MIKULÁŠ KOVÁČ

THE DESCENT OF
MAN
ROZBOR BÁSNE
Óda.
Pozrite sa ako svojím umom,
svojimi hviezdnymi rukami
meníme prírodu podľa vlastných predstáv...
Pozrite sa,
ako odprírodňujeme!
Pod zástavou večnej zvedavosti
chceme prísť veciam na koreň
a vykoreňujeme...
Chceme prísť na kĺb otázkam
a je z toho doba vykĺbená z pántov...
Peruánsky Indián zhlboka dýchne do píšťaly
a na miesto tónu vyletí
operená ihlička namazaná šťavou
čiernej orchidey.
Nie je to malý zázrak dôvtipu?
Zabíjame, akoby sme dýchali!
Pozrite sa, praveký lovec vchádza do pravekého lesa,
ohýba praveký konár pravekého stromu,
preväzuje jeho konce lykovým motúzom
- tou svadobnou košieľkou nahého stromu -
a je z toho luk! Potom skmáše lístky z vavrína,
Zašpicatí prútik a zrazu
je tu šíp!
Stačí si s ním v podvečer počkať za kríkom
na medveda v ľudskej koži
na človeka v koži medveda,
na vtáka, ktorý už vyhynul,
a víťazstvo je vo vrecku
a potrava na pleciach
a cesta domov je kratšia v takom opojení...
Nie je to malý zázrak - táto premena
stromu na víťazstvo,
premena osla na bubon,
mosadze na poľnicu,
prechádzky na pochod,
premena výkriku na ticho,
premena ohňa, ktorý Prometeus ukradol bohom,
Nie je zázrakom
na oheň, ktorým Giordana vraciame bohu?
premena popola na bytosť a potom premena
bytosti na popol a dušu, ktorá odlieta
do krajiny večného šťastia a absolútnej slobody,
slobody vyzvestovanej
ústami, ktoré si spakruky utiera kňaz, keď dojedá
dobre prepečeného
baránka zmierujúcej obete?
Nie sme zázrační? Nie sme hodní úcty?
My, koruny tvorstva v mešci žoldnierov
kus za kus....?

My stavitelia ruín a zasypaných chrámov,

my, budovatelia dymových stĺpov,
my, tvorcovia umelých zemetrasení,
my, stvoritelia umelých sĺnk na tmavej oblohe vojen....

Nie sme zázrační, my, večne mladé ľudstvo?

Večne mladé, lebo každodenne vykúpané

vo vlastnej krvi za dubovou bránou
Čachtického hradu....