BEZMOCNOSŤ A NÁDEJ

Seminárna práca

Autor: Sofia Tímea Klementová a Michaela Brezíková

Ročník: 2. Bc
Študijný program: Psychológia
Forma štúdia: denná
Predmet: Aplikovaná sociálna psychológia
Vyučujúci: Mgr. Katarína Baňasová, PhD.
Akademický rok: 2022/2023
Hodnotenie:
Obsah
ÚVOD ........................................................................................................................................ 3
1 BEZMOCNOSŤ A BEZNÁDEJ .......................................................................................... 4
1. 1. NAUČENÁ BEZMOCNOSŤ .............................................................................................. 4
1.2. BEZNÁDEJ ......................................................................................................................... 5
2 NAUČENÁ BEZMOCNOSŤ A DEPRESIA ...................................................................... 6
2.1 BEZMOCNOSŤ U DETÍ ......................................................................................................... 6
2.2. BEZMOCNOSŤ VO VZŤAHOCH A DOMÁCE NÁSILIE ............................................................ 7
3 NÁDEJ.................................................................................................................................... 9
3.1. TEÓRIE NÁDEJE ................................................................................................................. 9
3.1. 1. Snyderova teória nádeje .......................................................................................... 9
3.1.2. Bandurovo self-efficacy .......................................................................................... 11
4 REZILIENCIA .................................................................................................................... 13
5 COPINGOVÉ STRATÉGIE .............................................................................................. 15
5.1. ZVLÁDANIE V ADOLESCENCIÍ ......................................................................................... 16
ZÁVER .................................................................................................................................... 17
POUŽITÁ LITERATÚRA .................................................................................................... 18

2
Úvod

Všetci sme niekedy v živote zažili pocity bezmocnosti a beznádeje. Pocit bezmocnosti tvárou
v tvár ťažkým okolnostiam môže byť ohromujúci a emocionálne vyčerpávajúci. Môže nás to
priviesť k presvedčeniu, že z našej situácie niet východiska, že sme odsúdení trpieť
donekonečna a že nie sme schopní dosiahnuť svoje ciele.

Uprostred týchto pocitov zúfalstva a beznádeje však stále existuje záblesk nádeje. Nádej je silná
emócia, ktorá nám môže pomôcť prekonať naše výzvy a prekonať tie najťažšie časy. Je to viera,
že veci sa môžu zlepšiť, že dokážeme prekonať prekážky na našej ceste a že je možná lepšia
budúcnosť.

Nádej nám môže dať silu ísť ďalej, keď všetko ostatné bude mať pocit, že sa rozpadá. Môže
nás to inšpirovať, aby sme konali, aj keď sa zdá, že šance sú proti nám. A môže nám dodať
odvahu a odolnosť prečkať každú búrku.

Takže, ak sa práve teraz cítite bezmocne a beznádejne, vedzte, že nie ste sami. Ale tiež vedzte,
že existuje nádej. Aj v najtemnejších chvíľach je vždy šanca, že sa veci zlepší. Tak sa držte tejto
nádeje a pokračujte v napredovaní, pretože lepšia budúcnosť je hneď za rohom.

3
 1 Bezmocnosť a beznádej

1.1. Naučená bezmocnosť

Naučená bezmocnosť vzniká ako dôsledok neúspešného pokúšania riešiť určitú situáciu.
Prejavom naučenej bezmocnosti je, že človek na základe predchádzajúcej skúsenosti sa vôbec
nepokúša vyriešiť nové situácie, aj keď jeho úsilie v nových situáciách by prinieslo úspech. Pri
vzniku bezmocnosti je vyššia náchylnosť organizmu na vznik určitých chorobných zmien, ide
o tzv. kognitívnu diatézu. Bezmocnosť sa od jej začiatku dávala do súvisu s depresiou
a depresívnymi náladami na základe podobnosti ich prejavov. Bezmocnosť vystupuje ako
fenomén, ktorý vzniká v sociálnom prostredí a významne ovplyvňuje sociálne správanie
jednotlivca ( Lovaš in Slaměník & Výrost, 2001).
Teóriu konceptu naučená bezmocnosť konceptualizoval M. Seligman. Koncept naučená
bezmocnosť pôvodne vychádza z výsledkov experimentov so zvieratami a neskôr overenými
experimentami s ľuďmi. Prvý experiment inicioval Seligman v roku 1967 na univerzite
v Pennsylvánii ako rozšírenie svojich vedomostí, ktoré boli zamerané na depresiu ( Seligman,
1972). Pokusné zviera sa naučilo , že nemôže kontrolovať averzívny podnet ( vyhnutie sa
elektrickému šoku, u ľudí to bolo vyhnutie sa nepríjemnému hluku a neskôr neriešiteľné
problémy). Následok naučenej bezmocnosti je úpadok do stavu depresie a demotivácie
(Nakonečný, 2020).
Podľa výskumu ľudská reakcia na pocit nedostatku kontroly sa líši medzi jednotlivcami aj
situáciami, a to závisí od individuálneho prisudzujúceho alebo vysvetľovacieho štýlu (
Abramson, Seligman et al., 1978). Pesimistickí ľudia s vysvetľovacím štýlom, ktorý vnímajú
negatívne udalosti ako trvalé, osobné a všadeprítomné, majú tendenciu trpieť naučenou
bezmocnosťou a depresiou (Peterson et al., 1995). Teória pripisovania predstavuje, že ľudia sa
líšia v tom, ako klasifikujú negatívne skúsenosti na troch škálach, od interných po externé,
stabilné po nestabilné a od globálneho po špecifické, a tí, ktorí s väčšou pravdepodobnosťou
pripisujú negatívne udalosti vnútorným, stabilným a globálnym príčinám, majú väčšiu
pravdepodobnosť depresie ako tí, ktorí veci pripisujú príčinám na druhom konci váh. Teória
pripisovania Bernarda Weinera zahŕňa dimenzie globality/špecifickosti, stability/nestability a
internality/externality a výskum ukázal, že tí, ktorí majú vnútorný, stabilný a globálny štýl
pripisovania negatívnych udalostí, môžu byť viac ohrození depresívnou reakciou na skúsenosti
so zlyhaním (Weiner, 1986).

