Vagantská poézia

Autorka textu: Marta Balážová

Charakteristika jednou vetou:

Stredoveká vagantská poézia dostala pomenovanie po vagantoch - potulných študentoch a

klerikoch, ktorí si zarábali na živobytie aj vymýšľaním špecifických piesní a básní; absolventi
univerzít priniesli svoj repertoár do domáceho prostredia a tým ovplyvnili vývoj ľudových
piesní.

Charakteristika podrobnejšie:

Snaha priblížiť sa k najširším spoločenským vrstvám a zaoberať sa nielen cirkevnými, ale aj

pozemskými problémami viedla v stredoveku k zmenám vo vtedajšej literárnej tvorbe.
Súvisela aj s vyššou účasťou laikov na výchove a vzdelávaní a s novými myšlienkovými
prúdmi. Prejavila sa napríklad v latinskej vagantskej poézii – ľúbostných, pijanských a
satirických piesňach a veršovaných dialogických sporoch, ale aj v satirickej próze (satiry,
pamflety, paródie), mravoučnej i zábavnej próze (exemplá, bájky, anekdoty, poviedky a
cestopisy) a v odbornej próze (traktáty, komentáre, učebnice, lexikony, atď.). V európskych i
slovenských cirkevných a laických kruhoch bola známa najmä vagantská – scholárska,
študentská, žiacka latinská svetská poézia. Písali ju najmä klerici (univerzitní študenti) a
sčasti vaganti – potulní študenti, ktorí putovali európskymi krajinami a navštevovali
univerzity. Študenti mali rôzne výsady – mohli voľne cestovať všetkými krajinami. To
pomáhalo aj šíreniu poézie, lebo nosili so sebou aj piesne, ktoré počuli alebo sami zložili. Ich
túlavý život bol plný veselých i smutných zážitkov, dobrodružstiev, hladu, biedy, ale nechýbal
mu zmysel pre humor. Preto ich poézia mala podobu piesní a básní o radostiach i žalostiach
lásky a života a používali asi všetky literárne druhy. Na rozdiel od trubadúrskeho dvorného
vzdychania to bola poézia drsnejšia a zmyselnejšia. Vznikali básne a piesne špecifického
obsahu, často to boli piesne pijanské, hráčske, žobravé, satirické, parodické, básne
žartovné, rozlúčkové, zbojnícke i duchovné. Do slovenského prostredia sa táto poézia
dostávala zásluhou cudzích vagantov, ale aj domácich študentov, ktorí absolvovali
zahraničné univerzity. Istú úlohu v jej popularizovaní zohrali aj uhorské univerzity –
päťkostolská (1367), budínska (1389), bratislavská Academia Istropolitana (1467 – 1491),
trnavská (1635) a košická (1659). Z charakteristických žánrov vagantskej poézie sa v
slovenskom prostredí ujali najmä ľúbostné, pijanské a satirické piesne (básne) a veršované
spory (dialógy). Existenciu vagantských piesní alebo básní na Slovensku dosvedčujú
neskoršie odpisy zo 17. – 19. storočia. Sú to buď pôvodné latinské texty alebo ich preklady
do češtiny (slovakizovanej češtiny) a najmä parafrázy pôvodných latinských textov. Z
ľúbostných piesní bola známa predovšetkým Filia, si vox tua, vellem te laudare - Dcéra, ak
súhlasíš, chcem ťa pochváliť, v ktorej matka navrhuje dcére ženíchov z rozmanitých stavov
(vojaka, mnícha, sedliaka, klerika a študenta). Dcéra si vyberie študenta. Z pijanských piesní
boli populárne Meum est propositum in taberna mori – Zaumienil som si, že zomriem v
krčme a ďalšie. Zo satirických piesní bola obľúbená napríklad Abecedná pieseň o ženách. Z
ostatných piesňových žánrov sa uplatnila žobravá pieseň Ja študent vyhnanec. Obľúbená
študentská pieseň Gaudeamus igitur má nejasný pôvod, niekedy sa usudzuje, že text je
starší (z 13. storočia) a melódia novšia (zo 17. storočia). Mnohé študentské básne a piesne
majú nadčasovú platnosť vďaka svojmu humoru a rebelantskému postoju. Humor často
dosahovali hyperbolou (napr. zveličovanie dôležitosti vína), používaním protikladov (krčma –
smrť, anjel – pijan), posunutím významov alebo slovnými hrami. Stredoveká konvenčnosť
bola príznačná aj pri vagantskej poézii – seriózny a úctyhodný typ svätca či rytiera nahradil
typ pijana. Vagantská poézia bibliu nepopierala, neupierala jej na vážnosti, niekedy ňou
vaganti dokonca podopierali svoje názory – napr. že aj syn boží vyzdvihoval víno nad vodu.
Bola v postavení opozičnej (periférnej) literatúry, napriek tomu bola veľmi obľúbená a prežila
nielen stredovek, ale aj renesanciu a barok.
Podrobnejšie o dielach:

Abecedná pieseň o ženách – satiricky útočí na negatívne ženské vlastnosti – pretvárku,

nestálosť, ľstivosť, pochabosť, klebetnosť a necudnosť.

