HP Kniha

HOSPODÁRSKA POLITIKA
Daniela Bartková
Študijný materiál pre dištančné vzdelávanie

2007
Autor: © Ing. Daniela Bartková, PhD.
Recenzent: meno
Vydala: Technická univerzita v Košiciach, Ekonomická fakulta,

Němcovej 32, 040 01 Košice.
Grafický návrh obálky: © Ing. Dana Paľová, PhD.
ISBN
Predslov
V rukách držíte učebnú pomôcku, ktorá by mala prispieť k rozšíreniu vašich vedomostí
v oblasti fungovania ekonomiky ako celku. Nadväzuje na poznatky získané
z predchádzajúcich predmetov, ktorými sú Mikroekonómia, Makroekonómia, Dejiny
ekonomických teórií a Verejné financie.
V predchádzajúcom štúdiu ste sa naučili, že ekonomika určitého štátu predstavuje sústavu
formálnych a neformálnych inštitúcií, trhových a netrhových vzťahov ekonomických činností
a sektorov, nástrojov a metód, prostredníctvom ktorých ľudia vyrábajú a uspokojujú svoje
potreby. Základom ekonomického systému je trhový mechanizmus, ktorého fungovanie
v reálnom živote nie je dokonalé. Existuje množstvo faktorov, ktoré ideálny trhový
mechanizmus narúšajú, napríklad existencia monopolov, externalít, ale aj nemožnosť
dokonalej informovanosti a pod.
Tiež ste sa učili, že ekonomika sa dá rozdeliť na navzájom úzko prepojené časti, ktorými
sú mikroekonómia, ktorá skúma a vysvetľuje zákonitosti racionálneho správania sa
individuálnych ekonomických subjektov – podnikateľských subjektov a jednotlivcov na trhu
a zaoberá sa ich rozhodovaním o spôsoboch využitia vzácnych výrobných faktorov
a makroekonómia. ktorá skúma ekonomiku ako celok, zaoberá sa fungovaním
a zabezpečovaním rovnováhy ekonomiky.
V rámci mikroekonómie aj makroekonómie ste sa z časti zaoberali aj tzv. tretím, resp.
vedľajším trhovým subjektom, ktorým je štát. Vzhľadom na to, že je to špecifický trhový
subjekt, vyžaduje si jeho postavenie a správanie sa na trhu samostatné štúdium. Štát, rovnako
ako aj ostatné trhové subjekty, rozhoduje vlastným spôsobom a svojou činnosťou sleduje
určité zámery. Snaží sa dosiahnuť stanovené ciele pomocou vybraných nástrojov, ktoré si volí
na základe špecifických podmienok fungovania ekonomiky. Tento učebný text je zameraný
na hospodársku politiku a to, čo s ňou súvisí. Mal by byť rozšírením vedomostí o tom, čo
uvádzajú P. A. Samuelson, W. D. Nordhaus vo svojej knihe Ekonómia, že obe súčasti – trh aj
vláda sú nevyhnutné pre zdravo fungujúcu ekonomiku a riadiť súčasnú ekonomiku bez oboch,
je ako pokúšať sa tlieskať jednou rukou.
Učebné texty sú zamerané na teóriu hospodárskej politiky, preto je pri ich študovaní
nevyhnutné sledovanie aktuálnej situácie tak hospodárskej politiky Slovenska, ako aj
Európskej únie. Samozrejme dôležité je sledovanie aj celkovej svetovej situácie.
Pre učiteľa a autora učebných textov je vždy veľmi dôležitá spätná väzba od študentov,
čitateľov učebných textov, preto akékoľvek vaše pripomienky pomôžu pri ich vylepšovaní.
Autorka
Hospodárska politika
Obsah
1. ÚVOD DO HOSPODÁRSKEJ POLITIKY .................................................... 10
1.1 Definícia a predmet hospodárskej politiky .......................................................... 10
1.2 Nositelia hospodárskej politiky ............................................................................. 13
1.3 Ciele hospodárskej politiky ................................................................................... 14
1.3.1 Všeobecné a tradičné ciele ................................................................................ 14
1.3.2 Racionalita cieľov, hierarchia cieľov a vzťahy medzi cieľmi ........................... 17
1.4 Nástroje hospodárskej politiky ............................................................................. 17
1.5 Vzťah medzi cieľmi a nástrojmi hospodárskej politiky ..................................... 19
1.6 Typy hospodárskej politiky ................................................................................... 19
1.6.1 Makroekonomická a mikroekonomická hospodárska politika.......................... 20
1.6.2 Systémotvorná a regulatívna hospodárska politika ........................................... 20
1.6.3 Dopytovo orientovaná a ponukovo orientovaná hospodárska politika ............. 21
1.7 Inštitucionálne podmienky realizácie hospodárskej politiky ............................. 22
1.8 Hranice hospodárskej politiky .............................................................................. 23
1.9 Hospodársko-politické rozhodovanie ................................................................... 24
1.9.1 Informácie pre hospodársku politiku................................................................. 25
2. VÝVOJ HOSPODÁRSKEJ POLITIKY ......................................................... 27

2.1 Prehľad vývoja hospodárskej politiky ................................................................. 27
2.1.1 Zrod hospodárskej politiky................................................................................ 27
2.1.2 Zdroje formovania hospodárskej politiky ......................................................... 28
2.1.3 Formovanie hospodárskej politiky .................................................................... 29
2.1.4 Reakcie na keynesiánsku hospodársku politiku ................................................ 30
2.1.5 Súčasný vývoj hospodárskej politiky ................................................................ 32
2.2 Koncepcie hospodárskej politiky .......................................................................... 34
2.2.1 Liberálna hospodárska politika.......................................................................... 35
2.2.2 Intervencionistická hospodárska politika .......................................................... 35
3. STABILIZAČNÁ POLITIKA A PRORASTOVO ORIENTOVANÁ

HOSPODÁRSKA POLITIKA........................................................................ 39
3.1 Stabilita a rovnováha ............................................................................................. 39
3.2 Ekonomický cyklus ................................................................................................ 40
3.2.1 Súvislosti politicko-ekonomického cyklu ......................................................... 41
3.3 Stabilizačná politika ako nástroj stabilizácie ekonomiky................................... 42
3.3.1 Ciele stabilizačnej politiky ................................................................................ 42

3.3.2 Nástroje stabilizačnej politiky ........................................................................... 43
3.3.3 Časové oneskorenia v stabilizačnej politike...................................................... 43
3.3.4 Koncepcie stabilizačnej politiky........................................................................ 43
3.4 Prorastovo orientovaná hospodárska politika..................................................... 45
4. FIŠKÁLNA POLITIKA.................................................................................. 47
4.1 Fiškálna a rozpočtová politika .............................................................................. 47
4.2 Ciele fiškálnej politiky ........................................................................................... 48
4.3 Nástroje fiškálnej politiky ..................................................................................... 48
4.3.1 Vládne výdavky................................................................................................. 49
4.3.2 Zmeny daní........................................................................................................ 50
4.3.3 Vzťah medzi výdavkovým a daňovým multiplikátorom................................... 50
4.3.4 Vplyv daňových zmien a vládnych výdavkov na agregátnu ponuku ................ 50
4.4 Typy fiškálnej politiky ........................................................................................... 51
4.4.1 Vplyv expanzívnej fiškálnej politiky na ekonomiku......................................... 51
4.4.2 Vplyv reštriktívnej fiškálnej politiky na ekonomiku......................................... 53
4.5 Štátny rozpočet – základný nástroj fiškálnej politiky......................................... 54
4.5.1 Rozpočtový schodok ......................................................................................... 55
4.5.2 Financovanie schodku štátneho rozpočtu.......................................................... 56
4.6 Daňová reforma...................................................................................................... 56
4.7 Problémy a komplikácie fiškálnej politiky........................................................... 57
4.7.1 Problémy načasovania ....................................................................................... 57
4.7.2 Problém politického cyklu a náchylnosť k expanzii ......................................... 58
4.7.3 Efekt vytesnenia ................................................................................................ 58
4.7.4 Fiškálna politika v otvorenej ekonomike .......................................................... 58
4.7.5 Dvojité deficity v malých otvorených ekonomikách......................................... 59
5. MENOVÁ POLITIKA .................................................................................... 60

5.1 Vzájomný vzťah monetárnej a menovej politiky................................................ 60
5.2 Ciele menovej politiky a menové kritériá ............................................................ 61
5.2.1 Vzájomný vzťah medzi cieľmi menovej politiky a hospodárskej politiky ....... 61
5.3 Nástroje menovej politiky...................................................................................... 63
5.3.1 Priame nástroje menovej politiky...................................................................... 64
5.3.2 Nepriame nástroje menovej politiky ................................................................. 65
5.3.3 Súčasnosť nástrojov menovej politiky .............................................................. 68
5.4 Typy menovej politiky ........................................................................................... 69
5.4.1 Vplyv expanzívnej menovej politiky na ekonomiku......................................... 69

5.4.2 Vplyv reštriktívnej menovej politiky na ekonomiku......................................... 72
5.4.3 Dilema centrálnej banky.................................................................................... 73
5.5 Vzájomný vzťah fiškálnej a menovej politiky ..................................................... 74
5.5.1 Súbežné pôsobenie a dôsledky kombinácií fiškálnej a menovej politiky ......... 75
6. VONKAJŠIA HOSPODÁRSKA POLITIKA .................................................. 78

6.1 Vymedzenie vonkajšej hospodárskej politiky...................................................... 78
6.1.1 Segmenty vonkajších ekonomických vzťahov .................................................. 80
6.2 Ciele a nástroje vonkajšej hospodárskej politiky................................................ 81
6.2.1 Autonómne nástroje vonkajšej hospodárskej politiky....................................... 81
6.2.2 Zmluvné nástroje vonkajšej hospodárskej politiky ........................................... 83
6.3 Platobná bilancia .................................................................................................... 84
6.4 Devízový kurz ......................................................................................................... 85
6.5 Vyrovnávacie procesy ............................................................................................ 86
6.5.1 Automatické vyrovnávacie mechanizmy .......................................................... 86
6.5.2 Vyrovnávacie mechanizmy hospodársko-politických rozhodnutí .................... 87
6.6 Teoréma lokomotívy a princíp importovanej inflácie ........................................ 88
6.6.1 Teoréma lokomotívy ......................................................................................... 88
6.6.2 Princíp importovanej inflácie ............................................................................ 89
7. ŠTRUKTÚRNA POLITIKA ........................................................................... 91

7.1 Východiska štruktúrnej politiky ........................................................................... 91
7.1.1 Štruktúra ekonomiky ......................................................................................... 91
7.1.2 Štruktúrne zmeny............................................................................................... 92
7.1.3 Konkurencieschopnosť...................................................................................... 93
7.2 Vymedzenie štruktúrnej politiky .......................................................................... 94
7.3 Ciele a nástroje štruktúrnej politiky .................................................................... 95
7.3.1 Ciele štruktúrnej politiky................................................................................... 95
7.3.2 Nástroje štruktúrnej politiky.............................................................................. 95
7.3.3 Základné oblasti a nástroje štrukturálnej politiky ............................................. 96
7.4 Prístupy k štruktúrnej politike ............................................................................. 98
7.4.1 Tradičná štruktúrna politika .............................................................................. 98
7.4.2 Nový (liberálny) smer štruktúrnej politiky........................................................ 99
7.5 Druhy štruktúrnej politiky.................................................................................... 99
7.6 Ukazovatele merania stavu a vývoja štruktúry ekonomiky ............................. 100
7.7 Úspešnosť štruktúrnej politiky ........................................................................... 101
8. POLITIKA OCHRANY HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE.................................. 102

8.1 Východiská politiky hospodárskej súťaže ......................................................... 102
8.2 Vývoj teoretickej a praktickej politiky ochrany hospodárskej súťaže ........... 104
8.3 Ciele a nástroje politiky hospodárskej súťaže................................................... 105
8.4 Relevantný trh ...................................................................................................... 106
8.5 Formy obmedzovania konkurencie .................................................................... 107
8.5.1 Dohody a formy dohodnutého správania sa trhových subjektov .................... 107
8.5.2 Zneužitie ekonomickej sily.............................................................................. 108
8.5.3 Zlučovanie subjektov – koncentrácie .............................................................. 109
8.5.4 Štátny zásah alebo regulácia............................................................................ 110
8.6 Ukazovatele štruktúry odvetvia .......................................................................... 111
8.6.1 Stupeň koncentrácie......................................................................................... 111
8.6.2 Herfindahl-Hirschmanov index ....................................................................... 112
8.6.3 Larnerov index................................................................................................. 112
8.7 Úspešnosť uplatnenia politiky ochrany hospodárskej súťaže ......................... 113
9. POLITIKA PREROZDEĽOVANIA A DÔCHODKOVÁ POLITIKA.............. 114

9.1 Východiská politiky rozdeľovania a dôchodkovej politiky .............................. 114
9.2 Meranie nerovnosti .............................................................................................. 115
9.2.1 Lorenzová krivka............................................................................................. 116
9.2.2 Giniho koeficient ............................................................................................. 117
9.3 Ciele a nástroje prerozdeľovacej a dôchodkovej politiky ................................ 117
9.4 Makroekonomická výkonnosť a prerozdeľovanie............................................ 119
10. SOCIÁLNA POLITIKA A POLITIKA ZAMESTNANOSTI .......................... 122

10.1 Sociálna politika ................................................................................................... 122
10.1.1 Východiská sociálnej politiky a jej vymedzenie ............................................. 122
10.1.2 Vymedzenie sociálnej politiky ........................................................................ 123
10.1.3 Vzťah sociálnej politiky a hospodárskej politiky............................................ 123
10.1.4 Princípy sociálnej politiky............................................................................... 124
10.1.5 Funkcie sociálnej politiky................................................................................ 124
10.1.6 Ciele a nástroje sociálnej politiky.................................................................... 125
10.2 Politika zamestnanosti ......................................................................................... 126
10.2.1 Východiská existencie politiky zamestnanosti................................................ 127
10.2.2 Vymedzenie politiky zamestnanosti................................................................ 127
10.2.3 Ciele a nástroje politiky zamestnanosti ........................................................... 128
10.2.4 Miera nezamestnanosti a jej meranie .............................................................. 129
10.2.5 Náklady spojené s existenciou nezamestnanosti ............................................. 129

10.2.6 Dôsledky existencie nezamestnanosti ............................................................. 130
11. ENVIRONMENTÁLNA POLITIKA.............................................................. 132

11.1 Východiská environmentálnej politiky............................................................... 132
11.1.1 Životné prostredie a ekológia .......................................................................... 132
11.1.2 Vymedzenie environmentálnej politiky .......................................................... 133
11.2 Ciele a nástroje environmentálnej politiky........................................................ 133
11.3 Makroekonomické súvislosti environmentálnej politiky a kvality životného
prostredia .............................................................................................................. 135
11.4 Ekonomicky optimálne množstvo znečistenia ................................................... 137
12. HODNOTENIE VÝSLEDKOV HOSPODÁRSKEJ POLITIKY .................... 139

12.1 Spôsoby hodnotenia výsledkov hospodárskej politiky...................................... 139
12.1.1 Tempo ekonomického rastu ............................................................................ 139
12.1.2 Magický n-uholník .......................................................................................... 140
12.1.3 Ďalšie príklady jednoduchých viackriteriálnych ukazovateľov ekonomickej
výkonnosti ....................................................................................................... 141
12.1.4 Rating .............................................................................................................. 143
13. MAKROEKONOMICKÝ VÝVOJ SLOVENSKA ......................................... 146

13.1 Stručný prehľad makroekonomického vývoja Slovenska................................ 146
13.1.1 Východiskový stav (do roku 1989) ................................................................. 148
13.1.2 I. etapa – Etapa počiatočnej stabilizácie (1990 – 1992) .................................. 148
13.1.3 II. etapa – Etapa oživenia ekonomiky (1993 – 1995)...................................... 149
13.1.4 III. etapa – Etapa nerovnovážneho rastu (1996 – 1998).................................. 151
13.1.5 IV. etapa – Etapa obnovenia rovnováhy (1998 – 2002).................................. 152
13.1.6 V. etapa – Etapa napredovania (2002 – 2006) ................................................ 153
POUŽITÁ LITERATÚRA................................................................................... 158

Autor: © Ing. Daniela Bartková, PhD.
Názov: HOSPODÁRSKA POLITIKA
Vydanie: 1. vydanie
Rozsah: 162 strán
Vydala: Technická univerzita v Košiciach, Ekonomická fakulta,
Němcovej 32, 040 01 Košice
Publikované: 2007
ISBN
1. Úvod do hospodárskej politiky

Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je definovať základné ekonomické kategórie týkajúce sa

hospodárskej politiky a vysvetliť základné vzťahy medzi nimi.
Ciele
Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť:

• definovať hospodársku politiku,
• vymenovať a charakterizovať nositeľov hospodárskej politiky,
• charakterizovať ciele a nástroje hospodárskej politiky,
• popísať priebeh hospodársko-politického rozhodovania.
1.1 Definícia a predmet hospodárskej politiky

Hospodársku politiku môžeme jednoducho definovať ako prístup štátu k ekonomike
svojej krajiny. Predstavuje súhrn cieľov, nástrojov, rozhodovacích procesov a opatrení štátu
v jednotlivých oblastiach ekonomickej reality. Pri realizácii hospodárskej politiky ide
o činnosť, pri ktorej nositelia hospodárskej politiky (spravidla vláda, ale nielen tá) používajú
určité nástroje a zverené právomoci na to, aby ovplyvnili ekonomický a sociálny vývoj
ekonomiky ako celku alebo len niektorej jej časti, pričom sa snažia dosiahnuť určité
ekonomické, v širších súvislostiach aj celospoločenské ciele.
Hospodársku politiku je možné charakterizovať aj ako usporiadanú sústavu vedeckých,
teoretických a praktických poznatkov o formách a spôsoboch zvyšovania výkonnosti
ekonomiky prostredníctvom vytvoreného hospodársko-politického systému, ktorý sa
zameriava na dosiahnutie potenciálneho výkonu ekonomiky, na odstraňovanie príčin porúch
v ekonomike a negatívnych dôsledkov trhu.
P. Vincúr definuje hospodársku politiku nasledovne: „Hospodárska politika ako vedná
disciplína sa zaoberá činnosťou jednotlivca, spoločnosti a štátu, ktoré súvisia tak s tvorbou,
ako aj so spotrebou hospodárskych statkov, t.j. tovarov a služieb určených k uspokojeniu
potrieb, to znamená na konečné použitie.“
Ďalej uvádza: „Hospodárska politika ako samostatná vedná disciplína predstavuje prienik
ekonomickej teórie a hospodárskej praxe. Vždy sa formuje na základe určitého ekonomického
smeru. Ďalej sa hospodárska politika realizuje vždy v konkrétnych podmienkach tej-ktorej
krajiny. Je pochopiteľné, že sa tieto podmienky v jednotlivých krajinách navzájom líšia,
napríklad kultúrou, históriou vývoja, náboženstvom a pod.“
Hospodárska politika je v súčasnosti vednou disciplínou. Jej existencia je dôsledkom
politických záujmov človeka v ekonomike. Definovať hospodársku politiku je vzhľadom na
jej komplexnosť a rozsah zložité. Základné atribúty jej definície sú v podstate rovnaké,
zohľadňujú však špecifiká jednotlivých autorov, ktorí sa zaoberajú touto problematikou.
10
Z hľadiska obsahu sú v jednotlivých definíciách hospodárskej politiky zhodné vždy tri

prvky: nositelia, ciele a nástroje. Tieto atribúty sú zároveň aj základnými atribútmi
definovania čiastkových politík hospodárskej politiky.
V rámci definície hospodárskej politiky je nevyhnutné charakterizovať teoretickú
a praktickú hospodársku politiku.
Teoretická hospodárska politika sa zaoberá racionálnym utváraním uceleného systému
cieľov a prostriedkov na ich dosiahnutie. V tomto poňatí ide o určenie optimálnych
hospodársko-politických cieľov a nástrojov, ktoré sú dané hospodárskou úrovňou
konkrétneho ekonomického systému na základe teoretických poznatkov.
Praktická hospodárska politika berie na seba politickú zodpovednosť za svoje
rozhodnutia a preto musí brať do úvahy politickú, sociálnu a medzinárodnú situáciu.
Vychádza z odporúčaní a záverov teoretickej hospodárskej politiky a je ovplyvňovaná
uplatnením politickej moci a záujmami voličov.
Vzťah teoretickej a praktickej hospodárskej politiky je v tom, že teoretická hospodárska
politika predstavuje vedeckú analýzu hospodársko-politickej činnosti, čiže výskum
a vysvetlenie javov praktickej hospodárskej politiky o optimálnom určení hospodársko-
politických cieľov a im zodpovedajúcich nástrojov. Môže predvídať budúce správanie sa
nositeľov hospodárskej politiky a byť podkladom pre prípravu praktickej hospodárskej
politiky. Teoretická hospodárska politika ponúka praktickej hospodárskej politike určité
teoretické riešenia problémov, o ktoré sa môže praktická hospodárska politika oprieť.
Praktická hospodárska politika nesie politickú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a za
dôsledky, ktoré v súvislosti s nimi vzniknú.
Hospodárska politika má vybudované rôzne čiastkové politiky, napr.: fiškálnu, menovú,
vonkajšiu obchodnú, dôchodkovú, stabilizačnú, štruktúrnu, sociálnu, regionálnu, priemyselnú,
obchodnú, poľnohospodársku, investičnú a ďalšie, ktoré úplne vypĺňajú štruktúru
ekonomických vied. Každá čiastková politika má vlastné metódy, kritériá, subjekty, nástroje a
ciele pôsobenia.
Hospodárska politika sa zaoberá hospodárskymi, politickými a aj právnymi vzťahmi
medzi jednotlivými ekonomickými subjektmi. Je preto vedou prierezovou, v ktorej sa zlučujú
vedy ekonomické, politické a aj právne. Politické vedy sa zaoberajú skúmaním politických
a mocenských vzťahov a foriem. Politika je definovaná ako verejná činnosť zameraná na
uplatnenie a upevnenie mocenských záujmov ľudí. Aby mohla tieto ciele dosiahnuť, musí sa
spájať s ekonómiou prostredníctvom hospodárskej politiky. Právo a právne vedy predstavujú
súbor poznatkov o sústave, spôsoboch, postupoch a inštitúciách, ktoré právnym spôsobom
upravujú spoločenské, vlastnícke a ekonomické vzťahy medzi ľuďmi. Právo formuluje
a vyjadruje určitú povinnosť pre človeka konať alebo konania sa zdržať, aby neohrozoval
konanie iných a aby zároveň konanie iných rešpektoval.
Samotný pojem hospodárska politika v sebe zahŕňa dve, na prvý pohľad zdanlivo
samostatné oblasti, ktorými sú hospodárstvo a politika. História poukazuje na ich úzku
vzájomnú súvislosť a prepojenosť. V rámci hospodárskej politiky je sledovanou oblasťou
hospodárstva národné hospodárstvo – národná ekonomika – ekonomika príslušnej krajiny,
ktorá zahŕňa všetky individuálne hospodárstva a všetky hospodárske subjekty jednotlivých
odvetví a sfér. Objektom skúmania hospodárskej politiky je reálny hospodársky systém, jeho
organizácia a chod, ktorý je daný ekonomickými javmi vyvolávanými vlastnými
hospodárskymi činnosťami jednotlivých ekonomických subjektov. Kvantitatívne aspekty
týchto procesov predstavujú ekonomické premenné. V rámci politiky, procesu a metód
záväzného rozhodovania určitej skupiny ľudí smerujúceho k dosiahnutiu určitého cieľa, sa
11
hospodárska politika vzťahuje na kolektívne rozhodovanie zamerané na dosiahnutie alebo

udržanie štátnej alebo obecnej moci. Politika je „umením“ spravovať veci verejné, riadiť štát
a obhajovať záujmy jedného štátu voči druhému, vytvárať a udržiavať vzťahy medzi týmito
štátmi. Prostriedkom politiky je politická moc, ktorú je možné získať buď demokratickými
prostriedkami alebo násilím. V demokratickej spoločnosti vstupujú do politiky politické
subjekty politickým presviedčaním a vyjednávaním, na základe výsledku ktorého sa vytvárajú
politické rozhodnutia.
Hospodárska politika pri skúmaní a usmerňovaní vývoja v národnom hospodárstve
využíva rôzne metódy, princípy, opatrenia a koncepcie. Metódy predstavujú konkrétne
spôsoby dosahovania určitých cieľov na základe racionalizácie rozhodovacích procesov
a s použitím konkrétnych nástrojov.. Pod metódou hospodárskej politiky rozumieme a postup,
stratégiu a taktiku dosahovania konkrétnych cieľov hospodárskej politiky. Princípy sú
prakticky overené teoretické postoje. Za základné princípy hospodárskej politiky môžeme
považovať systémový princíp a regulačný princíp, pod ktorými rozumieme vytváranie
podmienok pre činnosti a existenciu objektu. Opatrenia hospodárskej politiky predstavujú
používanie určitého nástroja v konkrétnej situácii, s ohľadom na jeden alebo viacero cieľov.
Koncepcie hospodárskej politiky predstavujú usporiadané sústavy názorov odsúhlasené
hospodársko-politickými subjektmi, ktoré obsahujú ekonomické, právne a politické formy
a postupy na dosiahnutie výkonnosti ekonomiky.
Platby Čisté dôchodky

Spotreba výrobných činiteľov
dôchodkov Dovoz
zo zahraničia
Čisté bežné
Výroba transfery do Vonkajší svet
zahraničia
Úspory
Čisté
Hrubé pôžičky do
Vývoz investície Akumulácia
zahraničia
Obr. 1.1 Základné vzťahy v národnom hospodárstve

(Zdroj: SLANÝ, A. – 3, M.: Hospodářská politika. s. 13)
Na Obr. 1.1 sú zobrazené základné vzťahy medzi ekonomickými kategóriami
v hospodárskom systéme v logike národného účtovníctva.
12
1.2 Nositelia hospodárskej politiky

Nositeľmi hospodárskej politiky označujeme tie subjekty hospodárstva, ktoré sa podieľajú
na procese formovania hospodárskej politiky, na jej realizácii a kontrole. Základným znakom
nositeľov hospodárskej politiky je legitimita a moc prijímať rozhodnutia a konať ako subjekty
hospodárskej politiky vo vymedzenom rámci. S tým potom súvisí problém vymedzenia
kompetencií medzi jednotlivými nositeľmi hospodárskej politiky, hlavne medzi mocou
zákonodarnou a výkonnou, medzi rôznymi správnymi úrovňami štátu, medzi orgánmi štátnej
správy a inými nositeľmi hospodárskej politiky (napr. medzi ministerstvom financií
a centrálnou bankou).
Riešenie tejto problematiky je súčasťou celkového politického a ústavne právneho
usporiadania štátu a je vyjadrením určitej konštelácie a konsenzu politických síl v krajine.
Súbor týchto inštitúcií je možné všeobecne rozdeliť do troch skupín: decíznej sféry, sféry
vplyvu a nadnárodných organizácií.
Do decíznej sféry patrí „najvyšší subjekt“ hospodárskej politiky – štát, s celou svojou
rozloženou podobou na jednotlivé zložky štátnej správy a moci. Tieto subjekty majú zo
zákona právomoc prijímať rozhodnutia, vykonávať ich a aj ich presadzovať. Štát, ako nositeľ
hospodárskej politiky, je spojením viacerých subjektov s možnosťou aktívne zasahovať do
hospodárskej politiky. K subjektom decíznej sféry patria: parlament, vláda, centrálna banka
a ďalši inštitúcie.
Parlament predstavuje legislatívnu zložku decíznej sféry. Stanovuje dlhodobo platné
pravidlá fungovania ekonomického mechanizmu (právnu úpravu vlastníckych vzťahov,
podmienok podnikania, pracovné a sociálne zákonodarstvo a pod.) a rozpočtové vymedzenie
výkonnej vládnej moci (štátny rozpočet, daňová sústava a pod.).
Vláda predstavuje exekutívu parlamentu a je vrcholným koordinátorom a najdôležitejším
nositeľom hospodárskej politiky. Vláda formuluje a kvantifikuje hospodárske ciele a je
v prvom rade najvyššou inštanciou pri riadení a utváraní hospodársko-politických podmienok
nutných a potrebných pre splnenie cieľov. Vláda musí spolupracovať s ostanými inštitúciami
tak, aby sa predišlo hospodárskej a politickej destabilizácii v krajine.
Vzťah medzi legislatívou a exekutívou pôsobí rozhodujúcim spôsobom na postavenie
politických strán a ovplyvňuje aj možnosti účasti mimoparlamentných skupín a inštitúcií na
hospodársko-politickom rozhodovaní. Toto má mimoriadny význam pre prenikanie do
reálnych mechanizmov a aj realizácie zásahov štátu do ekonomiky.
Centrálna banka má v hospodárskom systéme osobitné miesto a charakteristiku, ktorá je
vyjadrená najmä jej postavením, funkciami a cieľmi. Prostredníctvom regulácie menovej
bázy, menových agregátov, úrokových sadieb, menového kurzu a iných nástrojov menovej
politiky sa snaží plniť zákonom stanovené ciele.
Medzi ďalšie inštitúcie patria napríklad štátne úrady, inštitúcie vytvárajúce trhové
prostredie a dohliadajúce na jeho kvalitu, súdne inštitúcie, výskumné, expertné a poradenské
inštitúcie a organizácie a pod.
Druhú skupinu nositeľov hospodárskej politiky tvorí sféra vplyvu, resp. inštitúcie
protivážnych síl. Patria sem veľké podniky, politické strany, odbory, vedecké inštitúcie, rôzne
lobistické skupiny a iné zoskupenia, ale aj masmédia. Uvedené inštitúcie nepatria k formálnej
organizácii štátu (ústava a na ňu nadväzujúca zákonodarná úprava), ale majú priamy alebo
13
nepriamy vplyv na tvorbu hospodárskej politiky a výkon hospodárskeho systému tvoreného

inštitúciami formálneho usporiadania štátu.
Do sféry vplyvu patria aj rôzne záujmové zväzy, hlavne hospodárske zväzy. Vplyv
hospodárskych zväzov na vyvolávanie alebo brzdenie hospodársko-politických opatrení štátu
je veľmi silný. Najmä hospodárske zväzy značne ovplyvňujú hospodársko-politické
rozhodnutia prostredníctvom ovplyvňovania parlamentu, politických strán, oficiálnych
zoskupení a prostredníctvom vyhlásení v médiách.
Tretia skupina nositeľov hospodárskej politiky, nadnárodné organizácie, predstavuje
vonkajšie podmienky hospodársko-politického rozhodovania v krajine. Pri tvorbe
hospodárskej politiky v krajine sa musia rešpektovať aj podmienky zapojenia krajiny do
medzinárodnej deľby práce prostredníctvom medzinárodného obchodu a organizácií, svetovej
ekonomiky a organizácií svetovej politiky. Táto skupina nositeľov hospodárskej politiky je
zvlášť aktuálna v ekonomicky integrovaných celkoch, kde možno hovoriť o orgánoch
nadnárodnej úrovne. Tieto orgány majú silnú decíznu pozíciu v krajinách združených
v integračných zoskupeniach. Čím je vyšší stupeň dosiahnutej integrácie, tým viac je
obmedzovaná autonómia národnej hospodárskej politiky, ktorá musí rešpektovať záväzné
rozhodnutia nadnárodných orgánov.
1.3 Ciele hospodárskej politiky

Cieľ dáva zmysel každému konaniu. Cieľ je normou určitého chceného stavu. Keďže
ľudská spoločnosť je zložená z jednotlivcov, ktorí majú rozličné ciele, je náročné tieto ciele
skoordinovať a zosúladiť, nájsť mechanizmus stanovenia hierarchie cieľov. V rámci
hospodárskej politiky existuje tiež značné množstvo nositeľov hospodárskej politiky, ktorí sa
snažia presadzovať ciele, ktoré považujú za dôležité. Vzhľadom na početnosť nositeľov
hospodárskej politiky a aj na početnosť cieľov, je nevyhnutné, aby sa stanovila určitá
hierarchia cieľov, ktoré majú byť naplnené.
1.3.1 Všeobecné a tradičné ciele

V ekonomickej literatúre existuje celý rad koncepcií a hierarchií cieľov praktickej
hospodárskej politiky. V rámci hospodárskej politiky vo všeobecnosti môžeme rozdeliť ciele
na všeobecné a tradičné. Medzi všeobecnými a tradičnými cieľmi hospodárskej politiky
existuje obdobný vzťah ako medzi konečnými cieľmi a prostriedkami k ich dosiahnutiu.
Skúsenosti z doterajšieho vývoja ukazujú, že najdôležitejšou spoločenskou hodnotou je
sloboda a základným cieľom hospodárskej politiky v tomto smere je nastolenie, resp.
udržanie demokracie. Medzi ďalšie spoločenské hodnoty môžeme zaradiť spravodlivosť,
istotu, pokrok, blahobyt a bezpečnosť.
Sloboda sa chápe ako stav, kedy v danom systéme neexistujú prekážky, ktoré by bránili
jednotlivcovi nezávisle rozhodovať o svojich cieľoch a spôsoboch, ktorými chce tieto ciele
dosiahnuť. Aj sloboda voľby každého jednotlivca má svoje hranice. Nesmie obmedzovať
slobodu iných. Kategória ekonomickej slobody znamená, že každý ekonomický subjekt alebo
jednotlivec si môže určiť svoj vlastný ekonomický cieľ, môže konať podľa tohto cieľa
a spoliehať sa na vlastnú iniciatívu.
Spravodlivosť možno definovať ako súbor princípov vyjadrujúcich rovnaký prístup
k jednotlivým členom spoločnosti. Pod pojmom spravodlivosť sa v ekonomickej teórii
14
najčastejšie chápe, a spája sa s ním, problematika rozdeľovania dôchodkov, a tým aj

problematika zásad zdanenia ekonomických subjektov na základe tzv. distribučnej
spravodlivosti. Distribučná spravodlivosť sa najčastejšie meria rozdelením dôchodkov,
úžitkov či bohatstva a zobrazuje sa prostredníctvom tzv. Lorenzovej krivky.
Istota je určitým odrazom stability ekonomiky a spoločnosti. Často je chápaná ako
nemenný súbor parametrov v čase. Ekonomika a spoločnosť sa však vyvíjajú. Pre spoločnosť
je prijateľný taký vývoj, ktorý prináša rast alebo zachováva istoty všetkých alebo aspoň
väčšiny jej členov. Túto podmienku spĺňa trvalo udržateľný rast a forma spravodlivosti prijatá
spoločenským konsenzom.
Pokrok sa najčastejšie interpretuje ako zmena, ktorá vedie k dosiahnutiu kvalitatívne
vyššej úrovne spoločnosti. V ekonomickej teórii sa pokrok chápe ako inovačný dynamizmus,
ktorý je spojený s technologickými zmenami vo výrobnom procese. Takéto zmeny majú
potom vplyv na rast produktivity práce a tým posun hraníc produkčných možností pri
súčasnom rozšírení ponuky. Inovačný dynamizmus nie je možný bez rastu vzdelanostnej
úrovne obyvateľstva a využívania poznatkov z oblasti vedy a výskumu.
Uvedené základné spoločenské hodnoty sa objavujú vo väčšine programov politických
strán, ale hlavne v ústavách. Nemožno však od nich priamo odvodiť záväzné ciele praktickej
hospodárskej politiky.
Záväznými cieľmi praktickej hospodárskej politiky sú tzv. tradičné ciele. Tieto sa
v jednotlivých krajinách líšia podľa prijatej a uplatňovanej hospodársko-politickej koncepcie,
zloženia vlády, časového obdobia alebo ekonomickej situácie krajiny. Súčasný moderný
demokratický štát sleduje v hospodárskej oblasti súčasne dva hlavné ciele. Sú nimi
hospodársky rast a hospodárska rovnováha. Toto uvedené spojenie cieľov sa niekedy
vyjadruje ako primeraný rast, alebo rovnovážny rast alebo dynamická rovnováha, ktorú
charakterizuje Obr. 1.2.
Dynamická rovnováha
(primeraný hospodársky rast)
Hospodárska rovnováha Hospodársky rast
Nízka miera Nízka miera inflácie Vonkajšia ekonomická

nezamestnanosti (cenová stabilita) rovnováha
Obr. 1.2 Súbor tradičných cieľov hospodárskej politiky
(Zdroj: SLANÝ, A. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. s. 92)
Hospodársky rast, ako jeden z vrcholov magického štvoruholníka, ktorý vyjadruje
vzostup hospodárskeho potenciálu zeme a je väčšinou vyjadrovaný pomocou priemerného
ročného tempa rastu hrubého domáceho produktu v percentách. Dosahovanie určitej miery
hospodárskeho rastu sa objavuje vo formulácii tohto cieľa ako „podpora rastu“, „zrýchlenie
rastu“, alebo aj ako dosahovanie „optimálneho rastu“. Takáto formulácia neobsahuje žiadnu
predstavu o výške miery rastu, len o zameraní trendu. Optimálny alebo primeraný rast
15
v skutočnosti znamená úsilie o dosiahnutie najvyššej možnej miery rastu, čo predstavuje rast
s prihliadnutím na objektívne medze rastu a ostatné ciele hospodárskej politiky.
Hospodárska rovnováha ako samostatný cieľ nie je priamo obsiahnutá v magickom
štvoruholníku, ale pozostáva z čiastkových rovnováh, ktoré týmito vrcholmi sú. Ide
o čiastkové rovnováhy: rovnováhu na trhu práce, ktorá je vyjadrená priemernou ročnou
mierou nezamestnanosti, rovnováhu cien a stability meny, kde je hlavným ukazovateľom
priemerná ročná miera inflácie a rovnováhu vo vonkajších ekonomických vzťahoch, ktoré sa
sledujú pomocou podielu salda bežného účtu platobnej bilancie na nominálnom hrubom
domácom produkte.
Nízka miera nezamestnanosti, cenová stabilita a vonkajšia rovnováha vytvárajú
predpoklady zachovania hospodárskej stability, tak vnútornej ako aj vonkajšej. Takto
orientovaná hospodárska politika si kladie za úlohu zabraňovať vzniku makroekonomickej
nerovnováhy, resp. obmedziť alebo zmierniť jej rozsah. V tejto súvislosti sa hospodárska
politika označuje za stabilizačnú a je všeobecne ponímaná ako základná súčasť hospodárskej
politiky. Navrhované postupy a nástroje k dosiahnutiu hospodárskej stability sa však
v jednotlivých hospodársko-politických koncepciách líšia. Hospodársky rast nie je všeobecne
prijímaný ako predchádzajúce ciele. Stanovenie tohto cieľa sa dostáva do konfliktu
s prirodzeným vývojom trhovej ekonomiky, v ktorej rozhodovanie o úsporách a investíciách
je autonómnou záležitosťou jednotlivých ekonomických subjektov. Napriek tomu sa však
väčšina vlád angažuje v oblasti tvorby úspor, podporuje vznik nových podnikov a realizuje
ďalšie opatrenia v smere podpory ekonomického rastu.
Tieto ciele (ciele magického štvoruholníka) však nepredstavujú celý súbor vrcholných
cieľov hospodárskej politiky a sú väčšinou dopĺňané o ďalšie ciele. Najčastejšie nimi sú:
sociálne ciele, prostredníctvom ktorých sa na základe konsenzu prerozdeľujú prostriedky
spoločnosti mimo pôsobnosti trhovej koordinácie, ciele v oblasti štruktúrnej adaptácie
ekonomiky na dlhodobé trendy a požiadavky vedecko-technického vývoja a v neposlednom
rade ciele ekologické, ktoré v súčasnosti, období rastúcich problémov v oblasti znečisťovania
životného prostredia, získavajú na svojej dôležitosti.
maximalizácia
spoločenského
blahobytu
sloboda spravodlivosť istota pokrok
dostatočne stála vyrovnaná

ekonomický vysoká cenová platobná
rast zamestnanosť hladina bilancia
Obr. 1.3 Hierarchia cieľov hospodárskej politiky

(Zdroj: PAULÍK, T.: Hospodářská politika. s. 155)
Obr. 1.3 znázorňuje prepojenie všeobecných a tradičných cieľov, ktorých naplnením sa
v spoločnosti sleduje maximalizácia spoločenského blahobytu.
16
1.3.2 Racionalita cieľov, hierarchia cieľov a vzťahy medzi cieľmi

Základným problémom hospodárskej politiky je problém určenia takých kombinácií
nástrojov, ktoré umožnia optimálnu realizáciu cieľov hospodárskej politiky. Tento problém je
možné riešiť len za predpokladu, že jednotlivé ciele zo súborov cieľov budú formulované
kvalitatívne jednoznačne a budú kvantitatívne určené. Z hľadiska racionality cieľov sú
rozhodujúcimi prvkami kvantitatívna určitosť vytýčeného cieľa, stanovenie poradia cieľov
(ich hierarchia) a kompatibilita cieľov.
Kvantitatívne vyjadrenie vytýčeného cieľa môže byť rôzne, nakoľko nie všetky ciele sa
dajú kvantitatívne vyjadriť rovnakým spôsobom. Cieľové premenné môžu byť vyjadrené
absolútne (ako miera zmeny) alebo ako stabilizácia výkyvov v určitom, konkrétne danom
období.
Z hľadiska hierarchie cieľov je možné stanoviť ich tri úrovne. Prvou úrovňou je úroveň
rozlišovacia. V rámci tejto úrovne sa stanovujú základné ciele v postavení strategických
cieľov. Druhá úroveň predstavuje sprostredkujúce ciele, ktoré vznikajú vzájomným
prepojením základných cieľov a tretia úroveň predstavuje konkrétne operatívne ciele.
Samotné vytýčenie cieľov hospodárskej politiky a dosiahnutie spoločenského konsenzu
o ich hierarchii nezaručuje ich úspešné naplnenie. Dôležitú úlohu zohrávajú vzťahy, ktoré
medzi cieľmi existujú. Vzťahy medzi cieľmi môžu byť nasledovné:
• vzťah negácie, kedy dosahovanie jedného cieľa vylučuje dosahovanie iného cieľa, napr.
dosahovanie vysokého stupňa zamestnanosti a dosahovanie cenovej stability,
• vzťah neutrality, kedy sa ciele navzájom nijako neovplyvňujú,
• vzťah komplementarity, kedy sú ciele vo vzájomnej harmónii, dopĺňajú sa, navzájom sa
posilňujú, napr. cieľ odstránenia nezamestnanosti a ciel rastu objemu produkcie
(komplementárne ciele sú také, ktoré si nie sú navzájom podradené – sú v hierarchii
cieľov na rovnakej úrovni),
• vzťah konfliktnosti, kedy snaha dosiahnuť jeden cieľ viac alebo menej znemožňuje
dosiahnuť iný cieľ, resp. priblíženie sa k jednému cieľu vedie ku strate iného cieľa, (napr.
Phillipsová krivka),
• vzťah identity, kedy dva alebo viac cieľov sa pri rovnakej analýze obsahovo nelíšia –
dajú sa previesť na jeden z cieľov.
1.4 Nástroje hospodárskej politiky

Nástrojom hospodárskej politiky rozumieme ekonomickú veličinu alebo ekonomický
relevantnú veličinu, ktorú môže subjekt hospodárskej politiky určiť, meniť a kontrolovať.
Pomocou nástrojov pôsobí subjekt hospodárskej politiky na cieľové premenné.
Hospodárska politika disponuje mnohými nástrojmi rôzneho druhu. Nástroje členíme
podľa rozličných kritérií, napríklad podľa:
− úrovne pôsobenia na ekonomiku na ciele makroekonomické a mikroekonomické,
− spôsobu aplikácie, rozsahu a intenzity pôsobenia na priame, nepriame, bežné,
systémové, regulačné, expanzívne, reštriktívne, liberálne, protekcionistické,
17
− časovej, priestorovej, inštitucionálnej a vecnej pôsobnosti na nástroje dlhodobé,

krátkodobé, medzinárodné, lokálne, rezortné, sektorové, odvetvové,
− smeru a druhu stimulácie na nástroje podporné, obmedzujúce, sankčné, zabraňujúce,
nástroje pôsobiace na ciele globálne a selektívne, atď.
Nástroje, ako prostriedky finálneho pôsobenia môžeme deliť aj podľa oblasti hospodárstva
na ktoré pôsobia, čiže či pôsobia v oblasti produkcie, rozdeľovania, výmeny alebo spotreby.
Významným kritériom členenia nástrojov hospodárskej politiky je to, ako pôsobia na
vývoj vzťahov medzi účastníkmi trh (podľa spôsobu pôsobenia). Ide o rozdelenie nástrojov na
nástroje bežné a systémové.
Bežné nástroje nespôsobujú zmenu systému, no vyvolávajú kvantitatívnu zmenu tých
premenných, na ktoré je nástroj zacielený (úroková sadzba, dovozná prirážka, zmena colnej
tarify). Nemajú za následok zásadnú zmenu správania sa ekonomických subjektov, menia len
veličiny, ktoré sú základom pre rozhodovanie sa ekonomických subjektov.
Systémové nástroje majú vplyv na zmenu kvality celého ekonomického systému. Tieto
nástroje po zavedení do praxe menia spôsob koordinácie ekonomických aktivít a tiež
motiváciu správania sa podnikateľských subjektov. Systémové nástroje môžu mať formu
doporučení alebo právnych noriem, ktoré sú zaväzujúce a ich nedodržanie býva
sankcionované.
Hlavnými nástrojmi hospodárskej politiky sú jej jednotlivé čiastkové politiky. Každá
čiastková politika má vlastné subjekty, nástroje a ciele, ale aj metódy a kritériá pôsobenia.
V základnom členení nástrojov čiastkových politík dominuje členenie na nástroje
administratívno-právne a ekonomické, priame a nepriame, všeobecné a špecifické, základné
a odvodené.
Aké nástroje a v akej intenzite budú použité v konkrétnej situácii závisí od mnohých
faktorov. V prvom rade to závisí od závislosti od vytýčených cieľov, od rozsahu odchýlky
reality a želaného stavu, od predpokladanej reakcie, ale aj od postojov ekonomických
subjektov. Navrhovanie a používanie nástrojov hospodárskej politiky a tiež čiastkových
politík je v kompetencii jednotlivých nositeľov týchto politík a má vychádzať z ich poznania
zmien, ktoré nastali v hospodárstve, oblastí ktoré sú problémovými a vyžadujú si nápravu,
ďalej z cieľového stavu, ktorý sa má dosiahnuť, kvalitatívneho a kvantitatívneho rozdielu
medzi súčasným a cieľovým stavom, z poznania pôsobenia nástrojov a ich pozitívnych, ako
aj negatívnych dopadov na ekonomiku a to či už priamych alebo nepriamych, rozmeru
použitia zvolených nástrojov, t.j. nákladov potrebných na zavedenie nástrojov a z nich
dosiahnutých prínosov, požiadaviek, možností a obmedzení použitia nástrojov z časového
a priestorového hľadiska, a nakoniec aj organizačných, kontrolných a hodnotiacich náležitostí
použitia nástrojov.
Praktická hospodárska politika sa vždy uskutočňuje v určitom sociálnom prostredí. Práve
toto prostredie je determinantom výberu nástroja, pretože určuje stupeň účinnosti nástrojov.
Dôležitú úlohu v tejto súvislosti zohráva aj časové obdobie, v ktorom má byť nástroj použitý
(napr. v súvislosti s volebným cyklom) a množstvo finančných prostriedkov, ktoré majú
nositelia hospodárskej politiky k dispozícii.
18
1.5 Vzťah medzi cieľmi a nástrojmi hospodárskej politiky

Vzťah medzi cieľmi a nástrojmi hospodárskej politiky je veľmi široký. Hospodárska
politika sleduje veľké množstvo cieľov a k dispozícii má veľké množstvo nástrojov.
Nesleduje preto konkrétne len vzťah jedného cieľa a jedného nástroja. Sleduje kombinácie
nástrojov v súvislosti s konkrétnym cieľom a hľadá možné kombinácie cieľov a nástrojov,
ktoré by mohli byť pri riešení konkrétnej situácie najvhodnejším riešením pre ekonomiku.
Možnosti realizácie určitého súboru nástrojov majú svoje obmedzenia. Pri výbere
nástrojov je nevyhnutné sledovať praktickosť použitia nástrojov v konkrétnej situácii,
vedľajšie účinky pôsobenia nástrojov – vplyv nástrojov ovplyvňujúcich jeden cieľ
hospodárskej politiky na iný cieľ, časové obdobie, za ktoré sa prejaví vplyv zavedeného
nástroja na sledovanom cieli, dostatočnosť účinku nástroja na cieľ – či je nástroj dostatočne
silný, aké náklady budú spojené so zavedením nástroja do praxe a aký silný bude výsledný
efekt na cieľ – aké budú ekonomické efekty.
Vzťah nástroj, resp. skupina nástrojov a sledovaný cieľ je nevyhnutné neustále
kontrolovať a analyzovať. Kvalita tohto vzťahu sa hodnotí stupňom konformity, čím sa
sleduje a posudzuje vhodnosť, účelnosť a racionalita konkrétneho použitého nástroja alebo
skupiny nástrojov. Z tohto hľadiska existujú systémovo nutné opatrenia, systémovo
podporujúce opatrenia, systémovo zodpovedajúce opatrenia, systém zhoršujúce opatrenia
a systémovo rušivé opatrenia.
V rámci prepojenia teoretickej a praktickej hospodárskej politiky by malo platiť, že každý
stanovený cieľ by mal mať aspoň jeden relevantne použiteľný nástroj. Ak tomu tak nie je,
stanovený cieľ je iba rečníckou proklamáciou. Vzťah cieľov a nástrojov by sa mal objaviť aj
v programovom vyhlásení vlády, ktoré je záväzným dokumentom každej novozvolenej vlády.
Týmto dokumentom vláda deklaruje svoju hospodársku politiku. Charakter programového
vyhlásenia vlády je daný orientáciou strán v politickom spektre. Za základné formy sú
považované pravica, stred a ľavica.
Pravicovo orientované strany sa opierajú o konzervatívnu politickú doktrínu a presadzujú
princípy slobody jednotlivcov, preferencií súkromného vlastníctva a minimalizácie zásahov
do ekonomiky. Ľavicovo orientované strany v demokratických spoločnostiach taktiež
uznávajú dominantnú úlohu trhového mechanizmu, ich prístup je však ovplyvnený snahou
o dosiahnutie sociálnej spravodlivej spoločnosti, rôznorodosti foriem vlastníctva a podporou
štátnych zásahov do ekonomiky. Tak pravica ako aj ľavica prispôsobuje svojim cieľom aj
nástroje, ktoré na ovplyvňovanie ekonomiky využíva.
1.6 Typy hospodárskej politiky

Existuje veľa členení hospodárskej politiky. V rámci základného členia poznáme
napríklad makroekonomickú hospodársku politiku a mikroekonomickú hospodársku politiku,
ponukovo orientovanú hospodársku politiku a dopytovo orientovanú hospodársku politiku, či
systémotvornú a regulatívnu hospodársku politiku.
19
1.6.1 Makroekonomická a mikroekonomická hospodárska politika

Hospodárska politika v sebe zahŕňa dve základné oblasti: makroekonomickú
a mikroekonomickú.
Makroekonomická hospodárska politika sa zameriava na makroekonomickú rovnováhu
a efektívne využitie zdrojov spoločnosti, ako aj na oblasť ekonomického rastu v závislosti na
uplatňovaní vládneho programu. Jej cieľom je zabezpečovanie základných ekonomických
cieľov spoločnosti, najčastejšie vyjadrovaných a sledovaných pomocou magického
štvoruholníka. Keďže je makroekonomická hospodárska politika zameraná najmä na
zachovanie rovnováhy, zvykne sa označovať aj ako politika stabilizačná. Makroekonomická
hospodárska politika sa zameriava na opatrenia ovplyvňujúce agregátny dopyt a agregátnu
ponuku. Najčastejšie sa člení na tieto základné politiky: fiškálnu (rozpočtovú), menovú
(monetárnu), vonkajšiu hospodársku (medzinárodnú) a dôchodkovú.
Mikroekonomická hospodárska politika sa zameriava na zvyšovanie efektívnosti pri
alokácii zdrojov v spoločnosti. V kontexte mikroekonomickej hospodárskej politiky
rozlišujeme napr.: politiku ochrany hospodárskej súťaže, štruktúrnu politiku, politiku
rozdeľovania a dôchodkovú politiku, sociálnu politiku.
1.6.2 Systémotvorná a regulatívna hospodárska politika

Konkrétna praktická hospodárska politika sa tvorí v konkrétnom prostredí a vychádza zo
skutočnosti, že spoločnosť disponuje základnými regulujúcimi prvkami, ako sú vžité
konvencie, normy konania, zvykové správanie sa, napodobňovanie či vytváranie precedensov.
Okrem týchto dlhodobo sa vytvárajúcich prvkov, ktoré môžeme všeobecne zaradiť do širšieho
kultúrneho rámca spoločnosti, existuje aj regulačná realita alebo stav legislatívnej úpravy
vytvárania ekonomického systému. Regulatívny charakter hospodárskej politiky je len
jedným z prvkov tejto politiky.
Tvorca nemeckého ekonomického zázraku V. Eucken v tomto smere definuje dva typy
princípov hospodárskej politiky:
− systémotvornú hospodársku politiku vytvárajúcu podmienky pre hospodársky systém,
− regulatívnu hospodársku politiku pomáhajúcu udržiavať systém schopný fungovania.
Hlavný dôraz je kladený na konštruujúce prvky, pričom regulujúce prvky sú na nich
závislé. Účinná hospodárska politika predstavuje optimálnu kombináciu oboch týchto politík.
Systémotvorný typ hospodárskej politiky je zameraný na výstavbu legislatívneho rámca
pre fungovanie ekonomiky. Hospodársky systém, akokoľvek spontánne vzniknutý, si na
určitom stupni vývoja spoločnosti vyžaduje ochranu alebo úpravu v súvislosti so zmenami
celkového vývoja spoločnosti. Problémom je, aby konštruujúca hospodárska politika bola
trhovo konformná, aby nedávala príčinu k presadzovaniu záujmov len určitých záujmových
skupín. Demokratické spoločnosti sa snažia tento problém riešiť v rámci demokratických
pravidiel, deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Spoločnosť má v tejto súvislosti za
úlohu v oblasti hospodárstva zabezpečiť: ochranu súkromného vlastníctva, ochranu zmlúv
a voľný prístup na trhy.
Regulovanie v trhových ekonomikách vyplýva z trhových nedokonalostí. Medzi dôvody
pre reguláciu patrí najmä: zabezpečenie prirodzených verejných potrieb (obrana, právo,
administratíva, ochrana životného prostredia) a prijímanie zodpovednosti vlády za
20
rozdeľovanie a prerozdeľovanie (sociálna politika, regulácia cien miezd, obmedzenie

v rozhodovaní napr. pri drogách a pod.).
Regulácia zohráva pozitívnu úlohu v trhovej ekonomike iba v krátkom, prípadne strednom
časovom horizonte. Pri realizácii regulačných opatrení vzniká celý rad negatívnych vedľajších
dopadov. Za najdôležitejšie možno považovať dopady vyvolávajúce nepotrebné výdavky
a tým zvyšujúce sa celkové náklady regulácie, obmedzovanie rozsahu slobody voľby a tým
destimuláciu ekonomickej aktivity a inovačného potenciálu a konzervovanie existujúcej
štruktúry ekonomiky.
Zásadným argumentom proti regulácii je skutočnosť, že každý regulačný zásah zavádza
ekonomiku smerom, ktorým by sa sama nepohybovala, a navyše, každý vládny zásah
spôsobuje okrem trhových deformácií aj náklady na jeho realizáciu. Riešením vyššie
uvedených problémov regulácie sa zaoberá politika deregulácie. Základnými nástrojmi
deregulácie je zrušenie už nefungujúcich regulačných opatrení, ďalej prešetrenie, či nepôsobia
proti stanoveným cieľom a preverenie regulačných opatrení z hľadiska nákladov a výnosov.
Politiku deregulácie sprevádza demonopolizácia a privatizácia.
1.6.3 Dopytovo orientovaná a ponukovo orientovaná hospodárska

politika
Ďalšie možné hľadisko členenia hospodárskej politiky je podľa toho či pôsobia prvotne na
oblasť agregátneho dopytu alebo agregátnej ponuky.
Dopytovo orientovaná hospodárska politika má svoj základ postavený na ovplyvňovaní
agregátneho dopytu prostredníctvom aktívnej politiky vládnych výdavkov. Stimulácia
efektívneho agregátneho dopytu zvyšovaním vládnych výdavkov pôsobí na lepšie využívanie
ekonomických zdrojov, čo vedie k preferencii uplatňovania nástrojov fiškálnej politiky.
Vysoká stimulácia ekonomiky prostredníctvom vládnych výdavkov vedie k vzniku
rozpočtových deficitov a to až do takej miery, že sa obhajuje existencia tzv. sústavných
rozpočtových deficitov.
Ponukovo orientovaná hospodárska politika je charakteristická snahou o určenie
a následné odstránenie faktorov, ktoré odrádzajú od práce a investovania maximálnou
podporou tých, ktorí bohatstvo vytvárajú – aktívnych podnikateľov. Podľa tohto typu
hospodárskej politiky sú výrobcovia centrom ekonomickej aktivity. Ich iniciatíva pri
vyhľadávaní podnikateľských príležitostí vyvoláva inovácie a umožňuje pohyb ekonomiky
napred. K hlavným predstaviteľom tejto hospodárskej politiky patrí ekonómia strany ponuky.
Podľa stúpencov tejto teórie má byť hospodárska politika obmedzená len na jediný cieľ a to
podporu podnikania prostredníctvom odstraňovania všetkých možných prekážok podnikania
a tým tvorbou čo najliberálnejšieho hospodárskeho prostredia.
Hlavné odporúčania tejto politiky nie sú systematizované do praktických návodov
s presne stanovenými cieľmi, ale sú to stanovenia zásad, ktoré je potrebné dodržiavať
v súvislosti s presadzovaním protiintervencionistickej hospodárskej politiky. Ide
o nasledujúce zásady:
− realizovať politiku znižovania daní,
− podporovať konkurenciu hlavne obmedzovaním vplyvu monopolov,
− uprednostňovať zdaňovanie spotreby pred zdaňovaním dôchodkov,
− obmedzovať dvojité zdanenie,
21
− obmedzovať vládne zásahy do neperspektívnych odvetví,

− bojovať proti reštriktívnym praktikám odborov.
1.7 Inštitucionálne podmienky realizácie hospodárskej politiky

