu:
 short hedge – je zabezpečenie spotovej long pozície (existujúceho vkladu, investície alebo
plánovaného úveru) proti stratám z poklesu kurzu, t.j. v prípade pevne úročených finančných
nástrojov proti poklesu ich kurzu pri náraste úrokovej miery, predajom – upísaním – úrokového
future
 long hedge – je zabezpečenie plánovanej investície alebo existujúceho úveru, t.j. spotovej
short pozície, proti stratám z rastu kurzov pevne úročených finančných nástrojov v dôsledku
poklesu úrokovej sadzieb kúpou úrokového future.

Úrokový swap je dohoda medzi dvoma partnermi o tom, že si vymenia platby s fixnou úrokovou
sadzbou za platy s plávajúcou úrokovou sadzbou v rovnakej mene. Tieto platby sa počítajú
z pomyslenej menovitej hodnoty istiny. Uskutočňujú sa tiež bázické úrokové swapy, pri ktorých
dochádza k výmene platieb s plávajúcou úrokovou sadzbou za platby s plávajúcou úrokovou sadzbou
vypočítanou na inej báze.
Menovitá hodnota podkladových aktív alebo pasív, ktoré sa swapujú, sa nikdy fyzicky nevymieňajú,
iba sa znej vypočítavajú platby úrokov. Účelom swapu je vymeniť záväzok s fixnou úrokovou sadzbou
za záväzok s plávajúcou úrokovou sadzbou a naopak. Takto vymenený záväzok je syntetický cenný
papier, ktorý zahŕňa rozdiely medzi podkladovými záväzkami.
Plávajúca úroková sadzba sa odvodzuje od úrokovej sadzby na medzibankovom trhu, najčastejšie
od úrokovej sadzby LIBOR. Podmienky budúceho záväzku zo swapu sa určujú dnes a majú podobnú
štruktúru ako futurity na úrokové sadzby. Väčšina úrokových swapov sa uskutočňuje v amerických
dolároch, ale tiež v jenoch, librách, eurách a švajčiarskych frankoch.
Klasický úrokový swap je úrokový swap na výmeny pevných čiastok hotovosti v jednej mene za
dosiaľ neznáme čiastky hotovosti odvodené od určitej referenčnej úrokovej miere. Menovité hodnoty sa
nevymieňajú na začiatku ani na konci swapu. Ak sú pevné čiastky hotovosti vyššie ako trhové hodnoty,
jedná sa o klasický úrokový swap s vysokým kupónom. Pokiaľ sú pevné čiastky hotovosti nižšie ako
trhové hodnoty, jedná sa o klasický úrokový swap s nízkym kupónom.
Bázický úrokový swap je úrokový swap na výmeny neznámych čiastok hotovosti odvodených od
určitej referenčnej úrokovej miery v jednej mene za dosiaľ neznáme čiastky hotovosti odvodené od
určitej referenčnej úrokovej miery odlišnej od predchádzajúcej referenčnej úrokovej miery.
Swap s konštantnou splatnosťou je úrokový swap, pri ktorom premenlivé bázy sú odvodené od
dlhších úrokových mier než jeden rok.
Úbytkový úrokový swap je úrokový swap, ktorého menovitá hodnota sa s časom postupne znižuje
do splatnosti swapu.
Prírastkový úrokový swap je úrokový swap, ktorého menovitá hodnota sa s časom postupne
zvyšuje do splatnosti swapu.
Inverzný floaterový swap je úrokový swap, pri ktorom jeden partner poskytuje premenlivé úroky
a prijíma pevné úroky mínus premenlivé úroky. Tento swap má veľký pákový mechanizmus.

Úrokové opcia. je finančný nástroj, prostredníctvom ktorého sa môže klient zabezpečiť proti pohybu
úrokových sadzieb. Nadobúdateľ má právo (ale nie povinnosť) uložiť, resp. požičať si, určitý objem
peňažných prostriedkov za dohodnutú úrokovú mieru v dohodnutý deň v budúcnosti.
Cena základnej hodnoty úrokových opcií závisí od výšky trhovej úrokovej miery. Sem patria opcie na
pevne úročené obligácie a eurodolárové depozitá. Najobchodovanejšie z nich sú opcie na T-bond
futures, na T-Note futures a na eurodolárové depozitá. Oproti opciám na akcie majú svoje špecifiká,
ktoré treba zohľadniť:
 ohraničená doba životnosti základnej hodnoty,
 citlivosť na zmeny výšky úrokovej miery,
 ohraničený maximálny kurz obligácií,
 pri dobe do splatnosti kratšej ako 1 rok sa postupne znižuje volatilita kurzov obligácií
 kurz základnej hodnoty sa vyvíja smerom k jej nominálnej hodnote s približujúcim sa termínom
splatnosti,
 treba zohľadniť podiel na úrokoch medzi dvoma termínmi výplaty výnosov z kupónov obligácií.
Prostredníctvom úrokových opcií možno zabezpečiť už existujúcu investíciu, resp. plánovaný úver,
ako aj plánovanú investíciu, resp. existujúci úver, proti zmenám trhovej úrokovej miery. Ich výhodou
oproti úrokovým futures je limitované riziko strát obmedzené na výšku zaplatenej opčnej prémie bez
toho, aby sa hedger musel vzdať šance na zisk v prípade priaznivého vývoja trhu.
 55
Rozlišujeme dva základné typy úrokových opcií CAP (CALL) a FLOOR (PUT). CAP sa používa pri
zabezpečení sa proti vzrastu a FLOOR proti poklesu úrokovej miery.

CAP
Klient si zabezpečuje hornú hranicu úrokovej sadzby na presne určené obdobie. Týmto
produktom si môže klient zabezpečiť maximálnu referenčnú úrokovú sadzbu, napr. úveru na
obdobie 1 – 10 rokov a viac, v závislosti od meny predmetnej operácie, za ktorú klient
predmetný úver čerpá, za čo zaplatí banke prémiu (Cap predstavuje sústavu úrokových
opcií). V prípade, ak je referenčná sadzba vyššia ako sadzba dohodnutá v Cape, dostáva
klient vyrovnávaciu platbu od banky vo výške rozdielu medzi týmito sadzbami.
Pri úrokovom Cape nedochádza k výmene kapitálu – nominálna suma slúži len ako základ na
výpočet úrokových platieb.

FLOOR
Klient si zabezpečuje dolnú hranicu úrokovej sadzby na presne určené obdobie. Týmto
produktom si môže klient zabezpečiť minimálnu referenčnú úrokovú sadzbu za čo zaplatí
banke prémiu (Floor predstavuje sústavu úrokových opcií). V prípade, ak je referenčná
sadzba nižšia ako sadzba dohodnutá vo Floore, dostáva klient vyrovnávaciu platbu od banky
vo výške rozdielu medzi týmito sadzbami.

SWAPTION
Produkt SWAPTION – predstavuje produkt, prostredníctvom ktorého má klient právo vstúpiť
do IRS – úrokového swapu v presne stanovenom termíne v budúcnosti, t. j. swaption
predstavuje opciu na realizáciu IRS.
Rozoznávame dva základné typy Swaption:
Payer Swaption klient využíva na hedging proti rastu úrokových sadzieb v budúcnosti
-zabezpečenie úveru.Klient má právo po vstupe do IRS platiť fixnú sadzbu dohodnutú
vo Swaption.
Receiver Swaption klient využíva na hedging proti poklesu úrokových sadzieb v budúc-
nosti – zabezpečenie investície. Klient má právo po vstupe do IRS dostávať fixnú
sadzbu dohodnutú vo Swaption.
Za toto zabezpečenie klient platí banke prémiu.

9. Ostatné deriváty (na báze ďalších podkladových nástrojov)

Akciové deriváty
Akciový forward je forward na výmenu pevnej čiastky hotovosti za akciový nástroj k určitému
dátumu v budúcnosti. Akciový forward je primárne stávka na budúcu cenu akciového nástroje
a sekundárne môže byť tiež stávkou na budúce spotové bezrizikové úrokové miery. Dohodnutá cena
sa označuje ako forwardová cena.
Akciový futures je futures na výmenu pevnej čiastky hotovosti za akciový nástroj k určitému
dátumu v budúcnosti. Akciový futures je primárne stávkou na budúcu cenu akciového nástroja
a sekundárne môže byť tiež stávkou na budúci menový kurz a na budúce spotové bezrizikové úrokové
miery. Existujú futures na akciový index a futures na jednotlivú akciu. Tieto kontrakty nepripúšťajú
možnosť fyzickej dodávky akcií či určitého portfólia akcií. Reálna hodnota kúpeného akciového futures
sa rovná rozdielu forwardovej ceny podkladového nástroja a kotácie futures s tým rozdielom, že tento
rozdiel sa diskontuje k súčasnosti.
Akciový swap je swap na výmeny pevných či dosiaľ neznámych čiastok hotovosti za akciové
nástroje k určitým dátumom v budúcnosti. Započítanie býva obvykle poločisté, t.j. akciový platca platí
akciovému príjemcovi dividendy a zvýšenie cien akcií a naopak akciový príjemca platí akciovému
platcovi zníženie cien akcií a pevnú či premenlivú čiastku odvodenú napr. od LIBOR. Patrí sem swap
na akciový index, kde akciový platca platí akciovému príjemcovi čiastky úmerné zvýšeniu určitého
akciového indexu a naopak akciový príjemca platí akciovému platcovi čiastku úmernú zníženiu
akciového indexu a pevnú či premenlivú čiastku odvodenú napr. od LIBOR.
 56
Kúpená kúpna akciová opcia – kupujúci kúpnej akciovej opcie obdrží v budúcnosti vyrovnávaciu
čiastku úmernú rozdielu medzi budúcou spotovou cenou akcie a realizačnou cenou opcie, pokiaľ tento
rozdiel bude kladný. Za túto možnosť platí opčnú prémiu.
Kúpená predajná akciová opcia – kupujúci predajnej akciovej opcie obdrží v budúcnosti
vyrovnávaciu čiastku úmernú rozdielu medzi realizačnou cenou opcie a budúcou spotovou cenou
akcie, pokiaľ bude tento rozdiel kladný. Za túto možnosť platí opčnú prémiu.

Komoditné deriváty
Komoditný forward je forward na výmenu pevnej čiastky hotovosti za komoditný nástroj k určitému
dátumu v budúcnosti. Dohodnutá cena sa označuje ako forwardová cena. Komoditný forward je
primárne stávkou na budúcu cenu komoditného nástroja a sekundárne môže byť stávkou na budúci
spotový menový kurz a na budúce spotové bezrizikové úrokové miery.
Komoditný futures je futures na výmenu pevnej čiastky hotovosti za komoditný nástroj k určitému
dátumu v budúcnosti. Komoditný futures je primárne stávkou na budúcu cenu komoditného nástroja
a sekundárne môže byť tiež stávkou na budúci menový kurz a na budúce spotové bezrizikové úrokové
miery.
Komoditný swap je swap na výmeny pevných či dosiaľ neznámych čiastok hotovosti za komoditné
nástroje k určitému dátumu v budúcnosti. Započítanie býva obvykle poločisté, t.j. komoditný platca platí
komoditnému príjemcovi zvýšenie ceny komodity a naopak komoditný príjemca platí komoditnému
platcovi zníženie ceny komodity a pevnú či premenlivú čiastku odvodenú napr. od LIBOR. Patrí sem
swap na komoditný index, kde komoditný platca platí komoditnému príjemcovi čiastky úmerné zvýšeniu
určitého komoditného indexu a naopak komoditný príjemca platí komoditnému platcovi čiastku úmernú
zníženiu komoditného indexu a pevnú či premenlivú čiastku odvodenú napr. od LIBOR.
Kúpená kúpna komoditná opcie – kupujúci kúpnej komoditne opcie obdrží v budúcnosti
vyrovnávaciu čiastku úmernú rozdielu medzi budúcou spotovou cenou komodity a realizačnou cenou
opcie, pokiaľ bude tento rozdiel kladný. Za túto možnosť platí opčnú prémiu.
Kúpená predajná komoditná opcia – kupujúce predajnej komoditnej opcie obdrží v budúcnosti
vyrovnávaciu čiastku úmernú rozdielu medzi realizačnou cenou opcie a budúcou spotovou cenou
komodity, pokiaľ bude tento rozdiel kladný. Za túto možnosť platí opčnú prémiu.

