BARUCH SPINOZA (1632 – 1677)

Spinoza je podobne ako Descartes zástancom racionalizmu. Nepokladá skúsenosť a induktívnu

metódu za dôveryhodný zdroj poznania a naopak uprednostňuje dedukciu, t.z. pravdu vyvodzujeme
z východísk, ktoré sú nášmu rozumu jasné a zreteľné.

Vychádzajúc zo základných axióm, definícií a elementárnych (jasných a zreteľných) viet a výrokov,

vyvodzuje a dokazuje ďalšie, ktoré podľa potreby objasňuje doplňujúcimi poznámkami. Touto
metódou napísal aj svoje hlavné dielo – Etika.

Spinoza podrobuje kritike Descartovu dualistickú ontológiu (existenciu dvoch nezávislých substancií).
V chápaní substancie zastáva monistický prístup.

Podľa Spinozu existuje jediná substancia, ktorú charakterizuje ako nekonečnú, nedeliteľnú, večnú,
nestvorenú, ako príčinu samej seba, ktorej existencia nezávisí od ničoho iného.

SUBSTANCIA = BOH = PRÍRODA

Nekonečná substancia má aj nekonečné množstvo vlastností – atribútov. Atribút predstavuje akoby

podstatu substancie, to čo sa dá rozumovo pochopiť . My z tohto množstva poznávame iba dva
atribúty: myslenie a rozpriestranenosť (priestorovosť).

Substancia sa so svojimi atribútmi prejavuje prostredníctvom modov. Modus je spôsob, akým sa

substancia prejavuje v našom svete, vo svete „vecí“, „javov“.

Spinoza tým, že substanciu charakterizoval ako Boha stotožneného s prírodou (Deus sive natura),
zaujal stanovisko panteizmu. Všetko, čo jestvuje, je v konečnom dôsledku prejavom substancie
a substancia existuje iba vo svojich prejavoch.

Popri vnútornej spätosti všetkého jestvujúceho Spinoza uznáva aj dôsledne deterministickú súvislosť
vo sfére modálneho, teda podmienenosť jedného javu iným, ich striktnú kauzálnu spojitosť. Všetko,
čo sa deje, je nevyhnutné.

Tomuto prísnemu determinizmu podliehajú tak telesné, ako aj duševné procesy. Jedny i druhé sú
prejavmi tej istej substancie, ibaže jedny jej telesného a druhé jej duševného atribútu.

Prísny determinizmus je dôsledkom Spinozovho racionalizmu – presvedčenia o rozumnom

usporiadaní sveta. Keďže všetko je napokon vyjadrením substancie, je aj rozumné, a teda
nevyhnutné. Náhoda objektívne neexistuje. Ak ju konštatujeme, je to len výraz našej neznalosti
alebo omylu.

Tento strohý determinizmus podľa Spinozu nevylučuje slobodu, naopak umožňuje slobodu človeka.
Sloboda v jeho ponímaní spočíva v pochopení nevyhnutnosti.

Z toho vychádza aj Spinozova etika. Zdokonaľovanie človeka, jeho smerovanie k dobru a šťastiu spája
s poznaním, ktoré umožňuje dosiahnuť všetko, čo je užitočné, a vyhýbať sa tomu, čo je škodlivé.

Šťastie človeka vrcholí v rozumovej, intelektuálnej láske k Bohu.