Cyprianova hostina – satirická pieseň z 9. storočia vznikla z prozaickej paródie biblických

motívov. Je o hostine, ktorú usporiadal východný kráľ Johel v Káne Galilejskej. Pozvaní
biblickí hostia od Adama a Evy až po Krista jedia, pijú a zabávajú sa do vôle. Kráľ zbadá, že
sa na hostine kradlo. Na vykúpenie všeobecnej viny dá mučiť, zabiť a slávnostne pochovať
Achána.

Keď sme v krčme – pijanská pieseň, v ktorej sa hovorí o rušnom živote v krčme, kde sa pije
na neslobodných, na živých, na mŕtvych, na vojakov, na mníchov, na lodníkov, na
odbojníkov, na kajúcnikov, na pútnikov, na pápeža a na kráľa.

Ukážky vagantskej poézie:

Dcérenka, dcérenka, chcela by si sedliaka?

Nechcem, mama, nechcem, drahá,
viem ver, prečo, lebo – aha:
Sedliaci, sedliaci sú vždy len na poli,
a ich celý život, život je vždy len na poli.

Dcérenka, dcérenka, chcela by si mníšika?

Nechcem, mama, nechcem, drahá,
viem ver, prečo, lebo – aha:
Mníšikovia, mníšikovia sú vždy len na chóre,
a ich celý život, život je vždy len v kláštore.

Dcérenka, dcérenka, chcela by si vojaka?

Nechcem, mama, nechcem, drahá,
viem ver, prečo, lebo – aha:
Vojaci, vojaci sú vždy len vo vojne,
a ich celý život, život je vždy len vo vojne.

Dcérenka, dcérenka, chcela by si študenta?

Chcela, mama, chcela, drahá,
viem ver, prečo, lebo – aha:
Študenti, študenti sú vždy len na školách,
a ich celý život, život je vždy len príjemný.

Ten náš život mizerný je,

ani psisko tak nežije.
Hnusný brav si dobre žerie
a nás biednych každý ženie.

Neraz klial som neúrekom,

keď som mrzol pod oblokom!
Odspieval som pieseň celú,
nič som nevyžobral veru.

Nevie nik, že živobytie

má žiak tvrdo vydobyté.
Skúsený len vravieť môže,
čo je chodiť do škôl, bože!
Ja sem sobe vyvolil v hostinci umríti,
pri hodince poslední flašku v ústech míti.
Zpívat mají anjelé, když mne uzrí píti:
„Bože tomu píjaku rač milostiv býti.“

Flaša s vínem rozumu lampu osvecuje,

srdce s vínem spláklé se k nebi pozdvihuje.
Mnohem sladčej víno mne v hostinci šmakuje,
než co s ním arcibiskup hostí svých častuje.

Každý od prirození má se k svému znáti,

ja na lačný žaludek nemúžem nic psáti.
Mne by mohl lačného jeden chlapec spráti,
ja smrti se umím, hladu, žízne báti.

Verše robím takové, jaké víno pijem,

ani psát prv neumím, hrdlo než prolijem.
Za tri babky nestojím, prv než se napijem,
Ovida podnapitý veršem svým ubijem.

Titirica, hop, hop, titirica, brečka!

Ovsenka, pálenka, cum lacte pohánka
To je pokrm, nápoj nobis gratissimus,
Hisce saturati bene quiescimus!

Jedia kňazi,
jedia mníšky,
do jedla je každý frišký.
Pije iný,
pije iná,
pije sluha,
služobkyňa.
Pije kuchár,
ba i faktor,
pije opát,
ba i prior.
Na pápeža, kráľa vždycky
pijú víno bez vodičky.
Na kráľa i pápeža vždy
bez miery tu pije každý.
Pijú raz i druhý riadne
až kým všetci nie sú na dne.

Zaujímavosti:

Autori väčšiny lyrických skladieb vagantského pôvodu sú neznámi. Najväčšiu a

najdôležitejšiu zbierku anonymných vagantských spevov našiel Johann A. Schmeller v
jednom benediktínskom kláštore v Bavorsku. Po publikovaní bola ešte niekoľkokrát vydaná.
Pod názvom Carmina Burana je známa po celom svete – najmä v spracovaní nemeckého
hudobného skladateľa Carla Orffa. Má podobu cyklu pre sólové hlasy a zbory so sprievodom
nástrojov. V scénickej verzii je dielo tancované i spievané. Texty sú prevažne latinské,
niektoré nemecké. Carl Orff ich vybral z rukopisov z 18. storočia.
Medzi známymi autormi vagantskej poézie má popredné miesto veľmi vzdelaný a
scestovaný Primas (majster Hugo z Orleans) z 11. storočia. Vo svojich epigramoch, lyrických
básňach a satirách používal hexameter s vnútornými rýmami a uhladené prízvučné verše.
Počas stredoveku kolovalo množstvo historiek o jeho pohotovosti a vtipnom reagovaní na
situácie. Menšia rozmanitosť, ale dokonalejšie básnické spracovanie sa prejavuje v básňach
Archipoetu, ktorý nad Primatom vynikal citom a hĺbkou myšlienok. Nie je známa pravá
totožnosť tohto básnika ani jeho národnosť. Vieme len, že bol „dvorným básnikom“ a že jeho
podporovateľom bol kancelár cisára Fridricha Barbarossu. Vaganti sa často stávali dvornými
básnikmi, keď zanechali štúdium a dali prednosť bezstarostnému životu v službách svojich
ochrancov. K Primatovi a Archipoetovi v 12. storočí pribudol nemenej významný básnik
Walter z Chatillonu. Venoval sa najmä satirickej poézii, ale aj piesňam lyrickým a
duchovným.

Autori vagantskej poézie boli často aj skladateľmi melódie aj interpretmi. Používali pri
predvádzaní svojej tvorby hudobné nástroje. Zachovala sa informácia, že jeden takýto
vagant v polovici 15. storočia zabával hrou na harfe bratislavských hradných pánov.

Témy, ktoré vaganti spracovávali v piesňach sú rôznorodé. Spievali o svojich pocitoch, o

prvých láskach, o prírode, ale aj o hazardných hrách (napríklad o hre v kocky), tiež o
pomeroch v spoločnosti, rôznych neduhoch – niektorým dávali parodické označenie ako
omša, evanjelium a podobne. Išlo o študentskú recesiu, slovné hry, ktorými chceli poukázať
na svoju učenosť, vzdelanosť a schopnosť písať verše. Neskôr - v 14. a v 15. storočí do
vagantskej poézie prenikali aj vulgarizmy, vtedy už mala nižšiu úroveň ako v 12. a 13.
storočí, keď vznikala.

Myšlienky:

„Vagantská poézia ma oslovuje svojou veselosťou, radostnosťou a z hľadiska formy zasa

básnickým umením.“ (E. Brtáňová v relácii Autor na dnes)

„Vaganti boli potulní študenti, presnejšie možno toto označenie preložiť tak, že išlo o ľudí,
ktorí sa radi túlali a stredovekí študenti mali k tomu veľmi blízko. Tento výklad je však dosť
vzdialený od reality, lebo väčšina vagantov pôsobila na kniežacích dvoroch a tam zabávali
publikum. Autormi vagantskej poézie boli aj klerici – zaujímavé však je, že obsah slova klerik
bol v stredoveku iný než dnes. Neoznačoval len človeka, ktorý bol v duchovnom úrade, ale
vzdelanca vôbec. Boli to veľmi vzdelaní ľudia, to že skladali takéto piesne bolo znakom ich
učenosti. Kto chcel v stredoveku študovať, ten musel byť veľmi odvážny. Platilo to nielen pre
študentov, ale aj pre ich učiteľov, veľmi často sa sťahovali a pôsobili na rôznych univerzitách.
Univerzity vznikali už v 12. storočí, takže kto z našich predkov chcel vtedy študovať napríklad
právo, musel sa vybrať do Talianska na univerzitu do Padovy alebo Bologne. Teológiu mohol
študovať v Paríži, medicínu tiež vo Francúzsku. V 14. storočí už vznikali univerzity aj blízko
nášho územia - v Prahe, vo Viedni, v Krakove a aj v Uhorsku – v Päťkostolí a v Budíne.
Pravdepodobne práve z týchto univerzít prinášali absolventi vagantské piesne aj na naše
územie. "(E. Brtáňová)

„Pre študentov bolo v tom čase prirodzené, že ovládali medzinárodný jazyk, tým bola
latinčina, okrem toho ešte aspoň jeden alebo dva ďalšie jazyky, takže sa snažili využiť tieto
jazykové znalosti aj vo svojich piesňach – tak vznikol žiacky jazyk – makarónčina. Poézia
písaná týmto jazykom vyzerá naozaj ako makaróny – prelínajú sa v nej slová v rôznych
jazykoch ako nejaké cestoviny. Podobné označenie sa zachovalo aj v nemeckom jazyku –
„nudelverse“. (E. Brtáňová)

Makarónsky štýl
Termín je odvodený od stredovekých hybridných latinsko-talianskych, latinsko-francúzskych
a iných parodických foriem jazyka, keď sa sakrálne výrazy nahrádzali ľudovým jazykom.
Makarónsky štýl má však pragmatické jadro, môže k nemu viesť nepreložiteľnosť niektorých
výrazov a ich nedostatočné udomácnenie v národnej kultúre alebo zámerné odkazovanie
autora na inú kultúru. Básnickou formou, ktorá používa miešanie prvkov viacerých jazykov
(podobne ako sa miešajú cestoviny s omáčkou) bola makarónska poézia. Zmyslom tohto
miešania jazykov bolo v stredovekej študentskej - vagantskej poézii často primiešanie nielen
iného jazyka, ale spolu s ním tiež humoru, irónie, satiry či paródie. V slovenskej literatúre
nájdeme prvky makarónskej poézie napríklad v divadelných hrách Jána Chalúpku ale aj v
poézii Ľubomíra Feldeka (Teta na zjedenie), keď mieša nemecké a slovenské jazykové prvky
so zámerom vyvolať komickosť.