Úverové deriváty
Úverový derivát /credit derivative/ je finančný nástroj, ktorý sa skladá z dvoch či viac podkladových
úrokových, akciových či komoditných nástrojov, ktorých reálna hodnota je ovplyvnená rizikovou
úrokovou mierou určitej jednotky. Slúžia k prevodu úverového rizika spojeného s úvermi či inými
nástrojmi od jedného partnera, tzv. predávajúceho úverového rizika, na iného partnera, tzv. kupujúceho
úverového rizika. Pri tomto prevode nedochádza k prevodu podkladových nástrojov. Vyrovnanie
derivátu je v budúcnosti a obvykle je bez počiatočnej platby. Úverový derivát sa môže vzťahovať
k jedinému referenčnému záväzku alebo ku košu referenčných záväzkov jedného dlžníka alebo
niekoľkých dlžníkov. Úverové deriváty sú výlučne OTC kontrakty.
Úverový forward je forward líšiaci sa od úrokového tým, že premenlivá platba závisí na rizikovej
úrokovej miere určitého subjektu (referenčnej jednotky). Platba je odvodená od úverového rozpätia
v určitom časovom okamihu.
Úverový futures je futures líšiaci sa od úrokového futures tým, že premenlivá platba závisí na
rizikovej úrokovej miere určitého subjektu. Prakticky neexistuje. CME sa síce pokúsila na konci roku
1998 obchodovať s futures a s opciami na North American Quarterly Bankruptcy Index (QBI). Likvidita
však bola nízka a kontrakt skoro zanikol.
Úverový swap je swap líšiaci sa od úrokového swapu tým, že premenlivá platba závisí na rizikovej
úrokovej miere určitého subjektu. Prakticky nadobúda podobu swapu všetkých výnosov.
Úverová opcia je opcia líšiaca sa od úrokovej opcie tým, že premenlivá platba závisí na rizikovej
úrokovej miere určitého subjektu. Prakticky nadobúda podobu swapu úverového zlyhania či opcie
úverového rozpätia
Prakticky existujú štyri bežné druhy úverových derivátov:
 swap úverového zlyhania – je OTC úverová opcia, pri ktorej predávajúci úverového rizika platí
kupujúcemu úverového rizika periodické platby a v prípade určitej úverovej udalosti určitého
referenčného aktíva či určitého koša referenčných aktív od neho obdrží čiastku hotovostného
vyrovnania.
 57
 swap všetkých výnosov – je úverový swap, pri ktorom predávajúci úverového rizika pravidelne
platí kupujúcemu úverového rizika všetky peňažné toky spojené s referenčným aktívom.
K rovnakému dátumu kupujúci úverového rizika platí predávajúcemu úverového rizika úrokové
platby. Ak dôjde k definovanej úverovej udalosti, swap celkového výnosu sa obvykle ukončí
a vypočíta sa čiastka hotovostného vyrovnania, tak že normálny budúci okamih platby sa
prenesie k dátumu úverovej udalosti. Na kupujúceho úverového rizika prechádza od
predávajúceho úverového rizika úverové i trhové riziko spojené s referenčným aktívom.
Predávajúci úverového rizika môže požadovať od kupujúceho úverového rizika kolaterál, čím sa
zníži alebo eliminuje úverové riziko voči kupujúcemu úverového rizika.
 úverový dlhopis – je finančný nástroj zložený zo strednodobého dlhového cenného papiera
a vloženého derivátu vo forme úverového derivátu. Platby sú určené výskytom určitej úverovej
udalosti určitého referenčného aktíva. Úverový dlhopis je kontrakt, kde jedna strana emituje
dlhopis s pevným či premenlivým kupónom pre partnera s tým, že splatenie dlhopisu je viazané
na úverovú kvalitu referenčného záväzku referenčnej jednotky.
 opcia úverového rozpätia – je opcia, pri ktorej realizačná cena je nahradená realizačným
úverovým rozpätím dvoch finančných nástrojov. Opcia je realizovaná, pokiaľ úverové rozpätie
referenčného záväzku sa zvýši nad (kúpna opcia) či pod (predajná opcia) realizačné rozpätie.
S týmito opciami sa bežne neobchoduje.
Okrem toho sa úverové deriváty delia na financované a nefinancované. Pri financovaných jednotka
kupujúca úverové riziko poskytuje prostriedky na krytie prípadného rizika vopred. Ide o vložené úverové
deriváty. Obvyklým financovaným úverovým derivátom je úverový dlhopis. U nefinancovaných
jednotka kupujúca úverové riziko poskytuje platbu na krytie prípadného rizika až po úverovej udalosti.
Podstata trhu s úverovými derivátmi je „jednosmerná“, lebo všetci aktívny účastníci sú v rovnakej
situácii – všetci sa snažia previesť už existujúce straty z pohľadávok na niekoho iného, čo nazývajú
hľadaním zaistenia proti úverovému riziku.
Úverové deriváty slúžia k presunu strát:
 v rámci vyspelých krajín z bánk na životné poisťovne a penzijné fondy a na podielové
a hedgeové fondy,
 z bánk vyspelých krajín na finančné inštitúcie strednej a východnej Európy.
Úverové deriváty končia pre inštitúcie vo východnej a strednej Európe prakticky vo všetkých
prípadoch obrovskými stratami.
Riziká spojené s úverovými derivátmi
 úverové riziko – jednak úverové riziko referenčnej jednotky, t.j. že dôjde k úverovej udalosti
a tiež úverové riziko partnera, že kupujúci úverového rizika nesplní svoje záväzky voči
predávajúcemu a ďalej riziko, že predávajúci úverového rizika nesplní svoje záväzky voči
kupujúcemu
 bázické riziko – riziko nesúladu medzi zaisťovacím a referenčným nástrojom. Predávajúci
úverového rizika môže mať stratu zo zaisteného nástroja, ktorá nie je plne kompenzovaná
ziskom z úverového derivátu. Alebo môže mať stratu z úverového derivátu, ktorá nie je plne
kompenzovaná ziskom zo zaisťovaného nástroja.
 riziko systému – je zvlášť vysoké. Systémy nemusia byť schopné zachytiť a zaznamenať
všetky podstatné znaky kontraktov.
 reputačné riziko – riziko straty z dôvodu poklesu reputácie na trhu úverových derivátov
 právne riziko – dokumentácia nemusí byť právne presaditeľná.

10. Financovanie vývozných úverov a výroby na vývoz,

financovanie dovozu

Hlavné druhy úverov v medzinárodnom obchode

 58
Úverovanie vývozu
 bankový úver na tovar na sklade
 bankový úver na tovar na ceste
 bankový úver na prehlásenie o prevzatí tovaru k rukám
 obnoviteľný bankový úver
 úver na bežný účet v banke
Úverovanie dovozu
 úvery voči bankovému akceptu
 akceptačno-remburzný úver
Všetky úvery sa rozdeľujú:
 podľa dĺžky – krátkodobé, dlhodobé
 podľa druhu obchodu – dovozné a vývozné
 podľa druhu operácie – obchodné a finančné
 podľa poskytovania – dodávateľské, sprostredkovateľské, bankové, vládne
 podľa spôsobu zabezpečenia – nekryté (bianko), kryté

Krátkodobý úver je úver do 12 mesiacov. Poskytuje sa pri dovoze aj vývoze obvykle vo forme
obchodných sprostredkovateľských a bankových úverov. Väčšinou sú kryté tovarom, akreditívom, CP,
zmenkou alebo bankovou zárukou. Veriteľ často poisťuje úverové riziká v poisťovni.
Dlhodobý úver presahuje 12 mesiacov. Poskytuje sa pri dovoze aj vývoze vo forme obchodných
i finančných, dodávateľských bankových aj vládnych úverov. Vždy sú kryté vládnou alebo bankovou
zárukou, zmenkami a rôznymi formami pozastávok na tovar.
Pri dlhodobých úverov na dodávky strojov a investičného zariadenia exportér požaduje preddavok
pri podpise kontraktu alebo v rozpätí 30 – 60 dní, alebo žiada o úver svoju banku. Výška preddavku sa
pohybuje do 5 do 25 % kúpnej ceny. Časť kúpnej ceny 10 – 20 % zaplatí kupujúci pri dodávke vo forme
neodvolateľného L/C alebo dokumentárneho inkasa krytého bankovou zárukou. Zvyšok kúpnej ceny sa
hradí v splátkach.
Dlhodobé úvery sa poskytujú často za podmienok odloženia prvej úverovej splátky po uvedení
zariadenia do prevádzky, pričom úrok sa platí anticipatívne.
Tiež sa poskytujú na tzv. dodávky na kľúč.
Strednodobé úvery sú od 2 do 5 rokov. Poskytujú sa väčšinou za podmienok, že odberateľ
poskytne v dohodnutom rozsahu podiel akontácie pre začatím montáže pri úverovaní investičných
celkov a zostatok úverovanej časti má splácať v dohodnutých termínoch, spravidla po uvedení
technológie do prevádzky.
Obchodné úvery sa vyskytujú pri obchode s tovarom. Môžu byť krátkodobé, dlhodobé, kryté,
nekryté, dovozné i vývozné, dodávateľské i sprostredkovateľské.
Obchodné úvery poskytované na realizáciu exportu – dodávateľ vyžaduje od importéra avans
(preddavok). Zároveň zaväzuje odberateľa, ak sú splnené podmienky úverovanej dodávky ju prevziať.
Akontácia môže zaviazať dodávateľa na splnenie dodávky vopred kontrahovanej komodity.
Dodávateľský úver poskytuje vývozca dovozcovi. Krátkodobé sa používajú kryté, nekryté.
Dlhodobé sa zaisťujú vlastníckym alebo pozastavovacím právom na tovar, hypotékou, zmenkou,
ručením bankou, bankovou zárukou.
Sprostredkovateľský úver poskytujú sprostredkovatelia aj komisionári. Z hľadiska úverovania
exportu dôležitú úlohu majú tzv. sprostredkovateľské úvery, najmä pri obchode s burzovým tovarom.
Nekryté úvery sú veľmi riskantné. Obvykle ich poskytujú dodávatelia a sprostredkovatelia. Je tu
riziko neplatenia. Preto sa poskytujú len solventným odberateľom alebo firmám s dobrou platobnou
schopnosťou.
Kryté úvery sú remburzné akreditívy a akreditívy s odloženým platením, štátne, bankové
i sprostredkovateľské záruky, zmenky s možnosťou spoluakceptov a ručiteľov, výhrada vlastníctva
a pozastaveného práva, hypotéky, deponovanie cenností, dispozičné a iné doklady, poistenie úveru.
Vládne úvery poskytuje obvykle vláda jednej krajiny vláde či vládnej inštitúcii druhej krajiny na
nákup tovaru. Môže to byť jednorazový úver určený na nákup priemyselného celku alebo rámcový,
podľa ktorého sa prevádzajú dodávky určeného tovaru. Podmienku úveru sú písomne vzájomne
dohodnuté. Väčšinou sú to dlhodobé úvery, zaistené zárukou vlády, zúročené nízkou úrokovou
sadzbou.
Bankový úver patrí k najviac používaným druhom. Poskytujú sa
 59
a) formou úveru na bežnom účte – banka povolí zákazníkovi trvalý debetný zostatok
v určitej výške na jeho bežnom účte – úverový limit
b) formou dispozičných úverov – over draft – banka povolí zákazníkovi krátkodobé
zadlženie na účet vykazujúci debetný zostatok), akceptačných, eskontných úverov
a rôznych úverov na tovar
c) formou finančných pôžičiek – konzorciálnych úverov, úverovanie emisie obligácií
Finančné pôžičky sa poskytujú bankou alebo skupinou bánk, medzinárodnými finančnými
inštitúciami a súkromnými finančnými skupinami často pri využití služieb sprostredkovateľov. Ide
o úvery bez finančnej väzby na tovarové transekcie a služby. Používajú sa na národných
medzinárodných, peňažných, úverových a kapitálových trhoch. Na peňažnom trhu sa poskytuje na
základe medzinárodných depozít a krátku dobu do 1 roku. Na kapitálovom trhu na dobu 10 a viac
rokov.
Pri poskytovaní úveru banky požadujú vždy zabezpečenie, sú teda kryté.
Lombardný úver patrí medzi kryté úvery. Poskytuje sa proti zálohe, najmä vo forme CP, drahých
kovov, tovarov a s nimi súvisiacich dokumentov.
Hraničný úver patrí medzi bankové úvery. Súvisí s medzibankovým clearingom. Štáty, ktoré majú
clearingovú dohodu o vzájomnom zúčtovaní platieb vzniknutých zo zahraničného obchodu či z iných
titulov, zverujú vzájomné zúčtovanie povereným bankám. Poverené banky sa dohodnú o poskytnutí
vzájomného hraničného úveru do určitej výšky.
Sezónne úvery, resp. úverové linky poskytuje jedna banka druhej, aby zabránila poruchám
v platobnom styku spôsobeným sezónnymi dodávkami určitých druhov tovaru. Účtuje sa buď ako
prekročenie hraničného úveru, alebo sa otvára na tento účet zvláštny clearingový podúčet.