Praktickú stránku tvorby a realizácie hospodárskej politiky ovplyvňuje sústava
inštitucionálnych podmienok. Táto sústava je vo vyspelých ekonomikách dlhodobo daná.
V našich podmienkach sa ešte stále vyvíja. K najdôležitejším inštitucionálnym podmienkam
realizácie hospodárskej politiky patria: trhový systém, demokracia a politický pluralizmus,
existencia byrokracie, existencia veľkých sociálnych skupín a existencia
medzinárodných organizácií.
Trhový systém je základným systémom koordinácie hospodárstva. Predstavuje sústavu
s decentralizovaným rozhodovaním ekonomických subjektov na strane dopytu a ponuky, čím
automaticky koordinuje ich činnosť. Hospodárska politika má za cieľ zasahovať do tohto
systému len v takom prípade, ak dochádza k jeho ohrozovaniu. Znamená to, že štát si klade za
cieľ starať sa o udržanie konkurenčného prostredia medzi výrobcami a poskytovateľmi
služieb, chrániť spotrebiteľov na trhu, poskytovať a sprístupňovať relevantné informácie, na
základe ktorých sa môžu slobodne rozhodovať tak podnikatelia, výrobcovia a poskytovatelia
služieb ako aj spotrebitelia.
Demokracia a politický pluralizmus sú základom dobrého fungovania spoločnosti.
Slobodné, priame a tajné voľby, princíp väčšinového rozhodovania a obmedzenosť funkčného
obdobia zvolených osôb s možnosťou ich odvolania predstavujú základné charakteristiky
demokratického systému, pričom voliči prejavujú svoje preferencie podporou určitých
politických strán a ich programov a politické strany sa o získanie maximálneho počtu hlasov
voličov. Avšak ani tieto predpoklady nie sú zárukou toho, že sa v rámci praktickej
hospodárskej politiky nebudú presadzovať určité ciele niektorých záujmových skupín,
napríklad na základe účelového vytvárania vládnych koalícií.
Byrokracia, ako zvláštna skupina, sa podieľa na realizácii rozhodovania. Všetky
hospodársko-politické rozhodnutia sa prostredníctvom byrokracie dostávajú do reálneho
života spoločnosti. Akceptácia rozhodnutí štátu závisí od rozsahu byrokracie a byrokratického
systému v krajine. Byrokracia je systém, ktorý podlieha odlišným motiváciám a je pre neho
príznačné nadmerné plytvanie a malá pozornosť k šetreniu finančných prostriedkov. Keďže
byrokracia nepodlieha trhovým sankciám a má dostatočný prístup k informáciám, je jej
umožnená, pri nedostatočnej kontrole, relatívne samostatná existencia a presadzovanie
vlastných záujmov.
Veľké záujmové skupiny, ktoré síce nie sú zastúpené v parlamente, ale prostredníctvom
vyjednávaní presadzujú svoje záujmy a podieľajú sa na hospodársko-politickom rozhodovaní,
zahŕňajú najmä zamestnávateľské zväzy a odbory. Ich rozhodnutia ovplyvňujú situáciu na
trhu práce, konkurencieschopnosť krajiny, ale aj cenovú hladinu a iné. V rámci vzájomných
rokovaní majú dostatočnú silu hlavne veľké a dobre organizované skupiny, preto výsledky
jednotlivých rokovaní môžu byť na úkor menších a horšie organizovaných záujmových
skupín.
Medzinárodné organizácie svojou činnosťou značne obmedzujú realizáciu hospodárskej
politiky jednotlivých krajín. Každá krajina, ktorá je členom akejkoľvek organizácie alebo
akéhokoľvek zoskupenia, môže na tomto členstve získať rôzne výhody, ale zároveň musí
dodržiavať aj určité záväzky, ktoré z členstva vyplývajú. Napríklad krajiny, zúčastnené
22
v Medzinárodnom menovom fonde a čerpajú úvery, sú povinné prihliadať na odporučenia

expertov pri formulácii stabilizačnej politiky. Aj členstvo v Európskej únii zaväzuje
k dodržiavaniu spoločných zásad, napríklad v protimonopolnej politike alebo
poľnohospodárskej politike.
Takéto rôznorodé inštitucionálne prostredie predstavuje existenciu množstva názorov na
problémy reálneho života a to z rôznych uhlov pohľadu. Koordinácia tohto systému je
náročná a vyžaduje si množstvo kompromisov.
1.8 Hranice hospodárskej politiky

Hospodárska politika má aj svoje obmedzenia – svoje hranice. Môžeme za ne považovať
vládne zlyhania. Tie sa prejavujú najmä neadekvátnou – neúčinnou hospodárskou politikou.
Za neadekvátnu hospodársku politiku môžeme považovať stav, kedy vládne rozhodnutia
spôsobujú poruchy prirodzeného vývoja hospodárstva prostredníctvom trhového
mechanizmu. Hlavnými oblasťami vládnych zlyhaní sú čas a sledovanie vlastných záujmov
vlády, ale aj vzťah politikov k ekonomickej teórii alebo nevyužitie politického kapitálu.
K zlyhaniam spôsobeným sledovaním vlastných záujmov môžeme priradiť: presadzovanie
vlastných záujmov, nekvalifikovanosť vládnych úradníkov, skutočnosť, že vládni úradníci
v praxi nenesú náklady vlastných rozhodnutí, neschopnosť administratívy pri rozhodovaní,
nedostatok informácií pre rozhodovanie, neschopnosť správne vyhodnotiť tie informácie,
ktoré sú k dispozícii a pod.
Pod zlyhaniami spôsobenými vzťahom politikov k ekonomickej teórii si možno predstaviť
nevyváženosť pri opieraní sa o poznatky ekonomickej teórie a ekonomickej praxe. Znamená
to, že rovnováha medzi znalosťou teórie a schopnosťou jej praktického uplatnenia je ideálnym
stavom. V reálnej hospodárskej politike môžu nastať dva nerovnovážne stavy: 1. dominancia
teoretickej hospodárskej politiky, kedy vzniká riziko straty citlivosti na potreby praxe
a uplatňovanie nástrojov bez znalosti ich reálneho dopadu na ekonomiku alebo 2. dominancia
praktickej hospodárskej politiky, ktorá sa môže prejaviť udržiavaním stavu bez značnejšieho
napredovania ekonomiky.
Nevyužitie politického kapitálu sa ako zlyhanie vlády objavilo v súvislosti
s transformačnými procesmi v strednej a východnej Európe. V podstate ide o to, že
novozvolené vlády (najmä tie, ktoré boli zvolené po páde socialistického systému), majú
veľkú dôveru ľudí. V určitom čase ľudia od vlády nepožadujú ekonomickou štatistkou
merateľné úspechy, pretože v tomto období sa očakáva na základe systémových zmien
vytváranie základných podmienok pre rozvoj trhovej ekonomiky. Nevyužitie politického
kapitálu, ktorý sa pomerne rýchlo vyčerpáva, vytvára predpoklady pre ešte nerozpracovaný
druh vládnych zlyhaní.
Hospodárska politika môže na základe prijatých opatrení a použitých nástrojov ovplyvniť
vývoj hospodárstva t.j. vláda je schopná svojimi opatreniami čiastočne usmerňovať
ekonomiku v súlade s napĺňaním vlastných záujmov.
23
1.9 Hospodársko-politické rozhodovanie

Hospodársko-politické rozhodovanie má niekoľko fáz, ako aj časových oneskorení.
Jednotlivé fázy hospodársko-politického rozhodovania sú: analýza, prognóza – plánovanie,
rozhodovanie, implementácia a kontrola.
V prvej fáze – fáze makroekonomickej analýzy sa analyzuje vývoj makroukazovateľov.
V rámci tejto analýzy sa sledujú rôzne javy, najmä či skúmaný jav má krátkodobý alebo
dlhodobý charakter a ako sa odkláňa od dlhodobej alebo želanej tendencie. Makroekonomické
analýzy pripravujú a realizujú rôzne výskumné a nevládne inštitúcie. Základom
makroekonomickej analýzy je dnes sústava národných účtov. Časové oneskorenie v tejto fáze
je spojené s poznávaním skutočného vývoja a má charakter vnútorného oneskorenia, ktoré je
závislé od získania informácií a realizovanej skutočnosti.
V druhej fáze, fáze prognózy – plánovania, sa realizuje plánovanie hospodársko-
politických opatrení na základe zrealizovanej makroekonomickej analýzy. Vláda v tejto fáze
realizuje výber možných nástrojov hospodárskej politiky, ktoré sa líšia podľa realizovanej
koncepcie hospodárskej politiky (podľa toho, či sa presadzuje viac intervencionistická alebo
liberálna koncepcia). Na tento účel sa používajú krátkodobé prognózy. Časové oneskorenie
v tejto fáze je tiež spojené s poznávaním, ale môže mať aj charakter administratívny,
v závislosti od prijatých opatrení nositeľov hospodárskej politiky. Ide o vnútorné oneskorenie
v závislosti od reakcie na prebiehajúci vývoj.
Fáza rozhodovania by mala vyústiť do prijatia zákona alebo iného záväzného nariadenia
vlády, resp. určitej normy, ktoré by mali byť známe verejnosti. Prijatie rozhodnutia je závislé
na existujúcom stupni politickej podpory a súvisí s uvádzanými politicko-ekonomickými
cyklami. Časové oneskorenie v tejto fáze je vnútorným oneskorením a má administratívny
charakter.
Fáza implementácie predstavuje hospodársko-politického rozhodnutia ekonomickými
subjektmi. Ide o zistenie toho, či a ako tieto subjekty na rozhodnutie reagujú. Časové
oneskorenie má v tomto prípade charakter vonkajšieho oneskorenia a ide o realizačné časové
oneskorenie.
Kontrolou, ako poslednou fázou rozhodovacieho procesu sa zisťuje, s akým výsledkom sa
rozhodnutia nositeľov hospodárskej politiky zrealizovali. Časové oneskorenie v tejto fáze má
taktiež vonkajší charakter a je realizačným oneskorením.
Jednotlivé fázy rozhodovacieho procesu sú časovo rozdielne náročné a ich vzájomná
postupnosť si vyžaduje , aby bola dokončená predchádzajúca fáza. Súvislosti hospodársko-
politického rozhodovania znázorňuje Obr. 1.4.
24
Fázy hospodársko- Časové

politického oneskorenia
rozhodovania
1. analýza
na úrovni 2. prognóza – 1., 2. poznávacie vnútorné
vlády plánovanie 3. administratívne oneskorenie
3. rozhodnutia
na úrovni vonkajšie
ekonomických 4.implementácia 4., 5. realizačné
oneskorenie
subjektov 5.kontrola
Obr. 1.4 Fázy hospodársko-politického rozhodovania a časové oneskorenia

(Zdroj: VINCÚR, P. a kol.: Teória a prax hospodárskej politiky. (2007) s. 27)
K základom hospodárskej politiky patrí aj poznanie toho, ako hodnotiť výsledky
hospodárskej politiky. Tejto problematike je venovaná samostatná kapitola.
1.9.1 Informácie pre hospodársku politiku

Základom pre hospodársku politiku sú rôzne informácie. Ide o informácie všeobecného
charakteru (demografické, politické sociálne, hospodárske aj vedecko-technické). Tieto
informácie sú analyticky spracovávané a sú vyvodené analýzy pre rôzne oblasti, o ktoré má
vláda záujem. Realizuje sa tak makroekonomická analýza a prognóza. Základným
parametrom dát pre makroekonomickú analýzu je Systém národných účtov.
Makroekonomická analýza sa snaží analyzovať vývoj a stav národného hospodárstva ako
celku. Vždy konfrontuje agregátny dopyt a agregátnu ponuku, ich vzájomnú vyrovnanosť
a zaoberá sa parametrami účinnosti, resp. efektívnosti národohospodárskych procesov.
Takmer vždy sa zaoberá nasledujúcimi okruhmi: analýzou výroby, analýzou spotreby,
analýzou vonkajších vzťahov, analýzou rovnováhy, analýzou efektívnosti a ekonomickej
úrovne a analýzou ekonomického rastu.
Makroekonomická prognóza je kvalifikovanou vedeckou výpoveďou o budúcnosti, ktorá
vychádza zo systematickej prognostickej činnosti. Pravdepodobnosť sa uvádza v percentách
a od predikcie sa odlišuje svojou praktickou využiteľnosťou. Makroekonomické prognózy sú
charakteristické variantnosťou vyplývajúcou z rôznych cieľov. Podľa objektu prognózy
rozlišujeme prognózy ekonomické (prognózy hospodárskeho vývoja), prognózy sociálno-
politické (prognózy sociálne, demografické, životného štýlu obyvateľstva, hodnotového
systému obyvateľstva), prognózy vedecko-technické (prognózy smeru a vývoja vedecko-
technického pokroku). Podľa časového obdobia rozlišujeme prognózy krátkodobé (12-18
mesiacov), prognózy strednodobé (2-5 rokov) a prognózy dlhodobé (nad 5 rokov).
Pri príprave jednotlivých prognóz využíva hospodárska politika prognostické metódy.
Objektívne prognostické metódy sú založené na matematických a štatistických postupoch
a subjektívne prognostické metódy, používané hlavne ak je predmet prognózy zadaný ako
problém a jeho analýza, vplyvy a kritériá sú ponechané na subjektívnych úsudkoch
odborníkov, na znalostiach a intuícii odborníkov.
Údaje pre prognózy musia byť kvalitatívne homogénne a musia spĺňať určité predpoklady.
Dynamické časové rady musia zachytávať dostatočne dlhé obdobie a nesmú obsahovať veľké
25
kvalitatívne zmeny, metodika tvorby časových radov musí byť rovnaká a výsledky
jednotlivých pozorovaní musia byť navzájom porovnateľné.
Aktivity
1. Prezrieť si internetové stránky jednotlivých ministerstiev a oboznámiť sa s ich štruktúrou.
2. Oboznámiť sa s Programovým vyhlásením vlády SR – dostupné na internete.
3. V ekonomickej tlači sledovať informácie týkajúce sa ekonomických problémov
súvisiacich s hospodárskou politikou.
Záver
V tejto kapitole ste sa naučili, ktoré základné ekonomické kategórie sú charakteristické

pre oblasť hospodárskej politiky a tiež aké základné vzťahy medzi nimi existujú.
26
2. Vývoj hospodárskej politiky

Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je poskytnúť prehľad o vývoji hospodárskej politiky.
Ciele

• Popísať vývoj hospodárskej politiky.
• Charakterizovať súčasnú hospodársku politiku.
• Definovať koncepcie hospodárskej politiky.
2.1 Prehľad vývoja hospodárskej politiky

Ako už bolo spomenuté, hospodárska politika je vednou disciplínou. Ako vedná disciplína
sa opiera o vybudovanú teoretickú základňu. Keďže sa hospodárska politika – jej teoretická
časť, formovala v podstate až po 2. svetovej vojne, v 30. rokoch 20. storočia, považujeme ju
za vedu pomerne mladú. Neznamená to však, že pred obdobím jej vzniku neboli žiadne
prvky, ktoré by jej vznik neovplyvnili.
2.1.1 Zrod hospodárskej politiky

K prvkom, ktoré mali vplyv na tvorbu hospodárskej politiky patria časti učenia tak
merkantilistov ako aj fyziokratov, ale najmä klasickej ekonomickej školy. Pre klasikov
platilo, že jediné, čo je potrebné pre trhový systém, je odstraňovať obmedzenia pre pôsobenie
trhových síl, aby sa nastolil jednoduchý systém prirodzenej slobody. V tomto systéme
prirodzeného poriadku sa tiež pripisuje určitá obmedzená úloha štátu, ktorý mal tieto
povinnosti: ochraňovať krajinu pred vonkajším a vnútorným nepriateľom, udržiavať
spravodlivosť, budovať a udržiavať také verejné zariadenia, o ktoré nemá kvôli neefektivite
investícií záujem jednotlivec. V tomto období sa pre vznik hospodárskej politiky nesústredilo
dostatok argumentov. Mnohé argumenty boli skôr proti, nakoľko politické hodnotenie
prestavby hospodárskeho systému laissez faire sa posudzovalo ako vnášanie cudzích –
neprirodzených elementov do ekonomického systému fungujúceho trhu.
Jedným z podstatných momentov, ktorý spôsobil prevrat v ekonomickom myslení bol
„Sayov zákon“, podľa ktorého si „každá ponuka vytvára svoj dopyt“. Tým, že sa tento zákon
akceptoval relatívne dlhé obdobie, dopyt ako taký, bol mimo záujmu ekonómov
a v ekonomickom systéme tak bol, v rámci zásahov štátu do chodu ekonomiky, priestor najmä
pre ochranu podnikateľského prostredia v podobe rôznych protimonopolných zákonov.
Hospodárske krízy, ktoré sa v tomto období objavovali boli prisudzované pôsobeniu
vonkajších faktorov, ako napr. neúrode alebo vojnám. Až Veľká svetová hospodárska kríza,
ktorá bola spojená s výrazným poklesom výroby a investícií, s dovtedy nevídaným nárastom
nezamestnanosti, ale aj s rozvratom v medzinárodných hospodárskych vzťahoch, spôsobila
zmenu v ekonomickom myslení. Prvou reakciou na svetovú hospodársku krízu bol program
27
New Deal, ktorý vznikol v USA a priniesol zmeny v prístupe štátu k ekonomike. Ekonomická
realita v tomto období nebola na takú hlbokú krízu pripravená a nedisponovala nástrojmi,
ktoré by vedeli obnoviť rovnováhu spoločnosti.
Za skutočný zrod hospodárskej politiky však považuje vznik novej ekonomickej teórie
publikovanej v knihe „Všeobecná teória zamestnanosti úroku a peňazí“ z roku 1936 od J. M.
Keynesa, ktorý túto knihu koncipoval ako teoretické dielo. Aplikácia jeho teórií v praxi bola
až druhoradá. Napriek tomu však kniha ovplyvnia hospodársku politiku oveľa viac ako
akákoľvek iná kniha prvej polovice 20. storočia.
2.1.2 Zdroje formovania hospodárskej politiky

Ako už bolo uvedené, začiatkom 30. rokov 20. storočia vznikla v USA prvá, avšak ešte
neucelená, intervencionistická koncepcia New Deal, ktorá priniesla zmeny v tom, že štát sa
stal v trhovej ekonomike aktívnym činiteľom a začal do ekonomiky vnášať prvky stabilizácie.
New Deal nebol ucelenou koncepciou, skôr to bolo hľadanie cesty z krízy. Ak by sa táto cesta
ukázala ako zlá, uvažovalo sa s tým, že to vláda prizná a bude hľadať inú cestu. Práve pokusy
a omyly boli základným rysom celej tejto koncepcie. Celkovo nebolo ťažisko koncepcie
v samotnom zvýšení štátnych výdavkov, bol skôr v jednotlivých reformných opatreniach,
ktoré napríklad obsahovali opatrenia na obnovu a rekonštrukciu priemyselnej výroby, na
záchranu farmárov a zachovanie ich dôchodkov, upravovali vzťahy v príslušných odvetviach,
zavádzali niektoré formy plánovania, regulovali konkurenciu, rozsah výroby, ceny,
stanovovali minimálne mzdy, maximálny počet pracovných hodín atď. New Deal
predstavoval zlom v hospodárskej politike štátu. Štát sa začal oveľa viac angažovať v tých
oblastiach, do ktorých predtým nezasahoval.
J. M. Keynes poukázal na dve základné stránky hospodárskej politiky: 1. teoretickú
interpretáciu makroekonomickej rovnováhy a 2. všeobecné princípy hospodársko-politickej
terapie, ako návodu pre štátnu ekonomickú intervenciu.
Veľmi zjednodušene je možné zhrnúť hlavné myšlienky Keynesovho prínosu pre
ekonómiu a aj pre hospodársko-politickú prax nasledovne:
− pozornosť sa začala venovať strane dopytu, presnejšie diagnóze a terapii
nedostatočného celkového dopytu,
− hlavným teoretickým problémom sa stalo hľadenie odpovede na to, ako dosiahnuť
plnú zamestnanosť,
− potvrdil sa poznatok, že pôsobenie trhového mechanizmu nemožno ponechať úplne
bez kontroly štátom, že zámerné zásahy štátu pomáhajú ekonomický systém v prípade
nerovnováhy stabilizovať a pomáhajú lepšie využívať nedostatočne využité výrobné
zdroje,
− základom sústavy zásahov a opatrení má byť v prvom rade fiškálna politika a jej
nástroje, hlavne štátne výdavky a ich zmeny, ako aj daňové sadzby a ich zmeny,
− peňažná politika má mať v rámci hospodárskej politiky podporné miesto a hlavný
dôraz má byť kladený na zmeny v úrokovej miere, ktorá by mala byť čo najnižšia a to
aj z dlhodobého hľadiska, aby bola prekonaná tendencia trhového systému
k nevyužívaniu zdrojov,
− celková hospodárska politika by mala byť proticyklická, krátkodobá a zameraná na
odstraňovanie ekonomických kríz.
28
Prínos keynesiánstva do praxe bol tiež v tom, že sa začali vykonávať výskumy národného
dôchodku, jeho výšky a štruktúry, investícií, úspor, spotreby, daní, atď., čím sa veľmi zvýšila
autorita profesionálnych ekonomických odborníkov. Vznikol podnet na založenie nových
vládnych orgánov a inštitúcií, ktoré sa zaoberali prípravou podkladov pre činnosť vlády a teda
pre hospodársko-politické rozhodovanie.
Najväčším prínosom Keynesa pre hospodársku politiku bola skutočnosť, že za jednu zo
základných povinností štátu sa začala uznávať povinnosť regulovať úroveň celkového
efektívneho dopytu tak, aby sa zabezpečila plná zamestnanosť.
Po 2. svetovej vojne sa Keynesovo ekonomické učenie stalo základom pre hospodárske
politiky väčšiny krajín západného sveta, pretože ponúkalo ucelené teoretické východiská,
potvrdilo sa, že uplatňovanie teoretických východísk bolo v súlade s vtedajšou realitou
ekonomického systému a ukázalo sa, že teória, ktorá bola spočiatku koncipovaná pre
predvojnovú ekonomiku (t.j. ekonomiku v stagnácii, pri nevyužitých výrobných zdrojoch
a pri oslabení podnetu k investíciám), sa po určitom prispôsobení a doplnení dala celkom
úspešne využívať aj v podmienkach vysokej zamestnanosti.
2.1.3 Formovanie hospodárskej politiky

Po skončení 2. svetovej vojny nastal rozvoj hospodárskej politiky v dvoch rozdielnych
podmienkach. Nastal rozvoj angloamerického a európskeho smeru.
Angloamerický smer hospodárskej politiky ju chápe ako krátkodobú – konjunkturálnu,
ktorej hlavným cieľom je udržať podmienky materiálnej reprodukcie v únosnej, efektívnej
miere. Štátom je zabezpečovaná stabilita ekonomiky a spoločnosti prostredníctvom
protimonopolných zákonov, bankovej politiky štátu, zamestnaneckých zákonov, atď.. V 50.
rokoch bola realizovaná tzv. politikou „Stop and go“ a v 60. rokoch prostredníctvom „New
Economics“.
Európsky smer hospodárskej politiky ju chápe ako činnosť konštitutívnu, akceptuje
systémové opatrenia, ktoré sa presadzujú v štátom prijímaných zákonoch, dbá sa na ich
komplexnejšie vzájomné prepojenie v podmienkach i účinku. Vyvíjal sa v Nemecku na
základe ordoliberalizmu, vo Švédsku a Dánsku ako „štát blahobytu“, vo Francúzsku ako
indikatívne plánovanie a v strednej a východnej Európe ako direktívny sovietsky plánovací
systém.
Po roku 1945 sa vplyv vývoja keynesiánstva na hospodársku politiku zameral na aktívne
udržovanie vysokej zamestnanosti cez podporu nedostatočného efektívneho dopytu. Toto
obdobie hospodárskej politiky trvalo až do konca 70. rokov a najväčší rozmach dosiahlo v 60.
rokoch minulého storočia.
Keynesiánstvo sa stalo dominujúcim ekonomickým prúdom hospodárskej politiky USA,
Kanady a Veľkej Británie, neskôr aj drvivej väčšiny krajín vrátane Nemecka a Japonska.
Každá krajina však mala svoje zvláštnosti v jeho uplatňovaní. Veľmi dôležitým medzníkom
vývoja hospodárskej politiky bola tzv. neoklasická syntéza, prostredníctvom ktorej sa
keynesiánstvo otvorilo niektorým neoklasickým myšlienkam.
Hospodársku politiku, ktorá s opiera o zásahy štátu formovali aj iné smery než len
keynesiánstvo. K ďalšími zdrojom patria: indikatívne plánovanie, ktoré uprednostňuje
ponukovú stránku ekonomického vývoja, štát blahobytu, ktorý reaguje najmä na sociálne
problémy, výsledkom má byť spravodlivejšie rozdelenie národného dôchodku a sociálne
trhové hospodárstvo, ktoré je na rozhraní liberalistickej a intervencionistickej politiky.
29
Indikatívne plánovanie dosiahlo veľké rozšírenie v 50. - 60. rokoch vo Francúzsku,

Holandsku a Japonsku, krajine, ktorá našla vlastný a takmer dokonale fungujúci kompromis
medzi trhovým a vládnym intervencionizmom. Indikatívne plánovanie je uplatňované aj
v súčasnosti. Zahŕňa v sebe vytýčenie určitého cieľa, nájdenie optimálnej cesty na jeho
dosiahnutie a koordináciu aktivít na centrálnej úrovni. V rámci indikatívneho plánovania
vláda volí priority a hľadá cesty na ich dosiahnutie, ktoré potom zhrnie do strednodobého
programu (4 - 5 rokov) alebo dlhodobého programu (10 rokov), ktorý verejne vyhlási.
V ekonomike je snaha o koordináciu všetkých aktivít na centrálnej úrovni na základe výlučne
trhovo konformných nástrojov. Indikatívne plánovanie sa zakladá na určitom vzťahu
plánovania a ekonomických subjektov tak na strane štátnej administratívy, ako aj na strane
súkromného sektora. K úspechu tejto koncepcie prispievali informačný efekt (plán je
nezáväznou informáciou o sledovaných cieľoch domáceho a zahraničného trhu, o vývoji cien,
konkurencie, daňovej a menovej politiky) a kooperačný efekt (predstavuje
spoluzodpovednosť podnikateľských subjektov, spotrebiteľov, zástupcov výskumu, odborov
a ďalších subjektov za realizáciu plánu).
Štát blahobytu je typom modernej zmiešanej ekonomiky, v ktorej sa spája trhový systém
s rozsiahlou štátnou intervenciou, ktorá vnáša do tejto sústavy ekonomickú a sociálnu
stabilitu. Je to snaha o nájdenie tzv. tretej cesty. Táto koncepcia reagovala najmä na sociálne
problémy 30. rokov 20. storočia. Charakteristickými krajinami uplatňovania koncepcie štátu
blahobytu sú predovšetkým škandinávske krajiny, najmä Švédsko. Koncepcia sleduje tieto
základné ciele: zabezpečiť plnú zamestnanosť prostredníctvom práva na prácu, ktorá má
zabezpečovať životný štandard, dosiahnuť optimálnu sociálnu rovnosť občanov
prostredníctvom vysokej miery zdanenia, transferových platieb a solidárnou mzdovou
politikou. Štát blahobytu sa snaží prostredníctvom sektora verejných služieb dospieť k čo
najširšiemu sociálnemu a zdravotnému zabezpečovaniu. Dostupnosť verejných služieb
vychádza z toho, že každý občan má právo na dôstojný život, teda právo na prácu, na ochranu
zdravia a získanie vzdelania.
Sociálne trhové hospodárstvo sa opiera o ideové zdroje a podmienky Nemecka a je pre
túto krajinu charakteristické. Vychádza z toho, že vláda sa má starať o zachovanie
konkurenčného prostredia, ochranu stability meny a naplnenie sociálnych cieľov. Základom
takejto hospodárskej politiky bol ordoliberalizmus, ktorý sa považuje za koncepciu na
rozhraní medzi liberalizmom a intervencionizmom. Porovnanie ordoliberalizmu
s keynesianstvom a monetarizmom je uvedené v Tab. 2.1.
Vývoj hospodárskej politiky bol ovplyvnený aj teóriou plánovania. Takzvaná direktívna
politika bola aplikovaná v sústave socialistického hospodárenia. Koncepcia príkazovej
ekonomiky bola založená na značnom vylúčení trhu a jeho nahradení národohospodárskym
plánovaním. Plán predstavoval rozpis ukazovateľov 5-ročného plánu, schváleného
zákonodarným zborom do ukazovateľov jednoročného, tzv. vykonávacieho plánu.
2.1.4 Reakcie na keynesiánsku hospodársku politiku

V 70. rokoch 20. storočia nastal v ekonomickom živote sveta zlom, ktorý predstavoval
veľké problémy pre intervencionistické koncepcie hospodárskej politiky, ktoré až do tohto
obdobia fungovali k všeobecnej spokojnosti, pretože sa dosahovala pomerne vysoká miera
ekonomického rastu a vysoká miera zamestnanosti pri pomerne stabilnom raste cenovej
hladiny. Taktiež nastal obrovský rozmach medzinárodného obchodu.
K negatívnym prvkom pôsobiacim na spochybnenie účinnosti intervencionistickej
hospodárskej politiky patrili: rozpad povojnového medzinárodného menového usporiadania,
30
ropné šoky v rokoch 1973 a 1979 a ďalšie podnety na rast inflácie a vznik stagflácie – stavu,
ktorý predtým nebol nikdy pozorovaný a ktorý v sebe spájal ekonomickú stagnáciu a súčasne
vysokú infláciu. Keynesiánska intervencionistická hospodárska politika nevedela tento
problém riešiť.
V poslednom období opäť nastúpili koncepcie odmietajúce štátne zásahy do ekonomiky.
Nastal návrat k tradičným názorom – súkromnej iniciatíve a podnikateľskej aktivite. Nastúpil
neoliberalizmus zastúpený monetarizmom, ekonómiou strany ponuky, teóriou
racionálnych očakávaní. Neoliberáli v hospodárskej politike uplatňujú presvedčenie, že
najdokonalejší nástroj, ktorý vedie k najlepším hospodárskym výsledkom je trhový
mechanizmus, preto akékoľvek zasahovanie štátu do trhového mechanizmu považujú za
nepotrebné až škodlivé. Pripúšťajú jedine politiku usmerňovania množstva peňazí
prostredníctvom riadenia ponuky peňazí. Konečným cieľom je dosiahnutie hospodárskeho
rastu cestou zvýšenia investičnej činnosti podnikateľov, ktorú môže štát dosiahnuť ponukou
investičného kapitálu. Zvýšené investície povedú ku zvýšeniu ponuky tovarov a služieb.
Rozšírený dopyt po výrobných faktoroch (a teda i po pracovnej sile) v konečnom dôsledku
vedie k rastu zamestnanosti a prispieva k rovnováhe agregátnej ponuky a agregátneho dopytu.
Neoliberálnu politiku môžeme charakterizovať ako ponukovú hospodársku politiku, pričom
vo všeobecnosti sú pre ňu charakteristickejšie tieto jej znaky:
− trhový systém chápe ako vnútorne stabilný, preto poukazuje na zdržanie sa metód
štátneho intervencionizmu a zníženie keynesiánskych zásahov štátu na minimum,
− orientuje sa na boj s infláciou a kladie dôraz na samoregulačné trhové sily
a stimulovanie ponuky, regulovanie agregátneho dopytu nie je v centre jej pozornosti,
− redukuje sociálne programy a sociálnu pomoc obyvateľstvu, podporuje zrušenie
opatrení horných limitov cien a obmedzovanie rozpočtových deficitov,
− úlohou politiky je stanoviť a dodržiavať relatívne stabilné pravidlá s pozitívnym
vplyvom na podnikateľskú činnosť,
− dodržiavanie konštantného tempa rastu peňažnej masy a vyrovnaného štátneho
rozpočtu.
Pre neoliberálny model hospodárskej politiky je charakteristické úsilie o obmedzenie
štátnych zásahov do ekonomiky. Takýto postup nazývame deregulácia v hospodárskej
politike. Obmedzenie štátnych zásahov do činnosti subjektov ekonomiky je nahrádzané
pôsobením autoregulačných mechanizmov trhu, ktoré pôsobia vo väčšej miere na súkromnú
iniciatívu ekonomických subjektov. Základná úloha vlády spočíva vo vytváraní a zabezpečení
právneho prostredia a dozoru k nemu. Vláda musí vytvárať stabilné legislatívne prostredie pre
ekonomickú činnosť, najmä v oblasti vlastníckych práv a vytvárať podmienky pre vznik
dohôd medzi subjektmi ekonomiky. Celosvetovo je neoliberalizmus presadzovaný vplyvnými
inštitúciami ako napríklad Medzinárodný menový fond, Svetová banka či Svetová obchodná
organizácia.
Novým riešením problémov hospodárskej politiky boli poznatky monetarizmu, ktorý
vychádzal z Fisherovej rovnice kvantitatívnej teórie peňazí. Podľa tejto rovnice, masa peňazí
v obehu násobená rýchlosťou ich obehu v ekonomike, sa rovná veľkosti produktu pri danej
cenovej hladine. Za predpokladu, že sa rýchlosť obehu peňazí v ekonomike nemení,
a nedochádza k rastu cenovej hladiny, množstvo peňazí v ekonomike, by sa malo rovnať
množstvu tovarov a služieb v ekonomike. Hlavným predstaviteľom monetarizmu bol
M. Friedman. Pre hospodársku politiku mal monetarizmus základné odporúčanie a to
dodržiavanie pravidla proporcionálneho vývoja peňažnej zásoby s vývojom potenciálneho
31
produktu. Monetarizmus kladie veľký dôraz na automatické trhové mechanizmy

a hospodárska politika má mať v tomto ponímaní len povahu stálych pravidiel, ktoré
vytvárajú stabilný rámec pre pôsobenie trhových síl prostredníctvom slobody vlastníckych
práv a politiky tvorby konkurenčného prostredia. Tieto pravidlá smerujú vnímanie ekonómov
a tým aj hospodárskej politiky na stranu agregátnej ponuky.
Ekonomickým smerom, ktorý sa venuje ponukovej stránke ekonomiky je ekonómia strany
ponuky, ktorá sa sformovala koncom 70. rokov 20. storočia v USA a jej hlavným
predstaviteľom bol A. Laffer, ktorý bol presvedčený o tom, že ekonomické problémy sú
dôsledkom klesajúcej motivácie na strane ponuky, ktorá je vyvolaná predovšetkým
v dôsledku modernizácie zdaňovania. Ekonómia strany ponuky vychádza z toho, že ak
poklesnú dane, zvýšia sa príjmy do štátneho rozpočtu z dôvodu vyššej ekonomickej aktivity
podnikateľských subjektov. V období útlmu hospodárskeho rastu sa realizuje razantné
zníženie daní, ktoré vyvolá oživenie a rast ekonomiky.
Zdrojom formovania teórie hospodárskej politiky bola aj teória verejnej voľby s hlavným
predstaviteľom J. M. Buchananom. Podľa tejto teórie je politika proces kooperácie
jednotlivcov zameraných na dosiahnutie vzájomných výhod. Teória verejnej voľby v rámci
hospodárskej politiky argumentuje proti narastaniu štátneho intervencionizmu. Odporúča
obmedzovanie moci štátnych úradníkov.
Tab. 2.1 Porovnanie keynesiánstva, monetrizmu a ordoliberalizmu
Keynesiánstvo Monetarizmus Ordoliberalizmus
Vládne zlyhania –
Svetová hospodárska Kolaps riadeného
Dôvod vzniku hranice
kríza hospodárstva
intervencionizmu
Obmedzenosť Význam menovej Systém ekonomickej
Teoretické závery
agregátneho dopytu rovnováhy súťaže
významná hlavne
Úloha štátu prvoradá čo najmenší
v legislatíve
Časový horizont krátkodobý dlhodobý skôr dlhodobý
Ciele hospodárskej plná zamestnanosť,
menová stabilita súťaživosť, konsenzus
politiky plynulý rast
Nástroje hospodárskej
fiškálna monetárne systémotvorné
politiky
Zdroj: Němcová, I. – Žák, M.: Hospodářská politika. s. 20
2.1.5 Súčasný vývoj hospodárskej politiky

Hospodársku politiku súčasnosti možno charakterizovať liberalizačnými tendenciami.
Hospodársko-politické rozhodovania a činnosti sa vo veľkej miere presunuli zo strany štátu na
stranu nezávislých, ako aj súkromných subjektov. Veľké množstvo nositeľov hospodárskej
politiky potrebuje pre vzájomnú koordináciu príslušné pravidlá. Tými sa vytvára priestor pre
prípravu nových makroekonomických, ale aj mikroekonomických opatrení a právnych
podmienok. Dôležitá je koordinácia čiastkových politík. Mikroekonomické subjekty svoju
podnikovú politiku zabezpečujú realizáciu hospodárskej politiky na svojej úrovni. Tieto
tendencie by sa dali nazvať vnútornými tendenciami súčasného ekonomického vývoja
jednotlivých krajín. Za vonkajšie tendencie možno považovať narastajúci vplyv svetovej
32
a medzinárodnej ekonomickej vedy a politiky na hospodárske politiky jednotlivých štátov.

Koordinácia svetovej, medzinárodnej a národnej hospodárskej politiky sa realizuje
prostredníctvom medzinárodných a svetových organizácií, svetového obchodu, trhu
a svetových peňazí. Najuniverzálnejšou medzinárodnou organizáciou je Organizácia
spojených národov, ku ktorej patria aj Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj,
Medzinárodná finančná spoločnosť, Medzinárodný menový fond, Medzinárodná organizácia
práce, Medzinárodná organizácia pre investičné záruky, a mnohé iné.
V posledných 20-tich rokoch sa do pozornosti ekonomickej teórie dostáva transformačný
proces, ktorý v krajinách strednej a východnej Európy zatiaľ nie je dokončený. Transformácia
centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú predstavuje komplexnú zmenu východiskového
sociálno-ekonomického systému. Teória transformácie týchto ekonomík na trhový systém
neexistuje, pretože v doterajšom vývoji svetovej ekonomiky neexistovali anglosaské procesy.
Základný postup vytvárania stratégie transformácie je možné zhrnúť do troch krokov: 1.
analýzy východiskového stavu ekonomík, 2. formulácie cieľov transformácie a 3. voľby
programu transformácie – výberu opatrení a ich realizácie.
Východiskom pre realizáciu celkovej transformácie bola transformácia politických
systémov v jednotlivých krajinách a demokratizácia týchto ekonomík. Podstatná bola aj
zmena inštitucionálnych štruktúr ekonomického systému v súlade s potrebami trhovej
ekonomiky. Podstatou zavádzanej liberalizácie bola zmena vlastníka výrobných faktorov, keď
vlastnícke práva prechádzali so spoločného vlastníctva do vlastníctva individuálnych
subjektov. Liberalizácia cien bola nevyhnutným krokom v procese uvoľňovania priestoru pre
trhové signály informujúce o relatívnej vzácnosti zdrojov a relatívnych preferenciách
spotrebiteľov. Podstatou liberalizácie zahraničného obchodu bolo zrušenie monopolu
zahraničného obchodu a devízového monopolu. Liberalizáciou obchodu došlo k zabezpečeniu
prílevu informácií o svetovej produktivite práce a kvalite, prístupu k progresívnym
technológiám, svetovým znalostiam a skúsenostiam a k vytvoreniu konkurenčného trhového
prostredia na dosahovanie vyššej ekonomickej efektívnosti. Daňová reforma predstavovala
zmenu zdaňovania podnikov a domácností, ktorého základom bol prechod od priamych daní
k nepriamym s cieľom vybudovať trhovo konformný daňový systém. Obsahom sociálnej
reformy bolo oddelenie sociálneho zabezpečenia od štátneho rozpočtu a návrat k princípom
sociálneho poistenia.
Tab. 2.2 poskytuje prehľad základných medzníkov vývoja teórie a praxe hospodárskej
politiky.
33
Tab. 2.2 Medzníky vývoja teórie a praxe hospodárskej politiky

Medzníky vývoja teórie a praxe hospodárskej politiky
Teória Prax
− obchodný protekcionizmus (teória
− merkantilizmus
tvorby bohatstva)
− zdanenie a aktivita vlády (teória št.
− fyziokratizmus
zdanenia)
− tória prirodzeného poriadku
− laissez faire – zákonodarstvo
(samoregulácia)
− teória plánovitého rozvoja − projekt VOSR – plánovanie
− vznik keynesovstva, vznik
− priame zásahy – kríza 1929
teórie hospodárskej politiky
− návrat k laissez faire
− rozpracovanie kvantitatívnej − deregulácia ekonomiky
teórie cien
− neúspech centrálne plánovaných
− teória transformácie
ekonomík
Zdroj Slany str. 108 a 109 a Vincur
2.2 Koncepcie hospodárskej politiky

Skôr než pristúpime k charakterizovaniu koncepcií hospodárskej politiky uvedieme, aké
môžu byť základné postoje ku chodu hospodárstva. Vo všeobecnosti existujú dva tieto
postoje: 1. liberálny a 2. intervencionistický.
Liberálny – trhový postoj je ten, že ekonomický systém je považovaný za rovnovážny
a schopný sám sa udržiavať v rovnováhe. Je schopný pružne absorbovať vonkajšie impulzy
prostredníctvom cenového mechanizmu. Trhový systém je chápaný ako stabilný, harmonický,
zabezpečujúci spravodlivé rozdelenie dôchodkov.
Intervencionistický postoj je ten, ktorý ekonomický systém považuje za vnútorne
nestabilný, podliehajúci nerovnovážnym stavom a preto vyžadujúci doplnenie fungujúceho
trhový systému o zásahy zo strany štátu. Štát svojimi zásahmi prispieva k obnove narušenej
makroekonomickej rovnováhy a presadzuje spravodlivejšie rozdelenie dôchodkov.
Špecifickým postojom je krajný interevcionizmus, ktorý odmieta trhový mechanizmus
a signály trhu nahrádza centrálnym direktívnym plánovaním.
Tieto dva postoje sa postupom času navzájom striedali a zároveň prelínali v závislosti na
praktickom ekonomickom živote jednotlivých etáp vývoja spoločnosti ako celku a uplatňovali
sa s rôznou intenzitou.
Koncepciou hospodárskej politiky rozumieme teoreticko-orientačný rámec pre
hospodársku činnosť, ktorá má väčšinou špecifické filozofické, myšlienkové a ideologické
korene, ktoré determinujú výber cieľov a nástrojov hospodárskej politiky. Z tohto pohľadu
existujú dve základné koncepcie praktickej hospodárskej politiky: liberálne koncepcie
34
a intervencionistické koncepcie. Z vývojového hľadiska sú liberálne koncepcie koncepciami

staršími. Boli základom fungovania ekonomiky až do začiatku 20. storočia.
Intervencionistické koncepcie sa začali uplatňovať a vyvíjať v období pred vznikom Veľkej
svetovej hospodárskej krízy a uplatňovali sa vo veľkom rozsahu až do 70. rokov 20. storočia.
V súčasnosti sa uplatňujú koncepcie neoliberálne, ktoré obsahujú prvky tak liberálnych, ako
aj intervencionistických koncepcií.
2.2.1 Liberálna hospodárska politika

V rámci liberálnej hospodárskej politiky je charakteristický prístup k trhovému
mechanizmu. Dominuje názor, že trh sám, prostredníctvom vytvárania rovnováhy na
jednotlivých čiastkových trhoch, vyrieši hlavné otázky čo, ako a pre koho vyrábať. Na štát sa
ponechajú len riešenia ekonomických problémov, ktoré vznikli ako negatívne dôsledky
fungovania trhového mechanizmu. Liberálne koncepcie sa spoliehajú na trhový
mechanizmus, ktorý zaručuje najlepšie uspokojovanie potrieb a optimálne alokovanie
zdrojov. Každý hospodársky subjekt tým, že sleduje vlastné záujmy, uspokojuje aj potreby
iných. Nezávislé rozhodovanie subjektov smeruje k optimálnej alokácii zdrojov, zároveň
vedie trh k iniciatívnemu konaniu, povzbudzuje podnikavosť, pružnosť, individuálny výkon
a slobodu. Existencia monopolov, externalít a verejných statkov však liberálny trh
destabilizuje a spôsobuje to, že sa bohatstvo dostáva do rúk malého množstva ekonomických
subjektov a veľké množstvo ostatných subjektov zostáva chudobné.
K liberálnym koncepciám patria aj koncepcie neoliberálne, ktoré sa uplatňujú od 70.
rokov 20. storočia vo vyspelých trhových ekonomikách. Ich cieľom je vybudovať
ekonomický systém bez výrazných zásahov štátnej regulácie a intervencie. K tomu je
potrebná deregulácia takej ekonomiky, v ktorej prevažoval štátny systém nad systémom
súkromným. Neoliberálne koncepcie majú svoje kritériá: stabilitu cien a nízku miera inflácie,
konštantné tempo rastu peňažnej masy v obehu, vyrovnaný štátny rozpočet, minimálnu mieru
zadlženosti a nízke úrokové miery. Neoliberálna koncepcia sa od liberálnej líši odklonom od
absolutizovania funkcií mikroekonomických subjektov.
2.2.2 Intervencionistická hospodárska politika

Intervencionistická hospodárska politika sa formuje na základe existencie negatívnych
dôsledkov trhu, ktoré prerástli možnosti ich riešenia trhom. Významnú úlohu v procese
riešenia trhových nedostatkov preberá štát. Tieto intervencionistické koncepcie uznávajú
a podporujú zásahy štátu do ekonomického systému rôznym spôsobom, vysvetľujú prečo
a hlavne do ktorých oblastí ekonomiky musí vláda zasahovať. Takmer vo všetkých
koncepciách sú to zásahy v oblasti znižovania nezamestnanosti, zmierňovania
nespravodlivého rozdeľovania dôchodkov, obmedzovania tvorby negatívnych externalít
výroby, rozvíjania verejnoprospešných aktivít, vytvárania konkurencie, stabilizovania
nerovnovážnych stavov ekonomiky účinnými nástrojmi a štátnymi výdavkami.
Hlavnými charakteristikami intervencionistickej hospodárskej politiky je sústreďovanie
pozornosti na regulovanie celkového dopytu prostredníctvom nástrojov fiškálnej politiky na
prvom mieste. Opatrenia fiškálnej politiky sú podporované peňažnou politikou, ktorá je
podriadenou politikou. Časový horizont uplatňovania intervencionistickej politiky je
krátkodobý. Orientácia zásahov je prevažne dovnútra ekonomického systému. Cieľom je
vysoká zamestnanosť a oslabenie cyklických výkyvov, čo má za dôsledok vznik
35
a prehlbovanie porúch vo vonkajšej rovnováhe ekonomického systému. Dopytovo

orientovaná hospodárska politika tiež oživuje inflačné tendencie.
Obr. 2.1 schematicky charakterizuje jednotlivé koncepcie hospodárskej politiky a ich
praktické uplatnenie.
Intervencionistická Liberálna
koncepcia koncepcia
Smery praktickej
hospodárskej politiky
Intervencionistický Konzervatívny
(keynesiánsky) (monetaristický)
− New Deal − thatcherizmus
− keynesiánska etapa − reaganomika
− japonská − sociálne trhové
hospodárska politika hospodárstvo
založená na systéme
makro plánovania
a vládnej
priemyselnej politiky
− ďalšie inšpiračné
zdroje (škandinávsky
model, francúzsky
model a pod.)
Obr. 2.1 Koncepcie hospodárskej politiky

36
Komplexný pohľad na túto problematiku poskytuje aj Obr. 2.2.
SYSTEMATIZÁCIA KONCEPCIÍ HOSPODÁRSKEJ POLITIKY
trhové procesy Národohospodársk štátna realizácia cieľov

y systém cieľov
A
intervencie
rámcové podmienky 2
Súkromný sektor Štát
Nedostatok informácií Orientácia na všeobecný

Hypotéza nestability blahobyt
(zlyhanie trhu) Schopnosť stabilizovať
B
Hypotéza stability Hypotéza destability
Predstih pri získaní (zlyhanie vlády)
informácií Vlastné záujmy
rámcové podmienky
Súkromný sektor Štát 1
A
Národohospodársky
systém cieľov
A – koncepčné poňatie
B – východiskové hypotézy
1 – liberálno-trhová koncepcia
2 – intervencionistická koncepcia
Obr.2.2 Systematizácia koncepcií hospodárskej politiky
Aktivity
1. Zopakovať si základné vedomosti z predmetu Dejiny ekonomických teórií o jednotlivých
ekonomických smeroch (o merkantilizme, fyziokratizme a klasickej ekonómii,
keynesiánstve, monetarizme, ekonómii strany ponuky...). Vyhľadať prvky súvisiace
s úlohou štátu v týchto ekonomických smeroch.
37
Záver
Táto kapitola poskytla prehľad o vývoji hospodárskej politiky a jej súčasnom smerovaní.
38
3. Stabilizačná politika a prorastovo

orientovaná hospodárska politika
Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je poskytnúť ucelený pohľad na stabilizáciu ekonomiky

prostredníctvom stabilizačnej politiky a charakterizovať prvky prorastovo orientovanej
Ciele

• Vysvetliť súvislosti politicko-ekonomického cyklu.
• Charakterizovať stabilizačnú politiku.
• Charakterizovať prorastovo orientovanú politiku.
3.1 Stabilita a rovnováha

Jednou z otázok skúmania hospodárskej politiky je aj problematika rovnováhy, resp.
nerovnováhy v ekonomike. Pojem rovnováha nie je totožný s pojmom stabilita. Stabilita je
vlastnosť, ktorá je charakteristická pre systém, ktorý je schopný účinne, bez väčších nákladov
a rýchlo odstrániť vonkajšie a vnútorné nerovnováhy v ekonomike. Nastolenie
makroekonomickej rovnováhy je predpokladom makroekonomickej stability.
V najvšeobecnejšej rovine je možné makroekonomickú rovnováhu chápať ako bod, v ktorom
sa pretína agregátny dopyt s agregátnou ponukou a makroekonomickú stabilitu ako
rovnováhu vytvorenú na úrovni potenciálneho produktu, ktorý je charakteristický využívaním
výrobných zdrojov v plnej miere a pri nezvyšujúcej sa cenovej hladine. V prípade nestabilnej
ekonomiky vzniká medzera produktu. Vzťah medzi agregátnym dopytom a agregátnou
ponukou zachytáva Obr. 3. 1.
39
Agregátna ponuka (AS) Agregátny dopyt (AD)
Práca (L) Súkromná spotreba (C)

Kapitál (K) Verejná spotreba (G)
Efektívnosť (e) Investície (I)
Čistý vývoz (X)
Y = f (L , K , e )
Y =C + I +G + X
Potenciálny produkt Skutočný produkt

medzera
Obr. 3.1 Hlavné súvislosti oscilácií v ekonomike
3.2 Ekonomický cyklus

Ekonomická teória sa v rámci predmetu svojho skúmania zaoberá výkyvmi
v hospodárskom živote – ekonomickými cyklami. V rámci ekonomických cyklov rozlišuje
dva druhy výkyvov – štruktúrne a cyklické. Tak štruktúrne, ako aj cyklické výkyvy, sú
považované za destabilizujúce prvky v ekonomickom systéme. Ekonomický cyklus
predstavuje fluktuáciu skutočného reálneho produktu okolo produktu potenciálneho. Jeho
vývoj v čase sa znázorňuje sínusovými krivkami ako to znázorňuje Graf 3.1.
produkt
(Y)
YS
YP
čas (t)
Graf. 3.1 Priebeh potenciálneho a reálneho produktu
V súvislosti s ekonomickými cyklami si ekonómovia už dlhý čas kladú otázky súvisiace
s príčinami ich vzniku. Môžeme ich rozdeliť podľa viacerých kritérií, napríklad podľa toho, či
ide o impulzy, šoky alebo poruchy náhodné, jednorazové alebo sústavné, alebo či ide
o faktory endogénne alebo exogénne, alebo či sa prejavia na strane dopytu alebo strane
ponuky a pod. Vzhľadom na nejednotnosť názorov jednotlivých ekonomických smerov
a existenciu mnohých príčin vzniku ekonomických cyklov, vyvinuli sa viaceré teórie
objasňujúce príčiny ekonomického cyklu.
40
Štruktúrne výkyvy nastávajú najmä v dôsledku zmien preferencií spotrebiteľov, meniacej

sa vzácnosti ekonomických zdrojov a v dôsledku nových technických a technologických
poznatkov. Cyklické výkyvy sú charakterizované celkovým poklesom produkcie
a zamestnanosti a ich následným opätovným rastom. Sú merateľné zmenou – kolísaní
makroekonomických veličín. Tieto cyklické výkyvy sa označujú pojmom hospodársky
cyklus.
Základným predpokladom úspešnej hospodárskej politiky je správne určiť skutočný stav
ekonomiky, ako aj jej budúci vývoj. Dôležitú úlohu pritom zohrávajú konjunktúrne
indikátory, ktoré umožňujú včas rozpoznať očakávané konjunktúrne zmeny vo vývoji
ekonomiky. Medzi konjunktúrne indikátory patria faktory:
− predstihové, ktoré sú najdôležitejšie a ich stav napovedá, akým smerom sa bude
v blízkej budúcnosti ekonomický systém vyvíjať (napr. počty prijatých objednávok
v odvetviach vyrábajúcich investičné statky, počty vydaných stavebných povolení
a pod.),
− súčasné, ktoré popisujú súčasne prebiehajúce cyklické fázy (reálny HDP, miera
nezamestnanosti, miera zamestnanosti, ceny výrobkov, a pod.)
− oneskorené, ktoré predstavujú doznievanie určitej cyklickej fázy (mzdy,
spotrebiteľské ceny).
3.2.1 Súvislosti politicko-ekonomického cyklu

Pôsobenie vlády v ekonomike možno sledovať prostredníctvom politicko-ekonomického
cyklu. Tento cyklus v sebe zahŕňa paralelnú existenciu cyklu ekonomického a cyklu
politického. Každá vláda sleduje svojimi opatreniami to, aby sa po skončení volebného cyklu
dostala opäť k moci a mohla tak realizovať opatrenia, ktoré potrebujú dlhšiu prípravu
a doladiť opatrenia, ktoré majú väčšie časové oneskorenie. V rámci politického cyklu sa
novozvolená vláda snaží zrealizovať nepopulárne opatrenia v prvých dvoch rokoch cyklu
a v druhých dvoch rokoch sa snaží realizovať opatrenia, ktoré by mali prispieť k jej popularite
a zabezpečiť jej dostatok voličov, ktorí ju budú voliť aj v nasledujúcom volebnom období.
Politický cyklus má dve hlavné príčiny: 1. snahu realizovať pozitívne opatrenia k dátumu
volieb a 2. nutnosť riešiť určité problémy bez ohľadu na termín volieb. Je možné zakresliť
krivku popularity politického cyklu, ktorá ma priebeh pripomínajúci ekonomický cyklus.
Dĺžka politického cyklu, na rozdiel od ekonomického, je vopred známa, spravidla trvá 4 roky.
popularita popularita
vrchol vrchol vrchol vrchol
dno dno
voľby voľby čas voľby voľby čas

Graf 3.2 Priebeh hospodárskeho cyklu
41
Graf. .3.2 znázorňuje priebeh hospodárskeho cyklu. Na obrázku vľavo je znázornený

súbeh ekonomického a politického cyklu a na obrázku vpravo je znázornený ich nesúlad.
Rozhodnutie vlády o zmene hospodárskej politiky závisí od cieľov a nástrojov, ktoré
vláda používa. Vláda zároveň potrebuje kontrolovať dopady svojich rozhodnutí, čo sa
realizuje prostredníctvom určitých indikátorov hospodárskeho vývoja. V tomto smere je
potrebné pripomenúť, že výsledky opatrení hospodárskej politiky sa prejavujú s určitým
časovým odstupom, čo znamená tak pozitívne, ako aj negatívne dopady jednotlivých opatrení
prijatých jednou vládou, sa pri zmene vlády prejavia i počas pôsobenia novej vlády.
3.3 Stabilizačná politika ako nástroj stabilizácie ekonomiky

Ekonomický vývoj je značne dynamický – vyvíjajúci sa. V rámci hospodárskeho vývoja
sa jednotlivé ekonomiky, ale aj celosvetová ekonomika, neustále menia. Akékoľvek zmeny sa
potom odrážajú v reálnej výrobe. Stabilizačná hospodárska politika je politikou, ktorá
upravuje výkyvy vývoja reálnej produkcie od potenciálneho produktu. Vo svojej podstate je
to politika proticyklická, ktorá prostredníctvom využívania rôznych nástrojov upravuje
ekonomický cyklus.
Stabilizačná politika vychádza z keynesovského chápania ekonomického cyklu ako
vnútorne nestabilného, v ktorom by sa mali uplatniť proticyklické opatrenia stabilizačnej
politiky. Dôležité je zistiť, aké poruchy v ekonomike existujú, či sú to poruchy krátkodobé
alebo dlhodobé, výrazné alebo nevýrazné a či môžu byť absorbované bez väčších problémov,
alebo potrebujú zásah zo strany štátu. Význam má aj výber určitého opatrenia a jeho
účinnosť. Hospodárska politika orientovaná na elimináciu, resp. zmierňovanie cyklických
výkyvov vo využívaní disponibilných kapacít ekonomiky sa označuje ako konjunkturálna
politika. Táto politika sa sústreďuje predovšetkým na problémy krátkodobého časového
horizontu s cieľom zmierniť kolísanie najmä cenovej hladiny a zamestnanosti. V súčasnosti sa
hovorí o politike stabilizačnej, ktorá preferuje skôr strednodobý časový horizont. Mnoho
nástrojov, ktoré má táto politika k dispozícii spôsobuje za určitých okolností aj účinky
dlhodobé.
3.3.1 Ciele stabilizačnej politiky

Nech ekonomický cyklus vyvoláva ktorákoľvek skupina faktorov, cieľom hospodárskej
politiky je dôsledky ekonomických cyklických výkyvov zmierňovať, resp. eliminovať. Oproti
konjunkturálnej politike má stabilizačná politika omnoho širšie ciele. Usiluje sa o stabilizáciu
všetkých ekonomických aktivít a snaží sa o dosahovanie čo najväčšej miery stálosti
ekonomických procesov.
Snaha o celkovú stabilizáciu ekonomiky je väčšinou spájaná s plnením základných cieľov
hospodárskej politiky. Cieľmi stabilizačnej politiky sú tie isté ciele ako ciele celkovej
hospodárske politiky a to: ekonomický rast, vysoká miera zamestnanosti, cenová a menová
stabilita a vonkajšia rovnováha. Cieľom hospodárskej politiky je usmerňovanie vývoja
v oblasti stability cenovej hladiny, zamestnanosti a tým aj veľkosti vyprodukovaného
skutočného produktu v rámci dodržiavania vnútornej stability. Uvedené ciele sú zároveň aj
konečnými cieľmi každej čiastkovej politiky, ako nástroja hospodárskej politiky. Čiastkové
politiky ovplyvňujú tieto ciele prostredníctvom bezprostredných cieľov, ktoré sú pre
jednotlivé politiky rôzne a sú bližšie uvedené v kapitolách týkajúcich sa čiastkových politík.
42
3.3.2 Nástroje stabilizačnej politiky

Úspešná stabilizačná politika závisí aj od toho, ako sa darí nositeľom hospodárskej
politiky uplatňovať správne hospodársko-politické opatrenia v správnom čase a za použitia
vhodných nástrojov.
Nástrojmi stabilizačnej hospodárskej politiky z hľadiska napĺňania základných cieľov sú
jednotlivé čiastkové politiky:
− fiškálna politika, ktorá sa uskutočňuje najmä zabudovanými stabilizátormi
a zámernými opatreniami vlády,
− menová politika, v ktorej dominantnú úlohu zohráva centrálna banka,
− dôchodková politika, ktorá je formou protiinflačnej politiky,
− vonkajšia hospodárska politika, ktorá je zameraná na zabezpečenie rovnovážnych
vzťahov so zahraničím.
Schématicky je teda možné pôsobenie nástrojov na konečné ciele znázorniť nasledovne:
nástroje čiastkovej bezprostredné ciele konečné ciele

politiky
ciele, ktoré nástroje vnútorná dynamická
jednotlivé nástroje čiastkových politík rovnováha
fiškálnej, menovej, priamo ovplyvňujú, vysoká zamestnanosť,
vonkajšej napr. AD, AS, rast HDP, nízka
hospodárskej úroková miera, inflácia
politiky a ďalších množstvo peňazí vonkajšia rovnováha
politík v obehu a iné vyrovnaná platobná
bilancia
Obr. 3.3 Pôsobenie nástrojov čiastkových politík na konečné ciele
3.3.3 Časové oneskorenia v stabilizačnej politike

Pri uplatňovaní stabilizačnej politiky je veľmi dôležité si uvedomiť, že každý nástroj má
svoj časový priestor. V rámci sledovania účinkov jednotlivých nástrojov, najmä ak sú
používané v rôznych kombináciách (ide kombinácie nástrojov fiškálnej a menovej politiky)
dochádza k časovým oneskoreniam. Časové oneskorenia môžu byť poznávacie – čas,
potrebný na rozpoznanie a analyzovanie situácie, rozhodovacie – čas potrebný na tvorbu
programu a výber opatrení, realizačné – čas plynúci od okamihu rozhodnutia až po jeho plnú
realizáciu a účinnostné – čas zodpovedajúci dobe prispôsobovania sa a reakcii ekonomických
subjektov na novovzniknutú situáciu.
3.3.4 Koncepcie stabilizačnej politiky

