Templari - Legendy Cti A Slavy

Templári: legendy cTi a slávy

miloš Jesenský
Žilinský kraj
TEMPLAROV
1
miloš Jesenský
Templári: legendy cti a slávy
vydal: „ Žilinský samosprávny kraj
Fotografie: Jaroslav velička
grafický návrh a spracovanie: magma
Za spoluprácu ďakujeme:
Historická skupina cech Terra de selinan a Farma raková
ISBN: 978–80–971270–5–3
miloš Jesenský
oBsaH
predhovor 10
ochrancovia svätej zeme 15
Tajuplný kostol v martinčeku 41
poklad pod rytierovým náhrobkom 63
gotický zázrak v ludrovej 73
Historik templárskeho kraja 91
pátranie v Hýrošovom archíve 99
„v čarokrásnom kraji dolného lyptova“ 107
radmírovo stratené panstvo 125
kostol, ktorý sa potopil 135
šifra skrytá v erbe 155
oravský hrad templárov 165
v zrúcaninách blatnického hradu 178
starší ako korvínova lipa 191
sklené či Templárske Teplice? 201
„na hrade ilavskom, v komitáte trenčianskom“ 207
Tajomstvo dvoch veží 211
vodný hrad eberhard 213
príbeh štiavnických templárov 215
Záhada červených mníchov 222
dvanásť zastavení templárskej cesty 229
piešťanský Jeruzalem 237
(ne)všedný život templárov 243
Bibliografia a odkazy 257
Templári: legendy cTi a slávy Templári: legendy cTi a slávy
8 9
neslúžili pozemským vládcom, ale predovšetkým Bohu
predHovor a prostému ľudu. strážili pocestných a slabších, bojovali za svoju

vieru a česť. aspoň v začiatkoch boli predobrazom cností, ktorými
mal oplývať každý rytier. stali sa legendami cti a slávy.
chudobní rytieri krista a šalamúnovho chrámu celé storočia
vyvolávajú otázky, na ktorých zodpovedanie je potrebná istá
dávka fantázie. naozaj sa niekde skrýva bájny templársky poklad?
ako vyzerali ich tajné rituály? k týmto a množstvu iných môžeme
pridať ďalšiu: naozaj boli templári aj na našom území? na to
však musí odpovedať systematický historický výskum. kniha,
ktorej strany sa práve chystáte čítať, kvôli odpovedi načrela do
hĺbok našej minulosti z iného uhlu. a kto je povolanejší na to,
aby nám o nej porozprával, než samotní naši predkovia? ich
povesti nás zavedú na neobvyklé miesta, do neobvyklých časov,
medzi tajomných bratov, ktorých na našom území zrejme nazývali
červenými mníchmi. Z lokálnych zmienok podávaných z generácie
na generáciu sme sfúkli prach a predostreli ich aj ostatným.
Templári sa tak objavia na zdanlivo najneočakávanejších
miestach. Zdanlivo preto, lebo dnes sa väčšinou stretávame už iba
s ruinami kedysi majestátnych hradov a kláštorov. Z mnohých
významných pamiatok miestami nezostal ani kameň na kameni.
ale vďaka nesmiernemu bohatstvu, ktoré nám zanechali predkovia
v podobe povestí a príbehov, im môžeme aspoň symbolicky
prostredníctvom tejto knihy vdýchnuť život.
Táto publikácia netradičným spôsobom sprevádza zabudnutými
pamiatkami. možno nám nevysvetlí všetky otázky, ale znova nás
zavedie do našej histórie, späť ku koreňom. spoznať históriu
znamená vzdať určitú úctu aj našim predkom. nemôžeme
podceňovať ich povesti. možno sú tiež mýtické, ale sú
neodnímateľnou súčasťou našich dejín. Ľudová slovesnosť je tiež
súčasťou kultúrneho dedičstva práve tak, ako ostatné kultúrne
egendy a záhady vždy podnecovali ľudskú myseľ pamiatky. spojením týchto dvoch bohatstiev našej minulosti
l a fantáziu. niet divu, že sa často vraciame do

stredoveku, ktorý je pre nás stále veľkým
neprebádaným územím. Hoci k tomuto obdobiu
patrí prívlastok „temný“, rytieri sa mali stať akousi
jeho svetlou stránkou. v pre nás netradičnej
kombinácii vojaci – mnísi sa nezištne a s nasadením vlastného
života postavili na stranu slabých a utláčaných. ich hrdinské činy
sa zachovali dodnes a uplynulé stáročia im prostredníctvom
legiend nedovolili zapadnúť prachom.
vznikli legendy, o ktorých tušil len málokto. prostredníctvom tejto
knihy sa dostaneme aj na dávno zabudnuté miesta, zrúcaniny
ukryté v lesoch či opustené sakrálne pamiatky.
vydajme sa teda znova do rokov dávno minulých, keď naše
hrady hrdo stáli na stráži, keď gotické kostoly prijímali mnoho
veriacich, keď dnes už kultúrne pamiatky žili plným životom.
oživme časy ich najväčšej slávy!
Jednou z týchto legiend je aj tajuplný rád templárov. Čím nás Juraj Blanár
uchvacujú práve rytieri červeného kríža? odhliadnuc od všetkých predseda Žilinského samosprávneho kraja
mýtov a tajomstiev, ktoré sa okolo nich obostierajú, templári
10 11
12 13
ocHrancovia
sväTeJ Zeme
a prelome rokov 1118 a 1119 založilo osem fran-
n cúzskych rytierov zúčastňujúcich sa prvej

krížovej výpravy vojenský rád templárov
na ochranu posvätných miest a pútnikov
do Jeruzalema. História zaznamenala, že to boli
Hugues de payens, jeho pobočník godefroy de
st. omer, Hugo i., gróf z champagne, andré de monbard,
archambaud de saint-aignan, nivard de mondidier, godemar
a rossal.
„Hugues a jeho bratia však nezodpovedali bežnej predstave
rytierov,“ pripomína anglo-írsky historik a dokumentarista sean
martin. „V prvých rokoch svojho pôsobenia nemali žiadne peniaze,
nosili oblečenie, ktoré získali darom, trpeli nedostatkom nových
bojovníkov a vybavenia.“ 1
myšlienka chrániť pútnické cesty do svätej zeme sa však čo-
skoro natoľko zapáčila jeruzalemskému kráľovi Balduinovi ii.
(1118 – 1131), že im daroval ako sídlo známu omarovu mešitu
Kubbat as-Sachrá, nazývanú tiež skalný dóm. pred stáročiami stál
na tomto mieste povestný židovský chrám, Templum, ktorý na
hore moria údajne vybudoval libanonský staviteľ Hiram z Tyru
pre biblického kráľa šalamúna. a práve tu si „chudobní rytieri
kristovi a šalamúnovho chrámu“, templári, ako sa im čoskoro za-
čalo hovoriť, vybudovali veliteľstvo aj s podzemnými stajňami pre
dve tisícky koní, k čomu si pričlenili aj susednú mešitu al-aksá,
takisto v posvätnom okrsku šalamúnovho chrámu. To už bolo ry-
tierov tristo a velili viac ako trom tisíckam peších ozbrojencov:
„Prvá koloniálna armáda stredoveku tak bola na svete.“ 2
15
roku 1128 boli templári ako rehoľa oficiálne schválení
v na koncile v Troyes a po prvotnom dokumente Liber

ad milites Templi: De laude novae militae (kniha pre
rytierov Templu: chvála nového rytierstva) cister-
ciánskeho pátra Bernarda z clairvaux (1090 – 1153), neskôr
vyhláseného za svätého, začali s masívnym náborom členov vo
Francúzsku, anglicku, španielsku a ďalších krajinách európy. ria-
dili sa pritom štatútom, pôvodne spísaným v latinčine, ktorý sa
z pôvodných 72 článkov rozrástol na viac ako sedem stoviek
paragrafov.
Z textu sa dozvedáme, že elitné rytierske spoločenstvo templá-
rov bolo viazané prísnymi povinnosťami. Základ denného život-
ného štýlu bol odvodený od režimu benediktínskych mníchov,
zahŕňal časté modlenie a účasť na pobožnostiach. okrem toho tu
boli náročné požiadavky na ošetrovanie výzbroje, koní a ďalších
vojenských potrieb. rytieri museli stále nosiť biele rúcho, okrem
času stráveného v špitáli. ich zbrane ani brnenia nesmeli byť skrá-
šlené žiadnymi ozdobami. denne sa modlili 148-krát modlitbu
otče náš. Jedli spoločne – pri jedle dodržiavali mlčanie a bolo im
predčítané z Biblie. desatina chleba sa vždy rozdala medzi chu-
dobných. v templárskych príbytkoch horelo celú noc svetlo.
17
emplári ustanovili dvakrát ročne pôstne obdobie, na
T veľkú noc a vianoce, kedy sa dodržiaval čiastočný

štyridsaťdňový pôst. naproti tomu častejšie a radi-
kálne postenie, ako tomu bolo v iných rádoch, mali
templári zakázané, aby si zachovali bojaschopnosť. mali povinnosť
nosiť tonzúru a žiť iba s najskromnejším zariadením na znamenie
chudoby a pokory. veľmajstrovou povinnosťou bolo na pamiatku
kristovej pokory na Zelený štvrtok umyť trinástim chudobným
nohy. potom rozdával šatstvo, jedlo a almužnu. poľovanie mali
templári zakázané s výnimkou lovu levov. všetok majetok vlastnili
spoločne. aj osobné listy sa čítali nahlas v prítomnosti veľmajstra.
o starých, vyslúžilých a chorých členov bolo postarané v osobit-
ných domovoch.
do rádu mohli byť prijímaní iba muži. rytieri skladali sľub
prísneho celibátu, nesmeli sa ženiť alebo byť pri vstupe do rádu
ženatí. Templári nesmeli pobozkať žiadnu ženu a pre rytierov pla-
til zákaz stať sa hoci aj kmotrami.
dôležitú časť predstavovali obsiahle vojenské inštrukcie. Hovo-
rili o budovaní tábora a udržiavaní disciplíny či postupe počas
bitky. Jasne definovali hierarchiu velenia počas vojenského ťaženia
a presne definovali možnosti rokovania pri porážke.
19
20 21
ýždenné schôdze kapituly sa konali v templárskych
T domoch, kde žili prinajmenšom štyria bratia. po ká-

zaní sa mohli o slovo prihlásiť tí, ktorí sa chceli
dobrovoľne priznať k porušeniu regule. o výške trestu
rozhodovala kapitula a vinník nesmel byť pri diskusii o spôsobe
potrestania prítomný. keď sa vina niekomu dokázala, bol potres-
taný prísnejšie, ako keby sa dobrovoľne priznal.
Trest za porušenie rehole siahal od rozhodnutia, že previnilec
musí celý rok jesť z podlahy, cez odobratie rúcha a výsad rytiera,
až po vylúčenie či žalár. rád nikdy nepoužil trest smrti, ani
previnilcov žiadnym spôsobom nemrzačil, hoci to patrilo k bežným
praktikám stredovekej justície, pretože si nemohol dovoliť prelievať
krv vo vlastných radoch.
disciplína u templárov zohrávala kľúčovú úlohu – rytierovi,

ktorý opustil formáciu, bol odobratý jeho plášť a za trest musel
celý rok jesť zo zeme spolu so psami. Tí, ktorí utiekli z bojiska,
boli vylúčení z rádu, ale nebojujúcim členom, ktorí pôsobili
v rámci pomocných jednotiek, sa ústup toleroval v situácii, keď
k boju nemali ako prispieť. Tí, ktorí prebehli k moslimom, boli
z rádu navždy vylúčení.
23
vylúčenie čakalo aj na veliteľa, ktorý na vlastnú päsť podnikol

útok vedúci k porážke, veľkým stratám na životoch či zajatiu.
Zástavník bol vylúčený v prípade, že v bitke sklonil zástavu, čo
bolo pre ostatných znamenie, že boj bol prehratý. Železná disci-
plína, ktorá bola chrbticou vojenskej doktríny templárov, vzbu-
dzovala veľký rešpekt. Ľuďom zvonka však pripadala až veľmi
prísna.
pravidlá templárov boli na vtedajšiu dobu neobyčajne tvrdé,
keďže aj ich samotná služba bola náročná: „Vojak má slávu, mních
pokoj. Templár sa zriekal jedného i druhého. Spájal to, čo z obi-
dvoch má život najtvrdšie, nebezpečenstvo a odriekanie,“ napísal
romantický francúzsky historik Jules michelet (1798 – 1874).
To všetko preto, aby sa templári postupne stali autonómnou
vojenskou mocnosťou rozloženou na dvoch kontinentoch, s doko-
nale ukutým mečom, s rukoväťou pevne uchopenou pancierovou
rukavicou rádu a namiereným v obrannom geste Západu priamo
do srdca východu:
„Templári boli vo Svätej zemi nesmierne váženou a perfektne
organizovanou vojenskou silou. Boli nasadzovaní na exponované
miesta prvých konfliktov: do predných stráží pri útokoch, do zad-
ných radov pri ústupe – často ich však ničila neschopnosť, prípadne
rivalita panovníkov veliacich krížovým výpravám. Za dve storočia
tak stratili templári pri vojnových operáciách viac ako dvadsaťtisíc
členov, a to aj preto, že za rytierov zajatých v boji regula zakazo-
vala platiť výkupné.“ 3
24
emplári boli obvykle zložkou akejkoľvek vojenskej
T operácie vo svätej zemi, ako aj na pyrenejskom po-

lostrove, pričom sa často zapájali aj do obliehania
miest a pevností. podnikali vpády na nepriateľské
územia, ktorých účelom bolo zastrašiť protivníkov, podlomiť ta-
mojšiu ekonomiku a posilniť obranyschopnosť vlastného územia.
iným dôvodom bolo zastavenie moslimských nájazdov a zaistenie
bezpečnosti pre pútnikov i obchodné karavány strážením dôleži-
tých miest, brodov a ciest.
v boji pôsobili templári spolu s ostatnými rytierskymi rádmi,
ako boli johaniti či rád nemeckých rytierov, ako úderná zložka,
ktorej úlohou bolo prelomiť rozhodným výpadom oddielu ťažkej
jazdy zamknuté rady nepriateľa. regula rádu určuje pochodové
formácie, ako aj činnosť v bitke. vďaka tomu vieme, že templári
útočili v zovretej formácii, teda v eskadre, následne prerážali
moslimskú bojovú líniu, ktorú rozdelili na dve časti, kým ostatní
bojovníci ich mohli nasledovať do stredu medzi nepriateľské jed-
notky. Bojujúcim templárom nebolo dovolené vzdať boj a ustúpiť,
kým bola zdvihnutá ich vlajka. ak to bolo nevyhnutné, sťahovali
sa z bojiska ako poslední a do poslednej chvíle kryli ústup ostat-
ného vojska.
sídlo templárov sa síce nachádzalo v Jeruzaleme, ale zázemie
mali na európskom kontinente. „Tak sa biely plášť s našitým čer-
veným krížom, čo bol znak udelený templárom pápežom Eugenom
III., mihal nielen v bojoch so Saracénmi v Palestíne, ale aj pri
slávnostiach na kráľovských dvoroch vtedajšej západnej Európy.“ 4
medzi všetkými privilégiami bola pre templárov najdôležitejšia
bula Omne datum optimum pápeža innocenta ii. z roku 1139.
Templári na základe nej nemuseli platiť dane či cirkevné desiatky,
ale práve naopak, mohli ich na svojich majetkoch vyberať.
neskladali účty svetskej ani cirkevnej vrchnosti s výnimkou pá-
peža. Udelené výhody potvrdzovali a rozširovali dve ďalšie buly,
Milites templi, vydaná pápežom celestínom ii. v roku 1144,
a Militia Dei, ktorú v roku 1145 podpísal pápež eugen iii. Tie
spoločne s bulou Omne datum optimum pripravili podmienky pre
budúcu veľkosť rádu a jeho úspech vo vtedajšom svete: „Bol to
jeden z najpozoruhodnejších obratov v dejinách stredoveku, možno
dokonca v celých dejinách Európy.“ 5
26
red rokom 1200 bol už templársky rád prítomný
p v celej oblasti stredomoria, od severnej európy po

sicíliu, od anglicka až po arménsko, kde vlastnil
stovky pevností, komend, rôznych statkov a sídiel
nepodliehajúcich kráľovskej právomoci:
„Rád sa stal počas prvého polstoročia svojej existencie natoľko
vplyvným, že hoci hlavná váha jeho poslania ležala v Palestíne,
všade v Európe, kde mal svoje hrady a svoj majetok, stál ako šedá
eminencia v pozadí mnohých udalostí a vykonával vplyv aj na
svetské úrady. A vplyv mohol vykonávať, keďže počas krátkej doby
bol veľmi bohatý, a bohatý bol aj preto, že mal vplyv.“ 6
pre efektívnu správu si rád rozdelil obsadené územie na pro-
vincie, ktorých počet podľa politického a vojenského vývoja kolí-
sal medzi desiatimi až dvanástimi, z toho najmenej tri na Blízkom
východe – ako bol Jeruzalem, Tripolis a antiochia. každá pro-
vincia sa ďalej delila na komendy, akési oblastné veliteľstvá,
odkiaľ boli spravované a bránené hrady, majere a ďalšie hospo-
dárske usadlosti.
28
očas polstoročia od založenia mali templári v oriente
p a európe približne šesťtisíc rytierov a desaťkrát toľko

pešiakov v zbrani. Jadro rehole tvorili rytieri šľachtic-
kého pôvodu, ktorým asistovali služobní bratia. Tí sa
ďalej delili na zbrojnošov (armigeri) a remeselníkov (famuli). ich
rovnošata bola na rozdiel od bieleho plášťa rytierov čierna alebo
hnedá. Ďalšou skupinou boli vojenskí kapláni, ktorí podliehali iba
pápežovi a nosili hnedý habit. neskôr templári zaviedli možnosť
pridruženého členstva pre tých, ktorí síce stáli mimo vlastný rád,
ale podporovali ho finančne či vojensky.
o vnútornej organizácii rádu sme informovaní na základe za-
chovaného štatútu. Ten v roku 1886 publikoval 7 francúzsky histo-
rik Henri de curzon (1861–1942), ktorý bol síce pôvodne
vypracovaný pre templársky kontingent na Blízkom východe, ale
zrejme platil aj pre ich ďalšie sídla rozosiate po celej európe.
na vrchole rádu stál veľmajster (magister summus). Ten pred-
stavoval síce najvyššiu hodnosť rádu, ale tiež sa rádu ako celku
zodpovedal. mohol disponovať určitým majetkom a bola mu
zverená funkcia opatrovníka vlastníctva rádu.
pred každým dôležitým rozhodnutím, ako boli majetkové pre-
vody, vyhlásenie vojny, uzavretie mieru, plánovanie vojenskej
výpravy, ale aj pri prijímaní nových členov, bol veľmajster
povinný radiť sa s kapitulou rytierov. Hoci jeho názor bol medzi
ostatnými rešpektovaný, pri hlasovaní mal iba jeden hlas, takže
jeho autonómna moc bola silne obmedzená rozhodnutiami kapi-
tuly či konventu v Jeruzaleme.
„V celom tomto systéme obmedzení najvyššej moci pozorujú
niektorí autori predobraz neskorších demokratických inštitúcií
a nazývajú rád templárov malou republikou,“ podotýka pri tejto
príležitosti český historik Jaroslav šedivý. „Na stredovekú európsku
spoločnosť vykazuje prvky, ktoré tejto spoločnosti nie sú vlastné,
napríklad hodnosť veľmajstra, obmedzená kolektívnym orgánom,
alebo rozdelenie na rytierov a slúžiacich bratov, pričom títo zbroj-
noši nie sú v úplne bezprávnom postavení, ako napríklad prostí
bojovníci v družine feudálneho pána. Touto štruktúrou sa rád tem-
plárov odlišuje od mníšskych rádov, ale táto štruktúra vznikala
zrejme z potrieb vlastného poslania templárov v Palestíne, z kaž-
dodenného boja k ochrane pútnikov, k obrane vydobytých území.“ 8
31
eľmajstrovým zástupcom bol senešal, ktorý nosil bo-
v jovú zástavu. maršal zaujímal v najvyššom stupni

hierarchie tretiu priečku rebríčka a spravidla bol naj-
vyšším „výkonným“ vojenským veliteľom. v 13. sto-
ročí si rád vytvoril funkciu preceptora, teda inšpektora, ktorý
zodpovedal za rád v európe a v hierarchii velenia zaujímal druhú
pozíciu.
pod týmito hodnostármi stáli komturi, ktorí velili v jednotli-
vých regiónoch. medzi ďalších patril turkopol, ktorý velil ľahkej
kavalérii zloženej z miestneho obyvateľstva vytvárajúceho
pomocné zbory a predsunuté hliadky, podmaršal, ktorý riadil
remeselníkov, sluhov a ďalší pomocný personál, zástavník, zodpo-
vedný za zamestnanie a disciplínu zbrojnošov a infirmár, starajúci
sa o zdravie členov rádu. najpočetnejšími členmi rehole boli rytieri
a seržanti.
v Jeruzalemskom kráľovstve mali templári autonómne posta-
venie, postupom času veľký majetok a celý reťazec dôkladne
vybudovaných pevností tiahnucich sa od antiochie až po askalon,
čiže od najjužnejšieho výbežku dnešného Turecka na hranici so
sýriou po izraelské územie v susedstve pásma gazy. v západnej
európe, predovšetkým vo Francúzsku, anglicku, španielsku,
portugalsku a na obidvoch brehoch rýna mali rozsiahle panstvá
a majetky. To všetko kvôli jedinému cieľu – vojenským operáciám
na Blízkom východe nenásytne pohlcujúcich ľudské, materiálne
a finančné zdroje.
„Bez rozsiahlej podpornej siete na Západe by templári boli zmizli
po prvej porážke, ktorú utrpeli,“ pripomína známy britský historik
malcolm Barber 9 a my mu musíme dať za pravdu. sú to jedno-
duché, ale neúprosné počty, ktoré nepustia: okolo roku 1180
potreboval rytier asi tridsať lánov poľnohospodárskej pôdy (zod-
povedajúcej rozlohe 300 hektárov či 750 akrov), aby sa vybavil
a udržiaval ako jazdecký bojovník. okolo roku 1260 už na to po-
treboval viac ako stopäťdesiat lánov, teda sumu päťnásobne vyš-
šiu. a to išlo ruka v ruke so zvyšovaním obstarávacích cien koní:
v rokoch 1140 – 1180 sa priemerná hodnota jazdeckých zvierat
strojnásobila a do roku 1220 vzrástla ešte dvojnásobne.10 alebo
pre lepšiu predstavu: vybavenie a údržba plne vyzbrojeného
rytiera stála templársky rád toľko, koľko by úmerne stál niektorú
európsku krajinu nákup jedného tanku, ku ktorého stredovekej
obdobe je ťažkoodený rytier často prirovnávaný.11 Takéto výdavky
na udržiavanie posádok, hradov a obranu zámoria kládli na tem-
plárske financie také nároky, že ich schopnosť napriek stratám
neustále zväčšovať rádové imanie pripadala aj mnohým ich súčas-
níkom ako neprirodzená:
33
34 35
„Bohatstvo templárov bolo natoľko veľké, že vznikli povesti

o tom, ako templári našli spôsob, ako meniť olovo na zlato. Je
pravda, že sa na niektorých templárskych hradoch, najmä
v Oriente, pestovala alchýmia, pretože alchýmia bola vtedy v arab-
skom svete veľmi rozšírená a kameň mudrcov zrejme nadchol aj
niektorých vzdelaných templárov.“ 12
nech už je však pravda akákoľvek, skutočnou „alchýmiou“ tem-
plárov bolo na svoju dobu priam revolučné bankovníctvo, keď za-
viedli zmenky, šeky, rozvinuli všetky druhy úverovania, prijímali
vklady, uskutočňovali platby svojich klientov v zahraničí, čiže
akýsi „templársky zahraničný bezhotovostný styk“, ako ho vtipne
nazval jeden zo súčasných komentátorov:
„Početné hrady a oporné body so stálou posádkou vybudované
pozdĺž obchodných a pútnických ciest vedúcich za obzor vychádza-
júceho slnka sa priamo ponúkali panovníkom, šľachticom, obchod-
níkom, križiakom a pútnikom ako osvedčené depozitáre zlata
a drahocenného majetku. Všeobecne sa považovalo za bezpečnejšie
zveriť svoj majetok templárskej organizácii, ako nosiť pri sebe
značnú finančnú hotovosť pri rizikách ďalekej cesty. Peniaze ulo-
žené v niektorom z rádových domov v Európe si mohli cestovatelia
vyzdvihnúť po príchode do Svätej zeme. Zdá sa, že práve písomná
evidencia templárov v ich sídlach, poskytujúca dokonalý prehľad
o depozitoch a platbách, nakoniec viedla k modernej praxi vybera-
nia úspor z účtu prostredníctvom šekov. Reputácia rehole bola
vďaka schopným a spoľahlivým úradníkom presne stanovujúcich
hodnotu zvereného kapitálu a statkov aj v tomto smere natoľko
presvedčivá, že ich služby využívali aj mnohé korunované hlavy
Európy.“ 13
Jedna z týchto korunovaných hláv priviedla templárov aj
k našim západným susedom na dvor českého kráľa václava ii.
(1271 – 1305), ktorý – ako uvádza český historik František martin
pelcl (1734 – 1801) – si v roku 1290 pozval ako finančného
poradcu Bertholda z gepzensteinu,14 pričom sa však uvádza, že
templári pôsobili v Čechách už od roku 1232, keď ich tu uviedol
václav i. (1205 – 1253).
do bývalého Uhorska prišli templári asi v polovici 12. storočia
počas vlády kráľa gejzu ii. (1130 – 1162) a prvé sídlo si založili
v stoličnom Belehrade. Za krátky čas postavili ešte desiatku kláš-
torov po celej krajine a získali silný vplyv – predovšetkým potom,
ako im kráľ imrich (1174 – 1204) potvrdil v roku 1198 všetky
výsady.
36
38 39
ZáHadný
kosTol
v marTinČekU
ilemu o prítomnosti templárskeho rádu na slo-
d vensku sa pokúsil vyriešiť už v roku 1748 histo-

rik gabriel kolinovič-šenkvický (1668 – 1770),
profesor na univerzite v Trnave. na otázku
o prítomnosti templárov v hornom Uhorsku
odpovedá jasným „áno“, a to s rozhodnosťou
a presvedčením, ktoré by sme mu dnes mohli závidieť.15
významný historik devätnásteho storočia Frigyes pesty (1823
– 1889) zase v roku 1861 vymenoval ako sídla templárov oravu,
piešťany, Bardejov, martinček, kalinovo, Blatnicu, skalku pri
Trenčíne, sučany, Uhrovec, Hrabkov, komárno, ilavu, Trenčín.16
Historik, spisovateľ a kňaz Jonáš Záborský (1812 – 1876) vo
svojich monumentálnych „dejinách kráľovstva uhorského“ z roku
1875, ktoré do tlače s obdivuhodným entuziazmom pripravil
v roku 2012 Timotej kubiš, opisuje templárov a pokus o obme-
dzenie ich moci v Uhorsku počas panovania kráľa kolomana,
ktorý „položil na majetky ich ruku, a všetky im ich odjal. Musely
sa stať veci veliké, keď sa bigotný Koloman ku takému skutku
odhodlal. Toľko ale smelosti nemal, aby pri tom i vytrval. Templári
bežali do Ríma, priniesli pápežský rozkaz na Kolomana, aby im
hneď a hneď navrátil, o čo ich olúpil; a Koloman nahnul hlavu
s pokorou, vyplnil bez odkladu rozkaz apoštolský, navrátil templá-
rom všetko, čo im odjal. Bol rád, že templári upustili od požado-
vania náhrady škody. Podrobil sa i tomu ponižujúcemu nariadeniu,
aby ho biskup pečuhský pokutami cirkevními naučil móresu, jestliby
sa pozatým opovážil osobovať si dáku moc nad ozbrojenými
mníchmi a ich ľudom.“ 17
41
a rozdiel od Jonáša Záborského, ktorý vo svojom ná-
n zore na úlohu templárov v uhorských dejinách nebol

pre nich práve najzhovievavejší, spisovateľ a matičný
historik karol kuzmány (1806 – 1866) sa k nim sta-
val žičlivejšie. vo svojich zobraných spisoch 18 sa zmieňuje o obci
lučatín pri slovenskej Ľupči, kde sídlili templári aj na základe
svedectva baróna alojza medňanského (1784 – 1844) a textu
publikovaného v kuzmányho vydávanej literárnej revue „Hronka“,
ktorá vychádzala v rokoch 1836 – 1838 v Banskej Bystrici.19
Tieto informácie neskôr prevzali do svojich prác starší slovenskí
historici ako bol štefan n. Hýroš (1813 – 1880), Ján vencko (1869
– 1957), Jozef špirko (1896 – 1954), daniel rapant (1897 – 1988)
či ivan Houdek (1887 – 1985).20 Tí však vychádzali predovšetkým
z monumentálneho diela damiána Fuxhoffera „o kláštoroch Uhor-
ského kráľovstva“ (Monasteriologia regni Hungariae), vydaného
v ostrihome v roku 1803.21
Text tohto cirkevného historika obsahuje i jedno z najviac
preferovaných svedectiev o sídle templárskych rytierov v martin-
čeku,22 vzdialenom sotva pár kilometrov od starobylého mesta
ružomberok, čím začíname našu cestu pri poznávaní neznámych
kapitol liptovskej histórie:
„V Uhorsku na počesť svojho svätého rodáka, nebeského Martina,
pomenovali mnohé miesta. Vo Svätom Martinčeku, kde mali kedysi
svoju manseriu v Liptovskej stolici a je vzdialený sotva polhodinu
od Ružomberka, možno vidieť v starom panstve Likava dedičstvo
templárov. Pobyt templárov vo Svätom Martinčeku zo všetkých
svedectiev najviac potvrdzuje dôstojný pán Jakub Šeliga, spišský
kanonik, ružomberský farár a liptovský vicearcidiakon.23
43
Kostol svätého Martina prví zakladatelia nie nezhodne považo-

vali za templársky. Je isté a neodškriepiteľné, že tento kostol na
časti vrchu po slovensky nazývanom Mních, čo je Monachus, bol
postavený tam, kde boli templári. Dokumenty potvrdzujúce túto
skutočnosť sa dostali do našich rúk z archívu slávneho rodu
Herbersteinov z rozkvitajúceho Štajerska a doslova v nich stojí:
,Johannes Gottfried Herberstein, veľký vizitátor a predstavený rádu
templárov, zomrel pri návšteve roku 1230 v Uhorsku na periférii
Liptova na vrchu Mních pri Svätom Martine, ktorého predstavení
boli páter provinciál (najstarší v Štajersku) a matka Elizabeta de
Stubenberg.‘ Všetko z tohto svedectva súhlasí, ale predovšetkým
pomenovanie po svätom Martinovi, ktoré kláštor bohabojných od
kostola tohto svätého, doposiaľ stojaceho prevzal. A že kostol
v tomto storočí naozaj stál, dosvedčuje pastofórium spevnené že-
leznou mrežou, ktoré možno vidieť vo svätyni. Je tam i zvon z tohto
kostola asi päť centov vážiaci, na ktorom je gotickými písmenami
vyznačené: ,Na pamäť svätého Martina‘. Vročenie, žiaľ, chýba.“ 24
44
46
48 49
ostol svätého martina podľa týchto indícií mali teda
k v starogotickom štýle postaviť v 13. storočí templári

