Valerie Bowman

Nečakane vojvodkyňou
Z anglického originálu The Unexpected Duchess, 2014
Preklad: Martina Fedorová
Obálku navrhol Matej Rudinský.
Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2016
ISBN 978-80-551-4679-9

Anotácia
Lady Lucy Uptonová má ostrý jazyk, ktorého sa desia všetci
dţentlmeni, no zároveň srdce zo zlata. Zosnuje dokonalý plán,
aby najlepšej priateľke Cassandre pomohla zbaviť sa neţelaného
nápadníka, vojvodu z Claringdonu. Vzdelaný a šarmantný Derek
Hunt nemá aristokratický pôvod, šľachtický titul získal za
zásluhy v boji proti napoleonskému Francúzsku a mravy vyššej
vrstvy sú mu cudzie. Ukáţe sa, ţe vojvoda je omnoho tvrdší
oriešok, neţ sa na prvý pohľad zdalo. Lucy s prekvapením zistí,
ţe v súboji s tým tvrdohlavým chlapom treba tasiť tajné zbrane,
ako sú dômyselné intrigy, britké slovné prestrelky a napokon
bozky. A tak prehry striedajú malé víťazstvá a napokon sa bojuje
o to najcennejšie, o lásku. Tej sa však stavia do cesty čestný sľub a
zmysel pre povinnosť...
 PRVÁ KAPITOLA

Londýn na konci júna 1815

Lady Lucy Uptonová odfúkla konárik, ktorý sa jej vytrvalo

dobýjal do úst, a pred ďalším si zaclonila oči. Lístie v tvári
a úlomky vetvičiek vo vlasoch boli, ţiaľ, nevyhnutnou daňou
za to, ţe strčila hlavu do ţivého plota. Nehovoriac o tom, ţe
dnešná noc bola nezvyčajne chladná. Bol to však napokon jej
vlastný nápad, a tak sa pevne rozhodla dotiahnuť ho aţ do konca.
Čupela bezpečne ukrytá v okrasnom kríku záhrady rodiny
Chambersovcov, len zopár krokov od svojej drahej priateľky
Cassandry Monroeovej. V honosnom panskom sídle sa konal bál,
no tu v záhrade boli celkom samy... aspoň zatiaľ. Lucy natiahla
krk, ako len vládala, aby prestrčila hlavu ku Cass.
Tá stála na druhej strane ţivého plota a roztrasenými rukami
si šúchala ramená. „Čo ak ťa nebudem počuť, Lucy?“ zašepkala.
„Len pokoj, Cass. Budem ti po celý čas nablízku.“ Cass
s námahou prehltla a prikývla.
„Vidíš, teraz si ma počula, však?“ upokojovala ju Lucy. Cass
znovu trhane prikývla.
„Výborne,“ vyhŕkla Lucy.
Svetlo sviečok, umne rozostavených po celej záhrade, mäkko
dopadalo na štrkom vysypanú cestičku, kde stála Cass. „Čo ak
vôbec nepríde?“ spýtala sa a pomykala hodvábnou rukavičkou,
ako to robievala, vţdy keď bola veľmi rozrušená.
„Príde. Povedal predsa, ţe príde, no nie? Napokon Jane
zostala vnútri a na všetko dohliadne. Teda predovšetkým
na tvoju matku, rozumieš.“
„Iste. Idem sa prepadnúť od hanby. Keby mama vedela, ţe
postávam niekde v záhrade s dospelým muţom, určite ma
vydedí.“
Lucy odfrkla. „To sotva, ak jej povieš, ţe ten muţ je vojvoda
z Claringdonu.“
„Mama sa riadne nazlostí, keď sa jej donesie, ţe som ho
odmietla.“ Cass si zahryzla do pery.
Lucy sa vo svojej skrýši v ţivom plote pomrvila. „Práve preto
musíme zariadiť, aby sa to nikdy nedozvedela.“
Ďalšie myknutie rukavičkou. „Čo ak vojvoda príde na to, ţe
si tu so mnou, a nahnevá sa?“
„Naozaj sa musíš stále pre čosi trápiť, Cass? Jasné, ţe na to
nepríde. A aj keby, nechápem, prečo by ho to malo nahnevať. To,
ţe sa tak chrabro zachoval v boji, za čo mu, samozrejme, patrí
všetka česť, predsa nezaručuje, ţe z neho bude dobrý manţel.“
„Určite bude niektorej tým najlepším manţelom na svete, on
len...“ Cass sa ostraţito poobzerala.
Lucy rozumela kaţdému nevypovedanému priateľkinmu
slovu. Úprimne s ňou súcitila. Neopätovaná láska zrejme veľmi
bolí. „... nie je Julian.“
Cass sklonila hlavu. „Sesternica Penelope vraví, ţe Julian sa
kaţdú chvíľu vráti domov, ale... jednoducho nemôţem...“
„Nemusíš mi nič vysvetľovať, Cass. Rozumiem ti. Láske síce
nie, tej ani zamak, keďţe som sama ešte nikdy zaľúbená nebola,
no nejako si s tým poradíme, uvidíš. V prvom rade sa
potrebujeme zbaviť vojvodu a hneď potom niečo vymyslíme, aby
si dostala šancu u Juliana.“
Cass si znovu pošúchala ramená. „Som hrozná. Akoby som
nevedela, ţe Julian sa má oţeniť s Penelope.“
„To je predsa jedno,“ namietla Lucy. „Ide o to, ţe keď sa
nechceš vydať za vojvodu z Claringdonu, nikto ťa k tomu
nemôţe donútiť. Nech si tvoja mama hovorí, čo chce. Niečo také
nedopustím! Nebudem sa nečinne dívať, ako na niekom páchajú
bezprávie, a uţ vôbec nie, ak ide o moju najlepšiu priateľku. Či je
to tvoja matka, alebo sám vojvoda. Okrem toho verím, ţe človek
nemôţe pochybiť, ak je k sebe úprimný a kráča za hlasom svojho
srdca.“
 „Och, Lucy, tak veľmi ťa zboţňujem za to, čo hovoríš. Hoci
netuším, ako to chceš zariadiť s Julianom, tvoj optimizmus je
skutočne obdivuhodný.“
„Len pekne po poriadku. Teraz sa radšej sústreďme
na vojvodu.“
Na terasu vedúcu do záhrady dopadol muţský tieň a obe
mladé ţeny stíchli. Ozval sa zvuk krokov na štrkovom chodníku.
„To je on,“ šepla Cass a hlas sa jej triasol.
„Nedaj sa vyviesť z miery. Odvahu, priateľka moja. Musíš
byť statočná!“
Sotva stačila dopovedať, priestor, kde Cass stála,
do posledného miesta vyplnila sila vojvodovej prítomnosti.
Zbadal Cass a zastal. Lucy ho zo svojho úkrytu videla len od pliec
dole. Teda od jeho neuveriteľne širokých a muţných pliec dole.
Naprázdno prehltla.
„Lady Cassandra,“ predniesol vojvoda hlbokým hlasom
a uklonil sa.
Cass nesmelo zapišťala a vystrúhala poklonu. „Ďakujem, ţe
ste prišli, vaša milosť.“ Hlas mala neprirodzene vysoký
a vystrašený. Keby ju tak mohla chytiť za ruku a dodať jej
odvahu. Len smelo, Cass. Len smelo.
„Musím však priznať, ţe ma vaše pozvanie dosť zaskočilo,“
pokračoval vojvoda.
„To som naozaj nemala v úmysle, vaša milosť, len som
chcela... myslela som...“
Lucy okamţite spozornela. Uţ je to tu. Musí zasiahnuť. Cass
nenachádza tie správne slová. Ticho si odkašľala do dlane.
„Dúfala som, ţe tu budeme mať viacej súkromia na rozhovor,
môj pane,“ zašepkala.
Cass jej slová roztraseným hlasom zopakovala.
„Tak je to teda,“ prikývol vojvoda. Pristúpil o krok bliţšie
a Lucy zalapala po dychu.
„Prosím, vaša milosť, nepribliţujte sa ku mne. Ak by nás tu
náhodou niekto zazrel, bola by som veľmi nerada, keby
nadobudol dojem, ţe to nie je pri všetkej počestnosti,“
našepkávala ďalej čo najtichšie, aby ju vojvoda nepočul.
Cass zopakovala, čo počula.
Vojvoda sa rozosmial. „Takţe podľa vás, lady Cassandra,
stretnutie s muţom v záhrade uprostred noci nijako počestnosti
neodporuje?“
Lucy sa zamračila. Dofrasa! Netušila, ţe ten chlap sa bude
hádať o kaţdé slovíčko. „Poţiadala som vás o pár minút vášho
vzácneho času len preto, aby som vám úprimne vysvetlila
pohnútky svojho správania.“
Cass rýchlo zopakovala to isté.
„Nuţ, nech sa vám páči,“ odvetil vojvoda.
Lucy sa zhlboka nadýchla. „Vaša milosť, hoci vôbec
nepochybujem, ţe sú na svete tisícky ţien, ktorým by vaša
pozornosť nesmierne lichotila, musím sa priznať, ţe ja medzi ne
nepatrím.“
Takmer fyzicky cítila, ako Cass pri tých slovách trpí. Zúrivo
pritom poťahovala za lem rukavičky.
Lucy opatrne vykukla, aby zachytila vojvodovu reakciu.
Znovu prehltla. Och, radšej to nemala robiť. Hoci ho uţ predtým
videla a vedela, ţe vojvoda je veľmi pekný muţ, jeho krása ju
opäť zaskočila. Bol nielen pekný. Bol veľmi pekný. Ba príliš
pekný.
„Rozumiem, lady Cassandra. Smiem sa vás len spýtať,
z akého dôvodu ku mne prechovávate také city?“
Lucy nevdojak vypla hruď. Ale, ale! Tak on si pýta dôvody?
Chce azda naznačiť, ţe sa mu stalo prvý raz, aby ţena nebola jeho
pozornosťou nadšená? Ešte pred chvíľou jej bolo vojvodu takmer
ľúto, no v tejto chvíli jednoznačne víťazila jej potreba ochrániť
priateľku. Bude musieť pritvrdiť. Jeho milosť si pýta riadnu
príučku. A dostane ju, na to sa môţe spoľahnúť!
„Moţno ste ešte nestretli ţenu, ktorá by nepodľahla vášmu
čaru, môj pane, no ubezpečujem vás, ţe aj také jestvujú,“ šepkala
Lucy a nahnevane prebodávala pohľadom statného muţa
pred sebou.
Cass znovu bezradne zapišťala a nečakane otočila hlavu, aby
do kríkov zasyčala: „Lucy, to predsa nemôţem povedať.“ Lucy
takmer vypadla zo skrýše na chodník. Vysvetlili si predsa, ţe
úspech celej tejto šarády závisí len a len od toho, ako dlho Cass
udrţí formu. Len zopakuj, čo hovorím, v duchu dohovárala
priateľke a ešte raz odrecitovala predchádzajúcu vetu.
Cass vrhla zúfalý pohľad ku kríkom a Lucy ani nedýchala
napätím, či to tentoraz jej priateľka zvládne.
„To vám, ţiaľ, nemôţem vysvetliť, pane,“ hlesla Cass
namiesto toho. „Ja len, azda pochopíte...“
Lucy zaúpela. Cass to nepovie! Ech, keby bolo na nej, tak by
mu to vytmavila! Moţno by mohla... keby nejako šikovne strhla
Cass do kríkov a postavila sa na jej miesto... Hlúpy nápad. To by
si určite všimol. Škoda. No čo uţ. Bude musieť trochu ubrať
na ostrosti svojich slov, ak chce Cass naozaj pomôcť. A to
nepochybne zvládne, len... bude musieť chvíľu popremýšľať.
Zhlboka sa nadýchla.
„Nuţ, ak dovolíte, budem k vám veľmi otvorená.
Jednoducho nemám najmenší záujem stať sa budúcou
vojvodkyňou z Claringdonu,“ vysypala nakoniec zo seba Lucy.
„Najmä ak je vojvoda, ktorého sa to týka, neskutočne
arogantný a namyslený.“
Cass pobúrene skríkla: „Lucy!“
Vojvoda to začul a zaostril zrak na kríky. Lucy sa inštinktívne
prikrčila práve vo chvíli, keď rozhodným krokom podišiel
k ţivému plotu, naklonil sa zaň a prudkým pohybom ju odtiaľ
vytiahol. Vyletela z úkrytu ako zátka z fľaše, strapaté vlasy aj
dekolt plné lístia. Na líci mala škrabanec, ktorý utŕţila pri tom
prudkom odhalení, šúchala si ho dlaňou a obviňujúco gánila
na vojvodu.
Ten naklonil hlavu a s arogantným úsmevom si ju premeral.
„Zdalo sa mi, ţe vás počujem dvakrát, lady Cassandra. Teraz
však vidím, ţe ako Eva v raji aj vy máte našepkávača. No váš hadí
jazyk má dokonca meno. Dobrý večer, slečna Uptonová.“
 DRUHÁ KAPITOLA

Derek Hunt si priţmúrenými očami prezeral mladú ţenu,

ktorú práve vytiahol z kríkov. Aj skúpe svetlo sviec
rozmiestnených v záhrade mu stačilo, aby ocenil všetky
jej prednosti – bohaté čierne vlasy a ţiarivé modré oči. Počkať,
vlastne len jedno oko, to druhé má hnedé. Tvárila sa veľmi
pobúrene, takmer nevedela lapiť dych, a keby sa pohľadom dalo
zabíjať, dávno by bolo po ňom.
Lady Lucy Uptonová.
Bola medzi prvými, ktoré si dnes večer na plese všimol.
A určite nebol jediný. Vyzerala totiţ úchvatne. Aj s vetvičkami
vo vlasoch a popadaným lístím v záhrení. Povrávalo sa, ţe na jej
zovňajšku je čosi nezvyčajné, no nikdy predtým si neuvedomil, čo
by to malo byť. Najskôr tie jej oči. Napriek ich nezvyčajnému
sfarbeniu to bola výnimočná kráska.
Neodolal a hneď na jej adresu poloţil pár zvedavých otázok
lordovi Chambersovi.
„Tá tak skoro z výkladu nezmizne,“ pokrútil hlavou
Chambers. „Nikto ju nechce.“
„Naozaj?“ spýtal sa vtedy Derek s predstieraným
nezáujmom. „Pochybujem, ţe pre to, ako vyzerá. Je predsa dosť
pekná.“
Vysvitlo, ţe mladá dáma má jazyk ostrejší ako saracénsky
meč. Na útok pouţíva substantíva, verbum jej slúţi ako štít
a adjektívami sa oháňa ako skúsený ţoldnier. Vţdy pripravená
do boja, hotová v sekunde rozsekať na kúsky ktoréhokoľvek
horlivého nápadníka. Podľa lorda Chambersa s ňou uţ nechcú
nič mať ani tí najzúfalejší starí mládenci. Lady Lucy je vraj
jednoducho postrach.
Nemohol od tej tmavovlasej krásavice odrhnúť oči. Len
prednedávnom dovŕšil tridsiatku. Práve sa vrátil z vojny. Má
za sebou roky strávené na bitevných poliach a jeho ţivot visel
na vlásku toľkokrát, ţe by to na dvoch rukách sotva zrátal. Vojny
má uţ plné zuby. Teraz hľadá pokoj.
Na lady Cassandru dostal tie najlepšie odporúčania. Je tichá
a poslušná. „Dokonalá manţelka,“ ako sa vyjadril Swift. Muţ,
ktorý túţi po pokojnom rodinnom prístave, si nemôţe vybrať
lepšie. Milšiu a pokornejšiu manţelku nenájde.
Lady Lucy Uptonová bola jej presný opak.
„Vaša milosť,“ spustila lady Cassandra, aby nejako
zachránila situáciu. „My sme len...“
Derek si prekríţil ruky na hrudi a spýtavý pohľad namieril
na obe dámy. Lady Cassandra bola vývojom udalostí očividne
zdesená. Utešená tvárička jej horela a určite netúţila po ničom
inom, neţ odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť. Lady Lucy sa, naopak,
tvárila, akoby sa poriadna zábava ešte len mala začať.
„Viem veľmi dobre, čo ste tu vy dve stvárali,“ povýšenecky si
ich premeral. „Ak môţem usudzovať z toho, čo som videl, potom
sa domnievam, ţe slečna Uptonová sa skrývala tuto za kríkmi
a našepkávala vám, čo mi máte povedať.“ Pozrel sa lady Lucy
rovno do očí, z ktorých vyčítal, ţe by mu najradšej vylepila
zaucho. „Mám pravdu, slečna
Uptonová? Mali ste azda pocit, ţe lady Cassandra nemá
na túto príleţitosť dostatočnú slovnú zásobu?“
Krásna semetrika otvorila ústa a celá sa triasla od hnevu.
Och, to si s radosťou vypočuje. Uţ sa nevie dočkať.
„Je smutné, ţe si vyberáte slabšieho protivníka. Mali by ste si
trúfnuť na niekoho, kto vám je roveň!“ vypálila lady Lucy.
Prekvapene zodvihol obočie. „Niekoho, ako ste vy?“
Z očí jej vyšľahli plamene. „Presne tak. Zjavne sa vám
nevyrovnám výškou, váhou ani namyslenosťou, no ubezpečujem
vás, ţe sa nijakou z týchto vašich kvalít nedám zastrašiť. A keď
sme pri tom, dovoľte mi, aby som vám pripomenula, vaša milosť,
ţe som dcérou grófa, a teda lady Lucy, nie slečna Uptonová.“
Musel si zahryznúť do jazyka, aby sa nahlas nerozosmial
nad jej karhavým tónom. Vedel veľmi dobre, ţe sa rozpráva
s lady. Nikdy si však neodpustil akúkoľvek, hoci aj malú
provokáciu na adresu týchto aristokratických nafúkancov,
ktorých nič nerozhádzalo viac, neţ keď im niekto náhodou
odoprel ich vzácny titul. Sám bol najstarší z troch synov vojaka.
V podstate niktoš, ktorý sa k titulu vypracoval len a len vlastnou
zásluhou. No teraz ho má aj on – titul vojvodu ako poďakovanie
koruny za výnimočné veliteľské schopnosti a odvahu
preukázanú na bitevnom poli, ako to sformulovali – a zrazu sa
všetci predháňajú, aby si získali jeho náklonnosť. Prevracia sa mu
z toho ţalúdok. Z duše tú hru nenávidí a odmieta ju hrať. Hoci
v tejto chvíli musel uznať, ţe ani lady Cassandru, ani lady Lucy
jeho honosný titul ani trochu neohúril.
Derek si ďalej zvedavo prezeral Lucy Uptonovú. Posledné
roky strávil medzi vojakmi. Nikto z tých chlapov by sa
neopováţil neposlúchnuť jeho rozkaz, ba pochybuje, ţe by to
niekomu z nich čo len napadlo. No teraz tu pred ním stojí toto
útle ţieňa a nielenţe mu jasne dáva najavo, ţe ju do pozoru
za nijakých okolností nepostaví, ale v očiach sa jej zračí
nefalšovaná radosť z toho, ţe ho môţe provokovať. Hoci nerád,
musel priznať, ţe ho očarila.
Ako vojak obdivoval jej odvahu. Váhavo musel priznať aj to,
ţe jej hlboká lojálnosť voči priateľke naňho rovnako zapôsobila.
No ak si lady Lucy myslí, ţe ho tým odradí od vytýčeného cieľa,
tak sa veľmi mýli.
„Prijmite moje úprimné ospravedlnenie, my lady,“ povedal
s posmešným úklonom a neušlo mu, ako povýšenecky si ho
premerala.
„Aj my sa vám ospravedlňujeme, vaša milosť,“ vyhŕkla lady
Cassandra. Hlas sa jej ešte triasol, rozpačito prešľapovala
na mieste, akoby sa práve priznávala k smrteľnému hriechu.
„Ale veď nemáme za čo!“ takmer vykríkla lady Lucy
a nahnevane si zaloţila ruky cez prsia. Bruškami prstov
netrpezlivo poklopkávala po ramenách.
Anjelsky belasé oči lady Cassandry sa rozšírili hrôzou.
„Lucy!“
Derek zmierlivo zodvihol ruku. „Nie. Nie, lady Cassandra.
Prosím, nechajte lady Lucy hovoriť. Jej vysvetlenie si veľmi rád
vypočujem.“
Oprela si ruky v bok a vykročila k nemu. Potom sa zarazila,
akoby si na niečo spomenula, a rozhodným pohybom si vytiahla
z vlasov suchý konárik. „Nijaké vysvetlenie vám nedlhujeme,
vaša milosť. Pravda však je, ţe lady Cassandra nemá o vaše
dvorenie záujem. A to je vlastne všetko.“
„Naozaj?“ pochybovačne sa uškrnul.
„Naozaj.“
„A to je váš názor, lady Lucy, alebo názor lady Cassandry?“
Takmer počul, ako zaškrípala zubami. „Prečo sa jej ne- spýtate?“
odsekla lady Lucy.
„Rád by som, my lady, no obávam sa, ţe za ňu znovu
odpoviete vy,“ jedovato sa na ňu usmial.
Lady Cassandra vydala zvuk, akoby sa jej nedostávalo
vzduchu. „Navrhujem, aby sme sa všetci vrátili dovnútra a...“
Lady Lucy sa však nadýchla, akoby jej priateľka nikdy neotvorila
ústa, a spustila: „Ako sa opovaţujete spochybňovať konanie
dámy?“
Derek jej nevzrušene pozrel priamo do očí. „A ako sa vy
opovaţujete hovoriť za lady Cassandru?“
Pochopil, ţe oči lady Lucy menia farbu podľa jej nálady.
Farba jedného sa v tej chvíli zmenila na zafírovú a to druhé
nadobudlo odtieň lesného machu. „Keby ste boli dţentlmen, vaša
milosť, prijali by ste rozhodnutie lady Cassandry a nijako by ste
ho nespochybňovali.“
Ani na sekundu nespustil oči z tváre lady Lucy. „Lady
Cassandra, pýtam sa vás teda celkom priamo, ste azda sľúbená
niekomu inému?“
„N... nie,“ pípla vystrašene.
 „Znamená to, ţe mám u vás stále nádej,“ pokračoval
a nespúšťal oči z tváre lady Lucy.
Hodila po ňom zničujúci pohľad. „Vy vôbec nepočúvate, vaša
milosť,“ precedila pomedzi stisnuté zuby.
„Práve naopak. Počul som aţ veľmi dobre. No pripomínam,
ţe som bojoval v mnohých bitkách, ktoré sa zdali
vopred prehraté, a predsa som nakoniec zvíťazil. Ja sa len tak
ľahko nevzdávam.“
Prečo sa s nimi vlastne ešte baví? Dvorenie nebolo súčasťou
vojenského výcviku, a teda ani jeho silnou stránkou. Len ho
neskutočne provokovalo, ako nástojčivo sa ho obe chceli zbaviť,
a prebúdzalo to jeho vrodenú súťaţivosť. Okrem toho bol pevne
rozhodnutý popasovať sa aj s touto výzvou, tak ako s kaţdou
inou. Lady Cassandra uţ síce bola súca na vydaj dobrých päť
sezón, no to mu ani najmenej neprekáţalo. Mladučké dievčence
ho ničím nepriťahovali. Jeho záujem o lady Cassandru z nejakého
dôvodu privádzal lady Lucy do nepríčetnosti, a to bol malý
bonus navyše. A čo bolo hlavné, sľúbil to Swiftovi.
„Cass nemá záujem,“ pokračovala lady Lucy. „Myslela som,
ţe som sa vyjadrila jasne.“
„Vy ste sa vyjadrili veľmi jasne, my lady, a naozaj sa vám
ospravedlňujem,“ povedal, keď si ju povýšenecky premeral, aby
ju vyprovokoval.
Smelo vystrčila bradu a spoza ucha si vytiahla ďalšiu suchú
vetvičku. „Za to, ţe obťaţujete lady Cassandru?“
Drzo sa zaškeril. „Nie, ospravedlňujem sa vám, ak som
vo vás nevdojak vzbudil dojem, ţe mi čo len zamak záleţí
na vašej mienke, slečna Uptonová.“
 TRETIA KAPITOLA

Pred dvomi hodinami

Derek Hunt prechádzal očami tanečnú sálu praskajúcu

vo švíkoch. Dámy v oslnivých róbach podľa najnovšej módy a ich
galantní spoločníci, ktorí svoj záujem o posledné módne
výstrelky dávali najavo širokými kravatami uviazanými okolo
krku. Všade plno smiechu, šampanského, tanca a bujarého
veselia. Derek si napravil vlastnú kravatu, ktorú si dal, aby
nevytŕčal z davu, a uvoľnene si strčil ruku do vrecka. Potom
s námahou prehltol. Naozaj ubehlo len štrnásť dní odvtedy, čo
tou istou rukou podopieral ťaţko raneného priateľa na krvou
nasiaknutom bojisku pri Bruseli? Keď naposledy Swifta videl,
ešte ţil. Nikto si však netrúfol povedať dokedy a on sa kaţdé ráno
budil s desivou predstavou, ţe mu moţno uţ dnes doručia tú
hroznú správu. Zatiaľ čo on trčí tu. Vrátil sa do Londýna, udelili
mu titul vojvodu a jeho hlavnou starosťou je teraz nájsť si dobrú
ţenu. Budúcu matku svojich synov. Swift naňho naliehal a dostal
aj rozkaz z ministerstva vojny. Derek nemal na výber, no bol
zo seba znechutený.
Ešte pred dvomi týţdňami netušil, či sa ţivý dočká večera.
Teraz si zo strieborného podnosu, ktorý drţí úsluţný lokaj
vo vyčačkanej livreji, berie pohár so šampanským. Akoby jeho
noha nikdy nevkročila na bitevné pole, akoby nikdy na vlastné
oči nevidel umierať chlapov, ktorí poloţili svoj ţivot za túto
krajinu, a nepočul, ako kričia v smrteľnej agónii. Zatiaľ čo
v Londýne sa víťazstvo nad Napolenom nadšene oslavuje
vojenskými prehliadkami a honosnými bálmi. Aj on, vojnový
hrdina, tu dnes oslavuje s nimi. Akoby nikdy na vlastné oči
nevidel hrôzy vojny.
A k tomu ešte vojvoda! Dofrasa, ozajstný vojvoda? Stále sa
nezbavil dojmu, ţe sa mu to všetko len sníva. Prečo vlastne získal
vojvodský titul práve on a nie niekto iný? Všetci predsa riskovali
ţivoty, splnili si svoju povinnosť voči vlasti a čestne bojovali aţ
do samého konca. Aţ na to, ţe mnohí iní nepreţili.
Derekovi sa podarilo dostať za obrannú líniu napoleonských
vojsk. Okamţite vyuţil príleţitosť, ktorá sa mu núkala, a prikázal
vojakom, aby vyuţili slabinu nepriateľa a zaútočili. Nakoniec sa
ukázalo, ţe urobil veľmi správne, pretoţe tento moment rozhodol
celú bitku v ich prospech. Vojvoda veľkých rozhodnutí, tak mu
začali hovoriť od chvíle, keď do Londýna dorazili správy o jeho
hrdinskom čine. Rozhodný určite bol. Tak ho predsa vychovali.
Derek si priloţil pohár k ústam a dal si poriadny dúšok.
Skvelé šampanské. Určite z Francúzska. Uvedomil si tú iróniu
a v duchu sa usmial. Potom znovu prebehol pohľadom
po prítomných v sále. Na bitevnom poli uţ síce nie je, no aj tu má
svoje úlohy.
Stála tam. Lady Cassandra Monroeová. Jednou z podmienok
jeho uvedenia do vojvodského stavu totiţ bola taká voľba
manţelky, s ktorou by koruna bez výhrad súhlasila, a povesť
lady Cassandry Monroeovej zostala bez poškvrny. Okrem toho
bola, celkom náhodou, aj vysoká a krásna blondína. Tichá
a poslušná, ak kapitán Swift neklamal. Skrátka dokonalá
manţelka pre muţa, ktorý strávil roky uprostred
vojnového pekla. Lady Cassandra Monroeová je vraj presne ten
typ ţeny, ktorý Derekovi zaručí, ţe zvyšok ţivota preţije
v pokoji. Presne tak, ako po tom zo srdca túţi.
Ešte dôleţitejšie však bolo, ţe to sľúbil Swiftovi. S očami
upretými na tvár umierajúceho priateľa skrivenú bolesťou mu
Derek sľúbil, ţe lady Cassandru vyhľadá a vezme si ju za ţenu.
A Derek Hunt, či generálporučík, alebo vojvoda, by sľub
priateľovi nikdy neporušil.

Lady Lucy Uptonová stála na kraji tanečného parketu

a nohou klopkala do rytmu hudby. Nebola to síce aţ taká zábava
ako divadlo – tomu sa nevyrovná takmer nič –, no milovala
hudbu a zboţňovala tanec. Vzdychla si. Tak dávno uţ
netancovala. Ani dnes večer ju nikto nepozval do tanca, no radosť
z hudby jej to nepokazilo.
„Nevieš, prečo sa na mňa tak díva?“ spýtala sa Cass
a nenápadne fľochla smerom, kde stál čerstvý vojvoda
z Claringdonu.
Lucy prestala podupávať nohou a pozrela tam, kam sa dívala
jej priateľka. „Netrúfam si s určitosťou povedať, ale mám dojem,
ţe ťa chce tým pohľadom uloviť ako motýľa do svojej zbierky.
Rozhodne to nebude veľký dţentlmen, tento vojvoda.“
Cass po ňom hodila ďalší nesmelý pohľad. „Je to však krásny
muţ, to musíš uznať. Hoci na Juliana rozhodne nemá. Tie jeho
plavé vlasy...“ vzdychla.
Lucy znovu letmo mrkla na vojvodu. Stál opretý o pätu
korintského stĺpa uprostred sály plnej ľudí. Priţmúrila oči. Veru
tej. Uznáva, ţe Cass má pravdu. Vojvoda z Claringdonu je pekný.
Dobre teda, viac neţ pekný. Výnimočne pekný. A ešte mocný,
vysoký a svalnatý. Takmer akoby z Olympu zostúpil sám boh
vojny. Meral meter osemdesiat, ak nie viac, vlasy čierne ako uhoľ,
smaragdovozelené prenikavé oči, široké plecia, úzke boky, ploché
brucho a telo samý sval. Vojnový hrdina od hlavy aţ po päty.
Generálporučík, ktorý sa preslávil svojou rozhodnosťou. Velil
mnohým víťazným bitkám a bol to práve on, s kým sa chcel
pred bitkou pri Waterloo stretnúť v Bruseli generál Wellington.
Teraz ho všetci volali vojvoda veľkých rozhodnutí.
A nezabudli pri tom dodať, ţe je aj arogantný a tvrdohlavý.
Lucy síce chápala, ţe na bitevnom poli môţu byť tieto kvality viac
neţ uţitočné, no pre ňu bolo dôleţité len to, ţe práve kvôli nim je
jej priateľka z vojvodu celá nesvoja.
 To nestrpí! Lucy, smelá, priama a prostoreká. Lucy, ktorá je
všetko len nie tichá a poslušná, má na celom svete iba dve
priateľky – a jedného priateľa, ak ráta Garretta – a Cass je jednou
z nich. Elegantná, skromná a tichá Cass, príliš milá a priateľská,
aby kohokoľvek odmietla. Cass bola vţdy oddanou priateľkou
a Lucy jej priateľstvo nemenej oddane odplácala. A preto ak je
Cass vojvodova pozornosť nepríjemná, urobí všetko na svete, aby
jej pomohla zbaviť sa ho.
„Nevieš, ako to robí, ţe jeho pokoţka tak nádherne zlatisto
ţiari?“ spýtala sa Cass a ukradomky sa znovu pozrela jeho
smerom.
Lucy pokrčila nosom i plecami. „Počula som, ţe strávil nejaký
čas v Taliansku. Vraj tam mal milenku.“ Oči jej tieţ zablúdili
k vojvodovi.
Cass mala pravdu. Bol rozhodne omnoho mocnejší
a príťaţlivejší, neţ by mal byť. Povesť vojnového hrdinu mu
na vznešenosti ešte pridala, hoci jeho pôvod taký ani zďaleka
nebol – za nijakých okolností mu však nedovolí, aby Cass
obťaţoval svojou pozornosťou, ak jej to nie je po vôli.
Aj keď jej čosi našepkávalo, ţe ak sa tento chlap raz pre niečo
rozhodne, nedá si to vziať.
Nieţeby sa mu v tomto prípade čudovala. Veď kto by sa
do Cass nezaľúbil? Mala desať nápadníkov na kaţdý prst. No
všetkých odmietla. Presne tak. Uţ päť rokov sa jej darilo drţať si
ich od tela, pretoţe čakala, kým sa z vojny vráti jej milovaný
Julian. Všetko by bolo v najlepšom poriadku, keby Julian nebol
zasnúbený s Cassinou sesternicou Penelope. Ich zasnúbenie mali
formálne oznámiť, len čo sa vráti, a potom bude svadba.
„Lady Chambersová nás uţ predstavila,“ vzdychla Cass. Bola
to ich dnešná hostiteľka. „Vraj ju o to vojvoda sám poţiadal.“
Lucy prekvapene vyletelo obočie. „Čo ti povedal, keď ste sa
zoznámili?“
„Nič zvláštne,“ mykla plecom Cass. „Ale keby si vedela, ako
sa na mňa díval! Pripadala som si ako na prehliadke. Bolo to
veľmi nepríjemné.“
 Lucy odfrkla a vzápätí si pritlačila ruku na ústa, aby aspoň
na poslednú chvíľu stlmila zvuk, ktorý sa ani trochu nehodil
k dáme. „A čo na to tvoja mama?“
„Ţe by som to mala brať ako kompliment.“ Cass si zahryzla
do pery.
Lucy prevrátila oči a znovu párkrát zadupala nohou
do rytmu. „No samozrejme! Veď je to vojvoda. Mama vidí len
výhodnú partiu, nič viac, nech by pochádzal z akejkoľvek rodiny.
Stačí, aby sa na teba raz pozrel, a uţ ti začne chystať výbavu.“
„Ten chlap ma desí,“ zašepkala Cass. „Je obrovský
a nemôţem sa zbaviť pocitu, ţe keby chcel, zahrdúsi človeka
holými rukami.“
Potľapkala Cass po ruke. „Rozumiem ti, moja.“ Zasa
zablúdila očami k vojvodovi. Radšej ju nebude ešte viac
znepokojovať a nepovie jej, čo si myslí. Ţe určite niekoho holými
rukami zabil. A moţno nie raz. Vlastne o tom vôbec nepochybuje.
No ju to, naopak, nedesí ani najmenej.
Cass pomykala lemom rukavičky. „Kedykoľvek sa na mňa
pozrie, najradšej by som sa prepadla pod zem.“
Lucy práve otvárala ústa, ţe povie niečo povzbudivé, keď
k nim dobehla ich priateľka Jane. Mala gaštanovohnedé vlasy,
za okuliarmi v striebornom ráme obrovské hnedé oči a milú tvár,
ktorú však väčšinu času schovávala za rozčítanou knihou.
Napriek tomu, ţe Jane muţi ani trochu nezaujímali, Janina matka
sa nechcela vzdať nádeje, ţe si jej knihomoľku nakoniec nejaký
mládenec predsa len všimne, a na kaţdý ples ju starostlivo
vychystala. Jane sa však aţ doteraz darilo pozornosti muţov
úspešne unikať. Presne ako to chcela.
Zakaţdým však matke vyhovela, aj keď všetky plesy
pretrpela a nešikovne predstierala, ţe sa náramne baví. Väčšinu
času strávila zalezená niekde v tichom kúte, aby si mohla čítať,
alebo si robila poznámky pre svoju budúcu knihu, pričom dúfala,
ţe to jej matka čoskoro vzdá, oficiálne ju vyhlási za starú dievku
a konečne ju nechá na pokoji.
Tak či onak, všetky tri, Cass, Lucy i Jane, boli v rozpuku
ţenskej krásy, vo veku dvadsaťtri rokov, kaţdá z iných dôvodov
na ocot.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa Jane, len čo zaujala miesto
po Cassinom boku.
Lucy, ktorá neprestávala podupávať nohou, mykla plecom.
„Nič zvláštne. Ja si uţívam muziku a Cass sa skrýva
pred vojvodom.“
Jane prudko otočila hlavu. „Pred akým vojvodom?“
„Pred vojvodom z Claringdonu,“ zasyčala Cass, akoby
nechcela, aby ju niekto počul. „Celý večer ma nespúšťa z očí.“
Jane si ho premerala od hlavy po päty. „Aj teraz sa sem díva.
Páni, to je kus chlapa! Kus pekného chlapa! Myslela som, ţe bude
samá jazva alebo mu bude chýbať ucho, alebo tak.“
Cass mykla Jane za rukáv belasých večerných šiat.
„Paneboţe, ako môţeš byť taká morbídna! Tá tvoja spisovateľská
fantázia mi naháňa hrôzu.“
Lucy si prekríţila ruky na prsiach a ešte raz si vojvodu
premerala. „Podľa mňa mu nechýba vôbec nič.“ Striasla sa.
„Ale o to tu predsa nejde. Ak oňho Cass nemá záujem, tak
oňho nemá záujem a basta.“
„Netráp sa,“ obrátila sa Jane ku Cass. „Jednoducho mu to
rovno povedz. Som si istá, ţe sa okamţite stiahne. Títo muţi
mávajú enormné ego, ktoré neznesie odmietnutie, takţe ťa potom
určite nechá na pokoji.“
Lucy nevdojak znovu pozrela na vojvodu, ktorý si ustavične
obzeral Cass, akoby šlo o vzácneho koňa, teda skôr kobylu.
„Niečo mi hovorí, ţe to aţ také ľahké nebude. Určite je zvyknutý,
ţe vţdy dostane, čo chce.“
Cass si nervózne uhládzala sukňu, oči mala sklopené.
„Lucy má pravdu. Aj keby som chcela, nijako mu nedokáţem
povedať, ţe oňho nemám záujem. Zakaţdým zostanem stáť ako
obarená a nezmôţem sa ani na slovo. Keby som mala aspoň
štipku tvojej výrečnosti a vedela tak pohotovo reagovať ako ty,
Lucy.“
Zasa odfrkla. Na zlomok sekundy sa zahanbila, ţe jej znovu
unikol z úst ten neľúbivý zvuk, no potom v duchu mávla rukou.
Môţe sa na to vykašľať. Dáma z nej aj tak nikdy nebude.
Jednoducho sa taká nenarodila, tak čo sa bude trápiť. „Ja by som
zasa chcela mať tvoj dar – vedieť, kedy mám drţať jazyk
za zubami.“
„Na tom naozaj nič nie je. Jednoducho musíš – och nie!
Veď on ide rovno k nám!“ Cass zapišťala takým tenkým
hláskom, aţ to Lucy vydesilo.
„Určite ťa chce poţiadať o tanec,“ zasyčala Lucy a sledovala
vojvodu, ktorý sa k nim hrnul rozhodným krokom.
„Povedz mu, ţe ďakuješ, ale ţe sa teraz na tanec necítiš. To by
malo zabrať,“ vyhŕkla Jane a sebaisto prikývla.
„Len smelo,“ nezabudla Lucy šeptom zopakovať svoju
obľúbenú radu, ktorú od nej Cass počúvala takmer neprestajne.
„Vám sa to ľahko hovorí,“ pípla Cass.
Lucy jej jemne stisla ruku. „Zostaneme nablízku.“ Nato obe
s Jane urobili zdrţanlivý krok dozadu.
Cass zasa spravila dva roztrasené kroky v ústrety vojvodovi.
Lucy s Jane napäto sledovali ich rozhovor – aby vzápätí videli,
ako si ju vojvoda vedie na tanečný parket. Och, Cass! Lucy
bezradne vyhodila ruky do vzduchu a obrátila sa k Jane. „Tá sa
hádam nikdy nenaučí povedať nie.“
Sledovala, ako krúţia po parkete – Cass s vlasmi farby medu
a vojvoda s vlasmi čiernymi ako noc.
„Chúďa Cass,“ zašepkala Jane. „Keby nebola taká zaľúbená
do Juliana, bol by z nich krásny pár.“
„Nebola by s ním šťastná,“ poznamenala Lucy vecne.
„Okrem toho im to podľa mňa s Julianom nakoniec vyjde,
keď sa vráti.“
Jane zodvihla obočie a skepticky si ju premerala. „Na svete je
toľko chlapov! Nepochopím, prečo sa Cass tak veľmi upla práve
na toho jedného.“
„Ľúbi ho a ja som pevne rozhodnutá pomôcť jej prečkať
sezónu bez záväzného vzťahu. Keď sa Julian vráti, potom
vymyslíme, čo ďalej, ak po ňom Cass tak túţi,“ potmehúdsky sa
usmiala.
„Lucy! Netušila som, ţe si taká romantická duša,“ Jane
posmešne zaklipkala očami.
„Skôr neústupná neţ romantická,“ rozhodne prikývla.
O pár minút, keď sa k nim Cass znovu pripojila, ju Lucy
prudko stiahla do kúta.
„Čo ti povedal?“ zapišťala od nedočkavosti.
Cass mala tvár ako ruţička. Pokrútila hlavou. „Len pár
lichôtok a ešte, ţe by ma zajtra rád navštívil. Boţe, čo urobím?
Chcela som mu nejako naznačiť, nech si nerobí plané nádeje, no
celkom som onemela. Len čo sa mu pozriem do očí, celá
zdreveniem a okrem prihlúpleho úsmevu sa na nič nezmôţem.
A to uţ ani nehovorím, ţe mi mama ustavične dýcha na krk, aby
som k nemu bola milá. Celý čas, čo sme spolu tancovali, z nás ani
na chvíľu nespustila oči.“
Lucy s Cass ako na povel otočili hlavy tam, kde stála Cassina
matka lady Morelandová. Na bucľatej tvári jej trónil víťazný
úsmev, a keď zbadala, ţe sa na ňu jej dcéra díva, pochvalne jej
kývla hlavou. Bolo nad slnko jasnejšie, ţe v duchu uţ vidí dcéru
v svadobných šatách a s titulom vojvodkyne.
Jane si medzitým vytiahla z kabelky knihu a v momente sa
do nej začítala. Očividne uţ celkom stratila záujem o ďalší vývoj
srdcových záleţitosti najlepšej kamarátky. Potisla si okuliare
ku koreňu nosa a bezmyšlienkovite prikývla. „Aká škoda, ţe sa
vy dve nemôţete vymeniť. Lucy by nemala najmenší problém
vykázať vojvodu do príslušných medzí. Som si istá, ţe by
netrvalo ani dve minúty, a bol by odbavený.“
Lucy spľasla rukami tak hlasno, ţe Jane od ľaku takmer
vyletela kniha z ruky. „To je ono!“ vykríkla.
„Čo je ono?“ spýtala sa Cass a vytreštila oči na priateľku.
Lucy si naradostene šúchala ruky. „Jane má úplnú pravdu. Kaţdá
z nás je dobrá v niečom inom, je tak?“
Jane si ju nedôverčivo premerala. „Nie som si istá, či
rozumiem, kam tým mieriš.“
Lucy schmatla priateľku za ruku. „Nemám problém povedať
ľuďom, čo si myslím. Je to svojím spôsobom prekliatie, viem.
Tuším sa uţ nikdy nenaučím drţať jazyk za zubami, aj moja
mama to vţdy hovorí. Veď si len spomeňte, čo sa mi stalo
na večierku u kráľovnej.“
Cass si zahryzla do pery, aţ zjojkla. „Na to sa skutočne nedá
zabudnúť.“
„Uisťujem vás, ţe sa o to vytrvalo snaţím. Musím však
zároveň priznať, ţe som sa dávno zmierila s tým, aká povesť ma
predchádza, a nemenila by som.“
„Nikdy si nemala problém vyjadriť svoj názor,“ prikývla
Cass.
„Ja zas ticho závidím tebe, ţe zakaţdým vyzeráš tak oslnivo,
aţ z teba páni neodtŕhajú zrak, aj to, aká si ku kaţdému milá
a ako ťa majú všetci radi, Cass,“ povedala priateľke.
Cass sa usmiala. „Naozaj?“
Lucy pokračovala: „Zatiaľ čo Jane je zasa dobrá v tom, ţe...“
„Och, tak toto si nedám ujsť,“ uškrnula sa Jane.
„Nevysmievaj sa z toho,“ ohradila sa Lucy. „Si neuveriteľne
inteligentná a vieš všeličo, o čom my ostatní ani len netušíme.
Nepochybujem, ţe keby si bola v parlamente ty, uţ dávno by si
vyjednala mier a ešte by si pri tom stihla aj daňovú reformu, ako
ťa poznám.“
„Nemohla by si to povedať mojej matke?“ vzdychla si Jane.
„Stále si myslí, ţe sú mi tie knihy úplne nanič.“
„Vôbec nerozumiem, kam mieriš,“ obrátila sa k nej Cass,
v modrých očiach mala zmätený výraz.
„Naozaj nechápeš?“ spľasla rukami Lucy. „Musíme si
navzájom pomáhať, aby kaţdá z nás dosiahla to, po čom túţi.“
„Nemôţeš hovoriť jasnejšie?“ spýtala sa Jane, tentoraz uţ
s nefalšovaným záujmom.
Lucy sa nadšene usmievala. „Ja sa chcem dobre vydať.
Netúţim po láske a všetkých tých hlúpostiach, ale očakáva sa odo
mňa, ţe skončím v relatívne výhodnej partii, za predpokladu, ţe
sa mi podarí nájsť niekoho, koho ako-tak dokáţem vystáť...“
prudko sa nadýchla. „Ako však dobre viete, aţ do dnešného dňa
ma v tejto oblasti prenasleduje náramná smola. Netuším síce
prečo, ale zdá sa, ţe kaţdého chlapa vydesím. Veľmi by mi
pomohlo, keby ma Cass naučila, ako byť milšia k muţom. Alebo
aspoň ako dosiahnuť, aby uţ po minúte nevzali nohy na plecia.“
„Pokračuj,“ nedočkavo ju pobádala Cass.
„Ty, Janie, chceš mať zasa od chlapov pokoj, je tak?“ spýtala
sa Lucy.
„Jednoznačne!“ prikývla Jane. „Totálny a podľa moţností
večný pokoj.“
„No vidíš. A v tom, ako odpudiť chlapa, vynikám, takţe ti
pomôţem,“ Lucy sa rozosmiala.
Aj Jane sa zasmiala. „Myslím, ţe by stačilo presvedčiť moju
mamu, aby ma uţ nevláčila po týchto otrasných večierkoch.“
„Spoľahni sa,“ Lucy bodro prikývla.
„A čo Cass?“ spýtala sa Jane.
Lucy si pritiahla obe priateľky bliţšie k sebe. „Mám plán.
Cass chce počkať na Juliana, je tak? Verí, ţe je to jej ţivotná láska,
a tak ďalej, a tak ďalej. To však nie je moţné, kým ju jej matka
tlačí do svadby s vojvodom a trvá na tom, aby jeho dvorenie
prijímala. My si s tým však poradíme. Cass, stanem sa tvojím
hlasom. Našepkám ti, čo mu máš povedať, ty mu to zopakuješ
a on ti dá navţdy pokoj.“
„To by si urobila?“ vytreštila Cass oči.
„Urobila,“ prikývla Lucy. „Pomôţem ti zbaviť sa ho, ale
musíš mu poslať odkaz. Potrebujeme ho vylákať niekam, kam
nedovidí orlí zrak tvojej mamy.“ Stačil jediný krátky pohľad, aby
sa presvedčili, ţe lady Morelandová skutočne ani na chvíľu
nepoľavila v ostraţitosti. „Napíš mu, aby prišiel za tebou von
do záhrady k ţivému plotu. Ja sa tam schovám a budem ti
našepkávať.“
Jane sa prekvapene zaškerila. „Poviem ti, ten tvoj plán je taký
bláznivý, ţe by som sa nečudovala, keby nakoniec naozaj
fungoval. Scéna ako vystrihnutá z Hornerovej komédie. Len je to
o čosi menej riskantné.“ Jane s obľubou citovala svoje
najobľúbenejšie diela.
 Cass sa ustarostene zamračila a pokrútila hlavou. „Nie, to
predsa nebude fungovať ani náhodou. Určite ťa začuje.“
„Nezačuje. Postaráme sa, aby nestál príliš blízko. Jednoducho
mu povieš, ţe nechceš riskovať, aby si niekto myslel, ţe sa
nestretávate pri všetkej počestnosti,“ chrlila zo seba Lucy. „Podľa
mňa je ten plán jednoducho dokonalý.“
Cass otočila ustráchané belasé oči k Jane. „Janie, čo si ty o tom
myslíš?“
Jane s povzdychom strčila knihu späť do kabelky a prekríţila
si ruky na hrudi. „Jediné, čo viem, je, ţe aj ja chcem byť za tým
kríkom, aby som o nič neprišla.“
Cass si nervózne ţmolila ruky. „Ale čo ak to nevyjde?“ Jane
potľapkala priateľku po pleci. „Spomeň si, čo vravieva Lucy. Len
smelo! Koniec koncov nemáš čo stratiť. Ak je aspoň minimálna
šanca, ţe by to mohlo fungovať, potom sa s dôverou zver do rúk
odborníka – menovite našej lady Lucy.“
Cass s námahou prehltla. Vydeseným pohľadom si
premeriavala obe priateľky a trvalo jej dlhú chvíľu, kým znovu
prehovorila. „Dobre teda. Ak ste si isté, ţe by som to mala skúsiť,
tak ja to skúsim.“
Lucy sa na ňu zoširoka usmiala a naradostene tleskla rukami.
„Skvelé. Zvyšok uţ pokojne nechaj na mňa. Bude to zábava,
uvidíš. Môţeš si predstavovať, ţe prehrávame
scénku z vianočného divadla. To máš predsa rada, nie? Aspoň
dáme tomu nafúkanému vojvodovi poriadnu príučku. Zraz o päť
minút pri ţivom plote.“
 ŠTVRTÁ KAPITOLA

Podstatnú časť nasledujúceho rána strávila Lucy v jedálni

tetinho domu tým, ţe si v duchu robila zoznam najzdrvujúcejších
komentárov, ktorými pri najbliţšej príleţitosti počastuje vojvodu
z Claringdonu. Taký chrapúň! Ako sa opovaţuje oslovovať ju
slečna Uptonová? Ako si trúfa spochybňovať, čo si Cass praje?
A vôbec, čo si ten chlap o sebe vlastne myslí! Vraj ho jej názor
vôbec nezaujíma! Neslýchané! Titul sa očividne získať dá, ale
spôsoby a výchova rozhodne nie.
Zoznam britkých slov, ktorými ho nabudúce zrazí na kolená,
sa utešene rozrastal, keď do jedálne vstúpil komorník a oznámil
jej, ţe na ňu v salóne čakajú priateľky.
Lucy sa rozhodla ţiť u tety a bratanca Garretta z vlastnej vôle.
Rozhodla sa tak preto, ţe boli s Garrettom od detstva dobrí
priatelia, no najmä keď si uvedomila, ţe jej vlastní rodičia jej
nikdy neodpustia, ţe sa nenarodila ako chlapec. Očividne ich tým
sklamala tak veľmi, ţe hoci ju priamo nevydedili, väčšinu času jej
existenciu ignorovali. Rodičia milovali ţivot na vidieku, zatiaľ čo
ona zboţňovala tetu Mary, ktorá ju ochotne uviedla do mestskej
spoločnosti.
Náhlivo zamierila do salónu. Ak prišli Jane s Cass, Garrett
tam uţ určite bude tieţ, ako v poslednom čase zakaţdým a všade,
kde sa Cass mihla. V Lucy rástlo podozrenie, ţe sa jej milovaný
bratanček zahľadel do jej svetlovlasej priateľky.
Prudko rozrazila dvere do salóna a vbehla dnu.
„Ó, vaša milosť, sme vám vďační, ţe ste nás poctili svojou
prítomnosťou,“ privítal ju Garrett s typickým sarkastickým
úškrnom na tvári. Lucy myklo kútikmi úst. Nemýlila sa. Garrett
sa sem poponáhľal ako prvý. Honosný titul, ktorým ju oslovil, bol
súčasťou ich prekáračiek a znak vzájomnej spriaznenosti. Hoci
tajne Garretta podozrievala, ţe jej tým chce zakaţdým
pripomenúť, ako jeden z jej nápadníkov vyhlásil, ţe nepotrebuje
ţenu, ktorá štípe ako osa a nosí sa ako kráľovná.
„Človek by si myslel, ţe hovorí s vojvodkyňou, tak sa to
dievča nesie. Ako páva!“ poznamenal vtedy lord Widmere. Lucy
to zabolelo, no len tento prvý raz. Vtedy sa totiţ rozhodla, ţe
nikomu nedovolí, aby videl jej zraniteľnosť. Celý ţivot sa
usilovala nahradiť rodičom syna, ktorého im Boh vzal, a preto
v sebe potláčala všetko dievčenské a ţenské. Je to azda jej vina, ţe
sa naučila otvorene vyjadrovať svoj názor a nemárniť čas
s hlúposťami ani s hlupákmi? Jej ničím neprikrášlená úprimnosť
jej však vyniesla povesť protivnej jazyčnice. Nech! Ak jej
nabrúsený jazyk pomôţe Cass vyriešiť trápenie s vojvodom,
vďačne biľag jazyčnice prijíma. A pokiaľ išlo o jej údajnú
namyslenosť a arogantné spôsoby, nuţ, tie boli, ţiaľ, daňou za jej
rozhodnutie nedať nikdy najavo, ako veľmi ju bolí odmietnutie.
Vtedy zvyčajne vystrčila bradu, vysoko zodvihla hlavu
a povedala si, ţe sa nemieni pretvarovať len preto, aby vyhovela
predstavám pokryteckej smotánky. Vlastne jej môţe byť
ukradnuté, čo si o nej myslia!
A tak sa s tým, čo o nej naklebetil lord Widmere, zdôverila
Garrettovi a odvtedy si z toho robili ţarty. Aj keď ju zloba ukrytá
v tých slovách občas znovu zabolela, jej milovaný bratanec, jeho
blízkosť a ich spoločné tajomstvo boli omnoho dôleţitejšie.
Garretta zboţňovala, hoci jej otec ho nemohol vystáť. Alebo práve
preto. Otec Garretta neznášal z toho prostého dôvodu, ţe hoci
nebol jeho synom, bol to práve on, kto mal po ňom zdediť nielen
titul, ale aj celý majetok. Niet nad rodinu, v ktorej sa všetci
úprimne ľúbia!
Lucy sa na Garretta srdečne usmiala a vystrúhala mu hlbokú
poklonu. „K vašim sluţbám,“ zvolala so smiechom.
Garrett sedel vedľa Cass – pretoţe Garrett vţdy sedáva vedľa
Cass –, polodlhé hnedé vlasy mu siahali po golier, hnedé oči,
rovnakej farby ako jedno Lucino, ţiarili.
„Dúfam, ţe sme ťa nezobudili, alebo áno?“ spýtal sa Garrett.
„Ani náhodou.“ Lucy si nadvihla širokú sukňu fialkovej
farby a bez zaváhania sa usadila na pohovku medzi Cass
a Garretta. Zamávala im pred nosom listom papiera. „Dnes som
vstávala so slnkom, aby som spísala všetko, čo má Cass odkázať
tomu nafúkanému vojvodovi, keď sa s ním nabudúce stretne.“
Jane sedela v kresle oproti nim, ako vţdy začítaná do knihy.
„To má podľa teba Cass drţať ten zoznam v ruke a čítať mu
ho?“ vytreštil oči Garrett.
„Určite vymyslíš aj niečo lepšie, Uptonová,“ sucho podotkla
Jane a otočila stránku.
Garrett uţ-uţ otváral ústa, aby Jane niečo odsekol. Garrett
a Jane, to bola nenávisť na prvý pohľad. Odkedy sa tí dvaja
pred piatimi rokmi prvý raz stretli na akomsi divadelnom
predstavení, vyhlásili medzi sebou vojnu, rovnako neľútostnú
a krvavú, ako bola tá s Napolenom, hoci sa v nej viedli iba slovné
súboje.
Skúsenosť Lucy naučila, ţe najlepšie urobí, ak zasiahne čo
najskôr.
„Ak dovolíš...“ pustil sa do protiútoku Garrett.
„Jednoducho sa to naučí naspamäť a je to,“ poponáhľala sa.
Cass sa chytila za hlavu. „Naspamäť? Och nie. To nemyslíš
váţne! To nezvládnem.“ Vzala hárok z Luciných rúk a prebehla
prvých pár riadkov. „Toto si nikdy v ţivote nezapamätám –
a keby aj, skôr by som sa prepadla pod zem, neţ by som to
vypustila z úst!“
Garrett vrhol na Lucy pohľad typu Nehovoril som ti?
„Samozrejme, ţe to takto nefunguje. Nemôţeš Cassandre vkladať
do úst svoje slová.“
Vytrhla Cass papier z rúk. „Čo sa vám na tom nepáči?“
Odkašľala si a začala čítať: „Hoci ani najmenej nepochybujem, ţe
by sa našlo dosť naivných husičiek, ktorým by stačilo jediné
kývnutie vášho vojvodského prsta a šli by si nohy dolámať, len
aby vám vyhoveli, musím vám dôrazne pripomenúť, ţe k nim ani
náhodou nepatrím. Verím, ţe som sa v tomto ohľade vyjadrila
viac neţ zrozumiteľne, hoci vo mne naďalej hlodajú isté
pochybnosti o úrovni vzdelania, ktorého sa vám dostalo
na dôstojníckej škole. Porozumenie nášmu materinskému jazyku
totiţ zjavne nepatrí medzi vaše silné stránky, aj keď
nepochybujem, ţe nejaké by sa zaiste aj u vás našli.“
Garrett zúfalo prevrátil oči. „To myslíš váţne? Naozaj
potrebuješ počuť od niekoho iného, čo je na tom zlé?“
„Mne sa to celkom páči,“ namietla Jane, ani nezodvihla hlavu
od knihy. „Na môj vkus je to síce trochu zbytočne rozvláčne, ale
absolútne vyhovujúce.“
Garrett prepichol Jane nenávistným pohľadom. „Nikdy som
nemal o tvojom vkuse vysokú mienku, takţe sa vôbec
nečudujem, ţe sa ti to páči. Predpokladám, ţe keby si dostala
do ruky papier a pero, domrvíš to ešte viac.“
Jane pohŕdavo odfrkla. „Domrvíš? Netuším, čo tým chceš
povedať.“
„Chcem tým povedať, ţe sa ti zásadne páči všetko, čo sa
nepáči mne. Stavím sa, ţe keby som tvrdil, ţe zem je guľatá, ty
budeš tvrdiť, ţe je ako doska, len aby si mi odporovala,“ zasyčal
na ňu Garrett.
„O svojej dôleţitosti v mojom svete máš veľmi prehnané
predstavy, Upton. Čo ma núti pochybovať aj...“
Garrett uţ-uţ znovu otváral ústa, no tentoraz zasiahla Cass.
„Lucy, sama vieš, ţe nič z toho by som vojvodovi
nepovedala,“ Cass sklopila oči a zapýrila sa.
„Prečo nie?“ prekvapene sa k nej obrátila.
„V prvom rade by to bolo vrcholne nezdvorilé,“ pobúrene
odporovala Cass.
„Nehovoriac o tom, ţe pochybujem, či by vojvoda vôbec
uveril, ţe to má Cassandra z vlastnej hlavy, aj keby sa to všetko
naučila naspamäť,“ dodal rýchlo Garrett.
„Pričom ja ani trochu nepochybujem, ţe toto by som do svojej
hlavy nikdy v ţivote nedostala,“ mávla Cass rukou k Lucinmu
zoznamu.
„Skutočne nechápem, prečo nie,“ mykla plecom Lucy.
„Stačí, keď si predstavíš, ţe sa učíš text divadelnej roly.
Divadlo predsa zboţňuješ. Len predstieraj, ţe si herečka, a bude
to!“
Cass na ňu vytreštila oči. „Herečka? Ty si sa zbláznila! Mama
by ma doţivotne zamkla v mojej izbe, keby sa jej niečo také
donieslo do uší.“
Lucy bezradne rozhodila rukami. „Koho zaujíma, čo by
urobila tvoja mama?“
„Čítaj ďalej, Lucy,“ navrhla Jane. „Skús niečo kratšie, čo sa dá
ľahšie zapamätať.“
„Tak dobre.“ Vzpriamila sa, akoby sa naozaj chystala
vystúpiť pred obecenstvo, a očami prebehla prvú stránku. Potom
otočila list. „Čo poviete na toto? Váţený pán vojvoda. S ľútosťou
vám musím oznámiť, ţe isté veľmi súrne záleţitosti mi
nedovoľujú stretnúť sa s vami ani zajtra, ani pozajtra, ba ani
v najbliţšej budúcnosti. Som, ţiaľ, dlhodobo zaneprázdnená,
takţe vás musím poprosiť, aby ste sa o moţnom termíne nášho
budúceho stretnutia priebeţne informovali. Okrem toho necítim
sa celkom vo svojej koţi, a preto vás musím poţiadať, aby ste si
pokiaľ moţno čo najrýchlejšie zbalili všetko, čo vám patrí,
menovite si nezabudnite klobúk, rukavice a v neposlednom rade
svojho štvornohého priateľa, ktorý vás sem láskavo priniesol, či
čokoľvek, čo by vás mohlo na tejto adrese pripomínať.“ Skončila
a víťazoslávne sa na všetkých pozrela.
Jane spýtavo zodvihla obočie. „To malo byť akoţe kratšie?“
„A akoţe menej nezdvorilé?“ pridal sa tentoraz Garrett
a pokrútil hlavou.
„Lucy, to odo mňa nemôţeš chcieť. Čosi také by som v ţivote
nevypustila z úst,“ Cass nervózne pomykala rukavičkou. „Je to
zraňujúce.“
Znovu rozhodila rukami. „Zraňujúce? Zraňujúce? Cass, veď
ten chlap sa uchádza o tvoju ruku a odmieta rešpektovať tvoje
odmietnutie! A teba trápi, ţe by si ho mohla zraniť?“ Garrett sa
pozrel Lucy do očí. „Neviem, odkiaľ si to nabrala. Claringdona
poznám dlhé roky, ešte z čias, keď nebol ani dôstojníkom. Vţdy
to bol veľmi rozumný chlap.“ Obrátila sa k bratancovi s výrazom
čistého zúfalstva.
„Mal si tam byť včera večer, Garrett. Veď mu to povedz,
Cass.“
Cass prehltla a otočila sa ku Garrettovi. „Tváril sa veľmi
neoblomne.“
Jane prikývla. „Súhlasím s Lucy. Naozaj sa zdalo, ţe slovo nie
vyslovene odmieta počuť. Aj ja si myslím, ţe budeš musieť byť
o čosi priamejšia, Cass.“
Garrett sa pohŕdavo uškrnul. „Ani trochu nepochybujem, ţe
ty by si sa to všetko okamţite naučila a nemala najmenší problém
mu to odrapkať.“
Jane sa nevzrušene vrátila ku knihe. „Nepotrebujem sa nič
učiť naspamäť. Práve vďaka tebe, Upton, som sa za tie roky
pozoruhodne zdokonalila v umení poradiť si s otravnými
chlapmi.“
Prv neţ sa Garrett zmohol na protiútok, Cass chytila
priateľku za ruku. „Och, Lucy. Prosím, pochop, nedokáţem sa to
naučiť.“
„Jasné, ţe áno,“ uisťovala ju.
Cass si zahryzla do pery. Obrovské oči zúfalo upierala
na Lucy. „Sľúb mi, ţe k nám dnes poobede prídeš a budeš tam
so mnou, keď nás poctí návštevou.“
Prekríţila si ruky na prsiach a nervózne poklepala špičkou
topánky o dláţku. „O tom nepochybuj. Ak si to ţeláš, budem tam,
či sa to bude vojvodovi páčiť, alebo nie.“
 PIATA KAPITOLA

Derek si prehrabol vlasy, odtisol stoličku od masívneho

dubového stola v pracovni svojho nového mestského domu
a postavil sa. Prešiel k veľkému oknu s výhľadom na ulicu
a rukou sa oprel o stenu vedľa okna. Dopekla! Správy, ktoré mu
dnes ráno doručili z ministerstva vojny, neveštili nič dobré.
Vôbec nič dobré.
Nielenţe sa nedozvedel nič nové o tom, ako sa darí Swiftovi –
naposledy sa dopočul len to, ţe ho previezli do poľnej nemocnice
neďaleko Bruselu –, no nedozvedel sa nič nové ani o Donaldovi či
Rafovi. Donald, Swiftov starší brat a gróf zo Swifdonu, bol
špiónom jej kráľovského veličenstva a ako jeden z prvých tesne
pred rozhodujúcou bitkou odišiel do Bruselu. Spolu s Rafom,
teda s kapitánom Raffertym Cavendishom, boli poverení tajnou
a veľmi nebezpečnou úlohou získať informácie o situácii
na francúzskom fronte pri jeho postupe na Brusel. Odvtedy však
nemal ani o jednom z nich nijaké správy. Aţ dnes sa dozvedel, ţe
ich vyhlásili za nezvestných, čo bolo takmer to isté, akoby ich
rovno vyhlásili za mŕtvych.
Derek zaťal ruku v päsť a udrel do steny. Dopekla. Dopekla.
Dopekla. Zalezený v tomto zbytočne prečačkanom dome
v Mayfairi im je celkom nanič. Jeho miesto je predsa na pevnine,
mal by začať pátrať po priateľoch, dohliadnuť, aby bolo o Swifta
dobre postarané, alebo, ak sa uţ naozaj nedá nič urobiť, aspoň mu
uľahčiť posledné chvíle ţivota na tejto zemi. Má však jasné
rozkazy. Okamţite sa vrátiť do Londýna a presvedčivo sa
zmocniť úlohy novopečeného aristokrata a vojnového hrdinu.
Vlasť očividne potrebuje osláviť víťazstvo a Derekova
prítomnosť na kaţdom bále, ktorý sa pri tej príleţitosti
v Londýne koná, je vraj teraz jeho vlasteneckou povinnosťou.
Boţe, z duše to všetko nenávidí. Tento dom. Tento ţivot. To
nie je nič preňho.
Nikdy netúţil stať sa vojvodom. A vôbec sa na to necítil
pripravený. Vraciaš sa do Londýna ako vojvoda, odkázal mu
Wellington.
Dofrasa! Zostane zašitý v tomto meste, keď to tak od neho
chcú, no nič mu nezabráni, aby nevyuţil svoju povestnú
rozhodnosť a nepokúsil sa aspoň nejako priateľom pomôcť.
Vrátil sa k písaciemu stolu, vytiahol čistý hárok papiera
a chopil sa brka. Má svoje informácie. A zopár tipov, kam sa
mohli Swifdon s Rafom ukryť, keby boli zranení alebo v nejakom
nebezpečenstve. Potrebuje len niekoho z ministerstva prinútiť,
aby ho vypočuli a vydali sa tam.
Musí ich oboch stoj čo stoj nájsť, Swifdona aj Rafa. O tom niet
pochýb. Ak Swift umiera, nemôţe riskovať, ţe Donald a Rafe
zomrú tieţ. Nie. To jednoducho nedovolí.
Dopísal list pre ministerstvo, podpísal ho a posypal práškom.
Potom nad sviecou rozohrial vosk a list starostlivo opatril novou
vojvodskou pečaťou.
Zazvonil na komorníka, aby ho ihneď doručil na uvedenú
adresu.
V tejto chvíli, ţiaľ, zrejme pre priateľov uţ nemôţe nič viac
urobiť.
Bude sa radšej ďalej venovať dobýjaniu srdca lady
Cassandry. Sľúbil to predsa Swiftovi, to preňho urobiť môţe.
V porovnaní s hrôzami vojny a krutým osudom jeho priateľov sa
určite nemá na čo sťaţovať.
 ŠIESTA KAPITOLA

Keď Dereka uviedli do salóna lady Cassandry, nadobudol

neodbytný pocit, ţe všetci v tomto dome sa pomiatli. Hlavný
lokaj sa zajakával, sluţobné pobiehali hore-dole a kaţdú chvíľu
do seba vráţali, dvaja komorníci beţiaci po chodbe doňho tieţ
takmer vrazili. Kvôli vojvodovi si očividne robili omnoho väčšie
starosti, neţ by si ich robili kvôli generálporučíkovi. Sám si
na svoje nové postavenie ešte len zvykal a privádzalo ho
do rozpakov, ţe jeho prítomnosť spôsobila rovnaký rozruch,
akoby ich dom poctil návštevou prinajmenšom následník trónu.
„Jeho milosť, vojvoda z Claringdonu,“ zahlásil hlavný
komorník, keď uvádzal Dereka do salónu.
Derek sa v duchu uškrnul. Ako dlho mu potrvá, kým si
pri počutí tohto titulu uvedomí, ţe hovoria o ňom?
„Ako sa voláte, dobrý muţ?“ spýtal sa Derek komorníka.
„Shakespierre,“ odpovedal ten s kamennou tvárou. Derek
myslel, ţe zle počul. „Shakespeare?“
„Nie, Shakespierre, vaša milosť. Je to francúzske meno.“
Komorník sa s úklonom vzdialil a Derek pokrútil hlavou. Vraj
francúzske meno! V tomto dome čosi nesedí.
Očami prebehol po salóne.
Na béţovom diváne uprostred izby sedela lady
Cassandra ako krásna porcelánová bábika. Svetlé vlasy mala
vyčesané navrch hlavy a na sebe ruţové šaty, ktoré veľmi pristali
k jej nezábudkovobelasým očiam. Tým, ktoré si ho pozorne, ba
takmer so strachom obzerali. Dobrý Boţe, veď tá malá sa ho
tuším naozaj bojí. Bude s tým musieť rýchlo niečo urobiť.
 Kútikom oka zachytil akýsi rýchly pohyb a spoza širokej ţltej
sukne sa nakoniec vykľula... lady Lucy Uptonová.
„Vaša milosť,“ uklonila sa lady Lucy, skôr neţ stihol
pozdraviť lady Cassandru. „Čomu vďačíme za to, ţe ste nás tak
nečakane poctili svojou návštevou?“
Tón jej hlasu štípal ako čierne korenie. Derek si prezrel smelú
krásku od hlavy aţ po päty. Večná škoda, ţe je to taká semetrika,
pretoţe jej nezvyčajne krásna tvár sa mu veľmi páčila – mandľové
oči, tmavé vlasy, vysoké lícne kosti a plné pery, ktoré akoby
prosili, aby ich zasypal bozkami. Ktovie, koľko rán a škrabancov
by utŕţil, keby sa o to pokúsil, pomyslel si s úškrnom. Aj keď
nechápal, prečo lady Cassandra trvá na tom, ţe pri kaţdom ich
stretnutí musí byť lady Lucy, začínalo mu byť jasné, ţe ak chce
byť s lady Cassandrou, túto daň bude musieť zaplatiť, či chce, či
nechce. Nech. Veď čo by bol za chlapa, keby si neporadil s jednou
namyslenou mestskou slečinkou!
„Prišiel som navštíviť lady Cassandru,“ odpovedal jej
s jedovatým úsmevom.
„Nech sa páči, posaďte sa,“ lady Lucy ukázala na kreslo
vedľa divána a zaklipkala dlhými mihalnicami.
„Á... áno, nech sa páči,“ hlesla lady Cassandra ako ozvena.
Chúďa, vyzerala, ţe kaţdú chvíľu vyletí z dverí, ak nie rovno
z vlastnej koţe, ako vojak, ktorého pristihli pri krádeţi proviantu.
Derek podišiel ku kreslu, na ktoré mu ukázali, neďaleko
miesta, kde sedela lady Cassandra. Najprv však zdvorilo počkal,
kým sa lady Lucy posadí ako prvá. Ach, tí aristokrati a ich
smiešne vyčačkané kresielka. Poriadny chlap si ani nemá kam
sadnúť. Ktovie, či pod jeho váhou vôbec vydrţí. Aby sa bál čo len
pohnúť, ak nechce skončiť na zemi. Nepohodlne sa pomrvil
a rozhodol sa, ţe bude lady Lucy čo najviac ignorovať.
„Dúfam, ţe sa dnes cítite dobre, lady Cassandra,“ povedal.
Prikývla. „Och áno. Cítim sa dnes celkom dobre. A ako sa
darí vám,“ odkašľala si, „vaša milosť?“
„Výborne. Ako sa majú vaša pani matka a pán otec?“
„Obom sa darí veľmi dobre, ďakujem za opýtanie. Mama
odišla kamsi na návštevu a otec je v klube.“
Derek prikývol. Lady Lucy sedela v kresle za ním, takţe jej
nevidel do tváre, no z toho, ako často sa tým smerom lady
Cassandra ukradomky pozerala, usúdil, ţe jej znovu našepkáva,
čo má hovoriť. Tá ţenská je horšia neţ vojenský špión.
„Nie ste po včerajšom večierku príliš unavená?“ spýtal sa.
Oči lady Cassandry zasa zabehli smerom, kde sedela lady
Lucy. „Nie. Vôbec nie.“
Derek v duchu zaškrípal zubami a pomrvil sa v tom
neuveriteľne malom kresle. „Máte na dnešné popoludnie nejaké
plány?“
Ďalší kradmý pohľad k lady Lucy. „Och, ja... uhm. Teda,
myslím, ţe sme...“
„Chystáme sa na vychádzku do mesta. Na nákupy,“
poponáhľala sa s odpoveďou lady Lucy spoza jeho chrbta.
„Máme toho neúrekom. Naozaj veľmi rušné popoludnie.“
Takmer počul, ako lady Cassandre odpadol kameň zo srdca,
ţe nemusí na otázku odpovedať sama.
„A čo zajtra popoludní?“ obrátil sa na lady Cassandru, no
bedlivo stráţil aj ten najmenší zvuk či pohyb za chrbtom,
zvedavý, čo tá malá potvora urobí tentoraz.
Lady Cassandra znovu uprela zúfalý pohľad na priateľku.
„Ja... my...“
„Zajtra toho máme tieţ veľa,“ pribehla lady Lucy na pomoc.
Uţ má toho dosť! Derek vstal, jednou rukou zodvihol kreslo
a umiestnil ho tak, aby videl obom ţenám do tváre.
„Zdá sa, ţe svoje otázky adresujem nesprávnej osobe.“
Lady Cassandra sa úzkostne chytila za hrdlo. Nádherné oči
lady Lucy zahoreli ohňom a pohŕdavo si ho premerala.
„Netuším, kam tým mierite,“ nevinne zaţmurkala.
„Naozaj?“ prísne zodvihol obočie.
Lady Lucy pokrčila plecami. „Pýtali ste sa predsa, aké máme
plány, tak som vám odpovedala.“
Zaškrípal zubami. „Pýtal som sa, aké má plány lady
Cassandra, a vy ste za ňu odpovedali.“
 Prekríţila si ruky na prsiach a prepichla ho očami. „Zrejme
vás ešte neinformovali, ţe som gardedáma lady Cassandry.“
„Skutočne? Slobodná ţena, a gardedáma? Veľmi
nezvyčajné,“ odfrkol.
„Rozumiem, ţe vás to prekvapuje, no úroveň mojej
kvalifikácie a skúsenosti ďaleko prevyšujú skutočnosť, ţe som
nezadaná,“ lady Lucy ani nemihla okom.
„O tom, s dovolením, váţne pochybujem,“ podotkol vecne.
Takmer vyskočila z koţe. „Ako sa opovaţujete?“
„Celkom jednoducho, my lady. Jediné, čomu nerozumiem, je,
prečo tak urputne trváte na tom, aby...“
Ozvalo sa nesmelé zakašľanie, nepochybne pokus lady
Cassandry predísť blíţiacej sa hádke. Obrátil sa k nej. „Veľmi sa
ospravedlňujem, my lady. Dal som sa uniesť.“
„Aké máte plány na dnešné popoludnie vy, vaša milosť?“
odváţila sa spýtať lady Cassandra.
„Tešil som sa, ţe mi moţno bude dovolené stráviť ho s vami,
no ak máte iné plány, asi zájdem do Huntingdonu na prehliadku
svojho nového sídla.“
„Toho, ktoré ste získali spolu s titulom?“ spýtala sa lady
Cassandra.
„Presne tak. Ani som sa nenazdal, a je zo mňa zemepán,“
uškrnul sa Derek.
„Zrejme by ste rád čo najskôr vyrazili,“ vyzvala ho lady Lucy.
„Je to riadny kus cesty, ak sa nemýlim.“
„Tak rýchlo sa ma chcete zbaviť, my lady?“ podozrievavo si ju
premeral.
S nevinným výrazom zaklipkala očami. „To by som si
v nijakom prípade nedovolila. Ako ma vôbec môţete podozrievať
z takej drzosti.“
„Ach áno, o čosi také ste vy očividne nikdy v ţivote ani len
nezavadili, však?“ odbil ju s ironickým úškrnom.
Lady Cassandra zdesene zalapala po dychu a lady Lucy ho
prevŕtala pohľadom. „Na rozdiel od vás, vaša milosť.“
Derek nahnevane zaškrípal zubami. „Lady Lucy, dovolili by
ste na slovíčko? Myslím, ţe my dvaja si potrebujeme niečo
vysvetliť.“
Prekvapene zodvihla obočie. „Myslíte nás dvoch?“
„Áno.“
„Osamote?“
„Áno.“
„Nechám vás osamote,“ ponúkla sa lady Cassandra
podozrivo ochotne, akoby sa jej pri tej predstave uľavilo.
Derek pokrútil hlavou. „To zaiste nie. Som však ochotný
stručne sa s lady Lucy porozprávať tu na chodbe, ak by
na rozhovor prejavila štipku ochoty.“
Vyskočila zo stoličky a ihneď zamierila k dverám. „Ale
isteţe.“
Lady Cassandra ich zmätene sledovala, ústa dokorán, jej
nebovomodré oči prekvapene ţmurkali. Derek ponúkol lady
Lucy rameno, ktoré ona bez zaváhania odmietla, a dlhými
krokmi vyšla zo salóna ako prvá. Šiel za ňou a zavrel za nimi
dvere.
Prudko sa otočila a postavila sa mu zoči-voči, ruky bojovne
prekríţené na hrudi. „Počúvam, vaša milosť.“ Na tvári jej svietil
falošný úsmev – a znovu ho rozptyľovali tie jej neskutočne dlhé
mihalnice. Ţmurk. Ţmurk. Ţmurk.
Odkašľal si. „My lady, zdá sa, ţe sme spolu nezačali práve
najšťastnejšie. Bol by som nesmierne rád, keby sa to zmenilo.“
Ruky jej prekvapene klesli pozdĺţ tela. „V tom prípade stačí,
ak prestanete dvoriť Cass.“
„To rozhodne nie.“
„Potom môţete na zmenu rovno zabudnúť.“
Pomaly sa nadýchol a nosné dierky sa mu rozšírili ako
nahnevanému býkovi. „Povedali by ste mi, prosím, čo proti mne
vlastne máte?“
„Po prvé, ste neuveriteľne namyslený, a po druhé, o nič
menej arogantný.“ Mykla hlavou smerom k salónu. „Cass je anjel.
Ani muche by neublíţila a medzi ľuďmi nerobí nijaké rozdiely,
ku kaţdému sa správa rovnako priateľsky. Potrebuje, aby ju
ochraňoval niekto, komu leţí na srdci jej dobro.“
Prekvapene na ňu pozrel. „A to máte byť akoţe vy? Nie jej
otec?“
Lady Lucy naňho pohľadom vrhla pár smrteľne ostrých dýk.
„V tomto prípade áno.“
Vzdychol si. „Takţe prímerie odmietate?“
Znovu si zaloţila ruky na hrudi. „Ak sa o ňu neprestanete
uchádzať, tak áno.“
Prikývol. „Ako ráčite.“
Poloţila ruku na kľučku, aby naznačila, ţe ich rozhovor
povaţuje za ukončený. „Verte mi, najlepšie urobíte, ak si dáte
poradiť a necháte lady Cassandru na pokoji. Ušetríte si tým kopu
času.“
S priţmúrenými očami si premeral jej krehké telo. „A vy by
ste zasa urobili najlepšie, keby ste sa do toho nemiešali. Ušetríte
tým kopu času sama sebe.“
Zasa sa k nemu otočila a ešte raz si ho premerala od hlavy
po päty. „Nezastrašíte ma, vaša milosť.“
Naklonil hlavu. „Podobne, my lady.“
Vypla sa v celej svojej výške a povýšenecky odfrkla. „Ako
chcete. Nech teda zvíťazí ten najlepší.“
 SIEDMA KAPITOLA

Ples u Miltonovcov bol zakaţdým udalosťou roka. Zvyčajne

uzatváral sezónu, keďţe sa konal vţdy tesne predtým, neţ sa
londýnska smotánka rozpŕchla do vidieckych
sídiel a prímorských mestečiek.
Cass mala na sebe nádhernú plesovú róbu broskyňovej farby.
Vlasy mala vysoko vyčesané a na krku jej ţiaril smaragdový
náhrdelník. Lucy si uhladila šaty. Vedľa ţiarivej Cass pôsobila
vo svojich striebrom vyšívaných šatách a diamantových
náušniciach ako sivá myška. Jane mala plesové šaty v obľúbenej
modrej farbe. Jane bola vţdy krásna, hoci si to o sebe nemyslela.
Na dnešný večer jej mama knihu, ktorú zazrela vykúkať z Janinej
kabelky, jednoducho zhabala, takţe sa nezvyčajne často zapájala
do rozhovoru a bola omnoho popudlivejšia neţ zvyčajne.
„Garrett príde neskôr,“ vysvetľovala Lucy, keď sa všetky
hrnuli von z koča Janiných rodičov spolu s jej mamou, ktorá im
na dnešný večer robila gardedámu. Janin otec získal šľachtický
titul za svoj intelektuálny prínos, a keďţe nemal syna, v jeho
šľapajach sa napriek matkinej nevôli vydala dcéra Jane.
„Pán Upton je veľmi milý mladík,“ podotkla pani
Lowndesová. Jane sa naklonila a pošepla Lucy: „Chce
povedať, ţe sa jej páči, ţe keď tvoj otec umrie, Upton sa stane
grófom,“ zagúľala očami.
„Máte pravdu. Bratanec Garrett je zábavný spoločník,“
obrátila sa Lucy k Janinej mame a lakťom štuchla Jane.
„Dúfam, ţe s nami strávi na vidieku celé leto.“
Cass nadšene prikyvovala. „Och áno, aj ja Garretta
zboţňujem. Je k nám vţdy taký láskavý.“
Lucy mala čo robiť, aby protestne nevykríkla. Mohla len
dúfať, ţe to Cass nezopakuje v Garrettovej prítomnosti. Bude sa
s ním musieť čoskoro pozhovárať. Zbytočne si robí nádeje, ţe
medzi ním a Cass môţe raz byť čosi viac neţ priateľská
náklonnosť. Garrett vedel veľmi dobre, ţe Cass je zaľúbená
do Juliana. Zrejme tieţ neodolá krásnej Cass, ako všetci ostatní.
Vrátane vojvodu z Claringdonu.
Ktovie, či sem aj on dnes večer príde. A prečo jej tá myšlienka
vohnala rumenec do tváre? Moţno ju nadchla vidina ďalšej
príleţitosti zmerať si s ním sily v duchaplnosti a ostrovtipe.
Vďakabohu, ţe Cassina mama nebola doma, keď ich včera
vojvoda navštívil. Ak by totiţ bola svedkom Lucinho
škandalózneho správania k vojvodovi, ich priateľstvu by bol
definitívny koniec. O tom nemala najmenšie pochybnosti. Lady
Morelandová ju nemala nikdy veľmi v láske a jej priateľstvo
s Cass tolerovala len preto, lebo bola dcérou grófa s kontaktmi
vo vyššej spoločnosti a ich vidiecke sídla sa nachádzali v blízkom
susedstve. Ak by však zašípila, ţe Lucy niečo chystá proti
vysnívanému zväzku jej dcéry s vojvodom, určite by ju navţdy
vykázala z domu.
O dve hodiny, keď komorník stojaci pri dverách konečne
ohlásil príchod vojvodu z Claringdonu, sa bleskovo všetky tri
otočili tým smerom.
Cass pridusene zjojkla a pomykala lemom rukavičky.
„Upokoj sa,“ chlácholila ju Lucy.
„Po tej šaráde v ţivom plote ťa uţ určite nechá na pokoji,“
dodala Jane.
„Podľa toho, čo povedal Lucy, keď sa včera zhovárali
vonku na chodbe, asi sotva,“ vzdychla Cass.
„Čo jej povedal?“ vyzvedala Jane, no nič sa nedozvedela,
pretoţe v tej chvíli práve vojvoda rozhodne zamieril k ich malej
skupinke.
„Lady Cassandra,“ oslovil ju zamatovým hlasom a sklonil sa,
aby jej pobozkal ponúkanú ruku. „Nesmierne rád vás znovu
vidím. Môţem vás pozvať do tanca?“
Lucy uţ otvárala ústa, ţe ho odbije nejakou britkou
poznámkou, keď sa pri nich zrazu objavila Cassina matka.
„Vaša milosť, koľká radosť a aká česť, ţe ste sem dnes prišli,“
horlivo sa ukláňala lady Morelandová.
Vojvoda sa hlboko uklonil. „Môţem vás uistiť, ţe potešenie je
výlučne na mojej strane. Práve som sa pýtal lady Cassandry, či by
si so mnou nezatancovala.“ Ponad kučeravú plavovlasú hlavu
lady Morelandovej hodil smerom k Lucy posmešný pohľad.
„Určite rada,“ ţiarila lady Morelandová a strkala Cass
vojvodovi do náručia.
Cass vrhla na Lucy zúfalý pohľad, prv neţ vojvodovi
odovzdane podala ruku a dovolila mu, aby ju odprevadil
na tanečný parket.
Lady Morelandová sa so zjavným pocitom dobre vykonanej
práce stratila v dave hostí, kým Lucy s Jane sledovali tancujúce
páry na parkete. Lucy aj tentoraz poklepkávala nohou do rytmu
hudby, hoci oveľa výbušnejšie neţ inokedy.
„Dofrasa, prečo nemôţem byť Cassiným hlasom?“ prskala.
„Minule si bola, no veľmi to nepomohlo, nemyslíš?“
poznamenala vecne Jane.
Lucy si namosúrene prekríţila ruky na prsiach. „To Cass
všetko pokazila, keď odmietla zopakovať, čo som jej našepkávala.
To dievča je samý med. Nechápe, ţe na vojvodu nič také neplatí.“
„Aká škoda, ţe nedvorí tebe, však,“ podotkla Jane.
„Stačilo by, keby som mohla hovoriť za ňu.“
Jane zvedavo našpúlila ústa. „Lucy? Čo máš za lubom?“
Poklopkala prstom po brade. „Napadlo mi... ţe by to nakoniec
predsa len mohlo fungovať.“
„Ako to chceš urobiť?“ spýtala sa Jane.
Doširoka sa usmiala a ukazovák víťazne zapichla
do vzduchu. „Vymyslím to. Nehovorím azda zakaţdým – len
smelo?“
Jane sa práve chystala niečo odpovedať, keď k nim pristúpil
Garrett s rukami vo vreckách. „Ako vidím, veľmi sa ti v tvojom
ťaţení proti vojvodovi nedarí, keď s ním Cass tancuje,“ kývol
hlavou k parketu.
Lucy ho schmatla za rukáv. „Pst! Chcem počuť, o čom sa
zhovárajú.“
Garrett sa rozosmial. „Prečo si radšej nezatancuješ so mnou?
Budeme sa ich drţať, aby si počula kaţdé slovo, chceš?“
„Ja by som si s tebou tieţ zatancovala,“ pípla Jane. Lucy
s Garrettom si vymenili prekvapené pohľady.
„A čo je na tom?“ Jane dotknuto pokrčila plecami. „Matka mi
vzala knihu. Nudím sa. Len dúfam, ţe mi nepostúpaš nohy,
Upton.“
„Ak vás k tomu vedú také závaţné dôvody, nemôţem
odmietnuť,“ uškrnul sa Garrett. „Slečna Lowndesová, dovoľte mi
teda vyzvať vás do tanca.“
O chvíľu sa uţ aj oni dvaja zvŕtali na parkete, zatiaľ čo Lucy
márne naťahovala uši, aby začula, o čom sa oba páry zhovárajú,
a ako zvyčajne pri tom podupávala nohou do taktu. Typické!
Konečne ju niekto pozve do tanca, a hoci je to len bratanec,
nakoniec aj tak zostane sedieť v kúte!
Hudba o chvíľu dohrala a Garrett s Jane sa vrátili k Lucy.
„Veľa sme toho nepočuli,“ hlásil Garrett.
„Škoda,“ pridala sa Jane, naprávajúc si rukavičky. „Dostala
som však skvelý nápad.“
„Aký?“ spozornela Lucy.
Jane sa k nej naklonila, akoby sa jej chystala zveriť veľké
tajomstvo. „Čo keby sme sa Cass spýtali, o čom sa s ňou vojvoda
zhováral?“ Ako na povel sa všetci traja obrátili ku Cass, ktorá sa
v tej chvíli sama vracala z tanečného parketu. Chvíľu bezradne
zízala na dláţku a prešľapovala na mieste.
„Deje sa niečo, Cass?“ spýtala sa Lucy. „Čo ti vravel?“
„Spýtal sa, či ma môţe pozvať von na terasu na pohár
šampanského,“ vzdychla Cass.
Miltonovci sa rozhodli podávať občerstvenie vonku na terase
pod hviezdnym nebom a cez balkónové dvere aj teraz prúdil von
a dnu rozhorúčený dav tanečníkov.
 „Nepovedz, ţe si súhlasila!“ pobúrene sa k nej otočila Lucy.
Cass previnilo sklonila hlavu. „Nechcela som byť nezdvorilá.
Matka z nás po celý čas nespustila oči. Dočista som stratila
duchaprítomnosť.“
Lucy rozhodila rukami. „Cassandra Monroeová. Priznávam,
ţe ti celkom prestávam rozumieť. Vo svojom ţivote si odmietla
viac nápadníkov, neţ dokáţem spočítať, a s týmto tu máš zrazu
náramný problém.“
Cass si schovala tvár do dlaní. „Ja viem. Viem. Ale vţdy som
to urobila nanajvýš slušne. Lenţe to na vojvodu vôbec nezaberá.“
Lucy prikývla. „Ten drzáň sa tvári, ţe nie preňho neexistuje.
Vraj vojvoda! Moţno podľa titulu, no dţentlmen to nie je ani
náhodou!“
„Kto by sa mu koniec koncov čudoval,“ podotkol s úsmevom
Garrett a zamilovane sa pozrel na Cass, ktorej vzápätí rozkošne
sčerveneli líca.
„Netráp sa pre to, Lucy. Uţ si toho pre mňa urobila viac neţ
dosť. Tentoraz so mnou naozaj nemusíš chodiť,“ povedala Cass.
„Nejako to zvládnem.“
Pokrútila hlavou. „Ani náhodou. Jasné, ţe idem s tebou. To,
čo mu poviem, si určite nestrčí za klobúk! Okrem toho mám
nápad.“ Zdrapla Cass za ruku a ťahala ju za sebou na terasu.
Garrett s Jane za nimi prekvapene hľadeli.
„Buď na toho chudáka dobrá. Nezabúdaj, ţe je to len vojak,
Luce. Určite ešte nikdy nemusel čeliť takej bezohľadnej sile, ako je
tá tvoja,“ zvolala za ňou Jane.
Lucy k nej otočila hlavu a ponad plece na ňu šibalsky
ţmurkla.