Opatrenia v hospodárskej politike si vlády volia na základe toho, ako považujú
ekonomický systém za stabilný. J. M. Keynes kládol ťažisko stabilizačnej politiky na
fiškálnu politiku. Jej podstata spočíva v stimulovaní dopytu prostredníctvom štátnych
výdavkov, podpory spotreby znižovaním daní, vo financovaní vzniknutých deficitov
pôžičkami, čo vedie k aktivácii nevyužitých úspor. M. Friedman a jeho škola považuje za
ústredný problém ekonomiky v peňažnej oblasti. Centrálna banka sa má zamerať na vhodný
43
rast peňažnej masy a rozpočtová politika na dlhodobú rovnováhu medzi príjmami

a výdavkami, zdôrazňujú neistotu uskutočňovania stabilizačnej politiky. Porovnanie oboch
koncepcií obsahuje Tab. 3.1.
Tab. 3.1 Keynesiánsky a monetaristický prístup k hospodárskej politike
Oblasť Keynesiánci Monetaristi
M ⋅V = Y
teoretické východisko Y =C + I +G
(Y = P ⋅ Q )
charakter stabilizačnej politiky prevažne fiškálny prevažne monetárny
časový aspekt stabilizácie rozpočtový rok operatívne rozhodovanie
priama väzba na politický
politické súvislosti nie je priama väzba
cyklus
zásah vlády podpora aktivistickej politiky odmietanie
charakter opatrení diskrétne opatrenia tvorba fixných pravidiel
charakter rozpočtu cyklicky vyrovnaný každoročne vyrovnaný
sklon krivky agregátnej ponuky pozvoľný strmý
Zdroj: SLANÝ, A. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. s. 109
Vláda pôsobí na chod ekonomiky prostredníctvom rôznych nástrojov. Pôsobí nimi na
mnohé bezprostredné ciele a tým na konečné makroekonomické ciele. Vplyv jednotlivých
hospodárskych nástrojov na ekonomiku bude rôzny podľa toho, aké sú východiskové
podmienky ekonomiky, t.j. či sú v ekonomike naplno využívané výrobné zdroje, alebo
výrobné zdroje dostatočne využité nie sú.
Ak v ekonomike nie sú výrobné zdroje (najmä zamestnanosť) dostatočne využité
a makroekonomická rovnováha sa nachádza pod úrovňou potenciálneho produktu, vytvára sa
tzv. deflačná medzera. Pôsobením nástrojov stabilizačnej hospodárskej politiky sa vláda snaží
o posun rovnováhy smerom k potenciálnemu produktu. V prípade, že sú výrobné zdroje plne
využité a v ekonomike nastávajú tendencie k rastu cenovej hladiny, makroekonomická
rovnováha sa nachádza za úrovňou potenciálneho produktu, vytvára sa tzv. inflačná medzera.
Stabilizačná hospodárska politika za usiluje o zmiernenie inflačných tendencií a snaží sa
posunúť rovnováhu smerom k potenciálnemu produktu, ako to zobrazuje Graf 3.4.
44
CPI AS
AD0 AD AD1
E1 inflačná medzera
E0 E
deflačná medzera
keynesovské pásmo YP neoklasické pásmo Y
Graf 3.4 Makroekonomická rovnováha

Bod E0 predstavuje makroekonomickú rovnováhu agregátneho dopytu a agregátnej
ponuky pod úrovňou potenciálneho produktu, bod E na úrovni potenciálneho produktu a bod
E1 nad úrovňou potenciálneho produktu. Z hľadiska stabilizácie je snahou vlády ovplyvniť
prostredníctvom nástrojov hospodársky cyklus tak, aby bola makroekonomická rovnováha
v bode E.
3.4 Prorastovo orientovaná hospodárska politika

Pre realizáciu prorastovo orientovanej hospodárskej politiky musia existovať určité
predpoklady, napríklad určitá východisková úroveň rozvoja a ľudský kapitál. Východisková
úroveň rozvoja, je podstatná pre neskoršie tempo rozvoja. Ľudský kapitál zohľadňuje
vzdelanostnú úroveň obyvateľstva a je potenciálnym faktorom rýchleho rozvoja ekonomiky,
pretože vzdelaní ľudia sú schopní rýchlejšie si osvojovať nové metódy a zavádzať inovácie.
Podmienky rýchleho rozvoja národného hospodárstva sú: makroekonomická stabilita,
voľný trh a konkurencia – ekonomická sloboda, fungujúci systém finančných inštitúcií
a bánk, flexibilný trh práce a progresívne pracovné vzťahy a hlavne politická stabilita.
Aby bola prorastovo orientovaná politika úspešná mali by byť splnené nasledovné
predpoklady: v ekonomike by mala byť vyššia miera úspor, dostatočne liberalizované
ekonomické prostredie s malým rozmedzím cenovej či administratívnej kontroly aktivít
súkromného sektora (vrátane zahraničného obchodu a investícií) a obozretná fiškálna
a menová politika vyznačujúca sa nízkymi výdavkami štátu, nízkym deficitom ŠR, nízkou
daňovou kvótou a malým rozsahom sociálnych transferov.
Prorastovo orientovaná hospodárska politika sa zameriava na ovplyvňovanie agregátnej
ponuky. Snahou tejto koncepcie je to, aby posun krivky agregátnej ponuky bol smerom
vpravo, čo znamená, že v ekonomike sa zväčšia možnosti využívania výrobných zdrojov a to
pri nezvyšujúcej sa, alebo len veľmi mierne sa zvyšujúcej cenovej hladine. Agregátna ponuka
v tomto prípade so sebou posunie aj potenciálny produkt. Takýto posun je zachytený na grafe
3.5.
45
AS AS1
CPI
A A1
YP YP1 Y
Graf 3.5 Posun krivky agregátnej ponuky v prípade prorastovo orientovanej
Väčší predpoklad pre vyššie tempo rozvoja majú menej rozvinuté krajiny, pretože tieto
krajiny majú nedostatočnú ekonomickú štruktúru, čo umožňuje relatívne viac možností
premiestniť zdroje do produktívnejších oblastí, pričom krajiny môžu využívať hotové
inštitucionálne a technologické riešenia nahromadené vyspelejšími krajinami a môžu sa
poučiť z negatívnych skúseností. V krajinách zvyčajne existuje aj nepomer medzi relatívne
vysokou všeobecnou vzdelanostnou úrovňou a možnosťami jej využitia, čo je predpokladom
budúceho rastu. v bývalom ekonomickom systéme (typické pre bývalé socialistické krajiny).
Stabilizačná hospodárska politika a prorastovo orientovaná hospodárska politika nie sú
politiky protichodné. Racionálna stabilizačná politika obmedzuje síce možnosti krátkodobého
stimulovania ekonomického rastu zo strany AD, ale zároveň cez ozdravovanie AS vyvíja
dlhodobý prorastový účinok.
Aktivity
1. Zopakovať si priebeh ekonomického cyklu a vývoj jednotlivých ukazovateľov v jeho
jednotlivých fázach.
2. Zopakovať si základné vedomosti o inflácii, zamestnanosti a nezamestnanosti,
ekonomickom raste.
3. Zopakovať si model vytvárania makroekonomickej rovnováhy prostredníctvom
agregátneho dopytu a agregátnej ponuky.
Záver
Na základe informácií v tejto kapitole ste sa naučili základy stabilizačnej a prorastovo

orientovanej hospodárskej politiky.
46
4. Fiškálna politika
Poslanie
Poslaním kapitoly je podrobne vysvetliť mechanizmus fungovania fiškálnej politiky.
Ciele

• Aký je vzťah medzi fiškálnou a rozpočtovou politikou.
• Podrobne charakterizovať uplatňovanie expanzívnej a reštriktívnej fiškálnej politiky.
• Aké problémy môžu vzniknúť v súvislosti s uplatňovaním fiškálnej politiky.
4.1 Fiškálna a rozpočtová politika

V hospodárskej politike existujú dva pojmy, ktoré označujú pôsobenie štátu na
ekonomický systém. Týmito pojmami sú rozpočtová politika a fiškálna politika. Napriek
tomu, že sa v bežnej ekonomickej praxi používajú tieto výrazy často ako rovnocenné, pre
účely hospodárskej politiky je dôležité ich obsahové odlíšenie. Rozpočtová politika
uprednostňuje vo svojich prístupoch alokačnú a redistribučnú funkciu verejných financií
a fiškálna politika kladie dôraz na stabilizačnú funkciu verejných financií.
Cieľom rozpočtovej politiky je štátny rozpočet, ktorý sústreďuje verejné zdroje na
financovanie produkcie verejných statkov, na odstránenie a vyrovnanie efektov externalít, na
sociálne motivovanú redistribúciu dôchodkov, ale bez snahy ovplyvniť reálne
makroekonomické ukazovatele. Cieľom je vyrovnaný štátny rozpočet, ktorý vyjadruje
úspešnosť rozpočtovej politiky. Rozpočtová politika je pojmom starším a vo svojej podstate
vznikla so vznikom rozpočtu štátu.
Cieľom fiškálnej politiky je stabilizácia ekonomiky vplyvom verejných financií na reálne
makroekonomické premenné. Štátny rozpočet je v tomto prípade využívaný ako nástroj
fiškálnej politiky, ako jednej z nástrojov hospodárskej politiky. V porovnaní s rozpočtovou
politikou je pojmom novším, ktorý vznikol v súlade s koncepciou aktívnych verejných
financií vo väzbe na keynesovskú hospodársku politiku. Cieľom fiškálnej politiky je teda
prostredníctvom verejných financií ovplyvniť dôchodkovú situáciu ekonomických subjektov,
tým aj ich investičné a spotrebiteľské správanie sa a v konečnom dôsledku dosiahnuť zmenu
agregátneho dopytu.
Fiškálna politika je súhrn nástrojov, ktorými disponuje štát a ktorými vplýva na
hospodárstvo prostredníctvom využitia zdrojov verejných financií. Najdôležitejším nástrojom
je štátny rozpočet – centralizovaný peňažný fond bilancujúci príjmy a výdavky štátu.
47
4.2 Ciele fiškálnej politiky

Cieľom fiškálnej politiky je nenávratným spôsobom znovu rozdeľovať národný dôchodok
a zabezpečiť hladký a efektívny priebeh rozšírenej reprodukcie. Pri stanovení cieľov fiškálnej
politiky sa prihliada na vývoj štátneho rozpočtu a konkrétne podmienky ekonomiky v danom
období (ekonomický stav, infláciu, nezamestnanosť, vonkajšie ekonomické vzťahy).
Jej cieľom je pôsobiť na rast výroby a služieb, ovplyvňovať rozdeľovaním
a znovurozdeľovaním správanie sa ekonomických subjektov tak, aby sa presadzovala
efektívnosť, rentabilita, znižovanie nákladov a hospodárnosť. Jej snahou je zabezpečiť
rozpočtovú rovnováhu a tiež to, aby sa výdavky vyvíjali v súlade so zdrojmi, čím napomáha
menovej stabilite. Aj snaha o udržanie prijateľnej inflácie je cieľom fiškálnej politiky. Jej
cieľom je tiež podporovať ekonomické aktivity a prestavby ekonomickej a výrobnej štruktúry
hospodárstva. V oblasti vonkajších vzťahov sa snaží o podporu zapájania sa ekonomiky do
medzinárodnej deľby práce, rozvoja obchodnej a hospodárskej spolupráce. V oblasti
zahraničných vzťahov je jej cieľom tlmiť nárast zahraničnej zadlženosti.
4.3 Nástroje fiškálnej politiky

Základným nástrojom fiškálnej aj rozpočtovej politiky je štátny rozpočet a zmeny na jeho
výdavkovej a príjmovej strane. Fiškálna politika využíva aj iné nástroje než rozpočtová
politika. Sú nimi: zámerné (cielené) opatrenia – ide o jednorazové opatrenia v oblasti
príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu a vstavané (zabudované) stabilizátory – ide
o dlhodobé opatrenia zabudované do systému, opatrenia, ktoré majú proticyklický charakter.
K cieleným opatreniam fiškálnej politiky patria opatrenia, ktoré vyžadujú jednorazové
rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Patria sem najmä:
− zmeny v daňových sadzbách,
− zmeny v objeme rozpočtových položiek,
− zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpočtu.
Zabudované stabilizátory sú opatrenia, ktoré pôsobia automaticky a nepotrebujú ďalšie
rozhodnutia hospodárskej politiky. Využívajú sa hlavne k minimalizovaniu výkyvov
v hospodárskom cykle. Patria sem:
− progresívna daň z príjmov,
− poistenie v nezamestnanosti,
− subvencie k cenám poľnohospodárskych výrobkov,
− štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov,
− dotácie bytovému hospodárstvu.
Vysvetlenie fungovania zabudovaných stabilizátorov je vhodné na príklade progresívneho
zdanenia. Progresívne zdanenie je totiž nástroj fiškálnej politiky, ktorý v jednom momente
pôsobí ako cielené opatrenie a potom pôsobí ako zabudovaný stabilizátor. Keď vláda príjme
rozhodnutie o tom, že bude vo svojej ekonomike uplatňovať progresívne zdanenie, ide
o cielené opatrenie, ktoré po zavedení do hospodárskej praxe pôsobí ako zabudovaný
48
stabilizátor v spojitosti s priebehom hospodárskeho cyklu. V konjunktúre, keď sa príjmy vo

všeobecnosti zvyšujú príjmy obyvateľstva a podnikov, rastie aj úroveň zdanenia. Vyššie
odvody daní znižujú disponibilný prijem a tým obmedzujú spotrebu obyvateľstva a úroveň
investovania. Zároveň sa zvyšuje príjem štátneho rozpočtu. V recesii, keď príjmy klesajú,
dôchodky sú v nižších pásmach, čím sa znižuje úroveň zdanenia, ale aj príjmy štátneho
rozpočtu.
Aj poistenie v nezamestnanosti funguje na obdobnom princípe ako progresívne zdanenie.
Jeho úlohou je najmä stabilizovať výkyvy v agregátnom dopyte, ktorý s rastom
nezamestnanosti klesá a s rastom zamestnanosti rastie. V konjunktúre rastie počet
zamestnaných a zvyšuje sa celkový dopyt. Zamestnanci platia poistné v nezamestnanosti, čím
sa im znižuje disponibilný príjem, čo zníži ich celkový dopyt. Rastom nezamestnanosti
v období recesie sa znížia príjmy a poklesne agregátny dopyt. Podpora v nezamestnanosti
čiastočne vyrovná rozdiel v poklese celkového dopytu.
Zabudované stabilizátory majú na hospodársky cyklus protikladný vplyv. V období
expanzie zmenšujú kúpyschopný dopyt, brzdia rast ekonomiky a súčasne približujú recesiu.
V čase recesie potom poklesy v príjmoch do určitej miery kompenzujú. Zároveň však majú
mnoho záporov a často zlyhávajú. Progresívna daň zo zisku pri veľkých podnikoch dáva
podnet k daňovým únikom, a tak sa jej dopad prenáša najmä na drobných podnikateľov.
Zároveň nezohľadňuje reálne príjmy, ale len nominálne, a preto dochádza k posunu do
vyšších daňových pásiem z dôvodu vyššej inflácie. Subvencie k cenám a štátny výkup
poľnohospodárskych produktov zase vnášajú do hospodárskeho systému netrhové princípy,
ktorý tak smeruje k neefektívnemu využívaniu zdrojov.
4.3.1 Vládne výdavky

Za základ zasahovania štátu do hospodárstva sa považujú vládne výdavky, preto je
potrebné analyzovať ich dopad na ekonomiku.
Vládne nákupy tovarov a služieb majú okamžitý vplyv na rast agregátneho dopytu. Ak sa
nakupujú domáce výrobky a služby, tak sa v ekonomike zároveň zvýšia príjmy podnikateľov
aj obyvateľstva. Zvýši sa tým ďalší dopyt po tovaroch v ekonomike a ekonomika dostane
impulz na zvýšenie zamestnanosti. Každá koruna vládnych výdavkov tak môže zvýšiť
agregátny dopyt o viac než jednu korunu. Ide o multiplikačný účinok vládnych výdavkov.
Multiplikačný účinok nie je jednorazový, ale trvá aj v ďalšom období, pretože zvýšenie
spotrebných výdavkov znamená ďalšie zisky pre podnikateľské subjekty a zamestnávanie
ďalších pracovníkov. Tak môže byť konečný nárast dopytovaného množstva tovarov a služieb
omnoho vyšší než počiatočný impulz. Celková výška multiplikátora vládnych výdavkov sa dá
matematicky odvodiť. Závisí od hraničného sklonu k spotrebe (MPC), teda od množstva
finančných prostriedkov, ktoré domácnosti neusporia, ale použijú na nákup spotrebných
statkov a služieb.
Výdavkový multiplikátor (e) ukazuje, aká bude výsledná zmena reálneho produktu pri
zmene vládnych výdavkov o jednu peňažnú jednotku.
1
e=
1 − MPC
49
4.3.2 Zmeny daní

Ďalším významným nástrojom fiškálnej politiky je zdanenie. Ak vláda zvýši dane, zníži
tým množstvo disponibilných príjmov ekonomike. Ak vláda zníži dane, zvyšuje tým
množstvo peňazí, ktoré zostáva domácnostiam k dispozícii. Vzhľadom na to, že sa
v ekonomike časť takto získaných dodatočných prostriedkov usporí a časť sa použije na
ďalšiu spotrebu alebo investície, dôjde k zvýšeniu agregátneho dopytu a posunu krivky
agregátneho dopytu doprava. Veľkosť tohto posunu je však ovplyvnená existenciou
multiplikátora a vytesňovacieho efektu. Posun nastane aj na strane agregátnej ponuky.
Daňový multiplikátor vyjadruje o koľko jednotiek sa zvýši produkt, ak sa dane znížia
o jednu peňažnú jednotku. Daňový multiplikátor (t) možno vyjadriť prostredníctvom vzťahu:
MPC
t= .
1 − MPC
Zníženie daní má za následok zvýšenie disponibilného príjmu domácností aj
podnikateľských subjektov. V ekonomike tak vzrastie spotreba, ale aj úspory a investície.
Toto je zreteľné hlavne v prípade vysokej miery nezamestnanosti a nevyužívania všetkých
zdrojov v ekonomike.
4.3.3 Vzťah medzi výdavkovým a daňovým multiplikátorom

Medzi výdavkovým a daňovým multiplikátorom existuje nasledovný vzťah:
e>t pričom t = e −1
Z hľadiska použiteľnosti pre vládu to znamená, že účinky zvýšenia výdavkov vlády
a dostavia rýchlejšie a vo väčšom rozsahu ako účinky zníženia daní. Pokiaľ bude
v ekonomike miera nezamestnanosti veľmi vysoká a hrozí sociálny nepokoj, potom je
účinnejší vyšší efekt vládneho multiplikátora a vláda sa rozhodne pre uplatnenie zvýšenia
vládnych výdavkov. Ak však v ekonomike nie je veľmi vysoká nezamestnanosť, je
vhodnejšie, ak sa vláda rozhodne pre postup znižovania daní, nakoľko tento krok je
z dlhodobého hľadiska účinnejší. Zároveň tu však ešte existuje jeden dôležitý faktor, ktorý
určuje veľkosť posunu agregátneho dopytu a vyplýva zo zmeny daní: je to vnímanie
domácností, či ide o prechodnú alebo trvalú zmenu. Ak budú domácnosti považovať zmenu
daní za dočasnú, zvýšia svoje výdavky len nepatrne.
4.3.4 Vplyv daňových zmien a vládnych výdavkov na agregátnu ponuku

Ako už bolo spomenuté, vplyvom zmeny daní nastane zmena nielen na strane agregátneho
dopytu, ale aj na strane agregátnej ponuky. Zníženie daní spôsobí, že podnikateľské subjekty
majú k dispozícii viac voľných prostriedkov, ktoré môžu investovať a rozšíriť tak ponuku
svojej produkcie alebo poskytovania služieb. Výsledkom je, že ponúkané množstvo statkov sa
zvýši, a teda agregátna ponuka sa posunie doprava. Hlavne ekonómovia strany ponuky tvrdia,
že vplyv zníženia daní na agregátnu ponuku je veľmi výrazný a dokonca môže zvýšiť daňové
príjmy.
Podobný vplyv na agregátnu ponuku môžu mať aj určité zmeny štátnych výdavkov. Ak
napríklad vláda zvýši kapitálové výdavky na výstavbu infraštruktúry, pomôže zvýšiť
podnikateľom produktivitu a tak zvýšiť množstvo ponúkaných tovarov a služieb. Tento vplyv
50
je však významnejší v dlhom období a len za predpokladu, že domáca ekonomika je schopná

produkovať požadované tovary a služby.
4.4 Typy fiškálnej politiky

Vláda pôsobí na chod ekonomiky prostredníctvom fiškálnych nástrojov. Pôsobí nimi na
bezprostredné ciele, ktorými sú agregátny dopyt a agregátna ponuka. Podľa toho, či pôsobí na
ich rast alebo ich pokles realizuje určitý typ fiškálnej politiky. Vplyv jednotlivých typov
fiškálnej politiky na ekonomiku bude rôzny podľa toho, za akých východiskových podmienok
ekonomiky sa realizuje, teda či sú v ekonomike naplno využívané výrobné zdroje alebo nie sú
výrobné zdroje využité dostatočne. Tiež budú rôzne dôsledky ich vplyvu z časového hľadiska
(krátkodobé a dlhodobé hľadisko). Fiškálna politika je politikou dopytovo orientovanou, preto
pri jej pôsobení dochádza najmä k pohybu agregátneho dopytu. Dochádza aj ku zmenám
v agregátnej ponuke, hlavne pri zmenách daní, avšak agregátna ponuka vo všeobecnosti
reaguje s väčším časovým oneskorením. Systém pôsobenia nástrojov na parciálne a konečné
ciele zobrazuje Obr. 4.1.
NÁSTROJE PARCIÁLNE CIELE KONEČNÉ CIELE
Výška čistých daní Celkový dopyt Zamestnanosť
Výdavky na nákup Celková ponuka

tovarov a služieb Cenová stabilita
Obr. 4.1 Schéma fungovania fiškálnej politiky

(Zdroj: VINCÚR, P. a kol.: Teória a prax hospodárskej politiky. (2007) s. 152)
Pri fiškálnej politike je dôležité uvedomiť si, že vládne výdavky pozostávajú z verejnej
spotreby, investícií a transferových platieb obyvateľstvu. Transferové platby predstavujú
neekvivalentné platby obyvateľstvu a svojou podstatou zvyšujú reálny disponibilný dôchodok
a tým aj agregátny dopyt. Hraničný sklon k spotrebe je potom determinantom toho, aká časť
zvýšeného disponibilného príjmu sa premietne do zvýšenia agregátnych výdavkov.
Z hľadiska fiškálnej politiky sú transferové platby ponímané ako záporné dane, preto je nutné
na strane príjmov brať do úvahy len tzv. čisté dane, čo sú dane po odpočítaní objemu
transferových platieb.
4.4.1 Vplyv expanzívnej fiškálnej politiky na ekonomiku

Expanzívna fiškálna politika je spojená so zvýšením štátnych výdavkov na nákup tovarov
a služieb a so znižovaním daní. Hlavne sa spája so štátnymi investíciami do verejných prác
a projektov verejnej zamestnanosti. Zníženie daní znamená zvýšenie príjmu fyzických
a právnických osôb, zvýšenie výdavkov na spotrebu a investície. V prípade nezmenenej
aktivity ekonomiky zníženie daní by malo byť sprevádzané aj znížením štátnych výdavkov,
aby sa nezvyšoval deficit štátneho rozpočtu. Expanzívna fiškálna politika je uplatňovaná
s cieľom zvýšiť úroveň skutočného produktu a tým zvýšiť tiež úroveň zamestnanosti.
51
Krátkodobá expanzívna fiškálna politika

Proces pôsobenia krátkodobej expanzívnej politiky je znázornený na Obr. 4.2.
Pri nedostatočnom využití výrobných kapacít a vysokej nezamestnanosti je skutočný
produkt značne nižší než potenciálny. Makroekonomická rovnováha vzniká v bode E. Štát
znížením daní alebo zvýšením svojich výdavkov na nákup tovarov a služieb, čiže realizáciou
expanzívnej fiškálnej politiky, aktivizuje voľné zdroje. Makroekonomická rovnováha sa v
pomerne krátkom čase dostane do nového rovnovážneho bodu E1, ktorý sa nachádza bližšie k
potenciálnemu produktu. Posun rovnováhy je spôsobený posunom agregátneho dopytu,
nakoľko agregátny dopyt reaguje na zmeny oveľa rýchlejšie než agregátna ponuka.
Vzhľadom na to, že v keynesiánskom pásme pôsobia multiplikátory, nastáva značný nárast
celkového produktu pri miernom raste cenovej hladiny (Graf 4.1 vľavo).
Pri plnom využití výrobných kapacít sa skutočný produkt blíži k potenciálnemu, resp.
produkuje na jeho úrovni alebo za jeho úrovňou, produkcia rastie viac rastom cien než
fyzickým objemom. Rast cien je spôsobený zvýšeným dopytom po výrobných faktoroch. Za
týchto podmienok zvýšenie štátnych výdavkov alebo zníženie daní síce zvýši dopyt, ale jeho
rast spôsobí zvýšenie cenovej hladiny. Makroekonomická rovnováha sa z bodu E posunie do
bodu E1, pričom je evidentný nárast cenovej hladiny oproti nárastu skutočného produktu
(Graf 4.1 vpravo).
Expanzívna fiškálna politika v krátkom období
nedostatočne využité kapacity plne využité kapacity
CPI AD AD1 AS AD AD1 AS

CPI
CPI1 E1
E1 E
CPI1
CPI
CPI E
YS YS1 YP YS YS1
YP
Graf 4.1 Expanzívna fiškálna politika v krátkom období

Vplyv pôsobenia krátkodobej fiškálnej politiky v krátkom období bude nasledovný:
v prípade, ak ekonomika nemá dostatočne využité výrobné zdroje, bude výsledkom pôsobenia
nástrojov na bezprostredné ciele a prostredníctvom nich na konečné ciele, rast zamestnanosti
a hrubého domáceho produktu pri miernom zvýšení cenovej hladiny a v prípade, že sú plne
využité výrobné zdroje dôjde k minimálnemu rastu reálneho produktu pri vysokom raste
cenovej hladiny.
Dlhodobá expanzívna fiškálna politika

Proces pôsobenia dlhodobej expanzívnej politiky je znázornený na Graf 4.2.
Ak sú v ekonomike voľné kapacity a existuje nezamestnanosť, expanzívna fiškálna politika
tieto zdroje mobilizuje. Zníženie daní sa prejaví priamo vo zvýšení zdrojov, ktoré sa použijú
52
na spotrebu aj úspory. Multiplikátory ktoré pôsobia v keynesovom pásme účinkujú len po

oblasť, kedy je skutočný produkt rovný potenciálnemu produktu. Za touto oblasťou prestanú
účinkovať. V krátkom období sa rovnováha vytvorí v bode E1 pri minimálnom raste reálneho
produktu a značnom raste cenovej hladiny. Ak uvažujeme s tým, že krivka agregátnej ponuky
je z dlhodobého hľadiska totožná s krivkou potenciálneho produktu, dlhodobé uplatňovanie
expanzívnej politiky povedie len k zmenám v oblasti cenovej hladiny, a to v jej raste.
Z dlhodobého hľadiska sa preto makroekonomická rovnováha neustáli v bode E1, ale posunie
sa do bodu E2.
Expanzívna fiškálna politka v dlhom období
A
CPI AD AD1 AS
CPI2 E2
CPI1 E1
CPI
Y YS1 Y
YP=YS2
Graf. 4.2 Expanzívna fiškálna politika v dlhom období
Dlhodobo uplatňovaná fiškálna politika vedie v konečnom dôsledku len k rastu cenovej
hladiny pri nezmenenom objeme výroby na úrovni potenciálneho produktu a nezmenenej
zamestnanosti.
4.4.2 Vplyv reštriktívnej fiškálnej politiky na ekonomiku

Ak pôsobí vláda prostredníctvom fiškálnych operácií na znižovanie agregátneho dopytu,
realizuje fiškálnu reštrikciu, resp. reštriktívnu fiškálnu politiku. Jej cieľom je tlmiť agregátny
dopyt a tým vyvolané inflačné procesy v ekonomike, prípadne znížiť rozpočtový deficit.
Reštriktívna fiškálna politika je spojená s krátením výdavkov z rozpočtu, napr. zrušenie
dotácii, obmedzenie výdavkov na obranu, bezpečnosť a iné. V ekonomike sa zmenší prílev
peňazí na spotrebu a investície, čo následne obmedzí dopyt a zníži ponuku. Realizácia
reštriktívnej fiškálnej politiky sa spája so znižovaním vládnych výdavkov a so zásahmi do
daňovej politiky.
53
Krátkodobá reštriktívna fiškálna politika

Proces pôsobenia krátkodobej reštriktívnej politiky je znázornený na Graf 4.3.
Reštriktívna fiškálna politika v krátkom období
AD1 AD AS AS
CPI CPI AD1 AD
CPI E
E E1
CPI CPI1
CPI1
E1
YS1 YS YP Y YS1 YS Y
YP
Graf 4.3 Reštriktívna fiškálna politika v krátkom období
Ak ekonomika produkuje na úrovni potenciálneho produktu, resp. existujú v ekonomike
nevyužité kapacity – existuje nezamestnanosť, nastáva pokles reálneho produktu a zvýšenie
nezamestnanosti. Ak ekonomika produkuje za úrovňou potenciálneho produktu – v inflačnej
medzere, nastáva pokles cenovej hladiny. V skutočnosti však cenová hladina neklesá, len sa
znižuje miera inflácie v ekonomike, dochádza k dezinflácii.
Dlhodobá reštriktívna fiškálna politika

Z dlhodobého hľadiska sú účinky reštriktívnej fiškálnej politiky nasledovné: vedie
k zníženiu nominálnej a reálnej úrokovej miery a zvýšeniu podielu investícií súkromného
sektora a vedie k poklesu cenovej hladiny. Ak by sme brali do úvahy tvar dlhodobej krivky
agregátnej ponuky (je totožná s krivkou potenciálneho produktu), tak by dlhodobé
uplatňovanie reštriktívnej fiškálnej politiky nemalo viesť k zmene úrovne produktu
a zamestnanosti, len ku zmene cenovej hladiny – k jej poklesu.
4.5 Štátny rozpočet – základný nástroj fiškálnej politiky

Základným nástrojom fiškálnej politiky je štátny rozpočet, resp. zmeny jeho štruktúry tak
na strane výdavkov, ako aj na strane príjmov. Predpokladom existencie štátneho rozpočtu je
peňažné hospodárstvo a existencia štátu. Peňažné hospodárstvo je súhrn rôznorodých
peňažných vzťahov. Pomocou štátneho rozpočtu sa tvoria, rozdeľujú a používajú peňažné
fondy v procese znovurozdeľovania národného dôchodku, ktoré sa uskutočňuje prevažne
nenávratným spôsobom. Štátny rozpočet nevytára, ani nespotrebúva národný dôchodok, iba
ho rozdeľuje – redistribuje. Štát na zabezpečenie svojej činnosti vyžaduje nenávratné
znovurozdeľovanie národného dôchodku vo svoj prospech, pomocou zákonných noriem.
K zmene vlastníctva peňažných fondov dochádza prostredníctvom daní, dávok, ciel
a poplatkov.
54
Štátny rozpočet je súčasťou štátnych financií a jednou časťou verejných financií, ktoré na
rozdiel od súkromných financií, ktoré zabezpečujú podnikateľskú činnosť, slúžia na
zabezpečenie úloh verejného sektora. Je centralizovaným fondom peňažných prostriedkov
využívaných štátnymi orgánmi. Predstavuje finančnú bilanciu príjmov a výdavkov
ekonomiky.
Fiškálna politika má svoje vedľajšie účinky, hlavne na celkovú finančnú situáciu vlády.
Fiškálna expanzia realizovaná, či už zvýšením vládnych výdavkov alebo znižovaním daní
alebo oboma naraz, musí nutne viesť, za inak nezmenených podmienok, k fiškálnej
nerovnováhe – rozpočtovému schodku.
4.5.1 Rozpočtový schodok

Nesúlad medzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu sa charakterizuje ako fiškálna
nerovnováha. Ak sú príjmy štátneho rozpočtu väčšie než výdavky, nastáva prebytok štátneho
rozpočtu. Ak sú príjmy menšie než výdavky, ide z krátkodobého hľadiska o schodok štátneho
rozpočtu a z dlhodobého hľadiska o verejný dlh. Schodok štátneho rozpočtu môže byť
cyklický alebo štruktúrny. Cyklický schodok vzniká v dôsledku poklesu ekonomického rastu
vo fázach recesie a depresie. Je prejavom nedostatku zdrojov príjmov štátneho rozpočtu
s dopadom na rast nezamestnanosti. Takýto schodok nespôsobuje v ekonomike také veľké
problémy ako štruktúrny schodok. Ten vzniká v dôsledku zvyšovania výdavkov na štruktúrne
zmeny v odvetvovej a medziodvetvovej štruktúre. Štruktúrne zmeny sú vyvolané potrebou
zmien štruktúry odvetví pri zabezpečovaní ekonomického rastu. Štruktúrny schodok
predstavuje rozdiel medzi skutočných schodkom a cyklickým schodkom štátneho rozpočtu.
Vznik krátkodobých fiškálnych nerovnováh nie je pre ekonomiku nebezpečný a nemusí
ani viesť k vážnym ekonomickým problémom. Dlhodobá fiškálna nerovnováha však so sebou
prináša aj vážne makroekonomické a rozpočtové problémy. Z krátkodobého hľadiska môže
byť dopad rozpočtového schodku na ekonomiku kladný, ale z dlhodobého je záporný,
nakoľko musí byť nejakým spôsobom krytý. Pri dlhodobom krytí dochádza k rastúcemu
úrokovému zaťaženiu z verejného dlhu, pri peňažnom krytí potom k inflácii.
Súčet minulých rozpočtových schodkov býva definovaný ako verejný dlh. Táto definícia
však nie je presná, pretože sú aj mimorozpočtové príčiny jeho vzniku verejného dlhu. Verejný
dlh je preto súhrn pohľadávok ostatných ekonomických subjektov voči štátu, bez ohľadu na
to, či vznikli rozpočtovou cestou alebo inak. Pre ekonomiku je podstatné jeho krytie, nakoľko
predstavuje pohľadávku voči celej súčasnej aj budúcej daňovej povinnosti verejnosti.
Možnosti vzniku rozpočtového schodku v dôsledku fiškálnej expanzie je možné
klasifikovať ako rozpočtový schodok na strane príjmov, v dôsledku zníženia daní, na strane
výdavkov, v dôsledku zvýšenia výdavkov vlády a ako rozpočtový schodok v dôsledku
kombinácie oboch predchádzajúcich aspektov, čiže zároveň na strane príjmov ako aj na
strane výdavkov.
Pri analýze rozpočtového schodku je podstatné sa z hľadiska hospodárskej politiky
zaoberať príčinami jeho vzniku. V tomto ponímaní je dôležité rozlišovať medzi pasívnym
a aktívnym vznikom schodku. Pasívny schodok vzniká na základe javov, ktoré sú nezávislé na
vládnych rozhodnutiach, napr. celkový hospodársky pokles, zvýšenie celkovej cenovej
hladiny, prírodné katastrofy, rastúci úrok z verejného dlhu a iné. Aktívny schodok vzniká na
základe aktívnych rozhodnutí vlády, napr. prílišná expanzívna politika, snaha rozložiť
dôsledky výdavkového šoku na dlhšie časové obdobie, snaha rozložiť daňovú záťaž spojenú
s nákladnými projektmi na dlhšie časové obdobie, vládny populizmus a iné.
55
4.5.2 Financovanie schodku štátneho rozpočtu

Financovanie schodku štátneho rozpočtu môže prebiehať rôznymi spôsobmi. Vláda môže
realizovať krytie schodku štátneho rozpočtu prostredníctvom dlhového financovania,
peňažným financovaním a prostredníctvom štátnych aktív.
Dlhové financovanie predstavuje emisiu štátnych dlhopisov a ich predaj domácim alebo
zahraničným ekonomickým subjektom. Predaj štátnych dlhopisov domácim subjektom,
znamená použitie súkromných úspor na financovanie dlhu a obmedzenie ich využitia na
súkromné investície. Takéto krytie je obmedzené a spôsobuje vnútorný dlh. Predaj štátnych
dlhopisov zahraničným ekonomickým subjektom vytvára zahraničný dlh, ktorý má záporný
dopad na saldo bežného účtu platobnej bilancie.
Peňažné financovanie predstavuje pôžičky od centrálnej banky alebo pôžičky zo
zahraničia. Pri priamych pôžičkách od centrálnej banky ide o úverovú emisiu, rovnako ako pri
priamom nákupe štátnych dlhopisov centrálnou bankou. Vzhľadom na veľký počet pôžičiek
od centrálnej banky je tento spôsob financovania schodku štátneho rozpočtu silno
obmedzovaný a často zákonom zakázaný. Centrálna banka tak môže nakupovať štátne
dlhopisy len na sekundárnom trhu, čo vedie k monetizácii štátneho dlhu. Zvyšuje sa tak
monetárna báza, čo vedie k zvyšovaniu cenovej hladiny. Naviac je efekt znásobovaný
multiplikačným efektom. Pôžičky zo zahraničia zvyšujú pasívne saldo platobnej bilancie
a rast zahraničného dlhu.
Financovanie schodku štátneho rozpočtu prostredníctvom predaja štátnych aktív
predstavuje financovanie z privatizácie štátneho majetku. Určitou možnosťou financovania
schodku je aj financovanie z rezerv vytvorených v minulosti, ale je to málo častý prípad.
Nepopulárnym spôsobom je financovanie na základe zvyšovania daní. Vedie k mnohým
problémom, ako sú napr. nadmerné daňové bremeno a náklady administrácie novej dane.
4.6 Daňová reforma

Pri popisovaní fiškálnej politiky je podstatné spomenúť aj daňovú reformu, ktorá je často
vládami realizovaná. Z hľadiska výsledku daňovej reformy nás zaujíma, či ju môžeme
považovať za úspešnú alebo neúspešnú. Závisí to od posunov agregátneho dopytu
a agregátnej ponuky. Ak sa na základe daňovej reformy viac zvýši agregátny dopyt než
agregátna ponuka, dôjde k malému rastu reálneho produktu, ale k výraznému rastu cenovej
hladiny. Naopak ak dôjde k väčšiemu rastu agregátnej ponuky, reálny produkt sa zvýši
výrazne a cenová hladina zostane na rovnakej úrovni, prípadne sa zvýši len nepatrne. Daňovú
reformu zobrazuje Graf 4.4.
56
Daňová reforma
neúspešná daňová reforma úspešná daňová reforma
AD1 AS AS1 AD AS AS1

CPI AD AD1
CPI
E1
CPI1
E E1
CPI1 E
CPI CPI
YS YS1 Y YS YS1 Y
Graf 4.4 Daňová reforma
4.7 Problémy a komplikácie fiškálnej politiky

V súvislosti s aplikáciou fiškálnej politiky v praxi je dôležité upozorniť na niektoré
problémy. Jednu skupinu problémov tvorí načasovanie realizácie určitej fiškálnej politiky,
inou sú možné politické nezhody v krajine, prípadne súčasné sledovanie iných cieľov
v ekonomike a pod.
4.7.1 Problémy načasovania

Oneskorené rozoznanie problémov predstavuje čas, ktorý trvá medzi tým, ako sa začne
recesia alebo inflácia a tým, kedy si ekonómovia uvedomia, že nastala. Nakoľko je veľmi
ťažké presne predpovedať ďalší vývoj ekonomickej aktivity, hospodárstvo môže byť v recesii
už nejaký čas, kým sa to prejaví v relevantných štatistických ukazovateľoch.
Oneskorené prijatie rozhodnutia spočíva v tom, že demokratické vlády sa často rozhodujú
príliš pomaly. Existuje určité časové obdobie, kedy si vláda uvedomí, ako by mala reagovať
na vývoj ekonomiky a tým, kedy sa ku skutočným krokom aj odhodlá.
Oneskorený vplyv predstavuje určitý posun medzi tým, ako sa konkrétny krok príjme
v zákonodarnom orgáne a tým, kedy má aj konkrétny vplyv na zamestnanosť alebo infláciu.
Vo všeobecnosti možno povedať, že daňové zmeny sa prijímajú rýchlejšie a vládne výdavky
do infraštruktúry potrebujú dlhší čas.
57
4.7.2 Problém politického cyklu a náchylnosť k expanzii

Tento problém spočíva v tom, že politici majú možnosť prispôsobiť fiškálnu politiku tak,
aby prilákali hlasy voličov v období, keď sa blížia voľby. Ich činnosť sa môže vyvíjať aj tak
že dôjde k predčasným voľbám. Ak politici prispôsobujú fiškálnu politiku vo svoj prospech,
vedie to zvyčajne k destabilizácii hospodárstva. Napríklad v období pred voľbami majú
politici skôr tendenciu znižovať dane a zvyšovať štátne výdavky, čo znamená že sa zvýši
produkt a zníži nezamestnanosť, pričom inflácia zostane relatívne stabilná. Po určitom čase,
zvyčajne až po voľbách, začne narastať inflácia a úrokové sadzby ako dôsledky
predvolebných opatrení vlády. Dôležitá je konkurencia medzi parlamentnými stranami, resp.
stranami vládnej koalície a stranami opozície a záujmovými skupinami. V rámci tejto
konkurencie predstavuje dlhové financovanie verejných výdavkov (v porovnaní s možnosťou
zvýšenia daňového zaťaženia alebo krátenia iných výdavkov) menšie riziko straty určitej časti
voličskej základne, pretože nedochádza k nebezpečenstvu sporu s určitou záujmovou
skupinou, ale zároveň je s prijatím záväzku spojené aj oddialenie jeho splatenia, čím majú
verejné rozpočty náchylnosť neustále zvyšovať svoju výdavkovú stranu.
4.7.3 Efekt vytesnenia

Expanzívna politiky vlády spôsobí rast celkového produktu a ten vyvolá zvýšenie dopytu
po peniazoch. Rovnováha na peňažnom trhu sa potom dosiahne pri vyššej úrokovej miere. Ak
centrálna banka, ktorá je zodpovedná za ponuku peňazí jej množstvo nemení, dochádza
k tomu, že požičiavanie peňazí sa zdražuje v dôsledku rastúcej úrokovej miery, a tak dopyt po
investíciách klesá a dochádza k efektu vytesnenia.
K vytesňovaciemu efektu môže dôjsť aj v prípade dlhového financovania z domácej
ekonomiky v prípade, ak dochádza k odčerpaniu ponuky peňazí zo súkromnej časti
ekonomiky. Dôjsť môže k čiastočnému vytesneniu (rast vládnych výdavkov je väčší než
pokles súkromných výdavkov), k úplnému vytesneniu (rast vládnych výdavkov je rovnaký
ako pokles súkromných výdavkov) alebo k prevytesneniu (rast vládnych výdavkov je menší
ako pokles súkromných výdavkov). Kľúčovým sa pri existencii vytesňovacieho efektu javí to,
aká bude citlivosť úrokových mier na zmenu dopytu po peniazoch a aká bude citlivosť
súkromných výdavkov na zmenu úrokovej miery.
Efekt vytláčania je často základom kritiky fiškálnej politiky, nakoľko v dôsledku vládnych
výdavkov dochádza k zvýšeniu úrokových sadzieb na trhu a k redukcii súkromných investícií,
čo môže významne alebo úplne utlmiť efekt, ktorý sa vládnymi výdavkami sleduje.
4.7.4 Fiškálna politika v otvorenej ekonomike

Väčšina ekonomických modelov zobrazujúca vplyvy a následky fiškálnych opatrení sa
týka uzavretej ekonomiky. V otvorenej ekonomike sa dá predpokladať, že expanzívna
fiškálna politika, ktorá prináša zvýšené úrokové sadzby, znamená pre zahraničných
investorov možnosť vyšších výnosov, čo spôsobí, že stúpne dopyt po domácej mene.
Zhodnotenie kurzu domácej meny prináša pre domácich výrobcov sťažený export, pretože ich
výrobky sa v zahraničí stávajú drahšími. V domácej ekonomike klesá čistý export a v podstate
sa tak znižujú prínosy vládnych výdavkov.
58
4.7.5 Dvojité deficity v malých otvorených ekonomikách

Príliš expanzívna fiškálna politika môže spôsobovať cez rast dovozov vonkajšiu
nerovnováhu. Problém vzniká vtedy, ak rastie domáci dopyt a domáca agregátna ponuka je
neelastická. Vtedy býva domáci dopyt uspokojovaný dovozom. Rast vládnych výdavkov
spôsobuje rast domáceho dopytu a tým rast rozpočtového deficitu, ktorý, ak je zabezpečovaný
importom, spôsobuje deficit bežného účtu platobnej bilancie. Existencia rozpočtového
deficitu a zároveň deficitu bežného účtu platobnej bilancie sa nazýva dvojitý deficit. Prílev
zahraničných úspor môže mať za následok zhodnotenie reálneho výmenného kurzu, čo
predstavuje hrozbu najmä pre režim fixného výmenného kurzu.
Ak rastú vládne výdavky, dochádza v prvom rade k rastu domáceho dopytu. Ak nie je
ekonomika schopná reagovať zvýšením agregátnej ponuky dochádza k situácii, že rastie
cenová hladina a rastie import tovarov a služieb do krajiny. Ak zároveň klesá export
domácich tovarov a služieb, dochádza k deficitu bežného účtu platobnej bilancie a vzniká
spomínaný dvojitý deficit.
Spôsob vedenia fiškálnej politiky môže viesť k udržaniu vyššej výkonnosti HDP, pomôcť
zvíťaziť vo voľbách, ale tiež môže viesť k zníženiu ratingu krajiny cez rast externej
nerovnováhy, zníženiu schopnosti hrubých domácich investícií tvoriť zisk v dôsledku vyšších
domácich úrokových mier a nedostatočného prístupu na medzinárodné trhy a tiež
k výraznému zvýšeniu zahraničného dlhu. Príliš expanzívna fiškálna politika môže
spôsobovať cez zvýšený dopyt rast inflácie a teda vnútornú nerovnováhu. Cez rast dovozov
potom môže spôsobiť vonkajšiu nerovnováhu. Takéto nerovnováhy sa presunú do podnikovej
sféry a môžu negatívne ovplyvniť jej hospodárske výsledky.
Aktivity
1. Zopakovať si základné vzťahy medzi spotrebou, úsporami a investíciami a ich hraničnými
veličinami.
2. Zopakovať si základné vedomosti o štátnom rozpočte.
3. Oboznámiť sa s Národným strategickým referenčným rámcom na roky 2007 až 2013.
Dostupné na internete.
Povinné zadanie č. 1
Na základe učebného textu graficky znázornite a popíšte dôsledky uplatnenia fiškálnej
politiky v krátkom a dlhom období. Stanovte problém ekonomiky, ktorý chcete riešiť, zvoľte
si nástroj a popíšte všetky procesy, ktoré môžu byť s použitím uvedeného nástroja spojené.
Záver
V rámci tejto kapitoly ste sa naučili mechanizmus fungovania fiškálnej politiky, aký je
vzťah medzi fiškálnou a rozpočtovou politikou, a tiež to, aké procesy prebiehajú v ekonomike
pri uplatňovaní expanzívnej a reštriktívnej fiškálnej politiky a aké problémy môžu vzniknúť
v súvislosti s uplatňovaním fiškálnej politiky.
59
5. Menová politika
Poslanie
Poslaním kapitoly je podrobne vysvetliť mechanizmus fungovania menovej politiky.
Ciele

• Aký je vzťah medzi menovou a monetárnou politikou.
• Aké je pôsobenie jednotlivých nástrojov menovej politiky na ekonomiku a jej konečné
ciele.
• Podrobne charakterizovať uplatňovanie expanzívnej a reštriktívnej menovej politiky.
5.1 Vzájomný vzťah monetárnej a menovej politiky

Hospodárska politika má okrem fiškálnej politiky aj ďalší nástroj, pomocou ktorého
môže ovplyvňovať chod ekonomiky. V ekonomickej literatúre sa v tejto súvislosti uvádzajú
dva pojmy, ktoré je potrebné bližšie vysvetlenie. Týmito pojmami sú monetárna a menová
politika.
Monetárna politika vyjadruje spôsoby a nástroje dosahovania peňažných cieľov
v uzatvorenej domácej ekonomike. Je spojená s pojmom peniaze, s obsahom tejto
ekonomickej kategórie a s ich funkciami. Monetárna (peňažná) politika je významným
nástrojom hospodárskej politiky, ktorá výkon a realizáciu peňažnej politiky zveruje
nezávislému peňažnému subjektu, ktorým je centrálna banka. Úlohou centrálnej banky je
ovplyvňovať a regulovať ponuku peňazí tak, aby sa dosiahli ciele sledované hospodárskou
politikou. Peňažné zmeny sa sprostredkúvajú transmisnými mechanizmami a prejavujú sa
pohybmi úrokovej miery a peňažnej zásoby s dôsledkami na cenovú stabilitu a menový kurz.
Vplyvom zmien vo vonkajších ekonomických a menových vzťahoch sa monetárna politika
pretransformovala do obsahu pojmu menová politika.
Menová politika je sústava menových a peňažných procesov, vzťahov, nástrojov
a inštitúcií, ktorými sa zabezpečuje fungovanie ekonomického systému v súlade s cieľmi
hospodárskej politiky. Vyjadruje peňažnú politiku otvoreného hospodárstva danej krajiny
v podmienkach systému rozdielnych menových a kurzových systémov sveta. V modernom
ponímaní pojem menová politika je ekvivalentný pojmu peňažná politika a naviac, odráža
medzinárodný ekonomický pohyb a v celej zložitosti prenáša tento mnohostranne rozdielny
proces do jedného systému menovej politiky štátu.
O menovej politike v dnešnom slova zmysle je možné hovoriť až v súvislosti so vznikom
centrálnych bánk, ktoré sú jej nositeľmi. Centrálna banka má v ekonomickom systéme
osobitné miesto, ktoré je determinované jej postavením, funkciami a cieľmi.
60
5.2 Ciele menovej politiky a menové kritériá

Ciele menovej politiky je možné rozdeliť na ciele hlavné a na medziciele. Takto ich
rozdeľuje ekonomická teória. Prakticky je však väčšinou hlavným cieľom menovej politiky
cenová stabilita. Táto stabilita sa dosahuje prostredníctvom medzicieľov, ktoré môžu byť
v podobe operatívnych cieľov (veličiny, ktoré ležia bližšie k nástrojom centrálnej banky ako
úroková sadzba alebo menová báza, platobná bilancia, menový kurz) a v podobe
sprostredkujúcich cieľov (ciele, ktorými sú peňažné kategórie a tie menové veličiny, ktoré sú
bližšie ku konečnému cieľu a ďalej od konkrétnych cieľov a nástrojov menovej politiky –
peňažná zásoba, menový kurz, dopyt a ponuka peňazí, apreciácia a depreciácia meny k parite
kúpnej sily).
Hlavné ciele menovej politiky sa dotýkajú vnútornej stability meny, ktorá sa sleduje
ukazovateľmi cenových hladín (CPI, PPI a cenový deflátor HDP) a vonkajšej stability meny,
ktorá sa sleduje prostredníctvom výmenného, resp. menového kurzu. Medziciele menovej
politiky sledujú monetárne veličiny ako sú dynamika HDP (udáva opodstatnenosť emisie
peňazí a zvyšovanie peňažnej zásoby v ekonomike), vývoj úrokov monetárnej bázy (najmä
rezerv komerčných bánk) a iné.
5.2.1 Vzájomný vzťah medzi cieľmi menovej politiky a hospodárskej

politiky
V súvislosti s dosahovaním vnútornej a vonkajšej menovej stability si stanovuje centrálna
banka aj mnoho ďalších cieľov, ktoré sú zároveň aj cieľmi hospodárskej politiky, napr.
podpora rastu zamestnanosti, hospodárskeho rastu, rovnováha platobnej bilancie, stabilizácia
finančných trhov, úrokových sadzieb a pod.
Postupnosť cieľov menovej politiky úzko súvisí s transmisným mechanizmom menových
veličín – s postupnosťou vplyvov príčin a následkov. Medzi cieľmi navzájom a medzi cieľmi
a nástrojmi existujú úzko prepojené a vzájomne závislé vzťahy premenných veličín. Tie
vytvárajú určitý charakter väzby a prejavujú podstatné vlastnosti, podmieňujú kvalitu
a kvantitu iných premenných v priebehu menových procesov. Prvá veličina v transmisnom
mechanizme je bližšie k nástrojom menovej politiky (operatívne menové kritérium), druhá
veličina je bližšie ku konečnému cieľu menovej politiky (sprostredkujúce menové kritérium).
Rýchlejšia reakcia sprostredkujúceho kritéria než konečného cieľa, dáva centrálnej banke
možnosť korigovať prípadne odchýlky monetárnej politiky, ktoré mohli nastať počas
pôsobenia transmisného mechanizmu.
Transmisný mechanizmus pôsobí prostredníctvom nasledovnej schémy: nástroje ⇒
operatívne ciele ⇒ sprostredkujúce ciele ⇒ konečné ciele.
Historicky sa vyvinuli dva základné typy transmisných mechanizmov – keynesiánsky
a monetaristický.
Keynesiansky transmisný mechanizmus je postavený na nasledovnej postupnosti cieľov:
zmena úrokovej sadzby ovplyvní dopyt po peniazoch. Následne sú ovplyvnené výdavky
citlivé na úrok. Prostredníctvom nich je ovplyvnený agregátny dopyt a tým cenová hladina,
zamestnanosť a tempo rastu HDP.
Monetaristický transmisný mechanizmus je postavený na realizácii voľných operácií na
trhu, prostredníctvom ktorých je ovplyvnená menová báza a peňažná zásoba. Zmena peňažnej
61
zásoby má vplyv na výdavky citlivé na úrok. Tie ovplyvnia agregátny dopyt

a prostredníctvom neho cenovú hladinu, zamestnanosť a tempo rastu ekonomiky.
Začiatkom 90. tych rokov 20. storočia sa vo svete v súvislosti s rastom inflácie začalo
uplatňovať cieľovanie inflácie, ktoré je na základe niektorých aspektov zaraďované aj
k transmisným mechanizmom. Ide o stratégiu boja s infláciou.
Cieľovanie inflácie je možné definovať ako verejné oznámenie kvantitatívneho inflačného
cieľa so záväzkom centrálnej banky o tom, že ho dosiahne. Inflačné cielenie umožňuje
centrálnej banke zamerať sa na domáci vývoj a reagovať na domáce aj externé šoky. Na
zavedenie cieľovania inflácie boli v podstate dva dôvody: prvým z nich bol prechod od
fixného k plávajúcemu kurzu a druhým, tiež podstatným dôvodom, bolo zlyhanie doteraz
používaných transmisných mechanizmov. Mechanizmus inflačného cielenia sa dá popísať
nasledovne: centrálna banka si stanoví inflačný cieľ, ktorý sa zaviaže naplniť a zároveň
vypracuje inflačné prognózy. Ak sa inflačná prognóza odlišuje od stanoveného cieľa, potom
banka začne uplatňovať nástroje menovej politiky, spravidla ovplyvňovanie krátkodobých
úrokových sadzieb (napr. repo sadzieb), s cieľom zmeniť vývoj inflácie. Výhodou cieľovania
inflácie je, že centrálna banka pôsobí výrazne na inflačné očakávania, ktoré ovplyvňujú
celkovú infláciu a tým pôsobí aj na skutočnú infláciu. Nevýhodou je predovšetkým to, že
politiku centrálnej banky nie je možné sledovať prostredníctvom medzicieľov. Väčšie nároky
sa tiež kladú na prognostickú činnosť a kredibilitu centrálnej banky.
Centrálna banka stojí pred problémom dosiahnutia cenovej stability, ale neovplyvňuje ju
priamo. Centrálna banka môže realizovať antiinflačnú politiku prostredníctvom dvoch
operačných režimov menovej politiky. Môže sledovať kritérium peňažných agregátov alebo
úrokových mier, obe kritéria však nie je schopná sledovať súčasne.
62
Regulácia peňažnej Regulácia úrokovej

základne miery
Peňažná základňa Peňažná základňa
Operácie na
voľnom trhu
Peňažná ponuka Peňažná ponuka
Úroková miera Úroková miera
Výdavky citlivé na úrok

Výdavky citlivé na úrok
Agregátny dopyt
Agregátny dopyt
Konečné ciele
hospodárskej politiky Konečné ciele
Obr. 5.1 Režimy transmisných mechanizmov
(Zdroj: NĚMCOVÁ, I. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. s. 47)
5.3 Nástroje menovej politiky

Základom realizácie menovej politiky sú jej jednotlivé nástroje. Voľba použitia nástrojov
závisí od rozhodnutia centrálnej banky a od stupňa samostatnosti tejto inštitúcie. Nástroje
menovej politiky predstavujú sústavu kategórií a foriem menových vzťahov, ktoré centrálna
banka používa na ovplyvňovanie a regulovanie menových veličín na dosiahnutie vytýčených
cieľov. Nástroje je možné charakterizovať podľa rôznych kritérií, napr. podľa intenzity na
operatívne, bežné, permanentné a občasné, podľa rýchlosti uplatnenie na okamžite použiteľné
a adaptačné alebo podľa spôsobu vplyvu na administratívne, ekonomické, priame a nepriame.
Pre výkon menovej politiky je podstatné rozdelenie nástrojov na priame a na nepriame.
Priame nástroje predstavujú sústavu administratívno-právnych a ekonomických nástrojov,
ktorými sa vykonávajú adresné a selektívne zásahy do ponuky peňazí. Centrálna banka týmito
nástrojmi priamo reguluje rozhodovanie komerčných bánk a obmedzuje ich samostatnosť.
Nepriame nástroje využíva centrálna banka voči komerčným bankám na regulovanie
ponuky peňazí. Prostredníctvom nepriamych nástrojov je dosahované plošné pôsobenie
v ekonomike, pretože stanovujú rovnaké podmienky pre všetky komerčné banky. Používanie
nepriamych nástrojov menovej politiky v trhovej ekonomike je častejšie než používanie
priamych nástrojov.
63
5.3.1 Priame nástroje menovej politiky

K priamym nástrojom menovej politiky zaraďujeme: pravidlá likvidity, úverové limity,
úrokové limity, povinné vklady a medzibankové odporúčania, výzvy a gentlemanské dohody.
Pravidlá likvidity
Pravidlá likvidity, ako priamy nástroj menovej politiky, predstavujú záväzné určenie
vzťahov centrálnej banky a komerčných bánk. Stanovujú záväzné určenie štruktúry aktív
a pasív a záväzné väzby medzi nimi v bilanciách bánk. Tento nástroj má veľa výhod hlavne
v tom, že nejde o reguláciu operatívnych alebo sprostredkujúcich kritérií v ekonomike, ale
o zabezpečenie podpory stability bankového systému. Príkladom je stanovenie určitej výšky
podielu medzi vlastným kapitálom a celkovými aktívami – kapitálová primeranosť alebo
pomer úverov poskytnutých jednému alebo skupine klientov – úverová angažovanosť.
Úverové limity
Úverové limity (úverové stropy alebo úverové kontingenty) možno označiť za jeden
z najúčinnejších nástrojov. Stanovujú maximálny rozsah úverov, ktoré môžu banky poskytnúť
svojim klientom s hlavným cieľom regulovať úverové agregáty. Úverové limity môžu byť
absolútne – maximálna suma úverov, ktoré môže komerčná banka poskytnúť svojim klientom
alebo relatívne – objem rôznych úverov, ktoré môžu komerčné banky od centrálnej banky
získať. Používajú sa výnimočne.
Úrokové limity
Úrokové limity predstavujú limity úrokových sadzieb, ktoré banky účtujú svojim
dlžníkom alebo ponúkajú svojim vkladateľom. Ide o maximálne sadzby z úverov a minimálne
alebo maximálne sadzby z vkladov, pomocou ktorých sa centrálna banka snaží regulovať
krátkodobé úrokové miery a tiež objem úspor v ekonomike, či objem poskytovaných úverov.
Limity úrokových sadzieb z úverov bánk stanovujú vždy maximálne hodnoty. Zvýšenie
limitov by tak malo viesť k rastu úrokových sadzieb úverov (krátkodobej úrokovej sadzby)
a pri znížení limitov, by táto sadzba mala klesať. Maximálne limity úrokových sadzieb
z vkladov tiež sledujú reguláciu krátkodobej úrokovej miery. Minimálne limity úrokových
sadzieb z vkladov nepriamo podporujú tvorbu vkladov. Úrokové limity stabilizujú úrokové
sadzby v ekonomike, ovplyvňujú výšku úspor a dopyt po úveroch. Používajú sa výnimočne
a kombinujú sa obvykle s diskontnou sadzbou. Ich dopady na ekonomiku sú neisté a veľmi
ťažko odhadnuteľné. Úrokové limity majú kontrolný charakter a ich použitie v trhovej
ekonomike by nemalo mať svoje miesto.
Povinné vklady
Povinné vklady nie sú príliš významným nástrojom menovej politiky. Stanovujú určitým
finančným a nefinančným subjektom otvárať a viesť bežné účty, ukladať voľné finančné
prostriedky a realizovať niektoré ďalšie operácie výhradne prostredníctvom centrálnej banky
(v praxi ide hlavne o orgány verejnej správy). Cieľom tohto nástroja je získať kontrolu nad
pohybom peňažných prostriedkov týchto subjektov. Povinné vklady sú vysokolikvidné
prostriedky, ktoré by vkladom do komerčných bánk veľmi zvyšovali ich likviditu a za inak
nezmenených podmienok by tak dochádzalo k rastu množstva peňazí v obehu. Súčasne by sa
tak znížil dopyt bánk po úveroch centrálnej banky a vplyv diskontnej politiky by sa tak znížil.
Medzibankové odporúčania, výzvy a gentlemanské dohody

