MASARYKOVA UNIVERZITA

PŘÍRODOVĚDECKÁ FAKULTA

Vztah mezi leteckou gamaspektrometrii indikovanou

koncentrací U a Th a obsahem radonu v půdě.

Současný stav problému v literatuře

Lucia Tučeková

Vedoucí práce: doc. RNDr. Jaromír Leichmann, Dr. Brno 2018

Obsah
1.Úvod...................................................................................................................................................3
2. Geologická stavba územia................................................................................................................4
2.1 Třebíčsky masív..........................................................................................................................5
2.1.1 Durbachity.............................................................................................................................5
2.2 Svratecká klenba........................................................................................................................6
2.2.1 Bítešská ortorula...................................................................................................................7
3. Prirodzená rádioaktivita hornín.....................................................................................................9
3.1 Stručná charakteristika K, U, Th a Ra....................................................................................9
3.1.1 Draslík...................................................................................................................................9
3.1.2 Urán....................................................................................................................................10
3.1.3 Tórium.................................................................................................................................10
3.1.4 Radón..................................................................................................................................10
3.2 Rádioaktivita durbachitov.......................................................................................................11
3.3 Rádioaktivita bítešskej ortoruly..............................................................................................13
4. Literatúra........................................................................................................................................16

2
1.Úvod

Cieľom práce bude zistiť gamaspektrometrickým meraním a meraním

koncentrácie radónu v pôdnom vzduchu vzájomnú koreláciu medzi uránom, tóriom
a radónom na východnom okraji Českého masívu. Zameriavať sa budem na dve geologické
lokality, třebíčsky masív a bítešská ortorula, pričom třebíčsky masív je typický vysokými
hodnotami spomínaných prvkov a bítešska ortorula, naopak, nízkymi hodnotami.

Na základe leteckej gamaspektrometrie vyberiem niekoľko lokalít s rôznymi

hodnotami uránu a tória, kde uskutočním orientačné terénne gamaspektormetrické merania na
overenie leteckých meraní a následne odoberiem vzorky pôdneho vzduchu, v ktorých sa
zmeria koncentrácia radónu. V rešeršnej časti sa budem zaoberať rádioaktivitou třebíčskeho
masívu a bítešskej ortoruly.

3
2. Geologická stavba územia

Záujmové oblasti sú trebíčsky masív a bítešská ortorula, ktorá je súčasťou svrateckej

klenby. (obr.1)

Obr.1: trebíčsky masív a morávna jednotka svrateckej klenby ((Leichmann et al. 2015)

4
2.1 Třebíčsky masív

Třebíčský masív je najrozsiahlejšie teleso durbachitov (500 km 2 ) v Českom masíve.

Tvorí doskovité teleso trojuholníkového tvaru medzi Polnou, Velkou Bíteší a Jaroměřicami
nad Rokytnou. Podľa Bubeníčka (1968) je třebíčský masív pravdepodobne etmolitom, čo je
tvar, ktorý je na povrchu širší a do hĺbky sa lievikovito zužuje. Skutočnosť, že TM ako celok
nevykazuje svoju vlastnú kontinuálnu tiažovú anomáliu, taktiež nepodporuje koncept hlboko
zakoreneného plutonického telesa (Leichmann a Švancara, 2005). Kotková et al. (2009)
určuje TM ako plytkú a mokrú intrúziu (amfibol + biotit), pričom omnoho menší jihlavský
masív je označovaný ako hlboká a suchá intrúzia (klinopyroxén + biotit).

Vek masívu je variský, rádiometrickým datovaním metódou Pb/U bol zistený vek 335
Ma a predpokladá sa, že intrúzia třebíčského masívu prebiehala v menších hĺbkach a vysokej
fluidnej aktivity (Kotková et. al. 2009). Z pohľadu regionálnej geológie náleží třebíčský
masív do oblasti moldanubika.

Bubeníček (1968) ako aj Starková et al. (1993) uvádzajú, že styk TM s okolitými

horninami je väčšinou intruzívny, iba na východe je modifikovaný tektonicky pozdĺž
bítešského zlomu. Okrem dvoch významných dislokácií – bítešskéj a náměšťskej je nutné
zmieniť priečny trebíčsky zlom v údolí rieky Jihlavy, ktorý rozdeľuje masív na dve odlišné
časti. Horniny južnej časti majú spravidla vyšší obsah kremeňa a sú teda kyslejšie. Acidita
ubúda približne od zlomu smerom na Z a na S (Bubeníček 1968). Na kontakte TM
s metamorfitami a migmatitami moldanubika je často vyvinutá tzv. aplitová obruba (Němec
1982, Leichmann et al. 1998).

