DRUHÁ KAPITOLA

K
eď som bola mladšia, vždy som sa bála strašidla
v skrini. Nemohla som zaspať, až kým neprišiel
ocko a neotvoril dvere na skrini, aby mi ukázal, že v nej
nikto nie je. Prechádzať cez Oponu je ako otvárať dve-
re skrine.
Pravdaže, rozdiel je v tom, že strašidlá nie sú sku-
točné. Skriňa bola vždy prázdna.
Opona… to je iná vec.
Náhle na pokožke pocítim chlad. Na chvíľu sa nena-
chádzam v zákulisí, ale pod vodou, pričom sa mi nad
hlavou uzatvára ľadový prúd, svetlo mizne a niečo ťaž-
ké ma ťahá dolu, dolu a dolu…
„Cassidy.“
Zažmurkám, keď začujem Jacobov hlas, a spomienka
na rieku je preč. Znova som v zákulisí a všetko je rovna-
ké, ale zároveň iné. Javisko je vyblednuté ako stará foto-

26
grafia, nie také tmavé ako predtým. Osvetľujú ho reflek-
tory a spoza opony počujem šepot divákov.
Jacob je stále vedľa mňa, ale vyzerá ako z mäsa a kos-
tí, skutočný. Pozriem sa na seba. Ako vždy vyzerám
viac-menej rovnako, trochu akoby vyblednutá, no stá-
le som to ja, a to aj vrátane fotoaparátu na krku. Jedi-
ný rozdiel je vo svetle v mojej hrudi: skrútený jasný pá-
sik vyžarujúci modrasté svetlo pomedzi moje rebrá ako
vlákno v žiarovke.
Si ako Iron Man, žartuje niekedy Jacob. Pritískam si
fotoaparát na prsia, aby som stlmila tú žiaru.
„Na miesta!“ zvolá hlas niekoho dospelého zboku
javiska a ja nadskočím. Jacob ma chytí za rukáv, aby
ma pridržal, no tentoraz cezo mňa jeho ruka neprejde.
Je hmotnejší ako ja alebo som ja menej hmotná ako on
– tak či onak som vďačná za ten kontakt.
„Druhé dejstvo!“ dodá hlas.
Viem, čo sa deje.
Kedy sa to deje.
Večer, keď vypukol požiar.
Nastane zmätok, ako keď vypustíte netopiere, a zra-
zu po javisku pobehujú chlapci a dievčatá s vílími ko-

27
runkami a v ligotavých plášťoch. Nevšímajú si ani mňa,
ani Jacoba. Opona sa zdvihne a obecenstvo usadené
v tmavom hľadisku šepká. V prvom momente sa chcem
zohnúť a bežať nabok, ale pripomeniem si, že obecen-
stvo tam v skutočnosti nie je. Toto miesto, tento priestor
a aj čas patria duchovi a jeho spomienkam.
Všetko ostatné sú iba kulisy.
Zdvihnem fotoaparát – neobťažujem sa pozrieť cez
hľadáčik (je puknutý) – a  rýchlo cvaknem niekoľko
záberov, hoci viem, že na filme uvidím nanajvýš tiene
toho, čo sa tu nachádza. O čosi viac ako za normál-
nych okolností. A o čosi menej, než naozaj.
„Keď si pomyslím, že sme mohli byť v jedálni a obe-
dovať ako normálni ľudia…“ zašepká Jacob túžob-
ne.
„Ty predsa neješ a ja vidím duchov,“ odvrknem šep-
tom, práve keď sa začne druhé dejstvo. Víly sa zhromaž-
dia v papierovom lese okolo svojej kráľovnej.
Prechádzam pohľadom po  javisku, po  mostíkoch
nad nami, po rekvizitách a hľadám, kde vzbĺkne oheň.
Možno preto ma priťahujú takéto miesta. Duchovia na
nich zostávajú z nejakého dôvodu. Možno ak sa niekto

