SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED

SEKCIA POĽNOHOSPODÁRSKYCH VIED

VEDECKÝ REDAKTOR
DR. I N Z . J. T A M C H Y N A

NAŠE LIEČIVÉ RASTLINY

ZBER, P E S T O V A N I E , ÚPRAVA, Ú Č I N N É LÁTKY,
UPOTREBENIE

NAPÍSALI

f
P R O F . DR. J Á N M A Č K U
I N Ž. J O Z E F M O K R Ý

VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ A K A D É M I E VIED

B R A T I S L A V A 1957
 PREDSLOV

Slovenské prírodné rastlinné bohatstvo je nielen vzácne veľké, ale aj

neobyčajne pestré. Nie je preto div, že sa liečivé, úžitkové a aromatické
rastliny práve tu tešia stále mimoriadnemu záujmu. Pripomeňme si sú-
časne starú a slávnu minulosť českého a slovenského bylinkárstva, ako aj
olejkárstva, ktorá siaha až do čias K ŕ i š ť a n a z Prachatíc (1360—1439)
a jeho Lekárskych knieh, alebo F á n d l y h o Malého Zelinkára (1793), pri-
pomeňme si niekoľko končín Slovenska preslávených v minulosti zberom
a úpravou liečivých a aromatických rastlín takmer po celej Európe, ako
napr. olejkárstvo z okolia Kláštora pod Znievom alebo bylinkárstvo na Zá-
horí, a bude nám dobre pochopiteľný pôvod, ako aj príčiny tejto ľudovej
tradície. Treba ešte vyzdvihnúť v posledných niekoľko desaťročiach tak
živo vyrastený vedecký záujem o látky prirodzeného pôvodu, v ktorých
nachádzame nevyčerpateľný a cenný zdroj pre terapiu rôznych chorôl
a podnety pre chemicko-syntetickú prácu. Tak sa tu spája snaha o poznaný
prírody so snahou o využitie tu sa nachádzajúceho bohatstva v prospech
ľudstva.
Úlohou našej príručky je, aby sme v prvom rade z tohto hľadiska upozor-
nili na prirodzené bohatstvá, ktoré nachádzame v prírode okolo nás, aby
sme bližšie sprístupnili toto poznanie aj širším kruhom záujemcov, a dalej
aby sme tiež naznačili možnosti využitia a nie v poslednej miere aj pesto-
vanie liečivých a iných úžitkových rastlín.
V knižke sme sa pokúsili pristúpiť k rozprávaniu o liečivých rastlinách
trocha z iného hľadiska, než bolo dosiaľ zvykom. Opisom venujeme čo naj-
menej miesta, pretože všetky uvedené druhy liečivých rastlín sú v texte
vyobrazené, takže sme opisy mohli obmedziť len na stručnú charakteristiku
jednotlivých druhov. Pri slovenských názvoch rastlín sme sa dôsledne
pridržiavali Slovenskej bolanickej nomenklatúry (SAV, Bratislava 1954),
ktorú spracoval prof. dr. J. M. N o v á c k y . Zberateľskej a pestovateľskej
praxi sme venovali náležitú pozornosť a patričný zreteľ, a to najmä pri
druhoch, ktoré si vyžadujú špeciálne metódy. Okrem toho však zamerali
sme sa aj na inú, snád ešte zaujímavejšiu stránku, na ktorú sa v podobných
príručkách často zabúdalo, a to na chemické zloženie účinných alebo inak
zaujímavých látok v rastlinách, ktorých štruktúrne vzorce často uvádzame.
V niektorých prípadoch sa tiež zmieňujeme o vlastných pokusoch, či už
agrotechnických alebo iných. Venujeme pozornosť približne 350 druhom
našich rastlín, a to preto, aby obraz o celej pestrosti tohto prírodného
pokladu u nás bol aspoň v hlavných rysoch ucelený. Preto je prirodzené,
že pri takom veľkom počte druhov nie je možné zachádzať do všetkých
podrobností, uvádzame však často odkazy na literatúru, i ked si ani po tejto
stránke nechceme robiť nároky na vyčerpávajúci prehľad.
Našou príručkou sledujeme ešte jeden cieľ. Iste netreba zdôrazňovať
národohospodársky význam pestovania a zberu liečivých rastlín z hľadiska
potrieb farmaceutického priemyslu, domácej spotreby a nie v poslednom
rade i vývozu. Znalosti o ich význame a možnostiach pestovania môžu však
ich pestovanie podnietiť aj tam, kde v dôsledku miestnej odľahlosti alebo V Š E O B F C N Á ČASŤ
na miestach často inak nezužitkovateľných je možné zriadiť kultúry vy-
žadovaných druhov liečivých rastlín, pokiaľ to však vhodné klimatobio-
logické podmienky môžu dovoliť a tak národohospodársky účelne zužit-
kovať dosiaľ nevyužitú pôdu. Zber divoko rastúcich rastlín dalej môže
prispieť tiež na hospodárske využitie a povznesenie chudobnejších horských »
krajov.
Domnievame sa, že napísaním tejto príručky prispejeme na oživenie
záujmu o označenú skupinu rastlín, na racionálne využitie veľkého prírod-
o bohatstva rastlinných drog a na objasnenie niektorých problémov
iečivých rastlín. Príručka je určená ľudovým aj odborným masám, pre
informáciu tiež vedeckým kádrom a dúfame, že svoje poslanie splní.
Väčšina čiernych obrázkov sú prevzaté z F. P o l í v k o v ý c h diel. Farebné
obrázky maloval ak. maliar A. P r o c h á z k a .
J. Mačku a J. Mokrý
V Bratislave v januári 1956.
 Dejiny úžitkových rastlín, i to tak divoko rastúcich v prírode, ako aj
iných, ktoré sú predmetom umelého pestovania, tvoria svojráznu kapitolu
kultúrnych dejín ľudstva vôbec. Ako sa dokázalo, že zelené rastliny, ktoré
vedia produkovať uhľohydráty, nás živia, ich upotrebenie a pestovanie
siaha až do samého úsvitu ľudskej kultúry a je také staré, ako sama
existencia človeka na zemi.
Primitívny diluviálny človek bol lovec s malou inteligenciou. Živil sa
lovom zvierat, ktoré spásali okolitý rastlinný kryt a tiež zberom dužinatých
a múčnych plodov, ako aj iných divoko rastúcich rastlín. Skoro si z nich
začal vyberať vhodné druhy, ktoré mu poskytovali materiál pre výrobu
rozličného najjednoduchšieho náradia, materiál pre zhotovenie akéhosi
odevu, ako aj tie, ktoré poznal ako jedovaté alebo liečivé. Predhistorický
človek žil v daleko bližšom styku s prírodou ako dnešní ľudia, a preto jeho
poznanie prírody na vtedajšie časy bolo výborné. Praobyvatelia Ameriky
práve tak dobre vedeli rôznymi bylinami liečiť, ako nimi otravovať šípy
a usmrcovať nepriateľov.
Nie je celkom jasné, kedy sa začali určité úžitkové rastliny pestovať, lebo
začiatok pestovania rastlín predpokladal pomerne dosť vysoký dôvtip.
Predpokladal pevné poznanie, že určitá rastlina klíči zo semena a ďalej,
že zo semien určitého druhu vyklíči opäť ten istý druh. Zasiatie rastliny
a čakanie, až dozreje, predpokladalo už vyspelú duševnú činnosť, zvlášť
ked muselo byť spojené s potrebnou prípravou pôdy a odstraňovaním ne-
užitočných alebo burinových rastlín.
Diluviálny človek to rozhodne ešte nevedel. V staršej dobe kamennej
robil dobré kamenné nástroje, kresby s plastikou súčasných zvierat, ktoré
vynikali vernosťou a dôslednosťou, avšak nezanechal po sebe žiadne stopy,
ktoré by dokazovali akúkoľvek rastlinnú kultúru. Tým väčšie je však pre-
kvapenie, že sa ihned potom, v tzv. mladšej dobe kamennej, náhle objavujú
v strednej Európe zrejmé zvyšky našich najdôležitejších úžitkových rastlín.
Je to dôkaz toho, ako rýchlo postupoval vývoj človeka a ako primitívne
pestovanie rastlín vzniklo takmer spoločne 's prvým chovom skrotených
zvierat.
Prvé pestované rastliny vybrali ľudia z najbližšieho okolia, len čo ich
poznali ako úžitkové. Neskôr, ké d sa sťahovali, vzali semená pestovaných
rastlín so sebou. Tak sa rastlinná kultúra šírila.
Tu je kolíska všetkých úžitkových rastlín, obilnín, krmovín, liečivých
rastlín, rastlín technicky významných a iných. Väčšinou pochádzajú z vý-
chodných krajín, kde sa ich predchodcovia našli doteraz v divokom stave.
Tak pšenica, jačmeň, ľan a proso majú svojich prarodičov až v poriečí
Eufratu, žito a konope v Turkestane, ovos, hrach, šošovica, bôb, mak
a cukrovka v Stredomorí, zemiaky a tabak v Južnej Amerike atd. Zo
svojej pôvodnej vlasti putovali často po dlhých a krivoľakých cestách,
kočovníci a pastieri ich priniesli až k nám, zapustili tu korene a zušľachtili
sa na dnešné bežné odrody. Iné rastliny sa vypestovali z divých domácich
druhov, napr. rôzne krmoviny, ovocné stromy a iné. Človek sa tak z potul-
ného lovca stal kočovným pastierom. Požiarmi odstraňoval lesy, aby získal
pôdu pôvodne pre pasienky, neskôr však pre rastlinnú kultúru, pre prvé
polia. Táto okolnosť ho konečne premenila na udomácnelého poľnohospo-
dára.
Tým bol položený nový základ pre další rozvoj zberu a pestovania
rôznych užitočných rastlín i pre vznik užitej botaniky, ktorá sa zaoberá
štúdiom týchto rastlín.
Kolískou užitej alebo aplikovanej botaniky je Orient, či už najvzdiale-
nejšie časti Cíny, Indie alebo staré kultúrne stredisko maloázijsko-egyptské.
Tak sa stalo povestné r o ľ n í c t v o starých Egypťanov so zavodňovacou
technikou na Níle, známe sú zavodňovacie hrádze Babylončanov, obilné
komory Asýranov, známy je pokročilý chov dobytka a orba v Palestíne.
Už v tomto šerom dávnoveku Egypťania pestovali tieto druhy úžitkových
rastlín: 3 druhy pšenice (Triticum vulgare, lurgidum a spelta], dva druhy
jačmeňa (Hordeum vulgare a hexastichum), cirok, ľan, papyrus, olivu, vinič,
datle, figovník, dumu, sykomory, cesnak, cibuľu, pór, askalónsky cesnak,
melón, tekvicu, artičôk, asparágus, kolokáziu, redkev, bôb, hrach, šošovicu,
vlčí bôb, kapustu, čakanku, lohovu, fenykel, bazalku, žerušnicu, rímsku
rascu, aníz, kôpor, koriander, majorán, palinu pravú, mak, sezam, ricín,
granátový strom, cicimok, kordiu, opihled, hennu a saflór.
Klasické národy boli priamymi pokračovateľmi svojich orientálnych
predchodcov.'* Kartáginec Mago, Rimania C o l u m e l l a , V a r r o , Vergi-
l i u s ( G e o r g i c a ) a iní veľmi dobre poznali roľníctvo a mali preň porozu-
menie. C o l u m e l l a preložil 40 Magových kníh o roľníctve do latinčiny
a sám napísal spis o pestovaní stromov. Gréci patronát nad roľníctvom
pripisovali samej bohyni Demeter.
10
Tiež z á h r a d n í c t v o bolo v týchto dobách (pred naším letopočtom)
značne vyspelé. Zbierali a pestovali sa nielen zelenina a stromovie, ale
zvlášť okrasné rastliny, ako o tom svedčia luxusné sady na panovníckych
dvoroch. Povestné Semiramidine vysunuté záhrady, Dáriove parky a pre-
pychové záhrady Lukullove a iných bohatých Rimanov sú historickým
dokladom umelého dekoratívneho starovekého záhradníctva.
Jedno z najstarších odvetví užitej botaniky je poznanie l i e č i v ý c h
r a s t l í n . Priaznivý alebo nepriaznivý účinok rastlín na ľudský alebo zvie-
rací organizmus zvlášť lákal a dráždil ľudskú zvedavosť a fantáziu. Poznanie
podobných účinkov sa stávalo pomaly akýmsi tajomstvom, ktoré vedeli
väčšinou iba kňazi. Kňazi boli tiež najstaršími lekármi. Títo si liečiteľské
umenie najprv nechávali pre seba, iba neskôr ho učili a šírili dalej. Tak
to bolo u Ghaldejcov i Egypťanov, u Grékov v časoch A e s c u l a p o v ý c h .
Až neskôr sa tu lekárstvo osamostatňuje. H i p p o k r a t e s a T e o p h r a s t u s
vypracovali už celkom samostatné učenie o liečení liečivými rastlinami.
Rimania prevzali znalosť liečivých rastlín od Grékov. Najväčší rozmach
a ohlas získalo lekárstvo v čase rímskeho panstva v osobe vtedy znameni-
tého lekára D i o s c o r i d a . Neskôr vynikol a preslávil sa ešte G a l en u s.
Technologická stránka aplikovanej botaniky sa v staroveku javila v dosť
pokročilom vinárstve a pivovarníctve, v príprave papiera, vo farbiarstve,
vo výrobe tkanív, látok a pod.1
Stredovek je pre užitú botaniku celkom málo produktívny. Vystačilo sa
so skúsenosťami a vedomosťami starovekými. Tu i tam sa vedomosti oživili
náhodilými objavmi nových kultúrnych rastlín, ktoré priviezli zo zámoria,
ako bavlny, zemiakov, cukrovej trstiny a pod.
Kláštory boli vtedy dôležité kultúrne centrá, kde rozkvitalo záhradníctvo,
poľnohospodárstvo, zber a pestovanie liečivých rastlín. Autori Albertus
M a g n u s (XIII. stor.) a C a m e r a r i u s (XVII. stor.) boli v liečbe lieči-
vými rastlinami už znamenitými odborníkmi. V českej literatúre dochádza
vtedy k vydaniu Herbáŕe Vlacha Petra Ondŕeje M a t t h i o l i h o . M a t t h i o l i
(1500—1577) bol lekárom na dvore Ferdinanda L v Prahe a súčasníkom
českého lekára Tadeáše H á j k a z Hájku. Hájek upravil Matthioliho dielo
do češtiny a jeho Herbár, inak Bylinár založil celú dalšiu slávnu tradíciu
československého bylinkárstva a korienkárstva.
Na Slovensku bolo už v XVII. stor. veľmi rozšírené tzv. o l e j k á r s t v o .
Turčianski a iní olejkári chodili v jeseni so svojimi olejmi po celej Európe.
Nenosili iba oleje, ale aj rozličné masti a rastlinné lieky. Z olejov roznášali
najmä rozmarínový, rutový, borievkový, rascový, kosodrevinový, terpen-
1
Záujemcov o podrobnejšiu históriu úžitkových a liečivých rastlín odkazujeme
na zaujímavú knihu L. B a ť u a dr. L. S ý k o r u : Úžitkové rastliny u staroveku,
Vilímek, Praha 1945.
11
tínový a limbový olej. Tieto slovenské oleje mali v celej Európe dobrú
Z užitej botaniky sa vytvárajú nové odvetvia vedy, ako lesníctvo a poľno-
povesť. Olejkári sa na svojich cestách neskôr dopúšťali rozličných pre-
hospodárstvo, avšak aplikovaná botanika aj na dalej zostáva základnou
chmatov a nesprávností, o ktorých píše F u t á k (Slovenský herbár, Trnava
náukou o nových úžitkových rastlinách, o ich zbere a pestovaní, o za-
1946, I, str. XXV) toto:
obstarávaní nových organických surovín z rastlinnej ríše pre dalšie techno-
„Nenosili so sebou len oleje, ale aj všelijaké iné lieky a masti. Tak pre
logické spracovanie. Ak sa dnes moderná chémia usiluje nedostatok istých
liečebné účele pripravovali masti z medvedieho alebo bravčového sadla,
rastlinných surovín nahradiť s y n t e t i c k o u v ý r o b o u , je to bezpochyby
z hovädzej miechy, miešali to s borievkovým olejom a s paprikou. Z koreňa
veľký pokrok, ktorý však má svoje hranice.
samčej paprade vystrúhali ruku s piatimi prstami a ukazovali ju chorým
ako „Jánovu ruku" a tvrdili, že takto vyliečia choroby. Toto ukazovanie
,,Jánovej ruky" bolo spojené s odriekaním všelijakých veršíkov a spomí-
naním rozličných kopcov a dolín v Turci. Pre Holanďanov to muselo byť
iste tajomné, magické a týmto zariekaním pripisovali veľkú liečivú silu."
Narážali preto na protesty početných vtedajších lekárov, ktorým v lie-
čiteľskom umení konkurovali a obchod olejmi a masťami sa im pomaly
zakazoval. Predajom olejov sa nemohli uživiť a začali roznášať rôzny
galantérny tovar, čím sa v XIX. stor. pôvodné olejkárstvo zvrhlo na oby-
čajný podomový obchod.
Prvá, po slovensky písaná kniha o liečivých rastlinách, vyšla v Trnave
roku 1793 od Juraja F á n d l y h o : Malý Zelinkár, z welkich zelinkárskich
K nich tuitáhnutí, wikládagící krátke, ale zrelelné a velmi užitečné Radi z obi-
čagnimi Zelinkami proti Nemocám obidwogeho lidského Pokoleňa.
F á n d l y najviac čerpal z knihy M a t t h i o l i h o . Jeho Zelinkár neobyčajne
prispel na rozšírenie zberu a používania liečivých rastlín na Slovensku.
Vydaním Fándlyho Malého zelinkára sa na Slovensku veľmi rozšírilo zbie-
ranie liečivých rastlín čiže b y l i n k á r s t v o , najmä však v Záhorí. Tam bolo
založených niekoľko podnikov, ktoré skupovali liečivé rastliny z celého
Slovenska, upravovali ich a odvážali na vozoch do Bratislavy a dalej lodou
do Viedne, Budapešti, prípadne ešte aj dalej.
Pestovateľskú stránku liečivých rastlín rozšíril a propagoval na Slo-
vensku v XIX. a začiatkom XX. stor. holičský farár Jozef A g n e l l i (zlati-
nizované meno z pôvodného Baránek). Napísal o liečivých rastlinách tiež
dve práce.
Postupne sa zakladajú botanické záhrady, v ktorých sa pestujú ukážky
liečivých a iných úžitkových rastlín. Tieto kláštorné a mestské botanické
záhrady, ako aj malé sedliacke záhradky boli vlastne prvými v ý s k u m n ý -
mi p r a c o v i s k a m i .
V novšom čase užitá botanika najväčšiu službu ľudstvu preukázala pri
prieskume tropických a subtropických končín. Objavovali sa tu nové
a nové rastliny, ktoré poskytli drevo, korok, vlákna, potraviny, lieky, oleje,
silice, živice, kaučuk, gleje, trieslo, farbivá, rôzne drogy a iné vítané
suroviny pre priemysel.

12

P R A K T I C K Á S T R Á N K A Z H E R U A PESTOVANIA
LIEČIVÝCH RASTLÍN
Na celej európskej pevnine nenájdeme zem, ktorá by bola pri pomerne
malej rozlohe po všetkých prírodopisných stránkach tak rôznotvárna a tak
pestro zložená ako je ČSR. Zložitými podnebnými pomermi, ktoré sú raz rázu
vnútrozemského, inokedy prímorského, zložitými horopisnými a vodopis-
nými pomermi, ako aj pestrou skladbou geologického podkladu, náleží k naj-
zaujímavejším zemiam strednej Európy. Pretože však geologické zloženie
pôdy, jej vlastnosti a všetky vplyvy prostredia sú rozhodujúcimi činiteľmi
pre vytváranie rastlinného krytu každej oblasti, je prirodzené, že tak geolo-
gická mapa republiky, ako aj vegetácia zeme poskytujú veľmi pestrý pohľad.
ČSR je územie mierne hornaté, utvárané inak v Čechách, inak na Morave
a inak na Slovensku. Cechy sú krajinou úplne uzavretou pohraničnými
horstvami, takže práve na juhu v šumavských predhoriach sa vytvorilo
pomerne veľmi chladné pásmo s mnohými, vysoko (400 m n. m. i vyššie)
položenými rybníkmi a s charakteristickou rybničnou a mokradnou kve-
tenou budejovicko-tŕebonskej panvy. Morava a Slovensko sú naopak na
juhu úplne otvorené a na severe, severovýchode a severozápade chránené
mohutnou reťazou veľhorských Karpát a prahorného Jeseníka. Tým práve
vzniklo na južnej Morave a na južnom Slovensku pásmo s mimoriadne
vysokou teplotou a teplomilným rastlinstvom. Ožarovanie slnkom tu trvá
priemerne až 2000 hodín ročne.
Celé územie republiky je bohaté na vodstva, pretože zo všetkých po-
hraničných hôr stekajú do nižších častí zeme početné potoky a rieky a tak
vytvárajú mocnú sústavu vôd, ktoré zavlažujú celé územie a vyvolávajú
hojné zrážky. Tieto spôsobia v Čechách ročne priemerne 600—700 mm,
na Morave niečo viac a na Slovensku 800—900 mm. Priemerná ročná
teplota v českých zemiach je 7—8 °C, na južnej Morave a na Slovensku
9—10 °G, v najjužnejších polohách Slovenska 11—12 °G.
Podmienky pre vegetáciu sú na území ČSR teda neobyčajne priaznivé
a kvetena po ľadovej dobe a po ústupe treťohorného mora sa ustálila
v týchto výškových pásmach:
14
1. Pásmo nížin (100—200m n. m.), charakterizované rozsiahlymi lú-
kami, nížinnými hájmi, močiarmi a kultúrnymi plochami.
2. Pásmo pahorkatín (200—400m n. m.), s rozmanitými útvarmi les-
ného a lúčneho rázu. Toto pásmo sa najviac používa pre poľnohospodársku
kultúru a zahrňuje rozmanitú ruderálnu flóru.
3. Pásmo vrchov a vrchovín (400—800 m n. m.), s rozsiahlymi mieša-
nými, listnatými alebo listnato-ihličnatými lesmi. Poľnohospodárska kul-
túra tu menej zasahuje do divej prírody ako v druhom pásme.
4. Pásmo zalesnených vrchov (800—1400 m n. m.), sem zaradujeme
väčšinu našich horstiev so súvislými ohromnými porastmi bučín, ihlična-
tých a ihličnato-listnatých lesov.
5. Pásmo kosodrevinové (1400—1800m n. m.) ktoré vytvára rozsiahle
charakteristické porasty nad pásmom lesov.
6. Pásmo alpínskych hôľ a skál. Sem patria najmä vrcholy Vysokých
Tatier, k<|| sa na žulovom podklade utvorili silikátové substráty a na nich
kamenisté pôdy so vzácnymi endemickými druhmi rastlín.
Z najdôležitejších liečivých rastlín sa v pásme n í ž i n nachádzajú napr.
puškvorec obyčajný, ibiš lekársky, palina pravá, graciola lekárska, jastra-
bina lekárska, blen čierny a iné, v pásme p a h o r k a t í n hlaváčik jarný,
zemedym lekársky, prietržník holý, jablčník obyčajný, vachta trojlistá,
horčinka horká, mak vlčí a iné, v pásme v r c h o v í n borievka obyčajná,
plavúň obyčajný, potočnica lekárska, sladič obyčajný, ostružina-malina,
čučoriedka obyčajná a iné, v pásme z a l e s n e n ý c h v r c h o v alchemilka
obyčajná, archangelika lekárska a ^né, v pásme k o s o d r e v i n y sa vy-
skytujú prilbica modrá, lišajník islandský a iné, v pásme hol a skál iba
lišajník islandský.
Pri rozdelení československej kveteny podľa stanovíšť a rastlinnýj^ppo-
ločenstiev rozoznávame tieto svojrázne kveteny:
1. Kvetena vodná, kde môžeme z liečivých rastlín zbierať puškvorec
obyčajný, rozpuk jedovatý a vachtu trojlistú. Táto kvetena je vyvinutá
najmä v rybničnej, budejovicko-tŕebonskej panve a na južnej Morave.
2. Kvetena pobrežná, kde z liečivých rastlín rastie podbeľ liečivý, vŕba,
krtičník hľuznatý* ľuľok sladkohorký, túžobník brestový.
3. Kvetena barín, močiarov a vlhkých priekopov, kde nachádzame žeruš-
nicu horkú, nátržnicu močiarnu, haluchu vodnú a iné.
4. Kvetena rašelín, kde rastú rosičky, parnasia močiarna a rojovník
močiarny.
5. Kvetena lúk a trávnikov, kde rastie mnoho druhov liečivých rastlín,
napr. ľan úžitkový, ľan prečisťujúci, krvavec lekársky, túžobník obyčajný,
ďatelina lúčna, černohlávok obyčajný, očianka Rostkovova, skorocel, vale-
riána lekárska, jesienka obyčajná a iné.
15
 6. Kvetena obrábanej pôdy (rolí), kde bujnie rumanček pravý, nevädza
poľná, valeriánka poľná, žihľava, praslička roľná a iné liečivé druhy.
7. Kvetena rumovísk a priedomí alebo kvetena ruderálna s početnými
liečivými bylinami, ako je lastovičník väčší, cesnačka lekárska, kozia noha,
bolehlav škvrnitý, kuklík mestský, nátržník husí, hluchavka biela, rimbaba,
lopúch a iné.
8. Kvetena lesov, hájov a tiennych húštín s veľkým množstvom liečivých
druhov, ako je veternica hájna, ľubovník bodkovaný, jahoda obyčajná,
nátržník rovný, vres obyčajný, prvosienka jarná, pľúcnik lekársky, beto-
nika lekárska, marinka voňavá, veronika lekárska, čučoriedka, kopytník
európsky, ľuľkovec zlomocný, imelo biele, kokorík voňavý, vranie oko
štvorlisté, konvalinka voňavá, cesnak medvedí, áron škvrnitý, plavúň
obyčajný, paprad samčia a iné.
9. Kvetena suchých krovinatých pahorkov, strání a medzí s radom
dobrých liečivých rastlín, ako lomikameň zrnitý, rozchodník pr|t(|ký, repík
lekársky, bôľhoj lekársky, komonica lekárska, ihlica tŕnistá, trnka oby-
čajná, kotúč poľný, bedrovník lomikameňový, materina dúška, smohla
lekárska, pamajorán obyčajný, divozeľ, palina, plešivec dvojdomý, kraso-
vlas a iné.
10. Kvetena horských polôh, kamenistých strání a skál, kde rastie zimo-
zeleň menší, medvedica lekárska, náprstník veľkokvetý, luskáč lekársky,
arnika horská, lykovec jedovatý a iné liečivé druhy.
11. Kvetena najvyšších polôh pohraničných hôr, kde z liečivých rastlín
možno nájsť rôzne druhy vŕb, prilbicu modrú a lišajník islandský.
Slovensko a Morava sa zvlášť stali útočišťom niekoľkých pamätihodných
kvetenstiev: na chránených teplých, vápenatých stranách sa udržala
te^Éfcňlná kvetena stepná (ponticko-panónska), v piesčitom útvare ,,Mo-
ra vs^j Sahary" medzi Bzencom a Hodonínom a na západnom Slovensku
v území presypových pieskov medzi povodím rieky Moravy a Malými
Karpatmi piesočná (psammofytná) kvetena. Na slanistých pôdach sloven-
ského Podunajska a bývalého slaného jazera v okolí Čejča na Morave sa
zachovala solimilovná (halofytná) kvetena a v oblasti Karpát svojrázna
karpatská kvetena.
Výskyt liečivých a technických rastlín je v dôsledku načrtnutých priaz-
nivých prírodných pomerov nesmierne bohatý. Špeciálne je to zem slo-
venská, ktorá vystriedáva všetky podnebné a floristické prechody, a to
od veľhorského typu vo Vysokých Tatrách až po ráz skoro subtropický
v povodí Dunaja a priamo hýri krásou a rozmanitosťou svojej kveteny.
Liečivé rastliny tu tvoria súvislú stupnicu od studených horských typov,
cez druhy stredoeurópske až k prvkom výhradne teplobytným. Tento ply-
nulý rad je tu daný asi rodmi medvedica, čučoriedka, kôprovník, papraď
16
samčia, rosička, ľan, slnečnica, mak, mäta, medovka, vinič, paprika a poni-
klec. Výber je nepreberný.
V praxi sa liečivé rastliny používajú väčšinou v pôvodnej podobe, a to
iba u r č i t é č a s t i i s t e j r a s t l i n y . Raz je to kvet, p l o d , s e m e n o (flos,
fruclus, semen), inokedy l i s t (folium), inokedy zase celá v ň a ť (herba),
čím myslíme celú nadzemnú časť rastliny v čase kvetu. Niekedy je po-
trebná kôra (cortex), inokedy iba k o n c e k o n á r o v (stipites). U iných
druhov to môžu byť podzemné časti, k o r e ň (radix), p a k o r e ň (rhizoma),
h ľ ú z a (tubera) alebo c i b u ľ a (bulbus), inokedy samé d r e v o (lignum)
alebo iba k o n c e v e t v i č i e k (turiones alebo summilates). Pre každú rastlinu
je stanovené, ktorá z uvedených častí je potrebná. V tomto sa nesmie
zmýliť ani zberateľ ani pestovateľ.
V praxi sa úžitkové rastlinné suroviny zriedka spracúvajú v čerstvom
stave, napr. cukrovka, zemiaky a olejnaté semená. Obyčajne sa suroviny
najskôr upravujú, aby sa mohli uskladniť alebo baliť. Najmä sa dobre
usušia a podľa potreby pokrájajú alebo inak rozdrobia. Rastlinné suroviny
v tejto úprave nazývame r a s t l i n n ý m i d r o g a m i . Sem počítame ďalej
tiež rôzne rastlinné výlučky, ktoré nie sú priamo časťami rastlín, napr. ži-
vice, glej, kaučuk, triesloviny a pod. V literatúre sa často označujú
ako t e c h n i c k é d r o g y oproti l i e č i v ý m d r o g á m . O liečivých drogách
hovorí farmakognózia, o technických drogách náuka o rastlinných su-
rovinách, hoci tieto disciplíny nemožno nijako od seba oddeľovať. Náuka
o rastlinných surovinách je najvšeobecnejším pojmom a buduje na bo-
tanike.
Máme dva pramene, ako možno získať liečivé a inak užitočné rastliny:
1. z b e r na d i v o k o a 2. u m e l é p e s t o v a n i e . V starších časoch zber na
divoko úplne stačil kryť spotrebu liečivých bylín a niektorých špeciÉÉtech
druhov, dnes však nestačí. Príčina je jasná: dopyt po rastlinných drogách
v posledných desaťročiach veľmi stúpol, pretože lekárska veda, ako aj rôzne
priemyslové odvetvia sa o tento prirodzený zdroj surovín zaujímajú. Zber
na divoko nemožno pri terajšom racionálnom obhospodarovaní ani všade
uskutočňovať. Skultivovaním všetkých pustých miest sa vytlačilo tiež
mnoho dobrých a hľadaných druhov. Štáty preto pristupujú k pestovaniu
umelých kultúr liečivých a špeciálnych rastlín.
Obidva spôsoby získavania liečivých rastlín majú za určitých okolností
svoje výhody. Zber na divoko je predovšetkým bez veľkej réžie a prináša
nielen priamy úžitok, ale aj osvieženie a zábavu. Umelé kultúry sú síce
nákladnejšie, avšak výdatnejšie a ovládateľnejšie. Pri plánovanom hospo-
dárstve aj liečivým a technickým rastlinám je vyhradená v jednotlivých
krajoch patričná plocha.
Sú rôzne dohady o tom, koľko je v našej kvetene liečivých rastlín. Iste
2 Naše liečivé rastliny 17
by tu v prvom rade bola potrebná presná definícia, určujúca, ktorú rastlinu
máme alebo môžeme považovať za liečivú, pretože prakticky v každej sú
prítomné látky búd výživné, užitočné alebo škodlivé a závisí od ich vzá-
jomného pomeru a prístupnosti získavania v aktívnej forme, do akej miery
sú, boli alebo budú využité.
Keby sme brali za kritérium podmienku, že liečivá rastlina, prípadne
niektorá jej časť, musí obsahovať v dostatočnom množstve chemicky
presne definovateľnú, účinnú látku, prípadne látky s presne definovaným
farmakodynamickým účinkom, zmenšili by sme síce počet liečivých rastlín,
avšak by sme nevystihli ich správnu definíciu. Poznáme dnes ešte veľa
rastlín, z ktorých sa dodnes farmaceuticko-chemickým výskumom ne-
získali účinné látky, prípadne sa získali iba chemicky nejednotné frakcie,
ktoré však na pokusných zvieratách vykazujú vyhranené fyziologické pô-
sobenie. Tým sa počet liečivých rastlín už rozširuje. Avšak i tu sú mnohé
zmeny. Veľa liečivých rastlín sa v terapeutickej praxi používa na základe
bohatých skúseností z ľudovej liečby, mnohé sú také, ktoré medicína
opustila (obsoletné) a zase iné, ku ktorým sa vrátila (rehabilitované). Súvisí
to s intenzívnym a stále postupujúcim výskumom a skúsenosťami. Pri
posudzovaní počtu liečivých rastlín teda záleží na tom, ako hlboko siahneme
do tohto rastlinného pokladu. Medicína ich predpisuje celé stovky, ľudová
liečba je v tomto smere nevyčerpateľná. ČSR zvlášť oplýva liečivými
rastlinami. Predvojnová štatistika udávala pre naše zeme potrebu liečivých
a technických drog na 4000 q, v čom sú zahrnuté všetky vegetabílie, ktoré
sa v ČSR zbierali a pestovali, prípadne ktoré sa mohli zbierať a pestovať.
V podrobnostiach sa udávali tieto množstvá: 14 druhov koreňov, z ktorých
najväčší dopyt bol po koreni valeriány a ibiša, z každého 200—300 q ročne;
14ifífuhov kvetov, z ktorých najviac bol vyhľadávaný kvet lipy (100 q
ročne) a rumančeka (500 q ročne); 12 druhov listov, z ktorých sa najviac
požadoval list šalvie (100 q); 18 druhov vňatí, medzi nimi zvlášť vňať
prasličky (200 q), myšieho chvosta (100 q), skorocela (50 q), zemežlče (60 q)
a arniky (10 q); z plodov bol vyhľadávaný aníz (65 q), fenikel (110 q),
borievka (200 q), koriander (13 q). Zo semien bolo najviac vyhľadávané
semeno horčičné (60 q) a ľanové (60 q).
Porada odborníkov z lekárskych a lekárnických kruhov v roku 1937
rokovala o 49 druhoch liečivých rastlín, ktoré poskytujú kvetné drogy,
o 19 druhoch listových drog, o 158 druhoch poskytujúcich vňať, o 80 dru-
hoch poskytujúcich kôru a o 56 druhoch poskytujúcich rozličné liečivé
čiastky (púčiky, jadrá, šťavu atcL). Celkove je to do 400 rastlín, a to väčši-
nou oficinálnych. Ak tento počet porovnáme s počtom nášho starého zná-
nieho Herbáfe léčivých rosllin Tadeáše H á j k a z Hájku, kde sa uvádza asi
1200 rôznych liečivých druhov, prichádzame k približnému číslu, ktoré je
18
medzi týmito dvoma údajmi a nie je daleko od 1000. Týmto číslom sa totiž
často odhaduje množstvo československých liečivých rastlín.
Každý zberateľ a pestovateľ si musí osvojiť niekoľko zásadných poznat-
kov. Musí byť predovšetkým trocha botanikom, musí poznať kvetenu
svojho kraja a dobre musí rozoznávať rad liečivých druhov, ako aj ich
charakter. Ďalej si musí uvedomiť, ktorú časť rastliny má zbierať, čo sme
už zdôraznili. Časti zbierame vtedy, ked sú celkom vyvinuté, a to: kvet
v čase plného rozvinutia, plody a semená v čase dokonalej zrelosti, listy
a vňať tesne pred plným rozkvitnutím, ked! obsah rôznych účinných látok,
ako alkaloidov, glykozidov, olejov, vonných látok, slizov atd. je obvykle
najväčší. Podzemné časti dobývame až v jeseni, po ukončení vegetačnej
doby, lebo vtedy pakorene, korene, hľuzy a cibule sú plné rezervných látok.
Nie je na škodu, ak pre nedostatok času alebo zlé počasie odložíme dobý-
vanie týchto podzemných častí až na jar. Mráz im nijako neuškodí. Vo
všetkých prípadoch zbierame v suchom slnečnom počasí, ked už nie je ani
stopy po rannej rose a vyhýbame sa práci v daždi.
V starších dobách zber liečivých rastlín bol spojený s rôznymi poverami
a mysticizmom, najmä čo sa týka času a miesta zberu (tiež rôzne zariekania,
pohyby a pod.). I ked vo veľkej väčšine išlo o vyložené nezmysly, ktoré
mali iba jeden cieľ, a to pôsobiť na fantáziu dôverivého chorého, aby su-
gescia, prípadne autosugescia hrali pri jeho uzdravení svoju úlohu, predsa
v niektorých prípadoch zachovávanie určitých pravidiel má svoje opodstat-
nenie. Možno si ich dnes už ozrejmiť závislosťou obsahu účinných substancií
od určitých podmienok.
Získaný zber treba čo najskôr usušiť. Dobré usušenie drogy je dôležitou
kapitolou, pretože zlým usušením môžeme rastlinnú drogu ťažko poškodiť
alebo zničiť. Zásadne sa v y h ý b a m e s u š e n i u na p r i a m o m s l n k u
a sušíme len v p r i e v a n e a v tieni. Materiál nikdy nekladieme na zem, ale
vždy na podložky. Používame vetrané povale, sýpky, poschodia, prieva-
nové kôlne, stodoly a pod. V malom postačia otvorené obloky bytu. Nie-
ktoré rastliny možno tiež sušiť h o r ú c i m v z d u c h o m v kuchynskej rúre
alebo na sporáku, vo veľkom potom vo zvláštnych sušiarňach až veľkých
sušiarenských zariadeniach.
Zásadne nezberáme viac, ako stačíme usušiť. Tovar treba dokonale usušiť,
aby nezačal plesnivieť a kaziť sa a aby pokiaľ možno zachoval svoj pôvodný
vzhľad a farbu. Iba takýto tovar je prvotriedny. Preto sušíme napr. kvety
bazy čiernej, divozeľa, hluchavky, pivonky a pod. na bielych papieroch
alebo plátnach na povalí a nakoniec ich prudko dosušíme nad sporákom.
Vňať aj listy rozprestierame na sušiče (líšky, sitá) postavené tak, aby
vzduch prúdil zhora i zdola, pričom materiál často obraciame. Vňať mô-
ieme nechať vyschnúť na motúzikoch alebo v malých zväzkoch na drú-
19
 čikoch (materina dúška, šalvia). Ak spracúvame korene, dobre ich očistí- konopnica žltkastobiela, Galeopsis nechtík lekársky, Calendula offici-
me kefou alebo vodou, prípadne ich rozrežeme a usušíme búd navlečené ochroleuca Lám. nalis L.
na nitiach alebo vystreté na podložkách. kôpor voňavý, Anelhum graveolens L. podzemnica olejná, Arachis hypo-
Usušením rastliny strácajú na váhe priemerne 60—80%. koriander siaty, Coriandrum sati- gaea L.
Suchý tovar necháme jeden deň voľne na vzduchu, aby trocha navlhol vum L. pohánka strelovitá, Fagopyrum sa-
a nedrobil sa, a len potom ho u k l a d á m e do papierových vrecák, riedko ľan siaty, Limim usitatissimum L. gillalum G i l i b .
tkaných vriec alebo tiež do debien, sudov, lepenkových krabíc a pod. lobelka nadutá, Lobelia inflala L. rumanček pravý, Matricaria chamo-
Zásoby ukladáme v celkom suchej a vzdušnej miestnosti, nikdy nie na majorán záhradný, Maiorana hor- milla L.
zemi, ale vždy vo výške, najlepšie na poschodí, ako sú povale a sýpky, kým tensis M o en ch. saturejka záhradná, Satureja horten-
ich dodáme do výkupní. Na začiatku sezóny sa musíme informovať, na mak siaty, Papaver somniferum L. sis L.
ktoré druhy sa treba zamerať. Poučenie o tom pozri v kapitole „Organi- mrlík voňavý, Chaenopódium ambro- senovka grécka,' Trigonella foenum-
zácia zberu". sioides L. graecum L.
Zvlášť opatrní musíme byť pri zbere alebo pestovaní j e d o v a t ý c h by-
l í n , najmä pokiaľ ide o deti. Príslušné kultúry jedovatých druhov treba 2. D v o j r o č n é r a s t l i n y :
oplotiť a označiť výstražnými tabuľkami.
Pri zbere a všetkej dalšej manipulácii treba byť veľmi opatrným. Z našej archangelika lekárska, Archangelica komonica lekárska, Melilotus offici-
kveteny sa zbierajú alebo pestujú tieto j e d o v a t é a l e b o p r u d k o ú č i n - officinalis Ho f f m. nalis L.
kujúce rastliny: blen čierny, Hyoscyamus niger L. mrkva obyčajná, Daucus carota L.
blen čierny, b o l e h l a v škvrnitý, durman, h l a v á č i k j a r n ý , divozel veľkokvetý, Verbascum náprstník červený, Digitalis purpu-
chabzda, prútnatec, konvalinka voňavá, kopytník európsky, thapsiforme S c h r a d. rea L.
mak siaty, n á p r s t n í k červený, j e s i e n k a o b y č a j n á , p r i l b i c a fenikel obyčajný, Foeniculum vul- náprstník vlnatý, Digitalis lanata
modrá, žitná hubka, pivonka, posed biely, posed dvojdomý,, gare M i l í . Ehrh.
ľuľok sladkohorký, ľuľkovec zlomocný a lastovičník väčší. ibiš ružový, Althaea rosea C a v. petržlen záhradný, Pelroselinum hor-
Pestovateľ liečivých a špeciálnych rastlín sa musí predovšetkým zozná- odroda ibiša čierneho alebo malva tense H o f f m .
miť s charakterom kultúrnej rastliny, ktorú hodlá pestovať. Musí najmä čierna, Althaea rosea var. nigra rasca lúčna, Carum carvi L.
vedieť, či ide o druh j e d n o r o č n ý , pri ktorom sa dočká zberu v tom istom Cav.
roku a ktorý tento rok tiež uhynie, alebo či ide o druh d v o j r o č n ý , ktorý
dá úžitok až na druhý rok a v tom roku tiež uhynie, alebo konečne či ide 3. T r v á c e rastliny a p o l o k r y :
o r a s t l i n y t r v á c e a p o l o k r y , ktoré dajú úžitok až v dalších rokoch r
avšak vydržia na stanovišti a dávajú úžitok viac rokov, často aj desať- horec žltý, Gentiana lutea L. ľuľkovec zlomocný, Atropa bella-
ročia. Dreviny (kry a stromy) sú prirodzene trváce. ibiš lekársky, Althaea officinalis L. donna L.
Kultúrne liečivé rastliny, ktoré u nás prichádzajú do úvahy a ktoré jablčník obyčajný, Marrubium vul- mäta pieporná, Mentha piperita L.
možno odporúčať pre pestovanie, možno podľa toho rozdeliť do 3 skupín r gare L. mäta kučeravá, Mentha crispa L.
jastrabina lekárska, Galega officina- medovka lekárska, Melissa offici-
1. J e d n o r o č n é r a s t l i n y : lis L. nalis L.
králik ružový, Chrysanthemum ro- mydlica lekárska, Saponaria offici-
bazalka pravá, Ocimum basilicum L. durman obyčajný, Datura stramo- seum Weeb. M o o r . nalis L.
bedrovník aníz, Pimpinella anisum nium L. levanduľa lekárska, Lavandula offici- oman pravý, Inulä hdlenium L.
L. horčica biela, Sinapis alba L. nalis C h a i r et Kitt. palina božie drievko, Artemisia abro-
benetiikt lekársky, Cnicus benedic- horčica čierna (kapusta čierna) Sina- ligurček lekársky, Levisticum offici- tanum L.
lus L. pis nigra L.; Brassica nigra K o c h. nale K o č h.

20 21
palina dračia, Artemisia dracuncu- ruman rímsky, Anthemis nobilis L.
lus L. ruta voňavá, Rula graveolens L.
palina pravá, Artemisia absin- skorocel kopijovitý, Plantago lanceo-
Ihium L. lata L.
pamajorán obyčajný, Origanum vul- sladké drievko hladkoplodé, Glycyr-
gare L. rhiza glabra L.
pivonka lekárska, Paeonia officina- šalvia lekárska, Šalvia officinalis L.
lis L. valeriána lekárska, Valeriána offici-
prilbica modrá, Aconitum napellusL. nalis L.
rebarbora lekárska, Rheum officinale yzop lekársky, Hyssopus officina-
Baill. lis L.
Pestovateľ musí, prirodzene, ovládať základné úkony agrotechnické,
prípravu pôdy, hnojenie, siatie, sádzanie, vplyvy prostredia atd.
Okrem už uvedených pripomienok si musí uvedomiť toto: Ako všetky
rastliny vôbec a kultúrne zvlášť, aj liečivé rastliny trpia na rôzne c h o r o b y
a š k o d c o v . Kultúrne rastliny pochádzajú väčšinou z divoko rastúcich
predkov a v novom kultúrnom prostredí, do ktorého boli presadené, ak nie
je toto vhodne volené a dobre pripravené, schúlostivejú, zle sa vyvíjajú
a ľahko podliehajú chorobám. Na šťastie následky rôznych, škodcami spô-
sobených ochorení pri liečivých rastlinách nie sú nikdy také nebezpečné,
aby kultúru ohrozovali. To preto, že väčšina liečivých rastlín obsahuje
rozličné aromatické, odporne chutnajúce alebo jedovaté látky, ktoré cudzo-
pasníkov odpudzujú, alebo preto, že sa liečivé rastliny doteraz pestovali na
menších plochách, kde bolo prípadných škodcov ľahko zahubiť a z kultúr
odstraňovať.
Teraz sú hospodárske pomery v plánovanom hospodárstve zmenené
a liečivé rastliny sa zavádzajú do kultúr v JRD a ŠM na značne rozšírených
plochách, takže aj tejto stránke kultúr liečivých rastlín bude treba venovať
zvýšenú pozornosť.
Bude treba čeliť chorobám a škodcom jednak preventívne, a to jednak
tým, že pre každú rastlinu zvolíme vhodné prostredie, v ktorom ju tiež
riadne vyživíme, jednak tým, že s každým škodcom, ktorý sa vyskytne,
začneme neúprosný boj. Dobre živená rastlina vie vzdorovať chorobe práve
tak ako živočíšny organizmus.
Choroby a škodcov, ktoré sa vyskytnú na iných hospodárskych plodi-
nách, poľnohospodárska prax vie úspešne hubiť celkom určitými prostried-
kami a zásahmi, ktoré použijeme podľa potreby aj pri liečivých rastlinách.
Uvedieme tu niekoľko príkladov škôd spôsobených parazitmi na kultú-
rach liečivých rastlín: listy ricínu bývajú postihnuté h r d z o u r i c í n o v o u ,
MelampsoraRicini, ibis ružový h r d z o u s l e z o v o u , PucciniaMalvacearum
22
a jej listy súčasne napadá a prehryzuje d r e p ô í k Podagrica fusciscernis*
Boj proti nemu robíme prípravkami DDT (dynocid), ako vôbec proti všet-
kým živočíšnym škodcom, napr. proti voškám, a proti rôznym larvám atd.
Postrek rastlinným karbolíneom sa pri ochrane pred rôznymi živočíšnymi
parazitmi tiež osvedčuje.
Proti chorobám zavineným cudzopasnými hubami, ako sú hrdze, plesne,
sneti a baktériami, ako aj vírmi, najlepšie sa osvedčuje postrek známou
Bordóskou zmesou [CuS04 + Ga(OH) a ].
Korene rôznych liečivých rastlín, napr. archangeliky lekárskej, ligúrčeka,
rasce a in5rch, často napadá k o r e ň o k a z f i a l o v ý , Rhizoctonia violacea,
známy škodca cukrovej repy. Javí sa na povrchu napadnutých koreňov
ako hnedofialový, kožovitý, mycéliový povlak, ktorý možno odlúpnuť. Ak
vnikne nákaza hlbšie do pletiva koreňa, koreň hnije a rastlina odumiera.
Jediná ochrana proti koreňokazu spočíva v tom, že napadnuté rastliny
z poľa odstránime a spálime, a že pestujeme určité rastliny v nezamorenej,
dobre prevzdušenej a na vápno bohatej pôde.
Pestovateľ liečivých rastlín musí z hľadiska poľnohospodárskej ekono-
miky, prirodzene, sledovať tiež rentabilitu jednotlivých druhov liečivých
rastlín, sledovať aspoň v základoch ge o n o m i u, t. j. vedieť správne určiť
oblasť, do ktorej podľa akosti pôdy a celého prostredia liečivá rastlina,,
ktorá sa má pestovať, patrí. Všetko nerastie všade. Tak sa s neúspechom
skončia všetky snahy založiť v normálnej pôde kultúry rosičky okrúhlo-
listej, arniky horskej, medvedice lekárskej a iných, ktorých prirodzené
stanovištia sú takého e x t r é m n e h o r á z u (barinaté rašeliniská a mokra dne
horské lúky pre rosičku a arniku, horské a lesnaté vresoviská popretkávané
borievkou pre medvedicu a pod.), že sa nikdy nepodarí previesť ich do
kultúry, nanajvýš snád ich rozmnožiť v akejsi polokultúre na stanovišti
samom.
Dnešný pestovateľ liečivých rastlín sa dalej na veľkých plochách musí
staraC o zmechanizovanie rozličných prác, ktoré sa týkajú prípravy pôdy,
ako aj zberu (vhodného náradia na zber rozličných kvetov, plodov, semien,
dobývania koreňov, kosenia vňatí a pod.) a riadneho sušenia. Rozhodujúca
okolnosť pre úspešné pestovanie liečivých rastlín je zaobstaranie a zaistenie
kvalitného semena a sadby a ich správna distribúcia. Výskumné a skúšobné
ústavy sú tu prvými povolanými a zodpovednými činiteľmi.
Liečivé rastliny pestované a zbierané v prírode ako divoko rastúce musia
byť čo najakostnejšié, pretože i ké d farmaceutický priemysel vyrába liečivá
z veľkej časti syntézou, rastlinná droga predsa len zostáva dôležitou a veľmi
potrebnou surovinou jednak pri výrobe liečiv, jednak pri priamom liečeb-
nom použití. Druhé vydanie československého liekopisu, ktoré práve vyšlo,
obsahuje všetky potrebné úradné normy vzťahujúce sa aj na liečivé rastliny.
23
 Nakoniec si zberatelia liečivých rastlín musia uvedomiť, že zberom
úžitkových rastlín nesmú pustošiť prírodu a spôsobiť škodu na poľných
kultúrach a lesoch. V š a d e treba dbať na o c h r a n u p r í r o d n ý c h pa-
m i a t o k . Máme veľa liečivých rastlín, ktoré patria k botanickým zvlášt-
nostiam našej kveteny. Ich zber je zakázaný a nesmie sa robiť bez povo-
lenia úradov. Takéto chránené rastliny sú napr. rosička okrúhlolistá,
papraď samčia, lykovec, hlaváčik jarný, borievka (drevo, nie bobule)
a arnika. K zberu si treba zaopatriť povolenie ONV.
Pri zbere liečivých rastlín práve tak ako pri iných špeciálnych druhoch
treba dbať na úzkostlivú čistotu a chrániť sa možnosti rozličné druhy
rastlín pomiešať. Podrobný návod a praktické pokyny uvádzame pri opi-
lovaní jednotlivých druhov.
:24
O R G A N I Z Á C I A ZBERU A PESTOVANIA LIEČIVÝCH
RASTLÍN
Pri budovaní socializmu sa všetka výroba plánuje. Aj produkcia liečivých
rastlín ako časť poľnohospodárskej výroby musí byť účelne riadená. Po-
stupom času na základe získaných skúseností sa preto vyvinula patrične
rozstupňovaná špeciálna organizácia, ktorá vedie od centra až k jednotli-
vým zberateľom a pestovateľom.
Centrálnu správnu inštitúciu predstavuje H l a v n á s p r á v a v ý r o b y
l i e č i v pri ministerstve zdravotníctva, pod patronáciou ktorej je v ústredí
paralelný v ý k u p n ý o r g á n L i e č i v é r a s t l i n y , n. p.
Hlavná správa má vo všetkých krajoch republiky zriadené K o m i s i e
pre p r o d u k c i u l i e č i v ý c h r a s t l í n pri KNV ako krajské orgány správne,
a súbežne má Liečivé rastliny, n. p. zriadené vo všetkých krajoch K r a j s k é
v ý k u p n é ako obchodné orgány.
K o m i s i a pre p r o d u k c i u l i e č i v ý c h r a s t l í n pri KNV zasahuje
jednak do Zdravotníckeho odboru Rady KNV, kde je organizovaný zber
liečivých rastlín a jednak do P o ľ n o h o s p o d á r s k e j s p r á v y R a d y KNV,,
kde je organizácia pre p e s t o v a n i e l i e č i v ý c h r a s t l í n .
Ďalším a konečným stupňom celého zriadenia sú O k r e s n é k o m i s i e
pre produkciu liečivých rastlín pri Okresných národných výboroch. Ana-
logicky, ako pri KNV, aj tu prechádza kompetencia jednak na Z d r a v o t -
n í c k y o d b o r (zber), jednak na P o ľ n o h o s p o d á r s k u s p r á v u (pesto-
vanie). Okresné komisie úradujú pre obce, školy v obciach, masové orga-
nizácie v okresoch i pre jednotlivcov.
Začiatkom každej sezóny (na jar) vypracujú Komisie pre produkciu
liečivých rastlín pri KNV v dohode s Hlavnou správou výroby liečiv tzv.
k r a j s k ý p l á n , v ktorom je presne označené, čo sa bude v tom-ktorom
roku v kraji zbierať a pestovať, aké množstvo a za akú cenu (približne),
Krajská komisia zaobstará r o z p i s y krajského plánu pre okresy, potom
Okresná komisia urobí r o z p i s y v h o d n ý c h d r u h o v na j e d n o t l i v é
školy, ako na hlavné organizačné zložky v obciach. Hlavný zber ide cez
školy. Tu sa môžu informovať miestne masové organizácie i jednotlivci,
25
ktorí sa chcú zapojiť do celej akcie. Úloha Miestnych národných výborov
je celkove podporná a propagačná.
Dôležitou medzizložkou celej organizácie sú ešte tzv. k r a j s k í i n š t r u k -
tori pre liečivé rastliny pri krajských poľnohospodárskych správach. Sú
to síce výkupné zložky, ktoré pôsobia v teréne, avšak zúčastňujú sa aj na
pestovateľských poradách.
Ako si má každý zberateľ a pestovateľ liečivých rastlín počínať: Je po- PREHĽAD LÁTKY
trebné, aby sa ihned na začiatku sezóny, kým sa pustí do práce, informoval
pri Okresnej komisii pre produkciu liečivých rastlín pri svojom ONV a vy-
iiadal si rozpis Krajského plánu o zbere a kultúrach požadovaných pre
kampaň. Bezpodmienečne treba dodržiavať Krajský plán a každý pra- O úžitkových rastlinách sa môže hovoriť z rozličných hľadísk. Niektorí
covník je ním v i a z a n ý . Je to vo vlastnom záujme každého jednotlivca.
autori vo svojich prácach jednotlivé rody liečivých rastlín zaradujú podľa
Môže ísť napr. o dobrú a hľadanú liečivú rastlinu, napr. o podbeľ alebo
abecedy. Tento systém, prirodzene, nemá žiadny vzťah k morfológii a úžit-
o čiernu bazu a pod., avšak v prípade, že je týchto drog t. č. postačujúca
kovosti spomínaných rastlín. Bolo by možné rozdeliť ich tiež podľa jednot-
celoštátna zásoba, v tomto roku sa nezbierajú a nedostanú sa do Krajského
livých úžitkov, podľa druhov surovín, ktoré poskytujú. V literatúre sa toto
plánu, teda by neboli odkúpené. Je to veľmi dôležitá a závažná okolnosť.
rozdelenie používa takmer vo všetkých učebniciach o rastlinných suro-
vinách. Tak napr. J. W i e s n e r vo svojich Die fiohstoffe des Pflanzenreiches
má takéto rozdelenie: alkaloidy, éterické oleje, horčiny, bielkoviny, enzýmy,
farbivá, vlákna, tuky a mastné oleje, triesloviny, hálky, gumy, živice,
kvasinky, drevá, kaučuk, korok, organické kyseliny, saponíny, slizy, škroby,
vitamíny, vosky a cukry. U nás podobné rozdelenie použil F. P o l í v k a
v knihe Úžitkové rostliny cizích zemí. Látku rozdeľuje takto: 1. stromy
a kry ovocné, 2. rastliny kuchynské, 3. rastliny úžitkové, 4. rastliny
poskytujúce korenie, 5. rastliny lekárnické, 6. rastliny olejné a voskodarné,
7. rastliny silicové, 8. rastliny poskytujúce výlučky dreva a kôry, 9. rastliny
trieslové a mydelné, 10. rastliny farbiarske, 11. rastliny poskytujúce drevo,
lyko, vlákna, korok atd., 12. rastliny inak pamätihodné.
Nevýhoda takéhoto rozdelenia je v tom, že v prvom rade je zamerané
výlučne technologicky, v druhom rade, že by museli byť niektoré druhy,
ktoré poskytujú viac rozličných úžitkov, uvedené niekoľkokrát v rozličných
skupinách. Tak by napr. náš ľan bol uvedený jednak medzi olejninami,
dalej medzi textilnými rastlinami, mak jednak tiež ako olejnina a po druhý-
krát ako liečivo, po tretí raz ako požívatina.
Aby sa tomuto opakovaniu zabránilo, bude lepšie pridržiavať sa naj-
novšieho v e d e c k é h o r o z d e l e n i a r a s t l í n č i ž e r a s t l i n n e j s ú s t a v y ,
bude treba prejsť čeľadami rastlín, a to počínajúc od najnižších a vyberať
z nich rody a druhy liečivé a inak dôležité. Tým vysvetlenia nadobudnú
zjednotené hľadisko a súčasne odpadnú podrobné opisy uvedených ra-
stlinných druhov, pretože každý druh bude zaradený do svojej pri-
rodzenej skupiny (čeľade, rodu, triedy atd.), čím bude vopred určená

