lnko 

je centrálna hviezda slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša

najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka
udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy vrátane planéty Zem.
Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom
vnútri ( ).
Slnko je tvorené plazmou, v ktorej sú zastúpené jadrá všetkých chemických prvkov známych aj
na Zemi, no s výraznou prevahou vodíka a hélia. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje
99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko má približne 109-krát väčší priemer ako planéta
Zem. Teplota na jeho povrchu dosahuje približne 5 500 °C a ostatné časti telesa a atmosféry
Slnka sú ešte teplejšie. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v
jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné.
Jeho spektrálny typ je G2, čiže ide o žltú hviezdu.
Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje
celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len
vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené
slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Väčšina telies vrátane všetkých planét
obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je
dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej
sústavy vznikli.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne
teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.

 15. apríla sa oslavuje Deň Slnka.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd, pričom
z našej druhej najbližšej hviezdy, Proxima Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka. Intenzita svetla
dopadajúceho zo Slnka je preto s intenzitou svetla, ktoré na Zem dopadá zo vzdialených hviezd,
neporovnateľná. Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium)
do 152 099 000 km (afélium). Tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a
nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých
procesov prebiehajúcich na povrchoch jeho planét a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je
najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách
ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a
prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje
vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k
výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom.[1] Od
slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové
sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje
napríklad sopečnú a tektonickú aktivitu a mesačný príliv a odliv. Slnečná energia sa využíva aj
v energetike a to buď priamo (cez solárne panely), alebo jej dôsledky (veterná energia, vodná
energia, energia zo spaľovania produktov organizmov, ktoré ju zachytili fotosyntézou).
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové
dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového
žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na
Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov
a fotosyntézu rastlín, rias a fotoautotrofných mikróbov. Od produktov fotosyntézy sú priamo či
nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie navyše
podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky.
Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená
hodnota – stredný slnečný čas – je základom merania času v bežnom ľudskom živote. Doba
obehu Zeme okolo Slnka, jeden rok, je základom kalendára.
Vývoj predstáv o Slnku[upraviť | upraviť zdroj]

Reliéf z chrámu v Aténach: Hélios, boh a zosobnenie

Slnka, na svojom slnečnom voze Slnečné hodiny

Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol
bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom
Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon.
V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života
a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo
väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: látka plodiaca od večnosti
teplo a chlad sa pri vzniku tohto sveta oddelila. Z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje Zem,
vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do
rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát
väčší než Zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa, a na jednom
mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)
Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo
Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú
dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu,
že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka,
jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do
roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka
výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny.
Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z
„dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch
rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem.
Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku
skutočnej podstate Slnka spravili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa
zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a
vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim
Cassinim a Johnom Flamsteedom.
V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu
slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto
čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického
zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože už bolo
známe, že Slnko je tiež hviezda, a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy, a
naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala
dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že
vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J.
Mayer, hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším
významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať
chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová
reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v
roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória
bola definitívne potvrdená až v roku 2002.

Fyzikálne vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso Slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší
priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s
priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody.[2] Smerom k jeho stredu hustota aj
teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Galaxie patriaca k jej diskovej populácii.
Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej
ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemerne hmotnostné a svietivé
hviezdy v Galaxii sú červené trpaslíky. V porovnaní s nimi je teda hmotnosť a svietivosť Slnka
nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však
podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy
(červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné) v našom hviezdnom okolí. Zvláštnosťou
Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a
tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri pohybovej
hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí (členovia pohybovej
hviezdokopy musia zdieľať podobný smer a rýchlosť pohybu).
lnko je centrálna hviezda slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša
najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka
udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy vrátane planéty Zem.
Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom
vnútri ( ).
Slnko je tvorené plazmou, v ktorej sú zastúpené jadrá všetkých chemických prvkov známych aj
na Zemi, no s výraznou prevahou vodíka a hélia. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje
99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko má približne 109-krát väčší priemer ako planéta
Zem. Teplota na jeho povrchu dosahuje približne 5 500 °C a ostatné časti telesa a atmosféry
Slnka sú ešte teplejšie. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v
jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné.
Jeho spektrálny typ je G2, čiže ide o žltú hviezdu.
Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje
celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len
vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené
slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Väčšina telies vrátane všetkých planét
obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je
dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej
sústavy vznikli.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne
teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.
  15. apríla sa oslavuje Deň Slnka.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd, pričom
z našej druhej najbližšej hviezdy, Proxima Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka. Intenzita svetla
dopadajúceho zo Slnka je preto s intenzitou svetla, ktoré na Zem dopadá zo vzdialených hviezd,
neporovnateľná. Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium)
do 152 099 000 km (afélium). Tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a
nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých
procesov prebiehajúcich na povrchoch jeho planét a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je
najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách
ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a
prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje
vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k
výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom.[1] Od
slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové
sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje
napríklad sopečnú a tektonickú aktivitu a mesačný príliv a odliv. Slnečná energia sa využíva aj
v energetike a to buď priamo (cez solárne panely), alebo jej dôsledky (veterná energia, vodná
energia, energia zo spaľovania produktov organizmov, ktoré ju zachytili fotosyntézou).
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové
dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového
žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na
Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov
a fotosyntézu rastlín, rias a fotoautotrofných mikróbov. Od produktov fotosyntézy sú priamo či
nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie navyše
podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky.
Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená
hodnota – stredný slnečný čas – je základom merania času v bežnom ľudskom živote. Doba
obehu Zeme okolo Slnka, jeden rok, je základom kalendára.