28
dozvie pravdu – ak sa ja dozviem pravdu – o tom, čo
sa stalo, prinesie im to pokoj a odídu.
„Takto to nefunguje,“ zašepká Jacob.
Prudko k nemu otočím hlavu.
„Ako to myslíš?“
Otvorí ústa, že mi odpovie, no vtom sa zjaví nejaký
chlapec. Je nízky, má bledú pokožku a šticu čiernych
kučeravých vlasov – viem, že je to on, ten duch, skrát-
ka to cítim, akoby sa zem nakláňala k nemu.
Sledujem, ako sa mu plášť zachytí o povrazy naboku
javiska. Podarí sa mu vyslobodiť, vtacká sa na javisko
pred nás, ale spadne mu koruna a musí sa vrátiť. Na
chvíľku sa nám stretnú pohľady a zdá sa mi, že ma vidí.
Chcem mu niečo povedať, ale Jacob mi pritisne dlaň na
ústa a pokrúti hlavou.
Hudba začne hrať a chlapcove oči sa zahmlia, sle-
dujem ho, ako zaujme svoje miesto.
„Mali by sme ísť,“ zašepká Jacob, ale ja nemôžem
odísť, ešte nie. Potrebujem vedieť, čo sa stalo.
Akoby na zavolanie začujem šuchot povrazu, oto-
čím sa a vidím, že laná – tie, o ktoré sa chlapec zachytil
– sa uvoľnili a rozmotávajú sa. Vrece s pieskom sa šmý-

29
ka, klesá a padá, pričom buchne do elektrickej skrinky
a vyrazí poistky.
Zaiskrí to. Je to len jediná maličká iskra, ale pred
mojimi očami preskočí na najbližšiu vec – nepoužitý
kus papierového lesa, zastrčený naboku javiska.
„Och, nie,“ zašepkám. Hra pokračuje.
Nezačne horieť hneď. Najprv je tam iba teplo a dym.
Dym, ktorý si v tmavom divadle nikto nevšimne. Po-
zriem sa hore a sledujem tenký pásik dymu, ako sa ťahá,
hrubne a zakrýva strop ako nízky oblak.
Ešte stále si to nikto nevšíma.
Až kým nevyšľahne oheň.
Na javisku je množstvo horľavého materiálu: les vy-
robený z drevených dosiek, priesvitnej látky a farby.
Kulisy sa chytia veľmi rýchlo a oheň napokon naruší
čaro hry. Víly sa rozpŕchnu, divákov sa zmocní panika,
a hoci viem, že je to iba spomienka, ozvena niečoho, čo
sa už stalo, šíriacu sa horúčavu aj tak cítim.
Jacob ma chytí za ruku a ťahá ma preč od plameňov.
Aj v tej panike moje prsty naťahujú páčku na foto-
aparáte. V snahe zachytiť niečo fotografujem, pričom
sa svet okolo mňa mení na dym, oheň a zmätok.

30
 V hlave sa mi začína zahmlievať, akoby som zatajo-
vala dych. Viem, že som tu už dosť dlho a je čas odísť,
ale nohy ma akosi nechcú poslúchať.
Vtom zbadám toho tmavovlasého chlapca, ktorý sa
snaží držať pri zemi, ako nás učia v škole, no oheň sa
šíri rýchlo a pohlcuje kulisy na každej strane javiska,
plazí sa po opone. Niet kam utiecť, celé javisko je v pla-
meňoch, a tak lezie štvornožky, až sa dostane k pada-
cím dvierkam.
„Nerob to!“ zavolám, ale, pravdaže, je to zbytočné.
Nepočúvne ma, neotočí sa. Zdvihne dvierka a vlezie
dnu do tmy tesne pred tým, ako na javisko spadne kus
horiacich kulís a zablokuje padacie dvierka.
„Cassidy,“ varuje ma Jacob, ale ja nedokážem od-
trhnúť oči od ohňa, hoci sa mi pľúca plnia dymom.
Jacob ma chytí za plece.
„Musíme ísť,“ prikáže mi, a keď sa nehýbem, postr-
čí ma, ja sa potknem a prepadnem dozadu cez drevenú
lavicu. Keď dopadnem na dlážku javiska, je studená.
Oheň je preč a s ním aj svetlo v mojej hrudi. Jacob sa
krčí nado mnou – znovu je duch – a ja sa, lapajúc po
dychu, zvalím na zem.

31
 Ako vidíte, niekedy naozaj uviaznem.
Je to ako v Nekrajine v Petrovi Panovi – čím dlhšie
tam stratení chlapci zostávali, tým viac zabúdali. Čím
dlhšie som na druhej strane Opony, tým ťažšie je do-
stať sa odtiaľ.
Jacob si prekríži ruky na hrudi.
„Už si spokojná?!“ fľochne na mňa.
Spokojná nie je to správne slovo. Ťukanie je stále tu
– nikdy nezmizne –, no teraz už aspoň viem, čo je na
druhej strane. Vďaka tomu je ľahšie ignorovať to.
„Prepáč.“ Vstanem a oprášim si neviditeľný popol
z džínsov. Stále cítim dym.
„Dvadsiate prvé pravidlo priateľstva: Neopúšťaj svo-
ju priateľku za Oponou,“ povie Jacob.
Vtom sa ozve školský zvonec.
Obedová prestávka sa oficiálne skončila.