4
1.2. Beznádej

Beznádej je označená ako zvláštny subtyp depresie. Beznádej sa chápe ako určitý uzlový
bod, ku ktorému smerujú rôzne faktory, ktoré sa podieľajú na vzniku tohto typu depresie.
Faktory, ktoré napomáhajú vzniku depresívnych symptómov, pôsobia práve tak, že vyvolajú
pocit beznádeje a prostredníctvom nej sa prejavia depresívne symptómy. Beznádej je
charakterizovaná ako očakávanie v kombinácii s úsudkom, že problémy sa nedajú vyriešiť.
Ľudia s pocitom beznádeje veria, že ich budúcnosť bude mizerná, že nemôžu urobiť nič, čo by
ich budúcnosť zmenilo ( Lovaš in Slaměník & Výrost, 2001).
Významnou súčasťou beznádeje je aj tzv. model „diatéza – stres“. Podľa teórie sa diatéza
k depresii rozčleňuje do troch kognitívnych faktorov zraniteľnosti, pričom pri interakcií
s negatívnymi životnými udalosťami, prispieva k prepuknutiu depresívnych symptómov. Prvý
faktor má tendenciu prisudzovať príčiny negatívnych životných udalostí stabilným a globálnym
príčinám, teda ako určitý atribučný štýl. Druhý faktor je charakterizovaný ako všeobecná
tendencia vyvádzať negatívne závery o sebe samom preto, lebo sa jednotlivcovi vyskytla
negatívna životná udalosť v živote. Tretí faktor hovorí o tom, že ide o všeobecnú tendenciu
očakávania, že negatívne životné udalosti budú mať vážne negatívne následky . všetky tri
tendencie do istej miery spolu súvisia, ale je dôležité rozlišovať ich medzi sebou ( Lovaš in
Slaměník & Výrost, 2001).
Beznádej nie je považovaná len za samotnú emóciu. Tento konštrukt zahŕňa kognitívne
a motivačné prvky. Okrem negatívnych emócií, ako je smútok, strach, zúfalstvo, beznádej aj
samostatné pesimistické presvedčenia. Presvedčenia sú označované ako myšlienky, nie ako
emócie (Beck et al., 1974).
Depresívny ľudia majú tendenciu predpovedať svoju budúcnosť negatívne. To môže byť
jeden z dôvodov, prečo je depresia spojená so samovražedným správaním. Teda samovražedné
správanie môže viesť práve k beznádeji, a nie k depresii vo všeobecnosti (Beck et al., 1975).
Istým spôsobom beznádej môže viesť k samovražedným myšlienkam bez toho, aby sa osoby
nevyhnutne pokúsili o samovraždu. Beznádej nie je sila spojená s voľbou konať na základe
samovražedných myšlienok (Qiu et al., 2017).

5
2 Naučená bezmocnosť a depresia
Seligman spolu s ďalšími autormi rozdelili naučenú bezmocnosť na dva typy. A to :
univerzálna bezmocnosť a osobná bezmocnosť.
Univerzálna bezmocnosť je charakterizovaná pocitom bezmocnosti, v ktorom osoba verí,
že situácia, v ktorej sa nachádza sa nedá zmeniť. Sám verí tomu, že nikto nemôže zmierniť
bolesť a nepohodlie, ktoré prežíva. Osobná bezmocnosť je oveľa viac nasmerovaná na pocit
bezmocnosti. Osoba môže veriť tomu, že iní ľudia by mohli nájsť riešenie, ktoré by mu
pomohlo vyhnúť sa bolesti a nepohodliu, ale verí tomu, že on sám nie je schopný toto riešenie
vyhľadať(Abramson, Seligman et al., 1978).
Naučená bezmocnosť je spojená s niekoľkými negatívnymi symptómami, črtami a
tendenciami. Zaradujú sa sem faktory:
• Vek, čím je osoba staršia, tým je pravdepodobnejšie, že zažije určitú životnú zmenu a
fyzický úpadok (Foy et al., 1990).
• Stres, ktorý súvisí s chudobou. (Brown et al., 2016)
• Úzkosť a obavy
• Negatívna reakcia na očakávanú bolesť (Strigo et al., 2008).