Vývoj predstáv o Slnku[upraviť | upraviť zdroj]

 Reliéf z chrámu v Aténach: Hélios, boh a zosobnenie

Slnka, na svojom slnečnom voze Slnečné hodiny

Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol
bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom
Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon.
V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života
a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo
väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: látka plodiaca od večnosti
teplo a chlad sa pri vzniku tohto sveta oddelila. Z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje Zem,
vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do
rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát
väčší než Zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa, a na jednom
mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)
Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo
Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú
dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu,
že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka,
jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do
roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka
výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny.
Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z
„dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch
rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem.
Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku
skutočnej podstate Slnka spravili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa
zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a
vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim
Cassinim a Johnom Flamsteedom.
V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu
slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto
čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického
zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože už bolo
známe, že Slnko je tiež hviezda, a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy, a
naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala
dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že
vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J.
Mayer, hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším
významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať
chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová
reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v
roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória
bola definitívne potvrdená až v roku 2002.

Fyzikálne vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso Slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší
priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s
priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody.[2] Smerom k jeho stredu hustota aj
teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Galaxie patriaca k jej diskovej populácii.
Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej
ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemerne hmotnostné a svietivé
hviezdy v Galaxii sú červené trpaslíky. V porovnaní s nimi je teda hmotnosť a svietivosť Slnka
nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však
podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy
(červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné) v našom hviezdnom okolí. Zvláštnosťou
Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a
tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri pohybovej
hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí (členovia pohybovej
hviezdokopy musia zdieľať podobný smer a rýchlosť pohybu).
lnko je centrálna hviezda slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša
najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka
udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy vrátane planéty Zem.
Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom
vnútri ( ).
Slnko je tvorené plazmou, v ktorej sú zastúpené jadrá všetkých chemických prvkov známych aj
na Zemi, no s výraznou prevahou vodíka a hélia. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje
99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko má približne 109-krát väčší priemer ako planéta
Zem. Teplota na jeho povrchu dosahuje približne 5 500 °C a ostatné časti telesa a atmosféry
Slnka sú ešte teplejšie. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v
jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné.
Jeho spektrálny typ je G2, čiže ide o žltú hviezdu.
Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje
celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len
vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené
slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Väčšina telies vrátane všetkých planét
obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je
dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej
sústavy vznikli.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne
teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.

 15. apríla sa oslavuje Deň Slnka.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd, pričom
z našej druhej najbližšej hviezdy, Proxima Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka. Intenzita svetla
dopadajúceho zo Slnka je preto s intenzitou svetla, ktoré na Zem dopadá zo vzdialených hviezd,
neporovnateľná. Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium)
do 152 099 000 km (afélium). Tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a
nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých
procesov prebiehajúcich na povrchoch jeho planét a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je
najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách
ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a
prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje
vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k
výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom.[1] Od
slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové
sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje
napríklad sopečnú a tektonickú aktivitu a mesačný príliv a odliv. Slnečná energia sa využíva aj
v energetike a to buď priamo (cez solárne panely), alebo jej dôsledky (veterná energia, vodná
energia, energia zo spaľovania produktov organizmov, ktoré ju zachytili fotosyntézou).
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové
dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového
žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na
Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov
a fotosyntézu rastlín, rias a fotoautotrofných mikróbov. Od produktov fotosyntézy sú priamo či
nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie navyše
podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky.
Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená
hodnota – stredný slnečný čas – je základom merania času v bežnom ľudskom živote. Doba
obehu Zeme okolo Slnka, jeden rok, je základom kalendára.

