Aziz / Aziz [2007] 1

Odvolací súd Spojeného kráľovstva

Skutkové okolnosti:
Žalobkyňou v konaní bola bývalá manželka brunejského sultána. Žalovanou bola veštkyňa,
ktorá poskytla žalobkyni telefonický kontakt na istého pána Aziza, s ktorým žalobkyňa
intenzívne komunikovala počas nasledujúcich niekoľkých mesiacov. Aj keď sa s ním
žalobkyňa nikdy nestretla, vybudovala si s ním veľmi dôverný vzťah, pričom si s pánom
Azizom vymenila niekoľko darov. V období medzi májom a novembrom 2004, žalobkyňa
previedla celkovo sumu viac ako 1 milión libier, táto suma mala byť určená pánovi Azizovi.
Ďalší zhruba jeden milión libier v hotovosti poslala pánovi Azizovi po šoférovi žalovanej.
Žalobkyňa nahrala v lete 2004 pre pána Aziza a doručila mu (ako sa domnievala) dve audio
kazety obsahujúce materiál dôvernej povahy. Počas konania na súde začala žalobkyňa tvrdiť,
že pán Aziz pravdepodobne neexistuje, vymyslela si ho žalovaná. Počas telefonických
rozhovorov medzi žalobkyňou a pánom Azizom, zrejme vystupovala ako pán Aziz žalovaná,
pričom používala prístroj na zmenu hlasu. Žalobkyňa tvrdila, že to bola žalovaná, kto sa
zmocnil dvoch milónov a kaziet určených pre pána Aziza. Na záznamoch súčasne uvádzala
detaily zo života s brunejským sultánom, s ktorým sa rozviedla v roku 2003. Brunejský sultán
vstúpil do konania ako vedľajší účastník s cieľom zabrániť zverejneniu jeho mena alebo
akýchkoľvek materiálov, ktoré by ho mohli v súvislosti s konaním identifikovať.
Vybrané časti rozhodnutia:
5. Sultán, odvolávajúc sa na svoje postavenie zahraničnej hlavy štátu, v súvislosti s konaním
požadoval, aby sa zabránilo zverejneniu jeho mena alebo zverejneniu akýchkoľvek
skutočností, ktoré by mohli viesť k jeho identifikácii v súvislosti s týmto konaním.
6. Odvolal sa na aplikáciu ustanovenia čl. 20 zákona (Spojeného kráľovstva) o štátnej imunite
z roku 1978 (ďalej len „akt z roku 1978“), ktorý vychádza z článku 29 Viedenského dohovoru
o diplomatických stykoch (1961) (ďalej len „Viedenský dohovor“), ktorý podľa neho vyžaduje,
aby Spojené kráľovstvo (vrátane jeho súdov) „zaobchádzalo s ním s náležitou úctou a. . .
podniklo všetky príslušné kroky, aby zabránilo akémukoľvek útoku na jeho. . . dôstojnosť. “. . .
69. Sir Arthur Watts, Právne postavenie hláv štátov, vedúcich vlád a ministrov zahraničných
vecí v medzinárodnom práve, Haagska akadémia medzinárodného práva, Recueil des Cours,
zväzok 247 (1994-III), s. 35 až 48, bližšie rozoberá pojem „dôstojnosť“ vo vzťahu k
zahraničným hlavám štátov.
70. Sir Arthur uvádza nasledujúce poznámky (strany 41 - 45): a) dôstojnosť je „ťažko
uchopiteľný pojem (...)“; b) dôstojnosť hlavy štátu môže byť porušená bez ohľadu na to, či je
alebo nie je osoba prítomná v štáte, kde došlo k činom poškodzujúcim jej dôstojnosť, a to
najmä pri uverejnení urážlivého materiálu. Zvyčajne sa v týchto prípadoch stáva, že hlava štát
nie je prítomná v štáte, v ktorom dochádza k zverejneniu; c) pokiaľ ide o dôstojnosť hlavy štátu,
ide skôr o rešpektovanie úradu hlavy štátu než o osobnú dôstojnosť jednotlivca, ktorý v danom
čase zastáva úrad; d) štát je podľa medzinárodného práva povinný zdržať sa urážlivého
konania proti hlave iného priateľského štátu, a preto ak oficiálny zástupca štátu urobí urážlivé
poznámky o hlave iného štátu, je tento druhý štát oprávnený sťažovať sa a požadovať
primeranú nápravu.

