Technológia spásy

alebo čo Vám rodičia doma najskôr nikdy nepovedali

Inky 2018
 Obsah
Stavím sa,… ................................................................................................. 4
Boh je............................................................................................................ 6
Aký je?........................................................................................................ 11
Kto sme? ..................................................................................................... 14
Načo sme? .................................................................................................. 18
… zbožštenie .............................................................................................. 20
… prečo teda? ............................................................................................. 23
Ako sa to stane? .......................................................................................... 28
Len už žiadne cukríky! ............................................................................... 31
Kinoverzia Neba ......................................................................................... 34
Peklo ........................................................................................................... 38
Súd .............................................................................................................. 41
Vtelenie a kríž............................................................................................. 43
Najväčší Ježišov zázrak .............................................................................. 47
Duch Svätý ................................................................................................. 49
Cirkev a Fáza II .......................................................................................... 52
Evanjelium .................................................................................................. 57
Univerzálny nástroj zbožštenia................................................................... 60
No, a stojí to za to? ..................................................................................... 69
Pravidlá hry ................................................................................................ 74
Svet nie je hotel .......................................................................................... 84
Prvá je viera ................................................................................................ 88
Druhá je nádej........................................................................................... 100
Metanoia ................................................................................................... 104
Úbohosť .................................................................................................... 109
Vydanosť .................................................................................................. 114
Milosť a skutky......................................................................................... 119
Apatheia .................................................................................................... 124
Uvoľnenosť............................................................................................... 133
Poddanie sa ............................................................................................... 137
Prítomnosť ................................................................................................ 141
Tajomstvo nocí ......................................................................................... 145
Pasívne očisťovanie .................................................................................. 150
Šesť základných cvikov ............................................................................ 155
Skoncovať s klerikalizmom ...................................................................... 185
Regula ....................................................................................................... 189
Zamiluj si to! ............................................................................................ 194
V čom sa líšime? ...................................................................................... 202
Spiritualita konania ................................................................................... 204
 Stavím sa,…
… že ste o kresťanstve ešte nikdy neuvažovali ako o nejakej forme
technológie.

V skutočnosti ho chápeme najskôr ako opak každej techniky, či

technológie. Je bežné, že na jednej strane spektra vnímame vedu, presnú,
zdôvodnenú, postavenú na overených poznatkoch a s ňou techniku a
technológie – a na druhej strane vieru, ktorá spočíva na „dôvodoch srdca“
a kde jej obsahu proste veríme… V skutočnosti pre podobný pohľad
nejestvuje žiaden dôvod, ale svet to tak z akýchsi príčin berie a my,
kresťania, to od neho občas bezmyšlienkovite preberáme tiež. A potom,
nie je kresťanstvo o vzťahu s Bohom? A nie je vzťah niečo hlboko
„ľudské“, osobné, hlboké a vnútorné, nie je to práve opak nejakej chladnej
logiky či dokonca technológie?

A predsa! Určite žijete v dobrej a milujúcej rodine. Všimli ste si ale, koľko
technológie je za tou láskou ukrytej a cez koľko technológií sa táto láska,
vzťahy jednoty, porozumenia, prajnosti i odpustenia prejavujú? Je to láska,
ktorá matku pohne pripraviť rodine skvelý obed – ale je to technológia
prípravy pokrmov, ktorá jej umožní túžbu svojej lásky aj uskutočniť! Je to
láska rodičov, ktorá túži, aby ich deti boli zdravé a vzdelané – ale je to celé
odvetvie vzdelávacej a medicínskej technológie, ktoré im umožňuje túto
túžbu srdca naplniť! A tak by sme mohli vypočítavať znova a znova všetky
miesta a oblasti, kde v pozadí vzťahov, v pozadí lásky, v pozadí rodiny či
priateľstva presakujú technológie ako ich nástroj.

Boh nás miluje. Je našim otcom. Jeho Jednorodený Syn Ježiš Kristus za
nás vylial svoju Krv, dal za nás život, aby nás vykúpil… – počujete to? Nie
je už niekde za tým závan akejsi vnútornej logiky, akejsi technológie,
čohosi hlboko logického, kvôli čomu Boh musel priniesť túto obetu, ak
chcel vykúpiť človeka? Obdobne, ako matka musí presne podľa receptu
upraviť presne určené suroviny, ak chce rodine navariť skvelý obed? Je
naozaj v pozadí Božej lásky skutočná a opravdivá božská technológia,
ktorou Boh uskutočňuje našu spásu?

Verím, že je. Táto kniha je pozvaním na cestu objavovania tejto

technológie našej spásy – a spôsobu, ako na nej spolupracovať tak, aby v
nás priniesla svoje ovocie. Rodina musí zjesť obed, ktorý matka s láskou
navarila – inak vyjde nazmar. Vo vzťahu k Bohu a k Božej spáse
musíme… čo vlastne musíme? A prečo? Porozumenie Božej technológii
spásy nám pomôže jasne a isto odpovedať na túto otázku.
 Boh je.
TO JE FAKT. Prostá istota. Tak jasná a zjavná, že filozof Claude
Tresmontant môže napísať: „Ateizmus je stále zreteľnejšie filozofiou pre
tých, ktorí ignorujú poučenie z dejín, Vesmíru, hmoty, života a človeka …
Ateizmus je nemysliteľnou filozofiou, ak chce človek ostať racionalistom.
Človek, samozrejme, môže aj naďalej vyznávať ateizmus – ale iba vtedy, ak
sa zriekne racionálnej analýzy a informácií, ktoré poskytujú
experimentálne vedy.“ Možno nás to prekvapí. Silné vyhlásenie. Ale
opodstatnené. Aj keď sa ľudia, ktorí odmietajú Boha, čiže ateisti, navonok
prezentujú, že to, v čo veria, je „vedecky podložené“, skutočnosť je iná.
Svetoznámy spisovateľ vedecko-fantastických kníh Isaac Asimov, ktorý
sám je ateistom, veľmi úprimne priznáva: „Emocionálne som ateista.
Nemám žiadne fakty, aby som dokázal, že Boh neexistuje, ale tak silne to
tuším, že nechcem strácať čas.“ A je to tak. Nielenže neexistujú fakty,
ktoré by ateizmus a popieranie Boha podporovali, ono existuje ohromná
kopa faktov, ktoré naopak svedčia o jeho presnom opaku. Len vtedy, ak
človek rezignuje na fakty a na rozum a uprednostní svoje pocity, túžby a
želania, môže sa stať ateistom, ako o tomto procese hovorí Aldous Huxley:
„Pre mňa samého a iste aj pre väčšinu mojich súčasníkov bola filozofia
bezzmyselnosti sveta predovšetkým problémom oslobodenia. Priali sme si
naraz oslobodenie od určitých ekonomických a politických systémov a
oslobodenie od istého systému morálnosti. Mali sme námietky proti
morálke, pretože obmedzovala našu sexuálnu slobodu.“

Reč faktov
Ale ak sa pozrieme na fakty, tie hovoria inou rečou…

Prírodné vedy nás zásobujú faktami, ktoré stále viac a viac poukazujú na
to, že svet okolo nás je príliš preniknutý inteligentnou informáciou na to,
aby mohol byť produktom náhody. Anthony Flew, kedysi vedúca osobnosť
ateistickej komunity, pod vplyvom týchto objavov na sklonku svojho
života zanechal ateistickú vieru ako nezlučiteľnú s objavmi modernej vedy.
Napísal: „Neustále sa musíme vyrovnávať s otázkou pôvodu prírodných
zákonov. Jediné schodné vysvetlenie je Božia Myseľ. … Prírodné zákony,
život s jeho teleologickou organizáciou, existencia vesmíru – to všetko je
vysvetliteľné jedine vo svetle Inteligencie, ktorá tak súčasne odhaľuje svoju
vlastnú existenciu, ako aj vysvetľuje existenciu sveta.“ Je to tak. Je znakom
istej tragickej nekonzistentnosti myslenia, keď došpicata otlčený kameň
vehementne prehlasujeme za jasný dôkaz prítomnosti inteligentnej bytosti,
ktorá ho do tvaru pästného klinu opracovala – a súčasne nepredstaviteľne
komplikovaný ekosystém našej planéty, vrátane všetkých jeho živých častí,
s celou jeho sofistikovanou evolučnou schopnosťou, považujeme za dielo
slepej náhody a čisto fyzikálnych prírodných síl…

Skúsenosť Boha – resp. s Ním súvisiaceho nadprirodzeného duchovného

sveta patrí nepochybne medzi najrozšírenejšie skúsenosti ľudstva, bez
ohľadu na dobu, na čas, na národnosť, na kultúru, na čokoľvek. Ako
konštatuje v súvislosti konkrétne s Bohom Ježišom Kristom oxfordský
matematik John Lennox: „Je tu osobná skúsenosť miliónov ľudí.“ Môžeme
si síce povedať, že každá takáto skúsenosť je vo svojej podstate subjektívny
a teda nemerateľný zážitok, pokojne to môže byť aj halucinácia – lenže
pokiaľ tie Lennoxove milióny ľudí nezávisle na sebe, nezávisle na dobe,
nezávisle na kultúre, vzdelaní, výchove, nezávisle na krajine, prežívajú za
obdobných podmienok obdobnú skúsenosť, potom toto samo osebe je fakt
nanajvýš objektívny. Inými slovami, ak verím v existenciu Paríža ako v
objektívny a preukázateľný fakt (hoci som tam fyzicky nikdy nebol), pretože
množstvo ľudí, ktorí sa nezávisle na sebe vybrali na to konkrétne miesto,
kde by mal stáť, tam zhodne, nezávisle na sebe, videli a našli mesto s
Eiffelovou vežou; potom ak obdobne naďabím na ohromnú skupinu ľudí,
ktorí sa nezávisle na sebe vybrali cestou, ktorú vyučuje Katolícka Cirkev a
Písmo Sväté a zažili nezávisle na sebe rovnakú skúsenosť Ježiša Krista a
stretnutia sa a života s Ním, tak potom je aj toto rovnako objektívny a
spoľahlivý fakt. Bodka.
Navyše ak sa Boh prejavuje nielen subjektívne, ale aj objektívne – a z
tohto objektívneho pôsobenia a prejavovania sú najzaujímavejšie Božie
zázraky. Mnohí ľudia si to predstavujú tak, že niekde sa objaví nejaká
škvrna na stene, ktorá pripomína tvár Krista – a Cirkev už ohlasuje zázrak.
Alebo sa niekde niekto uzdraví – a nevzdelaní kresťania kričia „Zázrak!“,
pričom lekári sa len usmievajú a vedia svoje. Skutočnosť je ale presne
opačná. Ako píše investigatívny novinár Peter Seewald: „Správy o
zázrakoch v priebehu kresťanských dejín dosahujú státisícové počty. Či už
ide o uzdravenia, zázračné obrátenia, zázračné účinky hostií, tisícky
mariánskych zjavení, zjavení Krista, stigmatizácie, bilokácie,
neporušiteľnosť tela - takéto „znamenia" sa vyskytujú hojne a mnohorako
aj dnes a ich dokumentácia zaberá celé knižnice. … všetky tieto prípady
boli v procesoch cirkevného skúmania právne čo najprísnejšie preverované
a vždy sa museli ukázať ako „dodnes naozaj nepopierateľné dokázané.“ …
Dokazovanie [zázrakov] v Katolíckej cirkvi patrí do prípravy každého
svätorečenia a dokonca je jeho výslovnou podmienkou.“ Či už sú to Lurdy,
či už je to Lanciano, či už je to hociktoré z tisícov miest a tisícov udalostí,
kedykoľvek Cirkev niečo uzná ako zázrak, musí to byť riadne, dôkladne
potvrdené a preverené, vrátane svedeckých výpovedí a odborných expertíz,
ktoré často zaberú desiatky rokov dôkladného skúmania a overovania. Sú
to naopak, ateisti, ktorí vo svojej viere v neexistenciu Boha buď ignorujú
tieto fakty s vágnym „veda niekedy v budúcnosti isto nájde nejaké iné
vysvetlenie“ (skúste si predstaviť advokáta, ktorý pri súde spochybňuje
dôkazy, usvedčujúce jeho klienta, s argumentom, že niekedy v budúcnosti
sa isto nájde nejaké iné vysvetlenie, než to, ktoré jeho klienta usvedčuje zo
zločinu a preto nemôže byť jeho klient odsúdený…), alebo sa tým v mene
svojej viery rovno nezaoberajú, ako mi svojho času veľmi úprimne napísal
jeden môj známy ateista: „…komisia skúmala či akési uzdravenie bol
alebo nebol zázrak – o tomto diskutovať nemienim, na zázraky neverím,
celá tá myšlienka je absurdná.“ Presne podľa slov Claude Tresmontanta.

A, samozrejme, je tu osoba Ježiša Krista. Na wikipédii sa dočítate: „V

podstate všetci odborníci na Nový zákon a históriu Blízkeho východu,
využívajúc štandardné postupy historického bádania, prišli k záveru, že
historickosť postavy Ježiša Krista je istá“ – a je to tak. Vrátane Jeho
zázrakov, o ktorých svedčia nielen kresťanské spisy a dokumenty
(napísané ich očitými svedkami), ale aj spisy Jeho nepriateľov a oponentov
(tiež očitých svedkov), napríklad: „Venoval sa čarodejníctvu a zvádzal
Izrael k odpadnutiu [od Boha].“ (Talmud) A vrátane Jeho smrti,
zmŕtvychvstania a zjavenia sa apoštolom, ako píše odborník na Nový
Zákon Gerd Lüdemann: „Môžeme to považovať za historicky isté, že Peter
a učeníci zažili po Ježišovej smrti zážitok, v ktorom sa im Ježiš zjavil ako
vzkriesený Kristus,“ – ktorý, paradoxne, Kristovo zmŕtvychvstanie napriek
tomu odmieta… Ani to nie je nič nové, mnohí ľudia v mene svojej viery
zoči-voči faktom hľadajú často až absurdné a fantastické „vysvetlenia“, len
aby nemuseli tvárou v tvár faktom svoju vieru a svoj svetonázor (a život!)
korigovať…

A sú tu aj iné, temnejšie oblasti, ako je napríklad posadnutosť Diablom, tie

prípady, kedy súčasná medicína nedokáže nielenže pomôcť postihnutému
človekovi, ale ani diagnostikovať príčinu jeho problémov. No a potom
dotyčný príde k exorcistovi – a modlitbou v Mene Ježiša Krista je
uzdravený. Prípady, akých sú naokolo tisíce, takže nie je nič zvláštne, že
existujú úzko spolupracujúce dvojice psychiater – exorcista, kde pacient je
najprv posúdený psychiatrom (kam ho pošle exorcista), aby mu bola v
prípade psychickej choroby poskytnutá štandardná medicínska liečba,
alebo, v prípade posadnutosti, je zase psychiatrom poslaný k exorcistovi,
aby tam našiel tú pomoc, ktorú potrebuje.

Ak si k tomu pridáme zážitky blízkej smrti, ktoré sú stále fenoménom,

ktorý je ťažko vysvetliteľný inak, než ako závan videnia, letmej (hoci stále
obraznej) skúsenosti posmrtného života; proroctvá, ktoré sa dokázateľne
naplnili; zjavenia, často sprevádzané veľkolepými zázrakmi, ako bol
napríklad slávny Slnečný zázrak vo Fatime,… – dostaneme jeden obrovský
a nanajvýš objektívny fenomén tak jasnej a tak zjavnej Božej prítomnosti
vo svete, že Claude Tresmontant môže povedať otvorene a jasne: „Viera v
Boha sa netýka existencie Boha, ktorá je s istotou známa zo stvorenia, zo
všetkých stvorení Boha a z Božieho diela v dejinách… a to z jednoduchého
dôvodu: že veriť v existenciu niečoho, čo je, nemá zmysel.“

Tresmontant tu používa slovo „viera“ v zmysle, ktorý mu dávajú moderní

ateisti, keď vieru definujú napríklad takto: „Viera znamená presvedčenie,
že isté tvrdenia sú pravdivé - napriek tomu, že dôkazy ich pravdivosti sú
nedostatočné alebo vyvracajúce ich pravdivosť.“ (Dan Baker) Paradoxne,
práve ateizmus a popieranie Boha sa ukazuje byť presne týmto typom
viery. Kresťanstvo, naopak, je založené na faktoch a na skúsenostiach,
ktoré sú dostupné každému človekovi, ak splní príslušné podmienky. Tak,
ako človek, ktorý chce zažiť Himaláje, sa musí najprv pripraviť a potom
vybrať na konkrétne miesto a tam ich zažije, takisto aj kresťanstvo je vo
svojej podstate návod a technológia, ktorá každému človekovi, ktorý ju
využije, umožňuje „ísť na miesto“ (obrazne povedané), kde ho čaká Boh,
stretnúť sa s Ním a začať s Ním žiť.

Mimochodom, v kresťanstve (a v Písme Svätom) má slovo „viera“

podstatne odlišný až opačný význam. K tomu sa ale dostaneme neskôr.

Samo kresťanstvo vzniklo z našej strany ako prekvapujúci, nečakaný a

nikým neplánovaný následok toho, že v Ježišovi Kristovi Boh sám osobne
vstúpil do tohto sveta nie na nejakom mýtickom mieste a v nejakom
legendárnom čase, ale v konkrétnom historickom čase a priestore, zjavil sa
konkrétnym ľuďom z mäsa a kostí a v tejto prítomnosti a konaní vo svete
odvtedy stále pokračuje, ako sme si práve pripomenuli. A ako sme aj sami
zažili, pretože je vysoko pravdepodobné, že mnohé z týchto vecí sme aj
sami zažili na vlastnej koži a vo vlastnom živote.
 Aký je?
S BOHOM JE TO AKO S AKOUKOĽVEK INOU OSOBOU. Sú veci,
ktoré o nej vieme vypátrať bez toho, aby sme ju videli a poznali. Taký
Sherlock Holmes dokáže zo stôp na mieste činu vydedukovať, aká je
postava vysoká, ťažká, že je to muž, že fajčí a oblieka si kockovaný kabát.
Ale už nedokáže z týchto stôp vydedukovať jeho meno, jeho rodinu, jeho
adresu, obľúbenú hudbu a množstvo iných vecí, ktoré sa dajú zistiť len
vtedy, ak túto osobu spoznáme a tieto informácie nám ona sama o sebe
nejakým spôsobom prezradí.

O Bohu vieme mnohé zistiť tiež len čírou dedukciou. Je Stvoriteľ. To

znamená, že musí mať dostatočnú moc urobiť niečo tak veľkolepé, ako je
Vesmír. Musí mať na to aj dostatočnú inteligenciu a múdrosť a poznanie.
Musí aj dostatočne dlho žiť, ak odvtedy je ešte stále dokázateľne nažive. Je
teda všemohúci, vševediaci (aj vďaka tomu napríklad vie o našich
modlitbách a odpovedá na ne, či komunikuje súčasne s miliónmi ľudí po
celom svete), večný, zrejme nejakým spôsobom aj všadeprítomný (inak by
o nás a našej modlitbe nevedel a my by sme sa s Ním nemohli kontaktovať
a komunikovať s Ním).

Ale sú veci, ktoré sa môžeme dozvedieť iba od Neho samotného. Toto

sebaodhalenie Boha nám, ľuďom, voláme Božie zjavenie. Božie zjavenie
teda nie je nejaký čin, v ktorom by sa Boh niekomu zjavil, ale súhrn
poznatkov a informácií, ktoré nám Boh o sebe odhalil a ktoré by sme sa
bez toho o Bohu nemohli nijako inak dozvedieť – leda ak hádať a tipovať,
ako to ľudia v dejinách aj dnes bežne robili a robia.

Vrcholom a korunou tohto zjavenia je Ježiš Kristus, v ktorom nie Boh

niečo o sebe odhalil (ako napríklad kedysi prorokom v Starom zákone), ale
sám seba odhalil. Ježiš Kristus je Boh, ktorý sa stal človekom a tak sa stal
viditeľným a hmatateľným pre nás, ľudí.
Obraz, ktorý nám Boh o sebe v Kristovi vyjavil, by sme mohli zhrnúť do
troch kľúčových vecí:

Dokonalý Trojjediný Stvoriteľ a Vykupiteľ

1) BOH JE SÁM V SEBE DOKONALÝ. Predstavuje plnosť dokonalosti
či už po stránke fyzickej – večný, nesmrteľný, všetko vediaci a poznajúci,
všemohúci,… ale aj po stránke morálnej, ako svedčí Písmo: „Boh je svetlo
a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1,5), či opakuje Youcat: „Boh je
stopercentne dobrý. Nikdy nemôže byť pôvodcom niečoho zlého.“ (Youcat
51)

2) BOH JE TROJIČNÉ SPOLOČENSTVO A JEDNOTA LÁSKY. Pápež

Benedikt XVI. slovami „Boh nie je samota, ale dokonalé spoločenstvo“
opakuje to ohromujúce zistenie, ktoré do seba len s námahou vstrebávali už
apoštoli a ktoré dodnes mnohým spôsobuje problémy prijať ho: „Kresťania
sa nemodlia k trom rôznym bohom, ale k jedinému Bohu Otcovi, Synovi a
Duchu Svätému. To, že je Boh trojjediný, vieme od Ježiša Krista: On, Syn,
hovorí o svojom Otcovi na nebesiach („Ja a Otec sme jedno", Jn 10, 30).
Modlí sa k nemu a dáva nám svojho Ducha Svätého, ktorý je láskou Otca a
Syna. Preto sme boli pokrstení v „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého"
(Mt 28, 19).“ (Youcat 35) V 4. storočí to vo svojom slávnom vyznaní
vyjadril veľký teológ sv. Atanáz slovami: „Toto je katolícka viera: uctievať
jedného Boha v Trojici, Trojicu v Jednote, bez zmätenia osôb a delenia
podstaty: lebo iná je Osoba Otca, iná Osoba Syna a iná Osoba Ducha
Svätého, ale božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého je jedno, patrí im
rovnaká sláva a rovnako večná je aj ich veleba,“ alebo v 13. storočí IV.
lateránsky koncil: „My pevne veríme a úprimne vyznávame, že je iba jeden
pravý Boh, večný a nesmierny, nepochopiteľný, všemohúci a
nevyjadriteľný, Otec, Syn a Duch Svätý: tri osoby, ale jedna existencia,
jedna podstata a absolútne jednotná prirodzenosť.“ Ako je niečo také
možné? Odpoveď je v slovách Písma, kde Teológ, ako dejiny titulujú sv.
Jána apoštola, píše: „Boh je láska.“ (1 Jn 4,8) Láska je tá, ktorá tvorí
jednotu slobodných a samostatných bytostí, ktorú psychológovia nazývajú
stavom komunity. Dokonalá láska tvorí dokonalú jednotu – až takú, že tri
osoby sa stávajú jedinou bytosťou bez toho, aby ich táto jednota nejako
zmiešala dohromady a zničila ich dokonalú slobodu a samostatnosť – a táto
dokonalá sloboda a samostatnosť zase nijako nenarúša dokonalú vzájomnú
bytostnú jednotu. Slovami filozofky Simone Weilovej: „Boh je tak
bytostne láskou, že jednota, ktorá je v istom zmysle jeho definíciou, je
jednoduchým dôsledkom lásky.“ Iný filozof, Rémi Brague, k tomu dodáva:
„Pre kresťanov znamenajú slová ‚Boh je jeden‘ to isté, ako ‚Boh je láska‘.“
Inými slovami, vyznanie „Verím v jedného Boha“ nie je ani tak výrokom o
počte bohov, ale ešte viac o tejto neuveriteľnej a nepredstaviteľnej
vnútornej jednote Boha, kde v láske tri Osoby sú dokonale a úplne Jeden.

3) BOH JE STVORITEĽ A VYKUPITEĽ. Boh nezostáva uzatvorený do

seba – hoci je „sám v sebe blažený“ (KKC 1) a nič Mu nechýba ani nič
nepotrebuje – ale otvára sa smerom von v diele stvorenia sveta a človeka, v
povolaní človeka k sebe a nakoniec v jeho spáse a vykúpení v Ježišovi
Kristovi, ako svedčí na samom začiatku Katechizmus: „Boh podľa číro
dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na
svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky
človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl
miloval. Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do
jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti
času svojho Syna ako Vykupiteľa a Spasiteľa. V ňom a skrze neho volá
ľudí, aby sa v Duchu Svätom stali jeho adoptovanými deťmi, a teda aj
dedičmi jeho blaženého života.“ (KKC 1) Toto je veľmi hutný a, ako
hovorieval jeden môj priateľ, veľmi „výživný“ výrok. V podstate akoby
zhrnutie celého kresťanstva. Veciam, v ňom obsiahnutým, sa ešte len
budeme venovať. Zatiaľ ale stačí zistenie, že Boh je ten, ktorý niečo koná,
niečo tvorí, je Tvorca, Stvoriteľ, Vykupiteľ a Spasiteľ.

Tieto tri kľúčové vlastnosti Boha – Dokonalý Trojjediný Stvoriteľ – sú aj

pre nás, ľudí, životne dôležité. Preto si ich dobre zapamätajme!
 Kto sme?
SME BOŽIE STVORENIE. Čo v nás otvára otázku: Aký je náš vzťah k
Bohu? Kde vlastne Boh je? Niekde v našom svete, medzi hviezdami, ako si
to svojho času predstavovali Jehovovi svedkovia, keď „Jehovov palác“
umiestnili do hviezdokopy Plejády? Alebo niekde mimo sveta, mimo
Vesmíru, kde „otáča kľukou“ a udržuje v pohybe veľký stroj vesmíru, ako
si to predstavoval Newton? A vôbec – prečo Ho normálne nevidieť? Čo
znamená, keď Písmo hovorí, že Boh je „duch“ a my, ľudia, sme „telo“?

Keď otvoríme Písmo, zistíme v ňom dôležité veci. Napríklad: „Zem

povstala Božím slovom … A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a
zachováva…“ (2 Pt 3,5.7) A inde: „V ňom [v Bohu] žijeme, hýbeme sa a
sme.“ (Sk 17,28) Spisovateľ Orson Scott Card v jednej svojej knihe dumá:
„Možno bol teda celý svet vysnený v mysli Boha“ – a Písmo mu prekvapivo
dáva za pravdu. Božie slovo – Božia myšlienka, skrze ktorú povstal svet,
ktorý sám stále ostáva v Bohu – odtiaľ je už len krôčik ku Cardovi: Sme
myšlienka v Božej mysli. Boh na nás pomyslel – a začali sme byť. Boh na
nás myslí – a my jestvujeme. Ak by Boh na nás zabudol alebo prestal
myslieť – zanikli by sme.

Počítačový model Boha

Dnes, v dobe informačných technológií, by sme mohli nájsť analógiu,
ktorá by nám pomohla lepšie tento náš stav pochopiť – a porozumieť tomu,
prečo je vzťah s Bohom taký jedinečný a zvláštny. Je ňou virtuálny svet
počítačových hier. Keď hráme nejakú počítačovú hru, je tam skutočný svet:
sú tam hory, rieky, mestá, ľudia, tento svet počítačovej hry má svoje
zákony, ktoré riadia jeho beh a fungovanie. Ale je to svet virtuálny. V
porovnaní s nami je neskutočný. Neexistuje reálne, existuje len v pamäti a
v procesore počítača. Takto nejako si môžeme predstaviť nás vo vzťahu k
Bohu.
BOH JE DUCH: Možno si pri tom pomyslíme, že to znamená, že Boh nemá
telo. Nie je hmotný. Akoby Mu chýbalo niečo, čo my na rozdiel od Neho
máme. V skutočnosti pojmy „telo“ a „duch“ v starovekom hebrejskom
myslení, ktoré preniká aj Písmo Sväté, značia presný opak: Boh je duch,
čiže ten skutočný, reálny, opravdivý, Ten, ktorý Je. To je aj význam Jeho
Mena JHWH: Ten, ktorý Je. A my, ľudia, Zem, Vesmír, sme len telo, len
niečo ako svet počítačovej hry v počítači. Počítač je skutočný, je to
hardvér, zatiaľ čo svet hry je len virtuálny, je to len softvér. Vo vzťahu k
Bohu Boh je duch, „hardvér“, ten skutočný – a my sme len telo, len
„softvéri“ bežiaci v Jeho Mysli. Boh teda nie je ani niekde vo Vesmíre, ako
si to myslel Jurij Alexejevič Gagarin, keď vyletel niečo cez tristo
kilometrov nad povrch našej planéty a povedal: „Bol som vo vesmíre, ale
Boha som tam nevidel“; ani niekde mimo Vesmíru, kdesi vedľa neho či
nad ním, odkiaľ sa naň pozerá podobne ako nejaký výskumník na petriho
misku so svojim pokusom alebo „krútil kľukou“; ale je to Vesmír, ktorý
existuje v Bohu.

NEVIDITEĽNÝ BOH: Postavička z počítačovej hry nemôže nijako

vyskočiť von z počítača, aby sa naň mohla pozrieť a uvidieť ho. Hoci v
počítači „žije“, je pre ňu navždy neviditeľný. Rovnako ani my nemôžeme
nijako „vyjsť von“ z Boha, aby sme Ho nejako uvideli. Žijeme v Ňom a
preto je pre nás neviditeľný. Ak by to bolo vidieť, bol by to jasný dôkaz, že
to nie je Boh, ale len niečo, čo je zvnútra nášho Vesmíru a teda stvorenie
ako my.

„BOŽIA POSTAVIČKA“: Aj keď je hráč pre postavičky v počítačovej hre

neviditeľný, predsa sa môže hry zúčastniť prostredníctvom postavičky,
ktorá ho v hre reprezentuje a ktorú ovláda. Aj Boh z času na čas viditeľne
zjavuje seba – ale to, čo vidíme, nikdy nie je Boh sám, ale len forma
„postavičky“, ktorou sa Boh pre nás symbolicky zviditeľnil.

Jedinou výnimkou bol v tomto smere Ježiš Kristus. On nebol

„postavičkou“. V Ňom Boh sám osobne a skutočne vstúpil do nášho sveta.
Ako? To už presahuje nielen náš príklad s počítačom (počítač nikdy a
nijako nemôže vojsť sám do seba a skutočne byť prítomný vo virtuálnom
svete počítačovej hry, ktorú súčasne v sebe vytvára a udržuje), ale aj naše
chápanie. A to je dobrý znak. Hádam nečakáte, že bytosť tak presahujúca
človeka, akou je Stvoriteľ Vesmíru, schopný bez námahy v mysli naraz
udržiavať všetky jednotlivé nie že hviezdy, planéty a bytosti, ale všetky
molekuly, atómy a subatomárne častice celého Vesmíru, bude úplne vo
všetkom pochopiteľný a zrozumiteľný pre nás intelekt – ten intelekt, ktorý
len ťažko zápasí s porozumením tomuto (v porovnaní s Bohom)
jednoduchému Vesmíru a kde, slovami istého vedca, každý objav vyvolá
desať ďalších otázok…

VŠEVEDIACI (všetko vediaci) BOH: V počítačovej hre nejestvuje nič, čo

by nebolo v pamäti v procesore počítača, na ktorom beží. Podobne vo
svete neexistuje nič, čo by nebolo v Božej mysli a na čo by Boh nepamätal
– keby na niečo zabudol a prestal na to myslieť, prestalo by to existovať,
zaniklo by to.

VŠEMOHÚCI (všetko môžuci) BOH: Počítač vytvára zákonitosti sveta

počítačovej hry. Preto nimi nie je viazaný, môže ich ľubovoľne meniť,
alebo porušovať (hráči tomu vravia cheating). Podobne Boh: vytvára
prírodné zákony nášho sveta, sám ale nimi nie je nijako viazaný. Božiemu
„cheatovaniu“ hovoríme „zázrak“.

VŠADEPRÍTOMNÝ BOH: Počítač je prítomný úplne vo všetkom, čo vo

svete počítačovej hry jestvuje – a ak by v niečom nebol prítomný, nemohlo
by to jestvovať. Podobne je Boh prítomný úplne vo všetkom, čo jestvuje a
všetko preniká. Nič nemôže jestvovať inak, iba v Bohu.

Dobrá správa je, že napriek tejto zvláštnosti a úplnej odlišnosti Boha,

jestvujúceho v úplne inej rovine bytia ako my, môžeme Boha stretnúť,
zakúsiť Ho, vytvoriť s Ním vzťah a žiť s Ním – a to úplne a skutočne!
„Existuje orgán poznania Boha, ktorý ho vníma sebe vlastným spôsobom,
podobne ako existuje duševná schopnosť, vďaka ktorej súhlasíme so
zásadami matematického uvažovania, ktorá sa ale nekryje s inou
schopnosťou, s rozumom, ktorým sme schopní vyvodiť dôkazy poučiek,“
hovorí filozof Rémi Brague. Očami vidíme farby a tvary, ale nepočujeme
ich. Hudbu vnímame sluchom, ale nevidíme ju. Vôňu ani nevidíme, ani
nepočujeme, ale vnímame čuchom. Sú však v nás ešte aj exotickejšie
orgány vnímania, ktorými napríklad rozoznávame krásu, alebo hoci aj
trojrozmernosť sveta, na ktorý sa očami pozeráme, či matematické pravdy
a podobne. No a existuje v nás aj jeden zmysel, ktorý je určený špeciálne
na vnímanie Boha. Rôzni ľudia mu hovoria rôzne: hlbina duše, špička
duše, alebo najčastejšie srdce. V reči Starého Zákona, hebrejčine, sa mu
vraví léb. Neoznačuje sídlo citov (ako dnes u nás). Označuje vnútorného
človeka, naše „vnútorné ja“, ťažisko, stred, centrum celej našej osobnosti a
jej bytostný základ. Nie je to teda o „citoch“, ale o bytostnej, skúsenostnej
forme vnímania a zakúšania Boha. nie cez nejaké vonkajšie „videnie“ či
„zjavenie“, ale priamym skúsenostným dotýkaním sa dvoch bytostí, Boha
a človeka. Dejiny Cirkvi a kresťanstva sú týchto zážitkov a skúseností
Boha plné.
 Načo sme?
ORSON SCOTT CARD v ďalšej svojej knihe uvažuje: „Skutoční bohovia
by ťa chceli učiť byť takou, ako sú oni sami.“ Čo na to skutočný Boh?

Skutočný Boh s Cardom súhlasí… Hovorí: „Učte sa odo mňa… aby ste aj
vy boli tam, kde som ja.“ (Mt 11,29; Jn 14,3). Pavol, ktorého dejiny poctili
prívlastkom Apoštol, k tomu dodáva: „Sme … dedičia: Boží dedičia a
Kristovi spoludedičia“ (Rim 8,17)

Ako to chápať? Presne tak, ako to je povedané. Filozof a biblista Claude

Tresmontant píše: „Boh nechcel stvoriť živú bábku, vec, ktorú by vlastnil,
ani šťastného a poslušného živočícha, ale bytosti „k svojmu obrazu a nám
podobné" (Gn 1,26). Chcel stvoriť boha, ako hovorí Písmo: „povedal som,
ste bohovia" (Ž 82,6). … Boh nemá načo potrebovať povoľných otrokov.
Boh chcel stvoriť bytosti schopné podieľať sa na jeho živote v Trojici, na
radosti troch tvoriacich osôb tejto svätej Jednoty.“ Slovami bl. Izáka de
Stellu z 19. storočia: „Boží Syn je prvorodený medzi mnohými bratmi. On
bol od prirodzenosti jediný, ale milosťou pripojil k sebe viacerých a tí sú s
ním jedno. Lebo tým, ktorí ho prijímajú, „dal moc stať sa Božími deťmi“.
Keď sa teda stal Synom človeka, mnohých urobil Božími synmi. On, svojou
láskou a mocou jediný, pripojil k sebe mnohých a oni, hoci sú svojím
telesným zrodením viacerí, božským znovuzrodením sú s ním jedno. …
Teda veriace a rozumom obdarené Kristove údy môžu o sebe pravdivo
povedať, že sú tým, čím je on sám, aj Božím Synom aj Bohom. Lenže čím je
on prirodzenosťou, tým sú oni pridružením. Čím je on plnosťou, ony sú
účasťou. A napokon, čím je boží Syn zrodením, tým sú jeho údy adopciou,
ako je napísané: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom
voláme: Abba, Otče!““

Katechizmus to definuje v samom svojom prvom bode, spomíname si?

„Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu
dal účasť na svojom blaženom živote.“ Inde Katechizmus hovorí: „Boh je
večná blaženosť, nesmrteľný život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska:
Otec, Syn a Duch Svätý. Boh chce slobodne darovať slávu svojho
blaženého života.“ (KKC 257)

Alebo, ak sa vrátime na úsvit kresťanstva, slovami najväčšieho teológa 2.

storočia, čerstvej poapoštolskej doby, Ireneja z Lyonu (on sám bol žiakom
sv. Polykarpa, ktorý bol zase žiakom sv. Jána apoštola): „Keď sa človek
bez nadutosti a vystatovania bude pridŕžať pravej slávy, aká mu patrí
vzhľadom na stvorenie a Stvoriteľa, ktorý je všemohúci Boh a všetko
povoláva k existencii, a keď ho bude milovať, poslúchať a vzdávať mu
vďaky, bude povýšený a dostane od neho ešte väčšiu slávu, lebo bude
podobný tomu, ktorý zaňho zomrel.“

V kresťanstve sa tomuto Božiemu zámeru s nami, ľuďmi (a rovnako

anjelmi), odnepamäti hovorí pojmom theosis, divinizácia, sanktifikácia,
čiže…
 … zbožštenie
AŽ K SV. IRENEJOVI Z LYONU sa dajú vystopovať slová, ktoré by
mohli byť jednovetným zhrnutím celej podstaty kresťanstva. Tak ako veta
„Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe“ je trefným zhrnutím
morálky Starého Zákona, tak Nový zákon a kresťanstvo môžeme zhrnúť do
tejto jedinej vety: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom.“

Táto myšlienka „božskej zámeny“ je prítomná už v samom Písme svätom,

kde napríklad Pavol hovorí: „Poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že
hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou
obohatili.“ (2 Kor 8,9) Povahu tohto obohatenia vysvetľuje Pavol pojmom
„spoludedičia Krista“, určení na to, aby sme „aby sme s ním boli aj
oslávení.“ (Rim 8,17)

Tak to hovorí aj sám Ježiš, keď sa pred svojou smrťou modlí za nás: „Otče,
chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja… Slávu,
ktoré si dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v
nich a ty vo mne.“ (Jn 17,24.23-24)

Ján to vyjadrí lakonickým „Budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť

takého, aký je“ (1 Jn 3,2) – spomínate si na príklad s počítačom? Jediná
možnosť, ako môžeme Boha vidieť takého, aký je, je byť na Jeho rovine
bytia, byť duchom tak, ako Ním je On, vymanení von, za hranice nášho
virtuálneho stvoreného sveta!

Nakoniec Peter apoštol, prvý pápež, to vyjadrí slovami: „Tým nám daroval
vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na
Božej prirodzenosti a unikli porušeniu.“ (2 Pt 1,4)

Odvtedy Cirkev nepretržite, storočie za storočím, hlása, dosvedčuje,

odovzdáva, vyučuje a žije túto obrovskú pravdu a obrovský Boží Dar:
„Zákon sa stal Slovom a Starý sa stal novým, (ale obidva vyšli zo Siona a
Jeruzalema), príkaz sa zmenil na milosť a predobraz na skutočnosť,
baránok na Syna, ovca na človeka a človek na Boha.“ (Meliton Sardský, 2.
storočie)

„Keď poznáš pravého Boha, budeš mať okrem duše nesmrteľné a

neporušené aj telo a získaš nebeské kráľovstvo ty, čo si poznal nebeského
Kráľa, kým si žil na zemi; budeš Božím spoločníkom a Kristovým
spoludedičom; už nebudeš podliehať žiadostivosti ani vášňam a chorobám,
lebo si sa stal bohom. Veď všetko zlé, čo si musel zniesť ako človek,
dopustil Boh preto, že si človek, ale Boh prisľúbil, že ti dá všetky svoje
dary, keď budeš zbožstvený a staneš sa nesmrteľným.“ (sv. Hyppolit, 3.
storočie)

„Všetko, čo má Boh – okrem identity bytia – prijíma ten, kto je milosťou

zbožšťovaný.“ (sv. Maxim Vyznávač, 7. storočie)

„V budúcnosti na nebeskom Sione [spasení] uvidia Krista, Boha

najvyššieho; čiže ten, ktorý je Bohom, zbožští aj svojich.“ (sv. Bruno, 11.
storočie)

„Keď nás chcel jednorodený Boží Syn urobiť účastnými na svojej božskej
prirodzenosti, prijal našu prirodzenosť a stal sa človekom, aby ľudí urobil
bohmi.“ (sv. Tomáš Akvinský, 14. storočie)

„Ó, aké obdivuhodné dielo: prach premenený na svetlo, hnoj v čistotu,

hriech na svätosť, stvorenie na Stvoriteľa, človek v Boha!“ (Bl. Grignion z
Montfortu, 17. storočie)

„Večná Láska, čistý plameň, hor v mojom srdci neustále a zbožšti celú
moju bytosť podľa svojho večného zaľúbenia…“ (sv. Faustýna Kowalská,
20. storočie)

„Stvorenie je nasmerované k zbožšteniu, k svätej Svadobnej Hostine, k

jednote so samotným Stvoriteľom.“ (pápež Benedikt XVI., 21. storočie)
Jasne a jednoznačne o tomto cieli nášho života, Vesmíru, všetkého, o
tomto obrovskom a krajnom Božom Dare píše aj Katechizmus Katolíckej
cirkvi:

„Človek ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne
„zbožstvil“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, ale „bez Boha
a [uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa Boha“.“ (KKC 398)

„Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“

(2Pt 1,4): „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom
človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo,
a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my
mohli stať Bohom*.“ „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali
účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí
urobil bohmi.“ (KKC 460; * veľké písmeno podľa anglickej verzie na
oficiálnej stránke Svätej Stolice vatican.va)

„Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že

odumierame hriechu, a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový
život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do
viniča, ktorým je on sám. „Skrze Ducha máme účasť na Bohu... Udelením
Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti... Len preto tí, v ktorých
prebýva Duch, sú zbožštení.“ (sv. Atanáz Alexandrijský)“ (KKC 1988)
 … prečo teda?
… O TÝCHTO VECIACH TAKMER NIKTO NEVIE? V ktorejkoľvek
farnosti som doteraz bol, toto starobylé učenie Cirkvi – ktoré je navyše
samou podstatou kresťanstva! – bolo pre ľudí, ktorí počúvali, čímsi ako
prevratnou novinkou. Ba pre mnohých to znelo (a stále znie) ako nejaké
rúhanie, blud, heréza, niečo, čo odmietajú čo i len počúvať, ako kedysi tí v
Jeruzaleme, ktorí na Štefanovo svedectvo „strašne vykríkli, zapchávali si
uši a všetci sa naňho vrhli.“ (Sk 7,57) Veru, občas dokonca príde aj na to
„vrhnutie sa“ (nie doslovne) a mocné odporovanie voči tejto kresťanskej
viere.

Čím to je?

Nevedomosť
Jedna príčina je vcelku praktická, aj keď tragická. Americký kňaz James
Mallon o farnostiach v Amerike, – ale ešte viac to platí o nás, – píše:
„Vyučovanie vo viere je v dospelom veku vnímané ako niečo úplne
dobrovoľné a rozhodne nie nevyhnutné. Považujeme ju za dôležitú u detí a
dospievajúcich, ale z akéhosi dôvodu sme toho názoru, že dospelí sa už
učiť, rásť a dozrievať nepotrebujú. Katechéza má v katolíckych kruhoch čo
dočinenia s deťmi. Hoci naši laici majú lepšie vzdelanie a odbornosť, než
tomu tak bolo kedykoľvek predtým, zodpovedajúce vzdelanie vo veciach
viery, teológie, Písma svätého a duchovného života za nimi silne
pokrivkáva.“ Stav bežný aj u nás, kedy ľudia už len „zachovávajú“ veci
tak, „ako sa to naučili“, zvyčajne keď boli na prijímaní, alebo keď boli
malými deťmi doma v rodine a teraz už len čakajú, „kedy ich Pán Boh
vezme k sebe“ do Neba.

Keď sme v jednej farnosti s birmovancami vyhodnocovali stav farnosti, z

výslednej analýzy vzišlo, že najväčším problémom farnosti a koreňom
všetkých jej problémov je náboženská nevedomosť a nevzdelanosť
farníkov. Faktom je, že keď občas „viera“ a názory ľudí, ktorých bežne
berieme ako veriacich a „praktizujúcich“ katolíkov, vypláva na povrch,
sme často zhrození z toho, čo je to za znôška povier, mýtov, neprávd a
naivných predstáv, pomiešaných s (často nepochopenými) útržkami
autentickej katolíckej viery – namiesto predpokladanej a očakávanej čistej
a jasnej viery, ktorú nám cez apoštolov odovzdal Kristus a ktorú Cirkev
verne vyučuje, len ju nikto nepočúva, ani väčšina katolíkov.

Ešte silnejšie na to narazíme, keď sa dostaneme do diskusie s bratmi

protestantmi, často bývalými katolíkmi, ktorí nám vysvetľujú, prečo je
Katolícka Cirkev tá zlá a nebiblická a prečo z nej museli odísť preč – a my
len v nemom úžase počúvame a pýtame sa, či s nimi naozaj žijeme v
jednom a tom istom Vesmíre, pretože tá „diabolská antikristovská cirkev“,
o ktorej vykladajú, že boli kedysi jej členmi, v skutočnosti nejestvuje, iba v
ich predstavách. A to je problém, obrovský problém. Nedivme sa teda, že
väčšina katolíkov, žiaľ, nemá predstavu o tom, čo katolícka viera je a čo
znamená byť kresťanom.

Terminológia
Ale zase, aby sme im úplne nekrivdili… Časť tohto problému spočíva aj v
terminológii. V jednom svojom príhovore pápež František povedal:
„Povolanie ku svätosti, ktoré je bežným povolaním, je povolaním žiť ako
kresťan, a žiť ako kresťan znamená to isté ako povedať „žiť ako svätec“.“
Úplne úradne a oficiálne to zopakoval aj vo svojej apoštolskej exhortácii
Gaudete et exsultate: „To, čo chcem pripomenúť touto exhortáciou, je
predovšetkým povolanie k svätosti, ktoré Pán predkladá každému jednému
z nás; povolanie, ktoré sa obracia aj na teba: „Buďte svätí, lebo ja som
svätý“ (Lv 11, 44; 1 Pt 1, 16). Druhý vatikánsky koncil to dôrazne
podčiarkol: „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu,
vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom
povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý
sám Otec.““ (GE 10)

Čo je to svätosť? V hebrejčine, reči SZ, sa vyjadruje slovom kadoš, v

ktorom je obsiahnutá „naprostá odlišenost, oddělenost od všeho ostatního,
obecného, všem přístupného, všedního… a naprostá novost, jinost, jinakost
a nesrovnalost, jež vzbuzuje bázeň nebo hrůzu.“ (Adolf Novotný). Inými
slovami, slovo svätý“ vyjadruje to, čo robí Boha bohom, Božiu božskosť –
a teda Jeho úplnú odlišnosť od stvoreného sveta: Boh je večný, my nie.
Boh je nekonečný, my nie. Boh je všemohúci, my nie. Boh je dokonalý,
my nie. Boh je číre svetlo a číre nepoškvrnené dobro, my nie. Boh je láska,
my nie. Božia odlišnosť a vyvýšenosť a inakosť je v porovnaní so svetom a
s ľuďmi tak ohromná, že u človeka vzbudzuje závrat a hrôzu (Ž 111,9) a
priamy pohľad na Boha je niečo, čo človek jednoducho nedokáže zniesť
bez toho, aby ho to na fľaku nezabilo (Ex 33,20).

Ale v Kristovi prichádza revolúcia! Ako hovorí Katechizmus: „Nekonečne

dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia
slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote“
(KKC 1). Opakuje tým len slová Písma, ktoré hovorí, že Boh nás stvoril,
vedie a vychováva preto, „aby sme mali účasť na jeho svätosti“ (Hebr
12,10) – čiže na samom Jeho božstve! Byť svätý teda znamená byť ako
Boh, stať sa všetkým tým, čím je Boh, ako to vysvetľuje napríklad sv. Ján
Damascénsky: „Účasťou v Bohu sa človek stáva milosťou tým, čím je
Kristus [Boh] svojou prirodzenosťou.“ Nebo = svätosť = zbožštenie. Byť
spasený = byť svätý = byť zbožštený.

Oba tieto termíny sa používajú v kresťanstve od samého počiatku: Na

jednej strane apoštol Peter píše, že Boh nás vychováva a vedie k tomu, aby
sme sa „stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1,4); na druhej strane
list Hebrejom uprednostňuje druhý výraz, keď vraví, že Boh nás
vychováva a volá, aby sme mali „účasť na jeho svätosti“ (Hebr 12,10).
Dnes sa vo východnej časti Katolíckej cirkvi viac používa slovo
„zbožštenie“, v západnej časti Katolíckej cirkvi (kam patríme aj my) sa
viac používa slovo „posvätenie“, ale oboje znamená jedno a to isté: že
Kristus Ježiš, „stanúc sa človekom bez zásahu muža, daroval nám dar
svojho Božstva“ (KKC 526). Alebo slovami teológa Andrew Hofera OP:
„Naše posvätenie môžeme hlbšie pochopiť, ak si uvedomíme, že posvätenie
znamená zbožštenie. Naša svätosť je zdieľaním Božieho božského života.
Naše zbožštenie je to, čím je oslávený Boh.“ (krátené)

Veľká väčšina ľudí, často aj kňazov, však pojmom svätosť, svätý,

posvätenie, nerozumie. Myslia si, že svätosť má len svoj morálny rozmer a
znamená byť bezhriešny, bezchybný. A o tom sú zase pevne presvedčený,
že to je niečo, čo je pre človeka aj tak zhola nemožné. Na svete síce bolo
pár mimoriadnych nadľudských vyvolencov, svätcov, ale to nie je nič pre
bežného človeka, škoda sa o svätosť vôbec usilovať. My sa musíme
namiesto toho spoliehať na Božie milosrdenstvo, že sa nad nami Pán Boh
nejako zmiluje a vezme nás do Neba „aspoň tam, kde smeti vyvážajú“, ako
to raz istý brat kňaz povedal…

A tak sme sa aj z tohto dôvodu dostali do stavu, ktorý Andrew Hofer OP

opisuje slovami: „Hoci téma zbožštenia je pre kresťanskú vieru zásadná,
mnohí považujú jazyk „zbožštenia“ za nebezpečný, či ho rovno odmietajú
ako zásadne chybný. Napriek svojej dlhej histórii ako ústredného, na
Písme založeného spôsobu chápania spásy tak Východnej, ako aj Západnej
Cirkvi, dnes by sme mohli zbožštenie nazvať jedným z najlepšie ukrytých
tajomstiev Rímsko-katolíckej Cirkvi. Skutočné katolícke učenie o zbožštení
znamená, že na základe plánu Otca, milosťou Ducha Svätého, sa stávame
tým, čím je Kristus prirodzenosťou. Kresťania na západe znova objavujú
tému zbožštenia, ktorá pre nich až donedávna ostávala neznáma,
zabudnutá, alebo nebola dostatočne prijímaná ako ústredná pre kresťanský
život.“ (krátené)

Vďaka tomu môžeme dnes už častejšie naraziť na jasné predkladanie tejto

zásadnej náuky Cirkvi, samotného jadra kresťanskej viery – ako napríklad
na webovej stránke katechetického úradu košického gréckokatolíckeho
biskupstva: „Cieľom nášho kresťanského života je zbožštenie, tj.
pripodobnenie sa Bohu. Je to účasť človeka na živote Presvätej Trojice.“
 Ako sa to stane?
JE TO AKO V POPOLUŠKE: Popoluška sa stane princeznou a
kráľovnou. Ale nie tak, že by si sama vytvorila nejaké vlastné kráľovstvo a
nejako si sama pre seba vytvorila hodnosť a postavenie kráľovnej. To by sa
nedalo a nikdy by to ani nedokázala. Namiesto toho si vzala princa za
muža. Princ už princom je a zakrátko bude kráľom a má aj vlastné
kráľovstvo. V okamihu, keď Popoluška vzala princa za manžela, stala sa
na tom všetkom účastnou: Manžel je princ, aj ona je tak princeznou.
manžel bude zakrátko kráľom a teda aj ona bude zakrátko kráľovnou.
manžel vlastní svoje vlastné kráľovstvo, odteraz je to už aj jej kráľovstvo,
lebo je nevesta a manželka princa.

My sa zbožšťujeme rovnako: stávame sa „účastnými na Božej

prirodzenosti“ (2 Pt 1,4), prijímame od Boha „účasť na jeho svätosti“
(Hebr 12,10), aby sme tak z Božej lásky, milosrdenstva a nepochopiteľnej
prajnosti „účasťou v Bohu sa … [stali] milosťou tým, čím je Kristus svojou
prirodzenosťou.“ (Sv. Ján Damascénsky) Nikto z nás sa nemôže ani
nedokáže zbožštiť sám – úplne rovnako, ako postavička z počítačovej hry
nikdy a nijako nedokáže „vyskočiť von“ z počítača, do reálneho sveta a
sama sa stať počítačom, ak sa vrátime k nášmu príkladu o vzťahu Boha so
svetom. V tom je napokon podstata toho, čo nazývame hriechom: „Človek
ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne „zbožstvil“
v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, ale „bez Boha a
[uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa Boha“.“ (KKC 398) Všimli sme
si? Hriech prvého človeka v Raji (a všetok ostatný hriech každého jedného
človeka až podnes) nespočíval v tom, že by človek chcel byť ako Boh.
Veď to je úplne v poriadku, to isté chce aj boh a len kvôli tomu človeka
stvoril, aby sa v Bohu človek stal Bohom. Hriechom bolo ale to, že človek
síce chcel byť ako Boh, ale sám, svojimi vlastnými silami a spôsobmi, bez
Boh, dokonca v odpore a odboji voči Bohu. A to je hlúposť. Bez Boha a
mimo Boha zbožštenie objektívne nijako možné nie je. Chcieť byť ako
Boh, ale bez Boha a v odpore voči Bohu je rovnaké bláznovstvo, ako keby
stroskotanec na mori zápasil so záchranným člnom, považoval ho za
svojho nepriateľa a za prekážku svojho prežitia na šírom oceáne…

Tak, ako sa Popoluška nestala nejakou samostatnou kráľovnou povedľa

svojho princa, vlastniacou svoje vlastné kráľovstvo, iné od toho princovho,
ale vydala sa za princa a stala sa účastnou na jeho kráľovskom postavení a
na jeho kráľovstve, ani my sa nestávame nejakými inými bohmi vedľa
Boha. Niektorí ľudia hovoria: Ale veď my veríme v jedného Boha. Ak by
sa ľudia stávali bohmi, potom by už muselo byť na svete množstvo bohov,
celé tisíce a milióny, nie jeden! Samozrejme, že to tak nie je. Tak ako
Popoluška, aj my sa zbožšťujeme účasťou na Bohu, prostredníctvom
jednoty s Ním, ako o tom hovorí sám Ježiš: „Ja som pravý vinič a môj Otec
je vinohradník. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať
ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo
mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša
veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo
mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia
ich do ohňa a zhoria.“ (Jn 15,1.4-6) Všimli sme si? Ježiš hovorí, že spása,
Nebo, znamená byť v Ňom a On v nás tak úplne a bytostne, že sa sami
stávame ratolesťami toho istého Viniča, ktorým je On sám, náš Pán a Boh
– a teda sami tým Viničom sme! Nebyť súčasťou Viniča-Krista potom zase
znamená zahynúť a ostať stratení, čiže zatratení, čiže nezbožštení.

Tak aj Pavol o nás, o Cirkvi, vysvetľuje: „Preto muž zanechá otca i matku
a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo
je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5,31-32) Toto je zbožštenie:
stať sa s Kristom a teda s Bohom „jedným telom“, jedným bytím. Majster
Ján Eckahrt to v 14. storočí opísal slovami: „Niektorí ľudia si predstavujú,
že uvidia Boha, akoby on stal tam a oni tu, ale to nebude tak. Boh a ja sme
jedno. Poznávaním Boha sa približujem k nemu. Láskou ho prenikám.“

Toto je teda zásadný princíp nášho zbožštenia: dokonalá a úplná jednota

človeka s Bohom, tak úplná, že slovami iného mystika, Eckhartovho žiaka
a súčasníka, Jána Taulera, „Boh v duši žije, prebýva a pôsobí. Tu sa duša
stáva Bohu úplne podobnou, zbožšťuje sa. Milosťou sa stáva všetkým tým,
čím je Boh svojou prirodzenosťou. Je s Ním úzko spojená, je do Neho
ponorená a v Ňom povznesená nad samú seba!“

No a od tohto princípu, ktorým sa uskutočňuje Boží odveký zámer a tým je

naše zbožštenie sa v Bohu, sa odvíja aj celá technológia zbožštenia, ktorú
nám za týmto účelom Boh v Cirkvi daroval.
 Len už žiadne cukríky!
EXISTUJE JEDNA ROZŠÍRENÁ VERZIA KRESŤANSTVA – vlastne je
asi najrozšírenejšia zo všetkých, tiahnuca sa naprieč všetkými
kresťanskými denomináciami, niekde oficiálne, niekde neoficiálne – a
hlási sa k nej najskôr aj podstatná časť formálnych členov Katolíckej
Cirkvi. Ja sám súkromne som si ju nazval cukríkovým kresťanstvom.

Cukríkové kresťanstvo, to je predstava, v ktorej je Nebo niečo ako

„cukrík za odmenu“ a Peklo niečo ako „bič za trest“. Ak sme
dobrí, dodržiavame Desatoro, plníme si náboženské povinnosti a
uverili sme v Ježiša Krista ako v svojho osobného Spasiteľa (a
dokonca sa pomodlili tzv. Modlitbu hriešnika – nájdete ju napríklad
na zadných stranách niektorých biblií od Gedeoncov a pod.), tak
sme splnili Božie požiadavky. Za odmenu dostaneme „cukrík“, čiže
Boha nás vpustí do Neba. Ak sme to nesplnili, stále ešte môžeme
dúfať, že Boha nejako „ukecáme“, že sa nad nami nakoniec nejako
zmiluje (veď je vraj nekonečne milosrdný, nie?) a do toho Neba nás
nakoniec aj tak pustí. Nie sme predsa konečne žiadni zločinci, ani
nič podobné, že? Ak sa to ale nestane, ak Boh usúdi, že si zaslúžime
trest, dá nám namiesto „cukríku za odmenu“ „bič za trest“ a pošle
nás pykať za naše hriechy do strašlivého Pekla, plného mučenia a
dymu a bolesti a kvílenia, kde budeme môcť v pekelnom ohni
naveky rozjímať o svojej vlastnej hlúposti, hriešnosti a nekonečnej
Božej spravodlivosti…

Podľa tejto cukríkovej viery sme obyčajní, slabí a krehkí ľudia, neschopní
žiť podľa Ježišovho slova – ako to vyznal istý protestantský kazateľ:
„Ježišovo Kázanie na Hore je pre mňa nedosiahnuteľný cieľ, tu na zemi,
ale potrebujem ho, aby som si desaťkrát za deň uvedomil, prečo
potrebujem Spasiteľa!“ A tak, v zmysle tohto postoja, úplne postačí byť
napríklad aj „hnoj prikrytý snehom“, ak hovorieval zakladateľ
protestantizmu Martin Luther – ak to tak postačí Bohu a Jeho nárokom.
Alebo byť aspoň „medzi tými dobrými“ v porovnaní s ostatnými, byť v tej
„lepšej polovici“ (tretine, štvrtine,… podľa toho, nakoľko ‚optimistickí‘ v
tomto sme) – tak, aby sme už neboli medzi tými ‚zlými‘, ktorých Boh
nemilosrdne zvrhne do Pekla, ale medzi tými ‚dobrými‘, ktorých odmení
cukríkom Neba… Svätosť, podobnosť Bohu,… – to sú „kratochvíle
svätých“, niečo ako nadpráca, obdivuhodná, to iste, ale inak úplne
zbytočná a nijako nie podstatná, či dokonca nutná pre našu spásu. Určite
nič pre nás, „obyčajných kresťanov“, dúfajúcich v spásu pre Božie
prehojné milosrdenstvo na základe splnenia Božích „minimálnych
podmienok spásy“…

Výsledkom je výchova k priemernosti – od onoho Lutherovho „Buď

hriešnik a smelo hreš, ale ešte smelšie ver a raduj sa v Kristovi …
Kresťanstvo nie je nič iné ako ustavičný cvik v cítení toho, že nemáš
hriechu, hoci hrešíš, že však tvoje hriechy sú prehodené na Krista“ či
dokonca „Boh nespasí ľudí, ktorí nie sú ozajstnými hriešnikmi. A tak hreš!
Hreš silne! Ale ver v Krista ešte silnejšie“, až po rôzne „praktikovanie
zbožných skutkov“, v nádeji, že takto akoby potrestaním seba a
vynahradzovaním Bohu za svoje hriechy unikneme Božím trestom a
naopak, konaním obiet a sebazáporov a angažovaním sa v cirkvi a v
apoštoláte a v charite a v modlitbe a chodením do kostola si
nazhromaždíme dostatok dobrých skutkov na to, aby sme sa „preliali“
medzi tých ‚dobrých‘ a ‚spasených‘ a tak unikli zatrateniu v Pekle. Oba
krajné postoje sa líšia len mierou našich predstáv o tom, kde dobrý Pán
Boh nakreslil tú čiaru a čo predstavuje ono „nevyhnutné minimum“
potrebné na to, aby sme sa neocitli pod čiarou, čiže v Pekle… či stačí
proste uveriť onomu „Uveril som v Krista ako svojho osobného Spasiteľa,
mám odpustené hriechy a som spasený človek,“ alebo či k tomu je
potrebné ešte aj niečo pridať.

Je to vo svojej podstate zákonníctvo spojené s mentalitou zásluhovosti.

Spása sa neočakáva od Boha a Jeho nezaslúženej darovanej milosti, ale od
mojich zásluh, na základe ktorých potom zase Boh rozhodne, či som si ju
zaslúžil alebo nie. Jestvuje len rozdielnosť názorov, ako si musím od Boha
Dar spásy zaslúžiť: Či aktom uverenia v Krista ako osobného Spasiteľa
(protestantská verzia), alebo chodením do kostola a neporušením, aspoň
tak vážne, Desatora (populárny mýtus medzi katolíkmi), alebo byť tak
všeobecne vo svojich očiach dobrým človekom a spoľahnúť sa na to, že v
najhoršom Pána Boha nejako ukecáme a On sa nad nami nejako zľutuje,
veď predsa nie sme až takí zlí, aby sme si Peklo zaslúžili (asi
najrozšírenejšia mienka).
 Kinoverzia Neba
NEBO NIE JE VEC, ktorú by ste mohli dostať alebo nedostať. Nebo nie je
ani miesto, kam by Vás niekto, aj sám Boh, mohol vpustiť alebo nevpustiť
(porov. Youcat 52).

Nebo je stav. Stav, keď sme zbožštení. „Tento dokonalý život s

Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou
Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je
posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a
definitívnej blaženosti.“ (KKC 1024).

Je to stav, v ktorom:

1) SME tým, čím je sám svätý a dokonalý Boh: „[Kristus] Slovo sa stalo
telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2Pt 1,4): …
„Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom.“ „Keďže
jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal
našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.““ (KKC 460)

2) ŽIJEME to, čo žije Boh, Stvoriteľ a Vykupiteľ: „Boh, ktorý „prebýva v

neprístupnom svetle“ (1 Tim 6, 16), chce darovať svoj Boží život ľuďom,
ktorých slobodne stvoril.“ (KKC 52); „Boh je večná blaženosť, nesmrteľný
život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. Boh
chce slobodne darovať slávu svojho blaženého života. Také je jeho
„dobrotivé rozhodnutie“ (Ef 1, 9).“ (KKC 257); „Blaženosť nám dáva
účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“ (KKC 1721)

3) Všetko toto žijeme a všetkým tým sme TAM, KDE BOH, v Kruhu,
Jednote a Spoločenstve Najsvätejšej Trojice – a ani toto nie je miesto (veď
boh nie je viazaný na žiadne miesto, je všadeprítomný a technicky vzaté už
teraz „v Ňom žijeme, hýbeme sa a sme“, ako učí Pavol), ale stav, kvalita
vzťahu a jednoty, ktorú s Bohom v Bohu prežívame: „Posledný cieľ celého
Božieho poriadku spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty
Najsvätejšej Trojice.“ (KKC 260); „… účasť na Božej prirodzenosti a na
večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života
Najsvätejšej Trojice.“ (KKC 1721); „[Božia] Milosť je účasť na Božom
živote. Uvádza nás do intímnosti trojičného života.“ (KKC 1997)

Tento Dar spásy je Bohom daný zadarmo. Bodka. Nemusím si ho nijako a

ničím zaslúžiť. Ani skutkami, ani vierou. Ničím. Ani si ho nijako a ničím
zaslúžiť nemôžem. Povedané po ľudsky, „byť Bohom“ je pridrahý špás,
nad naše sily a možnosti. Ale Boh ho ponúka úplne zadarmo úplne
všetkým ľuďom úplne bez rozdielu, dobrým aj zlým, čnostným aj
hriešnym, ako svedčí Písmo: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil,
ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,17), „Otec poslal Syna za Spasiteľa
sveta“ (1 Jn 4,14) – celého sveta, všetkých ľudí, bez výnimky. „V Kristovi
Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5,19) a všetkým zadarmo ponúkol dar
spásy, ako svedčí Pavol: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú
ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“
(Rim 3,23-24) Sám Ježiš hovorí v podobenstve o Nebi ako o veľkej
hostine: „Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli,
zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.“ (Mt 22,10) V tejto
vete Ježiš súčasne odhaľuje dôvod, prečo niektorí ľudia napriek tomu
spasení nebudú a súčasne, čo musíme urobiť my sami a čo za nás nikto iný,
ani sám boh urobiť nemôže: Musíme sa spasiť. To znamená: musíme túto
zadarmo darovanú spásu, čiže zbožštenie, od Boha prijať. Tak, ako to o
človekovi učí Katechizmus: „Milosťou je povolaný k zmluve so svojím
Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať
namiesto neho.“ (KKC 257)

Ak pozvanie k tomuto stavu a životu s Bohom prijmeme, nastúpili sme

práve cestu spásy. Ak ho odmietneme, nastúpili sme rovnako slobodne a z
vlastného rozhodnutia cestu zatratenia. Spása totiž, ako sme si už isto
všimli, vyžaduje určité objektívne, nevyhnutné a neobíditeľné predpoklady
a podmienky:
Byť spasený znamená byť ako Boh. Ak netúžim vo všetkom, celým svojim
bytím skutočne byť ako Boh, tak som práve odmietol spásu a zvolil si
zatratenie, čiže Peklo.

Byť spasený znamená žiť to, čo žije Boh. Ak netúžim opravdivo žiť Božím
životom, nepáči sa mi, neláka ma, ak rozhodne, že ho žiť nechcem ani
nechcem konať Božie skutky a mať účasť na Božích dielach, tak som
práve odmietol spásu a zvolil si zatratenie, čiže Peklo.

Byť spasený znamená žiť tak hlbokú a dokonalú jednotu lásky s

Trojjediným Bohom, že sa s Ním stávame jeden tak, ako sú osoby Trojice v
tej istej láske Jeden a ako sa za nás modlí aj Ježiš k svojmu Otcovi: „Slávu,
ktoré si dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno, ja v nich
a ty vo mne“ (Jn 17,22n) Ak Boha nemilujem, ak nie je mojim Ženíchom a
vytúženým Manželom (porov. Zjv 21,9), mojim Milým (porov. Veľp.), s
ktorým túžim žiť túto jednotu tak, aby aj v mojom živote „bol Boh všetko
vo všetkom“ (1 Kor 15,28) – tak som práve odmietol spásu a zvolil si
zatratenie, čiže Peklo.

Viac než „cukríku za odmenu“ sa tak Nebo podobá „kinu za odmenu“:

Ak dostanete lístok do kina, musíte sa rozhodnúť, či vstanete,

oblečiete sa, pôjdete v danom čase do kina a film uvidíte, alebo či
to neurobíte – a napriek lístku neuvidíte nič a budete na tom
rovnako, ako keby ste žiaden lístok kúpený nemali.

„Lístok do Neba“ – šancu na zbožštenie – nám získal a zaplatil Ježiš

Kristus a už zakrátko zistíme, ako a čím presne.

Tento „lístok do Neba“, „poukaz na zbožštenie sa v Bohu“ potom

skutočne, úradne a oficiálne dostávame pri krste: „Kristova milosť je
nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým
do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo
zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás
prameňom diela nášho posvätenia.“ (KKC 1999), v ňom s nami Boh
uzatvára „zmluvu o zbožštení“ (porov. Youcat 194), manželskú zmluvu
Ženícha a nevesty (porov. Ef 5,31n).

No a my, len my a nikto než my teraz rozhodneme, či tento Dar prijmeme,

naučíme sa od Krista byť ako Boh, žiť Boží život a zamilujeme si jednotu
Trojice v Kristovom Tele, ktorým je Cirkev – alebo tento Dar odmietneme
a zvolíme si proti Božej vôli a Bohu napriek Peklo.
 Peklo
PEKLO JE PROSTÝ NÁSLEDOK odmietnutia zbožštenia sa v Bohu.

Ľudia si niekedy predstavujú Peklo ako nejaké miesto – možno dokonca

„plné ohňa a dymu a mučenia a múk, kde vás [Boh] pošle žiť a trpieť a
horieť a dusiť sa a kričať a plakať na večné veky do konca času“, ako sa vo
svojej naivnosti z kresťanstva vysmieva americký zabávač a ateista George
Carlin – a to vraj len preto, že sme Boha svojimi hriechmi rozhnevali,
urazili, nesplnili sme Jeho podmienky na udelenie „cukríka za odmenu“ a
preto nás teraz Boh odsúdil na večné muky v Pekle. To je hrôzostrašná
predstava, že totiž Boh, ktorý je Láska a ktorý človeka miluje a „ktorý
chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2,4), ktorý „vlastného Syna
neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32) a tak „v Kristovi …
zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy“ (2 Kor 5,19) nakoniec
človeka odsúdi za práve tieto hriechy na nekonečné, naozaj nikdy
nekončiace, večné, neodpustiteľné a nezrušiteľné kruté mučenie! Človek
chápe Marka Twaina, zarytého nepriateľa kresťanstva, keď tvrdí a kričí:
„Nič, absolútne nič v histórii, dokonca v celej histórii, sa ani zďaleka
nemôže zverskosťou vyrovnať vynájdeniu takej odpornosti, akou je peklo!“

Žiaľ, mnohí kresťania – zase sme pri probléme náboženskej nevedomosti!

– to tak skutočne veria, žijú, učia, obhajujú! Na niektorých nekatolíckych
stránkach sa dokonca úplne oficiálne dočítate hoci aj toto: „Áno, Boh je
milujúci, láskavý a milosrdný, ale je predovšetkým svätý a spravodlivý. Je
natoľko svätý, že nemôže tolerovať hriech. Je Boh, ktorý sa hnevá na zlých
a neposlušných ľudí (Izaiáš 5:25; Ozeáš 08:05, Zachariáš 10:3). … Boh je
večná a nekonečná Bytosť (Žalm 90:2), a preto si každý hriech zasluhuje
večný trest. Našim hriechom sa priamo dotýkame Božieho svätého,
dokonalého a nekonečného charakteru. Aj keď je naša myseľ obmedzená,
náš hriech je časovo neobmedzený. U Boha plynie čas úplne inak, a preto
naše hriechy ostávajú pred Ním stáť vo večnosti, a musia byť potrestané,
aby bola naplnená jeho svätá spravodlivosť. … Ten, kto je v pekle, tomu už
rozumie.“ (gotquestions.org)

Ešte šťastie, že v skutočnosti nič také nejestvuje…

Teraz si možno poviete: Moment, moment. Nehovoríme vari aj my,

katolíci, o „Božích trestoch“ a o „večnom treste zatratenia“?

Hovoríme. Ale, ako všade, aj tu musíme rozumieť, čo pod tým Cirkev

myslí! Katechizmus hovorí: „Hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech
nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými
večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na
druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie
k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v
stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného
„časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako
určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty
vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej
lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane
nijaký trest.“ (KKC 1472)

Trest za hriech je teda následkom hriechu. Nie pomstou, ktorú zvonku uvalí
na človeka Boh, ale následok, ktorý vyplýva zo samej podstaty toho, že
človek Boha odmietol. Tak, ako to vraví Ježiš: „Boh neposlal Syna na svet,
aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je
súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno
Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a
ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto
zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené.
Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v
Bohu.“ (Jn 3,17-21) Ježiš hovorí, že v prvom rade sám človek súdi seba a
určuje svoj osud a to tým, či Bohu uverí a príjme Boží Dar, alebo Mu
neuverí, Dar neprijme a tým sám seba odsúdi.
Výsledkom je Peklo – miesto dokonalej šialenej nudy. Zažívame to už vo
svete: veci nás dokážu na chvíľu zaujať, na chvíľu rozptýliť – ale potom
nás zunujú. Na internete boli uverejnené výsledky výskumu Kornelovej
univerzity v štáte New York: „Ukazuje sa, že hlavnou prekážkou k
dlhodobejšiemu šťastiu z vecí je adaptácia na ne. Akonáhle si na novú vec
zvykneme, predmet sa stáva obyčajným a nezaujímavým a my sa vydávame
za nákupom nových vecí. Tento proces potom stále znova a znova
opakujeme. … Okrem výletov a ciest za poznávaním či dobrodružstvom
nám podobný efekt dokážu spôsobiť aj rôzne príjemné mimoriadne udalosti
(svadba, promócie, narodenie dieťaťa), ale aj učenie sa novým
zručnostiam alebo tiež extrémny šport.“ (interez.sk) Časom ale omrzí aj to.
Sme stvorení byť bohmi, byť ako Boh, tento svet je pre nás primalý,
pritesný, príliš banálny. Malé dieťa najprv vzrušene objavuje hračky, ale
potom z nich vyrastie. Aj my sprvu vzrušene objavujeme a užívame tento
svet, ale potom z neho vyrastáme, stále viac nás nudí a nudí, sme, ako sa
vraví, „unavení životom“. „Si stvorený na Božiu slávu a na tvoju večnú
spásu, že toto je tvoj cieľ, toto je stredobod tvojej duše,“ vysvetľuje sv.
kardinál Róbert Bellarmin. Ak to ale odmietnem – čo mi ostane? Nuda.
Čistá nuda. Nuda k zblázneniu, nuda k zošaleniu – plná nenávisti k Bohu a
k tým, ktorí žijú v blaženosti a horkého hnevu z toho, že sa nám podľa nás
deje strašná krivda a že za náš stav sú na vine všetci ostatní s Bohom na
čele a preto ich nenávidíme ešte viac… Niekedy, na sklonku života, keď sa
niektorí ľudia menia na „jedovatých dedkov“ a „jedovaté babky“, môžeme
vidieť prvé záblesky Pekla už tu, na zemi…

Katechizmus to konštatuje slovami: „Hlavný trest pekla spočíva vo večnej

odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť,
pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.“ (KKC 1035). Všetko ostatné
utrpenie Pekla je potom už len druhotným následkom tohto odlúčenia.
 Súd
PÍSMO HOVORÍ, že aj Boh nás bude súdiť – ale ani nie podľa svojej
ľubovôle, ani nie podľa svojej „urazenosti“, ale podľa našich skutkov, ako
opakovane svedčí Písmo: „Ako Otca vzývate toho, ktorý súdi bez nadŕžania
osobám, každého podľa jeho skutkov“ (1 Pt 1,17) V čom tento súd
spočíva?

Slovom „skutky“ prekladáme v Písme grécke slová praxis a ergata. Praxis

znamená bežný všedný každodenný spôsob života a ergata, diela, to, pre
čo žijeme, na čom pracujeme, do čoho vkladáme svoje peniaze, svoj čas a
svoju námahu, pretože nám na tom záleží. Môžeme si k nim ešte pridať
slová, to, o čom sa bežne a radi zhovárame, pretože tým žijeme, sme v tom
zaangažovaní, zaujíma nás to – tak ako hovorí Písmo, že „podľa svojich
slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt
12,37)

Praxis aj ergata spolu s našou rečou vydávajú kompletnú a pravdivú

správu o tom, kto a akí sme, čo milujeme, pre čo žijeme, čo v skutočnosti
uctievame, čo je našim skutočným bohom. Boh potom už len – ako
rozhodca na futbale, ktorý potvrdzuje padnuté góly či spáchané fauly,
alebo ako posudková komisia, ktorá už len posúdi a potvrdí objektívny
daný stav – vyriekne aj Boh svoj rozsudok, ktorým definitívne potvrdí našu
voľbu:

Ak sú naše praxis, ergata a slová svetské, znamená to, že svetský spôsob

života milujeme, je nám blízky a netúžime sa ho vzdať. Boh nám potom už
len umožní to, čo milujeme a čo sme si slobodne a sami vybrali, žiť
naveky, bez vyrušovania, bez obťažovania: „Dobre, nemusíš do Neba.
Môžeš ostať v Pekle a tam žiť ďalej svoj svetský, nie-Boží život! Nech sa
stane, ako si si vyvolil!“
Ak sú naše praxis, ergata a slová Božie a nebeské, znamená to, že milujem
Boha a Nebo a všetko toto je nám milé, drahé a veľmi blízke. A Boh nám
tiež s láskou dopraje to, čo milujeme a čo sme si slobodne a sami vybrali:
„Fajn, poď! Môžeš tento nebeský život žiť naveky s Nami v Nebi! Nech sa
ti stane, čo si si zamiloval!“

Tak to dosvedčuje aj Katechizmus: „Na konci čias príde oslávený Kristus

súdiť živých i mŕtvych, odhalí skryté úmysly sŕdc a každému človekovi
odplatí podľa jeho skutkov a podľa toho, či milosť prijal, alebo odmietol,“
(KKC 682) a inde: „Otec „všetok súd odovzdal Synovi“. No Syn neprišiel
preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v
tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, dostane odplatu podľa
svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.“
(KKC 679)

Slovami biblistu Jozefa Heribana „Posmrtná odmena a trest človeka sú iba

logickým záverom jeho slobodnej voľby v konaní dobra, alebo zla počas
jeho pozemskej existencie“; slovami rehoľníka a humanistu Geralda
Vanna, Peklo je „stav definitívnej odlúčenosti od Boha, ktorý však nie je
výsledkom toho, že by Boh zavrhol človeka, ale toho, že človek zavrhol
Boha“; do tretice slovami Thomasa Mertona, ateistu, ktorý spoznal Krista a
stal sa trapistickým mníchom: „Nikto tam nemusí povinne. Kto tam ide,
robí to z vlastnej vôle a proti Božej vôli.“

Peklo je podmienkou nášho zbožštenia. Paradoxné, že? Ale byť ako Boh
znamená aj byť slobodný ako Boh, úplne a dokonale. Vrátane slobody
robiť rozhodnutia, ktoré budú definitívne a nemenné. Vrátane možnosti
takto definitívne a nemenne odmietnuť Boha a zbožštenie v Bohu. teda
vrátane možnosti bez Boha a proti Bohu si stvoriť Peklo…Keby sme túto
slobodu nemali, paradoxne by sme boli zatratení všetci – pretože bez nej
nemôžeme byť ako Boh a nebyť ako Boh znamená zostať opustený a
zatratený v Pekle…
 Vtelenie a kríž
ZBOŽŠTENIE SA DEJE ÚČASŤOU NA BOHU, dokonalou jednotou
Boha a človeka v osobe Krista, ako hovorí Ježiš: „Ostaňte vo mne a ja vo
vás.“ (Jn 15,4). Ježiš to kladie na jednu rovinu: Rovnako, ako my máme
byť v Ňom, musí aj On byť v nás. Skutočná jednota, Trojičná Jednota, do
ktorej sme povolaní, je v samej podstate jednota obojstranná: „Ja som v
Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14,11), hovorí Ježiš. Ježiš je tak dokonale
zjednotený s Otcom, že môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14,9)
Ale rovnako je aj Otec zjednotený s Kristom. Aby som sa aj ja stal tým,
čím je Ježiš a bol v Ňom, Ježiš musí byť ochotný rovnako sa stať tým, čím
som ja. Vetu „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom“ tak
môžeme parafrázovať slovami „Boh sa stal mnou osobne, aby som sa ja
osobne stal Bohom.“ Ak sa ja mám stať všetkým tým, čím je Boh, aj Boh
sa musí stať všetkým tým, čím som ja. Ak by Boh zo svojej strany toto
dielo zjednotenia neuskutočnil, naše zbožštenie by nijako možné nebolo.
Bez vtelenia Božieho Syna by nebolo žiadnej spásy.

Prečo smrť na kríži?

Vo svojom vtelení sa Boh nestal iba jedným človekom, podobným nám
ľuďom. Ako verí a vyznáva Cirkev, „Boží Syn sa svojím vtelením určitým
spôsobom zjednotil s každým človekom“ (KKC 521), „vtelením sa Ježiš tak
zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného
ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12)“ (KKC 432).

To však malo svoj desivý a strašlivý následok, cenu, ktorú musel Ježiš za
toto zjednotenie s nami zaplatiť.

Boh sa zjednotil s každým jedným človekom osobne a vzal na seba všetko,

čím ten človek je, okrem hriechu, ale vrátane bolesti a utrpenia hriechom
spôsobených. To preto, lebo ak aj hriech nepatrí k našej prirodzenosti a
môžeme ho odhodiť a nestaneme sa preto nejakými menšími ľuďmi,
naopak, až bez neho začíname byť naplno a dokonale ľuďmi, tým, čím nás
Boh stvoril, bolesť a utrpenie sú súčasťou našej osobnosti úplne rovnako,
ako boli napríklad Kristove rany, po Jeho zmŕtvychvstaní oslávené, ale nie
odstránené.

Boh zo svojej strany túto výzvu prijíma. Jeho historické vtelenie ako
konkrétneho človeka je vonkajším znamením Jeho zjednotenia sa s každým
jedným človekom osobne. A Jeho kríž, umučenie a smrť, sú zase
vonkajším znamením toho, že na seba berie bolesť a utrpenie každého
jedného človeka osobne.

Podľa vedcov z amerického Úradu pre štúdium populácie žilo počas celej
histórie až dodnes na Zemi asi 108 miliárd ľudí. Aby sme si trochu
uvedomili ten počet: ak by ste každému mali v svižnom tempe len podať
ruku a povedať „Dobrý deň!“ – a venovali by ste sa tomu bez prestávky 16
hodín denne a sedem dní v týždni, bez voľna, bez víkendov, tak
poslednému človekovi z tohto zástupu by ste podali ruku po bezmála
18 000 rokoch podávania rúk. Alebo inak: Ak by si stali do zástupu tak, že
na každý meter by sa zmestili za sebou dvaja, tak by na trase Zem –
Mesiac dlhej 384 000 kilometrov vytvorili zástup, kde v každom rade by
stálo vedľa seba 140 ľudí.

Ježiš, keď zomieral na kríži, tak pod týmto vonkajším znamením

podstupoval tú skutočnú obetu a tou bolo, že prežíval život každého
jedného z týchto (doteraz) 108 000 000 000 ľudí. V bezčasom okamihu
agónie, zatiaľ čo Ježišovo Telo viselo na kríži, Ježiš pristupoval ku
každému jednému človekovi na tejto zemi, ktorý kedy žil, žije, či pre nás
ešte len bude žiť, aby ho objal, privinul k sebe a zjednotil so sebou. A s
každým jedným takýmto privinutím sa do neho vlievala všetka bolesť,
tragédia, utrpenie, zúfalstvo, sklamanie, strach a všetky ostatné rany, ktoré
hriech v živote každého jedného z nich spôsobil i všetka ošklivosť a
ohavnosť hriechu samotného. Pre nás, ľudí, je často priveľa náklad nášho
jediného, pár desiatok rokov dlhého života. Netúžime nijako byť
„zaťažovaní“ trápením a bolesťou iných, veď „máme dostatok vlastného
trápenia“. Ba mnohí sa pod ťarchou utrpenia svojho jediného života zlomia
až natoľko, že sa ho rozhodnú dobrovoľne ukončiť samovraždou. A teraz
si predstavte Ježiša, ktorý nesie na sebe bolesť a utrpenie 108 miliárd ľudí.
Alebo povedané inak: Ktorý žije nekonečne dlhý a trýznivý život, trvajúci
odhadom 160× dlhšie, než je vek celého nášho Vesmíru (podľa súčasných
odhadov 13,8 mld. rokov), naplnený všetkou bolesťou a utrpením celého
ľudstva, všetkou tragédiou a desivosťou všetkého ľudského zla a hriechu!
Viete si to predstaviť? Nie, neviete... ani náhodou. To je niečo ďaleko,
ďaleko mimo aj tej najbujnejšej ľudskej predstavivosti: desivá, strašlivá,
obludná cena, ktorú Boh v človekovi Ježišovi Kristovi platí za naše
zbožštenie!

A za tým všetkým, myslím, stál Diabol, škeril sa na Krista a kričal: Tak

čo? Ešte nemáš dosť? Pozri na tú háveď, na tú špinu! Vykašli sa na nich!
„Zachráň sám seba, zostúp z kríža“ (Mk 15,30)! Veď vidíš, akí sú
bezcitní... ohavní... nepríjemní... otravní... nevďační... dokonca sa z teba
smejú, opovrhujú tebou... Kašli na nich! Vzdaj to! Daj na mňa, prijmi moju
ponuku a ja z teba urobím kráľa a panovníka a mocnára nad celou zemou a
už sa nikdy nebudeš musieť z touto biednou chátrou zhadzovať! Či nie si z
nekonečne vznešenejšieho rodu, ako oni? Nie sú viac, než prach po ktorom
šliapeš! Vykašli sa na nich, prekľaj ich, spáľ ich nebeským ohňom,
zaslúžia si to, nie raz, ale tisíckrát každý! Tak na čo čakáš?

Ale Ježiš „mu neodpovedal ani na jediné slovo“ (Mt 27,14). Jeho láska
prijímala všetko a každého z neslabnúcim súcitom, zmilovaním,
odpustením... až do úplne posledného. „Kristus, náš Spasiteľ, si vyvolil
kríž, aby na seba vzal vinu sveta a aby na sebe vytrpel utrpenie sveta,“
(Youcat 101) „musel si vytrpieť všetku nenávisť, všetku zlobu, všetok
hriech, všetky zločiny a všetku nelásku, ktorá kedy zahalila Zem. Musel si
vytrpieť mňa i teba.“ (Youcat – príprava na birmovku) A vtedy Diabol
pochopil, že je porazený, že „zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň
Dávidov“ (Zjv 5,5) a to nie silou zbraní, ani silou zla, ale silou Dobra,
ktoré jediné môže premôcť zlo, silou Lásky, ktorá jediná premáha sebectvo
a pýchu hriechu...
 Najväčší Ježišov zázrak
Bolo by normálne, ak by to Ježiš hoci aj niekde hneď na začiatku – možno
pri prvej miliarde, aj to by už bol desivo heroický výkon! – vzdal a využil
možnosť „záchrannej brzdy“, ktorú mal stále na dosah ruky: „Alebo si
myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal
viac ako dvanásť plukov anjelov“ aby ma zachránili (Mt 26,53)?

Bolo by úplne pochopiteľné, ak by Ježiš z Hrobu vyšiel šedivý hrôzou,

pomätený, roztrasený, bľabotajúci a zlomený všetkou tou desivou hrôzou,
ktorú prežil.

Alebo keby vyšiel von rozpálený do biela a volal o pomstu, krutú pomstu
za všetko to desivé, neznesiteľné zlo, ktoré ľudstvo bez mihnutia oka
popáchalo – máte aj sami občas také nutkanie ku krutej pomste, keď vidíte
občas hoci len maličký zlomok niečoho fakt krutého, sadistického,
bezcitného,... že? A to je len nekonečne malilinkatý zlomok! Čo potom
nielen vidieť, ale zažiť, nielen zlomok, ale všetko?

Bolo by to všetko očakávateľné a pochopiteľné. Všetko – len nie to, čo sa

stalo: Že po tom všetkom, po tej desivej, strašlivej skúsenosti, Syn človeka
Kristus Ježiš vyjde von... stále pri zmysloch... bez volania po pomste na
perách... stále milujúci, stále odpúšťajúci, bezvýhradne, bezpodmienečne,
zadarmo, všetkým, všetko,... a Jeho prvé a zásadné slová budú: „Pokoj
vám!“

Tomuto hovorím ZÁZRAK! V porovnaní s ním oživenie, uzdravenie,

chodenie po vode, premenenie vody na víno, utíšenie búrky, či
rozmnoženie chlebov nie sú viac, než púťové kejkle. Všetky sú nekonečne
zatienené týmto najväčším, najzázračnejším zázrakom, aký Kristus kedy
vykonal, vyjadreným v tej jedinej vete: „Pokoj vám!“
Nazývame to SPÁSOU (čiže ZÁCHRANOU) a Krista SPASITEĽOM
(čiže ZÁCHRANCOM), pretože ak by si Boh povedal: „To je priveľa,
takúto cenu za zbožštenie zlých a nevďačných ľudí nezaplatím!“ – tak by
sme boli stratení, raz a navždy zatratení, bez nádeje na zbožštenie…!

Nazývame to VYKÚPENÍM a Krista VYKUPITEĽOM, pretože za našu

šancu zbožštiť sa musel vtelený Boh sám nesmierne kruto zaplatiť, súčasne
ale touto cenou nás samých vykúpil, vyslobodil z tohto sveta, zo zajatia
hriechu a umožnil nám emigrovať do Neba.
 Duch Svätý
JEŽIŠ HOVORÍ: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem,
Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7) Prečo
je pre nás príchod Ducha Svätého tak dôležitý?

Naše posvätenie – čiže naše zbožštenie – sa uskutočňuje v Duchu Svätom.

Tak to učí Ježiš, ktorý vraví: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha,
nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5). Tak to opakuje
Katechizmus, ktorý vysvetľuje: „Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje
veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom“
(KKC 1129). Preto oné slová apoštola Pavla: „Kto nemá Kristovho Ducha,
ten nie je jeho … všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi“ (Rim
8,9.14). Duch Svätý je ten rozdiel medzi spaseným a zatrateným človekom,
medzi človekom podobným Bohu a človekom zjednoteným s Bohom.

Dar Ducha a dary Ducha

V tejto veci jestvuje jeden vcelku rozšírený omyl – a tým je nerozlišovanie
medzi darmi Ducha Svätého a Darom Ducha Svätého. Pre mnohých ľudí
mať dary Ducha Svätého automaticky znamenám, že majú aj Dar Ducha
Svätého, čo nemusí byť pravda. A keď na niekom nevidia nimi očakávané
prejavy darov Ducha Svätého – často je to napríklad modlenie sa v
jazykoch –, myslia si, že dotyčný nemá ani Dar Ducha, čo tiež vonkoncom
nemusí byť pravda.

Dary Ducha Svätého sú tu od nepamäti. Sú to nástroje, ktoré udeľuje

Ducha Svätý ľuďom, aby s ich pomocou vykonali Božie dielo, na ktoré ich
Boh povolal.

Boli prítomné už v Starom zákone, kde napríklad čítame: „Samuel vzal roh
s olejom a pomazal [Dávida]… A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov
duch“ (1 Sam 16,13). Podobne to čítame u Samsona, Samuela, Eliáša či
Elizea, o Mojžišovi ani nehovoriac.

Naproti tomu Dar Ducha je darom samotného Ducha Svätého, Duch Svätý
sám je tým Darom. V Ňom sa nám dáva sám Boh a s Ním všetko, čím Boh
Je a čo Žije – preto nás Dar Ducha Svätého zbožšťuje, robí Božími synmi a
dcérami a uvádza do Božieho Kráľovstva, ktorým nie je nič iné, než sám
Boží Trojičný Život. V Starom Zákone prítomný nebol, pretože Jeho
zoslanie bolo viazané na Ježišovo oslávenie na kríži, ako svedčí Písmo, že
„ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ (Jn 7,39) Duch
Svätý je totiž Duchom Ježiša Krista. Prijať Kristovho Ducha znamená, že
„my všetci, čo prijímame jedného a toho istého Ducha, totiž Svätého,
určitým spôsobom sa spájame … s Bohom“ (sv. Cyril Alexandrijský). Ale
ako by sme sa mohli takto spojiť v Duchu Svätom so samým Bohom, keby
sa tento Boh najprv v Ježišovi Kristovi nespojil s každým jedným z nás aj
za cenu toho, že na sebe samom vytrpel všetok hriech, všetko zlo a všetku
bolesť každého jedného z nás? Až keď toto všetko Boh v Kristovi na kríži
vykonal a tak sa zjednotil s nami, mohol nám byť daný samotný Duch
Svätý a nielen Jeho dary!

Dar Ducha Svätého je len jeden a Ním je Boží Život, Boh sám.

Darov Ducha Svätého je naopak množstvo – a len niektoré z nich spomína

Apoštol, keď vyratúva: „Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný
podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a
iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný
prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný
vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý
rozdeľuje každému, ako chce“ (1 Kor 12,8-11). A je ich ešte omnoho,
omnoho viac.

Dar Ducha Svätého a dary Ducha Svätého sa často vylievajú na človeka

súčasne, ako o tom svedčia Skutky apoštolov: „Keď na nich Pavol vložil
ruky, zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali“ (Sk
19,6).
Inokedy ale mať dary Ducha Svätého vôbec nemusí znamenať mať aj Dar
Ducha Svätého, ako svedčí sám Ježiš, keď hovorí: „Mnohí mi v onen deň
povedia: “Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali
sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa
zázrakov?” Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa
vy, čo páchate neprávosť“ (Mt 7,22-23).

Preto dary Ducha Svätého – to, že sa niekto modlí v jazykoch, že

prorokuje, uzdravuje, koná zázraky,… – nie sú dôkazom toho, že je svätý a
žije v spojení s Kristom. A ich absencia tiež nemusí byť znakom toho, že
dotyčný nemá Dar Ducha – aj keď to tak často naozaj je. Nie všetky
charizmy sú navonok jasne viditeľné, či veľké a ohromujúce (Lumen
gentium 12), ako svedčí aj Pavol: „Robia všetci zázraky? Majú všetci dar
uzdravovať? Hovoria všetci jazykmi? Vari všetci vysvetľujú?“ (1 Kor
12,29-30). Hans Buob k tomu hovorí: „Boh môže použiť aj hriešnika, aby
zaistil spásu druhým“ – a o tom dary Ducha sú. Sú nástrojom, akoby
„Božou lopatou“, určenou na to, aby s ich pomocou bolo konané Božie
Dielo a ľudia zachraňovaní zo spárov hriechu a zatratenia. Boh ich dáva
kvôli práci, ktorá je s nimi konaná – nie kvôli kvalitám toho, kto s ich
pomocou koná.

„Ovocie Ducha je poznávacím znamením svätosti,“ pokračuje Hans Buob,

to, o ktorom píše Pavol: „Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť,
dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23). Ono je dôkazom
toho, že v nás je Dar Ducha a my vďaka tomu z Božej Moci žijeme podľa
slov Písma: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a
žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (Gal 5,24-25)

Zoslaním už nie darov Ducha Svätého, ktoré tu boli aj pred Ježišom, ale
samého Ducha Svätého ako Daru Boha nám ľuďom, v ktorom sa sám Boh
celý a úplne daruje človekovi, sa otvorila brána pre „Fázu II“ Kristovho
vykupiteľského diela.
 Cirkev a Fáza II
JEŽIŠ PO SEBE NEZANECHAL žiadnu pozemskú ríšu. Žiadne veľkolepé
stavby. Dokonca ani žiadne knihy. Ani Bibliu! Starý Zákon bol v Jeho
dobe už napísaný – a On sám Nový Zákon nenapísal, ani nikomu
neprikázal či neradil, aby dačo podobné napísal. Namiesto toho sústredil
všetky svoje sily na jednu jedinú vec a tou je – Cirkev. Ježiš sám to
vyhlasuje slovami: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a
pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18) Apoštol Pavol vysvetľuje
kresťanom v Efeze, že „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,
aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil
Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale
aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5,25-27).

Prekvapivé? Ježiš ako zakladateľ organizovanej Cirkvi? Cirkev, ako cieľ

Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania? Dnes, keď mnohí ľudia kričia
„Ježiš áno, Cirkev nie!“ a stavajú Krista a Cirkev (či ako tomu hovoria,
„organizované náboženstvo“) do protikladu? Ak však pozorne čítame
Božie slovo, vidíme v ňom tento Boží Kristov plán veľmi jasne a zreteľne!

Zakladateľ Cirkvi
Ján vo svojom Evanjeliu vysvetľuje, že Kajfáš „ako veľkňaz toho roka
prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ, a nielen za národ, ale aj preto,
aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,51-52). Ježiš o tomto
zhromaždení hovorí: „Ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých
pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32), „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto
ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a
jeden pastier“ (Jn 10,16). Aby toto zhromaždenie uskutočnil, zhromažďuje
okolo seba Dvanástich, apoštolov, aby oni boli základom tohto Jeho Diela.
Potom sa obracia na prvého z nich, Petra a hovorí mu: „Ty si Peter a na
tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám
kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a
čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,18-19).

Po zmŕtvychvstaní Ježiš, Dobrý Pastier, sám dosadzuje Petra na svoje

vlastné miesto Pastiera ako svojho námestníka slávnostným trojitým: „Pas
moje baránky!" … "Pas moje ovce!" …"Pas moje ovce!““ (Jn 21,15-17).
A potom všetkým apoštolom dohromady hovorí, poveruje ich a zaručuje sa
im slovami: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i
Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám
prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt
28,19-20). Okolo tohto úradu apoštolov, ktorý má podľa slov Krista trvať
až do konca sveta a ktorého spoľahlivosť On sám zaručuje po všetky dni až
do konca sveta, sa potom začína toto zhromažďovanie.

Ježiš sa svojim vtelením za cenu nesmiernej obety už zjednotil s každým

jedným človekom na zemi, aký kedy žil, žije, či z nášho pohľadu ešte len
bude žiť. Dokázal to a zvíťazil. Teraz nastáva čas na spustenie „Fázy II“
Božej spásonosnej ekonómie. Je čas, aby sa otvorila možnosť ľuďom
zjednocovať sa s Kristom. začína sa dielo „nového stvorenia“ (porov. Gal
6,15), kladú sa základy „nového Neba a novej Zeme“ (porov. 2Pt 3,13). A
začína to úplne rovnako, ako pri prvom stvorení.

Čítame, že „vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho
nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7)

Teraz sa to opakuje. Ježiš najprv zhromažďuje „prach“ svojho nového Tela

– a ním sú učeníci: „Vrátili [sa] do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá
Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v
sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene … - bolo tam
zhromaždených asi stodvadsať ľudí.“ (Sk 1,12n.15).

Potom, ako kedysi na počiatku, vdýchol do tohto tela Ducha: „Keď prišiel
deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot
z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I
zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich
spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý.“ (Sk 2,1-4)

V tej chvíli sa „prach“ učeníkov stal Telom Ježiša Krista, čiže Cirkvou,
ako svedčí Písmo, že Otec Krista „ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi,
ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“ (Ef
1,22-23) a pokračuje: „Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí
si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto
muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v
jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef
5,29-32)

Kristus prostredníctvom Cirkvi začína všetkých ľudí priťahovať k sebe,

aby tak Cirkev – samo toto slovo, mimochodom, značí v pôvodine
zhromaždenie! – aby teda Cirkev bola oným „jedným stádom“,
zhromaždeným okolo „jedného pastiera“, Krista, v ktorého Mene a z
ktorého poverenia v nej až do konca sveta viditeľne koná úrad a zbor
apoštolov a ich nástupcov, biskupov (prvého ustanovil sám apoštol Peter a
je to apoštol Matej) a kde námestníkom Krista Pastiera je viditeľne až do
skončenia sveta Peter a jeho nástupcovia, pápeži.

Máme byť cirkevní?

Dnes je moderné hovoriť, že kresťan má byť „biblický“, naša viera má byť
„biblická“, čo nie je „biblické“, to nie je spoľahlivé… V skutočnosti sama
táto zásada je nebiblická, pretože v samej Biblii (čiže Písme Svätom) nie je
po nejakej podobnej zásade ani stopa. Pre prvých kresťanov nebolo až tak
dôležité, aby boli „biblickí“, ale aby boli v prvom rade „cirkevní“. Keď
majú apoštol Pavol a Korintskí kresťania pochybnosti o tom, ako
kresťansky žiť, neuchýlia sa k štúdiu Písma. Namiesto toho „rozhodli, že
Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k
apoštolom a starším do Jeruzalema“ (Sk 15,2), aby tak Cirkev určila, čo a
ako je Kristova vôľa! Ignác Antiochijský, ktorý bol žiakom samého
apoštola Jána, píše: „Ako teda Pán neurobil nič ani sám, ani cez apoštolov
bez Otca, s ktorým je spojený, tak ani vy nerobte nič bez biskupa a kňazov.
… Veď Ježiš Kristus, náš neodcudziteľný život, je jedno s Otcovou vôľou,
ako aj biskupi, ustanovení po šírej zemi, sú jedno s vôľou Ježiša Krista.“ A
veľký ranokresťanský teológ, sv. Irenej z Lyonu, žiak sv. Polykarpa
mučeníka, žiaka sv. Jána apoštola, píše: „Pravdivé poznanie, to je učenie
apoštolov, starobylé usporiadanie Cirkvi po celom svete … v postupnosti
biskupov, ako nasledovali po sebe na každom mieste, kde Cirkev jestvuje, a
ktorá siaha až po nás.“

Cirkev je to jediné, čo Boh Ježiš Kristus na tejto zemi sám osobne a

priamo – nie cez nejakého Ním povereného človeka – urobil, jediné, čo
nám po sebe zanechal.

Cirkev je pokračujúce vtelenie Ježiša Krista. „Prach zeme“ spojený s

„Duchom Ježiša Krista“ – a výsledkom je „Nový Adam“, ako o ňom píše
Pavol, že „ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.
… Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim
Duchom.“ (1 Kor 15,22.45)

Cirkev je plnosťou Krista samého, ako sme už počuli. „Náš Vykupiteľ sa

ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil,“ (sv. Gregor
Veľký, pápež), „Ten, čo pozerá na Cirkev, pozerá priamo na Krista, ktorý
stvárňuje sám seba a očakáva svoj vzrast ustavičným pridávaním
spasených ľudí,“ (sv. Gregor Naziánsky) „Ježiš Kristus a Cirkev, to je
podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém.“ (sv.
Jana z Arku)

V Cirkvi je Kristus sám osobne telesne a hmatateľne prítomný a my

zisťujeme, že slová, ktoré by sme sprvu považovali za obrazné, myslí Ježiš
úplne, ale úplne doslovne, napríklad: „Čokoľvek ste urobili jednému z
týchto mojich najmenších bratov [čiže členov Cirkvi – pozn. red.], mne ste
urobili,“ (Mt 25,40) či slová Pavlovi, prenasledujúcemu členov Cirkvi:
„Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? … Ja som Ježiš, ktorého ty
prenasleduješ.“ (Sk 9,4-5)
No a prečo práve Cirkev? Na to odpovedá Ježišovo Evanjelium!
 Evanjelium
JEŽIŠ SVOJE DIELO ZAČAL OHLASOVANÍM EVANJELIA.
Evanjelium, eu angelion v gréčtine, ktorou je Nový Zákon napísaný,
znamená dobré posolstvo, dobrú správu. V dobe Krista a zrodu
kresťanstva sa slovom evanjelium označovali aj cisárske skutky – či sama
zvesť o príchode cisára – a s ním spojené napravenie krívd, úľava pre
obyvateľstvo, skutočné vykúpenie, ktoré cisár isto prinesie a svojou mocou
uskutoční, aspoň tak v to ľudia v tej dobe dúfali. Ježiš, ako opravdivý Boží
angelos – čo v gréčtine znamená posol, herold (porov. Mal 3,1) –
prichádza od svojho Otca, aby veľmi oficiálne a úradne oznámil ľudstvu
Otcovo Eu angelion, Evanjelium o Božom panovníckom rozhodnutí a
Božom konaní. O aké rozhodnutie a konanie to ide? „Naplnil sa čas a
priblížilo sa Božie kráľovstvo“, oznamuje Ježiš. Toto je jadro „Božieho
Evanjelia o Božom kráľovstve“ (porov. Mk 1,14; Mt 4,23): Boh práve
začína ustanovovať svoje Kráľovstvo. To je zaiste veľká a nesmierne
závažná vec! Ako na ňu zareagovať? Ježiš hovorí: „Verte Evanjeliu“, čiže
uverte tejto zvesti!

Dobre, mi jej veríme. Čo ďalej? Ježiš hovorí: „Kajajte sa!“ – v gréčtine

metanoiete, robte metanoiu. Metanoia je doslovne zmena myslenia a to
veľmi hlboká a radikálna, tak hlboká, že je vlastne zmenou celej naše
osobnosti, ako to vysvetľuje apoštol Pavol: „Máte odložiť starého človeka s
predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do
skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového
človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“
(Ef 4,22-24). Kto nás ale tomuto novému mysleniu, novej osobnosti naučí?
Predsa Cirkev, tak, ako jej to – konkrétne úradu apoštolov – sám Ježiš
nakázal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému
stvoreniu“ (Mk 16,15), „učte všetky národy… a naučte ich zachovávať
všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19n). Aj miestom, kde tento nový
život môžem žiť, je takisto len Cirkev. Nikde inde sa takýto nový život v
Bohu a s Bohom nežije, iba v nej.

Potom je tu krst, ako o ňom hovorí Ježiš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude
spasený“ (Mk 16,16). Kde nájdem tento krst? Kto mi ho udelí? Predsa
Cirkev – apoštoli a ich nástupcovia, ako ich poveril a splnomocnil sám
Kristus: „Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19).

Ale ani to ešte nie je všetko. Nehovorí vari Ježiš: „Kto je moje telo a pije
moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo
je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6,54-55)? Kde nájdem
tento Pokrm? Predsa v Eucharistii, ako svedčí apoštol Pavol: „Pán Ježiš v
tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal:
"Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. "
Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v
mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku."“ (1
Kor 11,23-25). Kde ale nájdem Eucharistiu, kto mi tento Pravý Pokrm dá,
aby som aj ja mal večný život? Zase Cirkev – a zase konkrétne apoštoli a
ich nástupcovia, biskupi, ako vysvetľuje sv. Justín Filozof v 2. storočí:
„Apoštoli nám vo svojich pamätiach, ktoré sa volajú evanjeliá, zanechali,
čo im prikázal Ježiš: že on vzal chlieb, vzdával vďaky a povedal: „Toto
robte na moju pamiatku! Toto je moje telo.“ A podobne vzal kalich,
vzdával vďaky a povedal: „Toto je moja krv.“ A toto odovzdal iba im.“ Sv.
Ignác Antiochijský, žiak apoštola Jána, hovorí na prelome 1. a 2. storočia
rovnako: „Nech je za pravú Eucharistiu považovaná tá, ktorú koná biskup,
alebo koho on poveril.“

A ono Božie Kráľovstvo, ktoré Ježiš ohlasuje a ku ktorému všetko toto

smeruje – kde je, čím je? A Písmo odpovedá: „Poď, ukážem ti nevestu,
Baránkovu manželku!" A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký vrch a
ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha ožiarené
Božou slávou“ (Zjv 21,9-11). Kto je táto Manželka Kristova, Nevesta
Baránkova? „Muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a
budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a
Cirkvi“ (Ef 5,31-32), učí Pavol. Nebo, to je Cirkev! Cirkev, to je Nebo!

Kristovo evanjelium je teda viac, než len správa. Je to súčasne aj konanie,

Božia moc, ktorou Boh svoj zámer hneď aj uskutočňuje, ako sám vraví:
„Moje slovo … nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a
vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55,11). A aj keď časom niečo z toho
Cirkev a jej apoštoli a biskupi zapísali do kníh Písma Svätého Nového
Zákona – je to stále len časť Evanjelia, ktorého plnosťou bola, je a navždy
bude len a jedine „Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3,15).
Len a jedine v nej „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý
dvojsečný meč“ (Hebr 4,12), pretože nie je len „zvukom“, ale Živým
Slovom, samým Kristom.
 Univerzálny nástroj
zbožštenia
TÁTO KRISTOVA CIRKEV je univerzálnym Božím nástrojom spásy a
zbožštenia človeka. Katechizmus to hovorí hutne a jasne slovami: „Svet bol
stvorený kvôli Cirkvi,“ hovorili kresťania prvých čias. Boh stvoril svet
kvôli účasti na svojom božskom živote. Táto účasť či spoločenstvo sa
uskutočňuje „zhromažďovaním“ ľudí v Kristovi a toto „zhromažďovanie“
je Cirkev. Cirkev je cieľom všetkých vecí. Aj bolestné udalosti, ako pád
anjelov a hriech človeka, dopustil Boh iba ako príležitosť a prostriedok,
aby rozvinul celú silu svojho ramena a plnú mieru lásky, ktorú chcel dať
svetu: „Ako totiž jeho [Božia] vôľa je dielom a toto [dielo] sa volá svet, tak
aj jeho zámer je spása ľudí a tento [zámer] bol nazvaný Cirkev.“ (sv.
Klement Alexandrijský)“ (KKC 760) Aby mohla túto svoju úlohu plniť, má
svoje jedinečné charakteristické vlastnosti:

Je jedna
Písmo síce hovorí o „cirkvách“ v množnom čísle – napríklad „po
jednotlivých cirkvách ustanovili starších“ (Sk 14,23), alebo „Cirkvi sa
upevňovali vo viere a deň čo deň sa zväčšovali počtom“ (Sk 16,5) a pod.
Súčasne sa ale nijako netají faktom, že všetky tieto cirkvi sú iba časťami
jedinej Cirkvi, jediného Kristovho Tela – „Je Kristus rozdelený?“ (1 Kor
1,13) –, jedinej Kristovej Nevesty a Manželky – „Môžem teda vziať
Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky? Vonkoncom nie!“ (1 Kor 6,15).
Preto keď Písmo hovorí o konkrétnych cirkevných spoločenstvách, hovorí
o cirkvách v množnom čísle, tak, ako to robí aj dnešná Katolícka cirkev,
keď diecézy nazýva miestnymi cirkvami. A kedykoľvek hovorí o Cirkvi
ako takej, hovorí o nej vždy len a jedine v jednotnom čísle. Hovorí tak sám
Ježiš: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16,18); píše
tak Pavol, napríklad: „aby sa teraz skrze Cirkev kniežatstvám a
mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť“ (Ef 3,10),
či inde „na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre
jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Sám Ježiš sa modlí za jednotu
svojej jedinej Cirkvi slovami: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a
ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn
17,21). Jednota je totiž znakom Božieho diela – rozdelenie je znakom
Satanovho rozdelenia, ako svedčí v Písme Gamaliel: „ak je tento zámer
alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa“ (Sk 5,38) a ako o tých, ktorí
zanechali Krista, píše Ján: „A ako ste počuli, že príde antikrist, tak teraz
vystúpilo mnoho antikristov. Z toho poznávame, že je tu posledná hodina.
19
Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Lebo keby boli z nás, boli by zostali
s nami. No malo sa ukázať, že tí všetci nie sú z nás“ (1 Jn 2,18-19).
Posolstvo Písma je jasné: kto nezachová jednotu s Cirkvou, kto poruší jej
jednotu, je antikrist… Dôsledky (aj dejinné) si vieme domyslieť každý…

Je viditeľná
Keď v 16. storočí stihla svet a Cirkev pohroma menom Reformácia, presne
toto urobila: nakoľko mohla, zničila a rozbila jednotu Cirkvi. A, aby sa
splnilo Písmo, sama sa začala nekontrolovane štiepiť. Ján Kalvín v liste
Filipovi Melanchtonovi píše: „Je iste dôležité, aby sa budúce generácie
nedozvedeli o rozpore medzi nami. Bolo by totiž nevýslovnou fraškou, že
my, ktorí stojíme v opozícii voči celému svetu, sme sa na samom počiatku
Reformácie jeden s druhým nezhodli…“ Ale nasledujúce generácie sa to
dozvedeli, okamžite a hneď. Dnes máme na svete okolo 33 000 rôznych
protestantských cirkví a denominácií. A to je problém. Nemôžeme veriť v
33 000 pravých Kristových Tiel, Neviest, Manželiek, Cirkví. To je
nemožné a odporuje to Biblii tak krikľavo, že sa to nijako nedá pripustiť.
Môžeme síce vyhlásiť, že „Ja mám pravdu a ostatných 32 999 sa mýli“ –
ale to je veľmi odvážne vyhlásenie a nič nerieši – pretože v zmysle
protestantskej zásady „Ja, moja Biblia a moje pochopenie Biblie sú jedinou
autoritou“ si toto, samozrejme, môže povedať každá z tých 33 000
denominácií. Všetky sú pritom rovnako biblické, rovnako sa odvolávajú na
Ducha Svätého, v mnohých sa dejú znamenia a zázraky… Nakoniec sa z
toho zrodila doktrína o „neviditeľnej Katolíckej Cirkvi“, do ktorej patria
všetci spasení, ale nikto nevie, kto to naozaj je – a teda ani nikto nevie, kde
táto Cirkev je (preto je neviditeľná). Tu, na zemi, sme všetci len akési
denominácie, pričom niektorí členovia týchto denominácií, nevieme kto, sú
členmi onej neviditeľnej Cirkvi. Táto doktrína bije do očí menej, ako viera
v 33 000 Kristových Tiel – ale je stále na nože s Bibliou. Pre Bibliu Cirkev
je viditeľná a konkrétna. Biblia nepozná ani náznak nejakej neviditeľnej
Cirkvi. Kresťanstvo prvých 15 storočí, až do Reformácie, o niečom
podobnom ani nechyrovalo. Písmo i rané kresťanstvo pozná len jednu
viditeľnú, organizovanú, štruktúrovanú Cirkev, ktorá je viditeľným
Kristom na zemi. Inak by, neviditeľná, nemohla byť Telom Ježiša Krista,
keď sám Kristus hovorí o svojom Tele: „Dotknite sa ma a presvedčte sa!
Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám!“ (Lk 24,39) Len ako
taká môže mať ďalšiu dôležitú vlastnosť:

Je autoritatívnou zárukou pravdy

Už sme spomenuli slová Pavla, že Cirkev je stĺp a opora pravdy. Apoštoli
nie sú biblickí. Sú autoritatívni. Petrova kázeň na Turíce nie je exegézou
Písma. Je ohlasovaním na základe autority a poznania, ktoré Peter od
Krista má. Peter nemá problém nebiblicky pokrstiť Kornélia. Nebiblicky
ustanoví úrad diakonov. Pavol v prípade pochybností v Antiochii
neustanoví skupinu, ktorá by skúmala Písma a pripravila nejakú biblickú
analýzu, ale vypraví sa za Petrom a apoštolmi do Jeruzalema, aby oni
rozhodli, čo je správne. A dekrét tohto Jeruzalemského koncilu ani
náhodou nie je biblický, skôr vibruje autoritou, vedomý si toho, že je
hlasom Cirkvi a teda hlasom samého Krista: „Duch Svätý a my sme
usúdili…“ (Sk 15,28), či ako dosvedčuje sám Ježiš: „Kto vás počúva, mňa
počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda
tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10,16) Sám Pavol, keď má pochybnosti o tom,
či hlása pravdivú zvesť, neuchyľuje sa k štúdiu Písma, ani nehľadá nejaký
„vnútorný hlas Ducha“, ale, ako píše: „Potom po štrnástich rokoch som
znova šiel s Barnabášom do Jeruzalema … a predložil som im evanjelium,
ktoré hlásam medzi pohanmi; ale v súkromí tým, čo niečo znamenali, či
nebežím alebo či som nebežal nadarmo. … Jakub, Kéfas a Ján, ktorých
pokladali za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na znak
spoločenstva.“ (Gal 2,1-2.9).

Cirkev je posledná a neodvolateľná autorita. Nie Písmo (ktorého NZ časť v

tej dobe ešte neexistovala a trvalo bezmála 400 rokov, kým Cirkev NZ
vôbec zadefinovala, pretože prví kresťania neboli biblickí, ale cirkevní), ale
Cirkev, ako hovorí sám Ježiš: „Keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti
je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,17). Túto funkciu žiadna „neviditeľná
cirkev“ ani žiadna „denominácia“ viac spĺňať nemôže. Ba ani si nemôže
niečo podobné nárokovať. Preto nič podobné žiadna denominácia ani robiť
neskúša… čím každá iba dokazuje, že ona sama Cirkvou nie je, ale ani ňou
hlásaná „neviditeľná cirkev“ ňou byť nemôže, pretože bez Kristom
darovanej štruktúry, dokonca neviditeľná (a teda popierajúca, že je
Kristovým telom, pretože „nemá mäso a kosti“ (Lk 24,39)) túto podstatnú
funkciu Kristovej Cirkvi splniť nemôže. A teda ňou ani nie je.

