Nebyť na

šikanu sám
PRÍBEHMI K POZNANIU
Milí priatelia,

prinášame vám mozaiku príbehov, ktorými chceme prispieť k tomu, aby sa deti a mladí cítili bezpečnejšie.

Každý problém, aj keď sa to v danej chvíli nezdá, má riešenie. Keď sa človek stretne so šikanou alebo kyber-
šikanou, najdôležitejšie je, aby na jej riešenie nebol sám. Toto posolstvo si odnášame z rozprávaní tých, ktorí
šikanu zažili na vlastnej koži.

Ako sa žije s pocitom, že som niekoho v detstve šikanovala? Čo prežíva mama, keď zistí, že jej syna v škole
bijú? Ako šikana ovplyvnila životy tých, ktorí jej čelili mesiace alebo roky?

O svoje skúsenosti sa podelili aj tí, ktorí sa šikane venujú prosionálne. Z týchto stretnutí si môžete odniesť
nielen praktické rady, ktoré môžu pomôcť čeliť agresívnemu správaniu, ale aj načerpať inšpiráciu, ako sa dá
šikane predísť. Zdravá klíma v kolektíve a vnímavé vzťahy sú najlepšou prevenciou. Ak sa šikane predsa len
nepodarí zabrániť, kľúčové je zdôveriť sa tým, ktorí sú pripravení počúvať a pomôcť v kritickej situácii.

Prajeme Vám zmysluplné čítanie.

Nebyť na šikanu sám

Autorky: Veronika Vanochová, Zuzana Límová, Katarína Božík
Vydala: EDUMA, n.o.
Fotografie: archív respondentov
Grafická úprava: Petra Kavalcová
Dátum vydania: december 2020
Všetky príbehy boli autorizované

ISBN: 978-80-99928-12-2

2
OBSAH
Mirka
Príbeh matky, ktorej dieťa si prešlo šikanou 4

ADELA
Pár krokov vpred, pár krokov vzad 7

DOMINIKA MAZiNIOVÁ
Ako sa žije dievčaťu, ktoré prežilo šikanu 10

EVA SMIKOVÁ
Šikanovanie a kyberšikana očami odborníčky 13

PAĽO
Peklo zvané kyberšikana 16

SANDRA SVITEKOVÁ
Šikanovala som spolužiačku kvôli rečovej vade 18

LENKA NEMCOVÁ
Zo života psychologičky internetovej poradne 22

JANA LEDNICKÁ
Baví ma, keď pomáham utvárať korektné vzťahy 25

Marcel
Aké je to byť šikanovaný pre sociálny a etnický pôvod 28

PETRA POMPOS
Moje poruchy učenia vnímali ako lajdáctvo 31

3
 Mirka

Príbeh matky,
ktorej dieťa si prešlo šikanou
Mirka si všimla prvé modriny, keď bol jej syn Filipko
druhák. Traja spolužiaci fyzicky ubližovali iným deťom
v triede. Triedna učiteľka im nedokázala pomôcť a Filip
nakoniec zo školy odišiel. Neskôr sa stretli so šikanou
ešte dvakrát. Išlo o posmešky, urážky a ponižovanie
kvôli veciam, ktoré Filip nemohol ovplyvniť - napríklad
akné. To, ako sa zachovali rodičia a učitelia napokon určilo, ako to všetko dopadlo. „To
dôležité, čo som sa naučila je, že keď deťom niekto ubližuje, nie je to samozrejmé a
treba to riešiť,” hovorí Mirka.

Niečo nie je v poriadku

V druhej triede som si prvýkrát všimla, že niečo nie je v poriadku. Po kúpaní som Filipkovi pomáhala obliecť si
pyžamo a všimla som si, že má po tele samé modriny. Najskôr mi nechcel povedať, z čoho ich má - vraj možno
z telesnej výchovy. O týždeň sa to opakovalo. Zľakla som sa, či nie je chorý alebo či nemá problémy so zrážan-
livosťou krvi. Modrín bolo naozaj dosť a mali všetky farby. Nakoniec sa priznal, že traja spolužiaci založili „Klub
bitkárov”, do ktorého si vybrali pár detí a tie v klube otĺkali.

Cítila som zdesenie

V prvom momente mi bolo strašne. Cítila som zdesenie. Nedá sa to opísať. Filip je čistý pacifista. Nikomu by
nevedel neublížiť. Nevie sa ani brániť proti fyzickému útoku. Možno by ich vedel ešte urozprávať, ale nie sa
brániť. Keď som si predstavila, ako stojí na chodbe, nechá sa otĺkať a drží ako hluchý dvere, bolo to pre mňa
veľmi ťažké. Ako to tie deti môžu robiť, keď vidia, že to niekomu robí zle? Dokonca mi raz volali zo školy, že mu
tečie krv z nosa, lebo ho kopli. Bola to taká bezmocnosť, že tam nemôžem byť a nemôžem ho chrániť, lebo
sa to deje v škole.

To hlavné, čo som sa naučila je, aby nebrali za samozrejmé, keď im niekto

ubližuje. Samozrejmé to nie je. Treba to určite riešiť. Život má byť pekný. A
usmievavý.

4
Ako sme to riešili
Chceli sme to riešiť cez triednu učiteľku a rodičov a spoločne sa dohodnúť, ako budeme postupovať. Zo strany
učiteľky alebo rodičov však neprišla absolútne žiadna ochota niečo zmeniť. Učiteľka najprv povedala, že sa o
tom porozpráva s deťmi, no nič sa neudialo. Vraj to chcela riešiť, ale nevedela ako. Vysvetlila to tak, že neve-
dela, čo povedať, keď sa chlapcom, čo šikanovali, pozrela do ich veľkých detských očí. Kontakt na rodičov sa
mi od triednej učiteľky nepodarilo získať.
Najskôr sme si hovorili, že pôjdeme do školy a dohovoríme im. Človeku sa však prieči, aby sa vyhrážal trom
malým deťom. Boli to sedem-osem ročné deti. Nakoniec môj muž do školy išiel, na nič sa nepýtal, urobil ben-
gál a odvtedy sme mali pokoj. Podľa mňa bol problém hlbší - traja chlapci ničili celú triedu a nikto to neriešil.
Preto sme po druhom ročníku zo školy odišli. Neskôr som počula od inej mamy, že aj ďalšie deti odišli kvôli
týmto trom žiakom, lebo situácia už bola neúnosná.

Ako vnímal šikanovanie Filip?

V tom období sme Filipa viedli k zodpovednosti. Vysvetľovali sme mu, že už je veľký školák a keď má nejaké
krúžky, musí na ne chodiť. Keď mu deti nahovorili, že „Klub bitkárov” je jeho krúžok, myslel si, že tam musí
chodiť. Bolo to nedorozumenie.
 
Šikana pod nosom trénerky
V ďalšej škole sme sa bohužiaľ tiež stretli so šikanou. Chceli sme, aby sa Filip venoval fyzickej aktivite. Bol
trochu ťažkopádnejší, a tak sme ho prihlásili na hádzanú. Želali sme si, aby sa zabavil, vyventiloval, aby mal
trochu pohybu a rozvíjal si motorické zručnosti. V tomto prípade nám pomohla pani vychovávateľka, od kto-
rej sme sa dozvedeli, že Filip je šikanovaný. Neviem prečo, ale nám to nepovedal. Tentokrát išlo o psychickú
šikanu. Doberali si ho, že je ťažkopádny a nič nevie. Padli aj horšie nadávky, deti mu robili zle. Jedného dňa sa
Filip vyspovedal pani družinárke a ona začala šikanovanie vážnejšie riešiť. Najhoršie bolo, že trénerka, ktorá
ich mala pod nosom, o šikane vedela, ale neurobila nič. Filip nám neskôr opísal, ako sa jej snažil povedať, že
mu deti robia zle a že tam už nechce chodiť, lebo je toho priveľa. Trénerka to neriešila. Keď som to začala
riešiť, chránila si len vlastný zadok.

Deti sa len doberajú

Trénerka mi povedala, nech z toho nerobím veľké haló, že sa deti len navzájom doberajú. Súhlasím s tým a je
to tak aj správne. Ale len v určitých medziach. Keď sa tie medze prekročia, stane sa to závažné, aspoň pre tie
deti. Nakoniec útočníci dostali pokarhanie. Osobne som s tým nesúhlasila, lebo si myslím, že sa to dá riešiť
aj inou cestou ale aspoň si vstúpili do svedomia. Filip však prestal chodiť na hádzanú a zostal doma. Bolo mi
to ľúto, lebo úplne zanevrel na šport a sám seba začal vnímať ako neschopného. Keď sme potom doma hrali
bedminton alebo čokoľvek iné, na všetko povedal, že to nevie a preto nebude hrať.

Urážky kvôli akné

So šikanou sme sa stretli opäť v piatej triede. Boli sme v škole spokojní. Všetko bolo v poriadku, kým nena-
stúpil nový žiak. So synom si nesadli. Filip bol aj vodca napriek tomu, že bol šikanovaný. Vždy mal svoju partiu
kamarátov, ktorú si držal. Keď prišiel do triedy Adam, strhol na seba všetku pozornosť a Filip mu nejakým
spôsobom prekážal. Asi si liezli do kapusty. Adam ho začal urážať a ponižovať - hlavne kvôli akné.
Filip je na svoj vek vyspelý a má silné akné Na tvári, aj na chrbte. Nie je to nič príjemné, no nevieme s tým
nič spraviť. Musí z toho vyrásť. Adam na neho útočil nechutnými urážkami a Filip to niesol dosť zle. Ak nejaké
akné mal, vyrážky si radšej zalepil. Bol z toho hotový.

5
Ľadová guľovačka
Keď bol Filip piatak radila som mu, aby Adamovi povedal, nech si z neho nerobí srandu a aby sa nedal. Keď
prišla zima, Adam so svojimi kamarátmi začali do Filipa hádzať ľadové gule. Filip mi doma povedal, čo sa deje.
Zavolala som preto Adamovej mame. Čísla sme si vymenili už počas rodičovského združenia. Bolo jej to veľmi
ľúto a sľúbila, že mu dohovorí. Šikana bohužiaľ pokračovala.
Nevadí mi, keď sa deti doberajú, ale nemalo by sa to týkať vecí, ktoré dieťa nevie ovplyvniť. To sa ma dotklo.
Vysvetlila som Adamovej mame, že Filip si akné nevybral a nie je to fér. Poprosila som ju, aby sa o tom doma
porozprávali. Pomohlo to a vysmievanie prestalo. Filip je už ôsmak a s Adamom sú kamoši. Asi si museli vy-
hradiť svoj piesoček, na ktorom si budú kraľovať.

Trénerka si chránila vlastný zadok. Povedala mi, nech z toho nerobím veľké
haló, že deti sa len navzájom doberajú. Áno, to je pravda a je to tak aj
správne, ale len v určitých medziach. Keď sa tie medze prekročia, začne to
byť vážna vec, aspoň pre tie deti.

Čo je horšie? Nadávka alebo kopanec?

Niekedy stačí jedno slovo, a to slovo si človek pamätá celý život. Bitka musí to byť rovnako ponižujúca ako
zlé slovo. Človek sa musí cítiť úplne ponížený, keď ho v skupine bijú, smejú sa mu, otĺkajú ho. Myslím si, že je
úplne jedno, či je šikana fyzická alebo psychická.

Prevencia sa začína doma - záujem rodičov je kľúčový

Keby sa moje dieťa správalo ako agresor, snažila by som sa s ním o tom porozprávať. Chcela by som, aby sa
vžil do situácie spolužiaka alebo kamaráta, aby to precítil a prestal s tým. Snažila by som sa, o čo najväčšiu
možnú prevenciu doma a predchádzala tomu, že sa šikana bude diať v škole alebo kdekoľvek inde.
Moja skúsenosť je taká, že deti, ktoré útočili na Filipa, nemali správne zázemie. Neboli to deti z chudobných
rodín. Boli zabezpečené, ale vždy bol v rodine prítomný nejaký rozvrat - napríklad sa rodičia rozvádzali.
Keď rodičia prídu na to, že ich dieťa je šikanované, určite by to mali riešiť. Mali by sa zaujímať o to, čo ich deti
prežívajú. Mali by si vypočuť problémy, ktoré ich trápia. Mali by všetko prežiť spolu s deťmi, aby od nich cítili
podporu a odhodlanie problém vyriešiť.
Rodičom detí, ktoré šikanujú by som odkázala, aby si ich čo najviac všímali, aby ich počúvali alebo aby sa ich
aspoň spýtali, aký mali deň. Dieťa často všetko vyklopí, lebo možno ani nevie, že urobilo niečo zle. Potom ho
už matka alebo otec môžu usmerniť.

Deti, my rodičia chceme počuť, čo vás trápi

Deťom by som odkázala, aby rodičom vždy povedali, čo ich trápi a štve. Rodičia si to vždy vypočujú. Nech sa
neboja rozprávať, aj keď to môže byť ťažké. To hlavné, čo som sa naučila je, aby nebrali za samozrejmé, keď
im niekto ubližuje. Samozrejmé to nie je. Život má byť pekný. A usmievavý.

6
 ADELA

Pár krokov vpred,

pár krokov vzad
Adela (meno je na žiadosť zmenené) je špeciálna
pedagogička, asistentka učiteľa a koordinátorka
prevencie a pracuje na základnej škole na juhu
Slovenska. Už vyše roka intenzívne pracuje s triedou
deviatakov, v ktorej sa objavuje šikana a kyberšikana
voči učiteľom aj medzi žiakmi navzájom. Napriek tomu,
že sa zatiaľ situáciu nepodarilo úplne vyriešiť, nevzdáva sa a s nádejou hľadá cesty,
ako by žiaci s učiteľmi, ale aj navzájom mohli začať žiť vo väčšom súlade.

Veľmi špeciálna trieda

Trieda, o ktorej budem hovoriť je veľmi heterogénna. Tvoria ju žiaci, ktorí si v živote zažili také ťažké situácie,
že nie každý človek by ich pochopil a vedel by ich spracovať. Neospravedlňujem ich, ale viem, že keby som
rovnaké situácie zažila, nie som si istá, či by som tu teraz sedela. V tejto triede sú aj žiaci, ktorí zažili stratu veľ-
mi blízkeho člena rodiny. Neviem si predstaviť, aký život by som viedla, keby mi zomrela dcéra alebo sestra.
V triede máme žiakov, ktorí sú zo sociálne znevýhodneného prostredia - majú päť až šesť súrodencov, z
ktorých takmer každý má iného otca. Žijú v chudobe a snažia sa zohnať peniaze “iným” spôsobom. Väčšinou
to rieši polícia a niekedy idú aj do väzenia. Tiež neviem ako by som spracovala ich situáciu. Narodila som sa
do nejakého prostredia, ale oproti nim som mala na ružiach ustlané. Mala som všetko, čo som chcela. Oni
nemajú. Dve žiačky, ktoré už nie sú súčasťou triedy, boli v minulosti odobraté sociálkou a na striedačku boli
v detskom domove, bývali pod mostom, bývali u mamy a stále sa niekam sťahovali. To sú podmienky, ktoré
podľa mňa nie sú zlučiteľné so zdravým vývinom dieťaťa.

Kyberšikana voči učiteľom

Ešte kým som bola na materskej dovolenke som sa dozvedela, že si žiaci natočili učiteľa na vyučovaní. Video
zverejnili na facebooku, posielali si ho cez messenger a hanlivo ho komentovali. Táto trieda sa v zborovni
skloňovala veľmi často.
Problémy nastali aj pri nástupe novej matematikárky. Učiteľka určité obdobie počas hodiny vychádzala z ich
triedy, plakala a chcela odísť zo školy. Žiaci tejto triedy nechcú prijať nikoho, kto je nový. Vadí im na ňom všet-
ko a nájdu spôsob ako mu robiť zle. Prestali sa matematiku učiť, odovzdávajú písomky nepopísané, nedávajú
pozor, nepočúvajú, nepekne sa s učiteľkou rozprávajú. Myslia si, že jej tým tým ublížia. Neviem im vysvetliť,
že tým, čo robia, ubližujú hlavne sebe. Sú deviataci a potrebujú sa dostať na strednú školu. Ubližujú aj nám,
ale my na to nedoplatíme.

Kyberšikana aj v triede
Keď som sa stala koordinátorkou prevencie, začala som s touto triedou tráviť veľa času a aktívne som s nimi
pracovala. Vtedy vyplávali na povrch aj iné veci. Kyberšikana sa diala aj v rámci triedy. O problémoch nám po-
7
vedala žiačka, ktorá bola obeťou kyberšikany. Dievčatá sa medzi sebou natáčali, fotili, dávali to na facebook,
vypisovali si nepekné veci. Ich správanie odzrkadlovalo to, že nevedeli spracovať vlastné problémy. Nerobili si
zámerne zle, skôr si neuvedomovali, čo robia. Aj agresori boli obete - oni si ubližovali aj navzájom a nevedeli,
že už prekračujú hranice komfortu spolužiaka.

Nerobili si zámerne zle, skôr si neuvedomovali, čo robia. Aj agresori boli

obete - oni si ubližovali aj navzájom a nevedeli, že už prekračujú hranice
komfortu spolužiaka.

Vyskúšala som toho naozaj veľa

S riaditeľkou sme si chodili sadnúť na hodiny matematiky a robili sme náčuvy. Vtedy sa žiaci správali „normál-
ne”. Snažili sme sa situáciu vyriešiť pekným dohováraním, aktivitami, posedeniami. Kontaktovali sme aj psy-
chologičku, ktorá nám dala iný pohľad na situáciu: „Dokedy to chcete tolerovať? Situácia môže dôjsť do bodu,
kedy s ňou už nebudete vedieť nič urobiť. Musíte zakročiť a pritvrdiť.” Videli sme v tom zmysel. Vyskúšali sme
to na nejaký čas lebo sme videli, že pekným slovom to nešlo. Žiaci z tejto triedy boli prví, ktorým sme brávali
mobilné telefóny a mali v triede dozor počas každej prestávky. Ako sme pritvrdzovali, aj žiaci pritvrdzovali
vo svojom správaní aj voči iným učiteľom. Na základe rozhovorov vidím, že aj žiaci aj učitelia majú v niečom
pravdu, ale nevedia si k sebe nájsť cestu. Rozmýšľali sme, či nezavoláme aj políciu, ale nemáme s tým dobré
skúsenosti, a tiež neviem, či majú policajti vzdelanie na riešenie šikany.
Veľa som googlila na internete. Robili sme zlučovacie aktivity, aby sa žiaci v triede lepšie spoznali, aby vedeli,
kto je ten druhý a prečo robí to, čo robí. Kontaktovali sme aj centrum pedagogicko-psychologického pora-
denstva, ale povedali nám, že momentálne sú plne vyťažení. Naozaj majú práce vyše hlavy. Podarilo sa nám
skontaktovať aj ROCEPO, lebo v triede sa vyskytla šikana voči rómskym dievčatám. Niektoré ich odporúčania
sú perfektné a veľa z nich robíme.

Hnev, beznádej, ale aj nádej

Koľkokrát prídem z triedy do zborovne s nadšením. Wow, už to pochopili! Už sa nebudú nevhodne správať. A
bum. Na druhý deň spravia niečo také, že mám sto chutí sa zbaliť a ísť sa domov vyplakať do vankúša a nevyjsť
týždeň von. Nerozumiem, čo sa stalo. Opýtam sa ich: „Prečo ste to spravili?” Ale nedostanem jasnú odpoveď
ako: „Spravili sme to, lebo ju nemáme radi.” Vždy sú to výhovorky, ktoré neakceptujem. Napríklad, že niekedy
učiteľka zle zaskloňuje v slovenčine. Viem, že sme sa o tom rozprávali. Viem, že sme to preberali. Napriek
tomu spravia niečo, že mám pocit, že som sa vrátila na začiatok. Neviem, čím to je. Nejdem dosť do hĺbky?
Neberiem to však ako krok späť. Možno sa udialo zas niečo nové. Možno som ešte niečo nevylúštila. Je prav-
da, že vnútorná klíma v triede sa zlepšila. Dievčatá si medzi sebou už nerobia zle. Naopak si navzájom po-
máhajú. No stále neviem, prečo robia zle triednej učiteľke a matikárke. Škrípe to a neviem prísť na to, prečo.
Keby som mala o dvadsať rokov viac skúseností, možno by to bolo lepšie. A možno, keby sa s deťmi pracovalo
od piatej triedy, boli by sme niekde inde. Mala by som na nich viac času a možno som tam pre nich mohla byť,
keď sa im niečo dialo. Mohli sme to prežívať spolu.

Neviem im vysvetliť, že tým, čo robia, ubližujú hlavne sebe. Sú deviataci

a potrebujú sa dostať na strednú školu. Ubližujú aj nám, ale my na to
nedoplatíme.

8
Páči sa im, že ich pochopím
Záleží mi na nich a preto budem s nimi robiť ďalej. Viem, že keď ešte s nimi stihnem niečo spraviť, možno sa
to trošku zlepší. Možno im pomôžem dostať sa na lepšiu strednú školu a možno budú vedieť odísť z kolobehu,
čo majú doma a začať svoj vlastný život inak. Vedia, že takto žiť nechcú. Budem šťastná, ak sa im aspoň trochu
podarí posunúť sa v živote pozitívnym smerom.
Pre mňa je kľúčom v práci so šikanou pochopiť, že aj agresor bol alebo je niekedy obeť. Je pre mňa dôležité
nepozerať sa na šikanu tak, že je obeť a agresor. Každý je v tom cykle nejakým spôsobom obeť. Pýtam sa:
„Prečo robíš „zle”?” Asi aj tebe niekto ublížil alebo ubližuje.
Niekedy to vyzerá, že som nič nedosiahla a že sme tam, kde sme boli aj predtým. Nie je podstatné, že konečný
výsledok nie je taký, ako som očakávala, hoci je mi to ľúto. Viem, že sme všetci pracovali na tom, aby sa niečo
zlepšilo - deti, ja, aj učitelia. Keď už nič iné, aspoň sme tú cestu zažili spolu. Každá hodina, ktorú som s nimi
strávila, bola super. Vždy som sa niečo nové naučila a bola som rada, že som s nimi. Čas, ktorý som s nimi
strávila bol plnohodnotne prežitý.

Každá hodina, ktorú som s nimi strávila, bola super. Vždy som sa niečo nové
naučila a bola som rada, že som s nimi. Čas, ktorý som s nimi strávila bol
plnohodnotne prežitý.

9
 DOMINIKA MAZINIOVÁ

Ako sa žije dievčaťu,

ktoré prežilo šikanu
Dominika sa stretla so šikanou opakovane. Kvôli
šikane, no najmä kvôli prístupu učiteľky zmenila školu.
Dnes už je s tým vyrovnaná, no ľutuje, že kvôli šikane
prišla o milovaný volejbal.

Šikana v mojom živote

So šikanou sa mi spája slovo „žirafa” a vybaví sa mi stredná škola. Mojej najlepšej kamarátke sa spolužiaci
takto vysmievali. Kvôli postave ju volali aj „kužel”. Mne sa vtedy vracali spomienky na to, ako som ja bola ši-
kanovaná, ako mi nadávali. Vedela som, ako sa musí cítiť.
Šikanu som zažila v šiestej triede, keď som sa presťahovala do Bratislavy. Najskôr to vyzeralo, že mám dobrý
kolektív. No dvaja spolužiaci ma začali nazývať „opica cigánska“, hovorili mi, že mám piť veľa mlieka, aby som
bola biela alebo že smrdím. To som dovtedy nezažila. V predchádzajúcej škole bolo viac Romákov ako bielych
a nič také sa tam nedialo.
Keď som počula ako mi nadávajú, až ma pichalo. Nevedela som, čo mám robiť. Cítila som sa bezmocná a bála
som sa to niekomu povedať. Dusila som to v sebe.

Saška sa rozhodla, že radšej prepadne. Jednoducho sa prestala učiť, len aby

s nimi nepokračovala v ročníku. Ja som poprosila mamu, že chcem zmeniť
školu.