Súkromné úvery sú nevýhodnejšie ako vládne z týchto príčin:

 mena úveru podlieha kurzovým výkyvom a prináša riziko,
 uplatňovanie pohyblivých úrokových sadzieb u pomerne vysokých poplatkov za používanie
úverov
 zhodnocuje sa bonita a platobná spôsobilosť záujemcov o úver,
 objem úveru je spravidla nižší pre používateľa, ako by mohol získať v rámci štátnej pôžičky,
 podmienky pre získavanie záruk sú podstatne menej výhodné na kapitálovom trhu ako pri
štátnych pôžičkách a prevzatých záruk štátom,
 zhodnocujú sa tiež ekonomicko-politické faktory krajiny, v ktorej je žiadateľ úveru.
Súkromné úvery sú spravidla tiež závisle od:
a) platobnej spôsobilosti a bonity partnerov
b) financovania a podpory exportu zo strany štátu. – rozsah podpory závisí od štátnych
ekonomických zámerov.
Poskytovaním vládnych subvencií, záruk a systému poistenia bankových a komerčných úverov pre
exportné firmy sa vytvorila nová modifikácia financovanie exportu, prostredníctvom bankovej sústavy.
Vznikli nové formy úverov ako úver pre odberateľa, úver pre exportéra. Štátne orgány dodávateľa sa
prednostne starajú o zabezpečenie návratnosti poskytnutých prostriedkov.
Úver pre odberateľa – banka poskytuje importérovi bankový úver, na základe ktorého banka
realizuje všetky finančné transakcie, ktoré súvisia s poskytnutím tohto úveru.
Uplatňujú sa aj nové formy úverov ako generálne úvery, doporučené pôžičky – garantované pôžičky.
Prevažná časť týchto úverov sa realizuje na základe medzištátnych dohôd., ktoré sa konkretizujú na
medzibankových dohovoroch a podmienok.
V rámci generálnych úverov banky uplatňujú osobitné a výhodnejšie formy financovania
odberateľa, ako:
 forma tzv. objemných úverov – poskytujú sa ak sú medzi dvoma partnermi uzatvorené viaceré
kontrakty na objemove rozsiahlejšie sumy
 forma tzv. pohyblivých úverov – poskytujú banke krajiny importéra za podmienok, keď ešte nie
sú ustálené kontraktačné firmy, ale je dohodnutá exportná komodita.
Úver pre dodávateľa – poskytujú sa zdroje exportérovi, aby mohol poskytnúť exportnú pôžičku
zahr. odberateľovi.
Všetky formy financovania a úverovania zo strany štátnych orgánov sa uplatňujú na základe
rovnakých podmienok, najmä dohodnutých v rámci OECD.
 60
Úverový Konsenzus OECD
Je Dohoda o smerniciach pre oficiálne podporované vývozné úvery. V platnosti je od 1.4..1978.
Popri krajinách OECD (okrem Islandu) a EÚ ho uplatňujú aj Mexiko, Turecko a väčšina krajín strednej
a východnej Európy. Je uplatňovaný pri verejne podporovaných exportných úveroch s dobou splatnosti
2 roky a upravuje najmä:
 platobné podmienky na predplatby, medziplatby a riadne splácanie,
 maximálne doby splatnosti,
 splácanie, začiatok splácania a platenie úrokov,
 lokálne náklady,
 minimálne úrokové sadzby,
 pravidlá pre súvisiace podporné úvery.

Platobné podmienky musia byť stanovené v zmysle bežných obchodných uzancií. Minimálna
výška predplatieb a medziplatieb do termínu dodávky musí predstavovať 15 % celkovej hodnoty
kontraktu. Pri vysokej rizikovosti sa žiada navýšenie prvej predplatby. Exportér nemôže za predplatby
a medziplatby prevziať na seba žiadne riziko. Ak by exportér vyžadoval dodatočné krytie svojich
výrobkov, musí byť zo strany importéra uskutočnená ďalšia 5-ná % predplatba pre začatím výroby.
Maximálne doby splatnosti:
 kategória 1 – všetky krajiny s príjmom na obyvateľa nad 4.715 USD, max. doba splatnosti 5
rokov, výnimočne 8,5 roka
 kategória 2 – všetky krajiny s príjmom na obyvateľa pod 4.715 USD, max. doba splatnosti 10
rokov.
Splácanie, začiatok splácania a platenie úrokov –v pravidelne zvyčajne polročné splátky. Prvá
splátka nesmie byť splatená neskôr ako po 6 mesiacoch od začiatku doby trvania úver, od tzv. starting
point. Úroky sú splatné v maximálne 6 mesačnej periodicite, s prvým platením úrokov po 6 mesiacoch
od starting pointu. Počas doby trvania úverového vzťahu nemôžu byť úroky kapitalizované.
Lokálne poplatky predstavujú dodávky a výkony z krajiny objednávateľa a nepatria priamo
k dodávkam. Chápu sa ako neimportované časti projektu. Nemali by byť predmetom úverovania.
Konsenzus však umožňuje pripočítať lokálne náklady k celkovej angažovanosti. Výška lokálnych
poplatkov nemôže byť vyššia ako hodnota predplatieb a medzi platieb.
Minimálná úroková sadzba sa volá Commercial Interest Reference Rate – CIRR. Nie je záväzná
pre banky a obchodné prípady, pri ktorých je štátna podpora poskytnutá formou poistenia exportného
úveru. V Nemecku platia len na úvery poskytnuté KfW zo zdrojov ERP. Sadzba DM-CIRR je
stanovovaná na báze výnosovosti 5 –ročných pôžičiek verejného sektora. V prípade, že prijímateľ
úveru má záujem o fixovanie úrokovej sadzby, zvyšuje sa úroková sadzba o ďalších 20 bázických
bodov. Takáto forma fixácie je možná maximálne na 4 mesiace. CIRR má zodpovedať úrokovým
sadzbám na strednodobé financovanie, aby bolo zabezpečené exportné financovanie bez priameho
subvenčného vplyvu.
Výnimky – z Konsenzu sú vyňaté exportné úvery na financovanie vývozu špeciálnej techniky
a poľnohospodárskych výrobkov. V rámci ďalšieho rozvoja sa plánuje zapracovanie niektorých
poľnovýrobkov medzi tzv. možné sektorové dohody. Súčasné sektorové dohody zahŕňajú financovanie:
 lietadiel,
 jadrových elektrární,
 konvenčných elektrární,
 lodí.
V rámci sektorových dohovorov sú stanové zvláštne usmernenia, najmä pre maximálne doby
splatnosti, úrokové sadzby a výška predplatby, ktoré platia nad rámec všeobecných smerníc. Lietadlá –
splatnosť podľa typu 5,7,10,12 rokov. Jadrové el. 12 rokov, konvenčné 16 rokov, lode 8,5 roka.
Ostatné témy podpory exportu v rámci OECD
Schválením Guiding Principles for Setting Premia and Related Conditions for officialy supported
Export Credits sa zaviazali účastnícke krajiny harmonizovať poistné prémie na úrovní národných
systémov.
Na úrovni OECD ešte nie sú upravené tieto poistné prémie:
 sadzby poistných prémií pri krytiach obchodných transakcií pod 2 roky,
 prirážky pri rizikách kupujúcich,
 prémie na riziká pred odoslaním (výrobné riziká)
 61
Hlavným cieľom harmonizácie poistných prémií je aproximácia s Konsenzom OECD. Niektoré
princípy Guiding Principles boli zapracované do textácie Konsenzu.

Nové formy financovania medzinárodného obchodu

Významný vývoj možno zaznamenať v oblasti financovania zahraničného obchodu, kde sa
používajú nástroje, najmä krátkodobého charakteru:
 krátkodobé bankové úvery
 financovanie prostredníctvom zmeniek
 dokumentárne platby
 exportný faktoring.

Medzi strednodobé a dlhodobé formy sa začleňujú:

 dodávateľské úvery
 forfaiting
 viazané finančné úvery
 exportný leasing,
 konzorcionálne úvery od bánk
 financovanie vývozu so štátnou zárukou.

Finančné zmenkové transakcie

Zmenka využitím jej eskontu a reeskontu je cenný papier – vhodný prostriedok na získanie úveru.
Banka môže vstupovať do zmenkových obchodov rozličnými spôsobmi:
 zmenka je domicilovaná v obchodnej banke, vystaviteľ zmenky alebo jej majiteľ prevedie
zmenku na svoju banku indosamentom.
 klient banky, ktorý chce úver, akceptuje zmenku, ktorú na neho vystaví banka. Banka vyplatí
hodnotu zmenky v hotovosti, zníženú o dohodnutý úrok do dňa splatnosti zmenky.
 vystaviteľ zmenky, ktorý poskytuje úver svojmu zákazníkovi, môže vystaviť po predchádzajúcej
dohode zmenku na banku tohto zákazníka, ktorá banka akceptuje.
 banka odkúpi od zákazníka zmenku pred jej splatnosťou. Hodnotu zmenky zníženú o dohodnutý
úrok do dňa splatnosti vyplatí v hotovosti doterajšiemu majiteľovi zmenky – eskont zmenky,
 banka sa podpíše na zmenku ako aval zmenkára,
 banka vykoná akceptáciu zmenky zmenkárom, zahraničná partnerská banka zabezpečí, aby
zmenku akceptovala osoba oprávnená na akceptovanie.
Zmenky sú vzhľadom na svoje vlastni veľmi vhodným platobným poisťovacím a finančným
nástrojom, najmä na krátkodobé financovanie vývozných obchodov.
Najjednoduchším nástrojom prefinancovania krátkodobých finančných potrieb slovenských
subjektov používaným na euromenovom trhu je zmenka denominovaná vo voľne zameniteľnej meno –
euronotes.
Z hľadiska viazanosti zmenkových programov na tovarové, resp. obchodné transakcie, môžeme
zmenkové obchody rozčleniť na:
 forfaitingové zmenkové transakcie viazané na tovarové dodávky
 finančné zmenkové transakcie neviazané na tovarové dodávky.

