© Klára Jarunková 1961

Illustrations © Miroslav Cipár 1961
 

— Hurá, — skríkol som, keď som sa ráno zobudil a videl som z okna
fujavicu. Potom som vybral z klietky kanárika a zatvoril som ho
medzi oblok, aby tiež videl, že nič nevidieť.
On myslel, že je na okne plachta, a hneď zaspal, lebo mu na noc
zakrývame klietku.
Keď sme šli do školy, chytili sme s Mišom jedného tretiaka a po
mocou neho sme merali záveje, aké sú hlboké. Iba z jedného mu
trčali baganče. Najväčší závej bol pri školskom plote, ale ten sme
 

neodmerali, lebo išiel súdruh učiteľ a tretiak

 veľmi rev
reval.
al. Zač
Začali
ali sme ho opra
oprašov
šovať
ať a sú
druh učiteľ nás pochválil, že sa staráme
o mladších spolužiakov. Potom cengalo, tak
sme sa pobrali do triedy.
Keď sme šli zo školy, dievčatá sa báli a začali
utekať. Ale my sme stáli vo dvoch radoch
a ani jedna neutiekla. To bola vojna! Gule
len tak frčali a dievčatá padali do závejov,
aj niektorí prváci. Mišo našiel lopatu, čo
má školník v kotolni. Povedal, že on je
atómový delostrelec, a stal si k najväčšiemu
záveju, aby mal dosť materiálu. Potom išiel
okolo súdruh poštár a Mišo naňho nasypal
za lopatu snehu, až mu odletela poštárska
čiapka. Mne sa to už nepáčilo, tak som sa
radšej skryl za roh. Keď už boli všetci pora
zení, začali sme sa guľovať my, ale Mišo
 boll velite
 bo veliteľľ a vydal rorozk
zkaz
az,, že ne
nebu
bude
deme
me
strieľať do vlastných radov. Ja som niesol
lopatu na miesto činu, do kotolne, a súdruh
školník povedal, že si ma zapamätá.
Na druhý deň ráno čítali do školského roz
hlasu, že sa nesmie guľovať, lebo jedna
 žiačka dostala zápal pľúc a jeden tretiak
ázijskú chrípku. To nemôže byť od snehu,
lebo sneh je zdravý. Mišo povedal, že sa
asi niečoho najedli a od toho ochoreli. A my

teraz za nich nevinne trpíme a nemôžeme robiť ani hrdinské skutky.

Ja som povedal, aby sme sa poobede šli sánkovať alebo lyžovať, ale
Mišo nechcel, že radšej bude sedieť pri peci, lebo to sú zábavky
pre dievčatá, a nie šport pre chlapcov.
Potom bol otec v škole na rodičovskom združení. Keď sa vrátil,
musel som vydržať veľké hrdinstvo. Ani sedieť nemôžem. Ani Mišo
dnes v škole nemohol. Keď sme šli zo školy, vydal rozkaz, že keď
 bude
 bu deme
me môcť
môcť sedieť, pôjd
pô jdem
emee sa v nedeľ
ne deľuu lyžovať.
 

Už sú tu polročné prázdniny a my sa veľmi tešíme, hoci sme dostali

dnes vysvedčenie.
Keď sme šli zo školy, tí, čo mali samé jednotky, sa veľmi ponáhľali,
lebo sa chceli doma pochváliť. My sme sa tak veľmi neponáhľali,

ale sme šli

Kantoris pekneprepadli,
a Špalo pomaličky
takako
aby inokedy a rozprávali
neboli smutní. sme sa,nebol
Ale Kantoris lebo
smutný, ale sa smial a povedal:
— Ste sprostí, lebo neviete,
neviet e, čo sa robí
robí.. Idú sa predávať umelé
hlavy, čo vedia rozmýšľať, tak mi naši jednu kúpia a do tých čias
 vydržím
 vydrží m aj t akto
ak to..
My sme sa smiali.
Potom Kantoris začal počítať, koľko peňazí dostane za vysvedčenie.
Jemu
6, za dávajú
štvorkudoma
4 a za
za každú
pätorkujednotku 10 Kčs,
nič. Tak za dvojku
má veľkú 8, za
škodu, trojku
lebo má
dve pätorky.
Potom si Kantoris vyrátal, že dostane 42 Kčs, ale to mu bolo málo,
 lebo si chcel kúpiť vzduchovku.
Tak teda vybral z aktovky zmizík, čo od neho všetko zmizne,
a vyzmizíkoval si tie dve pätorky aj dve štvorky a napísal si dvojky
po 8 Kčs.

 A
— Špalovi
Daj sem,po
pove
ajveda
dal:
l: vyzmizíkujem pätorku, dáš balíček kapslí a sme
tebe
kvit.

 Ale Špa
Špalo
lo bol sm
smut
utný
ný a po
pove
veda
dal,
l,
že si ynedá.
 Vted
 Vtedy Miš
Mišoo popove
veda
dall :
— Ty si somár, Kantoris, aj tak
to po prázdninách rachne.
 Ale Ka
Kantntor
oris
is sa len smial a pove
po ve
dal:
— Tak čo, keď rachne, hlavná vec,
že už budem mať tú vzduchovku.
 A
Námtebe
te besajuto veru ne
nepo
poži
žiči
už nepáčilo,čiam
am..sme šli
tak
ďalej a ľutovali sme už len Špalu,
lebo on je kamarát z nášho dvora
a nechcel zmizík. Keď sme prišli
pred dom, my sme chceli ísť dnu,
ale Špalo nechcel ísť dnu, lebo sa
to bál povedať rodičom.
Mišo
— Aj povedal:
ja som sa bál povedať, keď
som rozobral hodiny a vedel som,
 že to rachne, lebo každú štvrťho
dinu odbíjali dvanásť. A keď som
sa už bál desať minút, tak som to
nemohol vydržať a povedal som
sestre, aby to povedala. Tak ona
to
sompovedala a ja som
rád, že mám dostal a bol
po tom.
 Ale Spal
Spaloo sa aj ďale
ďalejj bál
bál,, ta
takk sme

 
 mu dali do teplákov „Staroveký Rím" a šli sme s ním až predo dvere.
Mišo zacengal a ja som povedal:
— Če
Česť
sť práci, tet
teta,
a, Jan
Janoo sa bojí ísť domov, lebo má pät
pätork
orkuu z matiky.
Spalova mamka povedala:
— Tak ty sa bojíš? Vtedy si sa mal báť, keď si sa neučil. Teraz
len poď pekne dnu, pozhovárame sa.
My sme Špalu ľutovali a čakali sme za dverami, kedy začne príšerne

revať. Ale on nezačal príšerne revať, a keď sme už dlho čakali, tak
sme odišli a boli sme spokojní.
Potom sme sa dohovorili, že budeme Špalovi dávať hodiny z matiky.
Nie ja, ale Mišo, lebo mne nejdú do hlavy zlomky a to, že keď sa
medzi sebou násobia, sú stále menšie.
 Ani mne
mn e sa nech
ne chce
celo
lo ís
ísťť domo
do mov,
v, lebo
le bo mám
má m trojku
tro jku z ma
mati
tiky
ky..
Tak sme stáli na dvore a ja som povedal:
— Kantorisovi je dobre, keď mu kúpia tú umelú hlavu. Aj ja si
začnem na ňu šporovať.

 Ale Mi
Mišo
— Tak šo
si sa nahn
na hnev
šporuj, eval
keďal chceš,
a po
pove
veddale
al
al:: ja budem vynálezcom a vynález sa
musí vynájsť vo vlastnej hlave, a nie v umelej. A keď sa ti v nej
náhodou pokazí súčiastka, tak si hotový a celkom sprostý. Ja som
sa zľakol, lebo so svojou nie som celkom sprostý, a povedal som:
— Tak budem šporovať radšej na bicykel.
 

U nás v škole máme vyše dvadsať tried a v tých triedach vyše

dvadsať oddielových predsedov, ale to by ešte nič nebolo, ale z tých
 vyše dvadsať pred
pr edse
sedodovv je vyše štrnásť
štrnás ť diev
dievčat
čat.. My sme sa spytovali
spyt ovali
súdruha pionierskeho vedúceho, ako je to, lebo on je kamarát, tak
nám povedal, že je to v poriadku, lebo je rovnoprávnosť. Ja mu
 verím,
 ver ím, ale sa mi to ne nepá
páči
či.. Jo
Jožo
žo po
poved
vedal
al,, že rov
rovnop
noprá
rávno
vnosť,
sť, to
znamená, či chlapec, či dievča, všetko jedno. Ale to tiež nie je
pravda, to vidieť, keď sa postaví dievča pri futbale do brány. Ani
na strom dievča nevylezie, a keď vylezie, tak spadne, tak ako môže
 byť rov
rovnop
noprá
rávno
vnosť
sť??
Keď sme v našej triede volili predsedu a mala byť Anča Paríková, ja
 som zakričal, že dievča nevolím. Súdružka učiteľka sa ma spýtala,
že prečo, ale ja som nepovedal nič. Aj tak súdružka učiteľka nadŕža
dievčencom; aj keď nič nevraví, aj tak nadŕža, lebo je tiež dievča.
Tak sme zvolili Anču Paríkovú.
Keď sme šli zo školy, ja som Anči podložil nohu, aby si nemyslela,
že sa bude nafukovať, keď je predsedníčka. Potom mi ona hodila
čiapku do jednej záhrady.
— Tak ti treba, — povedal Mišo Juran, — načo začínaš, teraz nerev.

— A podvihol
Potom ma nažeplot.
som povedal, dievčence sú hlúpe husi, vedia sa len bifľovať,
žalujú a za všetko plačú a sú nešikovné. Ja rovnoprávnosť neuzná-

 vam, ani An
Anču
ču Pa
Parí
ríko
kovú
vú.. Miš
Mišoo po
pove
veda
dal,
l, že on An
Anču
ču uz
uzná
náva
va,, le
lebo
bo
teraz
 je
 jedn som
dnot ku,, reval
otku a ja trja,
troj a nie
ojku
ku ona,
a od
odre al na
reza
zal so
sommručných prácach
si kúsok
kús ok ne
nech dostala
chta
ta.. J a n ozsapílenia
začal
zača l
 vysmievať
 vysmiev ať a p o v e d a l :
— Mišo sa chce ženiť! — a všetci sa smiali.
Ja som povedal:
— Ty čuš, ty sa chceš ženiť! — lebo Mišo je môj kamarát. Všetci
začali vykrikovať „ženích, ženích", ale my sme ich odohnali, lebo
Mišo je najmocnejší.
 

Potom sme šli len my dvaja spolu a rozprá

 vali sme som
nechcel sa. Mňa
Mň a to mrze
začínať,mraby
zelo
losis Mišo
tou Ančo
Annemyslel,
čou,
u, ale
že aj ja si myslím, že sa chce ženiť.
 Ale Mišo povepo veda
dall sám od seb seba,
a, že sú aj
také dievčence, čo by mohli byť chlapcami,
a sú aj takí chlapci, horší ako baby. Ja som
povedal, že aj ja som to už objavil, ked Anča
dostala jednotku z pílenia aj z vyšívania, a ja
som
Mišodostal trojkužeajajz tak
povedal, pílenia aj zsivyšívania.
nikto nemôže
 vybrať, čím bude
bu de,, že aj on mal byť byť diev
dievča,
ča,
lebo rodičia chceli, aby bol dievča. Až do
prvej triedy nosil dlhé vlasy, na šťastie ho
raz otec dal ostrihať, a tak je predsa len
 chlapec.
Potom som povedal:
— S tou rovnoprávnos
rovnop rávnosťou
ťou som to tak ne
myslel, ja dievčence uznávam, aj Anču Pa
ríkovú.
 A ešte
eš te som po
pove
veda
dal:l:
— Keby
Keb y si ty bol diev
dievča,
ča, aj ja
ja by som chcel
 byť diev
dievča,
ča, a keb
kebyy sa to neda
ne dalo
lo,, tak by som
sa s tebou oženil.
Mišo je najmúdrejší na svete.

Naša nástenka visí na našej stene v šiestej triede a je veľmi slávna,

lebo ju všetci chodia čítať.

 bKeď
 bud sme
udee m tavkí septembri
e takí slá
slávni. Alevolili
vni. Al taredakčnú
e aj tak k sm radu,
smee všetci
všetc eštei sme
i chcel
chceli nevedeli,
byť zvo
zvolen
lení,
í, le že
lebo
bo
na prvú nástenku sa píšu mená redakčných radcov a každý im závidí,
lebo si myslí, že oni sú najmúdrejší.
 Alee An
 Al Anča
ča Pa
Paríríko
ková
vá po
pove
veda
dala
la,, že všetci nemô
ne môžužu by
byťť reda
re dakč
kční
ní ra
radc
dco
o
  via, le
lebo
bo kto
kt o by sa p otom
ot om st
star
aral
al o ze
zele
leni
ninu
nu na mi
miču
čuri
rins
nsko
komm po
polílíčk
čku?
u?
Tak sme zvolili len dvoch spisovateľov, to je Bučinský a Eliša
Košecová. Za kresličov sme zvolili Anču Paríkovú a mňa, Miroslava
Fazuľu.
to To jedružice
sú rakety, dobre,a lebo onaAjkreslí
vesmír. Mišopozemské veci aveci,
je na nebeské ja nebeské,
lebo on
píše kozmonautické spravodajstvo. A Kantoris je na techniku. Potom
sú ešte štyria, aby nám pomáhali. A Anča Paríková je predsedom
redakčnej rady.
Prvú nástenku sme robili u nás a bola hrozne veľká, aby sme sa na
ňu všetci pomestili.
Potom Anča nakreslila k spisovateľom husacie pero a ku kresličom
štetec. Mišoplamene.
kde šľahajú bol napísaný na kozmickom
Kantoris korábenakreslil
si miesto bodky a ja naumelú
výfuku,hlavu.
tam
Tak každý vedel, kto je na čo.
Naša nástenka sa všetkým páčila, len Červenkovi nie, lebo je na-

zlostený.
 vš
 všet ko vie,Myalebylensme
etko ke
keďďho aj ú,
skúšaj bolia zvolili
skúšajú, bez skú do
skúša redakčnej
šania
nia nev
nevie rady,
ie nič. lebo
A Ka
Kant onis
ntor
oris
zas nevie nič, keď skúšajú, ale keď neskúšajú, tak vie všetko
o technike.
Potom sme každé dva týždne robili novú nástenku a dávali sme na
ňu aj triedne udalosti a aj sme kritizovali lenivcov a klamárov. Tak
sa nás aj niektorí báli, ale my sme sa nebáli nikoho. A keď sa
niekomu nechcelo prísť na redakčnú radu, tak neprišiel. Ale ja som
chodil,
 boli samiaj dvaja,
Anča poParíková,
pove
veda
dala lebo
la An
Anča myríko
ča Pa
Parí radi
vá:: kreslíme. A keď sme už
ková
— To je nanič robota, lebo najprv sa všetci pchali do redakčnej rady,
a teraz sa ani neukážu, ale sa ulievajú, a my máme za nich robiť.
 Ja som povedal, že Mišo je chorý, čo aj bola pravda.