1
Dostupné na internete: https://rm.coe.int/168005484b
71. Ďalej však [tento autor] poznamenáva, že nie je isté, do akej miery medzinárodné právo
ukladá štátom pozitívnu povinnosť zabrániť urážlivému správaniu súkromných osôb
namierenému proti zahraničným hlavám štátov, alebo požaduje, aby za takéto konanie tieto
osoby potrestali; štátna prax je obmedzená, ale štáty sa pravidelne sťažujú iným štátom na to,
čo považujú za nedôstojné a urážlivé zaobchádzanie s ich hlavami štátov. Zdá sa, že štáty, na
ktoré sa sťažnosť podáva, v zásade nepopierajú právo sťažovať sa a niekedy podnikli kroky
proti tým, ktorí sa dopustili urážlivého správania a ospravedlnili sa urazenému štátu; ale nie
vždy je zrejmé, že ospravedlnenie by malo byť niečo iné ako diplomatická zdvorilosť.
86. Táto prax naznačuje, že v kontexte diplomatickej imunity iba ústny prejav (s výnimkou
extrémnej povahy), na rozdiel od konania, ktoré bráni výkonu činnosti misie, nie je správaním,
pri ktorom je prijímajúci štát povinný podniknúť kroky na jeho zabránenie alebo voči ktorému
disponuje ústavným oprávnením, aby mu zabránil.
87. Dané je v súlade so skutočnosťou, že povinnosti uvedené v článkoch 22 a 29 dohovoru sa
týkajú hlavne ochrany pred fyzickým útokom alebo obdobnými prekážkami. Podľa Denzu,
Diplomatické právo, 2. vydanie, 1998 (rešpetkovaná autorita), na s. 212 tretia veta článku 29
stanovuje „pozitívnu povinnosť správať sa k diplomatickému zástupcovi s náležitou úctou a
chrániť ho pred fyzickými zásahmi iných osôb proti jeho osobe, slobode alebo dôstojnosti.“ Je
tomu tak preto, lebo požiadavka fyzickej ochrany diplomatov a diplomatických priestorov je
základným predpokladom pre vedenie diplomatických stykov: pozri Diplomatický a konzulárny
personál USA v Teheráne (USA proti Iránu) 1980 ICJ Rep 3, 38, a taktiež rozsudok z 19.
decembra 2005 o ozbrojených činnostiach na území Konga (Konžská demokratická republika
proti Ugande) (fyzické útoky personálu armády Konžskej demokratickej republiky na ugandský
diplomatický personál), Etiópska federatívna demokratická republika proti štátu Eritrea,
Eritrejská etiopská zmierovacia komisia, nárok č. 8., 19. decembra 2005 (zadržanie diplomatov
a zlé zaobchádzanie s nimi).
88. Aký je súčasný stav medzinárodného práva v oblasti práva na dôstojnosť hlavy štátu? Niet
pochýb o tom, že štát je povinný prijať opatrenia na zabránenie fyzických útokov alebo
fyzických zásahov namierených na cudziu hlavu štátu, ktorá sa nachádza v Spojenom
kráľovstve. Je tomu tak rovnako podľa medzinárodného obyčajového práva ako aj na základe
čl. 20 zákona z roku 1978 v spojitosti s článkom 29 dohovoru. Nemožno pochybovať ani o tom,
že by sa táto povinnosť vzťahovala na činy, ktoré sa v tejto krajine pripravujú alebo sú
zamerané na fyzickú formu útoku proti hlave štátu, ktorá sa nachádza na území svojho
domovského štátu alebo v treťom štáte.
89. Avšak mimo fyzického útoku alebo zasahovania, v súvislosti s predchádzaním urážlivému
správaniu je podporovaný názor, že v prípade, ak by aj existovala jednotná prax (ktorá je
pochybná), nejde o nič viac ako zdvorilosť. . . . Sir Arthur rozlišuje medzi urážlivým správaním
úradného zástupcu štátu a správaním súkromného subjektu. Pokiaľ ide o súkromný subjekt,
Sir Arthur tvrdí, že nie je isté, do akej miery medzinárodné právo ukladá štátom pozitívnu
povinnosť zabrániť urážlivému správaniu súkromných osôb namierenému proti zahraničným
hlavám štátov, alebo požaduje, aby za také konanie boli potrestané. Jeho názor je, že na
základe štátnej praxe nie je jasné, či ide o diplomatickú zdvorilosť skôr ako o uznanie právnej
zodpovednosti. . .
91. Vznik normy medzinárodného obyčajového práva vyžaduje ustálenú štátnu prax na
základe toho, že táto prax je povinná z dôvodu existencie všeobecného presvedčenia o jej
právnej záväznosti, ktorá ju vyžaduje:. . . Nie som zďaleka presvedčený materiálmi, ktoré
máme k dispozícii, že existuje pravidlo medzinárodného obyčajového práva, ktoré ukladá štátu
povinnosť prijať vhodné opatrenia na zabránenie konania jednotlivcov, ktoré je jednoducho
urážlivé alebo urážajúce zahraničnú hlavu štátu v zahraničí.
Otázky:
1. Akých konaní sa v zmysle rozhodnutia týka ochrana poskytnutá na základe čl. 29
Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch?
2. Ako sa líši situácia, ak by sa namietaného konania dopustil úradný zástupca štátu a nie
súkromná osoba?