Milan Rúfus – O láske

Ubudlo dní. Už klesá

šíp blúznivého letu.
Už z ľahkých stebiel vrások
si roky hniezdo pletú.

A zabudli sme tváre

a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,

v nás zapaľuje slová

a hnetie plaché rýmy.
Z jej uhlia ukrytého
sa dymí ešte, dymí.

Chutnal som tvoju hlinu.

Nuž, udri, pieseň stará.
Lej trpkosť starodávnu
mužovi do pohára.

Len prepusť oči, láska.

A odstúp z mojich krídel.
By bol som spravodlivý
a spravodlivý videl:

jak túha túhu kríži

a ľudia blížia ľuďom;
a zástup z rodu hrdých
sa vzpína pod osudom.

Milan Rúfus – Čajka na vlnách

More. A hore hviezdami noc sa pení.
Hmlám večerným už trúbia do rosy.
Bez konca voda. V kráľovskom osamení.
O omrvinku zeme neprosí.
O prášok hlasu nepožiada živých.
Jak sejbou vrhá v častých premenách,
je účel svoj a sama v seba plynie.

Dve tichá závratné sa drvia na hladine:

jej mlčanie a večnosť vznešená.
Dve tichá, žarnovy tých starých božích mlynov,
naprázdno trú sa, srší hviezdny prach.
Ale zem všade vysiela svojich synov.
Počuješ? Píska čajka na vlnách.

Vták zapískal a na smiech je to, bože.

Ako hrot ihly v ríše obrovité
čnie útly hvizd, to tenké žezlo mäsa,
povýšeného teplom počatným.
Vták zapískal a k slzám je to, bože.
Trhlinkou ticha jak sa hrnie žitie,
že smrť už nevie, čo si počať s ním.

More a hviezdy. Života teplý prievan!

Podo mnou ako nedotknutá zvesť
mlčanie praživlu, z milosti jeho spievam,
a hore, hore modré ticho hviezd
je ticho smrti, jak na úder sa strojí.

Zem, ktorá všade vyslala si svojich,

zem, neodchádzaj nám, buď s nami.
I na zemi i pod hviezdami.