1.

Úvod do základnej kristológie

„Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,15-16). petrove slová môžeme považovať za prvú
kristologickú výpoveď. Najznámejšie tituly sú: Kristus (Pomazaný), Pán, Boží Syn. Najstaršie
vyznanie kresťanskej viery je: Ježiš je Kristus.

1.1 Historický Ježiš verzus Kristus viery

Na začiatku treba povedať, že kresťanská tradícia rozlišuje medzi historickým Ježišom
a Kristom viery. Rozlišujeme jeho dejinné, fyzické účinkovanie na zemi v istom čase
a priestore a charakteristiky viery vychádzajúce zo skutočnosti, že Kristus vstal z mŕtvych.
Základná otázka je, či je možné a v akej miere nájsť súvislosť medzi osobou Ježiša z Nazareta
a Ježiša Krista.
V čase osvietenstva vznikla otázka, či vieroučné výpovede o Kristovi ako sú zachované
v jednotlivých cirkvách zodpovedajú tomu, kým Ježiš z Nazareta skutočne bol. Najmä
v protestantskom prostredí bola používaná historicko-kritická metóda, ktorá je však na
poznanie jeho významu z pohľadu spásy nedostatočná. Ježišovi Kristovi nemožno
porozumieť bez veľkonočnej skúsenosti. Evanjeliá nie sú historickými knihami, ale skôr
svedectvom o Ježišovi z Nazareta ovplyvneným veľkonočnou vierou prvotnej Cirkvi.
Historický Ježiš, ktorý sa narodil v Betleheme a bol ukrižovaný je považovaný za Krista, lebo
ho Boh vzkriesil a posadil po svojej pravici.

1.2 Ježiš Kristus – centrum kresťanskej viery a kristológie

Kresťanstvo = Kristus. Osoba a dielo JK sú prameňom, centrom, alfou i omegou všetkého, čo
kresťanstvo znamená a ohlasuje. DVK označil Cirkev ako univerzálnu sviatosť spásy. Kristus je
prvou sviatosťou stretnutia človeka s Bohom, Cirkev je sviatosť stretnutia spoločenstva so
Zmŕtvychvstalým. Kristus je mediátor Zjavenia.

1.3 Vzťah teológie a kristológie

Ježiš je exegétom – interpretom Otca. V ňom je Boh zjavený a manifestovaný, pritom zostáva
neviditeľný a nepreniknuteľný.

1.4 Otázka metódy

Dogmatická metóda. Nevýhody: dogmatizmus, absolutizovanie jedného kristologického
modelu, málo previazaná so životom. Výhody: solídna teologická reflexia, z ktorej pramení
dôveryhodnosť a dáva istotu viere.
Historicko-evolučná metóda. Východiskom je SP, najmä mesiášske očakávania v SZ a ich
naplnenie v JK. Výhody: hlbšie štúdium novozákonnej kristológie, návrat k prameňom
(biblistika, patristika), uprednostnenie pozitívnej teológie. Nevýhody: veľký priestor pre
teologický pluralizmus.
-obe sú deduktívne: chcú dať čo najpresnejšie závery na základe údajov zo SP a Tradície
Induktívna metóda (H. U. von Balthasar): hľadá v Ježišovom pozemskom živote odpovede na
základné problémy sveta, ľudí a spoločnosti. Konfrontuje vieru s Ježišom a evanjeliami.
Použitá v GS: ide od problémov a túžob súčasného sveta (znaky časov) a vo svetle evanjelia
ponúka odpovede.
1.5 Hermeneutický problém
Hermeneutický kruh: ide o kruhový pohyb od kontextu, problémov k údajom viery a naopak.
Ona nachádza odpovede v osobe a diele JK. Všetci, každá generácia má v konkrétom čase
a priestore vstúpiť do tohto kruhu. On spočíva vo vzájomnej interakcii medzi textom (Písmo,
Tradícia, Magistérium), kontextom (realita) a interpretom (miestna cirkev).

1.6 Rozdielne kristológie

Kontextuálna interpretácia je lokálna, rozdielna od iných, nemôže mať pre teológiu univer-
zálny význam. Nemôže mať platnosť po všetky časy a miesta.
Univerzálna teológia je ovocím spoločenstva lokálnych teológií podobne ako Cirkev.
Obrovské rozdiely medzi kontinentami si vyžadujú rozličné teologické prístupy a teda aj
kristológiu.

2. Kristológia a kristológie: rozličné prístupy

Najčastejšie používané metodológie v kristológii sumarizuje dokument Pápežskej biblickej
komisie „Biblia a kristológia.“

2.1 Biblické a teologické prístupy ku kristológii

Historicko-kritický prístup (Bultmann): nie je možné vedieť nič o živote a osobe JK. Treba ju
používať opatrne. Potom je možné nadobúdať poznatky o jeho postojoch, službe
a zázrakoch. Táto metóda sa nemôže izolovať od cirkevnej tradície.
Existenciálny prístup: Podstatu udalosti zjavenia predstavuje existenciálna odpoveď človeka
v rozhodnutí veriť. Ježišovo posolstvo a pôsobenie nemôžu byť vyžadované ako prameň
viery. Slúži to len ako provokácia k rozhodnutiu veriť.
Kristologický prístup prostredníctvom titulov: mesiánske tituly (pomazaný, sluha Jahveho,
syn človeka), funkčné (vo vzťahu k ľudstvu: prorok, Spasiteľ, Pán), o Ježišovej identite (Božie
slovo, Boží Syn).
Kriticko-dogmatický prístup: dogmatické vyjadrenia sú podmienené časom a priestorom
kultúrneho prostredia, v ktorom vznikli. Z hľadiska obsahu sú nepochybne stále platné. Je
možné modifikovať dogmatické formulácie, nie pravdu, ktorú vyjadrujú. Najviac sa to rieši
v otázke inkulturácie viery v JK.
Historicko-spásonosný prístup: spočíva v umiestnení udalosti JK vo všetkých vzťahoch Boha
s ľudstvom v dejinách. Ono má centrálne miesto v tomto vývoji. Kráľovstvo sa začína rozvíjať
v živote a tajomstve JK a potrebuje rásť až do jeho naplnenia v eschatologických časoch.
Antropologický prístup: V JK bolo zjavené celé tajomstvo človeka: bytie otvorené ku
sebatranscendencii v Bohu a komunikácie, ktorú robí Boh smerom k človeku. Evolúcia a viera
do seba zapadajú.
Prístup kristológie oslobodenia: návrat k historickému Ježišovi, v jeho nasledovaní, bez
ktorého nie je možné dosiahnuť Krista viery.
Kristológia v perspektíve interakcie medzi náboženstvami: v kontexte súčasného
náboženské-ho pluralizmu. Jeho východiskom je náboženský dialóg. Židovskí autori:
pomáhajú lepšie porozumieť hist. Ježišovi. Ježiš židovskú kultúru hlboko transformoval.
Teológovia musia poukázať na aj na rozdiely a protirečenia. Každý človek je otvorený Bohu,
treba v iných náboženstvách identifikovať objektívne prvky pravdy a milosti.

2.2 Integrálny prístup ku kristológii

Integrálna kristológia = celé biblické svedectvo
Princíp dialektického napätia: ide o presne vystihnutý vzťah medzi prvkami kontinuity a dis-
kontinuity – to, čo je nové, čo je prípravou na prijatie evanjelia a historickú udalosť Ježiša.
Princíp úplnosti: treba sa vyhnúť falošnému dualizmu a protirečeniam medzi implicitnou
kristológiou o samotnom Ježišovi a explicitnou kristológiou Cirkvi, medzi kristocentrizmom a
teocentrizmom. To všetko treba prekonať.
Princíp plurality: legitimita takejto plurality sa odvodzovala od inkulturácie a uvádzania
kristológie uprostred dejín s ohľadom na situáciu cirkví.
Princíp historickej kontinuity: kultúrna rozdielnosť vytvorila počas stáročí priestor na
rozdielne vyjadrenia o kristologickej viere. Kristológia zhora – východiskom je osoba Božieho
Syna, je tu riziko, že bude prehnané zdôrazňovanie Kristovho božstva na úkor jeho ľudskosti.
Princíp integrácie: prepája kristológiu „zhora“ a „zdola“. Kresťanská viera je vierou v Ježiša,
ktorý je Kristom; čiže v historického Ježiša, ktorého Boh ustanovil za Krista v jeho zmŕtvych-
vstaní. V JK sa Boží Syn „poľudštil“ a jeho ľudské dejiny sú teda aj Božími.

3. Tajomstvo Ježiša z Nazareta

3.1 Mesiánska autorita
Ježiš učil s autoritou ako ten, čo má moc. Bol nadradený nad zákonníkmi a mal účasť na Božej
moci. Často sa obracal na Boha s oslovením Abba, oznamuje svoju blízkosť k Otcovi, ale aj
svoje vlastné poslanie. Je definitívnym a eschatologickým prorokom.

3.2 Kristologické tituly

„A za koho ma pokladáte vy?“ – Cirkev sa snaží vyjadriť jadro tohto tajomstva.
Mesiáš – Kristus: pochádza z obdobia SZ, kde postupne nadobúda politické zafarbenie. Ježiš
z Nazareta sa snažil tento titul očistiť od politických ambícií. Definitívny význam sa ukázal
v poveľkonočnom období. Pre tento kráľovský titul sa napokon ocitol aj pred Pilátom, ktorý
sa ho pýtal: „Si židovský kráľ?“ Z pohľadu tých, čo uverili slová nad krížom usvedčili Rimanov
a Židov z pohŕdania Bohom.
Syn človeka: používa ho často sám Ježiš, vyjadruje príslušnosť konkrétneho človeka k ľudské-
mu rodu. Zahŕňa to aj jeho osobitný vzťah s Otcom, ale nikdy na seba priamo neaplikoval
označenia Boží Syn.
Pán: v poveľkonočnom období transformácia oslovenia učiteľ na titul Pán. Je to ocenenie
eho zmŕtvychvstania. „V nikom inom niet spásy“ (Sk 4,12).
3.3 Ježiš Kristus – universale concretum personale
Tento pojem má skĺbiť prelínanie božského a ľudského v Ježišovej osobe. Podľa sv. Ireneja
má toto zjednotenie dva ciele: obnovu počiatkov a plnú realizáciu plánov spásy. Bez
nadprirodze-ného Zjavenia by nebolo možné dospieť k takému obrazu Boha, aký ponúka
Zjavenie. JK sa stal človekom kvôli ľuďom, je teda existenciou pre druhých.

3.4 Zmŕtvychvstanie Ježiša z Nazareta

Je to centrom celého kresťanského Zjavenia, kulminujúcim bodom v dejinách spásy,
objektom viery, ale aj jej motívom a najsilnejším potvrdením. Je teda objektom a motívom
dôvery-hodnosti Božieho Zjavenia. Správy o zmŕtvychvstaní: horizontálne – mŕtvy,
pochovaný, vzkriesený; vertikálne – oslávený, pozdvihnutý, vyvýšený. Obe schémy majú
jeden spoločný bod: Ježiš sa po zmŕtvychvstaní necháva vidieť.
V dianí po Kristovom vzkriesení sú tri prvky: iniciatíva (iniciátorom Kristovho zmŕtvychvstania
je Boh), uznanie (učeníci a ďalšie osoby) a poslanie (druhý prvok je kľúčovým faktorom
k ochote prijať poslanie). Zmŕtvychvstanie je v rovnakom čase historickou aj metahistorickou
udalosťou.
Túto skutočnosť dosvedčujú jeho zjavenia potvrdené rozprávaniami z Božej iniciatívy.
Druhotným znakom je prázdny hrob, ktorý objavili ženy, ale sú aj svedectvá z prostredia
judaizmu, len s iným vysvetlením. Je to následný potvrdzujúci znak zmřtvychvstania.

3.5 Môže sa človek stať Bohom?

Z toho, ako sa Ježiš prejavoval sa zdá, že Ježišovo ľudstvo a božstvo sú rovnocenné. Od
začiatku môžeme pozorovať dva základné smery: jeden, ktorý uprednostňuje božstvo, druhý
ľudstvo. No pri pravdivom obraze o Božom Synovi musíme vychádzať z prvotnej skúsenosti
učeníkov. Tá je kritériom pravdivosti. Existuje jedna božská podstata, pripúšťa mnohosť,
ktorá sa prejavuje v troch božských osobách. Ježiš zdieľa s Otcom jednu podstatu cez
„vychádzanie“ vo forme „plodenia“. Boh je jednota.
Ježiš je pravým človekom a pravým Bohom, nositeľom oboch prirodzeností, jednou osobou
v dvoch prirodzenostiach.

4. Historický výskum o Ježišovi

Základnú štruktúru kresťanskej viery možno vnímať, že v jednom akte vyjadruje vzťah
s dejinami aj s vierou. Tieto vytvárajú hermeneutický kruh. Základnými dokumentami na
poznanie historického Ježiša sú evanjeliá. Téma hľadania historického Ježiša sa rodí
v protestantskom prostredí, je ovocím osvietenského racionalizmu a oslobodzuje sa od
autority viery a cirkvi. Pravda o Bohu má byť skúmaná rozumom a skúsenosťou, lebo ten je
normou ľudskej pravdy. Reimarus rozlišuje historického Ježiša a Krista, ktorého ohlasujú jeho
učeníci. Ten je úplne iný ako Ježiš, preto kresťanstvo stojí na klamstve o Kristovi. V rámci
liberálnej teológie Paulus ukazuje Krista ako skvelého a svätého, ale iba človeka.
Schleiermacher sa snaží vidieť vnútornú spojitosť udalostí jeho života. Náboženstvo nie je
záležitosťou vôle, ale citu.
Strauss vnáša biblickú kritiku, ktorá spočíva v prirodzenom, najmä literárnom vysvetľovaní
textov. Hovorí, že svet je riadený zákonmi, a preto tu nie je miesto pre nadprirodzené,
náboženstvo má iba etický rozmer. Iba spoločenstvo urobilo z Ježiša predmet uctievania.
Bauer považuje za tvorcu kresťanstva evanjelistu Marka. Hovorí, že Ježiš je len mýtickou
postavou, ktorá nikdy neexistovala. Hľadal staršie texty kr. literatúry. Používal historicko-
kritickú metódu.
Podľa Weisseho existuje text, ktorý je starší ako Marek a dostáva názov „Q“. Viera v Krista sa
rodila z hlásania, ale keď sa jeho druhý príchod vzďaľoval, bola radostná zvesť zaznamenaná,
aby sa nezhodnotila. V obsahu prameňa Q nachádzame tri línie: slová a učenie Krista, spor
Krista s okolím a výroky o synovskom vzťahu Ježiša k Bohu. Je datovaný okolo roku 40-50.
Liberálna protestantská teológia hovorí, že evanjeliá neponúkajú obraz historického Ježiša,
ale to kým bol pre spoločenstvo veriacich. Racionalistický smer 19. storočia uvádza, že Ježiš
nebol Bohom, iba kvôli nám vytvoril vzťah k Bohu a ukázal ľudstvu cestu k slobode. Tieto
smery odmietol Martin Kähler (teológ „rozhrania“). Podľa neho historický Ježiš je živým
Kristom Biblie. Bultmann zasa hovoril, že skúmanie historického Ježiša nemôže ani posilniť,
ani oslabiť našu vieru. Je dôležitý Kristus kerygmy tak, ako ho ohlasovalo prvé kresťanské
spoločenstvo.

4.1 Prvá etapa výskumu

Historický Ježiš zostáva neznámy a nepomenovateľný, pričom aj tak ho máme nasledovať.
Považuje sa za nemožné prekonať rozdiel medzi ohlasovaním prvotne cirkvi a historickým
Ježišom. Zároveň sa otvára cesta ku prehĺbeniu chápania Krista viery. Evanjeliá nie sú
nestrannými prameňmi, lebo boli napísané vo svetle veľkonočnej viery.

4.2 Druhá etapa

Nastáva obnova kontinuity medzi historickým Ježišom a Kristom viery. Evanjeliá sú
historickým svedectvom. Jeremias potvrdzuje, že starosť o pravý obraz Ježiša je centrálnou
úlohou výskumu NZ. Ide o výskum historického profilu viery, lebo v jej vnútornej štruktúre sú
odkazy na fakty o Ježišovom živote.
Kritériá autenticity biblického textu: historická prijateľnosť a Ježišova koherentnosť,
kritérium rozdielnosti, kritérium mnohonásobného potvrdenia (svedectvá z rôznych
prameňov).

4.3 Tretia etapa

Obnovená kontinuita. Charakterizujú ju štyri prvky: jasná lokalizácia Ježiša v judaistickom
prostredí; štúdium motívu Ježišovho ukrižovania; integrácia teologickej a politickej dimenzie;
spolupráca expertov z rozličných oblastí. Závery: existuje kontinuita medzi predveľkonočnou
a poveľkonočnou komunitou. Ježiš mal cieľ obnoviť celý judaizmus. medzi Ježišom dejín
a Kristom je teologická kontinuita. Zdôrazňuje sa dôveryhodnosť evanjeliových prameňov.

5. Kristus – mediátor Zjavenia a náboženský pluralizmus

Spásu možno dosiahnuť iba cez JK. Výskum dejín a vývoja náboženstiev je pomôckou, ak im
chceme porozumieť a viesť s nimi dialóg. Dnes vplyv náboženstva na verejný život rastie, ale
sú interpretované povrchne.
5.1 Východiská pre teológiu
Náboženský pluralizmus treba uchopiť ako príležitosť k dialógu. Treba hľadať tie teologické
a etické princípy, na ktorých sa dá stavať vzájomné spolunažívanie a spolupráca. Jednotlivé
náboženské tradície môžu obsahovať semienka pravdy (sv. Justín). Fundamentálna teológia
by sa mala zaoberať viac otázkou, ako čo najlepšie vyjadriť ponuku kresťanstva, než
apologetic-kými témami. Je úlohou teológie odhaliť prítomnosť Ježiša Krista v iných
náboženstvách.

5.2 Vzťah kresťanov k iným náboženstvám

Výzva k odstráneniu modiel je skôr prejavom Božej starostlivosti o Izrael, než prejavom
trestu voči iným národom s iným náboženským kultom. Zmluva sa stáva nástrojom Božieho
slova, ktoré je adresované všetkým ľuďom. S príchodom kresťanstva sa definitívne stráca
teritoriálne a národnostné ohraničenie ponuky spásy. NZ obsahuje dva typy posolstiev:
najprv bol poslaný k členom izraelského národa, potom je otvorený voči príslušníkom
pohanských národov. V poveľkonočnom období prevládlo presvedčenie, že Ježiš a Cirkev sú
nositeľmi univerzálneho poslania. Počíta sa s pozitívnym hodnotením zbožnosti
u pohanských národov.
Po roku 313 sa uplatňuje „teória symfónie“, ktorá videla medzi náboženskou a politickou
sférou predpoklad spolupráce štátu a kresťanstva. Náboženský synkretizmus je neprijateľný.
Tu je dôležitý výrok sv. biskupa Cypriána „Mimo cirkvi niet spásy,“ v ktorom ale rieši otázku
tých kresťanov, ktorí odpadli od Cirkvi. Keď sa v roku 380 stalo kresťanstvo štátnym
náboženstvom, pohanské kulty boli zakázané. V stredoveku a renesancii vládlo presvedčenie,
že ak sa v kresťanstve nachádza plnosť pravdy, nemá význam nechávať priestor iným
náboženským tradíciám. Ľudia vtedy ale boli presvedčení, že evanjelium bolo hlásané
všetkým ľuďom. Pohľad na iné náboženstvá sa začal meniť po objavení Ameriky a po začiatku
reformácie. Františkám Véga tvrdil, že aj spása doteraz neevanjelizovaných ľudí je možná na
základe implicitnej viery, ako v prípade pred Kristovým príchodom.
Soteriologické otázky týkajúce sa iných náboženstiev sa dostávajú do popredia v čase rozma-
chu misií po zámorských objavoch. Dominikánsky škola hovorila, že tí, ktorí síce nepočuli
o Kristovi, ale chceli žiť podľa Božej vôle, budú ospravedlnení vierou a láskou. V prvom
významnom dokumente o vzťahu k iným náboženstvám Pia XII. Mystici corporis sa píše, že aj
nekatolíci môžu byť spasení cez neuvedomelú túžbu po spáse, odmietla rigidnú interpretáciu
výroku „mimo cirkvi niet spásy“.

5.3 Druhý vatikánsky koncil

Deklarácia Nostra aetate o vzťahu k nekresťanským náboženstvám. Ale hovorí aj o dialógu
k spoločnosti, kresťanským cirkvám a vnútri Cirkvi. Kresťanstvo je stále chápané ako
privilegované, ale sa zároveň uznávajú aj morálne a duchovné hodnoty iných náboženstiev.
Kristovo tajomné telo sa nachádza v Katolíckej cirkvi, ale prvky posvätenia nachádzame aj
mimo nej. Dekrét Ad gentes hovorí o „zárodkoch Slova“ prítomných a skrytých v iných
náboženských tradíciách, deklarácia Nostra aetate hovorí o vzťahu k nekresťanským
náboženstvám. KC nezavrhuje nič, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté, čo
odzrkadľuje lúč Pravdy. Ale nemajú spásnu funkciu, dialóg s nimi netreba zamieňať
s evanjelizáciou, nie sú kresťanstvu rovnocenné a iba kresťanstvo je riadnou cestou k spáse.
5.4 Vzťah ku svetovým náboženstvám po koncile
JP II. v encyklike Redemptor hominis tvrdí, že aj nekresťania sú vedení DS, ktorý ich vedie
smerom k Bohu. Svetový deň modlitieb za mier v Assisi sa považuje za míľnik v medzinábo-
ženských vzťahoch. Kladie sa dôraz na slobodu druhých.

5.5 Status questionis teológie náboženského pluralizmu

Nachádzame dve línie myslenia k téme spásonosnej hodnoty náboženstiev. Podľa prvej sa
náboženstvá zakladajú na zmluve Noema s Bohom. Vo vedomí, že toto zjavenie je odlišné od
zmluvy s Abrahámom náboženstvá obsahujú pozitívne hodnoty, ktoré však nemajú
spásonosnú hodnotu, ale sú signálmi, ktorí navodzujú očakávanie. Druhá hovorí, že
náboženstvá napomáhajú prijať Kristovu milosť, ktorá je nevyhnutná pre spásu. Kresťanská
teológia by mala skúmať konkrétne náboženstvá a následne ich konfrontovať s obsahmi
kresťanskej viery.