27
jeho morfológia. Nehrozí nebezpečenstvo, že by sa tým práca stala akousi
Používa rad dobrých druhov, napr. skorocel, slez, ľubovník, myší chvost
botanickou príručkou, ale opačne, nie je možné, aby sa ten, kto sa chce
obyčajný, pamajorán, fialku trojfarebnú, imelo atd., pri ktorých sú väč-
venovať štúdiu úžitkových rastlín, obišiel bez určitej znalosti rastlinnej
šinou už známe účinné princípy. Používa však aj druhy, kde to tak nie je
sústavy.
a kde sa používanie vysvetľuje náhodilými okolnosťami (liečenie per signa-
Preto na začiatku práce uvedieme p r e h ľ a d s ú s t a v y rastlín, rozdelenie
túram, pečeňovník — podoba listu s chorou pečeňou), kde účinnosť rastliny
rastlinstva podľa príbuznosti, počínajúc od najnižších typov výtrusných
nebola doteraz lekársky dokázaná. Preto sa na mnohých miestach odvo-
rastlín, podľa staršieho názvoslovia tajnosnubných, až k najdokonalejším
lávame na pôvodné údaje, ktorými zdôvodňujeme používanie tej ktorej
rastlinám. Tak bude postup predpísaný a uľahčený.
liečivej rastliny v terapeutickej praxi. Isteže nechceme tým dávať návod
Tým, že budeme pokračovať od jednej rastlinnej čeľade k druhej a stále
na samoliečenie. Liečiť má a môže iba lekár. Naproti tomu nebolo by snád
vyššie, a že jednotlivé liečivé a inak významné druhy budú okrem toho
správne celkom odmietať liečbu liečivými rastlinami a považovať všetkých
znázornené vhodnými obrázkami, odpadne zbytočné opisovanie jednotli-
tzv. prírodných liečiteľov za šarlatánov a koristníkov. Každý prípad treba
vých druhov, a ako sme už zdôraznili, bude možné viac sa venovať zbe-
objektívne preskúmať. V prítomnej dobe sa prírodné lieky zvlášť usilovne
rateľskej a pestovateľskej stránke, ako aj látkam v týchto rastlinách
študujú a lekárske časopisy prinášajú pravidelné články o rehabilitácii
obsažených a ich používaniu. podobných liekov.
Do rozsahu tejto práce, prirodzene, nebudú zaradené tie kultúrne
Tzv. ľ u d o v é l e k á r s t v o alebo ľudová liečba vzniklo v ľudskej spoloč-
a úžitkové rastliny, ktoré sú oddávna predmetom vyspelej poľnohospodár-
nosti hned za prvotne pospolného zriadenia, keď sa začalo používať mnoho
skej kultúry, aj keď poskytujú rozličným priemyslovým odvetviam ne-
liečebných prostriedkov, ktoré sa vyberali z rastlinnej ríše väčšinou
postrádateľné suroviny. Tak nebudeme hovoriť o okopaninách, hoci
„naslepo", náhodilé alebo empiricky. V priebehu ďalších období vývoja
cukrovka a zemiaky poskytujú také dôležité suroviny, nebude sa ďalej
pripojovali sa k nim nové prostriedky. V priebehu tisícročí mnohé z týchto
hovoriť ani o krmovinách, ani o ovocnom stromoví. Náš obzor je zameraný
prastarých liečebných prostriedkov prechádzali z pokolenia na pokolenie
v prvom rade na liečivé a niektoré iné úžitkové druhy divoko rastúce a tie,,
a niektoré osvedčené sa uchovali až do dnešných čias. Ľudové lekárstvo
ktoré z nich sú alebo by mohli byť uvedené do kultúry, aby sa mohla
má svoju hodnotu. Používa sa v ňom síce veľa bezcenných prostriedkov,
získať výdatnejšie množstvo suroviny. Pritom knižka bude sledovať výber
ba niekedy dokonca škodlivých, ktoré svedčia o nevedomosti a často
takých dôležitých druhov, ktoré musíme často nakupovať v cudzine, hoci
o rôznych náboženských predsudkoch, na druhej strane však nahromadilo
tieto možno získať doma a ktorých zber a pestovanie bude cenným prí-
sa veľa cenných skúseností, pozorovaní a faktov, ktoré slúžili a slúžia ako
nosom do nášho národného hospodárstva. 2 podklad pre vedecké preskúmanie.
Tieto pomery sú najnápadnejšie pri liečivých rastlinách. Tu treba roz-
Úlohou lekárskej vedy je zovrubným prešetrením vybrať z tohto ne-
lišovať oficinálne liečivé rastliny, ktoré sú zaradené v liekopisoch, a „laické"
preberného materiálu zdravé jadro a využívať takto vedecky preverené
liečivé rastliny, ktorých je nepreberné množstvo a ktoré používa ľudová staré liečebné prostriedky i naďalej.
tradícia na domáce liečenie rôznych ťažkostí a chorôb. Je veľa druhov, V kapitalistických zemiach existoval a doteraz existuje ostrý r o z d i e l
ktoré slúžia obidvom smerom (šalvia, mäta, zemežlč, palina pravá, kvety
m e d z i v e d e c k ý m a ľ u d o v ý m l e k á r s t v o m . Odborné lekárske ošetre-
lipy, baza čierna, puškvorec, rumanček atcF.). nie a liečenie je tu mnohým ľuďom ťažko dostupné. V SSSR však, kde
Ľudová tradícia upotrebenie liečivých rastlín buduje na starých, častá
socialistické zdravotníctvo slúži bezplatne celému obyvateľstvu, protiklad
od pokolenia na pokolenie dedených skúsenostiach a na rozličných herbároch*
medzi ľudovou liečbou a medicínou mizne. P. I. Z a b l u d o v s k i j v Istorii
2
medicíny nedávno napísal: „Koryfeji ruskej lekárskej vedy, ako boli
Aby prehľad našich úžitkových rastlín bol čo naj úplnej ši, zaradili sme sem M u d r o v , Botkin, Z a c h a r j i n a iní, nemali k ľudovému lekárstvu od-
aj také druhy, ktoré síce nie sú naše domáce, avšak boli k nám náhodou alebo kultúrou
prinesené a udomácnili sa. Mnoho z nich by mohlo prísť do úvahy ako kultúrne mietavý pomer. Podali poučný príklad pozorného štúdia ľudových pro-
rastliny, pretože dobre znášajú aj naše podnebie a boli by pre náš priemysel vítané. striedkov a ich zavedenie do klinického lekárstva, V poslednom čase sa
Sú to napr. ricín, benedikt, palina dračia, králik rtižový, požlt farbiarsky, sezamr stal majetkom nášho sovietskeho klinického lekárstva žeň-šeň, je to
lobelka nadutá, mrlík voňavý, náprstník vlnatý, horec žltý, sladké drievko, ibiš- prostriedok pôsobiaci veľmi silne a v mnohých prípadoch priaznivo, ktorý
čierny alebo malva čierna, ruman rímsky a iné. je na východe, v Číne, v Mongolsku aj v Kórei známy z najstarších
28
29
čias.3 Tento prostriedok sa úspešne používal pri rôznych ochoreniach a musí
sa ešte ďalej študovať. Stále väčší počet prostriedkov po potrebnom expe-
rimentálnom a klinickom vyskúšaní prechádza do arzenálu lekárskej vedy
z bývalej ľudovej liečby, ktorá svojimi ranými zdrojmi siaha do ďalekej
minulosti."
Tieto údaje potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v SSSR sa v porovnaní
s ostatnými zemami nachádza veľa liečivých rastlín, a to v liekopise, ako
aj v terapeutickej praxi humánnej i veterinárnej.
Akýmsi medzistupňom medzi medicínou a ľudovou liečbou je h o m e o -
p a t i c k á škola, ktorej zakladateľom bol lekár S. H a h n e m a n n (1755 až
1843). V podstate tu ide o nevedecký spôsob liečenia, podľa ktorého každá
choroba sa dá liečiť malými dávkami tých istých látok, ktoré vo väčších
dávkach u zdravého človeka spôsobujú podobné príznaky, aké má liečená
choroba. Pri tomto spôsobe liečenia, ktorý je viac rozšírený v západných
zemiach, používajú sa v hojnej miere odvary, nálevy, maceráty a alkoho-
lické extrakty liečivých rastlín. Ich príprava, ako aj dalšie riedenie (,,po:
tencovanie") a užívanie je presne stanovené v homeopatickom liekopise
(HAB — Homôopalhisches Arzneibuch}. Používanie liečivých rastlín pre
určité indikácie podľa homeopatie pri našom opise výslovne neuvádzame,
ale ich často shrňujeme medzi použitie v ľudovej liečbe, pretože aj tu
udávané liečebné úspechy, najmä ak nie sú podopreté farmakologickým
a klinickým výskumom, treba vždy brať s určitou rezervou.
Zdôraznili sme už, že zberatelia a pestovatelia liečivých a iných špeciál-
nych rastlín musia aspoň v prehľade poznať systém, bezpečne poznať rad
druhov a čítať tiež literatúru. Musia mať v knihovní nejakú dobrú a vhodnú
príručku. Pretože vo vedeckej botanike sú zavedené medzinárodné názvy
rastlín latinské, odborný zberateľ a pestovateľ sa neobíde bez tejto vedeckej
latiny, najmä ked aj zoznamy, cenníky a iné pomôcky používajú medzi-
národné latinské názvy. Práve tak aj pomenovanie samých drog v obchode
a v príručkách sa uvádzajú latinsky, čo znamená, že si treba osvojiť aspoň
niekoľko názvov príslušných rastlinných častí s pridaním genitívu mena
dotyčnej rastliny.
V príručke preto všade uvedieme vedľa slovenských názvov rastlín
a drog odborných i ľudových súčasne latinské názvoslovie a pre českých
čitateľov tiež české názvy rastlín.
3
Je to koreň v celom Oriente povestnej liečivej rastliny Panax ginseng C. M e y,
pestovanej teraz najmä na Kórei v okolí Kessongu. V posledných rokoch bola
i k nám zaslaná tinktúra zo žeň-šeň na preskúmanie.
30
R O Z D E L E N I E RASTLÍN (RASTLINNÁ SÚSTAVA)
Rozdelenie rastlín je založené na spôsobe rozmnožovania, príbuzností
a stupni vývoja. Rastlinnú ríšu delíme na dve veľké podríše. a to: r a s t l i n y
v ý t r u s n é a r a s t l i n y s e m e n n é . Prvé sa predtým nazývali t a j n o -
s ňu b n é, pretože nemali orgány morfologicky rovné kvetom, ale sa u nich
dokázal iný spôsob rozmnožovania, a to výtrusmi. Druhé sa menovali
j a v n o s n u b n é , pretože mali dobre vyvinuté kvety a v nich uložené roz-
množovacie orgány, ktoré po opylení vytvárali plody. Výtrusné sa roz-
množujú v ý t r u s m i čiže s p ó r a m i , čo sú drobnohľadné jednobunkové
telieska, avšak semenné sa rozmnožujú s e m e n a m i , ktoré predstavujú
viacbunkové telesá, v ktorých je zárodok budúce} rastliny (klíček) už
hotový.
Výtrusné rastliny ďalej delíme na kmeň s t i e l k a t ý c h , ktoré sa vyzna-
čujú telom nerozlíšeným doteraz na koreň, stopku a list, avšak známym
ako jednoduchý útvar, stielka, napr. vlákno riasy, vlákno huby, stielka
lišajníkov a pod. Druhý kmeň výtrusných sú m a c h o r a s t y , zelené rastliny,
pri ktorých sa začína prvé rozdelenie tela na byľku a listy. Tretí kmeň
tvoria p a pra d o r a s t y s dokonale vyvinutou stopkou, koreňom, listami
a cievnymi zväzkami. Stielkaté sa dalej delia na oddelenie r i a s , ktoré žijú
väčšinou vo vodách a sú opatrené listovou zeleňou alebo iným farbivom,
na oddelenie h ú b , ktoré nemajú chlorofyl (listovú zeleň) a preto vedú
hniložijný alebo cudzopasný život, a na oddelenie l i š a j n í k o v , ktorých
stielky predstavujú dvojakú bytosť, riasu a hubu v symbióze.
Machorasty rozdeľujeme na m a c h y v l a s t n é a p e č e ň o v k y , paprado-
rasty potom na p a p r a d e , p r a s l i č k y a p l a v ú n e .
Semenné rastliny systematika rozdeľuje v prvom rade na kmeň n a h o -
s e m e n n ý c h , ktoré majú nahé vajíčka (neskôr semená) na okraji plodo-
listov. Sem patria všetky naše ihličnany. V ich plodoch, šiškách vidíme
semená v paztiche voľne prisadnuté. Druhý kmeň sú k r y t o s e m e n n é ,
kde sú vajíčka uzavreté v semeniciach, ako pri všetkých našich vyšších
kvitnúcich rastlinách. Sústava delí krytosemenné rastliny ďalej podľa toho,
31
 ako klíčia, na triedu d v o j k l í č n y c h , ktoré klíčia dvoma klíčkami (hrach),
•O> «
tí e a na triedu j e d n o k l í č n y c h , ktoré klíčia jedným klíčkom (žito). Dvoj-
tí c klíčne sa konečne delia podľa úpravy kvetných obalov na podtriedu prvo-
o> F
tí Šs
g Q.
čo J? '
tí®
Šš
o b a l o v ý c h , ktoré majú okvetie nezreteľné alebo voľnolupienkové, a na
o0 ° o> e;
podtriedu z r a s t e n o l u p i e n k o v ý c h , kde sú plátky kalichov i korún
'S, 'c '-j o
b zrastené na rúrky, zvončeky a pod.
tf5
Každý z týchto veľkých celkov sa v podrastoch delí na množstvo r a d o v
a č e ľ a d í , charakteristických nápadnými znakmi, ktoré postupne čo naj-
stručnejšie pripomenieme, a každá čeľaď má jeden alebo viac r o d o v a rod
jeden alebo viac druhov, prípadne i nižších jednotiek.

Gymnospe
Nahosem
Z tohto predbežného a stručného vysvetlenia vyplýva táto schéma
rastlinnej sústavy:
CD Q
tí C N
Podľa tejto schémy budeme pokračovať pri vysvetleniach. Je prirodzené,
> 0
že medzi výtrusnými rastlinami nebude veľa zástupcov, ktorí by poskyto-
Q -Z vali praktický úžitok, a že väčšina liečivých a technických rastlín patrí do
tí •—
ríše semenných. Avšak i medzi výtrusnými, ktorými začneme vysvetlenia,
§• poznáme zástupcov veľkého významu.

O Q,
J *d o • «••> C
^í ••*

«S
in
Ä
CD %>
-0 0
CC C

cc rs

Od
»fi o
O) Q,
>O V
CC =5»

-ccg O"Q,
Ä o
ž^

H° O Si
CC 1.

cc .c;
o §-
1^1 ,0 •

3 Naše liečivé rastliny 33

Š P E C I Á L N A ČASŤ
 VÝTRUSNÉ RASTLINY - SPOROPHYTA

STIELKORASTY—THALLOPHYTA

Huby — Fungi

Pivné kvasinky
Saccharomyces cerevisiae May en
Kvasinky pivní

Kvasinky sú jednobunkové drobnohľadné huby. Bunky majú guľovitý

tvar. Kvasinky nachádzame všade v prírode na rastlinných plodoch,
ovocí, hrozne, v nektároch kvetov a pod. Ich roznášačmi sú vietor a hmyz.
Z technického hľadiska tieto kvasinky označujeme ako d i v o k é k v a s i n k y .
Rozmnožujú sa pučaním. Nedostatok potravy alebo neprimeraná teplota
okolia sú príčinou, že kvasinky tvoria spóry, ktoré sa po upravení vege-
tačných podmienok opäť rozmnožujú pučaním. Charakteristickou vlast-
nosťou kvasiniek je, že fermentatívnou cestou menia cukor na alkohol
a kysličník uhličitý:
C6H1206 - 2GH3—CH2—OH
glukóza etylalkohol kysličník
uhličitý

Potravinársky priemysel túto vlastnosť tvorby či už etylalkoholu alebo

kysličníka uhličitého, alebo oboch využíva. Známe je použitie v liehovar-
níctve a vinárstve (etylalkohol), v pivovarníctve a pri výrobe šumivých
vín (etylalkohol a kysličník uhličitý), ako aj v pekárstve (kysličník uhli-
čitý — kyprenie cesta). Pretože priemysel pre rovnomernú prevádzku
potrebuje jednotné zákvasy, používa k u l t ú r n e k v a s i n k y vypestované
z jednej jedinej bunky v čistých kultúrach v rôznych plemenách požado-
vaných vlastností. Tým sa z kvasných procesov vylučuje často nežiadúci
vplyv divokých kvasiniek. Na kvasenie vína sa používajú Saccharomyces
elipsoideus, ovocné mušty skvasuje Saccharomyces apiculatus a pod. Veľmi
široké upotrebenie majú pivné kvasinky, ktoré sa používajú pri výrobe
piva a v liehovarníctve. Aj známe pekárske kvasnice, produkt droždiaren-
ského priemyslu, ktoré sa používajú na pečenie, patria do tohto rodu.
Kvasničná bunka obsahuje neobyčajne účinné látky v podobe rôznych
e n z ý m o v a v i t a m í n o v . V kvasničnej bunke sa napočítalo vyše 20enzý-
mov. Najdôležitejšia z nich je z y m á z a a potom e n d o t r y p t á z a ,
ktorá rozkladá bielkoviny. Kvasinky obsahujú tieto vitamíny: Bx (aneurín),
B2 (riboflavín) a dalšie vitamíny z tzv. B komplexu: B6 (adermín), Bc (uvoľ-

37
ňujúci v žalúdku kyselinu listovú), P-P faktor (prevencia pelagry — amid /NH—CH—CH*
kyseliny nikotínovej), rastové látky — biosy: bios I — myoinozitol,
co(
bios I la — kyselina pantoténová a bios Ilb — biotín. Vitamíny A a C
obsahujú iba v malých množstvách. Vitamíny skupiny D sa v kvasniciach S
N H—CH—CH
nenachádzajú, ale tieto obsahujú až 1,8% ergosterolu, ktorý ožiarením
(CH2)4—COOH
ultrafialovým svetlom prechádza na vitamín D2. 100 g kvasníc po ožiarení bios Ilb — biotín (vitamín H)
obsahuje až 60 000 jednotiek D-vitamínu.
OHOHOH CHg CHg

CH,—C—C—C-CH,-OH -CH—CH—CH—CH,

CH5 CH
HO
NH 2 S -"N:H2-CH2—OH
HC1 CHo CH-,
vitamín Bt — aneurín vitamín B, — riboflavín
= CH—CH—CH-CH,

CH»—OH
N N
COOH
HO
vitamín D2 — kalciferol
CH,— N H CO—N H—CH

CH2 Pivné kvasinky sú veľmi dôležité nielen v priemysle, ale aj v l e k á r s t v e

OH
CHŽ a v p o t r a v i n á r s t v e . V terapeutickej praxi sa využívajú najmä vlast-
COOH
nosti proteolytického enzýmu e n d o t r y p t á z y , ktorý má schopnosť štiepiť
vitamín B. — adermín kyselina listová (z vitamínu Bc) bielkoviny, takže n a p á d a n a j m ä v š e t k y b a k t é r i e , s ktorými pri-
chádza do styku a usmrcuje ich. Vplyvom tejto baktericidnosti endotryp-
tázy sa kvasinky zbavujú všetkej konkurencie baktérií.
OH OH Kvasničné prípravky, ako Faex medicinalis, Faex siccata (ČsL-2), Faex
OH
cerevisiae, torulán (pastilky), furunkulín a pod. majú liečivý účinok pri
rozličných kožných chorobách, ako pri furunkulóze, akné (trudovitosti)
,CO—NH, OH a pod., najmä u dojčiat a detí.
Pivné kvasinky sa najnovšie používajú na výrobu v ý ž i v n ý c h pre-
N H OH p a r á t o v . Výživnosť kvasiniek je veľká, 100 g obsahuje 16 g bielkovín,
P-P faktor, amid kyseliny nikotínovej bios l — myoinozitol 1,3 g tuku, 5,5 uhľohydrátov a 75 g vody, V popole sa našlo 51—59%
kyseliny fosforečnej, dalej draslík, sodík, horčík, vápno, kremík, železo,
síra, chlór, mangán a hliník. Vysoký obsah fosforu súvisí s nápadne veľkým
CH, obsahom lecitínu. K tomu všetkému pristupujú už spomenuté vitamíny.
HO—CH2—C CH—CO—NH—CH2—CHa—COOH Kvasinky vo forme známeho l i s o v a n é h o d r o ž d i a alebo kvasníc by sa
mali používať čo najviac. Kvasnice síce používame v pečive, avšak to je
CH 3 OH
bios I la —- kyselina pantoténová
málo. Mala by sa voliť vhodná forma, snád kvasnice sušené alebo kvasnice

38 39
v spojení s inými živinami. Zanedbáva sa tiež možnosť ich využitia v diét-
nych jedálňach. Pre zaujímavosť uvádzame, že Stolhverck, n. p, zaviedol
výrobu cukríkov, neapolitánok a ovocných štiav s prísadou kvasníc, s po-
užitím najmä pre športovcov. V živočíšnej produkcii sa na vykŕm používajú
najmä kvasnice zo skvasovania sulfitových lúhov, prípadne pivovarské
kvasnice. Kŕmne prípravky sa získavajú tým, že sušené odpadové
kvasnice sa miešajú s inými krmivami, alebo že sa tuhé krmivá nechávajú
nasiaknuť vlhkými kvasnicami a len potom sa prípravok suší.
Tzv. „kvasničný chlieb" s jačmeným šrotom alebo slamovou múkou je
takéhoto druhu. Najlepšie potraviny a krmivá by vznikli sušením čistých
kvasníc.
Ražná hubka alebo námeľ
Claviceps purpurea Tul.
ľudové ražná matka, žitná hubka
Paličkovice nachová neboli námel, ľudové svätojánske žito
Ražná hubka je známy cudzopasník žita. Mycéliové vlákna (podhubie)
prerastajú semenník žitného kvietka. Napadnutý semenník sa zdurí, my-
céliové vlákna ho celkom okupujú a premenia na
belavé, mazľavé teliesko, ktoré predtým považovali
za samostatnú hubu, tzv. Sphacelia segetum Lé-
veillé. Sfacélia je pokrytá veľkým množstvom kon-
čekov mycéliových vláken, z ktorých sa oddeľuje
množstvo nepohlavných výtrusov alebo konídií.
V tom čase napadnutý semenník začne vypocovať
mazľavý sladký sliz podobný čistému medu, ktorý
po kvapkách naplní celý klas a kvapká aj po
steblách, Kvapky tejto „medovej sladkej rosy",
medovice, ktoré prenikavo páchnu, sú plné koní-
diových výtrusov a lákajú roje mušiek a iného
hmyzu, ktoré sa opájajú sladkou rosou, naberajú
pritom výtrusy na telo, roznášajú ich po okolitých
klasoch a takto rozširujú hubu.
Konečne sa hubové vlákna zvinú na hustú spleť,
doteraz tvarohovitá hmota sfacélie stuhne a vytvorí
tvrdé sklerócium, ktoré je podobné tmavofialovému
A rožteku. Je to tzv. n á m e ľ a l e b o ž i t n á hubk^,
Secale cornutum (ČsL-2), predtým tiež Fungus secalis
Paličkovica nacho.vá
alebo námel, alebo Mater secalis. Zrná žitnej hubky sú niekoľkokrát
Claviceps purpurea. väčšie ako obilné zrno a trčia zo žitného klasu von.
40
V tom čase, predtým ako dozrejú žitné klasy a námeľové zrná vypadnú
z klasov na zem, zrná sa starostlivo zbierajú, rýchlo sa v tieni na prievane
usušia a ukladajú do nádoby, ktorú chránime pred svetlom. Niekedy sa
žitná hubka zbiera až pri mlátení a čistení obilia v stodole. Taký tovar je
však pre farmaceutický priemysel už bezcenný, pretože jednotlivé zrná sú
už zlomené a vzhľadom na vysoký obsah tuku ľahko sa kazia a strácajú
účinnosť.
Zber čo najskôr odovzdáme odberateľom, dnes Krajským výkupniam
národného podniku Liečivé rastliny. Námeľ sa použije na priemyselné
spracovanie a na izoláciu jednotlivých alkaloidov, pretože námeľ ako priamy
liečivý prostriedok sa používa už málo. Námeľové zrná, ktoré vypadnú
zo žitných klasov, prezimujú v prírode na zemi. Na jar na nich na dlhých
tenkých fialových stopôčkach vyrastajú početné červené paličky, stromy.
V paličkách sú ponorené miskovité peritécie, v ktorých vzniká veľa vrec-
katých výtrusov alebo askospór. Askospóry sa v čase dozretia z paličiek
prudko vymršťujú, vietor ich zanáša na mladé žitné rastliny a tak spôsobí
nákazu. Tým je vývojový kruh uzavretý.
Vzrast strom pokusne možno vyvolať takto: Dlhšiu drevenú debnu na-
plníme záhradnou zemou a v jeseni po nej rozhodímé námeľové zrná,
ktoré sme v lete vybrali zo žita. Väčšina zŕn zostane na povrchu, iné za-
padnú do zeme. Debnu necháme bez akejkoľvek pokrývky celú zimu vonku
v prírode. Koncom mája námeľové zrná začnú klíčiť a za 14 dní nájdeme
debnu plnú prekrásnych nachových paličkovitých plodničiek. Ak vreckaté
výtrusy z plodničiek hodíme na želatínu nasýtenú peptónom, vyklíčia ako
v semenici žitného klasu.
Pokus je jednoduchý a nikdy nesklame. Odporúča sa ho opakovať.
Námetové zrná sú prudko jedovaté. Obsahujú viac alkaloidov. Ich
chémia, rozvinutá najmä Stollovou pracovnou skupinou [401], dnes je
veľmi obsiahla. Všetky tieto alkaloidy sú odvodené od kyseliny lyzergovej,
prípadne od jej stereoizoméru kyseliny izolyzergovej, takže sa vyskytujú
vždy páry izomérov, z ktorých ľavotočivý je účinný, kým pravotočivý je
neúčinný.
Námeľové alkaloidy rozdeľujeme na tri skupiny:
1. e r g o t a m í n o v é
2. e r g o t o x í n o v é
3. e r g o b a z í n o v é (ergometrínové).
Chemicky najjednodušší je e r g o b a z í n (ergometrín), ktorý jeL-2-amino-
propanolom substituovaný amid kyseliny lyzergovej.
41
 /CH2—OH
CO—N H—CH
ergobazín
Alkaloidy ergotamínovej a ergotoxínovej skupiny sú už komplikova-
nejšie. Sú to peptidy.
Skupina e r g o t a m í n o v á :
Ergotamín (a ergotaminín)
Ergozín (a ergozinín)
Skupina ergotoxínová:
Ergokristín (a ergokristinín)
Ľrgokryptín (a ergokryptinín)
Ergokornín (a ergokorninín)
Charakteristickým účinkom všetkých námeľových alkaloidov je ich utero-
kontrakčný (uterotonický) účinok, ktorý sa dobre využíva v pôrodníctve
a v gynekológii na zastavenie deložného krvácania. K tomuto pristupuje
sympatolytický účinok, pre ktorý sa niektoré deriváty námeľových alka-
loidov používajú tiež pri poruchách krvného obehu a v neurológii.
Tieto alkaloidy sa od seba čiastočne líšia. Napr. ergobazín (už 0,1 mg
intravenózne) hne d vyvolá kontrakciu maternice, ktorá trvá aj niekoľko
hodín. Má silnejší účinok ako ergotamín a pritom nezvyšuje natoľko tlak
krvi. Sympatolytický účinok je zanedbateľný.
Malou chemickou zmenou, hydrogenáciou dvoj ne j väzby v polohe 9—K),
námeľové alkaloidy strácajú uterotonickú schopnosť a ich sympatolytický
účinok sa zvýši.
Z námeľa sa izoloval tiež glykozid klavicepsín C18H34016 . 2H 2 0.
Použitie väčšieho množstva námeľa u človeka i u domácich zviera!
pôsobí prudkú otravu, ktorá sa môže končiť aj smrťou. V starších dobách,
ké d sa ešte obilie náležité nečistilo a osev sa robil neracionálne, otravy
chlebom a múkou bývali veľmi časté (ergotinizmus. otrava ražnou hubkou),
a objavovali sa epidemický.
Prítomnosť ražnej hubky v múke zistíme tak, že malé množstvo múky
na hodinovom sklíčku polejeme zmesou etylalkoholu a kyseliny soľnej. Po
určitom čase sa čiastočky námeľa sfarbia na jasnočerveno.
I keď chemický a farmakodynamický výskum námeľových alkaloidov
trvá už viac desaťročí, nie sú ešte jasné všetky súvislosti a faktá, a preto sa
ešte nemôže považovať za uzavretý. U nás sa výskumom námeľových
alkaloidov zaoberá dr. inž. M. S e m o n s k ý , ktorému za jeho výskumné
práce a zavedenie výroby námeľových alkaloidov bola v roku 1955 udelená
štátna cena.
Námeľ je dôležitou drogou a surovinou farmaceutického priemyslu. Do-
-H —CH. vážali sme ho ročne za niekoľko miliónov korún z cudziny, pretože
domáci zber vôbec nestačil. Preto je prirodzené, že aj u nás záujem o umelé
/CH3
-H CH2—CH pestovanie tejto drogy podľa príkladu cudziny vzrástol. V Maďarsku, Švaj-
čiarsku a inde spotrebu námeľa celkom kryjú umelou kultúrou.
Námeľ sa pestuje rozširovaním nákazy v žitnom poraste. Žitné pole,
posiate odrodou žita mimoriadne náchylného na nákazu, musí sa voliť tak,
aby sa nákaza sekundárnou infekciou nerozšírila na nežiadúce miesta. Je
—CH, —CH, účelné toto žito siať neskôr ako ostatné. Najlepší námeľ dáva tzv. lesné
žito, vysiate na lesných rúbaniskách, kde by sa mohol námeľ pestovať bez
CH3 —CH2—CH nebezpečenstva, že sa nákaza rozšíri. Žito sa seje pásovo, a to preto, aby
boli riadky prístupné. Očkovaciu látku, tzv. námeľovinu, pomocou ktorej
/CH3 sa námeľové výtrusy prenášajú na kvitnúce žitné klasy, možno získať
-CH, -CH
niekoľkými spôsobmi: 1. Môžeme rozotrieť červené paličky strom a zmiešať

42 43
ich s l%ným roztokom cukru. V tom prípade môžeme voliť síce zložitejšiu,
avšak bezpečnejšiu cestu, keď zachytíme zrelé a z paličky vymršťované
askospóry na nejakú živnú pôdu, napr. agarovú (agarová námeľovina), kde
po určitej dobe vyklíčia na mycélium. To uvoľňuje početné konídiové vý-
trusy, ktoré zmiešame s roztokom cukru a touto suspenziou očkujeme.
2. Kúsky námeľových zŕn môžeme priamo nasadiť na živnú pôdu, kde sa
premenia na oídiové výtrusy, ktoré sa v čase potreby zmiešajú s roztokom
na očkovaciu látku. 3. Čapičky (končeky) námeľových zŕn obsahujú veľké
množstvo konídiových výtrusov. Preto sa ulamujú a v čase potreby rozotrú
s l%ným roztokom hroznového cukru. 4. Na očkovanie sa použije zriedená
medová rosa, ktorú, ako sme už spomenuli, vylučuje hubou napadnutý
semenník žitného kvietka a ktorá obsahuje veľa konídiových výtrusov
(žitná námeľovina). Pri tomto spôsobe získavania očkovacej látky treba
však vykonať primárnu nákazu, aby sa medová rosa na napadnutých se-
meniciach začala tvoriť,
Aby sa pestovateľom ušetrila práca s prípravou očkovacej látky a aby
sa získal námeľ žiadanej kvality, námeľovina sa na očkovanie vyrába jed-
notne a posiela sa záujemcom prihláseným na pestovanie námeľu.
Očkovanie sa robí ručne ihlou, štetcom alebo strojčekom, alebo vo
veľkom strojmi.
Dôležitá je aj doba očkovania. Podľa posledných výskumov očkovanie
urobené na začiatku metania poskytuje 2—Snásobne vyšší výnos námeľa
ako očkovanie urobené na začiatku alebo v čase kvitnutia žita.
Pestovanie námeľa je u nás pod stálou kontrolou a prebieha za ustavič-
ného výskumu. Výskum dosahuje asi 280 kg priemerného výnosu na l ha
(z jedného pokusného poľa sa dosiahol výnos až 700 kg/ha), avšak produ-
cent iba asi 50 kg/ha. Je to následok doterajšej nedostatočnej znalosti
metódy pestovania, niekedy tiež nezáujem. Najlepšie výsledky u nás do-
sahujú pestovatelia v Lužiankach, ktorí majú pravidelný výnos asi 230 kg/ha.
Tiež mechanizácia zberu námeľových zŕn je aktuálna, najmä však obsah
alkaloidov v zberanom materiáli. Spomínaný obsah je zatiaľ dosť varia-
bilný. Táto okolnosť je tiež predmetom starostlivosti kompetentných
kruhov.
Mimoriadne a celkom ojedinelé sa námeľ vyskytuje aj na iných kultúr-
nych a divokých lipnicovitých: na pšenici, jačmeni siatom, jačmeni my-
šom, pýre, chrastnici trsťovitej, ovsíku obyčajnom, steblovke plávajúcej,
reznačke, kostrave červenej, lúčnej a trsťovitej, na stoklase obilnom
a mätonohu trvácom. Táto posledne menovaná tráva rastie ako burina
všade na o k r a j i p o l í a býva obyčajne prvým prostredníkom pri šírení
ražnej hubky. Mätonoh trváci sa má preto po spozorovaní nákazy ihned
zožať. Na všetkých týchto mimoriadnych hostiteľoch námeľ vytvára ne-
44
obvyklé biologické formy, ktoré však tiež obsahujú rôzne alkaloidy (agro-
klavín, peniklavín, triseklavín, ergoheptín a pod. [324].
Choroš lekársky
Poly poruš officinalis W i l l .
Ghoroš lekársky, tiež modŕínový
Choroš lekársky je drevná huba z čeľade chorošovitých, ktorého tuhá
podkovovitá plodnica je žltastobiela a na povrchu koncentricky ryhovaná.
Choroš cudzopasí na kmeňoch smrekovca. Vonia ako múka. Pod menom
Agaricus albus alebo Fungus laricis bol kedysi uznávaným liečivom na
prečistenie, preháňanie, neskôr sa indikoval proti vodnateľnosti a proti
nočnému poteniu pri tuberkulóze. Vykazuje značný obsah kyseliny agarí-
kovej zvanej tiež laricín alebo agaricín, neúplné známej konštitúcie a asi
25% preháňajúcej agaríkovej živice. Okrem toho droga obsahuje tiež ky-
selinu jablčnú, jantárovú, šťaveľovú a terpény. Laxatívne a potenie ovplyv-
ňujúce účinky tejto huby sú vyvolané práve obsahom živice a terpénov.
Zberá sa v lesoch vo februári a v marci, najmä v Sovietskom sväze,
v Madarsku a vo Švajčiarsku. U nás je vzácny.
Choroš obväzový
Pol y poruš fomentarius L.
Choroš troudový
Choroš obväzový tvorí až pol metra široké, klinovité, vatovito mäkké,
tvrdou kôrou potiahnuté plodnice šedohnedej farby, ktoré cudzopasia po
celý rok na starých kmeňoch listnáčov, najmä bukov. Plodnice sú pomerne
ľahké. Slúžili na prípravu zápalnej hubky a v horách na prípravu teplých
čiapok a viest. Predtým sa dužina pod menomFungus chirurgorum používala
v stredovekom lekárstve na zastavenia krvácania. Rastie hojne v horských
lesoch na duboch a bukoch.
Bolcovitka ucho Judášovo
Auricularia auricula-Judae L.
Bolcovitka ucho Jidášovo
Plodnica je chrupkovito rôsolovitá, za sucha tvrdá, prirastená úzko ku
kmeňu, má tvar ľudského ucha alebo misky, často je rozlične poprehýbaná
45
a rebrovitá. Býva asi 8 cm široká, gaštanovohnedej farby, na spodku O CH OH
svetlejšia, za sucha čierna. Rastie v lete a na jeseň v skupinách na čiernej
baze. V starších časoch ju lekári pod menom Fungus Sambuci používali CH, -COOH
pri zápaloch krčných, ušných a očných. Liečivý účinok sa pripisoval 0= -(CH2)12—CH3
pravdepodobne tomu, že plodnica vie aj v suchom stave nasiaknuť do seba CO—CH,
kyselina lichenostearová kyselina usiiová
veľa vody a napučať, takže ju bolo možné použiť tiež na obklady.

Dávne používanie lišajníka islandského pri tuberkulóze sa dnes zdá byť

LIŠAJNÍKY - LIGHENES čiastočne opodstatnené, pretože sa z neho izolovalo nové antibiotikum —
kyselina usnová, ktorá tlmí rast tuberkulóznych bacilov [216].
Lišajník islandský Zberá sa celá rastlina v suchom počasí a dosušuje sa na povalách. Rastie
Cetraria islandica A c ha r hojne i v našich lesoch, avšak plúcny mach
Lišejník islandský sa [najviac zberá v severských zemiach, kde
slúži za potravu ľudom i zvieratám a kde sa
Do medicíny proti bolestiam pŕs ho zaviedol už v roku 1671 B o r i e h pod z neho pripravuje tiež múka.
menom p l ú c n y alebo i s l a n d s k ý m a c h , lekársky Lichen islandicus.
Predpisoval sa preto všade pri chorobách pľúc, čriev a obličiek. Je stále
oficinálnym liekom (ČsL-2), ako súčasť species pectorqles (prsná čajovina).
Platí tiež za amarum (horký liek). Bastlina (stielka) je vystupujúca, lupe-
nitá až stužkovitá, hnedá, za vlhká zelenohnedá a v horských vresových
lesoch hojne rozšírená. Chemická analýza stielky vykazuje asi 10% horkého
cetrarínu alebo k y s e l i n y c e t r a r o v e j , až 70% lichenínu (C6H1005)n,
koloidné rozpustného polysacharidu, štruktúrne-chemicky podobného

CHa CH2— O— CH2~CH3

-CO— O OH
HO -O — COOH

CHO CH3 Choroš obväzový, Lišajník islandský, Papraď samčia,

Polyporus fomentarius. Cetraria islandica. Dryopteris filix-mas.
kyselina cetrarová

CH2— COO— (CH2)4— CH

PAPRAĎORASTY - PTERIDOPHYTA

HO —
Papraď samčia
Dryopteris filix-mas S c ho 11
(CH2)4—CH3
ľudové papradie samčie alebo čertovo rebro
kyselina fyzodalová
Kapra d samec, ľudové kapradí
celulóze, ktorý tvorí stavebnú a súčasne aj rezervnú látku. Táto sa enzý-
Paprad samčia v tieni lesov tvorí mohutné trstie veľkých, jednoducho
mom lichonázou štiepi až na glukózu. Používa sa niekedy ako náhradka
perovitých tmavozelených listov. I v záhradách a parkoch sa teraz s obľu-
škrobu pri cukrovke. V lišajníku islandskom sa dalej nachádzajú kyseliny i
bou sadí ako trváca dekoratívna rastlina, zvlášť na skalky. V zemi má
lichenostearová, fyzodalová, fumarová, šťaveľová a vínna. f'*
46 47
tlstý šupinatý pakoreň, ktorý je ako radixfilicis maris oficinálnym liečivom Farmaceutický priemysel vyrába extrakt extradum filicis aeihereum
proti črevným parazitom vo veterinárnej i humánnej medicíne (ČsL-2). proti pásomniciam.
Používa sa ako extrakt, z ktorého sa izolovalo viac látok. Účinným Svojím účinkom môže nahradiť aj iné, ba aj cudzozemské antihelmintiká,
antihelmintickým princípom je asi kyselina filixová (CgsH^O^), ktorá podľa ako Flores /coso, Kamala a Corlex Granati [29].
niektorých autorov je svalovým jedom, vyvoláva ochrnutie svalstva V ľudovej liečbe používajú paprad ešte vo forme obkladov na liečenie
hlístov, potom kyselina flavaspidínová a butanón kyseliny filicínovej, reumy a zapálených žíl. Z i c k g r a f o v i [486] sa naozaj podarilo vyliečiť
obkladmi, máčanými v odvare pakoreňa, 26 prípadov flebitíd a trombo-
GHoCHo GHoCíHo flebitíd (zápalov žíl)..
Pakorene sa vyhrabávajú v neskorej jeseni, oškrabú sa korene, listy
a hrdzavé šupiny a tak sa sušia celé, lúpané alebo nelúpané horúcim vzdu-
CH3— (CHa)a—CO—'v. J—CH=:L J—CO—(CH2)2—CH chom (sporák, pekáreň, sušiareň) alebo v prievane. Usušené pakorene
musia byť na lome sviežo zelené, nikdy nie hnedé.
O O
kyselina ílavaspidínová Pretože sa táto dekoratívna papradina všade nezriadené vyrypovala pre
záhrady na skalky, pamiatkový úrad jej zber zakázal, Ku zberu treba mať
povolenie ONV.
HO — OH Sladie obyčajný
—CO— (CH2)2— CH3 Poly pódium vulgare L,
Osladič obecný
kyselina butanónfilicínová
Sladič obyčajný je tiež ozdobná papradina s jemnými, podlhovasto ko-
Ďalšie látky, ktoré sa nachádzajú v papradi samčej, sú aspidinol, alba- pijovitými a hlboko peristými laločnatými listami. Na niektorých miestach
spidín, kyselina filicínová, flavaspidín asi totožný s flavaspínom C^lí^O^ sa tiež zberá. Má v zemi pakoreň, ktorý sa v jeseni vykopáva ako radix
triesloviny, horčina, filixové nigríny, tuk, cukor a zelené farbivo, Filiculae dulcis alebo rhizoma Polypodii. Obsahuje sladký glykozid glycy-
rizín C22H3209 v množstve až 20 %, manit, cukry, fytosteríny, asi 8 % mast-
O— CH3 ného oleja, kyseliny benzoovú, salicylovú, jablčnú, triesloviny, sliz, bielko-
viny a živice. V o l m a r a R e e b [cit. 251] izolovali z neho polypódín,
h— CH3
glykozid horkej chuti, ktorý vykazoval význačnú purgatívnu účinnosť.
H O —I — O H Sladký odvar sa v ľudovej liečbe používa pri kašli. Je to tiež mierne
CO— (CH2)a— CH3 preháňadlo a žlčopudný prostriedok. Predtým radix Filiculae dulcis býval
aspidinol oficinálny.

CH,CH CH, CH, CH. CHq

Praslička roľná
Equisetum arvense L.
O= O O— =O O=
Pŕeslička rolní, ľudové praslička
CH3—(CHa)a—CO— —CH2— L J—CO—(CH2)2—CH3
Praslička roľná je všeobecne známa burina, vyrastajúca na jar všade
O O
albaspidín kyselina filicínová na vlhkých trávnikoch a medziach, tiež na hlinistopiesčitých vlhkých
poliach. Zberateľom tejto drogy treba dôrazne pripomenúť, že praslička
Paprad samčia je účinné antihelmintikum, avšak súčasne je veľmi toxické roľná vyháňa za rok dve rôzne byle: na jar vyháňa zo zeme nerozvetvené
[293] (možnosť otravy detí). Paprad treba preto zo samoliečby, prípadne hnedé, plodné byľky ukončené kláskom. Na ich mieste vyrastú v lete
z ľudovej liečby vylúčiť a používať ju výlučne podľa lekárskeho predpisu. zelené, p r a s l e n o v i t o r o z v e t v e n é osi, ktoré sú neplodné a asimilujú.

.48 4 Naše liečivé rastliny 49

Zberajú sa iba tieto letné rastliny, a to celá nadzemná časť pod menom korene. V lete na byliach vyrastajú na stopkách vždy dva klásky, z ktorých
herba Equiseti (ČsL-2). sa v čase zrelosti vysypáva žltý výtrusný prach (Lycopodium, sporae Lyco-
Pri zbere ju nesmieme zameniť s Equisetum palustre L., prasličkou mo- podii, jarina Lycopodii, semen Lycopodii (ČsL-2). P l a v ú ň o v ý p r á š o k sa
čiarnou, ktorá sa vyskytuje na močaristých miestach, O r e c h o v [308] z kláskov vyklepáva, na slnku suší a dodáva výkupniam. Tieto spóry
dokázal v nej prítomnosť alkaloidov. Obe byle tohto druhu sú rozvetvené obsahujú veľké množstvo mastného, žltkastého oleja, ktorý je ľahký, pláva
a hlboko rozbrázdené.
Praslička je dobrým močopudným prostriedkom s dobrou povesťou.
V ľudovej liečbe sa používala tiež pri liečení tuberkulózy a zvonku na rany.
V literatúre sa tiež vyzdvihuje jej hemostyptický účinok [251]. Veľmi
rozšírené používanie prasličky výskumníkov viedlo k overeniu jej účinnosti.
Viacerým pracovníkom sa skutočne podarilo dokázať jej diuretický vplyv
na zvieratách, napr. H e r r e E. [138] zistil stúpnutie diurézy u krýs o 68%.
V o l l m e r a H i n d e m i t h [463] u zajacov o 23—49% a u myší o 38%.
Niektorí autori však predsa pochybujú o jej diuretickom účinku [40,41,
46]. Práce J a r e t z k é h o a spolupracovníkov [172] vyvrátili pôvodný názor,
podľa ktorého diuretický účinok vyvoláva kyselina kremičitá, prítomná
v byľkách v množstve 3—16% [88].
Ani saponín equisetonín, poskytujúci po hydrolýze equisetogenín
C^ľH-igOe, fruktózu a arabinózu [47] v pokusoch [40, 41] neukázal sa byť
nositeľom diuretickej účinnosti.
Podľa K r e i t m a i r a [214] diuretický účinnou látkou v prasličke je do-
teraz neznáma, ľahko sa rozkladajúca organická látka. Z ďalších látok boli
v prasličke dokázané glykozidy galuteolín a equisetrín [294], potom 3-meto- Sladič obyčajný, Praslička roľná, Plavúň obyčajný,
Polypodium vulgare. Equisetum arvense. L ycopodium clavalum
xypyridín, nikotín [255] a tiež jedovatý alkaloid palustrín [185] pôvodne
izolovaný z E. palustre L., ktorému prislúcha sumárny vzorec C^H^OaNg na vode a v ohni zbíkne. Alkaloidy neobsahuje. Plavúňový prášok sa
[184]. Ďalej sú prítomné organické kyseliny, ako šťaveľová, jablčná používa na zasypanie zanietenej kože a v lekárnictve na posýpanie piluliek.
a akonitová, pred identifikáciou nazývaná kyselinou equistovou, živice Zbiera sa alebo priamo v lese na stanovištiach tak, že sa zo zrelých kláskov
a tuk. Popol je bohatý na draslík a hliník, okrem toho obsahuje tiež vyklepáva do vrecúšok, ktoré sú zhotovené z hustého plátna, alebo sa
sodík, železo, horčík a mangán. plodné klásky krátko pred dozretím trhajú, potom sa nechajú na slnku
-O—CH, ,,dôjsť" a sa vyklepávajú.
Pravý plavúňový prášok je vzácna a úhľadná droga, a preto sa často
znehodnocuje, a to peľom liesky, borovice, prípadne aj červotočinou. Pod
N
3-metoxypyridin mikroskopom sa pravý tovar ľahko pozná.
Vňať plavúňa má význačné toxické účinky: vodný extrakt u žaby spôsobí
úplné ochrnutie až zánik. Z rozličných druhov lykopódií (L. annotinum L..
Plavúň obyčajný L. clavalum L., L. complanatum L., L. flabelliforme F e r n a l d . L. Lucidu-
Lycopodium clavalum L. lurn M i c h . , L. obscurum L., L. salinaefolium W i l l d . , L. saurums Lám.,
Plavúň obecná, ľudové jelení skok L. tristachyum P u r c h . ) sa izolovalo 42 alkaloidov. V L . clavalum sa na-
chádza klavotín C:6H2502N, klavatoxín G17H2702N a lykopodín C^H^OK
V hornatých lesoch tvorí dlhé, plazivé, vidlicovito vetvené šupinaté byle, [4]. Podrobným štúdiom alkaloidov z rozličných druhov plavúňov sa za-
ktoré sa ako zelené motúzy rozliezajú ďaleko po lesnej pôde a zapúšťajú oberali najmä M a n s k e R. a M a r i o n L. [255—263].

50 51
 V ľudovej liečbe sa plavúň používa pri chorobách močového mechúra RASTLINY S E M E N N É - SPERMATOPHYTA
a pri poruchách zažívacích orgánov, tiež ako močopudný a menštruáciu
vyvolávajúci prostriedok. N A H O S E M E N N É — GYMN O S PER MAE
Z dlhých, pevných, po zemi sa plaziacich motúzovitých byli sa pletú
hrubé tkaniny pre umývanie riadu a dlážky. Ihličiny-Coniferae

Borovica sosna
Pinus silvestris L.
Borovice lesní alebo sosna

Borovica sosna je naša najrozšírenejšia a nej užitočnejšia konifera. Okrem

borového alebo sosnového dreva a kôry na získavanie trieslovín poskytuje
terpentínovú živicu, ľudové ,, lesnú smolu", z ktorej sa destiluje terpentí-
nová silica alebo terpentínový olej (Oleum Terebinthinae), Tento sa dnes
najviac používa v priemysle, a to búd ako surovina na výrobu synte-
tického gáfru alebo ako rozpúšťadlo.
Kedysi sa tiež používal v medicíne, najmä pri liečbe zastaralých bronchi-
tíd (inhalácie), prípadne vo forme mazadiel proti boleniu hlavy a reume.
Dnes sa však od neho už upúšťa.
Surová živica, obsahujúca tiež glykozid koniferín, slúži na výrobu na-
t •*
C6HnO6— O— ^ V- CH=CH— CH2— OH

O— CH3
koniferín

plášti a mastí, mydiel, kolofónie, pečatného vosku, tmelov, fermeží, lakov,

na glejenie papiera atd. Pretože spotreba terpentínovej živice je veľká,
naši lesní hospodári sa budú musieť skoro odhodlať na získavame z domá-
cich surovín. Doteraz dovážame živice z cudziny.4
Mladé ihlice borovice obsahujú hojne vitamínu C, takže kedysi sa aj
snažili o jeho izoláciu. Vysoký obsah živíc však bol pre úspešné zvládnutie
tejto úlohy prekážkou.
4
Metódy na získavanie živice nie sú už také barbarské ako bývali predtým,
avšak sú pre stromy neškodné, upravené zákonom. Štatisticky na 10 000 stromoch
sú dokázané tieto výnosy: v prvom roku ťažba 34 ton balzamu a 8 ton zoškrabanej
živice, čo dá 80001 térpentínového oleja. V druhom roku ťažba oniečo klesne,
na výnos 27 ton tekutého balzamu, avšak 14 ton škrabanej živice. Výnos oleja je
7000 1. V najbližších rokoch je výnos 14 ton tekutej, 12 ton zoškrabanej živice
a 4000 l terpentínového oleja. Podrobné poučenie čitateľ nájde v knihe dr. J. Mačku,
Pridružená lesní téžbc^, Brázda, Praha 1948.

52 53
 Oficinálnou drogou okrem terperitínového olej a boli končeky alebo mladé
výhonky borovice, turiones Pini. Zberajú sa na jar, dokiaľ nevypučia
a väzia ešte v šupinách, rýchlo sa usušia a uschovávajú v uzavretých ná-
dobách. Majú príjemnú živičnú vôňu a horkú príchuť balzamu. Droga sa
používala pri kúpeľoch pre nervové chorých a pri zastaralých kataroch
dýchacích ciest.
Príbuzná borovica čierna (Pinus Laricio Poir.) tiež má taký istý úžitok.
Smrek obyčajný
Picea excelsa L i n k .
ľudové svrčiria
Smrk obecný
Okrem krásneho dreva a kôry smrek obyčajný poskytuje terpentínovú
živicu pre ten istý účel. Na niektorých miestach (Maďarsko) pri získavaní
živice uprednosťujú smrek pred borovicou.
Jedľa biela
Abies alba M i l í .
Jedle bélokorá
Jedľa biela spravidla nemá síce v dreve živicové kanáliky, avšak živicu
obsahuje a v obchode je známa pod menom š t r a s b u r s k ý t e r p e n t í n .
U nás známy k a n a d s k ý b a l z a m — balsamum canadense, ktorý sa hojne
používa v mikroskopii, je živica z jedle kanadskej (Abies canadensis L,.
Tsuga canadensis E n d l . ) a z jedle balzamovej (Abies balsamea L.), ktoré
rastú v Severnej Amerike, najmä v Kanade. Začínajú sa pestovať aj u nás.
Smrekovec opadavý európsky
Larix decidua M i l í . subsp. europaea D G.
Modrín opadavý evropský
Smrekovec opadavý poskytuje tzv. terpentín benátsky alebo vene-
ciánsky (Terebinthina veneta). .
Tis obyčajný
Taxus baccaia L.
Tis červený
Tis obyčajný je pamätný ihličnatý strom smútočného vzhľadu, ktorý
u nás kedysi tvoril celé háje, ako o tom svedčia rozličné miestne názvy,
54
napr. Tisov, Tisová, Tisovec atd. Dnes je skoro vyhynutý. Vysadzuje sa
iba v parkoch. V prírode sa u nás vyskytuje už len málo, a to starých,
skoro historických tisov, ktoré sú dnes chránené. Najviac tisov sa zachovalo
na Slovensku pri Banskej Bystrici, v Karpatoch a roztrúsené aj inde.
V stredných Čechách je najväčší tisový „háj", asi 350 stromov, a to na
Smrekovec opadavý európsky, Tis obyčajný,
Larix decidua subsp. europaea. Taxus baccaia.
Sedlčansku nad dedinou Vobize na strmých stranách „Drbákova". Ďalej
sú známe tisy na strednej Vltave okolo Štéchovíc a Svätojánskych prúdov,
na strednej Berounke a Mži, na Morave na Pernštýne a inde.
Príčina tohto smutného osudu tisu je v jeho pomalom raste.
Je nápadný tiež tým, že jeho plodmi sú krásne červené bobule, hoci pri ihličinách
sme zvyknutí vidieť na strome šišky. Nie sú to síce pravé bobule, pretože vznikajú
tým, že sa semeno obalí zvláštnym červeným zdužnatelým obalom. Je skutočne
zvláštne pozorovať červenajúce sa bobulky, ako sa na jeseň skrývajú v ihličkách.
Pretože tis je strom dvojdomý, to znamená, že máme tisy samčie a samičie, bobuľo-
vité plody sa vyskytujú zriedka. Ak má samici strom priniesť plody, musí sa peľ
zo samčieho stromu tisu vetrom preniesť na kvet samičieho tisu. Je to pri ojedinelom
výskyte tisov vzácna náhoda a je prirodzené, že väčšina samičích tisov márne túži
priniesť plody. Tis nemá živičné kanáliky.
*
Tisové bobule sú jedlé a chutné, inak tis je strom jedovatý, zvlášť ihličie,
pretože obsahuje alkaloid taxín o pravdepodobnej konštitúcii [430—433],
ktorý je prítomný vo všetkých častiach stromu okrem obalu plodov
v množstve až 1,4%. Taxín spôsobuje ochrnutie dýchacieho a cievohyb-
ného centra, takže smrť nastáva rýchlo. Psi a sliepky zahynú po požití
55
 CH3CH3 O—CO—CH3
Borievka obyčajná
Juniperus communis L.
N CH2 OH
Jalôvec obecný, ľudové jalovec, jadlovec
CH=( r
L
p
V-<
p
V-4
pV - J " " \^l
ptjl In

OH CH, Borievka obyčajná je obyčajný, l—2 m vysoký ker, iba výnimočne do-
CH sahuje stromovitý vzrast. Je porastený tuhými, rovnými, pichľavými
O O ihlicami, ktoré vyrastajú v trojpočetných praslenoch. Ihlice sú asi dvakrát
| | xCH=CH-
CH3 CH3—C\ C\
l l >O |\OH
CH3—C—CH2—C^—O
OH
taxín

30 g tisového lístia, ošípané po 75 g, hovädzí dobytok po 500 g, kôň už

po 100 g. Pomalým stupňovaním dávok si zvieratá na požierame tisu
zvykajú a potom im aj väčšie dávky menej škodia. Platí to najmä o kravách,
Máme skúsenosti z pasienkov. Králik a koza sú voči taxínu celkom imúnne.

CH,—0N
glukóza
O—C6HU05

CH,—
taxikantín

V tise sa tiež nachádza glykozid taxikantín [273], taxinín C30H,408 a ešte

alkaloid neznámej konštitúcie milosín. Tieto asi tiež prispievajú na toxicitu
tisových listov, pretože sú jedovatejšie ako zodpovedajúce množstvo ta-
xínu. Z ďalších látok sú prítomné sacharóza, rafinóza, kyselina galová
a efedrín. Farebný pigment je rodoxantín C40H5002.

