Zemetrasenie

Zemetrasenie je vonkajší prejav náhleho uvoľnenia nahromadenej mechanickej energie v

litosfére (v kôre a vo vrchnom plášti). Vyše 90 % zemetrasení je spôsobených tektonickými
pohybmi Zeme, zvyšok pripadá na vulkanizmus, zrútenie veľkých podzemných dutín (napr.
stropov jaskýň) alebo skalných masívov, ako aj na činnosť človeka (banská činnosť, explózie,
atď...).

Zemetrasenia sa zaznamenávajú seizmometrami umiestnenými v tzv. seizmologických

staniciach. Ročne je takto zaznamenaných na Zemi niekoľko miliónov zemetrasení, no len
nepatrná časť z nich (približne 30 000) má aj účinky, postrehnuteľné zmyslami človeka.

Obsah
 1 Rozdelenie
o 1.1 Výskyt zemetrasení
 2 Mechanizmus zemetrasenia
o 2.1 Seizmické vlny
 3 Energia zemetrasenia a jeho veľkosť
o 3.1 Makroseizmické účinky zemetrasenia
o 3.2 Magnitúdo
 3.2.1 Obmedzenia lokálnych magnitúd
o 3.3 Energia zemetrasenia
 4 Meranie zemetrasení
o 4.1 Seizmické siete
 5 Účinky zemetrasenia
o 5.1 Otrasy zemského povrchu
o 5.2 Vibrácie Zeme
o 5.3 Cunami
o 5.4 Sekundárne efekty zemetrasení
 6 Predpovedanie zemetrasení
o 6.1 Seizmické ohrozenie
 6.1.1 Seizmické ohrozenie Slovenska
o 6.2 Predchádzanie zemetraseniam
 7 Veľké zemetrasenia
o 7.1 Podľa počtu obetí (10 najväčších)
o 7.2 Podľa intenzity (10 najväčších)
 8 Referencie
o 8.1 Ďalšie zdroje
Rozdelenie
 Podľa pôvodu[1]
o tektonické zemetrasenia - sú spôsobené nevratným posunom horninových
blokov na tektonickom zlome a následným vyžiarením seizmických vĺn,
pričom dochádza k odstráneniu (či už úplnému, alebo len čiastočnému) napätia
a deformácie, ktoré bolo nahromadené na zlome a v jeho okolí
o vulkanické zemetrasenia - sú bezprostredne späté s vulkanizmom, konkrétne
s hromadením a pohybom magmy v magmatickom rezervoári, ako aj pri jej
výstupe sopečným komínom do krátera
o závalové zemetrasenia - sú spôsobené zrútením stropov jaskýň, masívnymi
zosuvmi a pod.
o antropogénne zemetrasenia - sú spôsobené ľudskou činnosťou, patria sem
zemetrasenia spôsobené explóziami (výbuchy jadrových zbraní), naplnením
väčších priehradných nádrží a pod.
 Podľa hĺbky
o plytké (do 70 km) - takýchto zemetrasení je cez 85 % z celkového počtu
o stredne hlboké (70 až 300 km) - 12 %
o hlboké (300 až 700 km) - 9 %

Výskyt zemetrasení

Benioffova zóna

Zemetrasenia tektonického pôvodu sa vyskytujú v miestach s poruchami zemskej kôry

(nazývaných aj zlomy alebo dislokácie), kde dochádza k pohybu jednotlivých horninových
blokov. Veľká väčšina takýchto zlomov je umiestnená na okrajoch tektonických platní, kde
dochádza k ich interakcii s inými platňami.

Viac ako 75 % tektonických zemetrasení sa odohrá v pásme, ohraničujúcom Pacifik, tzv.

Ohnivom kruhu. Ďalších 15-20 % v zóne, tiahnúcej sa od Azor cez Severnú Afriku,
Stredozemné more, Apeninský polostrov, Alpy, Dináre, Turecko, Irán a Himaláje, teda
podstate v zóne Alpsko-himalájskeho vrásnenia. Ostatné tektonické zemetrasenia pripadajú na
tektoniku stredooceánskych chrbtov a vnútroplatňové zemetrasenia.

Masívny výskyt zemetrasení v konvergentných, divergentných a transformných okrajoch

tektonických platní je jedným z faktorov podporujúcich teóriu platňovej tektoniky. Jednotlivé
typy okrajov a ich interakcie produkujú charakteristické zemetrasenia (napr. zemetrasenia
transformých okrajov majú ohniskovú hĺbku približne 100 km, v prípade konvergentných
okrajov je charakteristický výskyt hlbších zemetrasení, lemujúcich poklesávajúcu platňu - tzv.
benioffova zóna).
Mechanizmus zemetrasenia

Schéma mechanizmu pohybov horninových blokov na zlomovej zóne (zjednodušene)

A. Násun
B. Pokles
C. Smerný posun.

Väčšina zemetrasení sa vyskytuje na aktívnych zlomoch. Zlom predstavuje oslabenú zónu

medzi dvoma blokmi hornín, tvorenú vysokotlakovo metamorfovanými horninami
(mylonitmi, tektonitmi až pseudotachylitmi). Hrúbka zlomu je len niekoľko metrov, v
porovnaní s jeho dĺžkou (až niekoľko sto kilometrov) je zanedbateľná. Zlomy sa vyskytujú na
okrajoch litosférických dosiek, ale aj v ich vnútri. Niektoré vystupujú na povrch Zeme, no
väčšina sa nachádza pod povrchom.

Jednotlivé horninové bloky sa pohybujú pozdĺž zlomu rôznymi rýchlosťami (rýchlosť pohybu
je od niekoľko milimetrov až po centimetrov za rok, smer pohybu je protismerný, prípadne
rovnobežný s rozdielnymi rýchlosťami jednotlivých blokov). Ak dôjde k ich zaseknutiu (či už
v dôsledku prítlačnej sily blokov, alebo trenia), kinetická energia pohybu (pretože zvyšok
bloku sa naďalej pohybuje) sa mení na potenciálnu a dochádza k deformácii zakliesnenej časti
a jej okolia. Trecie sily môžu byť oslabované silikagélom, ktorý vzniká reakciou oxidu
kremičitého s vodou a pôsobí ako mazivo. Platí všeobecný vzťah, že so zvyšovaním obsahu
SiO2 v hornine (horniny ako granit a gabro) klesá trenie v horninových blokoch.

Proces kumulácie potenciálnej energie je pomalý, trvá niekoľko desiatok (stoviek) rokov,
pričom dochádza k fyzikálnym a chemickým zmenám na zlomovej ploche. Faktorom, ktorý
hrá dôležitú úlohu pri spúšťaní zemetrasenia je voda. Jej uvoľňovaním (napr. dehydratáciou
serpentinitu) a následným tlakovým nasýtením zakliesnenej časti v nej vytvára mikrotrhliny.
Nárast počtu mikrotrhlín má za následok prekročenie medze pevnosti horniny a vzniká
trhlina.

Zakliesnuté bloky sa nevratne posunú do novej polohy a vyžiaria sa seizmické vlny, ktoré
generuje celá porušená oblasť (ohnisko zemetrasenia). Miesto výskytu trhliny sa nazýva
hypocentrum a kolmý priemet hypocentra na povrch Zeme je epicentrum zemetrasenia.
Jednotlivé horninové bloky sa však po uvoľnení napätia nedostanú do polôh, kde by sa
dostali, keby neprišlo k zakliesneniu. Rozdiel medzi pôvodnými a novými polohami sa
nazýva diskontinuita. Jej veľkosť je rádovo v metroch, pri najväčších zemetraseniach
približne 10 m. Rýchlosť posunu bloku sa nazýva rýchlosť posunutia a čas, po ktorý sa tento
posun odohral je nábehový čas.

