~1~

Milan
Rúfus

Kniha
rozprávok

~2~
Nevšedne, z hĺbky úprimného citu
hlási sa básnik Milan Rúfus
k slovenským rozprávkam. Vyrastal
na nich a dodnes sa rád vracia do
čarovného sveta, aby z neho načerpal
istotu domova.

,,Viem presne, ţe čiahnem k rozprávke

a zacítim pod nohami zem. Takú
konkrétnu, takú pevnú a milovanú..."
vyznáva i po rokoch. V detstve mu
rozprávka zjednodušene vyjavila vzťah
dobra a krásy. V zrelosti vylúpol z nej

jadro múdrosti a zákonitosti, ktorú po

stáročia ľud tejto krajiny vkladal do
symbolov rozprávky a rozprávkových
bytostí.

Z toho zázračného jadra, zasadeného

do pripravenej pôdy, vyrástli zlaté
oriešky. Rozlúpnite ich, v kaţdom
je rozprávka. Pri vrava sa dokonalým
básnickým slovom malým i veľkým.

~3~
© Milan Rúfus 1975
Illustrations © Viera Kraicová 1975

Venované Zuzanke

Autor získal za toto básnické dielo

roku 1976
Cenu Zväzu slovenských spisovateľov
a Cenu vydavateľstva Mladé letá

~4~
Dlhá bola cesta básnikova,
ktorú prešiel od chvíle, keď vznikla myšlienka
pretaviť rozprávky Dobšinského do básnického
tvaru.
Pred desiatimi rokmi doniesol Milan Rúfus
do vydavateľstva Mladé letá pretlmočenie
Hrubínových Dvakrát sedem rozprávok.
Vtedy uţ bolo známe jeho krásne vyznanie
Dobšinského slovenským rozprávkam. Ako
sám vyznal — s láskavým vízom slova týchto
rozprávok od mala rástol a načieral z hlbín
múdrosti, tak presne, najprostejším slovom
vyjadrujúcej veci človekove.
To bola príleţitosť pre redaktora. Udica
bola hodená, no kým sa zlatá rybka chytila,
pretieklo veľa vody korytom rieky.
I hlava básnikova pripadla ľahkým snieţkom,
kým ,,k tichosti sklonený ako ten klas"
vydal zrno, plné a čisté.

M.H.

~5~
PROSBIČKA
K MÚZE

Pani, ešte som Ťa k básni nevolal.

Na ruke som nosil ako sokola

krúţiace a ťaţké, mlčanlivé slovo.

Ale kam s tou starou zbraňou básnikovou

v krištáľovom kraji jeho maličkých?

Pani, pomôţ písať tieto básničky.

Pani, na štrbinku pootvor mi raj.

A nie milosť slov, leţ milosť očí daj.

~6~
PAMODAJ
ŠŤASTIA

Pamodaj šťastia, lavička."

„I tebe, moja dobrá.
Noţe mi spomôţ trošička;
na druhý bok ma obráť!

Takto tu leţím rok čo rok,

či vo spaní, či bdení.
A uţ ma bolí jeden bok,
čo mi je uchodený."

„Ja vďačne, milá lavička...

Pamodaj šťastia, psíček."
„Pamodaj tebe, dievčička.
Poď ku mne na chodníček

a pozri, koľko črviakov

mi z koţušteka padá!
Ty, očistíš ma nejako?"
„Hej, psíček. Veľmi rada...

Pamodaj šťastia, bujačik."

„Pamodaj tebe, deva."
„Či sa ti paša nepáči
a či ťa inšie hnevá,

ţe trávičky sa nedotkneš?
A narástla ti po pás!"
„Pomôţ mi, dievča, akţe vieš,
a chvíľočku ma popas.

~7~
Tak tlesni dlaňou popri mne,
ako keď bičom plieska."
„Popasiem, býček, čo by nie...
Pamodaj šťastia, piecka."

„Pamodaj tebe, dievčička.

No podţe, poď z tej hory!
Vybrať mi uhlie z telíčka,
lebo mi celé zhorí.

Pália ma moje útroby

a odchodí mi sila."
„Urobím, piecka, urobím,
čo by som nespravila!...

Pamodaj šťastia, hruštička."

„Pamodaj, bohuchvála!
Ja ţe uţ ani nevyčkám
— a tak som čakávala.

Otras mi tieto hrušťatá,

uţ ťaţia svoju mamu.
Taká som od nich ustatá,
konáre sa mi lámu."

„Otrasiem, milá hruštička,

keď si tak pri potrebe."
„Pamodaj, moja slúţtička,
pamodaj šťastia tebe."

Za všetku tvoju dobrotu,

čo v ľudskom srdci drieme.
Ţe nadostač jej bolo tu
i pre tie veci nemé.

~8~
Pamodaj šťastia, kohútik,
uţ ide tvoja kňahňa.
A pred ňou cing a za ňou ling...
Pamodaj šťastia, jahňa,

pamodaj, psík, čo zahavká

tak, aţ sa dvory budia.
Pamodaj šťastia, rozprávka.
Pamodaj, dobrí ľudia.

~9~
A PRIJMI
PODANÉ

V ďalekých mestách
videl som katedrály.
Ich veţe stáli v oblakoch
a pod ich klenbou krútila sa hlava.
Jak pod kamennou skvostnou oblohou.

Videl som ich,

tie hniezda pre bohov,
krásne a studené.
Veď predtým, ako vstala
z hliny a zo zeme
k oblakom katedrála,

— v kolese mocných krútila sa viera,

krv prelievala,
celá šialená.
A tvojim dedom
moc sa vyhýbala.
Tým bielym vranám
v bielych halenách.

Nemali katedrál.
Len kostolčeky z dreva.
Smieš hodiť kameňom ?

Či smieš sa preto hnevať

na nich
a na ne ?

~ 10 ~
Utri si dlane
a prijmi podané.

Lebo tá rozprávočka,
ktorá ti denne rozsvecuje očká,
je taký kostolček.
Je kostolíček z dreva.

Veţička.
A v nej zvon,
čo detským hláskom spieva
i noc
i ráno.

~ 11 ~
ZLATÁ
MUZIKA

Poletuje nad mestami

Zlatá muzika.
Poletuje ako vtáča,
srdce preniká.

Ako husle, ako harfa,

ako jasný zvon.
Raduje sa, chúďa zlaté,
ţe je chvíľu von.

Ţe sa jej zas podarilo

dostať z úkrytu,
kde ju drţí jeţibaba
vo tme ukrytú.

Aby ľuďom nenosila

radosť po svete,
nuţ je, chúďa, ako zviera
v klietke zavreté.

Ale teraz poletuje,

spieva tralala,
lebo stará po obede
s dievkou zaspala.

Poletuje ako vtáča

a sa veselí.
Šuhaj Baláţ dobrou zbraňou
na ňu zacieli.

~ 12 ~
Cieli, cieli, ale mimo,
do nej boţechráň!
Kdeţe by on do Muziky
lúčal svoju zbraň!

Necieli jej do srdiečka

ani do čela.
Len tak, aby na chvíľočku
krátko omdlela.

Tak, aby sa chytiť dala

húska divoká.
Tak, aby mu padla k nohám
z toho vysoka.

Zablysklo sa, zahrmelo

a uţ zakrátko
túlila sa v jeho rukách
ako vtáčatko.

„Neľakaj sa, moja Zlatá,

nekryţe si tvár!
Zanesiem ťa dobrej panej
na svadobný dar.

Všetkým ľuďom budeš svietiť,

moja kométa.
Nebudeš viac ako zviera
v klietke zavretá.

Len si sa mi neudrela
o tú tvrdú zem?
Veď som iba zato strieľal,
ţe ti dobre chcem."

~ 13 ~
Poletuje nad mestami
Zlatá muzika.
Poletuje ako vtáča,
srdce preniká.

Ako husle, ako harfa,

ako jasný zvon.
Pospevuje, raduje sa,
ţe je z klietky von.

~ 14 ~
SONG
O SNEHULIENKE

Tak som si ťa nosil

domov v rakvičke.
Bolesť velikú a
tielko maličké.
Tak som s tebou mával
do tmy iba krôčik.
Ţa beznocích snov a
za bezsenných nocí.

Neuplietol som si
veniec z trstiny.
Nepolieval vínom
tvoje krstiny.
Nenadýchal som sa
tvojej mliečnej vône.
Leţiavala si mi
v krištáľovom zvone.

Ako Snehulienka
v rakve sklenenej.
Podobala si sa
húske strelenej.
Tak som s tebou do tmy
iba krôčik mával.

Kráľ i trpaslíček
pri okne som stával.

Kráľ i trpaslíček
stál som na stráţi.
Striehol som ti smrť a

~ 15 ~
— ţivot vystráţil.
Uprosil som smrtku,
aby tebou zhrdla.
Otrávené jabko
vypadlo ti z hrdla.
A ja som ťa niesol
domov v náručí,
v bojazlivom šťastí,
pierko na lúči.
Radosť moja krotká,
ako sme to ţili ?
Drobný piesok jedli,
kalnú vodu pili.

~ 16 ~
MLYNČEK

Od utorka do stredy
krákal havran škaredý.
„Taká, človek, moja vôľa:
abo zhltnem tvojho vola,
abo teba dovtedy!"

Vola zjedol, ale ver

ďalej kráka čudný zver.
„Málo mi je mäska z neho,
daj i toho podsebného!"
Kričí sedliak: „Tu máš, ţer!

A ja pôjdem od teba
do pekla či do neba,
obesiť sa na javore.
Uţ si deťom v mojom dvore
utrel ústa od chleba!"

„Ostaň, človek, v pokoji,

nestrachuj sa o svojich.
Len či trafíš ku mne domov?
Budem lámať vŕšky stromov,
pôjdeš za mnou po chvojí.

To ti cestu oznámi.
Tri dni musíš horami.
V mojom zámku vrchovato
zakladiem ťa samým zlatom
ako myšku do slamy."

~ 17 ~
Preč je vták. Len zďaleka
hora pod ním narieka,
ako čiernym krídlom láme
vŕšky stromov, prichystané
pre biedneho človeka.