I. Forfaitingové zmenkové operácie – euronotes

Forfaitingové transakcie predstavujú zmenkové programy, ktorých účelom je prefinancovať určitú
obchodnú transakciu spojenú s medzinárodným obchodom. Najjednoduchším prípadom použitia
zmeniek pre exportujúci podnik je predaj ním vystavenej vlastnej zmenky zahraničnému importérovi,
ktorý mu jej odkúpením zaplatí dodávku pred alebo v priebehu jej realizácie. Takmer žiadny slovenský
exportér nemá možnosť realizovať zmenkovú operáciu takýmto jednoduchým spôsobom. Je potrebné,
aby použil euromenové trhy za použitia forfaitérov.
Proces forfaitingovej transakcie:
A. Definovanie finančného inštrumentu
V prípade silného exportéra je vhodná vlastná zmenka emitovaná exportérom. V prípade importéra
s lepším ratingom forfaitér navrhuje cudziu zmenku akceptovanú importérom. Akcept cudzej zmenky pri
splatnosti spláca investorom istinu a emitent nie je vystavený riziku.
B. Definovanie miesta forfaitéra v transakcii
 62
Forfaitér musí rozhodnúť, či si zmenku ponechá vo vlastných účtovník knihách alebo bude
transakciu distribuovať ďalej na trh (tzv. back to back basis). Rozhoduje sa na základe veľkosti
transakcie vo vzťahu k limitu krajiny pre krajinu dlžníka, limitu pre dlžníka a analýzy dlhového rizika.
C. Definovanie štruktúry transakcie
Štruktúra zmenkového programu je definovaná na základe poznania výnosovej krivky krátkodobého
euromenového trhu. Je vhodné dosiahnuť nižšiu strednú splatnosť zmeniek z dôvodu nižšej úrokovej
marže požadovanej bankami.
D. Úverová analýza (due diligence)
Forfaitér sám pre seba alebo pre ostatnú časť syndikátu v úlohe vedúceho manažéra emisie
spracúva úverovú analýzu a dokumentáciu potrebnú na distribúciu transakcie na trhu. Rokuje
s ostatnými participantmi syndikátu na úrokovej marži, za ktorú bude transakcia upísaná. Zároveň
definuje svoje poplatky inkasované od emitenta a úrokovú maržu, za ktorú odkúpi zmenky od emitenta
pred ich ďalším predajom na trhu.
E. Predaj
Emisia zmeniek je realizovaná väčšinou v dvoch krokoch. Vedúci manažér odkúpi na primárnom
trhu zmenky od emitenta a v ten istý deň ich sekundárne predá na trhu. Manažér emisie podľa dohody
s emitentom získava rozdiel v úrokovej marži, za ktorú transakciu odkúpi a predá, a poplatok za
prípravu emisie.
V strednodobých emisiách euronotes sú eurontoes kótované väčšinou na Luxemburskej burze VP.
Pri predaji je potrebné definovať spôsob výpočtu ceny za zmenku, t.j. diskontu zmenky oproti
nominálnej hodnote.
F. Cena euronotes
Medzinárodné finančné trhy poznajú 2 typy zmeniek:
 zmenky úročené – úrokový výnos je pripočítaný v deň splatnosti k istine zmenky podľa
úrokovej miery uvedenej v tzv. úrokovej doložke na zmenke. Výhodou je, že v prípade
definovania úrokovej marže v úrokovej doložke dochádza pri pohybe referenčnej sadzby
k zmenám v celkovom úročení zmenky – zmenka môže mať plávajúci úrokový výnos.
Používajú sa zriedkavo a len v prípadoch ponechania si transakcie vo svojich knihách,
lebo je to obťažný spôsob obchodovania.
 zmenky diskontované – úrokový výnos je zakomponovaný do ceny zmenky formou
diskontu od nominálnej hodnoty zmenky. Najčastejšie sa používa na euromenových
trhoch, pretože cena je jednoducho definovateľná. Z pohľadu emitenta ide o fixovanú
úrokovú sadzbu zloženú z referenčnej LIBOR a marže. Marža sa udáva v bázických
bodoch.
Financovanie pomocou použitia vlastnej zmenky

exportér forfaitér trh

emisia zmeniek primárny odkup a sekundárny predaj a predloženie

splatenie

Financovanie pomocou použitia cudzej zmenky

importér

predloženie na akcept
exportér
forfaitér trh

Emisia zmeniek primárny odkup a sekundárny predaj a predloženie

splatenie
 63
II. Financovanie prostredníctvom zmenkových operácií
3 hlavné skupiny
 prekleňovacie financovanie pred čerpaním dlhodobých voľnomenových zdrojov
 špekulačné krátkodobé financovanie
 krátkodobé financovanie bez viazanosti na dlhodobé voľnomenové zdroje

Prekleňovacie financovanie (bridge financing)

Tento typ zmenkového financovania je viazaný na očakávané čerpania väčšinou dlhodobých zdrojov
zo strany domáceho subjektu. Finančná zmenka je pre tento typ obchodu financovania ideálnym
inštrumentom.
A. Definovanie doby splatnosti prekleňovacieho financovania
Doba splatnosti musí byť viazaná na ukončenie procesu čerpania prostriedkov z dlhodobej emisie
eurobondov alebo poskytnutého syndikovaného úveru.
Ak je po chybnom odhade prekleňovacieho financovanie splatné pred upísaním dlhodobej emisie,
nastáva riziko nesplatenia zmeniek. Manažér krátkodobej emisie musí zabezpečiť prolongáciu zmeniek
na euromenovom trhu na základe prechádzajúcej dohody s pôvodnými investormi alebo oslovuje iných
investorov, alebo si zmenky nechá vo vlastnom portfóliu.
Ak dĺžka splatnosti prevyšuje ukončenie procesu čerpania dlhodobých zdrojov, pre emitenta to
znamená predraženie emisie z dôvodu plateného úrokového výnosu zmeniek po čerpaní dlhodobých
zdrojov. Manažér emisie navrhne predčasné splatenie prekleňovacej emisie alebo špekulačné využitie
úrokového diferenciálu medzi voľne vymeniteľnou menou a SKK. Predčasné splatenie môže naraziť na
nesúhlas s investormi, ktorí musia dostať kompenzáciu za ušlý úrokový výnos v podobe negatívnej
marže pri spätnom odkupe zmeniek. Druhým spôsobom je špekulovanie na úrokový diferenciál.
Základom musí byť nájdenie nízko rizikového výnosu v domácej mene, ktorý je vyšší ako je
porovnateľná medzibanková úroková sadzba.
B. Riziko nesplatenia prekleňovacieho financovania
Riziko nesplatenia zmenkového programu je odvodené a závislé od úspechu voľnomenovej
dlhodobej emisie. Toto riziko je úplne eliminované v prípade, že hlavný manažér dlhodobej emisie je
zmluvne zaviazaný k úplnému úpisu emisie. Na základe fully underwriting clause je manažér emisie
povinný nepredanú časť emisie upísať do vlastných kníh. Riziko nesplatenia je eliminované v prípade
best effort clause, kde nie je manažér povinný upísať emisiu. Riziku splácať zmenky sa jednoducho
vyhne zakomponovaním doložky sine obligo k rubopisom zmeniek. Pri predaji takejto zmenky sa
zvyšuje problém primárneho úpisu (nedôvera emitenta, pretože manažér sa zbavuje záväzku splácať).

Špekulačné krátkodobé financovanie

Základom týchto špekulačných obchodov je existujúci pozitívny diferenciál medzi výnosom nízko
rizikového aktíva a medzibankovou sadzbou. Diferenciál medzi výnosom z ŠPP ako risk-free papiera
a medzibankovým depozitom umožní nasledujúcu špekuláciu:
a) čerpanie voľnomenových zdrojov napr. CHF formou zmeny
b) spotovým predajom CHF získať SKK
c) nákup ŠPP,
d) uzatvorenie predajného forwardu na SKK so splatnosťou rovnakou, ako je splatnosť zmeniek
a ŠPP.
Pri uzatváraní menového forwardu je dôležité stanovenie forwardového kurzu na základe odhadu
budúceho spotového kurzu. Vychádza sa z teórie parity úrokovej miery a kúpnej sily.
Na základe platnosti IRP (parita úrokovej miery) je znemožnené dosahovať pomocou krytej úrokovej
arbitráže na vyrovnaných trhoch zisk, z dôvodu vyrovnávania výnosov na rozdielnych teritóriách cez
pohyb menových kurzov a úrokových mier. Je potrebné nájsť aktívum, ktorého výnos prekryje
negatívne forwardové body, vznikajúce z úrokového diferenciálu medzi SKK a CHF.

Krátkodobé financovanie bez viazanosti na dlhodobé zdroje

Tento typ euromenových zmenkových operácií predstavuje najnákladnejší spôsob financovania
potrieb spoločností na euromenovom trhu z týchto dôvodov:
 nepreviazanosť krátkodobého financovania s dlhodobým, v dôsledku čoho zahraniční investori
požadujú od emitenta vyššiu maržu. Dôvodom vyššej marže je riziko nesplatenia.
 FX riziko je pri krátkodobých neviazaných transakciách extrémne vysoké. Hedgeovanie FX
rizika krátkodobých transakcií prináša pri uzatvorení kúpneho forwardu zvýšenie nákladov
o úrokový diferenciál medzi SKK a euromenou. Zabezpečenie sa dlžníka proti negatívnemu
 64
pohybu kurzov pohltilo výhodu z rozdielnych úrokových sadzieb na vnútornom
a medzibankovom trhu.

Leasingové operácie
Leasing predstavuje osobitnú formu nájomnej zmluvy, v ktorej nájomca za odplatu dostane na
stanovenú dobu právo používať predmet leasingu.
Leasing možno rozdeliť na 2 základné typy: finančný a operatívny.
A. Finančný leasing
Finančný leasing je založený na dlhodobom prenájme upravenom príslušnou zmluvou, v rámci ktorej
vlastník zariadenia prevádza na užívateľa v podstate všetky riziká a výnosy spojené s vlastníctvom
daného majetku. Užívateľ si volí druh a typ zariadenia, dodávateľa, vlastnosti, dojedná s dodávateľom
podmienky záruky, údržby, dodávky, inštalácie a kúpnu cenu. Vlastník dodá finančné prostriedky na
kúpu, a to buď na základe priameho styku s dodávateľom alebo prostredníctvom užívateľa.
 leasing bez nároku na kúpu alebo obnovu – predpokladá rovnaký nájom, splatný
mesačne po dobu nájmu. Vlastníkovi zariadenia pripadá zostatková hodnota po uplynutí
doby jeho používania.
 leasing s nárokom na kúpu – zmluva obsahuje nárok užívateľa na kúpu zariadenia na
konci nájomnej doby.
 leasing s úhradou nájomného vopred a s požiadavkou na kúpu – určitý počet
splátok nájomného sa uhradí v deň uzavretia zmluvy a tomu potom zodpovedá určité
obdobie bez splátok na konci nájomnej lehoty
 leasing s počiatočnou splátkou a nárokom na kúpu – ak vlastník chce znížiť svoj
úverový vklad alebo užívateľ chce znížiť mesačné splátky a má dostatok na počiatočnú
jednorazovú splátku
 leasing s nárokom na odkúpenie za vyššiu než zostatkovú hodnotu - môže sa
dojednať nárok na odkúpenie za vyššiu hodnotu ako je zostatková
 leasing s úhradou nájomného vopred a odkúpnou cenou vyššou ako je
zostatková hodnota
 leasing s deľbou zostatkovej hodnoty – užívateľ môže získať väčšiu časť zostatkovej
hodnoty prenajatého zariadenia. Celú hodnotu môže získať vtedy, ak do leasingovej
zmluvy uvedie, že na konci nájomnej lehoty sa zariadenie predá a čistý výnos z predaja
zostáva užívateľovi ako zľava nájomného alebo predajná provízia
 leasing s postupne rastúcim nájmom – predpokladá nárast platieb nájomného podľa
predpokladanej výšky cash flow užívateľa, tak aby postupne dosiahol rastúci výnos
 leasing so záručným depozitom a odkúpnou cenou vyššou ako je zostatková
hodnota – obsahuje požiadavku, aby užívateľ zložil vlastníkovi záručný vklad. Vklad
obyčajne nahradzuje nájom čiastočne zaplatený vopred. Môže byť dojednaný k nemu aj
kapitálový vklad, ktorý ale nenesie úrok.