Vývoj predstáv o Slnku[upraviť | upraviť zdroj]

Reliéf z chrámu v Aténach: Hélios, boh a zosobnenie

Slnka, na svojom slnečnom voze Slnečné hodiny

Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol
bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom
Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon.
V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života
a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo
väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: látka plodiaca od večnosti
teplo a chlad sa pri vzniku tohto sveta oddelila. Z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje Zem,
vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do
rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát
väčší než Zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa, a na jednom
mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)
Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo
Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú
dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu,
že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka,
jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do
roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka
výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny.
Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z
„dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch
rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem.
Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku
skutočnej podstate Slnka spravili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa
zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a
vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim
Cassinim a Johnom Flamsteedom.
V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu
slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto
čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického
zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože už bolo
známe, že Slnko je tiež hviezda, a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy, a
naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala
dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že
vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J.
Mayer, hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším
významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať
chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová
reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v
roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória
bola definitívne potvrdená až v roku 2002.

Fyzikálne vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso Slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší
priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s
priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody.[2] Smerom k jeho stredu hustota aj
teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Galaxie patriaca k jej diskovej populácii.
Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej
ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemerne hmotnostné a svietivé
hviezdy v Galaxii sú červené trpaslíky. V porovnaní s nimi je teda hmotnosť a svietivosť Slnka
nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však
podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy
(červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné) v našom hviezdnom okolí. Zvláštnosťou
Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a
tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri pohybovej
hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí (členovia pohybovej
hviezdokopy musia zdieľať podobný smer a rýchlosť pohybu).
lnko je centrálna hviezda slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša
najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka
udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy vrátane planéty Zem.
Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom
vnútri ( ).
Slnko je tvorené plazmou, v ktorej sú zastúpené jadrá všetkých chemických prvkov známych aj
na Zemi, no s výraznou prevahou vodíka a hélia. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje
99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko má približne 109-krát väčší priemer ako planéta
Zem. Teplota na jeho povrchu dosahuje približne 5 500 °C a ostatné časti telesa a atmosféry
Slnka sú ešte teplejšie. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v
jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné.
Jeho spektrálny typ je G2, čiže ide o žltú hviezdu.
Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje
celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len
vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené
slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Väčšina telies vrátane všetkých planét
obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je
dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej
sústavy vznikli.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne
teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.

 15. apríla sa oslavuje Deň Slnka.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd, pričom
z našej druhej najbližšej hviezdy, Proxima Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka. Intenzita svetla
dopadajúceho zo Slnka je preto s intenzitou svetla, ktoré na Zem dopadá zo vzdialených hviezd,
neporovnateľná. Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium)
do 152 099 000 km (afélium). Tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a
nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých
procesov prebiehajúcich na povrchoch jeho planét a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je
najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách
ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a
prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje
vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k
výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom.[1] Od
slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové
sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje
napríklad sopečnú a tektonickú aktivitu a mesačný príliv a odliv. Slnečná energia sa využíva aj
v energetike a to buď priamo (cez solárne panely), alebo jej dôsledky (veterná energia, vodná
energia, energia zo spaľovania produktov organizmov, ktoré ju zachytili fotosyntézou).
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové
dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového
žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na
Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov
a fotosyntézu rastlín, rias a fotoautotrofných mikróbov. Od produktov fotosyntézy sú priamo či
nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie navyše
podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky.
Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená
hodnota – stredný slnečný čas – je základom merania času v bežnom ľudskom živote. Doba
obehu Zeme okolo Slnka, jeden rok, je základom kalendára.

Vývoj predstáv o Slnku[upraviť | upraviť zdroj]

Reliéf z chrámu v Aténach: Hélios, boh a zosobnenie

Slnka, na svojom slnečnom voze Slnečné hodiny

Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol
bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom
Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon.
V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života
a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo
väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: látka plodiaca od večnosti
teplo a chlad sa pri vzniku tohto sveta oddelila. Z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje Zem,
vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do
rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát
väčší než Zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa, a na jednom
mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)
Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo
Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú
dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu,
že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka,
jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do
roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka
výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny.
Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z
„dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch
rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem.
Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku
skutočnej podstate Slnka spravili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa
zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a
vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim
Cassinim a Johnom Flamsteedom.
V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu
slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto
čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického
zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože už bolo
známe, že Slnko je tiež hviezda, a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy, a
naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala
dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že
vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J.
Mayer, hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším
významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať
chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová
reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v
roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória
bola definitívne potvrdená až v roku 2002.

Fyzikálne vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso Slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší
priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s
priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody.[2] Smerom k jeho stredu hustota aj
teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Galaxie patriaca k jej diskovej populácii.
Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej
ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemerne hmotnostné a svietivé
hviezdy v Galaxii sú červené trpaslíky. V porovnaní s nimi je teda hmotnosť a svietivosť Slnka
nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však
podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy
(červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné) v našom hviezdnom okolí. Zvláštnosťou
Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a
tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri pohybovej
hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí (členovia pohybovej
hviezdokopy musia zdieľať podobný smer a rýchlosť pohybu).
lnko je centrálna hviezda slnečnej sústavy a jediná hviezda tejto planetárnej sústavy. Je to naša
najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka
udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy vrátane planéty Zem.
Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom
vnútri ( ).
Slnko je tvorené plazmou, v ktorej sú zastúpené jadrá všetkých chemických prvkov známych aj
na Zemi, no s výraznou prevahou vodíka a hélia. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje
99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko má približne 109-krát väčší priemer ako planéta
Zem. Teplota na jeho povrchu dosahuje približne 5 500 °C a ostatné časti telesa a atmosféry
Slnka sú ešte teplejšie. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v
jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné.
Jeho spektrálny typ je G2, čiže ide o žltú hviezdu.
Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje
celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len
vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené
slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Väčšina telies vrátane všetkých planét
obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je
dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej
sústavy vznikli.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne
teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.

 15. apríla sa oslavuje Deň Slnka.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd, pričom
z našej druhej najbližšej hviezdy, Proxima Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka. Intenzita svetla
dopadajúceho zo Slnka je preto s intenzitou svetla, ktoré na Zem dopadá zo vzdialených hviezd,
neporovnateľná. Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium)
do 152 099 000 km (afélium). Tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a
nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých
procesov prebiehajúcich na povrchoch jeho planét a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je
najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách
ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a
prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje
vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k
výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom.[1] Od
slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové
sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje
napríklad sopečnú a tektonickú aktivitu a mesačný príliv a odliv. Slnečná energia sa využíva aj
v energetike a to buď priamo (cez solárne panely), alebo jej dôsledky (veterná energia, vodná
energia, energia zo spaľovania produktov organizmov, ktoré ju zachytili fotosyntézou).
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové
dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového
žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na
Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov
a fotosyntézu rastlín, rias a fotoautotrofných mikróbov. Od produktov fotosyntézy sú priamo či
nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie navyše
podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky.
Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená
hodnota – stredný slnečný čas – je základom merania času v bežnom ľudskom živote. Doba
obehu Zeme okolo Slnka, jeden rok, je základom kalendára.

Vývoj predstáv o Slnku[upraviť | upraviť zdroj]

 Reliéf z chrámu v Aténach: Hélios, boh a zosobnenie

Slnka, na svojom slnečnom voze Slnečné hodiny

Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol
bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom
Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon.
V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života
a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo
väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: látka plodiaca od večnosti
teplo a chlad sa pri vzniku tohto sveta oddelila. Z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje Zem,
vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do
rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát
väčší než Zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa, a na jednom
mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)
Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo
Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú
dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu,
že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka,
jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do
roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka
výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny.
Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z
„dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch
rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem.
Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku
skutočnej podstate Slnka spravili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa
zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a
vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim
Cassinim a Johnom Flamsteedom.
V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu
slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto
čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického
zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože už bolo
známe, že Slnko je tiež hviezda, a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy, a
naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala
dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že
vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J.
Mayer, hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším
významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať
chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová
reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v
roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória
bola definitívne potvrdená až v roku 2002.

Fyzikálne vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso Slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší
priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s
priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody.[2] Smerom k jeho stredu hustota aj
teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Galaxie patriaca k jej diskovej populácii.
Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej
ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemerne hmotnostné a svietivé
hviezdy v Galaxii sú červené trpaslíky. V porovnaní s nimi je teda hmotnosť a svietivosť Slnka
nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však
podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy
(červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné) v našom hviezdnom okolí. Zvláštnosťou
Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a
tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri pohybovej
hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí (členovia pohybovej
hviezdokopy musia zdieľať podobný smer a rýchlosť pohybu).