CH, CH, CH, CH, CH,CH,

/\7\7\,
CH, CH3CH3— Borievka obyčajná,
\
O O Juniperus communis.
rodoxantín

dlhšie ako plody a sú oinovatené. Najmä na vrchnej strane ihlíc je jemný,

V ľudovej liečbe sa listy tisu používali proti epilepsii a pri menštruačných
ťažkostiach.
Kedysi boli výhonky tisu (summilates vel turiones Taxi) liečivom proti
besnote, avšak, prirodzene, pre nebezpečenstvo otravy z liekopisov dávno
vymizli.
dobre viditeľný voskový povlak v podobe beľavej čiarky. Ihlice opadávajú
v štvorročnom období.
Kvety sú dvojdomé, máme teda samčie kry s mužskými kvetmi a samičie
piestikové kry. Po opylení, ktoré spôsobuje vietor, zdužnatejú všetky tri

57
56
plodné šupiny piestikového kvetu, zrastú a vytvoria známu bobuľu bo- tenzívny účinok centrálneho pôvodu. Signifikantný diuretický účinok sa
rievku. V prvom roku je bobuľa zelená, v druhom roku však zmodrie autorom nepodarilo potvrdiť.
a pokryje sa voskom, takže sa podobá dokonalej, guľatej, ako hrach veľkej
bobuli.
Bobule dozrievajú v jeseni druhého roku. Preto na samičích borievkových
kroch nachádzame dvojaké bobule: tohoročné zelené, drobné a vlaňajšie
zrelé, modrasté. Zbierajú sa iba vyspelé bobule (fructus alebo baccae Juni-
peri). Ľudia ich používali pri chorobách močových ciest a pri slabosti
žalúdka ako prostriedok zvyšujúci chuť k jedlu a trávenie a uvoľňujúci
vetry. Liekopis ich uvádza ako súčasť močopudnej alebo diuretickej čajo- pmen kamfén
viny (species diureticae) (ČsL-2). CH3
Ich diuretický účinok bol aj experimentálne dokázaný [462, 464]. Sú tiež
účinným expektoračným prostriedkom, najmä pri prechladnutí [145].
Borievka hojne rastie na suchých horských lesných stranách, pahorkoch,
ako aj v podraste na svetle v ihličnatých lesoch vo vyšších polohách na H OH
celom Slovensku i v českých zemiach. Je to užitočný ker, ktorý okrem
CH3CH3
borievok poskytuje tiež tvrdé voňavé drevo. Toto sa hodí na výrobu palíc, terpinén-4-ol
násadiek na biče, fajky a na rôzne sústružnícke práce. Drevo silnejších
kmeňov-a vetví sa reže na polienka (lignun Juniperi), ktoré slúžia na Z bobuliek bol tiež izolovaný triglycerid, ktorého jedna zložka je kyselina
destiláciu čierneho borievkového oleja (oleum Juniperi empyreumaticum, juniperová (15-hydroxypalmitová), kým druhá kyselina nebola presne
tiež oleum cadinum). identifikovaná.
CH2— OOC— (CH2)13— CH2— OH
Borievkové polienka sa však k nám predsa ešte dovážajú, lebo u nás sa
pomerne málo zbierajú. CH— OOC— (CH2)13— CH2 OH
Borievky sa zbierajú v jeseni, keď už sú zrelé, čierne, do modra oinova- GH2— OOC— G J7 H 35
tené, a ked majú sladkohorkú chuť. Sušia sa len v prievane a v tieni, nikdy
nie na slnku alebo umelým teplom. Tým by sme narušili ich účinný obsah Z dalších organických kyselín sú prítomné : kyselina mravčia (1,5—1,9%),
a znehodnotili by sme ich. octová (0,5—0,9%) a jablčná (0,2—0,4"%). Pre potravinárske a lekárnické
Okrem liečivého upotrebenia borievky sú dôležitou surovinou likérového účely je dôležitý obsah cukrov, ktorých množstvo sa pohybuje v rozmedzí
priemyslu, ktorý z nich pripravuje podľa rozličných postupov známu boro- 12—33%.
vičku a gin. Pre tento účel sa k nám dovážajú aj z cudziny. Treba preto Borievky v zime slúžia za potravu mnohým vtákom, najmä ôvíčalám,
ktoré v tom čase nemajú okrem borievok a jarabiniek žiadnu inú potravu.
ľudí nabádať na horlivé zbieranie domácich plodov u nás.
Títo" vtáci zato výdatne prispievajú na rozširovanie borievky po krajine,
Treťou borievkovou drogou sú olistené konce vetvičiek (summitates Jitni-
pm'j, ktoré sa tiež sušia v tieni a dodávajú sa výkupniam liečivých rastlín. lebo semená, ktoré prešli vtáčím črevom, vraj lepšie klíčia.
Slúžia tiež na prípravu zdravotného čaju, ktorý sa pije pre čistenie krvi
Borievka netata
a pri liečbe vodnateľnosti. Pri zbieraní sa vetvičky viažu do zväzkov,
Zberáme ich od mája do septembra. Juniperus Sabina L.
Chemické zloženie borievok je dosť pestré. Hlavnou zložkou je éterický ľudové chvojka kláštorská, jalovec kozácky
olej (0,6—2%), ktorého množstvo kolíše podľa miesta rastu borievky. Chvojka klášterská
Obsahuje najmä terpény, ako: sesquiterpén-alkohol juniperol, uhľovodík
junén C10H16 a dalšie uhľovodíky. M o ti a spolupracovníci [287] potvrdili Borievka netata je druh borievky, ktorý má domov v Alpách, ako aj
aj prítomnosť sabinénu. Podľa nich /5-pinénová frakcia má výrazný hypo- v ostatných horstvách strednej Európy, Kaukazu a Malej Ázie. U nás sa

58 59
vyskytuje pôvodne v Pieninách. Hojne sa pestuje tiež v záhradách, par-
koch a lesoch. Je to ozdobný nízky až plazivý ker, ktorý sa od borievky
obyčajne nápadne líši tým, že listy nemá ihlicovité, ale šupinaté a nepichľavé,
a že rozomleté listy nepríjemne páchnu myšinou. Plody má červenomodré,
oinovatené, guľovité bobule.
Borievka netata je prudko jedovatá. Obsahuje 3—5% éterického oleja,
ktorého hlavná zložka je sabinol (asi 50%), a z ďalších: sabinén, kadinén,
•x-terpinén a stopy <x-pinénu, citronelu a geraniolu.
CH9 CH2 CH3
HO-
GH CH
CH3CH3 CH,CH3 CH3CH3
sabinol sabinén a-terpinén
Z ďalších látok sa izolovali: triesloviny, kyselina galová, cukry a živica,
ktorá obsahuje kyselinu tapsiánovú HOOC—(CH2)i4—GOOH. Toxicky pô-
sobí éterický olej, ktorý zapríčiňuje prudké zápaly žalúdka, čriev i obličiek,
tetanické kŕče maternice, kongresciu väčšiny brušných orgánov a krvavé
močenie. Mladé vetvičky (summilales Sabinae) boli predtým oíicinálne,
používali sa ako diuretikum a emenagógum, avšak pre ich jedovatosť
sa od ich používania upustilo. Borievka netata sa niekedy používa ako
nebezpečný a trestný potratový prostriedok (až 50% úmrtnosť!).
K R Y T O S E M E N N É — A N G IO SPE R M A E
Dvojklíčne - Dicotyledonae
Prvoobalné — Archichlamydae
1. čeľaď. I s k e r n í k o v i t é — R a n u n c u l a c e a e
Prilbica modrá
Aconilum napellus L.
ľudové ornej
Ornej šalamúnek, ľudové ornej, zlý mníšek, mordovník
Prilbica modrá je u nás dobre známa dekoratívna rastlina, ktorá nechýba
takmer v žiadnej vidieckej záhradke. Málokedy si^pestovatelia uvedomia,
že prilbica modrá, ako všetky druhy prilbíc a ako všetky iskerníkovité,
60
je jedovatá. Dosahuje výšku jeden meter a strapce modrých prilbicových
kvetov ju zďaleka prezrádzajú. Rastie divoko v niekoľkých odrodách iba
na lesných svahoch našich pohraničných hôr. Na niektorých miestach
Karpát a Tatier sa vyskytuje hojne. V mnohých zemiach sa pestuje na
poliach pre lekárnické ciele.
Drogou sú koreňové hľuzy (radix alebo tubera Aconili), menej tiež listy
(folium Aconili). Obe drogy obsahujú alkaloidy v množstve 0,2—1,9%,
r
Borievka netata, Prilbica modrá, Poniklec lúčny černastý,
Juniperm sabina. Aconilum napellus. Pulsatilla pratensis subsp.
nigricans.
pričom ich obsah v listoch je najväčší pred kvitnutím, kým v hľúzach
v čase vegetačného pokoja (v zime). Hlavným alkaloidom je akonitín
o nie celkom známej štruktúre, ktorého sumárny vzorec je C^H^OnN,
prípadne C19H19. (OH) 3 . (OCH 3 ) 4 . OCOCH3 . OCOC 6 H 5 . NC2H5. Akonitín
je jednou z najjedovatejších nízkomolekulárnych zlúčenín, ktoré sú známe
(max. terapeutická dávka 0,5 mg). Je prudkým nervovým jedom, ktorý
v toxických dávkach pôsobí na centrálny nervový systém (ochrňuje
dýchacie centrum), ako aj periférne nervstvo. Na objasnení mechanizmu
jeho toxického" účinku, ktorý je pomerne málo známy, sa iba pracuje [421].
Akonitín sprevádza množstvo ďalších alkaloidov, ako hypakonitín
C33H45N010, pseudoakonitín C 36 H gl NO ]2 , benzakonitín C32H45N010, neo-
pelín C33H45N08, akonín, napelín, efedrín a sparteín.
Droga vo farmaceutickom priemysle slúži na výrobu niekoľko lekárnic-
kých prípravkov (najmä na tindura aconiti). Linimentá sa používajú pri
reumatoidných zápaloch, iné akonitínové prípravky pri prechladnutí a pod.,
kým od ich užívania pre utíšenie neuralgií sa už upúšťa.
Podľa potreby prilbicu modrú možno dobre pestovať v záhradách alebo
na poli, pokiaľ by však kultúra bola v pláne. Prilbica modrá obľubuje dobrú,
hlbokú, polozatienenú pôdu. Kultúru založíme alebo rozdelením starých
trsov a vysadením jednotlivých hľuziek alebo zo semena. Semeno vyklíči
iba vtedy, ak dôkladne premrzlo, preto ho vysejeme do riadkov na zvláštny
záhon už v jeseni. Semenáčky, ktoré na jar vyrastajú, ošetrujeme, a keď
vyspejú, vysadíme ich na pripravené a pohnojené pole vo vzdialenosti
50x50 cm,
Listy trháme v čase kvitnutia a ihned ich usušíme na umelom teple pri
30—40 °C, Hľuzy sa vykopávajú až po úplnom odkvitnutí, obyčajne
v jeseni, a to iba vedľajšie koreňové hľuzy, nie odumierajúca materská
hľúza. Z hľúz odstránime vedľajšie korienky a ihneď ich pri tej istej teplote
usume.
Poniklec lúčny cernastý a poniklec obyčajný veľkokvetý
Pulsatilla pralensis M i l í . subsp. nigricans Asch. G r a e b ,
Pulsatilla vulgaris Milí. subsp. grandis W e n d .
Koniklec lúčni načernalý a koniklec obecný velkokvétý
Poniklece sú príslušníkmi našej pamätnej teplomilnej kveteny. Stretá-
vame sa s nimi na jar, a to na suchých, teplých vápenatých stranách
južného Slovenska, strednej a južnej Moravy a stredných Čiech. Sú jedo-
vaté. Vňať (herba Pulsatillae) obsahuje : anemonín a kyselinu anemónovú
anemonín
Anemonín vo väčších dávkach spôsobuje hypnotický stav, so znížením
senzibility a s nasledujúcim ochrnutím najprv údov a neskôr aj dýchacieho
svalstva. Vykazuje tiež fungicídny účinok [252]. Čistý anemonín sa niekedy
používa ako spazmolytikum a anodymum pri astme a bronchitíde, prípadne
pri dysmenorrhoe oophoritis a adnexitis. **
Predtým sa vňať poniklecov používala proti početným chorobám, ako
kostižeru, vredom, ruži, reumatizmu, astme, neskôr však poniklec z terapie
vymizol.
62
V ľudovej liečbe sa vňať ponikleca používala ako sedatívum pri neural-
giách, migréne a najmä pri poruchách menštruácie. Podľa M a d a u s a [251]
v menších dávkach pôsobí ako abortívum. Zaujímavý je tiež jeho údaj,
podľa ktorého poniklec napravuje v gravidite priečne polohy detí, ak len
tomu nebráni rachiticky zúžená panva, takže pôrody prebiehajú ľahšie.
Tento údaj však nie je experimentálne dokázaný a pred jeho overovaním
v ľudovej liečbe treba varovať.
Poniklece sú rastliny pomerne vzácne, chránené, a preto zber treba
obmedziť na najpotrebnejšiu mieru.
Veternica hájna.
Anemone nemorosa L.
Sasanka hajní
Je to známa jarná iskerníkovitá rastlina našich vlhkých lesov a mokrých
lesných lúk. Predtým sa jej pripisovali močopudné účinky. Miestami sa
dnes používa v ľudovom zverolekárstve.
Obsahuje protoanemonín,
o
protoanemonín
ktorý sa nachádza v oleji, v anemonoli získanom destiláciou čerstvej vňate.
Má pálčivú chuť a dráždi oči. Protoanemonín prechádza spontánnou poly-
merizáciou na biologicky účinný anemonín, tento po určitom čase zase
na neúčinnú kyselinu anemónovú. Preto sušená droga je neúčinná. Pred
používaním tejto rastliny v ľudovej liečbe (ako derivancia) varuje C m u n t
[49], ktorý na podklade klinických pokusov upozorňuje na vznik veľkých
pľuzgierov s hlbokou nekrózou a dlho hnisajúcich, bolestivých a ťažko sa
hojacich rán s pigmentovými jazvami.
Pečeňovník trojlalocný
Hepatica triloba G i l l . , H. nobilis M i l í . , Anemone hepaiica L.
Jaterník, podléska
Veternici hájnej je podobný pečeňovník, ktorý kvitne na jar hojne
v lesoch a v lesných krovinách na modro. V starších časoch, ked ľudové
lekárstvo verilo na signatúry, hral veľkú úlohu. Používal sa pri ochorení
pečene, pretože škvrny na listoch pripomínali chorú pečeň. Je to starý
ľudový spôsob liečenia per signatúram. Listy (folium Hepaiicae nobilis)
63

obsahujú okrem oleja anemonolu s protoanemonínom, prechádzajúcim
na anemonín a kyselinu anemónovú, ešte glykozid hepatrilobín a trieslo-
viny. Ľudová liečba ho používa okrem spomínaných chorôb pri rozličných
chorobách pečene, pri chrlení a močení krvi a pri iných krvácaniach.
Hlaváčik jarný
Adonis vernalis L.
ľudové slepomak, čierne korenie
Hlaváček jarní
Kvitne oniečo neskôr ako predošlé druhy. Rastie na lesných trávnatých
rúbaniskách a na svahoch teplejšej plochy. Jeho veľké, žlté, mesiačiku
Veternica hájna, Pečeňovník trojlaločný, Hlaváčik jarný,
Anemone nemorosa. Hepatica nobilis. Adonis vernalis.
podobné kvety sú zdaleka nápadné. Jedovatá byľ hlaváčika (herba Adonidis
vernalis) (ČsL-2) upútala pozornosť výskumníkov už dávno. O glykozide,
ktorý sa izoloval pod menom anemonín v minulom storočí ( C e r v e l l o 1882),
dnes sa predpokladá, že nie je jednotnou látkou. Z vňate sa izolovali dve
amorfné zmesi glykozidov, a to adonozid a adonivernozid. Z adonozidu, ktorý
sa vyznačuje silným, avšak krátko trvajúcim účinkom na činnosť srdca,
podarilo sa získať 4 kryštalické látky, z ktorých jedna, a to adonitoxín
C^H^Ojo, štiepiaca sa na adonitoxigenín C^Hg^e a na ramnózu, je izo-
mérom konvalatoxínu (191, 192).
64
Adonivernozid vykazuje menšiu účinnosť pri normalizovaní ekonómie
práce srdca, avšak pôsobí aj sedativne a silne diureticky. F r o m h e r z K.
[83], ako aj R e i c h s t e i n a R o s e m u n d [331], izolovali z neho glykozid
cymarín s aglukónom cymagerínom (= strofantidín) a s cukrovou zložkou
cymarózou.
CH,
CHoľ 11 i II 1
r ] OH o
1
r^KS^I^s/ ^^
cymaróza
n/X^K^
C7H14(V-° OH^
cymarín
Z ďalších látok z hlaváčika jarného sa izoloval pentitadonitol 2,6-dimeto-
xychinón C8H804, kumarín vernadín C20H2404, fytosterín C27H460 a kyselina
akonitová, palmitová a lineolová.
Hlaváčik jarný aj v medicíne má dlhú a slávnu históriu ako srdcový
liek, blízky náprstníkovým jedom, od ktorých sa líši najmä tým, že jeho
účinok sa nasadzuje oniečo rýchlejšie, nekumuluje sa, ovplyvňuje nervový
systém a pôsobí sedatívne aj diureticky a nielen zlepšením krvného obehu,
ale aj priamym účinkom na obličkový parenchým. Používa sa tiež pri
liečbe reumatizmu. Z tejto drogy jestvuje viac galenických prípravkov.
Hlaváčik je u nás vzácna teplomilná rastlina. Aby nebol zberom vyhu-
bený, treba sa starať o jeho vysievame a všemožné rozmnožovanie poío-
kultúrami na príhodných miestach, teplých a suchých stranách a na svahoch
južného a východného Slovenska, Moravy a Čiech. Normálne pestovanie
je ťažké, lebo semená ťažko klíčia.
Čemerica čierna a čemerica zelena
Helleborus niger L. a Helleborus viridis L.
Čemeŕice černá a čemeŕice zelená
Čemerice sú dalšie jedovaté iskerníkovité byliny, ktoré sa u nás často
pestujú v záhradách pre ozdobu a niekedy splanujú. Čemerica čierna má
domov v Alpách, čemerica zelená rastie divoko aj v našich horách. Kvitnú
veľmi skoro, a to na jar niekedy už pod snehom,
Pakoreň (radix Hellebori) obsahuje dva prudko jedovaté glykozidy:
helebrín Cg6H52015 a heleboreín C37H56018, ktoré pôsobia na činnosť srdca
a sú blízke glykozidom náprstníka [183], Kedysi ich nahradzovali. Helebrín
za odštiepenia glukózy poskytuje desglukohelebrín, ktorý sa dalej štiepi
na helebrigenín a ramnózu [374, 375]. Z Helleborus viridis bol tiež izolovaný
alkaloid cevadín, ktorý sa nachádzal v rozličných druhoch Veralra. Dnes sa
5 Naše liečivé rastliny 65
droga pre svoju veľkú jedovatosť už nepoužíva, avšak pre jej kardioaktívne Ostrôžka poľná pravá
účinky sa podrobuje chemickému aj farmakologickému výskumu. Výťažok Consolida regalis Gray. subsp, arvensis Opiz
slúži na hubenie vší a iných cudzopasníkov hovädzieho dobytka a koni.
Ostrôžka stračka rolní
CH,
Je to obyčajná poľná burina, ktorá je rozšírená vo všetkých druhoch
J=O obilia. Má nápadne modré, do ostrôžky vybiehajúce kvety. Vňať (Consolida
O regalis, Calcalrippa) má obsahovať alkaloid kalkatripín, ktorého existencia
je ešte sporná. V kvetoch je antocyán delfinínchlorid
HO
C41H43021C1, ktorý je zložený z delfinidínu, glukózy
helebrigenin
a kyseliny p-oxybenzoovej, s farbivom kamferolom.
Farbivami extrahovanými z kvetov možno farbiť vlnu.

OH
X) H „OH

O ČI-
\ )H
delfidíncMorid

OH O
OH

,— OH
HO
kamferol

Alkaloidy delsolín G25H41N08 a delkozín C2iH33N06 sú

Čemerica čierna, Iskerník prudký,
Helleborus niger. Ranunculus acer.
Iskerník prudký a iskerník jedovatý
Ranunculus acer L, a Ranunculus sceleralus L,
Pryskyŕník prudký a pryskyŕník lítý
Všetky druhy iskerníkov sú tiež jedovaté byliny. Rastú na horských
lúkách a znehodnocujú seno. Čerstvá vňať rozdrvená a priložená na kožu
spôsobuje pľuzgiere, ktoré sa môžu veľmi rozšíriť. Aj použitie drogy môže
byť príčinou kožnej vyrážky. Táto okolnosť sa predtým často zneužívala.
Účinnou látkou je aj v tomto prípade anemonol s protoanemonínom, ktorý
je vo väčšine rastlín čeľade iskerníkovitých. Ľudia používali veľmi zrie-
dený iskerníkový výťažok proti pľuzgierom a kožným vyrážkam.
v semenách. Existencia ďalších alkaloidov bola do- Ostrôžka polná
pravá,
kázaná, ich izolácie však nie sú skončené. Zo semien, Consolida regalis
ktoré obsahujú tiež asi 25% mastného oleja, si ľudia subsp. arvensis.
pripravovali masť proti všiam a iným cudzopasníkom.
Ostrôžku používali iba v ľudovej liečbe ako moôopudný a odčervovací
prostriedok, prípadne tiež pri astme. Kvety (flores Calcalrippae) sa pri-
dávajú do čajov proti kašľu. Zbierajú sa v lete, sušia sa v chládku a v prie-
vane.
Plamienok rovný
Clematis recla L.
Plamének prímy
Plamienok rovný je stará ľudová liečivá rastlina, ktorá sa používa
pod starým alchymistickým názvom flamula Jovis proti ekzémom, lišaju
a svrabu. Obsahuje saponín, protoanemonín a anemonín. Miestami sa zbiera
stále.

66 67

Pivonka lekárska
Paeonia officinalis L,
Pivonka lekárska
Pivonka lekárska je všeobecne známa, trváca, z južnej Európy pochádza-
júca kvetina, ktorá sa pestuje pre ozdobu vo všetkých záhradách i záhrad-
níckych podnikoch. Pestovatelia si musia však uvedomiť, že všetky druhy
pivoniek, ako aj všetky iskerníkovité rastliny vôbec, sú jedovaté.
Plamienok rovný, Pivonka lekárska,
Clematis recta. Paeonia officinalis.
Pre liečenie sa vyžadujú iba tmavočervené plné kvety. Pivonka poskytuje
predovšetkým kvety (flores Paeoniae), a to iba červené korunné lístky.
Obsahujú nachové farbivo peonín alebo koralín, triesloviny a sliz. Lístočky
sa zberajú z plno rozvinutých kvetov prv, než sa začnú rozpadávať. Sušia sa
pokiaľ možno rýchlo, aby si uchovali farbu. Preto sa odporúča umelé teplo,
sporák alebo sušiarne. Hotový tovar sa ukladá v suchých, pred svetlom
chránených nádobách. V ľudovej liečbe odvar kvetov sa používa proti dne.
Pre peknú farbu a vôňu sa pivonkové kvety miešajú k rozličným tabakovým
a čajovým zmesiam. Koreň (radix Paeoniae) býval uznávaným liekom
proti epilepsii a dne, ako aj proti kŕčom. V ľudovej liečbe sa tiež používal
proti padúcnici.
Obsahuje alkaloid peonín, (peregreín) [147] ktorý zvyšuje tonus mater-
nice a zosilňuje peristaltiku. Okrem toho zužirje kapiláry v obličkách
68 • 69
glukóza
C6HU05—O glukóza
0-C6HU05
O—CHg
OH
HO
peonín (koralín) chlorid
a zvyšuje zrážanlivosť krvi, takže H o Iste odporúča jeho klinické pre-
skúšanie, najmä pri krvácaní z delohy, obličiek alebo pľúc. V koreňoch
sa nachádza tiež éterický olej, z ktorého sa izolovali peonol, trieslovina
peonofluorescín, glutamín, arginín, cukry (okolo 5 % glukózy, 8—14 %
sacharózy), škrob (15—25%), organické kyseliny a šťaveľan vápenatý.
CO—CH,
-OH
O—CH3
peonol
Korene sa vykopávajú na jar a v jeseni, a to iba vedľajšie silné hľuzové
kusy. Často sa vyžadujú tiež semená (semen Paeoniae), ktoré sa zberajú
z celkom zrelých plodných mechúrikov. Semená sú silne olejnaté, lebo
obsahujú až 25% mastného oleja, 1,5% cukrov, 11 % bielkovín, trieslovinu
paeonofluorescín, živicu a alkaloid berberín. V ľudovej liečbe sa semená
používajú na vyvolanie zvracania.
Pivonky sa pestujú iba delením hľuzovitých koreňov a vysadzovaním
vo vzdialenosti 75 x75 cm. Pestovanie zo semien je veľmi zdĺhavé a trvá
niekoľko rokov. Pivonka rastie lepšie v suchej ako vlhkej zemi. Najväčší
závod na pestovanie pivoniek je u nás v Žehušiciach pri Čáslave.
Černuška siata
Nigella sativa L,
Černucha seta, ľudové černý kmín
Černuška siata je dekoratívna iskerníkovitá bylina pôvodom z južnej
Európy a z Orientu. Má modré kvety. U nás sa hojne pestuje v záhradách,
niekedy tiež na poli, a to jednak pre ozdobu, jednak však pre čierne voňavé
semená (semen Nigellae, semen Cumini nigri), ktoré sú v obchode známe
pod menom čierny kmín.^mená sú olejnaté. Obsahujú až 40% mastného
oleja. Okrem toho obsahujú niečo ľubovonného éterického oleja, ďalej sapo- 3 9 10
nínový glykozid melantón, ktorý má sumárny vzorec C20H3307. Tento berberín CH
Q
~
— OCHa — OCH3
už v dávke 2 mg/kg u mačky spôsobuje smrť za hemolýzy a hemoragickej berberubín CH o -
—OH — OCH3
nefritídy (cit. 251). Prítomný je aj alkaloid nigelín G10H13NO3, ktorý dráždi palmatín CH3O- CH3O— — OCH3 — OCH3
sliznice a vyvoláva kŕče. jatrorizín CH3O HO— — OCH3 — OCH3
Gernuška je jednak liečivá, jednak koreninová a technická bylina. Semená kolumbamín HO— CH3O— — OCH3 — OCH3
čierny kmín majú ostrú korennú chuť, neobyčajne príjemnú aromatickú
vôňu a v ľudovej liečbe slúžia ako prečisťujúci močopudný a vetry uvoľňu-
júci prostriedok, ktorý pôsobí aj proti enteroparažitom, v potravinárstve ,—N
a v cukrárstve ako zdravé aromatické korenie.

2. čeľaď. D r á č o v i t é — B e r b e r i d a c e a e
berbamín
Dráč obyčajný
Berberis vulgaris L.
Drišťál obecný

Dráč obyčajný je ker, ktorý kedysi u nás býval veľmi rozšírený v kro-
viskách, na pahorkoch a kdekoľvek v plotoch, avšak od toho času, keď
sa zistilo, že je jedným z hostiteľov obilnej hrdze, nebezpečného cudzo-
pasníka žita, bol z okolia polí vyhubený. Dnes sa hojne vysadzuje v zá-
hradách a vo všetkých sadoch, kde jeho žlté previsnuté strapce kvetov
s inými parkovými krami lemujú chodníky a aleje.
Dráč je technická, ako aj liečivá rastlina. Poskytuje predovšetkým
vzácne, tvrdé, jemné žlté drevo, ktoré [sa veľmi dobre hodí na rozličné
truhlárske práce a na rezbárstvo. Tiež trvanlivé žlté špáradlá sa vyrábajú
z dreva dráča.
Po chemickej stránke je zaujímavý vysokým obsahom berbínových alka-
loidov, ktoré sa prakticky nachádzajú vo všetkých častiach rastliny (kôra
— corlex berberidis, koreň — radix berberidis, listy — folium berberidis).
Nachádzajú sa aj v dreve. Výnimku tvoria iba zrelé červené plody (frudus Černuška siata, Dráč obyčajný, Kopytník európsky,
berberidis), pretože alkaloidy boli dokázané len v nezrelých bobulách.
Nigella sativa. Berberis vulgaris. Asarum europaeum.
Hlavným alkaloidom je berberín, ktorý sa nachádza v listoch a v kôre o množstve až 1,3%. Z ďalších alkaloidov sú to oxyakantín, berbamín,
palmatín, jatrorizín, kolumbamín a berberubín. Okrem prvých dvoch sú to
deriváty berbínu (protoberberínu).
2 N—OH Berberín spôsobuje zvýšené vylučovanie žlče, čo sa využíva pri rozličných
žlčníkových chorobách. Zvyšuje tiež diurézu. Soli berberínu sa podávajú
tiež ako amarum a stomachikum.
Extrakt dráča okrem uvedeného pôsobenia vykazuje aj antipyretický
berbín účinok a ovplyvňuje aj aktivitu srdca [213]. Smrť po toxickej dávke

70 71
nastáva ochrnutím dýchacích svalov. Väčšie dávky vyvolávajú tiež ťažký
zápal obličiek.
Droga sa môže použiť ako náhrada za dovážaný Rhizoma hydrastidis,
prípadne aj za Radix colombo, [29], ktorý tiež obsahuje berberín, palmitín,
jatrorizín a kolumbamín [77].
Červené bobule obsahujú mnoho kyseliny jablčnej (6 — 7%), cukry a vi-
tamín G. Sú jedlé. Pôsobia preháňavo. Niekde sa z červených bobúl dráča
pripravuje osviežujúca limonáda.
3. čeľaď. Vlkovcovité — Aristolochiaeeae
Kopytník európsky
Asarum europaeum L.
Kopytník evropský
U nás rastie v lesoch, v hájoch a v kroviskách, zvlášť pod lieskami.
V machu na opadaných listoch sa plazí vytrvalý vetvený pakoreň, z ktorého
skoro na jar vyrastajú dva, najviac tri listy na dlhých stopkách tvaru
šľapaje konského kopyta a medzi nimi jeden, skoro prisadnutý zvonkovitý
kvietok.
Pakoreň kopytníka (radix Asari) obsahuje 6 — 7% trieslovín, éterický
olej v množstve 0,3%, je počítané na čerstvú, resp. 1,2% na suchú drogu.
V éterickom oleji z čerstvej drogy je až 50 % asarónu, ktorý sa nazýva tiež
0-CH3
asarón
kopytníkovým gáfrom. Tento má emetický účinok. Pri sušení pakoreňa
asarón pomaly mizne, takže tento éterický olej obsahuje asarón iba v mini-
málnom množstve. Oba tieto oleje sú toxické (2 — 3 ml/kg stačí na uhynutie
myši), avšak príčinou tejto toxicity nie je asarón, pretože éterický olej
zo sušenej drogy je toxickejší [314]. Podľa A b d u l m e n e v a v koreňoch
je prítomný alkaloid asarín v množstve asi 1,17%. Tento spôsobí u žiab,
zajacov a psov zrýchlené dýchanie, nauseu a emezis, kým účinky na srdce
vykazuje pravdepodobne látka glykozidického charakteru [1]. O z a r o w s k y
však prítomnosť alkaloidu popiera a predpokladá, že išlo o omyl, resp.
72
o zámenu s asarónom [313]. Celá rastlina vonia ako gáfor, korenie má
odpornú chuť a núti na kýchanie.
Kopytník je jedným z najuznávanejších liečiv podľa starých lekárov.
Kým u nás nebol známy americký Radix Ipecacuanhae, najčastejšie slúžil
ako prostriedok pre zvracanie a preháňanie. Podľa novších výskumov [314]
tinktúra, prípadne alkoholický extrakt pôsobí relaxačné na izolované črevné
slučky u krýs a tiež zmenšuje tonus črevného svalstva. Ako prostriedok
pre dávenie pôsobí spoľahlivo už v dávke 0,5 g práškovanej drogy. U nás
sa dnes používa nanajvýš v zverolekárstve, avšak v poľskom liekopise
(Pharm. Polonica III, 1954) je oficinálny.
Vlkovec obyčajný
Arisíolochia dematitis L.
Podražec obecný
Vlkovec obyčajný je dalším zástupcom čeľade vlkovcovitých. Z plazivého
oddenku vyháňa statnú byľ, ktorá nesie v úžľabí listov bledožlté, ne-
pravidelné, trúbkovité kvety. Rastie na rôznych miestach v teplejších
krajoch štátu, najmä na Slovensku, vo svetlých lesoch, kroviskách, pri
cestách a vo viniciach.
Oddenok vlkovca má podobné vlastnosti ako oddenok kopytníka a kedysi
býval uznávaným liekom proti reumatizmu a proti pohryzeniu zmijami,
ked sa oddenok vkladal do rozrezanej rany. Rastlina obsahuje alkaloid
aristolochín, ktorý pôsobí emetický a drasticky laxačne.
Vlkovcový odvar je výborným liekom na ranv, najmä u koni [467].
4. čeľaď. Makovité — Papaveraceae
Mak siaty
Papaver somniferum L.
Mak sety
Pretože mak siaty je starou kultúrnou rastlinou, ktorá je u nás vše-
obecne známa a pestovaná najmä pre semená, ktoré sú výbornou olejninou
(obsahujú 30—50 % mastného oleja) a požívatinou, vysvetlenie o maku
siatom obmedzíme iba na zmienku o získavaní ópia a jeho vyhliadok u nás.
Najväčšiu monografiu o maku a o všetkých jeho plemenách, odrodách
a formách napísala sovietska odborníčka B a s i l e v s k a j a v diele Kulturnaja
flóra SSSR.
Ak narežeme makovicu ostrým nožíkom, začne z rany po kvapkách
73
vytekať mlieko (latex), ktoré na vzduchu tuhne na jedovaté ópium (ČsL-2)
a možno z neho urobiť bochníčky. Nanášaním ďalších dávok sa tieto
zväčšujú, až narastú do tvaru veľkých hrúd. Ópium sa balí do makových
listov, uschne na hnedú masu, z ktorej farmaceutický priemysel získava
tzv. opiáty. Sú to jednotlivé alkaloidy, ktorých bolo v ópiu zistených
už 26. Najdôležitejšie z nich sú morfín, kodeín a papaverín.
R—O-
H pocity, takže pacienti túžia po ich opakovaní. Ďalšie užívanie má však
morfín H—
kodeín CH,
morím kodeín
Morfín prejavuje najprv stimulačný účinok na centrálne nervstvo. Krátke
štádium podráždenia, ktoré sa prejavuje príjemnými pocitmi (eufória)
a rýchlo plynúcimi myšlienkami, vystrieda útlm modzgovej činnosti, a to
najmä tých senzorických stredísk modzgu, ktoré vnímajú bolesť. Používa sa
preto vo forme solí, zmesí a derivátov, najmä ako analgetika a sedatíva.
Kodeín má slabšie účinky ako morfín, je však stálejší a menej toxický.
Používa sa najmä ako prostriedok, ktorý tlmí dráždenie ku kašľu (anti-
tussikum). V ópiu sa ho nachádza nepomerne menej ako morfínu, jeho
spotreba je však väčšia, takže väčšina izolovaného morfínu sa metyláciou
prevádza na kodeín.
CH,O
OCH.J
CH30
papaverín iebaín
Papaverín sa uplatňuje ako účinné spazmolytikum.
Najjedovatejší z ópiových alkaloidov je tebaín. Ďalšie alkaloidy, izolo-
vané z ópia, ktoré predbežne nemajú veľké terapeutické použitie, sú:
neopín G18H21O3N, f-morfín (G17H18O3N)2, porfyroxín C19H23O4N, narko-
74
tín C22H2307N, narkotolín C21H21O7N, oxynarkotín C22H23O8N, narceín
C22H2708N, gnoskopín O^H^C^N, laudanín C20H2504N, laudanidín G20H2504N,
laudanozín C21H2704N, xantalín C20H1905N, protopín G20H1905N, krypto-
pín C21H2305N, aporeín G18H1602N, roeadín C21rH2106N, mekonidín G21H2304N,
papaveramín C21H2506N, lantopín C23H25O4N, kodamín G20H2504N a hydro-
kotarnín G12H1503N.
Po chemickej stránke opiáty sú veľmi dobre prepracované (Napr. sú-
borný prehľad 135).
Ópiové alkaloidy, najmä morfín (kodeín a papaverín prakticky nie),
sú návykové jedy. Prvé štádium jeho účinku vyvoláva veľmi príjemné
za následok, že organizmus si zvykne na jeho účinky, vzniká návyk —
morfinizmus, ktorý vedie k stálemu zvyšovaniu dávok na vyvolanie rov-
nakého účinku a napokon až k smutnému koncu. Vyliečenie je možné
len za prísnej lekárskej kontroly v liečebnom ústave.
Opiáty, ktoré sú v rukách lekára účinným, často nenahraditeľným liekom,
pri zneužívaní môžu byť metlou ľudstva (Orient). Aby sa zabránilo možnosti
vzniku morfinizmu, opiáty sú výlučne v rukách odborníkov a ich výroba
a distribúcia je riadená tzv. opiátovým zákonom.
Tu treba spomenúť jeden zlozvyk, ktorý sa ešte miestami vyskytuje
na dedinách, a to podávanie odvaru maku, najmä malým deťom, aby dobre
spali. Proti tomuto počínaniu, vyplývajúcemu z nevedomosti, treba vždy
a všade ostro bojovať, pretože zhubný vplyv morfínu na mladý organizmus
zanecháva vždy svoje nenapraviteľné následky. V literatúre je zaznamenané
veľa prípadov úmrtia po takomto ,,uspaní", pretože u dojčiat už množstvo
0,001 g morfínu môže spôsobiť smrť [161].
Ópium sa pôvodne dovážalo z Orientu. U nás sa nevyrába, najmä pre
vysoké pracovné náklady (ručné narezávanie makovíc a zber šťavy). Vy-
užíva sa však dávno známa skutočnosť ( T r i l l o y 1823), že ópiové alkaloidy
sa zrením nestrácajú, ale sa ukladajú najmä do toboliek (makovíc) [442j,
pričom je zaujímavé, že výťažok na jednotku z plochy pôdy pri spracovaní
suchých prázdnych makovíc je vyšší ako pri zbere ópia. Tak sa prv bez-
cenný odpad stal dôležitou surovinou farmaceutického priemyslu. ČSR
patrí dnes k najväčším producentom ópiových alkaloidov na svete.
Problematike získavania ópiových alkaloidov z makovíc sa aj u nás
venovala náležitá pozornosť. Sú to napr. práce J. T o m k u [438, 439, 440,
441], ktorý si všímal surovinové, ako aj izolačné a analytické otázky.
Snahou šľachtiteľov a pracovníkov farmaceutického priemyslu je pestovať
mak o najvyššom obsahu alkaloidov, ktorý súčasne spĺňa aj poľnohospo-
dárske požiadavky naň kladené (kvalita a množstvo semena). Na Slovensku
sa touto problematikou zo .šľachtiteľského stanoviska zaoberá j ú Št. S z a m á k
75
 nachádza chelidonínu, ktorý je farmakologicky blízky papaverínu, uvoľňuje
a J. B a c h r a t ý . Podľa najnovších výskumov najlepšie odrody maku, čo
kŕče hladkého svalstva, znižuje krvný tlak a frekvenciu srdca.
do obsahu alkaloidov u nás sa vyskytujúce, sú: mak Dubský a Váhovecký
[443]. Toto je dôležité pre našich pôdohospodárov, ktorí inak veľmi dobre CH -O
poznajú spôsob pestovania maku, aby pestovaním odrôd s vysokým obsa- CH3
O—,
hom alkaloidov získali nielen dobrú úrodu semena, ale aj dodali nášmu N
priemyslu hodnotnú surovinu pre výrobu opiátov.

--C< H o
Mak vlčí OH -O'
Papaver rhoeas L. chelidonin

Mak vlčí, ľudové ohníček CH2—O

l CH3
Mak vlčí rastie všade na poliach, najmä v obilí a v datelinách, je to roz- O-
N
šírená jednoročná burina, ktorá je nápadná veľkými, šarlátovočervenými
kvetmi. Tieto sa v lete zbierajú pod odborným názvom flores Papaveris
rhoeados. Kvety obsahujú alkaloid roeadín C2iH21N06, ktorý sa prv po-
važoval za farmakologicky neúčinný, podľa novších prác však u pokusných OH
krýs vyvoláva kŕče [9]. Tiež sú prítomné alkaloid aporeín C18H1602N, vosk
a-homochelidonín
a sliz. Červená farba kvetov pochádza od mekocyanínu. Makovice ne-
obsahujú morfín. x-homochelidonín má morfínu podobný, narkotický účinok. Ochrňuje
OH genciobióza
senzitívne zakončenie nervov (lokálne anestetikum). Chelerytrín pôsobí
O gxOu
/OH dráždivo na kožu, ochrňuje vazomotorické centrá. Sanquinarín zvyšuje
OH
HO/
Cl-
mekocyanínchlorid

V ľudovej liečbe sa odvar používa ako prsný čaj. Miestami sa z vlčieho

maku pripravuje tiež sirup. Droga je súčasťou species pedorales (prsná
čaj o vina).

Lastovičník väčší
Chelidonium maius L.
Vlašťovičník vétší, ľudové hadí mlíč, krvavníček, celidon, cendelín

Lastovicník väčší je trvalou bylinou. Je rozšírený všade na rumoviskách,

v krovinách, na priekopách i na lesných suchých rúbaniskách, pri cestách,
na múroch a podobne. Ako všetky makovité rastliny má mliečnice, z kto-
rých sa roní ostro páchnuce, oranžovožlté jedovaté mlieko.
Lastovicník väčší bol podrobený obsiahlemu vedeckému výskumu
[súhrn 16]. Z vňate (herba Chelidonii alebo herba Hirundinariae maioris), Mak vlčí, Lastovicník väčší,
Papaver rhoeas. Chelidonium maius.
prípadne z koreňov sa dodnes izolovalo vyše 14 alkaloidov. Najviac sa však
77
76
črevnú peristaltiku a vylučovanie slín. Najprv má mierny narkotický [29]. Má mať tiež dobrý spazmolytický účinok pri žlčových kameňoch [251].
vplyv, ale neskôr nasleduje silné tetanické štádium. Zaujímavý je vysoký baktericidný účinok jeho extraktu, najmä proti gram-
pozitívnym patogénnym baktériám [395].
CH2—O Ľudia si lastovičník veľmi vážia. Starý a osvedčený spôsob je odstraňo-
CH 3 OH vanie bradavíc potieraním lastovičníkovým mliekom, o čom sa môže každý
O-
Y presvedčiť. V S S SR sa v novšom čase začína droga používať vo forme
masti proti lupóznym uzlíkom pri kožnej tuberkulóze. Niekde sa koreň
0\
hryzie proti bolesti zubov.
>CH Vňať lastovičníka sa mnoho zberá v dobe kvetov, t. j. od jari do jesene,
OCH3 L_0
s koreňom. Niekedy je žiadúci samý koreň. Vňať je dobre zbierať hned
chelerytrín sanquinarm na jar, pretože v jeseni býva tuhá a obsahuje málo mlieka.
Lastovičník vyžaduje ešte další vedecký výskum. Odstraňovanie nie-
ktorých benígnych nádorov pomocou lastovičníka je iste pozoruhodnou
CH,
-O
\CH2 protopín skutočnosťou [290], na ktorú sa síce zabudlo, avšak v budúcnosti sa bude
o nej iste uvažovať.

k o-alokryptopín
Zemedym lekársky
—CH3 Fumaria officinalis L.
ľudové rutička liečivá, dymnica, zemedych
Zemédým lekársky, ľudové routička, polní rutka alebo zemská pára
Protopín a alokryptopín pôsobia slabo narkotický. Ďalej boli v lastovič-
níku dokázané tieto alkaloidy: metoxychelidonín C21H2100N, berberín Zemedym lekársky je útla jednoročná burinová bylina [so šedivooino-
C2oH1905N, oxychelidonín C20H1706N, sparteín C15H26N2, koptisín C19H17O4N, vatenými listami a so strapcom bledonachových kvietkov. V obilí na rumo-
stylopín C19H1704N a báza C19H24N20. Novšie alkaloidy, izolované z ko- viskách a v húštinách tvorí často celé porasty. Byľ (herba Fumariae) má
reňov, sú chelirubín a chelilutín [383]. Alkaloidy sa izolujú obvykle z ko- odporný zápach a ostrú, slanohorkú chuť, ktorá pochádza od alkaloidu
reňov, pretože staršia literatúra udáva, že obsah vo vňati je malý. Podľa fumarínu alebo protopínu C20H19N05, viazaného na kyselinu fumarovú.
novšieho údaju vňať však obsahuje asi 0,29% alkaloidov [382].
Vňať obsahuje tiež éterický olej, organické kyseliny (citrónovú, jablčnú), CH3O CH30—
cukry, ^-karotín a kyselinu chelidónovú. CH,O— N—CH, HO—i N

O
o r —O
O
,—OH
l—OCH,
HOOC -COOH kryptokavín skulerín
O
kyselina chelidónová
Vňať dalej obsahuje alkaloidy, kryptokavín a skulerín, horčinu a živicu.
Lastovičník je veľmi staré liečivo, ktorému sa už v staroveku pripisoval Vo farmácii sa vňať používa na prípravu liečivých odvarov a čajov,
veľký účinok. Používali ho najmä proti horúčke a žltačke. V Nemecku ktoré ľudia používajú na „prečistenie krvi" a proti kožným chorobám.
predtým lastovičníkové alkaloidy používali namiesto morfínu. Dnes sa Má mať tiež dobrý účinok pri chronickej obstipácii [379]. Podľa najnovších
lastovičník používa ako spazmolytikum a sedatívum, prípadne ako chola- výskumov R. Z a d i n u [483] zemedym v množstve 15- -20% v strave má
gógum. Pri tejto indikácii môže nahradiť cudzozemský Bhizoma curcumae schopnosť zastaviť oestrus bielych myšiek.

78 79
 5. čeľaď. Kapustovité — Brassicaceae Štiepením sinalbínu vzniká p-hydroxybenzylizotiokyanatan a sinapínsulfát
(predtým Krížokveté — Cruciferae)
S—C6HU05
Horčica biela a horčica čierna /=\ / OCH
Sinapis alba L. a Sinapis nigra L. HO—/^—CH,—N=C s
W- \ i /C",
Horčice bila a horčice černá
O— SOa—£
Obidva druhy horčice pochádzajú zo Stredomoria a z Malej Ázie. Už vyi
/\
V-CH-CH—COOCHa—CHä—N—CH3 ->
OH CH,
v staroveku sa pestovali ako liečivé a kuchynské rastliny pre olejnaté OCH3
semená (semen Sinapis alebo semen Erucae, semen Sinapis nigrae). Rimania sinalbín

kultúru horčice preniesli do strednej Európy, kde sa skoro rozšírila a udo- /--•-- — .

-> H O — / V - C H 2 — N — C = S

p-hydroxybenzylizotiokyanatan

Mastný olej, ktorý sa lisuje zo semien, používa sa v mydlárstve, na pálenie

a mazanie. Éterický horčičný olej sa používa najmä v lekárstve: silne dráždi
kožu až k očerveneniu, k čomu sa v lekárstve vyhotovujú horčičné náplaste,
horčičný lieh a horčičná múka. Používajú sa pri rozličných neuralgiách,
reumatizme atď.
Zo semien bielej horčice sa pripravuje takzvaná tabuľová horčica, známa
koreninová požívatina tak, že sa semená rozomelú na múčku, ktorá sa
mieša s dobrým vínnym estragónevým octom, rozličným korením a prí-
padne múkou. Tiež pri nakladaní uhoriek, pri konzervovaní rýb a pod.
sa používa horčičné semeno.
Obidve horčice sa trocha líšia od obilnej buriny horčice roľnej. Všetky
horčice majú štyri, do kríža postavené, žlté korunné lístky, kvety dozrievajú
v šešule v hustom strapci, obsahujúce drobučké guľaté semená. Tie sú
Zemedym lekársky, Horčica roľná, z bielej horčice žltobiele, u čiernej horčici tmavohnedé. Semená čiernej
F umoria officinalis. Sinapis arvensis. horčice (Sinapis nigra L. alebo Brassica nigra Koch) sú účinnejšie.
Pestovanie horčice je veľmi jednoduché. Obidva druhy sú jednoročné
mácnila. Horčica splanela tiež hocikde. Obidva druhy sú si podobné. Horči-
a majú krátku vegetačnú dobu. Na pôdu sú nenáročné, ale za dobrú prí-
cové semená obsahujú predovšetkým 30—35 % mastného oleja (oleum Si-
pravu,pôdy sú vďačné. Vyžadujú ľahkú pôdu. V jeseni vyberieme vhodné
napis), sírny glykozid sinalbín C30H42N2S2015, v horčici čiernej sinigrín, ďalej
pole, pohnojíme ho chlievskym hnojom a zaorieme. Hnojenie čerstvým
obsahujú enzým myrozín alebo sinigrinázu. Myrozín štiepi za prítomnosti
chlievskym hnojom rastliny neznášajú. Z umelých hnojív podporujú vzrast
vody sinalbín a sinigrín na éterický olej horčičný (oleum Sinapis aethereum),
rastlinnej hmoty, podľa mojich pokusov na Vysokej škole veterinárskej
ktorého droga obsahuje 0,6—1,2%. Obidva oleje treba dobre rozlišovať.
v Brne, najmä dusík liadkový a čpavkový (síran amónny), tvorbu oleja
Štiepenie sinigrínu prebieha podľa rovnice:
horčičného potom opäť dusík a kyselina fosforečná. Draslík sa uplatňuje
S—C6HUO5 pri vzraste rastliny, tvorbu oleja však znižuje. Semeno sejeme v apríli
= CH—CH,—N =C -^C6H12O6 + CH2=CH-CH2-N=C = S + KHSO4 na široko alebo na riadky 20—30 cm vzdialené. Na l ha spotrebujeme
O—SO,K asi 14 kg semena. Je prirodzené, že burinu okolo mladých rastliniek vy-
sinigrín glukóza alylizotiokyanatan plejeme a staráme sa o pretrháme a okopanie alebo o zoranie kultúry.
myronan draselný

80 6 Naše liečivé rastliny

81
 Mladé rastliny hubia niekedy drepčíky, sadbu treba často vylepšovať. Lyžičníkový lieh (spiritus Cochleariae) slúži v zubolekárstve a vo zvero-
Horčica skoro kvitne. Ked plody dobre dozrejú, kultúru pokosíme, necháme lekárstve. Naši záhradníci by mali tejto dôležitej rastline venovať viac
ju na poli uschnúť, pretože semená vôbec nevypadávajú, a v otiepkach ju pozornosti. Rastie v každej pôde, pokiaľ nie je veľmi suchá. Treba si
zberáme a vymlátime. Pri mlátení treba postupovať opatrne, aby sa semená uvedomiť, že lyžičník je dvojročná rastlina. Na poliach, kde sa pestuje
nerozbili. Semená dôkladne dosušíme na povalách. vo veľkom, seje sa semeno v jeseni riedko do ozimín a tým sa ušetrí jeden
Hektárový výnos u horčice sa pohybuje okolo 10—12 q, rok plochy a práce.
Vňať sa kosí tesne pred úplným rozkvitnutím a usuší sa v tieni.
Lyžičník lekársky
Cochlearia officinalis L.
Lžičník lekársky Chren dedinský
Ár mor cicia rusticana G ä r t n .
Lyžičník lekársky je dvojročná krížokvetá rastlina s lyžicovitými prí-
zemnými listami. Rastie na morských brehoch a slaniskách severnej polo- Kŕen selský
gule Veľké mrazy jej neškodia a vegetuje aj v zime. U nás sa pestuje Chren dedinský je známa kuchynská požívatina a stará liečivá bylina
„ v záhradách ako zdravá šalátová rast- pôvodom z juhovýchodnej Európy. U nás sa pestuje v záhradách i na poli
,•"&%''••-"Y'•,-"">""^'• ..•„-'-%'-"•;,--;
. Ä- *' ,*>/• -•">•' , . / > , ; * . . - • '••;,,, , * . - . , - , .
; lina. Lyžičníková
« _
vňať
_
(herba Cochlea-
' a často splaňuje na brehoch vôd^a hocikde vo vlhkú. Koreň (radix Armo-
:. xf ! *; ť; _, , ľ . ;, , riae) obsahuje éterický olej a glykozid
, ^Cý . glykokochlearín, ktorý enzymatickým
" < štepením myrozínom poskytuje prchavý
f sírnatý lyžičníkový olej (oleum Cochle-
ariae), ktorý sa destiluje z vňate. Che-
, micky je to sek-d- butylizotiokyanatan
C2H5
'\CH-N = C -S
CH
Vňať dalej obsahuje soli (až 20%), tries-
lovinu, horčinu, živicu, gumu a bielko-
viny.
Lyžičník je už od XVI. stor. známy
prostriedok proti skorbutu, krvácaniu
z dasien a proti hýbaniu sa zubov, spô-
sobeného zápaľom, pri ktorom sa uvoľ-
Lyžičník lekársky, ňujú korene zubov zo zubného lôžka. Chren dedinský, Kapusta repka olejka,
Cochlearia officinalis. Dnes vieme, že je tu vysoký obsah Armoracia rusticana. Brassica napus.
vitamínu C, podľa N or dá la [306] asi
214mg%, ktorý je antiskorbutickým činiteľom. Lyžičník bol obľúbený raciae, radix Raphani rusticani) obsahuje 77% vody, 0,6% tuku. 17%
najmä u severských námorníkov, ktorí sa stravovali konzervovanou potra- bezdusíkatých extraktívnych látok, 2,8% vlákniny, 1,6% popolovín a
-\vinou a trpeli na skorbut. V soli naložený lyžičník nechýbal na žiadnej 2,7% dusíkatých látok, medzi nimi najmä sírny glykozid sinigríri (ako
lodi. Pre odolnosť voči zime a mrazom je obľúbený najmä v severských pri horčici) a enzým myrozín alebo sinigrinázu. Vplyvom myrozínu sa štiepi
až cirkumpolárnych zemiach a i u nás tvorí v čase nedostatku čerstvej zo sinigrínu pri poranení (napr. pri strúhaní) ostrý éterický chrenový olej
zeleniny dobrý a lacný prameň vitamínu C [128]. P
1 (alylizotiokyanatan), ktorý dráždi čuchový nerv, vynucuje slzy a na jazyku

82 /- i 83
pôsobí pálčivú chuť. Čerstvý chren je bez zápachu. Sušením a varením
sa olej stráca.
Preto čerstvý chren je obľúbenou príkrmovou zeleninou k mäsu. Nie je
však správne bežné dávky chrenu prekračovať. Ľudia používajú nastrú-
haný chren s cukrom proti zachrípnutiu a kašľu, chrenové placky, t. j. na-
strúhaný a s octom pomiešaný chren na podráždenie kože pri reumatizme
a dne. Podáva sa tiež proti skorbutu. Galenický prípravok používaný
na tento účel je syrupus anliscorbulicus.
Chren sa pestuje vo všetkých zemiach v poľných kultúrach. Vyžaduje
hlbokú, humóznu pôdu a dobre pohnojený a odvodnený pozemok, Je to
rastlina trváca a rozmnožuje sa vegetatívne; pri jesennom zbere hlavných
koreňov sa získa mnoho vedľajších, približne l cm silných a 20 cm dlhých
koreňov, ktoré sa nehodia pre obchod, ale veľmi dobre slúžia ako priesady.
V zime sa uschovávajú v pivniciach v suchom piesku a na jar sa vysadia
do riadkov vo vzdialenosti 60 cm vodorovne do brázd alebo do jamôčok
v kultúre.
Kapusta repka-olejka
Brassica Napus L. var. arvensis oleifera DC
Repka olej ká
Kapusta repka-olejka je prastará kultúrna rastlina. Jej pôvod nie je
dosť jasný. Pestuje sa v niekoľkých odrodách, z ktorých sa u nás teraz seje
najmä repka-olejka pre olejnaté semená, z ktorých sa lisuje alebo extrahuje
známy repkový alebo repný olej [oleum Napi, tiež oleum Rapae (ČsL-2)].
Semeno obsahuje 33—40% oleja. Olej sa skladá z glyceridov kyseliny
olejovej, stearovej, arachovej, erukovej a z jej izoméru, kyseliny brazidovej
behenolovej.
V stredoveku repkový olej bol jediným zdrojom svetla. Neskôr ho vy-
tlačil petrolej. Dnes sa repkový olej používa najmä na výrobu umelých
jedlých tukov, do mydiel, v rozličných priemysloch, na mastenie ako šalá-
tový olej, dalej v lekárňach na výrobu niektorých mastí. Z repky sa izolo-
vali tiež dva fytosteroly:
CH,
-R
CH'
HO
CHS CH,
R:—CH—CH -CH—CH—CH
'N: H,
brazikasterol
84
CH3 CH3
R:—CH—CH2—CH2—CH—CH
kampesterol
Je to plodina búd jednoročná, seje sa na jar a kvitne v júli a v auguste
(repka letná), alebo dvojročná, ktorá sa seje v jeseni, prezimuje a kvitne
už v apríli a v máji (repka zimná). Zimná forma je výdatnejšia a u nás sa
všeobecne pestuje.
Pretože je to stará kultúrna rastlina, netreba sa zmieňovať o spôsobe
pestovania a zberu.
Kde sa repke-olejke v horských a drsných polohách nedarí, tam možno
pestovať príbuznú repicu olejnatú (Brassica rapa L, var. silvestris P u r c h
et S e y). Je tiež letná alebo zimná, dáva však oveľa menej oleja ako repka-
olejka.
Ľaničník siaty
Camelina sativa G r a n t z ,
Lnička seta
Ľaničník siaty je dalšou jednoročnou krížokvetou olejninou, ktorá u nás
hojne rastie v niekoľkých plemenách ako burina v obilí a najmä v ľane.
Má sytožlté korunné lístky, ktoré rastú do kríža a hruškovité šešulky.
Semená ľaničníka obsahujú 27—31 % oleja, ktorý sa získava lisovaním
a používa sa najmä na svietenie a vo výrobe mydla. Takzvaný nemecký
sezamový olej je ľaničníkový olej. Skladá sa z glyceridov kyseliny erukovej,
palmitovej a olejovej. Dobre vyčistený sa vyrovná olivovému oleju a je
jedlý.
Ľaničník je jednou z najstarších olejnín, ktorá bola známa už v mladšej
dobe kamennej; najviac sa pestovala v stredoveku. U nás sa pestovala ešte
pred 40 rokmi. Dnes je takmer zatlačená repkou a stala sa burinnou
rastlinou. V Sovietskom sväze sa doteraz hojne pestuje. Roku 1937 tu bola
posiata na 97 tisíc ha (Kullurnaja Flóra SSSR VII, 119).
Pastierska kapsička obyčajná
Capsella bursa-pastoris Med.
Kokoška, pastuší tobolka
Pastierska kapsička obyčajná je obyčajná krížokvetá bylina, rozšírená
po celej Európe ako jednoročná alebo trváca burina všade na poliach,
na medziach, pri cestách i na lúkách. Kvitne od skorého jará do neskorej
jesene.
85
 Vňať pastierskej kapsičky (herba Bursae pastoris) obsahuje asi l % cho- pliesne, vyvrátil H e r s t e [123], ktorý dokázal rovnaký účinok aj u zdravej
línu (viazaný na organické kyseliny alebo ako acetylderivát), tyramín, rastliny.
glykozid, ktorý odštepuje éterický olej obsahujúci síru, triesloviny, kyse- Vňať pastierskej kapsičky je najlepšie zbierať na suchých slnečných
linu citrónovú a nejakú nikotínu podobnú, pravdepodobne aromatickú miestach a rýchlo ju usušiť.
amónnu bázu, ktorá vyvoláva kŕče. Popol obsahuje asi 40 % K20. Význam
tejto rastliny spočíva najmä v jej hemostipickom a uterotonickom účinku, Žerušnica horká
ktorý bol dokázaný aj pokusne [123, 1311. Tento účinok, aj ked kvalitatívne
Caŕdamine amara L.
Reŕišnice horká

Žerušnica horká je obyčajná krucifera, ktorá hojne rastie pri trávnatých

potokoch, na lúkách a v lesoch. Kvitne v máji a v júni, má biele koruny
a fialové prašníky a tým sa líši od dalšieho rodu. Listy žerušnice horkej
(herba Nasturtii maioris amori) majú pálčivú horkú chuť, požívajú sa vše-
obecne ako listy potočnice, a to ako chutný, mimoriadne zdravý šalát
bohatý na vitamíny.

Potocnica lekárska
Naslurlium officinale R. Br.
Potočnice lekárska

Potocnica lekárska je celkom podobná predošlému rodu, líši sa iba dutou

bylou a žltými prašníkrni. U nás je vzácnejšia, v prírode ju nachádzame
najmä pri prameňoch, brehoch potokov od nížin až do horského pásma.

Pastierska kapsička obyčajná, Žerušnica horká,

Capsella bursa-pastoris. Caŕdamine amara.

blízky účinku námeľových alkaloidov, nemôže ich celkom nahradiť. Podľa

Z e m l i n s k é h o [485] hemostatický účinok bol potvrdený pokusne aj kli-
nicky. Preparáty pripravené z drog sa používajú pri krvácaní z delohy
a pri silných menzes. Droga je oficinálna v ôsmom vydaní sovietskeho
liekopisu. A k o p o v I. E, [5] skúmal účinky nálevu z vňate pastierskej
kapsičky a zistil, že kým tento u krýs nemá vplyv na dobu krvácania,
u psov sa krvná zrážanlivosť predlžuje. Silné koncentrácie nálevu vyvolá-
vajú vazodilatáciu. Pri vnútrožilnom podaní sa pozorovalo aj zníženie krvné-
ho tlaku.
V ľudovej liečbe pastierska kapsička sa používa v zhode s predošlými
údajmi pri krvácaniach, pri silných menštruáciách a po pôrode.
Zaujímavá je okolnosť, že pastiersku kapsičku napáda plieseň belostná
(Cystopus candidus L., Albugo candida K u n t z y ^ , ktorá je na rastline Potocnica lekárska, Farbovník obyčajný,
zďaleka nápadná. Pôvodný názor, pripisujúci liečebné účinky droge tejto Nasturtium^officinale. Isatis tinctoria.