Tri dni sa mu minuli,

les ho k sebe pritúlil.
A na štvrté zore ranné
zbadal zámok na balvane,
sťaby ho tam prikuli.

Vták mu zaprel o plece.

„Vitaj u mňa, človeče.
Povodím ťa po komnatách.
Naberieš si toľko zlata,
ţe ti riekou potečie."

„Maj ty zlata do vôle.

Ja mám svoje mozole.
Ak mi budeš dávať dary,
nuţ iba ten mlynček starý,
čo tam stojí na stole."

„A čo ti ten zaplatí?
Ech, ty sedliak hlavatý!
Ale ber si, dám ti sluchu."
Fuk ten mlynček pod pazuchu
a uţ je s ním za vráty.

~ 18 ~
A keď prišiel do hory,
halenu si roztvorí,
a sadá si na papradie,
milý mlynček na zem kladie,
taktohľa mu hovorí:

„A ty, mlynček, toč sa mi,

a ty, stolík, rob sa mi,
a ty, plátno, rozostri sa,
jedál nech je plná misa
pred mojimi očami!"

To vám bolo jediva!

Celý stolík zakrýva.
Sedliačik sa iba hostí.
Najedol sa do sýtosti
po prvý raz za ţiva.

„Uţ mne zlato nenačim.

Mám, ţe pojesť nestačím.
Do smrti uţ budem na tom.
Choď si, havran, s tvojím zlatom,
choď si s tvojím ledačím!

Zváţaj si ho na fúrach.
Nie som ja tá nátura.
Robotnému čoţe treba?
Toho jedla, toho chleba
aby bolo akurát.

~ 19 ~
Pre neho i pre deti,
kým mu ţivot preletí.
Pre to jeho pokolenie,
kým si naňho nespomenie
smrtka v svojom dúpäti.

Ale tá je ďaleko.
Za horou a za riekou.
Zloţ sa, plátno, stolík, sadni.
Čakajú ma moji hladní,
škoda planých nárekov.

No poď, mlynček potvora,

ideme k nám do dvora.
Nebude uţ suchá kôrka
od utorka do utorka
v mojich prázdnych komorách."

Doma bolo radosti.

Všetkých volal za hostí.
Pili, jedli vďačne, schuti,
i ten psíček vyhladnutý
pasoval sa na kosti.

Potom vyšli na paţiť

slniečka si naváţiť.
Kaţdý deň tam po robote
vytierali zuby psote.
Tak im bolo sveta ţiť.

~ 20 ~
NEPÝTAJ SA

Nepýtaj sa, moja dcéra,

kto má kľúče od jazera.

Kam chodí zem na studničku ?

Kto vystrihol lastovičku ?

Kto to hore na Martina

divým husiam hlávky stína

a z ich trupov potom derie

studené a tiché perie ?

Nepýtaj sa tvojho tatku,

kto to spieva v kolovrátku,

kto zobudí ráno včielky.

Nepýtaj sa. Uţ je veľký.

Iba by mu bolo ľúto.

Nepýtaj sa, povedz mu to.

~ 21 ~
O KRÁĽOVIČOVI,
ČO SI MLADÚ HĽADAL

Ţili raz jeden kráľ a jedna kráľovná,

starí a nevládni.
Hovoria synovi: „Počúvaj, synček náš,
nie je uţ veľa dní,

nie je uţ veľa dní pred nami na ceste,

čo vedie do hrobu.
Oţeň sa; pri dobrej ţene a neveste
hrej našu starobu.

Oţeň sa po vôli matke i otcovi,

časy sa minuli.
Múdry si, hodný si, ktorú ty oslovíš,
kaţdá sa pritúli."

Kaţdá sa sľúbila, kaţdá sa strojila,

šťastná a veselá.
Ale deň pred svadbou, koľko ich poţiadal,
kaţdá mu umrela.

Zaľahla ťaţoba nad celou krajinou,

zaľahla mrákava.
K záhradnej studničke chodili nad synom
tí starkí plakávať.

Ţialili nad nimi vŕby i olivy,

nad ľuďmi smutnými.
Len tu raz neznámy, drobný a šedivý
starček vstal pred nimi.

~ 22 ~
A jeho ústa mu taktohľa oslovia
ich osud prabiedny:
,,Čo vy tak plačete, vy starí kráľovia
na vaše starie dni?

Viem vaše ţaloby a vaše súţenia,

smutnejšie nad iné.
Lenţe tá nevesta nie vám je súdená
vo vašej krajine.

Z inej tá studničky, z inšieho potoka

vodičku načiera.
Ďaleko odtiaľto, do dňa a do roka,
čaká si rytiera.

Ale je zakliata, myseľ má zmútenú

a pustú krajinu.
Povedzte synovi — ak ju chce za ţenu,
môţe i zahynúť."

Ale syn neváhal. „Zbohom vám, otec môj,

zbohom, mať milená.
Čo si priam na ceste po svete ďalekom
zoderiem kolená!"

„Pomaly, priateľ môj, pozhovej, nieţe tak,"

starký ho odrazí.
„Najprv mi prisahaj, ţe budeš verne dbať
na moje rozkazy.

Na poli za mestom, pri jednom prameni

stretne ťa ţobráčik.
Svoj odev kráľovský za jeho premeníš.
Ale to nestačí.

~ 23 ~
Takto uţ odetý postretneš človeka
v čiapočke červenej.
S tým pôjdeš poslušný po súši, po riekach,
cez horské hrebene.

Celý rok na nohách, s kôročkou prosenou,

v ţobráckej kešeni.
Dobre si rozmysli, či ti je so ţenou,
či ti je bez ţeny."

„Dobre som rozmyslel, dobre som rozváţil,

čoho sa chytať mám.
Ţiadal si poslušnosť? Nie raz, no sto razy
ti na ňu prisahám."

Odišiel kráľovič, všetko sa plnilo

podľa slov starčeka.
A tak sa začala jeho púť za milou,
ťaţká a ďaleká.

Kaţdý deň na nohách, kaţdý deň ţobravý

chlebíček v kešeni.
Blesky im sypala obloha na hlavy,
na nocľah zmočený.

Horkýţe v úkryte — na poli, leţiačky

pod mrakmi mokrými,
v kolese kriedovom ako dva zajačky
triasli sa od zimy.

Sotvaţe jeden z nich na krôčik pohne sa

pohľadať hustý strom,
sotvaţe na krôčik odíde z kolesa,
zrachotí nad ním hrom.

~ 24 ~
K polnoci utíchlo, do rána pospali,
v koliesku skrútení.
Vetríček za cestou sušil ich pomaly,
mokrých a zmučených.

Celý rok trpeli takto a neinak,

zmáhali únavu.
Zo zeme postieľka, z oblohy perina,
kamenček pod hlavu.

„Došli sme, kráľovič, a všetky súţenia

radosť ti nahradí.
Vidíš ju? Tam stojí tá tvoja túţená,
uprostred záhrady.

O chvíľu pôjdeme poprosiť o nocľah,

stmieva sa pomaly.
Uţ iba jednu noc, uţ iba jeden strach,
a bude po ţiali.

Vydrţíš, kráľovič, veď si uţ toľkokrát

utieral slaný pot.
Noţe sa nezľakni: v noci, keď budeš spať,
siahne ti na ţivot.

Ale ty nezaspí, a keď sa zaţenie

s palošom na teba,
s týmtohľa zrkadlom skončíš jej trápenie,
nič viac ti netreba."

Všecičko bolo tak. Keď sa uţ zahnala

s tým mečom ako saň,
podal jej zrkadlo. Tá sa v ňom spoznala
a usmiala sa naň.

~ 25 ~
Ako keď z ťaţkého spania sa zobudí,
povie mu skrúšene:
„Ďakujem, ţe si mi vyhnal tie obludy
z pamäti zmútenej.

To zlé, čo pred časom vošlo mi do tela,

myseľ mi ukradlo.
Zlý človek zaklial ma, keď som ho nechcela,
a vzal mi zrkadlo.

Aby som zabudla na seba, na ľudí

a, pravdy neznalá,
aby som kaţdého, kto si ma zaľúbi,
tým mečom preklala."

Ruky mu bozkáva, objíma kolená

a plače šťastlivo.
„Odpusť mi, milý môj, ak som ti šialená
siahala na ţivot."

„Netráp sa, princezná, zlé je uţ za nami,

ďaleko, ktohovie.
Čo mysľou nevieme, srdce nám oznámi
a všetko dopovie.

Srdce ma priviedlo ku tvojim záhonom

a tak ťa ţiadalo,
ţe telo ustaté ako pluh za koňom
za ním sa ťahalo.

Brázdu som preoral cez celú krajinu

— tak veľmi som ťa chcel.
Srdce ma prosilo: nedaj mi zahynúť.
A ja som šiel a šiel.

~ 26 ~
Ubitý búrkami a zlými osudmi,
ustatý na úmor.
Ty nepros, nevinná; ja prosím — odpusť mi,
ţe nebol som tu skôr."

Šťastní sa vracali do jeho krajiny,

všetko sa zmenilo.
Hromy uţ nebili, v oblohe nad nimi
slniečko svietilo.

So zvesťou poslalo do jeho domova

jeden lúč nezbedný.
„Noţe vy neplačte, vy starí kráľovia,
na vaše starie dni.

Noţe nie slzami — veselou hostinou

naplňte nádobu.
Ide vám do domu nevesta so synom
hriať vašu starobu."

~ 27 ~
VEĽKONOČNÝ
VINŠ

Videli sme, počuli sme,

ţe máš očká choré.
Umyjem ich slanou vodou,
čo sa volá more.

Umyjeme, okúpeme,
ráno budú zdravé.
Budeme si celé leto
vyspevovať v tráve.

Kaţdý večer, kaţdé ráno

chodím k slanej vode,
na ktorej sa ako husi
kúpu biele lode.

Lode moje, ďaleko je

a či blízko je to,
čo nám z juhu priveziete
jedno krásne leto ?

Keď sa ozve kukulienka,

hríbik vonia z lesa ?
Nestojte tu, biele lode,
poponáhľajte sa.

Kadiaľ som ja chodil domov,

chodníček je úzky.
Dlho mi je, smutno mi je
bez tej mojej Zuzky.

~ 28 ~
ĽUDMILKA

Dejú sa deje na svete

a zlé sa s dobrým stretá.
I v planom dome nájdete
ako chlieb dobré dieťa.

Rýľoval Radúz balvany

dreveným tupým rýľom.
A potom plakal do dlaní,
keď sa mu nedarilo.

A bál sa veľmi, čo by nie,

veď počul babu kríkať,
ţe za pokutu odhynie,
ak nevyplní príkaz.

Tu prišla za ním Ľudmila

so svojím srdcom krásnym
A pod zásterku ukryla,
— ţe veľmi cítila s ním —

čarovný prútik, nájdený

na stole materinom.
Tým pošibala po zemi,
i rástlo na nej víno.

Ţe bola lepšia nad iné

tá čarodejka malá,
nečisté sily gazdinej
na dobré obracala.

Nosila ťaţké bremená

na svojom útlom pleci.
Takto sa na jas premenia

~ 29 ~
i najtemnejšie veci
pod čistou rukou čistého
a — ktoţehovie prečo —
ešte i slina za neho
sa ozve ľudskou rečou.

Ľudmilka moja nesmelá,

jak vlna, bijúc o breh,

— tak si sa meniť vedela,

keď chránila si dobré.
„Pšeničkou sa ti urobím,
ţni moje klasy ťaţké.
A zachráni nás od zloby,
čo podobné je láske.

Budem ti muškou v kostole,

ó, káţ mi svoje slová.
Jak muška pri sviec plápole
tak budem poletovať

okolo tvojho plameňa,

okolo tvojho jasná,
i sama sebou zradená,
i sama v sebe šťastná.

A budem hruškou, topoľom

stáť sedem dlhých rokov
a listy roniť okolo
na stopy tvojich krokov.

A budem zlatá kačica

s tým perím, ktoré klame,
aţ v tvojich rukách vrátim sa
nakoniec k sebe samej.

~ 30 ~
A oslovíš ma po mene
a neodídeš viacej,
keď konečne si spomenie
to tvoje srdce spiace.

Uţ nebude mu nemilá,
keď spozná svoju druţku.
To z lásky som sa menila
i na zrno i mušku..."

„Nebude ako doposiaľ,"

uţ on z nej ţiale sníma.
„Ty mocnejšia si ako kráľ,
ach, zahanbila si ma.

Ľudmilka dobrá, Ľudmila,

zas topoľ pŕchne z listov.
Ty si ma z kliatby umyla
tou svojou slzou čistou.

Zahnala sily protivné

a vyviedla ma z temná.
Trápila si sa kvôli mne,
však? Trpela si pre mňa..."

A ona povie: „Nemnoho"

a jeho plece hľadá.
„Čo neurobíš pre toho,
koho máš rád a rada?"

~ 31 ~
AKO TO BOLO
V JEDNEJ ROZPRÁVKE

Len takto sa smiem pozrieť na teba:

ţe prvý raz
nezdvihnem oči vyššie ako k pásu.
A po tele mi prejde ľahký mráz,
keď vidím tvoje nôţky —
jahniatka
novorodené
sa na trávičke pasú.
Len takto sa smiem pozrieť na teba.

Na druhý raz sa zachviem.

Uvidím
telíčko tvoje ako bochník raţný
a tvojho trupu člnok striebristý
na vlnách krôčkov,
takých neistých,
ţe prepotí si rúcho anjel stráţny.
Len takto sa smiem pozrieť na teba.

Aţ nakoniec,
aţ na ten tretí raz
trúfam si vzhliadnuť k tvojej drobnej tvári.
A zaleje ma jas, ach, taký jas,
keď z tvojich očí,
včielok túlavých,
rinie sa na mňa medom úľavy
belasá večnosť človekových jarí.
Len takto sa smiem pozrieť na teba.

~ 32 ~
Tak na tri razy
od nôh ku hlávke.
Keby som naraz videl tvoju krásu,
moţno by som ti umrel od úţasu.
Ako to bolo v jednej rozprávke.

~ 33 ~
ZLATOVLÁSKIN
BRAT

,,Jáchymko," prosí Zlatovláska,

„kde prídeš slúţiť do domu,
nespomeň, ţe máš takú sestru,
nikomu, ale nikomu.

Ţe narástli mi zlaté vlasy

a z očí plačem perlami.
Nehovor, braček, pekne prosím.
Inakšie bude zle s nami."

Šiel Jáchymko a v jednom zámku

za sluhu slúţil v maštali.
Spočiatku ozaj nepovedal.
No keď s ním prísne začali,

ţe tak a tak, ţe bude beda,

sám kráľ ţe vzal si do hlavy,
— zľakol sa chlapec. Bol uţ taký,
od prirodzenia ľakavý.

Povedal všetko o sestričke.

A koľko chceli, toľkokrát.
A kráľ uţ súril, nedočkavý,
sa nad jej krásou pokochať.

„Ukáţ mi cestu do jej domu!

Nič nezataj a hovor nám!
Ba priahaj koč a pôjde s nami
aj naša stará komorná."

~ 34 ~
A tak ich viedol, viezol k tomu,
čo pán kráľ vzal si do hlavy.
Nuţ, bál sa chlapec, bol uţ taký,
od prirodzenia ľakavý.

A Zlatovláska sprievod vidí,

poznáva kráľa po ţezle
a svojho brata na kozlíku
a len si vzdychne: To je zle.

Privolila, šla za kráľovnú,

šla, ale kdeţe z radosti.
A milý brat len k zemi hľadí,
voľakde koňom na chvosty.

A kráľ je v sedle. Rozjarený

sa k Jáchymkovi nakloní.
„Povezieš v koči tie dve ţeny.
Ja pôjdem vopred na koni.

Len ticho-ticho s mojou pannou,

nech sa jej z krásy nestratí!"
A taký hovor ide z koča:
„Čo volá kráľ?" „Ţe beda ti!

Ţe ti mám odťať obe ruky,

tak prikázal náš mocný kráľ.
Ţe ťa uţ nechce ku oltáru."
„Nuţ, urob, ako prikázal."

Jáchymko počul, s kaţdým slovom

akoby doňho vošiel nôţ.
Ale sa bál a nezavolal:
sestrička, never, to je loţ!

~ 35 ~
„Len ticho-ticho s mojou pannou,
nech sa jej z krásy nestratí!"
A taký hovor ide z koča:
„Čo volá kráľ?" „Ţe beda ti!

Ţe ti mám odťať obe nohy,

tak prikázal náš mocný kráľ."
A Zlatovláska smutne vraví:
„Nuţ urob, ako prikázal."

Jáchymko počul kaţdé slovo,

ťaţké a čierne ako noc.
Ale sa bál a nezavolal:
hybajte sestre na pomoc!

„Len ticho-ticho s mojou pannou,

nech sa jej z krásy nestratí!"
A taký hovor ide z koča:
„Čo volá kráľ?" „Ţe beda ti!

Ţe ťa mám zmárniť ako šteňa,

ty bez rúk, bez nôh potvora!"
„Keď pôjde s kočom popri mori,
vyhoď ma teda do mora."

Jáchymko počul kaţdé slovo,

prehĺtal hrdlom vzlyk i ţiaľ.
No neozval sa, nezavolal,
čo sa tak veľmi strigy bál.

Tej, čo mu sestru odmárnila

a namiesto nej z úkrytu
vytiahla svoju mrzkú dcéru
v sedadle koča ukrytú.

~ 36 ~
A uţ sa spolu chichotajú
a stroja v zámku veselie.
A Jáchymko sa iba potí
do svojej hrubej košele.

Nič nepomohlo, chudákovi,

ţe toľko sa tej strigy bál.
Ţe na ňu slovko nevyzradil
a vo všetkom jej uhýbal.

Čo mu tá za to zaplatila,
horká to bola odmena.
Dala ho zahriebsť pod oknami
aţ po samučké ramená.

Nič si s tým strachom nevyslúţil.

Čo mohol čakať od zmije?
Z kráľovských šafľov vylievali
na jeho hlavu pomyje.

Čo bolo ďalej, uţ je známe.

Ţe ako áno, ako nie,
sestrička jeho zachránená
mu skončila to trápenie.

A hoci mu nič nevyčíta

a nekladie mu pred oči
a slovkom sa ho neopýta,
prečo tak mlčal na koči,

slovíčkom mu to nespomenie,
— jemu sa ţiť uţ nedarí.
Uţ večne bude trochu bokom
hľadievať ľuďom do tvári.

~ 37 ~
PODKOVIENKA

Prichádzaš z úsvitu
a radosť ide s tebou.
Akoby radosť bola korunou
na tvoju hlávku,
druţička bez závoja.

Prichádzaš z úsvitu
a radosť, sestra tvoja,
vodí ťa za ruku.
Keď padneš na kamienok,
pár kvapôčok ti z tela vyskočí.
Červená z kolienka
a biela spod očí.
A malý krátky plač ohne ti ústočká
do krásnej podkovy.

A hneď je po daţdi.
A radosť ide s tebou,
prichádzaš z úsvitu.

Len ja si odnášam tú tvoju podkovienku,

do prahu pamäti
slzičkou pribitú.

~ 38 ~
O TROCH
GROŠOCH

Kopal raz jeden chudobný človek

pri hradskej ceste priekopy.
„Akú máš plácu?" kráľ sa ho pýtal.
„Tri groše na deň dokopy."

„Tri groše na deň? Vyţiješ z toho?"

pýta sa vladár biedneho.
„Tri groše? Keby, jasný môj kráľu!
Ja ţijem iba z jedného.

Prvým z tých grošov dlho uţ vraciam

to, čo som dlţný pred bohom.
Iba ten druhý ostáva pre mňa.
Tretí groš dávam zálohom."

Premýšľa vladár starnúcou hlavou,

uţ sa mu na nej belie srieň.
Koľko len húta, toľko len húta,
nepríde veci na koreň.

