UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PEDAGOGICKÁ FAKULTA

ÚSKALIA ŠPECIÁLNOPEDAGOGICKEJ DIAGNOSTIKY U DETÍ

S PORUCHAMI SPRÁVANIA

Seminárna práca

Ročník a kombinácia: 1roč. Rozširujúce štúdium. Pedagogika jednotlivcov

s poruchami učenia a správania.
Pracovisko: PF UK v Bratislave
Učiteľ: PaedDr. Dorota Smetanová, PhD.
Dátum odovzdania práce: 15.12.2022

Bratislava 2022 Ing.Zuzana Michálková

 Úvod

Diagnostika porúch správania je zložitý a náročný proces, či už z hľadiska časového,

ale tiež z hľadiska zabezpečenia optimálneho prostredia, podmienok a mnohých ďalších
faktorov, ktoré tento proces môžu viac či menej závažne ovplyvniť. Zároveň je nevyhnutná
pre správne zvolenie stratégie na nápravu nevhodného správania jedinca.

Teoretické východisko

Poruchy správania – označenie správania prekračujúceho sociálne normy, používané

pre deti v strednom a vyššom školskom veku a tiež pre mládež. Závažné formy porúch
správania ohrozujú zdravie a život svojho nositeľa, alebo iných ľudí (sebapoškodzovanie,
napádanie druhých, šikanovanie), menej závažné môžu iných ľudí alebo toho, kto sa ich
dopúšťa, poškodzovať sociálne alebo ekonomicky (sústavné klamanie, ničenie vecí, úteky,
krádeže, sexuálne správanie na verejnosti). Poruchy správania sú konštatované prevažne
u chlapcov, menej často u dievčat. Bývajú spojené s nekvalitným výchovným prostredím
(zlyhávajúca rodina, ústavná starostlivosť), s extrémnou chudobou, so syndrómom
hyperaktivity, s poruchami učenia, so zmyslovými poruchami, s epilepsiou. Poruchy
správania sú u niektorých detí predohrou k neskoršiemu správaniu kriminálnemu alebo
k duševnej chorobe. Nová anglosaská literatúra používa termín vyzývavé správanie, resp.
rušivé správanie, aby zdôraznila jeho interakčný charakter. Poruchy správania majú zmysel,
ktorý je možné odhaliť len starostlivým preskúmaním zážitkového a vzťahového kontextu.
Treba zhromaždiť údaje od klienta aj od blízkych osôb a oprieť sa priame pozorovanie
klienta v rôznych situáciách. Na poruchy správania by sa malo reagovať kombináciou
proaktívnych stratégií (lepší prístup klienta k sociálne prijateľným a zaujímavým aktivitám,
účasť v programoch zlepšujúcich klientove schopnosti, priame ovplyvnenie liekmi alebo
psychoterapiou) so stratégiami reštriktívnymi, ktoré bránia tomu, aby klient poškodzoval
seba, či druhých. (Matoušek, 2008)

Príčiny porúch správania, ktoré sa podieľajú na ich vzniku sa vo všeobecnosti

rozdeľujú na vnútorné a vonkajšie. Medzi vnútorné faktory sa zaraďujú geneticko-
hereditárne faktory, poruchy a choroby, osobitosti nervovej sústavy, drobné organické
poškodenia a odchýlky centrálneho nervového systému, špecifiká procesu dozrievania
nervovej sústavy, vrodené vlastnosti, úrazy, ktorých následkom sú poruchy v oblasti

2
emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej oblasti a v rozvoji kognitívnych funkcií.
Medzi vonkajšie faktory patrí nevhodné sociálne vplyvy zo strany rodinného prostredia,
nesprávna a nedostatočná výchova, strata jedného rodiča, rozvod, zmena bydliska,
nedostatočná pripravenosť rodičov na výchovu detí, alkoholizmus, kriminalita v rodine,
škola, rovesníci, partia kamarátov, sociálne vzťahy v triede, životné prostredie, napr.
nahromadenie veľkého množstva ľudí na sídliskách, anonymita, nedostatok sociálnej
kontroly a pod. (Tisovičová, 2007)

Poruchy správania sa dajú klasifikovať z pohľadu viacerých hľadísk. Napríklad je to

medicínske hľadisko, dimenzionálna klasifikácia, školská klasifikácia, sociálna klasifikácia.
Poruchy správania so sociálnym základom sú poruchy, ktoré sa prejavujú alebo sú
dôsledkom narušenia výchovného procesu prípadne širších sociálnych vzťahov. Označujú
sa tiež ako disociálne správanie. Z hľadiska zmeny je to správanie, ktoré sa dá zvládnuť
primeranými pedagogickými postupmi za pomoci odborníkov formou poradenskej popr.
ambulantnej terapeutickej starostlivosti. Problémy sa často viažu na sociálne
mikroprostredie dieťaťa a súvisia s jeho vývinovým obdobím.
Asociálna porucha správania je porucha správania, ktorá má výrazný dopad na sociálne
vzťahy jedinca. Od porúch sociálneho rázu sa líši intenzitou a dopadom. Správanie
nezodpovedá mravným normám spoločnosti, nedosahuje však ešte úrovne ničenia
spoločenských hodnôt. Môže byť záležitosťou patologickou, spadajúcou do klinického
obrazu niektorej choroby. Býva viazaná na starší školský vek.
Porucha správania antisociálneho rázu, delikvencia znamená správanie, ktorým jedinec
porušuje právne normy spoločnosti, v ktorej žije. Ide o uvedomované protispoločenské
správanie kriminálneho charakteru. Správanie je namierené proti spoločenským normám,
zvyklostiam, alebo spoločnosti. Je trestne stíhatelné ako priestupky alebo trestné činy.
Vykazuje značnú mieru recidívy. Jedinci s antisociálnym správaním si dôsledky svojich
činov uvedomujú a ich správanie je zámerné. (Vojtová, 2008)

Úskalia diagnostického procesu

Diagnóza je výsledkom diagnostického procesu, v ktorom diagnostik odhaľuje,

zisťuje, identifikuje, určuje stupeň, mieru závažnosti. Dokáže následne predvídať priebeh
a možné formy intervencií, ktoré môžu daný jav utlmiť, alebo môžu pomôcť so zmiernením
jeho prejavov, prípadne pôsobiť profilakticky. Diagnostický proces je tak proces

3
spoznávania stavu, úrovne a kvality určitého úseku danej skutočnosti, daného javu, danej
vlastnosti či inej entity, ktorá podlieha procesu diagnostiky, celej jej procedúry.
Diagnostický proces sa tiež niekedy označuje ako diagnostika a tú možno z hľadiska času
členiť na vstupnú, priebežnú a výstupnú, ale tiež na krátkodobú a dlhodobú. Svojou
koncepciou a uplatňovanými prístupmi sa etopedická diagnostika (etopédia – samostatná
disciplína špeciálnej pedagogiky zaoberajúca sa edukáciou detí s problémami v správaní
(Vojtová, 2008)) líši od iných špeciálnopedagogických diagnostických procedúr.
Diagnostický proces v etopedickej praxi možno rozdeliť do jednotlivých častí.
Prvou je identifikácia nevhodného správania (zistiť konkrétne prejavy, ich charakter, rozsah,
intenzitu a pod.).
Nasleduje situačná analýza nevhodného správania (analyzovať, ako tieto prejavy zasahujú
do života človeka, ako ho a prípadne aj iných limitujú a pod.).
Ďalším krokom je stanovenie hypotézy na zmenu nevhodného správania (čo možno zmeniť,
akým spôsobom a k čomu to môže viesť, čo sa očakáva).
Na záver sa určí stratégia na nápravu nevhodného správania (presne stanovené postupy,
definovanie koordinovanej spolupráce). Diagnostický záver nie je možné teda stanoviť
v rámci jedného diagnostického sedenia, vôbec nie v rámci aplikácie jednej
z diagnostických metód, prípadne aplikáciou jednej z diagnostických techník.
Pri špeciálnopedagogickej diagnostike etopedickej sa využívajú rôzne nástroje, ktoré
poskytnú potrebné informácie na vytváranie vhodných intervenčných postupov. Na základe
globálneho zistenia (objektívneho a subjektívneho) možno adekvátne voliť možnosti
reedukačného procesu.
Diagnostickými metódami môžu by napríklad pozorovanie, rozhovor, testy, dotazník,
anamnézy, analýzy výsledkov činnosti, technika dokončovania viet, technika písania
príbehu, techniky kreslenia, koláč radosti a starosti a ďalšie.
Výsledným cieľom diagnostického procesu je odhalenie diagnostikovaného javu.
Kľúčovú úlohu v diagnostickom procese zohráva prognóza, nakoľko práve v nej sa uvádzajú
predpoklady a podmienky ďalšieho vývoja diagnostikované jedinca, možnosti náprava,
zlepšenia, prípadne v niektorých prípadoch udržanie aktuálneho stavu, kedy implikované
aktivity, činnosti a úkony intervenčného charakteru smerujú k zabezpečeniu profylaktiky vo
výchove a vzdelávaní.
Etopedická diagnostika vychádza zo špeciálnopedagogickej diagnostiky a jej predmetom je
jedinec s poruchou správania, jedinec s problémovým správaním, alebo jedinec s prejavmi
rizikového správania. Táto cieľová skupina je odlišná od cieľovej skupiny v minulosti,

4
rozdiel sa týka jednotlivých kategórií cieľových skupín detí a dospievajúcich, ale charakteru
jedincov zahrnutých do týchto skupín. Náročnosť diagnostického procesu spočíva okrem
iného tiež vo variabilite vlastností samotného javu, ktorým sa objekty výchovy a vzdelávania
vyznačujú a to aj napriek tomu, že daný jav už podlieha zahájenému diagnostickému
procesu. (Kaleja, 2020)

Záver

Pri stanovení diagnózy aj pri diagnostike samotnej je nevyhnutné, aby diagnostik

bral do úvahy všetky faktory, ktoré môžu mať negatívny dopad na diagnostiku,
predovšetkým aktuálny psychický a fyzický stav dieťaťa, prítomnosť resp. neprítomnosť
rodiča/ - ov, prostredie inštitúcie. Samotný diagnostik musí mať príslušné odborné
kompetencie, aby mohol diagnostiku vykonávať, musí brať do úvahy všetky relevantné
dokumenty, diagnostiku vykonávať priebežne, podrobne popísať sledovaný jav,
spolupracovať so všetkými zúčastnenými stranami (rodina, škola, lekár, psychológ, sociálny
pracovník atď.) a musí sledovať a monitorovať ďalší vývin dieťaťa.

5
LITERATÚRA.

KALEJA, Martin. 2020. Etopedická diagnostika. Distanční studijní text. [online]. Opava :
Slezská univerzita v Opavě, 2020. [cit. 2022-12-8]. Dostupné na internete:
<https://www.pf.ujep.cz/wp-content/uploads/2020/09/02-Etopedie.pdf>. ISBN 978-80-
7510-397-0.

MATOUŠEK, Oldřich. 2008. Slovník sociální práce. 2.vyd. Praha: Portál, 2008. 272 s. ISBN
978-80-7367-368-0

TISOVIČOVÁ, Antónia. 2007. Poruchy správania a ich klasifikácie. Ružomberok:

Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity, 2007. ISBN 978-80-8084-161-4

VOJTOVÁ, Věra. 2008. Přístupy k poruchám emocí a chování v současnosti. 2.,

přepracované a rozšířené vydání. Brno: Masarykova univerzita Pedagogická fakulta,
2008. ISBN 978-80-210-4573-6