Ladislav Novomeský – To strašlivé

Úzkosti ničivé! To nič v nich strašlivé je,

to nič je strašlivé: nič v ničom stratené,
ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje,
ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.

To prázdno bezozvenné pri nehybnom kroku,

ten výkrik nezvučný a sykot bez hada,
nemý šum vyschlej rieky v neskrojenom toku,
belostná nádhera do tvaru nevliata.

Pohľady bez závratu kleslé do priepastí,

kde ich nič na slepotu ničím rozdrví,
dnes z hrozby nehrozenej, bez zovretých pästí,
údery bezbolestné, rany bez krvi.

To svetlo bez tône a temno bez svitania,

neviditeľný šľak po hmate bezprstom,
zmar línií a foriem v trasovisku zdania
a všetkých snov i zdaní neodvratný zlom.

To nič je strašlivé a nikto z jeho rodu

a nie a nikde, nikdy, v pustom odlive.
Zo samej hrôzy z nich k nim sa dať do sprievodu,
to je to strašlivé.

Odvaha, zadrž svet, nech by bol i planý,

a krásam trýzne nauč, nech len hreje plam.
S úzkosťou, steskom, s vierou, myšlienkami
byť i sám. Len byť! Ach, byť a nebyť sám!