Chcem pohnúť svetom [ Radka Knezovičová]

Chcem
Chcem pohnúť svetom
Sebou
Kde je to uvedomenie
Kde je to uvedomenie za ktorým sa náhli svet
Kde je ten progres v ktorý hľadí svet
Kde je ten dotyk
To pohľadenie
Tá krása a nie nenávisť chaos bolesť
Zúfalstvo
Kde si
Farebnosť stráca na farebnosti
Farebnosť stráca na cnosti
Vzniká len tá monotónnosť
Ktorá nebola žiadaná, ale sa vzala
A dala
ticho potierajúce
požierajúc duše
Bodka za svetom
Absurdne za absurdným [ Radka Knezovičová]
Sedím si v priestore
Priestore, ktorý je rýchlejší než je čas
A neverím, že som tu
Že som stále tu
V tom cykle plnom absurdností a manifestácii
Kedy sa stalo to, že som tu
Že som tu medzi ľudmi
Medzi stereotypom, ktorý je ťažko prerušený
Naháňaný
Ako simulácia
Všetci robia to isté dookola
Chcú vyjsť z komfortu
Zároveň sa všetkého boja
Sú paranoidní
No zároveň tak dôverčiví
A zraniteľní
A tak tu sedím teda v Madride
Totálne mimo stereotypu
A aj tak vnímam stereotypy tohto mesta miest
Chcem stále vnímať svet ako dieťa
Chcem si všímať každý detail
Chcem vnímať každé žitie
Cítiť ho na vlastnej koži
A tak si idem
kráčam
pozorujem seba
pozorujem teba
Čakanie [Radka Knezovičová]
Som nahnevaná, frustrovaná, zúfalá
Prinášam nešťastie
Chaos zas
Je stále so mnou
A ja mu neviem uniknúť
Sedím
Sedím v priestore
V priestore plnom prázdnoty, bolesti
Bezmocnosť všade
A hľodá ma
Zaživa
Mňa
Drží ma a nepustí
Hľadá každý jeden zvyšok zo mňa a berie to
Trhá to
Ale stále ma nechá žiť
Stále žijem
Trvajú stotiny, sekundy, minúty, hodiny
Týždne, mesiace, roky
Vstávam, jem a idem spať
Žijem
Čakám
Prežívam
Čakám na smrť
Stále rovnaký kolobeh
Kolobeh radosti a utrpenia
Kolobeh pokoja a chaosu
Spím a zrazu sa prebudím
Prebudím sa v momente
Útlm
Ticho
Nič
Nič nie je a ani ja nie som
Len bezcharakterné priestory
Plné neistoty
Bez významu
Bez ničoho
Reminescence [Radka Knezovičová]
reminescencia na život
byť v stave života
v istom čase
pre niečo, pre niekoho
čo znamená žiť ?
-
dýchať jestvovať existovať
ponevierať sa
tváriť sa, že som
že som tu
že existujem
tváriť sa, že som rada
nažívať
bezstarostne
staro
žiť v zhode
ako v raji
mať sa
Obdobia [ Bianka Barniaková]
Ty,
Ty, ku ktorému hovorím,
Je jedno kto si,
Kým si?
Niekto, kto ma teraz počúva,
Skrze mňa preniká,
Výryvka v záhybe zálivu,
Pekná spomienka.
Preniká ako každá spomienka,
A zaniká ako každá.

Možno však slová? ktoré sú len písmo,lebo písmo sa píše samo,

Určuje naše meno, našu osobnosť.
Písmo vie, kým som, pred tým než niekým sa stanem.
Načo Je otazka, kým som, kým som?
Kým som bol, keď som bol, ak som niekedy vôbec bol?
Bol som? Dýchal som ako všetci,
nie však plúcami,
čím som dýchal, keď som dýchal?
Chvílu žiabrami, potom kridlami,
Najprv som škriabal nechtami a driapal mäso zubami ,
kým vedľa nežné lane boli kŕmene čistými božími rukami.
Ubolený ležiaci na pláni,
Kym ony cválali, ako tie najurodzenejšie dámy,
A potom som opäť behal medzi šelmami.
Pomaly sme sa plížili, zakrádali, rozoznievali,
Potom sme zase ničili a hanili
Hanba? Vpíja sa mi žilami pri pohľade na jemné tvory.

Ako kvety kvitli na jar som stúpal do neba,

Po vzduchu, priamo dohora
Moje telo bolo častokrát lahšie ako samotné ja,
Lebo bolo lahšie ako atmosférická obloha.
So stromami som sa lianil, nežne kvety hladil,
Na zimu by som ich trhal keby vtedy boli
Už chápem prečo zima tak bolí.
Letami som si začal uvedomovať.
Myšlienky som kopil a keď som ich chcel povedať,
prekrikovali sa, ktorú teraz?

