Koncentračný tábor Engerau – sedemdesiatročná amnézia?

1
PhDr. Monika Vrzgulová, CSc., Ústav etnológie SAV
Dokumentačné stredisko holokaustu, Bratislava

Druhá svetová vojna, ktorá zasiahla fatálnym spôsobom do životov ľudí aj na území dnešného
Slovenska sa skončila pred sedemdesiatimi rokmi. Tí, ktorí ju priamo zažili patria dnes
k najstaršej generácii. S ich odchodom odídu aj spomienky priamych účastníkov vojnových
rokov. Poznáme ich spomienky, vieme čo zažili? Vieme, čo sa dialo vo vojnových rokoch
v našom meste?
Niektoré príbehy sú v pamätiach obyvateľov mesta ukotvené a rozšírené viac (napríklad
bombardovanie továrne Apollo), niektoré menej. Skúsenosť a odborná prax ma však
utvrdzujú v tom, že vedomosti o histórii vlastného mesta počas druhej svetovej vojny klesajú
takmer priamo úmerne s vekom jeho obyvateľov a dobou, ktorá nás od historických udalostí
delí. Vojnové deje, frontové línie, osudy vojakov i civilistov, prenasledovaných aj agresorov
sú v predstavách ľudí spojené s územiami „tam ďaleko“ za hranicami Slovenska. Je to
samozrejme nezmysel, no zároveň tento fakt poukazuje na dlhotrvajúci nedostatočný prenos
historických skúseností v medzigeneračnej komunikácii. Bola ideologicky manipulovaná
a prekrývaná žiaducimi spomienkami, ktoré s územím mesta a jeho históriou často nemali
žiaden súvis. Metaforicky povedané pamäť Bratislavy má dnes mnohé biele miesta.2
Bratislavčania, resp. dnešní Petržalčania väčšinou ani netušia, že na území ich mestskej časti
bol v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny zriadený nacistický tábor. Prečo je to tak?
Čo spôsobilo túto amnéziu? Aké sú poznatky odborníkov o histórii tohto tábora a aké miesto
má v pamäti Petržalky, resp. Bratislavy? To sú otázky, ktorým sa budem venovať
v nasledujúcom texte.

Stručná história koncentračného tábora Engerau

Obec Petržalka (nemecký názov Engerau, maďarský Ligetfalu) sa v dôsledku Mníchovskej
dohody stala od 10. októbra 1938 súčasťou nacistickej tretej ríše. V tom čase mala do 15 tisíc
obyvateľov, ktorí sa hlásili k slovenskej (resp. československej), maďarskej a predovšetkým
k nemeckej národnosti. Pričlenenie k nacistickému Nemecku spôsobilo, že časť Slovákov a
Čechov lokalitu opustila. Nahradili ich predovšetkým nemeckí prisťahovalci zo Sudet. 3
Petržalka až do oslobodenia 4. apríla 1945 bola hraničným miestom v bezprostrednej blízkosti
Bratislavy, od ktorej ju, tak ako dnes, oddeľoval iba Dunaj.
Nacistický tábor v Petržalke vznikol v priebehu novembra a decembra 1945 v dôsledku
budovania tzv. juhovýchodného obranného valu (Südostwall), ktorý mal byť súčasťou
obranného systému voči postupujúcej sovietskej armáde.4 Histórii tábora sa doteraz venovali
hlavne odborníci v zahraničí, na túto tému vzniklo viacero odborných prác, ktoré riešia
problematiku tábora z rôznych zorných uhlov, resp. v kontexte ďalších vojnových
a povojnových udalostí. Významným zdrojom informácií pre napísanie tohto textu boli práce
Claudie Kuretsidis-Haider, Helmuta M. Wartlika, Eleonory Lappin-Eppel aj Szabolcsa Szitu. 5
Práca C. Kuretsidis-Haider podrobne mapuje povojnové desaťročie, keď sa vo Viedni konali
ľudové súdy s dozorcami pôsobiacimi v tábore Engerau. Diplomová práca Helmut M.
Wartlika precízne sumarizuje a kriticky interpretuje dovtedajšie odborné práce i pramene.
Zmienené texty vychádzali z prameňov, ktoré podľa miesta pôvodu patria do rakúskej
proveniencie: úradné správy z vyšetrovania a priebehu povojnových súdov vo Viedni, ktoré
obsahujú aj výpovede svedkov – obyvateľov Petržalky, Wolfsthalu a ďalších lokalít, kadiaľ
viedol pochod smrti väzňov z Engerau. Ďalej ich tvoria výpovede členov SA, ktorí väzňov
v tábore strážili, a napokon aj výpovede bývalých väzňov tábora, ako aj kvalitatívne
rozhovory s preživšími a očitými svedkami realizované hlavne metódou oral history. C.
Kuretsidis-Haider pracovala aj s archívnym prameňom zo Slovenska: s preloženým textom
správy štátnej komisie, ktorú zriadilo koncom apríla 1945 Predsedníctvo Slovenskej národnej
rady za účelom vyšetrenie „vrážd a zverstiev spáchaných nemeckými okupantmi na civilných
občanoch v Petržalke“.6
Na Slovensku sa odborníci doteraz problematike nacistického tábora Engerau dotkli len
čiastočne, predovšetkým v kontexte povojnovej histórie židovskej komunity v Bratislave a jej
spomienkových aktivít.7 Ostatné zmienky o existencii tábora a osude jej väzňov sú skôr
fragmentárne, prístupné v podobe novinových či biografických textov.

Bol v Petržalke pracovný či koncentračný tábor?