Opora
Iní v mojej triede boli na mojej strane, ale báli sa ma zastať. Zrejme mali strach, že aj im by začali nadávať
alebo by viac útočili na mňa.
Moji rodičia o tom nevedeli, dozvedeli sa to až po čase. Bála som sa, ako zareagujú. Bála som sa, že by na-
behli do školy a niekoho prefackali. Keby to moji rodičia začali v škole riešiť, názor spolužiakov na mňa by sa
zmenil. Ukazovali by na mňa prstom: „Ty žalobaba,“ za to, že som hneď utekala za mojou mamou alebo otcom
vyplakať sa na rameno.

10
Dúfala som, že to prestane
Najprv som si myslela, že to len predýcham a nechám to tak. Dúfala som, že sa to samo napraví a prestanú.
Lenže rok to nezaberalo a moja triedna ma raz zastavila na chodbe a spýtala sa, čo sa so mnou deje. Ťahala
to zo mňa ako z chlpatej deky, až nakoniec, po roku, som jej niečo povedala. Začala to riešiť najprv s triedou
a potom volala rodičom. Najprv sa rozprávala s dvoma dotyčnými, čo mi ubližovali. Neviem presne, čo im
povedala, ale viem, že im dala dvojky zo správania a pokarhanie.

Moja situácia sa zlepšila

Obaja sa mi ospravedlnili, ale s jedným z nich, s dievčaťom, sme sa potom už nikdy nebavili. No v triede nastal
pokoj. So spolužiakom, ktorý mi nadával, som zostala najlepšia kamarátka. Pýtala som sa ho, prečo na mňa
útočil. Na rovinu mi povedal, že nemá rád Cigánov, no keď ma lepšie spoznal, zistil, že som úplne iná a dá sa
so mnou vyjsť.

Zastala si kamarátku
Na gymnáziu ma začali šikanovať až po roku. Najprv šikana nebola mierená na mňa, ale na moju najlepšiu
kamarátku. Posmievali sa jej, že má úzke telo a veľký zadok a vyzerá ako žirafa. V šatni sme mali menovky. Jej
vešiak pokreslili kuželkami. Raz som sa jej zastala a spýtala sa, prečo jej stále nadávajú. Nemôže predsa za to,
že má o niečo väčší zadok. Reagovali tak, že ak by som sa s ňou nebavila, so mnou by sa bavili. Pripadalo mi to
dosť detinské na strednej škole. Tým, že som ju bránila, začali útočiť aj na mňa. Napríklad sme išli po chodbe
a oni nás ohovárali tak, aby sme to počuli. Hovorili: „Pozrite sa, aké princezničky si tu vykračujú.”

Dvaja spolužiaci ma začali nazývať „opica cigánska“, hovorili mi, že mám

piť veľa mlieka, aby som bola biela alebo že smrdím.

Zhadzovanie v skupine na sociálnej sieti

Najskôr sme mali v triede vytvorenú skupinu na sociálnej sieti. Zistili sme, že nás odtiaľ vymazali a pridávali
tam fotky, ktoré nás zhadzovali a na ktorých sa potom bavili v ďalších komentároch.
Myslela som si, že na strednej to bude iné a so šikanou sa nestretnem. Prekvapilo ma to, musela som sa jej
však zastať. Tým, že som to sama zažila, vedela som, ako sa cíti. Videla som, čo sa deje, no ona to nechcela
riešiť. Preto som zasiahla, no nemyslela som si, že do toho opäť dostanem aj ja.
Kamarátka sa pýtala: „Prečo ja?”. Nevedela som jej na to odpovedať. Ja som sa na základnej škole pýtala to
isté: „Prečo ja?”

Učiteľka
Poprosili sme o pomoc učiteľku. Zašli sme za ňou, povedali sme jej, čo sa deje, ako nás na internete zhadzujú,
ako nadávajú spolužiačke a ako nás úplne separovali. Chceli sme vedieť, ako sa to dá riešiť. Lenže táto učiteľka
sa zachovala úplne inak ako učiteľka na základnej škole. Jediné, čo nám povedala, bolo, aby sme si to vyriešili
samy. No nevyriešili sme to nijako.
Saška sa rozhodla, že radšej prepadne. Jednoducho sa prestala učiť, len aby s nimi nepokračovala v ročníku. Ja
som poprosila mamu, že chcem zmeniť školu. Mama sa ma na konci prázdnin spýtala, či som si istá, že chcem
prestúpiť. „Áno, chcem,” povedala som, a tak aj bolo.

11
Prestup na inú školu
Opustenie školy bolo pre mňa šťastím. No nechala som tam moju spolužiačku. Keď s ňou teraz hovorím, cíti si
šťastná, napriek tomu, že prepadla. Má omnoho lepší kolektív, kde neriešia vôbec nič a je spokojná.
Nechala som tam však šport. Na športovom gymnáziu som chcela byť kvôli volejbalu . Volejbal som hrávala
aktívne dvanásť rokov a bol to môj druhý život. Na palubovke som sa cítila ako doma. Prestupom som stratila
dvanásť rokov práce na sebe. Bolo to pre mňa veľmi ťažké.
Vybrala som si zdravotnú školu a nastúpila opäť do prvého ročníka. Neprekážalo mi to, lebo som získala naj-
lepšiu triedu, akú som mohla. Som o dva roky staršia, volajú ma „veľká mama“ a vždy prichádzajú so všetkým
za mnou. Cítim sa s nimi skvele a som šťastná, že som prestúpila.

Odkaz učiteľom
Keď mi profesorka povedala, aby sme si to vyriešili samy, bola som veľmi nahnevaná. Najradšej by som jej
pleskla. Takú reakciu som vážne nečakala a radšej som rýchlo odišla. Keby som ju znovu stretla, spýtala by
som sa jej: „Viete, čo ste mi zobrali? Dvanásť rokov tvrdej práce a dva roky do dokončenia strednej školy.”
Keby som bola učiteľkou a prišiel by za mnou žiak, ktorý by mi povedal, že je šikanovaný, riešila by som to
presne ako moja učiteľka na základnej škole. Najprv by som sa rozprávala s ním, potom s jeho rodičmi a hľa-
dali by sme spoločné riešenie.
Potom som sa už so šikanou nestretla. Z časti som sa s tým vyrovnala, predýchala som to a idem ďalej.

12
 EVA SMIKOVÁ

Šikanovanie a kyberšikana
očami odborníčky
O problémoch na školách počúvala Eva Smiková už od
malička. Obaja jej rodičia učili a prácu si takpovediac
nosievali domov. Keď vyrástla, zaujímalo ju, ako
pomôcť deťom, ktoré sa dostali do ťažkostí. Dnes
sa ako psychologička, poradkyňa a výskumníčka
zameriava najmä na poruchy správania či agresivitu.
„ Šikanovanie je ochorenie kolektívu,“ upozorňuje. Ak ju však pedagogický personál
podchytí zavčasu, môže byť podnetom k zlepšeniu vzťahov v celej triede.

Šikanovanie je agresívne správanie

Agresivita je prirodzená. Pomáha nám prežiť, vybojovať si svoje miesto na svete, presadiť sa. Spozornieť
treba vtedy, keď presiahne určitú hranicu a človek začne ubližovať iným. O šikane sa kedysi hovorilo najmä v
súvislosti s vojenským životom, keď skúsenejší mazáci ponižovali neskúsených bažantov. Asi pred dvadsiatimi
rokmi sa začalo medzi odborníkmi diskutovať o tom, že sa deje aj na školách. Máva pritom rôzne formy – deti
šikanujú iné deti, ale môžu šikanovať aj učiteľov a naopak. Ide o dlhodobý prejav agresívneho správania.
Agresor šikanuje obeť úmyselne, a tá sa nemôže alebo nechce brániť z rôznych dôvodov. Za šikanovanie ne-
považujeme bežnú, jednorazovú bitku, keď si deti vybavujú účty.
Šikanovanie je ochorenie celého kolektívu, nikdy nejde len o obeť a agresora. Týka sa aj spolužiakov, ktorí sa
do šikanovania nezapájajú, aj dospelých, ktorí ho buď vidia, alebo nie. Z výskumov aj praxe vieme, že ak sa ši-
kanovanie nerieši, narúša celý výchovno-vzdelávací proces. Ak sa deti necítia v škole dobre, nenaberajú nové
vedomosti tak efektívne, ako by mohli. Problémom teda nie je len nevhodné správanie niektorých žiakov.

Hrdinovia vs. čierne ovce

Ak chceme predchádzať šikanovaniu, mali by sme si všímať klímu v triede alebo škole počas bežných dní. V
každom kolektíve funguje skupinová dynamika. Tvoria ju vzťahy v triede, kde má každý svoju rolu. Niekto je
šéf, niekto triedny šašo, niekto čierna ovca, ktorej sa deti smejú. Ak poznáme vzťahy v triede, vieme ich využiť
v prospech všetkých. Napríklad zapájame deti tak, aby každé dosiahlo v niečom úspech.
Prvou fázou šikanovania je ostrakizovanie, teda zosmiešňovanie, upozorňovanie na nedostatky alebo silné
stránky dieťaťa. Často sa prejavuje v podobe prezývok, napríklad ako šplhúň alebo bifľoš. V druhej fáze pri-
budnú aj fyzické útoky. Tu podložím nohu spolužiakovi, tu doňho kopnem, tu mu dám frčku do nosa. Často sa
dejú vtedy, keď deti trávia spolu viac času, trebárs na výlete. Ak výsmech a útoky prehliadneme, šikana môže
prerásť do tretej fázy. Vtedy sa už väčšina detí pridá k agresorom, či už zo strachu, alebo preto, že aj ony chcú
byť triednymi hrdinami. Pri najhorších formách šikanovania lynčuje agresívna väčšina triedy menšinu obetí.
Ak odhalíme šikanovanie v prvých dvoch fázach, ešte sa dá s triedou pracovať. Môžeme sa s deťmi porozprá-
vať o hodnotách, ktoré vyznávajú, a vysvetliť im, čo je neprimerané správanie. Najnovšie výskumy hovoria, že
by sme sa mali zamerať na deti, ktoré len pozorujú a zatiaľ sa nepridali na ničiu stranu. Zvažujú, čo povedia,
ako sa prejavia, ku komu budú lojálni. Vtedy ich ešte môžeme nasmerovať tak, aby sa šikana v triede neroz-
vinula.
13
Najdôležitejšie sú vzťahy
Niektorí rodičia nemajú na svoje deti čas a nevšimnú si zmeny v ich správaní. Šikanované deti bývajú napr.:
častejšie choré, bolí ich hlava alebo brucho, v noci zle spia, sú utiahnuté alebo naopak agresívne voči súro-
dencom, chodia domov s roztrhaným oblečením, bez stravných lístkov alebo peňazí. Boja sa ísť samy do školy
a vyžadujú prítomnosť rodiča. Ak rodičia zaznamenajú podobné prejavy, najprv by mali osloviť triedneho
učiteľa a opýtať sa, ako sa dieťa správa v škole. Či ide o strach z písomky, alebo telesnej výchovy, alebo má
iný dôvod na obavy.
Naopak, niekedy stretnutie iniciuje učiteľ. S rodinou dieťaťa by sme mali komunikovať nielen v prípade, že sa
stane niečo zlé, ale aj vtedy, keď ho chceme pochváliť. Napríklad oceníme, že sa naučilo násobilku a zároveň
sa s rodičmi porozprávame o jeho správaní. Môžeme ich pritom upozorniť, že sa medzi spolužiakmi presad-
zuje nasilu a opýtať sa, či to robí aj doma. Dobré vzťahy medzi deťmi by mali byť na prvom mieste v škole aj
rodine.

Šikanovanie je ochorenie celého kolektívu.

Poradne pomáhajú deťom aj dospelým

V minulosti bolo ťažké nájsť odbornú pomoc. Našťastie, dnes je čoraz viac škôl, ktoré majú svoj multiodborný
tím – školského psychológa, špeciálneho a sociálneho pedagóga. Spoločne pomáhajú vytvárať pozitívnu klí-
mu školy, teda atmosféru, v ktorej sa deti aj dospelí cítia dobre.
Preventívnej a intervenčnej činnosti na školách sa venujú aj centrá pedagogicko-psychologického poraden-
stva a prevencie. Odborníci prídu na požiadanie do školy, kde pracujú s celou triedou. Používajú skupinové
aktivity, vďaka ktorým sa deti naučia vyjadrovať svoje pocity a zároveň si rozvíjajú empatiu. Podobné aktivity
navyše pomôžu učiteľovi, aby triedu lepšie spoznal, vedel, čo si všímať a ako riešiť neprimerané správanie.
Starším deťom by sme mali tiež vysvetliť, že v štrnástich rokoch sú už trestne zodpovedné. Podľa zákona síce
neexistuje trestný čin šikanovania, ale mnohé činy, ako vydieranie, krádež, ublíženie na zdraví alebo vyhráža-
nie, sú trestné. Týka sa to najmä žiakov posledných ročníkov základných škôl a stredoškolákov.

Kyberšikanovanie sa týka aj školy

Sociálne siete, ktoré sa stali súčasťou nášho života posledných 10 až 15 rokov, priniesli aj nový druh šikany.
Takzvané kyberšikanovanie má svoje špecifiká. Agresor môže byť anonymný a ostať neodhalený. Jedným
kliknutím spôsobí traumu aj tridsiatim deťom naraz, a to bez toho, aby s nimi prišiel do fyzického kontaktu.
Môže to urobiť aj z domu.
Školy sa niekedy bránia, že sa ich kyberšikanovanie netýka, pretože sa neudiala počas vyučovania. Nie je to
pravda, ak ju vykonal ich žiak a obeťou boli spolužiaci. Treba si uvedomiť, že agresori dnes môžu šikanovať
jednoduchšie a rýchlejšie, ale dôsledky ich správania sú pre obete rovnako zlé ako pri fyzickej šikane.

Spoločne sa učíme, ako riešiť konflikty

S prevenciou šikanovania je to podobné ako so starostlivosťou o záhradu. Aby nám burina neprerástla okras-
né kvety, musíme v nej pravidelne okopávať, hnojiť a plieť. Je to dlhodobá práca. Ani šikanovaniu sa nemô-
žeme venovať len vtedy, keď na ňu upozorní nejaká kampaň, keď čakáme školskú inšpekciu alebo keď sa už
sa stane niečo vážne. Škola by mala mať jasnú stratégiu na riešenie šikanovania a zverejniť, ako ju rieši. Pre
rodičov je to signál, že sa nemusia báť o svoje deti.

14
Pri akomkoľvek neprimeranom správaní platí, že jednoduchšie je mu predchádzať, než ho potom riešiť. Na
prevenciu šikanovania môžeme využiť etickú výchovu, triednickú hodinu alebo aj matematiku s triednou
učiteľkou.
Keď v triede vznikne konflikt, treba mu venovať pozornosť a neodkladať to, kým preberieme rovnice. Ak sa
deti nenaučia, ako majú konflikt riešiť, urobia to spôsobom, ktorý im prvý napadne. Napríklad takým, aký
odpozorovali doma.
Škola má deti vychovávať a vzdelávať, pričom výchova je prvoradá. Patrí k nej aj to, že deti naučíme zvládať
nepríjemné situácie, napríklad keď sa im nedarí alebo im niekto ublíži. Najhoršie je, ak si to nechajú pre seba.
Netreba sa domnievať, že deti prídu samy, keď sa niečo stane. Výskumy potvrdzujú, že sa v prvom rade zdôve-
ria kamarátovi alebo spolužiakovi. Učiteľ, výchovný poradca alebo odborný zamestnanec školy sú až poslední,
ktorí sa o šikanovaní dozvedia. To, že o probléme nevedia, teda neznamená, že je všetko v poriadku.

Netreba sa domnievať, že deti prídu samy, keď sa niečo stane. Výskumy

potvrdzujú, že sa v prvom rade zdôveria kamarátovi alebo spolužiakovi.
Učiteľ, výchovný poradca alebo odborný zamestnanec školy sú poslední,
ktorí sa o šikanovaní dozvedia.

15
 PAĽO

Peklo zvané kyberšikana

Dvadsaťročný Paľo zažil na vlastnej koži, čo je to
výsmech spolužiakov. Ponižovali ho nielen v triede, ale
aj na sociálnych sieťach, kde mu vytvorili falošný profil
a šírili o ňom klamstvá. Triedny učiteľ mu nevenoval
pozornosť a nepomohla ani školská psychologička.
Situáciu napokon vyriešil Paľov odchod do inej krajiny.
Napriek svojej skúsenosti považuje za dôležité, aby sa
deti nebáli vyhľadať podporu dospelých.

Žili sme kočovným životom

Moji rodičia ma mali mladí, mama len pätnásťročná. Otec bol o päť rokov starší a musel si odsedieť trest za
dieťa s neplnoletou. Keď ho prepustili z väzenia, odišli sme do Čiech. Neskôr sme sa presťahovali do Nemecka
a o pár rokov do Anglicka. Tam som nastúpil do prvej triedy, ale v škole sa mi vôbec nepáčilo. Bál som sa ho-
voriť po anglicky a stále dúfal, že sa vrátime na Slovensko.
Po štyroch rokoch sa mi to podarilo. Presťahoval som sa späť na dedinu k starým rodičom a začal chodiť do
miestnej základnej školy. To, že sa mi iné deti smejú, som si všimol hneď. Nepoznal som však dôvod. Už ráno
na autobusovej zastávke si ma čudne obzerali a ja som si myslel, že zle vyzerám. Až neskôr som sa dozvedel o
falošnom profile na sociálnych sieťach, kde písali, čo som zač. Vedeli o tom všetci. Okrem mňa.

Smiala sa mi celá škola

Jedného dňa za mnou prišla sesternica, ktorá chodila do tej istej školy. Zhurta sa ma opýtala, či som normálny,
čo to stváram. Netušil som, o čom hovorí. Ukázala mi falošný profil s mojimi fotkami a inými zákernými veca-
mi. Vraj ponúkam sex mužom. Mal som vtedy trinásť rokov.
V škole sa o mne hovorilo, že som teplý, šírili sa o mne rôzne nadávky. Najhoršie to bolo pred telesnou vý-
chovou. Raz som prišiel pred hodinou do šatne a spolužiaci ma nútili, aby som ich uspokojoval. Odišiel som a
dostal neospravedlnenú hodinu. Mal som rád šport, ale po čase sa mi telocvik zhnusil. Bál som sa, že keď sa
pôjdem prezliecť, už zo šatne nevyjdem…
Veľakrát som radšej zaklamal, že som si zabudol úbor. Alebo som nešiel do školy, ostal v triede, alebo sa ukryl
na toaletách. Mal som preto neospravedlnené hodiny a napokon aj zníženú známku zo správania.

Bál som sa prísnych rodičov

Moja sesternica bola jediná, komu som sa mohol vyrozprávať. Spolužiaci sa mi vysmievali, že som gej. Bola to
pravda, ale nechcel som, aby sa ju niekto dozvedel. Bál som sa, čo by na to povedali naši.
Rodičom som sa zdôveril až vtedy, keď som sa dozvedel o falošných profiloch. Neboli nadšení. Najmä mama
zúrila, že som urobil hanbu pred celou rodinou. Vysvetlil som jej, že klamstvá o mne píšu ľudia, ktorí mi chcú
ublížiť. Spolužiaci sa zabávali na môj účet a dúfali, že ma rodičia vyhodia z domu. Až takí boli prísni.

16
Aby som ich presvedčil, že nie som gej, kamarátka sa vydávala za moju frajerku. Odfotil som sa s ňou, ako sa
bozkávame, a prišiel ju predstaviť domov.

Ak žiak pravidelne vynecháva telesnú výchovu, mali by zisťovať, čo je za

tým. Možno má problém, s ktorým si nevie rady.

Učitelia mi nepomohli
Keď mama pochopila, čo sa deje v škole, začala konať. Spolužiaci sa museli priznať a vymazať moje falošné
profily. Nič sa však nevyriešilo. Aj keď na internete nekolovali moje fotky, v škole to bolo stále rovnaké. Ráno,
keď som prišiel do triedy, všetci si niečo šepkali. Deti sa odo mňa odťahovali, akoby som bol špinavý alebo
smrdel. Nikto so mnou nechcel sedieť v lavici. Niektorým liezlo posmievanie na nervy a ľutovali ma. Neurobili
však nič preto, aby to zmenili. Cítil som sa sám.
Učitelia vedeli, čo sa v triede deje. Napríklad na etickej výchove sme sa rozprávali o tom, čo nás trápi, ale nik
to potom neriešil. Triedny učiteľ nás učil telesnú výchovu, ale nezaujímalo ho, prečo ma chlapci nechcú do
tímu. Keď som na hodinu neprišiel, nikomu som nechýbal. Podľa neho sme si mali poradiť s problémami sami.
Napadlo mi, že by som mohol ísť za školskou psychologičkou. Vypočula si ma a chcela, aby som jej ukázal, kto
mi ubližuje. To som nemohol urobiť. Čo by bolo potom po škole? Šikanovanie pokračovalo celý školský rok.
Napokon som sa vrátil do Anglicka a dokončil základnú školu tam.

Odpustil som, ale nezabudol

Spočiatku som nevedel, kto mi ubližuje. Myslel som si, že celá trieda, celá škola. Neskôr som sa od sesternice
dozvedel, že to robil jeden spolužiak. Neboli sme kamaráti ani nepriatelia, vôbec som sa s ním nebavil. Vraj
ma zosmiešňoval iba zo zábavy, aby si získal kamarátov.
Tí, ktorí ma šikanovali, boli Rómovia rovnako ako ja. Nevadila im teda príslušnosť k inému etniku, ale moja se-
xuálna orientácia. Keď som bol malý, nenávidel som ich. Dnes už sa nebojím a pokojne ich na ulici pozdravím.
Odpustil som im, ale nechcem mať s nimi nič spoločné.

Riešenie je v rukách dospelých

Naším učiteľom a psychologičke by som rád odkázal, že by sa mali o deti starať lepšie. Ak žiak pravidelne vy-
necháva telesnú výchovu, mali by zisťovať, čo je za tým. Možno má problém, s ktorým si nevie rady. Riešením
nie je dať mu neospravedlnenú hodinu.
A čo by som poradil deťom, ktoré čelia šikane alebo kyberšikane? Nech sa neboja a požiadajú o pomoc do-
spelých. Samy to vyriešiť nedokážu.

17
 SANDRA SVITEKOVÁ

Šikanovala som spolužiačku

kvôli rečovej vade

Sandra, autorka YouTube kanálu Dejepis inak, sa

rozhodla hovoriť o svojej skúsenosti preto, že ju to
spätne mrzí. Želá si, aby iné deti vedeli lepšie ako ona v
ich veku rozpoznať, že ubližovanie je nesprávna voľba,
nech k nemu vedie akýkoľvek dôvod. Ani šikana na
strane toho, kto ublížil, nie je bezbolestná, iba bolí neskôr.

Prvá spomienka
Keď sa povie šikana, mám pred očami moju spolužiačku. Chodili sme spolu na osemročné gymnázium, volala
sa Katka a mala problémy s koktaním. Nepamätám si presne, kedy som jej prvýkrát ublížila, ale tie prvé razy
boli zlomyseľné. Začala som ju napodobňovať rovno jej do tváre. Ona chcela niečo povedať a ja som ju začala
naschvál napodobňovať a gúľala som pritom očami.
Spomínam si, ako odpovedala pri tabuli. Keď sa snažila rýchlo povedať nejaké slovo, zacyklila sa, a vtedy kok-
tala. Bola neurotická, akoby nemala dosť času, a preto sa snažila rýchlo všetko povedať. Akoby jej vnútorný
stres spôsoboval, že sa jej to potom nepodarilo.
Častokrát chodila k mojej lavici, že sa chce rozprávať, oprela sa o môj stôl a ja som jej povedala: „Katka, choď
preč z môjho stola, zašpiníš mi ho,” a odháňala som ju rukou.

Čo pre teba znamená šikana?

Spôsob systematického správania, kedy som spôsobovala bolesť niekomu inému a zároveň som cítila úľavu a
zadosťučinenie.
Myslím, že som sa k nej takto správala, lebo som to brala ako nespravodlivosť a chybu, že sme na rovnakej
škole. Vnímala som to tak, že na osemročné gymnáziá sa dostane len výber žiakov, nie každý. Ako sa tam môže
dostať dievča, ktoré má problém s vyjadrovaním? Urážalo ma, že je tam aj ona. Myslela som si, že by mala
ísť do nejakej špeciálnej školy alebo aspoň k logopédovi. Myslela som si, že je postihnutá aj psychicky, divná
a nemá tam čo robiť. Vôbec som si neuvedomovala, že má len rečový problém a výsledky môže mať rovnaké
ako ja.

