Filozofick stav SAV

Su b j e k t i v i ta / i n t e r su b j e k t i v i ta
Rbert Karul et al.

Filozofick stav SAV

Bratislava 2011

Obsah

Monografia je sasou grantovej lohy VEGA . 2/0201/11.

Medzinrodn projekt vychdzajci z medzistavnej dohody o spoluprci
medzi Filozofickm stavom SAV v Bratislave a Filozofickm stavom AV R
v Prahe: Na hraniciach fenomenolgie

vod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
bytie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9
diferencia
Diference, transcendence a tranzitivita.
Heideggerv vklad ontologick diference
Martin Nitsche . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11
bytie sebou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27

Copyright Jan Bierhanzl, Milena Fridmanov, Suzanne Husson, Catherine

Chalier, Rbert Karul, Martin Nitsche, Karel Novotn, Jan Puc, Wojciech
Starzyski, Pavol Sucharek, Peter ajda, Petr Urban, Anton Vydra, Bernhard
Waldenfels 2011
Recenzenti: Ivana Komanick, Frantiek Novosd
Preklady: ubica Hbov, Milan Matiaka, Andrej Zthureck
Filozofick stav SAV
Bratislava 2011
ISBN 978-80-970494-2-3

rozstup, nachdzanie, tvorivos

Interiorita a indetermincia: Adornova kritika Kierkegaardovej
konceptualizcie vzahovosti subjektivity
Peter ajda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29
Bt sm sebou: Heideggerv pojem autenticity a jeho kritika
Jan Puc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43
Hereck paradox Poznmky k situcii hereckej tvorby
Milena Fridmanov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56
dvanie, prevanie, afektivita
Kartezianizmus fenomenolgie dvania u J.-L. Mariona
Wojciech Starzyski . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 70
Fenomn a tlesnost v pozdnm dle Maurice Merleau-Pontyho
Odchylka v proitku jevu a ve fenomnu smyslovho byt
Karel Novotn . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88
Lska ako hybnos a nehybnos
Rbert Karul . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 114

Subjektivita/Intersubjektivita

bytie s druhm . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131

vod

bratstvo, harmonizovanie, priehadnos

Neredukovaten bratstvo
Catherine Chalier . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133
Druh, tlo a etika fenomenologick perspektiva
Petr Urban . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 145
Hadm loveka: kynik a druh
Suzanne Husson . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 160
ja/in . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 171
racionalita, nezhoda, non-sens
Racionlna pam a udalos rozumu u Gastona Bachelarda
Anton Vydra. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Telesn sksenos medzi bytm sebou a inakosou
Bernhard Waldenfels . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Etika nie je technika, etika je optika
Pavol Sucharek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Vznam jako jeden-pro-druhho
Etick vznamovost a identita subjektu u pozdnho Levinase
Jan Bierhanzl . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . 173
. . . . . . . . . 191
. . . . . . . . . 207
. . . . . . . . . 228

O autoroch . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 238
Edin poznmka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 242

Vzjomn zvislos pojmov subjektivita aintersubjektivita sa osveduje vniektorej filozofickej koncepcii viac, vinej menej. Zatia o u Emmanuela Levinasa
je subjektivita myslen od poiatku ako vystavenos druhmu, vprpade Michela Henryho myslitelia, ktor chceli prenikn do jeho univerza, dlho otali sobjavom, e subjektivita sa zakoreuje vivote spolu sinmi subjektivitami. Pri
rozman osamotnej subjektivite narame na ist diferenciu, rozstup, ktor
je obmenou truktry ja druh vjej lone, meme hovori oakejsi intrasubjektivite. Ja sa nejakm spsobom vzahuje ksebe, nech by u ilo oautoafekciu,
ke sa ksebe vzahuje v zhode, alebo do istej miery heteroafekciu, ke sa ksebe
vzahuje sposunom.
Jednotliv kapitoly tejto monografie sleduj rozlin mon konfigurcie
tchto vonkajch alebo vntornch vzahov. Prepletenos subjektivity aintersubjektivity meme njs vkadej znich, no odlin draz na jeden ztchto
prvkov nm umouje vytvori nslednos kapitol. vaha o byt ako takom ao
jeho pomere kdiferencii je zaman ako vod do problematiky rovnakho a
inho. Druh kapitola zdrazuje prvok subjektivity a del sa poda aspektu,
ktor si autori vmaj, najprv je nm seba-vzah, potom jeho afektvne vyplnenie. Nasleduje kapitola, v ktorej autori pojednvaj predovetkm o druhom,
zvolenmi prstupmi s fenomenologick a antick myslenie. Nakoniec sme
zaradili kapitolu, kde ja a druh dostvaj rovnak priestory, priestory, ktor
oddeuj difzne hranice.
Texty, podkapitoly tejto knihy, sa vyznauj niem, o ma ako zostavovatea
uspokojuje. S to texty, ktor sa svojou premavosou dotkaj ozajstnch hbok. Za vetky spomeniem text Jana Bierhanzla, ktor cizelovanosou svojej rozpravy ozahrnut ono je do Rei, nechva za sebou mnoh mne znme frankofnne komentre klevinasovskmu ono je, text Wojciecha Starzyskeho, ktor
svoje zloit kyvadlov uvaovanie od Descarta kHusserlovi aod tchto dvoch
kMarionovi udral jasnm aprehadnm adoplnil ho otzkami, ktor itate
pociuje ako tie, ktor s na tom najsprvnejom mieste. Text Pavla Sucharka

Subjektivita/Intersubjektivita

rozvja nepomerne silnejie, ne ponka samotn Levinasova predloha, predstavu akejsi slepej, nevidomej optiky. Nakoniec Anton Vydra udiv, do akej miery
nepoznme Bachelardovu vedeck epistemolgiu, ke ju poznme na rovni
uebnicovej interpretcie.
Monografia vznikla rozpracovanm prspevkov prednesench na 6. ronku
workshopu Bratislavskch filozofickch dn vSmoleniciach vseptembri 2010.
6. ronk sa odohral ako podujatie asociovan so 4. slovenskm filozofickm
kongresom, ktor niesol nzov Identita Diferencia. Tmy podujat na seba reagovali vpoetnch odozvch. Na editorskch prcach spojench stouto publikciou sa podieali Anton Vydra aJaroslava Vydrov, as komunikcie sautormi prevzala na seba Jana Tomaoviov. Poakovanie za sprvnos prepisu
hebrejskch vrazov patr Dite Rukriglovej.
Rbert Karul

bytie

diferencia

Martin Nitsche

Etika nie je technika, etika je optika

Pavol Sucharek

SUCHAREK, P.: Etika nie je technika, etika je optika

tdia sa definovanm etiky ako optiky zvltneho druhu poka vyznai zkladn parametre post-modernho uvaovania oetike av pojme techniky nartva niektor negatvne dsledky vytrhnutia tzv. akademickej etiky zjej bytostnch koreov, t. j. filozofie ako reflexie ivej a itej sksenosti. Vuvedenom
kontexte je rozhodujci etymologick alexiklny rozbor pojmu sksenos, ktor
poukazuje na dve zkladn rty intencionality duchovnej optiky: oslepenie
aohrozenie. Tie sa vkonenom dsledku miesia vjedno sbolesou ako pvodnm fenomnom doadujcim sa odpustenia. Rozvrhnut metafory ducha, bolesti, da anoci s zkladnmi stavebnm prvkami alch vah omonostiach
etiky ako praktickej filozofie vnovo koncipovanom zmysle.
Keywords: etika duch videnie vedenie oko obraz pohad technika
optika

Etika je optika, spsob videnia skutonosti; avak videnia bez obrazu,

zbavenho synoptickch kvalt, ktor objektivizuj atotalizuj videnie,
je to vzah alebo intencionalita inho druhu.
(E. Levinas, Totalita anekoneno, s. 11)

vod
Zuritej perspektvy mono sasn filozofick myslenie povaova za aksi prevrten apotezu vizulna. Akoby filozofi mysleli oami: najm vo
franczskej proveniencii mono pozorova tieto zvltne fenomny triumfu
zdania nad skutonosou (Baudrillard, Buci-Glucksmanov), privilegovania
symbolickho nad imaginciou (Lacan), afirmcie somatickej strnky videnia a zasadenia viditenho do siete diskurzvnych praktk (Merleau-Ponty,
Lyotard). Tto apotezu vizulna vak charakterizuje zsadn nedvera
voitomu, o je viditen: oobraze sa naprklad tvrd, e je absoltne oddelen od svojho referenta (baudrillardovsk hyper-realita ako svet simulci
neprekroiten svet obrazov, za ktormi niet nijakch oznaovanch). Domnel skutonos prestva by vzorom pravdy. Modern teoretick pohad