2.1 Bezmocnosť u detí

Výskumy ukázali, že u detí sa vyskytujú depresívne prejavy, so zníženým výkonom v škole

a s predikciou mnohých ďalších zmien smerom k depresii. U detí, mladších ako 10 rokov sa
neprejavuje bezmocnosť viazaná na prisúdenie konkrétnych príčin neúspechu ako nedostatok
svojich schopností. Autori to vysvetľujú práve tým, že mladšie deti nemajú vyvinuté chápanie
pojmu schopnosť, a tým, že deti sú menej citlivé voči určitým informáciám, ktoré obsahujú
sociálne porovnávanie. Úspech a neúspech nemá veľký vplyv na výkon správania detí vo veku
mladších ako 8 až 9 rokov. ( Lovaš in Slaměník & Výrost, 2001).
Naučená bezmocnosť u žiakov vytvára kruh, kedy žiaci majú pocit, že nie sú schopní
uspieť, pretože nevynaložili dostatok úsilia na školskú prácu, čo znižuje ich šance na úspech
a ešte k menšej motivácii a námahe. Tento kruh sa môže tak vystupňovať, že žiaci nebudú mať
žiadnu motiváciu učiť sa predmety. Okrem toho, môže to viesť k zovšeobecnevšiemu pocitu
bezmocnosti, kedy študent neverí vo svoje schopnosti a nemá motiváciu sa učiť na akýkoľvek
predmet. Existuje niekoľko dôvodov, ktoré vysvetľujú zlyhania. Ak sa študent domnieva, že

6
zlyhal, pretože učiteľ má k nemu negatívny vzťah alebo pociťuje hlúposť, obviňuje z toho
faktory, ktoré nevie ovplyvniť, a tak je pravdepodobné, že sa rozvinie pocit bezmocnosti. Ďalší
príklad hovorí, že ak sa študent domnieva, že zlyhal pretože sa dostatočne neučil, obviňuje
z toho faktory, ktoré má pod kontrolou, ale v tomto prípade ide o malú pravdepodobnosť, ktorá
by viedla k celkovému pocitu bezmocnosti súvisiacej so školou (Brown et al., 2016).

2.2. Bezmocnosť vo vzťahoch a domáce násilie

Naučená bezmocnosť sa vo veľkej miere vyskytuje v rodinnom násilí a sním je spojené aj

ubližovanie si partnerov navzájom. Vo veľkej väčšine je obeťou žena. Bezmocnosť vyvoláva
opakované násilie, ktoré je vnímané ako pomalá strata kontroly nad situáciou. Konečný pocit,
ktorý sa tu vyskytuje, je práve ten, že nie je možné nič urobiť preto, aby sa situácia zmenila.
Pocit bezmocnosti častokrát vedie práve ku konzumácii alkohol, drog a v horších prípadoch aj
k pokusom o samovraždu. Naučená bezmocnosť je odpoveďou na to, prečo ženy pretrvávajú
vo vzťahoch, v ktorých sú bité a zneužívané. Naučená bezmocnosť sa uvádza ako jedna
z hlavných príčin zotrvávania vo vzťahoch, v ktorých sa praktizuje násilie. Bezmocnosť
nevzniká len v partnerskom vzťahu. Zaraďuje sa sem aj šikana, ako istý typ agresívneho
správania. Šikana je typ agresie, pri ktorom dochádza dlhšiu dobu k opakovanému ubližovaniu.
Bezmocnosť je v tomto prípade obvyklým dôsledkom, ktorý pretrváva u jedinca. Tyran sa
zámerne snaží vyvolať pocit bezmocnosti u vyhliadnutej osobe. Každé opakované ubližovanie,
týranie môže vyvolať fenomén naučenej bezmocnosti so všetkými možnými dôsledkami, ktoré
z toho vyplývajú ( Lovaš in Slaměník & Výrost, 2001).
Na základe naučenej bezmocnosti bola pre obete domáce násilia vytvorená teória Syndróm
týraných žien. Táto teória hovorí, že vzťah, v ktorom sa vyskytuje domáce násilie, bude zahŕňať
násilie, ktoré sa odohráva v predvídateľnom a opakujúcom sa režime. Teória popisuje niekoľko
fáz.
• Prvá fáza hovorí o období budovania napätia, v ktorom sa násilník začne hnevať a
komunikácia sa preruší.
• Druhá etapa je charakterizovaná ako tzv. hracie obdobie, v ktorom dochádza
k zneužívaniu.
• Tretia etapa sa vyznačuje ako obdobie medových týždňov, v ktorom sa násilník môže
ospravedlňovať, prejaviť svoju ľútosť a sa pokúsiť napraviť zneužívanie. Násilník môže
tiež sľúbiť, že už nikdy nebude obeť zneužívať, alebo môže obeť obviňovať
z vyprovokovania.