Je apoštolská
Kristova Cirkev je postavená na úrade apoštolov, ustanovenom a
garantovanom samotným Kristom, prítomným v Cirkvi od Krista po všetky
dni až do skončenia sveta. On je podmienkou identity Cirkvi – spomeňme
na slová Ignáca, žiaka apoštola Jána „Kde je biskup, tam je Cirkev.“
Apoštoli sú základmi Božej Stavby Cirkvi – „Ukázal mi sväté mesto
Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha ožiarené Božou slávou. …
Hradby mesta mali dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien
dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21,10.14); „už nie ste cudzinci
ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste
postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je
sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý
chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“
(Ef 2,19-22). A, samozrejme stojaca na apoštolskom úrade Petra, ktorý
takisto trvá navždy, po všetky dni, až do skončenia sveta: „Ty si Peter a na
tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16,18), vraví sám Ježiš. O tri
storočia neskôr to sv. Ambróz zopakuje slovami „Kde je Peter, tam je
Cirkev.“

Takto to vnímali kresťania od samého počiatku, napríklad Irenej z Lyonu

okolo roku 180 po Kr. vyjadruje túto všeobecnú vieru kresťanov slovami:
„Pravdivé poznanie, to je učenie apoštolov, starobylé usporiadanie Cirkvi
po celom svete a jedinečná manifestácia Kristovho tela v postupnosti
biskupov, ako nasledovali po sebe na každom mieste, kde Cirkev jestvuje, a
ktorá siaha až po nás.“ Podobne píše Tertulián, veľký apologéta 2.
storočia, keď polemizuje s odpadlíkmi od Cirkvi: „Nech nám ukážu
počiatky svojej cirkvi! Nech ukážu zoznam svojich biskupov, potvrdzujúci,
že cez postupnosť idúcu až k samým počiatkom ich prvý biskup má svoju
autoritu a predchodcu spomedzi Apoštolov a apoštolských mužov, ba ešte
viac, že nezblúdil od Apoštolov! Týmto spôsobom apoštolské cirkvi ukazujú
svoje najrannejšie záznamy. Cirkev v Smyrne, napríklad, má zaznamenané,
že Polykarp bol menovaný Jánom. Rimania, že Klement bol ustanovený
Petrom. Presne týmto spôsobom aj ostatné cirkvi uvádzajú, kto bol
ustanovený za biskupa apoštolmi a kto od nich prevzal a ďalej odovzdáva
apoštolské semeno. Nech teda heretici ukážu niečo podobné tomuto!“ Pre
nich zárukou a oporou Pravdy nebola Biblia, ale Cirkev – a zárukou
identity a autenticity Cirkvi úrad apoštolov, jasne a preukázateľne
prítomný. Slovami Steve Raya, bývalého protestanta: „K nášmu
prekvapeniu to, čo nás kedysi odrádzalo, sa teraz stalo presvedčivým
argumentom v prospech Rímskej Katolíckej Cirkvi: univerzalita Cirkvi
súčasne v čase i priestore, jej viditeľná jednota, jej životaschopnosť
napriek všetkým problémom a kúkoľom, jej pravovernosť a morálna náuka,
nepoškvrnená aj uprostred zúriacích heréz a schiziem. … Pravdou je, že
Katolícka Cirkev Bibliu pozná a vyučuje ju takým spôsobom, ktorý
vylučuje všetky protirečenia, s ktorými sme sa ako evanjelikáli museli
zmieriť.“

Vďaka tomu je Cirkev podnes spoľahlivou, samým Bohom autorizovanou,

garantovanou a certifikovanou školou, v ktorej sa môžeme spoľahlivo
naučiť know-how nášho vlastného zbožštenia sa tak, ako ho Cirkvi sám
Boh Ježiš Kristus odovzdal. Dejiny Cirkvi – to, že jej učenie je aj po 2000
rokoch stále to isté či to, že ľudia, ktorí sa ním riadili, naozaj zbožštenie v
Bohu dosiahli a sám Boh ich aj po smrti potvrdzuje a oslavuje zázrakmi,
ktoré sa na ich príhovor dejú, je potvrdením tohto nádherného faktu.

Je katolícka a preto je Božou rodinou

Boh žije život spoločenstva – čiže Trojice. Preto ani my Jeho Boží život
nemôžeme žiť sami, ale len ako spoločenstvo. Spoločenstvom, ktoré medzi
sebou navzájom žije a trénuje tieto Božie Trojičné vzťahy, je CIRKEV:
„Už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do
Božej rodiny“ (Ef 2,19) a teológ Henry de Lubac k tomu dodáva: „Čo je
rozdelené, to zjednocuje, kde sú sváry, tam nastáva mier: taký je už v
podstate účinok Kristovho vtelenia.“

To je význam slova „katolícka“. Slovo kata-holos znamená podľa celku.

Teda stav, v ktorom je tu celok, opravdivá vnútorná a hlboká jednota – a
všetko „funguje“ podľa nej, v nej, v súlade a v dokonalej harmónii s ňou,
bez akéhokoľvek rozdelenia. Kresťanstvo je pohybom od rozdelenosti
smerom k jednote: „Aj vás, čo ste boli kedysi odcudzení a znepriatelení
zmýšľaním a zlými skutkami, teraz skrze smrť v jeho ľudskom tele zmieril
so sebou, aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez
úhony“ (Kol 1,21-22). V tejto jednote spoločenstva a Božej rodiny Cirkvi
(Ef 2,19) už teraz žijeme a stála viac sa učíme a trénujeme jedinečný Boží
Trojičný život, ktorý je základným znakom Cirkvi a jej spoločenstva: „A
tak sa všeobecná Cirkev javí ako ,ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a
Ducha Svätého.“ (KKC 810) Nikde inde tento Boží Trojičný život možné
žiť nie je a nikde inde sa ho nemôžeme učiť a trénovať ho. Dôvod je aj
nasledovné:

Je Kristom a preto je svätá

Isto už dávno vieme, že svätosť Cirkvi nespočíva v tom, že by sme my
sami boli svätí. Naopak, sme hriešnici, obrovskí hriešnici, potácajúci sa na
pokraji samého Pekla, neschopní zachrániť sa. Preto náš Vykupiteľ a
Záchranca Ježiš Kristus vzal na seba telo a týmto telom je Cirkev a v
Cirkvi odetý prichádza k nám, aby nás zachránil. Sv. Klement
Alexandrijský vo vete, ktorú cituje Katechizmus, vraví: Boží „zámer je
spása ľudí a tento [zámer] bol nazvaný Cirkev.“ Cirkev, to je Božia spása,
Božia záchrana. V nej, ako v Arche Noemovej, sa zachránia všetci, ktorí v
nej sú. A prečo? Pretože Cirkev je Telo Kristovo – a teda je samým
Kristom. No a odtiaľ pramení svätosť Cirkvi: je svätá, pretože je Kristom,
ktorý je svätý. A pretože je Kristom, pretože je svätá Kristovou svätosťou,
môže aj nás, hriešnikov, posväcovať, urobiť svätými a tým nás spasiť a
zachrániť pred inak nevyhnutným osudom v podobe Pekla a namiesto toho
voviesť do veleby samého Neba, do spoločenstva Trojice. Tak, ako
nemocnica je určená chorým ľuďom, aby ozdraveli, tak ako škola je určená
nevedomcom, aby v nej získali vedomosti, tak svätá Cirkev je tvorená
hriešnikmi, aby v nej našli uzdravenie a svätosť skrze pokánie, čiže
obrátenie.

Vďaka tomu, že je Telom Krista, Svätého, sú v Cirkvi prítomné sviatosti,

pre naše zbožštenie kľúčové. Bez nich by sme mohli byť podobní Kristovi,
ale nie jedno s Kristom – a naše farnosti by boli občianskymi združeniami,
ale nie Cirkvou, Telom Ježiša Krista. Až sviatosti, ktoré sú konaním Boha,
preklenujú tento prah a spôsobujú, že zhromaždenie ľudí sa stáva Cirkvou,
Živým Kristom a my sme v Ňom od podobnosti prenášaní Božou Mocou k
jednote s Kristom: „Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch
adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s
jednorodeným Synom, Spasiteľom.“ (KKC 1129)
Aj keby sme nejakým zázrakom dokázali žiť medzi sebou ako ľudia
trojičný spôsob života v jednote a láske, bez sviatostí a mimo Krista, čiže
mimo Jeho Tela, Cirkvi, by táto jednota nikdy nezahŕňala Boha – a teda by
to bola len akási napodobenina a nie uskutočnenie pozvania k Božiemu
Životu.

Na druhej strane, svätosť Cirkvi nijako nevylučuje momentálnu hriešnosť

jej členov. Tak, ako nemocnica je určená chorým ľuďom, aby ozdraveli,
tak ako škola je určená nevedomcom, aby v nej získali vedomosti, tak
Cirkev je tvorená hriešnikmi, aby v nej našli uzdravenie a svätosť. Niekedy
sa ľudia pohoršujú nad tým, že v Cirkvi sa vyskytujú hriechy a pády a
zlyhania, áno, aj tie najohavnejšie. Ale čo je na tom divné? Diviť sa tomu,
že Cirkev je plná hriešnikov je ako diviť sa tomu, že nápravné zariadenie
je plné zločincov…

Je Nebom
Tak to píše sv. Ján Zlatoústy: „Nie, nemýli sa ten, kto tvrdí dokonca aj
toto; pretože Cirkev je nebeská a nie je ničím iným ako nebom.“ Samo
Písmo totiž opisuje Nebo ako Cirkev, Baránkovu (čiže Kristovu) Nevestu a
Manželku: „Prišiel jeden zo siedmich anjelov, čo mali sedem čiaš
naplnených poslednými siedmimi ranami, a povedal mi: "Poď, ukážem ti
nevestu, Baránkovu manželku!" A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký
vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha
ožiarené Božou slávou. A mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu
svietili, lebo ho ožaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok. V jeho
svetle budú kráčať národy a králi zeme doň prinesú svoju slávu. Jeho
brány sa cez deň nezavrú a noci tam nebude. 26 A budú doň prinášať slávu
a bohatstvo národov. Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a
lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjv
21,9-11.23-27) Nebo nie je nič iné, než zavŕšená a oslávená Cirkev vo
večnosti. A Cirkev zase nie je nič iné, než rodiaca sa prvotina Neba v
časnosti, na zemi.
Ako krásne zhrňuje sv. Gregor Nyssenský: „Zjavilo sa nové pokolenie,
nový život, iný spôsob života, zmenila sa sama naša prirodzenosť. Aké
pokolenie? Také, „čo sa nenarodilo ani z krvi, ani z vôle muža, ani z vôle
tela, ale z Boha“ (Jn 1,13). Ako sa to môže stať?, pýtaš sa. Počúvaj,
nakrátko ti to vysvetlím. Toto pokolenie sa počalo vierou, krstným
znovuzrodením prichádza na svetlo, jeho dojkou je Cirkev, jej učenie a
zásady saje ako prsia a nebeský chlieb má za pokrm. Jeho vekovou
zrelosťou je svätý spôsob života, svadbou dôverné spoločenstvo s
múdrosťou, deťmi nádej, domovom Kráľovstvo, dedičstvom a bohatstvom
rajské slasti. Jeho koncom nie je smrť, ale ten blažený a večný život, ktorý
je pripravený pre tých, čo sú ho hodní.“

Jedinečná a neopakovateľná
Má to jeden dôsledok: Cirkev sa nedá založiť. Nemôžeme si teraz povedať:
OK, rozbehnem svoju novú Cirkev. Môžem rozbehnúť spolok. Stretko.
Denomináciu. Zbor. Sektu. Ale nie Cirkev. Tá je dielom Boha, nie ľudí.
Bola založená raz a navždy na Petrovi a na úrade apoštolov a existuje „po
všetky dni až do skončenia sveta“ – a teda aj dnes, leda by sa mýlilo Písmo
a Kristus a to by znamenalo koniec kresťanstva. Alebo je teda aj dnes
niekde vo svete prítomná viditeľná, Kristom založená, jedna, svätá,
apoštolská a katolícka Cirkev a ja sa k nej pridám – alebo je kresťanstvo v
troskách, brány pekelné Cirkev premohli, Boh je porazený, Kristus zrazený
do prachu a Biblia je bezcenným zdrapom papiera, pretože už viac nie je
pravdivou. Tvrdé? Ale je to tak. Kristus nám (ako už vieme) odovzdal
kresťanstvo v podobe Cirkvi. Ak tejto Cirkvi so všetkými jej znakmi niet,
potom viac niet kresťanstva. Potom sme skončili, úplne a definitívne.
Bodka.
 No, a stojí to za to?
FÁZA I, dielo spásy, je definitívne dokončená. Fáza II, dielo spasenia
ľudí, práve prebieha – a pred nás kladie otázku, či o túto ponuku stojíme.

Spása nie je spasenie sa!

Mimochodom, tieto dva termíny – spása a spasenie sa sa často zamieňajú
a považujú za jedno a to isté. A tak sa môžete stretnúť s názorom, že spása
je zadarmo a teda kto uveril v Krista ako v osobného Spasiteľa, už je
spaseným človekom. Alebo na druhej strane, že Písmo učí, že spasenie sa
závisí od našich skutkov a teda si musíme spásu zaslúžiť dobrými
skutkami. Výsledkom je ohromné množstvo sporov a hádok, ktoré sú v
skutočnosti úplne zbytočné. Pravdou totiž je, že sú to dve rozdielne veci.

Spása je Božie Dielo, ktoré pre nás, ako sme už spoznali, vykonal Ježiš
Kristus svojim vtelením, obetou, zmŕtvychvstaním, zoslaním Ducha
Svätého a vtelením sa do viditeľného organizmu Cirkvi, v ktorej ustanovil
a uviedol do „prevádzka“ celú technológiu spásy a odovzdal je kompletné
know-how tohto procesu. Toto všetko Boh urobil úplne a celkom zadarmo,
je to čistý a číry Boží dar, ktorý nie je z našej strany ničím podmienený.
Ako učí Apoštol, Boh nám odpustil naše hriechy prv, než sme mohli uveriť
v Krista, zmieril svet so sebou v čase, keď sme všetci boli bezbožníci a
nepriatelia Boha (porov. Rim 5,6-10), ba samo Kristovo vtelenie a všetko
Jeho Dielo je už len ovocím Božieho odpustenia, ktoré Boh urobil sám v
sebe, bez toho, aby sme si to akokoľvek zaslúžili, bez toho, aby sme o tom
vlastne vôbec vedeli.

Spasenie sa je potom prijatie tejto Bohom darovanej spásy z našej strany,

ktoré sa už nemôže odohrať bez našej spolupráce, ako sme už tiež spoznali.
Spasenie nie je do poslednej chvíle isté, pretože nezávisí len od Boha, ale
aj od nás a my, na rozdiel od Boha, nie sme úplne spoľahliví a nezvratní. Je
možné stratiť ho, ako hovorí sám o sebe Pavol: „Krotím svoje telo a
podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý“
(1 Kor 9,27) a aj preto je naše spasenie sa isté až úplne na samom konci,
ako učí sám Pán Ježiš Kristus: „Kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt
24,13)

Ježiš tento rozdiel občas vyjadril v jednej vete, napríklad pristihnutej

smilnici: „Ani ja ťa neodsudzujem [= spása]. Choď a už nehreš [= spasenie
sa],“ (Jn 8,11) ale zaznieva to aj u uzdraveného slepého človeka: „Hľa,
ozdravel si [= spása], už nehreš [= spasenie sa], aby ťa nepostihlo niečo
horšie [= zatratenie].“ (Jn 5,14)

Konkurz a cena za spasenie sa

Práve prebieha Bohom vyhlásený konkurz do Kráľovstva, konkurz na
spasenie sa, zbožštenie sa v Bohu. Musíme sa rozhodnúť, či spasení byť
chceme a ak chceme, či sa vydáme na Cestu, o ktorej Ježiš hovorí: „Aká
tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju
nachádzajú!“ (Mt 7,14) O to viac, že na rozdiel od spásy, spasenie sa
zadarmo nie je, ani náhodou!

Nie, nemusíme platiť Bohu žiadne poplatky ani zásluhy – ale prijať spásu
nás bude stáť veľa. Veľmi veľa. Vlastne všetko… Tak nám to vysvetľuje
Ježiš: „Musíte sa znova narodiť!“ (Jn 3,7) „Ani jeden z vás, ak sa nezriekne
všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom!“ (Lk 14,33) „Kto miluje
otca alebo matku viac ako mňa nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo
dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje
ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život
pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10,37-39) „Buď verný až na smrť a dám ti veniec
života!“ (Zjv 2,10) To je dobre tvrdé, čo? Ježiš hovorí, že musíme byť
pripravení obetovať všetko a tak či onak nás naše spasenie sa bude všetko
aj opravdivo stáť.
To je vysoká cena. Stojí spasenie sa za to? Stojí Nebo za to? Nie je to tak,
ako píše politológ Miroslav Kusý, že „Nebo bolo pre mňa nekonečne
vzdialené, bezpohlavné, otravné a cesta doň nekonečne nudná a plná
zbytočného, absurdného odriekania. Aj muky pekelné boli nekonečne
vzdialené, ale teatrálne neskutočné, a aspoň cesta doň bola plná radosti,
dobrodružstva a telesných i duchovných pôžitkov“?

A tu je čas vrátiť sa k druhej kapitole a oprášiť naše poznanie toho, kto je

to Boh. Krátko a stručne: Dokonalý Trojjediný Stvoriteľ a Vykupiteľ.

Stojí spasenie sa za to?

Boli by sme možno prekvapení, koľkí vedci zvučných mien sa venovali a
venujú otázke ľudského šťastia a otázke naplneného ľudského života a
koľko prác už bolo na túto tému publikovaných. Ich súčasťou sú potom
často aj viac či menej obsiahle „zoznamy šťastia“ – čiže vecí, ktoré robia
človeka šťastným. Ak si dáme tieto zoznamy a štúdie dohromady, zistíme,
že model či ako keby vzorec šťastného života si môžeme zhrnúť do troch
rozmerov:

1) SEBAAKTUALIZÁCIA: Je to úsilie „dokázať so svojimi schopnosťami

to najlepšie, čo mu okolitý svet dovolí“ (Kurt Goldstein), „inštinktívna
potreba naplniť svoje schopnosti a snaha byť najlepším akým len človek
môže byť“ (Abraham Harold Maslow). Ľudia, žijúci sebaaktualizáciu, sú
šťastní a šťastnými ich robí samotný fakt dokonalosti, toho, že sa k nej
stále viac približujú. Maslow píše: „Existuje subjektívne potvrdenie
sebaaktualizácie či rozvoja smerom k nej. Sú to pocity radosti zo života,
šťastia, eufórie, vyrovnanosti, radosti, pokoja, zodpovednosti, dôvery vo
vlastnú schopnosť vyrovnať sa so stresom, úzkosťami a problémami.“
Presne o tom je Boh. Boh je sám v sebe nekonečne dokonalý, čiže
nekonečne sebaaktualizujúci sa.

2) ZMYSEL: mať niečo, pre čo žijeme, niečo väčšie ako my, presahujúce,
transcendentné, niečo, čomu naša vlastná sebaaktualizácia slúži a čo robí
náš život, našu existenciu zmysluplnou. Už Honoré de Balzac dospel k
názoru, že „najväčším šťastím človeka je, že môže žiť pre to, pre čo by bol
ochotný zomrieť.“ Pre nás, ľudí 20. storočia, znovuobjavil túto dôležitú
ingredienciu dokonalého človeka Viktor Emil Frankl, ktorý píše: „Podstata
ľudskej existencie spočíva v sebatranscendencii. Byť človekom znamená už
vždy byť zameraný a namierený na niečo alebo niekoho, byť oddaný dielu,
ktorému sa človek venuje, človeku, ktorého miluje, Bohu, ktorému slúži.“
Jeho žiačka, Elisabeth Lukášová, dodáva: „Šťastím ani tak nie je to, keď
niekto povie: darí sa mi dobre, ako skôr to, keď môže povedať: som tu
kvôli niečomu, čo stojí za to.“ Boh je Láska. Jeho zmyslom je v Kruhu
Trojice transcendentné darovanie sa Otca Synovi a Syna Otcovi a Otca so
Synom Duchu Svätému a tak ďalej. Následne je Boh Stvoriteľom a
Vykupiteľom a koná to najväčšie, najvzrušujúcejšie, najoslnivejšie a zem i
Vesmír pretrvajúce Dielo Božieho Kráľovstva, Nebeského Jeruzalema.
Boží Život je plný nekonečného, dokonalého, „presahujúceho“ zmyslu, ak
by sme s trochou voľnosti použili termíny psychológie.

3) VZŤAHY: Nedávno sa skončila 75 rokov trvajúca Grant and Gluecková

štúdia, sledujúca po celý ten dlhý čas rádovo stovky ľudí z najrôznejších
vrstiev spoločnosti. Jej posledný riaditeľ, Robert Waldinger, ju zhrnul
krátko a stručne do týchto slov: „Jasným odkazom, ktorý sme získali z tejto
75 rokov trvajúcej štúdie je toto: Dobré vzťahy nás robia šťastnejšími a
zdravšími. Bodka.“ Boh je Trojica, čiže to najintenzívnejšie,
najdokonalejšie spoločenstvo, tie najfantastickejšie možné vzájomné
vzťahy.

Nie nadarmo teda konštatuje aj Katechizmus, že tento Boh je blažený sám

v sebe – nepotrebuje nič vonkajšie, žiadne rozptýlenia ani úniky, žiadnu
zábavu, žiadne jedlo, žiadne pitie, nepotrebuje žiadne uctievanie,
nepotrebuje vôbec nič, pretože sám v sebe je úplne a dokonale a nekonečne
šťastný a blažený a nič mu nijako a nikde v ničom nechýba. Žije v tej
najčírejšej a najdokonalejšej podobe to, čo Mihaly Csikszentmihalyi
nazýva autotelickým životom a stavom prúdenia a tiež to spája s
dokonalým šťastím. Podľa všetkých vedeckých poznatkov, ktoré máme,
Boží Život je ten najlepší a najdokonalejší možný. Neexistuje k nemu
alternatíva. Nedá sa povedať: No, mne viac vyhovuje niečo iné. Existuje
len jeden univerzálny vzorec šťastia – a zbožštenie sa v Bohu predstavuje
jeho najextrémnejšiu, najvyspelejšiu, najdokonalejšiu podobu, jedinú, ktorá
dokáže človekovi vydržať naveky. Chápeme teda, prečo Cirkev konštatuje
vecne a triezvo tento fakt slovami: „Celé Kristovo bohatstvo „je určené
každému človekovi a pre každého je dobrom“.“ (KKC 519)

Takže, áno. Zbožštenie, spása, stoja za to. Stoja za akúkoľvek cenu, za

akúkoľvek námahu, za akúkoľvek obetu, ktorú by sme museli podstúpiť.
Už len preto, že nemáme na výber. V tom dobrom zmysle slova nemáme
na výber. Zbožštenie sa v Bohu predstavuje maximálne, úplné, dokonalé
naplnenie a upokojenie všetkých našich túžob. Niet o čom špekulovať! „Ja
som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie,“ (Jn 10,10), hovorí
Ježiš o nás, ľuďoch a používa tam slovo perissos, ktoré znamená doslova
„prekypujúc“, prekračujúc normu. Kto by pri takejto ponuke ešte váhal?
 Pravidlá hry
TAK TEDA, ČAS ZAČAŤ.

Evanjelium je nielen zvesťou a pozvaním k zbožšteniu. Je aj opravdivým

know-how ako ho dosiahnuť. Za dve tisícročia života Cirkvi sme toto
know-how prehĺbili a doplnili množstvom techník a postupov, ktoré sa
vekmi ukázali ako osvedčené a účinné. Najdôležitejšie je ale pochopiť
princíp, na ktorom naša spoluúčasť na spasení sa spočíva. Práve tento
základný princíp si teraz stručne načrtneme.

Bol to apoštol Pavol, ktorý ako prvý prirovnal kresťana k športovcovi, keď
píše: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden
dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto
závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my
však neporušiteľný. Ja teda tak bežím.“ (1 Kor 9,24-26) Aj my využijeme
analógiu s dnešnými športovcami – olympionikmi, aby nám pomohli
pochopiť, že tieto princípy sú nielen logické, ale že kresťan sa vo svojej
podstate od ostatných ľudí líši iba cieľom. Tie isté postoje, zásady a
konania, ktoré iným ľuďom pomáhajú byť úspešnými športovcami,
farmármi, vedcami alebo podnikateľmi, kresťanom slúžia ako nástroj
svojho zbožšťovania sa v sile Božej milosti. nakoniec, toto bol aj dôvod,
prečo Ježiš mohol komunikovať Božie Kráľovstvo zástupom cez
podobenstvá. Rovnaké princípy, ktoré ľudia nachádzali a prežívali v
bežnom viditeľnom svete, totiž platia aj na rovine Božieho kráľovstva.
Poďme tedea na to!
Zákony zbožštenia sa, alebo evanjeliové know-
how
Evanjeliové know-how si môžeme zhrnúť do akýchsi šiestich zákonov
zbožštenia sa.

Východiskový princíp:
„Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom.“

V Kristovi Boh odpustil svetu jeho hriech, daroval svetu život, prišiel svet
spasiť. Dal úplne všetko. Celého Seba. Celému svetu. Bez výnimky a
zadarmo. Neexistuje nič, čo by nám ešte dať mohol a nedal. Neexistuje nič,
čo by pre naše zbožštenie ešte mohol urobiť a neurobil. Z Božej strany je
už všetko zariadené, darované, urobené: „Keď on vlastného Syna neušetril,
ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“
(Rim 8,32)

Všetko toto bolo nám osobne darované v krste. „Krstom sme osvietení,
osvietením sme osvojení [Bohom], osvojením sa stávame dokonalými, ako
dokonalí sa stávame nesmrteľnými. ‚Povedal som‘, je napísané, ‚bohovia
ste, všetci ste synovia Najvyššieho.‘ (Ž 82,6).“ (sv. Klement Alexandrisjký)
Christoph kardinál Schönborn k tomu dodáva: „Pokrstený človek je
dokonalou bytosťou, ‚novým stvorením‘ (2Kor 5,17). Je zbožštený.“ Hneď
sa ale aj pýta: „Malo by to mať automatický priebeh? … Vznešenosť dar –
obnoveného obrazu [Božieho v človeku] – vyžaduje našu spoluprácu.“

Je to ako keď bohatý a vplyvný strýčko zariadi nadanému synovcovi

špičkový športový tréning v prestížnom tréningovom centre. Vybaví jeho
prijatie, zaplatí všetky výdaje, zabezpečí všetko potrebné. Z jeho strany je
tak urobené všetko preto, aby jeho synovec mohol o desať rokov (toľko to
zvyčajne potrvá) vyhrať na olympijských hrách desaťboj, pretože má na to
skvelé genetické predpoklady a je to úplne reálne v jeho možnostiach.
Dokonca vopred zabezpečí všetko potrebné na to, aby synovec mohol
absolvovať všetky súťaže a sústredenia, nakoniec letieť o desať rokov na
olympijské hry, dokonca už vopred objedná hotel na veľkolepú oslavu
víťazstva svojho synovca. Jediné, čo nemôže, je trénovať a zvíťaziť
namiesto svojho synovca. Synovec sám musí vynaložiť svoje sily na to, aby
tento dar prijal a naplnil.

So spásou je to rovnako. Všetko nám už bolo darované a zbožštiť sa v

Bohu je v „našich silách“ – ktoré sú silami samej darovanej Božej milosti,
vskutku „novou DNA nového človeka“ v nás, stvorenou pri krste Bohom!
Jedno jediné už ale Boh namiesto nás urobiť nemôže, nemôže sa spasiť a
zbožštiť namiesto nás, nemôže zvíťaziť namiesto nás. Toto jediné a
posledné musíme nevyhnutne urobiť, síce stále s pomocou Božej milosti,
ale len a jedine my sami.

1) Zákon podobnosti
Ak chceš byť ako Boh, musíš byť ako Boh. Ak chceš žiť ako Boh, musíš
žiť ako Boh. Nemôžeš byť ako Boh a pritom nebyť ako Boh. Nemôžeš žiť
Boží život a pritom nežiť Boží život. „Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj
sám žiť, ako žil on.“ (1 Jn 2,6).

Vyhrať desaťboj sa nedá inak, než tak, že súťažíte v desaťboji a zvíťazíte.

Byť desaťbojárom sa tiež nedá inak, než že sa ním skutočne stanete a
poctivo tento šport trénujete.

Nebo znamená dokonalé a zavŕšené posvätenie, čiže zbožštenie. Nie je ako

Disneyland alebo nejaký aquapark, kam ideme niečo urobiť, niečo zažiť,
nejakú atrakciu a potom odtiaľ odídeme späť do všedného života. Nebo nie
je miesto, kde sa niečo robí, nie je to atrakcia. Nebo znamená byť ako Boh
a žiť Boží život (KKC 1024). Je to identita a sám život, niečo, čím sme, čo
skutočne žijeme a čím skutočne žijeme. Preto Ježiš nehovorí „musíte sa
naučiť niečo robiť“, ale „Musíte sa znova narodiť“ (Jn 3,7).
2) Zákon identity
Byť ako Boh sa dá jedine byť, žiť ako Boh sa dá jedine žiť, žiť Boží život
sa dá len tak, že sa stane našim vlastným životom – 7 dní v týždni, 24
hodín denne, celým našim bytím, vždy, všade, vo všetkom, úplne
samozrejme, úplne prirodzene, ako samo dýchanie či udržiavanie
rovnováhy pri chôdzi a pod. Kresťanstvo sa nedá „praktizovať“ ani
„dodržiavať“, ani „zachovávať“, kresťanom sa dá jedine BYŤ. Neexistuje
nič také, ako „praktizujúci kresťan“ – alebo kresťan, alebo nič… „Lebo ani
obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie.” (Gal 6,15)

Tu sa kresťanstvo definitívne rozchádza s jeho „cukríkovou“ verziou.

Cukríkoví kresťania si myslia, že ich spása závisí len a jedine od Boha, od
toho, či ich do „nebeského Disneylandu“ vpustí, alebo nie – a snažia sa
urobiť niečo, čím by si toto vpustenie doň zaslúžili. Je jedno, či tou
zásluhou je „sama viera“ Martina Luthera, alebo „chodenie do kostola“
zvykových katolíkov. Princíp je stále ten istý: nejako si zaslúžiť vpustenie
do Neba. Preto je pre nich kresťanstvo formou nejakého praktikovania.
Ako zákonníci kedysi, aj oni veria v tom, že ak splnia a dodržia nejaké
Bohom nariadené a vyžadované podmienky, Boh ich do Neba vpustí.

Skutočnosť je taká, že Nebo je dokorán. Až do okamihu našej smrti je

brána Neba otvorená dokorán – ako svedčí sám Ježiš: „Usilujte sa vojsť
tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú
môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete
klopať na dvere a volať: “Pane, otvor nám!” A on vám povie: “Ja neviem,
odkiaľ ste!”“ (Lk 13,24-25) Prvý svätý v dejinách kresťanstva a v dejinách
Kristovej katolíckej cirkvi bol lotor, ktorý touto bránou prešiel tesne
predtým, ako na kríži zomrel. Boh nám dar Neba – čiže Dar zbožštenia –
daroval sám, „ešte pred stvorením sveta“ (Ef 1,4), raz a navždy a
neodvolateľne.

To, čo musíme urobiť, je vojsť. Čiže skutočne sa stať takými akom Boh,
skutočne žiť a konať to, čo žije a koná Boh, skutočne „milovať Pána,
svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou
silou.“ (Dt 6,5) Ak by to tak nebolo, potom by sme boli pokrytcami v
zmysle, v akom toto slovo používa Písmo: hypokrites, čiže herec. Niekto,
kto niečo navonok hrá, ale v skutočnosti tým nie je.

Daniel Radcliff hral vo filme mladého čarodejníka Harryho Pottera. Len

ho hral, v skutočnosti žiadnym čarodejníkom nie je. Keby Rowlingovej
čarodejnícky svet existoval, Daniel Radcliff by v ňom bol obyčajný mukel,
neschopný najmenšieho kúzla. Ak by sme my kresťanstvo iba praktizovali
v podobe nejakých pár vecí, ktoré dodržíme a zachováme, aby sme tak
navonok pôsobili (aj sami pred sebou) „ako kresťania“ – potom keď
zomrieme, aj my zistíme, že nie sme schopní žiť v Nebi, že je pre nás
nezrozumiteľné, cudzie, tak, ako to trefne vystihuje Orson Scott Card, keď
v jednej knihe opisuje presne tento stav, ktorý spôsobuje, že množstvo ľudí
nedokáže Nebo prijať – a namiesto toho ostávajú naveky zatratení v Pekle:
„[Dobrí ľudia] odpustia tvoje slabosti. Radi ťa privítajú vo svojom kruhu.
Ale ak sa k nim pridáš, nedokážeš porozumieť tomu, o čom sa medzi sebou
rozprávajú. Nebudeš mať tú skúsenosť, ktorá ich spája dohromady.
Ostaneš vydedencom – nie preto, že by tak chceli oni, ale preto, že ty si
neprešiel tou cestou, ktorá by ťa mohla naučiť byť jedným z nich. Budeš sa
cítiť, akoby ťa niekto vyhnal z prekrásnej záhrady, ale ten, kto ťa vyhnal,
budeš ty sám. A predsa budeš za toto ďalej obviňovať ich, označovať ich za
tých, ktorí ťa odsudzujú, ktorí nevedia odpúšťať, dokonca aj vtedy, ak to
bude tvoja vlastná bolesť a zatrpknutosť, ktorá ťa odsúdi, tvoje pohŕdanie
ich čnosťami, ktoré ťa robí cudzincom v zemi, ktorá mohla byť tvojim
domovom.“ Tak je to aj s pokrytcami a Nebom: Boh im odpustil, Kristus za
nich zomrel, svätí a anjeli ich volajú, vábia, vítajú – ale oni nedokážu v
Nebi žiť, utekajú z neho preč, plní hnevu a nenávisti na nebešťanov,
ktorých obviňujú zo svojho osudu.

3) Zákon výlučnosti
Nemôžem mať naraz dve identity, len jednu. Nemôžem naraz žiť dva
životy, len jeden: alebo Boží život, alebo život iný, ale nijako nie obidva
naraz. „Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na
neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! Aká zhoda je medzi
Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! A ako súvisí
Boží chrám s modlami?!“ (2 Kor 6,14-16)

Niektorí ľudia vo svojom živote odlišujú „náboženstvo“ od „svetskej

sféry“. V kostole sa správajú ako kresťania, spievajú modlia sa, oslovujú sa
„brat“ a „sestra“, tykajú si a prajú si bratskú lásku. V pondelok ale konajú
ako všetci ostatní ľudia sveta, oslovujú sa (tí istí) ako „pán“ a „pani“,
vykajú si a navzájom sa o seba veľmi nezaujímajú. Psychológ M. Scott
Peck ich nazýva „kresťanmi nedeľného rána.“ Kardinál-prímas írska
O'Feigh o nich hovoril: „Paddy Murphy chodil na sv. omšu a nikdy
nevynechal nedeľu, ale Paddy Murphy šiel do pekla za to, čo robil v
pondelok.“

V našom príklade olympiáda sa nedá vyhrať tak, že sa nejakému športu

venujeme raz – dvakrát do týždňa a zvyšok žijeme, správame sa, jeme,
spíme, flámujeme ako všetci ostatní ľudia. Byť šampiónom znamená
skutočne ním byť a urobiť svoj šport svojim životom, niečím, čomu sa
podriaďuje všetko ostatné. Keby ste sa Arnolda Schwarzeneggera spýtali,
čím je, nepovedal by vám: No, ja som úradník a popri tom si chodím
zacvičiť. Povedal by. Som kulturista. Kulturistika bola jeho životom. Trávil
šesť hodín denne v posilovni, všetci jeho priatelia boli kulturisti, jeho jedlo
bolo kulturistické, jeho denný režim bol podriadený kulturistike, jeho
kalendár sa podriaďoval termínom súťaží. Bola to jeho identita, jeho život
– a preto víťazil.

Pravdou je, že ak žijeme dvojitý život, potom jeden z tých dvoch „životov“
je skutočný – a druhý je divadlom. Ak sme skutoční synovia a dcéry Boha,
nemáme dôvod pretvarovať sa a hrať pred svetom divadlo, že nimi nie
sme. Ak teda žijeme dvojitý život, potom len preto, že sami v sebe sme
stále starí svetskí ľudia a žijeme stále náš starý svetský život – a naše
kresťanstvo je len povrchnou nálepkou, vonkajším náterom, maskou, ktorú
ako herci občas nasadíme, keď myslíme, že sa od nás vyžaduje „správať sa
ako kresťan“. Tento stav pápež František opisuje vo svojej exhortácii
Gaudete et exsultate ako pokušenie moderného gnosticizmu a
pelagianizmu.

Z toho vyplýva nasledovné:

4) Zákon smrti a znovuzrodenia

Jediný spôsob, ako prijať novú identitu, je preto zomrieť úplne tej
doterajšej aj s jej spôsobom myslenia, túžbami, cieľmi, názormi,… Jediný
spôsobom, ako žiť Boží život, je zomrieť úplne svojmu doterajšiemu
životu, doterajšiemu životnému štýlu. „Veď vieme, že náš starý človek bol s
ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo [= starý človek] zničené, aby sme už
neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ale ak
sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. … Cudzoložníci,
neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto
teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“
(Rim 6,6-8; Jak 4,4)

Športovec si musí najprv spomedzi všetkých vecí, ktorými sa môže stať

vybrať šport a nie napríklad hru na klavír, či pilotovanie vojenskej
stíhačky – a potom spomedzi všetkých športov ten jeden, ktorému sa naplno
zasvätí. V okamihu, keď s ním začne, musí odložiť svoju doterajšiu identitu
pri-televizore-ležiaceho-a-po-uliciach-sa-flákajúceho-človeka s jeho
životným štýlom plným sladkostí, leňošenia, tárania sa s partou a pod.
Podobne manžel sa musí kvôli jednej zrieknuť všetkých ostatných žien na
svete, zamestnanec v novom zamestnaní za sebou musí zanechať staré
zamestnanie, utečenec v novej vlasti musí zanechať starú vlasť aj so
životom, ktorý v nej žil…

Podobne je to aj s nami. Ak chceme byť ako Boh – musíme zanechať a

zomrieť tomu, čím sme boli doteraz, svetskému starému „telesnému“
človekovi v nás, ako to opisuje Písmo. A ak chceme žiť Boží život,
musíme s odvahou zomrioeť svojmu doterajšiemu životu, doterajšiemu
životnému štýlu starého svetského „telesného“ človeka.

Mnohí „kresťania“ sa usilujú „zladiť“ požiadavky Evanjelia a identitu

Božích synov a dcér so svojim doterajším životným štýlom a doterajšou
identitou „obyčajných ľudí“ bez toho, aby sa museli nejako značnejšie
premeniť… Je jasné, že niečo podobné NIE JE MOŽNÉ! Výsledkom je, že
sa stanú nanajvýš tak „chodičmi do kostola“, ale nikdy nie kresťanmi,
nasledovníkmi Krista a spasenými ľuďmi! Ich kresťanstvo je potom
namiesto plnosti života skôr obtiažnym bremenom. Snažia sa konať veci,
ktoré sú v rozpore s ich svetským životom, snažia sa správať spôsobom,
ktorý je v rozpore s ich svetskou identitou. Napriek snahe a úsiliu znova a
znova padajú, znova a znova zlyhávajú… a potom alebo žijú v neustálych
vnútorných výčitkách a sklamaní z neúspechov a pádov a vnútornej
prázdnoty svojho života, alebo si začnú hľadať dôvody a výhovorky, prečo
túto namáhavú snahu zanechať, zbaviť sa tohto bremena – a postupne sa
stále viac a viac vzďaľujú od Boha i od spásy.

Mnohí ľudia sa nespasia nie preto, že by netúžili po Nebi, ale preto, že nie
sú ochotní zanechať svoj doterajší život a „znova sa narodiť“ ako „nové
stvorenie“.

5) Zákon Ducha Svätého

Podobnosť s Bohom je bránou k jednote a k spoločenstvu s Bohom v
Jednote Trojice a bez neho by nič z toho spásu ani blaženosť neprinieslo.
Preto je Duch ten, ktorý zbožšťuje, ale súčasne napomáha svoje vlastné
prijatie človekom tým, že spolupracuje na našej úplnej premene v Krista.
„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou
hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na
taký istý, čoraz slávnejší obraz ... Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie
je jeho.” (2 Kor 3,17-18; Rim 8,9)

Toto sme si už rozoberali, nemusíme sa tomu obzvlášť venovať.

Desaťbojár z nášho príkladu by bol do smrti chlapíkom, ktorý chodí behať
a skákať a dvíha činky v miestnej posilke – keby nebolo Medzinárodného
olympijského výboru a Národného olympijského výboru a nimi
organizovaných olympijských hier. Ich pričinením sa onen behajúci a
skákajúci chlapík zrazu mení na olympionika a na olympijských hrách má
možnosť vybojovať si medailu, ktorú by inak nikdy nezískal už len preto, že
bez MOV by žiadne OH neexistovali…

Podobne my: Bez Ducha Svätého by sme boli ľuďmi, ktorí viac alebo
menej úspešne napodobujú Boha, ale to je všetko. Až v Duchu Svätom sa
skrze jednotu s Bohom opravdivo zbožšťujeme.

6) Zákon Cirkvi
Miestom, kde sa toto deje, je Cirkev. Ona je miestom zjednotenia s
Bohom, miestom, kde jedine môžeme žiť Boží Trojičný život, nástrojom
našej lásky k Bohu a nástrojom spásy všetkých ľudí. Ona JE Nebom.
„Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal
za ňu … Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu manželku!" A v duchu ma
preniesol na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako
zostupuje z neba od Boha.” (Ef 5,25; Zjv 21,9-10)

Aj toto sme si už dôkladne rozobrali.

Väčšina športovcov je niekam začlenené, do nejakej jednoty, federácie,

únie, asociácie, oddielu, kde nachádzajú optimálne podmienky a podporu
pre svoj vrcholový tréning.

Pre nás je takýmto „ALL-IN-ONE zariadením“ Cirkev. Disponuje

dokonalým know-how zbožštenia sa. Má vypracované tisícročiami
osvedčené, mimoriadne účinné techniky a postupy trénovania Božieho
života. Disponuje kvalifikovanými a certifikovanými lektormi, trénermi a
učiteľmi v podobe biskupov, kňazov, diakonov, katechétov a množstva
ďalších odborníkov. Disponuje dokonalým systémom „športovej výživy a
regenerácie“ v podobe sviatostí, v ktorých nás uzdravuje, premieňa a sebou
živý Boh sám. Jej spoločenstvo je onou posilovňou, tréningovým
priestorom, kde spoločne trénujeme Boží trojičný model života, učíme sa
dokonalosti a prijímame účasť na Božom stvoriteľskom a spasiteľnom
diele. Cirkev je jednoducho samým Bohom nadizajnovaný dokonalý
nástroj a dokonalé prostredie, ideálne pre dosiahnutie tohto nášho cieľa a,
ako sme už zistili, v určitých oblastiach je dokonca úplne nevyhnutná pre
náš úspech a víťazstvo. „„Mimo Cirkvi niet spásy“ … často opakovali
cirkevní Otcovia [prvých storočí]“ (KKC 846) – a veľmi dobre vedeli,
prečo to tak nekompromisne tvrdili.
 Svet nie je hotel
NA SVETE EXISTUJÚ vyznávači tzv. „evanjelia úspechu“: Ježiš „bol
učinený zlorečenstvom chudoby. On to tak vyprázdnil. Pre koho? Pre nás!
Opakom chudoby je potom blahobyt, bohatstvo, hojnosť… Kde ostáva
miesto pre chudobu? Nikde!“ (Derek Prince, kazateľ). Aj keď väčšina
kresťanov sa od neho dištancuje, predsa ho v ‚cukríkovom prostredí‘ v
praxi viac, či menej vyznávajú.

Dôvodom je, že cukríkové kresťanstvo nepozná ideu duchovného rastu.

Niet kam rásť. Sme hnoj a hnojom aj navždy ostaneme, povedal by asi
Luther. Niet kam ísť. Jediné, čo môžeme a musíme urobiť, je splniť Božie
podmienky a požiadavky nutné na to, aby náš hnoj zakryl snehom a tak nás
spasil. Tieto požiadavky sú podľa niektorých jednorazové: Ak aspoň raz v
živote uverím Kristovi a pomodlím sa Modlitbu hriešnika – tak som už raz
a navždy spasený a nič ma už nemôže zo spásy vytrhnúť, „ani keby som
smilnil a vraždil tisíckrát za deň“ (Luther). Podľa iných vyžadujú niečo
zachovávať trvale: spovedať sa, chodiť do kostola, nezabíjať, nekradnúť,
veriť v Krista… Všetko sú to ale veci statické. Žiaden rast, žiaden vývoj
„kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k
zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4,13), ani cesta podľa
slov Krista: „Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života“ (Mt
7,14).

V tomto statickom kontexte nie je miesto pre bolesť, námahu, obetu a

utrpenie. Načo? Sú to predsa tresty za hriechy – ak ale nehrešíme, naopak,
veríme v Krista ako v osobného Spasiteľa, sme dobrí kresťania, dobrí
katolíci,… a ak Kristus už vytrpel trest za naše hriechy – nemalo by sa to
potom prejaviť naozaj tým, že Boh nás už viac nebude stíhať trestami za
hriechy, ale dopraje nám pokojný a požehnaný život?

Skutočnosť je ale odlišná! Nebo je cieľ, ku ktorému vedie cesta. Resp.

„spása“ je výsledok „procesu“, o ktorom Biblia hovorí rôznymi spôsobmi
znova a znova. Napríklad: „Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete
žiť“ (Rim 8,13) – „umŕtvujete“ poukazuje na proces premeny človeka,
„budete žiť“ zase na cieľ, ku ktorému proces smeruje. Alebo inde: „Ja teda
tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale
krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám
nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9,26-27) – „beh“, „krotenie“, „boj“ – znova sú to
procesy, dlhotrvajúce úsilie o niečo, čo vôbec nie je hneď teraz isté (žiadna
„istota spasenia sa“!), ale stále hrozí „zavrhnutie“ v prípade neúspechu
tohto procesu a zápasu.

Spása je výsledok rastu smerom k niečomu – a tým niečím je Boží život,

ktorý si postupne osvojujeme: „máte odložiť starého človeka s predošlým
spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a
obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka,
ktorý je stvore-ný podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,22-
24)

Potom ale svet nie je hotel, kde by sme mali v pokoji a v kľude pohodlne a
bez prekážok „požehnaní Bohom“ prežiť príjemný život, ale cvičisko.
„Fitnescentrum“, až po vrch naplnené cvičebnými prekážkami a náradím,
ako sú choroby, prírodné hrozby a podobne. Nie je dizajnovaný tak, aby
sme si v ňom užívali pohodlie a kľud – na to bude Nebo. Teraz nie je čas
odpočívať, ale makať. Pracovať. Trénovať. Ba dokonca aj naše vlastné
slabosti – veci, ktoré nás štvú, ktoré nám lezú na nervy, zlo, ktoré sa nám
od iných dostalo, výsmech, poníženie, ublíženie,… – všetko toto sú tiež
nesmierne cenné tréningové nástroje na získanie kvalít Božieho života. A
tak jedno z posolstiev Evanjelia – ktoré nám mali jasne odovzdať už naši
rodičia a určite kňazi a katechéti – je:

„Synku, tento svet nie je hotel. Život nie je na to, aby sme si ho pokojne
užívali. Od toho bude Nebo. Ale teraz sme tu nato, aby sme tvrdo
pracovali. Boh nie je náš sluha, aby plnil naše priania. Je náš tréner. Je tu
pre nás, aby nás viedol cez oheň i temnotu, cez krízy, aby denne pred nás
staval ťažké a náročné prekážky, na ktorých budeme musieť ísť až na
doraz, až do krajnosti, „až do krvi“ (Hebr 12,4), „až na smrť“ (Zjv 2,10).
Rátaj s tým. Veľké veci vyžadujú veľké nasadenie, veľkú drinu, veľkú
námahu – a spása je nepochybne tá najväčšia vec aká jestvuje. Preto
vyžaduje aj najväčšiu a najhlbšiu premenu. Nežiada si nič menej, než úplne
zomrieť tomu, čím si bol doteraz – „Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od
hriechu“ (Rim 6,7) – stať sa úplne novým stvorením – „Kto je teda v
Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2Kor
5,17) – a naučiť sa od Boha žiť úplne novým, Božím životom – „Krstom
sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus
vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).
A to od nás vyžaduje krajné nasadenia a krajné odhodlanie, nič povrchné,
nič polovičaté, ale ako hovorí sám Ježiš: „Kto položí ruku na pluh a obzerá
sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62) a inde „Tak ani jeden z
vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk
14,33) a ešte zase: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme
svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale
kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,24-25). Bez tohto krajného
odhodlania nie je možné v tomto boji uspieť: „Lebo kto pochybuje, podobá
sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech sa
nenazdáva, že dostane niečo od Pána; - muž s rozpoltenou mysľou, nestály
vo všetkom svojom počínaní“ (Jak 1,6-8) – a preto: „Obmyte si ruky,
hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ“ (Jak 4,8)!
Lebo inak nikdy nedosiahneš cieľ, určený iba víťazom: „Teraz nastala
spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol
zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred
naším Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo
svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť.“ (Zjv 12,10-11)

Poďme teda trénovať! Poďme pracovať! Poďme cvičiť! Sme predsa

učeníci Krista, ako svedčí Písmo: „V Antiochii učeníkov prvý raz nazvali
kresťanmi.“ (Sk 11,26) James Mallon k tomu dodáva: „Pojem učeník v
gréčtine znie mathetes a je odvodený od slova manthanein, čo znamená
‚učiť sa‘. Latinské slovo pre učeníka znie discipulus, čo naznačuje, že tento
proces učenia sa nie je náhodný, ale vedomý a vyžaduje disciplínu.“
(krátené) A do tretice, duchovný život sa označuje gréckym slovom askeó,
ktoré znamená niečo tvrdo trénovať, na niečom s veľmým úsilím pracovať
a askétmi sa nazývali starovekí športovci-olympionici.

A prvým základný cvikom v tomto Božom fitnescentre Cirkvi je tréning

viery.
 Prvá je viera
„PODĽA TOHO POZNÁME, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a
plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame
jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké. Veď všetko, čo sa
narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je
naša viera,“ (1 Jn 5,2-4) „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu.“ (Hebr
11,6) Veď „vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona,
ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby
sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona,
lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek.“ (Gal
2,16) Preto „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí,
bude odsúdený.“ (Mk 16,16)

Viera je prvý krok na ceste k nášmu spaseniu sa. „Ver v Pána Ježiša a
budeš spasený ty aj tvoj dom,“ (Sk 16,31) hovorí Pavol žalárnikovi vo
Filipách. „Nebuď neveriaci, ale veriaci,“ (Jn 20,27) nabáda Ježiš Tomáša.
„Neveriaci … budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou,“ (Zjv
21,8) varuje nakoniec Zjavenie.

Čo znamená byť veriacim človekom a čím vlastne viera je?

Viera je istota
Hebrejské aj grécke slovo pre vieru (v týchto jazykoch je napísané Písmo
Sväté) majú obe význam istoty – niečoho, o čom sme sa presvedčili, že je
to pravdivé a tak to môžeme úplne spoľahlivo a bezvýhradne prijímať.
Inými slovami – viera je vierou v kresťanskom zmysle slova len vtedy, ak
je pravdivá. Viera v niečo, čo nie je pravda, je bezcenná, dokonca škodlivá
– a z pohľadu Písma Svätého to preto ani žiadna viera nie je, pretože istota
nemôže byť klamná ani nepravdivá! Nie je dôležité, že som „veriaci
človek“ a „v niečo verím“ – musím veriť pravdivo a pravde! Len vtedy je
to skutočná viera a má cenu – práve kvôli pravde, ktorú ňou prijímam a na
ktorej jedinej záleží!

Preto Ježiš hovorí: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi
učeníkmi, 32 poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,31-32).
Všimnime si, nie „viera v niečo vás vyslobodí“, ale „pravda vás
vyslobodí“! Hovorí tiež, že „hlúposť … poškvrňuje človeka“ (porov. Mk
7,22-23). Hovorí aj podobenstvo o pannách, kde múdre vojdú na svadbu a
nemúdre – v pôvodine doslova sprosté, tupé – ostanú vymknuté von, v
temnote. V podobenstve o rozsievačovi opakuje, že zatiaľ čo zlé srdce
nechápe Božie slovo, dobré srdce je to, ktoré ho nielen počúva, ale aj
pravdivo chápe. A to ani nehovoríme o Petrovi, ktorý Ježiša miluje,
úprimne chce pre Ježiša len to najlepšie – a predsa mu Ježiš tvrdo vmietne
do tváre: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel
pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mt 16,23)! Inými slovami – tvoja viera je
nepravdivá, lebo nezodpovedá Bohu – a to z teba, Peter, hoci aj
starostlivého a milujúceho, robí môjho satana, čiže protivníka a nepriateľa
Boha, lebo z nevedomosti usiluješ o veci, ktoré sú v rozpore s Bohom!

Ako vidíme, je nesmierne dôležité, aby sme nielen „v niečo verili“, ale aby
naša viera bola jasná, pochopená, číra a istá, vskutku pravdivá, aby bola
pravdivým videním a chápaním sveta, seba, života, Boha, všetkého tak, aké
to naozaj, v skutočnosti a objektívne je.

Kresťanstvo ako jediné je založené na faktoch. Nemusíme veriť nejakému

človekovi, že sa mu vraj zjavil anjel – pretože Boh sám sa objektívne
zjavil, prejavil, je tu a každý človek, ak splní nutné podmienky, Ho môže
stretnúť a s Ním žiť. O tom je kresťanstvo. Ak by sme to povedali trochu
uštipačne: radi prenecháme ničím nepodložené viery moslimom alebo
ateistom a filozofické dišputy budhistom. My sa držíme faktov, suchých a
overených faktov, istoty na nich založenej. Kresťanská viera je potom
najvyšší možný stupeň istoty a to hneď z dvoch dôvodov:

Prvý je prirodzený: máme za sebou tak jednoznačné, mnohonásobne a za

dlhánsky čas neskutočne preverené fakty a skúsenosti ohľadom Boha, že
môžeme s istotou povedať: tento Boh je dôveryhodný, môžeme Mu
dôverovať. Toto je nakoniec obsah kresťanskej viery: ani nie tak veriť
niečomu, ako skôr Niekomu, Bohu osobne.

„Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou
svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka
Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“,“ (KKC
143) – tak ako športovec dôveruje osvedčenému trénerovi a poslúcha ho, aj
my dôverujeme osvedčenému Bohu a poslúchame Ho.

„Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a

neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil.“
(KKC 150) – pretože Bohu dôverujeme, dôverujeme aj Jeho know-how,
ktoré nám ohľadom nášho zbožštenia predkladá i všetkým ostatným, čo s
tým súvisí a riadime sa ním.

Druhý dôvod, prečo Bohu dôverujeme, je ten, že ako Boh – nekonečne

múdry a všemohúci – je aj schopný splniť to, čo sľubuje a môžeme Mu
preto dôverovať, že sa Mu veci nevymknú z rúk.

„Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s

pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne
dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal. Bolo by však márne
a pomýlené vložiť takúto vieru do nejakého tvora.“ (KKC 150). – Aby sme
mohli niekomu bezvýhradne dôverovať, musí splniť tri podmienky: Byť
100%-ne dobrý (a teda môžeme veriť, že nás nepodrazí), musí byť 100%-
ne múdry (a teda môžeme veriť, že vie, čo robí) a musí byť 100%-ne
všemohúci (a teda môžeme veriť, že čo sľubuje, aj uskutoční). Pretože
žiaden človek na zemi, ani ten najmúdrejší, najlepší a najmocnejší, tento
štandard nedosahuje, bolo by bláznovstvom niektorému z nich veriť tým
spôsobom, akým veríme Bohu. Občas k tomu dochádza – a potom sa
učíme na dejepise o dôsledkoch takejto bláznivej viery: nacizmus,
komunizmus,…
Táto viera je opodstatnená, racionálna, ani náhodou slepá či niečo
podobné. Znova slovami Katechizmu: „Dôverovať Bohu a súhlasiť s
pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. Ani v
ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní
hovoria o sebe a o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom
(napríklad keď muž a žena uzatvárajú manželstvo), aby sme tak vstúpili do
vzájomného spoločenstva. Preto ešte menej odporuje našej dôstojnosti, ak
máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu, ktorý
zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.“ (KKC 154)

Dnes „táto viera sa často zamieňa s platónskou pistis, ktorá – podľa 6.

knihy Politeie – je jedným z posledných spôsobov poznania, jedným z
najnižších, ktorý si už ani nezaslúži nazývať sa poznaním. Inými slovami,
novozákonná ‚viera‘ za zamieňa za ‚verivosť‘. Tak sa z viery stáva
nezrozumiteľné monštrum.“ (Claude Tresmontant) Kresťanská viera je ale
presným opakom tejto verivosti, či dôverčivosti. Je presne tým, o čo usiluje
každá veda a každý racionálne uvažujúci človek: Opodstatnená istota,
niečo, čomu môžem odôvodnene dôverovať a oprieť sa o to, lebo to je
poznané a isté. Dodnes tento prapôvodný význam slova „veriť“ zaznieva v
slovách ako „overiť“, „preveriť“, alebo „dôverovať“ – a všetky majú čo
dočinenia práve s istotou a spoľahlivosťou!