Typy kalkulácii finančného leasingu

 plne amortizovaný nájom – leasingové splátky pokrývajú hodnotu nájmu. Zostatková cena, ktorá
činí 1/6 – 2/6 % hodnoty polročnej splátky, je účtovaná po ukončení platnosti leasingovej
zmluvy. Užívateľovi nie je poskytnutá žiadna zmluvná opcia na odkúpenie zariadenia.
 leasing so zostatkovou hodnotou – ide o čiastočnú amortizáciu investičných nákladov počas
základnej doby prenájmu. Zostatková cena býva zmluvne stanovená v rozmedzí 15 – 25 %
nadobúdacej ceny.
o  bez počiatočnej splátky – v tomto prípade môže byť nájomcovi na konci nájmu
poskytnutá opcia na odkúpenie zariadenia
o  s počiatočnou splátkou – táto hodnota sa na konci nájmu protizúčtuje s kalkulačnou
zostatkovou hodnotou, takže po ukončení zmluvy nie je potrebná ďalšia dodatočná
platba na zakúpenie objektu.
 kaučný leasing – zhoduje sa s amortizovaným leasingom, ale po ukončení zmluvy nie je
potrebná dodatočná platba na získanie predmetu nájmu.
B. Operatívny leasing
Nadobúdacia cena daného predmetu nie je úplne krytá z nájomného získaného počas
nevypovedateľného obdobia, ktoré je spravidla kratšie ako odhadovaná životnosť predmetu.
 65
Zostatková hodnota musí byť taká, aby vlastníkovi vyrovnala investované čiastky a priniesla zisk.
Zostatková hodnota reprezentuje pritom hodnotu nájomného, ktoré je možné očakávať z ďalšej
leasingovej transakcie, prípadne čiastku získanú z predaja.
Uplatňuje sa pri tých predmetoch, s ktorými obchodujú ďalšie firmy. Operatívny leasing môže mať
formu krátkodobého prenájmu, počítačového leasingu. Ďalšie členenie leasingu môžeme definovať
v teritoriálnom priereze na
 vnútroštátny
 leasing prekračujúci hranice – zahraničný (exportný a importný)
Pri zahraničnom leasingu rozlišujeme priamy exportný a nepriamy exportný leasing.
O priamom leasingu sa hovorí, keď dodávateľ leasingu bezprostredne uzatvorí zmluvu so
zahraničným odberateľom leasingu. Najčastejšie sa uzatvára z odbytovo-politických dôvodov.
Ako nepriamy exportný leasing sa označuje jednoduché sprostredkovanie domácej alebo
zahraničnej leasingovej spoločnosti, ktorá vystupuje ako nákupca zariadenia a uzatvorí so zahraničným
zákazníkom leasingovú zmluvu.
Pri leasingovej transakcii modeluje leasingová spoločnosť potrebné parametre v závislosti od
daných podmienok. Toto modelovanie je založené na týchto úvahách:
 základnými parametrami každého leasingového prípadu sú kúpna cena, akontácia, úrok, počet
rokov a doba trvania leasingového vzťahu
 počiatočná hodnota je daná odpočítaním akontácie kúpnej ceny
 konečná cena je čiastkou, na ktorú úročením za dobu leasingu vzrastie počiatočná hodnota
 rozdiel medzi týmito dvoma hodnotami udáva, o koľko navyše celkovo zaplatí nájomca
prenajímateľovi za dobu leasingu
 výšku splátky možno stanoviť na podklade štandardizovaných prepočtov.
Predpoklady a podmienky leasingového obchodu
 bonita dlžníka, ktorá by mala byť podľa možnosti podporená bankovou alebo vládnou garanciou
 bonita predmetnej krajiny dlžníka
 technicko-hospodárska solídnosť financovaného zámeru (dostatočná likvidita na krytie dlhovej
služby)
Banky a poisťovne leasingových pohľadávok podmieňujú svoje pôsobenie špeciálnymi
predpokladmi:
 musí ísť o finančný leasing
 leasingové splátky musia dosiahnuť minimálne výšku vlastných nákladov
 počas lehoty splatnosti nesmie dôjsť zo strany odberateľa leasingu k nadobudnutiu vlastníctva,
len ak sú pri tom zároveň splatné všetky zostávajúce leasingové splátky
 poskytovateľovi musí byť dané právo spätného odberu pri omeškaní platieb
 podmienky obchodu musia byť bežnými podmienkami obchodnej praxe (splátky platiť mesačne
alebo štvrťročne)
 úverové ústavy podmieňujú pripravenosť na financovanie podľa okolností predložením
poistného krytia.

Financovanie exportného leasingu je kreatívnou a inovatívnou činnosťou. Je potrebné definovať

niektoré determinanty:
 lepšie daňové postavenie objednávateľa pri leasingu oproti predaju
 daňové uprednostnenie leasingových operácií s poskytovateľmi leasingu v krajine
objednávateľa oproti realizácii leasingu poskytovateľmi leasingu mimo krajiny objednávateľa
 úrokový prospech medzi krajinami, na základe toho
o  refinancovanie len tuzemskou bankou
o  financovanie len tuzemskou bankou
môže vyjsť lacnejšie.
 daňové zvýhodnenie zahraničných subvencií v krajine objednávateľa
 daňové pravidlá môžu dokonca zvýhodniť spätný predaj objednávateľom na leasingovú
spoločnosť a následný leasing
 nedostatočné alebo chýbajúce know-how zahraničných leasingových spoločností vedie k tomu,
že tuzemské leasingové spoločnosti kontrahujú priamo s objednávateľom
 ďalšie faktory ako zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, zdanenia úrokov .....
 66
Pri vývoze sa leasingové zmluvy môžu využiť okrem financovania exportných pohľadávok aj na ich
kurzové zabezpečenie.
Ak chce zahraničný odberateľ získať exportný tovar vo forme leasingu, predá exportér tovar
zahraničnej leasingovej spoločnosti, ktorá zabezpečí jeho prenajatie importérovi. Exportér dostane od
leasingovej spoločnosti svoj exportný príjem hneď pri dodávke tovaru a môže ho hneď zameniť za
svoju národnú menu, čím sa vyhne kurzovému riziku.
Keďže leasingová spoločnosť má sídlo v rovnakej menovej oblasti ako zahraničný odberateľ, môžu
sa leasingové splátky dohodnú v mene tejto krajiny a kurzové riziko nevznikne ani pre importéra, ani
pre leas. spoločnosť. Zároveň má importér ako nájomca výhodu pevného kalkulačného základu
a vyhne sa problémom spojených s voľbou vhodnej metódy zabezpečenia.
Ak má leas. spoločnosť sídlo v inej krajine, tak pre exportéra ani teraz nevzniká žiadne kurzové
riziko, ale vznikne:
 pre leas. spoločnosť, ktorá musí rátať s kurzovými stratami pri splátkach, ak sa splácajú v mene
nájomcu
 pre nájomcu, ak sú splátky v mene krajiny, kde má sídlo leas. spoločnosť.

Exportný leasing sa nedá použiť v každom prípade. Závisí to od druhu tovaru a odberateľa.
Leasing spravidla nevyžaduje bankový úver. Spravidla je 100 % financovanie zahraničným
kapitálom. Tým si nájomca uvoľňuje vlastné finančné prostriedky, ktoré mu obratom rýchlejšie prinášajú
zisk. Takýmto spôsobom sa dosahuje tzv. leverage effect (efektívny výsledok) pôsobenia na rentu
z vlastného kapitálu. Leasing nekladie voči investorovi nároky na kapitál.
Prechod leasingových prípadov cez hranice štátu zapríčinil vznik medzinárodných asociácií,
združení. Vznikajú leasingové spoločnosti niekoľkých štátov tzv. leasingové kluby.
Pre reguláciu problémov spojených s praxou leas. spoločností bola v západnej Európe v roku 1973
vytvorená leasingová federácia Lease Europe združujúca predstaviteľov národných spoločností 16
západoeurópskych štátov.
V roku 1981 vznikla regionálna asociácia leasingu v Juhovýchodnej Ázii. Ázijské leasingové
združenie – Asialease je štruktúrované podľa teritoriálneho hľadiska.

Forfaiting
Forfaiting znamená predaj neskôr splatených pohľadávok z dodávok a výkonov, pričom kupujúci:
 nakupuje vždy len jednotlivé presne špecifikované pohľadávky
 preberá všetky riziká spojené s týmito pohľadávkami, pričom je vylúčený spätný postih voči
predávajúcemu
 protihodnota pohľadávky sa hneď vyplatí, pričom je znížená o úroky do dňa splatnosti.

Predpoklady forfaitingu:
 tovar bol odoslaný, t.j. pohľadávka skutočne vznikla
 pohľadávka je zabezpečená zmenkou alebo bankovou zárukou
 banka (forfaitér) je ochotný prevziať všetky riziká
 pohľadávka znie na menu, pre ktorú existujú možnosti refinancovania na eurotrhu.
Spravidla sa odkupujú pohľadávky na základe zmeniek, ktoré by mali byť zabezpečené podpisom
prvotriednej banky, resp. jej zárukou. Exportér dostane okamžite svoj exportný príjem, znížený o sumu,
ktorej výška sa orientuje podľa stupňa rizika.
Ak znie pohľadávka na zahraničnú menu, dobropis príjmu sa uskutoční v národnej mene exportéra,
a tým je exportér oslobodený od akéhokoľvek menovo-kurzového rizika, ktoré na seba preberá forfaitér.
V zásade je zabezpečenie pomocou forfaitingu podobnú diskontu zmeniek na zahraničnú menu, sú
tu však podstatné rozdiely.
 diskont zmeniek so splatnosťou viac ako 3 – 6 mesiacov spravidla nie je možný, táto metóda
je vhodná len na zabezpečenie krátkodobých pohľadávok. Forfaiting sa môže uplatniť pre
pohľadávky so splatnosťou až 5 rokov.
 forfaiting ponúka na rozdiel od diskontu zmenky exportérovi tú výhodu, že sa forfaitér pri
odkupe pohľadávok zrieka spätného postihu voči nemu. Tým sa vylúči kurzové riziko.
 na rozdiel od diskontu zmeniek zabezpečuje forfaiting exportéra proti všetkým rizikám
spojeným s odkúpenými pohľadávkami, predovšetkým proti riziku z nezaplatenia a z prevodu
devíz.
 67
Forfaiting sa teda využíva vtedy, ak si špecifický charakter obchodné prípadu vyžaduje, aby sa
zabezpečili všetky riziká, nielen menovo-kurzové.