V lete som v nebi,

Medzi anjelmi,
Vyzerajú ako polárne líšky ale nemajú také chlpy.
Nemajú také zuby a ani úmysli.
Žiaria však rovnako-ako rýdze svetlo,
Žiarivé svetlo.
Ležiac medzi nimi si nepripravený navšetvník uvedomí, že jeho čas je plytký,
Neodbytný a že sám je taký zbitý.
Zbitý sebou a robotou,
Ktorú nenávidí, ale život si ňou mýli.

Hodiny odbili a čas sa mi končil,

Končili sa aj dni,
Končili sa desatročia a končili sa aj staré city.
Zostup z neba krivočiary,
Zostup z neba plynúco rýchly.

Telo zabúda pomaly na teplo,

Na žiarivé nebeské svetlo,
Na nehu a chuť vzduchu sýteho ako oriešková čokoláda,
Zabúda na seba, na svoju dušu,
ktorú na každej navsteve v nebi necháme
a keď si to uvedomíme -
prichádza zima.

Kým som ,kým som?

Kým som bol ,keď som bol?
V nebi som bol,
V nebi...
Kým som bol,ak som bol?
Bol som v nebi ,alebo nebo bolo vo mne?
Možno aj to,aj to, možno teoreticky vzato,
niečo z niečoho.
Avsak je mi zima,
Je nám zima,
Mne aj mojím šelmám je zima,aj keď sa pozeráme na sršiacu lasku z jemných laní,
Je nám zima z toho, že nám chýba pocit, aký vidime na nich.
Je nám zima lebo máme nasraté v gatiach
Žiť lásku.
Len z rebélie opúštam triašku v najbližšom bare.
Ked pocítim teplé nebo na jazyku,
Tekuté zlato putujúce žilami do srdca ,
Pocitim teplo toho domova,
Leto môjho ročného života.

Tak Nazdravie
Nech už tá zima vypadne!
Pokiaľ ide o básnikov [Bianka Barniaková]
Ako písal Gary Snyder vo svojej básni rovnakého mena
Basníci sú rôznych živlov.

Ako sa iskrí hladina jazera pri spečení jarnej kože

Transformujúcej sa do letnej.
Ako hrejú tŕne prašných kameňov
Zanechávajúcich stopu v bolesti bytia človekom.

Ako jazz prúdiaci pomedzi iskrivosť prítomností iskrí

A je si istý, že sa blíži ďalšie prerodenie.

V listoch na rozlúčku sa neskrýva nič podstatné.

Lebo všetko čo neviem stačí pre prítomnosť aby ostalo nepoznané.
Prehrievaná koža
A
Aké krásne je byť

Bolesť je iskra bytia zaznamenaná na kožiach ročných období

A
Bolesť je status brucha a jeho prázdnoty
A
Bolestných peňazí
A
Tvoriť len pod vplyvom.

A
Aké krásne je byť.

Iskriť sa na hladine vlastnej hladine alkoholu v krvi

Vo vlastnom duchovnom kŕči
Ktorý trčí z hrude von ako všetky slová, ktoré povedať nevieme.

Aké je krásne pod iskrivým slnkom hniť.

Treba poznať vlastnú žiaru,

názvy stromov a mená svojich milencov,

aby si žiaril, treba si vyložiť karty,

Spáliť si kožu,
Nafarbiť vlasy,
vliesť diablovi do riti a obľúbiť si ho;
Vyfajčiť ho a pretiahnuť všetkých anjelov
A použiť ich voňavku.

Ľúbiť manželky svojích manželov,

Šantiť
Randiť
Bozkávať
Po väčšine času klamať
A hlavne:

Smiať sa!
Na sebe
Na svete
Na vode
A aj pod.

Pracovať, tvoriť celé dlhé neúprosné hodiny a nakoniec ostať vytupená, prehltnutá
A nakoniec aj to prijať.
Žiť s tým
A nakoniec si to aj obľúbiť:
vyčerpanie
hlad
samotu
Divú slobodu tanca, extázu
Tiché osamelé vyžarovanie, enstázu

Iskrivo mrhať peniazmi

Závidieť večery soboty kedy
Ty pracuješ
A

Aj tú iskru v oku
Detských jemných vláskov
A poznania
Bez
Poznania.