2.1.1 Durbachity

Ultradraselné amfibolicko-biotitické melasyenity a melagranity, ktoré TM budujú,

spadajú do durbachitovej série. Vyznačujú sa vysokými obsahmi Mg, Cr a Ni, ale taktiež
vysokou koncentráciou LIL prvkov (K, Rb a Ba) a rádioaktívnych prvkov (K, U, Th) (Holub
1997, Zachovalová 1999, Kotková et al. 2009). Durbachity boli prvýkrát popísané Sauerem

5
(1893) na lokalite Durbach v juhozápadnom Nemecku, od ktorého vzišlo aj ich pomenovanie.
Predstavujú typický člen magmatického komplexu západnej časti centrálnych európskych
Hercynid. Durbachity v Českom masíve odpovedajú petrograficky i geochemicky
originálnym durbachitom vo Schwarzwalde a durbachitom vo Vogézach (Holub et al. 1997).

Zachovalová et al. (1999) študovali petrológiu, geochémiu a prirodzenú rádioaktivity

u durbachitov pozdĺž trebíčskeho zlomu. V rámci tohto profilu boli študované základné
horninové typy: hrubo zrnité, drobno zrnité a alterované durbachity a mafické uzavreniny
(makroskopicky sa líšia veľkosťou porfyrických výrastlíc živcov). Najbežnejším horninovým
typom třebíčskeho masívu je hrubo zrnitý durbachit. Zhodne s Holubom (1997) bolo zistené,
že horniny s najvyšším pomerom Mg/Fe vykazujú i najväčší pomer K/Na. Holub (1997)
interpretuje genézu širokého spektra durbachitových hornín (SiO 2 55-67 % ) ako produkt
miešania alkalickej ultrabazickej magmy s kôrovou magmou.

2.2 Svratecká klenba

Svratecká klenba sa tiahne od Oslavan cez Tišnov ku Svojanovu s dĺžkou cez 60 km

a najväčšej šírke 15 km, má klenbovú stavbu, s úklonom vrstiev k západu i východu a veľmi
plochým uložením v strednej časti klenby (Svoboda et al. 1964). Z hľadiska regionálnej
geológie ju zaraďujeme do moravika, ktoré sa ako samostatná tektono-stratigrafická jednotka
vymedzila až behom variskej orogenézy. Pred ňou bolo súčasťou rozsiahleho kadómskeho
orogénneho systému (Batík 1999).

Na stavbe svrateckej klenby sa podieľajú dve hlavné tektonické jednotky:

autochtónna, resp. parautochtónne tišnovské brunnidy a na ne od západu k východu nasunutá
alochtónna morávna jednotka. Tišnovské brunnidy vystupujú v tektonickom okne jadra
svrateckej klenby. Skladajú sa z preddevonského krystalinického podkladu a devonského
sedimentárneho obalu. Morávny príkrov je tvorený pestrou sériou metamorfitov s telesom
bítešskej ruly (Jaroš a Mísař 1976). Mocnosť intrúzie bítešskej ortoruly v morávnom príkrove
odhadujú Jaroš a Mísař (1976) na cca 1 km.

Schulmann et al. (1991) sa zaoberali kinetickou interpretáciou stavby na východnom

okraji Českého masívu. Rozlišujú dve fázy podieľajúce sa na výslednej príkrovovej stavbe.

6
Domnievajú sa, že moldanubikom a moravikum boli presunuté cez brunovistalikum S – SZ
smerom. Morávnu jednotku autori rozdeľujú na dva samostatné príkrovy. A to príkrov
bítešské ruly s jej plášťovými jednotkami (olešickú skupinu v ponímaní Jaroša a Mísaře
(1976) ) a príkrov skupiny Bieleho potoka.

2.2.1 Bítešská ortorula

Na Morave sa štúdiom oblasti tvorenej ortorulou venoval rakúsky geológ Suess

(1889). Názov bítšeska ortorula zaviedol podľa mesta Veľká Bíteš, ktoré leží asi 30 km od
Brna. Rozkladá sa na rozsiahlej ploche severnej aj južnej časti svrateckej klenby. Vystupuje
v nadložnej časti Bíleho potoka.

Litologicky je to veľmi premenlivá hornina, prevažne však stredne zrnitá s dobre

vyvinutou foliáciou a doskovitou odlučnosťou. Charakteristická je pre ňu tzv. okatá stavba,
spôsobená prítomnosťou výrazných porfyroblastov, tvorených prevažne draselnými živcami,
menej často kyslým plagioklasom. Základná hmota horniny obsahuje kremeň, albit, muskovit,
biotit a taktiež chlorit a sericit (Müller, Novák et al. 2000). Wilimský et al. (2003) sa zaoberal
štruktúrou a petrológiou bítešskej ortoruly a amfibólov v lome Křoví vzdialenom 2 km SV od
mesta Velká Bíteš. Zastúpenie hlavných minerálov určil na 35 – 40 % kremeň, 25 – 30 % K-
živce (ortoklas > mikroklin), 25 – 30 % plagioklas, 10 % biotit a až 8 % muskovit.

Bítešská ortorula je geologické teleso vysokého veku: v dyjskej klenbe bol vek
stanovený Rb/Sr metódou (Scharbert 1977) na 796 ± 11 mil. rokov. Ďalšia analýza bítešské
ortoruly pomocou Rb/Sr metódy zistila vek 480±50 Ma (Van Breemen et al. 1982). Behom
svojho vývoja bolo toto teleso niekoľkonásobne regionálne metamorfované a deformované
(Mísař et al. 1983). Ako pojem stratigraficky v sebe zahŕňa radu najrôznejších variet tzv.
bítešských rúl, t.j. rúl biotitických a granáticko-biotitických dvojsľudných, muskovitických
a dokonca sericitických (Mísař et al. 1983). Bítešská ortorula geochemicky i
geochronologicky odpovedá kadomským granitoidom západnej časti brunovistulika (Friedl et
al. 2004).

Podľa Mísaře (1961) bítešská ortorula vnikala pozdĺž foliačnych ploch metamorfitov
nielen v podobe mocných telies, ale tiež menších apofýz i drobných žíl či žiliek. Všetky tieto

7
geologické formy sú vzhľadom k priebehu metamorfnej foliácie vždy dokonale konformné.
Telesá ortoruly sú veľmi detailne prevrásnené a tvoria často prekotené i ponorené vrásy.
Vznik týchto foriem rôznych dimenzií vyžaduje formovanie v tvárnom a plastickom prostredí,
ktoré je tektonicky nepokojné a do ktorého bola materská hornina ortoruly ešte vytlačovaná
pod značným tlakom.

Na vysvetlenie vzniku striedania bítešskej ortoruly a amfibolov tak, ako je možné

pozorovať v rámci bítešskej skupiny pri západnom okraji oboch morávnych klenieb existuje
niekoľko teoretických možností:

1. striedanie výlevov kyslých a bázických láv (Cháb Suk 1977)

2. intrúzia bázických hornin do prekurzoru ortorul
3. intrúzia kyslých hornín do prekurzoru amfibolitov (Kettner 1935)
4. vznik striedaním tektonických procesov (Dvořák et al. 2003).

8
3. Prirodzená rádioaktivita hornín

Rádioaktivitu prvý raz pozoroval francúzsky fyzik Henry Becquerel v roku 1896 v
zlúčeninách uránu. Zistil, že uránová ruda vyžaruje neviditeľné lúče, ktoré prechádzajú aj cez
tmavý papier a zanechávajú na fotografickej platni rovnaké stopy ako viditeľné svetlo. Tento
jav neskôr nazvali manželia Curieovci rádioaktivitou (1898).

Prirodzená rádioaktivita je jednou zo základných fyzikálnych vlastností hornín, avšak

je podmienená prítomnosťou prirodzených rádionuklidov (nestabilných izotopov)
v horninách. V prírode poznáme viac než 230 typov jadier, ktoré sú rádioaktívne
(Grammakov et al. 1957). Jadrá týchto rádionuklidov sa samovoľne premieňajú (rozpadajú)
na iné jadrá. Táto premena je sprevádzaná emisiou častíc alebo energie, t.j. jadrovým
žiarením. Rozlišujeme tri hlavné druhy rádioaktívneho žiarenia, označované ako žiarenie alfa,
žiarenie beta a žiarenie gama (Mareš et al. 1990). Pri poľných i laboratórnych výskumoch je
najčastejšie používaná detekcia gama žiarenia, ktorá má najväčšiu priechodnosť hmotou,
čiže charakterizuje najväčší objem meraného objektu.

3.1 Stručná charakteristika K, U, Th a Ra

3.1.1 Draslík

Podľa Matolína (1976) je koncentrácia hmoty draslíku v zemskej kôre 2,6 %. Z troch
40
izotopov draslíka je rádioaktívny jedine izotop K. Je veľmi rozšíreným prvkom litosféry,
prítomný v mnoho horninových mineráloch. Najväčší obsah draslíku majú K – živce (sanidín,
ortoklas, mikrokín), muskovit, biotit a illit. Nezanedbateľný obsah draslíku majú plagioklasy
(Zimák et al. 2003). Je významný svojou vysokou mobilitou. Jeho vysoká elektonegativita je
príčinou vysokej reaktivity a ľahkej tvorby iónových väzieb, preto sa v prírode nevyskytuje
v elementárnom stave (Faure 2001)

9
3.1.2 Urán

Koncentrácia hmoty uránu v zemskej kôre 2-4 ppm (Matolín 1976). V horninách je
prítomný v troch formách. Môže tvoriť samostatné minerály ako sú napr. uraninit, coffinit,
izomorfne sa môže nachádzať v iných mineráloch ako sú napr. allanit, zirkón, apatit, titanit,
monzanit a xenotim. Treťou formou výskytu, v tom čase málo preskúmanou, sú uránové
povlaky, ktoré obaľujú iné minerály alebo sa nachádzajú v intergranulárnych priestoroch
(Matolín 1970). Vzhľadom k tomu, že žiarenie gama je z najväčšej časti emitované produktmi
226
rozpadu Ra, je meraním žiarenia gama, prítomnosť U v horninách, určovaná nepriamo
(Matolín 1976). V prírode sa urán vyskytuje v dvoch valenciách: štvor-valenčný a šesť-
valenčný. Značne mobilný je prevažne šesť-valenčný urán a to za rôznych teplotných
a tlakových podmienok (Faure 2001, Mareš et al. 1990).

3.1.3 Tórium

Podľa Matolína (1976) je koncentrácia hmoty tória v zemskej kôre 8-12 ppm. Podobne
ako urán, môže tórium tvoriť vlastné minerály ako sú napr. thorit, thorianit, izomorfne sa
môže nachádzať v mineráloch ako sú napr. allanit, zirkón, apatit, titanit monzanit a xenotim.
232
Zo šiestich izotopov Th má najväčší význam Th, ktorého koncovým členom rozpadovej
rady je izotop olova 208Pb (Zimák et al. 2003).

3.1.4 Radón

Radón je bezfarebný plyn bez zápachu s hustotou 9,73 kg. m-3 vzhľadom k hustote
vzduchu 1,29 kg. m-3, ktorý spadá do skupiny inertných plynov a má tri izotopy, ktoré sú
rádioaktívne. Izotopy rádioaktívneho plynu radónu (rádioaktívna emanácia) vznikajú
v horninách rozpadom prítomných prírodných rádionuklidov U a Th, premenami
238 222
v rozpadovej rade U vzniká izotop Rn s polčasom premeny T = 3,82 dňa, premenami
v rozpadovej rade 235U vzniká 219Rn (aktinon), T = 55,3s, premenami v rozpadovej rade 232
Th
vzniká 220Rn (thoron), T = 55,3s (Matolín 2012). (obr.2)

10
 Produkty rozpadu radónu sú zdrojmi alfa (dopad častíc vo vzduchu je do 10 cm ), beta
a gama žiarenia. Radón je najviac adsorbovaný uhlím, kaučukom a parafínom, v horninovom
prostredí ílom. Adsorbcia radónu rastie s klesajúcou teplotou. Úplná kondenzácia Rn na
pevných telesách nastáva pri teplote -180 ºC. (Matolín 2012)

Obr.2: Prírodné rozpadové rady tória 232TH a uránu 235U a 238U (Ullmann 2017)

3.2 Rádioaktivita durbachitov

V prípade magmatických hornín je možné konštatovať, že rádioaktivita prvkov

v magme závisí na ich chemizme. Všeobecne sa udáva, že rádioaktivita magmatických hornín
rastie s jej kyslosťou. Rádioaktívne prvky K, U, Th vykazujú afinitu s obsahmi SiO2, niekedy
Na2O, nízka rádioaktivita odpovedá rastúcim podielom FeO, MgO a CaO. Štúdie ukazujú, že
rádioaktivita magmatitov rastie s klesajúcim geologickým vekom telies. Magmatity stredných
a záverečných fáz tektonomagnetického cyklu majú vyššie koncentrácie rádioaktívnych

11
prvkov. Efuzívne formy magmatitov bývajú aktívnejšie než ich hlbinné formy. (Kobr et al.
1997).

Podľa Matolína (1993) sa vysokou rádioaktivitou vyznačujú magmatity finálnych fáz

magmatogénnch cyklov. Rádioaktivita syenitov, granitov a granodioritov býva vysoká,
extrémne nízku rádioaktivitu majú baziká, najmä ultrabaziká. Minerály, ktoré obvykle
podmieňujú zvýšenú rádioaktivitu hornín sú K-živce, leucit, nefelín, biotit, muskovit, zirkon,
apatit a monazit (Mareš et al. 1990). Koncentrácia Th a U je priamo úmerná koncentrácií
zirkónu (Leichmann et al. 1998).

Vulkanické horniny vykazujú obvykle vyššie hodnoty než ich hlbinné ekvivalenty
(Zimák et al. 2003).

Napriek vysokej gama-aktivite a vysokému obsahu U sa celé teleso třebíčskeho

masívu javí ako doposiaľ málo perspektívne na výskyt ložísk rádioaktívnych surovín (Matolín
1970).