208

Pavol Sucharek

mono v kadom prpade definova ako stratu ndeje na jasnos evidencie

atransparentnos zmyslu. To, o sa kedysi zaalo objavom slepej kvrny, dnes
hroz kultrnym edm zkalom.
Tto esej skma z fenomenologickej perspektvy (v ktorej mono kde-tu
zau hlasy Patoku, Bergsona, Levinasa, Blanchota a Heideggera) vzjomn prepletenos tradinch hierarchizovanch vzahov medzi oblasou videnia a navania. Oko naalej zostva zkladnou figrou sksenosti. Ke vak
uskutonme levinasovsk experiment apostavme teoretick pohad do svetla mravnej sksenosti, ke nm touto skkou otrasieme, zjav sa za nm ete
in, duchovn oko, take sa uke, e spsoby videnia s vlastne dva: vonkaj
avntorn. Tomu prvmu, technickmu pohadu intelektula ns nauil sofista Prtagors. Tomu druhmu, etickmu sme sa vak od Skrata doposia
nenauili akokovek za hovor sksenos hbky, ako aj skutonos, ktor pripomna Patoka, toti e intelektul me by intelektulom jedine ako opak a
tie duchovnho loveka ([33], 356).
Mono je vntorn pohad, ktor tu nazvame aj duchovnou sksenosou,
azda o nieo bliie k pravde, ktor filozofia odhodila ako osi podozriv.
Zatia o vonkaj pohad mono vdy oklama, ten vntorn sa nikdy nemli.
Aby sme vak dobre pochopili tto prslunos duchovnho videnia k pravde,
bude treba uskutoni dva kroky: 1. nanovo opsa pvodn, etick sksenos
pohadu tvrou vtvr a 2. reparova tradin pojem ducha. Pod tradinm
rozumieme ducha odvodenho ztoho, o mme pred sebou: zuritho obrazu,
sveta ako predstavy a predmetnosti, z evidencie da. Falonos tohto tradinho
uvaovania spova vtom, e vom pravda ivej sksenosti zostva redukovan na obraz, e ns nti uvaova opravde predovetkm zhadiska osvetlenia,
priom elementrna duchovn sksenos spova predsa v nieom celkom odlinom. Ako zhodne kontatuj Patoka s Levinasom, duch je otrasenie ([33],
490) alebo traumatizmus ([18], 152). Zvolen kategrie bolesti anoci smeruj
proti tomuto sploteniu duchovnosti na oblas reprezentcie, ktor vkonenom
dsledku odkazuje na jednotu transcendentlnej apercepcie samotnho zkladu metafyzickej tradcie.
o znamen vidie vri ducha? Sta sa etikom, by eticky. Vyjadren fenomenologicky: odvola sa a by tmto odvolanm na sksenos samu. Ak je
skutone prvotn sksenos pohadu mravnou sksenosou, treba optovne
precizova zmysel aspsob, akm sa na tto sksenos dva disciplna myslenia, ktor sa nazva etikou. Etika za etikou a proti etike aj takto by sa
dal formulova vpad, ktor vzujme etiky inme zperspektvy, ktor bude
pre kadho etika akiste prekvapujca: z perspektvy duchovnho spsobu
videnia.

Etika nie je technika, etika je optika

209

Od obrazu kvideniu
Etika je optika, spsob videnia skutonosti; avak videnie bez obrazu ([19],
11). Uveden Levinasovo tvrdenie me predstavova pre odchovanca zpadnej
tradcie tvrd orieok: ve cel postkantovsk aposthusserlovsk tradcia ns
presvieda oprincipilnej korelatvnosti obrazu arei, videnia asdenia (vedenia); otom, e niet takho obrazu, ktor by sa nevyznaoval uritou zrozumitenosou, ktor by nebol nejako artikulovan, redukovaten na urit pojmov
jednotu. Jednoducho, poda tradcie je kad obraz viditen (zrozumiten),
pretoe neexistuje sm osebe ale pre ns, je kdovaten, preloiten, obraz je
vdy mon zarmova da mu urit funkciu, vznam, umiestnenie, da mu
ivot.1 Obraz je urit istota viem, e nieo vidm, mj pohad predsa smeruje
ktomu, o je viditen, hoci ono viditen nemus vdy njs svoje adekvtne
vyjadrenie vjazyku. Obraz nech u je akkovek je vzsade artikulovan
zmysel. Je vemi zloit operova pojmom videnia (a obrazu) bez viazanosti na
oblas zmyslu i vedenia. Obraz je pre ns, to znamen, e je u vdy uritou
skladbou, rozlenm celkom sm osebe vak touto skladbou a celkom nie je
to, e sa dva vidie, predpoklad pomerne zloit syntetick truktry vedomia, ktor dvaj obrazu zmysel ako obrazu apredstavuj nstroj uchopenia,
jeho preden ruku. To napokon dobre vysvetuj znme Husserlove prklady
naivnho vnmania odvrtenej strany objektu. Je jasn, e vidie sa sce nerovn
vedie, ale rovnako tak je jasn, e niet videnia bez vedenia. Ako spolu svisia
videnie a obraz? Videnie je vdy obrazn. Kad obraz m svoje nevyhnutn
apriori viditenosti, ktor vak ksammu obrazu nepatr.
Niet teda videnia bez obrazu?
Mono vak obraz nie je poslednou odpoveou na problm videnia. Georges
Didi-Huberman vo svojej knihe Pred obrazom rozliuje medzi dvoma sframi
viditenosti. Otzky o znamen vidie a akm spsobom hadme mono
poda neho skma vrovine viditenosti preloitenej na diskurz (korelatvnos
obrazu a rei) a viditenosti, ktor tto korelatvnos podkopva. Didi-Hubermana jednoducho zaujma zmysel vyie uvedenho rozlenia: vidie sa nerovn
vedie. Ak videnie nie je to ist o vedenie, potom mono uvaova aj o takom
druhu videnia, ktor je ist ak nie je vedenm, mus by nevedenm, ateda absoltnou neistotou. Ako vak hovori oviden zbavenom akejkovek istoty? Didi-Huberman hovor ootvorenom pohade, oviden vzmysle uritho prielomu
do bytia, ktor vak nie je mikroskopickm zaostrenm (prpad exaktnho, dostredivho spsobu videnia-vedenia), ale skr rozostrenm, odstredivm pohy1

Krsne analzy vzahu obrazu a myslenia meme njs v poslednej knihe M. Petka
Mylen obrazem.

210

Pavol Sucharek

bom smerom kbezmedznmu ivlu sveta, vktorom sa vedenie rozpa. Spodobnm rozlenm sa stretvame aj ualieho teoretika umenia, Maxa Imdahla,
ktor rozpoznva videnie predmetu avidiace videnie. Veci rozpoznvame,
pretoe u zhruba vieme, o s, poznvanie je postup stotoovania. Vidiace videnie rozruuje tento zvyk asna sa veci ukza inak ([35], 22).
Vzhliadnem knebu. Ponorm sa do jazera. Pohladm plame.
Videnie tu nie je vedenm, pretoe niet o ohranii: ivly, voda, vietor,
ohe v istom zmysle nemaj hranicu, s vade, nemono poveda, kde je ich
eln strana akde zadn; ivlom vlastne elme vdy z prostriedku ([35], 94).
Klasick umenie, ktor je nchyln odhaova pred nami krsu, ateda
elnos prrody, vak tejto sksenosti el tak, e jej reprezentciou vlastne
odolva a vzdoruje. Preto sa zd, e kistmu videniu, ktor neprekrauje akt
vnmania nijakm osvetlenm, perspektvou, kompozciou, nijakou formou,
je predsa len bliie modern umenie. Fenomn modernho maliarstva ajeho
hlavn tendencie meme vemi dobre pochopi prve na zklade umeleckej
ambcie zachyti udalos vlastnho zrodu maby, takpovediac dostihn okom
samotn udalos videnia. Nejde mu o nijak reprezentciu, modern maliar nie
je tak naivn, aby sa domnieval, e zobrazuje skutonos. Chce vidie, nie vedie. Pohad sa dotka viditenho, oktor sa nemono nijako oprie. Ztohto
dvodu klasick formatvne prvky, akmi s obrys, objem, hmota akompozcia,
nahrdzaj von ahy, kvrny, sily, prdenie. Dostihn okom samotn udalos
videnia, njs v priestore obrazu samotn priestor sveta ([20], 236), sta sa
svedkom vyvstania svetla i genzy priestoru, to u predpoklad celkom odlin
spsob videnia, optiku principilne duchovnej anematerilnej povahy.
Na jednej strane je pravda, e duchovn ivot sebe sammu pvodne unik,
e duch seba nazer vdy z uritho odstupu, akoby zaujatie sebou predpokladalo ditanciu. Preto m Patoka pravdu, ke znovu potvrdzuje hegelovsk
mylienku o lohe filozofie dobehn azrui toto pvodn odcudzenie ([34],
22). Myslite sa jednoducho sna myslie myslenie, umelec vidie videnie. Jedno
idruh predpoklad odstup, ktor sa zachovva opakovanm nemonho pokusu odosiahnutie jednoty so sebou asvetom, ivho so ivotom. Na druhej strane
nemono oblas ducha redukova na ist intelekt. Bergson, doposia nepochopen prekurzor jednej z najmodernejch teri vnmania, dokonca tvrd, e
duch nem sintelektom vbec ni spolon.
Duch poda Bergsona uchopuje skutonos metafyzickm spsobom pomocou intucie, ktor je schopnosou usdli sa aosvoji si pohybliv, iveln skutonos. Vaka intucii m metafyzik monos dospie ktzv. plynulm dojmom,
ktor doku sledova skutonos vo vetkch jej zhyboch aosvoji si samotn
pohyb vntornho ivota vec ([2], 207). Duchovn silie by poda toho malo

Etika nie je technika, etika je optika

211

spova v prci spvodnou amorfnosou sveta ivlov, sjeho tekutosou, oblanosou, zemitosou a blkotom, sjeho nepravidelnou krytalickosou. Hmotn
skutonos je ako momentnny duch ([31], 35). Poda Bergsona je naprklad
pokoj a nehybnos nieo, o je vo vzahu kivej skutonosti iba relativitou. Vetka skutonos je takto tendenciou, priom pod touto tendenciou rozumie prve
zmenu smeru vstave zrodu ([2], 205). To nie je nijak mystika, ale vemi presn opis skutonosti oistenej od nnosov vedenia. Ven boj ivlov, skutonos
pln paradoxov alebo skutonos, pre ktor niet paradoxov: trvanie sa ukazuje
ako zmena, uchopenie ako sympatia, intucia dokonca ako metda!
Komplikcie spojen svkladom intucie s veobecne znme: intucia sa
poda Bergsona nerovn nijakmu pocitu, vnuknutiu, inpircii, intinktvnej
alebo citovej odovzdanosti, intucia je jednoducho nhad, ist typ duchovnej
optiky, ktormu sa mono ui:
a) metodicky, to znamen postupne sstreova duchovn silie naprekonanie sklonov obraznosti (vizulne apriestorov videnie vlastne len skresuje
predstavu vntornho diania);
b) filozoficky odstraovanm zlch nvykov, ktor nm nantil nhad
na realitu ako na nieo, o existuje iba vmode uitonosti, pri sstredenom
uchopen javov zhadiska trvania apohybu. To nie je ni in ne poiadavka
dslednho empirizmu postavenho na tze, e realita je tekutou zmesou
([2], 15).
Vemi zaujmav je vtejto svislosti Deleuzeov postreh oBergsonovej posadnutosti vidie vskutonosti tvorenej zmesou povahovo odlinch prvkov to,
o je ist ([4], 19), o trv ako prtomnos. ist me znamena len to, o nie
je kontaminovan, o sa li od inho svojou vlastnou povahou, ale povahovo
sa lia iba tendencie ([4], 19 20), sily, ivly, energie. Opusti pevne zakorenen
zlozvyk intelektulneho spsobu videnia meme poda Bergsona rozostrenm,
rozrenm pohadu, ktor je zvyajne zaloen na algoritme uitonosti. Intucia je metodick postup ducha smerom kbezprostrednmu, k tomu, o trv, k
samotnej trvalosti.
- Ztoho je poda ns mon vyvodi: intelekt m svoj vlastn spsob videnia
charakterizovan dostredivosou, exaktnosou; je to oko technika a patolga.
Ke sa vak za chladncou mtvolou zatvoria dvere laboratria azvedca sa op
stane lovek, bude musie udsk duch vslnenej pave op svoj zrak primri
a rozostri stane sa metafyzikom.2
2

K tomu porov. zaujmav Patokovu poznmku o Schelerovom rozlen medzi vedou

(Leistungswissen) a metafyzikou (Bildungswissen). Leistungswissen spova v udskej
mocenskej tendencii (ovldnut prrody a reality vbec), je bytostne mechanick a

212

Pavol Sucharek

Od videnia kpohadu. Dve metafory

Vidie bez obrazu vak mono znamen nieo celkom in: necha sa oslepi
zbleskom da alebo zosta ponoren do temnoty noci. Oboje zna slepotu.
Absoltna noc (polnoc) aabsoltny de (poludnie) uvzuj pohad vneviditenosti. Vidie bez obrazu mono znamen vidie neviditen. Nijak pozia,
blznenie i paradox, ale samotn sksenos pohadu vystavan na metafore
bieleho aierneho svetla, noci a da.
V lnku Intencionalita lsky predstavuje franczsky fenomenolg J.-L. Marion opis bezprostrednej vmeny pohadu z o do o takto: Hadie niekomu
do tvre neznamen zamera sa na sta alebo nejak in as jeho fasdy; znamen to uprie pohad vhradne do o, ato do o vich strede, ktor je vdy
iernym bodom, kee zrenica je v skutonosti prostou przdnotou. Zrenica
zostva aj pre objektvne sa dvajci pohad ivm vyvrtenm objektivity, nezadratenm popieranm objektu: tu prvkrt, vsamotnom strede viditenho
niet o vidie, ak len nie przdnotu, ktor nemono zbada ani zacieli. (...)
Zachyten pohad sa nevyhba mjmu pohadu, a tm mu odnma samotn
horizont viditenho ([21], 101 102).3
Akoby malo iv oko svoje mtve, ierne centrum, akoby viditen skrvalo to, o je neviditen anezachytiten. Lene neprtomnos viditenho nie
je celkom negatvna: udsk pohady sa stretaj tak, e sa vymieaj, vpjaj,
jeden mizne voiach druhho. Nezadraten popieranie objektu, odatie
horizontu viditenho, to vetko m vemi blzko k bergsonovskej mylienke
prekonvania sklonov obraznosti. ist pohad tu smeruje ktomu, o nemono
nijako ohranii, nasleduje vmena pohadov, strata vlastnho zraku a napokon pln slepota. U to nie je oko, ktor had; to sa na oka-mih vpilo astratilo vsamom centre sveta, vabsoltnej noci, zktorej sa alej rozlieva podivuhodn ierne svetlo oznaujce nekonen przdnotu neexistujci vchodiskov
azrove cieov bod, neexistujce centrum oarujce nanajv kontry nonch objektov.
Zrenica ierna zornika je vskutonosti prostou przdnotou. A jeho vntorn temnota, jeho ierne jadro sa rozlieva po svete ako prame, ktor vid,
teda ktor osvetuje; rovnako tak vak mono poveda, e sstreuje kad svetlo sveta do malej iernej kvrny pupily atu ju men najasn noc obrazu ([10],

neevidentn (uneinsichtig). Metafyzika naproti modernej vede vyzer ako ra estetika,

a teda Bildungswissen. Metafyzika had, nazer, je deskriptvna a harmoniztorsk.
Metafyzika je vykladastvo, interpretcia a nie vklad v reduktvnom slova zmysle
([27], 470). K tejto mocenskej tendencii modernej vedy sa vrtime pri pojme techniky.
Cit. poda ([15], 96).

Etika nie je technika, etika je optika

213

25). Pohad upret do o druhho loveka bor posledn ikonu; posledn obraz
je zrove spustoenm akhokovek obrazu. Noc vak neoznauje jednoduch
nslednos aprotiklad da, je osi ovea viac. Je to przdnota, noc, vktorej ni
nevidno alebo lepie: noc, vktorej mono vidie neviditen. Na jednej strane
noc, ktor sa na ma otvra, vktorej sa zachyten pohad nevyhba mjmu
pohadu, na druhej strane absoltna nedostupnos. Prve tto druh, odvrten stranu noci nemono ohranii zperspektvy da: de, to je panorma, to
znamen jasnos videnia avyslovenia, lene viditenos a jasnos s vtomto prpade negatvne charakteristiky: svetlo netostne obnauje. Oko je sce mdiom
absoltnej sksenosti noci, rovnako vak posolstvom da.
Nie temnota, ale svetlo je tm, o oslepuje, prina chlad aboles.
Svetlo, alebo lepie zblesk pohadu druhho oka odnma samotn horizont viditenho. Pohad, zblesk bytia znoci sveta to je druh metafora videnia neviditenho. Oko sa vsksenosti pohadu op rozplva vprzdnote, ktor
je tentoraz absoltnou belosou da, pavou poludajieho slnka. Polome si
nasledujcu otzku: preo v zrenici samotnom strede viditenho niet o
vidie, ak len nie samotn zrenicu, do ktorej nehadme kvli nej samej? A v
om spova pralivos pohadu? Nestva sa tento temn bod, drdiaci svojm
priahujcim aoslepujcim jasom, zbleskom venosti, nekonena? Mono je
to jeden zdvodov, preo El Greco sobubou pouval trik, ktor vraj prevzal
od Veroneseho ten spoval v jednoduchom ahu tetcom zvisle cez zrenicu,
priom vyvolval dojem oka zaliateho slzami ([37], 214). Ke sa pozorne zadvame na Veroneseho Krista v Getsemanskej zhrade a El Grecovo Vyzliekanie
Krista i Zvestovanie, okamite ns zaraz majstrovsky zvldnut antagonizmus
medzi odvnou, dynamicky a zvratne psobiacou kompozciou acentrom,
ktor vdy reprezentuje tvr: pokorn Mriin a mierny Kristov pohad navodzuj pocit boskej harmnie. Divka to vahuje doprostred obrazu, priom sa
op nezameriava na fasdu, ale na oi, vktorch je zrenica ukryt vbielom
zblesku. Paradox spova vtom, e sa divk vlastne nedoke pozrie na to, o
ho priahuje.
Kontitutvnou zlokou pohadu je vtomto prpade tendencia, nasmerovanie ktomu, o by sme mohli nazva udalos, Ereignis: kneopakovatenosti, tbe
dotkn astotoni sa stm, o je vonkajie.
Udalos vzniku, svit da.
Udalos tu oznauje akt alebo skutonos, ktor nejakm spsobom zasahuje loveka. Je to manifestcia bytia zjavenie prvotn udalos zakladajca vetok as. Takto udalos me by historick, kadodenn i mtick, no
vdy je dramatick vpravom zmysle slova (gr. drama: akcia, zvl divadeln).
Odohrva sa ako scna, v centre ktorej sa nachdza lovek ([20], 241). Drma

214

Pavol Sucharek

vtomto prpade znamen urit cezru, prelomenie tby zmocni sa pohadom pohadu druhho, ktor je dopredu odkzan na nespech : zachyti pohad u znamen preps ho.
Je to iba okamih trvajci pohad do o ha, zblesk novho da. Presvitanie prtomnosti, ktor udeuje nov zmysel transparentnosti toho, o sa vjej
iare jav ako zreten azmyslupln. Maurice Blanchot predstavuje vo svojom
ialentve da opis tejto sksenosti, vktorej sa de synonymum videnia ako
vedomia ajasnosti prevracia vo svoj opak. Takmer som priiel o zrak, ktosi
mi na oiach rozdrvil sklo. Tento der mnou otriasol, uznvam. Mal som dojem, akoby som ustupoval do mru, akoby som sa predieral htinou zkremea. Najhoria bola prudk, stran ukrutnos da; nemohol som ani hadie, ani
nehadie; hadie znamenalo hrzu anehadie trhalo elo a po krk. Navye
som poul zavjanie hyeny, ktor ma vydvalo do pazrov tejto divokej betie
(toto zavjanie bolo, myslm, moje)... Po dlhom ase som sa presvedil, e som
stl tvrou v tvr ialenstvu da; tak bola pravda: svetlo zoalelo, jasnos stratila
vetok zmysel; nezmyselne ma napdala, bezciene a nepravidelne ([3], 18).
Tentoraz sa svetlo stalo przdnotou. Jedin pohad stail nato, aby sa hlavn
romnov postava konfrontovala stransparentnosou pravdy bytia. Sksenos
pohadu, tto otvorenos pravdy, jasnos dozrela do transparentnosti przdna,
ktor me porani sietnicu ako sklo, ktor sa trieti na oku, no zrove zostruje zrak ([17], 234) o in oznauje pohad do o druhho tto dramatick a
traumatick sksenos ne zranenie ako jasnos azrove vytriezvenie? Blanchot pokrauje: Dokonca aj po vyzdraven som pochyboval, i vbec ijem.
Nemohol som ta ani psa. Obklopoval ma hmlist Sever. No ak to zvltnos: hoci som si pripomnal tento krut kontakt sdom, mj ivot postupne
chradol za ochrannou clonou asklami iernych okuliarov. aro apohodlie poloera ma presycovali; chcel som vidie nieo zplnosti bieleho da. Til som po
dni ako po vode avzduchu. Aak bolo videnie ohom, domhal som sa plnosti
oha, ak ma malo videnie nakazi ialenstvom, ialene som po tomto ialenstve
til ([3], 19 20).
Blanchotovsk sksenos pohadu ns nti uvaova omylienke rozchodu
svidenm vzmysle nvratu kjasnosti azretenosti (klasick idea clara et distincta). Sksenos zblesku dennho svetla, ktor ete stle zostva uritou evidenciou alebo odkrytm, je sprevdzan oslabenm zraku a slepotou: nemohol
som ani hadie, ani nehadie to je skuton vsledok uzdravenia. Trauma
oslepujci zblesk pohadu zraujceho ptrav oko sa stva opakovane elanm, vytenm ialenstvom. Pohad avidenie naalej zostvaj elementrnymi figrami sksenosti: predpokladaj vak ohrozenie, presnejie s mon
iba vaka ohrozeniu.

Etika nie je technika, etika je optika

215

Pohad je v ialenstve da mon iba vaka mdiu, ktor samo neme

by predmetom pohadu ide osklo, ktor je samo neviditen. Jeho transparentnos m vrmci prbehu dvojak funkciu: na jednej strane umouje pohad, zrove vak zostva neviditenm, je mimo jeho psobnosti, dokonca ho
ohrozuje. Obraz skla je tu vprsnej korelcii sobrazom svetla. Svetlo, to je hrozba: tak bola pravda: svetlo zoalelo, jasnos stratila vetok zmysel; nezmyselne
ma napdala, bezciene a nepravidelne. Pohad je mon iba vaka svetlu, svetlo
umouje pohad, dobva kontry obrazu, odra sa od lesklho povrchu. Vymedzuje priestor udalosti, vyznauje jeho miesto. Samo vak zostva neuchopiten, neviditen anebezpen ([26], 90).
Je zrejm, e sksenos pohadu je teda sama osebe paradoxnou sksenosou
prechodu: na jednej strane stiera opozciu viditenho aneviditenho, dichotmiu, na ktorej je zaloen poznatenos sveta: viditen strnku veci tvr,
oko druhho prestupuje podivuhodne vbiv neviditenos, ktor nakoniec
vysuje doslepoty. Na konci pohadu, ktor lka, ak priepas ([32], 231).
Na druhej strane je pohad pravm opakom figry synoptickho videnia, ktorho evidencia je vdy ospravedlnen percepciou (teda uritou schematikou
zmyslovosti: pasvnymi a aktvnymi sudkovmi syntzami, predstavivosou,
spomienkou at.), oktorej sa Aristotels spolu sHusserlom domnievaj, e obsahuje posledn a definitvne zachytiten podstatu vec. Hadie neznamen
nazera alebo ozmyslova i vypa nejak mieniaci akt. V zkladnej rovine
je pohad samotnm videnm vduchovnom zmysle, oktorom mono levinasovsky poveda, e vtom, o je nm dan, predloen, vidme viac, ne je obsiahnut
priamo vdanosti. Nejde vak oprekroenie danho celkovou truktrou vnmania. To, o sa tu pokame naznai, je optika celkom odlinho druhu. Hadie
neznamen vidie dan. To, o je mon zaksi vslepote osamotenho pohadu,
nie je nijak obraz.
No to potom znamen, e samotn pohad ni nevid.
To je vemi presn, kee vskutonosti nemono iba hadie. Vtom prpade
by sa udsk bytos musela zmrti do vekosti onej buvy. Urite nm nejde
oto, aby sme jeden zaspektov udskho vzahovania sa ksvetu postavili na rove jeho bytostnho urenia. Sname sa len zachyti pvod alebo ivn pdu
sksenosti pohadu afenomenologicky ho oisti od toho ohromnho sboru
nevedomch predpokladov asdov, ktor nm dovouj potvrdi relnu existenciu tohto sveta. Vieme, e toto tvrdenie je postaven na viere, e poznvanie nie
je ni in ne veriace sdenie ([31], 387). Toto vetko treba uztvorkova. Od
tohto procesu veriaceho sdenia sa musme ditancova asstredi pozornos
na to, o a ako sa deje v sksenosti vlastnho prevania, vlastnho pohadu.
Preto nie je to u op viera? hovorme o istom pohade.

216

Pavol Sucharek

Od pohadu kusksenosti. ta pohadom

Na pohad sa meme dva ako na prostriedok alebo nstroj uritho druhu,
avakpre kad nstroj plat, e sa asom doke otupi, pokodi, e prechdza
do stavu, v ktorom sa jeho monosti nemu plne rozvin. Ak nevyuijeme
okamih, vktorom ete nie s vetky drhy pohadu pevne uren avktorom ete
nenazerme veci iba ztej sprvnej perspektvy, ak sa na chvu nezastavme
pri tejto istej, akoby slepej sksenosti, potom sa ahko me prihodi, e nm
bude pohad sli vhradne iba ako prostriedok a ahko skzne do roviny stroja,
ktor raz funguje elne, raz falone aktor asto zaber naprzdno. Skr ne
kad poznatok, mylienka u tu bol pohad ako prechod kvonkajku ktomu,
m sm nie je. Filozof by mal prejs touto elementrnou sksenosou, mal by
ou zaa. Ak je mon vyslovi sa otejto sksenosti pohadu vpojmoch, ktor
nechc by sprostredkovanm poznania, ale istm opisom bez generatvnych
svislost, meme sa poksi ovntorn sstredenie sa na tento prechod, mono transcendenciu, vkadom prpade na traumatick nraz oskutonos, ktor
sa ete nestihla sformova i reprezentova. Poksme sa prema o pohade ako
ouritej sksenosti. Poksme sa odvola na pvodn a slep sksenos samu
ana to, o je vnej najviac neredukovaten, teda na prechod avystpenie kinmu kinmu prve vtom, o m vsebe najviac neredukovatene in: kdruhmu loveku ([5], 22).
Povedali sme: prechod avystpenie kinmu asksenos sama. Nie s
vak tieto vrazy od poiatku vakejsi nerovnovhe? Nie je sksenos prve tm,
o mono ako sksenos vymedzi a vaka tomu, e je ako sksenos vbec
mysliten? Anevzdoruje inakos sksenosti prve svojou inakosou (myslenou
vabsoltnom zmysle), teda tm, e neme vstpi do horizontu pohadu bez
toho, aby sa hne nestala obrazom? Inak povedan, ako je mon ist sksenos?
Zanime od latinsko-grckej etymolgie: Sksenos (exprience) pochdza
zlatinskho experiri, zaka, dosvedi. Kore tohto slova, periri, nachdzame vpericulum, pokus, nebezpeenstvo. Indoeurpskym koreom slova je
per, o naznauje prevoz, prepravu apokus. Vgrtine nachdzame mnoho odvodench vrazov, ktor oznauj prepravu aprechod: peiro ako prepravi sa;
pera ako poza; perao ako prechdza cez; peraino ako s a do konca; peras
ako hranica, koniec. Pokia ide ogermnske jazyky, poznme starogermnske faran, od ktorho pochdzaj fahren afhren ako prepravova, previes.
Treba ete doda, e Erfahrung, sksenos, ktor sa vzahuje kdruhmu vznamu per, teda kpokusu, a starogermnskefara ako nebezpeenstvo vytvorili
Gefahr nebezpeenstvo agefhren ohrozova? Hranice medzi tmito dvoma
vznamami sa teda stieraj. Podobne je to vlatinskom periri, zaka, pok-

Etika nie je technika, etika je optika

217

a avpericulum, ktor znamen hlavne pokus aa potom riziko a nebezpeenstvo. Idea sksenosti ako prepravy sa ned oddeli ani na smantickej, ani
na etymologickej rovni od idey rizika. Sksenos je bezpochyby od poiatku
ohrozenm ([27], 33 34).4
Etymolgia teda odkazuje na priamu svislos medzi sksenosou anebezpeenstvom. Ten, kto zaka, vystavuje sa skke, riskuje, poka sa prenikn
nejakou hranicou. Tto tzu potvrdzuje aj lexiklna analza. Naprklad poda
Dictionarium latinogallicum od R. Estienna podstatn meno experientia meme preklada nielen ako sksenos (fr. exprience), ale aj ako pokus, skka
(fr. essay, preuve). Sloveso experior oznauje experimentova, ska, poka sa. Naprklad vraz belli expertus, ktor Estienne cituje poda Verglia,
oznauje niekoho, kto sa osvedil na vojne, preiel sksenosou vojny [(9),
271]. Franczsko-latinsk slovnk Jeana Nicota Thresor de la langue francoyse
[28] zase preklad zvrat zaka nieo (faire lexprience de quelque chose) ako
vystavi sa nebezpeenstvu (facere periculum).5 Toto vetko sved otom, e
sksenos je od poiatku spojen sohrozenm, rizikom, problematizciou, povedan znadhadu: suritm druhom nepokoja.
Pvodn vznam sksenosti teda spova vtom, e je konfrontciou stm,
o je nepredvdaten (pretoe hroz),s inakosou, ktor sa ned uchopi a vymyk sa porozumeniu, m od poiatku ohrozuje stabilitu dopredu zaujatho
postoja. primnos pohadu, toto dvern roztvorenie oka voi svetu m svoj
zklad v riskantnom odkryt seba, preruen vntornho monolgu azrieknut
sa kadho toia. Kad sksenos je mon vnma ako vystavenie sa traumatizmu, zraneniu dennm svetlom, bytm, druhm pohadom ako tm, o
sa zjavuje predtm, ne uder. Sksenos pohadu vak predchdza amortizcii
tohto deru vo veden. Henry Maldiney pripomna, e zoi-voi svetu je prvorad by otvorenm aby sme v om boli ([20], 222). Jedine votvorenosti mono zaksi nepredvdaten ako tak. Vhad a pohad vak zostvaj otvoren
len pokia, pokia trvaj ako ohrozen.
Tradine sa sksenos vysvetuje cez jej fixciu vo vedom, otvorenie voi
bytiu sa stva imaginciou alebo symbolizmom: to, o je votvorenosti odhaovan, prekrauje sam seba astva sa symbolom, obrazom, znakou. Ono in
sksenosti strca vlastn suvernnos na kor zaistenia autonmneho subjektu sksenosti. Takto sksenos u predpoklad stretnutie, recepciu i percepciu, avak vprsnom zmysle odkazuje na pohyb prekroenia. Zaka znamen
4
5

Ktejto Munierovej koncepcii sksenosti explicitne odkazuje napr. aj Philippe LacoueLabarthe vo svojej knihe opozii P. Celana La Posie comme exprience ([15], 30).
Cit. poda ([7], 7).

218

Pavol Sucharek

vlastne postupova, prekraova hranice. Sksenos prekrauje: to znamen, e

skr ne sa stane jednotou, prechdza, transcenduje ktomu, o zaklad vedomie
jej bezprostrednosti. Jej svojrznos mono azda najlepie objasni vaka tomu,
o ju najviac provokuje, o ju nti vystpi zo seba ktomu, aby sa otejto jedinenej udalosti vyslovila vpojmoch.
Na tomto mieste by sme chceli prehovori ozakladajcej sksenosti, ktor
ete stle zostva sksenosou pohadu, avak v trochu odlinom zmysle, ne
oom zvykne uvaova tradin filozofia. Zameriame sa na samotn truktru
pohadu ana to, o ju takpovediac riadi, o spsobuje, e sa stva kontaktom
sabsoltnou nepredvdatenosou. Ak by toti bolo mon sksenos predvda,
u by sme nemohli hovori osksenosti vpvodnom zmysle slova.
Touto zakladajcou udalosou, istou sksenosou je pohad do o druhho
loveka. Marion dobre ukazuje, e druh pohad nemono celkom redukova
na ekonmiu vlastnho horizontu videnia, nemono ho ma pretan, skr ne
vom zaneme ta. Druh pohad, to je absoltna nepredvdatenos, inakos,
vbiv centrum, samotn stred bytia, ktor zsadnm spsobom podkopva
horizont mjho oakvania. Tza skr ne mylienka u tu bol pohad znamen, e sa kslovu mus dosta samotn udalos pohadu, ktor vyznauje pole
sksenosti v zmysle prekroenia aohrozenia. Je to naskrze etick udalos. Tto
etika vak stle zostva metafyzickou, pretoe sa chce, bergsonovsky povedan,
vyhn sklonom obraznosti, pretoe chce podpli haluz, na ktorej sa usadilo
myslenie uvaujce osksenosti ako ouritom obraze. Ete donedvna stl filozof pred vlastnou sksenosou (to znamen pred univerzom vlastnch predstv)
ako pred raz a navdy danm obrazom, tvrdohlavo upierajc zrak na nemenn
podstatu tejto udalosti. Aby bolo mon odhali skrvajcu sa podstatu, zostvalo tto udalos iba sprvne interpretova.
Obraz sa vak mohol vytvra postupne, mono ete vbec nie je hotov, mono sa ete stle deje a hranice jeho premeny s stle v nedohadne. Ako potom
nazera sksenos?
Mono len krok za krokom poctivo vyjasova proces jej vyvstvania spsobom, ktormu sa treba zrove ui. Nazera sksenos znamen hadie vntornm zrakom doprostred udalosti zjavenia sveta. Vlastnm predmetom tejto
duchovnej optiky nie je sksenos vzmysle predstavy, reprezentcie, ale sksenos sama tak ako sa jav vokamihu, vktorom ete obsah sksenosti presahuje
akkovek mylienku, ktor by ju mohla myslie. Sksenos absoltne inho ako
toho, o presahuje myslenie, je sksenos par excellence, zktorej myslenie, reflexia vbec ij.
Bolo naznaen, e prame vetkho zmyslu treba hada predovetkm
vmravnej oblasti sksenosti, ktor sa dva ako zjavenie ete skr, ne je odhao-

Etika nie je technika, etika je optika

219

vanm. Levinas hovor: Absoltna sksenos nie je odhaovanie, ale zjavenie; vyjadrovan sa kryje stm, kto vyjadruje, o je privilegovan manifestcia Druhho, manifestcia tvre, ktor presahuje formu. Forma, ktor ustavine zrdza
vlastn manifestciu, ktor tuhne v plastickej forme, kee je u adekvtna
Tomu Istmu, odcudzuje exterioritu Inho. Tvr je iv prtomnos, je to vraz
([19], 50). Poksme sa teraz naerpa z tohto vrazu, z etickej udalosti stretnutia
sdruhm lovekom. Zpohadu do tvre ajej vrazu toti poda Levinasa mono
mnoho vyta. Lene tu musme by vemi pozorn. Dobrch itateov nie je tak
vea, ako by sa mohlo zda. ijeme toti vasoch, ke sa bu neta vbec, alebo
sa ta prirchlo alebo privea. Prli rchlo avea sti napokon donepochopenia. Skuton tanie, naopak, ktaniu ni nepripja, dovouje by tomu, o
je, je slobodou, ale vprijman a akceptcii itate teda nepanuje nad tm, o
ta, ale poddva sa tomu, o ta, podriauje sa jeho psobnosti, stva sa inm.
Ak si polome otzku, o teda znamen dobre ta?, jednou zmonch odpoved je: predovetkm vyhn sa rozumejcemu pohybu alebo interpretcii,
ak tieto dve aktivity uchopme vo fenomenologickom horizonte ako egologick
udeovanie alebo kontruovanie zmyslu ([22], 369).
tanie sa teda rovn akceptcii idimu.
Je to mravn akceptcia a afirmcia toho, o prichdza odinakia, zvonku.
tanie je tak otvorenosou voi tomu, o je in. Zrove je disciplnou otzky.
At treba, ako hovor zase Derrida, u vedie ta ([5], 17) alebo sa jej naui.
Predovetkm sa vtejto disciplne, vtomto inom druhu tania mus naui orientova samotn etika: neme sa donekonena brni tomu, aby nazrela svoj spsob videnia ako bytostne odcudzen. To je vna a celkom oprvnen poiadavka
vznesen voi terii, ktor, ak chce hovori otom, o by sa vo vzahu kdruhmu
malo, mus sa najskr naui ta samotn pravdu ivej sksenosti medziudskho vzahu. Etick disciplna sa inmi slovami mus vrti k svojim koreom
postpi od techniky starosti o seba i druhho k vlastnej optike, o mono
znamen konene otvori oi to znamen, e sa mus sta disciplnou otzky,
ktor bude kls sebe samej aktor sa bude ui kls. Mus sa sta uritou metafyzikou pohadu na zklade otzky, ktor je mon vyta vpohade druhho.

Etika nie je technika, etika je optika

Ak sa teraz vrtime sp od pohadu kvideniu, musme uzna, e videnie tanie pohadom nie je mon bezo zmeny. To znamen, e videniepvodne nie
je vbec ovldnutm, transcendentlnou operciou premeny bytia, inho, sveta
avec na urit jednotiaci zmysel. Vtejto kritike videnia-vedenia ako deifrujceho myslenia budeme naalej pokraova poukzanm na nebezpeenstvo
ovldania, ktor je tak typick pre modern techniku.

220

Pavol Sucharek

O pohade modernho teoretika mono do istej miery tvrdi, e je technickm pohadom, to znamen, e jeho prvotnm zujmom je o mono najdokonalejie predvdanie aovldanie scna. Vtom spova zvltne skalie modernej vedy zaloenej na novovekom prrodovedeckom modeli, ktorho zmyslom
je sce odhaovanie, ale ako ovldanie prrody v zmysle kalkulcie, tatistiky
aprognostiky, skmania kauzlnych svislost, optovnej produkcie a hromadenia s cieom alej objednvky. Videnie sa zvrtilo vo svoj opak: porozumenie
bytiu ako bytiu sa stva zkladom fenomnu. Fenomn sksenosti azmyslu tejto
sksenosti je vo vzahu kporozumeniu sekundrny. Na tom je poda Heideggera
zaloen cel problematika bytnosti techniky: techniku vyuvame bez toho, aby
sme si kldli otzku jej zmyslu apvodu. Heidegger samozrejme had spsob,
ako otechnike uvaova a da jej nov (alebo pvodn) zmysel tm, e ju vsad
do novch vzieb. Jednu zmonost poda neho poskytuje umenie, pretoe je to
oblas, ktor je stechnikou ete stle spojen, apredsa je od nej zsadne odlin
([33], 210).
Mono je vak touto oblasou naopak etika, ktor v sebe ukrva bytostn
monos vytrhn sa zo sfry manipulcie aobjednvania, ktor charakterizuje modern zmysel techniky. Jej ohromn ne-technick potencil je zaloen
na odlinom spsobe videnia skutonosti, ktor je zbaven objektivizujcej
a totalizujcej funkcie. Istee je umenie schopn poskytn nm hlbok nahliadnutie zmyslu toho, o je, adva techu, ale ako hovor Patoka nie
iba umenie avumen sa mono pusti do hlbokej premeny pvodnej pravdy
sksenosti ([33], 152). Ak techniku nemono odmietnu, potom treba aspo
premeni bytostne technick spsob ivota modernho loveka nahliadnutm
jej zmyslu apvodu.
Takto monos poskytuje etika vo svojej kritickej funkcii vo vzahu kpvodnej sksenosti inho, ktor sa nm ukazuje ako urit miesto, otvorenos
ako sama otvorenos otvorenia ([5], 22). Prezentuje sa ako prevrtenie alebo revzia i lepie re-vzia doterajieho spsobu videnia. Etika psob ako tematizcia
pvodnho otrasenia plynceho znrazu oskutonos druhho loveka. Treba
vak poukza na pecifik tejto optiky. Anajlepie tak, e preverme zkladn
tzu: etika nie je technika, ale optika.
o to znamen? Poksme sa bliie vymedzi prslun pojem techniky.
Vnajveobecnejom zmysle je technika 1. veda oovldan prrody poznanm
avyuitm jej zkonov pre udsk spolonos, 2. shrn pracovnch prostriedkov (strojov, nstrojov, zariaden apod.), ktor umouj loveku vo vrobnom
procese psobi na predmety scieom zhotovova vrobky pre vrobn, osobn alebo spoloensk potrebu, 3. spsob, postup, mechanick strnka innosti,
4. vypracovan, skvel spsob zrunosti ([38], 1 209). Uveden defincie jasne

Etika nie je technika, etika je optika

221

dvaj najavo tento vzah techniky audskho konania, ako aj to, e technika je
prostriedok kuritm elom. Ako hovor vo svojej knihe Veda, technika azamyslenie Heidegger, obidve tieto urenia patria ksebe. Pretoe stanovi ely,
njs knim prostriedky apouva ich je udsk konanie ([12], 7). Heidegger
sa v otzke bytnosti techniky od uvedenej veobecnej defincie techniky vemi
nevzauje: K tomu, o je technika, patr zhotovovanie a pouvanie nstrojov, prstrojov astrojov, patr knemu samo toto zhotoven apouvan, patria
knemu potreby aely, ktorm tieto prostriedky slia. Celok tchto zariaden
je technika. Ona sama je uritm zariadenm, latinsky povedan: instrumentum
([12], 7 8).
Sprvnos tohto intrumentlneho urenia techniky sa zrejme d len ako
poprie. Hod sa dokonca aj na modern techniku, o ktorej sa do istej miery
prvom tvrd, e je vporovnan so starou remeselnou technikou niem celkom
novm, apreto inm. Heidegger takto vymedzuje prv podstatn rys techniky:
technika je prostriedok kelom. Avak technika nie je len prostriedok. Technika je aj jeden zo spsobov odkrvania ([12], 13). A tu treba poda Heideggera zvi dve veci: 1. Pomenovanie technika pochdzajce zgrckeho
nem len vznam remeselnej innosti azrunosti, ale sli ako meno pre vysok a krsne umenia. 2. Od ranch db a po Platna svis slovo so
slovom . Obe tieto slov s menami pre poznanie vnajirom zmysle.
Znamenaj vnieom sa vyzna, nieomu rozumie. Apoznanie vec otvra, vysvetuje tmto spsobom je odkrvanm. Technika, je takto jeden zo
spsobov , neskrytosti: Odkrvanie, ktor vldne v modernej technike, m charakter stanovovania (Stellen) vzmysle vymhajceho poadovania
(Herausforderung). Toto vymhanie prebieha tak, e je uvonen skryt energia
vprrode, takto uvonen energia je pretvoren, o vznikne tmto pretvorenm,
je hromaden, nahromaden op rozdelen arozdelen op premenen. Uvonenie, pretvorenie, hromadenie, rozdeovanie apremenenie, to vetko s spsoby odkrvania ([12], 16).
Podstatn je, e modern odkrvajci pohad je preniknut duchom technickho ovldania. A ovldanie, hovor Patoka, zaklad univerzalitu celkom
novho typu, ne je naprklad stredovek, ktor je bytostne obsahov a utvrajca: univerzalita formalizujca a nebadane prechdzajca k favorizovaniu
vsledku pred obsahom, ovldnutia pred pochopenm. Tto veda sa stle viac
odhauje v celej svojej povahe ako technika asmeruje preto ktechnolgii aaplikcii. m viac tento spsob myslenia prenik, tm zretenejie s zatlaovan zvyky metafyzickho myslenia. Mylienka efektu dnes predbieha samotn pohad ametafyzick optika zostva zatlaen hlboko do zadia. To vedie
k racionalizmu celkom novho druhu: myslenie chce ovlda veci a je nimi

222

Pavol Sucharek

Etika nie je technika, etika je optika

223

ovldan (tbou po prospechu) ([33], 109). Praktick, svetsk amaterilne

pochopenie skutonosti ako predmetu ovldania anaich rk takto vysuje do
vyprzdnenia celku bytia, do vytvorenia milieu, ktor mono charakterizova
iba ako absoltne neduchovn. Modern lovek u nedoke interpretova duchovn princpy ivota.
Etick oblas je vnajirom zmysle vrazom iadostivosti oraz viac znetvorenho ducha po tejto plnosti ivota. Dospie ktejto zkladnej ivotnej pravde,
konkretizova ju vak nemono zaujatm neutrlneho, objektvneho postoja.
Vntorn pravdu vjej zvrchovanej prezentcii zachytvame vdy metafyzicky,
vntornm zrakom, duchovnou optikou. T je bytostne vzdialen prostriedkovosti aodkrvajcej funkcii technickej optiky, povrchovho pohadu. Vzdialen tu znamen in, odlin, nie azda protikladn, kee protiklad je vtomto prpade slabm vrazom pre pomenovanie tejto absoltne odlinej sfry videnia.
Protiklad toti vyaduje svoj korelatvny len. Duchovn optiku zaklad predovetkm mravn sksenos: etik by mal isto skratovskm spsobom predovetkm vynachdza mravn otzku, ktor je vak bez obsahovej svislosti,
ktor teda ete nie je objektvne uren. Ztoho vyplva, e pomer mravnej a
vonkajej sksenosti, etick kontakt sbezprostrednosou otzky atechnicky zameranm videnm-vedenm nemono uvdza do vzjomnej svislosti. Okrem
inho aj preto, e oko technika iba vid, zatia o oko etika doke nava.
Technika spad do oblasti videnia-vedenia a jej nevyhnutnou ontologickou podmienkou je rozumejce oko. Toto oko sa vyznauje uritm zvrtenm
realizmom, kee na jednej strane fakticky stotouje videnie svnmanm, na
druhej zaujma prostrednctvom svetla kpredmetom isto teoretick vzah. Oko
technika apatolga poda Hegela (ako pripomna Derrida) prv teoretick
zmysel je neutralizciou akejkovek iadostivosti ato je jeho zkladn prednos oproti ostatnm zmyslom ([5], 48). Vntorn zrak si naproti tomu ponechva ztejto iadostivosti, ztejto tby po pravde osi podstatn. Ak je pravda
duchovnej optiky? Levinas by povedal, e je vdy vemi konkrtna anensiln.
Aspekt konkrtnosti spova vpriamom duchovnom nazeran, ktor m aleko
od absoltneho pohadu reho intelektu. Bezprostredn sksenos ete nie je
prekroen, spsob jej videnia je skutone zvisl od vntornho nastavenia,
ktor je neoddelitene spt sduchovnou situciou. Zrove je vemi podobn
konkrtnosti videnia slepca, ktor je schopn predstavi si naprklad farbu, ktor mu opeme, pomocou konkrtnej analgie, napr. zvukovej vibrcie.6
Duch vid tak, e pouje.
To znamen, e treba oslepi zrak, ktor si mysl, e nieo vid.

Obrtene povedan, treba vidie v priestore slepoty, v tomto neviditenom

mieste, vktorom sa duch stretva sinm duchom. Bod tohto spojenia, aksi priezor ducha predstavuje stredn as sietnice vonkajieho oka, ktor je miestom
najostrejieho videnia. Slep kvrna, ktor si zvyajne neuvedomujeme, kee
oko je v neustlom pohybe. Vemi presne to vyjadruje Karel Novotn: nult
bod videnia, neviditen miesto vetkho viditenho ([30], 30). Avak nielen
vonkajie oko, ale aj vntorn zrak je vneustlom pohybe, doaduje sa inho
ducha, sktorm by mohol nadviaza kontakt, vystupuje zoka vstrety inmu
uchu. Knaplneniu tejto iadostivosti, ktor nie je absoltna, pretoe nikdy nedosahuje svoj vrchol, dochdza vpriamom strete pohadu ztvre do tvre. Duch
vak had srepektom, zatia o samotn teoretick pohad, vktorom vdy intervenuje skryt intelektulny zmer, sm osebe skutonos nerepektuje. Duchovn repekt tu spova vtom, e sa vymyk zmocovaniu sa akontaktu, hmatu,
uchu achuti. Me existova len ako metafyzick tba, ktor nesmeruje tak
ako hegelovsk iadostivos alebo potreba kstravovaniu a pohlteniu ([5], 48).
To je druh aspekt nensilnej pravdy ivej sksenosti ducha.
Etik me vidie v priestore slepoty jedine sluchom. To, o pred sebou
vid, m vak aleko od pocitu prjemnosti alebo uspokojenia: duch v om
traumaticky zachytva rezonanciu vrazu druhej tvre. Ostro rezonujci vraz,
ktor azda u ani nemono zmysluplne ta, neznesiten krik udskej biedy.
Carl Einstein uvdza: U viac nemem pova nreky tch, o z hladu nespia. U viac nemem pova vzlykajci smiech ud zblznench od bolesti.
U viac nemem pova horie popravench. U viac nemem pova na
schodoch vradenie ud vracajcich sa z vypovania. U viac nemem pova na dvoroch zabjania, tch, ktor sa tlaia do kta. U viac nemem pova
zkostn epot tch, o suia kalue krvi. U viac nemem pova ticho ([8],
23).7
Skr ne ho intelekt zrad a zarad medzi ostatn zmyslupln vrazy, je tento
krik bezprostrednm znamenm udskej biedy. Je bezprostredn do takej miery, a sa ned presne uri, i kri ten druh alebo ja ve ako otom mem
vedie, pokia sa obaja nachdzame van-architektonickom priestore bez ktov
arohov? (Blanchot pouje zavjanie hyeny, ktor ho vydva do pazrov tejto
divokej betie, priom je to jeho vlastn zavjanie).
In spatio spiritus nulla subsidia. Vpriestore ducha niet opornch bodov.
Bume preto primn: nech skmame ducha akokovek, nenachdzame ni
okrem bolestivch kontrakci, okrem frzovania asu medzi systolou a diastolou, vktorom sa vsebe skrca samo bytie. Odkia sa vbec vzala t podivuhod-

Tento prklad uvdza Merleau-Ponty. Por. ([21], 26).

Cit. poda ([33], 252).

224

Pavol Sucharek

n mylienka celej vntornej hodnotovej organizovanosti a hierarchie, architektoniky duchovnch stupov, ducha ako vntornho sdla? Mono je touto
mylienkou vinn pyn Hegelov duch, ktor sa domnieval, e naiel absoltnu metdu, to znamen prstup kidei, duchu ako bytiu. Spsob, akm uahil
vlastnej bolesti, bol ten, e tto boles anajjasnejie vidme prve vokamihu
bolesti povil na absoltnu realitu. Boles sa stala vetkm vaka tomu, e
si uvedomila samu seba. Za povenie tohto sebavedomia na absoltno vak
zaplatila absoltnu da stala sa nim, pretoe bola a prli jednotvrna na to,
aby ete mohla by niem.
Podstata nhadu pvodnej pravdy ivej sksenosti ducha spova teda vporozumen tomu, o oko, mozog aintelekt nemu nijako nazrie. Aj vtom je
urit protireenie: ve ako mono vidie aporozumie bolesti vcelej jej neviditenej biede? Doprostred tejto udalosti sa me postavi jedine duch ajedine
pre ducha me vyvsta udalos v pravde, to znamen vo svojom bytostnom
zmysle. Primrny fenomn tu predstavuje udsk tvr, presnejie jej duchovn
vraz, ktor vak nemono zaradi medzi ostatn zmyslupln prejavy, pretoe ho
nemono odkry: vo fenomne tvre dochdza koslabeniu pohadu, ktormu
sa druh jav ([13], 669). Tvr to je fenomn, ktor nie je plochm adoseba
uzavretm scnom: neposkytuje osebe nijak informcie, nie je sborom dt,
ktor by sa ponkali na vyhodnotenie, aby mohli by nsledne zase spracovan (prve takto vymedzil Heidegger spsoby odkrvania: uvonenie, pretvorenie, hromadenie, rozdeovanie apremenenie vetko otzka techniky avldy
technickho oka). Uvedomi si tento fakt znamen nepristupova kloveku na
zklade (akchkovek) predpokladov. Kee ide omravn sksenos, je prstup
ktvri mon len na rovine etiky, ktor by nemala uprednostova zmyslov, ale
naopak duchovn funkciu zraku ako sluchu, teda uritho ne-videnia.
Podarilo sa nm tm pribli kzmyslu Levinasovch zhadnch slov: Etika je optika, spsob videnia skutonosti; avak videnia bez obrazu, zbavenho
synoptickch kvalt, ktor objektivizuj atotalizuj videnie, je to vzah alebo intencionalita inho druhu?
Tto formulcia sa vknihe Totalita anekoneno opakuje na alch dvoch
miestach: Etika je u sama zo seba istou optikou ([19], 16); Etika je duchovn optika ([19], 62). Porozumie tejto pecifickej intencionalite, zameranosti
celkom inho typu, to u pravdae predpoklad odlin pojem sksenosti, ktor
je zakladajcim pojmom. Uveden poukaz na sksenos ako urit ohrozenie a
problematizciu preto netreba vnma ako etymologick hru: zaka i vidie
skutonos mono ibav rozklade vonkajej evidencie, tzv. tvrdch faktov. Teda
namiesto toho, aby sme stavali tejto pvodnej ne-formlnej a an-architektonickej duchovnej sksenosti medze, mali by sme do nej naozaj vstpi. Vzah kby-

Etika nie je technika, etika je optika

225

tiu sa toti pvodne nedeje ako reprezentcia, ktorej prirodzenm miestom je

evidencia zkladn sksenos technickho spsobu videnia. Stretnutie tvrou
vtvr sa vymyk akejkovek statickej kategrii, pretoe tvr sa vom dva ako
vraz azrove ako prehovor. Teda nielen ako pohad, ale aj ako pvodn jednota pohadu arei, o ast. Tto jednota tvre predchdza vo svojom vzname
rozleniu zmyslov aorgnov zmyslovho vnmania. Jej vznam je teda neprevediten. Tvr napokon nesignifikuje. Nestelesuje, nepriodieva, nesignalizuje
ni in ne seba, duu, subjektivitu at. ([5], 49 50). Duch sa kladie voi tvri
ako to, o pouje neviditen.
Tvr je prtomn vo vraze, ktor nie je vidie kad artikulcia je u jeho
zradou je to duch ako przrak azrove fenomn. Aduch je boles, k bytia.
Teda op vraz.

Na zver
Etiku takto kladieme doprostred tejto traumatickej udalosti, pretoe predstavuje duchovn spsob tania tohto vrazu. Etik nava spsobom, ktor nem
dopredu pretan, teda netotalizuje, jeho sksenos ete nenadobudla tatt
nieoho evidentnho a kad viditenos sa uho rozpa vbezprostrednosti
non-evidentnho, ktor sa ete nestihlo sta obrazom. V tomto zmysle zostva jedinen a ztohto dvodu treba chpa zvuk ako nieo, o je nad svetlom.
Duchovn optika teda predstavuje transcendenciu sluchu oproti videniu: zrak
vtomto prpade nem ontologick primt, ale je vo vzahu ksluchu sekundrny.
Vo vraze duchovnej optikysa takto vraciame ku kritickej funkcii etiky vo
vzahu ktechnike, technolgii. Vlastne toto malo naznai vymedzenie techniky voi optike; absoltnu nekorelatvnos pojmov morlky (oblas Dobra)
aintelektu (oblas logos). Hlavnm podozrivm sa stal sliediv Intelekt atoto
podozrenie sa zana rozlieha po rozirujcej sa pustatine narastajcej morlnej mizrie materilno-technologickej epochy. Toto podozrenie treba artikulova novm spsobom. Takto podoba filozofie vak pripomna skr prorock vkrik alebo naliehanie ato sa, ako vieme, me len ako sta racionlnym
diskurzom.
Avak opustenm rovne intelektu sa zbavujeme nielen pohadu, ale aj vedomia (seba) ([14], 441). Takto sa dostva kslovu etika a toto jej vyslovenie je
preruenm kadho racionlneho diskurzu, dokonca problematizciou samotnho tlu filozofovania vtomto prpade u odpove filozofie na jej kritiku neme by filozofick ([18], 18 19). Etika je optikou nemyslitenej pravdy ivej
skutonosti, ku ktorej sa treba neustle vraca aktor u filozofick re vsebe
nedoke obsiahnu bez toho, aby neukzala vlastn trbiny astrnulos, ktor sa
predtm povaovali za pevnos.

226

Pavol Sucharek

LITERATRA
BEALS, C.: Levinas and the Wisdom of love. The Question of Invisibility.
Texas: Baylor University Press 2007.
[2] BERGSON, H.: Mylen a pohyb. Praha: Mlad fronta 2003.
[3] BLANCHOT, M.: La folie du jour. Paris: Gallimard 2006.
[4] DELEUZE, G.: Bergsonizmus. Prel. J. Fulka. Praha: Garamond 2006.
[5] DERRIDA, J.: Nsil ametafyzika. Prel. J. Pechar a kol. Praha: FILOSOFIA
2002.
[6] DIDI-HUBERMAN, G.: Devant Limage. Paris: Minuit 1990.
[7] DIDI-HUBERMAN, G.: Pred asom. Dejiny umenia a anachronizmus
obrazov. Bratislava: Kalligram 2006.
[8] EINSTEIN, C.: Le mauvais message. In: Action. Cahiers de philosophie et
dart, 1921, . 8, s. 23 28.
[9] ESTIENNE, R.: Dictionarium latinogallicum. [online.] Paris 1552. URL:
<www.lib.uchicago.edu/efts/ARTFL/projects/dicos/ESTIENNE/>.
[10] FOUCAULT, M.: Mylen vnjku. Prel. . Pelikn akol. Praha: Herrmann
& synov 2003.
[11] HEGEL, G. W. F.: Estetika II. Prel. J. Patoka. Praha: Odeon 1966.
[12] HEIDEGGER, M.: Vda, technika azamylen. Prel. J. Michlek, J.
Krukov, I. Chvatk. Praha: OIKOYMENH 2004.
[13] KARUL, R.: Jeden spsob pasivity: obraz u J.-L. Mariona. In: Filozofia, ro.
61, 2006, . 8, s. 667 671.
[14] KARUL, R.: Henologick redukcia: Jedno, ktor neije. In: Filozofia, ro.
60, 2005, . 6, s. 440 447.
[15] LACOUE-LABARTHE, P.: Posie comme exprience. Paris: Christian
Bourgois 1997.
[16] LALANDE, A.: Vocabulaire technique et critique de la philosophie. Paris:
QUADRIGE/PUF 2002.
[17] LEVINAS, E.: Cvienie zo ialenstva da. In: Filozofia, prel. P. Sucharek,
ro. 64, 2009, . 3, s. 229 237.
[18] LEVINAS, E.: Dieu qui vient a lide. Paris: Librairie philosophique J. Vrin
1992.
[19] LEVINAS, E.: Totalita a nekoneno. Prel. M. Petek jr. a J. Sokol. Praha:
OIKOYMENH 1997.
[20] MALDINEY, H.: Esquisse dune phnomnologie de lart. In: Lart au regard
de la phnomnologie. Toulouse: PUM 1993, s. 197 250.
[21] MARION, J.-L.: Lintentionnalit de lamour. In: Prolgomnes la charit.
Paris: La Diffrence 1991.
[1]

Etika nie je technika, etika je optika

227

[22] MARKOWSKI, P. M.: Efekt inskrypcji. Jacques Derrida i literatura. Krakw:

Homini 2003.