7
• Štvrtá fáza je označené ako pokojné obdobie, v ktorom týranie prestane, násilník sa správa,
ako keby sa nikdy nič nestalo, a obeť mu môže začať opäť veriť, že týranie sa skončilo a
násilník sa zmení (Rakovec-Felser, 2014).

8
3 Nádej

S pojmom nádej sme sa už iste vo svojom živote stretli všetci. Už od čias antickej filozofie bola
nádej jednou z najdôležitejších cností a viacerí známi rečníci sa o nej častokrát zmieňujú.
Taktiež sa tento pojem veľmi často spomína aj v náboženských konceptoch. V kresťanstve patrí
medzi 3 základné cnosti spolu s láskou a vierou. Nádej v duševnom a zdravotnom kontexte sa
začala používať najmä ľuďmi, ktorí každodenne prichádzali do styku s ľuďmi chorými,
postihnutými alebo tými, ktorí zažívali akékoľvek utrpenie (Křivohlavý,2010). Hovoríme teda
najmä o pomáhajúcich profesiách.

Pojem nádej je však veľmi obtiažne definovať, nakoľko patrí medzi slová, ktoré majú
mnohokrát veľmi osobitý a nejednoznačný ráz. Každý si pod týmto pojmom predstaví niečo
iné. Samozrejme, existuje aj napriek tomu niekoľko ucelených definícií, ktoré popisujú tento
termín a vysvetľujú jeho základ a pointu. Napríklad podľa Hartla a Hartlovej (2010), je nádej
synonymom slov túžba alebo prianie alebo emočný postoj, ktorý je charakteristický tým, že
človek očakáva niečo priaznivé, čo sa má stať. V jednoduchosti by sme to vedeli povedať takto:
Nádej je optimistické očakávanie priaznivého výsledku (Hartl & Hartlová, 2010).

3.1. Teórie nádeje

Nádeji sa v psychológií stretávame vo viacerých smeroch. Či už v aplikovanej sociálnej
psychológií alebo psychológií osobnosti a taktiež neodmysliteľne v samotnej psychoterapií,
kedy je nádej jedným z kľúčových aspektov začiatku procesu. Za celú existenciu samostatnej
psychológie ako vedy (a aj predtým) sa k touto pojmu vyjadrilo niekoľko odborníkov, a tiež
vytvorili koncepty spojené s nádejou.
My si spomenieme asi najznámejšiu teóriu – Snyderovu teóriu nádeje a tiež Bandurovu – self-
efficacy

3.1. 1. Snyderova teória nádeje

Práve táto teória patrí medzi najpoužívanejšie a najspomínanejšie teórie a koncepty v súvislosti
s nádejou. Jej základné princípy Snyder formuloval už v osemdesiatych rokoch dvadsiateho
storočia, kedy sa zaoberal výskumom, ako si ľudia vysvetľujú to, keď sa správajú nevhodne
alebo keď spravia chybu a taktiež ako si to ospravedlňujú sami pred sebou. Pri vyhodnocovaní

9
tohto skúmania zistil, že probandi často uvádzali, že ich motívom je dosiahnuť pozitívne ciele
(Snyder, 2000). Práve tieto zistenia sa stali začiatkom jeho teórie.

Snyder neskôr taktiež sformuloval istú definíciu nádeje, ktorá by sa dala preložiť tak, že nádej
je podľa neho pozitívny emocionálny stav, ktorý sa zakladá na vzájomnom pocite úspešnej
snahy a cesty. V tomto prípade pod pojmom snaha rozumieme na cieľ zameranú aktivitu a pod
pojmom cesta – plánovanie a organizovanie krokov na dosiahnutie cieľa (Snyder et al., 2002).
Práve tiento komponenty Snyder so svojimi spolupracovníkmi uviedol ako hlavné komponenty,
pretože nádej definoval ako nejednoliatu skutočnosť, ktorá sa skladá práve z týchto dvoch častí.
Obe následne popísal ako nenahraditeľné a pre pocit nádeje neodlučiteľné a dôležité (Magaletta
& Oliver, 1999). Následne však uviedol ďalšiu zložku, pretože snaha a cesta musia niekam
viesť a tak pomenoval tretiu zložku – cieľ.

Snyderova teória nádeje teda pozostáva z 3 hlavných zložiek:

1. Snaha (agency thinking)
2. Cesta (pathway thinking)
3. Cieľ (goal)
V nasledujúcej časti si bližšie definujeme všetky komponenty vyššie spomenutej teórie.