Náklady forfaitingu
 diskontná sadzba sa skladá z:
o  úrokovej sadzby na finančnom trhu pre príslušnú menu a dobu splatnosti
o  rizikovej prirážky a ziskovej marže spravidla 0,5 – 4 % p.a.
 predbežná provízia – exportér ju platí vtedy, ak mu banka dá vopred prísľub na odkúpenie
pohľadávky, ale zmenky budú predložené až neskôr. Banka musí mať odo dňa prísľubu
potrebnú sumu kedykoľvek k dispozícii, za čo sa požaduje provízia
 bankové výlohy a poplatky – forfaitingujú sa len pohľadávky znejúce na meny, ktorých kurzy sú
pomerne stabilné a ktoré sa v medzinárodných finančných vzťahoch často používajú.
Náklady forfaitingu obvykle nesie vývozca. Počas celej dĺžky úveru možno rozdeliť náklady na
forfaiting do dvoch základných skupín:
a) na cenu peňazí (úrok. miera)
b) na finančné ocenenie jednotlivých ďalších rizík.
Forfaitingové kvotácie banky vyjadrujú väčšinou prostredníctvom diskontných sadzieb, záväzkového
poplatku a opčného poplatku.
Do diskontnej sadzby sa zahŕňajú náklady kapitálu za používanie, prémie za riziká, ktoré na seba
forfaitér preberá, a zisk, ktorý chce dosiahnuť. Náklady kapitálu za používanie predstavujú úroky. Ich
výška je daná úrokovou sadzbou LIBOR podľa dĺžky úveru. Diskontná sadzba sa vypočíta z nominálnej
hodnoty zmenky (istina + úrok do doby splatnosti) pri eskonte.
Kalkulácia zmenkového diskontu sa vykonáva buď na báze priame odúročenia alebo na báze
diskontu meraného výnosom.
Hlavnou odmenou forfaitéra je diskont. Diskontná sadzba býva rozdielna v závislosti od krajiny
importéra, meny, v ktorej sa má pohľadávka preplatiť a spôsobu záruk za príslušnú pohľadávku.
Služby forfaitingu využívajú najviac stredne veľké firmy, ktoré nemajú možnosť samy si získavať
informácie o situácii na zahraničných trhoch a majú aj sťažený prístup k bankovým informáciám.
Forfaiting sa dnes vo svete pokladá za jednu z účinných metód ako zabrániť vzniku nedobytných
pohľadávok. Ak forfaitér odmietne odkúpiť pohľadávku, malo by to byť varovanie pre vývozcu.
Forfaitingové služby často využívajú západní exportéri vyvážajúci do RK alebo krajín východnej
Európy. Pohľadávku možno forfaitovať v ktoromkoľvek období pred jej splatnosťou. Forfaitovanie je
možné s postihom voči vývozcovi. Vývozca tak získa bezprostredne finančnú hotovosť, ale forfaitér si
ponecháva právo vymáhať na ňom úhradu, ak dovozca nezaplatí pohľadávku v dobe jej splatnosti.
Forfaiting ako forma refinancovania sa využíva aj pri leasingu. Leasingové spoločnosti nepreberajú
záruky za bonitu nájomcu, predávajú pohľadávky forfaitérovi, pričom garantujú, že pohľadávka je
z právneho hľadiska v poriadku a že na pohľadávku nemá nároky tretia osoba.
Forfaitér, ktorý sa zaoberá refinancovaním leasingových obchodov, musí mať dobré znalosti o leas.
trhu, o ponuke a štruktúre dopytu.
Z hľadiska financovania exportéra formou odkupu pohľadávky bez regresu sa majú splniť dve
základné podmienky:
 pred odkupom zo strany forfaitéra je nevyhnutné zabezpečiť všetku potrebnú dokumentáciu
o exportnej transakcii, spolu s predložením záruky eventuálne akceptovaných zmeniek
 uzatvoriť forfaitingovú dohodu o všetkých náležitostiach a podmienkach financovania.

Výhody forfaitingu pre exportéra

 pri financovaní bez regresu, keď banka realizuje operáciu s pevnou úrokovou sadzbou
nevznikajú exportérovi náklady navyše
 nemajú účinnosť ani menové a kurzové pohyby
 eliminovanie rizika platobnej neschopnosti
 netreba platiť poistné úvery
 môže sa poskytnúť dlhšie obdobie na splácanie splátok od importéra ako ročné
 nemusia sa uplatňovať tzv. uzancie medzinárodných úverových podmienok
 je malá publicita o forfaitingových operáciách
 diskontovanie je základom pre premenu úveru na hotovostnú platbu
 68
 nie sú vymedzené tovary a služby pre forfaitingové operácie, a tým je kontrakt relatívne
špecifický
 nie je potrebný súhlas viacerých inštitúcií
 rýchle financovanie a malá dokumentácia.

Výhody forfaitingu pre importéra

 rýchlosť, pružnosť, jednoduchosť
 prístup k 100 % financovaniu importu
 tovary pochádzajúce z rôznych krajín sa môžu financovať v tom istom balíku
 rozvrh splátok a úrokových sadzieb podľa požiadavky importéra a môže sa prispôsobiť cash
flow
 bankové poplatky môžu byť nižšie, najmä pri absencii akreditívu
 financovanie je prístupné pre široký rozsah mien, bez absencie poistného krytia.

Nevýhody pre exportéra

 vývozca musí zabezpečiť prvotriedny dlžnícky nástroj, ktorý je prijatý trhom
 problémy s ručením zo strany importéra s platením, náklady bankovej záruky, aval a pod.
 náklady forfaitingu sú spravidla vyššie ako obstaranie priamej bankovej záruky

Nevýhody pre importéra

 ručenie jeho banky znamená čiastočné čerpanie úverového limitu
 výdavky spojené s ručením na zaplatenie
 mimo priamych spôsobov platenia musia používať aj vlastné zmenky a traty – tzv. abstraktné
dokumenty.

Faktoring
Faktoring je súhrn operácií a vzťahov medzi výrobcom a špecializovanou firmou – faktoringovou
spoločnosťou a odberateľom, zameraných na odkúpenie a inkaso pohľadávok, prípadne aj prevzatie
úverového inkasa, ako aj na ďalšie obchodno-finančné služby.
Funkcie faktoringu reprezentujú tieto činnosti:
 inkaso faktúr a evidencia o pohľadávkach a poskytnutých úveroch,
 prevzatie rizika za nezaplatené pohľadávky tzv. delcreder faktor za osobitnú odmenu
 poskytovanie preddavkových platieb za hromadné sústredené pohľadávky.
Faktoringová organizácia platí na základe faktúry výrobcovi 80 – 90 % z ceny tovaru a zvyšok sa
zúčtováva po odčítaní nákladov a provízie. Faktor má mať kvalitné informácie o bonite zákazníkov,
o situácii na trh a o druhoch jednotlivých komodít.
Formy faktoringu:
 main-line faktoring – odkúpenie pohľadávky a operácií súvisiacich s exportom na zahraničné
trhy. Faktor vedie účtovnú evidenciu o pohľadávkach, zabezpečuje poistenie a kontrolu
splácania úverov a vytvára si komerčnú bázu o bonite a goodwille svojej klientely
 confidential faktoring – financovanie výrobcu tzv. výberovým odkupom pohľadávok bez
ďalších nadväzujúcich služieb. Zásadne výrobca postupuje len časť inkasa pohľadávok
faktoringovej spoločnosti. Tento druh faktoringu odmieta nedobytné pohľadávky na tovary, kde
hrozí nebezpečenstvo častých reklamácií. Faktoringová spoločnosť odkúpi len časť pohľadávok.
Je to menej výhodná forma faktoringu pre dodávateľa. Musí sám financovať časť pohľadávok
a s dodávkami späté činnosti.
 exportný faktoring – orientuje sa na získavanie informácií o všetkých podmienkach na
zahraničných trhoch, čím aktívne ovplyvňuje znižovanie rizík u exportéra. Poskytuje úvery, resp.
ich poisťuje v poisťovniach, a to za účinnej pomoci a spolupráce z bankami.

Exportný faktoring
Pod exportným faktoringom sa rozumie predaj krátkodobých pohľadávok z dodávok tovaru a služieb
na faktoringovú spoločnosť. Uskutočňuje sa na základe globálnej cézie, zapojením korešpondujúceho
faktora v krajine dlžníka na refinancovanie dodávateľského úveru, poskytnutého importérovi. Právnym
podkladom je faktoringová zmluva uzatvorená medzi faktorom a exportérom. V prípade faktora ide vo
 69
väčšine prípadov o tzv. faktoringové ústavy, ktoré sú zväčša dcérskymi spoločnosťami úverových
ústavov.
Podstatnou funkciou faktora je zaistenie, prevzatie a inkaso pohľadávky.
Funkcie faktoringu:
 funkcia financovania – môže sa uskutočniť v dvoch formách:
o odkup pohľadávky pred dňom splatnosti tzv. advance faktoring. Faktor zaplatí ako
preddavok 80 – 90 % fakturovanej sumy, zvyšok až pri splatnosti
o  odkup pohľadávky až pri splatnosti tzv. maturity faktoring. Faktor pohľadávku iba
inkasuje a preberá na seba riziko z nezaplatenia.
o Náklady zodpovedajú približne výške úrokovej sadzby kontokorentného úveru.
 funkcia prevzatia rizika z nezaplatenia:
o faktor preberá celý balík pohľadávok
o  faktor preveruje bonitu klienta a dlžníka
o  faktor stanoví limit odkupu pohľadávok od každého klientovho odberateľa
o  faktor preberá hospodárske riziko na 100 %
o  prevzatie menovo-kurzového rizika treba osobitne dohodnúť.
o  poplatok 0,3 -0,8 % zo sumy odkúpených pohľadávok
 funkcia poskytovania služieb
o  vedenie účtov pohľadávok podľa jednotlivých odberateľov
o  inkaso a vymáhanie pohľadávok
o  informácie a poradenstvo
o  vypracovanie súhrnných pokladov
o  poplatok 0,5 – 1,5 % zo sumy odkúpených pohľadávok.

Existujú dva varianty vyplatenia:

 vyplatenie nasleduje k priemernému termínu splatnosti dodanej pohľadávky
 vyplatenie nasleduje niekoľko dní po dodaní pohľadávky po stiahnutí vyhradenej sumy vo výške
10 %. Počas platnosti úveru sa započítavajú bankovo bežné kontokorentné úroky. Hodnota 10
% slúži na pokrytie eventuálnych zrážok importéra. Ak sa nevyužije, pripíše sa na konci lehoty
splatnosti pohľadávky k dobru exportérovi.

V Európe vznikla v roku 1968 v Štokholme spoločnosť Factor Chain International (FCI). Má vyše 100
členov z vyše 40 krajín.
Základné operácie medzinárodného faktoringu FCI majú 4 základné etapy:
 vývozca uzatvorí dohodu o faktoringu s faktoringovou spoločnosťou pre export a postúpi jej
vystavené faktúry. Exportný faktor tým preberá zodpovednosť za všetky aspekty faktoringovej
operácie.
 vývozný faktor si vyberie v importnej krajine príslušného partnera FCI, ktorá bude na mieste
konať ako dovozný faktor a jemu sa predložia príslušné faktúry na inkaso
 dovozný faktor preskúma dôveryhodnosť importéra a poskytne mu úver, takže importér si môže
u exportéra objednať tovar na otvorený účet bez toho, že by musel vystavovať akreditív
 ak sa odsúhlasí export, dovozný faktor obstará inkaso príslušných faktúr a čo najrýchlejšie
poukáže inkasovanú sumu.
Podľa princípov FCI umožňuje medzinárodný faktoring vývozcom:
 rozširovať predaj na zahraničných trhov tým, že ponúkajú dobré súťažné a platobné podmienky,
 poskytnúť podmienky otvorených účtov tým, že sa vystavia faktúry na importéra a poskytne sa
odklad platenia (spravidla 30 – 90 dní)
 môže sa úplne kryť voči stratám na úveroch
 možno sa vyhnúť prejednávaniu o poskytnutí úveru
 zlepšiť pozíciu likvidity skorým inkasom a prevodom platby, ako aj znížiť administratívne
náklady,
 dispozícia peňažných zdrojov pre financovanie ďalších exportov.

Ďalšími ústavmi v medzinárodnom faktoringovom obchode sú skupina Heller z USA a skupina

„International Factors“ z USA.
 70
Základné postupy faktoringového procesu
Právnym podkladom exportného faktoringu je faktoringová zmluva. V nej sú riešené jednotlivé úlohy
faktora a povinnosti exportéra. Exportér musí garantovať aj existenciu exportných pohľadávok.
Obyčajne sa uzatvára na 1 rok.
Zaslaním originálov faktúr, sprevádzaných listom o odstúpení, odstupuje (ceduje) exportér
pohľadávky zákazníkov na faktora. Faktor ich preskúma v tom zmysle, či sú financovateľné a následne
potvrdí ich nákup. Exportérovi sa súčasne pripíše k dobru 80 – 90% účtovnej protihodnoty. Zvyšok sa
prevedie na vyhradené konto až do zaplatenia tretím dlžníkom. Ten platí pri otvorenom odstúpení
priamo faktorovi. Ak sa dohodne „nenotifikovaný faktorint“, teda nie otvorený, platí tretí dlžník
exportérovi. Ten je povinný platbu poukázať hneď faktorovi.
V určitých časových intervaloch faktor zhotovuje pre exportéra účtovné výpisy a upomínajú sa
omeškaní dlžníci. Na preskúmanie hospodárskych pomerov tretích dlžníkov potrebuje faktor
korešpondujúceho faktora v krajine kupujúceho, ktorý mu tiež poskytne prísľub záruky na splnenie
záväzkov tretieho dlžníka.

Využitie faktoringu je účelné, ak:

 obrat podniku rastie rýchlejšie ako jeho finančné možnosti
 má podnik problémy s inkasom svojich pohľadávok
 podnik môže využitím služieb faktora ušetriť personálne náklady
 môže podnik využitím faktoringu dosiahnuť konkurenčné výhody
 ide o malé a stredné alebo novozaložené podniky.

Prednosti exportného faktoringu

 vysoké refinancovanie dodávateľského úveru
 žiadne delkrede riziko
 prevzatie služieb, ako sú účtovníctvo, inkaso, upomienkovanie, právne poradenstvo
 uvoľnením kapitálu zabraňuje prevzatiu vlastného dodávateľského úveru
 priebežný dohľad na bonitu prostredníctvom korešpondujúceho faktora
 rozvinutie obchodu pre obe strany a práve úradujúcim faktorom v tuzemsku
 redukcia lehoty viazania kapitálu a tým nárast rentability
 žiadne rezervy kvôli dubióznym pohľadávkam, žiadne eventuálne záväzky
 zbavenie sa zodpovednosti za kurzové riziko pri fakturácii v cudzej mene

Nevýhody faktoringu
 závislosť od faktora
 vyššie náklady ako pri iných možnostiach financovania
 obchodní partneri by mohli odpredaj pohľadávok považovať za dôkaz slabej finančnej situácie
podniku.

V multinacionálnych spoločnostiach sa často používa osobitná forma faktoringu tzv. back-to-back

faktoring, pri ktorom sa uskutočňuje odkup pohľadávok medzi materskou a dcérskymi spoločnosťami.
V rámci exportného faktoringu, pri ktorom pohľadávky znejú na zahraničnú menu, preberá faktor na
želanie a za príslušnú odmenu aj menovo-kurzové riziká.
Hlavné motívy exportné faktoringu sú predovšetkým financovanie, zabezpečenie sa proti riziku
z nezaplatenia a rozsiahla ponuka služieb. Eliminovanie menovo-kurzových rizík je až druhoradé.
Metódou faktoringu nie je možné zabezpečiť len niektoré jednotlivé pohľadávky. Faktor odkupuje
celý balík pohľadávok. Ak sa exportér rozhodne pre faktoring so zabezpečením kurzových rizík,
automaticky sa zabezpečia všetky pohľadávky, a to aj vtedy, ak by rôzne metódy kurzového
zabezpečenia boli výhodnejšie.

Rozdiely medzi faktoringom a forfaitingom

1. Na rozdiel od forfaitéra nepreberá faktoringová spoločnosť jednotlivé pohľadávky, ale vždy
celkový stav za určité obdobie, prípadne len určitú presne definovanú časť celkových
pohľadávok
2. faktoring je vhodný predovšetkým na odkúpenie krátkodobých, nie zvlášť zabezpečených
pohľadávok
 71
3. popri funkcii financovania leží ťažisko činnosti faktora v oblasti služieb.
4. kým forfaitér ponúka svojim zákazníkom prevzatie všetkých rizík, preberá faktor spravidla len
riziko z nezaplatenia, t.j. plné riziko v prípade platobnej neschopnosti dlžníka. Ak si zákazník
želá, aby faktor prevzal aj menovo-kurzové riziká, musí to s ním v zmluve zvlášť dohodnúť.

Exportný faktoring Forfaiting

ťažisko je vo financovaní a poskytovaní ťažisko je v úplnom prevzatí pohľadávky
služieb
automaticky preberá riziko z nezaplatenia automaticky preberá všetky riziká spojené
s odkúpenou pohľadávkou
spravidla otvorené účtovné pohľadávky so spravidla zmenka a ďalšie formy
splatnosťou do 12 mesiacov zabezpečenia pohľadávky
rámcová zmluva, ktorá obsahuje všetky vykonávaný len pre presne určené, jednotlivé
alebo aspoň celú skupinu pohľadávok za exportné pohľadávky, znejúce na vyššie
určité obdobie (aj pohľ. na menšie sumy) sumy (je stanovená min. výška sumy)
je možný spätný postih exportéra, ktorý spätný postih je vylúčený
pohľadávky odpredal
náklady podľa druhu a množstva prevzatých náklady sú z dôvodu prevzatia všetkých rizík
pohľadávok nadmerne vysoké
vhodný pre krátkodobé pohľadávky so vhodný pre pohľadávky so spätnou
splatnosťou do 1 roka platnosťou až do 5 rokov

Eximbanka
Zámerom je uľahčiť slovenským výrobcom predaj na zahraničných trhoch
EXIMBANKA SR je špecializovaná štátna inštitúcia, ktorá bola zriadená za účelom podpory vývozných
a dovozných aktivít domácich vývozcov a dovozcov financovaním a poisťovaním vývozných
a dovozných úverov so zámerom zvýšiť konkurencieschopnosť tuzemských výrobkov a podporiť rast
zahranično-obchodnej výmeny Slovenskej republiky. Inštitúcie s podobným poslaním a zámerom
existujú takmer vo všetkých krajinách.
EXIMBANKA SR vo svojej činnosti plne rešpektuje pravidlá Konsenzusu OECD, týkajúce sa štátom
podporovaných exportných úverov a riadi sa princípmi Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
Dodržiava pravidlá vyplývajúce z členstva Slovenska v Európskej únii a podieľa sa na príprave
regulujúcich pravidiel. Rešpektuje nariadenia zamerané na posudzovanie vplyvu podporovaného
vývozu na životné prostredie v krajine dovozu, ako aj smernice súvisiace s bojom proti korupcii.

Zmenkové obchody - priame

EXIMBANKA SR poskytuje finančné prostriedky - na podporu vývozných aktivít.
1. Financovanie prevádzkového kapitálu (na základe kontraktu medzi vývozcom a zahraničným
odberateľom - spravidla do 2 rokov)
2. Financovanie nákupu a modrenizácie technológe - (maximálne na dobu 5 rokov v závislosti od
odpisovej skupiny financovanej technológie)
Účelom financovania je podpora vývozu tovarov priamej spotreby, výrobnej spotreby, a služieb.
Takéto financovanie je uskutočňované vo forme odkupu vlastnej zmenky vystavenej vývozcom na rad
EXIMBANKY SR bez protestu, na ktorej môže byť uvedený zmenkový ručiteľ (ďalej len "aval") bonitná
banka alebo bonitný podnikateľský subjekt.
Podmienkou pre poskytnutie priameho zmenkového úveru je nezáujem komerčnej banky financovať
takýto projekt.
Čerpanie pri financovaní formou priamych zmenkových úverov môže byť v slovenských korunách, resp.
v zahraničnej mene.
Pri korunovom financovaní je úroková sadzba tvorená základnou úrokovou sadzbou EXIMBANKY SR
aktuálnou ku dňu podpisu zmluvy a rizikovou prirážkou, maximálne do výšky 3,0%p.a.
Pri čerpaní v cudzej mene (USD,EUR) je úroková sadzba ovplyvnená nákladmi EXIMBANKY SR pri
získavaní zdrojov a rizikovou prirážkou, maximálne do výšky 3,0%p.a. v závislosti od spôsobu
zabezpečenia.

Záruky
 72
EXIMBANKA SR vystavuje nasledovné druhy bankových záruk:
 neplatobné záruky - za splnenie kvalitatívnych a kvantitatívnych podmienok vývozného
kontraktu
1. záruky za ponuku (bid bond)
2. záruky za dobré prevedenie kontraktu (performance bond)
3. záruky za vrátenie platby vopred (advance payment/ refund bond)
4. záruky za zádržné (retention money bond)
5. záruky za záručnú dobu (maintenance/ warranty bond)
 platobné záruky - za splnenie platobných záväzkov klienta (napr. úhradu faktúry za dodaný
tovar, splácanie úveru a pod.)
Platobné záruky majú najmä tieto formy:
1. banková záruka na vývozné financovanie (max. - 80% istiny poskytnutého úveru)
2. banková záruka na technológie (max. - 80% istiny poskytnutého úveru)
3. banková záruka za platobnú podmienku
V prípade potreby môže EXIMBANKA SR vystavovať protizáruky vo vzťahu k bankovým zárukám
vystaveným domácimi alebo zahraničnými komerčnými bankami. Za vystavenie bankových záruk
účtuje EXIMBANKA SR žiadateľovi poplatky , v závislosti od zabezpečenia záručného vzťahu.
Refinančné úvery
EXIMBANKA SR poskytuje komerčným bankám v SR účelové korunové refinančné zdroje na
poskytovanie úverov. Tieto zdroje sú ďalej poskytnuté klientom so sídlom v SR, ktorí vyrábajú na vývoz
resp. vyvážajú výrobky a služby prevažne slovenského pôvodu.
EXIMBANKA SR poskytuje refinančné úvery za základnú úrokovú sadzbu, ktorú stanovuje Rada banky
EXIMBANKY SR. K základnej úrokovej sadzbe platnej v dobe poskytnutia úveru si môže komerčná
banka pridať maximálne maržu do výšky 3 % p. a. Úvery sú poskytované na obdobie 1 roka, pričom pri
nezmenenej bonite klienta a banky, môžu byť kontinuálne obnovené.
Nárok na čerpanie úveru vzniká po uzavretí zmluvy o úvere medzi EXIMBANKOU SR, komerčnou
bankou a klientom a splnení odkladacích podmienok.
Zmenkové obchody - refinančné
Poskytnutie finančných prostriedkov sa uskutočňuje odkupom cudzej zmenky vystavenej bankou na
vlastný rad a akceptovanej vývozcom, na základe kontraktu uzatvoreného medzi vývozcom a
zahraničným odberateľom.
Účelom financovania je podpora vývozu tovarov priamej spotreby, výrobnej spotreby, a služieb
prefinancovaním vývozných pohľadávok a zásob určených na vývoz.
Zmenkové úvery sú spravidla do výšky 50 mil. SKK , pričom rozhodujúci je objem financovateľných
pohľadávok a zásob v zmysle predchádzajúceho článku. Úroková sadzba je tvorená základnou
úrokovou sadzbou EXIMBANKY SR aktuálnou ku dňu podpisu zmluvy a rizikovou prirážkou banky,
maximálne do výšky 3,0%p.a.

Financovanie krátkodobých vývozných pohľadávok (faktoring)

Prostredníctvom eskontu zmeniek je možné poskytnúť úver na príslušné exportné pohľadávky (od
momentu vývozu po inkaso platby od zahraničného odberateľa).
Uvoľnenie finančných prostriedkov vývozcovi sa realizuje oproti predloženiu dokladov ako napr. faktúra,
osvedčenie o pôvode vyváženého tovaru, JCD, odovzdávaco - preberací protokol. Financovanie vývoz.
pohľ. je možné po nadobudnutí účinnosti rámcovej zmluvy medzi EXIMBANKOU SR a vývozcom.
Splatnosť odkupovaných pohľadávok môže byť v rozmedzí od 30 do 360dní. Odkupovanie pohľadávok
sa uskutočňuje v cudzej mene (EUR, USD).

Financovanie strednodobých vývozných pohľadávok (forfaiting)

EXIMBANKA SR poskytuje finančné prostriedky na podporu vývozných aktivít (na základe vývozného
kontraktu medzi vývozcom a zahraničným odberateľom) vývozcu odkupom strednodobých pohľadávok
z vývozu formou eskontu zmenky vystavenej vývozcom na rad EXIMBANKY SR s doložkou bez
protestu, na ktorej môže byť uvedený ako zmenkový ručiteľ bonitná banka alebo bonitný podnikateľský
subjekt.
Formou eskontu zmeniek je možné poskytnúť úver na krytie pohľadávok z vývozu s lehotou splatnosti
minimálne 1 rok a maximálne do 5 rokov znejúcich na cudziu menu, prevažne USD a EUR.
Odkupovanie pohľadávok v Sk sa realizuje pri úrokovej sadzbe, ktorá je tvorená základnou úrokovou
sadzbou EXIMBANKY SR ku dňu odkupu strednodobej vývoznej pohľadávky, ktorá bude zvýšená o
rizikovú prirážku do výšky 3 % p.a., podľa výšky rizika.
 73
Odkupovanie pohľadávok v cudzej mene sa realizuje pri úrokovej sadzbe, ktorá je tvorená úrokovou
sadzbou za ktorú EXIMBANKA SR získala cudzie zdroje, zvýšenou o riz. prirážku do výšky 3 % p.a.