Z hypocentra sa trhlina šíri po deformovanej zlomovej ploche všetkými smermi, jediným

obmedzením je geometria zlomu a zmena fyzikálnych podmienok (napr. kým nenarazí na
voľný povrch, alebo na miesta s deformáciou nepostačujúcou na šírenie trhliny). Miesta, kde
sa šírenie trhliny zastaví, môžu energiu akumulovať a stať sa miestom menších zemetrasení,
tzv. dotrasov. Predtrasy sú naopak menšie zemetrasenia, ktoré predchádzajú hlavnému otrasu.
Ich vznik je pripisovaný existencii miest s veľmi veľkým napätím, ktorého uvoľnenie sa
nerozšíri na celú zlomovú plochu. Ak je zlom nehomogénny a neudrží kumuláciu napätia,
dochádza k zemetrasným rojom - sérii slabších zemetrasení v relatívne krátkom čase (týždne
až mesiace). Viacnásobné zemetrasenie nastáva, ak v krátkom časovom slede (sekundy až
minúty) dôjde na zlome k sérii izolovaných zemetrasení.

Zemetrasenie nie je jedinou udalosťou na zlome - je len epizódou tektonického vývoja oblasti.
Po uvoľnení nahromadenej energie (predtrasmi, hlavným zemetrasením a dotrasmi) sa celý
cyklus opakuje. Hypocentrum a porušená časť zlomovej plochy však spravidla nebýva zhodná
s predchádzajúcim zemetrasením.

Seizmické vlny

Šírenie priestorových zemetrasných vĺn zemským telesom

Seizmické vlny sú elastické vlny šíriace sa v zemskom telese, ktoré sú vyžarované v dôsledku
šírenia sa trhliny na zlome. Sú jedným z prejavov zemetrasenia a pripadá na ne asi 30 %
celkovej uvoľnenej energie (zvyšok spotrebuje uvoľnenie zakliesnutých blokov a ich posun a
premena na teplo). Okrem zemetrasenia ich môžu generovať aj fázové prechody v zemskom
vnútri, dopady meteoritov, svahové zosuvy, ako aj ľudská činnosť (doprava, štarty rakiet,
výbuchy a pod.). Výskum šírenia sa seizmických vĺn ma význam pre poznanie procesov
zemetrasenia a efektov zemetrasení. Výskum priestorových vĺn poskytuje informácie o
zemskom vnútre (seizmický model Zeme je najpresnejší).

Seizmické vlny sa rozdeľujú na povrchové a priestorové. Povrchové vlny sa šíria len po

zemskom povrchu do určitej hĺbky (táto hĺbka závisí od periódy - napr. dlhoperiodické
povrchové seizmické vlny s periódou okolo 200 s zasahujú do vrchného plášťa). Rozdeľujú sa
na Raileighove a Loveove. Priestorové vlny sa naopak môžu šíriť zemským telesom a
rozdeľujú sa na primárne (alebo P-vlny, priečne vlny), ktoré sa šíria celým telesom Zeme a
sekundárne (S-vlny, pozdĺžne vlny), ktoré neprechádzajú vonkajším jadrom Zeme.
Ako sa seizmické vlny šíria telesom (resp. po povrchu) Zeme, dochádza k ich postupnému
tlmeniu, t.j. strácaniu sa energie a zmenšovaniu ich amplitúdy s časom. Je to dôsledok
druhého termodynamického zákona, z ktorého vyplýva, že mechanická energia sa postupne
mení na teplo.

Energia zemetrasenia a jeho veľkosť]

Energiu uvoľnenú zemetrasením, resp. tú jej časť, ktorá sa vyžiari seizmickými vlnami
zaznamenávajú seizmometre na seizmogramy. Účinky na ľudí a stavby merajú
makroseizmické stupnice intenzity a na odhad veľkosti uvoľnenej energie sa používa
magnitúdo a seizmické momenty.

Makroseizmické účinky zemetrasenia

Makroseizmické účinky zemetrasenia sú tie účinky zemetrasenia, ktoré sa prejavujú na

prírode, stavbách a ľuďoch na určitej lokalite. Sú definované tzv. makroseizmickou
intenzitou, ktorá je určovaná stupňami makroseizmickej stupnice. Jeden stupeň takejto
stupnice je charakterizovaný súborom pozorovateľných príznakov. Napríklad stupeň tri v
Mercalliho stupnici je charakterizovaný slabými otrasmi, ktoré môžu pocítiť ľudia na vyšších
poschodiach budov, prípadne rozkývu visace predmety (lustre a pod.), kým dvanásty,
posledný stupeň tejto stupnice je charakterizovaný deštrukciou všetkých stavieb, zdvíhaním,
príp. poklesmi povrchu Zeme, vznikom trhlín.