To, že mám takúto spolužiačku, nahlodávalo moje vlastné sebavedomie.

Brala som to tak, že asi ani ja nie som dosť dobrá. Keď to teraz hovorím,
pripadá mi to veľmi kruté. No bol to hlavný dôvod, prečo som to robila.

18
Vzťahy v triede
Boli sme dosť rozskupinkovaný kolektív. Jedna skupinka si ju nevšímala, ani s ňou nekomunikovala. V mojej
skupine sme si z nej robili často srandu. Ona sa paradoxne snažila stať súčasťou našej skupiny, chcela aspoň
niekam patriť, ale nezapadala, vôbec nebola začlenená do kolektívu. Cez prestávky postávala pri našich lavi-
ciach, sem-tam niečo prehodila, my sme si z toho uťahovali a začali sme ju napodobňovať. Prípadne sme ju
posielali preč, keď už nás jej koktanie prestalo baviť.

Správanie učiteľov
Najsmutnejšie na tom bolo, že zo začiatku si ju učitelia zastávali, a to paradoxne spôsobovalo, že sme ju ešte
viac neznášali. Cítili sme ako nespravodlivosť, keď my musíme ústne odpovedať a ona môže písať písomky.
Triedna učiteľka, ktorú sme mali od primy do kvarty, brala Katku ako normálnu súčasť kolektívu. Sama mala
postihnutú dcéru, preto vedela lepšie pracovať s hendikepom. Brala to tak, že Katka nepredstavuje žiaden
problém a všetci sme jedna veľká partia.
Na strednej škole to bolo iné. Mali sme inú učiteľku a sami sme boli v puberte. Niektorí učitelia tiež strácali
trpezlivosť s jej koktaním a chceli to nastaviť ako fair-play – buď budeme všetci písať alebo všetci odpovedať.
Katka už nemala extra podmienky.

Potrebovali sme pochopiť, že to, čo robíme, nie je správne a že nás to neskôr

bude mrzieť.

Incident na lyžiarskom zájazde

V druhom ročníku na lyžiarskom sa stal incident, ktorý riešila aj riaditeľka. My dievčatá, tie obľúbené, sme to
brali tak, že vždy schytáme Katku na izbu. Práve, keď sa Katka išla osprchovať, prišli za nami na izbu chalani.
Ja som jej otvorila dvere do sprchy. Bola nahá a jeden z chalanov ju videl. Keď prišla do izby, začala plakať. My
sme jej hovorili, aby neplakala, že to bola sranda. Už vtedy som si uvedomila, že som to prepískla. Ona však
plakala ďalej, a v tom prišla učiteľka. Pochopila, že sa niečo stalo a začalo sa to riešiť.
Učiteľka si zobrala Katku bokom a my sme zostali v izbe. Katka jej ani poriadne nepovedala, čo sa stalo, zostala
ticho. My sme sa potom snažili Katku povzbudiť, že to bola len sranda. Veď aj my sme si vtedy s chalanmi
sťahovali nohavice alebo sme sa plieskali po zadku. Snažili sme sa jej teda vysvetliť, že to sa teraz robí medzi
puberťákmi. Vôbec som si neuvedomovala, že sa jej to mohlo dotknúť a že jej to mohlo byť nepríjemné. Keď
sme sa vrátili z lyžiarskeho, tak sa v riaditeľni riešilo, že Katku šikanujeme. Povedali nám, že to, čo robíme, nie
je správne a že dostaneme dvojku zo správania, keď v tom budeme pokračovať.

Nikto nevedel, čo všetko sme jej robili

Katka sa nikdy nesťažovala, za nikým nešla, ani za učiteľkou. Brala nás ako svojich kamarátov a nechápala, že
si z nej systematicky uťahujeme a niekedy jej aj nadávame. Akoby mala voči tomu vytvorenú nejakú bublinu
alebo štít.
Robili sme veľa vecí, o ktorých učitelia vôbec nevedeli. Napríklad, keď dievčatá začali zarastať pod pazuchami,
Katka sa jediná neholila. My dievčatá, sme sa vyzbierali do triedneho fondu a Katku sme poobede v škole
nahovorili, že ju jednoducho musíme oholiť pod pazuchami, lebo sa na to nedá pozerať, keď zodvihne ruku
alebo keď odpovedá. Boli to veci, o ktorých učitelia netušili a ona ich nikomu nepovedala.

19
Kedy sa to zlomilo
Ten moment si pamätám presne. Mali sme telesnú a ja som si z Katky robila srandu, ako beží. Zrazu mi spolu-
žiačka povedala: „Radšej sa pozri na seba.” Uvedomila som si, že ani mne to veľmi na telesnej nejde. Uvedo-
mila som si, že by som sa mala sústrediť viac na seba, že tiež nie som dokonalá. Dávala som si už pozor, aby
som také veci nerobila.
Keď sme viac dospeli a boli sme v poslednom ročníku, mala som pocit, že by sme mali viac utužiť náš kolektív,
lebo potom sa rozídeme na vysoké školy. V tej dobe som sa chcela viac spriateliť s každým. Bola som trpez-
livejšia v komunikácii s Katkou, nechala som ju vyrozprávať sa, aj keď ma rozčulovalo, že sa nevie vykoktať.
Chcela som si k nej nájsť cestu nanovo.

S odstupom času
Paradoxne, teraz je ona hlavnou organizátorkou našich stretávok. Nedávno som sa jej pýtala, či si spomína,
že som jej robila zle a že mi to je ľúto. Povedala mi, že to nič nebolo. Neviem, či si to vtedy neuvedomovala
alebo si to stále neuvedomuje. Pre mňa to znamená, že neprijala moje ospravedlnenie, keď sa tvári, že to nič
nebolo. Pretože ono to niečo bolo.

Čo by si odkázala deťom, mladým ľuďom, ktorí niekoho šikanujú?

Že ich to bude neskôr veľmi bolieť a mrzieť a budú sa hanbiť celý život. Môže sa im stať, že zničia život nieko-
mu inému alebo sa s nimi ten človek nebude chcieť o tom rozprávať, keď sa budú chcieť ospravedlniť. Keď sa
to stane, nedá sa to vrátiť späť. Jediné, čo by som si priala je, aby som sa s dnešným rozumom mohla vrátiť
späť. Ale nedá sa to .

Čo mohlo vtedy pomôcť?

Priala by som si, aby Katka mala toľké gule, aby mi povedala rovno do tváre: „Sandra, prestaň s tým, nie je to
pekné, je mi to nepríjemné, nie si vôbec vtipná a nemôžem za to, že koktám.” Keby tam bol niekto nezainte-
resovaný, kto by si Katku zastal - tak ako to mne povedala spolužiačka a ukázala mi, kde je hranica. To by mi
asi najviac pomohlo.

Priala by som si, aby Katka mala toľké gule, aby mi povedala rovno do
tváre: „Sandra, prestaň s tým, nie je to pekné, je mi to nepríjemné, nie si
vôbec vtipná a nemôžem za to, že koktám.

Čo by ti pomohlo zo strany učiteľov?

Ja som bola dosť vysadená na známky, takže keby mi povedali, že dostanem trojku zo správania, pomohlo
by mi to. Ak sa jedná o študenta, ktorému záleží na škole, na živote, čiže chce niečo dokázať, pre takého je
pohrozenie známkou zo správania alebo vyhadzovom zo školy adekvátne a dokáže to ochrániť obeť. Ale ak
ide o šikanátora, ktorému je to jedno, neviem, či by pomohol zákrok učiteľov. Vtedy by pomohlo, keby sa tá
obeť sama konfrontovala alebo keby sa na jej stranu pridal niekto nezainteresovaný, niekto z mlčiacej väčšiny.
V našej triede na to väčšina spolužiakov nereagovala. Boli zalezení vo vlastných laviciach, počuli to, ale robili
si svoje.

20
Pomohlo by, ak by snaha o stmelenie kolektívu prišla napríklad na triednickej hodine?
Ja si myslím, že áno. Nikdy sa nestalo, že by sme mali triednickú hodinu. Myslím, že by pomohlo, keby sa nás
triedna spýtala, s čím máme problém a zistila by, že s Katkou. Pomohlo by, keby to v tej chvíli rozmenila na
drobné. Potrebovali sme pochopiť, že to, čo robíme, nie je správne a že nás to neskôr bude mrzieť. Úplne by
stačilo, keby si vypočula, čo nám vadí a keby nám to všetko objasnila a vysvetlila. To sa nikdy nestalo. My sme
boli postavení pred to, že toto je šikana a rovno trestaní, ale takýto prístup nebol účinný. Nikto sa nás nespý-
tal, prečo sme sa tak ku Katke správali.

Pocity dnes
Z časti mi odľahlo. Po prvý krát môžem o tom od srdca komunikovať. Vždy sme sa o tom bavili len so skupin-
kou, s ktorou sme šikanovali. Zvyčajne sme to začali relativizovať, bagatelizovať alebo sa o tom nikto nechcel
rozprávať tak citlivo ako ja. Hovorili, že som precitlivená a že ani sama Katka si to nepamätá. Preto mi odľahlo,
že som to teraz povedala, takto úprimne. Dúfam, že moje svedectvo dokáže podchytiť aspoň niektorých, ktorí
šikanujú a dúfam, že sa spamätajú. Dúfam tiež, že sa to dostane ku Katke a že mi odpustí. Aj preto to robím.

21
 LENKA NEMCOVÁ

Zo života psychologičky
internetovej poradne

Lenku vždy fascinovali ľudské príbehy.

Keď si na strednej škole vyberala povolanie, chcela
také, ktoré bude zmysluplné. To sa jej aj podarilo.
Dnes pracuje ako psychologička a koordinátorka
chatovej poradne IPčko.sk a Krízovej linky pomoci. Na
anonymnom chate pomáha deťom a dospievajúcim
zvládnuť náročné situácie, medzi ktoré patria aj šikana a kyberšikana. „Dôležité je,
aby vedeli, že v tom nie sú sami, “ pripomína. Riešenia hľadajú spoločne.

Poskytujeme ľahko dostupnú pomoc

Mladí ľudia, ktorí sa ocitnú v ťažkostiach a potrebujú pomoc, musia prekonať mnoho bariér. Často im bráni
nedostatok financií alebo strach. IPčko prevádzkuje internetovú poradňu, kde nás môžu kontaktovať ano-
nymne na čete alebo emailom. Naši poradcovia a poradkyne sú vyškolení tak, aby dokázali pomôcť aj v tých
najkrízovejších situáciách. Väčšinou pracujú dobrovoľnícky, popri zamestnaní a rodine.
Naše poradenstvo poskytujeme anonymne. Pre mladých ľudí, ktorí nás vyhľadávajú, je anonymita dôležitá.
Často sa nachádzajú v náročnej situácii a nevidia východisko. Vtedy potrebujú najmä kontakt a kontrolu. Na
čete si môžu vybrať, čo uvedú, kam nasmerujú rozhovor, kedy ho ukončia. Keď majú komunikáciu pod kont-
rolou, cítia sa bezpečne.
Napísať môžu tomu z nás, kto je práve online. Niektorí sa chcú iba vyrozprávať, iní potrebujú poradiť. Vtedy
spoločne hľadáme, čo by pomohlo v konkrétnej situácii. Aj keď v tejto chvíli nevidí riešenie, budeme ho hľa-
dať s ním. Sme totiž presvedčení o tom, že každý človek je najlepším odborníkom na vlastný život. S čímkoľvek
prichádza, sme tam pre neho.

Mladých trápi najmä osamelosť

Posledné roky sa na nás mladí ľudia obracajú najčastejšie s pocitom osamelosti. Nemajú sa na koho obrátiť,
s kým tráviť čas, cítia sa osamelí, aj keď nie sú sami. Keďže sme aj krízová linka, kontaktujú nás aj vtedy, keď
majú samovražedné myšlienky alebo sa ocitli v ohrození. Medzi časté príčiny trápenia patrí šikana, ale aj do-
máce či sexuálne násilie.
Mladí ľudia nám píšu buď vtedy, keď šikanu zažívajú, alebo si ňou prešli a táto skúsenosť ich v niečom obmed-
zuje. Niektoré deti nám dokonca píšu ráno pred odchodom do školy, pretože sa boja, že sa šikana zopakuje a
nevedia si poradiť.

