Mat 3

MATEMATIKA 3
Michal Ivaška
(verzia z 20. mája 2014)

Obsah
1 Úvod 4
1.1 Úvodná hodina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4
2 Vektory 5
2.1 Orientovaná úsečka a vektor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5
2.2 Súradnice vektora . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
2.3 Vel’kost’ vektora . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10
2.4 Operácie s vektormi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12
2.4.1 Sčítanie a odčítanie vektorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12
2.4.2 Násobenie vektora skalárom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13
2.4.3 Skalárny súčin dvoch vektorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19
2.4.4 Vektorový súčin dvoch vektorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24
2.4.5 Zmiešaný súčin troch vektorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28
3 Analytická geometria 30
3.1 Rovnica priamky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 30
3.1.1 Parametrický tvar rovnice priamky . . . . . . . . . . . . . . . . . . 30
3.1.2 Všeobecný tvar rovnice priamky v rovine . . . . . . . . . . . . . . 35
3.1.3 Smernicový a úsekový tvar rovnice priamky v rovine . . . . . . . 38
3.2 Rovnica roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41
3.2.1 Parametrický tvar rovnice roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41
3.2.2 Všeobecný tvar rovnice roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43
3.3 Rovnica úsečky, polpriamky a polroviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44
3.4 Vzájomná poloha lineárnych útvarov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46
2
MATEMATIKA 3 OBSAH
3.4.1 Vzájomná poloha dvoch priamok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46

3.4.2 Vzájomná poloha priamky a roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49
3.4.3 Vzájomná poloha dvoch rovín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49
3.5 Uhol lineárnych útvarov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50
3.5.1 Uhol dvoch priamok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50
3.5.2 Uhol priamky a roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51
3.5.3 Uhol dvoch rovín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53
3.6 Vzdialenost’ lineárnych útvarov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54
3.6.1 Vzdialenost’ dvoch bodov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54
3.6.2 Vzdialenost’ bodu od priamky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55
3.6.3 Vzdialenost’ bodu od roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57
3.6.4 Vzdialenost’ dvoch priamok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58
3.6.5 Vzdialenost’ priamky od roviny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61
3.6.6 Vzdialenost’ dvoch rovín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62
4 Kužel’osečky 63
4.1 Singulárne kužel’osečky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63
4.2 Regulárne kužel’osečky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 64
4.2.1 Kružnica . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 65
4.2.2 Elipsa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67
4.2.3 Hyperbola . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67
4.2.4 Parabola . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 68
4.3 Všeobecná rovnica kužel’osečky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69
4.4 Kužel’osečka a priamka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69
5 Diferenciálny počet 70
3
1
Úvod
1.1 Úvodná hodina
V tret’om ročníku sa na matematike v rozsahu 5 hodín týždenne budeme

venovat’ témam: Vektory, Analytická geometria, Kužel’osečky, Diferenciálny
počet a Štatistika.
4
2
Vektory
2.1 Orientovaná úsečka a vektor
Z geometrie vieme, že úsečka je vlastne úsek priamky ohraničený dvomi jej

bodmi. Presnejšie môžeme úsečku AB definovat’ ako prienik polpriamky AB
s polpriamkou BA. Pri úsečke (narozdiel od napr. polpriamky) nezáleží na
poradí bodov, teda úsečka AB je totožná s úsečkou BA.
5
MATEMATIKA 3 KAPITOLA 2. VEKTORY
Ak však určíme, ktorý z koncových bodov je počiatočný a ktorý koncový, ide

o orientovanú úsečku. Orientovaná úsečka AB je teda úsečka z bodu A do
bodu B. Pre orientované úsečky neplatí, že AB = BA. Orientovanú úsečku AB
znázorníme ako úsečku AB, na ktorú doplníme šípku smerujúcu z bodu A do
bodu B.
V prípade, že majú dve orientované úsečky rovnakú dĺžku, sú rovnobežné

(hovoríme, že majú rovnaký smer) a ich šípky smerujú na rovnakú stranu
(hovoríme, že majú rovnakú orientáciu), tak ide o ”skoro” tú istú orientovanú
úsečku, len každá má iné umiestnenie.
Definícia 1. Množina všetkých orientovaných úsečiek, ktoré majú navzájom

rovnakú vel’kost’, smer aj orientáciu sa nazýva vektor.
Vektory označujeme malými písmenami abecedy so šípkou, napr. →

−
u ,→
−
v ,→
−
w.
V literatúre sa bežne namiesto šípky používa pre označenie vektorov tučné
písmo: u, v, w. Dĺžku vektora →
−
u označujeme |→
−
u | a chápeme pod ňou dĺžku
l’ubovol’ného jeho umiestenia (t.j. l’ubovol’nej jeho orientovanej úsečky).
Prvky vektora sú teda orientované úsečky. Orientovanú úsečku, ktorá patrí

danému vektoru, nazývame umiestnením vektora. Jedným umiestnením vek-
tora (t.j. jednou jeho orientovanou úsečkou) je vektor jednoznačne určený. Ak
−→
teda hovoríme o vektore AB, tak ide o vektor, ktorého prvkom je orientovaná
úsečka AB.
Na rozlíšenie, či ide o jednu umiestnenie vektora (t.j. konkrétnu orientovanú

úsečku) alebo o celý vektor (t.j. množinu všetkých orientovaných úsečiek s rov-
6
nakou vel’kost’ou, smerom a orientáciou) sa niekedy používajú pojmy viazaný

vektor a vol’ný vektor, pričom pod viazaným vektorom sa myslí konkrétne
umiestnenie vektora.
−→ −−→
Môžeme si všimnút’, že vektory AB a CD sa rovnajú práve vtedy, ked’ je stred
úsečky AD totožný so stredom úsečky BC (pre nejaké l’ubovol’né ale pevne
zvolené umiestnenia vektorov).
Definícia 2. Vektor, ktorého počiatočný bod je totožný s koncovým bodom, sa

→
− −→ → −
nazýva nulový vektor a označujeme ho 0 . Teda AB = 0 ak A = B.
−→ −−→
Ak majú dva vektory AB a CD rovnakú vel’kost’ a smer, ale opačnú orientáciu,
−−→
nazývame ich navzájom opačné vektory. Môžeme tiež povedat’, že vektor CD
−→ −−→ −→
je opačným vektorom k vektoru AB, čo zapisujeme ako CD = −AB. Potom
−→ −−→
samozrejme aj AB = −CD.
Dva vektory, ktoré majú rovnaký smer (t.j. sú rovnobežné) nazývame navzá-
jom kolineárne vektory. Tri vektory, ktoré sa dajú umiestnit’ do tej istej ro-
viny, nazývame navzájom komplanárne vektory.
2.2 Súradnice vektora
Už vieme, že vektor je jednoznačne daný l’ubovol’ným svojím umiestnením. Ak

zavedieme v rovine alebo priestore súradnicovú sústavu, možeme tiež vektor
7
určit’ súradnicami.
−→
Uvažujme vektor AB, kde A = [1, 2] a B = [4, 10]. Všimnite si, že bez ohl’adu
na jeho umiestnenie, budú vždy rozdiely medzi súradnicami počiatočného a
koncového bodu rovnaké, a to 3 v smere osi x a 8 v smere osi y. Tieto roz-
diely súradníc koncových bodov (l’ubovol’ného) umiestnenia vektoru budeme
−→
nazývat’ súradnice vektora a zapisovat’ v tvare AB = (3, 8).
Súradnice vektora môžeme chápat’ aj ako súradnice koncového bodu jeho umiest-
nenia, ktorého počiatočný bod je [0, 0].
Pre väčšiu prehl’adnost’ budeme súradnice bodov udávat’ v hranatých zátvor-

kách a súradnice vektorov v okrúhlych. Znak = v zápisoch A = [1, 2] alebo
−→
AB = (3, 8) sa často vynecháva.
Vektor v rovine alebo priestore môžeme chápat’ teda aj ako posunutie bodu
o súradnice vektora. Iné chápanie vektora je zase ako l’ubovol’ná usporia-
daná n-tica reálnych čísel. Množinu všetkých usporiadaných n-tíc reálnych
čísel (spolu s operáciami, ktorými sa budeme zaoberat’ neskôr) sa nazýva
n-rozmerný vektorový priestor. Číslo n nazývame dimenzia vektorového
priestoru. My sa budeme zaoberat’ iba vektormi v rovine a v priestore, teda
vektorovými priestormi s dimenziami n = 2 a n = 3.
−→
Úloha 2.1. Určte súradnice vektora AB, kde A = [0, 5] a B = [3, 7].
Riešenie. Súradnice vektora určíme ako rozdiely jednotlivých súradníc bodov,

−→
teda x = 3 − 0 = 3 a y = 7 − 5 = 2. Takže AB = (3, 2).
8
−→
Vektor AB sa niekedy označuje tiež B − A. Môžeme ho teda chápat’ aj ako
rozdiel dvoch bodov, aj ked’ v geometrii sme sa doteraz s takou ”operáciou”
−→
nestretli. To, že z bodu A sa posunutím o vektor AB dostaneme do bodu B,
−→
niekedy zapisujeme tiež A + AB = B.
−−→
Úloha 2.2. Určte súradnice vektora KL, kde K = [5, 3] a L = [6, 1].
−−→
Riešenie. Rovnako ako predtým, KL = L − K = (6 − 5, 1 − 3) = (1, −2).
Úloha 2.3. Daný je trojuholník ABC, kde A = [2, 7], B = [1, −3] a C = [−5, 4].
−→ −−→ −→ −→
Určte súradnice vektorov AB, BC, CA a AC.
−→ −−→ −→
Riešenie. AB = B − A = (−1, −10), BC = C − B = (−6, 7), CA = A − C = (7, 3),
−→
AC = C − A = (−7, −3).
Úloha 2.4. Dané sú body A = [7, −1], B = [3, 2], C = [−3, −4]. Do bodu C sme
−→
umiestnili vektor AB, určte súradnice jeho koncového bodu.
−→
Riešenie. Najprv určíme súradnice vektora AB = B − A = (−4, 3). Jeho kon-
cový bod (označme ho D) pri umiestnení vektora do bodu C = [−3, −4] bude
−→
D = C + AB = [−7, −1].
−→ −→ −→
Všimnite si, že ak AB = (x, y), tak BA = −AB = (−x, −y).
9
2.3 Vel’kost’ vektora
Pripomeňme si, že vel’kost’ou vektora nazývame vel’kost’ l’ubovol’ného jeho

umiestnenia (t.j. vel’kost’ l’ubovol’nej orientovanej úsečky, ktorá mu patrí). Vel’-
kost’ vektora je teda nezáporné reálne číslo, pričom nulovú vel’kost’ má iba
→
−
nulový vektor 0 .
Úloha 2.5. Daný je vektor →

−
u = (3, 4). Určte |→
−
u |.
Riešenie. Umiestnime vektor do bodu [0, 0]. Z Pytagorovej vety vyplýva, že

√
|→
−
u | = 32 + 42 = 5.

−
v = (2, 7, −1). Určte |→
−
v |.
Riešenie. Ak vektor umiestnime do bodu [0, 0, 0], hl’adáme vlastne dĺžku tele-
sovej uhlopriečky kvádra s hranami dĺžok 2, 7 a 1. Tú vypočítame dvojnásob-
ným použitím Pytagorovej vety: uhlopriečka steny s hranami 2 a 7 má dĺžku
√
22 + 72 a hl’adaná telesová uhlopriečka je teda
r
→
− √ 2 √ √ √
|v|= 22 + 72 + 12 = 22 + 72 + 12 = 54 = 3 6.
Použitú metódu zovšeobecníme pre l’ubovol’né n-rozmerné vektory.
10
Definícia 3. Majme daný vektor → −

u = (u1 , u2 , . . . , un ). Pod vel’kost’ou vektora →
−
u
p
budeme rozumiet’ číslo u21 + u22 + . . . + u2n .
Úloha 2.7. Daný je trojuholník ABC, kde A = [−1, 2], B = [1, 5] a C = [3, −2].
Určte obsah trojuholníka ABC.
Riešenie. Dĺžky strán daného trojuholníka sa rovnajú vel’kostiam vektorov

−→ −−→ −→
AB, BC a AC. Ich súradnice sú
−→ −−→ −→
AB = B − A = (2, 3), BC = C − B = (2, −7), AC = C − A = (4, −4),
a teda
−→ √ √ −−→ p √ −→ p √
|AB| = 22 + 32 = 13, |BC| = 22 + (−7)2 = 53, |AC| = 42 + (−4)2 = 32.
Použitím Herónovho vzorca

p a+b+c
S= s(s − a)(s − b)(s − c), kde s =
2
dostávame S = 10.
Neskôr si ukážeme metódu, vd’aka ktorej pomocou vektorov ešte jedno-

duchšie vypočítame obsah trojuholníka.
11
2.4 Operácie s vektormi
2.4.1 Sčítanie a odčítanie vektorov
Už sme si hovorili, že vektor môžeme chápat’ napr. aj ako posunutie. Majme

dané dva vektory →
−u ,→
−v a uvažujme, čo dostaneme zložením príslušných posu-
nutí. Vektor, ktorý prislúcha tomuto výslednému posunutiu, sa nazýva sú-
čet vektorov →
−
u a →−v a označuje →
−
u +→−v . Všimnite si, že rovnako ako pre
súčet reálnych čísel, tak aj pre súčet vektorov platí komutatívny zákon, t.j.
→
−
u +→ −
v =→ −v +→−
u . Platí tiež asociatívny zákon, takže sčítavat’ môžeme l’ubo-
vol’ný počet vektorov bez ohl’adu na poradie sčitovania.
Iné chápanie sčítania vektorov, je pomocou orientovaných úsečiek. Majme

−→ − −−→
dané vektory →
−
u = AB a → v = BC, teda vektor v umiestnime do koncového
−→
bodu umiestnenia vektoru u. Potom → −
u +→−
v = AC.
Definícia 4. Ak →
−
u = (u1 , u2 , . . . , un ) a →
−
v = (v1 , v2 , . . . , vn ), tak pod súčtom
vektorov →
−
u ,→
−
v budeme rozumiet’ vektor
→
−
u +→
−
v = (u1 + v1 , u2 + v2 , . . . , un + vn ).
Už vieme, že pre reálne čísla platí, že odčítanie reálneho čísla je vlastne pričí-
tanie čísla k nemu opačnému. Tak isto je definované aj odčítanie vektora, teda
pod odčítaním vektora budeme chápat’ pričítanie vektora k nemu opačnému.
12
Úloha 2.8. Daný je trojuholník KLM , kde K = [5, −1], L = [1, 8] a M = [−2, 4].
→
− − → −c − →
− −−→ →
− −−→
Určte súradnice vektorov →
−
a+ b,→a − −c , →
−c + →
−
a a→ b , ak →
−
a = KL, b = LM
−c = −
a→
−→
KM .
→
− −
Riešenie. Najprv si určíme súradnice vektorov →
−
a , b ,→
c:
→
− −−→
a = KL = L − K = (−4, 9),
→
− −−→
b = LM = M − L = (−3, −4),
−c = −
→ −→
KM = M − K = (−7, 5).
Teda
→
− →
−
a + b = (−4, 9) + (−3, −4) = (−4 − 3, 9 − 4) = (−7, 5),
→
−
a −→
−c = (−4, 9) − (−7, 5) = (−4 + 7, 9 − 5) = (3, 4),
→
−c + →
−
a = (−7, 5) + (−4, 9) = (−7 − 4, 5 + 9) = (−11, 14),
−c − →
→ −
b = (−7, 5) − (−3, −4) = (−7 + 3, 5 + 4) = (−4, 9).
2.4.2 Násobenie vektora skalárom
Už vieme, že vektory môžeme chápat’ aj ako usporiadané n-tice reálnych čísel,

teda ako prvky množiny Rn .
Presnejšie, namiesto R môžeme zvolit’ aj inú množinu, ktorá je tzv. pol’om

(musí spĺňat’ spolu s operáciami určité vlastnosti). My však budeme pracovat’
iba s reálnymi číslami.
13
Ked’ pracujeme s vektormi, tak samotné prvky množiny R nazývame skaláry.
Všimnite si, že násobenie prirodzených čísel sa dá chápat’ ako súčet. Naprí-

klad 5.8 sa dá chápat’ ako súčet piatich osmičiek. Rovnako je definovaná aj
operácia násobenia vektora skalárom. Teda 3.(2, 7) dostaneme ako (2, 7) +
(2, 7) + (2, 7) = (3.2, 3.7) = (6, 21). Toto násobenie môžeme, rovnako ako pre
čísla, zovšeobecnit’ z prirodzených násobkov na l’ubovol’né reálne násobky.
Definícia 5. Nech je daný vektor →

−
u = (u1 , u2 , . . . , un ) a skalár r ∈ R. Potom pod
násobkom skalára r a vektora →−
u rozumieme vektor r · → −u = (ru , ru , . . . , ru ).
1 2 n
Podobne ako pri násobení čísel, tak aj pri násobení vektora skalárom sa
niekedy znamienko násobenie vynecháva, teda namiesto r.→ −
u napíšeme r→−
u.
Otázka: Aký je geometrický zmysel skalárneho r-násobku vektora?

Odpoved’: Dostaneme vektor, ktorý má rovnaký smer a jeho vel’kost’ sa zväčší
|r|-krát. V prípade, že r < 0, tak sa zmení jeho orientácia.
Uvažujme teraz napríklad vektor → −s , ktorý bude predstavovat’ posun po zemi

o jeden krok na sever, a vektor →
−
v , ktorý bude predstavovat’ posun o jeden krok
na východ. Potom je zrejmé, že l’ubovol’ný pohyb po zemi môžeme vyjadrit’ ako
vektor v tvare a.→
−
s + b.→
−
v , napríklad 5→−u − 3→
−v znamená posun o 5 krokov na
sever a 3 kroky na západ. Tento výsledný vektor, ktorý sme dostali najprv
skalárnym vynásobením jednotlivých daných vektorov a potom ich sčítaním,
nazývame lineárna kombinácia vektorov.
14
Definícia 6. Nech →
−
u1 , →
−
u2 , . . . , −
→ sú dané vektory z toho istého vektorového pries-
u n
toru a nech r1 , r2 , . . . , rn sú l’ubovol’né skaláry (reálne čísla). Potom každý vektor

v tvare
r1 .→
−
u1 + r2 .→
−
u 2 + . . . + rn .−
→
un
nazývame lineárna kombinácia vektorov →

−
u1 , →
−
u2 , . . . , −
→.
u n
Ak by sme v predchádzajúcej úvahe zamenili vektor →

−
v napríklad za pohyb o
jeden krok na juh, už by neplatilo, že l’ubovol’ný pohyb po zemi môžeme vy-
jadrit’ ako lineárnu kombináciu týchto dvoch vektorov. Je to preto, lebo →
−
v je
skalárnym (−1)-násobkom vektora →
−
u , a teda by sme sa ich lineárnou kombi-
náciou mohli pohybovat’ iba v jednom smere, teda iba priamo na sever alebo
priamo na juh.
Zadanie: Uvažujme daný bod v priestore. Zistite, aký je najmenší počet vek-
torov, ktoré musia byt’ dané, aby sme sa posunom o ich lineárnu kombináciu
dokázali dostat’ do l’ubovol’ného bodu priestoru. Akú vlastnost’ musia spĺňat’
tieto vektory?
Odpoved’: Musia byt’ dané minimálne tri vektory, pretože pomocou dvoch
vektorov by sme sa mohli dostat’ maximálne iba do bodov v rovine, ktorú tieto
vektory určujú. Tri vektory musia byt’ zvolené tak, aby všetky tri neležali v
tej istej rovine.
Ak by všetky tri vektory ležali v jednej rovine, tak je tam jeden vektor akoby
”navyše”, pretože na l’ubovol’ný pohyb v rovine by nám stačili aj dva vektory.
Ak však žiadny vektor nie je ”navyše”, tak tieto vektory nazývame lineárne
nezávislé. Uvedieme si teraz presnú definíciu.
15
Definícia 7. Vektory nazývame lineárne závislé, ak je možné jeden z nich vy-

jadrit’ ako lineárnu kombináciu ostatných. Vektory nazývame lineárne nezá-
vislé, ak nie sú lineárne závislé.
O ekvivalentnom spôsobe popisovania lineárnej nezávislosti vektorov hovorí

nasledujúca veta.
Veta 1. Vektory →
−
u1 , →
−
u2 , . . . , −
→ sú lineárne nezávislé práve vtedy, ked’ je rovnost’
u n
r1 .→
−
u1 + r2 .→
− →=→
u2 + . . . + rn .−
u
−
0
n
splnená iba pre r1 = r2 = . . . rn = 0.
Ked’že nulový vektor sa dá vždy napísat’ ako lineárna kombinácia l’ubo-

vol’ných vektorov, tak pokial’ je jeden z vektorov nulový, tak sú vždy lineárne
závislé. Ak sú nejaké vektory lineárne závislé, tak pridaním l’ubovol’ného vek-
tora už zostanú lineárne závislé. Ak sú nejaké vektory lineárne nezávislé, tak
odobratím l’ubovol’ného vektora zostanú lineárne nezávislé.
Môžeme si všimnút’, že v n-rozmernom vektorovom priestore môže existovat’

najviac n navzájom lineárne nezávislých vektorov. Každú skupinu n lineárne
nezávislých vektorov v n-rozmernom priestore nazývame báza vektorového
priestoru. Napríklad vektory (1, 0, 0), (0, 1, 0) a (0, 0, 1) tvoria bázu trojrozmer-
ného vektorového priestoru.
Úloha 2.9. Vyjadrite vektor → −z = (2, −2, −10) ako lineárnu kombináciu vekto-
rov →
−
u = (2, 1, −1), →
−
v = (2, 3, 2) a →
−
w = (4, 5, −2).
16
Riešenie. Hl’adáme také reálne čísla (skaláry) a, b, c, aby platilo
→
−
z = a.→
−
u + b.→
−
v + c.→
−
w,
teda aby (2, −2, −10) = a(2, 1, −1) + b(2, 3, 2) + c(4, 5, −2). Po úprave dostávame
(2, −2, −10) = (2a, a, −a) + (2b, 3b, 2b) + (4c, 5c, −2c) a d’alej
(2, −2, −10) = (2a + 2b + 4c, a + 3b + 5c, −a + 2b − 2c).
Dva vektory sa rovnajú práve vtedy, ked’ sa rovnajú jednotlivé ich súradnice,
teda dostávame sústavu troch rovníc o troch neznámych:
2a + 2b + 4c = 2
a + 3b + 5c = −2
−a + 2b − 2c = −10
Riešením tejto sústavy (ktoré nájdeme napríklad pomocou matíc) je trojica

a = 2, b = −3, c = 1, teda hl’adané vyjadrenie je
→
−
z = 2→
−
u − 3→
−
v +→
−
w.
Úloha 2.10. Zistite, či sú body A = [3, 1], B = [−1, 7] a C = [9, −8] kolineárne.
Riešenie. Z geometrickej predstavy vektora vyplýva, že tri body sú koline-

árne práve vtedy, ked’ l’ubovol’né dva vektory, ktorých koncové body sú tieto
tri body, sú lineárne závislé (t.j. jeden je skalárnym násobkom druhého). Uva-
−→ −→ −→ −→
žujme napríklad vektory AB = (−4, 6) a AC = (6, −9). Ked’že AC = − 23 AB,
tak sú vektory lineárne závislé, a teda body A, B, C sú kolineárne.
17
Úloha 2.11. Určte, či sú vektory →

−
u = (2, −1, 3), →
−
v = (3, 0, 6), →
−
w = (7, −5, 10)
lineárne nezávislé.
Riešenie. Využijeme vlastnost’, že vektory → −

u ,→
−v ,→
−
w sú lineárne nezávislé práve
→
− →
− →
− →
−
vtedy, ked’ je rovnost’ a u +b v +c w = 0 splnená len pre a = b = c = 0. Riešme
→
−
teda rovnicu a→ −u + b→
−
v + c→−w = 0 , po dosadení:
a(2, −1, 3) + b(3, 0, 6) + c(7, −5, 10) = (0, 0, 0).
Po úprave pravej strany dostávame tvar
(2a + 3b + 7c, −a − 5c, 3a + 6b + 10c) = (0, 0, 0),
ktorý je ekvivalentný so sústavou:
2a + 3b + 7c = 0
−a − 5c = 0
3a + 6b + 10c = 0
Jedným riešením tejto sústavy je trojica a = b = c = 0. Pripomeňme si, že ak

má sústava lineárnych rovníc viac ako jedno riešenie, tak ich má nekonečne
vel’a. Táto sústava však už iné riešenie nemá, a teda dané vektory sú lineárne
nezávislé.
Pri určovaní lineárnej nezávislosti vektorov však nepotrebujeme hl’adat’ kon-

krétne riešenia príslušnej sústavy. Stačí nám vediet’, či ich existuje nekonečne
vel’a. Sústava n lineárnych rovníc s n neznámymi má nekonečne vel’a riešení
práve vtedy, ked’ matica tejto sústavy v (hornom) trojuholníkovom tvare obsa-
huje (aspoň jeden) nulový riadok.
18
2.4.3 Skalárny súčin dvoch vektorov
Ak máme dané dva nenulové vektory v rovine alebo v priestore a umiestnime

ich do toho istého bodu, môžeme definovat’ ich uhol. Je zrejmé, že tento uhol
bude vždy rovnaký bez ohl’adu na zvolené umiestnenie.
Definícia 8. Majme dva nenulové vektory →

−
u ,→
−
v v rovine alebo v priestore. Pod
ich uhlom ϕ budeme rozumiet’ konvexný uhol, ktorý zvierajú po ich umiestnení
do toho istého bodu.
Ak je aspoň jeden z daných dvoch vektorov nulový, ich uhol nedefinujeme.

Pre uhol ϕ dvoch nenulových vektorov platí, že ϕ ∈ h0, πi. Dva totožné vektory
zvierajú uhol 0 a navzájom opačné vektory uhol π.
Pomocou dĺžok a uhlu dvoch vektorov teraz definujeme operáciu, ktorá sa na-
zýva skalárny súčin vektorov.
Definícia 9. Nech →
−
u ,→
−
v sú vektory z toho istého vektorového priestoru, ktoré
zvierajú uhol ϕ. Reálne číslo
→
−
u .→
−
v = |→
−
u |.|→
−
v |. cos ϕ
nazývame skalárny súčin vektorov →

−
u a→
−
v . Ak je niektorý z vektorov nulový,
→
− →
−
tak u . v = 0.
Treba si uvedomit’, že skalárny súčin vektorov je skalár, t.j. reálne číslo.
19
Úloha 2.12. Daný je rovnostranný trojuholník ABC so stranou a = 4 cm.