5.6 Diskutované modely spásonosnej hodnoty náboženstiev

Exkluzívny ekleziocentrizmus chápe tézu „mimo cirkvi niet spásy“ veľmi reduktívne.
Kristocentrizmus akceptuje, že v náboženstvách môže byť prítomná spása, ale popiera ich
spásonosnú autonómiu.
Teocentrizmus chce prekonať kristocentrizmus. Boh je transcendentný a nepochopiteľný,
teda nemôžeme konfrontovať rozličné náboženské tradície.

5.7 Doktrinálne predpoklady teológie náboženstiev

Základným predpokladom je, že prvým iniciátorom spásy je Otec, ktorý je otec JK.
Dôsledkom je nutnosť ohlasovania, ktoré je naviazané na Kristovo sprostredkovanie, lebo
v ňom sa z vôle Boha v plnosti uskutočňuje plán spásy. Mimo hraníc viditeľnej Cirkvi môžeme
nájsť „semina Verbi“. Iba vo viere v JK sa vykonáva krst, ako účasť na jeho vykupiteľskej
smrti, aby sme mohli prijať odpustenie hriechov a vstúpiť do spásonosného spoločenstva.
U nekresťanov koncil rozlišuje štyri skupiny: Židov, moslimov, tých, ktorí bez vlastnej viny
nepoznajú JK a Cirkev a tých, ktorí bez vlastnej viny nedosiahli poznanie Boha, ale snažia sa
žiť čestným životom.

6. Úvod do základnej ekleziológie

Ekleziológia je súčasťou dogmatickej teológie a skúma rozumnosť viery v Cirkev. Hľadá
odpoveď na otázku prečo veriť v cirkev. Môžeme v nej nájsť dva základné prístupy: chrono-
logicky pozorovať vývoj kresťanského spoločenstva od Turíc po dnešok a kontextualizácia,
čiže pozorovanie aktuálnej situácie, čo vytvára rámec, kedy je možné rozoznať, čo je vlastne
Cirkev. KC čerpá chápanie samej seba vďaka SP, cirkevným otcom a novovekým koncilom.

6.1 Analýza súčasného kontextu

Rozdelenie cirkvi, ekumenizmus, globalizácia a sekularizácia. Je paradoxom, že teologické
dôvody východnej i západnej schizmy dnes už pominuli, ale obe denominácie pokračujú so
svojimi špecifikami ďalej. V Latinskej Amerike a Afrike sú evanjelikálne cirkvi, v ktorých
prevažuje charizmatická spiritualita. Medzi významné spoločenské témy určite patrí
postavenie žien a ich rovnosť s mužmi.
6.2 Začiatok Cirkvi
Začiatok Cirkvi môžeme spájať s Ježišovými slovami o skale, slovami vypovedanými pri
posled-nej večeri, Turícami ako udalosťou vyliatia DS, formovaním posvätných textov, teda
Božím slovom, na ktoré sa bude Cirkev pri svojom živote neustále odvolávať. JK je
personifikáciou Božieho kráľovstva, zatiaľ čo Cirkev ako spoločenstvo s ním stotožniť
nemôžeme. Ale je miestom pre šírenie Božej vlády vo svete.

6.3 Cirkev v NZ

Sv. Pavol mal veľkú úlohu pri tvorbe prvej ekleziológie, pretože popisuje, čo je Cirkev.
Formuje sa osobitné postavenie rímskeho biskupa, pretože bol Rím hlavným mestom ríše
a boli tu umučené kniežatá apoštolov. Cirkev bola riadená cez štruktúru: biskup – patriarchát
– rímsky biskup, čo bola triadická štruktúra. Cisári sa snažili aktívne vstupovať do riadenia
cirkvi.
Až po nástupe osvietenstva vzniká dopyt po väčšej centralizácii Cirkvi a posilnení pápežstva
(PVK). DVK zdôrazňuje biskupskú kolegialitu, biskupské konferencie, rady biskupských
konferencií kontinentov, biskupskú synodu, z ktorej podnetu pápež vydáva posynodálnu
apoštolskú exhortáciu. Pápežovi rovnako pomáhajú aj rímske dikastériá – kongregácie, rady.

6.4 Teologické charakteristiky Cirkvi

Cirkev je objektom aj subjektom viery. Vnútorný život C je obrazom života Najsvätejšej
Trojice. Cirkev je putujúca, trpiaca a oslávená. Dôležité prvky: apoštolská postupnosť,
kňazské svätenie, sviatosti, jednota s rímskym biskupom, primát pápeža. Obrazy C vo SP:
Boží ľud, Kristovo tajomné telo, spoločenstvo (najprv človeka s Bohom, potom medzi ľuďmi).
C je sviatosťou spásy. Všeobecné kňazstvo veriacich, ktoré nadobúdame pri krste. Princíp
sensus fidei. Eschatologický charakter C. Dôležité dokumenty pre poznanie katolíckej náuky:
SP, Dokumenty DVK, KKC, CIC.

7. Vývoj ekleziológie v novoveku pred DVK

Súvisí s obdobím reformácie a Tridentským koncilom. Významný je dekrét o kňazských
seminároch. Príprava je rozdelená do troch oblastí: duchovná, akademická a praktická.
Výsledky TK: odstránenie neporiadkov, viac duchovnosti, lepšia intelektuálna príprava, viac
viditeľnej jednoty. Vystupuje apologetický charakter, ktorý vysvetľuje, že C je v kontinuite
s úmyslami a dielom JK.
Rodia sa tri demonstraciones (prirodzenosť náboženstva a Božieho Zjavenia, Kristus ako nosi-
teľ Božieho nadprirodzeného Zjavenia, Cirkev založená Kristom). Spomeňme tri kritériá
rozlíšenia autentickej Tradície: antiquitas, universalitas, formalitas.