— Vieš čo? — povedala Anča. — My nástenku nespravíme, lebo čo

máme kresliť, keď spisovatelia nič nenapísali? Radšej zvolám na
stredu oddielovú schôdzu a tam si to povieme.
 Aj zvo
zvolal
lala.
a.
Keď sme šli na schôdzu, ja som povedal Kantorisovi a Bučinskému,
lebo som bol na nich nazlostený:
— Teraz máte po chlebe a bude s vami zle, uvidíte.
Bučinský
Kantoris sasa smial
zľakol, lebo tam
a povedal mala ktorí
všetkým, byť ajnechodili
súdružkarobiť
učiteľka. Ale
nástenku:
— Nič sa nebojte, ja za vás všetkých poviem reč. Vy len buďte ticho
 a ja to poviem, lebo ja viem ako.
Keď sme už sedeli a Anča povedala referát o nástenke, všetci boli
ticho. Tak sa prihlásil Kantoris a povedal:
— Ja chcem
chcem povedať seb
sebakri
akritik
tikuu za nás všetkých, že sme mali rrobi
obiťť
nástenku, a nerobili sme, čo si aj sebakriticky uznávame, lebo my
sme
robiť,dobrí
a niepionieri.
nerobiť akoA keď
my.jeA raz
keďpionier
nerobí, vtakredakčnej
si to má rade,
uznať.tak má
A my
aj uznávame, lebo toto je naša sebakritika.
 Ale na schôd
schôdzi
zi bol aj Miš
Mišo,o, lebo
le bo mu už vybra
vybralili ma
mandndle
le.. Tak ma
mandndle
le
už nemal, ale na schôdzi bol a povedal:
— Vieš čo, Kan
Kantor
toris,
is, ty vvrav
rav za seba, a nie za druhých. Ja nemusím
robiť sebakritiku, lebo ja som v škole nebol preto, že mi vyberali
mandle.

Kantoris
— sa nahneval
Tak teda za Jur anaaa nerobím
Juran povedal:
nerobí m sebakrit
sebakritiku.
iku. On si mys
myslí,
lí, že mandle
sú viac ako sebakritika, lebo kritizovať seba je ťažko.
Mišo povedal:
— Tebe
Teb e je nie ťažko. Robi
Robiťť ti je ťažko, ale kritizovať seba nie. Kan-

toris vyskočil, ale potom už museli byť všetci ticho, lebo začala rečniť
súdružka učiteľka a povedala:
— Keď bol Juran chorý, tak nemá čo robiť sebakritiku, ale tí ostatní
 by mali,
mali , aby sme vedeli
ved eli,, preč
pr ečoo si nesplnili
nesplni li povi
po vinno
nnost
sti.i.
Kantoris sa hlásil a povedal:
— Aj ja vravím, že by mali, ale im sa nechce.
 Vtedyy pove
 Vted po veda
dala
la Anča
Anč a Parí
Pa ríko
kovává::
— A ty zase robíš sebakritiku na každej schôdzi. Aj keď si sa bil,
aj keď si si vyzmizíkoval pätorky, aj keď nerobíš nástenku. Seba
kritiku spravíš ľahko. A už dva razy si uznával, že pre nástenku
 nerobíš. A teraz uznávaš zas. Tak ako je to?
 A súdr
sú druž
užka
ka učiteľka pove
po veda
dala
la::
— To je zle.

Ked sme šli zo školy, Kantoris povedal Mišovi:

— Aj tak si sprostý. Sebakritika je lepšia ako mandle. Ja to viem,
lebo som to skúsil aj s chorobou, aj so sebakritikou. Na chorobu
musíš mať vysvedčko, ale na sebakritiku nie. Mne sa nič nemôže
stať.
Tak si to Kantoris myslel, ale sa oklamal.
Lebo na druhý deň visela na našej stene nástenka a Kantoris mal
 veľkú hanb
ha nbu.
u. Aj tí druh
dr uhíí mali,
mal i, ale menš
me nšiu
iu..
 Na tej nástenke nebolo nič, len jedno veľké hniezdo a na tom
hniezde sedela kvočka. Bola to kvočka, ale bol to vlastne Kantoris,
lebo mala Kantorisovu hlavu. A namiesto krídla mala Kantorisovu
ruku. Tá Kantorisova ruka sypala popol na Kantorisovu hlavu
a druhá ruka šklbala pierka z tej kvočky, čo bola Kantoris. A z úst
mu išiel hlas a tam bolo napísané: „Polepšiť sa nemusím, hlavná vec,
že sebakriticky uznám." A ešte spod Kantorisa vykukovali kurence,
a to bol Bučinský a Eliša Košecová aj tí ostatní, čo nerobili. Ale
Mišo tam nebol.
Ja som bol rád a veľmi som sa smial. Aj druhí sa smiali, tak som videl,
že Anča Paríková vie najlepšie kresliť.
Tá nástenka visela na stene len dva dni a potom sme spravili riadnu
k MDŽ.
Bola veľmi krásna, lebo sme ju robili všetci desiati.
 A na budú
bu dúcu
cuTak
a klamárov. nást
ná sten
enku
sa ku
nás už zase
zas e boja.
všetci dáme
dá me aj t ri
riee dne
dn e udalos
uda losti
ti a le
leňoc
ňochov
hov
 Aj my sami,
sam i, čo sme v reda
re dakč
kčne
nejj rade
ra de,, sa už bojím
boj íme.
e.

Sny sú nanič, len naša starká si myslí, že sú na niečo, ale ja viem,

 že sú nanič, lebo som to skúsil.
Dnes sa mi celú noc snívalo, a keď som sa zobudil, myslel som si.
že som v Afrike a počúvam zvuky pralesa. Potom som rozoznal
aj slová:
— Vezmi si pršiplášť, snívalo sa mi o nebohom dedovi, to znamená
dážď.
Tak som videl, že sú to nie zvuky pralesa, ale starká s mamou. A bola
to naozaj pravda, lebo mamka skríkla:
— Ježišmária, zas prídem neskoro!
 A st
star
arká
ká otvor
otv orila
ila okie
ok ienk
nkoo na dverá
dve rách
ch a volala za ň o u :
— Čo mám variť? Všetko nechávate na moju hlavu!

Tak som videl, že je pol siedmej.

Potom som vstal a bol som rád, že už
nespím, lebo my sa so starkou ráno
zhovárame, až kým nevykypí mlieko.
Šiel som do kuchyne a povedal som:
 — Starká, vieš, čo sa mi snívalo? Že
som bol v Afrike. Bol tam aj klokan,
 vieš, ten,
te n, čo nos
nosíí mlá
mláďat
ďatáá vp
vpre
redu
du,, ale
 v tom vaku ne nebo
bololo mláďa, ale jaja.. Ta
Takk
som cestoval po Afrike a jedol som
samé banány. A keď sme už prišli cel
kom dolu, kde Afrika končí, uvideli
sme more, a to bolo celkom červené,
lebo to bolo Červené more. Potom som
zbadal našich chlapcov, aj Miša, hrali
futbal a ja som sa bál, že spadnú do
mora, lebo Afrika už bola ku koncu
 veľmi
 veľmi úz
úzka,
ka, užši
užšiaa ak
akoo náš dv
dvor
or.. Už som
chcel vyskočiť z klokanovho vaku, ale
potom mi v tom sne prišlo na um, že
sa mi to len sníva, tak som ostal sedieť.
Starká potriasla hlavou a povedala:
— To je veľmi zvláštny sen, ale dobrý.
Ďaleké kraje znamenajú: stretne ťa
neobyčajné šťastie.
Potom začalo kypieť mlieko, tak som
sa šiel umývať.
Do školy som išiel s Janom a po ceste

som mu rozprával, čo sa mi snívalo, aj čo mi starká predpovedala.

Jano povedal, že Afrika nie je taká veľmi tenká, lebo Južná Amerika
 je ešte
eš te tenši
ten šia.
a. Práve
Prá ve včera
vče ra večer
več er si obz
obzrel
rel mapu
ma pu,, keď
ke ď sa učil Afriku.
Ja som sa čudoval, že sa učil, lebo ja som sa už po futbale nevládal.
Jano sa na zemáku hlásil, ale ja nie, lebo nie som šplhúň. Ale
 súdruh učiteľ ma vytiahol aj bez hlásenia. Tak som povedal o Afrike
 všetk
 vš etko,
o, čo som sa naučil vo sne. sn e.
— Aj, aj, — pochválil ma súdruh učiteľ, — dúfam, že ste dobre
počúvali, žiaci. Vážený vedec Fazuľka tu práve objavil, že Afrika
 je te
tenk
nká,
á, ak
akoo re
reza
zane
nec,
c, au
aust
strá
ráls
lske
ke klo
klokan
kanyy pre
presídl
sídlilil na mys Do
Dobr
brej
ej

 
 nádeje a Červené more z Arábie čary-mary fuk! premiestnil poniže
 Afriky. To je veľký výko
výkonn a zasl
zaslúži
úži si čo? Pä
Päto
tork
rku.
u.
 Všetci sa smiali a dl
dlho
ho ne
nechc
chcel
eloo cengať, ale po
poto
tomm za
zace
ceng
ngal
alo.
o.
Mišo sa mi prihováral, ale ja som mu povedal:
— Do smrti sa s tebou nerozprávam, lebo si falošný.

 Ale po
poto
tom
— Neviem,m Miš
Mišo o po
prečo pove
veda
som dall:
falošný, lebo ja som sa tak veľmi nesmial.
Tak som videl, že Mišo nie je falošný, a šiel som s ním.
 Ale sny sú na nič a ne
nedá
dá sa im veriť, lebo
le bo p ä tor
to r ka nie je šťastie, ale
práve nešťastie. Možno voľakedy sny aj boli na niečo, ale teraz sú
nanič. A just ani nepršalo, aj keď sa starkej snívalo o nebohom
dedovi.

 
 to je Mišo Juran, lebo on si to skôr vymyslel, a ja, Miroslav Fazuľka,
som len majster športu. Mišo bude plaveckým reprezentantom ČSSR
na olympiáde, a keby som vedel, či ta zoberú dvoch z jednej školy,
 bol by som i ja
ja..
Od rána do večera sme na kúpalisku. Mišo vraví, aby som len
trénoval, že potom uvidíme. Ja by som aj trénoval, ale ked Mišo
pláva, my musíme utekať z vody, lebo veľmi špliecha a robí vlno

 bi
 biti
Natie.
e.obed
Dospe
Dos pelí
lí tak
nás neplávaj
nepl ávajú,
mamka ú, volať
dala ale Mišo vraví, žerozhlasom,
miestnym to je olympijský štýl.
ale Mišo
povedal, aby sme sa ponorili, že vo vode nie sme povinní počuť, lebo
aj tak máme zapchané uši. Potom sme sa ponárali asi hodinu a Mišo
chytal ľudí za nohy, ale bublinky ho prezradili a jedna teta ho
 vytiah
 vyt iahla
la za ucho
uc ho..
Potom Jano povedal Mišovi:
— Plávaš ako pes.
Mišo povedal:
— Ty plávaš ako pes.
Ja som povedal:
— Mišo pláva ako olympijský motýlik, lebo on je olympionik.
Mišo vytiahol spoza treniek bielu pretekársku čiapku s červeným
pásom, a tak mu to všetci uznali.
Jano povedal:

 
 — Keď si olympionik, tak skoč
z tej skokanskej veže.
Mišo povedal:
— To je dačo?
Jano povedal:
— Tak skoč!
Mišo povedal:
— Tak skočím!
Potom sme šli po schodoch na
 vežu. Ja som Mišovi pove po veda
dal,
l, aby
neskákal, že je to vysoko. Ale
Mišo povedal, že vidieť, že som len
majster športu. Ja som išiel na
mostík po bruchu a Mišo predo
mnou na nohách. Ja som videl, že
sa mu nohy trasú, tak som ho pre
istotu chytil za trenky.
 Ale Miš
Mišoo sk
skrí
ríko
kol:l: — Strč
Str č ma!
ma !
Tak som ho strčil.
Keď som zišiel dolu, bol už veľký
krik a dievčence z našej triedy
plakali. Dievčence hneď plačú.
Ja som stál a hľadel na vodu. Po
tom vyplávala Mišova pretekárska
čiapka, tak ho jeden ujo mohol
chytiť za vlasy. Mišo bol troška
 belasý a tr
troš
oška
ka nedý
ne dých
chal
al.. Poto
Po tom
m

 
ho chytili za nohy a vyliali z neho asi sud vody. Potom začal Mišo
dýchať a mohol si odpľuť.
Z uší mu vytiekla voda, a tak mu ten ujo vynadal.
Potom sme sa obliekli a nešli sme domov, ale do parku. Mišo
povedal, že do nedele nechce vodu vidieť, lebo mu skazili rekord, keď
on
Keďnaschvál
sme šli sedel
domov,na Mišo
dne, aby sa vedelo, koľko vydrží.
povedal:
— Tvoj otec je dobrý plavec, mohol by v nedeľu začať s nami
kurz plávania. Nesmieme strácať ani deň, olympiáda bude o štyri-päť
rokov. Ja som bol rád.
Potom Mišo povedal:
— Neboj sa, ja sa potom prihovorím, aby aj teba vzali za olym
pionika. Ale skákať nebudeme, lebo ty máš slabú hlavu, krúti sa ti.
Takého kamaráta, ako je Mišo, nemá nikto na svete.
 

Ja sa veľmi dobre pamätám, ako sme sa v škole učili o poludníkoch

a rovnobežkách. Nám to nechcelo ísť do hlavy a spytovali sme sa
súdruha učiteľa, kto kreslí tie poludníky po zemeguli. Lebo sme
chceli vedieť, ako dlho ide ten človek zo severného pólu na južný
a čím poludníky kreslí, keď kriedu na večnom ľade asi nevidieť
a v mori by sa mu rozpustila, keďže krieda sa vo vode rozpúšťa.
Súdruh učiteľ nám vysvetľoval, že poludníky nikto na zemeguľu
nekreslí, lebo sú to čiary, ktoré si len predstavujeme. Ale nám to
nešlo do hlavy, prečo v atlase sú, a na zemeguli nie, tak sme si
mysleli, že sa súdruh učiteľ pomýlil.
 A celé le
leto
to sme s Mišom
Miš om hľadali
hľada li polu
po ludn
dník
íkyy na zemi.
ze mi.
Nenašli sme ani jeden a už sme si chceli pomyslieť, že súdruh učiteľ
má pravdu a naozaj tie poludníky sú len v atlase, a na zemeguli nie.
 A vted
vt edyy sa práv
pr ávee stala
sta la udalosť,
udalosť , že sme
sm e našli celk
ce lkom
om n á hod
ho d ou na
ozajstný poludník na zemi. A síce v Jindřichovom Hradci. Jindřichův
Hradec je jedno mesto v južných Čechách. Jindřich znamená chlap
čenské meno a tak sa asi volal pán toho mesta, keď ešte páni mali
mestá.
 A Hrad
Hr adee c, to je ako
ak o hrad
hr ad,, ale
al e nie je to hrad
hr ad,, al
alee hrad
hr adee c. Ešte
Eš te sú
tam z neho múry.
Do Jindřichovho Hradca sme nešli hľadať poludník, lebo sa nám
ani nesnívalo, že tam je, ale šli sme na návštevu ku kamarátom.
 