Terminológia, ktorou zahraniční (hlavne rakúski a maďarskí) historici označujú nacistický
tábor v Petržalke / Engerau sa rôzni. Vyskytujú sa označenia ako zvláštny tábor pre
maďarských židov,8 pracovný, resp. koncentračný tábor. Primárne možno povedať, že išlo
o tábor, v ktorom boli sústredení rasovo prenasledovaní židia z vtedajšieho Maďarska. Tí sa
mali podieľať na stavebných prácach obranného valu proti postupujúcej Červenej armáde.
Situácia väzňov v tábore, podmienky v akých žili, reálne napĺňala definíciu koncentračného
tábora9 a toto označenie sa používalo aj počas procesov ľudových súdov s dozorcami tohto
tábora v Rakúsku v rokoch 1945 – 1954.10 Po zvážení dostupných údajov som sa rozhodla
v texte používať označenie nacistický koncentračný tábor Engerau. Väzňami v tábore boli
muži, ktorí boli podľa rasových zákonov tretej ríše označení za židov. Väčšina z nich opustila
Budapešť v transportoch z dobytčích vagónov a do Engerau / Petržalky pricestovali
pravdepodobne v niekoľkých skupinách.
Muži boli rozdelení do niekoľkých lokalít pozdĺž juhovýchodného obranného valu vrátane
Engerau. Tí, ktorí prežili, spomínajú, že vlakom cestovali päť až šesť dní, nedostali jesť
a sprievod im robili maďarskí policajti a nemeckí vojaci. Časť väzňov prišla do tábora
v Engerau pešo. Presný počet väzňov v tábore Engerau nevieme, číselné údaje sa pohybujú od
1730 do približne 2000.11 Podobne nie je celkom jasné, ako bol tábor členený. Rakúski
historici Claudia Kuretsidis-Haider, aj Helmut M. Wartlik vychádzajú zo súdnych spisov
povojnových viedenských ľudových súdov a uvádzajú šesť podtáborov: Auliesl (Starý háj),
Fürst, Schinawek (miesta lokalizované v súčasnom areáli Incheby), Wiesengasse (Jaroslavova
ulica), Leberfinger, Bahnhofstrasse (Nádražná) a tzv. Krankenrevier – ošetrovňa v časti firmy
Harsch na spracovanie dreva (v súčasnosti tiež areál Incheby). 12 Tieto miesta tvorili spolu
koncentračný tábor Engerau. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov
vtedajšej Petržalky. Bývali v hospodárskych budovách (stodolách, maštaliach), na povalách či
v pivniciach továrenských a firemných budov. Tie im svojou rozlohou a stavbou poskytovali
v zimných mesiacoch len nedostatočné útočisko. Väzni v nich boli natlačení, ležali na
hnijúcej slame alebo len na betónovej podlahe, či na drevených pričniach v nevykúrených
miestnostiach, bez prikrývok a možnosti zohriať sa a vysušiť si namoknutý odev. Z výpovedí
bývalých väzňov vyplýva, že v podtábore Schinawek bolo tak veľa väzňov, že spali aj v sede
na schodoch, v stajni na betónovej dlažbe len na vlastnom odeve, ktorým sa aj prikrývali.

Život v tábore
Väzni boli ubytovaní na miestach, ktoré boli často v tesnej blízkosti príbytkov civilných
obyvateľov v Petržalke. Delili sa do pracovných skupín po 80 až 100 robotníkov. Každá
pracovná skupina mala svojho hlavného veliteľa a dvoch politických veliteľov, ako aj
židovského kápa, ktorý ovládal nemčinu. Jeho povinnosťou bolo každé ráno hlásiť veliteľovi
skupiny stav chorých a cez deň tlmočiť jeho rozkazy pracovnej skupine. Denne vstávali väzni
ešte za tmy, o piatej hodine ráno, o pol šiestej museli byť nastúpení pred ubytovacím
priestorom. Veliteľ urobil kontrolu nevládnych väzňov a palicou ich prinútil vstať a odísť do
práce. Po ceste na pracovné stanovisko si väzni vyzdvihli v táborovej kuchyni – v kantíne
továrne Semperit (neskôr Matador) – jedlo. Raňajky pozostávali zo začiatku z pol kilogramu
chleba, 2 dekagramov margarínu a okolo 3 decilitrov na čierno zafarbenej vody – „čiernej
kávy“. Časom sa prídel zmenšil na 33 dekagramov chleba pre jedného na celý deň.13 Alojz
Koupil, pracovník na odbore výstavby v Matadorke si ešte po tridsiatich rokoch spomínal:
„Kuchyňa bola pre všetkých v kantíne v Semperitke, dnes Spoločenský dom ROH. Mohlo ich
byť asi 1600. Ubytovne boli rozptýlené, ja som ich videl len ráno, keď prišli pre stravu. Podľa
vône sa mi zdalo, že väčšinou to bol odvar z kapusty, repy a kúštek chleba.“14 Veliteľom
kuchyne bol Karl Richter, jeho podriadeným bol pomocný kuchár Willibald Praschak. Okrem
nich tam pracovalo okolo jedenásť žien a štyria muži z Poľska či Ukrajiny (robotníci
nútených prác z obsadených území).15 Väzni pracovali bez ohľadu na počasie denne od
siedmej ráno do piatej popoludní, s polhodinovou prestávkou na obed, ktorý im priviezli na
pracovné miesto. Ak bol poplach kvôli náletom, ostali bez obeda. Na obed dostávali, podobne
ako na večeru, riedku polievku z kŕmnej repy, kapusty, zriedkavejšie s neumytých a
neošúpaných zemiakov, zahustenú jačmennými krúpami alebo cestovinami. Pracovali v krutej
zime a ich práca bola fyzicky namáhavá – ručne kopali zákopy v zamrznutej zemi.16
Poveternostné podmienky, nedostatočný odev, zlé hygienické podmienky, nekvalitná strava
v nedostatočnom množstve, ťažká telesná práca sa odzrkadľovali na zdravotnom stave
väzňov. Utrpenie ešte prehlbovalo sadistické správanie, šikanovanie a týranie zo strany
strážcov v jednotlivých podtáboroch, ktorí väzňov svojvoľne bili, vystavovali sexuálnemu
násiliu, fyzicky a duševne trápili, spôsobujúc im často zranenia končiace smrťou.17 Časté
Bežné bolo svojvoľné zabíjanie väzňov s odôvodnením, že boli „zastrelení na úteku“. Civilní
obyvatelia, ktorí boli očitými svedkami tohto vraždenia, sa sťažovali na úradoch. Preto
miestny veliteľ SS, Hauptsturmführer Terzer, vydal nariadenie, že židia môžu byť zastrelení
len na výslovný a písomný rozkaz. Nie všetci SA-dozorci sa však nariadenia držali. Trest
smrti hrozil väzňom za „nedodržiavanie táborového poriadku“, za nenosenie židovskej
hviezdy na oblečení, keď od obyvateľov v susedstve tábora žobrali jedlo alebo za krádež repy
či zemiakov z okolitých polí.18
V tábore bola pre chorých a zranených väzňov zriadená ošetrovňa (Krankenrevier), resp. boli
určené dve miesta, kde boli sústreďovaní nevládni väzni. V objekte továrne Harsch neďaleko
od hostica Leberfinger bola ošetrovňa, kde lekár Erich Prillinger 19 velil trom židovským
lekárom (väzňom) Júliusovi Krauszovi, Emilovi Glückovi a János Benediktovi. Tí pracovali v
provizórnych podmienkach, bez účinných liekov, lekárskych nástrojov a zdravotníckeho
materiálu. V miestnosti, kde ležali ťažko chorí súčasne robili aj operácie bez použitia
anestézy. Hlavný lekár Prillinger svojím nedbanlivým prístupom spôsobil smrť mnohým
väzňom. Nedovolil vážne chorých previezť z tábora do nemocnice v Kittsee či Hainburgu
a označoval ich za schopných ďalej pracovať. Jedna zo stodôl na Wiesengasse 25 (neskôr
Jaroslavova ulica) sa stala napokon tiež miestom, kde nechávali dozorcovia vyčerpaných
väzňov napospas ich osudu, zomrieť, bez lekárskej starostlivosti.
Hoci mnohí väzni mali ako dôvod smrti uvedené, že boli „zastrelení pri pokuse o útek“, úteky
z nacistického koncentračného tábora Engerau neboli časté, len zriedkavo boli úspešné. Ak sa
o ne väzni pokúsili, bolo to skôr z miesta, kde cez deň pracovali, alebo cestou z podtábora na
pracovné miesto. Samotné podtábory boli v noci prísne strážené. O útekoch väzňov
vypovedali na povojnových súdoch bývalí strážcovia tábora veľmi protirečivo. Úspešný bol
pokus o útek Jánosa Rudnaya, rodáka z Budapešti. Z tábora utiekol deň pred Štedrým dňom
v roku 1944 aj s desiatimi ďalšími spoluväzňami. Podarilo sa mu prísť do Budapešti a 14.
januára 1945 vypovedal pred sovietskymi úradmi proti strážnemu personálu v koncentračnom
tábore Engerau a udal aj maďarských dôstojníkov, ktorí židov z Budapešti deportovali.20
Väčšinou však končili úteky engerauských väzňov ich exemplárnym potrestaním – usmrtením
– pred očami ostatných spoluväzňov.

Koniec koncentračného tábora Engerau

Veliteľ oblasti Alfred Waidmann, zodpovedný za stavebné práce na juhovýchodnom
obrannom vale v úseku Sever, vydal 28. marca 1945 rozkaz, aby všetci robotníci nasadení na
zákopové práce opustili svoje stanoviská. Pešo sa mali dostať cez Berg, Kittsee a Hainburg do
Fischamendu. Odtiaľ mali byť odvezení do prechodného tábora Voesendorf. Židovskí väzni
z koncentračného tábora Engerau mali byť prevezení vlakom, no Ríšska železnica im mohla
poskytnúť len tri vagóny. Preto bol na začiatku plán, že vagóny budú k dispozícii pre
nevládnych a ostatní väzni pôjdu pešo až do Deutsch-Altenburgu (dnes Bad Deutsch-
Altenburg).21 Podriadený A. Waidmanna, dr. Hopp., začal rozkaz realizovať 29. marca 1945,
na Zelený štvrtok v súčinnosti s miestnym veliteľom (Ortsgruppenleiter) Karlom
Staroszinskym a veliteľom táborových stráží SA Erwinom Falknerom. Osadenstvo
koncentračného tábora Engerau sa chystalo opustiť jeho priestory. Dozorcovia dostali každý
štyri litre vína, takže počas prípravy na pochod boli už niektorí z nich značne opití. Velitelia
podtáborov museli vyriešiť problém nevládnych a chorých väzňov, ktorí neboli schopní prejsť
pešo 20 kilometrov do Deutsch-Altenburgu. Postupujúca Červená armáda nemala nájsť
v tábore živých svedkov. Najskôr plánovali objekty s chorými podpáliť, neskôr sa rozhodli
ich postrieľať. Veliteľ stráží SA vytvoril špeciálne komando zo strážcov Wilhelma
Neunteufla, Josefa Kacovského, Petra Achera, Aloisa Franka, Heinricha Trnka a Gustava
Tamma. S vraždením začali v stodole na Wiesengasse 25. Keď sa im minuli náboje,
nevládnych väzňov ubili na smrť pažbami zbraní. Podobne sa správali dozorcovia aj v areáli
hostinca Leberfinger. Počty zavraždených väzňov sa rôznia od šesťdesiat až do
dvestopäťdesiat mužov. Na príkaz oblastného veliteľa boli obete pochované v masovom
hrobe.22
Na vyčíňanie členov Sonderkomanda si po rokoch spomínala pani Hodulíková, ktorá bývala
v susedstve jednej stodoly na Wiesengasse (neskôr Jaroslavovej ulici): „Väzni si zvykli u mňa
načierno ohrievať vodu, ktorú naliali do kuláčov a tie si dali k nohám na noc. Ako veľmi
nebezpečného a mnohonásobného vraha som poznala nejakého Franka, ktorý osobne zabil
veľmi mnoho väzňov.“ Obyvateľka Petržalky spomínala aj na deň, keď tábor evakuovali.
Prišiel k nim dozorca Frank. Počula ako pristúpil ku každému a zakričal „Bleib liegen!“ –
zostaň ležať, a nasledoval výstrel.23 Pred opustením tábora boli takto zlikvidovaní trinásti
väzni v podtábore u Leberfingera a štyridsaťsedem väzňov na Wiesengasse.
Z tábora boli evakuovaní všetci väzni, ktorí boli schopní chodiť. Nástup bol vyhlásený 29.
marca o štvrtej popoludní, všetci sa mali sústrediť v priestoroch fabriky Semperit. Po
zhromaždení väzňov zo všetkých podtáborov a rozdaní proviantu sa celý tábor vo večerných
hodinách vydal na cestu. Tá sa pomaly menila na pochod smrti, pretože opití dozorcovia
zastrelili každého, kto nevládal kráčať. Na cestu sa vydalo približne 1500 väzňov v sprievode
asi stovky dozorcov SA a politických veliteľov jednotlivých podtáborov.24 Predstavu
o evakuácii a pochode väzňov z koncentračného tábora Engerau je možné si urobiť aj na
základe výsledkov vyšetrovania kriminálneho inšpektora Johanna Lutschingera z Viedne,
ktoré robil v júli 1945 medzi Petržalkou a Deutsch-Altenburgom. Rekonštruoval pochod
väzňov z továrne Semperit v Engerau (Petržalke) po Viedenskej ceste cez Wolfsthal,
Hainburg až k rieke Dunaj v Deutsch-Altenburgu. Zozbieral, okrem iného, výpovede očitých
svedkov, obyvateľov uvedených lokalít, ktorí počuli alebo aj videli, čo sa dialo v noci z 29.
marca na 30. marca v blízkosti ich obydlí. Inšpektor vo svojej správe uviedol, že počas
pochodu bolo zastrelených 90 až 95 väzňov. 25 Väzni napokon dorazili do lokality Deutsch-
Altenburgu, kde čakali na loď, ktorá ich mala odviezť do koncentračného tábora Mauthausen.
Na loď čakali spolu so židovskými väzňami z lokality Bruck an der Leitha. Niektorí z nich po
vojne vypovedali, že väzni z Engerau boli v porovnaní s nimi vo veľmi zúboženom stave.
Pretože boli veľmi zavšivavení, snažili sa od nich držať odstup. 26 Na loď čakali takmer jeden
a pol dňa, prišla až 31. marca predpoludním. Skromné zásoby jedla boli vtedy už minuté.
Väzňov natlačili do troch za sebou zapojených nákladných remorkérov. Veliteľom transportu
bol Fickhofer, sprievod dotvárali dozorca Bayer a z tábora Engerau išiel Willibald Praschak.
Väzni trpeli počas týždennej plavby po Dunaji hladom a smädom, vodu pili z Dunaja. Mnohí
cestu neprežili, ich telá jednoducho hádzali do rieky. Lodný konvoj dorazil do Mauthausenu
6. apríla 1945, vysilení väzni len s ťažkosťami vystúpili na breh. Tí, čo nevládali, boli na
mieste zastrelení.27 Anabáza židovských mužov z nacistického tábora Engerau mala ešte
pokračovanie. Po vylodení ich prevzali príslušníci SS a boli umiestnení v stanových barakoch
v Mauthausene. Odtiaľ v druhej polovici apríla odišlo niekoľko skupín pešo do podtábora
v Gunskirchene. Tam sa dočkali oslobodenia americkou armádou 4. mája 1945. Na základe
dostupných prameňov nie je v súčasnosti možné odhadnúť, koľko v tom čase bolo
v Gunskirchene bývalých väzňov z koncentračného tábora Engerau.28
Dnes už vieme, že stavba juhovýchodného obranného valu nemala žiaden význam pre
záchranu tretej ríše. Muži zaradení do tábora v Engerau / Petržalke boli de facto odsúdení na
smrť vysilením prácou. Ich utrpenie zvyšovalo ukrutné správanie sa dozorcov – radových
rakúskych členov SA. Svojím sadistickým prístupom k väzňom, v porovnaní s okolitými
podobnými tábormi, prispeli k tomu, že po skončení vojny zostalo len málo tých, ktorí mohli
vydať svedectvo o koncentračnom tábore Engerau.

Miesto koncentračného tábora Engerau v pamäti mesta

Petržalka bola oslobodená rovnako ako Bratislava Červenou armádou 4. apríla 1945.
Povereníctvo Slovenskej národnej rady (SNR) pre pravosúdie rozhodlo 20. apríla 1945
o vytvorení štátnej komisie. Tá bola poverená vyšetrením „vrážd a zverstiev, spáchaných
nemeckými okupantmi na civilných občanoch v Petržalke“, ako sa uvádza v správe predsedu
tejto komisie.29 V nej Dr. Július Viktory podrobne informuje Predsedníctvo SNR
o výsledkoch vyšetrovania. Komisiu tvorili okrem delegátov určených Predsedníctvom SNR
aj dôverníci oboch politických strán (Komunistickej strany Slovenska a Demokratickej
strany), ďalej hlavný štátny zástupca, asistenti z Ústavu pre súdne lekárstvo v Bratislave,
zriadenec Patologického ústavu v Bratislave a štyria policajní strážnici. Komisia sa 26. apríla
spolu so zástupcom vojenského veliteľa mesta Bratislavy, podplukovníkom Iljušinom vybrala
do Petržalky a začala s exhumáciou tiel z piatich masových hrobov pri severozápadnej stene
nového cintorína. Celý proces trval do 4. mája 1945. Správa predsedu komisie Viktoryho
podrobne popisuje prácu, nález 460 mŕtvol mužov, ich oblečenie, poranenia a vzhľad, ako aj
približný vek. V správe sú aj údaje o vypočúvaní svedkov, obyvateľov Petržalky Pavla
Palešicu, Michala Maixnera, Jána Bachmaiera a Leopolda Prepelicu, miestneho hrobára.
Z celkového počtu zavraždených židovských mužov30 sa podarilo identifikovať
štyridsaťdeväť. Posudky odborných znalcov – lekárov prof. Kocha a prof. Krseka – okrem
usmrtenia zastrelením, konštatovali, že podľa stavu tiel je možné usudzovať aj na smrť
následkom podchladenia, podvýživy, ale aj ubitia, resp. pomalého vykrvácania.
Na záver sa v správe konštatuje: „Páchateľov popísaných zločinov a ukrutností nepodarilo sa
zistiť. Vypočutí svedkovia udávajú, že išlo o príslušníkov oddielov SA z Rakúska, ktorí boli
poverení dozerať na obete, dopravené z Maďarska v decembri 1944 na kopanie vojenských
zákopov.“31 S výsledkami vyšetrovania boli oboznámené aj spravodajská agentúra Slovenska
a denníky Čas a Pravda. Denník Čas o masových hroboch v Petržalke písal ešte pred
ustanovením štátnej vyšetrovacej komisie a slovo dával očitým svedkom, obyvateľom
Petržalky. Jeden z nich, Ján Úkropec spomínal na väzňov nacistického tábora: „Títo ľudia
boli ubytovaní aj v najtuhších zimách po povaloch domov... Nikto s nimi nesmel byť v styku...
Moja suseda sa sľutovala nad jedným takýmto nešťastníkom a darovala mu kúštik chleba, aby
nepadol vysilením. Bola za to zavretá a odvlečená do Viedne, zkade sa vrátila po 8-mich
dňoch úplne strápená a zničená.“32 Kým denník Čas priniesol informácie o vyšetrovaní
v Petržalke ešte v ďalších štyroch číslach,33 denník Pravda napísal o výsledkoch práve
dokončenej exhumácie masových hrobov v Petržalke iba v jednom májovom čísle.34
Nasledujúce povojnové mesiace žila Bratislava, aj Petržalka – usudzujúc aj podľa mediálnych
článkov – inými udalosťami. Nacistický tábor Engerau, osudy jeho väzňov zostali témami pre
tých, ktorí prežili, alebo pre pozostalých, ktorí po nich ostali. Spomínalo sa viac súkromne
ako verejne. Novinári túto tému „znovuobjavili“ dvadsať rokov po oslobodení Bratislavy.
Tibor Michal a Martin Hric v dvoch reportážach s názvom Zabudnutý koncentrák otvorili
opätovne tému nacistického tábora Engerau.35 Bezúspešne pátrali po spise štátnej vyšetrovacej
komisie, ktorá realizovala exhumáciu masových hrobov väzňov z tábora. Tak sa obrátili na
starých Petržalčanov, pamätníkov. Napokon zachytili a zverejnili spomienky hrobára
Prepelicu, ktorí pochovával zomretých a zavraždených židovských väzňov tábora, ale
zaznamenali aj výpovede ďalších – robotníkov zo Semperitky (Matadorky), ktorí prví videli
povraždených väzňov na dvore a ulici pred fabrikou po evakuácii tábora na Veľkú noc 1945.
Obaja novinári pátrali, či niekto z väzňov prežil a v pokračovaní reportáže priniesli výpovede
niektorých z nich o živote v tábore získané od maďarského kolegu. Zamýšľali sa nad tým, či
vrahov z nacistického tábora Engerau stihol spravodlivý trest. A hoci vzdialenosť medzi
Bratislavou a Viedňou, kde sa hneď po vojne konali súdy s vrahmi z Engerau, je stále rovnaká
– v 60. rokoch 20. storočia ju niekoľkokrát znásobovala železná opona. Preto nemohli mladí
novinári čitateľom rozpovedať o tom, že spravodlivosť predsa len v tomto prípade dostala
slovo. História nacistického koncentračného tábora Engerau sa pomaly vytesňovala
z oficiálnej pamäti Petržalky, resp. Bratislavy. Akoby historické udalosti, ktoré sa odohrali
v čase, keď Petržalka / Engerau patrila tretej ríši a týkali sa židovských mužov z územia
Maďarska nemali miesto v našom spomínaní. Nebolo to celkom tak. V predvečer desiateho
výročia Slovenského národného povstania, 28. augusta 1955, bola vďaka spoločnej iniciatíve
Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, Židovskej náboženskej obce
v Bratislave a petržalskej pobočky Zväzu protifašistických bojovníkov odhalená na
novostavbe kina Iskra v Petržalke na vtedajšej Stalinovej ulici pamätná tabuľa. Bola venovaná
„na pamiatku 896 našich umučených martýrov v koncentračnom tábore Petržalka“.36 O tri
roky neskôr, 8. júna 1958, odhalili na cintoríne v Petržalke pamätník obetí. Vedľa spoločného
hrobu obetí z koncentračného tábora Engerau, ktoré sa nepodarilo identifikovať, sa nachádza
trinásť samostatných hrobov. Pri nich postavili kamenný pamätník s menami identifikovaných
väzňov. Dopĺňa ich text: „Tu odpočíva 497 nevinných obetí, ktoré na jar, na prahu našej
slobody zavraždili v Petržalskom cintoríne fašistickí vrahovia.“37 Od roku 1958 sa každoročne
konala v tento júnový termín askara – spomienková slávnosť. Zdanlivo bez súvislosti s
historickými dátumami (ako napr. termín masakru väzňov z koncentračného tábora Engerau,
či Dňa obetí holokaustu, deportácií židov z Bratislavy, SNP a podobne), predsa len má
historické ukotvenie. V tento júnový deň si mnohé židovské komunity vo svete pripomínajú
obete pogromu počas povstania Bohdana Chmielnického v roku 1648. Organizátori pietnej
spomienky mali pravdepodobne ambíciu prekročiť hranice Slovenska, aj obdobia holokaustu
a pripomínať si tragické osudy židov „bez ohľadu na dobu a miesto utrpenia“ – predpokladá
P. Salner.38 Ďalšie vysvetlenie môže byť, že organizátori len reálne vyhodnotili klímu vo
vtedajšom socialistickom Československu ako nie veľmi vhodnú na pripomínanie osudov
židov počas holokaustu.39
Pád komunistického režimu u nás v novembri 1989 priniesol zmenu aj v spôsobe
pripomínania historických udalostí spojených s obdobím druhej svetovej vojny
a holokaustom. V prvej polovici 90. rokov vyšiel v časopise Fragment text dokumentujúci
históriu nacistického koncentračného tábora Engerau.40 Kontextualizoval osudy jeho väzňov
v rámci histórie holokaustu v našom prostredí, resp. na rozhraní Slovenska, Maďarska
a Rakúska, pretože historické peripetie všetkých troch krajín zohrávali a hrajú dôležitú úlohu
v spôsobe, akým sa aj v súčasnosti o tejto kapitole dejín holokaustu hovorí. Priniesol
spomienky obyvateľov vtedajšej Petržalky, aj bývalých väzňov a hlavne zverejnil mená tých,
ktorí boli v masovom hrobe identifikovaní. Dal meno a osud obetiam, ktoré mali ostať
neznáme. Čitateľom priniesol dovtedy neznámu informáciu o tom, že aj na Slovensku sa
konal po vojne ľudový súd s jedným z dozorcov v koncentračnom tábore Engerau – členom
Volkssturmu Františkom Kochom.41 Dojčov materiál uverejnený v časopise Fragment bol
spracovaný v čase, keď stará Petržalka a priestory priamo spojené s históriou nacistického
tábora, práve mizli pod novým megasídliskom. Stihol zachytiť autentické spomienky
pamätníkov, ktoré sú dokladom, že koncom 70. rokov 20. storočia ešte v pamäti najstaršej
generácie Petržalčanov mal koncentračný tábor Engerau svoje miesto, hoci spomienky
nebývali verejne komunikované. Dokumentačne bohatý a výpovedný materiál na svoje
vydanie musel počkať takmer dvadsať rokov.42
Od roku 2000 sa na cintoríne v Petržalke každoročne koncom marca ako pripomienka
evakuácie koncentračného tábora Engerau koná pietne stretnutie. Účastníci si pripomínajú
obete masakru a osudy väzňov tábora. To, čo začalo ako súkromná iniciatíva autorky prvého
súborného odborného spracovania diela o tzv. Engerauských procesoch, C. Kuretsidis-Haider,
sa časom zmenilo na medzinárodnú spomienkovú slávnosť. Každoročne sa na nej zúčastňujú
odborníci na danú problematiku z Rakúska, Maďarska i Slovenska, predstavitelia židovskej
komunity a tých, ktorých sa história tábora osobne dotýka.43
V prvom desaťročí nového tisícročia vyšli tesne po sebe dve spomienkové knihy
o Petržalke.44 Sú ďalším príspevkom k rozpamätávaniu sa obyvateľov Bratislavy a špeciálne
Petržalky na minulosť svojej lokality. Pripomínajú bohatú históriu Petržalky z perspektívy
predovšetkým osobných spomienok. V oboch publikáciách je aj časť venovaná obdobiu, keď
Petržalka bola Engerau (1938 – 1945) a pár riadkov sa venuje aj koncentračnému táboru
Engerau a osudom jeho väzňov. Fakty nie celkom zodpovedajú súčasným poznatkom
historického výskumu, ale správa, ktorú texty nesú, možno pokladať za akési základné
pripomenutie, tak dôležité pre zachovanie spomienky. Predstavujú záchytný bod pri
znovuvytváraní historickej pamäti obyvateľov tohto miesta. 45 S podobným úmyslom a cieľom
prišla iniciatíva pracovníkov Miestnej knižnice v Petržalke v minulom roku. Pripravili zatiaľ
dve pokračovania výstavy Taká bola Petržalka. V spolupráci s bratislavskou Katedrou
etnológie a muzeológie FFUK vydali o Petržalke v rokoch 1919 – 1946 prehľadnú publikáciu.
Aj v nej autori pripomínajú krátku existenciu nacistického tábora Engerau a fatálne osudy
väzňov v ňom.46 Autori však číselné údaje o počtoch väzňov, lokalizácii jednotlivých
podtáborov, priebehu evakuácie, ako aj počtoch obetí nekriticky prebrali zo spomienkových
kníh o starej Petržalke a zo spomínanej reportáže vo Večerníku z roku 1965. Nateraz
poslednou publikáciou, ktorá je určená širšej verejnosti zaujímajúcej sa o históriu Petržalky,
je „prekvapivý sprievodca“ touto mestskou časťou. Jej autor, sám Petržalčan, objavuje pod
sídliskovou scenériou súčasnej Petržalky jej diverzifikovanú podobu, zaujímavé miesta späté
s jej pestrou minulosťou. Pozornosť venuje aj pracovnému táboru Engerau. 47 Knižné
publikácie venované histórii Petržalky, ktoré majú v súčasnosti (nielen) čitatelia z Bratislavy
a Petržalky k dispozícii, predstavujú úsilie vyplniť biele miesta v ich historickej pamäti.
Petržalka za posledných niekoľko desaťročí zásadným spôsobom zmenila svoj vzhľad a stala
sa miestom radikálneho premiešavania životných osudov pôvodných starousadlíkov
s novopríchodiacimi z celého Slovenska. Pre ňu, aj ďalšie lokality s podobným osudom, je
dôležité identifikovanie a ukotvovanie konkrétnych historických príbehov v ich meniacom sa
priestore. Je to nevyhnutné, ak chceme zabrániť šíreniu historickej amnézii. Príbeh
koncentračného tábora Engerau je súčasťou tohto snaženia.

Poznámky /Notes
1
Text vyšiel v rámci projektu VEGA 2/0086/14 Rodinné histórie. Medzigeneračný prenos reprezentácií politických
a sociálnych zmien (2014 – 2017). Zodpovedná riešiteľka M. Vrzgulová.
2
Pojem pamäť mesta používam ako metaforu. V zhode s D. van der Ree pamäť vnímam ako veličinu, ktorá sa v čase vyvíja
a mení a v zjednodušenej podobe predstavuje skúsenosti obyvateľov mesta. Pozri Ree, Dieteke van der (2000): Hat der
Stadt ein Gedächtnis? Bemerkungen zu einer schwieregen Metapher. In: Kokot, Waltraud (Hrsg.): Kulturwissenschaftliche
Stadtfroschung. Eine Bestandaufnahme. Berlin : Reimer 167-188.
3
Wartlik, M. Helmut: Das Arbeitrlager für ungarische Juden in Engerau(3. Dezember 1944 – 29. März 1945)im Rahmen
des Südostwallbauses aus der Perspektive der Prozesse vor dem Volksgericht Wien 1945 – 1955. Diplomarbeit. Wien 2008.
S. 49. Online dostupné na http://othes.univie.ac.at/1556/1/2008-10-06_8901439.pdf, stiahnuté 15. 1. 2015 (ďalej Wartlik
2008); Čapová, Mária a kol.: Petržalka – mestská časť Bratislavy: súbor základných informácií pre školy a verejnosť.
Bratislava 1995, s. 6.
4
Rozhodnutie o vybudovaní tohto obranného valu padlo v druhej polovici roku 1944. Mal slúžiť na obranu východnej
hranice tretej ríše pred postupujúcou Červenou armádou. Kuretsidis-Haider, Claudia: „Das Volk sitzt zu Gericht“.
Österreichische Justiz und NS-Verbrechen am Beispiel der Engerau-Prozesse 1945 – 1954, Innsbruck 2006, s. 65 (ďalej
Kuretsidis-Haider 2006).
5
Do polovice 90. rokov 20. storočia absentovali systematické práce o táboroch, ktoré sústreďovali väzňov pracujúcich na
juhovýchodnom obrannom vale (Wartlik 2008, s. 15).
6
SNA, Správa štátnej komisie. Povereníctvo vnútra – sekretariát, 1945, inv. č. 99, kart. č. 71., 4 s.
7
Salner, Peter: Židia na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou. Bratislava : Zing Print 2000 (ďalej Salner 2000).
8
„Sonderlager für ungarische Juden im tschechoslowakisch-ungarischen Grenzgebiet Österreichs“ spomína napríklad
Schwarz, Gudrun: Die nationalsozialistischen Lager. Frankfurt/Main, New York 1990, s. 76-77.
9
V nej sa konštatuje, že podstata koncentračného tábora spočívala v tom, že osoby v ňom boli zadržiavané bez právneho
podkladu, bez toho, aby vedeli, či a kedy budú môcť koncentračný tábor opustiť. Zaobchádzanie so zadržanými osobami
porušovalo ľudské práva. Proti zlému zaobchádzaniu zo strany dozorcov tábora boli zadržané osoby viac-menej bezmocné.
Neexistovalo miesto, na ktorom sa mohli dovolať pomoci, pretože velitelia táborov vo väčšine prípadov boli tí, čo
ukrutnosti páchané na väzňoch dovoľovali, ba dokonca ich sami prikazovali. Pozri Wartlik 2008, s. 51-52.
10
Historický kontext a priebeh jednotlivých procesov so strážcami nacistického koncentračného tábora Engerau
monograficky spracovala Claudia Kuretsidis-Haider.
11
Wartlik 2008, s. 53.
12
Wartlik 2008, s. 53 a nasl.
13
Kuretsidis-Haider 2006, s.192-193; Wartlik 2008, s. 64-68.
14
Dojč, Ľudovít: Koncentračný tábor v Petržalke. Fragment 5, 1993, s. 119 (ďalej Dojč 1993).
15
Kuretsidis-Haider 2006, s. 219.
16
Kuretsidis-Haider 2006, s. 192-193; Wartlik 2008, s. 67.
17
Správanie sa táborových veliteľov a dozorcov je podrobne zachytené vo výpovediach svedkov i obžalovaných, ktoré sú
súčasťou záznamov z jednotlivých procesov ľudových súdov so strážnym personálom tábora Engerau. Pozri Kuretsidis-
Haider 2006 aj Wartlik 2008.
18
Wartlik 2008, s. 69-70.
19
Zo záznamov zo súdnych pojednávaní je zrejmé, že sa v tábore nezdržiaval, navštevoval ho raz za niekoľko týždňov.
20
Keďže Budapešť bola oslobodená až 13. 2. 1945, je ťažko predstaviteľné, že by úradníci sovietskej správy toto udanie
riešili. Kuretsidis-Haider 2006, s. 70; Wartlik 2008, s. 73-75.
21
Kuretsidis-Haider 2006, s. 219-220.
22
Wartlik 2008, s. 82-84; Kuretsidis-Haider 2006, s. 220.
23
Dojč 1993, s. 119.
24
Wartlik 2008, s. 86-87.
25
Kuretsidis-Haider 2006, s. 79- 81.
26
Wartlik 2008, s. 90-91.
27
Kuretsidis-Haider 2006, s. 220-221.
28
Kuretsidis-Haider 2006, s. 222; Wartlik 2008, s. 96-113.
29
Správa je zo dňa zo 16. mája 1945 – pozri SNA, Správa štátnej komisie. Povereníctvo vnútra sekretariát, 1945, inv. č. 99,
kart. č. 71.
30
K tomuto záveru prišli členovia komisie na základe toho, že väčšina obetí mala na vrchnom odeve žltú hviezdu, resp.
pochovaní mali urobenú obriezku.
31
SNA, Správa štátnej komisie. Povereníctvo vnúra – sekretariát, 1945, inv. č. 99, kart. č. 71. Osobné dokumenty
zavraždených väzňov sa dostali neskôr do rúk Eugenovi Bárkányovi (nevieme presne ako), ktorý zhromažďoval artefakty
a dokumenty do plánovaného Židovského múzea. V súčasnosti tvoria zatiaľ nespracovaný archívny fond v Slovenskom
národnom archíve v Bratislave.
32
Pozri Potulka po oslobodenej Bratislave a Petržalke: Mierové ovzdušie v Bratislave – masové hroby v Petržalke. Čas, 19.
Apríla 1945, s. 4.
33
Pozri Vyšetrovanie nemeckých zverstiev v Bratislave. Čas, 22. apríla 1945, s. 4; Hromadné hroby v Petržalke. Zverstvá
nemeckých gestapákov odhalené – smutná prehliadka obetí. Čas, 3. mája 1945, s. 3; Masové hroby v Petržalke žalujú. Čas,
5. mája 1945, s. 3; 460 zavraždených v Petržalke. Výsledky úradného vyšetrovania. Čas, 20. mája 1945, s. 2.
34
Pozri Ďalší krvavý pamätník nemeckej „kultúry“ odhalený. Pravda, 4. mája 1945, s. 4.
35
Michal, Tibor – Hric, Martin: Zabudnutý koncentrák. Večerník, 3. apríla 1965, s. 6-7; Večerník, 7. mája 1965, s. 6.
36
Salner, Peter: Židia na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou. Bratislava : Zing Print 2000, s. 193 (ďalej Salner 2000).
37
Kleibl, Martin: Petržalka. Prekvapivý sprievodca mestskou časťou. Bratislava : Premedia 2014, s. 59 (ďalej Kleibl 2014)
38
Salner 2000, s. 193.
39
Nie je celkom jasné, kde je začiatok disproporcie v počtoch obetí, ktoré uvádzajú oba texty na pamätných tabuliach
osadených na pamiatku obetí koncentračného tábora Engerau v 50. rokoch 20. storočia. Je zrejmé, že táborový dozorcovia
nemali záujem viesť presné záznamy o svojich výčinoch, preto nemáme oporu v písomných dokladoch. Ich výpovede v
povojnových procesoch sú z pochopiteľných dôvodov tiež zavádzajúce. Exhumácia masových hrobov priblížila počet obetí
k 500 ľuďom, no je možné uvažovať o ďalších desiatkach, ktorí neprežili pochod smrti a následné utrpenie v
koncentračnom tábore Mauthausen a jeho podtábore Gunskirchen.
40
Dojč 1993, s. 116-131.
41
Dojč 1993, s.121-122.
42
Autor textu Ľudovít Dojč upozorňuje, že bol spracovaný už v roku 1976.
43
Pozri Kuretsidis-Haider, Claudia: Engerau alsgrenzüberschreitender Gedächtnisort. In: Arnberger, Heinz – Kuretsidis-
Haider, Claudia (Hg.): Gedenken und Mahnen in Niederosterreich. Erinnerungszeichen zu Widerstand, Verfolgung, Exil
und Befreiung. Mendelbaum Verlag 2010, s. 105-112 (ďalej Kuretsidis-Haider 2010).
44
Čomaj, Ján: Petržalka – Engerau – Ligetfalu. Bratislava : Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2008 (ďalej Čomaj 2008) a
Gustafik, Jaroslav: Spomienky Staropetržalčana. Bratislava : Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2009 (ďalej Gustafik
2009).
45
Čomaj 2008, s. 73-74. Gustafik 2009, s. 90-91, 140.
46
Kačírek, Ľuboš – Tišliar, Pavol: Petržalka v rokoch 1919 – 1946. Bratislava : Stimul 2014, s. 45-47.
47
Kleibl 2014, s. 59-61.