Poklopkala si prstami po líci. Dívala sa von na terasu,

na občerstvujúcich sa hostí, keď ho konečne zbadala. Tam je.
Vojvoda z Claringdonu. Čaká na Cass a vyzerá pri tom čertovsky
dobre.
„Nepôjdeme von?“ zarazene sa spýtala Cass.
 „Nie, ešte nie,“ odpovedala Lucy a znovu si poklopkala
bruškami prstov po líci.
„Prečo nie?“ zamračila sa Cass.
„Pretoţe... premýšľam...“
Cass vytreštila oči. „Och nie! Lucy? Čo ti behá po rozume?“
Chodila hore-dolu. „Cass. Včera v noci sme to
očividne nezvládli. Jednoducho nevieš presvedčivo zopakovať,
čo ti hovorím. Si na to proste príliš... príliš... milá, hoci je to
na tvoju vlastnú škodu.“
Cass prikývla. „Ja viem. Nenávidím sa za to, ale neviem si
pomôcť.“
„Netráp sa. Niečo som vymyslela. No vojvoda je očividne
tvrdý oriešok. Ak ho chceme účinne odradiť, budeme na to
musieť ísť inak. Odváţne. Priamo. Rozhodne.“ Lucy, spokojná
sama so sebou, nadšene prikyvovala všetkému, čo vyslovila.
„Naozaj som sa snaţila, veľmi, ale...“
Lucy sa k nej prudko otočila, aţ jej zaviala sukňa.
„Navrhujem toto. Na tamtej strane pri záhrade je nad terasou
malý balkón. Tam pôjdeme, ja sa postavím za teba, aby ma
nevidel, a po celý čas budem za teba hovoriť.“
Cass pokrútila hlavou. „Hovoriť za mňa? Nerozumiem.“
„Budeš tam. Uvidí ťa a bude si myslieť, ţe to hovoríš ty, ale
v skutočnosti budem rozprávať ja.“
Cass sa vytratila všetka farba z tváre. „Och nie, Lucy.
Nemyslím, ţe...“
„Neboj sa. Tvoj hlas dokonale napodobním, uvidíš.“ Zatiahla
vyšším a neţnejším hláskom.
Cass sa rozchichotala, no vzápätí si pritisla ruku na ústa.
„Musím pripustiť, ţe si naozaj dobrá, ale čo ak na to príde?
Po tom, čo sa stalo minule v záhrade... premáha ma hrôza, keď si
predstavím, ţe odhalí, čo sme naňho znovu nachystali.“ Vykukla
na terasu. „Nepríde. A aj keby, aspoň ho to poriadne nahnevá
a potom ti uţ určite prestane dvoriť.“
„Skutočne?“ rozţiarila sa Cass nádejou, ktorá však vzápätí
pohasla. „Ale čo ak mama...?“
 Lucy sa prudko otočila k priateľke. „Cass, teraz mi naozaj
úprimne povedz: chceš sa vojvodu raz a navţdy zbaviť, aby si
bola voľná, keď sa vráti Julian, alebo nechceš?“
Cass prikývla. „Viem, ţe to nakoniec nič nezmení, ale áno,
chcem byť voľná, keď sa Julian vráti.“
„Dovoľ mi teda, prosím, aby som to skúsila. Poviem mu to,
na čo sa ty nikdy neodváţiš. Prosím, Cass, dovoľ, aby som ti
pomohla. Pôjdeme hore na balkón a stanem sa tvojím hlasom.“
Váhavo si zahryzla do pery a pozrela na terasu, kde stál
vojvoda otočený chrbtom. „Takţe vieš aj, ako sa tam dostaneme?“
vzdychla Cass odovzdane.
„Ešte nie, ale o chvíľu na to určite prídem,“ uškrnula sa Lucy.
 ÔSMA KAPITOLA

„Vaša milosť,“ ozval sa niekde zhora neţný hlas lady

Cassandry.
Derek stál na terase celkom sám. Otočil sa. Nikto tam však
nebol.
„Vaša milosť,“ ozval sa ten vábivý hlas znovu. Tentoraz ho
Derek nasledoval, aţ sa ocitol na okraji terasy, v rozkošnom
malom zákutí miltonovskej záhrady, kde pod malým balkónom
voňali popínavé ruţe. Hore stála lady Cassandra a vyzerala ako
najkrajší z kvetov, ktoré jej kvitli pri nohách.
„Lady Cassandra,“ zvolal prekvapene. „Čo tam robíte? Dúfal
som, ţe prijmete moje pozvanie na malú prechádzku po tejto
utešenej záhrade,“ mávol rukou k cestičke, ktorá sa vo svetle
mesiaca vinula pomedzi kvetinové záhony. Táto časť záhrady
bola menej osvetlená svetlom sviec, takţe aj keď rozoznal jej
siluetu, do tváre jej poriadne nevidel.
„Vaša milosť, ak dovolíte, radšej by som zostala tu hore
a zároveň vás chcem poprosiť, aby ste ma láskavo vypočuli.“
Hlas mala rozhodný a jasný, vlastne omnoho istejší a rozhodnejší
neţ predtým.
Prikývol. „Áno?“
„Prestaňte mi dvoriť.“
Nechápavo sa zamračil. „Pardon?“
„Iba márnite svoj čas.“
Derekovi sa nahrnula krv do tváre. Ţe márni čas? Toto sú
zaručene Lucine slová, nie slová lady Cassandry. Vzápätí
pochopil. Tmavý kút záhrady, balkón, jej hlas zrazu tak
nezvyčajne sebaistý. V tom má určite prsty lady Lucy. Najskôr asi
stojí rovno za lady Cassandrou a hovorí namiesto nej. Nevidí ju,
ale určite tam je. Čakal, kedy v ňom vybuchne zlosť.
S prekvapením však musel konštatovať, ţe sa celkom dobre
zabáva.
„Naozaj?“ spýtal sa a mal čo robiť, aby sa nerozosmial.
„To veľmi nerád počujem.“
„Je to tak. Chcem, aby ste sa mi stratili zo ţivota. Navţdy.“
Derekovi zamrzol úsmev na perách. Pobavenie vystriedal
hnev. Začína mať tej šarády akurát dosť. Dofrasa, veď to sľúbil
Swiftovi. Ako to, ţe oňho to dievča nestojí? Je predsa dobrá
partia. O tom sa nedá pochybovať. Hlboko v srdci dokonca vedel,
ţe keby sa lady Cassandra aspoň na chvíľu vymanila z područia
panovačnej kamarátky, určite by mu šancu dala. Namiesto toho
tu stojí ako hlupák a nebodaj bude musieť slečinke dokazovať, ţe
by nepochybne stálo zato, aby sa zaňho vydala. Neuveriteľné!
Keby to nesľúbil Swiftovi, zvrtol by sa a viac by ho tu nevideli.
Ale on dal Swiftovi slovo. Dopekla, prečo sa to muselo stať práve
jemu? No sľub je sľub a ani nejaká Lucy Uptonová mu nezabráni,
aby ho splnil. S pevným odhodlaním odpovedal: „Čo ak
odmietnem?“
To by malo zabrať. Tá malá jazyčnica jasne neznáša, keď jej
niekto odporuje.
Hlas zhora zaznel zreteľne podráţdenejšie. „Aký by ste na to
mali dôvod?“
Zaloţil si ruky za chrbát. „Mám v úmysle presvedčiť vás, aby
ste svoje rozhodnutie zmenili.“
Tentoraz vzdala akúkoľvek snahu pôsobiť milo. „Vaša
milosť. Nerada by som k vám bola nezdvorilá, ale...“
„Naozaj nerada?“ skočil jej do reči.
„Samozrejme, ţe nie. Ako sa môţete tak hlúpo pýtať.“
„Lucy!“ tentoraz sa ozvala skutočná lady Cassandra.
„Cass, prestaň,“ zasyčala lady Lucy. „Chcem, aby ste vedeli,
ţe ma ani trochu neteší, keď sa cítim donútená k takému
správaniu,“ prehovorila znovu falošná lady Cassandra. „No vaša
arogancia a nemoţné spôsoby mi nedávajú na výber.“
„Lucy!“ pološeptom ju zasa napomenula lady Cassandra.
Derek sa im drzo vyškieral do tvárí. „Mohli by sme s tým
divadlom prestať? Lady Lucy, ak mi chcete čokoľvek povedať,
hoci aj nezdvorilé, bol by som omnoho radšej, keby ste mi to
povedali priamo do očí.“
Lady Cassandra zhíkla a náhle zmizla v tieni za sebou.
O chvíľu sa spoza okraja balkóna vystrčila vzdorovitá, no veľmi
ľúbezná tvárička lady Lucy. Naklonila sa, aby ju videl, a svojimi
nezvyčajnými očami naňho vrhala jedovaté šípy. Zovrela
v rukách okraj balustrády a pozrela mu do tváre.
„Ako ráčite, vaša milosť. Budem k vám teda celkom otvorená.
Cass je zadaná. Nechajte ju na pokoji.“
Vedľa Lucy zastala bledá lady Cassandra a sklonila hlavu.
Derek k nej zodvihol oči. „Je to pravda, my lady? Naozaj ste
zadaná? Keď som sa vás na to včera spýtal, tvrdili ste predsa, ţe
ste sa ešte nikomu nesľúbili.“
„Naozaj... nesľúbila,“ hlesla a rozpačito si poťahovala lem
rukavičky.
„Ako mám tomu rozumieť?“ spýtal sa zmätene.
Lady Lucy ohla chrbát ako rozzúrená mačka a zaprskala:
„Nemáte tomu rozumieť. Jednoducho sa podľa toho
zariaďte.“ Rozhodol sa, ţe bude čoraz nahnevanejšiu tváričku
lady
Lucy ignorovať, a obrátil sa k tej druhej. „Je to pravda, lady
Cassandra?“
„Áno,“ ozvala sa lady Cassandra roztraseným hlasom.
„A ešte mi tak trochu naháňate strach, vaša milosť.“
„Rozumiem, lady Cassandra,“ odpovedal Derek a snaţil sa,
aby jeho hlas znel čo najmiernejšie. „Dúfam, ţe ešte budem mať
šancu predstaviť sa vám v omnoho lepšom svetle. Verím, ţe ak
ma trochu lepšie spoznáte, moţno...“
Lady Lucy takmer preskočila balustrádu, aby sa naňho zhora
vrhla. Blyslo mu hlavou, ţe by určite nebolo nepríjemné drţať
v náručí jej mladé telo. A ani na chvíľu nezapochyboval, ţe by
toho bola schopná. „To hádam nie je pravda! Nie ste schopný
prehltnúť jedno odmietnutie?“ zasyčala mu do tváre.
Derek sa jej rozhodne pozrel do očí. „Zrejme nie. Okrem toho,
hoci chápem prečo lady Cassandra váha, som si zároveň viac neţ
istý, ţe keď sa so mnou bliţšie zoznámi, svoj názor na mňa
zmení.“
Lucy naňho neprestajne metala blesky a bojovne vystrkovala
bradu. „Presne to je váš problém. Ste si sebou aţ príliš istý.“
Cass znovu zmizla v tieni.
„Dôvera vo vlastné sily rozhoduje o víťazstve v kaţdej
bitke,“ odsekol s úškrnom.
„Nie ste v bitke,“ nedala sa Lucy. Zatváril sa prekvapene.
„Ste si tým istá?“
Zazerala naňho a oči jej horeli hnevom. Prameň kučeravých
vlasov sa jej vyšmykol z účesu a rozkošne jej rámoval tvár. „Ţivot
ma naučil, ţe za všetko, čo stojí za víťazstvo, sa oplatí bojovať, my
lady.“
Lady Lucy zaťala svoje pôvabné ruky v päsť. „Cass nie je
nijaká víťazná trofej!“
Uţ ho začínala naozaj jedovať. A vraj on nie je schopný prijať
odmietnutie! „Súhlasím. Tieţ si myslím, ţe je to mladá dáma,
ktorá bezpochyby vie hovoriť a rozhodovať sama za seba
a nepotrebuje, aby za ňu jej priateľka plašila nápadníkov ako
škorce z čerešne.“
Lucy zalapala po dychu. Vypäla sa v celej svojej výške,
takmer meter šesťdesiat. „Nemáte ani potuchy, o čom hovoríte.
Nikdy by som sa neopováţila zasahovať do Cassiných záleţitostí,
keby ma o to sama nepoţiadala.“ Zaťala zuby, vzdychla si
a bez toho, aby čo len kúsok pohla hlavou, zavolala na priateľku.
„Cass, povedala by si, prosím ťa, tuto jeho veľaváženej milosti, ţe si
ma poţiadala, aby som tu s tebou bola?“
Lady Cassandra si odkašľala a potom nesmelým hláskom
pípla: „Urobila som to. Je to pravda.“
„A ţe si chcela, aby som ti pomohla?“ pokračovala lady Lucy.
„Áno,“ potvrdila lady Cassandra.
 Derek sa znovu obrátil na Cass. „Naozaj vám rozumiem, my
lady, veď ma takmer nepoznáte. Môţem na vás pôsobiť trochu...
zastrašujúco. No uisťujem vás, ţe mi leţí na srdci len vaše dobro
a ţe by som vás rád bliţšie spoznal.“
„No ona vás bliţšie spoznať nechce, čo to nechápete?“ Lady
Lucy uţ takmer kričala. „Je zaľúbená do iného.“
Derek sa prekvapene otočil ku Cass. „Je to pravda, lady
Cassandra?“
Aj v takmer úplnej tme jasne videl, ako jej prudko zahoreli
líca. „Á... áno,“ váhavo prikývla.
Derek sa zamračil. „A ten druhý muţ, poţiadal vás uţ azda
o ruku?“
„Nie, to nie,“ pokrútila rozhodne hlavou.
„Očakávate, ţe tak v najbliţšom čase urobí?“ pýtal sa ďalej.
„Nie. Vlastne, vaša milosť, myslím, ţe v čosi také ani
nemôţem dúfať.“
Derek sa spokojne usmial. „V tom prípade vám poviem len
toľko, ţe neuveriteľne rád súťaţím.“
Lady Lucy zaprskala. „To vás naozaj nič nezastaví, aj keď
vidíte, ţe o vás dáma jednoznačne nejaví záujem?“
Derek mykol plecom. „Práve som počul, ţe zrejme nehrozí,
aby ju ten druhý niekedy poţiadal o ruku. Mimochodom, kto je
ten blázon?“
„Do toho vás vôbec nič!“ vykríkla Lucy.
Prepaľovali sa navzájom pohľadmi, ani čoby oproti sebe stáli
Napoleon s Wellingtonom. Derek musel s nemalým prekvapením
pripustiť, ţe si celú situáciu uţíva viac a viac.
„Pozrite sa, lady Lucy, priznám sa, ţe ma tento náš opakujúci
sa rozhovor uţ trochu unavuje. Chcem povedať len jedno
a budem rád, ak si to vypočuje aj lady Cassandra,“ dva kroky
ustúpil, no v tej tme na balkóne ju nevidel. „Lady Cassandra?“
Lady Lucy sa prekvapene obzrela. „Cass?“ Potom sa otočila
za seba. „Je preč!“
 DEVIATA KAPITOLA

Lucy nemohla zaspať. Vykĺzla spod prikrývky, prehodila si

cez plecia šatku a pomaly sa prechádzala pred otvoreným
oknom. Povieval letný vánok a v záhrade za domom cvrlikali
svrčky. V hlave však mala úplné prázdno, okrem jedinej
myšlienky, ktorej sa nijako nemohla zbaviť. Myšlienky na Dereka
Hunta, vojvodu z Claringdonu. V ţivote nestretla niekoho
takého... takého... vyzývavého.
Pritisla si ruky na hrdlo. Ako sa len na ňu pozrel, keď sa
k nemu naklonila z balkóna. Pripadala si obnaţená, akoby
pred ním stála nahá. Jeho pohľad bol taký prenikavý. Vyzývavý
a pátravý, na jej vkus aţ nepríjemne pátravý. Akoby jej čítal
myšlienky a vedel o všetkom, čo chystá. Akoţe aj chystá. Hmm.
Asi ho správne neodhadla. Zdá sa, ţe vojvoda je omnoho
zdatnejší protivník, neţ si myslela.
Kto je vlastne ten muţ, tento vojvoda z Claringdonu? Najskôr
to bude všetkými masťami mazaný starý prešibaný lišiak. To je
jasné. Vedel celkom presne uhádnuť, kedy sa mu posmieva, čo
väčšine muţov z jej okolia robilo nemalé problémy. Jediné, na čo
reagovali, bolo, keď im svojím ostrým jazykom zaťala do ţivého.
Ó áno, vtedy pochopil kaţdý. No ani jeden z nich nechápal, ţe jej
pohŕdanie pramení z hlbokého sklamania, lebo sa jej nedarí nájsť
nikoho, kto by sa jej ostrovtipu vyrovnal.
Aţ na vojvodu. Ten vedel všetko. Akoby videl naskrz, aţ
na samé dno jej duše. Skrátka, skutočne sa jej doteraz ešte nikdy
nestalo, aby stretla muţa rovnako inteligentného ako ona.
Zhlboka sa nadýchla. Len ako to, ţe sa ním zakaţdým dá tak
ľahko vyprovokovať? Hnevá sa naňho, to je pravda. No hnevala
sa aj sama na seba. Kam sa podel jej povestný vtip a inteligencia,
keď ju obvinil, ţe sa mieša do Cassiných záleţitostí?
„Nemáte ani potuchy, o čom hovoríte,“ to bolo jediné, na čo
sa zmohla. Fakt úbohé. Akoby to ani nebola ona. Kam sa podel jej
britký humor? Slová, ktoré tnú do ţivého? Raz v ţivote ich naozaj
potrebuje, a ony ju takto zradia.
Otvárala vtedy ústa, ţe mu niečo jedovaté odsekne, no nič sa
nestalo. V ţivote sa necítila taká bezmocná ani taká nahnevaná.
Vţdy keď niekoho takto počastovala, najmä ak to bol niekto
z vyššej spoločnosti, dočkala sa rovnakej reakcie – bleskovo
zdúchol a uţ navţdy si dával pozor, aby sa k nej ani len
nepriblíţil. Derek Hunt sa však, naopak, vracal, akoby si to
nesmierne uţíval a nevedel sa dočkať ďalšej dávky jej jedu.
Neznesiteľný chlap!
Akoby ani na sekundu nezapochyboval, ţe je v práve. Bol
neskutočne namyslený, sebaistý a arogantný. A zároveň aj
neobyčajne pekný, čo celú záleţitosť ešte zhoršovalo. Prečo sa
však tak neodbytne uchádza o Cass, keď mu jasne povedala, ţe
oňho nemá záujem? Cass je krásna, milá a láskavá, to iste áno.
V tomto ohľade sa mu vôbec nečuduje, ţe o ňu tak veľmi stojí.
Okrem toho je mierna a tichá, dokonalá nevesta. Vlastne by sa
k sebe celkom hodili, keby Cass o vojvodu stála. No tá je uţ
od detstva beznádejne zaľúbená do Juliana.
Nikto o tom nevedel viac neţ Lucy. Napočúvala sa
nekonečné hodiny, aký úţasný, silný, krásny a vznešený je Julian.
Cass ho obdivovala a zboţňovala napriek tomu, ţe jej zrejme
nikdy nebude patriť. Bolo to smutné, ale bola to pravda. Lucy sa
snaţila o tom mlčať, pretoţe vedela, ako to Garretta zraňuje. No
kaţdému, kto kedy počul Cass o Julianovi hovoriť, muselo byť
jasné, ţe napriek všetkému sa stále nádeja, ţe to osud nejako
zariadi a nakoniec budú spolu. A Lucy bola pre to ochotná urobiť
všetko, čo bolo v jej silách. Aj keď mala pocit, ţe teraz pre toho
vojvodu z Tvrdohlavoviec uviazli na mŕtvom bode. Cass mu
bude musieť sama povedať, nech sa vzdá márnej nádeje. Jeho
ţenou nikdy nebude, nech by čakal celé veky. To je všetko.
Ale čo ak...
S námahou prehltla. Čo ak si ani Cass uţ nie je svojím
niekdajším rozhodnutím natoľko istá? Ten chlap je predsa
krásavec, a k tomu ešte hrdina a vojvoda, no nie? Hoci uţ len
samotná predstava, ţe by sa Cass mohla zaľúbiť do toho
chvastavého chrapúňa... Nie. Nie. Nie. Nijako jej nepomôţe, keď
ho bude častovať nadávkami. Najmä ak ich ani nepočuje.
Vrátila sa na posteľ a sadla si s nohami skrčenými pod sebou.
Vlastne sa o tom všetkom s Cass od toho stretnutia v záhrade ani
poriadne neporozprávali. Čo ak si to naozaj rozmyslela? Koniec
koncov sama mu ani raz nepovedala, ţe ho viac nechce vidieť.
Dokonca dnes večer priamo tvrdila, ţe jej pomoc nepotrebuje. Je
moţné, aby sa jej city voči vojvodovi náhle celkom zmenili?
Zamračila sa. Čo sa to s ňou deje? Prečo ju pri tej myšlienke
zamrazilo? Potriasla hlavou. Je len jediný spôsob, ako sa dozvie
pravdu. Musí sa na to Cass priamo opýtať. Jednoducho sa jej
spýta, či jej je vojvodova pozornosť príjemná, a ak povie áno –
och, nepovie áno, alebo predsa? V kaţdom prípade ak Cass povie
áno, potom sa Lucy okamţite stiahne. Definitívne zmizne
zo scény. A nechá tie dve hrdličky na pokoji. Nič na tom predsa
nie je. Prevesila šál cez posteľ a znovu vkĺzla pod teplú
prikrývku. Teraz, keď uţ vie, čo urobí, určite hneď zaspí.
Prešla ďalšia hodina a ona sa neprestajne prehadzovala
na posteli. Ako to, ţe nemôţe zaspať, keď to všetko tak dobre
vymyslela?

Derek odhodil brko na stôl. Netušil, ako je moţné, ţe vôbec

nemôţe spať a ţe sa takto uprostred noci uţ hádam ôsmy raz
márne pokúša spočítať pár jednoduchých čísel. Nápad zájsť
do pracovne, aby niečo dokončil, mu ešte pred hodinou pripadal
celkom múdry. Aţ teraz si uvedomil, ţe ani z toho nič nebude.
Hlavu mal plnú nepríjemností, ktoré sa udiali na plese. Presnejšie
povedané, hlavu mal plnú samotnej lady Nepríjemnej, tej
nešťastnej Lucy Uptonovej.
Aký má vlastne to dievča problém? Prečo ho jednoducho
nenechá na pokoji? Nedopraje mu jedinú chvíľku, aby bol s lady
Cassandrou sám, a zakaţdým sa na nich lepí ako tieň. Tuším
skutočne verí, ţe ju k tomu vedie úprimné priateľstvo. Lady Lucy
je zjavne presvedčená, ţe všetko, čo robí, je v najlepšom záujme
jej priateľky, no keby sa tá panovačná osôbka aspoň na chvíľu
zastavila a zamyslela, moţno by si uvedomila, ţe bráni najlepšej
priateľke vydať sa za mladého, zdravého, úspešného muţa
s titulom vojvodu – ktorý, ak môţe dôverovať vlastnému
skromnému úsudku, určite aţ tak zle nevyzerá – a pochopila by,
ţe tým lady Cassandre moţno vôbec neprospieva. Ale to by
nesmela byť taká tvrdohlavá a namyslená. Tá ţena je taká
presvedčená o svojej pravde, ţe nikoho iného nepočúva. A to ho
privádzalo do šialenstva.
Derekovi dokonca napadlo, ţe by sa mohol porozprávať
s rodičmi lady Cassandry a povedať im o krokoch, ktoré v mene
ich dcéry podniká lady Lucy. Určite by neprivítali s nadšením,
keby sa im donieslo, ţe sa Lucy pokúša prekaziť sobáš ich dcéry
s vojvodom. No k tomu sa nechcel zníţiť. Znovu a znovu si
v duchu opakoval: ak si neporadí s jednou rozmaznanou
aristokratickou slečinkou, potom si titul vôbec nezaslúţi!
Aj keby bola pravda, ţe lady Cassandra je zaľúbená do iného,
ten hlupák nemá šancu, ak sa doteraz nezmohol na to, aby ju
poţiadal o ruku. Nie, lady Lucy je jedinou a najväčšou
prekáţkou, ktorá mu stojí v ceste. Derek vstal od stola, prešiel
k príborníku a nalial si do pohára na dva prsty whisky.
Keby aspoň nebola taká krásna. Všetko by bolo stokrát
jednoduchšie, keby mala lady Lucy nevýraznú tvár či aspoň
obrovskú bradavicu na nose. Mal by si ţelať, nech sa prepadne
do horúcich pekiel, no jeho myšlienky zakaţdým, keď sa ocitol
v jej blízkosti, boli tomu ţelaniu veľmi vzdialené. Omnoho viac sa
blíţili slastnej predstave jej nahého tela v jeho náručí. Vôbec sa
nedokázal sústrediť. Bolo to zaráţajúce. A jednoznačne
neprístojné. Do pekla s tým!
 Obrátil do seba pohár. Nadýchol sa a čakal, kým sa v ňom
rozleje príjemné teplo, ako si to pamätal z nespočetných
mrazivých nocí strávených pod holým nebom na bitevnom poli.
Preţil vojnu. Tú, ktorú tisícky chlapov nepreţili. A urobil všetko
pre to, aby chlapi z jeho pluku medzi nich nepatrili. Nie, určite
nedovolí, aby mu jeho plány zahatala nejaká tvrdohlavá
krehotinka. Ani náhodou! Nech by ho akokoľvek rozpaľovala.
Ak bol v niečom naozaj dobrý, tak to bolo umenie vojenskej
stratégie a taktiky. Vo vojne musí človek vedieť o nepriateľovi
všetko. Stoj čo stoj musí prísť na to, čo proti nemu vlastne lady
Lucy má. Ešte chvíľu bude hrať tú hru podľa jej pravidiel, no keď
sa dozvie všetko, čo vedieť potrebuje, obráti to proti nej. Ak je to
tak, ţe cesta k Cass vedie len cez Lucy, poradí si s tým.
A teraz uţ aj vie ako.
 DESIATA KAPITOLA

Nasledujúce ráno kráčala Lucy dole schodmi do salóna, kde

uţ na ňu čakali Cass a Jane. Pred dverami však nevdojak zastala,
lebo začula, o čom sa jej priateľky zhovárajú.
„Prosím ťa, Janie, musíš mi s tým pomôcť,“ hovorila Cass.
„Podľa mňa to nezaberie,“ odpovedala Jane.
„Ale sama to nezvládnem. Uţ ma nebaví tváriť sa ako hlúpa
hus.“
Jane odfrkla. „Mimochodom, hráš to veľmi presvedčivo.“
„Uţ to dlhšie nevydrţím...“
Lucy strčila do dverí a vošla do salóna. „Čo uţ dlhšie
nevydrţíš, Cass?“
Cass sa zapýrila a pri zvuku Lucinho hlasu podskočila
na stoličke, zatiaľ čo Jane rozpačito odvrátila zrak.
„Och, Lucy, tu si teda,“ Cass pomykala lemom rukavičky.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa Lucy. „Hovorili ste o vojvodovi?“
„Svojím spôsobom áno,“ váhavo potvrdila Jane a zrazu
nevedela odtrhnúť oči od okna, akoby sa na ulici odohrávalo
niečo neskutočne zaujímavé.
Cass sa najprv na Jane zmätene dívala, no potom sa obrátila
k Lucy. „Áno, hovorili sme o vojvodovi. Neuveríš, čo sa stalo.“
Lucy podišla bliţšie, aby objala priateľku. Aj dnes, ako
zvyčajne, bola Cass bezchybne upravená. V prostých belasých
šatách a plášti rovnakej farby, s bielym klobúčikom na hlave
a bielymi rukavičkami z jemnej kozinky na rukách bola
jednoducho na zjedenie. „Čo sa deje, Cass? Čo ťa tak rozrušilo?“
Pritisla si obe dlane na líca, aţ jej zruţoveli. „Naozaj neviem,
čo si mám počať. Netuším, čo urobím.“
Jane prevrátila oči.
Lucy si sadla do kresla oproti Cass a potľapkala ju po ruke.
„Len pokoj. Vrav, čo sa stalo?“
Zloţila ruky do lona, zahryzla si do spodnej pery a chvíľu sa
mlčky dívala z okna kamsi do diaľky.
„Aţ také zlé to byť nemôţe. Tak von s tým. Čo sa deje?“
nedočkavo ju pobádala.
Cass zaţmúrila svoje nádherné nezábudkové oči a vychrlila:
„Mama sľúbila vojvodovi, ţe sa s ním dnes popoludní pôjdem
previezť po parku.“
Lucy vyskočila z kresla. „To ţe urobila!?“
Cass zaťahala za rukavičku. „Ja viem. Viem. Prišiel tak náhle,
ani som sa nedostala k slovu, a potom, mama je ním taká nadšená
a... och, Lucy, skrátka odišiel s tým, ţe sa po mňa a nášho
komorníka zastaví dnes večer o šiestej. Čo mám robiť?“
Jane zaklipkala očami. „Podľa mňa by si mu mala povedať,
aby...“
„Psst,“ zagánila na ňu Cass. „Chcem počuť, čo na to Lucy.“
Jane urazene odfrkla a vytiahla z kabelky kniţku. „Dobre. Ako
chceš.“
Lucy si zloţila ruky na prsiach a netrpezlivo zabubnovala
prstami. Vlastne ju to vôbec neprekvapuje. Vedela predsa, ţe ten
chlap je odhodlaný stoj čo stoj dosiahnuť svoj cieľ, rovnako ako
lady Morelandová. Zarazilo ju len, k akému hnusnému úskoku sa
uchýlil. Pozval Cass na prechádzku a prefíkane sa ubezpečil, ţe
tentoraz s nimi Lucy nebude.
Šibalsky sa uškrnula. Musí uznať, ţe tento ťah sa mu
skutočne podaril. Rýchlo sa učí! Vedel, ţe ak by im čo len
naznačil, ţe sa znovu chystá Cass navštíviť, Lucy by sedela po jej
boku a nehla by sa ani na krok. Varoval ju. Mala byť ostraţitejšia.
Na chvíľu poľavila v pozornosti a on to ihneď vyuţil. Teraz, keď
uţ vie, aký je jej súper prefíkaný, rovnakú chybu veru nespraví.
Najprv sa však musí stoj čo stoj dozvedieť, čo k nemu Cass
naozaj cíti. Naklonila sa k priateľke a chytila ju za obe ruky.
„Musím ti poloţiť jednu otázku.“
Cass prekvapene zaţmurkala a nervózne poskočila.
„Áno, Lucy?“
Pozrela sa jej priamo do očí. „Určite si nezmenila názor?
Myslím na vojvodu.“
Znovu zmätene zaţmurkala. „Neviem, či rozumiem.“
Lucy rozhodila rukami. „Len potrebujem vedieť, či sa niečo
nezmenilo. Moţno si prišla na to, ţe ti vojvodova pozornosť
nakoniec nie je aţ taká nepríjemná. Pretoţe ak by to tak bolo, tak
je to celkom v poriadku a ja...“
Ohromený výraz Cassinej tváre a zdesenie v jej očiach boli
dostačujúcou odpoveďou. „Och, Lucy, nie. V jeho prítomnosti
som taká vydesená, ţe ani neviem nič povedať, a zakaţdým mi
pripadá taký, taký...“
„Nemoţný?“ ponúkla jej Lucy.
„Taký...“
„Arogantný.“
„Taký...“
„Neznesiteľne sebaistý?“ Lucy odpočítavala jeho nedostatky
na prstoch. Mohla by takto pokračovať aj celý deň.
„Taký veľký!“ dostala zo seba Cass.
Jane znovu zagúľala očami. Lucy pokrčila nosom a neurčito
zahmkala. „Aha. Teda veľký. Jasné, veľký ako vôl.“
Cass sa striasla, no odmietla sa pozrieť Lucy do očí. „Som si
istá, ţe jeho nepriatelia sa roztriasli, len čo ho zočili. Ruky má
obrovské ako lopaty, hruď takú širokú a svaly...“
Lucy si nevdojak napravila golierik šiat. V salóne je dnes ráno
akosi príliš horúco. Kde, dofrasa, trčí komorná a prečo neotvorí
okná? „Áno, vyzerá ako obor. Alebo skôr ako obrovský
neokrôchanec,“ zamrmlala.
Cass sa naklonila k priateľke a tentoraz ju chytila za ruky
ona. „Nikdy nepochopím, odkiaľ sa v tebe berie toľko odvahy.
Ako si vôbec zvládla povedať mu všetko rovno do očí? Naozaj si
sa nebála?“
„Áno, Lucy, ako to dokáţeš?“ Jane si poloţila lakeť
na operadlo pohovky a podoprela si hlavu. Cass na ňu vrhla
zmätený pohľad.
Lucy netrpezlivo mávla rukou. „Ţartujete? Skôr by ma
zaujímalo, odkiaľ nabral on tú drzosť takto sa so mnou zhovárať!
Pokiaľ ide o mňa, ja som s ním ešte ani zďaleka neskončila.“
„Och, Lucy, to na tebe zboţňujem. Si taká odváţna. Nikdy sa
nebojíš vyjadriť svoj názor.“ Cass si zahryzla do pery.
„Ale čo bude so mnou? Čo si počnem? Dnes večer príde a ja
s ním budem musieť ísť na prechádzku.“
Lucy sa bojovne vzpriamila. „Vojvoda ma včera obvinil, ţe
strkám nos do tvojich záleţitostí. To by som naozaj nerada.“
„Nie. Nie. Veď to tak vôbec nie je. Potrebujem tvoju pomoc,
Lucy,“ naliehavo ju uisťovala Cass.
Jane si rozpačito odkašľala.
Lucy prikývla. „Len som sa potrebovala uistiť, ţe o moju
pomoc stále stojíš. No teraz, keď som to počula
z tvojich vlastných úst, ţe potrebuješ, teda, ţe chceš, aby som ti
ďalej pomáhala, urobím to.“ Nijaký vojvoda, ani ten
z Claringdonu, nech je arogantný a protivný, aký chce, nebude
trápiť jej priateľku. „Neboj sa, Cass. Zvládneme to.“
„Och, Lucy, prosím, pomôţ mi,“ zopakovala Cass. „Čo
urobíme?“
Zloţila si ruky do lona. „Pôjdem s tebou. A hotovo.
Potrebuješ gardedámu, no nie?“
„Rovnako jednoduché ako geniálne,“ podotkla Jane.
Cass jej poznámku odignorovala. „Ale Lucy, nepočula si, čo
včera vojvoda povedal? Ty mi predsa nemôţeš robiť
gardedámu.“
Mykla plecom. „Akurát jeho budem počúvať! Ide s nami váš
komorník alebo sa s tebou chystá ísť tvoja matka?“
Cass pokrútila hlavou. „Nie. Skôr si myslím, ţe chce, aby sme
boli celkom sami. Hanbím sa za ňu.“
Lucy si zaloţila ruky na hrudi a spokojne sa usmievala.
„Jeho milosť vojvoda včera neprejavil veľa záujmu o to, čo som
mu chcela povedať. Tentoraz však nebude mať na výber. Ak si
myslí, ţe má v tejto hre prevahu, dnes večer pochopí, ako kruto sa
mýli.“
Jane spýtavo zodvihla obočie. „Ste si isté, ţe je to dobrý
nápad? Pochybujem, ţe z toho bude vojvoda nadšený, keď ťa tam
znovu uvidí, Lucy.“
Lucina tvár sa roztiahla do radostného úsmevu, ako keď
niekto natrie na krajec chleba poriadnu dávku malinového
dţemu. „Jasné, ţe nebude. To je na tom predsa absolútne
najlepšie!“
 JEDENÁSTA KAPITOLA

Len čo Collin Hunt vstúpil do pracovne, Derek si hneď

všimol potmehúdsky úsmev na jeho tvári.
„Vaša milosť,“ pozdravil ho s úklonom.
Derek vstal a prevrátil oči. „Prestaň s tým, prosím.“
„Komu česť, tomu česť. Myslel si si azda, ţe pre mňa bude
ťaţké preukázať úctu tvojmu vznešenému titulu?“ zasmial sa
Collin.
Derek k nemu pristúpil a srdečne potľapkal brata po pleci.
„Po tom, ako si sa so mnou celé detstvo delil o posteľ, môţeš
akékoľvek formality pokojne vynechať.“
Collin sa uškrnul. „Ako si ţeláte, vaša milosť.“ Derek pokrútil
hlavou. „Prosím ťa o to!“
Ponúkol Collina, aby sa posadil do jedného z koţených
kresiel pred pracovným stolom. Tvár mu zváţnela. „Prinášam zlé
správy, Derek.“
Derek sa vrátil na svoje miesto za stolom. Pozrel sa bratovi
do tváre. „Čo sa stalo?“
„Ide o Adama.“
Derek si poloţil obe ruky na stôl. „Čo je s Adamom?“
„Bol s nimi, Derek.“
Derek priţmúril oči. „S nimi?“
„Áno, zobrali ho so sebou. Prvý raz.“
Derek udrel päsťou do stola. „Kto to, dopekla, schválil?“
„Generál Markham. Asi si myslel, ţe Rafe so Swifdonom
potrebujú niekoho, kto by ich kryl.“
„Ale veď to je absurdné!“
 „Nieţeby som s tebou nesúhlasil, ale sám vieš, aký vie byť
Adam nástojčivý.“
Áno, to o najmladšom bratovi vedeli obaja. Vţdy dosiahol, čo
si zaumienil. A ak niekto nereagoval na slovo nie, tak to bol
jednoznačne on. Aj on sa chcel stať tajným agentom a jeho výcvik
pokračoval veľmi dobre, no podľa všeobecne známeho
Derekovho názoru do akcie ešte zďaleka nebol pripravený.
Markham si však zjavne myslel niečo celkom iné alebo ho o tom
Adam nejakým spôsobom presvedčil.
„Stratili sa teda všetci? Všetci traja? Je to tak?“ spýtal sa
Derek.
„Áno. Dostali rozkaz preniknúť do základne Napoleonovho
vojska. Naposledy ich videli krátko pred vypuknutím bitky.
Zajtra odchádzam. Pokúsim sa ich nájsť.“
Derek zaťal zuby a prikývol. „Ani nevieš, ako by som chcel
ísť s tebou.“
Collin prikývol. „Viem, Derek. Máš však svoje rozkazy.“
„Dopekla, takmer som pred Wellingtonom padol na kolená,
aby ma tam pustil.“
„Asi nechce, aby sme boli všetci vystavení nebezpečenstvu.
Keby sa niečo stalo, mama by to neuniesla.“
Derek prikývol. „Dávaj na seba pozor, Collin.“
„Samozrejme. Adama privediem, sľubujem. Kvôli nám
všetkým. A hlavne kvôli mame.“
„Ďakujem,“ šepol Derek.
Collin pokrútil hlavou a zmenil tému. „Keď uţ hovoríme
o mame, počul som, ţe sa jej chystáš oznámiť radostnú novinu.
Vraj dvoríš jednej veľmi milej slečne, je to pravda? Tvojím ďalším
krokom bude rodina a deti?“
Derek sa sucho zasmial a otočil sa tvárou k oknu. „Ach áno,
tá milá slečna. Ţiaľ, obávam sa, ţe v tejto oblasti mám asi taký
úspech ako ty v pátraní po Swifdonovi a Rafovi.“ Collin
prekvapene zodvihol obočie. „Naozaj? V tejto oblasti azda vaša
milosť nevyniká?“
Derek na brata namosúrene zagánil. „Povedal som ti, aby si
ma tak nevolal.“
Collin sa rozosmial. „Myslel som, ţe titul funguje na dievčatá
ako med na muchy.“
Derek odtisol stoličku od stola a zúfalo si vzdychol. „To som
si myslel aj ja... aţ kým mi neprišla do cesty lady Lucy.“
„Lucy? Myslel som, ţe sa volá Cassandra, alebo nie?“
„Och, to áno, tá mladá slečna, o ktorú sa uchádzam, sa volá
Cassandra. Tá druhá, ktorá to všetko komplikuje, sa volá Lucy.“
Collin sa na brata pozorne zadíval. „Lucy, hej? Dávajte si
pozor, vaša milosť. Keď vás tak človek počúva, ešte by si
pomyslel, ţe vám tie komplikácie spôsobujú nemalé potešenie.“
 DVANÁSTA KAPITOLA

Lucy zastrčili do zadnej časti koča ako starú pannu

na majálese, s ktorou nechce mať nikto nič spoločné. Poskakovala
na sedadle ako drevená bábka, kým sa koč trmácal kríţom
cez Hyde Park, a občas sluhovi, ktorý stál vzadu na koči a mal čo
robiť, aby sám nespadol, venovala útrpný úsmev. Cass jej
tentoraz dala prísne inštrukcie. „Prosím ťa, nepovedz nič
nezdvorilé. Teda aspoň nie príliš. Pokúsim sa hovoriť sama
za seba a dať mu jasne najavo, čo chcem,“ rozhodne kývla
hlavou.
Lucy priateľku upokojovala. „Sľubujem, ţe urobím všetko, čo
bude v mojich silách. Verím, ţe si s vojvodom tentoraz poradíš aj
bez mojej pomoci.“
„Moţno bude najlepšie, keď zostaneš celkom ticho,“ vyhŕklo
z Cass, no vzápätí si zahryzla do pery. „Ak ma pozve ešte niekam
inak, rozhodne odmietnem.“
Lucy prikývla. „Rozumiem.“
Cass sa na ňu s úľavou usmiala a objala ju. „Och, Lucy. Čo by
som si len bez teba počala?“
„Prinajhoršom by si sa vydala za vojvodu.“
Obe sa rozosmiali, no ich smiech o chvíľu prerušil príchod
samotného vojvodu. Vošiel do salóna, driečny a krásny ako
zvyčajne, a podarilo sa mu nestratiť úsmev z tváre, ani keď Cass
oznámila: „Budem sa cítiť oveľa lepšie, keď s nami pôjde aj
Lucy.“
Lucy sa tieţ veľmi snaţila a podarilo sa jej ukloniť
s nevinným výrazom na tvári. Vojvoda prijal túto nečakanú
správu s toľkou milostivosťou, akej bol v tej chvíli schopný.
„Ako si ţeláte.“
Venovala vojvodovi silený úsmev a pratala sa na zadné
sedadlo ľahkého športového koča. Ani si nestihla poriadne
uviazať čepiec, a uţ uháňali mestom.
Koč sa trmácal k parku, Cass sa s vojvodom bavili o počasí,
o tom, aké úţasné sú záhrady vo Vauxhalle a ktorý škandál práve
najviac pobúril londýnsku smotánku. Lucy robila, čo mohla, aby
udrţala jazyk za zubami, hoci to tentoraz ani nebolo ťaţké, keďţe
rozhovor ju ničím nezaujal. Aţ kým sa reč nezvrtla na vojnu.
„Stratili ste v boji mnoho priateľov?“ spýtala sa Cass
nesmelo, práve keď prechádzali impozantnou ţeleznou bránou
Hyde Parku. Lucy spozornela a posunula sa na nepohodlnom
zadnom sedadle dopredu, aby jej nič neuniklo.
Mlčky prikývol. „Príliš mnoho.“
„Ten muţ... ktorému patrí moje srdce, bol tieţ vo vojne,“
priznala Cass.
Lucy by ju bola najradšej vzala do náruče. Tak veľmi jej trhalo
srdce, ţe sa jej priateľka trápi.
„To mi je naozaj ľúto,“ povedal vojvoda. „Uţ sa vrátil
domov?“
Cass pokrútila hlavou. „Ešte nie. Uţ dlhšie o ňom nemám
nijaké správy. Ale verím, ţe sa čoskoro ozve.“
„Vojna je strašná,“ vyslovil váţnym hlasom vojvoda. Lucy sa
zamyslela. Myslela si to isté, ale z úst ostrieľaného vojaka
a generálporučíka to zrazu vyznelo zvláštne. Vţdy sa nazdávala,
ţe muţom bitky prinášajú vzrušenie. Ţe sa ich priam nevedia
dočkať. Nebola to pre nich azda jedinečná príleţitosť prejaviť
odvahu a chrabrosť, vydobyť si česť a slávu?
„Nevyhnutné zlo potrebné na to, aby sme ubránili svoju
vlasť,“ dodal zádumčivo. „Vojna je jednoducho hrozná, nič viac.“
Lucy zamyslene naklonila hlavu. Od vojvodu by čosi také
nečakala.
Cass prehovorila hlasno, aby mala istotu, ţe ju Lucy počuje.
„Ja vojnu nenávidím. Pre ňu som na mnoho rokov prišla
o blízkeho človeka.“
Vojvoda šepol: „Obávam sa, lady Cassandra, ţe to mnohých
z nás na roky pripravilo o našich blízkych. Som rád, ţe uţ je
po všetkom.“
Prikývla.
„Prečo si myslíte, ţe vás ten mladý muţ nepoţiada o ruku,
keď sa vráti?“ spýtal sa vojvoda.
Cass zvesila hlavu. „Viem to. Neurobí to, pretoţe nemôţe.“
„Je azda ţenatý?“
„Niečo podobné.“
„Neopätovaná láska veľmi bolí,“ poznamenal.
Lucy opäť spozornela. Čoţe? Neopätovaná láska? Vojvoda
hovorí o láske a o bolesti? Skutočne by jej nenapadlo, ţe je
schopný takého neţného citu.
„Čo uţ len môţete vy vedieť o neopätovnej láske?“ vyhŕkla,
prv neţ si stihla spomenúť, ţe má drţať jazyk za zubami.
„Lucy!“ karhavo ju zahriakla Cass.
Vojvoda k nej otočil hlavu. „Netreba. To nič, lady Cassandra.
Pravdupovediac, aj tak som nesmierne prekvapený, ako dlho
vydrţala lady Lucy mlčať.“
Zagánila naňho. „Nuţ?“
„Láska, aspoň podľa mojich skúseností, je veľmi ošemetná
záleţitosť. A manţelstvo s ňou má len pramálo spoločné,“
vyhlásil.
„Básnik by to sotva vyjadril lepšie,“ opäť sa neudrţala Lucy.
„Lucy, prosím,“ zaúpela Cass.
Vojvoda nechápavo zodvihol obočie. „Čosi mi vraví, ţe
básnik by sa pri vás sotva dostal k slovu, my lady.“
Podozrievavo priţmúrila oči. „Netuším, čo ste tým chceli
povedať.“
„Chcel som tým povedať, ţe nikto, kto pohotovo neuskočí
pred vašimi výstiţnými poznámkami, nemá šancu preţiť. Nie je
to azda pravda? Predpokladám, ţe práve preto ste voči mne
prejavili takú nevôľu. Pretoţe pred vaším zapáraním
a podpichovaním neutekám, je tak?“
 Lucy zovrela v dlaniach oboch rúk látku šiat. Ako sa mu to
podarilo? Ten chlap udrel klinec presne po hlavičke. Číta z nej
ako z knihy. Má azda pravdu, aj keď vraví, ţe jej tak leţí
v ţalúdku len preto, ţe pred ňou hneď nezdupkal? Radšej si
zahryzla do jazyka. Nebude mu predsa dávať náboje, ktoré môţe
vzápätí obrátiť proti nej. Prečo, och boţe, prečo ju ten chlap tak
hrozne rozčuľuje? „Moţno by ste mali.“
„Zdá sa, ţe toho o tajomstvách srdca viete viac neţ dosť, my
lady,“ prikývol. „A čo vojna? Poznali ste azda niekoho, kto sa uţ
nikdy nevráti?“
Lucy sa mykla, akoby sa dotkol obnaţeného nervu. Chce
vedieť, či zaţila bolesť. Či stratila niekoho, koho ľúbila.
„Áno, aj ja som o niekoho prišla. Niekoho, kto mi bol veľmi
drahý.“
Na tvári sa mu zračilo prekvapenie aj súcit. „Muţ?“ Odvrátila
zrak. „Áno.“
Zvyšok cesty im ubehol v zamyslenom tichu. Keď nakoniec
koč zastal pred domom Cassiných rodičov, vojvoda rezko
vyskočil a pomohol Cass vystúpiť. Lucy prenechal komorníkovi.
„Uvidíme sa zajtra na večierku u Havertysovcov, lady
Cassandra?“ spýtal sa.
Cass prikývla. „Áno, budem tam, ale...“
Toto je tá chvíľa. Teraz mu Cass konečne sama povie, ţe ho
uţ nechce nikdy viac vidieť. Ak to ten chlap tentoraz skutočne
pochopí a prijme, potom... Lucy však v tej chvíli zatúţila
po ďalšej a ešte ďalšej príleţitosti zraziť vojvodovi z hlavy
hrebienok. Predsa to tak nenechá! Taký namyslený a arogantný
chlap si zaslúţi poriadnu príučku. Rýchlo sa pretisla popri ňom
a ťahala Cass do domu. „Uvidíme sa tam zajtra všetci, vaša
milosť.“
„Teším sa,“ uklonil sa vojvoda.
„Stavím sa, ţe veľmi.“
„Mňa tým svojím ostrým jazykom nezastrašíte, my lady,“
povedal jej na rozlúčku.
„To sa ešte uvidí, vaša milosť,“ odsekla.
 Takmer mu zabuchla dvere pred nosom, keď sa za nimi ozval
jeho muţný hlas: „To znie skoro ako výzva.“
Ani sa nenamáhala otočiť a len cez plece odvrkla: „Och, vaša
milosť, keby som vás mienila do niečoho vyzvať, to by ste určite
nezostali na pochybách.“
„Dobre teda,“ prikývol. „Keď uţ hovoríme o výzvach
a ostrých jazykoch, jednu pre vás mám, lady Lucy.“
Zmeravela ako vytesaná z kameňa. Pomaly sa k nemu otočila
a zúţenými očami si ho premerala od hlavy po päty.
Skúmavo naklonila hlavu. „Čo presne máte na mysli? Výzvu
pre mňa?“
„Áno, pre vás,“ pritakal s úsmevom.
„Výzvu?“ prehltla Cass.
„Akú výzvu?“ spýtala sa Lucy a musela priznať, ţe to v nej
vzbudilo zvedavosť. Vlastne, viac neţ to.
„Chcem vás vyzvať na slovný súboj. Zajtra večer
u Havertysovcov.“
„Slovný súboj?“ odfrkla. „A na ten vyzývate vy mňa?“ Cass
zodvihla ruku, aby upútala jeho pozornosť. „Uhm, vaša milosť,
zrejme si celkom neuvedomujete...“
Vojvoda mávol rukou, aby si ušetrila varovné slová.
„Och, uvedomujem si aţ veľmi dobre. Chcete povedať, ţe
lady Lucy si zvykla, ţe jej v tomto smere nemá kto konkurovať. Je
tak?“
Cass prikývla.
Uškrnul sa. „V tom prípade by som jej rád ukázal, ţe sa ešte
má čo učiť.“
Lucy si rozhodným pohybom nadvihla sukňu a prekročila
prah domu. Ponáhľala sa, aby ani náhodou nezazrel ten
potmehúdsky úsmev, ktorý sa jej vkradol na pery. Tak dávno sa
nestretla s rovnocenným súperom. „Dobre sa na to vyspite, vaša
milosť. Verte mi, budete to potrebovať.“
 TRINÁSTA KAPITOLA

„Vo White’s na St. James Street vraj čosi také ešte nezaţili. Uţ
celých dvadsaťštyri hodín k nim neprestajne chodia ľudia
uzatvárať stávky!“ Garrett si vzrušene udrel rukavicami o koleno
a nadšene sa díval do tváre svojim priateľkám, zatiaľ čo všetci
štyria poskakovali na sedadle koča cestou na večierok
u Havertysovcov. „Celé mesto nehovorí o ničom inom. Kaţdý sa
snaţí uhádnuť, ako dopadne tvoj dnešný súboj s vojvodom.“
Lucy sa vzpriamila a prepichla bratanca pohľadom. „Po prvé,
netuším, ako sa to vôbec niekto dozvedel. A po druhé, prvý raz
počujem, ţe chodíš do White’s klubu.“
Garrett sa rozosmial. „Nechodím. No v Brooks’s sa tieţ
o ničom inom nehovorí. Neverila by si, kam sa vyšplhali
najvyššie stávky!“
„Ešte si mi neodpovedal na moju prvú otázku,“ ukázala
naňho Lucy prstom. Garrett sa prikrčil. „Tak dobre, moţno mi
pred kamarátmi niečo vykĺzlo.“
„Nemoţný a nenapraviteľný hráč,“ zamrmlala Jane
a na chvíľu zodvihla oči od kniţky, aby si premerala Garretta
pohŕdavým pohľadom. Potom sa spýtala. „Len tak
pre zaujímavosť, aké sú najvyššie stávky?“
Garrett zahvízdal. „Dosť vysoké na to, aby si si za to mohla
dovoliť kúpiť nový kočiar. Ak teda nevezmem do úvahy, ţe si ma
pred chvíľou nazvala nemoţným.“
Jane opovrţlivo odfrkla.
Cass si úzkostlivo mrvila prsty. „Podľa mňa je to
škandalózne, jednoducho škandalózne.“
 Lucy natiahla ruku a potľapkala ju po kolene. „Neboj sa,
Cass. Vyhrám, o tom nepochybujem.“
„Ani ja, Lucy. Len mám strach, aby ti to nepokazilo povesť,
a potom... O tom, ţe stávka s vojvodom, najmä ak ide o vojvodu
z Claringdonu, tvojej povesti nijako neprospeje, niet pochýb.“
„Dobrá povesť sa podľa mňa nehorázne preceňuje,“
poznamenala Jane spoza kniţky.
Garrett pochybovačne zodvihol obočie. „Nepovedz?“
odvrkol hlasom, ktorý pretekal sarkazmom.
Jane vykukla spoza knihy. „Prekvapuje ťa, ţe si to myslím,
Upton?“
Garrett mykol plecom. „Ani veľmi nie. Skôr to, ţe sa
k niečomu takému tak ochotne priznávaš.“
„Som intelektuálka, Upton. Ak by som sa trápila pre svoju
povesť, trávila by som viac času výberom pančúch a stuţiek neţ
štúdiom.“
Naoko nevinne sa spýtal: „Intelektuálky azda nenosia
pančuchy, slečna Lowndesová?“
Jane sa znovu schovala za knihu. „Jasné, ţe nosia, Upton. Ale
nezaujímajú ich.“
„Naozaj sa o teba bojím, Lucy,“ pokračovala Cass a vôbec si
tých dvoch nevšímala.
Jane zloţila knihu do lona. „Ja ani trochu. Vlastne sa na to
celkom teším. Uţ vidím zajtrajšie titulky v Timesoch: Lady Lucy
zrazila Claringdona na kolená.“
Lucy sa usmiala. „Vďaka za dôveru, Janie.“
„Dúfam, ţe chytíme miesta v prvom rade,“ dodala
s lišiackym úsmevom Jane.
Cass mávla rukou. „Ale ja mám skutočne strach. Čo ak v tých
titulkoch nakoniec bude stáť: Vojvoda z Claringdonu aj v tejto
bitke víťazom?“
„Hádam si nemyslíš, ţe by ho Lucy nechala vyhrať?“ spýtal
sa Garrett.
„Ďakujem, Garrett,“ usmiala sa Lucy.
„Len viem, ţe vojvoda nie je nijaký hlupák. Videl kus sveta,“
namietala Cass. „Umriem, ak si tam pred všetkými utŕţiš hanbu,
Lucy.“
Láskavo sa na priateľku pozrela. „Neboj sa o mňa, Cass.
Zvládnem to. Dôveruj mi trochu.“ Ak by však v tej chvíli
povedala pravdu, musela by priznať, ţe aj ju uprostred noci
prepadli pochybnosti. Má sa s vojvodom prekárať pred zrakmi
celej spoločnosti?
Na druhej strane, pochybovať je predsa ľudské, no nie?
Ktovie, či aj tomu nafúkancovi napadlo, ţe by mohol prehrať...
Lucy nedostala do vienka veľa talentov. Okúzliť ľudí,
tancovať či hrať na pianíne – v týchto zručnostiach nijako
nevynikala. No keď prišlo na to rozsekať niekoho na márne
kúsky ostrím jazyka, nebolo jej páru. Tohto daru sa jej dostalo
plným priehrštím a vedela, ţe sa naň môţe kedykoľvek
stopercentne spoľahnúť. Hoci včera večer na zlomok sekundy
zapochybovala, hlboko v srdci vedela, ţe zvíťazí. Bude musieť.
Keď vošli do sály, napätie sa dalo krájať. Viac neţ sto párov
očí sa ako jeden okamţite otočilo ich smerom.
„Ktovie, či uţ vojvoda prišiel,“ zašepkala Cass.
Odpoveď na túto otázku sa dostavila o chvíľu v osobe ich
hostiteľky lady Havertysovej, ktorá sa k nim sunula s úlisným
úsmevom na tvári. „Lady Lucy, veľmi rada vás vidím. Vojvoda
z Claringdonu tu bude o chvíľu.“
Lucy si vydýchla. Vzápätí sa však začudovala, prečo správu
o vojvodovej neprítomnosti prijala s takou úľavou...
„Dovoľte mi úprimne vám poďakovať za vaše dnešné
pozvanie,“ odpovedala Lucy zdvorilo. Ostatní sa s hostiteľkou
tieţ srdečne privítali.
„Potešenie je na mojej strane,“ ţiarila lady Havertysová
a Lucy sa nevedela zbaviť dojmu, ţe radosť ich hostiteľky
pramení predovšetkým z toho, ţe vďaka ich stávke sa jej večierok
stane jednou z najdiskutovanejších udalostí sezóny.
„Nuţ, ak vás smiem poprosiť, dali by ste mi vedieť, keď
vojvoda príde?“ prehodila a dúfala, ţe to vyznelo nenútene.
Dôleţitý hosť nedal na seba dlho čakať. O niekoľko minút
ohlásil jeho príchod rozruch pri vchode, kam sa obrátili všetky
pohľady práve vo chvíli, keď komorník ohlásil vojvodu
z Claringdonu.
„A je to tu,“ hlesol Garrett a v očiach mal úzkosť, hoci sa
snaţil o povzbudzujúci úsmev.
Mykla plecom. „Ja som pripravená kedykoľvek.“
V priebehu niekoľkých minút ich dav dychtivo očakávajúci
senzáciu roku zatisol do stredu sály. Lucy zodvihla oči, aby sa
stretla s prenikavým pohľadom vojvodu z Claringdonu. Uklonila
sa. „Vaša milosť.“
„My lady.“ Uklonil sa a perami sa letmo dotkol hánok jej ruky
navlečenej do rukavičky z jemnej koţe. Striasla sa. To nebolo fér.
Vytrhla si ruku, akoby ju bol tým dotykom popálil.
Miestnosť sa v sekunde zaplnila do posledného miesta.
„Zdá sa, ţe sme sem svojou stávkou prilákali celkom slušné
publikum,“ povedal a zastrčil si ruky do vreciek. Pomaly sa
prechádzal okolo nej. „Čo by sme teda, podľa vás, mali
prediskutovať?“ zvedavo zodvihol obočie.
Obdarovala ho najlepším zo svojich falošných úsmevov.
„Ste taký inteligentný, vaša milosť, ţe túto voľbu rada
a s dôverou prenechám vám.“
Ostraţito si ju premeral. „Sarkazmus vám neskutočne
pristane, my lady.“
Odfrkla. „To mi hovoria všetci.“
„Čo keby sme si najprv spolu zatancovali? Aspoň si lepšie
premyslíme tému nášho rozhovoru, čo vy na to?“ navrhol
nečakane.
Pobúrene zhíkla. „Zatancovať si s vami? Nie, ďakujem.“
Jedno obočie mu vyletelo. „To je teda náramné prekvapenie.“
Povýšenecky si ho premerala. „A čo vás tak prekvapilo, ak sa
smiem spýtať?“
„Nuţ, len som si myslel, ţe dáma, ktorá sa tak pýši svojou
výrečnosťou, odmietne moje pozvanie do tanca nejako
duchaplnejšie neţ prostým Nie, ďakujem.“
Posmieva sa jej. Do tváre jej vystúpila horúčosť. Určite jej
horia uši. „Myslíte, ţe by ste to povedali lepšie?“
Na perách mu pohrával diabolský úsmev. „Nemyslím. Viem
to.“
Prekríţila si ruky na prsiach a zagánila naňho.
Uškrnul sa a predniesol nahlas, aby ho všetci počuli:
„Nuţ, nech je toto naša stávka. Tvrdím, ţe dokáţem
vymyslieť veľa omnoho duchaplnejších spôsobov, ako odmietnuť
pozvanie do tanca, neţ je to vaše Nie, ďakujem.“
„Koľko je podľa vás veľa?“ spýtala sa a úzkostne sa snaţila
premôcť rozbúrené emócie vo svojom vnútri.
Vojvoda sa otočil k prítomnému publiku. „Nemá tu niekto
z vás balíček kariet?“
„Ja!“ ochotne sa ponúkla lady Havertysová a hneď zavolala
na komorníka, aby karty rýchlo priniesol.
Nečakali dlho. Komorník o chvíľu dobehol s balíčkom kariet
v ruke, zatiaľ čo prítomní sa ešte viac zhŕkli, nech im neujde
jediné slovo. Cass a Jane sa na ňu povzbudivo usmiali, no potom
ich tváre splynuli s davom.
Vojvoda vzal balíček kariet z komorníkových rúk a rozšafne
ich predloţil Lucy. „My lady, vybrali by ste jednu?“
„Načo?“ spýtala sa. Chrabro sa pokúšala udrţať na uzde
rastúci záchvat paniky. Čo to na ňu chystá?
„Podľa toho, ktorú kartu vytiahnete, toľko odpovedí vám
ponúknem.“
Zvedavo si ho premeriavala. „A čo ak vytiahnem kráľa?“
„Tak ich bude dvadsať,“ uzavrel pohotovo, akoby čosi také
robieval celkom beţne.
Ostraţito sa mu zadívala do očí, no zároveň naťahovala ruku
za balíčkom kariet. Vytiahla jednu zo samého stredu. Obrátila ju.
„Srdcový kráľ,“ oznámila so spokojným úsmevom.
Davom zašumelo ohromené óóóó.
„Nestačili by vám najlepšie dve či tri?“ usmial sa vyzývavo.
Pokrútila hlavou a tieţ sa naňho sladko usmiala. „Dvadsať
znie omnoho lepšie.“
Potmehúdsky na ňu ţmurkol. „Netuším, ako som mohol
uhádnuť, ţe presne to poviete!“
Pokrčila plecami. „Náhodou sa na vás usmialo šťastie?“
„Dobre teda,“ prikývol. „Sľubujem, ţe vymyslím dvadsať
lepších spôsobov, ako odmietnuť pozvanie do tanca, neţ bolo
vaše Nie, ďakujem.“
Netrpezlivo poklopkala špičkou topánky po naleštenej
dláţke. Nemá na výber. Keď s tou výzvou raz súhlasila, treba
bojovať. Mimochodom, musí uznať, ţe to bolo od neho veľmi
prefíkané. Nakoniec to vymyslel tak, ţe ju vlastne ani nepustí
k slovu. Je to lišiak. „Dobre, prijímam. Čujme.“
„Počkať, počkať. Ešte sme sa nedohodli na výhre. Čo
dostanem, ak vyhrám?“ spýtal sa akoby mimochodom a pohrával
sa s manţetou.
Lucy prekvapene zodvihla obočie. „Výhra?“
„Presne tak. Čo získa víťaz?“
Pokrčila nosom, potom urobila krok k nemu, aby ostatní
nepočuli, a pošepla mu: „Keď vyhrám, necháte Cass na pokoji.“
Chvíľu mlčal, akoby uvaţoval. „Súhlasím,“ šepol späť.
„Ale len preto, lebo viem, ţe vyhrám.“
„A čo by ste chceli získať vy?“ spýtala sa.
Uklonil sa. „No predsa ten tanec, ktorý ste odmietli, my lady,“
povedal nahlas, aby to tentoraz počuli naozaj všetci.
Musela sa snaţiť, aby jej od prekvapenia nepadla sánka.
Akoby ten chrapúň skutočne netúţil po ničom inom, iba si s ňou
zatancovať. Určite! Je to absurdné, no nijako jej to neublíţi.
Napokon urobí všetko pre to, aby vyhrala.
„Nuţ dobre, vaša milosť. Pustíme sa do práce?“
Všetci naťahovali krky a horeli nedočkavosťou. „To je lepšie
neţ divadlo,“ začula z davu Janin hlas.
„Tuším ste si stopercentne istá, ţe zlyhám, lady Lucy,“ pozrel
sa na ňu vojvoda.
„To som, vaša milosť,“ zacítila, ako jej telom prebehla
vzrušujúca triaška. Môjtyboţe, bolo to uţ riadne dávno, čo ju
niekto pozval do tanca, a ešte dávnejšie, odkedy jej niekto
predostrel takúto výzvu. Skutočnú výzvu. Zvyčajne skosila
kaţdého nápadníka hneď v prvých minútach, ani si to poriadne
neuţila. Ale tento muţ – och, samozrejme, ţe nie jej, ale Cassin
nápadník – jej bol rovnocenným súperom. Nezvesil hlavu
a nevytratil sa ako zbitý pes. Och áno, veľmi sa na to teší, vlastne
moţno aţ priveľmi.
Vojvoda si zaloţil ruky za chrbát a znovu krúţil okolo nej.
„Začnem s niečím triviálnym, ako napríklad: Obávam sa, ţe tanec
s takým šarmantným muţom by mi spôsobil mdloby, môj pane.“
Lucy prevrátila oči.
„Svedomie mi nedovolí prijať vaše pozvanie, keď viem,
koľko pôvabných mladých dám nadovšetko túţi po tanci
s muţom vašej povesti.“
Uškrnula sa. Ani na chvíľu nespomalil.
„Bolo by odo mňa veľmi nezdvorilé tancovať s vami, keď
viem, ţe moje tanečné schopnosti by tie vaše potupne zatienili.“
„Táto celkom ušla,“ pripustila.
„Bolo by odo mňa nesmierne sebecké, keby som prijala vaše
pozvanie napriek tomu, ţe farba mojich šiat sa ani trochu nehodí
k vášmu úţasnému kabátcu, a to by celkom pokazilo celkový
dojem.“
„Nebuďte smiešny,“ odfrkla a predstierala, ţe ju špička jej
topánky zaujala omnoho viac.
„Ospravedlňujem sa, ale moja komorná mi prituho uviazla
črievičku a neviem, či by som to dvojité utrpenie zvládla.‘“
„Toto bola riadna hlúposť,“ odvrkla. „Stavím sa, ţe to vôbec
nemáte z vlastnej hlavy. Takých výhovoriek ste si určite vypočuli
hromady.“
„Zopár ich naozaj bolo,“ priznal s úsmevom.
„Musím sa priznať, ţe ste ma sklamali,“ vzdychla si.
„Myslela som, ţe máte bujnejšiu fantáziu, vaša milosť.“ Cítila
pohľady toľkých očí, no zrazu ju to ani trochu neprivádzalo
do rozpakov, skôr naopak. Akoby ju pozornosť publika nabíjala
energiou. Konečne ju niekto počúva. Doteraz ju takmer všetci
ignorovali. Navyše je tu oslnivý vojvoda z Claringdonu, ktorý
visí na jej ústach a čaká, čo povie. Nakoniec jej tento verbálny
duel skôr vylepší povesť, neţ by ju zničil, ako sa obávala Cass.
V očiach okolostojacich čítala obdiv i závisť.
„Ešte som neskončil,“ pokračoval vojvoda. „Je mi ľúto, ale
nemôţem s vami tancovať, pretoţe mi komorná zabudla vyčesať
parochňu.“
Ohrnula nos. „Nijakú parochňu nenosím.“
„To je predsa celkom jedno,“ namietol s úškrnom. „Kde som
to bol?“
„Číslo šesť,“ ochotne pripomenul ktosi z prítomných.
„Správne. Rozmýšľam, čím by som na vás zapôsobil...
Zabrúsim do politiky? Prepáčte, môj pane, ale zloţila som sľub,
ţe nebudem tancovať, kým nezrušia zákaz dovozu kukurice.“
„Ţe vám to vôbec mohlo napadnúť,“ znudene vzdychla. Ani
sa poriadne nenadýchol. „Ľutujem, pane, ale nemám čas, pretoţe
sa dnes večer chystám tajne nalodiť a odplávať do zámoria.“
„To je riadny nezmysel!“ namietla, no usmiala sa.
„Ale pobavilo vás to, však?“ lišiacky sa uškŕňal. Obecenstvo
jeho poznámku ocenilo nadšenými výkrikmi. Lucy pokrčila
plecami.
„Prítomnosť dţentlmena takej rytierskej postavy ma natoľko
privádza do rozpakov, ţe sa bojím, aby som vám nepostúpala
po nohách,“ pokračoval.
„To sotva,“ odfrkla.
„Keby som s vami tancovala, môj pane, prišla by som o prvé
miesto v rade na ocot. Viete, koľko starých dievok naň čaká?’“
Z kruhu divákov vystúpila Jane s prstom zapichnutým
do vzduchu. „Ak dovolíte, vaša milosť, to miesto jednoznačne
patrí mne.“
„Ďakujem za upozornenie,“ uklonil sa vojvoda s úsmevom.
Lucy neveriacky pokrútila hlavou, načo Jane prikývla
a znovu zmizla v dave.
Vojvoda sa obrátil k publiku. Doširoka sa usmieval, akoby
bol sám so sebou náramne spokojný. „Radšej by som šla do bitky
s Napolenom, neţ s vami tancovať.“
Naklonila hlavu. „Ak by ste chceli vedieť, strieľam celkom
dobre.“
„Nemôţem tancovať, lebo sa mi niekde stratilo vrecko
s vonnou soľou.“
Unudene zagúľala očami. „Málo pravdepodobné.“
„Radšej by som bola mesiac na vojenskej strave.“ A vzápätí
dodal: „Radšej by som si dala na hlavu turban.“
„Turban?“ vytreštila naňho oči.
„Je príliš horúco,“ neúnavne pokračoval. Vzdychla si. „Tak
toto je svätá pravda.“
Vypäl hruď a napravil si chlopne kabátca. „Tanec odporuje
mojim morálnym zásadám.“
Zachichotala sa.
„Veľmi rada, by som si s vami zatancovala, ale nechcem, aby
ste sa strápnili.“
„Táto sa neráta, čosi podobné ste uţ povedali,“ namietla.
„To bola osemnástka!“ ozval sa znovu ktosi z publika. Lucy
by odprisahala, ţe ten hlas patril Garrettovi.
Vrhla na vojvodu vyzývavý pohľad. „Ešte dva. Zvládnete to,
vaša milosť?“
Napravil si uţ aj tak do detailu upravenú kravatu.
„Nehnevajte sa, ale nechcem riskovať, ţe sa na mňa pomstychtivo
vrhnú všetky tie, ktorým ste kvôli mne tanec odmietli.“
„Devätnásť!“ zahučalo davom.
Lucy sa zhlboka nadýchla. Uţ len jedna veta. Jediná veta. On
to dokáţe. Vyhrá. A to znamená... ţe s ním bude musieť tancovať.
Vojvoda si odkašľal. „To najlepšie som si nechal na koniec.“
Potmehúdsky sa na ňu usmial. „Obávam sa, môj pane, ţe
pri tanci by ste ma natoľko očarili, ţe by som sa do vás
beznádejne a bláznivo zaľúbila.’“
„Dvadsať!“ vykríkol ktosi, zopár ľudí zatlieskalo, no vzápätí
zasa všetci stíchli. Napätie sa dalo krájať. Lucy zadrţiavala dych.
Všetky oči sa upierali na ňu. Dobrý Boţe, on to dokázal. Vymyslel
dvadsať lepších odmietnutí pozvania do tanca, neţ bolo jej Nie,
ďakujem. Uštedril jej riadnu príučku. Mala by sa cítiť pokorená.
Zahanbená. V tej chvíli však myslela iba na to, ţe mu prisľúbila
tanec.
Vojvoda sa nenáhlil. Pomaly sa znovu prešiel. Potom sa
doširoka uškrnul. „Dám vám jedno navyše. Ako bonus. Môţete
to vziať ako náhradu za tú nepodarenú osemnástku.“
Niekoľko ľudí zatlieskalo. Lucy si ho pozorne premeriavala,
akoby tušila, ţe má niečo za lubom. „Ešte jedno?“
„Áno,“ prikývol.
„Som ako na ihlách,“ snaţila sa, aby jej hlas znel unudene
a aby sa ani trochu nezachvel.
Odkašľal si. „Samozrejme, vaša milosť, bude mi potešením
venovať vám ďalší tanec.“
Rýchlo si pritisla ruku na ústa, aby nevidel jej široký úsmev.
„Nemyslíte, ţe by to bolo omnoho lepšie neţ to vaše Nie,
ďakujem?“ spýtal sa. „Ja teda rozhodne áno.“
Ozvali sa obdivné výkriky a jasot.
Lucy sa vzpriamila a prehltla. Musí sa s tým zmieriť. Vojvoda
vyhral.
V tej chvíli sa ozvali prvé tóny valčíka.
Podišiel k nej a ponúkol jej rameno. „My lady, dlhujete mi
tanec.“
 ŠTRNÁSTA KAPITOLA

