Texty – konanie človeka, hriech, obrátenie, sviatsoť zmierenia

Človek prejavuje svoju mravnosť konaním ľudských skutkov. Nie všetko, čo človek urobí sa dá nazvať
ľudským konaním v mravnom zmysle slova.. Napríklad kýchnutie alebo kašlanie alebo hovorenie zo spánku nie sú
ľudské skutky. Ľudským skutkom sa nazýva všetko, čo človek robí vedome a dobrovoľne. Za každý ľudský skutok
si človek nesie aj zodpovednosť.
Ak hovoríme o ľudských skutkoch, nemyslíme len na konanie, ktoré je viditeľné navonok. Ľudským
skutkom môže byť aj vnútorné plánovanie krádeže alebo predsavzatie niekomu pomôcť. Samozrejme, že skutky
vykonané navonok majú spravidla aj väčšiu hodnotu, ale nemusí to byť samozrejmosťou.
Každý dobrý ľudský skutok nás robí mravne lepšími a zlý skutok mravne horšími.
Kvalita ľudského skutku závisí od troch prvkov, takzvaných prameňov mravnosti a to: predmet konania –
myšlienka alebo skutok, ktorý si volím, okolnosti a úmysel konajúceho. Rozhodujúci pre mravnosť konania je
predmet. Ak si zvolíme zlý predmet, okolnosti a úmysel môžu iba pridať alebo ubrať na intenzite môjho zlého
skutku, ale nemôžu ho urobiť dobrým. Ak si však zvolíme dobrý predmet konania, zlé okolnosti alebo zlý úmysel
môžu urobiť moje konanie mravne zlým. Dobrým predmetom konania môže byť napríklad pomoc človekovi, ktorý
sa dostal do ťažkostí. Okolnosť, ktorá zvyšuje mravnú kvalitu môjho konania môže byť, že tento človek mi niekedy
ublížil. Vtedy sa moja pomoc stáva ešte krajším mravným skutkom. Okolnosť, ktorá znižuje mravnú kvalitu môjho
konania môže byť, že práve od tohto človeka potrebujem pomoc a takto si chcem získať jeho priazeň, ale ináč by
som mu nepomohol. Dobrým úmyslom môže byť oslava Boha týmto skutkom, zlým úmyslom môže byť snaha
získať tohto človeka pre spoluprácu na niečom zlom napr. na krádeži. Ak sa rozhodnem niekomu pomôcť jedine
s týmto zlým úmyslom a ináč by som mu nepomohol, moja pomoc je od začiatku zlým konaním napriek tomu, že
okolie vníma moju pomoc ako dobrý skutok.
Zlým predmetom konania môže byť napríklad nevyplatenie spravodlivej mzdy zamestnancovi. Okolnosti
môžu byť priťažujúce alebo poľahčujúce. Priťažujúcou okolnosťou môže byť lakomosť zamestnávateľa,
poľahčujúcou okolnosťou môže byť krachovanie firmy. Úmysel konajúceho môže byť aj pri zlom predmete dobrý
alebo zlý. Dobrým úmyslom v tomto prípade môže byť napríklad charitatívna výpomoc poskytnutá firmou, zlým
úmyslom môže byť pomsta niektorému zamestnancovi. Ani dobrý úmysel, ani poľahčujúce okolnosti však nikdy
neurobia zo zlého predmetu (v tomto prípade z nevyplatenia spravodlivej mzdy) mravne dobrý skutok. Môžu však
zmierniť intenzitu zloby takéhoto skutku.
Sú však aj dobré skutky, ktoré žiadne okolnosti ani úmysel nemôžu urobiť zlými: napríklad položenie
vlastného života pre záchranu iného človeka alebo pre vyznanie viery v Boha.