Naša škola má družbu s hradeckou školou, tak oni nás pozvali.

Keď sme prišli do Hradca na stanicu, bola tma a veľký krik, lebo
kamaráti nás čakali a každý kamarát vyvolával svojho kamaráta,
aby nebol omyl. Tak sme videli, že Jindřichův Hradec je veľmi pekné
mesto. Keď sme šli zo stanice, na nebi svietil Mesiac a Veľký voz
s Kuriatkami, a keď sme sa pozreli, videli sme, že taký istý Mesiac
a Veľký voz s Kuriatkami svieti aj na zemi. Pravdaže, tie na zemi
neboli naozajstné nebeské telesá, ale sa len odrážali vo vode, lebo
 v Hrad
Hr adci
ci je mnoh
mn ohoo jazie
jaz ier.
r. To jajaze
zero
ro,, v kt
ktor
orom
om sa odráža
odr ážall Mesiac
Mes iac
a Veľký voz s Kuriatkami, sa volá Vajgar a rozprestiera sa skoro až
po námestie.
 A tie ja
jaze
zerá
rá sa volajú rybníky
rybn íky,, lebo
leb o v nich chov
chovajú
ajú ryby.
 

Potom nás kamaráti odviedli do

 bytov,, kd
 bytov kdee sm
smee sa najed
najedlili a umyl
umyli.i.
 V by
bytoc
tochh boli rod
rodiči
ičiaa a sú
súrorode
denc
nci.i.

Náš
rybár.tatínek je dôstojník
Môj kamarát sa voláa Tomáš
Mišov
Praveček a Mišov je Ivo Horný.
 V Hr
Hradadci
ci ná
námm bo
bolo
lo veľmi dodob
b
re. Ja som žil vojenským životom
a Mišo rybárskym. To sa nám veľ
mi páčilo.
Raz sme šli s naším tatínkom do

mesta apás,ja vyložený

dlažbe som prvýtmavými
zbadal ka
na
meňmi.
— To je poludník
poludník,, — povedal ta
tínek. — Prechádza presne cez
Hradeckú vežu a pokračuje po tej
to čiernej čiare.
Potom chcel ísť ďalej, ale ja som

sa obrátil
garu a začal som
za Mišom. utekať
Tatínek k Vaj-
s Tomá
šom utekali za mnou.
Keď som zbadal Miša, ktorý na
sadal do loďky, zľakol som sa, že
odpláva, a kričal som z celej sily:
— Mišo, Mišóóó! Poludník som
našiel!
Potom sme utekali pod vežu a až
 

do večera sme sa prechádzali aj s ka

marátmi po poludníku a rozprávali sme
sa o tom, ako Kantoris a Červenka
puknú od závisti, keď im to povieme.
Lebo poludník nevidel ešte nikto z na
šej triedy ani z celej školy. Keď sme sa
už dlho prechádzali, kúpili sme nanuky
a rýchlo sme sa vrátili na poludník.
 Vtedy Mišo zbadzb adal
al,, že nás
ná s polu
po ludn
dník
ík
nadnáša, a začala sa mu krútiť hlava
aj žalúdok.
 Aj mn
mnee sa zda
zdalo
lo,, že nás na
nadn
dnáš
áša,
a, ale
mne sa nekrútilo nič, tak som povedal
Mišovi:
— Možno ti je zle od nanukov.
Mišo sa nahneval a povedal:
— Máš ty ale rozum! Dnes som zjedol
už desať zmrzlín, a nič mi nebolo, tak
akurát od nanukov mi bude zle. Je to
určite od poludníka. A ja som rád, že
to cítim, lebo aspoň viem, ako sa ze-
meguľa rýchlo krúti.
Potom sme museli z poludníka odísť,
aby sa Mišovi nezakrútila hlava. A aj
preto, že prišla Ivova maminka a hne
 vala sa. Po
Poto
tom
m sme chodili
chod ili na polu
po ludn
dník
ík
 každý deň a boli sme tam stále. Tak
sme ho konečne našli, keď sme ho už

ani vôbec nehľadali. Je v Hradci, ale skoro mohol byť aj u nás,

 v Br
Brati
atisl
slav
ave.
e. Le
Lebo
bo keď sme už na dr druhý
uhý de
deňň mali odc
odcest
estova
ovať.
ť. Tomá
To mášš
mi povedal, že mi ako dar dá prekvapenie. Ja som bol zvedavý,
tak mi prezradil, že skoro ráno odmontuje z dlažby polovicu po
ludníka a dá mi ho so sebou, aby sme ho mali aj my, nielen oni.
Ja som sa veľmi zaradoval.
 Alee ke
 Al keďď sme sa už do doho
hová
vára
ralili,, o koľkej mu
musí
síme
me r á no vstať, ta
tatí
tíne
nekk
sa zamyslel a povedal:
— Mám dojem, chlapci, že sa ten poludník nebude môcť prenášať.
Zľakli sme sa, ale tatínek povedal:
 — Vlastne môcť by sa aj mohol, ale predstavte si, že by z ničoho
nič pribudol v Bratislave jeden poludník, a všetky atlasy by boli
nanič, lebo by v nich ten poludník nebol zakreslený.
My sme začali rozmýšľať a Tomáš povedal:

— Tak by atlasy mohli prerobiť.

Potom
atlasov, nám
lebo tatínek
na svetevysvetlil,
je veľmiževeľa
by to
škôlznamenalo
a v nich prerábať
ešte viac milióny
žiakov.
To sme museli uznať.
Potom mi Tomáš dal ako dar gumené plutvy a potápačské okuliare,
čo sa do nich dávajú nielen oči, ale aj nos, aby doň netiekla voda.
Ja som bol rád a povedal som:
— A keď k nám Tomáš príde, budeme sa potápať na kraji Dunaja,
lebo my máme v Bratislave Dunaj.
Potom sme šli späť a dohovorili sme sa, že poludník v Hradci bude
spoločný, aj Dunaj v Bratislave bude spoločný, lebo kamaráti sa
musia deliť o všetko, a keď sa niečo rozdeliť nedá, tak je to spoločné.
 

 V augu
au gust
stee sme odišli do pion
pi onie
iers
rske
keho
ho tá
tábo
bora
ra a ta
tamm sme si našli
kamarátov. Oni k nám chodili z dediny a mali včelársky krúžok.
 A niele
ni elenn včelársky
včelár sky kr
krúž
úžok
ok,, ale aj včely. Vlani mali osem
ose m úľov
a teraz už len sedem, lebo jeden im ukradol medveď, keďže medveď
má veľmi rád med. My sme im to neverili, ale oni povedali:
— Prídte
Prí dte pozrie
pozrieťť a uvidíte, že
že ten ukradnutý
ukradnu tý úľ nemáme
nem áme..
My sme boli zvedaví a vypýtali sme sa od súdruha vedúceho. Šli sme
traja. To som bol ja, Mišo Juran a jeden chlapec zo Žiliny, Bubník.
On je najslušnejší, tak aby na nás dával pozor. On dával pozor
a postavil nás do dvojstupu a tak sme pochodovali až po zákrutu.
Za zákrutou urobil Bubník stojku a začal utekať. Tak sme videli, že
už nedáva pozor, a tiež sme začali utekať a válať kotrmelce a bolo
nám veselo.
Chlapci nás čakali za dedinou, a keď sme sa približovali, vedúci
 krúžku, Tóno Hrnčiar, zavelil:
— Tá zelená búdka, to je včelín, kto tam bude prvý!
 A začal utekať,
utek ať, aj my sme začali utekať.
ute kať. Niek
Ni ekto
torí
rí ut
uteka
ekalili pomaly
pom aly
a niektorí rýchlo, ale najrýchlejšie utekal Bubník, lebo bol prvý.
Keď dobehol, chytil rukou včelín, aby sa videlo, že je prvý, a príšerne

skríkol,
Tóno dallebo so včelínom
Bubníkovi chytil
do ruky aj včelu
mokrý a ona
kameň, abymu
ho dala
držal,žihadlo.
a povedal:
— Jaj, práca so včielkami je radostná, ale aj bolestná.

Nás si včely nevšímali, tak sme šli bližšie a naozaj sme videli, že
ten ôsmy úľ ukradol medveď, lebo ich bolo sedem.
 Všetky
 Vše tky boli veľmi krás
kr ásne
ne na
nafa
farb
rben
ené,
é, ale najkrajší
najkrajš í bol je
jede
den,
n, čo bol
síce úľ, ale bol to Turek. Bol veľmi starý, mal fúzy a fajku. Tú
fajku musel mať, aby si mali včielky kde sadnúť, keď idú domov.
Lebo tam, kde mali byť ústa, bola diera a tade chodili včielky von
a dnu.
 

Toho Turka dostali pionieri od jedného

starého
My sme deda a mal
sa tešili, že už 200 rokov.
medveď neukradol
Turka, ale Tóno sa smial a povedal:
— Toho nezdvihnú ani dvaja chlapi.
 Ale pravd
pr avdaa to nebo
ne bola
la,, le
lebo
bo my sme ho
s Mišom podvihli, a ešte nie sme celkom
chlapi.
Potom sme Turka trošku niesli, ale to
sme urobili
mysleli, že ichveľkú
niektochybu. Včielky
kradne, si
tak krá
ľovná poslala dve na výzvedy. Ony
pozreli a mysleli si, že ich berie med
 veď, tak položili životy
život y a uštipli ho do
čela. Tak sa dopustili chyby, lebo to
nebol medveď, ale Mišo.
Keď Mišo videl, čo sa stalo, pustil úľ,
 lebo si chcel chytiť hlavu. Ja som sám
Turka neudržal, tak sme ho pustili cel
kom. Turek spadol na hlavu a fajka
sa mu zlomila. Tak začal z úst vypúšťať
 včely.
 včel y.
My sme videli, že je zle, a začali sme
príšerne revať a utekali sme preč. Včely
nás štípali, ale to sme si nevšímali. Keď
sme už boli takmer pri ceste, videli sme,
že včely sú sto ráz múdrejšie ako my,
lebo nás tam čakali s druhým vojskom
a napadli nás odpredu.

Bolo ich niekoľko miliónov, tak sme sa dali na ústup a nikto nevedel,
čo robiť, lebo včely boli všade. Vtedy sme počuli kričať Tóna:
— Sem utekajte, ku mne!
Utekali sme k nemu, a tak sme sa zachránili v potoku.
Potom nám Tónová mamka dávala octové obklady a potom sme šli
domov do tábora.
Kráčať sme mohli, ale Mišo nevidel nič a ja trošku na ľavé oko
a Bubník trošku na pravé.
 Včelár
 Vče lárii ná
náss od
odpr
prevevad
adililii po zázákr
kruu tu,
tu , ale ďalej nech
ne chce
celili ísť.
ísť. Tak
Ta k sme
sm e
 vzali Miša za ru rukyky a šli sm smee sa
sami.
mi.
 Veče
 Ve čerr bol tábo
tá borr ák,
ák , ale
al e my sm smee ne
nebo
bolili,, le
lebo
bo sm
smee ležali na m aród
ar ódkk e.
Rozprávali sme sa o všeličom a Mišo povedal:
— Myslíš, že by nám Tóno dal jeden roj?
Ja som myslel, že by dal.
Potom nám súdruh vedúci doniesol pečenú slaninu, ale musel nám
 aj chlieb dávať na vidličke, lebo do úst sme mali veľmi ďaleko.
Keď sme sa najedli, Mišo povedal:
— Keď sa mi vráti zrak, nakreslím návrh na náš úľ. To bude inakší
kúsok ako ten sprostý Turek.
Tak sme založili včelársky krúžok.
Ešte sme sa nedohodli, či budeme med predávať, alebo jesť.
Ja myslím, že jesť, lebo med je zdravý.

Starkú mám veľmi rád, ale modliť sa nechcem. Vyprášim jej koberec,
aj do mliekárne chodím, ale modliť sa nechcem už od tretej triedy.
Keďím,som
 ver
 verím, le bobol
lebo ne
nechešte
ch malý,
si nikt
ni tak slí,
ktoo nemy som
nemyslí , žestarkej
moja st všetko
star
arká klveril.
ká klam alAjebo
amee aleb teraz
o cigá jej
cigáni,
ni,
ale vtedy som sa modlil, a teraz sa nemodlím.
 Aj ke
keď
ď som bol eš ešte
te malý a starst arká
ká ma dá dával
valaa spať, nenech
chce
cell som
sa niekedy modliť, tak ma starká strašila, že keď sa večer nepo
modlím, tak do rána umriem a pánboh sa na mňa nahnevá. Strašila
 ma preto, lebo som bol niekedy lenivý, tak čo mala robiť?
 Alee ja som sa bál a umri
 Al umrieť
eť sa mi ne
nech
chce
celo
lo,, lebo
le bo v pos
poste
telili je lep
lepšie
šie,,
tak som sa modlil. Potom ma už ani nestrašila, ale ja som sa
modlil stále a vždy. Niekedy som preskočil prostriedok, ale potom
som sa radšej vrátil, aby som mal istotu.
 V tret
tr etej
ej trie
tr iede
de mi ototec
ec sľúbil, že mi kúpi
kúp i lyž
lyžiar
iarske
ske ba
baga
ganč
nče,
e, ale mi
kúpil len obyčajné a mne to prišlo veľmi ľúto, lebo Mišovi kúpili
naozajstné lyžiarky, tak on mal, a ja nie.
 Veče
 Ve čerr som si ľahol do po post
stel
elee a nas
naschv
chvál
ál som sa ne nepo
pomo
modldlilil,, lebo
le bo
som chcel do rána umrieť.
Dlho som nemohol zaspať a predstavoval som si, ako budem ráno
mŕtvy a otec nepôjde do roboty, ani mamka, ale budú plakať za
mnou a bude im ľúto, že mi radšej nekúpili tie lyžiarky. Ale už
 budd e ne
 bu nesk
skor
oro,
o, lebo
le bo ja bu
bude
demm mŕtv
mŕtvyy a ho
hoto
tovo
vo..

Tak som ležal a dlho som nemohol zaspať, lebo som aj plakal sám
za sebou, ale modliť som sa nezačal.
Potom som zaspal na večnosť.
Keď som sa ráno zobudil, veľmi som sa čudoval, že nie som mŕtvy,
ale živý.
Tak som videl, že s tou modlitbou to nie je tak, ale inak. Odvtedy
sa nechcem modliť, lebo viem, že to nepomáha.
 Ale st
star
arkú
kú mám
má m rá
rád.
d.
 