Snaha (agency thinking)

Je motivačný komponent tejto teórie. Synder ju vníma ako schopnosť využiť rôzne spôsoby na
dosiahnutie cieľa (Snyder, 2002). Je dôležitá pri každom usilovaní o splnenie si akéhokoľvek
sna, no obzvlášť potrebná je v prípade, keď sa ľudia zablokujú. V takom prípade im práve snaha
pomáha nájsť alternatívnu cestu za cieľom (Snyder in Rand & Cheavens, 2009).

Cesta (pathway thinking)

Predstavuje najmä vlastnú iniciatívu a schopnosť vytvárať spôsoby na dosiahnutie určitého
cieľa. Na základe nej si človek uvedomuje a vníma, že dokáže vytvoriť minimálne jednu alebo
viac ciest na dosiahnutie toho, po čom túži (Rand, Cheavens, 2009, v Snyder, Lopez, 2009).
Kreovanie viacerých možností a ciest na dosiahnutie cieľa je dôležité v prípade, že človek počas
procesu narazí na prekážku. Niekoľko výskumov preukázalo, že ľudia s vyššou nádejou majú
aj vyššiu schopnosť tvorby mnohonásobných spôsobov dosiahnutia cieľa (Irving, Snyder,
Crowson, 1998).

10
Cieľ (goal)
Synder ciele definoval ako určité mentálne terče, ku ktorým vedú následky ľudských činov.
Myšlienky na cieľ sú pre človeka práve tou hybnou silou, ktorá ho poháňa vpred v dosahovaní
vytýčených snov . Sú základným pilierom, na ktorom je postavená celá teória nádeje (Rand,
Cheavens, 2009, v Snyder, Lopez, 2009).

Autor rozlišuje dva druhy cieľov:

1. Pozitívny cieľ – tendencia priblíženia sa k nemu. Môže mať niekoľko variant:
a. Dosiahnutie vytýčeného cieľa po prvýkrát
b. Udržanie súčasného cieľa
c. Túžba podporiť pozitívny cieľ, v ktorom už bol určitý pokrok.

2. Negatívny cieľ – zabránenie negatívnemu výsledku.

a. Silnejšia podoba – zastavenie niečoho pred tým, než sa to stane
b. Slabšia podoba – zdržiavanie niečoho, čo si človek nepraje a nechce, aby sa to
stalo.

Ciele vieme taktiež z hľadiska trvania rozdeliť podľa časového trvania od krátkodobých po
dlhodobé. Autor tiež spomína, že ciele môžu mať rôzny stupeň svojej špecifickosti (Synder,
2002).

3.1.2. Bandurovo self-efficacy

Vnímanie vlastnej účinnosti sa netýka merania zručností jedinca, ale skôr hodnotenia jeho
osobných schopností a viery v to, čo dokáže urobiť v rôznych situáciách so všetkými
dostupnými schopnosťami. Ak človek neverí v svoju schopnosť produkovať požadované
výsledky, bude mať len malú motiváciu konať. Preto je presvedčenie o účinnosti kľúčom k
činnosti.

Teória nádeje a teória účinnosti majú spoločné to, že cieľ musí byť dostatočne hodnotný, aby
zaktivoval snahu. Avšak teória účinnosti zdôrazňuje osobné vnímanie toho, ako osoba dokáže
uskutočniť požadované aktivity v danom kontexte, zatiaľ čo teória nádeje zdôrazňuje osobné
presvedčenie, že jedinec bude schopný začať a pokračovať v požadovanej činnosti (Snyder,
Rand, Sigmon, 2002, v Snyder, Lopez, 2002).

11
V mnohých štúdiách bola nádej skúmaná ako mediátor vzťahu medzi rôznymi premennými,
ako sú osobnostné vlastnosti, životná spokojnosť, zmysel života, mentálne zdravie a ďalšie. Z
výsledkov týchto štúdií sa dá tiež zistiť vzťah medzi samotnou nádejou a osobnostnými
vlastnosťami.

Výskum autorskej dvojice Halama a Dědová z roku 2007 pomocou korelačnej analýzy ukázal,
že najmä svedomitosť je spojená s nádejou. Neskôr v roku 2010 potvrdil Peter Halama
predchádzajúce výsledky tým, že preukázal stredne silný vzťah medzi nádejou a extraverziou
a svedomitosťou.

Skúmanie nádeje ako rysu osobnosti a ako momentálneho emočného stavu prinieslo podobné
výsledky. Najintenzívnejší (aj keď stále stredne silný) vzťah s nádejou bol zistený u
neuroticizmu a svedomitosti, zatiaľ čo vzťah s extraverziou bol slabší (Mascaro, Rosen, 2005).

Po skúmaní dôvodov, prečo niektorí ľudia majú silnú nádej a iní ju majú slabú, výskumníci
zistili, že jednou z príčin tohto rozdielu je spôsob, akým sa ľudia stavajú k prekážkam. Ľudia s
vyššou mierou nádeje sú presvedčení, že ťažkosti, ktoré ich stretli, sú zvládnuteľné a dokážu sa
s nimi vyrovnať. Na druhej strane, iní si myslia, že ide o nezvládnuteľný problém a nedá sa s
ním nič robiť. High-hope študenti sa vysporiadavajú so stresujúcimi situáciami racionálnejšie,
s menej negatívnym prístupom a používajú menej negatívne copingové stratégie ako low-hope
študenti. Ďalší výskum ukázal, že spokojní ľudia sú často nádejní (Bailey, Snyder, 2007).