V súčasnosti sa používajú 12-stupňové stupnice (MCS, MM, EMS-98, MKS) a

sedemstupňové (JMA). V Japonsku sa používa japonská intenzitná stupnica (JMA), v
Taliansku Mercalli-Cancani-Siebergova stupnica (MKS), v Grécku a USA modifikovaná
Mercalliho stupnica (MM) a na Slovensku a v ostatných európskych štátoch makroseizmická
stupnica EMS-98 (EMS-98).

Magnitúdo

Definovanie sily zemetrasenia pomocou stupníc je dosť subjektívne, preto sa na exaktné

meranie sily zaviedlo magnitúdo, ktoré je funkciou dekadického logaritmu amplitúdy vlny
(zjednodušene). Meranie sily zemetrasenia pomocou magnitúda navrhol prvýkrát japonský
seizmiológ Kijoo Wadači v 30. rokoch 20. storočia a do praxe ju uviedli Charles Richter a
Beno Gutenberg, ktorí v roku 1935 vypracovali metódu analyzovania seizmogramov pre
zemetrasenia v južnej Kalifornii. Táto metóda meria tzv. lokálne magnitúdo (ML) ako
dekadický logaritmus pomeru amplitúdy a periódy seizmickej vlny, verejnosti je známa ako
Richterova stupnica. Richter sa pri názve inšpiroval hviezdnou magnitúdou. V súvislosti s
Richterovou stupnicou treba zároveň poukázať na chybu, ktorej sa často dopúšťa laická
verejnosť (hlavne médiá pri informovaní o sile určitého zemetrasenia) - a to na skutočnosť, že
Richterova stupnica sa používa len na meranie sily zemetrasení v južnej Kalifornii, nie
celosvetovo.

Ďalšie magnitúda, používané na odhad veľkosti uvoľnenej energie, vypočítavané zo

záznamov jedného druhu seizmických vĺn sú magnitúdo z objemových vĺn (mb) a magnitúdo
z povrchových vĺn (MS). Všeobecný vzorec pre tieto tri magnitúda je:
kde:

 M je vypočítané magnitúdo
 A je amplitúda fázy vlny (v μm)
 T perióda fázy (v sekundách)
 f(Δ,h) je korekcia na epicentrálnu vzdialenosť a hĺbku hypocentra
 CS je korekcia na geologické podmienky pod seizmickou stanicou
 CR je korekcia na geologické podmienky v ohnisku

Obmedzenia lokálnych magnitúd

Problémom vyššie uvedených magnitúd je ich nepresnosť (resp. nemerateľnosť momentu) pri
veľkých zemetraseniach. Je to spôsobené tým, že amplitúda seizmickej vlny s vlnovou dĺžkou
menšou ako rozmery poruchovej časti zlomu sa s plochou poruchy (teda aj so zväčšujúcou sa
energiou) nezväčšuje. Túto chybu rieši momentové magnitúdo (MW), ktoré sa vypočítava
nasledovne:

kde M0 je seizmický moment vyjadrený vzťahom:

 A je plocha porušenej časti zlomu

 D je priemerná hodnota výslednej diskontinuity.

Energia zemetrasenia

Na odhad energie, uvoľnenej vo forme seizmických vĺn sa používa približný empirický

vzorec:

Tento vzorec možno dobre využiť na porovnanie zemetrasení s magnitúdom x a x + 1.

Energia zemetrasenia s magnitúdom x + 1 je väčšia 31,6 krát. Pri najväčšom známom
zemetrasení v Čile v roku 1960 sa uvoľnilo (vo forme seizmických vĺn) miliónkrát viac
energie, ako pri výbuchu atómovej bomby v Hirošime. Je to najväčšie jednorazovo uvoľnené
množstvo energie pri krátkodobom fyzikálnom procese na Zemi.

Meranie zemetrasení
Jediné záznamy o výskyte zemetrasenia predstavujú (ak nerátame ľudskými zmyslami
pozorovateľné prejavy, tie však pre vyhodnotenie jeho intenzity nemajú žiaden význam) pre
geofyzikov seizmogramy, ktoré sú zhotovované seizmometrami. Seizmometer je zariadenie,
využívajúce princíp zotrvačnosti. Konštrukciu jednoduchého seizmometra tvorí pevne
ukotvený rám, na ktorom je zavesené kyvadlo, potom zariadenie na prevod mechanického
pohybu kyvadla na elektrický impulz a záznamové zariadenie. Po príchode seizmických vĺn
dochádza k pohybu zeme a relatívnemu pohybu kyvadla voči rámu (prenesene voči zemi, kde
je rám ukotvený).

Seizmické siete

Seizmogram zaznamenáva vertikálne aj horizontálne pohyby (v smere sever-juh a východ-

západ) a predstavuje úplnú informáciu o pohybe pôdy na určitom mieste v určitom časovom
intervale. Čo však nie je možné z takéhoto záznamu zistiť, je správanie sa seizmických vĺn
medzi ohniskom zemetrasenia a umiestnením seizmogramu. Na takéto účely sa používa
sústava viacerých seizmometrov - tzv. seizmická sieť. Na lokalizáciu ohniska zemetrasenia sú
potrebné záznamy z najmenej troch seizmometrov (seizmických staníc), pričom ohnisko
zemetrasenia sa nachádza v priesečníku kružníc, ktorých stred je definovaný polohou
seizmickej stanice a polomer vzdialenosťou ohniska od stanice.

Siete sa rozdeľujú na globálne, národné, regionálne a lokálne. Globálnu sieť seizmogramov

predstavuje napr. Svetová sieť štandardných seizmografov (WWSSN), ktorá bola vybudovaná
v 60. rokoch 20. storočia a pozostáva z viac ako 100 seizmických staníc v 60 krajinách sveta.

Národné siete sú zriaďované jednotlivými krajinami (niektoré už fungujú viac ako 100
rokov). Údaje národných sietí sa priebežne zasielajú a vyhodnocujú v medzinárodných
centrách (napr. Medzinárodné seizmologické centrum v Newbury vo Veľkej Británii).
Regionálne a lokálne siete (rozdiel je vo veľkosti monitorovanej plochy 100 km2 regionálnej
až po 1 km2 lokálnej siete) slúžia na monitorovanie určitej oblasti (napr. okolia aktívneho
zlomu, alebo dôležitých stavieb - elektrární, mostov, priehrad).

Účinky zemetrasenia [
Otrasy zemského povrchu

Pohyb pôdy na určitom mieste zemského povrchu je hlavným prejavom zemetrasenia,

výsledkom týchto pohybov vo vzťahu k civilizácii je poškodenie budov a iných stavieb.
Výška poškodenia závisí od niekoľkých faktorov - ohniska zemetrasenia, prostredia medzi
ohniskom a danou lokalitou a od geologickej, príp. topografickej charakteristiky samotnej
lokality. Pohyby pôdy najviac ovplyvňujú povrchové seizmické vlny (tzv. Rayleighove vlny).

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje intenzitu prejavov zemetrasenia v určitej lokalite sú

geologické pomery a topografia povrchu. Nepríjemným javom je lokálne zosilnenie
seizmických vĺn prechodom cez vrstvy napr. nespevnených sedimentov (čo bolo príčinou
katastrofického zemetrasenia, ktoré zasiahlo mexické hlavné mesto Mexiko City v roku
1985). Iné lokálne zosilnenia predstavujú napr. zosilnenie na vrchole kopca, prechod
seizmických vĺn z tvrdších do mäkších hornín.

Vibrácie Zeme
Veľké zemetrasenia (s magnitúdom Mw > 6,5) rozkmitajú teleso Zeme. Tento jav je známy
ako EFO (z angl. Earth's free oscillation) a prvýkrát bol zdokumentovaný pri veľkom
čilskom zemetrasení v roku 1960. Zemské teleso kmitá sféroidálne (podobne ako kmitá
futbalová lopta po náraze), radiálne (rytmické zväčšovanie a zmenšovanie povrchu Zeme) a
toroidálne (dochádza k strižným pohybom paralelným k povrchu Zeme).

Cunami

Termín cunami označuje jednu alebo niekoľko po sebe idúcich vĺn na hladine mora, ktoré
vznikajú pri silnom podmorskom zemetrasení, podmorskom zosuve alebo dopade meteoritu
do mora alebo jeho blízkosti. Energia cunami je konštantná a závisí od jej rýchlosti a štvorca
(druhej mocniny) jej výšky. Keď vlna dorazí k pobrežiu, jej výška rastie a rýchlosť klesá.
Vlnová dĺžka cunami je veľmi veľká, v rade stoviek kilometrov, čo určuje jej chovanie. Vlna s
tak dlhou vlnovou dĺžkou sa správa aj na voľnom oceáne ako v plytkej vode. Pri pobreží sa
ale vlna značne spomalí. Kým na hlbokom mori je cunami ťažko pozorovateľné (zvyčajne má
výšku v jednotkách až desiatkach cm), pri pobreží nahromadená energia zdvíha vlnu až do
výšky 30 metrov a viac. Vďaka veľmi dlhej vlnovej dĺžke na hlbokom mori môže cunami
putovať tisíce kilometrov bez väčších strát energie.

Sekundárne efekty zemetrasení

K sekundárnym prejavom zemetrasení patria rôzne zosuvy a závaly, padanie skál, resp. celých
skalných a sutinových lavín, bahnotoky, vznik trhlín, alebo prepadov v pôde, ktoré môžu mať
za následok ničivé požiare a záplavy spôsobené poškodením elektrického vedenia, resp.
hrádzí, najmä v oblastiach, kde neboli stavby konštrukčne prispôsobené možným následkom
zemetrasení. Príkladom môže byť zemetrasenie v San Franciscu roku 1906, kde najväčšie
škody spôsobili požiare, ktoré v prevažne drevenom meste nastali po prerušení plynových
potrubí. Správny výber bezpečných stavebných konštrukcií, ktorý by mal byť presne
stanovený legislatívou, tak môže nebezpečenstvo sekundárnych efektov zemetrasení výrazne
zredukovať.

Predpovedanie zemetrasení
Predpovedanie zemetrasení v určitom čase na určitom mieste je takpovediac nereálna
záležitosť. Aj keď existujú určité náznaky ako zmeny elektromagnetického poľa Zeme,
zvýšený únik radónu, zníženie hladiny podzemných vôd, alebo anomálne správanie sa zvierat,
tieto javy nie sú pravidelným sprievodcom zemetrasení, preto na nich založené predpovede sú
často nepresné (a často hraničia až so šarlatánstvom). Seizmológovia oveľa radšej používajú
mapy seizmických rizík s uvedením pravdepodobnosti výskytu zemetrasenia v určitom čase
na určitom mieste - to sa však už nejedná o predpoveď.

V Číne úspešne predpovedali príchod zemetrasenia v roku 1975 na základe pozorovania

zmien hladiny spodných vôd, zmien v správaní sa zvierat a meraní predtrasov. No už v roku
1976 vôbec nezachytili príznaky zemetrasenia v Tangšane, ktoré si vyžiadalo cez 240 000
obetí (podľa niektorých zdrojov až niečo cez pol milióna).
Zmeny v chemickom zložení minerálov deformačnej zóny, resp. zmeny fyzikálnych vlastností
hornín by boli dobrým indikátorom budúceho zemetrasenia, no ich sledovanie je prakticky
nerealizovateľné. Ak uvážime dĺžku zlomovej zóny niekoľko sto kilometrov, je takáto akcia
nad možnosti vedeckých kapacít. Negatívne tiež vystupuje fakt, že väčšina zlomov je
lokalizovaná pod zemským povrchom a odber vzoriek by bol dosť problematický.

Jediná použiteľná metóda je detekcia primárnych vĺn, ktoré sú nedeštruktívne a sú rýchlejšie

ako sekundárne. No príchod ničivých S vĺn sa oneskoruje (v závislosti od vzdialenosti od
ohniska a hĺbky zemetrasenia) len o niekoľko sekúnd (v prípade vzdialených zemetrasení o
desiatky sekúnd). Napriek tomu existujú patentované technológie na varovanie pred
zemetraseniami založené na tomto princípe, známa ako Quake Guard alebo Quake Alarm.

Seizmické ohrozenie

Mapa seizmickej záťaže strednej a severnej Európy

Seizmické ohrozenie predstavuje pravdepodobnosť výskytu seizmickej aktivity určitej úrovne

na určitej lokalite v určitom čase. Odvodená veličina je seizmické riziko, ktoré určuje
pravdepodobnosť vzniku škody pri seizmickom ohrození a seizmicita je pravdepodobnosť
výskytu zemetrasenia s určitým magnitúdom v určitom čase v určitej zóne.

Pre účely stavebných noriem o seizmických zaťaženiach je seizmické ohrozenie

charakterizované hodnotami špičkového zrýchlenia (v m/s2). Voľba času v definícii závisí od
charakteru (a životnosti) stavieb. Pre bežné stavby je na 90% pravdepodobnosť nepresiahnutia
zvolenej úrovne seizmického pohybu záujmovým obdobím 50 rokov (pre lokality jadrových
elektrární až 1 000 rokov). Na Slovensku sa seizmické zaťaženie stavebných konštrukcií
bežných stavieb riadi normou STN 730036.

V krajinách s veľkým výskytom veľkých zemetrasení má určenie seizmického ohrozenia

význam aj pre civilnú ochranu. Na základe hodnôt jednotlivých charakteristík seizmického
ohrozenia sa vypracovávajú štúdie seizmického rizika (pri určitej hodnote seizmického
pohybu), čo pomáha pri plánovaní a organizácii záchranných prác.

Seizmické ohrozenie Slovenska

Zemetrasenia sú na Slovensku pomerne ojedinelým javom, v porovnaní s Poľskom a Českom

je miera seizmického ohrozenia väčšia. Od roku 1043 je na území Slovenska evidovaných
viac ako 650 zemetrasení s makroseizmickými prejavmi. Najsilnejšie boli zemetrasenia v
rokoch 1443 (s epicentrom na strednom Slovensku - oblasť Banskej Štiavnice a Kremnice),
1763 (epicentrum v Komárne) a 1906 (epicentrum v Dobrej Vode)[2]. Pre posledné
zemetrasenie existujú aj seizmické záznamy - otrasená oblasť zasahovala do Rakúska,
Maďarska a Česka, intenzita v epicentre dosiahla hodnoty 8 až 9 stupňov lokálneho
magnitúda.

V Západných Karpatoch sú zemetrasenia tektonickými dozvukmi treťohornej horotvornej

činnosti. Na základe údajov seizmogramov, ako aj geologického prieskumu boli na území
Slovenska vyčlenené ohniskové zóny Pernek-Modra, Dobrá Voda, Trenčín-Žilina, Komárno,
Stredné Slovensko, Spiš a Slanské vrchy.

Predchádzanie zemetraseniam

V 60. rokoch minulého storočia prebehol v Denveri v americkom štáte Colorado pokus, pri
ktorom boli do zlomovej zóny navŕtané vrty, do ktorých bola napumpovaná voda. Výsledkom
tohto experimentu bola séria menších zemetrasení. Experiment bol založený na tom, že voda
ako „mazivo“ znížila trenie v kontaktnej zóne horninových blokov, čím došlo k ich
uvoľneniu. Cieľom bolo poukázať na možnosti znižovania rizika, resp. znižovania veľkosti
zemetrasenia. Bohužiaľ daný proces je z vyššie uvedených dôvodov (hĺbka zlomu - najhlbší
vrt na Zemi má len niečo cez 12 km - 12 262 m, lokalita polostrov Kola v Rusku, 10 km
západne od mesta Zapoľarnij) použiteľný iba vo veľmi obmedzenom okruhu potenciálnych
ohnísk.

Veľké zemetrasenia
V nasledujúcich tabuľkách je uvedených desať najväčších zemetrasení, spracovaných podľa
USGS od roku 1900. Absolútne najväčším zemetrasením, čo sa týka počtu obetí, bolo
zemetrasenie v roku 1556 v Číne, kde zahynulo približne 830 000 ľudí.

Podľa počtu obetí (10 najväčších)

Pozíci Počet
Lokalita Magnitúdo Dátum
a obetí
255 000
1. Čína, Tang-šan 7,5 27. júl 1976
*
Indický oceán, severne od Sumatry, pozri 26. december
2. 227 898 9,1
zemetrasenie v Indickom oceáne v roku 2004 2004
16. december
3. Čína, Ning-šia 200 000 7,8
1920
 1. september
4. Japonsko, Kantó 142 800 7,9
1923
Sovietsky zväz (dnes Turkménsko, Ašchabad), 5. október
5. 110 000 7,3
pozri zemetrasenie v Arménsku v roku 1988 1948
8. október
6. severný Pakistan 86 000 7,6
2005
28. december
7. Taliansko, Messina 72 000 7,2
1908
8. Peru 70 000 7,9 31. máj 1970
Čína, východný S'-čchuan, pozri zemetrasenie v 68 800
9. 7,9 12. máj 2008
S'-čchuane v roku 2008 **
40 000 -
10. západný Irán 50 000 7,4 20. jún 1990
**
 * tieto čísla boli uvedené čínskou vládou, celkový počet obetí sa však podľa USGS
odhaduje až na 655 000
 ** presný počet obetí nebol stanovený

Podľa intenzity (10 najväčších)

Pozíci Počet
Lokalita Magnitúdo Dátum
a obetí
Čile, na pobreží južnej časti, nedaľeko mesta
1. 9,5 22. máj 1960 ~ 2 000
Concepción
28. marec
2. Aljaška, Ostrov Princa Wiliama 9,2 128
1964
Indický oceán, neďaleko západného pobrežia 26. december
3. 9,1 227 898
severnej časti ostrova Sumatra 2004
4. november
4. Kamčatka 9,0 0
1954
31. január
5. Tichý oceán, nedaľeko pobrežia Ekvádoru 8,8 ~ 1 500
1906
4. február
6. Aleuty, Rat Island 8,7 0
1965
Indický oceán, nedaľeko severného pobrežia 28. marec
7. 8,6 1 000
ostrova Sumatra 2005
15. august
8. Tibet 8,6 780
1950
9. Aleuty, Andeanof Island 8,6 9. marec 1957 0
 Indický oceán, pri pobreži južnej časti ostrova 12. september
10. 8,5 25
Sumatra 2007

Referencie
1. ↑ Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003; Všeobecná geológia 2. Univerzita
Komenského, Bratislava, 499 s.
2. ↑ Vladár, J. a kolektív, 1982; Encyklopédia Slovenska VI. zväzok T - Ž. Veda,
Bratislava, s. 559 - 560

Ďalšie zdroje

 Beazley, Mitchel, Anatómia Zeme, Mladé letá, Bratislava, 1988

 Masuda, K., Laboratory Studies on the Role of the Crustal Fluids in Micromechanics
of Earthquake Generation Processes, American Geophysical Union, Fall Meeting 2005
 Moczo, P., Labák, P., Zemetrasenia a seizmické ohrozenie, Geofyzikálny ústav SAV,
2000
 Roig Silva, C., Goldsby, D. L., Di Toro, G., Tullis, T. E., The Role of Silica Content in
Dynamic Fault Weakening Due to Gel Lubrication, , American Geophysical Union,
High-Velocity Friction and Earthquake Generation Processes I Meeting
Výskyt zemetrasení na svete s farebným odlíšením hĺbky ohniska