Náš pioniersky oddiel je najlepší na škole a my sme najlepší pionieri

a medzi tými najlepšími som ja ešte lepší, lebo mne pridelili opatro
 va
 vať
ť naš
našuu odd
oddie
z pionierskej ielov
lovúú de
schôdze,debn
bnič
ičku
ku ssapoku
chvastali popiataci
kusn
snou
ouzo fazuľou. Keď smežeraz
štvrtého oddielu, šli
budú
mať na mičurinskom poli takú tekvicu ako menší prváci.
  Vt edyy Mišo pove
 Vted po veda
dal:l:
— To je dačo? My vypestujeme takú pokusnú fazuľu, čo bude mať
strúčiky so samými ružovými fazuľkami.
Oni nám neverili.
 Aj my sme sa čudoval
čud ovali, i, ale Mišo má st
strýk
rýkaa zá
záhr
hrad
adní
níka
ka,, tak
ta k sme mu
 veri li, a naozaj aj don
 verili, donies
iesol
ol ru
ružov
žovéé faz
fazuľk
uľkyy na zas
zasiat
iatie.
ie.
 V kút
kútiku
iku živej pr
prír
írod
odyy sme mali je jedn
dnuu pr
práz
ázdn
dnuu de
debn
bničičku
ku,, tak
ta k sme
 ju vzali a nak
nakopa
opalili sme do nej čie čiernu
rnu zem. Po Poto
tom
m sme rozmýšľali,
kde ju máme skryť, lebo to bude tajnosť a prekvapenie. Dlho sme
sa dohadovali, kto bude fazuľku opatrovať, až sa spravodlivo roz
hodlo, že ja, lebo ja som najlepší pionier a máme doma balkón.
Potom sme fazuľu sadili a hnojili a tešili sme sa, ako dáme fleka
štvrtému oddielu.
Na druhý deň všetci prišli pozrieť, či fazuľka už klíči, a aj potom
chodili každý deň. Potom mamka povedala, že čím viac budú chodiť,
tým neskôr to bude. My sme tomu síce neverili, ale niečo na tom
 bolo
 bo lo,, le
lebo
bo Mišo j ednu
ed nu vyh
vyhrab
rabal,
al, či už má kliky a tá už po poto
tom
m
nerástla.

Potom sme sa dohodli, že oddiel bude chodiť pozerať len dva razy
do týždňa. Tak ostala všetka starosť na mne, len Mišo mi chodil
pomáhať.
Ráno, keď som vstal, som fazuľu polial. Na obed sme ju s Mišom
pozreli raz a večer pred spaním druhý raz.
Na konci školského roku prišiel oddiel naposledy pozrieť fazuľu,
ktorá merala už asi dvadsať centimetrov.
— V septembri, — povedal Mišo, — už bude mať strúčiky. A okolo
 pätnásteho ukážeme štvrtému oddielu ružové fazuľky.
Potom boli prázdniny.
Potom bol začiatok školského roku, a keď sme šli prvý raz do
školy, videli sme na mičurinskom poli piatackú tekvicu, ale nie
 väčšiu a ko tri št
štvr
vrte
te metr
me tra.
a.

Chlapci sa smiali a povedali, že zo školy pôjdeme k nám pozrieť našu

fazuľku. Ja som nepovedal nič.
Keď sme šli zo školy, Jožo povedal:
— Kedy budú asi strúčiky sypať, Miro?
Ja som povedal:
— Nikedy.
Mišo povedal:
 — Ako, že nikedy? Každá fazuľa sype a má strúčiky.
Ja som povedal:
— Táto nemá, lebo vyhynula.
Mišo skríkol:
— A polieval si ju?!
Ja som povedal:
— Polieval som ju do tridsiateho júna.

Potom
niersku bolo
česť, zle
leboa som
všetci sa hnevali.
zradil oddiel, aJožo
teraz povedal, že nemám
budeme mať pio
hanbu pred
piatakmi. Aj Mišo to počul, a nepovedal nič, a to ma veľmi mrzelo,
tak som tiež nepovedal nič, keď mu je fazuľa milšia ako kamarát.
Potom sme šli ďalej, ale oni šli spolu a ja som šiel sám. Potom
šiel aj Mišo sám, ale tak, aby som ho dohonil, a potom sme šli
spolu.
Najprv sme nevraveli nič, ale potom Mišo povedal:
— Mne sa s tebou
teb ou ani nechce rozprávať,
rozprávať, lebo nie sisi pionier, ale
diverzant, keď si nepolieval. A vôbec — prečo si nepolieval?
Ja som povedal, že nie som žiaden diverzant, ale pionier, ale cez
prázdniny sa pionierska šatka nenosí, a tak sa to môže stať každému,
že zabudne.

Mišo povedal, že sa to nesmie stať, lebo teraz máme po fazuli.

 Aj ja som si mysl
myslel,
el, že sa to ne
nema
malolo stať, a po
pove
veda
dall s o m :
— Keď som ja diverza
diverzant,
nt, ta
takk ty si ešte väčší, lebo si cez prázprázdnin
dninyy
kradol jablká z Červenkovej záhrady, a cez školský rok nekradneš.
Cez školský rok si pionier, a cez prázdniny zlodej? Áno?
 Mišo nepovedal nič, len rozmýšľal, lebo som videl, že rozmýšľa.
Pred domom mi povedal:
— Zajtra pôjdeme k strýkovi do záhradníctva a vypýtame si takú
fazuľu, čo rýchle rastie.
— Dobre, — povedal som — a ja ju budem polievať aj v nedeľu
a vždy.

 
 — Bacilonosiči sú chlapci, ktorí roznášajú bacily.
Tak som to vysvetlil starkej, ale ona zalomila rukami a povedala:
— Bože, bože, čo to len nevymyslia, to predtým nebývalo. Ked
som ja chodila do školy, tak chorôb síce bolo dosť, ale bacily malo
len jedno dievča, Ilonka, tá si to mohla dovoliť, lebo mali pílu.
— Teraz je to inak, — povedal som starkej. — Ked si ty chodila
do školy, neboli ani tryskáče, ani rakety, ani bacilonosiči, a teraz
sú, lebo dnes si to môže dovoliť každý, nielen kto má pílu. Tak som
starkej
dovoliť. povedal,
Ani ja niealesom
niebacilonosič,
je to pravda, lebo každý si to nemôže
ani Mišo.
To je nespravodlivosť.
Keď v našej škole vypukol záškrt, prišiel súdruh riaditeľ s doktorkou
a sestričkami do našej triedy a povedal:
— Traja malí žiaci nám ochoreli, lebo neboli riadne očkovaní.
Musíme zistiť všetkých, čo roznášajú bacily a ohrozujú zdravie ná
roda. Pristupujte po jednom k tabuli a otvorte ústa.
Prvý musel pristúpiť Bučinský. Celý sa triasol, tak namiesto á povedal
e-e-e, lebo je zbabelec.
Potom nám strčili do hrdla papečok a na ňom bola vata.
Ja som musel pristúpiť tri razy, lebo som šteklivý a rozhryzol som
papek.
O dva dni oznámili bacilonosičov, a sú to z našej triedy tri dievčence.

Kantoris povedal:
— To som si mohol myslieť, že doktorka bude nadržať dievčencom.
 Keby sme mmali
ali do
dokt
ktor
ora,
a, mohli sme by
byťť my.
Lebo bacilonosiči sú zdraví a bacily len roznášajú, pre čo nesmú
chodiť do školy a je im dobre.
To by sa každému páčilo, raz do týždňa dostať injekciu a sedieť
si doma celý mesiac.
 V iných trtrie
ieda
dach
ch sú bacilo
bac ilonos
nosiči
iči aj chl
chlapc
apci,
i, a tí ne
nese
sedi
diaa do
doma
ma,, ale
hrajú futbal. To je ešte lepšie.
Keď sme šli zo školy, Kantoris povedal, že si vymyslel plán. My
sme boli zvedaví, ale Mišo povedal:
— To bude nejaká volovina.
Potom Kantoris zavolal jedného bacilonosiča z piatej triedy, aby
prišiel k nim a dýchal naň, že mu dá dve koruny a požičia senzačnú
detektívku. Bacilonosič išiel a na druhý deň sa Kantoris chvastal,
že už cíti v hrdle bacily.
 Ale ke
keďď ho vyše
vyšetri
trili,
li, nij
nijaké
aké ne
nema
mal,l, ta
takk ho to zase st
stál
áloo dve
dv e ko
koru
runy
ny..

Potom už chodil k nim bacilonosič aj za korunu, lebo majú televízor.

  Al e Ka
 Ale Kant
ntor
oris
isov
ovii nič ne
nepp omáh
om áhal
alo.
o. Ta
Takk mu bo
bolo
lo Tú
Túto
to ppeň
eňaz
azíí a po
poved
vedal
al
piatakovi:
— Ja ťa už nepotrebujem, lebo máš nanič bacily. Na televíziu môžeš
chodiť, ale mi budeš platiť korunu.
Tak si zarobil naspäť 4 koruny a bol by si aj celých deväť, ktoré dal
piatakovi,
— ale raz
Čo si taký mu naKantoris?
červený, slovenčine povedal súdruh učiteľ:
Kantoris povedal:
— Bolí ma hlava aj žalúdok, asi po slanine od strýka z Veľkých
Čaníkoviec.
Potom musel ísť domov a bol rád a večer ho vzali do nemocnice.
Tak to nebolo od slaniny, ale od záškrtu.
Z toho vidieť, že ani teraz nie je spravodlivosť, lebo Kantoris veru
nemal z bacilov nijaký osoh, iba škodu. Iní bacilonosiči si behajú
po dvore, a chudák Kantoris len-len že neumrel a už mohol byť
pochovaný. A ešte ho to stálo jeho vlastných 5 korún.

 
 V po
pond
ndel
elok
ok sme písali
písal i z bo
bota
tani
niky
ky
písomku a dnes nám povedia, ako
dopadla. Pred botanikou chlapci
začínali reči, aj ja som začínal reči,
tak si Mišo vymyslel, že sa bojím,
a povedal:
— Mne je to fuk, ja som si istý.
Mňa mrzelo, že si to o mne myslí,
lebo aj ja som si bol istý, len som
nevedel, či som napísal správne
odpovede. Ale potom cengalo.
Súdružka učiteľka doniesla písom
ky a bola veselá, tak sme videli,
že je všetko v poriadku.
— Milí žiaci, — povedala, — jeden
z našich šiestakov vynašiel novú
 bota
 bo tani
niku
ku.. Je veľmi zau
zaujím
jímavá
avá,,
a preto vám všetkých desať otázok
a odpovedí z jeho práce napíšem
na tabuľu, aby ste si ich dobre
zapamätali, — a začala písať.
 

Tu je otá
otázka
zka:: a tu je odpoveď:

Uveď rastlinu z čeľade bôbo bôbokve

kvetýc
tých!
h! — Písomk
Písomkaa
 Akoo sa volá pr
 Ak prís
ístr
troj,
oj, kto
ktorý
rý mn
mnoh
ohok
okrá
rátt
zväčšuje
zväčšuje rastli
rastlinné
nné bunk
bunky?y? — Hrach
Uveď plodinu, z ktorej sa vyrába chlieb! — Mikros
Mikroskop
kop
Ktorá drevnatá tropická tráva rastie až
do výš
výšky
ky 40 met
metrov
rov?? — Pšenica
 Akoo sa volá plo
 Ak plodd fazule obyč
obyčajne
ajnej?
j? — Ba
Bamb
mbusus
Čo majú stromy
stromy,, aby moh
mohlili dýchať? — Struk
Ktorá
Kto rá ča
časť
sť rastliny je pod zezemou
mou?? — List
Listyy
Ktoré
Kto ré je najuž
najužívanej
ívanejšie
šie hnojivo? — Kor
Koreňeň
Ktorý z najvoňavejších kvetov našej prírody
poznáš??
poznáš — Maštaľ
Maštaľný
ný hnoj
Ktorá
Kto rá zeleni
zelenina
na ti naj
najviac
viac chu
chutí?
tí? — Ľalia biela

Keď to súdružka učiteľka dopísala, tak sa smiala, až jej tiekli slzy,

a my sme sa smiali ešte väčšmi. Smial sa aj Peter, čo sedí so mnou,
a on sa nikdy nesmeje, lebo jeho otec je inšpektorom nad všetkými
školami, tak aby sa nepovedalo.
 Aj Šp
Špal
aloo sa smial, ale len ta
takk na
nakr
kriv
ivo,
o, a my sm
smee hneď
hn eď videl
videli,
i, že
nevie isto, či to nenapísal on.
 Všetci
 Všet ci sme
sm e boli veľmi zve
zvedav
davíí a spyt
spytovali
ovali sme sa súd
súdruž
ružky
ky učite
učiteľky,
ľky,
ale ona nič neprezradila a povedala, že to je tajomstvo.
Kantoris vstal a povedal:
— Ja som to nebol, lebo ja mám v bôbokvetých slivku, a myslel som,
že bunky sa pozerajú horoskopom.
 

Potom súdružka učiteľka zaklopala pravítkom a povedala:

— Tak dosť, žiaci, teraz vás vyskúšam, ako ste si preopakovali
látku. To nás otrávilo a už sme sa nesmiali.

KeďTyzacengalo
— tu ostaň, aFazuľka.
žiaci šli na prestávku, súdružka učiteľka povedala:
Ja som sa zľakol, ale súdružka zatvorila dvere a boli sme tam len
my dvaja, tak povedala:
— Že si odpisoval, to je jasné. Ale prečo si zapísal „písomku"
medzi bôbokveté, keď je to obyčajný nadpis, kamarát? Potom sa
ti odpovede posunuli a na miesto mikroskopu prišiel hrach a na
miesto bambusu štyridsaťmetrová pšenica.
Ja som nepovedal nič, lebo mi bolo veľmi horúco.
Súdružka učiteľka ma chytila za účes a povedala:
— Pootváraj obloky a zotri tabuľu.
Ja som utekal.
Potom bol telocvik a potom sme šli domov.
 Alee s Če
 Al Červ
rvenenko
komm sa ne
nerorozpzpráráva
vam.
m. Pr
Pred
edtý
týmm som sa rozp
ro zprá
ráva
val,
l, ale
teraz sa nebudem! Načo napísal „písomka", a ešte tak bokom? Ja
som si myslel, že je to odpoveď na „bôbokveté". Nikto nemal nadpis
„písomka", lebo to súdružka nekázala, len on mal, lebo si myslí,
že je najmúdrejší. Súdružku učiteľku mám rád, ale Červenku nie.
 A vô
vôbe
becc nie je nanajmú
jmúdre
drejší
jší,, ale naj
najhlú
hlúpej
pejší.
ší.
 Veče
 Ve čerr prišiel
priš iel Mišo a ešte
eš te stá
stále
le sa smi
smial.
al.
To ma nahnevalo, tak som mu nepovedal nič, ale povedal som mu
iné: .— Neviem, čo sa stále rehoceš, vôbec to nebolo také smiešne.
Mišo sa čudoval a šli sme spať.
 

Keď je v škole zber papiera, mamka vždy povie: — Chvalabohu.

 A dá mi otcov
ot covee novi
noviny,
ny, časo
časopisy
pisy a všet
všetky
ky p ap
apie
iere
re..
Keď je zber fliaš a handier, tak otec povie: — Chvalabohu.
 A dá mi z piv pivnice
nice vševšetky
tky fľa
fľaše
še a z kufrov ma mamkmkin
inee ha
hand
ndri
ričk
čky.
y.
Potom je zle, ale ja som nevinný a nič sa mi nestane, lebo ja som
dieťaa a musím poslúcha
dieť poslúchaťť otca aj mamumamu.. Pr
Pret
etoo mám zber veľ veľmi
mi rád,
ale najradšej zbieram železo, lebo vtedy chodíme s vozíkom a každý
chce byť kôň.
My si vždy požičiavame vozík od Mišovho strýka, záhradníka.
 V naš
našej
ej partii
par tii sú aj diev
di evče
čenc
nce.
e. Najprv sme ich ne nechc
chcel
eli,
i, ale po
pototom
m
Mišo povedal:
— Nech len idú s nami, ľahšie ich pustia do pivnice ako nás, lebo
chlapcov sa boja, že im pojedia jablká.
Naozaj to bolo tak a nazbierali sme za tri vozíky.
Keď sme už šli domov, stretli sme Špalu a on povedal:
— Mohli by ste mi požičať vozík, mám tu jeden veľký šrot a sám
 by som ho ne neod
odni
nies
esol
ol..
Mne sa to nepáčilo, lebo som chcel, aby sme mali viac, ale Mišo
povedal:
— Dobre. Kde ho máš?
Tak sme šli, lebo Mišo je náš veliteľ.
 

Keď sme prišli pred Špalov, veľmi sme

sa čudovali a Zuza povedala:
— Toto nie je žiaden šrot, ale riadna
pec.
Bola to naozaj pec, a keď sme ju dví
hali, videli sme, že váži 50 kg. Keď sme
sa vracali zo školy, Špalova matka no
sila do práčovne bielizeň a volala nás,
aby sme jej pomohli. Špalo nešiel a po
 vedal,
 ved al, že bubude
de strážiť vozí
vozík,
k, aby ho
niekto neukradol.
Bielizeň aj so Špalovými košeľami sme
poskladali do koryta a Špalova mamka
šla zakúriť, ale hneď zbadala, že nemá
do čoho. Tak vykríkla:
— Ježišmária, niekto mi ukradol pec!
My sme nepovedali nič a šli sme rýchlo
preč, aj Špalo šiel rýchlo preč. Ja som
povedal:
— Môžeš sa hanbiť, okradol si vlastnú
matku, a preto budeš teraz chodiť špi
navý.
Špalovi bolo do plaču a povedal:
— Nevedel som, že mamka bude dnes
prať. A chcel som vyhrať ten futbal, aj
tak by som vám ho bol požičal. Povedal
som mu:
 

— Kmín má krátke nohy, lebo teraz vyhráš figu drevenú.

 Alee Mišo pove
 Al po veda
dal:l:
— Neotravuj a buď ticho. Treba rozmýšľať, čo spravíme.
On Špalovi nadŕža a dáva mu aj hodiny z matiky.
Potom sme chodili len tak a boli sme už hladní, ale Mišo rozmýšľal,
tak sme museli čakať. Potom vydal rozkaz:
— Tesne po západe slnka sa stretneme na dvore. Každý pripraví
ešte 10 kg šrotu, lebo je nás päť. Komu sa to nepáči, nemusí prísť.
My sme povedali, že prídeme, tak Mišo vzal vozík a šiel domov.
Doma som začal upratovať kredenc a pýtal som si od otca 1 pala-
cinkáreň, 1 plechovú vaničku z mojich detských rokov, 3 železné

 vidličky,
 vidličk
 vš
 všet ko y,dal,
etko dalktor
kt, oré
leébomali
lebo mamklena po
ma mka bo la2 vzuby,
bola zuby
obch, ode.
a e.
ob chod 1 star
st arúú žehlič
žeh ličku.
ku. Otec
Ot ecko
ko mi
Keď prišla mama, začal som upratovať pivnicu a otcov varštat. Od
mamky som dostal i zlomenú sprchu. 1 a 1/2 metra reťaze, 2 pilníky
a 4 kolieska z lyžiarskych palíc, lebo otec odišiel hrať šach. Všetko
som odniesol na dvor do vaničky, sadol som si na to a čakal som
západ slnka.
Slnko naozaj i zapadlo a potom sme všetko odviezli na školský dvor.
Bolo toho veľmi veľa, len lavórov som napočítal sedem. Mišo
povedal, že takto je pec nahradená, tak sme ju naložili na vozík
a postavili u Špalov v práčovni.
Keď sme sa ukryli v tme, vošla do práčovne Špalova mama aj
s otcom a my sme sa veľmi smiali, lebo otec povedal:
— Čo si ty len za človeka, kriku narobíš pre nič za nič. Čo stále
máš s tou pecou?
 Teta Špalová sa čudovala a povedala:

— Namojdušu, poobede tu ne

 bola
 bo la!! To sú časy, člov
človek
ek už aby
 vla stným
 vlastn ým oč
očia
iam
m ne
neve
veri
ril!l!
Potom sme sa vozili na vozíku
a každý bol chvíľu kôň a chvíľu
kočiš. Potom nás volali rodičia
a Mišo povedal Špalovi:
— Druhý raz nerob sprostosti,
lebo tak dlho budeš chodiť s kr
čahom po vodu, až sám do nej
spadneš a dostaneš sa do basy.
Špalo nepovedal ani ,,š", ale
my sme povedali, že futbal bu
de spoločný. Aspoň nám vozík
ostal aj na druhý deň.
 

Keď sme šli z dielenských prác, Červenka sa nafukoval, lebo mal

na chrbte hrču. Stále si vyzliekal kabát a Špalo mu musel vyťahovať
košeľu, aby sme videli. Ale my sme aj tak nevideli, lebo tá hrča
 bola
 bo la asi mal
maličk
ičká.
á. Če
Červrven
enka
ka fňukal a vravel
vravel,, že mus
musíí by
byťť veľká aspo
as poňň
ako slivka, aj taká belasá. Ale nebola.
— Pre
Preto
to nič nevidíte, — povedal Červenka, — lebo už sa stmieva.
 A tm
tmaa je tiež bel
belasá
asá..
On sa udrel po chrbte kladivom. Nie naschvál, ale keď chcel zatĺcť
klinec. Tak sa rozohnal, že netrafil na tú stranu, kde bol klinec,
ale na tú druhú, kde bol jeho vlastný chrbát.
— S tebtebou
ou je kríž, Červe
Červenka,
nka, — povedal Mišo. — Už ti to sto ráz
povedali, že sa kladivo nedrží v ľavej, ale v pravej ruke. Ale ty stále
len ľavou, tak sa nečuduj.
Špalo povedal:
— Jemu je jedno, či ľavá, alebo pravá, on má obidve ľavé.
Červenka povedal:
 — Ty čuš, ty si prepadol, a ja mám samé jednotky.
On sa chvasce a myslí si, že každý, kto nemá samé jednotky, musí
čušať. Tak Mišo povedal:
— Radšej čuš ty,
ty, Červen
Červenka,
ka, lebo pre teba pre
prepa
padn
dnem
emee všet
všetci
ci štyri
štyriaa
z dielenských prác.

Lebo my štyria sme jedna partia. Mišo Juran, Červenka, Špalo a ja

robíme na jednom diele. To dielo je stolička. Nie taká s operadlom,
ale hokerlík.
To je veľmi ťažké dielo.
Keď nám s Mišom pridelil súdruh učiteľ do partie Špalu, tak sme
neboli radi, lebo on naozaj prepadol z matiky, tak sme sa báli, a keď
nám pridelil Červenku, tak sme zasa boli radi, lebo on všetko vie,
aj keď nie je kamarát.
 Alee sme sa okla
 Al ok lama
malili..
 

Špalo je najšikovnejší a Červenka najnešikovnejší. To sa vidí podľa

toho, že: zlomil 2 pílky, hoblíkom roztrhol 1 košeľu (Špalovu), skazil
4 nohy (stoličkové) a udrel sa 1 x po chrbte (svojom). A dnes sme
preňho všetci štyria dostali z dielenských prác štvorku.
 Všetky
 Vše tky par
partitiee už majú sto stolič
ličku
ku ho
hoto
tovú
vú.. Aj my má mámeme,, ale naša má
len tri nohy. Súdruh učiteľ povedal, že nám nekázal robiť šusterskú
trojnožku, ale ľudskú stoličku, a dal nám štvorky. A bol by nám
dal aj pätorky, ale Špalova noha bola taká krásna, že sa zmiloval.
Špalova noha bola najkrajšia. Mišova a moja stredná a Červenkova
nijaká, lebo on už štyri pokazil. Prvá mu vyšla veľmi tenká, druhá
 veľmi hrhrub
ubá,á, tret
tr etia
ia bo
bola
la o 10 cm krat kr atši
šiaa a štv
štvrtá
rtá o 5 cm dlhdlhšia
šia..
Červenka sa hádal, že 5 cm je ako nič, Spalo mu povedal:
— Radš
Radšejej sa nešneškri
kriep
ep a rorob,b, aj tak len kkazíšazíš materi
materiál.
ál. Ty by ssii na
 jedn
 je dnuu stoli
stoličku
čku spspot
otre
rebo
bovavall aj celý les.
Červenka sa nahneval a začal tĺcť klinec a vtedy sa udrel po chrbte.
 A k e d sme šli domodo mov, v, eš
ešte
te sa nafukova
nafu koval.l.
— Daj už pokoj, človeče, ideš na nervy s tou tvojou hrčou, —

povedal Mišo. —a ešte

ako to spraviť, Ako aj
mypočúvali
k tomu tvoje
prídeme, aby sme si lámali hlavu,
sprostosti.
 Ja som povedal:
— Ešte pre teba rachneme.
 Ale Če
Červ
rven
enka
ka bol pyšný a po
pove
veda
dal:l:
— S tým si ja hhlavu
lavu nelá
nelámem
mem.. Špalo nech za mňa uro
urobí
bí nohu a ja
mu raz dám odpísať matiku.
Mišo sa nahneval, lebo on dával Špalovi hodiny z matiky stále,
nielen raz. Tak povedal:
— On tvoje odpisovačky nepotrebuje, lebo aj bez teba mal už

z písomky dvojku. Vieš čo, choď si naspäť do Kantorisovej partie,

my takého milosťpána nepotrebujeme, ako si ty.
Červenka sa zľakol, lebo on sa Kantorisa bojí, a už sa nenafukoval,
ale povedal:
— Ja som nie milosťpán, ale Špalo, lebo on to vie, a mne nechce
ukázať. Spalo sa ho spýtal, či majú doma drevo, a Červenka povedal,
že majú. Tak sa pobrali do Červenkovej drevárne a Špalo asi dve
hodiny učil Červenku, ako treba strúhať nohu.
 

Potom šli domov cez náš dvor a na nebi už boli hviezdy. My sme
hrali futbal a volali sme ich. Špalo šiel, ale Červenka nie, lebo ho
 boleli
 bol eli všetky
všetk y te
tele
lesn
snéé časti od robo
ro boty
ty.. Tak sme
sm e ho dali do brán
br ány,
y,
ale pustil nám všetky góly, lebo pod pazuchou držal hotovú nohu
a vlastnými nohami chytať nevie. On je taký nešikovný.
Keď sme šli domov, Mišo povedal:
— Vieš čo, Červenka, ty máš dobrú hlavu, lebo všetko vieš. Ale
keby si mal byť ako ten Robinson na pustom ostrove, tak by si
si nevedel urobiť ani posteľ a musel by si spať na zemi a divé
kozy by po tebe stúpali a nemohol by si spať a prechladol by si
a umrel skôr, ako by ťa zachránili.
Červenka rozmýšlal a povedal:
— Ja nebudem Robinsonom, ale doktorom.
Mišo povedal:
— Ako chceš, ale mne sa veru doktorstvo nepáči. Keby som nebol
kozmonautom, tak by som chcel byť Robinsonom. Mal by som celý
 ostrov a postavil by som si na ňom, čo by som chcel, aj jeden zverinec
z tamojších zvierat, aby sa námorníci čudovali, keď ma prídu zachrá
niť.
Potom Červenka povedal, že aj on by chcel byť Robinsonom,
ale aby tam s ním bol aj Špalo. On by bol Piatok a spravil by mu
postel. Tak sme videli, že Červenka vôbec nie je hlúpy, ale je vlastne
prefíkaný. Ale hrču nám už neukazoval.

Keď prší a bijú veľké hromy, starká ma nepustí na dvor, aby do mňa
neudrelo.
 Aj vč
včer
eraa som s ňou ňo u sed
sedel
el v ku
kuchy
chynini a po
poze
zera
ralili sme z o kn
kna,
a, le
lebo
bo
 vonk
 vo nkuu bo
bolala b ú r ka
ka.. St
Star
arká
ká vzd
vzdych
ychala
ala a po
pove
veda
dala
la,, že sa leje ak
akoo pr
pred
ed
potopou. Ja som chcel vedieť, či sa ona na potopu osobne pamätá,
keď má už šesťdesiat rokov. Starká povedala, že ona osobne videla,
len jednu povodeň, keď sa vylial Hron a voda im odniesla chliev aj
s jedným prasiatkom. Cez celú dedinu plávalo na doske a veľmi
 kvičalo a potom ho vylovil môj pradedo.
 Ale na p ot
otoo pu sa nepa
ne pamä
mätt á, lebo
le bo bo
bola
la st
stra
rašn
šnee dávn
dá vno,
o, o tej sa len

učili
Potomnamináboženstve, keďrozprávať,
starká začala bola malá.že to bolo strašné, lebo pánboh
sa vtedy nahneval na ľudí pre hriechy a rozhodol sa, že ich všetkých
utopí a spasí len jedného, Noema a jeho rodinu. Keď sa už rozhodol,

začal na všetko
nocí. A svet liať
sa dážď
začaloa topiť.
lial ho neprestajne štyridsať dní a štyridsať
Ja som bol zvedavý, či aj zvieratá sa začali topiť.
— Pravdaže, aj zvieratá, — povedala starká.
— Lebo aj na ne sa pánboh hneval pre hriechy? —spýtal som sa ja.
— To nie, zvieratá nehrešia, lebo nemajú dušu.
— Tak prečo ich chcel utopiť?
— No, vieš, — povedala starká, — ony trpeli za nás, ľudí.
To sa mi teda nepáčilo, lebo prečo majú nevinní trpieť? Ja by som
 ve ru za Ka
 veru Kant
ntor
oris
isaa ne
netr
trpe
pell a ani ná
nášh
šhoo psa Bu
Bura
ra by som ned
nedovo
ovolil
lil
preňho utopiť. To by som radšej hodil do potopy Kantorisa, lebo on
aj tak vie plávať.
Potom mi starká rozprávala, že pánboh kázal Noemovi postaviť
 drevenú loď, ktorá so volala archív alebo nejako podobne. A bolo
to veľké tajomstvo a on nesmel nikomu nič povedať, ale len potom,
keď bude zle, vziať do archívu jeden pár z každého druhu živočíchov.
 Aby sa naozaj všetk
vš etkoo neut
ne utop
opililo,
o, ale ost
ostalo
alo nieč
ni ečoo aj do naši
našich
ch čias.
čias .
— To teda musela byť ukrutánska loď, keď sa do nej pomestili
 všetky
 vše tky sve
svetsk
tskéé zv
zvie
iera
ratá
tá.. N o e mal iste veľkú fabrfabriku
iku,, keď mu v nej
postavili takú lodisko, — povedal som ja.

— Netáraj, dieťa, — povedala star

ká, — fabriky vtedy neboli. On
 ju staval
sta val sám a bola
bo la veľká a ko náš
ná š
dom.
Ja som sa smial.
— To je dačo? — povedal som. —
Do nášho domu by sa nezmestil
ani tenzvierat
mali cirkus,začopätnásť
tu bol vlani. Oni
vagónov,
a to veru ani nebol bohvieaký
  veľký zver
zv erin
inec
ec..
— Ja neviem, — povedala starká,
— dosť na tom, že sa pomestili.
Potom som sa spýtal, či vzali na
loď aj tulene.
Starká povedala, že áno. Pánboh
kázal všetky, tak teda vzali všetky.
— Hahá, — povedal som ja, — to
teda bolo hlúpe, lebo tuleň sa vo
 vode
 vo de neut
ne utop
opí,
í, ale na lodi ozaj nene 
 viem,, čo žr
 viem žral
al,, keď
ke ď zase
z ase ta
tamm nebo
ne bolili
ryby, lebo ryby potrebujú vodu
a tuleň zas potrebuje ryby, aby
nezdochol.
— Neprevracaj ma, chlapče, —
povedala starká, — tak to bolo,
lebo tak nás to učili.

 Ale ja som nedal

ned al pokoj
pok oj a spýtal
spý tal som sa ešt
eš t e :
— Tak, keď zobral všetky zvieratá, to znamená, že aj ľadové
medvede? Aj klokany z Austrálie, aj indické okuliarniky, aj levy
z Afriky, však?
— Áno, — povedala starká.
— Aj amerického kondora?
— Pravdaže. Všetky zvery.
Potom som sa spýtal, či mal Noe na tej lodi motory, alebo len veslá.
Starká myslela, že len veslá, lebo motory vtedy nemohli byť. —
 To mu teda nezávidím, povedal som. Určite ho ruky boleli,
kým dovesloval na severný pól po medvede a hneď hybaj do Austrálie
po klokana a behom do Afriky po leva. A vieš ty, starká, že Amerika
 bola
 bo la objave
obj avená
ná iba pred
pr ed päťsto
päťs to rokm
ro kmi?
i? Tak
Ta k ako
ak o vedel
ved el Noe,
No e, kade
ka de
plávať po amerického kondora?
Starká nevedela a povedala, že som bezbožník. Ale mne to vŕtalo
 v— hlave
hlav
Aj ekeby
a poveda
pov
boledal
l som:
malsokompas
m: a radar a vedel by všetko, kade má ísť,
aj tak nemohol celý svet obehať za štyridsať dní. A ešte za takých
nemožných meteorologických podmienok.
Starká povedala, že musel, keď mu to pánboh kázal.

 
 Ja som povedal, že to mu teda mal dať do tej lode atómový pohon.
— Nože sa nepreh
nep rehreš
reš,, chlapče, — skríkla starká
star ká a zalomila rukami.
ruka mi.
— Vieš, čo si ja myslím, starká? — pokračoval som a stal som si ku
dverám. — Že je to len taká rozprávka, lebo naozaj to byť nemohlo.
Ten
ako veľký
u nás,lejak
keď mohol
sa vylialbyť,Hron.
a keďAle
bol že
lejak,
by tak bolabol
niekto určite
malajtakú
povodeň
loď,
čo by pobral do nej všetky zvieratá, to byť nemohlo. A keď tá
povodeň bola veľká, tak sa určite aj veľa zvierat utopilo. Veď si
 vravel
 vra vela,
a, že aj keď
ke ď sa vylial H r o n , suse
su sedo
dovc
vcom
om sa pras
pr asia
iatk
tkoo utop
ut opililo,
o,
a vám nie. A keď má niekto v povodni loďku, tak najprv zachraňuje
ľudí a až potom zvieratá. Tak, pravdaže, sa niektoré aj utopia.
 Vted
 Vt edyy sa st
star
arká
ká nahn
na hnee val
va l a, chytila
chyt ila mokr
mo krúú hand
ha ndru
ru a zača
za čala
la ma nahá
na há
ňať. Ale ja som bol pripravený a vyskočil som na dvor.
Potom starká otvorila oblok a zakričala:
— Ideš ho spod toho
to ho stromu!
stro mu! Chceš,
Chc eš, aby do teba udrelo?
udrelo ? A tu
máš pršiplášť!
Potom som až do tmy bol na dvore. Stavali sme s Mišom priehradu.

 
Keď sme šli s Mišom od iskier, rozprávali sme sa o výchove, lebo
sme mali s výchovou veľké starosti. My sme vedúci iskier a chceme
ich poriadne vychovať. Lebo my sme dobrí pionieri, to nám raz
povedala aj súdružka učiteľka.
— Vieš čo, — povedal Mišo, — keď sme vtedy šli od iskier, — mne
sa nepáči, že nás tí prváci dosť nepočúvajú a robia krik, aj keď
im povieme, aby boli ticho. Mne tá výchova vŕta v hlave. — Aj mne
 vŕtal
 vŕt ala,
a, t ak som po pove
veda dal:l:
— Hlavná chyba je, že iskry majú len šesť rokov, lebo keby mali
aspoň dvanásť, tak aj keby neposlúchali, vedeli by aspoň lepšie
utekať.
To bola pravda, aj Mišo uznal, že je to pravda, lebo utekať by vedeli
a dalo by sa s nimi na všeličo hrať.
 Ale popott o m po
pove
veda
dal:l:
— Nič sa ne nedá
dá robiť
robiť,, už sa len musí
musíme me s nimi potrá
potrápiť,
piť, aby sme nema
nemalili
 v od
oddidiel
elee ha
hanb
nbu.
u. Ja som po pove
vedd al
al::

— dúce
 ve Možno,
 vedú ho.. že také malé deti poslúchajú viacej otca a mamu ako
ceho
Potom sme dlho rozmýšľali a vo štvrtok sme zase šli k iskrám.
Mišo im povedal reč:
— Iskry!
Iskr y! My sme o vás rozmýšľali a vvymysl
ymysleli
eli sm
sme,
e, že škola je vám
ako domov a my dvaja sme vám ako rodičia. Ja som vám ako otecko
 
 a Miro Fazuľka mamička. No, nie celkom, ale skoro ako, to znamená,
že nás musíte poslúchať, lebo my vás budeme vychovávať.
Jedna iskra sa hlásila a povedala Mišovi:
— Ot
Otec
ecko,
ko, aj dnes mi napíšeš úlohu?
Mišo najprv nevedel, čo má povedať, ale potom povedal, že iskry si
musia samy písať úlohy. Potom sme sa hrali ako doma.
 Ale ke
keďď sme šli
šli do
domo
mov,v, ja som mal poc pochy
hybn
bnos
osti
ti,, či som ozaj iskrám
iskr ám
mamička.
Lebo všetky iskry na mňa na ulici zakričali:
— Česť práci, mamička!
 A ľudia sa obobzer
zerali
ali,, a ke
keď ď videli
videli,, že ja so
som
m tá mam mamič
ička,
ka, ta
takk sa
smiali. Aj Mišo sa smial, lebo on bol len otecko, tak jemu sa ľahko
smialo. Potom sme sa s Mišom povadili.
 Ale po
poto
tom
m sme sa po pomer
merilili,
i, lebo
le bo my sme kakama
mará ráti
ti..

Na druhýrodičia,
nie sme štvrtoklebo
smeškola
iskrám povedali,
je škola že škola
a hotovo. A myniesme
je domov a my
ako učitelia.
— Koľko je šesť a šesť? — povedal Mišo.
—Desať, súdruh učiteľ, — povedala iskra.
Ona nemala viac prstov.
Tak sme jej uznali a začali sme iskry učiť krasopis. Ale sme nevedeli,
že oni mali ešte len m, a naučili sme ich r.

 
 Potom z toho bolo zle, lebo prvácka súdružka videla r v zošite a veľmi
sa hnevala. A keď nás hrešila, tak všetky iskry plakali, čo s nami
 bu
 b u d e . Ta
Takk sme videli,
videl i, že iskry sú lepši
lep šiee ako
ak o do
dosp
spelí
elí,, aj keď majú len
šesť
 ve
 veče
čerarokov.
ra potKeď
a po t om smesme celý
prišli týzo
týžd školy
ždeň
eň domov,
kreslil
kreslilii ob
obrá rozmýšľali
rázk
zky.
y. Pr
Pree ka sme
ždúú ažiskr
každ dou
iskru
 jed
 j eden
en.. Ch
Chlalapc
pcomom vlkov a diev
di evčačatá
támm ove
ovečky
čky,, aby sa nebá
ne bálili.. Aj sm
smee ich
 vyfarbili.
 vyfarb ili. Ove
Ovečkyčky na ze zele
leno
no,, lelebo
bo že
žerú
rú tráv
tr ávu,
u, a vlko
vlkovv na čier či erno
no,,
lebo žerú ľudí.
 Vo štštvr
vrto
tokk sme
sm e isiskr
krám
ám roz
rozdal
dalii ob
obrá
rázk
zkyy a bobola
la veľká rad
radosťosť..
Jedna iskra, čo dostala vlka, teda chlapec, povedala:
— Ja poviem mamičke, aby mi toto krásne čierne auto dala zará
movať.
Ja som sa smial, lebo vlkov kreslil Mišo.
 Alee p o t om sa smial Mišo,
 Al Miš o, lebo
le bo iskr
iskryy si mysleli,
mysleli , že ovc
ovcee sú šalát.
šal át. My
sme nepovedali nič, lebo sa im obrázky aj tak veľmi páčili. Potom
sme sa hrali a spievali sme si, lebo nám bolo dobre a veselo. Naše
iskry sú najlepšie a nedali by sme ich ani za dvanásťročné. Ale
 vychovávať
 vychová vať je ťažk
ťažko.
o.

 
 Dnes sa mi v škole povodilo zle. Zasa som nevedel botaniku, lebo
sme včera s Mišom dlho rozmýšľali, ako to bude, keď nás vystrelia
na Mesiac. Mám to zapísané aj v žiackej knižke. Nie to o Mesiaci,
ale o botanike. Keď sme šli zo školy, mne sa veľmi nechcelo ísť
domov, tak sme sa s Mišom prechádzali popred dom. Náš pes
zavýjal a na nebi svietil Mesiac.
— Ja myslím, — povedal Mišo, — že by sme mali aj psa vziať do tej
rakety, aby videl, ako je to na tom Mesiaci. A môže nám tam

strážiť raketu,
niekto keď budeme chodiť na výskumné výpravy, aby nám ju
nepokazil.
Ja som bol rád, že si na to Mišo spomenul, lebo neviem, ako by sme
šli naspäť, keby sa nám na Mesiaci stratili z motora súčiastky.
Dohodli sme sa, že Bura vezmeme so sebou. Hneď zajtra ho začneme
cvičiť. On síce váži 9 kíl, ale to len tu na Zemi. Vo vesmíre nikto

 
neváži nič, ani chlapci, ani psi, takže na tom už tak nezáleží. Keď
sme sa dohodli, zatvorili sme Bura do búdy, aby si zvykal na vzdu-
chotiesnivú kabínu. Aj my si zvykáme na tiesnivú kabínu a každý
deň sedíme zatvorení v múčnej truhlici u Juranov na povale. Najprv
sme vydržali len 10 minút, lebo sa nám ťažko dýchalo, lebo vzduch
 bol nasý
na sýte
tený
ný múko
mú kouu . Ja som
so m chcel truhl
tr uhlic
icuu vyčistiť
vyčistiť mokr
mo krou
ou han
ha n drou
dr ou,,
ale Mišo povedal, aby som to nechal, že múka bude ako kozmický
prach, toho je aj tak vo vesmíre plno, aspoň nebudeme prekvapení.
Teraz sme už vytrénovaní a vydržíme v tiesnivej kabíne aj hodinu.
— Povedz mame, — povedal Mišo, — aby ti začala pravidelne
podávať potravu, aby si bol zvyknutý. Len tri razy denne, lebo
s jedlom sa v rakete musí sporiť, nakoľko tam nemôže byť obchod.
To som uznal, že sa musí sporiť, ale sa mi nepáčilo, keď Mišo
povedal, že budeme jesť samé konzervy, lebo ja mám najradšej
halušky.
— Neboj sa, — povedal Mišo, — ja som už vynašiel, ako si halušky
uvaríme aj bez sporáka. Vezmeme si sklíčko, chytíme doň slnečné
lúče a spravíme si ohník, kedy. len budeme chcieť. Aj slaninku si
 

môžeme opekať. My máme doma trojnožku aj kotlík a ty vezmi

kutáč, spravíme z neho ražeň. Ja vezmem loveckú baterku, aby sme
mohli chodiť po Mesiaci, aj keď bude tenký ako rožok. Potom
 b
 buu d e vša
všade
de tm
tma,
a, a keb
kebyy sme nema
ne malili ba
bate
terk
rku,
u, mus
museli
eli by sme sedieť
na Ja
— tommyslím,
tenkom—kúštičku, a to Mišo,
povedal ešte by bolo—nebezpečné.
že sme už dobre pripravení.
Zajtra napíšeme do geofyzikálneho roku a prihlásime sa aj do rakety.
 Aj ja som myslel, že sme už pr prip
ipra
rave
vení
ní,, len som neved
nev edel
el pr
pres
esnú
nú
adresu. Ale Mišo sa smial a povedal:
 

— Ako, že to nevieš? Adresa je Sovietsky zväz, a tam už všetci poštári

 vedia,
 ved ia, ka
kade
de pô
pôjd
jdee tá r ak
akee t a . P o t o m sme
sm e sa doho
do hovo
vori
rilili,, že zajtra
zajt ra
odošlem prihlášku a napíšeme aj presné miery, aby nám ušili ska-
fandre a na nohy olovené topánky. Aj pre Bura jedny, lebo keby
nemal olovené topánky, tak by lietal ako anjel, lebo na Mesiaci
nie je zemská príťažlivosť, a každý by sa ho bál, lebo je čierny.
Potom sme rozmýšľali, či predsa len nie sú na Mesiaci ľudia a či

tam nemajú
Mišo povedal: botaniku.
— Či sú na Mesiaci ľudia, to veda ešte celkom cel kom nevynašla,
nevyn ašla, ale
 bota
 bo tani
nika
ka tam
ta m neb
ne b u de
de,, le
lebo
bo ja som čítal,
čít al, že na Mesiac
Mes iacii niet
ni et rast
ra stlilins
nstv
tva.
a.
 A Mišo
Miš o po
poveveda
dal:l:
— A keby aj bola botanika, my budeme v triede noví, a keď nás
 vyvolajú, po
poviviem
eme, e, že sm
smee sa to ešte
eš te neu
neuči
čili.
li.
 A ešte
eš te p o veda
ve dall :
— A žiacke knižky necháme na našej planéte.
 

Minule som pozrel do kalendára a videl som, že už bude jedenásty

mesiac, november. Tak vám porozprávam, čo sa nám stalo tiež
 v no
nove
vemb
mbri
ri,, ale vlani.
vlan i.
— Vieš čo, — pov poveda
edall som M Mišovi,
išovi, ke
keďď sme raz pre
predd rok
rokom
om iš išlili zo
školy, — ja si už dva dni lámem hlavu na tom, čo by sme mali
poslať Geňovi do Omska.
— Vidíš, — povedal Mišo, — aký si ty! Aj ja si už dva dni lámem
hlavu, a keby si bol povedal, že aj ty si lámeš, mohli sme si lámať
spolu.
Tak sme si začali lámať hlavu spolu a vymysleli sme senzáciu. Veď
to aj mala byť senzácia, a tak sme boli radi, že sme ju vymysleli.
Lebo bol Mesiac československo-sovietskeho priateľstva a senzáciu
sme potrebovali poslať Geňovi, aby vedel, že naňho myslíme.
 Vymysleli sme taký da dar,r, čo sa ne
nedá
dá nikde
ni kde kúpiť, lebo
le bo to ešte
ešt e nikt
ni ktoo
nepotrebuje. Teraz to ešte nikto nepotrebuje, ale my to budeme
čoskoro potrebovať, keď poletíme na Mesiac alebo na blízke planéty.
Tak sme teda vymysleli Geňovi kozmický skafander. Iba taký na
hlavu. Na trup a končatiny mu už niečo ušijú v geofyzikálnom roku.
Hlava je to najdôležitejšie, tak sme začali od hlavy. A Geňa, to je
ten, čo chce byť kapitánom na atómovom ľadoborci a my si s ním
píšeme. Ale my chceme, aby bol tiež kozmonautom ako my. Keď
 sme kamarátmi na Zemi, tak aby sme boli aj na oblohe.

Ten skafander nám dal veľmi veľa roboty. Mišo zaobstaral u strýka
celuloid a vzácne kovy a potom sme celý týždeň po vyučovaní
montovali u Juranov na pôjde. Čo bolo treba zvariť, to sme zvarili
na dielenských prácach.
Keď sme boli hotoví, videli sme, že je to veľmi krásny skafander,
krajší, ako keby sa kúpil. Navrchu mal anténu a vôbec sa v ňom
nedalo dýchať, a to bolo dobre. Aspoň sa človek nemohol nadýchať
kozmického prachu. Lebo keby sa ho nadýchal, tak by sa mu zaprášili
pľúca. Potom by kašlal vo vesmírnom tichu a mohol by dostať
spätnú rýchlosť.
Skoro nám bolo ľúto ten skafander dať na poštu, a keby to nebolo
pre Geňu, tak by sme ho nikdy neboli dali. Ale jemu sme ho poslali.
Potom sme boli netrpezliví a potom prišiel od Geňu list:
 

Drahí kamaráti!
Váš dar ma veľmi potešil. Nepíšete síce, na čo sa používa, ale ja si
myslím, že je to zlepšený Papinov hrniec bez pokrievky. Pre mňa
osobne má tú výhodu, že nemá uši, ale má má dole tyč. Keď budem na
ľadoborci, môžem hrniec zapichovať do večného snehu a uvariť si
boršč aj pod volným polárnym nebom. Aj to je dobré, že budem cez
 priesvit
 priesvitné
né ste
steny
ny nádoby
nádoby vidieť,
vidieť, ako v bor
boršči
šči vys
vyskak
kakujú
ujú od var
varu
u kúsky
kúsky
kúpim u nás  v  Omsku.
tulenieho mäsa. Pokrievku si kúpim
Ďakujem Vám, drahí kamaráti, a som navždy
Váš Geňa.
Ked sme s Mišom prečítali tento list, najprv sme sa zľakli, lebo to
 bo l veľký omy
 bol omyl.l. Ale po
pott om Miš
Mišoo po
pove
veda
dal,
l, že keď Ge
Geňň a nec
nechce
hce by
byťť
kozmonautom, tak ani nepotrebuje skafander, a je vlastne veľmi
dobre, že ho môže použiť ako Papinov hrniec. Tak sme pozreli do
fyziky, čo je to Papinov hrniec, a podľa obrázku sme spravili Geňovi
pokrievku. Ešte nám ostali vzácne kovy a on by nadarmo vyhadzoval
ruble. Toto sa nám stalo vlani. Tohto roku sme už vymysleli inakšiu
senzáciu, ale Geňovi napíšeme, na čo sa používa.
 

Hneď prvú hodinu v pondelok nám súdruh učiteľ nasolil matičku

písomku, lebo Mišo Juran rozmýšľal, a on si myslel, že spí. Tak aby
sme sa zobudili.
Tak sme začali písať, a keď sa súdruh učiteľ obrátil chrbtom, pozreli
sme sa na Kantorisa, lebo on vždy robí grimasy a potichu vyskakuje
a vyplazuje jazyk, a tak nám je na písomke veselšie.
Keď sme už chvíľu pozerali, videli sme, že Kantoris neskáče ani
nevyplazuje jazyk, tak sme hneď zbadali, že vôbec nie je v škole.
 A naoza
nao zajj ani ne
nebo
bol,
l, a to niele
nie lenn v pond
po ndel
elok
ok,, ale ani v u t oro
or o k.
 V stre
st redu
du mi našana ša sú
súdr
druž
užka
ka káz
kázal
ala,
a, aby som
so m Kant
Ka ntor
oris
isov
ovii zan
zanies
iesol
ol
úlohy. U Kantorisov mi otvoril dvere Kantoris, ale hneď aj vybehol
na chodbu a povedal:
— Drž hubu
hub u a nnič
ič nevrav, aaby
by mamka nepoču
nepočula, la, že som nebol v škole.
 A vaš
vašee úlohy
úl ohy nenepo
potr
treb
ebuj
ujem
em,, le lebo
bo ja teterr az štud
št uduje
ujemm diaľk
di aľkov
ovo.
o.
Tak som odišiel, lebo Kantoris bol nervózny.
Jemu sa diaľkové štúdium zapáčilo vtedy, keď sme sa s Mišom roz
právali, že sme nemohli u nich hrať stolný futbal, aby nebol krik,
 lebo Mišov otec sa diaľkovo učil v izbe.
 Vted
 Vt edyy Kant
Ka ntor
oris
is p ov
ovee da
dal:l:
— Dospelým je dobre, oni si pre seba všeličo vymyslia a učia sa
ďaleko od školy, a my, deti, sa musíme trápiť ako otroci. Potom
sa ešte týždeň trápil a prestal chodiť do školy, lebo jemu ide škola
na nervy.

 V piat
pi atok
ok som Kant
Ka ntor
oris
isaa st
stre
reto
toll v obch
ob chod
ode.
e. Ča
Čaka
kal,
l, kým mi navá
navážia
žia
múku, lebo on kupoval iba šumienky.
Na ulici mi povedal:
— EšEšte
te je to llen
en pä
päťť dní, čo nechod
nechodím
ím do školy, a už cítim, že so
som
m
oveľa múdrejší. Ale stojí to veľa peňazí. Šťastie, že som sporivý
a našporoval som si. Ja som sa spýtal:
— Čo ťa stojí peniaze?
On odpovedal:
— No predsa lístky do kina. Ja chodím každý deň do nonstopu, tam
hrá kino od rána do večera, raz zaplatíš a sedíš si dnu celé vyu
čovanie.
Ja som povedal, že my sa teraz učíme trojčlenku.
Kantoris sa smial a povedal:
— Trojčlenku v kine nedávajú, ale botaniku hej. Už viem, ako sa
z tabaku robia cigarety. Aj základy boxerstva už viem, aj to, ako
sa chytajú veľryby.
Potom ma volala mamka, lebo chcela z múky robiť palacinky.
 Alee Ka
 Al Kant
ntor
oris
is nepriš
nep rišiel
iel do školy ani na dr
druhý
uhý de
deň.
ň.
Potom bol utorok a v utorok je telocvik. Súdružka nám kázala
doniesť korčule a ktorí mali, šli sa s ňou na klzisko krasokorču-
lovať. Keď sme vstúpili na ľadovú plochu, videl som, ako Kantoris
diaľkovo študuje telocvik. On sa rýchlokorčuľoval a všetci ľudia
pred ním utekali. Všetci utekali pred ním a len jeden za ním, ale
márne, lebo nemal korčule, tak ho nechytil, aj keď bol správcom
klziska. Kantoris nás nejasne videl v diaľke a zachránil sa pred

správcom medzi
kou učiteľkou nie.nami. Pred
Bol by správcom
sa aj sa lebo
pred ňou, zachránil, ale pred ale
mal kanadky, súdruž
v tej
rýchlosti nezbadal vojenský omyl, a síce, že sme to my a naša vlastná
 

súdružka. Tak padol do pasce, lebo z jednej strany bol obkľúčený

mantinelom a z druhej súdružkou.
Tak sa vzdal, lebo čo mu ostávalo, keď bol zajatý za ucho?
 Od stredy
chodí už Kantoris neštuduje diaľkovo, ale riadne, a preto
do školy.
 A do
doststan
anee tr
trojk
ojkuu zo sprá
sp ráva
vani
nia.
a.
 A cez prpres
está
távk
vkuu ná
námm po
poveveda
dal:l:
— Aj tak som už chcel prísť do školy, lebo sa mi minuli peniaze.
Diaľkové štúdium nie je nič pre mládež. Neviem, ako to robia do
spelí, ale pre mládež je to nanič.
My sme sa smiali, lebo moja mamka diaľkovo študuje, aj Mišov
otec,
lenže tak my keď
večer, vieme, že dospelí
už všetci spia. neštudujú v kine, ale v riadnej škole,
Potom ešte Kantoris povedal:

— A z trojky si nič nerobím.

Tak to povedal, ale pravda to nebola.
Lebo keď sa na matike súdruh učiteľ obrátil chrbtom, nikto nevy-
plazoval jazyk, ani nevyskakoval. A Kantoris tam bol, lebo sme
ho na vlastné oči videli.
Tak sa ukázalo, že ho tá trojka mrzí.
 A asi aj ti
tiee peni
pe niaz
aze,
e, čo n a d ar m o vyhodil
vyho dil na diaľk
dia ľkové
ové štúd
št údiu
ium.
m.
 

Keď sa priblížili Vianoce, dohovorili sme sa s Mišom Juranom, že

 bude
 bu deme
me spo
spolu
lu ozd
ozdobov
obovať
ať st
stro
romč
mčeky
eky,, najprv u nich a poto
po tom
m u nás.
ná s.
My sme doma najstarší, tak aby mali malé deti radosť.
U kú
 V Juranov
kúte bollsme
te bo opre satýs st
op retý Mišom
stro
romč ekzamkli
mček a nadostole
stolizby a pustili
e dve škat sme
šk atul e. Vsaje
ule. do
jedn roboty.
dnej
ej boli
salónky a v druhej čokoládová kolekcia.
— Mne sa vidí, — povedal Mišo, — že je ten stromček na tie dve
škatule priveľký.
 Aj mne
mn e sa vide
videlo,
lo, že je prive
priveľký.
ľký. Vzali sme te teda
da pílk
pílkuu a skrátil
skr átilii sme
 strom o tri štvrte metra.
— No vidíš, — povedal Mišo, — už je to lepšie. Teraz už aj
môžeme
 je
 jedn
dnej
ej ry ochutnať
rybk
bke. kolekciu,
e. — Vzali sme si čipojerybke
čerstvá.
ryb poVieš
ke a poto m čo,
tom vezmeme
aj po štyri sal si po.
salónky
ónky.
— Vieš čo, — povedal Mišo, — teraz ty zjedz hodiny a ja si vezmem
čižmu, aby nebol stromček prepchatý.
Potom som si ja vzal čižmu a Mišo hodiny, lebo my sme kamaráti
a musíme byť vo všetkom rovní.
— No, ja myslím, — povedal Mišo, — že teraz toho máme akurát.
— Spočítali sme čokoládu a salónky a potom Mišo porátal konáriky,
aby sme vedeli, koľko máme na každý zavesiť. Mišo mal jednotku
z matematiky a pomocou delenia vyrátal, že na každý konárik vyjdú
tri kusy a deväť nám ostane.
Tých deväť kusov sme zjedli, aby nás nemýlili.

 Al e poto
 Ale po tom
m Miš
Mišoo pove
po veda
dal,
l, že tr
trii
kúsky na jednom konáriku je málo
a že stromček bude riedky. Aj mne
sa zdalo, že by bol riedky, lebo
konáre boli dosť dlhé, čo sme
predtým nezbadali. Tak sme vzali
pílku a odpílili ešte asi pol metra.
Potom si vzal Mišo raka a ja hviez
du, a keď
čítali, sme všetko
vychádzal námznova prepo
stromček
 veľmi huhust
stý.
ý. Mes
Mesiac
iac bol v kol
kolekc
ekciiii
iba jeden, tak sme si ho rozdelili.
Potom sme si rozdelili slnko a po
 medzi to salónky. Ale museli sme
sa nejako pomýliť, lebo keď sme
začali vešať, vychádzali na konár
dva kusy.
Mišo s tým nebol spokojný a po
 vedal
 ve dal :
— Neviem, čo je s tou jedličkou,
mne sa akosi nepáči. Salónok má
me dosť, len konárov je priveľa.
Tak sme ešte nejaké konáriky od
pílili
pílili.. Poto
P otom
m sme stromček
stromč ek zasadili
zasadili
do
du stojana,
a pod ňunavrch smetridalisalónky,
zavesili hviez
lebo viac sa nevmestilo. Ostatok
sme si rozdelili.

— Takýto stromček, — povedal Mišo, — nebude mať ani Jano, ani

Jožo, ani nikto z našej školy. Dá sa postaviť hocikde, aj na skriňu.
Mne sa veľmi páči.
 Aj mne sa veľmi páči
páčil,
l, ale už sa mi chc
chcelo
elo ísť
ísť do
domo
mov.
v. Aj sa mi dobr
do bree
chcelo ísť, lebo potom zaklopala Mišova mamka a museli sme otvoriť.
 Asi sa jej stro
st romče
mčekk nep
nepáči
áčil,
l, le
lebo
bo veľmi vzdy
vzdychal
chalaa a bože
bo žeka
kala,
la, al
aleb
eboo
 ju mo
možn
žnoo len bol
bolela
ela hlav
hlavaa od pe
peče
čeni
nia.
a. Poto
Po tomm nám
ná m dal
dalaa desať ko
korú
rúnn
a šli sme kúpiť nový stromček. Jedličku sme už nedostali, len

smriečok.
Potom sme zas robili stromček, ale nie v izbe, ale v kuchyni. — Tu
mi budete na očiach, galgani, — povedala Mišova mamka. Potom
sme balili do papierikov kockový cukor, aj sme ho vešali a urobili
 sme škaredý hustý stromček.
— Keby nebol Štedrý večer, — povedala Mišova mamka, — tak
 by som ťa zbila ak
akoo žito
ži to..
 Vian
 Vi anoc
ocee sú najkrajšie svia
sviatky
tky a každý ch
chlap
lapec
ec má Vi
Viano
anoce
ce veľmi
rád.