Lucy sa snaţila ovládnuť ţalúdok, v ktorom začali poletovať

motýle, len čo k nej vojvoda natiahol ruku. Ak si azda myslí, ţe
nezvládne prehru, tak sa v nej čertovsky mýli.
Tú radosť mu neurobí. Prijme poráţku so vztýčenou hlavou.
Uklonila sa a vloţila mu do ruky svoju dlaň.
Ľudia sa pomaly rozchádzali. V sále zostali iba tancujúce
páry, no všade šumeli vzrušené hlasy a Lucy nepochybovala, ţe
všetci pretriasajú, čo sa práve udialo. Mala by zúriť, no musí
uznať, ţe sa veľmi nevyznamenala. Vraj Nie, ďakujem. To naozaj
nebola najţiarivejšia ukáţka jej ostrovtipu. Jednoducho uvidel
šancu a pohotovo ju vyuţil. A urobil to nadmieru šikovne.
Nech si tú svoju výhru má. Jeden valčík pretrpí, to je
najmenej. Samozrejme, prehru ľutuje najmä preto, lebo sa jej
nepodarilo ochrániť Cass. Niekoľkokrát si to sama pre seba
zopakovala, no v kútiku duše vedela, ţe ju najviac mrzí čosi
celkom iné. Stávka-nestávka, vojvoda by sa Cass aj tak nevzdal.
Prehrala, skôr neţ sa slovný súboj vôbec začal. Navrávala si, ţe by
ju potešilo, keby sa aspoň pred všetkými zosmiešnil. Pravda však
bola taká, ţe ju jeho výhra mrzela hlavne preto, lebo sa vojvoda
vráti ku Cass. Aj keď teraz tancuje s Lucy – a je to vskutku
skvostný tanečník –, skôr či neskôr sa ku Cass znovu vráti. Prečo
ju zrazu tá predstava napĺňa zvláštnym smútkom?
„Hneváte sa?“ opýtal sa a urobil s ňou elegantnú otočku.
Kútikom oka zazrela Garretta, Jane a Cass, ako sa na nich dívajú.
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Vlastne ani trochu.“
„Neznie to presvedčivo,“ namietol.
 Pokrčila plecom. „Vyhrali ste. Ja som prehrala. Nič viac.“
Šibalsky sa uškrnul. „Ľutujete azda, ţe ste si so mnou museli
zatancovať?“
Usmiala sa. „Nerada, ale musím priznať, ţe ste skvelý
tanečník, vaša milosť.“
Rozosmial sa. „Prekvapuje vás to?“
Zošpúlila pery. „Netušila som, čo všetko musí skúsený vojak
ovládať.“
„Verte mi, ţe na bitevnom poli sa viem oháňať lepšie ako
na parkete.“
„Tak to musíte byť na bitevnom poli priam úţasný.“ Och, to
nemala hovoriť! Sčerveneli jej líca.
Pozrel sa na ňu spod privretých viečok. „Veľmi vám pristane,
keď sa červenáte.“
Pokrútila hlavou a odvrátila zrak. „To mi len tak vykĺzlo.
Pri vašej legendárnej namyslenosti by som asi nemala sýtiť vaše
ego komplimentmi.“
Stisol jej dlaň a telom jej prebehla vzrušujúca triaška.
„Pár komplimentov zvládnem.“
Rozosmialo ju to. Snaţí sa ju azda okúzliť? Keby nevedela,
o čo mu vlastne ide, moţno by tomu aj uverila. Okrem známych
jej otca, ktorým sa jej vţdy uľútostilo, keď ju videli postávať
v kúte, ju uţ roky nikto nepozval do tanca. Teda okrem nich alebo
Garretta. V kaţdom prípade to bol zakaţdým tanec z ľútosti. No
vznášať sa po parkete s týmto krásnym, mladým, úspešným
muţom a cítiť sa krásna a ţiadaná, to bolo... na ňu priveľa.
Vzbudzovalo to v nej túţbu, ktorá sa nikdy nenaplní. Také čosi
nie je nič pre ňu. O ňu sa predsa nikto neuchádza. Na to nesmie
zabúdať. Tento muţ je Cassin nápadník, či oňho Cass stojí, alebo
nie. Lucy na to musí pamätať. Musí! Tak sa všetky tri dohodli.
Najprv sa postarajú, aby dal vojvoda Cass pokoj, a potom sa
sústredia na to, aby presvedčili Janinu mamu, nech jej dovolí
venovať sa akademickej dráhe. Aţ vtedy sa vrhnú na hľadanie
vhodného manţela pre Lucy. Nie lásky. Len manţela. Nájdu jej
nejakého dobrého chlapa, ktorý z nej nebude vydesený a ktorý sa
k nej bude slušne správať. Chce azda tak veľa? Cass jej s tým
určite pomôţe. Ona si predsa získa kaţdého.
Pokiaľ ide o Cass, Lucy sa nemieni vzdať a určite sa znovu
pokúsi vojvodu presvedčiť, ţe sa o Cass uchádza celkom márne...
hoci aj po tisíci raz. Určite tak vyuţije čas omnoho lepšie, neţ
keby sa ďalej oddávala márnym snom, ktoré sa nikdy nenaplnia.
Zhlboka sa nadýchla. „Viem, ţe som nevyhrala, napriek tomu
by ste ma mali počúvať, keď vám hovorím, ţe s Cass len márnite
čas.“
Pokrútil hlavou. Oči mu trochu potemneli. Keď prehovoril,
hlas mu znel veľmi váţne. „Lucy, to sa nestane.“
To, ţe ju oslovil krstným menom, ju zaskočilo, aţ prudko
zalapala po dychu. „Zrejme nechápete, aká oddaná je muţovi,
ktorého ľúbi.“
„Muţovi, ktorý ju odmieta poţiadať o ruku?“
„Je to zloţitejšie.“
„Nepochybne. Ale dal som sľub a...“ Spozornela. „Sľub?
O čom to hovoríte?“
„Na tom nezáleţí. Rozhodol som sa. A keď sa raz pre niečo
rozhodnem, svoje rozhodnutie nemením. Nevolajú ma vojvoda
veľkých rozhodnutí len tak pre nič, za nič.“
Mala sto chutí vytrhnúť sa mu z náruče. Jeho namyslenosť ju
rozčuľovala. „Ak vám môţem pripomenúť, hovoríme o ţivote
jednej mladej dámy. Nie o ďalšom kroku v bojovej stratégii.“
„Viem veľmi dobre, o čom tu hovoríme. Ide predsa aj o môj
ţivot. Keby mi lady Cassandra povedala, ţe sa sľúbila niekomu
inému alebo ţe tak mieni urobiť, svoje rozhodnutie by som
prehodnotil. Opakovane mi však potvrdila, ţe to tak nie je.“
Zaškrípala zubami. „Nechápete? Stále dúfa, ţe sa tak stane.
Túţi po tom.“
„Nádeje a túţby majú s realitou pramálo spoločné,“ povedal
priamo.
Lucy zastala. Vytrhla sa mu z objatia. „Myslíte, ţe o tom
neviem?“ Prudko sa otočila, aţ jej zaviala zelená sukňa,
a nahnevane sa pobrala preč.
 Derek sa díval, ako odchádza. Zrejme si zaslúţil, aby ho
nechala stáť samého uprostred tanečného parketu, keď vyhral
stávku a strápnil ju pred všetkými prítomnými. Prekvapilo ho,
ako ľahko prijala prehru. Dokonca sa mu zdalo, ţe v jej očiach číta
čosi ako obdiv za to, ako to celé vymyslel. Nepochybne
povaţovala za prejav odvahy, ak pred ňou niekto hneď
nezdupkal. Dnes v noci však bola zrazu celkom iná. Akoby sa
medzi nimi niečo zmenilo. Ak by ju nepoznal, dokonca by uveril,
ţe sa jej v očiach zaleskli slzy, keď odchádzala.
Boţe, Lucy Uptonová je stelesnená záhada. Nerád, no musel
priznať, ţe si získala jeho obdiv za to, ako tú prehru zvládla.
Nijaké scény, nijaký hnev. Vlastne poráţku prijala aţ
s podozrivou ľahkosťou. Čakal azda, ţe sa zachová inak?
Zapochyboval, ţe mu môţe byť rovnocenným protivníkom?
Lady Lucy sa dôstojne zmierila s čestnou poráţkou. A za to ju
musel úprimne obdivovať.
„Vyhrali ste. Ja som prehrala. Nič viac.“ Povedala to tak
prosto, bez akéhokoľvek náznaku sebaľútosti či pokusu vzbudiť
v ňom súcit. To sa mu na nej naozaj páči. Veľmi sa mu to na nej
páči.
Tancovať s ňou, rozprávať sa s ňou, prekárať sa s ňou ako
so seberovným partnerom – odkedy sa vrátil do Londýna, vlastne
nič príjemnejšie nezaţil. Bola zaujímavá a provokujúca. Ak by bol
k sebe celkom úprimný, musel by priznať, ţe sa na kaţdé
stretnutie s ňou nesmierne teší. Nič to však nemenilo na jeho
rozhodnutí vziať si za ţenu lady Cassandru. Nikdy v ţivote
nijaké zo svojich rozhodnutí ešte nezmenil. V tomto prípade
určite výnimku neurobí. Bolo to zvláštne, no nemohol si
nevšimnúť, ţe jeho nadšenie prudko opadlo, keď Lucy zmenila
tému a začala znovu hovoriť o lady Cassandre. Cassandra bola
celkom iná. Rozdiel medzi nimi dvomi bol asi taký ako rozdiel
medzi vlastníctvom vidieckej usadlosti a dobýjaním
nepriateľského územia. Tie dve boli natoľko rozdielne, aţ sa
čudoval, ţe sú vôbec priateľky.
Zjavne si zaumienila presvedčiť ho, ţe lady Cassandra je
zaľúbená do iného muţa. Tomu rozumel. A nijako ho to
netrápilo. Nech je to ktokoľvek, zrejme ju nemôţe alebo nechce
poţiadať o ruku – čo bola pre Dereka jednoznačná výhoda.
Manţelstvo, ako všetky dôleţité udalosti v ţivote, by mal človek
plánovať s chladnou hlavou, na základe reálnych faktov
a racionálnej úvahy. Láska všetko len komplikuje. Cassandra
moţno verí, ţe je do toho druhého zaľúbená, no na manţelstvo to
zďaleka nevyzerá. Pokiaľ si bude ochotná plniť manţelské
povinnosti a dá Derekovi syna a právoplatného dediča, je mu
jedno, s kým bude tráviť voľný čas. Samozrejme,
pod podmienkou, ţe bude diskrétna.
Nechápal však, prečo Lucy tak záleţí na tom, koho si
nakoniec lady Cassandra vezme. Moţno ju o to sama poţiadala.
Očividne nemala dosť odvahy, aby ho priamo odmietla. Pôvodne
si myslel, ţe miernosť a poslušnosť u budúcej manţelky len
privíta, no teraz musel priznať, ţe je to trochu znepokojujúce.
Lucy zasa bola priama aţ príliš. Ktovie, moţno ju tak veľmi baví
sekať svojím ostrým jazykom, ţe jej je nakoniec jedno, čí sú to
nápadníci. Nech sú jej dôvody akékoľvek, jeho neodradí. Dnes
ráno dostal od Swifta list, v ktorom mu píše, ţe jeho zdravotný
stav sa zasa zhoršil. Najradšej by vrazil päsťou do steny, keď
musel umierajúcemu priateľovi odpísať, ţe sa mu zatiaľ
nepodarilo splniť sľub a s Cassandrou ešte nie sú zasnúbení.
Nie sú. Ale budú. Uţ čoskoro.
 PÄTNÁSTA KAPITOLA

Derek netrpezlivo schmatol obálku na samom vrchu kôpky.

Poštu pred chvíľou doniesol komorník na striebornom podnose.
Strieborný podnos? Naozaj? Zvykne si na to vôbec niekedy?
Komorníka mu odporučil sám Wellington. Volal sa Hughes
a odkedy začal pre Dereka pracovať, neurobil najmenšiu
chybičku. Sám sa postaral o výber ostatného sluţobníctva aj
o zariadenie celého domu, aby v ňom vojvodovi nič nechýbalo.
Áno, všetko bolo tak, ako malo byť, na svojom mieste
a v absolútnom poriadku. Okrem Dereka, ktorý sa nevedel zbaviť
pocitu, ţe sem vôbec nepatrí.
Rozhodným pohybom prerezal obálku noţíkom na listy
a vybral jej obsah. Collin odišiel len pred pár dňami a uţ mu píše.
Zaujímavé. Derek veľmi dúfal, ţe to budú dobré správy.

Vaša milosť,
dúfam, že Vás môj list zastihne v dobrom zdraví. Podarilo sa mi
získať zopár spoľahlivých informácií o poslednom pohybe našej skupiny.
Je to malé francúzske mestečko. O pár dní sa tam chystám a verím, že
správy v mojom ďalšom liste Vás potešia. V Bruseli som navštívil
Swifta.
Je na tom zle, Derek. Veľmi zle. Pýtal sa, či ste už s lady Cassandrou
zasnúbení. Povedal som mu, že všetko je na dobrej ceste. O tom, že
Swifdon, Rafe a Adam sa stratili, som mu radšej nehovoril. Rozhodol
som sa, že ho tým na smrteľnej posteli nebudem zaťažovať. Čoskoro sa
znovu ozvem.
Váš Collin
 Derek skrčil popísané stránky v dlani. Napísal Wellingtonovi
uţ toľkokrát, aby mu dovolil pridať sa k pátraniu. Odpoveď však
bola zakaţdým rovnaká. Zdvorilé, no rozhodné nie. Dereka
potrebujú tam, kde je. Jeho úlohou je nájsť si manţelku a usadiť
sa. Lady Cassandra Monroeová mu azda nevyhovuje?
Môţe škrípať zubami, koľko chce, rozkaz je rozkaz. Derek to
vedel rovnako dobre ako hociktorý iný vojak. Musí zostať tam,
kde je, a čakať na ďalšie správy od Collina. Brat mu určite dá
o všetkom vedieť. Môţe sa naňho stopercentne spoľahnúť.
 ŠESTNÁSTA KAPITOLA

Lucy hneď nasledujúce ráno beţala rovno do Cassinej spálne

a vôbec nedbala na to, ţe sa to vôbec nehodí. Ani sa nezastavila
v hale, aby si zloţila čepiec a rukavice, trielila hore schodmi
do priateľkinej izby. Rozrazila dvere a rovno si sadla na posteľ.
Pohladila priateľku po vlasoch. „Čo sa deje, miláčik? Stalo sa
niečo?“
Cass leţala na posteli, zakrývala si oči a po lícach jej stekali
slzy. Vzlykala, akoby jej práve niekto zvlášť krutým spôsobom
zlomil srdce.
Lucy netušila, čo sa mohlo stať. Pred hodinou dostala odkaz
od Cassinej mamy, aby okamţite prišla, lebo Cass sa nikomu
nedarí upokojiť.
Lucy sedela na peľasti postele vedľa priateľky a neţne jej
trela zápästie. „To kvôli vojvodovi? Urobil niečo? Alebo ti niečo
povedal?“
Cass sa k nej otočila, jej nádherné modré oči boli červené
od plaču a plné sĺz. Spoza rukáva si vytiahla vreckovku
a vyčistila si nos. Pokrútila hlavou. „Nie, nie. S vojvodom to nemá
nič spoločné.“
S úľavou si vydýchla. Jasné, mohlo jej to napadnúť. Kvôli
vojvodovi by Cass určite takto nevyvádzala.
To skôr Lucy mala v poslednom čase plnú hlavu vojvodu,
takţe takmer celkom zabudla, ţe Cass trápi čosi celkom iné.
Poloţila priateľke ruku na plece a pátravo sa jej zadívala
do tváre. „Hádam nie... och, Cass, nie!“ Lucy sa zasekol dych
v hrdle. Srdce jej zovrel desivý kŕč. „Julian?“
 Cassin vzlyk a trhané kývnutie hlavou potvrdili to, čo uţ
tušila. Ide o Juliana.
„Je azda...?“ namáhavo prehltla guču, ktorá jej navrela
v hrdle. Nedokázala to slovo vysloviť. Mŕtvy.
Cass prudko pokrútila hlavou. „Nie. Je naţive. Aspoň
nateraz. Ale...“ znovu sa rozvzlykala a pritisla si na oči
vreckovku. „Lucy, on umiera.“
„Och nie,“ šepla.
Cass prikývla a zasa si utrela nos. „Napísala mi dnes
sesternica Penelope. Julian je kdesi v nemocnici v Belgicku. Ťaţko
ho zranili v boji.“
Lucy zatvorila oči a zúfalo hľadala slová, ktoré by aspoň
trochu zmiernili priateľkinu bolesť. Obávala sa najhoršieho, takţe
ju v podstate Cassina správa potešila. Julian ţije. Hoci to, ţe môţe
kaţdú chvíľu zraneniam podľahnúť, nebolo vôbec dobré. „Och,
Cass. To mi je hrozne ľúto.“
Cass zvesila hlavu. „Len neznesiem pomyslenie na to, ţe
umrie taký opustený.“
Lucy zaliali slzy. „Určite tam nie je sám. Sú pri ňom lekári
a sestričky. Zaiste sa oňho starajú, ako by bol ich vlastný syn.“
„Ale nie je pri ňom nikto, kto ho ľúbi,“ zavzlykala Cass.
Premohla slzy, ktoré sa jej tisli do očí. Plač Cass nepomôţe. Ešte
viac rozjatrí jej smútok. Nie, musí zostať silná.
„A čo Penelope? Chystá sa za ním, kým nebude... neskoro?“
Cass pokrútila hlavou. „Nie. Práveţe vôbec nie. Myslím, ţe sa
za ním nechystá.“
„Čo ti vlastne povedala?’
Cass bola v rozpakoch. „Povedala len – Za koho sa teraz
vydám? Toľko rokov som na Juliana čakala, a nakoniec zostanem
na ocot!“
Lucy sa zamračila. To bolo od Penelope viac neţ úbohé! Aj
keď ju to ani veľmi neprekvapilo. Cassina sesternica patrila
medzi tých ľudí, ktorí by sa v takejto chvíli jednoznačne v prvom
rade zaujímali o seba, a aţ po tom o to, čo sa deje s ich niekdajším
snúbencom.
 „Och, Lucy. Julian je taký úţasný, odváţny. Nezaslúţi si taký
osud. A ja... Ani som mu nestihla povedať, ţe...“ hlas sa jej zlomil
a znovu sa rozvzlykala. Objala ju okolo pliec.
„Cass.“ Lucy si priateľku tuho privinula k sebe. „Nesmieš to
vzdať. Musíš sa o to aspoň pokúsiť. Ešte ho moţno zastihneš
ţivého. Napíš mu. Hneď. Vyjadri všetko, čo k nemu cítiš. Ako ho
ľúbiš. Bude sa mu ľahšie zomierať s vedomím, ako veľa pre teba
znamená.“
Cass si utierala uslzené oči. „Boh vie, ako veľmi by som
chcela, Lucy. Veľmi by som to chcela, ale...“ nadýchla sa
a pokrútila hlavou. „Neviem.“
Zvierala priateľku v náručí. „Prečo nie, Cass? Nikomu to
predsa neublíţi. Nechceš, aby zomrel a nikdy sa nedozvedel, čo
k nemu cítiš.“
Cass si zdrţanlivo vyfúkala nos do vreckovky. Lucy sa
nevdojak usmiala. Aj v najhlbšom zármutku sa jej priateľka
správa ako pravá dáma. Lucy by určite vyzerala ako zmoknuté
kura, keby vyronila toľko sĺz, a trúbila by ako slon.
Cass sa zhlboka nadýchla. „Veď ani neviem, ako na tom je.
Pen vraj napísal, ţe mu veľa času nezostáva, no lekári nevedia
povedať, koľko ešte. Och, Lucy, čo ak uţ nie je medzi ţivými?“
Prepustila priateľku z objatia a kľakla si k nej na posteľ.
Pozrela jej do tváre. „To nemôţeš vedieť. Rovnako dobre môţe
byť naţive a ţiť dosť dlho, aby ho zastihol tvoj list. Musíš to
skúsiť.“
Cass sa roztriasla a zbledla. Zdalo sa, ţe nad tým uvaţuje.
„Naozaj si myslíš, ţe by mu dobre padlo, keby odo mňa čosi
také počul na smrteľnej posteli?“
Lucy si chvíľu šúchala dlaňami po ramenách, akoby hľadala
spôsob, ako priateľku presvedčiť. „Určite, Cass. Moţno ťa
rovnako ľúbi. Celý ten čas ti predsa písal, no nie?“
Cass ţmolila vreckovku poskladanú v lone. „Nikdy, ani len
náznakom nič také nespomenul. Uţ dávno mi nenapísal.
Posledný list som od neho dostala ešte pred tou bitkou. Teraz uţ
píše iba Pen. To niečo znamená.“
 Pozorne sa zadívala priateľke do tváre. „Moţno ste o láske
priamo nehovorili. Ale čo ak uvaţuje rovnako ako ty, Cass? Musíš
mu to povedať. Ver mi. Vieš, čo by som ja bola dala za to, keby
som mala šancu rozlúčiť sa s jediným človekom, ktorý pre mňa
toľko znamenal, skôr neţ zomrel?“ Cass si zahryzla do pery. Bolo
vidieť, ţe o tom uvaţuje. Lucy sa okamţite chopila príleţitosti,
vyskočila a z písacieho stola vzala dva hárky papiera a brko.
Cestou späť na posteľ schmatla veľkú knihu. Poslúţi ako
podloţka na písanie.
„Tu máš. Napíš mu. Napíš mu všetko, čo k nemu cítiš.“ Cass
otvorila ústa, aby niečo namietla.
Vtisla jej brko do ruky. „Nie, Cass. Uţ nijaké výhovorky.
Urob to. Musíš.“
 SEDEMNÁSTA KAPITOLA

Večera u Mountebankovcov bola v plnom prúde. Hrala

hudba, hostia sa rozprávali a smiali, na stôl jedno po druhom
prinášali samé vyberané jedlá v štýle à la russe. Lucy trpela. Podľa
zasadacieho poriadku jej pripadlo miesto medzi nudným lordom
Kramerom po pravici a ešte nudnejším lordom Pembrokom po jej
ľavici, a tak vysielala útrpné pohľady s prosbou o záchranu
na druhú stranu stola, kde sedeli Jane s Garrettom. Tí dvaja
dostali miesta hneď vedľa seba a zdalo sa, ţe sa ako zvyčajne
navzájom častujú drobnými zlomyseľnosťami. Lucy im závidela.
Stokrát radšej by brala pichľavé poznámky a zlomyseľné útoky
na svoju adresu namiesto mučivo nudnej konverzácie o počasí,
do ktorej ju nútil lord Pembroke. Jej slovná zásoba týkajúca sa
rôznych typov hmly uţ bola úplne vyčerpaná.
Po večeri sa dámy odobrali do salóna, aby si zahrali partičku
kariet a skrátili si tak čakanie na pánov, ktorí riešili akési muţské
záleţitosti.
„Robím si starosti kvôli Cass,“ zašepkala Lucy Jane, keď sa
k nej pripojila medzi dvomi kolami hry.
„Aj ja,“ šepla Jane. „Prečo vlastne neprišla?“
„Nemôţe vraj myslieť na nič iné, len na to, čo je s Julianom. Je
celkom zničená.“
„Je to hrozne smutné,“ vzdychla si Jane. „Určite ju ešte viacej
ničí to, ako hanebne sa zachovala Penelope.“
„Akoby si Cass nepoznala. Verí, ţe kaţdý robí najlepšie, čo
môţe. Aj teraz tvrdí, ţe Penelope to určite urobila iba preto, ţe
bola nešťastná.“
 „Podľa mňa je Penelope obyčajná krava,“ zasyčala Jane
a zamračila sa.
Lady Mountebanková oznámila ďalšiu partičku kariet. Jane
sa úchytkom pozrela k dverám. „Toto je moja jediná šanca.
Nevieš náhodou, v ktorej časti domu má lord Mountebank
kniţnicu?“
Pokrútila hlavou. Nech sa ocitli kdekoľvek, Jane vţdy
nakoniec zakotvila v kniţnici.
„Čo má byť?“ Jane nechápavo mykla plecom. „Aj keď tam asi
neskrýva nijaké veľké poklady, zatuchnuté kniţky lorda
Mountebanka sú určite väčšia zábava, neţ po stýkrát vysvetľovať
lady Hortonovej pravidlá whistu.“
Lucy sa rozosmiala. „O tom nepochybujem,“ prikývla, no
stále bedlivo sledovala dámy, ktoré s ňou sedeli pri kartách.
Najmä šikovné ruky lady Crandallovej, známej tým, ţe občas
nejaké eso vytiahla z kabelky, a ak jej na to prišli, pohotovo sa
vţdy vyhovorila na svoj vek a senilitu.
Jane, akoby jej čítala myšlienky, kývla hlavou k lady
Crandallovej. „Neviem sa dočkať, kedy sa budem môcť správať
rovnako bláznivo ako stará lady C bez toho, aby ma preto
pretriasal celý Londýn. Keby som vedela, ţe mi to prejde, hneď
by som si nasadila na hlavu turban a štuchala do ľudí
vychádzkovou palicou. A kúpila by som si papagája.“
Lucy prevrátila oči a práve sa chystala čosi povedať, keď sa
otvorili dvere. Do salóna vstúpili páni.
„Och, konečne!“ Jane sa rozbehla k dverám. Ich príchod totiţ
spôsobil dostatočný rozruch, aby sa mohla vytratiť a nikto si to
nevšimol.
Páni sa pousádzali po salóne, no Lucy vnímala iba to, ţe je
medzi nimi aj vojvoda z Claringdonu. Mal na sebe večerný
kabátec farby červeného vína, sivé nohavice a dokonale uviazanú
kravatu. Vyzeral úţasne. Dokonale. Garrett však za ním takmer
vôbec nezostával.
Len čo jej bratanec vstúpil do salóna, vymenili si s Jane
uznanlivé pohľady. No kým k nim Garrett prišiel, videl uţ len
Janin chrbát. „Išla pohľadať kniţnicu?“ pokrútil hlavou.
„Čo si si myslel?“ zasmiala sa Lucy. Garrett znovu pokrútil
hlavou. „To dievča je také predvídateľné.“
„Uţ by ste s tým večným podpichovaním mohli prestať. Čo
keby si jej aspoň raz dal šancu? Sme predsa najlepšie priateľky.“
Garrett sa skepticky uškrnul a strčil si ruky do vreciek.
„Ja jej? To ona sa ku mne správa ako k psovi od prvej chvíle,
čo sme sa stretli. Ja sa len bránim. Hovorí sa síce, ţe tvoj jazyk je
ostrý ako meč, no so šabľou, ktorú skrýva za zubami slečna
Lowndesová, sa nedá ani porovnať.“
„Jane je veľmi milá, keď ju spoznáš z jej lepšej stránky.“
Garrett sa prekvapene zamračil. „Ona má nejakú lepšiu stránku?
O tom váţne pochybujem. A keby aj, určite sa nedostane k slovu
skôr, neţ tá horšia skončí prednášku o chove ţrebcov, nevysype
presné rozmery Stonehenge a nevymenuje výhody zrušenia
zákazu dovozu kukurice zo zámoria.“
Lucy nechápavo mykla plecom. „Je inteligentná a sčítaná.
Nechápem, prečo by ti to malo prekáţať.“
„To mi, samozrejme, neprekáţa,“ ohradil sa Garrett.
„Len uprednostňujem rozhovor s dámami, ktorých prvotným
cieľom nie je rozsekať ma jazykom na franforce.“
„So mnou si sa preto priateliť neprestal,“ uškrnula sa Lucy.
Garrett sa na ňu usmial. „V porovnaní s Jane si ty, drahá
sesternička, sladká ako med. Okrem toho sa vţdy
vybúriš na ostatných a na mňa si potom celkom milá.“
Lucy sa nahlas rozosmiala. Aţ po chvíli si uvedomila, ţe
na ňu dámy od vedľajšieho kartárskeho stola pohoršene zazerajú,
a rýchlo si pritisla ruku na ústa. „Akoby si nevedel, ţe k tebe
musím byť milá. Jedného dňa predsa zdedíš všetok otcov
majetok. Nechcem riskovať, ţe ma vyhodíš na ulicu.“
Garrett sa uškrnul. „Dobre, ţe si to uvedomuješ.“
Lucy nezmizol z tváre úsmev. Zboţňovala svojho bratanca
bez výhrad, odjakţiva si jeden druhého takto doberali. Ani jeden
z nich nepochyboval, ţe by preňho ten druhý urobil všetko
na svete. A ţe by jeden druhému nikdy naozaj neublíţili.
 Preto mu jednoducho musela poloţiť ďalšiu otázku.
Zhlboka sa nadýchla. Teraz, alebo nikdy. Takú šancu uţ
moţno znovu nedostane. „Správne si teda myslím, ţe keby si si
mal vybrať, sedela by ti skôr Cass neţ Jane?“
Ani nedýchala. Ešte nikdy pred Garrettom o Cass takto
nehovorila. Nemá však na výber. Musí sa stoj čo stoj dozvedieť, či
Garrett Cass miluje, alebo nie.
„Cassandra,“ Garrettove oči posmutneli. „Ako sa má?
Hovorila si s ňou dnes?“
Lucy vydýchla. Garrett má pravdu. Obaja si o Cass robili
starosti. „Veľmi sa trápi, Garrett. Vôbec neviem, ako jej mám
pomôcť.“
Garrett zamyslene prikývol.
Pootočila hlavu a takmer zhíkla. Sotva pár krokov od nich
stál vojvoda. Rozprával sa s lordom Mountebankom a práve sa
na niečom, čo vikomt povedal, zasmial. Jeho smiech, hlboký
a zamatový, ju celkom vykoľajil.
„Nikto z nás si ani nevie predstaviť, čím prechádza,“
vzdychol Garrett a vytrhol Lucy z myšlienok.
Odkašľala si a snaţila sa nemyslieť na to, ţe vojvoda je tak
blízko. „Aj Jane za ňou bola. Nič však nepomáha.“ Zdalo sa jej, ţe
urobil krok bliţšie k nim, alebo nie?
Garrett si bezradne vzdychol. „Ani nepomôţe. Zlomené
srdce sa hojí veľmi ťaţko. To vylieči hádam iba čas.“
Vzdychla. Aj keď sa Garrett kvôli Cass úprimne trápi,
predovšetkým dúfa, ţe len čo sa Julian stratí zo scény, Cass sa
zaľúbi doňho. A hoci to bola celkom milá predstava – jej bratanec
a jej najlepšia priateľka spolu –, nemôţe Garrettovi klamať; nikdy
mu predsa neklamala. Zhlboka sa nadýchla a ešte raz sa pokúsila
zahnať myšlienku na vojvodu za svojím chrbtom. „Garrett,
musím ti niečo povedať.“
Garrett prikývol. „Čo?“
„Nahovorila som Cass, aby Julianovi napísala a vyjavila mu,
čo k nemu cíti.“
Garrett naklonil hlavu a ostraţito si ju premeral. „Čoţe?“
Prosebne zopäla ruky. „Jednoducho nesmie dovoliť, aby Julian
zomrel a ani sa nedozvedel, ako veľmi ho ľúbila a ľúbi.“ Garrett
si neveriacky pošúchal tvár. „Ţartuješ? Načo to bude dobré, keď
čosi také vyjaví tomu úboţiakovi na smrteľnej posteli?“
Nechápavo zaţmurkala. „Ţasnem, ţe od teba čosi také
počujem. Naozaj by podľa teba nemal vedieť, čo k nemu cíti?
A čo Cass? Má aţ do smrti ţiť s vedomím, ţe mu nič
nepovedala?“
Garrett si oprel ruky v bok. „Ak mám byť úprimný, Lucy, tak
podľa mňa je to ten najhorší nápad, aký si mohla dostať.“
Bola na Garretta taká najedovaná, ţe takmer vrčala. Ako
môţe tak zmýšľať? Nieţeby bola bohvieako romantická, no bolo
jej jasné, ţe ak niekto niekoho ľúbi tak zúfalo ako Cass Juliana,
nemal by tomu druhému dovoliť umrieť bez toho, aby sa to
dozvedel. „Človek nemôţe pochybiť, ak kráča za hlasom svojho
srdca,“ zamrmlala.
„A tým sa podľa teba všetko vyrieši?“ odvrkol jej Garrett
a sval na sánke mu nervózne poskakoval.
„Keby si leţal na smrteľnej posteli ty, nechcel by si sa azda
dozvedieť, ţe ťa niekto po celý tvoj ţivot ľúbil?“ vzápätí zhíkla
a pritisla si ruku na ústa. Obaja vedeli, ţe Garrett raz skutočne
takmer zomrel. V španielskej pustatine. Postrelený do hrude.
Takmer vykrvácal. No obaja sa natoľko tešili zo ţivota, ţe
o týchto záţitkoch takmer nikdy nehovorili. A uţ vôbec nie
o tom, aké to je ţiť s pocitom viny, ţe to mal byť on, kto mal
zomrieť, akými sa trápila aj Lucy. Hoci z celkom z iného dôvodu.
Nie. O tom oni dvaja nikdy nebudú hovoriť. Napriek tomu, ţe
na to neprestajne myslia.
Garrett si odkašľal. Potom so všetkou váţnosťou povedal:
„Úprimne ti hovorím, ţe ak by som s tým uţ nemohol nič
urobiť, radšej by som sa to nedozvedel.“
Spýtavo sa mu zadívala do tváre. „Naozaj tvrdíš, ţe...“
„Lady Lucy, chýba nám jeden hráč, nepridáte sa?“ zavolala
lady Crandallová a kývla na ňu od kartárskeho stola. Rozruch
z príchodu pánov uţ utíchol, tak sa dámy vrátili znovu
ku kartám. Okrem toho Lucina popularita od stávky s vojvodom
prudko stúpla. Aristokrati sú bezpochyby čudní.
Mala čo robiť, aby jej z úst neunikol zúfalý povzdych. V tej
chvíli sa jej zdalo, ţe ďalšiu partiu kariet s lady Crandallovou a jej
podvodníckymi praktikami nezvládne.
„Len choď,“ pobádal ju Garrett a kývol hlavou k dámam. „Ja
sa poobzerám po pracovni lorda Mountebanka, či by sa tam
nenašiel pohárik brandy.“
Vzdychla si. „Opúšťaš ma? Tak dobre. Uţ mi zostali len tie
čertove obrázky.“ Nadvihla si sukňu a pobrala sa za lady
Crandallovou, keď jej zrazu do cesty vstúpil vojvoda
z Claringdonu.
„Lady Lucy,“ oslovil ju. „Mohli by ste na slovíčko?“
Inštinktívne o krok ustúpila. Jeho telesná blízkosť ju rozrušovala.
Hoci sa v poslednom čase v jeho prítomnosti pohybovala
dosť často, stále bola rozpačitá z jeho krásy aj z úţasnej vône
korenia a mydla, ktorá sa okolo neho šírila.
„Nuţ, naozaj len na slovíčko, vaša milosť. Čakajú na mňa,“
kývla hlavou ku kartárskemu stolu.
Vojvoda sa obzrel a úklonom pozdravil lady Crandallovú,
ktorá si ho premeriavala s neskrývaným záujmom. Otočil sa späť
k Lucy a spýtavo zodvihol obočie, akoby vravel Naozaj sa neviete
dočkať partie whistu s tou starou matrónou?
Obranne našpúlila pery. „Vaša milosť?“ Keď sa naposledy
rozišli, utiekla pred ním ako namrzené dieťa. Uţ nikdy nedovolí,
aby ju tak vyprovokoval. Musí sa tváriť, ţe jej je jeho prítomnosť
celkom ľahostajná.
Znovu sa tváril váţne. „Neviete, kde je lady Cassandra?“
Zdrţanlivo sa usmiala. „Tu veru nie.“
Na tvári sa mu nepohol jediný sval. „To vidím.“ Obdarovala
ho ďalším upätým úsmevom. „Potom netuším, prečo sa ma na to
pýtate.“
Vzdychol. „Mám tomu rozumieť tak, ţe mi odmietate
prezradiť, prečo tu s vami lady Cassandra dnes večer nie je?“
Lucy si nadvihla sukňu a elegantným oblúkom ho obišla. „Dalo
by sa to tak povedať, vaša milosť.“
Pôvabne sa usadila k stolu a vzala do rúk karty, ktoré uţ
na ňu čakali. Nasadila si na tvár spokojný úsmev, hoci hlboko
vnútri sa za svoje správanie naozaj hanbila. Ani sa s ním
nerozlúčila. Takto sa predsa nikdy k nikomu nespráva.
Prečo ju ten chlap tak strašne provokuje, ţe sa vţdy zachová
ako úplná hlupaňa? Prečo mu nemohla jednoducho povedať, ţe
Cass sa dnes večer necíti dobre? Alebo pravdu, ţe jej blízky
priateľ, muţ, ktorého nadovšetko ľúbi, zomiera? Čosi v spôsobe,
akým ju oslovil, ako nástojil na tom, aby mu prezradila, čo chce
vedieť, ju prinútilo nechať si to všetko pre seba. Prečo len je
taký... taký... namyslený. Tak neskutočne sebavedomý. A pekný.
Pozrela sa jeho smerom. Znovu sa rozprával s lordom
Mountebankom, akoby na Cass aj na rozhovor s ňou dávno
zabudol. Prečo sa vôbec namáha predstierať, ţe mu na nej záleţí?
Cass nie je pre neho ničím iným neţ ďalšou frčkou na výloţke,
ďalšou trofejou z víťaznej bitky. Veď to sám priznal. Preňho to
bola výzva, súťaţ o to, kto ju nakoniec dostane. Nedovolí, aby sa
k jej najlepšej priateľke niekto správal tak povýšenecky.
„Som pripravená, lady Crandallová.“ Lucy prebehla
pohľadom karty vo svojej ruke a široko sa usmiala. „A uţ sa
neviem dočkať, ako váš všetky nabijem, dámy.“

Presne o hodinu Derek čakal na chodbe pred salónom, kde

dámy ešte vţdy hrali karty. Urobil všetko, čo sa od neho
očakávalo, absolvoval povinný rozhovor s hostiteľom aj
ostatnými dôleţitými hosťami. Dokonca sa pokúsil vyhľadať Jane
Lowndesovú, no neúspešne. Nemal teda inú moţnosť, neţ sa
nakoniec spýtať Lucy, prečo lady Cassandra neprišla, no tá mu
odmietla pomôcť. Neznášal tieto spoločenské podujatia. Najmä
ak s ním chceli všetci hovoriť len o tom, aké to muselo byť
pri Waterloo hrozné. Dychtivo čakali, ţe im odhalí nejaké
šťavnaté detaily, no keby mali najmenšie tušenie, aké to naozaj
bolo, nikdy by to ani len nespomenuli. Aj oni by sa ponáhľali
na všetko zabudnúť. Áno. Ten, kto zaţil vojnu na vlastnej koţi,
nemá najmenšiu chuť na ňu spomínať. Prišiel z jedného, jediného
dôvodu, aby sa znovu stretol s lady Cassandrou. Aby ho mohla
lepšie spoznať. Aby sa dostal o krok bliţšie k splneniu sľubu,
ktorý dal Swiftovi. A ona tu nie je. Privádzalo ho do zúrivosti, ţe
tu márni čas. Nemôţe však len tak odísť a zabuchnúť za sebou
dvere. Ešte aspoň chvíľu bude musieť predstierať, ţe mu záleţí
na tom, čo si o ňom myslia. Keby ho aspoň tak nedráţdila tá
čertovská lady Lucy!
Raz sa z tej ţenskej zblázni! Aj generál nepriateľského vojska
má menej tajomstiev neţ táto mladá ţaba. Dopekla s ňou.
Koľkokrát stál zoči-voči nepriateľovi a bil sa s ním,
nespočetnekrát vztýčil vlajku svojej vlasti nad dobytým územím
a nemenej ráz zasypával telá mŕtvych kamarátov. A predsa
nedokáţe ani trochu preniknúť pod ochranný pancier tejto malej
dračice. Zaťal zuby. Čo si s ňou počne?
Konečne sa dvere salóna otvorili a z nich spokojne vyšla
Lucy. Ach, presne ako čakal. Vedel, ţe sotva vydrţí hrať celý
večer karty v spoločnosti nudných starých dám. Záujem o hru len
predstierala. Videl jej to na očiach a na tom, ako celý čas
pod stolom nervózne poklepávala špičkou topánky. Nepochybne
čakala na správnu príleţitosť, kedy sa bude môcť odporúčať, aby
sa rozbehla za Jane a bratancom Garrettom.
Preto tu na ňu čakal. Aj Derek vyčkával na svoju príleţitosť.
Vystúpil z tieňa, práve keď okolo neho prechádzala. „My
lady.“
Uznanlivo si všimol, ţe nevykríkla. Akoby ho ani poriadne
nevnímala, ibaţe zrazu nemohla pokračovať v ceste.
Zľahka sa chytila za hrdlo a trochu neprítomne si ho
premerala. „Vaša milosť. Znovu sa skrývate po kútoch?“
Musel sa premôcť, aby na ňu nezavrčal. Ťaţko si zvykal, ţe
ho teraz oslovujú vaša milosť, hoci nikto to nerobil s takým
škrípaním zubov ako Lucy.
„Lady Lucy, dúfal som, ţe si na mňa nájdete trochu času.“
Aby neriskoval jej rozhodné nie, bez otáľania ju chytil za zápästie
a vtiahol do prázdneho salóna na protiľahlej strane chodby.
S dámami typu lady Lucy sa inak zaobchádzať nedá. Človek im
nesmie ukázať svoju slabosť. A predovšetkým nijaké zľutovanie.
Vtiahol ju dnu a rýchlo za nimi zavrel dvere. Potom sa k nej
otočil. Tvárila sa, ţe ju to nijako nezaskočilo. Vo svetle sviec jej
nezvyčajné oči nádherne ţiarili.
„Kde je dnes večer lady Cassandra?“ spýtal sa.
Znudene vzdychla. „Ako som vám uţ povedala, tu nie je.
Myslela som, ţe na základe jej neprítomnosti k takému záveru
dospejete aj sám.“ Tá tuším bez sarkazmu nevysloví ani jedno
slovo.
Precedil pomedzi zuby: „Ale ja sa vás pýtam, kde je, nie kde
nie je.“
Prekríţila si ruky na hrudi a chladne sa mu zadívala do očí.
„A čo ak vám to vôbec nemienim prezradiť?“
Derek na zlomok sekundy zaţmúril oči a zahryzol si
do jazyka, aby mu nevykĺzlo to, čo by hrozne rád povedal. A čo
v nijakom prípade povedať nesmie.
„Dovoľte mi teda spýtať sa inak, my lady. Prečo naďalej trváte
na tom, ţe budete zasahovať do mojich záleţitostí?“ Lucy
prekvapene padla sánka. „Ja ţe zasahujem do vašich...? Veľmi
vtipné! Takmer ste ma dostali. Doteraz som naozaj verila, ţe ste to
boli vy, kto ma pred chvíľou prepadol na chodbe, vtiahol sem
a teraz ma vypočúva ako francúzskeho špióna. Ale, ako hovoríte,
očividne zasa ja zasahujem do vašich záleţitostí.“ Prepichla ho
jednoznačne ironickým pohľadom a zamávala neskutočne
dlhými tmavými mihalnicami. Tak rád by jej zotrel z tváre ten
pohŕdavý úsmev. Aj preto, lebo jej úţasná vôňa spôsobovala
nemalé problémy istej veľmi konkrétnej časti jeho tela.
Zaťal zuby, aby sa ovládol a sústredil na to, prečo ju sem
zatiahol. „Takţe popierate, ţe ste zasahovali a očividne stále
zasahujete do môjho vzťahu s lady Cassandrou?“
Uškrnula sa. „Isteţe.“
Líca jej zrumeneli a nesmierne jej to pristalo. Derek musel
urobiť zopár krokov ďalej od jej mladého tela, aby to zvládol.
„A ja sa vás pýtam, prečo to robíte? Prečo sa tak neodbytne
miešate do nášho vzťahu?“
„Netuším, ako ste prišli na to, ţe vám dlhujem nejaké
vysvetlenie. Vaša arogancia jednoducho nepozná hranice! Nech
ste vojvoda a vojnový hrdina a neviem čo ešte.“
„Takţe toto je vaša odpoveď?“ zahrmel.
„Áno. Moja posledná odpoveď. A teraz, ak dovolíte,
pôjdem.“ Chcela sa popri ňom prešmyknúť k dverám, no
nedovolil jej to.
Zaprela sa obomi rukami do bokov a smelo k nemu otočila
tvár. Z očí jej sršali blesky. „Neuveriteľné, ţe by ste sa uchýlili
k čomusi takému! Chcete ma azda zastrašiť svojou výškou, vaša
milosť? Cass sa vás moţno bojí, no ja veru nie.“
Aţ sa tak triasol od hnevu a bezmocnosti. Najradšej by ju
zdrapil a zatriasol ňou. Prečo mu musí táto ţena robiť problémy?
Ešte nikdy ho nikto tak nerozčúlil. Aj z toho najtvrdohlavejšieho
špióna vytĺkol viac informácií neţ z tejto krehkej slečinky. Zaloţil
si ruky v bok a zhlboka dýchal, aby ovládol hnev.
Vyzývavo sa mu smiala do tváre. „Stratili ste reč, vaša
milosť? Azda prvý raz v ţivote?“
Znovu zamávala hodvábnymi mihalnicami. Srdce sa mu
divoko rozbúchalo. To nemala robiť.
„Vlastne máte úplnú pravdu,“ stihol vyhŕknuť, kým ju zovrel
v náručí a zmocnil sa jej úst.
 OSEMNÁSTA KAPITOLA

Lucy sa zatočila hlava, keď pocítila na ústach vojvodove

pery. Ohromilo ju to. A ţasla. Dych jej uviazol v hrdle a myseľ sa
jej rozbehla závratnou rýchlosťou do nenávratna.
On ju bozkáva! Vojvoda z Claringdonu, vojnový hrdina,
muţ, ktorý predtým tak vytrvalo dvoril Cass, teraz bozkáva ju. Jej
myseľ sa zdráhala uveriť, no telo, podliehajúce vlastnej vôli, sa
mu okamţite ochotne oddalo.
Mala by ho od seba odstrčiť. Tá myšlienka ovládla jej mozog
ako dţokej víťazného koňa na pretekoch v Ascote, no v tej chvíli
sa na nič nezmohla, a tak len intenzívne vnímala hebkosť jeho
pier, spomenula si na jamku na jeho líci, ktorú zbadala, keď sa
k nej skláňal, a rýchly tep jeho srdca, ktorým mu pulzovala tepna
na krku. Srdce jej búšilo, ako keď sa z klietky pokúša vyslobodiť
vyplašené vtáča. Cítila jeho údery v hrudi, aţ ju to bolelo. No keď
ju vojvoda ešte tuhšie zovrel v náručí a jeho jazyk rozhodne
prenikol medzi jej pery, celkom prestala myslieť.
Chutil ako brandy. Raz alebo dvakrát sa vkradla do otcovej
pracovne, aby z nej zo zvedavosti ochutnala, a vojvoda teraz
chutil celkom rovnako. Ba ešte lepšie, pretoţe okrem tej chuti
cítila vášnivé objatie muţa, ktorý ju – uţ to musela priznať –
od prvej chvíle neskutočne priťahoval. Samozrejme, ţe ho
nenávidí, ale to, aký je nádherný, mocný a svalnatý... striasla sa.
Proti svojej vôli a všetkému zdravému rozumu mu ovinula ruky
okolo krku. Bol taký vysoký, ţe musela stáť na špičkách, hoci sa
k nej skláňal. Slastne zavzdychal a mocne ju zovrel v náručí. Jeho
jazyk bol horúci a klzký a taký vrtký... Všetko bral a rovnako
všetko dával. Lucy sa prepadala čoraz hlbšie do víru vnemov
a pocitov, ktoré dosiaľ nepoznala.
Začula slastný ston. Ten predsa musel patriť jej! Zvuk ju
prudko vrátil do reality. Zo všetkých síl sa zaprela do mocnej
hrude. Odtiahol sa, o krok ustúpil a ťaţko dýchal. Uţasnuto si ju
obzeral zelenými očami, akoby v jeho rukách oţila nejaká
zázračná bytosť z rozprávky. Pred ním však stála ţena z mäsa
a krvi, ústa červené a opuchnuté od vášnivého bozkávania.
Aj ona bol omráčená, ťaţko dýchala a dlaň si prekvapene
pritískala na brucho. Ešte nikdy ju tak neomínali šaty. Ešte nikdy
nebola taká rozpálená. Ani taká zmätená. Čo sa to s ňou, preboha,
stalo? Pritisla si chrbát ruky na ústa. Pery ju pálili, akoby ich mala
v ohni. Musela sa oprieť rukou o stenu, aby znovu nadobudla
rovnováhu.
Čo to spravila?
Bozkávala sa s tým hnusným vojvodom z Claringdonu, to
spravila. A bolo to nepatričné. A neslušné. Jednoducho celé zlé.
Veď jej bol vţdy odporný. Teda nie celkom. Ale v mnohých
smeroch veľmi odporný.
A keď uţ sme pri tom, prečo vlastne on bozkával ju? Veď to
je nezmysel!
Zhlboka sa nadýchla. Zo všetkých síl sa snaţila chytiť nejakej
racionálnej myšlienky. Vďakabohu, ţe jej vojvoda doprial trochu
súkromia a podišiel k oknu. Určite jej nepomáhalo, keď pred ňou
stál a uprene sa na ňu díval, kým sa snaţila pochopiť
nepochopiteľné.
Pekne po poriadku. Najprv sa vzpriamila a hrdo
zodvihla hlavu. To zvládne. Dokáţe to. Normálne sa nad tým
zamyslí. Určite nájde nejaké logické vysvetlenie. Najprv sa však
musí rozhodnúť, čo povie Cass. Môţe s ňou o tom vôbec hovoriť?
Mala by? Och nie. To nemôţe. Aj keby sa jej nejako podarilo
vysvetliť, ţe za to môţe len a len on. Cass predsa smúti. Zrada
najbliţšej priateľky je teraz to posledné, čo potrebuje. Ale je to
vôbec zrada? Veď Cass na vojvodovi nezáleţí, aj keď... Nie. Nie.
Nie. Čosi také nepripadá do úvahy. Bolo by to príliš
komplikované.
Pohľadom spočinula na širokých vojvodových pleciach. Ten
chlap určite a ani náhodou nepotrebuje vypchávky. Ako mu ten
kabátec padne! Ako obopína jeho štíhle brucho a úzke boky a – ţe
sa nehanbí! Nevedela však skryť neţný úsmev, ani keď sa dotkla
svojich ešte stále horúcich pier. Je síce pravda, ţe sa s vojvodom
z Claringdonu nemala bozkávať, no musí pripustiť, ţe to bolo
veľmi príjemné. Veľmi, veľmi príjemné. Nech sa to akokoľvek
zdráha priznať, zdá sa, ţe ten chlap vie presne, čo má robiť, a to
nielen na bitevnom poli, ale aj mimo neho. Čo sa stalo, uţ sa
neodstane. Zbytočne bude plakať nad rozliatym mliekom.
Vzdorovito vystrčila bradu, keď sa k nej obrátil.

Derek sa otočil k Lucy, otvoril ústa a znovu ich zavrel. Potom

sa zvrtol k oknu. Dopekla s tým všetkým. Uţ si myslel, ţe vie, čo
jej povie, no keď ju tam videl stáť, vlasy trochu strapaté, pery
opuchnuté od bozkov, reč ho zasa opustila. Okrem toho musel
riešiť omnoho naliehavejší problém. Do očí bijúci dôkaz toho, ako
naňho jej bozky zapôsobili, ktorý mohol vidieť kaţdý, komu by
padol zrak na rázporok jeho nohavíc. Nie, nemal by sa k nej
otáčať. To naozaj nie je dobrý nápad. To vôbec nie je dobrý
nápad.
Prehrabol si rukou vlasy a usiloval sa spomenúť si na niečo,
čo by schladilo jeho vášeň.
Otrasný smiech lady Crandallovej. Odpudivý chrup grófa
z Westwoodu.
Swift zomiera.
To zafungovalo.
Čo mu to, preboha, napadlo? Prečo ju pobozkal? Nepopiera,
je krásna. Hrozne ho rozčúlila, vysmievala sa mu, bola vtipná
a inteligentná. Ale veď ju od prvej chvíle neznáša! Ani sa mu
nepáčila. Tak dobre, moţno trochu. Napriek všetkému bola
svojím nezvyčajným tvrdohlavým spôsobom neodolateľná.
Dopekla. Nielenţe bozkával ţenu, o ktorú vlastne nikdy nestál,
ale bozkával najlepšiu priateľku tej, o ktorú sa vytrvalo uchádza.
Naozaj nevkusné. A čo ak lady Lucy o tom povie lady Cassandre?
Samozrejme, ţe áno. Ţeny si predsa všetko hovoria, no nie? Veď
to bol iba jeden bozk. No mladé nezadané slečny pripisujú aj
jedinému bozku nesmiernu váhu. Nečudoval by sa, keby s ním
lady Cassandra do smrti neprehovorila.
Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol, potom to tri razy
zopakoval. Tento trik sa naučil v armáde. Pomáha to človeku
vyčistiť si hlavu a navracia schopnosť správne sa rozhodnúť.
Nuţ, čo sa stalo, stalo sa. Výčitkami si nepomôţe. Urobil to
a musí za to prevziať zodpovednosť. Azda lady Lucy presvedčí,
ţe šlo iba o chvíľkovú nerozváţnosť, impulzívnu reakciu
na napätie, ktoré sa medzi nimi vystupňovalo. Ţe to nič
neznamená a ţe ich to v nijakom prípade k ničomu nezaväzuje.
Jednoduchá telesná reakcia na zmyslový podnet, nič viac. Len
keby ju presvedčil, aby to nikomu nepovedala. Aby aspoň raz
v ţivote zavrela ústa. Jej ústa. Pred chvíľou. Jeho jazyk medzi jej
perami. Dofrasa, veď má znovu erekciu.
Dopekla. Dopekla. Dopekla. Keby to s ňou aspoň nebolo také
úţasné! Nemohla mať úzke pery alebo páchnuci dych, alebo
niečo také? Všetko by bolo omnoho jednoduchšie. Namiesto toho
sa mu celkom roztopila v náručí a pod dotykom jej hebkých pier
sa takmer rozpustil aj on sám.
To je ono. Ak s ním toto robí dokonca aj Lucy Uptonová,
svedčí to jedine o tom, ţe uţ dávno nemal ţenu. Tak dobre, nie
celkom. Bol to – hm – úţasný bozk. Dofrasa, naozaj bol. Ako
prekvapene sa naňho dívala, keď ju strhol do náručia. Dal by
čokoľvek za to, aby ten výraz na jej tvári videl ešte raz. Hoci
najlepšie na tom, samozrejme, bolo, ţe mu bozk opätovala.
Zďaleka nie chladne či bez záujmu. Obaja to vedeli. Je fakt
zvedavý, ako si slečna Premúdra poradí s týmto faktom!

Keď sa k nej vojvoda znovu otočil, Lucy si nasadila pohŕdavý

úsmev, ktorým akoby vravela továmtedapekneďakujem. Prekríţila
si ruky na prsiach a vystrčila nos čo najvyššie, akoby mu chcela
naznačiť, ţe je dávno za tým, čo sa stalo. Dúfala, ţe ho tým
presvedčí. No nepresvedčila ani sama seba.
Odkašľal si. „Bol to... iba bozk. Omyl. Budeme sa tváriť, ţe sa
nič nestalo.“
Naklonila hlavu, akoby neverila vlastným ušiam. „Takţe
nijaké ospravedlnenie, vaša milosť?“
Naklonil hlavu na opačnú stranu. „Chcete ho?“
„Za kaţdých okolností pravý dţentlmen!“ prevrátila oči.
Prehrabol si vlasy. „Nič to neznamenalo.“
„Pre vás určite nie,“ prikývla. Jeho slová ju však zaboleli, aj
keď by radšej umrela, neţ by to priznala. „Rozmýšľam len, ako to
chcete vysvetliť Cass?“
Tvrdo sa jej zadíval do očí. „Lady Cassandra sa o tom nikdy
nedozvie.“
„Neviem, ako v tejto záleţitosti mienite postupovať vy sám,
no pokiaľ ide o mňa...“
Prepichol ju pohľadom. „Ani od vás.“
Rozhodila rukami. „Veľmi by ma zaujímalo, ako to chcete
zariadiť,“ odfrkla. „To mi naozaj vysvetlite.“
„Pretoţe ak jej to poviete, budete jej musieť vysvetliť aj to,
prečo ste mi bozk opätovali.“
Chvíľu ho pozorovala priţmúrenými očami. Čo je toto
za hru? „Nechápem, čo máte za lubom. Trúfnete si azda na kaţdú
z Cassiných priateliek? Takţe teraz je na rade Jane?“ Hoci Cass by
najskôr zamdlela, keby ju pobozkal tak vášnivo ako pred chvíľou
Lucy.
Odfrkol. „To je predsa absurdné. Viem sa ovládať.“
„O čom ste mi, pravda, práve poskytli nemálo dôkazov.“ Ešte
chvíľu si ho premeriavala spod privretých viečok. Potom
zaklopala špičkou topánky po dláţke. „Najprv mi vysvetlite,
prečo tak tvrdohlavo trváte na tom, ţe získate Cass. Nie raz ste
síce vyjadrili odhodlanie nevzdať sa, no nikdy ste nepovedali
jediný dôvod, prečo sa tak neústupne uchádzate o ţenu, ktorá
o vás vôbec nejaví záujem. A to ešte vo svetle toho, čo ste si dnes
ku mne dovolili.“
Urobil zopár krokov a tlmene zahrešil. „Lady Cassandra
bola...“
S nevinným výrazom na tvári zaţmurkala. „Áno?“ Zavrčal.
„Dajme tomu, ţe mi ju niekto odporúčal.“
Lucy sa zaknísala a pritlačila si dlaň na nahú pokoţku
vo výstrihu. „Odporúčal? Čo to má znamenať?“
Vojvoda rozhodne mávol rukou. „To je predsa celkom jedno.
Nemal som v úmysle pobozkať vás. Na chvíľu som jednoducho
stratil hlavu. Ak trváte na ospravedlnení, rád vám ho vyslovím,
no nemusíme z toho robiť nijakú veľkú aféru.“
Zodvihla nos a tentoraz si ho premerala s ozajstným
opovrhnutím. „Skôr budú v pekle Vianoce, neţ by som od vás,
vaša milosť, ţiadala ospravedlnenie. Keby ste boli pravý
dţentlmen, ospravedlnili by ste sa bez vyzvania, a to hneď.“
Strčil si ruky do vreciek a zasmial sa jej do tváre. „Keby som bol
dţentlmen, my lady, nikdy by ste sa odo mňa takého bozku
nedočkali.“
Mala hroznú chuť dupnúť nohou ako malé dievča. Znovu ju
dostal a ešte viac ju tým zmiatol. Prečo ju vlastne pobozkal?
Uprene sa mu zadívala do očí, akoby z nich chcela vyčítať
odpoveď. A prečo musí byť tak diabolsky krásny? Hm. Tak toto
jej vôbec nepomáha. Ani najmenej.
Dobre teda. Cass sa o tomto malom trápnom incidente naozaj
nemusí dozvedieť. Najmä ak to nijako nesúvisí s tým, čo ju v tejto
chvíli trápi. Nie. Lucy ju s tým nebude v smútku za Julianom
zaťaţovať.
Veď ak splní, čo priateľke sľúbila, a nakoniec jej pomôţe
zbaviť sa vojvodu, nebude to aj tak jedno?
Zhlboka sa nadýchla. „Tak dobre. Cass o tom, čo sa medzi
nami stalo, nepoviem. Mám však dve podmienky.“
Vojvoda si zaloţil ruky v bok a naklonil hlavu. „Iba dve?“
Sladko sa naňho usmiala. „Môţe ich byť viac, ak na tom
budete trvať.“
Priţmúril oči. „Aké?“
 „Po prvé, musíte sľúbiť, ţe sa táto vaša trúfalosť uţ nikdy
nebude opakovať...“
„Sľubujem!“ Úľava, ktorá sa mu zračila na tvári, ju pichla
pri srdci.
Ako rýchlo s tým súhlasil! Lucy zaškrípala zubami. Aspoň by
sa nemusel tváriť tak šťastne. „Po druhé, bez ďalších prieťahov
prestanete dvoriť Cass.“
Ruky mu klesli k telu. „Nie, to sľúbiť nemôţem.“
Rozhodila rukami. „Prečo nie?“
„Pretoţe úprimne zamýšľam pojať lady Cassandru za ţenu
bez ohľadu na toto... pošmyknutie. Môţem vás znovu uistiť, ţe sa
to uţ nikdy nebude opakovať.“
„Ako si tým môţete byť taký istý?“
Tvár mu zváţnela. „Hoci ste zrejme zvyknutá, ţe vo vašej
prítomnosti muţi strácajú hlavu, slečna Uptonová, ja sa,
na rozdiel od nich, viem ovládnuť.“
„Neoslovujte ma slečna Uptonová a netvárte sa, ţe aj
pred niekoľkými minútami ste sa dokonale ovládali.“ Prekríţila
si ruky na prsiach a podráţdene poklopkala prstami.
„Povedal som vám predsa, ţe to bola len momentálna
indispozícia a výpadok zdravého úsudku.“
„Ako teda môţete vedieť, ţe vás nepostihne ďalšia
momentálna indispozícia spojená s nečakaným výpadkom
zdravého úsudku, keď náhodou v kniţnici narazíte na inú mladú
dámu?“ oborila sa naňho.
Vydýchol nosom, aby sa ovládol. „Myslím, ţe ma raz celkom
pripravíte o rozum, viete o tom?“
Odfrkla. „Ak najprv nepripravíte o rozum vy mňa!“
Otočil sa, prešiel okolo nej a otvoril dvere vedúce do chodby.
„Stačilo. Keďţe mi vytrvalo odmietate prezradiť, prečo sem dnes
lady Cassandra neprišla, budem ju musieť zajtra sám navštíviť,
aby som sa jej na to opýtal.“
 DEVÄTNÁSTA KAPITOLA

„Zariadim všetko, čo bude treba,“ vyhlásil Garrett na druhý

deň popoludní v dome Cassiných rodičov. Všetci štyria sedeli
v jedálni a pochutnávali si na lahôdkach, ktoré im pripravil
hlavný kuchár rodiny Monroeovcov, len aby prinútili Cass zjesť
aspoň niečo.
Cass, hoci najprv nechcela, nakoniec predsa prišla pozdraviť
priateľov, no dobrôt na tanieri sa ani nedotkla. Jej rodičia išli
niekam na návštevu, takţe mladí mali celý dom i sluţobníctvo
len pre seba.
Cass si vzdychla. „Neviem, či je to dobrý nápad.“
Podopierala si bradu a bez záujmu posúvala po tanieri čajové
sušienky. Robila to uţ celé hodiny, no ani z jednej neodhryzla.
„Samozrejme, ţe je to dobrý nápad. Je to skvelý nápad. Čo
povieš, Jane?“ Lucy kopla Jane pod stolom.
Jane roztrţito zodvihla oči od novín, ktoré práve čítala.
„Čoţe? Áno. Áno. Skvelé!“ Posunula si okuliare na nose
a odhryzla si poriadny kus sušienky.
Lucy prikývla. „Tak vidíš, miláčik, všetci si to myslíme.“ Cass
pozrela smutnými očami na Garretta. „Je to od teba veľmi
láskavé, ţe nám na zvyšok leta ponúkaš váš dom v Bathe, len
neviem, či by som teraz radšej nemala zostať v Londýne. Ak
Penelope dostane od Juliana ďalší list, chcem sa to dozvedieť čo
najskôr. A stále je ešte šanca, ţe napíše aj mne. Nepreţila by som,
keby ma ten list minul.“ Lucy pohladila Cass po chrbte. „Sama si
predsa vravela, miláčik, ţe aj Penelope s matkou odchádzajú
z Londýna. V auguste tu nikto nezostane. Aj my musíme odísť.
Veď pošta chodí do Bathu takisto ako do Londýna. Penelopin
vidiecky dom je k Bathu dokonca bliţšie neţ k Londýnu, nie?“
Cass sa máličko usmiala. „Asi máš pravdu.“
„Samozrejme, ţe mám,“ povedala Lucy a Garrett horlivo
prikyvoval.
„Pokiaľ ide o mňa, som jednoznačne za. Urobím čokoľvek,
len nech sa konečne zbavím matkinho dohľadu,“ vzdychla Jane.
„Podľa mňa je to skvelá príleţitosť začať realizovať Lucin plán,
ako presvedčiť mojich rodičov, aby ma nenútili do vydaja.“
Garrett udrel päsťou do stola. „To hádam nie! Tvoji rodičia ťa
nútia do vydaja? To sú mi ale novinky!“
„Čisto teoreticky,“ ignorovala jeho sarkazmus Jane. „Naozaj
všetci rodičia nútia svoje dcéry, aby sa vydali?“
„Nechápem, prečo to hovoríš, akoby ťa hnali na šibenicu,“
prevrátil Garrett oči.
„Pretoţe je to v podstate to isté,“ silene sa naňho usmiala.
„Nuţ, nech ťa nútia akokoľvek, očividne sa im to veľmi
nedarí,“ dodal Garrett.
Jane privrela oči a vzdychla si. „Len preto, ţe som sa naučila
úspešne zmariť kaţdý ich pokus. A ešte preto, ţe nikto nechce
mať za ţenu intelektuálku. To je moje jediné šťastie.“ Jane sa
rozosmiala na vlastnom vtipe.
„V ţivote som nestretol knihomoľku, ktorá by bola so sebou
taká spokojná ako ty,“ poznamenal Garrett a otvoril vlastné
noviny.
„Neuveríš, ale tieţ som okrem teba nestretla nikoho, kto by
bol taký pyšný na to, ţe je nemravný zhýralec. A nenapraviteľný
hráč, aby som nezabudla.“
Garrett nechal klesnúť roh novín a premeral si Jane
priţmúrenými očami. „Akoby si nevedela, ţe hrám len
výnimočne. Skutočne netuším, kde si nabrala, ţe som zhýralec.“
„Ako povieš.“ Jane sa znovu vrátila k sušienkam a téme
rozhovoru. „Ten výlet do Bathu potrebujem ako soľ,“
pokračovala. „Uţ sa neviem dočkať, kedy navštívim ich novú
poţičovňu kníh. Vraj je jednou z najlepších v celej krajine.“
Garrett sa pohodlne oprel v kresle a natiahol pred seba nohy.
Otrávene vydýchol. „Samozrejme. Človek ťa
pozve do kúpeľného mesta, a teba zaujíma kniţnica.“
Jane poklopkala po novinovej stránke. „Opatrne, Upton, lebo
začnem premýšľať o tom, čo máš proti knihám. Ale to zrejme
súvisí s tým, či človek vie čítať, alebo nie.“
Garrett znudene pokrútil hlavou. „Ak by vás to, slečna
Lowndesová, zaujímalo, poţičovňu kníh v Bathe som navštívil
nespočetnekrát. Mimochodom, patrím medzi jej najoddanejších
podporovateľov.“
Tentoraz uţ Jane ani nezodvihla hlavu od novín. „O tom
nepochybujem. Určite si tam pravidelne chodievaš zisťovať, aké
sú najnovšie prípravky proti bolesti hlavy po noci strávenej
pri kartách a alkohole.“
Lucy po nich oboch vrhala namosúrené pohľady. „Prestanete
uţ, vy dvaja? Sme tu predsa kvôli Cass, alebo ste uţ zabudli?“
„Samozrejme, ţe nezabudli.“ Garrett sa znovu obrátil k svojej
priateľke. „Stačí jedno slovo, Cassandra, a v momente všetko
zariadim.“
„Myslím, ţe mama by s tým súhlasila,“ povedala Cass
váhavo a dala si hlt ovocnej šťavy.
Lucy chytila Cass za ruku. „Určite, miláčik. Pôjde s nami teta
Mary, takţe budeme mať aj gardedámu. Budeme sa prechádzať
po promenáde na Upper Crescent, piť liečivú vodu, dobre jesť
a odpočívať. Uvidíš, zakrátko sa budeš cítiť mnoho lepšie.“
Cass sa smutne usmiala.
„A čo je na tom najlepšie,“ dodala Lucy a nahnevane stisla
pery, „aspoň na chvíľu sa zbavíme toho odporného vojvodu.“
Jane prekvapene zodvihla obočie. „Uţ som si myslela, ţe ťa tá
nenávisť k vojvodovi prešla, Lucy.“
„Neviem, o čom hovoríš.“ Sklopila oči. Nervózne prehltla.
Cass o bozku nič nepovedala. Nástojčivo sa jej však vracala
otázka, prečo sa nezverila Jane. Alebo Garrettovi. Doteraz si
predsa všetko hovorili. Čosi vnútri jej to však nedovolilo. Hanbila
sa a pripadala si trápne. Azda prvý raz v ţivote. Bola to pre ňu
celkom nová a vôbec nie príjemná skúsenosť. Za celý svoj ţivot sa
nehanbila ani raz, a preto ju rozčuľovalo, ţe by sa zrazu mala
hanbiť za to, čo spískal ten nafúkaný vojvoda z Claringdonu. Ale
prečo im to potom nepovedala?
Tak dobre. Povie im to. Hneď ako docestujú do Bathu a budú
od toho chlapa na míle ďaleko. Povie o tom Jane aj Garrettovi
a spolu vymyslia nejaký spôsob, ako sa toho chrapúňa navţdy
zbaviť. Moţno za ten čas, keď budú v Bathe, jeho vášeň trochu
ochladne... vášeň pre Cass. Určite aj on čochvíľa odcestuje
z Londýna na svoje majetky. Alebo nie?
Cass si zahryzla do pery. „Viem, ţe by mi mala vojvodova
pozornosť lichotiť, no nemôţem za to.“
„Do toho sa predsa človek nemôţe nútiť, miláčik,“ Lucy
potľapkala priateľku po ruke. „Ak k nemu nič necítiš, tak k nemu
nič necítiš, s tým sa nič nedá robiť.“ Ale ak k nemu nič necítiš, prečo
sa s ním bozkávaš, há?
Cass znovu zobla do sušienky. „Nieţeby mi bol celkom
ľahostajný, on len...“
Všetci vedeli, ako sa tá veta končí. On len nie je a nikdy nebude
Julian. Ako vţdy.
„Och, Lucy. Nespomínala si, ţe sa ma dnes chystá navštíviť?“
spýtala sa zrazu Cass.
Naprázdno prehltla. „Áno, povedal to.“ Čosi z ich včerajšieho
rozhovoru teda predsa len spomenula – hoci zďaleka nie všetko.
„Sľúb mi, ţe tu so mnou zostaneš, keď príde. Potrebujem ťa.
Prosím.“
„Samozrejme, ţe zostanem, miláčik.“ Ani trochu ju síce
predstava, ţe sa s ním znovu ocitne v tej istej miestnosti, neteší,
no nemôţe nechať Cass napospas tomu lotrovi.
„A ja zasa sľubujem, ţe hneď teraz pôjdem a zariadim všetko
potrebné, aby sme mohli čo najskôr odcestovať do Bathu.“
Garrett vstal a gavaliersky sa všetkým prítomným dámam
uklonil.
Lucy sa šťastne usmiala. „Ideme do Bathu!“
 DVADSIATA KAPITOLA

„Ideme do Bathu,“ oznamovala Lucy s rovnako šťastným

úsmevom o dve hodiny neskôr vojvodovi z Claringdonu, ktorý
sedel oproti Cass v salóne domu Monroeovcov.
Zdalo sa, ţe sa vytrvalo vyhýba pohľadu na Lucy a to ju
momentálne tešilo zo všetkého najviac. Ani teraz sa na ňu
nepozrel a len zopakoval: „Bath, hej?“ Sedel pohodlne rozvalený
v kresle s nohami natiahnutými pred sebou.
„Áno, Bath.“ Zopakovala Lucy hlasnejšie. Predpokladala, ţe
nebude ľahké pozrieť sa mu po včerajšom bozku do tváre, no
túto správu mu chcela doručiť osobne. Čím viac odmietal pozrieť
sa na ňu, tým viac sa k nemu nakláňala a očami po ňom metala
blesky.
„Zrejme ste sa rozhodli len nedávno, je tak?“ vyzvedal
a napravoval si pri tom manţetu, akoby ho to ani veľmi
nezaujímalo.
Lucy si spôsobne poloţila obe ruky na kolená. Podarilo sa jej
prekaziť mu plány a to sa mu, samozrejme, ani trochu nepáčilo.
Nemôţe im jednoducho zaţelať šťastnú cestu, to nie! Najprv sa
musí na všetko dopodrobna povypytovať! Pokrčila nosom. Keby
mal ten chlap v sebe čo len štipku dţentlmenstva, pochopil by, ţe
jeden z dôvodov ich odchodu je aj snaha vyhnúť sa jeho nevítanej
spoločnosti. Naozaj mu to ani nenapadlo? Jasné, ţe napadlo.
Práve preto sa toľko vypytuje.
„Otecko si myslí, ţe mi kúpele urobia dobre,“ dodala Cass
a podala vojvodovi krehkú čajovú šálku. Samozrejme, zamlčala,
ţe pani matka bola rozhodne proti, presvedčená, ţe akýkoľvek
čas strávený mimo vojvodovho dosahu môţe váţne naštrbiť ich
rodiaci sa vzťah. No Cassin otec jednoznačne trval na tom, aby
do Bathu šla. Dobre vedel, ako veľmi kvôli Julianovi trpí, a veril,
ţe zmena prostredia jej prospeje. Vďakabohu za láskavého
Cassinho tatka.
Vojvoda sa naklonil a vzal si šálku, ktorú mu Cass podávala.
Lucy to sledovala s utajovaným úsmevom na perách. Ten chlap
čaj nikdy nepil ani piť nebude. Utkvelo jej to v pamäti od prvého
dňa, keď ich sem prišiel navštíviť, no Cass si takéto detaily
o svojich hosťoch nepamätala nikdy. Znovu mu núkala čaj, akoby
verila, ţe sa za ten čas nejakým zázrakom zmenil. Lucy zodvihla
k ústam šálku. Cass by rozhodne urobila lepšie, keby mu ponúkla
pohár brandy. Tú by určite neodmietol. Ďalší kradmý úsmev uţ
Lucy schovala do čaju.
„V Bathe som nikdy nebol,“ povedal vojvoda. Šálku s čajom
opatrne postavil na stolík a pohodlne sa uvelebil v kresle.
Lucy prehltla a snaţila sa dívať niekam inam. Boţe, tie jeho
nohy. Dlhé a svalnaté. Ako len vynikali v jeho tmavosivých
priliehavých nohaviciach. A ten tmavozelený kabátec? To je farba
jeho očí! Jeho oči? Azda nezačne básniť o jeho očiach! Och, s tým
musí okamţite skoncovať. Poloţila šálku na stôl a znovu si zloţila
ruky do lona. „Vy ste ešte nikdy neboli v Bathe? To je
neslýchané.“
Sotva o ňu zavadil pohľadom. „To viete, človek v armáde sa
často na dovolenku nedostane.“ Zdrţanlivo sa usmial a Lucy
sama seba presviedčala, ţe si nepamätá, aké to bolo cítiť jeho pery
na svojich ústach. Azda sa nezapýri. Boţe, len to nie! V ţivote sa
predsa nepýrila!
„Samozrejme, vaša milosť,“ uisťovala ho Cass. „Bath je
utešené mestečko obklopené pahorkami, všade plno zelene.
Okrem toho nádherná architektúra! Kaţdý chce vidieť Assembly
Rooms a Pump Room, k tomu ešte ruiny slávnych rímskych
kúpeľov. Je tam úţasne, naozaj.“ Lucy zabolelo srdce. Tak veľmi
sa Cass usiluje, aby vo vojvodovej spoločnosti pôsobila uvoľnene
a šťastne. Akoby ani náhodou nebola preplakala celú noc.
Vyzerala svieţo ako prvosienka. Keby preplakala celú noc Lucy,
vyzerala by ako zmoknutá sliepka.
Zrazu sa otvorili dvere a do salónu vplávala Cassina mama.
„Ospravedlňujem sa, vaša milosť, ţe som vás osobne neprivítala,
no o vašom príchode som sa dozvedela len pred chvíľou.“
Prepichla Lucy pohľadom, akoby nejakým činom zistila, ţe práve
ona podplatila komorníka, aby pred lady Morelandovou utajil tú
správu čo najdlhšie. Azda ju ten podliak Shakespierre nezradil!
Vojvoda vstal, aby lady Morelandovú náleţite pozdravil,
a potom si znovu sadol. V salóne u Monroeovcov vyzeral ako
obor, čo zablúdil do domu pre bábiky. Krehké kreslo zo vzácneho
palisandrového dreva pod ním pri kaţdom pohybe varovne
zapraskalo. „Práve som vašej dcére hovoril, ţe by som jedného
dňa aj ja veľmi rád navštívil Bath,“ obrátil sa k lady
Morelandovej.
V Lucinej hlave sa rozozvučal poplašný zvonec. Nemohla
však urobiť nič, a tak len mlčky sledovala, ako sa na nich
neodvratne rúti katastrofa, keď lady Morelandová otvorila ústa,
aby s úsmevom zaštebotala: „Och, to rozhodne musíte. Bath je
famózne mesto.“
„Takţe sme dohodnutí,“ pohotovo uzavrel vojvoda, prv ako
sa Lucy či Cass dostali k slovu. „Pôjdem s vami do Bathu. Aspoň
uvidím, či je pravda, čo hovoríte. Moţno tam kúpim nejaký dom,
keď je to tam také skvelé.“
Cass nemo otvorila ústa a prekvapene zaţmurkala. Vzápätí
sa zdvorilo usmiala a sklopila oči, aby si uchlipla čaju.
Lady Morelandová sa nadšene usmievala. „Výborne.
Nepochybujem, ţe vy mladí sa tam spolu skvele zabavíte.“
Lucy sa napila a poloţila šálku na stôl. Potom vojvodu
prebodla neľútostným pohľadom. „Pokiaľ viem, nijaký výlet
do Bathu ste neplánovali!“
Pomaly k nej zodvihol zrak, akoby ho to stálo nesmiernu
námahu. „Tak po prvé, lady Lucy, odkiaľ by ste mohli poznať
všetky moje plány? A po druhé, po tom, ako lady Cassandra tak
nadšene ospievala krásy mesta, nemôţete sa čudovať, ţe by som
ho rád uvidel na vlastné oči.“
„Ale veď vy... Ale my...“ Lucy sa nezmohla na slovo. V ţivote
nebola taká napajedená. Ako to ten chlap vôbec dokázal? Stačilo
mu necelých pätnásť minút a celkom zruinoval jej skvelý plán.
A to si myslela, ţe má všetko pod kontrolou! Spískal to tu, rovno
jej pod nosom, a ona sa na nič nezmohla. Vraj vojvoda veľkých
rozhodnutí! Skôr vojvoda veľkých podrazov.
„Lady Lucy, prosím vás,“ okríkla ju lady Morelandová
a prísne sa na ňu pozrela. „Počuli ste predsa, ţe sa uţ vojvoda
rozhodol.“
„Presne tak, madam,“ prikývol. „Máte niečo proti tomu, lady
Cassandra?“
Cass nesmelo pozrela najprv na Lucy a potom na matku,
ktorá ju varovne prepichla očami. „Nie, samozrejme, ţe nie, vaša
milosť,“ šepla a pomykala volánikom na ţivôtiku šiat.
Celú ďalšiu polhodinu vyuţil vojvoda na to, aby z prehnane
ochotnej lady Morelandovej vymámil všetky dôleţité informácie.
Pálil na ňu otázky jednu za druhou, zatiaľ čo sa Lucy triasla
od potlačovaného hnevu nad tým, ako ochotne mu Cassina
mama na všetky odpovedá. Kde budú ubytovaní? S kým sa tam
stretnú? Na ktorej ulici budú bývať? Ako dlho sa tam mienia
zdrţať? Bolo to neslýchané. Kaţdý Lucin pokus nejako zasiahnuť
či vyhnúť sa odpovedi vojvoda odignoroval a jednoducho tú istú
otázku poloţil opäť, takţe mu nakoniec Cass alebo jej matka ako
slušné hostiteľky všetko ochotne vytárali.
Na konci vojvodovho výsluchu išla Lucy vybuchnúť
od hnevu a Cass bola celkom zmätená. Len vojvoda a lady
Morelandová vyzerali ako dvaja kocúri, ktorí si spokojne oblizujú
fúzy od smotany.
Konečne sa vojvoda postavil na odchod. Hlboko sa všetkým
uklonil. „Veľmi sa teším na stretnutie v Bathe, lady Cassandra.“
Cass rozpačito prikývla a nesmelo sa usmiala. „Áno, vaša
milosť.“ Lady Morelandová spokojne ţiarila a potľapkala dcéru
po pleci.
„Aj s vami, lady Lucy,“ dodal vojvoda a diabolsky sa
uškrnul, keď za sebou zatváral dvere.
 DVADSIATA PRVÁ KAPITOLA