22
Šikana môže zabíjať
Spomínam si na príbeh jedenásťročného dievčatka, ktoré nám napísalo, že nevie, ako ďalej a chce to ukončiť.
Stálo na koľajniciach a čakalo na vlak. Keď sme si s ním písali, zistili sme, že pred nejakým časom zmenilo školu
pre šikanu. Riešilo to s rodičmi a rozhodli sa, že bude chodiť inde, aby mohlo začať nanovo. Na novej škole
sa však zase stalo obeťou šikany. Pretože bolo inteligentné a vnímavé, uvedomovalo si, čím všetkým si prešli.
Nechcelo svoju rodinu znova vystaviť stresu. Ako jediné riešenie vnímalo, že ukončí svoj život.
Vypočuli sme si ho a dali mu najavo, že je v poriadku, ako sa cíti. Je prirodzené, že nás v takejto situácii napad-
nú aj myšlienky na samovraždu. Potom sme sa pokúsili pozrieť na situáciu inak a spoločne sme hľadali, aké
má ďalšie možnosti. Ukázali sme jej, že má s rodičmi silný vzťah a ak spolu riešili šikanu v minulosti, dokážu to
aj dnes. Nemusí byť na to samo.
Keďže komunikujeme cez čet, môže sa zdať, že to dievčatko len stálo niekde osamote s telefónom. Je to na-
opak. Práve vďaka tomu, že sa podelilo o svoje pocity, zažilo, že nie je samo. Pri podobných príbehoch mi je
vždy ľúto, že k šikane stále dochádza. Na druhej strane cítim nádej. Keď sa nám deti ozývajú, znamená to, že
vedia, že pomoc existuje. Aj ťažké situácie sa dajú zmeniť k lepšiemu.

Anonymita internetovej poradne dáva deťom pocit bezpečia.

Nemôžeme dať to, čo sami nemáme

Aj keď človeku, ktorý nás osloví, venujeme veľa času a energie, málokedy sa dozvieme, čo nasledovalo. Spät-
nú väzbu dostávame zriedkavo, a to je jeden zo stresorov v našej práci. Anonymita na linke pomoci znamená,
že nevieme, ako sa príbeh skončil, hoci niekedy by sme to veľmi potrebovali.
Niekedy nám niekto napíše po rokoch a poďakuje sa. Inokedy nám napíše s tým, že sme mu pomohli v ťažkých
chvíľach a potreboval by sa zase poradiť. Napríklad dievčatko, ktoré chcelo ukončiť svoj život pre šikanu, sa
nám ozvalo po niekoľkých dňoch. Dalo nám vedieť, ako to dopadlo. Spätná väzba nás vždy veľmi poteší.
V našej práci sa s náročnými situáciami stretávame každý deň a je dôležité nestrácať zo zreteľa, prečo ju
robíme. Nesmieme zabúdať na starostlivosť o seba samých. Máme supervíziu, keď potrebujeme psychickú
podporu alebo metodické usmernenie. Aj ja ako koordinátorka mám svoje podporné zdroje, okruh priateľov,
rodinu, záľuby. Vďaka nim zvládam svoju prácu vykonávať dobre.

Kyberšikana je nová forma šikany

Kyberšikana patrí v súčasnosti medzi diskutované témy, v laickej aj odbornej verejnosti. Podľa našich skúse-
ností súvisí so šikanou v offline svete, len je vykonávaná pomocou iného nástroja. Presúva sa napríklad zo
školy do internetového prostredia.
V poradni riešime rôzne príbehy šikany a kyberšikany. Mladí ľudia majú strach ísť do školy, pretože sa im niek-
to vysmieva alebo ich bije. Alebo ich núti, aby mu napísali úlohy, berie im desiatu a peniaze, vyhráža sa, že si
ich počká pred školou. Niekoľkokrát sa nám dokonca ozval aj agresor.
Šikana môže prerásť do kyberšikany. Ozvalo sa nám napríklad dieťa, ktoré ostatní prinútili niečo urobiť, nafil-
movali to a zavesili na internet. V inom prípade sa s dieťaťom naoko skamarátili, vymámili od neho fotky a tie
potom šírili ďalej. Deti nám v panike píšu, pretože nevedia, ako to zastaviť.

Každý problém má riešenie

Keď sa na nás obráti dieťa v podobnej situácii, je vo veľkom strese. Informácie a fotografie o ňom sa na inter-
nete rýchlo šíria, má pocit straty kontroly. Ako prvé sa ho snažíme upokojiť. Oceňujeme, že nás kontaktovalo
a neostalo v tejto situácii samo. Uisťujeme ho, že existuje riešenie.

23
Možností, ako podobnú situáciu riešiť, je viacero. Spoločne hľadáme, čo by dieťa v tej chvíli potrebovalo.
Pýtame sa, či má vo svojom okolí dôveryhodného dospelého, u koho si vôbec vie predstaviť, že by mu to po-
vedalo. Aj na sociálnych sieťach sú stránky, kde môže nahlásiť zneužitie svojich fotiek a nechať ich vymazať.
Polícia sa tiež stretáva s podobnými prípadmi a dokáže zasiahnuť.

Priala by som sa, aby deti a mladí ľudia vedeli o tom, že každá situácia sa dá riešiť, aj keď to spočiatku tak
nevyzerá. Či už si prechádzajú šikanou, alebo kyberšikanou, nemusia jej čeliť sami. Pomoc existuje. Sme tu
pre nich aj my v internetovej poradni IPčko.

Aj tá najťažšia situácia má riešenie. Dôležité je nezostať sám.

24
 JANA LEDNICKÁ

Baví ma, keď pomáham

utvárať korektné vzťahy
Janka je riaditeľkou centra pedagogicko-
psychologického-poradenstva a prevencie pre
Bratislava III. Úlohou jej tímu je pomáhať deťom,
rodičom, ale aj pedagógom hľadať príčiny a súvislosti
ich ťažkostí pomocou individuálnej, aj skupinovej
práce. Janka sa vo svojej práci venuje vytváraniu
bezpečného prostredia a korektných vzťahov v triedach, okrem iného vzdeláva
účiteľov v tom, čo je to šikana a kyberšikana a ako pracovať s narušenými vzťahmi
v kolektíve.

Šikana a kyberšikana v triedach

Učiteľ málokedy prichádza s tým, že sa v triede objaví šikana. Na problém väčšinou upozornia rodičia šikano-
vaných detí. Treba povedať, že za nevhodným správaním detí nie je vždy zámer niekomu ublížiť. Často svoje
správanie berú ako zábavu a neuvedomia si, že to, čo robia, už nie je v poriadku. V rámci chatovej skupiny sa
napríklad všetci bavia na účet jedného dieťaťa a tie role si medzi sebou vymieňajú. Myslia si, že je to v pori-
adku. Povedia mi: „U nás v triede je to tak, to je normálne.” Pýtam sa ich, či by sa im zdalo v poriadku, keby
sa mi to isté dialo v práci. Väčšinou až cez pohľad dospelého vedia posúdiť, že to, čo sa im deje v triede, nie
je v poriadku .
Som presvedčená, že sa kyberšikana v triedach vyskytuje vo väčšej miere, ako o tom vieme. Často učiteľom
hovoríme, aby sa s deťmi rozprávali o tom, čo je bezpečné zdieľať na internete. Stalo sa, že dievčatá poslali
svoje fotografie chlapcom, ktorí sa im páčili a tí fotky poslali ďalej. Častou formou kyberšikany tiež býva, že si
deti v triede vytvoria chatovú skupinu s tým, že niekoho z nej zámerne vylúčia a v skupine sa o ňom rozprá-
vajú. Stretla som sa s takýmto veľmi cieleným správaním už vo štvrtom, piatom ročníku. Riešila som aj prípad,
kedy jedno dievča zobralo identitu spolužiačke. Prihlasovala sa v jej mene na účet a písala ľuďom v jej mene.

Prezývky ako predzvesť šikanovania

Veľmi často v triedach otvárame tému oslovovania sa. S menom sa spája veľmi veľa. Deti sa v triedach málo-
kedy volajú krstnými menami. Používajú priezviská alebo sa menami neoslovujú vôbec. Spolužiakovi povedia
„henten” alebo niektoré dieťa z kolektívu vylúčia úplne - neoslovujú ho a ani na neho nereagujú. Veľa pre-
zývok sa spája aj s vizážou dieťaťa. Navonok to často môže vyzerať, že niekto s prezývkou súhlasí, ale keď sa
o tom viac rozprávame, zistíme, že to tak nie je. Stanovíme si, že na našich stretnutiach alebo do ďalšieho
stretnutia nebudeme konkrétnu prezývku používať.

25
Potreba bezpečia v triede
Často chodievame do tried a interaktívne pracujeme s deťmi, veľakrát s témou bezpečia. Prídeme do triedy
a povieme žiakom, že sme počuli, že sa v kolektíve nemajú najlepšie a že neprichádzame, aby sme potrestali
vinníkov. Som presvedčená a veľmi ma mrzí, že sa veľmi málo pracuje s atmosférou v triede a s korektným
správaním. Málo sa hovorí o tom, že určité správanie už nie je norma. S deťmi diskutujeme, či im je v atmo-
sfére, ktorú v triede majú, dobre.
Neznamená to, že v každej triede, s ktorou pracujeme, je šikana. Veľakrát mi deti hovoria, že keď som v tri-
ede, je to perfektné a že na hodinách so mnou sa šikana nedeje. A ja sa ich pýtam, čím sú moje hodiny iné?
Hovoria mi: „Vy o tom, čo sa tu deje hovoríte a zároveň veci riešite. Učitelia nás zastavia a povedia: „Teraz to
nerieš.” a idú ďalej.
Uvedomujem si, že moja náplň práce je zaoberať sa vzťahmi. Učiteľ do triedy prichádza napríklad kvôli ma-
tematike a je pod väčším tlakom. No snažím sa im vysvetliť, že bez toho, aby vyriešili vzťahy v triede, sa s uči-
vom nepohnú. Zbytočne budú vysvetľovať matiku - učivo „stečie” po deťoch, lebo nemajú kapacitu nasávať.
Učiteľom zdôrazňujem, že je dôležité, aby sa venovali klíme, vzťahom a aktuálnemu dianiu v triede. Učím ich,
ako témy s deťmi bezpečne otvárať. V každej triede je to dôležité. Ak je v triede bezpečná atmosféra, deťom
môže ísť učenie lepšie. Kým sa nevyriešia vzťahy, učitelia sa budú zbytočne s učivom ponáhľať.
Školy nás volajú k vypuklým problémom, ale často sa nemám čoho chytiť, lebo s triedami sa predtým nepra-
covalo. Nemám základ. Žiaci nie sú zvyknutí sedieť v kruhu vedľa seba, hovoriť o sebe, ani o svojich pocitoch.
V takej triede sa mi bude šikana ťažko riešiť. Preto vzdelávame učiteľov, pripravujeme im triednické interak-
tívne hodiny a motivujeme riaditeľov, aby učitelia so žiakmi pracovali týmto spôsobom.

Toto sa mi podarilo vybojovať, dajú ti šancu a poďme sa spolu o tom baviť,

ako ti môžem byť nápomocná, aby si tú šancu dokázal využiť.” Pre deti je to
veľmi motivujúce.

