Prípad 1 (Blaho – Hausmaninger)

Prípad 1 (rozdelenie práva)

D. 1,1,10,2 (Ulpianus libro primo regularum)
Iuris prudentia est divinarum atque humanarum rerum notitia, iusti atque iniusti scientia.

Preklad (Ulpián v 1. knihe Regúl):

Právna veda je znalosť božských a ľudských vecí, veda o spravodlivom a nespravodlivom

D. 1,1,1,2 (Ulpianus libro primo institutionum)

Huius studii duae sunt positiones, publicum et privatum. Publicum ius est quod ad statum rei
Romanae spectat, privatum quod ad singulorum utilitatem: sunt enim quaedam publice utilia,
quaedam privatim. Publicum ius in sacris, in sacerdotibus, in magistratibus constitit.
Privatum ius tripertitum est: collectum etenim est ex naturalibus praeceptis aut gentium aut
civilibus.

Preklad (Ulpián v 1. knihe Inštitúcií):

Toto štúdium má dve základné časti, verejné a súkromné. Verejné právo sa vzťahuje na
záležitosti rímskeho štátu, právo súkromné sa týka záujmu (úžitku) jednotlivcov: lebo niečo
sa týka verejného úžitku, niečo súkromného. Verejné právo sa vzťahuje na posvätné rituály,
kňazov a štátnych úradníkov. Súkromné právo sa svojou povahou delí na tri časti a to na
predpisy práva prirodzeného, práva medzi národmi a práva civilného1.

D. 1,1,9 (Gaius libro primo institutionum)

Omnes populi, qui legibus et moribus reguntur, partim suo proprio, partim communi omnium
hominum iure utuntur. Nam quod quisque populus ipse sibi ius constituit, id ipsius proprium
civitatis est vocaturque ius civile, quasi ius proprium ipsius civitatis: quod vero naturalis
ratio inter omnes homines constituit, id apud omnes peraeque custoditur vocaturque ius
gentium, quasi quo iure omnes gentes utuntur.

Preklad (Gaius v 1. knihe Inštitúcií):

Všetky národy, ktoré sa riadia zákonmi a obyčajmi, majú čiastočne svoje právo, čiastočne
právo, ktoré je spoločné všetkým národom. Lebo aké právo každý národ sám sebe ustanovil,
to je vlastné právo jeho obce a nazýva sa civilné právo, ako právo vlastné len tejto obci: a to,
čo prirodzený rozum (poriadok) ustanovil medzi ľudmi, to sa rovnako ochraňuje medzi
všetkými ľuďmi a nazýva sa právo medzi národmi, ktoré zachovávajú všetky národy2.

D. 1,1,7 pr. – 1 (Papinianus libro secundo definitionum)

pr. Ius autem civile est, quod ex legibus, plebis scitis, senatus consultis, decretis principum,
auctoritate prudentium venit.

1 Just. Inst. 1,1,4; GELLIUS, Noctae Atticae (Atické noci) 6,3,45.

2 Gai Inst. 1,1; Just. Inst. 1,2,1.
1
 Prípad 1 (Blaho – Hausmaninger)
1. Ius praetorium est, quod praetores introduxerunt adiuvandi vel supplendi vel corrigendi
iuris civilis gratia propter utilitatem publicam. Quod et honorarium dicitur ad honorem
praetorum sic nominatum.

Preklad (Papinián v 2. knihe Definícií):

Pr. Civilné právo je však to, ktoré je odvodené zo zákonov, plebiscít, uznesení Senátu,
cisárskych nariadení a z autority právnych učencov3.
1. Prétorské právo je to, ktoré prétori zaviedli na všeobecný prospech, aby civilné právo
podporili alebo doplnili alebo opravili. Pomenované je aj ako honorárne právo, podľa honoru
(hodnosti) prétorov4.