Mravná kvalita väčšiny rôznych predmetov, ktoré si v ľudskom konaní volíme, je nezávislá od okolností
a našich úmyslov. O tom, ktoré predmety sú dobré a ktoré zlé nás učí hlavne Desatoro. Z neho vieme, že napr.
láska a úcta k Bohu a k ľuďom, sviatočný odpočinok sú mravne dobré predmety, naopak neposlušnosť voči
rodičom, vražda človeka, cudzoložstvo, krádež, krivé svedectvo a zlá žiadostivosť zostanú vždy mravne zlými
predmetmi. Okrem Desatora nám v rozlišovaní ďalej pomáha celé Sväté Písmo, cirkevné prikázania a zákony
a nariadenia vydané právoplatnou autoritou.

Poznanie a sloboda ako základné predpoklady ľudského skutku

Poznanie mravnej hodnoty nášho konania znamená nielen získanie vedomosti, že nejaké konanie je dobré
lebo je prikázané alebo je zlé lebo je zakázané, ale aj mravné poznanie znamená pochopenie, prečo je to tak. Ak
urobíme niečo, čo je zlé, len na základe zákazu, ale nechápeme, prečo je to zlé, neznamená to však, že sme
nevykonali zlo, t.j. hriech. Len intenzita zloby je v takomto konaní celkom iste nižšia ako pri plnom pochopení
vykonanej veci. Aj pri konaní dobra je potrebné, aby sme ho nerobili len na základe príkazov, ale aby sme sa
postupne prepracovávali k pochopeniu toho, čo robíme. Vrcholom takéhoto poznania je múdrosť. Skutočné
poznanie, pochopenie dobra na druhej strane často znižuje zlo, ktoré konáme, ako aj prostredie poznačené
dedičným hriechom, t.j. náklonnosť ľudskej prirodzenosti k zlému.
Sloboda je v nás silou, ktorá nám umožňuje rásť a dozrievať v pravde a láske.1 Sloboda nie je iba
schopnosť voliť si medzi dobrom a zlom, aj keď v sebe zahŕňa túto možnosť. 2 Dalo by sa povedať, že možnosť
voľby medzi dobrom a zlom je najnižší a najnedokonalejší stupeň slobody. Na tomto stupni slobody môže človek
ísť dokonca sám proti sebe, môže sám seba zničiť.
Sloboda je o to väčšia a dokonalejšia, o čo viac si v nej volíme dobro. Keby sme si teda nikdy nevolili zlo,
ale iba dobro, neznamenalo by to, že nie sme slobodní. Práve naopak, bola by to sloboda, ktorá by nás robila
šťastnými, lebo človek je šťastný vtedy, ak koná a dosahuje dobro.
Byť slobodný teda neznamená automaticky byť veľkým alebo byť šťastným. Ak si v slobode zvolím zlo,
produkujem bolesť, spôsobujem nešťastie iných a sám sa stávam osamotený a nešťastný. Takáto slobodná voľba

1
KKC, 1731
2
KKC, 1732
zla sa v kresťanstve nazýva hriechom. A tak dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach
a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody.
Sloboda je zároveň dar, aj záväzok. Keby ma objal robot, ktorý to má naprogramované, nebude také objatie
pre mňa nič znamenať. Ak ma objíma niekto, kto ma nemusí, ale chce objať, je to pre mňa dar, ktorý ma dvíha
a dodáva mi novú silu byť dobrým a milujúcim človekom. Bez slobody by nebolo lásky. Boh z nás nechce mať
automaty, ktoré každé ráno a večer vyprodukujú naučenú modlitbu. Boh nám dal slobodu, lebo vie, že keď
spoznáme jeho dobrotu a krásu, tak ho v slobode objímeme, tak ako on objíma nás.
Záväzok slobody spočíva v zodpovednosti človeka za svoje konanie. Po každom rozhodnutí je človek
schopný odpovedať na otázku: „Prečo si sa rozhodol práve takto?“. Zvlášť vtedy, ak vykonáme nejaké zlo, snažíme
sa vyhnúť tejto odpovedi. Na konci nášho života však budeme aj povinní odpovedať na dôvody nášho konania.
