FRANTIŠEK ŠVANTNER: AŤKA (úryvky)

(umelecký opis)

Oheň dohasínal. No keď plachý plamienok poskočil trochu vyššie alebo zopár iskier vyletelo ku konárom a
zaplietlo sa medzi ihličie, ožiarila sa pri strome postava. Tma padala do ohňa. Keď vyšľahol plamienok a aj
zopár iskier sa zaplietlo medzi konáre, vystúpili z tmy aj iné obrysy.

Bola tma ako v rohu. Ale tma nepochádzala z noci. Bolo to koncom jari, keď šípky u nás kvitnú, a keď slnce
dlho visí nad horami. Keď aj zapadne, nepriblíži sa hneď noc, lebo svietia ešte zore. Lenže toho dňa od
poludnia začali blúdiť po nebi oblaky. Boli najprv biele ako bruchá letiacich husí. Bližšie k večeru hustli a
zatemňovali sa, ako by na ne sadala sadza z komínov. Plávali hore dolinou a zastavovali sa pod vrchmi. Tma
pochádzala jednak z oblakov a jednak zo zeme. Tá, čo padala zhora, bola fialová a valila sa po hore ani
ufúľané chumáče zodvihnutého prachu. Vietor ju rozčuchrával. Bola lepkavá, nuž sa len rozťahovala ani
smola. Tá, čo išla zo zeme, bola čierna a rástla ako príliv. Niekde sa i vydula a rozpukla. Na takomto mieste
schytávali sa krútňavy.

Tma sa začala štiepať. Z oblohy vyšľahovali plamene ako rozpajedené hadie jazyky. Kopce, skaly i stromy
obeleli a zasvietili, akoby celý svet bol z ohňa a jasu. Bolo to len za chvíľu. Hneď za tým spojila sa rozkálaná
tma v nepriehľadnú pevninu, ktorá stonala pri nápore vetra. Hromy hučali. Na uhlíkoch neposkakoval už
plamienok a do konárov medzi ihličie nevyletela iskierka. Oheň zdochýnal.

Svet sa šalel. Zem sa kyvotala, obloha sa lámala a vietor driapal tmu. Tma vzdorovala. Bola mocnejšia ako
vietor, lebo sa už spojila s nocou. Vietor v zlosti oblizoval zem ako býk, ktorý sa chystá na útok. Niekedy
vyletel až k oblakom. No oblaky ho vždy pleštili o zem. Vietor zúril.

Celý svet sa skladal z ryku. Nebolo vidieť nič, ale bolo počuť zem, oblohu i vietor. Zem ručala ako zviera,
ktoré sa topí, obloha zas hučala ako mútny príval, v ktorom sa len zlostné peny belejú a vietor jačal na
storakých ústach. Raz skučal ako zbitý pes pred dverami, inokedy zavyl ani črieda lačných vlkov. K týmto
zvukom sa pridávali iné, čo vydávali skaliská a stromy. Boli príšerné, lebo sa podobali zvukom, ktoré azda
vydávajú obludy v rozprávkach.

Búrka už nehrozila. Hučala voľakde za horami. Vietor sa celkom stíšil a tma sa upokojila. Načúvala hlasu,
ktorý volal sám. Bol opustený, ale neúprosný. Niesol sa prázdnou a tmavou dolinou ako prízrak, ktorý
vháňa hrôzu živým aj mŕtvym. Aj noc sa ho bála... Mladina bola pokojná. Oddychovala po víchrici, ktorá ju
popreháňala. Bola čierna a voňala čerstvou čečinou.