Prečo som tu – moje korene, moje smerovanie, moje sny.

Často pokladaná otázka.

Vzbudzujúca neistotu, ako často odkloní myseľ od rozhodnutia?
Záver je však nejasný,
vždy sa zanorí do hmly myšlienok bežného života.
Prečo sa však znova nepokúsiť,
nespadnúť do bludiska tej duality?
Prečo sa nezanoriť do sveta pochybností, tmy,
kde sa overí každá myšlienka trikrát
a neplatia vždy jednotné pravidlá?
Čo sa predsa
môže stať?

Dva póly, dve farby na nekonečne veľkej rovine čísel.

Každá má svoj kód, svoju vlastnú charakteristiku.
Studené, teplé, na rozmedzí od nuly po mocniny dvoch,
ich komplementarita nemá veľa rozmerov.
Obraz? Graf? Nepresné čiary ťahané štetcom nebudú nikdy patriť chladnému stroju,
vykonávajúcemu riadok za riadkom.
Obe sú zvieratá ktoré raz skrotnú,
poddajú sa ruke,
unavenej od opravených chýb.
Nenechajú sa však zatvoriť do jednej ohrady života,
na to potrebujú obe príliš veľa pozornosti.

Jedna cesta je vytýčená presne.

Bez citu, bez farieb, bez akejkoľvek emócie.
Rovný chodník s pravými uhlami
vedie do harmonickej krajiny cyklov a podmienok.
Efektivita a zložitosť sú jediné čo je v tomto binárnom svete.
Pravidlá závisia od druhu reči,
ich nedodržanie je neprípustné.
Všetko sa reprezentuje dvoma hodnotami;
Buď to existuje,
alebo
…

Druhý chodník začína širokou, dláždenou cestou.

Mnoho odbočiek, všetky sa však zužujú
do úzkej, poľnej cesty.
Po chvíli sa cesta ulakomí aj na dlaždice
a ostane len pole
a nekonečné možnosti.
Ako však vyšliapať cestu správne?
Kroky na dlaždiciach dávali formu, no dlaždice sú sivé,
bez pestrého života.
Ten nosí človek v sebe.
Kúsok z neho je v každom diele čo vytvorí ľudská ruka.

Čo rodina?
Podľa svojho obrazu nás rodičia vychovali.
No roztrhnutie rozdelí srdce na dve polovice.
Jazva, ktorá sa nikdy úplne nezahojí.
Obaja nemôžu byť lepší,
obaja sú ochotní urobiť všetko.
Rozseknuté vetvy však začnú rašiť nové výhonky,
pribudnú ďalšie nové listy do rodinného stromu.
Jeden rozdiel však vždy utkvie v každej konverzácii,
nedal sa od detstva obísť bez vysvetlenia kontextu rodiny.
Jedna domácnosť naviac je jediné, čo stačí spomenúť.

Ako rana, ktorá rozdeľuje život na dve krvavé polovice.

No krv uschne, druhá polovica dorastie.
Jediné čo zostane je jazva, spomienka na bývalú vetvu.
Zranená myseľ začne snívať.
Začne túžiť po jednote, po zrastených vetvách, nechce vysvetľovať kontext.
Nechce sa spontánne strácať v bludisku hmly.
Chce mať vždy mapu von. Nechce byť jazvou,
spomienkou, ktorá jej nepatrí…
No potom zastaví. Takýto život je vari zlý?
Nechce ho stratiť. Nemôže si dovoliť ho pustiť, lebo

čo iné okrem toho pozná?