sídliaci v opevnenom kláštore na vrchu mních hneď
vedľa stredovekej dediny. samotné zasvätenie zase
poukazuje na zaujímavú súvislosť s výkonom vojenského remesla
a Francúzskom, ako domoviny zakladateľov templárskeho rádu.25
pôvodne slúžil ako farský kostol pre likavu a liskovú, keďže
obec martinček vznikla až po jeho dokončení.26 chrám bol posta-
vený okolo roku 1260 na východnom svahu mnícha na malej oblej
vyvýšenine a kedysi bol obkolesený masívnym múrom. Je veľmi
dobre zachovaný, architektúra v štýle prechodného románsko-go-
tického slohu, s prevahou ranogotických prvkov tu nebola naru-
šená do tej miery, ako je to pri niektorých iných, pôvodne
gotických kostolov na slovensku. Bol vybudovaný ako jednoloďová
stavba s rovným uzáverom presbytéria, predstavanou vežou a pri-
stavanou sakristiou.27
okolo neho sa nachádza starý cintorín, kde vraj pochovávali
mŕtvych z neďalekého hradu likavy s viac ako tridsiatimi
kolmými šachtami vytesanými do podložia, pokrytými strmými
drevenými strieškami, tzv. dáškami. kedysi zrejme hlbšie, ale dnes
tri až päť metrov hlboké šachty slúžia prozaickému účelu – na
uskladňovanie úrody, teda ako zásobárne.
do kostola sa vstupuje cez ranogotický portál pôvodne uzavretý
starou drevenou bránkou so železným okovaním s ozdobami
s ľaliovými (anjouovskými?) motívmi. presbytérium má zacho-
vanú pôvodnú krížovú klenbu, ktorej rebrá ležia na konzolách, uzá-
verový kameň klenby je zdobený osemlistou ružou. na jeho
východnej stene bolo zamurované ranogotické okno, na severnej
stene je vidieť pôvodné pastofórium.
50
52 53
a južnej stene lode sa nachádza vstupný portál.
n vzácne sú predovšetkým okná veže, zachované tak-

mer v pôvodnom stave. v hornej časti nesú znaky
románskeho slohu a v dolnej časti ranogotické.
napriek rôznym úpravám v nasledujúcich storočiach si architek-
túra kostola zachovala svoju pôvodnú podobu, a v tom spočíva
dodnes jeho zaujímavosť a jedinečnosť.
oltár je zdobený obrazom sv. martina, nebeského patróna obce.
svätyňu osvetľuje jedno okno, loď dve pôvodne azda gotické okná,
ktoré pri renovácii v 18. storočí dostali obdĺžnikovú podobu.
veľmi zaujímavo pôsobí svetlík v podobe kríža vytesaný do steny
na východnej strane. Jeho tvar zodpovedá templárskemu krížu
s ramenami zužujúcimi sa do stredu. na severnej strane svätyne
vedie gotická bránka do sakristie s gotickou klenbou, s oblokom
pripomínajúcim strieľňu.
nástenné maľby boli v svätyni objavené pri reštaurátorskom
prieskume, ktorý uskutočnil akademický sochár Juraj maták
v roku 1999. v období rokov 2000 – 2002 boli postupne odkryté
a obnovené takmer v celom interiéri kostola. na chóre západnej
steny za organom boli na stene objavené novšie nápisy so znázor-
nením jazdca na koni, pochádzajúce pravdepodobne zo 16. storo-
čia, ale keďže, ako uvádza jeden z odborných komentárov,
„bohužiaľ, ich stav a naše vedomosti zatiaľ nedovolia čítať text,
ktorý obsahovali“, môžeme sa iba dohadovať o ich význame.
55
56
každom prípade tieto iba nedávno objavené fresky
v predstavujú jedny z najstarších súvislo zachovaných

nástenných malieb na slovensku vôbec. vznikli okolo
roku 1300, teda v období, o ktorom predpokladáme,
že tu mali byť prítomní templári ako „ochrancovia severnej hranice
Uhorska.“ 28 Fresky obsahujú viacero zaujímavých motívov, ktoré
by mohli ich prítomnosť potvrdzovať. ide napríklad o starozákon-
ných kráľov dávida a šalamúna hrajúcich na hudobných nástro-
joch, vyobrazenia nebeského Jeruzalema či Baránka Božieho
(agnus dei) symbolizujúceho Jána krstiteľa, ktorý okrem iného
súvisí aj so symbolikou rádu johanitov, keďže jeho veľmajstri
prechovávali ako drahocennú relikviu pravicu tohto svätca.29
Západnému koncu kostola dominuje veža, do ktorej sa možno
dostať iba gotickým vchodom z chóru. v prízemí je zachovaný
gotický oblok, na prvom poschodí strieľne, na druhom dvojité
okná z prelomu románsko-gotického slohu a dva zvony, z ktorých
starší bol ozdobený nápisom verbum domini manet in aeternum
a. d. 1594.30 veža má cibuľovitú strechu v podobe helmy a vidieť
z nej na vežu kostola všechsvätých pri ludrovej, ktorému sa
budeme podrobnejšie venovať na nasledujúcich stránkach.
59
60 61
poklad pod
ryTierovým
náHroBkom
braz rázovitého liptova, na ktorého území
o bude ďalej pokračovať naše bádanie, teraz

vhodne uvedie citát jedného z najvýznamnej-
ších klasikov slovenskej literatúry 19. storočia:
„Keď ideš cestou od Liptovskej do Ružomberka,
ukáže sa ti z jednej strany pekná diaľ dolného
vidieka liptovského,“ píše Ján kalinčiak vo svojej povesti mních:
„Uhliadneš tam osamotený, na výšine ležiaci Kostol Všechsvätých,
v ktorom z výpravy oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky,
kráľ poľský, služby Božie konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej
skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi
čistým poľom, zelenými lúkami, belasými horami ako panenka ven-
com obtočené. Uhliadneš tam z druhej strany Váhu – ako strie-
bristá stužka celý vidiek liptovský na dve rovné poly kálajúceho
a svojimi zelenistými vodami vrchom, miláčkom svojím, zemi lip-
tovskej čosi šeptajúceho – a tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu
sa výšinu, ktorá teraz nad hradskou a Váhom visí, čo ale za dáv-
nych časov bezprostredne od vĺn Váhu bola obmývaná. Tento vrch,
túto výšinu nazýva ľud až podnes Mníchom a udáva tým menom
dač tajomstva plného, čo stať sa tu muselo dakedy, hoc ti na otázku
nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve Mníchom, a to od skaly
neďaleko Váhu nad hradskou pozdlžmo sa vypínajúcej a docela
v zemi tak zasadenej, že bys' myslel, že to človek velikánskej podoby
až do pol pŕs zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej
obrazotvornosti pošlých, a predsa zanechávajú v menách a výrazoch
šľapaje starodávnych podaní.“ 31
63
kalinčiakov sugestívny opis je však iba tvorivou reminiscenciou

podania, ktoré nám vo svojom diele zachoval damián Fuxhoffer:
„Ak sa dívame ponad valy na vrchu Mních, ktoré odolali záhube
tamojšieho templárskeho kláštora a ku ktorému viedla cesta
od rieky Váh od južnej časti tohože vrchu, z ktorej sa privádzala
voda do kláštora, zbadáme stopy onej cesty (…) Z tohto kláštora
však nezostal ani kameň na kameni, odvtedy, čo krutému času
podľahli všetky budovy rádu, ktoré boli do základov zničené…“ 32
povesti sa zmieňujú aj o tajnej podzemnej chodbe medzi kláš-
torom a neďalekým likavským hradom (tiež mal patriť templá-
rom) a o voze plne naloženom truhlicami s pokladmi, ktorý by
tam mal byť niekde zakopaný, o čom čítame v staršej literatúre:
„Kláštor pri Martinčeku (neďaleko Ružomberka) stál na vrchu
Mníchu asi ,Na prievlači‘. V ňom zomrel r. 1230 počas vizitácie
(údajne neprirodzenou smrťou) majster templárov Gottfried z Her-
bersteinu. Po zrušení rádu r. 1312 bol ponechaný svojmu osudu
a súc pravdepodobne prevažne drevený, rýchle zaniknul, takže dnes
niet po ňom ani stopy. Na poliach na jeho mieste kedysi ležiacich,
premenených neskôr na pasienky, vyorávali skaly so stopami malty,
ktoré sú i dnes nahádzané na medziach pozemkov. Pôvodná cesta
vedúca na južnom strmom svahu Mnícha je dnes už tiež nezna-
teľná. Sám vrch Mních dostal svoje meno pravdepodobne od týchto
mníchov.“ 33
64
ieľom nášho putovania históriou bude obec ludrová
c rozkladajúca sa na okraji rušného ružomberka, pres-

nejšie v jej časti kúty. písomne je spomínaná v roku
1332 ako sacerdos Omnium Sanctorum a ľudovo
nazývaná „na púšti“. v okolí dnes pustého kostola mala podľa
tradície kedysi stáť dedina, ktorej obyvatelia ušli pred tatárskymi
vpádmi (1241 – 1242) do hôr a už sa nevrátili. Tento údaj je ťažké
overiť, keďže obec existujúca takmer sedemsto rokov mala pri
sčítaní obyvateľov v roku 1828 už iba dva domy a dvanásť obyva-
teľov a dnes tu už nebýva nikto.
práve tu mal byť podľa starších slovenských historikov pocho-
vaný Johannes gottfried von Herberstein,34 hodnostár templárov,
ktorý pri svojej vizitácii v Uhorsku roku 1230 náhle skonal za
záhadných okolností v templárskom kláštore na vrchu mních. Toto
tvrdenie učeného liptovského kňaza a dejepisca štefana n. Hýroša
(1813 – 1888) komentujú novodobí autori, ako sú mária ander-
ssonová, Branislav močáry, peter svrček ml., či Jozef vandák
takto:
„Podľa Štefana Nikolaja Hýroša, ktorý sa pridŕžal údajného
opisu listiny, ktorú z archívu štajerskej grófskej rodiny Herberstei-
novcov získal ružomberský dekan-farár Jakub Šeliga (dekanom bol
v rokoch 1794 – 1804), v týchto miestach v roku 1230 zomrel tem-
plársky vizitátor Johann Gottfried von Herberstein. Podľa legendy
počas svojej cesty zbadal, ako lúpežníci napadli kupcov. Spolu
s malou skupinkou rytierov sa vydal kupcom na pomoc. V boji proti
67
presile padol. Pred smrťou si prial, aby bol pochovaný v najbližšom

kamennom chráme, ktorým mal byť práve kostol Všetkých svätých
v lokalite Kút. Štefan Nikolaj Hýroš píše, že Herberstein mal byť
pochovaný v striebornej rakve a jeho náhrobný kameň so zodratými
písmenami sa nachádzal v kostolíku. Ako prvý správu (list) rodiny
Herbersteinovcov na základe oznámenia Jakuba Šeligu uverejnil
Damián Fuxhoffer vo svojom diele Monasteriologia regni Hunga-
riae. Daniel Rapant síce považoval správu rodiny Herbersteinovcov
za spoľahlivú a pravdivú pre jej presvedčivú vecnú zhodu s miest-
nymi a časovými pomermi („peripheria Liptoviensis, mons Mnich,
s.Martinus etc.“), Jozef Kútnik-Šmálov však s jeho tvrdeniami ne-
súhlasí, a to najmä z dôvodu, že listina spomína slovenský názov
vrchu Mních („mons Mnich“), pričom v listinách z trinásteho a zo
štrnásteho storočia sa miestne názvy uvádzajú v inorečových pre-
kladoch, v prípade vrchu Mních by malo ísť o označenia Remetehyg
alebo Heremitorium.“ 35
napriek polemickému charakteru tieto a podobné tvrdenia,
ktoré rozpaľujú obrazotvornosť všetkých „detektívov minulosti“,
už celé desaťročia prispievajú k tomu, že genius loci tohto miesta
ovplyvňuje návštevníka ešte účinnejšie. nič tu nebolo ponechané
náhode, o to skôr, že v čase výstavby kostola sa jednota cirkevnej
architektúry a posvätného vplyvu na človeka dosahovala vďaka
hlbokému účinku dedikácie – miesto stavby sa vyberalo mimo-
riadne starostlivo. Je charakteristické, že sa z tohto obdobia ne-
zachovali s výnimkou hrubých náčrtov žiadne plány – pôdorys sa
kreslil priamo na zem, prostredníctvom meradla a šnúry, ktorá
bola súčasne pravítkom, uhlomerom i kružidlom gigantických
rozmerov. a to všetko iba preto, že stavebný plán je iba výsled-
kom rozumovej kalkulácie, ktorý vzďaľuje architekta od terénu,
zatiaľ čo skutočný majster slúžil geniu loci a podriaďoval mu svoje
dielo. v konečnom dôsledku to znamená, že keď kostolu zmenia
prestavbami proporcie alebo rozmery, je ako chrám v duchovnom
zmysle často úplne zničený a stáva sa zbytočným. Čo však nie
je prípadom ludrovského kostola všechsvätých, ktorý si napriek
opusteniu ponechal svoju pôvodnú podobu zo začiatku 13. storočia.
69
70 71
goTický
ZáZrak
v lUdroveJ
o vlastne o ďalších osudoch kostola všechsvätých
Č vieme? od počiatku 17. do začiatku 18. storočia

bol s malými prestávkami v rukách evanjelikov,
neskôr začal pustnúť, a keď v neďalekej ludrovej
postavili nový chrám, v roku 1828 ho úplne zatvo-
rili. Jeho patrón móric rakovský zo štiavnice si
však bol dobre vedomý historickej hodnoty chrámu, preto ho dal
na vlastné náklady opraviť a v roku 1843 opätovne vysvätiť.36
keďže podrobnejší opis kostola a jeho výzdoby ponúkajú špe-
cializované monografie,37 uveďme si o ňom aspoň základné údaje.
samotná stavba je obkolesená kamenným múrom s južne situova-
nou mrežovou bránou ozdobenou monogramami mórica a petra
rakovského. vchádza sa do nej cez gotickú kaplnku s dvoma
gotickými oblokmi, na jej južnej strane boli umiestnené slnečné
hodiny. portál z trojitým neskorogotickým oblúkom ešte v polovici
dvadsiatych rokov minulého storočia uzatvárala starobylá gotická
bránka s pozoruhodným okovaním, ktoré vykazuje románske
motívy. samotná loď je 11 metrov dlhá a 9 metrov široká.
pôvodne sa v nej nachádzal gotický oltár – jeho hlavný obraz
predstavujúci pannu máriu (ktorú mali v úcte predovšetkým tem-
plárski rytieri 38) bol neskôr umiestnený v ludrovskom kostole,
postavenom v roku 1825. na stenách boli dve kamenné pamätné
tabule patrónov kostola z rodu rakovských zo 16. a 17. storočia.
73
74 75
76 77
vätyňa kostola je štvorhranná, s nízkou krížovou klen-
s bou a masívnymi rebrami, na uzáverovom kameni je

znázornený mandylion – kristova hlava. Je osvetlená
jedným okrúhlym, lievikovitým oblokom a dvoma ro-
mánskymi oblúkovitými oknami. Triumfálny oblúk má nepravi-
delnú, slabo lomenú archivolu. na klenbe a stenách boli pod
vrstvou vápna objavené vzácne fresky z 13. storočia, ktoré sú naj-
cennejšou ozdobou kostola. samotná krížová klenba pozostáva zo
štyroch polí. na východnom je sugestívnym spôsobom znázornený
posledný súd. Boh ako najvyšší sudca s krížovým nimbom okolo
hlavy sedí na tróne, na pravej strane svätý peter a anjeli vpúšťajú
vykúpených do rajskej brány, na ľavej diabli vedú zatratených do
pekla – vchod do pekla je znázornený ako plamene šľahajúce
z pažeráka obrovského netvora. na severnom a južnom poli sú
zobrazení apoštoli, na západnom korunovanie panny márie spa-
siteľom, dookola hrajú na rozmanitých hudobných nástrojoch
anjeli. okolo uzáverového kameňa sú rozmiestnené symboly šty-
roch evanjelistov: anjel (sv. matúš), orol (sv. Ján), lev (sv. marek)
a býk (sv. lukáš).
78
ráve v interiéri tejto stavby si môžeme uvedomiť, že
p všetko, čo nám pripadá ako fantázia architekta či ma-

liara tajuplných fresiek, malo svoj dôvod i význam, aj
keď si len ťažko dokážeme predstaviť, v čom táto účel-
nosť spočívala: „Pre väčšinu ľudí je mystérium ukryté iba vo
veciach neobvyklých, veď koho by okúzlila vec, na ktorú sa denne
pozerá?“ kladie otázku louis charpentier a vzápätí si aj odpovedá:
„Nie je vonkoncom výsledkom náhody ani umeleckého zámeru,
pokiaľ chrám stojí na nejakom určitom mieste. Nie je náhodou ani
to, keď je orientovaný spôsobom pri katolíckych kostoloch neobvy-
klým, tvar jeho lomených oblúkov, jeho šírka, dĺžka, ani výška nie
sú výsledkom žiadnej estetickej úvahy. A potom je tu ešte jeden
aspekt problému, na ktorý sa spravidla zabúda. Všetky tie veci –
celok i jednotlivé detaily – vytvorili ľudia, ktorí vedeli, čo robia.
A tým sa k doterajším záhadám pridáva ďalšia, pretože nevieme
vôbec nič o tom, kto boli títo ľudia, ani odkiaľ pochádzali ich vedo-
mosti.“ 39
steny svätyne zdobia výjavy narodenia, života, utrpenia
a zmŕtvychvstania Ježiša, sú na nich aj mnohé nápisy korešpon-
dujúce s patričnými citátmi biblických textov, pri gotickom vchode
do sakristie je v múre pastofórium s mrežovými dvierkami.
samotná sakristia na severnej strane svätyne je novšieho pôvodu
s tromi obdĺžnikovými oknami a zamaľovanou lavicou s vročením
a. d. 1712. pod ňou sa nachádza krypta a na vonkajšom južnom
múre freska sv. krištofa (motív obľúbený u mnohých zasvätencov
tajných spoločností) a stopy po iných maľbách.
82
84 85
a západnej strane kostola je štvorhranná veža, do kto-
n rej sa možno dostať iba z chóru. na jej prvom

poschodí sú iba strieľne, oblúkovité obloky sa nachá-
dzajú až o poschodie vyššie. Zastrešená je jednodu-
chou ihlanovitou strechou, na južnej strane vidieť napoly zabielený
rímsky letopočet udávajúci zrejme rok renovácie. Hrany veže sú
zdobené dnes už takmer sotva viditeľnými štvorcami. pod kosto-
lom mala mať začiatok podzemná chodba vedúca k niekdajšiemu
kláštoru na mníchu, ďalšia smerovala zase južne do oblasti Čere-
nej medzi liptovskou štiavnicou a ludrovou, kde sa má nachádzať
i vchod do podzemia.40
podlahu kostola dnes tvorí novodobá dlažba, a preto zvedavosť
všetkých bádateľov vystaví ťažkej skúške fakt, že sa nezachoval
ani náhrobný kameň pred oltárom, ktorý mal označovať miesto
posledného odpočinku Johannesa gottfrieda von Herbersteina. Čo
sa však odohralo v kláštore na vrchu mních pred takmer ôsmimi
stáročiami? Boli to azda nejaké intrigy vo vnútri rádu, boj o moc,
či odhalenie prečinov natoľko porušujúcich regulu templárov, že
rádoví bratia nevideli inú možnosť, ako násilne ukončiť život veľ-
kého vizitátora alebo legendou zvečnená statočnosť, s akou sa hod-
nostár postavil pred tvár smrti pri ochrane ľudských životov?
istú záhadu v tomto smere predstavuje aj samotný titul tem-
plárskeho hodnostára, označovaného historikom ivanom Houde-
kom za „majstra“, ktorého však nemožno stotožniť so žiadnym
históriou zaznamenaných veľmajstrov. Z dvadsiatich dvoch tem-
plárskych veľmajstrov až na dvoch všetci zomreli vo svojej funkcii,
z toho šesť z nich v priamom boji alebo v nepriateľskom zajatí
a jeden z nich na hranici ako kacír po inscenovanom procese –
medzi nimi sa však Herberstein nenachádza.41
mnohé z toho, čo bolo doteraz napísané o pôsobení templárov
na liptove, dodnes obklopuje atmosféra nejasností a tajomstiev.
napriek tomu máme pre pátranie po templárskej minulosti
liptova zasväteného sprievodcu hovoriaceho k nám prostredníc-
tvom svojej písomnej pozostalosti. dielo už spomínaného historika
štefana nikolaja Hýroša, ktorého rukopisy stále uchovávajú
v liptovskom múzeu, je pre naše bádanie natoľko významné, že
si ho nemožno predstaviť bez aspoň stručnej biografie muža, ktorý
rozviazaniu rébusu o prítomnosti templárov na liptove venoval
prakticky celý život.
87
88 89
HisTorik
TemplárskeHo
kraJa
tefan nikolaj Hýroš sa narodil v ružomberku 18.
š augusta 1813. študovať začal na piaristickom gym-

náziu vo svojom rodisku, odkiaľ sa odobral roku
1826 do Banskej Bystrice, ale gymnázium nakoniec
dokončil v ostrihome. v roku 1830 bol prijatý za
klerika v spišskej kapitule. keď tamojší profesori
postrehli jeho neobyčajné nadanie, poslali ho študovať filozofiu do
Jágra a teológiu do pešti. v roku 1836 bol vysvätený biskupom
Jozefom Bélikom za kňaza. najprv účinkoval v Harhove, potom
v gniazdoch, kde sa neskôr stal administrátorom. Touto funkciou
bol poverený aj v Trnovci, kde sa napokon stal aj farárom. Toto
účinkovanie však – ako sa zdá – malo Hýrošovi slúžiť predovšet-
kým na plné spoznanie života a na prehĺbenie bohatých vedomostí
praktickou činnosťou. v roku 1845 ho biskup menoval profesorom
teológie v spišskej kapitule, kde začal prednášať aj cirkevné právo
a históriu. po viac ako siedmich rokoch prednášok nastúpil ako
kňaz do obce Hybe, odkiaľ prešiel v novembri 1859 do liptovského
svätého michala, ktorý už ostal jeho posledným pôsobiskom.42
91
odľa dochovaných záznamov sa tu o veriacich i zve-
p rený majetok staral naozaj príkladne. v každom svo-

jom pôsobisku požíval neobyčajnú dôveru, a bol preto
často poverený rozmanitými reprezentačnými funk-
ciami. Jednou z nich bolo v roku 1852 vítanie cisára Františka
Jozefa, ktorý cestoval cez liptov. aktívne sa zapojil aj do národ-
ného života, keď sa v roku memoranda národa slovenského
zúčastnil aj na povestnom zhromaždení pod martinskými lipami.
nemohol chýbať medzi zakladateľmi matice slovenskej, v ktorej
sa angažoval ako člen etnograficko-historického odboru. rovnako
ho nachádzame i medzi zakladateľmi katolíckeho gymnázia
v kláštore pod Znievom a spolku sv. vojtecha.
skôr ako 30. decembra 1880 zomrel v liptovskom svätom
michale, kde je aj pochovaný, natrvalo sa etabloval v generácii
pozoruhodných matičných historikov 19. storočia, ako boli
F. v. sasinek či J. Záborský. Jeho životným dielom ostane kniha
„Zámok lykava a jeho páni“, vydaná vlastným nákladom v roku
1876. Táto kniha je svedectvom o Hýrošovej neobyčajnej usilov-
nosti. Je naozaj obdivuhodné, koľko prameňov preštudoval. Čer-
pal predovšetkým z dokumentov šľachtických rodov, z mestských
archívov ružomberka, slovenskej Ľupče či protokolov liptovskej
župy. prejavuje sa to i na rozsiahlej poznámkovej časti knihy
zaberajúcej takmer tretinu textu, čo svedčí o autorovej erudícii.
starostlivo a namáhavo zozbieral všestranný historický materiál.
nie sú to iba dejiny jedného hradu, ale i dejiny hradov celého
liptova, ku ktorým (podobne ako k nami skúmanej templárskej
záhade) je natoľko potrebným kľúčom.
93
tefan n. Hýroš sa popri svojich duchovných povin- je vrch, od obyvateľov nazvaný Mníchom, bo veria, že na ňom bol
š nostiach zaoberal templármi naozaj veľmi inten-

zívne. práve v liptovskom múzeu v ružomberku
možno nájsť jeho výpisky z prác historika g. koli-
noviča o templárskom ráde, niekoľko latinských
listov týkajúcich sa histórie likavského zámku i ru-
kopis o kostoloch na liptove, kde veľkú pozornosť venoval práve
možným templárskym pamiatkam. v rukopise ostalo dielo „opis
starobylých chrámov a malieb“, v ktorom opisuje cirkevné pa-
miatky liptova. prídavkom sú staré piesne. práca, na vtedajšiu
dávno hrádok, či radšej samostan templárov, čoho svedkom sú i vý-
borného staviska rumy, i pozostatky cesty, lunatými kiarami vedú-
cej hore na vrch, ktorý sa vypína od brehu Váhu, tak, že z neho
holého a strmého dá sa vidieť veliká časť stolice.“ 46
štefan n. Hýroš bol naozaj svedomitým historikom, ktorý kvôli
prehľadnosti usporiadal svoje tvrdenia v podobe paragrafov,
akoby tým chcel naznačiť neochvejný postoj, s akým stál za svo-
jimi riadkami. Tak na stránkach rukopisu jeho knihy čítame:
„§ 3. Títo rytierski mnísi mali mať i jinú manseriu, už spome-
dobu jedinečná, mala vyjsť v matici slovenskej, ale nebola vytla- nutú, na vrchu Sv. Marie v Lyptove, a tretiu na Orave, ktoré ku
čená, keďže činnosť matice uhorské úrady zakázali. komthúre Sv. Martina prislúchaly.47 Od Templárov majetky prešli
Hýrošov text písaný dobovou slovenčinou príjemne prekvapuje na mníšskych rytierov sv. Jána,48 a od týchto, menovite vo Sv.
istotou, s akou sa on samotný staval k prítomnosti templárskych Marii, snáď na cistercitskych reholníkov. Odtiaľ prépošstvo (či rad-
rytierov pri ružomberku: šej opátstvo?) bl. P. Marie v Lyptove, ktoré jakoby po reholníkoch
„Nado všetku pochybnosť to kladie Damian Fuxhoffer,43 uvádza- bolo zahynulo, užíval tamejší plebán, ktorý od r. 1673 bol spolu
júci Jakubom Šeligom, čestným kanonikom, ružomberským fará- prépoštom.“
rom, jehož opátere i Svätý Martin (?) na vrchu Mníchu prislúchal, Jedna z najzaujímavejších pasáží informuje o tradícii siahajúcej
z listárne osvieteného rodu grófov z Herbersteinu vo Štýrsku ob- veľmi ďaleko do minulosti v súvislosti s templárskymi rytiermi,
siahnutú listinu, v ktorej sa menuje Ján Gogofrid (?) z Herber- ktoré autor vonkoncom nepokladá iba za legendu:
steinu Veliký Prehľadač (visitátor) a Majster templárov, zomretý „§ 4. Kostol Všetkých Svätých na Kúte, či na púšti, svätina,
na prehľadačke roku 1230 v Uhriech, v Lyptove, na vrchu Mních a kostolík Sv. Martina sú okrem chrámu Sv. Michala archanjela
u Sv. Martina; ktorýžto, dľa starodávneho ústneho podania, v li- v Lyptove najstaršie, jejichž sloh stavänia, ak nie cyrillo-metho-
stárni Jozefa Krišt. Tholta vo Veľkej Štiavnici poznačeného, má dejský, jiste málo čo pozdejší vek poukazuje. Len škoda, že kostolík
byť pochovaný vo starobylej, slohom rimanským vystänej svätine Sv. Martina na Mníchu predošlý ružomberský farár A. K. zbavil
chrámu Všetkých svätých na Kúte, a to vraj i s veľkým pokladom, dôkazov starobylosti na oblokoch, a jiný dávnejší, J. Z., onen zvon
a že sa nachodí tam kdesi pred, či pod oltárom i jeho náhrobný päťcentový, už spomenutý, preliať dal.49 Ústne podanie ale, ktoré
kameň, s písmenami už celkom zodranými. Z povyšše uvedenej lis- za veľmi vážne pokladám, vo Sv. Martine lyptovskom udáva, že
tiny i to vysvitá, že tohto Herbersteinom otec bol predseda kraju zámockí obyvatelia Lykavy bývavali po smrti pochovávaní v kostole
a Najstarší v Štýrsku, matka ale Alžbeta bola zo Stubenbergu. Sv. Martina a okolo neho. Teda zámok Lykava bol v spojení s kos-
K tomu dodáva: že jestvovanie Templárov na vrchu Mních po- tolom a mníchami Svätého Martina. Na to máme svedka zase Da-
tvrdzuje i tamejší starobylý kostol, i zvon päťcentový, jako i násypy miana Fuxhoffera, ktorý, odvolávajúc sa na Kolinoviča
na vyvýšenejšom vrchu Mních zo samostanu, do ktorého viedla a Korabinskyho, povedá: Svätý Martin lyptovský náleží tohto veku
cesta od rieky Váhu, južným bokom tohože vrchu, jejž znaky sú ku državiu lykavskému, dedictvu to dakedajších Templárov, ktorých
viditeľné. Avšak zdá sa mu, že po vyzdvihnutí rehole i samostan 11 samostanov či manserij v Uhriech udáva. Títo rytierski mnísi
bol zholený(?) od základov. Tenže spisovateľ sa odvoláva na Koli- mali povinnosť: a) zaopatriť svoje chrámy lyptovské, jako oravskí,
noviča,44 ktorý tiež potvrdzuje dávne jestvovanie manserie na zámku Orava bydlivší, oravské: teda konati služby Božie; b)
Templárov na vrchu Mních u Lyptovskej vesnici Sv. Martina. mali povinnosť brániť uhorskú krajinu proti poľskej; často i kráľov,
A. Bombardi 45 v mluviac o hrádku či kaštieli sv. Žofie v Ružom- ako Andreja II. Jeruzalemského v horních Uhriech, alebo jeho syna
berku, dokladá: neďaleko od hrádku sv. Žofie za Váhom, ku východu Kolomana v Haliči.“ 50
94 95
96 97
páTranie
v Hýrošovom
arcHíve
ri štúdiu Hýrošovho písomného archívu možno
p nadobudnúť pevné presvedčenie, že jeho autor

o prítomnosti templárskych rytierov vo svojom
domovskom regióne – na rozdiel od väčšiny
súčasných medievalistov – vôbec nepochyboval,
keďže po preštudovaní veľkého množstva histo-
rického materiálu doslova napísal: „Dľa toho teda najstaršie kres-
ťanské chrámy lyptovské maly by pochodiť od templárov.“
podobne tak obhajoval názor, že templári slúžili podľa „slovän-
ského obrädu“ 51 omše v kostoloch v martinčeku, svätej mare
a kútskom kostole všechsvätých, ktorému tradícia prisúdila tak
trochu neobvyklé označenie „na púšti“. okrem iného ho o tom
presvedčil i nález z roku 1874, keď bola pri oraní poľa v blízkosti
veľkej štiavnice objavená pečať s gotickým nápisom s. magnifici
martini de rhacovio, so zobrazením kríža s ovinutou tŕňovou ko-
runou v priečnom preložení na pozadí štítu. Táto pečať „Martina
Rakovskyeho, tuším toho, čo žil ku koncu XVI. stoletia 52 zrejme
ukazuje na pamiatku dakedajšieho tu panovania križiakov“ 53 –
k čomu v ďalšom odseku dodáva:
„§ 5. Poneváč teda nepochybné jest, že Templári mali svoju
manseriu pri Ružomberku na vrchu Mníchu, s kostolom Sv. Mar-
tina, tento ale vždy patril ku zámku Lykavy, preto i zámok Lykava
patril Templárom; ani niet pochyba, že títo držali zámok Lykavu
spolu i s panstvom, či državím, ku nemu prislúchajúcim, bo jako
toť oznámeno, spisovatelia starožitností državie lykavské menujú
dedičstvom dakedajších templárov. Okrem toho i všetky manserie
týchto mníšskych rytierov oplývali velikými statkami a zámkami.54
c) Takéto zámky v tých časoch jim potrebné boly k obrane viery
99
a krajiny. Preto i jiní reholní rytieri ku tomuže cieľu staväli zámky, „Áno, o tom pochyby niet, že v zemách pod právomocnosťou
ku pr. u Livónov na Ríge okolo r. 1201 s biskupom Albertom uhorských kráľov, templári pozemnými statkami oplívali,“ odpo-
z Bremy; - alebo u Prusov okolo r. 1230 s Konrádom, massovským vedá cez priepasť viac ako 130 rokov náš vzácny respondent.
kniežaťom. Tak zaiste činili i Templári Sv. Martina lyptovského „V listine Henrika, čili Emerika kráľa z roku 1198 spomínajú sa
s Lykavou; porozumieť tomu z darovanej listiny Imricha (Henríka), vojáci templári v Uhriech bývajúci, s osobami a poddanými jejich,
uhorského kráľa, vydanej r. 1198, a Rehorom IX., pápežom, po- ako tiež jejich domy, i ľudia, i bratia svätého vojska. I Rehor pápež
tvrdenej, ktorou, pozorujúc na zbožnosť a snažné práce templárov, písal na majstra a bratov templárov v Uhrách. I Andrej II. kráľ
oproti nepriateľom kríža Kristovho konané, za spasu duše svojej r. 1219 spomína majstra domov, vojska templárov v Uhorsku
a svojich nápadníkov potvrdzuje všetky statky a majetky jejich a Slavonsku. Z tohto všetkého je zrejmo, že templári pri velikých
v Uhorsku, ktoré mali alebo mať budú i s poddanými jejich. To majetkoch i hradami vládli, a to i v Uhriech. Menovite spomína
samé učinil i Andrej II., kráľ. Sem naráža Ján Kalinčák vo svojej sa roku 1295 brat Bertram z Cveku, vojska templárov v Nemecku,
povesti Mních 55, že r. 1217 v červni manseria Mních dostala opáta Slavie, Česku a Morave ponížený prikazateľ, ktorý uspokojoval pri-
(priora). Predtým tam neboli mníšski rytieri. Toto jejich komt- jatie peňazí bratovi Ekónovi od pražského biskupa Tomáša daných,
húrstvo obsahovalo Lyptov, Oravu, Turiec, Trenčín, potom Zvolen, za odpredané domy na Vodochote r. 1294. R. 1216 dňa
Gemer, Spiš a Šariš. Malo brániť Andreja kráľa v horních Uhriech, 21. novembra, Honor pápež dľa snemu laterans IV.58 naložil ostri-
a jeho syna Kolomana v Haliči. Sväto-martinský opát (prior) homským templárom na tri roky dávať dvaciatu čiastku všetkých
Uriaš, a komthúr Gilbert de Chateau Cavaillon bol.56 Ešte za pa- cirkevných dôchodov pre pomoc Svätej zeme.“ 59
novania Andreja II, kráľa, vyslaný bol do Uhorska veľinquisítor Z toho istého zdroja sa dozvedáme aj o okolnostiach zániku či
(visitátor) templárov, Ján Godofréd Herberstein, syn štýrskeho skôr nenásilného rozpustenia rádu templárskych rytierov za ka-
kniežaťa a Alžbety Stubenberger, ktorý ale v samostanu uhorských rola róberta, v zhode s našimi doterajšími predstavami a svedec-
templárov na vrchu Mních roku 1230 nenadále zomrel, a to, jako tvami cirkevných historikov druhej polovice 18. storočia.
sa domnievali dajedni, smrťou neprirodzenou, o čom však niet na- „Kolinovič dôkladne rozpráva: že Uhri pod Karolom kráľom, dľa
skrze žiadnej istoty.57 príkladu Nemecka a Rakúska, tichšou rukou a nie ohňom a žele-
§ 6. Nasledovne z toho, čo dosiaľ reknuto, vysvitá, že templári zom, vyhasili templárov,“ píše doslova štefan n. Hýroš a ako bonus
Sv. Martina zámok Lykavu lebo už našli, alebo sami vystavili, k tomu dôverne dodáva: „Ba tento kráľ zanechal ím vo svojich
a síce v tak zvanom pysku, čili v hlave zámku. Len že to musel byť zemách i jedon dom, ktorý s časnými majetky, až do počiatku pa-
zámok v spodnej časti zdenný a vo vyšnej drevený, lebo bol pozdej- novania Mateja Korvína kráľa, potrval. Že Rajčáni je svedkom,
šie znovu vystavený, a ku jiným dvom vňútorného dvorca zámkom, ako državie Čurgov aspoň so 17 dedinami v Šimigu trímali tem-
či oddielom pristavený, jako to už udané bolo.“ plári, jejíchž osoby nikdy neboly hnané na smrť a ku smrti, leš
v písomnej pozostalosti medzi množstvom zažltnutých listín prevzavšie rúcho johannitov, ktorýmžto boly nasúdené statky tem-
písaných Hýrošovým úhľadným písmom nájdeme v rukopise jeho plárov, dľa Pazmana, pod menom hospitalárov sv. Margaríthy zo-
diela o likave aj krátky text, ktorý sa neskôr ocitol ako súčasť trvávali, jako i v byharskom Telegde, okolo Váradu, neďaleko
poznámok v epilógu tlačenej podoby knihy. Jeho stanovisko je Debrecína, avšak tieto statky roku 1335 boly dané reholi serafínskej
formulované jasne, akoby sme mu v posmrtnom interview naozaj františkánov, podľa Samuela Timona, ktorý okolo r. 1367 spomína
položili otázku týkajúcu sa postavenia templárskeho rádu na generálne kapitulum križiakov jeruzalemskych v Uhriech. I v zámku
našom území: Komárne takže. Podobne priorát z Vrany (Auranae), ktorý samos-
100 101
tan od Zvonimíra, kráľa Dalmátska a Slavonska založený ponekeď

držali templári. Potom pak, keď títo vyhynuli, Ľudovít I., kráľ
uhorský daroval ho rytierom križiakom z Rhôdu, ba áno, ešte ho
viac obohatil preto, že mu títo vo vojne neapolitánskej vernú službu
preukázali, ktorých výsady i Ferdinand kráľ potvrdil. Až keď r. 1537
Vrana (Aurana) do moci Turkov prišla, potom v Uhriech pomali
vyhynuli. I Ján III., vojvoda z Opúlie, pätnásty prepošt spišský,
r. 1382 – 1402 bol tiež veľmi priaznivý križiakom. Že pak priorát
Vrany s dovolením pápeža, držal Imro Zápoľa, spravca Bosny, ku
bráneniu Bosnu, v rokoch 1464 – 1477 je vec istá.“ 60
Záver, ktorý autor vyvodzuje, nás napĺňa nadšením, ktoré nám
vydrží ešte veľmi dlho a ktoré potrebuje azda každý neformálny
bádateľ nasledujúci stopy rytierov pripravených „bojovať so štítom
viery“ za väčšiu slávu Božiu a za majestát kráľa, ktorý na ich
pomoc nikdy nezabudol:
„Slovom, zo všetkého vidíme velikú priazeň Karola Roberta,
uhorského kráľa ku templárom v Uhriech. A prečo to? – lebo mu
ku prestolu dobre a výdatne pomáhali najmä u Rozhanovíc.“ 61
nikto nám azda nemôže zazlievať, keď pri týchto slovách, sklo-
není nad krehkými stránkami v Hýrošovom bádateľskom itinerári
pocítime nesmierne zadosťučinenie. stopa templárov na slovensku
po roku 1307 nebola krvavým pásom ťahajúcim sa tade, kade sa
v dejinách ostatných kráľovstiev uberali ťažko ranení, ale hrdým
pochodom nezlomných rytierov, ktorí mašírovali pod rozviatymi
zástavami do služieb kráľa po víťaznej bitke pri rozhanovciach.62
103
104 105
„v Čarokrásnom
kraJi dolnéHo
lypTova“
čarokrásnom kraji dolného Lyptova, na uhor-
„ v skom Slovensku, pri ceste vedúcej úzkym prie-

smykom do oravskej Dubovej, nad ľudnatou
vsou Lykavka, neďaleko mesta Ružomberek, ku
západoseveru za Váhom, temer na jednu hodinu
pešej cesty asi 500 siah vzdialené, čnejú na pev-
nom osamelom brale mohutné rumy, ešte posaváď až do stropu
dosť zachovalého zámku Lykava, v údolí otočenom vyššími neveľmi
vzdialenými vrchy, z ktorých najbližší sú: Čebrat od západu, Mních
od juhu a Choč, od východoseveru; o ktorých vrchoch, poneváč na
Mníchu neďaleko veľmi starobylého kostolíka svatému Martinovi
biskupovi venovaného, a malej vsi, podobne Svätý Martin rečenej
bol voľakedy vystavený samostan červených mníchov čili križiakov,
práve templárov, 63 poviedka ľudu hovorí, že svoje mená dostali od
výpovede: choď mních žobrať. Čo ovšem má svoj význam, vzťahu-
júci sa na tie časy, keď červení mnísi na sneme vienskom v Gallii,
roku 1312 skrze Klimenta V. pápeža, najmä nútením krásneho
Filippa, tamejšieho kráľa vyzdvižení a všetkých statkov i majetkov
zabavení boli.“ 64
107
108 109
110 111
áš záujem o likavu vzbudzuje predovšetkým ivanom
n Houdekom spomínaná stredoveká listina z roku 1312,

v ktorej sa ako majiteľ hradu spomína templársky
majster radmír.65 To by len potvrdzovalo domnienku
o založení pevnosti templármi, ktorých v ľudovej tradícii nazývali
aj „červenými mníchmi“. o tri roky neskôr písomnosti zazname-
návajú v úlohe hradného pána na likave magistra donča, ktorý
dostal hrad do daru od kráľa karola róberta. po dončovej smrti
v roku 1339 pripadol hrad do správy kráľovskej komory. kráľ Ľu-
dovít daroval likavský hrad rodu Bebekovcov, no neskôr im ho
cisár Žigmund odňal a daroval palatínovi mikulášovi garovi.
Hrad spomínaný v prvej polovici 14. storočia ako possesio
Lichva bol vybudovaný ako gotický palác nielen s obytnými pries-
tormi, ale aj kaplnkou. pri obrane sa jeho posádka spoliehala na
prirodzený systém založený na sťaženej dostupnosti. koncom 14.
storočia bolo okrem hradného kopca vybudované aj panstvo, pod
ktoré patrilo viacero liptovských osád a dokonca aj ružomberok.
v roku 1431 obsadilo hrad husitské vojsko a pod vedením prokopa
veľkého tu husiti pobudli do roku 1434. Hrad nakoniec vypálili.
Už o rok neskôr ho znovu vybudoval Ján Huňady, ktorému likavu
daroval kráľ Žigmund. Huňadyovskému obdobiu vďačí hrad
za prestavby v druhej polovici 15. storočia. starý horný hrad bol
prestavaný na štvorposchodový palác, čoho dôkazom sú ešte vidi-
teľné zvyšky muriva s detailmi konzol alebo bývalých kozubov.
113
114 115
116 117
ikava mala podľa starších cirkevných historikov pod-
l liehať správe templárov z kláštora na vrchu mních

a jej obyvatelia mali byť pochovávaní v neďalekom kos-
tole v martinčeku, ako o tom píše štefan n. Hýroš: „Je-
stliby hrad Lykava nepochodil od časov Moymíra, vtedy prvé jeho
počiatky odvodzujem od červených mníchov, čili templárov, o kto-
rých už vyššie povedeno, že pri Ružomberku na vrchu Mních mali
svoju manseriu, to jest samostan alebo sobor; čo i samé meno
dosvedčuje toho vrchu, ktoré z pohanských časov nepochodí, bo po-
hani nemali mníchov. Starobylá povesť ľudu povedá, že tíže červení
mnísi zo svojho samostanu, na vrchu Mníchu jestvovavšieho, tohto
jäskyňami mali podzemné priechody a východy; čo práve včil do-
svedčuje sa, bo v tomto čase oné povestné jäskyne v skutku dopá-
trané sú.“ 66
skúsme sa pri tomto tvrdení nášho dávneho informátora, zná-
meho svojou svedomitosťou pri skúmaní pramenných podkladov,
na chvíľu zastaviť. v okolí ružomberka existuje viac ako dvesto
objavených jaskýň rozmanitej veľkosti, ale jedna sa spomedzi nich
vymyká naozaj zásadným spôsobom. Je ňou jaskyňa nachádzajúca
sa pod juhovýchodným výbežkom vápencového masívu mnícha
pri liskovej. svojou doteraz preskúmanou dĺžkou – vyše štyroch
kilometrov chodieb, je desiatou najdlhšou na území slovenska.67
„Jeden z najvýznamnejších objavov sme uskutočnili pred dvomi
rokmi, keď sme objavili takmer 500 metrov nových chodieb, ktoré
v dovtedajšej dokumentácii neboli nikde zaznačené,“ povedal za
jaskyniarov oblastnej skupiny ružomberok, ktorí jaskyňu už dlho-
dobo skúmajú, v rozhovore pre regionálny týždenník ružomberský
hlas jaskyniar miroslav Jurečka. „Postupne na to prichádzali nové
postupy, ktoré podnietili ďalšie nové objavy. Základná trasa jaskyne
sa dá prejsť približne za štyri hodiny, pričom začiatok trasy je pri
Liskovej a koniec za Martinčekom.“ 68
118
ento výrok potvrdzuje svedectvo zo sedemdesiatych
T rokov devätnásteho storočia, s ktorým bol bezpo-

chyby dobre oboznámený aj štefan n. Hýroš: „Neďa-
leko Ružomberka leží vrch pod menom Mních v celom
okolí známy, o ktorom už od dávnej doby kolujú všakovaké povesti
v ústach ľudu. Menovite rozprávalo sa, že pastieri našli na tomto
vrchu jaskyne, v ktorých budú vraj ukryté veľké poklady červených
mníchov (templárov), od ktorých že sám vrch obdržal meno svoje.
Prvá čiastka tých povestí dosvedčila sa, keď behom leta toho sku-
točne objavili v tom vršisku veľké jaskyne, z ktorých jedno krídlo
má dlhosť 77 siah, trebárs ono preniká ešte hlboko do vnútra vrchu;
ale doposiaľ neodvážil sa nikto ďalej...“ 69
Známy žilinský speleológ a bádateľ eduard piovarči nadviazal
na tieto dávne svedectvá a jeho osobnú skúsenosť cituje kniha „po
stopách templárov na slovensku“ nasledujúcimi slovami:
„Templári sú dnes veľmi vďačnou témou a aj ja osobne sa pri
svojom štúdiu intenzívne zaoberám ich dejinami. Je vysoko prav-
depodobné, že každý, kto v historických dobách Mních obýval,
musel prísť s jaskyňou do kontaktu, templárov z toho nevynímajúc.
Išlo o prísne vojenský rád a už len zo strategických dôvodov museli
mať svoje najbližšie okolie preskúmané, aby ich žiaden prípadný
útok nepriateľa neprekvapil. Táto jaskyňa sa pre nich mohla stať
aj strategickým úkrytom a rozhodne bola aj pre nich tajomným
miestom – a ako prehistorické pohrebisko aj miestom vzbudzujúcim
istý rešpekt. A práve preto ho mohli v istom ohľade i využívať, hoci
doposiaľ sa žiadne priame stopy po templároch v jaskyni neobja-
vili.“ 70
120
122 123
radmírovo
sTraTené
pansTvo
odľa štefana n. Hýroša bol pánom likavy v roku
p 1312 akýsi radmír, posledný prior templárov

z martinčeka, ktorý „obávajúc sa trenčanského
Matúša, pána Váhu a Tatier, keď mu piatimi
deťmi obťaženému svoju dcéru Margitu za man-
želku nedal, tohoto svojho opustil a Karolovi Ro-
bertovi sa pripojil, úfajúc, že tak bude ponechaný v državi“.71
autor vo svojej knihe z roku 1876 ešte dodáva: „... má to tuším
poťah na oné podanie, že šialená dievka Guta, céra Petroviča, jed-
noho z hlavných vodcov Matúšových, kýmsi mníchom (rytierom
križiackym?) zvedená, v Rozhanovcach, počas bôja bodla nôž do
prsú Matúša, ktorý mu však nezasiahnul do srdca. Za to jej vlastný
otec, ta prišedší, mečom ju prebodnul.72 Všetkému lepšie sa poro-
zumie, keď sa pridá, že trenčanský Matúš bol dvakráť vyobcovaný
z cirkve pre Karola kráľa.73 Avšak meno tohto posledného, z tem-
plárskych rytierov, pána državia Lykavy, Radmír, radšej by malo
byť vyslovované Sadmír, bo v tomto čase skutočne pánom Lykvy
bol Saad, syn Mylotha, ktorý od Karola Roberta kráľa roku 1341
za Likvu obdržal Libelu, majúci potomka Filpeša (Filippa) 74, dal
pôvod rodu pánov Philpešy, jináč Lipthay z Klačian a Lubelly.75
Možno, že je to ten samý Saden, ktorý prichodí v obrädoch vysku-
mania pravdy, skrze súd žeravého železa.76 Ale tento Sadmír, a či
Radmír, nepanoval dlho, aspon neodvisle na Lykave, bo zradný
vodca Matúšov Donč 77 Capy de Esen, potomok Šimona Michbana,
pridav sa ku Karolovi a udatne bojovav za neho, jako si vopred bol
objednal.“ 78
125
126 127
mienka o rozhanovciach, ktoré sa nachádzajú neďaleko
Z košíc, je zaujímavá tým, že podľa niektorých starších

autorov sa bojov na strane karola róberta zúčastnili
aj templári a nie johaniti, ako sa udáva v súčasnosti.79
Je však známe, že majetky po templároch mali zdediť práve joha-
niti a mnohí templári sa prechodom do ich rádu zachránili. nebolo
by teda nepravdepodobné, že sa bitky pri rozhanovciach zúčas-
tnili aj templári, avšak už pod zástavami johanitov.
Bitka pri rozhanovciach, ku ktorej došlo 15. júna 1312 pri
malej obci ležiacej necelých dvanásť kilometrov severovýchodne
od košíc, tak zohráva v našich úvahách dôležitú úlohu. nielenže
zlomila moc silného šľachtického rodu omodejovcov na východ-
nom slovensku a umožnila tak upevniť vládu kráľa karola ró-
berta z anjou pred 695 rokmi, ale stala sa i slávnym mementom
našej histórie, o ktorej napísal Jonáš Záborský (1812 – 1876)
divadelnú hru (Bitka u rozhanoviec) a naši národní buditelia sa
o nej často zmieňovali s netajenou nostalgiou. v súvislosti s ňou
písal o zrade, hrdinstve, láske i nenávisti, ale najmä o idealizova-
nom „pánovi váhu a Tatier” matúšovi Čákovi a templároch
(v tomto prípade nevykreslených v priaznivom svetle) aj svetozár
Hurban vajanský (1847 – 1916) vo svojej poéme ratmír.
o čo teda v bitke pri rozhanovciach išlo a akú úlohu by v nej
mohli zohrať templári vo veľkoryso rozohranej hre cudzokrajného
následníka uhorského trónu? 80
posledné výskumy dovoľujú tvrdiť, že sa karol róbert ako
uhorský kráľ pravdepodobne nestotožňoval s úmyslom prenasle-
dovať templárov v zemi svojej koruny. pápežská bula Pastoralis
praeeminentiae z 22. novembra 1307 nariaďujúca zadržať templá-
rov a zabaviť ich majetok v mene pápeža požadovala vykonanie
menovite od kráľov anglicka, írska, kastílie, aragónska, portu-
galska, Talianska, nemecka a cypru, teda karola róberta
k ničomu nezaväzovala. skôr si myslíme, že sa zariadil podľa kle-
mentovej buly Ad providam z 2. mája 1312, v ktorej pápež stano-
vil, že francúzsky kráľ bude odškodnený za výdaje od roku 1307
a všetok majetok templárov pripadne johanitom. v Uhorsku, kde
boli johaniti usadení približne od roku 1150, to v zmysle druhej
časti výroku z klementovej buly prebehlo zrejme podobne.81
129
„Templári mali nepochybne veľa sídel a domov v Uhorsku,“ píše

damián Fuxhoffer a jeho mienka sa stáva pre nás východiskom
úvahy o potrebe stálej ozbrojenej sily rádu v našej krajine v kon-
flikte národov kríža a polmesiaca. „V Európe nebola taká provincia,
o ktorú by sa neľútostnejšie a častejšie bojovalo ako o Panóniu,
európsky raj. Túto sa pokúšali Tatári, Kumáni, Jazygovia a všetky
barbarské kmene privlastniť všetkými silami.“ 82
karol róbert ako prezieravý panovník zrejme umožnil prestup
uhorských členov templárskeho rádu a prevod majetku k johani-
tom. v situácii, keď naliehavo potreboval stabilizovať vnútorné
pomery v krajine (nezabúdajme, že jeho ťaženia proti odbojným
veľmožom na strednom a východnom slovensku sa odohrávali
v období tesne pred ukončením a po ukončení templárskych
procesov) a čelil stálemu náporu tatárskych vojsk, by sa sotva
podieľal na likvidácii elitnej vojenskej sily, ktorá mu mohla
poskytnúť natoľko potrebnú podporu. a možno si bol aj dobre
vedomý obete, ktorú templárski rytieri sedemdesiatjeden rokov
pred jeho veľkým víťazstvom pri rozhanovciach priniesli. vtedy
bojovali pod zástavou jeho predchodcu Bela iv. v krvavej bitke
pri rieke slaná s obrovskou inváznou armádou džingischánovho
vnuka Batuchána. 11. apríla 1241 v nej padlo len na uhorskej
strane viac ako štyridsaťpäťtisíc ľudí a templári pod velením Ja-
kuba de mont royal do konca kryli ústup kráľa – a zomreli do
posledného muža.
131
132 133
kosTol, kTorý
sa poTopil
templárskou tradíciou je spojená aj existencia niek-
s
zifikátora
z madočian.84
dajšej, dnes už zaniknutej obce liptovská mara,
ktorá bola jednou z najstaršie doložených farností
v regióne.83 obec sa opisuje ako prvé trhové miesto
v liptove existujúce už v 12. storočí a z histórie je
známa i tým, že v roku 1390 tu súdili a upálili fal-
kráľovských darovacích listín Jána literáta
najstaršia písomná zmienka o liptovskej mare sa nachádza

v listine z roku 1288, kde je spomenutý kostol s farou a prepoš-
stvom, ktoré zaniklo v 18. storočí. To si však vyžaduje bližšie vy-
svetlenie. v roku 1930 vyšla v Zborníku Filozofickej fakulty
Univerzity komenského v Bratislave dizertačná práca alexandra
Húščavu „kolonizácia liptova do konca 14. storočia“. Toto dielo,
ktoré spočiatku opisuje geografiu a demografiu liptova, po nie-
koľkých stránkach spomína najstaršiu zachovanú písomnú
zmienku o tomto regióne z roku 1230 (v ktorej „križiacky“ uhorský
kráľ ondrej ii. oznamuje, že daruje pôdu bez obyvateľov kolonis-
tom) a z nej vyvodzuje nasledujúci obraz o liptove v čase nami
predpokladaného pobytu templárov:
„Uhorskí králi boli majiteľmi ohromných statkov, medzi ne sa
hlavne počítali územia, ktorých sa nedotkla kolonizácia. Na takých-
to majetkoch prameňom všetkého práva bola jedine koruna či lepšie
kráľova osoba. Taktiež Liptov sa javí na počiatku 13. storočia úze-
mím, ktorého sa ešte nedotkla ľudská ruka. Je to vlastne veľký
komplex lesov s bohatstvom horských bystrín, ktoré napájajú údo-
lím divo sa valiaci Váh.“ 85
sugestívny opis divokej a lesmi prestúpenej liptovskej krajiny,
z jednej strany obklopenej veľkohorskými bralami choča, Západ-
ných a vysokých Tatier, z druhej málo priechodnými chrbtami
nízkych Tatier a rozdelenej rozbúreným tokom váhu na dvoje,
vyvoláva dávny obraz regiónu, na ktorého kolonizácii sa mohol
templársky rád skutočne podieľať.
135
136 137
138 139
Templári legendy cTi a slávy
„Križiacke rády usadzoval kráľ spravidla na zem odsunutých

stráží,“ píše historik ondrej r. Halaga. „So zemou prebrali aj časť
strážnych funkcií. Nevyžadovali teda ochranu kráľa, ale mu ju sami
mohli poskytnúť.“ 86
„Zem odsunutých stráží“,87 aké priliehavé pomenovanie krajiny
a naozajstná výzva pre príslušníkov rádu, ktorý sa podobne ako
johaniti v prvých líniách podieľal na zaistení bezpečnosti nielen
v Zámorí, ale aj v mnohých európskych krajinách, Uhorské krá-
ľovstvo nevynímajúc!
keď sa pokúšame z historických svedectiev rekonštruovať
pestrý obraz stredovekého liptova, rozhodne nám to neuľahčuje
skutočnosť, že v druhej polovici minulého storočia 360 miliónov
kubíkov vody zmenilo región úplne na nepoznanie: od liptovského
mikuláša na východe až po obce vlachy a vlašky na západe, od
gôtovan na juhu až po liptovskú sielnicu na severe sa rozlialo
gigantické priehradové jazero z juhu lemované lesnatými svahmi
nízkych a zo severu končiarmi liptovských Tatier.
práve kvôli vodnému dielu z pôvodnej stavby jedného z naj-
starších kostolov stredného slovenska zostala iba veža zo začiatku
18. storočia. ranogotický kostol vo svätej mare z 13. storočia
kedysi stál na výbežku nevysokého vŕšku obklopený múrom so
strieľňami. od polovice 16. do konca 17. storočia patril s malými
prestávkami evanjelickej cirkvi a. v., v jeho sakristii boli v búrli-
vých obdobiach uložené mnohé cenné archívne listiny. renováciou
prešiel v rokoch 1780, 1851, 1906, 1922 až 1923, v šesťdesiatych
rokoch minulého storočia boli architektonicky cenné časti evakuo-
vané zo zátopovej oblasti liptovskej mary.
po mnohých úvahách o spôsobe záchrany vzácneho kostola (od
myšlienky vybudovania ochrannej hrádze, vyzdvihnutia na umelý
ostrov či presunu na nové, bezpečné miesto) vykonal kolektív
odborníkov z úradu štátnej pamiatkovej starostlivosti presnú
priestorovú rekonštrukciu. výsledná kópia celej sakrálnej stavby
s osadením všetkých pôvodných výtvarných častí a architektonic-
kých detailov bola potom umiestnená v múzeu liptovskej dediny
v prírode v račkovej doline pri pribyline.88
140
142 143
o pôvodného kostola sa vchádzalo z juhu cez vežu.
d veža bola postavená v roku 1635 podľa nápisu „Anno