7.1 Prvý vatikánsky koncil

Ešte viacej sa zväčšilo pretrhnutie väzieb medzi teológiou a svetským životom. Boli
pripravené štyri schémy. Cirkev mala byť ústrednou témou koncilu. Výsledkom krátkeho
koncilu boli dve dogmatické konštitúcie. Dei Filius je reakciou na šíriaci sa racionalizmus,
materializmus a panteizmus, Pastores Aeternus je známa definíciou pápežského primátu
a neomylnosti. Prameňom tejto autority je autorita samého Boha. Neomylnosť je darom,
ktorý poskytol Kristus celej komunite veriacich, aby sa zachovala neporušená pravda.
Priznáva sa veriacim v otázkach viery a mravov schopnosť konsenzu. Treba brať do úvahy aj
pripravovanú schému De Ecclesia Christi, ktorá dáva dôraz na mystický charakter Cirkvi na
úkor inštitucionálneho. Odvoláva sa na sviatosť krstu, zjednocuje učeníov do jedného tela
a spája ich s hlavou, JK.

7.2 Na ceste k encyklike pápeža Pia XII. Mystici corporis

Ide o posun k chápaniu Cirkvi ako Kristovho mystického tela.
Traktát De Ecclesia. Je sústredený okolo autority Magistéria, ktorej garantom je Boh.
Pokoncilové manuály matériu v syntetickej forme alebo vo forme kompendií. Idei najväčších
ekleziológov 19. storočia (Moehler a kardinál Newman) boli zasiate a čakalo sa, kedy prinesú
úrodu. Vznikli dve ekleziológie: prvá nadväzovala na potridentský Rímsky katechizmus
a druhá bola mystická ako návrat k tradícii cirkevných otcov. Avšak prevládala teológia
manuálov. Yves Congar hodnotí, že vnútorné a teologické aspekty sa v tichosti obišli alebo
redukovali na krátku spomienku.
Signály zmeny v manuáloch a doktríne. Prvým signálom zmeny je encyklika Leva XIII. Satis
cognitum, ktorá nasmerovala katolícku teológiu k obrazu Kristovho tajomného tela. Pod
Cirkvou nemožno rozumieť len jej viditeľnú, ale aj neviditeľnú časť. Tieto dva prvky sú pre
pravú Cirkev nevyhnutné rovnako ako spojenie duše a tela pre ľudskú prirodzenosť. Spolu
s týmto sprevádzalo zmenu aj prehĺbenie biblických a patristických štúdií či liturgické hnutie.
Teológia Kristovho tajomného tela otvárala aj tému všeobecného kňazstva veriacich a ich
spoluzodpovednosti v Cirkvi.

7.3 Encyklika pápeža Pia XII. Mystici corporis

Predstavuje prielom v katolíckej teológii, prichádza k definitívnemu prelomu pyramidálneho
modelu Cirkvi. Koncept Kristovho tajomného tela a koncept Božieho ľudu sú dva pohľady na
tú istú realitu. Prebúdza sa mystika. Ide tu o pokus o návrat k biblicko-patristickému obrazu
Cirkvi. Zdôrazňuje sa pneumatologický rozmer kresťanskej viery.
Dve základné posolstvá: C predstavuje ako Kristovo tajomné telo, ale aj viditeľnú, sociálnu a
hierarchickú podobu. Ide o vytvorenie obrazu C ako božsko-ľudskej ustanovizne. Kristus je
interpretačným kľúčom k akejkoľvek teologickej úvahe o Cirkvi.

8. Ekleziológia DVK
Súvisí s návratom k cirkevným otcom, angažovaním sa laikov či liturgickou a biblickou
obnovou. Prevládajúci obraz C je „Boží ľud.“

8.1 Encyklika pápeža Pavla VI. Ecclesiam suam

Hlavnou témou je vzťah C a sveta. Zjavenie chápe ako dialóg medzi Bohom a človekom
prostredníctvom JK. C má misiu hlásať evanjelium všetkým národom. Spoločenstvo veriacich,
pokrstených je dedičom a strážcom pokladu pravdy, ktorý má šíriť vo svete. Dialóg C a sveta:
otvorenosť, úcta a rešpekt, jasnosť, pokora, dôvera a opatrnosť.

8.2 DVK
Tematické zameranie na Cirkev. Hlavné témy koncilu: Zjavenie, Tradícia, Písmo a
Magistérium
8.3 Cirkev podľa Lumen gentium
Cirkev ako nový Boží ľud. Chceli zdôrazniť jej umiestnenie v dynamizme dejín spásy. Nie je
exkluzívnym spoločenstvom, ale kresťan sa spasí iba prostredníctvom C. Účasť Božieho ľudu
na Kristovej misii je základným dôvodom, prečo je Cirkev ako celok neomylná. Uľahčila
inkulturáciu kresťanstva vo svete.

8.4 Modely Cirkvi

Cirkev ako inštitúcia
Je typická vyznaním pravej viery, sviatostného spoločenstva a podriadením sa legitímnym
duchovným pastierom (apoštolská následnosť). Hrozba klerikálnosti modelu – laik ako opak
klerika.
Cirkev ako spoločenstvo
Je zhrnutím koncilovej ekleziológie. Model komúnia: všetci sú si rovní, na čele je pastier; je
dobre ukotvený v SP. Slabinou je oddelenie inštitúcie a duchovného spoločenstva.
Cirkev ako sviatosť
Priesečník predošlých. Božský a ľudský princíp sú vzájomne neoddeliteľné. V C ako prvotnej
sviatosti sú všetky ostatné – sakramentálna povaha.
Cirkev ako ohlasovateľka evanjelia
Veriaci sú formovaní a zhromaždení Božím Slovom – majú ohlasovať evanjelium. Má výborné
biblické zázemie, ale riziko straty jednoty a liberalizácie.
Cirkev ako ohlasovateľka prosperity
Akceptuje pneumatologický rozmer. V čase postmoderny – strata náb. povedomia v spoloč-
nosti. Nevyžaduje náb. prax.
Cirkev ako služobnica
C a svet vstupujú do vzájomného dialógu. Cirkev je tu pre všetkých, pomáha v bežnom živote
ľudí, je vnímavá voči svetu. Slabé biblické ukotvenie, nejasná úloha vo svetských štruktúrach.

9. Ateizmus a nevera ako teologické problémy

Nástup zvlášť v novoveku. Človek je od prirodzenosti duchovná bytosť. Deizmus.

9.1 Šírenie ateizmu

Do verejnej scény sa dostali politici a pol. strany, ktoré sa netajili antiklerikálnym
charakterom. Nastáva spochybňovanie teologických postulátov (Zjavenie, Boh, Cirkev,...),
modernizácia, objavy,... C je vnímaná ako nepriateľka akéhokoľvek ľudského pokroku.
K tomu prispel aj marxizmus, studená vojna, ktorá rozdelila Európu. Vo východnej sa
ateizmus stal doktrínou, dochádza k otvorenému prenasledovaniu kresťanov. Teológovia sa
snažili o dialóg, vznikali úvody do kresťanstva, ktoré vysvetľovali, o čo vlastne ide.

9.2 DVK
Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam vyhlásil, že ateizmus je jedným z najväčších problémov
dnešnej doby, vyjadril potrebu dialógu. Treba odmietnuť ateizmus, ale porozumieť ateistom.
Prevládala cesta viery, ktorá chápe Krista ako zavŕšiteľa človečenstva. V konštitúcii Gaudium
et spes sa píše, že mnohí dnes nechápu, až odmietajú životné spojenie s Bohom. Otázka Boha
nemá zmysel, lebo prekračuje rámec pozitívnych vied. Avšak spomína sa aj to, že na vzniku
a rozmachu ateizmu môžu mať účasť aj veriaci, ktorí svojím nesprávnym životom môžu tvár
Boha skôr zahaľovať. Systematický ateizmus – samostatnosť človeka, falošná nádej, a preto
ľudia nespolupracujú. Liek je vo vhodne predkladanom učení a správnom svedectve
veriacich.

9.3 Ako porozumieť ateizmu

Je historicky zdôvodneným odcudzením, životným štýlom, je to strata schopnosti vnímať
Boha. Má rôzne formy: explicitné odmietnutie, neognosticizmus a neopelagianizmus, falošné
obrazy o Bohu, úpadok veriacich, ľahostajnosť. Človek si je sám cieľom. Obsah náboženskej
viery je chápaný ako túžby a ľudské potreby. Boh sa javí ako podstata človeka. Je to
predovšetkým antropologický problém.

9.4 Postoj K. Rahnera k ateizmu

Videl problém v dvoch skutočnostiach: odmietnutie konceptu Boha a smrť náboženskej
otázky. Štyri postoje ľudí k spáse: plná viera, úplný ateizmus, pojmová viera (kategriálny
teizmus) a anonymné kresťanstvo. Sekularizácia a sekularizmus. Predpokladom sociálneho
pokoja už nie je náboženská jednota, ale stále viac ľudské práva. Prejavy: verejné výchovné
inštitúcie autonómne voči náboženským, emancipácia verejného života od náboženstva.

9.5 Dôsledky sekularizácie

Moderná sekularizovaná spoločnosť neuspokojuje potrebu po zmysle. Nastáva kríza osobnej
identity, ekologická kríza. Samotná moderná kultúra teda produkuje potrebu zmyslu, a teda
aj potrebu náboženstva. Sekularizmus ako ideológia, koncepcia sveta, je bez potreby Boha,
končí v negácii Boha a je neprijateľný.

10. Kultúra a náboženstvo

10.1 Kultúrne horizonty náboženstva
Globalizácia. Ak kultúra stratí pamäť, prestáva existovať. Kultúra je propagácia istého
životného štýlu. Teológ B. Lonergan vraví, že prežívame nie krízu viery, ale kultúry.

10.2 Všadeprítomnosť kultúry

Kultúra je priestorom, v ktorom sa stávame ľuďmi, netýka sa len správania, ale aj ideí. Má
silný antropologický akcent.

10.3 Objasnenie konceptu

Zasahuje všetky oblasti človeka a spoločnosti.

10.4 Definície kultúry

Prostriedok odovzdávania hodnôt v dejinách, má psychologickú funkciu, dáva tradičné
odpovede na veľké ľudské témy, je kľúčom ku chápaniu celého života. Definícia UNESCO
z roku 1982: Kultúra sa skladá z duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emočných
zložiek, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Poskytuje človeku schopnosť
reflektovať seba samého. Má tieto charakteristiky: je ľudským dielom; realitou zdedenou
z minulosti, ktorá sa mení; vyvíja sa; vteľuje sa do inštitúcií a systémov; rozsah obsahu od
obyčajných vecí až ku otázke zmyslu; môže zaniknúť alebo prejsť obnovou.
10.5 Tri odpovede kresťanov na kultúru
Nepriateľský postoj voči kultúre
Toto je ovocím strachu. Nebudeme ochotní a pripravení počúvať druhých.
Nesprávna akceptácia kultúry
Je to pasívny odovzdanosť, nerozvážna sekularizácia a nerozumná akceptácia sekularizmu.
Rozlišovanie postojov
Nedôvera a predsudky nám to neumožňujú. Rozlišovanie je typickým kresťanským
a duchovným spôsobom, ako čítať a porozumieť realite. Máme vstúpiť do dialógu
s konkrétnou kultúrou.

