Konverzácia - Vznik a vývin spisovnej slovenčiny

Slovenský jazyk patrí medzi slovanské jazyky. Predchodcom väčšiny európskych jazykov bol
indoeurópsky prajazyk, ktorého vznik datujeme do obdobia pred naším letopočtom. Vývinom, ktorý
trval niekoľko storočí, sa v Európe vytvorili veľké jazykové skupiny (napr. slovanské, germánske,
romanské). Tieto sa delia na jednotlivé jazyky. Slovanské jazyky delíme na 3 skupiny:
východoslovanské jazyky (ruština, ukrajinčina, bieloruština), juhoslovanské jazyky (srbština,
chorvátčina, slovinčina, macedónčina, bulharčina) a západoslovanské jazyky (slovenčina, čeština,
poľština, jazyk Lužických Srbov).
Predkovia Slovákov žili vo východnej časti Veľkej Moravy. Ich jazyk nazývame
staroslovienčinou. V 10. storočí začal zanikať. V roku 863 prišli dvaja kňazi-misionári Konštantín
a Metod. Boli učení grécki bratia z Macedónie a poznali slovanské nárečie, v ktorom jazyku aj šírili
kresťanstvo v ríši. Položili základy slovanskej vzdelanosti. Zostavili prvé slovanské písmo, hlaholiku (z
malých písmen gréckej abecedy), vytvorili slovanský spisovný jazyk (staroslovienčinu), zaviedli
staroslovienske bohoslužby, vytvorili prvú prekladovú a pôvodnú literatúru. Tí obyvatelia, ktorí
utvorili samostatné české kráľovstvo, začali utvárať český jazyk. Uhorská ríša bola mnohojazyčným
štátom a jazyk sa tu vyvíjal inak. Cirkevným, administratívnym i kultúrnym jazykom bola latinčina.
Pod vplyvom vzniku Karlovej univerzity v Prahe, kde študovali ľudia i zo Slovenska, sa dostala do
popredia čeština, ktorá sa používala na Slovensku ako spisovný jazyk až do 18. storočia. Zachované
texty ľudovej slovesnosti dokazujú, že ľud si zachoval svoj vlastný jazyk, ktorý sa formoval v troch
typoch nárečí - západoslovenskom, stredoslovenskom, východoslovenskom.
Prvé pokusy o vytvorenie spisovnej slovenčiny boli už v 18. storočí. Anton Bernolák ustanovil
prvý spisovný jazyk na základe západoslovenského nárečia, použil ho vo svojich dielach (Slovár
Slovenskí Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí, Gramatica slavica). Ján Hollý písal bernolákovčinou.
Bernolákovčina sa však nestala celoslovenským spisovným jazykom.
Pokusy o uzákonenie spisovného jazyka Slovákov sa ukončili roku 1843, keď v Hlbokom na
spoločnom stretnutí vodcov štúrovskej generácie (Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala
Miloslava Hodžu) bol prijatý návrh na spisovný jazyk. Jeho základ tvorilo stredoslovenské nárečie.
Štúrova slovenčina mala fonetický pravopis. V roku 1846 vyšla Štúrova systematická gramatika
(Náuka o reči slovenskej). Po úpravách Štúrovho pravopisu vyšli ďalšie gramatiky (napr. Martin
Hattala-Krátka mluvnica slovenská, Samo Czambel-Rukoväť spisovnej reči slovenskej, Pravidlá
slovenského pravopisu). Tieto vychádzajú až dodnes.
Štúrovu slovenčinu uvádzali do života básnici a spisovatelia Štúrovej školy (Sládkovič,
Kalinčiak, Botto, Chalupka). Po roku 1918 bola spisovná slovenčina zavedená do škôl ako vyučovací
jazyk.
Vývin každého jazyka je spojený s vývinom spoločnosti. Aj slovenský jazyk podliehal rôznym
zmenám. Zjednodušovala sa gramatika, menila sa slovná zásoba. Oblasť slovníka v budúcnosti bude
podliehať prudkým zmenám. Bude pribúdať množstvo nových slov a internacionalizmov. S tým bude
súvisieť i zjednodušovanie gramatiky.