Christi M. D. C. XXVI” nad portálom. nad nápisom
je päť metrov nad zemou polmetrový ciferník slneč-
ných hodín. Tie sa v čiastočne poškodenom stave zachovali, keďže
sa časť veže ešte stále vyníma pri severnom konci priehradnej hrá-
dze.89
Z predsiene vo veži sa pôvodne vchádzalo trojitým gotickým
vchodom do bočnej južnej lode s tromi oblokmi a barokovým
oltárom z roku 1677. Túto loď od hlavnej lode oddeľovali dva mo-
hutné románske stĺpy zdobené tvárami ľudí a netvorov, ktoré nesú
gotické oblúky. Hlavná loď bola 18,5 metra dlhá a 8,2 metra ši-
roká, osvetlená troma oknami, z ktorých bolo jedno okrúhle.
v nej boli krásne vyrezávané lavice z roku 1670, bohato zdobená
gotická kazateľnica, renesančná, pieskovcová krstiteľnica s mede-
nou pokrývkou, barokový oltár z roku 1768 a dve podzemné
krypty. Za oltárom objavili pod vápennou vrstvou poškodenú
fresku opäť znázorňujúcu posledný súd. na východnej strane hlav-
nej lode stála svätyňa na päťuholníkovom pôdoryse, osvetlená
troma gotickými oknami s vitrážami a jedným okrúhlym oknom.
mala dobre zachovanú gotickú klenbu, barokový oltár z roku 1678
a veľmi vzácne, z pieskovca vytesané a zo steny napoly vyčnieva-
júce pastofórium.
145
existencia pastofória, teda v stene vytesaného výklenku na losťami, za akých došlo k zániku templárskeho rádu. ak myšlienku
uchovanie oltárnej sviatosti, je cenným dokladom kultu Božieho svojich pôvodných cností vizualizovali aj do emblému dvoch jazd-
tela, krátko po jeho kodifikácii v roku 1264. cov sediacich pre svoju chudobu na jednom koni (tak ho poznáme
pri rozoberaní neskorogotickej oltárnej menzy objavili reštau- z pečatí a miniatúr), freska z tohto liptovského kostola nemôže už
rátori aj druhotne zamurovaný kamenný štít trojuholníkového lepšie vyjadriť tragiku ich pádu – tí istí jazdci, potupení, zradení
tvaru, pravdepodobne tympanón, ktorý bol pôvodne umiestnený a na smrť odsúdení templárski rytieri, sú vlečení za koňom svojho
nad malým vchodom. v plastickom dekóre jeho povrchu je vma- zákerného protivníka.
ľovaná kristova hlava v ranogotickom, prípadne neskorom román- Z pôvodného inventára najstaršieho obdobia sa zachovala iba
skom štýle. na potvrdenie osobitého zaujatia templárov socha madony, hlavný oltár a malý mariánsky oltár, ktoré v roku
v znázorňovaní mandylionu, kristovej tváre (počiatok zobrazova- 1918 odviezli do Budapešti. Zatiaľ čo ivan Houdek mohol ešte
nia možno hypoteticky odvodzovať od posvätnej relikvie rádu zná- v decembri 1923 napísať: „že v máloktorom kostole nachádza sa
mej ako veronikin ručník), sa dajú nájsť v literatúre príslušné toľko starobylých a z čiastky i takých vzácnych predmetov ako vo
doklady. defilé tajomstiev však ďalej pokračuje. svätomarskom kostole”, o deväťdesiat rokov neskôr je to pravda
na severnej stene kostolíka v liptovskej mare pri gotickom už len sčasti – všetko to, čo ostalo z jedného z najstarších kostolov
vchode do sakristie bola znázornená freska dvoch cherubínov, liptova tradične pripisovaného templárom, možno obdivovať
ktorú však neskôr zamaľovali. s prihliadnutím na často zložité v múzeu liptovskej dediny, ktoré sa nachádza ako pobočka lip-
meandre regionálnych dejín si možno povšimnúť predovšetkým tovského múzea v pribyline.
nástennú maľbu s tematikou starozákonného súdnictva – danielov
súd, v oblasti liptova je historicky ojedinelá. o freske sa z po-
hľadu kunsthistorika môžeme dočítať nasledovné:
„V pravej časti kompozície sú zobrazené dve postavy sediace na
jednom tróne. Po ľavej strane trónu stoja dvaja bradatí muži so zvia-
zanými rukami. Za nimi značnú časť obrazovej plochy zaberá košatý
strom s piatimi druhmi listov: pod stromom ležia dve nahé, len
bedrovým rúškom zaodeté postavy s rukami zviazanými za chrbtom.
Zľahka pozdvihnuté, natiahnuté nohy naznačujú, že ich ktosi za ne
vlečie. Fragment jazdca situovaním v hornej časti obrazovej plochy
a obrátením hlavy prezrádza, že ležiacich za nohy vlečie kôň. V spod-
nej ľavej časti kompozície, približne pod motívom vlečenia, sa zacho-
val fragment kopcovitej krajiny, na ktorú padá krvavý dážď.“
podľa louisa charpentiera sa gotický sloh a templársky rád
rozvíjali ruka v ruke. štýlové znaky radia tieto maľby medzi práce
závislé od tvaroslovia francúzskej klasickej gotiky okolo roku
1300.90
azda si po tejto charakteristike odborníka so štylisticky
odmeraným, ale faktograficky presným vyjadrovaním môžeme po-
voliť uzdu svojej predstavivosti. ak totiž predpokladáme, že
myšlienková náplň, výtvarná úroveň, ako aj štýlová čistota nad-
väzujúca na západoeurópsku gotiku naozaj prezrádza tvorcu tesne
spätého s kláštorným prostredím niektorej z francúzskych reholí
pôsobiacich v tom čase na slovensku, nemôžeme sa zbaviť pred-
stavy, že bola v symbolickej rovine inšpirovaná dramatickými uda-
146 147
148 149
150 151
152 153
šiFra
skryTá v erBe
ďalšou stredovekou obcou, liptovskou sielnicou,
s rozloženou dnes severne od zatopenej oblasti, je

spojená ešte jedna záhada, ktorá veľmi úzko súvisí
s témou templárov. v roku 1463 dostala do vienka
s privilégiami výsadného mestečka aj erb, ktorý vý-
znamný slovenský heraldik Jozef novák opísal
v monografii o mestských erboch na slovensku nasledovnými slo-
vami: „V trojvrší kláštor, na trojvrší tri suché stromy.“ 91
Tento erb sa zachoval aj na dvoch pečatiach z liptovskej siel-
nice, pričom na menšej vidíme znázornenú budovu a vedľa nej tri
stromy na trojvrší s tromi konármi, na ktorých vyrastajú po tri
ratolesti – skutočne ako v zaklínadle alebo v nejakej rozprávke:
„Tvar budovy zachytenej na pečati po picassovsky, z dvoch strán
odrazu, je pomerne nápadný,“ píše pavel dvořák, aby vzápätí
položil otázku: „Čo je to za stavbu, ktorá je síce kostolom, ale pri-
pomína viac pevnosť?“ 92
pri hľadaní odpovedí načrel nadšený bádateľ slovenskej histórie
Jozef kútnik do hĺbky slovenských dejín: „Sielnický kostol bol pô-
vodne zasvätený Všechsvätým. Toto patrocínium majú aj ďalšie
kostoly v obciach Kút pri Ružomberku, Hybe a Stankovany na Lip-
tove, na Orave Zázrivá, Tvrdošín a Rabčice, v Turci Slovenské
Pravno, na Pohroní Sielnica, na Spiši Batizovce a Bijacovce, teda
v obciach s pozoruhodným spoločným menovateľom: ležiacich na
prechodoch z kotliny do kotliny alebo v ich východoch.“ 93
155
k budeme parafrázovať názor tohto historika, ktorý
a na základe zobrazenia kostolov v erboch poukazuje

na rehoľnú tradíciu – v sielnickom či kútskom prípade
o to nápadnejšiu, že ide o patronát všechsvätých,
môžeme si dovoliť nasledovnú hypotézu: ak budeme hlbšie analy-
zovať topografické názvy lokalít typu mních, mníchov či mníšek,
ako aj zasvätenia kostolov v miestach blízko takýchto lokalít
s „nápadnými mníšskymi pomenovaniami a tvoriacimi s nimi na
Liptove umnú a uzavretú sústavu“, môžeme uvažovať o vytvorení
súvislého cestného koridoru, popri ktorom vznikli opevnené sídla
rádov v oblasti Hornej nitry, Turca, na liptove, orave a spiši
vzdialené od seba maximálne na jeden deň cesty, tridsať – štyrid-
sať kilometrov (v neschodnom teréne i menej).
ak si túto úvahu konfrontujeme s pohľadom na mapu, nájdeme
v okolí sielnice tri takéto lokality – mních pri Zuberci, mníchov
pri Jánošovciach, mníšek v katastri liptovského Trnovca – „všetky
tri pri cestách do Poľska, všetky tri na deň cesty do Sielnice, ktorá
teda bola podľa hypotézy Jozefa Kútnika prirodzeným uzlom a ako
ukazujú pečate, aj sídlom kláštoríka podľa vtedajších zvyklostí opev-
neného“.94
kto boli títo rádoví bratia rozmiestnení pozdĺž cesty od juhu
na severovýchod slovenska: eremiti, benediktíni, ako o tom súdia
iní autori, alebo sa za múrmi pevnostných kostolov usadili predsa
len templári?
156
„Cesta je základom celej civilizácie, a dokonca všetkého života,

avšak nie každá cesta musí byť bezpečná,“ čítame u louisa char-
pentiera. „Komtúrstva boli rozmiestnené spravidla na deň cesty od
seba pri vtedajšom tempe pochodu. Každé komtúrstvo, ba dokonca
každé hospodárske stavanie bolo uzavretým priestorom, cirkevnou
pôdou s azylovým právom a spravidla tiež s ubytovňou, ktorej sa
hovorilo špitál. Tak vznikali ,templárske cesty‘, po ktorých sa po-
hybovali ozbrojení templári a kde teda bola zaručená určitá
bezpečnosť.“ 95
„Príbytky templárov boli zároveň aj strážnicami,“ píše francúzsky
autor a jeho slová môžu poskytovať i vysvetlenie, aký bol účel sta-
vieb, ktoré boli rozmiestňované aj na cestách prechádzajúcich
stredným slovenskom. „Niekedy zaisťovali zásobovanie v kraji tým,
že vyslali pár rytierov, aby na diaľku už len svojou prítomnosťou
chránili konvoje a stáda. Často bolo vidieť stráže ochotne sprevá-
dzajúce cirkevných pútnikov i laikov na dlhých úsekoch cesty.“ 96
existovali v 13. storočí v lesnatých a hornatých krajoch stred-
ného slovenska „templárske cesty“ chránené rádovými posádkami?
otázka je namieste hlavne v súvislosti s templárskou tradíciou
vrchu Havránok, o čom ivan Houdek v roku 1923 napísal:
„Kláštor nad Sv. Marou stál na temeni vŕšku Havrana, čiže
,Kláštorisku‘ na mieste niekdajšieho predhistorického hradu a po-
stavený bol údajne r. 1197. Podľa povesti ho spájala podzemná
chodba s liptovským Starhradom, vzdialeným od neho vzdušnou lí-
niou na 6 a pol kilometra. Po zrušení rádu templárov r. 1312 pre-
vzali ho, tak sa zdá, cisterciti (meno neďalekého potoka Sestrče
má od nich pochodiť). R. 1431 alebo 1433 vypálili ho a zrúcali hu-
siti, takže viac nepovstal z rumov. Dodnes neostalo z neho ani
stopy a na jeho mieste pasieva sa pokojne stádo oviec.“ 97
159
tredoveký drevený hrádok na Havránku plnil dôležitú
s funkciu kontrolného a strážneho postu v predpolí blíz-

keho hradu liptova. v pivničných priestoroch veže,
ktorá súčasne slúžila ako skladište, sa začína ústie jede-
násť metrov dlhej a pravdepodobne nikdy nedokončenej chodby
klesajúcej pod uhlom 65 o do skalného pieskovcového masívu.
rozsah opevneného priestoru bol zvýšený násypom a na južnej
strane bol od vrcholovej plošiny oddelený hlbokou priekopou.
na severnom svahu pod vežou, ale už mimo pevnostného areálu,
sa nachádza ďalšia, tentoraz zvislá šachta štvorcového pôdorysu
vytesaná do podložia a dnes sprístupnená do hĺbky približne sied-
mich metrov. pozoruhodnosťou tohto komplexu je predovšetkým
terénna priehlbeň pri severovýchodnom úpätí vrchu s dnes už
sotva aktuálnym názvom rybníky. pomocou náročných geofyzi-
kálnych meraní však bolo zistené, že priehlbeň bola v minulosti
z východnej strany skutočne uzavretá umelým násypom a že na
vrstve osídlenia z doby laténskej tu leží až takmer dvojmetrová
vrstva kalu. ak je to naozaj dôkaz existencie umelej a v stredo-
veku vytvorenej vodnej nádrže, ktorú v minulosti napájal dnes už
neexistujúci prameň, hypotéza o prítomnosti templárov by nabrala
ďalší závažný argument, keďže svoje pevnosti, hrádky a opevnené
usadlosti často chránili dômyselným systémom hrádzí, rybníkov
a vodných nádrží vybudovaných s obdivuhodnou dômyselnosťou
týchto zručných „ženistov“ vrcholného stredoveku tak, ako to
poznáme z regiónu „orientálny les“, ktorý sa rozkladá na ploche
viac ako 20 000 hektárov medzi seinou a aube blízko payensu vo
Francúzsku.
161
162 163
oravský Hrad
Templárov
odľa damiána Fuxhoffera sa templárska tradícia
p spája aj s najnavštevovanejším hradom na slo-

vensku, ktorým je oravský hrad hrdo sa týčiaci
na strmom vápencovom brale 112 m nad pravým
brehom rieky orava, priamo nad obcou oravský
podzámok, ktorá je jeho starobylým podhradím.
„Hrad Orava sa nachádza v komitáte toho istého prímenia a od
neho sa aj svoje meno odvodzuje. Hrad je s ohľadom na polohu
dvojitý – horný a dolný. Tie sú spolu s celou Oravskou stolicou
dedičstvom Thurzovovcov a po nich bolo poddané mnohým právam,
čo je každému známe. Na hornom hrade mali svoje sídlo templári,
čo mnohí tvrdia a ďalší popierajú. Kolinovič k tomu hovorí: ,Tem-
plári boli na Oravskom hrade‘, k čomu Karol Vindiš vo svojej Geo-
grafii Uhorska dosvedčuje: ,Svoje meno získal Oravský hrad od
prímenia hradu Gemina, z ktorých horný je celkom zničený a bol
kedysi templársky.‘ “ 98
165
o sa týka najstaršej časti hradu – citadely, nie je až
Č také ťažké predstaviť si architektúru templárskej pev-

nosti, vystavanej s dobre premysleným zámerom na
obranu.99 Bralo, zvažujúce sa tromi terasami, sa stalo
základom pre súbory budov horného, stredného a dolného hradu
– výškový rozdiel medzi jeho vchodom a vrcholom dosahuje pri-
bližne deväťdesiat metrov. po prevzatí hradu kráľom boli budovy
citadely vysunuté po samý okraj skaly, aby tak zabránili dobyva-
teľom akýkoľvek prístup. prízemia boli postavené z kameňa a po-
schodia sa stavali z dreva, len v strednom sedle brala sa okrem
prízemia nachádzala aj klenutá pivničná miestnosť. stredný hrad
v 13. storočí tvoril opevnené predhradie. Jeho hlavnou časťou bola
štvorhranná veža a na ňu nadviazané hradby. veža nemala v prí-
zemí otvor a vstupovalo sa do nej pomocou odkladacích drevených
schodov na druhom poschodí. Ďalšie podlažia veže boli pravde-
podobne z dreva. vedľa veže bola aj vstupná brána do hradu.
dolný hrad tvorili len hospodárske stavby bez dodatočného opev-
nenia.
prvé písomné doklady o tejto takmer nedobytnej pevnosti
pochádzajú z roku 1267, keď ho kráľ Belo iv. prevzal od mika
Balaša a stal sa kráľovským majetkom. v roku 1298 patril matú-
šovi Čákovi Trenčianskemu a po jeho smrti prešiel do rúk vplyv-
ného magistra donča. v roku 1333 získal hrad karol róbert,
ktorého (neskôr aj jeho syna) zastupoval na hrade kremnický ko-
morský gróf leopold a po ňom množstvo ďalších kastelánov.
v čase husitského nebezpečenstva vlastnil hrad stibor zo stiboríc
a po ňom ho proti husitom v roku 1433 bránil mikuláš Balický.
od roku 1441 bol kastelánom hradu peter komorovský, ktorý ho
proti bojovníkom kalicha nielen ubránil, ale sa po dômyselnej
diplomacii napokon stal aj županom oravy, čo sa prejavilo aj
opravou a opevnením hradu. po jeho porážke, keď sa pridal na
stranu povstalcov, hrad prevzal matej korvín (1443 – 1490), ktorý
ho tiež opravil a ďalej prestaval.
167
168 169
170 171
ako do tejto histórie zapadá Fuxhofferova zmienka
a o sídle templárov na oravskom hrade, ktorého cita-

dela (svojou nedostupnosťou viac je podobná hniezdu
skalných orlov ako pevnosti rytierov kríža) stála už
v časoch najväčšej moci ich rádu – v 13. storočí?
„Zdá sa, že vzdelaní muži ako Ladislav Turóci a Michael Bom-
bardi, ktorí sú uznávaní pre svoju bezúhonnosť, zastávajú rozdielne
názory, hoci svoj výrok vynesú, len keď sú o dôkazoch presvedčení.
Turóciho slová znejú: ,Oravská stolica je odvodená od rieky Orava,
čo označuje i samotný hrad. Bol dvojitý, a to horný, postavený na
skalách, starý a – ako sa hovorí – templársky majetok.‘ Bombardi
celkom rovnako tvrdí, že horný slúžil kedysi ako sídlo templárom
a opiera sa pritom len o všeobecnú mienku.“ 100
173
174 175
176 177
prvým známym majiteľom bol okolo roku 1300 peter z Brezo-
v ZrúcaninácH vice, neskôr, v roku 1342 peter donč, syn komesa mikuláša. ešte
v roku 1399 sa hrad spomína ako kráľovský v rukách panovníka
Žigmunda ako „castrum nostrum regale“, ale už v roku 1414 prešiel
BlaTnickéHo do zálohy pongráca z liptovského mikuláša, načo ho v roku 1445

kúpil ladislav necpalský. v priebehu 15. storočia vystriedal via-
cerých majiteľov, posledným majiteľom (od 1539 do 1945) bol
HradU šľachtický rod révayovcov.

okrem toho podľa starších, väčšinou cirkevných historikov
(Bombardi, vindiš) práve Blatnica bola ďalšou pevnosťou tem-
plárov na území slovenska, k čomu u damiána Fuxhoffera na
strane 233 čítame:
rvú písomnú správu o osídlení Blatnice predstavuje „Blatnica je slávna obec v turčianskej župe, ktorej jedinej sa do-
p listina kráľa kolomana, kde sa spomína, že tu zo-

borskí benediktíni vlastnia dedinu solomus-sokol-
čie, ktorá je dnes súčasťou obce, známej teda pod
svojím názvom od roku 1230.101
samotný hrad sa vypína na strmom vápencovom brale plešo-
vice oddeľujúcom gaderskú dolinu od Turčianskej kotliny, asi dva
kilometre na sever od súčasnej obce. Jadro hradu s dvoma obran-
stalo v komitáte tohto mena. Nad ňou je na vŕšku hrad, o ktorom
Bombardius hovorí: ,Všeobecne sa myslí, že bola templárska.‘
A Karol Vindiš vo svojom Zemepise Uhorska píše: ,Blatnica bola
kedysi sídlom templárov. Kto a kedy ju založil je neznáme (...)‘
Krátko predtým som sa zmienil, že Blatnica prešla do majetku kri-
žiakov, títo pred začiatkom 16. storočia ešte neboli v Uhorsku, ako
som spomínal v úvode o križiackom ráde, a hoci by boli vodcovia
nými vežami postavili v druhej polovici 13. storočia na ochranu kráľovstva nad znovuzrodením tohto rádu veľmi znepokojení, aj keď
cesty zvanej Magna via, vedúcej z nitry popod vyšehrad cez Tu- na jeho územie zasahovali vojny z iných strán i škody, ktoré na-
riec smerom na sever do sliezska a ďalej k Baltickému moru. rastali z pohrôm, neboli títo rytieri dovtedy vážne ohrozovaní.“ 102
„Tým, že tu neboli križiaci,“ píše ďalej Fuxhoffer vo vyššie cito-

vanom diele, „vrátila sa Blatnica pod právo kráľovského majestátu,
ako sa to uvádza u Bombardiho: ,Až raz prešla spolu so Sklabin-
ským hradom podľa odvekého práva do majetku starobylého rodu
Révajovcov. Počiatky oboch sú odvodené od starých predkov.‘ Zdá
sa, že blatnická budova je zachovaná doteraz v neporušenom vlast-
níctve slávnej šľachty révajovského rodu. Nepochybujem, že táto
slávna rodina o svojich starých predkoch veľa uchováva a že keď
vyjdú najavo, vrhne to veľa svetla do súčasnej histórie.“ 103
180
182 183
adrom hradu bol kedysi pomerne úzky palác pozdĺžneho
J pôdorysu, vystavaný na najvyššom bode brala a chrá-

nený dvoma oblými vežami. Západná veža, postavená na
zraniteľnejšom mieste, bola oveľa mohutnejšia ako vý-
chodná a z južnej strany viedlo k nej samostatné točité schodisko.
Jej múry sa zachovali do značnej výšky a možno v nich vidieť úzke
priezory strieľní. rozsiahle predhradie bránila na východe hrano-
lová veža. opevnenie obklopujúce prvé nádvorie sprístupňovala
na západe brána pôvodne vedúca ponad priekopu vysekanú
v skale. na juhu k hradbám pristavali obytné a hospodárske bu-
dovy, pričom sa na nároží jednej z nich zachoval dodnes zvyšok
rytého kvádrovania.
aj keď damián Fuxhoffer mohol ešte v 18. storočí napísať, že:
„blatnická budova je doteraz zachovaná v neporušenom vlast-
níctve“, hrad, ktorý bol obývaný do roku 1790, od tých čias tak-
mer na nepoznanie spustol.
185
186 187
188 189
sTarší ako
korvínova lipa
lovenská Ľupča ležiaca na pravom brehu Hrona
s a južnom úpätí nízkych Tatier vo včasnom a vrchol-

nom stredoveku zaujímala dôležité postavenie nielen
v regióne Zvolensko-bystrickej kotliny, ale aj celého
Horného Uhorska. dokonca ani dnes obec vďaka
svojej bohatej histórii nestráca na prestíži v sused-
stve krajského mesta – ako hovorí v miestnom podaní doteraz za-
chovaná, do istej miery uštipačná poznámka – boli dokonca
obdobia, keď sa hovorilo „Banská Bystrica pri slovenskej Ľupči“.
v historických prameňoch je uvádzaná ako lypcsa, lypche so-
liensis, prípadne Lypc Sclavonicalis 104 ako náprotivok nemeckej
Ľupče (lypcz Theutunicalis), oddelených od seba iba jedným
z hrebeňov nízkych Tatier, čo je detail, ktorý v našich ďalších
úvahách zohrá veľmi dôležitú úlohu.
rozvoj slovenskej Ľupče sa urýchlil predovšetkým v 12. a 13.
storočí a v hypotetickej rovine ho môžeme pripísať templárom,
o čom nachádzame v literatúre iba veľmi skromné zmienky.
doteraz získané údaje takejto odvážnej predstave v zásade neod-
porujú. Už pred rokom 1258 tu stál mocný kráľovský hrad, o čom
svedčí aj listina kráľa Bela iv., ktorú vydal v tomto roku s jed-
noznačnou lokáciou „in Lipcha“.105 koncom 13. storočia sa v tomto
regióne zväčšovala moc predkov rodu Balašovcov, medzi inými aj
dominika, otca magistra donča, ktorého budeme ešte ďalej spo-
mínať. Jeho úzky vzťah k hradu v Ľupči dokumentuje pomerne
bohatý pramenný materiál z rokov 1306, 1313 a 1314, teda leto-
počtov, ktoré nám môžu pripadať pri porovnaní s chronológiou
templárskeho rádu nanajvýš zaujímavé.106
Je až nápadné, ako na prelome 13. a 14. storočia začala Ľupča
rapídne strácať na svojom význame, čo sa obvykle vysvetľuje
vyčerpaním miestnych nálezísk drahých kovov, k čomu pripájame
i vlastnú hypotézu o úpadku mestečka a jeho okolia (ohraničeného
na východe hradom a na západe kláštorom) po odchode templá-
rov, o ktorých prítomnosti možno usudzovať podľa zmienok
viacerých starších autorov.107
191
192 193
rad, majestátne sa týčiaci nad mestečkom, patrí do pre rozdielnu výšku nádvoria a okolia hradu sa obytné miest-
H ojedinelej skupiny historických stavieb tohto typu,

ktoré prežili všetky vojnové udalosti a živelné pusto-
šenia. keďže bol od svojho vzniku až doteraz v pod-
state nepretržite obývaný, tvorí ho zoskupenie stavieb v rozpätí
sedemsto rokov od 13. do 19. storočia. najstaršia písomná
nosti vybudovali len na druhom a treťom poschodí, kým v sute-
réne boli iba komory a vstupné tunely do paláca a horného
nádvoria. pri vzniku hradu stál v severovýchodnej časti dnešného
areálu palác, z ktorého sa však doteraz zachovali iba tri miestnosti
prvého suterénu s valenou klenbou, lunetami a základovými
zmienka z roku 1250 nám umožňuje urobiť si bližšiu predstavu múrmi na zasekanom hradnom brale.
o tejto pevnosti podliehajúcej pod velenie starého Zvolenského najväčšou zaujímavosťou je však pôvodne osemdesiat metrov
hradu. okrem ochrany cesty známej ako Via magna smerujúcej hlboká studňa – asi dvadsať metrov je okrúhla, nižšie zase štvor-
na sever k Baltickému moru strážil aj bezpečnosť regionálnej cesty, hranná, nachádzajúca sa v ponurej podzemnej miestnosti, ktorá
vedúcej údolím Hrona na východ.108 Zo stredovekého objektu sa ešte v časoch druhej svetovej vojny slúžila ako mučiareň pre in-
zachoval celý horný hrad s vyhliadkovým arkierom s polkruhovou ternovaných vojenských zajatcov a príslušníkov odboja. Začiat-
baštou, pôvodne barbakanom, ktorý chránil pôvodný vstup.109 kom 19. storočia v nej už voda nebola – v súčasnosti letí zapálený
Hradný kopec vypínajúci sa nad údolím Hrona má prudko kle- papier na jej dno asi dvadsať sekúnd a studňa má menej ako
sajúce svahy, iba na severovýchodnej strane je napojený sedlom šesťdesiatpäť metrov. Zo studne vedie tajná chodba, ktorá sa
na vyššie polohy západnej časti nízkych Tatier. cesta k hradu sa údajne vetví na päť ďalších. Jej začiatok je v kamennej šachte dobre
vinie po západnom svahu, vystupuje na sedlo, kde sa stáča zákru- viditeľný, avšak dnes je východ po 112 metroch dĺžky zabetóno-
tou k hradu z východnej strany. pri vchode do hradného areálu vaný vo veľkej pivnici pod hradom, kde dozrievajú vychýrené ľup-
pozornosť upúta mohutná lipa, ktorá dostala názov po matejovi čianske syry. spomínajú sa tiež chodby vedúce do bývalého
korvínovi (1458 – 1490) – kráľ vraj pod ňou často sedával. vek kláštora tradične pripisovaného templárom a katolíckeho kostola
lipy odhadovaný na viac ako sedem stáročí znamená, že ide možno najsvätejšej Trojice zo začiatku 14. storočia, ktorý bol v roku
o posledný strom prastarého a rozľahlého Zvolenského lesa (silva 1615 renesančne prestavaný.
de Zolum, silva regia), ktorý v 13. storočí pokrýval väčšinu tohto Zaujímavú lokalitu slovenskej Ľupče, ktorú predstavujú ruiny
regiónu.110 údajného templárskeho kláštora, kam ústil jeden z únikových,
ak je tradícia o pôsobení templárov na hrade pravdivá, tak 25 podzemných koridorov, uvádza jedno z dobových svedectiev slo-
metrov vysoký, mohutný strom s rozložitou korunou musí byť vami:
i svedkom čias, keď mohla nad cimburím viať ich zástava. lipa „W městečku Lipči ge starý r. 1113 w slohu Gothickém půwodně
s viac ako sedem metrov hrubým kmeňom teda musela byť iba sa- wystawený kostel, odkud se zawjrati dá, že městečko samo ge
denicou v čase, keď po boku johanitského veľmajstra padol veľ- staršj, a můž být že geho počátek sáhá do času Štefana Krále. Ale
majster templárov viliam z Beaujeu (1273 – 1291) pri obrane ge wjře podobno, že hrad pozděgi wzniknul, a půwod geho by nesá-
prekliatej veže v akre, jednej z posledných pevností križiakov hal přes rok 1307, (w němžto řád Templárů byl zrušen), kdyby
v svätej zemi. prawdiwá byla starodáwná powěst, že ge zámek ze zřjcenin kláštera
Základy hradu podľa tradície položili vraj templári, ktorí ho Čerwených mnjchů, (gakož Templárowé od Slowáků nazývani byli),
postavili zo zrúcanín vlastného kláštora nachádzajúceho sa kedysi na konci městečka dolegšjm se nalezawšjho zbudowán. To ge gistá
v mestečku. k tomuto údaju je v súčasnosti ťažké sa vyjadriť, isté wěc, že až podnes, tam kde stogj ,Panská ulice‘, a papjrna u potoku
je však to, že v prvej polovici 13. storočia tu stála mohutná hra- Lipče widět znaky býwalých rybnjků, a tu i tam pozůstatky zdj we-
nolovitá veža (donjon) s opevnením. aj dnes možno v tejto časti likého stawenj, dnes giž zemj, tráwau a krowjm pokryté.“ 111
rozpoznať pôvodne gotický hrad so zachovanými architektonic-
kými detailmi a obvodovými múrmi, ktoré sa na severnej a južnej
strane viacnásobne lomia.
194 195
eľmi skromné pozostatky opevneného kláštora
v v západnej časti mestečka pri pohronskej ceste,

kadiaľ kedysi prechádzala už spomínaná via
magna, mali podľa historických opisov „ležať na
ostrove“ vytvorenom v minulosti slučkovitým
meandrom potoka Ľupčianka, ktorý ho v súčas-
nosti ohraničuje zo západnej strany.
archeológovia tu prvýkrát zaryli lopatou do zeme v sedemde-
siatych rokoch minulého storočia, keď vykopali niekoľko sond. pre
nesúrodosť odkryvu boli objavené podzemné časti architektúry
„ťažko čitateľné napriek tomu, že boli sprevádzané početne zastú-
peným archeologickým materiálom, ktorý tvorili fragmenty nádob,
kachlíc a architektonických článkov“.112
„Druhá etapa archeologického výskumu na konci 80. a začiatkom
90. rokov sa metodicky pokúsila o ucelenejší plošný odkryv v seve-
rozápadnej časti areálu kláštora,“ uvádza sa v správe archeológa
václava Hanuliaka,113 v ktorej však upozornil na skutočný stav
pamiatky, ku ktorej sa čas i ľudské ruky hľadajúce lacný stavebný
materiál vôbec nezachovali žičlivo: „Na lokalite po exploatácii sta-
vebného materiálu sa v súčasnosti už nenachádza nadzemné mu-
rivo.“
stopy po údajnom templárskom kláštore v slovenskej Ľupči tak
stáročia vymazali z povrchu zeme a my môžeme len dúfať, že sa
tak nestalo navždy.114
197
198 199
sklené,
Či Templárske
Teplice?
alebná obec sklené Teplice, nachádzajúca sa
m v úzkej doline potoka Teplá vrezaného do

severozápadnej časti štiavnických vrchov, je
miestom, ktoré preslávili nielen liečivé
účinky tamojších kúpeľov, ale aj templárska
tradícia viažuca sa k nenápadným pozostat-
kom hradu Teplica ukrytom v lese. existencia tohto opevnenia je
písomne doložená z roku 1456, keď ho po urputnom obliehaní do-
byli vojská Jána Jiskru z Brandýsa – prvá zmienka o jeho jestvo-
vaní je teda súčasne i správou o jeho poškodení, ktoré pokračovalo
v roku 1471 dobytím armádou poľského kráľa kazimíra iv. Ja-
gellonského (1445 – 1492). Hoci zanikol až po roku 1602, andrej
kmeť, ktorý na vrch vystúpil v júli 1899, konštatoval, že hrad
musel byť z väčšej časti drevený, v opačnom prípade by bola celá
plocha posiata opracovanými kameňmi a maltou. Zvyšky podzem-
ných miestností s úplne alebo takmer úplne zasypanými vchodmi
do podzemných chodieb je možné pod lesným porastom uvidieť
aj dnes, práve tak ako na múroch sporadicky zachované ostrovčeky
pôvodnej omietky, ktorá bola kedysi dokázateľne pokrytá fres-
kami.
práve andrej kmeť uviedol do dvorany historickej pamäti slová
niekdajšieho farára michala Fodora, ktorý v roku 1876 publikoval
úvahu, že práve sklenoteplický pustý hrad patril k majetku tem-
plárov. To však nie je všetko. Tunajšie zrúcaniny, na pohľad
naozaj veľmi skromné, ostro kontrastujú s bohatstvom ľudovej
slovesnosti, ktorá bývalý hrad nazvala pustým a do jeho ruín
zasadila rozkošatený strom povestí.
201
edna zo spomínaných legiend hovorí, že na hrade sa
J
gendy?
skrývajú obrovské poklady, ktoré stráži tajomný mních.
Ten môže na seba prijať rozmanitú podobu, a tak stra-
šieva ľudí, ktorí sa zatúlali k zrúcaninám. Fantázia? le-
10. júla 1899 priviedli nestora slovenskej muzeálnej spoločnosti

andreja kmeťa k človeku, ktorý kedysi pri oraní na poli pod pus-
tým hradom objavil hlinený kalich, podobný omšovému, no nie
taký vysoký. a. kmeť s doktorom gašparcom našiel už iba úbo-
hého starca ležiaceho na lôžku, ťažko chorého na rakovinu, ktorý
na otázky odpovedal len veľmi neochotne. nesúvislo rozprával
o akomsi mužovi, ktorý na pustom hrade kopal, našiel drahocenné
náradie v podzemí za mrežou, ale vo chvíli, keď vyťahoval strie-
bornú misu, objavil sa tajuplný červený mních a na smrť ho pre-
strašil. Ďalší z múzejníkov peter petic si 19. mája 1926 zase
vypočul rozprávanie o zázračnej soche vykupiteľa, ktorá sa kedysi
nachádzala na pustom hrade a z jej boku vždy kvapkala krv, čo
je pozoruhodná tunajšia variácia stredovekej tradície svätého
grálu.115
neďaleko od sklených Teplíc sa na strednom pohroní nachádza
pod severnými svahmi severozápadnej časti Hodrušskej hornatiny
štiavnických vrchov banícka, pivovarnícka a kúpeľná obec vyhne
so zatiaľ prvou písomnou zmienkou z roku 1326. ako sa traduje,
vznik tunajšieho najstaršieho slovenského pivovaru na slovensku
– steiger – sa odvodzuje práve od templárov.116
202 203
204 205
„na Hrade
ilavskom,
v komiTáTe
TrenČianskom“
pátraní po stopách templárov na slovensku budeme
v ďalej pokračovať na považí, a to v ilave, o ktorej

učený ostrihomský kanonik píše: „Ilava je výstavná
pevnosť v Trenčianskom komitáte, ktorá má dva
hrady, zvyšky po svätom ráde templárov, ako hovorí Kolinovič:
,Templári na hrade Ilavskom, v komitáte trenčianskom.‘ A to ma
priviedlo k tomu, aby som veril tomu, že v Ilave naozaj bola tem-
plárska manseria.“ 117
Čo vlastne o najstarších časoch tohto hradu vieme? 118 na zá-
klade skromných údajov z minulosti vieme, že bol od samého za-
čiatku murovaný, so štvorcovým pôdorysom, kastelového typu.
Bol strediskom samostatného panstva, ku ktorému okrem ilavy
patrila aj Beluša, Frejta, od roku 1472 ilávka, ilavské mýto
a ilavská škultécia, neskôr podvažie.
v polovici 15. storočia hrad obohnali masívnymi hradbami
a zosilnili aj bašty – impozantný obranný systém sa nakoniec do-
stal v tom istom storočí aj do mestského erbu, na ktorom je opev-
nenie so štyrmi vežami.
Ďalšie opevňovacie práce vykonali až okolo roku 1646 ostroši-
čovci, o čom svedčia aj zachované erby – jeden z roku 1646 na
vonkajšej stene s vročením a druhý na vnútornej bráne hradu.
stredoveký vnútorný štvorkrídlový komplex posilňovali tri ná-
rožné bašty na východnej, južnej a západnej strane. Horný hrad
obklopovala zo všetkých strán hlboká priekopa. studňa bola na
vnútornom nádvorí, brána do hradu s padacím mostom na seve-
rozápadnej strane. medzi hradnými priekopami a mestečkom bolo
voľné priestranstvo a rybník, aby mali obrancovia horného hradu
výhľad a mohli strieľať.
207
vysoké budovy vonkajšieho (dolného) hradu tvorili dve krídla.