Cesta do Bathu bola samý výmoľ a jama, v Garrettovom koči

bolo horúco a tesno, keďţe sa tam tlačili Jane, Lucy, Cass, teta
Mary aj sám Garrett. A hoci koč to bol jeden z najlepších, kým
konečne zastal pred Garrettovým domom v strede mesta, Lucy
boleli aj tie časti tela, o ktorých vôbec netušila, ţe ich má.
Dvere na dome sa rozleteli a dolu po schodoch sa k nim
hnalo sluţobníctvo, aby utrmácaným cestujúcim pomohlo
vystúpiť.
Teta Mary sa hneď zmocnila roly hostiteľky, vydávala
rozkazy a rozdeľovala, kto kde bude spať. Tetu Mary, Garrettovu
matku, Lucina mama nemohla vystáť. „Príliš ordinárna
a neznesiteľne ţoviálna,“ hovorievala o švagrinej so stisnutými
perami. Presne to sa však Lucy na tetuške páčilo najviac. Teta
Mary sa vţdy usmievala a ku kaţdému sa správala milo
a láskavo.
Sluhovia pobehovali s kuframi, vykladali ich z koča, ktorým
docestovali, aj z druhého, ktorý šiel za nimi naloţený batoţinou.
Konečne vstúpili do príjemne chladnej haly veľkolepej
rezidencie, aby ich vzápätí usadili v jednom zo salónov, kde uţ
na nich čakalo občerstvenie.
„Som taká rada, ţe ste tu s nami všetci,“ vzrušene pišťala teta
Mary. „Toto leto si uţijeme kopu zábavy, to vám sľubujem.“
„Ďakujeme, ţe tu s vami môţeme byť, tetuška,“ povedala
Lucy.
„Och, to sa musíš poďakovať Garrettovi. Je to jeho dom.“
Tvárou sa jej mihol tieň smútku. Teta Mary totiţ pred dvomi
rokmi ovdovela a strýko Charles jej stále veľmi chýbal.
Garrett práve dopíjal čaj. „Ale, mama, ten dom je tak môj ako
váš.“
Teta Mary potľapkala syna po ruke. „Dobrý chlapec.
Vďakabohu, ţe ťa mám.“
Lucy sa usmiala. Tak by si priala, aby mala rovnaký alebo
aspoň podobný vzťah so svojou matkou. Či dokonca s otcom. Jej
rodičia však raz a navţdy prestali dúfať, ţe si nájde vhodného
manţela, a sami seba odsúdili na takmer nepretrţitý pobyt
vo vidieckom sídle. Tam lamentovali nad tým, ţe celý ich majetok
spolu s titulom nakoniec zdedí Garrett. Bolo to veľmi smutné.
Zvlášť, keď im v skutočnosti nič nebránilo, aby boli veľká šťastná
rodina. Ak také vôbec existujú.
Teta Mary zatlieskala, aby jej všetci venovali pozornosť,
a Lucy tým vytrhla zo zamyslenia. „O dva dni sa v Upper
Assembly Rooms koná veľký bál. Určite to tam bude úţasné!“
„Skvelé,“ nadšene súhlasil Garrett.
„Uţ sa teším,“ dodala Lucy.
„Ja tieţ,“ pridala sa Jane, hoci jej nikto neveril.
Cass bál nijako nenadchol, no nakoniec predsa len súhlasila,
ţe pôjde, keď teta Mary trvala na tom, ţe to bude pre všetkých
ohromná zábava.
„Pani Periwinklová mi práve prezradila, ţe vojvoda
z Claringdonu si prenajal dom na Uphill Drive.“
Cass rozpačito zaţmurkala. Lucy si prekríţila ruky na prsiach
a vzdychla. „Áno, počuli sme, ţe tu toto leto bude.“
„Naozaj? A odkiaľ ste sa to dozvedeli, dušička?“ Teta Mary
sa zvedavo posunula k okraju pohovky, na ktorej sedela, akoby ju
detaily o vojvodovom pobyte v meste nadovšetko zaujímali.
Lucy sa napila čaju. „Sám nám to povedal.“
Teta Mary takmer zletela z pohovky. „Vy ste hovorili
s vojvodom?“
„Áno,“ pritakala Lucy. „Chodí za Cass a pokúša sa jej
dvoriť.“
Chvíľu sa zdalo, ţe tete Mary vypadne od prekvapenia šálka
z ruky. Vytreštila oči a chytila sa za srdce. „Vojvoda z Claringdonu
sa uchádza o našu Cassandru?“
Cass rozhodne pokrútila hlavou. „Och, nie celkom. Nie...“
„Pokúša sa o to,“ zopakovala Lucy. „Ale Cass oňho nestojí.“
Keby bola teta Mary čo len trochu viac hysterická, určite by
v tejto chvíli dostala záchvat. Namiesto toho zo záhybov širokej
sukne vyčarovala vejár a začala sa ním tak energicky ovievať, aţ
sa Lucy bála, ţe si zlomí zápästie.
„Čoţe? Nestojí o vojvodu z Claringdonu? Ako je to moţné?“
Neveriacky civela na Cass, akoby práve vystúpila z rozprávkovej
kniţky.
Cass sa zapýrila. „Bol ma zo dva razy navštíviť, nič viac.“
„Nezabudni, ţe ste sa boli previezť po parku,“ pripomenula
Jane a strčila si do úst ďalší čajový koláčik.
Cass prikývla. „Áno, a ešte sme sa boli previezť po parku.“
„Chceli sme sa ho zbaviť,“ pokračovala Lucy a nie veľmi sa
jej darilo potlačiť vzrušenie. „No nechutným úskokom sa mu
podarilo prenasledovať nás aţ sem do Bathu.“
„Takţe on sem docestoval kvôli tebe!“ Teraz to prišlo. Ak teta
Mary nedostane hysterický záchvat, tak ju určite skosí mŕtvica.
Lucy napadlo, či Cass nemá v príručnej kabelke voňavú soľ.
Začínalo byť jasné, ţe skôr či neskôr tu niekto omdlie.
„Nie. Nie. Chcel vidieť mesto. Nikdy tu nebol,“ ubezpečovala
ju Cass a rozpačito sa mrvila.
„Cassandra, nemusíš byť taká skromná,“ ozval sa Garrett.
„Všetci vieme, ţe vojvoda je tebou priam unesený.“
Cass rozpačito zaťahala za lem béţového cestovného kabátca.
Oči mala sklopené, akoby sa na Garretta nechcela pozrieť.
„Viete, čo si myslím?“ zapojila sa Jane. Práve dojedla aj
posledný koláčik z tanierika a utierala si obrúskom ústa.
„Netušíme, čo také?“ Garrett sa pobavene uškrnul. Jane si ho
nevšímala. „Myslím si, ţe Lucy by sa k vojvodovi hodila omnoho
viac neţ Cass.“
Po prvý raz, odkedy prišiel na pretras vojvoda, sa Cass
usmiala. „Och, dočista s tebou súhlasím.“
 „A tieţ by som povedala, ţe ani on jej nie je celkom
ľahostajný,“ dodala Jane s potmehúdskym úsmevom.
Lucy zaliala horúčosť a vzápätí ľadová smršť. Vyskočila
a nechápavo vytreštila oči na priateľov. „Vojvoda? Ja? Ja ţe javím
záujem o vojvodu? To určite nie!“
Jane zošpúlila ústa, akoby chcela od prekvapenia zahvízdať,
no nakoniec sa len znovu napila čaju. „Naozaj?“
Cass prikývla. „Ak mám byť úprimná, aj mne to uţ párkrát
napadlo.“
Garrett si prekríţil ruky na prsiach, oprel sa o operadlo
a schuti sa rozosmial. „Lucy a vojvoda. To je ale nápad! Čo vy
na to, vaša milosť?“
Lucy poloţila šálku na tanierik, no bola taká rozrušená, ţe
pri náraze výstraţne zazvonili. Zrazu nevedela, kam s rukami.
Nakoniec ich zloţila do lona. „Všetci ste sa zbláznili. Akoby ste
nevedeli, ţe vojvoda z Claringdonu je jedným z prvých na mojom
čiernom zozname. Nemám ho za čo obdivovať.“
„Och, samozrejme, veď je iba pekný, bohatý vojnový hrdina
a vojvoda,“ mávla rukou Jane. „Kto by na ňom čo obdivoval?“
Lucy sa nahnevane otočila k priateľke. „Ak je taký úţasný,
prečo ho nechceš ty?“
Jane sa rozosmiala. „Namysleného panovačného vojaka?
Na rozdiel od teba to nie je môj typ!“
Prekvapene otvorila ústa dokorán. „To je neslýchané! Akoţe
on je môj typ? Nikdy som nijaký svoj typ nemala!“
„Ţe nie? Ten chlap je celkom ako ty,“ pridal sa Garrett.
V duchu si poznačila, ţe to Garrettovi vráti, len čo sa jej milovaná
tetuška nebude pozerať. Poriadne ho kopne do píšťaly. Najskôr
však naráta do desať a napije sa čaju. Nedovolí, aby si z nej
uťahovali. Nemyslia to predsa váţne, takţe sa preto vôbec
nemusí takto jeţiť. No Janina poznámka jej neschádzala z mysle.
Ţe vraj vojvoda je celkom ako ona? Naozaj? Hrdlo sa jej stiahlo.
 DVADSIATA DRUHÁ KAPITOLA

Veľkolepá sála Upper Assembly Rooms vyrazila Lucy dych.

Stávalo sa to zakaţdým, odkedy ju ako osemnásťročná prvý raz
uvidela. Vznešená, nádherná, s vysokým stropom, freskami
na stenách a s krištáľovými lustrami. Bath je kúpeľné mestečko
ako stvorené pre letných hostí, a hoci pre niektorých je tu vraj
nuda, Lucy jeho komornú atmosféru zboţňovala. Spolu
s Garrettom tu strávili veľa šťastných dní. Robievali si pikniky
na tráve v parku na Upper Crescent, chodievali na čaj do Pump
Room, vydávali sa na výskumné výpravy do ruín rímskych
stavieb, ktoré tu boli všade, a pravidelne sa preváţali na koňoch
po nádherných kopcoch na okolí. Bath je úţasné mestečko. A ples
v Assembly Rooms patril medzi najskvelejšie udalosti letnej
sezóny. Určite by ňou bol aj tento rok, keby sa tu neobjavil
vojvoda z Claringdonu.
Pokiaľ išlo o Cass, nebolo ľahké presvedčiť ju, aby sa vybrala
na ples, ale nakoniec sa im to podarilo. Oficiálne predsa nebola
v smútku ani ju k Julianovi neviazal nijaký príbuzenský vzťah.
Napokon doteraz nemali správy o tom, ţe by naozaj zomrel.
Chápali, ţe pre ňu musí byť veľmi ťaţké skrývať ţiaľ a tváriť sa,
ţe sa nič nedeje. Drţala sa statočne, hoci po celý večer rozhodne
odmietala všetky pozvania do tanca – a bola odhodlaná
odmietnuť aj vojvodu.
Lucy mala na sebe zafírovomodré plesové šaty a perlový
náhrdelník, Jane belasé šaty s vysokým pásom a zlatý náhrdelník.
Cass vyzerala ako zvyčajne nádherne v šatách farby levandule,
s radom diamantov okolo krku a s ďalšími umne vpletenými
do vlasov.
„Uţ je tu,“ zašepkala Jane, len čo párkrát obišli tanečnú sálu,
aby si poobzerali ostatných návštevníkov. Kývla hlavou na druhú
stranu, kde stál vojvoda v kruhu svojich obdivovateľov.
„Do poslednej chvíle som neverila, ţe naozaj príde,“
pokrútila Lucy hlavou.
„Veď povedal, ţe tu bude, nie?“ spýtala sa Jane
„To áno, ale...“ Lucy si zahryzla do špičky prsta. „Ten chlap
má neskutočnú drzosť. Viem, ţe by ma to uţ nemalo
prekvapovať, ale predsa.“
Garrett si odpil z pohára, ktorý drţal v ruke. „Tentoraz ho
však naozaj obdivujem.“
Lucy na bratanca zagánila. „To nemyslíš váţne!“
Garrett sa usmial. „Práve naopak. Vie, čo chce, a ide si
za tým. To mi imponuje.“
Jane prevrátila oči. „Ide o Cass a nie o nejakú víťaznú trofej.“
Garrett sa znovu napil. „Podľa mňa si húţevnatosť tohto
druhu obdiv nepochybne zaslúţi.“
„Ja si, naopak, myslím, ţe je to hrozné,“ namietala Lucy.
„Jeho prítomnosť na tomto mieste je to posledné, čo Cass
v tejto chvíli potrebuje. Najmä po tom, čo prišli tie smutné správy
o Julianovi.“
„Ide sem,“ zašepkala Jane.
Lucy vzdychla. „Samozrejme, ţe ide.“
„Slečna Lowndesová, myslím, ţe lepšia príleţitosť vyzvať vás
do tanca dnes večer moţno ani nenastane,“ nečakane vyhŕkol
Garrett a prázdny pohár šikovne odloţil na podnos
okoloidúcemu čašníkovi.
„Pozývate ma do tanca alebo mi oznamujete, ţe by ste mali?“
spýtala sa s milým úsmevom Jane.
„To závisí od toho...“ začal Garrett.
„Od čoho?“
„Od toho, či budete súhlasiť, alebo nie.“
Jane naklonila hlavu. „Rada, ale len preto, ţe sa nechcem
ocitnúť uprostred slovnej prestrelky medzi vojvodom a Lucy,
ktorá nepochybne čochvíľa prepukne.“
„To mi naozaj lichotí,“ podotkol Garrett a jeho slová pretekali
sarkazmom.
„To by malo. Určite som vás odbila vtipnejšie neţ Lucy
vojvodu na poslednom večierku, pamätáte?“ odfrkla Jane,
spokojná sama so sebou.
Lucy na nich zagánila. Odišli na tanečný parket práve
vo chvíli, keď k nim dorazil vojvoda. V jednej ruke drţal pohár
s brandy, druhú mal nedbalo zastrčenú vo vrecku – lev salónov,
ktorý sa práve ocitol uprostred svojho ţivlu.
Zastal pred Lucy a Cass. Cass práve dohovorila s tetou Mary,
ktorá netrpezlivo prešľapovala, pretoţe sa nevedela dočkať, kedy
ju konečne predstavia tomu slávnemu vojvodovi. Galantne sa
všetkým trom dámam uklonil.
„Lady Cassandra. Lady Lucy.“ Vypäl sa v celej svojej výške
a odpil si z pohára. „A toto je nepochybne vaša... sestra?“ Kývol
hlavou na pozdrav tete Mary.
Lucy si ho nechápavo premerala. „To je moja teta, pani
Uptonová. Teta Mary, toto je vojvoda z Claringdonu.“
„Teší ma, madam.“ Vojvoda sa uklonil a teta Mary sa
zapýrila ako dievčatko.
„Je mi veľkým potešením zoznámiť sa s vami, vaša milosť,“
zaštebotala teta Mary.
Cass vystrúhala predpisovú poklonu, no Lucy naňho len
nahnevane gánila. „Vaša milosť. Vidím, ţe ste sem nakoniec
predsa trafili,“ neodpustila si, hoci sľúbila, ţe sa pokúsi byť
slušná.
„Na vašu nesmiernu radosť, ako vidím, slečna Uptonová,“
podotkol vojvoda zvyčajným ironickým tónom.
Lucy uţ otvárala ústa, ţe mu niečo odsekne, no Cass do nej
strčila lakťom, a tak len zašomrala čosi akoţe ho tieţ rada vidí.
„Lady Cassandra, dostane sa mi dnes večer tej cti?“ spýtal sa
vojvoda a oblúkom ukázal na tanečný parket.
Cass pokrútila hlavou. „Veľmi sa ospravedlňujem, vaša
milosť, ale dnes večer sa na tanec akosi necítim.“
 „Veľká škoda,“ prikývol a znovu sa napil. „Určite si to
nerozmyslíte?“
Cass pokrútila hlavou. „Určite.“
„Keby ste si to rozmysleli...“
To uţ nevydrţala. „Povedala vám predsa, ţe dnes večer
netancuje.“ Akoby nestačilo, ţe ich prenasleduje aţ do Bathu;
teraz ešte bude Cass unúvať pozvaním do tanca, keď sa jasne
vyslovila, ţe nemá záujem!
„Lucy!“ Teta Mary ju mienila tónom svojho hlasu očividne
pokarhať, no Lucy si nedokázala pomôcť ani pred milovanou
tetou.
Vojvoda sa uškrnul. „Netrúfam si ani dúfať, ţe by ste mi azda
venovali tanec vy, lady Lucy. Alebo sa mýlim?“
Posmieval sa jej. Videla mu to na očiach. Ale tú radosť mu
neurobí. Premýšľala, akým tentoraz naozaj duchaplným
spôsobom ho odbije, keď jej napadlo, ţe s ním vlastne potrebuje
hovoriť a ţe súkromie pri tanci by na to bolo ako stvorené.
„Bude mi potešením,“ predniesla tónom, ktorý o tom ani
náhodou nesvedčil. „Šťastnou náhodou mi slúţka nezabudla
prečesať parochňu a titul kráľovnej starých dievok si na dnes
večer rezervovala Jane.“
Vojvoda ani okom nemihol. Uklonil sa Cass a tete Mary, aby
ho ospravedlnili, pohár s brandy poloţil na blízky stolík a podal
Lucy rameno, aby ju zaviedol na tanečný parket. Cass s tetou
Mary z nich nespustili oči.
Sotva urobili jednu otočku, keď sa ho spýtala: „Ako sa vám
teda páči Bath, vaša milosť? Uţ ste tu vybrali nejakú
nehnuteľnosť?“
„Ak mám pravdu povedať, áno, vybral. Toto mestečko
na mňa urobilo ohromný dojem.“
„Och, to je úţasné! Mohli by sme tu trávievať leto všetci
spolu. To by bolo nádherné, všakţe? Po všetkom, čo sme spolu
zaţili...“ S nevinným výrazom naňho zaţmurkala.
Vojvoda sa pozrel Lucy rovno do očí. „Nie, nebolo. Pozrite.
Viem, ţe vás ani trochu neteší, ţe ma tu vidíte, ale to, čo sa medzi
nami stalo, bol omyl. Je to minulosť, ktorú uţ nikto nezmení,
takţe...“
Lucy takmer padla sánka. „To si naozaj úprimne myslíte, ţe
vás nechcem vidieť pre ten bozk?“ zasyčala a poobzerala sa okolo
seba, či nikto nenačúva.
Prekvapene zodvihol obočie. „Nie preto?“
„Ani náhodou. S tým to nemá celkom nič spoločné. Musím
priznať, ţe na ten bozk som uţ dávno zabudla.“ Jasné, ţe
nezabudla, no ani jej nenapadne ţiviť jeho samoľúbosť
a prezradiť mu, ţe v skutočnosti naň ustavične myslí.
„Mám tomu rozumieť tak, ţe vaše námietky proti mojej
prítomnosti sú identické s tými, ktoré ste proti mojej prítomnosti
mali od začiatku? Hoci dosiaľ netuším, aké vlastne sú.“
Bojovne vystrčila bradu. „Čo nevidíte, ţe je Cass smutná?“
Zarazene si ju premeral. „Smutná?“
„Áno. Dostala veľmi zlú správu. Jej priateľ vojak. Kapitán.
Ten, ktorého zranili v boji a ešte sa nevrátil domov. Tento týţdeň
dostala správu, ţe sa uţ nevráti. To je ten muţ, ktorého ľúbi.“
„Zahynul?“ spýtal sa vojvoda s porozumením a rešpektom.
Lucy prikývla. „Umiera. Cass kaţdý deň čaká na doručenie tej
hroznej správy.“
Vojvodov zrak potemnel. „Viem, aké to je prísť v boji
o priateľov. Aj môjho najlepšieho priateľa ranili v tej bitke. Je mi
to úprimne ľúto.“
„Potom azda prejavíte aspoň trochu ohľaduplnosti a necháte
ju na pokoji.“
„Navzdory tomu, čo si o mne myslíte, my lady, nijako ma
neteší dobýjať ţenu, ktorá o mňa nejaví najmenší záujem.“
Neodváţila sa mu pozrieť do očí. „V tom prípade to celkom
dobre predstierate.“
„Hovorím vám pravdu,“ nástojil.
„Chcete tým azda povedať, ţe sa o Cass uţ nebudete
uchádzať?“
„Ak si to bude ţelať, urobím to.“
„Samozrejme, ţe si to ţelá. Veď je bláznivo zaľúbená
do Juliana a ten umiera. Ako vám mohlo napadnúť, ţe by teraz
mala čo len pomyslenie na niekoho iného?“
Vojvoda sa hrozivo zamračil. „Počkajte chvíľu. Julian? Julian
je predsa zasnúbený s jej sesternicou, alebo nie?“
 DVADSIATA TRETIA KAPITOLA

Lucy s ústami dokorán prekvapene civela na vojvodu.

Nechali tanec a vojvoda ich radšej oboch rýchlo presunul
do bezpečia mimo tanečného parketu.
„Odkiaľ viete o Julianovi?“ spýtala sa, len čo zastali pri stene.
Vojvoda sa poobzeral okolo seba. „Tento rozhovor by sme
mali viesť vo väčšom súkromí.“
Bezmyšlienkovite ho nasledovala von zo sály, dlhou chodbou
von na ulicu vykladanú dlaţbovými kockami. Aţ na pár
okoloidúcich tam boli v mesačnom svetle celkom sami.
Len čo si našli tiché miesto na rohu ulice, Lucy sa vojvodovi
vytrhla a postavila sa mu zoči-voči. „Opakujem otázku. Odkiaľ
viete o Julianovi?“
Vojvoda urobil zopár krokov hore-dole. „Kapitán Julian Swift
je môj najlepší priateľ.“
Zmeravela a neveriacky naňho zízala. Aj keď musela uznať,
ţe to bolo moţné. Samozrejme, ţe sa tí dvaja môţu poznať. Obaja
predsa bojovali v armáde a boli v Bruseli, ale najlepší priatelia?
Ţe by naozaj? Ale ak by to bola pravda, potom...
„Spomenul vám Julian...?“ Och, zrazu do seba všetko začalo
zapadať. „Vraveli ste, ţe vám Cass niekto odporučil. Ten niekto
bol Julian, však.“
„Presne tak. A nielen to. Sľúbil som mu, ţe sa s ňou oţením.
Keď umieral.“
Pritisla si obe dlane na tvár. „Neviem, čo mám povedať.“
Konečne všetkému porozumela. Vojvoda sa po celý ten čas tak
neúnavne uchádzal o Cass, nevedel sa zmieriť s jej odmietaním
a znášal všetky jej zúrivé pokusy odradiť ho len a len kvôli
svojmu priateľovi Julianovi. Julianovi, ktorý umiera. Julianovi,
ktorý mu odporučil Cass. Vlastne nielen odporučil. Doslova ho
prinútil, aby mu sľúbil, ţe sa s ňou oţení. Aby sľúbil človeku
na smrteľnej posteli, ţe si ju vezme za ţenu. Lucy neveriacky
pokrútila hlavou. Zaloţila si ruky v bok a nepokojne sa
prechádzala.
„Netušil som, ţe je doňho zaľúbená,“ pokračoval vojvoda.
„Z toho, čo mi povedal, som vyrozumel iba toľko, ţe je
zasnúbený s jej sesternicou, akousi Penelope.“
Cítila, ako jej ţalúdok zviera kŕč. „To áno,“ zašepkala.
„S Cass sa však poznajú od detstva a vţdy si veľmi dobre
rozumeli.“
Vojvoda sa oprel dlaňou o múr. „Ale veď ste vraveli, ţe lady
Cassandra Juliana miluje.“
„Áno. Celý ten čas.“
„Julian o tom vie?“
„Teraz uţ hádam áno. Napísala mu to, keď sa dozvedela, aký
váţny je jeho stav. Ale predtým sa mu nikdy nezverila. Prečo aj?“
Vojvoda sa pustil steny a prehrabol si vlasy. „Dofrasa.
Netušil som, ţe je doňho zaľúbená. Hoci to mnohé vysvetľuje.“
Neodpustila si pohŕdavé odfrknutie. „Akoţe si nedokáţete
predstaviť, ţe by o vás nejaká ţena nejavila záujem, ak by jej
srdce nepatrilo inému?“
Namiesto odpovede len mykol plecom.
„Ste neuveriteľne samoľúby,“ pokarhala ho, no neubránila sa
úsmevu. Celé to bolo neuveriteľné. Takţe ona naňho útočí ako
medvedica, ktorá si chráni mladé, zatiaľ čo on odprisahal človeku
na smrteľnej posteli, ţe sa len tak ľahko nevzdá. Obaja presne
v tej istej záleţitosti, v boji o ruku lady Cassandry. Keby to celé
nebolo také smutné, asi by sa rozosmiala.
Keď znovu prehovoril, jeho hlas bol úprimný a neţný.
„Naozaj, Lucy, nevedel som, ţe je do Juliana zaľúbená.“
Oslovil ju Lucy. Zalapala po dychu. Och, mohla by trvať
na tom, aby si odpustil ten dôverný tón, no uţ sa s ním nechcela
hádať. Práve sa medzi nimi čosi podstatné zmenilo. Konečne
pochopil, ţe Cass miluje iného muţa. Nie hociktorého muţa, ale
Juliana. A ona konečne pochopila, prečo bol taký neodbytný.
Minule ju pobozkal a ten bozk bol taký ohnivý, ţe jej takmer
oškvŕklo mihalnice. To, ţe ju oslovil Lucy, je oproti tomu skoro
nič. Môţe ho začať oslovovať Derek.
Keď sa na ňu usmial, srdce jej na chvíľu prestalo biť.
„Takţe uţ rozumiete, prečo by ste mali nechať Cass
na pokoji?“ vyhŕkla, no náhle zosmutnela. Ak nechá Cass
na pokoji a odíde, Lucy ho uţ nikdy neuvidí. Celý ten čas sama
seba presviedčala, ţe po ničom inom ani netúţi, ale bola to
pravda?
„Nemôţem,“ šepol.
Pozrela sa naňho s otázkou v očiach. „Nechápem. Prečo nie?“
Chytil ju za plecia a pozrel sa jej zúfalo do očí. „Dal som sľub
najlepšiemu priateľovi.“
„Ale Cass vás neľúbi.“
Zaúpel. „Verte mi, ţe tomu veľmi dobre rozumiem. Tieţ ma
to veľmi neteší. Mám pocit, ţe Cassandra uţ nikdy nikoho okrem
Juliana ľúbiť nebude. Aj ona je mu neobyčajne drahá, to vám
môţem povedať. No aj keby sa Julian vrátil, oţení sa s jej
sesternicou. Tak to bolo dohodnuté. A ja som Swiftovi sľúbil, ţe
sa oţením s lady Cassandrou, a mám v úmysle sľub splniť.
Budem jej dobrým manţelom. Len čo mi dá dediča, dostane odo
mňa štedrú rentu. Bude si môcť robiť, čo chce, a ísť, kam chce,
nebudem jej stáť v ceste.“
Zaťala ruky v päsť. To sa jej azda len sníva! Ani po tom, čo si
tu práve povedali, sa vojvoda nemieni vzdať nádeje na Cassinu
ruku. Ten chlap vôbec nepočúva! A s akou chladnou rozvahou
hovorí o manţelstve... ako to má všetko naplánované. Nemalo by
ju to prekvapiť. Mnoho manţelstiev vo vyššej spoločenskej vrstve
vznikalo z omnoho malichernejších dôvodov, no keď to počula
z jeho úst, nahnevalo ju to. Veď medzi nich ani nepatrí. Nie je
nijaký aristokrat. Toto nie je jeho svet. Alebo aspoň donedávna
nebol. Prečo sa teda k otázkam lásky stavia tak vecne?
 Lucy si od napätia a hnevu takmer zaryla nechtami do dlaní.
„Prečo chcete ţiť so ţenou, ktorá vás nechce?“
„Mýlite sa. Chcem sa oţeniť so ţenou, ktorá ma nemiluje. To
je predsa niečo celkom iné neţ to, či bude súhlasiť s manţelstvom.
Nemýľte si manţelstvo s láskou.“
Zatmilo sa jej pred očami, akoby jej niekto vylepil zaucho.
Nemýľte si manželstvo s láskou. Aké hrozné slová. Na druhej strane,
nie je to azda presne to isté, čo očakáva od manţelstva ona sama?
Prečo ju teda privádza do šialenstva, keď to počuje od niekoho
iného? Nerozumie tomu. Otvorila ústa, no nevydala zo seba ani
hláska. Ja? Nemám slov? Všetko sa raz stane prvý raz.
Vojvoda váţne prikývol. „Dám Cassandre dosť času, aby sa
s tým všetkým vyrovnala. No nakoniec sa s ňou oţením.“
 DVADSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA

„Drahá sesternica, mám pre teba skvelú správu,“ oznamoval

Garrett, keď o dva dni zostupovali dolu schodmi cestou na ďalší
ples v Assembly Rooms.
Lucy si ho pochybovačne premerala. „Skvelú správu? To si
ani neviem predstaviť!“ posledné dva dni si donekonečna
opakovala, ba v duchu prisahala, prisahala, ţe sa uţ nikdy, ale
naozaj nikdy nebude miešať do záleţitostí svojich priateľov.
Predovšetkým Cass. Po sklamaní z posledného nešťastného
rozhovoru s tým neznesiteľným vojvodom z Claringdonu sa
rozhodla, ţe sa celkom stiahne. Urobila, čo mohla. Ak bude Cass
chcieť, aby jej dal pokoj, bude mu to musieť vysvetliť sama.
Vojvoda aj tak na Lucine rady nedbá. Preňho je to čestná úloha,
splnenie sľubu umierajúcemu priateľovi. Nie, nehrozí, ţe by
vojvoda z Claringdonu vypočul Lucine prosby. Neurobil to a ani
to neurobí. Hrozne nerada si priznávala poráţku, ale bolo načase.
Len blázon nevie, kedy prestať.
Garrett vyzeral v čiernom kabátci a bielej kravate jednoducho
úţasne. „Práve som sa dozvedel, ţe do mesta pricestoval môj
dávny priateľ Berkeley. Chystá sa na ples. Vraj sa na teba veľmi
teší.“
Zamyslela sa, no nevedela si spomenúť. „Berkeley? Berkeley?
Niečo mi to meno hovorí...“
„Chodili sme spolu na Eton. Úţasný chlapík. Vikomt,
nepamätáš sa?“ Garrett podal Lucy ruku a pomohol jej zísť
zo schodov.
Lucy naklonila hlavu. „Prečo som ho ešte nikdy nestretla?“
 „Myslím, ţe sa chcela spýtať Je to fešák?“ prehodila Jane, ktorá
ich čakala v hale a práve si obliekala plášť.
„Nechcela,“ odbila ju Lucy a natiahla sa po ten svoj.
„Ak to teda Lucy nechce vedieť, povedz to mne.“ Cass
kráčala ticho za nimi v chutných zelených šatách. Posledné dva
dni sa drţala veľmi hrdinsky, a hoci stále tŕpla, aké správy
o Julianovi dostane, snaţila sa plakať čo najmenej. Ak ju aspoň
na chvíľu rozptýli predstava, ţe Lucy má nového nápadníka,
priateľka jej s radosťou poslúţi.
Jane, pripravená na odchod, sa k nim s úsmevom otočila.
„Aj ja to chcem vedieť.“
Garrett prekvapene zodvihol obočie. „Nehovorte, ţe máte
záujem všetky tri. Veď je len jeden.“
Jane zagúľala očami. „Mňa v tomto zmysle, samozrejme,
nezaujíma. To iba kvôli Lucy.“
„Jasné, ţe iba kvôli Lucy,“ prikývla Cass.
Lucy si prehodila plášť cez plecia. „Je to celé veľmi
podozrivé. Za všetky tie roky si ma ani raz nepredstavil nikomu
zo svojich priateľov. Chceš sa ma azda zbaviť?“
„Celý ţivot dodrţiavam jednu zásadu – priateľom nikoho
nedohadzujem. Práve vďaka tomu mi ešte nejakí zostali.
Výnimku robím len a len preto, lebo ma Berkeley výslovne
poţiadal, aby som ho s tebou zoznámil. Pýtam sa ťa, či sa s ním
chceš zoznámiť, a viac sa v tejto záleţitosti nemienim
angaţovať.“
Lucy zavrčala: „Neodpovedal si mi na otázku. Ako to, ţe som
ho doteraz nikdy nestretla?“
Garrett pokrčil plecami. „Ţije na severe a do Londýna chodí
len zriedkavo.“
Prikývla. „Uţ rozumiem. Na sever klebety o mne ešte zjavne
nedorazili.“
„Alebo tam dorazili len tie o tvojej kráse,“ pridala sa Jane.
„Preto sa s tebou chce stretnúť, Lucy.“
„Och, to je od teba veľmi milé, Janie. Ako som mohla byť taká
hlúpa! Pritom stačilo, aby som si počkala na niekoho, kto
nechodieva často do Londýna,“ pokrútila hlavou Lucy. „Aké
prosté!“
„Alebo na niekoho, kto sa vrátil z vojny,“ dodala Jane. Lucy
sa na ňu zmätene pozrela.
„Nemá hrb ani sloniu nohu, však, Garrett?“ spýtala sa Jane,
aby zahovorila svoju predošlú poznámku.
Garrett si natiahol koţené rukavice. „Nie, nemá, prečo sa
pýtaš?“
„Len chcem mať istotu, ţe Lucy nehrozí nejaké nepríjemné
prekvapenie,“ vysvetlila Jane.
Lucy potiahla nosom. „Nemôţem byť taká prieberčivá. Hrb
a slonia noha ma nakoniec aj tak neminú. Mohlo to byť horšie.“
„Nemá ani hrb, ani sloniu nohu,“ nechápavo krútil hlavou
Garrett. „Úprimne, dámy, keď vás tak človek počúva, musí sa
čudovať, ţe sa v tejto krajine ľudia vôbec ţenia a vydávajú.“
„Okrem nás, ak si si nevšimol,“ podotkla Jane so smiechom.
„Ktovie prečo,“ odpovedal jej s úsmevom Garrett.
Cass si medzitým tieţ pozapínala plášť. „Ani hrb, ani slonia
noha. To znie sľubne, nie, Lucy?“
„Ako však zaručíme, ţe ho Lucy nevydesí hneď pri prvom
stretnutí, ako to zvyčajne robieva?“ spýtala sa so smiechom Jane.
„Tohto jej predsa odporučil bratanec. Nemala by mať proti
nemu námietky,“ podotkla Cass.
Lucy sa zasmiala. „Nenamietam, ţe sa s ním stretnem, ale
bola by som vám vďačná, keby ste plány na našu svadbu zatiaľ
odloţili, dobre? A ak chcete, aby som si drţala jazyk na uzde,
budeš mi musieť pomôcť, Cass.“
„S radosťou.“ Cass vystrúhala pukerlík.
Lucy sa lišiacky usmiala na bratanca. „No tak, Garrett, s tým
tvojím lordom Berkeleym určite nie je všetko v poriadku. Vrav,
o čo ide?“
„Jasné, ţe je, prečo by nebolo?“ nechápavo sa ohradil Garrett.
„Je pekný, aspoň to o ňom dámy hovoria, šarmantný, bohatý,
vzdelaný. Ak, tak moţno trochu príliš... Och, veď uvidíš sama.“
„Trochu príliš čo?“ spýtala sa Jane. „Tučný? Starý? Škuľavý?“
 Garrett prevrátil oči. „Ani jedno, ani druhé. Uţ vám
nepoviem ani slovo. Vôbec som sa s vami nemal púšťať do reči
na túto tému.“
„Kto je tučný, starý a škuľavý?“ Zo schodov práve schádzala
teta Mary, aby im na plese robila gardedámu.
„Nikto, mama,“ Garrett na tie tri vrhol varovný pohľad.
Všetky sa rozosmiali a smiali sa, ešte aj keď im komorník otváral
dvere do Garrettovho koča, čakajúceho pred domom.
Len čo dorazili do Assembly Rooms, ich malá skupinka sa
roztratila na všetky strany. Vojvoda z Claringdonu tu bol tieţ,
ako si Lucy s nevôľou všimla, no povedala si, ţe si ho za nijakých
okolností nebude všímať, ba ţe sa k nemu ani len nepriblíţi –
a keby sa bavil s Cass, tak ani k tej. Rozhodla sa predsa, ţe sa
do ich záleţitostí viac nebude miešať, a toto bude veľký test, či to
zvládne.
Lucy poklepávala nohou do taktu, pila punč a pritom horlivo
diskutovala s lady Periwinklovou o tom, aká nádherná kvetinová
výzdoba je tento rok na Upper Crescent, keď jej Garrett poklopal
na plece.
„Lucy?“
Ospravedlnila sa lady Periwinklovej a otočila sa
za bratancovým hlasom. „Áno?“
Vedľa Garretta stál dţentlmen, ktorý by sa nedal jedným
slovom opísať inak neţ ako krásavec. Mal plavé vlasy, takmer
priezračné modré oči a postavu, ktorú mu musel kaţdý chlap
závidieť. Bol vysoký a svalnatý, na brade mal malú jamku, a keď
sa na Lucy usmial, v ústach mu zasvietili dva rady dokonalých
bielych zubov. Nielenţe nemal hrb ani sloniu nohu, ale, ako sa
zdalo, ani jedinú chybičku. Lord Berkeley bol dokonalý a Lucy sa
pri pohľade naňho trochu zakrútila hlava.
„Lucy, smiem ti predstaviť svojho priateľa? Toto je Christian,
lord Berkeley.“ Potom sa obrátil k lordovi Berkeleymu:
„Christian, toto je moja sesternica lady Lucy Uptonová.“
Lucy sa uklonila. Sľubný začiatok. Och, teraz to nesmie
pokaziť. Nesmie povedať nič výstredné, drzé ani nezdvorilé.
 „Rada vás poznávam, pane,“ dostala nakoniec zo seba. To
zvládla, nie? Nebolo to ani výstredné, ani drzé, ani nezdvorilé.
Takţe zatiaľ všetko dobré.
Lord Berkeley sa galantne uklonil. „My lady, potešenie je len
a len na mojej strane.“
Cítila, ako ich z druhej strany sály uprene pozorujú Cass
s Jane. Len čo sa im stretli oči, začali sa ovievať, aby jej dali
najavo, ţe aj ich lord Berkeley očaril. No keď sa tým smerom
pozrel lord Berkeley, tvárili sa, ţe ich zrazu ohromne zaujal
bohato zdobený strop.
Obrátil sa k Lucy, ktorá mala čo robiť, aby sa nerozosmiala.
Aj jemu na tvári ţiaril pobavený úsmev. „Vaše priateľky?“
„Áno,“ prikývla. „Hoci neviem, či by som sa k nim v tejto
chvíli mala hlásiť.“
Lord Berkeley sa usmial. „Z... Zatancovali by ste si so mnou,
lady Lucy?“
Ach, muţ, ktorý ju oslovuje lady Lucy a nie slečna Uptonová,
veľmi príjemná zmena. Ale zdalo sa jej, ţe akosi zaváhal.
Predstavoval si ju nejako ináč? Fešák ako lord Berkeley by zaiste
skôr stál o niekoho ako... Cass. Och, musí zahnať také myšlienky.
Nijako to nepomáha. Radšej sa naňho srdečne usmiala. „Ale
samozrejme, môj pane, veľmi rada.“
Lord Berkeley, ako čoskoro zistila, bol navyše úţasný
tanečník. Veľa toho síce nenarozprával, ale asi sa potreboval
sústrediť na tanečné kroky. A robil to rozprávkovo! Krúţili
po parkete, vznášali sa ľahko a elegantne, aţ prekvapivo ľahko
a elegantne na niekoho takého vysokého. Hoci aj vojvoda je dosť
vysoký a tieţ výnimočne dobrý tanečník, ale... Dosť! Uţ ani slovo
o vojvodovi! Dnes uţ naňho ani nepomyslí! Rozhodne nie!
Keď dotancovali, lord Berkeley ju zaviedol k stolu
s občerstvením. „Povedzte, lady Lucy, ako to, ţe sme sa my dvaja
nikdy nestretli? Podľa mňa je to veľká škoda.“
Teraz to príde. Teraz zistí, v čom je lord Berkeley príliš...
Pozorne ho pri tanci sledovala, no nič nenašla. Milo sa usmiala.
„Pýtala som sa Garretta presne to isté, pane. Spomínal, ţe
nechodievate často do Londýna.“
„To je pravda. Povinnosti ma v poslednom čase nútia veľa
cestovať, ale keď môţem, najradšej sa zdrţiavam na vidieku. Vy
nie?“
Lucy sa na chvíľu zamyslela. Vidiek pre ňu znamenal ţivot
s jej rodičmi. Nie, to rozhodne nie je nič pre ňu. „Nepovedala by
som, ţe mám vidiek najradšej, to asi nie. Ale zboţňujem malé
mestečká, ako je Bath. Čo sem priviedlo vás?“
„Prišiel som sem na bratancovu svadbu,“ vysvetlil.
Svadba. To slovo jej pripomenulo, ako v ten istý večer
so smiechom vravela priateľom, aby im ešte neplánovali svadbu,
no odrazu sa nedokázala ubrániť predstave, aký ţivot by ju asi
čakal po boku lorda Berkeleyho.
„Blahoţelám a prajem vášmu bratancovi všetko najlepšie.
Ako sa vám páči Bath?“
„Páči. Veľmi,“ znovu sa na ňu ţiarivo usmial.
Lucy mu úsmev opätovala. Vikomt je vysoký, driečny
a úţasný tanečník. Ale nesmie sa dať uniesť. Čím viac času spolu
strávia, tým väčšie je riziko, ţe jej vykĺzne nejaká štipľavá
poznámka. Musí si dávať pozor na jazyk. „Ďakujem za úţasný
tanec, lord Berkeley.“
„S radosťou, my lady.“
Otvárala ústa, tešila sa na pokračovanie sľubne začatého
rozhovoru, keď sa pri nich zrazu pristavil akýsi známy lorda
Berkeleyho. Vikomt sa musel odporúčať. Lucy si vzdychla
a rozlúčila sa s ním.
O dvadsať minút sedeli všetky tri priateľky v kreslách
na kraji tanečného parketu, popíjali ratafiu a smiali sa.
„Nepochopím, ako to, ţe nám za celé tie roky Garrett
nepredstavil ani jedného zo svojich úţasných priateľov,“
prehodila Lucy.
„Konkrétne lorda Berkeleyho,“ spresnila Jane. „Ten chlap je
jednoducho dokonalý.“
„Keby si ho bola stretla hneď ten rok, keď ťa uviedli
do spoločnosti, moţno by bolo všetko inak,“ dodala Cass.
 Musela sa zasmiať. „Chceš povedať, ţe by som uţ
dávno nebola na ocot?“ No v kútiku duše o tom pochybovala. Bol
by sa jej lord Berkeley páčil aj pred piatimi rokmi? Vedela by
dostatočne oceniť jeho šarm a dobré spôsoby? Tým si nebola aţ
taká istá. Dnes večer ich však ocenila. Lord Berkeley je muţ,
s akým by rada ţila. Bezchybné spôsoby a bezchybná výchova.
Nie ako niekto, kto nemá o vyššej spoločnosti ani potuchy, nech
by bol vojvodom hoci stokrát. Áno. Lord Berkeley by bol pre ňu
dokonalý partner. Aj keď si zatiaľ nedokáţe pomôcť a z času
na čas jej pohľad zablúdi k Derekovi, aby sa presvedčila, či si
všimol jej nového spoločníka.
Dofrasa. Prečo ju to vôbec zaujíma? Jej pozornosti neušlo, ţe
sa Derek dnes večer správa veľmi zdrţanlivo. Azda pre to, čo sa
dozvedel o Julianovi a Cass? Ţeby si to bol predsa len rozmyslel,
napriek tomu, ţe včera v noci tvrdil, ţe sa Cass nevzdá? Alebo ich
dnes večer sotva pozdravil iba preto, ţe Lucy má inú spoločnosť
a očividne sa nezaujíma, či sa s Cass baví, alebo nie? Teda, to by
bolo naozaj pozoruhodné. Ţeby sa vojvoda zaujímal o Cass len
vtedy, keď je nablízku Lucy, ostraţito pripravená zasiahnuť
kedykoľvek prekročí pomyselnú hranicu, ako kvočka
ochraňujúca svoje mladé?
Nie. Nie. Nie. Tým sa uţ nemusí trápiť. Na vojvodu uţ
nemusí ani pomyslieť. Je tu lord Berkeley. Odolala a uţ sa
smerom k Derekovi viac nepozrela.
 DVADSIATA PIATA KAPITOLA

„Zatancujeme si?“ telom jej prebehla horúca triaška, a keď

pocítila jeho dych na zátylku, naskočila jej husia koţa.
Vedela, kto ju oslovil, ešte neţ sa otočila. Derek. Stál pred ňou
v čiernom kabátci, podával jej ruku, druhú mal schovanú
vo vrecku. Dofrasa, vyzeral absolútne boţsky.
Lucy chcela povedať nie. Chcela ho odmietnuť. Obzrela sa
okolo seba. Lord Berkeley odišiel po občerstvenie a dosiaľ sa
nevrátil. Derek jeho momentálnu neprítomnosť očividne vyuţil.
Otvorila ústa, aby ho odmietla, no nevydala ani hláska.
Vedela len jediné, ţe za nijakých okolností nemôţe vysloviť Nie,
ďakujem.
Obrátila sa k nemu a bez slova mu podala ruku.
Odviedol ju na parket, zovrel ju v náručí a urobil s ňou
elegantnú otočku. „Takţe Berkeley, čo?“
Tvárila sa čo najľahostajnejšie. „Čo tým chcete povedať?“
Pokúsil sa o podobný výraz. „Celkom nič.“
„Prečo ste to potom spomenuli?“ vyzvedala ďalej.
Derek urobil ďalšiu otočku. „Len som si doteraz nikdy
nevšimol, ţe by vás nejako zvlášť zaujímal.“
Nechápavo naklonila hlavu „To najskôr preto, lebo som ho
ešte nikdy nestretla.“
„Aha.“
„A čo vy? Ja som si zasa všimla, ţe ste dnes večer s Cass ani
poriadne neprehovorili,“ s radosťou mu vmietla do tváre Lucy.
„Tuším ma celý večer sledujete, čo?“ Prepichla ho pohľadom.
„O vás by som mohol povedať presne to isté,“ pokračoval.
 „Ani vy ste sa dnes večer lady Cassandre veľmi nevenovali.“
„Iba som si uvedomila, ţe vy a Cass...“ Odkašľala si. „Uţ to
nie je môj boj. Ako vlastne ani nikdy nebol.“ Bolo to sklamanie, čo
sa mu mihlo na tvári?
„Aha. Tak ľahko sa vzdávate?“
Nehanebne sa ju snaţí vyprovokovať. Tú radosť mu však
nedopraje. „Veď ani nemám čoho. To Cass ma poţiadala, aby
som vám otvorene povedala, ţe o vás nemá záujem. Preto som to
urobila. Ale nepočúvali ste. Takţe je koniec. Cass sa za vás
nevydá. Viem, ţe nie. No teraz to uţ musím nechať na ňu.“
Derek mlčal. Len sa na ňu díval. Lord Berkeley sa medzitým
vrátil a stál na kraji parketu s dvomi pohármi šampanského
v rukách. Sledoval Lucy s vojvodom a na tvári mal
nepreniknuteľný výraz.
Vojvoda k nemu kývol hlavou. „Berkeley nevyzerá nadšený,
ţe so mnou tancujete.“
Otočila hlavu. „Poţiadala som ho o pohár šampanského.
Mala by som sa vrátiť.“
Prekvapene zodvihol obočie. „Má dnes večer na vás azda
monopol?“
„Vôbec nie,“ odvrkla. „Jednoducho ma jeho spoločnosť teší.“
„Na rozdiel od tej mojej?“ šepol a zvuk jeho drsného hlasu
urobil s jej telom čosi nanajvýš nepredvídateľné.
„Sám ste to povedali.“ Prečo je z neho zrazu taká nervózna?
Derek sa jej pozorne zadíval do očí. „Ani trochu vám
nerozumiem.“
Takmer sa nahlas rozosmiala. „Tak to sme dvaja, vaša milosť.
Ani ja vám vôbec nerozumiem. Hoci teraz, keď viem, ţe ste
s Julianom blízki priatelia, je to všetko trochu pochopiteľnejšie.“
„Stále si však nemyslíte, ţe mi dvaja s Cassandrou by sme sa
mali vziať?“
Pokrútila hlavou. Náhle zatúţila vytrhnúť sa mu z náručia,
rozbehnúť sa a beţať niekam ďaleko, veľmi ďaleko. Hoci netušila
prečo. „Uţ ani neviem, čo si vlastne myslím.“
Derek hodil pohľad k lordovi Berkeleymu. „Radšej vás
zavediem späť. Nerád by som riskoval, ţe ma vyzve na súboj.
S chlapom vikomtových kvalít je lepšie si nič nezačínať.“
Očividne sa mu vysmieva. Nebolo pochýb, ţe Derek ako
vojak by bol s lordom Berkeleym, ktorý bol skôr intelektuál,
rýchlo hotový.
Pocítila potrebu zastať sa vikomta. „Náhodou je toho dosť,
čomu by ste sa uňho mohli priučiť, najmä čo sa týka dobrých
spôsobov,“ odsekla a dúfala, ţe zaťala do ţivého.
Ak sa jej to aj podarilo, Derek na sebe nedal nič poznať.
Namiesto toho sa jej uklonil a zaviedol ju naspäť k lordovi
Berkeleymu. „Príjemný večer vám prajem, my lady,“ pobozkal jej
ruku, jeho pery pálili.
Lord Berkeley zdrţanlivo kývol Derekovi hlavou a Lucy
podal pohár šampanského. So sladkým úsmevom mu
poďakovala. Derek sa medzitým obrátil a pomaly sa strácal
v dave prítomných hostí. Nevdojak sa za ním zadívala.
„Priateľ?“ spýtal sa lord Berkeley.
„Ani by som nepovedala,“ odvetila a napila sa šampanského.
„Skôr partner do slovných šarvátok.“
„Počul som, ţe ste sa s ním na akomsi plese v Londýne dali
do sporu.“
Lucy takmer zabehlo. Najradšej by sa bola v tej chvíli
prepadla pod zem. „Uhm, áno. On... Zdá sa, ţe je na svoju
duchaplnosť nesmierne pyšný.“
„A čo vy, my lady, vaša výrečnosť je vraj povestná. Alebo sa
mýlim?“
Musela si dať poriadny hlt. Usmiala sa. „Robím, čo môţem,
môj pane.“
Vďakabohu ju pred ďalšími otázkami o Derekovi zachránilo
pozvanie lorda Berkeleyho do tanca. Znovu sa vznášali
po parkete bez slov a Lucy si uţívala vikomtovo tanečné umenie.
Dobre jej padlo s nikým sa nehádať. Aspoň nachvíľu.

Derek do seba obrátil uţ tretí pohár brandy a udrel ním

o podnos, s ktorým okolo neho práve prechádzal sluha. Musel sa
ovládnuť, aby si spakruky neutrel ústa. Na bojisku by si to nikto
ani len nevšimol, no na tanečnom bále v Bathe by to asi nebolo
celkom spoločensky prijateľné gesto.
Pohľad mu zablúdil k Lucy Uptonovej. Vznášala sa
po parkete v Berkeleyho náručí, usmievala sa a zdalo sa, ţe sa
úţasne zabáva. Prečo ho tak hrozne rozčuľuje, keď ju vidí s tým
vikomtom? Najskôr asi nevie prijať, ţe je zrazu všetko inak.
Normálne by prišiel za Cassandrou a dvoril jej, potom by sa tam
zjavila Lucy, hádala by sa s ním pre to a všetko by bolo
v najlepšom poriadku. Zaúpel. To nemôţe myslieť váţne. Dnes
večer sa však Lucy tvári, akoby ju vôbec nezaujímal, a hoci lady
Cassandra bola celý večer voľná, ani raz sa neprinútil pozvať ju
do tanca. Ani poriadne nevedel prečo. Azda preto, lebo sa
dozvedel, ţe Cassandra miluje Juliana?
Derek by tomu rád uveril, no nechcel si klamať. To, čo cíti
Cassandra k Julianovi, ho ani najmenej netrápilo. Nebol
do Cassandry zaľúbený, a preto nevidel dôvod, prečo by ju mal
za to odsudzovať. Dopekla. Prečo teda neurobí tých pár krokov
a nepoţiada ju o tanec? To predsa chcel. Dostať šancu
porozprávať sa s ňou osamote, mimo dohľadu jej matky a dosahu
ostrého jazyka lady Lucy. Dnes večer má na to skvelú príleţitosť.
Lucy je – obzrel sa, a videl, ţe ešte vţdy tancuje s Berkeleym –
zadaná. Ktovie, prečo ho pri tom pomyslení zabolelo pri srdci,
akoby mu doň niekto zapichol kus ţeravého ţeleza? A prečo
zrazu tak veľmi túţi vraziť päsťou do toho Berkeleyho
uhladeného aristokratického ksichtu?
Dopekla. Berkeley je ten správny typ pre lady Lucy aj
pre lady Cassandru. Pochádza zo starej váţenej rodiny
s nepoškvrnenou povesťou, ktorá po celé generácie oddane slúţi
korune. Vie, koho ako osloviť, ako sa správať, vie, čo sa patrí a čo
nie. Berkeley je muţ, akým Derek nikdy nebude a nikdy byť
nedokáţe. Takých chlapov sú okolo neho zástupy. Prečo ho teda
tak hrozne škrie, ţe jeden z nich, práve tento Berkeley, trávi
s Lucy toľko času?
 Derek tlmene zavrčal a kývol čašníkovi, aby mu priniesol
ďalší pohár brandy.
 DVADSIATA ŠIESTA KAPITOLA

Lucy prebudil akýsi tupý úder na okno. Znovu, potom ticho,

vzápätí ďalší úder.
„Čo sa to, preboha, deje?“ Zotrela si z viečok sen, odhodila
prikrývku a náhlivo si natiahla ţupan, keď opäť čosi duto
zarachotilo o sklo. Pobehla k oknu, otvorila ho a vyklonila sa von.
Dole, na zadnom dvore, stál Derek a v ruke drţal sviečku.
Takmer mu nevidela do tváre. „Čo to tu stvárate?“ zasyčala
nahnevane, no dávala pozor, aby nekričala.
Trochu sa zatackal. „Hádţem vám do okna kamienky, čo
asi?“ ozval sa, azda aţ príliš bodro.
Ostraţito si ho premerala. „Tak to ste si zmýlili okno. Cassina
izba je na opačnej strane domu, od ulice.“
„Ja viem.“
„Tichšie!“ okríkla ho. „Alebo chcete zobudiť celý dom?“
„Nie. Nie. Nie,“ zatiahol spevavo.
Ešte trochu sa vyklonila z okna, aby ju počul a nemusela
hulákať. „Ani sa nebudem pýtať, odkiaľ vôbec viete, kde sú moje
a Cassine okná. Tuším to radšej ani nechcem vedieť.“
„Som neskutočne prešibaný, my lady,“ oznámil, zloţil si
z hlavy imaginárny klobúk – kam, dofrasa, sa podel klobúk? –
a hlboko sa uklonil.
Vidí dobre? Veď ten chlap sotva stojí na nohách!
Lucy sa prísne zamračila. „Dobrý Boţe, veď vy ste
pod parou!“
„Ani náhodou!“ ohradil sa a zatváril urazene.
„Ale ste.“ Nemohla si pomôcť, v tej chvíli jej to pripadalo
veľmi smiešne. „Ste celkom na mol.“
Oprel si ruky v bok. „Poďte sem dole.“
To ju uţ naozaj rozosmialo. „No určite! V nočnej bielizni
a uprostred noci? To sa predsa nesluší! A vôbec, čo tu takto
neskoro robíte?“
„Poďte sem,“ zopakoval o čosi naliehavejšie. „Chcem vás
vidieť v nočnej košeli. Momentálne ma ani trochu nezaujíma, čo
sa sluší.“
Naozaj na ňu ţmurkol, alebo sa jej to len zdalo? Nebesá, veď
ten je pod obraz Boţí! Čosi také skutočne nečakala. Vojvoda
z Claringdonu pod jej oknom, opitý ako čík, ktorému sa pletie
jazyk, a teraz si dokonca, prepánajána, rozväzuje kravatu! Oprela
sa o okenný rám a chvíľu ho pozorovala. Akosi od neho nemohla
odtrhnúť zrak. Našťastie sa opíja do veselosti, pomyslela si. Prečo
jej vôbec napadlo, ţe by mal byť v horšej nálade? Veď si ho nikdy
opitého ani len nepredstavovala. Zrazu zatiahol akúsi pieseň,
akoby chcel potvrdiť, ţe ho alkohol naozaj dostal do príjemnej
nálady.
„Psst,“ okríkla ho. „Zobudíte Garretta a ten na vás určite
zavolá stráţnika.“
„Nie, nezavolá. Upton je dobrý chlap. Poznali sme sa
v Španielsku. Dobrý chlapec je to. Dobrý.“
Usmiala sa do dlane. „Čo tu vlastne robíte? Prečo ste sem
vôbec prišli?“
„Prečo? Boli by ste radšej, keby ste tu videli Berkeleyho?“
Prekvapene sa nadýchla. To nemôţe byť pravda! Derek ţiarli?
Och nie! To teda začína byť zaujímavé. Viac neţ zaujímavé!
„Pochybujem, ţe by lord Berkeley čosi také vyparatil,“
prehodila.
„Tak to máte pravdu, pretoţe je to obyčajný nudný tupec,“
vyhlásil Derek. „A určite by neriskoval, ţe si pokazí ten svoj
vzorný účes.“ Derekovi sa konečne podarilo rozviazať kravatu
a teraz si ju omotával okolo ruky.
„Vzorný účes? To je čo?“ Ţmúrila do tmy. „Čo stvárate s tou
kravatou?“
 „Pouţívam ju namiesto škrtidla,“ vysvetlil, „ktoré práve dosť
súrne potrebujem.“
Prekvapene zhíkla a ešte viac sa vyklonila z okna, aby lepšie
videla. „Ste zranený?“
Zodvihol obviazanú ruku. „Krvácam.“
„Prečo?“
„Pobil som sa so stromom.“ Zamračila sa. „Čoţe? Prečo?“
Zaškeril sa. „Zlezte dole a dozviete sa.“
Usmiala sa a neveriacky pokrútila hlavou. Asi to s tým jeho
zranením nebude aţ také zlé, keď má silu sa hádať.
„Na to zabudnite.“
„Tak potom idem ja hore!“ Poloţil čosi do trávy. Azda pohár
s alkoholom?
Vydesene odstúpila od okna. „Nie!“
Nepočúval ju. Pristúpil k stromu rovno pod jej oknom, chytil
sa spodného konára a vyšvihol sa do koruny. Košeľa sa mu
pri tom vytiahla z nohavíc, takţe zbadala časť jeho svalnatého
brucha. Šesť dokonalých tehličiek takmer na dosah. Zalapala
po dychu. „To som nemala vidieť!“ zašepkala sama pre seba.
„Na ten pohľad do smrti nezabudnem.“
„Dolámete si väzy!“ zakričala naňho.
Stál uprostred koruny stromu a vyškieral sa. „Ani nápad.
Verte mi. Ak som neumrel vo vojne, určite sa nezabijem pri páde
z nejakého sprostého stromu.“
Musela sa znovu zasmiať. A pripustiť, ţe je veľmi dobrý
lezec, s prihliadnutím na to, ţe je opitý a ešte aj zranený.
Vyhupol sa na ďalší konár a pomaly po ňom liezol k jej oknu.
Zhíkla. „Buďte opatrný!“
Potom sa chytil konára nad sebou a vyšvihol sa nohami
napred. Lucy ustúpila, aby mal pri dopade dostatok miesta, no
vzápätí ho zdrapila okolo pása. Mocne ho drţala, aby ho ohnutý
konár nevytiahol zase späť von. Keď Derek pochopil, čo robí a ţe
ho pevne drţí, konár pustil a s jej pomocou nadobudol
rovnováhu.
Len čo mala istotu, ţe bezpečne stojí na vlastných nohách,
rázne ustúpila. Pritisla si prst na ústa a bez slova sledovala, ako si
sadá na obločnú dosku. Drzo sa vyškieral a tváril sa ako mačka,
ktorá zhltla kanárika.
„To bolo nebezpečné a veľmi, veľmi nerozváţne,“ karhala ho.
No zároveň neodtŕhala oči od jeho odhalenej hrude. Prehltla.
A znovu.
„To bola zábava,“ neprestával sa škeriť, „hoci sa to určite
nepatrí.“ Jazyk sa mu zamotal a to slovo vyslovil takmer
s nenávisťou v hlase. Čo s tým stále má?
„Mohli ste sa zabiť. Vlastne ešte môţete. Radšej odstúpte
od okna,“ znepokojene ho varovala.
Vstal a zakolísal sa. „Máte rozpustené vlasy,“ šepol uţasnuto.
Rozpačito si uhladila vlnité vlasy. Och, tak toto sa naozaj
nesluší!
„Sú nádherné,“ zašepkal. Cítila, ako jej slabnú kolená.
Nádherné? Zodvihol ruku, aby ju pohladil, no vtedy
zazrela na kravate, ktorou mal omotanú dlaň, jasnočervenú
škvrnu. „Vaša ruka. Ukáţte, pozriem sa vám na to.“
Otočil sa k stoličke, no nohy mu náhle vypovedali sluţbu.
Rýchlo priskočila a chytila ho okolo pása, aby ho podoprela.
Voňal ako brandy a čerstvo pokosená tráva, a ešte čosi, čosi
neodolateľné, čo ju nabádalo zaboriť si mu tvár do hrude a zostať
tak uţ navţdy. Pokrútila hlavou, aby zapudila také myšlienky,
a s námahou ho dovliekla aţ ku kreslu. Vyčerpane doň klesol.
Kľakla si k nemu a rýchlo mu kravatu odmotala.
„Au,“ sykol. „To bolí.“
„No tak, nebuďte baba. Vy ţe ste preţili vojnu?“ Potom však
uvidela celý rozsah jeho zranenia a zhíkla. „Preboha! Veď máte
celkom zodreté hánky a v nich samý štrk a hlinu!“
„To nič nie je. Len povrchové zranenie,“ uškrnul sa.
„Povrchové zranenie, do ktorého sa vám ľahko môţe dostať
infekcia. Zostaňte sedieť. Ani sa nepohnite. A pre všetko na svete,
čušte.“
Nechala ho v kresle a beţala na druhý koniec domu, cez dve
poschodia na prízemie do kuchyne. Vzala kus čistého plátna,
misku s vodou a nejaké bylinky, aby mu vyčistila a obviazala
ranu. Potom pridala zopár prísad na svoju čarovnú medecínu
a ponáhľala sa naspäť.
Keď udýchaná otvorila dvere, našla ho sedieť v kresle.
Vďakabohu, spal. S vyvrátenou hlavou spokojne a nahlas
chrápal. Veľmi nahlas.
Vţdy lepšie, neţ keby sa ponevieral po dome, vyspevoval
alebo vykrikoval nejaké oplzlosti.
Znovu si k nemu kľakla a odmotávala kravatu, ktorú si
medzitým zasa omotal okolo ruky. Len čo mu však ponorila ruku
do misky s vodou, prebudil sa a takmer zavyl od bolesti. Rýchlo
mu dlaňou zakryla ústa. Vzápätí pocítila jeho horúci dych a opäť
sa jej podlomili kolená. Aţ keď bolo jasné, ţe sa rozpamätal, kde
je a čo sa s ním deje, ústa mu odkryla.
„Musím vám vyčistiť a obviazať ranu,“ šepla a hneď sa
pustila do práce.
Prekvapene zodvihol obočie. „Nevedel som, ţe lady ako vy
vie, ako sa to robí.“
„Očividne toho o mne ešte veľa neviete,“ odsekla. „Mala som
veľa zvieratiek, keď som bola malá. Sama som sa o ne starala.
Vyčistím vám ranu a dám vám na ňu špeciálnu zmes, ktorou som
ošetrovala svojho koňa.“
„Ošetrujete ma rovnako ako koňa?“ takmer vykríkol.
Znovu mu rýchlo zaklapla dlaňou ústa. „Psst. A čo má byť?
Na ľudí to funguje rovnako dobre ako na kone. Aj Garrettovi som
tým raz ošetrila rany, keď sa pobil s chalanom zo susedstva.“
Derek sa zasmial, zas pocítila na dlani jeho horúci dych
a rýchlo ju odtiahla. „Kto vyhral?“ spýtal sa.
„Kto vyhral?“ Pokrútila hlavou. „Čo na tom záleţí? Bolo to
uţ dávno, vari pred desiatimi rokmi.“
„Stavím sa, ţe Upton si dodnes pamätá, kto vtedy vyhral.“
Zasmiala sa. „Typický chlap. Tak aby ste vedeli, aj ja si to
pamätám. Vyhral Garrett. Ale trvalo skoro týţdeň, kým sa mu
ruka zahojila. Ešteţe som mu na to prikladala svoju čarovnú
medecínu.“
 „Ako poviete, my lady,“ zaškeril sa na ňu.
Lucy však uţ bola zabratá do ošetrovania rany. Miešala
prísady na špeciálnu zmes, ktorú mu priloţí na vyčistenú ranu.
Potom chytila Dereka za zápästie.
„Trochu to bude štípať,“ varovala ho.
„Bol som postrelený, takţe pochybujem – auuu!“
Stisla pery, aby sa nerozosmiala. Svojim miláčikom vţdy
najprv potrela ranu špeciálnou masťou, aby to tak nebolelo, no
Derek si nepochybne zaslúţil malú príučku. Veď ju opitý zobudil
uprostred noci. Nehovoriac o tom, ako ju vydesil, keď liezol
na strom a keď si takmer polámal väzy, kým sa vtrepal dnu. Ako
by to vysvetlila, keby ráno našli jeho mŕtve telo pod jej oknom?
Zaťal zuby. „Dúfam, ţe to naozaj zaberá.“
„Ste horší ako malé decko.“ Začala mu obväzovať ranu.
„Poviete mi aspoň, z akého dôvodu ste sa pustili do bitky
s chudákom stromom?“
Derek sykol cez stisnuté zuby. „Pôvodne som to ani nemal
v úmysle.“
Stisla pery, aby sa nerozosmiala. „Ach, rozumiem. Zvyčajne
človek čosi také neplánuje, však? Predpokladám, ţe na vás
vybehol, je tak? Alebo vás inak vydesil?“
Premeral si ju, akoţe nechápe, čo je na tom smiešne.
„Ani jedno. Myslel som si, ţe je to chlap.“
„Chlap? Aký chlap?
„Berkeley.“
Prudko vstala a oprela si ruky v bok. „O čom to, dofrasa,
hovoríte?“
„Je to celkom prosté. Šiel som domov. Myslel som
na Berkeleyho, naštval som sa a udrel do stromu.“
Vzdychla. „Takţe ste si ten strom nepomýlili s lordom
Berkeleym?“
„Nie, len som si ţelal, aby tam namiesto toho stromu stál on,“
zavrčal. „Aby som mu mohol vraziť päsťou do toho jeho
vzorného úsmevu.“
Prevrátila oči. „Stavím sa, ţe by vaša ruka vyzerala trochu
lepšie. Prečo ste chceli udrieť lorda Berkeleyho?“ Znovu si kľakla
a ďalej mu obväzovala ruku.
Obrátil sa k oknu. „To by ste chceli vedieť, čo?“
Pokrčila nosom a len tak mimochodom mu zatlačila na ranu.
Sykol a ona sa usmiala. „Dobre, nemusíte mi to hovoriť, keď
nechcete.“
Druhou rukou sa zaprel o koleno. „Ako dlho sa s Berkeleym
poznáte? Nikdy som vás s ním nevidel.“
„Uţ som vám to povedala. Dnes večer som ho stretla prvý
raz. Garrett nás zoznámil. Zdá sa, ţe je veľmi milý.“
Derek si pobúrene odkašľal. „No jasné, milý!“ zamrmlal.
„Stavím sa, ţe ten chlap v ţivote nič poriadne neurobil. Určite
ani strieľať nevie. Stavím sa, ţe by netrafil ani slona. Nezmohol
by sa ani...“
Pritlačila mu ranu. „Uţ ste skončili?“ Uškrnul sa. „Áno.“
Pozorne sa mu zadívala do očí. „Prečo ste zobudili mňa a nie
Cass?“
„Pretoţe som chcel vidieť vás,“ pri poslednom slove jej
bruškom prsta poklopal o špičku nosa.
Lucy sa rozhodla, ţe vzrušujúcu triašku, ktorú v jej tele tie
slová vyvolali, bude ignorovať. „Prečo?“
„Neviem.“ Zdravú ruku jej ovinul okolo krku a pritiahol si jej
tvár bliţšie. „Moţno som vás chcel ešte raz pobozkať. Čo vy
na to?“
Srdce sa jej rozbúchalo tak, ţe to určite musel sám počuť.
Z dotyku jeho horúcej dlane na odhalenom zátylku sa jej zatočila
hlava. Nemohla odtrhnúť oči od jeho úst. Naozaj ju znovu
pobozká?
Och, počkať, vlastne si od nej pýta povolenie.
Pomalým pohybom si oblizla pery. „Čo vy na to?“ spýtal sa.
Druhý raz v ţivote, a zasa v prítomnosti toho istého muţa,
stratila reč.
Len smelo! Zrazu sa jej vybavili jej vlastné slová. Derek
je predsa totálne na mol. Je viac neţ pravdepodobné, ţe si ráno
nebude vôbec nič pamätať. Aspoň tak to vravel Garrett, keď sa
párkrát opil. Takţe prečo by nemohla byť smelá?
„Ja na to, aby ste ma pobozkali,“ šepla.
Derek nič viac počuť nepotreboval. Pritiahol si ju bliţšie
a ţiadostivo sa zmocnil jej úst. Jeho bozk bol dlhý, horúci
a nádherný. Nedýchala. Nemyslela. A po ničom viac netúţila.
Zaboril jej prsty do vlasov, pohladil ju po hrdle a skĺzol
k bokom. Potom ju pritiahol k sebe a posadil si ju do lona.
Zodvihol ju jednou rukou ako porcelánovú bábiku. Bol taký
mocný. Mocný a zároveň neţný. Bozkával ju náruţivo, no pritom
s takou jemnosťou, aţ sa jej nechcelo veriť, ţe je skutočne taký
opitý, ako sa zdalo. Rozhodne to nebol bozk opilca, ktorý nevie,
čo robí. Lucy, aţ na dve či tri výnimky, nemala s bozkávaním
veľa skúseností – aj tak sa všetky skončili vodopádom zdrvujúcej
kritiky na ich pôvodcov –, no uţ teraz vedela, ţe keď sa skončí
tento, nič nebude ako predtým.
Keď Derek nakoniec odtiahol pery od jej úst, zalapala
po dychu a neţne si oňho oprela čelo. Jej telom zmietali nové,
neznáme pocity. Oheň, vlhko, túţba. Bolestná túţba.
„Viete sa úţasne bozkávať,“ šepla s perami pri jeho perách.
Zrazu sa spamätala, prudko vstala a pritiahla si druhú
stoličku.
Prekvapene sa na ňu pozrel. „Takţe sa viem úţasne
bozkávať, no zároveň mi dávate voľnú ruku, aby som dvoril
Cassandre, ako ste povedali?“
Zahryzla si do pery. „Áno.“
Prepichol ju pohľadom. „Zmenil sa azda váš postoj preto,
lebo ste sa zoznámili s lordom Berkeleym?“
„Čoţe? Nie. Prečo?“
„To je jedno. Uţ ste skončili s tou rukou?“
„O chvíľku.“ Vstala a ešte mu obviazala ranu čistým kusom
plátna, aby obklad z jej zázračných byliniek drţal na mieste.
„Hotovo.“
Vytrhol si ruku z jej dlane.
„Aj tak by ste mali zájsť zajtra za doktorom. Aby ste nedostali
infekciu.“
 „Nedostanem.“ Postavil sa a kývol hlavou k dverám.
„Prekáţalo by vám, keby som tentoraz pouţil hlavný
vchod?“
Usmiala sa. „Naopak, myslím, ţe je to skvelý nápad.“
„Prepáčte, ţe som vás obťaţoval takto uprostred noci, my
lady.“
„Hlavne dávajte pozor, aby ste sa bezpečne dostali domov.“
Otvoril dvere do chodby a naposledy sa k nej otočil.
„Pozdravujte odo mňa milého lorda Berkeleyho, ako sa sluší
a patrí.“
 DVADSIATA SIEDMA KAPITOLA

Ticho zaklopala na dvere Cassinej izby. „Môţem ďalej?“

„Lucy, to si ty?“ ozvala sa jej priateľka šeptom.
„Áno.“
„Samozrejme, ţe môţeš. Poď ďalej.“
Nehlučne za sebou zatvorila dvere. Ešte vţdy mala na sebe
ţupan a tenkú ľanovú nočnú košieľku. Odkedy Derek odišiel,
nedarilo sa jej zaspať. Derek. Čo s ním? Čo k nemu vlastne cíti?
Nemala ani tušenia. Ten muţ ju miatol ako ešte nikto v ţivote. Čo
si ten chlap o sebe myslí? Vrazí k nej cez okno uprostred noci!
Okrem toho, ţe si mohol dolámať väzy, načisto jej mohol zničiť
povesť a obrátiť celý dom hore nohami. Alebo všetko dokopy.
Nikdy ho takého nevidela. Doteraz sa vţdy bezchybne ovládal.
Takmer by povedala, ţe ho zaslepila ţiarlivosť voči lordovi
Berkeleymu. Aj keď v podstate nemal najmenší dôvod ţiarliť.
Na druhej strane bola pravda, ţe lord Berkeley je prvý muţ, ktorý
sa po dlhom čase o Lucy naozaj úprimne zaujíma. Je pekný,
skvelý tanečník... vlastne ho sotva stretla. Vôbec ho nepozná.
Môţe len dúfať, ţe nebude celkom nanič, keď sa s ním Garrett
priatelí. Zďaleka to však neznamená, ţe si s ním bude aj ona
dobre rozumieť. Nechá tomu zatiaľ voľný priebeh, hoci úprimne
stojí o to, aby sa naďalej stretávali. Preto dnes večer, prv neţ sa
rozlúčili, súhlasila, aby ju prišiel navštíviť.
Cítila však, ţe nie náhodou ju Derek prepadol presne v ten
istý večer, keď tancovala s lordom Berkeleym. Alebo áno? Boţe,
prečo sa všetko tak komplikuje a zamotáva? Musí hovoriť s Cass.
Musí jej povedať, ţe Derek pozná Juliana. Doteraz si myslela, ţe
by toho bolo na jej priateľku priveľa. No dnes si uvedomila, ţe
Cass si zaslúţi poznať pravdu.
Zhlboka sa nadýchla. Zrazu nielenţe nevedela, čo si má
o Derekovi myslieť, ale nevedela ani, čo všetko má Cass
prezradiť. A uţ vôbec netušila, ako by jej vysvetlila, prečo na dne
zásuvky bielizníka ukrýva jeho zakrvavenú kravatu, ani prečo si
k nej, prv neţ ju tam odloţila, párkrát privoňala.
Prešla ku Cassinej posteli a sadla si na peľasť. „Prepáč, ţe
som ťa zobudila.“
Cass zazívala a natiahla sa. „To nič, Lucy. Deje sa niečo?
Prečo nespíš?“ Otočila sa na bok a zvedavo sa zadívala
do priateľkinej tváre.
Rozpačito si naprávala záhyby na nočnej košeli. „Je mi ľúto,
čo sa vtedy stalo, Cass.“
Cass sa nechápavo zamračila. „Za čo sa ospravedlňuješ,
Lucy?“
„Za to, ţe som sa v tvojej prítomnosti pohádala s vojvodom,
keď za nami prišiel do Assembly Rooms. Myslela som, ţe ti tým
pomôţem. Netuším prečo, ale ten chlap ma zakaţdým tak... tak...
rozčúli. Nechápem to.“
Cass sa usmiala. „Vţdy si bola výbušná a temperamentná,
Lucy. Preto si taká odváţna a silná. Nie taká padavka ako ja.
Vţdy som to na tebe obdivovala.“
„Nie si padavka, Cass.“
„Ţe nie som?“
„Nie si. Si láskavá, milá a na kaţdom vidíš to najlepšie.“
„A čo z toho?“ Cass sa rozpačito usmiala.
„Si úţasná, Cass. Derek... vojvoda je z teba celkom namäkko.“
Cass zazívala a ospalo sa usmiala. „A lord Berkeley je zasa
celkom namäkko z teba.“
Zadívala sa na svoje dlane schované v záhyboch bielej nočnej
košele. „Vlastne preto som sem za tebou prišla, Cass.“
„Prečo?“
„Najprv ti musím povedať, čo som sa pred dvomi dňami
dozvedela od vojvodu.“ Nemôţe mu hovoriť Derek, určite nie
pred Cass.
Cass spozornela. „Čo také?“
Zhlboka sa nadýchla. „Azda sa za to na mňa nebudeš hnevať,
ale prezradila som mu, ţe muţ, kvôli ktorému sa tak trápiš, je
kapitán Julian Swift.“
Cass sa zádumčivo zadívala von oknom. „Nehnevám sa,
Lucy. Čo na tom záleţí, či vie jeho meno?“
„Cass, ale vojvoda Juliana pozná! Hovorí, ţe sú blízki
priatelia. Dokonca ho vraj sám Julian poslal späť do Anglicka
a poţiadal ho, aby ti dvoril.“
Cass zbledla. „To ţe povedal?“
Prikývla. „Áno. Aj to, ţe v nijakom prípade neodstúpi
od plánu oţeniť sa s tebou.“
Cass zamyslene pohládzala vzorku na prikrývke. „Veľa
o všetkom premýšľam,“ zavrela oči, „a musím pripustiť, ţe
vojvoda má pravdu.“
Zadívala sa priateľke do tváre. „Ako to myslíš?“
Cass sa trhane nadýchla. „Pravda je, ţe Julian sa sotva doţije
návratu domov. A keby aj, nič to nezmení na tom, ţe je
zasnúbený s Pen.“ Pozrela sa priateľke do očí. „Bola som hlúpa,
Lucy.“
Lucy sa však zrazu nemohla nadýchnuť. Akoby jej bol niekto
vypustil všetok vzduch z pľúc. „Cass? Čo tým chceš povedať?
Chceš azda naznačiť, ţe k Derekovi niečo cítiš?“
 DVADSIATA ÔSMA KAPITOLA