Naša sloboda je však často aj limitovaná. Nie všetko, čo robím, robím v plnej slobode. Slobodu môže
obmedzovať napríklad strach alebo násilie alebo nevedomosť alebo návyky. Čím viac je obmedzená naša sloboda,
tým menej som zodpovedný za svoje konanie. V takom prípade sa mi pred Bohom menej pripočítava zlo ale aj
dobro, ktoré vykonám napr. iba preto, že musím.3
Skutočná sloboda, ktorá nám pomáha realizovať seba samých ako Boží obraz, je teda zároveň schopnosťou
aj úlohou.
Čím sme slobodnejší, tým sme schopnejší milovať pravou láskou. A čím viac milujeme, tým sme
šťastnejší. Taká je pravda o nás. Keďže však človek môže zostať na najprimitívnejšom stupni slobody, t.j. v iba
možnosti vybrať si medzi dobrom a zlo, je potrebný rast v slobode, aby sa nám stala cestou ku plnosti života.
„Výchova k slobode nie je donucovanie, ale apel na spontánnu príťažlivosť človeka k pravde a k dobru“. Problém
rastu v slobode spočíva v tom, že je sloboda je spojená s poznaním pravdy o dobre a ovplyvňovaná okolnosťami,
v ktorých žijeme.
Ak teda chcem rásť v slobode, musím rásť aj v poznaní pravdy o dobre. Čím viac hľadám a poznávam, čo
je skutočné dobro, tým väčšia bude moja sloboda. Poznávanie je často namáhavé, ale bez tejto námahy riskujeme,
že si v slobode zvolíme niečo, čo bude pre nás znamenať iba chvíľkové šťastie alebo dokonca nešťastie. Napr.
človek, ktorý nepozná hodnotu odpustenia, zvolí si pomstu. A pomsta prináša nešťastie. Človek, ktorý nepozná
hodnotu vernosti, zvolí si cestu voľných vzťahov. A voľné vzťahy prinášajú iba chvíľkové uspokojenie a nemôž
nasýtiť túžbu človeka po šťastí tak, ako slaná morská voda nemôže zahasiť telesný smäd. Iba odpustenie, vernosť a
ďalšie veľké hodnoty, ktoré sa dosahujú s námahou, otvárajú človeka pre pravú lásku k iným a robia ho šťastným
v sebadarovaní. Bez zápasu o tieto hodnoty sa človek uzatvára do seba, stáva sa egoistom a prežíva nešťastie v
osamotenosti.
Poznávanie a prežívanie pravých hodnôt nás preto robí stále viac slobodnými.
Druhým problém rastu v slobode je vplyv okolností. Na našu slobodu môže vplývať napr. choroba alebo
zlé počasie, naše fyzické ustrojenie alebo povahové črty, genetické danosti alebo výchovné prostredie, zvyky alebo
vášne, strach alebo násilie. S niektorými okolnosťami je potrebné bojovať, aby sme rástli v slobode. Napr. s
chorobou, so zlými návykmi, so strachom. Iné okolnosti často nie je možné zmeniť a treba sa ich učiť prijať, aby
sme si v nich dokázali voliť stále väčšie dobro a tak sa stávali lepšími ľuďmi.

Osobný hriech
Človek bol stvorený ako dobrý a je Bohom povolaný, aby poznával dobro a v slobode k nemu smeroval.
Ak človek odmietne toto pozvanie a bytostné určenie a  rozhodne sa pre zlo, takýto postoj nazývame osobným
hriechom. Hriech je vedomé a dobrovoľné previnenie sa proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu.
Je to porušenie opravdivej lásky voči Bohu a voči blížnemu. Hriešne konanie nemusí vždy znamenať priamu
voľbu zla, Môže byť aj uprednostnením stvoreného dobra pred Bohom (napríklad v nedeľu idem do prírody, ale
nejdem do kostola), alebo zanedbaním dobra, ktoré sme povinní vykonať (napríklad lekár z nedbalosti neposkytne
potrebnú pomoc pacientovi).