Tresty verzus motivácia

Zo slovníka by som úplne vypustila “pochvaly a tresty”. Ukazujem učiteľom, že to nie je cesta. Bavme sa o
dôsledkoch a o zodpovednosti dôsledky prijať. No musia to byť dôsledky, nie tresty. Tresty, s ktorými som sa
stretla, boli rôzne: napríklad dali dieťaťu sto krát napísať: „Nebudem robiť XY” alebo boli deti vylúčené z akti-
vít. Stáva sa, že sa v septembri udeje incident a žiakovi povedia, že na polročnom vysvedčení dostane dvojku
zo správania. Pracujem najmä s riaditeľmi, lebo ich úlohou je nedovoliť, aby sa toto dialo na pôde ich školy.
Ukazujem im, čo to robí s motiváciou. Mne keby ste v septembri povedali, že mám dvojku zo správania, už
nemám snahu ukázať sa v lepšom svetle, nemám už snahu nadväzovať vzťahy a fungovať. Skôr ukážme die-
ťaťu, že to, čo sa udialo, nie je v poriadku. Pýtajme sa, ako mu môžeme pomôcť, pretože má našliapnuté na
to, že ak bude pokračovať v nevhodnom správaní, bude mať dvojku zo správania. Ak je o známke zo správania
rozhodnuté už v septembri, dieťaťu berieme nádej, aj šancu na zmenu. Podarilo sa mi, že na viacerých ško-
lách to pochopili. Potom veľa pracujeme s dieťaťom individuálne. Poviem mu: „Toto sa mi podarilo vybojovať,
dajú ti šancu a poďme sa spolu baviť o tom, ako ti môžem byť nápomocná, aby si tú šancu dokázal využiť.”
Pre deti je to veľmi motivujúce. Potom je dôležité, aby učitelia a žiak spolu veľa komunikovali. Snažím sa, aby
pedagógovia dávali dieťaťu spätnú väzbu, napríklad, keď vidia, že sa snaží nepoužívať prezývky alebo ich po-
užíva menej. Iná optika je kľúčová. Tresty vôbec nedávajme.

Šikana voči učiteľom

Pomáhala som riešiť aj šikanu žiakov voči učiteľovi. Spomeniem príklad učiteľky, ktorú šikanovala celá trieda.
Učiteľka s deťmi veľmi nepríjemne komunikovala z pozície moci. A čo spravila trieda? Tiež odpovedali mo-
26
cou. Pomáhalo im, že sú v tom spolu a ona už nevedela, ako z toho von. Bol to boj. Veľakrát sú deti nahnevané
na učiteľa a dokážu mu znepríjemniť život. Vtedy pomáha pozrieť sa bližšie na vzťah medzi učiteľom a deťmi.
Čo sa medzi nimi deje? Deti dokážu veľmi jasne pomenovať, keď je učiteľ mocenský a potrebujú sa chrániť.
Nemám pocit, že by deti hneď hľadali slabé miesto učiteľa a išli po ňom. Niečo sa medzi nimi deje na ľudskej
úrovni - učiteľ ich niečím vyprovokuje. V tejto situácii sa ako obeť cítila učiteľka. Bolo potrebné dať jej podpo-
ru a zároveň ošetriť, že nie je možné, aby pokračovala v spôsobe, akým pristupovala k deťom. Je veľmi krehké
a náročné s takouto situáciou pracovať, ale dá sa to.

Moja práca mi dáva zmysel

Vytvárať korektné vzťahy je nesmierne dôležité. Pokúsiť sa porozumieť a hľadať, ako by mohli vzťahy fungo-
vať mi dáva veľký zmysel. Zdá sa mi hodnotné a žiadúce, keď ľudia nájdu samých seba, porozumejú tomu,
ako sa cítia a uľaví sa im. Baví ma rôznorodosť mojej práce, to že sa môžem vzdelávať a byť iným nápomocná.
Rada pracujem so skupinami, či už s deťmi alebo s pedagógmi. Teší ma, že spolu fungujeme, napredujeme a
vzdelávame sa.

Ak je v triede bezpečná atmosféra, deťom učenie môže ísť lepšie. Kým sa

nevyriešia vzťahy, učitelia sa budú zbytočne s učivom ponáhľať.

27
 Marcel

Aké je to byť šikanovaný

pre sociálny a etnický pôvod
Marcel je polovičný Róm, ktorého rodina pochádza
z chudobných pomerov. V súčasnosti študuje vysokú
školu, aj pracuje. Ako malý chlapec zažil šikanu na
škole, a to nielen zo strany detí, ale aj zo strany
učiteľov. Oporu nenašiel ani vo svojich rodičoch.
Našťastie našiel útočisko u svojej starej mamy, ktorá
mu poskytla strechu nad hlavou v kritickej situácií.

Ako ma ovplyvnila generačná chudoba

Generačná chudoba je pre mňa obrovská stigma, s ktorou človek kráča svetom. Ak niekto vyrastie v gene-
račnej chudobe, veľmi ho to v spoločnosti znevýhodňuje. Nesie si presvedčenie svojich rodičov, že nebude
nikdy zabezpečený. Žil som v tom, že som sa chudobný narodil a musím chudobný aj zomrieť.

Prvá trieda bola skvelá

Keď som nastupoval do školy, už som vedel čítať, písať aj počítať. Možno práve preto som sa na rozdiel od
mnohých rovesníkov do školy tešil. Bolo to nadštandardné, a preto riaditeľka školy odporučila, aby som na-
stúpili do školy pre nadané deti. Rodičia s tým však nesúhlasili. Pamätám si, že učiteľka ma, ako prváka, mala
veľmi rada, rovnako ako ostatných spolužiakov. Bola tam úžasná atmosféra. Tým, ktorí boli pomalší, to nikto
ani náznakom nedal najavo. Bola to až exemplárna trieda.

Bude to znieť tvrdo a možno nevďačne, ale dlho som rodičom nevedel
odpustiť, že ma mali.

Skvelý prvý ročník skončil

V štvrtom ročníku som prestúpil z vidieka na školu v meste. Tam šikana začala v plnej „kráse”. Keď som si prvý
krát uvedomil, že ma šikanujú moji rovesníci, nebral som to ako niečo nesprávne. Bral som to ako svoju úlohu
vo svete. Vžil som sa do role obete a jednoducho to bol môj život, to som bol ja. Preto som ani nemal potre-
bu niekomu o tom hovoriť. Akoby tým, kde som sa narodil, som si zaslúžil byť nejakým spôsobom trestaný.
Nebolo nikoho, kto by sa na to pozeral inak.

28
Boj o prežitie
Ako prvák som chodil do školy na dedine s radosťou. Ale ako štvrták - piatak, keď ma deti začali v meste šika-
novať, som tam chodil s obrovským odporom a strachom. Napriek tomu, že som prijal rolu obete, nebolo mi
to samozrejme príjemné. Bol to taký boj o prežitie, neustále som mal strach, aby mi nebolo ublížené. Snažil
som sa tomu prirodzene vyhýbať. Vyhýbal som sa miestam, kde som mohol stretnúť agresorov. Obchádzal
som ich z diaľky. No niekedy sa nedalo alebo si ma jednoducho počkali.

Pamätám si bitky
Fyzická stránka šikany nebola veľmi intenzívna, no napriek tomu si ju veľmi dobre pamätám. Keď som stretol
tých, ktorí ma šikanovali, väčšinou do mňa sotili a spýtali sa, čo mám proti nim, akoby som ja niečo spravil
alebo ich nejako urazil. Ja som sa opýtal, čo som urobil? Alebo som povedal, že nič. Nemal som nič proti tým
ľuďom. Oni však pokračovali v tom sácaní a niekedy ma zbili. Keď som už bol na zemi, nechali ma tak. Stalo sa
to len pár krát, avšak, zanechalo to jazvy. Psychická šikana bola v mojom prípade horšia.

Počas toho, ako som chodil do tejto školy, som vyslovene trpel. Snažil som
sa nasadiť masku, že som veselý, šťastný človek, aby som zapadol, lebo
smutných ľudí nemá nikto rád.

Zošit
Nebol tam nikto, kto by mi pomohol. Keď sa mi smiali žiaci, smiali sa aj učitelia. Najviac mám v pamäti moju
učiteľku matematiky, ktorá ma vyslovene šikanovala pred celou triedou. Vnímal som ju ako autoritu a spravil
som všetko, čo mi povedala. Raz sa stala taká situácia so zošitom. Posledných päť strán som mal voľných a ona
mi povedala, že si mám kúpiť nový zošit. Lenže ja som, bohužiaľ, už ako dieťa, nemal dobré vzťahy s rodičmi,
a tak som sa im to bál povedať. Povedal som o tom len mame, lenže ona reagovala s krikom, lebo som s tým
za ňou chodil opakovane. Učiteľka si ma vždy na začiatku hodiny zavolala dopredu a začala so mnou „cvičiť”.
Pýtala sa ma, či už mám ten zošit a ja som ho nemal. To sa opakovalo stále dookola, skoro mesiac. Spolužiaci
sa zo mňa smiali a ona sa zabávala s nimi. Keď sa to dozvedel otec, poslal jej odkaz, že on žiadny zošit kupovať
nebude. Bol som medzi dvoma silami a nemohol som uspokojiť ani jednu stranu. Nemohol som si ten zošit
kúpiť, otec mi naň nedal a učiteľka ma šikanovala preto, že som si ho stále nekúpil.
Vyvrcholilo to, keď mi učiteľka tie posledné strany prestrihla a povedala mi, že teraz si už musím kúpiť nový
zošit. Lenže ja som sa vrátil zase len s tým istým zošitom, s tými rozstrihnutými stranami a zase som ten nový
zošit nemal. Vtedy mi pred celou triedou povedala, aby som si stiahol nohavice a išla ma zbiť pravítkom. Ja
som si dal dolu nohavice a stál pred triedou v slipoch. Napokon to neurobila. Iba sa načiahla a povedala, že
mám taký malý zadok, že ma trafiť nemôže. Všetci z toho mali ohromnú zábavu. Ja som sa tiež tváril, že sa
smejem. Ale bol som taký roztrasený, že keď si na to teraz spomeniem, je mi stále ťažko. Pripadal som si ne-
skutočne ponížený. V tom momente som si povedal, že nepatrím do tohto sveta, že je to pre mňa veľmi krutý
svet a ja tu nedokážem žiť. Ale nevedel som, kam mám ísť.
Niekomu to možno pripadá, že o nič nešlo. Lenže ja mám stále pred očami tú scénu, ako sa mi smiali a ako
som bol totálne ponížený. Nikdy som tieto emócie nespracoval a neviem, či ich niekedy spracujem.

Rodičia mi nepomohli vyriešiť túto situáciu

Moji rodičia takto reagovali v prvom rade kvôli tomu, že naozaj nemali peniaze. Lenže ja ako dieťa som neve-
del, čo mám v tej situácii urobiť. Oni mohli prísť a povedať učiteľke, že nemajú peniaze a mohli nájsť nejaké
riešenie. Tak to vidím teraz.
Moji rodičia nevidia vlastné zlyhania, nikdy si ich nepriznali. Práve naopak, stavajú sa do ofenzívy, že oni mi
poskytli, čo mohli. Ja to do určitej miery beriem. Avšak, vídím to tak, že mi poskytli nie to, čo mohli, ale to,

29
čo vedeli. Myslím si, že moji rodičia neboli pripravení mať dieťa. Nebol som plánovaný. Bfude to znieť tvrdo a
možno nevďačne, ale dlho som rodičom nevedel odpustiť, že ma mali.
Rodičia nikdy neboli na rodičovskom združení. Tým, že učitelia nikdy nevideli mojich rodičov, akoby si viac
dovoľovali aj do mňa. Akoby vedeli, že si ma nikto nezastane.
Počas toho, ako som chodil do tejto školy, vyslovene som trpel. Snažil som sa nasadiť masku, že som veselý,
šťastný človek, aby som zapadol, lebo smutných ľudí nemá nikto rád. Nemal som veľa kamarátov, sem - tam
jedného človeka v ročníku. Bol som za neho vďačný a nechcel som sa mu alebo jej sťažovať so svojimi pro-
blémami. Necítil som to tak. Pripadal som si ako slabý článok, ktorý môže byť rád, že sa s ním vôbec niekto
baví a že ju alebo jeho ostatní spolužiaci so mnou vidia. Bol som veľmi opatrný, aby som si priateľstvo udržal.
Odrazilo sa to tak, že som cítil totálnu beznádej a depresiu, čo sa neskôr po škole aj prevalilo ako klinická
stredne ťažká depresia. Doteraz mám v hĺbke pocit, že nie som hodný života, že moja identita nie je dôležitá,
že jednoducho ja som ten, ktorý musí všetkým slúžiť, aby ma mal vôbec niekto rád. Taký uspokojovač ľudí.
Dnes je to už lepšie než kedysi, keďže som ten vzorec správania identifikoval a viem s ním pracovať.