12
4 Reziliencia

K pojmu reziliencia (odolnosť) sa v súčasnosti vyjadrilo už mnoho odborníkov. Napríklad

Matějček a Dytrych definovali rezilienciu v roku 1998 ako multifaktorový, procesuálny,
vývinovo a kultúrne determinovaný fenomén (Matějček & Dytrych, 1998). Je to určitý
všeobecný pojem, ktorý popisuje schopnosť a proces vyrovnávania sa s nepriaznivými
okolnosťami a taktiež zahŕňa aj všetky procesy, ktoré môžu na jeho vývin pôsobiť (Matějček
& Dytrych, 1998).

Za ten čas od vzniku pojmu odolnosť alebo reziliencia, sa viacerí autori snažili zaviesť nejaký
všeobecný rámec tohto termínu, avšak dodnes ucelený a jednotný výklad chýba. Pri
všeobecnom vymedzovaní tohto pojmu by sme však v jednoduchosti mohli hovoriť o plasticie
a flexibilite, ktoré umožňujú účinnú adaptáciu na nepriaznivé okolnosti (Paulík, 2017).

Ďalej by sme sa pri tejto téme vedeli pozrieť na určité predpoklady či faktory osobností, ktoré
zlepšujú schopnosť odolnosti človeka. Thorová (2015) uvádza, že reziliencia sa dá rozvíjať
interakciou medzi jedincom a prostredím, v ktorom funguje. Definovala taktiež aj určité
faktory, ktoré by mohli výrazne zavážiť v tom, akým smerom sa naša schopnosť odolnosti bude
vyvíjať (Thorová, 2015).

Medzi faktory ovplyvňujúce rezilienciu patria:

1. Osobnostné faktory – celkový prístup človeka k životu, jeho flexibilita, vnímanie
samého seba a tiež všetky jeho osobnostné črty.
2. Emocionálne a motivačné faktory – schopnosť človeka, akou vie zvládať pozitívne aj
negatívne emócie vo svojom živote.
3. Kognitívne faktory – vedomosť o existencií problému a schopnosť pracovať na ich
úspešnom vyriešení a taktiež prehodnocovanie určitých myšlienkových postupov.
4. Vzťahové faktory – na odolnosť človeka vo veľkej miere pôsobia aj jeho sociálne
väzby. Obzvlášť u detí je toto puto, napr. s rodičmi veľmi podstatné a hrá hlavnú úlohu
v rozvoji reziliencie.
5. Komunitné faktory – Ide o rôzne skupiny, ku ktorým sa človek pridružuje a trávi
s nimi čas. Títo ľudia zdieľajú podobné informácie a obsah, s akým sa stotožňuje daný
jedinec.

13
6. Vzdelávacie faktory – pod týmto pojmom si môžeme predstaviť zámerné pôsobenie
na mnohé stránky jedinca – osobnosť, schopnosti, vedomosti atď. s cieľom posilniť
u neho odolnosť (Thorová, 2015).

14
5 Copingové stratégie
Vo všeobecnosti existuje mnoho spôsobov, ako sa človek dokáže vyrovnať s náročnými
stresujúcimi udalosťami v živote. Pristav (in Sarmány Schuller, 1994) definoval 4
najdôležitejšie časti štruktúry zvládania:
1. Zvládacie procesy
2. Zvládacie schopnosti
3. Zvládacie stratégie
4. Zvládacie zdroje (Pristav, in in Sarmány Schuller, 1994).

Sarmány Schuller tvrdí, že zvládacie stratégie sú charakteristické pre každú osobnosť

počas stresujúcich situácií. Niektorí ľudia sa v takýchto situáciách dostanú do stavu
distresu, kedy sa ich výkon výrazne zhoršuje, zatiaľ čo iní zostávajú nezmenení.
Zvládanie stresu je v takýchto prípadoch vysvetľované ako proces, ktorý vysvetľuje
rozdiely v stresujúcich situáciách. Medzi najčastejšie uvedené charakteristiky patrí:
• rozdielna emočná reaktivita na stres (napr. neuroticizmus, úzkosť),
• istota a neistota,
• sebahodnotenie (sebaúcta),
• citlivosť na štrukturovanosť (Sarmány Schuller, 1994).

Podľa Šlepeckého (2008) existujú dve základné zvládacie stratégie - "boj alebo útek",
ktoré majú svoj pôvod v našich predkoch, ktorí žili v džungli alebo v jaskyniach a boli
neustále v ohrození. Prežitie bolo možné buď bojom alebo útekom pred
nebezpečenstvom. Ďalšou reakciou, ktorá sa občas prejavovala, bola imobilizácia,
"robenie sa mŕtvym". Tieto reakcie boli pre človeka v minulosti veľmi dôležité, keďže
život bol omnoho nebezpečnejší ako dnes. Stres pomáhal ľuďom v minulosti prežiť
(Šlepecký in Praško et al., 2008).