[23] MERLEAU-PONTY, M.: Svt vnmn. Prel. K. Gajdoov. Praha:

OIKOYMENH 2008.

[24] MERLEAU-PONTY, M.: Lil et esprit. Paris: Gallimard 2006.

[25] MIRAUX, J.-P.: Maurice Blanchot. Quitude et inquitude de la littrature.

Paris: Armand Colin 2005.

[26] MSCICKI, P. (ed.): Maurice Blanchot. Literatura ekstremalna. Warszawa:

Wydawnictwo Krytyki Politycznej 2007.

[27] MUNIER, R.: LExprience, rponse a une enqute de Bernard Nol. In:

Le contour, lclat,ditions de la Diffrence 1977.

[28] NICOT, J.: Thresor de la langue francoyse. [online.] Paris 1606. URL: <www.

lib.uchicago.edu/efts/ARTFL/projects/dicos/TLF-NICOT/>.

[29] NIETZSCHE, F.: Genealogie morlky. Praha: Aurora 2007.

[30] NOVOTN, K.: Ivan Blecha: Fenomenologie a kultura slep skvrny. In:

Lid msta ro. 3, 2005, . 7.

[31] PATOKA, J.: Fenomenologick spisy I. Praha: OIKOYMENH & Filosofia

2008.

[32] PATOKA, J.: Pe o dui I. Praha: OIKOYMENH 1996.

[33] PATOKA, J.: Pe o dui III. Praha: OIKOYMENH 2002.

[34] PATOKA, J.: vod do fenomenologick filosofie. Praha: OIKOYMENH,

1993.

[35] PETEK, M.: Mylen obrazem. Praha: Herrmann & synov 2009.
[36] PETROSINO, S.: La Vrit nomade. Paris: La Dcouverte 1984.

[37] PIJOAN, J.: Dejiny Umenia 6. Prel. S. Holl. Bratislava: Tatran 1984.

[38] ALING, S. IVANOV-ALINGOV, M. MANKOV, Z.: Vek

slovnk cudzch slov. Vek ari 2000.

[39] TATRANSK, T.: Lvinas a metafyzika. Praha: Trinitas 2004.

[40] WELTEN, R.: Image and oblivion. In: Literature & Theology,2005, . 1, zv.

19, s. 64 77.

Prspevok vznikol na Intitte filozofie aetiky Preovskej univerzity ako sas

rieenia grantovej lohy VEGA . 2/0201/11 pod nzvom Intencionalita, afektivita, existencia vintersubjektvnej situcii.

Vznam jako jeden-pro-druhho

Vznam jako jeden-pro-druhho

Etick vznamovost a identita subjektu upozdnho
Levinase1
Jan Bierhanzl

BIERHANZL, J.: Vznam jako jeden-pro-druhho

Tmatem zde pedloenho textu je vztah mezi knm a identitou subjektu.
Levinasova pozice se d v hrubch rysech shrnout do nsledujcho tvrzen:
jakmile mluvm s jinm, ji nejsem stejn. Pesnji eeno: kn zpochybuje identitu subjektu, chpanou na zpsob vdomho nvratu k sob. kn je
v Jinak ne bt interpretovno jako pasivita odpovdi na apel, kter pedchz
podvojnost aktivita pasivita. Je-li vak kn takto hlubokou pasivitou, nehroz oslovenmu subjektu, e prodchnut jinakost absolutn heteronomnho
apelu pln zmiz, aby uvolnil msto anonymnmu a nesmyslnmu hluen
Ono je, i e propj sv rty neosobn ei, kter by mluvila skrze nj? Tyto
monosti podle m interpretace skt tsn piblen pojm kn a Ono
je vpozdnm dle. Avak pln dezintegraci oslovenho subjektu se Levinas
chce vyhnout, kdy se sna myslet osloven subjekt jako subjekt sice zbaven
identity, avak obdaen jedinenost svho hlasu. V pedloenm lnku se
jednak snam upesnit ono zpochybnn subjektu v osloven, jednak uvaovat o urit obran subjektu, aby navzdory alteraci zpsoben knm
petrvalo urit j, kter ani je vpsnm smyslu jakmkoli cosi, je zpsobil
odpovdat.
Klov slova: e vznam identita subjekt non-sens

V jedn poznmce pod arou v kapitole kn a subjektivita knihy Jinak ne

bt Levinas k: Otzka kdo mluv? se klade vnvaznosti na pvodn i ped-pvodn kn (Dire) odpovdnosti ([4], 80, pozn. 2). Toto programov
tvrzen je tak vchozm bodem zde pedloenho textu, jeho tmatem je vztah
mezi knm a identitou subjektu. Jinak eeno: jde mi, spolu sLevinasem, o
to, myslet identitu subjektu zetick vznamovosti. Mou ambic tedy nen odpovdt na ohromnou otzku kdo mluv?, nbr podat strukturovanou rekonstrukci zrodu subjektu vkn, pesnji situovanosti identity subjektu ve sfe kn (odlin od eenho), jak o ni usiluje Levinas ve svm pozdnm dle.
1

Tmto bych rd podkoval Miroslavu Petkovi za podporu a za cenn pipomnky k

tomuto textu.

229

Levinasova pozice se d v hrubch rysech shrnout do nsledujcho tvrzen:

jakmile mluvm s jinm, ji nejsem stejn. Jinak eeno: kn zpochybuje
identitu subjektu, chpanou na zpsob vdomho nvratu k sob. Levinas vtto
souvislosti rozliuje nvrat ksob (retour soi) vlastn transcendentlnmu subjektu a rekurovn ksob (rcurrence soi) vlastn subjektu oslovenmu, jak se
jej pokou teoretizovat. K upesnn tto dichotomie se dostaneme ne, kdy
poukeme na vztah tto rekurence, je nen nvratem ksob, ktlesnosti. Jak
vme, kn je v Jinak ne bt interpretovno nikoli jako akt mluvcho subjektu,
nbr jako pasivita odpovdi na apel, kter pedchz podvojnost aktivita pasivita. Levinas se explicitn vymezuje vi chpn pasivity jako receptivity a usiluje o to, myslet jakousi hlub pasivitu. Je-li kn skuten pasivitou pasivnj
ne veker pasivita ve smyslu opozita aktivity, nehroz oslovenmu subjektu,
e takto prodchnut jinakost absolutn heteronomnho apelu pln zmiz, aby
uvolnil msto anonymnmu a nesmyslnmu hluen Ono je, i e propj sv
rty neosobn ei, kter by mluvila skrze nj? Tyto monosti podle m interpretace skt tsn piblen pojm kn a Ono je vpozdnm dle. Avak pln
dezintegraci oslovenho subjektu se Levinas chce vyhnout, kdy se sna myslet
osloven subjekt jako subjekt sice zbaven identity, avak obdaen jedinenost
svho hlasu. Zd se mi tedy, e je jednak teba upesnit ono zpochybnn subjektu v osloven, kter jsem naznail, jednak uvaovat o urit obran subjektu, aby
navzdory alteraci zpsoben knm petrvalo urit j, kter ani je vpsnm
smyslu jakmkoli cosi2, je zpsobil odpovdat. Odtud Levinasova paradoxn
mylenka, podle kter je j pouze navzdory sob.
Levinas je takto nucen klst si nsledujc otzku: Jak bt prv pasivit kn
a zrove pln neztratit ne-li identitu, alespo uritou jedinenost mluvcho
subjektu? Jinak eeno, je-li osloven subjekt u Levinase definovn jako pasivita a zrove jako jedinenost, otzka zn: Jak navzdory pasivit pasivnj ne
veker pasivita myslet jedinenost? Tato otzka zskv na palivosti, uvme-li, e kn je tak popisovno jako exponovanost vi traumatu. Je subjekt s
to pet traumatizujc blzkost druhho, tj. zkuenost ohroujc jeho identitu,
a nadle mluvit v prvn osob jednotnho sla? Jako pedbnou odpov na
uveden otzky zmnm, e Levinas ns ujiuje, e zpochybnn mluvcho subjektu v kn neznamen jeho pln zmizen, nbr poruen identity a zrove
vznik ipseity, je erp svou jedinenost vhradn ze sv odpovdnosti. Odtud
rozlien na identitu (moi) a ipseitu (soi) mluvcho subjektu. Vudlosti kn tak mluvc subjekt ztrc svou identitu a zskv jedinenost hlasu, jen
odpovd, jak k Levinas, na absolutn heteronomn apel. Hovom-li o ud2

Parafrze vroku M. Petka pi doktorandskm semini, FF UK, prosinec 2010.