Bernolákovčina - všetky mäkké spoluhlásky museli označiť mäkčeňom (ďeďina, swaďba),
nerozlíšili i/y (našínskích = našich); namiesto j používa g; mal dvojité w; pridali slabiky de, te, ne, le;
podstatné mená, slovesá písali veľkým začiatočným písmenom
Štúrovčina - nepoznali spoluhlásku ľ; samohlásku y, ä; dvojhlásky (napr. božú = božiu, kvjetím
= kvietím)
Slovenský jazyk patrí medzi germánske jazyky a je flektívny, a maďarský jazyk patrí do
ugrofínskej skupiny a je aglutinačný. Časté problémy sú ešte pravopis, používanie mäkké a tvrdé i,
skloňovanie a pády, výslovnosť (ch, ä, ľ), používanie predložiek, zvratné slovesá. Slovenský jazyk sa
učím od prvého ročníka základnej školy. Ide to lepšie, lebo už sa učím pravidelne a viac používam
slovenčinu na hodinách. Najväčšie problémy mám so skloňovaním, komunikáciou a slovnou zásobou,
lebo nepoznám veľa slov.
 Literatúra - Ľudová slovesnosť

Ľudová slovesnosť je tvorba ľudu. Vytvárala sa dávno pred vznikom písanej literatúry a šírila
sa ústnym podaním. Ľudová slovesnosť je súčasťou ľudovej kultúry a je základom kultúry každého
národa. K ľudovej kultúre patrí aj tvorba tanečná, hudobná a výtvarná.
Ľudová slovesnosť sa delí na ľudovú lyriku, ľudovú epiku, ľudovú drámu a na malé formy
ľudovej slovesnosti. Ľudová lyrika je najrozšírenejším druhom. Patria k nej piesne pracovné, obradné,
žatevné, ľúbostné, svadobné, protiturecké, zbojnícke, vojenské a uspávanky. Ľudová epika sa delí na
veršovanú a neveršovanú. K veršovaným žánrom patria historické piesne a balady, k neveršovaným
ľudové rozprávky a povesti. Z ľudovej dramatiky sa zachovalo menej pamiatok, patria k nej ľudové
obrady, hry detí a mládeže. K malým formám sa zaraďujú príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky
a vyčítanky.
Najstaršie pamiakty ľudovej slovesnosti vznikli ešte v pohanskom, predfeudálnom období.
Boli to najmä zaklínadlá, pracovné piesne, obradné piesne, fantastické rozprávky a príslovia. Tieto sa
v pôvodnej forme nezachovali, len ich stopy v detských hrách a niektorých zvykoch. Balady patria tiež
medzi starobylé žánre ľudovej slovesnosti, napríklad Išli hudci horou.
Od 10. storočia sa ľudová slovesnosť postupne zbavuje pohanských prvkov, čo súvisí
s prijaním kresťanstva v 9. storočí. V nasledujúcich storočiach vznikajú najmä ľudostné, svadobné
a žatevné piesne. Rozvíjajú sa aj balady, fantastické rozprávky a príslovia. Ľúbostnými piesňami sú
napríklad Ja som sa nazdala a Láska, bože láska, kde ťa ľudiaberú. Obľúbenou témou svadobných
piesní bola téma lúčenia nevesty, napríklad Vydala mamka, vydala dcéru.
Od druhej polovici 15. storočia sa do stredu pozornosti dostáva historická tematika. Príčinou
boli veľké historické udalosti. Vznikajú nové druhy ako historická pieseň, historická balada, historická
povesť. Ich najčastejšou témou boli vpády Turkov. Známymi baladami z tureckých čias sú balady
Rabovali Turci až do Bielej hory a Ten turecký mýtniksedí vo väzení. Obľúbenou postavou
historických povestí bol kráľ Matiáš. Vystupuje v nich ako dobrý a spravodlivý panovník, napríklad
O troch grošoch a Kráľ Matej na dereši. Vzniká aj mnoho miestnych povestí, napríklad o hradoch,
zámkoch, skalách, pokladoch.
V 17. a 18. storočí vzniklo mnoho zbojníckych a vojenských piesní. Odsudzovali feudálnu
spoločnosť, násliné odvádzanie na vojnu a vyjadrovali túžbu ľudu po spravodlivosti, napríklad Hej,
hore háj, dolu háj. Najobľúbenejšou postavou zbojníckych piesní sa stal Juro Jánošík. V tejto tematike
sa najvýraznejšie prejavila protipanská odbojnosť ľudu. Jánošík bol vo vedomí ľudu hrdinom, ktorého
sa páni báli a ktorý pomstil všetky krivdy. Vojenské a regrútske piesne tiež odsudzovali feudálnu
spoločnosť. Zobrazovali násilné odvádzanie na vojnu, lapačky. Ich najčastejšou témou je žial
mládencov za milou s rodičmi (Hory, hory, čierne hory).
Slovenské ľudové rozprávky majú jednoduchý štýl, využívajú trojstupňovú gradáciu (tri dcéri,
traja bratia, tri úlohy, traja draci), ustálené zvraty a vety (na začiatku a na konci rozprávok). Delia sa
na fantastické, realistické a na rozprávky o zvieratách. Najobľúnejším žánrom boli fantastické
rozprávky. Vytupujú v nich nadprirodzené bytosti, ako víla, trpaslík, obor, čarodejník a zázračné
predmety. Hrdinovi v zdolávaní prekážok pomáhajú nadprirodzené bytosti a predmety. Majú aj
mravné jadro, zlý a starý svet ustúpi spravodlivejšiemu, dobro zvíťazí nad zlom. Známe slovenské
rozprávky sú Popolvár najväčší na svete, Miesiželezo, O sklenom zámku, Kapsa, postras sa, Pamodaj
šťastia, lavička. Ústrednou postavou realistických rozprávok je chudobný človek, ktorému namiesto
čarovných postáv a predmetov pomáha iba vlastná múdrosť a šikovnosť, napríklad Soľ nad zlato,
O troch grošoch, Nebojsa. Zvieracie rozprávky majú alegorický charakter, napríklad vytupuje v nich
líška ako prefíkanec.
Svetonázor a život ľudu vyjadrujú aj príslovia (čo oko nevidí, to srdce nebolí), porekadlá
(držať jazyk za zubami) a pranostiky. Je v nich skoncentrovaná ľudová múdrosť a skúsenosť, vyjardujú
dôležité pravdy. Pranostiky sú pozorovania o počasí, napríklad Katarína na ľade, Vianoce nablate,
Medardova kvapka, štyridsať dní kvapká, studení máj, v stodole ráj.
 V časoch osvietenstva sa aj u nás žačal prejavovať záujem o ľudovú pieseň. Významnými
zberateľmi ludových piesní, rozprávok a povestí boli Ján Kollár (Národné spievanky), Ján Francisci-
Rimavský (Slovenské povesti) a Pavel Dobšinský (Prostonárodné povesti). V období romantizmu sa
ľudová slovesnosť a jej bohatstvo stali pre štúrovcov vzorom, oni sú Samo Chalupka, Janko Kráľ,
Andrej Sládkovič, Ján Botto. Prvé teoretické dielo o ľudovej slovesnosti napísal Ľudovít Štúr pod
názvom O národných piesňach a povestiach plemien slovanských.
Zlatá priadka (rozprávka)
Jeden mladý pán si chcel vyhľadať poriadnu ženu. Prišiel do domu jednej ženy, ktorá mala tri
dcéry na vydaj. Dve staršie boli usilovné, najmladšia, Hana bola lenivá. Matka nepovedala pravdu o
lenivej dcére, zobral si ju mladý pán do svojho kaštieľa. Rozkázal jej do rána všetko popriasť. Ona
plakala, prosila o pomoc, na to sa otvorila stena, prešiel maličký chlapček, trpaslík. On chcel naučiť
Hanku priasť. Ona musila uhádnuť jeho meno, lebo inak ju chcel zobrať za ženu. Ona mu
porozprávala o trpaslíkovi. O rok, mladý pán uvidel trpaslíka v lese. On prezradil svoje meno, volal sa
Martinko Klingáč. On to povedal svojej žene, a keď trpaslík prišiel pre ňu, bola zachránená.
Nitra (povesť)
Hlavné postavy sú starý kráľ Svätopluk a jeho synovia, Mojmír, Svätopluk a Predslav. Povesť
sa odohráva v Nitre. Starý kráľ je už slabý, cíti, že ho opúšťajú sily. Dal si zavolať svojich troch synov,
dal im zväzok prútov a kázal im, aby ich na kolenách polámali. Nedokázalo to urobiť. Potom im dal
jeden prút, a ten už ľahko polámali. Potom im vysvetlil, že takto ich chcel naučiť, aby boli svorní, aby
sa držali spolu, lebo takto ich nikto nepremôže.
Išli hudci horou (balada)
Raz išli hudobníci do lesa. Hľadali vhodné drevo na husle. Našli jeden pekný javorový strom,
ale keď ho chceli vyťať, strom začal rozprávať. Povedal, že je dievča, ktoré vlastná matka zakliala.
Dievča prosilo hudobníkov, aby z jeho tela urobili husle, a zahrali matke pod oknom. Takto urobili,
keď ich matka počula, poslala ich preč, že ona má aj tak veľký žiaľ, lebo nemá Aničku.
Hej, hore háj, dolu háj
Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník,
Môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník.