OTÁZKY NA SKÚŠKU Z GEOLÓGIE

1. Zloženie Zeme
Hlavné sféry Zeme – geosféry

- Litosféra - zemská kůra a nejsvrchnější vrstva pláště do hloubky 70-100 km

- Astenosféra – zóna plastického chování hornin v hloubkách pod litosférou do cca 400 km
- Hydrosféra – vodní obal Země, souhrn veškeré vody v kapalné formě na povrchu i pod ním

- Atmosféra – plynný obal Země – molekuly vzduchu vysledovatelné do vzdálenosti cca 460 km od
povrchu Země
- Exosféra – okolní vesmír za atmosférou

- Biosféra – zóna výskytu života na Zemi

- Antroposféra – zóna činnosti člověka, původně identická s biosférou, výrazně se ale v poslední
době zvětšuje

1
Zemské jadro

Ide o najhustejšiu časť zemského telesa umiestnenú v jeho strede (6 378 – 2 900 km). Predstavuje 16 %
objemu Zeme, ale až 32 % jej hmotnosti. Z hľadiska látkového zloženia je tvorené hlavne Fe a Ni, Cr,
ďalej S, Si, O, H alebo C.

V jadre je obrovský tlak, ktorý umožňuje existenciu stlačených a silne deformovaných silikátov, ktoré
vykazujú vlastnosti kovov. Vnútorné jadro (jadierko), ktoré je na základe šírenia P aj S seizmických vĺn* v
pevnom stave, má veľkú hustotu. Keďže vonkajším jadrom neprechádzajú S vlny, predpokladá sa jeho
tekuté skupenstvo. Hranica medzi vonkajším a vnútorným jadrom je v hĺbke 5 150 km. Kovový charakter
jadra podmieňuje vysokú elektrickú vodivosť.

Hmota tekutého vonkajšieho jadra sa v dôsledku rotácie Zeme pohybuje okolo kovového jadierka.
Usporiadaný pohyb vodivej kvapaliny spôsobuje vznik elektrického prúdu, ktorý generuje elektrické pole a
následne pole magnetické. Udržiavanie prúdenia si vyžaduje energiu, ktorej pôvod je pravdepodobne z
väčšej časti gravitačný. Zdrojmi energie by mohlo byť teplo uvoľnené rozpadom rádioaktívnych prvkov.

*P a S seizmické vlny - V rámci seizmických vĺn rozlišujeme P vlny (pozdĺžne), ktoré sú najrýchlejšie a šíria sa tuhými
(pevnými) aj kvapalnými látkami, S vlny (priečne), ktoré sa šíria pevnými látkami a nešíria sa kvapalinami a L vlny
(povrchové), ktoré sa uplatňujú najmä pri zemetraseniach a sú najničivejšie.

Zemský plášť

Zemský plášť je hrubý obal zemského jadra. Tvorí 80 % hmoty Zeme. Na základe rýchlosti šírenia
seizmických vĺn členíme zemský plášť na spodný v hĺbke 2 900 až 670 – 700 km a vrchný plášť v hĺbke 700
až 410 km (vrchná časť siaha až do hĺbky 100 km) a má výrazný vplyv na vznik a vývoj zemskej kôry – je
zdrojom jej látok. Horninu tvoriacu vrchný plášť označujeme ako pyrolit (bazalty, peridotity, eklogit). Na
chemickom zložení plášťa sa podieľajú hlavne oxidy Mg, Fe, Si, menej Al, Ca a Na.

Pod oceánmi pyrolit vystupuje v blízkosti Moho diskontinuity*, kde dochádza k vytavovaniu bazaltov. Pod
kontinentmi je vrchný plášť ochudobnený o látky, ktoré vstúpili do granitovej vrstvy kontinentálnej kôry.

Vrchnú časť vrchného plášťa, v ktorej sú horniny v plastickom stave (od 100 – 120 do 350 km), nazývame
astenosféra. Astenosféra je časť vrchného plášťa, v ktorej sa horniny v dôsledku vysokej teploty stávajú
plastickými, ľahšie sa deformujú.

*Mohorovičićova diskontinuita (skrátene aj Moho) je rozhranie medzi zemskou kôrou a zemským plášťom.

Zemská kôra

Zemská kôra je najvrchnejšia a najtenšia časť zemského telesa. Jej hrúbka sa pohybuje v intervale 5 až
150 km. Od zemského plášťa je oddelená Moho diskontinuitou, ktorá prebieha na rozhraní bázických hornín
kôry a ultrabázických hornín plášťa. Je tvorená oceánskou kôrou (5 – 10 km hrúbka) vystupujúcou na dne
oceánov a kontinentálnou kôrou (20 – 150 km hrúbka) situovanou v oblasti kontinentov

2
Oceánska kôra je budovaná od vrchu nadol sedimentami (vápence, rádiolarity, červené íly), bazaltami,
gabrami a peridotitmi. Niektoré časti oceánskej kôry, predovšetkým v oblastiach stredooceánskych
chrbtov, sú považované za prieniky materiálu zemského plášťa. Oceánska kôra neobsahuje granitoidné
horniny (horniny bohaté na kremeň)

Kontinentálnu kôru tvoria od vrchu nadol sedimenty (500 až 10 000 m hrubá vrstva), granitová vrstva
(granitoidy a metamorfované horniny) a bazaltová vrstva.

Granitová a bazaltová vrstva sú od seba oddelené tzv. Conradovou diskontinuitou. V rámci kontinentálnej
kôry rozlišujeme :

· štítové oblasti – staré odkryté jadrá kontinentov, tektonicky málo aktívne, tvorené silne
metamorfovanými horninami, prístupné priamemu pozorovaniu,

· platformy – majú kryštalické podložie, ktoré je prekryté nezvrásnenými mladšími sedimentmi,

· pásmové pohoria – so zložitou stavbou, kde sa prejavuje intenzívna tektonická aktivita (horizontálne aj
vertikálne pohyby).

3
2. Vysvetlite pojmy: subdukčná zóna a riftová zóna

Subdukčná zóna je oblasť zemskej kôry, kde dochádza na aktívnom okraji k subdukcii, teda podsúvaniu
chladnejšej oceánskej platne pod inú kontinentálnu alebo oceánsku tektonickú platňu. Prejavom
sudukčnej zóny na morskom dne je hlbokomorská priekopa (trenč). Subdukčná zóna má na povrchu mierne
zakrivený tvar, čo je spôsobené zakrivením zemského povrchu.

V oblasti subdukčných zón vznikajú dva základné modely tektonického postavenia platní s rôznym typom
zemskej kôry.

1. Systém ostrovný oblúk-hlbokomorská priekopa, ktorého príkladom sú Japonské ostrovy a za nimi

položené okrajové alebo zaoblúkové Japonské more a pod ne subdukujúca Pacifická platňa. Takéto
postavenie je typické pre subdukciu oceánskej platne pod inú oceánsku platňu a označuje sa ako
subdukcia mariánskeho typu.
2. Systém kontinentálny okraj-hlbokomorská priekopa. Jeho príkladom je napríklad východný okraj
Juhoamerickej platne s Andami, pod ktoré subdukuje platňa Nazca. Takýto typ subdukcie sa
označuje ako subdukcia čilského typu.

4
 Rift je seizmicky a vulkanicky aktívna priekopová štruktúra (zóna) v zemskej kôre,
charakterizovaná poruchami poklesového charakteru. Riftové zóny dosahujú dĺžku niekoľko
stoviek až tisícov kilometrov a šírkou od niekoľko km do stoviek kilometrov. Súbor riftov sa nazýva
riftová zóna.

Riftové zóny predstavujú oslabené zóny v zemskej kôre, na ktorých sa oddeľujú od seba pevninské
bloky a systémom zlomov v zemskej kôre môže vystupovať na povrch magma. Osové časti
oceánskych chrbtov sú teiž označované ako rifty, ale väčšinou sa pod týmto termínom chápu rifty
na kontinentoch. Oceánske a kontinentálne rifty sú na seba často napojené. Celková dÍžka
svetových riftov sa odhaduje na 60 000 km.

 riftové zóny zeme

Delenie
- vnútrooceánske – nachádzajú sa na dne oceánov (napr. Severoatlantický chrbát)
- medzipevninské – stred riftového údolia má už oceánsku štruktúru, ale na okrajoch je zachovaná
pevninská štruktúra
- pevninské – sú stále uprostred pevninského bloku a majú pevninskú, aj keď čiastočne zmenenú
kôru (ako príklad môžu slúžiť riftové zóny, ktoré prebiehajú severnou a západnou Európou,
tvoriace reťaz prelomov, riftových údolí, lineárnych štruktúr a lineárne usporiadaných bazaltových
efúzií a intrúzií)

5
3. Ktoré tektonické pohyby formovali územie Slovenska?
(Alpínske ( krieda – neogén, Neoeurópa) Neotektonické pohyby ( neogén-kvartér) – pokles Podunajskej
nížiny o 5000 m, zdvih Tatier o 2000 m

4. Vysvetlite pojmy : orogenetické pohyby, epeirogenetické pohyby a

seizmické pohyby

Orogenetické pohyby - Výrazné deformácie zemskej kôry pri kolízii litosferických dosiek (K-K, O-K, O-
O). Výsledok subdukcie alebo kolízie dosiek: napr. vznik pásmových pohorí s príkrovovou stavbou.

Orogenetické cykly, vrásnenie:

Asyntské-kadomské (proterozoikum-kambrium, Praeurópa)

Kaledónske (staršie paleozoikum, Peleoeurópa)

Hercýnske (koncom paleozoika, Mezoeurópa)

Alpínske ( krieda – neogén, Neoeurópa)

Neotektonické pohyby ( neogén-kvartér) – pokles Podunajskej nížiny o 5000 m, výzdih Tatier o 2000 m

Vývoj Európy

6
Epeirogenetické pohyby zemskej kôry - Pomalé vertikálne pohyby z. kôry, zdvihy a poklesy, postihujúce
veľké oblasti. Pozorovateľné najmä v prímorských oblastiach (zmena pobrežnej čiary, transgresia –
nástup mora na pevninu, regresia – ústup mora z pevniny)

Izostázia blokov zemskej kôry (v dôsledku nehomogenity hmoty – regionálna, globálna) po skončení
zaľadnenia v severnej Európe:

- Výzdvih – Škandinávia – pozitívna izostázia

- Pokles – Holandsko – negatívna izostázia

Seizmické pohyby - Prejav vnútornej dynamiky Zeme. Vznikajú otrasy zemskej kôry – zemetrasenia.
Premena potenciálnej energie na kinetickú. Šíria sa prostredníctvom seizmických vĺn

Typy: prírodné a antropogénne (doprava, vodné nádrže)

Prírodné:

- Endogénne (tektonické)
- Exogénne (zrútenie jaskýň)

Seizmické škály, stupnice

- Richterova škála (energetická charakteristika

magnitúdo) 0-9
- MCS – účinky zemetrasenia 12 stupňov
- MSK-64 alebo MM (u nás MSK-64)
- Európska makroseizmická stupnica EMS-98

7
5. Ktoré oblasti Slovenska vykazujú seizmickú aktivitu?
Hlavné ohniskové zóny sú v oblasti Vihorlatských vrchov, na strednom Slovensku, pri Komárne, pri
Žiline a pri Dobrej Vode a Perneku.

8
6. Základné geologické obdobia – vymenujte a vekovo ohraničte.

9
10
7. Vymenujte základné tektonické jednotky Západných Karpát.

(Základne jednotky) ^

11
8.Ktoré pohoria majú v sebe kryštalinikum Tatrika?

12
9. Vymenujte neovulkanické pohoria Slovenska.
Neovulkanity sa nachádzajú v dvoch oblastiach:

- stredoslovenskej – Pohoria Kremnické vrchy a Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Pohronský Inovec, Poľana,
Javorie, Ostrôžky, Krupinská planina, Cerová vrchovina

- východoslovenskej – Slanské vrchy, Vihorlatské vrchy

13
10.Charakterizujte flyšové a brádlové pásmo a uveďte, ktoré geomorfologické
jednotky k ním patria?
1. Flyšové pásmo

Flyšové pásmo tvorí mohutný akrečný klin s odhadovanou hrúbkou až do 7 km. Vyznačujú sa príkrovovou
stavbou a budované sú usadenými horninami kriedového, ale hlavne paleogénneho veku, v tzv flyšovom
vývoji (striedanie ílovytývh bridlíc a pieskovcov). Flyšové usadeniny vznikajú na okraji kontinentov v
predpolí ktorých panuje tektonický nepokoj. Predstavujú hlbokovodné sedimenty, ktorých podložie je
obyčajne tvorené bázickou kôrou oceánskeho typu (vzhľadom na ich vznik).

Oceánska kôra vzhľadom na svoju vyššiu mernú hmotnosť je schopná podsúvať sa (subdukovať) pod
ľahšiu kôru pevninského typu. Pri subdukcii sú sedimenty odliepané od svojho sedimentárneho podližia a
hromadia sa v podobe príkrovou (akrečného klinu) pred pevninskou kôrou.

Na slovenskom území sú jednotkami flyšového pásma tvorené pohoria: Biele Karpaty, Javorníky, Kysucké
Beskydy a Oravské Beskydy, Turzovská, Kysucká a Oravská vrchovina, Oravská magura, Čergov, Busov,
Ľubovnianska a Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy.

Vo flyšovom pásme rozlišujeme dve hlavné tektonické jednotky, ktoré reprezentujú skupiny príkrovou.
Vonkajšiu tzv. krosnenkú jednotku a vnútornú - magurskú jednotku. Magurská jednotka je presunutá na
krosnenskú jednotku.

Flyšové pásmo:

- Krosenská jednotka
- Magurská jednotka

14
2. Bradlové pásmo

Bradlové pásmo predstavuje deliaci element medzi vonkajšímy a vnútornými Západnými Karpatmi.
Bradlové pásmo predstavuje úzku zónu tiahnúcu sa v celkovej dĺžke asi 600 km od Podbranča na okraji
viedenskej panvy cez Myjavskú pahorkatinu, Považie, Biele Karpaty, Kysuce a Oravu, smerom do Poľska,
kde tvorí pohorie Pieniny. Z Pienin prechádza bradlové pásmo na východné Slovensko a pokračuje cez
Ľubovniansku vrchovinu, Čergov, Beskydské predhorie až na Ukrajinu, cez ktorú sa tiahne až do
Rumunska.

Úzka zóna bradlového pásma je na našom území najširšia v okolí Púchova, kde meria v priereze asi 20 km.
V niektorých úsekoch napríklad na východnom Slovensku sa naopak zužuje natoľko, že miestami takmer
zaniká. Súvislý pruh bradlového pásma je na našom území prerušený dvakrát a to na Orave, kde sa ponára
pod neogénne sedimenty oravsko novotargskej panvy, a na východe Slovenska, kde je prerušené
Vihorlatskými vrchmi.

Pri Zázrivej je jeho priebeh priečnymi zlomami horizontálne posunutý na juh. Tento ohyb sa často
označuje ako oravská alebo zázrivská sigmoida

Bradlové pásmo je diskontinuitou prvého rádu v

tektonickej stavbe Západných Karpát . Názov
bradlové pásmo je odvodený od charakteristickej
morfotektonickej črty, ktorými sú strmé skalné
útvary - bradlá vystupujúce nad okolitý reliéf.

Tie sú tvorené jurskými a spodnokriedovými

vápencami, ktoré erozívne vystupujú spod mäkších
slíenitých až ílovitých sedimentov vrchnej kriedy a
paleogénu.

15
11. Charakterizujte neogénne pánvy a neogénne a kvartérne vulkanity.
1. Neogénne panvy
Neogénne panvy vznikali v závere horotvorných procesov vytvárajúcich dnešný orogén Západných Karpát. Ich výplň
často dosahuje aj niekoľko km hrúbky. Tvoria ju molasové sedimenty ležiace diskordantne a transgresívne na
svojom podloží. Zastúpené sú hlavne íly, piesky, štrky, evapority, uhoľné a vulkanoklastické formácie. usadené v
morskom, brakickom, jazerno - riečnom a terestrickom prostredí.

Panvy a kotliny sú výraznými morfotektonickými štruktúrami Západných Karpát. Medzi panvy radíme štruktúrne
rozsiahle a často polyfázovo vznikajúce sedimentárne akumulácie neogénu - Viedenskú panvu, Dunajskú panvu a
Východoslovenskú panvu. Kotliny vytvárajú plošne menej rozsiahle a štruktúrne jednoduchšie sedimentárne
akumulácie neogénu často zovreté medzi pohoriami. Medzi kotliny radíme: blatniansku depresiu, rišňoveckú
depresiu, komjatickú depresiu, Trenčiansku, llavskú, Oravskú, Bánovskú, Hornonitriansku, Turčiansku, Žiarskú,
Zvolensko-slatinskú kotlina, Rožňavskú, Ipeľskú, Rimavskú a Lučeneckú kotlinu.

Veľké panvy (Viedenská, Dunajská, Východoslovenská) boli v strednom a zčasti aj vrchnom miocéne súčasťou
rozsiahleho epikontinentálneho mora. Izolácia sedimentačných priestorov od mediteránneho mora v bádene
zapríčinila postupný pokles salinity. Od panónu sa panvy stali súčasťou veľkého panónskeho jazera. V pliocéne sa od
neho postupne oddeľovali.

1. Neogénne a kvartérne vulkanity

Vulkanická činnosť v neogéne je podobne ako sedimentácia geotektonicky tesne zviazaná s procesmi
subdukcie vo vonkajších Západných Karpatoch. Petrografický a geochemický charakter vulkanitov je
priamo limitovaný charakterom subdukovanej platne a charakterom vrchného plášťa. Z geotekto- nického
hľadiska a z hľadiska následnosti vulkanotektonických procesov nie je možné separovať neogénny a
kvartérny vulkanizmus. Vo vývoji a následnosti produkcie neovulkanitov vzhľadom na geodynamický vývoj
je možné sledovať jednotlivé etapy neogénneho vulkanizmu.

Neovulkanity sa v SR nachádzajú v dvoch oblastiach:

- stredoslovenskej – Pohoria Kremnické vrchy a Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Pohronský Inovec, Poľana,
Javorie, Ostrôžky, Krupinská planina, Cerová vrchovina

- východoslovenskej – Slanské vrchy, Vihorlatské vrchy

Typy vulkanitov:

Kyslé alkalicko-vápenaté vulkanity areálneho typu

(areálny znamená veľké plošné rozšírenie) zastúpené hlavne ryolitmi, ryodacitmi a ich produktmi. Z
produktov spodnomiocénneho vulkanizmu sa na našom území vyskytujú len ich okrajové fácie v podobe
tufov (Juhoslovenská panva a Východoslovenská panva). Väčšie rozšírenie majú vrchnomiocénne (sarmat -
panón) vulkanity, ktoré tvoria aj extruzívne formy a vyskytujú sa spolu s andezitovými vulkanitmi
predovšetkým v stredoslovenskej oblasti.

16
Intermediálne alkalicko-vápenaté vulkanity areálneho typu

zastúpené hlavne andezitmi, dacitmi a ich produktami. Vekovo sú doložené hlavne zo stredného miocénu
(báden - sarmat). Tvoria najspodnejšiu časť stavby veľkých stratovulkánov (štiavnický stratovulkán,
stratovul- kán Javorie, stratovulkán Poľana). Horninovo sú zastúpené predovšetkým pyroxenickými a
amfibolickými andezitmi.

Intermediálne alkalicko-vápenaté vulkanity oblúkového typu

zastúpené hlavne bazaltickými andezitmi, ojedinele dacitmi a ich produktami. Vekovo sú doložené najmä
zo stredného miocénu (sarmat). Priestorovo sú viazané predovšetkým na východoslovenskú oblasť
(vulkanity Slánskych vrchov a Vihorlatu).

Bázické alkalické vulkanity

vystupujú len v stredoslovenskej oblasti. Vekovo (vrchný miocén - kvartér) aj geodynamicky zodpovedajú
záverečným fázam vulkanickej aktivity. Horninovo sú zastúpené predovšetkým bazaltami, nefelinickými
bazanitmi. Výskyty týchto neovulkanických hornín sú v prevažnej miere v Cerovej vrchovine. Najmladšie
produkty (nefelinické bazanity), ktorých vek je dokumentovaný na 130 000 až 140 000 rokov sa vyskytujú
pri Novej Bani (lokalita Pútikov vŕšok).

17
12. Charakterizujte jednotky Tatrika
Kryštalinikum tatrika je výsledkom hercýnskych magmatických, metamorfných a tekto-nických procesov.
Na základe dnešného stavu poznania je možné rekonštruovať hercýnsku stavbu do troch jednotiek :

- vrchná litotektonická jednotka je najviac metamorfovaná (ruly, migmatity, granitoidy) a

vystupuje predovšetkým v jadrových pohoriach,

- stredná litotektonická jednotka (ruly, svory a relikty nízkostupňových metamorfitov) buduje

prevažnú časť kryštalinika veporika,

- spodná litotektonická jednotka (nízkometamorfované bridlice) vystupuje v najjužnejších zónach

veporika.

18
13. Charakterizujte jednotky gemerika, silicika a turnaika
1. Gemerikum

Gemerikum vystupuje v rozsiahlej klenbe, ktoré geomorfologicky buduje Volovské vrchy (Spišsko-
gemerské rudohorie).

Od ostatných základných tektonických jednotiek Západných Karpát sa podstatne odlišuje horninovou

náplňou, vekom a metamorfózou (premenou). Na rozdiel od tatrika a veporika je budované hlavne nízko
metamorfovanými (premenenými) horninami prevažne staropaleozoického veku.

Hercýnska metamorfóza v gemeriku nedosiahla tak výrazný stupeň premeny ako v tatriku a veporiku a
miera premeny hornín (najnižší stupeň metamorfózy) postihla horniny gemerika aj v alpínskom období. V
gemeriku je možné vydeliť staropaleozoické podložie a jeho zväčša mladopaleozoické obalové sekvencie.

Celé gemerikum podstielajú granitoidné horniny, ktoré kontaktne metamorfujú okolité horniny a na
mnohých miestach vystupujú aj na povrch (napr. betliarsky granit, hnilecký granit, Zlatá Idka).

Doposiaľ akceptované členenie staršieho paleozoika rozlišuje dve základné skupiny - gelnickú skupinu a
rakoveckú skupinu.

Gelnická skupina buduje podstatnú časť gemerika a zároveň morfologicky zaberá podstatnú časť
Volovských vrchov. Je zložená prevažne zo sedimentov flyšovej povahy s hojnými výskytmi porfyroidov
(premenená kyslá vulkanická hornina - paleoryolit).

Rakovecká skupina sa vyskytuje predovšetkým na severnom okraji gemerika. Je charakteristická

podstatným zastúpením premenených bázických vulkanických hornín a ich produktov, menej
sedimentárnymi horninami. Predovšetkým sú to metamorfované čadiče a produkty bázického vulkanizmu
(tufy a tufity), menej metamorfované pieskovce a bridlice.

19
2. Silicikum

Silicikum je štruktúrne najvyššou tektonickou jednotkou alpínskej príkrovovej stavby vnútorných

Západných Karpát. Vystupuje ako pomerne plocho uložené príkrovovové teleso v oblasti Slovenského
krasu, Slovenského raja, Galmusu a Muránskej pianiny.

Podobne ako hronikum aj silicikum bolo v minulosti rozčlenené do celej rady čiastkových príkrovových
šupín. Vrstevný sled silicika (silického príkrovu) je od najvyššieho permu - spodného triasu po
najspodnejšiu vrchnú juru. Permské a spodnotriasové sedimenty sa vyznačujú evaporitovou
sedimentáciou, na našom území však nevystupujú na povrch. Spodný trias má vývoj podobný turnaiku a je
reprezentovaný piesčito-bridličnatým vývojom.

Pod¬statnú časť silicika však budujú strednotriasové a vrchnotriasové vápence plytkovodného charakteru
(napr. wettersteinské vápence) často s hojnými fosílnymi zvyškami. Vápence sú na mnohých miestach
Slovenského krasu ťažené. Jurské sedimenty sú zachované zriedkavo a sú typické hlbokovodnejšimi
sedimentami, ktorými sedimentácia v siliciku končí.

3. Turnaikum

Turnaikum je tektonická jednotka príkrovového charakteru vystupujúca spod silicika. Vyskytuje sa v

južnej časti gemerského pásma hlavne v oblasti Slovenského krasu. Vrstevný sled turnaika je od
vrchného karbónu po vrchný trias.

Turnaikum je charakteristické metamorfným postihom väčšiny súvrství a hlbokovodnejšími

karbonatickými fáciami v triase na rozdiel od silicika. Najcharakteristickejším členom vrstevného sledu
sú vrchnotriasové sivé rohovcové vápence a tmavé bridlice s vložkami vulkanitov a pieskovcov v strednom
triase.

20
14. Charakterizujte fatrikum, hronikum a veporikum
1. Fatrikum (Križňanský príkrov)

Fatrikum je tektonická jednotka príkrovového (alochtónneho) charakteru presunutá z rozhrania dnešného

styku veporika a tatrika. Synonymne je často označovaná ako krížňanský príkrov. Vyskytuje sa v
bezprostrednom tektonickom nadloží tatrika. Vrstevný sled obyčajne končí v najspodnejšej vrchnej
kriede (cenoman) sedimentami flyšoidnej povahy. Paleogeograficky bola sedimentačná oblasť fatrika
umiestnená južne od tatrika a jej podložie zčasti predstavovalo kryštalinikum dnešného veporika. Obalová
sekvencia severného veporika (sekvencia Veľkého Boku) predstavuje najjužnejšiu (najvnútornejšiu) zónu v
rámci pôvodného sedimentačného priestoru.

Fatrikum sa skladá z dvoch základných litofaciálne odlišných sekvencií: zliechovskej sekvencie a vysockej
sekvencie.

Zliechovská sekvencia je typická hlavne hlbokovodným faciálnym vývojom strednej jury (rádiolarity).

Vysocká sekvencia je charakteristická hlavne plytkovodnými fáciami strednej jury (krinoidové vápence).

Pre obe sekvencie fatrika sú na rozdiel od tatrika (hiát v sedimentácii) veľmi typické plytkovodné
fácie vrchného triasu (rét) a spodnej jury (hetanž), ktoré obsahujú lumachelové vápence (vápence
vytvorené výlučne z nahromadených schránok živočíchov, napr. lastúrnikov, hlavonožcov,
ramenonožcov a pod.) s hojnými fosílnymi zvyškami brachiopódov a lastúrnikov.

2. Hronikum (Chočský príkrov)

Hronikum predstavuje podobne ako fatrikum sústavu čiastkových príkrovových telies, ktoré boli
štruktúrované počas strednej kriedy z jedného faciálne rozčleneného sedimentačného priestoru.
Vyskytuje sa v tektonickom nadloží fatrika a tatrika (príp. veporika). Stratigrafický rozsah hronika je od
karbónu po spodnú kriedu. Kompletný vrstevný sled však nemáme nikde zachovaný.

Pre hronikum sú typické predovšetkým mohutne vyvinuté triasové karbonáty (vápence a dolomity). Vyššie
stratigrafické členy ako trias sa vyskytujú na severe Nízkych Tatier, v Čachtických Karpatoch a v
Strážovských vrchoch.

21
Na základe pomeru zastúpenia dolomitov a vápencov v triase boli v rámci hronika vyčlenené dve faciálne
odlišné sekvencie:

- čiernovážska sekvencia (s prevahou dolomitov)

- bielovážska sekvencia (s prevahou vápencov).

Veľmi typickým litostratigrafickým členom hronika sú vulkanity a sedimenty karbónu a permu, ktoré
tvoria hrubý horninový súbor (viac ako 2 000 m) označovaný ako ipoltická skupina (predtým melafýrová
séria).

3. Veporikum

Kryštalinikum veporika je tvorené predovšetkým viacerými často špecifickými varietami granitoidných

hornín a kryštalickými bridlicami rôzneho stupňa premeny (migmatity, ruly, svory, fylity). V kryštaliniku
veporika sú pomerne dobre zachované relikty hercýnskej tektonickej stavby. Prevažná časť kryštalinika
je tvorená strednou hercýnskou litotektonickou jednotkou a na rozdiel od tatrika tu vystupuje aj spodná
najmenej metamorfovaná hercýnska litotektonická jednotka.

Vertikálne členenie veporika vychádzalo z rôzneho pomeru zastúpenia jednotlivých typov kryštalínických
hornín a obalových sekvencií. Podľa tohto princípu bolo veporikum rozdelené (od juhu na sever) na:

- kohútsku zónu
- kráľovohoľskú zónu
- krakľovskú zónu
- ľubietovskú zónu

Jednotlivé zóny boli na seba nasunuté alebo ich oddeľovali subvertikálne uložené zlomy (napr. muránsko-
divínsky zlom, pohorelská línia). Neskôr s preukázaním alpínskej príkrovovej pozície kryštalinika prevládlo
horizontálne.

22
Obalové sekvencie veporika je možné rozdeliť na dva odlišné vývoje:

- obalová sekvencia južného veporika (federátska sekvencia)

- obalová sekvencia severného veporika (sekvencia Veľkého Boku).

Federátska sekvencia vystupuje v kohútskom a kráľovohoľskom pásme. Lemuje najjužnejší okraj

veporika a ponára sa pod gemerské pásmo pozdĺž lubeníckej línie a zároveň podstiela Muránsku planinu.
Na východnom okraji gemerského pásma t. j. v Branisku a Čiernej hore nebola doposiaľ preukázaná.

Sekvencia Veľkého Boku je prítomná hlavne v kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier.

23
15. Charakterizujte a rozčleňte magmatické horniny.
Podľa obsahu SiO2 (Oxid Kremičitý) sa vyvreliny rozdeľujú na horniny:
kyslé (obsah SiO2 -nad 65%), pre ktoré je typické to, že obsahují kremeň v podstatnom množstve. Sú to
napr. všetky granitoidy.
intermediárne (obsah SiO2-52 až 65 %), ktoré prakticky kremeň neobsahujú alebo len v nepatrnom
množstve. Bežnými intermediárnymi horninami sú syenit alebo diorit.
bázické (obsah SiO2-44 až 52 %) horniny sú bezkremenné, bohaté na tmavé minerály ako je amfibol,
pyroxen, olivín.
Ultrabázické (obsah SiO2-pod 44%) sú zložené výhradne z tmavých minerálov.

Klasifikácie založené na celkovom chemizme sú účelné len pre niektoré typy hornín, zvlášť pre vulkanity
a pre riešenie genetických problémov.

Vyvrelé (magmatické) horniny

Vyvrelé (eruptívne, magmatické) horniny vznikajú prevážne kryštalizáciou prirodzenej silikátovej

taveniny, tzv. magmy.

Delenie:

- Hlbinné, ktorých magma utuhla v litosfére pod povrchom Zeme.

- Výlevné, ktoré tuhli na zemskom povrchu.

1. Hlbinné

Kyslé vyvreliny (viac ako 65% SiO2 ) Granodiorit – hlbinná, kyslá hornina

Granit (žula), granitový porfýr, aplit, pegmatit
Intermediárne horniny (52 – 65 % SiO2 )
Syenit, granodiorit, kremenný diorit
Bázické horniny (44 – 52 % SiO2 )
Diorit, gabro, dioritový a gabrový porfýr
Granodiority sú najrozšírenejšie hlbinné vyvreliny na
zemskom povrchu a tvoria masívy nejväčších
rozmerov. Svojím vzhľadom sa veľmi podobajú
granitom, ale sú trochu tmavšie. Skladajú se
prevažne z kremeňa, plagioklasu a živca draselného
z tmavých súčástí je to nejčastejšie biotit, bežne aj
amfibol.

<- (Granodiorit)

24
2. Výlevné

Kyselé a intermediárne efuzíva (obsahujú viac než 65 %, resp. 52 % SiO2 )

Ryolit

Je výlevný ekvivalent granitu. Je to svetlá, spravidla

belavá hornina, niekedy červenavá (naružovelá) alebo
nazelenalá, celistvá alebo pórovitá s vyrastlicami
kremeňa, biotitu, živcov, v základní hmote prevláda
draselný živec nad plagioklasem, ojedinelé se
vyskytuje granát. Alkalické odrody obsahujú
alkalické živce a alkalické amfiboly.

Bázické až intermediárne vylevné horniny

Andezit

(Názov podľa pohoria Andy) Je veľmi rozšírená

vylevná hornina bázická až intermediárna, vylevný
ekvivalent dioritu. Chemické zloženie je blízke
priemernému zloženiu zemskej kôry.

Je to jedna z najrozšírenejších neovulkanických

hornín na svete. Hlavný výskyt andezitu je viazaný na
mladé pásmové pohoria. Na jeho zložení se podieľajú
predovšetkým plagioklasy, oligoklas a andezín, z
tmavých minerálov hlavne amfibol a pyroxén, menej
biotit.

Čadič

Vylevné, bázické horniny - sú prevažne tmavé,

s vysokým podielom železa a horčíka a skladajú sa
hlavne z plagioklasu, pyroxénu a olivínu. Bývajú
väčšinou jemnozrnné, kompaktné až
sklovité.

25
Ultrabazické vyvreliny - menej než 44 % SiO2

Peridotit, pyroxenit

26
16. Charakterizujte a rozčleňte sedimentárne horniny
Usadená (alebo sedimentárna) hornina je horninou, ktorá vznikla premiestnením, uložením a následným
spevnením zvetraných úlomkov (fyzikálny proces), alebo vyzrážaním z roztokov (chemický proces), alebo
usadením zvyškov biologickej aktivity (biologický proces).

Tieto tri procesy zvyčajne pôsobia v prírodnom prostredí všetky naraz, pričom charakter výsledného
sedimentu ovplyvňuje dominantný proces.

Vznik sedimentárnych hornín

ZVETRÁVANIE HORNÍN.

PRENOS - transport zvetralého materiálu rôznými transportnými činiteľmi (voda, vzduch, ľadovec) v
podobe klastických častíc alebo formou roztokov.

USADZOVANIE - sedimentácia preneseného materiálu v sedimentačných prostrediach rôzneho

charakteru.

ZPEVŇOVANIE - DIAGENÉZA.

27
Sedimentárne horniny delíme na dve veľké skupiny:

KLASTICKÉ (ÚLOMKOVITÉ) - zložené z úlomkov skôr existujúcích hornín a ich minerálov. Sú

charakterizované veľkosťou úlomkov (štrk, piesok, prach, íl).

CEMENTAČNÉ (TMELOVÉ) - zahrňajú chemogénne, biochemické a organogénne sedimenty.

Typické svojím látkovým zložením.

Chemicko - biochemické a organogénne horniny vznikli vylučovaním látok z vodných

roztokov, prípadne zo zlúčenín v priebehu zvetrávania alebo z roztokov cirkulujúcich z veľkých
hĺbok (bez ohľadu na spôsob vyzrážania – napr. vyparovaním, chemickými reakciami atď.).

Podľa chemického zloženia sa horniny tejto skupiny rozdeľujú na:

28
17. Charakterizujte a rozčleňte metamorfované horniny
Premenená hornina alebo metamorfovaná hornina je hornina, ktorá prekonala štruktúrne,
textúrne a minerálne premeny (metamorfózu), ide najmä o pôsobenie litostatického tlaku,
tektonický stres (orientované napätie), zvýšenie teploty alebo aj v dôsledku vplyvu chemicky
aktívnych roztokov (hlavne H2O) a plynov (najmä CO2), ktoré pôsobia pozdĺž styčných plôch
medzi zrnami a v intergranulárnych priestoroch.

Premenená hornina vznikla z inej, už existujúcej vyvretej, usadenej, alebo staršej premenenej
horniny.

Premenené horniny (metamorfity) - charakter a vlastnosti premenených hornín do značnej

miery závisia od pôvodnej horniny, ktorá bola premenená a stupňa premeny.

29
18. Vymenujte a začleňte horninotvorné minerály
HORNINOTVORNÉ MINERÁLY
Reprezentují základní stavební prvky z nichž se jednotlivé vyvřelé horniny skládají. Z celého velkého
množství známých minerálů má podstatný význam asi jen 20 nerostů, převážně silikátového charakteru.
Jeden minerál může mít v různých horninových vzorcích různý význam (např. olivín - je hlavním a
primárním minerálem v hornině peridotit, ale vedlejším a sekundárním minerálem v hornině bazalt).

Dělení minerálů podle důležitosti, tzn. podle množství, ve kterém se v dané hornině
nachází:

- hlavné minerály - patří zde všechny minerály pomoci nichž lze horninový vzorek zařadit do
systému a určit základní název horniny (např. 20-60% křemene, 35-90% K-živce = GRANIT);

- vedlejšie minerály - nacházejí se v hornině v menším množství než minerály hlavní; pomocí
těchto minerálů nelze určit základní název horniny, ale naopak, slouží k jeho upřesnění (např.
biotit: 20-60% křemene, 35-90% K-živce, 12 % biotit = BIOTITICKÝ GRANIT);

- akcesorické minerály - nacházejí se v hornině v množství do 4%; makroskopicky často

neviditelné; mezi nejběžnější patří zirkon, apatit, titanit, magnetit; většina těchto minerálů je
stabilních, odolných vůči zvětrávání a proto se často nachází v píscích a jiných sedimentech; v
horninách představují nejstarší složky;

Dělení minerálů podle vzniku vzhledem ke vzniku horniny:

- primárne minerály - vykrystalovaly přímo z magmatu, tzn. vznikaly se vznikem horniny;

- sekundárne minerály - vznikají přeměnou primárních minerálů silněnavětralých; mezi

nejběžnější patří sericit, chlorit, minerály skupiny serpentinitu, kalcit, apod.; často ovlivňují
zbarvení horniny (např. chlorit - do zelena);

Dělení minerálů podle barvy:

- světlé minerály - křemen, K-živce (ortoklas, mikroklin, sanidin), plagioklasy (albit, oligoklas,
andezin, labradorit, bytownit, anortit), foidy (nefelin, sodalitová skupina, leucit, analcim), apatit,
muskovit;

- tmavé minerály - označují se písmenen M (mafické); olivín, pyroxen, amfibol, biotit, turmalín,
granáty, titanit (stén), chlorit;

30
19. Vysvetlite cyklus hornín

31
20. Popíšte geologické jednotky a horninové zloženie vo vašom okolí.
Okolie Sniny – Vihorlatské vrchy

Tektonické jednotky:

- Neogénne vulkanity

Intermediálne alkalicko-vápenaté vulkanity oblúkového typu

zastúpené hlavne bazaltickými andezitmi, ojedinele dacitmi a ich produktami. Vekovo sú doložené
najmä zo stredného miocénu (sarmat). Priestorovo sú viazané predovšetkým na východoslovenskú
oblasť (vulkanity Slánskych vrchov a Vihorlatu).

Zasahujú:

- Flyšove pásmo
- Bradlove pásmo
- Sedimenty vnútrokarpatského paleogénnu

32