Fiala uvádza obsahy U v rozmedzí medzi 6,5 a 18,2 ppm (podľa Matolína (1970) je
Urán v zemskej kôre prítomný v priemernej koncentrácií 2 až 4 ppm ), obsahy Th od 31,7 do
56,6 ppm (priemerná koncentrácia Th v zemskej kôre je 8 až 12 ppm), hodnoty K od 4,5 do
5,2% a pomery Th/U sú medzi 1,8 a 7,0.

Manová a Matolín (1995) potvrdzujú v rádiometrickej mape Českej republiky 1 :

500 000 skutočne vysoký index radónového rizika. Podľa Sedláka et al. (2006) dosahujú
třebíčske durbachity v leteckej mape prevažne hodnoty: K= 2,5 – 4 %, U = 7 – 20 ppm a u
Th=18–32ppm.

Priemerné namerané hodnoty koncentrácií, pri skúmaní korelácie dát leteckej,

pozemnej a laboratórnej gamaspektromerie vykonanej Pavlíkom a Leichmannom (2011), boli
pri laboratórnej a terénnej gamaspektrometrií u U 1,6x, u Th o necelú polovicu a u K až o tri
štvrtiny väčšie ako v mapách leteckej geofyziky. Najväčšie zhody boli dosiahnuté u merania
U, kde sa priemerné hodnoty líšili približne o 6 ppm, naopak vo výsledkoch najväčšie
rozdiely nastávajú u K a Th. Napríklad pri leteckej geofyzike boli obsahy Th v rozmedzí 20 -
32 ppm, avšak u terénnych meraní je to až o 15 ppm viac. Žiadna z maximálnych hodnôt
koncentrácií U, Th a K, nameraných leteckou geofyzikou, sa ani nevyrovnala najnižšej
koncentrácii nameraných pozemnou gamaspektrometriou.

12
 Leichmann et al. (2015) uvádza, že podstatnú časť TM a okolitých durbachitových
telies vykazujú vysoké koncentrácie rádioaktívnych prvkov (2,5 – 4,5 % K, 5 – 12 ppm U a
16 – 38 ppm Th). Najvyššie koncentrácie týchto prvkov sú situované nielen vo veľkej
centrálnej časti TM, ale aj v menších izolovaných telesách, vstupujúcich v okolí Drahonína
a Novího Města na Moravě. Relatívne nízka rádioaktivita bola nameraná v SZ cípe TM
v blízkosti obce Polna, južný výbežok v blízkosti Moravských Budějovic a JV časť telesa
v oblasti Vladislav – Velká Bíteš (1,5 – 2,5 % K, 2 – 5 ppm U a 6 – 16 ppm Th). Okrem
litologických zmien v durbachitoch, sú oblasti so zníženou rádioaktivitou charakterizované:
(1) častým výskytom žíl turmalínového granitu, (2) početnými enklávami metamorfovaných
hornín, prislúchajúce plášťu plutonu (najmä s. a sv. třebíčskeho zlomu, z. a s. od Velké Bíteši
a v. cíp TM) a (3) vzácnym terciérnym pokryvom.

Švejda (2017) vo svojej práci taktiež potvrdil vysoké koncentrácie rádioaktívnych

prvkov U, Th a K v strednej časti TM (v profile Třebíč – Vladislav) a dokázal, že hodnoty
týchto prvkov sú v zmienenej oblasti značne premenlivé, ako sa predpokladalo na základe
leteckej dokumentácie. Hodnoty U sa pohybovali v rozmedzí 4,3 – 24 ppm, hodnoty Th od
10,4 – 93,7 ppm a hodnoty K v rozmedzí 3,6 – 9,4 %.

Priemerné namerané hodnoty terénnym gamaspektrometrom boli podľa Bažantovej

(2016) v oblasti pozdĺž třebíčskeho zlomu pre U 9,675 ppm, Th 37,2 ppm a pre K 4,97%.
Výsledky laboratórnej gamaspektrometrie sú pre U 6,684 ppm, Th 32,386 ppm a pre
K 5,03%.

3.3 Rádioaktivita bítešskej ortoruly

Rádioaktivita metamorfitov výrazne závisí na zložení protolitu, môže však byť tiež
ovplyvnená prínosom a odnosom rádioaktívnych prvkov (hlavne Ua Th) v priebehu
metamorfných procesov (Zimák et al. 2003). Podľa aktivity hornín Českého masívu a ich
zloženia sú pre horniny metamorfované s vyššou gama-aktivitou typické minerály: draselné
živce, muskovit, biotit, zirkón, apatit, monazit. Pre metamorfity s nižšou aktivitou sú späté:
olivín, granát, turmalín, amfibol, chlorit, serpentinit, hematit, magnetit a niekedy pyroxén
(Matolín 1970).

13
 Základný typ horniny je charakterizovaný prítomnosťou početných ôk tvorených K-
živcami, menej plagioklasmi. Najčastejšie sa predpokladá, že bítešská ortorula je
synkinematické teleso vzniknuté premenou porfyrických granitov. Jej rádioaktivita je veľmi
nízka a túto vlastnosť si udržiava hornina v celej dĺžke svojho severo-južného rozšírenia v
svrateckej a dyjskej klenbe (Matolín, 1970).
Matolín (1970) hodnotil rádioaktivitu moravsko-slezskej oblasti a píše, že pokiaľ je
predpoklad o vzniku bítešskej ortoruly z porfyrických granitov správny, potom môžeme tieto
horniny z hľadiska rádioaktívnych vlastností priradiť do rovnakej skupiny ako granitoidy
brnenského masívu.
Manová a Matolín (1995) potvrdzujú v rádiometrickej mape Českej republiky 1 :
500 000 skutočne nízke hodnoty rádioaktivity bítešskej ortoruly a uvádzajú, že sa výrazne
odlišuje od ostatných oblastí Českého masívu.
Podľa Sedláka et al. (2006) dosahujú bítešské ortoruly v leteckej mape prevažne
hodnoty: K= 1 – 1,5 %, U = 1 – 2 ppm (často<1) a u Th = 4 – 8 ppm. To platí pre telesá
ortoruly v severnej i južnej svrateckej klenby pri západnom okraji. Z dát leteckej
gamaspektrometrie teda rovnako vyplýva, že je bítešská ortorula chudobná na K, U i Th a zdá
sa byť celkom homogénnou horninou.
V dyjskej klenbe Zimák a Jůzková (2011) z laboratórne meraných vzoriek bítešskej
ortoruly určili medián u K = 2,2 %, U = <1,5 ppm a Th = 4,2 ppm. Z laboratórneho merania
na ortorulách svrateckej klenby boli určené mediány koncentrácií u K = 3,0 %, U = 0,8 ppm,
Th = 5,5 ppm. V porovnaní koncentrácie prvkov vo svrateckej klenbe sa mierne líšia vo
zvýšených obsahoch draslíka a tória, urán sa pohybuje súhlasne okolo bodu detekcie.
Neuman (2010) nameral 8 terénnych meraní a odobral z týchto lokalít 12 vzoriek
bítešskej ortoruly na laboratórne meranie pre svoju prácu práci „Gamaspektrometrická
charakteristika bítešské ruly v profilech Bobravy a Bílého potoka“. Hodnoty sa tu pohybovali
u K v rozmedzí 3,2 – 3,8%, u U 7 – 8 ppm a u Th 4,7 – 5,4 ppm.
Vitula (2014) vo svojej práci uvádza namerané koncentrácie K v rozmedzí od 2,4 – 3,9
%, U sa pohybuje v rozmedzí 0,9 – 2,8 ppm a koncentrácie Th od 5,2 - 9,0 ppm. Merania
v odtienenom laboratórnom gamaspektrometri spravidla nadobúdali nižšie hodnoty než pri
meraní v terénnych podmienkach. Namerané hodnoty boli: K = 1,2 – 8,8 %, U = <0,7 – 2,9
ppm a Th= <0,7 – 18,3 ppm. Meranie uskutočnil na 11 lokalitách, kedy najvyššie
koncentrácie uránu boli zistené v ortorulách z Brda a Křoví. Okrem týchto dvoch lokalít boli
ostatné lokality na urán pomerne chudobnejšie. Hlavný trend značiaci nárast koncentrácie
draslíka bol určený smerom k východu, na línií Borač – Prudká – Běleč – Sýkoř.

14
 Príčina veľmi nízkych koncentrácií K, U a Th je vysoký vek, behom ktorého ortorula
prešla mnohými metamorfnými pochodmi, pri ktorých mohla byť ochudobnená o tieto prvky
– predovšetkým K a U (Zimák et. al., 2003). Toto tvrdenie však vyvrátil Vitula (2014) vo
svojej diplomovej práci, kedy pri prepočte obsahov sledovaných prvkov v hornine zistil, že
obsahy U a Th v hornine sa navyšovali len v desatinách. Pri prepočte späť, až na takmer prah
2 mld. rokov, zostala ortorula rovnako chudobná na urán a tórium ako je to v súčasnosti.

15
4. Literatúra

Batík, P. (1999): Moravikum dyjské klenby – kadomské předpolí variského orogénu. —Věstník
Českého geologického ústavu, 74, 3, 363-369, Praha.

Bažantová, H. (2016): Petrologická interpretace geofyzikálně identifikovaných nehomogenit

třebíčského plutonu — Přírodovědecká fakulta Masarykovy univerzity v Brně, Bakalarská
práce.

Bubeníček, J. (1968): Geologický a petrografický vývoj třebíčského masívu. — Sborník

geologických věd, Geologie, 13, 133-164. Praha.

Cháb, J. Suk, M. (1977): Regionální metamorfóza na území Čech a Moravy. Knih. Ústř. Úst. geol.,
50, 156, Praha.

Dvořák, V. - Wilimský, D. – Melichar, R. (2003): Strukturní analýza hornin nejsvrchnejší části

bítešské skupiny svratecké klenby na lokalite Křoví – Možné vysvětlení jejich vzájemného vztahu —
Geol. výzk. Mor. Slez. v r. 2002, Ústav geologických věd, PřF MU, 69-73, Brno.

Faure, G. (2001): Origin of igneous rocks the isotopic evidence. Spriger Berlin.

Fiala, J. - Vaňková V. - Wenzlová, M. (1983): Radioactivity of selected durbachites and syenites of

the Bohemian massif. — Časopis pro mineralogii a geologii, 28 (1), 1-16.
Friedl, G. - Finger, F. - Paquette, J.L. - Quadt, A. - McNaughton, N.J. - Fletcher, I.R. (2004):
PreVariscan geological events in the Austrian part of the Bohemian Massif deduced from U–Pb zircon
ages. — Int. Jour. of Earth Sci., 2004, 93, 5, 802-823.
Grammakov, A. et al. (1957): Radiometričeskie metody poiskov i tazvedki uranovych rud.
Moskva

Holub, F.V. - Machart J. - Manová M. (1997): The Central Bohemian Plutonic Complex: Geology,
chemical composition and genetic interpretation. — Sbor. geol. věd, řada LG, 31, 27-50. Praha.

Holub, F.V. (1997): Ultapotassic plutonic rocks of the durbachite series in the Bohemian Massif:
Petrology, geochemistry and petrogenetic interpretation — Sbor. Geol. Věd, Ložisková geologie,
mineralogie, 31, 5-26.

Jaroš, J. a Mísař, Z. (1976): Nomenclature of the tectonic and lithostratigraphic units in

the Moravian Svratka dome. — Věstník Ústředního ústavu geologického 51, 113-
122. Praha

16
Kettner, R. (1935): O ptygmatických vrásách u Vranova nad Dyjí. Věda přírodní, 16, 1, 1-4, Praha.

Kobr, M. et al. (1997): Petrofyzika.,1.vydání — Vydavatelství Karolinum, Praha.

Kotková, J. - Schaltegger, U. - Leichmann, J. (2009): Two types of ultrapotassic rocks in the
Bohemian Massif — Coeval Intrusions at Different Crustal Levels. Lithos, 115, 163-176.

Leichmann, J. – Štelcl, J. – Zachovalová, K. (1998): The correlation between radioactivity and

mineral assemblages: an example from alkali feldspar syenites, Gföhl Unit, Moldanubian zone. —
Acta Mus. Moraviae, Sci. Geol., 83,73-84. Brno.

Leichmann, J. - Švancara, J. (2005): Shoshonitic to ultrapotassic gabbros from the Jihlava pluton.
2nd Meeting of the Czech Geological Society, Slavonice. 151 – 153. (in Czech)

Leichmann, J. - Gnojek, I. - Novák, M. - Sedlák, J. - Houzar, S. (2015): Durbachites from the

Eastern Moldanubicum (Bohemian Massif) – erosional relics of large, flat tabular intrusions of
ultrapotassic melts: geophysical and petrological record. — International Journal of Earth Sciences.
Accepted. Publikováno online 23. 1. 2016.

Manová, M. a Matolín, M. (1995): Radiometrická mapa České republiky 1 : 500 000. ČGÚ Praha –
Online, 30.1. 2018.

Mareš, S. - Gruntorád, J. - Hrách, S. - Karous, M. - Marek, F. - Matolin, M. - Skopec,

J. (1990): Druhé, přepracované vydání: Úvod do užité geofyziky., SNTL — Nakladat.
tech. lit. Praha. 194-237.

Matolín, M. (1970): Radioaktivita hornin Českého masivu. — Vydal Ústřední ústav geologický-
Geofond v Academii, nakladatelství Československé akademie věd. svazek 41, 58-59, Praha.

Matolín, M. (2012): Stanovení radonového indexu pozemků. Učební texty. — Univerzita Karlova,
Přírodovědecká fakulta. Praha.

Matolín, M. a Chlupáčová, M. (1997) : Radioaktivní vlastnosti hornin. — In Kobr M. et al.:

Petrofyzika, 109-126, Vyd. Karolinum Praha.

Matolín, M. a Bastošek, J. (1963) : Oveřování měření radioaktivity hornin pro interpretaci

aeroradiometrické mapy ČSSR. — Závěrečná správa, přírodov. Fak. KU. Praha. Úst. Užité geofyz..
Brno.

Mísař, Z. (1961): Geologické postavení bítešské ortoruly. — Časopis pro mineralogii a geologii, 6, 3,
289-295, Praha.

Mísař, Z. - Dudek, A. - Havlena, V. - Weiss, J. (1983): Geologie ČSSR I. Český masiv — Vydalo
Státní pedagogické nakladatelství nakladatelství, n.p. v Praze roku 1983.

17
Müller, P. a Novák, Z. et al. (2000): Geologie Brna a okolí., 1. vydání, Vydavatelství —
Český geologický ústav, Praha.

Neuman, P. (2010): Gamaspektrometrická charakteristika bítešské ruly v profilech Bobravy a Bílého

potoka. — Přírodovědecká fakulta Masarykovy univerzity v Brně, Bakalářská práce.

Němec, D. (1982): Randaplite des Massive von Třebíč-Meziříčí (Westmähren). — Chem. D. erde. 41,
7-17.

Pavlík, M. – Leichmann, J. (2011): Korelace dat letecké, pozemní a laboratorní

gamaspektrometrie na tělesech durbachitů — Geol. výzk. Mor. Slez. v r. 2011, Ústav geologických
věd, PřF MU, 171-173, Brno.

Scharbert, S. (1977): Neue Ergebnisse radiometrischer Altersbestimmungen an Gesteinen des

Waldviertel. — in: Arbeistag. Geol. Bundestanst. im Waldviertel., 11-15, Wien.
Schulmann, K. – Ledru, P. – Autran, A. – Melka, R. – Lardeaux, J. M. – Urban, M. –
Lobkowitz, M. (1991): Evolution of nappes in the bohemian massif : a kinetic interpretation. —
Geol.Rdsch., 80, 73-92, Stuttgart.
Sedlák, J. – Gnojek, I. – Zabadal, S. (2006): Geofyzikální podklady z vybraného okolí roţínecko-
olšínského U-rudního pole (širší okolí Dolní Roţínky). — Vypracováno pro Ústav geologických věd
Přírodovědecké Masarykovy Univerzity v Brně., MILIGAL, s.r.o. Brno.
Stárková, I. – Veselá, M. – Moupic, Z. a Chmelař, J. (1993): Příspěvky k problematice
západomoravského krystalinika. — In Přichystal A., Obstová V. a Suk M. (eds.): Geologie Moravy
Slezska, Sborník příspěvků k 90. výročí narození dr. K. Zapletala, Brno.
Sauser, A. (1893): Der Graniti von Durbach im nordlichen Schwarzwald und seine Grenzfacies von
Glimmersyenit (Durbachit).– Mitt. Badisch. geol. Landesands., 2, 233-276.
Svoboda, J. et al. (1964): Regionální geologie ČSSR. — Díl I. Český masiv. Svazek 1.
Krystalinikum, Vydal Ústřední ústav geologický v Nakladatelství Československé akademie věd.
Praha.

Švejda, J. (2014): Distribuce uranu v třebíčskem masivu — Přírodovědecká fakulta

Masarykovy univerzity v Brně, Bakalarská práce.
232 235
Ullmann, V. (2017): Prírodné rozpadové rady tória TH a uránu U a 238U — online:
http://astronuklfyzika.cz/JadRadFyzika4.htm , 30.1.2018.

Van Breemen, O. – Aftalion, A. - Bowes, D. – Dudek, A. - Mísař, Z. - Povondra, P. – Vrána,

S. (1982): Geochronological studies of the Bohemian Massif, Czechoslovakia, an their signifikance in
the evolution of Cenral Europe. — Trans. Roy. Soc. Edinburg: Earth Science, 73, 89-109.

18
Vitula, Z. (2014): Bítešská ortorula - jednoduchá nebo vícefázová intruze? —
Přírodovědecká fakulta Masarykovy univerzity v Brně, Diplomová práce.

Wilimský, D. – Dvořák, V. – Melichar, R. – Hanţl, P. – Buriánková, K. (2003): Stop 2 – Křoví:

Structural and geochemici charakter of the alternativ acid and basic rocks in the uppermost part of the
Bíteš Unit (Moravicum) — No Frontiers 2003: Excursion guide, 25-33

Zachovalová, K. – Leichmann, J. – Štelcl, J. (1999): Petrology, geochemistry and radioactivity of

durbachites from třebíč massif alon the Třebíč Fault. — Acta Musei Moraviae. Scientiae geologicae,
84, 71–88.

Zimák, J. – Jůzková, V. (2011): Přirozená radioaktivita magmatických a metamorfovaných

hornin Národního parku Podyjí. ,Katedra Geologie PřF UP, Geol. Výzk. Mor. Slez.,
Aplikovaná geologie; 208-209,Brno 2011/2.

Zimák, J. – Štelcl, J. – Zelinka, J. (2003): Prirozená radioaktivita horninového prostredí v jeskyních

Slovenské republiky. — Vydavatelství UP Olomouc.

19