„Tri groše na deň. Z takého mála

poţičať, vrátiť, ba i ţiť?
Človeče dobrý, darmo sa trápim,
budeš mi musieť vysvetliť."

„Tak je to, výsosť: otca mám v dome,

nevládneho a starého.
Najprvším grošom statočne vraciam,
čo dostával som od neho.

~ 39 ~
Jeden groš ide na môjho syna,
rastie mi z neho čeľadník.
Záloh mu dávam, aby mi vrátil,
keď sám uţ budem nevládny.

Jeden groš pre mňa. Dosť lebo málo

na ľudskú cestu nedlhú?
Kráľ môj, tak ţije chudobný človek:
bez pýchy, však i bez dlhu."

„Dvanásti moji radcovia slávni,"

v kráľovskom hlase zaznie zlosť,
„mali by počuť hádanku tvoju.
Pane, tým nikdy nie je dosť!

Kaţdý deň ţobrú o vyššiu plácu.

Tým oni viac, čím viac ja dám.
Tešte sa, hlavy, hlavičky drahé,
akú vám hádku zahádam!

Ak majú rozum, nech sa z nej učia.

Ak neuhádnu, babráci,
za čo ich platím kráľovským zlatom?
Za čo ich drţím v paláci?

Za tvoju múdrosť tu ti je dukát.

Ale drţ v sebe to, čo vieš.
Nikomu o tom slovíčka nerec,
dokiaľ môj obraz neuzrieš!"

Na zámku bola beda a rata.

Mrkotno veru bolo tu.
Dva dni sa mučia učené hlavy.
Tri dni im kráľ dal lehotu.

~ 40 ~
Darmo sa kaţdý umáral nocou,
darmo si rozum katoval.
Uhádnuť, čo vie chudobný človek,
— kdeţe by boháč na to vzal?

Naveľa ktosi pošepol v súre,

ţe to ten cestár tam a tam...
Beţali za ním dvanásti páni,
jasnejšie bolo komnatám.

Skúšali prosbou, skúšali hrozbou.

Ale ten človek smelo stál.
„Kremä keď vidím podobu kráľa,
tak mi náš vladár prikázal!"

„Kráľovský obraz? Kdeţe ti tuná?

Veď visí v jeho palotách!
Vymysli niečo, do rána krátko,
a skončí sa nám lehota!"

Keď mu uţ k nohám sypali zlato,

vytiahol dukát z kešene.
„Vidíte na ňom podobu kráľa,
vy múdre hlavy vznešené?"

Povedal potom, ako to bolo.

Tí ako s teplým bochníkom
beţali domov presvedčiť kráľa
o svojom ume velikom.

Ale kráľ šípil, kto im dal radu.

Na zámok prísť mu poručil.
„Čo si ty, inak statočný človek,
kráľovský rozkaz porušil?"

~ 41 ~
„Nerušil som ja, kráľovská výsosť,
neprotivil sa rozkazu.
Veď som sa mohol do dobrej vôle
nahľadieť vášmu obrazu.

Tu, hľa, je dukát, čo ste mi dali.

Na ňom váš obraz okrúhly.
A títo múdri neprišli na to,
keď sypali ho do truhly."

„Bystrý si človek, budeš mi radiť.

Prebývaj v mojom paláci.
A čo vy, páni? Ešte je málo?
Ešte vám zlata nestačí?

Koľko vám pridať? Po dvadsať palíc.

To bude naša úmluva!"
Neprišli tí viac milého kráľa
o vyššiu plácu unúvať.

~ 42 ~
PRI POTOKU

Tak
ako pečieš koláčiky z piesku,
hovoríš slová.
Vyklopené
z nádobky tvojich úst,
plné sú krásnych nedokonalostí.
Keď neudrţí krehká formička
a na slovíčku odtlačí sa zúbok.
Alebo jazyk.
Nestačí sa uhnúť
a popletie si cestu v chodbičkách.

Ako potok je tvoja reč.

Ten potok,
ktorý sa potkne o kaţdučký kameň
a práve na ňom vyludzuje tón.
A práve preto zurčí.
Taký čistý,
ţe sa v ňom umyť bojím.
Ţe len stojím
a počúvam
a počúvam
ten zvon.

~ 43 ~
MECHÚRIK KOŠČÚRIK
S KAMARÁTMI

Mechúrik Koščúrik sirota

neuţil dobrého ţivota.

Ţe mu v ňom bývalo všakovak,

vybral sa do sveta vandrovať.

Ako tak putuje, pri kroví

tenučký hlások ho osloví:

„Vezmi ma, Koščúrik, do sveta.

Budem ti cestičku zametať."

Mechúrik ešte je neistý:

„Povedz mi, kto si, a nepišti."

„Nepoznáš myšičku Chocholku?

Prosím ťa, vezmi ma do spolku!"

„No poď!" I boli uţ dvojakí.

Veselšie leteli oblaky.

Kaţdý si na chvíľku povoľká.

Mechúrik a za ním Chocholka.

Idú a pod horou na mlákach

ktosi im na pozdrav zakváka.

„Ty si kto?" „Rapotka z močiara,

čo večer všeličo potára

a cez deň, ţabiatko nevinné,

vyspí to v zelenej perine."

~ 44 ~
„No poď!" I boli uţ trojakí.
Veselšie leteli oblaky.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka.

Pred nimi deň ako lahôdka.

„Prossím váss!" „Toto je čudný krik.

Ty si kto?" „Ja som had V tráve šmyk.

Berte ma, kdekoľvek pôjdete,

ja sa tak rád kĺţem po svete."

„No poď!" I boli uţ štvorakí.

Veselo leteli oblaky.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

za nimi po lesných jahôdkach

V tráve šmyk bystro sa prepletá.

Tak oni putujú do sveta.

Idú a idú, aţ zaveľa

postretnú ďalšieho priateľa.

„Pa-pánboh šťastia daj, vandráci!"

„Ty si kto?" „Lesný skok, zajačik,

čo je sám pod medzou v dúpäti.

Pri vás mi lepšie čas uletí."

„No poď!" I boli uţ pätoria.

Idú a reči si hovoria.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

~ 45 ~
V tráve šmyk, Lesný skok — samotka.
„Dobrý deň," sladne im spod kríčka.
„Ty si kto?" „Líštička-kmotrička.

Noţe ma prijmite medzi vás.

Počujte, aký mám pekný hlas!"

„No poď!" I boli uţ šestoria.

Idú a reči si hovoria.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

V tráve šmyk, Lesný skok — samotka,

Líštička-kmotrička za nimi
kŕmi ich nôtami sladkými.

K večeru pri jednej zápoli

„Ujujú," odrazu hlaholí.

„Ty si kto?" „Ja som vlk Trubač hôr."

„A čoţe netrúbiš trochu skôr?

Veď tuto zajačka chudáka

podvečer kaţdý šum vyľaká.

No poď!" I boli uţ sedmoria.

Idú a reči si hovoria.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

V tráve šmyk, Lesný skok — samotka,

Kmotrička, Trubač hôr — ujujú,

idú a do sveta putujú.

Neprešli veľa, keď na grúni

ako keď na sude zaduní.

~ 46 ~
„Ty si kto takýto mrmlavý?"
„Medveď som a uţ ma nebaví

krútiť sa naveky v malinčí.

Noţe ma prijmite, našinci."

„No poď!" I boli uţ osmoria.

Idú a reči si hovoria.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

V tráve šmyk, Lesný skok — samotka,

Kmotrička, Trubač hôr, za nimi

Mrmláč, čo zunoval maliny.

Cesta ich cez horu ďalekú

priviedla k jednému domčeku.

A to tam celú noc bezmála

strigina svadba sa konala.

„Počkaj, ty nevesta štrbavá!

Veď ti my začneme vyhrávať."

Stali si na dvore do radu

a potom spustili parádu.

Nadul sa Koščúrik, nafúkal,

spravil si veľký huk, zahúkal.

Pišťala Chocholka na raty.

Rapotka kvákala za vráty.

V tráve šmyk, podobný klobáse,

~ 47 ~
šmýkal sa ako slák po base.
Lesný skok dupotal po zemi
akoby po bubne bubeník.

Kmotrička vysoko ťahala

tralala lalala tralala.

Trubač hôr do toho ujujú,

ako keď na rohu zadujú.

A Mrmláč mrmotal v kolese,

len to tak hučalo po lese.

Zľakli sa hosťovia svadobní,

baran im prihorel na ohni,

mladucha kričala z kútika:

„To bude čertova muzika!"

A tu si povedal Koščúrik:
„Keď kúriť, nuţ teda podkúriť!"

Ešte raz nadúchal útroby,

aký on strašný huk urobí.

A tu bác!, len to tak zdunelo.

Akoby do domu udrelo.

Ako hej, ako nie, darmo je,

uţ bol náš Koščúrik na dvoje,

uţ bolo, pane môj, po mechu.

Jačali kumpáni od smiechu.

A tí dnu, ako tieň zľaknutí,

utiekli do lesných zákutí,

~ 48 ~
a keď uţ ostal dom bez ducha,
posledná vybehla mladucha.

Poď naša muzika do chyţe,

nech aspoň taniere oblíţe.

A tu ti na peci, na stole,
v kozuboch jediva do vôle.

Ranený Koščúrik vďačný je.

Kmotra mu mechúrik zašije.

Dokiaľ mu zošité zacelie,

v dome si spravili veselie.

Vydali Kmotričku za vlka.

Zajačik pochrumkal jablká.

A ţeních s nevestou barana.

Takto sa svadbili do rána.

Iba náš Koščúrik sirota

neuţil dobrého ţivota.

Daromné bolo mu veselie,

keď si tak ublíţil na tele.

Nezobral z voňavých kozubov

ani tú kôročku do zubov.

Iba si potichu, bez rečí,

urobil miestečko na peci.

~ 49 ~
Nestenkal, zábavku nekazil.
Sedel tam ako päť peňazí.

Ani len, chúďatko, nemuklo.

Aby mu vrecúško nepuklo.