−→ −→
Určte skalárny súčin AB.AC.
−→ −→
Riešenie. Ked’že ϕ = π3 , tak AB.AC = 4.4. 21 = 8.
Otázka: Čo nám o dvojici vektorov hovorí znamienko ich skalárneho súčinu?
Odpoved’: Ak je ich skalárny súčin 0, tak bud’ sú na seba kolmé alebo je jeden
z nich nulový. Ak je ich skalárny súčin kladný, tak zvierajú ostrý uhol a ak je
záporný, tak zvierajú tupý uhol.
Veta 2. Dva nenulové vektory →

−
u ,→
−
v v rovine alebo v priestore sú na seba kolmé
práve vtedy, ked’ →
−
u .→
−
v = 0.
Úloha 2.13. Dané sú vektory →

−
u = (1, 4) a →
−
v = (3, 6). Určte →
−
u .→
−
v.
Riešenie. Na výpočet skalárneho súčinu potrebujeme poznat’ vel’kosti vekto-

rov a ich uhol ϕ. Vel’kosti vieme určit’ pomocou vzorca, ale uhol ϕ zatial’ ne-
vieme vypočítat’. Umiestnime tieto dva vektory do bodu [0, 0]. Ich koncové body
budú mat’ potom súradnice [1, 4] a [3, 6]. Ak ich spojíme, dostaneme umiestne-
nie vektora →
−
w = (2, 2), resp. vektora k nemu opačnému. Tieto tri orientované
úsečky tvoria trojuholník, a teda z kosínusovej vety vyplýva, že
|→
−
w |2 = |→
−
u |2 + |→
−
v |2 − 2|→
−
u |.|→
−
v |. cos ϕ,
z čoho po úprave dostaneme vzt’ah
→
− →
− |→
−
u |2 + |→
−
v |2 − |→
−
w |2
| u |.| v |. cos ϕ = .
2
20
Na l’avej strane je vlastne hl’adaný skalárny súčin →

−
u .→
−
v , a teda
→
− 17 + 45 − 8
u .→
−
v = = 27.
2

Tento postup sa však dá zovšeobecnit’ a zjednodušit’. Ak máme dané vektory

→
−
u = (a, b) a →
−
v = (c, d), tak potom pomocný vektor → −w = (c − a, d − b). Po
dosadení do odvodeného vzt’ahu
→
− →
− |→
−
u |2 + |→
−
v |2 − |→
−
w |2
| u |.| v |. cos ϕ =
2
dostávame, že
→
− →
− (a2 + b2 ) + (c2 + d2 ) − (c2 − 2ac + a2 + d2 − 2bd + b2 )
u.v = = ac + bd.
2
Dokázali sme teda nasledujúcu vetu.
Veta 3. Nech →
−
u = (u1 , u2 ) a →
−
v = (v1 , v2 ) sú dané dva vektory v rovine. Potom
→
−
u .→
−
v = u1 v1 + u2 v2 .
Analogický vzt’ah platí aj pre vektory v priestore, teda ak →

−
u = (u1 , u2 , u3 ) a
→
− →
− →
−
v = (v , v , v ), tak u . v = u v + u v + u v .
1 2 3 1 1 2 2 3 3
Z definície skalárneho súčinu vektorov a z predchádzajúcej vety priamo vy-

plýva nasledujúci vzt’ah pre výpočet uhlu dvoch vektorov.
21
Veta 4. Nech →
−
u ,→
−
v sú dané dva vektory v rovine alebo v priestore, ktoré zvie-
rajú uhol ϕ. Potom
→
−
u .→−v
cos ϕ = → .
| u |.|→
− −v|
Predchádzajúca veta je aj ukážkou toho, že v matematike sa niekedy kvôli

jednoduchosti rôzne veci označujú rovnakým symbolom. Síce aj v čitateli aj v
menovateli zlomku máme operáciu označenú bodkou, ale zatial’ čo tá v čitateli
predstavuje skalárne násobenie vektorov, tak tá v menovateli zase násobenie
reálnych čísel.
Úloha 2.14. Daný je trojuholník ABC, kde A = [1, 7], B = [−3, 3] a C = [2, 5].
Určte vel’kosti jeho vnútorných uhlov.
Riešenie. Uhol α pri vrchole A v trojuholníku je uhlom, ktorý zvierajú vektory

−→ −→ −→ −→
−4+8
AB = (−4, −4) a AC = (1, −2). Teda cos α = −AB. AC
→ −→ = √ √ = 0,3162, odkial’
32. 5
|AB|.|AC|
◦ −→
α = 72 . Uhol β pri vrchole B je zase uhlom, ktorý zvierajú vektory BA =
−−→ −→ −−→
(4, 4) a BC = (5, 2). Čiže podobne cos β = −BA.
→ −
BC 20+8
→ = √ √
−
32. 29
= 0,9191, teda
|BA|.|BC|
−→ −−→
β = 23◦ . Uhol γ pri vrchole C môžeme dopočítat’ ako uhol vektorov CA a CB,
ale jednoduchšie ako γ = 180◦ − 72◦ − 23◦ = 85◦ .

−
u = (4, −3) a →
−
v = (6, p). Určte hodnotu para-
metra p tak, aby vektory boli na seba kolmé.
Riešenie. Musí platit’, že →

−
u .→
−
v = 0, teda 4.6 − 3p = 0, odkial’ p = 8.
22

−
u = (7, 8). Určte vektor →
−
v tak, aby s vektorom →
−
u
zvieral pravý uhol.
Riešenie. Z geometrickej predstavy o vektoroch je zrejmé, že vektorov, ktoré

→
−
spĺňajú danú požiadavku, je nekonečne vel’a. Sú to tie vektory →
−
v 6= 0 , pre
ktoré platí →
−u .→
−
v = 0. Jeden z nich je napríklad →
−
v = (8, −7) a všetky ostatné
nájdeme ako l’ubovol’ný nenulový skalárny násobok tohto vektora.
Ak máme daný vektor (a, b) a hl’adáme vektor, ktorý je k nemu kolmý,

môžeme použit’ vektor (b, −a) alebo l’ubovol’ný jeho nenulový násobok.

−
u = (3, −1, 5). Určte vektor →
−
v tak, aby s vektorom
→
−
u zvieral pravý uhol.
Riešenie. Opät’ musíme iba určit’ nejaký nenulový vektor → −v tak, aby platilo
→
−u .→
−
v = 0. Prvé dve súradnice si môžeme zvolit’ l’ubovol’ne a tretiu dopočítat’,
teda napr. →
−v = (1, 3, 0).
Úloha 2.18. Dané sú body A = [2, 1] a B = [5, 4]. Určte súradnice bodov C a D
tak, aby štvoruholník ABCD bol štvorec.
−−→ −−→ −→
Riešenie. Hl’adáme vektor → −
u = AD = BC, ktorý je kolmý na AB = (3, 3) a
zároveň rovnako vel’ký. Také vektory zrejme existujú dva, a to →
−
u1 = (3, −3) a
→
− →
− →
−
u = (−3, 3). Ked’že C = B + u a D = A + u , tak postupne dostávame dve
2
riešenia: C1 = [8, 1], D1 = [5, −2] a C2 = [2, 7], D2 = [−1, 4].
23
2.4.4 Vektorový súčin dvoch vektorov
S pomocou skalárneho súčinu vektorov už vieme vyriešit’ aj nasledujúcu úlohu.

−
u = (1, 2, 3) a →
−
v = (7, −1, 5). Určte vektor →
−
w
tak, aby bol kolmý na obidva dané vektory.
Riešenie. Označme si súradnice →

−
w = (x, y, z). Je zrejmé, že vektorov kolmých
na vektory →
−
u ,→
−
v je nekonečne vel’a, ale všetky majú rovnaký smer, líšia sa
iba vel’kost’ou a orientáciou, t.j. všetky sú len nenulové skalárne násobky toho
istého vektora. Aby bol vektor → −w kolmý na vektory →−u a→−
v , musí platit’: →
−
u .→
−
w =
0a→
−
v .→
−
w = 0, teda (1, 2, 3).(x, y, z) = 0 a (7, −1, 5).(x, y, z) = 0. Z toho dostávame
sústavu rovníc:
x + 2y + 3z = 0
7x − y + 5z = 0
Jedným z riešení tejto rovnice je x = 13, y = 16, z = −15, takže jedným z
hl’adaných vektorov je w = (13, 16, −15). Zadaniu vyhovuje tiež každý jeho
skalárny násobok.
Ak by sme však mali v predchádzajúcej úlohe presne zadanú vel’kost’ a orien-

táciu hl’adaného vektora, tak má úloha jednoznačné riešenie.
Jedným z takýchto vektorov, ktoré sú kolmé na dané dva vektory v trojroz-

mernom priestore, sa nazýva vektorový súčin týchto dvoch vektorov v zmysle
nasledujúcej definície.
24
Definícia 10. Nech →−

u ,→
−
v sú dané dva vektory z vektorového priestoru s di-
menziou n = 3. Potom vektor →
−
w nazývame vektorový súčin vektorov → −
u ,→
−
v a
označujeme →
−
u ×→
−
v ak platí:
(a) vel’kost’ |→
−
w | sa rovná obsahu rovnobežníka určeného vektormi →
−
u ,→
−
v,
(b) vektor →
−
w je kolmý na vektory →
−
u ,→
−
v,
(c) vektory →
−
u ,→
−
v ,→
−
w tvoria pravotočivý systém vektorov.
Pravotočivý systém vektorov →

−
u ,→
−
v ,→
−
w znamená, že ak je palec pravej ruky
orientovaný ako vektor u a ukazovák pravej ruky ako vektor →
→
− −
v , tak prostred-
ník je orientovaný ako vektor →−
w . Je zrejmé, že ak →
−
u ,→
−v ,→
−
w tvoria pravotočivý
→
− →
− →
−
systém vektorov, tak v , u , w tvoria l’avotočivý systém. Zároveň si môžeme
všimnút’, že
→
−
u ×→
−
v = −→
−
v ×→
−
u.
V kocke ABCDEF GH so štandardným označením vrcholov platí, že na-

−→ −−→ −→
príklad vektory AB, AD, AE tvoria pravotočivý systém, zatial’ čo napríklad
−→ −−→ −→
vektory GF , GH, GC tvoria l’avotočivý systém.
Všimnite si, že výsledkom vektorového súčinu dvoch vektorov je vektor, naroz-

diel od skalárneho súčinu dvoch vektorov, ktorého výsledkom je skalár (reálne
číslo).
Nasledujúca veta, ktorú si uvedieme bez dôkazu, hovorí, ako nájdeme vekto-
rový súčin dvoch vektorov, ktoré máme zadané súradnicami.
25
Veta 5. Nech →
−
u = (a, b, c) a →
−
v = (d, e, f ) sú dané dva vektory z trojrozmerného
vektorového priestoru. Potom
→
−
u ×→
−
v = (bf − ce, cd − af, ae − bd).
Zapamätanie pomerne zložitého vyjadrenia súradníc vektorového súčinu nám

ul’ahčí nasledujúca schéma, v ktorej sú súradnice daných dvoch vektorov v
inom poradí:
b c a b
e f d e
Teraz vidíme, že z prvého ”štvorca” schémy dostaneme prvú súradnicu bf − ce

(ak si spomenieme na determinanty matíc, tak je to determinant tejto matice
vel’kosti 2 × 2), podobne z druhého (prostredného) štvorca dostaneme súrad-
nicu cd − af a z tretieho ae − bd.
Úloha 2.20. Určte vektorový súčin vektorov →

−
u = (1, 2, 3) a →
−
v = (4, 5, 6).
Riešenie. Najprv vytvoríme pomocnú schému:
2 3 1 2
5 6 4 5
Podl’a nej teda
→
−
u ×→
−
v = (2.6 − 5.3, 3.4 − 6.1, 1.5 − 4.2) = (−3, 6, −3).
26
Ak by sme v predchádzajúcej úlohe mali nájst’ l’ubovol’ný vektor kolmý na

vektory →
−
u ,→
−
v , tak je riešením nielen vektor →
−
u ×→
−
v , ale aj l’ubovol’ný jeho ska-
lárny násobok, t.j. l’ubovol’ný vektor, ktorý je s ním lineárne závislý. Takúto
dvojicu vektorov niekedy označujeme vlnovkou:
(−3, 6, −3) ∼ (1, −2, 1)
Pomocou dĺžok vektorov a Herónovho vzorca sme vedeli vypočítat’ obsah troj-
uholníka. Vlastnost’ vektorového súčinu týkajúca sa obsahu nám to však vý-
razne zjednoduší. Vrát’me sa k tej istej úlohe, akú sme už riešili.
Úloha 2.21. Daný je trojuholník ABC, kde A = [−1, 2], B = [1, 5] a C = [3, −2].
Určte obsah trojuholníka ABC.
−→ −→
Riešenie. Trojuholník ABC je určený vektormi AB = (2, 3) a AC = (4, −4).
Aby sme mohli použit’ vektorový súčin, potrebujeme pracovat’ v trojrozmer-
nom vektorovom priestore. To ale jednoducho vyriešime tak, že si vektory
umiestnime do roviny v priestore, a teda im doplníme l’ubovol’nú tretiu sú-
radnicu (obom vektorom rovnakú, najjednoduchšie je zvolit’ nulovú). Teda
−→ −→
AB = (2, 3, 0) a AC = (4, −4, 0). Z vlastnosti vektorového súčinu vektorov teraz
−→ −→
vyplýva, že SABC = 12 |AB × AC|. Zostrojme pomocnú schému:
3 0 2 3
−4 0 4 −4
Teda →
−
u ×→
−
v = (0, 0, −8 − 12) = (0, 0, −20). Dĺžka tohto vektora je 20, a teda
obsah trojuholníka ABC je 10.
27
2.4.5 Zmiešaný súčin troch vektorov
Naučili sme sa, ako pomocou vektorového súčinu dvoch vektorov môžeme vy-
počítat’ obsah rovnobežníka, ktorý je týmito dvomi vektormi určený. To nám
tiež umožňuje vypočítat’ objem kolmého hranola, ktorého podstavou je tento
rovnobežník, pretože obsah rovnobežníka stačí vynásobit’ výškou hranola. Zo
stereometrie vieme, že pokial’ by sme mali namiesto kolmého hranola kolmý
ihlan, súčin obsahu podstavy a výšky treba vydelit’ tromi.
Teraz si ukážeme, ako vypočítat’ objem šikmého hranola, teda hranola, kto-
rého bočné hrany nie sú kolmé na rovinu podstavy. Šikmé hranoly spolu s
kolmými hranolmi sa nazývajú rovnobežnosteny, lebo každá dvojica ich pro-
til’ahlých stien je rovnobežná. Výška šikmého hranola sa ale narozdiel od kol-
mého hranola nerovná dĺžke bočnej hrany.
→
− −
Uvažujme rovnobežnosten určený vektormi →−a , b ,→
c . Už vieme, že obsah pod-
→
− →
−
stavy určenej vektormi →
−
a , b sa rovná |→
−
a × b |. Ak si označíme ϕ odchýlku
(uhol) bočných stien rovnobežnostena od smeru kolmého na rovinu podstavy
→
−
(t.j. od smeru vektora →
−
a × b ), dostaneme vzt’ah v = |→ −c |. cos ϕ. Teda objem rov-
→
− −
nobežnostena V = Sp .v = |→ −
a × b |.|→c |. cos ϕ. To je ale presne skalárny súčin
→
− →
− → −
vektorov a × b a c za predpokladu, že uhol ϕ je ostrý. Ak by bol uhol ϕ tupý,
dostali by sme tiež objem rovnobežnostena, ale so záporným znamienkom, a
preto použijeme absolútnu hodnotu.
→
− −
Veta 6. Nech je daný rovnobežnosten určený vektormi →
−
a , b ,→
c . Potom jeho
objem vypočítame ako
→− →
− → −

V = ( a × b ) · c .

28
Všimnite si, že zatial’ čo vo vzt’ahu pre výpočet obsahu rovnobežníka pred-
stavujú zvislé čiary vel’kost’ vektora, v tomto vzt’ahu pre výpočet objemu rov-
nobežnostena predstavujú zvislé čiary absolútnu hodnotu reálneho čísla.
→
− −
Definícia 11. Majme dané vektory →
−
a , b ,→
c z trojrozmerného vektorového pries-
toru. Potom reálne číslo
→
− −
(→
−
a × b )·→ c
→
− −
nazývame zmiešaný súčin vektorov →
−
a , b ,→c.
→
− −
Objem rovnobežnostena určeného vektormi →
−
a , b ,→
c sa teda rovná abso-
lútnej hodnote ich zmiešaného súčinu.
Úloha 2.22. Dané sú štyri body K = [2, 3, −1], L = [8, 4, −2], M = [0, 6, 0] a
O = [2, 1, 4]. Vypočítajte objem rovnobežnostenu KLM N OP QR.
−−→
Riešenie. Rovnobežnosten KLM N OP QR je určený vektormi KL = (6, 1, −1),
−−→ −−→ −−→
KN = LM = (−8, 2, 2) a KO = (0, −2, 5). Teda jeho objem vypočítame ako
−−→ −−→ −−→ −−→ −−→ −−→ −−→

V = (KL × LM ) · KO. Ked’že KL × LM = (4, −4, 20), tak z toho (KL × LM ) ·
−−→
KO = 108, a teda V = |108| = 108.
Okrem objemu rovnobežnostena môžeme pomocou zmiešaného súčinu vypočí-

tat’ aj objem (kolmého aj šikmého) štvorbokého ihlanu alebo štvorstenu. Ob-
jem ihlanu sa rovná tretine objemu rovnobežnostena s rovnakou podstavou a
výškou. Štvorsten je trojboký ihlan, takže jeho objem je ešte polovica z toho, a
teda objem štvorstenu sa rovná šestine objemu príslušného rovnobežnostena.
29
3
Analytická geometria
3.1 Rovnica priamky
3.1.1 Parametrický tvar rovnice priamky
−→
Už vieme, že vektor AB môžeme označit’ aj ako B − A napriek tomu, že v pla-
nimetrii ani stereometrii sme sa nestretli s tým, že by sme mohli dva body
30
MATEMATIKA 3 KAPITOLA 3. ANALYTICKÁ GEOMETRIA
od seba odčítat’. Je to symbolický zápis, ktorý vyjadruje, že v skutočnosti od-

čítame ich súradnice aby sme dostali súradnice vektoru. Rovnako môžeme
napríklad symbolicky zapísat’, že súradnice stredu úsečky AB dostaneme ako
A+B
aritmetický priemer súradníc jej koncových bodov: SAB = 2
.
Ked’že vektor môžeme chápat’ ako zmenu súradníc bodu, tak napríklad zápis
A+→ −u predstavuje bod, ktorý dostaneme po umiestnení vektora →
−u do bodu
A, pretože jeho súradnice vypočítame ako súčet súradníc bodu A a vektora →
−
u.
→
−
Zápis u = B − A je teda ekvivalentný zápisu B = A + u .→
−
Úloha 3.1. Daný je bod A = [1, 3] a vektor →

−
u = (3, 12). Určte súradnice bodov
→
− →
− 1→
− →
−
A + u , A + 3 u , A + u , A + (−2 u ).
2
Riešenie.
A+→− u = [10, 39], A + 21 →
u = [4, 15], A + 3→
− −
u = 52 , 9 , A + (−2→
−

u ) = [−5, −21]
Úloha 3.2. Daný je bod A a nenulový vektor → −s v rovine alebo v priestore.

Nájdite množinu všetkých bodov X, pre ktoré platí X = A + k →
−
s , kde k ∈ R.
Riešenie. Množinou všetkých bodov X je priamka prechádzajúca bodom A v

smere vektora →
−
s (t.j. rovnobežne s vektorom →
−
s ).
Ak by sme namiesto vektora →

−
s zvolili l’ubovol’ný jeho nenulový násobok (aj
záporný), dostali by sme tú istú priamku. Ak by sme zvolili namiesto bodu A
iný bod, dostali by sme priamku s ňou rovnobežnú (mohla by byt’ aj totožná).
31
Už zo základnej školy vieme, že priamka je jednoznačne určená l’ubovol’nou

dvojicou rôznych bodov. Teraz však vidíme, že je jednoznačne určená aj bodom
a l’ubovol’ným nenulovým vektorom. Tento vektor potom nazývame smerový
vektor priamky (lebo určuje jej smer). Tieto dve vyjadrenia sú ekvivalentné,
pretože ak je priamka určená rôznymi bodmi A, B, tak je určená napr. aj bo-
−→ −→
dom A a vektorom AB alebo bodom A a vektorom BA atd’.
Definícia 12. Ak je priamka určená bodom A a nenulovým vektorom → −

s , tak
→
−
každý jej bod môžeme vyjadrit’ vo všeobecnom tvare X = A + k s , k ∈ R. Zá-
roveň platí, že žiadny bod, ktorý neleží na tejto priamke, sa nedá vyjadrit’
v tomto tvare. Tento tvar nazývame parametrický tvar rovnice priamky
(alebo skrátene: parametrická rovnica priamky).
Teda každý bod priamky spĺňa túto rovnicu pre nejaké reálne číslo k. Oblast’
matematiky, ktorá popisuje geometrické útvary pomocou rovníc, nerovníc a
pod., sa nazýva analytická geometria.
Napríklad, ak je priamka p určená bodom A = [2, 3] a vektorom →

−
s = (7, 5), tak
parametrický tvar rovnice tejto priamky je:
p : X = [2, 3] + k · (7, 5), k ∈ R.
Častejšie sa však používa zápis po jednotlivých súradniciach:
p: x = 2 + 7k, y = 3 + 5k, k ∈ R.
Ak za parameter k zvolíme l’ubovol’né reálne číslo, po dosadení dostaneme

jeden bod priamky. Zároveň platí, že súradnice každého bodu tejto priamky
majú tvar, [2 + 7k, 3 + 5k] pre nejaké k ∈ R.
32
Úloha 3.3. Dané sú body A = [4, 7] a B = [1, 3]. Napíšte parametrický tvar
←→
rovnice priamky AB.
Riešenie. Na napísanie parametrickej rovnice priamky potrebujeme poznat’

nejaký jej bod a smerový vektor. Body máme dané hned’ dva, stačí si jeden z
nich vybrat’. Smerovým vektorom tejto priamky je vektor AB a l’ubovol’ný jeho
nenulový násobok. Teda AB = B − A = (−3, −4), ale ked’že (−3, −4) ∼ (3, 4),
tak ako smerový vektor môžeme vybrat’ aj vektor →
−
s = (3, 4). Ako bod priamky
si zvol’me napríklad bod B, potom parametrický tvar rovnice priamky AB
bude X = B + k →
−s = [1, 3] + k · (3, 4), k ∈ R. Po prepísaní po súradniciach:
←→
AB : x = 1 + 3k, y = 3 + 4k, k ∈ R.
Tá istá priamka môže mat’ nekonečne vel’a rôznych parametrických rovníc.
Úloha 3.4. Dané sú priamky
p: x = 5 + 3k, y = 2 − 6k, k ∈ R,
q: x = 2 − k, y = 8 + 2k, k ∈ R.
Určte, či p = q.
Riešenie. Z parametrických rovníc hned’ vidíme, že smerový vektor priamky p

je →
−
s = (3, −6) a smerový vektor priamky q je →
p
−
s = (−1, 2). Ked’že je jeden sme-
q
rový vektor násobkom druhého, tak sú priamky p, q rovnobežné. Ešte zostáva

zistit’, či sú totožné alebo nie. Z parametrickej rovnice priamky q vidíme, že
bod [2, 8] leží na priamke q. Ak bod [2, 8] leží aj na priamke p, tak sú priamky
p, q totožné (pretože ak majú dve rovnobežné priamky spoločný bod, tak sú
33
totožné). Bod [2, 8] leží na priamke p práve vtedy, ak sa jeho súradnice dajú
vyjadrit’ v tvare [5 + 3k, 2 − 6k] pre nejaké k ∈ R, teda ak existuje reálne číslo
k, pre ktoré zároveň 2 = 5 + 3k a 8 = 2 − 6k. Také číslo ale existuje (k = −1), a
teda p = q (priamky sú totožné).
Ak sú dve priamky rovnobežné (t.j. majú rovnaký smerový vektor →

−
s ), tak
iný spôsob zistenia, či sú totožné, je, že si zvolíme body P, Q (z každej priamky
−→
jeden bod), pričom priamky sú totožné práve vtedy, ked’ je vektor P Q skalár-
nym násobkom vektora → −
s.
V predchádzajúcej úlohe išlo teda vlastne o dve rôzne parametrické rovnice

tej istej priamky.
Úloha 3.5. Dané sú body A = [3, 8, 7], B = [−7, 5, 3] a C = [1, −2, 5]. Napíšte
←→ ←→ ←→
parametrické rovnice priamok AB, BC a AC.
Úloha 3.6. Daný je bod R = [8, 1] a priamka
p: x = −7 − 2t, y = 3 + t, t ∈ R.
Napíšte parametrickú rovnicu priamky r, pre ktorú platí, že R ∈ r a r||p.
Riešenie. Smerový vektor priamky p je → −

sp = (−2, 1). Ked’že r||p, tak má
→
−
priamka r rovnaký smerový vektor, teda s = (−2, 1). Už máme bod R aj sme-
r
rový vektor →
−
sr priamky r, teda môžeme napísat’ jej parametrickú rovnicu:
r: x = 8 − 2t, y = 1 + t, t ∈ R.
34
3.1.2 Všeobecný tvar rovnice priamky v rovine
Uvažujme teraz v rovine priamku p, ktorá je určená bodom A = [3, 7] a smero-

vým vektorom →
−s = (5, 4). Parametrický tvar rovnice priamky p je teda
p: x = 3 + 5t, y = 7 + 4t, t∈R
a bodmi tejto priamky sú všetky body, ktorých súradnice sa dajú napísat’ v

tvare [3 + 5t, 7 + 4t], pre nejaké t ∈ R.
Ak si z čiastkových rovníc x = 3 + 5t a y = 7 + 4t vyjadríme parameter t,

x−3 y−7
dostaneme rovnice t = 5
at= 4
. Dostávame teda, že na priamke p ležia
x−3 y−7
práve tie body [x, y], ktorých súradnice vyhovujú rovnici 5
= 4
. Môžeme ju
ešte upravit’ na tvar 4x − 5y + 23 = 0.
Je zrejmé, že toto isté sa dá spravit’ s l’ubovol’nou parametrickou rovnicou

priamky v rovine a vždy dostaneme výslednú rovnicu v tvare ax + by + c = 0.
Definícia 13. Rovnica v tvare ax + by + c = 0 sa nazýva všeobecná rovnica

priamky v rovine ak platí, že na priamke ležia práve tie body, ktorých súrad-
nice vyhovujú tejto rovnici.
Zatial’ čo parametrická rovnica existuje pre priamky v rovine aj v pries-

tore, všeobecná rovnica existuje iba pre priamky v rovine (v priestore neexis-
tuje).
Ako z parametrickej rovnice priamky v rovine vytvoríme všeobecnú rovnicu?
35
Jednu metódu sme si už ukázali, a to vyjadrit’ parameter z obidvoch čiastko-

vých rovníc parametrickej rovnice a dat’ do rovnosti. Teraz si ukážeme trochu
rýchlejšiu metódu. Odvodíme ju však pomocou predchádzajúcej metódy.
Uvažujme priamku p danú bodom A = [a1 , a2 ] a vektorom →

−
s = (s1 , s2 ). Jej
parametrická rovnica je teda
p: x = a1 + ks1 , y = a2 + ks2 , k ∈ R,
x−a1
po vyjadrení parametra z obidvoch čiastkových rovníc dostávame k = s1
a
y−a2 x−a1 y−a2
k = s2
, po porovnaní získame rovnicu s1
= s2
a po úprave dostávame
rovnicu s2 x − s1 y + (s1 a2 − s2 a1 ) = 0. Teda pre všeobecnú rovnicu ax + by + c = 0
priamky v rovine platí, že a = s2 , b = −s1 a c = s1 a2 − s2 a1 . Ked’že vektor
(s1 , s2 ) je smerový vektor priamky, tak vektor (a, b) = (s2 , −s1 ) je kolmý na
tento smerový vektor.
Definícia 14. Nech p je priamka v rovine so smerovým vektorom →

−
s . Každý
vektor n nazývame normálový vektor priamky p, ak je kolmý na vektor →
→
− −s
→
− →
−
(teda ak s · n = 0).
Práve sme teda dokázali nasledujúcu vetu, ktorá nám ul’ahčí vytváranie vše-
obecnej rovnice priamky v rovine z parametrickej rovnice.
Veta 7. Priamka p v rovine má všeobecnú rovnicu ax + by + c = 0 práve vtedy,

ked’ vektor (a, b) je jej normálový vektor.
36
Úloha 3.7. Napíšte všeobecnú rovnicu priamky
p: x = 8 − 2t, y = 3 + 5t, t ∈ R.
Riešenie. Smerový vektor priamky p je → −s = (−2, 5), teda jej normálový vek-
→
−
tor je n = (5, 2), resp. l’ubovol’ný jeho nenulový násobok. Všeobecná rovnica
priamky p bude mat’ teda tvar 5x + 2y + c = 0. Koeficient c najrýchlejšie náj-
deme dosadením súradníc l’ubovol’ného bodu priamky do rovnice, napríklad
bodu [8, 3]. Teda 5.8 + 2.3 + c = 0, odkial’ c = −46, a teda všeobecná rovnica
priamky p je 5x + 2y − 46 = 0.
Úloha 3.8. Napíšte všeobecnú rovnicu priamky
q: x = 3 − k, y = 7 + 2k, z = 1 − 5k, k ∈ R.
Riešenie. Ked’že ide o priamku v priestore (jej bod a smerový vektor má tri
súradnice), tak jej všeobecná rovnica neexistuje.
Úloha 3.9. Dané sú body A = [4, 7] a B = [1, 3]. Napíšte všeobecnú rovnicu
←→
priamky AB.
←→ −
Riešenie. Smerový vektor priamky AB je → s = (3, 4), teda jej normálový vek-
→
−
tor je n = (4, −3) a všeobecná rovnica bude mat’ tvar 4x − 3y + c = 0. Po do-
sadení jedného z bodov A, B do tejto rovnice dostávame výslednú všeobecnú
rovnicu:
←→
AB : 4x − 3y + 5 = 0.

37
3.1.3 Smernicový a úsekový tvar rovnice priamky v ro-

vine
Vo všeobecnej rovnici priamky v rovine ax + by + c = 0 môže byt’ jeden z

→
−
koeficientov a, b nulový, nie však obidva, t.j. (a, b) 6= 0 . Ak platí, že b 6= 0, tak
túto rovnicu môžeme upravit’ na tvar
y = kx + q,
kde k = − ab a q = − cb .
Tento tvar rovnice priamky nazývame smernicový tvar rovnice priamky.
Kým priamka v rovine má nekonečne vel’a rovníc vo všeobecnom tvare (všetky

sú vzájomné násobky), tak smernicový tvar priamky existuje iba jeden. Koefi-
cient k nazývame smernica priamky a priamky, pre ktoré neexistuje smerni-
cový tvar, nazývame priamky bez smernice. Sú to priamky, v ktorých všeobec-
nej rovnici je b = 0, t.j. priamky, ktorých normálový vektor má y-ovú súradnicu
nulovú. Ide teda o priamky kolmé na os x.
Smernicový tvar rovnice priamky vel’mi pripomína predpis lineárnej funkcie.

Nie je to náhoda, pretože množina všetkých priamok so smernicou (v rovine) je
geometrickou reprezentáciou množiny všetkých lineárnych funkcií (na mno-
žine R). Koeficient k smernicového tvaru rovnice priamky v rovine teda určuje
jej ”sklon” a koeficient q zase y-ovú súradnicu jej priesečníka s osou y. Je l’ahké
sa presvedčit’, že ak má priamka rovnicu y = kx + q, tak jej smerový vektor je
(1, k). Teda na jednu jednotku v horizontálnom smere priamka narastie (resp.
klesne) o k jednotiek vo vertikálnom smere. Platí tiež, že k = tg ϕ, kde ϕ je
uhol, ktorý priamka zviera s kladnou polosou osi x.
38
Ak vo všeobecnej rovnici priamky v rovine ax + by + c = 0 platí, že ani jeden z

koeficientov a, b, c nie je nulový, tak túto rovnicu môžeme upravit’ na tvar
x y
+ = 1,
p q
kde p = − ac a q = − cb .
Tento tvar rovnice priamky v rovine nazývame úsekový tvar rovnice priamky.
Dosadením do všeobecnej rovnice sa dá jednoducho presvedčit’, že priesečníky

priamky s osami x, y sú body [p, 0] a [0, q]. To je dôvod, prečo sa tento tvar
nazýva úsekový, je v ňom totiž rýchlo vidiet’ vel’kost’ úsekov, ktoré priamka
vytína na jednotlivých osiach. Úsekový tvar neexistuje pre rovnice priamok,
ktoré prechádzajú bodom [0, 0] alebo sú rovnobežné s niektorou s osí.
Vel’kost’ úseku, ktorý priamka vytína na y-ovej osi, samozrejme rýcho

vidno aj zo smernicového tvaru jej rovnice.
Úloha 3.10. Daný je bod A = [8, −3] a priamka r : 3x − 7y + 2 = 0. Napíšte

všetky štyri tvary rovnice priamky p, ktorá je kolmá na priamku r a prechádza
bodom A.
Riešenie. Normálový vektor priamky r je →

−
nr = (3, −7). Priamky p, r sú na seba
kolmé, čiže smerový vektor jednej priamky je rovnaký ako normálový vektor
druhej priamky, teda →
−
s =→ −
n = (3, −7). Ked’že už máme bod aj smerový vektor
p r
priamky p, tak môžeme napísat’ jej parametrickú rovnicu
p: x = 8 + 3t, y = −3 − 7t, t ∈ R.
Normálový vektor priamky p je →

−
np = (7, 3), takže jej všeobecná rovnica bude
39
mat’ tvar 7x + 3y + c = 0 a po dosadení bodu A = [8, −3] dostávame
p: 7x + 3y − 47 = 0.
Úpravou tejto rovnice rýchlo dostaneme aj smernicový tvar

7 47
p: y =− x+
3 3
a úsekový tvar
x y
p: 47 + 47 = 1.
7 3

Úloha 3.11. Napíšte všeobecnú a parametrickú rovnicu priamky p, ktorá pre-

√
chádza bodom P = [ 12, 8] a zviera s kladnou polosou osi x uhol ϕ = π3 .
Riešenie. Vieme, že pre smernicu k priamky v smernicovom tvare y = kx + q

platí, že k = tg ϕ, kde ϕ je uhol, ktorý priamka zviera s kladnou polosou osi x.
√ √
Teda k = tg π3 = 3 a smernicová rovnica má tvar y = 3x + q. Po dosadení
√
bodu A = [ 12, 8] dostávame, že q = 2, a teda smernicová rovnica priamky p
√
je y = 3x + 2. Po jej úprave dostaneme všeobecnú rovnicu
√
p: 3x − y + 2 = 0,
√
priamky p, ktorej normálový vektor je →
−
np = ( 3, −1), a teda smerový vektor
√
s = (1, 3). Pomocou bodu P a smerového vektora →
je →
−
p
−
s už vieme napísat’ aj
p
parametrickú rovnicu priamky

√ √
p: x= 12 + t, y =8+ 3t, t ∈ R.
40
3.2 Rovnica roviny
3.2.1 Parametrický tvar rovnice roviny
Už vieme, že ak je daný nejaký bod A a nenulový vektor → −

u , tak množina
→
−
všetkých bodov X, pre ktoré platí X = A + s u , kde s ∈ R, je priamka prechá-
dzajúca bodom A rovnobežne s vektorom →
−
u.
Úloha 3.12. Daný je bod A a dva nenulové vektory → −

u ,→
−v v rovine alebo v
priestore. Nájdite množinu všetkých bodov X, pre ktoré platí X = A+s→−
u +t→
−v,
kde s, t ∈ R.
Riešenie. Hl’adáme vlastne množinu všetkých bodov, do ktorých sa dokážeme

dostat’ z bodu A pohybom o l’ubovol’ný násobok vektora →
−
u a následne pohy-
bom o l’ubovol’ný násobok vektora →
−
v (teda pohybom o l’ubovol’nú ich lineárnu
kombináciu). Ak sú vektory →−u ,→
−
v lineárne závislé (majú rovnaký smer), tak
množinou všetkých hl’adaných bodov je priamka prechádzajúca bodom A v
smere vektorov →
−
u ,→
−
v . Ak sú vektory →
−
u ,→
−
v lineárne nezávislé, tak množinou
všetkých hl’adaných bodov je rovina, v ktorej leží bod A a ktorá je rovnobežná
s vektormi →
−u ,→
−
v.
Rovina je jednoznačne určená l’ubovol’nou trojicou nekolineárnych bodov, ale

je jednoznačne určená aj bodom a l’ubovol’nými dvomi lineárne nezávislými
vektormi. Podobne ako pri priamke, tieto dva vektory nazývame smerové
vektory roviny. Ak je rovina určená nekolineárnymi bodmi A, B, C, tak je
−→ −→
určená napr. aj bodom A a vektormi AB, AC.
41
Definícia 15. Ak je rovina určená bodom A a dvojicou lineárne nezávislých

vektorov →
−
u ,→
−
v , tak každý jej bod môžeme vyjadrit’ vo všeobecnom tvare
X = A + s→
−
u + t→
−
v, s, t ∈ R.
Zároveň platí, že žiadny bod, ktorý neleží v tejto rovine, sa nedá vyjadrit’ v
tomto tvare. Tento tvar nazývame parametrický tvar rovnice roviny (alebo
skrátene: parametrická rovnica roviny).
Úloha 3.13. Dané sú body A = [2, 7, 1], B = [−1, 3, 6] a C = [4, −2, 5]. Napíšte
parametrickú rovnicu roviny ABC a zistite, či body D = [7, 2, 0] a E = [8, 6, −9]
patria tejto rovine.
Riešenie. Na zostavenie parametrickej rovnice roviny potrebujeme jeden jej

bod a dva lineárne nezávislé smerové vektory. Ako bod môžeme zobrat’ naprí-
−→ −→
klad bod A a ako smerové vektory napr. AB = (−3, −4, 5) a AC = (2, −9, 4).
Parametrická rovnica roviny ABC je teda
ABC : X = [2, 7, 1] + s(−3, −4, 5) + t(2, −9, 4), s, t ∈ R
alebo po súradniciach
ABC : x = 2 − 3s + 2t, y = 7 − 4s − 9t, z = 1 + 5s + 4t, s, t ∈ R.
Bod D patrí rovine ABC práve vtedy, ak existujú parametre s, t ∈ R, pre ktoré
[7, 2, 0] = [2, 7, 1] + s(−3, −4, 5) + t(2, −9, 4),
teda ak má sústava
7 = 2 − 3s + 2t
2 = 7 − 4s − 9t
0 = 1 + 5s + 4t
42
riešenie. Riešením je dvojica s = −1, t = 1, takže bod D patrí rovine ABC.

Analogicky (riešením sústavy) zistíme, že bod E rovine ABC nepatrí (sústava
nemá riešenie).
3.2.2 Všeobecný tvar rovnice roviny
Uvažujme rovinu α danú bodom A = [a1 , a2 , a3 ] a dvojicou navzájom lineárne

nezávislých smerových vektorov →
−
u = (u1 , u2 , u3 ) a →
−
v = (v1 , v2 , v3 ). Jej para-
metrická rovnica je teda
α: x = a1 + su1 + tv1 , y = a2 + su2 + tv2 , z = a3 + su3 + tv3 , s, t ∈ R.
Parameter s rovnako ako parameter t musia byt’ samozrejme rovnaké pre

všetky tri súradnice. Po odstránení týchto dvoch parametrov (podobne ako pri
priamke) by sme dostali rovnicu v tvare ax + by + cz + d = 0.
Definícia 16. Rovnica v tvare ax + by + cz + d = 0 sa nazýva všeobecná

rovnica roviny ak platí, že rovine patria práve tie body, ktorých súradnice
vyhovujú tejto rovnici.
Medzi koeficientami všeobecnej rovnice roviny a normálovým vektorom roviny

platí podobný vzt’ah ako pre priamku. Najprv si definujeme normálový vektor
roviny.
43
Definícia 17. Nech α je rovina so smerovými vektormi →

−
u ,→
−
v . Každý vektor →
−
n
→
−
nazývame normálový vektor roviny α, ak je kolmý na obidva vektory u , v →
−
(teda ak →
−
u ·→
−
n =0a→
−
v ·→
−
n = 0).
Nasledujúci vzt’ah by sa dal dokázat’ zo všeobecného odvodenia všeobecnej

rovnice roviny z parametrickej rovnice roviny.
Veta 8. Rovina α má všeobecnú rovnicu ax + by + cz + d = 0 práve vtedy, ked’

vektor (a, b, c) je jej normálový vektor.
3.3 Rovnica úsečky, polpriamky a polroviny
Vieme, že parametrická rovnica priamky má tvar X = A + k →

−
s , k ∈ R, kde
→
−
A je daný bod priamky a s je daný smerový vektor priamky. To znamená,
že ak budeme za k dosadzovat’ postupne všetky reálne čísla, tak postupne
dostaneme všetky body priamky (pre každé reálne číslo práve jeden jej bod).
Je teda zrejmé, že ak by sme do tej istej rovnice za k dosadzovali iba prvky

nejakej podmnožiny množiny R, tak výslednou množinou bodov bude nejaká
podmnožina pôvodnej priamky. Rýchlo sa môžeme presvedčit’, že ak k ∈ (a, b),
kde a, b ∈ R, tak ide o úsečku. Ak k ∈ (a, ∞) alebo k ∈ (−∞, a), kde a ∈ R, ide
o polpriamku.
Veta 9. Nech sú dané dva rôzne body A, B v rovine alebo v priestore. Potom:
44
−→
(a) X = A + k · AB, k ∈ h0, 1i je rovnica úsečky AB,
−→
(b) X = A + k · AB, k ∈ h0, ∞) je rovnica polpriamky AB,
−→
(c) X = A + k · AB, k ∈ (−∞, 0i je rovnica opačnej polpriamky k AB,
−→
(d) X = A + k · AB, k ∈ (−∞, 1i je rovnica polpriamky BA,
−→
(e) X = A + k · AB, k ∈ h1, ∞) je rovnica opačnej polpriamky k BA.
Ak vychádzame z parametrickej rovnice roviny, tak platí nasledujúca veta.
Veta 10. Nech sú dané tri nekolineárne body A, B, C v priestore. Potom
−→ −→
(a) X = A + s · AB + t · AC, s ∈ R, t ∈ R+
0 je rovnica polroviny ABC,
−→ −→
(b) X = A + s · AB + t · AC, s ∈ R, t ∈ R−
0 je rovnica opačnej polroviny k
ABC.
Polrovinu, resp. polpriestor, môžeme vyjadrit’ aj všeobecnými rovnicami po-

mocou hraničnej priamky, resp. roviny.
Veta 11. Nech ax + by + c = 0 je daná všeobecná rovnica priamky p v rovine.

Potom nerovnice ax + by + c ≤ 0 a ax + by + c ≥ 0 určujú dve polroviny s
hraničnou priamkou p.
Veta 12. Nech ax + by + cz + d = 0 je daná všeobecná rovnica roviny α. Potom

nerovnice ax + by + cz + d ≤ 0 a ax + by + cz + d ≥ 0 určujú dva polpriestory s
hraničnou rovinou α.
45
3.4 Vzájomná poloha lineárnych útvarov
3.4.1 Vzájomná poloha dvoch priamok
Zopakujme si z planimetrie a stereometrie, aká môže byt’ vzájomná poloha

dvoch priamok.
Dve priamky v rovine môžu byt’:
• rovnobežné (rôzne alebo totožné),
• rôznobežné (so špeciálnym prípadom, ked’ sú na seba kolmé).
Dve priamky v priestore môžu byt’:
• rôznobežné (so špeciálnym prípadom, ked’ sú na seba kolmé),
• mimobežné.
Určit’ vzájomnú polohu daných dvoch priamok znamená určit’, ktorý z týchto
prípadov pre ne nastáva. V prípade, že sú rôznobežné, môžeme určit’ aj ich
spoločný bod (priesečník). Ak sú totožné, ich prienikom je celá priamka. V
ostatných prípadoch je prienik dvoch priamok prázdna množina.
Dve priamky sú rovnobežné práve vtedy, ked’ sú ich smerové vektory line-
árne závislé (t.j. rovnobežné, čiže jeden je násobkom druhého). Rovnobežné sú
46
však aj práve vtedy, ked’ sú lineárne závislé ich normálové vektory, resp. ak je
smerový vektor jednej priamky kolmý na normálový vektor druhej priamky.
Dve priamky sú na seba kolmé práve vtedy, ked’ sú na seba kolmé ich sme-
rové vektory. Je však zrejmé, že rovnako sú kolmé práve vtedy, ked’ sú na seba
kolmé ich normálové vektory, resp. ked’ je smerový vektor jednej priamky rov-
nobežný s normálovým vektorom druhej priamky.
Prienik (dvoch alebo viacerých) útvarov daných rovnicami (v l’ubovol’nom tvare)

nájdeme ako riešenie sústavy týchto ich rovníc.
Úloha 3.14. Určte vzájomnú polohu priamok
p: 3x + 5y − 7 = 0 a q: x − 2y − 6 = 0.
Riešenie. Normálové vektory priamok nie sú lineárne závislé, takže hned’

vidíme, že priamky nie sú rovnobežné, a ked’že ide o priamky v rovine (t.j.
nemôžu byt’ mimobežné), tak musia byt’ rôznobežné. Kolmé však nie sú, ked’že
ich normálové vektory nie sú na seba kolmé (ich skalárny súčin nie je nulový).
Ich priesečník nájdeme ako riešenie sústavy rovníc:
3x + 5y − 7 = 0
x − 2y − 6 = 0
Jej riešením je x = 4, y = −1, a teda priesečníkom priamok je bod [4, −1].
p: 4x − y + 1 = 0 a q: x = 3 + t, y = 1 − 2t, t ∈ R.
47
Riešenie. Smerový vektor jednej priamky nie je rovnobežný ani kolmý na

normálový vektor druhej priamky, takže priamky sú rôznobežné, ale nie sú
kolmé. Sústavu ich rovníc v tomto prípade vytvoríme tak, že do všeobecnej
rovnice jednej priamky dosadíme jednotlivé zložky parametrickej rovnice:
4(3 + t) − (1 − 2t) + 1 = 0.
Riešením tejto rovnice je t = −2, čo je vlastne parameter prislúchajúci k prie-

sečníku daných priamok. Jeho súradnice získame dosadením do parametric-
kej rovnice priamky, takže je to bod [1, 5].
p: x = 7−3t, y = −5+2t, t∈R a q: x = 2+t, y = 1−2t, t ∈ R.
Riešenie. Smerové vektory priamok nie sú lineárne závislé ani kolmé, takže
priamky sú rôznobežné, ale nie kolmé. Sústavu ich rovníc vytvoríme tak, že
porovnáme jednotlivé zložky (súradnice) parametrického tvaru. Síce máme v
oboch rovniciach parameter označený t, ide o dva rôzne parametre nezávislé
od seba, takže je dôležité, aby sme jeden z nich premenovali (napr. na k):
7 − 3t = 2 + k
−5 + 2t = 1 − 2k
Dostali sme sústavu dvoch rovníc o dvoch neznámych, ale na nájdenie prie-
sečníka priamok nám stačí poznat’ jednu neznámu (t.j. nemusíme zbytočne
hl’adat’ obidve). Riešením sústavy je t = 1, k = 2 a priečník získame dosa-
dením jedného z parametrov do príslušnej parametrickej rovnice. Hl’adaným
priesečníkom je teda bod [4, −3].
48
3.4.2 Vzájomná poloha priamky a roviny
Priamka a rovina môžu byt’:
• rovnobežné (priamka leží alebo neleží v rovine),
• rôznobežné (so špeciálnym prípadom, ked’ je priamka kolmá na rovinu).
V prípade, že sú priamka rovina rôznobežné, ich prienikom je jeden bod - prie-

sečník. Ak priamka leží v rovine, prienikom je celá táto priamka. V prípade,
že je priamka rovnobežná s rovinou ale neleží v nej, je prienikom prázdna
množina.
Priamka je rovnobežná s rovinou, ak je kolmá na jej normálový vektor a kolmá

na rovinu ak je rovnobežná s jej normálovým vektorom. Ak priamka leží v ro-
vine, tak každý jej bod vyhovuje rovnici roviny, takže tento prípad overíme
jednoduchým dosadením l’ubovol’ného bodu priamky do rovnice roviny. Sú-
stavu rovníc vytvoríme podobne ako pre dvojicu priamok.
3.4.3 Vzájomná poloha dvoch rovín
Dve roviny môžu byt’:
• rôznobežné (so špeciálnym prípadom, ked’ sú na seba kolmé).
49
V prípade, že sú roviny rôznobežné, ich prienikom je priamka, ktorú nazý-

vame priesečnica. Ak sú roviny totožné, ich prienikom je celá rovina. Ak sú
rovnobežné rôzne, ich prienikom je prázdna množina.
Dve roviny sú rovnobežné práve vtedy, ked’ sú rovnobežné (lineárne závislé)

ich normálové vektory. Kolmé sú dve roviny práve vtedy, ked’ sú ich normálové
vektory na seba kolmé. Dve roviny sú totožné vtedy, ak nejaký (l’ubovol’ne
zvolený) bod jednej roviny patrí druhej rovine.
3.5 Uhol lineárnych útvarov
3.5.1 Uhol dvoch priamok
Uhol dvoch priamok je definovaný ako menší z dvoch uhlov, ktoré priamky
zvierajú. Teda ak je uhol ich smerových vektorov ϕ menší alebo rovný π2 , tak
je uhlom priamok uhol ϕ a ak je uhol ich smerových vektorov ϕ väčší ako π2 ,
tak je uhlom priamok uhol π − ϕ. To platí pre priamky v rovine aj v priestore.
Už vieme, že pre uhol ϕ dvoch vektorov →

−
u ,→
− −
→u ·−
→
v platí: cos ϕ = |−
→
v
u |·|−
→v|
. Ak →
−
u ,→
−
v
sú smerové vektory dvoch priamok a zároveň ϕ ≤ π2 , tak je ϕ zároveň uhlom
priamok. Ak ϕ > π2 , tak uhlom priamok je π − ϕ, ale ked’že pre l’ubovol’ný uhol
−−
→u ·−
→
v
α platí cos α = − cos(π − α), tak vtedy platí: cos ϕ = |−
→
u |·|−
→
v|
. Tieto dva prípady
sa však dajú zlúčit’ do jedného s použitím absolútnej hodnoty.
Veta 13. Nech sú dané dve priamky v rovine alebo v priestore so smerovými
50
vektormi →
−
u ,→
−
v . Potom pre uhol ϕ týchto priamok platí:
|→
−
u ·→ −v|
cos ϕ = → .
| u | · |→
− −
v|
Všimnite si, že vzt’ah bude platný aj vtedy, ak namiesto smerových vek-

torov priamok použijeme ich normálové vektory. Nemôžeme však použit’ sme-
rový vektor jednej priamky a normálový vektor druhej.
Úloha 3.17. V rovine sú dané priamky a : 3x − 2y + 5 = 0 a
b: x = 1 − t, y = 7 + 2t, t ∈ R.
Určte ich uhol.
Riešenie. Smerový vektor priamky a je → −

sa = (2, 3) a smerový vektor priamky
→
−
b je s = (−1, 2) ∼ (1, −2). Uhol ϕ priamok a, b teraz určíme zo vzt’ahu:
b
|2.1 + 3.(−2)| 4
cos ϕ = √ √ =√ √ = 0,4961.
13 · 5 13 · 5
.
Takže priamky a, b zvierajú uhol ϕ = 60◦ .
3.5.2 Uhol priamky a roviny
Uhol priamky p a roviny α je definovaný ako uhol priamky p so svojím kol-

mým priemetom v rovine. Ak však uvažujeme l’ubovol’nú priamku q kolmú
na rovinu α, tak platí, že uhol priamky p a roviny α sa rovná doplnku uhlu
priamky q a roviny α do pravého uhla.
51
V analytickej geometrii to znamená, že ak priamka p má smerový vektor →

−
s a
→
− π
rovina α má normálový vektor n , tak uhol p a α je rovný − ϕ, kde cos ϕ =2
|−
→s ·−
→n|
|−
→s |·|−
→
n|
. Ked’že pre l’ubovol’ný uhol ψ platí cos ψ = sin( π2 − ψ), tak dosadením
dostávame nasledujúcu vetu.
Veta 14. Nech →

−
s je smerový vektor danej priamky a →
−
n je normálový vektor
danej roviny. Potom pre uhol ϕ tejto priamky a roviny platí:
|→
−s ·→ −n|
sin ϕ = → .
| s | · |→
− −
n|
Úloha 3.18. Daná je priamka
p: x = 8 − 3t, y = −1 + t, z = 4 + 5t, t∈R
a rovina
γ: x = 1 − 2r + s, y = 5 + 4r − s, z = −2 + 2r + 3s, r, s ∈ R.
Určte uhol, ktorý zviera priamka p s rovinou γ.
Riešenie. Smerový vektor priamky p je →

−
s = (−3, 1, 5). Normálový vektor →
−
n
roviny γ môžeme určit’ napríklad ako vektorový súčin jej smerových vektorov
→
−
u = (−2, 4, 2) ∼ (−1, 2, 1) a →
−
v = (1, −1, 3), teda →
−
n =→
−u ×→ −
v = (7, 4, −1). Pre
uhol ϕ priamky p a roviny γ teraz platí vzt’ah
|→
−
s ·→
−
n| |(−3).7 + 1.4 + 5.(−1)| | − 22| .
sin ϕ = →− →
− = √ √ =√ √ = 0,4577,
|s|·|n| 35 · 66 35 · 66
.
teda ϕ = 27◦ .
52
3.5.3 Uhol dvoch rovín
Z geometrickej predstavy je zrejmé, že uhol dvoch rovín sa rovná uhlu dvoch

priamok, z ktorých každá je kolmá na jednu z rovín. Smerové vektory týchto
kolmíc sú normálovými vektormi daných rovín, takže na výpočet uhlu dvoch
rovín môžeme použit’ rovnaký vzt’ah ako na výpočet uhlu dvoch priamok, pri-
čom namiesto smerových vektorov priamok počítame s normalovými vektormi
rovín.
Veta 15. Nech sú dané dve roviny s normálovými vektormi →

−
u ,→
−
v . Potom pre
uhol ϕ týchto rovín platí:
|→
−
u ·→ −v|
cos ϕ = → .
| u | · |→
− −
v|
Úloha 3.19. Daná je rovina α : 2x − 5y + 3z − 7 = 0 a rovina
β: x = 2 + 3s − 5t, y = −3 + 7s + t, z = 4 + s − 2t, s, t ∈ R.
Určte uhol rovín α a β.
Riešenie. Normálový vektor roviny α je − → = (2, −5, 3). Normálový vektor

nα
roviny β určíme ako vektorový súčin jej smerových vektorov −→ = (3, 7, 1) a

u β
→
−
vβ = (−5, 1, −2), teda −
→ = −
n →×→
u −
vβ = (−15, 1, 38). Uhol ϕ rovín α a β teraz
β β
vypočítame zo vzt’ahu:
|→
− u ·→
−
v| |2.(−15) + (−5).1 + 3.38| 79 .
cos ϕ = →− →
− = √ √ =√ √ = 0,3136.
|u|·|v| 38 · 1670 38 · 1670
.
Takže ϕ = 72◦ .
53
3.6 Vzdialenost’ lineárnych útvarov
3.6.1 Vzdialenost’ dvoch bodov
Pod vzdialenost’ou dvoch útvarov sa myslí ich najkratšia možná vzdialenost’.

Vzdialenost’ou dvoch bodov A, B je samozrejme dĺžka úsečky AB, ktorú ozna-
čujeme |AB|. Vo všeobecnosti, vzdialenost’ou dvoch geometrických útvarov
M, N je dĺžka najkratšej úsečky, ktorej jeden koncový bod patrí M a druhý
patrí N , symbolicky zapísané: |M, N | = min{|AB|; A ∈ M, B ∈ N }. Vzdiale-
nost’ je zrejme nezáporné reálne číslo.
V analytickej geometrii vypočítame vzdialenost’ bodov AB ako vel’kost’ vek-

−→
tora AB.
Úloha 3.20. Dané sú body A = [1, −2, 3] a B = [7, −1, 4]. Určte ich vzdialenost’.
−→
Riešenie. Vektor AB = B − A = (6, 1, 1), takže
−→ √ √ .
|AB| = |AB| = 62 + 12 + 12 = 38 = 6,16.
54
3.6.2 Vzdialenost’ bodu od priamky
Vzdialenost’ bodu od priamky je definovaná (v súlade s definíciou vzdiale-

nosti l’ubovol’nej dvojice geometrických útvarov) ako dĺžka najkratšej možnej
úsečky medzi týmto bodom a nejakým bodom priamky. Z planimetrie vieme,
že najkratšia možná úsečka musí byt’ kolmá na priamku a teda hl’adaným
bodom bude päta kolmice.
Uvažujme priamku p : ax + by + c = 0 v rovine a bod M = [m, n]. Normá-

lový vektor priamky p je →
−
n = (a, b), a to je zároveň smerový vektor každej
p
priamky kolmej na p. Označme q priamku kolmú na p a prechádzajúcu bodom

M . Potom zrejme jej smerový vektor →
−
s = (a, b) a jej parametrická rovnica je
q
q: x = m + at, y = n + bt, t ∈ R.
Priesečník priamok p, q označme P . Určíme ho najprv dosadením zložiek pa-

rametrickej rovnice priamky q do všeobecnej rovnice priamky p:
am + bn + c
a(m + at) + b(n + bt) + c = 0 ⇒ t=− ,
a2 + b 2
a teda súradnice bodu P sú

am + bn + c am + bn + c
x=m+a − , y =n+b − .
a2 + b 2 a2 + b 2
Potom
−−→ am + bn + c am + bn + c
PM = M − P = a· , b · ,
a2 + b 2 a2 + b 2
a teda hl’adaná vzdialenost’ bodu M od priamky p je
−−→
q 2 am+bn+c 2
a · am+bn+c

|M, p| = |P M | = 2
a +b 2 + b · 2
a +b 2 =
q
2 2
= a2 · am+bn+c + b2 · am+bn+c

a 2 +b2 a2 +b2 =
q q
2 2 |am+bn+c|
= (a2 + b2 ) · am+bn+c = (am+bn+c)

a2 +b2 a2 +b2
= √
a2 +b2
.
55
Týmto sme dokázali nasledujúcu vetu.
Veta 16. Nech je v rovine daný bod M = [m, n] a priamka p : ax + by + c = 0.

Potom vzdialenost’ bodu M od priamky p je
|am + bn + c|
|M, p| = √ .
a2 + b 2
Pre l’ahšie zapamätanie si môžeme všimnút’, že v čitateli zlomku je abso-

lútna hodnota l’avej strany všeobecnej rovnice priamky p, do ktorej sú za x a
y dosadené súradnice bodu M , v menovateli zlomku je vel’kost’ normálového
vektora priamky p (toho, ktorý sa objavuje v rovnici priamky).
Úloha 3.21. Daný je bod A = [7, 2] a priamka p : 2x − 3y + 4 = 0. Určte

vzdialenost’ bodu A od priamky p.
Riešenie. Pre výpočet vzdialenosti použijeme odvodený vzt’ah:
|2.7 − 3.2 + 4| 12 .
|A, p| = p = √ = 3,33.
22 + (−3)2 13
Vzdialenost’ bodu od priamky v priestore určíme tak, že uvažujeme rovinu

kolmú na danú priamku, v ktorej leží daný bod. Vzdialenost’ daného bodu od
priamky je potom jeho vzdialenost’ od priesečníka zostrojenej (kolmej) roviny
od tejto priamky.
56
Úloha 3.22. Daný je bod A = [−1, 4, 2] a priamka
p: x = 8 − 2t, y = 1 + t, z = −5 + 3t, t ∈ R.
Určte vzdialenost’ bodu A od priamky p.
Riešenie. Uvažujme pomocnú rovinu α pre ktorú platí, že A ∈ α a p ⊥ α.

Smerový vektor priamky p bude potom normálovým vektorom roviny α, teda
−
→ = (−2, 1, 3) ∼ (2, −1, −3). Všeobecná rovnica pomocnej roviny α bude v
n α
tvare 2x−y −3z +d = 0 a po dosadení bodu A dostávame α : 2x−y −3z +12 = 0.

Prienik priamky p s rovinou α dostaneme pomocou parametra t z rovnice zís-
kanej dosadením zložiek parametrickej rovnice priamky do všeobecnej rovnice
roviny:
2(8 − 2t) − (1 + t) − 3(−5 + 3t) + 12 = 0 ⇒ t = 3,
teda prienik P priamky p a roviny α má súradnice
P = [8 − 2.3, 1 + 3, −5 + 3.3] = [2, 4, 4].
Vzdialenost’ bodu A od priamky p teda bude

−→ √ .
|A, p| = |AP | = |AP | = |(3, 0, 2)| = 13 = 3,61.
3.6.3 Vzdialenost’ bodu od roviny
Pre vzdialenost’ bodu od roviny (v priestore) platí analogický vzt’ah ako pre
vzdialenost’ bodu od priamky v rovine. Dôkaz nasledujúcej vety by bol tiež
podobný.
57
Veta 17. Nech je daný bod M = [m, n, o] a rovina α : ax + by + cz + d = 0. Potom

vzdialenost’ bodu M od roviny α je
|am + bn + co + d|
|M, α| = √ .
a2 + b 2 + c 2
Úloha 3.23. Daný je bod Q = [7, 3, −1] a rovina
ρ: x = 2 + s − 3t, y = 1 − 2s + t, z = −2 − 4s − t, s, t ∈ R.
Určte vzdialenost’ bodu Q od roviny ρ.
Riešenie. Aby sme mohli použit’ uvedený vzt’ah pre výpočet vzdialenosti, po-
trebujeme si parametrickú rovnicu roviny previest’ na všeobecnú. Smerové
vektory roviny ρ sú →
−
u = (1, −2, −4) a →
ρ
−
v = (−3, 1, −1), normálovým vektorom
ρ
roviny ρ je napríklad ich vektorový súčin →

−
nρ = →
−
uρ × →
−
vρ = (6, 13, −5). Všeobecná
rovnica roviny ρ je teda 6x + 13y − 5z − 35 = 0. Teraz už môžeme použit’ vzorec:
|6.7 + 13.3 − 5.(−1) − 35| 51 .

|Q, ρ| = p =√ = 3,36.
62 + 132 + (−5)2 230
3.6.4 Vzdialenost’ dvoch priamok
Vzdialenost’ dvoch rôznobežných priamok je nulová. Pre rovnobežné priamky

si zvolíme l’ubovol’ný bod jednej priamky a hl’adáme jeho vzdialenost’ k dru-
hej priamke. Tým sa nám úloha zredukuje na nájdenie vzdialenosti bodu od
priamky (v rovine alebo v priestore), čo už vieme vypočítat’.
58
Úloha 3.24. Dané sú priamky p : 2x − y + 4 = 0 a q : 4x − 2y − 3 = 0. Určte

vzdialenost’ priamok p, q.
Riešenie. Ked’že normálové vektory priamok sú lineárne závislé (jeden je ná-

sobkom druhého), tak hned’ vidíme, že priamky sú rovnobežné. Zvolíme si
teda l’ubovol’ný bod jednej priamky, napr. bod P = [0, 4] (P ∈ p), a vypočítame
jeho vzdialenost’ od priamky q pomocou známeho vzt’ahu:
|4.0 − 2.4 − 3| | − 11| .
|p, q| = |P, q| = p = √ = 2,46.
2
4 + (−2) 2 20

Vypočítaná vzdialenost’ samozrejme nezávisí od zvoleného bodu, ani od

priamky, na ktorej sme ho zvolili.
Vzdialenost’ dvoch mimobežných priamok (v priestore) nájdeme ako vel’kost’

najmenšieho spomedzi všetkých vektorov, ktoré spájajú dvojicu bodov, každý
na jednej z priamok. Najmenší vektor je samozrejme ten, ktorý je kolmý na
obidve priamky.
Úloha 3.25. Dané sú priamky
p: x = 1 − t, y = −2 + 4t, z = 3 + 3t, t∈R
a
q: x = −2 + k, y = 4 + k, z = 2 − 5k, k ∈ R.
Určte vzdialenost’ priamok p, q.
Riešenie. Smerové vektory priamok p, q sú →

−
sp = (−1, 4, 3) a →
−
sq = (1, 1, −5).
59
Ked’že nie sú navzájom lineárne závislé, tak sú priamky p, q bud’ rôznobežné

alebo mimobežné. Rôznobežné sú práve vtedy, ak má sústava
1 − t = −2 + k
−2 + 4t = 4 + k
3 + 3t = 2 − 5k
riešenie (ak nemá riešenie, znamená to, že prienikom priamok je prázdna

množina, a teda priamky sú mimobežné). Sústava ale nemá riešenie, takže
priamky p, q sú mimobežné. Každý bod, ktorý leží na priamke p, má súradnice
v tvare [1 − t, −2 + 4t, 3 + 3t], pre nejaký parameter t ∈ R. Podobne, každý bod,
ktorý leží na priamke q, má súradnice v tvare [−2 + k, 4 + k, 2 − 5k], pre nejaké
k ∈ R. Každý vektor, ktorý spája nejaký bod priamky p s nejakým bodom
priamky q, má súradnice v tvare
[1 − t, −2 + 4t, 3 + 3t] − [−2 + k, 4 + k, 2 − 5k] = (3 − t + k, −6 + 4t + k, 1 + 3t − 5k)
pre nejaké t, k ∈ R. Najkratší takýto vektor je ten, ktorý je kolmý na vektory

sp , sq , teda hl’adané hodnoty parametrov t, k vypočítame zo sústavy:
−(3 − t + k) + 4(−6 + 4t + k) + 3(1 + 3t − 5k) = 0

(3 − t + k) + (−6 + 4t + k) − 5(1 + 3t − 5k) = 0.
4 8
Jej riešením je dvojica t = 3
a k = 9
. Po dosadení do všeobecného tvaru
(3 − t + k, −6 + 4t + k, 1 + 3t − 5k) dostávame konkrétny (najmenší) vektor
23 2 5

, ,
9 9 9
. Jeho vel’kost’ je hl’adanou vzdialenost’ou mimobežiek p, q, teda
s 2 2 2 √
23 2 5 62 .
|p, q| = + + = = 2,62.
9 9 9 3
60
3.6.5 Vzdialenost’ priamky od roviny
Ak je priamka rôznobežná s rovinou, ich vzdialenost’ je nula. Vzdialenost’

priamky p od roviny α, s ktorou je rovnobežná, určíme tak, že si zvolíme l’u-
bovol’ný bod priamky p, napr. P ∈ p, a vzdialenost’ priamky p od roviny α
vypočítame ako vzdialenost’ bodu P od roviny α. To vyplýva z toho, že ak je
priamka rovnobežná s rovinou, tak každý jej bod má od roviny rovnakú vzdia-
lenost’ (rovnajúcu sa vzdialenosti priamky od roviny). Vzdialenost’ bodu od
roviny už vypočítat’ vieme.
Úloha 3.26. Daná je priamka
r: x = 3 + 2t, y = −1 + 3t, z = 2 − t, t∈R
a rovina δ : 4x − y + 5z − 3 = 0. Určte vzdialenost’ priamky r od roviny δ.
Riešenie. Smerový vektor priamky r je → −sr = (2, 3, −1) a normálový vektor ro-
viny δ je →
−
n = (4, −1, 5). Tieto dva vektory sú navzájom kolmé, to znamená,
δ
že priamka r je s rovinou δ rovnobežná. Ich vzdialenost’ určíme ako vzdiale-

nost’ l’ubovol’ného bodu priamky r od roviny δ. Zvol’me si teda napríklad bod
R = [3, −1, 2] (R ∈ r) a teraz použijeme vzorec:
|4.3 − (−1) + 5.2 − 3| 20 .

|r, δ| = |R, δ| = p = √ = 3,09.
42 + (−1)2 + 52 42
61
3.6.6 Vzdialenost’ dvoch rovín
V prípade, že sú dve roviny rôznobežné, ich vzdialenost’ je nulová. Vzdialenost’

dvoch rovnobežných rovín α a β určíme tak, že si zvolíme l’ubovol’ný bod jednej
roviny, napr. A ∈ α, a potom vzdialenost’ rovín α a β sa rovná vzdialenosti bodu
A od roviny β. Úloha sa nám teda zredukuje na určenie vzdialenosti bodu od
roviny, čo už vieme vypočítat’.
Úloha 3.27. Dané sú roviny γ : 2x − 3y + z − 4 = 0 a
δ: x = 3 + 2s − t, y = 2 − s + t, z = −1 − 7s + 5t, s, t ∈ R.
Určte vzdialenost’ rovín γ, δ.
Riešenie. Normálový vektor roviny γ je − → = (2, −3, 1) a smerové vektory ro-

n γ
→
− →
−
viny δ sú u = (2, −1, −7) a v = (−1, 1, 5). Ked’že je normálový vektor roviny γ
δ δ
kolmý na obidva smerové vektory roviny δ, tak sú roviny γ a δ rovnobežné. Ich

vzdialenost’ určíme tak, že si zvolíme l’ubovol’ný bod jednej roviny, napríklad
bod D = [3, 2, −1] (D ∈ δ), a potom použijeme vzorec pre výpočet vzdialenosti
bodu od roviny:
|2.3 − 3.2 + (−1) − 4| 5 .

|γ, δ| = |γ, D| = p = √ = 1,34.
22 + (−3)2 + 12 14
62
4
Kužel’osečky
4.1 Singulárne kužel’osečky
V tejto kapitole sa budeme zaoberat’ tzv. kužel’osečkami. Sú to rezy kužel’o-

vej plochy rovinou. Kužel’ová plocha je plocha, ktorá vznikne rotáciou priamky
v priestore. Môžeme si ju predstavit’ ako dva zhodné kužele s totožnou osou a
nekonečne vel’kou výškou, ktoré sú spolu spojené vo vrchole.
63
MATEMATIKA 3 KAPITOLA 4. KUŽEL’OSEČKY
Ak rovina rezu prechádza vrcholom kužel’ovej plochy, rezom môže byt’:
• bod (ak je rovina rezu kolmá na os kužel’ovej plochy),
• priamka (ak sa rovina rezu dotýka obidvoch vetiev kužel’ovej plochy),
• dvojica rôznobežiek (v ostatných prípadoch).
Predchádzajúce tri kužel’osečky nazývame singulárne.
4.2 Regulárne kužel’osečky
Ak rovina rezu neprechádza vrcholom kužel’ovej plochy, rezom môže byt’:
• kružnica,
• elipsa,
• parabola,
• hyperbola.
Predchádzajúce štyri kužel’osečky nazývame regulárne.
Ked’že bod, priamka ani dvojica rôznobežiek nie sú pre nás v analytickej
geometrii ničím novým, budeme sa d’alej zaoberat’ iba regulárnymi kužel’o-
sečkami. Regulárne kužel’osečky sú rovinné útvary, ktoré sa niekedy tiež na-
zývajú kvadratické útvary (narozdiel od bodu, priamky a roviny, ktoré sú
lineárne útvary).
64
Kružnica, elipsa a parabola sú konvexné útvary, hyperbola je nekonvexný út-

var pozostávajúci z dvoch zhodných častí.
4.2.1 Kružnica
Definícia 18. Majme daný bod S v rovine a kladné reálne číslo r. Množinu
všetkých bodov roviny, ktoré sú vo vzdialenosti r od bodu S, nazývame kruž-
nica so stredom v bode S a polomerom r a označujeme k(S; r).
Symbolicky: k(S; r) = {X; |SX| = r}.
Nech bod S má súradnice S = [m, n]. Hl’adajme množinu všetkých bodov X =

−→
[x, y], ktorých vzdialenost’ od S je r, teda pre ktoré platí, že |SX| = |SX| = r.
−→ −→ p
Ked’že SX = X −S = (x−m, y−n), a teda |SX| = (x − m)2 + (y − n)2 , tak pre
p
všetky body X = [x, y] musí platit’ rovnost’ (x − m)2 + (y − n)2 = r. Obidve
jej strany sú nezáporné reálne čísla, takže ich môžeme umocnit’ na druhú:
(x − m)2 + (y − n)2 = r2 . Dostali sme tzv. stredový tvar rovnice kružnice.
Veta 18. Kružnica so stredom v bode S = [m, n] a polomerom r ≥ 0 je množina

všetkých bodov X = [x, y], ktorých súradnice vyhovujú rovnici
(x − m)2 + (y − n)2 = r2 .
Túto rovnicu môžeme upravit’: x2 + y 2 + (−2m)x + (−2n)y + (m2 + n2 − r2 ) =
65
0. Tento tvar nazývame všeobecný tvar rovnice kružnice (alebo skrátene:

všeobecná rovnica kružnice). Ako neskôr uvidíme, rovnica každej regulárnej
kužel’osečky sa dá upravit’ na všeobecný tvar ax2 + by 2 + cx + dy + e = 0. Tento
tvar nazývame všeobecná rovnica kužel’osečky.
Niektoré z koeficientov a, b, c, d, e ∈ R môžu byt’ aj nulové, ale pre každú regu-

lárnu kužel’osečku platí, že aspoň jeden z koeficientov a, b je nenulový (preto sa
regulárne kužel’osečky nazývajú kvadratické rovinné útvary). Ako vidíme,
tak pre kružnicu platí, že a = b = 1.
Otázka: Je každá rovnica v tvare x2 + y 2 + cx + dy + e = 0 všeobecnou rovnicou

nejakej kružnice?
Odpoved’: Nie. Jednoduchý kontrapríklad je rovnica x2 + y 2 + 1 = 0, ktorej ne-
vyhovuje žiadny bod roviny (prázdna množina bodov), alebo napríklad rovnica
x2 + y 2 = 0, ktorej vyhovuje jediný bod [0, 0].
Úloha 4.1. Daný je bod S = [7, −1] a číslo r = 8. Napíšte stredový a všeobecný
tvar kružnice k(S; r).
Úloha 4.2. Daná je rovnica x2 + y 2 − 4x + 6y + 9 = 0. Zistite, či je rovnicou

kružnice, a ak áno, určte jej stred a polomer.
Úloha 4.3. Daná je rovnica x2 + y 2 + 2x − 6y + 11 = 0. Zistite, či je rovnicou

kružnice, a ak áno, určte jej stred a polomer.
66
4.2.2 Elipsa
Definícia 19. Majme danú dvojicu navzájom rôznych bodov F1 , F2 v rovine a

kladné reálne číslo 2a. Množinu všetkých bodov roviny, ktorých súčet vzdiale-
ností od bodov F1 a F2 je 2a, nazývame elipsa.
Symbolicky: {X; |F1 X| + |F2 X| = 2a}.
Veta 19. Elipsa so stredom v bode S = [m, n], hlavnou osou rovnobežnou s
osou x, hlavnou polosou a a vedl’ajšou polosou b je množina všetkých bodov
X = [x, y], ktorých súradnice vyhovujú rovnici
(x − m)2 (y − n)2
+ = 1.
a2 b2
Úloha 4.4. Napíšte rovnicu elipsy, ktorá má ohniská v bodoch F1 = [−5, 4] a

F2 = [7, 4] a hlavnú polos 5.
4.2.3 Hyperbola
Definícia 20. Majme danú dvojicu navzájom rôznych bodov F1 , F2 v rovine a

kladné reálne číslo 2a. Množinu všetkých bodov roviny, ktorých rozdiel vzdia-
leností od bodov F1 a F2 je 2a, nazývame hyperbola.
67
Symbolicky: {X; ||F1 X| − |F2 X|| = 2a}.
Veta 20. Hyperbola so stredom v bode S = [m, n], hlavnou osou rovnobežnou
s osou x, hlavnou polosou a a vedl’ajšou polosou b je množina všetkých bodov
X = [x, y], ktorých súradnice vyhovujú rovnici
(x − m)2 (y − n)2
− = 1.
a2 b2
4.2.4 Parabola
Definícia 21. Majme daný bod F a priamku r v rovine. Množinu všetkých

bodov roviny, ktorých vzdialenost’ od bodu F sa rovná vzdialenosti od priamky
r, nazývame parabola.
Symbolicky: {X; |F X| = |F, r|}.
Veta 21. Parabola s vrcholom v bode V = [m, n], osou rovnobežnou s osou
x a parametrom p je množina všetkých bodov X = [x, y], ktorých súradnice
vyhovujú rovnici
(y − n)2 = 2p(x − m).
Túto rovnicu nazývame stredová rovnica paraboly.
68
4.3 Všeobecná rovnica kužel’osečky
Majme danú rovnicu ax2 +by 2 +cx+dy +e = 0. Táto rovnica môže byt’ rovnicou:
(a) kružnice, iba ak a.b > 0 a a = b,
(b) elipsy, iba ak a.b > 0 a a 6= b,
(c) hyperboly, iba ak a.b < 0 (rovnoosej hyperboly ak a = −b),
(d) paraboly, iba ak a.b = 0 a a 6= b.
69
5
Diferenciálny počet
5.1 Limita funkcie
70
Register
úsečka opačný vektor, 7

orientovaná, 6 orientovaná úsečka, 6
úseková rovnica priamky, 39
parametrická rovnica
báza vektorového priestoru, 16 priamky, 32
roviny, 42
dĺžka vektora, 6
pravotočivý systém, 25
elipsa, 67 pravotočivý systém vektorov, 25
priamky
hyperbola, 67
mimobežné, 46
kolmost’ vektorov, 20 rôznobežné, 46
kružnica, 65 rovnobežné, 46
kužel’osečka, 63 prienik útvarov, 47
regulárna, 64 priesečník, 46, 49
singulárna, 64 priesečnica, 50
kužel’ová plocha, 63
rovnica úsečky, 45
lineárna kombinácia vektorov, 15 rovnica polpriamky, 45
lineárne nezávislé vektory, 16 rovnica polroviny, 45
lineárne závislé vektory, 16 rovnica priamky
úseková, 39
normálový vektor
parametrická, 32
priamky, 36
smernicová, 38
roviny, 44
všeobecná, 35
nulový vektor, 7
rovnica roviny
71
MATEMATIKA 3 REGISTER
parametrická, 42 vektory
všeobecná, 43 kolmost’, 20
rovnobežnosten, 28 lineárna kombinácia, 15
lineárne nezávislé, 16
súradnice vektora, 8
lineárne závislé, 16
skalár, 14
skalárny násobok, 14
skalárny súčin vektorov, 19, 21
skalárny súčin, 19, 21
smernica priamky, 38
uhol, 19, 22
smernicová rovnica priamky, 38
vektorový súčin, 25
smerový vektor
zmiešaný súčin, 29
priamky, 32
viazaný vektor, 7
roviny, 41
vol’ný vektor, 7
uhol vektorov, 19, 22 vzdialenost’ útvarov, 54
všeobecná rovnica zmiešaný súčin vektorov, 29

priamky, 35
roviny, 43
vel’kost’ vektora, 11
vektor, 6
dĺžka, 6
normálový, 36, 44
nulový, 7
opačný, 7
súradnice, 8
smerový, 32, 41
vel’kost’, 11
viazaný, 7
vol’ný, 7
vektorový priestor, 8
báza, 16
dimenzia, 8
vektorový súčin vektorov, 25
72

Mat 3

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Mat 3

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

MATEMATIKA 3

(verzia z 20. mája 2014)

3.4.1 Vzájomná poloha dvoch priamok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46

1.1 Úvodná hodina

 V tret’om ročníku sa na matematike v rozsahu 5 hodín týždenne budeme

2.1 Orientovaná úsečka a vektor

Z geometrie vieme, že úsečka je vlastne úsek priamky ohraničený dvomi jej

Ak však určíme, ktorý z koncových bodov je počiatočný a ktorý koncový, ide

V prípade, že majú dve orientované úsečky rovnakú dĺžku, sú rovnobežné

Definícia 1. Množina všetkých orientovaných úsečiek, ktoré majú navzájom

Vektory označujeme malými písmenami abecedy so šípkou, napr. →

Prvky vektora sú teda orientované úsečky. Orientovanú úsečku, ktorá patrí

Na rozlíšenie, či ide o jednu umiestnenie vektora (t.j. konkrétnu orientovanú

nakou vel’kost’ou, smerom a orientáciou) sa niekedy používajú pojmy viazaný

Definícia 2. Vektor, ktorého počiatočný bod je totožný s koncovým bodom, sa

2.2 Súradnice vektora

Už vieme, že vektor je jednoznačne daný l’ubovol’ným svojím umiestnením. Ak

Pre väčšiu prehl’adnost’ budeme súradnice bodov udávat’ v hranatých zátvor-

Riešenie. Súradnice vektora určíme ako rozdiely jednotlivých súradníc bodov,

2.3 Vel’kost’ vektora

Pripomeňme si, že vel’kost’ou vektora nazývame vel’kost’ l’ubovol’ného jeho

Úloha 2.5. Daný je vektor →

Riešenie. Umiestnime vektor do bodu [0, 0]. Z Pytagorovej vety vyplýva, že

Úloha 2.6. Daný je vektor →

Použitú metódu zovšeobecníme pre l’ubovol’né n-rozmerné vektory.

Definícia 3. Majme daný vektor → −

Riešenie. Dĺžky strán daného trojuholníka sa rovnajú vel’kostiam vektorov

Použitím Herónovho vzorca

 Neskôr si ukážeme metódu, vd’aka ktorej pomocou vektorov ešte jedno-

2.4 Operácie s vektormi

2.4.1 Sčítanie a odčítanie vektorov

Už sme si hovorili, že vektor môžeme chápat’ napr. aj ako posunutie. Majme

Iné chápanie sčítania vektorov, je pomocou orientovaných úsečiek. Majme

2.4.2 Násobenie vektora skalárom

Už vieme, že vektory môžeme chápat’ aj ako usporiadané n-tice reálnych čísel,

 Presnejšie, namiesto R môžeme zvolit’ aj inú množinu, ktorá je tzv. pol’om

Ked’ pracujeme s vektormi, tak samotné prvky množiny R nazývame skaláry.

Všimnite si, že násobenie prirodzených čísel sa dá chápat’ ako súčet. Naprí-

Definícia 5. Nech je daný vektor →

Otázka: Aký je geometrický zmysel skalárneho r-násobku vektora?

Uvažujme teraz napríklad vektor → −s , ktorý bude predstavovat’ posun po zemi

toru a nech r1 , r2 , . . . , rn sú l’ubovol’né skaláry (reálne čísla). Potom každý vektor

nazývame lineárna kombinácia vektorov →

Ak by sme v predchádzajúcej úvahe zamenili vektor →

Definícia 7. Vektory nazývame lineárne závislé, ak je možné jeden z nich vy-

O ekvivalentnom spôsobe popisovania lineárnej nezávislosti vektorov hovorí

splnená iba pre r1 = r2 = . . . rn = 0.

 Ked’že nulový vektor sa dá vždy napísat’ ako lineárna kombinácia l’ubo-

Môžeme si všimnút’, že v n-rozmernom vektorovom priestore môže existovat’

Riešenie. Hl’adáme také reálne čísla (skaláry) a, b, c, aby platilo

(2, −2, −10) = (2a + 2b + 4c, a + 3b + 5c, −a + 2b − 2c).

Riešením tejto sústavy (ktoré nájdeme napríklad pomocou matíc) je trojica

Riešenie. Z geometrickej predstavy vektora vyplýva, že tri body sú koline-

Úloha 2.11. Určte, či sú vektory →

Riešenie. Využijeme vlastnost’, že vektory → −

a(2, −1, 3) + b(3, 0, 6) + c(7, −5, 10) = (0, 0, 0).

Po úprave pravej strany dostávame tvar

(2a + 3b + 7c, −a − 5c, 3a + 6b + 10c) = (0, 0, 0),

ktorý je ekvivalentný so sústavou:

Jedným riešením tejto sústavy je trojica a = b = c = 0. Pripomeňme si, že ak

Pri určovaní lineárnej nezávislosti vektorov však nepotrebujeme hl’adat’ kon-

2.4.3 Skalárny súčin dvoch vektorov

Ak máme dané dva nenulové vektory v rovine alebo v priestore a umiestnime

V tret’om ročníku sa na matematike v rozsahu 5 hodín týždenne budeme

Neskôr si ukážeme metódu, vd’aka ktorej pomocou vektorov ešte jedno-

Presnejšie, namiesto R môžeme zvolit’ aj inú množinu, ktorá je tzv. pol’om

Ked’že nulový vektor sa dá vždy napísat’ ako lineárna kombinácia l’ubo-

Ak je aspoň jeden z daných dvoch vektorov nulový, ich uhol nedefinujeme.

Treba si uvedomit’, že skalárny súčin vektorov je skalár, t.j. reálne číslo.

Predchádzajúca veta je aj ukážkou toho, že v matematike sa niekedy kvôli

Ak máme daný vektor (a, b) a hl’adáme vektor, ktorý je k nemu kolmý,

V kocke ABCDEF GH so štandardným označením vrcholov platí, že na-

Ak sú dve priamky rovnobežné (t.j. majú rovnaký smerový vektor →