Sebareflexia

Dnešná hodina psychológie bola pre mňa nesmierne obohajúca. Dostala som nový
pohľad na svoju emocionálnu a psychickú realitu. Témam, ktorým sme sa venovali sa týkali,
radosti, smútku a vnímania rozdielov, stalo sa to priestorom pre hlbšie pochopenie našich
emócií.
Aktivitou, ktorou sme začali, bolo odpovedanie na otázok ohľadne toho, čo nás robí
šťastným a naopak čo nás robí smutnými, kvôli čomu sa vieme trápiť, z čoho máme strach.
Tu som si uvedomila pár dôležitých vecí. Veci, ktoré berieme ako každodennú samozrejmosť
jedného dňa nemusia byť. Pri otázke čoho sa bojím som sa vážne musela zamyslieť. V živote
sa bojím veľa vecí, napríklad pavúkov, to že nespravíme skúšku a tak ďalej. Táto aktivita mi
dala, to že som si začala vážiť podstatnejšie veci, uvedomila som si, že sa niekedy strachujem
pre úplne zbytočnosti, ktoré keď mi nevyjdú tak sa nič nedeje. To čoho sa v skutočnosti
najviac bojím je, že stratím svojich blízkych, ktorých mám nesmierne rada. Bojím sa že
jedného dňa sa zobudím a už tu možno niektorí ani nemusia byť, preto som som si povedala
že s nimi strávim každú voľnú chvíľu, ktorú mám.
Ďalej sme sa venovali našej predstavivosti a veci s ňou spojené. Mali sme si
predstavovať mimozemšťana a následne tento obraz sme prekreslili na papier. Bola to pre
mňa ako cesta do neznáma, lebo som ostala sama zo seba prekvapená, aké veci som videla
pred svojimi očami. Tiež som sa tu stretla so svojimi farebnými emóciami. Aj keď rada nosím
tmavé a jednoduché oblečenia môj mimozemšťan sršal farbami. Každý ťah pera bol pre mňa
akoby malým dielom mojej vnútornej duše, odrývajúce moje vlastnosti osobnosti, ktoré
možno v každodennom ruchu prehliadnem. Po vypočutí názorov spolužiakov som cítila, že
sme vytvorili priestor na vzájomné pochopenie a zdieľanie svojich emócií. Snažili sme sa
vcítiť do druhej koži a rozmýšľať, prečo to ten druhý človek takto nakreslil, čo ho k tomu
viedlo. Odpovede boli veľmi zaujímavé. Tu som si veľmi uvedomila ako každý a jeden z nás
vníma veci úplne inak.
Najintenzívnejšie emócie ma však prekvapili počas cvičenia so zavretými očami
a špagátom v rukách. Zrazu som mala dôverovať učiteľke a spolužiakom. Na začiatku som sa
cítila veľmi nekomfortne, no po chvíli už som sa dostávala do pokoja. Po zadaní inštrukcii
som akoby začala vidieť a všetko som si predstavovala. Pred očami som videla ako sme
postavený a ako by sme mali splniť zadanie. Častokrát sa mi stalo, že pri vysvetľovaní
postupu, ako daný problém vyriešiť, mi moje spolužiačky nerozumeli. Nechápala som prečo,
no po chvíli mi to došlo. Každý si predstavoval niečo iné. V tejto aktivite sa ukázalo, aj to kto
je vodcovský typ, alebo kto sa radšej podriadi. Pri diskutovaní o tejto aktivite, na konci
hodiny som zistila, že patrím k vodcovským typom. Ťažko sa prispôsobujem veciam,
potrebujem mať veci podľa seba, lebo inak tam stále vidím chyby. Dokonca ani pri tejto
aktivite som nenechala o všetkých veciach rozhodovať druhých. Tiež tu bolo veľmi dôležité
ako dokážeme fungovať ako skupina. Z môjho pohľadu sme fungovali veľmi dobre. Vedeli
sme sa vypočuť, nebol rozruch a rešpektovali sme každého názor. Bolo to veľmi dôležité, bez
toho by sme túto úlohu, tak ľahko nesplnili.
Pri aktivita ako napodobňovanie pohybu druhých spolužiakov, som sa cítila veľmi zle
a neisto. Prebiehala tak, že náhodne sa vybral jeden študent a on mal tancovať, my ostatní sme
mali napodobňovať jeho pohyby. Pri napodobňovaní pohybov druhých mi to nerobilo až taký
problém, lebo som vedela že sa nikto nepozerá na mňa. Zlom prišiel vtedy, keď som bola na
rade s tancovaním ja. Pohľady ostatným ma zneisťovali aj keď som vedela, že o nič nejde.
V hlave mi stále prebiehalo, stačí sa len nejako hýbať a za chvíľu bude koniec. Prvých 5
minút som sa nedokázala ani pohnúť a v hlave som nemala nič. Po chvíli to prešlo a ja som
horko ťažko dala zo seba nejaké pohyby. V momente keď ma niekto vystriedal som cítila, ako
mi spadol kameň zo srdca. Nemám rada keď sa na mňa niekto pozerá, zvlášť ak ich je príliš
veľa.
Pri chodení medzi ľudí, alebo len tak pri prechádzaní som sa tiež cítila nekomfortne.
Tu som sa ale viac sústredila na pieseň, ktorá hrala v pozadí a snažila som sa vnímať len ju.
Niekedy keď sa predo mnou objavili asi piati ľudia som ostala v šoku, čo teraz no dobré bolo
na tom to, že ako sa rýchlo objavili tak sa aj rýchlo stratili a ja som sa mohla naplno sústrediť
znova na pieseň a len tak si chodiť po miestnosti.
Pri týchto troch aktivitách ako bolo chodenie a tancovanie, som zistila že som sa brala
ako úplný iný typ človeka. Stále som si myslela, že mám rada veľa ľudí, spoločnosť a že mi je
jedno kto na mňa pozerá a koľko tých ľudí je. No v mojom prípade platí, že opak je pravdou.
Tieto aktivity mi dali veľa. Uvedomila som si že sa cítim bezpečnejšie ak je okolo mňa menší
počet ľudí, že až tak spoznávanie nových ľudí nemám rada a najradšej mám pokoj. Vtedy som
najviac cítim vnútorný pokoj.
Na dnešnej hodine som toho zistila o sebe veľmi veľa. Neuvedomila som si len to, čo
ma robí šťastným, z čoho mám strach, cítim neistotu a podobné veci. Uvedomila som si oveľa
dôležitejšiu vec a to takú, že musím robiť veci, z ktorých mám dobrý pocit, pri ktorých sa
cítim dobre a hlavne s ľuďmi s ktorými sa cítim dobre. Veľakrát sa mi stalo, že som robila
veci, z ktorých som nemala dobrý pocit, do ktorých som bola vtiahnutá nasilu, ktoré sa mi
nepáčili. Musím viac pracovať na svojom osobnom rozvoji a duchovnej pohode, lebo veľa
vecí závisí práve od toho, ako sa má naše duševné zdravie. Ak sa budem viac venovať týmto
veciam, tak ostatné budú pre mňa hračka.