~ 50 ~
O PIATICH
TRPASLÍČKOCH

Päť trpaslíčkov na májovej lúke

je tvoja dlaň, je tvoja dlaň.
Tá neúnavná svätá prostota
nad čiarou lásky, čiarou ţivota,
hmýrenie sladké,
náruč rozovretá —
akoby šlo len o to
objímať
pominuteľné veci tohto sveta.

Päť trpaslíčkov na májovej lúke

je tvoja dlaň, je tvoja dlaň.
Kde sa ma dotkne, kde ma pohladí,
zaveje vánok.
Ako obklady
na smädnú koţu, koţu došľahanú
údermi hodín, čo napadali na ňu.

Päť trpaslíčkov po veciach sa túla.

A v kaţdej škárke trafí do sluje.
Päť trpaslíčkov zlato doluje
v hlbine bytia.
Na svet velikých
jak lampôčky im svietia nechtíky.
Zorničky ranné,
dcérky úsmevu.
Jediný z nich mi stačí ku spevu.

~ 51 ~
LAKTIBRADA

Oţenil sa Laktibrada.
Veru tak je, tak:
nemá ho tá ţena rada
ani za päták.

Darmo prosí, darmo hrozí,

darmo dojedá.
Len mu hodí bobček z kozy
miesto obeda.

Smeje sa mu: „Akí chlapi,

taká porcia!"
Tak ho trápi. A čo lapí,
tým ho obíja.

„Nieţe drichmeš pri komíne

Variť treba, prať!
Ja si idem po doline
koňa prevetrať."

Berie metlu a uţ letí

ako kométa.
A on, chudák, hrubé smeti
bradou pometá.

Na potoku potom plače,

hreší na ţenu.
A s jej sukňou zlostne plače
bradu zmočenú.

„Kdekomu som hlavu pílil,

iba ţene nie.
Rohatí mi posvietili

~ 52 ~
na to ţenenie.
Čert ma viedol, čert mi radil
takú mladuchu.
Mne, ktorý som kašu chladil
chlapom na bruchu!

Mne, ktorý som jedol dievky

ako jahody.
Voňalo mi spod pokrievky
ako na hody.

A teraz ma suchá slama

v krpci omína.
Striga ţena, zhodila ma
spoza komína."

Laktibrada, Laktibrada,
a či je to loţ?
Takú našiel, aký hľadal:
za rovnaký groš.

Sám si kradol, sám si kváril,

to je známa vec.
Sám si mrzkú kašu varil,
tak ju sám aj jedz!

Sám si ťahaj po priekope

svoju taligu.
Kto druhému jamu kope,
padne na strigu.

~ 53 ~
NIKTO
NEVIE

Nikto nevie, kde sa vzali

planí chlapi, na piaď malí,

veľká leda zlosť a brada.

Nikto nevie, iba háda.

Kadekto sa preto trápi,

kde sa vzali polo capy,

polo chlapi s mrzkou šteťou.

Kdekto háda, probuje to.

Koľko podôb, koľko tvárí

máva zlé, keď smolu varí?

Rozprávočka prostovlasá,
tá to vie, a nezľakla sa.

Len si dýchla toho chrenu

a na svoju čistú stenu

tisíc potvor maľovala.

A sa smiala a sa smiala.

~ 54 ~
ČERT
SLÚŢI

Presolil to starý čert.

Presolil to, hlupák.
Chudobnému človeku
táto huba tupá

posledný chlieb zoţrala,

akoby ho spálil.
A keď prišiel do pekla,
ešte tam sa chválil.

Vraj sa tomu na zemi

slina v ústach zbiera.
To uţ bolo priveľa
i na Lucifera.

„Hej, ty somár paţravý!'

celým peklom znie to.
„Prečo si sa do cesty
chudobnému plietol?

Tisíc rokov daromne

touto hubou mlátim?
Ku bohatým chodí čert,
baran, ku bohatým!

Za čo ti tvoj chudobný
vlastnú dušu predá?
Vari mu k nej prirastú
jeho vši a bieda?

~ 55 ~
Kde to chodíš, kam to pcháš
ten svoj mrzký jazyk?
Čo si vzal, to pekne vráť!
Ale tisíc razy!

A nepríď mi do pekla,
kým to nevykonáš!
Palicou ťa vymlátim
ako zlého koňa."

Na druhý deň na zemi

v predraňajšom šere
zavŕzgali do ticha
rubárove dvere.

Chlapisko v nich ako hrom

do sluţby sa núka.
„Vezmite ma, gazdíčko,
pozvite ma dnuká."

„Čím by som ťa vyplatil?

Sám, hľa, smrdím grošom.
Len sa pozri okolo,
rovno zbadáš, čo som."

„Veď j a plácu neţiadam,

zadarmo sa sľúbim."
„Nedbám teda, pomôţ mi
v lese rúbať duby."

A tak milý pomocník

za sekerou čiaha.
O tri dni uţ leţala
jedna hora v siahách.

~ 56 ~
Čo to mal v tých ručiskách,
iba čerti znajú.
Ale zrúbal hustý les
ku samému kraju.

Pod rukou mu padali

stromy ako chromé.
Začalo byť vidnejšie
v rubárovom dome.

„Uţ som sa vám, gazdíčko,

vymotal z tej hory.
Teraz pôjdem vyslúţiť
niečo do komory."

S tým sa vybral do kraja

k bohatému pánu.
Tam si našiel robotu
čertom prešívanú.

Tristo stohov obilia

podobral sa mlátiť.
„Akú plácu? Ale nič,
gazdíčko môj zlatý.

Čo mi plece unesie,
viacej ani pleva."
Skúpy pán si popod nos
od radosti spieva.

„Taký lacný robotník!

Šuhaj ako svieca.
Ak aj mecu unesie,
čoţe je to meca?"

~ 57 ~
V noci bolo buchotu,
aţ sa v očiach tmilo.
Tritisíce cepíkov
do stodoly bilo.

Pšenička tam celú noc

do vriec husto tiekla.
To mu prišli na pomoc
kamaráti z pekla.

Ráno bola výplata.

Bračekovia moji,
tristo vriec má na pleciach,
a čert ešte stojí!

Ešte volá: „Málo mi,

dajte ta i bravy!"
Skúpy pán je od jedu
celý popolavý.

Tristo bravov grúlilo

na čertovom pleci.
A on kričí: „Unesiem,
dosvedčia to všetci!

Aj tie voly z maštali

na plece mi dajte!"
Tristo volov bolo dosť.
„Zdraví ostávajte."

Pán sa zlostí, zlorečí,

s tvárou fialovou.
Ale sľúbil, nemôţe
čertu vrátiť slovo.

~ 58 ~
A ten fučí, potí sa
v hustej čiernej koţi,
kým tú horu hojnosti
pred chalupou zloţí.

„Tu máš, rubár, čosi viac

ako kôrku holú.
Môj rok sa uţ pominul,
čakajú ma dolu.

Svoje som uţ odslúţil

za to, čo som vtedy
vysmieval sa ako vôl
z človekovej biedy.

Ja som to ten chlebík vzal,

mňa si neustráţil.
Ale som ti nahradil
aspoň tisíc razy.

Načisto sme vyhnali

biedu z tvojej chyţe.
Uţite si, gazdíčko...
Ach, jaj, moje kríţe!"

Tu sa v celom okolí
také hlasno stalo,
akoby sa tritisíc
koni rozrehtalo.

A to sa tie čertiská
rehotali na ňom.
Ako musel sluţbu tĺcť
ten, čo býval pánom.

~ 59 ~
Tak sa smiali, potvory,
aţ im spodkom tieklo.
Zosyčalo na ohni,
parou zašlo peklo.

~ 60 ~
ÓDA
NA RADOSŤ

To bolo, boţe, biedy.

To bolo, boţe, radosti.

Ako keď ohňom vypaľujú ranu.

Klin klinom.
Spevom nešťastie.

To bola múdrosť.
Veď na mohylách
— áno.
Len na púšti
— tam tráva nerastie.

~ 61 ~
BAČA
A ŠARKAN

Zozimievalo sa.
V stromoch vietor pílil.
Tenkou slučkou viazal
javorčekom ţily.

Meravejú listy,
ledvučko sa hýbu.
A keď padol prvý
rovno na kolibu,

povedal si bača:
„Zimou by som smrdel,
keby som si ešte
nepopásol kŕdeľ.

Zimou by som páchol

ako mlynár múkou.
Dlho by mi bolo
za zelenou lúkou."

Posledný raz ţenie

svoje ovce hore,
píšťalôčkou blúdi
po stíchnutej hore.

A keď zmĺkne pieseň,

trošičku uţ clivá,
s oblohou sa lúči,
po lese sa díva.

~ 62 ~
A tu naraz vidí,
ako horou mladou
potichu sa plazí
strašná sila hadov.

Celé húfy hadov

vidí v tmavom lese.
Kaţdý v tichej hube
zelinôčku nesie,

zelinkou sa dotkne
veľkej sivej skaly,
otvorí sa skala,
húf sa do nej valí.

Zasipí to občas
ako voda v uhlí.
Zľakol sa náš bača,
aţ mu nohy stuhli.

Ale potom povie:

„Daj sa ti mi, svete,
pozriem sa ja, hady,
kde to zimujete."

Zelinka i jemu
bralo otvorila.
Rozhliadol sa v šere.
Sotva prešla chvíľa,

toľko sa mu zlata
zajagalo v tôni,
ţe si pred tou ţiarou
zas len oči cloní.

~ 63 ~
Čuduje sa bača:
„Vari ja som blázon,
a či ten, čo zlato
zviazal do povrazov?

Rozviaţem... Fuj, či ma
zrádnik neporazí?
Veď to nie je povraz,
to sú všetko plazy!

Studenú krv majú,

a tak, parom s nimi,
na studenom zlate
prespávajú zimy.

Videl som a pôjdem.

Nepobláznilo ma.
Spite si tu, hady,
moja posteľ doma."

Ale skala je uţ
k jeho vôli hluchá.
Neotvára sa mu,
uţ ho neposlúcha.

„Privrelo ma tuná
ako myšku v sude.
Podriemem si s nimi,
bude, ako bude."

Driemal bača, nevie,

koľko oddychoval.
Z polodriemot začul
sipotavé slová.