Juhozápadné krídlo budovy zosilňovala trojica mohutných bášt,
severozápadné krídlo chránil váh v tesnej blízkosti dolného hradu.
medzi západnou nárožnou baštou a priekopou bol masívny múr,
v ktorom bola hlavná brána hradu. Tesne pri priekope stála men-
šia bašta. aj severozápadné krídlo spájal hradný múr s hradnou
priekopou. Tu sa nachádzala aj malá brána do prvého nádvoria.
aj podľa tohto opisu môžeme vidieť, že hrad bol takmer zo všet-
kých strán obklopený vodou a historické označenie ilavský vodný
hrad je naozaj namieste.
Toľko z hľadiska stavebného vývoja k najstarším dejinám
hradu a teraz by sme sa mali obrátiť na damiána Fuxhoffera cez
priepasť dvoch storočí s otázkou smerujúcou k prípadnej prítom-
nosti templárov na tomto území, na ktorú vo svojom diele odpo-
vedá odzbrojujúcou protiotázkou:
„Prečo sa nikto z uhorských rodov nepamätá, kto tento mocne
opevnený hrad nad Váhom postavil, keď to takmer všetci autori
spomedzi domácich historikov vedia o sčasti ešte jestvujúcich,
sčasti chátrajúcich hradoch trenčianskej stolice, alebo prečo sa pred
rodom Ostrošičovských, ktorí vlastnili Ilavu v 16. storočí, žiaden
iný šľachtic neobjavil?“ 119
a je to naozaj tak. Hrad, o ktorom bezpečne vieme, že stál už
pred rokom 1431 za panovania cisára Žigmunda, pôvodne daroval
jeho zať kráľ albert v roku 1439 svojej manželke kráľovnej
alžbete, no nakoniec zmenil názor, keď ho vo finančnej tiesni dal
do zálohy Ulrichovi cillimu. v roku 1457 korunovali mateja kor- kovú prestavbu. po zrušení kláštora ostali kostol, priľahlý kláštor
vína, a hrad preto prešiel do jeho vlastníctva ako kráľovský hrad. a nemocnica opustené. v roku 1855 predal gróf gustáv kónigsegg
v roku 1470 ho kráľ matej venoval za verné služby vojvodovi celý komplex budov ilavského hradu uhorskému štátu, ktorý
Blažejovi magyarovi, po ňom získal ilavu jeho zať a dedič pavol zriadil v ilave krajinskú trestnicu. Tá je tam v podobe štátneho
kinizsi. Jeho smrťou pripadol hrad štefanovi Zápoľskému a neskôr nápravnovýchovného ústavu dodnes.
jeho synovi Jánovi. kráľ Ferdinand i. daroval hrad v r. 1527
ladislavovi macedónskemu, ktorý r. 1533 predal hrad aj panstvo
ostrošičovcom a tí z neho (ako už vieme) vytvorili prepychové
šľachtické sídlo.
dajme ešte raz slovo damiánovi Fuxhofferovi:

„Druhý argument pre jestvovanie templárskeho sídla sa – ako
sa zdá – blíži pravde, keďže ostrihomský prímas a arcibiskup Juraj
Sečéni hrad vyňal z dočasného nájmu vazalov a pridelil ho pátrom
Najsvätejšej Trojice, čo nebolo povolené tomuto svätému mužovi
z obecného práva ani z toho princípu, že budova bola kedysi ,rádo-
vou‘.“ 120
aj na tomto mieste sú Fuxhofferove informácie pomerne presné.
po úplnom odchode ostrošičovcov predal kráľ leopold i. ilavu
sigfrídovi krištofovi Breunerovi. Ten dal k dispozícii horný hrad
arcibiskupovi Jurajovi sečénimu, ktorý tu zriadil prvý kláštor
trinitárov v Uhorsku. Trinitári vykonali na hrade rozsiahlu baro-
208
TaJomsTvo
dvocH veŽí
rušovce, nachádzajúce sa v údolí pohoria Tríbeč
k a považský inovec, severne od Topoľčian, patria ne-

pochybne k najstarším obciam stredného ponitria,
osídleného prinajmenšom od čias veľkej moravy.
prvá listinná zmienka pochádza z roku 1235, keď sa mladý kráľ
Belo iv. rozhodol odmeniť služby svojho verného dvorana dio-
nýza z rodu Türje a daroval mu kráľovský majetok Topoľčany.
súčasťou darovacej listiny bolo aj presné ohraničenie darovaného
majetku. pri tejto príležitosti sa dozvedáme aj o existencii veľkej
cesty, ktorá viedla z Topoľčian do krušoviec, ako aj o tom, že to-
poľčiansky chotár na severe susedil so zemou patriacou istému
evčovi z krušoviec.
Historické svedectvá v tomto prípade potvrdzujú i stredoveké
archeologické nálezy – bol preskúmaný hrob z 13. storočia nachá-
dzajúci sa v intraviláne obce či nález stredovekej nádoby na
potraviny na pozemku dušana sileša. skôr ako odovzdáme slovo
damiánovi Fuxhofferovi, nemôžeme však na tomto mieste nespo-
menúť ani ojedinelý objav fragmentu železnej kopije dlhej 2,64 m,
ktorá sa dnes nachádza v zbierkach Tríbečského múzea v Topoľ-
čanoch.121
„Krušovce sú bohatou obcou v nitrianskej provincii a ostrihom-
skej arcidiecéze, ako to dosvedčuje osvietený muž Alexander Rud-
nay, doktor teológie a topoľčiansky vicearcidiakon, zaslúžilý farár
v Krušovciach, kde aj v tomto 18. storočí majú dva kostoly,“
dočítame sa v diele monasteriologia regni Hungariae. „Jeden z nich
je farský, zasvätený svätému Mikulášovi, ktorý sa nachádza vo
vnútri obvodu ako ,dolný‘ (kostol), druhý je postavený oproti ka-
štieľu na vyvýšenom mieste a zasvätený ,Anjelom Pána‘ sa zase
označuje ako ,horný‘... Napriek nežičlivosti času stáli až do roku
1711, keď sa pomýšľalo nad obnovou ,horného‘ kostola, keďže Kos-
tol sv. Mikuláša ležal už v ruinách. Odvtedy sa iba ten ocitol
v starostlivosti Matky cirkvi.“ 122
210 211
ako uvádza odborná literatúra, krušovce sa skutočne v 11. sto-

ročí spomínajú ako farnosť a v stredoveku tu stáli až dva kostoly.
Jeden z nich – kostol sv. mikuláša a druhý – románsko-gotický
nesúci zasvätenie narodenia panny márie, existoval už v roku
vodný Hrad
1240, kým kaplnka svätej rodiny bola vybudovaná až v roku
1872. vráťme sa však k Fuxhofferovmu svedectvu:
„Horný kostol bol proti panujúcim zvykom postavený s dvoma
eBerHard
vežami, preto by som ho považoval za templársky, o čom sa zmie-
ňuje i Kolinovič, čo sa zhoduje s dávnou tradíciou a mienkou rod- alším vážnym kandidátom na templárske sídlo je obec
ných Krušovčanov, pretrvávajúcou od očitého svedectva svojich
dedov a pradedov o tom, že sa v ich chotári nachádzalo sídlo tem-
plárov. Za deň vysvätenia najstaršieho kostola, aj keď o tom ne-
Ď malinovo, v ktorom sa nachádzajú pozostatky dávneho
vodného hradu:124
„Keďže sa skoro všetky ruiny zaniknutých templárskych kláštorov
existujú žiadne dôkazy, tradícia považuje výročie narodenia Panny a tiež hradov či pevností spomínajú bez skutočného svedectva, sú
Márie.“ 123 o niečo slabšie dôkazy o ich sídle v Malinove,“ napísal v roku 1803
damián Fuxhoffer. Zdá sa, akoby nám rukami prechádzal ďalší
úsek červenej nite, ktorá nás v mysli naďalej vedie tajomným
šerom templárskeho labyrintu. „Opakujem ich teda podľa K. Koli-
noviča, ktorý uzavrel históriu tohto svätého rádu nasledovne: ,Tem-
plári na malinovskom hrade Csalókoz v bratislavskej stolici.‘
K tomuto Ján Karabinský vo svojom Lexikone Uhorska v nemčine
dodáva: ,Hrad je to starý a hovorí sa o ňom, že by mal byť kedysi
obývaný templármi.‘ “ 125
pri pátraní po templároch teda nemôžeme vynechať ani niek-
dajší eberhard, obec v súčasnosti známu ako malinovo, ležiacu
v západnej časti Žitného ostrova. listinne je prvýkrát doložená
v roku 1209 v súvislosti s tamojším vodným hradom, ktorý bol
súčasťou svätojurského panstva a dlhší čas patril grófom zo svä-
tého Jura a pezinka, kým sa v 15. storočí ich majetky nerozdelili
na vetvu svätojurskú a malinovskú.
pôvodný hrad bol podľa pôdorysu trojkrídlovou alebo štvor-
krídlovou pevnosťou obohnanou vodnými priekopami, ktoré ho
chránili zo všetkých strán. neskôr sa stal centrom samostatného
panstva.
„Ak teda Malinovo patrilo templárom, zdá sa, že ich samostan
neprešiel ku krížovníkom či špitálnikom, ale bol prevedený na rod
kniežat z Pezinka a Svätého Jura, veľmi početný v čase vyhubenia
templárov. Zánikom tohto mocného rodu nasledoval svätých hrdi-
nov aj hrad Málinec. Kúpou či uchvátením sa dostal do držania
rodu Szelepcsényi ostrihomského arcibiskupstva.“ 126
aj keď dnes nemôžeme Fuxhofferov text o pôsobení templárov
v malinove podoprieť žiadnym ďalším svedectvom, môžeme ho
doplniť o informáciu, že práve v rokoch 1677 – 1680 sa vtedajší
majiteľ arcibiskup szelepcsényi podujal na základnú prestavbu
objektu a zriadil tu aj kaplnku. na mieste pôvodného vodného
hradu postavil renesančný kaštieľ, takže návšteva môže byť pre
212 213
príBeH
šTiavnickýcH
Templárov
ašou ďalšou zastávkou v putovaní po údajných tem-
n plárskych sídlach na slovensku podľa Fuxhofferovho

zoznamu je aj starobylé mesto Banská štiavnica, kde
začiatkom 13. storočia postavili na výbežku vrchu
paradajz trojloďovú románsku baziliku. o dvesto rokov neskôr
bol tento kostol panny márie aj s priľahlým cintorínom obohnaný
múrom a v štyridsiatych rokoch 16. storočia zase prestavaný na
protitureckú pevnosť. klenba nad hlavnou loďou bola zbúraná,
a tak vzniklo nádvorie hradu. nasledovalo spevnenie obvodových
múrov tým, že priestor medzi opornými piliermi bol vyplnený mu-
rivom. otázne je, ako tento pevnostný komplex vyzeral v čase,
keď ho mali vlastniť templári.
hľadačov templárskych tajomstiev predsa len sklamaním. kaštieľ, „Veru Kolinovičom často chválené slobodné, kráľovské a banské
ktorý sa nachádza v blízkosti hlavnej cesty, ukrytý v parku, úplne mesto dávno malo vo svojom centre sídlo templárov, keď hovorí:
zastrel architektúru pôvodného hradu, takže o jeho veľkosti si ,Templári na hrade štiavnickom v komitáte hontianskom.‘ Vo
možno utvoriť obraz iba na základe pozostatkov vodných priekop, vzťahu k tomuto údaju Michael Bombardi vidí mnoho nedostatkov,
ktorých časti sa v rôznom stave zachovali aspoň v náznakoch. o ktorých vo svojej Topografii hovorí: ,Po prvé, ako sa zdá, bolo
štiavnické Templum veľkolepo postavené Matke Božej. Svedčia
o tom rozsiahle a početné zrúcaniny. Avšak okolnosti vzniku a zá-
niku nikto nepozná...‘ “ 127
215
románska rotunda sv. michala s čiastočne zachovanými fres-

kami zo 14. storočia, ktorá je súčasťou komplexu starého zámku,
sa skladá z nadzemnej a podzemnej časti. v hornej časti bolo
umiestnené karnárium, kde spočívali telá zosnulých pred pocho-
vaním, v dolnej zase ossarium – miesto, kam odkladali kosti vy-
brané pri kopaní nových hrobov. Baštu „Himmelreich“ postavenú
v 14. storočí používali ako väzenie a mučiareň.
„Naposledy ctihodný farár štiavnický Juraj Keller vo svojom his-
torickom prehľade o kostoloch takto vypovedá o ruinách templár-
skych mansérií, že na troch miestach sú zrúcaniny kláštorov,
z ktorých jeden patril dominikánom, druhý alžbetínkam a o treťom
sa nevie, kým bol obývaný. Či vôbec a akým spôsobom pri zániku
templárskeho rádu prešla štiavnická manséria do opatery krížov-
níkov, sa nedá priamo zistiť zo žiadneho právneho dokumentu,
keďže ani inde v Európe neboli všetky sakrálne i svetské budovy
pripísané krížovníkom, a teda aj v Uhorsku sa tak mohlo stať z ra-
cionálnych dôvodov. Nie sú úplne zbytočné úvahy, že aj u štiav-
nických templárov to mohlo byť podobné.“ 128
„Ad ortum, vel occasum, nemo satis,“ cituje damián Fuxhoffer
gabriela kolinoviča, ale kým písomné pramene dostupné vtedaj-
ším historikom naozaj mlčia o okolnostiach zániku možnej tem-
plárskej enklávy v Banskej štiavnici, povesť o ich konci pretrvala
v dramatickom rozprávaní do dnešných čias. Templári sa spomí-
najú v pamäti ľudu ako červení mnísi, čo je prípad, s ktorým sa
217
ešte pri našom pátraní viackrát stretneme. príbeh, ktorý autorsky alebo na jamách dôveryhodného svedka svojej bezúhonnosti, pri-
spracoval koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia známy priahli ho do práce pri premene kláštora na hrad alebo ho ponúkli
slovenský spisovateľ Ján domasta (1909 – 1989) v druhom zväzku do baní. Beda mu bolo, ak sa vyšmykol a znova sa chytil do slučky.
svojich povestí o hradoch, 129 sa začína opisom okázalého príchodu Vari najlepšie pochodil, ak po ich súde odvisol na dube pri niektorej
templárskych rytierov do jedného z najbohatších stredosloven- hlavnej ceste.
ských miest v stredoveku: Za necelý rok bola Štiavnica mestom, ktorému sa tuláci a zboj-
„Prichodili do Štiavnice s milostivým súhlasom jeho kráľovskej níci zďaleka vyhýbali. V šírom okolí nebolo slýchať o krádežiach,
výsosti ako pevná ochrana banského okolia, skade sa do kráľovskej o prepadoch alebo zbojstvách.“ 131
pokladnice sypalo zlato a striebro. Zo päťdesiat ich bolo. Deväť – Táto predstava nachádza svoje opodstatnenie aj v dielach iných
desať mníchov – rytierov a zopár nižších šľachticov – zemanov. autorov, ktorí píšu o povinnostiach rytierov Templu, kdekoľvek
Zvyšok boli radoví bratia, ktorí vynikali remeselníckou, najmä sa práve nachádzali:
kováčskou a podkúvačskou zručnosťou. „Akým cvičeniam sa venovali templári na okolí svojich usad-
Tí prvší desiati, pôvodom šľachtici, mali kone vyzdobené zlatými lostí?“ pýta sa louis charpentier, aby vzápätí odpovedal: „Sku-
ligôtkami, strapčekmi, plieškami. Cez plecia prehodené biele plášte, točnej strážnej službe na hlavných obchodných cestách. Templári
vpredu s veľkým červeným krížom. Aj zbroj sa im dôstojne leskla... na svojich cestách chránili pocestných, pútnikov i kupcov. Zbavili
Mnísi pochádzajúci zo zemianskych rodičov mali bledšie – strie- ich lupičov – sprostých hrdlorezov i nenásytnej vrchnosti. Nepoža-
bristé ligôtky, aj zbraň skromnejšiu, aj kone hrubšie, ťažšie. Na dovali mýtne ani ďalšie cestovné poplatky, ktoré vymáhali niektorí
ich hnedých plášťoch červený kríž toľko nevynikal. V kúrňave, ktorá majitelia pozemkov.“ 132
sa dvíhala za jazdou, kráčali unavení peší bratia pochádzajúci z níz- domastovu autorskú fabuláciu však predsa len môžeme podlo-
kych, poddanských rodičov. Na ľavom predlaktí niesli veľký drevený, žiť konkrétnou zmienkou z diela, ktorého čiastočná kópia sa na-
železným plechom obitý štít. V pravej ruke držali kopiju so želez- chádza aj v našom archíve označená ako kronika bansko-štiavnická
ným hrotom. Prach pokrýval prilby i sivé plášte a utajoval radový alebo tiež: „Spisowani wsseligakich znamenitich starich wecy ze
znak – červený kríž.“ starich knich wipisane a pre nasledugicich potomkow zanechano,
prirodzene, že si musíme uvedomiť rozdiel medzi svedectvom aby wedeli, gako se za starodawna co činilo a dgalo. Spisowatel
historického dokumentu a historickou fikciou, ktorú nám tu fan- toho bil Ignatz Opluschtil, kteri pametal od roku 1786 až do roku
tázia spisovateľa ponúka. Ján domasta bol však autorom, ktorý 1861. To spisoval, co se stalo v krajine.“
vychádzal pri svojich historických prózach z impozantného množ- dôležité svedectvo, za ktoré vďačíme ignácovi opluštilovi, je
stva dejepisných poznatkov, ktoré obohatili jeho tvorbu o veľmi pre naše bádanie síce stručnejšie ako samotný názov jeho kroniky,
zaujímavé reálie.130 pre túto chvíľu si však spestríme naše rozprá- ale napriek tomu má doslova cenu zlata, ktoré sa v Banskej štiav-
vanie jeho opisom, ktorý v rovine literárnej fikcie sugestívne nici ťažilo aj vtedy, keď na príslušnom mieste bez akýchkoľvek
opisuje úlohy templárov počas predpokladaného pobytu v Banskej pochybností zaznamenal: „1118 boli tu čerwení mnísi urideni,
štiavnici: a 1128 od pápeža pri soncilium we Francuskeg boli potwrdeni,
„Červení mnísi čoskoro vyšli nielen na hlavné cesty, ich plášte a w Stawnici w Starom Zámku biwali, ktori si sami dali wistawit.“
viali aj vo vetre na cestách k osamelým banským jamám, ba peší a tak teda záhada červených mníchov píše ďalšiu kapitolu
bratia prenikali po horských chodníkoch do každej podozrivej húš- nášho pátrania po templároch na slovensku.
ťavy. Ak polapili niekoho, kto sa im nepozdával a nemal v meste
218 219
220 221
ZáHada
ČervenýcH
mnícHov
istorici sa akosi nevedia dohodnúť o tom, či stredo-
„H veký, vojensky organizovaný rád templárov v 12.

a 13. storočí v našich krajoch bol alebo nebol. Jedni
tvrdia: Boli u nás. Mali napríklad kláštor na vrchu
Mníchu pri Ružomberku, v Liptovskej Mare. Dokonca mali v ru-
kách aj niektoré hrady (napr. Dobrú Vodu alebo vodný hrad vo
Voderadoch). Iní bezpodmienečne odmietajú: Neboli tu! Listiny
o nich priamo nehovoria... Listiny nie, ale ľudové povesti áno.
Ľud ich volal červenými mníchmi – podľa veľkého červeného kríža,
ktorý mali na plášťoch.“ 133
diskusia o identite červených mníchov sa začala niekedy v po-
lovici devätnásteho storočia a dodnes nie je v žiadnom smere uza-
vretá, takže slová už spomínaného nestora slovenskej muzeológie
andreja kmeťa nestrácajú nič na svojej aktuálnosti:
„Mnoho nedorozumenia a protimluv panuje, ba samá neistota
o tom, koho treba rozumieť pod červenými mníchmi,“ píše vo svojej
monografii sitno a jeho široké okolie. „Pomenovania tohoto nena-
chodím ani v špeciálnych spisoch o reholách ani v cirkevných lek-
síkonoch a zdá sa, že ono povstalo v ústach slovenského ľudu,
a z neho prešlo do menších článkov. Učený svet, priateľ i nepriateľ,
povšechne templárom privlastňuje to meno.“ 134
starší dejepisci však formulujú svoje tvrdenia vcelku jasnou
rečou: „Známe je na Slovensku meno Červených mníchov, ktoré
meno ľud náš mohutným a bohatým templárom bol dal pre jejich
červené plášte. V trinástom století boli templári na Slovensku
veľmi rozšírení, a na vtedajšie deje na Slovensku nemalý vplyv
mali.“ 135
ak sa vrátime k identite „červených mníchov“, najpravdepo-
dobnejšie ich možno stotožniť s templármi, ktorí nosili veľký
červený kríž na bielom plášti, ktorý pôvodne označoval bojovníkov
prvej krížovej výpravy,136 ako aj johanitmi s bielym krížom na
červenom podklade – „biely kríž mieru na krvavočervenom poli
vojny“.137
ak by sme sa mali dopátrať k dôkazu o prítomnosti templárov
alias červených mníchov v Banskej štiavnici, ako ich tam situuje
historická povesť Jána domastu či kronikársky záznam ignáca
222
opluštila, mali by sme sa poobzerať v dochovanom pramennom

materiáli, ktorý bol pôvodne uchovávaný v priestoroch starého
zámku. áno, presne toho istého, ktorého tradícia spája s pobytom
štiavnických templárov. Tento zámer však neviedol doteraz k že-
lateľnému výsledku, budeme sa, žiaľ, musieť zmieriť s vysvetle-
ním, prečo je to tak:
„Nenahraditeľná škoda zastihla mesto, keď 13. februára 1898 ne-
odpustiteľnou hriešnou nepozornosťou a ľahkomyseľnosťou shorel
velikánsky archív na Starom zámku s písemnosťami snáď i vyše
500-ročnými,“ horekuje andrej kmeť a my spolu s ním. „Dosky
mnohých kníh boly obtiahnuté kancionálmi a missálmi písanými
na pergamene. Jak ohromné množstvo písemností muselo tam byť,
predstav si, milý čitateľ, z toho, že len čo zaliali, čo oheň cele ne-
pohltol: za 15 vozov popáleného papieru viezli von z mesta na sme-
tisko!“ 138
k problematike červených mníchov sa vo svojej knihe vyjadril
aj štefan n. Hýroš, ktorý ich identitu na viacerých miestach pri-
sudzuje templárom 139 a v jeho stopách kráča aj andrej kmeť, keď
hovorí:
„Aj o štiavnických Červených mníchoch myslí sa, že boli to tem-
plári alebo johanníti (Melitänskí rytieri): je zaiste známo, že keď
boli templári r. 1312 zrušení, spojili sa s johannítmi, kým i títo
r. 1537 majetkov v Uhorsku pozbavení neboli. Avšak templári ani
nemali červeného rúcha, iba červení kríž na bielom plášti, johan-
níti ale práve biely kríž na čiernom plášti, a jedine v čas vojny
smeli do bitky vziať červené plášte. Červenými mohli teda byť po-
menovaní, kdekoľvek boli osídlení, len ohľadom štiavnických musím
poznamenať, že mimo krátkeho udania Štiavnice (u Kolinoviča)
medzi štrnástimi ich manzériami v Uhorsku, v samej Štiavnici ne-
máme pražiadneho prameňa, čo je dosť podivno. Mimo štiavnic-
kých Červených mníchov zná ústne podanie ľudu takých na
Slavodole, potom v Sklených Tepliciach, ba i na Patkôši.“ 140
o slavodolských „červených mníchoch“ možno však takmer s is-
totou usúdiť, že patrili do rehole hieronymitánov, o ktorých kano-
nická vizitácia z roku 1779 hovorí: „Sú na Piargu pustovníci
reholní svätého Jeronýma, dľa rehole svätého Augustína. Zrušili
ich 24. júla 1786. Po nich duchovnú správu tu viedli Jezovíti.“ 141
Boli to teda príslušníci štvrtej vetvy rádu hieronymitánov založe-
nej sedemdesiat rokov po zničení templárskeho rádu pod názvom
„Chudobní pustovníci sv. Hieronyma Bratstva blahoslaveného
Petra Gambacorta Pisánskeho“.142
„Červeným mníchom“ mal patriť i niekdajší kláštor pri obci
ilija, v strednej časti štiavnických vrchov na severnom úpätí ma-
sívu sitna, z ktorého v poslednej štvrtine 19. storočia ostalo už
len torzo premenené stavebnými úpravami na pocestný hostinec
s rozsiahlym klenutým podzemím. podobá sa skôr na indiánske
pueblo z románov karla maya.
224 225
„Terajší hostinec predstavuje snáď len asi polovicu drievného kmeťovo pátranie o pobyte templárov na slovensku sa skončilo
kláštora,“ píše andrej kmeť. „Západnia strana ukazuje stopy, že lakonickou poznámkou pri jednom z diel uhorských historikov 145
bola zabudovaná alebo aspoň zďami obohnaná, na štyroch uhloch z roku 1867, keď sa rozčarovaný z nedostatku údajov opäť obracia
majúca rotundy: z juhozápadnej rotundy do nedávna stály múry. k štefanovi n. Hýrošovi a k nasledujúcim generáciám bádateľov
Na severovýchodnej strane podopierajú stavisko tri piliere, ktoré slovami, ktoré sme si zobrali k srdcu aj my pri našom pátraní:
ale mohly byť i pokračovaním niekdajšieho staviska až po pivničku, „Len teraz viem oceniť príspevok Hyrošov o Templároch v jeho
alebo i nad ňu, lebo zazdené otvory v stenách podobajú sa viac Lykave, a vidím, koľko vďačnej práce čaká vzdelacov slovenských
dverom než oblokom. Piliere nie sú stavané na raz, ale len primu- okolo svojej najužšej domoviny i na tomto poli. Túto prácu odpo-
rované: no i terajšie stavisko ukazuje na prostriedku, že bolo na rúčam vrelo, ale nie prácu povrchnú, no prácu bez predpojatos-
dva razy stavané. Pri starých budovách zkusujeme to pristavovanie ti!“ 146
na pospol. Územie je sklepené s úzkymi pitvorkami alebo medzier-
kami: vo výklenkoch oblokov akoby sedadlá kamenné z obidvoch
strán: v priečnych stenách od spodku komíny, o ktorých donedávna
nevedelo sa. Od východnej strany či od hradskej vyzerá dom na
poschodie, kdežto od juhozápadu ako dvoje územie, každé s osobit-
ným vchodem, t. j. z nižšieho územia vedú schody na to vyššie,
alebož to z vyššieho územia stupí sa rovno na poschodie. Pod scho-
dami nalézá sa šest komôrok, asi na kvadrátny meter v priemere,
na chlapa vysokých, spodok vysypaný potlčenými ostrými tehlami.
Mohly to byť celly alebo väzenia. Pivnicu, krásne do celého kameńa
vytesanú, pochodil som, záleží vlastne zo siedmich priestranných
pivníc. Či za nimi nieto ešte pokračovanie, odhliadnúc od pokladu,
hodno by bolo presvedčiť sa.“ 143
v duchu s templárskou tradíciou nájdeme v tomto opise okrem
doteraz neobjaveného „pokladu“ ešte aj miesto pre nevyhnutné
umelé jazero: „Nechybí ani tu rybník, jedno tisíc krokov od hostinca
v onej úvalinke nachodia sa dosiaľ stopy jeho. Hony okolité menujú
sa ,Rybníkom‘, ,V rybníku‘ atď.“
pre podopretie tejto predstavy je dôležitý aj fakt, že v listine
z roku 1266 figuruje ako vyvinutá obec s kostolom ecclesia s. egi-
dii, do 16. storočia bola súčasťou panstva hradu sitno.144 Ten chrá-
nil cesty do banských oblastí od roku 1240 až do čias, keď ho roku
1703 nezborili kuruckí povstalci. pri návšteve kostola svätého egí-
dia z prvej polovice 13. storočia budete mať pod dreveným a ne-
zvyčajne tvarovaným stropom lode naozaj zvláštne pocity.
ak empatiu kladiete na jednu úroveň s rozumovým poznaním,
nebudete mať na tomto mieste veľké pochybnosti o templárskej
prítomnosti. najmä, ak sa od ochotného sprievodcu dozviete, že
v prednej časti kostola sú pri oltári zachované základy hospica
pripisovaného templárskym rytierom.
226 227
dvanásť
ZasTavení
TemplárskeJ
cesTy
súčasnosti existuje viac ako osem desiatok lo-
v kalít, ktoré sú v povestiach a tradíciách spájané

s miestom pobytu červených mníchov.147
otázka, kto boli títo rytieri, ostáva otvorená,
i keď má z etnografického hľadiska takisto zaují-
mavý charakter – už v epose o parsifalovi, ktorý
je považovaný aj za mýtický prototyp templárskeho rytiera,148 do-
stáva napríklad hrdina vďaka tajomným magickým silám červenú
zbroj, symbol farby krvi, aby obstál vo svojom boji: „Oheň, láska,
život, sila, ale tiež vojna a smrť, to všetko je spojené s týmito sym-
bolmi.“ 149
Zhodnotiť miestne legendy z hľadiska archetypálnej analýzy fe-
noménu „červeného mnícha“ by bolo zaiste lákavé, ale pre potrebu
nášho bádania sa musíme sústrediť predovšetkým na hľadanie
reálneho predobrazu tradície v pátraní, ktoré zvládneme na jede-
nástich zastaveniach „templárskej cesty“ v obciach Bzince pod Ja-
vorinou, dobrá voda, Jelšava, lipovce, lukáčovce, kecerovský
lipovec, košeca, križovany nad dudváhom, mošurov, strážky,
svinia a Žehňa.
Strážky Mošurov
Lipovce
Košeca Svinia
Žehňa
Bzince pod Javorinou Kecerovský
Dobrá Voda Lipovec
Jelšava
Lukáčovce
Križovany nad Dudváhom
228 BZince pod JavorinoU 229

Bzince pod Javorinou je obec ležiaca neďaleko nového

mesta nad váhom na sútoku kamečnice a vrzavky pod masívom
veľkej Javoriny medzi Bielymi a malými karpatmi. listinne je
zmienená už v roku 1215 a jej história obsahuje cenné zmienky
o možnom pôsobení templárov na považí. Tie sa dochovali v cir-
kevných prameňoch a písomnostiach tamojšieho zemepána
Žigmunda noszlopyho. v súčasnosti sú známe vďaka rukopisu dol-
nobzinského kňaza Jozefa Beneša uloženom na rímsko-katolíckej
fare v Bzinciach pod Javorinou. Žigmund noszlopy bol vo svojej
dobe vážený a vzdelaný šľachtic venujúci sa regionálnym dejinám
s pedantnosťou, vďaka ktorej sa na neho ako spoľahlivého autora
odvoláva viacero novovekých historikov, okrem iných aj niekdajší
akademik sav, profesor daniel rapant. vďaka tomu mohol ďalší
rozhľadený muž, kňaz Jozef Beneš, napísať toto:
„Pán Žigmund Noszlopy, blahej pamäti vlastník dediny Dolné
Bzince a celého chotára v liste, ktorý dal hodnovernej Kapitule
ostrihomskej, teraz v Trnave jestvujúcej, 14. mája roku Pána 1792,
medzi iným píše aj toto: ,Dolnobzinský kostol bol postavený v roku
1215 a je to jeden z najstarších kostolov v celom považskom
dištrikte. Kedysi patril križiakom (crucigerorum), tiež špitálnikom
(hospitaliorum) s ďalšími majetkami a bol hlavou medzi ostatnými
kostolmi.‘ “ 150 a tak teda mohol správca bzinskej farnosti v roku
1870 oprávnene poznamenať, že: „dedina Dolné Bzince je prastará
a jej kostol počíta už 655 rokov, takže už pred reformáciou jestvo-
val.“ k čomu sa moderní historici už neobávajú dodať: „Aj podľa
jednotného svedectva rímskokatolíckej historickej tradície bol prvý
kostol v Bzinciach postavený v roku 1215 a kanonická vizitácia
z roku 1776 uvádza, že bol vybudovaný templármi v gotickom
štýle.“ 151
Zaujímavý poznatok v tomto smere prináša aj čítanie viac ako
storočných uhorských encyklopédií, z ktorých citujme aspoň
stručný príklad: „V údolí Javoriny leží obec Dolné Bzince, pod
vrchom Plešivek, ktorý je súčasťou Malých Karpát... Katolícky kos-
tol je zo 14. storočia... Podľa kanonickej vizitácie v roku 1776
tento kostol postavili templári.“ 152
Dobrá Voda leží v malej vnútrohorskej kotline v severnej časti

malých karpát. obec sa vyvinula z osady doloženej pod tajupl-
ným menom Jokw na panstve hradu dobrá voda, ktorý je listinne
doložený v roku 1263 a templári sa spomínajú v súvislosti so za-
čiatkom jeho výstavby. v súvislosti s predmetom nášho bádania
môžeme spomenúť, že v erbe obce nájdeme motív panny márie
stojacej na polmesiaci.
neskôr patrilo panstvo dobrá voda ku kráľovským majetkom,
kým ho v roku 1392 nedostal stibor – spustol na začiatku 19. sto-
ročia. pôvodne bol hrad dlhou pozdĺžnou stavbou s palácom,
ktorý mal na dvoch úzkych stranách štvorhranné veže. na palác
230 doBrá voda 231

z juhovýchodu nadväzovala ďalšia časť opevnenia zakončená vo

výbežku kaplnkou s nepravidelným polygonálnym uzáverom. Tejto
časti pevnosti dominovala ako súčasť severovýchodných hradieb
tretia štvorhranná veža. až v 16. storočí hrad doplnili menším
predhradím a podkovovitou baštou a dolným nádvorím s niekoľ-
kými baštami.
Jelšava sa nachádza na rozhraní slovenského rudohoria a slo-

venského krasu v doline muráňa a bola založená ako banská osada
v prvej polovici 13. storočia pod názvom illswa (1271 Elswa, 1344
Ilsua). v roku 1243 sa spomína hrad, ktorého panstvo zaberalo
muránsku dolinu od šivetíc nahor, ale koncom 13. storočia spus-
tol, keď ho opustili jeho majitelia z rodu ilsvaiovcov. v 14. – 15.
storočí tu bol kláštor prisudzovaný paulínom, reholi, s ktorou sme
sa už viackrát stretli na miestach, ktoré ľudová tradícia pripisuje
pred nimi účinkujúcemu rádu templárov. Táto lokalita skrýva ne-
pochybne záhadu v podobe zrúcaním až dvoch hradov, kaštieľa
postaveného zo zvyškov stredovekého kláštora a kostola – ten bol
síce postavený v roku 1838, ale na mieste starého gotického
chrámu, o ktorom dnes už takmer nič nevieme.
Lipovce boli založené na prelome 13. a 14. storočia v doline

potoka lipovec na mieste, kde sa stretávajú šarišská vrchovina
a Branisko. existenciu obce dokladá listina z roku 1320, keď ju
pod pomenovaním Lypouch (1389 Lipoch) dostal po delení panstva
svinia Beňadik, syn mikuláša. Začiatkom 14. storočia tu postavili
kráľovský hrad, ktorý ondrej ii. daroval kecerovcom, a zanikol
koncom kuruckých vojen. v rokoch 1300 – 1312 bol podľa tradície
hrad údajne majetkom templárov. okrem renesančne prestava-
ného, pôvodne však gotického kostola za zmienku stojí, že severo-
západne od obce sa nachádza málo preskúmaná jaskyňa.
Lukáčovce možno nájsť v západnej časti nitrianskej pahorka-

tiny na dolnom toku potoka Blatiná a spomínajú sa pod menom
Lukach v roku 1309 (1316 Lacaah). dedina pôvodne patrila
nitrianskemu hradu, v 12.–15. storočí zoborskému kláštoru.
kaštieľ vznikol renesančnou prestavbou pôvodne gotického
hrádku.
232 lUkáČovce 233

Kecerovský Lipovec, známy od roku 1229 ako Lipouc, Ly- vaním pôvodnej (podľa tradície templárskej) pevnosti z polovice
polch či Lypoulch, leží vo východnej časti košickej kotliny v doline 13. storočia vybudovanej na mieste strážnej veže zničenej počas
potoka ústiaceho do olšavy. v 13. storočí sa strediskom panstva tatárskeho vpádu.
stal lipovec, ku ktorému patrili obce Hanušovce, kecerovské pe-
kľany, lesíček, mudrovce, opiná a vtáčkovce. na oblom kopci Svinia leží v šarišsskej vrchovine v doline malej svinky.
nazývanom Hlavatovská (nazývaný miestnymi aj Hradová či var- k svojmu bizarnému názvu prišla obec z listinne najstaršieho
hoška) sú dodnes badateľné zrúcaniny hradu. Ten založili v roku názvu z roku 1249 Zynna (1255 Zinna, Scynna, 1262 Scinefolua,
1242 kecerovci ako svoje rodové sídlo. patril im až do roku 1543, Sywnyefalwa, 1307 Swyna, Suyne, 1389 Swynne). od 13. storočia
keď hrad dobyli a vypálili vojská Jána Zápoľského. Traduje sa, bola centrom panstva svinia, do ktorého patrili obce: Bertotovce,
že sa tu koncom 13. storočia usídlili aj templári. na každej sveto- Ďaletice, drienica, Fričovce, Hendrichovce, Hermanovce, chmi-
vej strane, s výnimkou severnej prudko klesajúcej k parnavskému niany, chminianska nová ves, chminianske Jakubovany, Jarov-
potoku, sú viditeľné stopy valov a priekopy. na východnej strane nice, kojatice, lačnov, lažany, lipovce, ovčie, renčišov, svinia,
sa nachádzajú zvyšky veľkej kruhovej veže. šindliar, široké, štefanovce, veľký slivník a Záhradné. Začiatkom
13. storočia tu údajne existoval hrádok, ktorý vraj postavili tem-
Košeca je obcou listinne spomínanou v roku 1272 ako Kaza plári. Zachovali sa však iba listiny, podľa ktorých v roku 1464 do-
(1397 kazza) s polohou uprostred ilavského podolia na naplave- stal Ján merse od kráľa mateja povolenie opevniť hrádok ďalšími
ninách podhradského potoka a patrila k hradnému panstvu s tým múrmi, priekopami a baštami. na mieste niekdajšej pevnosti náj-
istým menom. deme dnes už iba kostol, vybudovaný okolo roku 1274 ako súčasť
pôvodného hrádku. neskôr po jeho zániku roku 1514 bola obno-
Križovany nad Dudváhom na východnom okraji Trnavskej vená už len budova kostola a v roku 1628 bola dostavaná veža,
pahorkatiny šteklia našu obrazotvornosť predovšetkým najstaršie renesančne zdobená štítovou atikou.
doloženým názvom Sancta Crux z roku 1390, keď tu stála aj fara.
kostol je pozoruhodný predovšetkým románskou rotundou z 12. Žehňa je obec, ktorá sa rozkladá na západnom úpätí slanských
storočia a ranogotickou klenbou z polovice nasledujúceho storočia. vrchov v pramennej oblasti potoka Balka. Už v roku 1330 sa pod
menom Zegnia či Segnia spomína ako vyvinutá dedina. podľa tra-
Mošurov sa spomína v roku 1383 ako zemiansky majetok, po dície stál v Žehni kamenný hrad, ktorý až do roku 1312 vlastnili
roku 1405 ako panstvo šarišského hradu, neskôr ako majetok rôz- templári. dnes po ňom nezostali žiadne viditeľné stopy a odhad
nych šľachtických rodov. v obci stál stredoveký hrádok, ktorý na jeho polohy je značne neistý. domnievame sa, že mohol stáť na
konci 13. storočia údajne postavili templári, ale v 16. storočí pod- mieste dnešného pôvodne románskeho kostola z polovice 13. sto-
ľahol vojnovému pustošeniu. keďže bližšie záznamy o polohe ročia, ktorý bol neskôr prestavaný a dodnes je obohnaný kamen-
hrádku neexistujú, možno podľa situácie na iných lokalitách pred- ným múrom.
pokladať, že stál na mieste dnešného kostola. v jeho spodnej časti
sa skutočne nachádza murivo z kameňov prinesených podľa po-
dania miestnych obyvateľov z kopca, kde sa ešte nachádzajú
skromné zvyšky zrúcanín.
Strážky ležia v severnej časti popradskej kotliny na riečnych

terasách rieky poprad. Už aj ich názov poukazuje na to, že v po-
lovici 13. storočia boli strážnou obcou na ceste vedúcej do poľska.
spomínajú sa v roku 1251 ako Eur, v roku 1288 ako Nyrer.
Začiatkom 14. storočia dedinu dostal od karola róberta kokoš
Berzeviczy, ktorý ju v roku 1326 daroval mníchom z Červeného
kláštora. Jednou z najstarších stavieb je gotický kostol s krídlo-
vými oltármi a kalvária od levočských majstrov. Z hľadiska našej
témy je však zaujímavý renesančný kaštieľ, ktorý vznikol presta-
234 235
piešťanský
JerUZalem
ledíme při cestě na rumy zbořeného chrámu, nemy-
„H slíce, že tisícvěký a jediný svědek na Slovensku slavo-

pohanského světa se laučí s námi! Když totižto
všežerauci zub času svatyni tuto dějepisu z náručí vi-
díral, prišla ji k pomoci služebnice věrná, pověst lidu, památku chrámu
a jeho pokladů v podání otců na syny a vnuky přenášející.“ 153
presne takto opisoval istý čitateľ slovenských novín v polovici
19. storočia lokalitu, ktorá – podobne ako v sklených Tepliciach
– súvisí rovnako tak s balneoterapiou, ako aj s templármi. reč je
o piešťanoch, pričom autor vo svojej správe z považia pokračuje:
„Ostrovtipný spisovatel, baron Medňanský, známý malír velko-
lepého Považí slovenského stal se milosrdným samaritanem pa-
matného chrámu tohoto u cesty, časem bořeného, a co mohel,
vydřel porušení.“ spomenutý barón alojz medňanský (1784 –
1844) sa o piešťanských zrúcaninách kostola zmieňuje vo svojej
malerische reise auf dem Waagflusse in Ungarn z roku 1826 (ma-
lebnej ceste dolu váhom) takto:
„Hodno tu ešte spomenúť starobylú zvláštnosť v susednej obci.
Sú to ruiny templárskeho kostola, za aký ho označuje prastará tra-
dícia, cirkevné zápisnice z vizitácií a kamenné útvary vzťahujúce
sa na rozličné gnostické mystériá. Neskôr patril kostol i so sused-
ným kláštorom benediktínom, ktorých odtiaľ vyhnali husiti.“ 154
podľa ústnej tradície mal niekdajší piešťanský kostol aj s kláš-
torom patriť templárom. slovenské noviny o tom píšu: „Když byl
Medňanský vstaupil do této svatyni k odkreslení nadřečených figur
(podobizeň): obstaupil ho zvědavý lid a vyznával mu podání (tra-
dici) otců jako tajnost takto: ‚Tu byl chrám pradávný, ještě pod
Štefanem uhorským králem vystavaný a jemu posvěcený, s klášte-
rem spojený, v kterém přebývali ‚červení mniši‘ – velikými statky
nadaní – Mníchová Lehota zvanými. Chrám tento stál v hustém
lesi; nedaleko něho byl rybník, na jehož místě teď prostranná lauka,
násipem (valem) otočená. Časem se ale stalo, že mniši tito byli
náhle přepadnuti (od koho? proč?) a tak jedni zmordováni, druzí
do žaláře hoděni a ostatní do vyhnanstva rozplašeni. Po dlauhem
čase přišli do kláštera mniši jiného řádu, ale i těch podobný los
zachvátil. Tak se stal chrám tento sídlo pustoty a porušení.‘ “ 155
Zaujímavosťou citovaného článku možno ani nie je, ako by sa
na prvý pohľad mohlo zdať, jednoznačné prisudzovanie sakrálneho
komplexu v mníchovej lehote (dnes súčasť piešťan) templárom,
236 237
ako to, že v ňom nachádzame zmienku o polohe chrámu – teda starostlivosťou o chorých. I ďalšie fakty podporujú vierohodnosť
v hustom lese, v blízkosti ktorého bol rybník. náš prípadný skep- tradície.“ 162
ticizmus ohľadom informácie o templárskom vlastníctve kláštor- pre nemožnosť komplexnejšieho archeologického výskumu (väč-
ného komplexu pri slovách „hustý les“ a „rybník“ dostáva značné šina parciel, na ktorých sa mal kláštor nachádzať, je v súkromnom
trhliny. opätovne to v nás totiž vyvoláva asociácie s už skôr spo- vlastníctve) je veľmi ťažké spoľahlivo určiť čas vzniku stavby. na-
mínaným „orientálnym lesom“ blízko payensu vo Francúzsku. teraz teda nie je možné ani potvrdiť, ani vylúčiť, že kláštor s kos-
nemenej zaujímavý je fakt, že vedľa gotického kostola sa za- tolom skutočne patril rytierom Templu.
choval chotárny názov Jeruzalem. podľa poľského jazykovedca lokalita, kde sa objekt nachádza, bola kedysi dôležitá nielen
J. Wiśniewskieho výskyt názvov pochádzajúcich z palestínskej ako hraničné územie, ale aj preto, že tadiaľ viedla dôležitá cesta
oblasti má psychologické pozadie. presídlenci si chceli pripomenúť smerom na sever a napokon i zo strategických dôvodov – obrany
domov, z ktorého vyšli, a preto na novozaloženom sídlisku pre- celého obývaného územia západného slovenska pred prípadným
niesli aspoň meno svojho pôvodného domova.156 vpádom od západu. Z tohto dôvodu bolo potrebné vybudovať
vráťme sa však k zmienkam o vlastníctve alebo užívaní stavby obranné postavenie, ktoré by zároveň poslúžilo i pocestným ako
templármi. nachádzajú sa v mnohých kanonických vizitáciách, útulok (hospital). v stredoveku mali za úlohu zakladať a starať
a to nielen z 19., ale i 18. storočia. Tá z roku 1754, dokončená sa o takéto útulky rytierske rády. Z poznatkov o templároch
v roku 1756, uvádza pri opise kostolov v piešťanoch, že mimo vyplýva, že to bol práve ich rád, ktorý úplne spĺňal požiadavky
osady leží kostol, ktorý podľa starého podania patril templárom piešťanského okolia na obranu územia i zabezpečenia útulku pre
(Ecclesia externa – extra oppidum). rovnako sa o tom zmieňuje pocestných.
i kanonická vizitácia z roku 1815 či kniha (v rukopise) piešťan-
ského farára Jozefa práznovského Historia domus Parochiae
Pöstyen z rokov 1877 – 1881. pamätná kniha mesta piešťan uvá-
dza, že podľa ústnej tradície žijúcej medzi ľuďmi kláštor patril
rádu templárov, čo má potvrdzovať aj kanonická vizitácia Fr. Zi-
chyho z 11. októbra 1731 (dnes už neznáma).157
súčasní historici nie sú v otázke vlastníctva kláštorného kom-
plexu jednotní. Jedni vylučujú akúkoľvek prítomnosť templárov
severne od ostrihomu.158 Ďalší kladú vznik stavby do doby, keď
bol tento rytiersky rád už zrušený, takže podľa nich nemohol po-
staviť ani vlastniť zmienený objekt.159 iní si zatiaľ nedovolia vy-
rieknuť jednoznačný úsudok, vzhľadom na to, že si lokalita
„vyžaduje ďalší podrobný výskum, pretože isté náznaky v širšom
okolí ukazujú na prítomnosť rytierskeho rádu už v predošlých sto-
ročiach“. otázku prítomnosti templárov v tejto oblasti teda po-
nechávajú otvorenú.160 v súčasnej odbornej literatúre však
nájdeme aj názory, ktoré pripisujú vlastníctvo objektu templá-
rom:
„Písomné pramene sa nedochovali, avšak podľa tradície zrúca-
niny starobylého kostola a kláštora neďaleko Piešťan patrili Tem-
plárom. V 13. storočí sa lokalita spomína pod menom Pescan alebo
Besan, neskôr Lehota. V súlade s opisom Borovszkého,161 v chóre
ešte vidno niekoľko pekných zaujímavých gotických detailov, ktoré
svojou konštrukciou možno zaradiť do 13. storočia. Lokalita bola
vedená ako dŕžava silného hradu Baňa. Spomínaná tradícia pripi-
sujúca vlastníctvo objektu templárom je podporená prítomnosťou
termálneho prameňa na ,ostrove Váh‘, čo by mohlo poukazovať na
spojitosť s rádom rytierov alebo špitálnikov, tiež sa zaoberajúcich
FoTo: arcHív BalneologickéHo múZea v piešťanocH
238 239
240 241
(ne)všedný
ŽivoT
Templárov
emplári sú znamenití vojaci. Nosia biele plášte
„T
s červeným krížom, a keď tiahnu do vojny, tak
nesú pred nimi dvojfarebnú štandardu. Pohybujú
sa ticho. Ich prvý útok býva najstrašnejší. Pri
postupe sú prví, pri návrate poslední.“ 163 ako
podotýka profesor malcolm Barber,164 tento opis
templárov z pera neznámeho pútnika na ceste do Jeruzalema
v roku 1187 v mnohých aspektoch vystihuje populárny obraz tem-
plárov existujúci vtedy i teraz. na anonymného autora osobná
skúsenosť s bojovým umením rádových rytierov silne zapôsobila,
takže sa jemu i nám môže zdať, že s mečom v ruke vyrastali už
od detstva. opak je však pravdou: väčšina templárov totiž vstu-
povala do rádu v dospelom veku. v domoch patriacich templárom
boli síce deti vychovávané (ak ich napríklad rodičia zverili do sta-
rostlivosti rádu), pri dosiahnutí plnoletosti však nebolo ich povin-
nosťou stať sa potom templármi.
rovnako sa dbalo na to, aby medzi templárov vstupovali hlavne
bojaschopní dospelí muži medzi 25. a 30. rokom života. každý
z nich mal pre vstup vlastné pohnútky. Hlavným dôvodom bola
snaha pomáhať pri ochrane kresťanského obyvateľstva v zámorí
a nie – ako donedávna usudzovala väčšina historikov – vlastné
zištné ciele: „Historici, ktorí kedysi v krížových výpravách videli
iba chabú zámienku pre drancovanie a plienenie, v poslednej dobe
kolektívne pripúšťajú ako hlavný motív pokánie.“ 165 „Systém poká-
nia a obmedzené možnosti dané ľudskou slabosťou ale nepredsta-
vovali zámienky pre fatalizmus,“ dopĺňa malcolm Barber.
„K prekonaniu slabosti človeka bolo potrebné pozitívne úsilie, ob-
zvlášť u elity zasvätenej Bohu.“ 166
„Účasť na krížovej výprave si vyžadovala veľké náklady a bola sku-
točne finančnou obeťou,“ píše ďalší z novodobých autorov, všímajúc
si materiálnu stránku celej veci. „Pokiaľ sa pre výpravu rozhodlo
niekoľko členov rodiny, bolo finančné bremeno ešte ťažšie.“ 167 To
isté platilo aj pre templárov: „Od adeptov sa očakávalo, že si pri
vstupe do rádu sami zaobstarajú ošatenie a vybavenie.“ 168
243
noho mužov sa do vojenského rádu rozhodlo
m vstúpiť počas púte vo svätej zemi, kde vi-

deli bojovať templárov alebo sa stretli s rá-
dovými kazateľmi putujúcimi európou,
ktorí poučovali o dôležitosti boja na hrani-
ciach kresťanstva a zbierali majetkovú pod-
poru k tejto činnosti. niektorí tiež riešili týmto spôsobom zložitú
situáciu doma v súvislosti s majetkovými pomermi alebo smrťou
manželky. svoj význam mali aj kariérne dôvody, ak ich nečakalo
dedičstvo alebo významné postavenie v spoločnosti. Templári mali
veľkú vážnosť, a tak v ich radoch aj ľudia neurodzeného pôvodu
získavali v spoločnosti moc a vplyv.
medzi templárov boli noví členovia prijímaní regulou stanove-
ným obradom, ktorý sa odohrával na úsvite. skôr ako bol kandi-
dát uvedený do kapitulného zhromaždenia, poučili ho o prísnych
pravidlách života a disciplíne v reholi. potom odpovedal na otázky
týkajúce sa jeho možných záväzkov vo vonkajšom svete: či je že-
natý, či nedal sľub vstupu do iného rádu, či je zdravý, či vyspo-
riadal svoje majetkové záležitosti, prípadne predkladal dokumenty
o svojej právnej slobode. ak potvrdil, že je bez záväzkov, mohol
byť prijatý. Uchádzač potom predniesol formálnu žiadosť o vstup.
predseda kapituly ho poučil, že život u templárov nie je taký jed-
noduchý, ako by sa mohlo zdať, a že členovia rádu sú zaviazaní
absolútnou poslušnosťou. ak na svojej žiadosti naďalej trval, bol
vykázaný z kapitoly von k modleniu, aby sa členovia kapituly
mohli poradiť. po jeho privedení späť dostával opätovne otázky
k jeho prípadným svetským záväzkom, pričom bol poučený, že ak
sa neskôr zistí, že klamal, bude z rádu okamžite vylúčený.
ak boli odpovede adepta uspokojivé, musel odprisahať posluš-
nosť veľmajstrovi, zaviazať sa dodržiavať pravidlá rádu a pomáhať
boju za vieru. ak uchádzač zložil prísahu, hodnostár, ktorý pred-
sedal zhromaždeniu, ho vlastnoručne zahalil do rádového plášťa.
potom dostal novoprijatý člen vlnený povraz, aby si ho uviazal
okolo pásu ako symbol cudnosti a čiapku na hlavu, akú nosievali
duchovné osoby. kňaz potom vyslovil modlitbu a predsedajúci
hodnostár s kaplánom dali novému členovi bozk na tvár na zna-
menie pokoja. kým nový člen sedel na podlahe, prečítali mu výťah
z rehole a odpovedali mu na prípadné otázky. nakoniec mu udelili
požehnanie a dovolili odísť.
regula z roku 1129 tiež stanovuje, ako sa majú obliekať tem-
plári v čase mimo vojenskú službu: „Každý kúsok oblečenia z vý-
bavy bol popísaný v pravidlách, vrátane materiálu, z ktorého mal
byť zhotovený.“ 169 dôraz sa kládol na praktickosť a jednoduchosť.
v „civile“ boli templári oblečení podobne ako mnísi. obliekali si
dlhé tmavé tuniky siahajúce až po lýtka, ktoré boli prepásané
v úrovni pásu a mali pevné priliehajúce rukávy. niekedy bola sú-
časťou tuniky i kapucňa. na hlavách nosili tmavú mäkkú čiapku,
244 245
' Templári: legendy cTi a slávy
typickú pre duchovných v tom období. na nohách mali pevnú

obuv bez akejkoľvek dekorácie: „Templársky rytier mal zakázané
nosiť nielen špicatú obuv a šnurovačky, ale aj zlaté či strieborné
ozdoby na opasku.“ 170 Zvláštnym poznávacím znakom všetkých
mužských členov boli brady a krátke vlasy, na začiatku 12. storo-
čia však bolo typické, že vlasy splývali cez uši.
pod tunikou nosili dlhší spodný odev – spravidla z vlny alebo
plátna. cez neho si nasadzovali jednoduchý opasok z ovčej vlny,
symbol cudnosti. súčasťou odevu boli aj krátke nohavice z vlnenej
kože a vlnené gamaše.
cez dlhú tuniku nosili plášť, ľahkú pláštenku nazývanú habit.
rytieri sa obliekali výlučne do bieleho plášťa symbolizujúceho čis-
totu. seržanti zase používali plášť z hnedej alebo čiernej látky.
pápež eugen iii. povolil templárom nosiť červený kríž na ľavej
strane hrudnej časti plášťa, ktorý symbolizoval mučeníctvo.
pod zbrojou nosil rytier krátku vypchatú vestu, ktorá slúžila
ako dodatočná ochranná vrstva. na ňu sa navliekala drôtená ko-
šeľa s dlhými rukávmi, palčiakmi, kapucňou a krúžkovými noha-
vicami. na kapucňu si templári nasadzovali helmu alebo prilbicu
a cez zbroj si obliekali biely vrchný plášť, ktorý odrážal slnko a na
ktorom boli zobrazené symboly odlišujúce rytierov od iných bo-
jových jednotiek.
na rozdiel od rytierov, ktorí nosili biele plášte, mali seržanti
čiernu tuniku s červeným krížom vpredu. Zbroj mali jednoduchšiu:
tvorila ju železná helma, drôtená vesta a spodky bez krytu chodi-
diel, keďže spravidla bojovali pešky.
deň sa pre templárov začínal rannými modlitbami (matutí-
num), ktoré sa v lete odohrávali asi o 4. hodine ráno, kedy odrie-
kali 13-krát modlitbu otče náš. potom nasledovala prima
o 6. hod., tercia o 8. hod. a sexta o 12. hod. ak bolo všetko
splnené, bol medzi rannými modlitbami a primou dovolený krátky
spánok. skôr, ako sa skončilo dopoludnie, museli stihnúť odriekať
60 otčenášov. po sexte nasledovalo prvé denné jedlo, 171 zväčša po-
dávané na dvakrát – najprv pre rytierov, potom pre seržantov.
kedykoľvek to bolo možné, dával kňaz požehnanie a klerik čítal
z Biblie, kým templári mlčky jedli. „Nikto nesmel vstať od jedla,
s výnimkou nepokoja koní alebo hrozby útoku.“ 172 potom odišli
do kaplnky, aby sa poďakovali. popoludnie rozdeľovala nona
o 15. hod., nešpory o 18. hod., po ktorých nasledovalo druhé denné
jedlo, teda večera. po poslednej večernej pobožnosti (kompletár)
sa pila voda alebo riedené víno. nasledoval nočný pokoj, ktorý sa
dodržiaval od nešpor do matutína nasledujúceho dňa. v zime boli
pobožnosti kratšie, keďže matutínum sa nemohlo začať pred svi-
taním a kompletár sa obvykle konal po 18. hod.173
„Súdiac podľa templárskeho štatútu by sa mohlo zdať, že život
príslušníkov rádu bol nadchnutý iba kresťanskou zbožnosťou a kláš-
torné obyčaje mali rovnakú dôležitosť ako vojenské smernice.
247
Napriek tomu je tu zreteľný istý myšlienkový posun. Pôvodne zdô-