Tak ako? Sme pripravení prijať fakty ako fakty? Nepodľahnúť tlaku sveta,
ktorý sa nás snaží presvedčiť, že všade inde fakty platia, ale akonáhle sa
niečo označí sa oblasť „náboženstva“, fakty prestávajú byť faktami
a stávajú sa mýtmi a mienkami a podobne? A že v tejto veci každý si môže
slobodne vybrať, čomu si bude veriť a čomu sa mu páči veriť, lebo však to
je „náboženstvo“ a „viera“ a tam nikto nevie, ako to v skutočnosti je
a preto všetky viery a názory sú si rovné, hlavne ak sa človekovi páčia,
vyhovujú mu a „pomáhajú mu“?

Sme teda pripravení svoj život postaviť na faktoch a overených

a všeobecne dostupných skúsenostiach – tak, ako by sa to od racionálne
uvažujúceho človeka nakoniec právom očakávalo? So všetkými
dôsledkami, ktoré z toho plynú?

Sme pripravení stať sa učeníkmi Ježiša Krista?

Viera je identita
Spása – to je Božie synovstvo. Spása, to je Boží akt, kedy nám Boh nielen
odpustil hriechy, ale nás adoptoval za svojich synov a dcéry a urobil nás
spoludedičmi Krista. Prijať spásu znamená nechať sa Bohom takto
adoptovať a stať sa Božím synom či Božou dcérou. Čo to v praxi
znamená?

Jednorodený
Pozrime sa najprv na Ježiša Krista, Jednorodeného Syna Nebeského Otca!
Čo hovorí sám osebe? „Som Boží Syn“ (Jn 10,36); „Vy ste zdola, ja som
zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta“ (Jn 8,23); „Môj Otec
... je väčší od všetkých“ (Jn 10,29); „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho,
ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34); Nakoniec pred svojou
smrťou na kríži hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený
Boh. 32 A … aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi“ (Jn 13,31-32)
– a potom dodáva smerom k svojim zarmúteným učeníkom: „Keby ste ma
milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi“ (Jn 14,28)! Toto pre Ježiša
znamená byť Božím Synom: Som z Neba. Tam je môj Domov. Sám Boh je
môj Otec. Tu, na zemi, doma nie som. Som tu len na služobnej ceste.
Pracujem tu na Otcovom Diele. Keď ho dokončím, zase sa vrátim späť,
domov, k Otcovi. Čaká ma tam veľká sláva, viete? Ja som oslávil Otca na
Zemi a Otec ma oslávi v Nebi svojou večnou slávou! Už sa teším! Tešte sa
aj vy so mnou!
Prvorodený medzi mnohými bratmi
Platí to tak ale aj o nás? Smieme my pozerať na seba takýmto spôsobom?
Sme predsa len obyčajní smrteľní ľudia a navyše ešte hriešnici! Lenže
Písmo vraví, že v tom žiaden problém nie je! Počas svojho života na zemi
predsa aj sám Ježiš „vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a
podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2,7). A čo sa
hriechu týka, ten nám už predsa Boh vo svojej ohromnej láske dávno úplne
všetok bezvýhradne a bezpodmienečne odpustil a zmieril nás so sebou! A
počúvajme, čo Písmo hovorí ďalej! Sme teda ľuďmi? Aj Ježiš je (1 Tim
2,5)! Je On Synom Boha? Aj my sme! Je Nebo Jeho domovom? Aj našim
(Flp 3,20)! Je On dedičom všetkého, čo Boh má a čím Boh je? Aj my sme
Boží dedičia a Kristovi spoludedičia! Je Ježiš naplnený Duchom Svätým?
Aj my sme, ako svedčí Písmo: „že nám dal zo svojho Ducha“ (1 Jn 4,13).
Je Ježiš na tejto zemi iba cudzincom, ktorý je „zhora“ a nie z tejto zeme?
Aj my sme na zemi už iba cudzincami (1Pt 2,11), pretože aj my sme už
spolu s Kristom občanmi Neba a domácimi samého Boha (Ef 2,19)! Má
toto všetko Ježiš od Otca už od večnosti darované a nemusel sa o to nijako
ešte len usilovať, či zápasiť? Ale rovnako aj my to máme všetko od Boha
už darované v onej zelenej karte, ktorá nám bola osobne doručená pri
krste! O nič z toho už nijako zápasiť nemusíme, ako vraví Písmo: „Veď v
… [Kristovi] si nás [Boh] ešte pred stvorením sveta vyvolil, … aby sme sa
skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,4-5). Všimli ste si
to? Boh nás „vmanévroval“ do úplne rovnakej situácie, v akej je Jeho Syn
Ježiš Kristus! Čo sa Boha týka, niet medzi nami a Kristom rozdielu, ako
veľmi dobre pochopili už raní kresťania: „Nielenže ste sa stali kresťanmi,
ale samým Kristom. Stojte v úžase a radujte sa, stali ste sa Kristom!“,
hovorí sv. Augustín, – čo znamená, že každý pokrstený, každý jeden z nás
sa „stáva milosťou tým, čím je Kristus svojou prirodzenosťou“, ako
vysvetľuje sv. Ján Damascénsky. Alebo ako dosvedčuje Katechizmus:
„Celé Kristovo bohatstvo „je určené každému človekovi““ (KKC 519).
Toto všetko sa už udialo, je to už prítomná realita, už tu a teraz, aj v našom
vlastnom živote! Z Otcovej milosti sme teda v úplne rovnakej situácii a
postavení, ako Jeho Jednorodený Syn Ježiš Kristus, ktorý tak vzhľadom na
nás je „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29), prvý z mnohých!

A presne toto znamená prijať spásu: uveriť tomu a konečne začať skutočne
byť tým, čím nás Boh už dávno svojou vôľou a láskou urobil: Božími
synmi a dcérami!

Uvedomujem si, že kresťanská viera je vo svojej podstate viera v novú

identitu, ktorú nám Boh vo svojej láske daroval: V krste som bol Bohom
vybratý, aby som sa v Bohu stal Bohom. Som Boží syn (dcéra). Sám Boh je
môj Otec; Ježiš Kristus je môj súrodenec a starší brat; Nebo je moja vlasť;
Cirkev je moja rodina; tu, na zemi, som už len cudzinec, som tu len na
služobnej ceste, mám tu vykonať pre môjho Otca nejaké práce na Jeho
Kráľovstve; hneď, ako ich dokončím, vrátim sa domov, do Neba, už sa na
to teším? Uvedomujem si, že byť kresťanom znamená byť Bohom
vyzdvihnutý na roveň Ježišovi Kristovi – s jediným rozdielom, že totiž to,
čo On má sám od seba, my sme prijali od Boha ako nezaslúžený Dar Jeho
nesmiernej lásky – ale inak nás Boh vo všetkom urobil rovnými Kristovi?
Mám v sebe toto hlboké povedomie Božieho synovstva v Kristovi?
Uvedomujem si ho? Žijem ho? Zmýšľam podľa neho? Tak samozrejme,
ako napríklad manžel zmýšľa a žije ako manžel a člen svoj pozemskej
rodiny, alebo ako vojak o sebe zmýšľa, rozhoduje sa, žije a koná ako vojak,
pretože ním je? Mám v sebe aj ja rovnaké povedomie Božieho synovstva?

Ak sme si na všetky tieto otázky odpovedali jedným veľkým ÁNO, potom

to naznačuje, že máme tú správnu katolícku vieru!

Viera je porozumenie
Človek je charakterizovaný dvoma jedinečnými schopnosťami: rozumom a
slobodnou vôľou. Ide o to, ktorú z nich dá do popredia. Racionalizmus
dáva do popredia rozum: najprv poznať, porozumieť, pochopiť – a potom
na základe toho konať. Voluntarizmus uprednostňuje vôľu: ja to tak chcem,
preto sa musí realita prispôsobiť mojej vôli, môjmu rozmaru.
Voluntarizmus je otcom toho, čo nazývame barbarstvom. Možno ste na
internete videli zábery bojovníkov ISIS, ako rozbíjali neoceniteľné
artefakty v múzeách a hovorili ste si v duchu: to sú ale barbari! Barbar je
človek, ktorý v prvom rade nerozumie. Nevidí celok, nevidí vzorec, nevidí
systém, nevidí veľký obraz. Je ako návštevník v CERN-e: vidí divné
potrubia, blikajúce obrazovky, čudné klávesnice, svetielka, ciferníky a
lesklé stroje, ale nerozumie im. Tam, kde vedec vidí obdivuhodný stroj, on
vidí iba chaos a zmätok vecí, ktoré nechápe. To samo osebe nie je problém.
Nevedomosť je odstrániteľná. Barbarom sa človek stáva až po tom, čo
odmietne či sa ani nepokúsi porozumieť. Namiesto toho sa pokúsi vtlačiť
miestu odtlačok svojej vôle, chcenia, rozmaru,… A tak rozbije sochy, ktoré
mu nepasujú, vytrhne zo steny káble, aby si nimi zaviazal batoh, do ktorého
uložil nalámané ciferníky, lebo sa tak pekne leskli – a nakoniec z kníh
urobí oheň, na ktorom si opečie myš lapenú do pasce z rozbitého monitora
a má pocit, že aký je úžasný a nadradený všetkému ostatnému, lebo všetko
podriadil svojej vôli, ovládol to, porazil, víťazil nad tým. On je víťaz,
šampión, vrchol všetkého! Presne ako keď sa v Homérovej Odyssei
kyklopovi Polyfémovi chváli vskutku barbarský kráľ Odysseus: „My jsme
— s pýchou to říkám — lid vladaře Agamemnona, jehož sláva je vskutku
teď největší pod širým nebem, neboť takové město on vyvrátil, tolik on lidí
zahubil.“ Súčasný sekularizmus je vo svojej podstate voluntaristický.
Sudca amerického najvyššieho súdu Anthony Kennedy definoval dnešný
západný svetský ideál takto: „V srdci slobody je právo definovať si svoj
vlastný koncept existencie, zmyslu, vesmíru a mystéria ľudského života.“
Podobne hovorí filozof Charles Taylor: „Každý má právo vytvoriť si
vlastnú formu života, založenú na svojom vlastnom chápaní toho, čo je
skutočne dôležité alebo hodnotné.“ Teda ja sám som stvoriteľom svojho
vlastného Vesmíru. Ja sám určujem, aký bude. Len odo mňa záleží, či
Vesmír je večný alebo stvorený, či v ňom jestvuje Boh alebo nie, ja
určujem, čo je dobro a čo zlo, ja určím, či som mužom, ženou alebo
útočnou helikoptérou. Presne podľa slov Katechizmu: „[človek] chcel byť
„ako Boh“, ale „bez Boha a [uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa
Boha“ (KKC 398) Neprekvapuje preto, že sekularizmus je otcom úpadku a
barbarstva: „Takýto stav mysle sa približuje stavu známemu ako
barbarstvo. … Barbari sú riadení len svojou vôľou k moci a o tom, čo
ničia, nič nevedia a ani im na tom nijako nezáleží. Podľa tohto štandardu
napriek svojmu bohatstvu a technologickej vyspelosti na modernom
Západe žijeme v barbarizme, hoci si to neuvedomujeme. Naši vedci, naši
sudcovia, naši vládcovia, naši učenci a naši spisovatelia - všetci pracujú
na zničení viery, rodiny, rodu, dokonca toho, čo znamená byť človekom.
Naši barbari vymenili zvieracie kožušiny a oštepy minulosti za značkové
obleky a smartfóny.“ (Rob Dreher)

Kresťanstvo je v samej svojej podstate racionalistické. Neprekvapuje teda,

že je otcom Západnej civilizácie, najrozvinutejšej, aká doteraz povstala.
Racionalizmus je otcom civilizácie. Je ako vedec v CERN-e, ktorý roky
tvrdo študoval, aby porozumel vede, ktorá sa tam robí a zariadeniam, ktoré
sa tam používajú. A potom príde, zosúladí seba a svoju vôľu s týmto
celkom – a stane sa súčasťou niečoho omnoho väčšieho, úchvatnejšieho a
ohromujúcejšieho, než by bol sám osebe. Prežíva vzrušenie, šťastie, radosť,
naplnenie, ktoré by sám, mimo tohto celku, nikdy neprežil. O tomto
skutočná civilizácia je.

Neprekvapuje teda, že v chápaní kresťanstva viera je porozumením. Takto

vysvetľuje ďalší biblický význam tohto slova Claude Tresmontant: „Viera
je porozumenie. Novozákonná viera, pistis, je to, čo proroci nazývajú
porozumením a poznaním.“ Viera v kresťanskom zmysle slova znamená
porozumieť stvoreniu, porozumieť jeho vzorcu, skrytému zmyslu, jeho
kráse a nádhere – a cez neho sa dostávať k Bohu, pôvodcovi sveta a zase
cez Boha a v Bohu chápať vzorec, zmysel a nádheru sveta, v ktorom
žijeme – aby sme sa mohli slobodne votkať do tohto vzorca a stať sa jeho
súčasťou k svojej vlastnej veľkosti a sláve, úplne rovnako, ako onen vedec
v CERN-e. Takto vnímal samého seba stredoveký, scholastickou filozofiou
formovaný človek: „Stredoveký človek zastával názor, že realita - to, čo je
skutočne reálne - je mimo neho a on ako nachádzajúci sa v temnote
spôsobenej pádom ju nemôže plne pochopiť. Mohol sa k nej však
prostredníctvom viery a rozumu intelektuálne vzťahovať a poznať ju
prostredníctvom premeny srdca. Celý vesmír bol pre neho votkaný do
samotného Božieho bytia … Jeho úlohou bolo pripojiť sa k láske Boha a
zosúladiť svoje kroky s veľkolepým kozmickým tancom. Pravda bola
garantovaná existenciou Boha, ktorého logos, božský princíp poriadku, sa
v plnej miere manifestoval v Ježišovi Kristovi, no do určitého stupňa bol
prítomný v celom stvorení. … Náš vzťah k svetu bol sprostredkovaný
Bohom a náš vzťah k Bohu bol sprostredkovaný svetom.“ (Rob Dreher) V
pozadí tohto racionalistického postoja boli tri, od samého Boha odvodené
istoty: „Svet a všetko v ňom je časťou harmonického celku usporiadaného
Bohom a naplneného zmyslom - všetky veci sú znakmi poukazujúcimi na
Boha; spoločnosť je založená na tejto vyššej realite; svet je naplnený
duchovnou silou [čiže Božou prítomnosťou, pozn. red.].“ (Rob Dreher)

Dnes je pre ľudí moderného Západu prirodzené najprv chcieť, potom konať
a až nakoniec, ak vôbec, hľadať odôvodnenie či ospravedlnenie pre svoje
konanie. Kresťanstvo ide na vec presne opačne: Najprv poznať a potom, na
základe poznania, konať v súlade s poznaním, v súlade s objektívnou
realitou Boha a sveta.

Z toho sa potom rodí ďalší znak kresťanskej viery:

Viera je kontemplácia
O Mojžišovi Písmo hovorí: „Keď Mojžiš dospel, s vierou odoprel volať sa
synom faraónovej dcéry. Volil radšej trpieť s Božím ľudom, než mať
chvíľkový pôžitok z hriechu, a za väčšie bohatstvo pokladal Kristovo
pohanenie ako poklady Egypta; hľadel totiž na odmenu. S vierou opustil
Egypt a nezľakol sa kráľovho hnevu; vydržal, akoby videl neviditeľného.“
(Hebr 11,24-27) Záverečné slová – akoby videl neviditeľného – dobre
ilustrujú túto štvrtú vlastnosť viery: je videním (očami) nevideného.

V kresťanstve tomu hovoríme kontemplácia, nazeranie. Patrí k

autentickému životu Cirkvi a teda aj nás, kresťanov: „Cirkev „sa vyznačuje
tým, že je zároveň ľudská i božská, viditeľná i oplývajúca neviditeľnými
dobrami, horlivá v činnosti a oddaná kontemplácii, prítomná vo svete, a
predsa cudzinka, a to tak, že čo je v nej ľudské, je zamerané na božské a sa
mu podriaďuje, čo je viditeľné, je zamerané na neviditeľné, čo je
činnosťou, je zamerané na kontempláciu, a čo je prítomné, je zamerané na
budúce mesto, ktoré hľadáme“.“ (KKC 771). Preto nás pápež František
nabáda: „Sme povolaní žiť kontempláciu aj prostredníctvom konania!“

Kontemplácia jestvuje v dvoch možných rovinách:

Nadprirodzená alebo vliata kontemplácia je číry Boží dar, Božie

sebaodhalenie a zjavenie sa človekovi, Bohom darovaná priama skúsenosť
Boha, opravdivé vnútorné „videnie“ Boha. „Je darom, milosťou. Možno ju
prijať len v pokore a v chudobe ducha.“ (KKC 2713) Je vrcholom
duchovného života: „Otcovia duchovného života, parafrázujúc Mt 7, 7,
takto zhŕňajú dispozície srdca, ktoré sa v modlitbe živí Božím slovom:
„Hľadajte čítaním a nájdete rozjímaním; klopte modlitbou a otvorí sa vám
kontempláciou,“ (KKC 2654), alebo slovami sv. Terézie Avilskej: „Podľa
môjho názoru kontemplatívna modlitba nie je nič iné ako dôverný
priateľský styk, v ktorom sa často zdržiavame sami s tým, o ktorom vieme,
že nás miluje.“ (KKC 2709) Toto dôverné priateľstvo, zotrvávanie v
prítomnosti Boha, nie je doménou len nejakého času modlitby, ale, ako
hovorí pápež, má byť prítomné aj počas bežného života, bežného konania.
Stáva sa tak základom pre prirodzenú kontempláciu.

Prirodzená kontemplácia je to, čo Evelyn Underhillová nazýva

schopnosťou vidieť veci také, aké sú – bez sebeckého vzťahovania k sebe
(Čo z toho budem mať? Ako mi to môže poslúžiť? Ako sa mne javia,
páčia, pozdávajú?), bez rozoberania a analyzovania, ale v schopnosti
vidieť a vnímať celok, harmóniu, jednotu, nie jednotlivé stromy, ale les,
onen vzorec Božej krásy, Božieho zmyslu, Božieho zámeru, Božej
prozreteľnosti, rozprestierajúci sa vo všetkom a všetko v sebe obsahujúci a
zjednocujúci.

Je to ako keď návštevník Slovnaftu vidí spleť trubiek a potrubí a nádrží a

chaos ľudí a áut – ale expert či manažér vidí súlad, systém, dokonalú súhru
technológie a ľudí, zmysel a význam toho všetkého. Očami vidia jeden aj
druhý to isté – ale ten druhý dokáže to, čo vidí kontemplovať a vďaka
svojmu poznaniu vidieť to, čo je laikovi ukryté.

Viera je takýmto umením kontemplácie, v ktorej sa pozeráme na seba, na

ľudí, na svet – a opravdivo vidíme nevidené, chápeme to, čo nie je na prvý
pohľad zjavné, rozumieme tomu, čomu iní nerozumejú, vidíme obraz tam,
kde iní vidia iba rozhádzané kúsky a kamienky, vidíme zmysel tam, kde iní
vidia iba náhodu, vidíme harmóniu tam, kde iní vidia rozpory a konflikty.

Viera sa tak stáva umením žiť svoj život skutočne a reálne s Bohom a v
Bohu – a cez Boha pristupovať k svetu a cez svet k Bohu a vidieť tak vo
všetkom hlbokú jednotu a krásu Boha v Jeho diele a Jeho diela v Bohu.
Tomáš kardinál Špidlík tak hovorí o kontemplácii ako o schopnosti vidieť
Boha vo všetkých veciach, hovorí, že je to program pre všetkých kresťanov
po vzore starokresťanských Otcov, ktorí hájili kontemplovanie viditeľnej
prírody.

A niekedy Pán pootvorí „kapotu“ sveta okolo nás a zjaví nám priamo a
bezprostredne niečo z toho, čo pod povrchom je – a potom sa z prirodzenej
kontemplácie viery stáva oná vliata kontemplácia mystiky.
 Druhá je nádej
Od viery sa odvíja nádej, o ktorej Pavol výstižne píše: „My sami, čo máme
prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne
synovstvo, vykúpenie svojho tela. 24 Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej,
ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? 25 Ale ak
dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame“ (Rim 8,23-25).

Všimli sme si? Najprv Pavol hovorí o tom, čo už máme a už je súčasťou

našej prítomnej skúsenosti: „prvotiny Ducha“: skúsenosť Boha, dary a
charizmy a pod.

Ale potom hovorí o tom, čo ešte nemáme: Ešte nie sme vo Večnosti. „Sme
Božími deťmi, a[le] ešte sa neukázalo, čím budeme“ (1 Jn 3,2), hovorí Ján.
V to, čo sa ešte neukázalo, môžeme len uveriť. Iste, nie ľahkomyseľne.
Robíme to rozumne, na základe faktov, na základe skúsenosti, ktorú máme,
na základ svedectva iných, ktorí sú na tej istej ceste s nami, či dokonca
pred nami... A na základe toho všetkého sa rozhodujeme uveriť tejto nádeji
a „trpezlivo ju očakávať“. Grécke slovo hypomoné znamená viac, než
nejakú „pasívnu trpezlivosť“. Skôr by sa dalo preložiť slovom
„vytrvalosť“, „zanietenosť“, „zarytosť“. A slovo apekdechomai by sme
potom mohli chápať ako upriamenosť na niečo, k čomu smerujeme a čo
nás v budúcnosti očakáva. Dohromady: vytrvalo a zanietene pracujeme na
dosiahnutí toho, k čomu neúnavne smerujeme.

Bez nádeje by viera bola len teoretickým názorom. Mnohí ľudia to tak
skutočne žijú: Áno, iste, verím, že Boh nám zoslal Ducha Svätého, verím,
iste, že už teraz ľudia stretajú a zažívajú Boha, áno, iste, verím, že na svete
žili a žijú svätí – ale mňa sa to netýka. Ja som len taký obyčajný človek, to
nie je nič pre mňa. Ja nikdy nebudem svätý, ja nikdy nezažijem takéto
mocné a úžasné skúsenosti, cezo mňa sa nikdy nebudú diať Božie
skutky… nič z toho ani nečakám. Žijem preto tak, ako to sám, opustený a v
praxi bez Boha, dokážem zo svojich vlastných síl a ako mi to pripadá
primerané (čiže ako gnostik, alebo pelagián – porov. ďalej) – a už len
dúfam, že keď zomriem, tak sa nado mnou ten Pán Boh (ak vôbec nejaký
jestvuje, občas mám o tom vážne pochybnosti, ale rýchlo ich od seba
zaženiem) nejako len zľutuje… A ak nie, no tak, čo už, ako Pán Boh
rozhodne, tak bude… Kanadský kňaz James Mallon opisuje svoje
stretnutie s takýmto človekom v jednej svojej farnosti: „Povedal mi: Viete,
otče, ja nie som až tak pobožný. Akoby mi v skutočnosti chcel povedať: Čo
to nechápete? Chodím raz týždenne do kostola. Svoju časť dohody si plním.
Teraz vy urobte, čo sa čaká od vás a nechajte ma na pokoji!“ Skúsenosť,
ktorú v našich farnostiach zažívame bežne a denne.

Táto nádej potom úplne a podstatne ovplyvní náš celý život:

Dovtedy sme boli ľuďmi sveta, ako všetci ostatní. Tu bol náš život, náš
domov, naše sny a naše ambície. Uvažovali sme, ako si svoj pozemský
život zariadiť tak, aby bol čo najpohodlnejší, najzábavnejší, aby nám čo
najviac vyhovoval, aby sme si ho čo najviac a čo najdlhšie v zdraví užívali.
Keď Boh vstúpil do nášho života, ešte sa na tom ani nič nemuselo zmeniť.
Len sme si možno pošúchali ruky a povedali si (ako to ohlasuje tzv.
evanjelium prosperity), že nám teraz pribudol skvelý spojenec a pomocník
v tomto našom zámere: s Božou pomocou a Božím požehnaním sa nám
isto všetky tieto zámery vrchovato naplnia a my prežijeme úžasný a
veleúspešný pozemský život v zdraví a v hojnosti!

Ale potom prišla Božia ponuka: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.
Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť
miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás
k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja... Toho, kto zvíťazí, posadím
vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím
Otcom na jeho tróne“ (Jn 14,2-; Zjv 3,21). Toto je nádej. A ak sme tejto
nádeji uverili – potom sa v našom živote už úplne a podstatne zmenilo
všetko. Presne tak, ako u sv. Pavla: „Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi
pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť
poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám
za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom ... zabúdam na to, čo
je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za
víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3,7-9.13-
14 ). Zrazu tadiaľto, pozemským životom, už iba prechádzame. Už tu viac
nie je náš domov – ten je v Nebi (Flp 3,20). Nie je tu viac ani náš život, ten
je tiež s Kristom ukrytý v Bohu (Kol 3,3). Nie sme tu už viac doma, našim
domovom je Božia rodina v Nebi (Ef 2,19). Tu, na zemi, sme už len
pútnici a cudzinci na ceste do vlasti (1Pt 2,11). Nič viac nás tu už neláka,
ani nedrží. Naopak, tak ako pred nami Pavol, „túžim[e] zomrieť a byť s
Kristom, a to by bolo oveľa lepšie“ (Flp 1,23), než ešte kráčať tu dole, na
zemi, veď pre nás zaiste „žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21). A tak
nás už nezaujímajú veci a ambície tohto sveta, nezáleží nám viac na
bohatstve, ani na sláve, na moci, na prestíži, na chvále, na peniazoch, na
pohodlí, či na rozkošiach. S pomocou anjelov sa v Duchu Svätom učíme
tomu jedinému potrebnému: umeniam, bez ktorých nemôžeme zasadnúť na
Trón nášho Otca v Nebi a ujať sa nášho Dedičstva! A tak odteraz jediné, na
čom nám záleží, je to, aby sme sa stali „pred jeho tvárou svätí a
nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4), „dokonalí a celkom zaujatí Božou vôľou“
(Kol 4,12), ako sa na správnych synov Boha, dedičov Boha a spoluvládcov
Boha (Zjv 22,5) patrí! Na ničom inom už viac nezáleží! Ak sme raz naozaj
uverili našej nádeji – ktorá úplne nevyhnutne a samozrejme vyplýva z
viery v našu novú, Bohom danú identitu synov v Synovi, dedičov v
Dedičovi – tak potom tento postoj je jediný normálny, jediný samozrejmý,
jediný rozumný a logický a jediný, ktorý prichádza do úvahy!

Podľa tejto nádeje poznať kresťanov. Bez nej kresťanstvo nejestvuje. Ak

nájdete kresťanov, ktorí plačú za vecami tohto sveta, túžia po nich, boja s a
smrti a chcú žiť na zemi čo najdlhšie... potom je asi na mieste spýtať sa, či
tými kresťanmi aj naozaj sú. Presne tak, ako to vnímali už apoštoli, keď
znova a znova písali: „Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom
je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta,
stáva sa nepriateľom Boha“ (Jak 4,4); či „Nemilujte svet, ani to, čo je vo
svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska“ (1 Jn 2,15). Práve
Ján to vystihol: Ako by v nás mohla byť Božia láska k Božím veciam, ak
plačeme po veciach pozemských, o ktorých platí, že „nič z toho, čo je vo
svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa
bohatstvom, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho
žiadostivosť“ (1 Jn 2,16-17)? A, naopak, ak milujeme Nebo a Božiu
svätosť a Božie Svetlo a Boží Život... potom svet je pre nás už len šedivým
údolím, už ním viac nie sme fascinovaní ani viac netúžime po jeho veciach.
Naše srdce už je inde, je u Boha, je v Nebi, ako hovorí Ježiš: „kde je váš
poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12,34). A našim pokladom už nie je
tento svet, je ním Nebo a Boh a spoločenstvo vyvolených, ktorí nás na tejto
ceste predišli a ktorí sú našou opravdivou rodinou a čakajú na nás pred
Trónom Otca (Zjv 7,9n). Tam je náš poklad a tam smeruje i naša láska. A
tomu úplne samozrejme zodpovedá aj náš život, naše konanie, naše
preferencie, túžby, všetko. A inak to ani byť nemôže – nie, ak sme uverili
nádeji, ktorá plynie z viery!
 Metanoia
PÁPEŽ FRANTIŠEK vo svojej exhortácii Gaudete et exsultate varuje pred
dvomi úletmi, medzi kresťanmi hojne rozšírenými.

Prvým je moderný gnosticizmus. Gnosticizmus je hriechom ľahostajných

kresťanov, pre ktorý viera znamená mať „nejaký názor“ a náboženstvo
prežívať „nejaké pocity“ – ale bez vôle, bez zmeny postojov, bez zmeny
života, bez Tela Cirkvi, bez sviatostí, ktoré sú alebo prijímané len občas a
formálne ako nejaká „povinnosť“, ktorú si „treba splniť“, alebo aj vôbec,
bez spoločenstva, bez poslania, bez služby, bez askézy,… Podľa štatistiky
KBS tvoria gnostici asi 90% katolíkov.

Druhým je moderný pelagianizmus. Pelagianizmus je pre zmenu hriechom

praktizujúcich kresťanov. Absolutizuje vôľu. Kresťan je podľa neho
človek, ktorý niečo „dodržiava“ a „zachováva“ a „snaží sa polepšiť“, ktorý
sa zoči-voči hriechu „premáha“ a „zdŕža“, aj keď sa mu to nie a nie dariť.
Znova a znova padá, znova a znova vyznáva svoje pády v spovedi, kde
znova a znova sľubuje, že sa „polepší“ – aj keď vie, že sa mu to zase
nepodarí. Nevie už ale o dôvode, prečo sa mu to nedarí – a tým je to, že
podobne ako moderný gnostik, ani on ešte nie je veriacim človekom. Preto
redukuje kresťanstvo na zákonnícky systém, založený na zachovávaní nie
Evanjelia (to je bez obrátenia a Ducha Svätého nemožné), ale len
niektorých vybraných pridružených náboženských tradícií a praktík, ktoré
sú tak nejako „v silách obyčajného kresťana“. Podľa prieskumu Sherry
Weddella z Inštitútu sv. Kataríny tvoria pelagiáni asi 95% návštevníkov
kostola.

Skutočná opravdivá viera však v našom živote spôsobuje zmenu myslenia,

ktorú Písmo nazýva metanoiou. V drvivej väčšine prípadov, keď v
slovenskom preklade Písma čítame o pokání a kajaní sa, v pôvodine je
práve toto slovo: metanoia, metanoiete. Prvé, čo nás na tom prekvapí, je to,
že Písmo pod pokáním nemyslí to, čo bežne myslíme my, plač,
odprosovanie, dovolávanie sa Božieho milosrdenstva a zľutovania nad
našou hriešnosťou. Druhá vec, ktorá nás možno prekvapí, je dôraz, ktorý
Písmo kladie nie na „polepšenie sa“, ale na zmenu myslenia. V skutočnosti
táto zmena myslenia je úplne kľúčová!

Medzi Bohom a ľuďmi je ohromná priepasť. Nielen preto, že On je Boh a

Stvoriteľ a my len stvorení ľudia. Táto priepasť je aj medzi nami a Bohom,
ktorý sa stal človekom: Ježišom Kristom. Je to priepasť v spôsobe
myslenia, bytia, žitia, konania. Priepasť tak veľká, že občas vedie až k
takým situáciám, aké vidíme napríklad, keď onehdá „Peter si … vzal
[Ježiša] nabok a začal mu dohovárať: "Nech ti je milostivý Boh, Pane! To
sa ti nesmie stať!" On sa obrátil a povedal Petrovi: "Choď mi z cesty,
satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre
ľudské!"“ (Mt 16,22-23). To, čo Peter považuje za dobré, považuje Ježiš za
ohavné zlo, priam satanské! A to, čo považuje za dobré a správne Ježiš,
pripadá zase Petrovi bláznivé a veľmi zlé! Túto istú priepasť potom vidíme
aj medzi kresťanmi – skutočnými kresťanmi! – a zvyškom sveta, ako sme
práve počuli aj v dnešnom krátkom úryvku zo Skutkov apoštolov. Čo je
príčinou tejto odlišnosti?

Predstavme si to na takomto príklade: Hotel President Wilson v Ženeve má

apartmán Royal Penthouse Suite. Jedna noc v ňom vyjde aj na 65 000€.
Miliardárovi, ktorého ročné príjmy sa pohybujú v stovkách miliónov eur,
to je ako nič. Drobný výdavok. S ľahkým srdcom ho utratí a tú noc, možno
aj viac nocí, si parádne užije a ani trochu neoľutuje peniaze, ktoré za to
dal. Lenže Vy zarábate 600 éčiek mesačne. Uťahujete si opasok. Šetríte.
Pomaly, euro po eure, si našetríte 70 000€. Trvalo Vám to dvadsať rokov
tvrdej driny. A teraz Vám niekto povie: Poď a utrať ich za noc v
najdrahšom apartmáne na svete! Dokázali by ste to? Technicky isteže hej,
ešte by Vám 5 000€ ostalo... Ale v skutočnosti by ste to asi neurobili za nič
na svete! A keby aj – naozaj by ste si tento šialený výdavok vychutnali?
Alebo by ste s bolesťou sledovali, ako Vaše ťažko ušetrené peniaze miznú?!
Chápeme ten rozdiel? Bežný človek nie je miliardár. Aj keby ho navonok
napodobnil – vždy to bude len napodobenie. Navonok. Na chvíľu. Viac
nedokáže. Ak máte na konte 5 000€, nedokážete nielenže konať, ale ani
myslieť tak, ako človek, ktorý tam má 5 000 miliónov...

A presne o toto ide aj u Krista. Kristus je Syn Nebeského Otca, Boh sám.
Je pre Neho prirodzené, že myslí ako Boh, správa sa ako Boh, žije ako
Boh, koná ako Boh, veď Ním je – a to aj vtedy, keď sa ako človek vyberá
na svoju „služobnú cestu“ na zem, aby tu vykonal Otcovo Dielo.
Evanjelium, ktorému nás vyučoval, nie je nič iné, než takýto Boží spôsob
života, myslenia a správania sa. Ježiš nám v ňom jednoducho odhaľuje
svoje vlastné postoje ako Syna Boha v podmienkach nášho sveta.

Tí, ktorí Mu uverili, prijali od Neho krstom a vierou (Mk 16,16) tú istú
identitu Božích synov a dcér. Zmýšľajú už o sebe rovnako ako Ježiš,
hľadia na seba rovnako, ako Ježiš. Preto im pripadá úplne samozrejmé a
normálne aj myslieť ako Ježiš, žiť ako Ježiš, konať ako Ježiš. Je to pre nich
prirodzené, normálne, samozrejmé, jediné rozumné. Na toto mieri Ján
Evanjelista, keď vo svojom liste konštatuje: „Láska k Bohu spočíva v tom,
že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké. Veď
všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré
premohlo svet, je naša viera“ (1 Jn 5,3-4). Ak sme vierou prijali od Krista
novú identitu synov a dcér Boha, Kristových súrodencov a členov Božej
rodiny, občanov Neba, dedičov Boha, potom žiť podľa Evanjelia – čiže
podľa tejto novej identity, ktorú sme prijali – je prirodzené, normálne a
ľahké.

Ak sme ale ešte Bohu neuverili, ak sme ešte od neho neprijali novú identitu
Božích synov a dcér – potom nám Evanjelium bude pripadať strašne
cudzie! Žiť podľa neho bude pre nás rovnako nereálne, ako zarábať 600€
mesačne a nútiť sa navonok správať ako milionár, ktorý za noc utratí
hriešnych 65 000€! Kristove postoje a názory nám budú v situácii, keď sa
stále považujeme len za obyčajných ľudí z tohto sveta, pripadať rovnako
bláznivé a „odtrhnuté od života“ ako vtedy Petrovi na brehoch
Galilejského jazera. Budú nás dláviť a ubíjať ako neúnosné bremeno.
Nedokážeme ich žiť. Budeme stále zlyhávať a padať a vyhovárať sa a
vykrúcať sa, prečo ich nežijeme a prečo ich ani žiť nedokážeme.
Nemôžeme žiť ako synovia a dedičia Boha, kým sa nimi najprv vo viere
skutočne nestaneme a nezačneme sa za takých naozaj považovať! Slovami
Krista: „Otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn“ (Jn 8,35). Bez
prijatia tejto novej identity je pre nás kresťanstvo bremenom a otroctvom –
a bude ním aj Nebo po smrti! Preto v ňom neostaneme, sami z neho
utečieme preč!

Až keď vierou prijmeme novú, Bohom darovanú identitu synov a dcér

Boha, spoludedičov Krista, len ak si vierou doslova oblečieme Krista (Rim
13,14) – tak až vtedy nám začne kresťanstvo pripadať normálne,
prirodzené, logické… ľahké a radostné… a svätý život svätých v Nebi
krásny, vytúžený a blažený!

Prvým krokom k tomuto nádhernému stavu je práve VIERA:

Najprv istota, skutočná hlboká vnútorná istota, taká istá a taká

samozrejmá, ako je vaša viera, že ak vyskočíte z 20. poschodia, zabijete sa,
alebo keď budete dlho pozerať do Slnka, oslepnete – a to napriek tomu, že
ste nič z toho nikdy nezažili a dokonca ani nevideli či nestretli žiadneho
človeka, ktorý by to zažil a vydal o tom svoje osobné svedectvo, na rozdiel
od vcelku rozšírenej skúsenosti Boha a Jeho konania.

Potom identita – keď uveríme tomu, čím a kým skutočne sme a v mysli sa
staneme a začneme na seba pozerať ako na takých, akými skutočne sme:
synovia a dcéry Boha, vybraní a vyvolení, aby sa stali Bohom!

Potom prichádza porozumenie, keď Boh, Evanjelium a všetko toto zapadne

do dier v našom obraze sveta a svet konečne začne byť logický, úplný,
zmysluplný a zrozumiteľný.

Nakoniec sa toto všetko premieta do našej schopnosti „vidieť“,

kontemplovať tento stav, svet, seba, Boha, ľudí v rámci vzorca, obrazu,
mozaiky, úmyslu, diela, plánu Všemohúceho. Schopnosť, ktorá nás od
zvyšku sveta odlišuje rovnako, ako špičkového geológa od skupiny turistov
v jaskyni, či špičkového ekonóma alebo politológa od ostatných čitateľov
ranných správ. Tak ako oni očami mysle „vidia“ veci, ktoré v tej istej
chvíli iní nevidia a ani vidieť nedokážu, aj my „vidíme“ svet spôsobom,
aký je bez Krista, mimo Boha, nemožný, ako konštatuje už apoštol Pavol:
„Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a
nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať. No duchovný
posudzuje všetko a jeho nik nemôže posúdiť. Veď kto poznal Pánovo
zmýšľanie, aby ho poúčal? My však máme Kristovo zmýšľanie.“ (1 Kor
2,14-16)

Druhým krokom je potom NÁDEJ – to hlboké, objavné, uchvacujúce a

všetko premieňajúce „Aj ja! Aj ja to môžem! Aj mne je to určené! Aj mne
dal Kristus tú moc! Ja naozaj som synom (dcérou) Boha! Ja naozaj môžem
byť svätý! Ja naozaj môžem byť plný Ducha a zažívať spoločenstvo
Živého Boha! Ja naozaj môžem žiť tým plným životom, ktorý Ježiš
priniesol! Aj vo mne môže skutočne pôsobiť mohutná Božia Moc! Aj ja
môžem konať Božie skutky! Ja naozaj môžem byť opravdivým svetlom
sveta, soľou zeme, mestom postaveným na návrší! Aj ja! Naozaj! Môžem!“

Z tohto pohľadu, z tohto porozumenia, z tejto identity a samozrejmej istoty

viery, stelesnenej v úplne osobnej nádeji sa potom rodí kresťanský život,
logický, samozrejmý, prirodzený a jediný do úvahy pripadajúci a poznaniu
viery zodpovedajúci, ako s obdivom konštatuje Ján: „Kto ostáva v ňom [v
Kristovi], nehreší,… Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A
tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1 Jn 3,6; 5,4) Diabol
vládne a zotročuje lžou, „lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8,44). Kristus nás z
týchto pút oslobodzuje Pravdou (Jn 8,32) – a jej istému poznaniu a
bytostnému prežívaniu sa v kresťanstve hovorí „viera“.
 Úbohosť
VEĽKÝ VÝCHODNÝ SVÄTEC a teológ Simeon Nový Bohoslov (čiže
nový Teológ, titul, ktorým v Cirkvi vyznačujeme sv. Jána Evanjelistu) na
sklonku svojho života charakterizoval sám seba slovami: „Úbohý, ale
milujúci“. Neviem, či teraz úplne vystihnem to, čo chcel povedať on sám.
Ale ja to v tejto chvíli vnímam nejako takto:

Prvá úbohosť nás ľudí je tá, o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Čo máš, čo si
nedostal“ (1 Kor 4,7)? Som Bohom stvorený. Žijem vo svete, ktorý patrí
Bohu, na Božej zemi, dýcham Boží vzduch a pijem Božiu vodu, jem Božie
dary, žijem v tele, ktoré mi dal Boh, so schopnosťami, ktoré mi dal Boh, v
čase, ktorý patrí Bohu… Všetko je Božie. Ja sám nemám nič, vôbec nič.
Boh ma stvoril, Boh ma udržiava – a keby prestal, zanikol by som úplne a
bez stopy. Nemám nič zo seba a som na Bohu úplne a vo všetkom závislý.
Až tak, že ak chcem pohnúť rukou, musí ňou pre mňa pohnúť Boh, inak sa
nepohne. Bez Jeho vôle a súhlasu nedokážem nič. Dokonca keď hreším a
búrim sa voči Bohu, ešte aj k tomu mi Boh musí dať silu a schopnosť, inak
by som bez Boha ani hrešiť nedokázal…

Druhá úbohosť spočíva v našej vzbure voči Bohu, v našom hriechu. Táto
naša úplná závislosť voči Bohu je totiž pre našu pýchu nesmierne
zraňujúca. Túžime sa nejako voči Bohu vymedziť, nejako sa od Neho
odpútať, oslobodiť, vymaniť z tejto úplnej závislosti. Je to bláznovstvo.
Rovnaké bláznovstvo, ako keby sa potápač v hĺbke dvesto metrov chcel
oslobodiť od svojej závislosti na dýchacom prístroji alebo astronaut na
Mesiaci chcel odhodiť svoj skafander, aby na ňom nebol závislý. Je to
bláznivé, ale robíme to. Kresťania máme v sebe túžbu predstúpiť pred
Boha s aspoň niečím našim vlastným, niečím, čím by sme si akosi zaslúžili
Božiu lásku a Nebo, niečo, čo by sme mohli Bohu predložiť a povedať Mu:
„Pozri, Pane, ja viem, že to nie je veľa, ale aspoň niečo Ti prinášam, niečo
svoje a vlastné“ – a Boh by to prijal a ocenil a odmenil nás za to a my by
sme sa necítili voči Bohu až tak strašne nerovní a mali by sme ten dobrý
pocit: „Ale niečím som si to predsa len zaslúžil, pozrite, niečo som ja, JA,
človek, dokázal!“ Neveriaci sa zase snažia podľa možnosti tohto Boha
nejako poprieť, vytesniť zo svojich životov, aby mohli žiť v ilúzii, že niečo
znamenajú, že sú pánmi samých seba, že majú nejaké vlastné zásluhy a
vlastné úspechy a žijú v tom, čo si sami nadobudli a z toho čerpať pocit
hodnoty a kontroly nad svojim životom a tak.

Z pohľadu ľudskej psychiky je tento postoj vzbury voči pravde o nás

samých pochopiteľný. Britský filozof a ateista Bertrand Russell píše:
„Človek je produktom príčin, ktoré nemali schopnosť predvídať cieľ svojho
pôsobenia; jeho pôvod, rozvoj, nádeje i strachy, to, čo miluje a čomu verí,
nie je nič iné, než výsledok náhodného usporiadania atómov. Žiadne
zanietenie ani hrdinstvo, žiadna sila myšlienky či pocitov nedokáže
uchovať život jednotlivca za hrobom; všetky ľudské činy za celé veky,
všetko zanietenie a všetka inšpirácia, najžiarivejšia múdrosť ľudského
génia – to všetko je určené na zánik... Chrám všetkého, čo ľudstvo
dosiahlo, musí byť nevyhnutne pochovaný. … Priestor, kde bude odteraz
žiť ľudská duša, možno pevne vybudovať len v rámci tejto pravdy, iba na
pevnom základe zúfalstva, ktoré sa samo sebe nepoddá.“ Základ, na
ktorom sa nepoddáva svojmu zúfalstvu je ten, že predsa len si môže čosi
privlastniť: Kým žije na zemi, niečo znamená, niečo koná, niečo dosahuje.
Bude to síce aj tak nakoniec zničené – ale v geste akéhosi
prométheovského titanstva sa aspoň na chvíľu vzoprel všeničiacej slepej
nutnosti Prírody a na okamih jej navzdory zažiaril.

Ako ľudia, poznajúci pravdu – a neutekajúci pred ňou do ilúzií ateizmu –

však vieme, že ani toto nie je z nás. Všetko je Božie. Nie sme nič. Boh je
všetkým. Nezmôžeme nič. Boh všetko. Od nás vôbec nezávisí nič. Všetko
závisí od Boha. Môžeme len toľko a to, čo nám Boh láskavo, v „dobrom
rozmare“ dovolí, alebo naopak nedovolí. Nemáme na Boha žiadnu páku,
aby sme Ho nejako zmanipulovali (ako sa o to usiluje mágia). Všetko
záleží len od Jeho absolútne slobodnej a svojvoľnej ľubovôle a blahovôle.
Jeho moc nad nami je absolútna, jeho kontrola našich životov, nášho bytia,
je absolútna a my s tým nemôžeme nijako a nič urobiť. Sme ako bábky na
špagátiku bábkara. Keby Boh chcel, mohol by za špagátiky ťahať akoby
chcel a nič s tým nenarobíme. Ale aj keď sa rozhodol rešpektovať našu
slobodu, stále sme závislí na špagátikoch. Ak sa v mysli rozhodneme
pohnúť rukou (a ani toto rozhodnutie nedokážeme urobiť bez Boha), Boh
musí „potiahnuť za špagátik“, aby sa naša ruka vôbec pohla, bez Neho a
bez toho, aby ňou pohol s nami, by sa ani len naša ruka nepohla. Žiaden
žobrák a bedár nikdy nijako nebol voči svetu tak žobrákom a tak bedárom,
tak bezmocným a nič nemajúcim, tak odkázaným, ako sme my voči Bohu.
Sme Mu vydaní úplne a dokonale napospas.

Uvedomiť si do dôsledkov túto svoju absolútnu ničotnosť, svoju absolútnu

bezvýznamnosť a svoju absolútnu bezmocnosť je pre nás niečo v samej
svojej podstate neznesiteľné. Ak chceme prežiť, zachovať si príčetnosť a
neutopiť sa v pomätenosti z temného Russelovho zúfalstva, musíme s tým
sami v sebe niečo urobiť.

Prvou možnosťou je hriech. Každý hriech je v nejakej podobe túžbou a

snahou o nezávislosť na Bohu, o vymanenie sa z tej úplnej závislosti a z
postavenie niekoho, kto nemá nič a všetko dostal a to bez toho, aby si to
čímkoľvek a akokoľvek dokázal zaslúžiť, len z čírej prajnosti a súcitu
Boha, ktorý nás obdarováva ako dobroprajný boháč toho najúplnejšieho a
najmenšieho a najnižšieho najžobrákovitejšieho žobráka, akého si len
dokážeme predstaviť. Takto o hriechu hovorí v tom istom verši aj Pavol:
„A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4,7)

Druhou možnosťou je uveriť Bohu a Jeho láske. Láska a viera všetko

menia, otáčajú na úplný opak. Simeon Nový Teológ si uvedomuje svoju
dokonalú úbohosť pred Bohom. Úbohosť plynúcu nielen z jeho hriešnosti,
ale aj z toho, že naozaj nemá vôbec nič a úplne všetko v jeho živote je
Božím dielom, Božou zásluhou, Božím vlastníctvom. On sám nemá žiadne
zásluhy, žiadnu moc, absolútne nič. Nemôže a nedokáže to Bohu nijako
odplatiť, ničím vynahradiť, nijako zaplatiť. Ale napriek tomu mu to Boh
daroval. Z lásky. Pohnutý touto láskou odtrháva Simeon svoj pohľad od
seba a začína hľadieť na Boha. Vo viere už nehľadí na Boha ako na súpera,
ani ako na niekoho, kto ho svojimi darmi pokoruje. Vidí Boha, ktorý vo
svojom nesmiernom bohatstve v láske zahŕňa nás, ľudí, všetkou svojou
bohatosťou. Zamilováva sa do tohto Boha. A uvedomuje si, že ak niekto
dáva dar, je prejavom lásky prijatie tohto daru. Milovať Boha znamená
prijímať Jeho dary ako dary. S láskou. S vďačnosťou. Bez pyšného
zdráhania sa a vzpierania sa. Bez túžby vyhnúť sa im tým, že by sme si
zadovážili niečo sami zo seba, hoci je to nemožné. Boh nás stvoril z lásky,
aby nás obdaroval. Z lásky nám dal úplne všetko a z jeho láske jestvujeme.
Povedané po ľudsky, táto láska k nám, ľuďom, je Božou radosťou. Ako
inak môžeme Bohu svoju lásku prejaviť, než tým, že vzdáme svoj smiešny
boj proti Bohu, ktorý s nami bojovať nezamýšľa, prijmeme svoju úbohosť
– pretože takí proste sme, to nie je ani vzdanie sa, ani poníženie sa, ani nič
podobné, to je proste holý fakt – a necháme sa Bohom obdarovať…?

Svätosť je potom aktom prijatia toho, čím sme: úbohí, ale milovaní
Bohom. Úbohí a súčasne bohatí. Sami zo seba absolútne chudobní a nič
nemajúci, dokonca ani samých seba, svoj život, ale v Bohu všetko majúci,
obdarovaní Bohom za hranicu akejkoľvek predstavivosti. Sme nič – a Boh
je všetko, ale v láske Božie všetko ja našim všetkým – ale len vtedy, ak
sme sami v sebe ničím, dokonalou prázdnotou, ktorou nás Boh stvoril, aby
mohla byť Ním a v Ňom dokonale naplnená.

Takto nejako to funguje aj v samom Bohu. Povedané po ľudsky: keď Otec

od večnosti plodí Syna, dáva Mu všetko. Syn nemá nič sám zo seba, všetko
má do svojho Otca, ako hovorí a svedčí: „Môj Otec mi odovzdal všetko“
(Mt 11,27); „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca“
(Jn 5,19). V tomto smere sám Syn je voči Otcovi dokonale úbohý a nemá
nič zo seba, ale všetko od svojho Otca. Ale pretože v láske od svojho Otca
aj všetko skutočne prijíma, je nakoniec aj sám Bohom, obdarovaný Otcom
rovným Otcovi v kruhu Trojice.

O tom istom je aj kresťanstvo. My nemáme nič, ale Boh nám v Kristovi

dáva všetko, zbožšťuje nás. Aby sme ale mohli od Boha toto všetko prijať,
musíme to všetko naozaj prijať. To znamená úplne sa vyprázdniť, aby sme
mohli byť úplne Bohom naplnení. My totiž takýto prázdni a teda úbohí
sme – to len hriech v nás vytvára ilúziu čohosi vlastného a na Bohu
nezávislého a bráni nášmu naplneniu. A tak, paradoxne, čím sa tvárime byť
väčší a lepší a záslužnejší a nezávislejší na Bohu, tým sme prázdnejší a
úbohejší. A naopak, čím úbohejší sme – čiže čím viac a bezvýhradnejšie
prijímame svoju úbohosť a úplnú prázdnotu – tým viac nás Boh napĺňa
sebou a tým väčší a bohatší sme, až do úplného zbožštenia sa Bohom v
Bohu. V okamihu, keď prijmeme to, že sme ničím a staneme sa ničím,
stávame sa v Bohu všetkým.

Ono Simeonovo milujúci potom – ako u Krista – znamená najprv od Boha

z lásky k Bohu všetko prijať ako nezaslúžený dar a potom, z tej istej lásky,
vrátiť toto všetko Bohu v službe lásky a darovania sa Bohu, ktorý mi tým
dal schopnosť niečo Mu darovať: darovať darované. Takto žije sama v
sebe Blažená Trojica – a toto je aj životom Neba (KKC 1024).
 Vydanosť
BYŤ VYDANÝ KRISTOVI – v tom istom zmysle, v ako toto slovo
používame napríklad vo frázach „vydať sa na milosť a nemilosť“, či „byť
vydaný napospas…“ – je téma v súčasnosti pre kresťanov akoby neznáma
(nevyžaduje ju gnosticizmus a nemá zmysel v pelagianizme), ale ak sa
pozrieme do diel veľkých svätcov a mystikov minulosti, zistíme, že je
veľmi frekventovaná a nesmierne dôležitá, až podstatná!

Sv. Terézia Avilská: „Všetky rady, ktoré som Vám… dala, sledujú jeden
cieľ: aby ste sa bezo zbytku ponechali vôli Stvoriteľa, Jemu podriadili
svoju vôľu a odpútali sa od všetkého stvorenia… Týmto spôsobom totiž
budeme pohotové k rýchlemu dosiahnutiu cieľa nášho behu a budeme
zakúšať živú vodu z prameňa… Aká moc spočíva v tejto vydanosti!
Neomylne pritiahne vydanosť Všemohúceho a „prinúti“ ho, aby sa teraz
zjednotil s mojou nízkosťou!“

Majster Eckhardt: „Musíš sa vzdať seba, úplne, a potom je to tá pravá

odovzdanosť. Nedávno za mnou prišiel jeden človek a hovoril mi, že sa
vzdal veľkého majetku a pozemkov, aby zachránil svoju dušu. Pomyslel
som si: Ach, ako málo vecí si sa vzdal a bezvýznamných! Stále je to
zaslepenosť a bláznovstvo, keď si vážiš to, čoho si sa vzdal. Ale vzdal by si
sa skutočne veľkej veci, keby si sa vzdal sám seba!… Tým, ktorí túžia po
niečom inom, než je vôľa Božia, sa prihodí to, čo si zasluhujú: Sú stále
nešťastní a v tiesni… A je to tak dobre. Milujú Boha pre niečo iné, než je
Boh!… Boh do teba vojde len natoľko, nakoľko si sa sám zo seba
vysťahoval.“

Sv. Ján z Kríža: „Duša je schopná spoznať, či miluje Boha čistou láskou,
alebo nie. Ak ho tak miluje, jej srdce jej už nepatrí, ono už nezvažuje svoje
vlastné potešenie, svoj vlastný záujem, ale výlučne slávu, česť a potešenie
Božie! Pretože čím viac je srdce zamestnané sebou, tým menej je
zamestnané Bohom. Či Boh už skutočne vstúpil do nášho srdca, poznávame
veľmi dobre podľa dvoch znamení: Je Boh predmetom našej ohnivej túžby?
Nemáme zaľúbenie v ničom inom okrem Neho?“

Pred obrátením je v centre môjho záujmu moje JA a moje potreby a túžby.

Boh je len niekto, kto mi pomáha splniť moje potreby a kto mi pomáha
a chráni ma. Môj vzťah s Bohom je čisto obchodný: JA potrebujem pomoc,
BOH mi ju poskytuje a JA mu za to platím tým, že sa modlím, chodím do
kostola, prispievam do zvončeka a občas – keď potrebujem zvlášť „drahú“
službu – tak aj kúpim sviečky do kostola, kvety, prispejem na charitu…
proste zaplatím viac.

Podobne Cirkev je pre mňa v prvom rade inštitúcia, ktorá mi – podobne

ako lekári, technické služby, obchodný dom – ponúka služby ktoré
potrebujem: nedeľná omša, krst dieťaťa, sobáš, pohreb rodičov… A ja jej
za to zase zaplatím do zvončeka.

Inak je môj vzťah k Bohu a k Cirkvi ľahostajný. Nezáleží mi na nich

samotných, iba na službe, ktorú mi poskytujú. Ak som chorý, potrebujem
byť zdravý – a je mi úplne jedno, či ma uzdraví lekár, Boh, alebo liečiteľ,
či zariekavač. Ak stačia doktori, načo sa zbytočne veľa modliť a kupovať
sviečky do kostola? Ale ak zlyhávajú doktori, potom sa treba obrátiť na
Boha a viac mu „zaplatiť“. A ak to u Boha nejako nejde dosť rýchlo –
prečo nevyskúšať vešticu v susednej dedine, či liečiteľa – psychotronika
niekde v meste? Keby sa ma niekto spýtal: „Aké sú plány a projekty Cirkvi
vo Vašom meste? Na čom pracuje? O čo sa usiluje? Ako funguje?“, tak by
sme pokrčili plecami a povedali: „Čo ja viem? Nikdy ma nenapadlo
zaujímať sa o to. Ani na to nemám čas…“. A keby sa nás niekto opýtal:
„Čo teraz Boh cíti? Čo robí tu, v tomto meste? Aký je Jeho plán s týmto
mestom? K čomu pozýva obyvateľov tohto mesta, k akej konkrétnej
práci?“ tak by sme tiež iba pokrčili plecami. Čo Boh potrebuje odo mňa?
Čo ja viem? Asi nič… Nikdy ma nenapadlo nad tým uvažovať. Ani ma to
nezaujíma. A ani na to nemám čas. Netúžim nejako po tom, aby Boh na
mňa kládol nejakú prácu… Môj vzťah k Bohu a k Cirkvi je rovnaký, ako
napríklad vzťah k obchodu s potravinami: oni mi dodávajú potraviny, ja im
za to platím, ale preto sa necítim zaviazaný denne o nich uvažovať, starať
sa o ich podnikateľské plány, či chodiť im pomáhať vykladať tovar, či
stavať novú predajňu…

Prvotné obrátenie – Cirkev ho kladie medzi evanjelizáciu na jednej strane a

prijatie krstu na druhej strane a v jeho atmosfére sa odohráva katechumenát
– je okamihom zlomu. Okamih, kedy uveríme Ježišovi a začína nám
záležať na samotnom Ježišovi a na Jeho Evanjeliu. Medzi mnou a Ježišom
sa začína vytvárať prvotný vzťah, ešte veľmi formálny a nedokonalý.

Po prvom obrátení, ak je skutočné, sme zapálení pre Krista. Začíname čítať

Bibliu. Chodiť na stretko. Začíname študovať a spoznávať Božie zámery.
Túžime pracovať pre Krista: evanjelizovať, organizovať, konať… Stále ale
nevytvárame vzťah s osobou Krista. V centre však ešte nie je Ježiš, ale
práca pre Ježiša a Jeho kráľovstvo. Ježiš je teraz ako náš zamestnávateľ.
So zamestnávateľom sa nežije intímny vzťah. Ani si zamestnávateľa
nenechávame „kafrať“ do svojho súkromia. Zamestnávateľ je tu preto, aby
nám dal robotu a my potom sami tú robotu robíme, ako najlepšie vieme.
Toto isté sa deje aj tu: sme nesmierne horliví pre Ježiša a pre Cirkev.
Máme túžbu strašne veľa robiť. Berieme si k srdcu svoje poslanie a svoje
povinnosti. Robíme, študujeme, čítame, vzdelávame sa, strašne veľa –
niekedy tak veľa, že sa ani nestíhame modliť!

Zároveň si ponechávame plnú kontrolu nad svojim súkromím, nad svojim

životom. Nie sme vnímaví na vnuknutia a vedenie Ducha. Pracujeme sami
a samostatne. Ježiš je šéf, ktorý nám ukázal cieľ – a my potom sami (resp.
spoločne so spoločenstvom, stretkom, skupinkou…) plánujeme
a rozhodujeme, čo kde a ako vykonáme. Snažíme sa všetko robiť sami:
sami sa snažíme polepšiť sa a zápasiť s hriechom, snažíme sa iných
presviedčať a obracať na vieru, snažíme sa sami iným pomáhať, utešovať
ich… A znova a znova sa presviedčame, že sa nám to nedarí a preto potom
z času na čas upadáme do depresie a skleslosti – a preto potrebujeme ísť na
nejakú „masovku“ do Prešova, aby sme sa tam zase nažhavili, povzbudili
a s novou energiou sa vrhli do našej práce!
Hoci si to spravidla neuvedomujeme, je to zároveň čas, kedy s Ježišom
bojujeme a zápasíme o svoje súkromie a o svoj život. Vzpierame sa tomu,
aby sme sa Bohu úplne vydali, úplne otvorili a „vydali napospas“. Stále sa
Ho bojíme, že nás o niečo oberie, snažíme sa pred Ním brániť si svoje
názory, svoje plány, svoje súkromie, majetok, spôsob života… Stojíme
voči nemu asi tak, ako odborová organizácia voči zamestnávateľovi:
bojujeme o hranicu, odkiaľ – pokiaľ Boh môže byť v našom živote
prítomný a rozhodovať a kde, naopak, už rozhodujeme my sami.
Vyhýbame sa osobnému vzťahu s osobou Boha, rovnako sa ešte vyhýbame
osobným vzťahom aj v spoločenstve. Do spoločenstva prichádzame niečo
urobiť, niečo sa naučiť – nie spoločne žiť a deliť sa!

Práve tento postoj si často zamieňame s vydanosťou Kristovi. Hovoríme:

„Veď ja som vydaný Kristovi! Pozrite, koľko toho pre Neho robím! Všetko
som už zanechal, pracujem len pre Cirkev a pre Ježiša! Patrím úplne
Ježišovi!“ V skutočnosti ale nie sme vydaní Ježišovi, ale práci pre Ježiša.
A to je ohromný rozdiel! Je rozdiel venovať sa manželke a venovať sa jej
šatníku. Je rozdiel venovať sa rodičom a venovať sa rodičovskému domu.
A je rozdiel žiť pre Ježiša a žiť pre Evanjelium! Pozor na to! Obrazom toho
je Marta z Evanjelia (Lk 10,40n). Aj ona bola presvedčená, že slúži
Ježišovi. V skutočnosti slúžila podľa svojich predstáv svojej vlastnej
hostiteľskej mánii – tak horlivo, že na samého Ježiša a Jeho slovo nemala
popri toľkej práci vôbec čas!

Po čase by malo naše obrátenie dozrieť do toho, čo sa zvyčajne nazýva

druhým obrátením. Je to okamih zlomenia sa. Zlomenia odporu.
Prestávame sa vzpierať Ježišovi. Prestávame sa presadzovať voči Nemu.
Kapitulujeme. Sme konečne zlomení dlhým odporom a zápasom. Konečne
sa otvárame Ježišovi. Osobe Ježiša Krista. Už pre nás nie je dôležité
pracovať. Je pre nás dôležité byť s Ježišom – ako Mária z toho istého
úryvku evanjelia. Práve toto je okamih, kedy sa konečne vydávame osobe
Ježiša Krista. Až tu sa konečne a naozaj stávame kresťanmi! Konečne
s Bohom začíname tvoriť rodinu a už pre nás nie je dôležité niečo robiť,
ale spoločne žiť!
Mnohí kresťania v tomto okamihu zanechali všetku prácu a odišli do
samoty púšte, aby tam, v tichu a modlitbe, ostali sedieť pri nohách Ježiša
Krista. Priznám sa, že sa mi to vždy zdalo od nich nesmierne sebecké: Kde
je potom evanjelizácia? A kde služba? Spoločenstvo? V skutočnosti títo
ľudia boli spoločenstvom viac, než mnohé aktívne stretká a „komunity“
súčasnosti: nestretali sa totiž iba preto, aby spoločne niečo robili, ale aby sa
zdieľali o svoje životy, o svoje najhlbšie skúsenosti, zážitky, bolesti
i radosti. Už sa o seba nezaujímali len ako o niekoho, kto sa zaujíma o tú
istú činnosť, ako oni – ale ako o ľudí! Ako o osoby, s ktorými spoločne žili
ako rodina. A v skutočnosti slúžili mocnejšie, než mnohí organizátori
veľkých akcií na štadiónoch. Veď konkrétne u sketijských otcov púšte
dodnes nie sú zabudnuté ich slová a na ich inšpiratívnom príklade
a poučení dodnes vyrástli milióny a milióny ľudí vrátane klenotov Cirkvi,
akým sú napr. kartuziáni! Navonok možno konali menej, než pred druhým
obrátením – v skutočnosti ale oveľa viac, pretože tentoraz to už bol Boh,
kto cez nich konal a pracoval. To je zase jeden krásny paradox. Trefne ho
skonštatoval africký arcibiskup Ganaka: „V jeden deň Peter povedal jednu
kázeň a obrátilo sa tritisíc ľudí. My povieme tritisíc kázní a nikto sa
neobráti!“ To je sila vydanosti osobe Ježiša Krista!

Hans Buob prirovnáva nás, kresťanov, k husliam a tieto etapy života ku hre
na husle: Pred prvým obrátením si hráme čo chceme a ako chceme. Boh je
tu len na to, aby nám husle opravil, keď sa náhodou pokazia, či rozladia.
Po prvom obrátení si od Boha vypýtame noty a potom sami hrajeme
a improvizujeme na motívy Božej sonáty. Po druhom obrátení vložíme
husle do Božích rúk a tešíme sa spoločne s Ním mocnej Hudbe, ktorú On
na nich hrá vlastne už bez nášho prispenia – iba na našich husliach, ktoré
ale už viac nie sú naše, ale Jeho!
 Milosť a skutky
VYDANOSŤ SÚVISÍ s niečím veľmi podstatným – a tým je prvenstvo
Božej milosti v diele našej spásy, úplná a dokonalá nezaslúženosť spásy,
ale aj skutočnosť, že sme napriek tomu spasení zo skutkov, ktoré konáme.
Ak nedokážeme porozumieť, o čo vlastne ide a prečo je to tak, bude sa
nám znova a znova stávať, že budeme ulietať alebo ku gnosticizmu (ktorý
je do veľkej miery spoločný 90% pokrstených katolíkov a protestantizmu),
alebo k pelagianizmu (ktorý je zase základom vierovyznania a praxe
formálnych zvykových katolíkov).

Nebo je jednota s Bohom. Dokonalá jednota s Bohom.

Spasiť sa teda znamená zjednotiť sa s Bohom – a to nie nejako všeobecne,

ale veľmi konkrétne. Byť presne tým, čím by Boh bol presne na mojom
mieste, v tomto čase a v mojej situácii. Žiť presne to, čo by žil Boh na
mojom mieste, v tomto čase a v mojej situácii. Konať presne to, čo by
konal Boh na mojom mieste, v tomto čase a v mojej situácii. Byť tak akoby
vtelením Boha tu a teraz – a vlastne ani nie „akoby“, pretože byť
kresťanom znamená naozaj byť Telom Krista v Cirkvi a teda skutočne byť
vtelením Krista tam, kde práve sme.

To je dôvod, prečo je svätosť na jednej strane v základných rysoch rovnaká

pre všetkých, veď znamená byť jedným a tým istým Kristom v sile a pod
vedením jedného a toho istého Ducha – ale v konkrétnom „prevedení“
individuálna. Pápež František v Gaudete et exsultate cituje II. vatikánsky
koncil „Obdarení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, všetci v
Krista veriaci sú od Pána povolaní v každom postavení a stave, a každý
svojou cestou, na dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec nebeský“
(Lumen gentium 11) a zdôrazňuje práve ono „každý svojou cestou“, svojim
spôsobom. Svätosť v živote každého jedného konkrétneho človeka je vždy
niečo úplne individuálne, jedinečné. „To by malo každého povzbudiť a
posmeliť, aby sa celý daroval, aby rástol smerom k tomuto jedinečnému a
neopakovateľnému projektu, ktorý mal Boh preňho od začiatku večnosti.“
(GE 13).

Ako by ale toto mohlo byť možné bez prvenstva Božej milosti a bez
pevného základu v Božej milosti?

Ako hovorí Písmo, „boli [sme] zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy,
keď sme boli nepriateľmi.“ (Rim 5,10) Prv, než sme sa narodili, prv, než
sme Boha spoznali, prv, než sme v Neho vôbec mohli uveriť, Boh nám zo
svojej lásky získal, zaplatil a daroval milosť vykúpenia a spasenia.

A potom, po narodení, nás svojou milosťou lákal a uschopňoval uveriť Mu

a obrátiť sa, ako vyučuje Cirkev: „Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť,
ktorú vlieva Boh. „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná
predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha
Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril oči mysle a dal
,všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu‘.“ (KKC
153)

A keď uveríme a zatúžime skutočne sa zjednotiť s Bohom a dovoliť tak

Bohu, aby v nás žil, konal, bol – ako inak je to možné, ak nie vďaka Božej
milosti, ktorá nám cez Ducha Svätého vyjavuje tento jedinečný Boží
zámer, ktorý Boh s nami má, toto jedinečné sprítomnenie Boha konkrétne
v nás a cez nás, ktoré nie je zapísané nikde v žiadnej knihe? Ako svedčí
Písmo: „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v
ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. 12 A my sme
nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám
Boh daroval.“ (1 Kor 2,11-12)

A keď to spoznáme – ako by sme mohli my, slabí ľudia, žiť to, čo v nás
chce žiť Boh a konať to, čo v nás chce konať Boh, život samého Boha a
skutky samého Boha, ak by nás znova neniesla a naskrz neprenikala Božia
moc a Božia sila, Božia milosť? Znova svedčí Písmo: „Veď to Boh pôsobí
vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.“ (Flp 2,13)
A tak, nesení Božou milosťou, konáme skutky, ktorými si zasluhujeme
Nebo. Ale nie tak, ako si to predstavujú cukríkoví kresťania, že „ja urobím
niečo pre Boha a Boh ma potom pustí do Neba“ (James Mallon). Tieto
skutky sú spásonosné preto, že v nich sa uskutočňuje naša jednota s
Bohom. Sú spásonosné nie preto, že sú dobré a užitočné a často
obdivuhodné a vskutku hrdinské, ale preto, že sú konané v dokonalej
jednote s Bohom a sú prostým dôsledkom toho, že sme sa úplne Bohu
otvorili a úplne s Ním zjednotili a On sa tak v nás stal vo všetkom
všetkým: „Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak
len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze
Ježiša Krista; aby bol Boh všetko vo všetkom.“ (1 Pt 4,11; 1 Kor 15,28 )
Výsledkom je stav, ako o ňom svedčí Pavol, keď o svojom živote píše „už
nežijem ja, ale vo mne žije Kristus,“ (Gal 2,20) a o svojich skutkoch a
dielach „z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne
márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia
milosť so mnou.“ (1 Kor 15,10)

Práve toto je jeden z fatálnych problémov aj gnosticizmu, aj pelagianizmu.

Gnosticizmu preto, že odmieta skutky, ktorými sa uskutočňuje naše

zjednotenie sa s Bohom a teda naša spása. Myslí si, že na spásu stačí niečo
poznať, napríklad že Ježiš za mňa zomrel, a uveriť tomu vo svojej mysli.
Tak to hlása napríklad kazateľ Dave Hunt: „Musíme si byť úplne istí, že
skutky nemajú nič dočinenia (spoločné) so spasením. Bodka. ... ak spása
pred trestom za porušenie Božích zákonov nemôže byť získaná dobrými
skutkami, potom nemôže byť ani stratená zlými skutkami. Naše skutky
nehrajú žiadnu úlohu ani pri získavaní ani pri udržiavaní spasenia.“

A pelagianizmus zase tým, že sa usiluje o dobré skutky (aby sme si nimi

zaslúžili Nebo) – ale osamotene, „bez Boha a [uprednostnený] pred
Bohom, a nie podľa Boha“ (KKC 398). Lenže dobré skutky sú spásonosné
nie preto, že sú dobré, ale preto, že sú v Božej milosti Božími skutkami,
ktoré Boh koná v nás a cez nás a tak nás spája a zjednocuje so sebou. Bez
toho sú dobré skutky zbytočné a k spáse nijako neprispievajú – ba tým, že
v nás môžu vzbudiť pýchu a namyslenosť, ešte nás od Boha, hoci aj sami v
sebe dobré, vzďaľujú.

Znova tak lepšie pochopíme katolícku definíciu smrteľného hriechu, ktorý

vedie do zatratenia: „Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému
pred Bohom“ (KKC 398), „a to tým, že človek dáva prednosť nejakému
nižšiemu dobru pred Bohom.“ (KKC 1855) Nebo je jednota s Bohom, kde
Boh je všetko vo všetkom. Ak ale po tejto jednote s Bohom netúžime – a
viac hľadáme seba a iné dobrá – potom každý skutok, ktorý z takejto
motivácie vzíde, aj keby bol dobrý, obdivuhodný, prospešný a hrdinský,
bude nás od Boha vzďaľovať a nijako neprispeje k spáse, pretože nie je z
milosti, nie je z Boha, nie je vyjadrením láskyplnej jednoty s Bohom, ale
naopak, je vyjadrením našej snahy o oddelenosť a nezávislosť na Bohu a to
je presný opak spásy i Neba. Preto hovorí Apoštol: „Keby som rozdal celý
svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol
slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1 Kor 13,3) Tak to
vyučuje aj katechizmus z roku 1990: „Mravne dobré skutky, vykonané v
stave smrteľného hriechu, nie sú záslužné.“ (268c) – čiže hoci sú dobré, k
spáse nám nijako nenapomáhajú. Aj keď, ako katechizmus pokračuje, „nie
sú neužitočné. Uspôsobujú človeka pre prijatie milosti polepšenia,“ – tým,
že nás „nalaďujú“ na dobro a tak postupne povzbudzujú k opravdivému
zamilovaniu si nanajvýš Dobrého Boha a k obráteniu a následnej
vydanosti.

Spásonosné sú teda iba tie „dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich
konali.“ (Ef 2,10) A aby sa to mohlo stať, musíme sa najprv zriecť svojich
vlastných, na Bohu nezávislých predstáv a túžob a plánov a skutkov a
praktík v akte úplnej vydanosti Bohu – aby tak Božia milosť v nás mohla
nerušene konať svoje dielo. Tak, ako sa modlila sv. Terezka z Lisieux:
„Môj Bože, ja si vyberiem všetko, nechcem byť polovičatou svätou, nebojím
sa trpieť pre teba, bojím sa iba jedného, že si ponechám svoju vôľu. Vezmi
si ju teda, lebo ja si vyberiem všetko, čo ty chceš!“
Nakoniec lepšie porozumieme aj Pavlovým slovám: „Aké teda
vystatovanie? Je vylúčené!“ (Rim 3,27) Ako totiž hovorí: „Oko nemôže
povedať ruke: "Nepotrebujem ťa!" ani hlava nohám: "Nepotrebujem vás!"
22
Ba čo viac, údy tela, ktoré sa zdajú slabšie, sú nevyhnutne potrebné.“ (1
Kor 12,21-22) Vydanosť Božej milosti nás otvára tomu, aby sa Boh
„vtelil“ cez nás do sveta a my sa tak stali Jeho Telom, Cirkvou. Ktorou a
akou časťou Jeho Tela ale v praxi budeme – to už je na Bohu. To nie je
nijako z nás. Niekto bude hlavou, niekto mozgom, niekto ústami, niekto
rukami, niekto nohami, niekto srdcom,… ale u nikoho to nie je ani jeho
zásluha, že je tým, čím je, ani jeho chyba, že nie je tým, čím by si azda
želal byť: „Každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval
Kristus. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi
spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v
láske.“ (Ef 4,7.16)

Všetci sme ale rovnako uverili, všetci sme sa v akte vydanosti rovnako
odovzdali Bohu a On nás vo svojej milosti naplnil – každého iným,
jedinečným a zvláštnym spôsobom, – všetci sme rovnako súčasťou
jedného a toho istého Tela Cirkvi a máme tak účasť na jednej a tej istej
Sláve Neba. Niet dôvodu pre pocit menejcennosti, niet dôvodu pre pocit
pýchy či namyslenosti. V Kristovi sme si úplne rovní. A ak by sme chceli
podstatu svätosti a duchovného života hodnotiť z tohto hľadiska, mohli by
sme povedať, že svätosť je stav, v ktorom nijako a ničím neodporujeme ani
nebránime Božej milosti v nás a ona v nás úplne a dokonale pôsobí, tak
ako v Bohorodičke, ktorá túto svoju úplnú povoľnosť Bohu a Jeho milosti
vyjadrila v tej kratúčkej, vari z jej strany až akoby trochu začudovanej
vete, v ktorej vyjadrila niečo pre ňu tak prirodzené a samozrejmé ako
dýchanie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“
(Lk 1,38). U nás, ostatných ľudí, to až také samozrejmé nie je. Duchovný
život, duchovný boj je potom zápasom so sebou, so svojim vlastným
strachom, nedôverou, závislosťami a podobnými vecami, aby sme aj my
stále viac dokázali proste len neodporovať Božej milosti a umožňovali tak
Bohu v nás a cez konať „veľké veci“ (Lk 1,49).
 Apatheia
VIERA A NÁDEJ, vydanosť spolu s Božou milosťou nás vedú k ďalšiemu
znaku skutočného života s Kristom. Pápež František v Gaudete et exsultate
cituje sv. Ignáca z Loyoly: „Treba byť ľahostajný voči všetkým stvoreným
veciam (vo všetkom, čo závisí od našej slobodnej vôle, a nie je zakázané);
robíme tak, keď z našej strany nechceme viac zdravia ako choroby,
bohatstva ako chudoby, úcty ako neúcty, dlhého života ako krátkeho a
rovnako pri všetkom ostatnom.“

Buddha, podobne ako na západe antickí stoici, pochopil, že túžby sú

koreňom každého zla a utrpenia. Túžba po niečom – či už túžba získať to,
alebo túžba nestratiť to a uchovať si to – je zdrojom každej slabosti,
pretože človeka napĺňa strachom, strach hnevom, hnev nepriateľstvom a
sebectvom, pyšnou filautiou a tá je zdrojom každého jedného zla. Veď
každé jedno zlo môžeme vždy vystopovať ako ovocie tejto sebastrednosti:
vražda – obetujem život iného kvôli svojim záujmom; krádež – privlastním
si majetok na úkor iného; lož – podvediem iného, aby som tým sebe
prospel; atď. Ovocím je potom bolesť, utrpenie, sklamanie – a to hneď
dvojaké: bolesť z toho, keď sa naše túžby nesplnia, a na druhej strane
bolesť z toho, keď sa splnia a my spoznáme, že ani oni nie sú tým
„definitívnym riešením“ nášho smädu, našej vnútornej prázdnoty a náš
smäd a s ním aj túžba a bolesť ostávajú a ženú nás ako bič otrokára stále
ďalej a ďalej – ale len do stále väčšej bolesti a väčšieho sklamania... Ako
jediné racionálne východisko z tejto mizérie Buddha aj stoici videli
nirvánu, vyhasenie (dosl. vyvanutie¸vyvetrenie, zaniknutie) všetkých
túžob. Kde niet túžob, niet zla, niet bolesti, niet utrpenia,... To sa Buddhovi
aj stoikom javilo ako maximálna možná blaženosť, aká by mohla v prípade
človeka prichádzať do úvahy.

V skutočnosti ale existuje riešenie, ktoré Buddha sám nepoznal, pretože ani
nemohol.
Dali ste si už niekedy otázku, prečo je Boh dokonale a úplne dobrý a prečo
v Ňom nie je a ani nijakovsky nemôže byť žiadne, ani to najmenšie zlo?
Ako je to možné? Myslím si, že príčina je v Božej nekonečnosti. Boh je
nekonečný. Viete, čo to v praxi znamená? Znamená to, že v Ňom je úplne
všetko. Čokoľvek, čo by kedy ako mohlo existovať – všetky mysliteľné
osudy, zážitky, pocity, skúsenosti, všetka mysliteľná moc, sláva,
hodnota,… všetko toto v Bohu je. Neexistuje nič, čo by akokoľvek
kdekoľvek kedykoľvek mohlo existovať, aby to v Bohu už nebolo. V Bohu
je úplne všetko a neexistuje nič, čo by bolo mimo Neho a Boh by to nemal.
Toto to znamená, keď hovoríme, že Boh je „nekonečne bohatý“ – ale aj
„nekonečne blažený“ (porov. KKC 1), pretože neexistuje žiadne potešenie,
žiadna rozkoš, žiadna radosť, nič, čo by Boh sám v sebe už od večnosti
nemal a neprežíval v nekonečnej intenzite a bohatstve seba samého. V
Ňom je úplne všetko.

Preto Boh nikomu nezávidí – komu a čo by už len mohol závidieť, keď

sám všetko má? S nikým o nič nebojuje – s kým a o čo by už len mohol
zápasiť, keď všetko má? Nenávidieť niekoho – za čo? Súperiť s niekým – s
kým a o čo? Urážať sa na niekoho – ale prečo a kto by Mu už len za to
stál? Boh nepozná nedostatok a preto ani žiadostivosť. Neexistuje nič, čo
by Ho akokoľvek v čomkoľvek ohrozovalo a preto nepozná strach. Preto
nepozná ani zlo, pretože zlo je plodom sebectva a to je ovocím nedostatku
a jeho detí, strachu a žiadostivosti. Jediné, čo Boh v sebe, vo svojom
nezmernom, nekonečnom bohatstve a šťastí pozná, je láska – vôľa podeliť
sa s týmto svojim bohatstvom. Preto je Boh láskou. Preto je Stvoriteľom.
Preto je Vykupiteľom. Preto vôbec my, ľudia, jestvujeme. A preto je Boh
dokonale, nezvratne len a jedine dobrý.

My, ľudia, sme na tom kvôli hriechu inak. Bojíme sa nedostatku. Bojíme
sa nudy. Bojíme sa osamelosti a bezvýznamnosti. Sme plní žiadostivosti a
ako píše Písmo: „Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete
nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete“ (Jak 4,2) – a pridávame si tak ešte
navyše strach z ostatných ľudí, pretože sú naši konkurenti, súperi,
nepriatelia, sú pre nás v horšom prípade hrozbou, v lepšom prípade
zbytočnou otravou a záťažou. Preto sme zlí – pretože na rozdiel od Boha v
sebe nosíme túžby vskutku nekonečné a pritom sme v porovnaní s nimi
bedári a úbožiaci.

Boh tento problém vyriešil. V Kristovi nás pozval k Božiemu synovstvu.

Tým nás urobil nekonečne bohatými, ako svedčí Písmo: „ak sme deti, sme
aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia … [ak Boh] vlastného
Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval
všetko!?“ (Rim 8,17.32). Už viac niet po čom túžiť a dychtiť, ako
vysvetľuje sám Ježiš: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto
verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35). Nie je ani dôvod mať z
niečoho strach, veď sme v samom Bohu a ako vraví Písmo: „Kto obžaluje
Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus
Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a
prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie,
úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo
meč? Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás
za ovce na zabitie." Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý
nás miluje“ (Rim 8,33-37) – pretože „dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Jn
4,18).

Toto je teda prvá a základná Božia milosť, milosť Božieho synovstva,

ktorá nás vyzdvihuje na roveň samého Boha, oslobodzuje a uzdravuje nás z
nedostatku a žiadostivosti, vyslobodzuje nás z nebezpečenstiev a strachu a
robí nás tak v sile Ducha schopnými byť ako Boh! Už viac niet, po čom by
sme ešte túžili, niet, čoho by sme sa ešte báli, niet s kým by sme o čo
zápasili, nieto, čo by sme komu závideli, niet dôvodu pre povyšovanie sa
(lebo neexistuje nič vyššie, než to, čo už od Boha máme), pre súperenie,
boj, porovnávanie sa… jednoducho, niet viac žiadneho dôvodu pre
akékoľvek zlo. Tak, ako u Boha.

V tom spočíva kresťanské riešenie, ako sa zbaviť sa naozaj úplne všetkých

túžob – za predpokladu, že to urobíme jedným-jediným možným
spôsobom a to tak, že všetky jednotlivé túžby nahradíme jednou-jedinou
celého človeka pohlcujúcou túžbou, tak mocnou, že ich všetky prekoná, v
sebe podriadi a sebou pohltí, smerujúcou k niečomu, čo je vskutku hodné
takejto absolútnej, bezvýhradnej túžby a úplného zasvätenia sa, ba je to
niečo tak mocné, silné a uchvacujúce, že to dokáže aj samého človeka
úplne odtrhnúť od seba samého, vyslobodiť ho z inak neprekonateľného
väzenia sebectva a urobiť ho tak slobodným v láske, ktorá je prostá
sebectva, ľahostajná k samému sebe, netúžiaca si nič privlastniť, ale celá sa
daruje tomu, čo miluje, pričom ideálne sa o to, čo milujeme, nemusíme
nijako strachovať, ani nič podobné. Tým niečím je v praxi Boh. Dostatočne
veľký, dostatočne krásny, dostatočne uchvacujúci, sám vyvýšený nad
všetko, mimo akejkoľvek hrozby, mimo akéhokoľvek nebezpečenstva, aby
sme sa Oňho museli strachovať, či báť... a navyše milujúci človeka –
povedzme si to rovno: „Mňa!“ – úplne nezištne, nesebecky, dokonale
darujúco sa, do krajnosti!

Stav tejto „nirvány lásky“, do ktorej nás Boh vťahuje, sa potom nazýva v
Biblii čistým srdcom, srdcom nerozdeleným, srdcom bez vnútorných
konfliktov, bez strachu, bez sebectva, bez zla, srdcom, o ktorom vraví
Ježiš, že „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). A je
to vskutku stav úplnej a dokonalej blaženosti a to nielen preto, že „v láske
niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Jn 4,18) – a toto je presne
oná blaženosť nirvány, o ktorej sníval Buddha – ale navyše nás táto láska
spája s Bohom, ktorý „presahuje každé poznanie“ (porov. Ef 3,19) a v
ktorom nás ešte nekonečne väčšou blaženosťou napĺňa „Božia plnosť celá“
(Ef 3,19), prístupná práve preto, že už po nej netúžime. Božia láska, Božia
krása, Veľkosť a Skvelosť nás totiž úplne odtrhli od nás samých a čím
menej pre seba po niečom túžime a čím viac sa v láske Bohu úplne
darujeme, tým viac nás oná blaženosť Boha, ktorý je láska, napĺňa. V
okamihu, keď pre seba nechceme už vôbec, ale vôbec nič a celí sa úplne
darujeme Bohu, nás naplní táto Plnosť dokonale – a to je Nebo, ako veľmi
dobre pochopil sv. Ján z Kríža. Ale to je stav, o ktorom právom platia
slová Krista: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko
možné.“ (Mk 10,27).
Pokojne si to nazvime princíp pieskoviska: malé deti sa na pieskovisku
hrajú, túžia po ňom, hádajú sa na ňom o lopatky a vedierka... Dospelému
človekovi je ale jedno i druhé ukradnuté, pretože už nie je dieťaťom a žije
niečo úplne odlišné. S kresťanom je to rovnaké. Kým bol hriešnikom ako
všetci ostatní ľudia, bol tento svet jeho celým svetom, pozemský život jeho
celým životom a tu pramenili jeho žiadostivosti, túžby, starosti, strachy,
závisť, hnev a všetko ostatné, čo robí svet predsieňou Pekla a jeho „život“
smrťou. Ale keď sme sa stali Božími deťmi, už nás viac „pieskovisko“
sveta neláka, nezaujíma, pripadá nám banálne, smiešne, nezaujímavé...
(Flp 3,8) Stali sme sa totiž niečím omnoho väčším a žijeme niečo omnoho
slávnejšie, vzrušujúcejšie a úchvatnejšie, než je to najväčšie pozemské.
Tak ako u Krista, ani nám už svet nemá viac čo ponúknuť, nemá viac nič,
čo by nás ešte zaujímalo. Stratil v našich očiach všetko svoje čaro. V
Kristovi je „svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Gal 6,14), vysvetľuje
Pavol a dodáva: „túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie“
(Flp 1,23), pretože „pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21).

Toto je pravá askéza. Nie násilné vyhladzovanie túžob tela, ale ich
vyhasnutie, pretože sme sa stali vnútorným človekom, žijeme duchovne – a
vonkajší človek už viac nie je ani potrebný, ani vábny. Zomreli sme mu
sami, slobodne, dobrovoľne, za trúbenia fanfár a s veľkou radosťou. Táto
smrť pre nás nie je stratou, ale oslobodením od dvojakej tyranie: tyranie
tela (v zmysle starého človeka, ako to chápe Biblia) a jeho žiadostivostí; a
tyranie zákona a jeho vnútených nariadení, ktoré sa snažili to prvé krotiť.
Dobre to vystihol Pavol v slovách: „Kto zomrel, je ospravedlnený od
hriechu“ (Rim 6,7). A inde: „Sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli
tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie
po starom, podľa litery“ (Rim 7,6). Je to dar Boha v Kristovi, ktorý „sám
vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a
žili pre spravodlivosť“ (1 Pt 2,24).

Alebo predstavte si, že žijete v malom chudobnom domčeku v podhradí. A

nad vami sa týči veľký, mocný a bohatý hrad. Pán hradu vás volá: Poď
bývať ku mne, budeme spolu žiť na hrade a všetko, čo je moje, bude aj
tvoje. Ale vy ste naviazaní k svojej malej chalúpke a preto mu odpoviete:
Prosím, neber mi moju chalúpku! Ale ak ma máš rád, pošli mi sem zo
svojho hradu dva hrnce, tri tanieriky, jednu prikrývku a lyžicu. To mi tak v
mojej chalúpke chýba, ak mi s tým pomôžeš, bude ti vďačný… Ale pán
hradu znova nalieha a hovorí: Lyžicu? Hrnce? Celý hrad je tvoj! Poď a
budeme v ňom spolu bývať ako bratia! Budeme cez deň poľovať so
sokolmi, podvečer počúvať hudbu a šach hrať a bohato hodovať! Poď
bývať na hrad! A tak naveľa prídete na návštevu, vojdete do hradu, ale len
kúsok za bránu, na nádvorie, tam sa pozhovárate s pánom hradu, ale
potom poviete: Prepáč, musím už ísť, lebo ešte musím pozametať svoju
chalúpku, nanosiť drevo, zakúriť v peci a uvariť si cesnakovú polievku, ale
rád som ťa videl… A pán hradu za vami smutne pozerá, pretože mu je
jasné, že nič z toho, čo ste od neho prijali, nie je životom na hrade… a
život na hrade nie je možný, kým sa na hrad nepresťahujete a nezačnete na
ňom žiť… a to nie je možné urobiť prv, kým sa neodhodláte rozlúčiť so
svojou chalupou dole v podhradí a úplne a definitívne sa z nej
odsťahovať…

V reálnom svete jestvujú dva „domy“, v ktorých môžeme žiť: vnútorný

človek a vonkajší človek. A tie sa vzťahujú k dvom svetom, v ktorých
môžeme existovať: Božie Kráľovstvo, čiže Nebo, a svet, ktorý je pod
mocou Zlého a patrí Zlému (1 Jn 5,19). Toto rozdelenie nie je dané
nejakým územím – svet je tu a Nebo je tam – ale je dané podobnosťou (Jn
8,41-44). Boh je katholikos, ten, ktorý všetko spája do slobodnej jednoty
lásky a preto sa jeho kráľovstvo v tomto svete javí ako Katolícka Cirkev, v
ktorej sa mnohí stávajú jedným Telom v Kristovi (Gal 3,28). A zase Satan
je dia-bolos, roztrhávač, rozdeľovač, ten, ktorý stavia ľudí proti sebe a
namiesto lásky preferuje sebectvo a pýchu a jeho kráľovstvom je tento
svet, založený na žiadostivosti, súperení, zápasení, konkurencii,
nepriateľstve, alebo prinajmenšom nezáujme a ľahostajnosti, oddelenosti a
pod.

Spása je potom záležitosťou presťahovania sa z vonkajšieho človeka do

vnútorného človeka a zo sveta do Nebeského Kráľovstva, ako svedčí
Písmo: „Vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa
nedotýkajte; a ja vás prijmem a budem vaším Otcom a vy budete mojimi
synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán“ (2 Kor 6,17-18). Podmienkou
tohto presťahovania sa k Bohu je ale ochota najprv sa skutočne a úplne
odsťahovať zo sveta a z vonkajšieho človeka, ktorých sme doteraz
považovali za „svoj domov“ a „svoj život“ a „svoje ja“. Preto Ježiš hovorí:
„Ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím
učeníkom“ (Lk 14,33). Grécke slovo apotasso neznamená niečo fyzicky
odstrániť, vyhodiť, či niekomu dať. Znamená rozlúčiť sa s niečím a viac to
už nepovažovať za svoje, ani si to nijako neprivlastňovať. Čiže apatheia,
stav, v ktorom už nič z tohto sveta si nijako neprivlastňujeme,
nenárokujeme, sú už pre nás len ako veci v múzeu, na ktoré hľadíme,
niektoré aj použijeme (prezuvky, záchod, informačné tabule) – ale ani na
rozum nám nepríde, že by sme čokoľvek z toho mali, či chceli vlastniť, či
nejako si to prisvojiť, či vyhradiť pre iba seba ako súkromné, či čokoľvek
podobné. Používame, čo používať potrebujeme, ale už si nič na tomto
svete nenárokujeme, po ničom z tohto sveta netúžime, o nič z tohto sveta
už nebojujeme. A náš vonkajší človek je mŕtvy a pochovaný a miesto neho
žijeme v tom vnútornom, pôvodnom a Božom (Kol 3,3). Bez tejto apathei
nie sme schopní odsťahovať sa (Mt 19,21-22) – a bez odsťahovania nie
sme schopní nasťahovať sa do vnútorného človeka a v ňom do novej
Vlasti, ktorou je Nebo (Flp 3,20).

Pre ľudí, ktorí toto tajomstvo objavili – spomeňme na sv. Františka! – je

chudoba v akejkoľvek jej podobe nie náročným asketickým
sebazapieraním sa v boji o dokonalosť, ale slobodne zvoleným životným
štýlom, ktorý je spôsobom, ako maximalizovať radosť a šťastie,
prameniace v samom Kristom vykúpenom a zbožštenom bytí človeka –
bez toho, aby sme boli od neho zbytočne vyrušovaní banálnosťami, ako sú
majetok, moc, sláva, uznanie, telesné pohodlie a rozkoše a podobné
„smeti“, ako ich nazýva Pavol. Apatheia je tak bránou k plnosti bytia, ktoré
je predpokladom plnosti šťastia. Nie nadarmo Boh, „nekonečne blažený
sám v sebe“ (KKC 1) sa predstavuje Menom „Som, ktorý Som“, alebo
„Jestvujúci“, ako toto Meno preložili starovekí Židia v Septuaginte.
A presne toto je apatheia, opravdivá sloboda, prebudenie sa z nočnej mory
sveta do oslnivého jasu Kráľovstva. Je podstatou i cieľom pravej askézy,
založenej na viere, ktorou prijímame od Boha novú identitu Božích detí a
Božích dedičov – a Boh nám dáva svojho Ducha ako závdavok dedičstva
(porov. Rim 8,23), ktoré je pre nás už uschované v Nebi (1Pt 1,4). Je
radostnou slobodou, ktorá nás otvára k tej iste „kvalite“ Božieho života,
ktorú žije Boh: radosť z dokonalosti, šťastie z darujúcej sa lásky a toto
všetko zavŕšené v blaženosti spoločenstva Trojice, v ktorom Tri Osoby
takto žijú a zdieľajú svoje bytie i svoj život v dokonalej extatickej jednote
lásky a dokonalosti medzi sebou – i so všetkými spasenými v Kristovej
Neveste, Cirkvi.

Apatheia je ovocím plnosti života. A súčasne je bránou k nemu – tým, že

zanecháva všetko, čo nás od neho odvádza a zbytočne rozptyľuje – a
súčasne jeho ovocím, pretože čím intenzívnejšie sme, tu a teraz, čím
intenzívnejšie tak žijeme skutočný, reálny život, vzkriesený a naplnený
Kristom, tým menej všetky tieto cerepetičky a cingrlátka sveta
potrebujeme a tým viac ich s ľahkým srdcom a veľkým uľahčením
jednoducho zanechávame za sebou ako nezaujímavé, zbytočné a
nepotrebné.

Apatheia je cestou k blaženej jednote lásky. Ľudia vo svete netvoria

jednotu lásky, ako ju tvorí Trojica. Netvoria ju, pretože nemajú čo zdieľať,
nežijú plnosť života, ale prázdnotu života a neustále ešte len hľadajú, čo by
ju naplnilo. A netvoria jednotu ani preto, že v tom hľadaní sú si sami sebe
súpermi, konkurentmi, nepriateľmi, ktorí jeden s druhým zápasia o veci, o
zdroje, neustále sa porovnávajú, pomeriavajú sa druhými – a to vedie k
rozdeleniu, nie k jednote. Skutočná a opravdivá jednota – psychológmi
nazývaná aj ako stav komunity – je vrcholným zážitkom človeka, je tým,
čo odlišuje šťastný a radostný život od života opravdivo blaženého, ako ho
žije sám v sebe Boh ako jednota, komunita Trojice.

Bez opravdivej apatheie, ktorá je ovocím vykúpenia, nie je takáto jednota

komunity možná. Ako ukazuje Scott Peck, môže sa podariť čiastočne a
nakrátko – spravidla vtedy, ak čelíme kríze a potreba druhov a
spolubojovníkov preváži nad rozdelením, súperením a odcudzením. Ale
potom sa rozpadne, nie je a ani nedokáže byť trvalá. To dokáže iba v Bohu
– a iba spoločenstvo s Bohom nás uschopňuje k apathei, ktorá je
predpokladom opravdivej a trvalej komunity, čiže dokonalej jednoty lásky.
Na komunitu nestačí totiž túžby a žiadostivosti sveta iba na chvíľu utlmiť,
dokonca ani keby sme ich akosi potláčali natrvalo, nebude to fungovať.
Veď práve námaha potláčania spôsobuje, že takto vzniknutá
pseudokomunita (ako ju nazýva M. Scott Peck) nakoniec zanikne vo víre
chaosu, keď už viac nie sme schopní svoje žiadostivosti udržať a oni ako
sopečná erupcia vybuchnú na povrch a rozmetajú pseudokomunitu na
kúsky… Len opravdivá apatheia, v ktorej zanechávame všetko toto nie
silou potláčania, ale čírym nezáujmom človeka, ktorý našiel nové a
nádhernejšie „veci“ – samého Boha! – je trvalá, radostná a teda vedúca aj k
rovnako radostnej, trvalej a dokonalej komunite, k opravdivej katolíckej
jednote Trojice.
 Uvoľnenosť
SVÄTOSŤ JE RADOSTNÁ UVOĽNENOSŤ, lebo už v nás nie je žiaden
strach. Radostná uvoľnenosť, lebo už v nás nie sú žiadne žiadostivosti.
Radostná uvoľnenosť, lebo už nemusíme pred sebou, pred Bohom ani pred
svetom nič predstierať, na nič sa hrať. Radostná uvoľnenosť, lebo konečne
vo všetkom závisíme už len na Bohu a na ničom inom. Konečne je všetko
ako má byť. Svetlo. Jas. Nádhera. Pokoj. Radosť. Čírosť. Ľahkosť.
Sloboda. Voľnosť. Žiadne prekážky. Sme dokorán otvorení Bohu a Boh v
nás konečne koná svoje veľké a nádherné dielo a my už len plní vzrušenia
a radostného uspokojenia sledujeme, ako majstrovsky koná v nás a ako
očarujúco a obdivuhodne koná cez nás. Výsledkom je láska, spočinutie v
Bohu, ktorého milujeme, s ktorým už viac nebojujeme, nezápasíme,
nehádame sa, nepresadzujeme voči Nemu svoje smiešne naivné názory,
malicherné predstavy a ničotné žiadostivosti. To všetko je preč. Sme v
Bohu a On v nás, v dokonalej ľahkosti a slobode a úplnej uvoľnenosti.

Nemecký mystik zo 14. storočia Ján Eckhart hovorí: „Skutočné obrátenie

spočíva v tom, že už sami nechceme vôbec nič.“ Keď som nad tým
uvažoval, napadli ma tri obrazy…

Futbal: Ak sme hráči, chceme hrať futbal. A vyhrať. Preto vo všetkom

počúvame trénera. Nemáme žiadnu vlastnú predstavu o tom, ako by mal
tréning vyzerať. Proste robíme, čo nám tréner nariadi – a on z nás
vytrénuje z každého presne takého hráča, akého potrebuje. A čo sa zápasov
týka – na niektorý nás nasadí, na niektorý nie, niekedy sedíme na lavičke,
niekedy hráme, niekedy nás z hry stiahne… nemáme z toho žiaden zlý
pocit. Nemáme predstavu, že práve ja by som mal práve vtedy práve tam
hrať práve to a niečo konkrétne vykonať – ani že bez nás sa to celé zrúti.
To je vec trénera. Ak ma stiahne z hriska na lavičku, spokojne odídem, lebo
viem, že miesto mňa tam postaví niekoho iného, vhodnejšieho. Nezáleží kde
som a čo urobím. Záleží na tom, že nakoniec vyhráme – ako tím, vedený
trénerom.

Podobne je to v armáde: Velenie ma zadelí k nejakému druhu zbraní, pošle

ma na nejaký výcvik, zaradí ma do nejakej jednotky, vyšle ma niekam
bojovať – a potom zase z boja stiahne – a veliteľ mi vždy presne povie, kde
mám byť a čo mám robiť– a teda tým aj určí, kde všade byť nemám a čo
všetko robiť sa odo mňa nečaká. A mne to nerobí žiaden problém. Túžim
vyhrať vojnu, ale viem, že je to dielo armády a nie jednotlivca. Nemám
žiadnu konkrétnu predstavu o tom kde a kedy by som bojovať mal či nemal,
čo konkrétne mám či nemám vykonať. Som súčasť armády. Nie je mojou
úlohou vykonať a pozvládať všetko – len to, čo mi je v danej chvíli
pridelené. To je spôsob, ako vyhrať vojnu, ako súčasť armády, pod velením
dobrého generála.

A keď už o nás Písmo hovorí ako o Kristovom Tele – predstavil som si to

ako obraz bojovníka MMA, ktorý vo svojom boji v aréne používa mix
všetkých bojových umení. Nezáleží, či súpera zloží päsťou, lakťom,
kolenom, kopom, alebo zápasníckym chvatom. Záleží na víťazstve. Preto
každú časť svojho tela trénuje tak, aby zodpovedala jeho očakávaniam. Ale
žiaden úd jeho tela nemá žiadnu vlastnú vôľu, žiadne vlastné chcenie.
Vďaka tomu je dokonalým nástrojom zápasníka – a on ho môže voľne,
dokonale a bleskurýchlo použiť práve vtedy, práve tam a práve na to, kde
ho je treba.

Myslím, že takto nejako môžeme chápať aj ono Eckhartovo „sami

nechceme vôbec nič“:

TÚŽIME po spáse svojej, po spáse sveta, po vzraste Kráľovstva i po oslave

Boha, Spasiteľa a Vykupiteľa v tomto všetkom. Ale toto všetko sú Božie
túžby, Kristove túžby, nie naše, my sa k nim iba pripájame.

NETÚŽIME ale po žiadnom konkrétnom spôsobe naplnenia tohto veľkého

Božieho zámeru. Nemáme žiadnu vlastnú predstavu o tom, že práve my by
sme teraz mali byť niekde tam a tam a práve my by sme mali robiť to a to,
nemáme žiadnu túžbu, aby sme my niečím konkrétnym boli, zastávali
nejakú konkrétnu funkciu, či konali nejakú konkrétnu úlohu. Nemáme
žiadnu predstavu toho, že by sme to mali byť práve my, kto niekoho
obrátime, uzdravíme, presvedčíme, kto vykonáme nejaké konkrétne dielo
alebo sme v niečom nenahraditeľní a za niečo neodvolateľne zodpovední.
V tomto všetkom nechávame vedenie nášmu Trénerovi, nášmu Generálovi,
Ježišovi Kristovi, Bojovníkovi, ktorého údmi sme. A práve preto, že sami
od seba nechceme vôbec nič – sme Mu plne k dispozícii, plne voľní a
slobodní pre Jeho Dielo, v každom okamihu úplne a dokonale. Vieme, že
keď nás niekde povolá a postaví, je to preto, že práve vtedy a práve tam a
práve v tom je naše a len naše miesto i zodpovednosť – a preto sa zverenej
úlohy chopíme so všetkou vierou, odvahou, odhodlanosťou i nasadením. A
keď nás z tohto miesta odvolá inam – bez váhania a bez smútku či obáv
odtiaľ odídeme, pretože vieme, že nie sme nenahraditeľní ani jediní.
Vieme, že ak nás odtiaľ odvoláva, tak naša konkrétna úloha v tomto Božom
– nie našom! – diele skončila. Na naše miesto Pán povolá zase niekoho
iného – ako vo futbale striedajúci hráč, ako v bitke čerstvé posily, ako v
aréne keď kop vystrieda päsť – a v tej chvíli naše poslanie v danej veci (i
naša zodpovednosť) skončili. A my sme zase úplne k dispozícii, voľní a
slobodní, pohotoví a pripravení, úplne a dokonale, pre ďalšie miesto,
ďalšie dielo, ďalšiu úlohu či jej časť, ktorú nám Pán zverí nakratúčko či
nadlho do rúk…

Je v tom veľká sloboda. A veľká radosť. Voľnosť. A Božia moc. Pretože

čím menej sa Bohu vzpierame túžbou niečo si na ňom presadiť, niečo si
privlastniť, vyhradiť pre seba, tým viac Boh skrze túto našu uvoľnenosť
môže konať svojou Mocou – na svoju i našu slávu, ako o tom hovorí Ján:
„že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle. 15 A ak vieme, že nás
počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho
žiadali.“ (1 Jn 5,14-15) A toto platí o všetkom: o diele, ktoré konáme, o
živote, ktorý žijeme, o zdraví i chorobe, bohatstve i chudobe, sláve i
prenasledovaní, žití i zomieraní. Je to prejav dokonalej viery, zrelej a
dospelej a rovnako tak lásky. Preto, ako hovorí Eckhart, je to aj znak
dovŕšeného obrátenia.
Prelieva sa to potom aj do našich vzťahov. Robert Bedard vraví, že
evanjelizácia je, keď „jeden žobrák hovorí druhému, kde sa dá nájsť
chlieb.“ Platí to ale nielen o evanjelizácii. Všetci ľudia na tejto zemi sme
rovnakí žobráci. Nemáme chlieb – ten je len u Boha, kde Boh sám, Ježiš
Kristus, je tým Chlebom Života. Prečo by sme mali hromadiť majetok a
zápasiť s inými ľuďmi o bohatstvo, o pôžitky sveta, o moci či o slávu? Nič
z toho nám Chlieb Života nezíska ani nedá a ich nedostatok nás oň nijak
nepripraví. Prečo by sme sa mali s inými porovnávať, povyšovať sa,
posudzovať a odsudzovať? Žiadne pocty či sláva sveta z nás menšieho
žobráka a bedára nespravia. A nik a nič na svete nás nemôže ponížiť
hlbšie, než v skutočnosti naozaj sme. Všetci sme si rovní vo svojej
úbohosti aj vo svojom hriechu, vo svojej bezmocnosti spasiť sa a uzdraviť
svoje životy i vo svojej úplnej závislosti na Bohu a na Jeho milosrdenstve.

Z toho sa rodí oná tichosť blahoslavenstiev, ako vysvetľuje pápež František

v Gaudete et exsultate, tichosť vnútorná v podobe uznania svojej úbohosti
– a tichosť vonkajšia, kedy k sebe pristupujeme ako rovný k rovnému v
jednej a tej istej biede, ako žobrák k žobrákovi, so súcitom, láskavosťou,
milosrdenstvom, miernosťou a porozumením – pretože vieme, že sme na
tom rovnako, že bez ohľadu, kde stojíme na fiktívnom rebríčku sveta, bez
ohľadu na to, či my sme riaditeľom banky a on bezdomovcom, obaja sme
rovnakí bedári, rovnakí žobráci, obaja dychtíme po tom istom Chlebe
Života a obaja si pomáhame nachádzať Ho a keď Ho nájdeme, delíme sa o
spoločnú radosť z toho istého naplnenia, ktorým Kristus vo svojom
milosrdenstve uhasil hlad a smäd našich životom.
 Poddanie sa
KEĎ ČLOVEK V RAJI ZHREŠIL, v podstate akoby stvoril novú realitu:
Stvoril (resp. pretvoril) seba na tvora, ktorý žije odtrhnutý od Boha,
vydaný napospas sebe, Vesmíru, všetkému, odkázaný iba sám na seba. A
súčasne stvoril nový svet, ktorý už nebol Rajom, ale studeným a
nepriateľským svetom, s ktorým denne zápasil o holé prežitie. Všetko
ostatné v našom živote je potom už len dôsledkom tohto skutku: strach,
kedy sme neustále ustrašení (ustarostení) o to, čo s nami bude, čo budeme
jesť a čo piť a kde bývať a čo si oblečieme, čo a kde zarobíme,… a potom,
v spoločnosti iných ľudí, kým sme a čím sme a čo znamenáme, či sme
dôležití a vplyvní, či vládneme alebo sme ovládaní, či sme v strede alebo
na okraji… Z toho potom vyrastá pýcha, v ktorej kladieme seba do stredu
nášho života, myslenia, sveta a následne sebectvo, kedy sa vždy, všade a
vo všetkom staráme v prvom rade o seba a o uspokojenie všetkých týchto
našich túžob, o ochranu pred všetkými možnými hrozbami a kedy sa
snažíme týmto všetkým čeliť strachom, ktoré v nás sú. V tomto svete, ako
ho nazýva Písmo, ktorý sme si hriechom vytvorili, je prirodzené starať sa v
prvom rade o seba, vyhľadávať rozkoš a zábavu a majetok a moc a slávu a
všetky tieto veci ako náhradu za Božiu blaženosť Raja, ktorej pre nás už
viac niet, aj ako náhradu za veľkosť a vznešenosť Božieho synovstva,
ktorého už tiež viac niet. Je pre nás samozrejmé a bežné porovnávať sa s
inými ľuďmi, zápasiť s nimi, súperiť, bojovať, konkurovať si v úsilí o
všetky tieto veci. Je pre nás normálne a prirodzené byť nahnevaní,
neznášať či nenávidieť iných, deliť svet na „mojich“ a na „cudzích“ a
„nepriateľov“. Sebectvo je naša prvá prirodzenosť a považujeme v ňom
toto všetko za úplne normálne. Toto je, mimochodom, dedičný hriech: že
sme sa narodili ako nie synovia a dcéry Boha a nie do Božieho sveta, ako
hovorí kardinál Schönborn: „Dedičný hriech … je to absencia istej kvality,
ktorú sme mali zdediť. … Zrodenie do ľudstva tak neznamená zrodenie do
Božieho ľudu, ktorý je blaženým spoločenstvom.“
Ježišove požiadavky Evanjelia – odpúšťať, dávať a nepýtať späť, nastaviť
druhé líce, milovať nepriateľov (a nielen akosi tolerovať), jeho výzva k
chudobe – toto všetko nám v tomto stave pripadá bláznivé, lebo je to v
totálnom rozpore so všetkým, čo sme, čo žijeme, o čo usilujeme a od čoho
si sľubujeme dobrý a príjemný život. Ak to aj hneď nezavrhneme, už len
dodržať to nám pripadá nesmierne ťažké a náročné…

V skutočnosti to od nás Ježiš ani nechce – nie v tejto podobe. Je to hriech,

ktorý vyžaduje námahu, nie evanjelium! Hriech je namáhavým vzopätím
sa proti realite, bojom proti tomu, čo je do nás od počiatku Bohom vložené
a teda prirodzené. Môžeme si naň časom zvyknúť a považovať ho aj s jeho
námahou za niečo normálne, prirodzené a presvedčiť samých seba, že inak
to byť ani nemôže – ale nič to nezmení na fakte, že je stále namáhavým,
ťažkým, smutným a šedivým. A naše životy sa v ňom takými stávajú tiež.
Pekne to vyjadruje Genezis: Z človeka, ktorý bol postavený do
partnerského postavenia s Bohom v Raji ako Jeho spolupracovník v
nádhernom diele stvorenia, ako strážca a kňaz a posväcovateľ sveta (porov.
Gn 2,15), sa hriechom stáva človek, žijúci vo vyprahnutej pustine a sama
práca sa namiesto požehnania pre neho stáva drinou a lopotou (porov. Gn
3,17-19). Z neho pramení Zákon, znamená žiť vo svete bez Boha a pritom
sa snažiť konať tak, akoby sme žili v Božom svete. To je nemožné. Pripadá
nám to (vzhľadom na hriech, ktorý žijeme a presvedčenie, ktoré máme)
ako čosi neprirodzené a nenormálne. Ak sa o to aj pokúšame, vyžaduje to
od nás znovu ďalšie ešte väčšie vzopätie, námahu, drinu, zápas,
premáhanie sa... Nakoniec znova a znova vysilení padáme, sme
frustrovaní, ubití, často rezignujeme a zmierujeme sa s tým, že sme „iba
slabí a krehkí smrteľníci“, nič viac. Nikdy nenaplníme slová Zákona a
ostáva nám iba dúfať, že sa nám Pán Boh za to nepomstí a nejako sa nad
nami zmiluje... Ale väčšinou nakoniec opustíme kresťanstvo, či už ho
zavrhneme úplne, alebo si miesto neho vymyslíme nejakú vlastnú
„chodičskodokostolskú vieru“, ktorá neodporuje nášmu hriechu a životu v
ňom, tú si nazveme „kresťanstvom“ a sami seba presvedčíme, že sme
„kresťania“ a konečne sa tak drine a bremenu zákona vyhneme.
Ježiš chce čosi iné: Aby sme „stratili svoju dušu pre Neho a pre
evanjelium“ – čiže aby sme odložili toho ohavného kohosi, koho sme
zdedili po predkoch v podobe dedičného hriechu a koho svojim vlastným
hriechom (t.j. myslením, postojmi, slovami, skutkami…) udržiavame pri
živote. A aby sme zanechali ten svet bez Boha, ktorý nie je Rajom, nie je
súčasťou Božieho sveta, ale je len akýmsi odtrhnutým fragmentom,
studeným, nepriateľským a prázdnym. Alebo inými slovami – aby sme sa
vrátili do skutočného sveta a k tomu, kým skutočne sme.

Viera znamená zmeniť svoju identitu, otvoriť oči, znovu uvidieť realitu
takú, aká je, vojsť do skutočného sveta, Božieho sveta, veľkého, šíreho,
večného, krásneho a vznešeného, ktorého je zem a pozemský život len
malilinkým (aj keď dôležitým) zrniečkom, len tieňom a predohrou
skutočného života a skutočných vecí! Keď tak urobíme, prirodzené sa
znova stane prirodzeným, normálnym, samozrejmým a logickým. V tej
chvíli svätosť a život podľa evanjelia nevyžadujú vzopätie sa a drinu.
Naopak, je to niečo, čomu sa poddávame: ako čln prúdu rieky, ako
plachetnica vetru. Uvoľníme sa z kŕčovitého zovretia strachu a túžob, ktoré
nás dovtedy zvierali a necháme sa v radosti a dôvere unášať prúdom
Božieho sveta! A toto je to hlavné: Vďaka viere sa svätosť nedosahuje
vzopätím, ale poddaním sa, nie námahou, ale skôr uvoľnením, nie
obetovaním a odriekaním toho, na čom nám záleží, ale radosťou, v ktorej
dosahujeme túžbu našich sŕdc a o odpadky sa už viac veľmi nestaráme...!
Ako hovorí Ježiš: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt
11,30).