Aj tú iskru v tanci
Kedy sa len dívaš z rohu miestnosti
A aj iné iskriace nemožnosti
Ako:
Dotyky dvoch zmagnetizovaných tiel
Túžiacich po splynutí,

Ambície dosiahnutia dokonalosti

Ktorá je klzká a falošná túžba ega,

Viera v Boha ktorý je len vymyslený,

Prechádzka lesom, chytanie rýb,

Jazero a jeho iskrivá hladina
Všetky tieto žiary sú len ilúzia odrazu svetla o naše oči.
A preto netreba veriť všetkému čo sa leskne.
Ozveny [ Bianka Barniaková]
Hypnotizuje telefón,
Hypnotizuje
Hypnotizuje.
Svoje činy ľutuje
Ľutuje
Ľutuje.
Tkvie sa v nej majestátna žena,
Iná, ako ostatné,
Iná ako tie ostatné ženy.
Teatrálna povaha, nabrúsené vnemy
A je mi
A je mi
Je mi
Je mi
U
Prdele.
Sú mi u riti kroky nesmelé,
za svojou láskou utekám míle besné,
Splašené!
Dýcha mi na krk
Mám ju na tele
Na tele
Tele tele tele tele tele le
V lete
V lete
Smieme
Inak nie!
Iba v lete smieme
Vieme
Dotýkať
Tykať
Si
Sa
Zasa
Buď vo mne
Eroticky
Leto, krása.
Jeseň, zasa!
Priepasť sa stráca a vypláca
A
A
A
A
Odznova
Zima
A do boha!
Jar
Potopa!
Leto
Spanilá osnova!
Nová
Nová
Ová
Á
Ja.
Ja a ty v kvete
Rozkvete
Spoločnej závislosti
Zlosti
Milosti
Návisti
Ne?
Kto to vie?
Ja a ty v kvete
Rozkvete
Spoločnej závislosti
Na kvete
V odkvete
Kvete
Te
Temnota
Nota
-ty-
Hráš na moju notu
Mocú sa mi kroky
A napĺňajú bezsenné roky
Pretekajú trpezlivosti toky
Narastajú besnoty diabla rohy
Ako príliš dobrú vnímajú ma mnohí
Ja však špinavá maľba,
Bohém strohý
Lojalne si taký
Taký
Taký
Aký
Nijaký.
Odkvapová rúra, potkan špinavý
MU- ZI- KA pre hluchých otrhaný
Taká som Ja
Ja
Ja
Taký si Ty
Ty
Ty
Takí sme My
My
My
Mylujeme
S tvrdým Y
Natvrdo!
Sa
Milujeme
Sa
Nenávidíme
Ako
Ľudia
Puk beztvár
Puk listnatý
Kvet všelijaký
Smäd zahasí.
Oceňuješ ma,
Alebo ma len ješ.
Oboje smieš
“Zlatkoo,
Nepotrebuješ tento nádherný šat
Veď tvoje telo je krása krás.
A tvoja tvárička…
Ústočka hlúpe,
Očká samý jas.”
Veď ty chceš ma len ako človeka!
Ty chceš len moju človečinu
Činu
Činu
Inú
Inú
Iny Činy
“Bejby bejby
Veď sa mýliš,
Rudá dáma
Stojí predo dverami
Prechádza sa s tebou snami”
Ľudia ľudia
Čo sa deje s nami?
Vedz, že nevieš.
Ja sama neviem
Neviem
Neviem
Viem
Viem
VIEM!
“Ale drahý, láska láska
Láska
Sála
Sála
Sála
Sála
Svetlo!
Veď vieš to.
Vieš čo?
Kašlime na to,
Kašli na mňa,
Chorá som málo.”
Chorú myseľ mám
Duch je zdravý
Rozum je však pán
Pán
Pán
Pán
Pán
Dve choré mysle= sladký pár
Pár
Pokazený aj po mnoha opravách
Veď haha
Ja som stokár!
Ale nie….
Vyhnem sa týmto botám,
Tlačia ma už dlhšiu dobu,
Bez obáv: ži si čo žiť chceš
Sám sebou byť smieš
Len mňa už nebaví sa ničiť
Vieš.
Vieš?
Vieš
Vieš
Vieš
Radšej zrieš
Zrieš
Zrieš
Hneď
Porieš!
Mňa
Mňa
To
To
To
Tú
Toho
Zbal to
Zbal mňa
Pobal sa
Ideme preč
Nech nestojí táto reč
Moja ochrana ti bude ako meč
Ale krídla si nechaj
Však ja letím tiež.
Neulietaj si,
Uleťme spolu!
A keď spadneme
Vyliečime sa spolu!
Spolu nemáme smolu
Smolu
Smolu
Smolu
Nemám nikdy
Áno
Nie
Možno
Nie je odpoveď.
Možno je poetické nie,
Každý intelektuál to vie.
A čo je
To je
To sa zje
Však čo je to je
Ničím neplýtvajme
Stoka- duší zlodej
Nemá slovný dej
Hej
Hej
Viem viem
Že neviem
Že trápi ma
Že sa zaujímam
A HLAVNE: že sa nezaujímam keď zaujímať by som sa mala
Že milovať by som sa mala sama
Že ja som tá červená dáma
Že nikdy nie som
sama
Sama
Sama
Že nikdy nie si
sám
Sám
Sám
Že nikdy nie si
Sama
Sama
Sama
Každý z nás je sám,ale sme v tom spolu!