Hriešne konanie vždy spôsobuje bolesť, teda uráža. Hriech zraňuje človeka, ktorý ho koná, ale rovnako
zraňuje iných ľudí a v najväčšej miere ubližuje Bohu. Najdramatickejším spôsobom sa bolesť spôsobená hriechom
ukázala v utrpení a smrti Božieho Syna, nevinne odsúdeného pre ľudskú zlobu.
Nie každé rozhodnutie pre zlo je však rovnako závažné. Preto sa hriechy rozdeľujú na ťažké a ľahké. Ťažký
hriech je taký, ktorým človek dobrovoľne a vedome odmieta Boha, jeho zákon, zmluvu lásky ponúkanú Bohom, a
radšej sa obracia na seba samého a na niečo, čo sa prieči Božej vôli. Môže sa to stať priamym spôsobom, ako
hriechmi modloslužobníctva, odpadlíctva, ateizmu; alebo rovnako neposlušnosťou voči Božím prikázaniam vo
vážnej veci. Ťažký hriech predpokladá poznanie, že to, čo robím, je naozaj hriešne, že je to proti Božiemu zákonu..
Predstieraná nevedomosť a zátvrdlivosť srdca nezmenšujú, ale naopak zvyšujú dobrovoľnú povahu hriechu. 4
Hriechom strácame Božiu lásku a posväcujúcu milosť. Nie, že by nás Boh už viac nemiloval, ale my sme vnútorne
zavretí pre jeho lásku a odmietame jeho prítomnosť v nás. Človek však nemôže byť šťastný bez priateľstva s
3
KKC, 1735
4
KKC, 1859.
Bohom. A preto ak nie je hriech vykúpený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje stratu Kristovho kráľovstva a
večnú smrť v pekle (v mučivej osamotenosti), pretože naša sloboda má možnosť rozhodnúť sa navždy a
nenávratne.
Dôležité však je vnímať, že aj keď môžeme nejaký skutok posúdiť ako ťažký hriech, úsudok o osobách
musíme zveriť Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvo.
Ľahkého (niekedy nie celkom vhodne nazývaného všedného) hriechu sa dopustí ten, kto v menej závažnej
veci nezachová mravný zákon, alebo kto neposlúchne mravný zákon hoci v závažnej veci, ale bez plného
poznania a úplného súhlasu. Ľahký hriech však oslabuje lásku. Aj všednými hriechmi často spôsobujeme ťažkosti
sebe aj iným. Takéto konanie, ak zostáva bez ľútosti, nás pomaly pripravuje na spáchanie smrteľného hriechu.
Ak človek prestáva veriť v dobro alebo možnosť jeho uskutočňovania, postupne sa otvára pre zlé t.j.
hriešne konanie.

Dedičný hriech: výklad Gn 2-3

Naša tendencia konať zlo a zanedbávať dobro je vo veľkej miere podmienená skutočnosťou dedičného.
V čom spočíva jeho podstata a vplyv na nás?
Človek bol stvorený na Boží obraz. Medzi Bohom a človekom však zostáva nezmazateľný rozdiel. Boh je
neprekonateľne väčší od človeka. No rešpektovanie Božej veľkosti nie je pre človeka ponížením, ale šancou
nesutále rásť v poznaní a v láske, pretože Boh chce žiť s nami v priateľstve. Rozdielnosť medzi Bohom a človekom
je vo Svätom Písme vyjadrený zákazom daným človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla. „Strom
poznania dobra a zla“ (Gn 2,17) pripomína symbolicky neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek, ako stvorenie, má
slobodne uznať a s dôverou rešpektovať.5
Človek však podľahol pokušeniu zmazať rozdiel medzi sebou a Bohom a zatúžil byť rovný Bohu. V tom
spočíval prvý hriech človeka. Týmto hriechom človek pohŕda Bohom: zvolil si seba proti Bohu a teda aj proti
svojmu vlastnému dobru.6
Sväté Písmo ukazuje tragické následky tohto hriešneho postoja, ktorý nazývame dedičným hriechom:
človek (Adam a Eva) začal mať strach z Boha, o ktorom si urobil falošnú predstavu a stratil vnútorný súlad,
v ktorom žil vďaka Božej milosti.