Odporúčania, výzvy a dohody dopĺňajú niektoré nástroje monetárnej politiky, ktorými
centrálna banka konkretizuje svoje zámery tak v menovej oblasti ako aj v bankovom systéme.
Charakter týchto nástrojov je individuálny podľa konkrétneho prípadu. Odporúčania
64
predstavujú všeobecne formulovaný postoj a názor centrálnej banky na správanie sa

komerčných bánk, nemusia a ani nebývajú v písomnej podobe. Výzvy sú konkrétne a najmä
dôraznejšie stanoviská a postoje ku konaniu bánk a tiež nemusia mať písomnú podobu.
Gentlemanské dohody sú písomne upravené vzťahy, ktoré sú záväzné a zabezpečené
sankciami. Jednotlivé banky si napriek tomu, že mnohé z týchto nástrojov nie sú formálne
záväzné, nedovolia ich nerešpektovanie a práve to je dôvod, prečo sú pomerne často
využívané.
5.3.2 Nepriame nástroje menovej politiky

Nepriame nástroje menovej politiky zabezpečujú zdravý vývoj trhovej ekonomiky a dobré
fungovanie ekonomického systému. Sú nimi: operácie na voľnom trhu, diskontné nástroje,
povinné minimálne rezervy a kurzové intervencie.
Operácie na voľnom trhu

Operácie na voľnom trhu sú najpoužívanejšími nástrojmi centrálnej banky v trhovej
ekonomike. Predstavujú nákup alebo predaj cenných papierov centrálnou bankou domácim
komerčným bankám v domácej mene, s hlavným cieľom regulácie množstva peňazí v obehu
alebo krátkodobej úrokovej miery. Majú vysokú účinnosť pri regulácii množstva peňazí
v obehu s dopredu pomerne presne kvantifikovateľným dopadom a silný vplyv na krátkodobú
úrokovú mieru. Ak centrálna banka predáva cenné papiere, odčerpáva z ekonomiky určité
množstvo peňazí. Keď obchodné banky nakúpia cenné papiere, znížia tak svoje úverové
kapacity, znížia ponuku úverov, čiže množstvo peňazí v obehu. Vplyv na ekonomiku bude
nasledovný: pokles ekonomického rastu, pokles zamestnanosti, pokles inflácie. Ak centrálna
banka nakupuje cenné papiere nastane opačný proces.
Z hľadiska pôsobenia na množstvo peňazí v obehu poznáme tri základné druhy operácií
na voľnom trhu: priame operácie, REPO operácie a switch operácie.
Priame operácie predstavujú nákup a predaj cenných papierov štátu a iných subjektov,
medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami. Nákupom cenných papierov zvyšuje
centrálna banka objem monetárnej bázy, čo vedie k zvýšeniu jej multiplikačného efektu na
množstvo peňazí v ekonomike. Pri predaji sa znižuje objem peňazí monetárnej bázy a tiež
multiplikačný efekt. Priame operácie sú nástrojom s trvalým dopadom na množstvo peňazí
v obehu.
REPO operácie sa skladajú vždy z dvoch opačných transakcií. Pri prostých REPO
operáciách centrálna banka predáva cenné papiere a neskôr ich spätne nakupuje. Množstvo
peňazí v obehu tak dočasne klesne a neskôr sa vráti na pôvodnú úroveň. Pri reverzných REPO
operáciách centrálna banka nakupuje cenné papiere a neskôr ich predáva. Množstvo peňazí
v obehu sa dočasne zvýši.
Switch operácie spočívajú vo výmene cenných papierov za rovnaké cenné papiere
v rovnakom objeme, ale s inou lehotou splatnosti bez priameho vplyvu na množstvo peňazí
v obehu.
Podľa nutnosti reakcie centrálnej banky na vývoj menovej bázy rozoznávame dva
druhy operácií: priame a nepriame. Priame operácie na voľnom trhu, ktoré centrálna banka
realizuje s cieľom zmeniť množstvo peňazí v obehu a vynútené operácie na voľnom trhu,
ktorými sa centrálna banka snaží neutralizovať nežiaduci vývoj množstva peňazí v obehu
vyvolaný a ovplyvnený inými faktormi.
65
Vzhľadom na to, operácie na voľnom trhu regulujú vo vyspelých ekonomikách prevažnú

časť množstva peňazí v obehu je dôležité, aby sa na trh neustále a v dostatočnom objeme
dostávali štátne cenné papiere. Ich prísun je však podmienený schodkami štátneho rozpočtu.
Optimálnym riešením v dlhodobom horizonte sa javí taký schodok štátneho rozpočtu, ktorý
zodpovedá rozsahu potrebnej emisie peňazí centrálnou bankou. Z tohto vyplýva nevyhnutnosť
koordinácie fiškálnej a menovej politiky.
Diskontné nástroje
Diskontné nástroje sú klasickými nástrojmi menovej politiky. Sú historicky najstaršie
a v značnej miere používané aj v súčasnosti. Patria medzi ne úvery poskytované centrálnou
bankou komerčným bankám v domácej mene a sadzby týchto úverov. Diskontné nástroje sú
zamerané na regulovanie množstva peňazí v obehu a na ovplyvňovanie krátkodobej úrokovej
miery. Medzi diskontné nástroje patria: úvery poskytované centrálnou bankou domácim
bankám bezhotovostne v domácej mene s presne špecifikovanými podmienkami (druh úveru,
limit objemu úveru, lehota splatnosti a spôsob zaistenia), úrokové sadzby z týchto úverov
a podmienečne aj vyhlasovanie úrokov z cenných papierov pri operáciách na voľnom trhu.
Z úverov poskytovaných centrálnou bankou sa medzi diskontné nástroje zaraďujú
diskontné úvery, reeskontné úvery a lombardné úvery.
Diskontné úvery sú najlacnejšími úverovými zdrojmi poskytovanými za diskontnú
úrokovú sadzbu. Ich poskytnutie sa viaže na splnenie podmienok, ktoré vyplývajú z časových
a iných okolností poskytnutia úveru. Členíme ich na bežné, ktoré slúžia na prekonanie
krátkodobých a sezónnych výkyvov v operáciách komerčných bánk a na núdzové, ktoré
predstavujú úverovú pomoc pre banku, ktorá má problémy s likviditou.
Reeskontné úvery realizuje centrálna banka prostredníctvom odkúpenia eskontovaných
zmeniek (reeskont) od domácich komerčných bánk (tieto zmenky eskontovali komerčné
banky od svojich klientov) a príslušné čiastky znížené o úrok pripisuje príslušným bankám na
ich účty rezerv. Reeskontné úvery sú krátkodobé.
Lombardné úvery sú úvery poskytované domácim komerčným bankám centrálnou bankou
proti zálohovému krytiu cennými papiermi, ktoré sú presne špecifikované podmienkami
centrálnej banky. Účelom úverov je riešenie mimoriadnych problémov likvidity v prípade, že
komerčná banka už nemá možnosť získať diskontný alebo reeskontný úver. Lombardné úvery
sú krátkodobé.
Konečný dopad diskontných úverov na množstvo peňazí v obehu je v tom, že ak je
v určitom období objem poskytnutých diskontných úverov vyšší než je objem splatených
diskontných úverov, dochádza k zvýšeniu množstva peňazí v obehu a naopak, ak je objem
poskytnutých diskontných úverov nižší než je objem splatených diskontných úverov,
dochádza k zníženiu množstva peňazí v obehu. V súčasnosti tento nástroj nie je veľmi
významným nástrojom menovej politiky. Omnoho dôležitejším nástrojom je diskontná
sadzba.
Dopyt po vyššie uvedených úveroch regulujú centrálne banky prostredníctvom
úrokových sadzieb týchto úverov. Úrokové sadzby z úverov poskytovaných centrálnou
bankou sú: diskontná sadzba, reeskontná sadzba a lombardná sadzba.
Diskontná sadzba je najnižšia v ekonomike a priamo ovplyvňuje úrokové sadzby
komerčných bánk a tým aj dopyt komerčných bánk po úveroch. Diskontná sadzba predstavuje
dolný limit, v rámci ktorého sa pohybujú ostatné úrokové sadzby.
Reeskontná sadzba je úrokovou sadzbou reeskontného úveru, mení sa podľa naliehavosti
situácie a kvality cenných papierov.
66
Lombardná sadzba je v úzkej nadväznosti na zmeny diskontnej sadzby. Lombardná

sadzba predstavuje horný limit, v rámci ktorého sa pohybujú ostatné úrokové sadzby.
Lombardná sadzba je najvyššia, pretože centrálna banka musí držať cenné papiere v depozite,
nemôže s nimi obchodovať a zhodnocovať tak svoj kapitál.
Konečný dopad úrokových sadzieb z úverov poskytovaných centrálnou bankou je v tom,
že ovplyvňovaním úrovne ostatných úrokových sadzieb v ekonomike (krátkodobá úroková
miera z medzibankových úverov, základná úroková miera, trhová úroková miera) pôsobia na
dopyt po úveroch. Ak centrálna banka úrokové sadzby zvýši, zvýšia sa aj ostatné úrokové
sadzby a tak sa zníži dopyt po úveroch. Vplyv na ekonomiku bude nasledovný: pokles
ekonomického rastu, pokles zamestnanosti, pokles miery inflácie. Ak centrálna banka
diskontnú sadzbu znižuje, nastane opačný proces a aj dopad na ekonomiku bude opačný.
Povinné minimálne rezervy

Povinné minimálne rezervy sú klasickými nástrojmi, avšak ich význam v trhových
ekonomikách v poslednom období klesá. Sú to povinné vklady komerčných bánk v centrálnej
banke a ich cieľom je ovplyvňovať množstvo peňazí v obehu. Rozhodujúci význam majú
zmeny sadzieb povinných minimálnych rezerv a zmena základu pre ich výpočet. Povinné
minimálne rezervy v sebe spájajú prvky priamych aj nepriamych nástrojov. Pokiaľ banky
nevytvárajú povinné rezervy v presnej výške riskujú, že budú centrálnou bankou
sankcionované a to je prvok priamych nástrojov. Ak pre všetky banky platí rovnaká sadzba
a základ povinných minimálnych rezerv, čo je prvok nepriamych nástrojov. Problém tohto
nástroja je aj v časovej adaptácii komerčných bánk na nové podmienky.
Konečný dopad zmeny povinných minimálnych rezerv je v ovplyvňovaní množstva
úverovej kapacity bánk a tým ponuky úverov. Ak centrálna banka zvýši povinné minimálne
rezervy, zníži tak množstvo úverovej kapacity bánk, čím sa zníži ponuka úverov. Vplyv na
ekonomiku bude nasledovný: pokles ekonomického rastu, pokles zamestnanosti, pokles miery
inflácie. Ak centrálna banka zníži povinné minimálne rezervy, nastane opačný proces a dopad
na ekonomiku.
Kurzové intervencie
Základným cieľom intervencií na devízovom trhu nie je ani zmena množstva peňazí
v obehu, ani zmena krátkodobej úrokovej miery. Kurzové intervencie sa realizujú za účelom
regulácie domácej meny. Predstavujú ovplyvňovanie vzťahu medzi dopytom a ponukou na
devízových trhoch s cieľom ovplyvniť vývoj menového kurzu domácej meny. Ide o nákup
a predaj zahraničnej meny za domácu menu. Realizujú sa: priamo alebo nepriamo.
Priame kurzové intervencie znamenajú, že centrálna banka priamo nakupuje a predáva
zahraničné meny za domácu menu. Nákup domácej meny (devízová intervencia) vedie k rastu
dopytu po domácej mene a znižovaniu devízových rezerv. Predaj domácej meny (sterilizácia)
znehodnocuje domácu menu, zvyšuje menovú bázu a peňažnú zásobu. V prípade priamej
intervencie dochádza priamo k zmene dopytu, resp. ponuky zahraničnej meny s dopadom na
devízový kurz. Všetky operácie sú výlučne bezhotovostné. Ak centrálna banka nakupuje
zahraničnú menu za domácu, zvyšuje za inak nezmenených podmienok dopyt po zahraničnej
mene na domácom devízovom trhu a súčasne spôsobuje rast ponuky domácej meny. Domáca
mena sa začne znehodnocovať, prípadne je zastavená tendencia jej zhodnocovania. Vplyv na
ekonomiku v tomto prípade bude nasledovný: ekonomický rast, rast zamestnanosti, rast miery
inflácie. Ak centrálna banka predáva zahraničnú menu a nakupuje domácu menu, dochádza
k opačným účinkom aj dopadom na ekonomiku.
Dôsledky kurzových intervencií sa v konečnom dôsledku prejavia aj na množstve peňazí
v obehu. Nákup zahraničnej meny zvyšuje úverovú kapacitu domácich komerčných bánk, čo
67
sa prejaví na ich zvýšenej úverovej ponuke a vo zvýšení množstva peňazí v obehu. Pri predaji
zahraničnej meny bude dôsledok opačný. Centrálna banka môže devízové intervencie
kombinovať s operáciami na voľnom trhu, kedy pri nákupe zahraničných mien bude súčasne
predávať cenné papiere za domácu menu a pri predaji zahraničnej meny bude cenné papiere
nakupovať, čím bude „sterilizovať“ dopady na množstvo peňazí v obehu. Sterilizácia však
znižuje činnosť intervencií vo vzťahu k menovému kurzu a naviac operácie s cennými
papiermi môžu ovplyvniť krátkodobú úrokovú mieru opačným smerom ako samotné
intervencie. Nákupy zahraničných mien tlačia na pokles krátkodobej úrokovej miery, ale
sterilizačný predaj cenných papierov tlačí na rast krátkodobej úrokovej miery.
Priame intervencie obvykle využívajú tieto dva spôsoby: konverzie a swapy.
Konverzie predstavujú promptný, priamy nákup alebo predaj zahraničnej meny za
domácu, za aktuálny kurz na devízovom trhu alebo za vopred dohodnutý kurz na termínovom
trhu.
Swapové operácie kombinujú promptné a termínové operácie. Predaj alebo nákup
zahraničnej meny je sprevádzaný spätnou operáciou – nákupom alebo predajom
v dohodnutom budúcom termíne za dohodnutý kurz.
Nepriame kurzové intervencie znamenajú, že zmeny úrokových sadzieb centrálnej
banky ovplyvnia pohyb zahraničného kapitálu, čo vedie k zmene vzťahu medzi dopytom
a ponukou zahraničnej meny a teda k zmene menového kurzu. Centrálne banky často
využívajú efekt oznámenia úvah o zmene úrokových sadzieb, bez ich reálnej zmeny.
Využívanie devízových intervencií je závislé na režime menového kurzu domácej meny.
V režime pevného menového kurzu sú intervencie nevyhnutné a preto častejšie využívané.
5.3.3 Súčasnosť nástrojov menovej politiky

S vývojom ekonomických systémov prebieha a zmena v uplatňovaní jednotlivých
nástrojov menovej politiky. V súčasnosti sú najviac využívané operácie na voľnom trhu,
diskontné nástroje, intervencie na devízovom trhu, výzvy, odporúčania a gentlemanské
dohody. Operácie na voľnom trhu sú uplatňované najmä kvôli svojej vysokej účinnosti pri
regulácií množstva peňazí v obehu a pomerne presne kvantifikovateľnému dopadu. Prípadné
obmedzenia sú spojené hlavne s nedostatočným množstvom cenných papierov. Diskontné
nástroje sú skôr na ústupe, svoj význam si však udržiava diskontná sadzba. Využívanie
intervencií na devízovom trhu závisí od režimu menového kurzu domácej meny.
V ekonomikách s pevným menovým kurzom sa dajú intervencie na devízovom trhu
považovať za „povinne“ a sú uplatňované v oveľa väčšej miere ako v ekonomikách
s plávajúcim kurzom. Z priamych nástrojov majú väčší význam len pravidlá likvidity. Limity
úverov a úrokových sadzieb majú len okrajovú úlohu. Pri povinných vkladoch je tendencia
k znižovaniu ich významu a k znižovaniu počtu subjektov, na ktoré sa vzťahujú. Svoj význam
v oblasti priamych nástrojov si udržiavajú výzvy, odporúčania a gentlemanské dohody.
Hodnotenie povinných minimálnych rezerv je sporné. Všeobecne sú na ústupe. Mnohé
centrálne banky ich už nepoužívajú, resp. ich sadzby dlhodobo nemenia a udržiavajú ich na
nízkej úrovni.
68
5.4 Typy menovej politiky

Menová politika, obdobne ako politika fiškálna, má dôležitý význam pri riešení
hospodársko-politických problémov. Centrálna banka pôsobí na chod ekonomiky
prostredníctvom vyššie uvedený priamych a nepriamych nástrojov menovej politiky na
bezprostredné ciele a prostredníctvom nich na konečné makroekonomické ciele. Jej hlavným
cieľom je udržanie cenovej stability, ktorá je v podmienkach trhovej ekonomiky dosahovaná
za stavu kedy sa skutočné množstvo peňazí v obehu rovná ekonomicky potrebnému množstvu
peňazí v obehu, teda ponuka peňazí sa rovná dopytu po peniazoch. Ďalšími cieľmi sú:
podpora ekonomického rastu, podpora zamestnanosti, rovnovážnosť bežného účtu platobnej
bilancie, stabilita menového kurzu domácej meny, stabilita úrokových sadzieb, stabilita
finančných trhov. Zjednodušená schéma pôsobenia menovej politiky je znázornená na Obr.
5.2.
NÁSTROJE PARCIÁLNE CIELE KONEČNÉ CIELE
Priame nástroje Úroková miera Cenová stabilita
Nepriame nástroje Množstvo peňazí

v obehu Zamestnanosť
Obr. 5.2 Schéma menovej politiky

Podľa toho, či centrálna banka sleduje ovplyvňovanie rastu alebo poklesu konečných
cieľov, realizuje určitý typ menovej politiky. Vplyv jednotlivých typov menovej politiky na
ekonomiku bude rôzny podľa toho, za akých východiskových podmienok ekonomiky sa
realizuje, teda či sú v ekonomike naplno využívané výrobné zdroje alebo nie sú výrobné
zdroje využité dostatočne. Tiež budú rôzne dôsledky ich vplyvu z časového hľadiska
(krátkodobé a dlhodobé hľadisko).
5.4.1 Vplyv expanzívnej menovej politiky na ekonomiku

Menová politika predstavuje zmenu veľkosti ponuky peňazí na peňažnom trhu ako to
schematicky naznačuje Graf 5.1.
Expanzívna menová politika Reštriktívna menová politika
SM1
i DM SM i DM
SM1 SM
E E1
i i1
E1 E
i1 i
M M1 M M M1 M
Graf 5.1 Expanzívna a reštriktívna menová politika na trhu peňazí
69
Zvyšovaním ponuky peňazí v obehu centrálna banka uplatňuje expanzívnu politiku

a znižovaním ponuky peňazí uplatňuje reštriktívnu politiku.
Krátkodobá expanzívna menová politika

V reálnom živote banka neustále reaguje na zmeny dopytu po peniazoch
a prostredníctvom vhodných nástrojov upravuje rovnováhu na trhu peňazí v súlade s jej
základným cieľom – udržaním stability cenovej hladiny. Graf 5.2 znázorňuje zmenu
rovnováhy v prípade, že centrálna banka na pokles dopytu po peniazoch nereaguje (vľavo)
a v prípade, že na znížený dopyt zareaguje uplatnením expanzívnej politiky (vpravo).
Centrálna banka nereaguje na Centrálna banka reaguje na

zníženie dopytu po peniazoch zníženie dopytu po peniazoch
i SM i SM
i E E SM1
i1 E1 i1 E1
DM i2 E2 DM
DM1 DM1
M1 M M M1 M = M2 M
Graf 5.2 Reakcia centrálnej banky na zníženie dopytu po peniazoch
Proces pôsobenia krátkodobej expanzívnej menovej politiky znázorňuje Graf 5.3, kde sú
zobrazené dve situácie dopadu uplatnenia tejto politiky na výsledné ekonomické ciele – pri
nedostatočne využitých výrobných faktorov (vľavo) a pri plnom využití výrobných faktorov
(vpravo).
Expanzívna menová politika v krátkom období

AD AD1 AS
AD AD1 AS CPI
CPI
CPI1 E1
E
E1 CPI
CPI1
CPI
E
YS YS1 Y
YS YS1 YP Y YP
Graf 5.3 Expanzívna menová politika v krátkom období

Pri nedostatočnom využití kapacít a vysokej nezamestnanosti je skutočný produkt
značne nižší než potenciálny. Makroekonomická rovnováha vzniká v bode E. Centrálna banka
70
realizáciou expanzívnej menovej politiky aktivizuje voľné zdroje. Makroekonomická

rovnováha sa v pomerne krátkom čase dostane do nového rovnovážneho bodu E1, ktorý sa
nachádza bližšie k potenciálnemu produktu. Posun rovnováhy je spôsobený posunom
agregátneho dopytu, nakoľko agregátny dopyt reaguje na zmeny oveľa rýchlejšie než
agregátna ponuka. Vzhľadom na to, že v keynesovskom pásme pôsobia multiplikátory,
nastáva značný nárast celkového produktu pri miernom raste cenovej hladiny.
Prostredníctvom expanzívnej menovej politiky, ktorá zvyšuje ponuku peňazí, znižuje úrokovú
mieru, čím zlacňuje peniaze a umožňuje väčšiu dostupnosť úverov, sa rozširujú podnikateľské
investície a zvyšuje sa využívanie nevyužitých výrobných kapacít. Spotrebitelia čerpajú
lacnejšie úvery a nakupujú viac tovarov dlhodobej spotreby. Zvyšuje sa export, klesá
výmenný kurz peňazí, rastie agregátny dopyt. Zvyšuje sa hrubý domáci produkt, rastie
zamestnanosť. Zároveň sa však prejavuje negatívum – v podobe rastu cenovej hladiny.
Pri plnom využití kapacít sa skutočný produkt blíži k potenciálnemu, produkcia rastie
viac rastom cien než fyzickým objemom, resp. sa ekonomická rovnováha nachádza na alebo
nad úrovňou potenciálneho produktu. Ak je ekonomika prehriata, prudko rastie cenová
hladina. Uplatnenie expanzívnej menovej politiky by v tomto prípade viedlo k ďalšiemu
zvyšovaniu cenovej hladiny.
Dlhodobá expanzívna menová politika

Proces pôsobenia dlhodobej expanzívnej menovej politiky je znázornený na Grafe 5.4
a jeho dôsledky sú nasledovné: ak sú voľné kapacity a existuje nezamestnanosť, expanzívna
fiškálna politika tieto zdroje mobilizuje. Multiplikátory, ktoré pôsobia v keynesovskom pásme
účinkujú len po oblasť, kedy je skutočný produkt rovný potenciálnemu produktu. Za touto
oblasťou prestanú účinkovať. Zároveň, ak uvažujeme s tým, že krivka agregátnej ponuky je z
dlhodobého hľadiska totožná s krivkou potenciálneho produktu, dlhodobé uplatňovanie
expanzívnej politiky povedie len k zmenám v oblasti cenovej hladiny, a to v jej raste. Z
dlhodobého hľadiska sa však makroekonomická rovnováha neustáli v bode E1, ale posunie sa
do bodu E2.
71
Expanzívna menová politika v dlhom období
ASD – dlhodobá
CPI AD AD1 AS
CPI2 E2
CPI1 E1
E
CPI
YS YS1 Y
YP=YS2
Graf 5.4 Dlhodobá expanzívna fiškálna politika
5.4.2 Vplyv reštriktívnej menovej politiky na ekonomiku

Ak pôsobí centrálna banka prostredníctvom svojich nástrojov na znižovanie množstva
peňazí v obehu, realizuje menovú reštrikciu, resp. reštriktívnu menovú politiku.
Krátkodobá reštriktívna fiškálna politika

Na Grafe 5.5 sú znázornené dve situácie: keď centrálna banka nereaguje na zvýšenie
dopytu po peniazoch (vľavo) a keď na zvýšenie dopytu po peniazoch reaguje (vpravo).
Centrálna banka nereaguje na Centreálna banka reaguje na

zvýšenie dopytu po peniazoch zvýšenie dopytu po peniazoch
i DM1
i SM1
DM SM i2 E2 SM
i1 E1 E1
E
i i E DM1
DM
M M1 M M = M2 M1 M
Obr. 5.7 Reakcia centrálnej banky na zvýšený dopyt po peniazoch
Proces pôsobenia krátkodobej reštriktívnej menovej politiky znázorňuje Graf 5.6, kde sú
zobrazené dve situácie dopadu uplatnenia tejto politiky na výsledné ekonomické ciele – pri
72
nedostatočne využitých výrobných faktorov (vľavo) a pri plnom využití výrobných faktorov
(vpravo).
Reštriktívna fiškálna politika v krátkom období
AD1 AD AS AD1 AD AS
CPI
CPI
CPI E
E E1
CPI CPI1
CPI1 E1
YS YS YP Y YS1 YS Y
YP
Graf 5.6 Reštriktívna fiškálna politika v krátkom období
Ak ekonomika produkuje na úrovni potenciálneho produktu, resp. existujú v ekonomike
nevyužité kapacity – existuje nezamestnanosť, nastáva pokles reálneho produktu a zvýšenie
nezamestnanosti. Ak ekonomika produkuje za úrovňou potenciálneho produktu – v inflačnej
medzere, nastáva pokles cenovej hladiny. V skutočnosti však cenová hladina neklesá, len sa
znižuje miera inflácie v ekonomike, dochádza k dezinflácii.
Dlhodobá reštriktívna fiškálna politika

Z dlhodobého hľadiska sú účinky reštriktívnej menovej politiky nasledovné: vedie
k zníženiu nominálnej a reálnej úrokovej miery a zvýšeniu podielu investícií súkromného
sektora a vedie k poklesu cenovej hladiny. Ak by sme brali do úvahy tvar dlhodobej krivky
agregátnej ponuky (je totožná s krivkou potenciálneho produktu), tak by dlhodobé
uplatňovanie reštriktívnej fiškálnej politiky nemalo viesť k zmene úrovne produktu
a zamestnanosti, len ku zmene cenovej hladiny – k jej poklesu.
5.4.3 Dilema centrálnej banky

Centrálna banka môže svojimi nástrojmi ovplyvňovať tak zmeny v úrokových sadzbách
ako aj v množstve peňazí v obehu. Nemôže však naraz ovplyvňovať oba želaným smerom, t.j.
nemôže naraz udržiavať úrokovú mieru na stabilnej úrovni a zároveň udržiavať konštantné
množstvo peňazí v ekonomike.
73
Centrálna banka bráni množstvo Centrálna banka bráni úrokovú

peňazí (reštriktívna menová politika) mieru (expanzívna menová politka)
i SM1 i SM
i1 E1 SM SM1
E E1
i
i E DM1 DM1
DM DM
M M M1 M1 M
Graf 5.7 Dilema centrálnej banky
Graf 5.7 znázorňuje dilemu centrálnej banky. Vľavo je znázornená situácia, kedy sa
centrálna banka snaží udržať stabilné množstvo peňazí v obehu a vpravo je znázornená
situácia, kedy sa snaží udržať stabilnú úrokovú mieru.
5.5 Vzájomný vzťah fiškálnej a menovej politiky

Pre reálny chod ekonomiky je charakteristické kombinovanie nástrojov fiškálnej
a menovej politiky.
Dôležitý prvok, ktorý sa v tomto smere musí brať do úvahy je ten, že ovplyvňovanie
agregátneho dopytu prebieha omnoho rýchlejšie než je ovplyvňovanie agregátnej ponuky a že
jednotlivé účinky nástrojov majú pri svojom pôsobení rôzne časové posuny. Nasledujúci
obrázok znázorňuje, ako navzájom fungujú fiškálna a menová politika na dopytovej stane
ekonomiky.
Politiky usmerňujúce agregátny dopyt
menová politika fiškálna politika
1. regulácia peňažnej 3. vládne

základne výdavky
2. regulácia úrokovej 4. transfery
miery 5. dane
Agregátne výdavky
Obr. 5.3 Dopytová strana ekonomiky a fiškálna a menová politika
(Zdroj: NĚMCOVÁ, I. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. s. 49)
74
Cieľom fiškálnej politiky je, na základe využívania peňažných vzťahov, zameriavať sa na

alokačnú a rozdeľovaciu funkciu štátneho rozpočtu. Fiškálna politika je priamo riadená
vládou a závisí od súhlasu parlamentu. Sleduje základný cieľ, ktorým je dosahovanie
primeraného hospodárskeho rastu a znižovanie nezamestnanosti. Parlament je zvyčajne
náchylný prijímať rozhodnutia o znížení daní, zlepšení sociálneho zabezpečenia, vládnych
investíciách a pod. Vláda realizuje skôr expanzívnu politiku. Nástroje fiškálnej politiky
podliehajú schvaľovaniu v rámci prípravy rozpočtu a časový horizont zavedenia sa pohybuje
v dimenziách rozpočtového roka.
Cieľom centrálnych bánk je bojovať proti inflácii, čiže zabezpečovať menovú stabilitu
a presadzovať zámery vydavateľa peňazí alebo poskytovateľa úveru. Vzhľadom na ich
nezávislosť a teda to, že môžu samostatne prijímať opatrenia, berú len malý ohľad na zámery
vlády a zastupiteľských orgánov. Snažia sa realizovať skôr reštriktívnu menovú politiku.
Nástroje menovej politiky môžu pôsobiť v zmysle so zvolenými cieľmi krátkodobejšie než
nástroje rozpočtovej politiky. Vzhľadom na to, že centrálna banka sleduje zmeny
v ekonomike denne a že jej nástroje sú operatívnejšie, je schopná realizovať zásahy do chodu
ekonomiky takmer okamžite.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že vláda a centrálna banka sledujú navzájom rozdielne ciele
a môže dôjsť ku konfliktu záujmov. Z teoretického hľadiska potom prichádza do úvahy len
niekoľko kombinácií uplatňovanej fiškálnej a menovej politiky. Môžu byť obe expanzívne,
obe reštriktívne alebo jedna expanzívna a druhá reštriktívna.
5.5.1 Súbežné pôsobenie a dôsledky kombinácií fiškálnej a menovej

politiky
Pri kombinácie fiškálnej a menovej politiky existujú dva prípady, kedy sa účinnosť
jednotlivých politík stráca. Ide o dva extrémne prípady, ktoré sa vyskytujú len veľmi zriedka:
pascu likvidity a prípad, že akékoľvek zvýšenie výdavkov vlády nemá žiadny účinok na úroveň
produktu, ale iba na pohyb úrokovej miery.
Pasca likvidity nastáva, keď akékoľvek zvýšenie vládnych výdavkov má plný
multiplikačný dopad na úroveň produktu a naopak, menová politika nemá žiadny vplyv.
V tomto prípade nedochádza v súvislosti s rastom vládnych výdavkov k zmene úrokovej
miery.
Klasický prípad nastáva, keď akékoľvek zvýšenie výdavkov vlády nemá žiadny účinok na
úroveň produktu, ale iba na pohyb úrokovej miery. Zvýšenie úrokovej miery vedie
k vytláčaniu súkromných investícií. Menová politika je v tejto situácii veľmi účinná, pretože
akékoľvek zmeny v množstve peňazí vedú k zmene úrovne produktu.
Pri uplatňovaní fiškálnej aj menovej expanzie dochádza k protichodnému vplyvu na
úroveň rovnovážnej úrokovej miery, kedy ju menová expanzia znižuje a fiškálna expanzia
zvyšuje. Vzhľadom na to, že oba nástroje pôsobia inými cestami, ich súčasné použitie má
určité kontroverzné následky, ktoré neumožňujú určiť reakciu úrokovej miery a reakciu
súkromných investícií.
Kombinácia fiškálnej aj menovej reštrikcie vedie k poklesu celkového produktu. Pokles
celkového produktu spôsobí pokles dopytu po peniazoch, takže úroková miera je tlačená
smerom nadol. Výsledné pôsobenie na reakciu úrokovej miery a reakciu súkromných
investícií tiež nie je možné stanoviť.
75
Tab. 5.1 Vplyv fiškálnej a menovej politiky na produkt a úrokovú mieru

opatrenie rovnovážny produkt rovnovážna úroková miera
fiškálna expanzia zvyšuje zvyšuje
menová expanzia zvyšuje znižuje
fiškálna reštrikcia znižuje znižuje
menová reštrikcia znižuje zvyšuje
Kombinácia expanzívnej menovej politiky a reštriktívnej fiškálnej politiky spôsobuje
pokles úrokovej miery a rast investícií, je však nemožné stanoviť, či celkový produkt bude
rásť a to platí aj pre spotrebu.
Kombinácia reštriktívnej menovej a expanzívnej fiškálnej politiky vyvolá rast
úrokovej miery a pokles investičnej aktivity, ale nie je možné jednoznačne konštatovať vplyv
na produkt a na spotrebu.
Tab. 5.2 Interakcia fiškálnej a menovej politiky
fiškálna politika
expanzívna reštriktívna
expanzívna (Y↑) i? I? (C↑) Y? (i↓) (I↑) C?
menová politika
reštriktívna Y? (i↑) (I↓) C? (Y↓) i? I? (C↓)
Optimálna kombinácia opatrení jednotlivých politík, ktorá by zaručila požadovaný vývoj
základných makroekonomických agregátov optimálnym smerom, nie je známa. Rovnako
nemožno teoreticky zaručiť ani optimálnu štruktúru produktu.
Ďalšími kritériami rozhodnutia o výbere vhodnej hospodárskej politiky sú: rýchlosť akou
sa dostavujú účinky, pružnosť s akou je možné počítať pri aplikácii a intenzita s akou sú
opatrenia očakávané.
Skutočnosť, že zmeny sú očakávané vedie ekonomické subjekty k rozhodovaniu, ako sa
očakávaným zmenám prispôsobiť. Môžu ich na jednej strane úplne akceptovať a na strane
druhej úplne ignorovať a čakať na ďalšie zmeny. Niektorí ekonómovia z tohto dôvodu
považujú očakávané opatrenia za nečinné. Tiež je nutné počítať s pružnosťou nástrojov ako
takých a s pružnosťou inštitúcií, ktoré s týmito nástrojmi disponujú.
Rozhodnutie o voľbe konkrétneho nástroja sa odvíja od politickej situácie v konkrétnej
krajine, zvolených cieľov hospodárskej politiky a od spôsobu koordinácie oboch politík
(vzájomnej spolupráce vlády a centrálnej banky).
Aktivity
1. Oboznámiť sa s Národným plánom zavedenia eura.
2. Oboznámiť sa s Menovým programom NBS do roku 2008.
76
Povinné zadanie č.2

Na obrázku je znázornený možný priebeh transmisného mechanizmu. Popíšte, čo sa deje
v ekonomike pri použití nástroja operácie na voľnom trhu v smere šípok tak z pohľadu
expanzie ako aj reštrikcie.
ostatné peňažná inflácia

úrokové zásoba
sadzby
operácie na úrokové devízový agregátny reálny

voľnom sadzby kurz dopyt produkt
trhu medzibankové
h th
Zahraničné
úrokové
sadzby
Záver
V rámci tejto kapitoly ste sa naučili mechanizmus fungovania menovej politiky, aký je
vzťah medzi menovou a monetárnou politikou. Získali ste vedomosti o jednotlivých
nástrojoch menovej politiky a ich pôsobení na konečné ciele. Naučili ste sa aké môžu byť
dopady použitia rôznych kombinácií fiškálnej a menovej politiky.
77
6. Vonkajšia hospodárska politika

Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je objasniť súvislosti vzťahov domácej ekonomiky s ostatnými

ekonomikami, čiže prepojenie vnútornej a vonkajšej ekonomiky.
Ciele

• Charakterizovať vonkajšiu hospodársku politiku.
• Ako pôsobia nástroje vonkajšej hospodárskej politiky.
• Ako sa ekonomiky navzájom ovplyvňujú v rôznych systémoch výmenných kurzov.
6.1 Vymedzenie vonkajšej hospodárskej politiky

Ekonomiky nevystupujú ako samostatné – autarkné systémy, ale sú vzájomne prepojené
a v rôznej miere na sebe závislé a aktívne sa zapájajú do medzinárodnej deľby práce. Vývoj
základných makroekonomických agregátov v rámci domácej ekonomiky je preto nutné
doplniť pohľadom na vzťahy so zahraničím. Ak chápeme súlad vnútroekonomických vzťahov
ekonomiky ako vnútornú rovnováhu, tak potom táto vo vzťahu so zahraničím vystupuje ako
rovnováha vonkajšia. Dosiahnutie vnútornej a vonkajšej rovnováhy sú dva základné
ekonomické ciele krajiny, ktoré môžu byť voči sebe vzájomne podporné alebo konfliktné.
Vzhľadom na to, že sa krajiny vyvíjali v rôznych podmienkach, majú odlišné správanie sa
v rámci obchodu domácemu v porovnaní so zahraničným. Odlišnosti, ktoré vznikli
historickým vývojom a zodpovedajú geografickej polohe jednotlivých krajín sú: disponovanie
určitým objemom výrobných faktorov a ich mobilita, vývoj kultúry a existencia jazykových
a zvykových bariér, odlišných preferencií, rozdiely v politickom usporiadaní krajín, odlišnosti
v hospodárskej politike, rozdielne meny a systémy výmenných kurzov a iné.
Vývoj ekonomickej teórie postupom času odhalil dôvody pre medzinárodnú výmenu
formulovaním tak absolútnych, ako aj komparatívnych výhod plynúcich z medzinárodného
obchodu, formuloval ochranárske, ako aj deregulačné opatrenia ekonomiky. Tieto aspekty tak
viedli k nutnosti formulovania relatívne samostatnej hospodárskej politiky v oblasti
vonkajších vzťahov. V súčasnosti sú národné ekonomiky úzko prepojené. Každá ekonomika
je viac alebo menej otvorená, pretože vyváža a dováža tovary a služby či kapitál v podobe
investícií alebo medzinárodných pôžičiek. Každá ekonomika formuluje ciele a nástroje svojej
obchodnej politiky, ale aj ciele v oblasti medzinárodných kapitálových pohybov.
Vonkajšia hospodárska politika je integrálnou súčasťou hospodárskej politiky
a predstavuje zámerné pôsobenie štátu na vonkajšie ekonomické vzťahy vytváraním
a uplatňovaním pravidiel správania sa konkrétneho národného hospodárstva vo svetovej
ekonomike. Vonkajšia hospodárska politika pozostáva z viacerých čiastkových politík, ako
napr. zahranično-obchodná politika, devízová politika, úverová politika, kapitálovo-investičná
politika, migračná politika a iné. Mechanizmus fungovania vonkajšej hospodárskej politiky
znázorňuje Obr. 6.1.
78
nástroje fiškálnej vnútorná

politiky rovnováha
(súlad AS a AD)
nástroje menovej
politiky
vonkajšia vonkajšia
nástroje ostatných hospodárska politika rovnováha
hospodárskych politík (vyrovnaná PB)
špecifické nástroje
vonkajšej
Obr. 6.1 Mechanizmus fungovania vonkajšej hospodárskej politiky
Pre hospodársku politiku je dôležité zaoberať sa tým, ako má reagovať na podnety
pôsobiace v otvorenej ekonomike z vonkajšieho prostredia (ide o pasívnu vonkajšiu
hospodársku politiku) a tiež tým, ako sa má aktívne podieľať na otváraní národnej ekonomiky
svetu (ide o aktívnu vonkajšiu hospodársku politiku).
V súvislosti s vonkajšou hospodárskou politikou je potrebné zaoberať sa základnými
aspektmi otvorenej ekonomiky, predovšetkým mierou otvorenosti (kvantitatívny aspekt)
a štruktúrou otvorenosti (kvalitatívny aspekt). Ukazovateľmi miery otvorenosti ekonomiky
sú ukazovatele vzťahov vývozu, dovozu alebo obratu zahraničného obchodu k súhrnným
makroekonomickým agregátom ekonomickej aktivity. Pri hodnotení štruktúry otvorenosti
existujú rôzne prístupy, napr. analýza komoditnej štruktúry vývozu a dovozu, hodnotenie
transformačného výkonu ekonomiky, hodnotenie vývoja vývozných a dovozných cien
a reálnych výmenných vzťahov, hodnotenie vplyvu faktora techniky a technológie na
štruktúru vývozu a iné.
Vonkajšia hospodárska politika môže byť uplatňovaná na základe dvoch princípov.
Týmito princípmi sú: liberalizmus a protekcionizmus.
Liberalizmus predstavuje slobodu obchodu, ktorej hlavnou črtou je nezasahovanie, resp.
minimálne zasahovanie štátu do hospodárskych vzťahov a v rámci vonkajšej hospodárskej
politiky aj do vzťahov so zahraničím. Liberalizmus utvára predpoklady pre medzinárodnú
deľbu práce a uplatňuje sa najmä v rámci integračných zoskupení.
Protekcionizmus predstavuje súbor opatrení na ochranu vnútorného trhu krajiny.
Vyznačuje sa napríklad vysokými dovoznými clami, reštrikciami či zákazom dovozu určitého
druhu tovaru. Protekcionizmus môže byť progresívny – zameraný na ochranu domácej
ekonomiky pred silnejšou zahraničnou konkurenciou alebo agresívny – kedy štát podporuje
rozvoj určitých odvetví a presadzuje ich na zahraničných trhoch. V takomto prípade uplatňuje
nástroje fiškálnej a menovej politiky, ako napríklad vývozné subvencie a prémie, štátne úvery
na vývoz, štátne záruky na úver či technickú podporu exportu. Takto realizovanej politike
zameranej na podporu exportu sa hovorí aj proexportná politika.
79
6.1.1 Segmenty vonkajších ekonomických vzťahov

Rastúca vzájomná prepojenosť národných ekonomík a internacionalizácia ekonomického
života sa realizuje prostredníctvom medzinárodnej výmeny, t.j. medzinárodným pohybom
výsledkov pôsobenia národných faktorov výrob v podobe výmeny tovarov a služieb
a prostredníctvom vývozu a dovozu výrobných faktorov – kapitálu, pracovných síl a vedecko-
technických poznatkov. Uvedené prvky patria k segmentom vonkajších ekonomických
vzťahov a uskutočňujú sa prostredníctvom: mobility tovarov a služieb, ktorá je historicky
prvou a základnou formou medzinárodných ekonomických vzťahov, mobility kapitálu,
mobility pracovných síl a mobility vedecko-technických poznatkov.
Pre mobilitu tovarov a služieb je v súčasnosti charakteristické, že absolútne vzrastá objem
vyvážaného a dovážaného tovaru vo svetovom meradle a zároveň dochádza aj k relatívnemu
rastu vývozu a dovozu tovaru, čo sa prejavuje v rastúcom podiele svetového produktu.
Komoditná štruktúra vývozu a dovozu tovaru sa mení, rastie podiel spracovateľského
priemyslu. K trvalým zmenám dochádza v teritoriálnom zameraní a podiele na svetovom
obchode z hľadiska krajín. Zmeny nastávajú aj v oblasti mobility služieb medzi jednotlivými
krajinami, v tzv. neviditeľnom exporte. Ide o relatívne nový a dynamicky sa rozvíjajúci
činiteľ internacionalizácie hospodárstva. V ekonomickej oblasti sa preto vytvárajú rôzne
klasifikácie, na základe ktorých je možné tento pohyb služieb sledovať a analyzovať. Jedna
z klasifikácií delí služby na: distribučné (napr. doprava a skladovanie, komunikácia,
veľkoobchod a maloobchod), výrobné (napr. bankovníctvo, financie, poisťovníctvo,
účtovníctvo, právne služby), sociálne (napr. zdravotníctvo, školstvo, poštové služby) a osobné
(napr. opravy, hotely, reštaurácie). Na bežnom účte platobnej bilancie sa služby uvádzajú ako
faktorové, zachytávajúce dôchodky získané v zahraničnom vývoze výrobných faktorov (napr.
úroky z kapitálu zapožičaného do zahraničia, zisky zo zahraničných investícií a ďalšie) a na
nefaktorové, zahŕňajúce lodnú a ostatné druhy dopravy, cestovanie, oficiálne a ostatné
súkromné služby. Pri zisťovaní rozsahu služieb vo vnútri národných ekonomík sa v súčasnosti
vychádza zo systému národných účtov.
Mobilitou kapitálu sa obvykle chápu finančné toky v podobe úverov, nákup podnikov
v zahraničí, ich výstavba alebo rozširovanie, nákup reálneho kapitálu v podobe napr. strojov
a zariadení a pod. Medzinárodný kapitál má obvykle podobu dlhodobého úveru
poskytovaného medzinárodnými inštitúciami (Medzinárodným menovým fondom na krytie
deficitov platobných bilancii, Svetovou bankou a regionálnymi bankami, ktoré poskytujú
úvery na investičné akcie). Priame zahraničné investície predstavujú nákup majetku v jednej
krajine, ktorý umožňuje kontrolu a rozhodovanie nad podnikom na základe minoritného či
majoritného vlastníctva. Joint ventures sú podniky so zahraničnou majetkovou účasťou, keď
domáci a zahraniční vlastnia zhruba polovicu. Špekulačné peniaze („horúce peniaze“) sú
významnou súčasťou medzinárodných kapitálových pohybov, ktoré sú súčasťou súkromných
krátkodobých kapitálových tokov a plynú hlavne do krajín, kde možno očakávať ich
zhodnotenie v dôsledku predpokladanej revalvácie alebo vyššej úrokovej miery. Význam
medzinárodných finančných tokov prudko narastá, pretože krajiny postupne znižujú vplyv
regulačných mechanizmov obmedzujúcich kapitálové toky.
Mobilita pracovných síl je hlavnou súčasťou medzinárodnej migrácie obyvateľstva, teda
relatívne dobrovoľného a prevažne ekonomicky motivovaného medzištátneho pohybu
obyvateľstva za účelom dlhodobého či trvalého pobytu v inej krajine. Ekonomickými
príčinami bývajú spravidla rozdielna ekonomická úroveň medzi krajinami a rozdielna cena
pracovnej sily. Neekonomickými príčinami sú politické, vojenské, národnostné a iné príčiny
dané katastrofami a životným prostredím. Mobilita vedecko-technických poznatkov rastie
veľmi rýchlym tempom a realizuje sa predovšetkým výmenou novej priemyselnej produkcie,
80
prostredníctvom priamych zahraničných investícií, predajom patentov a licencií,

nekomerčnými cestami ako sú medzinárodné vedecké konferencie či výchova vysoko
kvalifikovaných odborníkov v zahraničí. Hlavnou formou medzinárodnej mobility vedecko-
technických poznatkov sú licencie. Jednou z hlavných výhod internacionalizácie vedy je to,
že znižuje náklady.
6.2 Ciele a nástroje vonkajšej hospodárskej politiky

Vonkajšia hospodárska politika predstavuje zámerné pôsobenie štátu na vonkajšie
hospodárske vzťahy tvorbou cieľov a uplatňovaním zásad a pravidiel konania subjektov
národného hospodárstva. Vonkajšie hospodárske vzťahy, ktoré majú podobu peňažných,
finančných alebo tovarových tokov medzi domácou ekonomikou a vonkajším svetom,
prechádzajú platobnou bilanciou. Je teda evidentné, že zámerom štátu v dlhodobom časovom
horizonte bude snaha o dosiahnutie vyrovnanosti všetkých týchto tokov so zahraničím, čiže
dosiahnutie vyrovnanosti platobnej bilancie.
Nástroje vonkajšej hospodárskej politiky predstavujú všetky opatrenia, ktorými štát
zasahuje do oblastí vonkajších hospodárskych vzťahov. Ide o základné makroekonomické
nástroje fiškálnej a menovej politiky a ďalšie inštrumentárium zodpovedajúce historickému
vývoju vonkajších ekonomických vzťahov. Základné členenie nástrojov vonkajšej
hospodárskej politiky je na nástroje autonómne a zmluvné. Pri každom opatrení v tejto
oblasti sa však prihliada aj na ďalšie aspekty a na to, či nástroj pôsobí v krátkom alebo dlhom
časovom horizonte, či pôsobí priamo alebo nepriamo, či pôsobí v súlade s trhovým
mechanizmom alebo nie, či pôsobí plošne alebo selektívne.
6.2.1 Autonómne nástroje vonkajšej hospodárskej politiky

Autonómne nástroje sú historicky staršie. Ich význam sa s rozvojom medzinárodnej
deľby práce znižuje v prospech nástrojov zmluvných. Autonómne nástroje sú jednostrannými
nástrojmi, ktoré pôsobia na strane vstupov a výstupov vnútornej ekonomiky s cieľom
ochrániť vnútorné ekonomické prostredie od priameho pôsobenia vonkajších faktorov.
V závislosti na tom, či autonómne nástroje výmenu statkov so zahraničím pasívne obmedzujú
alebo ju aktívne podporujú, možno ich rozdeliť na pasívne a aktívne. Pasívne autonómne
nástroje majú obmedzovať dovoz a ich hlavným cieľom je ochrana vnútorného trhu
a domácej ekonomiky pred zahraničnou konkurenciou alebo tiež vyrovnaná platobná bilancia.
Označujú sa preto aj ako nástroje protiimportné. Ide prevažne o nástroje spojené
s protekcionizmom.
Pasívne autonómne nástroje

Pasívne autonómne nástroje sa delia na tarifné a netarifné. K najdôležitejším patria:
z tarifných nástrojov: clo, colný sadzobník a colné konanie. Z netarifných nástrojov:
kvantitatívne reštrikcie, colné kontingenty, vydávanie licencií, autolimitácie (dobrovoľné
obmedzenie vývozu), embargo, obchodná vojna, devízové reštrikcie, paratarifné prekážky
a ostatné netarifné prekážky.
Tarifné nástroje
Klasickým tarifným nástrojom je clo, ktoré s rozvojom ekonomických systémov stráca na
svojom význame. Pre hospodársku politiku je dôležitý účinok cla na cenu tovaru a na objem
81
dovozu. Za predpokladu, že menové kurzy sú pevné, krajina nemôže ovplyvniť úroveň

svetových cien, ale môže za svetovú cenu doviesť požadované množstvo tovarov a na
svetovom trhu za svetovú cenu predať ľubovoľné množstvo svojich tovarov, bude vplyv
zavedenia cla nasledovný: poklesne dovoz tovarov, poklesne celková ponuka produktu,
nastane rast cien produktu, nastane rast produkcie podnikov pracujúcich pod ochranou cla,
zvýši sa zamestnanosť, ale zároveň poklesne efektívnosť alokácie výrobných faktorov. Colný
sadzobník predstavuje systematické usporiadanie výrobkov podliehajúcich clu a colným
poplatkom. Colné konanie je fyzická kontrola tovaru a jeho porovnanie s príslušnými
dokumentmi na základe colnej deklarácie.
Netarifné nástroje
Spoločnou črtou netarifných nástrojov je priame, netrhové pôsobenie na zahraničný
obchod. Kvantitatívne reštrikcie dovozu stanovujú objem dovozu konkrétneho tovaru alebo
určitý termín, do ktorého má byť tovar dovezený. Colné kontingenty (tarifné kvóty) sú
zvláštnym druhom kvantitatívnych reštrikcií. Umožňujú dovoz určitého objemu tovaru bez
cla alebo so zníženou sadzbou cla. Tovar dovezený nad rámec stanoveného colného
kontingentu sa potom zaťažuje vyššou sadzbou cla. Autolimitácie sú vzájomné dohody na
základe ktorých sa vyvážajúci zaväzuje, že neponúkne odberateľom v dovážajúcej krajine
väčšie množstvo tovaru, ako je v zmluve dohodnuté. Dovážajúca krajina sa potom zaväzuje
umožniť dovoz dohodnutého množstva tovaru. Embargo je považované za najtvrdšie
opatrenie, ktoré zakazuje dovoz. Môže mať povahu odmietnutia vydania dovoznej licencie.
Obchodná vojna je stav, kedy dochádza k výraznému obmedzeniu alebo k úplnému
prerušeniu obchodných vzťahov medzi štátmi. Devízové reštrikcie tvoria súbor opatrení pre
reguláciu platobných vzťahov so zahraničím, Ich účelom je udržať stabilitu menového kurzu
voči zahraničiu, kedy dochádza k trvalému schodku platobnej bilancie.
Paratarifné prekážky predstavujú druhú najväčšiu skupinu netarifných obmedzení
v zahraničnom obchode. Ich východiskom sú poplatky dovozcov za náklady spojené
s preclievaním tovarov. Patria sem najmä fiškálne dane, dopravné a administratívne poplatky.
Ostatné netarifné prekážky zahŕňajú najmä stanovenie minimálnych a maximálnych
dovozných cien, daňové prekážky, administratívno-technické prekážky, hygienické
a ekologické prekážky.
Aktívne autonómne nástroje

Aktívne autonómne nástroje vonkajšej obchodnej politiky sú nástroje, ktoré podporujú
vývoz a sú preto označované ako nástroje proexportnej politiky. Sú nástrojmi agresívneho
protekcionizmu a vďaka nim krajiny vytvárajú priaznivejšie realizačné podmienky pre svoj
tovar. K aktívnym nástrojom patria najmä: vývozné prémie, úverovanie vývozu, štátne záruky
na úver, menový dumping, štátne intervencie v oblasti dopravy, štátne podpory vedecko-
technického rozvoja a výskumu.
Cieľom vývozných prémií (subvencií) je zlepšiť cenovú konkurenčnú schopnosť domáceho
tovaru na zahraničných trhoch. Úverovanie vývozu predstavuje financovanie exportu prevažne
zo štátnych prostriedkov a štát na seba preberá riziká strát. Štátne záruky na úver sa poskytujú
v dôsledku hospodárskej lability niektorých krajín a dovozcov. Menový dumping je vyvolaný
umelým podhodnotením národnej meny, zvýhodňuje export a znevýhodňuje import. Štátne
intervencie v oblasti dopravy predstavujú vyčlenenie prostriedkov zo štátneho na zvýhodnenie
niektorých druhov dopravy alebo zvýhodnenie prepravy tovaru v určitom smere. Štátne
podpory vedecko-technického rozvoja a výskumu predstavujú nepriamu podporu exportu
prostredníctvom štátom financovaného výskumu.
82
6.2.2 Zmluvné nástroje vonkajšej hospodárskej politiky

Zmluvné nástroje vznikajú na základe dojednania medzi dvoma alebo viacerými štátmi.
Predstavujú istý kompromis medzi záujmami zmluvných strán, ktorý bol dosiahnutý na
základe dojednania. Najčastejšie sa týkajú obchodu s tovarmi a službami, platobného styku,
dopravy, upravujú pohyb kapitálu, pracovných síl. Môžu byť bilaterálne alebo multilaterálne.
Bilaterálne dohody
Základom zmluvných nástrojov sú bilaterálne dohody, ku ktorým patria: obchodné
zmluvy, obchodné dohody, platobné dohody, dohoda o pásme voľného obchodu, dohoda
o colnej únii.
Obchodné zmluvy sú rámcovými zmluvami medzi dvoma krajinami o úprave ich
vzájomných hospodárskych vzťahov a vytvárajú právny základ pre uzatváranie ďalších
dohôd. Obchodné dohody majú vo svojej podstate rovnaký charakter ako obchodné zmluvy a
to aj napriek tomu, že sa v minulosti medzi týmito nástrojmi silno odlišovalo. Spravidla
reagujú na existenciu mimocolných autonómnych opatrení, ale môžu taktiež nahrádzať
obchodné zmluvy v menej všeobecnej podobe. Platobné dohody sa uzatvárajú medzi
krajinami, ktoré používajú clearing. Predstavujú úpravu platobných vzťahov a spresnenie
obchodných transakcií hlavne spôsob zúčtovania a menovú jednotku používanú pri
vzájomnom zúčtovaní. Dohoda o pásme voľného obchodu je vzájomným záväzkom
zmluvných strán odstrániť vo vzájomných obchodných vzťahoch do stanoveného termínu
všetky prekážky pre voľný pohyb tovarov a služieb. Dohoda o colnej únii predstavuje
v porovnaní s dohodou o pásme voľného obchodu vyššiu formu hospodárskej integrácie.
Okrem vzájomnej liberalizácie obchodných vzťahov je aj záväzkom zmluvných strán zaviesť
rovnaké clá vo vzťahu k tretím krajinám.
Multilaterálne dohody
Medzi multilaterálne dohody patria: mnohostranné dohody o pásmach voľného obchodu
a mnohostranné dohody o colnej únii.
Mnohostranné dohody o pásmach voľného obchodu majú v podstate rovnaký obsah ako
dohody bilaterálne, líšia sa len počtom zúčastnených krajín, kedy sa predpokladá účasť
najmenej troch krajín na tejto dohode. Mnohostranné dohody o colnej únii majú princíp
fungovania opäť totožný s bilaterálnymi dohodami a znova sa predpokladá účasť najmenej
troch krajín.
Multilaterálne dohody sa postupom času stali všeobecne uznávanými. Vyústili do
inštitucionálnych dohôd o medzinárodných organizáciách. Rozhodujúcim medzníkom bola
Bretton-woodska konferencia (1944), na základe ktorej vznikol tzv. bretton-woodský menový
systém a v súvislosti s ním aj dve, dodnes existujúce, medzinárodné inštitúcie –
Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Jednou z najznámejších mnohostranných
dohôd je Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT), ktorá bola nahradená Svetovou
obchodnou organizáciou (WTO).
83
Pri uplatňovaní nástrojov vonkajšej hospodárskej politiky je dôležité dodržiavanie

určitých zásad. K týmto zásadám patria:
− zásada najvyšších výhod, ktorá obsahuje záväzok poskytnúť partnerskému štátu všetky
výhody, ktoré boli a budú poskytnuté ktorémukoľvek tretiemu štátu,
− zásada parity, ktorá zrovnoprávňuje cudzincov s vlastnými občanmi,
− zásada reciprocity, ktorá zabezpečuje vzájomnú väzbu poskytovaných a prijímaných
výhod a ústupkov,
− zásada slobody obchodu alebo protekcionizmu predstavovaná mierou zasahovania
štátu do voľnej konkurencie na trhu a ochrany vnútorného trhu,
− zásada preferencie a diskriminácie odstraňujúca vytváranie zámerne nerovnakých
podmienok hospodárskych vzťahov.
6.3 Platobná bilancia

Na posudzovanie vonkajšej ekonomickej rovnováhy na makroekonomickej úrovni sa
používa platobná bilancia. Platobná bilancia je v tomto smere chápaná ako ekonomická
veličina, ktorá ovplyvňuje ostatné kľúčové makroekonomické veličiny: hrubý domáci
produkt, zamestnanosť, cenovú hladinu, úrokovú mieru a devízový kurz. Ide o bilanciu
všetkých ekonomických transakcií medzi národnou ekonomikou a zahraničím, uskutočnených
za určité časové obdobie (spravidla jeden rok). Vývoj platobnej bilancie poskytuje dôležité
informácie pre tvorcov hospodárskej politiky predovšetkým pre to, že platobná bilancia
umožňuje predvídať, hlavne krátkodobo, kapacitu trhu príslušnej krajiny a je dôležitým
indikátorom devízového kurzu, resp. tlakov, ktoré môžu viesť k jeho zhodnoteniu či
znehodnoteniu.
Platobná bilancia krajiny je významnou ekonomickou kategóriou, ktorá ako celok podáva
špecifický obraz o stave ekonomiky a jej vnútornej výkonnosti, charaktere jej vývoja
a zamerania a úspešnosti realizovanej hospodárskej politiky v danej krajine.
Krajiny zostavujú svoje platobné bilancie v rozdielne podrobnom členení, podľa účelu ich
využitia. Z hľadiska štruktúry rozlišujeme dvojaký pohľad na platobnú bilanciu, na
horizontálne a vertikálne členenie položiek.
Horizontálne členenie platobnej bilancie predstavuje veľmi zjednodušene jej rozdelenie
na bežný účet a na kapitálový účet. Tiež zahŕňa zmenu devízových rezerv. Bežný účet v sebe
zahŕňa: obchodnú bilanciu (pohyb statkov cez hranice štátu, bez ohľadu na to, či vo
vykazovanom období prebehla aj platba), bilanciu služieb (dopravné, poplatky za poskytnutie
práv, skladovanie, poistenie, spoje, cestovný ruch...), bilanciu dôchodkov (zisky, úroky,
dividendy a renty) a bilanciu transferových platieb. Kapitálový účet v sebe zahŕňa: bilanciu
priamych investícií, bilanciu portfóliových investícií, bilanciu ostatného dlhodobého kapitálu
a bilanciu krátkodobého kapitálu.
Vertikálna štruktúra platobnej bilancie predstavuje členenie vyššie uvedených položiek na
kreditné (+) a debetné (-). Kreditné operácie vytvárajú na trhu ponuku devíz, debetné operácie
dopyt po devízach.
84
Tab. 6.1 Vertikálna štruktúra platobnej bilancie

Položka Kredit (+) Debet (-)
Pohyb tovaru export tovarov import tovarov
Pohyb služieb export služieb import služieb
Pohyb dôchodkov import dôchodkov export dôchodkov
Pohyb transférov import transferov export transferov
Pohyb kapitálu import kapitálu export kapitálu
Devízové rezervy zníženie devízových rezerv zvýšenie devízových rezerv
Zdroj: SLANÝ, A. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. s. 169
Rovnováha platobnej bilancie neznamená rovnováhu jej častí. Jednotlivé časti nemusia
byť v rovnováhe, v súčte by však mali byť v rovnováhe, napr. súčet deficitu bežného účtu
a čistého prílevu kapitálu by sa mal rovnať nule.
6.4 Devízový kurz

Nástrojom, ktorý umožňuje prepojenie vnútornej ekonomiky s vonkajším svetom je
devízový (výmenný) kurz. Výška výmenného kurzu a jeho zmeny pôsobia na ceny dovozu
a vývozu služieb. Z kvantitatívneho hľadiska je devízový kurz pomerom, v akom sa menové
jednotky jednotlivých krajín navzájom vymieňajú. Z kvalitatívneho hľadiska je devízový kurz
odzrkadlením faktorov určujúcich rovnovážnu úroveň kurzu v daných menových,
ekonomických, sociálnych a politických podmienkach. Devízový kurz je zložitá menová
veličina, ktorá predstavuje cenu meny vyjadrenú v jednotkách meny inej. Z hľadiska vývoja
ekonomických systémov prebiehal aj vývoj systémov devízových kurzov. Z historického
obdobia sú známe napr.: systém zlatého štandardu alebo bretton-woodský systém.
V súčasnosti sa stále viac uplatňujú systémy riadeného floatingu. Pre vysvetlenie vonkajších
hospodárskych vzťahov budeme rozlišovať dva systémy kurzov: systém pevných (fixných)
menových kurzov a systém pružných (plávajúcich) menových kurzov.
Systém pevných (fixných) menových kurzov je postavený na tom, že centrálna banka musí
nasýtiť prebytočný dopyt, alebo odčerpať prebytočnú ponuku po zahraničnej mene. Ak má
byť centrálna banka schopná zaistiť nemennosť výmenného kurzu, musí nutne udržiavať
určitú zásobu zahraničnej meny. Rozsah intervencií je vyjadrený platobnou bilanciou
a centrálna banka môže realizovať intervencie tak dlho, kým má potrebné rezervy. Ak už
nemá rezervy zahraničnej meny, devalvuje domácu menu.
Systém pružných (plávajúcich) menových kurzov (floating) znamená, že centrálna banka
necháva menový kurz voľne sa pohybovať, aby sám svojím prispôsobovaním vyrovnával
ponuku a dopyt po zahraničnej mene. V rámci tohto systému môže ísť o čistý floating, kedy
centrálna banka nezasahuje, oficiálne transakcie s rezervami sú nulové, čo znamená, že je
nulové aj saldo platobnej bilancie a výmenný kurz sa prispôsobuje tak, aby vynuloval súčet
bežného a kapitálového účtu. V prípade riadeného floatingu, ktorý uplatňuje väčšina krajín,
centrálna banka do istej miery intervenuje nákupom a predajom zahraničných mien, čím sa
pokúša ovplyvniť svoje menové kurzy.
85
6.5 Vyrovnávacie procesy

Ako už bolo vyššie uvedené, jedným z hlavných cieľov vonkajšej hospodárskej politiky je
dosiahnutie vyrovnanej platobnej bilancie. Vyrovnanosť je možné dosiahnuť prostredníctvom
použitia nástrojov vonkajšej hospodárskej politiky. Zároveň však existujú aj automatické
mechanizmy, ktoré viac, či menej samovoľne vyrovnávajú platobnú bilanciu.
6.5.1 Automatické vyrovnávacie mechanizmy

Medzi automatické mechanizmy vyrovnávania platobnej bilancie patria: cenový,
dôchodkový, úrokový a kurzový automatický vyrovnávací mechanizmus platobnej bilancie
alebo obchodnej bilancie. Sú uvádzane v poradí podľa toho, ako sa vyvíjali ekonomické
systémy, čo je možné sledovať na stanovení predpokladov, pri ktorých fungujú.
Klasický cenový vyrovnávací mechanizmus obchodnej bilancie

Tento vyrovnávací mechanizmus je najstarší. Prvýkrát s ním prišiel D. Hume v 18. storočí
v súvislosti s kritikou merkantilizmu. Dnes je tento mechanizmus vzhľadom na uplatnené
podmienky využiteľný len čiastočne.
Predpoklady fungovania: pevné kurzy, platnosť kvantitatívnej teórie peňazí a rovnice
výmeny, pružné ceny (aj krátkodobé), úrokové miery necitlivé na zmeny peňažnej zásoby,
platnosť Marshall-Lernerovej podmienky (vysoká elasticita dopytu po exporte a elasticita
dopytu po importe, a teda aj pružné reakcie exportu a importu na zmeny relatívnych cien),
nerealizácia sterilizácie devízových intervencií a nulová mobilita kapitálu.
Pôsobenie vyrovnávacieho mechanizmu: Keďže v podmienkach je uvedený predpoklad
nulového pohybu kapitálu, vplyv bude len na obchodnú bilanciu. Pri deficite obchodnej
bilancie sa v podstate „nakupuje viac ako sa predáva“. Za predpokladu pevných menových
kurzov a nerealizácie sterilizácie devízových intervencií to vedie k odlivu peňazí do
zahraničia a poklesu domácej peňažnej zásoby. Za podmienky platnosti kvantitatívnej teórie
peňazí a rovnice výmeny, potom dochádza k proporcionálnemu poklesu domácej cenovej
hladiny. Ak je dodržaná Marshall-Lernerova podmienka, dochádza k rastu exportu a poklesu
importu a zároveň k následnému vyrovnaniu obchodnej bilancie. Analogicky bude tento
mechanizmus platiť pri prebytku obchodnej bilancie.
Keynesiánsky dôchodkový vyrovnávací mechanizmus

Tento vyrovnávací mechanizmus sa uplatňuje od nástupu keynesiánstva. Nie je spojený so
zmenou cien, ale so zmenou úrovne dôchodku.
Predpoklady fungovania: pevné kurzy, pevné ceny, produkt pod úrovňou potenciálneho
produktu, dopytovo determinovaný reálny dôchodok, stabilná úroková miera a nulové úspory,
nulová mobilita kapitálu a import závislý na úrovni dôchodku v ekonomike.
Pôsobenie vyrovnávacieho mechanizmu: Keďže v podmienkach je uvedený predpoklad
nulového pohybu kapitálu, vplyv bude len na obchodnú bilanciu. Pri deficite obchodnej
bilancie, ktorý vznikol napríklad na základe zmien preferencií spotrebiteľov, dôjde k poklesu
čistého exportu, a teda aj k poklesu agregátneho dopytu. Keďže keynesiánci predpokladajú
dopytovo determinovaný reálny dôchodok, dôjde k jeho poklesu. Za existencie predpokladu,
že import je závislý na úrovni dôchodku, dôjde tiež k jeho zníženiu. Domáci výrobcovia sa
budú viac snažiť realizovať doma neumiestnenú produkciu v zahraničí, dôjde teda k rastu
86
exportu a obchodná bilancia sa vyrovná. Analogicky bude tento mechanizmus platiť pri
prebytku obchodnej bilancie.
Úrokový vyrovnávací mechanizmus

Tento mechanizmus už nezahŕňa nereálnu podmienku nulovej mobility kapitálu
a necitlivých úrokových mier, preto pri ňom budeme sledovať vyrovnávanie platobnej
bilancie.
Pôsobenie vyrovnávacieho mechanizmu: Pri deficite platobnej bilancie dochádza
k odlivu peňazí do zahraničia a poklesu peňažnej zásoby. Vyvolá to rast úrokovej miery.
Výsledné efekty budú dva:
1. rast úrokovej miery má za následok pokles investícií, prípadne dlhodobej spotreby. Klesne
tak aj agregátny dopyt, dôchodok a import, prípadne vzrastie export a dochádza
k vyrovnávaniu platobnej bilancie.
2. rast úrokovej miery má za následok rast úrokového diferenciálu, čo povedie k prílevu
zahraničného kapitálu a zlepšeniu finančného účtu platobnej bilancie a k ďalšiemu
vyrovnávaniu platobnej bilancie.
K vyrovnávaniu platobnej bilancie dochádza v súčinnosti oboch efektov. K vyrovnávaniu
cez prvý efekt dochádza skôr v prípade, že sa ekonomická rovnováha nachádza v blízkosti
potenciálneho produktu a cez druhý efekt skôr vtedy, keď sa ekonomika nachádza v recesii.
Kurzový vyrovnávací mechanizmus

Tento mechanizmus zahŕňa predpoklad pohyblivých kurzov a za dodržania Marshall-
Lernerovej podmienky.
Pôsobenie vyrovnávacieho mechanizmu: Pri deficite platobnej bilancie dochádza
v ekonomike k nedostatku devíz (napríklad nákupom importovaného tovaru) a prebytku
domácej meny. Dôsledkom bude depreciácia meny a tým aj zmena relatívnych cien exportu
a importu. Export zlacnie a porastie, import zdražie a poklesne a platobná bilancia sa vyrovná.
Analogicky bude tento mechanizmus platiť pri prebytku platobnej bilancie.
6.5.2 Vyrovnávacie mechanizmy hospodársko-politických rozhodnutí

V rámci platobnej bilancie rozlišujeme medzi pohybom tovarov a služieb, čo odráža
bežný účet platobnej bilancie a medzi pohybom kapitálu, čo odráža kapitálový účet platobnej
bilancie. Budeme vychádzať z toho, že kapitálové toky môžu slúžiť k vyrovnávaniu platobnej
bilancie financovaním obchodnej bilancie. Ak za jediný faktor, ktorý ovplyvňuje pohyb
kapitálu budeme považovať rozdiel v úrokových mierach jednotlivých krajín, potom vyššia
úroková miera spôsobí prílev kapitálu do krajiny a nižšia spôsobí odliv kapitálu z krajiny. Pre
vysvetlenie vyrovnávacích procesov je dôležité stanoviť podmienku, že domáca úroková
miera je na približne rovnakej úrovni ako v okolitých krajinách, čo by malo znamenať, že
neexistuje podnet pre medzinárodný pohyb kapitálu. Uvažovať budeme s dvoma prípadmi
a to, keď ekonomika pracuje v systéme fixných výmenných kurzov alebo pohyblivých
výmenných kurzov. Za predpokladu, že sa ekonomika nachádza v recesnej medzere budeme
sledovať, ako môže hospodárska politika prispieť k vyrovnávaniu platobnej bilancie
prostredníctvom ovplyvnenia chodu ekonomiky využitím nástrojov hospodárskej politiky.
V systéme fixných výmenných kurzov môže hospodárska politika využiť nástroje
menovej politiky a to napríklad tak, že centrálna banka stimuluje dopyt prostredníctvom
uplatnenia expanzívnej menovej politiky čím sa v ekonomike zvýši peňažná ponuka, zníži sa
87
úroková miera a domáca úroková miera sa odchýli od svetovej úrokovej miery. Z krajiny
začne odtekať kapitál, čo spôsobí deficit kapitálového účtu platobnej bilancie v takej miere,
v akej v krajine vzrastie národný produkt. V ekonomike to ďalej spôsobí deficit obchodnej
bilancie a celková platobná bilancie bude vykazovať deficit. Keďže centrálna banka sa bude
snažiť fixovať výmenný kurz intervenciami na devízových trhoch, bude predávať zahraničnú
menu, čím sa zníži peňažná ponuka až na pôvodnú úroveň pred expanziou. Za inak
nezmenených podmienok tak peňažná ponuka a domáca úroková miera vzrastú, čo ovplyvní
platobnú bilanciu v tom smere, že sa bude vyrovnávať. V systéme pevných kurzov, hlavne
z dôvodu vysokej citlivosti medzinárodných kapitálových tokov na úrokovú mieru a snahe
udržania výmenného kurzu v krajine, nie je dostatočne vytvorený priestor pre jej pôsobenie
v rámci udržiavania vnútornej stabilizácie.
V prípade uplatnenia nástrojov fiškálnej politiky, realizáciou fiškálnej expanzie sa
v ekonomike zvýši úroková miera, ktorá stimuluje prílev kapitálu. Vznikne prebytok na
kapitálovom účte platobnej bilancie a zároveň sa zvýši národný produkt, ktorý spôsobí deficit
bežného účtu platobnej bilancie. Ak prebytok kapitálového účtu prevýši deficit bežného účtu,
celková platobná bilancia bude prebytková. Keďže centrálna banka musí udržovať fixný
menový kurz, bude intervenovať na devízových trhoch. Bude nakupovať cudziu menu, čím sa
zvýši peňažná ponuka, ktorá spätne posilní rozpočtový stimul. Pre rozpočtovú politiku
v systéme fixného výmenného kurzu bude prílev kapitálu citlivý na úrok stabilizovať domácu
úrokovú mieru a zvyšovať efektívnosť rozpočtovej politiky. V systéme fixného výmenného
kurzu sa aj fiškálna aj menová politika musí podriadiť požiadavke vyrovnanej platobnej
bilancie, pretože dlhodobý deficit alebo prebytok je dlhodobo nezlučiteľný s týmto menovým
systémom. Systém fixných výmenných kurzov s požiadavkou vyrovnanej platobnej bilancie,
ako prioritným hospodársko-politickým cieľom, má obmedzujúci vplyv na možnosti
hospodárskej politiky a dokonca stavia bariéry rastu domáceho produktu a medzinárodného
obchodu. Aj tento fakt prispel k tomu, že krajiny prechádzajú k využívaniu pohyblivých
výmenných kurzov.
V prípade pohyblivého výmenného kurzu je rozdiel oproti fixnému systému je v tom, že
deficity, prípadne prebytky platobnej bilancie sú odstraňované zmenami výmenného kurzu.
Tieto zmeny tvoria akýsi „nárazník“ medzi domácou ekonomikou (teda vnútornou
rovnováhou) a vonkajším ekonomickým prostredím (vonkajšou rovnováhou). Hospodárska
politika sa tak môže viac sústrediť na vnútornú stabilitu a má tak vytvorená dostatočný
manévrovací priestor pre realizáciu stabilizačnej politiky.
6.6 Teoréma lokomotívy a princíp importovanej inflácie

V súvislosti s vyrovnávacími mechanizmami je potrebné zmieniť sa aj o teoréme
lokomotívy a princípe importovanej inflácie.
6.6.1 Teoréma lokomotívy

Táto teoréma je založená na dôchodkovom vyrovnávacom mechanizme platobnej bilancie
a všetkých štandardných keynesiánskych predpokladoch ekonomického systému.
Predpokladom fungovania tejto teorémy je recesná medzera a prebytok obchodnej bilancie
krajiny, ktorá predstavuje „lokomotívu“. Celý mechanizmus pôsobenia je založený na
predstave, že ak krajina A – „lokomotíva“ podporí svoj ekonomický rast napríklad
expanzívnou menovou politikou (centrálna banka zníži úroveň úrokovej miery), môže to
88
prostredníctvom rastu importu do krajiny A a teda rastu exportu z krajiny B spôsobiť rast
agregátneho produktu krajiny B. Ekonomický rast krajiny A tak stimuloval ekonomický rast
krajiny B. Krajina A tak bola pre krajinu B „lokomotívou“ ekonomického rastu. Po čase sa
môžu úlohy krajín vymeniť.
Popísaný mechanizmus je zobrazený na Grafe 6.1.
Teoréma lokomotívy
krajina A krajina B
AD AD1 AS AD AD1 AS
CPI CPI
E1 E1
CPI1 CPI1
CPI CPI
E E
YS YS1 YP Y YS YS1 YP Y
Graf 6.1 Teoréma lokomotívy
6.6.2 Princíp importovanej inflácie

Princíp importovanej inflácie vo svojej podstate vychádza z fungovania cenového
vyrovnávacieho mechanizmu platobnej bilancie a všetkých ostatných neoklasických
predpokladov o ekonomickom systéme. Predpokladom fungovania tohto princípu sú plne
využité zdroje. Ak sú v krajine A a v krajine B plne využité zdroje, tak ekonomická expanzia
v krajine A spôsobí rast agregátneho dopytu a zároveň rast cenovej hladiny. Prostredníctvom
rastu importu do krajiny A a zároveň rastu exportu z krajiny B, nastane rast cenovej hladiny
v krajine B, na základe rastu agregátneho dopytu. Z krajiny A sa teda importuje inflácia do
krajiny B.
89
Popísaný mechanizmus je zobrazený na Grafe 6.2.
Princíp importovanej inflácie
krajina A krajina B
CPI AD1 AS AD1 AS

AD CPI AD
E1 CPI1 E1
CPI1
CPI CPI
E E
YP =YS YS1 Y YP =YS YS1 Y
Graf 6.2 Princíp importovanej inflácie

Teoréma lokomotívy aj princíp importovanej inflácie sa prejavujú v každodennej
ekonomickej praxi. Nevyskytujú sa však v „čistej“ podobe. To, či prostredníctvom
zahraničného obchodu dôjde skôr k ekonomickému rastu alebo k rastu cien závisí
predovšetkým od využitia zdrojov v ekonomike.
Aktivity
4. Zopakovať si funkcie cla a jeho vplyv na ekonomiku.
Záver
Na základe údajov súvislostí uvedených v tejto kapitole ste sa naučili, ako sa domáca
ekonomika dostáva do interakcie s ostatnými ekonomikami, čiže aké je prepojenie vnútornej
a vonkajšej ekonomiky.
90
7. Štruktúrna politika
Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je objasniť štruktúru ekonomiky a vzťahy medzi jej jednotlivými
prvkami.
Ciele

• Aké sú východiská štruktúrnej politiky.
• Charakterizovať štruktúrnu politiku.
• Ako sa dá merať stav a vývoj štruktúrnej politiky.
7.1 Východiska štruktúrnej politiky

Ekonomika je zložitý organizmus, ktorý má svoju vnútornú štruktúru vytváranú mnohými,
relatívne samostatnými časťami, ktoré na seba vzájomne pôsobia a podmieňujú sa. Je preto
dôležité, zaoberať sa v rámci východísk štruktúrnej politiky práve štruktúrou ekonomiky.
7.1.1 Štruktúra ekonomiky

Štruktúra vo všeobecnosti predstavuje množinu väzieb medzi prvkami tvoriacimi určitý
systém. Pod pojmom štruktúra ekonomiky možno rozumieť vnútornú skladbu, resp. vnútorné
členenie a usporiadanie ekonomiky.
Štruktúru ekonomiky je možné vnímať v dvoch významoch – v užšom a širšom.
Užší význam štruktúry ekonomiky je v tom, že je vnímaná ako zdrojová, výrobná,
výkonová alebo spotrebná skladba, ktorá sa považuje za vecnú kategóriu vyjadrenú
prostredníctvom podielových charakteristík, napr. podiel spotreby, úspor, investícií, exportu
či importu na hrubom domácom produkte.
Širší význam štruktúry ekonomiky je v tom, že je vnímaná ako sieť väzieb a vzťahov
medzi podmienkami, priebehom a výsledkami reprodukčného procesu. Ekonomická štruktúra
je teda v tomto zmysle vzťahová kategória a určuje povahu vlastností ekonomického systému
a mechanizmus fungovania ekonomiky ako celku.
Za štruktúru ekonomiky sa obvykle považuje súhrn podstatných technologických,
inštitucionálnych a psychologických skutočností v určitom ekonomickom celku, ktoré majú
význam pre ekonomickú analýzu.
91
Štruktúra ekonomiky sa dá charakterizovať z viacerých hľadísk. K základným patrí

členenie podľa:
− odvetví – odvetvová štruktúra ekonomiky, v rámci ktorej existujú subsystémy –
jednotlivé odvetvia, pododvetvia, výrobné odbory alebo ich zoskupenia,
− sektorov – sektorová štruktúra ekonomiky, v rámci ktorej existujú samostatné sektory:
primárny, sekundárny, terciárny, kvartérny,
− výrobných faktorov – vecná štruktúra ekonomiky, v rámci ktorej sa zachytáva
štruktúra dezagregácie tvorby a použitia zdrojov ekonomiky, ich lokalizácia a ich
determinanty,
− inštitúcii – inštitucionálna a organizačná štruktúra, v rámci ktorej existuje určité
usporiadanie inštitúcií v organizačnej štruktúre,
− ekonomických subjektov, kde významnú štruktúru tvoria podnikateľské subjekty podľa
veľkosti, právnej formy či vlastníctva,
− štruktúry obyvateľstva, napríklad podľa pohlavia či veku,
− oblastí – teritoriálna a regionálna štruktúra, na základe ktorej možno stanoviť
napríklad to, ktoré regióny sú menej rozvinuté.
Hľadísk členenia je omnoho viac. Vzhľadom na to, že štruktúra ekonomiky je dynamická,
a môžu sa vytvárať podľa potrieb analýzy ekonomického systému aj nové hľadiská delenia
štruktúry. Štruktúra ekonomiky sa musí prispôsobovať meniacim a vyvíjajúcim sa
podmienkam v ekonomike.
Vývin štruktúry ekonomiky možno charakterizovať ako objektívne existujúci pohyb.
Vzniká na základe neustáleho riešenia vznikajúcich a vyvíjajúcich sa protichodností medzi
jednotlivými subsystémami, resp. medzi ich vzťahmi a väzbami. Prostredníctvom týchto
vzťahov nastáva zmena spoločenského a ekonomického vývoja, ktorého dôsledkom je
prechod k novému kvantitatívnemu a kvalitatívnemu stavu štruktúry ekonomiky – prebieha
štruktúrna zmena.
7.1.2 Štruktúrne zmeny

Štruktúrne zmeny prebiehajúce v ekonomike sa môžu týkať celej ekonomiky (zmeny na
makroúrovni) alebo len niektorej časti ekonomiky (zmeny na mikroúrovni). Akékoľvek
zmeny štruktúry ekonomiky majú úzky súvis s ekonomickým rastom. Je preto dôležité, aby
vláda sledovala a skúmala, čo zmeny štruktúry spôsobuje a v prípade nevhodného vývoja
spôsobeného vznikom zmeny štruktúry zasahovala prostredníctvom štruktúrnej politiky do
chodu ekonomiky tak, aby sa napĺňali vytýčené ciele.
Štruktúrnymi zmenami nazývame zmeny štruktúry ekonomiky, respektíve zmeny jej
zložiek v určitej dynamike. Štruktúrne zmeny v ekonomike sú výsledkom procesu premien
v jej zdrojoch, faktoroch, subjektoch a výsledkom vývoja vzťahov a väzieb medzi nimi.
Týkajú sa národného hospodárstva ako celku, ale vzťahujú sa aj na jednotlivé sektory,
odvetvia, výrobné odbory, skupiny nástrojov, skupiny výrobkov, služby, ostatné zložky
a oblasti národného hospodárstva.
Štruktúrne zmeny môžu vznikať v ktoromkoľvek subsystéme ekonomiky. Je dôležité
vedieť, čo konkrétnu zmenu vyvolalo. Podnety ku vzniku štruktúrnej zmeny môžu byť tak na
strane agregátneho dopytu ako aj na strane agregátnej ponuky. Môžu vznikať aj na oboch
92
stranách zároveň. Tiež môžu byť vyvolané v rámci domácej ekonomiky, ale podnet môže byť
aj z vonkajšej strany, prípadne na základe tak vnútorných ako aj vonkajších faktorov. Môžeme
teda vytvoriť rôzne kombinácie členenia faktorov vyvolávajúcich štruktúrne zmeny.
K vnútorným podnetom štruktúrnych zmien na strane dopytu najčastejšie zaraďujeme
zmeny disponibilných dôchodkov, ktoré sa menia v dôsledku zmien spotrebiteľských cien
tovarov a služieb a v dôsledku zmien nominálnych príjmov obyvateľstva. Zmeny
disponibilných príjmov potom menia preferencie spotrebiteľov a dávajú tak ekonomike
zmenené impulzy, na základe ktorých dochádza k zmenám na strane ponuky. K faktorom na
strane dopytu patria aj zmeny v demografickej štruktúre obyvateľstva, ktoré tiež menia
hierarchiu preferencií.
K vnútorným podnetom prichádzajúcim zo strany ponuky patria najmä zmeny
v technológiách, ktoré umožňujú zmeny objemov výroby a tiež cien výrobkov, inovácie
výroby, zmeny v reláciách cien výrobných faktorov, ktoré pôsobia na substitúciu výrobných
faktorov, ale môže to byť napríklad aj zníženie podielu obyvateľstva v produktívnom veku či
zmeny podmienok na získavanie kapitálových zdrojov.
K vonkajším faktorom zmien štruktúry ekonomiky, ktoré pôsobia či už na strane dopytu
alebo na strane ponuky, možno zaradiť hlavne zmeny v importe a exporte krajiny, vrátane ich
podmienok, rastúcu mobilitu výrobných faktorov, zmeny cien na svetových trhoch, zmeny
konkurenčného prostredia, či zmeny výmenného kurzu a iné.
Štruktúrne zmeny prebiehajú a realizujú sa vo vzájomnej závislosti a podmienenosti
s ekonomickým rastom. Proces rozvoja a rastu národného hospodárstva je totiž procesom
neprestajných a systematických štruktúrnych zmien. Medzi ekonomickým rastom
a štruktúrnymi zmenami existuje vzájomne závislý, interdependentný vzťah. Ekonomický rast
podmieňuje vznik štruktúrnych zmien a štruktúrne zmeny so sebou vo väčšine prípadov
prinášajú ekonomický rast. Keby to tak nebolo, ekonomika by stagnovala, dostala by sa do
stavu ustrnutia. Preto sa v ekonomike uskutočňuje reštrukturalizácia – systematicky sa
uskutočňujú štruktúrne zmeny, ktoré je potrebné ovplyvňovať a usmerňovať. Na to je
potrebná účinná a racionálna hospodárska politika a ako jej neodmysliteľná súčasť štruktúrna
politika.
7.1.3 Konkurencieschopnosť
Konkurencieschopnosť sa považuje za jeden z hlavných atribútov štruktúrnych zmien
v ekonomike. Je výsledkom súhrnu inštitucionálnych a hospodárskych opatrení, ktoré
podporujú vysoké miery ekonomického rastu zo strednodobého hľadiska.
Úroveň konkurencie v odvetví závisí od nasledujúcich faktorov, ktoré udávajú intenzitu
odvetvovej konkurencie a určujú potenciál ziskovosti v odvetví (schopnosť firiem vyťažiť
z investícií zisk prevyšujúci vložený kapitál)
− potenciálna hrozba novovstupujúcich firiem do odvetvia,
− existencia substitučných výrobkov a služieb,
− vyjednávací vplyv odberateľov a dodávateľov,
− spôsob súperenia existujúcich firiem.
Ekonomika je konkurencieschopná ak sa dokáže prispôsobiť neustálym, permanentným
štruktúrnym zmenám a dokáže presadiť inovované výrobky na zahraničných trhoch, čomu
môžu zabraňovať viaceré trhové zlyhania, nedokonalosti a bariéry. V tomto smere môžeme
93
hovoriť o politike konkurencieschopnosti. Ak je cieľom vlády dosahovanie

konkurencieschopnosti na zahraničných trhoch, bude sa snažiť o zvýhodňovanie exportérov
a v takom prípade sa bude uplatňovať tzv. proexportná politika.
Za rozhodujúcu oblasť rastu konkurenčnej schopnosti sú považované technológie, vlastná
inovačná schopnosť krajiny, podmienky pre transfer technológií, rýchlosť preberania
a zvládania technológií zo zahraničia, priame zahraničné investície, informatizácia
spoločnosti, rozsah výdavkov na vedu a výskum a podmienky pre rast vzdelanostnej úrovne
obyvateľstva. Podpora konkurencieschopnosti smeruje ekonomiku k rozvoju informačnej
a vedomostnej spoločnosti.
7.2 Vymedzenie štruktúrnej politiky

Štruktúrna politika predstavuje súbor procesov, aktivít, nástrojov a opatrení, ktoré sú
zamerané na formovanie, ovplyvňovanie a usmerňovanie štruktúrneho rozvoja ekonomiky
a štruktúrnych zmien v ekonomike. Táto politika by mala byť formulovaná tak, aby
podporovala dlhodobý ekonomický rast a napomáhala udržiavať stabilitu v ekonomike. Mala
by utvárať takú sektorovú, odvetvovú, regionálnu a iné štruktúry, ktoré by čo najefektívnejšie
využívali faktory ekonomického rastu a minimalizovali náklady spojené so štruktúrnymi
zmenami. Štruktúrnu politiku možno chápať aj v užšom význame ako politiku orientovanú na
problematiku spojenú so zaostávajúcimi, neperspektívnymi odvetviami, odbormi a regiónmi
na jednej strane a na spôsob rozvoja inovatívnych, ekonomicky perspektívnych oblastí štátu
na strane druhej.
Štruktúrna politika sa vyvíjala v nadväznosti na celkovú hospodársku politiku.
O modernej štruktúrnej politike možno hovoriť až po období 2. svetovej vojny, vznikla
potreba rýchlej obnovy štruktúr jednotlivých ekonomík. Predovšetkým ekonomiky riešili
prestavbu odvetvovej štruktúry priemyslu a na to nadväzujúcu koncentráciu priemyslu.
Pôvodne sa štruktúrnymi aspektmi hospodárstva zaoberala priemyselná politika, pretože
zmeny štruktúry ekonomiky sa ťažiskovo týkali priemyslu a najrozsiahlejšie a v ňom
prejavovali. Neskôr sa priemyselná politika stala súčasťou štruktúrnej politiky a jej hlavným
cieľom sa stanovila efektívnosť, ekonomický rast a štruktúrne zmeny, ktoré sú podmienené
presúvaním zdrojov výroby do odvetví s vysokou produktivitou, ako aj zmeny výrobnej
štruktúry, ku ktorej dochádza v dôsledku zmien dopytu.
Motivácie vlád k realizácii štruktúrnej politiky sú rôzne. V najväčšej miere sú zastúpené
sociálne motivácie a zvyšovanie efektívnosti určitého odboru. Sociálne motivácie predstavujú
snahu o zmiernenie mimoriadnych nákladov a strát spojených s realizáciou štruktúrnych
opatrení vlády, ktorá musí zvažovať, či trhový mechanizmus je schopný sám sa vyrovnať
s prebiehajúcou štruktúrnou zmenou alebo s usmernením ekonomiky prostredníctvom
štruktúrnej alebo inej politiky v smere vytýčených cieľov. Väčšina vyspelých ekonomík
vytvára v súvislosti s touto motiváciou mechanizmy aktívneho prístupu riešenia štruktúrnych
zmien zamestnanosti, prostredníctvom ktorých dochádza k cieľavedomému vytváraniu
nových pracovných príležitostí nahrádzajúcich zanikajúce a tiež sa realizujú rekvalifikácie.
Zvyšovanie efektívnosti určitého odboru alebo podniku so sebou prináša problém stanovenia
a predvídania trendov vývoja v určitom odbore a schopnosť adaptácie na vzniknuté zmeny.
Komplexné chápanie štruktúrnej ekonomiky zahŕňa prepojený súbor opatrení sektorovej,
odvetvovej politiky, technologickej a inovačnej politiky, ale taktiež opatrenia na riešenie
regionálnych problémov, ochrany životného prostredia, podporu malého a stredného
podnikania a proexportné opatrenia.
94
7.3 Ciele a nástroje štruktúrnej politiky

Štruktúrna politika je veľmi široká a zahŕňa značné množstvo podsystémov, ktoré sledujú
vlastné ciele a preferujú špecifické nástroje na ich splnenie.
7.3.1 Ciele štruktúrnej politiky

K hlavným cieľom štruktúrnej politiky patrí dospieť k výkonnej ekonomike s takou
štruktúrou, aby jej produkcia obstála na svetových trhoch, čo predpokladá posilniť
a stabilizovať exportnú výkonnosť. Realizovať zdrojovo úsporný ekonomický rast, čo
znamená znižovať surovinovú, materiálovú, energetickú a investične náročnú produkciu,
modernizovať technologické procesy, rozvíjať produkciu perspektívnych výrob a rozširovať
sofistikovanú produkciu. Vytvárať podmienky na vznik nových efektívnych pracovných
príležitostí, rozvíjať sektorovú štruktúru ekonomiky, vytvárať podmienky prechodu
k informačnej spoločnosti, ale tiež utlmovať neperspektívne, neefektívne, zaostávajúce
a stagnujúce produkcie s vysokou náročnosťou na zdroje. Rozvíjať súťaživosť trhových
štruktúr a zvyšovať konkurencieschopnosť účastníkov trhu, dosahovať vyššie tempo rastu
produktivity práce, posilňovať podnikateľskú infraštruktúru podnikov orientovaných na
inovácie a využívanie nových poznatkov, utvárať vhodné prostredie a podporné programy pre
malé a stredné podniky a riešiť problémy dlhodobo zaostávajúcich regiónov.
Ciele štruktúrnej politiky sú podobne ako ciele hospodárskej politiky podriadené
spoločenským cieľom a hodnotám. Sú vzájomne interdependentné, menej všeobecné a viac
konkrétnejšie. Zásadné, rozhodujúce ciele majú byť vytýčené tak, aby zabezpečovali
ekonomický rozvoj a ekonomický rast, stabilitu ekonomiky, efektívnosť ekonomických
procesov a ďalšie konkrétnejšie úlohy.
7.3.2 Nástroje štruktúrnej politiky

Štruktúrna politika disponuje ucelenými súbormi nástrojov, z ktorých väčšina sa dá
využívať aj na podporu a presadzovanie štruktúrnych zmien a vytváranie novej štruktúry
ekonomiky. Patria k nim: nástroje rozpočtovej politiky, nástroje menové a peňažno-
úverové (napr. rozsah finančných zdrojov v obehu, úverová a úroková politika), nástroje
zahranično-obchodnej politiky (clá, kvóty, limity, subvencie, vývozné dotácie, mimocolné
bariéry), opatrenia na utvorenie podmienok a podporu vstupu zahraničného kapitálu
a ďalšie nástroje, ktorými môžu byť napr. fond na podporu štruktúrnych zmien, fond na
podporu zahraničného obchodu a iné.
Nástrojmi rozpočtovej politiky sú najmä štátny rozpočet a daňová sústava. Zo štátneho
rozpočtu sú poskytované finančné prostriedky napríklad na vybudovanie infraštruktúry, na
financovanie významných investičných akcií. Štát môže preberať záruky za úvery
poskytované medzinárodnými finančnými organizáciami, zahraničnými finančnými
a obchodnými spoločnosťami a zahraničnými partnermi. Vplyv štátu v podobe daní môže mať
rozličné formy, napríklad zmena spôsobu zdaňovania, zmena rozsahu odvodu daní,
poskytovanie úľav z daňových sadzieb, alebo odklad splatnosti daní.
Z peňažno-úverových a menových nástrojov sú významné predovšetkým ovplyvňovanie
množstva peňazí v obehu, úverová a úroková politika. Z úrokovej politiky možno využiť
napríklad znižovanie úrokových sadzieb, ktoré vyvolá zvýšený dopyt po investíciách, ich
efektívnu realizáciu a tým začiatok oživenia rozvoja ekonomiky.
95
K nástrojom zahranično-obchodnej politiky patria clá, kvóty a limity, subvencie, nákup

licencií, vývozné dotácie, fondy na podporu vývozu, mimocolné a mimotarifné bariéry
a menové kurzy.
7.3.3 Základné oblasti a nástroje štrukturálnej politiky

Ako už bolo spomenuté, štruktúrna politika má veľmi široký záber a disponuje značným
množstvom nástrojov, preto je vhodné uvádzať konkrétne oblasti, v ktorých sú stanovené
špecifické ciele a uplatnené vhodné nástroje.
Podpora inovačného procesu

Podpora technologického a inovačného procesu sa považuje za jednej z najdôležitejších
segmentov štruktúrnej politiky. Opatrenia v tejto oblasti smerujú predovšetkým k rozvoju
výskumu a vývoja, inovačných aktivít, k podpore transferu moderných technológii,
prostredníctvom vzdelania, ochrany duševného vlastníctva, medzinárodnej spolupráce
v oblasti vývoja a výskumu, mobility výskumných pracovníkov a podobne.
Inovácie sú zmeny vyvolané aktivitou podnikateľov. Hlavná úloha štátu pri podpore
inovačného procesu je rozhodnutie, ktoré inovácie sa budú realizovať, ktoré budú štátom
podporované. V tomto smere štát stanovuje priority, medzi ktoré patrí domáci výskum
a vývoj a preberanie poznatkov a objavov zo zahraničia: Nástrojom pri podpore inovácií je
tvorba vhodných podmienok pre rozvoj inovácií a to prostredníctvom daňového zvýhodnenia
inovujúcich podnikateľských subjektov, ktoré spravidla šetrnejšie využívajú prostriedky
usporené na daniach ako prostriedky získané zo štátneho rozpočtu a poskytovanie informácií,
kedy spravidla inovujúce podniky majú prístup k informáciám zdarma.
Politika zameraná na adaptáciu podnikov (odvetvové opatrenia)

Odvetvovo adaptačné opatrenia sú zamerané na podporu adaptačnej schopnosti
jednotlivých podnikov, na podporu a stimuláciu rozvoja perspektívnych, konkurencie
schopných odvetví, odborov a výrob a riešenia problémov útlmových odvetví.
Pri politike zameranej na adaptáciu podnikov vláda stanovuje systémové parametre
trhového prostredia a tiež opatrenia odvetvovo orientované. Ide hlavne: o vyhlásenie
podmienok pre stanovené ciele štrukturálneho vývoja (napr. zníženie spotreby energie,
zabezpečenie zamestnanosti v určitej oblasti), za čo môžu podniky získať výhody (lacnejší
úver, dotáciu, zníženie daní), o adresné podpory na konkrétny odbor alebo podnik, ktoré
môžu byť orientované napríklad na konverziu zbrojnej výroby, na nové odbory podnikania,
na rozvoj malého a stredného podnikania, znakom je výberovosť a o vypisovanie a zadávanie
štátnych zákaziek, ale aj finančných účastí na investíciách v podniku a pod.
Základnými nástrojmi sú predovšetkým: úverové nástroje, colné a daňové nástroje (rôzne
daňové úľavy, daňové prázdniny), dotácie, zadávanie štátnych objednávok, podpora
rekvalifikačných programov a podobne.
Realizujú sa aj odvetvové opatrenia, ktoré sa dotýkajú útlmu neefektívnych výrob.
V tomto smere sa používajú ako hlavné nástroje: úverová politika, colná politika, účelové
dotácie alebo úľavy pri zmenách výrobných programov, mzdové dotácie na rekvalifikáciu
pracovníkov.
Sektorové opatrenia smerujú hlavne k posilňovaniu váhy terciárneho sektora
a kvartérneho sektora ekonomiky, nakoľko práve tieto predstavujú základnú oblasť rastovej
dynamiky.
96
Podpora exportu
Podpora exportu patrí medzi základné priority štruktúrnej politiky. Zvyšovanie
konkurencieschopnosti ekonomiky je podmienené predovšetkým realizáciou štruktúrnych
zmien. Najdôležitejšími prostriedkami, ktoré sa používajú na podporu exportnej výkonnosti
ekonomiky sú: vytváranie medzinárodno-ekonomických predpokladov rozvoja zahraničného
obchodu (uzatvárania medzinárodných dohôd, napr. dohody o zamedzení dvojitého zdanenia,
podpora a ochrana investícií) a tvorba proexportnej orientácie podnikateľskej sféry v súlade
s trhovými princípmi fungovania ekonomiky (financovanie exportných úverov, uplatňovanie
systému záruk a poisťovania vývozných úverov, poskytovanie rôznych úľav, tarifné
a netarifné prekážky ako podpora vývozu, budovanie podporného informačného a servisného
systému, dlhodobá príprava vzdelaných odborníkov), bankovo-menové nástroje
(predovšetkým devízový kurz a jeho zmeny a úroková politika) a tradičné nástroje
zahranično-obchodnej politiky (clá, vývozné subvencie, kvóty a podobne). Ak štát podporuje
export, jeho cieľom je to, aby rástol nielen export, ale aj celkový obrat zahraničného obchodu
a aby bola dodržaná vyrovnaná platobná bilancia, resp. obchodná bilancia.
Podpora malých a stredných podnikov

Podpora malých a stredných podnikov sa považuje za súčasť opatrení na podporu trhu,
nakoľko malé a stredné podniky posilňujú konkurenčné prostredie a zvyšujú ponukovú
schopnosť ekonomiky. Pri podpore malých a stredných podnikov je základom vytvoriť
priaznivé ekonomické prostredie pre ich fungovanie, rozvoj a zvyšovanie ich exportnej
výkonnosti. K základným nástrojom patria: finančná podpora zameraná predovšetkým na
prekonanie nedostatku kapitálu a špeciálnu daňovú politiku a nefinančná podpora
prostredníctvom zriaďovania ústavov pre malý priemysel, ktoré poskytujú informačné
a poradenské služby (vytváranie vedecko-technických parkov).
Programy podpory malého a stredného podnikania sú zamerané predovšetkým na pomoc
pri získavaní finančných prostriedkov (ide najmä o garantované pôžičky, subvencie, podporu
investícií s rizikovým kapitálom). Významnú súčasť podpory tvorí stimulácia
technologického rozvoja výskumu a vývoja, ale tiež opatrenia na zvýšenie zamestnanosti
a podpory exportu. V poslednom období sa pomoc malým a stredným podnikateľom presúva
do oblasti profesionálnych služieb, predovšetkým k zvýhodnenému prístupu k informačným
zdrojom, poradenstvu a vzdelávaniu, uľahčeniu transferu progresívnych technológii a know-
how a zvyšovaniu úrovne riadenia a marketingu.
Podpora vo vybraných regiónoch

Úlohou podpory vo vybraných regiónoch je riešenie ekonomických, prírodných,
ekologických a sociálnych podmienok vybraného regiónu za účelom zabránenia jeho ďalšieho
úpadku. Opatrenia na podporu regionálneho rozvoja sú zamerané na zvyšovanie úrovne
jednotlivých regiónov a na riešenie medziregionálnych nerovnováh a disproporcií vnútri
regiónu najčastejšie formou tvorby rámcových podmienok pre fungovanie podnikateľského
prostredia, regionálnych stimulov zameraných hlavne na investičnú podporu firiem, podpory
infraštruktúrnej regionálnej vybavenosti, tvorby regionálnych stratégií, podpory priestorového
rozmiestnenia ekonomických aktivít, vytvárania euroregiónov v pohraničných oblastiach,
poskytovanie dotácií na novovytvorené pracovné miesta vo vybraných regiónoch,
rekvalifikácia pracovnej sily a pod.
97
7.4 Prístupy k štruktúrnej politike

V prístupoch k štruktúrnej politike sa stále viac presadzuje názor, že by sa mala zamerať
na vytváranie a udržiavanie systémových podmienok a nechať tak prostredníctvom pôsobenia
trhového mechanizmu pracovať prirodzené procesy vedúce k efektívnemu využívaniu
výrobných prostriedkov. Toto zmýšľanie je návratom ku klasickému vnímaniu, ktoré bolo na
dlhé obdobie zmenené vplyvom keynesiánstva.
V rámci štruktúrnej politiky existuje zásadná dilema, ktorá predstavuje otázku, či má štát,
zasahovať do štruktúry ekonomiky a usmerňovať štruktúrne zmeny. Stúpenci
konzervativizmu, neoklasicizmu a neoliberalizmu vychádzajú z predpokladu, že trhový
mechanizmus koordinuje a rieši hlavné ekonomické problémy a môže najefektívnejšie
uskutočniť alokáciu zdrojov a potrieb, pričom by sa mali minimalizovať zásahy štátu aj
v oblasti štruktúrnych zmien. Stúpenci keynesiánstva a neokeynesiánstva uznávajú
fungovanie trhového mechanizmu, no tvrdia, že sú oblasti, kde zlyháva, preto by mal štát
ekonomiku ovplyvňovať a zasahovať do alokácie zdrojov a potrieb a teda by mal aktívne
zasahovať v oblasti štruktúry ekonomiky. Štruktúrnu politiku chápu ako tvorcu trhovej
výhody a v podstate ju charakterizujú ako vládne aktivity zamerané na rozvoj alebo útlm
rôznych odvetví za účelom dosiahnuť alebo udržať globálnu konkurencieschopnosť.
Spomenuté prúdy sa prejavujú aj v politických dimenziách. Ťažiskom konzervatívneho
politického rámca je politika uľahčujúca fungovanie trhových síl, väčšinou ju presadzujú
pravicovo orientované politické strany. V sociálno-demokratickom politickom rámci sa
prejavuje intervencionizmus štátu a presadzujú ho hlavne ľavicovo orientované politické
strany.
7.4.1 Tradičná štruktúrna politika

Tradičná štruktúrna politika sa vytvárala na báze keynesiánskych predstáv aktívneho
priameho zasahovania štátu do hospodárstva. Orientovala sa len na trh výrobkov a služieb
a vychádzala z dvoch hlavných predpokladov. Prvým predpokladom bola podpora
agregátneho dopytu a následného ekonomického rastu, ktorý otvára dostatočne širokú cestu
štruktúrnym zmenám (dopytovo orientovaná štruktúrna politika). Druhým predpokladom bolo
to, že ak vznikne štrukturálna kríza, môžu štátne dotácie zmierniť problémy dlhodobej
adaptácie.
Tradičná štruktúrna politika sleduje dva hlavné ciele: podporu zaostalých odvetví
a podporu perspektívnych (inovačných) odvetví.
Pri podpore zaostalých odvetví je predmetom záujmu vlády podporovať útlmové odvetvia,
odbory a podniky. Ich útlmom alebo zánikom hrozí kríza uvoľňovania pracovných síl, preto
má štruktúrna politika za cieľ zmierňovať sociálnu stránku tejto štruktúrnej zmeny. Nástroje,
ktoré na to využíva sú najčastejšie finančné výpomoci, štátne zákazky, ochranné clá
a dovozné kvóty, daňové zaťaženie substitučnej konkurencie.
Pri podpore perspektívnych (inovačných) odvetví ide o podporu výskumných
a inovačných činností, ktoré urýchlia a zjednodušia priebeh štrukturálnych zmien. Nástrojom
je v tomto prípade jednak podpora zo strany vlády a jednak financovanie prostredníctvom
rizikového kapitálu (rozloženie rizika medzi viacerých účastníkov).
V praxi sa ukázalo, že dopytovo orientovaná štruktúrna politika zlyháva, hlavne v období
stagflácie (reštriktívna hospodárska politika brzdí investičnú činnosť, bez ktorej štruktúrna
98
adaptácia nie je možná). Nedostatkom tradičnej štruktúrnej politiky je to, že o štruktúrnej

stratégii nerozhoduje racionálne ekonomické uvažovanie, ale tlaky politických skupín
z určitých odvetví alebo regiónov.
Na prelome 70. a 80. rokov nastalo presadzovanie nových smerov štruktúrnej politiky.
7.4.2 Nový (liberálny) smer štruktúrnej politiky

Vplyv liberálneho ekonomického myslenia presúva princípy štruktúrnej politiky
k systémovo orientovanej štruktúrnej politike. Hlavným nositeľom štruktúrnych zmien sú
samotné ekonomické subjekty. Hlavné predpoklady liberálneho prístupu k štruktúrnej politike
sú:
− starať sa o konkurenčné prostredie v ekonomike, čím vznikajú optimálne podmienky
pre alokáciu zdrojov prostredníctvom trhu, podmienky pre racionálne rozhodovanie
o investíciách, podnety pre vznik nových výrobkov a to bez toho, aby musel
zasahovať štát,
− otvorenosť domácej ekonomiky voči svetu, pretože je hlavným katalyzátorom
štrukturálnych zmien, pričom táto otvorenosť je považovaná za najúčinnejší
prostriedok zabezpečujúci zodpovedajúcu reakciu domácich subjektov na zmeny
ekonomických podmienok.
Na základe týchto dvoch východísk sa nový smer štruktúrnej politiky neobmedzuje len na
trh výrobkov a služieb, ako v tradičnom prístupe, ale aj na ostatné segmenty ekonomiky.
7.5 Druhy štruktúrnej politiky

Jednotlivé druhy štruktúrnej politiky sa odvíjajú od toho v ktorej oblasti štruktúry pôsobia.
Môžeme preto hovoriť o štruktúrnej politike:
− výrobkovo orientovanej, ťažiskom ktorej sú opatrenia na dosiahnutie vyššej
efektívnosti využiteľných zdrojov a zavádzanie nových technologických procesov,
a faktorovo orientovanej, ťažiskom ktorej je vytváranie podmienok pre adaptabilitu
a mobilitu kapitálu a pracovných zdrojov,
− dopytovo orientovanej, ťažiskom ktorej je stimulácia dopytu, podpora vstupu nových
výrobkov na trh a verejné obstarávanie a ponukovo orientovanej, ťažiskom ktorej je
stimulácia ponuky, podpora výskumu a vývoja, rozvoj inovácii a technológii.
− defenzívnej, ktorá bola uskutočňovaná v minulosti a viedla k formovaniu takej
štruktúry ekonomiky, ktorá plne nezodpovedala prírodným a ekonomickým danostiam
krajiny, narušovala makroekonomickú stabilitu, znižovala konkurencieschopnosť
a ofenzívnej, ktorá je cieľovo zameraná, má konštruktívny charakter, urýchľuje
štruktúrne zmeny a inovačné procesy, ťažiskom je podpora investovania, vedy
a výskumu, inovácií, malého a stredného podnikania.
− reaktívnej, ktorá sa realizuje v závislosti od sociálnych a politických tlakov a aktívnej,
ktorá vytvára nové kapacity a zmierňuje sociálne a politické tlaky vznikajúce
v dôsledku redukcie výrobných kapacít.
− akceleračnej, ktorá podporuje a urýchľuje adaptačný a inovačný proces poskytovaním
finančnej podpory tým podnikom a trhom, resp. technológiám, ktoré majú najlepšie
99
predpoklady na dosiahnutie očakávaných efektov z inovácií, deceleračnej, ktorá sa

snaží zmierniť extrémne dosahy likvidácie firmy alebo zabrániť jej úpadku (pomoc pri
dočasných problémoch) a neutrálnej, ktorá utvára podmienky na zlepšenie trhového
mechanizmu, v ktorom pôsobia ekonomické subjekty.
7.6 Ukazovatele merania stavu a vývoja štruktúry ekonomiky

Priebeh štruktúrno-adaptačného procesu, úroveň a rýchlosť reštrukturalizácie je možné
sledovať z viacerých hľadísk. Podstatné je meranie rozsahu (intenzity) a smeru (kvality)
štruktúrnych zmien. Najpoužívanejšími meradlami sú súhrnné ukazovatele za ekonomiku,
pričom musia zohľadňovať určité časové hľadisko a abstrahovať od vplyvov cyklických
efektov.
Ukazovateľ intenzity štruktúrnych zmien (S) meria vývoj štruktúry ekonomiky v čase, ako
aj schopnosť štruktúrnej adaptácie ekonomiky potrebám dlhodobého rozvoja a rastu.
S= ∑ ( sh
t1
k − shkt0 )( shkt0 / 100 ) ,
kde:
shk predstavuje podiel odvetvia (sektora) na celkovom výstupe (produkcii, zamestnanosti,
investíciách, vývoze atď.) v %,
t1 predstavuje bežné obdobie (rok),
t0 predstavuje základné obdobie.
Čím sú hodnoty tohto ukazovateľa vyššie, tým väčší počet odvetví mení svoju relatívnu
pozíciu v štruktúre ekonomiky, tým intenzívnejšie prebiehajú reštrukturalizačné procesy
v ekonomike a sledované štruktúrne zmeny sú väčšie.
Ukazovateľ štruktúrnej odchýlky (SO) sa používa na meranie rozsahu štruktúrneho
zaostávania (štruktúrna medzera) a na medzinárodné porovnávanie ekonomickej štruktúry
dvoch krajín.
So = ∑ ( sh x
k − shky )( shky / 100 ) ,
kde:
shkx predstavuje podiel odvetví na celkovom výstupe alebo zamestnanosti v % v krajine X,
shky predstavuje podiel odvetví na celkovom výstupe alebo zamestnanosti v % v krajine Y,
x predstavuje údaje o ekonomike, ktorá je porovnávaná,
y predstavuje údaje o ekonomike, s ktorou je ekonomika porovnávaná.
Nízka hodnota tohto ukazovateľa poukazuje na podobnosť ekonomickej štruktúry
porovnávaných krajín.
Ekonomická interpretácia získaných údajov vyžaduje doplnenie širších súvislostí
štruktúrno-adaptačných procesov v domácej ekonomike aj vo svetovom hospodárstve. Ak je
intenzita štruktúrnych zmien nízka, nemusí znamenať pomalú adaptáciu štruktúry ekonomiky.
Vždy je potrebné brať do úvahy jej vybavenosť jednotlivými výrobnými zdrojmi
a možnosťami ekonomického rastu. Vysoký rozsah intenzity môže byť napríklad spôsobený
národnou expanziou odvetví, ktoré sú celosvetovo v útlme. Tiež to môže naznačovať väčší
rozsah národnej expanzie oproti celosvetovej. Z uvedeného vyplýva, že nemožno jednoznačne
100
hodnotiť len rozsah štruktúrnych zmien, ale sledovať aj to, čo zmena štruktúry ekonomiky
prináša v širších súvislostiach.
7.7 Úspešnosť štruktúrnej politiky

Vhodnosť zvoleného druhu štruktúrnej politiky a jeho správna implementácia
v ekonomike môžu priniesť priaznivé výsledky. Pri realizácii ktoréhokoľvek druhu
štruktúrnej politiky sa však môžu vyskytnúť aj rôzne problémy a negatívne tendencie. Je to
spôsobené tým, že ekonomický rast a štruktúrne zmeny ovplyvňuje množstvo rozličných
faktorov, ktoré sa nie vždy dajú predvídať alebo ovplyvniť.
Problémom pri úspešnosti štruktúrnej politiky je aj to, že jej vlastná implementácia sa
neuskutočňuje iba orgánmi štátu zodpovednými za hospodársku politiku, ale vždy sa realizuje
v súčinnosti s ostatnými ekonomickými subjektmi danej krajiny. Preto je na realizáciu
štruktúrnej politiky dôležitá aj priaznivá spoločensko-politická klíma, ktorá umožňuje zladiť
konflikt záujmov a dosiahnuť funkčný konsenzus pri implementácii zvolenej koncepcie
štruktúrnej politiky. Úspešnosť realizácie hospodárskej a štruktúrnej politiky závisí aj od
úrovne fungovania politicko-spoločenského mechanizmu krajiny a od politickej vyspelosti
a zrelosti predstaviteľov politického a hospodárskeho života štátu.
1. Na internete na stránke Štatistického úrad SR pohľadať čo najviac údajov o hospodárstve
Slovenska a prostredníctvom nich charakterizovať štruktúru ekonomiky.
Záver
Poslaním tejto kapitoly je objasniť súvislosti vzťahov domácej ekonomiky s ostatnými

ekonomikami, čiže prepojenie vnútornej a vonkajšej ekonomiky.
101
8. Politika ochrany hospodárskej súťaže

Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je vysvetliť podstatu existencie politiky ochrany hospodárskej

súťaže a dôvody zásahov štátu v tejto oblasti.
Ciele

• Charakterizovať politiku ochrany hospodárskej súťaže.
• Aké sú formy obmedzovania hospodárskej súťaže.
• Ako možno merať stupeň koncentrácie v odvetví.
8.1 Východiská politiky hospodárskej súťaže

Medzi základné východiská politiky hospodárskej súťaže možno považovať existenciu
súkromného vlastníctva a hospodársku súťaž (konkurenčné prostredie), ktoré má zabezpečiť
slobodnú voľbu ekonomických subjektov. Cieľom existencie oboch základných východísk je
dosahovanie optimálnych ekonomických výsledkov hospodárskeho systému.
Hospodárska súťaž sa vyznačuje hlavne tým, že ekonomické subjekty, ktoré podliehajú
svojim dôchodkovým obmedzeniam, sú vo svojom ekonomickom rozhodovaní nezávislé.
V medziach daného inštitucionálneho usporiadania sa môžu samostatne rozhodovať o tom,
čo, ako a pre koho budú vyrábať a konkurencia medzi nimi je nástrojom, ktorý zabezpečuje
optimálne využitie zdrojov. Sloboda rozhodovania sa týka aj výberu obchodných partnerov.
Hospodárska súťaž v sebe zahŕňa aj samotných spotrebiteľov, ktorí tiež podliehajú svojmu
rozpočtovému obmedzeniu, majú však slobodnú voľbu v rámci rozsahu a štruktúry svojej
spotreby a tiež v iných oblastiach. Hospodárska súťaž má svoj význam aj pre spoločnosť ako
celok, nakoľko sa ňou zabezpečuje realizácia konečného cieľa – slobody. Hospodárskou
súťažou sú dané prekážky sústreďovania hospodárskej moci, ktorá vedie v rámci
hospodársko-politických systémov k možnosti politického zneužitia v prospech vybraných
cieľov.
Charakteristickou črtou hospodárskej súťaže je to, že sa spontánne nepresadzuje
a dlhodobo sa sama neudržiava. Je to preto, lebo podstata hospodárskej súťaže je založená na
tom, že nezávislé podniky sa snažia získať prevahu nad svojimi konkurentmi a získať
výnimočné postavenie na trhu. Konkurenčné prostredie tak potom pre podnikateľské subjekty,
ako aj pre spotrebiteľov, predstavuje riziko straty mimoriadnych ziskov. Riešenie uvedených
problémov predstavuje priestor pre štát, ktorý by mal dlhodobo udržiavať konkurenčné
prostredie v súlade so spoločenským záujmom. Vhodnosť konkurenčného prostredia
predstavuje aj situáciu, kedy štát v tejto oblasti zasahuje svojimi nástrojmi (napr. udeľovanie
licencií na určité činnosti, či poskytovanie dotácií a subvencií) a sleduje tak určité stanovené
ciele. V konečnom dôsledku však zásahy štátu vytvárajú bariéry vstupu na trh a vzniká
nebezpečenstvo monopolizácie trhu v rôznom rozsahu (oligopol, monopol). Pokles počtu
výrobcov vedie k rastu obmedzovania súťaže, dohody medzi výrobcami a predajcami
prinášajú menšie riziko a väčší zisk. Vznik monopolného postavenia býva v dôsledku
102
existencie bariér vstupu na trh. Tieto bariéry môžu byť rôzne, ako to ukazuje Obr. 8.1.
V prvopočiatkoch tvorby hospodárskej súťaže a konkurenčného prostredia bolo toto
porušované najmä tzv. nekalou konkurenciou. V súčasnosti je to najmä existenciou veľkých
ekonomických výrobcov s dominantným postavením na trhu a hospodárskou politikou štátu,
ktorá zasahuje do trhového mechanizmu.
Bariéry vstupu na trh
absolútne štruktúrne
− prírodný zdroj − investičná náročnosť
− sieť − technológie
− zákonná bariéra (patent) − úspory z rozsahu
− technológie − vertikálna integrácia,
− nákladový prah vývoja
relatívne a inovácii
− koncentrácia kapitálu
strategické
− využitie výrobných
− cenová konkurencia
faktorov
(dumping)
− nedokonalosť
− necenová konkurencia
kapitálového trhu
− kontrola zdrojov
− diferencovanosť produktu
− siete
− blízkosť k spotrebiteľovi
regulačné – opatrenia verejnej správy

− regulácia cien
− regulácia miezd
− protekcionizmus
− obmedzenie vstupu na trh
− exkluzívne práva
− certifikáty
− licencie
− selektívne poskytovanie
informácií
Obr. 8.1 Bariéry vstupu na trh

103
8.2 Vývoj teoretickej a praktickej politiky ochrany hospodárskej

súťaže
Štát realizuje politiku ochrany hospodárskej súťaže, ktorá je určitým druhom regulácie
a koriguje trhové zlyhania. Politika hospodárskej súťaže na jednej strane vychádza
z rešpektovania nezastupiteľnej úlohy ceny v trhovej ekonomike (cena ako základ
mechanizmu rozhodovania), na druhej strane skúma podmienky zlyhávania tohto
mechanizmu, kritériá a spôsoby riešenia tohto zlyhávania.
Politika ochrany hospodárskej súťaže je v mnohých ekonomických prameňoch
označovaná aj ako protimonopolná politika.
Praktická ochrana hospodárskej politiky (protimonopolná politika) má už pomerne dlhú
históriu. Modernejšie dejiny dávajúce základ súčasnej politike ochrany hospodárskej súťaže
majú svoj pôvod v USA (Shermanov zákon z roku 1890, Claytnov antitrastový zákon
a „Federal Trade Commision Act“ – v podstate obchodný zákonník) a po 2. svetovej vojne sa
rozšírili aj do západnej Európy. V súčasnosti existujú zákony na ochranu hospodárskej súťaže
a inštitúcie v tejto oblasti vo všetkých vyspelých aj transformujúcich sa ekonomikách. Ich
aplikácia v praxi rôznych krajín priniesla konkrétne poznatky podnecujúce tak teoretickú, ako
aj praktickú politiku ochrany hospodárskej súťaže.
K ochrane hospodárskej súťaže a zo začiatku nepristupovalo z ekonomického hľadiska,
ale z právneho hľadiska. Až približne v 50. rokoch 20. storočia sa o túto oblasť začali
zaujímať aj ekonómovia, ktorí sa zamerali na ekonomické súvislosti a analýzu uvedenej
problematiky, hlavne na koncept efektívnosti, (tzv. welfare economics), ktorý v podstatnej
miere ovplyvnil ďalšie zameranie politiky hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti možno
rozlišovať medzi dvomi prístupmi k politike ochrany hospodárskej súťaže. Ide o tzv. prístup
„per se rule“ (pravidlo zákona) a prístup „rule of reason“(pravidlo rozumu). Pravidlo „per se
rule“ znamená prístup, kedy stačí dokázať, že praktika uplatňovaná podnikateľským
subjektom na trhu je v rozpore so zákonom. Takýto prístup potrebuje existenciu podrobných
pravidiel hospodárskej súťaže a jasnú formuláciu zákazu. Pravidlo „rule of reason“
predstavuje chápanie hospodárskej súťaže ako spôsob dosiahnutia cieľov, ktorými sú
výsledky a efekty plynúce z hospodárskej súťaže. Toto pravidlo zdôrazňuje analytický
charakter pravidiel a individuálne zhodnotenie každého prípadu narušenia hospodárskej
súťaže zvlášť. Nestačí len dokázať, že praktika uplatnená podnikateľským subjektom je
zakázaná, ale musí mať aj negatívny dopad na ekonomiku. Uplatňovanie pravidla „rule of
reason“ vyžaduje zavádzanie bilancovania efektu a defektu a zodpovedajúci analytický aparát
pre porovnanie výsledných veličín.
Z hľadiska historického vývoja bola a je politika ochrany hospodárskej súťaže
ovplyvňovaná jednotlivými ekonomickými školami v kontexte liberálnom alebo
intervencionistickom.
104
8.3 Ciele a nástroje politiky hospodárskej súťaže

Politika hospodárskej súťaže má za cieľ podporu konkurencie. Jej hlavným cieľom je
vytvárať pre subjekty na trhu slobodný konkurenčný priestor, t.j. vytvárať predpoklady pre
spoločensky racionálne pôsobenie trhu. Základným cieľom politiky je stanoviť, čo sa
z hľadiska spoločnosti považuje za vhodné konkurenčné prostredie, presne stanoviť čo
predstavuje jeho porušovanie a ako sa bude toto porušovanie sankcionovať.
Politika hospodárskej súťaže sa v tomto smere stáva paradoxnou, nakoľko v mene
slobodného trhu razantne vstupuje do hospodárskych procesov štátu so všetkými svojimi
atribútmi nedokonalosti (byrokracia, subjektivizmus, populizmus, korupcia, politické záujmy
atď.).
Ciele pôsobenia politiky hospodárskej súťaže majú v súčasnosti dva okruhy. Jeden okruh
cieľov sa spája s elimináciou príčin obmedzovania konkurencie a druhý s elimináciou
dôsledkov tohto obmedzenia. Konkrétne ciele sú zamerané na nasledovné oblasti: zneužívanie
dominantného postavenia na trhu, kartelové dohody, fúzie, cenová regulácia a verejná
podpora.
Ďalšími cieľmi sú: voľný vstup nových subjektov na trh, odstraňovanie bariér vstupu na
trh a vytváranie podmienok pre voľný odchod z trhu, sledovanie a odstraňovanie
nedovoleného obmedzovania súťaže, ochrana spotrebiteľov voči správaniu sa výrobcov,
dovozcov a iných dodávateľov, ktorí ich znevýhodňujú. Vo všeobecnosti sleduje politika
ochrany hospodárskej súťaže ciele v oblasti optimálnej alokácie zdrojov, rozptýlenia,
prípadne zachovania ekonomickej sily a pozície jednotlivých podnikateľov na trhu, či
podporu ekonomického a technického rozvoja.
V rámci širokého poňatia politiky hospodárskej súťaže je cieľom tejto politiky aj
vytváranie akýchkoľvek právnych noriem hospodárskej súťaže.
Nástrojmi politiky ochrany hospodárskej súťaže sú všetky legislatívne normy, všetky
výkony orgánov a inštitúcií, ktoré v tejto oblasti v konkrétnej krajine pôsobia. Vo
všeobecnosti sa za nástroje tejto politiky považuje:
• zákaz protisúťažných praktík v dvoch smeroch:
− zákaz dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž a
− zákaz zneužitia dominantného postavenia na trhu,
• kontrola koncentrácií,
• kontrola štátnej pomoci.
Hlavným spôsobom realizácie nástrojov politiky ochrany hospodárskej súťaže je
legislatívne priamo zakázané zneužívanie dominantného postavenia na trhu, zákaz a postih
takých foriem medzifiremnej kooperácie, ktoré v konečnom dôsledku obmedzujú hospodársku
súťaž a vyvolávajú účinky podobné zneužívaniu dominantného postavenia na trhu, zákonné
obmedzenie, resp. kontrola a schvaľovacia povinnosť fúzií, preberanie a zlučovanie firiem.
K základným nástrojom patrí tiež analýza a formulovanie návrhov pre prax za účelom
odstraňovania prekážok a postihovania vytvárania prekážok, analýza a pripomienkovanie
legislatívnych návrhov noriem a úprav, ktoré by mohli vyvolať diskriminačné alebo
redistribučné výsledky, ktoré prinášajú efekt len určitým najsilnejším organizovaným
skupinám a poškodzujú neorganizované skupiny, permanentné sledovanie trhov a odvetví,
105
analýza, selekcia a návrh legislatívnych úprav podnikania v tých častiach trhov a odvetví
s prevládajúcim ekonomickým prirodzeným monopolom, posudzovanie, pripomienkovanie
a prípadné schvaľovanie výnimiek zo všeobecne platného rámca protimonopolnej legislatívy.
Výnimky zo tohto všeobecne platného rámca protimonopolnej legislatívy sú tým diferenčným
znakom, ktorý odlišuje politiky ochrany hospodárskej súťaže jednotlivých krajín.
8.4 Relevantný trh

V rámci uplatňovania nástrojov politiky ochrany hospodárskej súťaže je potrebné
sledovať, či k nim dochádza na tzv. relevantnom trhu, ktorý predstavuje vecné, priestorové
a časové vymedzenie zneužitia protisúťažných praktík.
Z vecného hľadiska ide o trh výrobkový, ktorý sa vymedzuje najzložitejšie, nakoľko je
potrebné brať do úvahy tovary zhodné, porovnateľné a vzájomne zastupiteľné. Pri vzájomne
zastupiteľných tovaroch musí byť ďalej braná do úvahy funkčnosť výrobku a cenové relácie
výrobkov, musí sa preskúmať dovoz danej komodity. Toto je značne zložité pri vymedzovaní
relevantného trhu. V praxi sa používajú tri spôsoby vymedzenia tohto trhu: 1. koncepcia
fyzikálno-technickej zhodnosti – t.j. podľa rovnakých technických parametrov a fyzikálnych
vlastností, 2. koncepcia zhodnosti spotrebiteľovej reakcie – t.j. totožnosť výrobkov sa
posudzuje výlučne podľa úsudku spotrebiteľa a 3. koncepcia funkčnej totožnosti – t.j.
zhodnosť výrobkov sa určuje podľa možnosti výrobku plniť určité funkcie, ktorými
uspokojuje dané potreby. Pre vymedzenie výrobkového relevantného trhu neexistujú žiadne
všeobecne platné pravidlá, každý prípad sa musí vymedzovať zvlášť.
Z priestorového hľadiska ide i trh geografický, ktorý sa člení na trh národný, regionálny
a miestny. Vymedzenie regionálneho a miestneho trhu je značne problémové, pretože
vymedzením regionálneho trhu je hľadanie odpovede na otázku, v ako širokej oblasti sa
kupujúci môže prakticky pokúšať o nájdenie alternatívnych zdrojov dodávok výrobkov, ktoré
boli vymedzené v rámci jedného výrobkového relevantného trhu. Obvykle býva vymedzenie
podľa vzdialenosti, do akej môže výrobca, s ohľadom na dopravné náklady, nájsť reálne
možnosti odbytu.
Z časového hľadiska je možné určiť relevantný trh v určitom časovom intervale,
najčastejšie to býva jeden kalendárny rok. Ďalej je časové hľadisko zohľadnené vyjadrením
rovnakej možnosti nákupu alebo predaja v danom časovom období, čo môže byť stanovené
administratívne (stanovenie predajnej doby v obchodoch), prirodzene (sezónny predaj
poľnohospodárskych produktov) alebo technicky (nemožnosť reagovať ihneď na zmenené
trhové podmienky). Konečné vymedzenie relevantného trhu je vždy výsledkom kombinácie
všetkých uvedených faktorov a je použiteľné vždy len pre konkrétny prípad, pre ktorý bolo
určené.
V nasledujúcom texte sú uvedené formy obmedzovania konkurencie a zároveň je
uvedené, prečo a ako štát zabezpečuje ochranu konkurenčného prostredia v jednotlivých
prípadoch.
106
8.5 Formy obmedzovania konkurencie

Obmedzovanie konkurencie môže nadobúdať nasledovné formy:
dohody a formy dohodnutého správania sa trhových subjektov vylučujúce alebo
deformujúce konkurenciu,
− zneužitie ekonomickej sily dominantným subjektom,
− zlučovanie subjektov, ktoré môže viesť k vzniku dominantného postavenia na trhu,
− štátny zásah alebo regulácia obmedzujúca alebo vylučujúca konkurenciu,
− štátna podpora,
− nekalá súťaž.
8.5.1 Dohody a formy dohodnutého správania sa trhových subjektov

Podnikateľské subjekty dennodenne uzatvárajú dohody rôzneho druhu. Medzi tieto
dohody patrí aj uzatváranie dohôd, prostredníctvom ktorých dochádza k obmedzovaniu
hospodárskej súťaže, alebo dochádza k obmedzovaniu rozhodovacej samostatnosti určitých
podnikateľských subjektov za účelom dosahovania výhod na úkor iných podnikateľských
subjektov a spotrebiteľov. Ide o tzv. kartelové dohody. Podniky sa v snahe dosiahnuť vyšší
zisk a uniknúť podmienkam konkurenčného prostredia sa často uchyľujú k vzájomnej
spolupráci, či už zjavnej (kartel, kde cieľom je vylúčiť súťaž medzi zúčastnenými podnikmi,
pričom zostáva zachovaná právna a organizačná samostatnosť jednotlivých subjektov kartelu)
alebo skrytej (tichá dohoda alebo mlčanlivé spoločenstvo, pričom pojem „dohoda“ je
potrebné treba chápať široko, t.j. nielen ako obchodnú zmluvu podľa obchodného práva, ale aj
ako akékoľvek ústne alebo písomné dojednanie medzi konkurentmi). V podstate majú tieto
dohody ten istý účinok ako kartely, preto sú vo všetkých rozvinutých ekonomikách zakázané.
Pod dohodou podnikateľov sa rozumie každý ústny alebo písomný prejav vôle účastníkov
dohody, zosúladenie postupov podnikateľov a koordinácia ich správania sa a dojednania
medzi združeniami podnikateľov. Pri dohodách obmedzujúcich súťaž ide o dohody v správaní
sa medzi jednotlivými účastníkmi trhu, hlavne na strane ponuky, ktorí sú skutočnými alebo
potenciálnymi konkurentmi. Predmetom dohôd môžu byť všetky rozhodujúce veličiny trhovej
ekonomiky, ako ceny, objem produkcie a jej rozdelenie, predajné podmienky, rozvoj
investícií a iné. Kartel predstavuje formálne uzatvorenú dohodu medzi subjektmi
oligipolistickej trhovej štruktúry, zameranú na koordináciu dohodnutých postupov pri
určovaní ekonomických premenných. Najčastejšie sa vyskytujú cenové a množstevné kartely.
Cenové kartely sú dohody o jednotnej cenovej politike a skupina kartelizovaných podnikov
(syndikát) potom na trhu vystupuje ako cenový vodca. Najčastejšie vznikajú na trhu
homogénneho výrobku. Množstevné kartely prideľujú jednotlivým členom syndikátu určitý
objem výroby (kvótu) tak, aby bola vylúčená vzájomná konkurencia. Cieľom je potom
rozdelenie celkového množstva výroby v odvetví tak, aby podstatná časť trhového dopytu
bola uspokojená syndikátom.
107
Nebezpečenstvo kartelizácie odvetvia je v tom, že môže dôjsť ku vzniku skrytého

monopolu so všetkými jeho skrytými negatívnymi dôsledkami. Konkurujúce podniky môžu
tiež cielene obmedzovať ďalšiu konkurenciu a to aj tým, že sa navzájom informujú o svojich
podnikateľských stratégiách a zámeroch.
Kartelové dohody môžu vznikať medzi priamymi konkurentmi (horizontálne kartely), ale
môžu tiež vznikať medzi subjektmi, ktoré si nekonkurujú, ale ich činnosť na seba nadväzuje
(vertikálne kartely v podobe výrobca – distribútor – predajca). Kým horizontálne kartely sú
považované za narušenie konkurenčného prostredia, na kartely vertikálne neexistuje
jednoznačný názor, nakoľko môžu byť prostredníctvom fixácie cien prospešné pre
spotrebiteľov.
Nástrojom politiky ochrany hospodárskej súťaže v tejto oblasti je zákaz dohôd
obmedzujúcich súťaž. Ako už bolo uvedené, samotné dohody nie sú zakázané.
Za nedovolené kartelové dohody sa považujú tie, ktoré obsahujú: priame a nepriame
určenie cien alebo iných obchodných podmienok záväzných pre účastníkov dohody, záväzok
obmedzenia alebo kontroly výroby, odbytu, technického vývoja alebo investícií, rozdelenie
trhov alebo nákupných zdrojov, uplatňovanie rozdielnych podmienok (hospodárska
diskriminácia), obmedzenie prístupu na trh subjektom, ktoré nie sú členmi dohody.
Zákaz kartelových dohôd sa nevzťahuje na také kartelové dohody, kde zúčastnené
podnikateľské subjekty spolu nevytvárajú na relevantnom trhu dominantnú skupinu
ohrozujúcu účinnú súťaž.
8.5.2 Zneužitie ekonomickej sily

Ekonomická sila podnikateľského subjektu sa prejavuje postavením na trhu s extrémnou
formou – formou dominantného postavenia na trhu. Dominantné postavenie trhu má
podnikateľský subjekt alebo niekoľko podnikateľských subjektov, ktoré nie sú vystavené
podstatnej súťaži, alebo ktoré sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle.
Dominantné postavenie podnikateľského subjektu na trhu nie je zakázané. Jednoznačné
dominantné postavenie na trhu majú monopoly.
Monopol sám o sebe vo svojej podstate predstavuje pre ekonomiku vznik trhovej
nedokonalosti, ktorú možno vymedziť ako vysoké ceny na úkor spotrebiteľov, neefektívnu
alokáciu zdrojov mimo súlad s trhom, obmedzenie technického a ekonomického pokroku,
deformovanie v rozdeľovaní dôchodkov, či hrozbu zlučovania hospodárskej a politickej moci.
Toto však nie je možné považovať za dôvod k štátnym zásahom a regulácii v rámci politiky
ochrany hospodárskej súťaže. Za zneužívanie trhovej moci však už možno považovať to, keď
podnik neprimerane podhodnocuje výkony dodávateľov alebo vyžaduje neprimerané
protihodnoty u odberateľov, ak podnik ovládajúci trh presadzuje zvýšenie svojich cien alebo
smeruje k presunu niektorých svojich nákladov na dodávateľa, a to aj vtedy keď ich
nespôsobili (napríklad náklady na skladovanie a riziko zo skladovania vyplývajúce).
Prostriedky, ktorými sa monopol snaží obmedzovať rozvoj konkurencie sú:
− výlučné väzby, ktorými určuje svojich odberateľov alebo zaväzuje dodávateľa
k výhradným dodávkam (typické sú recipročné obchody, kedy dominantný podnik
nakupuje len u tých firiem, ktoré zároveň odoberajú jeho produkciu),
− uzavieranie dohôd, ktoré smerujú k uzavretiu vstupu do odvetvia – t.j. je výhradným
dodávateľom jedinečnej suroviny alebo jedinečného investičného statku je vlastníkom
patentu, na ktorý odmieta poskytnúť konkurujúcim subjektom licenciu,
108
− sqeezing je situácia, kedy dominantný podnik ovláda ako trh finálnej produkcie tak aj
trh medziproduktu a znemožňuje tak efektívnu konkurenciu na trhu finálnej produkcie
tým, že zvyšuje ceny medziproduktu a zároveň znižuje ceny finálneho výrobku,
− cenová diskriminácia, t.j. nerovné cenové podmienky pre obchodných partnerov,
− získavanie podielov v konkurujúcich spoločnostiach a prepojené riadenie
konkurujúcich podnikov.
Takéto správanie podnikateľských subjektov s dominantným postavením na trhu nie je
v trhovej spoločnosti prípustné, preto je zakázané.
Účelom politiky hospodárskej súťaže nie je postihovať alebo zakazovať samotnú
existenciu monopolu alebo dominantného postavenia na trhu, ale zabrániť subjektom s týmto
postavením zneužitie svojho postavenia. Problémom je samotné komplikované preukázanie
zneužitia postavenia na trhu.
8.5.3 Zlučovanie subjektov – koncentrácie

Koncentrácia je proces ekonomického spájania sa podnikateľských subjektov
prostredníctvom zlúčenia, splynutia alebo nadobudnutia kontroly nad iným subjektom. Je to
dlhodobá zmena trhových štruktúr, v dôsledku ktorej sa znižuje počet samostatných, slobodne
rozhodujúcich firiem, čím sa posilňuje trhová moc pôvodného subjektu. Za koncentráciu sa
považuje aj založenie spoločného podniku spoločne kontrolovaného minimálne dvoma
podnikateľskými subjektmi a trvalo vykonávajúceho všetky funkcie samostatného
ekonomického subjektu. Kontrolované podniky nemôžu samostatne rozhodovať a prestávajú
sa správať ako nezávislé subjekty, ktoré vzájomne súťažia. Získať kontrolu znamená, mať
rozhodujúci vplyv na činnosť rozhodovania iného podnikateľského subjektu, najmä
prostredníctvom vlastníckych alebo iných práv k podniku alebo jeho časti, alebo
prostredníctvom práv, zmlúv alebo na základe iných skutočností, ktoré to umožňujú,
vykonávať rozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov
podnikateľa. Zlučovanie subjektov môže mať veľmi rôznorodú podobu.
Fúzia predstavuje spojenie subjektov, pri ktorom zaniká slabší subjekt alebo vzniká
subjekt úplne nový. Koncern je zmluvné spojenie inak samostatných subjektov so spoločným
vedením, kde je slabší partner podriadený silnejšiemu. Spoločné podniky (joint ventures)
predstavujú nové subjekty, na vzniku ktorých sa podieľajú dvaja alebo viacerí partneri
s rôznym podielom akciového kapitálu. Personálna únia predstavuje organizačné
usporiadanie konkrétnych osôb s cieľom realizácie určitej stratégie.
Fúzie podobne ako kartelové dohody tiež môžu byť horizontálne (horizontálna
koncentrácia) alebo vertikálne (vertikálna integrácia). Podniky v snahe stabilizovať zisky
a optimálne využívať svoju kapacitu často prenikajú i na trhy, ktoré s pôvodnou výrobou
nijako nesúvisia – takýto rast sa označuje ako diverzifikácia. V prípade, že sa diverzifikácia
uskutočňuje kúpou alebo pridružovaním podnikov na trhoch existujúcich ide o konglomeráciu
(splynutie rôznorodých podnikov).
Expandujúci podnik usilujúci sa o maximalizáciu zisku má v podstate dve možnosti ako
realizovať svoje rastové programy: pomocou investícií môže dosiahnuť interný rast alebo
prostredníctvom zlúčenia s iným podnikateľským subjektom dosiahnuť externý rast. Externý
rast je spravidla cesta rýchlejšia, lacnejšia, jednoduchšia a menej riskantná (hlavne to platí pri
vstupe na zahraničné trhy). V prípade koncentrácie založenej na vnútornom raste ide o proces
dlhodobý, pri ktorom vznik dominantného postavenia nie je vylúčený, avšak v konkurenčnom
109
prostredí bude toto postavenie skôr či neskôr odstránené. Nie je preto predmetom úpravy
politiky ochrany hospodárskej súťaže.
Politika hospodárskej súťaže sa však musí zaoberať koncentráciou na základe zlučovania
subjektov, pretože vo všetkých týchto prípadoch (horizontálnej koncentrácie, vertikálnej
integrácie a aj pri konglomerátnej koncentrácii) ide o stratégiu usilujúcu sa dosiahnutie
určitých cieľov na základe vonkajšieho rastu. Dohody o zlúčení vytvárajú priestor k možnému
budúcemu nedovolenému monopolnému správaniu sa takto novovzniknutého subjektu, preto
ich vznik je podmienený súhlasom úradu na ochranu hospodárskej súťaže.
Získať informácie o stave a vývoji prípadnej koncentrácie podnikov naráža na zásadné
problémy, ktorými je to, ako merať koncentrácie a ako získať podrobné údaje o daných
podnikoch a o trhu celkom. Používajú sa rôzne štatistické postupy, najmä meranie tzv. miery
koncentrácie.
Kontrola koncentrácie má dve fázy: 1. zisťuje sa, či koncentrácia nevytvorí alebo
neposilní dominantné postavenie na trhu a 2. vyhotovuje sa konkrétna bilancia súťažných
nevýhod a celohospodárskych výhod.
Dôsledky spájania sa ekonomických subjektov na konkurencieschopnosť ekonomiky je
nejednoznačný, pretože môže byť pozitívny, negatívny ale aj neutrálny a výsledok sa dostaví
až po dokončení spájania.
8.5.4 Štátny zásah alebo regulácia

V rámci ekonomického vývoja nastávajú situácie, kedy konkurencia medzi účastníkmi
trhu nie je možná a ani žiaduca. Tento stav nastáva na trhoch, kde by bola konkurencia
spojená so značnými stratami a v odvetviach, kde úspory z rozsahu výroby vzhľadom na
existujúci dopyt sú natoľko vysoké, že jediný subjekt s najnižšími nákladmi môže uspokojiť
celkový dopyt. Ide o verejno-prospešné podniky, ktoré sa svoju činnosť opierajú o prirodzený
monopol. Na vznik prirodzeného monopolu môže štát reagovať dvoma spôsobmi. 1. štát
prevezme prirodzený monopol do svojho vlastníctva alebo 2. v odvetví ponechá existenciu
súkromných subjektov a ich činnosť, najmä v oblasti cenovej, reguluje.
Cenový dohľad je zameraný predovšetkým na tie subjekty, ktoré majú na trhu také
postavenie, že ho môžu zneužiť v neprospech svojich trhových partnerov, najmä
spotrebiteľov.
V každom prípade, dôsledkom regulácie odvetvia s prirodzeným monopolom je, že nie je
vystavené konkurencii. Trh je umelo rozdelený a vznikajú tak odbory, ktoré sú proti
konkurencii chránené štátom. Existencia regulovaných odvetví vedie k vzniku inštitúcií
zaoberajúcich sa reguláciou, cieľom ktorých je obmedzovanie vstupu do odboru a na kontrolu
cien a sadzieb.
Pôvodným podnetom pre štátnu reguláciu bolo zabrániť monopolnej tvorbe cien.
Účastníci regulovaného trhu však často zneužívali svoje ochraňované postavenie práve na
zvyšovanie cien. A tak sa regulácia, pôvodne zamýšľaná ako súčasť opatrenia proti zneužitiu
monopolného postavenia, vyvinula do inštitucionálneho prvku obmedzujúceho konkurenciu.
Štátna podpora
K nástrojom štátu pri realizácii rôznych typov podporných politík patrí aj podpora
realizovaná najmä prostredníctvom nástrojov fiškálnej, štruktúrnej a regionálnej politiky voči
vybraným ekonomickým subjektom.
110
Štátna podpora je založená na transfere kapitálových zdrojov alebo na obmedzení inak

povinných odvodov alebo na dodržiavaní hospodárskych zásad proti iným subjektom. Štátna
podpora môže byť realizovaná prostredníctvom: subvencií, zvýhodnených úverov (lepšie
úroky, nadštandardná doba splatnosti, poskytnutie záruk na splatenie úveru), daňových úľav,
kapitálových investícií na účet štátu, redistribúcií verejných statkov, štátnych nákupov alebo
operácií štruktúrnej politiky.
Keďže štátna podpora vnáša do trhového prostredia prvky obmedzovania a narúšania
konkurenčného prostredia, stala sa cieľom monitorovania prostredníctvom nástrojov politiky
ochrany hospodárskej súťaže. Rozhodnutím kompetentných orgánov je však možné v určitých
prípadoch umožniť poskytnutie štátnej podpory, napr. pri náhradách živelných pohrôm,
podpore menej rozvinutých regiónov, či podpore kultúrneho dedičstva.
Nekalá súťaž
Aj nekalá súťaž predstavuje formu obmedzovania konkurenčného prostredia. Nekalá
súťaž je konanie, ktoré je v rozpore z platnými zákonmi, väčšinou obchodnými zákonníkmi,
a môže spôsobiť stratu tak ostatným podnikateľom ako aj spotrebiteľom. Formami nekalej
súťaže sú: klamivá reklama, klamivé označenie tovarov a služieb, nebezpečenstvo zámeny,
ohrozovanie zdravia a životného prostredia a porušovanie obchodného tajomstva. Patrí sem
však aj šírenie nepravdivých údajov o výrobkoch alebo realizácii služieb konkurenčných
subjektov, hospodárska diskriminácia, úplatkárstvo a podplácanie.
8.6 Ukazovatele štruktúry odvetvia

Pri riešení jednotlivých prípadov porušovania hospodárskej súťaže využívajú
kompetentné orgány štatistické informácie získané prostredníctvom meraní. Využívajú pritom
napríklad ukazovateľ miery koncentrácie, Herfindahl-Hirschmanov index a Larnerov
index. Využitím údajov jednotlivých ukazovateľov je možné získať predstavu o štruktúre
konkrétneho odvetvia.
8.6.1 Stupeň koncentrácie

Pri koncentráciách sa používa ukazovateľ miery koncentrácie, resp. stupňa koncentrácie
(CRx), ktorý vyjadruje podiel produkcie jednej alebo niekoľkých firiem na celkovej veľkosti
produkcie odvetvia. Tento index sa využíva pri zisťovaní monopolizácie odvetvia
a vypočítava sa podľa vzťahu:
x
CRx = ∑ Si ,
i =1
kde:
Si = Pi P predstavuje trhový podiel jednotlivej firmy,
Pi predstavuje hodnotu trhovej produkcie i-tej firmy i є (1, 2, ..., x) usporiadané podľa
veľkosti,
P predstavuje hodnotu trhovej produkcie celého odvetvia.
Koncentračný stupeň môže nadobúdať hodnoty od 0 do 1, pričom CR1 = 1 znamená
existenciu absolútneho monopolu.
111
Samé o sebe však majú tieto údaje značne obmedzenú vypovedaciu schopnosť. Podiel
jedného subjektu na určitom odvetví v prípade diverzifikovanej výroby plne nevypovedá
o jeho ekonomickej sile. Ukazovateľ nevypovedá tiež nič o význame potenciálnej
konkurencie alebo o sile zahraničnej konkurencie, ktoré výrazne obmedzuje zneužitie
monopolného systému. Rovnako nezachytáva nič o rozdelení ekonomickej sily medzi
rozhodujúcimi subjektmi v určitom odvetví. Tieto nedostatky sa snaží odstrániť Herfindahl-
Hirschmanov index.
8.6.2 Herfindahl-Hirschmanov index

Herfindahl-Hirschmanov index (HHI)je na rozdiel od stupňa koncentrácie počítaný pre
celé odvetvie, počíta sa ako suma trhových podielov všetkých firiem na relevantnom trhu
(respektíve v odvetví) a tieto trhové podiely spočítava ako štvorce:
x
HHI = ∑ Si2 ,
i =1
kde:
Si2 = Pi P predstavuje štvorec trhového podielu jednotlivej firmy,
Pi predstavuje hodnotu trhovej produkcie i-tej firmy i є (1, 2, ..., x) usporiadané podľa
veľkosti,
P predstavuje hodnotu trhovej produkcie celého odvetvia.
Index môže nadobúdať hodnotu od 0 do 1, pričom hodnota HHI = 1 poukazuje na
absolútny monopol.
8.6.3 Larnerov index

Východiskom Larnerovho indexu (L) je, že čím väčšia je monopolná sila ekonomického
subjektu, tým menej pružný je dopyt po jeho výrobkoch a cena produktu prevyšuje hraničné
náklady subjektu. Tento index je možné vyjadriť ako pomer rozdielu ceny a hraničných
nákladov k cene alebo prostredníctvom cenovej pružnosti dopytu (η ):
P − MC 1
L= respektíve L= ,
P η
kde:
MC hraničné náklady výroby monopolu,
P predstavuje cenu dosiahnutú monopolom,
η predstavuje absolútnu hodnotu cenovej pružnosti dopytu.
Larnerov index je mierou skutočného, nie potenciálneho monopolného správania sa
subjektu. Jeho hodnota môže byť od 0 do 1, pričom hodnota L = 1 predstavuje absolútny
monopol. Pri výpočte prostredníctvom absolútnej hodnoty cenovej pružnosti dopytu, čím
menšia bude hodnota η , tým väčšia bude hodnota Larnerovho indexu a tým väčšia bude aj
monopolná sila subjektu.
112
8.7 Úspešnosť uplatnenia politiky ochrany hospodárskej súťaže

Úspešnosť uplatnenia politiky hospodárskej súťaže závisí od voľby takých nástrojov
a v takej intenzite, ktorá zabezpečí efektívnu a prospešnú hospodársku súťaž. Neexistuje
ideálny spôsob riešenia jednotlivých cieľov tejto politiky, nakoľko je to oblasť veľmi
dynamická a problematická vzhľadom na získavanie dôkazov o porušovaní hospodárskej
súťaže. Vzhľadom na dokazovanie a na súčinnosť s legislatívnymi procesmi je aj oblasťou
časovo náročnou. Každá krajina používa taký systém tejto politiky, ktorý najlepšie odráža jej
možnosti riešenia jednotlivých problémov a naplnenia jednotlivých stanovených cieľov.
Rozdiely majú pôvod v ekonomických podmienkach, rozdielnom prisudzovaní významu
problematike konkurencie a deformácií konkurenčného prostredia a v inštitucionálnom
zabezpečení hospodárskej politiky, ktoré sa opierajú o rozdielne prístupy pri tvorbe
a uplatňovaní tejto politiky.
Aktivita
1. Na stránke Protimonopolného úradu SR preštudovať výročné správy za jednotlivé roky a
oboznámiť sa s činnosťou Protimonopolného úradu SR.
Záver
Poslaním tejto kapitoly bolo vysvetliť podstatu existencie politiky ochrany hospodárskej
súťaže a dôvody zásahov štátu v tejto oblasti. Preštudovaní tejto kapitoly ste získali
vedomosti o tom, ako charakterizovať politiku ochrany hospodárskej súťaže, aké sú formy
obmedzovania hospodárskej súťaže a ako možno merať stupeň koncentrácie v odvetví.
113
9. Politika prerozdeľovania
a dôchodková politika
Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je vysvetliť podstatu existencie politiky prerozdeľovania

a dôchodkovej politiky v ekonomickom systéme.
Ciele

• Zdôvodniť potrebu existencie politiky prerozdeľovania a dôchodkovej politiky.
• Charakterizovať tieto politiky.
• Ako merať príjmovú nerovnosť v ekonomike.
9.1 Východiská politiky rozdeľovania a dôchodkovej politiky

Pri formovaní východísk politiky prerozdeľovania a dôchodkovej politiky je dôležité
objasniť pojmy bohatstva, dôchodku a príjem. Bohatstvo pozostáva z čistej peňažnej hodnoty
aktív, ktoré človek vlastní v danom okamihu – je stavovou veličinou. Bohatstvo domácností
obsahuje hmotné prvky (domy, autá a iné statky dlhodobej spotreby a pôdu), ale aj finančné
aktíva (ako je hotovosť, úsporné vklady, obligácie a akcie). Preto rozlišujeme dva druhy
bohatstva a to hmotné bohatstvo – označované ako kapitál (fyzické a finančné aktíva)
a nehmotné bohatstvo – označované ako ľudský kapitál (osobné zručnosti). Každá forma
bohatstva má schopnosť vytvárať dôchodok, ktorý je výnosom z bohatstva. Dôchodok je
toková veličina, ktorá predstavuje tok finančných prostriedkov na základe vlastníctva
výrobných faktorov, pričom príjemcom môže byť jednotlivec, firma alebo celá ekonomika.
Príjem je tiež toková veličina, ktorá predstavuje tok peňažných prostriedkov alebo statkov
v určitom časovom období k jednotlivcovi, firme alebo štátu. Najčastejšie pozostáva z určitej
kombinácie dôchodkov a transferových platieb (napr. platieb na základe sociálneho
zabezpečenia).
Bohatstvo, dôchodok a príjem sú veličiny používané na zisťovanie ekonomického
postavenia človeka.
Za základ teoretického východiska dôchodkovej politiky môžeme považovať neoklasickú
teóriu prvotného rozdelenia dôchodkov prostredníctvom teórie hraničnej produktivity.
V zmysle tejto teórie sa ceny služieb výrobných faktorov rovnajú tržbám z ich hraničných
produktivít. Nerovnováha na akomkoľvek trhu predstavuje vznik rozdielov v trhovej cene
a rovnovážnej cene na tomto trhu. Z týchto rozdielov cien potom vzniká jednotkový zisk
alebo jednotková strata, ktoré vo svojej podstate vyvolávajú dôchodkovú nerovnosť Z tohto
dôvodu sa dôchodková politika dáva do súvislosti s cenovou politikou. Politika
prerozdeľovania ďalej veľmi úzko súvisí s ďalšími čiastkovými politikami, najmä so
sociálnou politikou, daňovou politikou, mzdovou politikou, politikou trhu práce a inými.
114
Celý proces rozdelenia dôchodkov je založený na dvoch na seba nadväzujúcich

procesoch, ktorými sú prvotné rozdelenie dôchodkov a druhotné rozdelenie dôchodkov.
Prvotné rozdelenie dôchodkov je založené na rozdelení majetku a vlastníckej štruktúre
domácností vo vzťahu k jednotlivým výrobným faktorom.
Reálna ekonomika je teoretickému pohľadu na procesy prebiehajúce v ekonomike značne
vzdialená, pretože na skutočných trhoch výrobných faktorov vznikajú a existujú
nedokonalosti, nerovnováhy a trhové zlyhania. Dôsledkom existencie nerovnováh a zlyhaní
v reálnej ekonomike je neproporcionálne rozdelenie národného dôchodku medzi jednotlivé
domácnosti.
Taktiež v reálnej ekonomike existuje určitá zásoba výrobných faktorov. To, ako sú
rozložené výrobné faktory v ekonomike je dôsledkom minulých dôchodkových tokov
a existenciou dedičstva. Okrem rozdelenia zásoby výrobných faktorov medzi ekonomické
subjekty, na prvotné rozdelenie dôchodkov vplýva aj schopnosť ekonomických subjektov
tieto výrobné faktory efektívne využívať. Z individuálneho pohľadu, závisí rozdelenie
dôchodkov od rozličných schopností jednotlivcov a od toho, aké množstvo bohatstva a v akej
štruktúre vlastnia. Práve tieto predpoklady vytvárajú priestor pre rozhodovanie sa spoločnosti,
či má štát prostredníctvom zámerných zásahov ovplyvňovať prvotné rozdelenie dôchodkov,
ktoré je postavené na základoch trhového mechanizmu a teda realizovať proces prerozdelenia
– realizovať druhotné rozdelenie dôchodkov, ktoré prostredníctvo nástrojov prerozdeľovania
(daňami, odvodmi) odníme časť dôchodkov niektorým ekonomickým skupinám a iným
skupinám ich pridelí.
Prerozdeľovanie umožňuje dôstojnejšie podmienky života aj tým skupinám obyvateľstva,
ktoré sa z rôznych objektívnych dôvodov nemôžu efektívne zúčastňovať ekonomického
procesu a tým teda i procesu prvotného rozdeľovania, ide hlavne o nezamestnaných,
zdravotne postihnutých a chorých, starých, deti a mládež, tehotné ženy, ženy na materskej
dovolenke či občanov v núdzi. V tomto smere na politiku prerozdeľovania nadväzuje politika
sociálna a politika zamestnanosti.
Rozdeľovanie a prerozdeľovanie dôchodkov sa spája aj s politicko-ekonomickými
aspektmi a to v tom smere, že podiel jednotlivcov a skupín na dôchodkoch a bohatstve
spoločnosti spoluurčuje ich ekonomickú moc. Štruktúra rozdelenia dôchodkov a bohatstva je
spojená so stupňom rozvoja ekonomiky a s charakterom politického systému v ekonomike
a prílišná nerovnosť rozdelenia dôchodkov môže viesť k sociálnej a politickej destabilizácii
spoločnosti.
9.2 Meranie nerovnosti

Aby sa spoločnosť mohla dohodnúť na prerozdelení dôchodkov v ekonomickom systéme,
potrebuje poznať odpoveď na to, aký je rozmer nerovnosti rozdelenia dôchodkov. Na tento
účel sa využívajú viaceré prístupy. Najčastejšie ide o: Lorenzovú krivku, Giniho koeficient,
Robin Hood index a index chudoby.
115
9.2.1 Lorenzová krivka

Lorenzová krivka sa využíva na grafické vyjadrenie stupňa príjmovej nerovnosti.
Horizontálna os udáva kumulatívne zoradený počet obyvateľov v percentách a vertikálna os
podiel týchto obyvateľov na vytvorenom dôchodku. V prípade ideálnej rovnomernosti
dôchodkov – rovnosti dôchodkov, by body ležali na diagonále. Táto krivka sa nazýva
nivelizovanou Lorenzovou krivkou a vyjadruje, že napríklad 45% obyvateľov by sa podieľalo
na vytvorení 45% dôchodku a 100% obyvateľov sa podieľalo na vytvorení 100% dôchodku.
V skutočnom živote sa však tieto podiely nerovnajú, a tak vzniká krivka, ktorá sa odkláňa od
diagonály, je to skutočná Lorenzová krivka. Čím je stupeň nerovnosti nižší, tým bližšie je
skutočná krivka k diagonále. A naopak, čím je skutočná Lorenzová krivka vzdialenejšia od
krivky ideálneho rozdelenia, tým je rozdelenie dôchodkov nerovnomernejšie. Uvedené
skutočnosti zachytáva Graf 9.1. Extrémom je hypotetický príklad absolútnej nerovnosti, kedy
by celý príjem dostávala jedna osoba alebo domácnosť a ostatní by mali nulový príjem.
Krivka by potom mala tvar pravého uhla osi x s osou y.
Lorenzová krivka (LK)
skutočná (LKS) a nivelizovaná rôzne tvary skutočnej (LKS)

(LKn) Lorenzová krivka Lorenzovej krivky
100% C 100%
vytvorenom dôchodku
podiel obyvateľov na
vytvorenom dôchodku
podiel obyvateľov na
LKn
LKS
LKS LKS3
LKS2
0 kumulatívne zoradený 100% 0 kumulatívne zoradený 100%
počet obyvateľov počet obyvateľov
Graf 9.1 Lorenzová krivka

Obdobne ako dôchodkovú Lorenzovú krivku je možné zostaviť aj majetkovú Lorenzovú
krivku, ktorá znázorňuje ako je medzi pomerné skupiny domácností pomerne rozdelené
bohatstvo. Na vertikálnu os sa nanáša pomerné rozdelenie majetku v percentách. Rozdelenie
národného bohatstva medzi domácnosti sa od rozdelenia národného dôchodku podstatne líši.
Na rozdiel od dôchodkov, majetok nepodlieha prísnej finančnej kontrole a neexistuje
komplexná štatistika evidencie jeho evidencie a rozdelenia. Preto je značne problematické
zostaviť skutočnú majetkovú Lorenzovú krivku na základe bežných štatistických údajov. Dá
sa zostaviť iba na základe výberových prieskumov, ktorých vypovedacia schopnosť môže byť
značne rôznorodá. Obecne sú však majetkové Lorenzové krivky umiestnené ďalej od ideálnej
krivky. Je to dané vyšším sklonom vyšších príjmových skupín domácností k úsporám
a investíciám a nižším sklonom k spotrebe. Akumulácia majetku je teda u vyšších príjmových
116
skupín relatívne rýchlejšia. Z toho potom vyplýva i tendencia k väčšej majetkovej nerovnosti
ako je nerovnosť dôchodková.
9.2.2 Giniho koeficient

Giniho koeficient vyjadruje mieru rovnomernosti prerozdelenia bohatstva v krajine. Je
jedeným z najviac používaných nástrojov na meranie príjmovej nerovnosti. Je odvodený
z Lorenzovej krivky. Giniho koeficient vyjadruje pomer plochy medzi nivelizovanou
a skutočnou krivkou, ku celkovej ploche nachádzajúcej sa pod nivelizovanou krivkou. Môže
nadobúdať hodnoty od 0 do 1. Čím viac sa blíži k 0, tým je rozdelenie rovnejšie a naopak, ak
sa blíži k 1, hovoríme o absolútnej nerovnosti. Giniho koeficient je iba relatívna miera
nerovnosti. Môže nastať situácia, že jedno rozdelenie bude v určitom intervale
rovnomernejšie než iné rozdelenie, pričom obe tieto rozdelenia budú vykazovať rovnaký
Giniho koeficient.
Giniho koeficient môžeme vyjadriť aj vzťahom:
1 2 ⎛1⎞ n
G = 1+ − 2 ⋅ ( y1 + 2 ⋅ y2 + 3 ⋅ y3 + .... + n ⋅ yn ) pričom y = ⎜ ⎟∑ yi ,
n n ⋅y ⎝ n ⎠ i =1
kde:
n predstavuje počet jednotlivcov v súbore,
yi predstavuje dôchodok jednotlivca pre i є (1, 2, ..., n) usporiadané podľa veľkosti a
y predstavuje aritmetický priemer dôchodku.
Robin Hood index

Robin Hood index je vyjadrený maximálnou vertikálnou vzdialenosťou medzi skutočnou
a nivelizovanou Lorenzovou krivkou. Hovorí o tom, koľko percent príjmov musí byť
prerozdelených, aby mal každý rovnako vysoký príjem.
Čím väčší je Giniho koeficient a Robin Hood index, tým je diferenciácia väčšia.
Index chudoby
O nerovnostiach v oblasti rozdeľovania dôchodkov do istej miery vypovedá aj index
chudoby. Tento index vyjadruje percentuálne množstvo populácie, ktorá sa ocitne pod
hranicou chudoby, pričom chudoba môže byť definovaná ako určitá minimálna úroveň
príjmov postačujúcich na živobytie. Neprihliada však na skutočnosť, do akej miery sú
subjekty pod hranicou chudoby. Používanie indexu preto spôsobuje, že sa vlády štátov
sústreďujú na tú skupinu obyvateľov, ktorá je tesne pod hranicou chudoby, a snažia sa ju
posunúť nad ňu. Tento spôsob vedie k zníženiu miery chudoby, ale veľmi málo zlepšuje
situáciu jedincov s nízkymi príjmami.
9.3 Ciele a nástroje prerozdeľovacej a dôchodkovej politiky

Pretože prvotné rozdelenie dôchodkov na základe vlastníctva výrobných faktorov nemusí
byť spravodlivé, do procesu rozdeľovania musí zasahovať štát a jeho hlavným cieľom je
odstraňovať spoločensky neprípustné dôsledky tohto procesu. Štát si kladie za cieľ
prostredníctvom prerozdeľovacej funkcie presúvať časť príjmov od skupín s vysokými
dôchodkami ku skupinám obyvateľov, ktoré je podľa neho vhodné podporovať. Cieľom
117
politiky prerozdeľovania a dôchodkovej politiky štátu je tak aj ovplyvňovanie celkového

dopytu prostredníctvom regulovania cien, miezd, ziskov, daní, znižovanie rozdielov
v sociálnom postavení jednotlivcov a stabilizáciu cenovej hladiny obmedzovaním tendencií
rastu nominálnych miezd a cien.
Teoreticky sú vymedzené štyri okruhy nástrojov politiky prerozdeľovania: jednotlivé
prvky rozpočtových sústav, parafiskálne systémy, právne úpravy niektorých podmienok
trhového rozdeľovania a účasť štátu na rokovaniach medzi sociálnymi partnermi.
Prvky rozpočtových sústav predstavujú sústavu verejných rozpočtov, kde je žiaduce
osobitne analyzovať prvky príjmovej a výdavkovej strany rozpočtov.
Z príjmovej strany štátneho rozpočtu majú najväčší význam dane a to dôchodkové aj
spotrebné. Dôchodkové dane sú stanovené rozdielne pre fyzické a právnické osoby.
Spotrebné dane zaťažujú konečnú spotrebu subjektov bez ohľadu na ich príjmovú situáciu.
Jedná sa o selektívne alebo univerzálne stanovené dane. Zvláštne postavenie majú selektívne
dane uvalené na úzky okruh výrobkov. Ide o zdraviu škodlivé výrobky, kde sa štát snaží
obmedziť ich spotrebu prostredníctvom týchto daní. Problémom je určiť výšku daňovej
sadzby, pretože dôchodkové dane znižujú disponibilný dôchodok a môžu znižovať aj
investičné aktivity podnikateľských subjektov. Problematiku stanovenia výšky daňovej
sadzby vo vzťahu k daňovým príjmom zachytáva Lafferová krivka. Tá poukazuje na
skutočnosť, že daňové príjmy s rastom daňovej sadzby rastú, ale len do určitého bodu, potom
začínajú klesať. Otázkou však ostáva, kde leží tento „bod zlomu“.
Z výdavkovej strany štátneho rozpočtu s otázkou prerozdeľovania súvisia výdavky štátu
na obranu, bezpečnosť a na financovanie verejných statkov. Ďalšou skupinou na výdavkovej
strane rozpočtu sú transferové platby vo forme rôznych sociálnych dávok a podpôr,
poskytované adresne za účelom dorovnania príjmu na stanovenú úroveň, alebo dávky, ktoré
majú za cieľ podporovať spotrebu určitých statkov.
Parafiskálne systémy tvoria systém určitých dávok a príspevkov, ktoré neplynú do
štátneho rozpočtu, ale rôznym verejným orgánom a organizáciám na krytie ich výdavkov. Ide
hlavne o národné alebo sociálne poistenie, kde odvody majú charakter daní. Systém
národného poistenia je tvorený dôchodkovým, nemocenským, zdravotným poistením
a poistením v nezamestnanosti. Príjmy fondov sú tvorené povinnými príspevkami (poistným),
pričom štát zákonmi upravuje, kto je povinný platiť tieto príspevky a aká je ich výška.
Výdavky fondov predstavujú príslušné dávky, hlavne starobné a invalidné dôchodky, dávky
nemocenského poistenia a podpory v nezamestnanosti.
Právne úpravy niektorých podmienok trhového rozdeľovania predstavujú aktivity
štátu hlavne pri regulácii trhu práce, a to prostredníctvom pracovného zákonodarstva.
Upravujú aj otázky týkajúce sa napr. zákonnej dĺžky pracovnej doby, nárok na dovolenku,
postup zamestnanca v prípade choroby, ochrana vybranej skupiny zamestnancov pred
prepustením, právo na štrajk, zákonné podmienky pracovných zmlúv, minimálnu mzdu a iné.
Účasť štátu na rokovaniach medzi sociálnymi partnermi znamená, že štát má možnosť
vstupovať do procesu vyjednávania o mzdách medzi zamestnávateľmi a zamestnancami
reprezentovanými odbormi.
Kritériom na použitie konkrétnych nástrojov je okrem kritéria sociálnej spravodlivosti aj
to, aby zvolené nástroje politiky rozdeľovania a dôchodkovej politiky nebrzdili ekonomický
rast.
V rámci nástrojov hospodárskej politiky existuje mnoho nástrojov, ktoré svojou podstatou
zasahujú do prerozdeľovania dôchodkov nepriamo, čiže ich nemožno považovať jednoznačne
118
za nástroje politiky prerozdeľovania. Z najvýznamnejších nástrojov sú to nástroje expanzívnej

a reštriktívnej fiškálnej a menovej politiky, opatrenia stabilizačnej politiky alebo opatrenia
politiky ochrany hospodárskej súťaže.
Z opatrení stabilizačnej politiky sú najvýznamnejšie regulácia cien a miezd v smere
udržania inflácie. Napríklad ak sa ekonomika nachádza vo výraznejšej cenovo-mzdovej
špirále, tak rast spotrebiteľských cien vyvoláva značný tlak na rast miezd a ostatných
dôchodkov. Mzdy a dôchodky potom tlačia na opätovný rast cien. Stanovovanie minimálnej
mzdy a regulácia cien je tak možnosť ako mierniť a regulovať inflačné tlaky. Minimálna
mzda pritom predstavuje úroveň mesačnej mzdy na zákonom stanovený pracovný čas a je
záväzná pre všetky hospodárske subjekty. Je dohodnutá na tripartitnom rokovaní a tvorí
vymeriavací základ pre rôzne dávky. Cenová regulácia sleduje a usmerňuje ceny určitých
druhov tovarov a služieb (napr. elektrická energia, plyn, cestové, lieky, poľnohospodárske
produkty), aby tak k ním umožnila prístup čo najväčšiemu množstvu obyvateľstva tak, aby
bol zabezpečený minimálny životný štandard.
Cenová regulácia má bezprostredné pôsobenie, plošné uplatnenie a je možnosťou
direktívneho usmernenia, ak nefunguje prirodzený cenový regulačný systém. Cenová
regulácia však zároveň narúša funkčnosť cenového systému, pretože cenová deformácia
znižuje efektívnosť ekonomických subjektov. Klesá objem investícií do odvetví, ktorých
produkcia podlieha cenovej regulácií a investície do odvetví, ktorých produkcia nemá
regulované ceny, sa stávajú atraktívnejšími. V odvetviach, kde sa vyrábajú tovary, na ktoré sa
nevzťahuje regulácia cien, dochádza k substitúcií ponuky. Lacnejší tovar nahrádza drahší, čo
umožňuje zvýšiť efektívnosť, no v neprospech obyvateľov s nižšími príjmami.
Aj opatrenia vonkajšej obchodnej politiky vedú vo svojich dôsledkoch
k prerozdeľovacím procesom medzi dovozcami a vývozcami, medzi domácimi
a zahraničnými výrobcami.
Opatrenia v oblasti ochrany hospodárskej súťaže vedú k posilneniu súťažného
prostredia, dostaví sa prerozdeľovací efekt napríklad v znížení cien.
9.4 Makroekonomická výkonnosť a prerozdeľovanie

V ekonomickom systéme existuje vzájomný vzťah medzi makroekonomickou
výkonnosťou a rovnosťou v rozdeľovaní. Je ním funkčná závislosť makroekonomickej
výkonnosti na úrovni rovnosti v rozdeľovaní dôchodkov. Veľká nerovnosť, ako aj veľká
rovnosť, majú na ekonomický rast v podstate rovnaký účinok, ktorým je destabilizácia
ekonomickej aktivity subjektov. V každej ekonomike existuje určitá optimálna hranica
nivelizácie príjmov. S rastom nivelizácie po toto optimum rastie makroekonomická
výkonnosť a s ďalším postupným nivelizovaním za optimálnu hranicu makroekonomická
výkonnosť klesá. Tuto skutočnosť zachytáva Graf 9.2.
Tvorcovia hospodárskej politiky majú možnosť rozhodnúť sa realizovať dôchodkovú
politiku orientovanú na prerozdelenie dôchodkov alebo politiku zameranú na rast
ekonomickej aktivity a zamestnanosti. Najčastejšie sa kombinujú obe možnosti avšak
s priklonením sa viac k jednej alebo druhej alternatíve. Ľavicovo orientované vlády sa budú
prikláňať skôr k politike prerozdeľovania dôchodkov a strany liberálneho zamerania sa budú
orientovať skôr k politike orientovanej na podporu ekonomickej aktivity.
119
Makroekonomická
výkonnosť (mv)
Eopt
mvmax
rdopt Rozdelenie dôchodkov (rd)
Graf 9.2 Makrekonomická výkonnosť a prerozdeľovanie

Pri rozhodovaní sa o miere prerozdeľovania v krajine hrozí dvojaké riziko.
1. Príliš vysoká miera prerozdeľovania oslabuje podnety k práci a podnikaniu. Pre
niektorých jednotlivcov môže byť pri podmienkach zdanenia výhodnejšie spoliehať sa na
sociálne transfery než na vlastné aktivity. Podnikateľským subjektom môže vysoké
zdanenie prinášať riziko útlmu aktivít a potlačenie ich ekonomickej motivácie.
2. Príliš nízke prerozdeľovanie môže oslabiť stabilitu a rozvojové možnosti spoločnosti.
Môže mať za následok napr. nedostatočný rozvoj vzdelávacieho systému, nadmerný
výskyt chudoby a sociálny nepokoj, zníženie agregátneho dopytu, mobility na trhu práce
a pod.
V trhových ekonomikách sa kladie väčší dôraz na odstraňovanie deformácií prvotného
rozdeľovania príjmov, pretože aj toto rozdelenie je možné korigovať. Podstatou tejto korekcie
je napríklad zdokonaľovanie trhov výrobných faktorov alebo odstraňovanie trhových
nedokonalostí, či predchádzanie ich vzniku (existencia monopolov). Zvyšovanie kvality
fungovania trhov dáva väčšie predpoklady, že sa trhové ceny nebudú príliš odlišovať od
rovnovážnych cien. Výsledky snáh o zdokonaľovanie prvotného rozdelenia naznačuje Graf
9.3.
Podiel
domácností v %
variant A
variant B
Dôchodok
Graf 9.3 Zdokonaľovanie prvotného rozdelenia dôchodkov

120
Aktivita
Záver
V rámci tejto kapitoly ste sa naučili základné súvislosti prvotného a druhotného rozdelenia
dôchodkov a význam úlohy štátu v tejto oblasti.
121
10. Sociálna politika a politika

zamestnanosti
Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je v nadväznosti na predchádzajúcu kapitolu o politike

prerozdeľovania poukázať na to, ako štát prostredníctvom sociálnej politiky a politiky
zamestnanosti kompenzuje niektoré nedostatky trhového mechanizmu.
Ciele

• Charakterizovať sociálnu politiku.
• Charakterizovať politiku zamestnanosti.
• Vymedziť náklady spojené s existenciou nezamestnanosti.
10.1 Sociálna politika

Problematiku zmierňovania dôchodkových nerovností rieši prostredníctvom svojich
kompetencií štát. Pri riešení tohto problému využíva sociálnu politiku a politiku
zamestnanosti. Ich vzájomné prepojenie možno ponímať hlavne v tom, že sociálna politika so
svojimi nástrojmi zasahuje väčšinou vtedy, keď jednotlivec nie je zapojený do pracovného
procesu.
10.1.1 Východiská sociálnej politiky a jej vymedzenie

Ideovými východiskami existencie sociálnej politiky sú jednotlivé smery ekonomického
myslenia. Konzervativizmus zdôrazňuje význam slobody a zodpovednosti jednotlivca
v ekonomickom systéme. Sociálne postavenie a blahobyt jednotlivcov by mal v čo najväčšej
miere zodpovedať ich ekonomickej výkonnosti a ich ochote podstúpiť podnikateľské riziko.
Konzervativizmus dáva prednosť sociálne tvrdým, avšak ekonomicky efektívnym riešeniam.
Kladie dôraz na hladkosť fungovania trhového mechanizmu a rovnovážne prvotné
rozdeľovanie, než na prerozdeľovacie procesy (transfery). Nositeľmi konzervatívnej politiky
sú politické strany označované ako – konzervatívne, republikánske, kresťansko-demokratické
a liberálne. Katolícke sociálne učenie vníma sociálnu spravodlivosť ako určitý dostatok pre
všetkých. Zabezpečuje sa až „charitatívnou“ sociálnou politikou. Vychádza z názoru, že za
sociálnu úroveň každého jednotlivca nie je zodpovedný len on sám, ale tiež spoločnosť ako
celok. K hlavným prioritám patrí odstránenie materiálnej biedy. Dôraz sa kladie hlavne na
prerozdeľovacie procesy – sociálne transferové platby. Demokratický socializmus zastáva
názor dôstojného materiálneho zabezpečenia života všetkých jednotlivcov v spoločnosti
a taktiež názor, že za sociálnu úroveň každého jednotlivca nie je zodpovedný len tento
jednotlivec, ale tiež spoločnosť ako celok. Dôraz sa kladie ako na prerozdeľovacie procesy,
tak na pracovnoprávnu ochranu, kolektívne vyjednávanie a pod. Nositeľmi tejto politiky sú
socialistické strany, sociálnodemokratické strany a robotnícke strany.
122
10.1.2 Vymedzenie sociálnej politiky

Sociálnu politiku možno vymedziť v širšom aj užšom smere. V širšom ponímaní je
sociálna politika stratégiou správania sa štátu a aj iných subjektov, ktorá sa bezprostredne
týka životných podmienok ľudí. Kladie dôraz na dlhodobé koncepcie obsahujúce konkrétnu
voľbu typu sociálnej politiky a tvorbu sociálneho programu. Je premietnutím vnútorných
väzieb a súvislostí na ostatné systémy, najmä na hospodársku politiku. Užšie chápanie
predstavuje reakciu na sociálne riziká a ich možné následky. Zaoberá sa reguláciou sociálnych
dopadov na jednotlivcov a ohrozené skupiny obyvateľstva. Toto chápanie redukuje sociálnu
politiku na systém opatrení v oblasti zamestnanosti, rodinnej politiky a sociálneho
zabezpečenia.
Sociálna politika v sebe zahŕňa rodinnú politiku, bytovú politiku, zdravotnú politiku,
politiku zamestnanosti, vzdelávania a mnohé ďalšie čiastkové politiky so svojimi
špecifickými cieľmi, ktoré sa snaží koordinovať. Spoločným znakom všetkých politík
patriacich pod sociálnu politiku je to, že sú tvorené na základe určitých spoločnosťou
všeobecne prijatých zásad s cieľom zdokonaliť spôsob života každého jednotlivca,
rešpektujúc jeho prospech v kontexte neobmedzovania práv ostatných. V tomto smere je
sociálna politika nástrojom uskutočňovania sociálnej spravodlivosti.
Sociálna politika predstavuje súbor opatrení, ktoré vedú k zlepšeniu základných životných
podmienok obyvateľstva ako celku (príp. určitých skupín obyvateľstva) a k zabezpečeniu
sociálneho zmieru v rámci hospodárskych a politických možností danej krajiny.
10.1.3 Vzťah sociálnej politiky a hospodárskej politiky

Sociálna politika a hospodárska politika sú dve samostatné politiky, medzi ktorými sú
silné väzby. Hospodárska politika svojimi opatreniami zaisťuje ekonomickú bázu sociálnej
politiky. Vytvára podmienky nato, aby bola sociálna politika účinná. Medzi hospodárskou
politikou a sociálnou politikou musí byť aktívny vzťah. Znamená to, že sociálna politika
nesmie byť len v pasívnom vzťahu k hospodárskej politike, pretože úspech hospodárskej
politiky závisí od toho, aké predpoklady a dispozície majú ľudia pre pracovný výkon, ako sú
motivovaní k zodpovednej činnosti, aký priestor a možnosti majú pre motiváciu či
sebauplatnenie. Tieto úzko postavené problémy rieši sociálna politika, hlavne vo svojich
aktívnych zložkách, t.j. vzdelávacej politike, zdravotnej politike, politike bývania, a pod.
Hospodárska politika môže ovplyvňovať sociálnu politiku prostredníctvom sústavy daní
a daňových úľav stimulujúcich finančnú podporu dobročinných a svojpomocných združení,
úrokových sadzieb a kurzov, dôchodkovej politiky, rozdeľovaním zdrojov zo štátneho
rozpočtu či štruktúrnou politikou. Sociálna politika spätne ovplyvňuje hospodársku politiku
„úrovňou ľudského kapitálu“ – kvalitou a kvantitou disponibilných pracovných síl, vrátane
motivácie pracovníkov, ďalej podmienkami zamestnávania pracovníkov, stanovením
podmienok odvodov z miezd a platov na účely sociálneho a zdravotného poistenia
zamestnancov aj zamestnávateľov, stanovením podmienok priznávania sociálnych dávok
(invalidné dôchodky, podpory v nezamestnanosti), záchrannou sociálnou sieťou či dávkami
sociálneho zabezpečenia.
Čím vyspelejšia je spoločnosť, tým je vzájomná väzba medzi hospodárskou politikou
a sociálnou politikou silnejšia.
123
10.1.4 Princípy sociálnej politiky

Sociálna politika sa opiera o základné princípy, ktorými sú sociálna spravodlivosť,
sociálna solidarita, subsidiarita, participácia a zásluhovosť.
Sociálna spravodlivosť patrí k rozhodujúcim princípom sociálnej politiky a je historicky
najstarším princípom. Sociálna spravodlivosť je vysoko subjektívny pojem a môže byť
vykladaný rôzne. Spravodlivosť má právny rozmer, ktorý je stanovený zákonom a sociálny
rozmer, ktorý je daný pravidlami prerozdeľovania. Skladá sa z čiastkových princípov, ako sú
princíp výkonový, rovnosti, súladu medzi vstupmi a výstupmi, rovnakých príležitostí
a potrebnosti.
Sociálna solidarita je založená na vzájomnej podpore medzi jednotlivcami a vzájomnej
podpore harmonickej spolupráce založenej na porozumení, súdržnosti a zodpovednosti. Jej
východiskom je, že človek je sociálna (spoločenská) bytosť. Je odkázaný na ostatných členov
spoločnosť a spoločnosti teda aj za mnohé vďačí. Sociálna solidarita je uskutočňovaná hlavne
pomocou redistribučnej a transferovej politiky.
Subsidiarita znamená, podpornosť, čo v sociálnej politike znamená, že každý subjekt si
musí pomôcť sám. Ak už nie je schopný pomôcť si sám, má mať možnosť požiadať o pomoc
svoje najbližšie okolie a následne štát, ktorého úlohou je vyvárať potrebné podmienky pre
naplnenie týchto požiadaviek.
Participácia znamená možnosť jednotlivca zúčastňovať sa na rozhodovaní a realizácii
sociálnej politiky. Znamená to nebyť len pasívnym príjemcom sociálno-politických opatrení,
ale mať aj možnosť aktívne sa na tomto procese zúčastňovať.
Zásluhovosť znamená, že každý by mal dostať toľko, o koľko sa zaslúžil, v závislosti od
svojho zárobku – je to prvok stimulácie individuálneho odmeňovania.
10.1.5 Funkcie sociálnej politiky

Okrem princípov sociálnej politiky je dôležité poznať aj je základné funkcie. V praxi sa
vymedzujú tieto základné funkcie sociálnej politiky: ochranná, prerozdeľovacia, stimulačná,
preventívna a homogenizačná.
Ochranná funkcia je historicky najstaršia. Jej podstatou je zmiernenie, resp. odstránenie
dôsledkov určitých sociálnych udalostí spojených jednak so svetom práce (napr.
nezamestnanosť), ale aj s rodinnými a životnými udalosťami (napr. staroba, choroba). Rieši
už vzniknutú sociálnu situáciu. Snaží sa o odstránenie alebo aspoň o zmiernenie nepriaznivej
sociálnej situácie, ktorá vznikne počas života jednotlivca.
Prerozdeľovacia funkcie je jednou z najvýznamnejších funkcií. Je základom riešenia
rozdielov a nerovnosti v životných a pracovných podmienkach jednotlivcov, predovšetkým
prostredníctvom daní a transferov, a to vertikálne (od bohatých k chudobným) i horizontálne
(v rámci príjmových skupín).
Stimulačná funkcia podnecuje jednotlivca k žiaducemu sociálnemu správaniu sa či
konaniu. Tým, že stimuluje k požadovanému vývoju, ovplyvňuje aj ekonomickú oblasť,
pretože žiaduce správanie sa musí prejaviť i v produktivite práce. Je základom stimulácie
chceného vývoja sociálnych procesov, vytvárania záchranných sociálnych sietí, garanciou
základných sociálnych istôt.
Preventívna funkcia vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny
nežiaducich sociálnych situácií. Snahou je predchádzať určitým škodám, ktoré vznikajú ako
124
dôsledok nežiaducich situácií. Ide o odstraňovanie príčin rôznych nepriaznivých sociálnych

situácií. Plnia ju všetky odbory sociálnej politiky, najmä vzdelávacia a zdravotná politika.
Homogenizačná funkcia smeruje k odstráneniu neodôvodnených sociálnych rozdielov.
Realizuje sa prostredníctvom určovania minimálnej mzdy, hraníc chudoby, životného minima
a pod. Je relatívne novou funkciou a smeruje k určitému príjmovému vyrovnaniu,
k zmierňovaniu sociálnych rozdielov v životných podmienkach subjektov a k odstraňovaniu
neodôvodnených rozdielov medzi sociálnymi skupinami.
10.1.6 Ciele a nástroje sociálnej politiky

Sociálna politika predstavuje stratégiu a prístup k uspokojovaniu potrieb jednotlivcov
a celej spoločnosti. Jej cieľom je sledovanie miery uspokojovania potrieb a stanovenie hranice
minimálneho uspokojenia potrieb jednotlivcov v spoločnosti. Predpokladom fungovania je
všeobecne a právne zakotvené uznanie sociálnych miním podmieňujúcich prežitie, obnovu
a reprodukciu prvkov systému a zároveň aj systému ako celku.
Cieľom sociálnej politiky je sledovať, či polarizácia spoločnosti z hľadiska dôchodku nie
je neúnosná. Štát sleduje, aká časť obyvateľstva sa nachádza v pásme existenčného minima,
čo znamená hranicu biedy, aká v pásme sociálneho životného minima, čo je hranica chudoby,
aká časť je na úrovni priemerného životného štandardu a aká časť patrí medzi najbohatších.
Podľa tejto diferenciácie je potrebné určovať kritériá regulácie národného hospodárstva.
Vzhľadom na rôznorodosť názorov na sociálnu politiku je veľmi zložité vymedzenie jej
nástrojov.
Principiálnym nástrojom sociálnej politiky v každej demokratickej spoločnosti je právny
poriadok. Sústava legislatívnych úprav sociálnych vzťahov a príslušných orgánov štátneho
dozoru je tvorená zákonmi a nižšími právnymi normami (generálna dohoda zásadne
vymedzuje vzájomné vzťahy v rámci tripartity, je východiskom pre kolektívne zmluvy
nižšieho stupňa, kolektívne zmluvy vyššieho typu bývajú uzatvárané medzi určitými
zamestnávateľskými a odborovými zväzmi a podnikové kolektívne zmluvy bývajú uzatvárané
medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom pre daný konkrétny podnik), ktoré
upravujú jednotlivé aspekty sociálneho života. Ide hlavne o riešenie otázok životného
minima, minimálnej mzdy, nemocenských dávok, dôchodkového systému, podpory
v nezamestnanosti, príspevkov na bývanie, dopravu, sociálna podpora, materský príspevok,
rodičovský príspevok, prídavky na deti, štipendium a podpora vzdelania, výkon práva na
vzdelanie, výkon práva na lekársku starostlivosť, materská a rodičovská dovolenka,
pracovnoprávne predpisy upravujúce individuálne a kolektívne práva zamestnancov, zdanenie
príjmov a majetku, a iné.
Podstatné je dosiahnutie konsenzu v tejto oblasti základnou formou komunikácie medzi
zástupcami zamestnancov a zástupcami zamestnávateľov – kolektívnym vyjednávaním. Štát
do tohto vzťahu vstupuje hlavne z dôvodu dohliadania na dlhodobejšie celospoločenské
záujmy a tiež na konkrétne možnosti ekonomiky. Ešte pred vyjednávaním v tripartite
dochádza k vyjednávaniu vo vláde – medzi jednotlivými politickými silami. Kolektívne
vyjednávanie má teda značný preventívny charakter.
125
Konkrétne nástroje sociálnej politiky nadväzujú na právny poriadok a vystupujú vo

forme:
− sociálnych dávok, kde najvýznamnejším nástrojom sociálnej politiky sú hlavne dávky
dôchodkového a nemocenského zabezpečenia, peňažná pomoc rodinám s deťmi,
peňažné dávky sociálnej pomoci, dávky v nezamestnanosti a iné., pričom problémom
je stanovenie výšky týchto dávok, a to hlavne z toho dôvodu, aby sa nenarušila
ekonomická výkonnosť hospodárstva,
− sociálnych služieb, kam patrí starostlivosť o starých, handicapovaných, sociálne
narušených občanov, služby v oblasti zdravia, vzdelávania, bývania, poradenstvo
(napr. pre nezamestnaných),
− vecných dávok, hlavne v súvislosti s ochranou zdravia – zabezpečovanie zdravotných
pomôcok (protézy, barle) a ochranných pracovných pomôcok, ktoré sa používajú
najmä v prípade, kedy nie je isté, či by peňažné prostriedky neboli použité iným
spôsobom,
− účelové pôžičky, ktoré sú návratné, určené na vopred vymedzené použitie napr.
pôžičky na vzdelávanie, výhodnejšie podmienky ich poskytovania,
− úľavy a výhody, ktoré sú poskytované určitým skupinám obyvateľstva, napr.
študentom, dôchodcom, vojakom, mladým.
Podstatné pri všetkých nástrojoch je, aby boli zabezpečené pred zneužitím zo strany tých,
ktorým nie sú určené. Preto podstatnú úlohu zohráva ich adresnosť a diferencovanosť na
konkrétnu sociálnu situáciu jednotlivcov alebo sociálnych skupín.
Podstatnou časťou sociálnej politiky je systém sociálneho zabezpečenia, resp. sociálneho
poistenia. Najfrekventovanejšou formou nástrojov sú peňažné dávky a to krátkodobé
(nemocenské, peňažná pomoc v materstve) a dlhodobé (dôchodky) alebo jednorazové
(podpora pri narodení dieťaťa) a opakované (prídavky na deti).
Subjektmi sociálnej politiky sú štát a jeho orgány, ktoré zodpovedajú za uskutočňovanie
konkrétnej sociálnej, politiky v danom čase, zamestnávatelia, ktorí zabezpečujú jednak
opatrenia stanovené štátom, ale aj dobrovoľné opatrenia tzv., „podnikové sociálne služby“
a iné inštitúcie hlavne zamestnanecké a zamestnávateľské odborové orgány – komory,
zamestnávateľov, zamestnanecké zväzy, odborové zväzy a orgány, orgány tripartity, obce,
občianske iniciatívy, dobročinné organizácie, charitatívne inštitúcie, cirkvi, občania, rodiny,
domácnosti a na základe princípu participácie aj samotní občania a skupiny občanov.
V minulosti sociálne systémy nepokrývali celú spoločnosť, ale len určité handicapované
sociálne alebo profesné skupiny. Postupom času sa vytvorili moderné sociálne systémy,
zahŕňajúce všetkých občanov. Nárok na sociálne zabezpečenie a základné sociálne istoty je
dnes považovaný za súčasť základných ľudských práv a občianskych slobôd a je upravený
a chránený príslušnými medzinárodnými zmluvami a organizáciami.
10.2 Politika zamestnanosti

So sociálnou politikou sa úzko spája politika zamestnanosti ako jedna z čiastkových
politík hospodárskej politiky. Jedno z prepojení je v tom, že pokiaľ existuje v hospodárskom
systéme nevyužite výrobného faktora práce, čiže existuje nezamestnanosť, bude musieť štát
uplatňovať sociálnu politiku vo väčšej miere.
126
10.2.1 Východiská existencie politiky zamestnanosti

Základom politiky zamestnanosti je mechanizmus trhu práce vytváraný dopytom po práci,
ponukou práce a cenou práce. Vzhľadom na značnú inštitucionalizáciu trhu práce vznikajú na
trhu poruchy. Tie sú spôsobené hlavne nedostatočnou pružnosťou ponuky práce a jej
štruktúrnou heterogenitou a tiež z nej vyplývajúcou segmentáciou trhu práce. Rôzne profesie
sú v značnej miere navzájom nekonkurenčné v zmysle ich substitúcie. Aj nižšia elasticita
dopytu po práci je faktorom ovplyvňujúcim trh práce. Podniky a firmy sú vo svojom
rozhodovaní o dopyte po práci ovplyvňované tak trhovými vplyvmi, ktoré niekedy vedú
k tomu, že udržiavajú zamestnanosť nad efektívnou úrovňou, ale tiež vplyvy
mimoekonomické, ktorými sú kolektívne zmluvy a pracovno-právne zákonodarstvo. Trh
práce nie je dokonalým trhom v dôsledku činnosti odborov, ktoré dohodujú podmienky, za
ktorých sa uzatvárajú dohody o práci, nepružných mzdových taríf a heterogénnej štruktúre
práce.
Vzhľadom na existenciu porúch na trhu práce vzniká jeden zo závažných
makroekonomických problémov – nezamestnanosť. Nezamestnanosť je veľmi zložitý
fenomén v ekonomike, ktorý má množstvo súvislostí s inými ekonomickými javmi.
Ekonómovia, ale nielen oni, sledujú nezamestnanosť a jej vplyvy na ekonomiku.
Nezamestnanosť sa v ekonomike vyskytuje vo viacerých formách. Na základe príčin jej
vzniku rozlišuje ekonomická teória frikčnú, štruktúrnu a cyklickú nezamestnanosť. Frikčná
nezamestnanosť neznamená pre ekonomiku problém a niektorí ekonómovia ju radia k
prirodzenej miere nezamestnanosti. Značné problémy pre ekonomiku znamená štruktúrna
nezamestnanosť, pretože vzniká na základe nesúladu medzi ponukou pracovníkov a dopytom
po nich z dôvodu heterogenity trhov a nemožnosti substitúcie jednej práce za inú. Pri
štruktúrnej nezamestnanosti vzniká nerovnováha na sektorových trhoch a aj na regionálnych
trhoch. Cyklická nezamestnanosť vzniká na základe cyklických zmien v agregátnom dopyte
vtedy, ak je celkový dopyt po pracovníkoch nízky.
10.2.2 Vymedzenie politiky zamestnanosti

Politika zamestnanosti je súčasťou hospodárskej politiky a jej cieľom je dosiahnutie
rovnováhy medzi ponukou a dopytom po práci. Je zameraná na odstránenie príčin nadmernej
nezamestnanosti, pôsobí plošne na strane dopytu po práci. Rieši dôsledky existujúcej
nerovnováhy na trhu práce, zohľadňuje regionálne aspekty nezamestnanosti a jej opatrenia sú
zamerané na riešenie konkrétnych situácií.
Politika zamestnanosti je systém podpory a pomoci občanom pri ich začleňovaní sa na
pracovné miesta na trhu práce, prostredníctvom: sprostredkovania zamestnania, poskytovaním
poradenstva na voľbu povolania, podporovaním zamestnanosti vytváraním nových
pracovným príležitostí, prispôsobovaním profesijnej štruktúry zamestnancov požiadavkám
trhu práce (rekvalifikácie), zmieňovaním negatívnych dôsledkov zmien a opatrení týkajúcich
sa zamestnanosti, poskytovaním podpory v nezamestnanosti. Zvýšenou starostlivosťou
o pracovné uplatnenie mladistvých a absolventov stredných a vysokých škôl, starších
občanov, dlhodobo nezamestnaných a osôb so zmenenou pracovnou schopnosťou a ťažkým
zdravotným postihnutím.
127
10.2.3 Ciele a nástroje politiky zamestnanosti

Ciele politiky zamestnanosti sú rôzneho zamerania. K hlavným cieľom patrí
usmerňovanie mechanizmu trhu práce tak, aby sa udržiavala vysoká zamestnanosť
a podporoval sa ekonomický rast. Cieľmi tejto politiky tiež sú: zabezpečovať prácu pre
všetkých, ktorí chcú a môžu pracovať a hľadajú si zamestnanie, umožňovať slobodnú voľbu
zamestnania, vytvárať rovnováhu medzi ponukou a dopytom na trhu práce, minimalizovať
rozsah nezamestnanosti, zabezpečovať podpory v nezamestnanosti, zabezpečovať
rekvalifikácie a zvyšovanie kvalifikácie, podporovať tvorbu nových pracovných príležitostí,
prijímať opatrenia na podporu tak profesnej, ako aj územnej mobility pracovnej sily,
zabezpečovať bezplatné poradenstvo všetkým občanom a iné.
Základný súbor nástrojov politiky zamestnanosti a pravidiel fungovania tvorí sústava
pracovného zákonodarstva. Pracovné zákonodarstvo upravuje veľké množstvo vzťahov.
K dôležitým patria napríklad: podmienky pracovných zmlúv, dĺžka pracovného času, nárok na
dovolenku, postup zamestnancov v prípade choroby, tehotenstva, starostlivosti o člena
domácnosti, ochranu vybraných skupín zamestnancov pred prepustením, právo na štrajk
a iné.
Ďalší súbor nástrojov tvoria zákony upravujúce bezpečnosť pri práci a hygieny práce
a s nimi súvisiace povinnosti zamestnancov aj zamestnávateľov a príslušných zodpovedných
orgánov trhu práce.
Závažnú skupinu nástrojov tvoria zákony v oblasti existencie, práv a povinností
odborových organizácií, ich orgánov a funkcionárov.
K nástrojom politiky zamestnanosti patrí aktívna politika trhu práce – podpora zaradenia
nezamestnaných do zamestnania, tvorba nových pracovných miest a pasívna politika trhu
práce – podpora v nezamestnanosti a odvody do poisťovní za evidovaných nezamestnaných.
Mechanizmus trhu práce musí vychádzať z aktívnej politiky zamestnanosti, pod ktorou
rozumieme súbor opatrení a činností, prostredníctvom ktorých sa štát snaží vytvárať
optimálne podmienky pre zabezpečovanie rovnováhy dopytu a ponuky na trhu práce a takisto
sa snaží dosiahnuť, aby miera nezamestnanosti bola čo najnižšia.
Základom aktívnej politiky zamestnanosti je využitie nástrojov, ktoré zvyšujú flexibilitu
zdrojov pracovných síl a ich profesijnej kvalifikačnej štruktúry na strane jednej, a ktoré, na
druhej strane, stimulujú podnikateľskú aktivitu pri vytváraní nových pracovných miest.
Aktívna politika trhu práce obsahuje opatrenia zamerané na podporu vytvárania nových
pracovných príležitostí, ako: zabezpečovanie rekvalifikácií, podpora vytvárania nových
pracovných miest, podpora zamestnávania osobitných skupín občanov, podpora na udržanie
pracovných miest, podpora prevádzky pracovných miest, podpora vypracovania projektov na
oživenie zamestnanosti, podpora zamestnávania občanov so zmenenou pracovnou
schopnosťou, opatrenia na zlepšenie situácie na trhu práce, najmä opatrenia a programy
celoštátneho charakteru a iné.
K programom aktívnej politiky trhu práce patria aj služby zamestnanosti, školenia pre
nezamestnaných dospelých a rizikových skupín, programy zamerané na mladých
nezamestnaných, subvencovaná zamestnanosť, podpora nezamestnaných, ktorí chcú
samostatne podnikať a programy pre handicapované osoby.
Pasívna politika trhu práce v sebe zahŕňa príspevok v nezamestnanosti ako forma
sociálnej pomoci pre udržanie životnej úrovne nezamestnaných a predčasný odchod do
dôchodku z dôvodov nepriaznivej situácie na trhu práce.
128
10.2.4 Miera nezamestnanosti a jej meranie

Všeobecne je miera nezamestnanosti definovaná Medzinárodnou organizáciou práce
(ILO) ak stav, kedy sa za nezamestnaného považuje osoba určitého minimálneho veku
(a staršia), ktorá je bez platenej práce, je schopná pracovať a hľadá si prácu, pričom všetky
uvedené aspekty musia byť splnené naraz. Jednotlivé definície nezamestnaných bývajú
stanovené v zákonoch jednotlivých krajín rôzne a odrážajú ekonomické možnosti krajiny.
Nezamestnanosť je meraná rôznymi spôsobmi, z ktorých najznámejšie je meranie
počtom nezamestnaných osôb v ekonomike a prostredníctvom miery nezamestnanosti.
Počet nezamestnaných osôb vyjadruje rozdiel medzi veľkosťou pracovnej sily a počtom
zamestnanej pracovnej sily v každom období, pričom pracovná sila je rozdelená na
zamestnaných, nezamestnaných a ekonomicky neaktívnych obyvateľov v produktívnom veku.
Mieru nezamestnanosti možno vyjadriť vzťahom:
U
u= .100 ,
L +U
kde:
U predstavuje počet nezamestnaných,
L + U predstavuje súčet zamestnaných (L) a nezamestnaných (U).
Miera nezamestnanosti je okrem iného determinovaná existenciou nepružných miezd,
nedostatkom informácií o existujúcich pracovných miestach či nízkou mobilitou pracovníkov.
Meranie nezamestnanosti prostredníctvom miery nezamestnanosti má určité nedostatky,
napríklad v tom, že nezahŕňa osoby, ktoré musia nedobrovoľne pracovať kratší pracovný čas,
nezachytáva sezónnu nezamestnanosť a medzi pracovné sily nie sú zahrnuté osoby, ktoré si
v priebehu stanoveného času nenašli prácu.
10.2.5 Náklady spojené s existenciou nezamestnanosti

Nezamestnanosť je charakteristická pre fázu recesie a depresie (cyklická), no vyskytuje sa
aj v konjunktúre (štrukturálna) a je spojená s poklesom životnej úrovne a prejavom
problémov v ekonomike. Ekonomicky nákladná je nezamestnanosť cyklická a štruktúrna,
frikčná nezamestnanosť sa vo všeobecnosti považuje za prirodzenú súčasť ekonomického
vývoja nevyvolávajúcu vznik vyšších nákladov spoločnosti.
Stanovenie nákladov na cyklickú nezamestnanosť možno odvíjať od tzv. Okunovho
zákona, podľa ktorého sa zníženie miery nezamestnanosti o 1 percentuálny bod premietne do
zvýšenia reálneho hrubého domáceho produktu približne o 2%. Tento vzťah sa dá využiť aj
na odhad veľkosti straty výstupu v dôsledku existencie nedobrovoľnej nezamestnanosti.
Okunov zákon je možné vyjadriť aj vzťahom
u * −u = β .( Y − Y*) ,
kde:
u * predstavuje prirodzenú mieru nezamestnanosti,
u predstavuje skutočnú mieru nezamestnanosti,
β predstavuje koeficient reakcie zmeny nezamestnanosti na zmenu reálneho HDP, tento
koeficient závisí od technologických, štruktúrnych a inštitucionálnych charakteristík
konkrétnej ekonomiky,
Y predstavuje reálny produkt,
129
Y * predstavuje potenciálny produkt.

Z uvedeného vzťahu vyplýva, že čím je nižšie tempo rastu reálneho produktu a čím je
väčšia medzera produktu, tým je nezamestnanosť vyššia.
Ekonomike vznikajúce náklady súvisiace s jednotlivými druhmi nezamestnanosti, ktoré sa
snaží štát svojimi opatreniami znižovať. Jednou z možných reakcií štátu na cyklickú
nezamestnanosť je makroekonomická politika zameraná na zvyšovanie agregátneho dopytu,
t.j. znižovanie daní, zvyšovanie peňažnej zásoby alebo zvyšovanie vládnych výdavkov.
Ďalšou možnosťou je realizácia špeciálnych programov pre trh práce so zameraním priamo na
nezamestnanosť, ako napríklad dočasné úľavy na daniach pre podniky zvyšujúce
zamestnanosť alebo programy verejných prác. Ďalšou možnosťou, používanou hlavne vo
vyspelých ekonomikách, proti nezamestnanosti z nedostatočného dopytu je odklon od
odmeňovania za odpracovaný pracovný čas zvýšením proporcie podielu na zisku na celkovej
mzde.
Štruktúrna nezamestnanosť sa odstraňuje veľmi ťažko. Znižujú ju akékoľvek
hospodársko-politické opatrenia, ktoré redukujú náklady na prispôsobenie sa pracovnej sily
iným podmienkam. Takýmito opatreniami môžu byť napr. dotované rekvalifikačné programy,
poskytovanie informácií o podmienkach na pracovnom trhu alebo rôzne formy dotácií na
sťahovanie.
Zdravý vývoj ekonomiky prebieha len vtedy, ak pri značnom tempe ekonomického rastu
existuje v ekonomickom systéme prijateľná a zároveň nízka miera nezamestnanosti.
10.2.6 Dôsledky existencie nezamestnanosti

K dôsledkom existencie nezamestnanosti sa pristupuje tak z ekonomického hľadiska, ako
aj zo sociálneho hľadiska. Za hlavné ekonomické dôsledky sa považujú straty z nevyužitia
nevyužívanej pracovnej sily, nižšia tvorba produktu, nižšie úspory obyvateľstva, nižšia
spotreba a aj zníženie životnej úrovne obyvateľstva. Dôsledkom existencie nezamestnanosti je
aj devalvácia ľudského kapitálu, ku ktorému dochádza z dôvodu dlhodobej nezamestnanosti.
Zo sociálnych dôsledkov nezamestnanosti sú najproblémovejšie najmä strata spoločensko-
sociálnych vzťahov, schopnosti komunikácie a prispôsobovania sa v určitých situáciách,
strata dôvery vo vlastné schopnosti. Najťažšími dôsledkami sú existenčné problémy rodín
a skupín obyvateľstva, ktoré spôsobujú psychické traumy, kriminalitu a ďalšie problémy,
ktoré sa neskôr spájajú s vysokými nákladmi spoločnosti na ich odstraňovanie.
Vážne dôsledky so sebou prináša najmä dlhodobá nezamestnanosť, ktorá môže viesť až
k histerézii v ekonomike, ktorá znamená, že nezamestnaní si môžu zvyknúť na to, že sú
nezamestnaní, naučia sa využívať podporu v nezamestnanosti a nesnažia sa hľadať si prácu.
Dlhodobo nezamestnaní strácajú svoju kvalifikáciu, čím sú dlhodobo vyradení z potenciálne
zamestnateľných aj napriek tomu, že dôvody na ich nezamestnanosť už zanikli.
Aktivity
1. Na internetovej stránke Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny SR vyhľadať údaje
o aktívnej a pasívnej politike zamestnanosti.
2. Na stránke Sociálnej poisťovne SR vyhľadať a preštudovať systém sociálneho poistenia
v SR.
3. Preštudovať zákon o službách zamestnanosti.
130
Záver
Poslaním tejto kapitoly bolo vysvetliť, ako štát prostredníctvom sociálnej politiky
kompenzuje niektoré nedostatky trhového mechanizmu a prostredníctvom uplatňovania
politiky zamestnanosti pomáha riešiť závažný problém ekonomiky – nezamestnanosť.
131
11. Environmentálna politika

Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je objasniť súvislosti ekológie a ekonomiky a poukázať na

nevyhnutnosť zásahov štátu v tejto oblasti.
Ciele

• Charakterizovať ekologickú politiku.
• Popísať makroekonomické súvislosti ekonomiky a životného prostredia.
• Čo znamená ekonomicky optimálne množstvo znečistenia.
11.1 Východiská environmentálnej politiky

Súčasná ekonomická činnosť je nevyhnutne spojená s narušovaním životného prostredia.
Každá ekonomická činnosť, hlavne spojená s výrobou, produkuje vedľajšie efekty, ktoré
ovplyvňujú kvalitu životného prostredia (negatívne externality).
11.1.1 Životné prostredie a ekológia

Životné prostredie je vonkajším činiteľom, ktorý ovplyvňuje existenciu rastlinných
a živočíšnych organizmov, vrátane človeka, a súčasne sa mení a dotvára ich pôsobením.
Zdroje problémov životného prostredia sú rôzne. Niektoré majú svoj pôvod v samotných
prírodných činiteľoch (kozmické a atmosférické javy, slnečné žiarenie, klimatické
a meteorologické zmeny), ale väčšina je spôsobená činnosťou človeka a to hlavne
v posledných dvoch storočiach. Negatívne zmeny v životnom prostredí postavili ľudstvo pred
závažný problém, ktorým je uchrániť existujúci (už alarmujúci) stav životného prostredia pre
nasledujúce generácie.
Nevyhnutnosť starostlivosti a ochrany životného prostredia je vyvolávaná predovšetkým:
celosvetovým expanzívnym populačným vývojom ľudstva, vytváraním a hromadením
nežiaducich produktov ľudskej civilizácie, trvalým zvyšovaním rozsahu a náročnosti potrieb
ľudí, rôznosťou a protichodnosťou záujmov ľudí či snahou ľudí o ovplyvňovanie životných
podmienok a i.
Podstatou starostlivosti o životné prostredie je zachovanie rovnováhy medzi ľuďmi
a prírodným prostredím, ako predpokladu rozvoja prežitia ľudstva. Je to také využívanie
fondov prírody, ktoré ju čo najmenej narúša a zachováva jej pôvodnú prírodnú formu.
Vednou oblasťou zameranou na životné prostredie je ekológia. Je vedou o vzťahoch
medzi živými organizmami a ich prostredím. Jej súčasťou je ekológia človeka, zameraná na
vzťahy človeka a jeho životného prostredia. Hlavnými úlohami ekológie je poznávať vývoj,
zmeny, ich následky a činitele, ktorými možno ovplyvňovať životné prostredie.
132
11.1.2 Vymedzenie environmentálnej politiky

Interdisciplinárnou vedou, ktorá pri skúmaní ekonomických kategórií zohľadňuje
požiadavky na tvorbu a ochranu životného prostredia na makro aj mikroekonomickej úrovni
je environmentálna politika. Možno ju definovať aj ako koncepčné riešenie
environmentálnych problémov vo vymedzenom priestore a v určitom čase. Jej základom je
súhrn predstáv rôznych subjektov politického systému o vážnosti ekologických problémov,
o prioritách a spôsoboch riešenia jednotlivých problémov životného prostredia, úsporného
hospodárenia s prírodnými zdrojmi a ich ochrany.
Environmentálnu politiku možno ponímať v dvoch smeroch – ako všestrannú a ako
rezortnú. Všestranná environmentálna politika predstavuje široko koordinovanú činnosť
všetkých ekonomických subjektov pri nastoľovaní rovnováhy medzi ľudskými činnosťami
a uspokojovaním potrieb súčasných a budúcich generácií a schopnosťou prírody trvalo sa
obnovovať. Orientuje sa na dlhodobejšie ciele a na nastoľovanie nových vzťahov k životnému
prostrediu a prírodným zdrojom, nakoľko je naplňovaním požiadaviek trvalo udržateľného
rozvoja. Rezortná environmentálna politika je predovšetkým činnosťou špecializovanej
exekutívy, založenej na koncepte cieľov a stratégií zameraných na prevenciu, znižovanie
alebo odstraňovanie nežiaducich účinkov ľudských aktivít na životné prostredie, prírodné
zdroje a verejné zdravie. Zameriava sa na krátkodobejšie ciele.
Teoretickými a praktickými problémami environmentálnej politiky sú: konkrétna
konštrukcia ekonomických nástrojov, zistenie zdroja a prostriedku znečisťovania životného
prostredia, na ktorý sa má ekonomický nástroj viazať, vytypovanie pôvodcu znečistenia, ktorý
má byť pôsobením nástroja ovplyvnený, spôsob a miesto čerpania výkonov z ekonomických
nástrojov a spôsob prerozdelenia prostriedkov získaných na základe uplatnenia nástrojov.
11.2 Ciele a nástroje environmentálnej politiky

Základným a veľmi silno zovšeobecneným cieľom environmentálnej politiky je
starostlivosť o životné prostredie a zachovanie rovnováhy medzi ľuďmi a prírodným
prostredím, ako predpokladu prežitia ľudstva. K súboru ďalších cieľov patrí: vymedzenie
východísk a priorít štátnej ekologickej politiky, utváranie koncepcie ochrany prírody, príprava
a zabezpečovanie štátnej ekologickej politiky v jednotlivých oblastiach, vymedzenie nástrojov
realizácie ekologickej politiky a vymedzenie nástrojov merania a hodnotenia stavu životného
prostredia a kontroly realizácie ekologickej politiky.
V ponímaní environmentálnej politiky ako všestrannej a rezortnej sú ciele týchto politík
nasledovné: v rámci všestrannej politiky ide o zvyšovanie účinnosti prírodných zdrojov,
investovanie do obnovenia prírodných zdrojov, investovanie do schopnosti prírody
absorbovať odpady, investovanie do verejného majetku a služieb či rozvíjanie právneho
systému orientovaného vo vyššej miere na ciele trvalo udržateľného rozvoja, v rámci
rezortnej politiky ide o predchádzanie, znižovanie, predchádzanie a prípadne vylúčenie
znečistenia životného prostredia, prostredníctvom nástrojov donucovania a ekonomickej
stimulácie, na základe ktorých by mali výrobcovia produkovať menej energeticky náročne,
s menším rozsahom odpadov.
Vzhľadom na široké spektrum problémov súvisiacich zo životným prostredím a s jeho
ochranou, nie je možné vymenovať všetky ciele environmentálnej politiky.
V rámci environmentálnej politiky sa do popredia záujmov dostala stratégia udržateľného
rozvoja, ktorá sa stala široko akceptovateľnou rozvojovou stratégiou a vnáša do ekonomickej
133
teórie novú paradigmu – a to, že už nekladie dôraz na maximalizáciu tokových veličín, ale na
stabilizáciu stavových veličín, predovšetkým prírodného bohatstva v celej jeho rozmanitosti.
Apeluje na taký spôsob využívania prírodných zdrojov, ktorý by uspokojil aj potrebu
budúcich generácií v dlhodobej perspektíve. Všetky opatrenia smeruje nielen kritériom
ekonomickej efektívnosti, ale na prvé miesto dáva udržanie ekologickej rovnováhy. Tento
prístup sa odráža aj v postupne sa formujúcej škole „ekologickej ekonómie“, ktorá kladie
dôraz na väzby medzi ekologickým a ekonomickým systémom (Obr.11.1) a ľudskú
spoločnosť považuje za komponent celkového ekonomicko-ekologického systému.
K nástrojom environmentálnej politiky patrí právo, ekonomické nástroje, formy
organizácie, územné plánovanie, výchova a vzdelávanie, veda a informácie.
Základným právnym prostriedkom aj pre environmentálnu oblasť hospodárstva je ústava,
na ktorú nadväzujú ekologické zákony, ktoré vytvárajú tlak, aby podnikateľská sféra, štát
a obce rešpektovali ekologické pravidlá a normy. Nástroje tak možno deliť na: stimulačné,
ktoré podporujú činnosti smerujúce k zvyšovaniu kvality životného prostredia, reštriktívne,
ktoré obmedzujú alebo postihujú činnosti smerujúce k ohrozovaniu životného prostredia,
štandardné nástroje hospodárskej politiky, s dodatočným proekologickým účinkom (dane,
clá, úvery, úroky, dotácie, ceny) a osobitné ekologicky zamerané nástroje – poplatky za
znečisťovanie životného prostredia a využívanie prírodných zdrojov.
Vzhľadom na rozsiahlosť nástrojov, budeme sa ďalej zaoberať nástrojmi ekonomickými,
ktoré sa v mnohých prípadoch s nástrojmi právnymi prekrývajú alebo dopĺňajú. K nástrojom
environmentálnej politiky patria: poplatky, finančné podpory, systém hospodárskych
dohovorov, vytváranie trhu emisných práv a finančné stimuly na dodržiavanie
environmentálnych predpisov.
Poplatky predstavujú zákonom, resp. iným administratívnym predpisom stanovené platby
znečisťovateľov životného prostredia do štátneho rozpočtu. Majú charakter „ceny za
znečisťovanie“, ktorá vychádza z nákladov podnikov – znečisťovateľov. Majú pomerne malý
vplyv na správanie sa znečisťovateľov. Ich cieľom je podnecovať znečisťovateľov ku zmene
ich konania, k zníženiu alebo odstráneniu znečisťovania životného prostredia, ktoré svojou
činnosťou spôsobujú, sústrediť finančné prostriedky na financovanie environmentálnych
programov na riešenie určitých problémov ochrany životného prostredia, sústrediť finančné
prostriedky a súčasne podnecovať znečisťovateľov k znižovaniu znečisťovania pričom môže
prevažovať jeden alebo druhý cieľ poplatku alebo distribuovať finančné prostriedky medzi
rôznymi znečisťovateľmi v záujme financovania opatrení na ochranu životného prostredia,
ktoré môžu byť kolektívne alebo podnikové, môžu predstavovať nové techniky a nové
investície na ochranu životného prostredia.
Poplatky sa môžu vzťahovať na: emisiu odpadov do životného prostredia podľa ich
množstva a druhu, poskytnutie environmentálnych služieb, výrobu výrobkov znečisťujúcich
životné prostredie, administratívne povolenia pri výrobe alebo predaji určitých výrobkov
alebo odpadov, diferenciáciu daní, čo je v podstate tiež možné považovať za poplatok.
Finančná pomoc znečisťovateľom má za cieľ stimulovať k prijímaniu opatrení na ochranu
životného prostredia alebo pomôcť finančne tým znečisťovateľom, ktorí z nedostatku
finančných prostriedkov nemôžu realizovať environmentálne opatrenia a rešpektovať tak
platné predpisy. Realizácia finančnej pomoci môže byť prostredníctvom subvencií, pôžičiek
so zníženou úrokovou sadzbou alebo daňovými úľavami.
Systém peňažných záloh za výrobky prestavuje formu príplatku cenám výrobkov. Tento
príplatok sa spotrebiteľovi vráti, keď použitý výrobok, finálny odpad z tohto výrobku, vrátia v
rámci organizovaného zberu odpadov do maloobchodu.
134
Vytváranie trhu práv na znečisťovanie životného prostredia (emisných práv) je osobitným

ekonomickým nástrojom. Spočíva v tom, že sa stanoví určitý horný limit celkového
znečistenia životného prostredia v určitej lokalite, či regióne. Rozdelenie celkového
prípustného znečistenia dáva producentom právo na vypúšťanie určitého množstva
znečisťujúcich látok do životného prostredia. Nevyužitím tohto práva vzniká priestor na
obchodovanie s emisiami.
Finančné sankcionovanie znečisťovateľov za nedodržanie environmentálnych predpisov je
právnym nástrojom, trestom. Môže mať podobu pokuty na základe nedodržania zákona alebo
podobu finančných záloh platených znečisťovateľmi, ktorí síce porušujú predpisy, ale
realizujú opatrenia na jeho dodržiavanie. Keď sa realizované opatrenia prejavia na dodržaní
stanovených limitov na ochranu životného prostredia, vráti sa finančná záloha podniku.
Z ďalších nástrojov možno uviesť napríklad zavedenie alebo zvýšenie spotrebnej dane,
ktorá zvyšuje ceny ekologicky nešetrných výrobkov, dane z príjmu pôsobením
odpočítateľných a pripočítateľných položiek, ktoré stimulujú k ekologickému správaniu sa
subjektov, clá, ktoré podporujú dovoz ekologicky priaznivých výrobkov a obmedzujú dovoz
tovarov a služieb zaťažujúcich životné prostredie či cenovú reguláciu, ktorá sa môže
vzťahovať na výrobky a činnosti s významnými ekologickými následkami.
11.3 Makroekonomické súvislosti environmentálnej politiky

a kvality životného prostredia
Napĺňanie cieľov ekologickej politiky a cieľov hospodárskej politiky je vo veľmi úzkom
vzájomnom vzťahu, ktorý sa dá nazvať protichodným, nakoľko zvýšenie kvality životného
prostredia je spájané so znižovaním dosahovanej úrovne hospodárskych cieľov. Zároveň, ak
ekonomika zníži nároky na dosahovanie aspoň časti vysokých hospodársko-politických
cieľov, môže dosiahnuť vyššie prírastky kvality životného prostredia.
Vzťah medzi systémom životného prostredia a ekonomiky znázorňuje Obr. 11.1.
135
C
autoregenerácia
SYSTÉM ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA
A B
recyklácia
poskytovanie výrobných prostriedkov
SYSTÉM EKONOMKA y
x
výroba spotrebných tovarov
A –prírodné zdroje
B – emisie a odpady
x – výstupy z mimozemského priestoru
y – výstupy do mimozemského priestoru
Obr. 11.1 Životné prostredie a ekonomika
Súvislosti v rámci ekológie a ekonomického systému sú zachytené aj
v makroekonomických veličinách. Popri meraní hrubého domáceho produktu sú v ekonomike
vyjadrované aj ďalšie veličiny, ktoré presnejšie zachytávajú všetky procesy, ktoré v nej
prebiehajú. Ukazovateľ, ktorý zachytáva vplyv zmien životného prostredia je čistý
ekonomický blahobyt (NEW).
NEW = HDP + np + pte + kts + vč − pš ,
kde:
HDP predstavuje hrubý domáci produkt krajiny,
np predstavuje netrhovú produkciu,
pte predstavuje produkty tieňovej ekonomiky,
kts predstavuje kvalitu tovarov a služieb,
vč predstavuje voľný čas,
pš predstavuje produktivitu škodlivín.
Netrhová produkcia je produkcia poskytovaná samým sebe, rodine, blízkym – je to
produkcia, ktorá neprechádza trhom. Produkty tieňovej ekonomiky sú výsledkom nelegálnej
činnosti, ale napriek tomu sú súčasťou produkcie ekonomiky. Vyššia kvalita tovarov a služieb
zvyšuje životnú úroveň hlavne v dlhšom časovom období. Rast voľného času je faktor, ktorý
sa v hrubom domácom produkte neodráža, je potrebne ho však ku nemu pripočítať, nakoľko
136
predstavuje zvýšenie kvality života. Od hrubého domáceho produktu je nutné ale odpočítať
negatívne záporné efekty – externality, ktorými sú na úrovni celkovej ekonomiky hlavne
škodliviny, ktoré vznikajú v procese výroby a poskytovania služieb.
11.4 Ekonomicky optimálne množstvo znečistenia

Tradičný ekonomický prístup usilujúci sa o ekonomicky efektívnu ochranu životného
prostredia vychádza z nákladov na ochranu životného prostredia a škôd zo znečistenia
životného prostredia.
K nákladom na ochranu životného prostredia patria všetky náklady na opatrenia, ktoré
priamo alebo sprostredkovane znižujú znečistenie základných zložiek životného prostredia.
Patria sem náklady na zachytávanie vyprodukovaného znečistenia a na jeho zneškodňovanie,
náklady na obmedzenie produkcie znečisťovania a nákladu na kontrolu znečistenia.
Kritériom na efektívnosť nákladov na ochranu životného prostredia predstavujú škody
z jeho znečistenia. Ide o negatívne sociálno-ekonomické dôsledky zmenenej kvality zložiek
životného prostredia, ktoré sa prejavujú v zníženej kvalite zdravotného stavu obyvateľstva
a jeho životnej úrovne, v zníženej dynamike a efektívnosti ekonomiky a v narušení
produkčných schopností ekosystémov.
Z ekonomického hľadiska je znečisťovanie a poškodzovanie životného prostredia
nemožné dostatočne presne vyčísliť. Niektoré aspekty síce vyčísliteľné sú, avšak tým, že sa
pôsobenie človeka na životné prostredie na základe kolobehu života vracia spätne k nemu
samotnému vo forme poškodzovania zdravia, nie je možné vyčísliť napríklad náklady
nevyhnutné na liečenie ochorení vzniknutých pôsobením znečistenia. Metodika tzv. bio-
psycho-sociálnych škôd nie je dostatočne rozpracovaná a to aj vzhľadom na rastúcu dynamiku
ukazovateľov v tejto oblasti. V tomto smere je a bude finančné hodnotenie negatívnych
dopadov znečisteného životného prostredia vždy nedostatočné.
Medzi ekonomické škody nemožno počítať náklady na „ekologizáciu“ celého
hospodárskeho reprodukčného procesu. Tieto náklady súvisia s inováciami, vedecko-
technickým rozvojom, s rozširovaním kritérií kvality výrobkov a služieb. Sú prejavom
zvýšených spoločensky nutných výdavkov, ktoré sa prejavia v cene výrobku, ktorá je vo
väčšine prípadov vyššia.
Medzi nákladmi na ochranu životného prostredia a ekonomickými škodami zo znečistenia
životného prostredia existuje nepriama funkčná závislosť, čo znamená, že ak sa zvýšia
náklady na ochranu, znížia sa škody zo znečistenia. Úlohou ekonomickej analýzy je nájsť
taký vzťah medzi nákladmi na ochranu životného prostredia a ekonomickými škodami zo
znečistenia životného prostredia, ktorá je ekonomicky efektívna.
Aktivita
1. Na stránke Ministerstva životného prostredia pohľadať informácie týkajúce sa stratégie
ochrany životného prostredia v SR.
137
Záver
Táto kapitola poskytla čiastkový pohľad na problematiku environmentálnych problémov

zo sociálno-ekonomického pohľadu. Objasnila súvislosti ekológie a ekonomiky a poukázala
na nevyhnutnosť zásahov štátu v tejto oblasti.
138
12. Hodnotenie výsledkov hospodárskej

politiky
Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je uviesť niektoré zo spôsobov hodnotenia výsledkov

Ciele

• Ako je možné hodnotiť výsledky hospodárskej politiky prostredníctvom rôznych
ukazovateľov.
12.1 Spôsoby hodnotenia výsledkov hospodárskej politiky

Hodnotenie výsledkov hospodárskej politiky sa realizuje prostredníctvom analýzy
makroekonomických agregátov, ich aktuálnej hodnoty a budúcich smerov vývoja.
K hodnotiacim ukazovateľom patria: tempo ekonomického rastu – merané konkrétnym
agregátom, napr. HDP, miera inflácie, miera a štruktúra nezamestnanosti, vonkajšia
ekonomická rovnováha, vyrovnanosť platobnej bilancie, výsledky hospodárenia verejných
rozpočtov, podiel verejných financií na rozdeľovacích procesoch, vývoj nominálneho
a efektívneho kurzu národnej meny, úroveň úrokových mier a ďalších menových a fiškálnych
kritérií.
12.1.1 Tempo ekonomického rastu

Ekonomický rast predstavuje situáciu, pri ktorej dochádza k absolútnemu i relatívnemu
rastu základných makroekonomických kategórii trhovej ekonomiky, pri využití možných
zdrojov.
Meranie ekonomického rastu sa najčastejšie realizuje cez prírastok hrubého
domáceho produktu v konkrétnom čase, no možno ho merať aj ako podiel HDP na jedného
obyvateľa, podiel HDP na jednotku živej práce, podiel HDP na jednotku vloženého kapitálu
či podiel HDP na jednotlivý región.
Faktormi ekonomického rastu sú najmä rast spoločenskej produktivity práce, rast počtu
pracovných síl, rast vloženého kapitálu, rast efektívnosti základných prostriedkov, rast
vložených investičných statkov, efektívne využívanie živej a zhmotnenej práce, zavádzanie
technického pokroku. Bariérami ekonomického rastu sú z klasických bariéra pracovnej sily,
bariéra zahraničného obchodu a bariéra spotreby a zo súčasných bariéra času, bariéra
priestoru a bariéra životného prostredia.
139
12.1.2 Magický n-uholník

Na určenie úspešnosti plnenia celého komplexu hospodársko-politických cieľov sa
používa v ekonómií grafická metóda, ktorá je založená na zostavení magických n-uholníkov.
Táto metóda prešla určitým vývojom. V 60. rokoch minulého storočia sa používal
magický trojuholník poskytujúci komplexný pohľad na hrubý domáci produkt, infláciu
a nezamestnanosť, ku ktorým bolo neskôr pripojené saldo platobnej bilancie. Objavili sa aj
návrhy na rozšírenie obrazca o ďalšie ciele hospodárskej politiky, ale tieto návrhy sa neujali.
V súčasnej dobe je obvyklým tvarom štvoruholník, avšak niektorí ekonómovia označujú túto
metódu za prekonanú. Ozývajú sa námietky napr. v tom smere, že rast ekonomiky alebo
rovnováha bežného účtu nemajú povahu samostatných cieľov vládnej hospodárskej politiky,
ale sú súčasťou realizácie politiky na udržanie vysokej zamestnanosti a cenovej stability. Za
tradičné ciele považuje ekonomická teória a prax stály hospodársky rast (G), cenovú stabilitu
meranú pomocou miery inflácie (P), nízku mieru nezamestnanosti (U) a vonkajšiu rovnováhu
vyjadrenú pomocou podielu salda bežného účtu platobnej bilancie na HDP (B). Jeho autorom
je britský ekonóm N. Kaldor, ktorý ho zostrojil pre OECD za účelom hodnotenia
hospodárskej situácie jednotlivých krajín.
V magickom štvoruholníku sa zaznačujú štyri makroekonomické veličiny:
− medziročné tempo rastu reálneho produktu, (G = 3%),
− priemerná ročná miera nezamestnanosti, (U = 5,5%),
− priemerná ročná miera inflácie, (P = 2%),
− podiel salda bežného účtu platobnej bilancie na HDP, (B = 0%).
Veličiny uvedené v zátvorkách predstavujú ideálny magický štvoruholník. Ide
o štvoruholník, v ktorom sú vyznačené hodnoty, ktoré by mali byť dosiahnuté. Tieto
makroekonomické veličiny sú získané na základe podrobných makroekonomických analýz
a empirických výskumov a predstavujú priemerné hodnoty vyspelých krajín OECD.
Štvoruholník sa magickým sa nazýva preto, lebo je veľmi ťažké dosiahnuť všetky ciele
zároveň. Vzájomné väzby týchto cieľov sú také, že zlepšenie v jednej oblasti sa môže
uskutočniť len za cenu zhoršenia v inej oblasti. V tejto súvislosti hovoríme o konfliktnosti
cieľov. Základné ciele by teda mali byť naplňované v určitej harmónií, v určitých vzájomných
vzťahoch, ktoré môžu byť premenlivé v závislosti na konkrétnej medzinárodno-ekonomickej
situácií a na aktuálnej pozícií danej národnej ekonomiky.
Optimálne naplnenie cieľov je potrebné chápať ako určitý kompromis medzi vyšším
naplnením niektorého z cieľov a nižším naplnením ostatných.
Stupeň úspešnosti plnenia jednotlivých cieľov je daný veľkosťou plochy zostrojeného
štvoruholníka, ktorú vypočítame pomocou súčtu obsahov pravouhlých trojuholníkov (a*b/2).
Ak sa bude daný ukazovateľ zlepšovať, bude sa príslušný vrchol v zostrojenom štvoruholníku
vzďaľovať od stredu.
Z toho vyplýva, že výsledný obraz je v značnej miere ovplyvnený zvoleným meradlom.
Jeho úpravou, ktorá by vychádzala z určitého optimálneho plnenia jednotlivých cieľov, je
možné z výsledného tvaru štvoruholníka posudzovať naplnenie týchto cieľov a tiež úspešnosť
danej hospodárskej politiky.
Okrem magického štvoruholníka sa na hodnotenie používa aj magický šesťuholník, ktorý
rozširuje hodnotiace kritériá magického štvoruholníka o ekologické náklady hrubého
140
domáceho produktu a o spravodlivosť v rozdeľovaní majetku a peňazí. Vďaka nim umožňuje

presnejšie hodnotiť výsledky hospodárskej politiky.
12.1.3 Ďalšie príklady jednoduchých viackriteriálnych ukazovateľov

ekonomickej výkonnosti
Ekonomická teória a prax hovorí o štyroch základných makroekonomických cieľoch
vlády a centrálnej banky: hospodársky rast, nízka miera nezamestnanosti, nízka miera inflácie
a vyrovnaný bežný účet platobnej bilancie. Tak, ako sme už spomenuli, vzťahy medzi týmito
makroekonomickými veličinami sa vyjadrujú pomocou magického štvoruholníka.
Konfliktnosť jednotlivých cieľov a ich rozdielna váha, ktorú im spoločnosť prisudzuje,
nedovoľuje hodnotiť hospodársku politiku čisto na základe magického štvoruholníka. Tento
fakt viedol ekonómov k zostrojeniu špecifických indexov, ktoré kombinujú všeobecné
makroekonomické ciele tak, že odrážajú spoločensky preferovanú podobu hospodárskej
politiky vlády. Úspešnosť hospodárskej politiky hodnotíme pomocou indexu biedy, indexu
nepopulárnosti a indexu stabilizačnej politiky. Tieto indexy sú zostrojené prostredníctvom
vybraných makroekonomických ukazovateľov, ako je tempo rastu HDP, miera
nezamestnanosti, miera inflácie.
Index biedy
Z hľadiska zachovávania vnútornej rovnováhy ekonomiky dôležitú úlohu má cenová
stabilita, dostatočná zamestnanosť a primeraný rast produktu. Táto skutočnosť sa odráža aj
v konštrukcii makroekonomických výkonnostných indexov, ktoré v sebe zahrňujú ako
nominálne, tak aj reálne ciele hospodárskej politiky. Jedným z týchto indexov je „Misery
Index“ (Index biedy), skonštruovaný A. Okunom za účelom merania stagflácie v ekonomike.
Pôvodne vznikol v roku 1975 ako politický slogan amerických demokratov, namierený proti
politike prezidenta Geralda Forda. Napriek tomu, že je jeho konštrukcia značne triviálna,
spočíva v súčte miery nezamestnanosti a miery inflácie, je pomerne často používaný
v analýzach výkonnosti ekonomiky krajiny. Matematické vyjadrenie indexu biedy v čase t je
nasledovné:
MI t = pt + ut ,
kde:
pt predstavuje mieru inflácie v čase t,
ut predstavuje mieru nezamestnanosti v čase t.
Z takto definovaného indexu vyplýva, že jeho rastúca hodnota bude signalizovať
zhoršenie ekonomickej výkonnosti, ktorá sa premietne do zníženia blahobytu v danej krajine.
Index voličskej nepopularity

Druhým zo známych indexov využívaných v analýze ekonomickej výkonnosti je index
voličskej nepopularity zostavený na základe výskumu R. Fairyho, ktorý po dlhodobom
(obdobie rokov 1916-1984) sledovania ekonomiky a výsledkov prezidentských volieb vyvodil
nasledujúce závery: vládnuca politická strana stratí, za inak nezmenených podmienok jedno
percento zo svojich voličských preferencií, ak tempo rastu reálneho HDP poklesne taktiež
o jeden percentuálny bod, vládnuca politická strana stratí za inak nezmenených podmienok
jedno percento zo svojich voličských preferencií, ak miera inflácie vzrastie o 3 percentuálne
body.
141
Vychádzajúc z týchto záverov je možno index voličskej nepopularity v čase t vyčísliť

nasledujúcim spôsobom:
IVN t = pt + 3.g t ,
kde:
g t predstavuje tempo rastu reálneho HDP v čase t.
Aj v tomto prípade platí, že s rastom hodnoty daného indexu, sa bude ekonomická situácia
vybraného štátu zhoršovať.
Index stabilizačnej politiky

Pri zostavovaní indexu stabilizačnej politiky (ISP) sa stretávame s rovnakými indikátormi
ako v prípade indexu voličskej nepopularity. Teoretické východisko definície daného indexu
je spozorované v odporúčaniach J. Tobina a J. Taylora, ktorí považujú za vhodný pracovný
cieľ hospodárskej politiky dosiahnutie stabilného tempa rastu nominálneho HDP.
Túto požiadavku možno matematický vyjadriť:
gnt = pt + g t ,
kde:
gnt tempo rastu nominálneho HDP v čase t,
g t predstavuje tempo rastu reálneho HDP v čase t.
Ak by sme index stabilizačnej politiky chápali absolútne, tzn. výhradne v súlade s vyššie
uvedenými predpokladmi Tobina a Taylora, potom jeho ideálna hodnota bude nulová.
V tomto prípade je celkom ľahostajné, či hodnota ISP bude prevyšovať nulovú hodnotu, alebo
bude nižšia. Stabilizačná politika vlády bude v tomto ponímaní tým úspešnejšia, čím
absolútna hodnota rozdielu medzi nulovou hodnotou ISP a nulou bude nižšia.
Pokiaľ sa na interpretáciu výsledku daného ukazovateľa pozrieme z hľadiska merania
výkonnosti ekonomiky, potom cieľom subjektov hospodárskej politiky je dosiahnutie čo
najvyššieho ekonomického rastu pri čo najnižšej miere inflácie.
Nemožno pochybovať o tom, že za úspešnejšiu bude považovaná vláda tej krajiny, ktorá
vykazuje rýchlejšie tempo rastu HDP pri pomalom raste cenovej hladiny. V súlade s týmto
záverom bude platiť, že makroekonomická výkonnosť štátu bude tým vyššia, čím nižšia bude
hodnota indexu stabilizačnej politiky.
Ak spojíme uvedené predpoklady s Okunovým zákonom, vznikne index stabilizačnej
politiky zohľadňujúci mieru inflácie. Ktorý sa vypočíta na základe vzťahu:
ISPt = pt + 2.ut ,
kde:
ut predstavuje tempo rastu reálneho HDP v čase t.
Vyššie uvedené indexy sa opierajú o pevný teoretický základ a sú naviac schopné
indikovať politický osud vlády. Ak hodnota indexu hodnotiaceho (ne)úspešnosť hospodárskej
politiky vlády stúpa, vzniká v danej krajine riziko zmeny vládnej garnitúry behom riadneho
volebného obdobia.
142
12.1.4 Rating
Ďalším kritériom merania účinnosti hospodárskej politiky je tiež medzinárodné ratingové
hodnotenie štátu. Rating je jedným zo základných agregátnych ukazovateľov ekonomickej
a politickej situácie v krajine. Je to široko využívaná investičná informácia, ktorá významne
ovplyvňuje uskutočňované finančné operácie. Ratingové hodnotenie má mimoriadny význam
pre pozíciu krajiny na medzinárodných finančných trhoch a slúži ako podstatný indikátor aj
pre zahraničných investorov.
Ratingové agentúry sa vo svojej činnosti zaoberajú hodnotením rôznych subjektov – od
štátov, až po jednotlivé podniky a obce.
Hodnotenie bonity subjektu, čiže úverový rating predstavuje ohodnotenie rizika, že
emitent, resp. dlžník, nesplatí svoj záväzok načas a v stanovenej výške. Toto riziko sa nazýva
úverové riziko. Investor používa hodnotenie ako nástroj, ktorým rozlišuje rôzne stupne
úverovej kvality pri rozhodovaní o alokácii investícií. Ratingové agentúry popri kľúčovom
hodnotení zahraničných dlhových záväzkov zverejňujú aj hodnotenie domácich záväzkov
hodnoteného subjektu. Toto osobitné ratingové hodnotenie je zvyčajne vyššie ako základné
hodnotenie viazané na zahraničné dlhové záväzky.
Rating zahraničných záväzkov nezávislej krajiny je mierou schopnosti štátu (centrálnej
banky) zabezpečiť devízové prostriedky na splácanie zahraničného zadlženia. Rating nie je
len ohodnotením kredibility vlády, ale vzťahuje sa aj na celkové zadlženie krajiny, do ktorého
sú započítané záväzky verejného a súkromného sektora.
Metodológia, ktorú ratingové spoločnosti používajú, pozostáva z dvoch základných
komponentov, ktorými sú hodnotenie politického a ekonomického rizika. Politické riziká
vyplývajú z politického systému, sociálneho prostredia a medzinárodných vzťahov
a ekonomické riziká vyplývajú z vývoja platobnej bilancie, vývoja konkurencieschopnosti,
ekonomickej štruktúry, ekonomického rastu a jeho perspektívy.
Na základe politických rozhodnutí sa štát môže rozhodnúť nesplácať svoj zmluvný
záväzok napriek tomu, že jeho ekonomická a finančná kapacita je dostatočná. Politické riziko
predstavuje ochotu príslušnej krajiny načas splácať svoje záväzky. Ochotu krajiny splácať
svoje vonkajšie záväzky ovplyvňuje predovšetkým stabilita: politického systému, sociálneho
prostredia a medzinárodných vzťahov.
Pre väčšinu priemyselne vyspelých krajín s demokratickými formami vlády je riziko
akútnej politickej nestability maximálne potlačené. V prípade krajín, ktoré sú nezávislé len
relatívne krátky čas, podiel politického rizika na celkovom hodnotení predstavuje 40 až 60 %,
pričom má tendenciu postupne klesať.
Ekonomické riziko predstavuje mieru schopnosti splácať záväzky. Táto závisí od
ekonomického bohatstva, ktorého tvorba je podmienená pôsobením týchto faktorov:
vonkajšia finančná pozícia, stav a flexibilita platobnej bilancie, ekonomická štruktúra
a ekonomický rast, riadenie ekonomiky, perspektívy ďalšieho ekonomického vývoja.
Ratingové agentúry zverejňujú hodnotenie priamych alebo štátom garantovaných
zahraničných a domácich dlhových záväzkov vo forme písmenovoznakovej kombinácie, ktorá
je rozdelená na dva základné stupne: investičný a neinvestičný (špekulatívny) stupeň. Toto
hodnotenie je skráteným vyjadrením výsledku podrobnej analýzy a slúži investorom na rýchlu
orientáciu.
Pri hodnotení dlhodobých záväzkov nezávislej krajiny využívajú všetky významné
ratingové agentúry okrem Moody’s (znaky uvedené v zátvorkách) rovnaké znaky. Do
investičného stupňa sú začlenené skupiny hodnotení: AAA(Aaa), AA(Aa), A(A) a BBB(Baa).
143
V neinvestičnom stupni sa používajú hodnotenia BB(Ba), B(B), CCC(Caa), CC(Ca) a C (c).

Znamienka + a – , resp. pri Moody’s číslice 1, 2 a 3 slúžia na rozlíšenie postavenia v rámci
príslušnej skupiny. Pri hodnotení krátkodobých zahraničných dlhových záväzkov sa
záväzkom na investičnom stupni priraďujú symboly A1+, A1, A2, A3( P1,P2,P3 pri
Moody’s) a záväzkom na špekulatívnom stupni B, C, D (NP pri Moody’s). Súčasťou
bezprostredného vyjadrenia ratingového hodnotenia je krátky, verejne publikovaný slovný
komentár, v ktorom ratingová agentúra vyjadrí dôvody svojho rozhodnutia so zdôraznením
podstatných pozitívnych a negatívnych skutočností (Tab.12.1).
Tab.12.1 Ratingové hodnotenia vybraných agentúr
JRBI/IBCA staré
názvy
Standard&Poor’s Moody′s
R&I/FITCH nové
Charakteristika názvy
DD KD DD KD DD KD
Investičný stupeň
Dlžník najvyššej kvality – extrémne AAA A1+ Aaa P1 AAA A1+
silná schopnosť plniť finančné AA+ A1 Aa1 P1 AA+ A1
záväzky AA A2 Aa2 P2 AA A2
Silná schopnosť plniť finančné
záväzky – malý rozdiel v porovnaní s
AAA AA- A3 Aa3 AA- A3
silná schopnosť plniť finančné A+ A1 A+
záväzky – môže však byť ovplyvnená A A2 A
konjuktálnym cyklom a okolím
A- A3 A-
Dostatočná chodnosť plniť finančné BBB+ Baa1 BBB+
záväzky konjutúra a okolie ju však BBB Baa2 BBB
môžu značne ovplyvniť
BBB- Baa3 BBB-
Neinvestičný stupeň
Táto kategória má špekulatívne BB+ B Ba1 NP BB+ B
elementy – BB C Ba2 BB C
schopnosť plníť záväzky je zaitená BB- D Ba3 BB- D
len keď je konjukturálne okolie
B+ B1 B+
stabilné
B B2 B
B- B3 B-
Existuje akútne nebezpečenstvo, že CCC+ Caa1 CCC+
dlžník bude plniť záväzky len CCC Caa2 CCC
s námahou
CCC- Caa3 CCC-
Obligácie s vysokým stupňom CC CC CC
špekulatívnosti
Veľmi malá pravdepodobnosť C C C
špekulatívnosti
- prípad neplnenia záväzkov - D
Zdroj: NBS
144
Agentúry ďalej prideľujú jednotlivým stupňom výhľad (outlook), ktorý môže byť:
− pozitívny, ak agentúra pripúšťa možnosť v krátkej dobe zvýšiť ratingový stupeň,
− stabilný, agentúra zamýšľa ponechať stupeň na nezmenenej úrovni,
− negatívny, agentúra uvažuje o znížení stupňa.
Ratingové známky sú teda jedným z hlavných kritérií, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie
veľkých investorov. Čím ma krajina vyšší rating, tým lacnejšie si môže požičiavať peniaze na
medzinárodných trhoch. S každým znížením ratingu hrozí krajine zvýšenie nákladov na
obsluhu zahraničného dlhu.
Záver
Poslaním tejto kapitoly bolo uviesť niektoré zo spôsobov hodnotenia výsledkov

145
13. Makroekonomický vývoj Slovenska

Poslanie
Poslaním tejto kapitoly je poskytnúť stručný prehľad makroekonomického vývoja

Slovenska.
Ciele

• Akými etapami makroekonomického vývoja prešlo Slovensko,
• Charakterizovať jednotlivé etapy.
13.1 Stručný prehľad makroekonomického vývoja Slovenska

Stručný prehľad makroekonomického vývoja Slovenska začneme jeho východiskovým
stavom. Za východiskový stav budeme považovať obdobie do roku 1989, ktorý bol pre
Slovensko prelomovým. Samozrejme, že tento rok nebol jediným prelomovým rokom
a z dejepisu je evidentné, že ich bolo viac. Pre naše potreby vysvetlenia súvislostí súčasného
vývoja a smerovania Slovenska, budeme brať za významný práve tento rok, kedy Slovensko
nastúpilo cestu transformácie hospodárskeho systému na trhovú ekonomiku, ktorá ešte stále
nie je dokončená. Postupne budú stručne charakterizované jednotlivé etapy vývoja. Stručný
prehľad jednotlivých etáp poskytuje Obr.13.1.
146
Ponukové obmedzenie, Dopyt, obmedzenie,
trh dodávateľa trh odberateľa
Socialistická ekonomika 1. Etapa počiatočnej 2. Etapa oživenia 3. Etapa 4. Etapa obnovovania

stabilizácie nerovnovážneho rastu rovnováhy
Trh Globálna Prechod od latentnej Oživenie najprv Pokračuje neadekvátny Stabilizačný

investič. nerovnováha k otvorenej forme zahraničného, potom rast dopytu, ponuková program s predpokl.
statkov nerovnováhy (inflácia, aj domáceho dopytu strana domácej Krátkodobého
a medzi- deficit obchodnej vyvolalo rast ekonomiky nie je zníženia domáceho
produk- Štruktúrne bilancie) pri defektnej ekonomiky, ten však schopná reagovať. dopytu
tov defekty, ponukovej štruktúre. bol bezproblémový Ekonomika dopláca na a ozdravením
stagnácia Reštriktívna politika iba dovtedy, kým sa nerealizované štruktúrne ponukovej stránky
ekonomiku do produkcie mohli zmeny a dostáva sa do hospodárstva, snaha
stabilizovala, ale za znovu zapájať výraznej vonkajšej aj o znovu nastolenie
147
Trh cenu hlbokého uvoľnené kapacity vnútornej nerovnováhy rovnováhy
spotreb. Štruktúrna
poklesu výkonnosti
statkov nerovnováha
A Šoková terapia, liberalizácia Deklarovaná, ešte Urýchlenie

Deklar. Reformy majú cien, zahr. Obchodu, ale nie plne Hľadanie vlastnej cesty reformných krokov,
prispieť k vyššej efektívnosti privatizácia a reštriktívna ralizovaná zmena transformácie, spomalenie dotvorenie
a bonoveniu súťaživosti, pri politika, odstraňovane stratégie priebehu reforiem inštitucionál. rámca
zachovaní soc. zriadenia nedostatkovej ekonomiky transformácie
B Stagnácia, skrytá Úspech pri spomalení

a potlačovaná inflácia, nízka inflácie, transformačná Obnovenie ekonom. rastu Silný ekonom. rast vo Pokles vonkajšej
efektívnosť. Oficiálne plná depresia. Zníženie reálnych pri klesajúcej inflácii, ku výraznej nerovnováž. nerovnováhy,
zamestnanosť. miezd, vznik oficiálne koncu etapy rastie riziko Podmienkach, rast zadlženia spomalenie ratu, rast
vykázanej nezamestnanosti. straty rovnováhy a zlé výsledky mikrosféry nezamestnanosti.
Obr. 13.1 Etapy transformácie ekonomiky

(Zdroj: MARCINČIN, A.: Hospodárska politika na Slovensku 1990 – 1999. s. 53)
13.1.1 Východiskový stav (do roku 1989)

Zámerom charakteristiky východiskového stavu je ponúknuť popis faktorov, ktoré
výrazne vplývali na makroekonomické ukazovatele v čase úvah o prvých transformačných
krokoch a následne aj na samotnú transformáciu.
Československo pred druhou svetovou vojnou patrilo medzi zhruba desiatku krajín
s najvyšším objemom národného dôchodku v prepočte na obyvateľa a v 50. a 60. rokoch
dosahovalo vysoké tempá hospodárskeho rastu. Koncom 80. rokov bolo podľa HDP na
obyvateľa až v piatej desiatke. Príčinou bolo vyčerpanie možnosti zvyšovať hospodársky rast
väčším využívaním výrobných vstupov. Rektifikované hodnoty ekonomického rastu v období
1981-1989 preto svedčia skôr o stagnácii, resp. o miernom poklese výkonnosti hospodárstva.
Permanentným javom vývoja československej ekonomiky bola nerovnováha (termín
„nerovnováha“ je však potrebné pri hodnotení plánovanej ekonomiky používať s vedomím, že
neexistoval funkčný trh a ani rovnováhotvorné ceny, že rozhodujúcim kritériom tvorby plánu
bolo materiálové vybilancovanie – ako istá náhrada pojmu rovnováha), ktorá sa prejavovala
predovšetkým ako prevaha dopytu nad ponukou, a to tak v ich globálnej relácii, ako aj
v štruktúre. Ak v československej ekonomike bola permanentným javom nerovnováha, potom
v nej bola aj inflácia, ktorá je formou prejavu nerovnováhy. V ekonomike existovala tak
nerovnováha štruktúrna (jej prejavom je skrytá inflácia), ako aj nerovnováha globálna (jej
prejavom je potlačovaná inflácia). V 70. a 80. rokoch sa inflácia prejavovala skôr ako skrytá.
Prehlbovala sa aj celková iracionalita cenového systému a deformácie cien. Deformovaná
cenová sústava bola aj výsledkom uplatňovania štátnej cenovej politiky, ktoré
uprednostňovali sociálnu funkciu maloobchodných cien.
Nerovnovážne tendencie v ekonomike tvorili jednu z príčin pomaly sa meniacej štruktúry
národného hospodárstva. Odstránenie nerovnovážnych tendencií si nevyhnutne vyžadovalo
zapojenie trhových síl do riadenia ekonomiky, pričom však hrozilo, že tlaky živené
nerovnováhou sa pri priblížení trhovým podmienkam prejavia vo forme inflačného šoku
a ťažkostí s obchodnou bilanciou.
Príprava reformných krokov na začiatku transformačného procesu sa teda odohrávala
v makroekonomickom prostredí, ktoré bolo poznačené stagnáciou rastu výkonnosti
ekonomiky, potlačovanou infláciou, chronickými prejavmi nerovnováh, štrukturálnymi
defektmi. Všetky tieto problémy vznikali ako prejavy zlyhávania centrálne plánovanej
ekonomiky.
13.1.2 I. etapa – Etapa počiatočnej stabilizácie (1990 – 1992)

Táto etapa bola etapou snahy o nastolenie stabilizácie a rovnováhy. Dôraz sa kládol na:
zastavenie inflácie a odbúranie deficitného hospodárenia v štátnom rozpočte.
V počiatočnom štádiu reformy sa rozhodovacia sféra Československa rozhodla pre
metódu tzv. „šokovej terapie“ – k reformným krokom malo prísť naraz a bez odkladov.
Existovali obavy pred transformačnou pascou, teda stavom, keď pravidlá socialistickej
ekonomiky sú už oslabené, ale pravidlá trhovej ekonomiky ešte nie sú funkčné. Metóda
šokovej terapie bola scenárom ovplyvneným ekonomickým neoliberalizmom.
148
Cieľom reformy bolo: zlepšenie alokačnej efektívnosti zavedením flexibilných cien

a vytvorenie konkurenčného prostredia, stabilizácia ekonomiky, stimulácia podnikov
(privatizácia a vytvorenie systému správy obchodných spoločností) a vytvorenie vládnych
inštitúcií nevyhnutných pre fungovanie trhu. Bariérami jej priebehu boli: neurčitosť výsledkov
reformy, problémy pri dosahovaní komplementárnosti reforiem a interakcie medzi reformami
a hlavne rôzne politické záujmy strán a záujmových zoskupení.
V priebehu roka 1990 bol vypracovaný scenár transformácie a 1.1.1991 došlo
k liberalizácii veľkej časti cien. Pre okruh cien pokrývajúci zhruba 15% HDP (neskôr iba 5%)
bola uplatnená cenová regulácia. Cieľom tejto regulácie (spolu s reštriktívnou finančnou
a menovou politikou) bolo zabrániť prechodu inflačného nárazu do inflačnej špirály, tlmiť
špekulačné a nadmerné výkyvy cien, brániť kartelovým dohodám a oslabiť roztvárajúce sa
nožnice medzi cenami vstupov a cenami finálnymi.
Potreba liberalizácie cien v tom čase nevyvolávala hlbšie spory ekonómov. Kritizovaná
však bola najmä rýchlosť liberalizácie a súčasné uplatňovanie reštriktívnej menovej politiky
a to z dôvodu, že československá ekonomika mala ešte výrazne monopolnú alebo oligopolnú
štruktúru prakticky vo všetkých odvetviach a cenovej liberalizácii nepredchádzala dôsledná
inštitucionálna reforma, čo viedlo v priebehu roku 1991 k posilneniu monopolného postavenia
československých výrobcov. Ďalej bola kritizovaná protiinflačná akcia vlády v podobe
reštriktívnej menovej a rozpočtovej politiky, ktorá síce postupne cenovú hladinu stabilizovala,
ale zároveň viedla k razantnému útlmu ekonomiky, pri ktorom firmy ani domácnosti
vzhľadom na svoju nepriaznivú dôchodkovú situáciu neboli schopné realizovať potrebné
štruktúrne zmeny. Znehodnotenie kurzu Kčs viedlo k tomu, že ceny zahraničných substitútov
domácich tovarov boli také vysoké, že v zásade nekonkurovali domácim tovarom, na základe
čoho sa pristúpilo k „zmäkčeniu“ kritérií v ekonomike. Uvedené javy znamenali pre
ekonomiku umŕtvenie.
Pokles produkcie v hospodárstve bol očakávaný, ale zároveň podcenený. Kumulovaný
pokles do roku 1993, kedy končila transformačná depresia bol 25%. Jednou z príčin poklesu
bol aj rozpad RVHP, avšak veľmi podstatnými boli dôsledky inflácie a impulzy vychádzajúce
z neistoty, štruktúrnych defektov a pod. Výrazný pokles produkcie, ku ktorému počas rokov
1990-1993 došlo, vyvolal mnoho diskusií na tému, nakoľko bol nevyhnutný a nakoľko bolo
v silách tvorcov hospodárskej politiky mu zabrániť. Stal sa politicky citlivou záležitosťou,
lebo bol často považovaný za ukazovateľa rozsahu poklesu životnej úrovne obyvateľstva.
Z makroekonomického pohľadu je dôležité, že táto prvá koncepcia reformy preferovala
otázku stabilizácie a nastolenia rovnováhy, pričom dôraz bol kladený na zastavenie inflácie
a na odbúranie deficitného hospodárenia v štátnom rozpočte.
Úspechom tejto etapy bolo zastavenie inflačného šoku spôsobom konformným s trhovým
hospodárstvom, čiže otvoreným rastom cien. Neúspechom, aj keď v istej miere nevyhnutným,
bolo oslabenie výkonnosti hospodárstva, rast nezamestnanosti a zníženie reálnej mzdy.
Koncom roka 1992 začala ekonomika signalizovať zvrat z depresie. Zosilnený tlak na
zmenu charakteru „klausovskej“ reformy na takú, ktorá by výraznejšie rešpektovala slovenské
špecifiká prispel k tomu, že sa ČSFR k 1.1.1993 rozdelilo na 2 samostatné štáty.
13.1.3 II. etapa – Etapa oživenia ekonomiky (1993 – 1995)

Tlak na zmenu reformnej cesty viedol k odkloneniu od pôvodnej československej reformy
a k novému prístupu k transformácii v období rokov 1993-1998.
149
Prvá vláda samostatného štátu vytýčila svoju víziu ako budovanie sociálne a ekologicky
orientovanej trhovej ekonomiky. Za prioritu slovenskej ekonomiky vláda deklarovala
reštrukturalizáciu a revitalizáciu tých sektorov, ktoré z hľadiska komparatívnych výhod budú
zodpovedať kritériám dlhodobej efektívnosti.
V novembri 1992 bola prijatá „stratégia hospodárskej obrody“. Hlavnými bodmi tejto
stratégie boli: 1. stimulovanie makroekonomickej expanzie uvoľňovaním fiškálnej a úverovej
politiky, 2. aktívna obchodná politika vrátane podpory vývozu do európskych krajín SNŠ, a 3.
reštrukturalizácia priemyslu pod vedením a za finančnej pomoci štátu. V roku 1993 bol tento
program ďalej rozpracovaný a doplnený, pričom dôraz sa presunul na potrebu dodržiavania
reštriktívnej fiškálnej a neutrálnej menovej politiky. Vznik nového štátu k 1.1.1993 však
zabránil ďalšiemu vypracovávaniu koherentnej stratégie reformy.
Prvé známky dosiahnutia oživenia ekonomiky sa začali ukazovať už v roku 1992, ale
exogénny vplyv vo forme vzniku nového štátu spôsobil dočasnú recidívu ekonomických
ťažkostí. Opätovné narušenie makroekonomickej stability a nutný ekonomický pokles v roku
1993 je považovaný za ekonomické dôsledky štátoprávnych zmien. Z uvedeného dôvodu
v roku 1993 pokračoval, aj keď miernejším tempom, pokles tvorby HDP, negatívne sa vyvíjal
stav verejných financií aj stav devízových rezerv a zrýchlila sa inflácia.
Následné obdobie rokov 1994 a 1995 možno z pohľadu makroekonomických výsledkov
hodnotiť ako úspešné. Zmeny vo výsledkoch fungovania hospodárstva Slovenska v roku 1994
v porovnaní s predchádzajúcim obdobím boli charakteristické relatívne stabilným
makroekonomickým rámcom hospodárskych aktivít, o ktorý sa zaslúžila reštriktívna fiškálna
a neutrálna menová politika. Opatrenia v hospodárskej politike boli zamerané na podporu
vývozu a zlepšenie zahraničnoobchodnej bilancie (devalvácie uskutočnené v druhej polovici
roka 1993, antiimportné opatrenia zo začiatku a proexportné opatrenia z druhej polovice roka
1994). Ekonomický vývoj bol posilnený hlavne priaznivým vývojom konjunktúry vo
vyspelých trhových ekonomikách i v štátoch CEFTA. V roku 1993 tiež dozneli dôsledky
rozdelenia ČSFR a negatívny vplyv vzniku samostatného Slovenska na recidívu
hospodárskeho poklesu.
Oživenie ekonomiky v roku 1994 bolo dosiahnuté výlučne rastom exportu. Nadmerný
podiel výroby polotovarov, ktorý sa považuje za štruktúrnu nevýhodu (je výrazne
konjunkturálne závislý), sa pri bezprostrednom prekonávaní recesie v tomto prípade stal
výhodou. V roku 1994 mal vzostupnú fázu dopytový cyklus aj u obchodných partnerov SR,
čo stimulovalo exportnú výkonnosť pri existujúcom exportnom sortimente. Takýto vývoj však
priniesol svoje negatívum, ktorým bolo neuvedomenie si naliehavosti štruktúrnych zmien.
Oživenie prichádzajúce zvonka sa postupne premieňalo do obnovenia rastu ďalších
zložiek HDP. Preto došlo k zásadnej zmene vo faktoroch pôsobiacich na ekonomický rast
v období 1994-95. Kým v roku 1994 bola jedinou (v stálych cenách) rastúcou zložkou
výdavkovej strany HDP iba hodnota exportu výrobkov a služieb, v roku 1995 rástli už bez
výnimky všetky zložky HDP. Problémom sa však stalo, že domáci dopyt rástol podstatne
rýchlejšie ako HDP, čo vyvolalo silný rast dovozu. Súčasne sa spomaľovalo tempo rastu
exportu. Pokračovanie vývoja takýmto smerom znamenalo hrozbu, že ekonomika sa dostane
do opätovnej destabilizácie.
Pre celú túto etapu je typické, že existovala snaha o obozretnú, skôr reštriktívnu fiškálnu,
ale uvoľnenejšiu menovú politiku a deklarovaná zmena stratégie transformácie sa v plnej
miere ešte nerealizovala. Reformný proces sa však spomalil. Slovensko nevyužilo obdobie
oživenia na realizáciu potrebných štruktúrnych a inštitucionálnych zmien a preto hrozilo, že
pozitívny makroekonomický vývoj bude iba dočasný. Vzrast výkonnosti prebiehal dovtedy,
kým sa do produkcie zapájali kapacity uvoľnené počas transformačnej depresie. Neexistovala
150
ešte zdravá mikroekonomická základňa pre to, aby sa dokázal samočinne udržiavať
harmonický vývoj.
13.1.4 III. etapa – Etapa nerovnovážneho rastu (1996 – 1998)

V tejto etape dochádza k výraznejšej implementácii predstáv „stratégie hospodárskej
obrody“ z konca roku 1992. Hospodárska politika sa odkláňala od liberalistických vzorov,
viac sa deklarovali sociálne motívy a zodpovednosť štátu. Preferoval sa silný ekonomický
rast, ktorý bol podporovaný nástrojmi blízkymi dopytovo orientovanej hospodárskej politike:
stimulovanie dopytu cez expanziu verejných výdavkov, realizáciu rozsiahlych verejných
infraštruktúrnych investícií, deficitné hospodárenie v záujme podpory tzv. rozvojových
impulzov a pod.
Najdôležitejšie segmenty hospodárskej politiky neboli primerane skoordinované. Na
nadmerne expanzívnu finančnú politiku vlády reagovala centrálna banka reštrikčným
zameraním menovej politiky. Výsledkom bolo vytláčanie súkromných pôžičiek a nárast
úrokových mier. Chýbala aj koordinácia medzi makropolitikami a pokrokom v štrukturálnych
reformách.
V tomto období hospodárska politika preferovala vysoké tempá rastu bez nevyhnutných
inštitucionálnych zmien, bez výrazného úspechu pri reštrukturalizácii ekonomiky, bez
dotiahnutia transformačných krokov a s podcenením otázky zachovania rovnováhy prinášať
problematickejšie výsledky.
Rok 1996 je v makroekonomickom vývoji transformačného procesu SR považovaný za
prelomový, nakoľko došlo k zmene vo vývoji viacerých pozitívnych tendencií z obdobia
rokov 1994-95. Pri vysokom ekonomickom raste dochádzalo k problémom s vnútornou aj
vonkajšou nerovnováhou, ktoré vyžadovali výrazné zásahy. V tomto období rástli súčasti
domáceho dopytu s výnimkou spotreby domácností podstatne rýchlejším tempom ako
celkový HDP. To vyvolalo recidívu nerovnováhy domáceho dopytu a HDP, ktorá sa preniesla
aj do vonkajšej nerovnováhy.
V roku 1996 sa naplno prejavili nerovnovážne tendencie a to veľmi výrazným pričinením
finančnej politiky tým, že došlo k výraznej expanzii výdavkov na konečnú spotrebu štátnej
správy, ako aj k silnému nárastu investícií, z ktorých mimoriadne vysoký podiel bol
alokovaný štátom. Stimulovanie domáceho dopytu bez zásadného oživenia ponukovej strany
hospodárstva je stimulovaním nerovnováhy.
Alternatívny pohľad na ekonomiku tohto obdobia je prostredníctvom analýzy
nerovnováhy medzi úsporami a investíciami. V ekonomike sa viac investovalo, ako sa
usporilo a rozdiel bol hradený úsporami iných ekonomík, čiže dosahovanie ekonomického
rastu v tomto období bolo výrazne závislé na cudzích zdrojoch. Hospodárstvo Slovenska
v tomto období sa vyznačovalo neobvykle vysokou mierou investícií.
V rokoch 1996 a 1998 cudzie zdroje pokryli viac ako 100% absolútneho prírastku HDP,
preto šlo o rast „na dlh“, čo by nemuselo byť hodnotené ako jednoznačné negatívum, ale len
v tom prípade, že by sa z cudzích zdrojov financovali vysoko efektívne investičné aktivity,
ktoré by mali aj výrazný podporný účinok na exportné odvetvia ekonomiky. Štruktúra
investícií realizovaných v SR v tomto období však nedávala záruku ani rýchlej návratnosti,
ani proexportného účinku týchto investícií.
Výmenný kurz od 1997 roku neodzrkadľoval ekonomický vývoj Slovenska a v porovnaní
s HDP bol silne nadhodnotený.
151
Ďalším sprievodným javom tohto obdobia bolo zhoršovanie finančných ukazovateľov

podnikovej sféry. Po roku 1995 bol zaznamenaný rýchlejší rast nákladov ako výnosov a tento
prejav nezdravého mikroekonomického prostredia sa prenášal napríklad cez nedostatočné
daňové výnosy aj na úroveň makroekonomickú.
Pri zhrnutí špecifík tohto obdobia možno skonštatovať, že zmena priorít hospodárskej
politiky po roku 1995 (v prospech rastu a neprospech udržania rovnováhy) sa zreteľne
odzrkadlila v makroekonomickom vývoji. Vysoký rast mal však vynútený charakter
a niektoré nerovnovážne prejavy už v ďalšom vývoji neboli akceptovateľné. Nerovnováha
medzi domácim dopytom a tvorbou HDP sa prejavovala veľmi výrazne narušením vonkajšej
rovnováhy, kým dopad na ceny bol podstatne menší.
Potreba výrazných zmien v hospodársko-politických prioritách bola na Slovensku daná
nespochybniteľnou hlbokou makroekonomickou nerovnováhou, pričom nebol dôvod
predpokladať, že pri zachovaní dovtedajšieho kurzu makroekonomického vývoja by
samočinne došlo k nejakej významnej pozitívnej zmene.
13.1.5 IV. etapa – Etapa obnovenia rovnováhy (1998 – 2002)

Na konci roku 1998 došlo k významnej zmene v koncepcii transformácie. Prejavila sa
snaha odbúrať ďalej neudržateľnú makroekonomickú nerovnováhu aj za cenu dočasného
oslabenia hospodárskeho rastu. Piliermi následného obnoveného hospodárskeho rastu mali
byť: nový inštitucionálny rámec, reštrukturalizácia a zvýšenie konkurenčnej schopnosti
podnikovej sféry. Z deklarovaných zámerov vlády vyplýva návrat k hodnotám blízkym
klasickému liberalizmu a inštitucionalizmu, resp. neoinštitucionalizmu (deklarácia potreby
zmeny formálnych a hlavne neformálnych pravidiel správania sa ekonomických subjektov).
Cieľom stabilizačných opatrení bolo obnoviť vnútornú a vonkajšiu rovnováhu.
Rôznorodosť koalície, ktorá sa nevedela zjednotiť, spôsobila, že schválenie účinného súboru
opatrení prebehlo až v máji 1999. Súbor opatrení obsahoval zvýšenie viacerých nepriamych
daní, zvýšenie administratívne regulovaných cien a zavedenie dovoznej prirážky. Zároveň sa
vláda zaviazala uskutočňovať úspornú fiškálnu politiku. Proces makroekonomickej
stabilizácie sprevádzali niektoré negatívne javy, najmä zníženie reálneho tempa rastu HDP,
ktorý sa obnovil až v roku 2000 a v roku 2001. Naopak v deficite bežného účtu platobnej
bilancie priniesli stabilizačné opatrenie pozitívne výsledky.
V roku 2001 došlo opäť k nárastu deficitu. Dôvodom bol rast cien strategických surovín
(hlavne ropy a zemného plynu) v súvislosti s oslabením kurzu slovenskej koruny voči USD.
Makroekonomické opatrenia súvisiace s úpravou cien sa premietli do vývoja inflácie. V roku
1999 sa inflácia zvýšila. Prudký nárast spotrebiteľských cien v priebehu roku 1999 a v roku
2000, bol spôsobený zvýšením regulovaných cien. Ceny elektrickej energie, plynu, dopravy,
tepla, či nájomného boli v predchádzajúcich rokoch umelo udržiavané na nízkych úrovniach.
Po nástupe novej vlády, od októbra 1998 do januára 1999, sa výrazne zvýšil počet
nezamestnaných. V roku 1999 bolo zvýšenie nezamestnanosti spôsobené prezamestnanosťou
v rokoch 1996-1998 v podnikoch, ktoré boli po nástupe novej vlády sprivatizované. Rast
nezamestnanosti pokračoval aj v rokoch 2000 a 2001.
Úspechy vlády v stabilizácií ekonomiky boli registrované aj medzinárodne. V roku 2001
medzinárodné agentúry Standard&Poor’s a Moody’s posunuli rating Slovenska do
investičného stupňa, ktorý stratilo v roku 1998. Zvýšenie hodnotenia a pozitívny výhľad
odzrkadľovali aj výrazné napredovanie Slovenska v rozhovoroch s EÚ, ako aj takmer
152
ukončenú finančnú reštrukturalizáciu a privatizáciu štátnych bánk. Pozitívne bolo hodnotené

aj celkové posilnenie finančného sektora a hospodárska stabilizácia.
Od nástupu novej vlády v dôsledku stabilizačných opatrení dochádzalo k zhoršeniu
ekonomickej výkonnosti Slovenska. Aj keď sa v roku 2000 podarilo vláde dosiahnuť
vyvážený ekonomický rast a zníženie deficitu bežného účtu, v roku 2001 pretrvávala vysoká
miere nezamestnanosti a inflácia, ktorá sa dostala približne na úroveň z roku 1998. Vývoj
kľúčových ekonomických ukazovateľov potvrdzoval, že prijaté opatrenia boli úspešné.
Hospodárska politika naštartovala proces nevyhnutný pre ozdravenie ekonomiky. Stabilizoval
sa ekonomicky rast. Vláde sa podarilo znížiť deficit bežného účtu platobnej bilancie i deficit
verejných financií. Obnovil sa prílev priamych zahraničných investícií a naopak, prestala rásť
zahraničná zadlženosť Slovenska. Správnosť hospodárskej politiky potvrdzuje aj skutočnosť,
že sa Slovenská republika v decembri 2000 stala členom OECD.
Rok 2002 bol pre Slovenskú republiku rokom významných udalostí. Vnútropolitickému
vývoju dominovali parlamentné voľby, ktorých výsledky vytvorili vhodné podmienky na
pokračovanie reforiem v ekonomickej a sociálnej oblasti, nakoľko bola zvolená tá istá vláda.
Slovenská republika získala pozvánku na rokovania o vstupe do NATO a za člena Európskej
únie. Ekonomický vývoj sa v roku 2002 vyznačoval poklesom miery inflácie, postupným
zrýchľovaním ekonomického rastu a pokračujúcim deficitným vývojom zahraničného
obchodu a bežného účtu platobnej bilancie. Miera evidovanej nezamestnanosti v roku 2002
bola jednou z najvyšších v rámci členských a kandidátskych krajín EÚ. V priebehu roka došlo
k miernemu zlepšeniu vývoja nezamestnanosti v dôsledku rastu počtu voľných pracovných
miest evidovaných úradmi práce. Zlepšenie bolo zapríčinené politikou nezamestnanosti,
v rámci ktorej boli prijaté nové právne predpisy ako zákon o verejnej službe, zákon o štátnej
službe a nový zákonník práce. V závere roku 2002 medzinárodné ratingové agentúry zvýšili
rating Slovenska.
13.1.6 V. etapa – Etapa napredovania (2002 – 2006)

Keďže v parlamentných voľbách bola zvolená tá istá vláda ako v predchádzajúcom
období, a výsledky reformných krokov naznačovali stabilizáciu ekonomiky, pokračovanie
reforiem v ekonomickej a sociálnej oblasti možno charakterizovať snahou o napredovanie
ekonomiky s prvkami prorastovo orientovanými.
Makroekonomický vývoj na Slovensku bol v roku 2003 ovplyvnený realizáciou opatrení,
ktoré súviseli s blížiacim sa vstupom Slovenska do Európskej únie. Medzi tieto opatrenia
patrila úprava regulovaných cien, úpravy nepriamych daní, ako aj naštartovanie procesu
konsolidácie verejných financií.
Hrubý domáci produkt v roku 2003 vzrástol. Hlavným stimulom ekonomického rastu bol
zahraničný dopyt, na rozdiel od roku 2002, v ktorom zdrojom ekonomického rastu bol domáci
dopyt. Podľa správy Národnej banky išlo o najrýchlejší rast od roku 1994.
V roku 2003 došlo k výraznému zníženiu deficitu bežného účtu platobnej bilancie. K jeho
zníženiu prispel najmä pokles deficitu obchodnej bilancie a tiež zlepšený vývoj v bilancii
výnosov a bežných transferov. Zvýšenie exportnej výkonnosti slovenskej ekonomiky
v rozhodujúcej miere súviselo s priamymi zahraničnými investíciami realizovanými
v predchádzajúcich rokoch, pričom najdynamickejší rast vývozu zaznamenal automobilový
priemysel.
Vývoj inflácie v roku 2003 bol ovplyvnený hlavne administratívnymi úpravami
regulovaných cien, keď v januári došlo k ich rastu (najmä rast cien energií) a spotrebných
153
daní. Ďalším domácim faktorom, ktorý ovplyvnil cenovú hladinu, bolo zrýchľovanie
dynamiky cien potravín. Vonkajšie faktory pôsobili na infláciu pozitívne. Rast ceny ropy bol
kompenzovaný zhodnocovaním slovenskej koruny voči americkému doláru.
Najväčší problém slovenskej ekonomiky v roku 2003 predstavovala vysoká miera
nezamestnanosti, hoci mala klesajúcu tendenciu. Z hľadiska odvetvového členenia bola
najväčšia nezamestnanosť zaznamenaná v pôdohospodárstve, v zdravotníctve a sociálnej
pomoci a vo finančnom sprostredkovaní. Vývoj zamestnanosti najviac ovplyvnil rast počtu
podnikateľov so zamestnancami a tých, ktorí začali podnikať na základe živnostenského
oprávnenia. Znižujúci vplyv na nezamestnanosť mala do určitej miery aj novela zákona
o zamestnanosti.
Najdôležitejšou udalosťou v roku 2004 bol vstup Slovenskej republiky do EÚ a NATO,
ktorý predstavoval vyvrcholenie integračných záujmov. Rok 2004 bol tiež reformným rokom.
1. januára 2004 vstúpila do platnosti daňová reforma, v ktorej došlo k zjednoteniu sadzieb
dane z pridanej hodnoty a dane z príjmov právnických a fyzických osôb. K reformám došlo aj
v oblasti sociálneho a dôchodkového systému, v zdravotníctve, v súdnictve a v školstve.
Dôležité zmeny tiež nastali v pracovnom práve a reforma verejnej správy presunula
významné právomoci aj finančné toky zo štátnej správy na samosprávu.
Vláda v tomto období sa tak podľa správy Svetovej banky stala vládou s najväčším
počtom reforiem v histórií Slovenska. Hospodársky vývoj Slovenskej republiky v roku 2004
sa vyznačoval posilnením rastovej dynamiky a udržiavaním makroekonomickej stability.
Jediný problém predstavovala vysoká nezamestnanosť.
K dynamickému a vyrovnanému rastu ekonomiky prispel tak domáci, ako aj zahraničný
dopyt. Zvýšenie domáceho dopytu ovplyvnil nárast tvorby hrubého fixného kapitálu
a konečnej spotreby domácnosti. Rast súkromnej spotreby súvisel s nárastom reálnej mzdy,
taktiež k nemu prispela zmena zdaňovania príjmov a medziročne nižšie úrokové sadzby. Aj
zahraničný dopyt mal pomerne vysokú dynamiku, sa odrazila v medziročnom zlepšení salda
zahraničného obchodu.
Vývoj spotrebiteľských cien v roku 2004 najviac ovplyvnili domáce nákladové faktory,
ktoré boli do značnej miery spojené s administratívnymi opatreniami v oblasti regulovaných
cien a nepriamych daní. Vo zvýšení spotrebiteľských cien sa tiež prejavila implementácia
spoločnej poľnohospodárskej politiky.
Vstup Slovenska do EÚ, realizácia spomínaných reforiem a nárast v príleve priamych
zahraničných investícií boli významnými faktormi, vďaka ktorým bola slovenská ekonomika
v roku 2004 úspešná.
Celkový makroekonomický vývoj bol v roku 2005 ovplyvnený priaznivým vývojom reálnej
ekonomiky, predovšetkým v dôsledku pokračujúceho relatívne dynamického hospodárskeho
rastu, znižujúcej sa miery inflácie, ako aj klesajúcej miery nezamestnanosti. Pozitívny vývoj
pretrvával tiež v oblasti verejných financií.
K dlhodobej udržateľnosti verejných financií mala prispieť dôchodková reforma, ktorá sa
na Slovensku začala napĺňať od januára 2005. V oblasti zahraničného obchodu nastalo
zhoršenie, ktoré sa prejavilo na bežnom účte platobnej bilancie.
Zahraničný obchod v porovnaní s rokom 2004 zmiernil svoju intenzitu, pričom
spomalenie v oblasti vývozu bolo výraznejšie ako v oblasti dovozu. Zhoršenie obchodnej
bilancie sa prejavilo aj na stave bežného účtu. K prehĺbeniu deficitu prispelo zhoršenie jeho
zložiek, bilancie výnosov (rast deficitu výnosov kvôli zvýšeniu platieb dividend priamym
investorom) a bežných transferov. Pozitívny vývoj v rámci bežného účtu zaznamenala
154
bilancia služieb. Dôvodom bolo výrazné zvýšenie kladného salda v cestovnom ruchu
a zmiernenie zápornej bilancie v iných službách.
Cenová úroveň, meraná indexom spotrebiteľský cien, sa síce v priebehu roka 2005 mierne
zvyšovala, no v porovnaní s rokom 2004 klesla. Na znížení medziročného tempa rastu sa
podieľali: apreciácia výmenného kurzu voči euru, zvyšujúca sa konkurencia v maloobchode
v súvislostí s otvorením trhu po vstupe do EÚ, nezmenená výška dane a absencia radikálnych
administratívnych úprav regulovaných cien. Jediným sektorom, ktorý zaznamenal zrýchlenie
medziročného tempa rastu, boli ceny potravín. V rámci jadrovej inflácie bol zaznamenaný
pozitívny vývoj, keď medziročný pokles cien priemyselných tovarov bez energií a cien
spracovaných potravín bol sprevádzaný znižovaním dynamiky rastu cien služieb. Podľa
Štatistického úradu SR v roku 2005 bola inflácia v histórii Slovenska najnižšia.
Nezamestnanosť v roku 2005 mala klesajúci trend. Na znižovaní počtu nezamestnaných sa
podieľal súkromný sektor a tiež nižšia ponuka pracovnej sily. Obyvatelia mohli čoraz viac
pociťovať vplyv reforiem, ktoré vytvorili výhodné podnikateľské prostredie a zreformovali
trh práce, čím podporili vznik nových pracovných miest a rast priemerných miezd.
Najrýchlejší rast zamestnanosti z hľadiska odvetvového členenia dosiahli najmä
nehnuteľnosti, prenájom a obchodné činnosti, stavebníctvo, verejná správa, obrana a povinné
sociálne zabezpečenie, ostatné spoločenské, sociálne a osobné služby, obchod a priemysel.
Pokles zamestnanosti pokračoval v poľnohospodárstve, zdravotníctve, školstve a doprave,
poštách a telekomunikáciách.
Po vstupe do EÚ Slovensko pokračovalo v stabilizácií ekonomického prostredia.
Ratingová agentúra Moody’s na začiatku roka 2005 zvýšila Slovensku rating dlhodobých
záväzkov v cudzej mene a aj rating krátkodobých záväzkov. Agentúra tento krok zdôvodnila
postupujúcimi vládnymi reformami, na základe ktorých sa očakávalo znižovanie deficitu
verejných financií. Podľa agentúry uskutočnené reformy pomohli vytvoriť jedno z najlepších
podnikateľských prostredí v strednej a východnej Európe, ktoré prialo najmä zahraničným
investorom.
V roku 2005 sa ukázalo, že implementované reformy predstavovali dobrý krok.
Ekonomický rast bol vyvážený, došlo k poklesu miery inflácie a miery nezamestnanosti,
problém však predstavuje vysoký deficit bežného účtu platobnej bilancie.
Dynamický rast hospodárstva, vysoká investičná aktivita, zrýchlenie rastu cien a rast
zamestnanosti predstavovali hlavné charakteristiky roku 2006. Rok 2006 bol rokom, v ktorom
nedošlo k novým zásadným reformám vtedajšej vlády, ale k dolaďovaniu uskutočnených
reforiem.
V júni 2006 sa konali voľby, z ktorých víťazne vzišla nová vláda, koncepčne inak
zameraná. Hlavným znakom novej vlády bol odklon od trhového modelu ekonomiky (ktorý
bol charakteristický pre predchádzajúcu vládu) smerom k intervencionistickému modelu.
V roku 2006 rast HDP postupne akceleroval. Silný ekonomický rast bol spôsobený
dobiehaním vyspelejších partnerov vďaka spoločnému trhu v rámci EÚ, zlepšením
podnikateľského prostredia (reformy z obdobia 1999-2005), aktivitou zahraničných
investorov a výstavbou infraštruktúry. Z hľadiska štruktúry bol ekonomický rast ovplyvnený
zahraničným a domácim dopytom. K nárastu konečnej spotreby prispeli predovšetkým
domácnosti a verejná správa. Vývoj konečnej spotreby domácností bol ovplyvnený rastom
miezd i zamestnanosti, ako aj pokračujúcim čerpaním úverových zdrojov. Dynamika
výdavkov na konečnú spotrebu v sektore verejnej správy sa v prvom polroku 2006
medziročne zvýšila. Súviselo to predovšetkým s nárastom miezd i zamestnanosti vo verejnej
správe, ale aj s rozsiahlejšími nákupmi tovarov a služieb od podnikateľských subjektov
155
i s rastúcim objemom naturálnych sociálnych transferov štátu. Dynamiku domáceho dopytu

v prvom polroku 2006 takmer trojnásobne prevýšil rast zahraničného dopytu a stimulujúco
pôsobil na celkovú výkonnosť domácej ekonomiky. Nárast tvorby hrubého kapitálu bol
ovplyvnený fixnými investíciami. Štruktúra tvorby hrubého fixného kapitálu indikuje
zvyšovanie produktivity investícií a následne aj výkonnosti ekonomiky v budúcnosti.
Deficit bežného účtu platobnej bilancie v pomere k HDP sa v roku 2006 prehĺbil.
K prehĺbeniu deficitu BÚ prispel najmä deficit zahranično-obchodnej bilancie a tiež zhoršenie
bilancie výnosov a bilancie bežných transferov. Na druhej strane pozitívny vplyv
zaznamenala bilancia služieb. Pod tento fakt sa podpísal najmä pre nás nevýhodný vývoj
svetových cien ropy. Nominálny vývoj vývozu a dovozu však odrážal celkový vplyv
viacerých faktorov – vývoj rozdielnych cenových relácií doma a v zahraničí, vývoj cien
energetických surovín (aj okrem spomenutej ropy) a taktiež vplyv výmenného kurzu koruny.
Od roku 2003 sa inflácia postupne znižovala, na tento vývoj však nenadviazal rok 2006.
Negatívny vývoj inflácie ovplyvnilo zrýchlenie dynamiky cien vo všetkých základných
sektoroch spotrebného koša (ceny potravín, ceny pohonných hmôt, trhových služieb).
Najvýznamnejšou zložkou cenového rastu bol sektor regulovaných cien.
Na trhu práce pretrvával pozitívny trend dosiahnutý v predchádzajúcom kalendárnom
roku 2005. V roku 2006 bol zaznamenaný výrazný pokles miery nezamestnanosti. Pokles
nezamestnanosti bol zapríčinený predovšetkým rastom počtu zamestnancov v súkromnom
sektore.
Dá sa povedať, že rok 2006, pre ktorý bol charakteristický na jednej strane vysoký rast
sprevádzaný poklesom nezamestnanosti, na druhej strane mierne zvýšenie inflácie a bežného
účtu platobnej bilancie (v týchto dvoch ukazovateľoch sa očakáva zlepšenie v ďalšom roku),
ťažil z reforiem uskutočnených vládou, ktorá bola najdlhšou a zatiaľ najúspešnejšou v histórii
transformujúceho sa Slovenska. Rok 2006 môžeme považovať za akýsi vrchol tejto vlády.
Ako už bolo spomenuté, Slovenska ekonomika dosiahla enormný ekonomický rast a pokles
miery nezamestnanosti. Čo sa týka miery inflácie a bežného účtu platobnej bilancie, ich
výsledky zostávajú výzvou do ďalších rokov pre novozvolenú vládu.
Súčasnú vládu, a jej ovplyvňovanie hospodárskeho života Slovenska možno v rámci etáp
vývoja zaradiť ako VI. etapu.
Aktivita
1. Na internete vyhľadať makroekonomické ukazovatele Slovenska za jednotlivé roky od
roku 1990. Údaje sledovať v súvislosti s textom.
2. K jednotlivým etapám ekonomického vývoja Slovenska priradiť premiérov jednotlivých
vlád.
1. Z uvedených číselných údajov získaných na základe aktivity zostrojiť tabuľku s ich
prehľadom. Pre roky 1998, 2002 a 2006 zostrojiť magický štvoruholník.
156
Záver
Na základe tejto kapitoly a spracovania povinného zadania ste získali prehľad o vývoji
hospodárskej politiky na Slovensku v období transformácie.
157
Použitá literatúra
[1] BARÁNIK, M. – FARKAŠOVSKÁ, M.: Národohospodárska politika – Teória a prax
– Trenčín : TC – TECH, 2005. ISBN 80-8075-063-7
[2] BARÁNIK, M., HABÁNIK, J.: Základy makroekonómie, Bratislava iris 2002, ISBN:
80-89018-45-9
[3] BARÁNIK, M., HABÁNIK, J.: Makroekonómia, TnU AD, Trenčín, 2004, ISBN 80-
8075-043-2
[4] DORNBUSH, R., Fischer, S.: Makroekonomie. Praha: SPN, 1994. ISBN 80-04-25556-6
[5] DURDISOVÁ, J. a kol. Sociální politika v ekonomické praxi. Praha : Oeconomica VŠE,
2005. ISBN 80-245-0850-8
[6] FEDORKOVÁ, B.: Hodnotenie vývoja hospodárskej politiky Slovenska v rokoch 1998-
2006 na základe vybraných ukazovateľov. Diplomová práca. Košice : Technická
univerzita v Košiciach, Ekonomická fakulta, 2007.
[7] FELDERER, B., HOMBURG, S. Makroekonomika a nová makroekonomika.
Bratislava: Elita 1995. ISBN 80-85323-87-7
[8] GOWLAND, D.: Makroekonomie. Praha : Victoria Publishing, 1995. ISBN 80-85865-
22-X
[9] HARUMOVÁ, A., KUBÁTOVÁ, K.: Dane podnikateľských subjektov. Žilina : poradca
podnikateľa, 2006. ISBN 80-88931-55-X
[10] HOLMAN, R.: Makroekonomie, středně pokročilý kurz. Praha : C. H. Beck, 2004.
ISBN 80-7179-764–2
[11] HONTYOVÁ, K.: Štátny rozpočet, mena a medzinárodné ekonomické vzťahy.
Bratislava : Iura Edition, 2005. ISBN 80-8078-037-4
[12] HUSÁR, J.: Makroekonómia. Bratislava : Kartprint, 1998. ISBN 80-88870-08-9
[13] IZÁK,V. Fiskální politika. Praha : Oeconomica VŠE 2005. ISBN 80-245-0976-8
[14] KLIKOVÁ Ch. – KOTLÁN. I.: Hospodářská politika. Ostrava : Sokrates s.r.o., 2003.
ISBN 80-86572-04-8
[15] KREBS, V. a kol.: Sociální politika. Praha : ASPI, 2005. ISBN 80-7357-050-5
[16] LIĎÁK, J., KOGANOVÁ, V.: Politológia pre ekonómov. SOFA, Bratislava 1998,
ISBN 80-85752-74-3
[17] LISÝ, J. a kol.: Dejiny ekonomických teórií. Bratislava : Iura Edition, 2003. ISBN 80-
89047-60-2
[18] LISÝ, J. a kol.: Výkonnosť ekonomiky a ekonomický rast. Bratislava : Iura Edition,
2005. ISBN 80-88715- 55-5
[19] LIŠKA ,V, a kol.: Makroekonomie. Praha : Professional Publishing, 2004. ISBN 80-
86419-54-1
[20] MANDEL, M., TOMŠÍK, V.: Monetární ekonomie v malé otevřené ekonomice. Praha :
Management Press, 2003. ISBN 80-7261-094-5.
[21] MANKIW, G. N.: Zásady ekonomie. Praha : Grada Publishing, 2000. ISBN 80-7169-
891-1
158
[22] MARCINČIN, A.: Hospodárska politika na Slovensku 2000-2001. Bratislava :

Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, 2002. ISBN 80-968155-8-X
[23] MARCINČIN, A., BEBLAVÝ, M.: Hospodárska politika na Slovensku 1990 – 1999.
Bratislava : Centrum pre spoločenskú a mediálnu analýzu, 2000. ISBN 80-968147-1-0
[24] MÁČE, M.: Makroekonomie v kostce. Praha : GRADA PUBLISHING, 2007. ISBN
978-80-247-1841-5
[25] NĚMCOVÁ, I. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. Praha : Grada Publishing, 1997.
ISBN 80-7169-462-2
[26] MELÍŠEK, F.: Štruktúrna politika a štruktúrne zmney v ekonomike. Bratslava :
Ekonóm, 2005. ISBN 802251982-0
[27] MEZŘICKÝ, V.: Environmentální politika a udržitelný rozvoj. Praha : Portál, s.r.o.,
2005. ISBN 80-7367-003-8
[28] OKÁLI, I. a kol. Hospodárska politika Európskej únie a Slovenska v EÚ. Bratislava :
ÚS a SE SAV, 2004. ISBN 80-7144-140-6
[29] PAULÍK, T.: Hospodářská politika. Frýdek-Místek : 2002. ISBN 80-7248-148-7
[30] PŘÍVAROVÁ, M.: Rovnováha a nerovnováha v ekonomickej teórii; makroekonómia.
Bratislava : Iura Edition, 2001. ISBN 80-88715-96-2
[31] RIEVAJOVÁ, E.: Sociálne zabezpečenie. Bratislava : Sprint vfra, 2006. ISBN 80-
89085-62-8
[32] REVENDA, Z.: Centrální bankovnictví. Praha : Management Press, 2001. ISBN 80-
7261-051-1
[33] REVENDA, Z. a kol.: Peněžní ekonomie a bankovnictví. Praha : Management Press,
1996. ISBN 80-85943-06-9
[34] ROMANČÍKOVÁ, E.: Finančno-ekonomické aspekty ochrany životného prostredia.
Bratislava : ECO-INSTRUMENT, 2004. ISBN 80-967771-1-4
[35] SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. Bratislava : Elita, 2000. ISBN
80-8044-059-X
[36] SIROVÁTKA, T., MAREŠ, P.: Trh práce, nezaměstnanost, sociální politika. Brno :
Masarykova univerzita, 2003. ISBN 80-210-3048-8
[37] SLANÝ, A.: Makroekonomická analýza a hospodářská politika. Praha : C. H. Beck,
2003. ISBN 80-7179-738-3
[38] SLANÝ, A. – ŽÁK, M.: Hospodářská politika. Praha : C. H. Beck, 1999. ISBN 80-
7179-237-3
[39] STANEK, V.: Sociálna politika. Bratislava: Sprint vfra, 2006. ISBN 80-89085-66-0
[40] STIGLITZ, J. E.: Ekonomie veřejného sektoru. Praha : Grada Publishing. 1997. ISBN
80-7169-454-1
[41] TOKÁROVÁ, M.: Protimonopolná politika. Teoretické aspekty vývoja konkurencie,
súťaživosti a protimonopolnej politiky. Bratislava : SPRINT, 2002. ISBN 80-89085-14-
8
[42] TULEJA, P. Komparace ekonomické úrovně vybraných zemí střední a východní
Evropy a vybraných zemí Evropské unie v letech 1993-2001. Vědecká monografie.
159
Studia Oeconomica. Karviná : Obchodně podnikatelská fakulta, 2002. ISBN 80-7248-

182-7
[43] URAMOVÁ, M.: Sociálno-ekonomické súvislosti nezamestnanosti. Banská Bystrica :
Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta, 2005. ISBN 80-8083-057-6.
[44] URAMOVÁ, M.: Trh práce a jeho nedokonalosti. Banská Bystrica : Ekonomická
fakulta UMB, 2004. ISBN 80-8083-011-8
[45] URBAN, L. a kol.: Hospodářská politika. Praha : Victoria Publishing, 1994. ISBN 80-
85865-01-7
[46] VALACH, E.: Determinanty vývoja štruktúry hospodárstva. Banská Bystrica :
Ekonomická fakulta UMB, 2002. ISBN 80-8055-658-X
[47] VINCOVÁ, K.: Ekonomická stratifikácia obyvateľov Slovenska. Diplomová práca.
Košice : Technická univerzita v Košiciach, Ekonomická fakulta, 2003.
[48] VINCÚR, P. a kol.: Hospodárska politika. Bratislava: SPRINT, 2001. ISBN 80-88848-
67-9
[49] VINCÚR, P. a kol.: Teória a prax hospodárskej politiky. Bratislava : SPRINT, 2005.
ISBN 80-890085-34-2
[50] VINCÚR, P. a kol.: Teória a prax hospodárskej politiky. Bratislava : SPRINT, 2007.
ISBN 978-80-89085-80-4
[51] VYBÍRALOVÁ, J.: Tvorba a ochrana životného prostredia. Bratislava : Ekonóm,
2005. ISBN 80-225-2098-5
[52] ZAPLETAL, V.: Environmentálna ekonómia. Bratislava : Mekury spol. s r.o., 2006.
ISBN 80-89143-36-9
160

HP Kniha

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

HP Kniha

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

HOSPODÁRSKA POLITIKA

Študijný materiál pre dištančné vzdelávanie

Vydala: Technická univerzita v Košiciach, Ekonomická fakulta,

Grafický návrh obálky: © Ing. Dana Paľová, PhD.

2. VÝVOJ HOSPODÁRSKEJ POLITIKY ......................................................... 27

3. STABILIZAČNÁ POLITIKA A PRORASTOVO ORIENTOVANÁ

3.3.1 Ciele stabilizačnej politiky ................................................................................ 42

5. MENOVÁ POLITIKA .................................................................................... 60

5.4.1 Vplyv expanzívnej menovej politiky na ekonomiku......................................... 69

6. VONKAJŠIA HOSPODÁRSKA POLITIKA .................................................. 78

7. ŠTRUKTÚRNA POLITIKA ........................................................................... 91

8. POLITIKA OCHRANY HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE.................................. 102

9. POLITIKA PREROZDEĽOVANIA A DÔCHODKOVÁ POLITIKA.............. 114

10. SOCIÁLNA POLITIKA A POLITIKA ZAMESTNANOSTI .......................... 122

10.2.5 Náklady spojené s existenciou nezamestnanosti ............................................. 129

11. ENVIRONMENTÁLNA POLITIKA.............................................................. 132

12. HODNOTENIE VÝSLEDKOV HOSPODÁRSKEJ POLITIKY .................... 139

13. MAKROEKONOMICKÝ VÝVOJ SLOVENSKA ......................................... 146

POUŽITÁ LITERATÚRA................................................................................... 158

Názov: HOSPODÁRSKA POLITIKA

1. Úvod do hospodárskej politiky

Poslaním tejto kapitoly je definovať základné ekonomické kategórie týkajúce sa

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť:

1.1 Definícia a predmet hospodárskej politiky

Z hľadiska obsahu sú v jednotlivých definíciách hospodárskej politiky zhodné vždy tri

hospodárska politika vzťahuje na kolektívne rozhodovanie zamerané na dosiahnutie alebo

Platby Čisté dôchodky

Obr. 1.1 Základné vzťahy v národnom hospodárstve

1.2 Nositelia hospodárskej politiky

nepriamy vplyv na tvorbu hospodárskej politiky a výkon hospodárskeho systému tvoreného

1.3 Ciele hospodárskej politiky

1.3.1 Všeobecné a tradičné ciele

najčastejšie chápe, a spája sa s ním, problematika rozdeľovania dôchodkov, a tým aj

Hospodárska rovnováha Hospodársky rast

Nízka miera Nízka miera inflácie Vonkajšia ekonomická

sloboda spravodlivosť istota pokrok

dostatočne stála vyrovnaná

Obr. 1.3 Hierarchia cieľov hospodárskej politiky

1.3.2 Racionalita cieľov, hierarchia cieľov a vzťahy medzi cieľmi

1.4 Nástroje hospodárskej politiky

− časovej, priestorovej, inštitucionálnej a vecnej pôsobnosti na nástroje dlhodobé,

1.5 Vzťah medzi cieľmi a nástrojmi hospodárskej politiky

1.6 Typy hospodárskej politiky

1.6.1 Makroekonomická a mikroekonomická hospodárska politika

1.6.2 Systémotvorná a regulatívna hospodárska politika

rozdeľovanie a prerozdeľovanie (sociálna politika, regulácia cien miezd, obmedzenie

1.6.3 Dopytovo orientovaná a ponukovo orientovaná hospodárska

− obmedzovať vládne zásahy do neperspektívnych odvetví,

1.7 Inštitucionálne podmienky realizácie hospodárskej politiky

v Medzinárodnom menovom fonde a čerpajú úvery, sú povinné prihliadať na odporučenia

1.8 Hranice hospodárskej politiky

1.9 Hospodársko-politické rozhodovanie

Fázy hospodársko- Časové

Obr. 1.4 Fázy hospodársko-politického rozhodovania a časové oneskorenia

1.9.1 Informácie pre hospodársku politiku

V tejto kapitole ste sa naučili, ktoré základné ekonomické kategórie sú charakteristické

2. Vývoj hospodárskej politiky

Poslaním tejto kapitoly je poskytnúť prehľad o vývoji hospodárskej politiky.

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť:

2.1 Prehľad vývoja hospodárskej politiky

2.1.1 Zrod hospodárskej politiky

2.1.2 Zdroje formovania hospodárskej politiky

2.1.3 Formovanie hospodárskej politiky