Janko Jesenský: Slnečné víno
Obloha sa smiala belasá.
Slnečného vína zlatá žiara
z nebeského suda liala sa
do doliny ako do pohára.
Díval som sa.
Rajská zábava!
Všetko pilo dúškom.
Zdalo sa mi:
Pšenica už zrudla rapavá,
ovos začal hrkať hrkálkami,
jačmeň dlhé fúzy vykrúcal,
teplý vietor fúkal spoza brala,
štíhlu raž si do objemu vzal
a ona s ním tango tancovala.
„Poď, poď, poď!“ to znelo u medze.
Okolo sa točil chodník biely.
Modreli od pitia nevädze.
Vzplamenené maky sčerveneli.
Králiky a panny siedmich krás
vyložili svoje tanieriky.
Priťukli si v tento hodokvas
pod jedličím zvoncov štamperlíky.
So šedivými vlasmi kol hlavy,
ľahkomyseľne a bez zármutku,
rozdávali lásku púpavy,
zaľúbené v každú čiernu hrudku.
breh si dal z nich kytku za klobúk,
ku nej vrbín zeleného lístia,
strhol v náruč svojich krivých rúk
rieku, vyleštenú do striebrista.
Vlny sa sťa dievky húpali.
K čapu vábil škovran lastovičky.
Skočky tlieskajúc sa dívali,
zo stoličiek skáčuc na stoličky.
Húdli diskant mušky opilé.
Pijúc nápoj ohnivý a tuhý,
mihotali pestré motýle
ako kúsky rozdriapanej dúhy.
Drobčilo tu v tanci milión nôh.
Nápev milý, jednaký a starý
na malinkých svojich verklíkoch
vrzúkali svrčky-verklikári.
Melódiu včely bzučiace
sprevádzali svojou kontrou tichou,
pokúšali ostré bodľačie,
nazízajúc kvetom do kalichov.
Pavúk hojdal sa a váhave
k materinej dúške púšťal slinu.
I ten vtáčik, čo šiel, v diaľave
na komín si pripäl forgo* dymu.
Pil som i ja.
Nápoj plamenný
Pod liestu ma v tôňu hodil stranou.
aj lopúch dobre kŕmený
nezábudky tľapkal tučnou dlaňou.
Ony ako slečny pochabé
modrými sa smiali očičkami.
Hory v tmavosvetlom hodvábe
ticho hľadeli sťa gardedámy...
Bavilo sa celé okolie.
I sám krčmár do večera plesal.
Čľapol vína ešte na hole,
rudý v tvári na ich prsia klesal.
*forgo – ozdoba z  pier na klobúku