Na základe tohto hriechu zaplavila svet skutočná „invázia“ zla: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na
Ábelovi7; všeobecná skazenosť ako následok hriechu (pre ktorú ľudia zahynuli napr. v potope)8; tak isto sa hriech
objavuje často v dejinách Izraela, najmä ako nevera voči Bohu zmluvy a prekračovanie Mojžišovho zákona; aj po
Kristovom vykúpení sa medzi kresťanmi hriech prejavuje rozličným spôsobom. 9
Pod dedičným hriechom teda chápeme celkový stav sveta po odcudzení sa človeka Bohu. Naše bytie
a prostredie je infikované prítomnosťou zla. Jeho dôsledky môžeme cítiť v nedostatku slobody a v neschopnosti
milovať tak, ako by sme chceli a byť takými, akými by sme mohli a mali byť.
Písmo nás učí, že napriek tomuto stavu nie sme odsúdení na zlo. Dôvodom je odpúšťajúca a uzdravujúca
Božia láska, o ktorej nám najlepším spôsobom priniesol zvesť sám Boh vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. On
dosvedčil Božiu lásku k nám aj napriek novému odmietnutiu, prijal bolesť, nechal sa odsúdiť na smrť na kríži a  tak
ukázal, že Boh miluje každého človeka bezpodmienečne a verne a stále ho pozýva k novému priateľstvu.
Toto Božie konanie nazývame vykúpením. Iba prijatie vykúpenia nám pomôže prekonať následky
dedičného hriechu a otvoriť sa pre priateľstvo s Bohom a s ľuďmi.

Obrátenie
Napriek tomu, že sa človek svojou pýchou vzdialil od Boha, Boh mu neustále naznačoval prostredníctvom
Zjavenia cez patriarchov a prorokov, že nechce smrť človeka, ale aby sa obrátil a  žil. Ak sa človek rozhodne
zanechať zlo a konať dobro, Boh je stále pripravený podať nám pomocnú ruku. Návrat od zla k dobru, od hriechu
k láske, nie je nikdy ľahkou cestou. Je to však jediný spôsob, ako získať priateľstvo s Bohom aj s ľuďmi. Je to
cesta, ktorou sa získava pokoj v duši a ktorá vedie človeka ku trvalému šťastiu.
Na tejto ceste musí človek prejsť tromi základnými úsekmi: poznaním vlastnej zloby, ľútosťou a nápravou
vykonaného zla. Až po ich absolvovaní môžeme hovoriť o skutočnom obrátení.
V prvom úseku človek spoznáva nesprávnosť svojho činu a vidí seba ako vinníka. Je pravda, že už aj
počas zlého konania si uvedomujeme jeho zlobu (ináč by nebolo hriešne), ale snažíme sa ospravedlniť rôznymi
dôvodmi (napr. Prečo by som mal zachovať vernosť, keď aj ľudia okolo mňa sú neverní?). Na začiatku obrátenia
však človek uzná zlobu svojho konania. Začína chápať, že svojou zlobou spôsobuje bolesť. Často je to upozornenie
iných ľudí a zároveň hlas svedomia, ktorý sa v nás vytrvalo ozýva a pripomína nám, že sme urobili niečo zlé.
5
KKC, 396
6
KKC, 398
7
Porov. Gn 4,3-15.
8
Porov. Gn 6,5.12; Rim 1,18-32.
9
KKC, 401
 V druhom úseku človek vstupuje do štádia ľútosti. Ľútosťou sa niekedy označujú aj spontánne reakcie,
ktoré vinníka v istom zmysle zaskočia – prepadnú, totiž pocity inštinktívneho odporu alebo stiesnenosti z vlastnej
menejcennosti. Na tom však ešte nestojí skutočná ľútosť.
Ozajstná ľútosť začína až vtedy, keď sami zaujmeme postoj k tomu, čo sa stalo. Vedome sa obrátime proti
zlu, ktoré sme v sebe spoznali. Ľútosť je bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím
viac nehrešiť.
  Tretí úsek, ktorý sa volá zadosťučinenie, pokánie alebo náprava, je akoby potvrdením ľútosti. Keďže
hriech vždy poškodzuje, treba urobiť, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť
povesť toho, kto bol osočovaný, odčiniť urážky, atď.) 10 Vykonanie nápravy však nikdy neodstráni úplne to, čo sme
pokazili hriechom. Napríklad ukradnutú vec môžeme vrátiť hoci aj štvornásobne, ale nikdy nevrátime čas, ktorý
musel poškodený človek prežiť bez svojej veci. Ak sme niekoho osočovali, môžeme to odvolať, ale málokedy sa
nám podarí vymazať z pamäte ľudí všetko zlé, čo sme o druhom neprávom povedali.
Hriech však poškodzuje aj nás samých. Často sa až po dlhom čase ukáže negatívne ovocie nášho hriechu.
Preto jednou z účinných foriem nášho pokánia môže byť tiché prijatie týchto následkov. Napríklad, ak človek
začne ohovárať, často neskôr stratí priateľov a dôveru u ľudí. Znovuzískanie dôvery môže byť veľmi bolestivý
proces a ak ho neprijmeme ako pokánie, môžeme v bolesti byť nanovo nespravodliví a ublížiť ľuďom naokolo. Ak
však náročnosť získavania novej dôvery prijmeme ako pokánie, stáva sa naše konanie skutočným obrátením.

Odpustenie
Obrátenie človeka je otvorením sa pre odpustenie. Ľudské srdce túži po odpustení. Nie je pre nás normálny
stav žiť v hriechu a v zlobe. Odpustenie je však vždy darom. Nemáme naň automaticky právo hneď po našom
obrátení. To platí o Božom aj ľudskom odpustení. Ľudia nám niekedy dlho nedokážu odpustiť a aj trpezlivé
čakanie na odpustenie sa môže stať prejavom nášho pokánia a cestou posvätenia, teda rastu v dobrom. Boh však na
svoje odpustenie nenecháva dlho čakať.
Aj napriek tomu, že ani na Božie odpustenie nemáme právo, Boh nám rád odpúšťa a je vždy pripravený
dať nám tento dar.11 Ak človek necíti Božie odpustenie, je to len preto, že ešte neprešiel cestou obrátenia alebo sám
neodpustil nejakému človekovi12. Bez obrátenia a odpustenia druhým ľuďom nie sme totiž schopní otvoriť sa
Božiemu odpusteniu.13 Aj v modlitbe Otče náš denne Bohu hovoríme: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame
svojim vinníkom...“ . Ak máme jediného človeka, ktorému sme neodpustili, je to to isté, ako keby sme povedali:
Nestojím, Bože, o Tvoje odpustenie, lebo ani ja nechcem odpustiť...
Aj naša modlitba a obeta Bohu má svoju krásu a účinnosť iba vtedy, ak sme ochotní odpustiť každému
človekovi. Ináč sa stáva pokryteckou. Ježiš nám o tom jasne povedal v Matúšovom evanjeliu: „Keď teda prinášaš
dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv
zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5,23-24)
Odpustenie ľudom je však pre nás na druhej strane o to ľahšie, ak sme v živote už skúsili, ako veľkodušne
nám odpúšťa Boh. Máme skúsenosť s našimi vlastnými slabosťami, často aj s vyslovenou zlobou. Vždy, keď sa
rozhodneme zmeniť svoj život a prejdeme procesom obrátenia, Boh nás prijíma a odpúšťa nám. Aj nás preto Boh
vyzýva odpustiť našim blížnym vždy s novou ochotou. Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. 14
Najkrajším ovocím odpustenia je obnovené priateľstvo s Bohom a s ľuďmi a radostné prežívanie
spoločenstva.