~ 64 ~
„Čosi šípim, bratku,
vonku juţný vanie.
Najjasnejší pane,
skončilo sa spanie?"

Zašomral im bača:
„Len si pospi ďalej.
Čerta tebe juţný
teraz o Michale."

Ale hadí kráľ uţ

svojich zo sna zháňa.
„Skončilo sa spanie,
otvorená brána!"

A tou sivou bránou,

aţ to kosti mrazí,
strašná sila hadov
do sveta sa plazí.

Za nimi náš bača

poberá sa rovno.
Ale kráľ mu bráni:
„Ostaneš tu so mnou!

Okom si sa dotkol
našich tajných prahov.
Nepustím ťa vonku,
leda pod prísahou,

ţe s tým, čo si videl,
nebudeš sa chváliť.
Inak by sa s tebou
strašné veci diali."

~ 65 ~
Odprisahal bača
a sa na svet berie.
A tu vidí — tráva
spod zeme sa derie.

„Horký o Michale,
uţ sa Dzura blíţi.
Prespal som ja, blázon,
zimu v cudzej chyţi.

„Moje ovce! Kde sú?

Čo mi ţena povie?"
Naľakal sa bača,
preskakuje krovie.

Beţal ako vietor,

dokiaľ neuvidel
svoju ţenu, psíka,
i svoj biely kŕdeľ.

Uvidel si ţenu,
nie však pri pokoji.
V čiernom šate pri nej
čísi čudák stojí.

A tá lamentuje
ţalostnými slovy.
„Celú zimu, pán môj,
neviem o muţovi.

Mala som ja chlapa,

ale zlý ho schvátil.
O Michale iba
psík sa s kŕdľom vrátil.

~ 66 ~
Odvtedy som vdova,
svetom opustená."
A tu bača skríkol:
„Ja ti ţijem, ţena!"

„Ó, ty korheľ starý!

Pánboţko ma strestal.
V akej si zas krčme
celú zimu prespal?

Nielen ţenu nechá,

ešte i to stádo!
Taký je môj ţivot,
taká moja radosť."

Bača uţ i začal:
„Nie tak, ţena drahá..
Vtom mu zišlo na um,
čo to odprisahal.

Slovo nedoriekol,
mlčal ako bralo.
Ale ten pán v čiernom
tušil, čo sa stalo.

Tak ho tvrdo skúšal,

tak ho trápil stále,
aţ mu spravil k vôli:
šiel s ním ku tej skale.

A tam čudák čierny

otvoril si knihu.
Ako začal čítať,
v jednom okamihu

~ 67 ~
s rachotením hrozným
rozovrie sa skala
a v nej syčí šarkan
od hadieho kráľa.

„Hoď mu tento kantár!"

volá čierny čudák.
Ale nášho baču
strachom nepribúda.

Hodil si ho šarkan
prstom jednej nohy
na svoj ostrý chrbát

— poď s ním do oblohy.

Netušil ten veru,
čo sa teraz začne.
Akoby sa viezol
na búrkovom mračne.

Bili z neho blesky

a sa voda liala,
zotmilo sa v kraji,
drobili sa bralá.

Vyzúril sa šarkan,
ako sa len mohol.
Potom zrazu zastal
hore pod oblohou.

To vám, ľudia moji,

bola taká výška,
ţe sa vrchy zdali
ako mraveniská.

~ 68 ~
Stál tam celú večnosť.
Bača prosil, plakal.
Zalamoval ruky,
trpký koniec čakal.

Keď uţ vlastnej smrti

veril celkom isto,
škovránok sa zjavil.
V zobáku mal lístok.

A to drobné vtáča
bez ľaku a smelo
poloţilo lístok
na drakovo čelo.

Čo bolo v tom lístku,

bača dodnes nevie.
Ale milý šarkan
po velikom hneve

skrotol ako jahňa.

Ako ovca mladá
mäkučko a ticho
s chlapom k zemi padá.

Precitol náš bača

z nešťastného letu
rovno pri košiari.
Vidí — Dunčo je tu,

pred kolibou valach

vyklopáva zvonec.
Aby dobre zvonil
na ten dobrý koniec.

~ 69 ~
FUJARA

A. Dvorskému
Keď ho vše dojal osud človečí
a nebolo mu potom do reči,

tu zoťal bazu. Mĺkvy trošičku,

vytrúsil z nej jej krehkú dušičku.

A pomaľoval zvonku útly strom,

ako si ţeních zdobí vlastný dom,

a oprášiac si z hliny kolená,

sám seba potom vloţil do kmeňa

a ostal v ňom. Kráľ z krvi otrokov.

A jeho dych sa horou širokou

tak uhrančivo niesol do diali,

ţe sa mu nemé skaly ozvali.

Pomkni sa, milá, ohník dohára.

Ej, fujarôčka moja, fujara.

~ 70 ~
TRI
PRÁČKY

Beţala ţena po závoze

hlbokom, tmavom, velikom.
Beţala ţena, uvidela
bieleho jazdca so psíkom.

„Boţe daj šťastia, biely pánko,

a vašim krokom pokoja!
Nevideli ste tu dve práčky,
just také ţeny ako ja?

Jaj, aleţe ste vyhladnutí!

I ten váš kôň i, ľaďţe, psík.
Noţe si tuná z toho cesta.
Zarobili sme na chlebík

a vyhaslo nám uhlie v peci

a v dome nieto kresiva.
Tie dve šli poň a stratili sa.
Ja čakám ako neţivá.

A keď sa dlho nevracali,

nuţ nechala som nácestu.
A ţe som hladná, vzala som si
i toho cesta na cestu."

A biely psík hneď pekne delí

mladučké cesto na troje.
„Keď ste tie ţeny nevideli,
idem ja ďalej, darmo je."

~ 71 ~
Beţala ţena po závoze
hlbokom, tmavom, velikom.
Beţala ďalej, uvidela
bledého jazdca so psíkom.

„Boţe daj šťastia, bledý pánko,

a vašim krokom pokoja!
Nevideli ste tu dve práčky,
just také ţeny ako ja?

Jaj, aleţe ste vychudnutí!

I ten váš kôň i, ľadţe, psík.
Noţe si tuná z toho cesta.
Zarobili sme na chlebík

a toto mal byť, bledý pánko,

náš prvý chlebík odvtedy,
ako sme všetky ovdoveli
a popadali do biedy.

Stratili sa nám naši chlapi,

nik nevie, kedy ani kam.
A keď nás najviac núdza trápi,
perieme šaty paničkám."

A bledý psík hneď pekne delí

mladučké cesto na troje.
„Nuţ, idem, keď ste nevideli,
idem ja ďalej, darmo je."

Beţala ţena po závoze

hlbokom, tmavom, velikom.
Beţala ďalej, uvidela
čierneho jazdca so psíkom.

~ 72 ~
„Boţe daj šťastia, čierny pánko,
a vašim krokom pokoja!
Nevideli ste tu dve práčky,
just také ţeny ako ja?

Jaj, aleţe ste vychudnutí!

I ten váš kôň i, ľadţe, psík.
Noţe si tuná z toho cesta.
Zarobili sme na chlebík,

no neupiekli. Stala sa nám,

môj čierny pánko, taká vec:
otvorím pec, a tam ti zrazu
ani len uhlík — chladná pec."

A čierny psík hneď pekne delí

mladučké cesto na troje.
„Nuţ, ak ste tých ţien nevideli,
musím ja ďalej, darmo je."

„Hej! Stojţe málo, dobrá ţena!

Daromné beháš v závoze.
Ten sa ti krúti do kolesa
a nikto z neho nemôţe.

Ten bledý jazdec, to bol večer.

Biely bol deň a ja som noc.
Tak dlho tu uţ darmo chodíš.
A neprísť nám tak na pomoc

s tým tvojím kváskom, darovaným

pre mňa i psíka, pre koňa,
bola by si ty, biedna stvora,
zakrátko v rukách strigôňa.

~ 73 ~
Tu neďaleko za zákrutou
sa k nemu cesta odbočí.
Nad klietkou dreva na priedomí
lampa ti padne do očí.

Tá posvieti a ukáţe ti,

kde stoja dvere do chyţe.
Nad nimi visí starý kantár..."
„Toho sa netknúť?" „Horkýţe!

Ten kantár ber a potichučky,

čo je to aká ľúta vec,
len ty s ním kráčaj k tretej izbe.
Tam líhava ten pľuhavec.

A neľakaj sa, nebuď krikom

tú driemajúcu ohavu.
Tichučká choď a starý kantár
mu prehoď pekne cez hlavu.

A bude sa ti zvíjať, krútiť,

premení sa ti na draka.
Ale ty drţ, veď ho to prejde,
popustí ho to, pľuháka.

Potom ho vyveď na hranicu

a lampou zapáľ polienka.
Tak zhorí, ţe ho nepočuješ
ani si pritom postenkať.

Teraz ja pôjdem pomaličky,

keď si nám dala jediva.
No aj tak — choď uţ, v tomto čase
noc veľmi dlhá nebýva."

~ 74 ~
Beţala ţena po závoze,
ako jej kázal čierny pán.
A uvidela svetlo svietiť
a za tým svetlom prišla tam.

A vykonala, čo jej zveril,

hoci sa triasla po tele,
čo uvidela od tých dverí
aţ do strigônskej postele.

A keď uţ celý do tla zhorel

a ostal po ňom iba pach,
sťaby jej čosi vybral z tela,
tak odpadol z nej dávny strach.

A odrazu sa rozjasnilo,
nadišiel deň a z tmavých dier
na svetlo vyšiel zástup ľudí,
ktorých si chystal na úţer.

Aj tie dve práčky kamarátky,

muţovia dávno stratení,
zo strašných izieb vychádzajú,
opierajú sa o steny.

Tak málo občas k dobru stačí.

Bochníček chleba so soľou.
Ba uţ i kvások, zarobený
do ľudských sŕdc a mozoľov.

Uţ i ten kvások, čo tak ticho

v mladučké cesto narastie.
A poradí si s krutou pýchou,
nešťastie zmení na šťastie.