Skúsme to teraz na malú chvíľku urobiť! Tento svet a toto ja, ktoré hriech
stvoril, je v našej mysli a pozostáva z milióna myšlienok a predstáv:
strachov, obáv a z nich prameniacich túžob a vášní a emócií a frustrácií a
komplexov a všetkého toho mumraja a neprehľadnej džungle hriechu v
našej hlave. Skúste to nachvíľu stíšiť! Či skôr opustiť! Uvedomte si seba,
svoje telo, ako práve sedíte, tu a teraz, v tichu, v mlčaní… na okamih
všetko zanechajte, všetky myšlienky, starosti, strachy, hrozby, túžby, úplne
všetko – a takto vyprázdnení si predstavte život podľa Evanjelia: Skvelá
parta. Pre nikým nič nemusíte skrývať. Porozumenie. Podpora. Jeden za
všetkých. Všetci za jedného. Spolupráca na všetkom. Prajnosť každého ku
každému. Nie sú potrební žiadni právnici. Žiadni ochrankári. Slovo
„súkromie“ v podstate stráca zmysel. Veda a technika a civilizácia
napreduje míľovými krokmi, pretože nikto nič neskrýva, nikto nikomu nič
nezávidí, nikto s nikým o nič nesúperí, každý každému pomáha a vďaka
tomu sa nič nerobí zbytočne dvojmo či trojmo… Žiadna chudoba. Každý s
každým sa delí vo veľkej radosti. Čo je normálnejšie, logickejšie,
želateľnejšie, vítanejšie a prirodzenejšie, než takto žiť a konať? To je,
mimochodom, dôsledok príťažlivosti komunistickej utópie marxistov: je
logická, prirodzená, normálna, efektívna, omnoho efektívnejšia, než
kapitalizmus, ktorý je doteraz tým najlepším, čo svet dokázal urobiť. Preto
toľko ľudí aj po tých všetkých hrôzach marxizmu a komunizmu stále
fandia tejto predstave. Nikdy sa však neuskutoční – nie bez Krista. Nie je
totiž možná v atmosfére a svete sebectva a strachu, v atmosfére triedneho
boja ani v atmosfére voľnej súťaže a konkurencie. Nikdy a nijako. „Až keď
vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní“ (Jn 8,36) – a presne o toto
Ježišovi ide: aby sme vo viere a nádeji v Neho „zanechali všetko“ – čiže
tento nereálny a vymyslený svet hriechu – a vrátili sa späť do Božieho
sveta, do Raja, kde Zem a pozemský život je len epizódou omnoho
väčšieho celku. A potom aby sme zanechali svoje vymyslené a nereálne ja,
zložené z tej neskutočnej fantasknej siete a omáčky myšlienok, strachov a
túžob, sebectva a pýchy a znova boli tým, čím sme. A v okamihu, keď to
spravíme a prebudíme sa do Božej reality, zrazu to zistíme a uvidíme
naplno a na vlastné oči: Naozaj! Naozaj život podľa Evanjelia je úplne
samozrejmý, prirodzený, logický, jediný možný a jediný rozumný. Ale len
pre tých, ktorí sa prebrali z matrixu hriechu, ktorí otvorili oči do Reality, v
ktorej vládne rozum a láska ruka v ruke: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z
mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5,14)
 Prítomnosť
JERRY SPINELLI VYZÝVA: „Ži dnes. Nie včera. Nie zajtra. Dnes.
Naplno v každej chvíli.“ Je to logické, veď nikde inde sa ani žiť, ani konať
ani byť šťastným nedá, že? „Minulosť je preč... budúcnosť nás ešte len
čaká... prítomnosť je tu,“ vysvetľuje Thomas S. Monson a my sa až
divíme, že niečo tak samozrejmé musí niekto vysvetľovať. Henri Boulad
píše: „Jedine na prítomnom čase záleží. Jedine prítomnosť je pravá. Jedine
prítomnosť je! Lebo prítomnosť je priestor dejín, pravé v nej sa dejiny dejú
alebo zanikajú. Práve dnes a teraz sa odohráva osud sveta. Čo hovorím, čo
robím tu a teraz, mení smerovanie vecí, mení beh dejín.“ Alebo slovami
Marie von Ebner-Eschenbachovej: „Ak vládneš nad okamihom, vládneš
nad životom.“ Je to tak, je to pravda číra a jasná ako poludňajšie slnko.
Neprekvapuje preto, že aj Písmo znova a znova apeluje: „Bdejte!“ Čiže žiť
práve takýto plne bdelý, plne prítomný život, TU a TERAZ, bez toho, aby
sme boli otupení, omámení a tak odlákaní od reality zmäťou citov, vášní,
myšlienok, strachu,... čohokoľvek.

Ale v skutočnosti je práve toto niečím, čo väčšina ľudí nežije. Nemusíme

byť ani odborníkmi, aby sme si uvedomili, že väčšina ľudí trávi svoj čas
alebo spomínaním na to, čo už bolo (len si predstavte také klasické
stretnutie priateľov, alebo rodinnú zišlosť, ale aj neustále vracanie sa našej
mysle k veciam, ktoré sme prežili, či už dobrým, alebo zlým); alebo
premietaním o budúcnosti, o tom, čo bude, kam smerujeme, čo chceme, po
čom túžime, čoho sa obávame; alebo snívaním o tom, čo ani nebolo, ani
nebude a tak o tom aspoň snívame... na tomto poslednom je vystavané celé
odvetvie filmového, knižného a bulvárneho priemyslu. Ako hovorí istá
zľudovená múdrosť: Keď ideme, v mysli už sedíme, keď sedíme, tak v mysli
už jeme, keď jeme, tak v mysli už odchádzame od obeda, keď odchádzame
od obeda, tak v mysli už hráme golf a keď hráme golf, v mysli už sedíme
doma nad svojou prácou atď. Jediná oblasť, v ktorej nežijeme, je
prítomnosť. Nudíme sa v nej. Pripadá nám neznesiteľná. Hľadáme
horúčkovito nejaké rozptýlenie, ktoré by nás z nej unieslo – do sveta
spomienok, do sveta snívania, či do sveta uvažovania o tom, čo príde... Je
to znak toho, že náš život za nič nestojí, že to, čím sme, je mizerné a
neznesiteľné. Inak to ani byť nemôže, veď bez Boha je v nás ohromná
diera, dunivá prázdnota – a komu by sa páčilo tráviť čas v prázdne? A tak
je v nás smäd, smäd plodí žiadostivosť, žiadostivosť plodí strach, závisť,
nenávisť a všetky ostatné svetské emócie – a tie nás potom odnášajú od
prítomného okamihu, ktorý tak nenávidíme, ale ktorý je v skutočnosti
jediným kľúčom k nášmu životu a jediným miestom, kde dokážeme a
môžeme byť konečne šťastní. Za predpokladu, že zaplníme onú obludnú
dieru a duniacu prázdnotu, ktorá sa na nás škerí práve „tu a teraz“.

Boh je Bohom „tu a teraz“. Boh nie je prítomný ani „zajtra“, ani „včera“,
ani „vo fantázii“, ale len a jedine tu a teraz, v prítomnej realite v tom
najplnšom zmysle slova. Aj preto neunikanie z prítomnosti – idea prítomná
vo všetkých osvedčených nástrojoch, ako je mlčanie, pôst, chudoba,
ústranie,... – je základným kameňom duchovného života. Krstom sa
prekonáva bariéra medzi nami a Bohom. Ak vierou prijímame dar Božieho
synovstva a láskou vstupujeme do spoločenstva s Bohom, potom už niet
prázdnoty v našom bytí a živote. Je zaplnená presne tým, pre čo bola
stvorená: Bohom samotným. V tej chvíli sa deje v našom živote presný
opak: apatheia zakrýva všetky naše byvšie túžby a žiadostivosti a vášne...
a tak nás už nič neunáša preč od prítomnej reality. Nedesíme sa jej,
negniavi nás, neutekáme pred ňou. Konečne žijeme tu a teraz – a práve tu a
teraz si vychutnávame Boha, to, že sme plní Ducha, že už sme Bohom
spasení. A ak to nejako škaredo sami nepokazíme, ale naplno sa naučíme
túto spásu žiť, tak aj skutočne budeme spasení, ako svedčí Písmo: „Veď
sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na
počiatku, zachováme pevnú až do konca“ (Hebr 3,14).

Potrebujeme nie tréning sústredenosti. Nie školu meditácie. Žiadnu

techniku. Potrebujeme uveriť. Konkrétne – uveriť Kristovi a vierou prijať
dar, ktorý nám priniesol: Život. Synovstvo. Zbožštenie. Dar Ducha. Tu a
teraz. Pretože všetky tieto dary sú plnosťou reality – a realita nie je ani
včera, ani zajtra, ani niekde inde, ale len a jedine TU a TERAZ! A ak realita
stojí za to – a v Kristovi a v Jeho Dare naozaj za to stojí! – potom sme
konečne stratili dôvod utekať. Nutkanie opustiť nudnú a šedivú realitu v
nádeji, že za jej hranicami konečne nájdeme niečo, po čom túžime, alebo
aspoň nájdeme náplasť rozptýlenia a aspoň na chvíľu zabudneme na tú
strašnú nudu a šedivosť a mizériu toho, čo v skutočnosti a bez príkras
žijeme... k čomu ale je a aké miesto toto utekanie má, pokiaľ realita nie je
viac šedivá a život nudný, ale oboje plné vzrušenia a radosti?

Toto znamená bdieť. Znamená to vierou rozumieť a chápať, vierou

prijímať, vierou sa stávať a vierou vstupovať do Života v Kristovi a s
Kristom.

Potom už naozaj niet dôvodu utekať. Aká minulosť bez Krista a v smrti
hriechu by mohla byť lepšia, než prítomnosť v oslnivom jase Krista a
plnosti Života, ktorý sa v nás rozlieva? A aká budúcnosť by nám mohla
ešte priniesť niečo nové, niečo, čo by nebolo obsiahnuté v tomto novom
Živote, či by ho dokonca mohlo nejako a niečím prevýšiť? Nič také
neexistuje, v Kristovi dostávame a prijímame úplnú plnosť vôbec možného
a viac, než predstaviteľného. Po prvý raz sa už nemusíme utiekať ani do
sveta predstavivosti a fantázie, pretože v Kristovi realita, ktorú žijeme,
ďaleko prekonáva aj tú najbujnejšiu fantáziu. Nie, nemáme už dôvod
nikam utekať. Môžeme úplne šťastní a blažení byť, zotrvať TU a TERAZ.
V tom je tajomstvo mníchov a pustovníkov. Ľudia „tam vonku“, vo svete,
si myslia, že títo mužovia a ženy s veľkým sebazaprením zanechali veci,
na ktorých im záležalo, aby ich tak akosi obetovali pre Krista. A v
skutočnosti je to presne naopak: striasli sa týchto vecí ako zákerných
pijavíc, pretože neboli kvôli nim, „smetiam a odpadkom“, ako by povedal
sv. Pavol, ochotní obetovať krásu skutočného – a teda krásu prítomného
okamihu, v ktorom jedinom je možné prežívať to, čo je skutočné...

Takže ako? Máte problém so sústredenosťou? Pri modlitbe? V kostole?

Všeobecne v živote? Robíte veci bezmyšlienkovite? Často neviete, kam ste
čo položili? Deň za dňom vám nejako prechádza bez toho, aby ste si
nejako uvedomili, či vôbec zapamätali, o čom vlastne bol? Ste nervózni, v
strese, stále máte pocit, akoby ste sa za niečím naháňali, stále niečo chýba,
niečo ešte potrebujete... vždy už len to, či tamto... a tak to je už roky a nie a
nie to skončiť? Potom je to alarmujúca známka toho, že niečo s našou
vierou a s našim obrátením nie je škaredo v poriadku!
 Tajomstvo nocí
TERAZ SI MOŽNO MYSLÍME, že aj keď nasledovanie Krista nám
neprinesie vonkajšiu svetskú prosperitu a svetské bohatstvo – naopak, ako
vopred varuje Ježiš, „vo svete máte súženie,“ (Jn 16,33) – tak na druhej
strane aj uprostred tohto súženia si už budeme navždy vychutnávať už len
radosť, svetlo, jas a nádheru Božej Prítomnosti v nás. Ale nie je to tak.

Sú okamihy, etapy, celé úseky, trvajúce často aj roky, keď sa Boh z nášho
života akoby sťahuje preč, keď náš duchovný život, dovtedy fungujúci ako
dobre namazaný stroj, zrazu škrípe, zadrháva sa a mení sa na opravdivé
bremeno. O týchto krízach obzvlášť písal veľký španielsky mystik sv. Ján
z Kríža a nazval ich nocami. Zmysel týchto nocí je dvojaký.

Prvý – ktorý sa objavuje obzvlášť pri prvej z veľkých nocí v našom živote,
noci zmyslov, je ten, že nás Boh niekam pozýva. Túto noc môžeme
prežívať práve na prahu 2. obrátenia. Dovtedy bol Boh prítomný v našom
živote a my sme mu v rámci svojho života slúžili a plnili Jeho prikázania.
V modlitbe, obzvlášť rozjímavej, sme uvažovali nad jeho slovami, ktoré k
nám cez priepasť vekov zaznievali z Písma a cez ktoré Božie slovo
vchádzalo do nášho života. Teraz sa ale Boh zdvíha na odchod. Nie aby
nás opustil. Ale aby nám akoby povedal: „Ďakujem za pozvanie, bolo mi
na návšteve u teba dobre. Ale je časť ísť. Poď, teraz ja teba zavediem do
svojho Domu, aby si teraz ty býval u mňa – a to už naveky!“ Presne o
tomto druhé obrátenie je. O ochote mentálne sa presťahovať, prijať
definitívne novú identitu, presťahovať sa do novej Vlasti, prijať ju za svoj
nový a jediný Domov, kde je náš nový a jediný Otec, naša nová a jediná
Rodina, Cirkev, prijať za svoj úplne nový pohľad na svet – už nie z pozície
obyvateľa sveta, ale obyvateľa a občana Neba – a teda aj úplne nový model
života vo svete, ktorý je pre nás náhle cudzinou, pracoviskom, ale už nikdy
viac domovom, ten máme už navždy v Nebi. K tomuto nás Boh teraz volá
a sám sa zdvíha a ide pred nami (porov. Mk 16,7) – a my, ako kedysi
učeníci po zmŕtvychvstaní, sa cítime náhle vystrašení, zmätení, opustení,
možno sklamaní (porov. Jn 20,19), myslíme si, že nás Boh opustil, lebo už
akoby nebol prítomný v našom živote, už nám nepomáha riešiť naše
pozemské problémy a dosahovať naše pozemské ciele, ako to robil na
začiatku, keď sme boli ešte len nedochôdčatá vo viere a keď sa s nami
zoznamoval tým, že nám dával takéto pozemské cukríky podobne, ako to
robí strýčko z cudziny, snažiaci sa nakloniť si srdcia svojich synovcov
darčekmi. Ale On nás neopustil. Len prestal rozdávať cukríky a pozval nás
ku skutočným veciam – k Božiemu životu. Neopustil nás, len nás predišiel,
je na ceste kus pred nami, kýva nám a máva a volá nás, aby sme s odvahou
vstali a nasledovali. Doteraz bol On prítomný v našom živote. Teraz nás
volá, aby sme my s dôverou vstúpili a boli prítomní v Jeho živote.

Druhý dôvod súvisí tiež s tým rozdávaním cukríkov. Keď totiž vstúpime do
Božieho sveta a Božieho života, začneme zažívať jeho krásu a nádheru,
ako sme už o tom hovorili. A tu sa ľahko stane, že tieto útechy, ako sa
tradične tieto mocné zážitky plné nesmrteľného Svetla nazývajú, prevážia
nad našou láskou k Bohu. Začneme ich vyhľadávať – svätí a mystici pred
podobným pokušením dôrazne varujú, ale často tomu podľahneme. Už
nehľadáme Boha kvôli Bohu, ale Boha kvôli zážitkom. Podľa nich a nie
podľa Boha a lásky k Bohu pomeriavame svoj život, svoje duchovné úsilie,
kvalitu svojej modlitby. Zážitky považujeme za znamenie úspechu, toho,
že náš duchovný život funguje, že naša modlitba je dobrá. A vtedy sa Boh
znova vzdiali. Vlastne – nevzdiali. Len zatvorí kohútik na týchto útechách.
Alebo akoby zhasne svetlo, ktoré nás dovtedy ožarovalo. Ján z Kríža
nazýva túto krízu nocou duše. Dôvod?

Boh voči nám stojí v istej dileme, ktorú trefne vyjadril filozof Sören
Kierkegaard: „Predstavte si, že raz bol kráľ, ktorý miloval skromné dievča.
Kráľ nebol ako iní králi. Každý panovník sa triasol pred jeho mocou. Nik
sa neopovážil vyriecť ani len slovíčko proti nemu, pretože mal moc zničiť
svojich protivníkov. Jednako však kráľ zahorel láskou voči skromnej
dievčine…Ako jej mohol vyjadriť svoju lásku? Práve jeho kráľovské
postavenie mu zvláštnym spôsobom zväzovalo ruky. Keby ju priviedol do
paláca a na jej hlavu vložil korunu s drahokamami, alebo obliekol do
kráľovského rúcha, istotne by mu neodporovala – veď jemu sa nik
neodvážil odporovať! Ale – milovala by ho? Azda by povedala, že ho
miluje, ale bola by to pravda? Nežila by s ním zo strachu, potajomky túžiac
po živote, ktorý predtým žila? Bola by po jeho boku šťastná? Ako by sa to
mohol dozvedieť? A ak by milovala – milovala by jeho, alebo skôr
bohatstvo a postavenie, ktoré by ona sama od neho získala? Keby zavítal
do jej chalúpky v lese na kráľovskom koči s ozbrojeným sprievodom
s pestrými štítmi, azda by to na ňu zapôsobilo. Lenže on nechcel učupenú
poddanú. Chcel svoju milú ako partnerku. Chcel, aby zabudla na to, že je
kráľ a ona chudobná slúžka, aby priepasť medzi nimi preklenula
opätovaná láska – pretože iba v láske sú si nerovní rovní. Kráľ sa preto
v presvedčení, že nemôže pozdvihnúť slúžku bez potlačenia jej slobody,
rozhodol zostúpiť nadol. Preobliekol sa za žobráka a takto, nepoznaný,
v roztrhanom plášti, prišiel do jej domčeka…“

Je na čase, aby sa Boh pred nami ukryl. Aby sa premenil na „bezmocného

žobráka“, ktorý nás nevie ani oblažiť, ani uchrániť pred krízami života –
a aby sa nás tento žobrák opýtal: Miluješ ma aj teraz?

Tu začína noc duše, ako ju opisuje Ján z Kríža. Boh vstupuje do nášho
príbytku – Boh sám, nie Jeho dary… Ale nám, ktorí sme boli navyknutí
namiesto na Boha pozerať iba na Jeho dary a na radostnú blaženosť, ktorou
nás zahŕňal, to pripadá, akoby od nás odišiel a opustil nás.

V tejto fáze začíname spoznávať svoje sebectvo. Zisťujeme, že v nás

nebola túžba po Bohu, ale skôr po Jeho daroch. Poznávame celú desivú
hĺbku nášho hriechu a dokonca sa nám môže zdať, že Boh nás opustil
práve pre tieto hriechy, pretože nebol schopný milovať niekoho tak
strašlivo hriešneho, ako sme my sami. A pýtame sa sami seba, či sme
ochotní Boha milovať naozaj bezpodmienečne – teda aj vtedy, keby nás už
nikdy nemal oblažiť a obšťastniť, aj vtedy, keby nás naozaj opustil. Proste
– bezpodmienečne. Tak ako Terézia Avilská: „Bože, aj keď budem v pekle,
aj tam Ťa budem velebiť!“
Tu sa rodí Láska – a nemôže sa narodiť nikde inde! To je dôvod, pre ktorý
Boh riskuje dokonca aj to, že odmietneme Jeho i vieru v Neho, pretože iná
cesta nejestvuje. Raz nás Boh musí voviesť do tejto temnoty a povedať
nám: „Tak, keď som ťa zahŕňal požehnaním, tvrdil si, že ma miluješ. Je to
pravda? Naozaj ma miluješ? Aj teraz, keď ti už nič nedávam? Keď sa ti
zdá, že život so mnou je už len bolesť a utrpenie? Miluješ???“

Ide tu vlastne o to podstatné: obetovať Láske k Bohu svoje sebectvo, svoje

záujmy, seba samého. Tak, ako Ježiš povedal Otcovi: „Tak dobre, zriekam
sa seba samého, svojej majestátnosti a svojej slávy a stanem sa obyčajným
človekom a ešte aj ako človeka sa nechám postihnúť hriechmi týchto ľudí,
lebo ich milujem…“ (porov. Flp 2,6–8) – tak aj nás Boh vedie k tomu, aby
sme sa stali podobní Ježišovi v Láske a povedali: „V poriadku, Ježišu, ak je
to Tvoje prianie, zrieknem sa kvôli Tebe aj radosti, aj uznania, cti,
majetku, života, ba aj samotnej spásy – všetkého!“ A vtedy to nastane:
Láska k Bohu!

Láska, v ktorej konečne nemilujeme Božie dary, ale Boha samotného!

Láska, v ktorej sa my stávame Bohu podobní a Boh nás pretvára na
samého seba! Sme Synmi Boha, lebo milujeme ako Boh. Konečne sa na
nás môže splniť aj druhá polovica hymnu o uponížení sa Krista: „Preto ho
Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa
na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý
jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!““ Alebo, slovami Ježiša: „A každý,
kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku
alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného
života.“ (Mt 19,29).

Milovať znamená strácať a obetovať pre toho, koho milujeme. A to sa nedá

inak, než tak, že naozaj strácame a naozaj obetujeme. Boh nás vovedie do
situácie, kedy naozaj budeme presvedčení, že už nie je pre nás žiadna
nádej. A tam sa nás opýta – tak, ako Petra: „Miluješ ma? Aj teraz?“

Nedá sa to zahrať. Ani obísť. Nedá. Dá sa tým jedine prejsť. A to je dôvod,

prečo nás Boh do tejto temnej noci uvádza. Nie preto, že by sa mu páčilo
naše utrpenie. Ani nie preto, že by nás opustil. Ani nie preto, že by bol
nespravodlivý, či dokonca krutý. Ale preto, že chce, aby sme boli ako On,
ako Boh.

Už teda chápeme? Určite hej. Preto sa pevne chyťme svoje dôvery v Ježiša
– veď práve k nej nás, okrem iného, Boh viedol, keď sme sa do Ježiša
zamilovali – a s odvahou a dôverou sa ponorme do temnoty. Neunikajme
pred ňou, keď sa objaví, ani nebuďme z Boha sklamaní. Veď oná temnota
vlastne nie je nič iné, než oslepujúca Božia Láska, ktorá nás očisťuje od
nášho sebectva a nesie k tomu jedinému cieľu: aby sme milovali Boha (a
nie jeho dary) celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou
silou – práve tak, ako Boh miluje nás!
 Pasívne očisťovanie
S NOCAMI A KRÍZAMI na našej ceste súvisí ešte jedna dôležitá vec.

Predstavte si napríklad, že sa idete zbaviť svojej namyslenosti a pýchy,

hej? Takže – ako to urobíte?

No – môžete si napríklad povedať: teraz si vymyslím nejaké „cvičenie“, v

ktorom sa budem pokorovať a ponižovať. Vystavím sa tak potupe a to ma
prehĺbi v pokore. Fajn. Všetko to pekne – krásne absolvujete. Budete na
konci pokorní? Vôbec nie! Budete ešte pyšnejší, než ste boli, pretože vo
svojom srdci budete cítiť také príjemné sebavedomie a uspokojenie a
poviete si: „Hľa, akú veľkú vec som ja zvládol a dokázal!“

Každým takýmto cvičením a tréningom vlastne ešte viac a viac

posilňujeme seba – spása ale vyžaduje, aby sme sebe zomreli, aby sme
podľa Ježišovho vzoru sami seba zapreli a zmarili! Lenže – čím viac
budeme sami seba zapierať a mariť podľa svojich predstáv a na základe
svojho rozhodnutia a svojimi silami – tým viac budeme vlastne seba
samých budovať a posilňovať! Chápeme to? Výsledkom je presne opačný
efekt!

Až vtedy, keď ma Boh poníži svojim spôsobom a nie podľa mojich

predstáv a v rozpore s mojim očakávaním, keď sa nebudem na poníženosť
hrať v rámci nejakého „zbožného cvičenia“, ale budem skutočne zrazený
až do prachu – potom, až potom sa môžem rozhodnúť, či to prijmem a
stanem sa skutočne pokorným, alebo či sa vzbúrim a ostanem plný pýchy a
namyslenosti!

A čo to ostatné? Naše zranenia? Naša neschopnosť uveriť a neschopnosť

milovať? Biblia hovorí: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn
4,19). Túto skúsenosť Božej Lásky, ktorá nás „odblokováva“ a dáva nám
odvahu rovnako sa otvoriť a rovnako milovať, túto skúsenosť si tiež
nemôžeme dať sami! Ani uzdraviť zo zranení sa nevieme sami!

Ján z Kríža preto vo svojom diele nesmierne zdôrazňuje pasívne

očisťovanie. Hovorí, že človek nie je schopný sám sa očistiť od svojich
zlých vlastností a následkov hriechu. Jedine Boh ho môže očistiť. A preto
hovorí, že je nesmierne dôležité, aby sa človek nechal Bohom voviesť do
etapy pasívnej očisty, kedy človek nekoná nič, ale necháva úplne a vo
všetkom konať Boha. A Boh ho vovádza do krízy, temnej noci, do etapy
očisťovania, ktoré bolí – práve preto, že je skutočným očisťovaním,
prenikajúcim až do hlbiny duše i tela – a nie len hrou na očisťovanie, či
nejakým zbožným cvičením! Znova tak lepšie chápeme, prečo Pavol tak
jednoznačne tvrdí, „že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé
súženia.“ (Sk 14,22) V nich a cez ne nás totiž Boh očisťuje spôsobom,
ktorý by sme sami – a už vôbec nie v leňošení a pohodlí – nikdy
nedokázali.

Našu duchovnú cestu si tak môžeme zhrnúť do zhruba troch etáp:

AKTÍVNA FÁZA:
Panna Mária sa najprv v rozhovore s anjelom usilovala čo najdokonalejšie
spoznať Božiu vôľu, ktorú jej Boh ponúkal. Táto fáza aj u nás znamená
práve toto: Sme veľmi aktívni, veľa študujeme, poznávame, usilujeme sa
spoznávať Božiu vôľu, spoznať cestu, na ktorú nás Boh volá, spoznať
zákonitosti Kráľovstva. Veľa bádame, rozjímame, pracujeme. Aj v
duchovnom živote sa veľmi aktívne usilujeme plniť Božie príkazy, zápasiť
s našimi neresťami, s našim hriechom… Je to fáza potrebná a nedá sa
obísť. Má prinajmenšom dva významy:

Spoznávame Božiu cestu a toto poznanie nás pripravuje na

rozhodujúci krok viery, krok k aktívnej pasivite, v ktorej sa s plným
vedomím toho, k čomu nás Boh volá, slobodne rozhodneme prijať
 Božiu vôľu za svoju vlastnú jednoducho preto, že to tak chceme a
po tom túžime!
Presviedčame sa na vlastnej koži, v hĺbke srdca a skúsenostne, že
naozaj nedokážeme svoj život zmeniť sami a je potrebné priznať
svoju porážku a odovzdať sa Ježišovi. Je to niečo, čo poznáme – ale
je potrebné do hĺbky to prežiť, aby sme si to aj naozaj, v hĺbke
duše, priznali a ako porazení hriešnici sa zverili do rúk Dobrého
Pastiera!

Zmyslom tejto fázy je pripraviť nás na tú rozhodujúcu fázu nášho

duchovného života:

PASÍVNA FÁZA:
Tu je jadro duchovného napredovania. Na základe svojej túžby, svojho
slobodného a bytostného životného rozhodnutia sa v úplnej a
bezpodmienečnej dôvere odovzdávame do rúk Boha, úplne sa Mu
otvárame, vydávame sa Mu – a On začína naprosto slobodne v nás konať
dielo svojho očisťovania! To je obdobie pasívneho očisťovania Jána z
Kríža, jeho povestná „Temná noc“ duše, v ktorej Boh sám odhaľuje náš
hriech, vyťahuje ho pred náš zrak a potom ho odstraňuje a uzdravuje nás z
neho. V našej modlitbe ubúda slov a viac sa pohružuje do mlčania…
Ustáva v nej rozjímanie, špekulovanie – a v nastalom tichu a mlčaní
mocne, až ohlušujúco prehovára a koná Boh sám!

Už v Ježišovom proroctve Petrovi „Keď si bol mladší, sám si sa opásal a

chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a
povedie, kam nechceš“ (Jn 21,18) môžeme vidieť poukaz na obe tieto fázy,
najprv aktívnu, keď Peter „ide, kam chce“, neskôr pasívnu, keď ho Pán
vedie tam, kam sám od seba „ísť nechce“. Príbeh Quo vadis, Domine tak
môžeme vnímať práve ako príbeh pasívneho očisťovania.
PASÍVNO – AKTÍVNA FÁZA:
Nakoniec nás Boh vovedie až na vrchol hory Karmel – ako to obrazne píše
Ján z Kríža – a my sme naplnení Bohom a očistení Jeho Láskou. Je čas,
aby sme zostúpili z Hory so žiariacou tvárou ako Mojžiš a vrátili sa k
ľuďom, od ktorých sme vyšli, aby sme sa s nimi delili o svoju skúsenosť s
Bohom, vydávali svedectvo o Božej Láske a tak slúžili iným rovnako, ako
nám poslúžili tí, ktorí touto cestou išli pred nami. Na rozdiel od prvej
aktívnej fázy, tu už ale vlastne nekonáme my – ale Boh cez nás! V tom je
obrovský rozdiel.

V tejto fáze sme už len akousi priezračnou nádobou, z ktorej žiari Boží
oheň, ktorý nás napĺňa. A je to Boh, kto cez nás mocne a bez prekážky
koná a pôsobí! Takže – na jednej strane vlastne sami stále nekonáme vôbec
nič – a na druhej strane sa cez nás a okolo nás dejú neuveriteľné, mocné
veci, ktoré Boh koná našimi ústami, našimi rukami, našou prítomnosťou!

Tieto tri etapy sú veľmi jasne viditeľné u mnohých postáv kresťanstva.

Zoberme si len apoštola Pavla:

Najprv horlivo koná, študuje – dokonca horlivo prenasleduje

Cirkev! Po obrátení hneď evanjelizuje, ohlasuje Krista, takže musí
nakoniec z Damasku utekať!
Potom odchádza do ústranie – asi dva roky zotrváva na modlitbách.
A nakoniec, po dvoch rokoch, sa úplne premenený vracia späť,
apoštoluje a ohlasuje – a to s úžasnými výsledkami, takže môže
povedať: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden
volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z
Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne
márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale
Božia milosť so mnou.“ (1 Kor 15,9n).

Ukážkovým príkladom môže byť aj pravoslávny svätec 19. storočia sv.

Serafím Sárovský:
 15 rokov žil aktívne v kláštornej komunite.
Potom odchádza, aby žil celých tridsať rokov v ústraní ako
pustovník.
A nakoniec sa v roku 1825 vracia späť medzi ľudí a od večera do
rána slúži zástupom ľudí ako duchovný vodca a radca.

To isté môžeme vidieť u sv. Antona Pustovníka, legendárnej postavy

mníšstva staroveku a u množstva iných svätcov a mystikov.

Táto etapa v sebe často zahrňuje aj pozvania trpieť s Kristom tak, ako to
hovorí sv. Pavol: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom
tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je
Cirkev“ (Kol 1,24).

Pre nás je dôležité uvedomiť si dve veci:

Po prvé, že Boh nás pozýva práve na cestu pasívneho očisťovania, v

ktorom potrebuje práve túto absolútnu odovzdanosť v naprostej dôvere, tú
Máriinu aktívnu pasivitu, o ktorej sme viac rozprávali minule.

A po druhé, že dnes máme veľké šťastie v tom, že aj vďaka väčšej

vzdelanosti a vďaka novým Turiciam, ktoré Cirkev zažíva v prostredí
Charizmatickej obnovy (a nielen tam) sa doba pasívneho očisťovania stáva
stále kratšou a kratšou. Ako konštatuje švédsky karmelitán Wilfrid
Stinissen – to čo v dobe Terézie Veľkej trvalo roky, dnes často trvá sotva
týždne! A to je nesmierne dobré znamenie! Stále ale treba urobiť to
podstatné: uvedomiť si svoju bezmocnosť a vyznať ju; uveriť Bohu a s
dôverou sa Mu úplne odovzdať a nechať sa Ním previesť cez temnotu
očisťovania až k sláve Nebeského Karmelu.
 Šesť základných cvikov
A TERAZ SPÄŤ NA ZEM… Kým nás Boh vovedie na cestu pokročilých
a k pasívnemu očisťovaniu, je potrebné veľmi aktívne vybudovať základy
pre túto cestu. To je zase naša starosť.

Ak si prirovnáme kresťanstvo k tréningu a Cirkev k Božiemu fitnescentru,

potom tak ako v bežných fitkách existujú staré dobré osvedčené a
mimoriadne účinné základné cviky ako sú drep, tlak na laviček, mŕtvy ťah,
zhyb, brušáky; tak aj v Cirkvi existujú určité nevyhnutné základné cviky,
mimoriadne účinné, s pomocou ktorých v spolupráci s Božou milosťou
budujeme svoj nový život v Kristovi. Celkovo vzaté ich je zhruba šesť:

Rozjímanie ako tréning Božieho zmýšľania

„Neznalosť Písma je neznalosťou Krista,“ vyhlasuje sv. Hieronym a Cirkev
tieto slová po stáročia znova a znova opakuje.

Podľa starobylej praxe Cirkvi v Písme existujú štyri roviny zmyslu:

literárny (čo sa stalo), alegorický (čo to znamená, aký to má zmysel a
význam), anagogický (kam ma tým Písmo pozýva) a morálny (čo mám pre
to robiť). Aby sme im lepšie porozumeli, vyberme si tento krátky úryvok
Písma:

Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno,

povedala Ježišovi jeho matka: "Nemajú vína." Ježiš jej
odpovedal: "Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja
hodina." Jeho matka povedala obsluhujúcim: "Urobte všetko, čo
vám povie!" Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré
slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až
tri miery. Ježiš im povedal: "Naplňte nádoby vodou!" A naplnili
ich až po okraj. Potom im povedal: "Teraz načrite a zaneste
 starejšiemu!" A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu
premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo
načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu:
"Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď
si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz." Toto urobil
Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu.
A jeho učeníci uverili v neho. (Jn 2,2-11)

LITERÁRNY ZMYSEL je to, čo sa presne stalo: Ježiša pozvali na svadbu,

minulo sa víno, Mária sa u Syna prihovorila, On premenil vodu na skvelé
víno a učeníci v Ježiša uverili. Aby sme textu porozumeli úplne, môžeme
si s pomocou internetu alebo biblického slovníka (napr. od Adolfa
Novotného, je aj na internete voľne dostupný) zistiť, čo sú to tie miery, ako
sa slávila svadba v Ježišovej dobe, čo znamená slovo „znamenie“ a čím sa
líši od „zázraku“ a tak.

ALEGORICKÝ ZMYSEL odhaľuje vnútorný zmysel udalosti. Čo presne

Ježiš o sebe odhaľuje? V čo presne učeníci uverili, keď to videli? Čo už o
Ježišovi vedeli predtým a od koho – a čo sa teraz po zázraku zmenilo? Ak
je to znamenie – čiže udalosť, ktorá v sebe skrýva symboliku? V čom tá
symbolika je? Je miesto, čiže svadba, niečím symbolické? Poukazuje
nejako na Krista? Na nás? Na Jeho poslanie? A čo víno? Aká je jeho
symbolika, v SZ a tak? Čo naznačuje jeho minutie sa? A čo môže
naznačovať, že sa voda mení na ešte lepšie víno, než bolo to staré? A čo
Mária? Aká je jej úloha? Jej rada? Čo nám Boh o sebe, o svete, o nás, o
Nebi touto udalosťou odhalil?

ANAGOGICKÝ ZMYSEL: K čomu mňa osobne toto Božie slovo volá?

Teraz je čas začať byť osobným, postaviť sa k slovu osobne: Čo toto
všetko znamená pre mňa osobne, tu a teraz? V starobylých kláštoroch bolo
vo zvyku, že jeden mních pomaly čítal daný úryvok z Písma znova a znova,
dva, tri, päť, desať krát za sebou. Mnísi v tichosti počúvali a nechávali
Boha, aby ich cez niektorú časť tohto textu oslovil. Keď ich niečo oslovilo,
zachytilo za srdce, zarezonovalo v nich, tíško sa zdvihli a odišli do svojej
cely už v samote rozjímať nad tým, čo im Boh vložil do srdca. Toto isté
môžeme robiť aj my – či už niekto v rodine takým istým spôsobom pomaly
číta a my mlčky počúvame, alebo si my sami pomaly a mlčky čítame
úryvok, ktorý sme analyzovali a nechávame Boha, aby nás cezeň oslovil.
Keď sa tak stane, odložíme text Písma (a ak sme doteraz robili lectio
spoločne, odídeme niekam nabok, do samoty) a necháme sa viesť tým, čo
nás oslovilo. Pred Božou tvárou uvažujeme, kam nás Boh volá, k akým
veciam a prisľúbeniam. A keď preskúmame hlbinu tohto Božieho volania –
napríklad v tomto našom príklade cítime, že nás fascinuje postava Márie,
ktorá sa s dôverou obracia na Krista s prosbou o pomoc a súčasne je
vzorom i výzvou k poslušnosti Kristovi oným „urobte všetko, čo vám
povie“ a my cítime, že toto je niečo, k čomu nás Pán volá, aby sme to
konali v našej rodine, aby ju mohlo naplniť Božie požehnanie a moc
„nového vína“ – je čas na poslednú rovinu:

MORÁLNY ZMYSEL: Čo konkrétne mám robiť, aby som na toto Božie

volanie odpovedal? Aby sa Boží prísľub naplnil? Zhodnotím, čo je z mojej
strany k tomu treba (dielo rozumu), obzriem sa dozadu, ako som na tom v
tejto veci doteraz bol (dielo pamäte) a nakoniec si ujasním, čo zmením a
urobím vo svojom živote a konaní, aby som túto Božiu výzvu naplnil
(dielo vôle) a aby sa tak v mojom živote splnilo to krásne a nádherné, k
čomu ma Boh cez anagogický zmysel pozval.

No a presne toto je rozjímanie: Dôkladné, ale súčasne veľmi osobné

skúmanie Písma – v praxi jedného krátkeho úryvku, krátkej epizódy, občas
možno dokonca jedinej obsažnej vety, – ponárania sa do Písma, vedení
Bohom, Jeho Duchom, aby sme odhalili čo najviac z hĺbky Písma, nechali
sa Ním osloviť – a cez neho samým Bohom – a svoju myseľ tak stále viac
napĺňali Božími myšlienkami, stále viac ju pretvárali podľa Božieho
zmýšľania a stále viac si tak Boží pohľad na veci a Božie postoje
osvojovali ako svoje vlastné.
Doplnkové cviky: skriptúra a lektúra
Aby sme dokázali čo najlepšie porozumieť Písmu, nad ktorým rozjímame,
je potrebné chápať a vnímať ho v celom jeho kontexte. K tomu ale
potrebujeme Písmo skutočne poznať, mať ho osvojené – a to sa jeho
jedným prečítaním veru dosiahnuť nedá. Je potrebné, aby čítanie Písma
bolo dennou súčasťou nášho života, aby sme sa ním aj mimo rozjímania
denne sýtili a napĺňali a denne sa v ňom stretali so živým Ježišom Kristom,
ktorý v ňom hovorí. Profesor Tomislav Ivančič k tomu dáva takúto radu:
„Najprv si vezmi Nový zákon a prečítaj ho rýchle celý. Potom ešte raz.
Potom tretíkrát a popodčiarkuj si rozličnými farbami. Potom to ešte
párkrát prečítaj, kým sa ti nezničí tento Nový zákon. Potom si vezmi nový
výtlačok a potom už smieš čítať pomaly. Pretože potom z prečítaného celku
pochopíš aj jednotlivosti. Až potom začni so Starým zákonom.“ To zaberie
celkom veľa času. Aby sme to dokázali, je potrebné denne si vyhradiť
nejaký čas – povedzme 10 minút, 15 minút – na pravidelné čítanie Písma
Svätého. Alebo, ak nám to vyhovuje inak, denne prečítať povedzme tri
kapitoly z Písma. To je skriptúra. Najlepšie niekedy poodbede, po jedle,
alebo po návrate zo školy alebo zo zamestnania, si na chvíľu sadneme,
vezmeme Písmo – či už v papierovej podobe alebo v mobile – a 10-15
minút čítame. Bez veľkého rozjímania, bez veľkého uvažovania (na rozdiel
od rozjímania, kedy naopak do hĺbky prenikáme k zmyslu spravidla
krátkeho úryvku z Písma), proste len čítame text Písma, nasávame ho do
seba, dovolíme, aby nás takpovediac „prvoplánovo“ oslovil tam, kde nás
osloví, ale nepristavujeme sa pri tom zbytočne dlho. Cieľom skriptúry je
vytvoriť v našom živote stabilný čas, kedy sa na chvíľu zastavíme,
prostredníctvom Písma sa obrátime k Bohu, obnovíme svoje zotrvávanie v
Bohu – a súčasne sa denne živým, napĺňame textami Písma. Samozrejme,
ak máme napríklad Písmo v mobile a počas dňa máme čas, nič nám
nebráni čítať ho aj mimo pravidelnej skriptúry.

Lektúra je podobná. Je vhodná najlepšie večer. Zhasíme televízor o 10-15

minút skôr, ako zvyčajne, umyjeme sa, pripravíme sa na spanie,
pomodlíme sa – a tesne pred spaním si ešte vezmeme nejakú vhodnú
kresťanskú knihu, nie nejakú ťažkú náučnú, skôr inšpiratívnu, ktorá nás
nadchýna, môže to byť dielo svätých a mystikov, ich životopisy, ale aj
čokoľvek iné, čo v nás obnovuje nadšenie a túžbu, smäd a dychtivosť po
Bohu, po Božom kráľovstve, po svätosti, po živote v Ňom, po živote v
Rodine Cirkvi. Pred spaním sa teda onou štvrťhodinkou čítania naplníme
takýmito svätými vecami – a potom už nerobíme nič iné, len odložíme
knihu, zhasíme svetlo a naplnení Božími vecami v Božom pokoji zaspíme.

Vnútorná modlitba ako tréning jednoty s Bohom

Naša modlitba, ako to už býva, bola sprvu veľmi vonkajšia, zväčša
prosebná a takmer úplne slovná, keď sme my hovorili Bohu, čo od Neho
chceme a očakávame.

Rozjímanie je v tomto smere obrovský pokrok, pretože ak nič iné, tak

začíname počúvať, čo pre zmenu Boh hovorí nám. Už nám nejde o to, aby
Boh vypočul nás, ale aby sme my čo najdokonalejšie vypočuli Boha. Na
druhej strane, rozjímanie sa stále pohybuje na vonkajšej úrovni nášho JA,
na rovine rozumu. Pod ním sa ale nachádzajú ešte dve iné roviny: rovina
emócií a nakoniec tá najhlbšia rovina, ktorú by sme si v súlade s Pavlom
(1Sol 5,23) mohli nazvať duchom, alebo v zmysle najstaršej biblickej
tradície srdcom.

Cesta vnútornej modlitby nás vedie do hĺbky k týmto dvom rovinám.

Afektívna, citová modlitba je modlitba, do ktorej sú už zapojené aj naše

emócie, naše city. Či už je to radosť – navonok sa často prejavuje spevom,
tancom, zdvihnutými rukami,… – alebo je to bolesť nad svojim hriechom a
nad utrpením Krista, ktorého som zase ja strojcom a ktorá sa môže
navonok prejaviť slzami a plačom, nárekom, ako ich spomína pápež
František k poznámkam k exhortácii Gaudete et exsultate: „Od čias
patristiky si Cirkev cení dar sĺz. V Rímskom misáli sv. Pia V. možno nájsť
modlitbu ad petendam compunctionem cordis, ktorá stojí za spomienku:
„Ó, Bože všemohúci a najtichší, ktorý si pre smädný ľud nechal vytrysknúť
prameň vody zo skaly, nechaj vyvrieť z tvrdosti našich sŕdc slzy pokánia,
aby sme plakali nad našimi hriechmi a dosiahli, z tvojho milosrdenstva, ich
odpustenie“.“ To je brána k tomu, aby modlitba bola skutočne vnútorná.
Naša modlitba je totiž často len vonkajšia, pretože je len rozumová, keď v
mysli hovoríme alebo opakujeme slová, ale viac než rozumu sa
nedotýkajú, city i telo ostávajú nedotknuté a chladné. Možno
najtragickejšie to znie pri svätých spovediach, keď „kajúcnici“
ľahostajným hlasom mrmlú a recitujú slová „Bože môj, celým srdcom ťa
milujem a preto veľmi ľutujem…“ – akoby práve ani nevyznávali planúcu
lásku k Bohu a súčasne nezmernú bolesť svojho srdca (v skutočnosti
naozaj nič z toho nevyznávajú), ale hlásili stav mäsových konzerv v sklade
Štátnych hmotných rezerv… Čo je horšie, naša modlitba nielen že často nie
je ani trochu citová, ale akoby sme voči citom a emóciám mali akýsi odpor,
strach, považovali ich za niečo nemiestne – aspoň my, kresťania na
Západe. James Mallon vo svojom bestselleri Premena farnosti píše: „Keď
si zájdeme na nejaké športové stretnutie, je pre nás prirodzené upadnúť až
do akéhosi náboženského emočného vytrženia. Prežívať emócie je
normálna a zdravá súčasť našej ľudskosti – a predsa tento nevyhnutný
prvok nášho duchovného života väčšinou pri dverách chrámu odkladáme a
prepíname do ‚kostolného režimu‘. Tu v nás prejavy emócií vyvolávajú
pocit strachu, dezorientácie až ohrozenia.“ Na ospravedlnenie treba dodať,
že tento ‚kostolný režim‘ má niečo do seba vzhľadom na tretiu rovinu
modlitby, modlitbu srdca, ku ktorej sa hneď dostaneme. V praxi ale ľudia
v kostole nemlčia a netvária sa ako na pohrebe preto, že by kontemplovali.
Výsledkom potom je, že sa stránia emócií (ktoré sú k modlitbe srdca akoby
bránou) a ostávajú tak len na tej najpovrchnejšej rovine modlitby – ktorá
často už ani modlitbou nie je, len nejakým povrchným a roztržitým
mrmlaním naučených formuliek…

Emotívna modlitba nás nakoniec vedie do nášho najvnútornejšieho vnútra,

do nášho srdca.

Nesmieme toto chápať doslovne, akoby sa naozaj hovorilo o nejakom

mieste kdesi vo vnútri svojho tela. S istou dáckou uštipačnosti pred
podobným naivným chápaním slova „vnútro“ varuje v 14. storočí neznámy
autor mystického spisu Oblak nevedenia: „Je veľmi dôležité, aby sme to, čo
bolo myslené duchovne, nechápali telesne. [Neznalí] obrátia svoju telesnú
myseľ do vnútra svojho tela, čo je vec neprirodzená. Prevracajú tak
prirodzený poriadok a s falošnou chytrosťou vystavujú svoju myseľ
zbytočnej námahe, takže sa nakoniec pomätú. Pochop, že nemá žiaden
zmysel sťahovať sa sám do seba.“

V hebrejčine, reči Starého zákona, srdce, léb, znamená centrum a ťažisko

človeka, jeho vnútorné ja, v podstate jeho osobnosť. V tomto zmysle
používa slovo srdce aj Ježiš, keď hovorí: „Znútra, z ľudského srdca,
vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá,
chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha,
hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ (Mk
7,21-23) – srdce nie ako nejaké sídlo „citov“, ale ako vnútro človeka. Tak
ho chápe aj pápež František, keď výstižne hovorí: „V Biblii sú srdcom naše
skutočné úmysly: to, čo naozaj hľadáme a po čom túžime, ponad to, ako sa
javíme: „Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16,
7).“ (Gaudete et exsultate 83) C. S. Peirce, filozof a matematik, hovorí:
„Aby sme uvideli Boha, stačí otvoriť oči a srdce, ktoré je tiež zmyslovým
orgánom.“ Peirce používa pojem srdce v zmysle, v akom o ňom hovorili
rôzni mystici, keď vraveli o „hlbine duše“, o „špičke duše“, pričom
všetkými týmito termínmi zhodne opisujú jednu a tú istú skúsenosť:
existuje v nás zmysel, ono „srdce“, „špička“, „hlbina“, schopné vnímať
Boha rovnako, ako sluch vníma hudbu a zrak vníma farby. A toto vnímanie
je rovnako skutočné. Svetlo sa nestane neskutočným preto, že ho vnímame
iba očami a inak už nie. Ani hudba nie je neskutočná preto, že ju iba
počujeme, ale už nevidíme, ani nevieme ovoňať. Matematické pravdy sa
nestávajú nereálnymi len preto, že ich tiež vnímame zvláštnym zmyslom,
pričom ich ani nevidíme, ani nepočujeme, ani nič podobné. Rovnako
vnímanie Boha je spoľahlivé, reálne a isté, pretože ho tiež vnímame
zmyslom, ktorým sme k tomuto účelu vystrojení – a nijako ho neznižuje to,
že zo samej povahy veci samotného Boha, takého, aký je, nemôžeme v
rámci sveta ani očami vidieť, ani ušami počuť, ani rukami nahmatať, ani
ovoňať a už vôbec nie ochutnať… „Existuje orgán poznania Boha, ktorý
ho vníma sebe vlastným spôsobom, podobne ako existuje duševná
schopnosť, vďaka ktorej súhlasíme so zásadami matematického
uvažovania, ktorá sa ale nekryje s inou schopnosťou, s rozumom, ktorým
sme schopní vyvodiť dôkazy poučiek.“ (Rémi Brague, filozof)

Na tejto úrovni ducha, srdca, dosahuje modlitba nakoniec svoju

dokonalosť, stáva sa mlčanlivým uctievaním, klaňaním sa, adoráciou
Boha, prerastá do kontemplácie Boha, hľadenia na Boha očami srdca (čiže
bytostne, zdieľaním samého bytia, samej existencie, nie emóciami).

Preto aj modlitba je umenie, ktorému sa musíme učiť. Aké naivné je, keď
niekedy počujete hovoriť rodičov, ako „naučili deti modliť sa“ a myslia
tým, že ich naučili recitovať Otčenáš, Zdravas a Sláva…! Modlitba je
skutočné, opravdivé, ohromné a hlboké umenie – a ako kresťania sa jej
musíme učiť. A ona zase potom spätne mocne učí a formuje nás a o tom to
je. Tak, ako sa športovec musí naučiť dokonale technike mŕtveho ťahu,
pretože bez onoho cviku neporastie a ak ho bude vykonávať zle, dokaličí
sa, aj my sa musíme učiť „technike“ a umeniu modlitby, aby sme potom s
jej pomocou stále viac dorastali do zrelosti Božieho synovstva.

Tieto tri roviny môžeme vidieť napríklad aj v tzv. stupňoch chvály:

Modlitba vďaky je ako rozjímanie nie nad Božím slovom, ale nad
Božím konaním v našom živote, kedy spoznávame Božie skutky,
Božiu silu a milosť, Božiu pomoc, pripomíname si ich a ďakujeme
za ne Bohu.
Modlitba chvály, kedy z vďaky za Božie skutky prepukneme k
jasavej oslave Boha pre Boha, kvôli tomu, Čím Je a Akým Je,
oslavujeme samého Boha.
Modlitba adorácia, klaňania sa je napokon oným pohrúžením sa do
mlčania uctievania a adorácie v hlbine svojho srdca.
TIP: Lectio divina
Dávno, pradávno, v 3. storočí Origen Adamantius hlásal, že Božie slovo
má toho v sebe viac, než na prvé počutie zachytíme a preto je potrebné nad
ním uvažovať, čiže rozjímať. O storočie neskôr je táto metóda súčasťou
mníšskeho života na východe a v 6. storočí už všeobecne v celom
kresťanskom svete. Na západe ju do svojich rehoľných pravidiel včlenil sv.
Benedikt a odvtedy je lectio divina, „božské čítanie“, ako by znel doslovný
preklad, pevnou súčasťou kresťanskej praxe. Slovami Benedikta XVI.,
lectio divina je „rebríkom, po ktorom mnísi vystupovali zo zeme do Neba.“
Pre nás je takýmto rebríkom úplne rovnako. Genialita techniky lectio
divina je v tom, že spája dva zo šiestich základných cvikov nášho tréningu
života s Bohom: rozjímanie a vnútornú modlitbu.

Prvý krok lectia, čítanie je presne tým, čím je: čítaním krátkeho
úryvku Písma, objavovaním a snahou o čo najlepšie porozumenie
jeho literárnemu zmyslu
Podobne aj rozjímanie nie je pre nás ničím nezámym, je hľadanie
jeho alegorického a anagogického zmyslu.
Nasleduje modlitba, ktorá je však do veľkej miery práve onou
afektívnou modlitbou, plnou túžby, chvály, oslavy, pretože sme
ohromení, unesení, nadchnutí krásou toho, čo sme v Písme objavili
a čím nás cez Písmo Pán oslovil. Čím viac sme v Písme odhaľovali
veľké a nádherné Božie veci, tým viac sme sa rozpaľovali túžbou
vlastniť to, čo nám Boh tak láskyplne a milostivo ponúka – a v
prvom rade „vlastniť“ Boha samotného, vytúženého a nádherného
nebeského Ženícha, lásku nášho srdca! A teraz, keď sme spoznali,
k čomu sme povolaní, aké veľké a nádherné veci nám Pán
predostiera – i čo sa očakáva od nás, že urobíme, aby sme ich
naplno obsiahli, možno zatvoríme oči, možno zdvihneme ruky i
hlavu k nebesiam a dáme priechod tejto našej spaľujúcej túžbe.
Prosíme, kričíme, voláme – v srdci alebo aj nahlas (ak sa dá a
cítime to tak), vábime a privolávame Boha, aby vstúpil do nášho
srdca: „Keď teda duša pozná, že vytúžené radosti sama osebe
nemôže dosiahnuť, pokorne sa skloní a hľadá útočisko v modlitbe.
Hovorí: Pane, Teba nevidí nikto, len ten, kto má čisté srdce.
Hľadám čítaním aj rozjímaním, čo je to pravá čistota srdca.
Hľadám tvoju tvár, Pane a z môjho rozjímania vyšľahol oheň a
túžba viac Ťa poznať. Daj mi teda, Pane, prísľub budúceho
dedičstva, aspoň kvapku z nebeského dažďa, ktorou by som uhasil
svoj smäd, pretože horím láskou! Takýmito a podobnými ohnivými
slovami rozpaľuje duša svoju túžbu, tak prejavuje svoje pocity,
takýmto vzývaním privoláva svojho Snúbenca!“ (Guigo II.
Kartuzián, krátené)
Nakoniec extáza modlitby prechádza do pohrúženia adorácie a
kontemplácie. Guigo II. Kartuzián o nej hovorí: „Pán, ktorého
sluch je naklonený k modlitbám, nečaká ani, kým duša dokončí
svoju reč, uprostred modlitby ju náhle preruší a ponáhľa sa, aby
sám vstúpil. Túžiacej duši beží v ústrety, vylieva sa v rose nebeskej
radosti a v tom najskvelejšou pomazaní,. Unavenú dušu
občerstvuje, hladnú sýti, vyprahnutú zvlažuje, spôsobuje, že duša
zabúda na veci pozemské, zabúda na seba a v tomto umieraní ju
podivuhodne oživuje.“ Krátko a stručne, je to okamih, kedy je naše
srdce očistené túžbou, otvorené voči Bohu a dychtivé Boha – a Boh
doň skutočne vstupuje. V mlčaní pred Ním stojíme, adorujeme Ho,
klaniame sa Mu – a je to On, kto koná, kto nás napĺňa, uchvacuje,
oblažuje a dáva nám okúsiť prvotiny Neba.
Posledným krokom lectia je actio, konanie. V klasických popisoch
lectia sa nevyskytuje, pretože u mníchov v kláštoroch bolo
samozrejmé. Dnes, keď väčšina kresťanov sú gnostici či pelagiáni,
je potreba pripomenúť si uskutočnenie toho, k čomu nás lectio
priviedlo, potrebná. Keď teda kontemplácia doznie, znova sa
vrátime k svojmu meditačnému denníku a opýtame sa veľmi
prakticky, vecne a pragmaticky textu, nad ktorým sme rozjímali, na
jeho morálny zmysel: Čo mám urobiť, Čo mám konať? Čo zmeniť?
Skúmame, čo z toho sme doteraz už konali, čo vykonať ešte treba –
 aby sme potom znova v konaní actia aj naozaj uskutočnili to, k
čomu nás Božie slovo a Božie dary vyzvali.

Lectio Divina je tak geniálny nástroj, spájajúci v sebe celú tretinu

základných cvikov nášho kresťanského tréningu. A nielen to.

Profesor Vladimír Šatura SJ hovorí, že ak má byť život človek úplný, musí

sebe v rovnováhe obsahovať tri rozmery: výkon, vytrženie a pohrúženie.
Výkon, to je práca, budovanie, tvorenie. Vytrženie, extáza, to sú silné city,
ktoré nás akoby vytrhávajú zo seba – napríklad aké zažívajú futbaloví
fanúšikovia na štadióne. Pohrúženie je potom akoby opakom extázy, je to
ponorenie sa do seba, do hlbokého ticha, do vnútra, k samej podstate
svojho bytia, kde v hlbine duše, ako ju nazýval Tauler, je prítomný sám
Boh. V lectiu nachádzame všetky tri tieto rozmery: Najprv práca v podobe
čítania a rozjímania, potom vytrženie v modlitbe, ktoré prechádza – ako
keď sa lyžiar spustí z vysokej hory hlboko do údolia – do hlbokého ponoru,
pohrúženia kontemplácie, mlčanlivej adorácie, zotrvávania pred Pánom v
našom vnútri. Nakoniec sa celý okruh lectia uzatvára znova v konaní,
ktorým je actio podľa slov Písma: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10,37)

Do tretice, lectio sa práve pre svoju univerzálnosť ľahko prispôsobí

rôznym úrovniam našej duchovnej vyspelosti:

Začiatočníci strávia najviac času čítaním a vzrušujúcim

rozjímaním, v závere nakrátko zakončia modlitbou;
Pokročilí strávia najviac času v modlitbe, rozjímanie u nich bude
krátke aj keď hlboké – a v závere sa už letmo dotknú mlčania
adorácie a kontemplácie.
A „majstri“ budú zažívať podobné veci, ako sv. Terézia Avilská,
keď spomína, že sa niekedy už nedokázala ni pomodliť Otčenáš,
pretože jej stačilo vysloviť slová „Otče náš!“ – a to bolo vlastne
celé jej rozjímanie! – a už upadla do vytrženia a následne do
kontemplácie.
Spoločenstvo ako tréning Božieho života
Boj je trojičné spoločenstvo, trojičná jednota. Žije život, ktorý je životom
jednoty spoločenstva. Ak sa chceme naučiť žiť Boží život a zamilovať si
ho – a my to chceme! – potrebujeme k tomu spoločenstvo. Nikto z nás
nemôže žiť Boží život sám, len v spoločenstve bratov a sestier, ako to bolo
v Cirkvi od počiatku: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.
A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali
spoločné,“ (Sk 4,32) „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na
bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa
zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a
znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné.“ (Sk 2,42-
44)

Našim cieľom je jednota podľa vzoru Trojice. Nie je možné ale byť takto
jedno, ak spolu nežijeme a ak sa dôkladne a dôverne nepoznáme. A to nie
je možné, ak sa najprv nestretneme. Nie je možné takúto jednotu vytvoriť
len tým, že na sv. omši sedíme v laviciach v jednom kostole a potom, po
omši, sa pred kostolom pozdravíme a prehodíme pár slov. Musíme ísť
ďalej. „Stretko“ je preto prvý krok. Nie je to ešte spoločenstvo (či
komunita, ako ľuďom žijúcim takúto jednotu odborne hovorí). Je to ale
semienko, z ktorého spoločenstvo vyrastie a bez ktorého by nevyrástlo
nikdy.