— Hurá
Hu rá,, hurá,
hurá , hurá!
hurá ! — skríkol som 3. januá
ja nuára,
ra, keď
k eď mi otec ráno

povedal, čo sa vlebo
hodila topánky, nocisom
stalo, a vybehol
vybehol bosý, som
ale janasom
dvor.
ichMamka mi
predbehol
a vrátiť som sa nemohol, lebo som utekal do Juranov. — Mišo, Mišo,
 Mišóóó — skríkol som, keď sa Mišo na búchanie zobudil. — Už
nám ju vystrelili, už nám ju skúšajú, chytro sa obliekaj, už nám
raketa letí na Mesiac!
Mišo skočil do nohavíc a povedal:
— Nerob krik a buď ticho, musíme sa vedecky poradiť, lebo času
 je málo
má lo,,sme
Potom aby sa
smevedecky
vedeli
ved eli,, radili
čo a ana
k o .povale v múčnej truhlici a čakali
sme večer, lebo sme chceli pozorovať Mesiac a počúvať, ako to
 b
 buu c hn e .
 Al e Mišo
 Ale Miš o pov
po v edal
ed al::
— Nič nebu
ne buch
chnene,, lebo na Mesiaci je svet
svet večného
večn ého ticha a nič tam
nepočuť, lebo tam niet ovzdušia, tak nemôžu byť zvuky, ktoré sa
šíria pomocou neho, môj otec to čítal v novinách.
 Aj my sme čítali,
číta li, že na Mesiaci
Mesi aci je svet večn
ve čnéh
éhoo ti
ticha
cha..
— A keby aj nebol svet večného ticha, — povedal Mišo, — je
tam všade hrubo prachu a raketa si ľahne ako na paplón.
Ja som bol rád, že si neublíži, ale som sa bál, aby tú cestu vy vládala,
lebo Mesiac je veľmi ďaleko a nikdy nikto tak ďaleko nedoletel a ani
my nedoletíme, ak nevyvládze.

 
  Ale Mišo
Miš o pove
po veda
dal:l:
— Z teba nikdy nebude vedec, lebo nerozmýšľaš vedecky.
Potom sme vyšli z truhlice a šli sme domov spať, lebo už bol večer.
Ráno prišiel Mišo a bol obutý a povedal:
— Vidíš, ty, nespal som pre teba celú noc, a ona nielen vyvládala,
ale si letí ďalej k Slnku a Mesiac už má dávno za sebou a bude
si obiehať okolo Slnka ako umelá Zem.
Ja som chcel vykríknuť od radosti, ale potom som povedal vedecky:
— Tak to je potom iná vec.
 A šli sme zase na poval
pov aluu do kabíny,
kabí ny, le
lebo
bo Mišo poved
pov edal
al,, že te
teraz
raz
už presne vie, čo a ako. Aj vedel a povedal:
— Naplánoval som inakšiu cestu, na Mesiaci sa zastavíme len na

 je den-
 jede n-dv
dvaa dni
dn i a hne
hn e ď pôjd
pô jdem
emee
ďalej, na Mars. Ja o Marse všetko
 viem
 vie m a tú knih
kn ihuu mám
má m so sebo
se bou,
u,
lebo musím aj teba vedecky pri
praviť, aby si potom nemal hanbu.
Potom sme pomocou drôtu na
 montovali v kabíne
ku a študovali loveckú
sme celý deň.bater
 Veče
 Ve čerr Mišo
Mi šo spísal
spísa l všetky
vše tky body
bo dy,,
lebo ich musíme poslať do geo
fyzikálneho roku, aby podľa toho
stavali kozmický koráb. Tie body
sú:
1. Na Marse je jar, leto, jeseň,
zima
prísť ako tu. My
v zime, keďby sú
smenata póloch
chceli
snehové čiapočky, lebo sa radi
lyžujeme. Zobrať 2 lyže a 1 sane.
2. Po zime príde jar, aj vtedy
vted y tam
chceme byť, lebo príroda sa pre
 búdza
 búd za a vtáčiky
vtá čiky spievajú
spiev ajú a na jajarr
sa sejú rastlinky a my tam založíme
mičurinské
Zobrať 1 rýľ,políčko, aby1 hrable,
1 motyku, videli.
50 balíčkov pozemských semien
(aj kvety) a 1 vrece umelého hno
 ji
 jiva
va..
3. Na Marse sú veľké pieskové

 
 sahary, v ktorých budeme bádať a chodiť sem i tam. Zobrať 1 ťavu
(dvojmiestnu).
4. Sú tam vodnaté kanály. Veda to nevie isto, ale tak to vyzerá.
Zobrať 1 čln, 2 vesla, 2 plavky.
5. Na Marse sú bytosti, a keď sú bytosti, tak sú aj pionieri. Zobrať
dary pre jeden pioniersky oddiel, ktoré vyhotoví náš pioniersky
oddiel, dievčence bábiky v krojoch a chlapci pozemské zvieratá
z dreva.
Keď sme boli hotoví, vystúpili sme z truhlice a okienkom sme
hľadeli na oblohu, aby sme videli Mars, lebo bol večer.
Ja som povedal:

— A možno sa takto na nás dívajú Marťania a možno sa dívajú

na tú sovietsku raketu a videli, skade vyletela, a čudujú sa.
Mišo povedal:
 — Isto sa čudujú a rozmýšľa
rozmýšľajú
jú a prídu na to, že ž e keď
ke ď z našej Zeme
Ze me
 vylete
 vyl etela
la rake
ra keta
ta,, tak
ta k tu musia
mus ia byť byto
by tost
sti,
i, le
lebo
bo kto
kt o by ju vypusti
vyp ustil?
l?
 A možn
mo žnoo o týtýžde
ždeň-dň-dva
va oni k nám
ná m vypust
vyp ustiaia svoje bytos
by tosti
ti,, aby sme
sa spoznali.
Ja som sa potešil, že to bude fajn, ale potom som sa zľakol, lebo som
čítal, že Mars je boh vojny a Marťania sú zlí a všade chcú vojnu,
a začal som sa báť.
 Alee Mišo
 Al Mi šo pove
po veda
dal:l:
— Si ty len somár, Miro! Rozmýšľaj vedecky, človeče! Keď tí
Marťania prídu, tak budú ako my a nedonesú nám vojnu, ale
marťanskú ťavu, mičurinské políčko a dary od pionierskeho oddielu.
Začal som rozmýšľať vedecky a už som sa vôbec nebál.

 
 Môj najlepší kamarát až do smrti je Mišo Juran, lebo jeho mám
najradšej na svete. Mamka vraví, že keď sme ešte chodili do škôlky
a Mišo raz bol falošný a nechcel sa so mnou hrať, tak ja som plakal
až do večera a ešte aj v noci, keď som spal. A keď Mišo v druhej
triede dostal ovčie kiahne, ja som naschvál vošiel k nemu do postele,
keď ma nezbadali. Otec sa to potom neskôr dozvedel a chcel ma
zdrať, ale už nemohol, lebo som mal všade pľuzgiere, aj na nose.
Tam mám aj dnes jamku. Tak ma na veľké prosenie nechali ležať
u Juranov a bolo nám dobre. Potom sme už stále a vždy boli
kamaráti, aj v chorobe, aj v škole a na dvore, tak som si myslel, že
len Mišo mi môže byť kamarát a druhý nie. Ale teraz vidím, že aj
druhí sú.
Lebo dnes sme mali kreslenie, a kreslenie máme veľmi radi, lebo sa
cez prestávku osviežujeme vodovkami, aby nám nebolo horúco.
Rozrobíme si farby a maľujeme jeden druhého aj seba. Ked máme
 veľakeď
 A kežltej
žlt
ď ej,, tak
mal ta kBučinský
sa maľujeme
maľuj eme
novýna účes,
žlto,
žlt o,, aby
účes sa tínsk
argen
arg entínám
ná mufarby
nsku rovn
ro vnak
trávu,
trá vu, ako
ta
takk osme
míňali.
míňaho
li.
zafarbili na zeleno a Kantorisa na čierno za čierneho argentínskeho
 byvola,
 byvol a, aby mal kto kt o tú trá
trávu
vu žrať.
Dnes, pred kreslením, Mišo povedal:
— Mne sa vidí, že hnedú na kreslení vôbec nepoužívame. Ja mám
sienu pálenú ešte celkom celú, a napríklad karmín mám úplne

 
  vy potr
 vypo trcb
cbov
ovan
aný.
ý. Ro
Rozz r obt
ob t e si sienu,
sie nu, spra
sp raví
víme
me zo mň
mňaa l eop
eo p ar
arda
da.. Poto
Po tom
m
si vyzliekol košeľu a my sme maľovali škvrny na Mišov chrbát, aj na
hrudný kôš a rebrá. Tvár si chcel maľovať sám.
Potom sa Mišo pozrel do obloka a povedal:

— To nie
Potom je ono.
povedal AnčiŠvacnite na lebo
Paríkovej, sienuona
trocha čiernej akresliť:
vie najlepšie okolo žltú.
— Daj mi ešte na tvár čiernu. A žlté fúzy. Chcem mať príšernú
papuľu.
Keď bol hotový, strašne zareval a začal obháňať dievčence. Ony
zabudli, že je to Mišo Juran, a mysleli si, že to je naozajstný leopard,
a veľmi kričali. Na našej triede sú tenké steny, tak nás asi niekto
počul, lebo odrazu vstúpila do triedy naša súdružka učiteľka. Najprv
nepovedala nič, ale potom vzala zo stola Mišovu košeľu a spýtala sa:
— Ktorý pán si tu zabudol bielizeň?
My sme sa začali smiať a Mišo musel vystúpiť spoza Špalu. Fúzy
si zmazal, ale ostatné sa nedalo, tak ho súdružka vzala za ruku
a odviedla do zborovne.
Keď šli po chodbe, všetci prváci plakali od strachu. V zborovni Miša
nikto nepoznal, ani matikár, a Mišo vie matiku najlepšie zo všetkých.

 
Potom sa musel umyť v učiteľskom vodovode. Tak sa umyl, ale
chrbát mu ostal, lebo tam si nedočiahol.
Keď prišli do triedy, Mišovi kvapkala z vlasov voda a súdružka
povedala:

— Priznajte
maliari. Chcemsa ich
dobrovoľne,
odmeniť. aby som vedela, kto sú tí umeleckí
My sme vedeli, aká to bude odmena, a boli sme ticho. Potom sme
pozreli na Červenku a Elišu Košecovú, lebo sme chceli vedieť,
či nebudú žalovať. Ale oni sa nehlásili a boli tiež ticho.
Potom Mišo povedal:
— Ja som sa nafarbil sám.
Súdružka povedala:
— Ty
 vlast ný sich
 vlastný chrb teda
rbát veľkýa,artista.
át.. Škod
Škoda, že si hoHotový
po
poto m hadí
tom nev ieššmuž.
nevie ViešVie
aj umyť. si tepomaľovať
Viete čo, žiaci,
rozmyslite si to do slovenčiny. Ak sa vinníci nepriznajú, odnesie to
celá trieda. Sadni si, Juran!
Potom sme kreslili olúpaný kaleráb. Aj šupu, ale zvlášť. Kantoris
nemal, lebo si zjedol. Šupu mal, aj listy, ale obsah nie. Tak kreslil
podľa môjho. Po kreslení sme sa radili, čo spravíme s tým leopardom.
 A st
stále
ále sme hľadeli na Če Červ
rven
enku
ku a na Eliš
Elišuu Koš
Košec
ecovú
ovú.. OnOnii boli
nervózni a Červenka povedal:
— Čo sa máte čo pozerať? My sme sí síce
ce nevinní, ale nie sme žiadne
žalobaby.
Potom Anča Paríková vymyslela plán a na slovenčine povedala za
nás všetkých súdružke učiteľke:
— My vieme, že niektorí sme vinní. A keď sme to cez prestávku
rátali, tak sme videli, že niektorí sú aj nevinní. Ale tí nevinní sa
nechcú priznať a radšej budú trpieť s nami, lebo vlastne aj oni sú
 

 vin ní, l ebo

 vinní, eb o nás
ná s mali napo
na pome
menú núť.ť.
 A vt
vted
edyy sme
sm e sa aj rozp
ro zprá
ráva
valili,, že
niektorí nedostali lístky do cirku
su, keď tu bol, a tak ešte nikdy

nevideli
— Aha, leoparda,
a ešte stetakchceli
aby videli.
skúsiť
maľovať na kožu ako Indiáni, nie?
— povedala súdružka.
— Áno, — povedala Anča, — aj
sme chceli vedieť, či to chytá.
Súdružka učiteľka sa smiala. Ona
sa nesmiala ústami, ale my sme

 ve
 vede
— deli
li,, žestesa tak
Keby smeje.
smedržali
je. spolu aj pri
učení a práci, — povedala súdruž
ka, — tak by som nevravela nič.
 Alee to je st
 Al stra
rašn
šné,
é, že ma všetci
všetc i
učitelia ľutujú, akú mám nepoda
renú triedu. Na rok vás už ne
chcem ani vidieť. Nech si vás
 ve
 vezm
Myzme, e, kt
sme ktoo chce
ch ce.prosiť,
začali . aby si nás
nechala.
 Alee súdr
 Al sú druž
užka
ka p ove
ov e d al
alaa :
— Nie,
Nie , už vás nechcem
nec hcem ani vidievidieť.
ť.
 Alee my sme vedel
 Al ve deli,
i, že to len tak ta k
 vraví.í. O n a to už vraví
 vrav vra ví od tret
tr etej
ej
triedy, a vždy si nás nechá.
 

Tak sme sa cez prestávku dohovorili, že ju už nebudeme zlostiť.

 A po
p o obed
ob edee sme šlišli na mičur
mič urin inské
ské políčk
pol íčkoo a držali
držal i sme spolu aj v práci
pr áci..
 Vôbe
 Vô becc sme sa nevanevadil
dili.i. Inok
In oked
edyy sa vad
vadíme
íme,, ale dnes
dn es sme sa nevadili
neva dili,,
ani sa nikto nebil.
 A vypleli sme všetkvše tko,
o, aby súdrsú druž
užka
ka učiteľka
učite ľka videla.
vid ela.
Červenka bol taký rád, že vydržal držať so všetkými, že zabehol
k nim do garáže a natrel všetky paličky, čo máme na políčku pri
paradajkách, krásnym oranžovým autolakom.
 A doho
do hovo
vori
rilili sme sa, že chytíchy tíme
me rosnič
ros ničku,
ku, ta
takú
kú zelenú
zel enú žabku
žab ku.. Dám
Dá m e
 ju do uhor
uh orkov
kovej ej fľaše
fľaše a Špal
Šp aloo spraví malý rebr
re brík
ík.. Ona
On a bude
bu de chodiť
hore-dolu a ukazovať našej súdružke počasie, aby nikdy nemusela
mať reumu.

Potom
Tak smeprišla súdružka
následkom učiteľka
kreslenia a pochválila
poznali, nás. lepšie, keď v jednej
že je oveľa
triede nie sú triedni nepriatelia, ale naopak, priatelia, lebo potom sa
 všet
 vš etko
ko všetkým
všet kým darí
dar í lepšie
lep šie..