86 87

Rastie roztrúsené po celom Slovensku, v Pomoraví, v Polabí a v Krko-
nošiach. Zato potočnica sa hojne pestuje vo všetkých európskych zemiach
i u nás ako šalát. Listy majú príjemne horkastú chuť a obsahujú, ako listy
žerušnice horkej, glykozid glukonasturciín,
/S—C6HUO5
—CH2—CH2—N =G<
\O— SO2OK
glukonasturciín
ktorý sa v rozdrvených listoch vplyvom enzýmu myrozínu štiepi na silicu
fenyletylhorčicovú (fenyletylizotiokyanatan C6H5CH2—CH2—NCS). Aj vita-
míny A a C sa tu nachádzajú v značnom množstve. Vitamínu D je v nich
málo. Šalát z obidvoch žerušníc je veľmi zdravý, pôsobí silne močopudne
a proti skorbutu. V tom zmysle ľudia používajú vňať (herba Nasiurtii
aquatici).
Farbovník obyčajný
Isatis tindoria L.
Boryt barvíŕský
Farbovník obyčajný bol technicky veľmi dôležitou bylinou, ktorá pred
objavením tropických indigovníkov mala veľkú úlohu. Vo všetkých častiach
obsahuje krásne modré až fialové farbivo, pre ktoré sa farbovník hojne
pestoval vo všetkých európskych zemiach. Celá rastlina obsahuje indo-
xylový glykozid isatan, C14H1706N, ktorý sa na vzduchu v rozdrvenej byline
štiepi vlastným enzýmom isatázou na cukor a indoxyl, ktorý sa na vzduchu
rýchlo farbí na modro a mení sa na indigo.
O—C. -OH
N Cesnačka lekárska
H
isatan indoxyl
indigo
Význam plantážnej ťažby prirodzeného indiga silne poklesol po objavení
technickej syntézy indiga, takže ťažba dnes je iba asi 1/16 bývalej produkcie.
88
Tiež iné druhy farieb (napr. anilínové) sa stali silným konkurentom tohto
prirodzeného farbiva. Preto sa farbovník u nás už nepestuje. Vyskytuje sa
v teplejších polohách, jednotlivé pri cestách, na suchých stranách a pod.
Caesar v knihe Commentarii de bello gallico (roku 54 pred naším leto-
počtom) spomína, že pri jeho druhej výprave do Británie sa Briti pred
bojom natierali farbovníkom na modro, aby sa nepriateľovi zdali byť
hroznejšími. Táto poznámka dokazuje, ako dávno je boritové farbivo už
známe.
ťJhorník liečivý
Sisytnbrium sophia L. Descurainia sophia P r á n ti.
Úhorník mnohodílný
Úhorník liečivý je obyčajnou jednoročnou rumoviskovou kruciferou,
ktorá je rozšírená na všetkých pustých neobrábaných miestach a ktorá
kvitne od jará do jesene. Úhorník liečivý bol ešte s príbuzným úhorníkov-
com lekárskym (Sisymbrium officinale Scop., Chamaeplium officinale
W a l l r . ) v ľudovej liečbe veľmi obľúbený ako liek na rany, vredy, proti
skorbutu, pri kašli, astme atcf. Obidve rastliny obsahujú ostrý sírny alkaloid
glykocheirolín
S—C6HnO6
< O—SO,—OK
poskytujúci cheirolín
CH3— SO2— (CH2)3—N -C = S
Úhorník liečivý bol takým slávnym liekom, že v čase alchymistickej
chémie ho nazývali „múdrosťou ranhojičov", Sophia chirurgorum. Odtiaľ
má vedecký druhový názov Sophia.
Alliaria officinalis A n d r z.,
Česnáček lekársky
Cesnačka lekárska rastie hojne v rumoviskách, v plotoch a v krovinách,
najmä v sutinových lesoch a bučinách na skalnatom podklade. Keď vňať
prišľapíme alebo rozdrvíme, prezradzuje sa silnou cesnakovou vôňou. Vôňa
pochádza od alysulfidu a rodanalylu, ktoré vňať obsahuje. Vňať (herba
Alliariae) sa v starších časoch používala na zapálené rany. V západných
zemiach sa mladé listy jedia ako šalát.
89
 6. čeľaď. Fialkovité — V i o l a c e a e
* Fialka trojfarebná pravá i roľná
Viola tricolor L. subsp. eutricolor Syme et subsp. arvensis G a u d .
ľudové sirôtka
Violka trojbarevná alebo maceška pravá i rolní, ľudové maceška
Fialka trojfarebná je známou jednoročnou, niekedy trvácou burinovou
bylinou v datelinových a v iných, prípadne aj na opustených poliach
V ľudovej liečbe si ju veľmi vážili ako prostriedok „čistiaci krv", po-
užívaný najmä proti rôznym kožným vyrážkam. Je to vyskúšaná liečba,
ako dokazuje nemecký farmakológ H. S c h u l z [379]. Na pokusných zviera-
tách sa overovalo aj jej udávané diuretické pôsobenie. Dokázalo sa iba
zvýšené vylučovanie chloridov [465].
Rôznofarebné fialky, ktoré sa pestujú v zahradníctvach, nemožno po-
užívať.
Pri sušení vňate fialky treba dbať na to, aby ani listy ani kvety nestratili
prirodzenú farbu.
Fialka voňavá
Viola odorata L.
Violka vonná, ľudové fialka

Táto obľúbená voňavá bylina je chemicky veľmi blízko príbuzná fialke

trojfarebnej; kvety a koreň (flores et radix Violamm) obsahujú alkaloid
violín (violaemetín), ktorému sa pripisujú emetické účinky, a violaquer-
citrín (rutín), kvety potom obsahujú malé množstvo fialkového gáfru alebo
silice jonónu,
CH,CH CHGH3

CO— CH
— CH
^-jonón

Úhornlk liečivý, Cesnačka lekárska, Fialka trojfarebná rolná, asi 2% violarutínu C30H20016 a modrý farebný pigment cyanín.
Descurainia sophia. Alliaria officinalis. Viola tricolor subsp. arvensis.
CRHt1Os—O O-
a na pustatinách, kde jej úhľadné kvety často tvoria celé zárasty. Byľ OH
(herba Violae iricoloris alebo herba laceae, tiež Trinilatis] obsahuje niečo
alkaloidu violaernetínu, stopy gaulterínu, rutín (violaquercitrín), farbivá: OH
fialové — violanín C27H28015, delfinidínový derivát s cukrovou zložkou HO
glukózou a ramnózou, žlté — violaxantín (izomér taraxantínu): cyariín chlorid

CH, CH CH, CH3O—i

CH„O— N

—C,H,
HO OH

kyselinu metylsalicylovú, cukry, sliz a kyselinu vínnu. CH3O- NH

Dôležitý je vysoký obsah saponínov, ktoré sú najmä v koreňoch. Sklado- CH,O-
vaním sa strácajú. emetín

90 91
 Z drog fialky voňavej sa vyrába celý rad liečebných prípravkov, ako je
fialkový expektoračný sirup, ktorý lekári odporúčajú proti kašľu detí
a ktorým cukrári farbia cukríky, „Violan", preparát proti čiernemu kašľu,
zachrípnutiu atd. Korene, ktoré obsahujú saponíny a alkaloid emetín, spô-
sobujúci zvracanie, používajú namiesto dovážaného ipekakuanhového ko-
reňa (radix Ipecacuanhae).
7. čeľaď. Siíenkovité — Silenaceae
Mydlica lekárska
Saponaria officinalis L.
ľudové mydelník
Mydlice lekárska, ľudové mydelník, mydlačka
ktorý nemá nevýhodné vlastnosti pravého mydla, totiž ostrosť a porušo-
vanie farieb, používal sa na pranie hodvábnych látok a iných jemnofareb-
ných tkanín, čipiek a pod. Pod menom „mydlový korienok" sa používa
v južnej Európe ešte aj dnes mydlicový koreň na pranie. V prvej svetovej
vojne, ked bol nedostatok mydla, predával sa aj u nás. Mydlicový koreň
zneužíval sa pridávaním do sódoviek, aby silne šumeli.
Koreň a list sú súčasne liečivou drogou, ktorá sa používa najmä v ľudovej
liečbe na uvoľnenie hlienu a tiež ako močopudný, prípadne v menších
dávkach ako potopudný prostriedok.
Droga (radix Saponariae) môže nahradiť cudzozemský radix Senegae [29].
Obsahuje tiež triterpenoid gypsogenín.
CH CH

Mydlica lekárska je trváca bylina, ktorá rastie na brehoch riek a potokov

po celej Európe; u nás sa hojne vyskytuje v pobrežných kroviskách. V zá-
CH COOH
hradách pre ozdobu sa často pestuje mydlica s plnými kvetmi. Koreň
(radix Saponariae rubrae), menej listy alebo byľ \ CH3
CH,
(fólia vel herba Saponariae), obsahujú saponíny,
najmä saporubrín (v koreňoch až 5 %), s triterpenoid- CH, CHO
gypsogemn

OH O

O
(CH—OH)5
CH2—OH
saponaretín (vitexín)

Hviezdica prostredná alebo vtáčinee obyčajný

Fialka voňavá, Mydlica lekárska,
Viola odorata. Saponaria officinalis.
ným aglykónom gypsogenínom. Ďalej je prítomný glykozid saponarín, štie-
piaci sa na glukózu a izomerné aglykóny saponaretín a vitexín na kyselinu
saporubínovú, sacharidy a stopy tukových látok. Mydlica je alebo lepšie
povedané bola predovšetkým technickou .bylinou, u ktorej sa využívali
penivé vlastnosti saponínu. Mala veľký význam v stredoveku. Odvar koreňa,
Stellaria média V i l i .
Ptačinec, žabinec, ľudové kurí stŕevo, kuŕinec
Hviezdica prostredná alebo vtáčinee obyčajný je naša najobyčajnejšia
jednoročná burina, ktorá rastie na vlhších obrábaných i neobrábaných
pôdach a kvitne za celý rok, aj pod snehom. Čerstvá vňať, najmä však
púčiky a semená, sú obľúbenou potravou spevavého vtáctva a hydiny.
Obsahové látky sú neznáme. Z analýzy popola upútal pozornosť vysoký

92 93
obsah K20 (okolo 36%) a asi desatina tohto množstva Si02. Kým prvá
látka môže prispievať na diuretický účinok vňate, druhá sa využíva pri
ošetrovaní rán. Z ďalších údajov je zaujímavé tvrdenie Wegenera [cit. 16],
podľa ktorého hviezdicu úspešne použili pri pľúcnej tuberkulóze. Uvedený
autor odporúča dôkladnejší výskum tejto rastliny.
Prietržník holý a Prietržník chlpatý
Herniaria glabra L., Herniaria hirsuta L.
ľudové zrniečko, rozchodníček
Prutržník neboli husí mydlo, Prútržník chlupatý
8. čeľaď. Mrlíkovité — Chenopodiaceae
Mrlík dobrý
Chenopodium bonus-Henricus L.
Merlík všedobrý, ľudové dobrý Jindŕíšek, tiež psosor
Mrlík dobrý je statný a trváci zástupca čeľade mrlíkovitých, ktorý ne-
chýba v žiadnej záhradke, pri plote, na priedomí, na násypoch a rumo-
viskách, skrátka býva všade v blízkosti ľudských obydlí. Je to stará ľudová

Slovenské vedecké i všetky ostatné cudzie pomenovania svedčia o tom,

že sa kedysi táto nepatrná, po zemi rozložená, žltozelená bylinka s klbfcami
žltkastých kvietkov používala najmä proti prietrži u detí. Byľ (herba
Herniariae) (ČsL-2) obsahuje asi 3 % neutrálneho saponínu herniarínu a asi
0,4% kyslého saponínu kyseliny herniarovej. Prítomnosť alkaloidu parony-
chĺnu je otázna.
Prietržník sa vyhľadáva a zbiera ako rastlina s dobrým diuretickým
účinkom, ktorá sa používa aj pri zápaloch močového mechúra (napr. pri
chronickej cystitis) a prípadne pri zápale obličiek. Toto použitie má nielen
v ľudovej liečbe, ale aj v terapeutickej praxi. Preto J a r e t z k y so spolu-
pracovníkmi [173, 174] podrobil prietržník dôkladnému farmakologickému
výskumu a zistil, že infúzum z prietržníka nezvyšuje diurézu, ba naopak,
spôsobuje menšie vylučovanie moča. Podľa neho toto zníženie spôsobujú
prítomné saponíny. Význam tejto rastliny sa však tým neovplyvňuje, lebo Prietržník holý, Mrlík dobrý, Mrlík voňavý,
sa súčasne dokázalo stúpnutie vylučovania chloridov (i v absolútnych hod- Herniaria glabra. Chaenopodium bonus-henricus. Chaenopodium
notách) a vylučovanie močoviny sa v priebehu 4 hodín zvýši až o 40%. ambrosioides.
Dobrý účinok pri poruchách močového mechúra sa pripisuje metyléteru liečivá rastlina. Na vidieku čerstvé listy alebo kašu úspešne prikladajú
umbeliferónu (nazývaného tiež herniarínom), ktorý znižuje kŕče svalstva na zatvrdliny, na rozpukanú kožu a na drobné rany. Mladé výhonky sa
močového mechúra. niekde jedia ako špargľa, listy ako špenát.
Význačnejší zástupcovia mrlíkovitých sú tieto dva kultúrne druhy.
GH,O—'
O Mrlík voňavý
herniarín
Chenopodium abrosioides L.
Droga môže podľa B l a ž e k a a K u č e r u [29] nahradiť niektoré cudzozemské Merlík vonný, ľudové hrozníček
diuretika, napr. Fólia orthosiphonis slaminei.
Má rovnú vysokú byľ, ktorá v kultúre dosahuje výšku až l m a obsahuje
Prietržník holý sa hojne vyskytuje na pieskoch, na hromadách štrku,
0,17% éterického oleja, ktorý prenikavo vonia. Pochádza z Južnej Ameriky,
pozdĺž potokov a riek a najmä na pieskových brehoch rybníkov. Druh
odkiaľ bol prenesený ako kultúrna rastlina do Európy, kde splanel hocikde.
prietržník chlpatý je vzácnejší.

94 95
Vňať mrlíka voňavého (herba Chenopodii) sa zberá trikrát za sezónu, kedf
už dosiahla určitú veľkosť a prichádza tiež do obchodu pod názvom „je-
zuitský alebo mexický čaj". Je to výborný prostriedok proti cudzopasným
červom. Farmaceutický priemysel mrlíkovú silicu (Oleum Chenopodii aethe-
reum) získava ako oficinálny liek proti črevným parazitom. Účinným
antihelmintickým princípom je askaridol, ktorý sa v mrlíkovej silici na-
CH,
askaridol
chádza v množstve 20—60% [130, 471], kým silica z americkej odrody
mrlíka Chenopodium anthelminlicum L (= Chenopodium ambrosioides L.
var. anlhelminlicum L. G r a y ) obsahuje askaridol v množstve až 60—80%.
Antihelmintická účinnosť sa potvrdila [362,378] aj pri askaridole, ktorý bol
pripravený synteticky [358]. Ako dalšie zložky, okrem askaridolu, v silici
sa nachádza p-cymol (15%), a-terpinén, 1-limonén a d-kampfén. Vňať
obsahuje tiež triterpenoidný saponín. Slúži aj na výrobu likérov.
V predaji sa nachádza viac preparátov so zložkou mrlíkového oleja. Množ-
stvo ťažkých otráv mrlíkovou silicou citovaných v odbornej literatúre (napr.
127, 142), pri ktorých je úmrtnosť 40—50%, nás núti varovať pred samo-
liečbou, prípadne pred neodborným liečením týmto účinným prostriedkom.
Vňať má dobrý odbyt, dáva veľké výnosy (z l ára 26 kg suchého
tovaru) a kultúra nerobí žiadne ťažkosti. Semeno sa seje v apríli alebo
priamo do riadkov vo vzdialenosti 30 cm, alebo sa v marci predpestuje
v skleníku a zosilnené priesady sa vysádzajú na pripravené pole. Treba
voliť dobrú, teplú pôdu. Suchý tovar prechovávame v plechových krabi-
ciach v suchu, lebo ľahko navlhne.
U nás mrlík voňavý je jednoročná rastlina, v teplých krajoch však trváca.
Mrlík strapcový
Chenopodium botrys L.
Meŕlík hroznový
Podobá sa mrlíku voňavému, má však listy vykrajované na spôsob dubo-
vých listov. Je taktiež jednoročný. Vňať (herba Bolryos) bola kedysi ofi-
96
cinálna. Miestami sa aj dnes pestuje. Pochádza z južnej Európy a u nás
splanuje hocikde, najmä však tam, kde sa pestoval.
Na južnej Morave na pieskových pôdach (Bzenecko) je mrlík hroznový
všade hojný a zdá sa, že tu je pôvodnou rastlinou.
9. čeľaď. S t a v i k r v o v i t é — P o l y g o n a c e a e
Štiav kyslý a štiav menší
Rumex aceiosa L., Rumex acetosella L.
Šťovík kyselý, Šťovík menší
Sú hojne rozšírené všade, a to na lúkách, pasienkoch, neúrodných zvlh-
nutých poliach, najmä v datelinoviskách, niekedy aj na lesných rúbanis-
kách. Štiavy sú trváce burinové rastliny, známe svojou kyslou chuťou,
ktorá pochádza od prítomnej kyseliny šťaveľovej. Zelené časti štiava
obsahujú 0,31—1,25% tejto látky vo forme šťaveľanu vápenatého alebo
draselného.
Mladučké listy oboch druhov štiavov sa niekedy jedia ako šalát. Dospelé
byliny však obsahujú také veľké množstvo šťaveľovej kyseliny, že po-
užitie veľkého množstva môže zaviniť otravy u dobytka, najmä u oviec,
a u detí tiež nebezpečné ochorenia.
Ďalšou známou látkou, ktorá bola z tejto rastliny izolovaná iba v posled-
nom čase, je hyperozid [151].
Vňať (herba Rumicis acelosae) sa niekedy používa pri poruchách zaží-
vania. Korene kedysi poskytovali žlté farbivo, vňať červené.
Stavikrv hadí koreň
Polygonum bislorta L.
ľudové hadovec, užovník
Rdesno hadí koreň
Má v zemi mohutný, trváci, pokrútený, drevnatý pakoreň, z ktorého
vyháňa jednoduchá byľ. Táto má v júni a v júli ozdobný ružový klas
kvietkov. Rastie obyčajne pospolito na vlhkých rašelinných lúkách vo
vyšších polohách, pri vode a na pokraji vlhkých lesov. Pakoreň (radix
Bistorlae) (ČsL-2) obsahuje až 20% trieslovín, najmä katechínových, asi
0,5% kyseliny galovej, malé množstvo oxymetylantrachinónov, okolo
30% škrobu, 10% bielkovín, šťaveľan vápenatý, vitamín C a červené
farbivo. Vňať obsahuje tanín, kyselinu galovú a glukózu.
Droga sa používa ako adstringens a hemostyptikum. Používa sa aj na-
97
J Naše liečivé rastliny
miesto radix Tormentillae a môže nahradiť juhoamerický radix fíatan-
hiae [29].
l aj glykozid polygonín. Z japonskej odrody sa izoloval flavónový derivát
Ľudia ho používajú pri žalúdočných ťažkostiach. Upotrebuje sa aj vo
zverolekárstve.
Štiav kyslý, Stavikrv hadí koreň, Stavikrv vtáčí,
Rumex acetosa. Polygonum bistorta. Polygonum aviculare.
Medzi ľudmi však pakoreň stavikrva hadieho má napodiv dobrú povesť
ako prostriedok proti uštipnutiu zmije. Tento doteraz neoverený údaj by
si zaslúžil pozornosť výskumníkov.
Pakoreň sa vykopáva búd na jar, alebo v jeseni, umyje sa, zbaví vedľaj-
ších korienkov, rozreže na menšie kusy a usuší.
Stavikrv vtáčí
Polygonum aviculare L.
ľudové truskavec
Rde&no ptačí, ľudové štukanec, truskavec
Stavikrv vtáčí je burina, ktorá je rozšírená všeobecne pri cestách, v zá-
hradách, na poliach a na chodníkoch. Je síce jednoročný, avšak sa rozmno-
žuje tak húževnato, že sa stal veľkou ťarchou v kultúrach. Byľ stavikrva
vtáčieho (herba Polygoni avicularis) obsahuje 3—4% trieslovín, malé
množstvo antrachinónových látok, cukry, éterický olej s gáfrom persika-
siolom a 0,85—1,5% kyseliny kremičitej. Predpokladá sa aj prítomnosť
veľmi malého množstva alkaloidu. Podľa starších údajov má byť prítomný
98
avikularín [150], ktorému sa pripisuje diuretická účinnosť.
arabinóza
OH
O—C5H904
/OH
HO" OH
O
avikularín
Vňaťpodľa B r a u n a [39] obsahuje tiež 12—13mg% kyseliny askorbovej.
Vysoký obsah trieslovín zdôvodňuje hemostiptický účinok. V tomto
smere sa rastlina najviac používa. Ďalšie použitie je pri chorobách dýcha-
cích orgánov, ako aj pri ľahších prípadoch pľúcnej tuberkulózy. Niekedy
sa táto droga vyvážala.
Zbiera sa počas celého leta tak, že sa vytrhávajú celé trsy. Koreň a suché
spodné listy sa ihned odstránia. Vňať sa dobre usuší.
Pohánka strelovitá
Polygonum fagopyrum L., Fagopyrum esculentum M on c h.,
Fagopyrum sagittatum G i l i b .
Pohanka strelovitá
Tovaroznalcí pohánku pre jej múčnaté plody zaradujú medzi obilniny,
hoci tam botanicky nepatrí. Je to jednoročná bylina so zružox elými kviet-
kami, ktoré dozrievajú na škrobnaté nažky. Nažky sa zomieľajú búd na
múku, alebo na krupicu, z ktorej sa pripravuje výživná ,,pohánková kaša".
Pochádza z Mandžuská, kde divoko rastie ako jednoročná bylina. Jej
kultúra sa k nám dostala v XV. stor. cez Tatárske zeme a Rusko. Vyžaduje
ľahkú piesočnatú pôdu a je celkom nenáročná. U nás sa predtým pestovala
viac na východnej Morave a na Slovensku, dnes sa však seje skôr ako krmivo
a paša pre včely. Hojne sa pestuje v Poľsku, Rumunsku, v Sovietskom
sväze a vo Francúzsku.
Domáce zvieratá, najmä ovce, ošípané a kone, ktoré sa dlhšiu dobu
kŕmili výlučne pohánkou, ak sú chované na slnku, bývajú postihnuté
zvláštnou chorobou, nazývanou „fagopyrizmus". Choroba sa prejavuje
kožnou vyrážkou, opuchnutím hlavy, krku, kŕčmi a obrnami. Vysvetľuje
sa to prítomnosťou zvláštnych fluoreskujúcich látok, ktoré robia bunky
v tele zvierat citlivé na slnečné lúče. Vyvolávajú v bunkách jedovaté toxíny,
ktoré za vinu j ú vyrážky a iné chorobné príznaky.
Len čo zmeníme chorým zvieratám stravu alebo ich ochránime pred
slnečným svetlom (pred ultrafialovými, červenými a modrými lúčmi),
fagopyrizmus rýchlo zmizne.
 Fotodynamicky účinná látka, ktorá tieto zjavy spôsobuje, je fago-
pyrín [43]. Štruktúrou sa podobá hypericínu, ktorý tiež vykazuje fotodyna-
mické účinky.
Na základe novších výskumov kultúre pohánky sa pripisuje nová úloha,
lebo v jej vňati sa nachádza glykozid rutín, prvýkrát izolovaný z listov
Pohánka sa dnes používa v priemyslovej výrobe rutinu. Kosí sa tesne
pred rozvinutím, ked obsahuje najviac účinných látok [3]. Suší sa prudko
pri vysokej teplote (až 110°C), alebo sa spracováva čerstvá vňať. Aj náš
farmaceutický priemysel potrebuje pohánkové kultúry.
Pohánke je veľmi blízko príbuzná tatarka, Fagopyrum tataricum G ä r t n .
Pohánka tatárska má kvietky menšie a zelené. Pochádza zo Sibíri, do
Európy sa dostala oveľa neskôr a nezdomácnela tak ako pohánka strelovitá.
Pre svoj vysoký obsah rutinu by si zaslúžila väčšiu pozornosť.

Rebarbora lekárska
Rheum officinale B a i l l .
Reveň lekárska, ľudové rebarbora

Rod rebarbory obsahuje niekoľko u nás známych druhov, ktoré sa

Pohánka strelo vitá,
Fagopyrum sagittatum.
pestujú v záhradách, parkoch jednak ako okrasné trváce rastliny, známe
svojimi ohromnými palmovitými listami a veľkým bielym strapcovým
súkvetím, jednak ako zelenina.
Rebarbora sa pestuje súčasne aj na poliach ako známa liečivá rastlina,
ktorej koreň (radix Rhei) (ČsL-2) je oficinálny prečisťujúci a preháňavý
prostriedok. Aj u nás na strednej a južnej Morave (Slavkovsko, Husto-
pečsko) máme rebarborové kultúry, aj ked v poslednom čase ubúdajú.
Koreň obsahuje veľa tanoglykozidu, antraglykozidu a ich štiepne pro-
dukty, antrachinónové deriváty, ako kyselinu chryzofánovú, jej glukozid
chryzofaneín, chryzofyscín, reín, reum-emodín, reochryzín, antragalol,
šťaveľan vápenatý, triesloviny, tuk, silicu a raponticín.
Rebarbora lekárska,
Rheum officinale. OH O OH OH O OH

ruty voňavej. Ukázalo sa, že rutín vedľa eriodiktínu a hesperidínu je naj-

dôležitejšou látkou skupiny vitamínu P, ktorý objavil S z e n t - G y ô r g y i —CH, -COOH
v citrusovom ovocí [15, 343]. Tento vitamín P, zvaný tiež faktor permea-
O O
bility alebo priepustnosti ciev, prejavuje svoj účinok na krvné vlásočnice, kyselina chryzofánová reín
kedykoľvek vykazujú zvýšenú lomivosť a hrozia pri sebemenšom zvýšení
krvného tlaku prasknutím alebo krvácaním, napr. do modzgu a potom
OH O OH OH O OH
inŕtvicou. Získava sa izoláciou z rastlinného materiálu.
OH O rutinóza
O—Ci2H2iO HO/
/OH
O O
HO/ OH
reum-emodín chryzofyscín
O (namiesto jedného — OH je O— CH3).
rutín

101
100

Pre pestovanie rebarborí treba dobre rozlišovať niekoľko kultúrnych
druhov tohto rodu. Druhy pestované v záhradách ako zelenina, napr. re-
barbora vlnitá (Rheum undulaium L.) s celokrajovými, na okraji vlnito
poprehýbanými listami a rebarbora pontická (Rheum rhaponticum L.)
s celokrajovými a vajcovitými listami vôbec alebo len málo sa hodia pre
lekárnické účele. Najlepšie medicinálne druhy sú tzv. rebarbory čínske,
ktoré divoko rastú v Číne. Sú to tieto druhy: rebarbora lekárska (Rheum
officinale Baill.) s veľkými a na okraji hrubo zubatými listami, rebarbora
dlanitá (Rheum palmatum L.) s listami hlboko dlaňovito delenými na nie-
koľko opäť delených lalokov, a jej príbuzná odroda rebarbora čínska alebo
pravá (Rheum palmatum L. varies tanguticum M a x i m ) .
Obchod s rebarborovým koreňom bol kedysi v ruských rukách. Rusko
ho odoberalo z Turkestanu a Cíny z tamojších divých porastov. Neskôr sa
ho zmocnili Angličania. Ké d však Napoleon prehlásil voči Anglicku ob-
chodné uzavretie európskej pevniny, začala sa rebarbora pestovať hocikde
v Európe. Moravské rebarborové kultúry sú tiež z tohto poldruhastoročného
pôvodu. Naša rebarbora je rebarbora pontická, ktorá dáva síce veľký, tlstý
a pekne kolmo do zeme rastúci, teda ľahko sa získavajúci koreň, avšak
pomerne málo účinný. Lepšie by bolo zameniť tento druh za rebarboru
dlanitú alebo lekársku, ktoré však nedávajú taký mohutný koreň.
Pestovanie rebarborí je velmi vďačné a užitočné; treba však mať dostatok skúse-
ností s kultúrou i so zberom. Rebarbora sa najlepšie rozmnožuje zo semena, tiež
odnožami zo starých rastlín. Ako každá rastlina pestovaná pre koreň vyžaduje
hlbokú, dobrú, hlinitú, na pol metra do hĺbky spracovanú a dobre pohnojenú pôdu.
Zvlášť sa odporúča hnojenie sadrou, draslom kainitom a ovčím hnojom. Semeno
sejeme v jeseni alebo na jar, nie hlboko, najviac l cm pod zem, na hlinitopiesočnatý,
jemne spracovaný záhon. Ak zasejeme semeno hlbšie, nevzíde. Na záhone vyklíči
za mesiac. Priesady plejeme a keď sú dosť silné, sadíme ich pri dostatočnej vlhkosti
aa určité pripravené pole, vo vzdialenosti l metra, do riadkov o tej istej vzdialenosti.
V prvom roku rebarbora vyvinie najviac 3 páry listov, ktoré na zimu zvädnú. Každý
rok na jar sa rastliny okopávajú. Na druhý rok majú už 5 párov oveľa väčších listov,
v tretom alevo v štvrtom roku vyženú mladé rebarbory tiež kvetné osi a prinesú
semeno. V tomto roku je už koreň značne veľký. Rebarbora sa väčšinou necháva
6—8 rokov na mieste, až korene nadobudnú krásnu, sýtožltú, do hnedooranžovej
prechádzajúcu farbu.
Niektoré druhy, napr. moravská rebarbora, nevyvinú klíčenia schopné zralé se-
mená. Preto treba rastliny rozmnožovať vegetatívne. Robí sa to odnožami, ktoré
získame na jar na starých koreňových hlavách. Vysadzujeme ich v tej istej vzdiale-
nosti ako semenáče.
Zber sa robí neskoro v lete, keď už vňať odumrela, niekedy tiež až na jar, a to prv,
kým začne jarné pučanie. Korene sa vyrypujú rýlom alebo vidlami ako cukrovka.
Kusy sa v suchom stave očistia, nechajú sa trocha zvädnúť, potom sa vonkajšia
pokožka starostlivo zlúpne. Korene sa rozkrájajú na kusy, navlečú ma motúziky
a prudko sa usušia pod strechou, v prievane alebo na slnku. Pri sušení umelým teplom
sa nesmie pracovať s vysokými teplotami, najviac 30 stupňov. Zlé, černajúce alebo
nahnilé kusy sa bezpodmienečne vylúčia. Výnos z l ha dobre prosperujúcej šesťročnej
kultúry je asi 120 q koreňa.
Rebarborové polia možno dobre zužitkovať tiež rozličnou medzikultúrou, ako
napr. pestovaním zeleniny, rumančeka, horčice a pod. Je to lahko možné preto, lebo
v prvých rokoch je na poli pri riedko rozsadených rebarborových rastlinách dosť
miesta a pretože rebarborová vňať začiatkom leta vädne a hynie, uvoľňuje sa celé
pole;
10. čeľaď. Imelovcovité — Loranthaceae
Imelo biele
Viscum album L.
ľudové jemalo, mel, omelo
Jmelí bílé, ľudové mejlí, mýli, jmel, omelí
Imelo biele je žltozelený, vidlicovito vetvený krík, ktorý cudzopasí
v lesoch a v sadoch na horných vetvách rozličných ihličnatých a listnatých
stromov, zvlášť na boroviciach, jedliach, jabloniach, topoľoch, agátoch
a pod. Nákazu šíria drozdovití vtáci, ktorí biele, lepkavé a sliznaté bobule
požierajú a nestrávené semená roznášajú trusom alebo tak, že ich vyvrhujú
z hrvoľa. V lesoch možno často pozorovať, že kríky imela vyrastajú na
bokoch alebo na spodku vetví. Vysvetľujeme si to tak, že vtáci po požití
bobúl otierajú o vetvy zobák, na stranách ktorého zostali prilnuté semená.
Vyklíčená rastlinka zapúšťa do dreva svojho hostiteľa savé haustóriá,
ktorými cicia vodu a v nej rozpustené minerálne látky. Uhľohydráty si
rastlina vytvára sama asimiláciou na svetle. Imelo je teda polocudzopasník.
Imelo svojím neovbyklým stanovišťom a zjavom už oddávna upútalo
pozornoť ľudí. Bolo predmetom mimoriadnej úcty a rozličných povier.
Pretože je aj v zime zelené a svieže, skoro vo všetkých zemiach je vianočnou
ozdobou. Z bobulí, ktoré dozrievajú v novembri, varí sa dobrý lep na muchy
a vtákov.
Vetvičky a listy (stipites et fólia Visci albi) vykazujú dôležité farmako-
dynamické pôsobenie, pre ktoré ich používajú v medicíne, ako aj v ľudovej
liečbe. Je to predovšetkým hypotenzívny účinok nespočetnekrát dokázaný
103
a overený, spočívajúci v periférnej vazodilatácii. Používajú sa preto pri
hypertónii a proti artérioskleróze. Ďalej je to digitálisový účinok na srdce
a hemostyptické vlastnosti, ktoré rozširujú oblasť ich použitia. Zaujímavé
sú tiež výsledky dosiahnuté pri liečení nádorov.
Hoci chemický výskum trvá už viac desaťročí, otázka účinných látok
z Viscum album nie je úplne objasnená. Doteraz zistené látky prítomné
Imelo biele, Brest hrabolistý,
Viscum album. Ulmus carpinifolia.
v droge sú: cholín, acetylcholín [109] a propionylcholín [289], dalej saponín
a kyselina oleanolová [181]. Dôležitý je alkaloid viskotoxín C34H68O18N10S
[474], prítomný v množstve 0,05—0,1%, ktorý je význačný svojím nekro-
tickým á hypotenzívnym účinkom. V tejto látke, ktorá vykazuje aj účinok
na srdce, v poslednom čase sa pomocou elektroforézy dokázalo 16 rôznych
aminokyselín a viac sacharidov [475]. Zo živice sa izolovali tri živičné
alkoholy, ako: visciresinol [72] a a-viskol s /tf-viskolom o rovnakom sumár-
nom zložení C30H49OH [11]. Tieto nevykazujú farmakologické účinky.
Ďalej sú prítomné bežné látky, ako: škrob, cukry, mastné kyseliny (stea-
rová, palmitová, myristová, arachová, olejová), cerylalkohol a xantofyly.
Imelo biele podrobili už dôkladnému výskumu, avšak záujem o túto
rastlinu neustále rastie. Celá otázka výskumu aj použitia je súborne dobre
spracovaná [16] s bohatým zdrojom literárnych údajov (vyše 100 odkazov).
Z našich pracovníkov sa jeho hodnotením zaoberal T r čká V. U nás sa
v predaji nachádza stabilizovaný extrakt imela pod menom Fraviscum.
Imelo sa zberá v zimných mesiacoch, a to celé vetvičky i s listami.
Sušené sa prechovávajú v plechovkách. Zberatelia si musia zaobstarať
vhodné náradie, najmä stúpačky, ochranné pásy, rebríky a kosákovité nože.
Príbuzný rod je imelovec európsky, Loranthus europaeus L., ochmet
104
evropský, ktorý tiež cudzopasí na lesných stromoch, a to skoro výhradne
na duboch, na ktorých imelo nikdy nevyrastie. Vyskytuje sa u nás iba
v teplejších polohách štátu. Aj z bobuľí imelovca sa varí lep na vtákov.
11. čeľaď. Brestovité — Ulmaceae
Brest hrabolistý
Ulmus carpinifolia Gled., Ulmus campeslris L.
Jilm habrolistý
V starších časoch bola kôra z mladších brestov (corlex Ulmi inierior)
uznávaným liekom proti chronickým ekzémom, ľudia ho používali proti
pakostnici. Kôra bresta obsahuje horčiny, triesloviny, živicu a slizy. Do-
teraz je po brestovej kôre dopyt.
12. čeľad. Morušovité — Moraceae
Rody a druhy tejto čeľade všetky rastú v trópoch a v subtrópoch. V našej
kvetene nemá táto čeľad zástupcov; u nás sa pestujú len moruše, pretože
jej listami sa živí húsenica priadky morušovej alebo hodvábnika. U nás
sa vysadzujú tieto tri druhy: moruša biela (Morus alba L.), moruša čierna
(Morus nigra L.) a moruša červená (Morus rubra L.).
Moruša biela, moruše bila, pochádza z Cíny, kde ju pestovali už dávno
pred naším letopočtom, lebo jej lístie je jedinou potravou húsenice priadky
morušovej. Z Číny sa kultúra tejto dreviny dostala do Stredomoria
a v XVIII. stor. k nám. V krajoch, kde sa ujalo a rozšírilo hodvábnictvo,
rozšírili sa aj moruše, a to v krovitej forme, vysadzované do živých plotov,
alebo ako úhladne košatá a bohato vetvená stromovitá forma. Plody
moruše bielej tzv. morušky, plody dužnaté, zložené, pripomínajúce maliny,
majú žltobielu až červenkastú farbu a mdlú chuť. Moruša čierna má príliš
hrubé listy, takže pre húsenice hodvábnika sú nevhodnou potravou. Má
však daleko chutnejšie morušky, ktoré sú čierne. Obsahujú 85% vody,
9% cukru, 2% organických kyselín a purpurovočervené farbivo. Sú prí-
jemne kyslastosladké, vhodné tiež na zaváranie. Miestami sa z nich pri-
pravuje pre domácnosť aj pre lekárne sirup (syrupus Mororum) alebo
morušová šťava (succus Mororum), niekedy aj víno (vinum Moraium).
Z moruše čiernej možno získať tiež neškodné čierne farbivo do potravín.
Listy sú bohaté na uhličitan vápenatý a obsahujú tiež adenín, kyselinu
asparágovú a glukózu. V popole bola dokázaná med (0,024%).
Používajú sa ako laxatívum a expectorans, prípadne aj pri diabeles
105
mellitus. Kôra mladých stromov slúži ako antihelmintický prostriedok proti
pásomniciam.
V sadoch pestovaná severoamerická moruša červená sa za potravu pre
priadku vôbec nehodí, má však tmavočervené plody, tiež veľmi chutné,
najmä však veľmi cenné biele drevo. Naši lesníci a sadári by mali týmto
krásnym drevinám venovať viac pozornosti, najmä preto, že kôra všetkých
troch druhov obsahuje upotrebiteľné lykové vlákna.
13. čeľad. Ž i h f a v o v i t é — Urtieaceae
Rod žihlava, kopŕiva, je v našej kvetene zastúpená dvoma druhmi:
žihľavou dvojdomou, ľudové nazývanou pŕhľava veľká, Urtica dioica L. r
kopŕiva dvoudomá, ľudové žihlavka a žihľavou malou, ľudové pŕhľava
malá, Urlica urens L., kopŕiva žahavka. Obidva druhy rastú hojne v blíz-
kosti domov, v plotoch, na rumoviskách, kroviskách, na pustých miestach
a v lesoch. Prvá je až l m vysoká, trváca,
s veľkými pílovitými listami pretiahnu-
tými do úzkej špice, druhá je drobnejšia,
iba jednoročná, so zubatými vajcovitými
listami.
Moruša biela, Žihlava dvojdomá,
Morus alba. Urlica dioica.
Obidva druhy žihľavy sú krátko chlpaté a porastené krehkými žíhavými
chlpmi. Chlpy prisadaj'ú na zvláštnych hrbčekoch, sú duté, majú steny pre-
niknuté kyselinou kremičitou, preto sa ľahko lámu. Sú naplnené šťavou,
z ktorej stačí 1/10 000 mg, aby vyvolala na koži pľuzgier. Nárazom sa
štetina zlomí, poraní pokožku a páliaca šťava vnikne do rany. Podľa dneš-
ných vedomostí hlavnou účinnou látkou v šťave nie sú tu prítomné kyselina
106
mravčia, enzým alebo toxalbumín, ale doteraz neidentifikovaná, neprchavá,
nenasýtená, bezdusíkatá látka kyslej povahy. Okrem kyseliny mravčej sa
v šťave nachádzajú dalšie prchavé kyseliny, ako octová, maslová a pod.
Žihľavy obsahujú aj acetylcholín (1%) a histamín, ktoré tiež dráždia kožu,
a to práve tak ako nedefinovaný glykozid, dalej lecitín, triesloviny, karotín
(provitamín A), chlorofyl, vosk, sliz, sitosterín, kyselinu kremičitú a asi
100 mg % kyseliny askorbovej.
Žihľavy sú staré ľudové liečivé byliny, ktoré slúžia ako močopudný
prostriedok, proti reumatizmu (šľahaním -— urtikáciou) a proti krvácaniu
Podstatný diuretický účinok sa však experimentálne nepodarilo dokázať,
aj ked bolo pozorované určité zvýšené vylučovanie solí [170]. Je dosť známe->
že mladé listy žihľav možno upravovať ako špenát, a že čerstvé i sušené
sa dávajú mladej hydine do krmiva, najmä v zime. Požívanie mladých
listov žihľavy ako špenátu je opodstatnené jednak pre obsah vitamínu G
a provitamínu A. Pokusne sa tiež zistila zvýšená tvorba červených krviniek
a hemoglobínu [53[.
Zbiera sa vňať (herba Urticaej, menej sa požadujú nažky (fructus Urticae)
a pakorene (radix Urlicae).
Dôležitá je okolnosť, že lístie žihľavy dvojdomej sa zbiera vo veľkom
pre technické účely, t. j. na spracovanie zeleného farbiva — chlorofylu
a karoténu. Pretože naša rastlina poskytuje množstvo veľkých listov, je po
nej živý dopyt aj v cudzine. Roku 1950 sa u nás list žihľavy dvojdomej
veľmi zbieral pre vývoz. Zber lístia a vňate sa robí v dobe kvetu; líši ie
nesmie sušením stratiť peknú zelenú farbu. • ' • :
So žihľavou dvojdomou vykonali mnoho pokusov ako s textilnou rástli*
ňou. Dáva skutočne pevné lykové vlákna, z ktorých sa už v prvej svetovej
vojne z nedostatku iného lepšieho materiálu vyrábali rozličné látky na
batohy a odev. Žihľavové vlákna však nedosiahli akosť ľanu a bavlnyi
14. čeľaď. Konopovité — Cannabaceae
Konopa siata ,
Cannabis saliva L.
Konope seta
Pochádza zo strednej Ázie a pestuje sa oddávna v Európe, najmä na
území SSSR a v stredoeurópskych zemiach ako jednoročná, veľmi dobrá
textilná rastlina. V ČSR sa konopa pestuje ešte na Slovensku, v Čechách,
na Morave však uprednostňujú ľan. Teraz sa zavádza pestovanie konopy
na južnej Morave.
 Konopa je bylina dvojdomá: samčie alebo prášnikové rastliny, nazývané Ako dalšie látky sa izolovali: kanabidiol a rozličné tetrahydrokana-
v praxi „konopa poskonná", odkvitajú a dozrievajú o niekoľko týždňov skôr binoly [478] cholín, trigonelín, známe kyseliny, ako jablčná, oxalová
a dávajú jemnejšie vlákno, kým samičie, piestikové rastliny, nazývané a pektín. Pravdepodobná je aj prítomnosť stôp kumarínu.
„konopa hlavatá", sú statnejšie a dozrievajú neskôr. Pomer počtu samčích
a samičích rastlín je 47 : 53%. Pre pestovateľov okolnosť nesúčasnej doby CH, OH
dozrievania je veľmi závažná. V malých podnikoch preto vytrhávajú i
z riadkovej kultúry najskôr samčie rastliny a až za niekoľko týždňov, ké d / >- (CH2)4— CH3
dozrejú, tiež samičie rastliny a semeno, zbierajú sa aj tieto. Vo veľkých
podnikoch by dvojaká žatva bola zdĺhavá, a preto sa žne celá kultúra naraz.
Pritom-sa alebo so semenom nepočíta, vtedy sa požne hneď po odkvitnutí
samčích rastlín celé pole a dostane sa najlepšie vlákno z oboch pohlaví, kanabidiol
alebo sa konopa pestuje tiež na semeno a potom sa žne až po dozretí sami-
čích rastlín. To však znamená, že samčie rastliny už celkom uschli a po-
skytnú iba podradné vlákno.
Ďalší spôsob spracovania je ten istý ako pri ľane: vymlátenie semena,
dôkladné rosenie, prípadne máčanie stopiek, usušenie, tlčenie, trenie,
valchovanie a česanie na čistú konopu a na konopnú kúdeľ, a konečne
pradenie. Z priadze možno vyrábaE pevné motúzy a tkať rozmanité tkaniny.
Okrem vláken konopa poskytuje ešte semená (fructus Cannabis). Sú to
vlastne nažky, ktoré sa jednak používajú pod názvom semenec ako vtáčí
zob, jednak sa z nich lisuje olej (oleum Cannabis), ktorého obsahujú 30%,
vedľa asi 20% bielkovín, niečo cholínu, trigonelínu a enzýmov.
Tzv. hašiš je zvláštna, živičná, silne páchnuca látka, ktorú vylučujú
piestikové kvety a mladé listy konopy siatej, najmä však jej odrody konopy
indickej (Cannabis indica L a m a r c k ) , konope indické. Hašiš je silný
hypnotický prostriedok, celkom sa rovnajúci morfiu a kokaínu. Vyvoláva
opojenie spojené s príjemnými snami, takže mohamedáni, ktorým korán Konopa siata, Chmel obyčajný,
Cannabis sativa. Humulus lupulus.
zakazuje pitie vína, užívajú všeobecne hašiš. V Indii sa konopa indická
pestuje iba pre hašiš a olej.
Výskum obsahových látok trvá už vyše 120 rokov, v priebehu ktorých . Naša konopa má veľmi málo hašiša, hoci predtým v ľudovom lekárstve
mnohí autori dospeli k nejednotným výsledkom. sa sušené končeky konopných rastliniek používali ako uspávací prostriedok
Dnes sa považuje za dokázanú prítomnosť kanabiolu [17, 461], ktorý má a pri rozličných nervových chorobách.
byt nositeľom narkotických vlastností hašiša.
Chmeľ obyčajný
CH, OH Humulus lupulus L.

O- (CH2 -CH,
Ghmel obecný
Chmeľ obyčajný je bylina trváca, dvojdomá, samčie a samičie kvety sú
každý na inej rastline. Najradšej rastie divoko vo vlhkých pobrežných
CH a CH a krovinách, pestuje sa však od nepamäti v tzv. chmeľniciach pre pivovarské
kanabiol účely. Pravotočivá opletavá byľ chmeľa je porastená ostrými popínavými

108 109
chlpmi, ktorými sa pridržiava opory. Úžitok prinášajú iba samičie kvety, CHa
ktoré tvoria známu chmeľovú šišticu alebo chmeľovú hlávku. V chmeľni-
CH
ciach sa preto pestujú iba samičie rastliny; samčie sa musia všade starost-
livo vytrhať a odstraňovať, aby nenastalo opylenie, lebo nasadením plodov CH,—C
CHS
sa šištica ako pivovarská surovina značne znehodnotí.
Chmeľové hlávky (strobili Lupuli) sú pokryté hojnými zlatožltými
žliazkami (glandulae Lupuli, (ČsL-2) lupulín) v podobe ligotavých zrniek.
V lekárňach sa prechovávajú pod menom chmeľová múčka. Chmeľové
hlavičky obsahujú živice (7—25%), horčiny humulón (2—6%) a lupulón humulén
(8—12% ), éterický olej (0,1—0,5%) a triesloviny (0,9—11%). V poslednom
V lekárstve je droga považovaná za sedatívum, až veľmi mierne hypno-
čase izolovaný izomér humulónu —• adhumulón poskytuje alkalickou
tikum, stomachikum, prípadne za anafrodisiakum.
hydrolýzou doteraz neznámu kyselinu adhumulínovú [335].
V ľudovej liečbe k tomu pristupuje používanie ako močopudného
prostriedku a pri žltačke a chorobách pečene. Vodný macerát má tiež
CH3 upravovať krvný tlak. Mladé chmeľové výhonky sú chutnou a zdravou
H—CH = CH—r ,—CO—CH2—CH zeleninou. V byli sú silné lykové vlákna, ktoré sa na severe používajú ako
CH,
O = k^^—OH technické vlákna na výrobu rozličných hrubých tkanín.
X\ xC Hlavný účinok, ktorý chmeľ poskytuje, je, prirodzene, upotrebenie ako
HO CH-CH—CH
prísady v pivovarskom priemysle. Tu sa chmeľovými šišticami chmelí mla-
humulón dinka, čím pivo získa známu prihorkastú chuť a arómu.
Pre baktericidné vlastnosti lupulínu chmeľ pôsobí do určitého stupňa
O konzervačné.
CH xCH3
CH—CH = CH— -CO—CH8—-CH Chmeľ sa pestuje v chmeľniciach na dobrej, teplej, hlbokej a chránenej
CH
-OH pôde mierneho podnebia (v Čechách sú to Zateč, Rakovník a na Morave
xCH3 Tršice).
CH—CH = CH CH = CH—CH Dlhodobým pestovaním vzniklo mnoho sort chmeľa. Pretože sa nemnoží
lupulón
semenami, ale vegetatívne priesadami, a pretože sa tak robí niekoľko rokov
na tom istom stanovišti, chmeľnice trpia na početné virózy, choroby, ktoré
V lupulíne sa nachádza silica (l — 3%), živica (asi 50%), horčiny (asi spôsobujú víry. V republike vedieme proti týmto chorobám úporný boj,
10%), alkaloid hopeín. triesloviny, dextróza, cholín, tuk, vosk a 6 — 10% a to obnovením prestarnutých chmeľníc. Pestovateľom chmeľa sa dodávajú
minerálií. priesady iba zo zdravých starých krov.
Doteraz izolované zložky silice z lupulínu sú myrcén (30 — 50%) a ester
myrcenolu (vyše 20%), dalej humulén (karofylén) C;5H24 (15—20%), [426J
15. čaľad. Rosickovité — D r o s e r a e e a e
CH2
CH3 Rosička okrúhlolistá
>C = CH—CH2—CH2—C—CH = CHa
CH, Drosera rotundifolia L.
myrcen Rosnatka okrouhlolistá, ľudové rosa slunečná
a rozličné organické mastné kyseliny (mravčia, octová, maslová, valerová Rosička okrúhlolistá je pamätná trváca bylina, ktorá v našej kvetene
atd.) izopropylakrylová kyselina, fenoléterluparol C16H2602, luparenol zastupuje mäsožravé, správne hmyzožravé rastliny. Listy, ktoré tvoria
C15H240 a ketónluparón C13H200. prízemnú ružicu, sú totiž porastené červenými, žliazkou zakončenými

111
chlpmi. Žliazky vylučujú lepkavú tekutinu. Ak na list sadne nejaký drobný
hmyz, uviazne a prilepí sa. List sa tým podráždi, začne sa okolo telíčka
chúliť, žliazky začnú vylučovať pepsínovú tekutinu a tá má podobné
účinky ako žalúdočná šťava: výživné látky sa
z tela hmyzu tekutinou vylúhujú a prejdú do
tela byliny.
Rosička môže žiť tiež normálnym rastlinným
spôsobom, pokusmi sa však zistilo, že exempláre
priživované mäsitou potravou sú statnejšie.
Pre tento podivný biologický zjav sa vňať ro-
sičky (herba Deoserae rotundifoliae, herba Rosis So-
/is, herba Borellae) oddávna medzi ľuďmi teší dobrej
povesti ako liečivá bylina: už M a t h i o l i (1596)
jej pripisuje veľkú liečivú moc. Povesť o rosičke
rástla z roka na rok, až dosiahla taký rozsah, že
entuziasti videli v droge nielen prostriedok proti
artérioskleróze (kôrnatenie ciev), ale aj proti všet-
kým srdcovým chorobám a dokonca i prostriedok
,,pre omládnutie".
Preto v novšom čase jej bolo venovaných veľa
Rosička okrúhlolistá, vedeckých prác, čím sa potvrdili dve indikačné
Drosera rotundifolia. oblasti. Pri artériosklerotických ťažkostiach dlhšie
trvajúce (3—4 mesiace) čajové kúry rosičky naozaj
priniesli zlepšenie [16] a tiež používanie odvaru pri astme a čiernom kašli sa
ukázalo opodstatnené, pretože podľa Gord o n o f f o vy c h experimentálnych
prác [108,210] extrakt má spazmolytické účinky, uvoľňujúce kŕče vyvolané
histamínom.
Na podklade proteolytického enzýmu, drozerínu, prítomného v rosičke,
v zahraničí vyrábajú viac preparátov. Ako ďalšiu látku z rosičky izolovali
naftochinónový derivát drozerón, totožný s plumbagínom, ktorý sa na-
chádza v Plumbago europaea L. [60, 477], okrem toho je prítomný rad
organických kyselín, ako benzoová, jablčná, propiónová, citrónová, mravčia
a mliečna, potom triesloviny a fermenty.
Porovnanie chemických vzorcov drozerónu (plumbagínu) s ftiokolom,
i—C Ho
OH
drozerón
112
látkou izolovanou z tuberkulóznych bacilov a tiež pozorovanie, že nafto-
chinóny ovplyvňujú rast tuberkulóznych bacilov, dávalo predpoklady pre
antibiotickú účinnosť drozerónu. Naozaj sa ukázal účinným proti strepto-
kokom, stafylokokom a pneumokokom. Tiež pri pokusoch kultivácie tuber-
kulóznych bacilov za prítomnosti rosičky v živnej pôde sa zistilo, že aj
nepatrné množstvo bráni rastu bacilov [320].
Rosička rastie iba na vlhkých, rašelinných lúkách v rybničných panvách,,
U nás je to najmä Budéjovicko-tŕeboňská rybničná panva s povestnými
borkovickými rašeliniskami, Šumava, juhozápadná Morava, severná
Morava, slovenské rašeliniská najmä na Orave a pod. Keď cena za l kg
drogy dosiahla výšku 1000 Kčs, rosička sa tak brutálne zbierala a ničila,
že Pamiatkový úrad asi pred 30 rokmi vyhlásil úradný zákaz zberu. Pre
zber si treba zaobstarať povolenie príslušného národného výboru.
Urobili sa početné pokusy s umelým pestovaním rosičky, avšak všetky
sklamali. Rosička je svojím výskytom totiž viazaná výhradne na rašeliny
a rašelinné lúky, takže ju nedonútime rásť v žiadnej inej pôde. Pestovanie
by bolo možné iba v polokultúrach na neporušených miestach rašelinísk,.
kde by ju bolo možné siať. V druhom roku by tu už bolo možné rosičku
s úspechom zberať.
Celá otázka rosičky sa rozrástla skoro na malý problém.
16. čeľaď. T u č n o l i s t o v i t é — C r a s s u l a c e a e
Rozchodník prudký
Sedum acre L.
Rozchodník ostrý, ľudové tučný mužík
Rozchodník prudký je trváca, drobná tučnolistá bylinka, ktorá hojne
rastie na skalách, suchých medziach, múroch, terasách, pri cestách a na
podobných miestach, kde jej žlté kvety
tvoria často súvislé a zďaleka nápadné,
žlté plochy.
Má ostrú, nepríjemne škrabľavú korennú
chuť. Vňať (herba Šedi acris cam floribus)
obsahuje alkaloid sedamín [201], G14H21ON
[264] a seridín [377], rutín, mnoho slizu
a gumy (30 %), živicu, vosk, vápnik a cukry .
Bola dokázaná aj prítomnosť vitamínu C, Rozchodník prudký,
nikotínu a cukru sedoheptózy. Čerstvá Sedum acre.
šťava vyvoláva zvracanie a preháňa. Pri
pokusoch na zvieratách účinkuje ako výslovne modzgový jed [179]. Na koži
8 Naše liečivé rastliny 113
spôsobuje sčervenanie. V ľudovej liečbe sa šťava používa proti nádorom, objavov sa obidva kry stali mezi našimi úžitkovými rastlinami dôležitými
proti epilepsii, pri bolestivých hemoroidoch a pri pálení a svrbení konečníka. •činiteľmi.
Spolu s Viscum album a Crataegus oxyacanlha má mať aj dobrý hypoten- Najdôležitejšou časťou šípovej ruže sú jej plody, šípky (fructus Cynos-
xívny účinok. Bližší výskum chýba. •bali). Ak povieme, že šípka je plod ruže, nie je to vedecky správne. Šípky
sú iba nepravé plody. Vlastnými plodmi šípovej ruže sú hodvábnochlpaté
kôstočky, správne nažky, ktoré vypĺňajú vnútrajšok šípky. Šípka sama
—CH,—CH- -C< H 2—C H—G H 3
predstavuje zdužnatelú, pôvodne zelenú, v zrelosti červenajúcu sa čiašku,
N N na ktorej nám práve pri zbere najviac záleží, avšak vnútorné kôstočky,
AH OH pravé plody, sa z dužiny snažíme odstrániť.
CH, CH3
sedamín sedridín

Skalnica streehová
Semperviuum teclorum L.
Netŕesk strešní

Skalnica streehová je príbuzná rozchodníku a vytvára na stanovištiach

ružice s prízemnými, mäsitodužnatými listami. Ružice sa vegetatívne
množia výbežkami, ktoré vypúšťajú korene a zakladajú nové ružice atd.,
takže skalnica streehová sa vo voľnej prírode rýchlo množí a za niekoľko
rokov porastá celé stanovište. Niektoré ružice vyháňajú priame, mäsitými
listami porastené byle ukončené úhľadnými vijanmi s ružovými kvetmi
s 12 lístkami.
Skalnica streehová rastie na múroch, slamených strechách, skalách
a pieskovito-kremitých horských stranách. Ľudia šťavu z dužnatých listov
používajú na rany, bradavice a pod. Už v staroveku drogu používali proti Skalnica streehová, Ruža šípová,
spáleninám. Sempervivum tectorum. Rosa canina.
Príbuzná skalnica výhonková, Sempervivum soboliferum L., netŕesk vý-
béžkatý alebo skalní, rastie na skalách a piesočnatých stranách a kvety má Upotrebenie šípok je dvojaké: je to jednak na výrobu šípkového lekváru
iba šesťpočetné. Z roztlačených listov a tuku si ľudia robia masť proti a šípkového vína, jednak v lekárňach a drogériách použitie sušených šípok
pehám. a nažiek ako drogy. Šípkový lekvár sa doteraz robil tak, že sa v jeseni
natrhané a celkom sčervenaíé šípky dali do vody, dokonale sa rozvarili,
17. čeľaď. R u ž o v i t é — R o s a c e a e
pretlačili cez husté sito, aby sa zachytili a vylúčili tvrdé nažky a ich chĺpky.
Ruža šípová Získaná šťava sa zvarila s cukrom na lekvár. Okrem domácností sa jej
Rosa canina L. najviac spotrebuje na výrobu cukríkov, ktoré sú známe pod menom šípkový
konfet.
• ľudové šíp divý
Šípkové víno sa robí tak, že na 1/a l šípok sa dá l l vody s 30 dkg cukru,
Rúže šípková, ľudové šípek, rúže tŕňová, rúže planá to všetko sa zvarí a dá sa do uhorkového pohára, ktorý oviažeme perga-
Ruža šípová donedávna bola nenávidenou burinou, ktorá zarastala menom, prepicháme ho a ponecháme 3 mesiace v pokoji v teplej miestnosti.
medze, brehy a lesnú kultúru a všade prekážala. Dnes sa názory na šípovú Keď šípky klesli na dno a tekutina je čistá, to znamená, že kvasenie je
ružu aj na príbuznú trnku podstatne zmenili, lebo v dôsledku nových skončené.

114 115
 Pre zber šípky sušíme, a to bučí celé, alebo len dužinu bez kôstok, šípkjr
pri zbere otvoríme pozdĺžnym rezom a hodvábno-chlpaté nažky vyberieme.
Dužinu potom opatrne sušíme. Kôstky sa často žiadajú samostatne; po
vybratí a pred usušením ich musíme zbaviť chĺpkov. Preto ich plavíme
a otierame rukou vo vode a konečne ich usušíme na slnku.
Sušené šípky obsahujú 0,03—0,04% éterického oleja, 11—16% cukrov,,
asi 11% pektínu, 1,7—2,6% mastného oleja, 2—2,6% trieslovín, okolo
3% kyseliny jablčnej a citrónovej a ešte dve dôležité skupiny látok, a to
vitamíny a farbivá. Vitamíny, ktoré sú nositeľmi veľkého významu šípok,.
v sušených plodoch sa nachádzajú v týchto množstvách: vitamín A
2—6mg%, vitamín Bt 80—100y %, vitamín Bx 7y %, vitamín G v širokom
rozmedzení, priemerne 1700 mg%, nikotínamid 330—430y%.
Obsah vitamínu G v predajnom tovare sa však pohybuje okolo 400 mg%,
Teda viac ako 3/4 obsahu sa rozloží najmä nesprávnym sušením.
Farbivá v šípkach sú karotinoidy. Je to najmä lykopín, ktorý izoloval
K a r r e r [189], nachádzajúci sa aj v rajčinách. K u h n a G r u n d m a n n [222]
izolovali zo šípok /3-karotín a y-karotín, rubixantín, zeaxantín, jeho izomér
xantofyl a taraxantín C40H5604, ktorý bol izolovaný aj z púpavy.
CHa CH3
CH, CH CH, CH»
lykopín
Toto upotrebenie šípok sa v prítomnom čase značne zmenilo v dôsledku
učenia o vitamínoch a objavením vitamínu C v šípke. Je ho tu viac ako
v samom citrusovom ovocí známom svojim zdrojom vitamínu C (citróny).
Nórsky bádateľ N a t v i g preto šípku právom pomenoval pomarančom
;severu.
Objav vitamínu G je spojený s menom maďarského chemika a fyziológa
S z e n t G y ô r g y i h o . Izoloval ho v roku 1928 z nadobličiek, pomarančov
a kapusty a nazval ho kyselinou askorbovou. Roku 1936 objavil v citrónoch
•ešte vitamín P (citrín). Za tieto objavy dostal roku 1937 Nobelovu cenu.
Je však všeobecne známe, že vitamín C, dôležitý pre ľudské zdravie,
varením sa ničí. Preto šípkové prípravky treba nadalej robiť s vylúčením
A^aru, za studená.
Kvety šípky, vlastne okvetné lístky (flores fíosae, pelala Rosae) obsahujú
farbivo, kyselinu galovú, quercitrín a cukry. V čerstvých korunných líst-
koch je ešte voňavá silica, ktorá sušením vyprchá. Slúži na výrobu nie-
koľkých prípravkov, ako je syrupus Rosae a mel rosatum (med), ktoré sa
používajú pri zahlienení.
V staršom ľudovom lekárstve istú úlohu mali ešte tzv. bedeguary alebo
ružové huby. Boli to zvláštne útvary, ktoré vznikajú na vetvách šípkovej
ruže činnosťou lariev hrčiarky ružovej. Larvy sa vyvinuli z vajíčok, ktoré
hrčiarka zniesla do kôry a dráždením pletiva podnecujú vznik týchto po-
divných, ako červená spleť vláken vyzerajúcich novotvarov. Je prirodzené,
ie vznik bedeguarov lákal stredovekých prírodopiscov a lekárov, aby im
pripisovali rozličné účinky, najmä proti nespavosti.

CH, CH CHa CH3CHa Ruža stolistá a ruža turecká

Bosá centifolia L. a Rosa damascena L. etc.
Rúže stolistá a rúže turecká

Ušľachtilá ruža stolistá s plnými, hustými, lahodne voňajúcimi kvetmi,

ktorých vôňa ani neomamuje, ani sa neprotiví, i keby sme sa jej nadýchali
CH3 CH3 CH, CH3 CH, CH, sebaviac, ešte s príbuznou ružou tureckou slúži na ťažbu drahocenného
\/ ružového oleja (oleum Rosae). Na získanie l kg tohto prchavého produktu
treba niekoľko tisíc kg ružových lístočkov. Najväčšia produkcia je v Bul-
HO- -CH, CH, CH3 CH,—
harsku, kde ružu tureckú pestujú pre tento účel na poli ako hospodársku
rubixantín plodinu.
Niekedy sa zbierajú a sušia lístočky z pestovaných voňavých červených
Zo sušených šípok sa varí chutný a zdravý čaj. Je to starý ľudový močo- ruží ako droga na výrobu ružového medu, ďalej do kloktadiel a ako prísada
pudný prostriedok, ktorý sa používa pri chorobách obličiek, mechúra a za- do tabaku. Droga obsahuje quercitrín (pozri str. 123), kyselinu galovú,
žívacích ústrojov. 3—4% popola a éterický olej. Čerstvé korunné lístočky obsahujú okolo

116 117
0,02% ružového oleja. Ružový olej sa skladá až zo 75% geraniolu C10H18O Jahoda obyčajná
a zo 40% citronelolu C10H200, Fragaria uesca L.
Jahodník obecný
CH,10 CH,
\_JAJ.O

Jahody sú dalším obľúbeným bobuľovitým ovocím, ktoré je aromatické

CH3—C = CH—CH2—CH2—C = CH—CH2—OH
a zdravé. Obsahujú 81% vody, 10% invertného cukru, 0,8% sacharózy
geraniol
a l % voľných kyselín,: citrónovej, vínnej a salicylovej, 0,5% dusí-
CH, CH,
l
CH3—C = CH—CH2—CH2—CH—CH2—CH2—OH
citronelol

z 10 % nerolu C10H180, 1% linalolu, z 1% eugenolu, z 1% citralu, z 1%

farnesolu G15H260, z 1% nonylaldehydu, z 1% fenylacetylalkoholu a zo-
stearopténu čiže rosoparafínu G16H34. (Percentá obsahu znamenajú naj-
vyššie nájdené množstvá — podľa druhov.)

Ostružina ožina a ostružina malina

Rubus caesius L. et Rubus idaeus L.
Ostružíník ježiník a maliník

Ostružiny (fructus Rubi fruticosi), ako aj maliny (fructus Rubi idaei) sú

obľúbeným zdravým a vitaminóznym ovocím. Jedia sa najmä čerstvé.
Maliny sa stali predmetom vyspelej záhradníckej kultúry a priemyselného- Ostružina ožina, |Ostružina malina, Jahoda obyčajná,
spracovania. Ostružiny a maliny delíme na mnoho odrôd a foriem. Okrem Rubus caesius. Rubus idaeus. Fragaria vesca.
cukru obsahujú značné množstvo kyseliny jablčnej, vínnej, citrónovej
a triesloviny; maliny stopy voňavej silice, ako aj organické kyseliny; katých látok a l % popoloviny. Okrem toho veľa vitamínov A, Bx a C.
jablčnú, citrónovú, mravčiu a salicylovú. Z malín sa vo veľkom pripravuje Antocyanovým farbivom je fragarín (pelargonidín-3-galaktozid) a cyanidín-
malinová šťava, syrupus Rubi idaei, (ČsL-2), ktorá v lekárstve slúži na 3-glukozid [240]. Jedia sa buď čerstvé alebo konzervované. Kultúra jahody,
zlepšenie chuti odporne chutná j úcich liekov a okrem toho je výborným ktorá sa dnes rozrástla na celý rad kultúrnych sort, datuje sa asi od XVII.
osviežujúcim nápojom. storočia.
Maliny i ostružiny sú dobrým močopudným prostriedkom. Často sa po-
galaktóza
žadujú tiež listy obidvoch druhov (fólia Rubi fruticosi a fólia Rubi idaei).
Obsahujú značné množstvo trieslovín, teda majú sťahujúci účinok. V prvej 'O—CSHU08

svetovej vojne sa čaj z ostružíníkového lístia používal proti hnačke a úpla- ">)—OH
vici. Preskúšanie účinku vodného extraktu listov neskôr ukázalo, že tento o ci-
obsahuje látky stimulujúce hladké svalstvo a látku pôsobiacu spazmo- fragarínchlorid

lyticky. Čaj je lahodný a používa sa ako náhradka pravého čaju. Listy sa

zbierajú mladé. Mladé listy jahody (herba Fragariae in foliis), trhané bez stopiek, sú
Ostružina rastie najmä na poliach, medziach a v kroviskách, malina skôr najlepšie známou náhradkou čaju. Čaj mierne preháňa, je močopudný
v svetlých lesoch, na rúbaniskách a v kamenistých stranách. a „čistí krv"; v ľudovej liečbe sa používa proti kožným vyrážkam a chorobám

118 119-
obličiek. Listy sú bez vône, trocha slizovité a majú horkastú chuť. Obsahujú
najmä triesloviny, sliz a horčinu. Liečenie požívaním množstva jahôd
bývalo všeobecné. Podľa povesti slávny botanik L i n n é vraj týmto spô-
sobom vyliečil dlhoročnú dnu. Okrem obyčajnej jahody rastie u nás na
lesných rúbaniskách ešte statná jahoda drúzgavíca (Fragaria moschala
Duch., Fragaria elatior Ehrb.), jahodník vyšší, ľudové truskavec, s väč-
šími kvetmi a plodmi. Jeho lístie poskytuje tiež dobrý čaj. Jednotlivé lístky
trojpočetných listov sú stopkové, avšak u jahody obyčajnej prisadané.
Do čaju sa však nesmú zbierať listy nášho tretieho druhu jahody, jahody
trávnice, Fragaria viridis Duch., Fragaria Collina E h r b . , jahodník
chlumní, ľudové trávnice, pretože sú celkom inej akosti. Jahoda trávnica
sa od ostatných druhov jahôd najlepšie rozozná tým, že kališné lístky má
pritisnuté k plodu. Trávnica i obidva predchádzajúce druhy sa hojne
pestujú v záhradách. Listy pestovaných druhov sa do medicinálnych dru-
hov nesmú zbierať.
Nátržník rovný
Potentilla tormentilla Neck., Potentilla erecta R a e u s c h
Mochna nátržník, ľudové pŕetržník
Nátržník rovný je jediným druhom nátržníka, ktorý má štvorpočetné
ilté kvietky, ale ostatné nátržníky majú všetky päťpočetné kvety. Dole-
žitou oficinálnou i ľudovou drogou je pakoreň (rhizoma Tormentillae}
(ČsL-2), ktorý býva hrubý ako prst, čiernohnedý, na konci akoby odhryz-
nutý a na priereze má červenkastú hviezdu. Obsahuje 15—20% trieslovín,
kyselinu tormentilovú, elagovú a chinóvovú, viazanú na chinovózu ako
glykozid chinovín. Používanie drogy spočíva v adstringentnom a v hemo-
stypickom účinku prítomných trieslovín, či už pri rozličných črevných
poruchách, najmä pri úplavici alebo pri hemoragii a hematúrii. Podľa
sovietskej pracovníčky G r i b o v e j [111], ktorá sa zaoberala stanovením
obsahu trieslovín v galenických preparátoch, najviac adstringentných
látok sa nachádza v liehových tinktúrach. Podľa viacerých autorov ná-
tržník rovný môže nahradiť juhoamerický radix Batanhiae a indickú drogu
Catechu [29].
Pakoreň obsahuje tiež chinovín, tormentilovú červeň, dalej látky flo-
bafén, tormentol C30H40016, silicu, živicu, gumu, škrob a šťaveľan vápenatý.
Pakoreň chutná horko a čerstvý vonia ako ruža. Starý pakoreň v tme
svetielkuje. Možno ho upotrebiť tiež vo farbiarstve, a to na farbenie na
červeno.
Nátržník je lesná bylina. Rastie najmä na lesných trávnatých cestách
a suchých lesných lúkách. Pakorene sa zbierajú na jar, kým sa objavia
listy, alebo v jeseni. Očistí sa, zbaví vedľajších korienkov a rýchlo sa usuší.
Nátržník husí

CH, CH,
Potentilla anserina L.
Mochna husí, ľudové stŕíbrník

Nátržník husí je všeobecný na všetkých priedomiach a pri cestách, kde

porastá celé plochy hustou zeleňou nepárnoperistých listov. Má päťpočetné
COOH
žlté kvety. Zbierajú sa listy aj korene (fólia Anserinae, niekedy herba
Anserinae cum radice}. Pakorene obsahujú ester tormentol C30H40016;
HO/
(0,045%) [95], 6—10% trieslovín, najmä elagových [139, 140], horčiny,
CH 3 CH, živice, vosk, tuk, fytosterín, cholín a sliz.
chinóvová kyselina Najdôležitejším pôsobením nátržníka husieho je jeho spazmolytický
účinok. J o u n g k e n [178] pri jeho prešetrení zistil, že účinným princípom
je neznámy glykozid. Aj klinické pokusy [126] potvrdili spazmolytický
účinok, dosahujúc zlepšenie pri dysmenorhoe spastického pôvodu.
V ľudovej liečbe sa nátržník husí používal aj pri srdcových chorobách.
HO-< >—
V--- ••••-./ V posledných rokoch sa skutočne podarilo experimentálne dokázať vplyv
jeho extraktov na činnosť srdca [338]. Ďalšie uplatnenie má podobné ako
HO 0
nátržník rovný: adstringens, antidiarhoikum a hemostyptikum.
Nátržník rovný,
Potentilla erecta. elagová kyselina

120 121
 Kuklík mestský Repík lekársky
Geum urbanum L. Agrimonia eupatoria L.
ľudové hrebíčkový koreň ľudové repíček, starček, útrobník
Kuklík mestský, ľudové benedikt Repík lekársky, ľudové repíček

Kuklík mestský hojne rastie v spustnutých záhradách, pri múroch, Repík lekársky vedľa myšieho chvosta a skorocele je najobľúbenejšou
v plotoch a na rumoviskách ako trváca vysoká burina. V zemi má pakoreň liečivou bylinou. Patrí medzi najstaršie známe liečivé rastliny, ktorú spo-
(radix Caryophyllatae), ktorý má horkú chuť a príjemnú hrebíčkovú vôňu. mínali už aj D i o s c o r i d e s , P l i n i u s a A v i c e n a pri liečení pečene. Para-
c e l s u s odporúčal obklad z odvaru repíčka po uštipnutí hadom. V starej
literatúre a v ľudovej- liečbe nachádzanie naj-
rozličnejšie oblasti použitia najmä pri chorobách
pečene a žlčníka, proti hnačkám, bielotoku, noč-
nému poteniu a pri krvavej stolici. Obklad na ra-
ny má mať veľmi dobrý hojivý účinok. S c h u l z
[379] repíček odporúča pri rozličných kožných
chorobách, L e c l e r c [229] odvar repíčka, ako
kloktadlo pri chronickej faryngitíde, najmä
u spevákov a rečníkov. Podľa B o h ň a [35]
nálev je účinný pri žlčových a obličkových
kameňoch. Repíček rastie na suchých medziach
a svahoch, v húštinách a pri cestách. Byľ (herba
Agrimoniae) (pojatá do ČsL-2), vonia ako ja-
blká, chutná horkasto a sťahuje.
Nátržník husí, Kuklík mestský, Repík lekársky,
Potentilla anserina. Geum urbanum. Obsahuje tanín, triesloviny na báze katechínu Agrimonia eupatoria.
a kyseliny elagovej [97], kyseliny kremičitú,
Táto pochádza od nepatrného množstva éterického oleja, ktorý obsahuje citrónovú, jablčnú, stearovú, palmitovú a olejovú, dalej cerylalkohol
väčšinou silicu hrebíčkovú alebo eugenol. Táto vzniká pri sušení tým, že sa a fytosterín. Horčinu podľa G i z y c k é h o [98] obsahuje iba čerstvá vňať,
dalej 0,2% éterického oleja. R o l l i e r i F. [339] dokázal prítomnosť kyseliny
CH- CHa—CH = CH2 nikotínovej a G í i n t h e r [97] dokázal prítomnosť kyseliny askorbovej.
Semená obsahujú 35% vysychavého oleja, ktorý obsahuje kyselinu ole-
jovú, linolovú a stearovú. V popole sa okrem spomenutej kyseliny kremi-
'—O—CH3 '—OCH,
. vicianóza čitej nachádza väčšie množstvo sulfátov a železa.
O—CnO19O9 OH Pôvodne technický význam malo flavónové žlté farbivo, ktoré bolo vo
geín eugenol vňati, a to quercitrín. Toto sa používalo na farbenie vlny a hodvábu.
Dobrá povesť a rozšírené používanie odôvodnili potrebu základného
glykozid geín vplyvom enzýmu geázy štiepi. Pre hrebíčkovú vôňu kuklíkový
OH O ramnóza
Jtoreň je náhradkou za pravý hrebíček, ako aj za aromatické a zdravotné O—C6HU06
korenie. V ľudovej liečbe túto kedysi známu drogu používali proti hnačke ' /OH
a zvracaniu, proti nechutí a katarom zažívacích orgánov. Niekedy sa na HO — OH
podobný účel používa aj jeho vňať (herba Caryphyllatae). Kuklíkový koreň O
má tiež technický význam, slúži v likérovom priemysle. quercitrín.

122 123
výskumu tejto drogy. Výskum vykonal G i z i c k i [96, 97, 98, 99]. Podľa
nými kláskami. Koreň (radix Sanquisorbae officinalis) obsahuje až 19 %,
neho rastlina neobsahuje špecifické; silné, účinné látky a mnohé z meno-
tanínu [146] a 2,5—4% saponínu sanquisorbínu [84], ktorý sa štiepi na
vaných oblastí použitia treba v prvom rade pripísať adstringentnému
triterpenoidný aglykón sanquisorbigenín C30H4603 a na bližšie neurčenú
účinku triesloviny, prípadne farbiva. Liečenie odvarom z repíčka porovnáva
pentózu. Druhým saponínom, objaveným v poslednej dobe, je poterín
s liečením minerálnymi vodami. Do organizmu je dlhší čas privádzané
[148, 204]. Ďalej sa izoloval uhľovodík hentriakontán, zmes fytosterolov
určité množstvo teplej tekutiny obsahujúcej sulfáty, aj ked v malej kon-
[204], cukry a horčiny.
centrácii, ktorých účinok spolu s trieslovinami, ovocnými kyselinami a s ky-
Vňať (herba Sanquisorbae officinalis) obsahuje triesloviny, horčinu, san-
selinou kremičitou, askorbovou, chlorofylom a železom môže byť v prípade
quisorbín, silicu, cukry, škrob a farbivá.
čerstvej drogy podporený prítomnosťou horčiny. Žiadna z dokázaných
Krvavec sa používa ako adstringens a hemostyptikum pri rozličných
látok nedáva uspokojivé vysvetlenie použitia v prípadoch choroby pečene
krvácaniach a pri úplavici. Podľa S c h u l t z a [379] šťava rastliny, ktorá
alebo žlčníka. Týmto svojím záverom odporuje M a t t a u s c h o v i [269],
ktorý v klinickej liečbe používal obchodný preparát z repíčka „Herbogri-
mon" (celkový extrakt) pri liečbe chorej pečene.
Diuretický účinok, ktorý rozliční autori prisudzovali repíčku, nedal sa
na pokusných zvieratách dokázať.
Vňať repíčka sa trhá v dobe kvitnutia rastliny bez najspodnejšej tuhej
časti lodyhy. Často sa požadujú len listy (folium Eupatorii), ktoré sa zbie-
rajú tesne pred rozkvitnutím.
Repíček sa pre veľkú spotrebu miestami tiež pestuje, a to búd zo semien r
alebo delením starých trsov a vysadzovaním vo vzdialenosti 25 x 25 cm.

Krvavec menší
Poterium sanquisorba L., Sanquisorba minor Scop.
Krvavec menší
Krvavec menší je trvácou bylinou suchých lúk a medzí, ktorej červené
byle sú zakončené guľovitými, zelenožltými kvetnými hlávkami. Ľudia ho
často nesprávne nazývajú „bedrovníkom". Rastlina príjemne vonia a ostro
chutná. Koreň (radix Pimpinellae sanquisorbae cum herbis sanquisorbae)
je bohatý na tanín. Ľudia ho používali ako močopudný prostriedok a proti
úplavici (v liehovinách). Pasúce sa stáda krvavec požierajú, a preto túto
bylinu v niektorých zemiach aj pestujú. Niekde sa dáva do polievok ako
zelenina a je sa ako šalát.
Krvavec alebo Toten lekársky
• Sanquisorba officinalis L.
ľudové krvavé korenie
Krvavec toten
Krvavec je nápadná bylina na vlhkých horských lúkách, ktorej silné
rozvetvené byle dosahujú výšku až l m a v lete sa končia červenými kvet-
124
Krvavec menší, Krvavec lekársky,
Sanquisorba minor. Sanquisorba officinalis.
obsahuje triesloviny, používa sa pri pľúcnej tuberkulóze. L e cle r c [229]
udáva, že odvarom krvavca za prvej svetovej vojny vyliečil viac prípadov
úplavicových enteritíd. Podľa Z e m l i n s k é h o [485] v SSSR za druhej
svetovej vojny sa potvrdil dobrý účinok krvavca na enterokolitídy. Z drogy
sa vyrába prípravok zvaný Sanalbín namiesto dovážaného Tanalbínu. Prí-
pravok sa dobre osvedčil pri krvácaní a hnačkách a má tiež baktericidný
účinok pri chirurgických zákrokoch. Z a d i n a a G e i s l e r [482] udávajú
zastavenie oestru u myšiek, ktoré boli kŕmené potravou obsahujúcou 25%
krvavca, čo vysvetľujú zamedzením tvorby gonadotropného hormónu v hy
pofýze. Účinnou látkou tu môžu byť aj lítne soli, ktoré sú v popole
v množstve 2%.
Podľa B Í a ž k a a K u č e r u [29] droga môže nahradiť niektoré cudzo-
zemské adstringenciá a antidiarhoiká, ako napr. radix Uzarae.
125
 Alchemilka obyčajná asi 0,7% metylesteru kyseliny salicylovej, ktorého väčšina je viazaná glyko-
zidicky. Éterický olej, v ktorom sa tento nachádza, obsahuje ešte salicylal-
Alchemilla vulgaris L., subsp. pratensis S c h m i d t ,
dehyd a stopy piperonalu a vanilínu. Kvety cfalej obsahujú niečo voskiu
ľudové rosička, divý muškát, hviezdoš tuku, uhľovodíka, a 10% trieslovín. V malých množstvách bol dokázaný
Kontryhel obecný, ľudové husí nôžka nejaký derivát kyseliny salicylovej, ktorý má sumárny vzorec CuH1204r
kým voľnú kyselinu salicylovú sa im nepodarilo dokázať. Žltá farba kvetov
Alchemilka obyčajná rastie všeobecne všade na lúkách, medziach, pri
potokoch a na trávnatých vŕškoch. Je to bylina s nepatrnými zelenožltými
kvietkami. Okrúhle a riasnato zložené miskovité listy sú nápadné tým,
že sa na každom z nich kvapka daždovej vody alebo rosy dlho ligoce.
Túto vodu používali alchymisti ako „nebeskú rosu" pri hľadaní kameňa
mudrcov — odtiaľ pochádza aj jej vedecký názov. Zbiera sa alebo celá byľ
(herba Alchemillae), niekedy tiež koreň (radix Alchemillae).
Droga podľa M ô h l e n m a n n a [280] obsahuje 7,35% vody, 9% popola
a 6,4—8,4% trieslovín. Ďalej sa izolovala kyselina palmitová, stearová r
elagová, uhľovodík C32H66, fytosterín a predbežne neidentifikovaná látka
o zložení G16H2606.
Alchemilka bývala kedysi preslávenou liečivou rastlinou. Bývala uzná-
vaným liečivom na rany, proti hnačke a úplavici. Dnes v ľudovej liečbe
slúži proti katarom čriev a žalúdka, na „prečistenie krvi" a proti krvácaniu.
Na vredy a rany sa používa obklad z odvaru. V SSSR, Nemecku a Švaj-
čiarsku sa odvar medzi ľudmi používa na „zosilnenie svalstva maternice"
prípadne na upevnenie plodu. Zaujímavý prípad uvádza K i i n z l e [226], Alchemilka obyčajná, Túžobník obyčajný,
podľa ktorého lekári matke desiatich detí v prípade ďalšieho pôrodu dávali Alchemilla vulgaris. Filipendula vulgaris.
fatálnu prognózu, pretože už pri posledných troch pôrodoch bola medzi
životom a smrťou. K jedenástemu pôrodu skutočne došlo a na prekvapenie pochádza od quercetínu, ktorý je pravdepodobne totožný s prv izolovaným
bol najlepší a najľahší zo všetkých predchádzajúcich a dieťa bolo tiež spiraeínom a ktorého väčšina sa nachádza v glykozidicky viazanej forme
silnejšie ako ostatné. Matka na radu zelinkára pila od tretieho mesiaca ako spiraeozid (na jednej — OH+ skupine je viazaná d-glukóza —O—C6HU05).
denne šálku odvaru z alchemilky. OH O
l |l OH
/OH+
Túžobník brestový päťlupienkový
OH+
Spiraea ulmaria L., Filipendula ulmaria M a x i m , subsp. pentapetala Dost. O
ľudové medunišník spiraeozid

Tužebník jilmový, plemeno pétiplátečný V listoch sa nachádza tiež známy glykozid salicín.
Korene obsahujú glykozid gaulterín [42], ktorý prítomný ferment gaulte-
Túžobník brestový rastie hojne v hornaté j ších krajoch na mokrých róza štiepi na metylester kyseliny salicylovej.
lúkách, najmä pri potokoch, vo vŕbových a olšových húštinách a okolo
CO—OCH3
barín. V letných mesiacoch napĺňajú jeho krásne, veľké, bohaté krémové primeveróza
kvetenstvá celé okolie príjemnou medovou vôňou. Vetvené byle bývajú —O—CUH19O9
až 2 m vysoké.
Kvety (flores Spiraeae ulmariae) podľa novších výskumov [391] obsahujú gaulterin

126 127
 Droga sa pre vysoký obsah vegetabilných salicylátov používa pri liečbe
na triesloviny. Je ľudovým prostriedkom proti hnačke. [379]. Používala sa
reumatických chorôb. S c h u l z [379] udáva, že diuretický účinok, ktorý je
tiež ako trieslo na vyčiňovanie koží a na barvenie vlny na červeno.
potrebný pri liečbe obličiek a močového mechúra, bol aj lekársky po-
tvrdený. Okrem toho v ľudovej liečbe sa túžobník používal ako potopudný
prostriedok a proti vodnatieľke a hnačkám. Mandľa obyčajná
Zaujímavá je ústna zpráva, že koreň túžobníka brestového (radix Barbae Amygdalus communis L.
caprinae) používali ako prostriedok (práškovaný) proti besnote u ľudí aj
Mandloň obecná
zvierat. V minulom storočí sa to mnohonásobne potvrdilo. Sám ( M a č k u )
som vypočul rozprávanie očitého svedka, že koreň túžobníka sa mnoho Mandľovníky sa kedysi hojne pestovali na južnej Morave, na južnom
používal v bývalom cárskom Rusku proti besnote spôsobenej psami a vlkmi. Slovensku a v okolí Litoméric. Tieto staré kultúry však skoro zanikli a zostali
po nich na teplých stranách a vo vinohradoch iba miestami staré stromy,
Túžobník obyčajný . ktoré dodnes rodia. S plánom výstavby vetrolamov, ktorými sa má pomôcť
južnému Slovensku a južnej Morave sužovanej zhubným suchom a úpor-
Filipendula vulgaris M ô n c h . , Filipendula hexapetala Gilib.,
nými, všetko vysušujúcimi a najjemnejšiu
Spiraea filipendula L.
ornú pôdu odvievajúcimi vetrami, vyvstala
Tužebník obecný opäť otázka oživenia mandľových kultúr.
Túžobník obyčajný je blízko príbuzný predchádzajúcemu druhu, nie je
však taký vysoký a vyznačuje sa tým, že každý vedľajší koreň sa končí
hľúzkou. Kvety (herba ei flores Filipendulae) voňajú podobne ako kvety
túžobníka, čo pochádza od obsahu gaulterínu, spiraeínu a salicylaldehydu.
Kedysi sa túžobník pestoval aj v záhradách ako liek proti obličkovým
a močovým kameňom. V novšej dobe sa v ľudovej liečbe kvety používajú
proti cudzopasníkom tráviaceho traktu a proti ťažkostiam dýchacích
orgánov (379).
Koreňové hľuzy obsahujú hojnosť škrobu a trieslovín a môžu sa požívať
ako šalát. Najchutnejšie sú v jeseni. Túžobník niekde (Švédsko) používajú
ako krmivo pre ošípané.

Nätržnica močiarna Nátržnica močiarna, Mandľa obyčajná,

Comarum paluslre L. Comarum paluslre. Amygdalus communis.
Zábélník bahenní
Majú byť vysádzané v závetrí vetrolamov. Začiatok už bol urobený, lebo
Nátržnica močiarna je trvácim, cirkumpolárnym druhom ružokvetých
KNV v Brne s botanickou záhradou Masarykovej univerzity vypestovali
rastlín, ktorý u nás dosť hojne rastie v hornatejších a rybničnatých kraji-
a vysadili už prvé skupiny mandľovníkov, ktoré získali zo semien (kôstok)
nách a rašeliniskách južných Čiech, juhozápadnej Moravy a severného
zozbieraných zo zvyšujúcich starých juhomoravských mandľovníkov.
Slovenska — Orava, Podtatranské. Najradšej tu rastie na hrádzach lesných
Budeme teda mať svoje vlastné mandle. Na Slovensku je táto akcia tiež
rybníkov, na barinách a pri potokoch. Nátržnica má v zemi plazivý pa- v prúde.
Icoreň, z ktorého vyrastajú cez l m vysoké, poliehavé, červenohnedé byle
Mandľa má krásne ružové kvety typu našej marhule, s ktorou je príbuzná,
s červenkastými, veľkými, úhľadnými kvetmi.
a plody kôstkovicé. Dužina plodov sa v čase zrelosti roztrhá a kôstky sa
Rastlina (radix ei herba Penlaphylli aquatici) je neobyčajne bohatá
zbierajú. Olejnaté semená mandle sú vzácnou olejninou a požívatinou.

128
9 Naše liečivé rastliny 129
Na zavarovanie do cukru sa trhajú zelené plody a zavárajú sa ako vlašské
orechy.
Mandle sa od nepamäti pestujú v horúcej Afrike a v Ázii, avšak aj
v južnej Európe a v SSSR v troch hlavných odrodách;
1. Mandľa horká (Amygdalus amara L.), ktorá má horké jadro, obsahu-
júce okrem mandľového oleja prudký jed kyanovodík. Surové horké mandle
teda nemožno jesť. Varením, pečením a pražením sa kyanovodík stráca.
2. Mandľa sladká (Amygdalus dulcis DC.J má sladké jadrá.
3. Mandľa praskavá (Amygdalus fragilis PersJ má hlboko rozbrázdenú,
tenkú a krehkú kôstku, (krachmandla) a sladké jadrá.
Naše domáce mandle, pokiaľ ešte v ČSR sú, sú jednak horké, jednak
sladké. Vysadzujú sa tiež obidva druhy.
Mandle vyžadujú silno vápenatú, hlbokú, avšak priepustnú, nie mokrú
výživnú pôdu a polohy chránené a slnečné ako vinič.
Sladké mandle sa môžu jesť surové alebo pražené, horké iba pražené;
slúžia pri výrobe pečiva a cukríkov. Horké mandle sa používajú väčšinou
iba na získanie mandľového oleja (oleum Amygdalarum) (ČsL-2). ktorého
obsahujú 20—40%, sladké mandle 40—50%.
Olej zo sladkých mandlí obsahuje glycerínestery kyselín linolovej
a ovocných kyselín a žiadny amygdalín. Má jemnú chuť, používa sa najmä
v lekárňach a na mazanie jemných mechanizmov. Olej z horkých mandlí
obsahuje 3% glykozidu amygdalínu. Amygdalín sám nie je jedovatý, avšak
vplyvom vody a vlastného enzýmu emulzínu sa rozpadá na benzylaldehyd,
genciobiózu (prípadne až glukózu) a na jedovatú kyselinu kyanovodíkovú
podľa rovnice:
l— CH O
j genciobióza
CN
amygdalín
CH7NÓ = C,H5CHO +2C6H12O6
Kyselina kyanovodíková patrí k najprudkejším jedom. Okrem toho v horko-
mandľovom oleji je niečo kyseliny mravčej a okysličením benzaldehydu
na vzduchu vzniká kyselina benzoová.
Surový olej hojľkomadľový je prakticky bezvýznamný. Zvyšujúce vý-
tlačky sa však práškujú a používajú pri výrobe likérov, kozmetických
mydiel a pod. Otruby zo sladkých mandlí (farina Amygdalarum) sa po-
užívajú v kozmetike. V lekárňach sú okrem toho rozličné mandľové prí-
pravky, najmä horkomandľová voda (aqua Amygdalarum), mandľové
mlieko (emulsio Amygdalarum) a mandľový olej.
Pravé mandle sa znehodnocujú jadrami z kôstok broskýň (semen Persi-
130
cae) a marhúľ (semen Pruni armeniacae), ako aj jadrami z mandle nízkej
(Amygdalus nana L.), z ktorých možno práve tak lisovať olej.
Trnka obyčajná
Prunus spinosa L.
Trnka obecná
Rastie všade na pokrajoch lesov, na stranách, na medziach, pri cestách,
v plotoch, v skupinách krovísk a pod. Často je nevítaná, lebo sa derie
príliš divoko do kultúr a do polí, avšak prispieva na zakrytie a oživenie
nevzhľadných priepastí, výmoľov a pustých svahov a je konečne útočišťom
a hniezdiskom drobného vtáctva. Význam trniek je dvojaký: liečivý a po-
travinársky. V ľudovej liečbe obľúbenou drogou sú kvety (flos Pruni spino-
sae, f los Acaciae nostralis). Kvety voňajú ako horké mandle a obsahujú
skutočne niečo kyseliny kyanovodíkovej a benzaldehydu vedľa quercitrínu
a kampferolu. Všetky časti rastliny, okrem plodovej dužiny a čerstvých
listov, obsahujú stopy glykozidu amygdalínu. Kvety zbierame najlepšie
tak, že ich necháme na kri až do úplného dozretia a potom ich poklepom
striasame priamo z krov na podložené plátna alebo papiere. Kvety treba
sušiť prudko na slnku alebo umelým teplom, aby podržali čistú bielu farbu.
Pripravuje sa z nich čaj, ktorý mierne preháňa najmä deti, ,,čistí krv"
a pije sa pri kožných vyrážkach a pre uvoľnenie kašľa a kataru priedušiek.
Pôsobí tiež mierne antihelminticky. Sušené kôstkovičky sa miestami kupujú.
Pre vysoký obsah trieslovín sú naopak obstipačným prostriedkom. Listy
(folium Pruni spinosae) sa používali ako ľudový prostriedok pri rozličných
krvácaniach a pri chorobe močového mechúra.
V potravinárstve sú plody trnky (fruclus Acaciae nostralis) pikantným
a zdravým materiálom na kompóty. Zavárajú sa zvlášť do vína, do rumu
alebo sa posýpajú cukrom a pod. Pripravuje sa z nich tiež domáci likér.
Šťava trniek je krvavočervená od farbiva prunicyanínu, čo je glukoramno-
zid cyanidínu. Surové trnky možno požívať, avšak až trocha prejdú
mrazom, zmäknú a zosládnu.
Višňa obyčajná
Cerasus vulgaris Milí., Prunus cerasus L.
Višeň
Višňa obyčajná je známy strom, ktorý poskytuje obľúbené ovocie višne
(fructus Cerasi capronianae), ktoré slúži na kompóty a likéry (višňovica
a'griotka). Višne obsahujú hojne kyseliny jablčnej a citrónovej. V ľudovej
131

liečbe sa višňové stopky (slipites Cerasorum) uplatňujú ako obľúbený močo-
pudný prostriedok. Používajú sa tiež pri zápale priedušiek. Stopky majú
po starostlivom usušení zelenú farbu. Listy (folium Cerasi) v časoch vojny
slúžili ako náhražka čaju.
Príbuzná čerešňa vtáčia (Prunus avium L., Cerasus aviuniMôuch.) dáva
známe ovocie čerešne (fructus Cerasi Juliannae), obsahujúce nielen vita-
míny, ale aj kyselinu fosforečnú. Z čerešňovej a višňovej kôry prýšti často
a v parkoch. Na jar má krásne previsnuté strapce bielych kvetov, z ktorých
dozrievajú čierne kôstkovičky o veľkosti hrachu. Sú trpké a nechutné,
nepožívajú sa, iba ak niektoré druhy vtáctva ich požierajú. Kôra (cortex
Pruni padi) obsahuje amygdalín, pružín a emulzín. Po fermentácii možno
z kôry získať 0,3% horkomandľovej silice. V poslednom čase sa z kôry
izoloval glykozid sakuranín [153]. Odvar kôry slúžil proti kožným vyráž-
kam.
glukóza
C.HnO*—O O

OH
_^O-
sakuranín

Jarabina vtáčia
Sorbus aucuparia L.
ľudové jarabok, skoruša
Jeŕáb ptačí

Miestami rastie v prírode na stranách a v horských lesoch. Všeobecne

sa sadí pozdĺž ciest vo vysokopoložených studených krajoch, kde by iné
ovocné druhy silnú zimu nevydržali. Kvitne
v máji a v júni a má množstvo kvietkov
Trnka obyčajná, Višňa obyčajná, Čremeha strapcovitá, v chocholičnatých zložitých strapcoch.
Prunus spinosa. Cerasus vulgaris. Padus racemosa. •
Kvietky dozrievajú na guľaté, šarlátovočer-
vené malvice-jarabinky (fructus Sorbi). Che-
živičný glej, ktorý poskytuje hojne arabinózy. Čerešňový glej rozpustený
mická analýza jarabiniek je veľmi zložitá:
v octe v ľudovom lekárstve používajú proti rozličným kožným vyrážkam.
obsahujú kyselinu sorbínovú a parasorbí-
Jadrá všetkých druhov rodu Prunus obsahujú olej a stopy amygdalínu,
novú, kyselinu jablčnú, uhľohydráty sorbit
prípadne prunazínu
-C6Hn06 alebo dulcit, a rôzne ďalšie sacharidy,
glukóza pektínové látky, triesloviny a v semenách
mandľový olej a amygdalín (laurocerazín),
CN z ktorého sa vplyvom enzýmov sorbázy
prunazín
odštiepuje kyanovodíková kyselina.
K zaujímavému poznatku prišiel K u h n
Čremeha strapcovitá a jeho spolupracovníci [225], že kyselina
Prunus padus L., Padus racemosa G. K. Schn. Jarabina vtáčia,
parasorbínová (nenasýtený laktón) [223]
Sorbus aucuparia.
Stŕemcha hroznovitá, ľudové kŕemfa potlačuje klíčivosť semien. K tomuto pri-
stupuje aj baktericidný účinok (napr. pri stafylokokoch v koncentrácii
Čremeha strapcovitá je známy ozdobný strom, ktorý rastie divoko
na okraji lesov a na kroviskách. Všeobecne sa vysadzuje v záhradách

133
132
 triterpénové kyseliny krategolovú, ursolovú a oleanolovú, kým kyselina
krategová je zmesou kyseliny oleanolovej a ursolovej [19, 364, 365, 447,
CH, 453].
O
kyselina parasorbinová CH3 CH3 CH3

Q
HO l

Jarabinky sú na chuť trpko kyslé, avšak mrazom zmäknú a stanú sa

požívateľnými.
V ľudovej liečbe sa jarabinky používajú ako močopudný, preháňací
a sťahujúci prostriedok. V páleniciach sa vyrába likér jarabinka.
Na severnej Morave lesmajster K r a e t z l objavil odrodu jarabinka sladká
(Sorbus aucuparia var. dulcis K r a e t z l ) . Sladká jarabina sa dnes tak roz-
množila, že ju záhradníci hojne vysadzujú. Malvice má väčšie a sladšie
a možno z nich pripravovať pikantný kompót a lekvár. Obsahuje tiež
vitamín C (60—ľOO mg%) a provitamíny A. Môžu sa zbierať a sušiť aj
pre obchod.
Jarabinky v zime slúžia v horách za potravu viacerým vtákom, najmä
čvíčalám, ktorí potom roznášajú semená po krajine, na skaly, na múry ato* .
teda všade, kde vidíme ojedinelé jarabiny.
Na južnom Slovensku a na južnej Morave miestami hojne rastie príbuzná
oskoruša domáca (Surbus domestica L,.). Oskoruša má pôvod v južnej
Európe. Má väčšie hnedé malvice hruškovitého tvaru. Po uležaní sú jedlé.
Hloh obyčajný
Crataegus oxyacantha L.
Hloh obecný, ľudové hložinky
Hloh obyčajný rastie divoko v krovinách aká tŕnistý ker a sadí sa
v alejách a parkoch ako zušľachtený strom. Ghocholičnaté zložité strapce
kvetov zapáchajú ako haringy a dozrievajú na guľovité červené malvice,
hložinky
Kvety a listy (flores et fólia Cralaegi) obsahujú alkaloid oxyakantín [444],
0,23% éterického oleja, kyselinu vínnu, citrónovú a ako saponíny viazané
OCH;
CH„0—,
CHS— N OCH3 O N—CH,
-O HO-
oxyakantín
CH IVCOOH CH, CH3
\CH —COOH
CH,
CH3CH3
kyselina ursolová kyselina krategolová
OOH
kyselina oleanólová
Tieto triterpenoidné karbónové kyseliny však nie sú nositeľmi terapeutic-
kých účinkov [20], Podľa starších údajov hloh má obsahovať glykozid
quercitrín, avšak K r a n e n - F i e d l e r [211] podľa najnovších výskumov prí-
tomnosť tohto glykozidu popiera a udáva, že sú prítomné štyri iné flavónové
deriváty, z ktorých sa identifikoval hyperozid (quercetín-3-galaktozid).
Prítomný je tiež nový glykozid s aglykónom vitexínom a cukornou zložkou
ramnózou. Konštitúcia vitexínu nie je ešte presne dokázaná. V kvetoch
a listoch sa nachádza voľný aj viazaný trietanolamín [300]. Hložinky obsa-
hujú tiež glykozidy, 30—40% cukru, trieslovinu, saponín, tuk, kyseliny
a organické amíny: izoamylamín, izobutylamín, etylamín, dietylamín a eta-
nolamín [300]. Dajú sa požívať, hoci nie sú chutné.
V ľudovej liečbe sa hloh používa pri srdcových chorobách, proti vyso-
kému krvnému tlaku a artérioskleróze. I ké d zníženie krvného tlaku a vplyv
na činnosť srdca sa dokázala experimentálne na pokusných zvieratách
[346, 350, 454], predsa treba varovať pred laickým používaním tej to drogy
v takej vážnej indikačnej oblasti. BersinT., M u l l e r A. a S c h w a r z H. [20]
vo svojej predbežnej zpráve udávajú, že nositeľom farmakodynamického

134 135
účinku hlohu je nový glykozid, ktorého aglykón patrí k triede hepta-
oxyflavónov. Tento glykozid pôsobí kardioaktívne, zvyšuje mechanickú vý-
konnosť srdcového svalu. Súčasnou vazodilatáciou znižuje krvný tlak.
Na rozdiel od digitálisových glykozidov sa v organizme nekumuluje a podá-
vaný spolu s digitoxínom zvyšuje jeho toxicitu. Hloh sám však neobsahuje
digitaloidy [299].
Existuje niekoľko galenických prípravkov, ktorých súčiastkou je hloh.
V S S SR sa za druhej svetovej vojny hlohom nahradzovali cudzie srdcové
drogy [485]. Podľa B l a ž k a a K u č e r u [29] sa droga v literatúre odporúča
ako náhrada zahraničného semen Strophanthi.
Hloh obyčajný, Dula podlhovastá,
Crataegus oxyacantha. Cydonia oblongq.
Dula podlhovastá
Cydonia vulgaris Pers., Cydonia oblonga M i l í .
Kdoule podlouhlá
Dula podlhovastá je drobný strom s listami na rube hrubo plstnatými
a s veľkými úhľadnými kvetmi, sediacimi jednotlivé na koncoch vetví.
Jej pôvodnou vlasťou je východná India. U nás sa niekedy sadí v sadoch
a zanradách. Veľké citrónovožlté dulové jablká (malvice) sa na používame
za čerstvá nehodia, jnožno ich však zavárať a pripravovať z nich dulový
lekvár. Semená (semen Cydoniae) obsahujú hojne slizu (mucilago Cydoniae)
a niečo horkomandľového oleja. Ak semená vo vode roztlačíme, dostaneme
slizovú masu, ktorá sa používa na obklady pri rozličných kožných cho-
robách. Predtým sa tento sliz používal tiež technicky na čistenie a apreto-
vanie tkanív a na kozmetické účely, napr. ako fixátor na vlasy a pod.
136
Dulové semená sú dôležitým obchodným predmetom. Obsahujú 22%
slizu, 8—15 % mastného oleja, amygdalín, emulzín, trieslovinu, proteíny,
farbivo a 13 % popolovín, v nich 42 % kyseliny fosforečnej. Malvice obsa-
hujú asi 9% cukru, najmä levulózy, ďalej jablčnú a vínnu kyselinu, pektín,
pektózy a triesloviny.
Výťažok zo semien sa kedysi používal proti hnačke a proti chrleniu krvi.
Plsť, ktorá pokrýva plody a je, vytvorená z vlnatých chĺpkov, stierala sa
a používala na zastavenie krvácania.
18. čeľaď. Lomikameňovité — S a x i f r a g a e e a e
Lomikameň zrnitý pravý
Saxifraga granulala L. subsp. eugranulata Engl. Irm.
Lomikameň zrnatý pravý
Lomikameň zrnitý pravý je trvácou bylinou našich suchých lúk, medzí
a slnečných pahorkov, kde rastie pospolito. Pri pakoreni vytvára tvrdé,
cibuľkasté hľúzky, ktorými sa rozmnožuje a podľa nich sa dobre poznáva.
Tiež päťpočetné, biele, dosť veľké kvety a listy s nápadnými obličkovitými
a hlboko vrúbkovanými čepeľami lomikameň zďaleka prezrádzajú.
Byľ (herba Saxifragae albae) má kyslastú chuť. Z jej obsahových látok
poznáme iba živicu. Spolu s hľúzkami sa používala ako liečivá rastlina,
a to najmä v snahe rozpustiť močové kamene. Je súčasťou liečivých čajov,
ktoré sa používajú pri chorobách močových ciest (Betulan). U nás sa zbiera
od roku 1951.
Parnasia močiarna
Parnassia palustris L.
Tolije bahenní alebo parnasie, ľudové srdečník
Parnasia močiarna je ozdobnou bylinou našich vlhkých rašelinných lúk
hornatejších krajov, kde rozkvitá až koncom augusta a v septembri. Jej byľ
nesie jediný srdcovitý, objímavý list a končí sa veľkým, beľavým kvetom.
Parnasiu si v minulých časoch veľmi vážili pre svoje liečivé účinky, avšak
na dlhú dobu sa na ňu zabudlo. Na jej význam poukázal Leclerc, ktorý
ju používal proti artritídam a proti zápalom spojiviek. Podľa Petersa
sa uplatňuje pri epileptických kŕčoch, podľa D i h r s k a pri srdcových neu-
rózach [16]. V ľudovej liečbe podľa S c h u l t z a (379) sa používa pri
krvácaniach, hnačkách a pri výtoku. Chemická analýza vňate parnasie
vykazuje glykozid rutín a niekoľko percent katechového tanínu.
 Bude potrebné dalšie overenie po stránke tu prítomných látok a ich
farmakodynamických vlastností.
bou — americkou egrešovou múčnatkou (Sphaerotheca rnors uvae)/ľáio cho-
roba zničila mnoho egrešových kultúr, ale sa zdá, že už z väčšej časti bola
potlačená. Pôvodnou vlasťou egrešu je Ázia a Kaukaz.
Ríbezľa červená dnes v úžitkovom záhradníctve tvorí veľmi podstatnú
zložku a pestuje sa v rozličných odrodách, a to veľkozrnných, drobnozrn-
ných s bobuľami červenými alebo žltkastobielymi. Čerstvé bobule obsahuj ú
83—86 % vody, 4—9 % invertného cukru, 2 % voľných kyselín, najmä citró-
novej a jablčnej, 1,5% pektínových látok, červené farbivo cyanidín, gly-
kozid, 0,5% pentózanu, 0,5% bielkovín, 4% drevnej vlákniny, 0,7 % po-
polovín. Semená obsahujú 16—18 % mastného oleja.

Lomikameň zrnitý, Parnasia močiarna, Egreš obyčajný,

Saxifraga granulala. Parnassia paluslris. Grossularia uva-crispa.

Egreš obyčajný Ríbezla červená, Ríbezla čierna,

Grossularia uva-crispa M i l í .
Meruzalka srstka, ľudové angrešt
RíbezFa červená a ríbezFa čierna
Hibes rubrum L., Ribes nigrum L.
Rybíz červený a Rybíz černý
Sú všeobecne známe a u nás hojne a v početných odrodách, ako aj
formách pestované kry, ktoré poskytujú akostné a obľúbené bobuľovité
ovocie.
Egreš obyčajný sa najviac sadí v záhradách a z ríbezľovitých má naj-
väčšie bobule. Obsahuje 84—88% vody, 6—8% dextrózy a levulózy (hroz-
nového a ovocného cukru), žiadnu sacharózu (trstinový cukor), 0,3—0,5%
bielkovín, l % pektínových látok, 3,5% drevnej vlákniny, 1,5% voľných ky-
selín, najmä citrónovú, vínnu a jablčnú, v nezrelých plodoch tiež kyselinu
jantárovú, dalej triesloviny, gumu a 0,2—0,5% popolovín, zvlášť alkálií-
V posledných desaťročiach egreš bol u nás napádaný nebezpečnou choro-
Ribes rubrum. Ribes nigrum.
Plody (fructus Ribis vel baccae Ribium, tiež krátko Ribia) pôsobia
osviežujúco a preháňajú. Na vitamíny bohatá ríbezľová šťava je domácim
prostriedkom proti horúčkam. Oficinálny bol sirup (syrupus Ribium).
Ríbezľa červená pochádza zo Sibíri a zo severovýchodnej Európy.
Ríbezľa čierna z hľadiska potravinárskeho je najdôležitejšou zo všetkých
ríbezlí a dnes sa teší u nás veľkému záujmu a pozornosti v lekárskych
i potravinárskych kruhoch. Je dokázané, že je to náš domáci druh, ktorý
rastie divoko na mnohých miestach v Čechách, zvlášť na Budéjovicko-tŕe-
bonsku, na Morave na Olomouckú a na mnohých miestach Slovenska.
Jej čierne bobule síce v čerstvom stave majú nepríjemný plošticový
zápach, takže sa mnohým protivia, avšak táto nepatrná chyba sa pri ku-
chynskej alebo konzervárenskej úprave celkom stratí. Šťava ríbezle čiernej
obsahuje 36% vody, 11—13% cukru, 2,5—3,5% voľných kyselín, najmä
jablčnej, dalej pektínové látky, emulzín a l % popolovín. Obsah vitamínov
je značný. Listy a púčiky obsahujú tiež asi 0,7 % éterického oleja s cymolom.
Krásnu monografiu ríbezle čiernej podala P o j a r k o v á A. v knihe Flóra

138 139
SSSR, IX, 1939; tento druh delí na 7 plemien a každé ďalej na viac odrôd
zínom štiepi na kyselinu melilotovú a glukózu, ďalej obsahuje triesloviny,
a foriem.
flavóny a živice.
Bobule čiernej ríbezle (baccae Ribium nigrorum) sú používaným močo-
pudným a potopudným prostriedkom, teda proti vodnateľnosti a zápalu
zhybov. Pre tento účel sa pripravuje tiež extrakt a sirup. Čaj z lístia
(fólia Ribis nigri) je známym prostriedkom proti čiernemu kašľu detí
a kŕčovému kašlú dospelých; súčasne je to močopudný a potopudný pro-
striedok, ktorý sa používa tiež pri reumatických ochoreniach a dne. Listy
a CH-CH—COOH
OH
kyselina kumarínová
—CH2—CH2—COOH
I—OH
kyselina melilotová

sú súčasťou mnohých bylinných čajov. =0

Potravinársky význam ríbezle čiernej spočíva v príprave vín, likérov,
sirupov a marmelád.
P o j a r k o v á A. píše, že v SSSR sa bobule čiernej ríbezle jedia surové
alebo sa zavárajú na ovocnú šťavu a zvárajú na želé a sirup. Na Sibíri
zo zrelých bobulí pripravujú jemný červený likér, z nezrelých, zelených
bobúľ zlatožltý likér. Čerstvé listy sa pridávajú k uhorkám pri nakladaní.
V domácnostiach sa bobule používajú proti skrofulóze.
Ríbezľa čierna sa stáva liečivou a dôležitou potravinárskou rastlinou,
U nás by boli podmienky pre pestovanie ríbezle čiernej ideálne, ako o tom
svedčí pokus B o h u t í n s k e h o , založený pred mnohými rokmi na Šumave
(Vimperk — Kašperské Hory), kde sa zvyšky bývalých kultúr doteraz
uchovali a ešte aj teraz sa tam ríbezľa zbiera. Je to najmä Slovensko, ktoré
je predurčené pre kultúry ríbezle čiernej vo veľkom. Potravinárske výrobky
z ríbezle čiernej by sa mohli stať žiadaným vývozným tovarom. Metodika
pestovania je práve taká ako pri ríbezle červenej. Najrýchlejšie sa množí
vegetatívne, delením starých trsov.
19. čeľaď. Bôbovité — Fabaceae
(predtým Motýľokveté — Papilionaceae)
Komoniea lekárska
Melilotus officinalis Desr.
ľudové kamenná ďatelinka, horská lucerna
Komonice lekárska
Komoniea lekárska je statná a všeobecne na stranách, kamenistých
brehoch, úhoroch, násypoch a medziach rozšírená dvojročná motýľokvetá
bylina. Kvitne na žlto. Celá byľ (herba Meliloti), najmä však kvety (flores
Meliloti), obsahujú ľubovonný kumarín (0,9%) a melilotín (0,2%), ktoré
vznikajú pri vädnutí a sušení z kyseliny kumarovej a melilotovej, takže
čerstvá vňať vonia iba slabo. Prítomný je tiež melilotozid, ktorý sa emul-
140.
o O
kumarín melilotín
-CH = CH—COOH
l—O—C,Hn05
glukóza
melilotozid
Kvitnúca vňať a zďrhované kvety sa rýchlo sušia umelým teplom, ktoré
nepresahuje 40 °C.
Drogou sa aromatizuje tabak a pripravoval sa z nej prášok proti molám.
Galenické preparáty z komonice slúžia ako sekretolytikum a spazmolytikurn
pri kataroch priedušiek, astme a kašli, tiež ako diuretikum a vo forme
náplaste (emplaslrum meliloti) ako emolliens na zmäkčovanie krust hojacich
sa rán.
V niektorých zemiach sa komonica lekárska pestuje na poliach ako vý-
borná pastva pre včely a ako krmivo najmä pre kone. Spôsob pestovania
je ten istý ako pri ďatelinách. Semená klíčia za desať dní. Toto, naposledy
menované používanie priviedlo na stopu celkom novej oblasti použitia.
Už v roku 1922 S c h o f i e l d pozoroval, že dobytok kŕmený nahnilým se-
menom z komonice bielej (Melilotus alba) trpí na silné krvácanie i pri ne-
patrných poraneniach a aj spontánnym krvácaním v dôsledku malej zrážan-
livosti krvi. Až neskôr sa podarilo [233, 234, 235, 236, 237J z tohto krmiva
izolovať látku s antikoagulačným účinkom. Bol to kumarínový derivát,
dikumarol, ktorý je 1000 — 5000krát účinnejší ako sám kumarín. Našim
OH OH
o
dikumarol
pracovníkom [317, 332, 340, 341] sa podarilo pripraviť látky s ešte výhod-
nejšími vlastnosťami. V poslednom čase sa stále viac stretávame s použi-
141
vaním komonice lekárskej. Podľa novšej práce L e n f e l d a a spol. [230] čaj vane látky sú guma, škrob, bielkovina, živice, mastný olej, triesloviny,
z komonice lekárskej zreteľne predlžuje dobu krvnej zrážanlivosti. citrónová kyselina a minerálne soli.
Korene sa vykopávajú v jeseni, rýchlo a dokonale sa usušia, až sa lámu.
Ihlica tŕnistá
Ononis spinosa L. Jastrabími lekárska
ľudové ihličie, sladký koreň, hluchý tŕň Galega officinalis L.
Jehlice trnitá, ľudové babí hnev, mužská láska ľudové štedrec liečivý
Jestŕabina lekárska
Ihlica tŕnistá je silný poloker s tŕnistými vetvičkami a s veľkými motýľo-
kvetými ružovými kvetmi. Rastie miestami hojne na suchých stranách, pri Jastrabina lekárska rastie divoko na vlhkých miestach a pri brehoch
cestách a pustých miestach. Drogou je koreň ihlice (radixOnonidis) (ČsL-2), potokov. Môže sa však aj kultivovať. Vedľa horčín, trieslovín sacharózy
ktorý je oficinálnym močopudným liečivom pri chorobách močových ciest. stachyózy (tetrasacharid — l glukóza, 2 galaktóza, l fruktóza), mastného
oleja a glykozidu galuteolínu (5-glukozido-luteolín) obsahuje dôležitý alka-
loid galegín, ktorému sa pripisujú dva dôležité farmakodynamické účinky.
NH,
NH = c CH,
\
NH—CH„~

galegin

Galegín patrí ku glukokinínom (fytoinzulínom), teda k látkam získaným

z rastlín, ktoré zasahujú do uhľohydrátového metabolizmu, najmä do spaľo-
vania glykogénu a tak znižujú hladinu krvného cukru. I ked má slabší
účinok ako syntetický quanidínový derivát Synthalin [217], možno túto
jeho vlastnosť považovať za bezpečne dokázanú [51, 333, 434]. Zistilo sa
však, že podávanie galegínu (a Syntalínu) má, najmä pri predávkovaní,
nepríjemné vedľajšie účinky. Túto vlastnosť odvar z drogy nemá. Preto
by sa dalo predpokladať, že galega by mohla byť dobrou pomôckou pri
Komonica lekárska, Ihlica tŕnistá, liečení ľahších prípadov cukrovky (Diabetes mellitus), ako ju odporúča
Melilotus officinalis. Ononis spinosa. viac autorov [251,396,397,398]. Tiež, podľa ústnych oznámení, v niektorých
veľmi ľahkých stareckých diabetoch pitím odvaru bolo možno dokonca vy-
Je tiež oficinálnou súčasťou močopudných čajov (species diureticae a s pečieš
nechať podávanie inzulínu pri vyrovnanej šetriacej strave. Podľa G o l d e r a
urologicae). Koreň obsahuje izoflavónovv glykozid ononín, sladkastú látku
[106] však, ktorý, zistil význačné antidiabetické pôsobenie iba pri 20%
O pacientoch, nepríjemná chuť čaju galegy bráni jej väčšiemu rozšíreniu.
-Q-OCH, O jastrabinu omnoho väčší záujem má dnes poľnohospodárska mlieká-
renská prax ako o krmovinu, pretože sa tvrdí, že stimuluje funkcie mliečnej
-O/
glukóza žľazy a podstatne zvyšuje sekréciu mlieka. Alkaloid galegín má byť nosi-
teľom tejto význačnej vlastnosti. Zprávy o tom nachádzame aj v odbornej
ononid G18H2208, kyselinu onocerínovú G20H3004 a triterpeiioid onocerol literatúre. S c h u l z [379] cituje pokusy C a r r i e r a z roku 1891, ktorý do-
CaoH^Oa- Štruktúra týchto látok nie je celkom objasnená. Ďalšie obsaho- kazuje zvýšenie laktácie, ako aj G a u c h e r o n a , ktorý udáva až 30% zvý-

142 143
šenie produkcie mlieka u kráv. Podobný údaj podáva I n v e r n i [160].
M a d a u s [251] potvrdzuje zvýšenie sekrécie mlieka u pokusných myší.
Náš výskum venuje tejto otázke tiež patričnú pozornosť. Pretože starším
údajom v literatúre chýba náležité podopretie výsledkov a obsažnejší expe-
rimentálny materiál, Selecký F., pracovník Slovenskej akadémie vied
(Záverečná zpráva: Farmakologický výskum Galega officinalis, SAV, Brati-
slava 1954) vykonal rozsiahle pokusy na krysách, psoch a kozách za sprísne-
ných experimentálnych podmienok. Tieto pokusy však nepodali presvedčivé
dôkazy o jednoznačnom, mliečne žľazy stimulujúcom a laktogénnom účinku
seno splanuje hocikde, najmä na južnom Slovensku. Jednotlivé kvety sú
žltkastobiele, celá vňať príjemne vonia. Drogou sú semená (semen Foeni
graeci) (ČsL-2), ktoré obsahujú 6 % mastného oleja, 28% slizu (manogalak-
tánu), 0,13 % alkaloidu trigonelínu, cholín, cholesterín, stopy éterického
oleja, proteíny, triesloviny a žlté farbivo. Pestovala sa už v staroveku. Z ro-
zomletých semien sa pripravovali náplaste (unguentum //auumj, olej (oleum
Foeni graeci) a obklady na opuchliny. Dnes sa droga používa iba vo
zverolekárstve.
FazuFa obyčajná
Phaseolus vulgaris L.
Fazol obecný, ľudové fizole

Fazuľa obyčajná je jednoročná bylina s ľavotočivou byľou a plodmi,

ktoré sú známe ako struky. Pochádza z Južnej Ameriky, odkiaľ ju španielski
plavci v X V I . stor. priviezli do Európy, kde sa rýchlo udomácnila a roz-
rôznila na mnoho odrôd a sort. Pestuje
sa pre se nená (semen Phaseoli alebo
fabae albae) a pre struky (legumina
Phaseoli alebo fructus Phaseoli sine se-
míne].
Fazuľa je výborná, zdravá a výživná
strukovinná potravina. Semená sú tiež
Jastrabina lekárska, Senovka grécka, surovinou pre kávovú náhradku. V le-
Galega officinalis. Trigonella foenum-graecum. kárňach sa z nich pripravoval ofici-
nálny prípravok fazuľová múka (jarina
[322, 349]. Teda údaje o priamom laktogénnom účinku galegy treba brať
Phaseoli), ktorá sa používala ako hojivé
s určitou rezervou. Treba podotknúť, že galega obsahuje farmakodynamicky
zasýpadlo na mokvajúce ekzémy, na
aktívne substancie, ktoré by mohli do určitej miery ovplyvňovať niektoré
rozličné kožné vyrážky a svrbľavú trú-
z funkcií, ktoré môžu byť čo aj v nepriamom vzťahu k laktácii. Pri zvyšo-
l dovitosť. V ľudovej liečbe sa odvar z fa-
vaní dojivosti si musíme byť vedomí tej skutočnosti, že galega má obsa-
zulí pije proti reumatizmu, trúdovitosti,
hovať aj nejaké látky, ktoré majú určitú výživnú hodnotu, čím môže
ischiasu, proti chorobám obličiek a me-
zlepšiť celkový stav dobytka. Vo väčších dávkach v krmive však môže
chúra. Semená obsahujú veľa fosforu
viesť aj k nežiadúcim otravám, ako to referuje G u s y n i n [114].
a najmä kyseliny kremičitej.
Senovka grécka Rozličné farebné a veľké sorty fazulí
sú milou hračkou pre deti. Struky sú
• Trigonella foenum-graecum L.
výbornou zeleninou. Už staré údaje
ľudové pískavica grécka, grécke seno (Vogél 1896) uvádzali fazuľové struky
Pískavice ŕecké seno súčasne s čučoriedkovým lístím (fólia
Senovka grécka má juhoeurópsky pôvod a u nás sa miestami pestuje Myrlilli) ako liek proti cukrovke. Od i Y& 4
Fazula obyčajná,
ako krmovinová a súčasne liečivá a medonosná rastlina. Z kultúr grécke toho času veľa pracovníkov potvrdilo Phaseolus vulgaris.

144 19 Naše liečivé rastliny 145

toto pozorovanie na pokusných zvieratách (králici, psi), ako aj na kli- Z kvetov K a r r e r P. a J u c k e r E. izolovali farbivá chryzantemaxantín,
nických pokusoch [51, 124, 193]. jeho izomér flavoxantín a eloxantín.
Struky obsahujú veľa škrobu, cukry, asparagín, tyrozín, tryptofán argi-
nín, hemicelulózy a najmä bielkoviny fazeol a fazeolín, ktoré môžu byť CH, CH,
nositeľmi antidiabetických vlastností. Tieto látky patria ku glukokinínom
CH3 CH3 CH, CH,
(„fytoinzulíny"). Po objavení sa glukokinínov v strukoch fazule a v čučo-
riedkovom lístí sa ďalším výskumom [51] objavili glukokiníny aj v iných HO/
rastlinách a plodoch, napr. v cibuli, žaluoľoch, gaštanoch, kvasniciach. CH, CH, —OH
GH3
tráve, obilí, žihľave, kalerábe, špenáte a pod.
chrvzantemaxantín
Drogu (legumina Phaseoli — struky bez bôbov) možno použiť iba v ľahších
prípadoch cukrovky, pretože oproti živočíšnemu inzulínu ,,fytoinzulín" má
CH3CH3 CHCH 3
omnoho menšiu intenzitu a pomalší účinok, avšak jeho prednosťou je, za sa
môže podávať aj perorálne (ako čaj), kým pankreatický inzulín iba v in-
jekciách, pretože vplyvom kyslých žalúdočných štiav sa rozkladá a tak >o
/\i/\/\y\/\/\/\/\/\
CH3 OH
stráca účinnosť.
eloxantín

Prútnatec obyčajný Látka pôsobiaca černanie zrelých strukov je oxytyramín [372].

Sarolhamnus scoparius Koč h., Sarothamnus vulgaris Wimm.,
Spartium scoparium L. /•- -"--v

ľudové janovéc HO—/ V- CH2— CH2— NH 2

Janovec metlatý, ľudové vítečník HO/

Prútnatec obyčajný je poloker s prútovitými, vždy zelenými, metlovi-
tými vetvami a s veľkými žltými kvetmi. Rastie hojne na piesočnatých,
suchých lesných stranách, na medziach a kamenistých brehoch a obyčajne
tvorí husté porasty.
Vňať (herba S partii scoparii), najmä však končeky (summitates Scoparii),
sú bohaté na alkaloidy, ktorých sa tu na začiatku a na konci vegetač-
ného obdobia (jar, jeseň) nachádza až 3%, kým v lete menej (okolo 1,2%).
Hlavným alkaloidom je sparteín. Ďalej boli izolované alkaloidy oxy-
sparteín, pachykarpín (izomér sparteínu), cytizín, genisteín C15H26N2 a saro-
tamnín C30H50N4. Glykozidy sú tiež zastúpené skoparínom GZ2H^.2On.
Z ostatných látok sú prítomné triesloviny, cukry, silice a sliz.
'N'
JM
O Žlté kvety obsahujú tiež farbivá, genistín a luteolín, ktoré sa používali
sparteín oxysparteín
oxytyramín
Vňať prútnatca bola kedysi známym liekom, neskôr sa na ňu zabudlo
a udržala sa iba v ľudovom lekárstve ako močopudný prostriedok, proti
reumatizmu, pri srdcových chorobách a pri chorobách pečene.
Po zistení farmakodynamických vlastností sparteínu sa oň medicína
opäť začala zaujímať. Tento alkaloid má niekoľko zaujímavých účinkov,
z ktorých sa najviac využíva jeho podobnosť s chinínom, ako pomocný
prostriedok pri pôrodoch na zosilnenie kontrakcie maternice [286]. Veľmi
dôležitý je tiež jeho účinok na srdce, ktorý má iný charakter ako digitálisové
glykozidy, avšak spolu s nimi je cenným liečivom najmä pri koronárnych
insuficienciách a pri koronárnych sklerózach [348]. Sparteín sa nachádza
v 23 liečivých rastlinách [171], avšak farmaceutický priemysel ho najviac
izoluje z prútnatca.
Prútnatec je inak výborným materiálom na výrobu metiel a ako dobré
krmivo pre zver a niektoré domáce zvieratá, napr. ovce.
Poskytuje tiež pevné vlákna, z ktorých sa kedysi vyrábali látky.
tiež na farbenie textílií.

146
 Ranostaj pestrý
Coronilla varia L.
Čičorka pestrá, ľudové čičorečka
Ranostaj pestrý je ozdobná motýľokvetá rastlina našich suchších lúk,
medzí a trávnatých strání. Má políhavé byle a ozdobné okolíky bieloružo-
vých kvetov.
Ranostaj je jedovatá rastlina. Z jeho semien sa izolovali glykozidy koro-
nilín (C7H1205)2, koronilozid C22H33010 [435] a koronozid [384],
S to 11 a spol. [404, 405] v rokoch 1949—1950 robili výskum viacerých
druhov Coronilla, ako varia, glauca, scorpioides atd.
Zistili v nich na srdce účinné glykozidy typu digitálisových glykozidov.
Zo semien Coronilla glauca izolovali zmes glykozidov, z ktorej po enzy-
matickom rozštiepení získali fumokumarín a tieto nové geníny: aloglauko-
toxigenín C23H3206, korotoxigenín C23TI3205, koroglaucigenín C23H3405
a glaukorigenín C23H3306.
Kručinka sa, ako hovorí aj jej meno, oddávna používala na farbenie,
pretože jej vňať (herba et summitates Genislae tinctoriae) obsahuje žlté
farbivá: genisteín (prunetol, rozdiel od alkaloidu genisteínu C15HL6N2 v Saro-
thamus scoparius Koch), viazaný ako glykozid v genistíne a luteolíne.
OH O
OH
C6Hn05 -CK
glukóza
geništín
Má však aj liečivé účinky, pre ktoré sa v ľudovej liečbe oddávna používala
ako močopudný prostriedok pri vodnatieľke, močových kameňoch a reume.
S t i r n a n d e l [399] upozorňuje, že kručinka pôsobí podobne ako prútnatec
pri hypotyreózach, pričom dobre ovplyvňuje srdcovú činnosť. Výhodou je.

CH.

HCO
O OH O O
fumokumarín
(psoralén)
R = --OH aloglaukotoxigenín
R = —H korotoxigenín

Podobné látky okrem fumokumarínu sa majú nachádzať aj v Coronilla

varia, a to v celej vňati, i ked v semenách sa ich nachádza najviac.
Zaujímavé je tiež staré ľudové pozorovanie, že pasúci sa dobytok rano-
staju vyhýba.
Vňať (herba Coronillae variae) sa v ľudovej liečbe používa niekedy pri
„nervozite srdca".

Kručinka farbiarska Kručinka farbiarska,

Prútnatec metlovitý, Ranostaj pestrý,
Genista tinctoria L. Sarothamnus scoparius. Coronilla varia. Genista tinctoria.
Kručinka barvíŕská
*
Kručinka farbiarska rastie na piesočnatých suchých lúkách, na slnečných že ani predávkovanie nespôsobí vedľajšie príznaky. Tento účinok tu nie je
miestach v lesoch, na medziach a kamenistých stranách ako húževnatý spôsobený sparteínom, pretože sa v kručinke nenachádza. O r e c h o v A. P.
polokrík, ktorý je v lete bohatý na strapce žltých kvetov. Kručinka mies- a spol. [311] izolovali z nej však tri podobné lupinínové alkaloidy, a to:
tami zarastá stanovište tak, že celkom ničí trávnaté pasienkové plochy. anagyrín, cytizín a kaulofylín. Bol by žiadúci další farmakodynamický
Dobytok ju nemá rád. výskum.

148 149
 kúpeľov a čajov. Hlávky (flores Trifolii pralensis, flores Trifolii albi a herba
""•••C. H s Trifolii arvensis) sa trhajú za sucha a starostlivo sušia v sušiarni, aby si
zachovali pôvodnú sviežu farbu. Pre tento účel sa tiež často trhajú kvetné
hlávky bôľhoja lekárskeho.
Z kvetov rozličných druhov datelín sa izolovali flavónové farbivá: pratol,
anagyrin genisteín, kampferol a izoramnetín, ktoré sú viazané glykozidicky.

Štedrec ovisnutý
Cytisus laburnum L., Laburnum anagyroides M e d i k .
Štedŕenec odvislý, ľudové zlatý déšť

Je známy ako obľúbený parkový ker, ktorého veľké zlatožlté kvety sú

zoskupené v previsnutých strapcoch/podľa ktorých má názov „zlatý dážd".
Štedrec je prudko jedovatý ker, pretože obsahuje vo všetkých častiach
prudký alkaloid cytizín a laburnín. Deti, ktoré sa s ním hrali, po užití
kvetov a semien často zomreli.

NH
CH,—OH

Štedrec ovisnutý, Ďatelina lúčna,

cytizín laburnín
Laburnum anagyroides. Trifolium pratense.

Cytizín pôsobí na organizmus podobne ako nikotín. Po krátkom dráždení O

nasleduje útlm nervovej činnosti, zasahuje najmä dýchacie centrum, čo sa
často končí smrťou. M a dá u s [251] udáva zaujímavé pokusy za prvej sve-
tovej vojny, ké d sa z listov štedreca ako náhradky tabaku pripravovali -OCH,
O
cigary. U nefajčiarov sa po vyfajčení týchto cigár dostavili príznaky po-
pratol
dobné otrave nikotínom (zvracanie a pod.), kým fajčiari tieto nepríjemné
následky nepociťovali. OH O
Cytizín sa v medicíne kedysi používal proti migréne. OCH3

OH
Ďatelina lúčna HO/
O
Trifolium pratense L. izoramnetín

Jetel lúčni V semenách dateliny plazivej sa nachádza glykozid lotaustralín [78].

Ďatelina plazivá (Trifolium repens L.), jetel plazivý, ľudové jetel bílý,
ďatelina roľná (Trifolium arvense L.), jetel rolní a bôľhoj lekársky (Anlhyllis CH,X /CN
glukóza
vulneraria L.), úročník bolhoj, ľudové žlutý jetel, skalák a iné naše bežné O—C6Hn00
druhy ďateliny poskytujú ľudovej liečbe obľúbenú prísadu do aromatických lotaustralín

150 151

Drogy obsahujú triesloviny, silicu a živicu. V ľudovej liečbe sú vo forme
čaju bežným prostriedkom proti hnačke a prsným ťažkostiam.
G u h l [113] opisuje dobré skúsenosti s týmito drogami proti epidemický
sa vyskytujúcim enteritídam v povojnovom čase. Najlepšie sa osvedčili
dekoktá z Trifolium arvense.
Koreň ako hlavnú účinnú súčiastku obsahuje 6—14 % sladkohorkého
glykozidu glycyrizínu, ktorý je prítomný vo forme draselnej, prípadne vápe-
natej soli kyseliny glycyrizínovej. Hydrolytickým štiepením sa uvoľňuje
aglykón, kyselina glyceretínová a cukorná zložka, ktorá sa štiepi na 2 mole-
kuly kyseliny hexurónovej [62, 107, 241, 302]. Ako flavónový glykozid

Kozmec sladkolistý a kozmec bezbyFový

Astragalus glycyphyllos L. et Aslragallus excapus L.
Kozinec sladkolistý a kozinec bezlodyžný

Prvý vyháňa z pakoreňa statnú, po zemi na niekoľko strán rozloženú byl

so strapcami žltkastobielych kvetov. Hojne rastie na okraji lesov a v kro-
vinách. Koreň i šťavnaté listy (herba Glycyrrhizae silvestris) sú sladkasté,
obsahujú sladké látky; čaj z nich sa pije proti rozličným ťažkostiam. Prí-
buzný kozinec bezbyľový má hrubý, tiež sladkastý koreň. Sladký extrakt
je silne močopudný a potopudný.

Sladké drievko hladkoplodc alebo sladké drevo

Glycyrrhiza glabra L.
Lékoŕice lysá, ľudové sladké drevo, sladký koreň
Kozinec sladkolistý, Sladké drievko hladkoplodé,
Pôvodnou vlasťou sladkého drievka je južná Európa, najmä Grécko, Astragalus glycyphyllos. Glycyrrhiza glabra.
Taliansko a Španielsko. U nás sa na niekoľkých miestach pestuje na poli
a na mnohých miestach v záhradách. Najrozsiahlejšie kultúry sladkého je prítomný liquiricín s aglykónom liquiricigenínom a s glukózou [352, 436].
drievka boli na južnej Morave v okolí Hustopeče, kde bola aj továreň Ďalej je v sladkom drievku asparagín a glukóza, škrob a kyselina jablčná.
na spracovanie koreňov, ktoré ľudové nazývali „sladkým drevom". Zá- O
nikom továrne za okupácie zanikali aj kultúry sladkého drievka, ktoré
všade v okolí splanelo. Teraz bola továreň ako národný podnik obnovená
a s ňou sa, prirodzene, rozšírili aj kultúry. Sladké drievko sa mnoho pesto- O-C6HU05
HO/
I

glukóza
valo na Slovensku, a to na sever až na Zobore, na východ až k Plešivcu. liquiricín
Najväčšie kultúry sú v SSSR, najmä na Ukrajine a v Povolží, dalej v Sírii, CH„COOH
Malej Ázii, Mezopotámii, Číne, Sicílii, Kalábrii, južnej Francii a Španielsku.
Sladké drievko vyháňa z tlstého koreňa až l m vysoké byle so strapcami
fialových kvetov, pod zemou množstvo koreňových výhonkov, ktoré sa
vykopávajú pod Iek4rnickým menom radix Liquiriiiae (ČsL-2) (tiež radix
Glycyrrhizae} z rastlín najmenej štvorročných, lepšie však starších. Je to
cenná oficinálna i ľudová droga priemyslová, ako aj lekárska. Koreň sa HCK
predáva ako pochúťka, a to búd neolúpaný (radixGlycyrrhizae hispanicae
CH3CH3
seu gallica) alebo lúpaný (radix Glycyrrhizae mundaia seu russica), ba do-
kyselina glycyretínová
konca dvakrát lúpaný (radix Glycyrrhizae bis mundaia).
153
152
Čistý glycyrizín je prečisťujúci liek, lebo preháňa a je tiež vhodným odhlie-
nujúcim liekom. Farmaceutický priemysel pripravuje celý rad galenických
prípravkov: zahustenú šťavu z pakoreňa succus Liquiriliae, decoclum
radicis Liquiritiae, extradum Liquiritiae, práškov pulvis Liquiriliae compo-
situs a pulvis gummosus. Ďalej sa používa v čajových zmesiach species
diureticae, species pedorales alebo ako vetrové korenie, species carminativae
atd. Často slúži ako korigencium, upravujúce nepríjemnú chuť liekov
a tiež v potravinárskom priemysle.
K w a s n i e w s k i [227J cituje zaujímavé vyhlásenie giesenského lekára
dr. E. S c h u l z a , podľa ktorého denné používame succus Liquiritiae v čase
4—6 týždňov vyliečilo ťažké žalúdočné vredy, ktoré vzdorovali každému
liečeniu a ktoré boli predurčené na operáciu. Toto liečenie sa môže podľa
autora robiť iba v nemocnici za starostlivého lekárskeho dozoru a za prísnej
diéty, pretože väčšie dávky succus Liquiritiae spôsobujú zvýšenie krvného
tlaku a retenciu vody a solí v organizme. Tento údaj, v ktorom sa tiež tvrdí,
že aj „úplne práceneschopní pacienti sa vracajú k svojmu zamestnaniu",
podľa novších výskumov však potrebuje dôkladnú revíziu. Ako referujú
N e i d a r d t K., a S c h m u c k l e W. [295], pri klinickej liečbe 82 pacientov
s diagnózou ulcus ventriculi sa v menšej skupine pacientov (30), liečených
podľa S c h u l z e o v e j metódy, uzdravilo iba 63,3%, kým z ostatných, kon-
trolných pacientov [52] liečených rovnako, avšak bez použitia succus Liqui-
ritiae, vyliečilo sa 84,6 %. Viac prác však súhlasne potvrdzuje vplyv glycy-
rizínu na metabolizmus elektrolytov a vody, najmä na retenciu sodíka
a vody, prejavujúcu sa pri väčších dávkach glycyrizínu, prípadne succus
Liquiriliae, až vznikom opuchov [61, 112, 272,282]. Tento účinok, podobný
vplyvu hormónov nadobličiek (desoxykortikosterón), je iste zaujímavý.
Spotreba sladkého drievka je velká a pestovanie je žiadúce. Vyžaduje ľahkú,
pieskovitú až štrkovitú pôdu, ktorá prepúšťa vodu. Pôda musí byť hlboká, teplá
a chránená. Spodok nesmie zadržiavať stojatú vodu, lebo by sa korene kazili.
Priesady sladkého drievka možno síce pestovať zo semena a založiť tak novú
kultúru, všeobecne sa však sladké drievko rozmnožuje vegetatívne pomocou koreňo-
vých výhonkov. V jeseni sa určité pole hlboko na hrubo zorie. Na jar ho bránime,
dobre pohnojíme, hnoj zaorieme a pole zarovnanie. Podzemné koreňové výhonky,
ktoré bývajú až l m dlhé, zrežeme na niekolko dobre vyvinutých očiek; potom vy-
orieme na poli 20 cm hlboké a l m od seba vzdialené brázdy a výhonky vysadíme
vo vzdialenosti asi 20 cm. Každý zapustíme do zeme, jeden koniec šikmo priložíme
na brázdu, pritlačíme a brázdu zakryjeme zemou.
Po niekoľkých týždňoch zasadené výhonky všade pučia, vyháňajú zelené byľky
a v prvom roku dosahujú výšku */2 ni. Každý rok ju dvakrát až trikrát okopeme
a vyplejeme, na zimu ju zostriháme a pohádžeme slamnatým hnojom. Hnoj je
ochranou proti vymrznutiu. Súčasne ním pohnojíme kultúru.
Za tri roky po založení kultúra je vyspelá a možno prikročiť k zberu. Zbiera sa
na jar alebo v jeseni. Rýľom odstránime zem okolo hlavného kolového Koreňa, aby
154
sme zistili polohu vedľajších koreňových výhonkov, ktoré od hlavného koreňa nožom
starostlivo odrežeme a zo zeme vyberáme. Všetky vedľajšie korene neodrežeme, aby
sme hlavný koreň veľmi neoslabili. Zakryjeme ho opäť zemou a ponecháme ďalej
v kultúre až 20 rokov, teda podľa stavu kultúry.
Zber z l áru sa po prvých troch rokoch udáva na 5 q sušiny, v druhom na 9,
v treťom na 14 a ďalej vždy na 14 q tovaru.
V prvých rokoch možno medzi riadkami založiť mladé kultúry akejkoľvek medzi-
kultúry, napr. zeleniny a pod.
Niektoré zo získaných koreňových výhonkov vyberieme ako priesady pre zalo-
ženie novej kultúry, ostatný materiál vyperieme, na slnku alebo v sušiarni usušíme
a v otiepkach dodáme do obchodu.
Ak pri zrušení kultúry chceme získať hlavný koreň, musíme zaryť hlbšie. Okrem
podzemných koreňových výhonkov ťažíme tiež nadzemné stopky ako druhoradý
tovar. Treba založiť niekoľko postupných plantáží, aby bolo možné zbierať každo-
ročne.
Nebezpečným cudzopasníkom v plantážach býva huba Rhizodonia vio-
lacea, ktorá napadá a ničí korene. Napadnutú kultúru treba zrušiť a za-
opatriť si nové priesady.
Kultúra sladkého drievka je ťažká, najmä vykopávanie koreňov.
Sója fazuľová
Sója hispida M on ch., Glycine sója Sieb. Zucc.
Sója luštinatá
Sója fazuľová je jednoročná, až l m vysoká strukovina čínsko-japonského
pôvodu, ktorá sa pre neobyčajne výživné a obsažné semená, tzv. „sójové
boby", pestuje v celej východnej a južnej Ázii. V Číne kultúra sóje siaha
až do 2800 rokov pred naším letopočtom, ked sója a ryža boli najbežnejšou
obživou v tejto časti Orientu. Kultúra sóje sa v stredoveku rozšírila v Poly-
nézii, Prednej Indii, Palestíne, severnej Afrike a v XIX. stor. aj v Amerike.
Veľké kultúry sú v Sovietskom sväze. Začiatkom XX. stor. sa sójová
kultúra dostala do Talianska a južného Francúzska a konečne tiež do stred-
nej Európy.
U nás sa sója pestuje už asi 20 rokov. Pôvodne sa pestovala pokusne,
teraz na južnom Slovensku a južnej Morave vo väčších výmerách.
Na pôdu je sója nenáročná. Má rada hlbokú hlinitú pôdu, hnojenie
čerstvým hnojom neznáša. Vyžaduje rovnaké podnebie ako vinič a kuku-
rica. Metodika pestovania je ako pri hrachu. Sója je chúlostivá na mrazy
v októbri, ked struky dozrievajú. Ak zmrznú, sója sa zbiera iba ako výborné
krmivo.
Bôby sú guľovité, oniečo väčšie ako hrach, najčastejšie žlté alebo hnedé,
pri niektorých druhoch tiež čierne.
155
 Chemický obsah sójových bôbov je bohatý, najmä obsah bielkovín a tuku
Pri pestovaní záleží na výbere vhodnej odrody alebo druhu. Najviac sóje
je vyšší ako pri všetkých ostatných druhoch strukovín. Dusíkaté zlúčeniny
produkuje Mandžusko a severná Čína v oblasti Jang-tse. Osevná plocha
činia 35%, tuk, najmä mastné oleje, činia 17%, bezdusíkaté extraktívne
tu činí 800000 ha. V SSSR sa sója pestuje v južných európskych
látky (sacharóza, maltóza, galäktóza, pektíny, živice a vosk, avšak žiaden
oblastiach, aj v strednej Ázii a v Kazakstane, celkom asi 500 000 ha.
škrob) 30 %. V bôboch je izoflavónové farbivo daidzín s aglykónom daidzeí-
Na celom svete je o túto skvelú strukovinu veľký záujem.
nom a saponín, ktorý hydrolýzou dáva viac sapogenínov a cukry. V popole
sa našlo 30% kyseliny fosforečnej a stopy medi. Z l ha hrachu sa získa
334 kg bielkovín a 20 kg tuku, sója však vynesie 524 kg bielkovín a 316 kg
tuku.
O

, < >—OH
GeHu05- -O/
glukóza O
daidzín

CHoCHq CH,'CH„

OH

HO/
CH3CH2—OH
sójasapogenol A sójasapogenol B

CH, CH. Sója fazuľová, Podzemnica olejná,

Glycine sója. Arachis hypogaea.

Podzemnica olejná
Arachis hypogaea L.
ľudové búrske oriešky
HO/ Ha
Podzemnice olejná
ČH3ČH2—OH
Podzemnicuunás dobre poznáme podľa plodov tzv. ,,búrskych orieškov".
sójasapogenol C
Sú to pražené valcovité, krátke, tlsté struky, ktoré obsahujú 2—3 olejnaté
•
Úžitok je veľký: jedlá a výživná sójová múka, sójová omáčka, ktorá sa semená.
v konzervách vyváža, sójové maslo, olej, kávová náhradka, polievkové Pôvodná vlasť podzemnice olejnej je Južná Amerika, kde rastie s niekoľ-
kocky, pokrutiny a krmivo pre domáce zvieratá, spracovanie sójovej biel- kými príbuznými druhmi divoko. Prvú zprávu o nej priniesol Išpanielsky
koviny pri výrobe umelých hmôt a rozličných predmetov (kľučky, volanty cestovateľ F e r n a n d e s de O vie d o z ostrova Kuby. Otrokárski obchodníci
atd.. priviezli podzemnicu najprv do horúcej Afriky a odtiaľ dá lej do Ázie,
kde sa v Indii a Japonsku rozšírila na ohromných plochách. V južnej
156
157
 Európe sa tiež dobre darí. V S S SR má rozsiahle kultúry v subtropickom
pásme. U nás kultúru tejto znamenitej olejniny tiež skúšame, avšak do-
teraz ju dovážame z Číny.
Podzemnica olejná má zvláštny, jedinečný spôsob vývoja: kvety vy-
rastajú iba v pazuche spodnejších listov a dozrievajú na struky. Tie sa však
riadne vyvinú a dozrejú iba vtedy, ak boli vtlačené do zeme. Túto úlohu
vykonávajú zvláštne dlhé stopkovité plodonoše, ktoré posúvajú struky
pred sebou a zatlačujú ich na 3—6 cm do zeme, kde struky dozrievajú.
Semená obsahujú 45% mastného oleja, 30% bielkovín, 15% škrobu
a cukru. Podzemnicový alebo arašidový olej sa získava lisovaním. Skladá
sa z triglyceridov ťažko rozpustnej arachovej kyseliny C2oH4002 a kyseliny
lignocerovej C^H^Ojj, ďalej z hypogaeovej kyseliny C16H3002, palmitovej
a olejovej a z alkaloidu arachínu C15H14ON2, cholínu a betaínu.
Podzemnici sa najlepšie darí v ľahkej, hlinitovápnitej a teplej pôde.
Semená sa sadia do pripravenej pôdy nie hlboko, vo vzdialenosti 10 cm.
Na začiatku kultúru plejeme. Zrelé struky sa zbierajú až vtedy, ked už
celá jednoročná rastlina uhynula. Struky sa vykopávajú, sušia niekoľko
dní na slnku a dodávajú sa do obchodu a priemyslu. Semená sa jedia pra-
žené alebo rozlične upravené a sú výživnou lahôdkou. Lisuje sa z nich najmä
olej, ktorý je jedlý a vyrovná sa olivovému oleju. Horšie druhy slúžia na
výrobu umelých jedlých tukov, mydla a pod. Akostné výlisky (pokrutiny)
sa v južnej Európe miešajú na polovicu s kakaom, cukrom a korením a tak
sa upravuje zvláštny druh lacnej čokolády.
20. čeľaď. Vŕbovité — Salicaeeae
Vŕba biela
Salix alba L.
Vŕba bila, ľudové potočnice
Vŕba purpurová (Salix purpurea L., vŕba nachová, ľudové rakovka
alebo červeníce), vŕbaHkrehká (Salix fragilis L., vŕba krehká) a vŕba koši-
kárska (Salix viminalis L., vŕba košikárska, ľudové konopina) sú naše naj-
obyčajnejšie druhy vŕb. Vŕba biela je ďvojdomý strom, niekeďy iba krovi-
tého rastu. Vrúbi brehy tekutých a stojatých vôd. Na rašelinných pôdach
ju zastupuje vŕba purpurová s nachovohnedou kôrou. S obidvoma spolu
rastie vŕba krehká.
Úžitok, ktorý vŕba poskytuje okrem podradného dreva, je trojaký:
v prvom rade poskytuje ohebné vetvy (prúty) pre košikárstvo, po druhé
slúži na upevňovanie brehov vôd a barín a po.tretie dáva kedysi slávnu
drogu vŕbovú kôru (cortex Salicisj.~~_tj
158
Do prútnikov sa vysadzujú najmä dva druhy: vŕba košikárska so žlto-
zelenými prútmi, ktorá poskytuje najlepší košikársky materiál, a už spo-
menutá vŕba purpurová s nachovohnedými vetvami.
Vŕba všeobecne slúži na upevňovanie rozličných zosúvajúcich sa strání
a brehov vôd a za to vďačí ľahkému a pohodlnému spôsobu vegetatívneho
rozmnožovania: stačí narezať niekoľkodecimetrové rezy vetví a zapichnúť
ich do vhodnej vlhkej zeme, ktoré sa zakorenia a skoro obrastú. Staré vŕby
možno zmladiť tak, že kmene zbavíme všetkých vetví a tak ich prinútime
nasadiť nové koruny.
Vŕbová kôra sa zbiera na jar z dvojročných až štvorročných vetvičiek,
prudko sa usuší a viaže do zväzočkov. Obsahuje glykozid salicín, ktorý
možno získať destiláciou v podobe bieleho kryštalického prášku horkej
chuti. Vplyvom enzýmov, napr. ptyalínu (v slinách) alebo emulzínu, salicín
sa štiepi na glukózu a saligenín. Obsah salicínu v rozličných druhoch kolíše.
-CH2—OH enzým CH2—OH
CH0
-O—C6HU05 l—OH
saligenín lukóza
salicin
Tak pre Salix alba sa udáva 0,5%, pre Salix fragilis l—3% a pre Salix
purpurea 4—7,5 %. Salix purpurea okrem toho obsahuje ešte aj glykozid
populín (benzoylsalycín) a tri ďalšie glykozidy salikozid, salipurpozid
a izosalipurpozid [154, 155, 156]. Obsah trieslovín vo vŕbových kôrach sa
pohybuje v rozmedzí 3—13%.
glukóza glukóza
C.H„06—O C,HU06- O
-OH OH
O OH
salipurpo/id izosalipurpozid
Vŕbová kôra bola dôležitým liečivom pri rozličných horúčkovitých cho-
robách, pri malárii, kde nahradzovala chinín, pri chrípke a proti reuma-
tizmu. Objav priemyselnej syntézy kyseliny salicylovej a príprava veľkého
množstva tzv. salicylových odvodenín vŕbovú kôru z terapeutickej praxe
celkom vytlačili. Antiseptické vlastnosti salicylovej kyseliny sa využívajú
v domácnostiach na zabránenie kvasenia a plesnivenia kompótov, lekvárov
a jamov. Pri priemyselnom konzervovaní potravín používanie kyseliny
salicylovej pre jej nevítaný vplyv na ľudský organizmus je zakázané. Prí-
pustná je iba kyselina benzoová. »-
159
 V ľudovej liečbe sa vŕbová kôra používa doteraz, a preto sa na jar stále
zbiera. Zberatelia sa musia v tejto veci dohodnúť s oprávneným vykupo-
vačom drog.
Topor čierny
Populus nigra L.
Topol černý
Vŕbam príbuzné topoly poskytujú dôležitú drogu — listové púčiky —
gemmae Populi. Sú to mladé zimné listové púčiky, ktoré sa zbierajú od
februára do mája, dokiaľ sú nerozvinuté a zabalené do ligotavých, živičné
balsamifera L., pestovaného v parkoch, ako aj z topoľa kanadského, Populus
canadensis M ô n c h .
Uhlie zo všetkých druhov našich topoľov sa pod menom carbolignipulve-
ratus používa ako „živočíšne uhlie"5 v lekárstve na adsorpciu škodlivín pri
úplavici, plynatosti brucha, katare zažívacej rúry, otravách a pod.
U nás domáce druhy, ako topoľ biely Populus alba L., topol bílý, ľudové
linda a osika, Populus tremula L. obsahujú v kôre ako vŕby triesloviny
a salicín. Z lístia osiky sa izoloval aj glykozid s alikoylpopulozid [157]
Niekedy sú ich kôra (corlex Populi albae a cortex Tremulae) a mladé vetvičky
(stipites Populi) v ľudovej liečbe potrebné ako prostriedok proti cudzo-
pasným červom domácich zvierat.
HO

Ha—O—CO—

O—CH—(CHOH)3—CH—CH2—O—CO
j Q l

salikoylpopulozid

21. čeľad. Brezovité — Bctulaceae

Breza bradavičnatá
Belula verrucosa Ehrh., Belula alba L.
Vŕba biela, Topoľ čierny,
Salix alba. Populus nigra. Bŕíza bradavičnatá

Breza bradavičnatá je nenáročný strom, ktorý rastie všade na vysušených

lepkavých šupín. Púčiky treba rýchlo a dobre usušiť a potom uschovať naj- stranách a pieskovitých holinách, kde pre svoju štíhlosť a krásny biely
lepšie v uzavretých fľašiach alebo v plechovkách v suchu, aby nestratili
príjemnú balzamickú vôňu a horkastú chuť. Obsahujú voňavý éterický olej, CHo = C—CHa
živicu, vosk, gumu, trieslovinu, manit, farbivo a tuk. Z glykozidov sú
prítomné salicín a populín (benzoylsalicín).
\CHa—OH
/CHa—CH

O \0—/CH\—CH 2 —O—CO

populín
V priemysle sa používa na výrobu topoľovej masti (unguenlum Populi),
ktorá sa používa na spáleniny, rany a rozličné kožné vyrážky.
Topoľové púčiky sa môžu zbierať aj z topoľa balzamového, Populus
betulín
6
) Tzv. živočíšne uhlie, dôležité oficinálne liečivo, predtým sa získavalo skutočne
zuhoľnatením živočíšnych produktov krvi a mäsa. Dnes sa však väčšinou používa
rovnako aktívne uhlie rastlinného pôvodu, najmä lipové (pozri lipa).

160 U Naše liečivé rastliny 161

 CH3
HO CH2—CH2—CH—O- -C6HnO5
glukóza
betulozid
kmeň je skutočnou ozdobou. Brezová kôra obsahuje biely pigment betulín
a bicyklický sesquiterpén betulol G15H240. Drevo upotrebúvajú najmä ko-
lári, rezbári a truhlári. Metlovité brezové vetvy sú výborným materiálom
na výrobu metiel.
Oficinálnou drogou bolo brezové lístie (folium Betulae), ktoré obsahuje
triesloviny, saponíny, glykozid betulozid, oľalpj cukry, silicu, betuloretí-
Breza bradavičnatá, Lieska obyčajná,
Belula verrucosa. Corylus avellana.
novú kyselinu a červené farbivo flobafén. Odvar lístia má povesť močo-
pudného prostriedku vychvaľovaného pri močových chorobách a reuma-
tizme. Lístie sa trhá mladé, skoro po vypučaní.
Brezová kôra (corlex Belulae) je v lekárstve už tiež bezvýznamná, avšak
technicky dôležitá tým, že sa z nej suchou destiláciou získava tzv. brezový
dehet. Používajú ho v koželužstve pri výrobe juchtových koží pre nepre-
mokavú obuv.
Z brezového dreva suchou destiláciou sa tiež získava dehet, ktorý sa
nazýva oleum Betufäe empyreumalicum alebo oleum Rusci. Tento je súčasťou
čiernej sírovej masti (unguenlum sulphuratum nigrum).
Kôra zbieraná obyčajne zo zoťatých stromov sa musí zbaviť bieleho
kožovitého korku.
Brezová miazga sa na jar zachycuje z navŕtaných otvorov a používajú
ju pod menom brezová voda na umývanie kože na hlave.
162
Lieska obyčajná
Corylus avellana L.
Líška obecná
Lieska obyčajná rastie ako ker, a to všade na pokraji lesov, na medziach
a stranách hornatejších polôh. Miestami sa vysadzuje v záhradách, avšak tu
uprednosťujeme liesku tureckú, Corylus colurna L., ktorá má väčšie plody.
Lieska je celkom nenáročný a úžitkový ker. Pružné vetvy sa používajú
na palice, obruče a v rezbárstve, plody, lieskové oriešky, sú veľmi výživné
a chutné, lebo obsahujú až 60% oleja, 2—5% cukru, 19% bielkovín,
8 % bezdusíkatých extraktívnych látok a 3 % popola. V kuchyni lieskové
oriešky nahradzujú mandle.
Listy (folium Coryli) obsahujú éterický olej a glykozid myricitrín, rnyri-
citrozid [52]. Zo semien sa lisuje lieskový olej, ktorý sa používa najmä vo
voňavkárstve a maliarstve.
OH ramnóza
22. čeľaď. O r e c h o v i t é — J u g l a n d a c e a e
Orech vlašský '
Juglans regia L.
Oŕešák královský, ľudové vlašský orech
Je jedným z najužitočnejších stromov v Európe. V treťohornej dobe bol
u nás veľmi rozšírený. Ľadová doba ho však zatlačila na juh a dnes sa u nás
iba pestuje. Obľubuje vápenné hlboké pôdy a chránené teplejšie polohy.
Veľké mrazy veľmi ťažko znáša.
Plodmi sú známe kôstkovice so zeleným, neskôr černajúcim vonkajším,
oplodím, tzv. rubinou, a vnútornou kôstkou alebo „orechom", ktorý obsa-
huje známe olejnaté semeno, ľudové ,,jadro". Vonkajšie oplodie chráni
nezrelý plod a pri dozrievaní sa nepravidelne roztrháva.
Význam vlašského orecha je veľký a vysadzovanie tohto krásneho
a výnosného stromu by sa malo u nás všemožne podporovať.
Rozmnožuje sa tak, že dobre zrelé plody najlepších vlastností zasadíme aj s von-
kajším oplodím v jeseni do riadkov na pripravený záhon. Semenáčky, ktoré na jar
vyklíčia, ošetrujeme, plejeme a okopávame. Vo velkom je semeno lepšie najprv
163
 stratifikovať, t. j. uložiť bez vonkajšieho oplodia na zimu do debien vo vrstvách
do piesku a piesok mierne zavlažovať, kým orechy vyklíčia. Na jar ich vysadíme
na pripravený záhon.
V jeseni, keď semenáčky dosahujú výšku asi 40 cm, preškolkujeme ich. Toto
môžeme niekolko rokov opakovať a potom ich vy-
spelé vysadíme na určené stanovište.
Doteraz sa orechy u nás bez výnimky rozmno-
žovali takto, to znamená priamym výsevom. Tým
vzniklo veľa foriem s vlastnosťami pre pestovatelov
väčšinou nežiadúcich: malé plody, silné škrupiny,
malá úrodnosť, chúlostivosť proti mrazom, úplná
nejednotnosť a pod. Zvýšenie produkcie orechov
je u nás dôležitou národohospodárskou otázkou.
Chceme znížiť dovoz na najmenšiu mieru, avšak
napriek tomu chceme nášmu ľudu túto pochúťku
zaobstarať. Zvýšiť výnos a zlepšiť celkový stav
našich orechových kultúr možno iba tým, že uve-
dieme do predaja jedine zušľachtené orechové
priesady, a to z našich najlepších druhov. Preto
musíme zistiť a naše najhodnotnejšie orechy v ore-
chových oblastiach označiť, vziať z nich vrúble
a dodávať ich škôlkárom. Vrúble sa skoro na jar
(vo februári) vrúbľujú do koreňových krčikov jed-
Orech vlašský,
Juglans regia.
noročných semenáčkov založených až do času, kým
vrúble s odnožami v parenisku zrastú. Potom sa
malé vrúbľované stromčeky preškolkujú a dajú na
definitívne miesto. Orechovému stromu síce vyhovujú iba najteplejšie oblasti nášho
štátu, ale bude treba nájsť a vypestovať mičurinskou metódou také druhy, ktoré by
zniesli aj drsnejšie polohy. Nakoniec všade sa nájdu rozličné hospodárske dvory,
domáce záhradky, mestské a dedinské ulice, okraje ihrísk, trhovísk, školské dvory,
záhradné reštaurácie a rozličné stromoradie a súvislé orechové sady, kde možno
orechy vysadiť.
V SSSR možno vidieť celé háje, ba celé orechové lesy, zapojené do lesného hospo-
dárstva. Novšie budú mať u nás orechy svoje miesto pri plánovaných vetrolamoch
práve tak, ako iné užitočné a doteraz zanedbávané stromy, napr. mandle.
Orech poskytuje veľmi rozmanitý úžitok. Sú to predovšetkým dve liečivé
drogy, a to orechové lístie (folium Juglandis) a zelené vonkajšie oplodie
(cortex nucum Juglandis). Rozdrvené čerstvé lístie príjemne vonia. Obsa-
huje triesloviny, kyselinu galovú, kyselinu elagovú a nucitanín, asi 3% ino-
zitu, malé množstvo silice a mastného oleja, farbivá juglón a hydrojuglón
glykozid. Tieto farbivá sa sušením rozkladajú. Dôležitý je vysoký obsah
vitamínu C, okolo 1000 mg % v čerstvých listoch, ktorý ich zaraduje medzi
najcennejšie drogy obsahujúce tento vitamín.
Je to veľmi starý liečivý prostriedok, ktorý sa používa ako adstringens
pri žalúdočných a črevných kataroch a ako prostriedok na „čistenie krvi".
Možno ho použiť aj namiesto cudzozemských adstringenčných drog, napr.
164
OH
glukóza
OH O OH O—C6HU05
juglón hydrojuglón glykozid
namiesto Radix ralanhiae [29]. Orechové listy sa trhajú bez stopiek a mla-
dučké, kým nie sú ešte celkom rozvinuté. Rýchlo ich usušíme umelým
teplom, aby nezhnedli. Musia si zachovať svoju sviežozelenú farbu. Von-
kajšie zelené oplodie, od ktorého po zbieram hnednú prsty, zbiera sa
z nezrelých plodov. Sušením nadobudne čiernohnedú farbu. Obsahuje
mnoho triesloviny a farbiva ako listy. Slúži ako liek proti cudzopasným
hlístom, čím môže nahradiť dovážané antihelmintikum Flores cinae [29].
Používa sa tiež na získavanie tmavých moridiel pre svetlé drevo a na far-
benie vlasov.
Nezrelé plody, ktoré zostanú po zlúpnutí vonkajšieho zeleného oplodia,
zavárajú sa s cukrom ako obľúbený kompót, alebo sa z nich vyrába likér
„orechovka".
Najznámejším a najcennejším produktom sú plody — orechy. Jadrá sú
chutné a výživné a ich chemické zloženie je veľmi jednoduché: 20—27%
vody, 43—52% vysychavého oleja, 11—19% bielkovín, 8—12% extrak-
tívnych bezdusíkatých látok, v popole potom fosfor, draslo, horčík, vápno,
síra, sodík, chlór, kremík, mangán, železo a hliník. Mastný orechový olej
(oleum Juglandis), ktorý sa lisuje z jadier, slúži nám ako jedlý stolový olej
a na výrobu jemných olejových farieb.
Orechové drevo je tvrdé, ťažké, trvanlivé, s krásnou kresbou. Cení sa
najmä v nábytkárstve. Ešte krajšie a vzácnejšie fialkovasté drevo posky-
tuje americký čierny orech Juglans nigra L., oŕešák černý, ktorému by naši
lesníci mali venovať pozornosť. Jeho nevýhodou je, že má malé ä málo
chutné orechy.
Dlhodobou kultúrou sa vypestoval celý rad odrôd a sort vlašského
orecha, z ktorých u nás sú najznámejšie ,,papierové", s tenkou škrupinou.
23. čeľaď. Bukovité — F a g a c e a e
Dub letný
Ouercus robur L., Ouercus pedunculala E h r h.
Dub letní, ľudové kŕemelák
a dub zimný, Quercus pelraea Liebl., Quercus sessiliflora Sal., dub zimní,
ľudové drnák, sú dva naše druhy, ktoré poskytujú okrem tvrdého a trvan-
165
livého dreva, výborne sa osvedčujúceho ako stavebné drevo na stavbu čajná, a kotvice alebo borek, ktoré vznikajú ako nádory v čiaške žaludov
lodí, vagónov a pod., ako aj v nábytkárstve, tieto úžitky: vplyvom hrčiarky kalichovej. Hálky obsahujú až 50% trieslovín a slúžia
1. Drogu dubovú kôru (cortex Quercus) (ČsL-2). Na liečebné účely sa na výrobu tanínu a čiernych atramentov. Obsahujú tiež glykozid dryofantín
zbiera iba kôra z mladých, 10 — 20ročných stromov, lebo kôra vekom s aglykónom purpurogalínom.
stráca trieslovinu. Kôra mladých dubov sa vo farmaceutickom priemysle 4. Žalude (glandes Quercus) obsahujú 3 — 4% uhľohydrátu kvercitu,
označuje ako „zrkadlová" a na povrchu má byť lesklá. Býva zvinutá v rúr- niečo dusíkatých látok, tanín, tuk, 7% cukrov, 37% škrobu a fosfáty K,
kach. Obsahuje 10 — 20% trieslovín a kyseliny trieslovej alebo tanínu. OH OH
Tanín je zmes rozlične galoylovaných, prípadne m-digaloylovaných glukóz,
napr. penta-m-digaloylglukóza :
OH
purpurogalín
/O— CO OH
\
O— CO— < -OH

H—C
/OH
H—C—O—CO OH /OH
HO\
\O-CO OH
HO\ HO CO—O—C—H
/=\ O
HO—/ V CO— /OH
H—C—O—CO OH /OH
—CO OH
\OH
H—C
/OH
/ v Dub zimný, Buk lesný,
CH2—O—CO—/ Y—OH /OH Quercus petraea. Fagus silvatica.
^O—CO—i OH
Ca a Mg. Sú veľmi výživné. Surové sú výborným krmivom pre ošípané.
M)H Zrelé žalude sa usušia a mlátením sa zbavia silnej šupky. Pražené semená
penta-m-digaloylglukóza
sa používali v čase hladu pri výrobe výživnej kávovej náhradky.
Ďalej obsahuje dubovú červeň, gumu, živicu, cukor a jablčnú kyselinu.
Pre zber oficinálnej dubovej kôry treba mať povolenie, pretože dub je chrá- Buk lesný
nený. Kôra je sťahujúcim prostriedkom, používa sa pri krvácaní, proti Fagus silvalica L.
poteniu nôh, pri otpavách alkaloidmi a kovmi, na výrobu ústnych vôd, za- Buk lesní
sýpacích práškov a pod. Tanín je oficinálne liečivo. Používa sa však aj vo
farbiarstve. Buk lesný tvoril kedysi súvislé porasty, bučiny, ktoré dnes stále ustupujú
2. Trieslo koželužské, ktoré sa z kôry získava vo veľkom. pred kultúrami smreka. Sna d je to preto, že rastie pomerne veľmi pomaly,
3. Hálky, zvláštne novotvary, ktoré spôsobuje hmyz. Sú to dubienky avšak jeho drevo je zato tvrdé a silné. Poskytuje výborné palivo a materiál
(gallae Quercus). Tieto spôsobuje na spodnej strane listov hrčiarka oby- na výrobu rozličného trvanlivého náradia, parket, nábytku a stružliny pre

166 167
octárne. Uhlie z bukového dreva slúži v lekárstve pod menom carbo ligni
depuratus ako dezodoračný prostriedok a ako liek pri otravách. Dehet
(oleum Fagi empyreumaticum), získavaný z dreva suchou destiláciou, po-
užíva sa pri kožných chorobách.
Plodmi sú známe bukvice (fructus Fagi), ktoré obsahujú 25—40%
oleja 21 % tuku, 40 % škrobu, 4 % popola, kde sa zistil vápnik, fosfor,
horčík, sodík, draslík a kremík.
Bukvice sa v semenných rokoch hojne zbierajú ako krmivo pre ošípané.
Je to nevýhodné, pretože by sa mali použiť na rozmnožovanie buka. V prí-
rode slúžia za potravu mnohým vtákom a zveri. Miestami sa olej z bukvíc
lisuje a používa na svietenie, mastenie a tiež na znehodnotenie drahšieho
olivového alebo makového oleja.
Zaujímavá je otázka jedovatosti bukvíc. Oddávna sa za jedovatú látku
považoval fagín [345], ktorý však dnes nevedia chemicky dokázať [270]
a jeho existencia je ešte stále predmetom živej diskusie. Pokusy urobené
na zvieratách, ba aj na ľuďoch, dobrovoľníkoch, v niektorých prípadoch
dopadli negatívne, väčšinou sa však dostavili príznaky otravy. Rozhodujúce
je, že tak u ľudí, ako aj u zvierat sa štatisticky dokázali stovky prípadov
otravy bukvicami.
Pri výrobe bukvicového oleja táto neznáma látka zostáva vo výtlačkoch.
Preto roľníci pri skrmovaní bukvicových pokrutín musia byť opatrní:
hovädzí dobytok a ošípané výtlačky znášajú väčšinou bez následkov, kone
však po nich hynú.
Iba málokedy sa žiada bukové lístie {(fólia Fagi) [alebo kôra (cortex
Fagi).
24. čeľaď. Pakostovité — Geraniaceae
Pakost smradľavý,
Geranium robertianum L.
ľudové bocianí noštek
Kakost smrdutý, ľudové čapí núsek
Všetky pakostovité rastliny sa vyznačujú charakteristickým plodom:
je to známy zobákovitý útvar, ktorý sa v čase zrelosti rozdelí na 5 dielov,
oddelených od strechiej osi v podobe pružných hygroskopických pásikov.
Tieto pásiky sa suchom alebo vlhkom rozlične skrúcajú a stáčajú. Pakost
smradľavý sa okrem toho prezrádza odporným prenikavým zápachom,
kedykoľvek naň na rumovisku, v krovinách alebo v burinových záhonoch
stúpime. Vňať (herba Geranii robertiani, herba Roberli, herba Ruperti)
obsahuje horčinu geraniín a okolo 10% trieslovín (koreň 19—44%), ky-
168
selinu elagovú, živice, sliz, cukry, škrob a odporne zapáchajúcu silicu, ktorá
sušením mizne. Používala sa ako hemostatikum a adstringens pri rozlič-
ných vnútorných a vonkajších krvácaniach. Doteraz sa vňať v čase kvit-
nutia zbiera.
Bociannik rozpukovitý
Erodium cicutarium Hérit., Geranium cicatarium L.
Pumpava rozpuková
Bociannik rozpukovitý je tiež naša pakostovitá, všade obyčajná burina.
Jej hemostatický účinok proti krvácaniu poznali už starovekí a stredovekí
lekári. Vňať (herba Erodii cicutarii) slúžila na výrobu niekoľkých príprav-
kov, najmä na extradum Erodii cicutarii aquosum, ktorý sa v medicíne
používal ako hemostatikum. V cudzine sa táto droga považuje za celkom
hodnotnú náhradu za draho dovážaný koreň vodilky kanadskej (Hydrasiis
canadensis L.). Berger [17] cituje E i s k o v u dizertačnú prácu z roku 1951,
podľa ktorej sa v Holandsku ročne spotrebuje viac ako 1000 kg čerstvej
drogy, pričom hlavnou indikáciou je uterokontrakčné pôsobenie. Podľa
urobeného rozboru droga obsahuje okrem už známych trieslovín, kyseliny
galovej, tukov a voskov aj alkaloid kofeín, prirodzene v malom množstve
(z 10 kg suchej drogy sa izolovalo 229 mg kofeínu). Pomocou papierovej
chromátografie sa mu podarilo stanoviť v šťave, ktorá kofeín neobsahuje
a pôsobí farmakodynamicky, viac látok, ako kyseliny glutamínovú, amino-
octovú, alanín, oxyprolín, prolín, histidín a tryptofán. Vlastnú uterotonickú
látku sa mu však nepodarilo izolovať.
Tzv. geraniový olej (oleum Geranii) nie je z pakostu, ale z cudzích mušká-
tov alebo pelargónií.
Plody bociannika rozpukovitého s dlhým hygroskopickým ostim možno
použiť na zostrojenie zábavných vlhkomerov, ktoré sa obyčajne nazývajú
,,prorokmi poveternosti".
25. čeľaď. Ľanovité — Linaceae
Ľan úžitkový
Linum usilatissimum L.
Len sety
Je prastará, jednoročná kultúrna priemyslová rastlina, ktorá poskytuje
textilné lykové vlákna. Súčasne je to technická a liečivá rastlina. Z jej
semien (semen Lini) (ČsL-2) sa lisuje akostný olej (oleum Lini) (ČsL-2).
Pestovanie a spracovanie ľanu je v našom poľnohospodárstve dobre známe
a netreba sa o ňom širšie zmieniť.
169
 Semeno obsahuje 3—6 % slizu, 20—40 % mastného oleja, triesloviny,
gumu, 25% bielkovín (edestín, globulín, albumín a peptóny), ďalej lecitín,
enzýmy, ako lipázu a proteázu a glykozidy linamarín a linocinamarín
[199, 200].
CHU xGN f ""-,>
CH
CH3OOC—CH=CH—/ jS—O—CeHuO5
\ //
glukóza
linamarín linocinamarín
Pakost smradľavý, Bociannik rozpukovitý, Ľan úžitkový,
Geranium robertianum. Erodium cicutarium. Linum usitatissimum.
Sliz mucín je zložený z 0,5% celulózy, z 0,5% minerálnych látok a zvyšok
tvoria pentózany. Popol slizu tvorí 12 %; boli v ňom zistené uhličitan vá-
penatý a draselný, chlorid draselný, fosforečnan vápenatý, síran draselný,
železo, hliník a kyselina kremičitá. Mucín môže byť dobrou pomocnou
látkou pri galenickej úprave niektorých liekov [265], dostupnom i z našich
domácich surovín [291, 419]. Ľanový olej obsahuje pevné glyceridy kyselín
stearovej, palmitovej, arachovej a myristovej, ako aj 85—90% tekutých
glyceridov kyselín olejovej (5%), linolovej (20—25%), linolénovej (15%)
a izolinolénovej. Po vylisovaní oleja zostávajú výtlačky alebo pokrutiny,
ktoré sú dobrým krmivom pre domáce zvieratá a dobrým hnojivom. Obsa-
hujú 12% vody, 30% dusíkatých látok, 10% tukov, 30% bezdusíkatých
látok, 10% celulózy a 5% popola. Ľanový olej je predovšetkým dôležitou
technickou surovinou, ktorá slúži pri výrobe fermeží, lakov, olejových
farieb, tlačiarenskej černe, mydiel, linólea, voskového plátna, sklenárskeho
gitu a pod. V druhom rade je dôležitou liečivou drogou, a to oficinálnou
170
i ľudovou. Upotrebuje sa do prečisťujúcich kliziem, najmä vo zverolekár-
stve. Ľanový olej s vápenným mliekom dáva dobrý prostriedok proti spá-
leninám, ktorý sa pripravuje ako olej na spáleniny (linimentum contra
combustiones). Rozdrvené a rozvarené ľanové semeno sa prikladá ako
„ľanová placka" na miesta ľahko podliehajúce zápalu. Na to isté sa po-
užívajú obklady z ľanovej múčky (jarina seminum Lini), ktorá sa získava
glukóza
zomletím výtlačkov po vylisovaní oleja. Ľanový olej je tiež jedlý, avšak
iba v čerstvom stave. V niektorých krajoch, najmä na horách, kde sa ľan
pestuje, čerstvý ľanový olej sa používa na mastenie jedál, na pečenie a sma-
ženie.
Ľan siaty je všestranne užitočnou plodinou a jeho pestovanie by sa ne-
malo zanedbávať.
Ľan prečisťuj úci
Linum catharticum L.
Len lúčni, ľudové Iníček počistivý
Ľan prečisťujúci je jednoročná útla burina, ktorá svojou podobou pri-
pomína ľan. Hojne rastie na piesočnatých lúkách, medziach, v obilí a vo
výmoľoch. Vňať (herba Lini cathartici) obsahuje 2,1% trieslovín, 0,15%
éterického oleja, horčinu a tuky. Skúšky na alkaloidy dopadli negatívne,
glykozidy sú prítomné. Žlté farbivo, udávané v staršej literatúre, sa ne-
zistilo. Ľud používa drogu ako preháŕiadlo. Zbiera sa v čase kvitnutia
v letných mesiacoch.
26. č e ľ a ď . R u t o v i t é — R u t a c e a e
Rula voňavá
Rula graveolens L.
Routa vonná
Jej domovom je južná Európa, avšak od pradávna sa u nás pestuje
v záhradách aj na poli ako trváca aromatická liečivá bylina. Rutová vňať
(herba Ridae) obsahuje éterický rutový olej (oleum Rulae) (0,06—0,7%),
dôležitý glykozid rutín, jablčnú kyselinu, horčinu, triesloviny a živicu.
Rutín bol spomenutý pri pohánke (str. 100). Olej sám obsahuje metyl-
nonylketón (70%), metylheptylketón (asi 10%), rnetylheptylkarbinol, pi-
nén, cineol, limorién a bergaptén [481.
Spotreba drogy je značná. Rutový olej sa používa na prípravu koňaku,
vo voňavkárstve a niekedy tiež ako korenie clo šalátov. V orientálnych
zemiach slúži na v ý r o b u likérov raki. V ľudovej liečbe sa ruta používa od
171
nepamäti proti návalom krvi do hlavy, proti závratu, bolestiam hlavy, pri
deložnom krvácaní a reumatických ochoreniach. V lekárňach bol oficinálny
prípravok aqua Rulete. Čerstvá šťava je ostrá a spôsobuje na koži neprí-
jemné vyrážky, preto treba zbierať veľmi opatrne.
Ruta obľubuje dobrú, ľahkú, slnečnú a teplú pôdu. Čerstvý hnoj z chlie-
vov neznáša. Semeno predpestujeme v parenisku alebo na zvláštnych zá-
Ľan prečisťujúci, Ruta voňavá, Jasenec biely,
Linum catharticum. Ruta graveolens. Dictamnus albus.
honoch. Vypestované priesady vysadíme vo vzdialenosti 30—40 cm na pole.
do rovnako vzdialených riadkov. Zo začiatku starostlivo odstraňujeme
burinu, ktorá mladé ruty ľahko udusí. Výnimočne, spravidla s ťažkosťami
možno na jar alebo v jeseni rutu rozmnožiť aj delením starých trsov alebo
výhonkov. Kde sa ruta raz pestovala, tam sa sama vysieva.
V júni sa ruta prvýkrát zbiera tak, že odrežeme kvitnúce byľky celkom
pri zemi. V auguste býva druhý zber a v septembri spravidla ešte tretí.
Zbierame trikrát, pretože mladé lístie je naj aromatickej šie. Pritom žneme
celú vňať alebo zdŕhame iba listy.
Na zimu treba ratovú kultúru opatriť na exponovaných miestach ne-
jakým ľahkým krytom, napr. slamnatým hnojom, a to pre ochranu proti
vymrznutiu. Preto v jeseni posledný zber už nerobíme, aby husté lístie
tvorilo cez zimu ochranu.
Po niekoľkých rokoch kultúru obnovíme a zvyšok rastlín presadíme na
nové stanovište.
172
Jasenec biely
Dictamnus albus L.
Tŕemdava bila
Jasenec biely je naša domáca rutovitá bylina, ktorá rastie v najteplejších
polohách republiky, v hájoch, na pasienkoch a stepných stranách ako
sprievodca teplomilnej kveteny. Je to trváca rastlina až l m vysoká, prí-
jemne až omamujúco škoricovo aromatická; jej vôňa pochádza od éteric-
kého oleja, ktorým je celá rastlina preniknutá.
Biely koreň radix Dictamni býval kedysi uznávaným liečivom, dnes sa
používa iba v ľudovej liečbe proti parazitickým červom, proti malárii
a s kvetmi pivonky a imelom proti padúcnici. Droga obsahuje alkaloid
diktamnín. K o v a l e n k o [209] skúšal jeho farmakodynamické pôsobenie
OCH,
N O
diktamnín
a zistil na pokusných zvieratách silné sťahy uteru. Dokázal tiež zvýšenie
tonusu a sťahov izolovaného srdca.
V prvej svetovej vojne sa pri nedostatku tabaku Jasenec fajčil.
27. čeľaď. N e t ý k a v k o v i t é — Impatientaeeae
Netýkavka nedotklivä a netýkavka malokvetá
Impatiens noli—langere L., Impatiens parviflora DC
Netýkavka nedútklivá a netýkavka malokvetá
Obidve naše netýkavky sa vyznačujú žltými ostrôžkovitými kvetmi
a pamätnými plodmi: sú to podlhovasté tobolky, ktoré sa v čase zrelosti
pri dotyku náhle rozpólia na úzke chlopne. Tie sa rýchlo a pružne zvíňajú,
že semená sa prudko a daleko vymršťujú ako vystrelené. Pre ľudí i zvieratá,
ktoré tento zjav nepoznajú, je to značné prekvapenie, najmä tam, kde
netýkavky rastú vo väčších skupinách, takže vystreľovanie semien je
hromadné.
Netýkavka nedotklivá rastie vo vlhkých výmoľoch a v húštinách tie-
nistých lesov. Netýkavka malokvetá pochádza z Ázie a splanela u nás na
mnohých miestach, najmä v pobrežných húštinách pri riekach. V Brne
rastie takmer na všetkých úbočiach hradu.
173
 totožný s kyselinou polygalovou, druhý so senegínom, izolovaným z hor-
činky senegovej (Polygala senega L.), takže sú tu dobré predpoklady pre to,
aby droga nahradila dovážaný radix Senegae [29] v jeho expektoračnom,
adstringentnom a stomachickom účinku.
V ľudovej liečbe má tiež povesť žalúdočného a prsného lieku.
Pri zbere sa nesmie zameniť s obyčajnými druhmi horčinkovitých. Horká
chuť ju najlepšie prezradzuje. Kvitne v júni. U nás je obyčajnejšia rovnako
účinná, drobučká horčinka nahorklá, Polygala amarella C h o d a t , vítod
nahoŕklý.

Buxuštek alpský
Chamaebuxus alpestris S p a c h
Zimostrázek alpinský

Buxuštek alpský je krásny, vždy zelený, krovitý, teplomilný druh hor-

činkovitých, ktorý kvitne už v apríli. Vyznačuje sa drevnatými byľkami
a žltými kvetmi. Patrí k našej teplomilnej kvetene a rastie iba v Čechách
Netýkavka nedotklivá, Netýkavka malokvetá, v okolí Karlštejna, v širšom pražskom okolí, v Brdoch atd. Svojimi vlast-
Impntiens noli-tangere. Impatiens parviflora.

Obidve netýkavky obsahujú zvláštnu živicovú, horko a škrablavo chut-

najúcu látku, ktorá po užití vzbudzuje ošklivosť a hnus a vyvoláva prudké
zvracanie až pocit závratu. Ľudová liečba odporúča odvar vňate ako pre-
háňadlo a močopudný prostriedok. Bližší chemický, ako aj farmakologický
opis chýba.

28. čeľad. Horčinkovité — P o l y g a l a c e a e

Horcinka horká
Polygala amara L.
Vítod horký

Horéinka horká je drobná trváca bylinka so strapcom modrých kvietkov,

B
ktorá rastie pomerne zriedka na suchých lúkách a na stranách teplejších
polôh, najmä Malých a Bielych Karpát a Slovenského Krasu. Celá vňať má
neobyčajne horkú thuť, čím sa najlepšie rozpozná od obyčajných horčin- Horčinka horká, Buxuštek alpský,
kovitých druhov, ktoré sú bezcenné. Vňať i s koreňom (herba Polygalae Polygala amara. Chamaebuxus alpestris.
amarae cum radice, tiež herba Amarellae] obsahuje horčinu polygamarin,
niečo éterického oleja s metylesterom kyseliny salicylovej, mastný olej, nosťami sa radí k predchádzajúcej horčinke a tiež môže nahradzovať do-
alkohol polygalit a cukor. Účinné látky sú saponíny. Podľa G l a s e r a vážanú drogu radix Senegae. Kedysi sa z neho v lekárňach pripravoval
a K r a u t e r a [104] obsahuje kyslý a neutrálny saponín, pričom prvý je asi senegový sirup (syrupus Senegae).