razňované úsilie o spásu vlastnej duše vystriedal vojenský esprit
de corps.“ 174
Templárske regule predpokladali, že nováčikovia prijímaní
medzi rytierov či seržantov boli už vycvičenými bojovníkmi
s praktickými skúsenosťami z vojnových stretov. Templári sa teda
učili používať zbrane už pred vstupom do rádu. ak však mali byť
v boji užitoční, bolo potrebné, aby cvičili aj v mierových dobách.
Zachovali sa zmienky o jazdeckých súbojoch s kopijami, tréningu
koní i streľbe z kuše. Taktické myslenie si vo vzácnych chvíľach
voľna cibrili hrou v šachy.
Templári sa vyzbrojovali takmer rovnakými zbraňami ako do-
boví európski rytieri, ktorí bojovali s dlhým mečom, kopijou a ští-
tom. okrem toho boli štandardne vybavení tromi nožmi rôznej
dĺžky (dýkou, nožom na krájanie chleba a malým nožom pre
bežnú potrebu), ako aj palcátom. drevené kopije, pre pevnosť
a pružnosť najčastejšie vyrábané z jaseňa, dosahovali dĺžku až šty-
roch metrov. pomerne častým doplnkom výzbroje bola kuša.
najdôležitejšou súčasťou rytierovej výbavy bol vojnový kôň,
ktorý bol znakom jeho stavu, dodával mu v boji rýchlosť, zvyšoval
jeho schopnosť manévrovať a zotrvačnosť pri útoku kopijou. „Ry-
tieri so svojimi veľkými vojnovými koňmi, často vysokými až 17
pästí (asi 173 cm) boli stredovekou obdobou tanku. Tieto kone boli
trénované k ľahostajnosti, odolnosti a hryzeniu.“ 175 starostlivosť
o kone bola pre templárov zásadnou prioritou: „Štatút podrobne
predpisoval, ako je potrebné zaopatriť kone a jedno z mála ospra-
vedlnení pre vynechanie modlitieb bola povinnosť odviesť koňa ku
kováčovi.“ 176 v ideálnom prípade mal rytier viac ako jedného
bojového koňa, pre prípad, že bol prvý usmrtený v boji, rytier
ďalej potreboval jazdeckého a nákladného koňa. k jazdeckej
výbave patrila veľká sedlová brašňa, kde sa schovával pohár na
vodu, poľná fľaša, miska, lyžica, drobné osobné veci.
249
250 251
252 253
BiBliograFia
a odkaZy
1 martin, s.: Templáři. vzestup, moc, pád a mystéria protirečenie v osobe panovníka, či roku datácie udalosti.
templářských rytířů. praha: grada publishing, 2009, koloman bol uhorským kráľom v rokoch 1095–1116
s. 15. a chorvátskym kráľom v rokoch 1102–1116, teda ešte
2 šedivý, J.: Tajemství a hříchy rytířů templářského řádu. pred založením rádu templárov v roku 1118. autor však
praha: volvox globator, 2008, s. 33. uvádza rok 1231 ako pokus o panovníkov zábor tem-
3 Jesenský, m. – matula, p.: po stopách templárov na slo- plárskeho majetku, kedy sedel na uhorskom tróne on-
vensku, Bratislava: goralinga, 2008, s. 13. drej ii. Jeruzalemský (1205–1235), čo sa zdá byť
4 šedivý, J., op. cit., s. 33. pravdepodobnejším výkladom Záborského rukopisu,
5 martin, s., op. cit., s. 15. v tejto pasáži nie najzrozumiteľnejšieho.
6 šedivý, J., op. cit., s. 35. 18 kuzmány, k.: spisy karla kuzmányho.verše. Turčian-
7 curzon, H. de: la regle du Temple, paris: société de sky svätý martin: matica slovenská, 1922.
l´ Histoire de France, 1886. 19 kuzmány o tom doslova píše: „lučatín jest vesnice asi
8 šedivý, J., op. cit., s. 39. půl hodiny od městečka lipči slovenské, výše Hrona.
9 Barber, m.: noví rytíři. dějiny templářskeho rádu. ačkoli pak v Uhřích červení mnichové, jak lid templáře
10 pozri Barber, m., op. cit., s. 259. pozri tiež contamine, u nás jmenuje, nikde zákonně přijati nebyli, a proto
p.: válka ve středověku. praha: argo, 2004, s. 119–120, i mnozí o tom, zdaž se tito kdy v krajině nalezali, po-
na základe možno usúdiť, že uvádzané údaje predsta- chybují: lid přece příliš mnoho o nich rozpráví, by se je-
vujú iba spodnú trhovú hodnotu. jich nebytí v království s jistotou tvrditi mohlo. Že
11 ak zohľadníme nedávnu tržnú hodnotu za hektár poľ- i v lipči měli templáři precepturu, viz Hronky dílu ii.
nohospodárskej pôdy, na slovensku by mohlo ísť o ame- svazek 1. str. 56, jakož lid praví o jistých zříceninách
rický tank abrams v dobe jeho vzniku, v Česku o ruský tam se nalezajících. o mnichu pak, vrchu v liptovské
tank T-72mi, v nemecku o tank abrams modernizo- stolici, praví al. baron mednyanszký v ,malerische
vaný na verziu T‑72m1, ruské tanky T‑90s a T‑80U reise auf dem Waagflusse, pesth 1826‘ na str. 54: „Jo-
a v Belgicku by si mohli dokonca dovoliť tie najdrahšie hann gottfried von Herberstein, groszvisitator und
stroje ako je japonský Type 90 či francúzsky leclerc praeceptor der Templer, starb 1230 auf dem Berge
s hodnotou viac ako 10 miliónov dolárov. mnich bei st. martin in liptau; sein vater war landes-
12 šedivý, J., op. cit., s. 41. hauptmann und der älteste in steyermark, die mutter
13 Jesenský, m. – matula, p., op. cit., s. 13. elisabeth stubenbergerinn.“
14 pelcl, F. m.: Beitraege zur geschichte der Tempelherren 20 rapant, d.: o starý liptov, Bratislava, 1934.
in Böhmen und mähren, prag 1788. 21 Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hungariae, in qua
15 písomná pozostalosť g. kolinoviča-šenkvického sa na- libris v. synoptice, originario-diplomatice describuntur
chádza v štátnom okresnom archíve v pezinku so síd- omnia singulorum religiosorum ordinum monasteria,
lom v modre. quae unquam ab ingressu Hungarorum in pannonia fun-
16 niektorí autori sa domnievajú, že pred príchodom be- data fuerunt. veszprimii, 1803.
nediktínov aj kláštor na veľkej skalke pri Trenčíne obý- 22 pozri tiež časopis sokol z r. 1866, s. 272.
vali templári. pozri napr. rupp, J.: magyarország 23 „complura loca in regno Hungariae in venerationem
helyrajzi története i., ii., pest, 1870, s. 620. s. convicis sui, divi martini, ab hoc nomine compella-
17 Záborský, J.: dejiny kráľovstva uhorského od počiatku tur, et ut plurimum populo freqventia, rerumqve uber-
do časov Žigmundových. Bratislava: slovart, 2012, tate faecunda sunt. s. martinus, in qvo Templarii
s. 358–359. vo veci ponosy templárov vo vatikáne na qvondam manseriam habuerunt, in provincia lipto-
uhorského kráľa Záborský cituje: „magister et fratres viensi situs est, distatqve solum mediae horae intervallo
domus militiae templi per Hungariam et sclavoniam ab insigni Urbe rosenberga. spectat hoc aevo ad domi-
cinstitutae ad nos literas apostolicas dederunt, per quas nium likaviense, haredium qvondam Templariorum.
nobis a domino papa praecipiendo mandabatur, moni- prae omnibus veritatem in s. martino existentium Tem-
tione praemissa, ut possessiones universas, quas ab ipsis plariorum e certis documentis adstruit reverendissimus
receperamus, et de quibus ipsos minus recte spoliavi- dominus iacobus seliga canonicus scepusiensis, paro-
mus, reddamus universas.“ pôvodný text však skrýva chus rosenberganus, et districtus liptoviensis vice-
256 257
archi-diaconus, in ea historica relatione parochiae ro- 26 martinček sa spomína v nedatovanej listine ladislava dnes žijú, a mladšej, ktorá vymrela v roku 1839. Her- 43 Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hungariae, lib. ii.,
senberganae, et filialis huc spectantis, s. martini, qvam iv. (1272–1299), doloženej v liptovskom registri roku bersteinovci boli do vyššieho šľachtického stavu pový- s. 240–241.
ad humillimas preces meas pro compilando lexico s. 1391. Tunajšia fara je z roku 1332 (v tom roku spomí- šení v roku 1537 a v 17. storočí získali aj grófsky titul. 44 kolinovich, g.: chronicon templario, s. 229.
regni Hungariae sua excellentia, comes ioannes de naná ako sanctus martinus de liptovia, označenie otto z Herbersteinu udatne bojoval v bitke pri muhl- 45 Bombardi, m.: Topographia regni Hungariae, s. 114,
révay, episcopus scepusiensis per almam suam dioece- swaty martin sa objavuje v r. 1773, zatiaľ čo martinček dorfe po boku Fridricha rakúskeho proti českému krá- pozn. 3.
sim parari iussit, qvae cum prae aliis historiam manse- až v roku 1920). ľovi Jánovi v roku 1322, günther (zomrel 1421) bol 46 Hýroš, n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 33–34.
riae s. martini illustret de verbo ad verbum, ut 27 Jesenský, m.: Templári v Žilinskom kraji, magma, poľným hajtmanom štajerským a istrijským a Juraj 47 š. n. Hýroš sa na tomto mieste odvoláva na svoje pri-
seqvitur, describendam iudicavi.“ Fuxhoffer, d.: monas- Čadca 2012. s. 17–18. (1469–1528) dobyl ako cisársky vojvodca Furlandsko od vátne excerpcie zo starších prác kolinoviča a Fuxhof-
teriologia regni Hungariae, s. 240. 28 szmrecsányi, T.: Templári u nás? in: plus 7 dní, roč. Benátčanov. slávnym sa stal predovšetkým cisársky fera, ktoré sa však vo fonde liptovského múzea
24 „ecclesiae s. martini „primi Fundatores non incongrue Xv., č. 27 (2005), s. 54–57. radca sigmund z Herbersteinu (1486–1566), autor kro- v ružomberku v jeho písomnej pozostalosti nenachá-
censentur fuisse Templaristae: certum enim, et indubi- 29 História tejto relikvie je veľmi zaujímavá nielen z hľa- niky rodu, ktorá vyšla v r. 1868 tlačou vo viedni pod dzajú. v § 22 na s. 42 opisuje celkom 11 templárskych
tatum est ecclesiam hanc in eodem tractu montis, sla- diska pozornosti, ktorú johaniti práve tak ako aj tem- názvom das Familienbuch des sigmund von Herber- sídiel v Uhorsku (ako sa dá dedukovať z kolinovičovho
vico idivmate mnich, id est, monachus vocitati positam plári venovali nachádzaniu a ochrane relikvií, ale aj stein. k rodu Herberstein pozri tiež nagy, i.: magyar- zoznamu): de árva na s. 239, de Blatnica na s. 233, de
esse, in qvo Templarios exstitisse, documentum litera- vďaka moderným konotáciám. Tak napríklad v moskve ország családai, pest: Friebeisz istván, 1857–1868, s. 95. Buda na s. 234, de chorgó na s. 232, de eberhard na
rium ex archivo illustrissimae Familia comitum ab Her- v júni 2006 vystávali celé hodiny v dlhých radoch veriaci 35 anderssonová, m. – močáry, B. – svrček, p. – vandák, s. 242, de illava na s. 239, de koross na s. 236, de
berstein in styria florentis ad manus meas fido nuncio pri vstupe do chrámu krista spasiteľa, aby mohli po- J.: kostol všetkých svätých v ludrovej-kúte. svedok sancto martino na s. 240, de schemnicz na s. 238, de
perlatum evincit, qvod sic de verbo habet: ioannes go- bozkať zlatú skrinku s pravou rukou sv. Jána. relikvii stáročí, sova, [ružomberok, 2007], s. 9. strigonio na s. 236, de Telegd na s. 233.
defridus ab Heberstein, magnus visitator, et praeceptor chýbajú dva prsty – palec sa nachádza v istanbulskom 36 Houdek, i.: pamiatky po templároch v liptove. 48 autor sa opätovne odvoláva na svoje excerpcie (§ 18,
Templariorum ordinis, mortuus est in visitatione anno múzeu a ukazovák v talianskej siene. v zhode s tradí- in: prúdy, roč. vii, č. 12/1923, s. 470. s. 18–21, kolinovich, g.: chronicon Templarior, s. 173,
1230 in Hungaria, in perpheria liptoviensi in monte ciou pravoslávnej cirkvi zachoval pravicu svätca pri nie- 37 Jesenský, m.: kostol v ludrovej, magma, Čadca 2012. 177, 211, 213), k čomu dodáva veľmi významnú po-
mnich ad s. martinum, cuius pater provinciae praeses, koľkonásobnom prekladaní tela evanjelista lukáš. pozri tiež anderssonová, m. – močáry, B. – svrček, známku: „Templári, v lyptove a orave, pod pravomoc-
et senissimus in styria, et mater elisabetha de stuben- Z niekdajšieho konštantínopolu sa dostala na maltu, p. – vandák, J.: kostol všetkých svätých v ludrovej- nosťou slovenského obrädu krakovského arcibiskupa,
berg, erant. omnia huic documento congruunt, sed im- kde sa nachádzal hlavný stan johanitského rádu. keď kúte. svedok stáročí, sova, [ružomberok, 2007]. konali vo slovenskom obrade služby Božie.“ Tamže,
primis denominatio s. martinini, qvam monasterium sa na jeho čele ocitol koncom 18. storočia ruský cár 38 mariánsky kult, ktorý začal prekvitať práve v 12. sto- s. 34.
horum religiosorum ab ecclesia eiusdem sancti etiam- pavel i., premiestnila sa spolu s ďalšími ostatkami do ročí propagoval predovšetkým sv. Bernard z clairvaux, 49 podrobnejšie o tom š. n. Hýroš referuje v rukopise
num existente mutuatum est. Hoc aevo stetisse ecclesiam sídelného petrohradu (na zámok v gatčine, ktorý dal ktorý spisom liber ad milites Templi položil pevný zá- svojho diela opis starobylých chrámov kresťanských
probat pastophorium ferreis cratibus, in sanctuario cons- cár postaviť pre seba ešte skôr, ako ho odbojní bojari klad aj pre máriino uctievanie vojenskými cirkevnými lyptova s ďalším odvolaním sa na ritus explorandae
picuum, munitum. est qvoqve campana eiusdem eccle- stihli zavraždiť). až do boľševickej revolúcie v novembri rádmi, ako sa zmieňuje americký autor Jakub Wasser- veritatis per judicium ferri candentis, colosvar, 1550, in
siae circiter 5 centenarios appendens, in qva genuinis 1917 sa relikvia nachádzala tam, neskôr v kostole man: „ideál panny ako matky a orodovnice sa potom apparatus ad Hist. Hung. math. Bel., § 262, kde sa spo-
gothicis literis expressam habet hanc inscriptionem: in v areáli petrohradského Zimného paláca. po uchopení podieľal aj na utváraní charakteru templárov.“ pozri mína: simon sacerdos de villa s. martini.
honorem s. martini. annus autem nuspiam reperitur.“ moci leninom ju skupina verných preniesla do du- Wasserman, J.: Templáři a asasínové. nebeští bojovníci. 50 Timon, s.: imago nov. Hung. p. ii., s. 78–79. epitome
Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hungariae, s. 241. chovne spriaznenej Juhoslávie, kde ju odovzdali kráľovi praha: BB art, 2004, s. 157. podobne tak usudzuje brit- chron. r. h., s. 30. sasinek, F. v.: dej. kr. uh. i, s. 134–
25 martin z Tours (316–397), jeden z najobľúbenejších karageorgievičovi. až po roku 1933 však vyšlo najavo, ský historik J.m. Upton-Ward: „Hoci by sa mohlo zdať, 163. špányik, g.: Hist. prag. r. H., s. 170–182, Bár-
svätcov stredoveku, sa totiž narodil v panónii (na území že je ukrytá v chrámovom poklade kostola v čiernohor- že rád mal takmer mizogynný charakter, hlásil sa ku dossy, J.: suppl. anale. scep., s. 31, 33 a 149, Hýroš,
dnešného západného maďarska) ako syn rímskeho dô- skej cetinji. kultu panny márie.“ pozri Upton-Ward, J.m.: The rule n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 34–35.
stojníka a rovnako ako otec začal svoju kariéru v cisár- 30 doslovne „pánovo slovo trvá naveky“, čo je variácia jed- of the Templars, suffolk: The Boydell press,1992, s. 87. 51 Hýroš, n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 34. citované
skej armáde. ako mladý kresťan však postupne ného verša katolíckeho chválospevu laudate dominum: 39 charpentier, l., mystérium katedrály v chartres. podľa instrum. emer. Bubek z r. 1391.
nadobudol presvedčenie, že jeho viera nie je zlučiteľná et veritas domini manet in aeternum, teda „a pánova praha: pủdorys, 1995, s. 13. 52 nagy, i.: magyarország családai. pest, 1857–1868,
so službou v légiách, takže po proteste, ktorý možno vernosť trvá naveky“. 40 miestna povesť sa zmieňuje o tom, ako v oblasti Čerenej s. 617.
považovať azda za jednu z prvých „námietok z dôvodov 31 citované podľa Jesenský, m. – matula, p.: po stopách vliezol pri love zveri do nory poľovnícky pes a údajne 53 Hýroš, n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 35.
svedomia proti vojenskej službe“, bol po niekoľkonásob- templárov na slovensku, goralinga, Bratislava 2008, ho našli až po niekoľkých dňoch podľa brechotu 54 autor sa opätovne odvoláva na rukopis o templároch,
nom väznení prepustený z armády.v tej dobe sa mu s. 24–25. v krypte kostola všechsvätých, do ktorej sa mal dostať ktorý sa nachádza v jeho vlastníctve, na s. 38–40, § 22,
v amiens stala príhoda, s obľubou znázorňovaná umel- 32 „conspiciuntur praeterea valla in elevatiori monte podzemnou chodbou. decretum gregorii iX, p. de 4. non. maji, pontific. ann
cami po celý stredovek – martin mečom rozdelil svoj mnich ad s. martinum sito, qvae evincunt exstitisse ibi- 41 veľmajstrami templárskeho rádu od jeho vzniku po- 10, – et emerici r., an 1198 e pray, dissert. de prioratu
vojenský plášť, aby ochránil polonahého žobráka chve- dem monasterium Templariorum, ad qvod ducebatur stupne boli: Hugues de payens (1118–1136), robert de auranae.
júceho sa zimou. neskôr sa stal učeníkom sv. Hilária via a fluvio vago per latus meridionale eiusdem montis, craon (1136–1146), everard des Barres (1146–1149), 55 kalinčiak, J.: mních, in.: sokol, 1866, s. 44.
v poitiers, kde prijal krst a veľa cestoval po panónii per qvam aqva devehi solebat ad monasterium. signa Bernard de Tremelai (1149–1153), andré de montbard 56 [autor a názov neuvedený] in: sokol, 1862, s. 112. sokol,
a ilýrii. od roku 360 pobýval ako pustovník v ligugé, porro viae istius, licet iam extra usum positae, visuntur (1153–1156), Bertrand de Blanquefort (1156–1169), 1864, s. 44, 64, 84, 125–126, 145–146.
až kým ho o dvanásť rokov neskôr nemenovali za bi- actu, videbanturqve a saeculis. rudus vero monasterii philip de milly (1169–1171), odo de st. amand (1171– 57 [autor a názov neuvedený] in: sokol, 1866, s. 272.
skupa v Tours. aj ako cirkevný hodnostár žil nesmierne huius nullum remansisse, inde est, qvod tempore sublati 1179), arnold de Toroga (1179–1184), gerard de riefort 58 iv. lateránsky koncil zvolal v roku 1215 do lateránu
skromne v cele neďaleko katedrály a napokon v kláštore huius ordinis desaevitum fuerit in ipsa illorum aedificia, (1185–1189), robert de sablé (1191–1193), gilbert pápež innocent iii. (1198–1216), ktorý podporoval
v marmoutier. podľa tradície sa jeho štvrťstoročný epi- qvae funditus rasa erant.“ Fuxhoffer, d.: monasteriolo- erail (1193–1200), philip de plessiez (1201–1208), Wil- v cirkvi hnutie obnovy a chudoby, obzvlášť tzv. žobravé
skopát vyznačoval chýrom zázračného liečiteľa, ktorý si gia regni Hungariae, s. 241. liam de chartres (1209–1219), pedro de montaigu rády. účastníci koncilu predovšetkým odsúdili albi-
poradil aj so strašnou chorobou malomocenstva, zachra- 33 Houdek, i.: pamiatky po templároch v liptove. in: (1219–1230), armand de périgord (1230–1244), richard génsku i valdénsku heréziu a definovali náuku o sviatosti
ňoval ľudí na samotnom prahu smrti a vášnivo rečnil prúdy, roč. vii, č. 12/1923, s. 469. de Bures (1245–1247), William de sonnac (1247–1250), oltárnej – premenenie chleba v telo kristovo (transsub-
počas náboženských dišpút. po jeho pohrebe 11. no- 34 Herbersteinovci sú starým grófskym rodom pochádza- reynald de vichiers (1250–1256), Thomas Bérard stanciácia).
vembra 397 sa jeho kult prudko rozšíril aj vďaka obľú- júcim zo štajerska, ich rodinný hrad sa nachádza nie- (1256–1273), William de Beaujeu (1273–1291), Theo- 59 Hýroš, n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 425.
benému životopisu jeho priateľa sulpícia severa. rozsah koľko desiatok kilometrov od štajerského Hradca. bald de gaulin (1291–1293), Jacques de molay (1293– 60 Tamtiež, s. 425.
jeho uctievania vo Francúzsku dokladá vyše 500 vidiec- genealógia začína od otta z Herbersteina (zomrel 1314). 61 Tamtiež, s. 426.
kych a 400 farských kostolov. krátko po smrti vysvätili 1260), ktorého synovia Juraj a ondrej boli praotcami 42 slovenský národovec a historik štefan n. Hýroš. in: 62 k možnej účasti bývalých templárov v bitke pri rozha-
na jeho počesť svätyne v ríme, ravenne a chioggii. dvoch rodinných vetiev: staršej, ktorej príslušníci do- kultúra, roč. 10, č. 2/1938. novciach a previazanosti kráľa karola róberta na tem-
258 259
plársky rád podrobnejšie pozri Jesenský, m. – matula, 78 Hýroš, n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 51–52. 84 Ján literát sa narodil niekedy v polovici 14. storočia 99 v 13. storočí došlo zásluhou templárov a johanitov v eu-
p., op. cit., s. 51–59. 79 pri vzniku johanitského rádu stál hospitál pre pútnikov a zomrel roku 1390. Jeho rodiskom bola obec madočany rópskom pevnostnom staviteľstve ku mnohým zásad-
63 Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hungariae, lib. ii, v Jeruzaleme, zriadený v roku 1050 talianskymi kup- (dnes súčasť liptovskej Teplej). pochádzal zo zemian- ným zmenám, z ktorých najvýznamnejšie sa prvýkrát
s. 240–241, kollinovich, g. (schenquiciensis): chronicon cami z amalfi. 15. februára 1113 ho pápež paschal ii. skeho rodu a sám zdedil titul zemana. študoval na ne- objavili na Blízkom východe. vývoj vojenskej architek-
templar. de s. martino, s. 240, 229–230. korabinsky, (1099–1118) formálne uznal svojou bulou, čím sa spolu meckých školách, ovládal dobre latinčinu a dobové túry vo svätej zemi zohral dôležitú úlohu aj v histórii
J.: geogr. Titulo s. martinus poznámka: pri uvádzaní s templárskym rádom jednu z najmocnejších vojenských pisárske umenie, čo využíval na zhotovenie majetkových hradov v európe, najstaršiu časť oravského hradu – ci-
Hýrošových prameňov uvádzame jeho pôvodné citácie síl vo svätej zemi. úlohou rádu bola spočiatku staros- listín. niekedy pred rokom 1374 využil svoje pisárske tadelu – nevynímajúc.
podľa ním dodržiavaného úzu. tlivosť o chorých pútnikov, so vzrastajúcim počtom mo- schopnosti a dal sa na falšovanie listín a pečatí. po od- 100 „subdubitare videntur eruditi duumviri e s. i. ladislaus
64 Hýroš, š. n.: Zámok lykava a jeho páni, poťahom na slimských útokov to neskôr bola predovšetkým ochrana halení bol krajinským súdom odsúdený na smrť a upálený. Thuroczius, et michael Bombardi, qvorum utriusqve re-
državie, liptov a okolie, Turčiansky svätý martin, 1876, posvätných miest. Členovia rádu sa delili na triedy bo- 85 Húščava, a.: kolonizácia liptova do konca 14. storočia. lationem integram dare placuit, ut eruditus contrarias
s. 11–12. jovných rytierov, kňazov a bratov ošetrovateľov. na čele in: dvořák, p.: odkryté dejiny (staré slovensko). Bra- sententias componat, et pro arbitrio de veritate iudicet,
65 Jesenský, m.: Templári v Žilinskom kraji, op. cit., s. 23. rádu stál a stojí veľmajster rádu. po rozpustení tem- tislava: pravda, 1975, s. 134. prout sibi de momentis certioribus constiterit. verba
66 obzor, noviny pre hospodárstvo, č. 30/1873, s. 236. plárskeho rádu v roku 1312 bola väčšina ich majetku 86 Halaga, o. r.: počiatky košíc a zrod metropoly. košice: Thuroczii isthaec sunt: „arvensis comitatus ab arva
67 k problematike prieskumu liskovskej jaskyne pozri a pozemkov odovzdaná johanitom (neskôr maltézskemu východoslovenské vydavateľstvo, 1992., s. 123. isBn fluvio, uti et arx ipsa insignitur. Fuit haec duplex: su-
droppa, a.: geomorfologický výskum liskovskej rádu). po páde Jeruzalema rád presídlil v roku 1187 do 80-85174-57-X. perior altissimae inaedificata rupi, vetus, ut fertur, Tem-
jaskyne v liptovskej kotline. in: Československý kras, margatu, akkonu, na cyprus (1291) a v roku 1310 sa 87 napr. v mezökeresztesi r. 1238: „...terram quam habe- plariorum habitatio.“ ita peraeqve loqvitur Bomb.
č. 20/1971, s. 75–84. Hochmuth, Z.: Jaskyňa v liskov- definitívne usadil na rhodose, kde sa úspešne bránil pi- bant Bisseni ...eidem domui hospitali ierosolymitani di- superiorem si qvando templarios habuisse incolas dixe-
skom kameňolome. in: Zborník slovenský kras, rátskym nájazdom a dvom inváziám (1444, 1480). misimus“ (Fejér, g.: codex diplomaticus Hungariae rimus, una vulgi fide niti oportebit.“ Fuxhoffer, d.: mo-
č. 15/1977, s. 129–135. Janáčik, p. – šrol, s.: správa v roku 1522 obliehal osmanský sultán sulejman i. rho- ecclestiasticus ac civilis iv/1, Budae, 1829–1844, nasteriologia regni Hungariae, s. 239.
o výskume liskovskej jaskyne. in: Zborník slovenský dos (mal k dispozícii 400 lodí a 200 000 vojakov, kým s. 106). k polohe posunu stráží v sajókeresztúri a He- 101 v r. 1230 a 1285 zapísaná ako Blatnica, v r. 1252 Blath-
kras, č. 5/1965, s. 109–110. Janáčik, p.: správa o vý- rád len 7000 rytierov). po šesťmesačnom obliehaní bolo jökeresztúri alebo kerestúre pri Tibave pozri a nagy- nicha, v r. 1323 Blatnicze, v r. 1361 Blatnice či plath-
skume a prieskumných sondovacích prácach v liskov- rytierom dovolené odísť z ostrova. roku 1530 im cisár mihályi és sztárai gróf sztáray család oklevéltara i, ed. nicha.
skej jaskyni. in: Zborník slovenský kras, č. 61965, karol v. a pápež klement viii. darovali súostrovie nagy, g., Budapest, 1887, 1889, s. 76, 181. 102 „est Blatnicza Turocziensis provincie non incelebris po-
s. 83–84. Janáčik, p. – šrol, s.: výskum liskovskej ja- malta ako léno za symbolickú cenu jedného sokola 88 puškár, i.: Záchrana kultúrnych pamiatok v oblasti vod- ssesio, a qva integro uni, in hoc inclyto comitatu, pro-
skyne. in: krásy slovenska, č. 40/1963, s. 150–151. ročne. v krvavej bitke tu roku 1565 rád zvíťazil nad ného diela liptovská mara. in: pamiatky a múzeá, cessui nomen inditum est. supra ipsam possesionem in
68 m. Jurečka v interview s m. domenikom. in: ružom- osmanskými vojskami, založil hlavné mesto a pevnosť č. 3/2001, s. 12–14. edito monte arx visitur, de qua Bombardius inquit:
berský hlas, 19. 9. 2003. k výskumu citovaného autora valletta a pod vedením vtedajšieho veľmajstra Jean pa- 89 ide o zvislé slnečné hodiny v konštrukčnom riešení kol- Templariorum fuisse vulgi est. a) et carolus vindisch
pozri tiež Jurečka, m.: výsledky prieskumnej činnosti risot de la valette opevnil celý ostrov. v založenej ne- mého ukazovateľa s nódom a s ryskovým číselníkom ka- in sua Hungariae geographia : qvondam Blatnicza sedes
v liskovskej jaskyni (2.). in: spravodaj sss, 33, mocnici boli ošetrovaní pacienti z celého stredomoria. librovaným podľa hodín v rozsahu vi – Xii – vi. erat Templariorum. b) Qvis, et qvo tempore, fundarit,
č. 1/2002, s. 30–35. Johaniti vybudovali správny aparát a malta sa pod ich 90 charpentier, l.: mystérium katedrály v chartres. qvemadmodum de principali manseria chorgoensi, ita
69 anonymus: mníchova jaskyňa. in: obzor, roč. Xi., vedením stala suverénnym štátom. roku 1798 musel rád praha: pủdorys, 1995, s. 80. Blatnicza incertum, et obscurum est. Transivisse Blat-
č. 30/1873, s. 236. kapitulovať pred napoleonom Bonapartem, tiahnucim 91 novák, J.: slovenské mestské a obecné erby. Bratislava: niczam in dominationem cruciferorum paulo ante insi-
70 Jesenský, m. – matula, p., op. cit., s. 42–43. so svojou armádou do egypta, a usadil sa na niekoľko slovenská archívna správa 1967, s. 291. nuavi, cruciferos vero in Hungaria desiisse sub initia
71 paulini-Tóth, v.: Besiedky iii, s. 64, 133–141. kolino- desaťročí v rusku, pričom počas nasledujúcich desaťročí 92 dvořák, p.: odkryté dejiny (staré slovensko), 1975, saeculi decimi sexti in proloqvio de s. cruciferorum or-
vich, g.: chronicon. Templarior., s. 219. stratil väčšinu svojich majetkov a postavenie. s. 174. dine commemoravi, c) et licet proceres regni de sacri
72 paulini-Tóth, v.: Besiedky iii, s. 169–170, 203–204. 80 matula, p.: Bitka pri rozhanovciach. košičania stáli na 93 kútnik, J.: k historičnosti erbu liptovskej sielnice. in: huius ordinis in Hungaria restauratione multum soliciti
k citovanému výroku n. š. Hýroš dodáva poznámku strane kráľa. in: my víkend. východoslovenské noviny, vlastivedný zborník liptov i. ružomberok: 1970, fuerint, ita tamen bella ab inde in regno crescebant, et
veľkého významu: „Z úst tohto pôvodcu mám, že on roč. 1, č. 86, s. 8. s. 143–161. incommoda ex incommodis nascebatur, ut eqvites hi
tieto zprávy o radmírovi čerpal z pozostalých pozná- 81 krajiny európy, ktorým bola bula pastoralis praeemi- 94 dvořák, p., odkryté dejiny (staré slovensko), 1975, praeter seriam voluntatem adhucdum nihil consecuti
mok neb. Ľudovíta štúra, o ktorom vieme, že nič ne- nentiae adresovaná, reagovali rôznym spôsobom. na- s. 175. sint in Hungaria.“ Fuxhofffer, d.: monasteriologia regni
značil bezzákladne. preto dátky o radmírovi treba priek sympatiám, ktoré viacerí vládcovia k templárom 95 charpentier, l., mystérium katedrály v chartres, 1995, Hungariae, in qua libris v. synoptice, originario-diplo-
hľadať na slovensku.“ Hýroš, š. n.: Zámok lykava pociťovali, museli ako kresťanskí panovníci túto žiadosť s. 174. matice describuntur omnia singulorum religiosorum or-
a jeho páni, s . 51. splniť, i keď mnohokrát iba formálne. nemeckí templári 96 Tamtiež, s. 174–175. dinum monasteria, quae unquam ab ingressu
73 paulini-Tóth, v.: Besiedky iii. in: sokol, obrázkový ča- sa v roku 1317 mohli pripojiť k johanitom, v aragónsku 97 Houdek, i.: pamiatky po templároch v liptove. in: Hungarorum in pannonia fundata fuerunt. veszprimii,
sopis, 1864, s. 53–54. vítal bývalých militiae christi montesský rád, založený prúdy, roč. vii, č. 12/1923, s. 469. pozri tiež Houdek, 1803, s. 233.
74 instrum.lypt. emer. Bubek, de a. 1391, Hýroš, š. n.: Jakubom ii. v portugalsku našli templári útočisko i.: Templársky kláštor nad sv. marou. in: krásy slo- 103 „deficientibus tandem cruciferis recidit Blatnicza ad
Zámok lykava a jeho páni, s. 5. v ráde rytierov krista z calatravy, založenom kráľom venska, roč. 4/1924, č. 4–6, s. 71. iura regiae maiestatis, a qva, ut est apud Bombardium,
75 anale. par. s. mich. lypt., p.18, § 83 z protoc. com. dinizom. Už v roku 1318 nariadil pápež Ján XXii., ná- 98 „arva arx est in comitatu cognomine, et hic ab ea sui d) „dudum una cum szklabinensi arce transiit aeterno
lypt. nro iv, an. 1559, fol. 194, 202–213, an. 1561, stupca klementa v., náboženským rádom, aby templá- denominationem hausit. arx positu suo duplex est, su- iure in ditiones pervetustate révajorum Familiae. sub-
1563, fol. 268 sequen., an. 1564, 1568 fol. 386, nro. ii. rom poskytli útočisko v rodisku karola róberta – perior una, altera inferior. Hanc cum tota ferme arvensi structiones utriusquve suis dignae sunt Heris.“ videtur
an. 1549, fol. 129, an. 1570 (?), fol. 178. v neapoli. provincia Thurzonum haeredium, et post eos complu- proin in Blatnicense aedificium ab illustrissima comi-
76 ritus explorandae veritatis, per judicium ferri canden- 82 non dubito Templarios plures in Hungaria habuisse rium iam dominorum iuribus obnoxium esse, nemo est, tum de révaj Familia adhuc in sua prisca integritate
tis, colosvarini, 1550, in appar. ad Hist. Hung. math. manserias, domosqve. nulla enim fuit in europa pro- qvi ignoret. in superiori Templarios manseriam habu- conservari. non dubito apud illustr. Familiam etiam
Bel. pos. 1735, § 105. vincia, pro qva ferventius, crebriusqve decertatum fuis- isse, adfirmant alii, alii negant. kollinovics sententiam acta qvaepiam de veteribus Heris existere, conserva-
77 ide o magistra donča, syna dominka, zvolenského ko- set, ac pro pannonia, europae paradiso. Hanc Tartari, suam paucis his absolvit: Templarii in superiori arce ar- riqve, qvae si in publicam lucem producerentur, mag-
mesa z rodu Balašovcov. niekedy sa nesprávne zamieňa cumani, iazyges, gentes barbariae omnes, sibi totis vi- vensi, cui carolus vindisch in sua Hungariae geograp- nam sane lucem praesenti historiae affunderent.“
s tým istým menovcom, synom Buduna a prívrženca ribus asserere connisi sunt.“ Fuxhoffer, d.: monasterio- hia adstipulatur inqviens: „nomen suum sortitus est Fuxhofffer, d.: monasteriologia regni Hungariae, s. 233.
omodejovcov, ktorý roku 1312 ubránil šarišský hrad logia regni Hungariae, s. 242. comitatus arvensis a cognomine arce gemina, qvarum 104 najstaršia zmienka o Ľupči pochádza z roku 1250, keď
proti útoku kráľovského vojska. karol róbert mu za to 83 v r. 1288 listinne doložená ako ecclesia sanctae mariae, superior iam plene desolata cernitur, fuitqve olim Tem- sa spomína veľká cesta zo Zvolena – de villa Zoulum –
skonfiškoval majetky šarišské sokolovce a kráľovský r. 1314 ecclesia beatae virginis de litouia, r. 1466 sancta plariorum.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hun- do Ľupče – in lypche. (pozri marsina, r. a kol.: codex
chlmec. virgo, r. 1469 mathky Bozie a r. 1625 ako svata mara. gariae, s. 239. diplomaticus et epistolaris slovaciae 2. Bratislava:
260 261
obzor, 1987, s. 243.) o päť rokov nato sa v privilegiál- torici v svojich dielach uvádzajú, že hrad ilava bol za- rum apud vulgus hungaricum voros papoké, seu Tem- 132 charpentier, l.: mystérium katedrály v chartres.
nej listine z roku 1255 pre Bystricu jasne hovorí o exis- ložený templármi a to už v prvej polovici 12. storočia, plariorum sine omni veri testimonio dicuntur, ita plane praha: pủdorys, 1995, s. 174–180.
tencii staršej Ľupče oproti vraj novej osade Bystrica, keď v Uhorsku vládol kráľ gejza ii. (1141–1162), ktorý tenuia sunt momenta, qvae sufficiant ad manseriae 133 domasta, J.: povesti o hradoch, zv. ii., Banská By-
ktorá sa stáva mestom (noua villa Bystrice prope lyp- im povolil usadiť sa v Uhorsku. eberhardiensis certitudinem. recitabo tamen ea, cl. strica: stredoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 281.
cham) – marsina, r. a kol.: codex diplomaticus et epis- 119 „Qvae me adducunt, ut credam illaviae manseriam kollinovitsium secutus, qvi historiam sacrae huius 134 kmeť, a.: sitno a jeho široké okolie. in: diela
tolaris slovaciae 2, s. 341. Templariorum fuisse, momenta, haec fere sunt: qvod domus his paucis complexus est: Templarii in eberhar- a. kmeťa, zv. ii. Bojnice: karol medvecký, 1924, s. 181.
105 marsina, r. a kol.: codex diplomaticus et epistolaris e dynastis Hungariae nullus memoretur, qvi arcem eam, diana arce, in csalókoz, comitatu posoniensi. addit as- 135 [neznámy autor]: Červení mnísi. in: sokol, v, 1866,
slovaciae. Bratislava: obzor, 1987, s. 424. supra vagum flumen, satis munitam aedificasset, ubi serto huic ioannes karabinsky in suo Hungariae lexico, s. 271.
106 pozri kristó, g.: csák máté tartományúri hatalma. Bu- tamen veterum arcium in comitatu Trennchiniensi exis- germanice scripto: arx vetus est, et dicuntur olim Tem- 136 v roku 1146 pápež eugen iii. schválil právo templárov
dapest, 1973, s. 64–73, 80, 111, 158, 159. sedlák, v.: tentium partim, et partim iam procumbentium, autho- plarii incoluisse illam.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia na požívanie znaku červeného osemhrotového kríža na
regesta diplomatica nec non epistolaria slovaciae 2. res pene omnes apud Historicos domesticos noscuntur, regni Hungariae, s. 242. plášťoch. Ten sa s templárskou insígniou stotožnil na-
Bratislava: veda, 1987, s. 191, 479, 496. aut qvi illaviam ante Familiam ostroschiczianam, qvae 126 „si eberhardum reipsa Templariorum fuit, videtur eius toľko, že sa doboví kronikári zmieňovali o „templárskom
107 pozri napr. Hronka ii, zv. i, Banská Bystrica, 1837, saeculo decimo sexto eidem dominabatur, nullus e pro- manseria non ad cruciferos, Hospitalarios, sed ad Fa- kríži“ bez jeho bližšieho opisu, keďže bol v tej dobe
s. 56. ceribus occurrit.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni miliam, comitum de Buzin, et de s. georgio, sub tem- všeobecne známy predovšetkým z rádových uniforiem,
108 Hanuliak, v.: via magna na strednom slovensku v ob- Hungariae, s. 239. pus exstinctionis Templariorum in comitatu posoniensi štandardy a z pečatí. guillame z Tyru upresňuje, že išlo
dobí včasného a vrcholného stredoveku. in: archaeolo- 120 „alterum argumentum pro manseria Templariorum il- late dominantium, traducta. exstincta praepotenti hac o „červený, rovnoramenný kríž nosený priamo na pr-
gia historica 21, Brno, 1996, s. 443–449. laviensi, mihi propius veritatem videtur, qvod cels. pri- familia in generatione sua, sacros iterum heros conse- siach“, ako vidieť aj na náhrobnej soche templárskeho
109 Fiala, a. – Fialová, H.: Hrady na slovensku. Bratislava: nceps, et archi-episcopus strig. georgius szécsényi cuta est arx eberhardiana. emptione, an dominatone, majstra reniera de villiers, predstaveného oblasti vil-
obzor, 1966. arcem illaviensem e dominatione saeculari redemerit, in iura venit szelepcsényiana, archi-episcopi strigo- liers a Hesbaye v Belgicku. okrem gréckeho rovnora-
110 pod tým istým menom je v Bojniciach známy aj prav- eamqve pp. sanctissimae Trinitatis de redemptione cap- niensis.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hunga- menného kríža sa často používal aj kríž s konvexne
depodobne najstaršie zasadený strom na slovensku tivorum attribuerit, qvod viro sacro e lege publica non riae, s. 242. vystupujúcimi alebo konkávne vtlačenými koncami ra-
z roku 1301, keď zomrel posledný kráľ z rodu arpádov- licuisset, nisi ex eo principio, qvod aliqvando domus re- 127 „Fide saepe laudati kollinovicsii schemniczium, libera, mien. arabský kronikár ibn rachid nazr zase opisuje
cov ondrej iii. lipa vyrástla v majestátny strom, ktorý gularis fuerit.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni regiaqve, et montana civitas olim Templariorum „hrôzostrašný krvavý kríž s rozširujúcimi sa ramenami
mal v čase svojho najväčšieho rozkvetu korunu s prie- Hungariae, s. 239. aedem sinu suo complectebatur: Templarii, inqvit, in na konci priamo odseknutými“, ktorý budil strach na
merom približne 36 metrov, hlavné konáre siahali do 121 podľa údajov, ktoré sme získali od kustóda archeolo- arce schemnicziensi, in comitatu Hontensi. succinctae bojovom poli medzi nepriateľmi templárov.
výšky 28 metrov a obvod kmeňa bol 12 metrov. pod gického fondu Tríbečského múzea, sa fragment kopije huius relationis defectum multum supplere videtur mi- 137 Bradford, e.: Řádoví rytíři. praha: Zvon, 1996, s. 28.
stromom sa konávali rôzne posedenia. kráľ matej kor- našiel v roku 1974 pri stavbe rodinného domu v hĺbke chael Bombardi, qvi in sua Topographia sic inqvit: „pri- isBn 80-7113-135-0.
vín, o ktorom je známe, že rád pobýval v Bojniciach, asi 170 cm v zemi, pričom sa nepodarilo zistiť, či išlo mum qvodse offert schemnicziensium Templum, vetri 138 kmeť, a.: sitno a jeho široké okolie. in: diela
usporadúval pod lipou veľké hostiny a porady. o nález z hrobovej jamy, alebo časti sídliskového objektu. in arce, magnifico opere divinae matri constructum a. kmeťa, zv. ii. Bojnice: karol medvecký, 1924, s. 180.
111 oravský, H.: slovenská Ľupča. martin: vydavateľstvo 122 „est koross ampla in provincia nitriensi, et archi-dioe- erat. amplitudinem eius, ac soliditatem grandes parie- 139 pozri Hýroš, n. š.: Zámok lykava a jeho páni, s. 11,
osveta, 1990, s. 344. isBn 80-217-0262-1. cesi strig. possessio habuitqve teste calr. viro ale- tinae produnt. ad ortum, vel occasum, nemo satis.“ 29, 45, 423, 425.
112 Balaša, g.: Bol v slovenskej Ľupči kláštor? in: pa- xandro rudnay, ss. Theologiae doctore, et districtus Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hungariae, s. 238. 140 kmeť, a., sitno a jeho široké okolie. in: diela
miatky, príroda, č. 2/1976, s. 28. nagy-Tapolcsányensis vice-archi-diacono, parocho ko- 128 „novissime a. r. d. georgius keller, dignissimus l.r. a. kmeťa, zv. ii. Bojnice: karol medvecký, 1924, s. 182.
113 Hanuliak, v.: nálezová správa z archeologického vý- rossiensi meritissimo, adhuc hoc saeculo 18, duas ecc- civitatis schemnicziensis parochus in historica suarum 141 series parachorum, s. 219.
skumu lokality kláštor v slovenskej Ľupči 1989–1990. lesias, qvarum altera possessionis sita esset, inferior: ecclesiarum recensione rudera Templariorum manseriae 142 Zmienený záznam o kanonickej vizitácii z roku 1779 je
Uložené v archíve pamiatkového ústavu, regionálne ltera edito colli adversus castellum imposita, natae an- hoc modo indigitat: Triplici loco visuntur rudera mo- v tomto smere jednoznačný: „ara divi petri gamba-
stredisko v Banskej Bystrici pod číslom T 545. gelorum dominae dicata, superior appellabatur. stetit nasteriorum, qvorum unum pp dominicani, alterum curta, pisarum principis, et ordinis eremitarum s. Hie-
114 k zmienenému archeologického výskumu podrobnejšie utraqve temporum licet iniuriis vitiata ad annum 1711, moniales s. elisabethae, tertium, nescitur, qvi? incolu- ronymi fundatoris.“
pozri Jesenský, m. – matula, p., op. cit., s. 72–76. qvo aedibus s. nicolai in rudus abeuntibus de ecclesia luisse dicuntur. num exstincto Templariorum ordine in 143 kmeť, a., sitno a jeho široké okolie. in: diela
115 petic, p.: povesti o sklenoteplickom hrade. in: Časopis. superiori restauranda cogitatio suscepta est. a qvo tem- iura cruciferorum venerit manseria templariorum a. kmeťa, zv. ii. Bojnice: karol medvecký, 1924, s. 242.
múzealnej slovenskej spoločnosti, roč. 19/1927, č. 4, pore haec velut iam sola, matricis ecclesiaedignitatem schemniczii, e nullo plane documento adparet, et qve- 144 podobne tak obce antol, Beluj, prenčov, sitnianska.
s. 65–67. obtinuit.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hunga- madmodum etiam in aliis europae provinciis non omnes sitnianska lehôtka a Žibritov.
116 podľa zistení dr. r. mandalíka, ktorý v roku 1995 pre- riae, s. 235. Templariorum aedes cruciferis assignatae, sed in alios 145 a szerzetes rendek egyetemes történelme. kűlönös
skúmal obecné kroniky sa založenie sladovne pripisuje 123 „superiorem hanc gemina turri praeter vicorum morem, etiam tam sacros, qvam profanos usus conversae fue- tekintettel a magyar és erdélyországi szerzetesség jelen
templárskemu rádu. pôvodne sa vo vyhniach malo na- adhucdum conspicuam at Templarios, qvos illic funda- runt, ita etiam e rationabili causa in Hungaria cum iis létallapotára. Henrion-Fehr, Helyot, Biedenfeld, gr.
chádzať ich sídlo, vybudovali tu pivovar, ktorého pivnice tos fuisse kollinovicsius asserit, olim pertinuisse, com- accidere potuit.“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni montalambert s egyéb kútfök nyomán szerkesztette:
sa čiastočne zachovali. po zrušení rádu mali budovu munis est apud populum fidelem korossiensem traditio, Hungariae, s. 238. karcsú antal arzén, sz. Ferenczrendi áldozár, hitszó-
a majetok prevziať johaniti a následne mesto Banská qvae cum ab oculatis testibus, suis proavis, avisqve ad 129 domasta, J.: povesti o hradoch, zv. ii., Banská By- noks házfönöki helyettes, pest, 1867.
štiavnica. se promanaverit, argumentum manseriae Templariorum strica: stredoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 281. 146 kmeť, a.: sitno a jeho široké okolie. in: diela
117 „illavia, cultum in provincia Trenchiniensi oppidum, ge- certo intra fines suos existentis est. consecrationis ve- 130 Ján domasta knižne debutoval už v roku 1942 historic- a. kmeťa, zv. ii. Bojnice: karol medvecký, 1924, s. 183.
minam adhucdum habet arcem, reliqvias sacri Templa- tustissimae ecclesiae etsi nulla appareant vestigia, an- kým románom z veľkomoravského prostredia mladý 147 ruttkay, a.: rytieri – bojovníci i liečitelia. in: Histo-
riorum ordinis, teste kollinovicsio clarissimo: Templarii niversarium tamen dedicationis celebrat dominica vek, na ktorý nadväzovali slovenské legendy (1943). rická revue, roč. 3, č. 6/1996, s. 7.
illaviae in arce, in comitatu Trenchiniensi. Qvae me ad- festum nativitatis B.m.v. subseqvente, notitia diei iti- v spolupráci s v. plickom vydal knihy povestí z čias 148 Je naozaj veľmi pravdepodobné, že templári inšpirovali
ducunt, ut credam illaviae manseriam Templariorum dem per traditionem deducta.“ Fuxhoffer, d.: monaste- tatárskych, tureckých i kuruckých vpádov a vojen – Ta- autorov, ako bol Wolfram von eschenbach (1170– 1220),
fuisse...“ Fuxhoffer, d.: monasteriologia regni Hunga- riologia regni Hungariae, s. 235. tári a Turci (1943), kuruci (1944), Zbojníci (1945), na ktorého epos idealizuje rytierov ako bojovníkov
riae, s. 239. 124 pod týmto názvom je obec známa až od roku 1948. do- úsvite (1945). v románe veľké skúšky (1948) spracoval a ochrancov najvyšších tajomstiev. pauline matarasso
118 matej Bel (1684–1749) vo 4. zväzku svojho diela noti- vtedy je listinne doložená r. 1209 ako ybrehart či ybro- tému boja pilišských slovienov s maďarskými kmeňmi, podľa tejto koncepcie považuje Bernarda z clairvaux
tiae Hungariae geographica z roku 1742 vyslovil do- hart, r. 1260 Terra eburhardi, 1390 ebersdorf, cenné sú však predovšetkým 4 zväzky historických próz a cisterciánsky rád za inšpiráciu eschenbachových pred-
mnienku, že ilava existovala ako strážny pohraničný eberharth a r. 1920 eberhardt. povesti o hradoch (1967–1974). stáv o rytieroch grálu. Zdôvodňuje to zhodou bieleho
hrad už v časoch panovania prvých arpádovcov, ktorí 125 „Qvemadmodum omnia pene rudera desolatorum mo- 131 domasta, J.: povesti o hradoch, zv. ii., Banská By- rúcha mníchov a rytierov, kultom osamelosti ako u pus-
v Uhorsku vládli v rokoch 1000–1301. viacerí starší his- nasteriorum, templariorum, arcium etiam, et castello- strica: stredoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 282. tovníkov, ako aj identitou cností vyznávaných rytiermi
262 263
grálu a cisterciánskej doktríny. pozri matarasso, p.: The pliers. au Xiiie siècle, la localité est mentionnée sous
Quest of the Holy grail. penguin Books, middlesex, le nom de pescan ou de Besan, plus tard aussi de le-
1975, s. 15–16, 20–21. hota. selon la description de Borovszky, dans le choeur
149 obleser, H.: parzifal a hledání grálu. Bratislava: euge- on voyait encore plusieurs beaux détails gothiques inté-
nika, 2002, s. 46. isBn 80-88913-81-0. ressants, dont la construction fut située au Xiii siècle.
150 Historia parochiae alsóbotfalvensis i., 1870, s. 3. la localité figurait comme adhérant au château fort de
151 kišš, i. – kratochvílová, e. – varga, v.: prvá písomná Baňa. la tradition citée, concernant la possession par
zmienka o Bzinciach a osadách. in.: kolektív autorov: un ordre de chevaliers, est étayée par la présence dans
Bzince pod Javorinou, 1997, s.17. na s. 118 autori ďalej l’île du vág d’une source thermale qui pourrait motiver
uvádzajú: „Tradovaná správa, ktorú počula anna Har- l’établissement d’un ordre de chevaliers ou d’hospitaliers
madyová, rodáčka z Hrušového, hovorí o tom, že kri- s’occupant aussi de soins aux malades. d’autres faits
žiacki rytieri – templári sa usadili v Hrušovom, kde mali confirment aussi la véracité possible de cette tradition.“
i nemocnicu. a že ich predstavený bol pôvodu italského. kozak, k.: construction dans la Hongrie des Xiie –
na jeho popud malo dôsjť aj k postaveniu kostola Xve siècles des ordres de chevalerie et d’Hospitaliers et
v Bzinciach.“ leur influence. in: acta archaeologica acad. scient.
152 sziklay, J. – Borowsky, s.: magyarország vármegyéi és Hung. 34, 1982. Budapest, s. 102.
városai, nyitra – vármegye, v, Budapest 1898, s. 159. 163 stewart, a.: anonymous pilgrims, palestine pilgrims´
153 [neznámy autor]: svědek slavo-pohanského světa na slo- Text society 6, london 1894, s. 29–30.
venském považí. in: slovenské noviny, viedeň, 1852, 164 pozri Barber, m., op. cit., s. 204.
č. 68, s. 270. 165 read, p. p.: Templáři. vzestup a pád mýty opředeného
154 medňanský, a.: malebná cesta dolu váhom. Bratislava: rádu. praha: BB art, 1999, s. 108.
Tatran, 1981, s. 124. 166 Barber, m., op. cit., s. 243.
155 svědek slavo-pohanského světa na slovenském považí. 167 riley-smith, J.: The First crusade and the idea of cru-
in: slovenské noviny, viedeň, 1852, č. 68, s. 270. sading, london: athlore press, 1986, s. 44.
156 slivka, m.: rádové domy v štruktúre osídlenia slo- 168 Forey, a.: The military orders: From the Twelfth to the
venska a v jeho politických a sociálno-ekonomických early Fourteenth centuries, london: macmillan edu-
vzťahoch (so zameraním na krížovnícke rády). in: ar- cation, 1992, s. 213.
chaeologia historica, č.12/1987, s. 386. Bača, r., krupa, 169 newmanová, s.: skutečný příběh templářů. praha: ví-
v.: stav výskumu gotickej architektúry v piešťanoch. kend, 2009, s. 66.
in: Balneologický spravodajca 1992, s. 106. 170 read, p. p., op. cit., s. 102.
157 lukaček, a.: dejiny starého templárskeho kláštora 171 napriek tomu, že archeologické nálezy nenasvedčujú
v piešťanoch. rukopis. litoměřice, 1963, s. 12. tomu, že templári mali bohatú stravu, možno predpo-
158 Trochta, J.: kritické poznámky k článkom o pôvode kladať, že bola natoľko kvalitná, aby sa mohli zúčast-
kláštorného kostola v piešťanoch. rukopis. Bratislava, ňovať bojov v dobrej fyzickej kondícii. ako súčasť
1967, s. 1–6. jedálničku templárov nachádzame hovädzie, bravčové,
159 ruttkay, a.: archeologický výskum a funkčná katego- teľacie a kozie mäso, pstruhy, úhory a morské ryby, syr
rizácia zaniknutej stredovekej stavby v piešťanoch. prí- a zeleninu vrátane šalátu, zo strukovín fazuľu a šošo-
spevok k dejinám tzv. rytierských a liečiteľských rádov vicu. obľúbené bolo aj hydinové mäso a vajcia. chlieb,
na území slovenska. in: Balneologický spravodajca, posúchy či ovsená kaša tvorili obligátnu zložku stravy,
1987, s. 110–145. tak, ako to bolo bežné v stredoveku.
160 slivka, m.: rádové domy v štruktúre osídlenia slo- 172 martin, s.: Templáři. vzestup, moc, pád a mystéria
venska a v jeho politických a sociálno-ekonomických templářských rytířů, praha: grada publishing, 2009,
vzťahoch (so zameraním na krížovnícke rády). in: ar- s. 27.
chaeologia historica, č. 12/1987, s. 391. 173 pozri nicholsonová, H.: Templáři 1120–1312, Brno:
161 Borovszky, s.: magyarország vármegyéi és városai. computer press, 2008, s. 23.
sáros megye. Budapest, 1896. 174 read, p. p., op. cit., s. 130.
162 „nous ne disposons pas de source documentaire, mais 175 martin, s., op. cit., s. 67.
selon la tradition les restes de l’ancienne église et du 176 read, p. p., op. cit., s. 130.
monastère près de postyén appartenaient aux Tem-
264

