Translator: Kristina Lorkova

Reviewer: Petra Aquamarine

Ľudský hlas

je nástroj, na ktorý všetci hráme.

Pravdepodobne najmocnejší zvuk na svete.

Jediný, čo vie začať vojnu

alebo povedať: „Milujem ťa.“

A predsa sa mnohým ľuďom stáva,

že keď hovoria, nikto ich nepočúva.

Prečo je to tak?

Ako rozprávať mocnejšie

a môcť tak na svete niečo zmeniť?

Podľa mňa máme niekoľko zlozvykov,

ktorých sa potrebujeme zbaviť.

Zostavil som pre vás

sedem smrteľných hriechov rozprávania.

Netvárim sa, že je to úplný zoznam,

no myslím si, že ide o rozšírené zlozvyky,

do ktorých môže upadnúť každý z nás.

Po prvé, klebety.

Ohováranie neprítomnej osoby.

Je to nepekný zvyk
a navyše dobre vieme,

že ohovárajúci bude
o päť minút ohovárať nás.

Po druhé, súdenie.

Všetci takých ľudí poznáme.

Je ťažké baviť sa s niekým,

kto na vás hľadá a nachádza chyby.

Po tretie, negativizmus.

Človek doň môže spadnúť.

Moja mama sa na staré kolená

stala veľmi negativistickou

a ťažko sa to počúva.
Pamätám si, že som jej raz povedal:
„Dnes je prvý október.“

A ona na to: „Viem, nie je to strašné?“

(smiech)

Ťažko počúvať niekoho

takého negativistického.

Iná forma negativizmu je sťažovanie sa.

Toto je národné umenie Británie.

Je to náš národný šport.

Sťažujeme sa na počasie,
na šport, politiku, na všetko.

Sťažovanie sa je vlastne
epidémia nešťastia.

Nešíri na svete svetlo a ľahkosť.

Výhovorky.

Všetci sme už stretli takého človeka.

Možno sme ním už všetci boli.

Niektorí ľudia vždy hádžu vinu na druhých

a nepreberajú zodpovednosť za svoje činy.

Znova je ťažké niekoho takého počúvať.

Predposledný, šiesty hriech zo siedmych:

Príkrasy, preháňanie.

V skutočnosti to devalvuje naše slová.

Keď potom vidíme niečo fakt úžasné,

ako to nazveme?

(smiech)

Preháňanie, samozrejme,
nemá ďaleko ku klamstvu

a my nechceme počúvať ľudí,

ktorí nám klamú.

A nakoniec dogmatizmus,
zámena názorov za fakty.

Keď sa medzi nimi nerozlišuje,

nemá zmysel počúvať.

Niekto vás bombarduje svojimi názormi,

akoby boli pravdou.
Nedá sa to počúvať.

Toto je 7 smrteľných hriechov rozprávania,

ktorým sa, podľa mňa, treba vyhýbať.

Dá sa na to pozrieť aj konštruktívne?

Áno, určite.

Podľa mňa existujú štyri základné kamene,

o ktoré sa môžeme oprieť,

ak chceme, aby mala naša reč silu

niečo na svete zmeniť.

Prvé písmená týchto štyroch vecí

tvoria slovo.

To slovo je „HAIL“ (pozdraviť, krupobite)

a má samo o sebe krásny význam.

Nemyslím to,
čo nám padá z neba na hlavu.

Myslím druhý význam –

niekoho nadšene zdraviť a vítať.

Takto budú naše slová prijímané,

ak sa týchto štyroch vecí pridržíme.

Takže ktoré sú to?

Skúste hádať.

H značí „honesty“, úprimnosť.

Hovorme pravdivo a priamo.

A je autentickosť,
skátka buďme sami sebou.

Jeden môj priateľ to volá

„stáť vo svojej pravde“,

čo je, podľa mňa, krásne povedané.

I je integrita, čestnosť.

Robme skutočne to, čo vravíme,

aby nám druhí mohli dôverovať.

L je láska.

Tým nemyslím zaľúbenosť.

Ide o to, myslieť to s druhým dobre,

a to z dvoch dôvodov.
Po prvé, úplná úprimnosť
nemusí byť práve to, čo chceme.

Napríklad: „Preboha, dnes vyzeráš hrozne!“

To zrejme nie je nevyhnutné.

Láskou podoprená úprimnosť

je však samozrejme skvelá vec.

A navyše, ak niekomu naozaj prajete dobre,

ťažko ho budete zároveň súdiť.

Myslím, že sa to ani nedá.

Spolu teda „HAIL“.

Navyše nejde len o to, čo hovoríte,

ale aj ako to hovoríte.

Máte na to úžasný kufrík s náradím.

Hlas nám poskytuje neuveriteľné možnosti

a predsa málokto ten kufrík vôbec otvoril.

Poďme sa v ňom spolu trochu pohrabať

a vytiahnuť pár nástrojov,

ktoré by ste si mohli

vziať so sebou na hranie

a posilniť tak svoj hlasový prejav.

Napríklad výška hlasu.

Falzet väčšinou nie je použiteľný,

ale máme aj stredný register.

Nebudem zachádzať do technických detailov,

ak je z vás niekto tréner hlasu.

Svoj hlas však môžete lokalizovať.

Keď rozprávam od nosa,

počujete ten rozdiel.

Teraz hlas presuniem do hrdla.