174 175
 29. čeľaoľ. Mliečnikovité — Euphorbiaceae
Mliečnik ch vo j kovy
Euphorbia cyparissias L.
Pryšec chvojka, ľudové hadí mlecí
Mliečnik chvojkový je náš najobyčajnejší zástupca čeľade mliečniko-
vitých, rozšírený všade pri cestách a na stranách. Obsahuje, ako všetky
mliečnikovité, vo zvláštnych mliečnych cievach ostré až jedovaté mlieko,
Mliečnik chvojkový, Bažanka trváca,
Euphorbia cyparissias. Mercurialis perennis.
ktoré sa predtým hojne používalo v lekárstve. Dnes ním ľudia „vypaľujú"
bradavice. Mlieko obsahuje okolo 2,5 % čistého kaučuku, čo by bol značný
obsah, avšak na získanie malého množstva mlieka je treba niekoľko tisíc
rastlín. Tropické rody majú až 14% kaučuku. Obsahuje utiež saponín,
kyselinu galovú, jablčnú, vínnu, živicu, éterický olej a mastný olej. Po-
dobný obsah vykazujú aj ostatné druhy, ako mliečnik okrúhly (Euphorbia
peplus L.) a mliečnik kolovratec (Euphorbia helioscopia L.). Teplomilný
po celom Slovensku a okolo Brna na vápencoch rozšírený druh mliečnik
mandľovitý (Euphorbia amygdaloides L.) je obyčajným druhom dúbrav
a lúčin. U nás v ľudovej liečbe sa používa pri žalúdočných chorobách.
K zaujímavým výsledkom na pokusných zvieratách došiel M ú c h [288],
podľa ktorých mliečnik okrúhly vytvára imunizujúce látky a antitoxíny,
176
takže viac ako smrteľná dávka bacilov zvieratám neuškodila. M a d a u s
[251] tiež pokladá za účelné používať mliečnik ako ochranu pred infekčnými
chorobami. V tomto by bol potrebný podrobnejší výskum.
Náš najstatnejší druh mliečnika, mliečnik močiarny (Euphorbia palus-
tris L.), ktorý rastie na brehoch vôd, V priekopách a v barinách a ktorý
dosahuje dĺžku až 1,5m, obsahuje jemné lykové vlákna, ktoré sa však
veľmi ťažko získavajú.
Tzv. „Euforbium" (Gummiresina Euphorbium), oficinálny lekárnický
prípravok, je zaschnuté mlieko mliečnika Euphorbia resinifera Bergh. r
ktorý rastie v Maroku a obsahuje účinnú živicu. Euforbium sa predtým
používalo ako silné preháňadlo, dnes je prísadou do niektorých náplastí.
Bažanka trváca
Mercurialis perennis L.
Bažanka vytrvalá
Bažanka trváca je v domácej kvetene druhým zástupcom mliečniko-
vitých. Rastie všade v tienistých lesoch, je jedovatá. Ľud ju používa ako
prečisťovací a močopudný prostriedok, účinný však iba pri čerstvej vňati.
Obsahuje okrem monometylamínu (kedysi tu nazvaného merkurialín)^
trimetylamínu, trieslovín, silice, kyslého a neutrálneho saponínu a tuku aj
chromogén hermidín, ktorý pri sušení rastliny prechádza v modrý pigment
cyanohermidín. Preto sušením celá rastlina zmodrie.
Nositeľom diuretickej účinnosti má byť aglykón glykozidu, štiepiaci sa
tiež na kyanovodík a glukózu.
To isté platí tiež o bažanke ročnej Mercurialis annua L.
Ricín obyčajný
Bicinus communis L.
Skočec obecný
Ricín obyčajný je síce cudzokrajná mliečnikovitá rastlina, pôvodom
z horúcej Afriky a východnej Indie, kde rastie divoko a kde sa všeobecne
pestuje pre vzácny ricínový alebo kastorový olej (oleum Ricini, oleum Caslo-
ris). Ako jednoročná bylina znáša aj naše podnebie, pokiaľ ju však nestihnú
jarné mrazy. Pokúšame sa aklimatizovať túto vzácnu a hľadanú olejninu
aj u nás.
Ricín je mohutná, rozvetvená ozdobná rastlina s hlboko dlaňovito dele-
nými listami, ktorá u nás dosahuje výšku viac ako 2 m. V trópoch je ricín
trváci, obyčajne stromovitého rastu. Je známy v niekoľkoch druhoch
12 Naše liečivé rastliny 177
a početných odrodách a formách. Sovietska špecialistka H. M. P o p ô v a
napísala do Kulturnaja flóra SSSR monografiu rodu Ricinus, kde typ
Ricinus communis, ricín obyčajný, ktorý nazýva „kolektívnym druhom",
rozdeľuje na nové druhy, a to Ricinus macrocarpus Pop., ricín veľkoplodý,
Ricinus microcarpus Pop., ricín maloplodý a Ricinus zanzibarinus Pop.,
ricín zanzibarský, každý opäť s mnohými odrodami a s inými menšími
odchýlkami.
Pre pestovanie ricínu v Č S R treba zatial voliť najteplejšie časti územia, ktoré sú
na strednom a južnom Slovensku, ako aj na Morave. Vybrané a chránené pole dobre
•obrobíme a pohnojíme. Ricínové semená alebo bôby pred vysadením namočíme na dva
dni do vlažnej vody, aby napučali a potom ich zasadíme vo vzdialenosti asi l m do
riadkov tiež asi l m vzdialených. Zo začiatku kypríme a čistíme pôdu medzi mladými
rastlinkami, neskôr netreba. Keď priesady dosiahnu výšku l m, uštipnú sa im
vrcholky, aby nasadili čo najviac bočných vetví a kvetov. Pestíkové kvety dozrievajú
na ostnité trojpuzdrové tobolky. Zrelé tobolky pukajú a semená sa z nich prudko
vymršťujú. Preto zber ricínových plodov je dosť zdĺhavý. Trvá niekoľko týždňov,
v priebehu ktorých treba denne dozrievajúce tobolky zbierať. Nazbierané tobolky
sa nechávajú v ohradených nádobách na slnku dozrieť a usušiť, až sa z nich vymrštia
všetky semená. Bôby obsahujú 40—60 % oleja, ktorý sa získava rozdrvením bôbov
medzi valcami a lisovaním drviny v plachetkách. Vytekajúci olej sa čistí povarením
s vodou, pričom nečistota klesne na dno a čistý olej, ktorý pláva na^povrchu, sa zbiera.
Dôležitou zložkou ricínového oleja je kyselina ricínolejová] a jej stereo-
izomér kyselina izoricínolejová.
CH3—(CH2)5—CH—CHa—CH = CH—(CH2)7—COOH
OH
kyselina ricíncdejová
Prítomnosť týchto kyselín spôsobuje práve vynikajúce vlastnosti ricíno-
vého oleja, totiž najväčšiu hustotu, najväčšiu viskozitu a najväčšie acety-
lové číslo medzi všetkými olejmi.
Olej sa používa pri výrobe mydiel, farieb, voňaviek a rozličných mastí,
ako mazadlo rýchlobežiacich strojov, najmä leteckých motorov, na svietenie
a v Oriente tiež na mastenie pokrmov. V lekárstve sa ricínový olej používa
ako preháňadlo.
Ricínové bôby okrem oleja obsahujú ešte jedovatú bielkovinnú látku
ricín, ktorá zaviňujé ich prudkú jedovatosť, takže tri bôby môžu u človeka
zaviniť smrť. Pri lisovaní oleja zostáva ricín vo výtlačkoch, ktoré sa pri-
miešavajú do inej kŕmnej olejnatej pokrutiny, napr. podzemnicovej, čo je
pre vykŕm hospodárskych zvierat veľmi nebezpečné.
Rastliny obsahujú vo všetkých častiach tiež jedovatý alkaloid ricinín
v množstve až 1,1 %, preto byle po zbere možno použiť iba na kúrenie alebo
178
OCH,
—CN
=O
N
CH,
do kompostov. Ďalej obsahujú ešte enzým lipázu, ktorá štiepi všetky tuky.
Rafináciou, uvádzaním vodnej pary sa ricín a ricinín odstránia a olej sa
stáva požívateľný.
Ricín sa u nás niekedy sadí v parkoch ako ozdobná rastlina; priväzuje
sa ku kolíkom, aby zostala vystupujúca a neklesala.
V pokusných kultúrach pri Chemickej fakulte v Brne sme dosiahli odolný
druh z príbuzenstva Ricinus microcarpus Pop.
30. čeľaď. Buxusovité — Buxaceae
Buxus vždyzelený
Buxus sempervirens L.
Zimostráz vždyzelený, ľudové krušpánek
Je známy, vždy zelený krík až stromček, u nás často sadený v záhradách
a na cintorínoch. Pochádza zo západnej Európy a zo Stredomoria, kde ako
divoko rastúci strom dosahuje výšku až 8 m. Naše podnebie znáša dosť
dobre a dosahuje výšku až niekoľko metrov.
Buxové drevo sa u nás veľmi cení a vyhľadáva pre svoju vysokú tvrdosť
a špecifickú váhu, ktorá sa tu rovná 1,00, pre húževnatosť, trvanlivosť
a pritom dobrú spracovateľnosť. Stálo by za pokus založiť jeho kultúru
vo väčšom meradle. Je to naše najtvrdšie drevo, má peknú žltú farbu, hodí
sa preto ako jedinečný a nenahraditeľný materiál na drevoryty, na výrobu
stenotypov, tkáčskych člnov a cievok, dychových nástrojov, najmä klari-
netov, hrebeňov, šachových figuriek atd. Vyváža sa najmä z Malej Ázie.
V ľudovej liečbe sa buxus používa ako prostriedok proti horúčke. Kedysi
sa predpisoval namiesto chinínu. Pozoruhodnú historku o buxuse uvádza
Berger [16] z konca XVIII. stor. Vtedy sa veľmi rozšírilo používanie
„tajomného odvaru" proti horúčke a cisár Jozef II. vraj objaviteľovi tohto
„liečiva" zaplatil 1500 zlatých za zverejnenie jeho zloženia, „aby ho tým
sprístupnil všetkým svojim poddaným". Ked však vyšlo na javo, že toto
slávne liečivo je iba jednoduchým odvarom zo známeho zimostrázu, viera
v jeho účinnosť podstatne klesla a od jeho užívania sa skoro upustilo.
Podľa starších údajov listy a kôra buxusu obsahujú alkaloid buxín,
179
identický s bebeerínom (kurínom). V poslednom čase sa z listov izolovalo 31. čeľaď. Bršlenovité — Celastraceae
väčšie množstvo alkaloidov [133,134,370,371], predbežne neznámej konšti-
Bršlen európsky
túcie. Stanovili sa iba sumárne vzorce siedmych alkaloidov, označených
písmenami A — D a L — N. Podľa T r č k u V. a T a d r a M. niektoré frakcie Euonymus europaea L., Euonymus vulgaris M i l í .
týchto alkaloidov vykazujú hypotenzívnu účinnosť. Zmes alkaloidov bu- Bršlen evropský, ľudové kvadrátky, knézské čepičky

Bršlen európsky je ker s nápadnými červenými plodmi podoby kňazského

biretu. Rastie na pokraji lesov a v kroviskách. Sadí sa tiež v parkoch
a v záhradách. Semená bršlenu obsahujú mastný hustý olej, ktorý za-
príčiňuje zvracanie a preháňa. Obsahuje glykozid evonozid (evonymín)
horkej chuti, s digitálisovým účinkom na srdce.

CH,

CHS
OH O O
CeHnOs—C6HUO5—C6HUO4—(
glukóza glukóza ramnóza
evonozid

Postupnou hydrolýzou cukornej zložky (2 glukózy a ramnóza) sa získa

evonozid, evomonozid až aglykón digitoxigenín [125, 277, 416]. V seme-
nách sa nachádzajú aj alkaloidy [63]. Na prášok rozomleté semená sa v ľu-
dovej liečbe používajú proti svrabu a na hubenie vší, olej zo semien na
Buxus vždyzelený, Bršlen európsky, chrasty a impetigo. Kôra koreňov, najmä druhu bršlen bradavičnatý —
Buxus sempervirens. Evonymus europaea. Euonymus verrucosa Scop., podľa najnovších výskumov obsahuje tiež
určité množstvo gutaperče.
xusu je aj antibakteriálne účinná, najmä proti Mycob. tuberkulosis, Aero- Bršlen dáva silné drevo, ktoré sa veľmi dobre hodí na jemné rezbárske
bacter aerogenes, Bacillus subtilis, Esch. coli a iným. Nevýhodou je však práce, najmä na výrobu obuvníckych flokov a špáradiel na zuby.
ich vysoká toxicita [296].

32. čeľaď. R e š e t l i a k o v i t é — Rhamnaceae

Kešetliak precisťujúci
Rhamnus catharlica L.
Rešetlák počistivý

Je to tŕnistý ker až stromček, ktorý u nás rastie v teplých hájoch a na

teplých vápenných svahoch. Plodmi sú čierne kostkovice o veľkosti hrachu
(fructus Rhamni catharticae, baccae Spinae cervinae) a obsahujú laxačne
pôsobiace antrachinóny frangulaemodín, ramnoxantín (frangulín) C21H1009
(= frangulaemodín + ramnóza) a ramnokatartín C27H30014 (ramnoxantín +
buxín glukóza) a flavónové farbivá viazané glykozidicky, ktorých aglykóny
(bebeerín, kurín)

180 181
sú: ramnolutín, ramnocitrín, quercetín, ramnetín, izoramnetín a ramnazín. pôsobenie. Slúži na výrobu rozličných prečisťujúcich oficinálnych príprav-
Semená obsahujú mastný olej, nezrelé semená aj saponíny. kov. Zbiera sa tak, že sa kry v lese vysekajú a zvezú pod kôlňu. Majiteľ
O OH lesa nám bude za odstránenie tejto buriny iba povdačný. Pripravíme si

O
frangulaemodín
OH Ri
jj .
R (kamferol)
ramnolutín —H2 (jedna —OH
ramnocitrín H— —H skupina je
quercetín H— —OH metylovaná)
OH! ramnetín CH3— —OH
izoramnetín H— — OCH3
ramnazín CH.— —OCH,
Je to preháňadlo, ktoré pre svoj dobrý účinok môže nahradiť cudzo-
zemské antrachinónové laxatíva, ako cortex Rhamni Purschianae, f ó l i a
Sennae, rhizoma Rhei [29]. Pripravuje sa z nehosyrupus Rhamni cathariicae
a rozličné iné prečisťujúce prostriedky.
Zber rešetliakových kostkovíc je nepatrný, preto vo farmaceutickom
priemysle sa viac používa krušinová kôra, aj ked táto obsahuje menej
účinných látok.
Rešetliak má aj technický význam: tvrdé žlté drevo slúži na jemnejšie Rešetliak prečisťujiici. Krušina jelšová,
Rhamnus calharlica. Frangula alnus.
rezbárske práce, farbivom z nezrelých kostkovíc sa farbí koža, šťava z ne-
zrelých kostkovíc s kamencom dáva maliarsku farbu tzv. „šťavnatú zeleň". 30 cm mieru a na vetvách a slabších kmeníkoch urobíme podľa miery
kruhovité zárezy. Dva z nich vždy spojíme pozdĺžnym rezom, v ktorom
Krušina jelšová potom pás kôry zvinutý na trubicu zlúpneme. Najlepšie sa pracuje na jar
Frangula alnus M i l í . , Rhamnus frangula L. a po daždi. Starosti so sušením celkom odpadajú, pretože svitky nikdy
nezľahnú a ľahko uschnú na povale alebo v kôlňach na hromadách. Suchom
Krušina olšová
sa kôra stáča na rúrku a v tejto podobe sa dodáva priemyslu. Kôra našej
Krušina jelšová je ker, ktorý rastie ako nepríjemná lesná burina v lesnej krušiny je celkom rovnocenná s americkou Cascara sagrada, ktorá sa s rekla-
burine v kroviskách, na stranách, najmä pri mokrinách a potokoch. Po- mou dovážala do Európy i k nám a nie je ničím iným, ako kôrou amerického-
skytuje tiež prečisťujúcu drogu. Oproti rešetliaku, ktorý je sprievodcom rešetliaka Rhamnus Purschiana.
teplomilnej kveteny, krušina rastie práve naopak v drsnejších, hornatejších
polohách našich horstiev a vysočín. Má krehké kvety, plody kôstkovičky 33. čeľaď. Sumachovité — A n a c a r d i a c e a e
najprv červené, potom čierne a hnedo nachové, pozdĺžne bielo bodkovanú
kôru. • Škumpa vlasatá
Krušinová kôra (cortex Frangulae) (ČsL-2) je veľmi hľadaná oficinálna Colinus coggygria Scop.
droga, ktorá obsahuje frangulaemodín, ramnoxantín a ramnokatartín Ruj vlasatá
(6—7 %), dalej kyselinu chryzofánovú, frangularamnín (metyléter frangulae-
modínu),izoemodín, dalej fytosterín ramnol, horčiny, cukry a prchavé látky. Sumachovité rastliny rastú väčšinou v cudzine. U nás sa hojne vysadzujú
Krušinová kôra je veľmi účinným preháňadlom a má tiež antihelmintické v parkoch. Sú to väčšinou stromy alebo kry. Listy a kôra majú veľký

182
technický význam, lebo poskytujú pre koželužský priemysel veľa trieslovín,
a to väčšinou tzv. ušľachtilé trieslo.
Nás v ČSR najviac zaujíma uvedená škumpa vlasatá, pretože je jediným
druhom, ktorý sa na území nášho štátu nachádza. Rastie iba na Slovensku,
a to na výslnných, krovinatých stranách pri Trenčianskych Tepliciach,
pri Veľkej Lodinej a v Slovenskom Krase. Často
sa pestuje v parkoch a zriedka splanuje (pri Štú-
rove). Škumpa je ker vysoký niekoľko metrov, roz-
množuje sa na stanovišti iba tým, že z koreňov vy-
háňa nové vetvy, ktoré sa opäť zakoreňujú. Kvitne
v júni strapcuvitým súkvetím drobných žltkastých
kvietkov, ktoré odpadávajú väčšinou už ako púčiky.
Plody, nepatrné nažky, sú veľmi zriedkavé a ťažko
klíčia. Zvyšujúce kvetné stopky sa v lete predlžujú,
porastu zvláštnou ružovkastou huninou a celé strap-
covité súkvetie sa takto premení na červenohnedé
načechrané chumáče, tzv. „parochne", odkiaľ po-
chádza názov „parochňový strom".
Škumpa vlasatá pochádza od Stredozemného mora,
kde najmä v Malej Ázii, Bulharsku, Grécku, Maďarsku
ešte s inými krovitými druhmi tvorí ucelené kro-
Škumpa vlasatá, viskové formácie. Tu sa hojne pestuje, lebo posky-
Coíinus coggygria. tuje predovšetkým mnoho trieslovín v kôre a v listoch
mladých vetvičiek. V obchode sú známe pod menom
.„terstský, benátsky alebo tiež maďarský sumách". Poskytuje aj vzácne
drevo, tzv. „žlté drevo uhorské", tiež „drevo fustikové" alebo „fizetové",
ktorým sa vykladá nábytok, a konečne vzácne žlté farbivo fizetín a jeho
dihydroderivát fustín, ktoré sú obsažené v dreve, najmä v koreňoch. Fizetín
v Oriente často používajú na farbenie vlny a koží. Škumpa vlasatá je teda
všeužitočný ker. Pestovaním nadobúda často stromovitý rast, ako to
vidíme v parkoch, kde sa sadí pre ozdobu. Našu zimu znáša celkom
dobre. Pretože škumpa obsahuje v listoch a v kôre 17% výborného špe-
ciálneho triesla, ktoré inak musíme dovážať z cudziny, bolo by veľmi žia-
dúce pokúsiť sa v teplých územiach nášho štátu o jej kultúru vo veľkom.
O O
/OH „/OH /OH
HO/%^\ J i k ľudským obydliam. Je to strom užitočný. Robí peknú tónu, má úhľadné
O O
fizetín fustín
184
Zaujímavé sú zprávy lesníkov, podľa ktorých vysoká zver rada obhrýza;
vetvičky škumpy pri prašivine.
Sumách pálkový
Rhus iyphina L.
Škumpa orobincová
Je známy svojim palicovitým huňatým strapcovitým súkvetím, ktoré
zostáva na strome aj v zime. U nás sa hojne pestuje v parkoch pre ozdobu.
Listy a kôra obsahujú 16% trieslovín. Červenými drsnými plodmi sa zo-
silňuje ocot. Vlasťou sumachu pálkového je Severná Amerika.
Sumách jedovatý
Rhus toxicondendron L.
Škumpa jedovatá
Sumách jedovatý je povestný severoamerický strom, ktorého veľké listy
obsahujú jedovaté mlieko s jedovatou toxikondendrónovou kyselinou. Ak
sa dotkneme listu, vznikne na koži ťažko hojiteľná červená vyrážka. Podľa
S c h u í z a [379] už ly (= 0,001 mg) tejto látky pôsobí na pokožku dráž-
divo. Pritom je však zaujímavé, že nie všetci ľudia sú na jedovaté účinky
listov sumachu jedovatého citliví. Niektorí sa môžu tohto zvláštneho jedo-
vatého materiálu dotýkať bez následkov. V niektorých ľudových lekárskych
školách jedovatý sumách používali proti reumatizmu, kožným vyrážkam
a nervovým chorobám.
U nás sa v parkoch a v botanických záhradách sumách jedovatý pestuje
hocikde. Strom v takom prípade musí mať výstražnú tabuľku. Pri trhaní
listov alebo presádzaní stromu musíme pracovať v rukaviciach.
34. čeľaď. P a g a š t a n o v i t é — A e s c u l a c e a e
Pagaštan konský
Aesculus hippocastanum L.
Jírovec maďal
Pôvodne síce pochádza z južnej Európy, avšak u nás udomácnel kultúrou
tak, že sa vysadzuje v mestách i na dedinách všade v stromoradí, do sadov,
kvety, ktoré sú potravou pre včely, semená — gaštany, ktorými možno
prikrmovať domáce zvieratá a získať tak akostné potraviny, a konečne
185
liečivú kôru, poskytujúcu tiež trieslo. O chemickom zložení jednotlivých saponín, escín, žlté farbivo quercitrín, horčina, cukry, mnoho škrobu,
častí tohto krásneho stromu existuje už celá obšírna literatúra. mastný olej, bielkoviny, guma a málo-esculínu. V čerstvých semenách majú
Všetky časti obsahujú pagaštanový tanín a pektín. Listy (folium Hippo- byť prítomné látky pôsobiace periférnu vazokonstrikciu. Inak obsahujú
caslani) obsahujú quercetín a quercitrín, 40—47% vody, 3,7% oleja, v ktorom sa nachádza oleín, linoleín, palmitín
a stearín. Gaštanový olej je jedlý a hodí sa aj na pečenie. Gaštanovú múku
OH O získavame tak, že tanín a saponínové glykozidy alkoholom a acetónom vy-
R = —H quercetín lúhujeme a zvyšok zomelieme. Problémom bola horčina, teraz je však
R — —C6HnO4 quercitrín známe, že ju možno pohodlne odstrániť vypieraním vo vode so sódou.
ramnóza Takto upravená múka zmiešaná s obilnou múkou je však vhodná aj na
pečenie chleba a iného pečiva.
karotén, triesloviny a živicu a v ľudovej liečbe slúžia ako liek proti reuma- Gaštany (fructus Hippocaslani) sa tiež zbierajú pre vykrmovanie zveriny
tizmu. Kôra (corlex Hippocaslani) je najcennejšou pagaštanovou drogou, a rozličné domáce zvieratá. Používajú sa tiež na výrobu náhražkového
ktorá sa pre liečebné účely zbiera z 3—5ročných konárov. Obsahuje 2% mydla, ako sa napr. vyrábalo v čase prvej svetovej vojny (z výťažkov
tanínu, glykozidy eskulín a fraxín, kyse- gaštanov a hliny).
linu citrónovú a alantoín. Drevo pagaštana konského nemá žiadny mimoriadny význam. Výborne
sa hodí ako materiál na výrobu papiera.
R—O\ Niekedy sa vyžadujú tiež kvety pagaštana (flos Hippocaslani), a to aj
HO/ z červenokvitnúcich druhov (Aesculus carnea Hayne a Aesculus pávia L).
V kvetoch sa podľa G o h r m a n a H. J. [105] quercitrín nenachádza,
avšak je tu 5 iných flavónových derivátov. Hlavným glykozidom je kam-
CHaO ferol-3-glukozid. Aj rutín je tiež prítomný. Uvedené látky sa vyznačujú
vplyvom na fragilitu a permeabilitu krvných vlásočníc.
Ľudová liečba používa jednotlivé drogy v rozličných prípadoch, ako
R—Ó napr. pri hemoroidoch, kŕčových žilách, prípadne pri zápaloch pokožky aj
vo forme masti.
R = H— eskuletín
R = C6HUO5 — eskulín
glukóza 35. čeľaď. Ľ u b o v n í k o v i t é — Hypericaceae

R = H — fraxetín Ľubovník bodkovaný

R = C6HUO8 — fraxín Pagaštan konský,
glukóza Aesculus hippocastanum.
Kôra sa používa proti horúčke a je snád rovnocenná s chinínovou kôrou.
Výskum o tom sa robil na Chemickej fakulte VTA v Brne a vo Farmako-
logickom ústave Masarykovej univerzity [212, 325]. Niekedy sa kôra po-
užíva na vyčiňovanie koží, ba aj na farbenie vlny na žltohnedo. V mladom
dreve sa zistil silne diastatický enzým, v púčikoch asparagín, avšak žiaden,
quercitrín, v šupinách na púčikoch eskulín, tanín, živice a pektínové látky.
Olúpané semená (gaštany) obsahujú 6,5% sacharózy, 3% pentózanov,
0,26% mastných kyselín, 0,64% dusíka a 0,9% trieslovín. Šupka obsahuje
2 % pentózanov, 0,45 % trieslovín a 0,27 % dusíka. V delohách semien je
Hypericum perforalum L.
ľudové trezalka obyčajná, svätojánska zelina
Tŕezalka tečkovaná, ľudové bylina Sv. Jana, čarovník, déravec krevníček
Ľubovníku bodkovanému, ktorý rastie u nás všade na slnečných lúkách,
medziach, brehoch i pasienkoch ako trváca bylina, kedysi sa pripisovala
nielen liečivá, ale priam čarovná moc. Podľa ľudovej povesti najúčinnejšie
pôsobí vtedy, ké d sa trhá pred dňom sv. Jána Krstiteľa. Je to mocná rast-
lina, nápadná bohatým chocholičnatým strapcovitým súkvetím. Ak poze-
ráme na listy proti svetlu, sú akoby perforované, čo pochádza od olejových
žliazok.
Vňať (herba Hyperici, summitales Hyperici) sa zbiera tak, že sa kosákom

186 187
urežú celé kvitnúce byliny, avšak bez najspodnejších silných častí býL Indikácie používania ľubovníka sú veľmi široké, či už ako prostriedku
Prudko sa usušia, aby si uchovali prirodzenú farbu. Je prípustné ich pri chorobách zažívacích orgánov, pri afekciách žlčníka a žlčových ciest,
sušenie aj na slnku. pri nervových poruchách, tiež ako adstringens a diuretikum. Často sa zdô-
razňuje jeho dobrý účinok zvonka na rany. Medzi ľudmi má ľubovník stále
OH OH
povesť dobrého lieku i pri chorobách pečene a prš, pri reume, ako aj proti
•črevným parazitom. Jestvuje tiež viac preparátov — extraktov ľubovníka.

36. čeľaď. Lipovité — Tiliaceae

Lipa veľkolistá obyčajná
OH O OH Tilia platyphylla grandifolia E hr h.
hypericín
Lipa širolistá, velkolistá
Najdôležitejšia a pravdepodobne aj najúčin-
a druhý druh Lipa malolistá, Tilia cordata M i l í . poskytujú v júni a v júli
nejšia látka izolovaná u ľubovníka je červené
ľubovonný kvet f los Tiliae (ČsL-2), ktorý sa trhá za sucha a celkom
farbivo hypericín. Dokázalo sa, že je nositeľom
rozvinutý, nie však prekvitnutý, trhá sa i s listeňmi a suší sa výhradne
fotodynamického účinku, ktorý sa prejavuje
v tieni, a v prievane, nikdy nie na slnku. Slnko pôsobí veľmi nepriaznivo
úkazom, zvaným hypericizmus.
a rozkladné na chemickú skladbu drogy, ktorá tu spočíva v prítomnosti
Ľubovník bodkovaný, Ak sa bielym myšiam alebo krysám podá
jemného éterického oleja obsahujúceho sesquiterpenalkohol farnezol s cha-
Hypericum perforatum. 0,2 mg hypericínu a vystavia sa účinkom slneč-
rakteristickou príjemnou vôňou rozkvitnutých líp. Glykozidickým farbi-
ného svetla, zvieratá hynú po niekoľkých mi-
vom lipových kvetov je flavonónový derivát hesperidín a xantofyl.
nútach. Zvieratá držané v tme prežijú túto dávku bez najmenších ťažkostí,
I u ostatných zvierat, najmä však u bielosrstnatých albínov, hypericín CH, CH, CH,
v súčinnosti so slnečným svetlom vyvoláva rozličné následky, ako exci-
CH3—C = CH—CH2—CH2—C = CH—CH2—CH2—C = CH—CH2—OH
tácie, závraty, ochrnutia a zápaly kože. Túto chorobu po použití hyperika farnezol
poznali už starí Arabi a pretože si všimli, že ju dostávali len biele ovce r
chránili ich pred ochorením tak, že ich natierali tmavou farbou. Podobný Okrem nich sú prítomné triesloviny, cukry, saponín a fytosterín.
účinok ako má hypericín, javí aj iná, fotodynamicky účinná látka fago-
pyrín, ktorá sa nachádza v pohanke. OII O
OH O galaktóza
O—C.H110B rutinóza
/OH C12H21O9—
OH hesperidín

hyperozid
w Dobre usušený lipový kvet je hľadaný, pretože je jedným z našich naj-
V ľubovníku je datej prítomné žlté farbivo glykozid hyperozid (hyperín r lepších potopudných prostriedkov. Lipový čaj sa pije úspešne a lekári ho
quercetín-galaktozid), 0,05—0,1 % éterického oleja, fytosterol, rozličné predpisujú pri kašli, katare priedušiek, pri zahlienení a ťažkostiach zaží-
organické kyseliny, medzi nimi aj kyselina nikotínová a jej amid, dalej vacích ústrojov.
asi 5 % trieslovín a cukry. V suchých plodoch sa predpokladá prítomnosť Táto výborná droga je dobrým vývozným tovarom a teda predmetom
antibakteriálnej látky, pretože ich acetónové extrakty vykazujú baktério- rozvetveného obchodu.
statickú až baktericidnú účinnost [117, 301]. Zber lipového kvetu by sa mal organizovať všade. Mestá, obce, veľko-

188 189
statky, lesné správy i jednotlivci, pokiaľ sú majiteľmi lipových alejí, parkov
a podobne, majú zber prenajať spoľahlivým ľudom, ktorí potom nemusia
tajne zbytočne stromy lámať a ničiť, ale nazbierajú kvety pokojne a racio-
nálne pomocou náradia. Zakazovať zber lipových kvetov by bola národo-
hospodárska škoda.
Lipa veľkolistá,
Tilia platyphylla.
Treba pripomenúť, že kvety z niektorých cudzích druhov líp s listami
na spodku striebristo plstnatými (lipa striebristá, biela, plstnatá), ktoré sa
u nás miestami vysadzujú v parkoch, nie sú oficinálnou drogou, nesmú sa
zbierať a miešať do kvetov, pochádzajúcich z domácich druhov.
Niekedy sa namiesto kvetov používajú listy (folium Tiliae), ktoré obsa-
hujú glykozid tiliacín. Tento sa štiepi na tiliaretín a glukózu, 1,7—2,2 %
mastného oleja, žlté farbivá xantofyl a asi aj'hesperidín, triesloviny,
cukry a živice.
Okrem kvetu a listov lipa poskytuje ešte jeden prípravok, tzv. drevné
190
práškové uhlie (Carbo ligni alebo Carbo Tiliae), pripravované zuhoľnatením
a rozomletím lipového dreva. Používa sa na adsorpciu nepríjemne páchnu-
cich plynov. Pri výrobe tejto drogy sa drevo páli bez prístupu vzduchu.
Takto vyrobené uhlie sa používa jednak ako uhoľ na kreslenie, jednak
práškované pri výrobe strelného prachu (čierneho) a na prípravu „živo-
číšneho uhlia" (Carbo animalis). Toto dôležité liečivo pri otravách, plyna-
tosti brucha a kataroch zažívacej rúry sa predtým získavalo zuhoľnatením
živočíšnych produktov, krvi, kostí a mäsa, dnes sa však viac používa
aktívne uhlie rastlinného pôvodu, najmä opísaného Carbo Tiliae. Predtým
sa získavalo v povestných miliéroch, dnes v retortách.
Okrem uvedených liečiv lipa dáva krásne a cenné drevo, ako aj dobré
záhradnícke lyko. Poskytuje tiež bohatú pastvu včelám, ktoré takto pro-
d u k u j ú výborný aromatický med. Lipa patrí medzi všestranne užitočné
stromv.
37. čeľaď. Slezovité — M a l v a c e a e
Ibiš lekársky
l Althaea officinalis L.
Ibišek lekársky, tiež poskurník
Ibiš lekársky má ako všetky slezovité, dlaňovitolaločnaté listy, päťpo-
četné kvety a vňať mäkko plstnatú. Statné trváce rastliny dosahujú výšku
vždy nad l m. Ibiš lekársky rastie ojedinelé divoko na slanistých pôdach
teplejších polôh v celom štáte; inak svoj domov má v Stredomorí. U nás sa
oddávna hojne pestuje ako oficinálna liečivá rastlina, a to jednak pre koreň
(radixAllhaeae) (ČsL-2), jednak pre list (folium Althaeae) (ČsL-2), niekedy
aj pre kvet (flos Althaeae). Ibiš lekársky obsahuje vo všetkých častiach
predovšetkým 35% hojivého slizu, dalej 37% škrobu, 10% cukru, 4% be-
taínu. 2 % asparagínu, 1,25 % mastného oleja, soli, gumu, triesloviny a tuk.
Užívanie ibiša proti kašľu, zachrípnutiu a katarom dýchacích a zaží-
vacích orgánov je staré a ibiš je oddávna hľadanou a oficinálnou i ľudovou
drogou. Je súčasťou rozličných oficinálnych prípravkov (syrupus Althaea^
species pedorales, species emollientes a pod.).
Všetok ibišový tovar v lekárňach pochádza z pestovaných rastlín. Možno-
ho pestovať zo semena tak, že ho na jar vysejeme na zvláštny záhon
a semenáčky dáme v jeseni v rozpätí 40x50 na hlboko spracované a po-
Imojené pole s vlhkejšou hlinitopieskovou pôdou. Pole treba hlboko spra-
covať preto, že ide najmä o vývin koreňa, ako najcennejšej súčiastky.
Hnojíme jednak maštaľnou mrvou, jednak umelými hnojivami, najmä
draslom a liadkom. Rýchlejší spôsob pestovania ibiša je však vegetatívny:
zo starých, na jar vykopaných koreňov odrežeme všetky vyrážajúce vý- Ibiš ružový obľubuje strednú piesočnatú, slnečnú a záveternú pôdu.
honky a použijeme ich ako priesady v tom istom rozpätí, ako sme spome- Pohnojená pôda prináša, prirodzene, väčší výnos, Je to najmä prihnojo-
nuli. Ak vykopávame korene už v jeseni, prechovávame odrezané výhonky vanie močovkou, ktoré znamenite zlepšuje výnos.
v pivnici v piesku. Medzi riadky možno zaradiť rozličné medzikultúry,
napr. cibuľu, kapustu a pod. Možno postupovať aj opačne: ibiš možno
pestovať ako medzikultúru v zeleninových poliach.
Zber: Lístie zbierame ešte vtom roku, avšak nie všetko, iba asi polovicu;
práve tak kvety, a to aj s kalichom, koreň sa však vykopáva až v druhom
alebo ešte lepšie v treťom roku, ked dostatočne zmohutnie.
Kvety aj listy usušíme priamo, koreň najprv olúpeme, nakrájame na ko-
côčky a usušíme („ibišky"). Spotreba ibiša je veľká, avšak pre ťažké vyko-
pávanie a úpravu koreňov kultúry u nás upadajú. Rastlina má tiež
nebezpečného cudzopasníka, a to v hrdze Puccinia malvarum. V boji proti
tejto hube ibiš udržujeme vo veľkom rozpätí a pri sile, t. j. vždy v dobre
vy hnojenej pôde.

Ibiš ružový
Alhaea rosea Cav.
Proskurník topolovka, alebo topolovka ružová,*ľudové slezová rúže, Ibiš lekársky, Ibiš ružový,
malva. Althaea officinalis. Althaea rosea.
Je to statná kultúrna rastlina, ktorá dosahuje výšku až 3 m. Má veľké
Rozmnožuje sa iba semenami, ktoré sejeme na jar alebo v lete priamo von na
ružové alebo nachové kvety, ktoré sa v lete zbierajú, sušia a dodávajú menší kus pozemku alebo do záhradky, a to do riadkov vzdialených od seba 15 cm.
•do obchodu jednak ako liečivo používané pri chorobách dýchacích orgánov, Semeno vyklíči v priebehu 14 dní. Riadky usilovne plejeme a okopávame, až rastliny
najmä pri kašli, jednak ako droga priemyslová, poskytujúca prírodné prerastú a sami udusia všetku burinu. V jeseni alebo na jar budúceho roku vysadíme
a neškodné, tmavo nachové farbivo alteín, štiepiaci sa na alteidín a glu- rastlinky na definitívne miesto v rozpätí 75 x 75 cm, aby bolo možné volne medzi
riadkami prechádzať. Ako medzikultúru najlepšie použijeme rumanček alebo nejakú
Itózu. Alteidín je však zmes siringidínu a delfinidínu [190]. zeleninu. Niekde vysadzujú opačne, ibiš ružový ako medzikultúru do zeleninových.polí.
V druhom roku rastlinky vyženú rýchlo do výšky až 2 m, takže im treba prípadne
OH poskytnúť aj kolovú oporu. V júli a v auguste ibiš kvitne. Pre náš účel sa hodí —
X) H OCH3 ako sme už spomenuli — iba odroda s plnými tmavonachovými kvetmi. Niekoľko
zdravých a zdatných exemplárov s tmavonachovými kvetmi vyberieme na semeno
OH a necháme dozrieť.
HO' Gl-
O Zber sa začne ešte skôr, ako sa kvety úplne otvoria, teda v dňoch, keď sú ešte
OCH, zvonovité. V slnečných dňoch ráno a večer prezrieme vždy celú plantáž a z bierame
siringidínchlorid všetky polootvorené kvety tak, že ich odlamujeme aj s kalichom (c. cal., t. j. cum
calicibus) a s kvetnou stopkou asi l cm dlhou. Pritom dávame veľký pozor, aby sme
Používa sa na farbenie vín, likérov a pod. Preto je prípustné pestovať iba pri odlamovaní kvetu nepoškodili pokožku byle alebo susedné púčiky.
V obchode sa niekedy robí cenový rozdiel v kvetoch bez kalíškov (sine calicibus),
odrodu ibiš ružový s tmavonachovými až modrofialovými kvetmi (varietas čo sú iba čierne lístočky korún, alebo s kalíškami (c. cal.). Rozdiel však nikdy nie je
nigra Cav.), takzvanú čiernu malvu. taký, aby sa vyplatilo zbierať iba korunky.
Vlasťou ibiša ružového je južný Balkán a Stredný východ. U nás ho
Kvety zbierame do košov a sušíme v tieni, suché potom odkladáme
vidíme hojne v záhradách a niekedy aj v poľných kultúrach. Pred rokmi
do vrstiev, ktoré zaťažujeme ťažkými brvnami. Vo veľkom možno kvet
bol veľmi vyhľadávaný a dnes je po ňom opäť dopyt.
13 Naše liečivé rastliny 193
192
sušiť tiež v sušiarni, v malom na sporáku. V krajnom prípade pri návale často aj v lesoch. Kvety tohto druhu (flos Malvae) (ČsL-2) sú vyhľadá-
materiálu je povolené usušiť kvet aj na slnku. vanou drogou. Sušením zmodrejú. Obsahujú najmä sliz, niečo triesloviny
Pri balení do vriec nesmú byť kvety veľmi suché, inak by sa drvili. a farbivo malvín.
Ak treba usušené kvety dlhšie podržať v úschove, ukladáme ich do sudov glukóza glukóza
s haseným vápnom na dne. C6HU05—O C6Hn05
Ibiš ružový je pôvodne rastlina dvojročná, ale vytrvá pri dobrom ošetro- /OCH3
vaní na stanovišti až 4 roky. OH
Výnos je asi 75 q čerstvých kvetov (asi 16 q sušených) z l ha. Ô Cl-
NOCH,
Kultúry ibiša často napáda hrdza slezová, Puccinia malvacearum M o n t , malvínchlorid
a to lístie, ktoré veľmi rýchlo žitné a rastliny hynú. Tento nakazený materiál
sa musí bez výnimky z kultúry odstrániť a spáliť. Umelé prostriedky proti
tejto chorobe sa neosvedčujú. Najlepším prostriedkom je dobre vyhnojená
pôda, silné a v náležitej vzdialenosti stojace rastliny, ako aj čisté, nenaka-
zené semeno. Na poliach, kde sa hrdza slezová veľmi rozmnožila, treba
na niekoľko rokov od kultúry ibiša upustiť. Iný škodca ibiša je drepčík,.
ktorý často prehlodá listy malvy. Kvetom škodí iný chrobák, a to nosatec
medový (Apion aeneus). Znáša vajíčka do drene rastlinných stopiek, kde sa
liahne niekoľko generácií a posledná tu prezimuje. Jediný účinný zákrok
proti tomuto nosatcu je, po zbere kvetov ihneď porezať všetky osi tesne
pri zemi a spáliť.
Slez nebadaný
Malva rotundifolia Huds., Malva neglecla W a l l r . ,
Malva vulgaris F rieš.
ľudové pagáčiky, koláčiky F J
Slez nebadaný, Slez lesný, Lykovec jedovatý,
Sléz pŕehlížený, ľudové sliz, syrečky, tvaružky Malva\neglecla. Malva silveslris. Daphne mezereum.
Slez nebadaný je všade na dedinách, rumoviskách, pri cestách a v plotoch
rozšírená bylina, ktorú ľudia dobre rozoznávajú podľa charakteristických Droga je súčasťou oficinálnych čajov species emolientes a species peciorales.
plodov, nazývaných „pagáčikmi" alebo „koláčikmi". Rastlina obsahuje Niekedy sa požadujú tiež listy (folium Malvae silveslris) (ČsL-2). Zbierajú
sa iba veľké listy.
tiež hojne slizu a trieslovín a je obľúbeným ľudovým odhlienovacím liekom,
používaným najmä pri zachrípnutí, zápale mandlí, opuchlinách, hnisavých
ranách a tiež pri žalúdočných vredoch a kataroch. Lístie (fóliám Malvae 38. čeľaď. V r a b c o v n í k o v i t é — Thymelaeaceae
rotundifoliae) je veľmi vyhľadávané. Je známe tým, že kým čerstvé listy
Lykovec jedovatý
sú bez vône, sušené zapáchajú po myšine.
Daphne mezereum L.
• Slez lesný ľudové vlčie lyko, božie drievko
Malva silveslris L. Lykovec jedovatý, ľudové lejkovec, vlčí lýko, divoký pepŕ
Sléz lesní nebo planý, ľudové boží koláčky, sliz lesní
Lykovec je nízky krík našich tienistých vlhkých horských lesov, ktorého
Slez lesný sa od predchádzajúceho druhu líši väčšími, úhľadnejšími ružo- voňavé, ružovočervené kvety, rozvíjajúce sa v skorej jari ešte pred listami r
vými kvetmi a silnejším vzrastom. Rastie na tých istých miestach, avšak dozrievajú na červené, pre cicavcov jedovaté kôstkovice. Pre otravu psa

194 195
alebo vlka stačí 5—6 bobúľ. Nebezpečné sú aj pre človeka. Po použití vy-
volávajú pálčivé škrabanie v ústach a v hrdle, smäd, zvracanie a hnačky.
Pri väčších dávkach dostavujú sa už závraty, narkotické účinky, kŕče
až smrť. Už dávka 10—12 bobúľ sa môže končiť smrťou. Drozdovití vtáci
pojedajú kôstkovice bez následkov a prispievajú na rozširovanie lykovca
po kraji.
Rastlina vo všetkých častiach obsahuje jedovatú živicu mezereín, v kôre
potom nejedovatý glykozid dafnín s aglykónom dafnetínom, umbeliferón
a jablčnú kyselinu.
C6HU05—O
glukóza OH
, dafnin
V bobuliach sa nachádza až 37 % mastného oleja, ktorý obsahuje stea-
rpvú, palmitovú, olejovú, linolovú, linolénovú a izolinolénovú kyselinu.
Ďalšie zložky bobúľ sú sliz (až 32%), stopy éterického oleja, jablčná kyse-
lina, horčina, prchavý kokkogonín a kokkognínová kyselina.
Lykovcová kôra (cortex Mezerei) bola kedysi dôležitým liečivom proti
kožným vyrážkam, pri reumatizme a pri obrnách. Na niektorých dedinách
je rqzšírený zvyk, chorľavejúcim húsatkám pridávať do krmiva posekanú
lykovcovú kôru.
Lykovcová kôra sa zbiera a vykupuje stále. Zbierame ju tým spôsobom,
že kôra kmeňa a silnejších vetví sa v apríli, a to po daždi, keď sa ľahko
olupuje, nareže kruhovitými zárezmi vo vzdialenosti 25 cm, pozdĺžnym
rezom sa obidva krúžky spoja a svitok sa zlúpne. Svitky usušíme a zviažeme
do zväzkov. Pri zbere a dalšom spracovaní tejto drogy treba zachovať
niektoré bezpečnostné opatrenia, najmä chrániť si pokožku a sliznice, pre-
tože kôra, prípadne už aj prach zo sušenej drogy, pôsobí na ne dráždivo.
Odbyt treba vopred dohodnúť s oprávneným vykupovačom.
Zrelé kôstkovičky sa niekedy používajú tiež pri kožných chorobách, reume,
pripadne ako purgačný prostriedok. Niekde sa pridávajú do octu ako korenie.
Lykovec je vzácna rastlina. Pri zbere treba pokračovať s najväčšou
opatrnosťou.
39. čeľad. A r a l k o v i t é — A r a l i a c e a e
* Brečtan popínavý
Hedera helix L.
Bŕečťan popínavý
Brečtan popínavý je známy, vždy zelený krík s pníčkom často až 15 cm
dlhým, ktorý sa plazí po zemi, alebo sa záchytnými korienkami upína
196
na skalách, múroch a kameňoch. Kvitne až v jeseni. Jeho plody sú modro-
čierne bobule, ktoré dozrievajú až na jar. Starý brečtan vytvorí často
mohutný drevnatý peň. Celú rastlinu prestupujú živičné kanáliky.
Z brečtanu sa už dávnejšie izoloval glykozid hederín, ktorý sa štiepi
na hederagenín a cukry arabinózu (hederózu) a ramnózu. Práve taký agly-
kón má aj saponín hederakozid A, izolovaný iba v poslednom čase, pri
ktorom je však cukorná časť zložená z glukózy a arabinózy [356]. Ďalej
sú prítomné neznáme glykozidy, saponíny, kyselina brečtano-trieslová,
tekutý a pevný tuk, cholesterín, kyselina chlorogénová, pektín, inozit,
mravčia a jablčná kyselina. V celej rastline, najmä v jej starších častiach,
nachádzajú sa tiež soli jódu.
CH3
COOH
CH 3 CH 2 —OH
hederagenín
Brečtan je stará dekoratívna rastlina, ktorú ospevovali už staroklasickí
básnici a ktorá sa v ľudovej liečbe používa pri chronických kataroch.
Hederín v malej dávke pôsobí na cievy uvoľňujúcim vplyvom, vo veľkých
dávkach ich naopak sťahuje za súčasnej bradykardie. Prášok z listov sa po-
užíva proti nákazlivému plesňovému ochoreniu vlasovej pokožky u detí.
Na citlivú pokožku čerstvé listy však pôsobia dráždivo a vyvolávajú zápal.
L e u r e t [231] udáva dobré výsledky pri liečení čierneho kašľa 10%iiou
tinktúrou z brečtanu. Účinok sa preskúšal na 200 pacientoch, pričom Sa
u niektorých dostavili aj vedľajšie účinky, mierna mydriazis a malátnosť.
40. čeľad. Mrkvovité — Daucaceae
(predtým okolíkaté — Umbelliferae)
Rasca lúčna
Carum carvi L.
Kmín lúčni
Rascou lúčnou začíname vysvetlenie o čeľadi mrkvovitých rastlín, nazý-
vaných predtým okolíkatými, ktoré majú kvety zostavené do okolíkov,
t. j. kvetné stopky vychádzajú z jedného bodu. Okolíky zriedka bývajú
197
jednoduché, obyčajne sa delia na okolíčky. Okolíky môžu byť podopreté
podpornými listenmi, ktoré nazývame obalmi. Práve tak aj okolíčky môžu
mať podporné listence, ktoré v morfológii nazývame obalčekmi. Tiež bio-
chémia jednotlivých druhov je príbuzná. Všetky druhy obsahujú éterické
oleje.
Rasca u nás rastie divoko na suchších lúkách a na medziach, avšak pre
veľkú spotrebu voňavých olejnatých semien (fruclus Carvi) sa pestuje aj
Brečtan popínavý, Rasca lúčna,
Carum carvi.
Hedera helix.
na poli. Semená obsahujú rascovú silicu alebo éterický rascový olej (oleurn
Carvi aelhereum) (ČsL-2), (3—7%), ktorý obsahuje karvón a limonén.
CH
limonén
Akosť rasce záleží aj od pomeru týchto dvoch zložiek. Tzv. holandská
rasca má pomer karvón—limonén 65 : 35%, nemecká rasca iba 45 : 55%.
Naša rasca je asi v strede. Ďalšie nepodstatné zložky sú ešte dihydrokarvón
C10H160 a dihydrokarvenol G10H180.
Celkove plody (dvojnažky) rasce obsahujú 13% vody, 20% dusíkatých
látok, 3% cukru, 5% škrobu, 5—18% extraktívnych bezdusíkatých látok,
17—22% surovej vlákniny, 3—7 % éterického oleja, 8—20% tuku, 5—6%
popolovín a 1,5% vosku, triesloviny a živice.
Olej sa získava destiláciou. Zvyšujú pokrutiny, ktoré slúžia domácim
zvieratám za krmivo.
Spotreba rasce je veľká. Predovšetkým je zdravým, voňavým a vyhľa-
dávaným korením do polievok, omáčok, pečenia, do zeleniny, chleba a sy-
rov, dalej je oficinálnym (aqua Carvi, spiritus Carvi) aj ľudovým liečivom
pri nadýmaní, kolike, kŕčoch a kvasných pochodoch zažívacích orgánov.
Ľudia ho používajú aj proti bolestiam zubov a hlavy. Rasca je tiež
technickou drogou, ktorá slúži na výrobu likérov (kmínka). Používa sa aj
do krmív pre dobytok, kde zmenšuje vzdúvavosť iných krmív, napr.
dateliny.
» Je zaujímavé, že pre vtákov je rasca jedovatá. Vrabec po užití niekoľkých
semien zahynie.
Metodika pestovania je dobre prepracovaná. Rasci sa darí jvo všetkých
pôdach strednej akosti, teda nie vo veľmi suchých ani nie v mokrých.
Zato obľubuje umelé hnojivá, najmä fosfáty a čílsky liadok. Rasca je dvoj-
ročná rastlina. Seje sa alebo priamo na pole, alebo sa predpestuje na zvlášt-
nom záhone či v parenisku. Vyrastené priesady sa v máji presádzajú
na spracované pole v rozpätí 30 x30 cm. Na jeseň sa rasca kosí ako zelené
krmivo. V ďalšom roku na jar kultúru okopávame, prípadne liadkom pri-
hnojíme a vyhynuté rastliny vylepšíme novými priesadami. Rasca sa často
seje ako medzikultúra na pole, kde je už nejaká jednoročná plodina, napr.
ovos, kukurica, mak alebo horčica. V tom prípade vedieme riadky rasce
kolmo na riadky krycej plodiny. Ké d sa krycia rastlina zbiera, rasca sa
okopáva, prípadne aj pretrháva. V druhom roku sa rasca vyvíja rýchlo,
takže už v máji alebo v júni sa zbiera. Doba zberu je vtedy, ked stopky
a plody začnú hnednúť. Zber neoddaľujeme, aby veľa semien neopadalo,
preto je lepšie zber urobiť ešte pred úplným dozretím, najlepšie ráno alebo
večer za ro'sy. Požatá rasca sa vytrepáva na rozostreté plachty, čím sa
získajú najlepšie semená. Potom sa zviaže a postaví do malých snopov
na pole, aby uschla. Suchá sa mláti cepom alebo strojom a semeno sa roz-
prestrie na vzdušnej čistej povale, kde sa musí často prehadzovať, aby
dokonale uschlo. Výnos z l ára je asi 13 kg suchých plodov. Rascová
slama (stopky) má iba nepatrnú cenu. Slúži ako krmivo, alebo sa ňou kúri.
Najväčšími nepriateľmi rasce sú zajace a myši.
199
 Fenikel obyčajný
Foeniculum vulgare M i l í .
Fenykl obecný
Fenikel obyčajný je statná, až 2 m vysoká, okolíkatá rastlina, ktorej
listy sú zložené iba z nitkovitých skrojkov. Pochádza z -južnej Európy,
kde divoko rastie na skalách. Pestuje sa už od staroveku. Má neobyčajne
príjemne voňajúce semeno (frudus Foeniculi) (ČsL-2). Obsahuje priemerne
13% vody, 16% dusíkatých látok, 8—12% tuku, 5% invertného cukru,
19% extraktívnych bezdusíkatých látok, 14% surovej vlákniny, 2—6%
éterického oleja a 8—10% popolovín. Lisovaním semena sa získa 12%
mastného oleja. Éterický olej (oleum Foeniculi aelhereum) (ČsL-2) sa zís-
kava destiláciou roztlačených semien vod-
nou parou. Vonia gáfrovo, sladkasto; hlav-
nou zložkou je 50—60 % anetolu, fenchón
G10H160, metylchavikol, stopy anízalde-
hydu, anízová kyselina, terpény pinén, di-
pentén, limonén, felandrén, kamfén a feni-
kulín. Cymol neobsahuje. Charakteristická
príjemná vôňa feniklu pochádza od anetolu
a fenchónu.
CH-CH—CH,
O—CH3
anetol
CH = CH—CH.,
Fenikel obyčajný, CH,
Foeniculum vulgare. O—CH2—CH = C—CHa
fenikulín
Fenikel je predovšetkým oficinálnou liečivou drogou, ktorá sa používa
(olej) pri meteorizme (vetroch), u detí a na zvýšenie mliečnej sekrécie u ma-
tiek, ktoré koja. Používa sa tiež pri bronchiálnom katare a na preháňanie.
Je súčasťou rozličných lekárnických prípravkov, ako aqaa Foeniculit
pulvis Liquiritiae comp., species laxantes, aqua aromatica spirituosa, aqua
čarminativa.
Fenikel je dalej dobrým kuchynským korením a slúži tiež v cukrárstve
a pri výrobe likérov.
200
Ako kultúrna rastlina vyžaduje hlbokú, pieskovitohlinitú, dobre spraco-
vanú a úrodnú pôdu, slnečnú a chránenú polohu a veľa tepla. V drsných
polohách nedozrieva, a preto sa pestovanie u nás neodporúča. Je to dvoj-
ročná rastlina. Semeno sa na jar vyseje do riadkov, od seba vzdialených
40 cm. Kultúra sa ošetruje a v drsnej ši ch krajinách sa na zimu pokryje
slamnatým hnojom; ak sú rastlinky vysoké, možno ich prižať. V júli nasledu-
júceho roku fenikel kvitne a v auguste sa zbiera. Pretože okolíky dozrievajú
postupne, treba ich zbierať jednotlivé a semeno ihned obrať. Je to semeno
najlepšej kvality, dodávané výhradne pre lekárske účely. Ostatné rastliny,
ktoré dozrievajú neskôr, v októbri sa pokosia, zviažu do snopov a postavia
na pole ako obilie. Suché sa zvážajú, vymlátia, semená sa nechajú dobre
uschnúť a dodávajú sa do obchodu. Semená treba chrániť pred myšami.
Dobre ošetrovaná feniklová kultúra vydrží na stanovišti až tri roky.
Najväčší výnos však dáva v druhom roku. Len čo výnos začne klesať,
kultúru zrušíme.
Bedrovník aníz
Pimpinella anisum L.
Bedrník anýz
Bedrovník aníz je jednoročnou umbeliferou, ktorej pôvodnou vlasťou
je Egypt. Pestuje sa však všade v južnej Európe a miestami aj u nás
pre ľubovonné olejnaté semená (frudus Anisi) (ČsL-2). Semená obsahujú
priemerne 12—13% vody, 18% bielkovín, 8—11% tukov, 3,5—5,5% cukru,
5% invertného cukru, 24% extraktívnych bezdusíkatých látok, 17% su-
rovej vlákniny, 2—6% éterického oleja a 5—7% popolovín. Olej ako
hlavnú súčiastku obsahuje anetol alebo anízový gáfor, dalej metyléter
propenylfenolu, metylchaviol, anízaldehyd a anízovú kyselinu.
Bedrovník aníz je predovšetkým oficinálnou liečivou drogou, ktorá slúži
v prvom rade ako odhlienovací antiseptický a baktericidný liek. Drobnejšie
parazity, napr. vši, čmeliaky, moly, ploštice, svrabové roztoče a švábov
usmrcuje.
Aníz je dalej hľadané kuchynské korenie a cukrárska prísada, ako aj
technická droga, ktorú používajú najmä pri výrobe likérov.
Pre pestovanie anízu treba vybrať pieskovitohlinitú, ľahkú vápennú
pôdu, silnú a mierne vlhkú, s chránenou a slnečnou polohou. Čerstvé se-
meno vysejeme skoro na jar do riadkov od seba vzdialených 35 cm, celkom
plytko. Rastliny ošetrujeme, prípadne jednotíme a pretrhané rastlinky vy-
sadíme do vzniknutých medzier. Okolíky dozrievajú ako u fenikla postupne,
preto najskôr zbierame najzrelšie, aby semeno zbytočne nevypadávalo.
Rastliny sa vytrhávajú aj s koreňom, zväzujú sa do malých otiepok a rozo-
201
stavajú sa na vzdušnej povale alebo kôlňach, kde dosýchajú. Suché sa užíval v 2—4 % emulzii na ošetrovanie hnisavých rán vo forme obkladov,
vymlátia, semeno sa tiež riadne usuší a dodá pre konzum. tampónov, ako aj priameho vstrekovania u 25 pacientov. Dosiahol urýchle-
nie hojenia za súčasného odstránenia zápachu.
Koriandrové semeno sa používa pri žalúdočnom katare, proti hnačke
Koriander siaty
a na posilnenie žalúdka. Je súčasťou mnohých oficinálnych prípravkov.
Coriandrum sativum L.
Koriandr sety
Koriander siaty je dalšou kultúrnou mrkvovitou čiže okolíkatou rast-
linou. Pochádza z južnej Európy, kde sa pestovala už v rímskych časoch.
Aj u nás sa často seje pre olejnaté semená (fructus Coriandri), ktoré sú
guľovité, rebrovité a na vrchu majú zvyšok kalicha. Celá rastlina, aj
semená v čerstvom stave nepríjemne zapáchajú plošticami, usušením sa
však zápach stráca a semeno príjemne aromatický vonia. Chemické zloženie
semena pripomína rascu. Obsahuje 11 — 12% vody, 11 — 12% dusíkatých
látok, 0,2—0,8% éterického oleja, 1% cukru, 11% škrobu, 11—13% bez-
dusíkatých extraktívnych látok, 20 — 30% surovej látky, 4 — 5% popoloví n
a stopy trieslovín, organických kyselín a vápenatých solí. Éterický olej
oleum Coriandri (ČsL-2) sa skladá zo 60 — 70 % linaloolu alebo koriandrolu,
z malého množstva geraniolu, z 20 % uhľovodíkov, najmä pinénu, cymolu,
terpénu, felandrénu, terpinolénu, decylaldehydu, borneolu a octovej ky-
seliny. Dobré skúsenosti s týmto olejom udáva F e d o t o v [76], ktorý ho po-
Bedrovník aníz, Koriander siaty, Petržlen záhradný,
CH Pimpinella anisum. Coriandrum sativum. Petroselinum hortense.

o — C = CiH — CHo — CHo — C — CH = CHo ako je aqua carminativa (vetrová voda), spiritus aromaticus, spiritus Me-
lissae compositus a karmelitský lieh. V kuchyni je koriander obľúbeným
OH
linalool (koriandrol) korením. Koriandrový olej slúži na výrobu likérov a voňaviek.
Je to jednoročná rastlina, vyžaduje teplú, hlinitú, hlbokú pôdu, pritom
sypkú a vlhkú, tiež chránenú slnečnú polohu. Pole zorieme a pohnojíme
už v jeseni. Na jar vysejeme semeno do riadkov vzdialených od seba 35 cmr
mladé rastlinky okopávame a chránime pred burinou. Zberáme vtedy, keď
väčšina plodov je hnedá. Rastliny sa v ranných hodinách požnú, zviažu
do malých otiepok, ktoré zvezieme z poľa a postavíme do slnečných
a vzdušných miestností, aby vyschli. Semeno vymlátime a na vzdušnej po-
CH, CHa CH-OH vale, kde nemajú myši prístup, rozprestrieme a usušíme.
CH,—C = CH—CH,—GH r—C = CH—CH,—OH Petržlen záhradný
CH9 Peiroselinum horlense H o f f m .
Petržel záhradní
Petržlen záhradný je dvojročnou, niekedy až trvácou koreninovou zele-
CH
geraniol borneol
ninou, ktorá pochádza z Balkánskeho poloostrova. Pestujú ju v záhradách

202 203
a na poliach pre biely, dužinatý, sladkasto chutnajúci koreň (radix Pelro-
selini) (ČsL-2) a pre príjemne koreninovo voňajúcu vňať (herbaPetroselini).
Tiež semená (frudus Petroselini) sa nechávajú niekedy dozrieť a zberajú sa.
Čerstvá vňať obsahuje 85% vody, 3,6% dusíkatých látok, 0,7% tuku,
0,8% cukru, 7% extraktívnych bezdusíkatých látok, 1,5% surovej vlák-
niny, 1,7% popolovín, niečo síry, éterického oleja a glykozid apiín C16H28O14,
ktorý sa skladá z aglykónu apigenínu a z cukrov apiózy a glukózy. Podľa
novšej práce [56] petržlen obsahuje zmes flavónových glykozidov, pričom
vedľa apiínu sa tu nachádza aj petroselinín s aglykónom diosmetínom.
OH
/OH
Éterický olej (oleum Petroselini) ako hlavnú súčasť obsahuje gáfor apiol,
dalej pinén a myristicín.
Petržlen je v medicíne považovaný za znamenitý močopudný prostriedok
a koreň je súčasťou oficinálnej močopudnej čajoviny (species diureticae
a species urologicae), ako aj petržlenovej vody (aqaa Petroselini). Plody sa
v ľudovej liečbe používajú proti kašľu, olej proti „obličkovým kŕčom"
a proti „kŕčom pečene".
Čerstvá vňať sa s úspechom používa na ochranu proti komárom a muchám,
a to tým spôsobom, že čerstvú vňať v ruke roztlačíme a potrieme si ňou
tvár, hrdlo a ruky. Petržlen je oddávna obľúbenou korennou zeleninou.
Pestovanie petržlenu je v záhradníctve bežné a známe.