~ 75 ~
RODNÝ
LIST

Tvoj ded bol dolu.

Dlhšie, neţ ľudom treba,
aby im pyšne nevyrástol nos.
Bývalo mu tam
dobre lebo nebárs.
Neţ do chvály,
to skorej do ponôs.

Potichu ţil.
A z vŕškov chleby ráňal.
V čistote drţal slepú uličku.
Keď uţ mu bolo
do nevydrţania,
tašiel si hľadať dáku sluţbičku.

Sluţbička, sluţba.
Mocní tohto sveta
písali mu ju bičom do koţe.
A on ich pretrval.
Nesmierna, moje dieťa,
je sila slabých.
Obrov premôţe.

Tvoj ded bol dolu.

Korienkami sa ţivil.
Z korienčekov to vyšlo na listy.
Vnuk jeho vnukov,
nie, nie ţe by sa krivil,
len si je
po ňom
trochu neistý.

~ 76 ~
PANNA
Z ROSY POČATÁ

Nad hnevom slnce zapadá

tam, kde sa láske bráni.
Bol jeden kráľ a za mlada
to býval človek planý.

Bolo s ním veru zábavy

jak s priehončivým koňom.
Keď si ten raz vzal do hlavy,
vţdy muselo byť po ňom.

„Vy druhí mlčte! To je kráľ

a jeho slovo svieti!"
Nuţ bol raz kdesi povedal,
ţe nebude mať detí.

A ţe on ozaj dokáţe
stáť za kráľovskou rečou,
tú, čo s ním prišla do tiaţe,
sám preklal ostrým mečom.

Deväť ţien takto rad-radom

zahubil svojou zlobou.
A nad kráľovskou záhradou
vyrástlo deväť hrobov.

Deviata, keď ju zabíjal,

kričala veľkým hlasom.
„Prekliaty buď, ty strašný kráľ,
ó, horšie, ako ja som!

~ 77 ~
Aby si blúdil po zemi
a nemal v duši mieru,
kým deväť matiek zmárnených
ti neporodí dcéru.

Do čiernej zeme neumrieš

a nesplynieš s jej tichom,
dokiaľ tú dcéru neuzrieš
stáť bielu so ţeníchom.

Aţ potom dôjdeš pokoja

a zazvonia ti zvony.
Rady ťa mali ako ja,
a deväť si nás zronil."

Sto rokov sa mu minulo,

a ešte telo nosil.
Preklínal svoju minulosť
a nebo o smrť prosil.

Slzami trávu polieval,

keď bez sily a vlády
na deväť hrobov chodieval
červenú ruţu sadiť.

Voňavá ruţa červená

je s kaţdým hrobom spolu.
Viac ako ruţu znamená
tá ťaţká kvapka bôľu.

A starý kráľ ich zalieva

vodičkou plnou soli.
A jeho plač k nim zaznieva,
akoby ţivé boli.

~ 78 ~
Sto rokov tak mal odţité.
A roku stoprvého
prisnili sa mu zabité,
ţe berú kliatbu z neho.

A ţe mu jedna zašepká:
„Dosť tvojej trúchlivosti.
Trasieš sa ako trblietka
a utlejú ti kosti.

Naša krv nechce odplatu,

krv ţeny s muţom drţí.
Na kaţdú kvapku preliatu
šla kvapka tvojej slzy.

Nemusíš prosiť o milosť

a riedke vlasy kmásať.
To, čo sa v krvi rodilo,
dnes bude krstiť krása.

Tých deväť ruţí otrhaj,

zviaţ do jedného pera.
A na prostredný hrob ho daj
dnes, ale za večera.

A keď tých ruţí nad ránom

sa dotkne rosa čistá,
v pokoji, toľko ţiadanom,
a na plienočkách lístia

uvidíš leţať dievčatko.

A to ti bude dcéra,
čo musela ísť za matkou
aţ pod zem, do cmitera."

~ 79 ~
I bola. Krásna ako kvet
a múdra ako bolesť.
A bola ako odpoveď
na všetky ţiale holé.

A bola čistá, priezračná.

Jak zákon rose káţe:
utrieť si nôţky o mračná
a číra stúpiť na zem.

A múdra bola od mala

a prostá kaţdej zloby.
Tak láskyplne objala
i jeho i tie hroby.

V porozumení hlbokom
mu riekla: „Otče, ver mi,
nevstúpila som oblokom
a nevošla som dvermi.

Ja prosto som a do mlieka

mi nebo kvaplo rosu.
Viem ťaţké veci človeka
a cítim ľudský osud."

Tak svietila mu na púti.

Jak slza nad jej riasou.
Kvapôčka vlahy, v dotknutí
i s bolesťou i s krásou.

~ 80 ~
SPI,
DOBRÚ NOC

Klenbičkou kaplnky je tvoje čielko.

Tak vyklenuté, ţe ma dojíma.

Dve štíhle sviečočky tam na noc zhasína

kostolný spánok.
Zhrnie plamienok
pôd klobúčiky viečok.

A čo ja?
Ja chcem byť hrášok.
Taký maličký,
aby som vošiel do tej kapličky.
A pod jej klenbou, neţne krojenou,
zmieril sa s nebom, peklom, so zemou
a vymodlil si tvojho pokoja.

Ale som veľký.

Nemoţne som veľký.
Spi, dobrú noc.

Skôr ťava uchom ihly

ako ja, dieťa,
ako ja.

~ 81 ~
SESTRIČKA

Tam vysoko, kde v kúte nebíčka

vetríkov domček nad horami stojí,
pod korytom sa trasie sestrička.
A bojí sa a dvojito sa bojí.

Ţe bude vietor hľadať po chyţi

človečí pach a ţiadostivo mliaskať
a ţe jej moţno veľmi ublíţi.
No nad jej strach je mocnejšia jej láska.

A tak sa bojí, viac neţ o seba,

ţe ani vietor nesníme jej batoh,
ţe nebude jej vedieť povedať
slovíčka o jej zhavranených bratoch.

A čo si počne, kam sa podeje?

Kto jej to riekne, kto jej povie cestu,
ak uţ nie vietor, ktorý doveje
a dovidí i k najďalšiemu miestu,

kam zanesú ho jeho vetrilá?

Celá sa chvela, keď uţ vrzli vrátka.
Tam pod korytom, kde ju prekryla
pred lačným synom vetríkova matka.

A vietor volá ešte vo dverách

a ţiadostivo tenké ústa kriví:
„Hej, mamo, mamo, cítim ľudský pach!
Sem, nech ho zjem, sem, ktokoľvek je ţivý!"

~ 82 ~
„Kdeţe ti u nás akých ţivotov?
Uver mi, syn môj, vţdy si matku slúchal.
To si len zašiel ľudskou duchotou,
čo si tak veľmi hore svetom dúchal."

Utíchol vetrík, uţ sa nemračí.

Po dobrom jedle na lavici sedel.
Čo nevedelo slnce, mesiačik,
to vedel vietor všadebol, oj, vedel.

„No, hore, dievča, z lôţka tvrdého.

Môj mocný syn uţ vonku duby váľa.
Poď, rozpoviem ti, čo viem od neho.
Na veľkú vec si sa ty podobrala.

Tí tvoji bratia, toľko hľadaní,

v sklenenom zámku došli svojho cieľa.
Cez noc sú ľudia, cez deň havrany,
čo s veľkým krikom trhajú si telá.

Upiekla som ti vtáča do cesty.

Ale si potom odloţ jeho kosti.
Urobíš si z nich rebrík — pôjdeš ty
ľahučko po ňom do tej vysokosti."

Nuţ, bolo, ako bolo. Bolo tak.

V sklenenom zámku zvítala sa s nimi.
„Sestrička naša, naša dobrota,
netrať svoj ţivot s nami prekliatymi.

Veď sedem rokov, sedem mesiacov

a sedem týţdňov, sedem dní a hodín
musela by si ostať mlčiacou
ako ten kameň, kým nás vyslobodíš.

~ 83 ~
Musela by si chodiť po svete
ako tá skala, mlčiaca a nemá."
„Urobím všetko, čo mi poviete.
Veď naša mamka spočinutia nemá.

Nevie tá, kde jej duša spočinie,

ţe prekliala vás slovom rozhnevaným."
„Nie naša mamka, my sme na vine.
Nie naša mamka, my sme boli planí."

Čo sľúbila im, pri tom ostalo.

I báli sa, i tešili sa tomu.
Aby sa sestre ľahšie mlčalo,
postavili ju do bútleho stromu.

Oblôčkom v kmeni na svet hľadela

a počúvala jeho smiech a vzdychy.
Ten kmeň ju chránil, prijal do tela.
A bola tichá, ako strom je tichý.

A trpezlivá, mocná ako strom,

a v odhodlaní ako stromy pevná.
Mlčanlivo si stála na svojom,
nad hlavou jas a vtáčia vrava spevná.

Pár rokov prešlo, keď tu jeden kráľ

raz uvidel jej krásnu hlavu v kmeni.
Uţ ani chvíľu viacej nemeškal,
vzal si ju domov, navţdy zaľúbený.

~ 84 ~
A ona sa len ticho usmiala,
na mnohé reči neriekla mu slova.
Líhala tichá, tichá vstávala,
ticho si sadla k nemu do hintova.

A spomínajúc ticho na svojich,

mu pri sobáši nemo prisahala.
Biela a tichá v ľahkom závoji
ako tá breza vedľa neho stála.

Však zanedlho jasnú oblohu

zatiahol mrak a zmenila sa chvíľa.
Kráľ na vojne a ona v pôlohu.
Krásneho syna doma porodila.

A keď jej striga, sivá od zlosti,

namiesto syna pohodila šteňa
a smútil kráľ — i potom v trúchlivosti
len nemým plačom plakala tá ţena.

I po druhý raz bolo to isté.

Zas, pokorená mierou vrchovatou,
plakala ticho nad tým v kolíske
a myslela si na nešťastných bratov.

Na tretí raz uţ rozhneval sa kráľ

a vlastnú ţenu vydal do rúk katov.
No ani vtedy neriekla svoj ţiaľ
a myslela si na nešťastných bratov.