Bol som prirodzeným terčom

Ja si myslím, že si ma agresori vytipovali v prvom rade preto, lebo som bol veľmi útly. Vedeli, že sa neviem brá-
niť a bol som prirodzeným terčom. Tiež to bolo preto, že som z rómskeho prostredia, z prostredia generačnej
chudoby a preto, že rodičia nikdy neboli v škole, čo pôsobilo dojmom, že sa o mňa nezaujímajú. Vedeli, že
som na to úplne sám a nikomu sa nebudem sťažovať. Mysleli si, že si ku mne môžu dovoliť, čo chcú. Myslím
si, že mali vlastné nespracované emócie a keď sa naskytla príležitosť, vybili si to, bohužiaľ, na typoch ľudí,
akým som bol ja.

Tento náročný štart do života má aj svetlú stránku. Obrovské pozitívum je,

že som si vybudoval vlastnú imunitu voči takýmto veciam, ale aj obrovskú
empatiu a súcit s ľuďmi, ktorí prežívajú niečo podobné.

Šikana prestala, keď som sa osamostatnil

Šikana prestala v momente, keď som v šestnástich odišiel z domu. Našiel som si školu s internátom a brigádu.
Začal som byť samostatný. To mi pomohlo aj v tom, že som v očiach iných ľudí stúpol. Na strednej škole sme
naopak tvorili skvelý kolektív. Povedal by som, že tie štyri roky na strednej škole boli najkrajšie roky môjho
života. Odvtedy sa už šikana neobjavila a už som nikdy nezažil to, čo som zažíval ako dieťa. Napriek tomu si
stále ťahám nejaké bremeno z detstva. Niekedy to neviem ani popísať, ale je to tam. Narúša mi to hlavne
vzťahy, ktoré si viem len ťažko budovať.

Slovo na záver...
Tento náročný štart do života, má aj svetlú stránku. Napriek tomu, že to vyzerá veľmi depresívne a tragicky,
som ešte stále tu. Obrovské pozitívum je, že som si vybudoval vlastnú imunitu voči takýmto veciam, ale aj
obrovskú empatiu a súcit s ľuďmi, ktorí prežívajú niečo podobné. Pomáha mi to v každodennom živote. Veľa
ľudí má rôzne traumy, trápenia, rôzne bolesti z detstva a ja, ako keby som viac chápal obete šikany, domáceho
násilia alebo rôznych foriem diskriminácie. Lepšie im rozumiem, som vnímavý. Akoby som vedel čítať medzi
riadkami. Chcel som to využiť, a preto som sa dal na učiteľstvo. Chcel by som byť opak toho, čo som zažíval ja
ako dieťa zo strany pedagógov. Chcel by som pomôcť tomu budúcemu Marcelovi a podať mu pomocnú ruku
vtedy, keď uvidím, že to potrebuje. Mám na to citlivý zrak. Možno by to bola pre mňa katarzia a povedal by
som si, že to celé malo zmysel.

30
 PETRA POMPOS

Moje poruchy učenia

vnímali ako lajdáctvo

Petra si na osemročnom gymnáziu v Hlohovci zažila

peklo pre šikanovanie zo strany pedagogického zboru
a neskôr aj spolužiakov. Učitelia odmietli akceptovať
odporúčania psychologičky, ktorá Petre diagnostikovala
poruchy učenia. Vnímali ju ako lajdáčku a tvrdili, že na
osemročnom gymnáziu nemá čo robiť. Keď sa ani po štyroch rokoch Petrinho úsilia
nič nezmenilo, musela zo školy odísť.

Z jednotkárky som sa stala päťkárkou

Na základnej škole som bola veľmi dobrá žiačka. V treťom ročníku si rodičia povedali, že by som mohla vy-
skúšať osemročné gymnázium, aby som sa niekam posunula. Mne sa to páčilo, začala som denne chodiť na
doučovania a pripravovať sa na skúšky. Na prijímačkách som bola trinásta zo šesťdesiatich. Do novej školy
som nastúpila ako jednotkárka, ale postupne som začala prepadať. Problémy sa ukázali už pri prvých písom-
kách, zrazu som dostávala štvorky, päťky, a domov chodila s plačom. Prvý polrok to rodičia vnímali tak, že na
gymnáziu je iné tempo, na ktoré si len treba zvyknúť. Učila som sa teda viac, ale keď sa môj prospech aj po
polroku zhoršoval, vzali ma k detskej psychologičke. Tá mi diagnostikovala dysgrafiu, dysortografiu a dyslek-
siu, teda tri zo štyroch možných porúch učenia. A k tomu miernu poruchu pozornosti.

V škole ma s poruchami učenia nechceli

Na základe odporúčaní psychologičky sme požiadali učiteľov, aby zmenili prístup k môjmu vzdelávaniu a hod-
noteniu. Keď sme prišli s výsledkami od psychologičky za riaditeľkou, povedala, že s takými poruchami učenia
som nemohla spraviť prijímačky. Automaticky ma videla ako niekoho, kto sa fláka. Nemalo podľa nej zmysel,
aby som na škole zostala. Lenže ja som sa chcela učiť, a tak riaditeľka nakoniec súhlasila, aby som ostala.
Pridelila mi „privilégia“. Učitelia nemali brať pravopisné chyby v slovenčine a angličtine do úvahy ani mi ich
opravovať červenou. Skúšať ma mali najmä ústne.

Angličtinárka ma pokladala za lajdáčku

Moja angličtinárka ma vnímala ako lajdáčku, dostávala som u nej najmä štvorky, päťky. Odmietla rešpektovať
odporúčania psychologičky a naďalej bola presvedčená, že angličtina mi nejde, pretože sa neučím. Mojim
rodičom však tvrdila, že odporúčania psychologičky dodržiava, a napriek tomu sa nezlepšujem. Začala som
chodiť na doučovanie z angličtiny, kde mi to išlo veľmi dobre. Nikto si nevedel vysvetliť, prečo v škole z anglič-
tiny prepadám. Aj keď som mala byť skúšaná ústne, angličtinárka mi dávala veľa testov. V tercii chceli rodičia
na pokyn psychologičky testy vidieť, ale odmietla im ich ukázať. Podobne ku mne pristupovalo ďalších päť
učiteľov, vrátane riaditeľky školy. Tá neustále tvrdila, že na gymnázium nepatrím. Trvala na tom, aby som sa
vrátila na bežnú základnú školu.
31
Ukradla som písomku
Jedného dňa som v škole ukradla písomku z angličtiny, z ktorej som dostala štvorku. Keď som ju priniesla ro-
dičom, ukázali sme ju vysokoškolskému pedagógovi a požiadali ho o názor. Zistil, že angličtinárka mi označila
aj chyby, ktoré mi nemala počítať a ešte k nim nejaké pridala. Podľa neho som mala dostať maximálne dvojku.
Keď sme to v škole riešili, riaditeľka videla problém najmä v tom, že som písomku vzala bez dovolenia, než v
zlom hodnotení a osobnom zlyhaní učiteľky. Celú vec uzavrela s tým, že sme si s angličtinárkou ľudsky nesad-
li, a preradila ma do inej skupiny. Nič sa však nezmenilo. Nová učiteľka sa kamarátila s tou predošlou, ani ona
nedodržiavala odporúčania psychologičky a dávala mi poruchy učenia vyžrať. Hodiny som si nahrávala, aby
mi vedenie školy verilo, že ma počas nich šikanuje. Aj tak mi to nepomohlo.

Z niektorých predmetov som mala dvojky

Spočiatku som mala zlé známky zo všetkých predmetov. V sekunde to bolo päťdesiat na päťdesiat. Keď pe-
dagógovia rešpektovali odporúčania psychologičky, mala som relatívne dobré známky, teda dvojky, trojky.
Snažili sa ma podporiť rôznymi spôsobmi. Niektorí mi zrušili všetky písomné testy a skúšali ma iba ústne. Iní
ma nechceli vyčleňovať z kolektívu a nechali ma písať písomky. Ak som neuspela, preskúšali ma ústne z toho,
čo som nevedela alebo nestihla napísať. Veľmi mi to pomáhalo. Na písomnom teste som mala napríklad
dvadsať bodov z päťdesiatich, no z ústnej odpovede štyridsať. Rovnako mi pomohlo ich pochopenie. Od časti
pedagógov mi, naopak, každý rok hrozilo prepadnutie.

V septembri som nastúpila a z jednotkárky som sa stala päťkárkou.

Každodenné šikanovanie
V tercii už bolo šikanovanie zo strany učiteľov citeľné. Najhoršie bolo pre mňa to, keď ma zosmiešňovali
pred kolektívom. Dávali mi najavo, že nie som v poriadku. Vety typu „Teraz pôjde odpovedať Petra, ktorá sa
určite zase nenaučila!“ boli na dennom poriadku. Nepríjemné boli aj komentáre ako: „Zase nevieš čítať, to
ťa v škole nenaučili?!“ Keď som čítala nahlas, zajakávala som sa. Dodnes mi chvíľu trvá, kým text prečítam.
V psychologickom posudku som mala napísané, že nemám čítať pred triedou, lebo vplývalo zle na mňa aj na
celý kolektív. Učiteľka mi však naschvál dávala nahlas čítať veci, ktoré som prečítať nevedela.

Spolužiaci sa k šikanovaniu pridali

Keďže ma učiteľka neustále verejne strápňovala, začali mi ubližovať aj spolužiaci. V prime som mala v triede
kamarátov. Postupne si však začali držali odstup, neskôr mi cez prestávky vyhadzovali zošity do koša alebo
von oknom, schovávali mi batoh alebo stoličku, popísali mi lavicu, vyhádzali skrinku, roztrhli zámok. Zažila
som aj fyzickú šikanu, keď ma spolužiaci sácali. Opätovne sme to riešili s psychologičkou, ktorá preverila stav
v triede, a zistila, že žiaci ma cielene atakujú, lebo to vidia u učiteľov. Nemala som sa na koho obrátiť. Takto
som v škole prežívala sedem-osem hodín denne.

Zo šikanovania som ochorela

V polke tercie som na tom bola tak psychicky zle, až som ochorela. Dva týždne z každého mesiaca som bola
chorá a vynechala vyučovanie. V škole som vydržala dva až tri týždne a znova som ochorela. V kvarte som
už viac chýbala, ako bola v škole. V noci som sa budila na zlé sny. Psychologička odporúčala, aby mi učitelia
na vysvedčení nedávali horšie známky ako trojky, pretože to zle vplývalo na môj psychický stav. Učitelia jej
odporúčanie nechceli prijať, ale napokon to urobili pod podmienkou, že na konci kvarty odídem na inú školy.

32
Koniec a nový začiatok
Kvartu som nakoniec ukončila štvorkou z angličtiny aj keď som ju nemala dostať. Angličtinárka pred celou trie-
dou povedala, že si ani tú štvorku nezaslúžim a že mi rodičia vybavili, aby som doteraz neprepadla. Prestúpila
som na strednú odbornú školu a skončila som ju bez problémov s dvojkami. Mala som úžasných pedagógov,
ktorí akceptovali odporúčania psychologičky a zaujímali sa o to, či sa mi v triede nedeje niečo zlé.

Pohľad späť
Klamala by som, keby som tvrdila, že som sa so svojimi zážitkami vysporiadala. Niekde v hlave mi ostali a
myslím si, že do konca života zostanú. Práve preto je prevencia veľmi dôležitá. Zážitok šikany do veľkej miery
formuje človeka dobrým alebo zlým spôsobom. Je dôležité, ako sa k nemu postavíme. Pedagógovia by sa mali
stavať k poruchám učenia zodpovedne a rozhodne nedávať spolužiakom podnety na šikanu. Jedného dňa sa
totiž môže ocitnúť v rovnakej situácii aj ich dieťa. Dnes sa už na učiteľov a spolužiakov z osemročného gym-
názia nehnevám, skôr ma mrzí, čím som si musela prejsť.

Keď pedagógovia rešpektovali odporúčania psychologičky, mala som

relatívne dobré známky.

33
34
 Ak vás zaujala téma šikany, pozrite si videá a webináre na túto tému na portáli
www.onlinezivakniznica.sk.

Online živá knižnica je inovatívny vzdelávací portál, vďaka ktorému sa učíme lepšie
porozumieť situácii a potrebám ľudí z rôznych zraniteľných skupín.

Pre prístup k videám v Online živej knižnici je potrebné sa bezplatne registrovať.

Projekt a jeho výsledky podporil Fond SK-NIC a WebSupport

Podporil Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis