ZDRAVOTNÁ VÝCHOVA A EDUKÁCIA

ZDRAVOTNÁ VÝCHOVA - úvod

 Zdravotná osveta, zdravotná výchova, zdravotnícka propagácia, výchova k zdraviu...
 tieto a mnohé iné názvy označovali fenomén, ktorý môžeme pozorovať od prvopočiatku
našich dejín.
 poučenia o hygiene, výžive a životospráve sa prenášali osobným príkladom, verbálne alebo
v písomnej podobe po celé generácie.
 pôvodne dostupné úzkemu okruhu ľudí boli vynálezom kníhtlače sprístupnené aj širšej
verejnosti.

História zdravotnej výchovy

 na našom území má svoje počiatky v 16. až 17. storočí
 cieľom prác so zdravovedným obsahom bolo prístupnou formou poskytnúť odborné
informácie a poučenie o najdôležitejších otázkach súvisiacich so zachovaním zdravia
 k tomuto druhu odbornej literatúry patrili práce o ochrane pred morovou nákazou, neskôr
pred inými epidemickými chorobami.
 častou témou diel boli rady na zachovanie zdravia a dlhého života.
 verejnosti priniesli práce v jazyku zrozumiteľnom ľudu - v biblickej češtine, neskôr diela
písané v národnom jazyku.
 zdravotnú osvetu v 18. storočí šírili slovenskí vzdelanci predovšetkým kňazi a učitelia.
 významný vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na našom území mali vzdelávacie centrá
(absolventi poznatky šírili v mieste svojho pôsobenia)
 cieľom zdravotno-osvetovej literatúry v tomto období bola snaha pozdvihnúť zdravotnú
úroveň obyvateľstva - poučiť o najzákladnejších pravidlách ochrany pred chorobami
primeraným, zrozumiteľným a dosiahnuteľným spôsobom.

Výchova k zdraviu pred 20. storočím

 vývoj zdravotnej výchovy prebiehal zároveň s vývojom starostlivosti o ľudské zdravie už v
najstarších obdobiach života človeka.
 dejiny zdravotnej výchovy preto môžeme považovať nielen za súčasť dejín medicíny,
zdravotníctva a lekárstva, ale tiež za integrálnu súčasť dejín ľudskej spoločnosti,
odovzdávania poznatkov ďalším generáciám, za súčasť výchovy a vzdelávania dospelých v
špecifickej oblasti - v zdravotnej výchove.
 história a vývoj zdravotnej výchovy majú vývojové etapy, ktoré zodpovedajú vývinovým
etapám spoločnosti, ako aj vývinu jej špecifických oblastí - na jednej strane medicínskych
odborov, na druhej strane výchovy a vzdelávania.
  Existenciu a účinnosť zdravotnej výchovy môžeme popisovať len v kontexte s pôsobením
celého zdravotníctva, s prihliadaním na konkrétne kultúrne, hospodárske a sociálne, či
spoločensko-politické pomery, v ktorých naše národy žili.

História zdravotnej výchovy 20. storočie

 V 20. storočí sú nositeľmi zdravotnej výchovy predovšetkým inštitúcie.
 Významní predstavitelia: Vavro Šrobár, Ivan Stodola a iní. Bez ich nadšenia by bola
výchova k zdraviu len prázdnym pojmom.
 Oblasť zdravotnej výchovy je v súčasnosti súčasťou Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky.
 Vedeckým fórom zdravotnej výchovy je Sekcia zdravotnej výchovy, ktorá každoročne
usporadúva Dni zdravotnej výchovy, v posledných rokoch pomenované po Ivanovi
Stodolovi.
 Programovo sú venované aktuálnym otázkam obsahu a metodiky zdravotnej výchovy.
 Výchovu k zdraviu zabezpečujú Odbory výchovy k zdraviu Úradov verejného
zdravotníctva.
 Z dejín zdravotnej výchovy je zrejmé, že ju vykonávali odborníci i laici.
 Tieto dve kategórie spája skutočnosť, že šlo o ľudí, ktorým na nej záležalo a záleží.

ZDRAVIE
Zdravie – (WHO): stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody a nie iba neprítomnosť
choroby alebo poruchy funkcie.
 Nie je to stav trvalý a nemenný.
 Je to dynamický proces (organizmus a prostredie na seba navzájom pôsobia).
VZŤAH MEDZI ZDRAVÍM A SPOLOČNOSŤOU SA ZAMERIAVA NA TIETO PROBLÉMY:
1.)miesto zdravia v spoločnosti
2.)vonkajšie prostredie (vplyv sociálnych a prírodných činiteľov)
3.)pôsobenie negatívnych a pozitívnych činiteľov na zdravie
4.) vzťah zdravia a choroby
5.) spoločenský a ekonomický význam zdravia
6.) zloženie spoločnosti (vidiek - mesto, pohlavie, vekové skupiny, zamestnanie)
7.) spoločenské javy (výchova, vzdelanie, životospráva, aktivita –odpočinok)
8.)spoločensko - psychologické činitele (názory obyvateľov na zdravie, postoj k lekárovi atď.)

Modely zdravia
1.) Klinický model, 2.) Ekologický model, 3.) Model hrania role, 4.) Adaptačný model, 5.)
Eudeimonistický model

1.) Klinický model

- je najčastejší
- podľa neho je človek súbor fyziologických systémov a ich funkcií
- ZDRAVIE podľa tohto modelu je vtedy, keď systémy a ich funkcie sú v súlade a chýbajú príznaky
choroby
- používa ho väčšina lekárov (odstránenie symptómov – príznakov, chápu ako zdravie)

2.) Ekologický model

ZDRAVIE podľa tohto modelu – tvorí vzťah človeka k prostrediu v ktorom žije.
 ohrozené je, keď na seba nesprávne pôsobia 3 jeho prvky:
1.) hostiteľ - osoba, ktorá je nositeľom ochorenia, ale sama nemusí byť vystavená riziku ochorenia
2.) agens – je to faktor (vnútorný, vonkajší, spoločenský), ktorý svojím chýbaním (napr. UV žiarenie –
koža - vitamín D), alebo naopak prítomnosťou (mikróby) môže vyvolať ochorenie
3.) prostredie: a.) vnútorné –(znížená imunita po prekonanej chorobe)
b.) vonkajšie –(napr. prašné prostredie v zamestnaní)

3.) Model hrania role

ZDRAVIE – podľa tohto modelu je schopnosť človeka vykonávať svoju prácu (aj vtedy, ak má napr.
vyšetreniami zistené vážne ochorenie)
- človek je podľa neho chorý iba vtedy, ak nemôže vykonávať svoju prácu
- vykonávanie práce (ako rola človeka) je povýšené nad všetky ostatné roly (matka, otec, dcéra, syn)

4.) Adaptačný model

 každý človek sa stále adaptuje – prispôsobuje prostrediu, rôznym zmenám
 ZDRAVIE – podľa tohto modelu je stav blaha, v ktorom je človek schopný prispôsobiť sa
zmenám z vnútorného a vonkajšieho prostredia, stresorom a udržať si stabilitu, aby dosiahol
osobné a kultúrne ciele.

5.) Eudeimonistický model

 je najnáročnejší z modelov zdravia
 ZDRAVIE je podľa neho schopnosť každej osoby robiť čo chce a stať sa tým, čím chce.
 to je pohoda najvyššieho stupňa.
 ZDRAVOTNÝ STAV A ZDRAVOTNÉ NÁVYKY
Zdravotný stav ovplyvňujú:
A.) vnútorné faktory
- dedičnosť (predispozícia na určité chyby a ochorenia)
- pohlavie (napr. ICHS častejšie u mužov)
- vek (u detí častejšie infekčné ochorenia, u starších ochorenia srdca a ciev).
B.) vonkajšie faktory
- fyzikálne (žiarenie, tlak vzduchu...)
- chemické (exhaláty, čistota vody ...)
- biologické (choroboplodné zárodky)

Zdravotné návyky:
 Spôsob života človeka sa chápe ako návyky škodlivé alebo prospešné.
 K zdravotným návykom patrí: osobná hygiena (telesná čistota, ochrana organizmu pred
nepriaznivými a škodlivými vplyvmi), ale aj duševná hygiena (sebaovládanie, relaxácia,
myslenie).

ZDRAVOTNÉ UVEDOMENIE
 Vyjadruje skupinu javov patriacich do oblasti vedomia
 Zahŕňa vedomosti, uvedomenie, motívy a vôľové konanie vzťahujúce sa k podpore,
zachovaniu a obnove zdravia
 Predstavuje súbor subjektívnych faktorov, ktoré sa utvárajú v rámci vzdelania, výchovy,
presvedčenia.

Determinanty zdravotného uvedomenia:

Subjektívne determinanty zdravotného uvedomenia:
 genetické a endokrinné faktory
 typ vyššej nervovej sústavy
 morálka
 charakter
 vzdelanie
Objektívne determinanty zdravotného uvedomenia:
 prírodné prostredie

Zdravotné vedomosti:
  Sú výsledkom osvojovania si skúseností, faktov a pojmov, určitých vedeckých poznatkov,
zdravotníckych informácií v podobe pravidiel, noriem a vzorov konania, v ktorom sa
odrážajú potreby starostlivosti o zdravie
 získavajú sa edukáciou, výchovou v rodine, škole, zamestnaní, zdravotníckom zariadení
 postoj k zdraviu - kognitívny a motivačný vzťah k udržiavaniu, podpore a prinavráteniu
zdravia.

VÝCHOVA K ZDRAVIU
- je mnohostranná vzdelávacie a výchovná činnosť zameraná na vytváranie uvedomelého a
zodpovedného konania človeka so zreteľom na podporu, zachovanie a udržiavanie zdravia
(Závodná, Pedagogika v ošetrovateľstve,2005,s.57)
 Zdravotno-výchovné pôsobenie na chorých v oblasti prevencie, dispenzarizácie, diagnostiky,
liečby, životosprávy, ošetrovania, rehabilitácie, starostlivosti o obnovu zdravia a
optimálneho žitia.
 Je trvalou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti a ochrany zdravia !
 Zdravotný stav obyvateľstva v našich podmienkach nie je uspokojivý.
 Častou príčinou zhoršenia zdravia = správanie človeka.
 Z výchovného hľadiska je prioritou presvedčiť ľudí, aby prijali zodpovednosť za svoje
zdravie.
 VÝCHOVA K ZDRAVIU – je súčasťou zdravotníctva a dôležitou úlohou ošetrovateľstva.

Predmet zdravotnej výchovy:

- skúmanie:
 zdravotného stavu obyvateľstva
 vývoja vedomostí
 postojov k zdraviu
 motivácie a konania
 skúmanie vplyvu prostredia na zdravotné uvedomenie

Realizácia zdravotnej výchovy:

 Odborná činnosť všetkých zdravotníckych zariadení a zdravotníckych pracovníkov a iných
odborných pracovníkov v zdravotníctve
 Špecializovaná odborná činnosť zdravotníckych pracovníkov a iných odborných
pracovníkov úradov verejného zdravotníctva
 Súčasť výchovy a vzdelávania v iných rezortoch, masovokomunikačných prostriedkoch,
organizáciách
  Preventívne programy na podporu a udržanie zdravia

Zdravotná výchova je zameraná na zvýšenie zdravotného uvedomenia a smeruje:

 k podpore zdravia
 k upevneniu zdravia
 k obnove zdravia

SZO (WHO) – Svetová zdravotnícka organizácia vznikla v roku 1948 ako koordinátor úloh v oblasti
zdravia na celom svete.
 Jej cieľom je dosiahnuť sociálne a ekonomicky produktívny život na celom svete.
 K dosiahnutiu tohto cieľa bol vytvorený program „Zdravie pre všetkých v 21. storočí“, ktorý
nadväzuje na program „Zdravie pre všetkých do roku 2000“.

PROGRAMY ZDRAVIA
Národný program podpory zdravia
- významný dokument štátnej zdravotnej politiky štátu (1990)
Súčasťou NPPZ sú programy SZO, napr.:
 Zdravé mestá a obce
 Školy podporujúce zdravie
 Zdravé pracoviská
- vyplýva zo štátnej politiky zdravia a dokumentu WHO „Zdravie 21 zdravie pre všetkých “

ZDRAVIE 21 –Zdravie pre všetkých v 21. storočí

Ciele programu zdravie 21:
 1.Solidarita pre zdravie v Európe
 2.Rovnosť v zdraví
 3.Zdravý štart do života
 4.Zdravie mladých ľudí
 5.Zdravé starnutie
 6.Zlepšenie duševného zdravia
 7.Zníženie výskytu infekčných chorôb
 8.Zníženie výskytu neinfekčných chorôb
 9.Zníženie výskytu úrazov z násilia a nehôd
 10. Zdravé a bezpečné prostredie
 11.Zdravší život
  12.Obmedzenie škodlivosti alkoholu, drog a tabaku
 13.Miesta pre zdravie
 14.Multiodvetvová zodpovednosť za zdravie
 15.Integrované zdravotnícke odvetvie
 16.Manažment kvality starostlivosti
 17.Financovanie zdravotníckych služieb a prideľovanie zdrojov
 18.Rozvoj ľudských zdrojov a zdravie
 19.Výskum a poznanie pre zdravie
 20.Mobilizácia partnerov pre zdravie
 21.Opatrenia a stratégia zdravia pre všetkých

Ďalšie programy zdravia:

 Koncepcia rodinnej sestry
 MONIKA
 CINDI –prevencia neinfekčných chorôb
 Slovensko bez tabaku
 Zdravé deti v zdravých rodinách
 Ozdravenie životného štýlu detí s rizikom kardiovaskulárnych chorôb
 Zdravotno - výchovné pôsobenie na deti predškolského veku –Stomatohygiena
 Mám 65+ a teší ma, že žijem zdravo

Nástroje využívané v preventívnych programoch

 Edukácia a zdravotná á výchova
 Poradenstvo
 Publikačná činnosť
 Kongresy, konferencie,
 Workshopy , semináre
 Verejné kampane

VÝCHOVA
Cieľavedomý, zámerný proces – vlastný len ľudskej spoločnosti, v ktorom sledujeme, aby si vychovávaní
nielen osvojili určité poznatky, ale aby sa u nich vyvíjali návyky.
V širšom zmysle zahŕňa všetky procesy vytvárajúce osobnosť, v užšom zmysle hovoríme o vzdelávaní.
Starší autori definovali výchovu ako vplyv generácií na osoby nezrelé, ako odovzdávanie a prenášanie
skúseností
Ciele a obsah výchovy:
CIEĽ VÝCHOVY– formovanie vzťahu človeka k spoločnosti, prírode a k sebe samému.
Uskutočňuje sa 2 formami:
1.) FUNKCIONÁLNE PÔSOBENIE – nie je zámerné, ale jeho zámernosť sa premieta do ľudského
konania (napr. starostlivosť matky o dieťa – matka nesleduje priamo výchovné ciele, ale do jej interakcie
s dieťaťom sa napriek tomu premieta cieľavedomosť ľudského konania)
 niekedy môže byť silnejšie ako zámerné pôsobenie, najmä ak je na nízkej úrovni
 vychádza z objektívnej reality a je prirodzené
2.) INTENCIONÁLNE PÔSOBENIE –je zámerné.
 Na formovaní človeka sa podieľajú obidve formy pôsobenia.

OBSAH VÝCHOVY: odvodzuje sa od jej cieľov

= sú to konkrétne vedomosti, zručnosti, návyky a vlastnosti, ktoré si má vychovávaný v priebehu výchovy
osvojiť

Formy, metódy, zásady a prostriedky výchovy:

Forma výchovy - konkrétna podoba, v ktorej sa obsah dostáva k obyvateľstvu.
Zahŕňa nielen metódy, pomôcky ale aj organizačné usporiadanie.
Formy výchovy:
 A.) INDIVIDUÁLNE
 B.) KOLEKTÍVNE
Metódy výchovy:
 Napr. SITUAČNÉ METÓDY, VYSVETĽOVANIE, PRESVIEDČANIE, HODNOTENIE,
PRÍKLAD, POCHVALA A TREST.
Zásady výchovy- sú najvšeobecnejšie zákonitosti výchovného procesu:
Zásada:
 CIEĽAVEDOMOSTI, SYSTÉMOVOSTI A POSTUPNOSTI VÝCHOVNÉHO PROCESU
 AKTÍVNOSTI
 INDIVIDUÁLNEHO PRÍSTUPU A PRIMERANOSTI VEKU
 SPÁJANIA TEÓRIE S PRAXOU
 JEDNOTY POŽIADAVIEK A VÝCHOVNÝCH VPLYVOV
 Zásady a prostriedky výchovy
Prostriedky výchovy: základné činnosti vychovávaných. Počas nich sa uskutočňuje proces ich
formovania:
 VYUČOVANIE A ROZMANITÉ ČINNOSTI MIMO VYUČOVANIA
 VÝCHOVNÉ PÔSOBENIE KOLEKTÍVU
 VPLYV KOLEKTÍVU, JEHO AKTIVITA
  VLASTNÁ SEBAVÝCHOVA A AKTIVITA
 VZŤAH VYCHOVÁVATEĽA A VYCHOVÁVANÉHO
VYCHOVÁVATEĽ - hlavný článok vo výchove (učiteľ, výchovný poradca, logopéd, sestra, lekár,
rodič).
 Vo výchovno – vzdelávacej činnosti dochádza k vzájomnej interakcii: vychovávateľ –
vychovávaný.
 Jedným z najvýraznejších činiteľov vo výchove je osobnosť vychovávateľa (výrazný
motivačný činiteľ, obľúbenosť, objektívnosť, autorita – podrobenie sa výchovnému
pôsobeniu. Nízka autorita = vychovávateľ nezanechá stopu).
 Vlastnosti osobnosti vychovávateľa ovplyvňujú klímu v kolektíve (Nadmerná prísnosť =
strach, napätie, neiniciatívnosť vychovávaných. Prílišná benevolencia = porušovanie
disciplíny).

Vnútorné a vonkajšie podmienky výchovy:

Aby bol dosiahnutý cieľ výchovy, je potrebné poznanie jej podmienok, za akých sa bude realizovať:
1.) VNÚTORNÉ: telesný a duševný stav vychovávaného (vek, individualita)
2.) VONKAJŠIE:
a.)prostredie (škola, rodina, nemocnica)- priestor, farba, teplota...
b.) atmosféra- krátkodobé javy a vzťahy podmienené momentálnou situáciou
c.) klíma – dlhodobejšie sociálne vzťahy, nemení sa tak rýchlo. Možno ju budovať v pozitívnom zmysle
(pracovisko – rôzne techniky na zlepšenie sociálnych vzťahov).

Základnou sociálnou skupinou, ktorá ovplyvňuje výchovu a vzdelávanie každého jedinca je rodina.

Význam výchovy v profesii sestra

Sestra – pomáha pacientom, rodinám a skupinám pri dosahovaní ich fyzického, mentálneho a
spoločenského potenciálu v kontexte prostredia, v ktorom žijú a pracujú.
Profesia sestry sa musí vyznačovať :
 Súborom vedomostí, zručností a schopností
 Komunikatívnou a sociálno – interakčnou spôsobilosťou
 Intrapersonálnou a interpersonálnou spôsobilosťou
 Zmyslom pre službu verejnosti
 Etickým prístupom, oddanosťou práci a pacientom
 Prijímaním zodpovednosti za výkon činností a dodržiavanie štandardov
 Autonómiou rozhodnutí vo vybraných oblastiach vlastnej pracovnej činnosti
 Aplikáciou výsledkov výskumu a teórie v praxi
  Spôsobilosťou permanentne hodnotiť svoju prácu (sebareflexia)
 Dôverou jednotlivých pracovníkov v tíme
 Organizácia výchovnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach
 Sestry na všetkých úrovniach poskytovania zdravotnej starostlivosti ovplyvňujú zdravie
pacientov.

Zdravotná starostlivosť sa poskytuje ako:

 A.) neodkladná – ohrozenie života/zdravia
 B.) primárna
 C.) sekundárna
 D.) terciárna

Edukačné činnosti sestry v primárnej zdravotnej starostlivosti

Primárna zdravotná starostlivosť – sa realizuje v zdravotníckom zariadení, v domácnosti, v komunite.
Cieľom edukačných činností sestry je: dosiahnuť u ľudí čo najvyššie zdravotné uvedomenie,
zodpovednosť za svoje zdravie:
 Poskytovanie inštrukcií, edukácia v oblasti zdravia
 Výchova k rodičovstvu
 Podpora a ochrana zdravia, očkovanie
 Prevencia výchovných problémov v rodine
 Poskytovanie základných sociálno – právnych rád v starostlivosti (napr. o deti, starých ľudí,
hendikepovaných).

Edukačné činnosti sestry v sekundárnej zdravotnej starostlivosti

Sekundárna zdravotná starostlivosť - zahŕňa preventívnu, diagnostickú, liečebnú a dispenzárnu
starostlivosť.
Edukačné pôsobenie sestry je zamerané na akútne a chronicky chorých.
Ciele:
• zabrániť vzniku komplikácií a prechodu do chronicity.
• dosiahnuť správanie pacienta v súlade s liečebnými a ošetrovateľskými postupmi.

Edukačné činnosti sestry v terciárnej zdravotnej starostlivosti

Terciárna zdravotná starostlivosť – nadväzuje na sekundárnu, zahŕňa najmä ošetrovateľskú,
rehabilitačnú, kúpeľnú, psychologickú starostlivosť.
Cieľ: predchádzať dlhodobej nesebestačnosti.
Edukačné pôsobenie sestry: úprava životosprávy, utužovanie medziľudských vzťahov, podpora k
nezávislosti.
Ciele zdravotnej výchovy:
1.) KOGNITÍVNE – POZNÁVACIE – aby pacient vedel na základe špecifických informácií a
vysvetľovania ako konať (napr. uvedomovanie si hodnoty zdravia)
2.) AFEKTÍVNE – CITOVÉ – zamerané na postoje, presviedčanie, názor, prípadne ich zmenu (ide o
skúmanie citov a uvedomovanie si ich vzťahu k vlastnému zdraviu)
3.) BEHAVIORÁLNE – PODNECUJÚCE KONANIE – zamerané na získanie spôsobilostí a
maximálnych zručností (napr. naučiť sa zostavu cvikov a pravidelne ju vykonávať).
Pri uplatňovaní cieľov ide väčšinou o ich kombináciu. Dôležitá je primeranosť cieľa pre pacienta.

Prístupy - prostriedky zdravotnej výchovy

1.) MEDICÍNSKY PRÍSTUP - zahŕňa lekárske intervencie.
Jeho cieľom je zabezpečiť odpútanie pacienta od choroby a problémov označovaných medicínskymi
termínmi (napr. ochorenie srdca, rakovina) Zo zdravotnej výchovy sa používa napr. metóda
presviedčania, povzbudzovania, autoritatívna metóda (napr. odporúčanie mužom v strednom veku merať
si pravidelne TK, ženy samovyšetrovanie prsníkov, rodičia – očkovanie detí)
2.) PRÍSTUP ZMENY SPRÁVANIA – nasmerovanie zdravotnej výchovy tak, aby ľudia menili svoje
správanie a osvojili si zdravý životný štýl (napr. starostlivosť o chrup, dostatok pohybu...).
Využíva najmä metódu presviedčania.
3.) ZDRAVOTNO-VÝCHOVNÁ ČINNOSŤ - ide o aktívnu činnosť sestry, ktorá identifikuje potreby a
rozhoduje o spôsobe riešenia. Očakáva sa rozvoj vedomostí a zručností pomáhajúcich k zdravému
životnému štýlu.
4.) PRÍSTUP ZAMERANÝ NA PACIENTA – práca sestry orientovaná na pacienta tak, aby si sám určil
postupy starostlivosti o svoje zdravie.
5.) SOCIÁLNA ZMENA – má za cieľ zmenu prostredia. Často si vyžaduje až politické zmeny.

Zdravotná výchova, zdravotná kultúra, zdravotné uvedomenie

1.) ZDRAVOTNÁ VÝCHOVA:
 Zaoberá sa celým človekom (zahŕňa fyzické, duševné, sociálne, emocionálne, duchovné a
spoločenské aspekty).
 Je to celoživotný proces, ktorý trvá od narodenia až po smrť a pomáha ľuďom meniť sa,
prispôsobovať sa vo všetkých štádiách choroby a zdravia.
 Zameriava sa na ľudí v každom štádiu zdravia a choroby- od úplne zdravého až po
chronicky chorého alebo postihnutého človeka s cieľom maximalizovať jeho predpoklady
pre zdravý život.
  Zameriava sa na jednotlivcov, rodiny, skupiny a komunity.
 Vedie ľudí k tomu, aby si vedeli pomôcť sami.
 Využíva širokú škálu metód, zahŕňa formálnu aj neformálnu edukáciu.
 Má rad cieľov, poskytuje informácie, mení postoje, správanie, zabezpečuje sociálnu zmenu.
 Zdravotná výchova, zdravotná kultúra, zdravotné uvedomenie
2.) ZDRAVOTNÁ KULTÚRA:
 Hlavná forma zdravotnej výchovy.
 Je výsledkom spoločenskej činnosti, ktorá súvisí so zdravím.
 Utvára sa v závislosti od dosiahnutého stupňa lekárskej vedy a zdravotníctva.
 Dosiahnutá úroveň kultúry sa prejaví v spôsobe života ľudí, v ich aktivite na udržiavaní
zdravia.
 Zdravý spôsob života – je uvedomené správanie zamerané na uchovanie zdravia, pracovnej
schopnosti a dlhovekosti.
3.) ZDRAVOTNÉ UVEDOMENIE:
- zahŕňa viac zložiek:
 A.)určitý stupeň zdravotných vedomostí u jednotlivcov, rodín, skupín, komunít (sú to
poznatky nevyhnutné na ochranu vlastného zdravia)
 B.) konkrétne konanie jednotlivcov, rodín, skupín, komunít (predchádzanie chorobám,
úrazom, zdravotné zručnosti)
 C.)spôsob ako a čím prispieva každý občan ku kolektívnej ochrane zdravia (zapájanie sa do
boja proti škodlivým návykom, ozdravenie nášho života, prevencia rozširovania nákaz,
najvyššia forma kolektívnej ochrany – práca v dobrovoľníckych organizáciách – SČK...)
 Metódy, formy a prostriedky zdravotno-výchovného pôsobenia
Všeobecná metodika ZV – teoretický základ, všeobecné zákonitosti ZV
Špeciálna metodika – aplikuje poznatky všeobecnej teórie ZV na špeciálne ciele jednotlivých
medicínskych odborov (napr. pediatrie, geriatrie...)
Prostriedok ZV – každé konkrétne opatrenie, ktoré pomáha dosiahnuť zdravotno-výchovný cieľ (napr.
plagát, beseda)
Forma ZV – je konkrétna podoba, v ktorej sa obsah dostáva k ľuďom (metódy, pomôcky, organizácia
okolia...)
Metóda – premyslený postup pri odovzdávaní vedomostí.

Metódy zdravotnej výchovy

I. podľa objektu ZV pôsobenia:
1. METÓDY INDIVIDUÁLNEHO PÔSOBENIA – individuálny rozhovor, konzultácia, telefonický
poradca...
2. METÓDY SKUPINOVÉHO PÔSOBENIA –prednáška, , diskusia, beseda, klubové stretnutia (tu
môže sestra využiť formy ako):
Výmena názorov – voľný priebeh názorom a nápadom k danej téme. Sestra uvedie problém a nabáda
pacientov, aby vymysleli čo najviac riešení.
Inscenovanie - pacienti sú vyzvaní, aby zahrali inú úlohu, ako je ich vlastná- na zobrazenie reálnej
situácie pre spoznanie svojich pocitov a myšlienok.
Konštruovaná činnosť – simuluje skutočnú udalosť v prostredí kontrolovanom sestrou. Pacienti sa učia o
sebe a svojich schopnostiach.
3. METÓDY HROMADNÉHO PÔSOBENIA –tlač rozhlas, televízia...sú zamerané na širší okruh ľudí.

II. podľa formy pôsobenia ZV:

1. METÓDY HOVORENÉHO SLOVA – najčastejšie, najbežnejšie, najpresvedčivejšie, použiteľné
kdekoľvek, obmeniteľné podľa potrieb jednotlivcov.
Aby boli účinné, - dôležitý je prejav sestry:
- hovoriť spisovne, bez používania vulgarizmov
- vyjadrovať sa zrozumiteľne, v kratších vetách
- vyvarovať sa latinských odborných výrazov
- dbať na primeranú rýchlosť prednesu
- vyslovovať zreteľne
- zdôrazňovať významnejšie slová primeranou
gestikuláciou
- udržiavať vizuálny a slovný kontakt, overovať si reakcie
Metódy hovoreného slova sa delia na:
A. monologické – prednáška, výklad
B. dialogické – individuálny rozhovor, beseda

2. METÓDY TLAČENÉHO SLOVA

- výhoda ovplyvňovania veľkého počtu obyvateľstva pomocou textu
- je pracnejšia a drahšia.
Patria sem:
Heslo – najstručnejšia, ale najnáročnejšia forma tlačeného slova. Jediná forma kde možno použiť zákaz
alebo príkaz. Ide o vtipné, výstižné, nové vyjadrenie. Býva na plagátoch, papierových pohároch,
bilbordoch, obrúskoch, nafukovacích loptách...
Leták – lístok, skladačka, zošit
Článok
Brožúra – menšia kniha
Kniha – napr. Praktický lekár v domácnosti, Naše dieťa...

3. METÓDY PRIAMEJ SKÚSENOTI A NÁZORNÝCH POMÔCOK A METÓD

Patria sem:
Metódy predvádzania skutočných predmetov a javov
Metódy realistického zobrazenia predmetov a javov (napr. fotografie, film)
Symbolické zobrazenie (napr. kresba, model, nálepky, odznaky, záložky do kníh, vystrihovačky,
obrázky)
Múzejníctvo, výstavníctvo, nácvik zdravotných zručností
Predvádzanie je vhodné ak chceme naučiť pacientov novú činnosť, alebo majú pomáhať pri výkone. Prvé
predvedenie musí byť bezchybné a dôkladné.

Zdravotná výchova v primárnej, sekundárnej a terciárnej zdravotnej starostlivosti

Zdravotno-výchovné pôsobenie je zamerané na zdravých i na chorých.
1. PRIMÁRNA ZDRAVOTNÁ VÝCHOVA – zameraná na prevenciu.
 súčasť práce praktického, zubného lekára a sestry, gynekológov, pôrodných asistentiek,
farmaceutov.
Činnosti: preventívne prehliadky, očkovanie
 Zacielená najmä na deti a mládež (hygiena, antikoncepcia, ochrana pred chorobami a
úrazmi)
 Realizuje sa tiež v poradenských centrách v štátnych zdravotných ústavoch (základné alebo
špecializované)
 Linky zdravia, anonymné telefonické poradenstvo (problematika AIDS, prevencia závislostí
- gamblerstvo, drogy...)
 Zdravotná výchova v primárnej, sekundárnej a terciárnej zdravotnej starostlivosti
2. SEKUNDÁRNA ZDRAVOTNÁ VÝCHOVA – nadväzuje na výchovu zdravých ľudí.
 Je to výchova a vzdelávanie pacientov o ich zdravotnom stave a správaní pri narušení
zdravia.
 Pri ochorení dopĺňa vedomosti pacienta tak, aby ich vedel použiť v konkrétnom prípade.
 Najvhodnejšou metódou je priamy osobný (individuálny alebo skupinový) kontakt
sestry/zdravotníckeho pracovníka s pacientom.
 Zdravotná výchova v primárnej, sekundárnej a terciárnej zdravotnej starostlivosti
3. TERCIÁRNA ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ
– zaoberá sa výchovou pacienta a jeho rodinných príslušníkov.
 Zameriava sa na to, ako využiť zostávajúci potenciál pre zdravý život, vyhnúť sa utrpeniu,
komplikáciám, obmedzeniam.
  Je náplňou kúpeľných liečební, rehabilitačných programov.

Zdravotná výchova v jednotlivých obdobiach života človeka a vybraných skupinách

obyvateľstva
 Rodičia, učitelia, vychovávatelia – zodpovedajú za rozvoj zdravotnej uvedomelosti detí.
 Zdravotnícky pracovník – je poradcom, učiteľom a vychovávateľom v otázkach zdravia
obyvateľov.

Dojčenský a batolivý vek: primárna úloha – rodič.

 Detskí pacienti sa rýchlejšie adaptujú na nemocničné prostredie, náročná je spolupráca pri
niektorých výkonoch (napr. podávanie liekov).
 Sestra musí zvoliť vhodný typ komunikácie a presviedčania
Predškolský vek: dieťa sa chce učiť
- ZV – orientovaná na nácvik zručností, hygienických návykov, racionálnu výživu, starostlivosť o chrup,
pobyt v prírode.
Výchovné metódy: hra, vysvetľovanie, príklad, odmena a trest...
Školský vek: odpútavanie od rodičov, orientácia na školu.
 Schopnosť sebakontroly, ale i nesmelosť v citovej oblasti
- ZV – ochrana pred negatívnymi vplyvmi (drogy, alkohol, fajčenie...)
Adolescencia: formovanie osobnosti, trvalejšie záujmy, sebahodnotenie, začleňovanie do spoločnosti.
-ZV – ohľad na autonómnosť osobnosti
Mladý dospelý, stredný vek:
 nezávislosť, ochorenia neberú vážne, v strednom veku už väčšinou uvedomovanie si
možných dôsledkov nesprávneho životného štýlu.
- ZV – objasňovanie, presviedčanie, argumentácia, príklad.
Starší dospelý vek:
 pri vhodnej motivácii – nové postupy udržania zdravia a samostatnosti.
 rodina, životný partner – hlavný zdroj starostlivosti a pomoci, neskôr stále viac zdravotná
starostlivosť.
 horšia adaptácia na nové prostredie, depresívne správanie, pasivita.
- ZV – prihliadať na zhoršenú pamäť, pohyblivosť, zmysly a reakcie. Vhodné sú alternatívne metódy.

Špecifiká zdravotnej výchovy v ambulantnej a lôžkovej časti zdravotníckych zariadení

AMBULANTNÁ LIEČBA: pacient je pod výchovným vplyvom zdravotníckych pracovníkov iba
dočasne. Väčšinu času trávi doma alebo v zamestnaní.
 ZV: zistenie, či je možné dodržiavanie určených zásad vo voľnom čase.
  Nabádanie k vyššej aktivite – hlavná starostlivosť o zdravie je v ich rukách.
 Sestra iba dopĺňa a usmerňuje, pacient sám vyvíja aktivitu.

DOMÁCE OŠETRENIE: pacient je vo svojom prostredí (priaznivý/nepriaznivý dopad).

 ZV: orientovaná na pacienta i na jeho rodinu
 Sestra dáva rady, demonštruje (úprava prostredia, režim dňa, užívanie liekov...)

NEMOCNIČNÁ LIEČBA: pacient je v neznámom prostredí, zvyklosti, režim dňa – narušené.

 ZV: správanie chorého v súlade s liečebnými a ošetrovateľskými postupmi (liečebný režim,
diétne opatrenia, príprava na vyšetrenie, priebeh výkonov, aktivizácia, používanie
zdravotníckych pomôcok...).

Zdravotná výchova v ošetrovateľstve

Ošetrovateľstvo využíva poznatky z pedagogiky pri edukácii pacientov a sestra tu plní úlohu pedagóga.
Dospelý človek má už relatívne pevné návyky a zlozvyky, je vybavený rôznymi informáciami o zdravom
životnom štýle.
Častý býva rozpor medzi zdravotným vedomím a chovaním, najmä u tých, ktorí by mali ísť mládeži
príkladom (napr. fajčenie u zdravotníkov, učiteľov...)
Zdravotná výchova v našich podmienkach je rozvinutá, ale u pacientov objavujeme často nedostatok
vedomostí o ich zdravotnom stave.

Edukácia – širšie chápaný proces výchovy a vzdelávania.

Druhy cieľov edukácie:
1.) kognitívne – „vedieť“ – poskytovanie informácií, vysvetľovanie (pacient má porozumieť a zlepšiť si
znalosti)
2.) afektívne- „cítiť“ – objasňovanie postojov, presvedčenia, hodnôt pacienta
3.) behaviorálne – „konať“ – získanie zručností niečo vykonať

Vo vedomostiach pacientov o ich chorobe prevládajú negatívne skúsenosti: varovania, zákazy, riziká.
Pôvodcom môže byť aj nevhodná interakcia pacient – zdravotník – nedostatočné poskytovanie aj
pozitívnych informácií.

Poučovanie a výklad – nevhodné metódy v ZV dospelých pacientov. Vhodné zvoliť argumentáciu

negatívnych dôsledkov porušovania zdravého životného štýlu – „Memento mori“(dosl. preklad z lat.-
“Pamätaj, že zomrieš“),- silný impulz k radikálnej zmene životného štýlu podnietený často príkladom
smrti blízkej osoby (napr. kamarát fajčiar – karcinóm pľúc). Otázna je trvalosť týchto zmien – úloha
zdravotníkov – systematickosť ZV.

Zdravotná výchova v ošetrovateľstve – predpoklady a osobnosť edukátora

Osobnosť edukátora:
 všeobecné, odborné, pedagogické vlastnosti – úsilie prospieť vychovávaným.
 celkový vzhľad, upravenosť, spôsob reči, chôdza (sestra má byť pre chorého osobnosťou a
príkladom).
Predpoklady edukátora:
 vytvorenie dobrého pracovného kolektívu (pacient získa istotu o kvalitnej a komplexnej
ošetrovateľskej starostlivosti)
 nadviazanie kontaktu s pacientom, získanie si jeho dôvery
 vytvorenie kladného postoja chorého k liečbe a pokynom zdravotníkov

Výchova a vzdelávanie ako súčasť ošetrovateľského procesu

Edukácia v ošetrovateľstve:
A.) základná – pacient nemá o danej téme žiadne informácie
B.) reedukačná – „pokračujúca“ – pacient má vedomosti, ktoré treba doplniť, resp. opraviť
C.) komplexná – v rámci edukačných kurzov, prednášok na určitú tému

Edukačný proces
- Neoddeliteľná súčasť ošetrovateľského procesu
- Edukačné pôsobenie sestry sa začína väčšinou až po realizácii základných krokov
ošetrovateľského procesu

Fázy edukačného procesu:

1.) POSUDZOVANIE: pred začatím samotnej edukácie sa sestra zameriava na zistenie týchto
skutočností:
 určenie potreby pacienta získať vedomosti a zručnosti, alebo zmeniť svoje postoje a
správanie
 zistenie dôležitých údajov o pacientovi potrebných pre úspešnú realizáciu výchovy ku
zdraviu (vek, vzdelanie, mentálna úroveň, názory na zdravie, fyzická zdatnosť (sluch, zrak),
pohotovosť učiť sa, motivácia, prípadné prekážky v učení)
 zistenie množstva, kvality a správnosti vedomostí/ zručností, ktoré už pacient o danej
problematike má.
2.) DIAGNOSTIKA: všetky ošetrovateľské diagnózy, ktoré stanovuje sestra vzhľadom na potreby
pacienta niečo sa naučiť, patria do kategórie „Nedostatok vedomostí/zručností“ o niečom. (napr.
Nedostatok vedomostí o spôsobe života/prevencii chorôb/diéte/plánovaných vyšetreniach/aplikácii
liekov/ošetrovaní rán...)
3.) PLÁNOVANIE: pozostáva z troch krokov:
 Určenie priorít edukácie
 Určenie potreby sa niečo naučiť
 Stanovenie krátkodobých a dlhodobých cieľov edukácie, ktoré musia byť realistické.
Cieľ: zvýšiť úroveň vedomostí
Pri stanovovaní cieľov musíme zvážiť:
 výber obsahu edukácie (je vhodné si rozčleniť daný obsah na viac častí a časovo ho
rozplánovať).
 výber vhodnej formy edukácie (individuálna/ skupinová)
 výber vhodnej metódy edukácie (mimoriadne závisí od nej úspešnosť edukácie – napr.
presviedčanie, vysvetľovanie...)
 výber prostriedkov edukácie (pomôcok, ktoré pri edukácii môžeme použiť)
4.) REALIZÁCIA: samotná realizácia zdravotno-výchovného pôsobenia na základe edukačného
plánu, ktorý môže sestra aktívne meniť za dodržiavania určitých zásad.
Zásady realizácie edukácie:
 Nadviazať s pacientom primeraný kontakt
 Dať pacientovi najavo, že máme o neho záujem
 Pripraviť vhodné prostredie
 Realizovať edukáciu vo vhodnom čase
 Motivovať pacienta k učeniu
 Aktivizovať pacienta počas celej edukácie
 Zvoliť primerané tempo
 Fázy edukačného procesu
 Nezaťažovať pacienta naraz veľkým množstvom informácií
 Nepoužívať odbornú terminológiu
 Dôraz na spätnú väzbu
 Čo najviac opakovať
 Používať vhodné učebné pomôcky
 Vyjadriť pacientovi uznanie
 Rešpektovať odlišné názory pacienta
 Zapojiť do edukácie aj rodinu (ak je to možné)
 Po ukončení edukácie poskytnúť letáky, brožúry, vhodnú literatúru
5.) VYHODNOTENIE:
- zhodnotenie stanovených cieľov sestrou aj pacientom.
Pre sestru, ktorá v role edukátorky začína, je vhodné, aby si celý edukačný proces vypracovala písomne.

DOKUMENTÁCIA činností zdravotno – výchovného pôsobenia

Dokumentácia je základom vyučovacieho procesu, lebo poskytuje právny záznam o vykonanej inštruktáži
a je prístupná pre iných členov ošetrovateľského tímu.
Záznam musí obsahovať to, čo pacient dosiahol.
Na jeho vypracovanie slúžia učebné záznamy pacienta a poznámky sestry.
Výchova k zdraviu v jednotlivých oblastiach
Plánované rodičovstvo
Uplatnenie slobodnej voľby mať, alebo nemať deti ako aj princíp slobodného rozhodnutia o počte a čase
ich narodenia prostredníctvom antikoncepcie a iných metód kontroly pôrodnosti.
V literatúre – delenie plánovaného rodičovstva: - pozitívne a negatívne plánované rodičovstvo
Pozitívne plánované rodičovstvo – činnosti a opatrenia partnerov, aby mali vlastné dieťa + starostlivosť
o neplodné páry.
Negatívne plánované rodičovstvo – opatrenia na zabránenie nežiaducej tehotnosti – antikoncepcia.
Výchova k plánovanému rodičovstvu v slovenskej republike:
 cielená výchova a vzdelávanie od najútlejšieho veku dieťaťa
 interdisciplinárny prístup: pedagógovia, zdravotnícki pracovníci (lekári, sestry, pôrodné
asistentky, verejní zdravotníci), psychológovia, sociológovia, aktivisti občianskych združení
a organizácií zaoberajúcich sa rodinou...
 U nás prijatá Koncepcia výchovy k manželstvu a rodičovstvu MŠ SR v roku 1998
(platná pre školy) s cieľom vychovávať sociálne, morálne a emocionálne zrelé osobnosti
schopné konať a správať sa v súlade s etickými normami a hodnotami danej spoločnosti vo
svojom sexuálnom, manželskom a rodinnom živote.

Kresťanské chápanie výchovy k manželstvu a rodičovstvu:

 SR – krajina s výraznou kresťanskou orientáciou
 rozdiely potrebné rešpektovať v rámci ZV (pacienti, širšia verejnosť)
 významná orientácia na prípravu na manželstvo a rodičovstvo (vernosť)
 nespochybniteľné právo plodu na život (odmietanie interrupcie)
 v sexualite zdôrazňovaný „plodivý“ aspekt, sexuálna abstinencia do uzavretia manželského
zväzku, prírodné zákony nemôžu byť v rozpore s Božími zákonmi
 nesúhlas s homosexualitou, neverou a všetkými formami antikoncepcie okrem prirodzených
metód
  ťažisko ZV – rodinné prostredie a náboženská výchova

Výchova k manželstvu a rodičovstvu v znevýhodnených a marginalizovaných skupinách

 radíme sem: sluchovo, zrakovo, telesne a mentálne hendikepované deti a mládež a deti a
mládež rómskych komunít.
 ZV: dôraz (najmä v rómskych komunitách) na prevenciu predčasného pohlavného života,
tehotenstva u mladistvých dievčat, promiskuity, návykových látok.
 nevyhnutná je spolupráca s rómskym asistentom.
 problematická oblasť – sluchovo postihnutí – minimálny prísun informácií vzhľadom k ich
zdravotnému postihnutiu.

Podpora zdravia v rodine

 rodina - prirodzená sociálna skupina, ktorá významne ovplyvňuje fyzický, psychický a
sociálny vývin jedinca
 prvá skupina, ktorej členom sa stáva človek hneď po narodení
 jej členovia sa riadia ustálenými vzormi správania a každý plní určitú sociálnu úlohu
Základné funkcie rodiny:
1.) Emocionálna – poskytuje starostlivosť, istotu, citovú oporu, bezpečnosť a ochranu.
2.) Ochranná – je súčasťou emocionálnej, ekonomickej a výchovnej funkcie. Ide o ochranu jedinca pred
ochoreniami, úrazmi, psychickými, citovými, sociálnymi a ekonomickými problémami.
3.) Výchovná – utvára charakterové a citové vlastnosti, zahŕňa aj vzdelávací proces a prípravu na
povolanie.
4.) Ekonomická – zabezpečenie príjmu rodiny na základné potreby, šport, kultúru, oddych, vzdelávanie a
pod.
5.) Biologická/reprodukčná – zahŕňa sexualitu a reprodukciu.

Typy rodín:
1.) Primárna (nukleárna/tradičná) – otec, matka, deti (ktorí plnia typické roly)
2.) Rozšírená – rodičia, deti, prarodičia, iní príbuzní.
3.) Rodina s jedným rodičom – následok rozvodu, úmrtia, dobrovoľného odchodu jedného rodiča.
4.) Pestúnska – v prípade dysfunkčnosti, závažných problémov/neexistencie pôvodnej rodiny dieťaťa
5.) Rodina s duálnou kariérou rodičov – obaja rodičia pracujú z vlastnej vôle alebo nevyhnutnosti.
6.) Zmiešaná rodina – osoba s deťmi/dieťaťom uzavrie manželstvo.
7.) Kohabitačná rodina – heterosexuálne/homosexuálne páry žijú v partnerskom zväzku bez uzavretia
manželstva.
Špecifické typy rodín, ktoré nie sú uznané zákonom: homosexuálna, polygamná rodina.
Zdravotná výchova zameraná na rodinu:
Podľa medzinárodného výskumu európskych hodnôt si 93% Slovákov myslí, že na to, aby bolo dieťa
šťastné, potrebuje domov, v ktorom sú obaja rodičia ...
Rodina teda na Slovensku predstavuje jednu z najdôležitejších hodnôt.
Politické a spoločenské zmeny začiatkom 90. – tych rokov 20. storočia priniesli významnú zmenu:
 skoré a takmer univerzálne manželstvo (viac ako 90% žien vstupovalo do manželstva vo
veku 22-23 rokov)
 rýchle narodenie prvého dieťaťa (asi rok po uzavretí manželstva)
 prevládanie dvojdetného modelu
 nízka mimomanželská pôrodnosť – orientácia na tradičnú rodinu
 včasné ukončenie rozširovania rodiny (takmer 90% všetkých pôrodov do 30 – teho roku
ženy)
Z hľadiska spoločnosti a politiky: motivovanie rodín: platená materská dovolenka, možnosť využívania
jaslí, mladomanželské pôžičky, samostatné bývanie...)
Postupne sa demografické správanie obyvateľstva menilo, súčasné trendy:
 pokles sobášnosti, výrazné zvýšenie veku pri vstupe do manželstva
 vzrast počtu kohabitačných rodín (spolužitie v partnerstve), bezdetných a neúplných rodín
 zníženie pôrodnosti
 zvýšenie rozvodovosti
 zníženie veľkosti rodín (vytráca sa dvojgeneračné spolužitie)
Ovplyvňujúce faktory: zvyšovanie statusu rovnoprávnosti muži – ženy, plánované rodičovstvo, zvýšená
mobilita (zahraničie), nárast počtu žien s vyšším vzdelaním, finančné nároky na zabezpečenie bývania).
 Predčasné/adolescentné matky – nedostatok vedomostí a skúseností so starostlivosťou o
dieťa
 Nedostatok vedomostí o možnostiach sociálnych zdrojov podpory (materské dávky,
príspevky pri narodení dieťaťa...)
 Nedostatok vedomostí o zdravom spôsobe života, hygienických návykoch
 Nedostatok vedomostí o škodlivosti fajčenia, alkoholizmu, užívania drog
 Zvýšené riziko infekčných ochorení, úrazov (mnohopočetná rodina žijúca vo veľmi malom
priestore)
 Nedostatočné súkromie v prípade spolužitia viacgeneračných rodín
 Neúčinná komunikácia členov rodiny
 Nedostatok času venovaného deťom (pracovná vyťaženosť rodičov, nezáujem o dieťa)
 Nadmerné využívanie elektroniky, ústup od tradičných foriem zamestnávania a zábavy detí
v rodine, nedostatočný pohyb v prírode, na vzduchu ....
 Duševné zdravie
Vymedzenie pojmu „duševné zdravie“:
 definícia zdravia podľa WHO zahŕňa i aspekt duševného zdravia (mentálneho/psychického)
 ide o viac ako len o neprítomnosť duševnej poruchy, či choroby
 presná hranica medzi duševným zdravím a duševnou chorobou nie je stanovená
 duševné zdravie je súčasťou zdravia v jeho celistvosti, umožňuje v najplnšej podobe subjektívne
prežívať a objektívne rozvíjať všetky pozitívne hodnoty života.
 WHO charakterizuje duševné zdravie ako „stav pohody (well-being), keď jedinec realizuje vlastné
schopnosti, zvláda normálnu záťaž, pracuje produktívne, úspešne a je schopný byť prospešný
spoločnosti.“
 Žucha a kol. (1997) zahŕňajú viaceré definície zdravia: „absencia psychickej poruchy/určitý
potenciál možností prekonávania konfliktných a stresových situácií v živote človeka. Stav rovnováhy
medzi jednotlivcom a prostredím.“
Faktory duševného zdravia:
1.) Rizikové:
 biologické (genetika, pohlavie, vek, nedostatok pohybu)
 psychické (osobnosť, inteligencia, postoje, motivácia, osobný rozvoj, životné ciele/nároky, nádej)
 sociokultúrne (absencia rodiny, zanedbávanie v rodine, chudoba, spoločnosťou odmietaná
etnická/kultúrna skupina, asociálne správanie, bezdomovectvo, hyperprotektívna výchova,
nezamestnanosť)
 duchovné (hodnotový systém, vierovyznanie, zmysel života)
 environmentálne (škodliviny v prostredí, nadmerný hluk, pracovné prostredie, prírodné katastrofy)
2.) Protektívne – ochranné faktory:
A.) INTERNÉ: schopnosť adaptácie, flexibilita, odolnosť proti stresu, optimistické vnímanie udalostí, vhodné
sebahodnotenie)
b.) EXTERNÉ: podpora rodiny, priateľov, zdravotníckych pracovníkov a dostupné a funkčné zdravotnícke služby.
Zdravotná výchova v oblasti duševného zdravia:
 je súčasťou podpory zdravia ako celku
 vyžaduje multiodborovú spoluprácu
 okrem zdravotníckych pracovníkov (vrátene sestry) sa na podpore duševného zdravia podieľa štát
prostredníctvom politiky, legislatívy, samospráva, zamestnávatelia, sociálni pracovníci, pedagógovia,
polícia...
Intervencie majú tri úrovne:
1.) úroveň – populácia bez ohľadu na špecifické riziká – univerzálne intervencie: prenatálna starostlivosť,
legislatíva zamedzujúca užívanie návykových látok
2.) úroveň – skupiny s vysokým rizikom – selektívne intervencie: sociálna podpora ľudí s nízkym príjmom,
krízová intervencia u ľudí počas duševnej krízy)
3.) úroveň – jednotlivci s vysokým rizikom – indikované intervencie: skríning demencie, depresie, podpora
záujmovej činnosti v starobe).
Vysokorizikový jedinec – u ktorého sú identifikované minimálne znaky a symptómy predchádzajúce duševnú
poruchu, ale nespĺňajú znaky plnej klasifikácie poruchy.