Templari - Legendy Cti A Slavy

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Templari - Legendy Cti A Slavy

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Templári: legendy cTi a slávy

Templári: legendy cTi a slávy

neslúžili pozemským vládcom, ale predovšetkým Bohu

predHovor a prostému ľudu. strážili pocestných a slabších, bojovali za svoju

l a fantáziu. niet divu, že sa často vraciame do

n cúzskych rytierov zúčastňujúcich sa prvej

roku 1128 boli templári ako rehoľa oﬁciálne schválení

v na koncile v Troyes a po prvotnom dokumente Liber

emplári ustanovili dvakrát ročne pôstne obdobie, na

T veľkú noc a vianoce, kedy sa dodržiaval čiastočný

ýždenné schôdze kapituly sa konali v templárskych

T domoch, kde žili prinajmenšom štyria bratia. po ká-

disciplína u templárov zohrávala kľúčovú úlohu – rytierovi,

vylúčenie čakalo aj na veliteľa, ktorý na vlastnú päsť podnikol

emplári boli obvykle zložkou akejkoľvek vojenskej

T operácie vo svätej zemi, ako aj na pyrenejskom po-

red rokom 1200 bol už templársky rád prítomný

p v celej oblasti stredomoria, od severnej európy po

očas polstoročia od založenia mali templári v oriente

p a európe približne šesťtisíc rytierov a desaťkrát toľko

eľmajstrovým zástupcom bol senešal, ktorý nosil bo-

v jovú zástavu. maršal zaujímal v najvyššom stupni

„Bohatstvo templárov bolo natoľko veľké, že vznikli povesti

d vensku sa pokúsil vyriešiť už v roku 1748 histo-

a rozdiel od Jonáša Záborského, ktorý vo svojom ná-

n zore na úlohu templárov v uhorských dejinách nebol

Kostol svätého Martina prví zakladatelia nie nezhodne považo-

ostol svätého martina podľa týchto indícií mali teda

k v starogotickom štýle postaviť v 13. storočí templári

a južnej stene lode sa nachádza vstupný portál.

n vzácne sú predovšetkým okná veže, zachované tak-

každom prípade tieto iba nedávno objavené fresky

v predstavujú jedny z najstarších súvislo zachovaných

o bude ďalej pokračovať naše bádanie, teraz

kalinčiakov sugestívny opis je však iba tvorivou reminiscenciou

ieľom nášho putovania históriou bude obec ludrová

c rozkladajúca sa na okraji rušného ružomberka, pres-

presile padol. Pred smrťou si prial, aby bol pochovaný v najbližšom

Č vieme? od počiatku 17. do začiatku 18. storočia

vätyňa kostola je štvorhranná, s nízkou krížovou klen-

s bou a masívnymi rebrami, na uzáverovom kameni je

ráve v interiéri tejto stavby si môžeme uvedomiť, že

p všetko, čo nám pripadá ako fantázia architekta či ma-

a západnej strane kostola je štvorhranná veža, do kto-

n rej sa možno dostať iba z chóru. na jej prvom

tefan nikolaj Hýroš sa narodil v ružomberku 18.

š augusta 1813. študovať začal na piaristickom gym-

odľa dochovaných záznamov sa tu o veriacich i zve-

p rený majetok staral naozaj príkladne. v každom svo-

š nostiach zaoberal templármi naozaj veľmi inten-

p nadobudnúť pevné presvedčenie, že jeho autor

tan od Zvonimíra, kráľa Dalmátska a Slavonska založený ponekeď

„ v skom Slovensku, pri ceste vedúcej úzkym prie-

áš záujem o likavu vzbudzuje predovšetkým ivanom

n Houdekom spomínaná stredoveká listina z roku 1312,

ikava mala podľa starších cirkevných historikov pod-

l liehať správe templárov z kláštora na vrchu mních

ento výrok potvrdzuje svedectvo zo sedemdesiatych

T rokov devätnásteho storočia, s ktorým bol bezpo-

p 1312 akýsi radmír, posledný prior templárov

mienka o rozhanovciach, ktoré sa nachádzajú neďaleko

Z košíc, je zaujímavá tým, že podľa niektorých starších

„Templári mali nepochybne veľa sídel a domov v Uhorsku,“ píše