Paulhanová (in Sarmány Schuller, 1994) vymedzila 3 zvládacie stratégie:

1. modifikácia pozornosti – stratégia odmietnutia alebo vyhnutia sa či sústredenia sa na
zdroj stresu

15
 2. Zmena subjektívneho významu udalosti predovšetkým pozitívnym myslením
a následným generovaním pozitívnych emócií, za ktorými môže nasledovať zníženie tenzie
3. modifikácia smeru aktuálneho vzťahu jedinec – prostredie – konfrontácia, vpracovanie
plánu, ktoré priamo prispievajú k zmene emočného stavu (Paulhanová in Sarmány Schuller,
1994).

5.1. Zvládanie v adolescencií

Podľa Ungara (2006) existujú v adolescencii tri základné identity, ktoré ovplyvňujú, ako
sa jednotlivci vyrovnávajú s novými životnými situáciami a prostredím: Pandy,
Chameleóny a Leopardy.
• Pandami sú adolescenti, ktorí sú uzavretí vo svojich zaužívaných modeloch
správania a majú tendenciu vykonávať len niekoľko činností, ktoré robia
najlepšie.
• Chameleóni sa na druhej strane prispôsobujú každej novšej situácii a
experimentujú s novými identitami, ale majú ťažkosti určiť svoju vlastnú
autentickú identitu.
• Leopardi sú adolescenti s pozitívnou sebakoncepciou a zrelou schopnosťou
prispôsobiť sa novým situáciám. Každá z týchto identít má špecifické znaky a
stratégie prežitia a edukačná, poradenská alebo terapeutická práca by mala
zohľadňovať tieto rozdiely v identitách (Ungar, 2006).

16
Záver

Bezmocnosť môže byť veľmi ťažkým pocitom, kedy sa cítime beznádejne a

nedokážeme ovplyvniť situáciu, ktorá sa nás týka a zasahuje do nášho života. Avšak, aj
keď sa môže zdať, že nemáme žiadnu kontrolu nad tým, čo sa deje, vždy existujú
spôsoby, ako sa môžeme cítiť silnejší a nájsť riešenia pre naše problémy. Je dôležité
nevzdávať sa a hľadať pomoc, keď ju potrebujeme.

Nádej je kľúčovým faktorom, ktorý nás môže držať nad vodou aj v najťažších
situáciách. Keď sa cítime bezmocní, môže nám nádej poskytnúť svetlo na konci tunela.
Nádej nám umožňuje veriť v lepšiu budúcnosť a v seba samých. Môže nás motivovať,
aby sme hľadali riešenia pre naše problémy a pokračovali ďalej, aj keď to nie je
jednoduché.

Odolnosť je schopnosťou prekonať ťažkosti a situácie, ktoré by nás inak mohli zlomiť.
Odolnosť nám umožňuje zotaviť sa po neúspechoch a posunúť sa ďalej. Je to schopnosť
prispôsobiť sa novým situáciám a naučiť sa z nich. Odolnosť je dôležitá súčasť našej
existencie, ktorá nám umožňuje rásť a rozvíjať sa ako ľudia.

Celkovo, bezmocnosť, nádej a odolnosť sú nerozlučnou súčasťou ľudskej existencie.

Bez ohľadu na to, aké ťažké situácie nás postihnú, môžeme sa cítiť silnejší a dosiahnuť
lepšie výsledky, ak si uvedomíme, že tieto vlastnosti sú nám k dispozícii a že môžeme
nájsť riešenia pre naše problémy. Je dôležité byť odolný, veriť v nádej a nikdy sa
nevzdávať.

17
Použitá literatúra

ABRAMSON, LY., SELIGMAN, ME. et al. 1978. Learned helplessness in humans: critique
An overview. Jama, 234(11), dostupné na internete doi:10.1001/jama.1975.03260240050026
and reformulation. In Journal of Abnormal Psychology. 1978, vol. 87, no.1., 49-74p. Dostupné

BECK, A. T., KOVACS, M., & WEISMANN, A. (1975). Hopelessness and suicidal behavior:
BECK, A. T., WEISSMAN, A., et al. (1974). The measurement of pessimism: The
Hopelessness Scale. Journal of Consulting and Clinical Psychology, 42(6), 861–865. Dostupné
na internete : https://doi.org/10.1037/h0037562

BROWN, E. D., SEYLER, M. D., et al. (2016). Daily poverty‐related stress and coping:
Associations with child learned helplessness. Family Relations: An Interdisciplinary Journal
of Applied Family Studies, 65(4), 591–602. Dostupné na internete :
https://doi.org/10.1111/fare.12217

FOY S. S., & MITCHELL, M. M. (1990). Factors contributing to learned helplessness in the
institutionalized aged: A literature review. Physical & Occupational Therapy in Geriatrics,
9(2), 1–23. Dostupné na interente : https://doi.org/10.1300/J148v09n02_01

Halama, P., Dědová, M. (2007). Meaning in Life and Hope as Predictors of Positive Mental
Health: Do They Explain Residual Variance Not Predicted By Personality Traits? [Electronic
version] Studia Psychologica, 49, 3, 191-200

Hartl, Hartlová (2010). Velký psychologický slovník. Praha: Portál. 2010

Irving, L. M., Snyder, C. R., Crowson, J. J. Jr. (1998). Hope and Coping with Cancer by College
Women. [Electronic version] Journal of Personality, Vol. 66, No. 2, 195-214.