Lucy sa nemohla sústrediť na ţivý rozhovor okolo stola

v dome lady Hoppingtonovej, ktorá ich k sebe pozvala
na benátske raňajky. Zvyčajne sa na prekáraní Jane
a Garretta veľmi dobre zabávala, no dnes ráno mala hlavú plnú
zmätku. Pritlačila si ruky na spánky. Včerajší nočný rozhovor
s Cass jej neschádzal z mysle.
Cass nakoniec na jej otázku odpovedala. Vysvetlila jej, ţe sa
vo svojich pocitoch vôbec nevyzná a ţe o všetkom potrebuje
poriadne porozmýšľať. Po tom, čo za posledný týţdeň preţila, to
bolo viac neţ pochopiteľné. No hoci jej odpoveď nebola presne tá,
ktorej sa Lucy najviac obávala, naďalej mala z vývoja udalostí
zmiešané pocity. Mala by Cass prezradiť, ţe sa bozkávala s jej
moţno nastávajúcim snúbencom? Zmenilo by to azda, čo voči
nemu Cass cíti? A ak áno, bolo by to voči Cass fér? Derek by bol
pre ňu úţasná partia, a keby Cass k nemu naozaj čosi cítila alebo
aspoň predpokladala, ţe by k nemu mohla niečo cítiť, bolo by
od Lucy veľmi sebecké, keby jej prezradila, ţe sa bozkávali.
Dvakrát. Najmä ak sa dohodli, ţe ten bozk nič neznamenal a ţe sa
nikdy nezopakuje. Aj keď táto dohoda platila, keď boli obaja
triezvi. Ten druhý raz sa moţno ani neráta. Alebo áno? No a čo
keď k nej vliezol včera oknom do izby? Bol opitý a jednoducho
hľadal niekoho, kto by mu ošetril ruku. Pomohla mu. No tak
dobre, a pobozkala ho, hoci to asi nebolo najmúdrejšie, čo sa v tej
chvíli dalo urobiť. Nijako však nemohla poprieť, ţe bozk to bol
skutočne výnimočný.
Cítila, ako jej v hlave pulzuje nástojčivá bolesť. Och, je
najhoršia priateľka pod slnkom. Úplne najhoršia. To, čo sa deje, je
jednoducho hrozné. Absolútne neprijateľné. A potom, je tu ešte
lord Berkeley. Za dlhé roky konečne slušný nápadník. Bola by
blázon, keby sa nesnaţila udrţať si ho. Mala by s ním tráviť viac
času, aby sa lepšie spoznali a zistili, či sa k sebe hodia. Nemala
by?
Musí sa porozprávať s Jane. Jane je predsa taká rozumná.
Vţdy vie, čo robiť. Na všetko má správnu odpoveď. Áno. Jane.
Kde je Jane?
Otočila sa s úmyslom stoj čo stoj nájsť priateľku, zatiahnuť ju
niekam do tichého kúta a vyznať sa jej zo všetkých hriechov. No
len čo sa zvrtla, takmer vrazila do... Dereka.
Uf.
„Lucy?“ Chytil ju za lakeť, pretoţe to v tej chvíli vyzeralo, ţe
stráca rovnováhu. „Všetko v poriadku?“
Vyhla sa jeho pohľadu a ďalej si študovala špice topánok.
„Áno. Isteţe.“
„Vyzeráte, akoby ste pred chvíľou zazreli ducha,“ šepol
zamatovým hlasom.
Odkašľala si s očami neprestajne upretými na špice.
„Nie, nič mi nie je.“
„Určite?“ Odváţila sa zodvihnúť k nemu oči. Prepaľoval ju
pohľadom, ako to vedel iba on, akoby videl aţ na dno jej duše.
„Áno. Prečo?“
Díval sa jej pozorne do očí, na čele mal hlbokú vrásku.
„Neviem. Len vyzeráte akási... iná.“
Narovnala sa. Musí so sebou niečo urobiť. Musí sa spamätať,
rýchlo.
Očividne si nič z toho, čo sa medzi nimi včera večer stalo,
nepamätá. Vlastne, chvalabohu. Ale ak sa Derekovi zdá, ţe je
nejaká iná, potom Cass, ktorá ju pozná od detstva, si určite
všimne, ţe sa niečo deje. Jednoducho sa necíti vo svojej koţi. Bolí
ju hlava. To je všetko. Za pár dní bude opäť všetko po starom.
„Lucy,“ pokračoval Derek. „Chcel som vám niečo povedať.“
Zatajila dych. „Č... Čo také?“
 „Chcel som sa vám ospravedlniť.“
Na chvíľu zaţmúrila oči a potom ich uprela do jeho
naškrobenej náprsenky. „Za čo?“
„Za svoje správanie včera v noci.“ Nebadane sa poobzeral,
aby sa uistil, či ich niekto nepočúva, no nikto nablízku nebol.
Prekvapene zalapala po dychu. „Vy si to pamätáte... všetko?“
„Nie, práveţe nie. Vlastne si pamätám veľmi málo. Práve
preto, ak došlo k niečomu, za čo by som sa mal ospravedlniť...“
S úľavou si vydýchla. „Och nie, nie, nie. Nestalo sa nič, za čo
by ste sa museli ospravedlňovať.“
„Ale stalo. Bolo to odo mňa nanajvýš nerozváţne,
nezodpovedné a sľubujem, ţe sa to viac nebude opakovať.“
„A čo vaša ruka?“ spýtala sa, aby zmenila tému rozhovoru.
Letmo sa pozrel na obviazanú dlaň. „Vďaka vašej láskavej
opatere sa dobre hojí.“
Usmiala sa, no odvrátila oči. Ako to, ţe ona na nič z toho, čo
sa medzi nimi včera stalo, nie je schopná zabudnúť? Na pohľad
na jeho nahú pokoţku, na horúci dych na svojej dlani, keď mu
zakrývala ústa? Ani nehovoriac o tom bozku. Namáhavo
prehltla.
Zhlboka sa nadýchla, aby nabrala odvahu. Znovu sa mu
pozrela do očí. „Smiem sa vás na niečo opýtať, Derek?“
Usmial sa, keď ho oslovila krstným menom. „Samozrejme.“
„Keď ste...“ naprázdno prehltla, „keď ste naposledy videli
Juliana, bol ešte... vyzeralo to, ţe preţije? Alebo myslíte, ţe naozaj
umiera?“
Derek zváţnel. Oprel si ruky o boky a vydýchol, akoby sa
pokúšal vybaviť si kaţdý detail posledného stretnutia
s priateľom. „Bol na tom zle, Lucy. Veľmi zle.“
Zdrţanlivo prikývla. „Takţe podľa vás, zomrie?“ Jediné
hrozné slovo. „Áno.“
Lucy sa zatackala a cúvla. Musí zmiznúť. Natiahol ruku, no
uhla sa, aby sa jej nedotkol. „Uţ musím,“ zamrmlala, otočila sa
a nadvihla si sukňu. Mala čo robiť, aby sa nedala do behu.
Takţe je rozhodnuté. Julian zomiera, ak uţ nie je mŕtvy. Cass
si zaslúţi bezpečnú budúcnosť po boku muţa, ktorý odprisahal,
ţe sa o ňu postará a ţe ju ochráni. Garrettovi to moţno zlomí
srdce, no ten, aj keď je nepochybne úţasný muţ, ešte len zdedí
grófsky titul, čo sa s titulom vojvodu nedá ani porovnať.
Lord Berkeley je tieţ úţasný. Je pekný, úspešný a má o Lucy
záujem. Okrem toho nedvorí jej najlepšej priateľke ani nikomu
na smrteľnej posteli neodprisahal, ţe si ju vezme za ţenu. Áno.
S ním bude všetko omnoho jednoduchšie.
Potrebuje sa porozprávať s Jane. Všetko jej povie. K všetkému
sa jej prizná. Uľaví svojmu svedomiu. Potom spolu vymyslia, ako
Cass postrčiť k tomu, aby konečne dala Derekovi jasne najavo, ţe
má u nej nádej.
Lucy však uţ vedela, čo urobí. Nesmie uţ myslieť na Dereka
a sústredí sa na to, aby ich dala s Cass dokopy.
 DVADSIATA DEVIATA KAPITOLA

Kde len tá Jane môţe byť? Lucy uţ prehľadala celý dom lady
Hoppingtonovej a všetky Janine zvyčajné skrýše: kniţnicu aj
herňu, kaţdý kút, kam by mohla zaliezť a v pokoji si čítať. Jane jej
to rozhodne neuľahčuje. Ani Garretta nemôţe nikde nájsť.
Zároveň sa vyhýbala Cass, lebo ju suţovali pocity viny.
Po tom, čo urobila, nemohla sa priateľke pozrieť do očí.
Zamyslená zahla za roh chodby a zamrzla. Tam, schovaný
za veľkou komodou, stál Derek.
A nebol sám.
Lucy ani nedýchala. Chodbou sa niesol tichý ţenský hlas.
„Veľmi sa ospravedlňujem, vaša milosť, za to, ako som sa k vám
doteraz správala.“
Lucy zaţmúrila oči. Bola to Cass. Viedli s Derekom osobný
rozhovor a mala by sa radšej prepadnúť do horúcich pekiel, no
ani sa nepohla. Nohy jej celkom odmietli poslušnosť. Vedela, ţe
nemá načúvať, a uţ vôbec nie tomuto rozhovoru, no nedokázala
sa odlepiť od dláţky. Namiesto toho sa pritisla chrbtom k stene,
zatajila dych a bedlivo načúvala, aby jej neuniklo ani jedno slovo.
„Lucy mi povedala, ţe uţ viete, ţe... ľúbim Juliana,“
pokračovala Cass.
„Áno,“ pritakal Derek jasným, silným hlasom.
„Vţdy som ho ľúbila, no viem, ţe patrí sesternici Penelope.
Teda ak...“ Cass zmĺkla a Lucy nad priateľkiným trápením
zabolelo srdce.
Derek sa jej ticho prihovoril. „Ak to čo len trochu pomôţe,
lady Cassandra, kapitán Swift vás... k vám chová hlboké
a úprimné city.“
Lucy takmer počula, ako sa Cass neţne usmiala. „Áno. Ja
k nemu tieţ. Písala som mu kaţdý deň, odkedy odišiel do vojny.“
„Vravel mi, ako sa na kaţdý ďalší z vašich listov teší.“ Lucy
vystúpili slzy do očí. Nevie si ani predstaviť, ako
Cass musí bolieť, keď to počuje.
„Ďakujem, ţe mi to hovoríte, vaša milosť,“ šepla Cass.
„Samozrejme,“ odpovedal Derek.
„Musím sa vám s niečím priznať,“ pokračovala Cass. Lucy
zatajila dych. S niečím priznať? S čím? S čím?
Cass sa zachvel hlas. „Keď som vás prvý raz stretla, veľmi
som sa vás bála. Bola som doslova vydesená.“
„Je mi ľúto, ţe som vás vydesil. To som nechcel,“ rozpačito
vzdychol Derek.
„Nie. Nie. Nebola to vaša vina. To len... preto, ţe ste taký...“
Neuveriteľne krásny muž, pomyslela si Lucy a za tú idiotskú
poznámku si z celej sily dupla na nohu.
„Je to celé zamotané,“ vzdychla Cass.
„Rozumiem,“ prikývol Derek.
„Len som vám chcela povedať, ţe ma uţ nedesíte, vaša
milosť,“ usmiala sa Cass. „Odkedy viem, ţe ste Julianov priateľ,
ste aj mojím priateľom.“
„To veľmi rád počujem, lady Cassandra. Chcem vás znovu
uistiť, ţe vám rád doprajem toľko času, koľko potrebujete.
Budem stále dúfať, ţe vás nakoniec presvedčím, ţe my dvaja by
sme sa mali lepšie poznať.“
„Ďakujem, vaša milosť,“ uklonila sa Cass. „Ak sa na vašich
citoch nič nezmenilo, súhlasím, aby ste sa ďalej uchádzali o moju
ruku. Keď na to budem pripravená, pravdaţe.“
Derek mlčal.
Lucy odvrátila tvár a s námahou prehltla guču, ktorá jej
navrela v hrdle.
 TRIDSIATA KAPITOLA

Ďalší Collinov list bol ešte stručnejší, narýchlo načmáraný

na kus papiera, ktorý brat očividne odkiaľsi vytrhol. Ktovie, kde
chudák Collin skončil.

Našiel som Adama. Je ranený, ale dostane sa z toho. Beriem ho

domov. Po Rafovi a Swifdonovi ani stopy. Padli do rúk Francúzom.
Adamovi sa podarilo ujsť. Derek, nevyzerá to s nimi dobre.

Derek udrel päsťou do stola. Dopekla s tým všetkým. To znie

ako dvojitý pohreb pre bratov Swiftovcov. Ako sa pozrie
Swiftovej matke do očí? A jeho sestre Daphne? Boţe! To bude
najťaţší rozhovor v jeho ţivote. Hoci jeho nastávajúca Penelope
to, zdá sa, aţ tak nepreţíva, Daphne a Louisa Swiftové budú
určite zúfalé.
Adam ţije. Aspoň jedna dobrá správa. Takmer sa za tú radosť
vo svetle desivých správ o Swiftovi trochu hanbil. A čo Rafe?
Jeho príbuzným to tieţ bude musieť povedať. Ten chalan bol síce
tak trochu blázon, no zároveň najstatočnejší a najodváţnejší muţ,
s akým kedy Derek bojoval. Wellington a ľudia z ministerstva
k obom rodinám určite niekoho vyšlú, no Derek zasiahne. Sám
ich vyhľadá. Osobne tú správu doručí Louise, Daphne aj rodine
Cavendishovcov. Nechce, aby im to prišiel oznámiť nejaký
anonymný poskok z ministerstva.
Adam je v bezpečí. Derek zatvoril oči a v duchu si to dokola
opakoval. Aspoň jeho mama sa dozvie dobré správy, ţe všetci
traja synovia sú naţive. Tak veľmi sa trápila pre to, ţe Derek
odišiel do vojny – a keď potom Adam s Collinom vyhlásili, ţe
chcú pracovať pre ministerstvo, bola od strachu celkom bez seba.
Vedela však, ţe dospelým synom nemôţe brániť, ak sa raz
rozhodli. Uchýlila sa k modlitbám a kaţdý deň vyčkávala nové
správy. Hneď jej napíše. Z Collinovho listu usúdil, ţe asi nemal
dosť času napísať na ich domácu adresu v Brightone. Koľkokrát
ju pozýval, aby sa presťahovala do jeho novej rezidencie
v Londýne, no trvala na tom, ţe zostane čo najbliţšie k moru,
kým sa nedozvie o osude synov, ktorí zostali na pevnine. Azda
bude konečne súhlasiť, aby sa jej dostalo pokojnej staroby, akú si
matka vojvodu zaslúţi. Malá, ale predsa útecha.
Derek si pošúchal zátylok. Takţe teraz sa môţe vrátiť
k dobýjaniu srdca lady Cassandry. Malo by ho tešiť, akým
smerom sa to vyvíja. Včera večer mu sama povedala, ţe je
otvorená ich ďalšiemu vzťahu. Konečne. O to sa predsa po celý
ten čas usiloval. Prečo sa teda ani trochu neteší?
 TRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA

„Lucy, prosím, musíš. Kvôli mne.“ Cass leţala na posteli,

opretá o vankúš.
„Nie, nie, nie. To nemôţem. Vieš predsa, ako to zakaţdým
dopadne, keď sa stretnem s vojvodom. Sme ako pes a mačka.
Radšej poţiadaj komornú.“
Cass kýchla do vreckovky. „Nemôţem poslať komornú
s odkazom, ţe som ochorela. Bude si myslieť, ţe je to len ďalšia
výhovorka, aby som sa vyhla stretnutiu s ním. Ak to bude počuť
rovno od teba, bude to oveľa lepšie. Tebe uverí.“
S láskou sa dívala na zúboţenú priateľku. Cass mala
opuchnuté červené oči a nos ošúchaný od ustavičného utierania.
Aj teraz zvierala v ruke vreckovku a pery mala dopukané. Bola
chorá. O tom nebolo pochýb. Ani sa nebolo čo čudovať. Chúďa,
uţ toľko dní ţila v ustavičnom strachu a obavách. Lucy by
urobila všetko, aby jej pomohla. Nosila by jej polievku. Čítala jej.
Sledovala, či je nestúpa teplota. Robila by jej spoločnosť. No
rozhodne odmieta ísť do Derekovho prenajatého domu na Uphill
Drive a oznámiť mu, ţe dnes Cass na dohodnuté stretnutie
pre chorobu nepríde.
V prvom rade uţ sama sebe v Derekovej prítomnosti neverí
a po druhé – čo bolo ešte dôleţitejšie – obáva sa, ţe Derek bude
o pravdivosti jej slov pochybovať. Po tom, čo všetko sa medzi
nimi stalo – keby rovno vynechali tie vášnivé bozky –, bola
posledná, ktorej by veril, ţe sa s ním lady Cassandra nemôţe
stretnúť. Naozaj to nebol dobrý nápad.
„Napíš mu,“ navrhla. „Presvedčíš ho aj tak.“
 „Akoby si ma nepoznala. Píšem hrozne,“ mávla rukou Cass.
„Ty to zvládneš omnoho lepšie.“
„Samozrejme, ţe nepíšeš hrozne. Julianovi si predsa písala
celé roky, kaţdý kaţdučký deň.“
Cass mávla rukou. „To je niečo celkom iné. Julianovi som
mohla zveriť úplne všetko. Vojvoda mi však stále tak trochu
naháňa strach.“
Prevrátila oči. „Nechápem prečo.“
„Oh, Lucy, prosím, urob to. Nikto nevládne slovami lepšie
ako ty,“ prosíkala Cass.
Zhlboka sa nadýchla. „Chceš povedať, ţe nikto nie je taký
drzý ako ja. Keď ide o jednoduchý odkaz, neposlúţim ti o nič
lepšie neţ obyčajná komorná.“
„Prosím, Lucy.“ Cass urobila psie oči a zamávala
mihalnicami.
„Naozaj nie, Cass. Nemôţeš poprosiť Jane?“
Cass sa rozosmiala, aţ jej to privodilo nový záchvat kašľa.
Keď znovu lapila dych, povedala: „Jane s tým svojím nosom
zapichnutým v knihe by tam ani len netrafila.“
„A čo Garrett?“ navrhla.
„To by bolo divné. Teba vojvoda pozná lepšie, Lucy. A má ťa
rád.“
Prekvapene prehltla. „Zbláznila si sa? Rád ma nemá ani
trochu a pozná ma len preto, lebo som aţ príliš dlho medzi vás
strkala nos. Najvyšší čas, aby som sa vám dvom stratila z očí.
A dnes popoludní má prísť na návštevu lord Berkeley.“ Cass
na ňu prosebne uprela belasé oči. „Nie sú ani štyri.
Prosím, Lucy. Kvôli mne.
Mala vedieť, ţe nedokáţe povedať nie. Keby sa zdráhala ešte
vehementnejšie, Cass by to bolo podozrivé a určite by sa pýtala,
aké ju k tomu vedú dôvody. Okrem toho len ťaţko odolávala
pokušeniu znovu ho vidieť. No nie ako Cassin poslíček. Určite si
bude myslieť, ţe klame, o tom nepochybovala.
Uviazala si teda čepiec, natiahla rukavice a v sprievode
komorníka sa vydala dole ulicou a cez štyri ďalšie k Derekovmu
prenajatému domu. Modlila sa, aby sa stal zázrak. Úplne
najlepšie by bolo, keby vôbec nebol doma.
Keď konečne došli k Derekovmu domu, komorník zaklopal.
Lucy sa odhodlane vzpriamila a odkašľala si, pripravená doručiť
odkaz arogantnému hlavnému lokajovi arogantného pána domu
a čo najskôr sa pratať.
Dvere sa prudko otvorili.
„Lady Lucy Uptonová prichádza navštíviť jeho milosť
vojvodu z Claringdonu,“ oznámil komorník.
„Mám pre jeho milosť odkaz,“ spustila, „no myslím, ţe ho
celkom pokojne môţem odovzdať aj vám a...“
„Okamih, prosím,“ prerušil ju lokaj. Veď to vravela. Rovnako
arogantný ako jeho pán!
Hlavný lokaj jej kývol, aby vstúpila dnu. Komorník zatiaľ
čakal vonku na schodisku. Lucy sa obzerala okolo seba. Dom bol
zariadený zdrţanlivo, no vkusne.
Hlavný lokaj, rovný ako svieca, akoby slúţil prinajmenšom
kráľovskej rodine, sa pobral dole chodbou. Bezradne postávala
v hale a dúfala, ţe sa čoskoro vráti a oznámi jej, ţe jeho milosť
dnes návštevy neprijíma.
Očividne to však nebol jej šťastný deň.
Keď sa o dve minúty lokaj vrátil, pomohol jej vyzliecť si plášť
a zaviedol ju do salóna. „Jeho milosť tu bude o chvíľu,“ povedal.
Kŕčovito sa usmiala. Och, samozrejme, ţe si jeho milosť nedá
ujsť príleţitosť, aby ju mohol mučiť svojou prítomnosťou.
A keďţe vie, ţe ide o ňu, nepochybne ju nechá čakať.
Prechádzala sa po salóne, dotýkala sa nádherných váz
a umeleckých predmetov vystavených na stoloch a skrinkách.
Ani nevie, od koho si vojvoda dom prenajal. Ale je veľkolepý.
Určite by bol dobrý aj ako sídlo vojvodu. Ktovie, či si ho nakoniec
nekúpi. Zostane ţiť v Bathe? Príde sem azda o niekoľko rokov
znovu na návštevu za vojvodkyňou z Claringdonu, svojou
dávnou priateľkou Cass? Pri tej myšlienke náhle zosmutnela.
Dvere za jej chrbtom sa otvorili, a keď sa otočila, stál v nich
Derek. Mal oblečený svetlosivý domáci kabátec, dokonale
naškrobenú bielu kravatu a čierne nohavice, ktoré mu
zvýrazňovali svalnaté nohy. Aj kabátec mu priliehavo obopínal
široké plecia a Lucy sa pri pohľade naňho striasla. Prečo musí
zakaţdým vyzerať tak skvele? To nie je fér.
„Lady Lucy,“ uklonil sa. „Je vám zima?“ Predpisovo sa
uklonila. „Pardon? Nie... ja...“
„Čomu vďačím za to potešenie?“ pokračoval.
Smelo vystrčila bradu. Nech má túto nepríjemnú povinnosť
čo najskôr za sebou. „Prichádzam s odkazom od Cass.“
„Och? Včera večer sme spolu hovorili. Naznačila mi, ţe moje
dvorenie jej uţ nie je proti vôli.“
Zháčila sa. „Áno. Ja... viem.“
„Dúfam, ţe ste mi neprišli oznámiť, ţe cez noc svoje
rozhodnutie zmenila,“ rozpačito sa usmial.
Sklopila oči. „Nie. Nie, ona len... ochorela, a tak ma poprosila,
aby som vám prišla povedať, ţe je jej ľúto, ale nebude sa dnes
môcť ísť s vami previezť, ako sľúbila.“
Priţmúril oči. „Ochorela?“
„Áno, ochorela.“ Och, Lucy vedela, ţe bude pochybovať.
„Naozaj sa vášmu pokračujúcemu vzťahu veľmi teší, len...
len hrozne prechladla a...“
Pochybovačne zodvihol obočie. „Prečo tomu akosi neverím,
ţe – ako ste to naformulovali? – sa nášmu pokračujúcemu vzťahu
veľmi teší?“
Na chvíľu privrela oči. Očividne sa jej to nijako nechystá
uľahčiť. „Je to tak, iba ju vyčerpáva tá ustavičná neistota okolo
Julianovho zdravotného stavu. Vôbec ma neprekvapuje, ţe z toho
ochorela. Začínam sa o ňu naozaj báť.“
„A to poprosila práve vás?“
„Áno, teda, obávala sa, ţe komorná by vám to nepovedala
so správnym dôrazom.“
Uškrnul sa. „Och, uţ rozumiem. V tom sa určite nemýlila. Vy
ste predsa svojím dôrazom povestná.“
Namosúrene naňho zazrela. To uţ naozaj prehnal. Najprv
spochybňuje, ţe sa Cass necíti dobre, a teraz si z nej ešte bude
strieľať! „Prečo ju nenavštívite a nepresvedčíte sa na vlastné oči?“
„To nepotrebujem,“ odvetil. „Vravel som jej, ţe má
k dispozícii toľko času, koľko bude potrebovať, a za tým si
stojím. Ak hovorí, ţe je chorá...“
Zaškrípala zubami. „Ona je chorá.“
Zodvihol ruku na znak zmierenia. „Prosím, Lucy, nehádajme
sa. Aspoň dnes nie.“
„Zo všetkých nafúkaných, namyslených... Uf! Prečo neveríte,
ţe hovorím pravdu? Uţ som vám azda niekedy klamala? Cass je
naozaj ochotná dať vám šancu napriek tomu, ako veľmi jej to, čo
sa deje s Julianom, zlomilo srdce. A vy ešte trváte na tom, ţe...“
Zaloţil si ruku v bok. „Je celkom jedno, z akého dôvodu ma
nechce vidieť, či nie?“
„Vari vás nahnevalo, ţe ochorela?!“ urobila pár krokov
a prekríţila si ruky na hrudi. Zaťala zuby. „To je hlúposť. Nič
vo vašom správaní nenaznačuje, ţe by ste Cass čo len trochu
ľúbili, a predsa trváte na tom, ţe ju chcete poţiadať o ruku a vziať
si ju za ţenu. Všetko len a len preto, ţe ste to sľúbili Julianovi?“
„Viete, ţe som dal sľub umierajúcemu priateľovi, a ten
mienim dodrţať.“
„Za kaţdú cenu?“ vmietla mu do tváre. „Aj za cenu Cassinho
zdravia a šťastia?“
„Nečakám, ţe mi porozumie. Kapitán Swift ma poţiadal, aby
som sa o to dievča postaral. Ja potrebujem ţenu. Túţim
po deťoch. Všetko do seba zapadá. Viem, ţe lady Cassandra ma
neľúbi. Ani ja ju neľúbim, no jedného dňa sa naučíme navzájom
tolerovať.“
Najradšej by ho bola uškrtila. „Tolerovať? Naozaj ste
povedali tolerovať? Vy nemáte srdce! Cass si zaslúţi lásku, šťastie,
vášeň.“ Len čo jej to slovo vykĺzlo, uvedomila si, ţe to prehnala,
a rýchlo si zakryla rukou ústa. To nechcela vysloviť.
Prekvapene mu vyskočilo obočie. „Vášeň?“
Zablúdila pohľadom k topánkam a najradšej by bola sama
seba kopla. Čo uţ. Je to von a nemieni to slovo vziať späť. Zloţila
si ruku z úst a vzdorovito vystrčila bradu.
 „Áno. Vášeň je prirodzenou súčasťou vzťahu dvoch ľudí,
ktorí k sebe cítia lásku a vzájomnú úctu.“
Prehovoril zastretým hlasom: „Z vlastnej skúsenosti vám
môţem potvrdiť, ţe vášeň neraz všetko pekelne zamotá, my lady.“
Nahnevane k nemu podišla a prepálila ho pohľadom.
„Ste netvor. Netvor, ktorý nakoniec Cass ublíţi. Netuším, čo
ju prinútilo k tomu, ţe vám chce dať šancu, no som si istá, ţe si ju
ani najmenej nezaslúţite. Nemáte srdce. Niet vo vás kúska
vrúcneho citu. Vôbec ţiadny cit.“
Schytil ju za ramená. „Nijaká vášeň?“
Odvrátila tvár. Tak rada by mu to slovo vmietla do tváre, no
jej vlastné spomienky jej nedovolili prehovoriť. Zrazu mala sucho
v ústach.
„Ak dovolíte, rád by som s vami nesúhlasil, my lady.“
Pritiahol si ju do náručia a pobozkal.
 TRIDSIATA DRUHÁ KAPITOLA

Keď sa Derekove pery dotkli jej úst, Lucy sa zadúšala

hnevom. Hnevom, ktorý sa v zlomku sekundy zmenil
na neovládnuteľnú túţbu. Nech je prekliaty. Nenávidí ho.
Je to odporný, hnusný chlap. No jeho ústa, horúce
a naliehavé, útočili na jej pery a jeho jazyk ju privádzal
do šialenstva.
„Takáto vášeň?“ zašepkal s ústami pri jej líci.
„Áno,“ šepla a hľadala jeho pery s náruţivosťou, ktorá sa
vyrovnala tej jeho.
Vzal ju do náručia a dvomi dlhými krokmi ju zaniesol
k pohovke. Ruky jej zaboril do vlasov. Cítila jeho pery všade,
na tvári, na uchu, na hrdle.
Mala pocit, akoby sa ocitla vo svete odstrihnutom od svojej
hlavy. Mohla hneď vymenovať kopu dôvodov, prečo je to, čo
robí, nesprávne, ba dokonca nemravné, no v tejto chvíli u nej ani
jeden nezaváţil. Nemala v sebe ani štipku vnútornej sily, aby sa
vzoprela či zaprotestovala. Pretoţe presne po tomto vţdy túţila.
Po vášni, ktorá medzi nimi pulzovala a iskrila. Nech je to, čo cíti,
čokoľvek a nech to existuje z akýchkoľvek dôvodov, chce to.
Potrebuje to. Teraz. Hneď!
Dôsledkami sa bude trápiť neskôr.
„Dopekla s tebou. Ako si ma pripravila o rozum?“ šepkal jej
do vlasov a hladil ju tak, ţe zabúdala dýchať.
„Dopekla s tebou. Ako to robíš, ţe jediné, po čom túţim, je
vykričať svoju vášeň do celého sveta?“
Skĺzol ústami po nahej pokoţke, ktorú odhaľoval jej dekolt.
Šikovne jej rozopol gombíky vzadu na šatách, vyzliekol jej ich
a rozopol korzet. Potom uţ pocítila len jeho horúce pery
na prsiach. Lucy sa ţiadostivo prehla a zalapala po dychu.
V hrdle jej uviazol vzlyk. Nikdy nič podobné nepocítila. Vášeň.
Túţila len, aby sa nikdy neskončila. Jemne chytil jej bradavku
do zubov.
„Poteší ma, ak budeš kričať, ale z iného dôvodu,“ zamrmlal,
prv neţ vzal do úst bradavku jej druhého ňadra. Vravela si, ţe by
ho mala odtisnúť, no prsty sa jej tuho vplietli do jeho vlasov
a pritiahli si ho ešte bliţšie. Toto je teda vášeň, tá zničujúca,
do duše prenikajúca vášeň, ktorá sa prieči zdravému rozumu. Tá,
ktorou ţijú všetci milenci. Vedela to. Takto si to vţdy
predstavovala, keď o tom čítala v knihách. Cítila čosi nesmierne
veľké. Čosi, kvôli čomu stálo za to porušiť akékoľvek pravidlá.
A znášať akékoľvek dôsledky.
Cítila medzi stehnami jeho boky, kaţdý jeho pohyb jej
vymámil z hrdla ešte roztúţenejší vzdych. Jej lono sa menilo
na vlhkú ţeravú lávu. Vsunula ruky medzi ich telá, aby ho cítila
v dlani. Bol horúci, pevný a bol tu pre ňu.
„Neznášam ťa,“ precedila pomedzi stisnuté zuby a stále
náruţivejšie ho hladila.
Derek mal zavreté oči a zovreté ústa. Stonal, akoby mu
pohybom ruky spôsobovala nevýslovnú bolesť.
„Aj ja ťa neznášam,“ zasyčal. „Hoci moţno len chceš
povedať, ţe by si bola radšej, keby som bol ten tvoj úţasný lord
Berkeley.“ Otvoril oči a pred ňou sa otvorila ich závratná
smaragdovozelená hĺbka, v ktorej sa zrkadlila jej vlastná duša.
Znovu to mohla poprieť. Ani trochu by neklamala, pretoţe
zrazu mala problém spomenúť si, o kom vlastne hovorí. Derek jej
chytil ruky za zápästia a pomaly jej ich zodvihol nad hlavu.
„Mienite mi ukázať, ako veľmi ma neznášate, vaša milosť?“
šepla.
„Ešte nie. Najprv by som vám chcel ukázať, ako veľmi vás
znášam.“
Mohla sa brániť, mohla sa pokúsiť vyslobodiť si ruky z jeho
zovretia, ale len by to predstierala. Okrem toho bol od nej o hlavu
vyšší a oveľa mocnejší neţ ona. Namiesto toho vyvrátila hlavu,
aby mu ponúkla hrdlo. Zasypal ho bozkami. Mala by kričať, trvať
na tom, nech prestane, no dotyk jeho úst a tela spôsobil, ţe stratila
vôľu aj sama seba. Dopekla. Tento odporný namyslený chlap vie
presne, čo robí.
Druhou rukou nahmatal lem jej spodničky a vyhrnul jej ju
nad kolená. Och, Boţe, čo zamýšľa? Zúfalo sa to túţila dozvedieť.
Prebehla ňou triaška. Jeho horúce prsty sa kĺzali po jej nohe,
cez hodvábnu pančuchu aţ za jej okraj, kde ich zacítila na nahej
pokoţke stehna. Chytil ju za členok a ovinul si jej nohu okolo
bokov, takţe sa teraz intímne časti ich tiel navzájom dotýkali.
Zastonala a ţiadostivo sa prehla. Jej roztúţené prsia sa zapreli
do jeho mocnej hrude. Derekove ústa opäť skĺzli k jej ňadrám
a prsty znovu mučivo zablúdili medzi jej stehná. Vzpierala sa,
túţila vyslobodiť si ruky, no zároveň sa bála, ţe príde o jeho
dotyk, ţe to, čo sa deje, sa skončí. Ich pery sa opäť náruţivo
stretli.
Odtrhla od neho ústa. „Čo to robíš?“ zašepkala s perami
pri jeho líci.
Jeho oči ju znovu zhltli. „Dávam ti niečo, po čom veľmi
túţiš.“ V tej chvíli sa rukou dotkol stredu jej lona a ona uţasnuto
zalapala po dychu. Privrela oči a odvrátila tvár.
Prstami do nej vnikol a Lucy cítila, ako sa jej túţobne zovreli
stehná a zrýchlil dych. Ešte tuhšie zaţmúrila oči a zastonala.
„Áno,“ šepol jej horúcimi perami do ucha.
Keď potom bruškom palca zatlačil na hrbolček rozkoše v jej
lone a hladil ho v rovnakom rytme, ako sa v nej kĺzal ostatnými
prstami, celkom sa mu oddala. Nevzdorovala, nebojovala, len čo
najviac roztiahla stehná, aby dovolila všetkým pocitom ovládnuť
jej telo čo najintenzívnejšie a bez zábran. Hral sa s ňou ako
so vzácnym hudobným nástrojom a ona ani na chvíľu nezatúţila
odporovať mu.
Drsným strniskom líca pohladil jemnú pokoţku jej pŕs a ona
sa zachvela.
 Bol čoraz náruţivejší. Jazykom jej drsne láskal bradavky.
Prstami neprestajne kĺzal von a dnu. Bruškom palca krúţil po jej
najcitlivejšom mieste. Zalomcoval ňou slastný kŕč. Celá sa napla,
prerývane dýchala, celkom bezmocná, neschopná ovládnuť
zvieravé kŕče, ktoré ňou otriasali. S napätím sledovala kaţdú
vlnu rozkoše, ktorá vznikala v jej lone a špirálovito pohlcovala jej
telo, aţ sa celá zmietala v sladkej triaške. Zatvorila oči. Potom mu
náhle v náručí ochabla. Daroval jej ten najúţasnejší záţitok, aký
kedy zakúsila, a ona ho bez zábran prijala.
„Aj ty sa vieš úţasne bozkávať,“ šepol jej do ucha s drzým
úsmevom na tvári.
 TRIDSIATA TRETIA KAPITOLA

Lucy sa znovu prevalila na posteli a zakryla si hlavu

vankúšom. Aj tak je to všetko Janina vina. Tak dobre, Jane za nič
nemôţe. Ale keby sa s ňou predtým porozprávala, moţno by sa
nikdy v tejto nezávideniahodnej situácii neocitla. Bozkávať sa
s vojvodom z Claringdonu? Vášnivo? V jeho dome? Za bieleho
dňa? Nepredstaviteľné. Ale skutočné. A keby len to... Bolo toho
omnoho viac. Inými slovami to, čo sa medzi nimi dnes stalo,
nevedela opísať. Keď si na to spomenula, telo jej horelo
a prebúdzala sa v nej neskrotná túţba. Uvedomila si, ţe na perách
jej pohráva úsmev.
Odhodila vankúš na zem, pošúchala si tvár a zaúpela. Chvíľu
civela do stropu. Čo urobí? Nielenţe je tá najhoršia priateľka, akú
kedy nosila zem, ale čochvíľa určite umrie od výčitiek svedomia.
Určite. Spomenula si, ako sa nakoniec ako-tak pozbierala,
upravila a vytackala z Derekovho salóna bez slova rozlúčky, celá
v rozpakoch. Takmer sa nerozprávali. Ani jeden z nich sa
neospravedlňoval. Nijaké úvahy o tom, aký vplyv by to, čo sa
medzi nimi práve stalo, mohlo mať na jeho dvorenie Cass. Nie.
Cass ani jeden z nich nespomenul a tak to bolo najlepšie. Nebolo
čo dodať. Nič, čo by povedali, by z nich nezmylo pocity viny.
Slovami sa nič z toho nedalo odčiniť.
Zastala zoči-voči úbohému komorníkovi, ktorý tam na ulici
na ňu čakal, zatiaľ čo sa ona váľala s vojvodom na pohovke
v salóne. Vďakabohu ani len pohľadom nenaznačil, ţe vidí jej
dokrčené šaty a rozstrapatené vlasy. Narazila si čepiec čo
najhlbšie do čela, aby pod ním skryla pokazený účes, a uháňala
domov, ledva jej stačil. To všetko sa udialo pred niekoľkými
hodinami, no doteraz nevyliezla zo svojej izby, suţovaná
výčitkami. Boli to výčitky? Alebo sladkobôľne spomienky?
Ako to vysvetlí Cass? Pretoţe raz jej to bude musieť vysvetliť.
„Och, Cass, miláčik, môţeš na chvíľku? Vieš, ten chlap, ktorý si ťa
chce vziať za ţenu. Ten hriešne pekný vojvoda. Áno, ten. Akousi
podivnou zhodou okolností som sa prednedávnom ocitla
polonahá v jeho náručí a... veď vieš. Všetko najlepšie, nech vám
to spolu vyjde!“
Nemohla sa na tom ani zasmiať. Bolo to absurdné. Dokonca
moţno zvrátené! A hoci vedela, ţe Cass k Derekovi takmer vôbec
nič necíti, to, čo sa medzi nimi stalo, bolo absolútne neprijateľné.
Bolo to jednoducho zlé, zlé, zlé. Dofrasa. Prečo sa len dala
nahovoriť, aby k Derekovi šla? Mala to vedieť. Mohla vedieť, ţe
to tak dopadne. Aspoň keby vzala so sebou Jane. Ale ona nie. Ona
sa tam vyberie, a pritom mohla s určitosťou vedieť, ţe nakoniec
urobí alebo povie niečo, čo neskôr oľutuje. Nakoniec sa stalo
oboje. Úţasné!
Kde je vlastne Jane? Jedine tá jej bude vedieť poradiť, čo má
urobiť. Nahmatala zahodený vankúš, znovu si ním zakryla tvár
a zavyla.

Len čo Lucy odišla, Derek urobil zásadné rozhodnutie

a bez prieťahov ho aj splnil. Okamţite vyhľadal najbliţší
boxerský klub v Bathe a na mieste sa doň zapísal. Práve bol
uprostred prvého kola s protivníkom, ktorý mu síce nebol
rovnocenným súperom, ale stačil na to, aby si mohol predstaviť,
ţe kaţdý úder zasadzuje Berkeleymu. No nech udieral akokoľvek
silno, spomienku na tú magickú chvíľu s Lucy Uptonovou
z pamäti nevymazal.
Ako sa mohli všetky jeho plány takto zvrhnúť? Derekovou
najsilnejšou črtou bola predsa odjakţiva rozhodnosť. Pýšil sa
tým. Ţil pre to. Ţil vďaka tomu. Rozhodnosť mu mnohokrát
doslova zachránila ţivot. V duchu si opakoval otcove slová:
„Pravý muţ je rozhodný. Rozhoduje sa rýchlo a presne. Správny
muţ neváha.“
Ďalší úder.
A práve vďaka svojej rozhodnosti si vybral za budúcu
nevestu lady Cassandru. Je síce trochu plachá a má istú zvláštnu,
hoci nie veľmi obdivuhodnú tendenciu vyuţívať priateľov, aby
za ňu hovorili, ale je milá a láskavá. Čo je najdôleţitejšie, bude
z nej verná manţelka. Jej plachosť, aspoň kým si naňho zvykne,
nebude na škodu.
Nech si pokojne myslí, ţe je zaľúbená do Juliana. Ten sa
z pevniny aj tak nevráti, ba keby sa mu to nejakým zázrakom
predsa podarilo, nemôţe lady Cassandu poţiadať o ruku. Veď
láska neexistuje. Cassandra síce verí, ţe Juliana ľúbi, ale to len
dokazuje, aká je neskúsená. S tým môţe ţiť. Ale láska, tá do jeho
rovnice nijako nezapadá. Samozrejme, ţe chce, aby mu jeho
manţelka bola verná, a je presvedčený, ţe nech Cassandrou
lomcuje akokoľvek silný neopätovaný cit, ona z neho paroháča
neurobí. Ak by Julian preţil a vzal si za ţenu jej sesternicu, ani on
by sa nikdy nezníţil k tomu, aby zákonitú manţelku podviedol.
Poznal priateľa dosť dobre na to, aby o tom nepochyboval. Teraz
uţ len potrebuje presvedčiť Cassandru, aby mu dala šancu
a pozrela sa na situáciu jeho očami. Bude z nich pekný pár. Budú
mať zdravé deti. Obaja si budú spokojne a nezávisle ţiť svoj
vlastný ţivot ako väčšina manţelských párov vo vyššej
spoločnosti. Takto mu to plne vyhovuje. Je síce pravda, ţe
manţelstvo jeho rodičov bolo celkom iné, no aj dnešný svet je
predsa úplne iný. Úspešný vzťah nemusí komplikovať vášeň.
Vášeň. Z celej sily znovu udrel do tváre chlapíka pred sebou.
Ten chudák by mal určite čo najskôr zapracovať na svojej
ľavačke. Musí mu to po zápase spomenúť.
Vášeň je to, čo cítil, keď bol dnes poobede s Lucy Uptonovou
v salóne prenajatého domu. Dopekla. Ešte nikdy ho nijaká ţena
tak nerozpálila. Zúril. Prečo?
Pretoţe pri nej celkom stráca rozvahu a akúkoľvek
sebakontrolu. To sa mu predtým nestávalo. Býval na seba pyšný,
ako si za kaţdých okolností zachováva chladnú hlavu. No Lucy
Uptonová akýmsi zázrakom spôsobila, ţe kontrolu stráca. Akoby
ho v jej prítomnosti ovládla neznáma sila a zbavila ho moci
nad sebou samým. Pritom celkom presne tuší prečo.
Raz sa z tej ţeny určite zblázni. Je panovačná, silná a všetko
má rada pod palcom. A aj nesmierne namyslená, sebaistá a nikdy
sa nevzdáva. Derek nebol zvyknutý, ţe mu niekto vzdoruje,
najmä ak išlo o krehké ţieňa. Dopekla, veď sa pred ním triasli aj
ostrieľaní generáli! No Lucy Uptonovú z akéhosi podivného
dôvodu nezastrašil ani trochu. Jej povesť ju predchádzala. Má
jazyk ako osie ţihadlo, vravievali o nej. Osa, áno, to ju vystihuje.
Uštipla ho uţ viac neţ dva razy. No namiesto toho, aby sa ako
väčšina chlapov drţal od nej čo najďalej, priťahovala ho ako
plameň sviečky nočného motýľa. Na vlastnú škodu zisťoval, ţe
sa v hĺbke duše teší na kaţdé stretnutie s ňou, a to z mnohých
dôvodov. V prvom rade mu naozaj ani trochu nepomáha, ţe je
taká krásna. A potom, ustavične ho prekvapuje. Súper v sukni,
akého doteraz nestretol. Zaujíma ho a provokuje.
Derek zasadil ďalší presne mierený úder. Dopekla. Uţ sa raz
rozhodol. Po výzvach predsa netúţi. Chce mať pokoj. Ďalší úder.
Pokoj. Ticho. Ďalší úder. Nijaký ďalší boj. Ďalší úder. Uţ má dosť
boja. Lucy Uptonová je ţena, pri ktorej nebude mať ani chvíľu
pokoja. Nech si má toho svojho lorda Berkeleyho. Ale prečo
po nej tak bláznivo túţi?
Chlapíka oproti nemu zaliala krv a zodvihol ruku na znak
toho, ţe sa vzdáva. Škoda, ţe tam naozaj nestál Berkeley. Derek sa
ospravedlnil, ţe mu zlomil nos. To nemusel. Nemienil tomu
chalanovi ublíţiť. Len má hlavu plnú Lucy Uptonovej. Dopekla.
Derek si zbalil veci a odišiel z klubu. Rozhodol sa, ţe pôjde
pešo. Čo s lady Cassandrou? Sľúbil, ţe si získa jej srdce a ruku.
Sľúbil to Julianovi. Ale aký by musel byť darebák, keby dvoril
Cassandre aj po tom, čo s Lucy dnes poobede stvárali? Dopekla,
ako len mohol? Je predsa vojak, má najlepší výcvik. Nemá sa čím
ospravedlniť. A nemôţe si ani len spomenúť na to, s akou vášňou
sa mu oddala – pretoţe stačila jediná spomienka a bol znovu
vzrušený.
Dopekla. Čo urobí? Takto to predsa ďalej ísť nemôţe. To
jediné vedel s určitosťou.
Lady Cassandra je chorá. Uţ tomu verí. Hoci jej, samozrejme,
neţelá nič zlé, vďaka tomu aspoň získa trochu času. Času
na rozmýšľanie. Dosť na to, aby sa rozhodol, čo urobí. S nimi
obidvomi.
 TRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA

Neskôr v to isté popoludnie sedeli Jane s Lucy v kreslách

oproti posteli v Cassinej spálni. Jane predčítala chorej priateľke
z Wollstonecraftovej, zatiaľ čo Lucy sa usilovne tvárila, ţe vyšíva.
V skutočnosti iba bezmyšlienkovite pichala ihlou do plátna, aby
ju potom znovu vytiahla za nitku von. Znovu a znovu. Pokúšala
sa o jeden a ten istý steh uţ asi stokrát. Celkom zbytočne.
Premáhali ju pocity viny. Nemohla ani len vyšívať a na slová,
ktoré Jane čítala, sa tieţ nevedela sústrediť.
Čo Derek urobí? Po tom, čo sa medzi nimi stalo? Čo povie,
keď sa opäť stretnú? Čo povie Cass? Čo bude ďalej? Och, po tom,
čo dnes vykonala, sa zaiste nemôţe viac povaţovať za dobrého
človeka.
„Lucy, bol ťa lord Berkeley navštíviť, ako sľúbil?“ spýtala sa
Cass s potmehúdskym úsmevom, len čo Jane urobila prestávku
v čítaní.
Roztrţito zodvihla oči od vyšívania. Lord Berkeley. Načisto
jej vyšumel z hlavy. Od chvíle, ktorú strávila s Derekom, naňho
vôbec nepomyslela. Lord Berkeley bol po dlhých rokoch konečne
vhodný nápadník, a ona všetko hodí za hlavu a správa sa ako
pobehlica. Nech sa v tomto niekto vyzná. To je ale patália!
„Čoţe? Och áno. Áno, prišiel. Dvakrát,“ odpovedala
na otázku.
„A čo sa stalo?“ spýtala sa Cass. „Ako to, ţe si tu sedíš a ešte
si nám o tom nič neprezradila?“
„Áno, aké to bolo, Lucy?“ spýtala sa Jane a nedočkavo sa
k nej naklonila.
 „Och, pili sme čaj a bolo to... bolo to... milé.“ Jane jej vyplazila
jazyk. „Aha. Milé?“
„Áno.“ zopakovala.
Cass pokrčila nosom. „Netuším, čo si mám pod tým
predstaviť.“
„No, ţe je milý, veľmi milý,“ dodala Lucy. Och, aj tak je to
jedno. Jej priateľky ju aţ pridobre poznajú. Počas oboch návštev
lorda Berkeleyho si sotva vymenili pár slov. Ani si poriadne
nebola istá, či preto, lebo ona nemala nič, o čom by chcela hovoriť,
alebo preto, ţe on nemal čo povedať. Tak len ticho sedeli, občas sa
na seba usmiali a popíjali čaj. To bolo všetko. Slovo milé to zrejme
vystihuje najlepšie. Ak vynechá nepodstatný detail, ţe po celý
čas, čo oproti nej lord Berkeley sedel, jej ustavične zabiehala
myseľ k Derekovi. Čo, samozrejme, ani trochu nepomáhalo.
„Opakuješ sa,“ pokrútila hlavou Jane. „Zasa hovoríš milý.“
Cass sa zhlboka nadýchla. „Moţno by ste sa mali vídať
častejšie, aby ste sa lepšie spoznali. Mimochodom, ešte si
nespomínala, ako sa vojvoda zatváril, keď si mu oznámila, ţe
som ochorela.“
Vyskočila, pretoţe presne v tej chvíli sa pichla ihlou.
„Au!“ rýchlo si strčila prst do úst a chvíľu ho cmúľala.
„Čoţe? Ešte som ti to nevravela?“
Cass pokrútila hlavou. „Povedala si len, ţe mi praje skoré
uzdravenie, ale neviem, či ti naozaj uveril, ţe som chorá.“
Vzpriamila sa a pustila nenávidené vyšívanie do lona.
„Myslím, ţe uveril.“
Jane sa na ňu zvláštne pozrela. Lucy doteraz nemala
príleţitosť poriadne sa s Jane pozhovárať, hoci veľmi chcela.
Stihla jej len pošepnúť, keď vchádzali ku Cass, ţe by sa s ňou
potrebovala porozprávať medzi štyrmi očami, a Jane prikývla.
Cass sa zjavne potešila. „Naozaj tomu uveril?“
Prikývla. Na viac sa pod spýtavým Janiným pohľadom
nezmohla.
„Nepohádali ste sa znovu. Alebo áno?“ vzdychla Cass.
Najradšej by sa prepadla pod čiernu zem. Nedokázala sa
pozrieť Cass do očí.
„Nie. Ja... obaja sme sa správali celkom... slušne.“ Nebesá,
určite o chvíľu udrie blesk z neba, aby ju potrestal za takú loţ. Uţ
nie je len pobehlica, ale aj klamárka.
„Veľmi sa teším, Lucy,“ pokračovala Cass. „Vlastne som ťa
chcela poprosiť, či by si mu nerobila spoločnosť, kým
nevyzdraviem.“
Vydesene zodvihla hlavu, oči vytreštené dokorán. „Robiť mu
spoločnosť? Čoţe?“
Jane zaryla nos hlbšie do knihy od Wollstonecraftovej, aby
skryla pobavený úsmev. Lucy ukázala na Jane. „Prečo by to
nemohla urobiť Jane?“
Jane vykukla spoza knihy. „Na mňa sa určite nepozeraj. Ty si
si s ním začala. Teraz ho uţ nijakou treťou ţenou nemôţeme
miasť, to azda uznáš.“
Cass sa oprela o vankúš a kýchla do vreckovky. „Lucy, veď
teba uţ pozná. Je na teba zvyknutý.“
Lucy prehltla. Aj tak by sa to dalo povedať.
„Pozná ťa predsa tak dlho ako mňa. Veď sme boli pri kaţdom
stretnutí spolu,“ pokračovala Cass.
Uf, pravdupovediac, pomaly bol so mnou už viackrát ako s tebou.
„Moţno ste si celkom nepadli do oka, no nemusíte sa rovno
priateliť, aby si ho mohla pravidelne informovať o mojom stave
a z času na čas ho sprevádzať do spoločnosti, ak to bude nutné.
Plánovali sme ísť na piknik. Pozrieť si ruiny, pamiatky, veď vieš.“
Netrpezlivo poklopala rámom na vyšívanie. „A to všetko
s ním pokojne môţeš absolvovať, len čo vyzdravieš.“
Cass si prihladila rukou svoj posteľný účes. „Taká smola, ţe
som práve teraz ochorela. Mám preto hrozné výčitky svedomia.“
Výčitky svedomia? Lucy prehltla. O tom niečo vie. „Prečo by
si ty mala mať výčitky svedomia, Cass?“
Cass pokrútila hlavou. „Za to, ako som sa k vojvodovi dosiaľ
správala. Bola som protivná.“
Lucy sa naklonila v kresle a pošúchala si oči. „Nie, to ja som
bola protivná.“
 „Ale na moju ţiadosť.“ Cass si znovu kýchla do vreckovky.
„To uţ je jedno, Cass. Som si istá, ţe je veľmi rád, ako sa to
medzi vami zmenilo,“ smutne sa usmiala Lucy.
„Len sa bojím, ţe ho prestanem zaujímať,“ vzdychla Cass.
„Ţe si nájde niekoho iného, keď budem dlho chorá.“
„Ak medzitým začne dvoriť nejakej inej, tak si ťa vôbec
nezaslúţi,“ vyprskla Jane. „Spomeň si, čo píše Mary
Wollstonecraftová. ,Muţi systematicky degradujú ţeny tým, ţe
im – povaţujúc to za prejav muţnosti – preukazujú pozornosť
v triviálnych záleţitostiach, a hoci sa mylne domnievajú, ţe je to
prejav vďačnosti za sex, v skutočnosti im ide len a len o to, aby
tak nehanebne, stále znovu a znovu potvrdzovali svoju
nadradenosť.‘“
Lucy prikývla. „Presne tak. Jane má pravdu. Urobíš najlepšie,
ak ho necháš ísť.“
„Viem, viem,“ pritakala Cass. „Ale po tom, ako som sa
k nemu správala, by som bola spokojnejšia, keby si ma zastúpila
a aspoň počas pobytu tu v meste mu robila spoločnosť. Prosím!
Okrem toho tvojim vyhliadkam u lorda Berkeleyho môţe len
prospieť, ak sa bude nazdávať, ţe má soka.“ Prosebne sa zadívala
na Jane. S týmto predsa nemôţe súhlasiť. Nemôţe sa vystaviť
ďalšiemu pokušeniu. Nemôţe?
Naozaj nie je dosť silná, aby to dokázala?
Jane pokrčila plecami. „Mala by si s tým súhlasiť, Luce. Mám
taký pocit, ţe ťa Cass nenechá na pokoji, kým nepovieš áno.“
„Nie,“ prikývla Cass. „Nenechám,“ usmiala sa.
Lucy mala slzy na krajíčku. „Tak dobre, Cass. Urobím to.
Kvôli tebe.“
 TRIDSIATA PIATA KAPITOLA

Derek sedel vo svojej pracovni a pozorne prechádzal stĺpce

čísel v účtovnej knihe. Konečne dostal všetky potrebné doklady
týkajúce sa majetkov a pozemkov, ktoré získal s novým titulom,
no boli v príšernom neporiadku. Doteraz to musel mať v rukách
niekto, kto zrejme vôbec nevedel počítať! Správcu hneď
prepustil. Najal si nového advokáta, aby mu so správou majetku
pomohol, no mal v úmysle najprv všetko starostlivo skontrolovať
sám. Dopekla s lenivými aristokratmi a ich neochotou prevziať
zodpovednosť za vlastné záleţitosti! Posledný majiteľ si môţe
poďakovať, pretoţe práve preto ho nehanebne okrádali. Tvária
sa, ţe je pod ich úroveň dohliadať na vlastný majetok! Derek si to
dá pekne všetko sám do poriadku a veľmi dobre si rozmyslí,
komu dovolí dotknúť sa účtovnej knihy.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Zodvihol hlavu. „Ďalej.“
Vo dverách stál Hughes s chrbtom rovným ako svieca.
„Vaša milosť má návštevu.“
Návštevu? Prišla Lucy? O tom síce pochyboval, no uţ len
predstava, ţe je znovu v jeho dome, spôsobila, ţe mu boli
nohavice v rozkroku nepríjemne úzke. „Kto je to, Hughes?“
„Nejaký lord Berkeley, vaša milosť. Ţiada o chvíľu vášho
času.“
Derek hodil brko na stôl a oprel sa v kresle s rukami
za hlavou. Berkeley? Čo tu ten, dofrasa, robí? „Prišiel sám,
Hughes?“
„Áno, vaša milosť.“
„Priveď ho.“
 Derek priţmúril oči a zadíval sa na stenu pred sebou. Čo
môţe od neho Berkeley chcieť?
O necelú minútu sa Hughes vrátil aj s nečakaným hosťom.
Uviedol ho dnu a ticho za sebou zavrel dvere.
Berkeley sa uklonil. „Vaša milosť, ďakujem vám veľmi
pekne, ţe ste si na mňa našli čas.“
„Poďte ďalej, Berkeley. Posaďte sa.“
Berkeley podišiel k dvom veľkým koţeným kreslám
rozloţeným pred pracovným stolom, za ktorým sedel Derek,
a do jedného sa posadil. „Ďakujem vám, vaša milosť.“
Derek sa postavil, aby z komody pri stene vzal fľašu brandy.
„Dáte si, Berkeley?“
„Nie, ďakujem vám, vaša milosť. Nepoţívam nápoje s vyšším
obsahom alkoholu, neţ má pohár vína.“
Derek prekvapene zodvihol obočie, no bol obrátený k stene,
takţe to Berkeley nevidel.
„Dúfam, ţe vám napriek tomu nebude prekáţať, ak si ja dám,
alebo áno?“
„Ani najmenej.“
Dobrá správa. Bol presvedčený, ţe niečo na posilnenie sa
určite zíde. Nalial si teda a Berkeleymu kvapku vína. Podal mu
pohár a vrátil sa na svoje miesto za stolom. „Tak hovorte,
Berkeley. Čo vás sem privádza?“
Lord Berkeley poloţil pohár s vínom na nízky stolík
a naklonil sa. „Ja... chcel som... vás po... poţiadať... o...
o láskavosť, vaša milosť.“
Derek sa napil. „Láskavosť?“
„Áno, vaša milosť. Týka sa to lady Lucy Uptonovej.“ Derek
vyfúkol prudko obomi nozdrami. „Lady Lucy?
O čo ide?“
„Nuţ, vaša milosť.“ Berkeley si nervózne napravil kravatu.
„M... mal by som... va... váţny záujem uchádzať sa o... ruku lady
Lucy.“
Derek nechápavo priţmúril oči. Ktovie, kam toto smeruje.
„Pokračujte.“
 „Rád by som to totiţ u... urobil, ako sa sluší a pa... patrí, vaša
milosť, a v... veľmi by mi pomohlo, keby ste bo... boli ochotný mi
pri tom podať pomocnú ruku.“
Derek obrátil pohár s brandy do seba. „Chcete, aby som vám
pomohol získať Lucy?“
Dopekla, to bola chyba! Určite by o nej pred Berkeleym nemal
hovoriť ako o Lucy.
„P... presne t... tak, vaša milosť.“
Derek si mladíka pred sebou chvíľu pozorne prezeral.
Očividne bojuje s rečovou chybou. Musí byť preňho ťaţké prísť
sem a ţiadať o pomoc.
„Ako konkrétne by som vám mohol pomôcť?“ spýtal sa
Derek.
„Lady L... Lucy, je veľmi očarená vašou du... duchaplnosťou
a v... vtipom, vaša milosť.“
Derek sa pochybovačne zamračil. „Naozaj?“
„A... áno, v... vaša milosť. Spomenula to p... predo m... mnou
viac neţ raz. A... ako sa v... vy dvaja doberáte.“
Dereka to prekvapilo. „To ţe povedala?“
„A... áno, v... vaša milosť.“
Bude ho musieť poţiadať, nech ho prestane oslovovať „vaša
milosť“, lebo mu z toho pukne hlava.
„Stále však nechápem, ako by som vám mohol pomôcť,
Berkeley.“
Lord Berkeley si zloţil ruky späť do lona a chvíľu sa na ne
mlčky díval. „J... ja... d... dúfal som, v... vaša milosť, ţe b... by ste
mi a... azda mohli p... pomôcť p... povedať jej to... čo sám p...
povedať nedokáţem. Ţ... ţe by s... ste azda b... boli t... taký o...
ochotný a napísali jej v m... mojom mene list.“
 TRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA

Derek sa zhlboka nadýchol, kým zodvihol ruku, aby

na druhý deň ráno zaklopal na dvere domu Uptonovcov. V hlave
sa mu ustavične preháňali spomienky na včerajšie
stretnutie s Berkeleym. Nakoniec súhlasil, ţe mu pomôţe. Asi sa
mu toho chudáka uľútostilo. Alebo ho len zastihol v dobrej
nálade. Alebo mu napadlo, ţe ak sa bude o Lucy uchádzať iný
muţ, pomôţe mu to zbaviť sa potreby ustavične na ňu myslieť.
Keby si vzala Berkeleyho, celá táto nepríjemne domotaná
situácia, v ktorej sa ocitol, by sa pre dobro všetkých vyriešila a on
by mal pokoj. Aspoň si to nahováral, keď na vlastné prekvapenie
včera súhlasil, a potom vytiahol hárok papiera a načmáral naň
zopár poznámok o tom, čo by v liste chcel Berkeley mať. Ten
chlap moţno študoval na Oxforde, no ak išlo o to vyjadriť čosi
úprimné či nebodaj vtipné pred dámou svojho srdca, očividne
nebol schopný dať dokopy súvislú vetu. Chudák.
Nech uţ ho k súhlasu viedli akékoľvek pohnútky, Derek ten
list, o ktorý ho Berkeley prosil, napísal hneď na mieste, takţe jeho
hosť odchádzal domov so spokojným úsmevom, zatiaľ čo Derek
sám sebe v duchu nadával do idiotov a bláznov. A teraz tu stojí
s kyticou kvetov pre lady Cassandru a nádejou, ţe sa všetko vráti
do starých koľají.
Klop. Klop. Klop.
Dvere sa prudko otvorili. Komorník Uptonovcov ho zaviedol
do salóna. Derek mu podal kyticu a poţiadala ho, aby ju zaniesol
chorej lady Cassandre.
Komorník ho nechal samého v salóne, kde Derek chodil
hore-dole ako lev v klietke a čakal na odpoveď. S tými kvetmi to
dobre vymyslel, alebo nie? Dámy majú predsa kvety rady, v tom
sa nemohol zmýliť. Aj mamina tvár sa zakaţdým rozţiarila, keď
jej otec doniesol kvet, hoci sa to nestávalo často.
Do dverí nečakane vpadla Lucy začítaná do listu, ktorý
drţala v ruke, na tvári široký úsmev. Mimovoľne zodvihla oči
a takmer spadla z nôh. „Der... vaša milosť?“ Hárky papiera sa jej
rozsypali po zemi. Rýchlo sa zohla, aby ich pozbierala. Derek jej
bez rozmýšľania priskočil na pomoc.
Zodvihol jednu z popísaných stránok. Presne, ako sa
domnieval. Bol to ten istý list, ktorý vlastnoručne napísal
namiesto Berkeleyho. Hm. Takţe ju to pobavilo? Zjavne existuje
niečo, čo má ešte radšej neţ kvety.
Pozbierala listy, z jeho rúk si vzala aj ten posledný. „Vyrušila
som vás?“ spýtala sa roztraseným hlasom, aký u nej ešte nikdy
nepočul.
„Nie. Vôbec nie. Len som lady Cassandre doniesol kvety
a dúfal som...“
V tej chvíli komorník otvoril dvere. Na striebornom podnose
niesol preloţený biely list papiera. Uklonil sa a podal ho
Derekovi. „Od lady Cassandry.“
Derek vzal odkaz a začítal sa doň, zatiaľ čo komorník sa
rýchlo vzdialil.
„Čo píše Cass?“ spýtala sa a pritisla si svoj list k hrudi.
Rozpačito si pri tom hrýzla do spodnej pery a bolo to neskutočne
príťaţlivé.
„Ţe kvety sa jej veľmi páčia a ţe je jej nesmierne ľúto, ţe mi
dnes nemôţe robiť spoločnosť. Plánovali sme piknik.“
„Och, spomínala mi to. To je naozaj škoda.“ Lucy sa chystala
znovu začítať do listu a zberala sa na odchod, keď ju zastavili
Derekove ďalšie slová.
„Píše tieţ, ţe vás poţiadala, aby ste mi robili spoločnosť, kým
bude chorá.“
Zmeravela. Pomaly sa otočila tvárou k nemu a ruka s listom
jej bezradne skĺzla k telu. „Áno, spomenula to.“
 Neisto sa usmial. „Píše, ţe ste s tým súhlasili. Tomu sa mi ani
nechce veriť.“
Uhla očami. „Pre Cass by som urobila čokoľvek.“
„Čokoľvek? Aj išla so mnou na piknik?“
Neveriacky zaklipkala očami. Ukázala prstom na seba.
„Naozaj chcete, aby som išla s vami na piknik?“
Derek si zaloţil ruky za chrbát a pohodlne sa rozkročil.
„Všetko je pripravené, kôš zabalený. Bolo by škoda, keby to
jedlo vyšlo nazmar.“
Prikývla. „Je pravda, ţe som trochu hladná...“ Uškrnul sa.
„Tak čo vy na to?“
Vzdychla, akoby ju čosi zabolelo pri srdci. „Dobre teda, vaša
milosť. Na piknik s vami pôjdem.“
Nakoniec sa rozhodli, ţe zostanú v utešenej malej záhrade
na juh od Upper Crescent. To miesto bolo idylicky dokonalé,
s výhľadom na mierne zvlnenú krajinu v okolí mesta a vzduch
tam voňal lúčnymi kvetmi. Dvaja vojvodovi lokaji im rozprestreli
na lúku deku, vybalili jedlo a naliali dva poháre sladkého
červeného vína, neţ sa odobrali do príhodnej vzdialenosti, aby
mladému páru dopriali dostatok súkromia.
Lucy sa zhlboka nadýchla. Po trochu rozpačitom úvode
v salóne bola atmosféra medzi nimi napodiv veľmi uvoľnená.
Takmer akoby sa medzi nimi nič nezvyčajné nestalo.
Takmer. Pretoţe kedykoľvek zatvorila oči, videla za viečkami
Derekovu tvár nad sebou, keď na nej leţal a vyvolával v nej
pocity, aké nikdy dosiaľ nezaţila. Zaţmúrila oči a pokrútila
hlavou. Nemá prečo uchovávať si to v pamäti. Musí sa tváriť, ţe
si nič nepamätá.
Napokon s tým, ţe s ním na piknik pôjde, súhlasila. Usúdila,
ţe budú spolu na verejnosti, a teda relatívne v bezpečí. Na lúke
uprostred mesta azda nehrozí, ţe by medzi nimi došlo k niečomu
nepatričnému. Nikomu to predsa neublíţi, ak dnes za Cass
zaskočí.
„Ďakujem, ţe ste prijali moje pozvanie.“ Derek sa napil vína
a pohodlne sa oprel o lakte. Vyzeral neodolateľne mladícky.
Túţila natiahnuť ruku a odhrnúť mu z čela zopár prameňov
vlasov, ktoré mu rozfúkal vietor.
Usmiala sa. Dnes bol nezvyčajne milý a prívetivý. Takmer ho
nespoznávala. Ktovie prečo. „Ďakujem za pozvanie.
Mimochodom, toto je najmilšie, čo ste mi kedy povedali.“
Rozosmial sa. „Tak to sme dvaja, pretoţe toto je nepochybne
najmilšie, čo ste doteraz povedali vy mne.“
Rozpačito ukladala na pripravené taniere nakrájaný chlieb,
syr a ovocie.
Derek si odkašľal. „Ospravedlňujem sa, ale nemohol som si
nevšimnúť, ţe ste dnes ráno, keď sme sa stretli v salóne, čítali
akýsi list.“
Doširoka sa usmiala. „Áno, čítala.“
„Ten list vás potešil?“
Pátravo sa mu pozrela do očí. Prečo ho to vôbec zaujíma?
Napísal jej lord Berkeley a je to ten najmilší, najsladší,
najláskavejší a najzábavnejší list, aký kedy dostala. Ani nie príliš
sentimentálny, ani príliš presladený. Bol presne taký, aký si
od lorda Berkeleyho predstavovala. Napísal jej, ako veľmi si uţil
čas, ktorý spolu strávili, a spomenul celý rad príhod a postrehov,
ktoré ju pobavili. Lord Berkeley je očividne muţ písma, nie slova.
Jednoznačne intelektuál. Kdeţe Derek! Ten o čomsi takom nemá
ani potuchy. „Áno, potešil ma.“
„Kto vám napísal?“
Sladko sa naňho usmiala. „Do toho vás nič.“
Derek sa znova napil vína. „Nechajte ma hádať. Berkeley?“
Prekvapene vytreštila oči. „Ako ste...? No tak dobre, áno, bol to
lord Berkeley.“ Ak sa Derek chystá na Christiana ţiarliť – zvuk
jeho mena, hoci ho vyslovila len v duchu, jej vyslal do tela
príjemnú triašku –, potom nech aspoň vie, ţe ten muţ o ňu javí
váţny záujem. Naozaj váţny.
„Neviem prečo, ale vôbec si neviem predstaviť Berkeleyho,
ako sedí za stolom a píše list,“ prehodil Derek, poloţil pohár vína
na deku a hodil si do úst bobuľku hrozna.
Zaloţila si ruky v bok. „Aspoň vidieť, ţe ho ani trochu
nepoznáte. Ten list je náhodou vskutku pozoruhodný.“
„Pozoruhodný?“ zopakoval s posmešným úškrnom. Lucy
zatúţila zmazať mu ten úsmev z tváre. „Áno, pozoruhodný. Je to
veľmi vzdelaný, múdry, vtipný a duchaplný muţ.“
„Duchaplný?“ prekvapene zodvihol obočie. „Múdry
a vtipný?“
Prikývla. „Áno. Neslýchane vtipný.“
„Tuším by som si mal ten list prečítať aj ja.“ Hodil si do úst
zopár ďalších bobúľ hrozna.
„Tak to ani náhodou.“ Odkrojila z bochníka chleba dva krajce
a po jednom poloţila pred seba a pred Dereka.
Drzo sa na ňu uškrnul. „Ak je taký úţasný, musíte si dávať
pozor, Lucy, aby ste ho tým svojím ostrým jazykom neodplašili.“
Premerala si ho priţmúrenými očami. „V prítomnosti lorda
Berkeleyho sa mi veľmi dobre darí drţať jazyk za zubami, vaša
milosť. To len k vám nedokáţem byť taká milá ako k ostatným.“
„Skoro som si nevšimol.“ Naozaj na ňu ţmurkol?
„Neviem si pomôcť,“ vzdychla si úprimne. „Hocičo
vytresnem... vţdy som bola veľmi prostoreká. Je to moje
prekliatie uţ od narodenia. Teda, vlastne nie celkom
od narodenia.“
Prebodol ju prenikavým pohľadom. „Stalo sa niečo?“
„Na tom predsa nezáleţí.“ Pokrútila hlavou a natiahla sa
za strapcom zrelého tmavofialového hrozna.
„Bol by som rád, keby ste mi o tom povedali.“
Vyslovil to tak láskavo a neţne, ţe zatúţila všetko mu
vyrozprávať. Najprv si však vloţila do úst kúsok hrozna
a pomaly prehltla. „Ja... môj brat zomrel, keď sme boli obaja ešte
len deti.“
V očiach sa mu blyslo prekvapenie. „To mi je skutočne ľúto,“
nespúšťal z nej oči a so záujmom jej ďalej načúval.
„Mali ste na mysli jeho, keď ste vtedy v Hyde Parku hovorili,
ţe viete, ako bolí strata blízkeho človeka?“
Prikývla.
„Čo sa mu stalo?“ Derekov hlas bol váţny a pokojný.
Odvrátila tvár. Privádzalo ju to do pomykova. Prvý raz
vo svojom ţivote mala pocit, ţe ju niekto počúva. Naozaj počúva.
Ako sa na ňu pozorne díval, akoby mu v tej chvíli na ničom inom
nezáleţalo. Bola z toho trochu zneistená.
Zhlboka sa nadýchla. Nikomu o tom ešte nikdy nerozprávala.
Pravdaţe, Garrett, Cass a Jane vedeli všetko, no okrem nich nikto
iný. Vôbec nikto. „Dostali sme obaja horúčky. Trvalo to celé
mesiace. Nakoniec Ralph zomrel. Ja som preţila.“
Derek váţne prikývol. „Je mi to ľúto, Lucy,“ šepol
zachrípnutým hlasom.
Napila sa vína. „Nuţ, škoda len, ţe zomrelo nesprávne dieťa.
Aspoň podľa mojich rodičov.“
Derek neveriacky zaklial a pozrel sa jej rovno do očí. „To
nemôţete myslieť váţne.“
Odvrátila zrak, neschopná uniesť jeho prenikavý pohľad.
„To nič. Rozumiem, ţe chceli, aby môj brat ţil. A verte mi,
naozaj by som si s ním bola ochotne vymenila miesto, keby to
bolo čo len trochu moţné.“
„Koľko ste vtedy mali rokov?“ ani na chvíľu z nej nespustil
oči, akoby jej tým chcel dať najavo, ţe naozaj pozorne počúva.
Prehltla. „Sedem.“
Natiahol sa a neţne ju pohladil po ruke. „Boli ste príliš malá,
aby ste na seba prevzali taký pocit.“
Pomaly si vymanila ruku. „Nemala som na výber.“
Ani teraz z nej nespúšťal svoj vševediaci pohľad. „Boli k vám
potom rodičia zlí?“
Smutne sa usmiala. „Nie. Istým spôsobom by mi vtedy
pomohlo, keby to bola pravda. Asi by som to znášala lepšie.
Namiesto toho ma jednoducho ignorovali. Bolo to, akoby som
pre nich celkom prestala existovať. Akoby im zomreli obe deti
naraz.“
„To nemali robiť,“ hlesol Derek ticho. „Ignorovať dieťa je to
najkrutejšie, čo môţe dospelý človek urobiť.“
Lucy sa prudko nadýchla.
Prvý raz v ţivote jej niekto rozumel a aj to vyslovil. Odjakţiva
cítila, ţe to, ako sa k nej rodičia po bratovej smrti správali, bolo
zlé, no nikto iný, ani jedna ľudská bytosť, ju v tom pocite
nepodporil. Bol to oslobodzujúci pocit. Nádherný. Nesmelo sa
naňho usmiala. „Ďakujem, ţe ste to povedali.“
„Nemali to robiť. Je to hrozné. Je mi veľmi ľúto, ţe sa vám
niečo také prihodilo. Je úţasné, ţe ste to zvládli. A preţili také
detstvo.“
Pokrčila plecami. „Robila som to, čo robí kaţdé dieťa, ktoré
má pocit, ţe ho ignorujú. Všemoţne som sa pokúšala zaujať ich
pozornosť. Stvárala som huncútstva a bola som drzá. Chcel som
sa stať chlapcom, ktorého stratili.“
Zamračil sa. „Ako ste to robili?“
„Bila som sa s chlapcami. Jazdila obkročmo na koni. Chodila
som na ryby. Naučila som sa strieľať. Dokonca som sa raz spýtala
otca, či by ma nemohol zapísať na Eton.“ Odhryzla si kúsok syra.
Derek sa neveriacky usmial. „To hádam nie.“ Vzdychla si.
„Ale áno.“
Zohol koleno a oprel si naň zápästie druhej ruky. „Čo on
na to?“
„Zavolal guvernantku, aby ma ihneď odviedla do mojej
izby.“ Lucy si zasa odhryzla kúsoček syra.
Derek pokrútil hlavou. „Takţe keď ste vyrástli, priamosť
a odvaha vás neopustili?“
„Áno. Mala som okolo seba veľmi málo ţenských vzorov,
od ktorých by som mohla pochytiť, ako sa správa pravá dáma.
Mama ma väčšinu času ignorovala, tetuška mi dovolila všetko, čo
sa mi zachcelo, a guvernantka mi venovala iba minimálnu
pozornosť. Celkom ma pohltila snaha urobiť zo seba chlapca. Aţ
som začala byť nepríjemne prostoreká.“
„Ako ste sa spriatelili s lady Cassandrou?“ Zdalo sa, ţe ho to
naozaj úprimne zaujíma.
Tá otázka jej pripomenula, prečo tu vlastne sedí. Derek nie je
jej nápadník. Uchádza sa o Cassinu ruku. Na to by nemala
za nijakých okolností zabúdať. Oprela sa dozadu o obe ruky,
a v dlaniach zacítila hebkú trávu. Vzdychla si.
 „Cass je anjel. Bývali v susedstve. Občas som k nim
zašla na koni a trávili sme spolu čas. Jediná z ostatných dievčat
nado mnou neohŕňala nos a nemyslela si, ţe mám príliš
neokrôchané spôsoby alebo ţe sa nemoţne obliekam.“
Uškrnul sa. „Čo na to jej mama?“
Prevrátila oči. „Och, Cassina mama si ma sotva všímala.
Pravdupovediac, pôvodne som začala chodiť na ich pozemok
preto, lebo som sa chcela zoznámiť s Owenom.“
„Owen?“
„Cassin starší brat.“
„Podarilo sa?“
„Nie. Hoci on by ani nebol proti, no lady Morelandová
nekompromisne rozhodla, ţe sa má odo mňa drţať čo najďalej.“
„Ale dcére priateliť sa s vami nezakázala?“
„Len čo ma Cass prvý raz uvidela, chcela mi pomôcť. Rýchlo
sme sa spriatelili. V kaţdom vidí iba to dobré. Dokonca aj
vo mne. Vţdy som bola znepokojivo iná. Ostatné matky by
svojim dcéram nikdy nedovolili baviť sa so mnou. No Cass
pri mne vţdy stála.“
„Ako vy pri nej?“
Lucy prehltla. „Bez výnimky.“
Derek prikývol. „Uţ rozumiem. Preto ste sa tak vehementne
postavili na jej obranu, keď som sa tu objavil?“
Rozpačito uhládzala okraj deky. „Áno. Preto. Cass veľmi
ľúbim. Ako som povedala, urobila by som pre ňu čokoľvek.“
Obrátil sa na bok. „A čo vaša druhá priateľka? Jane, nemýlim
sa?“
Lucy sa usmiala. „Ach, Janie sa k nám pridala neskôr. Nikto
sa s ňou nechcel kamarátiť, rovnako ako so mnou, takţe medzi
nás rýchlo zapadla. Zoznámili sme sa na našom prvom plese.“
Derek prekvapene zodvihol obočie. „Nikto sa s vami nechcel
kamarátiť?“
Vzdychla. „Áno. Z mnohých dôvodov. Vy azda neviete, ţe
ma vykázali z kráľovniných komnát, keď som jej pri uvedení
do spoločnosti mala zloţiť poklonu?“
 Derek vytreštil oči. „Naozaj?“
„Naozaj. Bola som výbušná a všetko to fňukanie
a podlizovanie mi išlo neskutočne na nervy. Nakoniec som to
nevydrţala. Vošiel do mňa taký jed, ţe som si rovno
pred kráľovnou vytrhla perá, ktoré mi zapichli do vlasov,
a hodila som jej ich k nohám.“
„To hádam nie!“ Tváril sa prekvapene, no na perách mu
pohrával široký úsmev.
„Ale áno. Po tomto výstupe nado mnou moja mama
definitívne zlomila palicu a vyhlásila, ţe so mnou viac nechce
mať nič spoločné. Odišla na vidiek a mňa nechala na starosť tete
Mary.“
„A to isté sa stalo aj Jane? Aj ju azda vykázali z kráľovniných
komnát?“
„Nie. Nie. Jane je to všetko tak jedno, ţe bez problémov urobí,
čo jej nakáţu. Hoci neskôr ma pochválila. Vraj to bolo brilantné,
čo som urobila. Jednoducho ju omnoho viac zaujímajú knihy neţ
to, čo si o nej ostatní myslia a či sa nakoniec vydá.“
„A lady Cassandra, obe vás berie také, aké ste?“
Hodila si do úst ďalší kúsok syra a prikývla.
„Bezpodmienečne. Preto sme jej obe natoľko oddané. Cass sa
spriatelí doslova s kaţdým. Vie sa bezchybne správať. Kaţdý ju
zboţňuje. No ona si za najlepšie priateľky vybrala práve nás dve
a za to ju neskonale milujeme.“
„Tomu dobre rozumiem,“ prikývol Derek. „Oddanosť
nadovšetko.“
Zodvihla oči k pahorkom na obzore. „Preto tak rozhodne
trváte na tom, ţe si vezmete Cass za ţenu? Pretoţe ste to sľúbili
Julianovi ako jeho oddaný priateľ?“
Prikývol. „Áno. Swifta veľmi trápilo pomyslenie, ţe by mohla
zostať bez ochrany. Vedel, ţe dosiaľ nemá nijakého váţneho
nápadníka.“
Lucy vzdychla. „Julianovi naozaj nikdy nenapadlo prečo?“
Derek pokrčil plecami. „Keby aj, nikdy mi o tom nepovedal.
V prvom rade Julian je čestný muţ. Ak raz dal slovo niekomu
inému, nezrušil by ho, ani keby ho jeho srdce ťahalo
ku Cassandre.“
Prikývla. „Je to obdivuhodné, no zároveň hrozne smutné.“
„Prečo smutné?“
„Pretoţe čo ak aj Julian miluje Cass? Čo ak sú si súdení? Ja
som Cassinu sesternicu Penelope stretla. To dievča má v hlave
otruby. Omnoho viac ju zaujímajú taľafatky a móda neţ Julian.
Robí si starosti o výbavu, no človek, s ktorým má stráviť zvyšok
ţivota, ju ani trochu nezaujíma. Keď napísala Cass, ţe Julian
umiera, bola zúfalá, no nie pre jeho smrť, ale preto, ţe si bude
musieť zohnať iného ţenícha.“
Derek skrúšene prikývol. „Aj keby to tak bolo, obávam sa, ţe
Swift sa uţ rozhodol.“
Prekríţila si ruky na prsiach. „Chcete tvrdiť, ţe človek nikdy
nemôţe rozhodnutie zmeniť?“
„Nie, nemôţe.“
Jeho odpoveď ju prekvapila, no vehemencia, s akou to
vyslovil, ju prekvapila ešte viac. Tento muţ si na nemennosti
svojich rozhodnutí očividne veľmi zakladá.
Pokrčila plecami. „Nuţ, pokiaľ ide o mňa, dúfam, ţe Julian
preţije, vráti sa do Anglicka a oţení sa s Cass.“
Derek sa usmial. „Ale čo? Tuším ste utajená romantička,
Lucy?“
Hodila si do úst bobuľku hrozna a usmiala sa. „Neviem si
pomôcť. Jednoducho neznášam ľudskú hlúposť. A pri najlepšej
vôli to neviem nazvať inak ako hlúposťou zasnúbiť sa s niekým,
koho neľúbim alebo mi na ňom ani nezáleţí, len preto, lebo moji
rodičia kedysi rozhodli, ţe to bude pre mňa dobrá partia.“
Mentorsky zdvihol prst. „Ach, ale veď tak to medzi
aristokratmi chodí, nie?“
„Áno, ale nemalo by. Rozumiem, ţe nie kaţdé manţelstvo sa
uzatvára z lásky. Ale nemalo by byť azda niečím viac ako starým
sľubom spečateným potrasením ruky? Najmä ak by Julian s Cass
mohli byť spolu ozaj šťastní.“
Derek sa opieral o lakte a chvíľu pozoroval oblohu. Potom sa
obrátil k Lucy. „Vy ste azda niekedy od Juliana počuli, ţe
ku Cassandre niečo cíti?“
Upierala oči na deku. „Nie, to nie.“
„Čo ak si to len nahovárate?“
Vytrhla zopár stebiel trávy. „Moţno áno. Alebo chcem
pre svoju priateľku to najlepšie.“ Potriasla hlavou. „V kaţdom
prípade je to celkom jedno, ak sa Julian nikdy domov nevráti.
Puká mi z toho srdce, keď pomyslím na Cass.“
Smutne prikývol. „Julian bol... je dobrý chlap.“
Lucy smutne prikývla. Odkašľala si a rozmýšľala, čím by
vrátila ich rozhovor k predošlej bezstarostnosti. „Ďakujem, ţe ste
ma vzali na piknik, vaša milosť. Je mi ľúto, ţe Cass ochorela a vy
musíte znášať moju spoločnosť.“
Znovu si vloţiť do úst zopár kúskov hrozna. „Myslel som, ţe
to bude horšie.“
 TRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA

„Ďalší list?“ spýtal sa Garrett, len čo vošiel nasledujúce ráno

do jedálne. Lucy nemohla Jane nikde nájsť, Cass sa ešte vţdy
necítila dosť dobre, aby vyliezla z postele, a teta
Mary zvyčajne raňajkovala oveľa skôr. Lucy teda raňajkovala
celkom sama, no dnes ráno jej to vôbec neprekáţalo. Práve totiţ
dostala ďalší úţasný list od lorda Berkeleyho.
„Áno,“ nadšene prikývla.
Garrett si zo servírovacieho stolíka naloţil na tanier šunku,
vajíčka, syr a hrianku. Potom si prisadol k nej. „Ach, mladá láska.
To je niečo úţasné.“
Lucy ho tľapla po pleci. „Prestaň. Nie som zaľúbená.“
„Nie si?“
„Nie. Veď som ho sotva stretla. Hoci sa zdá veľmi milý.
A jeho listy sú,“ vzdychla, „nádherné.“
Garrett sa zamračil.
„To by som o Berkeleym nikdy nepovedal, ak mám byť
úprimný. Na univerzite určite nijaký veľký spisovateľ nebol, skôr
naopak.“
„To sa mi nechce veriť,“ očami zablúdila k časti, ktorá ju
mimoriadne nadchla. „Počúvaj...“
Uţ otvárala ústa, ţe mu kúsok prečíta, no Garrett
pustil z ruky vidličku, aţ zazvonila o tanier, a prikryl si obe uši
rukami.
„Nie. Nie. Nebudem počúvať, čo napísal v ľúbostnom liste
môj najlepší kamarát mojej sesternici. Prosím ťa, maj zľutovanie
a nemuč ma.“
 Rozosmiala sa a odloţila list nabok. „Ako chceš, ale potom mi
musíš veriť, ţe by z neho bol naozaj dobrý spisovateľ.“
Garrett pokrčil plecami. „Ak to hovoríš... Aj tak mi pripadá
čudné, ţe ti toľko píše, keď ťa môţe poľahky prísť navštíviť.“
Odpila si z čajovej šálky. „Mne to nie je čudné. Pomáha
predsa bratancovi zorganizovať svadbu. Okrem toho – ale bola
by som rada, keby to zostalo len medzi nami – musím povedať, ţe
písanie mu ide oveľa lepšie neţ hovorené slovo.“
„Ach, tak to ti verím.“ Garrett s chuťou zahryzol do vajca.
„Aj tak je to zvláštne. Keď príde, sotva prehodíme pár slov,
ale keď napíše, akoby v sebe objavil celkom nový svet a vedel
úprimne vyjadriť, kým v skutočnosti je.“
„Prepáč, ale obávam sa, ţe toľko poézie pri raňajkách
nestrávim.“
Znovu sa rozosmiala. „Och, prestaň. Veď si to bol ty, kto nás
zoznámil, nezabúdaj. Musím ti za to poďakovať. Je to naozaj
veľmi príjemná známosť.“
Garrett komicky pomykal obočím. „Známosť? Mám pocit, ţe
je to čosi omnoho viac. A keď sme uţ pri známostiach, počúvam,
ţe v poslednom čase tráviš akosi veľa času v spoločnosti
Cassinho vojvodu.“
Mykla plecom. „Len preto, lebo Cass ochorela. No musím
povedať, ţe sa správa nad očakávanie dţentlmensky.“
Ďalší mnohovýznamný pohľad. „Dţentlmensky? Aké
prekvapenie.“
Lucy sa napila. „Všakţe.“
„Máš nadnes nejaké plány?“ spýtal sa Garrett.
„Vlastne áno. O pol tretej má prísť vojvoda.“
 TRIDSIATA ÔSMA KAPITOLA

„Tak čo dnes máte s Cass na programe?“ spýtala sa Lucy

so šibalským úsmevom, keď prišiel popoludní Derek.
Opätoval jej úsmev a zdvorilo sa uklonil. „Dúfal som, ţe dnes
navštívime nejaké zrúcaniny. Alebo rímske kúpele.“
Sedela na pohovke v salóne. Len čo však zočila Dereka, jej
plán, ţe s ním dnes nikam nepôjde, sa rozplynul. Koniec koncov
nikomu neublíţi, ak s ním strávi ďalší deň. Chce sa predsa lepšie
zoznámiť s Cass a ona mu v tom môţe pomôcť.
Hoci niekomu to, pravdupovediac, ublíţiť mohlo.
Posledných pár dní, keď takmer kaţdú voľnú chvíľu trávila
s Derekom, ani raz nevidela lorda Berkeleyho. Och, všetko je to
také hrozne domotané. A aby to bolo ešte horšie, lord Berkeley sa
chystá znovu odcestovať na svoje vidiecke sídlo, kde strávi celú
jeseň aj zimu. Moţno sa poriadne dlho neuvidia. To všetko jej
beţalo hlavou. Pocity viny sa stali jej stálymi spoločníkmi.
No kochať sa pohľadom na driečne telo mladého vojvodu jej
nezabránili. Vpila sa očami do jeho nádherne vykrojených úst
a povedala: „Rímske kúpele? Skvelý nápad.“
Galantne sa uklonil a podal jej rameno. „Predpokladám, ţe
lady Cassandra stále trpí tou hroznou nádchou.“
„Áno, chúďa dievča,“ prikývla Lucy. Ďalší pocit viny.
Popravde totiţ dnes za Cass vôbec nebola, takţe ani nevie, ako sa
vlastne cíti. Len predpokladá – nie, dúfa –, ţe jej priateľka zostane
pripútaná na lôţko, aby ona, najhoršia osoba, aká sa kedy
narodila, mohla stráviť ďalší deň s jej takmer snúbencom.
Derek sa na ňu usmial. „Nuţ, na čo ešte čakáme?“ Práve
vychádzali zo salóna, keď sa v chodbe zrazili s Garrettom.
„Príjemné popoludnie.“ Garrett sa na Lucy spýtavo pozrel.
„Claringdon,“ uklonil sa vojvodovi.
„Upton,“ Derek kývol hlavou Garrettovi.
„Prišli ste za Cass, predpokladám?“ spýtal sa Garrett.
„Áno, ale keďţe je stále chorá, dohodli sme sa s lady Lucy, ţe
si spolu pôjdeme pozrieť rímske kúpele.“
Obdivovala Garretta, ţe si zachoval taký pokojný výraz tváre.
„Ach, rozumiem. Uţite si teda príjemné popoludnie.“
Zamračila sa na bratanca, no nasledovala Dereka k východu.
„Och, Lucy,“ zavolal na ňu Garrett, keď takmer stáli
vo dverách.
Otočila sa. „Áno?“
„Berkeley veľmi dúfa, ţe ťa ešte uvidí, neţ odíde z mesta.
Mám ti to odkázať.“
Previnilo sklopila oči. Vina, vina, vina a viac viny. „Áno, to
by bolo... milé.“
Garrett sa na ňu zmätene pozrel a odišiel.
Derek sa zmračil, ale podal jej čepiec a plášť. Potom jej
pomohol zísť po schodoch a nastúpiť do svojho koča. Lucy
takmer od prekvapenia vykríkla. Vozidlo bolo totiţ luxusne
vybavené mäkkými lavicami potiahnutými vínovočerveným
zamatom a malo mosadzné doplnky. Koč hodný vojvodu.
Nevdojak jej zasa napadla myšlienka, ţe ak sa v ňom ešte raz
povezie, bude uţ len priateľkou Cass, vojvodkyne z Claringdonu.
Na zadnú časť koča naskočili komorník s lokajom a o chvíľu
uţ uháňali hrboľatými uličkami cez mesto ku kúpeľom.
Len čo zastali pred impozantným kamenným priečelím,
Derek pomohol Lucy vystúpiť z koča. Tvárila sa, ţe nevníma
divoký tlkot srdca zakaţdým, keď sa jej dotkol. Robí to kvôli Cass,
pripomínala si, keď zacítila jeho ruku na chrbte, aby jej pomohol
prejsť rumoviskom.
Vstúpili do najväčšej budovy. Vysoké oblúky a kamenné
múry ju načisto opantali, aţ sa v úţase otáčala dokola
a obdivovala kaţdý detail.
 „Ešte ste to nikdy nevideli?“ spýtal sa jej Derek, prekvapený
jej úţasom.
„Och, samozrejme, ţe áno, mnoho ráz,“ odpovedala.
„No tuším ma to nikdy neprestane fascinovať.“
Usmial sa. „Ja som nič podobné nikdy nevidel.“ Zodvihol
hlavu a tieţ sa otočil okolo vlastnej osi. „Kam by sme sa mali
pozrieť zo všetkého najskôr?“
Od radosti takmer zatlieskala. „Na bazén. Jednoznačne
na bazén.“
„Čo je bazén?“
Kývla rukou. „Nasledujte ma.“
Najprv išli dlhou chodbou a potom vlhkým, tmavým
tunelom s vôňou medi. Na druhej strane sa ocitli v studenej
tmavej miestnosti s nádrţou s vodou uprostred.
„Tu je to.“
Prišli aţ k okraju bazéna.
„Nikdy by mi nenapadlo, ţe sa tu čosi také skrýva,“
rozhliadal sa okolo seba Derek.
Po stenách miestnosti sa mihali odlesky. Občas jasne
zasvietili, no vzápätí potemneli podľa toho, ako sa práve svetlo
odráţalo od vodnej hladiny.
Zhlboka sa nadýchla. Stiahla si rukavice a čupla si, aby
prstami sčerila vodné zrkadlo. „Je úţasné, keď si človek
predstaví, ako dlho bolo toto miesto ukryté pred zrakmi ľudí.“
Derek si zastrčil ruky do vreciek. „Áno, stovky rokov.“ Vstala
a zodvihla k nemu tvár. „Nemáte mincu?“
„Mincu? Načo?“
Usmiala sa. „Hovorí sa, ţe ak do tohto bazéna hodíte mincu,
splní sa vám ţelanie.“
„Naozaj?“ Derekov výraz tváre sa pri najlepšej vôli nedal
opísať inak ako skeptický.
„Áno. Ale nesmiete to ţelanie nikomu prezradiť, lebo sa
nesplní.“
Uškrnul sa. „Vy tomu veríte?“
Mykla plecom. „Čo ak to náhodou funguje?“
 Vytiahol z náprsného vrecka malú peňaţenku, vylovil z nej
drobnú mincu a podal jej ju. „Nech sa vám páči, my lady.“
„Ďakujem vám, láskavý pane.“ Lucy si vzala mincu a snaţil
sa ignorovať pocit, ktorý v nej vyvolal dotyk jeho ruky. Zovrela
peniaz v dlani, zaţmúrila oči a v duchu si povedala: Nech sa stane
všetko, ako sa má stať, s Cass a Julianom, s Derekom a lordom
Berkeleym. Och, a aj so mnou. A ešte s Jane a Garrettom. Ţiada toho
azda priveľa? Uţ bolo neskoro. V tej chvíli totiţ hodila mincu
do bazéna. Malý kovový peniaţtek hladko vkĺzol pod hladinu
a zanechal na nej kruhy.
Otočila sa k Derekovi. „Teraz ste na rade vy.“
„Myslím, ţe svoje mince si radšej nechám pekne v suchu,
ďakujem,“ odloţil peňaţenku späť do vrecka kabáta.
Lucy si objala ramená. „Vy teda neveríte, vaša milosť?“
„Naopak, verím vo všeličo, my lady. Napríklad verím, ţe
premyslené rozhodnutie prináša lepšie výsledky neţ minca
hodená do vody.“ Pozrel sa na ňu takým spôsobom, ţe si zrazu
mocne uvedomila, ţe sú spolu sami v prítmí opustenej
miestnosti. Komorník s lokajom zostali pri koči.
Odhrnula si z tváre prameň vlasov a zaumienila si, ţe
zavedie reč na inú tému. „Veríte aj, ţe táto voda má liečivé
účinky?“
Derek sa usmial a znovu si zastrčil ruky do vreciek.
„Netuším, ale nemyslím, ţe človeku by to nemalo nejako
ublíţiť. Počul som, ţe ľudia sa kúpu v horúcich prameňoch.“
Nasucho prehltla. Prikývla. Predstavila si seba, oblečenú len
do priehľadného kusa mokrej látky, v horúcom prameni vedľa
Dereka, jeho pery na svojom hrdle, jeho ruky na svojich stehnách,
jeho...
„Rimania boli vskutku úţasní,“ vytrhol ju zo zamyslenia.
Pritisla si ruku na hrdlo a pokrútila hlavou. „Á... áno,“ sotva
zo seba dostala, no obraz Dereka bez košele jej nie a nie zísť
z mysle.
„Na univerzite som podrobne študoval ich vojenské ťaţenia,“
dodal.
 Prekvapene sa k nemu otočila. „Vy ste študovali
na univerzite?“ vypadlo z nej, skôr neţ si to rozmyslela. Och
boţe! Najradšej by sa za to vyplieskala. Bolo to neskutočne hrubé!
A ešte akým tónom to povedala! Akoby čosi také v nijakom
prípade nemohla byť pravda. Hlavou jej blyslo, ţe by mohla
skočiť do bazéna a aspoň na chvíľu tak zmiznúť z povrchu
zemského. To by však bolo príliš detinské. A celkom by si zničila
šaty. Na druhej strane, ak by predsa len skočila, Derek by sa
moţno vrhol za ňou a to bola celkom lákavá predstava.
„Prekvapuje vás to?“ Na jeho neodolateľných perách
pohrával úsmev.
„Nie. Nie. Nie. Samozrejme, ţe nie.“ No nebolo cesty späť.
Rozpačité popieranie sotva situáciu zachráni.
Vševediaco zodvihol obočie, akoby jej chcel naznačiť, ţe to
s tým protestom naozaj trochu preháňa. „Z dejín a osudov
vojenských stratégov minulosti sa toho môţe človek veľa naučiť.
Nemám za sebou iba vojenský výcvik. Študoval som tých
najdôleţitejších: Karola I. Veľkého, Hadriána, Dţingischána.“
Lucy civela do vody. Prikývla. Bolo to od nej neskutočne
povýšenecké, keď si myslela, ţe je iba obyčajný vojak a nie
dţentlmen. Veď o ňom vlastne vôbec nič nevie. Celý ten čas ho
posudzovala iba podľa toho, ţe nemá vznešený pôvod. Nasucho
prehltla a neodtŕhala oči od kamennej dlaţby kúpeľov. Ktovie,
koľko výčitiek svedomia dnes ešte unesie.
„Škoda, ţe tu nie je Cass,“ vyhŕkla, akoby verila, ţe ak
do toho zapletie Cass, nejako sa to vyrieši.
Na chvíľu sa zmračil, potom sa spýtal: „Myslíte, ţe lady
Cassandre by sa tu páčilo?“ mávol rukou k vysokému stropu
a vode.
„Zrúcaniny?“ Lucy pokrčila nosom. „Asi veľmi nie. Cass sa
viac zaujíma o obrazy a hudbu neţ o dejiny a knihy. Na to sme
skôr ja s Jane.“
„Tak to by sme sem mali nabudúce pozvať Jane,“ usmial sa.
Odvrátila zrak. Bude azda nejaké nabudúce? Prečo jej to vôbec
napadlo? „Myslím, ţe Jane s tetou Mary uţ kúpele videli. Hoci
Jane by sa sem iste hocikedy znovu rada pozrela.
Vţdy sa o všetko zaujíma do najmenších podrobností.“
Derek urobil pár krokov po okraji bazéna, pod nohami mu
zaškrípali drobné kamienky.
„Upton sa o Jane uchádza?“
Rozosmiala sa, jej smiech sa ozvenou odráţal od stien.
„Garrett a Jane? Tí nemôţu jeden druhého ani vystáť. Hoci
tuším, ţe podstatnú časť toho robia len pre oko diváka. Pravda
však je, ţe uţ roky vedú nekonečné slovné vojny. Všetko sa to
začalo, keď sme raz išli všetci spolu do divadla a Jane sa prvý raz
stretla s Garrettom. Cez divadelnú prestávku medzi nimi
vypukol spor pre zápletku hry, ktorú sme videli, a vlastne sa aţ
doteraz hádajú.“
Derek sa k nej obrátil, na perách mu pohrával úsmev.
„Poviete mi, ktorá hra to bola?“
„Veľa kriku pre nič.“
Tentoraz sa múry starých kúpeľov rozozvučali ozvenou jeho
smiechu. „Neuveriteľná irónia osudu.“
Lucy sa nechápavo usmiala. „Zrejme áno.“
„Keď sa tak neznášajú, prečo sa vôbec stretávajú?“
Mykla plecom. „Jane predstiera, ţe si Garrett potrebuje
doplniť vzdelanie, a Garrett si zasa rád Jane doberá pre jej
puntičkárske intelektuálstvo. Zdá sa, ţe ich to oboch baví.
Myslím, ţe v podstate sa radi vidia, hoci ani jeden by to
nepriznal.“
„A čo Cassandra s Julianom? Vraveli ste, ţe nikdy nič
nenasvedčovalo, ţe k sebe niečo hlbšie cítia.“
„Pokiaľ viem, naozaj nie. Cass pozná Juliana od detstva. Je
vzdialený príbuzný jej sesternice. Penelopini a Julianovi rodičia
odjakţiva rátali s tým, ţe sa tí dvaja zasnúbia. Julian bol Cassina
detská láska, z ktorej nikdy nevyrástla. Potom však narukoval
do armády a ona ho nevidela... hádam aj sedem rokov. No kaţdý
deň mu písala. Oveľa viac neţ Penelope.“
„Áno, Swift mi to spomínal. Vravel, ţe len vďaka tým listom
neprišiel celkom o rozum.“
 Zadívala sa Derekovi do tváre. „Julian nikdy nespomenul, ţe
by ku Cass cítil niečo hlbšie?“
Derek pošúchal nohou po kamennej dláţke. „Za posledné dni
som o tom mnoho premýšľal. Naozaj si nespomínam, ţe by o nej
hovoril v inom zmysle neţ ako o sesternici svojej nastávajúcej
a o dobrej priateľke. Keby čokoľvek naznačovalo, ţe je do nej
zaľúbený, nikdy by som mu nesľúbil, ţe si ju vezmem.“
Odvrátila zrak. „Hoci umieral?“
„Aj tak by to bolo zvláštne, nie?“ obrátil sa k nej Derek.
„Ale teraz sa cítite tým sľubom viazaný?“ Prikývol.
S námahou prehltla a preplietla si prsty oboch rúk. „Cass sa
kvôli nemu hrozne trápi. Veľmi sa bojí, čo s ním bude. Keď sa
dozvedela, ţe bol ranený, akoby sa splnilo to, čoho sa najviac
bála.“
Derek si oprel nohu o veľký balvan na kraji bazéna. „Sám by
som si bol ţelal, aby som s ním mohol zostať. Aţ...“ zlomil sa mu
hlas, „do konca.“
Pomaly prikývla. Pristúpila k Derekovi a chytila ho
za rameno. „Určite ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách.“
Zovrel ruky v päste. „Lekár tvrdil, ţe mu uţ nijako nemôţem
pomôcť. Dostal som rozkaz, aby som sa okamţite vrátil
do Londýna a podrobne informoval ministerstvo o svojom
postupe pri bitke.“
„Julian zaiste chápal, ţe ste museli odísť.“
Derek zváţnel. Tlmene zaklial. „Vojna je peklo.“ Zahryzla si
do pery a ruka jej skĺzla k telu. Ticho prázdnych ruín, pokojná
vodná hladina, slová, ktoré medzi nimi padli. Cítila, ţe potrebuje
vysloviť to, na čo ani jeden z nich nechcel myslieť. „Derek, čo
urobíme, keď Cass vyzdravie?“
Derek bez slov vytiahol z vrecka peňaţenku, vzal do prstov
mincu a hodil ju do vody.
Lucy zaklipkala očami. „Čo ste si ţelali, vaša milosť?“
„To vám neprezradím, lebo sa to nesplní.“
 TRIDSIATA DEVIATA KAPITOLA

Nasledujúci deň sa vybrali na koňoch na prechádzku

do okolia Bathu. Boli s nimi dvaja paholci. Zviera pre Lucy vybral
Derek, rozkošnú malú bielu kobylku s hnedými fľakmi menom
Delilah.
Lucy ju pohladila po krku a ponúkla jej jablko, ktoré
uchmatla v kuchyni. Cass ani jeden z nich nespomenul. Je azda
moţné, ţe aj Derek sa obáva, čo bude, keď Cass vyzdravie? Je
najhoršia priateľka, aká kedy chodila po tejto zemi. Dnes za Cass
znova nebola, aby sa spýtala, ako sa má.
Zato však dostala ďalší list od Christiana, rovnako duchaplný
a vtipný ako tie predošlé. Odkedy Garrett poznamenal, aké je
zvláštne, ţe ju tak málo navštevuje a namiesto toho jej píše, sama
o tom stále premýšľala. Ako to, ţe jej kaţdé ráno doručia od neho
list, no sám za ňou nebol, odkedy jej napísal ten prvý? Ako to, ţe
je zakaţdým taký uzavretý a plachý, no jeho listy sú výrečné
a sršia vtipom?
Striasla sa. Uţ zas to robí! Presne preto zostala na ocot.
Ustavične všetko spochybňuje a rozoberá, všetko podrobne
rozpitváva, a len čo objaví hoci aj malý nedostatok, nápadníka
hneď odoţenie. Niekedy dokonca ani nehľadá dôvod a odoţenie
ho na základe prvého dojmu. No raz si manţela bude musieť
nájsť. Túţi predsa po rodine a deťoch... po láske? Nie, to uţ ţiada
priveľa. Na začiatok budú stačiť deti a manţel, ktorý po nich túţi
rovnako ako ona. Má najvyšší čas, aby sa váţne zamyslela
a rozhodla pre niekoho, kto aspoň trochu stojí za to. To, ţe stretla
Christiana, bola nanajvýš šťastná náhoda. Teraz uţ len musí dať
pozor, aby ho niečím neodplašila.
Moţno je to tak nakoniec pre oboch najlepšie, ţe za ňou
Christian veľa nechodí. Aspoň neriskuje, ţe pred ním tresne niečo
hlúpe alebo drzé. Zboţňuje jeho listy. Je naozaj hrozné, ako
na všetko a všetkých zazerá a vţdy očakáva to najhoršie. Dvorí jej
krásny mladý vikomt, ktorému sa očividne veľmi páči. Prečo to
jednoducho neprijme a neteší sa z toho?
A ešte medzitým trávi čas s driečnym a vtipným vojvodom,
ktorý ju neskutočne vzrušuje a s ktorým – ehm – moţno kadečo
robili a moţno nerobili. Na to nezabúdala ani vtedy, keď čítala
Christianove listy. Zo zamyslenia ju vytrhol Derekov hlas.
„Napadlo mi, ţe by sme si mohli dať preteky,“ zazubil sa
na ňu vo svojom typickom úškrne.
„Preteky?“
„Áno. Alebo nepretekáte, slečna Uptonová?“
„Samozrejme, ţe áno,“ odpovedala s rovnakým úškrnom. Uţ
si zvykla, ţe ju oslovuje slečna Uptonová. Vlastne si na to veľmi
zvykla.
„Myslel som si. Kaţdá mladá dáma, ktorá sa pýši tým, ţe sa
v detstve pokúšala stať chlapcom, musí preteky zboţňovať.“
„Nielenţe ich zboţňujem, ale reálne vám hrozí, vaša milosť,
ţe ich aj vyhrám,“ rozosmiala sa.
„To sotva.“ Ţmurkol na ňu.
Jej ţalúdok urobil kotrmelec, ako zakaţdým, keď sa na ňu
takto pozrel. Dohadovať sa, kto z nich vyhrá preteky, však bolo
omnoho príjemnejšie neţ premýšľať o tom, koho by si mala vziať
Cass za manţela. Merať si s ním sily a ostrosť vtipu bola naozaj
zábava. Derek ju nešetril ani sa zbabelo neskrýval. Ešte nikdy
nestretla muţa, ktorý by sa k nej správal s takým rešpektom.
Garrett sa k nej síce, samozrejme, tieţ vţdy správal ako
k seberovnej, no ten ju pozná od narodenia. Derek bol však prvý
muţ, ktorý jej vzdoroval, ktorý pre ňu predstavoval výzvu
a vedel si ju doberať bez toho, aby ju ranil alebo sa bál, ţe ju
rozhnevá. Naopak, akoby ho predstava, ţe kvôli nemu vzbĺkne
hnevom, nesmierne rozpaľovala. Akoby sa na to dokonca tešil.
A to ju na ňom vzrušovalo a zároveň zaujímalo.
Vychádzkovým krokom prešli mestom a potom do kopcov
obklopujúcich mestečko, aţ kým neprišli na veľkú rovnú lúku,
ako stvorenú na preteky.
„Dám vám náskok, slečna Uptonová?“ zvolal Derek.
Prebodla ho vyzývavým pohľadom. „Lady Lucy, vaša milosť,
a ďakujem, ale náskok nepotrebujem. Ak tým len nechcete
naznačiť, ţe by ste ho sám privítali. Potom, samozrejme, nech sa
vám páči.“
Pokrútil hlavou a ďalej sa uškŕňal. „Od toho prvého stromu?
Aţ po koniec lúky, tam k tej stodole, dobre?“ Ukázal rukou
a Lucy sa obzrela tým smerom.
Prikývla. „Áno. To celkom postačí, aby som vám to natrela,
vaša milosť.“
Rozosmial sa. V tej chvíli obaja vyštartovali. Lucy popchla
Delilah a celým telom sa k nej pritisla, aby jej šepkala do ucha,
nech letí rýchlejšie, rýchlejšie, rýchlejšie. „Dostaneš celé vedro
tých najšťavnatejších jabĺk, ak vyhráme, Delilah,“ sľubovala jej,
a keď sa dostali vedľa vojvodovho koňa, čertovsky sa usmiala.
Derek vyštartoval a odvtedy sa ani raz neobzrel. Aţ vo chvíli,
keď vedľa seba zaregistroval Lucinho koňa, uvedomil si, ţe mu
dýcha na krk. Prikrčil sa a švihol svojho vraníka. Takţe ozajstné
preteky. Keď sa tentoraz usmial, v očiach nemal zľutovanie.
Cvalom preleteli cez celú lúku, popri stromoch aţ hore
na malý brieţok, na ktorého konci stála stará vetchá stodola.
Sedela ako prilepená na koni, niekoľko dĺţok pred Derekom.
V kaţdých pretekoch je dôleţité nechať súperovi náskok, aby
nadobudol dojem, ţe víťazí. No na poslednom úseku švihla
Delilah bičíkom a tá sa rozbehla ako víchor.
Derek si zrazu uvedomil, ţe to so svojou taktikou zrejme
prehnal. Rozhodol sa riskovať, pustil opraty a zakričal z celého
hrdla.
Lucy od vzrušenia takmer nedýchala a radostne sa
rozosmiala. Vietor jej rozstrapatil vlasy, takţe si ich musela
odhrnúť z tváre. Obzrela sa.
 „Nie!“ vykríkla, keď zbadala, ţe ich Derekov mocnejší
a skúsenejší kôň doháňa, aby ich tesne pred stodolou o hlavu
predbehol.
„Vyhral som!“ jasal.
Lucy sa zadúšala smiechom. „To bol podvod!“ ledva lapala
dych a pritískala si dlane na brucho.
„Nepodvádzal som.“
„Ja viem, ale hrozne nerada prehrávam, vaša milosť. Nuţ,
nakoniec ste boli rýchlejší.“
Aj Derek sa rozosmial. Otočil koňa, aby sa jej mohol pozrieť
do tváre, a ich oči sa stretli. Obaja plytko dýchali a smiali sa. Lucy
si nevdojak uhladila vlasy.
„To bolo o chlp. Musím priznať, ţe uţ dávno som sa tak
nebál, ţe prehrám,“ pripustil. „Ďakujem za úţasné preteky.“
Lucy si ešte zastrčila zopár voľných prameňov
za ucho a prikývla. „Neboj sa, Delilah,“ pošepla jej do ucha
a potľapkala ju po krku. „Jablká dostaneš tak či tak.“
Zastali a obaja zoskočili z koní. Počkali, kam ich paholci
dobehnú, a odovzdali im uzdy, aby si kone po bláznivom behu
oddýchli. Oni dvaja sa vydali opačným smerom.
„Prejdeme sa?“ spýtal sa Derek.
Jej ţalúdok znovu predviedol akrobatický kúsok. Prikývla.
„Veľmi rada.“
Derek si zloţil klobúk a obaja sa vydali po úzkom chodníku
popri stodole ďalej na lúku. Vánok strapatil Lucy vlasy, takţe si
ich musela jednou rukou pridrţiavať.
„Na ţenu ozaj vynikajúco jazdíte, my lady.“
Rozosmiala sa. „Povedali by ste to, prosím, môjmu otcovi, ak
sa niekedy stretnete? Odmieta mi to uveriť. Nemôţem pred ním
ani len jazdiť obkročmo a za nič na svete by mi nedovolil
zúčastniť sa na dostihoch.“
„Takţe ste nikdy na nijakých neboli?“
„Och, samozrejme, ţe bola. Akurát sa o tom otec nesmel
dozvedieť. Hoci by som bola oveľa radšej, keby som tam mohla
byť s jeho poţehnaním.“ Uškrnula sa.
 Derek opätoval jej úškrn. „Prečo ma ani trochu neprekvapuje,
ţe odmietate poslušnosť ešte aj vlastnému otcovi?“
„Nemalo by to prekvapiť nikoho, kto ma aspoň trochu
pozná,“ odpovedala. „Najmenej zo všetkých otca, a predsa sa
zakaţdým tvári, ţe ho moje správanie pohoršuje.“
„Určite mu poviem, ţe ste výnimočná,“ zahlásil Derek.
Takmer spadla z nôh. Čo tým naznačuje? Ţe zamýšľa stretnúť sa
s jej otcom? Tá predstava jej takmer privodila mdloby.
Derek jej podal ruku, aby jej pomohol prekročiť padnutý
kmeň stromu. „Ako váš otec vychádza s vaším bratancom?“
„Garrettom? Och, myslím, ţe sa naučili jeden
druhého tolerovať. Zdá sa, ţe sa otec nakoniec zmieril
s predstavou, ţe Garrett po ňom zdedí jeho panstvo i titul, no
nedá sa tvrdiť, ţe by sa nejako radi videli.“
Derek prikývol. „Vy si však s vaším bratancom veľmi dobre
rozumiete, alebo sa mýlim?“
„Garrett si ma rád doberá, vysmieva sa mi, ţe zostanem
starou dievkou a do smrti mu budem visieť na krku. Na čo mu ja,
samozrejme, vţdy odseknem, ţe ešte bude rád, ţe ma má, aby sa
mu mal kto postarať o domácnosť, pretoţe si nikdy nenájde ţenu,
ktorá by to s ním vydrţala pod jednou strechou.“
Derek na chvíľu zváţnel. „Naozaj nepredpokladáte, ţe by ste
sa jedného dňa vydali?“
Nasucho prehltla. Ako to, ţe sa ich rozhovor zrazu zvrtol
k takej chúlostivej téme? Pokrútila hlavou. „Och, Cass sľúbila, ţe
mi pomôţe niekoho nájsť. Máme takú dohodu,“ vyhŕkla, no
potom ostraţito zmĺkla. „Ale ak mám byť úprimná, najskôr nie.
Pochybujem, ţe sa niekedy vydám. To by som musela stretnúť
muţa, ktorý,“ odkašľala si, „ktorý by sa ma nebál.“ Musí niečo
urobiť, aby sa rozprávali o niečom inom. Toto je príliš váţne
a príliš na koţu.
„A čo Berkeley?“ spýtal sa Derek a hlas mu zhrubol. Poloţil
jej otázku, ktorej sa najviac obávala. „Čo s ním?“
Prechádzali práve popod rozloţitú korunu smutnej vŕby
a Lucy sa o ňu oprela v nádeji, ţe zmenia tému. Smola.
 „Myslel som, ţe vy dvaja...“
„Dosť uţ o mne,“ prerušila ho náhlivo. „Porozprávajte mi
radšej, ako ste sa stali generálporučíkom. V takom mladom veku
je to nanajvýš nezvyčajné, však?“
Usmial sa. „V mladom veku? Niekedy sa mi zdá, ţe mám
prinajmenšom sto rokov.“
„Tak potom na to nevyzeráte.“ To si naozaj mohla odpustiť.
Začervenala sa a sklopila oči. No skvelé! Ešte sa aj červená!
Všetko pre toho chlapa.
Usmial sa. „Ďakujem, slečna Uptonová.“
Ţartom ho plesla po ramene a takmer sa jej podlomili kolená,
keď pod prstami zacítila jeho mocné svaly. Rýchlo ruku odtiahla.
Zrazu sa jej vybavila spomienka na jeho odhalené svalnaté
brucho, ktoré zazrela, keď sa k nej driapal cez oblok. Potriasla
hlavou. „Myslím to váţne. Ako ste sa stali generálporučíkom?“
Prešiel si rukou po tvári a zadíval sa do diaľky, akoby si na to
len s námahou spomínal. „Vyrastal som v rodine vojaka.“
Nadvihla si sukňu, aby prekročila vytŕčajúci koreň stromu.
„Naozaj?“
„Áno, môj otec bol vojak. Bojoval v revolúcii.“ Zodvihla
k nemu oči. „Generál?“
Strčil si ruky do vreciek. „To nie. Tak ďaleko to nikdy
nedotiahol.“
„No vy áno. Vy ste to tak ďaleko dotiahli.“
Zodvihol oči k nebu a zadíval sa do korún stromov.
„Na vojenskú kariéru som sa pripravoval od detstva. Povedal by
som, ţe môj výcvik sa začal, keď som mal tri roky.“
Prekvapene sa k nemu otočila. „Teraz ţartujete, však.“
„Nie. Bohuţiaľ, neţartujem.“ Usmial sa a jej sa na chvíľu
zastavilo srdce.
„Prečo tak skoro?“ Pridala do kroku, čo bolo určite
bezpečnejšie neţ riskovať, ţe sa na ňu zadíva alebo usmeje.
Zasa sa zahľadel na koniec lúky, celkom stratený
v spomienkach. „Môj otec si predsavzal, ţe zo mňa vychová
vojvodu. A tak ma na to začal čo najskôr pripravovať.“
 „Nie je vám to ľúto? Nikdy ste netúţili po niečom inom?“
Špicou čiţmy kopol do trávy. „Nič iné som nepoznal, Lucy.“
Neha, s akou vyslovil jej meno, spôsobila, ţe takmer prestala
dýchať. „Nikdy ste nemali na výber?“
Pokrčil plecom. „Nepochádzam z privilegovanej vrstvy.
Na výber som nikdy veľmi nemal. Vojenská kariéra zďaleka nie
je to najhoršie, čo ma mohlo postihnúť.“
Zahryzla si do pery. „Nuţ, očividne ste si zvolili dobre,
súdiac podľa toho, ako sa vám darí.“
Znovu mykol plecom. „Keď sa niečomu venujete celý svoj
ţivot, samozrejme, ţe v tom začnete byť dobrá.“
„Tomu neverím. Keby ste nemali talent, sotva by ste čosi také
dokázali.“
„Zrejme áno.“
„Máte nejakých súrodencov?“
„Dvoch bratov.“
„Aj oni sú vo vojenskej sluţbe?“
„Dá sa to tak povedať.“
Prekvapene sa zamračila, no ďalej sa nepýtala.
„Viem si predstaviť, aké to musí byť pre vašu mamu ťaţké,
keď všetci jej synovia odišli do vojny.“
„To máte pravdu.“ Derek pridrţal konáre stromu, aby mohla
bezpečne prejsť.
Zaloţila si ruky za chrbát, keď sa k nej znovu pridal, aby
pokračovali v prechádzke. „Verím, ţe otec je na vás nesmierne
pyšný.“
Smutne sa usmial. „Uţ neţije.“
Lucy sa chytila za hrdlo. „Och, to mi je veľmi ľúto.“
„Zomrel uţ pred niekoľkými rokmi. Bol pri tom, keď ma
prvý raz povýšili, no môjho vymenovania za generál-
poručíka sa uţ nedoţil. Ani vojvodského titulu,“ sucho sa
zasmial.
Zastala a pozrela sa mu do tváre. „Bol by na vás nepochybne
hrdý, Derek. Viem to.“
Oči sa im znovu stretli. Ich pohľad bol intenzívny a úprimný.
 Derek sklopil oči. „Uţ ho počujem, ako hovorí, ţe nič menej
odo mňa ani nečakal.“
Prehltla guču, ktorá jej navrela v hrdle. „Asi bol dosť prísny.“
Vydýchol. „To si nikto nevie ani len predstaviť.“
„Viac neţ prísny?“ prekvapene sa spýtala.
„Obľúbeným slovom môjho otca bolo rozhodný. Urobil všetko
pre to, aby mi v prvom rade vštepil rozhodnosť.“
Vojvoda veľkých rozhodnutí. Spomenula si na jeho prezývku
a zamračila sa. „Čo to znamená?“
Vystrel sa, zaloţil si ruky za chrbát, pohŕdavo sa na ňu pozrel
a hrubým hlasom zahrmel: „Správny chlap sa vie rozhodnúť
za kaţdých okolností.“
Lucy ho pozorne sledovala a uvedomila si, ţe dosiaľ nikdy
nepočula o nikom, kto by svojmu synovi vštepoval takú
vlastnosť. Ktovie, či by aj jej otec od Ralpha poţadoval to isté,
keby ţil. „Ako to robil? Ako sa dá dieťa vychovať
k rozhodnosti?“ Derek pokrútil hlavou. „To uţ je jedno. Stačí
povedať, ţe to fungovalo.“
Znovu zastala a chytila ho za lakeť. Zodvihla k nemu oči.
„Ale ja by som to naozaj rada vedela.“
Rezignovane vydýchol a prehrabol si vlasy. „Tak dobre. Ale
varoval som vás, my lady.“
Prikývla a trochu úzkostne prehltla.
Derek sa oprel plecom o najbliţší strom a zhlboka sa
nadýchol. „Keď som mal šesť, otec ma chcel naučiť plávať.
Len čo som to uţ ako-tak vedel, priniesol na breh dve moje
najobľúbenejšie veci.“
Zodvihla k nemu oči. „Aké?“
„Moju najobľúbenejšiu hračku. Cínového vojačika, ktorého
som mal odjakţiva a všade som ho so sebou brával.“
S neblahou predtuchou sa chytila za hrdlo. Nevdojak jej
telom prebehli zimomriavky. „Čo bolo to druhé?“
„Malé osemtýţdňové šteniatko, ktoré som si vybral
z posledného vrhu našej sučky.“
Zalapala po dychu. „Čo urobil?“
 Derek pokrútil hlavou. Sklopil oči a čiţmou chvíľu bezradne
kopal do hliny. „Bez varovania zrazu hodil obe do rieky,
niekoľko metrov od seba.“
Vykríkla. „Nie!“
„Obe na celkom opačné strany. Vyber si, kričal. Rozhodni sa!
Rýchlo!“
„Čo ste urobili?“ Lucy si zahryzla do zovretej päste.
„Jediné, čo som mohol. Rozhodol som sa pre šteniatko.
Ponoril som sa a vytiahol ho z vody.“
Do očí sa jej tisli slzy. „A čo ten cínový vojačik?“
„Potopil sa. Uţ som ho nikdy nevidel. Aj keď som sa tam
potom ustavične vracal a hľadal ho, nikdy sa mi to nepodarilo.“
Bezmocne zaťala päste. „Hrozný chlap.“
Derek pokrčil plecami. „Asi áno, ale naučil ma, aké dôleţité je
vedieť sa v ţivote rozhodnúť. Toto, samozrejme, zďaleka nebol
koniec. Nasledoval ďalší dril a ďalšie skúšky, ale na túto nikdy
nezabudnem. Vďaka otcovmu neortodoxnému výcviku som
nikdy v ţivote nezaváhal.“
Prehltla. Preto sa tak veľmi Derek drţí svojho rozhodnutia
vziať si Cass za ţenu. Keď sa raz rozhodol, nemieni rozhodnutie
zmeniť. Bolo to jasné.
Pristúpila k nemu. Stáli blízko seba, tak blízko, ţe ich delil
sotva vzdych. „Vojvoda veľkých rozhodnutí,“ šepla.
Prikývol. „Presne tak.“
Zodvihla k nemu oči a zaţmurkala. Bol nádherný, krásny
a mocný. Srdce jej trhala spomienka na malého chlapca, ktorý sa
musel rozhodnúť medzi obľúbenou hračkou a milovaným
šteniatkom.
Derek zodvihol ruku a zastrčil jej za ucho zatúlaný prameň
vlasov. „Vieš, ţe si neskutočne krásna?“
Prudko zalapala po dychu, no neodtrhla oči od jeho tváre.
„Nie som. To Cass je krásna.“
„Si. Si výnimočne krásna.“ Chrbtom ruky ju pohladil po líci.
Zachvela sa.
„A tvoje oči sú také...“
 „Divné?“ dokončila namiesto neho.
„Výnimočné. Záhadné.“
Usmiala sa. „Len si krajšie vyjadril to isté. Raz ktosi mojej
mame povedal, ţe som bosorka.“
„To je absurdné!“ nahnevane vykríkol. „Pred tebou?“
„Nie, mama mi to prezradila.“
Ticho zahrešil. „Prečo by niečo také robila?“
„Zrejme v rámci toho, ako mi nevedeli odpustiť, ţe nie som...
chlapec.“
Derek zmĺkol. Ďalej ju hladil po líci a potom jej končekmi
prstov pohladil okraj ucha. „Veľmi sa teším, ţe nie si chlapec.“
Prudko sa nadýchla.
Naklonil sa k nej. Zadrţala dych. Pobozká ju. Chcela, aby ju
pobozkal. Zaklonila hlavu a zavrela oči.
„Dopekla, Lucy. Teraz uţ vieš, ţe musím byť rozhodný.
Vo všetkom.“
Otvorila oči a prekvapene zaţmurkala.
„Preto je pre mňa tak neskutočne ťaţké uniesť, ako veľmi
po tebe túţim.“
Lucy sklopila oči k zelenej tráve. Vyhŕkli jej slzy. Mýlila sa.
Nechystá sa ju pobozkať.
Odvrátila sa. Tak to bude najlepšie.
 ŠTYRIDSIATA KAPITOLA

Christian sedel na pohovke oproti Lucy, akoby prehltol

pravítko. Uchlipkával si čaju a mlčal. Mlčal, odkedy prišiel. Bola
z toho veľmi sklamaná. Po všetkých tých úţasných listoch, najmä
po tých, ktoré mu sama napísala, akosi dúfala, ţe sa medzi nimi
aspoň niečo zmení. Ako je moţné, ţe sa to nestalo? Ani
po všetkých tých duchaplných názoroch, ktoré si vymenili,
po príbehoch a vtipných postrehoch?
Ostraţito si ho premeriavala, akoby čakala, ţe náhle otvorí
ústa a zmení sa na toho inteligentného spoločníka sršiaceho
humorom, akého poznala z listov. Určite je to len otázka času.
Moţno sa potrebuje napiť viacej čaju. Na rozdiel od Dereka
Christian pije čaj. Veľa čaju.
Je krásny. O tom sa nedá pochybovať. Inak krásny ako Derek,
ktorý je drsný a samý sval. Christian vyzerá skôr ako archanjel
vytesaný do mramoru.
Och, prečo ho vlastne porovnáva s Derekom? Prečo
na Dereka vôbec myslí?
Derek. Derek ju včera nakoniec nepobozkal. Určite je to tak
pre všetkých najlepšie. A ak si to bude neprestajne opakovať,
nakoniec tomu iste i sama uverí. Cass určite kaţdú chvíľu vylezie
z postele. Konečne sa znovu začnú s Derekom stretávať. Mala by
sa sústrediť na to, aby sa aj ona mala s kým stretávať... sústrediť
sa na Christiana. Zodvihla k nemu oči.
Nepohnute sedel oproti nej a nemo sa usmieval s prázdnou
šálkou v ruke.
Tak to by stačilo. Ak nemieni nadviazať rozhovor on, urobí to
sama. Odkašľala si. „Veľmi ma zaujalo, čo ste včera napísali
o stave Východoindickej spoločnosti. Aj ja som si to uvedomila,
no vy so svojimi kontaktmi v Snemovni lordov máte nepochybne
oveľa podrobnejšie informácie.“
V očiach, kým ich sklopil k prázdnej šálke, sa mu mihol
záblesk hrôzy. „Á... áno,“ hlesol.
Lucy sa zamračila. Nijako jej to neuľahčuje. „Čo myslíte, ako
sa rozhodne kancelár? Myslím čo sa týka spoločnosti.“ Zvedavo
k nemu zodvihla zrak.
Christian zneistene postavil šálku na stolík a vytiahol si
z vrecka vesty vreckovku. Utrel si čelo a napäto vydýchol.
„Ja... ja neviem.“
Odpila si čaju. Prečo je ten chlap taký vystrašený? Och,
moţno len nemá náladu baviť sa o parlamente a Východoindickej
spoločnosti. Veď je to dosť nudná téma. Má pravdu. Sama mala
na dnes predsa v pláne čosi celkom iné.
Chce, aby ju Christian pobozkal.
Úprimne, Derek Hunt bol dosiaľ jediný muţ, s ktorým sa
naozaj bozkávala. Teda okrem tých pár nesmelých mladíkov,
ktorí ani poriadne nevedeli, kde má ústa, keď si ju trúfli pobozkať
na jej debutantskom plese. Derek bol dosiaľ jediný muţ, ktorý ju
naozaj bozkával, a to nemôţe len tak nechať. Ak majú mať
s Christianom ozajstný vzťah, je načase, aby začali s bozkávaním,
ktoré, ako dúfala, jej pomôţe vymazať z pamäti vojvodu a jeho
bozky. Čím skôr, tým lepšie.
Poloţila šálku na stolík, postavila sa, celý ho obišla
a bez opýtania si sadla na pohovku vedľa Christiana. Ich telá sa
nedotýkali, no delilo ich iba zopár centimetrov vzduchu. Keby
v tej chvíli vstúpila do salóna Cass, asi by zdesene vykríkla. Keby
sem bola vstúpila Jane, asi by zatlieskala.
„O čom by ste sa teda chceli rozprávať, môj pane?“ Obrátila
k nemu tvár a so záujmom sa naklonila. Nech je pripravená, keď
to príde.
Christian si rozpačito utrel dlane o nohavice a napäto sa
nadýchol. Ani raz sa jej zatiaľ nepozrel do očí. Ktovie prečo.
 „Ja... ja... ne... neviem.“
Zopakoval to isté, čo pred chvíľou. Azda ho celkom opustila
predstavivosť? Keby z jeho listov nevedela, aký vie byť výrečný,
pomyslela by si, ţe zrejme naozaj nie je schopný vyprodukovať
súvislú vetu. A ţe sa zajakáva.
Posunula sa o milimeter bliţšie k nemu. Znovu vytiahol
vreckovku a utrel si čelo, na ktoré mu vystúpili kvapôčky potu.
„J... je... t... tu t... teplo.“
Je tu teplo, no a čo? Chce ho pobozkať. To mu to má rovno
navrhnúť?
„Ne... nepôjdeme s... sa... p... prejsť?“ Utrel si vreckovkou
hornú peru.
Lucy zodvihla oči k stropu. Nuţ, je to jasné. Náznaky
nestačia.
Naklonila sa k nemu ešte viac a zašepkala: „Dúfala som, ţe
ma dnes pobozkáte.“
Christianova tvár sa s úľavou rozjasnila. Vydýchol si.
„Och, ja... m... myslel som... ţ... ţe sa ch... chcete zhovárať.“
Nemala poriadne príleţitosť zamyslieť sa nad tým, čo utrúsil,
pretoţe ju bleskovo zovrel v náručí. Jeho ústa sa dychtivo prisali
k jej perám. Ako Derek, aj on sa bozkával drsne a s vášňou.
Rovnako ako Derek, ani on neváhal pouţiť jazyk. A tak ako
Derek, aj on vedel celkom presne, čo má robiť. Christian robil
všetko správne, tak ako mal, všetko do bodky. Preto bola celkom
zmätená, keď si na konci uvedomila, ţe necítila celkom... nič.
Akoby sa bozkávala so sochou.
Dofrasa. To predsa nie je dobré. To vôbec nie je dobré!
 ŠTYRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA

Lucy si stýkrát utrela vlhké dlane o sukňu. Ak to neurobí

teraz, potom uţ nikdy. „Cass, musím ti niečo povedať.“
Cass leţala s hlavou na vankúši, nos mala červený a v dlani
zvierala vreckovku. Pohla očami k dverám a vyčerpane kývla
hlavou. „Musím ti niečo povedať, Lucy.“
Pokrútila hlavou. „Prosím, môţem začať prvá?“ Uţ to
nebude ďalej odkladať. Musí povedať Cass, čo sa medzi ňou
a vojvodom stalo. Je najvyšší čas, aby sa to dozvedela. Výčitky
svedomia na ňu ustavične doráţajú a mučia ju. Uţ to ďalej
neznesie. Cass sa musí dozvedieť pravdu. Konečne musí
pochopiť, prečo naozaj nemôţe vojvodovi robiť spoločnosť, kým
Cass nevyzdravie. Lucy sa uţ s Derekom nesmie viac stretnúť.
Tak to bude najlepšie. Pre všetkých. Cass to určite pochopí, však?
Alebo sa na ňu nahnevá? Nevedela si predstaviť, ţe by sa Cass,
nevinná, sladká, dobrá Cass, rozzúrila a kričala na ňu. Ani
trochu. No zároveň vedela, ţe všetko sa raz stane prvýkrát.
Napriek tomu to uţ nechce odkladať, nech by sa stalo čokoľvek.
Povie jej to. Dnes. Teraz. Cass prikývla. „Tak dobre, Lucy. Ty
prvá.“
Prehltla guču, ktorú od rána cítila v hrdle, a začala sa
prechádzať popred Cassinu posteľ. „Ide o Dereka.“
„Aj ja som s tebou chcela hovoriť o Derekovi,“ hlesla Cass
a nesmelo kýchla do vreckovky.
Lucy prekvapene zastala. „Čo si mi chcela povedať?“
Cass sa oprela chrbtom o vankúš. „Nie je to priamo
o Derekovi, ale niečo, čo spomenul Julian.“
 Spýtavo sa zahľadela do Cassinej tváre. Všetko, čo si tak
úzkostlivo pripravila, jej vyfučalo z hlavy. Julian spomenul niečo
o Derekovi? Ako je to moţné? „Nerozumiem.“
„Och, Lucy,“ Cass zosadol na pery smutný úsmev. „Dnes
ráno som dostala od Juliana list. Moţno posledný.“ Spod
prikrývky vytiahla slzami zmáčaný hárok papiera a pritisla si ho
k hrudi.
Vytreštila oči. Ukázala na list. „Kedy prišiel?“
„Dnes ráno. Stále ţije, Lucy. Ţije!“ Tvárou jej preletel tieň.
„Zatiaľ ešte ţije.“
Zvedavo sa naklonila. „Čo ti píše?“
Cass čosi zašepkala, tak potichu, ţe ju Lucy takmer nepočula.
„Chce sa so mnou rozlúčiť.“
Musela si zahryznúť do dlane, aby sa nahlas nerozvzlykala.
Po lícach sa jej rozkotúľali slzy. „Nie, Cass.“
Cass s námahou prehltla. Lucy videla, koľko síl ju stojí, aby sa
sama usedavo nerozplakala. „No nielen to,“ dodala.
Chytila priateľku za ruku. „Čo ešte?“
„Napísal mi,“ prehltla, „napísal mi, aby som sa vydala
za Dereka.“
Lucy zovrelo srdce. Zaţmúrila oči. „To... to napísal?“
Cass prikývla. „Áno. Píše, ţe Derek sa ku mne hodí a ţe je to
dobrý muţ. Napísal, ţe sotva nájdem niekoho lepšieho. Ţiada ma,
aby som mu sľúbila, ţe si Dereka vezmem.“ Lucy si pritisla obe
dlane na ţalúdok, aby aspoň trochu utíšila vír, ktorý lomcoval jej
vnútrom. Určite vyvráti, čo ráno zjedla. Nezvládne to. Zhlboka
a roztrasene sa nadýchla. „Čo ten list, ktorý si mu napísala ty?
Spomenul ho vôbec?“
Cass sklopila zrak a rozpačito uhladila prikrývku. „Nie.“
Lucy sa zamračila. „Nerozumiem. Ani len slovíčkom?“
Z Cassiných očí vyhŕkli slzy. „Nie je to azda jedno?
Umiera a píše, ţe sám poţiadal Dereka, aby sa o mňa
postaral. Och, Lucy, som z toho taká zmätená. Neviem, čo mám
urobiť.“
Lucy ledva dýchala. Čupla si, objala si kolená a sústredene
chvíľu dýchala. „Julian má pravdu. Derek sa o teba naozaj dobre
postará. Musíš sa zaňho vydať.“
 ŠTYRIDSIATA DRUHÁ KAPITOLA

Tentoraz si Lucy so sebou komorníka nevzala. Bolo to trúfalé.

A mohlo to váţne ohroziť jej povesť, keby to niekto zistil, no v tej
chvíli jej na tom vôbec nezáleţalo. Nasadila si čepiec, natiahla
rukavice, no rozhodla sa, ţe plášť si nevezme. Zdalo sa jej, ţe je
dosť teplo. K Derekovmu domu takmer celou cestou beţala.
Predo dvermi zastala a ani nedýchala, kým po zdanlivo
nekonečne dlhom čase jeho komorník neotvoril. Tajne mu
hovorila nafúkanec, hoci vedela, ţe jeho ozajstné meno je Hughes.
Nafúkanec Hughes ju zaviedol do modrého salónika
a oznámil jej, ţe jeho milosť o chvíľu príde. Prekvapene na ňu
zagánil, keď si uvedomil, ţe prišla bez sprievodu, ale Lucy mala
teraz iné starosti.
Nervózne sa prechádzala po salóne a v duchu si znovu
a znovu prehrávala, čo chce Derekovi povedať, keď príde.
Nečakala dlho.
Dvere sa otvorili. Vošiel Derek, krásny a muţný ako vţdy.
Podlomili sa jej kolená.
Len čo ju uvidel, znepokojene sa opýtal: „Lucy? Stalo sa
niečo?“ Naozaj je to na nej tak vidieť? Všimol si azda, ako sa celá
chveje a ako sa jej trasú ruky? Nech to má celé čo najrýchlejšie
za sebou.
Otočila sa mu chrbtom, aby nevidel, ako jej po lícach stekajú
slzy. „Prišla som, aby...“
Počula, ako k nej podišiel.
Nadýchla sa a vzpriamila, aby nabrala silu. „Cass dnes ráno
dostala od Juliana list.“
 „Julian? Takţe ţije!“ zvolal Derek a uľahčene si vydýchol.
„Napísal, ako sa má?“
Lucy sa znovu nadýchla. Keď bude poriadne dýchať, zvládne
to – alebo si to aspoň nahovárala. „Nemyslím, ţe sa jeho stav
zlepšil. Písal jej pre niečo iné.“
Derek zastal po jej pravici. Kútikom oka mu videla tvár, cítila
známu vôňu jeho tela, zmes mydla a korenia.
„Čo písal?“ spýtal sa.
Prehltla a oprela sa rukami o rímsu kozuba pred sebou.
„Julian sa v liste s Cass rozlúčil. Poslal jej posledné zbohom
a napísal, aby sa za vás vydala. Ţe sa o ňu dobre postaráte.“
Derek ticho zaklial.
„Ţiada ju, aby mu sľúbila, ţe sa za vás vydá,“ s námahou
dokončila Lucy a sotva lapala dych.
Derek znovu zaklial. „Čo na to lady Cassandra?“
„Je zmätená, nevie, čo má urobiť.“
„Pochopiteľne,“ prikývol Derek. Odstúpil, rukou si prehrabol
vlasy a znovu zaklial. „Je to všetko moja vina.“
„Derek, ja...“ hlas sa jej zlomil. Och, nedá sa to vysloviť.
Prudko sa otočil a urobil dva veľké kroky, aby ju čo najskôr
zovrel v náručí. „Čo je, Lucy? Čo sa deje?“
Zodvihla k nemu tvár a pozrela sa mu do očí. „Povedala som
Cass, ţe sa za teba musí vydať.“

Len čo Lucy odišla, Derek takmer preboril päsťou stenu. V tej

chvíli by bol najradšej znovu na bojisku, aby mohol z nejakého
Francúza vymlátiť dušu. Prebodnúť ho bajonetom. Na päťdesiat
krokov mu vystreliť z hlavy mozog.
Boli to muky. Mučil ho sľub, ktorý dal kedysi Swiftovi. Drţal
umierajúceho priateľa v náručí a sľúbil mu, odprisahal mu, ţe sa
vráti domov a vezme si za ţenu Cassandru, ak s tým ona bude
súhlasiť. A teraz to vyzerá tak, ţe nakoniec... súhlasiť bude. Uţ
uvaţoval o tom, ţe ak Julian preţije, poprosí ho, aby mohol svoje
slovo vziať späť. No zdá sa, ţe takú moţnosť nedostane. Swift sa
totiţ nevráti. Čo by bol Derek za chlapa, ak by nedodrţal sľub?
Najmä po tom, ako Swift o tom napísal Cassandre? Dopustil by
azda, aby jeho priateľ zomrel, a nemal istotu, ţe je o dievča, ktoré
ho celý ţivot tak oddane ľúbilo, dobre postarané? Sám by s tým
nemohol ţiť, keby čosi také urobil.
No bola tu ešte Lucy. Lucy, ktorá ho dennodenne
pripravovala o rozum. Lucy, ktorá ho natoľko vzrušovala, ţe v jej
prítomnosti nevedel, čo s rukami. Lucy, ktorá v ňom
rozdúchavala vášeň, akú dosiaľ pri nijakej inej ţene necítil. Lucy
bola druhou polovicou jeho duše. Preto ho tak nástojčivo
priťahovala. Lady Cassandra bude nepochybne oddanou
a láskavou manţelkou. Zaiste u nej nájde porozumenie a pokoj.
No u Lucy by našiel vzrušenie a dennodenne novú výzvu,
bláznivú rozkoš a spaľujúcu vášeň. Po tom, ako ju drţal v náručí,
uţ nikdy nezabudne na jej hodvábnu hebkosť. Uţ nikdy nebude
ako predtým. Čo má robiť? Tváriť sa, ţe sa medzi nimi nikdy nič
nestalo? Stretávať sa s ňou ako s najlepšou manţelkinou
priateľkou a predstierať, ţe po nej kaţdou bunkou tela netúţi? Je
to vôbec moţné? Ak si raz vezme Cassandru, bude jej verným
manţelom. To vedel. Bola to preňho otázka cti. A rovnako vedel,
ţe ani Lucy by priateľku nezradila. No kým sa ešte o ničom
nezvratne nerozhodlo, boli to neznesiteľné muky.
Tento týţdeň dostal ďalšie správy od Collina. Len pár
riadkov o tom, ţe o Swifdonovi a Rafovi nezistil nič nové a ţe sa
spolu s Adamom vracajú späť do Londýna. To bolo všetko.
A tak jediné, čo Derek mohol, bolo vypisovať bezzubé listy
na ministerstvo, matke a ďalšie Lucy, v ktorých musel
predstierať, ţe je ten idiot Berkeley. Musí s tým prestať.
Spočiatku to bolo celkom zábavné. Nevinná hra. Aspoň si to
myslel, kým si neuvedomil, ţe tým vlastne samého seba mučí.
Kaţdý deň si sadal za písací stôl, aby sa Lucy vyznal zo svojich
pocitov a myšlienok. Prichytil sa, ţe jej uţ dávno nepíše ako
Berkeley, ale hovorí k nej z vlastnej duše a z vlastného srdca.
Na Berkeleym mu zamak nezáleţalo. V tých listoch jej vravel
všetko, čo jej túţil povedať. Kaţdé jedno slovo myslel naozaj
úprimne.
Lucy to očividne ocenila. Minule sa za ním Berkeley dohrnul
celý šťastný, ţe si za tie listy vyslúţil od Lucy bozk. Derek by ho
bol najradšej vykopol cez zatvorené dvere, no namiesto toho si
musel trpezlivo vypočuť, ako veľmi sa Lucy jeho listy páčia a ako
ho potom pobozkala. Ten lump Berkeley, prečo mu to vôbec
rozprával? Zrejme uţ chudák nevie rozpoznať hranicu, ak ide
o muţa, ktorý zaňho píše ľúbostné listy dáme jeho srdca.
Derek udrel do stola tak silno, aţ papiere, fľaštičky
s atramentom i brká nadskočili. Čert aby to všetko vzal! Čo má,
dopekla, robiť? Ako z toho všetkého vybŕdnuť?
Prvý raz v ţivote sa nevie rozhodnúť. V hlave mu hučí otcov
veliteľský hlas. Nič nie je horšie ako chlap, ktorý sa nevie
rozhodnúť. Tak mu to odjakţiva vštepoval. Sám si platnosť tých
slov v ţivote neraz overil. A nebolo to zadarmo. Vyrástol z neho
muţ, ktorý nikdy neriskoval nerozhodnosť. Na bojisku ako
veliteľ, vlastne v kaţdej oblasti svojho ţivota. Teraz tu však sedí
a zíza do prázdnej steny, v hlave mu víria myšlienky na Lucy,
Cassandru, na sľub priateľovi a vôbec netuší, ako sa má
rozhodnúť.
Boţe, ako veľmi sa za to nenávidí.
 ŠTYRIDSIATA TRETIA KAPITOLA

Tu je. Konečne! Jane sedela na kamennej lavičke v záhrade

Garrettovho domu a ako zvyčajne čítala. Zabratá do deja si
bezmyšlienkovite ovíjala okolo prsta prameň vlasov.
„Mala by si chvíľu, alebo aspoň hodinku, aby som sa s tebou
mohla porozprávať?“ vysypala zo seba Lucy, keď si k nej sadala.
Jane k nej zodvihla oči a hneď zatvorila knihu. „Samozrejme,
Luce. Je mi ľúto, ţe sme sa v poslednom čase tak málo vídali. Deje
sa niečo?“ posunula si okuliare na nose trochu vyššie.
„Ide o mňa, o Cass a o Dereka,“ sklonila hlavu do dlaní.
„Och, Jane. Všetko som pokazila.“
Jane odloţila knihu vedľa seba na lavičku a objala Lucy okolo
pliec. „Netráp sa. Dá sa to znovu do poriadku. Povedz, čo sa
stalo.“
„Vieš, ako som najprv nemohla vojvodu z Claringdonu ani
vystáť,“ odkašľala si, „Dereka...“
Jane prekvapene zodvihla obočie. „Áno. Všímam si, ţe mu
zrazu hovoríš Derek.“
„Och, to ani zďaleka nie je všetko. Nechaj ma dokončiť.“
„Zaiste.“
„Takţe najprv som ho nevedela vystáť, potom ma pobozkal.
Znovu som ho neznášala, ale on ma znovu pobozkal, ehm, teda
okrem iného. A teraz, odkedy Cass ochorela, strávili sme spolu
veľa času a ja... ja... ja si myslím, ţe k nemu asi niečo cítim.“
Jane sa ani na chvíľu nezatvárila zvlášť prekvapene.
„Ujasnime si pojmy: Keď hovoríš, ehm, okrem iného, máš
na mysli záleţitosti, ktoré občas vedú k neodkladnému sobášu?“
 Lucy zodvihla hlavu. Zadívala sa do koruny stromu,
pod ktorým sedeli, a v duchu si ţelala, aby sa stala vtákom,
celkom maličkým vtáčikom, a mohla kamsi odletieť. „Nie
celkom. Dajme tomu, ţe to určite nie je nič, čo by som chcela
detailne preberať so svojou matkou.“
Jane s porozumením prikývla. „Takých záleţitostí veľa nie je,
však?“
„Oh, Janie, čo mám robiť?“ znovu si schovala tvár do dlaní.
Jane zabubnovala prstami o kraj lavičky. „Nebudem ti
klamať, Luce. Si v riadnej kaši. Viac neţ to. Ale ţiadna kaša sa
neje taká horúca, ako sa navarí, no nie? Veď vieš, ţe Cass sa
o vojvodu nijako zvlášť nezaujíma a po celý ten čas sa tvári,
akoby...“
Lucy vzdychla. „Och, počkaj. Je toho viac.“ Jane vytreštila oči.
„Viac?“
„Áno,“ prikývla. „Cass sa nakoniec rozhodla, ţe dá Derekovi
šancu, a dnes dostala list od Juliana, v ktorom sa s ňou lúči
a odkazuje jej, aby si ho vzala za muţa.“
„Juliana?“
„Nie, Dereka.“
„Čoţe?“
„Presne tak!“ Lucy vydýchla z plných pľúc. „Julian ţiada
Cass, aby mu sľúbila, ţe sa vydá za Dereka.“
„Ooooch,“ zhíkla Jane. „A čo lord Berkeley? Vôbec ho
nespomínaš.“
„Och, aj toho som pobozkala.“
„Čoţe?“
„Presne tak.“
„Aké to bolo?“
„No... milé,“ mykla rozpačito plecom. „Och, Janie. Povedz,
prosím ťa, ţe sa to dá nejako vyriešiť. Ţe to ešte môţem nejako
napraviť.“
Jane vstala a chodila hore-dolu pred lavičkou. „V prvom
rade, čo ťa má čo vojvoda bozkávať, keď si má brať za ţenu
Cass?“
 Lucy prikývla. „Áno, presne tak, uvaţuješ veľmi správne.
Prvý raz to bolo celkom nečakané, dohodli sme sa, ţe to nikdy
viac nespomenieme. Druhý raz to uţ však bolo... “ Och, vedela, ţe
sa znovu bude červenať. „Trochu menej neočakávané a o čosi
viac som sa v tom angaţovala a... “
Jane si zakryla dlaňami uši. „Prosím ťa, ušetri ma trápnych
podrobností.“
„Neboj sa. Ani som sa ti to nechystala rozprávať. Je to všetko
preto, ţe Cass ochorela a dlho sa nevideli. Myslím, ţe je rovnako
zmätený ako ja.“
Jane si zloţila ruky z uší. „Poviem ti, je to riadna šlamastika.
Hovorila si s Garrettom?“
„Zbláznila si sa? Nemôţem predsa Garrettovi povedať, ţe
som sa bozkávala! A... to ostatné.“
Jane prikývla. „Rozumiem. Je tvoj bratanec.“ Znovu sa začala
prechádzať. „Čo by si však naozaj chcela?“
Zaţmurkala. „Nerozumiem.“
Jane sa rozosmiala. „Jednoduchá otázka, Lucy. Čo by si ty
sama chcela?“
„Čo na tom záleţí? Cass a Derek sa budú brať.“
Jane pred ňou zastala a zaloţila si ruky v bok. „To sa ťa
nepýtam,“ netrpezlivo si vzdychla.
Lucy zalomila rukami. „Na to, aby som zostala s Derekom,
ani len nemôţem pomyslieť. Veď by to bola voči Cass hrozná
zrada. Uţ aj tak som tá najhoršia priateľka na zemi za to, čo som
spravila.“
„Nie, nie si. Dokazuje to len, ţe aj ty si človek. Omylný ako
my všetci. Od začiatku je to celé neskutočne zamotané. Veď ani
sama Cass vlastne nevie, či o vojvodu stojí, alebo nie. Nemôţeš sa
obviňovať z toho, ţe si v tejto zmätočnej situácii zmätená. Hoci to
veľmi nepomáha, keď vravíš, ţe ťa pobozkal. A nie raz. Teda,
ehm, okrem iného.“
Lucy si plesla dlaňou po čele. „Och, Jane, poraď, čo mám
urobiť?“
„Si si istá, ţe keď pomyslíš na lorda Berkeleyho, jediné, čo ti
napadne je, ţe je... milý?“
Vzdychla a prikývla. „Áno. Píše síce úţasné listy, no keď sme
spolu, vôbec sa nemáme o čom rozprávať. Je to čudné. Asi sa ma
trochu bojí.“
„A čo ten bozk?“
Zaţmúrila oči. „Aj tak som pri tom celý čas myslela
na Dereka.“
„Och, to mnohé vysvetľuje.“ Jane sa naklonila k priateľke
a objala ju. „Dám ti radu, ktorú som počula od kohosi veľmi
múdreho.“
Lucy k nej s nádejou zodvihla tvár. „Áno?“
Jane si opäť sadla na lavičku a chytila priateľku za ruku.
„Nikdy sa nemôţeš pomýliť, ak úprimne kráčaš za hlasom
svojho srdca.“
Pokrčila nosom. „Wollstonecraftová?“
Jane zúfalo prevrátila oči. „Nie, hlupáčik. Ty.“
„Ja?“ Lucy neveriacky zaklipkala očami.
„Áno. Vţdy to opakuješ Cass, keď príde reč na Juliana. Celé
roky.“
„Naozaj?“
„Čo si zrazu nespomínaš?“
Pokrútila hlavou. „Och, prečo je vţdy oveľa ľahšie rady
rozdávať, neţ sa nimi riadiť?“
Jane sa rozosmiala. „Tak to je veľmi dobrá otázka.“ Zhlboka
sa nadýchla. „Dobre. Tak uţ viem, čo urobím.“
„Áno?“ spýtala sa Jane a zvedavo sa naklonila k Lucy.
„Poviem ti, keď to dám do poriadku.“ Lucy vstala a podávala
Jane kniţku.
Jane si zaloţila ruky v bok. „To nie je fér! Ja ti dám takú
úţasnú radu, a ty mi ani nepovieš, čo sa chystáš urobiť?“
„Myslela som, ţe to bola moja vlastná rada,“ zasmiala sa
Lucy.
„Tento argument sotva obstojí,“ prehodila Jane a znovu
zapichla nos do knihy.
„Vďaka, Jane, za všetko.“
 „S radosťou. Teraz uţ beţ a urob, čo chceš, nech mi to môţeš
čím skôr celé vyrozprávať,“ usmiala sa.
Lucy vbehla do domu a utekala po schodoch do svojej spálne.
Sadla si za písací stôl, vytiahla čistý list papiera a náhlivo napísala
akýsi odkaz. Posypala ho práškom, zapečatila a zazvonila
na lokaja, aby ho doručil na Derekovu adresu.
Zostáva jej len dúfať, ţe urobí, o čo ho poprosila.
 ŠTYRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA

Opatrne sa poobzerala na všetky strany, aby sa uistila, ţe ju

nikto nevidí, kým sa zohla popod biely latkový plot opustenej
záhrady na Upper Crescent. Voňalo to tu ruţami a čerstvo
pokosenou trávou. Poloţila si ruku na brucho a s úľavou si
vydýchla. Bola tu sama. Derek ešte nedorazil. Moţno vôbec
nepríde. V liste ho prosila, aby sa tu s ňou o druhej stretol. Uţ
bolo pár minút po druhej. Moţno ani nebol doma, keď mu ten
odkaz doručili. Zrazu nevedela, či by to tak nebolo lepšie.
Prechádzala sa nepokojne po tráve, hrýzla si necht a v hlave
si premietala všetko, čo sa za posledných pár dní udialo. Musí to
dať do poriadku. Musí. Janie jej síce vraví, aby šla za hlasom
srdca, no len čo z úst priateľky počula svoje vlastné slová,
uvedomila si pravdu. Sú na svete dôleţitejšie veci neţ hlas srdca.
Vlastne, je ich mnoho. Priateľstvo, česť a to, čo je správne. To, čo
sa chystá urobiť, správne je. Postará sa, aby jej priateľka zviazala
svoj ţivot so ţivotom čestného a spravodlivého muţa. Tak je to
správne. Uţ si je tým istá. Dopekla s jej pochabým srdcom za to,
ţe ju tak pobláznilo a všetko domotalo. Teraz to napraví.
„Dobrý večer,“ ozval sa zrazu za ňou muţský hlas a Lucy sa
prekvapene otočila.
Stál tam Derek v svetlosivom kabátci, čiernych nohaviciach
a čiernych čiţmách, so snehobielou kravatou na krku. Ako
zvyčajne, vyzeral, akoby práve vystúpil z jej dievčenských snov.
Prehltla. „Ďakujem, ţe si prišiel.“
„Ako by som mohol odolať? Stretneme sa v opustenej záhrade?“
Usmial sa. Pristúpil k nej.
 Nesmelo mu opätovala úsmev. „Ja... len som chcela, aby sme
mali trochu súkromia.“
Prikývol, tvár mu zváţnela. „Som rád, ţe si mi napísala,
Lucy. Chcem sa s tebou o niečom porozprávať.“
Prekvapene sa nadýchla. „Ale najprv by som ti mala povedať,
kvôli čomu som ťa sem pozvala.“
„Nie, prosím, dovoľ mi začať.“
Stisla pery, aby sa náhodou nerozosmiala. Obaja sú
neuveriteľne zanovití. „Tak dobre.“
Derek si zaloţil ruky za chrbtom a narovnal sa. „Rozhodol
som sa, ţe hneď dnes napíšem Julianovi, aby ma zbavil sľubu.
Nemôţem si vziať Cassandru za ţenu.“
Prekvapene zhíkla. Rozhodila rukami. „Derek, počúvaj
predsa, čo hovoríš! To nemôţeš!“
„Môţem a urobím.“ Pošúchal si tvár.
Zodvihla hlavu a zadívala sa do jeho bezodných zelených očí.
Jasne ţiarili a odráţala sa v nich svieţa zeleň, ktorá bola všade
navôkol. „Ale veď si mu to sľúbil. Aj Cass.“
Otočil sa na podpätku. „To bolo predtým. Teraz je všetko
inak.“
Rozhodne pokrútila hlavou. „Nie. To ti nemôţem dovoliť.“
„Nemôţeš mi nič dovoliť ani zakázať.“
Ruky jej bezvládne padli k telu a urobila pár bezradných
krokov. Horúčkovito premýšľala, čím by ho presvedčila.
„Premýšľaj, Derek. Čo ak je uţ Julian po smrti? Tvoj list
moţno nikdy nedostane.“
Derek smutne prikývol. „To je riziko, ktoré musím
podstúpiť.“
Bezmocne si zahryzla do ruky. „Nie. To nie je správne.
Nedovolím ti to. Nezostanem s tebou. Nezradím svoju priateľku.
A ty nezradíš svojho priateľa. Musíme to skončiť. Zabudnúť
na všetko, čo sa medzi nami stalo. Zajtra sa vraciame
do Londýna. Je koniec.“
Derek sa k nej priblíţil, no cúvla. „Dopekla, Lucy. Buď
rozumná. Cassandra aj Swift, ak ešte ţije, to pochopia.“
 Lucy bez prestania krútila hlavou. Akoby to všetko bol len
zlý sen a ona verila, ţe ak bude dostatočne dlho krútiť hlavou,
zobudí sa. „Koho si potom Cass vezme? Nebude mať ani Juliana,
ani teba.“
„Nie sme predsa jediní muţi na svete,“ namietol Derek
jednoducho.
Rozhodila rukami. „Vieš rovnako dobre ako ja, ţe Cass
potrebuje niekoho, kto sa o ňu postará. Niekoho, kto ju bude
opatrovať, váţiť si ju, milovať. Julian jej vybral teba. Nič nie je
dôleţitejšie.“
Derek sklonil hlavu. „Nedokáţem to, Lucy.“
„Musíš,“ takmer vykríkla.
„Nemusím,“ vykríkol on.
Lucy sa triasla od ţiaľu, hnevu a zmätku posledných dní.
Preplietla si prsty oboch rúk. Ako ho presvedčí? Ako mu to
vysvetlí tak, aby ju pochopil? Prehovorila k nemu znovu, uţ
pokojnejšie. „Rozhodni sa, ako chceš. Ale so mnou nerátaj.“
Derek zaťal ruku v päsť a pritisol si ju na koreň nosa.
„Mysli na seba, Lucy. Vieš si vôbec predstaviť, ţe budem mať
za ţenu Cassandru? Ţe sa budeme pravidelne vídať? To bude
mučenie! Alebo sa chceš pre to, aby sa za mňa Cass vydala, vzdať
vášho priateľstva?“
Zúfalo zaţmúrila oči. Nerozplače sa. Sľúbila si predsa, ţe
plakať nebude. „Zvládneme to. Zostaneme priateľkami. Budeme
sa tváriť, ţe sa nič nestalo. A ak to bude neznesiteľné, potom áno,
nechám vás dvoch na pokoji. Neunesiem však pomyslenie, ţe
som stála v ceste Cassinmu šťastiu alebo ţe som jej nebodaj
zničila ţivot.“
„Hovorím ti, ţe ja to v nijakom prípade nedokáţem.
Nemôţem sa oţeniť s Cassandrou a pritom zostať tvojím
priateľom.“
Lucy ovisli plecia. „Dobre.“
„Ako to myslíš?“
„Ţe sa uţ nikdy viac neuvidíme.“
Derek sa prudko otočil a v očiach sa mu divoko zablyslo.
 „To kvôli Berkeleymu, však, dopekla!“
„Čoţe? Nie!“
Videla, ako mu na zaťatej sánke poskakuje sval. „Dofrasa,
Lucy. Nerob to.“
Rozbehla sa k latkovému plotu, kadiaľ prišla. Aţ keď bola
na druhej strane, otočila sa, zúfalo bojujúc so slzami. Zodvihla
tvár k nebu. „Je to jediné, čo môţeme urobiť, Derek. Uţ ťa viac
nechcem vidieť. Nikdy. Urob to, čo je správne. Oţeň sa s Cass.“
 ŠTYRIDSIATA PIATA KAPITOLA

Derek bol v Londýne ešte len dvadsaťštyri hodín, keď za ním

dorazili jeho bratia. Nemal ani chvíľku času, aby sa zamyslel
nad tým, čo všetko sa zomlelo medzi ním, Lucy a Cassandrou
v Bathe. Lucy bola vydesená a pod vplyvom mylného dojmu, ţe
robí to, čo je správne. No on to cíti. Ako mu je Boh svedok,
v hĺbke srdca vie, ţe to urobila kvôli Berkeleymu, a preto toho
chlapa nájde a...
„Bratia Huntovci,“ oznámil odo dverí Hughes a vytrhol
Dereka z myšlienok. Zodvihol oči práve včas, aby videl, ako
do jeho pracovne vstupuje zúboţený Adam a za ním Collin.
Obaja sa unavene zosypali na pohovku.
Derek urobil pár krokov ku komode, aby im nalial niečo
na posilnenie. „Musíte byť na smrť unavení. Hughes vám uţ
pripravuje izby. Zostanete u mňa, kým si poriadne
neoddýchnete.“
„Predvolali nás na ministerstvo,“ oznámil Collin.
Derek štedro nalial brandy do dvoch pohárov. „To do zajtra
určite počká.“
Adam mlčal. Derek sa k nemu obrátil a bedlivo sa zadíval
mladšiemu bratovi do tváre. Zvyšky po monokli a sinky na tvári
výrečne dosvedčovali, čo všetko musel podstúpiť. Mama určite
docestuje, len čo sa dozvie, ţe sú jej synovia naţive. Hádam sa
Adamove rany zahoja, skôr ako ho uvidí. Nemusí vedieť, čo
všetko si jej syn vytrpel.
Brat akoby mu čítal myšlienky. Uškrnul sa: „Ver mi, ţe
zlomené rebrá bolia omnoho menej ako naštrbené sebavedomie
z toho, ako mi dorantali tvár.“
Derek podišiel k pohovke a podal bratom poháre. Potom sa
oprel chrbtom o stôl a prekríţil si členky. „Adam...“
Adam sa dychtivo napil. Prehrabol si rukou vlasy, s úľavou si
oprel hlavu a zatvoril oči. „Nehovor to, Derek.“
Derek prekvapene zodvihol obočie. „Ako vieš, čo som chcel
povedať, keď to ani sám neviem?“
Collin sa usmial a tieţ sa poriadne napil.
Adam otvoril oči a premeral si Dereka. „Chcel si povedať, ţe
som tam nemal čo hľadať. Ţe som sa nemal vystaviť
nebezpečenstvu. Ţe som ohrozil celú akciu. Ale ja...“
„To máš, dofrasa, pravdu, ţe si tam nemal čo hľadať,“
súhlasil Derek.
„Dočerta. Potrebovali ma predsa,“ zavrčal Adam, a keď sa
pohol, s bolestným výrazom sa chytil za hrudník. Zlomené rebro
sa ešte zjavne nezahojilo.
Derek sa odlepil od stola a postavil sa pred bratov s rukami
prekríţenými na prsiach. „Prečo mi nepoviete pekne
po poriadku, čo sa vlastne stalo?“
Collin sa pomrvil na pohovke a uprel na mladšieho brata
zvedavý pohľad.
Adam za zhlboka nadýchol. „Postavili sme si tábor
pri Charleroi. Striedali sme sa na stráţi.“
„Kto mal vtedy sluţbu?“ spýtal sa Derek.
Adam sa mu ostraţito pozrel do očí. „Myslíš si, ţe ja, mám
pravdu?“
„To som nepovedal,“ odvrkol Derek.
„Bol to Swifdon. Musel zaspať alebo čo. Netuším. Precitol
som, aţ keď mi niekto priloţil k hlave pištoľ.“ Adam si
zamyslene pošúchal sánku.
„A čo Swifdon a Rafe?“ spýtal sa Derek.
„Spútali nám ruky za chrbtom a hnali nás pred sebou ako
stádo.“
„Nechaj ma hádať. Čoskoro prišli na to, ţe ty vlastne nič
nevieš a ţe stačí, keď výsluchu podrobia Swifdona s Rafom, je
tak?“
Adam sa znova napil. „Dopekla, Derek. Netvár sa ako
jasnovidec.“
„Bolo to tak, alebo nie?“ trval na svojom Derek.
„Nechaj ho hovoriť,“ prerušil ho Collin. Derek stroho
prikývol.
„Swifdona s Rafom vypočúvali celé hodiny, neskôr dni. Raz,
keď Rafa priviedli späť z výsluchu, navrhol mi, aby som sa
pokúsil o útek.“
Derek prehltol.
„Povedal som mu, ţe ak ma pri tom chytia, určite ma
zastrelia,“ pokračoval Adam, ponorený v spomienkach.
„Čo na to Rafe?“ spýtal sa Derek.
Adam s námahou prehltol. „Povedal, ţe aj tak sme uţ dávno
mŕtvi.“
Derek sa prudko nadýchol. „Takţe sa ti to nakoniec
podarilo?“
Adam prikývol, v očiach sa mu mihla všetka preţitá hrôza.
„Áno, hneď na druhý deň. Počkal som, kým sa zotmie. Vtedy
nám vţdy na chvíľu rozväzovali ruky, aby sme si mohli uľaviť.
Povedal som im, ţe sa necítim dobre. Nechali ma samého o čosi
dlhšie neţ zvyčajne. Dal som sa na útek a beţal som tak rýchlo,
ako to len bolo v lese moţné.“
Derek pomaly vydýchol. „Utiekol si.“
„Áno. Aj keď doteraz netuším ako. Asi im to bolo jedno.“
Derek urobil pár krokov pred pohovkou. „Zrejme chceli, aby si
nás informoval. Ako inak by sme sa dozvedeli, ţe sú
Swifdon s Rafom v zajatí?“
„Aj ja som to vravel,“ ozval sa Collin.
Adam prikývol. „Áno. Aj ja si myslím, ţe ma vlastne nechali
ísť.“
„O Swifdonovi a Rafovi si uţ viac nepočul?“ spýtal sa Derek.
Adam zaťal sánku. „Nie. Snaţil som sa dostať čo najďalej
a na druhý deň sa mi podarilo spojiť s bataliónom z Brightnu.
Zaviedli ma na veliteľstvo v Oostende.“
 „Tam som ho našiel,“ podotkol Collin.
„Derek, sám generál Markham schválil moju...“
„Markham je blázon,“ zavrčal Derek. „Som si istý, ţe keď sa
o tom dozvie Wellington...“
„Nemusí sa o tom dozvedieť,“ hlesol Adam s očami upretými
na dláţku.
„Samozrejme, ţe musí,“ vyštekol Derek.
„Určite?“ spýtal sa Collin.
Derek zastal. Prebodol Collina pohľadom. „Pozri sa, ste obaja
vyčerpaní a unavení, určite i hladní, a uţ sa neviete dočkať teplej
vane. Prikáţem, aby vám to všetko hneď pripravili.
Porozprávame sa zajtra ráno.“
Adam si očividne vydýchol, odloţil pohár na stolík a postavil
sa na odchod.
„Hughes ťa zavedie do tvojej izby.“ Adam prikývol.
„Som hrozne rád, ţe si naţive, Adam,“ vyriekol Derek, skôr
neţ za sebou brat zavrel dvere.
Collin vstal, dopil zvyšok brandy a postavil pohár na stôl. „Aj
ja.“
Derek prikývol. „Nič viac si sa o Swifdonovi a Rafovi
nedozvedel?“
Collin sklopil zrak a sklamane vzdychol. „Vôbec nič.“ Derek
zovrel ruku v päsť a oprel sa ňou o stenu. „Porozprávam sa
s Wellingtonom. Tentoraz mu však nedám pokoj, kým nebude
súhlasiť. Vrátime sa po nich.“
 ŠTYRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA

September v Londýne. Fúka studený vietor. Dni sa krátia.