Najmenší počet pre podobné stretanie sa sú dvaja ľudia, tak, ako to povedal
Ježiš, že „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja
medzi nimi.“ (Mt 18,20) Exercitátor Hans Buob k tomu hovorí: „Postačí
teda, ak (kdekoľvek, v zhromaždení, v meste alebo na vidieku) sa dvaja
spolu stretnú v Kristovej jednote. Práve toto je počiatok tajomstva Cirkvi.“
Nemalo by nás byť ale ani príliš veľa. Naša schopnosť tvoriť spoločenstvo
je obmedzená. Vidieť to na svadbách, oslavách, párty či recepciách: Ak je
nás tak do desať, sme spolu a spoločne sa zhovárame. Ak je nás ale viac,
začnú sa medzi nami tvoriť menšie skupinky, pretože nevieme spolu stáť a
zhovárať sa naraz dvadsiati či tridsiati. Hovorí sa, že hraničný počet ľudí,
ktorých dokážeme naraz „zvládnuť“, je dvanásť. Presne toľko a nie viac
apoštolov si vyvolil aj Ježiš, keď bol tu na zemi človekom ako my. V
armáde má jedno družstvo šesť až osem vojakov, v skautskom hnutí jedna
družina má mať nie viac ako osem skautov, podobne sú limitované
spoločenstvá modlitieb matiek, pápež Ján Pavol II. z toho istého dôvodu
hovorí aj o tzv. bázových spoločenstvách v rámci farnosti, ktoré sú „malé“:

„Základňové (bázové) cirkevné spoločenstvá (známe aj pod inými menami)

vyrastajú rýchlo v mladých cirkvách. Sú podporované biskupmi a ich
konferenciami ako pastoračná priorita a osvedčujú sa ako centrá
kresťanskej formácie a misionárskeho vyžarovania. Ide o skupiny
kresťanov, ktorí sa stretajú na rodinnej úrovni alebo v obmedzenom
okruhu, aby sa modlili, čítali Písmo, prehlbovali si náboženské vedomosti
a debatovali o cirkevných problémoch z hľadiska spoločného
zaangažovania. Sú znamením života Cirkvi, pomocou pri hlásaní evanjelia
a dobrým východiskom pre novú spoločnosť, ktorá je založená na
"civilizácii lásky". Také spoločenstvá decentralizujú a organizujú farnosť,
s ktorou zostávajú stále spojené. Majú korene v mestských a vidieckych
vrstvách a stávajú sa kvasom kresťanského života, pozornosti voči
zanedbaným a angažovania sa za premenu spoločnosti. V nich zažíva
jednotlivý kresťan spoločenstvo, cíti sa sám ako aktívny element a dostáva
popud spolupracovať na úlohe pre všetkých. Týmto spôsobom sú základné
spoločenstvá pomocou pre prvozvestovanie a pre prehĺbené hlásanie
evanjelia a sú zdrojom nových služieb. Vedení láskou Krista poskytujú
pomoc, ako možno premôcť rozštiepenosť, kmeňové egoizmy a rasizmy.
Každé spoločenstvo, ktoré chce byť kresťanské, musí mať základ v Kristovi
a v ňom žiť počúvaním slova Božieho, modlitbou, ktorá má stredobod v
Eucharistii, spoločenstvom, ktoré je jedno srdce a jedna myseľ, vzájomným
delením podľa potreby členov. Každé spoločenstvo - na to upozornil Pavol
VI. - musí žiť v jednote s miestnou a všeobecnou Cirkvou, v úprimnom
spoločenstve s pastiermi a učiteľským úradom. Pritom sa snaží
misionársky pôsobiť a vyhýbať sa každému ideologickému uzavretiu.
Pretože Cirkev je spoločenstvo, sú nové základné spoločenstvá, ktoré žijú
skutočne v jednote s Cirkvou, ozajstným prejavom spoločenstva a
prostriedkom, ako vytvoriť ešte hlbšie spoločenstvo. Preto sú oprávnené
veľkou nádejou pre život Cirkvi.“ (Redemptoris missio 51) Sám ich
považuje – spolu s prevzatím pastoračnej zodpovednosti za Cirkev a za jej
poslanie aj laikmi – za základnú podmienku toho, aby farnosť bola
skutočne živou (porov. Christifideles laici 61)

V praxi je super, ak sa pohybujeme medzi šiestimi až desiatimi členmi – aj

keď sprvu nás možno bude skôr menej.

Čím by sa mali vyznačovať ľudia, usilujúci medzi sebou vytvoriť takúto

trojičnú jednotu a spoločne sa ju učiť žiť? Hans Buob hovorí:
„Predpokladom živého spoločenstva je obrátenie. Pokiaľ sa nájdu dvaja
ľudia úplne vydaní Kristovi, je to počiatok nového života. Toto platí s
istotou, len si to musíme uvedomiť. Preto je bezpodmienečne dôležité, aby
títo dvaja boli skutočne úplne vydaní Kristovi. Je to základný predpoklad.
Nesmieme chcieť rozširovať skupinu príliš rýchlo. Najprv musí byť splnený
základný predpoklad, ktorým je úplná vydanosť a tá musí byť neustále
obnovovaná.“ Inými slovami, je lepšie, ak sa sprvu stretáme hoci len traja,
ale plní vydanosti, viery a Božieho Ducha, než keby nás na stretku bolo
desať, ale plných sveta a vlažných voči Pánovi. Hans Buob preto pokračuje
a hovorí: „Z tohto hľadiska je ideálne a normálne, ak žije každý behom
týždňa v intenzívnej vydanosti Kristovi tak, ako je toho najviac schopný,
aby tak všetko, čo sa okolo neho deje, vnímal v súvislosti so svojim
duchovným rastom a vydanosťou. Vydanosť je odpoveďou na zmluvu, ktorú
mi Pán ponúka v krste. Je to tzv. milosť posväcujúca, ktorá mi bola
darovaná v krste, milosť, ktorá mi prepožičiava svätosť. Je to milosť, ktorá
vychádza od Boha a ktorá ma cez moju vydanosť uschopňuje odpovedať
Mu. Musíme byť ochotní vydať všetky svoje dary (schopnosti) Bohu k
dispozícii aby sme tak už nerozhodovali my, ale Pán.“ Pán buď oslávený,
ak takýchto kresťanov nájdeme, vydaných a plných túžby po spoločenstve.
Ak nie, potom nás čaká práca – najprv si vo svojom okolí vyhliadnuť
niekoho, kto by bol tomuto čo najbližšie a začať pracovať na tom, aby sme
si ho takpovediac „pripravili“ na takéto spoločenstvo. V podstate je to
vlastne apoštolát, zameraný na jedného, možno dvoch ľudí…
V takomto malom spoločenstve, vzájomnou službou (Gal 5,13; 1Pt 4,10),
znášaním sa navzájom aj so svojimi slabosťami (Kol 3,13), hľadaním
záujmov nielen svojich ale aj toho druhého (Flp 2,4) a spoločným
hľadaním záujmov Krista v službe Jeho Neveste Cirkvi (Flp 2,21), nesením
si bremien (Gal 6,2), staraním sa jeden o druhého, poučovaním sa a
povzbudzovaním sa navzájom (Hebr 10,25), láskou, ktorá uprednostňuje
druhého pred sebou (Rim 12,10; Flp 2,3), áno, dokonca aj konfliktami,
ktoré vieme prekonať láskou, prijatím toho druhého a odpustením si (Ef
4,25-26) sa navzájom – ako kamene v rieke – obrusujeme až kým nie sme
vyleštení do dokonalosti vzájomnej lásky.

Služba ako tréning Božieho konania

Ak by dnes Ježiš prišiel medzi nás do kostola – akože pravidelne v
Eucharistii chodí na všetky naše sv. omše – najskôr by sa v lepšom prípade
schuti zasmial nad tým, že sa za katolíkov označujeme, v horšom prípade
by nám bez obalu povedal: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy,
čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,23) Neprávosť, gr. anómia, znamená
doslova nezákonnosť, niečo, čo nezodpovedá zákonu, v tomto prípade
Kristovmu zákonu správania sa. Ak sa totiž rozhliadneme po kostole,
koľko z tých, ktorí tam sú, prišli do cirkvi, do farnosti, do spoločenstva
veriacich s tým, aby slúžili a boli služobníkmi spoločenstva? A nie,
nenamietajme, že sa to týka len „prvých“ – čiže pastierov, farárov! Tento
princíp je univerzálny a týka sa všetkých, tak, ako vraví Písmo: „Nedávajte
slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon
sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: "Milovať budeš svojho blížneho ako
seba samého!"“ (Gal 5,13-14) a inde: „Predovšetkým majte vytrvalú lásku
jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov. Buďte vospolne
pohostinní bez šomrania. Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si
navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4,8-10).
Dnes však v Cirkvi narazíme skôr na presne opačný postoj. Je to predstava,
že Cirkev je nejaká náboženská inštitúcia, dokonca akoby „firma“, ktorá
poskytuje isté služby. No a my sa do Cirkvi chodíme týmito službami
obsluhovať – úplne rovnako, ako sa ideme nechať obslúžiť napríklad do
reštaurácie alebo do obchodu. Navyše, pretože je to Cirkev, považujeme
za vcelku primerané, ak nám Cirkev tieto služby poskytuje a obsluhuje nás
zadarmo, nanajvýš za nejaký ten symbolický halierik, hodený do zvončeka
– česť výnimkám. Však je to cirkev, nie? Má veci robiť zadarmo, z lásky a
byť chudobná a nemať majetky… Inými slovami, drvivá väčšina
kresťanov – a teda drvivá väčšina cirkvi v našich končinách, pretože byť
kresťanom znamená byť cirkvou! – neprichádza do cirkvi slúžiť, ale byť
cirkvou obsluhovaná. V poslednom čase to už pomaly prechádza aj do
slovníka, keď občas niekto príde na faru či zavolá na faru a povie: „Dobrý
deň, chcel by som u vás objednať omšu… chcel by som u vás objednať
krst…“ Na jednej strane teda Ježiš a následne Božie slovo hovorí, že
znakom kresťana je to, že miluje svojich bratov a sestry v Cirkvi ako seba
samého a v tejto láske sa vytrvalo usiluje slúžiť im, využívajúc dary,
schopnosti a možnosti, ktoré mu Boh dal a stávajú sa tak služobníkom
všetkých. Na druhej strane väčšina nás, katolíkov, si myslí, že Cirkev je
niečo mimo nich a sú to naopak oni, ktorí by v nej mali byť obsluhovaní a
sú to oni, ktorí, ak sa im obsluha páči, blahosklonne prídu aj nabudúce, či
dokonca Cirkvi niečím prispejú. Vidíme ten ohromný rozdiel? A už
chápeme, prečo by nás Ježiš najskôr vôbec „nepoznal“ ako svojich
učeníkov?

Ježiš hovorí, že On sám prišiel na svet nato, „aby slúžil a položil svoj život
ako výkupné za mnohých.“ Kvôli tomu „zriekol sa seba samého, vzal si
prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol
pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na
smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je
nad každé iné meno“ (Flp 2,7-9). Tým ukázal cestu, ktorá vedie k tej istej
oslave a povýšeniu, ktoré Ježiš už získal – ako vysvetľuje Pavol: „ak s ním
trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení“ (Rim 8,17). Kresťan je teda človek,
ktorý sa tejto ceste od Ježiša učí. Učí sa milovať iných tak, ako nás miluje
Ježiš, pretože presne tak nám to Ježiš výslovne prikázal: „Toto je moje
prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn
15,12). – a že toto je poznávacie znamenie toho, že naozaj sme kresťanmi:
„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj
vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci,
že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,34-35). A hneď
v závese vysvetľuje, že to znamená ísť do rovnakej krajnosti služby, akou
On slúži nám: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za
svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“ (Jn
15,13-14). Tak to pochopil aj Ján, Ježišov obľúbenec, keď píše: „Čo je
láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní
dávať život za bratov“ (1 Jn 3,16) – a hneď aj konkretizuje, čo to v praxi
znamená: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si
pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? Deti moje,
nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho
poznáme, že sme z pravdy, a upokojíme si pred ním srdce“ (1 Jn 3,17-19).
Koľko núdze okolo seba vidíme? Denne? Dokonca vo vnútri nášho
farského spoločenstva? Koľkí sú skleslí? Kolísajúci vo viere, nikdy vo
viere nevzdelaní? Dokonca bez viery? Bez nádeje? Chorí? Osamelí?
Nezamestnaní? Vo finančných problémoch? V manželských krízach?
Nezvládajúci výchovu detí? Bez osobného vzťahu s Kristom? Bez toho,
aby niekedy prijali Dar Ducha Svätého? Bezradní? Ak si pred nimi
zatvoríme srdce, ak im neslúžime, ak si navzájom neslúžime, ak neslúžime
Cirkvi a s Cirkvou, ako by sme sa mohli nazývať Božími deťmi, ako by
sme sa mohli nazývať kresťanmi a nasledovníkmi Krista, ako by sme sa
mohli nádejať, že nás Ježiš „na konci“ spozná ako svojich?

Krátko a stručne, ak sme učeníci Krista, potom Kristus a kresťanstvo sa

stávajú tým, čo dnes nazývame slovom „záľuba!. Pomaly každý má dnes
nejakú záľubu. Chodí do roboty, aby si zarobil na živobytie – a potom svoj
ostatný čas a ostatné peniaze venuje svojej záľube. Toto slovo záľuba
dobre vyjadruje to, čím je pre nás (ak sme kresťanmi!) kresťanstvo a
Cirkev. Už Pavol hovorí v týchto kategóriách: „Veď sa, bratia, pamätáte
na našu prácu a námahu. Vo dne v noci sme pracovali, aby sme nikomu z
vás neboli na ťarchu, a tak sme vám hlásali Božie evanjelium“ (1 Sol 2,9).
Toto znamená byť kresťanom. Áno, musím chodiť do roboty. Áno, musím
sa starať aj o to, aby sme mali „čo jesť a čo si obliecť“ (1 Tim 6,8) a kde
bývať. Ale to nie je náš život. To sú len nástroje nášho života. Náš
skutočný život sa točí okolo našej záľuby, našej vášne, našej lásky – a tou
je Cirkev, Kristova Nevesta, Kristus sám. Máme záľubu v tom, že medzi
sebou budujeme spoločenstvo Cirkvi a učíme sa žiť v nej podľa vzoru
Krista, predbiehať sa vo vzájomnej úctivosti a službe (Rim 12,10) a spolu
slúžiť Božiemu Dielu Kráľovstva (Mt 6,33)!

Pápež František vo svojej exhortácii Gaudete et exsultate dáva pekný náčrt

povahy tejto služby. Hovorí, že táto služba začína v tej telesnej, hmotnej,
materiálnej oblasti: „Keď narazím na človeka, ktorý počas studenej noci
spí pod holým nebom, môžem ho vnímať ako nepríjemného jedinca, ktorý
mi náhle zavadzia, ako záhaľčivého previnilca, prekážku na ceste,
nepríjemný osteň pre moje svedomie, problém, ktorý musia vyriešiť
politici, a možno aj ako neporiadok, ktorý znečisťuje verejný priestor.
Alebo môžem reagovať na základe viery a milosrdnej lásky a spoznať v
ňom ľudskú bytosť s rovnakou dôstojnosťou, akú mám ja, stvorenie
nekonečne milované Otcom, Boží obraz, brata vykúpeného Ježišom
Kristom. To je byť kresťanmi! Alebo môže byť svätosť chápaná mimo tohto
živého uznania dôstojnosti každej ľudskej bytosti?“ (GE 98). Má to logiku,
veď ako by sme mohli dotyčnému ponúknuť Božie slovo a potom
spoločenstvo v Rodine Cirkvi, ak by sme mu najprv nepomohli v Jeho
núdzi? Ba viac, keby sme ako Cirkev, ako spoločenstvo veriacich, ako
farnosť, nepracovali na samej zmene spoločnosti tak, aby v nej bolo miesto
pre všetkých? „Kanadskí biskupi to vyjadrili jasne, keď ukázali, že biblické
učenia o jubilejnom roku neznamenajú len konanie dobrých skutkov, ale
snažia sa o spoločenskú zmenu: „Aby budúce generácie boli oslobodené,
je evidentné, že cieľom mala byť obnova spravodlivých sociálnych a
ekonomických systémov, aby viac nebolo vylúčenia““ (GE 99). Tak to
videl už sv. Ján Zlatoústy, keď veľmi výrečne hovorí: „Keby si videl
niekoho, kto nemá potrebný pokrm, a nechal by si ho tak, ale stôl by si
prestrel zlatom, bol by ti vďačný, alebo by sa skôr rozhorčil?! A čo keby si
ho videl oblečeného v roztrhaných šatách a skrehnutého zimou, a ty by si
šaty nechal bokom, ale dal by si mu postaviť zlaté stĺpy a povedal by si mu,
že to robíš na jeho slávu? Nemyslel by si, že sa mu posmievaš a krajne ho
urážaš? Aj to si premietni na Krista, keď chodí ako tulák a pocestný okolo
a nemá sa kde uchýliť, ale ty ho nevpustíš do domu, pričom mu vyzdobuješ
podlahu, steny a hlavice na stĺpoch; vešiaš lampy na strieborné reťaze, a
jeho spútaného v žalári ani vidieť nechceš!“ Sestra Veronika z Komunity
blahoslavenstiev (myslím, že to bola ona), raz povedala niečo v tom
zmysle, že Pán boh najľahšie obráti náš rozum, už ťažšie naše srdce, ale
najťažšie našu peňaženku… Bez toho posledného „obrátenia“ by ale naše
kresťanstvo vôbec kresťanstvom nebolo, ako prízvukuje pápež: „škodlivé a
ideologické je pochybenie tých, ktorí sa k spoločenskej angažovanosti
druhých stavajú podozrievavo, a považujú ju za čosi povrchné, svetské,
sekularizované, imanentné, komunistické či populistické“ (GE 101). Na
druhej strane opačný extrém, obmedzenie sa iba na charitu a službu ľuďom
v núdzi by bolo tiež pre Cirkev i pre nás kresťanov – ale aj pre tých,
ktorým slúžime! – smrteľné: „Je to pochybenie kresťanov, ktorí oddeľujú
tieto požiadavky evanjelia od svojho osobného vzťahu s Pánom, od
vnútornej jednoty s ním, od milosti. Tak sa z kresťanstva stáva len istý druh
mimovládnej organizácie“ (GE 100). Veď uznajme, len ťažko by nám bol
vďačný človek, ktorého sme nakŕmili, pritúlili, obliekli a potom ho nechali
zatratiť sa naveky v Pekle (najskôr aj spolu s nami)! Opravdivá služba
kresťana tak začína telom, pokračuje dušou, keď ponúka priateľstvo,
blízkosť, súcit, porozumenie a lásku, ale nakoniec sa završuje v duchu, keď
privádza ku Kristovi a k Slobode a Životu, ktorý Kristus zadarmo rozdáva
a ktorý ostáva naveky. Inak by, ako hovorí pápež, nebola službou
kresťanskou, my by sme už viac neboli kresťanmi a naše spoločenstvo by
už viac nebolo cirkvou…

Jehovovi svedkovia v priemere venujú službe zvestovania 12 až 15 hodín

mesačne + k tomu návštevy u ľudí, s ktorými robia domáce biblické
štúdium. Je to veľa? Podľa štatistiky z roku 2016 mladí Slováci strávia
mesačne 90 hodín surfovaním na internete, 45 hodín pri televízii a 30
hodín športom. 12 hodín mesačne venovaných Cirkvi, spoločenstvu, službe
– to je popri tom až zahanbujúco málo na to, že sa navonok vydávame za
ľudí, ktorí milujú Boha nadovšetko, žijú Evanjelium a je to teda naša
životná vášeň a záľuba! najskôr však ani túto smiešnu „normu“
nespĺňame… Načim nám teda začať tam, kde sme a skúsiť dať aspoň tých
10-12 hodín mesačne.

Čoho presne by sa táto služba mala týkať? Dokumenty Cirkvi hovoria, že

ako spoločenstvo farnosti (teda nie farár a s ním prípadne pár zanietencov,
ale farnosť ako celok, ako spoločenstvo všetkých jej členov) by sme mali
dokázať poskytovať sebe navzájom i svetu okolo nás prinajmenšom tieto
služby:

Byť kresťanským communiom (rodinou veriacich)

Prijať ako spoločenstvo pastoračnú zodpovednosť za Cirkev a jej
dielo vo svete
Starať sa spolu s rodičmi a krstnými rodičmi o pokrstené deti a ich
rast vo viere
Starať sa o deti vo farnosti všeobecne, o ich rast ako osobností i ako
Božích detí a členov Cirkvi
Formovať a vyučovať dospelých členov farnosti a to celoživotne
Slúžiť snúbencom a manželom a pomáhať im prijať a uskutočniť
Božie povolanie k službe farnosti ako manželov
Slúžiť rodinám a podporovať ich poslanie ako domácich cirkví
Pripravovať birmovancov na prijatie tejto sviatosti a tým aj na
ukončenie ich pokrstového katechumenátu
Starať sa o kňazské a rehoľné povolania a rozvíjať ich
Byť aktívne prítomní v spoločnosti, v ktorej farnosť žije, angažovať
sa v spoločenskom, hospodárskom, kultúrnom a aj politickom
živote spoločnosti
… a obzvlášť služba ľuďom v núdzi (charita)
Apoštolát, evanjelizácia, misia
Spolupracovať s Cirkvou na úrovni diecézy a vyššie, nezostať
lokálne uzavretí v sebe

Žiaden jednotlivec nedokáže toto všetko. Ale ako farnosť sme tímom, kde,
slovami Wericha, každý robí niečo a všetci dohromady robíme všetko, v
hlbokej súčinnosti a spolupráci.
Askéza ako formovanie nového človeka
Slovo askeó znamená na niečom pracovať veľmi pozorne, tvrdo,
systematicky a s vynaložením veľkej energie. Znamená to aj trénovať
niečo, cvičiť sa v niečom. Základom kresťanskej askézy je tréning čností a
jemu veľmi podobné odstraňovanie nerestí, čiže askéza.

Čo sú to čnosti? Katechizmus o nich hovorí: „Ľudské čnosti sú pevné

postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú
naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu
a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol
viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná
dobro. Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a
zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti
človeka, aby mali účasť na Božej láske.“ (KKC 1804) Sú to teda:

NÁVYKY, získané ľudským úsilím, cieľavedomým navykaním si

myslieť, žiť, konať určitým spôsobom.

Výsledkom sú PEVNÉ POSTOJE, ktoré USMERŇUJÚ naše konanie a

robia nás schopnými úplne prirodzene žiť a konať správnym spôsobom.

Vďaka čnostiam to robíme s ĽAHKOSŤOU, ktorú nám návyk

prepožičiava, pretože vďaka čnosti jednoducho máme vo zvyku
myslieť, žiť, konať správnym spôsobom, podľa vzoru Božieho slova a
podľa toho, k čomu nás volá a pozýva Cirkev.

Sú VÝSLEDKOM dobrých činov, ktoré tým, že ich vytrvalo konáme,

sa stávajú našim návykom – a súčasne ich VÝCHODISKOM, pretože
tým, že sme si na ne navykli, tak ich už naďalej konáme samozrejme, s
ľahkosťou až automaticky.

Takto o nich píše aj Písmo, keď nás apoštol Peter vyzýva, „vynaložte
všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť“ (2 Pt 1,5) a Pavol
opisuje spôsob, akým sa to deje, keď píše: „chválime sa aj súženiami, veď
vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a
osvedčená čnosť zasa nádej.“ (Rim 5,3-4) Ak totiž vytrvalo s pevnou
vôľou prekonávame protivenstvá, tak budujeme svoju trpezlivosť, v
gréckej pôvodine hypomoné, slovo označujúce schopnosť napriek
protivenstvám a prekážkam vytrvalo až zaryto pracovať na dosiahnutí
svojho cieľa. Nie je to teda nejaká pasívna trpezlivosť, ako by to slovenský
preklad naznačoval, nejaké pasívne „znášanie“ nepríjemných vecí, keď už
niet žiadne možnosti sa im vyhnúť, ale naopak, je to niečo veľmi aktívne,
činné, je to zaryté napredovanie k cieľu, pracovanie na svojom diele aj keď
to znamená čeliť aj tomu najprudšiemu odporu. Takáto vytrvalosť nakoniec
podľa Pavla plodí osvedčenú čnosť, čiže získaný návyk, získanú odolnosť,
silu, schopnosť, kvalitu našej osobnosti.

Je obdivuhodné, ako sa tieto Pavlove slová kryjú s tým, čo znovuobjavuje

moderná psychológia. Ešte pomerne nedávno bola „modlou“ motivácia.
Motivácia bola kľúčom k úspechu. Potom prišiel Roy Baumeister so svojiu
knihou Sila vôle a s objavom, že úspešní ľudia sú úspešní nie preto, že sa
stále cítia motivovaní, ale preto, že majú pevnú vôľu, ktorá ich smeruje k
cieľu bez ohľadu na to čo cítia a ako sa cítia, bez ohľadu na to, či sa cítia
nabudení, alebo nie. To je presne oná Pavlova trpezlivosť/vytrvalosť.
Baumeister zistil, že vôľa sa dá trénovať podobne ako napríklad svaly – ale
aj to, že podobne ako svaly aj vôľa sa časom vyčerpá, nie je nekonečná. A
tu prichádza tretí objav: že naozaj úspešní ľudia nielenže mali silnú a
vytrénovanú vôľu, ale že s jej pomocou si vybudovali návyky pre skutočne
úspešný život. Návyky – čiže slovami Písma, ale aj slovami kultúr ešte
starších ako kresťanstvo, čnosti – sú kľúčom, pretože nám umožňujú ľahko
a bez námahy robiť to, čo ešte nedávno od nás vyžadovalo veľkú námahu a
veľké vzopätie našej vôle. Vôľa a návyky sú tak niečo podobné, ako keď
armáda obsadzuje cudzie územie. Najprv ho musí tvrdo a namáhavo dobyť.
Potom, keď je dobyté, stačí na jeho udržanie už len malá posádka. Armáda
môže postúpiť ďalej a dobývať nové územia – a tie, ktoré dobyla, ju
nielenže nezaťažujú, ale časom dokonca podporujú.
Toto je schéma úspešného života aj nás, kresťanov: vytrénovať si pevnú
vôľu – aby bola silným nástrojom našej premeny, zápasu so starým
človekom v nás, ako píše Písmo: „Ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak
Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“ (Rim 8,13) Následne potom
využiť vôľu na budovanie návykov dobrého a správneho života, čiže
čností. A takto, krok za krokom, mesiac za mesiacom, rok za rokom, meniť
svoj život k lepšiemu, stále viac na obraz Krista, k stále väčšej slobode.
Pretože jedine pevná disciplína čností vedie ku skutočnej slobode, ktorá
nie je chaosom, ale schopnosťou, slobodou k veľkým veciam!

„Nedarí sa mi“ je bežný nárek kresťanov na spovedi. Dôvodov je viac.

Jedným je aj motivácia – ak verím oným pelagiánskym či gnotickým

spôsobom, že veď to sú len také bežné hriechy, žiaden problém, v pohode
sa isto spasím – potom naozaj nemám dôvod pustiť sa do boja o svätosť a
dokonalosť života. VIERA spolu s NÁDEJOU nás k tomuto boju motivuje.
VIERA tým, že na jednej strane nám dáva poznať ohromujúco obrovské
veci, ku ktorým nás Boh volá a ktorým sa nič na svete ani zďaleka, ani
trochu nevyrovná; a súčasne ukazuje problém, ktorým v tomto smere náš
hriech je a ktorý nám v tých veľkých veciach bráni. A NÁDEJ tým, že nás
ubezpečuje, že sám Pán stojí pri nás so všetkou Mocou svojho Ducha a je
tak zárukou nášho víťazstva, že my naozaj môžeme v tomto boji uspieť a
získať tak Kristovo Dedičstvo spolu s Ním.

Druhým dôvodom je to, že s kresťanstvom si akosi nespájame námahu.

Naopak, sme zvyknutí – ako nejaké rozmaznané deti – vyhľadávať v
kresťanstve len to, „čo nás baví“, čo nám pripadá „príjemné“ a
„nenáročné“, nechávame sa unášať svojimi náladami a pocitmi – „keď nám
to ide“, tak sa modlíme, „keď nám to nejde“, tak to necháme tak…
Nebojujeme, nezápasíme, hoci nás k tomu Písmo nespočetnekrát vyzýva:
„Bojuj dobrý boj viery a zmocni sa večného života“ (1 Tim 6,12), či inde o
spasených v Nebi: „Oni nad [Diablom] zvíťazili pre Baránkovu krv a pre
slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť.“ (Zjv 12,11)
Podobne konštatuje Katechizmus: „Celými ľudskými dejinami sa tiahne
tvrdý boj proti mocnostiam temnosti … Človek, zatiahnutý do tohto boja,
musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k dobru, a iba za cenu veľkého
úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú
jednotu.“ (KKC 409)

A nakoniec – často ani nevieme, ako na to, lebo nikto nás naučil, ako
čnosti budovať – ovplyvnení svetom, ktorý ich zväčša aj dnes stále
považuje za zastarané a zbytočné… Preto sa stále dookola len snažíme
namiesto toho, aby sme trénovali vôľu a s jej pomocou budovali návyky,
čnosti.

Vedieť prečo…
Tréning vôle a následne životných návykov, čností, začína
MOTIVÁCIOU, čiže prostým ujasnením si, prečo to chcem a že to fakt
chcem.

Najväčším motívom je samozrejme spása, Večný Život v Nebi, naše

zbožštenie sa v Bohu. Musíme si uvedomiť, fakt jasne a do hĺbky
uvedomiť, že to, čo ideme robiť, je dôležité, smrteľne dôležité, dôležitejšie,
než všetko ostatné na svete. Veď keby sme hneď aj tu a teraz o život prišli
– aj tak oň raz prídeme. Ale večnosť je navždy. Stratiť, nezískať Večný
život je presne tou tragédiou, o ktorej hovorí spisovateľ Léon Bloy, že
„Jediným skutočným smútkom, jediným skutočným zlyhaním, jedinou
veľkou tragédiou v živote je nestať sa svätým.“ Je preto na čase jasne a
rázne zanechať všetky zľahčovania či dokonca odsúvania tohto
duchovného boja (1Tim 6,12) s oným ľahkomyseľným „však už Pán Boh
sa nad nami len nejako zmiluje…“ Ale aj v tomto pozemskom živote je
ovocie tohto boja a tréningu nádherné a prináša veľkú radosť.

V úvodnom čítaní apoštol Peter píše, že porušenie (čiže smrť a zatratenie)

je vo svete pre žiadostivosť. Dnes sa tejto žiadostivosti moderne hovorí
spontánnosť a považuje sa za nesmierne úžasnú vec. Krásny a dobrý život
je vraj ten, ktorý je spontánny a nie je zviazaný pravidlami a konvenciami.
Sloboda vraj znamená, že si môžem robiť čo chcem, kedy chcem a ako
chcem a ak sa 60 ročný muž rozhodne, že je 40 ročnou ženou, nikto a nič
mu v tom nesmie nijako brániť ani ho kritizovať.

Ale nie je to tak. Keď konštruktér tvorí stroj, usporadúva súčiastky každú
na jej miesto. Maliar usporadúva na plátne farby každú na jej presné
miesto a skladateľ robí to isté s tónmi a nástrojmi svojej hudby. Výsledkom
je užitočný a fungujúci stroj, krásny obraz, uchvacujúca hudba. Ak by
konštruktér len tak „spontánne“ rozsypal súčiastky na zem, ak by to isté
urobil maliar s farbami a skladateľ s notami, výsledkom by boli kopa šrotu,
špinavé plátno a uši trhajúci chaos zvukov. Krása je vždy výsledkom
usporiadanosti. Neprekvapuje teda, že aj Biblia opisuje stvorenie sveta ako
dielo Boha-Umelca, ktorý oddeľuje a usporadúva veci každú na svoje
miesto a k svojej funkcii a tvorí tak veľkolepé dielo stvorenstva, ktoré je
„veľmi dobré“ (Gn 1,31).

Podobne to platí aj o slobode. Ak postavia ku klavíru človeka, ktorý na

ňom nevie hrať, môže síce spontánne búchať po klávesoch, vylúdiť pár
náhodných zvukov, ale to je všetko. O čo slobodnejší je umelec-klavirista,
ktorý vďaka drilu a disciplíne, vďaka tomu, že má v malíčku všetky
pravidlá a návyky hry na klavír, si môže sadnúť a zvoliť si z desiatok,
stovák, tisícok skladieb a svojou hrou prebudí k životu v nich ukrytú krásu!
Ako hovorí spisovateľ Dávid Torkington: „Spomenul si na slová svojej
prvej učiteľky hudby: „Len disciplína ti oslobodí ruky, aby mohli
kedykoľvek zahrať, na čo si len spomenieš.“ Pravá sloboda totiž vždy
prichádza prostredníctvom disciplíny.“

Znamená to ale, že náš život nemôže byť spontánny, ale bude už navždy
existovať len v rámci nejakých pravidiel? Ale to nie! Znova sa vráťme k
Petrovým slovám o žiadostivosti. Na počiatku, v Raji, bola táto
usporiadanosť a krása pre človeka prirodzená. Bol spontánne
disciplinovaný, plný usporiadania a nádhery, plný Božej krásy a skutočnej
slobody. Veď bol slobodný dokonca byť ako Boh (KKC 398)! Hriech
spôsobil, že sa mu táto krása a dokonalosť stala neprirodzenou – a
namiesto toho je spontánne chaotický, neusporiadaný, neschopný, malý a
slabý. Duchovný boj znamená v sile Božej milosti toto zvrátiť. Obnoviť
pôvodnú slobodu a slávu človeka. „Cieľom nie je len jednoducho získať
duchovnú disciplínu, ale aj aby sa nám táto disciplína stala druhou
prirodzenosťou, tak, že sa už o jej získavaní viac ani neuvažuje.“ (Rob
Dreher) Znova si predstavme onoho skvelého klaviristu. Keď jeho
disciplína a usporiadanosť dosiahne istého stavu, zrazu dokáže
improvizovať: sadne si, zatvorí oči a len tak, z hlavy, spontánne, zahrá čosi,
čo nikdy predtým nehral a nikdy viac nezahrá, tvorí to spontánne tu, teraz,
v danej chvíli – a je to krásne, nádherné, ľudia počúvajú so zatajeným
dychom. Ale dokáže to len preto, že sa pre neho jeho disciplína stala jeho
prirodzenosťou, je spontánne disciplinovaný. Môže si dokonca sadnúť a
svoje pocity a nálady vteliť do symfónie, ktorú raz bude hrať celý orchester
a ľudia budú platiť veľké peniaze za to, aby tam mohli byť a počuť ju – ale
len preto, že znalosti hudby, harmónie, orchestrácie a všetky tieto umenia
sa mu stali tak prirodzenými, že sú pre neho čímsi samozrejmým,
spontánnym!

A nemyslime si, že to stále nesúvisí s Večným Životom! Cukríkoví

kresťania si často myslia, že Boh akoby od nás na zemi chcel nejaké ťažké
a nepríjemné veci, ktorými si musíme zaslúžiť spásu a potom, keď už
budeme spasení v Nebi, tak ich už robiť nebudeme musieť. Je to hlúposť.
Všetko, čo od nás Boh na zemi vyžaduje, vyžaduje preto, že je to súčasť
Nebeského Života oslávených v Nebi. V Nebi všetko toto budeme žiť
úplne, dokonale, naplno. A preto neudivuje, že je to krásne už aj teraz, keď
to bár aj nie úplne a nedokonale žijeme na zemi.

Boh nás nestvoril na to, aby sme prehrávali a žili s neustálym pocitom viny
a neúspechu a pádov a zlyhaní. Boh nás stvoril pre víťazstvo – nad sebou
aj nad svetom. Len si vypočujme, čo k tomu hovorí Písmo: „Otcovia, vám
píšem: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Mládenci, vám píšem:
Premohli ste Zlého. 14 Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca. Napísal
som vám, otcovia: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Napísal som vám,
mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého.“ (1 Jn
2,13-14) Nebo samo je naplnené ľuďmi, ktorí zvíťazili, ako svedčí
Zjavenie apoštola Jána.

Ak prehrávame a nedarí sa nám, tak alebo preto, že sa neopierame o Božiu

moc, ktorá nás v krste naplnila – alebo preto, že (ako sme povedali už
minule) nebojujeme a už vopred sa vzdávame s onou výhovorkou, že „však
sme len slabí a krehkí ľudia“…

Ak ale v Božej moci bojujeme a víťazíme nad sebou, nad hriechom, nad
svetom, nad Diablom tým, že sa stávame aj prostredníctvom disciplíny
stále slobodnejší a dokonalejší, potom je aj náš život preniknutý radosťou,
pretože uspieť, zvíťaziť, prekonať sa, rásť do slobody aj do dokonalosti je
božské – a preto plné blaženej a svätej radosti.

Vedieť ako
Ako vznikajú návyky? Opakovaním. Akým dlhým opakovaním? To závisí
jednak od toho, ako máme „nastavený“ mozog, jednak od toho, aký veľký
návyk si skúšame osvojiť. Výskumy ukazujú, že pri jednoduchých
návykoch, ako je napríklad návyk vypiť pred jedlom pohár vody, trvá okolo
21 dní, kým sa to pre nás stane automatické, samozrejmé, také, že to
konáme sami od seba, úplne bezmyšlienkovite. V prípade náročnejších
návykov, napríklad návyku ísť si po obede zabehnúť päť kilometrov, to
môže trvať až 250 dní, kým sa to pre nás stane úplne samozrejmým,
prirodzeným, automatickým. V strede medzi týmito extrémami sa
nachádza priemerná hodnota 66 dní, ku ktorej dospela vo svojom výskume
na University College London výskumníčka Philippa Lally. Ak k tomu
dáme trochu rezervy, môžeme povedať, že na navyknutie si väčšej veci
budeme potrebovať tak tri mesiace, na navyknutie si menšej veci – ako
napríklad pomodlenie sa pred jedlom a po jedle, alebo obedňajšie krátke
zastavenie sa a čiastkové spytovanie svedomia s krátkou modlitbou – okolo
jedného mesiaca. To je vo svojej podstate fantastické! Ak by sme naraz
pracovali vždy na jednom návyku, znamená to, že za rok dokážeme zmeniť
v našom živote štyri veľké veci, odstrániť štyri veľké zlozvyky, alebo
vybudovať štyri užitočné návyky. Alebo dvanásť menších… Za rok z nás
môže byť úplne iný človek! Samozrejme, ak dodržíme pár rozumných
zásad:

Naraz pracujme na jednom návyku. Ak by sme pracovali na viacerých

súčasne, naša vôľa by tým bola veľmi zaťažená, bola by medzi tieto ciele
rozdelená, nemohli by sme sa sústrediť a výsledkom by bolo, že by sme to
zrejme unavene vzdali skôr, než by sme uspeli. Vyberieme si preto jeden
cieľ a je dôležité, aby tento jeden cieľ bol realistický, uskutočniteľný.

Upevňujme si jasnú motiváciu: Čo všetko získam, čo všetko mi to dá, ak si

navyknem denne sa venovať lectiu divina? Uvažujme o tom. Spíšme si na
papier zoznam úplne všetkých benefitov, čiže úžitkov a ziskov, ktoré nám
to prinesie!

Urobme si k tréningu nového návyku plán: čo všetko budeme k tomuto

cvičeniu sa potrebovať? Dôkladne si všetko premyslime a hoďme si aj
tento plán na papier!

Urobme si stratégiu „Čo ak?“ Čo mi môže toto moje cvičenie narušiť?

Skúsme sa už vopred sa pripraviť, ako konkrétne zareagujeme na
prekážky, ktoré sa nám môžu postaviť do cesty.

Liturgia ako alfa a omega

Liturgia je neoddeliteľne zviazaná so sviatosťami, ktorých zásadný význam
sme už spomenuli.

Liturgia a sviatosti sú v praxi pre nás niečo ako Okrúhly stôl bájneho
Artuša a jeho rytierov. Okolo neho sa rytieri schádzali, ale nežili okolo
neho. Rozchádzali sa, aby posilnení spoločenstvom (a výdatným jedlom)
chodili po svete, prežívali dobrodružstvo, ochraňovali slabých,
zachraňovali prenasledovaných, vyslobodzovali utláčaných, trestali zlo,
konali hrdinské činy – a potom sa znova vrátili a zhromaždili pri Okrúhlom
stole, delili sa o zážitky, oslavovali víťazstvo, utužovali bratstvo a
priateľstvo medzi sebou a čerpali silu k tomu, aby zajtra – pozajtra znova
vyrazili von, do sveta, konať svoju službu rytierov. Pre nás je presne týmto
liturgia, menovite nedeľná sv. omša. Na nej jeme Telo a pijeme Krv a
prežívame jednotu s Kristom a v Kristovi i medzi sebou navzájom. A
potom, posilnení týmto pokrmom ako kedysi Eliáš (porov. 1Krľ 19,7n),
vychádzame von, aby sme konali Kristove skutky, žili Kristov život,
zmocňovali sa Kristovho života, darovaného nám Bohom vari podobne,
ako sa kovboj učí skrotiť a ovládnuť ohnivého žrebca, darovaného mu jeho
štedrým hacienderom. Je to krst, ktorý sa učíme takto akoby „ovládnuť“ a
„skrotiť“ a ktorý nám dáva moc byť ako Boh, byť Božími synmi a
dcérami. Birmovka nám dáva silu a dary konať skutky Boha, konať jeho
ohromujúce Dielo. A nakoniec Eucharistia je darom žiť Život Boha,
dokonalú Trojičnú jednotu v Kristovi navzájom a spoločne s Kristom a tak
z nás tvorí Cirkev. Nakoniec obzvlášť v nedeľu, Deň Pána, sa znova
vraciame k Stolu Chleba Pánovho, aby sme liturgiou oslavovali Boha za
Jeho mocné činy a skutky, ktoré v nás, s nami a cez nás počas týždňa konal
– a súčasne v Eucharistii obnovovali životodarné spoločenstvo s Ním, aby
sme tak v sile Pokrmu mohli znova, ako oní rytieri Okrúhleho stola,
vyraziť do sveta konať Božie skutky a byť svetlom sveta, soľou zeme,
mestom postaveným na návrší, svetlami na oblohe, plní žiary Kristovej.
Tak to vysvetľuje aj pápež František, keď hovorí: „sv. Tomáš Akvinský,
keď sa pýtal, ktoré sú naše najväčšie skutky; … odpovedal bez
pochybovania, že sú to diela milosrdenstva voči blížnemu, viac než činnosti
kultu: „Nekonáme kult Boha obetami alebo vonkajšími darmi kvôli nemu
samému, ale pre naše vlastné dobro a pre dobro blížneho: Boh vskutku
nepotrebuje naše obety, ale chce, aby sme ich konali z našej nábožnosti pre
dobro blížneho. Teda milosrdenstvo, ktorým sa druhému pomáha v núdzi,
je tou obetou, v ktorej má najväčšie zaľúbenie, lebo najpriamejšie prináša
dobro blížnemu.““ (Gaudete et exsultate 106). „Najlepším spôsobom na
rozlíšenie toho, či je naša cesta modlitby [ale aj účasť na liturgii – pozn.
red.] autentická, bude pozrieť sa, do akej miery sa náš život mení vo svetle
milosrdenstva. Pretože „milosrdenstvo nie je len spôsob, akým koná Otec,
ale stáva sa kritériom na pochopenie, kto sú jeho skutoční synovia““
(Gaudete et exsultate 105).

Liturgia je tak našou alfou, počiatkom, miestom, z ktorého vychádzame – i

našou omegou, zavŕšením, miestom, na ktoré sa vraciame a tým
každotýždenný cyklus nášho veľkého Poslania Božích synov a dcér vo
svete završujeme.

Tento ústredný bod liturgie a sviatostí vidieť dobre aj v starobylej

postupnosti uvádzania do kresťanského života, kde po evanjelizácii a
predkatechumenát pokračuje katechumenát, privádzajúci k zrelosti vieru aj
obrátenie (porov. KKC 1248). A potom, keď je dielo katechumenátu
dokončené, je katechumen prvý raz privedený k sviatostiam – ku krstu, k
birmovaniu a k Eucharistii – a nasleduje mystagógia, uvedenie do mystérií,
do tajomstva sviatostí a ich omračujúcej moci. Ňou sa vstup dotyčného do
Rodiny Cirkvi a do radov Božieho ľudu završuje a ňou sa začína jeho cesta
už ako kresťana, aby trvala až do konca, do okamihu odchodu zo sveta do
Vlasti.
 Skoncovať s
klerikalizmom
ABY SME MOHLI v tom, čo sme si doteraz povedali, uspieť, musíme
urobiť ešte jeden dôležitý krok: definitívne a navždy skoncovať vo svojom
myslení s čo i len náznakom klerikalizmu!

Niekedy sa o problémoch, ktoré sú skryté, ale stále prítomné a

ovplyvňujúce (a kaziace) všetko, čo robíme, hovorí ako o „kostlivcovi
ukrytom v skrini“ – vždy, keď tú obraznú skriňu otvoríme, aby sme z nej
vybrali krásne šaty, namiesto nich znova a znova narážame na takéhoto
ošklivého škeriaceho sa nám kostlivca. Ak by sme vyhlásili súťaž o
katolíckeho kostlivca v skrini, myslím, že popredným kandidátom by bol
klerikalizmus, ktorý v poslednom čase pápež František často spomína a má
do veľkej miery na svedomí to, o čom sme hovorili minule – že totiž v
praxi žijeme kresťanstvo úplne opačne, ako nás to učí Ježiš Kristus i
Cirkev sama a pritom nám to pripadá úplne v poriadku!

Čo je to klerikalizmus? Nenašiel som trefnejšie vysvetlenie, než od

kanadského kňaza Jamesa Mallona, ktorý takto píše o jednej svojej
skúsenosti: „Nikdy nezabudnem na odpoveď istého muža v mojej prvej
farnosti, keď som sa ho pokúšal dostať na kurzy Alfa. Povedal mi: „Viete,
otče, ja nie som až tak pobožný." Ako by mi v skutočnosti chcel povedať:
„Čo to nechápete? Chodím do kostola raz za týždeň. Svoju časť dohody
plním. Teraz vy urobte, čo sa čaká od vás a nechajte ma na pokoji.“ …
Došlo mi, že sa vzpieral a dával najavo rozhorčenie, pretože som porušil
akúsi nepísanú dohodu o tom, ako sa bude zapájať do cirkevného života.
Totiž, že bude plniť jen to najnutnejšie minimum svojich náboženských
povinností a ja ho nechám na pokoji a nič viac od neho nebudem chcieť. V
tejto roli bal spokojný, pretože obyčajní katolíci predsa nebývajú „až tak
pobožní“. Z tých, ktorí „tak pobožní“ sú, sa stávajú farári a mníšky. Na
podobný postoj som od tej doby narazil ešte mnohokrát. Aj keď II.
vatikánsky koncil hovoril o všeobecnom povolaní k svätosti a o misijnom
pôsobení, priemerný katolík má dojem, že svätosť a misie nie sú nič pre
neho. Od toho, aby boli svätými a hlásali evanjelium, sú tu kňazi a
sestričky. Obyčajný katolík tieto veci jednoducho nerobí, zo samej svojej
podstaty toho nie je schopný. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som tento
rozdiel medzi oficiálnou katolíckou teológiou a teológiou ľudovou dokázal
pomenovať: je to klerikalismus.“

Klerikalizmus je presvedčenie, že v Cirkvi sú dve kategórie kresťanov. Tá

prvá, klerici – čiže biskupi, kňazi a s nimi aj rehoľníci – sú niečo ako
supermani. Zvláštni vyvolenci Boha, určení na to, aby sa odtrhnutí od sveta
štúdiom, množstvom modlitby, sv. omší, pobožností a angažovaním sa v
Cirkvi a v misiách stali svätými a presne toto sa od nich aj očakáva: že
budú perfektní, bezchybní, dokonalí… Ak sa na nich nejaká chyba aj
objaví, bár aj velikánska chyba – lakomstvo, alkoholizmus, výstrednosť,
sexuálne úchylky, krádež,… – je snaha zakryť to, zamiesť pod koberec,
dotyčného „niekam preložiť“, pretože ako by sme mohli navonok priznať,
že niekto z tejto supertriedy Božích supermanov má nejaké nedostatky,
chyby, dokonca veľké a vážne? Títo ľudia tvoria Cirkev a Cirkev je
tvorená v podstate len nimi. James Mallon spomína, že v jeho rodnom
Írsku keď niekto sa stal kňazom alebo rehoľníkom, tak sa tomu hovorilo,
že „vstúpil do Cirkvi“, čo veľmi dobre vyjadruje toto napospol rozšírené
povedomie. Nakoniec, koľkokrát aj my sami o Cirkvi uvažujeme s oným
„oni“ – čo to tam v tej Cirkvi tí biskupi a farári robia? – než z pohľadu „my
– Cirkev“?

No a potom je tu trieda laikov, oných „bežných veriacich“, ktorí

samozrejme na nič také nemôžu ani len pomyslieť, nie sú k ničomu tak
veľkému Bohom povolaní ani uschopnení, uprostred sveta nemajú
najmenšiu šancu na svätosť, ale ani nemusia. Svätosť nie je pre nich.
Vlastne ani Biblia nie je pre nich. Ani evanjelium. To sa vzťahuje na
klerikov, nie na nich. Od nich sa nič tak hrdinské nečaká. Od nich sa čaká,
že nespáchajú nič prehnane zlé ako je vražda, nejaká veľká krádež alebo
veľký podvod. A ak sa v nedeľu zúčastnia sv. omše a aspoň raz za čas sa
vyspovedajú zo svojich hriechov, tak im bude všetko odpustené. Tí prví sa
spasia pre svoje skutky, lebo im bolo umožnené splniť Ježišove
požiadavky, tí druhí zase pre veľké Božie milosrdenstvo a zľutovanie, v
ktoré dúfajú a ktoré si onými sv. omšami a spoveďami zaisťujú. Vlastne
ani nie sú skutočnými členmi Cirkvi – ak, tak asi len tak, ako majú
cestujúci v autobuse niečo spoločné s SAD-čkou. Výsledkom je potom
„bufetový prístup“ k Cirkvi, ktorú vnímajú ako nejakú organizáciu,
inštitúciu, ako bufet, v ktorom klerici ako profesionáli čosi ponúkajú –
omše, pobožnosti, akadémie, púte,… – a laici ako konzumenti si vyberajú
z „jedálneho lístka“ farnosti to, čo sa im pozdáva a toho sa potom
zúčastňujú ako diváci, viac-menej pasívni účastníci, prijímatelia, povedané
drsnejšie: „pasívne obete“ pastoračného vyžívania sa tých „tam hore“…

Klerikalizmus, ako hovorí pápež František, je zločinom oboch, aj laikov, aj

klerikov. Mnohým klerikom sa páči tváriť sa, že sú niečo mimoriadne,
výnimočné, vyžadovať pre seba zvláštny prístup a privilégiá a o všetkom
rozhodovať sami, zaštítení majestátom Cirkvi, ktorej sú kňazmi. A zase
mnohým laikom tiež vyhovuje tento pohľad, pretože ospravedlňuje ich
ľahostajnosť, vlažnosť a „chráni“ ich srdce pred mečom Božieho slova i
učenia Cirkvi tým, že im dáva dôvod, prečo podľa neho žiť a konať
nemusia a pritom je to úplne v poriadku. Je len pochopiteľné, že v rámci
tohto pohľadu aj služba v Cirkvi je niečo, čo sa vzťahuje výlučne na
klerikov, oni sú od toho, určite nie laici, od ktorých sa nič také neočakáva,
ba vari sa im ani nič také nemá a nesmie dovoliť! Maximálne ešte tak
kostol upratať alebo na brigádu okolo fary ísť, ale tým to končí! No
povedzte, nie je to v praxi tak?

Výsledkom je potom onen stav, ktorý opisuje James Mallon, ktorý jedného
času mal na starosti pohovory s mladými mužmi, ktorí cítili v sebe
povolanie ku kňazstvu: „vyzval som ho, aby mi popísal, ako toto
„povolanie" prežíva. Dotyčný neraz začal hovoriť o svojej túžbe po hlbšom
modlitebnom živote, štúdiu teológie, službe druhým ľudom a o túžbe
všetkým ľuďom pomôcť, aby poznali Ježiša. Keď som to počul prvý raz,
zarazilo ma, že tento kandidát nepopisuje povolanie ku kňazstvu, ale k
životu podľa krstu. Všetko to, čo označil za vec vedúcu ho ku kňazstvu, je
úplne normálna súčasť bežného kresťanského života: dozrievať v modlitbe
a v duchovnom živote, rásť v poznaní, hlásať evanjelium a slúžiť druhým
ľuďom.“

Klerikalizmom sme napáchnutí všetci, či sa nám to páči alebo nie, na

Slovensku určite. Sv. Augustín hovorí: „Pre vás som biskupom, s vami som
kresťanom… hriešnik spolu s vami.“ Všetci sme rovnakí kresťania, rovnakí
hriešnici na ceste k rovnakej svätosti, líšime sa iba službami, ktorými si
vzájomne slúžime. Lenže v praxi my kňazi často nevieme akoby „zostúpiť
z piedestálu“, priznať si svoje hriechy, svoje duchovné boje, pochybnosti,
pády a vstúpiť do opravdivého spoločenstva so svojimi veriacimi (a
ospravedlňujeme to tým, že „aby sme ich nepohoršili“) – a zase veriaci
laici zaryto odmietajú myšlienku toho, že sú Cirkvou, za ktorú nesú
zodpovednosť, v ktorej majú žiť, pracovať a stať sa v nej svätými… Ak sa
chceme niekam pohnúť, musíme sa s týmto kostlivcom jasne rozlúčiť!
 Regula
BOL TO APOŠTOL PAVOL, ktorý prvý raz prirovnal kresťana k atlétovi
a kresťanský život k atletickému tréningu: „Neviete, že tí, čo bežia na
štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak,
aby ste sa jej zmocnili. 25 A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni
preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. 26 Ja teda
tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. 27
Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem,
sám nebol zavrhnutý“ (1 Kor 9,24-27).

Lenže, čo by to bolo za atléta bez riadneho tréningového plánu a bez

denného rozpisu a režimu dňa, ktorý mu takýto tréning umožní? A
rovnako, čo by to bolo za kresťana, ktorý by si nevytvoril taký denný
režim, ktorý mu umožní absolvovať riadny tréningový rozpis Božieho
synovstva, oných šesť základných cvikov kresťanstva?

V kláštoroch – ktoré by sme mohli prirovnať k dnešným strediskám

vrcholového športu – tento režim dňa a života, zvaný aj regula, rehoľné
pravidlá, priviedli k dokonalosti. Všetko v ňom je nastavené a zladené tak,
aby čo najviac podporovalo tento tréning.

My sami v kláštore najskôr nežijeme. Sme ako bežní amatérski či

poloprofesionálni športovci, trénujúci v bežných podmienkach, popri
rodine a popri zamestnaní. Ale aj oni potrebujú začleniť vážny a
systematický tréning do svojho života, aj keď to často znamená vstávať
ráno o štvrtej, či obetovať obedňajšie prestávky, poobedňajšie voľno
víkendy a podobne. To isté potrebujeme aj my: vytvoriť si svoju vlastnú
regulu. Rob Dreher o tom hovorí: „Presne tak ako kláštorný život aj domov
rodiny musí byť zameraný na Boha. Každá kresťanská rodina si rada
namýšľa, že kladie Boha na prvé miesto, no nie vždy tak žijeme. (Ja sám sa
k tomu priznávam.) Ak sme opátom a opátkou svojho domáceho kláštora,
zabezpečíme, aby bol život našej rodiny usporiadaný takým spôsobom, že
poslanie poznať a slúžiť Bohu je jasné všetkým jeho členom. To znamená
dodržiavanie pravidelného času rodinnej modlitby. To znamená pravidelné
čítanie Písma a príbehov zo života svätých - kresťanských hrdinov a
hrdiniek uplynulých dôb. Žiť v domácom kláštore tiež znamená klásť život
cirkvi na prvé miesto, aj ak budete musieť svoje dieťa nedať na športový
krúžok, ktorý plánuje zápasy počas bohoslužieb vo vašom kostole. Ešte
dôležitejšie je, aby vaše deti videli, že ich rodičia obetujú účasť na rôznych
akciách, ak tieto kolidujú s kostolom. A musia vidieť, že svoj duchovný
život beriete vážne.“ V tomto texte Dreher súčasne naznačil to hlavné, čo
by v našom „domácom kláštore“ a v rámci našej „regule“ malo isto
fungovať.

Tri piliere všedného dňa

„Ja však budem volať k Bohu a Pán ma zachráni. Večer i ráno, i
napoludnie budem rozjímať a vzdychať a vypočuje môj hlas. Vykúpi ma v
pokoji z moci tých, čo na mňa útočia, lebo ich je mnoho proti mne“ (Ž
55,17-19).