Ako si vo dne telo trhajú

a potom na noc vyplachujú rany.
A na dve poly láska trhá ju:
„Pomáhajte mi, bratia milovaní!

~ 85 ~
Pomôţte preniesť údel surový.
Celá sa trápim, strašným ohňom blčím.
Ţe hreším proti láske k muţovi,
keď z lásky ku vám takto kruto mlčím."

I letí havran: „Hop, ty kate, stoj!"

A za ním druhý havran, za ním tretí.
„Nedvíhaj meč a daj ho na pokoj,
pozri sa na tie utešené deti!

Čie sú to deti? Či nie kráľove?

Synovia jeho nebom poţehnaní.
Ty, sestra, vrav a všetko vypovedz!
Minul sa čas a zrástli sa nám rany."

I zmenili sa pred ich očima

na mládencov a krásna sestra vstáva.
bratov i synov, muţa objíma.
a hlas jej z hrdla tryská ako riava.

Začala ticho, ešte nesmelá,

no potom sa uţ ako vody ţenie.
Prečo tak veľmi mlčať musela
a znášať také veľké poníţenie.

Namiesto synov prijať šteňatá

a raniť muţa, v smrti prestať skúšku.
To urobila sestra pre brata,
to urobila dcéra pre mamušku.

Počúva kráľ a hľadí na synov.

A krásny plač mu padá na ich hlavy.
A zakríknutý silou ţeninou,
sám sebe ticho, uţasnuto vraví:

~ 86 ~
„Vídal som krv a boj a ranených.
A ţivot sa mi často zdáva ťaţký.
Len jediné nás drţí na zemi:
ţe sa vie v ľuďoch nabrať toľko lásky.'

Preţili potom radosť premnohú.

I matku vzali do zaťovho sídla.
Vďaka tej ţene, čo jak oblohu
vedela prestrieť nad všetkými krídla.

~ 87 ~
A MÚDROSŤ
HLBÍN

Keď si si prosila rozprávku do postieľky,

nebola to uţ hra.

To uţ bol ţivot, moja maličká.

Vysielal k tebe svojho poslíčka,
čo kaţdý večer nad hlavou ti krúţil
a zatváral i otváral ti zrak.

S tou rozprávkou to teda bolo tak.

Dávali ti v nej
rovno do kolísky
všetko.
Ba všetko, dieťa.

Zákony.
A múdrosť hlbín.
Výrok pokonný,
závratne presný.
Veci človekove.
Všetko, ba všetko.
V najprostejšom slove.

Nuţ tak to teda bolo s rozprávkou.

Neviditeľní anjelici slov
chodili denne háčkovať ti krídla
zo sna a krásy.

Boli v krpčekoch
a v onuckách.
Ó, nehanbi sa za ne,
ich nechtíky, vţdy zemou umazané.

~ 88 ~
Veď nezáleţí na tom, nezáleţí,
v akej šiel obuvi ten, ktorý teraz leţí
blízučko pravdy.

~ 89 ~
O TÁTOŠÍKOVI

Pásol sa koníček na kyslej tráve.

Naoko zdochliačik, ledvaţe stál.
Muchy mu húfami leteli k hlave.
A on sa neohnal, neobohnal.

Muchy mu chodili do chĺpkov striebra

štípať a domŕzať, pod oči bŕsť.
Vietor mu na bokoch počítal rebrá,
zo slabín odvieval šedivú srsť.

Ani sa nepohol, akoby sníval,

pod koţou nezahral jediný sval.
Krotkými očami na svet sa díval.
Čo iní nevedia, všetko uţ znal.

Aj to, čo bolo uţ, aj to, čo bude,

sťaby ţil na zemi päťtisíc liet.
Potichu prekladal noţičky chudé,
potichu ohrýzal močiarny kvet.

Na očiach sklenený ľahučký zákal,

hlavička zvesená pod váhou dúm.
Sto rokov potichu na toho čakal,
kto by v ňom rozoznal silu i um.

Sto rokov vyčkával v trpezlivosti

toho, kto pochopí jediný krát,
ţe múdrosť, stajená do vecí prostých,
skrýva sa pred pýchou pod vetchý šat.

~ 90 ~
 „Pojmi ma, Janko môj, ber si ma, Janík.
Budem ti pomáhať, tak ako viem.
Pred mocou nečistou budem ťa chrániť,
čo by ťa sto rokov nosila zem.

Neprejde predo mnou chodníček krivý.

Zlé ak ťa nadíde, ku mne sa hlás.
Poloţ si hlavičku do mojej hrivy,
pozorne počúvaj môj tep a hlas.

A ja ťa ponesiem, kde bude treba,

kam by si bezo mňa nedošiel sám.
Kedy sa pritajiť, kedy sa nebáť

— všetko ti rozpoviem, radu ti dám.

Na zámku neţiadaj parádne sedlá,
iba to staré a zaprášené.
Kde budeš pri lesku, odstúp vţdy vedia.
Nesiahni, Janíčko, pravdaţe nie.

I ja som bez pýchy, bez veľkých slov som,

k tichosti sklonený ako ten klas.
Ale ma vyobroč ohňom a ovsom,
a potom uvidíš, koho to máš."

Striasol sa koníček, naraz bol z medi

Potom bol strieborný na druhý raz.
A keď sa tretíkrát otriasol, vtedy
šiel z neho po zemi zlatistý jas..

Akoby odrazu udrelo leto,

jagal sa na strome kaţdučký list.
„Akoţe, Janko môj, — či ako vietor,
či ako slniečko mám s tebou ísť?"

~ 91 ~
pýta sa koníček, kopytom hrebie.
Jankov hlas do jasu láskavo znie.
„Tak poďme, aby sa mne ani tebe
nestalo dajaké ublíţenie."

„Neboj sa, Janko môj, nepadneme ti

Celá zem leţí mi pri kopytách."
Išli a za nimi jasnučko svietil
galopom zvírený strieborný prach.

A boli všade tam, kde bolo úzko.

Kde komu chýbalo — radosť či ţiaľ.
Úskokom odvetil na kaţdý úskok.
Kde bolo v krvi zlé, krvičku lial.

Kde bolo zviazané, oslobodili.

Kde rovno do neba rástol by strom,
zaťali do neho z poslednej sily.
Kýval sa nejeden kráľovský trón.

Bili sa so zlobou tisícorakou,

často ich ovieval pekelný dych.
Padali pod mečom hlaviská drakov,
pršal zub za zubom z papule zlých.

Tak prešli krajiny, kraje a ríše.

Minul sa Jankovi súdený čas.
„Počúvaj, tátošík, poď ku mne bliţšie."
„Počúvam, Janko môj. Čoţe to máš?"

„Hlavu mi voľáko ku zemi váţi.

Nad rukou slabnúcou trpne mi väz.
Keď si mi poradil stotisíc razy,
noţe mi, koníček, poraď i. dnes."

~ 92 ~
„Ja som ti pomáhal pomáhať iným.
Tuná uţ nemôţem, tu musíš sám.
Sám musíš, Janko môj, chodníčkom z hliny
pozrieť sa do očí najhlbším tmám.

Počkám ťa na večne zelenej lúke

a budem ohrýzať trpkastý list.
Vrátiš sa — s radosťou budem ti k ruke.
Nevrátiš — sto rokov budem ho hrýzť.

A čakať človeka, čo v tichej vrave

pramienok počuje, uhasí smäd."
Pásol sa koníček na kyslej tráve.
Sto rokov ohrýzal močiarny kvet.

~ 93 ~
POZDRAV
PAVLOVI DOBŠINSKÉMU

Bývali takí drotári.

Krošničku na chrbát
a do krošničky knihu.
Nie pasce myšičkám,
nie pliešok, drôt a nit.
Chodili horami,
chodili dolami,
za chrbtom vladárov,
sediacich u knuty.
Chodili drotovať
svoj národ puknutý.
Bývali takí drotári.

A spia dnes v pokoji,

pútnici ustatí.
Zbohom, ich chodníčky,
a zbohom, staré dvory.
Kde tlelo v popole,
dnes celý plameň horí.

Synovia drotárov
ho ošetrovať budú.
Ten plameň, plamienok
pod detským čelom ľudu.

~ 94 ~
OBSAH

Prosbička k Múze 11
Pamodaj šťastia 12
A prijmi podané 16
Zlatá muzika 18
Song o Snehulienke 22
Mlynček 24
Nepýtaj sa 30
O kráľovičovi, čo si mladú hľadal 31
Veľkonočný vinš 39
Ľudmilka 41
Ako to bolo v jednej rozprávke 46
Zlatovláskin brat 48
Podkovienka 54
O troch grošoch 55
Pri potoku 61
Mechúrik Koščúrik s kamarátmi 62
O piatich trpaslíčkoch 71
Laktibrada 73
Nikto nevie 77
Čert slúţi 78
Óda na radosť 85
Bača a šarkan 86
Fujara 97
Tri práčky 98
Rodný list 105
Panna z rosy počatá 107
Spi, dobrú noc 113
Sestrička 114
A múdrosť hlbín 121
O tátošíkovi 123
Pozdrav Pavlovi Dobšinskému 128

~ 95 ~
Pre čitateľov od 9 rokov

MILAN RÚFUS

Kniha rozprávok

Ilustrovala Viera Krakova

Graficky upravil Ľubomír Krátky

Vydali Mladé letá,

slovenské vydavateľstvo
kníh pre mládeţ, n. p., Bratislava,
ako svoju 4538. publikáciu,
v roku 1978. Vydanie druhé.
Pre čitateľov od 9 rokov.
Zodpovedná redaktorka Mária Števkova.
Korigovala Nadeţda Šoltýsová.
Výtvarný redaktor Ján Švec.
Technická redaktorka Mária Cebecauerová.
AH 6,63 (text 3,36, ilustr. 3,27).
VH 6,73.
Vytlačili Polygrafické závody, n. p.,
Bratislava-Krasňany.
Náklad 10 000 výtlačkov.

66—176—78 14/5.1 305—85.7

Cena viaz. 26,50 Kčs

~ 96 ~