Čoskoro spoločnosť odíde späť na vidiek. A ten Lucy neznáša.
Nie vidiek sám osebe, ale ľudí, s ktorými je tam nútená tráviť čas.
Celý mesiac trčať s rodičmi, zavretá v dome, nech by bol
akokoľvek úţasný, tak si príjemne strávený čas ani náhodou
nepredstavuje. Vďakabohu, ţe Cass s Garrettom ţijú v susedstve.
Lucy sledovala prstom kvapku daţďa stekajúcu po obločnom
skle. Dereka nevidela ani s ním nehovorila, odkedy sa rozlúčili
v Bathe. Vyhýbala sa všetkým priateľom a kaţdý pokus
o návštevu odbila tým, ţe nebude doma alebo ţe sa cíti
indisponovaná. Kaţdý deň s búšiacim srdcom prezerala
spoločenskú rubriku novín Times, či tam nenájde oznam
o blíţiacej sa svadbe Dereka s Cass. Dosiaľ ho tam ešte nenašla,
no bola presvedčená, ţe je to len otázka času. S kaţdým ďalším
dňom v nej rástla úzkosť, lebo vedela, ţe hodina, keď to tam
čierne na bielom nájde, sa nezadrţateľne blíţi.
No v spoločenskej rubrike chýbalo ešte čosi. Správa o úmrtí
kapitána Juliana Swifta. Zomrel, ale noviny tú správu
neuverejnili? Je azda Cass v smútku a len ona, najhoršia priateľka
na svete, o ničom nevie, pretoţe ju uţ dávno nenavštívila? Och,
nebola za ňou preto, lebo je presvedčená, ţe Cass potrebuje
predovšetkým čas a pokoj. No zároveň má pocit, ţe kaţdému
ubliţuje. Najviac tým, na ktorých jej naozaj záleţí.
Keď náhle do salóna vrazila Janie a nedrţala v ruke knihu,
Lucy vedela, ţe sa stalo niečo váţne.
„Je mi jedno, akú si si tentoraz vymyslela výhovorku, ale
dnes večer ideš so mnou do divadla. A basta!“ vyhlásila Jane
a tak potriasla hlavou, aţ jej skoro padli z nosa okuliare. Roztrţito
si ich napravila, potom si prekríţila ruky na prsiach a prísne sa
na Lucy pozrela.
„Nechce sa mi.“ Výhovorka to bola vskutku chabá, to musela
Lucy uznať, no nijakú inú v tej chvíli nemala poruke.
Jane si zúfalo vzdychla. „To ma nezaujíma.“
„Naozaj nemôţem, Jane. Čo ak, čo ak tam...?“ Lucy sa
neprinútila vyriecť Čo ak tam bude Derek? Bolo to bláznivé a nijako
jej to nepomáhalo, no nechcela nikomu nič vysvetľovať.
„Jednoducho odmietam ísť do divadla. To je všetko,“ rozhodne
kývla hlavou.
„Hrajú Veľa kriku pre nič,“ zatiahla Jane líškavo. „Jeden
z mojich najobľúbenejších kusov.“
Lucy vzdychla. Dočerta. Nechcela by prísť o ďalšiu
produkciu tej hry. Aj ona ju má veľmi rada. Jane to vie. Vie to
a teraz to pouţíva proti nej.
„Okrem toho Upton a lord Berkeley súhlasili, ţe nám budú
robiť spoločnosť,“ dodala Jane, keď si sadala na pohovku
a sťahovala z prstov rukavičky. „Nemáš nejaké čajové koláčiky?“
Lucy prekvapene prehltla. „Lord Berkeley?“
„Áno.“
„Bude tam?“
„Áno. Na pár dní sa vrátil do mesta a vyjadril sa, ţe by ťa rád
znovu videl.“
Lucy si nervózne ţmolila prsty. „Naozaj?“
„Áno.“
Lucy si vzdychla. „To ma prekvapuje, lebo odkedy sme odišli
z Bathu, ani raz mi nenapísal. Ani sme sa poriadne nerozlúčili.“
„Napriek tomu jednoznačne vyjadril veľký záujem
o stretnutie s tebou. Zrejme pre ten bozk, čo od teba dostal,“
usmiala sa Jane šibalsky. „Och, no tak, Luce, musíš uznať, ţe to
s tebou začína byť váţne, keď som ochotná dokonca sa spojiť
s Uptonom, len aby sme ťa vytiahli z domu.“
„Kde vlastne Garrett toľko trčí? Nevidela som ho uţ pekných
pár dní. A vôbec, ako to, ţe vy dvaja spolu čosi kujete a ja o tom
nič neviem?“
„Upton ma sám prišiel navštíviť. Prebrali sme to v dome
mojich rodičov. Pozval tam aj Berkeleyho. Ten chlap je do teba aţ
po uši zbláznený. Naozaj netuším, prečo si sa tu tak
zabarikádovala.“
Vystrčila bradu. „Sľubujem, ţe keď Garretta nabudúce
stretnem, zaškrtím ho.“
„Nezaškrtíš. Budeš sa správať milo a láskavo, aspoň kým
bude nablízku lord Berkeley,“ znovu sa rozosmiala Jane.
„Teraz, prosím ťa, zazvoň, nech nám donesú čaj. Hrozne
potrebujem čajový koláčik.“
„Nikto nepotrebuje čajový koláčik.“
Jane ju prebodla zdrvujúcim pohľadom. „Tvoj komentár je
irelevantný.“
Lucy pokrútila hlavou a zazvonila na komornú. Jane bola
nezvládnuteľná, keď niekde nablízku zavetrila čajový koláčik.
„Ty a Garrett na ďalšom predstavení Veľa kriku pre nič? To bude
katastrofa.“
Jane mávla rukou. „Veď práve! Aspoň vidíš, ţe to myslím
váţne. Samozrejme to bude katastrofa a kvôli nikomu inému by
som čosi také nikdy nepodstúpila. Ísť s Uptonom znovu
do divadla. Nechať si sprzniť obľúbenú hru názormi tvojho
ignorantského bratanca.“
„Môţeš mu hovoriť Garrett. Vy dvaja sa predsa uţ poznáte
dosť dlho.“
Jane prevrátila oči. „To si nezaslúţi.“
Lucy sa na priateľku pozrela a snaţila sa o rozhodný výraz.
„Janie, váţim si tvoju snahu, no nič na svete ma neprinúti, aby
som dnes večer opustila tento dom.“

Nech jej nikto nehovorí, ţe slečna Jane Lowndesová nie je

tvrdohlavý tyran. S touto myšlienkou Lucy stála v ten istý večer
pred Royal Theater Company po predstavení hry Veľa kriku
pre nič. Všetci sa na ňom náramne zabávali. Lucy si nepamätala,
kedy sa naposledy toľko nasmiala. Tak dobre, moţno mala Jane
pravdu, keď ju nakoniec predsa len prinútila vyliezť z domu.
Pokúšala sa od nej vyzvedieť, aké to je medzi Cass a Julianom,
a opatrne sa stráţila, aby ani náhodou nespomenula Dereka.
Zatiaľ čo Jane sa obozretne vyhýbala akejkoľvek odpovedi na jej
otázky a zakaţdým ju rázne odbila s tým, ţe ak sa chce
dozvedieť, ako sa má Cass, nemala by sa správať ako hlupaňa, ale
ísť svoju priateľku navštíviť.
To sa však Lucy rozhodne urobiť nechystala. No hoci sa jej
z Jane nepodarilo vytiahnuť nijaké dôleţité informácie, bol to
vydarený večer.
Aspoň sa znovu stretla s Christianom, rovnako krásnym
a plachým ako predtým. No a čo, keď jeho prítomnosť nerobí s jej
ţalúdkom rovnaké akrobatické kúsky ako Derekova? Aj tak sa
všetky tie telesné pocity poriadne nadhodnocujú. Človek je z toho
celý nanič. Vlastne je to, akoby sa mu chcelo vracať. Kto by
po čomsi takom túţil? Nech len ţalúdok pekne zostane na svojom
mieste. Nijaké intenzívne pocity. Tak je to predsa najlepšie.
Aspoň pokiaľ ide o trávenie. Aj keby bol rovno tým
najnezhovorčivejším muţom v celom kráľovstve, nakoniec je to
celkom jedno.
Hoci sa naozaj veľmi snaţil. Usmieval sa na ňu, úsečne sa jej
spýtal, ako sa má, ako sa majú jej rodičia aj na to, ako sa jej páčilo
v Bathe. A takmer vôbec na Dereka nemyslela, keď mu
odpovedala. Spomenula si naňho len vtedy, keď sa jej Christian
spýtal, kde bola, čo tam robila a s kým. To ju trochu vykoľajilo.
No potom sa ho aj ona pýtala, ako sa mu tento rok páčilo v Bathe
a ako prebieha jeho pobyt v Londýne, aj na jeho plány na návrat
do Northumbrie. To všetko bolo zaujímavé, nech sa jej ţalúdok
tvári, ako chce.
„Neuveriteľné, ako tým dvom nedochádzalo, ţe sa k sebe
hodia,“ prehodil Christian, keď vychádzali z divadla.
„Ja si zasa myslím, ţe bolo hrozné, čo na nich narafičili ich
priatelia,“ dodala Jane. „Je to však úţasná hra, to musíte uznať.“
 „Pch! Samé hlúposti!“ vyprskol Garrett a mávol rukou.
„Nikto ma nepresvedčí, ţe taký inteligentný chlap ako
Benedik by neprišiel na to, ţe ho chcú dostať.“
Jane bojovne vystrčila bradu. „Och, takţe podľa vás Beatrice
by na to jakţiv prísť nemohla, čo?“
„Myslím, ţe v skutočnosti by to obaja dávno odhalili.“
Garrett sa tváril, akoby niekto do krvi urazil jeho intelekt.
„Aha! Vy ste si, Upton, nevšimli, ţe to bolo divadlo,“ pomaly
a zreteľne vyslovila Jane posledné slovo, akoby sa privrávala nie
práve najbystrejšiemu dieťaťu. „Nie prednáška o histórii. Mala to
byť zábava, ak viete, čo to je.“
„Aj tak je to nezmysel. Taká hlúposť,“ rozčuľoval sa ďalej
Garrett.
„Máte niečo proti hlúposti?“ spýtala sa Jane so sladkým
úsmevom.
Stáli v dlhom rade pred divadlom, kde po predstavení všetci
čakali na droţku.
Lucy sa so šibalským úsmevom obrátila k priateľom.
„Nechcem byť nezdvorilá, ale nie je to presne tá istá hádka,
ktorú ste mali pred piatimi rokmi?“
Jane s Garrettom si vymenili nahnevané pohľady. Garrett
mykol plecom. „No a čo.“
„Človek ţasne, ţe za tých päť rokov vôbec nezmúdrel.“ Jane
si prekríţila ruky na prsiach a nasupene odvrátila hlavu.
„Tak ja som nezmúdrel? Akoţe ja sa mýlim?“ začal Garrett.
„Ak sa tu niekto mýli, tak jednoznačne vy. A potom...“
„Aha, voľná droţka,“ skočila mu do reči Lucy a pritom
zavadila pohľadom o blízky hlúčik čakajúcich.
Prudko zalapala po dychu.
„Lucy? Čo je? Hrozne si zbledla.“ Jane zablúdila pohľadom
smerom, kam sa Lucy dívala. Stáli tam Cassandra s Derekom
a Cassandrinou matkou. Aj oni čakali na voľnú droţku.
„Och, Luce, pozri. Tam sú Cass s vojvodom. Nepôjdeme ich
pozdraviť?“ Jane ju potiahla za ruku smerom k nim, no Lucy sa
jej vytrhla.
 „Nie. Nie. To nezvládnem.“ Vydesene zaspätkovala, a hoci
neodtrhla od Dereka zrak, dúfala, ţe sa neotočí a nezbadá ju.
Nedostávala sa jej vzduchu. Srdce akoby jej zvierali ţeravé
kliešte. Derek tvrdil, ţe si nechce vziať Cass za ţenu. Povedal jej,
ţe by to nikdy nemohol urobiť. Ţe to neurobí. Aj keď Lucy trvala
na tom, ţe bude musieť. Dokonca bola ochotná obetovať svoje
priateľstvo s Cass v mene toho, aby získala muţa, ktorý sa o ňu
dobre postará. No to, ţe sa ich svadba dodnes nekonala, ju
učičíkalo vo falošnej nádeji, ţe to moţno Derek myslel naozaj
úprimne. Ţe skutočne nemá v úmysle oţeniť sa s Cass, ţe to
nedokáţe a nikdy neurobí.
Teraz však mala pred očami nezvratný dôkaz, ţe je všetko
inak. Cass a Derek sú stále spolu. Naozaj. Hoci Lucy vţdy tvrdila,
ţe po ničom inom netúţi, nevedela to uniesť. Ešte nie. Moţno to
nezvládne nikdy, no v tejto chvíli sa na to určite necíti dosť silná.
Och, prečo sa len dala tak hlúpo nahovoriť, aby sem šla?
Horúčkovito sa ako prvá hrabala do droţky, nech sú čo
najskôr preč, aţ pri tom takmer zhodila chudáka Christiana.
„Môţeme uţ ísť, prosím?“ upierala do anjelskej tváre vikomta
zúfalý pohľad.
Christian prikývol. „Samozrejme. Ideme.“ Luskol prstami
a paholok, ktorý koč obsluhoval, im hneď priskočil na pomoc. Aj
sám Christian jej pomáhal nastúpiť. Jane s Garrettom nastúpili
hneď za nimi a droţka ich čoskoro viezla blatistými uličkami
mesta späť domov.

Derek pomohol Cassandre s matkou nastúpiť do koča, no

nemohol sa sústrediť na nič, len na obraz Berkeleyho ruky
na Lucinom chrbte vo chvíli, keď jej pomáhal nastupovať
do droţky. Derek zaťal zuby. Najradšej by ho v nich roztrhal.
Postupne, úd za údom.
Derek dúfal, ţe ak strávi s lady Cassandrou večer, dozvie sa,
čo je s Lucy, no Cassandra bola prekvapivo skúpa na slovo.
Kaţdú otázku, ktorú jej poloţil, odbila strohou informáciou, ţe
s Lucy nehovorili od návratu z Bathu.
„Kedykoľvek som sa k nej ohlásila na návštevu alebo jej
poslala pozvanie, Lucy odkázala, ţe sa necíti dobre, alebo mala
nejakú inú výhovorku. Netuším, čo sa s ňou deje. Robím si o ňu
veľké starosti, vaša milosť,“ zverila sa mu Cassandra.
Cassandrina matka sa však očividne veľmi tešila, ţe mohla
sprevádzať dcéru s vojvodom, a jeho ustavičné otázky na Lucy
veľkoryso ignorovala.
„Och, vaša milosť. Uţ dávno sme s Cassandrou takto
príjemne nestrávili večer.“
Derek útrpne vzdychol. Moţno bola chyba pozvať dnes večer
Cassandru do divadla. Z dychtivého pohľadu lady
Morelandovej, ktorým sa naňho upínala ako vojak na svoj prídel
rumu, usúdil, ţe táto pani ţiví trochu pomýlenú nádej na skorý
sobáš svojej dcéry s vojvodom. Nuţ, musí si naliať čistého vína.
Nebolo správne pozývať Cassandru do divadla, ak nič také
v blízkom čase neplánuje. Ale ako inak sa má dozvedieť, čo sa
deje s Lucy? Jasne predsa povedala, ţe ho uţ nikdy nechce vidieť.
Kým čaká na správy od Wellingtona z Francúzska
a na povolenie vrátiť sa na pevninu, aby pomohol pri pátraní
po Swifdonovi a Rafovi, Derek sa rozhodol, ţe sa s novou vervou
vrhne do riešenia svojich záleţitostí s Lucy. Hneď popoludní
navštívil Cass a pôvodne zamýšľal zostať len pri tom, no keď
do salóna vošla lady Morelandová s čajom, celkom mu
znemoţnila poriadne sa na Lucy povypytovať. Namiesto toho
musel pretrpieť neskutočne nudný rozhovor o počasí a ďalších
malicherných, no spoločensky prijateľných témach, aţ kým sa
lady Morelandová nespýtala, aké má na dnes večer plány. Keď
spomenul, ţe uvaţoval o návšteve divadla, takmer sa mu vrhla
okolo krku v chabo maskovanom pokuse prinútiť ho pozvať aj
ich. „Och, my s Cassandrou zboţňujeme Shakespearove komédie,
vaša milosť. Dokonca si myslíme, ţe náš komorník by mohol byť
jeho vzdialený príbuzný. Viete si to predstaviť? Tak dávno sme
chceli ísť do divadla. To by bolo absolútne úţasné.“
Derek si odovzdane vzdychol. Spomenul si, ako sa
sám nechutne vnucoval, keď mu pred pár týţdňami Cass
oznámila, ţe odchádzajú do Bathu. Aj on sa vtedy vlastne sám
pozval. To, čo robí lady Morelandová, určite nie je takou
donebavolajúcou trúfalosťou, ako keď sa za nimi hnal stovky míľ
do iného mesta. Koniec koncov robiť spoločnosť staršej dáme
s dcérou na divadelnom predstavení môţe byť celkom príjemný
spôsob, ako stráviť večer.
No mýlil sa. Aspoň pokiaľ išlo o príjemný večer. Lady
Morelandová celý čas trúsila nevinné poznámky na tému, ako
veľmi jej záleţí na tom, aby sa jej dcéra dobre vydala. Pokiaľ išlo
o Cassandru, tá zasa spomenula Swifta viac ráz neţ Derek mohol
spočítať. Jednoducho, celý večer bol akýsi čudný. Akoby to ešte
nestačilo, o Lucy sa v podstate nič nedozvedel.
Lucy.
Keď ho pred divadlom zazrela, zbledla ako stena a okamţite
odvrátila tvár. Derek zovrel v dlani čalúnené operadlo sedadla
svojho koča. Potom uvidel Berkeleyho. Vzbĺkol v ňom nespútaný
hnev, ako keď niekto býkovi pred tvárou mávne červeným
súknom. Prečo ju musel vidieť akurát s Berkeleym? Jasné.
Berkeley a Lucin bratanec sú priatelia, no ani to mu nepomohlo,
ţe sa musel dívať, ako sa jej vikomt dotýka. Rozzúrilo ho to. Uţ si
našiel nejakého iného somára, čo namiesto neho píše ľúbostné
listy?
Derek pritlačil zovretú päsť na studené okno koča. Všetko, čo
sa týkalo Lucy, ho napĺňalo bezmocnou zúrivosťou. Po prvé, ţe
keď sa konečne rozhodol, ako všetko napraví, odmietla s ním
spolupracovať a povedala mu, ţe si musí vziať Cass za ţenu. To
však nemôţe urobiť. Ako to, ţe to Lucy nechápe? A po druhé,
jednostranne rozhodla, ako bude v budúcnosti ich vzťah vyzerať,
ani sa ho nespýtala na jeho názor. Ako je moţné, ţe sa s tým
všetkým tak rýchlo vyrovnala? Nemôţe predsa poprieť, ţe v jeho
náručí niečo cítila. Vie to. Musí v tom byť niečo iné. Lucy sa
čohosi bojí. Bojí sa svojich pocitov tak veľmi, ţe chce od neho
utiecť a pouţiť Cassandru ako zámienku vyhnúť sa vzťahu, ktorý
medzi nimi vzniká? Dočerta. To od nej nie je fér!
 A prečo sa znovu vláči s tým Berkeleym? Veď vravela, ţe
nemá v úmysle vydať sa. Alebo si aspoň nemyslí, ţe sa to niekedy
stane. Pokúšal sa vtedy dozvedieť viac, ale nekompromisne
zmenila tému rozhovoru. Pouţíva azda Berkeleyho, aby ľahšie
zabudla na Dereka? Toho usmiateho blázna, ktorý ani len
nedokáţe napísať jeden list? Prisahá, ţe ak vikomta niekde
stretne, vymláti z neho dušu.
 ŠTYRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA

Keď nasledujúci deň poobede ktosi nečakane otvoril dvere jej

izby, Lucy prekvapene zaklipkala očami. Sedela pri písacom stole
a súkala zo seba pravidelný list pre mamu.
Ubezpečovala ju, ţe je zdravá – nieţeby to matku zaujímalo –,
ţe je o ňu dobre postarané – čo matku zrejme tieţ veľmi
nezaujímalo – a ţe dosiaľ nemá vo výhľade nijakého manţela – čo
bolo jej matke určite celkom jedno. Lucy jej však napriek tomu
pravidelne písavala. S nádejou, ţe jedného dňa moţno predsa len
prejaví záujem.
Keď dvere hlasno udreli o stenu, vyľakane pustila brko
z ruky a zodvihla hlavu od rozpísaného listu.
„Tu si!“ Vo dverách stála Cass s rukami v bok a vyzerala ako
krásna nahnevaná blonďavá dračica.
Lucy sa narýchlo nevedela postaviť od stola a habkala:
„Prečo... Čoţe? Cass, čo tu robíš?“
Cass ledva lapala dych a obe ruky si pritískala na brucho.
„Váš komorník ma, ako zvyčajne, presviedčal, ţe sa necítiš
dobre, ale ja som sa popri ňom prešmykla a vybehla rovno sem
hore. Beţí za mnou, chudák starý, ale som očividne rýchlejšia.
Ani som netušila, ţe behám tak dobre.“ Hrdo vztýčila hlavu.
Ako na zavolanie sa vo dverách zjavil udýchaný komorník
a previnilo sa díval na Lucy. „My lady, ospravedlňujem sa, ale... “
„To nič, Milhaven,“ kývla hlavou Lucy. „Zdá sa, ţe si ma lady
Cassandra nakoniec predsa len našla.“
Cass sa na komorníka víťazoslávne usmiala. Milhaven sa im
obom uklonil a pobral sa preč.
 „To ho odnaučí naháňať ma po dome, keď sem nabudúce
prídem.“ Cass si stiahla rukavice a posadila sa na stoličku k oknu.
„Ale Shakespierre by ma určite dobehol.“
Lucy sa neubránila smiechu. „Och nie, o to by som sa radšej
ani nepokúšala, chudák starý Shakespierre. Tuším ťa priateľstvo
so mnou úplne pokazilo, Cass. Naháňať sa po dome
s komorníkom? To sa podobá skôr na mňa.“
Cass hodila rukavice na stôl pod oknom a oprela si oň lakte,
aby chytila dych. „Dosť uţ o behajúcich komorníkoch. Teraz mi
pekne povedz, či popieraš, ţe si sa predo mnou posledné tri
týţdne skrývala.“
Vzdychla si a rozpačito si mrvila prsty. „Nepopieram.
Správala som sa hrozne. Môţeš mi to odpustiť? Nemám na to
nijaké ospravedlnenie.“
Cass sa usmiala. „Ďakujem. Samozrejme, ţe ti odpúšťam. Aj
ty mi, prosím, prepáč, ţe som ťa tu vydurila ako líšku z diery, ale
musela som ťa vidieť. Mám totiţ dôleţité správy.“
Lucy sa zamračila. „Správy?“
„Áno.“ Z tónu Cassinho hlasu sa nedalo uhádnuť, akého
druhu tie správy sú. Srdce sa jej zaseklo v hrdle. Bezmocne
roztvárala a zatvárala päsť. „Zasnúbila si sa s Derekom.“
Vysloviť tie slová bolelo omnoho menej, neţ si predstavovala.
Telo jej znecitlivelo. Zodvihla ku Cass oči.
Cass pokrútila hlavou. „Čoţe? Nie.“ Vytreštila oči. „Nie?“
„Nie.“
„Ak to nie sú tvoje správy, čo potom...“ Zrazu si pritisla dlane
na líca. „Och, Boţe. Cass, len to nie. Ide o Juliana? Nikdy si
neodpustím, ak zomrel v čase, keď som sa k tebe správala tak
príšerne. Ja len...“
„Nie. Nie. Julian nezomrel.“
Lucy zaţmúrila oči a s úľavou si vydýchla. „Och, to sa veľmi
teším. Máš od neho nejaké správy? Ako sa mu darí?“
„Vlastne sa tie správy týkajú oboch, Dereka aj Juliana.“ Cass
sa tajomne usmievala. A keď sa usmieva a zároveň hovorí
o Julianovi...
 Nedočkavo ju chytila za ruky. „Čo sa deje, Cass? Hovor.“
Cass sa radostne rozosmiala. „Je na ceste domov, Lucy!
Julian sa vracia!“
Od šťastia padla pred Cass na kolená a bozkávala jej dlane.
„Och, Cass, ale to je úţasné. Takţe sa predsa len vyliečil?“
V Cassiných očiach sa trblietali slzy šťastia „Áno. Asi
pred dvomi týţdňami sa jeho stav začal náhle zlepšovať a podľa
lekárov v Bruseli sa mu zranenie veľmi dobre hojí.“ Aj Lucy
vystúpili do očí slzy. „Ani si neviem predstaviť, aká musíš byť
šťastná. To je najúţasnejšia správa, akú som kedy počula.“
„Všakţe! Som taká šťastná, Lucy. Neviem sa dočkať, kedy ho
znovu uvidím.“
Zváţnela. „Ale čo Penelope? Ešte vţdy si ju chce vziať?“
Cass prikývla. „Nič sa nezmenilo. Ale to je vlastne to, čo som
ti chcela oznámiť o Derekovi.“
Lucy sa vzpriamila, akoby očakávala úder. Pomaly pustila
priateľkine ruky z dlaní. Nie, nemá záujem niečo počuť. Nechce
o Derekovi nič počuť. Vstala a posadila sa späť za písací stôl.
„Nemyslím...“
„Len som chcela, aby si vedela, ţe som to s vojvodom
skončila. Povedala som mu, ţe sa zaňho nemôţem vydať.“
Neveriacky zaklipkala. „To ţe si mu povedala?“
„Áno. “
„Kedy?“
„Tesne predtým, neţ sme odišli z Bathu. A musím ho
pochváliť, pretoţe mi to ani najmenej nesťaţoval. Vlastne som ho
aţ do včera, odvtedy, čo sme sa vrátili do Londýna, ani raz
nevidela.“
Lucy padla sánka. „Naozaj?“
„Áno, naozaj. Vedela by si to uţ dávno, keby si sa predo
mnou neskrývala.“
Zahryzla si do pery. „Prepáč mi to, prosím.“
Cass ďalej štebotala, šťastná ako uţ dávno nie. „Vojvoda nás
vzal včera s mamou do divadla. Strávili sme spolu príjemný
večer, ale vieš čo?“ Znovu sa tajomne usmiala.
 Lucy nasucho prehltla. „Čo?“
„Myslím, ţe nás s mamou pozval do divadla len preto, aby sa
mohol vypytovať na teba.“
Neutajila šťastný úsmev, ktorý jej zosadol na pery. „Tomu
neverím. Odkedy sme odišli s Bathu, vôbec som s ním nebola
v kontakte.“
„Čo sa tam vlastne medzi vami stalo?“ spýtala sa Cass
váhavo.
Lucy si zahryzla do pery. To bola príliš ťaţká otázka.
„Urobila si azda niečo? Niečo si mu povedala? Prečo by si
inak myslel, ţe ho uţ nikdy viac nechceš vidieť?“ vyzvedala Cass.
Prikývla. „Áno. Obávam sa, ţe áno. Ale to je jedno. Povedz
mi radšej prečo? Prečo si odmietla vojvodu, keď Julian si aj tak
vezme Penelope?“
Cass potľapkala priateľku po ruke. „Och, Lucy, kaţdý si
zaslúţi stretnúť takú lásku, akou ľúbim Juliana. A to, ţe ho
nemôţem mať, predsa neznamená, ţe si vojvoda nezaslúţi nájsť
lásku podľa svojho srdca. Derek ma neľúbi ani ja neľúbim jeho.
Obaja to dobre vieme. Zaslúţi si nájsť niekoho, s kým bude
skutočne šťastný.“
Lucy sa tak mocne rozbúchalo srdce, aţ sa bála, ţe jej
vypadne z hrude. „Ale čo ty?“
Cass si uhladila sukňu a tajomne sa usmiala. „Zrejme to
pre mňa spočiatku nebude ľahké zmieriť sa s manţelstvom
Juliana a Pen. Ale neskôr... verím, ţe aj ja stretnem niekoho, kto
ma bude ľúbiť, niekoho, kto bezo mňa nebude vedieť ţiť. Ak nie,
odídem do kláštora.“ Zachichotala sa. „Potrebujem najmä trochu
času.“
Cass rozhodne prikývla, aby potvrdila svoje slová, no Lucy sa
zdráhala uveriť jej. Tentoraz ona potľapkala priateľku po ruke.
„Si veľmi statočná. Bolo od teba odváţne urobiť to rozhodnutie
a je naozaj pozoruhodné, ako chceš zvládnuť sobáš Penelope
a Juliana. No aj tak by sme mohli...“
„Nie,“ zastavila ju Cass rozhodným hlasom, aký u nej ešte
Lucy nikdy nepočula. „Dosť bolo tvojich potmehúdskych plánov.
Odmietam akýkoľvek pokus prekaziť sesternicino zasnúbenie.
Som šťastná, ţe sa Julian z toho dostal a ţe ho znovu uvidím.
Na ničom inom teraz nezáleţí.“ V belasých očiach sa jej zaleskli
slzy.
Lucy vydýchla. „Tak dobre. Nechám to teda tak. Aspoň
nateraz.“ Nedovolila Cass zaprotestovať. „Je úţasné, ţe sa Julian
vracia domov, ale čo ten list, ktorý si mu napísala? Vôbec ho
nespomenul? Mohlo to nejako zmeniť, čo k tebe cíti?“
Cass sa zhlboka nadýchla a pozrela sa Lucy smelo do očí.
„Nikdy som ten list neodoslala.“
Zrazu mala pocit, ţe majú zasa osem rokov a práve padli
z hrušky. Dočista jej to vyrazilo dych. Chvíľu sa ani len nepohla.
„Neposlala?“
„Nie. Neposlala.“
Lucy pokrútila hlavou. „Nerozumiem. Videla som ťa predsa,
ako ten list píšeš. Sledovala som ťa, ako si naň sypala prášok.
Čakala, kým rozohreješ vosk, aby si ho zapečatila.“
„Ja viem. Všetko som urobila. No nikdy som ho neodoslala,
Lucy. Ja...“ Cass sklopila oči k dlaniam, „jednoducho som to
nedokázala. Dnes si uvedomujem, ţe to bolo správne
rozhodnutie.“
„Správne rozhodnutie,“ zopakovala Lucy.
„Áno. Sama si ma vţdy povzbudzovala, aby som sa za seba
vedela postaviť a nerobila vţdy všetko, čo mi kto povie. Som
naozaj rada, ţe som ten list vtedy neposlala.“
Lucy vzala priateľkine ruky do dlaní a pritisla si ich na čelo.
„Prepáč, ţe som ťa presviedčala, aby si to urobila. Úprimne som
si vtedy myslela, ţe by to bolo správne. Môţeš mi to odpustiť
spolu so všetkými ostatnými prehreškami?“ Cass srdečne zovrela
Lucine dlane. „Konala si v dobrom úmysle. Zboţňujem ťa za to,
Lucy, veľmi. Nemám ti čo odpúšťať.“
Cass si vyslobodila ruky z priateľkinho zovretia a bodro nimi
tleskla. „A teraz uţ dosť fňukania nad tým, čo nemôţeme zmeniť.
Poďme sa baviť o čomsi stokrát príjemnejšom.“
Lucy vytreštila na priateľku oči. „Príjemnejšom neţ to, ţe sa
Julian vracia domov?“
„Nuţ, pre mňa asi nie,“ odpovedala Cass s potmehúdskym
úsmevom.
„Pre koho teda?“
„Keď nás s mamou vojvoda sprevádzal včera večer
do divadla, nehovoril o ničom inom iba o tebe.“
Lucy v duchu rátala do piatich. Nastal čas, aby sa medzi ňou
a jej najlepšou priateľkou dalo naozaj všetko do poriadku.
„Musím sa ti s niečím priznať, Cass.“
Usmiala sa na Lucy. „S tým, ţe si do vojvodu bláznivo
zaľúbená?“
Lucy neverila vlastným ušiam. Cassina tvár však bola váţna.
„Ako si to uhádla?“
„Och, Luce, to predsa všetci uţ dávno vieme.“ Pritisla si ruku
na ústa. „Dávno? Všetci?“
„Áno. Janie a ja sme len čakali, kedy si to konečne sama
priznáš.“
Lucy si plesla dlaňou po čele. „Na to ste čakali?“
„Len na to. Všetkým nám to bolo jasné, uţ keď sme
odchádzali do Bathu, ţe vy dvaja s Derekom sa k sebe hodíte
omnoho viac neţ on a ja. V skutočnosti som iba predstierala, ţe si
s tým všetkým tak hrozne neviem dať rady, aby ste vy dvaja mali
viac príleţitostí byť spolu a lepšie sa spoznať. Uţ od toho plesu
u Chambersovcov.“
„Ples u Chambersovcov!“ Lucy od prekvapenia padla sánka.
„Ale čo potom benátske raňajky u lady Hoppingtonovej? Veď si
tam povedala Derekovi, ţe súhlasíš, aby ti dvoril.“
Cass pokrútila hlavou. „To bol odo mňa trochu podraz, viem,
ale myslela som si, ţe tak sa budete s Derekom častejšie vídať.
Keby som ho vtedy odmietla a trvala na tom, nech má nechá
na pokoji, pravdepodobne by to urobil. Ale to by ste sa vy dvaja
uţ moţno nikdy nevideli.“
Lucy mocne stisla priateľkine ruky. „To všetko si urobila
kvôli mne?“
„Kvôli tebe by som urobila čokoľvek, Lucy,“ pokračovala.
„Pripúšťam, ţe keď som dostala ten list od Juliana, bola som
zmätená a smutná. Netušila som, ţe Julian tak veľmi chce, aby
som sa vydala za Dereka.“
„To je predsa pochopiteľné, Cass.“
Cass prikývla. „Ale keby tu Julian bol a videl by vás dvoch
spolu, pochopil by, ţe je to tak najlepšie. Určite by si v prvom
rade ţelal, aby bol jeho priateľ šťastný. Tak ako ja.“
„Och, Cass, si úţasná. Som taká hrdá, ţe sa môţem nazývať
tvojou priateľkou,“ pozrela jej do očí Lucy.
„Cítim presne to isté,“ odpovedala Cass s úsmevom.
Lucy vzdychla. „Ale ako to poviem ostatným? Garrett to uţ
vie?“
Cass pokrútila hlavou. „O tebe a o vojvodovi? Sotva.“
„Takţe to viete len ty a Jane?“
„My dve, samozrejme, áno. Prečo asi som predstierala
prechladnutie a poţiadala ťa, aby si mu namiesto mňa robila
spoločnosť? Ani nehovorím o tom, ţe som sa správala ako hlúpa
hus po celý ten čas, čo mi dvoril. Len dúfam, ţe mi doteraz
z hlavy netrčí husacie perie.“
Lucy od prekvapenia otvorila ústa. „Nie si vôbec hlúpa hus,
Cass.“ No potom si zaloţila ruky v bok. „Tak ty si to
prechladnutie iba predstierala?“
„Do poslednej minúty. Janie mi pomáhala natierať nos
rúţom, ale kýchanie, to bola moja vlastná tvorba. Bola som fakt
dobrá, nie? Akurát musím priznať, ţe to aţ taká zábava nebola
trčať celý deň v posteli, zatiaľ čo ty si bohviekade lietala.“
Lucy odfrkla. „Neskutočné. Ty predsa neznášaš klamstvo!“
„Och, to však bola loţ v mene dobrej veci, či nie? Preto sa
Janie pred tebou skrývala. Bála sa, ţe keby si sa s ňou stretla
osamote, kládla by si jej priveľa otázok, ona by sa zamotala
a niečo ti nechtiac prezradila.“
Pokrútila hlavou. „Vy dve! Mala som vedieť, ţe máte niečo
za lubom, najmä keď som začula, ako hovoríte, ţe si bola hlúpa.
Naozaj som verila, ţe potrebuješ moju pomoc, aby si sa zbavila
Dereka.“
 Cass sa usmiala. „Viem, aká si tvrdohlavá, Lucy. Bez malého
postrčenia by si nikdy neprišla na to, ako veľmi sa vy dvaja k sebe
hodíte.“
Lucy pokrútila hlavou. „Neuveriteľné. Takţe Janie o tom
po celý čas vedela?“
Cass prikývla. „Odpustíš nám to niekedy?“ Priţmúrila oči
a uškrnula sa. „Pokúsim sa.“
„Ak k vojvodovi niečo cítiš, potom som veľmi šťastná.“ Cass
sa naklonila k Lucy a sprisahanecky zašepkala: „A vieš, čo by si
mala urobiť?“
„Nie. Čo?“
„Ísť a povedať mu, čo cítiš.“
Lucy vzdychla. „Neviem, či je to dobrý nápad. Ani neviem,
ako na to zareaguje.“
„Prečo?“
Lucy si pošúchala čelo. „Keď sme boli v Bathe, povedala som
Derekovi, aby si ťa vzal. A ešte, ţe ho uţ nikdy nechcem vidieť.“
„Čoţe? Ale veď to je hlúposť! rozosmiala sa Cass. „Keby sme
sa my dvaja vzali, určite by si ho predsa ďalej vídala.“ Lucy
pokrútila hlavou. „Bola som vtedy veľmi zmätená. Jediné, čo mi
beţalo hlavou, bolo, ţe musím byť od neho čo najďalej. Cítila som
hrozné výčitky svedomia, keď som si uvedomila, ako moje city
k nemu silnejú, zatiaľ čo si má vziať teba. Povedal som mu, ţe sa
vzdám nášho priateľstva, aby ste vy dvaja boli spolu šťastní.“
Cass prekvapene pokrútila hlavou. „Och, Lucy. To je to
najabsurdnejšie, čo som kedy počula. To preto si sa predo mnou
skrývala? Ako by som mohla byť šťastne vydatá, keby som pre to
prišla o najlepšiu priateľku?“
Podišla ku Cass a obe sa objali, po lícach im stekali slzy.
„Ľúbim ťa, Cass.“
„Aj ja teba, Luce.“
Keď sa jedna druhej vymanili z objatia a poutierali si slzy,
Lucy sa nesmelo usmiala: „Vieš čo? Premýšľam o tvojom návrhu.
Poviem Derekovi, čo k nemu cítim.“
Cass zváţnela. „Počkaj, Lucy, je tu ešte niečo.“ Pátravo sa
zadívala do priateľkinej tváre. „Čo také?“
„Moja mama je stále presvedčená, ţe Derek si ma zamýšľa
vziať za ţenu. Počula som, ako sa o tom s otcom zhovárali.
Vravela som jej, nech v čosi také nedúfa. Dokonca aj to, ţe som
vojvodu priamo odmietla. No vôbec nepočúva.“
Lucy sa zamračila. „Čo to znamená?“
„Tvoja teta Mary jej vraj napísala, ţe bola radosť sledovať,
ako mi vojvoda v Bathe dvoril.“
Lucy sykla. „Och nie.“
Cass si zahryzla do pery. „Áno. A potom, ako nás včera vzal
do divadla, je ešte väčšmi presvedčená, ţe ma chce poţiadať
o ruku. Obávam sa, ţe s otcom sa tej myšlienky len tak ľahko
nevzdajú. Uţ o tom napísali aj Owenovi.“
Lucy podišla k oknu. „Čo teda tvoja mama zamýšľa?“
„Neviem. Len si myslím, ţe by sme mali varovať vojvodu
pre prípad, ţe s ním bude chcieť hovoriť môj otec. Nech ho to
nezaskočí nepripraveného.“
Lucy si hrýzla necht, no vzápätí prestala a otočila sa
k priateľke. „Naozaj by to urobil?“
Cass pokrútila hlavou. „Neviem. Napísala som Derekovi
list.“ Vytiahla z kabelky bielu obálku a poloţila ju na Lucin písací
stôl. „Chcem poslať komornú, aby mu ho zaniesla. Inak naozaj
neviem, čo by som mala urobiť. Hoci sa určite ešte raz pokúsim
porozprávať s mamou a otcom.“
Prekríţila si ruky na prsiach a prinútila sa do úsmevu. Nemá
predsa zmysel trápiť sa vecami, ktoré sa moţno ani
nestanú. No nie? „Budeme dúfať, ţe k ničomu takému
nedôjde.“
Cass jej opätovala úsmev. „Áno. Budeme dúfať.“
Lucy vzala do ruky list a potmehúdsky sa na priateľku
usmiala. „Čo keby som ten list osobne doručila uţ dnes večer?“
 ŠTYRIDSIATA ÔSMA KAPITOLA

Len čo Lucy vystúpila z bratancovho koča, rozbehla sa

k Derekovmu domu, schody brala po dvoch.
Netrpezlivo zabúchala na bránu, a kým čakala na toho babráka
komorníka, ţe konečne otvorí, nervózne si ţmolila ruky. „Je jeho
milosť vo svojej rezidencii?“
„Áno, my lady, ale...“
Nečakala, kým ju pozvú ďalej. Keď sa dozvedela, ţe Cass sa
uţ s Derekom nevída, ba ţe jeho ponuku jasne odmietla, nevedela
sa dočkať, kedy ho uvidí. Uţ bolo veľmi neskoro. Nemohla sa
však z domu vytratiť skôr, kým Garrett a teta Mary nešli spať.
Dokonca musela podplatiť paholkov, aby jej nachystali koč a ani
slovom sa o tom nikomu nezmienili. Do vojvodovho domu
dorazila dávno po tom, ako odchádzajú všetky slušné návštevy,
no bolo jej to jedno.
„Kde je?“ Dúfala, ţe komorník jej nebude klásť nijaké
prekáţky. Bola taká nabrúsená, ţe by nedbala, ani keby ju vyzval
na súboj. Pretoţe v tomto rozpoloţení by určite vyhrala.
Nafúkanec Hughes si ju s odstupom premeral. „Jeho milosť
sa odobrala do svojej spálne. Ak dovolíte, rád doručím vašu
navštívenku a...“
„Nie!“ Rozhodne sa popri ňom pretisla k schodisku. Odobral
sa do spálne? To je presne to, čo potrebuje. Och, to bude nevídaný
škandál. Moţno najväčší tohto roku! No Lucy ani najmenej
nezáleţalo na tom, čo si Hughes pomyslí. Vybehla hore schodmi
a horúčkovito otvárala všetky dvere, na ktoré natrafila, kým
konečne zastala pred tými poslednými.
 Schmatla kľučku a trhnutím dvere roztvorila. Na opačnej
strane sedel na posteli Derek, vlasy neodolateľne rozstrapatené,
tmavozelená hodvábna košeľa rozopnutá aţ k pásu, pod ňou
nádherná svalnatá hruď. V ruke drţal knihu. Čítal a na nose mu
sedeli okuliare so strieborným rámom, ktoré mu neskutočne
pristali. Očividne sa uţ pár dní neholil, pretoţe na tvári mal
neodolateľné strnisko. Lucy sa pri pohľade naňho podlomili
kolená. Zastala a lapala dych. Dvere, ktoré tak prudko roztvorila,
s hlasným treskom narazili do steny.
Derek k nej prekvapene zodvihol oči. „No tak toto je naozaj
veľmi nečakaná návšteva.“
Lucy sa natiahla za kľučkou, teraz uţ pomaly dvere za sebou
zatvorila a zamkla. Potom sa zo všetkých síl nútila pokojne kráčať
a nerozbehnúť sa. „Zdá sa, ţe nečakaná je moje druhé meno, vaša
milosť.“
Na jeho krásne vykrojených perách zaihral úsmev. „To teda
áno. Čomu vďačím za vašu vzácnu návštevu v mojej spálni,
slečna Uptonová?“
Stisla pery, aby sa nerozosmiala. Oslovil ju slečna Uptonová.
Tak veľmi jej to chýbalo. Zhlboka sa nadýchla. „Prečo si mi
nepovedal, ţe uţ Cass nedvoríš?“
Oprel sa pohodlne o vankúš, zloţil si z nosa okuliare a poloţil
ich na stolík vedľa postele. „Po prvé, predpokladal som, ţe ti to
povie Cassandra. A po druhé, ak ma pamäť neklame, keď sme
spolu naposledy hovorili, tvrdila si, ţe ma uţ nikdy nechceš
vidieť.“
Pristúpila k posteli a pohladila prikrývku, na ktorej mal
poloţené nohy. „To platilo len dovtedy, kým sa uchádzaš
o Cassinu ruku.“
Tlmene zaručal. „Veď si ma sama nabádala, aby som sa
o Cass uchádzal. Trvala si na tom, ţe si ju musím vziať. Alebo sa
uţ nepamätáš?“
Pohladila ho po ruke. „Myslela som, ţe to chcú Cass
s Julianom.“
Naklonil hlavu. Uškrnul sa. „Koho zaujíma, čo chcú Cass
s Julianom? Mimochodom, čo ty a Berkeley?“
„Na Christianovi mi nezáleţí.“
„Včera v divadle to tak nevyzeralo.“
Mykla plecom. „To nič neznamenalo. Veď sa spolu nevieme
ani len porozprávať.“
„Nuţ, asi to niečo znamená, keď ešte aj ľúbostné listy musí
zaňho písať niekto iný.“
Nechápavo sa mu pozrela do očí. „Čo tým chceš povedať?“
„Ţe ti predstavujem autora listov od tvojho milovaného lorda
Berkeleyho.“ Posediačky sa jej uklonil.
Lucy padla sánka. „Tie listy si písal ty?“
„Áno, ale bozk za ne dostal Berkeley.“
Prudko zavrela ústa. „Moţno som ho pobozkala, no celý čas
som aj tak myslela na teba.“ Pri jej slovách sa spokojne usmial, no
to ju nezastavilo. „Ako si mohol? Predstierať, ţe si niekto celkom
iný?“
S nevinným výrazom zaţmurkal. „Ani neviem. Zrazu som si
spomenul na jednu osobu, ktorá sa skryla do ţivého plota, a na tú
istú, ktorá sa zas inokedy schovávala na balkóne. Povedal by
som, ţe sme vyrovnaní, láska moja.“
Slová „láska moja“ ju zarazili. Zmeravela a uprela naňho oči.
Potom sa rozosmiala. Lucy sa smiala a smiala a nevedela prestať,
aţ kým sa jej po lícach nerozkotúľali slzy. Všetko to bolo aţ príliš
neuveriteľné. „Och, Derek. Nemôţem si pomôcť, ale pripadá mi
to, akoby sme boli uväznení v scenári nejakej absurdnej
komédie.“
Tieţ sa rozosmial, no vzápätí im obom úsmev zamrel
na perách a len sa jeden druhému nemo a placho dívali do očí.
Odhrnula si z čela prameň vlasov a premýšľala, čím by
prerušila to napäté ticho. „Vedel si, ţe Julian sa uzdravil? Je
na ceste domov.“
Bruškami prstov jej pohladil ruku a jej telom prebehla pálivá
triaška. „Áno, moji bratia sa prednedávnom vrátili z pevniny
a povedali mi o tom. Ešte nikdy ma tuším nijaká správa tak
nepotešila. Z mnohých dôvodov.“
 „Z akých mnohých dôvodov?“ spýtala sa.
Derek natiahol ruku a pohladil ju po odhalenom ramene.
Striasla sa. „Pretoţe len čo príde Julian domov, vysvetlím mu, ţe
ma lady Cassandra odmietla. A potom si uţ konečne budem
môcť vziať tú, ktorú chcem.“
Lucy sa nemohla ubrániť úsmevu. „Mňa?“
„Áno, teba.“ Kývol na ňu prstom, aby sa posunula ešte
bliţšie.
Naklonila sa k nemu.
Znovu na ňu kývol. „Ešte bliţšie.“ Posunula sa.
„Bliţšie,“ šepol.
„Ako blízko?“ Na tvári zacítil jej horúci dych.
„Tak blízko, aby som cítil tvoje pery,“ zašepkal roztúţene.
Zastala s perami len o vlások od jeho úst. „Takto?“ šepla, neţ sa
nimi prisala k jeho perám.
Ich ústa sa stretali znovu a znovu. Pritiahol si ju k sebe, aţ
na prsiach cítila svaly jeho mocnej hrude. Otvoril ústa a jazykom
ju nabádal, aby urobila to isté.
Spaľujúci bozk prenikal aţ do jadra jej bytosti. Cítila, ako jej
srdce preteká radosťou. Budú sa milovať, oni dvaja.
Dnes v noci, tu v Derekovej spálni, tak ako po tom Lucy túţi.
Odloţil knihu nabok a náhlivo si ju pritiahol. „Neviem sa
dočkať, kedy budeš moja,“ zašepkal s perami blízko jej úst.
Potom sa ich pery opäť stretli v ďalšom horúcom a vášnivom
bozku. Lucy si bola istá, ţe ju kaţdú chvíľu celkom pohltí túţba.
Jeho ústa sa zmocnili jej úst, tvarovali ich, ovládali. Nevedela
sa ho nasýtiť. Vychádzala v ústrety prienikom jeho jazyka, hladila
jeho silné ramená pod hodvábom košele. Jeho mocné prsty si
rozhodne poradili s jej rukavicami, aby sa vzápätí pustili
do rozopínania gombíkov na šatách. O chvíľu pri ňom leţala len
v korzete a tenkej spodničke, roztúţená po jeho dotykoch,
a nedokázala sa odlepiť od jeho úst. Od začiatku vedela, ţe to
medzi nimi bude presne také. Plné ohňa a nespútanej vášne.
Chvíľu sa zdalo, ţe bojujú, kto z nich prevezme kontrolu
nad situáciou. Ale Lucy si čoskoro uvedomila, ţe v posteli je
vodcom jednoznačne Derek. Jej telom zalomcoval zmyslený kŕč.
Vezmi si ma. Mihlo sa jej hlavou. Oddala sa jeho rukám. Derek ju
mocne zovrel v náručí a naklonil sa nad ňu. Prerývane dýchala.
Leţať v náručí takého krásneho a úţasného muţa, akým bol
Derek, to prekonávalo jej najodváţnejšie sny.
Derek sa nad ňu skláňal a bez prestania jej bozkával tvár.
Túţila po plnom kontakte ich tiel, on sa však oprel o lakte
a zdráhal sa jej vyhovieť. „Ešte chvíľu, láska,“ povedal. Potom sa
prevalil na kraj postele, postavil sa a podišiel ku kozubu, aby
zhasol sviece. Okrem jedinej. Usmiala sa. Určite to urobil
s rešpektom k jej cudnosti. Pritlačila si prsty k perám. Hoci bola
neskúsená a trochu v rozpakoch z toho, ţe o chvíľu Derek zo seba
zhodí aj posledné zvyšky oblečenia, zároveň nedočkavo túţila
vidieť ho nahého a na to jej svetlo sviec chýbalo. Ach, ale veď
bude mať celý ţivot, aby sa naňho mohla dosýta vynadívať.
Z plných pľúc sa nadýchla. Celý ţivot. Vezmú sa.
Derek prešiel naspäť k posteli a strhol zo seba košeľu. Hodil
ju na zem. Lucy kútikom oka zazrela jeho nádherné telo. Samý
sval a nádherná zamatová pokoţka. Na ramene mal jazvu, ďalšiu
na boku, a, ach, niţšie iba letmo zavadila pohľadom, no aj to
stačilo, aby zistila, ţe ho príroda naozaj štedro obdarila. Derek sa
vrátil k nej do postele a prikryl ju úţasnou masou svojho tela.
V okamihu skončil na zemi jej korzet. Derek sa oprel na lakeť
a prstami druhej ruky jemne hladil okraj výstrihu jej spodnej
košieľky. Prsty sa mu trochu triasli, akoby musel bojovať
o sebakontrolu, čo Lucy nesmierne vzrušovalo. Cítila, ako po nej
túţi, on, muţ, ktorý sa za kaţdých okolností ovláda, a napĺňalo ju
to nespútanou radosťou.
„Vieš, ako veľmi by som to chcel z teba strhnúť?“ spýtal sa
zastretým hlasom
Telom jej prebehla triaška. „Ako veľmi?“ Zaťal zuby. „Veľmi
veľmi.“
Pobozkala ho na ucho a zachvela sa. „Prečo to neurobíš?“
„Nepokúšaj ma.“ Hlas sa mu zatriasol.
„Čo sa mi môţe stať?“ spýtala sa.
 Špičkou nosa sa dotkol jej nosa a potom jej ho pobozkal.
„Čo si oblečieš, keď pôjdeš domov?“
„Veď mám šaty, nie?“ Ovinula mu ruky okolo šije a náruţivo
ho pobozkala.
Chvíľu mu trvalo, kým sa z toho bozku spamätal, no potom
povedal: „Nechcem, aby sa budúca vojvodkyňa z Claringdonu
zaplietla do škandálu.“ Uškrnul sa.
„Tak na to je uţ príliš neskoro.“ Pobozkala ho pre zmenu
na špičku nosa ona. „Veď ak je v tom škandále
zapletená so svojím budúcim manţelom, to hádam aţ tak
neprekáţa, alebo áno?“
„Ako úţasne to znie,“ usmial sa a pohladil jej perami ucho.
„Mám nápad,“ zvolala Lucy.
Pobozkal ju na hrdlo a zavrčal. Kývol k jej spodnej košeli.
„Dúfam, ţe sa týka spôsobu, akým z teba strhneme ten posledný
kus tak rýchlo, ako sa len dá.“
„Takmer si uhádol,“ hlesla nesmelo. Vykĺzla z postele
a zastala pred ním. Derek neodtŕhal zrak od jej ţiariacich očí. „Čo
chceš urobiť?“
„Vyzlečiem si košeľu a ty sa budeš dívať.“ V očiach mu
zahoreli zelené iskričky.
Lucy sa zhlboka nadýchla. Čo to do nej vošlo? Akoby ju
posadol nespútaný duch diablice. Nerozmýšľala. Viedla ju jediná
túţba – akýmkoľvek spôsobom potešiť milovaného muţa. Potešiť
ho a vzrušiť. Z pohlcujúceho pohľadu jeho zelených očí vyčítala,
ţe sa jej to zatiaľ darí. Viac neţ darí.
Vyhŕkol, aby to urobila čo najrýchlejšie. A preto sa rozhodla,
ţe urobí presný opak.
Najprv si pomaly vytiahla spodný okraj košele nad kolená.
„Ako chceš, aby som to urobila?“ spýtala sa ho. „Mám si ju
prevliecť cez hlavu alebo ju radšej nechám skĺznuť z pliec?“
Jemnú látku si pridrţiavala vysoko na stehnách, aby ho mučila.
Derek si pošúchal strnisko. „Pane, zmiluj sa.“ Vytiahla ju ešte
kúsok vyššie a na chvíľu odhalila kúsok svojho ladného boku, no
hneď ho znovu zakryla. Derek zastonal.
 „Nebudeš pokračovať?“
Lišiacky sa usmiala. „Ešte som sa nerozhodla.“
Naklonila sa nad posteľ a rukami sa mu oprela z oboch strán
hlavy, aby mal čo najlepší výhľad na jej prsia, ktoré by očividne
najradšej vypadli z výstrihu. Derekove oči sa od nich nedokázali
odpútať. Dlaňou si pohladila rameno.
„Zdá sa mi, ţe toto bude predsa len lepšie.“
Pomaly si prstom zosunula okraj dekoltu z pleca. Derek
zatvoril oči a slastne zastonal. „Mne sa to rozhodne páči.“
Vzpriamila sa a prstami druhej ruky pomohla skĺznuť aj
druhému rukávu. Vyvliekla si obe ruky, no košeľu si pridrţiavala
na prsiach.
Derek si znovu pošúchal tvár. „Waterloo som preţil, ale toto
bude istotne moja smrť.“
Ţartovne mu pohrozila prstom. „Ale, ale, vaša milosť.
Nebuďte netrpezlivý.“
Rozviazala si stuţku, ktorá jej drţala spodničku, a nechala ju
skĺznuť k nohám. Potom z nej opatrne vystúpila, takţe pred ním
stála nahá, len na prsiach si pridrţiavala košieľku, ktorá jej cudne
zakrývala lono. Zvodne sa naňho zadívala a s pýchou sledovala,
ako mu pri pohľade na ňu horia oči.
„Uţ to nevydrţím,“ zastonal a jediným pohybom ju strhol
k sebe na posteľ. Druhou chytil látku, ktorou si zakrývala prsia,
a jediným trhnutím ju rozkmasol na dva kusy. Hodil ju
na dláţku. Lucy vzrušene zalapala po dychu.
„Kúpim ti inú. Stovku iných. Teraz však musíš byť moja,
hneď!“
Odovzdane mu ovinula ramená okolo krku. „Ako si ţeláte,
vaša milosť.“
Derek sa znovu oprel o lakeť a pohľadom hltal jej krásne
mladé telo. Bola dokonalá, nádherná, stelesnenie muţských snov.
Prsia mala pevné a okrúhle. Vzal ich do dlaní, poťaţkával, opájal
sa ich plnosťou a zamatovou hebkosťou. Boky mala štíhle
a krásne oblé. Stehná príjemne mäkké, nohy dlhé a hladké.
„Boţe, si prenádherná,“ zašepkal s ústami pri jej uchu.
 „Aj ty,“ šepla, skôr neţ sa jej úst opäť zmocnili jeho pery.
V bozku sa usmial. Potom sa odtiahol a zadíval sa jej hlboko
do očí, akoby sa jej pozeral rovno do duše. „Tvoje oči sú také
výnimočné, zboţňujem ich.“
„Nikdy som ich nemala rada. Myslela som, ţe práve pre ne
nikam nezapadám.“
„Áno, odlišujú ťa od ostatných. Ale práve to je na nich
úţasné. Sú ako ty. Ako dve zrkadlá tvojho vnútra. Si iná, celkom
iná, a tvoje oči menia farbu zakaţdým, keď sa ti zmení nálada.
Vedela si to?“
Pokrútila hlavou. „Nie.“
„Keď si šťastná, sú preţiarené a majú svetlú farbu.“
„A keď sa hnevám?“ spýtala sa s úsmevom. „Potemnejú a sú
ako nebo pred búrkou.“
„Nebo pred búrkou?“
„Tak moţno nie.“
„Kedy sa ti páčia najviac?“
Opäť ju pobozkal. „Najkrajšie sú, keď vyzerajú tak ako
teraz.“
„Aké sú teraz?“ šepla.
„Nádherné a upreté na mňa Najviac sa mi páčia, keď sa
na mňa takto oddane dívaš. Ţiaria zvláštnym svetlom.“
Lucy mu ovinula ramená okolo krku a náruţivo ho
pobozkala.
Derek sa od nej na chvíľu odtiahol, aby sa jej znovu pátravo
zadíval do tváre, či v nej nenájde známky strachu či nepohodlia.
„Lucy, ty si ešte nikdy... “
Zaţmurkala. Naozaj sa jej pýta, či je panna? „Nie. Nikdy.“
Na tvári sa mu zračila úľava i bolesť. Chytil ju za ruku
a pobozkal ju do dlane. „Nechcem ti ublíţiť, láska.“
Natiahla ruku a prstom ho pohladila po tmavom obočí.
„Ty mi nemôţeš ublíţiť.“
Našiel jej ústa a ešte viac rozdúchal oheň, ktorý sa jej rozháral
v podbrušku. Nemohla myslieť na nič iné, len na to, ako veľmi
túţi cítiť jeho dlaň tam, na tom sladkom mieste, ukrytom medzi
jej stehnami. Na mieste, ktoré po ňom stále nástojčivejšie túţilo.
„Urobím všetko pre to, aby si si to uţila,“ sľúbil a vkĺzol
pod prikrývku, aby jazykom pozdravil celé jej telo. Najprv sa
zastavil pri prsiach, a kým jednou rukou hladil jeden jej prsník,
jazykom dráţdil bradavku druhého. Vzal si ju do úst a citlivú
špičku jemne pohladil zubami.
Lucy sa nebránila. Slastne sa prehla. Vedela len jedno, ţe nech
s ňou robí čokoľvek, nechce, aby prestal. Vplietla si prsty do jeho
havraních vlasov a drţala ho, akoby sa bála, ţe ho môţe stratiť.
„Derek.“
Vzal do dlane druhý prsník. Jemne ho podráţdil nechtom.
Drsnosť jeho dotyku v kombinácii s neţnými dotykmi jazyka
na bradavke jej druhého ňadra jej z úst vymámili slastný ston.
„Derek,“ znovu šepla s prstami stratenými v jeho vlasoch.
Na prsiach cítila jeho horúci dych. „Mohol by som ťa urobiť
aj takto, keby si chcela, vieš to?“
Myseľ jej zastrela pálčivá túţba. Netušila, čo tým presne
myslí, no zúfalo túţila dozvedieť sa to. Zastonala. „Mmm. Hmm.
Sľubuješ?“
Zaťahal ju za špičku bradavky. „Neprovokuj ma.“
„Akoby si nevedel, ako rada ťa provokujem,“ zalapala
po dychu a slastne zaborila hlavu do podušky.
Zacítila jeho horúci dych na brušku a počula, ako sa zasmial.
„Poďme teda vyskúšať dvadsať rôznych spôsobov, ako ťa
potešiť, chceš? Začnem jedným z najlepších.“
Lucy sa zachvela. Pri dotyku jeho drsného strniska na jej
jemnej pokoţke takmer vyskočila z koţe. Och boţe, kam tým
mieri?
„Mohol by som ťa urobiť aj týmto, ak by si chcela,“ zopakoval
a jemne palcom a ukazovákom masíroval jej bradavku. „No mám
pre teba čosi ešte lepšie.“
Nemala ani chvíľu času, aby zauvaţovala nad tým, čo by
mohlo byť lepšie, keď medzi stehnami, v tajomnom trojuholníku
lona zacítila Derekov horúci dych. Och boţe. On azda... Och bože,
áno! Špičkou jazyka prenikol do štrbiny medzi jej stehnami
a Lucy sa zachvela. Celým telom jej prebehol slastný kŕč. Chytil ju
za boky, akoby ju chcel udrţať na jednom mieste, znehybniť,
ovládnuť.
Derek cítil, kedy sa uvoľnila. Asi po treťom prieniku jeho
jazyka do jej sladkej štrbiny. Jej teplo a chuť ho pripravovali
o rozum. Bokmi inštinktívne robil pohyby, akoby do nej znovu
a znovu vnikal. Mučivo po nej túţil, nespomínal si, ţe by ho bola
niekedy nejaká ţena tak priťahovala. No pre Lucy to bolo prvý
raz. Moţno je neskrotná a bláznivo odváţna, trúfalá a nebojí sa ho
provokovať, no je ešte panna, a hoci by veľmi chcel, nemôţe si ju
vziať s takou prudkosťou, ako po tom túţi. Nie, chce, aby to bol
pre ňu nezabudnuteľný záţitok. Nadovšetko predsa túţi, aby sa
jej to zapáčilo aţ tak, ţe si bude neprestajne pýtať viac. V duchu
sa pri tej predstave zasmial.
Jazykom pohladil okraje jej ruţových lupeňov. Špičkou
jazyka stále dráţdil ten citlivý púčik, ktorý ukrývali, znovu
a znovu. Lucy sa prehýbala v bokoch, aby ho čo najviac cítila.
S radosťou jej vyhovel, núkal jej svoje ústa, bral si ju a odmietal
ustupovať. Drţal ju za zápästia, s rukami pri jej bokoch. Bojovala
s ním a chcela si ich vyslobodiť z jeho silného zovretia, no
nedovolil jej to. „Uvoľni sa,“ šepkal do hodvábnych chĺpkov jej
ohanbia.
„Chcem sa ťa dotýkať,“ vzdychla a opäť sa pokúsila
vyslobodiť si ruky.
„Láska, keby si sa ma v tejto chvíli dotkla, vybuchnem.“
Zahryzla si do pery a zachvela sa. „Chcem, aby si vybuchol.“
Usmial sa, horúci dych zaplavil vnútornú stranu jej stehien.
„Ty prvá.“ Jazykom opäť prenikol do jej štrbiny a neústupne
dráţdil jej vlhké vnútro. Raz. Dvakrát. Špičkou jazyka krúţil
okolo rozdráţdeného púčika, aby ju doviedol presne tam, kde
túţila byť. Jej prsia stúpali a klesali, povrch prikrývky jej dráţdil
vzrušené bradavky. Všetko, čo sa dotýkalo jej pokoţky, bolo
sladkobôľnym mučením a všetky pocity vrcholili a znásobovali
sa v tom malom hrbolčeku medzi jej nohami. Cítila, ako sa jej
zvyšuje napätie v bedrách. Jemne mu stehnami stlačila hlavu,
zatiaľ čo jej bokov sa podvedome zmocňoval starý ţivočíšny
rytmus rozkoše, vybičovaný dotykmi jeho jazyka. Neprestával ju
dráţdiť, znovu a znovu, aţ odlepila boky od postele a prehla sa
vo vášnivom oblúku. Jej telo pohltila rozkoš, akú ešte v ţivote
nepoznala. Hotová smršť rozkoše. Z hrdla sa jej vydral slastný
výkrik a celá vybuchla v ohňostroji, vábivom a nadpozemskom.
Pohltili ju slastné plamene zatratenia milencov.
Derek ju drţal, aţ kým ňou neprebehla aj posledná vlna slasti.
Potom jej utrel z líc slzy a z čela odhrnul spotený prameň vlasov.
Špičkou nosa jej jemne ťukol do nosa a vášnivo ju pobozkal. „Aké
to bolo?“ S úsmevom sa jej díval do očí.
Doširoka sa naňho usmiala. „Nikdy v ţivote som sa necítila
tak úţasne. Nikdy.“
Pobozkal ju na zamatovú pokoţku pleca. „To rád počujem.“
Hravo ho plesla po ramene. Prerývane dýchala vzrušením.
„Myslím to váţne, Derek. Nevedela som, ţe čosi také vôbec
jestvuje. Keby som čo len tušila, ţe si čohosi takého schopný,
pobozkala by som ťa hneď v tú prvú noc, keď som ťa stretla,
a nemárnila čas hádkami s tebou.“
Rozosmial sa. „Tak o tom váţne pochybujem.“
„Naozaj,“ potvrdila a chrbát ruky si poloţil na čelo. „Bolo to
jednoducho neopísateľne úţasné.“
Spokojne sa usmieval.
Lucine zreničky sa rozšírili úţasom. „Och nie. To som
nemala. Teraz budeš ešte namyslenejší.“
„Čoţe? To sa chlap ani nemôţe pokochať v ţiare slávy, ktorú
si vyslúţil vlastným milostným umením?“
Zahryzla si do pery, uţ myslela na čosi iné. „Derek, chcel by
si... chceš, aby som pre teba urobila to isté?“ spýtala sa trochu
ostýchavo. Schovala sa pod prikrývku, a neţ tam celá zmizla,
ţmurkla naňho.
Derek sa striasol. „Och, Boţe, Lucy. Dnes to asi nezvládnem.
Inokedy? Dopekla, určite áno. No toto by mala byť hlavne tvoja
noc.“
Prevalil sa nad ňu a ona mu ovinula paţe okolo krku.
 „Vezmi si ma, Derek. Chcem byť tvoja, všetkými spôsobmi.“
Znovu ju náruţivo pobozkal. Kolenom jej prenikol medzi stehná,
jeho teplo pátrajúce po jej vlhkom prijatí. Pobozkal ju na viečka,
na líca, na ucho, na hrdlo. „Prepáč, láska,“ šepol, skôr neţ do nej
celý vnikol.
Tlmene vykríkla, zaskočená prudkým prienikom, no ostrý
záchvev bolesti rýchlo pominul. Trpiteľský výraz na Derekovej
tvári bol omnoho horší neţ tá krátka bolesť.
„Netvár sa tak smutne,“ pobozkala ho.
„Bolelo ťa to?“ hlesol.
„Nič mi nie je.“
Svojím spôsobom Derek predpokladal, ţe Lucy z toho
nebude robiť nijakú drámu. Hoci mala namiesto jazyka dýku,
bola čestná a veľmi priama, ţivot prijímala s jednoduchou
priamočiarosťou, čo na nej nesmierne obdivoval. Okrem
mnohých iných vlastností.
Pobozkal ju na špičku nosa. „Milujem ťa,“ šepol, prv neţ sa
jeho boky začali hýbať pomalým, vytrvalým rytmom, ktorý
v Lucy rozpaľoval ešte väčšiu a pálčivejšiu túţbu.
„Milujem ťa,“ zašepkal znovu s ústami pri jej uchu o pár
minút, keď v nej vybuchol, a potom na ňu uvoľnene klesol,
spokojný a šťastný.
„Aj ja ťa milujem, Derek,“ zašepkala.
 ŠTYRIDSIATA DEVIATA KAPITOLA