Odtiaľ väčšina z nás hovorí najčastejšie.

Ale ak chcete dať hlasu váhu,

potrebujete zájsť sem do hrude.

Počujete ten rozdiel?

Faktom je, že volíme politikov
s nižšie posadenými hlasmi,

pretože hlboký hlas spájame

so silou a s autoritou.

To bola výška hlasu.

Potom máme farbu hlasu.

Má veľký vplyv na to,

ako váš hlas na ľudí pôsobí.

Výskumy ukazujú, že preferujeme

hlasy bohaté, jemné, teplé

ako horúca čokoláda.

Ak taký nemáte, nie je to koniec sveta,

dá sa to natrénovať.

Nájdite si trénera hlasu.

S dychom, postojom a rôznymi cvikmi

môžte robiť skvelé veci

na zlepšenie farby hlasu.

Ďalej máme prozódiu. Tú milujem.

Je to tá melódia, metajazyk,
ktorým vyjadrujeme, ako čo myslíme.

Je to hlavný nositeľ významu.

Ľudia, čo rozprávajú všetko jedným tónom,

sa dosť ťažko počúvajú,

nemajú žiadnu prozódiu reči.

Odtiaľ pochádza pojem „monotónny“.

Stretávame sa aj s repetitívnou prozódiou,

kde sa každá veta končí otáznikom,

hoci nie je vetou opytovacou,

ale oznamovacou?

(smiech)

Ak to tak niekto robí stále,

stráca možnosť komunikovať cez prozódiu.

A to je podľa mňa škoda,

takže sa skúsme tohto zlozvyku zbaviť.
Tempo.

Keď vravím niečo veľmi rýchlo,

vyjadrujem tým nadšenie.

Môžem tiež spomaliť,

aby som niečo zdôraznil

a na konci využiť
starého kamaráta – ticho.

Pauza uprostred reči neuškodí, nie?

Nepotrebujeme ju vyplniť zvukmi ako „hm“.

Ticho vie byť veľmi silné.

Keď chceme vyjadriť vzrušenie,

často zvyšujeme výšku hlasu aj tempo.

No dá sa to aj so samotnou výškou.

„Kde si nechal moje kľúče?“

„Kde si nechal moje kľúče?“ (vyšší hlas)

Cítite tam jemný rozdiel.

A napokon hlasitosť.

Hlasné rozprávanie pôsobí emotívne.

Prepáčte, ak som niekoho z vás vyľakal.

Veľmi tichým rozprávaním

môžem zas zbystriť vašu pozornosť.

Sú ľudia, čo stále niečo

nahlas prehlasujú.

Skúste sa tomu vyhnúť.

V angličtine sa to volá „sodcasting“.

Je to bezohľadné vnucovanie vášho zvuku

všetkým naokolo.

To nie je pekné.

Všetko, čo sme si povedali,

má zmysel hlavne vtedy,

keď sa chystáte na niečo dôležité.

Napríklad na verejnú prednášku,

ako je táto.

Mohlo by to byť požiadanie o ruku,

žiadosť o povýšenie, svadobný príhovor.

Nech už je to čokoľvek, ak je to dôležité,

je vo vašom záujme
otvoriť svoj kufrík s náradím

a pripraviť stroj,
na ktorom sa bude pracovať.

Lebo žiaden stroj

nepracuje správne bez zahriatia.

Zahrejte svoj hlas.

Ukážem vám ako.

Postavíte sa na chvíľu?

Predstavím vám šesť cvikov

na rozcvičenie hlasu,

ktoré robím pred každou prednáškou.

Spravte si ich
pred každým dôležitým rozhovorom.

Vzpažíme, hlboký nádych

a vydýchneme takto: ahhhhh

Ešte raz.

Veľmi dobre.

Teraz rozcvičíme pery.

Urobíme: ba, ba, ba, ba, ba...

Výborne.

A teraz: brrrrrrrr...

Ako keď ste boli deti.

Cítite, ako vám pery ožívajú.

Ďalej precvičíme jazyk

s prehnaným: la, la, la, la, la, la, la.

Krásne. Fakt vám to začína ísť.

A potom rolujte „r“.

Rrrrrrrrr.

Pre jazyk je to ako šampanské.

Ak chcem len jeden cvik, bude to tento:

profíci to volajú siréna.

Je to fakt dobré.
Začína sa to s „uí“ a prechádza do „ou“.

„Uí“ je vysoko, „ou“ nízko.

Ideme na to: uííí-oou, uííí-oou.

Fantastické. Poriadne si zatlieskajte.

Sadnite si. Vďaka.

(potlesk)

Nabudúce to pred svojou rečou skúste.

Na záver by som to celé

rád dal do súvislostí.

Je tu vážna pointa.

Tu sa nachádzame teraz, však?

Nevieme rozprávať,
druhí nás nepočúvajú

a prostredie je plné hluku

a zlej akustiky.

Viackrát som to tu spomínal.

Aký by bol svet,

ak by náš prejav bol silný,

ľudia by vedome počúvali

a prostredie by bolo vhodné?

Alebo, ešte silnejšie:

Aký by bol tento svet,

ak by sme zvuk tvorili vedome,

vedome ho aj prijímali

a vedome preň tvorili vhodné prostredie?

Taký svet by znel krásne

a porozumenie by bolo normou.

A to je „myšlienka,
ktorú sa oplatí šíriť“.

Ďakujem.
(potlesk)