Interpretácia:
a) Vytvorte schému rímskeho objektívneho práva podľa uvedených prameňov.
b) Subsumujte tieto konkrétne prípady pod ius publicum alebo ius privatum:
ba) Aulus odcudzil Brutovi koňa,
bb) daňový úrad požadoval od Aula zaplatenie pozemkovej dane,
bc) miestodržiteľ nariadil mužským obyvateľom obce, aby pracovali na spevnení hrádze,
bd) Brutus sa oženil s Líviou,
be) Aulus a Brutus uzavreli zmluvu,
bf) Sempronius sa dopustil trestného činu a bol potrestaný.
c) Subsumujte tieto konkrétne prípady pod ius civile alebo ius gentium:
ca) Hispánec A a Rimanka S uzavreli manželstvo. V manželstve sa narodili tri deti.
bb) Kréťan M a Hispánec F viedli v Ríme súdny spor: M tvrdil, že F mu ešte dlhuje
kúpnu cenu za dodané obilie.
cc) Gaius ako rímsky občan mancipoval pred piatimi svedkami a odvažovačom od
scudziteľa Titia (všetci rímski občania) vyslovením latinskej formule jeho pozemok
a stal sa vlastníkom.

Literatúra
SCHERMAIER, M.: Ulpian als „wahrer Philosoph“. In: Festschrift W. Waldstein (Stuttgart,
1993), s. 317 a nasl.
KASER, M.: „Ius publicum“ und „ius privatum“. In: SZ 103 (1986), s. 1 a nasl.
KASER, M.: Ius gentium (1993), s. 20 a nasl.
NÖRR, D.: Divisio und partitio (Berlin, 1972), s. 6 a nasl; s. 45 a nasl.
HAUSMANINGER, H. – TRACHTA, W. – GAMAUF, R.: Römisches Recht (Wien –
München, 1992), s. 20 a nasl.
SKŘEJPEK, M.: Ius publicum – ius privatum. Vzájemné vztahy a souvislosti. In: AUC
Iuridica 2-3, vol. 38 (1992), s. 40 a nasl.; s. 55 a nasl.

Súvisiace pramene:

3 Gai Inst. 1,2.

4 Just. Inst. 1,2,7; D. 1,2,2,10.
2
 Prípad 1 (Blaho – Hausmaninger)
Just. Inst. 1,2,1
Civilné právo, ale aj právo medzi národmi sa rozlišujú: všetky národy, ktoré sa spravujú
zákonom a obyčaju, žijú do istej miery podľa svojho vlastného práva, sčasti podľa práva
spoločného všetkým ľuďom. Lebo čo si každý národ pre seba ako právo ustanovil, to je jeho
vlastné právo a nazýva sa civilné právo (ius civile), pretože je to vlastné právo pre túto obec.
Na druhej strane, čo prirodzený rozum diktuje pre všetkých ľudí, na to všetky národy
rovnako dbajú, a to sa nazýva právom národov (ius gentium), lebo všetky národy sa týmto
právom spravujú. ...

Ulpián D. 1,1,1,3
Prirodzené právo (ius naturale) je to, čo príroda naučila všetky živočíchy: lebo toto právo nie
je charakteristické pre ľudský rod, ale je spoločné pre všetky tvory, ktoré žijú na Zemi,
i v mori a aj pre vtáky. Z neho pochádza spojenie muža a ženy, ktoré my nazývame
manželstvom, takisto plodenie a výchova detí. Vidíme totiž, že aj ďalšie zvieratá, ba aj divé
zvery sú uspôsobené podľa tohto práva5.

Ulpián D. 1,1,1,4 – D. 1,1,3

Právo medzi národmi je to, ktoré používajú všetky ľudské rody. A je ľahké mu porozumieť,
že sa líši od prirodzeného práva, pretože to je spoločné pre všetky tvory a toto (právo medzi
národmi) len pre ľudí vo vzájomných vzťahoch6... Napríklad ako záväzok voči Bohu7: aby
sme poslúchali rodičov a vlasť; ... Aby sme násilie a protiprávnosť odrážali: ...

Ulpián D. 1,1,6
Pr. Civilné právo je to, ktoré sa ani úplne nelíši od prirodzeného práva alebo práva medzi
národmi, ani mu vo všetkom neslúži; preto, keď niečo pridáme alebo uberieme spoločnému
právu, vytvoríme vlastné, totiž civilné právo8.
1. Naše právo teda pozostáva buď z písaného alebo nepísaného, ako u Grékov: jedny zo
zákonov sú písané, druhé nepísané9.

Papinián D. 2,14,38
Verejné právo nie je možné zmeniť dohodou súkromných osôb.

5 Just. Inst. 1,2 pr; ARISTOTELES, Politika 1,2,1-2; CICERO, De officiis 1,11.
6 SOMMER, Učebnice I., s. 13.
7 CICERO, De legibus 1,8,24.
8 CICERO, De officiis 3,17,69.
9 Inst. 1,2,3.
3