Modlitba trikrát za deň – ráno, napoludnie a večer – má starobylú tradíciu

ešte spred Ježiša Krista. Je pevne votkaná aj do kresťanského spôsobu
života. Či už je to Liturgia hodín, ktorú sa povinne modlia kňazi a
rehoľníci a ktorá obsahuje veľkú rannú modlitbu (laudy), veľkú večernú
modlitbu (vešpery) a medzi nimi kratšiu modlitbu cez deň (hóra média),
alebo je to modlitba Anjel Pána (na ktorú sa dodnes trikrát denne vyzváňa,
aj keď mnohí už neveľmi rozumejú prečo a ešte menej sa pri zvonení spolu
s ostatnými farníkmi takto „virtuálne“ schádza k spoločnej modlitbe a
oslave Boha). Starší medzi nami si isto spomenú na otázku zo spytovania
svedomia, ako bola uvedená v Malom katechizme, ktorý vydal Spolok
svätého Vojtecha a ktorá znela: „Či som sa modlil ráno, na poludnie,
večer?“ Tieto tri modlitbové zastavenia počas dňa si môžeme predstaviť
ako tri piliere mosta:
Najprv pevný prvý pilier, ktorým je ranná modlitba. Upriamuje náš pohľad
na Boha a pripomína nám zmysel nášho dňa i dennej práce, ktorá nás čaká:
„V tradičnom kresťanstve je najvyšším cieľom človeka milovať Boha a
slúžiť mu s celým srdcom, dušou a mysľou a dosiahnuť jednotu s ním vo
večnosti. Práca je dobrá, ale je dobrá len na základe toho, že sa podieľa
na rozvíjaní Božej vôle a že je na prospech iným ľuďom. V roku 1603
teológ William Perkins, definoval povolanie (vocation) ako „určitý druh
života, ktorý je človeku nariadený a na človeka uvalený Bohom pre
spoločné dobro.“ V dobe, ktorá práve prichádza, bude pre tradičných
kresťanov v našich profesijných životoch významným spôsobom dôležitý
práve model posväcovania každodennej práce. Práca a uctievanie Boha sú
spojené a naša kariéra nie je oddelená od našej viery.“ (Rob Dreher,
krátené)

Vo svete, v ktorom zmyslom práce je niečo úplne iné – osobný prospech,

kariéra, uspokojenie seba, zárobok,… – sa ľahko stane, že sa necháme
zviesť a prispôsobíme sa a zabudneme na to, že my, kresťania, sme v
zamestnaní (alebo v škole, na záhrade, v garáži či na dvore) z úplne iných
dôvodov a s úplne iným cieľom. A tak náš deň sa môže začať rozpadávať
práve tak, ako príliš dlhý oblúk mosta. Aby sa nezrútil, musí byť podopretý
ďalším pilierom – a ním je poludňajšia modlitba, zastavenie sa uprostred
dňa (aj keď nemusí byť presne na poludnie). Pomôže nám podoprieť a
obnoviť našu snahu o prežitie dňa Božím a nie svetským spôsobom. Od nej
sa „oblúk“ nášho života zase nesie hore, k Bohu, aby nakoniec bol pevne
zakotvený v poslednom treťom pilieri, ktorým je večerná modlitba.

„Ranný pilier“ – jeho jadrom je ideálne lectio divina, pol hodinka až

hodinka rozjímania prechádzajúceho do vnútornej jasavej modlitby túžby a
chvály a nakoniec (časom určite) aj do stále hlbšieho pohrúženia v klaňaní
sa a kontemplácii Boha v hĺbke mlčania.

„Stredný pilier“ – môže ním byť skriptúra, ktorú je dobré si doplniť o

poludňajšie krátke spytovanie svedomia (nazývané partikulárne, čiže
čiastkové). V ňom sa na chvíľu zastavíme a zhodnotíme, ako sme prežili
prvú polovicu dňa, poďakujeme Bohu za dobré veci, poprosíme o
odpustenie za okamihy, kedy sme podľahli tlaku sveta a znova sa
nasmerujeme Božím smerom. Nakoniec toto krátke stíšenie sa – stačí pár
minút – zakončíme čítaním Písma v oných 10 minútach dennej skriptúry
(alebo, aby sme nečumeli stále na hodinky, prečítaním 3 kapitol Písma
denne). Zakončíme modlitbou Anjel Pána a stredný pilier nášho dňa je
hotový.

„Večerný pilier“ – môže ním byť napríklad modlitba exámen, ktorú sv.
Ignác z Loyoly odporúčal s takou naliehavosťou, že, ako hovoril, aj keby
sme niekedy veľmi výnimočne museli vynechať niektorú inú časť
modlitby, túto by sme nemali vypustiť nikdy. O čo v modlitbe exámen ide?
„Obsahuje päť bodov: 1. Poďakuj za Božie dobrodenia; 2. Pros Ducha
Svätého o pomoc; 3. Zahľaď sa na svoj deň a hľadaj chvíle, keď bol Boh
prítomný a keď si ho opustil; 4. Prejav svoju ľútosť nad hriechmi a pros o
odpúšťajúcu Božiu lásku; 5. Modli sa o milosť, aby si bol plne k dispozícii
Bohu, ktorý ťa bezvýhradne miluje.“ (David L. Fleming SJ). Po skončení
exámenu zakončíme hoci aj večerným Anjel Pána, na samý koniec (už v
pyžame a v posteli, ak sa dá) pridáme 10-15 minút lektúry a potom už len
zhasneme svetlo a plní Božích vecí zaspávame. Tretí pilier (a základ pre
„oblúk“ na noc) je dokončený.

Sochy na Kristovom moste

Tak, ako je Karlov most v Prahe vyzdobený sochami, aj my základnú
konštrukciu nášho denného „mosta“ doplníme „sochami“, čiže ostatnými
cvikmi a nástrojmi nášho tréningu:

SLUŽBA – ako, kedy a s kým absolvujem oných 10 – 12 hodín

služby vo svojej farnosti a s ňou v diele angažovanosti a
apoštolátu?
ŠTÚDIUM – ako a kedy sa budem venovať prehlbovaniu v poznaní
Krista, Cirkvi, v teológii, v umení duchovného života, v umení
 apoštolátu a podobne? Ktoré podujatia farnosti na to môžem využiť
a využijem?
SPOLOČENSTVO – ako začlením do svojho týždenného rozpisu
stretko môjho malého spoločenstva? Účasť na jeho službe vo
farnosti (čo si samozrejme zarátam do prvého bodu „služba“)?
PÔST a ostatné skutky pokánia a ASKÉZY – ako ich začleníme do
svojho rodinného života? Osobného života?
LITURGIA – samozrejme, minimálne v nedele a sviatky.
DUCHOVNÉ OBNOVY – tak, ako športovci chodia z času na čas
na sústredenia, aj my potrebujeme niečo podobné. Od René
Voillaumea môžeme prevziať „pravidlo samoty“, ktoré by v našom
prípade znelo takto: Hodinu (v núdzi aspoň pol hodinu) samoty
denne – to je naše ranné lectio divina, alebo podobná ranná
modlitba; pol dňa samoty, uvažovania a rozjímania týždenne; jeden
celý deň samoty a ústrania, vyplnených modlitbou a rozjímaním
mesačne; a nakoniec 3 až 7 dní ústrania raz ročne – napríklad
duchovné cvičenia, alebo súkromná modlitba a rozjímanie niekde v
ústraní, napr. v niektorom z kláštorov, exercičných centier, alebo
niekde v horách na chate...

Výsledkom bude jasná regula, jasný režim dňa a jasný rozpis týždňa i
mesiaca, zadeľujúci všetko v našom živote tak a organizujúci všetko
navzájom tak, aby sme pre tento svoj tréning vytvorili tie najlepšie možné
podmienky. Aby sme tak s ešte väčšou disciplínou, dôslednosťou,
zanietenosťou a zarytou vytrvalosťou než bežní športovci a fitnes nadšenci
trénovali nebeský život, pretože tu ide nie o pominuteľnú kondičku či
vzhľad, ani nie o pominuteľnú medailu či veniec, ale o večnosť, o sám
Boží Život – a to je niečo, čo od nás vyžaduje ten najvážnejší a
najprofesionálnejší možný prístup, aby sme, ako sa zdravo obával už
Pavol, nakoniec neboli pre svoju nedbanlivosť zavrhnutí ako Božieho
života neschopní… (porov. 1 Kor 9,27)
 Zamiluj si to!
ŠTATISTIKY HOVORIA, že zhruba len 5% ľudí v živote dosiahne niečo
veľké a obdivuhodnú, vskutku nadpriemerné. Dôvodov je mnoho,
niektorých sme sa dotkli, všetky sa ale zhodujú v jednom: Nie je ťažké
začať. Naopak, začať niečo je nielen ľahké, ale aj vzrušujúce. Začať sa
racionálne stravovať pre zdravie, začať denne cvičiť pre silu a kondíciu,
začať denne čítať knihy pre vzdelanie, áno, dokonca začať denne ráno
venovať čas pravidelnému lectio divina – to je predsa super, nie? Sprvu
sme nadšení. Prvý raz keď to urobíme sme v siedmom nebi. Začali sme!
Dokázali sme to! V duchu už vidíme tie úžasné výsledky, ako sa všetko
mení, ako sa my meníme… Predkovia hovorili, že každé čudo tri dni trvá.
Po týždni už nám to zovšednieva. A po dvoch… po dvoch sme možno ani
nezbadali, ako sme s tým potichučky skončili a namiesto triumfu si smutne
priznávame: „zase som to nedokázal…“ Ako to robí tých 5%, že dokážu
cez túto „krízu na pol ceste“ prejsť a nevzdajú to ako zvyšných 95% ľudí
na svete? V čom je ich tajomstvo? Chceme ho vedieť? Tak – tu je.
Prinajmenšom jeho zásadná časť.

Vizualizácia ako obnovenie motivácie

Spomíname si ešte na onen zoznam benefitov, ktoré vytrvaním a
dosiahnutím cieľa získame? Je na čase sa k nim vrátiť, prečítať si ich, ba
viac, znova sa nimi nadchnúť, nažhaviť, už akoby vopred predžiť aké to
bude, keď svoj cieľ dosiahneme a on prinesie svoje výsledky. Môžeme na
to využiť formu zážitkovej meditácie, ktorej sa vo svetskej sfére vraví
vizualizácia: „Vizualizácia je naozaj veľmi jednoduchá. Pohodlne si
sadnite, zatvorte oči a predstavujte si – tak detailne, ako len môžete –
obraz tej situácie, keď sa už Váš sen splnil. Predstavujte si, že ste v tejto
situácii reálne prítomný a Vy sám sa pozeráte na tento ideálny výsledok“
(mlady-uspesny.sk). Nič zložité, že? Proste si len tak sadneme, zatvoríme
oči a už vopred si v mysli prežijeme, vychutnáme radosť a pocit z toho,
aké fantastické to bude, keď svoj cieľ o nejaký čas dosiahneme. A potom,
plní nadšenia, sa znova pustíme do práce. Môžeme si z toho urobiť malý
ranný rituál: po prebudení si prejdeme zoznam benefitov, pripomenieme si
ich, chvíľu vizualizujeme, vychutnávame si radosť z budúceho úspechu – a
potom šup, do sprchy a ranné lectio divina!

Sústredenie sa na proces
Znie to hrozne vedecky, že? Ale je v tom jednoduchá myšlienka, že totiž
viac než na cieľ sa sústredíme na cestu samotnú a vychutnávame si ju.
Lepšie to pochopíme na príklade: Predstavte si ženu, ktorá začne cvičiť,
aby schudla. Cvičí už mesiac, ale žiadne veľké zmeny na sebe nevidí.
Zmáha ju malomyseľnosť, začína ochabovať, najprv raz vynechá cvičenie,
potom druhý raz, tretí,… a nakoniec ju postihne osud 95% ľudí v podobe
neúspechu. Ale keby sa namiesto toho zamerala na cvičenie, zamilovala by
si samo cvičenie, keby každý večer išla cvičiť nie „preto, lebo chcem
schudnúť dvadsať kíl“, ale „preto, lebo ma to baví a teším sa na to“ –
cvičila by ďalej, bezstarostne, s radosťou a po čase by prekvapene
spozorovala, že jej postava sa fakt mení a že dosahuje ten cieľ, kvôli
ktorému kedysi začala, aj keď teraz o ňom už ani veľmi neuvažovala,
pretože samo cvičenie je uchvátilo a baví ju. Slovami trénera
trojnásobných majstrov superpohára v americkom futbale Billa Walsha, ak
milujete hru, ak milujete tréning, „výsledky sa postarajú sami o seba.“
Teraz si možno poviete. Ale keď mne sa ráno tak strašne nechce… stále s
tým musím zápasiť! Ale to je omyl. Vedci vedia, že o tom, či niečo
milujeme alebo nie, rozhodujeme my sami! Naozaj. Je to tak. Je v našej
moci rozhodnúť, čo sa nám „chce“ a čo „nechce“. Je v našich silách
zamilovať si niečo, ak to milovať chceme. Dokonca aj nepríjemné veci,
ako je hlad, dokonca bolesť!

Arnold Schwarzenegger, legendárny kulturista, svoje víťazstvá vydrel

doslova nadľudsky tvrdým tréningom, ktorý išiel až za hranicu bolesti,
ktorá iných donútila prestať. Hovorí: „Trénovali sme až za hranici bolesti,
aby sme svalstvo zošokovali. Vtedy som si uvedomil, že bolesť môže byť
celkom príjemná a akosi inštinktívne sem sa na tréningovú bolesť začal
tešiť … ale verejne som to povedať nemohol. Vedel som totiž, že by to
nepochopili ani moji tréningoví partneri a mysleli by si, že som
masochista. Ja som premenil bolesť na niečo príjemné, ale ne pre nič za
nič – ale preto, že znamenala pokrok!“ Wow! On si fakt zamiloval bolesť!
Vychutnával si bolesť! A nie, nebol blázon. Len ovládol III. úroveň
emočnej inteligencie, ako ju popisuje doktor Daniel Goleman, kedy
nerobíme to, na čo máme chuť, ale máme chuť na to, čo robíme. My sami
vieme v sebe nabudiť tie správne emócie, a rozhodujeme, čo milovať a
obľubovať budeme a čo nie. Je to umenie – ale zase nič nadľudské. Dá sa
to. Vlastne je to jednoduché: keď to bolí, tak práve rastiem, práve vtedy
víťazím, uvažoval Schwarzenegger. Preto ju milujem. Bolesť je chuťou,
pocitom víťazstva, chuťou rastu. Milujem víťazstvo. Milujem rast. Milujem
preto aj ich pocit, bolesť.

Zamilovať si cestu, to, čo robíme, nezávisle od cieľ, ktorý tým sledujeme,

nás napĺňa radosťou hneď trojnásobne: Po prvé, teší nás to, čo robíme a
prežívame. Po druhé, teší nás, že dokážeme takto ovládať svoje nálady a
pocity a že dokonca aj to, pred čím iní utekajú a čo nenávidia (napríklad
bolesť) my dokážeme premeniť na niečo nielen znesiteľné, ale dokonca si
to vychutnávať. A tretia radosť prichádza vo chvíli, keď sa začínajú
objavovať prvé výsledky a my si začíname uvedomovať, že sa k cieľu
naozaj, ale naozaj blížime! Tak to prežíval aj apoštol Pavol, keď píše:
„Mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v
úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10).
V prípade nášho tréningu Božieho života isto nebude ťažké obľúbiť si
niečo samo v sebe tak nádherné a vzrušujúce! Len si to nezabúdajme vždy
patrične vychutnať a vďaka tomu trénovať Boží život vedome s chuťou a s
radosťou. A ešte jedna vec tu je. Ako hovorí psychológ M. Scott Peck, ak
je náš život neusporiadaný, chaotický, nie je šťastný. Naopak, poriadok a
systém, povedzme si rovno že rutina – nie ubíjajúca, ale tá, ktorú si
vedome obľubujeme – doň vnáša prvok istoty, kontroly a zvyšuje našu
radosť zo života. Aj to je niečo, čo si môžeme vychutnávať, že náš život sa
stáva lepším a úspešnejším.

Oslava malých úspechov

To je posledná vec. Každý malý úspech – dnes som to dokázal! – je
dôvodom radosti a malej oslavy. Tak na to nezabudnime! Neskôr nás bude
tešiť samotný návyk, samotná čnosť. Ale kým sa to stane a kým sa
dostavia prvé úspechy a výsledky, ktoré nás potešia a zlepšia nám život,
pokojne sa sprvu aj niečím odmeňme. napríklad po lectiu divina si dáme
bonbónik z kredenca… Nie, nepodceňujme to! Je to rafinovaný útok na
naše ťažkopádne podvedomie, spojiť námahu navykania si na niečo nové s
príjemným zážitkom! Ako hovorím, kým sa dostavia iné a väčšie radosti a
kým nás začne napĺňať radosťou čnosť samotná, dovtedy takýto malý
„hack“, malé „oklamanie“ nášho podvedomia a našich emócií, splní svoju
úlohu. Ako u detí – aj tam odmeníme jednotku cukríkom a pritom tiež
dúfame, že časom dieťa pochopí, že učenie je samo o sebe vec radostná a
vzrušujúca a nebude k tomu potrebovať odmeny a cukríky! Prečo teda
nepoužiť osvedčený spôsob aj na seba, že?

No a potom, keď sa to všetko pre nás stane návykom a všednou

samozrejmou rutinou… a keď sa začnú objavovať nádherné výsledky tohto
nášho tréningu – tak nás bude motivovať už krása Božieho života samotná,
sám Boh, ktorý bude stále viac v nás a my v Ňom. Už nebudeme
potrebovať nažhavovať sa, ani sa niečím odmeňovať, pretože to, čo robíme
a žijeme bude pre nás najväčšou odmenou, ako to vedeli už ľudia v
staroveku, keď tvrdili, že čnosť sama v sebe je tou najväčšou odmenou a
teda najväčšou odmenou čnostného života je tak sám čnostný život. Nie je
tomu inak ani v kresťanstve, naopak, je to ešte mocnejšie a intenzívnejšie.
Tak, ako to spoznal už prvý pápež, apoštol Peter: „Veríte a jasáte
nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu
duší“ (1 Pt 1,8-9)! To nás nakoniec privedie k tomu poslednému:
Kašlite na nálady!
Začnem mojim obľúbeným textom od rytiera Jeana de Bueil z roku 1465,
mimochodom, presne toho „Jeana“, ktorého možno poznáte aj s filmov ako
spolubojovníka sv. Jany z Arku pri Orleáne: „Bitka je plná radosti. Počas
boja nás všetkých spája hlboký cit. Keď sme presvedčení, že bojujeme za
spravodlivú vec, a vidíme, ako sa naši druhovia odvážne bijú, do očí sa
nám derú slzy. Z pocitu nefalšovanej vzájomnej oddanosti vyviera sladká
radosť. Keď vidíme, ako náš druh odvážne vlastné telo vystavuje
nebezpečenstvu, aby splnil prikázania nášho Stvoriteľa, rozhodujeme sa
vyraziť vpred a v mene lásky s ním alebo zahynúť, alebo prežiť. Plynie z
toho taká rozkoš, ktorej nádheru nedokáže pochopiť nikto, kto ju neokúsil.
Či si myslíte, že ten, kto túto rozkoš pocítil, sa bojí smrti? Ani v
najmenšom! Taký človek je tak posilnený a tak nadšený, že stráca
predstavu o tom, kde je. Nebojí sa potom vskutku ničoho na celom svete!“

Okrem toho, že tento text popisuje stav komunity (porov. M. S. Peck) a to

na veľmi na prvý pohľad netypickom mieste a situácii, objavuje sa v ňom
ešte niečo veľmi dôležité.

Dnes žijeme, aj v kresťanstve, v postupnosti: pocity a až potom povinnosti.

Ak mám chuť a náladu, urobím to. Ak nemám chuť a náladu, neurobím to,
lebo sa mi nechce. „Týždeň po spovedi som ešte taký nabudený, darí sa mi,
ale potom to opadne a ja zase upadnem do starých hriechov,“ počúvame
znova a znova v spovedniciach. „Dnes som sa nemodlil, lebo mi to vôbec
nešlo, bol som taký nejaký deprimovaný, znechutený…“ hovoria iní.
„Dnes sme neboli v kostole, lebo sa nám nechcelo“ a inokedy „Dnes sme
mali takú náladu, tak sme sa vybrali do kostola.“ „Toto sa nám páči, tam
budeme chodiť.“ To je ono „pocitové kresťanstvo“, hľadanie pozitívnych
nálad a zážitkov. Vie nás uniesť koncert Godzone, lebo atmoška ako na
rockovom koncerte a navyše so skvelým pocitom, že „Ježíííš! Amééén!“
Ale už nás až tak neunáša omša, či dokonca práca vo farnosti, lebo „ten
farár si strašne mrmle pre seba a neni ho počuť“ a „to ma nebaví“. Lenže,
ako vidieť, nakoniec sa neobjavujú ani tie pocity, ktoré hľadáme. Nič také,
ako zažíval Jean de Bueil vo svojej rytierskej kompánii, vo farnosti
nijakovsky nezažívame, ani na našich „stretkách“, ani nikde inde, vari
trochu a iba na chvíľu na oných „náboženských estrádach“. Tie sa množia,
pretože emóciami nahrádzajú skutočný mystický zážitok a opravdivé
hlboké city, ktoré prináša dnes už neexistujúce spoločenstvo.

A práve tu nás môže Jean de Bueil niečo naučiť. On totiž, chlap starej
školy, ide na vec presne opačne. Prvá je povinnosť a až potom nejaké city.
Rytier nie je človek, ktorý si hovorí: „Teraz to idem natrieť Tatárom, lebo
som taký nabudený z poslednej pitky s kráľom Sobieským!“, ani o tri dni
„Dnes nejdem brániť Viedeň, som nejaký taký deprimovaný a je to dlhá
cesta a nuda… radšej behnem niekam na turnaj, tam je vzrúšo!“ Nie, rytier
žije pre povinnosť. Nie je v tom nič „mystické“, žiadne „pocity“, nijaké
„vnútorné zážitky“ ani nič podobné. Proste povinnosť. Záväzok. Niečo, na
čom pracuje a pritom kašle na to, aké nálady práve má. A tu sa stáva
zázrak! Pretože práve táto jasná, nediskutovaná oddanosť záväzku a z neho
plynúcej povinnosti vytvára komunitu, spoločenstvo ľudí, ktorí žijú pre to
isté. A komunita prináša presne oné mocné pocity a nálady a hlboký pocit
jednoty a súzvuku a harmónie, až sa do očí slzy derú a srdcia sa roztekajú
ako med. Môžeme parafrázovať Čiangove slová z Čajky Jonathana
Livingstona od Richarda Bacha: Tí, ktorí sa zrieknu povinnosti kvôli
pocitom, nakoniec žiadne pocity nezažívajú. A tí, ktorí nehľadia na pocity
kvôli povinnosti, zažívajú naplnenie, o akom sa iným ani nesníva!

Povinnosť. To je kľúč. Pretože sama láska je povinnosťou. Nie v tom

zmysle, že by bola nanútená a „povinná“, nie, nie. Ale povinnosť je
podstatou lásky. Keď Boh miluje, zaväzuje sa človeku zmluvou. V tejto
zmluve sám seba zaväzuje povinnosťou voči človeku. Jeho vzťah nie je, že
„Dnes mám dobrú náladu, odpustím Jeruzalemu, nech si žijú,“ ale inokedy
zase „dnes nemám na nič chuť, asi tú Sodomu zničím, lebo mi už lezú na
nervy!“ Boží postoj je istý a stály, lebo je založený na zmluve a na
povinnosti. Preto sa dokonca my, ľudia, môžeme voči Bohu na túto Jeho
povinnosť voči nám, ku ktorej sa slobodne a dobrovoľne zaviazal,
odvolávať: „Teraz teda, Pane, Bože Izraela, splň svojmu sluhovi, môjmu
otcovi Dávidovi, čo si mu sľúbil“ (2 Krn 6,16), či „Nezavrhni nás pre svoje
meno, neznevažuj trón svojej slávy; pamätaj a nezruš svoju zmluvu s
nami!“ (Jer 14,21). Láska nie je pocit ani nálada. Láska je záväzok. A
záväzok rovná sa povinnosť. Láska znamená prijať na seba povinnosť voči
milovanému a verne ju plniť, nálada-nenálada, pocit-nepocit, chuť-nechuť.
A až táto láska, čiže verne splnená a naplnená povinnosť, prináša ako
odmenu aj oné kýžené opojné pocity: pocit správnosti, súzvuk a
spolupatričnosť komunity, triumf víťazstva ducha nad telom… Preto je
Nebo blažené. Je totiž výsledkom, je triumfom víťazov, nie východiskom.
Nie je najprv nebeská blaženosť, ktorá nás „motivuje“ byť vernými Bohu a
ľuďom, ale je to naopak, najprv je vernosť povinnosti lásky a až potom
blaženosť neba: „To sú tí, čo sa nepoškvrnili so ženami, lebo sú panici. Tí
nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. … zvíťazili pre Baránkovu krv a pre
slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť“ (Zjv 14,4;
12,11). To nás privádza k poslednému paradoxu. Často používame slová
„vnútorný človek“, „vnútorný život“ – a myslíme si, že leží naozaj niekde
v nás, vo vnútri. Odtiaľ je len krok k chápaniu duchovného života ako
„uvnútorňovania sa“, ako nejakej „meditácie“ so zatvorenými očami (a
vari dokonca pri vznosnej hudbe), ako o hľadaní vnútorných pocitov a
nálad, ktoré keď sú, tak sme OK a nabudení a keď nie sú, sme „opustení“ a
v „temnej noci“ a „skleslí“, „v kríze“ a padáme. Ale ono je to presne
naopak! Toto naše akože „vnútro“ je presne oným „vonkajším“ a „starým“
človekom, ako o ňom píše Pavol. Jeho znakom je hriech a podstatou
hriechu je sebastrednosť (filautia) – a presne o tom tento náš zdanlivý
„vnútorný život“ je: o hľadaní seba, svojich zážitkov, svojich pocitov,
svojich nálad… Skutočný vnútorný človek je ten, ktorý z lásky vychádza
zo seba, v akte apatheie zabúda na seba1 , aby sa upnul smerom von, k
milovanému – práve formou zmluvy, formou prijatia záväzku voči Bohu,
blížnym, Cirkvi, Kráľovstvu, ľudstvu… a následne zasvätenia sa
povinnosti z toho plynúcej.

Moja rada teda znie: už sa z toho zobuďme! Prestaňme sa vŕtať v sebe.

Kašlime na nálady. Kašlime na pocity. Vyjdime zo seba ako z tesného,
temného väzenia plného mámení a šeliem. Svet je vonku, nie v nás. Čím
viac sa pozeráme dovnútra, do seba, tým viac strácame vnútorného človeka
i Boha i Cirkev – i pocity a nálady a zážitky, po ktorých dychtíme. Nie
nadarmo mystici opakujú, že ani v modlitbe nemáme si nijako všímať ani
sledovať vnútorné pocity a zážitky, lebo keby sme tak robili, už nehľadáme
Boha ale seba – a to je koniec kresťanstva a mystiky. Postavme svoj život
na povinnosti, na oddanosti a vernosti – čiže na láske, bez pátosu,
jednoducho, prosto a vecne – a budeme prekvapení, že zrazu bude aj
spoločenstvo, aj radosť, aj triumf v Duchu Svätom, plnosť života!
 V čom sa líšime?
ČÍM SA AKO KRESŤANIA LÍŠIME od ľudí sveta?

Cieľom. To je všetko. Cieľom. Vo všetkom ostatnom sme úplne rovnakí.

Vlastnosti, ktoré iní ľudia využívajú na obohatenie sa, na víťazstvo vo

voľbách, na úspech v športe, na vybudovanie kariéry, na umenie či na
čokoľvek iné, my využívame na dosiahnutie dokonalosti synov a dcér
Boha a na osvojenie a natrénovanie si nebeského spôsobu bytia, života a
konania.

Sám Ježiš nám to vysvetlil v podobenstve o talentoch (alebo v jeho

paralele u Lukáša, kde sa hovorí o mínach), kde náš život a konanie na
zemi prirovnal ku konaniu obchodníkov. Ako oni, aj my sme od Boha
dostali do opatery talent, ktorým je Boží majetok na zemi a ním je Cirkev
živého Boha, sama Jeho milovaná Nevesta, prvotina Jeho Kráľovstva tu,
na zemi. Ako od oných obchodníkov v podobenstve aj od nás očakáva, že
ju zveľadíme a znásobíme, dvojnásobne, päťnásobne, desaťnásobne! A
keď sa takto osvedčíme na zemi „v malom“ a preukážeme vlastnosti a
schopnosti synov a dcér Boha – môžeme mať konečne účasť aj „na
veľkom“ a „vojsť do radosti svojho Pána“!

Svetské knihy o úspechu sú veľmi dobré. Ak v nich slovo „peniaze“

nahradíme slovami „Boh“, „Cirkev“ a podobne, sú z nich zrazu úžasné a
nádherné príručky duchovného života, zaváňajúce samým Evanjeliom! To
preto, lebo kresťanstvo naozaj nie je nijaká nepochopiteľná mágia ani nič
podobné. Samotný fakt, že Ježiš hovoril v podobenstvách – a prirovnával
veci Nebeského kráľovstva k procesom v prírode či vzťahom v ľudskej
spoločnosti – je dôkazom toho, že rovnaká logika, aká vládne vo veciach
„sveta“ vládne aj vo veciach Neba. Nelíšime sa nástrojmi. Tie isté kľúčové
vlastnosti a zručnosti, ktoré sú bránou ku svetskému úspechu vo vede, v
biznise, v športe, v politike, v umení – odvaha a sebaúcta (u nás založená
na Kristovi a hodnosti Božích synov a dcér), čestnosť a priamosť,
proaktivita, schopnosť vidieť dopredu a plánovať, umenie motivovať sa a
vytrvať, vytrvalé osobné napredovanie a rast, ochota tvrdo pracovať,
umenie sebadisciplíny, ochota zrieknuť sa a obetovať všetko, čo našej ceste
za našim cieľom prekáža, vedieť s ostatnými ľuďmi žiť vo férovom vzťahu a
hľadať vždy riešenia typu „výhra-výhra“, byť ústretový a empatický a
nakoniec vedieť synergicky s inými spolupracovať v tíme (a isto by sme
našli aj ďalšie dôležité vlastnosti) – sú nevyhnutným nástrojom aj nášho
duchovného života, nášho kresťanstva a ku všetkým by sme našli v Písme
odkazy, ako nás k nim samo Božie slovo ako kresťanov nabáda.

Zapamätajme si to!

Kresťanstvo je práca ako každá iná.

Tie isté nástroje, ktoré vedú k úspechu vo svetskej oblasti, vedú k úspechu
aj v našom úsilí o osvojenie si umenia Božieho života.

Od úspešných ľudí sveta sa líšime len cieľom, za ktorým ideme a o ktorý

usilujeme. A ešte niečím: zdrojom sily. Pretože ideme za cieľom vskutku
nadľudským, nevystačíme si len s obyčajným jedlom, pitím či bežnou
ľudskou motiváciou. Preto nás Pán dopuje nie „ópiom ľudstva“, ako
náboženstvo hanlivo nazývajú marxisti, ale skôr „steroidmi ducha“, Božou
milosťou, samým Duchom Svätým a Jeho mocou, v sile ktorej sa
nadľudské stáva ľudsky možným. Amen.
 Spiritualita konania
Boží večný plán, ktorý je dôvodom jestvovania Vesmíru, je: „Zjednotiť v
Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,10). To
preto, lebo Kristus sa svojim Vtelením stal mostom medzi Bohom a
stvorením: je večný a stvorený súčasne, Stvoriteľ i stvorenie v jedinej
osobe. Preto sa nielen ľudia, ale všetko na nebi i na zemi môže zjednotiť s
Kristom a potom byť v Kristovi vovedené do ešte väčšej jednote, o ktorej
Písmo vraví: „Keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí
tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor
15,28). Alebo rečou Katechizmu: „Posledný cieľ celého Božieho poriadku
spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice.“
(KKC 260) – práve v Kristovi.

Jednota vyžaduje spolu žiť. Spolu žiť znamená spolu konať, pretože
neexistuje pre nás, aspoň nie tu na zemi, iný spôsob jednoty, ako spoločný
život, ktorý ale sám je aktivitou, čiže konaním. Jednota žitia teda znamená
jednotu konania, ako to pochopil aj majster Ján Eckhart: „Boh sa musí stať
úplne mnou a ja sa musím stať úplne Bohom, tak úplne jedno, aby „On“ a
„Ja“ bolo jedno … a v tejto jedinosti večne konali jediné dielo.“

Jednota s Bohom je teda tiež jednotou spoločného konania. Mohli by sme

si spomenúť na definíciu teológov, ktorá hovorí, že „Boh je číry kon“, v
samej Jeho podstate je konanie a teda sú-konanie Trojice. Alebo na
anjelov, ktorých meno znamená posol – a teda ich jednota s Bohom je tiež
založená na sú-konaní s Bohom. Ale ostaňme pri nás, ľuďoch!

Na začiatku Boh stvoril človeka a usadil ho do Záhrady Edenu, „aby ho

obrábal a strážil“ (Gn 2,15). Nie, aby niečo vytvoril, ale aby niečo konal.
Boh vytvoril všetko, niet čo viac vytvoriť. Ale Boh ponúka človekovi
možnosť pracovať spolu s Ním a tým naplniť a uskutočniť jednotu Boha a
človeka. Eden je teda nástrojom, prostriedkom sú-konania Boha a človeka
a teda jednoty Boha a človeka. Preto je Rajom – kým toto sú-konanie trvá.
Mojžišov Zákon nás pri čítaní isto udiví (a aj unaví) množstvom
neskutočne podrobných predpisov ohľadom obetí, liturgie, ale aj bežného
života. Až sme radi, že žijeme dnes, kedy už Kristus „zrušil zákon
prikázaní, spočívajúci v nariadeniach“ (Ef 2,15). Ale nezatracujme ho
príliš horlivo! Ako inak chcete docieliť súkonanie a teda aj z neho
povstavšiu jednotu, ak nevysvetlíte presne a jasne čo a ako robiť?
Mojžišov zákon je ako zašlá spartakiáda, alebo ako synchronizované
plávanie či balet: najprv presný plán, presná choreografia, ktorá sa nacvičí,
nadriluje – a výsledkom je nádhera spoločného konania, veľkej jednoty,
ktorá sa konaním dosiahla a konaním aj vyjadruje a uskutočňuje. Nakoniec
– tento Zákon dodnes drží pohromade národ Izraela a to aj napriek tomu,
že celé veky nemal územnú vlasť ani nič podobné. Jeho identita spočíva
nie v zemi, na ktorej žije, ale práve v sú-konaní, ktorým vyjadruje spoločnú
vieru, kultúru, identitu a ktorá spôsobila, že tento zrejme najstarší národ
sveta stále existuje, zatiaľ čo jeho protivníci sú dávno objektom záujmu už
len archeológov…

Existuje podobné sú-konanie aj v kresťanstve? Iste. Sám Ježiš hovorí: „Ako

mňa poslal Otec, aj ja posielam vás… Hľadajte teda najprv Božie
kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše!“ (Jn 20,21;
Mt 6,33). A ako ho hľadať, ako ho žiť a konať? Nie zase len spoločným
konaním? „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné“ (Sk
2,44). Čo iné znamená „byť pospolu“, než spoločne žiť a teda aj konať a
pracovať? Isto nesedeli v kruhu a nepozerali od ráno do večera jeden na
druhého! Museli predsa niečo jesť a niečo si obliekať a teda aj variť, prať,
nosiť drevo a vodu, nakupovať, upratovať. Byť spolu teda muselo nutne
zahŕňať aj spoločné konanie týchto vecí. A toto spoločné konanie bolo
základom ich spoločnej jednoty.

Cirkev je komunita. Komunity sa od tímov líšia v zámere a cieli: Tímy sa

stretajú, aby spoločným konaním dosiahli nejaký cieľ, za ktorým idú.
Komunity zase spoločne pracujú, aby spoločným konaním vytvárali medzi
sebou vzťahy blízkosti a jednoty. Tímy preto vyhodia spomedzi seba
človeka, ktorý ich brzdí v ceste za svojim cieľom – a komunity zase bez
problémov zmenia cieľ či samú činnosť, ak usúdia, že neslúži vzájomným
vzťahom a vzájomnej jednote. Tímy sú spolu, aby na niečom pracovali.
Komunity na niečom pracujú, aby boli spolu. Jednotiaci princíp konania
vidíme v Cirkvi všade, najlepšie ale na reholiach, ktoré spájajú ľudí so
záľubou v rovnakom spôsobe konania a v rovnakej práci a tým medzi nimi
tvoria jednotu. Toto je dobrý návod aj pre farnosti.

Ako zjednotiť ľudí vo farnosti? Tým že budeme sedieť okolo stola a

zhovárať sa? To je stretko, nie jednota. Tým, že sa zídeme na modlitbu? To
je modlitba, nie spoločný život. To, čo nás môže vo farnosti spojiť, je
spoločné konanie, pretože spoločné konanie, sú-konanie, je súčasne
spoločným žitím. A spoločné žitie, sú-žitie, to je presne oná komunita,
jednota Cirkvi!

Keby sme neboli kresťania, boli by sme smädní a hľadali by sme naplnenie
v podobe alebo rozkoše, alebo moci, alebo slávy, alebo majetku – v ich
najrôznejších podobách. Takto sme pred Kristom žili všetci, zápasili sme o
to, aby sme „žili na úrovni“ a „aby si nás iní vážili“ a urážali sme sa, keď
nás niekto ponížil alebo vysmial, alebo keď sme utrpeli ujmu na majetku.
Žili sme odcudzení v neustálom konflikte a rozdelení.

Kristus nás od tohto všetkého oslobodil. Máme novú identitu. Sme čo do

sveta a týchto jeho štyroch lákadiel a pokušení slobodní. Namiesto toho
túžime po dokonalosti a jednote Boha, aby sme ich naplnili a uskutočnili aj
v našom živote a medzi sebou, lebo taký dar sme od Boha v krste dostali.
A ako inak to urobiť, než spoločným konaním?

Nezáleží na tom, o aké konanie ide. Našou spiritualitou môže byť spokojne
hoci aj jazdenie na motorkách. V svetskom klube by našim cieľom boli, ja
neviem, prestíž, dojem, adrenalín, pocit sily a moci. Ale ako katolíci-
motorkári jazdíme spolu, aby sme sa učili byť spolu, byť jedno srdce a
jedna duša spoločným vozením a staraním sa o motorky. A vedľa nás je iné
spolčo, kde sa varí a pečie a kde tým základom sú-konania sú recepty a
plechy a trúby. A zase v ďalšom je to turistika. A dohromady je to farnosť,
kde motorkári radi odvezú gazdinky na púť a gazdinky radi nasýtia
motorkárov i turistov a turisti občas „vyvenčia“ motorkárov aj na také
miesta, kam motorka nezájde. A k tomu farskí cyklisti… speváci…
záhradníci a kvetinári… budovatelia… dobrodinci… vychovávatelia…
Tomuto hovorím spiritualita konania:

Nájdi si, čo ťa baví a na čo Ti Boh dal talent.

Nájdi bratov a sestry, ktorých to baví tiež.
Dajte sa dohromady. Robte to spoločne.
Učte sa v tom a na tom byť spolu, byť jedno srdce a jedna duša,
prekonávať konflikty, sebectvo a pýchu, hriech a rozdelenie.
Využite svoju záľubu ako nástroj svätosti.
Navzájom sa zdieľajte a obohacujte aj s ostatnými „záujmovými“
spolčami vo farnosti.
Šírte týmto spôsobom svoju radosť do sveta a pozývajte do svojho
stredu všetkých ľudí, ktorí majú túžbu žiť tú istú radosť, ako vy!

Výsledkom bude súkonanie a teda aj sú-žitie a teda aj jednota celej

farnosti. Ale nielen to.

Japonci aj Číňania vedia, že niektoré činnosti – obzvlášť bojové umenia –

sú vynikajúcim nástrojom duchovného rozvoja človeka a dosahovania
osvietenia a „zenovej mysle“. Skauti vedia, že táborenie, družinový život a
dobrodružstvo v prírode má výchovný účinok a formuje osobnosť človeka.
Terapeuti poznajú terapiu prácou a využívajú ju – dokonca aj v Cirkvi na
Slovensku poznáme dobre mená spojené s úspešnými terapeutickými
projektmi Mariána Kuffu, či Vladka Masláka. A nie je to nič nové, pretože
už sv. Benedikt vedel, že manuálna práca je dôležitá zložka duchovného
života a svojim mníchom, benediktínom, ju rovno prikazoval – v zmysle
onoho hesla ora et labora, modli sa a pracuj!

Charita a podobné dobročinné veci patria k životu Cirkvi, ale nie sú ním.
Jeho podstatou a tým najvzácnejším, čo svetu Cirkev poskytuje, je to, že je
miestom a súčasne nástrojom zbožštenia človeka, jeho rastu k dokonalosti
a k jednote v láske. Ak by na toto rezignovala (ako sa miestami skutočne
stáva), bola by to skutočná a obrovská pohroma: „Tak sa z kresťanstva
stáva len istý druh mimovládnej organizácie“ (Gaudete et exsultate 100).
Cirkev musí byť v prvom rade miestom a nástrojom zbožštenia človeka. A
popri moci Slova a sviatostí v nej účinkuje aj jej ľudský rozmer,
zhmotnený v duchovnom živote a duchovnom boji jej členov, ktorí
veľkomyseľne a s vierou zápasia o dokonalosť a o vzájomnú jednotu:
„Človek, zatiahnutý do tohto boja, musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k
dobru, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti
dosiahnuť svoju vnútornú jednotu“ (KKC 409).

Nástrojom tohto zápasu je nielen rozjímanie a štúdium a modlitba a

podobné veci, jeho nástrojom je aj askéza v zmysle skutočného tréningu
osobnosti, cieľavedomé odstraňovanie závislostí a nerestí a nedostatkov a
ich nahrádzanie čnosťami. A nástrojom tejto premeny a tohto tréningu je
práve činnosť, práca.

V minulosti to bol skutočný spoločný život a spoločná fyzická práca ľudí v

obciach, na roliach, na hospodárstvach a podobne. Dnes je tento spôsob
života dávno rozbitý a pochovaný. Musíme preto nájsť iný spôsob konania
a následne sú-konania, ktoré povedie k sú-žitiu, žiť a konať ho takým
duchovným spôsobom, aby viedol k cieľu – podobne ako zenová
lukostreľba v budhizme. Spomínam si na príbeh jedného Nemca, Eugena
Herrigela. Nejaký čas študoval umenie lukostreľby u zenového majstra
Kenza Awu. Cieľom umenia zenovej lukostreľby je dopracovať sa k stavu
mysle, o ktorý v zenovom budhizme ide. Výsledkom je lukostreľba, kde
samotný výstrel prichádza úplne spontánne „sám od seba“. Eugen tvrdo
trénoval, ale bez veľkého výsledku. V jednej chvíli vynašiel techniku, ktorá
umožňovala výstrel na nerozoznanie od tých, ktoré produkovala „zenová
myseľ“. Takmer na nerozoznanie. Keď totiž predviedol svoje takto získané
„majstrovstvo“ Kenzovi, ten ho to najprv nechal niekoľkokrát zopakovať,
potom mu vzal luk aj šípy z rúk a posadil sa chrbtom k nemu na znak, že
ako jeho učiteľ končí. Dôvod? Eugen sa ho pokúsil podviesť! Podvod,
pýtame sa? Nie je cieľom učenia sa streľby z luku naučiť sa streľbe z luku?
A nie je cieľom streľby z luku trafiť cieľ? Ak Eugen objavil metódu ako to
dokázať – nezaslúžil si skôr pochvalu? Ale, ako už isto tušíte, nie je to tak.
V tomto prípade streľba z luku je len nástroj dosiahnutia stavu mysle, ten
je cieľom. Oná Eugenova metóda bola naozaj podvodom, pretože ničila
význam lukostreľby ako nástroja premeny mysle a osobnosti a z umenia a
cesty ju degradovala na obyčajnú techniku trafenia cieľa. Navyše bola
aktom zablúdenia a nepochopenia cieľa: nie trafiť terč je cieľom, ale
dosiahnuť stav osvietenej mysle je cieľ umenia lukostreľby! Toto musíme
mať stále na mysli v prípade spirituality konania.

Zdrojom možností pre nás bude najskôr veľký svet záľub a koníčkov, ktoré
nahrádzajú starý a dnes už mŕtvy spôsob života z minulosti. A ak takto
konáme, potom je to autentický život Cirkvi. Potom duchovné využívanie
záľub spôsobom, ktorý nás vedie k dokonalosti a vedie k jednote Cirkvi, je
autentickým životom Cirkvi, v konečnom dôsledku dôležitejším ako
napríklad charita (aj keď nám to možno znie divne), pretože neslúži len
telesnému dobru, ale zbožšteniu a spáse človeka.

Nájdi si svoj ikigai!

Potrebujeme teda činnosť, ktorá spĺňa tri kľúčové podmienky:

1) svojou povahou nám umožňuje rásť v dokonalosti, t.j. v slobode,

múdrosti, sile, sebadisciplíne, vytrvalosti, cieľavedomosti,
vnútornej sebakontrole a podobne. Umožňuje nám stávať sa lepším
a dokonalejším človekom. Takže televízne večierky to zrejme
nebudú…

2) Umožňuje nám prežívať ju a konať ju spoločne s inými ľuďmi a

tak s nimi sú-konať, sú-žiť a tvoriť spoločenstvo.

3) Je to niečo, čím skutočne žijeme, nielen niečo, čomu sa

venujeme, musí to byť teda naozaj naša srdcová záležitosť,
opravdivá životná pasia a záľuba.
Dobrým príkladom môže byť skauting, kde touto činnosťou je skautovanie,
ktoré je jednak nástrojom sebavýchovy mladých ľudí, súčasne základom
spoločného žitia v rámci skautskej organizácie a ktorý je pre zanietených
skautov naozaj ich životom. Ako takúto činnosť nájsť a vybrať?

Stephen Covey vo svojej knihe Ôsmy návyk hovorí o tzv. Hlase nášho
života. Je to prienik nášho nadania (mám na to talent, dar od Boha),
nadšenie (je to moja pasia, baví ma to), je tu potreba vo svete, na ktorú to
reaguje (a teda ľudia by mi za to boli ochotní platiť a uživil by som sa
tým).

Tieto tri oblasti pozná aj Jim Collins, ktorý to nazýva konceptom ježka.
Covey ale pridáva ešte štvrtý rozmer: je to správna vec (morálna, užitočná,
vďaka nej ostane po mne svet lepší, zanechám tým po sebe „odkaz“ a pod.
a teda to plní funkciu zmyslu života).

Presne tieto štyri rozmery nájdeme aj v japonskom koncepte zmysluplného

života ikigai: je to prienik toho, čo milujete, čo svet potrebuje, v čom ste
dobrí a za čo vám budú ochotní zaplatiť.

Pre potreby spirituality konania si tieto kategórie musíme trochu upraviť –

pretože, ako upozorňuje Pavol, nám nejde o „porušiteľný veniec, … [ale o]
neporušiteľný“ (1 Kor 9,25). Pre potreby Nebeského Kráľovstva by to teda
mohlo vyzerať takto:

1. NADANIE – v čom som dobrý. Boh ma vystrojil nejakými

schopnosťami nie pre nič, za nič. Chcem ich využiť. Súčasne je
omnoho pravdepodobnejšie, že sa mi stane pasiou, záľubou a
životom niečo, na čom mám talent a nadanie, než keby som sa
venoval niečomu, na čo predpoklady nemám. Nemusí to byť nutne
takto vždy – k dokonalosti nás môže, naopak, mocne posúvať aj to,
ak silou vôle pracujeme na niečom, k čomu až tak dobré
predpoklady nemáme a vôľou a drinou tak kompenzujeme
chýbajúci talent! Ale rovnaká vôľa a drina + talent je ešte lepšia.
2. NADŠENIE, pasia, vášeň. Baví nás to, žijeme tým.
 3. NÁSTROJ DOKONALOSTI namiesto „zaplatia mi za to“ –
pretože vo svete Kráľovstva nejde o peniaze, ale o svätosť a
dokonalosť. Je to teda činnosť, ktorú môžem použiť ako nástroj
môjho rastu a napredovania v dokonalosti. Umožňuje to ako svojou
povahou, tak náročnosťou (vystupujem pri nej zo svojej zóny
komfortu a posúva ma do zóny rastu).
4. NÁSTROJ VZŤAHOV na mieste „svet to potrebuje“, „zanechám
odkaz“ a pod. Vo svete Kráľovstva je totiž tento zmysel jasne
definovaný: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi
aj čo je na zemi“ (Ef 1,10). Ak by moja záľuba neumožňovala
tvoriť na jej základe spoločenstvo s inými ľuďmi, s ktorými sa jej
venujeme spoločne, potom je nezmyselná a škodlivá. Spoločenstvo
je cieľ a záľuba, ktorú konáme, iba jeho nástroj, to treba mať na
pamäti. V tom sa líšime od svetských tímov. Im ide o nejaký
svetský cieľ, niečo dosiahnuť, dokázať. Tvoria vzťahy len ako
nástroj dosiahnutia cieľa. Ak niekto tomuto cieľu prekáža, nemajú
problém ho vylúčiť. Alebo aj žiadne vzťahy netvoriť a povedať si:
„Sám si to urobím rýchlejšie a lepšie, nechce sa mi pri tom
otravovať s inými ľuďmi, iba čo by ma spomaľovali a vyrušovali“.
Ale v Cirkvi myslíme opačne: cieľom je spoločný život, jednota
života – a základom je spoločné konanie, dosť veľké na to, aby sme
ním skutočne žili a aby tak tvorilo základ pre spoločné žitie nás
navzájom ako komunity. Ale vždy je cieľom práve táto jednota!
Vždy! Tá je totiž našou skutočnou a najväčšou pasiou a záľubou:
sme kresťania a milujeme dokonalosť, s ktorou sa delíme v jednote
komunity – a milujeme jednotu komunity, kvôli ktorej sa usilujeme
byť jeden pre druhého a kvôli druhému najdokonalejší možní. Až
na treťom mieste v rebríčku našej pasie je tento náš Hlas, náš
katolícky ikigai: činnosť, ktorú milujeme, baví nás a ktorá je
základom a nástrojom jedného aj druhého: spoločnej jednoty i
spoločnej cesty k dokonalosti.

Ak sme teda našli niečo takéto – začnime sa tomu venovať, začnime

pozývať bratov a sestry naokolo, aby sme sa nimi s tým, čo robíme a
žijeme, delili, aby sme to žili a robili spoločne. A práve sme založili
skutočnú komunitu v rámci Cirkvi.

Malá inšpirácia skautingom

V Cirkvi sa bežne stretávame s dvomi extrémami: alebo sú záľuby úplne
mimo Cirkvi a jej života, dokonca konkurentom: „Nebol som v kostole,
lebo som sa venoval záľube...“; alebo sa záľuby stávajú súčasťou „farského
života“, ale bez duchovného vyústenia a farnosť sa tak mení na kríženca
cestovnej kancelárie s centrom voľného času, organizuje turnaje a
opekačky a zájazdy,… ale bez toho, aby tieto veci nejako významne
pomáhali ľuďom v ich úsilí o dokonalosť a jednotu v láske.

Čnosť je, ako obyčajne, v strede, medzi týmito dvomi extrémami. Ako ale
tento stred docieliť?

1) MALÉ SPOLOČENSTVÁ. Na rozdiel od skautingu, kde všetci jeho

členovia robia to isté – čiže skautujú – farnosť nemôže celá bicyklovať,
alebo celá chodiť na túry. Nakoniec, aj skauti sa časom rozdelili na
podskupiny „lesných skautov“ a následne vodných, morských i leteckých
skautov, všetko v rámci jednej spoločnej organizácie. Podobne farnosť je
spoločenstvom malých spoločenstiev aj preto, že farníci si na svoju
spiritualitu konania vyberajú aktivity im blízke: od spoločného cvičenia
zumby cez bicyklovanie, turistiku, golf, záhradníčenie až po umelecký
klub či čokoľvek iné. Možností je veľa. Výsledkom je potom aj veľa
malých spoločenstiev, či celých „rodín“ malých spoločenstiev, ktoré každé
využívajú v rámci farnosti na svoj rast vo svätosti špecifickú činnosť.

2) KOMPLEXNÁ A DOSTATOČNE NÁROČNÁ AKTIVITA. Ideálne

fungujú naozaj tie činnosti, ktoré zasahujú aj telesnú stránku človeka a
hlavne sú dostatočne náročné na to, aby „nútili“ človeka rásť a rozvíjať sa,
nie je to teda len nejaká pohodová „rekreačná aktivitka“, určená na
„oddych“ a „odreagovanie sa“ a „príjemné posedenie pri čajíčku a
bábovke“. Skauting napríklad nielenže dosahuje svoje ciele náročným
skautovaním v prírode či na plachetniciach, ale súčasne dbá o to, aby
všetko, čo robí, rozvíjalo nielen ducha (čo je cieľ), ale aj telo, intelekt,
citovú stránku človeka, charakter a jeho schopnosť sociálnych vzťahov. Je
dôležité, aby sme aj my pozerali na činnosť, ktorú si volíme, nie ako na
príjemnú kratochvíľu, ale ako na skutočný nástroj, s ktorého pomocou
tvrdo pracujeme na svojom cieli, na zbožštení sa v Bohu.

3) JASNÉ PRINCÍPY. Skauting má svoje Tri Princípy: Povinnosť voči

Bohu, Povinnosť voči druhým a Povinnosť voči sebe. Slovo povinnosť nás
znova vedie k tomu, že kresťanstvo nie je o snívaní a dumaní a
fantazírovaní a špiritizovaní, ale o záväzku lásky a z nej plynúcej
povinnosti, ktorá sa napĺňa v činnosti, v skutočnej práci. A touto prácou a
činnosťou sami rastieme.

Povinnosť voči Bohu – kvôli čomu nás Boh stvoril, aký úmysel a
zmysel nám dal a za akým účelom tu sme? A katechizmus
odpovedá vetou, ktorú iste už poznáte naspamäť: „Nekonečne
dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého
rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom
blaženom živote“ (KKC 1). Boh nás stvoril, aby sme sa zbožštili a
spasili v Bohu. V tom je Jeho sláva: „Boh je oslávený v človekovi
plnom života“, píše už Irenej z Lyonu a vysvetľuje, že týmto
životom človeka je Boh sám. Boh je oslávený, keď sa mi v Bohu
zbožštíme – a teda naša povinnosť voči Bohu je naplniť túto Jeho
túžbu a zámer, zbožštiť sa v Bohu a tak Ho osláviť. Stať sa
dokonalými ako Otec, i dokonalými v láske na obraz Trojice.
Povinnosť voči sebe je potom zhodná s povinnosťou voči Bohu.
Pretože ak je tu od Boha takáto ponuka, opravdivý „životný
jackpot“ – potom by bolo tým najťažším zločinom voči samému
sebe a tým najhorším, čo by sme sami sebe mohli spôsobiť, ak by
sme ju nejako zanedbali, alebo premrhali a nakoniec pre seba
nezískali! Ako hovorí Ježiš: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý
svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!“ (Lk 9,25).
 Povinnosť voči druhým je takisto zhodná. Boh vyniesol náš život
na úplne novú rovinu kvality, dal nám to, čo by sme bez Neho
nikdy nijako nemohli prežiť. Je len samozrejmé, že sa nielenže za
takúto ohromnú skúsenosť nehanbíme, ale že o nej radi a veľa
hovoríme. A najviac zo všetkého túžime, aby tú istú krásu našli a
zažili aj ľudia okolo nás, obzvlášť tí, na ktorých nám záleží, ale aj
všetci ostatní. Predstav si, že nájdeš na ulici človeka s ťažkým
zranením. Potešíš ho. Podložíš mu hlavu vlastným kabátom. Dáš sa
mu napiť vody z fľaše, ktorú máš pri sebe. Dokonca ho zdvihneš a
oprieš o múrik, aby mohol sedieť. Ale sanitku nezavoláš. Bol si mu
osožný? Áno, aj nie. To, čo si urobil, samo osebe osožné bolo. Ale
je to úplne zatienené tým, že tento zranený človek zomrel. Zomrel a
pritom si ho mohol zachrániť. Ale neurobil si to… Podobne by
dopadli naše „dobré skutky“ a „osožnosť iným“, ak by netúžili
nakoniec sprostredkovať druhému aj Boží Dar. A tak teda aj naša
povinnosť voči iným je v prvom rade a nadovšetko „svojim
spoluobčanom nekresťanom zvestovať Krista slovom a skutkom a
pomáhať im plne prijať Krista“ (porov. Ad Gentes 16) – a to platí
aj o kresťanoch, o ľuďoch vo vnútri nášho farského i malého
bunkového spoločenstva.

Ak máme pred očami takéto tri princípy, v tej chvíli máme rámec aj pre
našu spiritualitu konania.

Je nám jasné, že naša záľuba by bola nehoráznym mrhaním vzácneho času

a energie, ak by nám nepomáhala na našej ceste k zbožšteniu sa a teda k
dokonalosti ako jednotlivcov i ako spoločenstva. Preto nás ani nenapadne
oddeľovať naše záľuby a športy a podobné veci od náboženského a
farského života, ale naopak, zo všetkých síl ich čo najviac do obojeho
včleníme ako užitočné nástroje. Ak by to nešlo, sami ich zanecháme ako
zbytočné a škodlivé.

Súčasne je to hrádza aj proti zdegradovaniu farnosti na úroveň nejakého

„zbožnejšieho“ centra voľného času, ktoré kratochvíľami láka ľudí na
akcie podobne ako divadlo, kino či turistický zväz. Máme totiž stále a
jasne na mysli naše ciele, princípy – a preto všetko využívame tak, aby to
slúžilo onej povinnosti lásky k sebe, k Bohu i k druhým, ktorej cieľom je
zbožštenie a zjednotenie všetkých v Kristovi.

Samozrejme, ani v skautingu to nefunguje ideálne – sú oddiely, ktoré sa

stali rekreačnými a sú ďalšie, ktoré sa snažia náboženstvom iba dopĺňať
svoj akože „skautský život“. Ale vždy je to len výsledok alebo zabudnutia
na tieto princípy, alebo nepochopenia spirituality konania, ktorou skauting
vskutku je.

Podobne vo farnosti obzvlášť neduh cukríkového kresťanstva spôsobuje, že

cieľ ako aj princíp kresťanstva sa zahmlieva, stráca – a s ním sa stráca aj
zmysel duchovného a farského života a farnosť sa mení na klub
dezorientovaných ľudí, ktorí „čosi robia“ a „čosi plnia“, lebo sa to „tak
robí“, aj keď netušia prečo a načo a či to vôbec funguje, ale veď „Pán Boh
sa už nad nami hádam nejako zmiluje“ a podobne. Preto je dôležité mať
tieto princípy na pamäti, stotožniť sa s nimi, chápať ich ako aj to, čo od nás
vyžadujú. A potom všetko, čo robíme, bude úplne samozrejme slúžiť
tomuto cieľu a zámeru a bude nástrojom nášho zbožštenia sa v spiritualite
konania.