Prijatie odpustenia a otvorenie sa pre lásku vo sviatosť zmierenia

Hriech je konanie, ktoré zraňuje nielen iných, ale aj človeka, ktorý hriešne koná. Každý hriech zanecháva
v našej duši bolestivé rany, ktoré sa často liečia veľmi dlho. Proces uzdravenia začína obrátením a prijatím
odpustenia. Pre kresťanov obrátenie sa a odpustenie nie je iba psychologickým procesom. Boh nám ponúkol
priestor, v ktorom môžeme získať istotu odpustenia aj navonok a skutočné vyliečenie rán duše. Týmto priestorom
je sviatosť zmierenia. Ak splníme nevyhnutné podmienky pre jej platné prijatie, otvára nás pre nový život,
získavame v nej istotu, že nám Boh naozaj odpustil vykonané hriechy a ochotou prijať ju vyjadrujeme, že naše
obrátenie je ozajstné. Nevyhnutné podmienky k úplnosti svätej spovede sú spytovanie svedomia, ľútosť, vyznanie
hriechov, rozhrešenie a zadosťučinenie (nazývané aj pokánie). Spytovanie svedomia je proces sebapoznávania,
v ktorom človek skúma na základe modlitby, čítania Sv. Písma, rady i štúdia čo v jeho konaní ubližovalo, čo bolo
vykonané zo zloby a čo pod tlakom okolností.
Ľútosť je podstatným úkonom sviatosti zmierenia zo strany kajúcnika. Rozhodujúci pre úroveň ľútosti má
byť motív, z ktorého vyrastá. V teológii sú možné predovšetkým dva, avšak rozdielne hodnotné motívy, a podľa
10
KKC, 1459
11
Lk 15, 11-32
12
Mt 18,23-35
13
KKC, 2840
14
Mt 18, 21-22
toho sa rozlišuje – v terminológii starej už stáročia – medzi „nedokonalou“ a „dokonalou“ ľútosťou. Keď ľútosť
pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, nazýva sa "dokonalá" alebo "ľútosť z lásky". Takáto ľútosť
odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie ťažkých hriechov, ak je spojená s pevným predsavzatím pristúpiť
k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. 15 Takzvaná "nedokonalá ľútosť" (attritio), je tiež Boží dar, impulz
Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o zlobe hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami,
ktoré hrozia hriešnikovi (je to "ľútosť zo strachu"). Takéto otrasenie svedomia môže vyvolať vnútorný vývoj,
ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť – na rozdiel od dokonalej – sama
nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov. Pripravuje však človeka na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. 16
Vyznanie z hriechov (spoveď) je nevyhnutné v prvom rade preto, aby ten, kto vo sviatosti má úlohu sudcu,
dobre poznal hriešnika. Spovedník totiž má súdiť najprv o závažnosti hriechu a potom aj o kajúcnikovom pokání,
no súčasne pôsobí aj ako lekár, ktorý musí poznať stav nemocného, aby ho mohol liečiť a uzdraviť. Osobné
vyznanie z hriechov má však aj hodnotu znaku; je totiž znakom stretnutia hriešnika s Bohom prostredníctvom jeho
Cirkvi. Nie je teda len terapeutickým rozhovorom, ale zároveň úkonom viery v skutočné Božie odpustenie.
Rozhrešenie je ďalšia podstatná zložka sviatosti pokánia, ktorá sa vzťahuje na spovedníka ako sudcu a
lekára, predstavujúceho Boha Otca, ktorý prijíma navracajúceho sa a mu odpúšťa. v tej chvíli sa odpúšťa každý
hriech a je zničený tajomným zásahom Spasiteľa.
Zadosťučinenie je konečným úkonom, ktorý korunuje sviatostný znak pokánia. Je znakom toho, že človek,
ktorý sa odvracia od zla, je ochotný v maximálne možnej miere vynahradiť spôsobené zlo, spojiť sa s utrpením
Ježiša Krista, ktorý z lásky trpel pre ľudskú zlobu a otvoriť sa pre dobre v zmýšľaní aj v konaní.

Otvorenie sa pre lásku ako vrchol mravného snaženia človeka

Človek je šťastný vtedy, keď miluje a je milovaný. Avšak nie hocijaká láska uspokojí srdce
človeka.17 Jestvujú napodobeniny lásky, ktoré prinesú človekovi chvíľkovú slasť, ale potom v ňom zanechajú
horkosť a bolesť. Človek túži po trvalej láske, ktorá je pre nás skutočným dobrom.
Iba Boh nás môže naučiť pravej a vernej láske. Boh je naše najväčšie dobro. 18 Medzi láskou a dobrom je
priamy súvis. Iba dobrý človek je schopný milovať pravou láskou. Čím viac sme dobrí, tým viac sme milovania
hodní. (Aj keď Boh nás neprestáva milovať ani keď sme zlí, ale vtedy sme neschopní vnímať Jeho lásku).
Človek vo svojom živote môže urobiť chybu v tom, že dá na prvé miesto čiastkové dobrá: slávu, peniaze,
moc, sexuálny pôžitok, bohatstvo a iné. Dať ich na prvé miesto znamená používať ich iba pre seba. Tak sa človek
stáva sa egoistom, zlým človekom, ktorý ubližuje druhým a stane skôr či neskôr nešťastným.
Boh nás však stvoril preto, aby sme boli šťastní. 19 Preto nám ukazuje cestu k dobru. Keď človek poznáva
Boha, keď sa s ním stretáva, stáva sa dobrým. Dobrota človeka sa prejavuje v jeho dobrých skutkoch. 20 Sú to
skutky darujúcej sa lásky, ako keď sa matka daruje dieťaťu tým, že sa oň vytrvalo stará, manželia tým, že sa darujú
jeden druhému v trvalej vernosti, priatelia tým, že si nezištne pomáhajú. Žit pre druhých je najvyšším prejavom
dobra.21
Niekedy však sami nevieme, čo je naozaj dobré pre nás aj pre druhých. Preto nám Boh pomáha videť
dobro pomocou prikázaní. Prvé prikázanie je milovať Boha a blížneho, lebo je to pre nás najväščie dobro. Ďalšie
prikázanie nás učia, ako máme milovať, aby naša láska bola správna. Čím viac dobra konáme podľa prikázaní, tým
sa náš život stáva bohatší a zmysluplnejší.22
Dobrým sa môže stať aj neveriaci človek tým, že žije podľa svedomia. Veriaci človek má však viac
možností poznávať dobro cez Sväté Písmo a dejiny spásy a zároveň viac prostriedkov, ktoré mu pomáhajú konať
dobro za každých okolností. Medzi tieto prostriedky patrí sviatostný život, hlavne Eucharistia, čítanie Svätého
Písma, modlitba ako aj stretávanie sa v duchovnom spoločenstve. Človek, ktorý si zamiluje dobro a trvale sa ho
snaží konať sa volá čnostný človek. Táto podobnosť v láske je najlepšou odpoveďou človeka na volanie, ktoré Boh
neustále adresuje človekovi prostredníctvom zákona a vo svedomí.
Veriaci človek je preto pozvaný byť apoštolom a privádzať iných k Bohu, aby čím viacerí mohli využívať
pre svoj rast v dobre všetky prostriedky, ktoré nám kresťanom Boh ukázal v zjavení pre naše štastie.

15
Christus Dominus, 2.
16
Lumen gentium 22.
17
Sv. Augustín, Vyznania
18
porov. Mt 19,17
19
porov. KKC, 1703
20
porov. Lk 6,45
21
porov. Jn 15,13
22
Mt 19,17