Křivohlavý, J. (2010). Pozitivní psychologie. Praha: Portál.2010. ISBN:

MATĚJČEK, Z, DYTRYCH, Z. (1998). Riziko a resiliencie. Československa psychologie, 2,

97-105 na internete : doi:10.1037/0021-843X.87.1.49

18
NAKONEČNÝ, M. 2020. Sociální psychologie. Praha: Stanislav Juhanák – TRITON, 2020.
ISBN 978-80-7553-842-0

PAULÍK, K. (2017). Psychologie lidské odolnosti. Praha : Grada Publishing. 2017. ISBN:
9788024756462

PETERSON,C., SELIGMAN, M. et al. 1995. Learned Helplessness: A Theory for the Age of
Personal Control. New York : Oxford University Press. ISBN 978-0-19-504467-6.

Praško, J., Hájek, T., Pašková, B., Preiss, M., & Šlepecký, M. (2008). Stop traumatickým
vzpomínkám: jak zvládnout posttraumatickou stresovou poruchu. PORTÁL. 2008

QIU, T, et al. 2017 . Hopelessness Predicts Suicide Ideation But Not Attempts: A 10-Year
Longitudinal Study. Suicide Life Threat Behav. 2017 Dec;47(6):718-722. Dostupné na
internete : doi: 10.1111/sltb.12328.
RAKOVEC – FELSER. Z. 2014. Domestic Violence and Abuse in Intimate Relationship from
Public Health Perspective. Health Psychol Res. 2014 Oct 22;2(3):1821. Dostupné na internete
: doi: 10.4081/hpr.2014.1821.

Rand, K. L., Cheavens, J. S. (2009). Hope Theory. V Snyder, C. R., Lopez, S. J. (ed.) (2009).
Oxford Handbook of Positive Psychology. Oxford: Oxford University Press, str. 323-333.

Sarmány Schuller, I. (1994). Coping processes, cognitive style, and perceptual rigidity. Studia
Psychologica, 36(3), 153–165.

SELIGMAN, ME. 1972. Learned helplessness. In Annual Review of Medicine. 1972, vol. 23.
407–412p. Dostupné na internete : doi:10.1146/annurev.me.23.020172.002203.

Snyder, C. R. (1994). The Psychology of Hope: You Can Get There From Here. New York:
Free Press. V Rand, K. L., Cheavens, J. S. (2009). Hope Theory. V Snyder, C. R., Lopez, S. J.
(ed.) (2009). Oxford Handbook of Positive Psychology. Oxford: Oxford University Press, str.
323-333.

Snyder, C. R. (2000). Hypothesis: There Is Hope. V Snyder, C. R. (Ed.) (2000). Handbook of

Hope: Theory, measures, and applications. San Diego: Academic Press, 3-21

19
Snyder, C. R., Irving, L., Anderson, J. R. (1991). Hope and Health: Measuring the Wills and
the Ways. V C. R. Snyder, D. R. Forsyth (ed.) Handbook of Social and Clinical Psychology:
The Health Perspective. Elmsford, New York: Pergamon Press, str. 285-305. V Snyder, C. R.,
Rand, K. L., King, E. A., a kol. (2002). „False“ Hope. [Electronic version] Journal of Clinical
Psychology, Vol. 58, No. 9, 1003-1022

STRIGO, IA, et al. 2008. Association of major depressive disorder with altered functional brain
response during anticipation and processing of heat pain. Arch Gen Psychiatry. 2008
Nov;65(11):1275-84. Dostupné na internete : doi: 10.1001/archpsyc.65.11.1275

THOROVÁ, K. (2015). Vývojová psychologie : proměny lidské psychiky od početí po smrt.

Praha : Portál.

UNGAR, M. 2006. Strengths-based counseling with at-risk youth. Thousand Oaks, CA :

Corwin Press. SAGE Publications. 129 s. ISBN 978-1412928199

VÝROST, J., SLAMĚNÍK, I. 2001. Aplikovaná sociální psychologie II. 1. vyd. Praha : Grada
Publishing, spol. s.r.o. 2001. 129-140s. ISBN 80-247-0042-5
WEINER, B. (1986). An Attributional Theory of Motivation and Emotion. New
York: Springer- Verlag. http://dx.doi.org/10.1007/978-1-4612-4948-1

20