História železníc na Slovensku

Začiatky

Železničná doprava má na území Slovenska veľmi dlhú a bohatú históriu. Prvé

plány na postavenie železnice na našom území mala Uhorská vláda už v roku
1836, pričom v roku 1839 začala jej výstavba.

Prvý úsek tejto železnice z Bratislavy do Svätého Jura bol dostavaný v roku
1840. Táto trať bolo v roku 1846 predĺžená až po Sereď. Samozrejme, v tej dobe
sa po nej ešte nepreháňali lokomotívy, ale ťažné kone. To sa zmenilo až 20.
Augusta 1848, kedy sa ku nám dostala prvá parná lokomotíva, ktorá tiahla vlaky
na Trati Bratislava – Pešť. Tieto vlaky boli ale stále veľmi pomalé, maximálna
povolená rýchlosť bolo v tej dobe len 38km/h, čo sa ale v roku zmenilo na
53km/h a po zavedení prvých rýchlikov v roku 1862 na 76km/h. Lokomotívy,
rovnako ako aj vozne boli v tejto dobe veľmi jednoduché, svietilo sa sviečkami
a olejovými lampami.
1867-1918

K nejakej väčšej zmene došlo až v roku 1867, kedy sa Uhorská vláda rozhodla
vybudovať na území Uhorska, teda aj u nás, poriadnu železničnú sieť. K tomuto
rozhodnutiu okrem iného prispel aj katastrofálny stav Uhorských ciest a záujem
o zväčšenie exportu. V tejto dobe sa vláda tiež rozhodla zmeniť svoj prístup
k železničným spoločnostiam, ktoré mala dovtedy pod drobnohľadom a dať im
omnoho viac slobody. Tieto plány sa nakoniec aj vydarili a medzi rokmi 1867-
1873 bolo vybudovaných 888km železníc. Samozrejme, priemerný Uhor si v tej
dobe nemohol dovoliť len tak cestovať vlakom a teda frekvencia vlakov bola
nízka a ich väčšinu tvorili dlhé nákladné vlaky.

Toto obdobie relatívnej prosperity ale skončilo s príchodom hospodárskej krízy

v Uhorsku v 70-tych rokoch 19. Storočia, kedy sa výstavba nových železničných
tratí úplne zastavila. Celá táto situácia ale priniesla aj jednu výhodu, a to
postupné zoštátňovanie súkromných Uhorských železničných spoločností. Táto
kríza ale v 80-tych rokoch pominula, a tak výstavba železníc mohla pokračovať
ďalej. Na začiatku 20. Storočia sa u nás dokonca začali objavovať prvé elektrické
lokomotívy a vykurované vozne. Tento pokrok ale zastavila prvá svetová vojna.
Prvá ČSR až 1989

Prvá Československá vláda hneď v roku 1919 znárodnila všetky železnice na jej
území a na ich správu založili štátne Československé dráhy (ČSD), ktorých
„potomkovia“, ŽSR a ZSSK, existuje dodnes. ČSD sa počas medzivojnového
obdobia venovala hlavne modernizácií a posilňovaní železničnej siete. Na trati
bolo stále viac a viac motorových vlakov, ktoré chodili stále častejšie, za čo
môžeme vďačiť prosperujúcej ekonomike, hlavne na Českej strane. Počas
druhej svetovej vojny to pokračovalo viac-menej rovnako, len namiesto ČSD
malo pod palcom železnice ministerstvo dopravy. To sa ale zase zmenilo
obnovením ČSR.

Počas vlády komunistov zažívali naše železnice zlaté dni. Ľudia si už konečne
mohli dovoliť cestovať, takže množstvo vlakov premávajúcich sa naším územím,
rovnako ako aj ich frekvencia opäť narástla. Komunisti u nás taktiež postavili
veľké množstvo tovární, ktoré potrebovali prevážať tovar, čo tiež prispelo
k rozmachu železníc. Vlaky jazdiace na našom území boli nové, lepšie
udržiavané a teda aj spoľahlivejšie ako tie dnešné, takže aj názor ľudí na
železničnú dopravu bol v tej dobe odlišný. Samozrejme, sovietska plánovaná
ekonomika sa začala rúcať v 80. Rokoch, ale vďaka nie až tak vysokému veku
vtedy používaných zariadení to nebolo až tak zreteľné ako dnes.
Súčasnosť

V dnešnej dobe je železničná doprava braná úplne inak ako v minulosti.

V preprave tovaru bola do značnej miery nahradená kamiónmi, voči tej osobnej
má veľká časť ľudí veľké predsudky, do značnej miery oprávnene. Lokomotívy,
ktoré sa u nás používajú majú vo väčšine prípadov minimálne 30 rokov
a technický stav tomu zodpovedajúci. Sú hlučné, často sa kazia a takmer vždy
meškajú. Výnimkou je ale väčšina regionálnych vlakov. Tie sú väčšinou nové,
tiché a spoľahlivé, no kvôli ich malej kapacite nie je možné nimi nahradiť
terajšie rýchliky. Samozrejme, nie všetky regionálne vlaky sú takéto. Na
niektorých trasách s menším počtom cestujúcich sú ešte dodnes používane už
skoro 50 rokov staré motorové vozne ZSSK 810, ktoré už patria skôr do múzea
ako na trať. Vlaky samotné ale nie sú jediným problémom. Stanice sú často
staré, ošarpané a smrdia a koľajnice, hlavne na menej používaných tratiach sú
často tiež v dosť zlom stave. Myslím si teda, že ŽSR (spoločnosť zodpovedná za
koľajnice a stanice) a ZSSK (spoločnosť zodpovedná za vlaky) majú ešte naozaj
čo robiť aby zmenili verejnú mienku o železničnej doprave na našom území.

Matej Chudý 1.D ŽSR, Wikipédia