Lucy sa prevrátila na posteli. Vo svetle skorého rána jej zrak

padol na nádherného muţa spiaceho vedľa nej. Pravda však bola,
ţe ešte predtým potichu vykĺzla z postele a odtiahla závesy, aby
dnu preniklo aspoň trochu svetla a mohla sa naňho dochuti
vynadívať. Keď opäť vkĺzla pod prikrývku, moţno trochu
prirýchlo, hanblivo si vedomá vlastnej nahoty, v duchu si
vravela, ţe Derek sa určite nemá za čo hanbiť. Ten chlap je
Adonis. Mohla by sa naňho dívať od rána do večera.
Poloţil si ruku nad hlavu a v spánku sa otočil k nej. Lucy
študovala jeho tvár. Mala pocit, ţe na ňom objavuje stále nové
vzrušujúce črty. Okrem tej najdôleţitejšej, ţe je v posteli
absolútne dokonalý. Pomrvila hlavou na vankúši, aby sa jej čo
najpohodlnejšie leţalo a mohla sa ďalej nerušene opájať
pohľadom na jeho rovný nos, zmyselné pery, mocné ramená a...
och. Prezerala si jazvu na jeho pleci. Ktovie, v ktorej bitke ju
utŕţil.
Tento muţ prešiel peklom a preţil. Narodil sa do výnimočnej
rodiny a vyformoval zo seba neobyčajného človeka. Pretoţe
presne taký bol. Neobyčajný. A neobyčajne krásny. Usmiala sa
a prstami ho pohladila po jemných chĺpkoch na hrudi aţ tam, kde
sa na bruchu strácali.
Kedysi si myslela, ţe nemá vznešený pôvod. No teraz si
uvedomovala, ţe napriek svojmu pôvodu sa vznešeným stal.
Tento muţ preţil útrapy vojny, viedol vojakov do boja a zvíťazil.
Bol neobyčajne vznešený. Tým najúţasnejším spôsobom.
Nepochybne vznešenejší neţ mnoho zmäkčených aristokratov,
ktorí okrem toho, ţe sa narodili do šľachtickej rodiny, nič
výnimočné v ţivote nedokázali.
Derek jej včera v noci povedal, ţe ju miluje. Povedal jej to
ponorený do jej rozpáleného lona, keď jej dával ten najúţasnejší
dar, aký kedy dostala. Je to vôbec moţné? Môţe ju azda tento
výnimočný a neobyčajný muţ skutočne ľúbiť? Koľko času bude
potrebovať, aby si na tú myšlienku zvykla? Aj ona mu povedala,
ţe ho miluje. Lebo je to pravda. Miluje ho. Zboţňuje na ňom
celkom všetko. Jeho oddanosť priateľom. Odvahu a nezlomnosť.
Zmysel pre humor i rozvahu, ktorú si zachoval zoči-voči jej drzej
trúfalosti. Jeho nádhernú tvár aj to, čo dosiahol v armáde.
Nehovoriac o tom, čo všetko predviedol v posteli. Nadýchla sa
a lišiacky sa usmiala.
Derek sa pomrvil. Otvoril oči. „Dobré ráno.“
„Dobré ráno,“ odpovedala Lucy a pritúlila sa k nemu.
Objal ju okolo pása a tuho ju k sebe privinul. Otočila sa mu
v náručí, tak aby ho cítila na chrbte a dokonale zapadla do jeho
bezpečného objatia.
„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa.
Zachichotala sa. „Ehm, veľa sme toho nenaspali, však?“
„Hm. Vlastne máš pravdu.“ Pobozkal ju na zátylok.
„Ktovie, koľko je hodín.“
Vzdychla. „Nedávno vyšlo slnko.“
„Tvoju povesť uţ zrejme aj tak nezachránime, takţe nevidím
nijaký dôvod na náhlenie. Dám nám doniesť raňajky do postele.“
Lucy k nemu otočila tvár. „Nie! Nemôţem tu predsa s tebou
takto leţať, keď sem sluţobníctvo donesie jedlo.“
Darebácky sa na ňu usmial. „Prečo nie?“
„Prečo nie? Bude to najväčší škandál roka! Navštívila som ťa
uprostred noci, celkom sama, teraz je ráno a ja som ešte tu!“
Odhrnul jej vlasy z tváre a pohladil ju po líci. „Moje
sluţobníctvo by sa nikdy neprehrešilo tým, ţe by zneváţilo
povesť budúcej vojvodkyne z Claringdonu.“
Lucy sa zarazila. Budúca vojvodkyňa z Claringdonu? Ona je
budúcou vojvodkyňou z Claringdonu? Bolo to neuveriteľné,
napriek tomu skutočné. Uškrnula sa. „Na druhej strane, naozaj
som trochu hladná.“
Rozosmial sa, obrátil ju tvárou k sebe a pobozkal na ústa.
„Si úţasná.“
„Uţ si to síce spomenul, ale neverím ti.“ Zrazu zváţnel.
„Lucy, o čom to hovoríš?“
„Ja viem, ţe nie som Cass. Ona je taká... dokonalá a ja, napadá
mi, či... “ Na chvíľu sa stratila v nevyslovených myšlienkach. Čo
by mu chcela povedať? Napadá mi, že neviem, či ma budeš stále ľúbiť.
Či ma neprestaneš ľúbiť, keď sa ti na mne niečo znepáči. Ako to urobili
moji rodičia, keď zomrel Ralph.
Chvíľu sa jej mlčky díval do očí, akoby jej chcel čítať z duše.
„Cass je krásna, to nepopieram, no nie je krajšia ako ty. Z teba sa
mi tají dych. Od prvej chvíle, čo sme sa stretli.“
Oči sa jej rozšírili nadšením. „Na plese u Chambersovcov?“
„Áno.“
Podozrievavo si ho premerala. „Klameš.“
„Ani náhodou. Celý večer som myslel len na to, aká škoda, ţe
ma táto nádherná ţena tak veľmi nenávidí.“
Zváţnela. „Nebolo to preto, ţe by som ťa nenávidela, Derek,
naozaj nie. Iba som chcela pomôcť Cass.“
Derek prikývol a pobozkal ju na spánok. „Viem.“
Odkašľala si, líca jej trochu zruţoveli. Pritúlila sa k nemu
a objala ho okolo bokov. „Nehovoril si niečo o dvadsiatich
rôznych spôsoboch, ktorými ma chceš potešiť?“
Darebácky sa uškrnul. „Och áno. Tuším nám ich ešte
devätnásť zostalo.“
Lucy sa rozosmiala a pobozkala ho na krk. „Potom si myslím,
vaša milosť, ţe by sme to nemali odkladať.“
 PÄŤDESIATA KAPITOLA

V ten istý deň dopoludnia stála Lucy pred otvoreným

šatníkom a s rukami v bok skúmala jeho obsah. Čo by si ako
budúca vojvodkyňa z Claringdonu mala nechať a čo by
mala vyhodiť? Och, bez Cassinej pomoci to nezvládne. Nemá
o móde ani potuchy. A Jane ešte menej, keď stále opakuje, ţe by
sa najradšej obliekala jednoducho ako mníška, a keby nebolo
povinných sviatkov, sotva by si niekedy kúpila nové šaty.
Vďakabohu sa Lucy dnes ráno podarilo nepozorovane
vkĺznuť späť do domu, kým Garrett a teta Mary ešte spali. Práve
sa chystala, ţe to vzdá a pôjde vyhľadať Cass, keď niekto prudko
zaklopal na dvere.
„Kto je tam?“ spýtala sa.
„To som ja“ ozval sa Cassin tenký hlások.
Poponáhľala sa k dverám, aby jej otvorila. Ide ako
na zavolanie. „Poď ďalej. Práve som sa pozerala...“
Lucy zavrela ústa. Cass stála v chodbe celá bledá a ţmolila si
ruky. „Och, Lucy, musíš rýchlo ísť so mnou.“
Cítila srdce aţ niekde v hrdle. „Čo sa deje, Cass?“
„Mama s otcom sú práve u vojvodu a trvajú na tom, ţe ma
musí poţiadať o ruku,“ vychrlila zo seba Cass, akoby sa
zbavovala hroznej záťaţe.
Prestrašene sa chytila za hrdlo. „Nie!“
„Áno,“ prikývla Cass, aţ jej nadskočili kučery. „Je to hrozné.
Nesmierne poniţujúce. Bojím sa, ţe ak tam hneď nepôjdeme
a nepokúsime sa vysvetliť, ako sa veci majú, otec Dereka prinúti,
aby ma poţiadal o ruku. To nepreţijem. Musíš tam ísť so mnou,
Lucy. Musíš mi pomôcť.“
Prikývla. „Určite, poďme tam čím skôr.“
Rozbehli sa dolu schodmi, len čo Lucy schmatla z vešiaka
plášť a čepiec. O chvíľu uţ sedeli v koči, ktorým docestovala
Cass.
Na ich naliehavé búšenie na bránu Derekovho domu
zareagoval Hughes nevzrušeným Áno?
„Musíme ihneď hovoriť s jeho milosťou,“ vychrlila Lucy.
Vďakabohu sa komorník tváril, akoby ju v ţivote nevidel. „Jeho
milosť je práve zaneprázdnená. Má návštevu.“
„To vieme!“ Cass nezaváhala a prešmykla sa popri
komorníkovi do domu. Lucy ju nepoznávala.
Hughes si ich premeral pohľadom, aký si zrejme nechával
pre šarvancov z ulice, ktorí ţobrú o zvyšky z večere. Svojím
správaním ho však natoľko vyviedli z miery, ţe ich nakoniec
predsa len odprevadil do salóna, kde práve vojvoda viedol váţny
rozhovor s lordom Monroeom a lady Morelandovou. Lucy s Cass
vbehli bez zaklopania dovnútra. Tí traja si ich takmer vôbec
nevšimli.
Derek stál vedľa kozuba a opieral sa o rímsu, tvár mal ako
vytesanú z kameňa.
Lady Morelandová s nosom zapichnutým aţ kdesi do neba
sedela na pohovke. Lord Monroe sa zasa namosúrene prechádzal
po drahom koberci pred kozubom a červený v tvári kričal
na vojvodu. „Nedovolím, aby sa ktokoľvek správal k mojej dcére
tak chrapúnsky.“
Derekovi na sánke poskakoval napätý sval. „Pane, keby ste sa
upokojili...“
Lord Monroe zakvačil prsty do vreciek vesty. „Uţ som bol
pokojný dosť dlho, Claringdon. Moja trpezlivosť však má
hranice. Trvám na tom, aby ste dali svoje záleţitosti do poriadku
a poţiadali moju dcéru o ruku.“
„Presne tak. Nepochybovali sme, ţe vaše správanie
naznačuje, ţe nás čoskoro navštívite s ponukou na sobáš, no
vy...“ Lady Morelandová si utrela spotené čelo.
 „Verím, ţe sa o tom môţeme rozumne pozhovárať...“
pokračoval Derek.
„Čas na rozumný rozhovor uţ dávno pominul,“ zahrmel
Cassin otec.
Cass sa zhlboka nadýchla a vstúpila doprostred salóna.
„Mama, otec, viem, ţe obaja chcete pre mňa len to najlepšie,
no toto je veľký omyl.“
Monroeovci sa prekvapene otočili k dcére. „To by stačilo,
Cassandra. Veď sa s tebou uţ celé týţdne vôbec nedá hovoriť,“
mávla rukou jej matka.
Cass prosebne zopäla ruky. „Mama, prosím. Ja sa za vojvodu
nevydám.“
Cassin otec zaškrípal zubami, aţ sa mu zatriasli bokombrady.
„Mladá dáma očividne nevie, čo hovorí.“
Cass bojovne vystrčila bradu. „Ale áno, viem to veľmi dobre.
Hovorím, ţe si ho odmietam vziať za muţa.“
„Ty si ho za muţa vezmeš a hotovo,“ trvala na svojom matka.
„Vieš predsa, ţe kapitán Swift si chcel vziať za ţenu tvoju
sesternicu. Netuším, prečo v sebe naďalej chováš tú pochabú
nádej. A nezabúdaj, ţe je aţ druhý v poradí, a teda nijaký titul
nezdedí.“
Pri poslednej poznámke Derek prekvapene zodvihol obočie.
Cass vzdorovito potriasla hlavou. „Nijakú pochabú nádej
v sebe nechovám, mama. Verte mi. To však neznamená, ţe zničím
ţivot nevinnému človeku tým, ţe ho zatiahnem do manţelstva
bez lásky.“
„Kto hovorí, ţe vo vašom manţelstve nebude láska?“
vyštekla mama. „Určite k sebe postupne začnete niečo cítiť, to
chce len čas.“
Cass sa usmiala a podišla k mame. Pohladila ju po líci.
„Och, mama. Viem, ţe pre mňa chcete iba to najlepšie.
Naozaj. No vojvoda je zaľúbený do Lucy a ja sa mu ani trochu
nečudujem.“ Pozrela sa na svojich dvoch priateľov a srdečne sa
na nich usmiala. Lucy jej opätovala úsmev, Derek kývol hlavou
a ruky si zaloţil za chrbtom.
 „Lucy?!“ zhíkla lady Morelandová. „Lucy je predsa
doţivotná stará dievka.“
Lucy sa zamračila, no vzápätí si zakryla rukou ústa. Zrejme to
nie je najpríhodnejšia chvíľa, aby lady Morelandovej
pripomenula, ţe oficiálne prvenstvo medzi starými dievkami
patrí Janie.
Cassin otec si prudko plesol rukavicami, ktoré drţal v ruke,
o stehno.
Ukázal na Cass. „Je mi jedno, do koho je zaľúbený. Vodil ťa
za nos, tak nech za to prevezme zodpovednosť. Ak je pravý
dţentlmen, oţení sa s tebou.“
Nikomu neušlo, s akým dôrazom vyslovil slovo dţentlmen.
Očividne naráţal na Derekov neurodzený pôvod. Derek zaťal
ruky v päsť.
Lady Morelandová vyskočila z pohovky ako struna.
„Povedzte, Claringdon, vy sa teda naozaj odmietate oţeniť
s našou dcérou?“
Derek prikývol. „Tak ako sa ona odmieta za mňa vydať, my
lady. Áno.“
Cass prikývla. „Mama, ak sa raz vydám, chcem, aby to bolo
za muţa, ktorý ma ľúbi, tak ako vojvoda ľúbi Lucy.“
Lady Morelandová očervenela. „Lucy? Lucy Uptonová
vojvodkyňou nikdy nebude!“
Derek znovu zaškrípal zubami. „Urobil som všetko, čo bolo
v mojich silách, aby som sa k vám správal slušne, lady
Morelandová, no aj môj pohár trpezlivosti pretiekol a musím vás
poţiadať, aby ste okamţite odišli z môjho domu. Nestrpím, aby
niekto takto znevaţujúco hovoril o mojej budúcej manţelke.“
Lucy zalapala po dychu. Derek sa jej zastal. To pre ňu ešte
nikdy nikto neurobil. Cass zaťahala matku za rukáv.
„Poďme preč, mama, neţ povieš niečo, čo by si neskôr mohla
ľutovať.“
Cassin otec si naťahoval rukavice s takou zúrivou
rozhodnosťou, aţ Lucy napadlo, či mu z nich na druhej strane
nevystrelia prsty. Potom sa pobral k dverám. Otvoril ich a čakal
na svoju ţenu. Lady Morelandová sa otočila vo víre oranţového
hodvábu, schmatla kabelku a hrozivo sa vztýčila pred Lucy
s vojvodom, ktorí spolu stáli pred kozubom.
„Dobre si zapamätajte, čo vám teraz poviem, Claringdon,“
prskala lady Morelandová so zaťatými zubami. „Odmietate sa
oţeniť s Cassandrou. Ako chcete. Ale to vám hovorím, ţe skôr
budú v pekle oslavovať Vianoce, neţ by si vojvoda vzal za ţenu
niekoho, ako je Lucy Uptonová. Osobne pôjdem za kráľovnou
a budem ju o tejto neslýchanej trúfalosti informovať. Náhodou
veľmi dobre viem, ţe pri svojom postavení potrebujete na sobáš
súhlas jej veličenstva. A ten nikdy nedostanete!“
Lucy rozpačito sklopila oči. Derek, ktorému sval na sánke
ďalej zúrivo poskakoval, kývol hlavou k lady Morelandovej.
„Urobte, čo povaţujete za správne, my lady; ja, ak dovolíte,
urobím to isté.“
O dve minúty neskôr sa všetci traja Monroeovci porúčali
z Derekovho domu. Cass ešte raz objala Lucy a rozlúčila sa
s Derekom, obom zaţelala to najlepšie. Lord Monroe a lady
Morelandová sa zatiaľ pohoršene odobrali do koča, aby tam
počkali na dcéru. Lady Morelandová pred odchodom ešte raz
prebodla Lucy jedovatým pohľadom.
Len čo sa za nimi zavreli dvere, Lucy si zlomene sadla
na pohovku a roztriasla sa. Zloţila si hlavu do dlaní. Derek si
k nej prisadol a vzal ju do náručia „Sú to len plané hrozby. Bola
nahnevaná, to je všetko.“
Vymanila sa mu z objatia a pozrela sa mu do očí. „Nie, Derek,
ty tomu nerozumieš. Kráľovná, ona... ma neznáša. Nikdy ma
neschváli ako tvoju manţelku. Prečo som na to skôr
nepomyslela? To sa nikdy nepodarí.“
Derek sa hrozivo zamračil. „Ako to myslíš?“
„Kráľovná s naším sobášom nebude súhlasiť. Viem to.“
„Veď ani nie je jasné, či lady Morelandová svoje hrozby
naplní. Moţno len blufovala.“
Pokrútila hlavou. „Naozaj si myslíš, ţe ujde pozornosti jej
veličenstva, keď sa jeden z jej vojvodov oţení?“
 „Môţe mi byť ukradnuté, čo si kráľovná myslí. Poţiadam
o špeciálne povolenie a vezmeme sa, prv neţ ktokoľvek stihne
čokoľvek namietať.“
Poloţila mu ruku na rameno. „Je to, čo povedala lady
Morelandová, pravda? Skutočne z úradu tvojho titulu vyplýva,
ţe musíš poţiadať o súhlas jej veličenstva, ak sa chceš oţeniť?“
Zaklial. „Áno.“
Lucy zaţmúrila oči. „Potom je koniec. Kráľovná ma nikdy
neschváli.“
„Si predsa grófova dcéra. Tak prečo nie?“
„Nechcená dcéra grófa, ktorá sa pri príleţitosti
prvého uvedenia do spoločnosti, práve pri predstavovaní
kráľovnej, tak strápnila, ţe ju vykázali z paláca. Ako vidíš, je viac
dôvodov, prečo ma za tie roky nikto nepoţiadal o ruku, Derek.“
Prehrabol si obomi rukami vlasy. „Veď odvtedy je to uţ
hádam aj päť rokov. Okrem toho, veď sme uţ spolu...“
Sklopila oči. „Dôverujem ti, ţe to zostane medzi nami.
A pevne dúfam, ţe v tomto zmysle poţiadaš o diskrétnosť aj
Hughesa.“
„Dopekla, Lucy, samozrejme, ţe to zostane medzi nami,
a Hughes veľmi dobre vie, ţe by som ho okamţite vyrazil, ak by
čo len cekol, ale...“
Zodvihla k nemu oči. „Ty naozaj nechápeš, ako to vo vyššej
vrstve chodí, Derek.“
„Kašlem vám na tú vašu vyššiu vrstvu, zvysoka na ňu
kašlem,“ zavrčal.
Zadívala sa mu do tváre. „Hovoríš, ţe na ňu kašleš, ale čo ak
to ohrozí tvoj titul?“
Chytil ju obomi rukami za plecia a pozrel sa jej rovno do očí.
Potom cez stisnuté zuby precedil: „To sa nikdy nestane. Len
povedz áno. Vydaj sa za mňa, Lucy.“
Vymanila sa mu z náruče, vstala a pobrala sa k dverám.
V dlani pocítila chladnú mosadz kľučky, oči uprela na krídlo
dverí. „Nemôţem povedať áno, Derek. Ak neviem, či to neohrozí
všetko, čo si tak krvopotne získal, nemôţem. Moja odpoveď je
teda nie.“
 PÄŤDESIATA PRVÁ KAPITOLA

Pozvanie ku kráľovnej Charlotte. Hoci si Lucy uţ asi

po stýkrát ţelala, aby ten prečačkaný kus pergamenu vzal skazu,
zostával leţať na kraji písacieho stola a drzo sa jej škeril do tváre.
Jej veličenstvo kráľovná a matka princa regenta bola
pred piatimi rokmi pre Lucy postrachom. Spolu s mamou vtedy
viac neţ mesiac chystali šaty a všetko, ako má byť na ten veľký
deň: staromódnu krinolínu, čelenku z pávieho peria a šnurovacie
topánky na vysokých podpätkoch, ktoré sa uväzovali stuţkami
a desili ju moţným pádom. S podobným pozvaním vtedy
napochodovali do paláca, aby absolvovala povinné predstavenie
kráľovnej. Bolo to vlastne jediný raz, odkedy Ralph zomrel, čo jej
matka venovala aspoň trochu pozornosti. A Lucy sa v ten deň
ozaj veľmi snaţila. Najviac, ako len mohla. No matka nástojila,
aby predstierala, ţe je niekým, kým nebola a nikdy nebude.
Niekým ako... Cass. A tak, samozrejme, zlyhala. Nikdy im
nenahradí strateného syna. Navţdy zostane len nepodarenou
dcérou.
V ten deň cestovali do paláca celú večnosť, aby sa vzápätí
znovu ocitli za jeho bránami, keď ich pre Lucino neprístojné
správanie kráľovná vykázala zo svojich komnát a princezné
pred všetkými vysmiali. Lucy nikdy predtým ani potom odnikiaľ
neodchádzala tak rada. Z celého srdca verila, ţe sa tam uţ nikdy
v ţivote nebude musieť vrátiť.
To nikdy sa však práve skončilo, ako jej oznamoval pergamen
s pozvaním jej veličenstva.
Lady Morelandová teda skutočne splnila slovo a postarala sa,
aby manţelské plány vojvodu neušli pozornosti panovníčky.
A keďţe Derek získal titul podmienečne, nie podľa rodu,
bez odobrenia veličenstiev sa oţeniť nemôţe. Neuveriteľné, no
pravdivé. Kráľovský súhlas je v jeho prípade jednoducho
nevyhnutný. Navyše Derek si vybral z celej spoločnosti tú
najnevhodnejšiu osobu. Ju.
Nikdy v ţivote si tak neţelala, aby sa vedela dôstojne
a spoločensky prijateľne správať, aby nepochybila, čo, komu
a kedy povedať. Kráľovná ju však uţ teraz nenávidí. Ak na ňu,
pravda, nezabudla. Ako by však mohla zabudnúť na mladé
dievča, ktoré sa v jej súkromných komnatách správalo tak
neprístojne? Na tú, ktorá pred tvárou kráľovnej predviedla čosi
na spôsob hysterického záchvatu a neprejavila jej primeranú
úctu? Škandál! Áno, to bola jedným slovom ona, lady Lucy
Uptonová. Škandál na dvoch nohách.
Čo teraz. Veď uţ spolu spali. Vtedy jej však vôbec nenapadlo,
ţe by sa lady Morelandová pokúsila zvrátiť jej plány
na manţelstvo. Cassinu mamu však natoľko popudilo, ţe ktosi
zmaril jej sen na skvelú partiu pre dcéru, ţe sa rozhodla pomstiť
za kaţdú cenu.
Cass Lucy tajne navštívila napriek prísnemu matkinmu
zákazu, lebo tá trvala na tom, aby s ňou prerušila všetky
kontakty. Cass plakala a vyţalovala sa Lucy, ako sa úprimne
hanbí za matkino správanie a ţe jej to je hrozne ľúto. „Pokúšam
sa s ňou o tom hovoriť, no odmieta ma počúvať.“
V tejto chvíli sa zdalo, ţe uţ nikto nemôţe nič urobiť. Lady
Morelandová mala na kráľovskom dvore vplyvné kontakty
a vzala si do hlavy, ţe ich všetky vyuţije, aby sa jej sťaţnosť
dostala aţ ku kráľovnej. Nemôţe síce donútiť vojvodu, aby si
vzal za ţenu jej dcéru, ale môţe urobiť mnoho pre to, aby
prekazila vojvodove plány vziať si za ţenu niekoho, kto sa podľa
nej za vojvodkyňu vôbec nehodí. Pozvanie od kráľovnej bolo
rukolapným výsledkom všetkých jej krokov a teraz leţalo
na Lucinom stole ako odporná papierová výčitka pripomínajúca
Lucy, ako ďaleko má od pravej lady a ako sa ňou nikdy nestane.
 Práve zvaţovala, či to pozvanie nemá radšej hodiť do ohňa,
keď do salóna vpadli Cass s Jane.
„Ideme ti na pomoc. Uţ si si vypracovala plán?“ pýtala sa
Jane s rukami zaloţenými v bok a očami prečesávala salón, či
niekde nezazrie podnos s obľúbenými čajovými sušienkami.
„Plán?“ začudovala sa Lucy. „Mám mať nejaký plán?“
„Samozrejme, ţe máš,“ odpovedala Jane a sadla si vedľa
priateľky do kresla z palisandrového dreva. „Samo sa to
nevyrieši, moja milá, to veru nie.“
Lucy sa zamračila. „Čo sa má vyriešiť?“
Cass prešla k písaciemu stolu a vzala do ruky pozvánku
napísanú na kráľovskom pergamene. „Presne ako sme
predpokladali. Kráľovná si ťa ţelá vidieť.“
Lucy zaţmurkala. „Ako si...?“
Cass pokrčila plecom. „Mám svoje zdroje. Overila som si to.
Je to pravda. Keď sa vojvoda rozhodne oţeniť, potenciálna
nevesta musí najprv absolvovať audienciu u kráľovnej.“
Lucy prevrátila oči. „Asi by som mala byť rada, ţe je vôbec
ochotná venovať mi štipku svojho vzácneho času.“
Cass dupla nohou. „Vidíš, o to tu ide! Tento postoj musíš
okamţite zmeniť, ak ti máme nejako pomôcť.“
„Uţ si o tom povedala vojvodovi?“ Jane, ktorá medzitým
objavila podnos s koláčikmi, sa spokojne usadila na pohovke
a práve si jeden z nich vkladala do úst.
Lucy si vzdychla. „Nepovedala. Načo? Kráľovná ma nikdy
neschváli. Och, Cass, prečo to len takto dopadlo? Uţ si mohla byť
zasnúbená. Nakoniec ste mohli byť s Derekom spolu veľmi
šťastní.“
Cass schmatla Lucy za rukáv. „Čo si načisto osprostela?
Obaja by sme sa trápili a ty to dobre vieš. A to uţ ani nehovorím,
ako bláznivo je on zaľúbený do teba a ty doňho.“
„Povedz jej aj to druhé,“ pobádala ju Jane.
Cass sa otočila tvárou k Lucy. „Och áno. Zistila som, ţe
vojvoda dostal rovnaké pozvanie.“
Lucy sa zamračila. „Od kráľovnej?“
 Cass pokrútila hlavou. „Nie, od princa regenta.“
„Derek princa regenta nemôţe ani vystáť,“ zhíkla Lucy.
„No a? Potrebuje jeho súhlas, tak k nemu bude milý a hotovo.
Práve preto sme prišli. Pomôţeme ti vypracovať plán.“
Lucy chvíľu preskakovala pohľadom z jednej priateľky
na druhú. „Stále spomínaš nejaký plán. Čo mám pod tým
rozumieť?“
Jane odloţila tanierik a utrela si obrúskom ústa. „Chceme,
aby si to vzala ako herecký výstup. Ako divadelné predstavenie.“
Rozhodila rukami. „Predstavenie? Aké predstavenie? O čom
to hovoríte?“
Cass sa zhlboka nadýchla. „Lucy, počúvaj ma. Musíš
predstúpiť pred kráľovnú a správať sa milo a úsluţne – a najmä
čo najpokornejšie.“
Priţmúrila oči. „Hovoríš to, akoby sa čosi také dalo odo mňa
očakávať.“
„Samozrejme, ţe sa dá, Luce,“ dodala Jane. „Len si predstav,
ţe si herečka, ktorá dostala takúto rolu.“
Cass prikývla. „Myslíme to váţne, Lucy. Budeš pekne
hovoriť, len keď ťa vyzvú, budeš sa dívať pokorne do zeme,
jedným slovom budeš predstierať, ţe si stelesnením pravej lady.
Musíš presvedčiť kráľovnú, ţe si sa od toho – ehm – nešťastného
incidentu pred piatimi rokmi celkom zmenila.“
Zavrčala. „Viete si predstaviť, aké to bude neznesiteľne
náročné?“
Jane sa vyškierala od ucha k uchu. „Vieme. Preto sme ti prišli
na pomoc.“
Cass sa k nej naklonila a chytila ju za plece. „Musíš to
zvládnuť, Lucy... kvôli Derekovi.“
„Derek o tom všetkom vie?“
Jane si s Cass vymenili rozpačité pohľady. „Ešte nie. Najprv
sme chceli vedieť, ako u teba pochodíme. Nechceli sme, aby si...“
„Robil veľké nádeje?“ skúsila Lucy.
„Má dosť starostí s tým, ako zapôsobiť na princa,“ povedala
Cass.
 Lucy znovu pozrela z jednej na druhú. „Dobre teda. Čo
navrhujete?“
Cass sa šťastne usmiala. „Urobíme z teba vzorovú lady.
Dokonalú dvornú dámu.“
Lucy rozhodne pokrútila hlavou. „Och nie. Moja mama to raz
skúsila a ja...“
„Pri všetkej úcte,“ prerušila ju Cass a prepichla ju
nekompromisným pohľadom. „Tvoja mama na mňa zďaleka
nemá.“
Lucy sa zúfalo otočila k Jane, no tá len pokrčila plecami.
„Na mňa sa nepozeraj. Ja som tu len preto, aby som ťa
podporila. Vieš, ţe sa v takom dačom vyznám ešte menej ako ty.
To je výhradne Cassina doména.“
Lucy zakvílila. Zvládne to? Kvôli Derekovi? Netuší, ale bude
to musieť aspoň skúsiť. Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla.
Potom chytila obe svoje priateľky za ruky. „Nuţ, zdvihnite
oponu.“
 PÄŤDESIATA DRUHÁ KAPITOLA

Kým o týţdeň nastal čas Lucinej návštevy v kráľovskom

paláci, dostalo sa jej viac ponaučení o pravidlách slušného
správania – a o tom, ako sa vraj normálne správajú dievčatá –
neţ za celých dvadsaťtri rokov jej doterajšieho ţivota. Cassine
vedomosti o tom, čo všetko byť dámou zahŕňa, by zaplnili pár
poriadne hrubých zväzkov. Dozvedela sa naozaj pozoruhodné
novinky. Napríklad to, ţe existuje jediný správny spôsob, ako sa
zasmiať, ak dţentlmen vo vašej prítomnosti povie vtip. Alebo ţe
je presne zadefinované, ako rýchlo má dáma chodiť, aby
neupadla do podozrenia, ţe beţí. Ţe dokonca jestvuje predpísaný
spôsob, akým si môţe dáma nadvihnú sukňu, keď prekračuje
kaluţ. A jediný správny spôsob, ako oslovovať jednotlivých
členov kráľovninej domácnosti vrátane sluţobníctva. Lucy to
všetko zrejme uţ stokrát počula, no nikdy tomu nevenovala ani
byľku pozornosti. Vţdy ju to na smrť nudilo. No teraz, keď
od toho reálne závisela jej budúcnosť s Derekom, študovala
všetky nezmyselné pravidlá dvornej etikety ako najhorlivejšia
debutantka, ktorá sa skalopevne rozhodla, ţe pri svojom vstupe
do spoločnosti neurobí ani jedinú chybičku.
Všetky pravidlá si najmenej tisíckrát zopakovala ad nauseam,
znovu a znovu si ich vtĺkala do hlavy, znovu a znovu
precvičovala pod prísnym Cassiným dohľadom a s Jane v role
obecenstva. Občas zaangaţovali dokonca i Garretta, keď si
predmet výučby vyslovene vyţadoval prítomnosť osoby
opačného pohlavia, ako napríklad pri tanci.
Najviac zo všetkého ju však prekvapilo, ţe si to
nad očakávanie uţíva. Ustavične si pripomínala, ţe to robí kvôli
Derekovi. Myšlienka naňho jej neschádzala z mysle, aţ mala často
pocit, ţe s ním tak vlastne trávi čas. Zrazu jej to všetko pripadalo
ako malá daň za veľké šťastie, ţe s ním bude môcť preţiť zvyšok
ţivota. Ku koncu jej došlo, ţe keby pred tými piatimi rokmi
nepremárnila toľko času a energie všeobecným protestom proti
čomukoľvek, čo sa týka dievčenskej výchovy, mohla sa celkom
dobre zabaviť.
No teraz, keď kráčala chodbou k obrovským dverám
do kráľovniných komnát, sa aj tak celá triasla. Čo ak napriek
všetkému, čo ju Cass za posledný týţdeň naučila, to v sebe
jednoducho nemá? Čo ak z nej pravá dáma nikdy nebude? Vôňa
citrusového leštidla na nábytok jej pripomenula poslednú
návštevu na tomto mieste. Nasucho prehltla. Aspoňţe tu s ňou
tentoraz nie je mama. Ďalšiu podobnú hanbu by uţ asi nepreţila.
V poslednom liste jej síce akoby mimochodom spomenula, ţe
dostala pozvanie od kráľovnej, no obozretne vynechala
akúkoľvek zmienku o tom, ţe to súvisí s moţnými zásnubami
s vojvodom. Bolo zbytočné ţiviť v nej falošnú nádej, keď z toho
moţno nakoniec aj tak nič nebude. Hoci, samozrejme, hrozilo, ţe
klebety sa k nej dostanú, prv neţ bude mať šancu čokoľvek
vysvetliť. Lucy sa však rozhodla, ţe to riziko podstúpi. Teta Mary
sľúbila, ţe zatiaľ bude mlčať ako hrob, a na ňu sa mohla Lucy
vţdy spoľahnúť.
Dvaja driečni lokaji v kráľovských livrejach pred ňou otvorili
obrovské dvojkrídlové dvere. Zhlboka sa nadýchla a pomalým
krokom kráčala oproti kráľovskému trónu. Na mramorovej
dláţke sa ozývali jej kroky. Čoraz jasnejšie sa jej v mysli
vybavovali podrobnosti návštevy pred piatimi rokmi. Princezné
sedeli po oboch stranách matkinho trónu, popri stenách stálo
sluţobníctvo ako vystrihnuté z lepenky, dvorné dámy a zvyšok
dvora postávali v hlúčikoch pred trónom, ich smiech – vlastne
teraz sa nikto nesmial. Všetci boli ticho. Celkom ticho. Všetky oči
sa upierali na ňu.
Lucy sústredene kládla nohu pred nohu, aby nestratila
rovnováhu. Tá je, ako ju o tom poučila Cass, pri chôdzi
v krinolíne najdôleţitejšia. Kovové obruče, v ktorých sa
pred piatimi rokmi takmer prekotila, dnes poslušne zostávali
na mieste a ani raz sa jej nepriplietli pod nohy. To povaţovala
za prvé malé víťazstvo.
Kradmým pohľadom sa poobzerala okolo seba. Sprevádzala
ju teta Mary, no bola tu aj Cass. Nakoniec teda mamu predsa
uprosila, hoci Lucy podozrievala lady Morelandovú, ţe privolila
len preto, aby kráľovná na vlastné oči videla, o čo by bola Cass
lepšia vojvodkyňa. Napriek tomu sa však priateľkinej
prítomnosti veľmi tešila.
Cass s tetou Mary sa na Lucy povzbudzujúco usmiali práve
vo chvíli, keď vedela, ţe má zastať predpísaný počet krokov
pred kráľovským trónom.
„Lady Lucy Uptonová, vaše veličenstvo,“ oznámil lokaj
v kráľovskej livreji.
Kráľovná si ju z výšky trónu blahosklonne premerala
od hlavy po päty. Princezné urobili nepochybne to isté, ich
smerom sa však pozrieť nesmela.
„Lady Lucy,“ prehovorila kráľovná.
Zatajila dych. Toto je jedna z najťaţších chvíľ. Špeciálna
poklona pred kráľovským trónom v krinolíne sa mohla pre jej
majiteľku poľahky skončiť s trvalými následkami na zdraví.
S Cass to nacvičovali, aţ sa Lucy zdalo, ţe jej prasknú rebrá.
Tentoraz je dôkladne pripravená. Prehltla. Hádam áno.
Hlboko sa uklonila a z celej duše dúfala, ţe to
nepreţenie a v kovovej konštrukcii nepadne pred kráľovnou
na nos.
„Vaše veličenstvo.“
„Môţete sa postaviť,“ úsečne prehodila kráľovná.
Lucy sa pomaly, opatrne vzpriamila. Jednu náročnú časť uţ
má za sebou. Koľko ich ešte zostalo?
Kráľovná si zloţila ruky do lona a ďalej si povýšenecky Lucy
prezerala. „Lady Morelandová vyjadrila isté pochybnosti, či by
ste boli vhodnou manţelkou pre Claringdona.“ Lucy si
pripomínala, ţe musí nechať oči sklopené k zemi. Najradšej by
bola lady Morelandovú vyfackala alebo aspoň prisadla. Ako len
môţe úţasná a láskavá Cass mať takú otrasnú matku? Lucy
v duchu pokrútila hlavou. Musí sa sústrediť. Musí byť pokorná.
Pokorná. Pokorná. „Rozumiem, vaše veličenstvo.“
„Vy s ňou súhlasíte?“ spýtala sa kráľovná piskľavým hlasom.
„Nie, vaše veličenstvo.“ Ak pokora volá po klamstve, tak
potom to naozaj nezvládne. Takmer začula, ako Cass vzdychla.
„Aha.“ Kráľovná natiahla ruku a na ten povel jej komorník
rýchlo podal akýsi pergamen. Ďalší ho nasledoval, podal
kráľovnej okuliare v zlatom ráme. Nasadila si ich a rozvinula
listinu. „Píše sa tu, ţe jazdíte obkročmo na konskom chrbte.“
Zalapala po dychu. Och nie! Kráľovná má na ňu pripravený
zoznam? To sa nemôţe skončiť dobre. „Áno, vaše veličenstvo.“
„Ako dieťa ste sa naučili loviť zver a chytať ryby?“
Lucy prikývla s očami stále prilepenými na dláţku. „Áno,
vaše veličenstvo.“
„Vyrábate liečivé mastičky pre kone?“
Prehltla. „A psy. Niekedy aj pre ľudí, vaše veličenstvo.“
„Raz ste dokonca vyzvali chlapca na súboj?“ kráľovnin hlas
znovu prekvapene vyskočil do výšok.
„Áno, vaše veličenstvo.“
„Hm.“
Na čelo jej vystúpili kvapôčky potu. Och, toto sa neuberá
dobrým smerom. Naozaj nie.
„Vy,“ kráľovná sa zháčila a Lucy sa odváţila na kradmý
pohľad smerom k nej. Jej veličenstvo si zloţilo z nosa okuliare,
pošúchalo si oči a potom si okuliare opäť nasadilo na svoj
kráľovský nos. „Vy ste poţiadali otca, aby vás zapísal na Eton?“
Kráľovná sa s prekvapeným výrazom pozrela na princezné. „To
nemôţe byť pravda!“
„Je to pravda, vaše veličenstvo,“ odpovedala. Celé to
pokazila. Ak teraz začuje nejaký tupý úder, bude jej jasné, ţe to
Cass nezvládla a odpadla.
Princezné sa pri Lucinom priznaní rozchichotali. Lucy sa
nadýchla. Spomenula si na ten istý chichot spred piatich rokov.
Dosiaľ ho mala vypálený do mozgu.
Kráľovná si ju premeriavala priţmúrenými očami. Lucy sa
ukradomky pozrela na panovníčku. Táto ţena má pätnásť detí
a bláznivého manţela. V ţivote uţ určite videla všeličo. A predsa
sa na Lucy díva, akoby prišla z iného sveta.
„Otočte sa, lady Lucy,“ prikázala jej kráľovná. Lucy
zaškrípala zubami, no urobila, čo od nej chcela.
„Hovoria o vás, ţe máte veľmi ostrý jazyk,“ pokračovala
kráľovná.
Pokora. Pokora. „To je tieţ pravda, vaše veličenstvo.“ Kráľovná
si zloţila okuliare z nosa. Komorník sa okamţite rozbehol, aby jej
ich vzal z ruky. „Takţe dnes ho drţíte za zubami len a len kvôli
mne?“
„Rozhodne!“ To bolo asi trochu prudké.
Princezné sa znovu rozchichotali. Lucy by sa najradšej
prepadla pod zem.
„Aha,“ zatiahla kráľovná. „Lady Morelandová ma zároveň
informuje, ţe keď ste sa mi pri vašom uvedení do spoločnosti boli
predstaviť, spôsobil ste menšiu scénu.“
S úľavou si vydýchla, prvý raz, odkedy prekročila prah
kráľovskej komnaty. Vďakabohu, kráľovná si na to teda sama
nespomína.
„Ja... zrejme áno, vaše veličenstvo.“
„Áno alebo nie, lady Lucy?“
V duchu počula Cassin naliehavý hlas. Povedz, že nie, Povedz,
že nie.
Zhlboka sa nadýchla. „Áno. Urobila som hroznú scénu, vaše
veličenstvo. Dnes to úprimne ľutujem.“
Kráľovná od prekvapenia zodvihla obočie. „A vtedy? Vtedy
ste to neľutovali?“
Vystrela sa a zodvihla hlavu. Toto bol finálny útok. „Nie,
vaše veličenstvo. Ľutujem to aţ teraz, pretoţe si uvedomujem,
ako to môţe ovplyvniť vaše rozhodnutie o tom, či by som bola
vhodnou manţelkou pre vojvodu z Claringdonu.“
 V sále zašumeli prekvapené výkriky. Všetky oči sa upreli
na kráľovnú. Čo na to povie? Ako sa zatvári?
Kútikom oka zazrela Cass, ako sa intenzívne ovieva vejárom.
Vedľa nej stála teta Mary s útrpným výrazom na tvári a lady
Morelandová s rukami prekríţenými na hrudi a víťazoslávnym
úškrnom.
Lucy si nadvihla sukňu. Tento bod jej Cass zvlášť
prízvukovala. Len čo ju kráľovná prepustí – a ţe sa to čochvíľa
stane, o tom uţ nepochybovala –, musí bezodkladne vyspätkovať
z komnaty. Nikto a nikdy sa nesmie kráľovnej obrátiť chrbtom
a Lucin blíţiaci sa odchod bude zrejme najpotupnejší v celej
histórii.
„Mám ešte jednu otázku, lady Lucy,“ povedala kráľovná.
Prehltla. „Áno, vaše veličenstvo?“
„Prečo si chcete vziať vojvodu z Claringdonu?“ Zhlboka sa
nadýchla. „Vaše veličenstvo, úprimne ľutujem, ţe je nositeľom
vojvodského titulu. Chcem si ho vziať za manţela, pretoţe je to
najlepší muţ, akého som kedy stretla. Takého oddaného,
milujúceho a láskavého človeka som dosiaľ nepoznala. Milujem
ho, vaše veličenstvo, a urobila by som preňho čokoľvek. Vrátane
toho, ţe tu teraz pred vami stojím v tomto neuveriteľne
nepohodlnom oblečení, s čímsi podobným vtáčiemu hniezdu
vo vlasoch a v korzete, ktorého smrtiace zovretie moţno
nepreţijem, ţe sa usmievam, kokcem a snaţím sa správať, ako sa
patrí, len preto, aby som dostala šancu preţiť s ním celý ţivot.“
Tak to teda zaklincovala. Chudery princezné sa nezmohli ani
na slovo. Ich kráľovské pusinky zostali dokorán otvorené.
Lucy sa ukradomky znovu obzrela okolo seba. Cassina matka
si spokojne mädlila ruky. Cass zbledla, aţ sa Lucy bála, ţe kaţdú
chvíľu odpadne – čo by na druhej strane spôsobilo dostatočný
rozruch, aby sa odtiaľ mohla nepozorovane vytratiť. Odpadni,
Cass. Zosyp sa.
Kráľovná ju ešte raz prebodla priţmúrenými očami a prstami
zabubnovala na bohato zdobené operadlo kráľovského trónu.
„Pamätám si vás, lady Lucy. Povedali ste vtedy, ţe odmietate byť
nasúkaná v nepohodlných šatách len preto, lebo sa to patrí,
a vyzuli ste si topánky, lebo vás vraj neuveriteľne oškierali.“
Zaţmúrila oči. Och áno, to sa na ňu podobá. Uklonila sa.
„Áno, vaše veličenstvo.“
„Potom ste si vytiahli z vlasov ozdobu z peria a spýtali ste sa
matky, či uţ máte tú prekliatu maškarádu za sebou.“
Pritisla si prsty na spánky, pretoţe sa jej zdalo, ţe sa jej v tej
chvíli rozletí hlava. „Áno, vaše veličenstvo.“
Kráľovná sa trochu naklonila. „Ste jediné dieťa svojich
rodičov, však.“
Tá otázka ju prekvapila. „Áno, vaše veličenstvo. Môj braček
Ralph zomrel, keď mal deväť rokov.“
Kráľovná sa otočila k princeznám. „Viete si predstaviť,
dievčatá, ţe by ste nemali ani jednu sestru?“
Princezné súcitne zašemotili. Ako súčasť veľkej rodiny si
určite čosi také vôbec nedokázali predstaviť.
Kráľovná si ju blahosklonne premerala. „Nechám na vás, aby
ste Claringdonovi oznámili, ţe budete jeho nevestou.“ Lucy sa
na chvíľu zastavilo srdce. Ak tu niekto predsa len odpadne, tak to
bude nakoniec ona. „Počula som dobre, vaše veličenstvo? Naozaj
ste povedali...“
Kráľovná prikývla. „Pochádzate z dobrej rodiny. Nevidím
nijaký dôvod byť proti. Povedala by som, ţe ste obaja dosť
nekonvenční a ţe sa k sebe preto dobre hodíte. Nehovoriac o tom,
ţe v tomto svete je tak málo skutočnej lásky.“
Princezné ako jedna vzdychli.
Výskot, ktorý komusi unikol z úst, mohol byť celkom
pokojne jej vlastný. Jeho pôvodcu však ďalej neskúmala.
„Ďakujem vám, vaše veličenstvo. Veľmi pekne vám ďakujem.“
Začala predpisovo cúvať, no trvalo to nekonečne dlho, preto sa
v polovici otočila a rozbehla sa k dverám, čo jej sily stačili.
Začula rozhorčené protesty lady Morelandovej a očami ešte
stihla zavadiť o Cass s ústami dokorán.
„Lucy, ty beţíš,“ zakričala za ňou s mentorskou výčitkou
v hlase.
 „Viem,“ zavolala naspäť.
„Prečo?“ Cassin hlas znel úzkostne. Potom dodala: „A kam
vlastne beţíš?“
Lucy ani trochu nespomalila, vytiahla si z vlasov ozdobu
z peria a vyhodila ju do vzduchu. „Urobiť čosi neskutočne
smelé!“
 PÄŤDESIATA TRETIA KAPITOLA

Musela pouţiť všetky svoje presvedčovacie schopnosti, aby

z Hughesa vymámila, kde sa v ten večer jeho pán nachádza.
Nakoniec vysvitlo, ţe Derek strávil celé popoludnie v klube,
potom sa vrátil, prezliekol a znovu odišiel na slávnostnú večeru.
U princa regenta.
Lucy si vzdychla. Dve kráľovské návštevy v jeden deň? Čo by
však pre toho chlapa neurobila.
Keď potom pred vznešeným Carlton House zastal Garrettov
koč, Lucy sa celá roztriasla.
„Určite nechceš, aby som tam išiel s tebou?“ spýtal sa Garrett.
Má úţasného bratanca. Celý čas sa núkal, ţe tam pôjde s ňou
a podporí ju.
„Musím to zvládnuť sama.“
„Ako chceš, ale nepohnem sa odtiaľto, kým sa nevrátiš.“
Prikývla. Záloţný plán. Ó áno, ten určite potrebuje. Kráľovský
komorník si ju nedôverčivo premeral, no nakoniec uveril jej
slovám, ţe sa volá lady Lucy Uptonová a ţe má naliehavú správu
pre vojvodu z Claringdonu. Netrvalo dlho a slávnostne ju uviedli
do sály.
Lucy počula desiatky príbehov o princových
extravagantných večierkoch, no na nijaký z nich,
z pochopiteľných dôvodov, dosiaľ nebola pozvaná. Skutočnosť
však predchádzala všetky jej očakávania.
Obrovský stôl bol prestretý tým najjemnejším porcelánom,
damaskovými obrusmi a krištáľovým sklom. Uprostred stáli
obrovské misy plné mäsa, syra, mäsových taštičiek, zeleniny,
grilovanej hydiny a pečenej bravčoviny, nádoby s voňavými
omáčkami. Okrem toho tam boli karafy s vínom a misky
so zákuskami a s čokoládou. Nech sa pozrela kamkoľvek, vţdy
natrafila na niečo ešte výnimočnejšie a delikátnejšie. Uprostred
všetkej tej okázalej nádhery sedel sám princ a pri ňom z kaţdej
strany jedna kráska. Po pravici jednej z nich sedel Derek.
S očami upretými na milovanú tvár pomaly kráčala aţ
do stredu sály. Vedela presne, kedy ju zbadal, pretoţe sa jej
zadíval do očí a zmĺkol.
Lucy kráčala ďalej, aj keď nohy sa jej triasli. Zastala na druhej
strane stola oproti Derekovi a sebaistým hlasom ho oslovila:
„Vaša milosť.“
Všetky rozhovory razom ustali. Rovnako ako štrngot
príborov a zvonenie sklenených čiaš, smiech i hudba. V sále
zavládlo mŕtve ticho. Všetky oči viseli na nej.
„Kto nás to poctil svojou návštevou?“ spýtal sa princ regent
s pohárom červeného vína v ruke.
Odpovedala mu, no ani na chvíľu neodtrhla zrak od Dereka.
„Som lady Lucy Uptonová,“ vyslovila pomaly. „A prišla som
za vojvodom z Claringdonu.“
Princ poloţil pohár na stôl a obrúskom si utrel mäsité pery.
„Aha, vaša nastávajúca, však, Claringdon?“
Derek zaťal zuby, no tieţ z nej nespúšťal zrak. „Tým si, ţiaľ,
nie som celkom istý, vaše veličenstvo. Keď som sa jej naposledy
pýtal, povedala nie.“
„Nemáte tu niekto balíček kariet?“ zvolala náhle Lucy.
Princ regent posmešne odfrkol. „Myslíte, ţe pri sebe nosím
karty? Vy ţartujete!“ Zatlieskal. Dobehol lokaj s balíčkom kariet
na striebornom podnose a podal ho Lucy.
Derek ju ostraţito sledoval. „Lucy, čo chceš urobiť?“ Obišla
stôl a postavila sa oproti nemu. Podávala mu balíček kariet.
„Vyberte si kartu, vaša milosť. Iba jednu.“ Prehltol. „Načo?“
„Ako ste spomenuli, poţiadali ste ma o ruku a ja som
povedala nie. No dnes večer som sem za vami prišla, aby som
všetko napravila.“
 „Nerozumiem,“ zamračil sa Derek.
„Podľa toho, ktorú kartu si vytiahnete, vaša milosť, vám
chcem ponúknuť presne toľko omnoho lepších odpovedí
na otázku Vezmete si ma? neţ jednoduché nie.“
„Lucy, to nemusíš...“
„Vyberte si kartu,“ takmer prosila.
Derek sklopil oči ku kartám, vzdychol si a jednu z nich otočil.
„Kríţová desiatka,“ oznámil princ a natešene si mädlil ruky.
Prehovorila nahlas, aby ju počuli všetci prítomní. Keď sa uţ
má dnes strápniť pred aristokraciou, nech to aspoň stojí za to.
„Áno, pretoţe si hrdinsky bojoval a preţil vojnu,“ začala.
Derek zodvihol ruku. „Nie, prosím...“
No pokračovala ešte hlasnejšie. „Áno, pretoţe mi píšeš
nádherné listy.“
Díval sa jej do očí.
„Áno, pretoţe si ma ani raz nepodrazil.“ Derekova tvár
zneţnela.
„Áno, lebo si sa pobil so stromom.“
Princ regent takmer vyprskol víno na stôl. „Vy ste sa bili
so stromom, Claringdon?“
„Radšej sa nepýtajte,“ zavrčal rozpačito Derek.
Po Lucinej tvári sa skotúľali slzy. „Áno, pretoţe si sa
rozhodol pre to šteniatko.“
„Radšej sa nebudem pýtať,“ prekvapene zodvihol obočie
princ.
„Áno, pretoţe si ma vyzval na slovný súboj a vyhral si ho.“
Derek sa potuteľne usmial.
„Áno, pretoţe neznášaš čaj.“
„Mimochodom, ani ja,“ podotkol princ a napil sa vína.
„Áno, pretoţe si oddaný svojim priateľom.“
„To uţ bola osmička!“ vykríkol ktosi z opačného konca stola.
Chrbtom ruky si zotrela slzy z líc. „Áno, pretoţe si sa naučil
meniť svoje rozhodnutia.“
„Deväť!“ zakričal ktosi.
„Áno, pretoţe ťa zúfalo milujem a neviem si bez teba
predstaviť svoj ţivot.“
Derek si zloţil obrúsok z kolien a poloţil ho na stôl. Potom
vstal. „Lucy, počkaj.“
„Nie. Pri tej stávke minule si mal celý čas pre seba. Dnes však
budem hovoriť ja.“
Vytiahol vreckovku a podal jej ju. „Uţ nemusíš nič hovoriť.
Dostala si ma, len čo si vyslovila vaša milosť.“
Rozosmiala sa.
„Stojím si za tým, čo som povedal,“ pokračoval Derek.
„Aj keby kráľovná moje rozhodnutie neschválila alebo ste ho
neschválili vy, vaše veličenstvo. Ak to bude nutné, vzdám sa
titulu, no teba, Lucy, sa nevzdám nikdy.“
Princ vytreštil oči a znovu sa napil vína.
Lucy si utrela slzy Derekovou vreckovkou a doširoka sa
usmiala. „To práve vôbec nebude nutné, vaša milosť.“
Derek za nechápavo zamračil. „Čoţe?“
„Kráľovná nám dala svoje poţehnanie.“
„A ja vám ho dávam tieţ,“ dodal princ regent a začkal.
„Dofrasa, úplne ste ma tou romantikou dojali.“
Derek vyskočil od stola, schytil Lucy do náručia a zatočil sa
s ňou. „Naozaj?“
„Naozaj.“ Smiala sa cez slzy.
„Naozaj,“ dodal princ.
Derek padol na kolená. „Vezmeš si ma teda?“
Lucy si k nemu kľakla a objala ho. „Áno. Áno. Áno!“
Princ regent štuchol lakťom do markízy z Coltonu, ktorá mu
sedela po pravici. „Nuţ, ak toto nebolo Skrotenie zlej ženy naţivo,
tak potom nič. Trúfnem si tvrdiť, ţe zábavnejší večierok sme tu
ešte nemali, čo vy na to?“
Derek vstal a schytil Lucy do náručia. „Teraz, láska, ideme
zariadiť všetko potrebné. Uţ sa neviem dočkať, kedy sa staneš
mojou ţenou.“
 PÄŤDESIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA

O dvadsať minút uţ boli v Derekovom londýnskom dome.

Náhlivo sa rozlúčili s princom regentom a ostatnými váţenými
hosťami, poďakovali Garrettovi, ktorý prekvapene zodvihol
obočie a len prehodil „Dúfam, ţe svadba je na obzore“, aby
vzápätí rozkázal kočišovi, nech ho zavezie domov. Všetkým bolo
nad slnko jasnejšie, čo majú tí dvaja v pláne.
Našťastie, nafúkanec Hughes bol uţ dávno v posteli. Len čo
vošli do haly domu a zhodili zo seba plášte, Derek ju vzal
do náruče a zaniesol do najbliţšieho salóna.
„Nepôjdeme do spálne?“ spýtala sa s rozpačitým úsmevom.
„Nie. Nemôţem tak dlho čakať. Chcem ťa hneď. Na túto
chvíľu som sa tešil, odkedy sme sa vrátili z Bathu.“
Derek za nimi zavrel dvere a zamkol. Potom sa otočil k Lucy
a vášnivo sa jej zadíval do očí. Podišiel k nej, neţne jej chytil
hlavu do dlaní a prisal sa k jej ústam. Zalapala po dychu.
Nedbal na kusy nábytku, ktoré sa im plietli pod nohy,
a pritlačil ju k stene, drsne, no opatrne, aby jej nijako neublíţil.
„Roztiahni nohy, láska,“ prikázal jej. „Teraz.“
V okamihu ju pohltil plameň vášne, pálčivý a zničujúci.
Urobila presne to, čo od nej ţiadal. Nadvihol ju a horúčkovito si
jednou rukou rozopol gombíky na nohaviciach, potom jej
vyhrnul sukňu aj spodničku aţ na boky a jediným rozhodným
pohybom do nej vnikol.
Lucy, premoţená rozkošou, si oprela hlavu o stenu. Ťaţko
dýchala pootvorenými ústami, prsia jej oťaţeli, bola ako v ohni.
Zastonala. Ešte nikdy nič podobné necítila. Stačilo, ţe sa jej
dotkol, a jej telo bolo okamţite pripravené prijať ho, rozpálené
a vlhké. Derek zatvoril oči a zaťal zuby. „Si... neuveriteľne...
sladká.“ Kaţdé slovo potvrdil tým, ţe prirazil.
Vzdychla. „Presne... ako... ty...“
Myslela si, ţe je to všetko, ţe takto zostanú navţdy, aţ kým
ten úţasný pocit, ktorý v nej vedel vyvolať iba on, nedoznie
v horúcich vlnách, ktoré ju ešte zaplavia, no on z nej zrazu
vykĺzol a postavil ju na zem. Chcelo sa jej plakať. Nohy sa jej
podlamovali, aţ sa musela oprieť rukou o jeho plece, prerývane
dýchala a srdce jej šlo vyskočiť z hrude.
Derek ju však otočil a šikovne jej rozopol šaty, takţe o chvíľu
jej leţali pri nohách, obrovská kopa jemného hodvábu. Na chvíľu
sa teplo jeho tela stratilo, keď prešiel na druhú stranu salóna, aby
odtiaľ priniesol čalúnený stolček. „Kľakni si sem.“ Znovu ju
zaplavila vlna zmyselnej túţby. Otočila sa tvárou k stene a kľakla
si na stolček, oblečená iba v spodničke. Rukami sa oprela
o obločnú dosku pred sebou. Hoci vonku bolo tma, s vďakou si
uvedomila, ţe závesy sú zatiahnuté. Derek jej rozopol korzet,
vyzliekol jej ho a zahodil na zem. Rozpustil jej vlasy a vášnivo
do nich zaboril ruky. Trochu to bolelo, no nedbala. Derek jej
zhrnul tú hodvábnu nádheru na chrbát a vzdychol: „Si
prekrásna.“
Zo zvukov usúdila, ţe si vyzlieka nohavice. „Roztiahni
nohy,“ opäť jej nakázal. Urobila to. „Viac.“
Dala od seba čo najširšie kolená a premáhalo ju vzrušenie.
Cítila, ako jej nedočkavo vyhŕňa spodničku, ako hladí jemnú
pokoţku na vnútornej strane stehien. Opierala sa
o stolček a rukami zvierala obločnicu pred sebou. Bola vlhká
a roztúţená. Vtedy do nej prenikol, pevný a hladký. Lucy
zastonala. Derek zavrčal. „Dopekla. Celú noc som na to musel
myslieť. Nikdy sa ťa nenasýtim.“ Ešte ani nezačal priráţať,
a Lucy mu uţ bola vydaná na milosť a nemilosť. Chcela hýbať
bokmi, no jeho mocné ruky ju chytili okolo pásu a pridrţali
na mieste.
Naklonil sa nad ňu a jemne jej zahryzol do ucha. „Chcem ťa,
Lucy.“ Prirazil. „Veľmi ťa chcem.“ Znovu mocne prirazil.
Zastonala. Otočila hlavu v túţbe po jeho ústach, po jeho
bozkoch. Prehla sa, chytila ho za boky a vystavila prsia jeho
dotykom. Na vzrušených bradavkách zacítila jeho dlane a jemné
prsty. Zavzdychala.
„Si moja,“ šepol a znovu prirazil. „Len moja.“ Zodvihla ruky
a zachytila sa mu o krk . „Tvoja,“ vzdychla pomedzi stony.
„Nikdy som to nechcel,“ šepkal. „Nechcel som sa stať
otrokom ţenského tela.“
Striasla sa. „Si mojím otrokom?“
Prirazil tak silno, aţ vzlykla. „Áno. Ešte nikdy som nebol taký
vzrušený.“ Opäť prirazil.
Zastonala. „Derek, veľmi, veľmi po tebe túţim.“
Ďalšie mocné prirazenie jej z úst vymámilo výkrik. Zavrela
oči. Pohladil vzrušený hrbolček medzi jej nohami. Jemne jej
zahryzol do zátylka.
Nahlas vykríkla. Jeho prsty ju privádzali do šialenstva, jeho
jemné pohyby v najcitlivejšom mieste jej lona, také jemné,
vytrvalé a vzrušujúce, ju viedli čoraz bliţšie k vyvrcholeniu
a potom... zrazu prestali.
„Nie!“ zvolala, keď odtiahol ruku z miesta, kde ho chcela cítiť
najviac. Takmer sa rozplakala.
Vykĺzol z nej, pomohol jej vstať a vyzliekol jej spodničku
i košieľku. Oboje zahodil na dláţku a vpíjal sa do nej pohľadom,
akoby sa díval na nádherné umelecké dielo nevyčísliteľnej
hodnoty. „Si neskutočne krásna,“ šepol. „Nádherná.“
Z očí jej vytryskli slzy.
Potom ju vzal neţne do náručia a zaniesol na pohovku.
Opatrne ju tam poloţil. „Lucy,“ šepol a ľahol si na ňu. „Milujem
ťa.“ Znovu do nej vnikol, jediným mocným pohybom, aţ sa
prehla. Sklonil sa a vzal do úst bradavku, lízal ju a hral sa s ňou.
Opäť prirazil. „Chcem ťa.“ Prirazil. „Hrozne... viac... neţ... to.“
Úplne sa ponorila do pocitov svojho tela. Prsty zapletené do jeho
vlasov, ústa otvorené a červené od vášnivých bozkov. Keď do nej
prvý raz vnikol, trochu to bolelo, no potom uţ cítila iba
nekonečnú rozkoš, ktorú v nej ustavične viac a viac rozpaľoval
svojimi dotykmi. Priráţal znovu a znovu, spolu s dotykom jeho
horúcich úst na prsiach z nej vyráţal hlasnejšie a hlasnejšie
vzdychy. Bola tak blízko, veľmi blízko. A on to vedel.
S diabolským úškrnom však zrazu zasa znehybnel a opäť
z nej vykĺzol. „Nie!“ zvolala a ťahala ho späť k sebe, obomi
nohami sa mu zakvačila okolo bokov a nechcela ho pustiť.
Usmieval sa, no namiesto toho, aby jej vyhovel, vsunul medzi ich
telá ruku. Prenikol do nej prstom. Lucy vykríkla a otočila hlavu.
„Chceš ma zabiť?“
„Vôbec nie, láska. Chcem ti pripraviť nezabudnuteľný
záţitok.“
„To sa ti uţ podarilo,“ vydýchla.
„Len počkaj,“ usmial sa darebácky a vkĺzol do nej ďalším
prstom. Znovu sklonil tvár k jej prsiam a jemne zubami zaťahal
za jednu z bradaviek. Raz, druhý raz, v rovnakom rytme, ako ju
dráţdil prstami. Hladil ju, zubami dráţdil jej vzrušené bradavky.
Potom bruškom palca vyhľadal ten roztúţený hrbolček medzi jej
nohami a krúţil ním stále rýchlejšie, tak ako jazykom krúţil okolo
jej vzrušenej bradavky.
„Och boţe, Derek!“ zvolala zároveň s tým, ako sa jej
tela zmocnila vlna vytúţeného orgazmu a z hrdla jej vyráţali
ďalšie výkriky. Rýchlo do nej celý vnikol a jej vnútro si ho
zvieravo privlastnilo. Znovu prirazil, raz, dvakrát, trikrát, zatínal
zuby, cítil, ako ho jej vnútro náruţivo vysáva, aby o chvíľu
explodoval v najúţasnejšom orgazme svojho ţivota.

Vykradli sa zo salóna. Derek na seba narýchlo nahádzal

oblečenie, aby zistil, či im nehrozí stretnutie so sluţobníctvom.
Lucy si navliekla iba spodničku a košieľku, v duchu sa modlila,
aby po ceste hore schodmi a na dlhej chodbe k Derekovej spálni
nikoho nestretli. V hĺbke duše jej to však bolo úprimne jedno.
Jediné, na čom jej v tej chvíli záleţalo, bol tento muţ, jej láska, to,
ako sa vďaka nemu cíti, to, ako dúfa, ţe sa pri nej cíti on, tá
úţasná skutočnosť, ţe jeden druhého v tom nekonečnom svete
našli a ţe sa budú brať. Stanú sa z nich manţelia. Ešte vţdy tomu
celkom neverila. Aj keď si to ustavične v duchu opakovala, zdalo
sa jej, ţe si to všetko len vymyslela, ţe to vôbec nie je skutočné. No
aj tak si to ustavične opakovala.
Nakoniec bezpečne dorazili do spálne. Derek zamkol dvere,
schytil Lucy do náručia, zaniesol ju na posteľ a jemne ju poloţil.
Posadila sa a prevliekla si košeľu cez hlavu. Derek sa tieţ rýchlo
zasa vyzliekol a o chvíľu uţ leţali jeden druhému v objatí, smiali
sa a bozkávali, potom sa znovu a znovu milovali.
„Nikdy sa ťa nenasýtim,“ šepkal jej Derek do vlasov
po ďalšom orgazme.
Oprela sa o vankúš a ovinula si okolo tela prikrývku. Derek si
ľahol vedľa nej.
„Povedzte mi, prosím, vojvoda veľkých rozhodnutí, kedy ste si
prvý raz uvedomili, ţe ma naozaj ľúbite?“
Derek si zaloţil obe ruky za hlavu a zadíval sa do stropu.
„Pozrime sa... Moţno vtedy, keď som zistil, ţe
pri predstave, ako sa ťa dotýkajú ruky nejakého iného muţa,
mám chuť roztrhať ho na kusy.“
Vytreštila oči. „Skutočne?“
„Áno. Keď som videl, ako sa ťa Berkeley dotýka
pri nastupovaní do koča, chcel som ho zabiť.“
Pokrútila hlavou. „Ako vtedy, keď si sa pobil so stromom?“
„Áno,“ zavrčal. „Presne ako vtedy, keď som sa pobil
so stromom.“
Zasmiala sa. „A tie vraţedné myšlienky sa potom zmenili
v lásku?“
Derek sa k nej otočil a oprel sa o lakeť. Zastrčil jej za ucho
prameň vlasov. „Vedel som to aj preto, lebo keď som pomýšľal
na sobáš s Cassandrou, vôbec mi nevadilo, keby si našla
milenca.“
„Naozaj?“
„Áno.“
Lucine oči sa zaplnili slzami. „To je neuveriteľné, ţe ma
miluješ.“
Pohladil ju po líci. „Prečo to hovoríš?“
Vytiahla si prikrývku aţ po bradu. „Mohol si mať Cass. Je
taká dokonalá a pekná, taká slušná. Je mierna, milá a sladká,
nikdy nepovie nič drzé, nikoho nerozčúli ani neurazí. Ja? Ja som
predsa celá čudná. Ešte aj oči mám čudné. A vlasy kučeravé
a absolútne nezvládnuteľné. A keď si čistím nos, trúbim ako
slon.“
„Slon?“
„Áno. Vedel si, ţe keď si fúka nos Cass, tak to ani nepočuješ?“
Pritiahol si ju k sebe a zovrel v náručí. „Očividne sa mi viac páčia
dámy hádavé a drzé.“ Usmial sa na ňu. „Kým som ťa stretol,
nikdy som nepoznal nikoho, a uţ vôbec nie ţenu, kto by mi
vzdoroval tak ako ty. Musím priznať, ţe to bola pre mňa celkom
nová skúsenosť.“
Usmiala sa s perami na jeho pleci. „Naozaj?“
„Áno. Tvoje oči sú výnimočné a tvoje kučeravé vlasy
neskrotné a krásne. A určite netrúbiš ako slon, ale aj keby, ani
trochu mi to neprekáţa. Pokora a miernosť sa u ţien príliš
preceňujú.“
Znovu sa usmiala. „Naozaj si to myslíš?“ Prikývol. „Áno.“
„Povedal by si to, prosím ťa, mojej mame?“
Zovrel ju v náručí a pobozkal na ústa. „Spoľahni sa.“
„Ani ja som v ţivote nestretla nikoho, ako si ty, Derek. Všetci
ostatní muţi utiekli, len čo som otvorila ústa. Ani jeden sa mi
neodváţil postaviť ako ty.“
Rozosmial sa. „Viem. Hneď mi bolo jasné, ţe si uţ dlho
čakala na rovnocenného súpera.“
Vzdychla. „Asi sme si naozaj súdení.“ Uškrnul sa. „Myslím si
presne to isté.“
Chvíľu spolu ticho leţali v objatí. „Derek?“ ozvala sa zrazu
Lucy.
„Áno, láska?“
Prešla mu prstom po hrudi. „Je tu ešte jedna nepríjemná
záleţitosť týkajúca sa našej svadby.“
 Zamračil sa. „Čo také?“
Vzdychla. „Uţ mi viac nebudeš môcť hovoriť slečna
Uptonová.“
Zovrel ju v náručí. „To síce nie, ale budem ťa môcť volať jej
milosť, vojvodkyňa z Claringdonu. Moja ţena.“
Ovinula mu ruky okolo krku a pobozkala ho na ústa.
„To posledné sa mi páči zo všetkých najväčšmi.“
 PÄŤDESIATA PIATA KAPITOLA

Nastal svadobný deň. Vďaka intervencii princa regenta

dostali bez dlhého čakania aj súhlas arcibiskupa. Derek ţartom
prehodil, ţe byť vojvodom má zjavne pár výhod.
A hoci samotný obrad bol krátky, boli tam všetci, Cass,
Garrett i Jane spolu s Derekovou matkou neskrývajúcou dojatie,
tetou Mary a pánom a pani Lowndesovcami. Derekovi bratia
prišli, samozrejme, tieţ, obaja driečni a pekní ako ich najstarší
brat. Monroeovci, hoci ich pozvali spolu s Cass, však nakoniec
na svadbu neprišli. Vojvodkyňa-nevojvodkyňa, Lucy sa pre nich
stala persona non grata, moţno uţ navţdy. Nezmierili sa s tým, ţe
im vojvoda prekĺzol pomedzi prsty, najmä keď ich dcéra nateraz
nemala nijakých iných nápadníkov. „Mama hovorí, ţe ak
skončím ako zatrpknutá stará dievka, jej vina to nebude,“ smiala
sa Cass.
Lucy dokonca pozvala aj...
„Takţe moja dcéra je vojvodkyňa z Claringdonu!“ Lucy
zodvihla oči. V hale Derekovho londýnskeho domu stála jej
matka.
Len čo Lucini rodičia dostali jej narýchlo napísaný odkaz,
ponáhľali sa do Londýna, aby mladému páru zaţelali všetko
najlepšie. O tom, ţe manţelstvu poţehnajú, nikto nepochyboval.
Naopak, správa, ţe sa ich nepodarená dcéra nakoniec stane
vojvodkyňou, ich náramne potešila. Aj dnes pri obrade v kostole
obaja ţiarili šťastím.
Matka k nej natiahla ruky. Lucy k nej podišla a dovolila jej,
aby ju objala, no zmätene sa pri tom mračila.
 „Mama?“ Je to skutočne tá istá ţena, ktorá kedysi vyhlásila,
ţe nechce mať s Lucy nič spoločné? Teraz tu stojí, vyobliekaná
ako na kráľovský ples, a tvári sa, akoby bola odjakţiva milujúcou
matkou.
„Nepredstavíš ma svojmu manţelovi?“ spýtala sa. Lucy
prikývla. „Kde je otec?“
„Vonku, dohaduje sa o čomsi s kočišom.“ Derek k nim
podišiel.
„Mama, dovoľte, aby som vám predstavila Dereka Hunta,
vojvodu z Claringdonu.“
Mama vystrúhala predpisovú poklonu. „Vaša milosť.“ Derek
sa svokre uklonil. „Lady Upbridgeová, rád vás poznávam.“
„Verte, vaša milosť, ţe potešenie je predovšetkým na mojej
strane,“ zaštebotala.
O chvíľu sa k nim pridal Lucin otec, usmiaty, ako ho azda
ešte nikdy v ţivote nevidela. „Zlatíčko moje,“ vykríkol a ponáhľal
sa Lucy objať, hoci si naozaj nespomínala, ţe by to bol predtým
vôbec niekedy urobil.
„Dobré ráno, otec,“ pozdravila Lucy, zarazená nezvyčajným
správaním rodičov.
Pristúpil k nim Garrett. „Strýko Theodore. Teta Frederica.“
Úsmevy im ako na povel zmizli z tváre a na Garretta sa ani
nepozreli. Aţ keď si všimli vojvodov zarazený pohľad, zdráhavo
nenávideného synovca pozdravili. „Garrett. Uf, r... rád ťa vidím,“
precedil otec cez zuby.
Matka sa zmohla iba na strohé „Garrett“, no vyslovila to tým
najpovýšeneckejším tónom, aký zo seba dostala.
Garrett sa potuteľne usmieval. „Aj ja vás rád vidím,“ odvetil
hlasom, ktorý svedčil o pravom opaku.
Garrett podal Derekovi ruku a obrátil sa k Lucy, zatiaľ čo
Derek sa rozprával s Lucinými rodičmi. „Obrad bol veľmi
pekný,“ poznamenal.
Vystúpili jej slzy do očí. Objala ho. „Ďakujem, Garrett.“
„Za čo?“
„Za to, ţe si bol ochotný postarať sa o mňa, aj keby som
zostala protivnou starou dievkou.“
Garrett zaklonil hlavu a rozosmial sa. „Ako vieš, ţe som tuto
Claringdona nepodplatil, aby som sa ťa zbavil?“ Uklonil sa. „Nuţ
ale, vaša milosť, teraz ste ozajstnou vojvodkyňou. Prvou
vojvodkyňou z Claringdonu. Berkeleymu to síce zlomilo srdce,
ale verím, ţe to preţije. Vrátil sa späť do Northumbrie.“
„Zo srdca ţelám lordovi Berkeleymu len to najlepšie.“ Potom
sa naklonila k bratancovi a šepla mu do ucha: „A ty, bratanček,
by si to mal čo najskôr skúsiť u Cass.“
Garrett sa zamračil a uţ otváral ústa, ţe jej na to niečo
odvrkne, keď k nim pristúpili Jane s Cass. Derek s Lucinými
rodičmi odišli za Derekovou matkou a Lowndesovcami.
Jane objala Lucy. „Netvrdím, ţe by som ti ten manţelský
chomút závidela, ale obrad celkom ušiel.“
Cass ju objala so slzami v očiach. „Och, Lucy, bolo to také
dojímavé. Som taká šťastná. Si vojvodkyňa. Pravá, nefalšovaná
vojvodkyňa.“
Lucy sa rozosmiala. „Áno, celkom nečakane, ale predsa
vojvodkyňa.“
„Nezvyčajne prostoreká vojvodkyňa so smrteľne jedovatým
jazykom,“ dodal Garrett.
„Priznávam, ţe mám isté slabosti,“ prikývla so smiechom
Lucy.
„Viem si predstaviť, aká budeš hrozná, keď budeš stará
a ufrflaná, Lucy,“ zasmiala sa Jane. „Uţ ťa vidím, ako s turbanom
na hlave a cvikrom na nose prskáš na celý svet a všetko kritizuješ.
Aj keď sa môţeš spoľahnúť, ţe ja pri tom určite budem. Uţ sa
teším, ako si na tom zgustneme.“
Lucy sa rozosmiala. „Och, tak na to sa aj ja veľmi teším.“
Zrazu začula, ako sa Derek rozpráva s jej rodičmi. „Lucy úţasne
jazdí na koni,“ hovoril jej otcovi. „Poslušnosť a pokora by sa
nemali ţenám tak úzkostlivo vštepovať,“ povedal jej matke. Ţivo
si predstavila, ako sa pri tých slovách zatvárila. Len čo Derek
skončil rozhovor s jej rodičmi, pripojil sa k ich skupinke. Objal
svoju mladú ţenu okolo pása, potom sa sklonil a pobozkal ju
na plece. Jane s Cass dojato vzdychli.
„Tento deň by mohol byť dokonalejší, uţ len keby tu bol
s nami Swift,“ vzdychol si Derek. Spomenul, ţe na pevnine
zostali ešte ďalší dvaja jeho priatelia, no nechcel jej kaziť deň
smutnými správami.
Lucy sa usmiala a pobozkala ho na líce. „Určite sa čoskoro
vráti domov, láska.“ Očami zablúdila ku Cass. Priateľka sa však
odvrátila a popoťahovala si rukavičky. „Cass, niečo sa deje?“
Cass pokrútila hlavou, no vytiahla vreckovku a utrela si oči.
„Drahá, čo sa stalo?“
„Nie, nič, ja len... som z vás dvoch taká šťastná, Lucy. Naozaj.
Zaľúbili ste sa do seba a vzali ste sa. Je to ako sen! Sen, ktorý sa
stal skutočnosťou.“
Objala priateľku okolo pliec. „Neboj sa. Zaslúţiš si to isté.
A som presvedčená, ţe to aj dostaneš.“
Cass prikývla.
Pridala sa k nim Jane a priateľky sa na chvíľu odpojili
od ostatných. „Lucy. Na začiatku sme chceli pomôcť Cass a to sa
nám podarilo.“
„A medzitým Cass stihla ešte pomôcť mne, presne ako
sľúbila.“
Cass sa usmiala. „Och, Lucy, od začiatku bolo zrejmé, ţe vy
dvaja s vojvodom k sebe patríte.“
Jane prikývla a objala priateľky okolo pliec. „Nuţ, milé
dámy, do čoho by sme mali svoj výnimočný talent investovať
teraz?“
„Na rade si, samozrejme, ty, Janie,“ usmiala sa Cass. „Lucy
sľúbila, ţe presvedčí tvoju mamu, aby ťa navţdy prestala
otravovať s vydajom.“
Všetky sa obzreli za seba, kde sa zhovárali Lucini a Janini
rodičia. „Úţasné,“ vzdychla Jane. „Môţete začať tým, ţe im
zakáţete baviť sa s Lucinými rodičmi. Ich dcéra sa práve
nečakane vydala za vojvodu. Uţ vidím, ako to budem mať kaţdý
deň na tanieri. Dosiaľ som aspoň mohla povedať – aha, veď aj
Lucy je stará dievka.“
 Lucy sa rozosmiala. „Neboj sa, Janie. Postarám sa o teba,
sľubujem. Ja ťa zachránim.“
„Páči sa mi predstava, ţe to nemusí byť vţdy len muţ, kto
niekoho zachraňuje.“ Janie rozhodne prikývla. „Mary
Wollstonecraftová by na nás bola pyšná.“
Cass sa zasmiala. „Musíme vymyslieť spôsob, ako Janie
nadosmrti ochrániť pred vydajom.“
Prikývla. „Súhlasím.“
„Aj ja,“ súhlasila Jane. „Ale čosi mi hovorí, ţe najskôr
potrebuješ našu pomoc ty, Cass.“
Cass zaţmurkala. „Čo tým chceš povedať? Pokiaľ ide o mňa,
čoraz častejšie uvaţujem o tom, ţe odídem do kláštora.“
„Mníškam síce úprimne závidím to ich oblečenie,“
pokračovala Jane, „ale povedať som tým chcela najmä to, ţe
Julian je na ceste domov.“
„Och nie, nie, nie. Tej nádeje som sa navţdy vzdala. Túţim
len po tom, aby boli s Penelope šťastní.“
„A ty aby si sa aţ do smrti umárala túţbou po ňom?“ spýtala
sa Jane.
Cass mykla plecom. „S tým ťaţko niečo narobím.“ Lucy
s Jane priateľku objali.
Derek k nim o chvíľu prišiel a odtiahol manţelku nabok.
Nastokol jej na prst masívny prsteň. Lucy si ho prekvapene
obzerala. Boli v ňom zasadené tri drahokamy: veľký hranatý
diamant v strede, vedľa neho menší hranatý zafír a na druhej
strane smaragd rovnakej veľkosti a tvaru.
Prekvapene zhíkla. „Čo je to?“
„Tvoj prsteň. Vybral som ho dnes ráno špeciálne pre teba.
Pripomína mi tvoje nádherné oči.“
Vrhla sa mu okolo krku a pobozkala ho. „Och, Derek, tak
veľmi ťa ľúbim. Ďakujem.“ Natiahla pred seba ruku a nadšene si
nový prsteň obzerala.
„S radosťou, láska moja. Tieţ dúfam, ţe mi vďaka nemu
trochu ochotnejšie odpustíš, keď ti poviem, ţe čo nevidieť budem
musieť na istý čas odísť na pevninu.“
 Lucy na čele naskočila ustarostená vráska. „Na pevninu?“
„Áno. Čaká tam na mňa po vojne ešte zopár úloh.“ Srdce sa
jej zovrelo strachom. „Dáš na seba pozor, Derek?“
„Sľubujem.“
Vydýchla si. „Potom ťa hádam môţem na chvíľu prepustiť.
Aj tak budem mať plné ruky práce, kým sa naučím byť ozajstnou
vojvodkyňou.“
Pritiahol ju k sebe a šepol jej do ucha: „Chceš vedieť
tajomstvo?“
Pozrela sa mu spýtavo do očí. „Áno. Aké?“
„Presne toto som si ţelal, keď som vtedy v kúpeľoch hádzal
do bazéna mincu.“
Šťastne sa usmiala, no ţartom ho plesla po pleci. „To sa
predsa nehovorí.“
Vzal jej ruku a pritisol ju k perám. „Uţ môţem. Veď sa to uţ
do bodky splnilo.“

Copyright © 2014 by Valerie Bowman

Translation © 2016 by Martina Fedorová
Jacket design © 2016 by Matej Rudinský
Slovak edition © 2016 by Ikar

Z anglického originálu The Unexpected Duchess

(St. Martin’s Paperbacks, New York 2014)
preloţila Martina Fedorová.
Redigovala Jana Holková.
Korigovala Vlasta Greschová.
Obálku navrhol Matej Rudinský.
Technická redaktorka Helena Oleňová.
Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2016
ako svoju 873. publikáciu v elektronickej podobe.
Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.
ISBN 978-80-551-4679-9