A - Poistenie krátkodobých vývozných úverov proti komerčným rizikám

Poistenie kryje nezaplatenie pohľadávky v dôsledku platobnej neschopnosti alebo platobnej nevôle
súkromného kupujúceho. Poisteným je vývozca - nositeľ vývozného kontraktu. Vývozcom môže byť
fyzická alebo právnická osoba so sídlom v Slovenskej republike. Poistenie sa týka poistných udalostí,
ku ktorým dôjde mimo územia SR a nevzťahuje sa na pohľadávky, ktoré majú byť zaplatené pred
odoslaním tovaru. Poistenie sa týka tovarov a služieb spotrebného charakteru s odkladom platby do
180 dní a tovarov dlhodobej spotreby s odkladom platby do jedného roka. V rámci tohto poistenia je
možné dohodnúť pripoistenie politických rizík.

B - Poistenie krátkodobých vývozných dodávateľských úverov proti politickým rizikám

Poistenie kryje politické riziká spojené s vývozom tovarov, pri ktorom vývozca poskytuje zahraničnému
kupujúcemu dodávateľský úver s dĺžkou odkladu platieb do dvoch rokov. Poisteným je vývozca, ktorým
môže byť FO, PO so sídlom v Slovenskej republike. Poistenie kryje riziká spojené s politickými
udalosťami alebo administratívnymi zásahmi v krajine zahraničného kupujúceho alebo v tretej krajine,
ktoré majú povahu vyššej moci. Môže ísť napríklad aj o prírodné katastrofy alebo iné okolnosti, kvôli
ktorým kupujúci z verejného sektora nezaplatil bez právneho dôvodu. Podmienkou poistenia je, že
z hodnoty poisteného kontraktu musí byť prevažná časť tovaru alebo služieb slovenského pôvodu.

C - Poistenie strednodobého a dlhodobého vývozného dodávateľského úveru proti politickým a

komerčným rizikám
Poistenie kryje politické a komerčné riziká vývozu, ktorý je financovaný formou dodávateľského úveru
so splatnosťou dlhšou ako dva roky. Poisteným je vývozca, t.j. právnická alebo fyzická osoba so sídlom
na území Slovenskej republiky, ktorý  poskytuje dodávateľský úver  zahraničnému kupujúcemu.
Poistenie kryje riziká spojené so zaplatením za tovary a služby vyvezené do zahraničia. Poistenie je
vhodné predovšetkým pre vývozcov strojárskej výroby a investičných celkov. Poistné plnenie sa dá
vinkulovať v prospech komerčnej  banky, ktorá poskytla vývozcovi úver.
Poistné sa platí jednorazovo a jeho výška sa vypočíta z poistnej hodnoty a poistnej sadzby. Poistná
sadzba sa stanoví od dohodnutých platobných podmienok, charakteru zahraničného kupujúceho a
krajiny vývozu. Minimálna výška spoluúčasti poisteného na poistnej udalosti je 10%.
Základnými podmienkami poistenia sú:
- zahraničný kupujúci musí najmenej 15% z hodnoty vývozného kontraktu uhradiť priamo vývozcovi
pred alebo najneskôr pri dodávke tovaru alebo služieb,
- z hodnoty poisteného kontraktu musí byť prevažná časť tovaru alebo služieb slovenského pôvodu.

D - Poistenie vývozného odberateľského úveru proti politickým a komerčným rizikám

Poistenie kryje politické a komerčné riziká spojené s vývozom financovaného odberateľským úverom,
ktorý má splatnosť do dvoch rokov alebo dlhšiu ako dva roky. Poisteným je banka vývozcu, prípadne
iná finančná  (obchodná) spoločnosť , ktorá poskytuje odberateľský úver (buyer´s credit) banke
zahraničného kupujúceho, prípadne priamo zahraničnému kupujúcemu. Poistenie kryje politické a
komerčné riziká spojené so splatením poskytnutého odberateľského úveru a úrokov. Poistenie je
vhodné pri vysokých finančných objemoch, ktoré sú spojené s vývozom strojárenských výrobkov a
investičných celkov. Poistné sa platí jednorazovo. Jeho výška sa vypočíta z poistnej hodnoty a
príslušnej poistnej sadzby. Poistná sadzba sa stanoví najmä v závislosti charakteru a rizikovosti
dlžníka, krajiny vývozu, dĺžky čerpania a splácania vývozného odberateľského úveru. Minimálna výška
spoluúčasti poisteného na poistnej udalosti je najmenej 5% s tým, že maximálne polovicu môže
preniesť na vývozcu. Základnými podmienkami poistenia sú:
- zahraničný kupujúci musí najmenej 15% z hodnoty vývozného kontraktu uhradiť priamo
vývozcovi pred alebo najneskôr pri dodávke tovaru alebo služieb. Táto podmienka nemusí byť
splnená, ak dĺžka poskytnutého úveru nepresiahne dva roky,
- z hodnoty vývoz. kontraktu musí byť prevažná časť tovaru alebo služieb slovenského pôvodu.

E - Poistenie výrobného rizika

Poistenie kryje výrobné riziko, ktoré vzniká poistenému pred odoslaním tovaru, respektíve pred
poskytnutím vývozného úveru zahraničnému kupujúcemu v súvislosti so zrušením  alebo prerušením
 74
vývozného kontraktu v dôsledku zlej finančnej situácie zahraničného kupujúceho alebo kvôli politickej a
ekonomickej situácii krajiny vývozu.
Prerušenie vývozného kontraktu sa týka obdobia šiestich po sebe idúcich mesiacov. Poistné obdobie 
výrobného rizika môže byť krátkodobé, t.j. nepresahuje obdobie 2 rokov a strednodobé a dlhodobé, t.j.
je dlhšie ako 2 roky. Poistenie výrobného rizika je možné v zásade dohodnúť len ako pripoistenie k
následnému poisteniu vývozného dodávateľského alebo odberateľského úveru. Poisteným je vývozca,
ktorý hradí poistné  obvykle jednorazovo. Jeho výška sa pohybuje v závislosti od rizika krajiny vývozu,
charakteru zahraničného kupujúceho a dĺžky obdobia výrobného rizika. Minimálna výška spoluúčasti
poisteného na poistnej udalosti je 15%.

I - Poistenie investícií slovenských právnických osôb v zahraničí

Poistenie investícií v zahraničí kryje politické a iné nekomerčné riziká, ktoré zapríčiňujú straty výnosov
z investícií v zahraničí v dôsledku (i) nemožnosti transferu úhrad do  Slovenskej republiky, (ii)
vyvlastnenia a (iii) politických násilných činov. Ide o poistenie novej investície alebo investície do
majetkového podielu v už existujúcej spoločnosti alebo investície do pracovného kapitálu pre podporu
obchodnej expanzie zahraničnej spoločnosti. Investícia musí predstavovať dlhodobý záväzok investora
na dobu najmenej troch rokov a zisky investora sú závislé iba na výkonoch zahraničnej spoločnosti a
na výnosoch z investície. Investícia musí byť zriadená v súlade s existujúcim právnym poriadkom
hostiteľského štátu. Nesmie odporovať medzinárodnej zmluve o ochrane a podpore investícií. Investor
musí získať potrebné povolenie administratívnych orgánov hostiteľského štátu.
Poistenie kryje nasledovné politické a iné nekomerčné riziká: nemožnosť transferu úhrad do 
Slovenskej republiky, vyvlastnenie a politické násilné činy. Poisteným je investor – akákoľvek slovenská
právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá je oprávnená investovať na území
hostiteľského štátu. Poistený má možnosť špecifikovať, ktoré typy rizík, prípadne ich kombináciu
požaduje kryť poistením. Poistné hradí poistený vopred na daný poistný rok. Výška poistného závisí od
rozsahu poistených rizík a od uzavretia medzinárodnej zmluvy o ochrane a podpore investícií s
hostiteľským štátom. Kalkulácia poistného  vychádza z poistnej sadzby, ktorá je percentuálnym
vyjadrením maximálnej poistnej hodnoty v danom poistnom roku. Rozsah poistného krytia predstavuje
90 % poistnej hodnoty, to znamená, že spoluúčasť poisteného na poistnom plnení je 10%.

L - Poistenie potvrdeného neodvolateľného vývozného dokumentárneho akreditívu

Poistenie kryje komerčné a politické riziká spojené s čiastočným alebo celkovým nezaplatením podľa
podmienok potvrdeného dokumentárneho akreditívu, u ktorého odklad platby spravidla nepresiahne 12
mesiacov. Ten mal byť potvrdený a čerpaný v Slovenskej republike. Týka sa poistenia udalostí, ku
ktorým dôjde mimo územia Slovenskej republike. EXIMBANKA SR poisťuje spravidla  do výšky 75%
hodnoty dokumentárneho akreditívu. Dôvodom nezaplatenia dokumentárneho akreditívu môže byť
platobná neschopnosť zahraničnej banky alebo platobná nevôľa plniť záväzky vyplývajúce z akreditívu.
Príčinou tohto stavu môžu byť politické riziká vyplývajúce z politických udalostí a administratívnych
opatrení v krajine sídla vystavujúcej krajiny alebo v tretej krajine majúce pre banku, ktorá vystavila
dokumentárny akreditív charakter vyššej moci. Poisťuje sa banka potvrdzujúca akreditív. Výška
poistného sa stanovuje percentom zo sumy, ktorú poistený získa za potvrdenie akreditívu, ktoré je
akceptovateľné pre poistiteľa.  Závisí od doby platnosti akreditívu, dĺžky dohodnutého odkladu
splatnosti, teda termínu splatnosti akreditívu a zahraničného rizika. Medzi základné podmienky
poistenia patrí to, že z celkovej hodnoty vývozu musí byť prevažná časť tovaru alebo služieb
slovenského pôvodu a  podiel poisteného na riziku  nekrytom poistením by nemal klesnúť pod 25%
čiastky, na ktorú je vystavený akreditív.

T – poistenie krátkodobých pohľadávok vývozcu súvisiacich s vývozom vzniknutých v

Slovenskej republike proti komerčným rizikám
Predmetom poistenia je poistenie krátkodobých pohľadávok vývozcu súvisiacich s vývozom, ktoré
vznikli poistenému na území SR predajom tovarov, služieb, duševného a priemyselného vlastníctva
kupujúcemu počas trvania poistenia. Poistenie sa týka tých poistných udalostí, ku ktorým dôjde na
území SR a nevzťahuje sa na pohľadávky, ktoré majú byť zaplatené pred odoslaním tovaru alebo
poskytnutím služby. Poistenie je obvykle dohodnuté na tovary alebo služby spotrebného charakteru
s dĺžkou odkladu platby do 180 dní a na tovary dlhodobej spotreby s dĺžkou odkladu do 1 roka.
 
Z - Poistenie vývozných záruk
 75
Predmetom poistenia je poistenie záruk, ktoré komerčná banka vystavila pre vývozcu, a to proti rizikám
ich neoprávneného použitia zahraničným kupujúcim alebo ich použitia v dôsledku politických a iných
nekomerčných rizík.
  
Ide predovšetkým o záruky:
 - za ponuku (bid bond)
 - za dobré prevedenie (performance bond)
 - za predplatbu (advance payment bond).
 
Poisteným je vývozca, avšak poistné plnenie je vinkulované v prospech komerčnej banky, ktorá záruku
vystavila.