10.6 Téma kultúry na DVK

Otvorenosť spojená s porozumením pre súčasnú situáciu. Plnosť ľudskej osoby možno
dosiahnuť iba vďaka kultúre. Je spojená s hodnotou ľudskej osoby. Má päť dimenzií:
kultivácia intelektuálnych a materiálnych dobier, ovládnutie zeme, humanizácia spoločnosti,
uchovávanie a odovzdávanie. Pluralita kultúr. Poslanie C je vo vtelení náboženstva do
rôznych kultúr.

10.7 Rozvíjanie témy „kultúra“ po koncile

Hovoríme o evanjelizácii kultúry: ísť ku koreňom, nie jen jej povrchné prejavy, evanjelium má
silu preniknúť každú kultúru, dnes oddelenie kultúry od evanjelia. Je strážkyňou identity
národa. Viera, ktorá sa nestáva kultúrou, nie je prijatá. Našou úlohou je urobiť kresťanské
posolstvo prístupným novým kultúram.

11. Moderna a postmoderna

Moderna je pre C veľkou kultúrnou výzvou.

11.1 Vývoj moderny

Jej počiatky sú v oddelení slov od reality (1400-1600). „Ja“ sa stáva najdôležitejším, spoloč-
nosť, náboženstvo a kultúra sú nepotrebné. Vedecká revolúcia, zdôrazňovanie empirických
kritérií pravdy, princíp užitočnosti. Revolta proti inštitúciám a starým formám autority. C
zaujala obranný postoj. „Sloboda jednotlivca“, rozkol medzi slobodou a rozumom.

11.2 Náboženské odpovede na modernu

Obrat od rigidných postojov, hľadanie dobrých prvkov a dialógu. Zlepšenie podmienok
života, nové idey a technologický postup.

11.3 Vývoj katolíckej interpretácie

Kultúra bola vždy spojená s náboženstvom. Možno považovať kultúru oddelenú od nábožen-
stva za pravú?

11.4 Prechod medzi modernou a postmodernou

„Pochod inštitúciami“ od Antonia Gramsciho.

11.5 Stručná charakteristika postmoderny

Nové začarovanie sveta, ktoré sa moderna snažila odkúzliť – Zygmunt Bauman
11.6 Desať princípov radikálneho postmodernizmu
Neuctievať rozum, sloboda je jediná uctievaná hodnota, neveriť v dejiny, užitočnosť,
prítomnosť, nerozprávať meta-dejiny: človek si sám dáva zmysel svojej existencie, pravda je
to, čo je zmysluplné, nijaké spoločné dobro, absolútne morálne hodnoty, nedôvera
inštitúciám, nestrácať čas myslením na Boha, ale neodmieta vieru – náboženská
ľahostajnosť, rozdielnosť, krása, nie uniformita.

11.7 Postmoderna ako kultúrna „citlivosť“

Nezaujíma sa o problém transcendencie, spochybňuje ľudský rozum, nemá predsudky voči
spiritualite, ale náboženstvo človeka nezaujíma, preceňovanie subjektívneho prístupu
a emócií.

12. Inkulturácia viery

Je teologickým pojmom, ide o odovzdávanie evanjelia medzi dvoma kultúrami. Je vtelením
kresťanského života a posolstva do špecifického kultúrneho kontextu. Inkulturácia je srdcom,
prostriedkom a cieľom novej evanjelizácie. Rozvíja sa teológia prítomnosti DS vo všetkých
kultúrach a to, že evanjelizácia je dvojitým procesom. Odohráva sa v troch fázach: skúsenosť,
rozlišovanie a samotná evanjelizácia. Viera sa buď stane kultúrou, alebo nie je prijatá. Končí
sa vtedy, keď je kultúra schopná produkovať vlastnú teológiu.

12.1 Faktory inkulturácie v postkresťanskom svete

Musíme rozlišovať medzi inkulturáciou v krajinách tretieho sveta, ktoré sú misijným územím
a reevanjelizáciou v krajinách, kde malo kresťanstvo istý vplyv. Musíme evanjelizovať aj
samotnú kultúru, nie len jednotlivcov. Určite sa stretneme aj s prvkami, ktoré sa
s kresťanskou vierou nezhodujú – konverzia.

12.2 Rozlišovanie v kultúre

Je dôležité poukázať v kultúre na tie črty, ktoré bránia prijatiu kresťanskej viery. Existuje
tendencia identifikovať demokraciu so sekulárnym liberalizmom. Spiritualita bez základov,
prežívame návrat ku spiritualite, treba dávať pozor, aby sa neskončilo pri starých omyloch
a herézach. Mnohým chýbajú základné náboženské vedomosti. Prvou úlohou je pastorácia,
ktorá prebudí v ľuďoch túžbu po pravde ako po odpovedi.

12.3 Kultúra potrebuje spiritualitu

Spiritualita dnes, to je metóda ako poznať dnes seba samého, je prostriedkom, ako má
človek naplniť svoj život. Pred ohlasovaním je potrebné upraviť duchovnú dispozíciu
jednotlivca, aby mohol vôbec začať prijímať, aby počúval a túžil po pravde a evanjeliu.
Spoločnosť nerozumie kresťanským kultúrnym tradíciám. Dialóg má byť vedený zdola,
teológia musí počúvať, pochopiť hĺbku i povrchnosti kultúry a odpovedať na otázky, ktoré si
ľudia kladú. Na nedôveru v racionalizmus odpovedať negatívnou teológiou, na hľadanie
postmaterialistickej formy života Evanjeliom ako alternatívnou cestou, na návrat spirituality
schopnosťou kontempla-tívnej modlitby, na pocit vykorenenia a nestability komunitou ako
miestom podpory, na sklamanie z ideológií solidaritou a súcitom.