HO/ J
o -Xľ>°
CHa
Bedrovník lomikameňový
Pimpinella saxifraga L.
diosmetín
Bedrník obecný
OH O OH OH O Bedrovník lomikameňový a bedrovník väčší, Pimpinella maior L. sú bež-
HO—CHa—C—C—i nými druhmi našich bedrovníkov, ktoré hojne rastú na lúkách, medziach
\
OH H a na pokraji lesov, kde, najmä bedrovník lomikameňový, je veľmi roz-
HO—CH2H
šírený. Obľubuje slnko a sucho, avšak bedrovník väčší skôr tieň a vlhko.
apióza Koreň (radixPimpinellae) (ČsL-2) je príjemne aromatický a má ostrú chuť,
čo pochádza od pimpinelínu C13H1005. Ďalej obsahuje izopimpinelín, izo-
Plody obsahujú 2—6 % éterického oleja, ktorého hlavnou súčasťou je
gäfor apiol C12H1404, 22% mastného oleja, v ňom kyselinu olejovú, stea- OCH, OCH, OCH
róvú, palmitovú a petržlenovú C10H1006, glykozid apiín a draslo. Koreň
obsahuje tiež éterický olej, sliz, cukry a apiín.

CH, COOH
O l O O
OCH3

OCH, pimpinelín izopimpinelín izobergaptén

CHaO—W J—O

O -CHS n CHa bergaptén, triesloviny, gumu, škrob, cukry, bielkovinu, minerálne soli
apiol kyselina petržlenová a 0,02—0,3 % éterického oleja. Koreň sa v ľudovej liečbe považuje pri
kataroch tráviaceho traktu za veľmi účinné žalúdočné korenie. Tinctura
C H o—C H = C ri o Pimpinellae, pripravená z liehu, v ktorom boli naložené bedrovníkové ko-
rene, medzi ľudmi je prostriedkom proti bolestiam hrdla a proti nachlad-
nutiu. Prírodný lekár K n e i p p bedrovníkový koreň odporúča proti reuma-
CH,O— —O tizmu. V antidiarhoickom účinku sa môže použiť namiesto ópia a môže tak
nahradiť africkú Gummiresina myrrha [29].
O- -CH S
myristicín
Koreň sa zbiera tiež na výrobu likérov.

204 205
 Bolehlav škvrnitý hydrín a niekoľko derivátov koniceínu. Z organických kyselín sú prítomné
citrónová a kávová kyselina, ďalej stopy éterického oleja a glykozid hespe-
Conium maculalum L.
Bolehlav plamatý
-C H o—CH,—C Ho
Bolehlav škvrnitý je statná, prudko jedovatá dvojročná mrkvovitá rast-
N
lina, ktorá rastie u nás na rozličných miestach, a to jednotlivo vo vlhkých H
kroviskách a v plotoch. Dobre sa dá poznať podľa nachovoškvrnitej byle. y-koniceín
Celá rastlina nepríjemne páchne myšinou a má odpornú, horko-slanú chuť.
ridín. Bolehlav sa do histórie zapísal tiež tým, že ho v staroveku použili
Zbiera sa jednak kvitnúca vňať (herba Conii), menej tiež semeno (fructas
pri poprave Sokrata.
Conii). Jedovatosť rastliny spôsobujú alkaloidy, ktorých obsah je najvyšší
Bolehlav je stará liečivá rastlina, ktorá sa používala pri rozličných ner-
v nezrelých semenách (1,62%), potom v listoch pred kvitnutím (1,49%).
vových chorobách, na lokálne utíšenie bolesti, proti kŕčom a pod. Je
Najmenej alkaloidov obsahujú listy na začiatku vegetačnej periódy [253].
však veľmi nestály, a preto ho už i z liekopisu vypustili.
Hlavným alkaloidom je koniín, ktorý je zaujímavý aj tým, že bol prvým
alkaloidom, ktorý sa podarilo syntetizovať ( L a d e n b u r g 1886).

—CH,—CH,—CH,
N
H
koniín

Má podobné účinky ako známy jed indiánskych šípov — kurare, pôsobí

na motorické nervstvo. U človeka je tento účinok prekrytý vzostupnou
obrnou miechy, čím nastáva ochrnutie najprv údov, kým je zasiahnuté
aj dýchacie centrum, čo sa končí smrťou. V liečebných dávkach sa používa
ako analgetikum pri neuralgiách, tiež pri kŕčoch, astme a pri bronchitíde.
Jeho nestálosť, ktorá sa prejavuje v nezaručenom obsahu liečivých prepa-
rátov, z lekárskej praxe ho vyradila. Koniín je v bolehlave sprevádzaný
radom ďalších alkaloidov. Sú to: N-metylkoniín, konhydrín, pseudokon-

9
HO Bedrovník lomikameňový, Bolehlav škvrnitý, Rozpuk jedovatý,
Pimpinella saxifraga. Conium maculalum. Cicula virosa.
—C H o—C H o—C H q -C H—C H 2—C Hq CH— CH2— CH
Ň N
H ÓH H Rozpuk jedovatý
CH,
N-metylkoniín konhydrín pseudokonhydrín Cicuta virosa L.
Rozpuk jízlivý

Rozpuk jedovatý je druhou, prudko jedovatou umbeliferou, ktorú bez-

-CH = CH—CH, -CHS -CH,
N N N pečne poznáme podľa pakoreňa. Tento je zvonka krúžkovaný a vo vnútri
H priehradkový. Rozpuk je vodná rastlina, ktorá rastie na pokraji rybníkov
C H 2—~C H g CH3—CH
a tôni.
/?-koniceín ô-koniceín e-koniceín

207
206
 Vňať (herba Cicutae virosae) obsahuje dve jedovaté látky, a to ciku- Zeler voňavý
toxín C19H£603 a cikutoxinín [429], ďalej 0,12—0,36% nejedovatého éteric- Apium graveolens L.
kého oleja, ktorý obsahuje kuminol, cymol a terpén cikutén. Miŕík celer

CHO Zeler voňavý je dvojročnou bylinou, ktorá z hľuzovito nadureného ko-

reňa vyháňa známu zelerovú vňať. Divoko rastie v južnej Európe a u nás
sa pestuje od nepamäti ako obľúbená koreňová a listová zelenina. V čer-
stvom stave obsahuje cukry, sliz, škrob, glykozid apiín, asparagín a tyrozín.
Hľúza v čerstvom stave obsahuje 84% vody, 0,3% tuku, 0,8% cukru,
8—11% extraktívnych dusíkatých látok, l—2% dusíka, 1,5% surovej
vlákniny, l % popolovín, avšak žiaden éterický olej. Plody a listy obsahujú;
kuminol

Prítomnosť prv udávaného alkaloidu cikutínu je otázna. Vňať príjemne

vonia, čo sa môže stať osudným. V literatúre sa udáva veľa otráv rozpukom.
Otrava sa prejavuje silným zvracaním, mdlobami a tetanickými kŕčmi.
Smrť nastáva často veľmi rýchlo. M a d a u s [251] udáva pri otravách roz-
pukom jedovatým 45—50%nú úmrtnosť. B e r n d t [18] opisuje hromadnú
otravu 17 detí, chovancov ústavu, vo veku 9—13 rokov, ktorí požili vňať,
kvety, prípadne korene rozpuku jedovatého. Práve tak 5-členná rodina
po zámene rozpuku za petržlen sa otrávila. Uvádza tiež prípad vraždy,
kde sa použila táto jedovatá rastlina. Kedysi sa pripravovali z neho ná-
plaste a masti proti reumatizmu a dne, proti skrofulóze a kŕčom. Dnes sa
rozpuk používa ešte ako prírodná homeopatická liečba pri epilepsii.

Tetucha kozí pysk

Aelhusa cynapium L.
ľudové kozí petržlen
Tetucha kozí pysk, Zeler voňavý,
Tetlucha kozí pysk Aelhusa cynapium. Apium graveolens.

Tetucha kozí pysk je treťou, prudko jedovatou jednoročnou umbeli-

ferou, ktorá rastie na rumoviskách, na poliach a v záhradách medzi petrž- po 90 % uhľohydrátov, kyselinu linolovú a palmitovú, fenol, sesquiterpén
lenom, ktorému sa podobá. Líši sa od neho iba oinovatenou byľou, jedno- selinén a 3 % éterického oleja (oleum Apii). Charakteristická vôňa zeleru
strannými obalčekmi, ktoré sa skladajú z troch čiarkovaných, dolu zohnu- pochádza od laktónu sedanolidu.
tých listenov, a nepríjemným myšacím zápachom. Plod a vňať obsahujú

r-
niečo éterického oleja, mravčiu kyselinu, uhľovodík pentatriakontán C^H^,
alkohol, manit, glykozidy, amorfné farbivo a koniín:
Koreň a vňať (radix el herba Cynapii alebo Cicutae minoris) predtým CH3—
používali na utíšenie nervov, dnes iba v homeopatii sa používa tinktúra (CH2)3—CH8 /H 2 CHg

proti ,,bolestiam tváre". sedanolid selinén

208 14 Naše liečivé rastliny 209

 Zeler je obľúbenou koreňovou zeleninou. Z hľuzy sa pripravuje šalát;
Icoreň, vňať a semená (radix, herba et fructus Apii) sú silne močopudné
prostriedky. Semeno a olej slúžia ako korenie do konzerv a rozličných
výživných prípravkov.
Kôpor voňavý
Anethum graveolens L.
Kopr vonný
Kôpor voňavý je tiež koreninovou zeleninou, ktorá má juhoeurópsky
pôvod. Je jednoročný a pestuje sa pre kuchynské účely po celej Európe.
Vyznačuje sa nitkovitými listami a charakteristickou, príjemnou kyslastou
vôňou. Plody obsahujú 15—18% mastného oleja, 14—15% bielkovín
Mrkva obyčajná
Daucus carota L.
Mrkev obecná
Mrkva obyčajná pôvodne rastie divoko všade na medziach, pri cestách,
na poliach i na lúkách ako dvojročná burina, bylina s pevným, tenkým, ne-
jedlým koreňom. Až dlhoročným pestovaním sa dosiahli odrody s veľkým,
dužinatým, sladkým a teda aj jedlým a kŕmnym koreňom. Koreň mrkvy
(radix Daucisativi) obsahuje 87 % vody, l % dusíkatých látok, 0,3% tuku,
6—12% hroznového a invertného cukru a sacharózy, 3% extraktívnych
bezdusíkatých látok, 1,7% surovej vlákniny, 1% popolovín, dalej bez-
farebný éterický olej, lecitín, glutamín, jablčnú kyselinu, karotol, pektín,
asparagín, inozit a červenožlté farbivo /x-karotín a /^-karotín, ktoré sú pro-
vitamínmi A.
CHS
CH8

CHa— C— OH
CH3
karotol
CH 9 CH CHa

ct-karotín

CH, CH CH,

Kôpor voňavý, Mrkva obyčajná, CH3

Anethum graveolens. Daucus carota. /?-karotín

a 3—4% éterického oleja. Najdôležitejšou súčasťou kôprového éterického

oleja je karvón (40—50 %), dalej limonéna felandrén. Kôprová vňať (herba
Anethi) a éterický kôprový olej (oleum Anelhi aethereum) náležia teda
karvónovým drogájn (ako rasca atd.).
Kôpor má značné kuchynské, liečebné a technické použitie. V kuchyni
sa pripravujú najmä kôprové omáčky. Kôprový olej je antiseptický. V ľu-
dovej liečbe ho používali proti bolestiam maternice. Značná spotreba
drogy je vo výrobniach likéru a v konzervárňach uhoriek a kapusty.
Kôpor sa vysieva sám a často splanuje.
vitamín A
Semeno (fructus -muci) obsahuje ester kyseliny izomaslovej, palmitovej,
octovej a mravčej, ialej daukol, pinén a limonén. Listy obsahujú daucín
C U H ]8 N 2 , dalej daukosterín, malé množstvo močoviny a veľa síry.
Mrkva je predovšetkým dôležitou potravinou a krmivom, preto sa pestuje

210 211
nielen v záhradách, ale aj v poľných kultúrach. Je tiež liečivou bylinou.
Ľudová liečba strúhanú mrkvu odporúča proti parazitickým červom,,
detským hlístom. Dobrý účinok potvrdzuje viac starších prác, avšak podľa
posledných chemických a farmakologických výskumov [103] niet dôvodov
u mrkvy predpokladať antihelmintický účinok. Známa je kúra mrkvovým
odvarom pri žalúdočných a črevných poruchách dojčiat. Obsah karoténu
a vitamínov robí z mrkvy neobyčajne zdravú a posilňujúcu zeleninu. Se-
mená sú močopudné. Nastrúhaná mrkva sa prikladá na opáleniny ako
nastrúhané zemiaky. V priemysle môže mrkva slúžiť na výrobu kávovej
náhražky a lahodného dietetického nápoja pripravovaného z mrkvovej
šťavy, sladu a pomarančovej, prípadne citrónovej šťavy. Teraz sa hojne
pestuje mrkva kŕmna.
najstatnejšie vyberieme na semeno a včas zbierame bohaté okolíky. V jeseni na
sklonku vegetácie je čas pre zber koreňa, lebo v druhom roku je plne vyvinutý. Zber
«a robí pomocou zašpicatených motýk alebo rýlov v podobe kopije. Získané pakorene
umyjeme a tie, ktoré sú veľmi hrubé, pozdĺž rozštiepime a potom materiál na povalí
alebo v kôlni dobre usušíme. Pri sušení umelým teplom nesmieme používať vysoké
teploty.
Kultúru ligurčeka možno šíriť aj vegetatívne, a to tak, že koreňové výhonky,
ktoré bujne vyrastajú niekoTko cm pod zemou z hlavného koreňa, v jeseni pri zbere
koreňov odrežeme a ihneď zakopávame vo vzdialenosti 50 x 50 cm do zeme (ako
zemiaky), alebo ich cez zimu založíme do zeme a na jar vysadíme.
Ligurček je trvácou rastlinou a môžeme ju nechať na mieste ľubovoľný
počet rokov a tak získavať koreňové výhonky pre zakladanie nových
plantáží.

Ligurček lekársky Archangclika lekárska

Levisticum officinale K o ch. Archangelica officinalis Ho f f m.
Libeček lekársky Andélika lekárska

Ligurček lekársky je statnou, až 2 m vysokou umbeliferou, ktorá svoj
domov má v horách južnej Európy. Je rozšírenou záhradnou a poľnou
kultúrou skoro vo všetkých miernych pásmach, a to pre voňavý koreninový
a liečivý koreň (radix Levistici). Analýzou koreňa boli zistené tieto látky:
mnoho škrobu, cukry, najmä sacharózy, 9% v sušine, živica, angeliková
kyselina a 1% oleja. Olej obsahuje terpineol, terpény, estery kyseliny
octovej, valerovej a benzoovej, tiež ftalidy, najmä n-butyl, n-butylidén-
a tetrahydro-n-butylidénftalid. Koreň príjemne vonia po zelere, má slizo-
vitobalzamicky sladkastú chuť. V ľudovej liečbe sa ligurček používa ako-
C4H9 CiHs
Archangelika lekárska je našou domácou bylinou, ktorá rastie v horna-
tých lesných polohách Tatier, Krkonôš, Krušných hôr, Šumavy a Jese-
níkov. Hojne sa pestuje v záhradách aj na poli pre ľubovonné repovité
korene (radix Angelicae) (ČsL-2) a semeno (fructus Angelicae). Koreň
okrem množstva škrobu a trstinového cukru (až 23%) obsahuje angelicín,
H—C—CH3
\
O CH3—C—COOH
angelicín kyselina angeliková

O O kyselinu angelikovú, 6% živice, kyselinu jablčnú, valerovú a octovú, ďalej

triesloviny, pektín, vosk a 1% éterického oleja. V oleji je felandrén, sesqui-
& n-butylidénftalid
O
tetrahydro-n-butylidénftalid terpén, ester kyseliny metyletyloctovej a oxypentadecylovej, sna d aj cymol.
n-butylftalid
V semenách sa nachádza viac prírodných kumarínov, ako imperatorín,
močopudný prostriedok pri vodnatieľke, pri kataroch močových ciest a pri bergaptén, umbeliprenín, xantotoxol a dá sa predpokladať tiež prítomnosť
srdcových chorobách. Je obľúbeným korením do rozličných zaváranín a sú- dalších látok tohto typu.
časťou koreninových výrobkov.

Ligurček potrebuje debrú, hlbokú, vlhkejšiu pôdu, ako asi cukrovka. Zaobstaranie \
si čerstvé semeno (rýchlo stráca klíčivosť) a najlepšie ešte v jeseni ho vysejeme na o O
zvláštny záhon. Priesady v prvom roku vytvoria iba nepatrné prízemné ružice, preta bergaptén
ich ponecháme na mieste také husté ako vyrástli, iba ich podlá potreby vyplejeme CH3 CH, CH3
alebo okopeme. Až v jeseni presadíme vyspelé priesady definitívne na pripravené
a dobre pohnojené pole v rozmedzí 50 x 50 cm. Budúce leto kultúru aspoň dvakrát CH3— C=CH— CH2— CH2— C = CH— CH2— CH2— C = — CH2— O—
okopeme, aby mohutný kolový koreň čo najviac zosilnel. Rastliny skoro vykvitnú; umbeliprenín o \
212 213
 Éterický olej zo semien (l—1,5 %) obsahuje terpény, z ktorých je najviac pri semenáčoch, kde chceme získať semeno. Koreň sám dozrieva a musí sa
felandrénu, potom kyselinu metyloctovú a oxymyristovú C14H2803. bezpodmienečne zbierať v jeseni druhého roku, pretože archangelika je troj-
ročná rastlina, čo treba zvlášť zdôrazniť pre vy varovanie sa omylov a strát.

ODO
V treťom vegetačnom roku ešte kvitne, avšak zbierať sa môžu už iba
semeno a listy, koreň sa v jeseni rozpadáva, preto koreň vyrypujeme
O ! O v jeseni druhého roku. Vo veľkom možno koreň vyorávať.
OH
xantotoxol
Všeliek hojivý
V terapii sa archangelikový koreň používa ako prostriedok pre zlepšenie Imperaioria ostruthium L.
trávenia a zvýšenie chuti k jedlu, potom ako prostriedok silne močopudný Všedobr horní
a potopudný, kedysi sa používal tiež na utíšenie epileptických a hysteroid-
Ku koreňovým mrkvovým bylinám sa ešte radí kedysi preslávená droga
všeliek. Je to trváca rastlina, statná ako obidve predchádzajúce, tiež aroma-
tická a koreninová. Všeliek je subalpínsky zjav, u nás rastie divoko iba
v pohraničných horách, kde sa hojne pestuje v záhradách ako korenie.
Koreň (radix Ostrulhii alebo radix Imperatoriae magnae, tiež radix mági-
stralis) obsahuje najmä na jar hojne bieleho mlieka, ktoré na vzduchu
žitné a má koreninovú vôňu a ostrú horkú chuť. Mlieko obsahuje, podobne
ako archangelika, viac kumarínových derivátov, najmä oxypeucedanín
(okolo 1,3%), potom izooxypeucedanín, imperatorín, izoimperatorín, ostru-
tol, ostrutín, ostol a umbeliferón, tiež asi 1% éterického oleja.

i—f^í^i1
kAJkx
O l O
\o
R5
Ligurček lekársky, Archangelika lekárska, Všeliek hojivý, CH,
Levisticum officinale. Archangelica officinalis. Imperatoria ostruthium.
—O—CH —CH—C —H oxypeucedanín

ných záchvatov. Archangelika sa zavára do cukru a používa sa tiež na po-

silnenie žalúdka. Archangelikový koreň sa pridáva tiež do aromatických CH,
kúpeľov, kde sa spotrebuje veľa drogy, —O—CHa—CO—CH —H izooxypeucedanítt
Priemyslové sa droga zúžitkuje najmä v likérnictve (Benediktínka, Char-
CH9
treuska, Choleralikér atd.).
Pôda, technika pestovania a zberu sa zhodujú s pomermi opísanými pri CH3
príbuznom ligurčeku! Treba upozorniť iba na tieto podrobnosti: semena —H -O—CH2—CH=C imperatorín
sejeme v jeseni búd na zvláštny záhon, alebo radšej vo vzdialenosti
CH3
50x50 cm priamo na pole. Pri jarnom zjednocovaní vzišlých rastliniek
CH,
ponecháme na mieste iba na j statne j šie. V čase kvitnutia archangelika tvorí
ohromné okolíky, ktoré vstrebávajú všetku produkčnú silu rastliny. Preto —O—CHS—CH=C —H izoimperatorín
tieto (zvané ,,srdce") z rastliny vyrežeme. Okolíky necháme dozrieť iba CH,

214 215
 HO OH
OH
/CH3 yx CH=CH—COOH
-O—CH2—CH—C—CH3 CH = CH—CO—O—/ \
—H ostrútol
O—CO—C = CH—CH
CH,
HO COOH
OH
OH
RS-X OH
OH
chlórogénová kyselina kávová kyselina
R^

o strú tí n Kotúč poľný

Eryngium campestre L.
CH, CH,
Mačka ladní
-H HO— CH,—C = CH—CH2—CH2—C = CH—CH, O
CHa
Kotúč poľný sa zjavom podobá skôr nejakému silnému bodliaku. Kvietky
tvoria namiesto okolíka kvetné hlávky, ktoré sú podopreté obalmi z ost-
—CH2—CH = CH,O- H— ostol
natých listeňov. Rastie na suchých trávnikoch, pri cestách, na medziach

—H HO— H- umbeliferón

Všeliek sa v ľudovej liečbe používal pri mnohých chorobách bez presnej

indikačnej oblasti. V popredí stojí močopudný a potopudný účinok, potom
použitie pri prechladnutí, pri zápale priedušiek a pri astme. Má mat aj
sedatívne a hypnotické pôsobenie. Dnes sa droga používa najmä vo zvero-
lekárstve. Je tiež súčasťou likérov.
Spôsob pestovania je práve taký ako pri archangelike.

Žindava európska
Sanicula europaea L.
Žindava evropská, ľudové žanykl

Žindava európska rastie na rozličných miestach v tienistých lesoch horna-

tejších krajov. Ľahko sa dá rozoznať od všetkých okoličnatých rastlín tak,
že má beľavoružové zhluknuté kvietky namiesto okolíka skôr iba v hlávkach.
Je to trváca rastlina. Vňať (herba Sanicalae) sa zbiera v čase kvitnutia,
t. j. v júni alebo v júrli. Je to obľúbený ľudový prostriedok proti vonkaj-
šiemu aj vnútornému krvácaniu a pre hojenie rozličných hnisavých rán.
Má zvieravé účinky, lebo obsahuje najmä triesloviny a horčinu. Inak o obsa-
hových látkach vieme málo. O prítomnosti saponínov referujú L u f t G.
a R o b e r g M. [239]. V novšej práci [410] sa hovorí tiež o prítomnosti
chlorogénovej a kávovej kyseliny.
Žindava európska, Kotúč poľný,
Sanicula europaea. Eryngium campestre.
a na brehoch v teplejších nižších polohách. V horách nerastie. Koreň a|
listy kotúča poľného (radix et folium Eryngii) sa zbierajú ako močopudný
prostriedok, ktorý je účinný pri močových kameňoch. Obsahujú triesloviny,
saponíny a éterický olej, kyseliny chlorogénovú a kávovú [410]. P a y e r W.
[316] predpokladá aj prítomnosť alkaloidu.

216 217
 Príbuzný druh kotúč ploskolistý (Kryngium pianám L.) je ozdobnou
rastlinou, ktorej vetvy sú v hornej polovici krásne modrasté. Madarský
bádateľ Bela P á t e r [315] ho označil za spoľahlivý liek proti čiernemu
kašľu. Tento údaj potvrdili viaceré klinické pokusy. Nie je však zistené,
ktorá z prítomných látok je nositeľom účinnosti. V droge sa podľa do-
terajších znalostí nachádzajú triesloviny, saponíny, éterický olej a glykozid
o neznámej štruktúre. Kotúč ploskolistý rastie na južnom Slovensku a na
Kozia noha hostcová, Bolševník boršč,
Aegopodium podagraria. Heracleum sphondylium.
najjužnejšej Morave (Hodonín, Podivín, Uherské L Hradišté) ako súčasť
teplej panónskej kveteny. V Čechách sa jej výskyt nezistil.
Kozia noha hostcová
Aegopodium podagraria L.
Bršlice, kozí noha
Kozia noha hostcová je najobyčajnejšou a najobťažnejšou burinou vlh-
ších miest v záhradách, plotoch, pri potokoch a v krovinách, kde tvorí
€elé súvislé porasty. To preto, lebo sa úporné vegetatívne rozmnožuje pod-
zemnými koreňujúcimi výbežkami. Vôbec nie je možné ju vykoreniť. Býva
až l m vysoká. Obsahové látky sú neznáme. Vňať (herba podagrariae alebo
herba Gerhardi) slúži v ľudovej liečbe ako prostriedok proti dne a podagre
(odtiaľ pochádza aj jej meno).
218
Boľševník boršč
Heracleum sphondylium L.
Bolševník obecný
Boľševník, boršč je našou najstatnejšou mrkvovitou rastlinou, ktorá do-
sahuje výšku až 1,5 m. Hojne rastie na lúkách a v krovinách. Je trváca.
Trebulka lesná, Čechrica voňavá,
Anlhriscus silvestris. Myrrhis odorata.
Vňať a koreň (herba el radix Brancae sphondylii) ľudia zbierali ako pro-
striedok, ktorý zmäkčuje opuchliny a ako prostriedok proti hnačkám. Plody
obsahujú až 3% éterického oleja, nezrelé však obsahujú metylalkohol
a etylalkohol, tiež bezdusíkatú látku heraklín a vraj u domácich zvierat
pôsobia otravu. Korene obsahujú cukry, arginín a glutamín.
Trebuľka lesná
Anlhriscus silveslris H o f f m . , Cerefolium silveslre Besser.
Kerblík lesní
Trebuľka lesná je trváca, až l m vysoká umbelifera, rozšírená hojne
pri cestách, v krovinách a na lúkách, kde často tvorí husté porasty. Prí-
buzná trebuľka pravá (Anlhriscus cerefolium H o f f m . ) je juhoeurópskeho
pôvodu a u nás rastie iba divoko v krovinách. Vňať obidvoch druhov,
najmä však trebuľky pravej (herba Cerefolii gerrnanici), je močopudná a pri-
219
klada sa pri zápaloch mechúra. Obidva druhy sa v ľudovej liečbe používali Halucha vodná
pri bolestiach žalúdka a pri chorobách dýchacích ciest. Trebuľka pravá Oenanthe phellandrium Lám., Oenanthe aquatica Poir.
obsahuje éterický olej, glykozid apiín a horčinu. Podrobnejšia analýza Halucha vodní, ľudové vodní kmín
chýba.
Halucha vodná je trvácou bylinou, vyrastá z dna rybníkov, ktoré sú
Čechrica voňavá hlboké často až l m. Na hladine je široko rázsochovitá. Semeno (fruclus
Myrrhis odorala Scop. Phellandrii velFoeniculi aquatici) obsahuje l—2,5% éterického oleja (oleum
Čechŕice vonná

Gechrica voňavá pôvodne rastie v Alpách, u nás sa kedysi pestovala

v záhradách a odtiaľ miestami splanela. Dobre sa dá poznať podľa plodov,,
ktoré sú asi 2 cm dlhé; sú to najväčšie okolíkaté plody vôbec.
Vňať (herba Myrrhidis alebo herba Cerefolii hispanici), semeno (fructus
Myrrhidis) i koreň (radix Myrrhidis) sú voňavým kuchynským korením,
lebo obsahujú éterický olej a glykozid apiín. Semená sa používajú na pod-
poru mliečnej sekrécie, koreň do likérov, vňať pri záduchu a ako odhlienu-
júci liek. Celá rastlina má silnú aromatickú anízovú chuť i vôňu.

Kôprovník štetinolistý a kôprovníček bezobalný

Meum alhamanticum J a c q . , Meum mulellina G a e r t n .
Koprník štetinolistý a koprníček bezobalný

Obidva druhy kôprovníka sú trváce horské byliny. Rastú na horských

lúkách našich pohraničných hôr. Vyznačujú sa príjemnou koreninovou
vôňou po fenykle a gréckom sene, ako aj ostrou, takmer pálčivou chuťou.
Suchý koreň (radix Mei athamantici et radix Muiellinae) obsahuje 0,6%
éterického oleja, ktorý vonia ako ligurčekový olej, dalej živicu, gumu,
mnoho škrobu, 28% cukrov, niečo mastného oleja, vosk a pektín. Suchá
vňať obsahuje 16% proteínu, 3,5% tuku, 12—28% surovej vlákniny
a 26—43 % extraktívnych bezdusíkatých látok.
Obidve rastliny sú predovšetkým vítanou a výživnou pastvou pre do-
bytok vyháňaný na horské pasienky, ako aj pre zver. V ľudovej liečbe
sa korene používali pri rozličných kataroch a na posilnenie žalúdka. Vo zve-
rolekárstve má koreň práve také použitie. Aromatické korene sa hojne
používajú pri výroby likérov. V horských oblastiach vznikla špeciálna liké-
rová výroba, ktorá zber týchto rastlín využíva v takej miere, že im hrozí
vyhubenie. Severomoravský likér Pradéd má tiež takýto pôvod.
Kôprovník štetinolistý, Halucha vodná,
Meum athamanticum. Oenanthe aquatica.
Phellandrii aquatici). Tento je zložený z 80 % z felandrénu C10H16, alkoholu
androlu C10H2()0 a aldehydu felandralu C10H100. Semeno dalej obsahuje
4% gumy, 60—70 % vlákniny, 5—8% vody a 8% popola s veľkým množ-
stvom Si02 a A1203. Haluchové semená sú močopudným prostriedkom
a v ľudovej liečbe sa používali tiež pri chorobách pľúc. Sú tiež súčasťou
rozličných špecialít proti záduchu.
Pri zbieraní semien haluchy vodnej treba dať pozor, aby sme ju ne-
zamenili s niektorou jedovatou umbeliferou (okolíkatou rastlinou).
Jarmanka väčšia
Astrantia maior L.
Jarmanka vétší, ľudové jarmanka, hvézdovka

Jarmanka väčšia je ozdobná okolíkatá rastlina horských listnatých lesov,

kde rastie na rozličných lesných lúčkach. Kvety (okolíky) majú podobu

220 221
hviezdíc a sú nápadným zjavom. Pakoreň, ktorý chutí koreninovo horko, a ich aglukónom je metylester kyseliny p-metoxysalicylovej, prípadne
kedysi sa používal proti zápche, dnes iba vo zverolekárstve. Droga nie je m-metoxysalicylovej. Ich štiepenie spôsobuje prítomný enzým primvero-
bližšie preskúmaná. zidáza. Éterický olej prvosienky obsahuje najmä uvedené metalestery ky-
selín p-metoxysalicylovej a m-metoxysalicylovej. Z farbív sú prítomné
41. čeľaď. Svíbovité — Cornaeeae
Drieň
Cornus más. L.
Drín
Drieň je ker alebo nižší strom, ktorý rastie roztrúsené na krovitých
svahoch, pahorkoch a v hájoch. Vysadzuje sa tiež v sadoch. Kvitne skoro
na jar, už v marci, ešte pred olistením a má žlté kvietky husto nahromadené
v okolíčkoch. Plody sú ligotavé, červené, vajcovité kôstkovice alebo drienky
(fructus Corni maris). Obsahujú sacharózu, invertný cukor a kyselinu
glyoxálovú. Zrelé kôstkovice majú príjemnú, sladko kyslastú chuť, jedia sa
surové. Tam, kde sa drieň vyskytuje alebo pestuje hojne, prichádza tiež
na trh. Zavárajú sa na kompót a zvárajú sa na marmeládu a šťavy.
V ľudovej liečbe slúžia ako prostriedok proti chronickému črevnému
kataru. Drieň poskytuje pevné, tvrdé drevo, ktoré je vhodné pre rezbárov.
Z olúpaných vetví sa robia palice.

Jarmanka väčšia, Drieň, Prvosienka jarná,

ZRASTENOLUPIENKOVÉ — METACHLAMYDAE Astrantia maior. Cornus más. Primula veris.
42. čeľacf. Prvosienkovité — Primulaceae
primulín (malvidínchlorid-3-galaktozid) a flavóny. Saponíny sú iba v kali-
Prvosienka jarná chových a kvetných stopkách. V samých kvetných korunách sa nenachád-
Primula veris L., Primula officinalis Hill. zajú. Základom viacerých saponínov je genín A (kyselina elaciorová). V pá-
ľudové prvosna skorá, Petrov kľúč, kropáčik
Prvosenka jarní, ľudové klíč Sv. Petra, Petrklíč, kropáček
Prvosienka jarná je všeobecne známou a starou liečivou bylinou. Kvitne
už v apríli na suchých lesných lúkách a brehoch. Zbierajú sa jednak kvety OH
(flos Primulae veris) (ČsL-2), najmä však pakorene (radixPrimulae veris)
(ČsL-2). V kvetoch sa nachádzajú dva glykozidy, a to primeverín a primu-
HO/
laverín, ktoré majú spoločnú cukornú zložku primverózu (glukozidoxylozit)
OCH, •
genín A
CH30N
koreňoch je 5—10% saponínov, glykozidy, silice, cukor, škrob a triesloviny,.
l—O—CnH19O9 LL_0—CUH1909 Čaj z prvosienkových kvetov sa v ľudovej liečbe používal ako liek proti
j primveróza primveróza
COOCH3 ČOOCHj, chorobám močového ústrojenstva, proti reumatizme a ako potopudný pro-
primeverín primulaverín striedok. Koreň je starý sekretolytický a expektoračný prostriedok, pričom

222 223:
účinným princípom sú prítomné saponíny. V poslednom čase túto vlastnosť sapotoxínom mydlicovým a'anagalisaponín. Koreň obsahuje ako cyklámen
pakoreňa prvosienky začínajú opäť ceniť [55], lebo po tejto stránke pred- jedovatý cyklamín.
stihne z Ameriky dovážaný senegový a ipekakuanhový koreň [29]. Používala sa pri nervových chorobách, pri chorobách obličiek a pečene.
Kvety prvosienky sa zbierajú v apríli a v máji, a to búd! s kalichmi alebo S drchničkou je v spojení stará povesť, že je osvedčeným prostriedkom
bez nich, iba žlté korunky. Sušením kvety zozelenajú. proti besnote. Ako v mnohých iných prípadoch chýba tu príslušný dôkaz.
Pakorene sa vyhrabúvajú búd v jeseni alebo na jar pred rozkvitnutím.
O drogu, najmä pakorene, je teraz veľký záujem a vyskytujú sa úvahy
o pestovaní. Vzhľadom na hromadný výskyt rastliny v lesoch nebude to 43. čeľaď. V r e s o v e o v i t é — Ericaceae
nikdy treba. Nemáme zvyšnú pôdu.
Vres obyčajný
Calluna vulgaris H u 11.
Cyklámen európsky
Vres obecný
Cyclamen europaeum L.
Bramboŕík evropský, ľudové sviňský orech, alpská fiala Na našich horách a lesných svahoch je vres'všeobecne známy a žiaden
turista a rekreant nezabudne si natrhať peknú kyticu kvitnúceho vresu,
Cyklámen európsky poznáme skôr ako bylinu pestovanú v kvetináčoch ktorá vydrží dlho svieža, lebo i suché vetvy vresu zachovajú dlho peknú
v rozličných živých farbách. Divoko rastie v listnatých lesoch, najmä farbu.
na Slovensku a na strednej a južnej Morave, v Čechách iba splanela.
V zemi má hľuzu (tubera Cydaminis), ktorá je jedovatá a má pálčivú chuť.
Obsahuje triterpenoidický saponín cyklamín [44], ktorý sa štiepi na sapo-
genín cyklamiretín C£8H4604, 2 mol. glukózy a 2 mol. arabinózy. Pôsobí
lokálne silne dráždivo. Gyklámenové hľuzy sa používali pri menštruačných
ťažkostiach a pri migréne. Varením a sušením sa vraj jedovatosť stráca.
V južnom Taliansku ošípané požierajú hľuzy bez uškodenia, na Sicílii však
nimi otravujú ryby.
Farbivo kvetov je asi totožné s farbivom červených vín ôninom (malvi-
dínchlorid-3-glukozid)
glukóza
OH CaH^O.

-v>
/
ŕ=\
OH
O Cl-
NOGH3
ôninchlorid Cyklámen európsky, Drchnička roľná, Vres obyčajný,
Cyclamen europaeum. Anagallis arvensis. Calluna vulgaris.
Drchnička roľná
* Anagallis arvensis L. Vres je krík, ktorý je často vyše pol metra vysoký a jeho vňať (herba
Drchnička rolní Ericaecum floribus) bývala oficinálna. Skladá sa zo 7 % proteínu, z 9 % tuku.
z 50—60% uhľohydrátov a z 20 % surovej vlákniny. Obsahuje quercetín,
Drchnička roľná je drobunká jednoročná burinová bylina s červenými kyselinu kalutánovú, fumarovú a citrónovú, enzým arbutózu a pravde-
alebo modrými korunkami (reakcia kyslá alebo zásaditá). Vňať a korene podobne aj alkaloid erikodín. Trieslovín obsahuje toľko, že sa hodí na trie-
obsahujú dva glykozidy, ktoré sú identické s kyselinou polygalovou a so slenie. Pre obsach arbutínu sa môže použiť všade tam, kde sa predpisuje

224 225
15 Naše liečivé rastliny
vzácnejšie Fólia uvae ursi [29]. V ľudovej liečbe sa vresový čaj odporúča
proti obličkovým kameňom a ako slabé hypnotikum proti nespavosti.
V staršej literatúre udávaná prítomnosť žltohnedého'trpkého glykozidu
erikolínu, ktorý sa mal štiepiť na glukózu a aromatický prchavý olej eri-
cinol, ukázala sa byť nesprávna, pretože podľa D i e t e r l e h o [59] išlo iba
o nie celkom čistý arbutín.
O—C6Hn05
glukóza
OH
arbutín
Vres je povestný naprostou nenáročnosťou na pôdu, teplotu i vlahu.
Rastie na najchudobnejších, takrečeno sterilných pôdach a je v tomto
bez konkurencie. Je tiež nebezpečným osídlencom, lebo vytlačí a zničí
všetko, čo by sa s ním chcelo deliť o miesto na stanovišti. Preto vidíme tiež
vresoviská tiahnúce sa kilometre po súvislých plochách. Jedine čučoriedka
ho miestami vystrieda. Je ľahostajné, či je pôda kyslá, mokrá, štrkovitá,
piesočná, vres sa uchytí všade. Jedine vápnu sa vyhýba, a preto vresoviská
nájdeme najviac na starých sedimentárnych a eruptívnych horninách a ra-
šeliniskách.
Zbiera sa kvitnúca vňať. Suší_sa pohodlne. Pre včelárov je vres prvo-
radou medonosnou bylinou.
Medvedica lekárska
Ardostaphylos o//í'cma/is A Wimm., Arctostaphylos uva-ursi Spreng.
Medvedice lekárska, ľudové hrozní k medvédí
Medvedica lekárska je veľmi dobrá a známa oficinálna liečivá rastlina,
ktorej listy (folium uvae ursi)\ (ČsL-2) už veľa razy analyzovali. Obsahujú
horký'glykozid larbutín a metylarbutín, ktoré
sa vplyvom enzýmov (emulzínu, arbutázy)
štiepia na hydrochinón a cukor. Droga dalej
obsahuje kyselinu galovú, elagovú, chinovú,
mravčiu, ursolovú, podľa starších údajov tiež
citrónovú a jablčnú, 10—15 % trieslovín a fla-
vónové deriváty myricetín a quercitrín, tiež
vosk.
Medvedica lekárska, Hlavný účinok má práve premena arbutínu
Apctostaphylos uva-ursi. na hydrochinón, čo v močovom ústrojenstve
226
pôsobí močopudne a antiseptický. Lístie medvedice je preto súčasťou
oficinálnych močopudných čajov species diurelicae a species urologicae,
ktoré sa používajú pri chorobách močových ciest.
CH,
OH
HO/
CH3 CH3
ursolová kyselina myricetín
Medvedica je v ČSR celkom vzácna, lebo náleží k severskej kvetene
a rastie iba na vresovitých stranách slovenských vysokých hôr, Krkonôš
a na najvyšších vrcholčekoch českého Stŕedohoŕí. Najväčšie zbery pochá-
dzajú z SSSR. Je chránená pamiatkovým úradom. Všetky pokusy med-
vedicu pestovať v kultúrach sa skončili neúspešne. Jediný spôsob rozšírenia
tejto liečivej rastliny je zakladanie polokultúr v prirodzených lokalitách.
Pri zbieraní lístia medvedice sa toto veľa porušuje podobnými listami
brusnice a čučoriedky barinnej.
Bojovník močiarny
Ledum palustre L.
Rojovník bahenní
Rojovník močiarny je bohato rozvetvený, až l m vysoký krík, s listami
podoby rozmarínu, rastúci výhradne na rozličných miestach v rašelinatých,.
barinatých lesoch Slovenska (Orava, Liptovské Hole, Štrba) a severných
Čiech, Šumavy, Budéjovicko-tŕeboňskej panvy, Jeseníkov a Beskýd.
Rastlina príjemne omamujúco vonia a má horkú chuť. Vňať (herba Ledi
palustris) je jedovatá a obsahuje glykozidy arbutín, metylarbutín a quer-
citrín, citrónovú a leditanovú kyselinu, čo je glykozidická trieslovinná ky-
selina, dalej tuk, vosk a živicu. Dráždivou látkou drogy je éterický olej,
ktorý obsahuje jedovatý rojovníkový gáfor ledol C15H240.
V niektorých cudzích zemiach, najmä v severských, rojovník sa používal
ako liek proti čiernemu kašľu, kožným vyrážkam, cukrovke a pod. Pri
predávkovaní pôsobí toxicky (zvracanie, hnačky, búšenie srdca, bolesti
svalov a pod.). Na niektorých miestach ho ľudia používali ako nebezpečné
abortívum. V cudzine vraj „vylepšujú" ním tiež slabé pivo.
Rojovník je rastlina, ktorá by si zaslúžila viac odbornej pozornosti.
227
 14. čeľaď. Brusnieovité — Vacciniaceae
v krvi pripisujú práve myrtilínu. E d g a r s N. K. [70] izoloval z listov nový
Čučoriedka obyčajná . glykozid neomyrtilín o zložení C24H36O18, ktorý je asi metoxygaloylglukóza.
Vaccinum myrtillus L. Táto látka u pokusných zvierat podávaná v strave spôsobila tiež hypo-
Borúvka, ľudové borovka, černá jahoda
OH
Čučoriedka obyčajná je výborným lesným ovocím, znamenitou požíva-
tinou, hľadanou drogou a veľmi cennou ľudovou aj oficinálnou liečivou
OH
/
rastlinou (ČsL-2). Stáva sa dôležitým vývozným predmetom, a to nielen HO' o ei-
in fruclibus, plody, ale aj in /o/n's, lístie.
myrtilidínchlorid
Význam čučoriedok stúpol iba od prvej svetovej vojny, keď si ich ľudia
pre nedostatok potravín všimli ako znamenitej potravy a pochúťky. Pred
prvou svetovou vojnou sa málokto staral o čučoriedky a na trhu boli
zriedkavosťou. Niekde na dedinách ich zbierali deti, dospelí sa im vyhýbali,
pretože roztlačená bobuľa vydá toľko farbiva, že všade zanecháva stopy.
Nevedelo sa však, že čučoriedkové farbivo sa akoukoľvek kyselinou, napr.
trochou octu alebo kúskom citróna ľahko odstraňuje.
Núdza o potraviny v časoch obidvoch veľkých vojen urobila z čučoriedky
veľmi vyhľadávanú rastlinu, ktorá poskytla chudobným obživu, objavila
sa v prebytkoch na mestských trhoch a stala sa tak pravou ľudovou po-
travinou.
Čučoriedky nerastú všade. Okolo Brna na vápnitej, slieňovitej pôde
vôbec nerastú. Tu by im bolo veľmi teplo. Majú radi chlad a darí sa im iba
na studených a na živiny chudobných pôdach, na starých vyvrelých
horninách, na žulách, pieskovcoch, rulách, na vápenci len vtedy, ak na
materskej hornine je hrubá vrstva kyslej humusovitej pôdy. Na Česko-
moravskej vysočine možno podľa čučoriedkových porastov viesť presnú
čiaru medzi kryštalickými bridlicami, ktorými sú tu ruly a svory, a medzi Rojovník močiarny, Čučoriedka obyčajná, Zimolup okolíkatý,
vyvrelými žulami. V pohraničných horách Čiech a Slovenska čučoriedky Ledum palustre. Vaccinium myrtillus. Chimophila umbellata.
sú všade veľmi rozšírené.
Po chemickej stránke čučoriedkové bobule obsahujú okolo 80% vody,
glykémiu. Priaznivý účinok čučoriedkových listov sa potvrdil tiež klinic-
asi 5% cukrov, triesloviny, organické kyseliny, z nich najviac kyseliny
kými pokusmi. Treba tu však uviesť aj prácu H. D i é t e r i n g a [cit. 16],
citrónovej, jablčnej, potom jantárovej, chĺnovej a mliečnej, glykozidy avi-
ktorý pri rozsiahlych pokusoch na mačkách a králikoch skúmal pôsobenie
kularín, izoquercitrín, quercetínramnozid, meratín [159], arbutín a metyl-
extraktu fol. myrtilli a nedospel k zhodným výsledkom s lekárskou praxou,
arbutín (erikolín), antocyanmyrtilín a vitamíny A, B a C [39]. Semená sú
ba naopak, sušený extrakt v dávkach 0,1—0,3 g/kg spôsobil značné stúp-
bohaté na mastný crlej. V listoch se nachádza až 11% trieslovín, glyko-
nutie hladiny krvného cukru. Tieto výsledky získané na zdravých zviera-
zidy arbutín, metylarbutín, organické kyseliny a myrtilín.
tách stoja v protiklade s klinickými pokusmi.
Myrtilín, intenzívne farbivo čučoriedok sa enzýmami.štiepi na galaktózu
Význam čučoriedky je dvojaký: potravinársky a liečivý. Čučoriedkové
a myrtilidín.
bobule sa jedia najviac čerstvé alebo v rozličnej úprave, ako napr. kompót
Záujem o čučoriedky veľmi stúpol po objave, že obsahujú glukokinín
a lekvár. Čaj zo sušených čučoriedok alebo z čučoriedkového lístia je víta-
s inzulínovým účinkom. Viacerí autori vlastnosť znižovať hladinu cukru
nou náhražkou za pravý čaj. Priemyslové sa z nich získava čučoriedkové

229
víno, čučoriedkový likér a čučoriedkový sirup. Farbivá sa používajú na
neškodné farbenie bielych vín.
Liečivý účinok čučoriedkových bobulí (fructus Myrtilli) je medzi ľudmi
dávno známy. Slúžia najmä pri črevných ochoreniach, znamenite upravujú
zažívanie a sú dobrým prostriedkom proti hnačkám najmä u detí a dojčiat.
Viedenský lekár profesor W i n t e r n i t z [cit. 16] skúšal účinky čučoriedok
v nemocnici na svojich pacientoch a zistil, že čučoriedková šťava je vý-
borným liekom proti nádche, pri zápaloch v hrdle a pri angínach. Zmiešaná
s vodou je výborným kloktadlom a vyplachovadlom. Tento liečivý účinok
W i n t e r n i t z vysvetľuje tým, že modrofialové čučoriedkové farbivo po-
kryje chorú sliznicu, presiakne ňou a vytvorí s chorou výstielkou sliznice
pevnú čiernomodrú vrstvičku, pod ktorou regeneruje nová výstielka.
Vrchná čierna sa pomaly odlupuje, až celkom zmizne.
Tiež rozlične zápaly pokožky, ako slnečný úpal, sparená koža a iné sa vo
Winternitzovej škole liečili úspešne a rýchlo potieraním šťavou z čučoriedok.
Čučoriedky zbierame v lete v čase úplnej zrelosti, a to búd rukou alebo
strojčekmi a pre obchod ich prudko usušíme na slnku, v prievane, na spo-
ráku alebo vo veľkom v sušiarni. Aj listy zbierame v lete, najlepšie pred
dozretím bobulí alebo súčasne s bobuľami, nie však v jeseni, ked už začínajú
žltnúť. Lístie tiež sušíme prudko, nikdy však nie na slnku, ale v kôlňach
alebo na povalách, v prievane alebo v sušiarňach.
Čučoriedka je dnes takou hľadanou plodinou, že sa u nás stala predme-
tom vývozu. V rozličných krajinách sa robili pokusy s umelým pestovaním
čučoriedok a získali sa odrody s veľkými a chutnými plodmi. Podarilo sa
vypestovať čučoriedku veľkoplodú a čučoriedku krovitú, ktorých plody sú
trikrát väčšie ako obyčajné. Čučoriedke treba vždy zaobstarať niečo vreso-
viskovej pôdy, pretože má rada práve iba vresoviská a prahorné vyvreliny.
45. čeľaď. Hruštičkovité — Pirolaceae
Zimoľub okolíkatý
Chimophila ambellata B a r t o n
Zimozelen okoličnatý
Zimoľub okolíkatý je u nás dosť vzácnou rastlinou. Vyskytuje sa roz-
trúsené v suchých *lesoch. Má drevnatú byľku, vždy zelené kožovité listy
a na dlhej stopke okolík kvietkov. Listy (folium Chimophilae) obsahujú
triesloviny, glykozidy, ako arbutín a metylarbutín („erikolín"), dalej hor-
činu chinofilín a kyselinu ursolovú. V ľudovej liečbe sa používajú ako
močopudný prostriedok, ktorý nahradzuje listy medvedice, ako aj pri
cukrovke.
230
46. čeľaď. Glejovkovité — Aselepiadaceae
Luskáč lekársky
Cynanchum vincetoxicum Per s.
Tolita lekárska
Luskáč lekársky je nápadnou trvácou bylinou s ovíjavou alebo polieha-
vou byľou a s charakteristickými veľkými plodnými mechúrikmi, ktoré
pukajú v podobe lastovičieho chvosta a uvoľňujú sa bielymi chĺpkami
venčené semená. Rastie najmä na krovinastýchjskalnatýchjstráňach a v les-
ných húštinách teplejších hornatej ších polôh.
Koreň (radix Vincetoxici alebo radix Hirundinariae) obsahuje mlieko,
kde sa nachádza glykozid vincetoxín alebo asklepiadín, C50H80020 [220], ky-
selinu asklepiónovú, dalej silicu, živicu a cukry. Čerstvý koreň nepríjemne
páchne a horko chutí. Má diuretické a purgatívne, vo väčších dávkach
(0,2 g) aj emetické vlastnosti [379]. F r a n z e n [81] pri extraktoch udáva
typický strofantínový účinok, čo však P f e i f f e r [318] popiera. Z a d i n a R.
a Kra u s L. [483] si tieto údaje overovali a zistili, že glykozid, izolovaný
z čerstvej drogy vo výťažku 0,3 — 0,4%, pôsobí na izolovanom čreve po-
kusných zvierat (morča, králik, krysa) v dávke 2 — 10 mg najprv podráž-
denie a potom útlm. Na izolovanom žabom srdci zistili iba blokádu bez
typického digitálisového zastavenia.
Aj semená luskáča obsahujú glykozidy [484], z ktorých jedna čistená
frakcia podľa P f e i f f e r a [319] pôsobí zvýšenie krvného tlaku priemerne
o 30 mm Hg, avšak účinok na srdce nie je vyhranený. Zaujímavé je však
jeho pozorovanie, že znižuje diurézu bielych myší až o dve tretiny.
Luskáč lekársky sa napodiv používal pri liečbe vodnatieľky, pri uštipnutí
hadom a ako dávivý prostriedok pri otravách.
47. čeľaď. Horcovité — Gentianaceae
Horec krížatý
Gentiana cruciata L.
Horec krížatý
Horec tvorí prirodzený rod, charakteristický, význačný väčšinou modrý-
mi, trúbkovito zvonkovitými, obyčajne päťcípymi ozdobnými kvetmi.
V zemi majú silný koreň, ktorý pri niektorých druhoch obsahuje hodnotné
látky, takže preto sa stal oficinálnym žalúdočným liečivom (radix Genlia-
nae) (ČsL-2). Z našich druhov prichádza do úvahy iba horec krížatý. Je to
trváca, niekoľko dm vysoká bylina s krížom stojatými listami, v ich pa-
zuche sú zhluknuté modré kvety. Koreň obsahuje predovšetkým horké
231
glykozidy, ako genciín G25H28014, kfcorý sa štiepi na aglukón gencienín
a glukózu so xylózou, potom genciopikrín, ktorý podľa posledných K or-
te ho výskumov [205, 206, 207] je totožný s genciamarínom, ako aj s glyko-
zidickou nórčinou, ktorá sa udáva ako zložka drogy. Ten istý autor v dalšej
svojej práci [208] udáva izoláciu nového glykozidu, ktorý nazýva amaro-
-o-
GH8-G—•
ílukóza
Používa sa ako amárum a stomachikum, pretože zvyšuje črevnú peri-
staltiku a zvyšuje sekréciu žliaz gastrointestinálneho traktu.
Spotreba horcového koreňa je vo farmaceutickom priemysle značná.
Pretože náš horec krížatý a príbuzný horec bodkovaný (Gentiana punc-
tata L.) neposkytujú pre svoj zriedkavý výskyt žiaden zber, všetky štáty
začali pestovať cudzie vysokohorské druhy horcov, najmä horec žltý (Gen-
tiana lutea L.) a horec panónsky, Genliana pannonica Scop., horec pa-

CH
i! o \ nónsky alebo nachový.
genciopikrín Horec žltý
Gentiana lutea L.
Horec žlutý
Horec žltý rastie v horách juhozápadnej Európy, a to najmä v Pyrene-
jách a v Alpách, vo výškach až do 1800 m. Všade sa tak intenzívne vyry-
poval, že jeho zber už v niektorých zemiach zakázali, preto sa všeobecne
zakladajú kultúry. U nás máme tiež jed-
notlivé, zatiaľ iba pokusné kultúry.

Zrelé semeno horca žltého si zaobstaranie

z divých rastlín, nákupom alebo z exemplárov
pestovaných v botanických záhradách. Semeno
musí byť čerstvé, inak stráca klíčivosť. Sejeme
ho hneď v jeseni, a to riedko do riadkov do deb-
ničiek s dobrou, kyprou zemou, a to tak, že zem
najprv urovnanie, pritlačíme doskou, vysiate
Luskáč lekársky, Horec krížatý, semeno tiež, a zakryjeme slabučkou, najviac pol
Cynanchum vincetoxicum. Gentiana cruciata. centimetrovou vrstvou jemnej zeme a opäť pri-
tlačíme. Potom zem mierne zavlhčíme a deb-
ničku uložíme kdekoľvek vonku na tienistom
gencínom o zložení C^H^O,,;. Tento obsahuje molekulu glukózy. Patrí mieste. Za sucha sa staráme o vlahu, inak si
medzi najhorkejšie horčiny čeľade gentianaceae, pretože číslo horkosti má debničky nemusíme všímať. Chránime ju iba
l : 5,8 . 107 (to znamená, že l g látky v 580 hl vody poskytne ešte, horký pred vtáctvom pokrývkou z jedľovej chvojky.
roztok). Žltým farbivom horcových koreňov je gentisín, čo je 2-metyléter Semeno horca žltého musí, ak má klíčiť,
gentiseínu a gencianín, glykozid delfinidínchloridu. zmrznúť. Preto mu ani mráz ani sneh neuškodí,
naopak, výdatná snehová pokrývka klíčenie iba
OH podporuje. Semeno vzíde neskoro na jar, v máji
HO až v júli. Debničku s mladými horcami vystavíme
na slnečné alebo lepšie poloslnečné miesto, pred
\OCH-, prudkou žiarou rastlinky chránime; Rastlinky
necháme v debničke za tých istých okolností
ešte jednu zimu a na jar budúceho roku ich vy-
Sušený koreň je súčasťou rozličných oficinálnych čajov (species amari- sadíme vo vzdialenosti 20x20 cm na čisté zá-
hony, kde ich za celý rok ošetrujeme. Až v treťom
canles) a rozličných výťažkov (linclura Gentianae, tindura amara), tiež roku na jar tieto školkované horce presadíme na Horec žltý,
horkých likérov. definitívne miesto. Pripravíme hlboko zorané, Gentiana lutea.

232 233
vyhnojené a dobre spracované pole. Hlboko zorané preto, že ide o vývin koreňov.
Horce sadíme vo vzdialenosti 60 x 60 cm, t. j. do riadkov 60 cm vzdialených a 60 cm
rastlinu od rastliny. Treba pritom dávať pozor, aby obnažené korene prišli do zeme
kolmo a nezohnuté.
Takto vypestované horce kvitnú až za 6 rokov, koreň sa však môže ťažiť už
v štvrtom roku.
Niektorí pestovatelia odporúčajú aj iné metódy pestovania, napr. priamy výsev
semena alebo delenie starých koreňov. V prvom prípade nájdeme vhodnú lúku,
skopeme vo vzdialenosti l m jamky, drny odstránime, do každej jamky vysejeme
desat-dvadsať semien a slabo prikryjeme zemou.
Isté nebezpečenstvo nastane vtedy, ak príde suché počasie. Delením starých ko-
reňov sa v horách horec žltý rozmnožuje tak, že sa vyhladávajú a vyrypujú staré
horce a jednotlivé oddelené korene sa zapúšťajú kolmo do zeme vo vzdialenosti
60 x 60 cm.
Kultúra žltého horca je, prirodzene, veľmi zdĺhavá a pestovateľ, aby
mohol po 6 rokov postupne každý rok koreň zbierať, musí každý rok za-
ložiť novú kultúru.
Použitie a obsahové látky sú podobné ako horec krížatý.
Zemežlč menšia
Centarium minus Mônch., Centarium urnbellatum Gilib.,
Erythraea centarium Pers.
Zeméžluč menší
Zemežlč menšia je po horcoch druhým zástupcom horcovitých rastlín,
ktorá poskytuje oficinálne horké žalúdočné liečivo. Zemežlč rastie na su-
chých lesných pasienkoch, lesných cestách, na suchých lesných stranách a na
lúkách. Ľahko sa dá poznať podľa vidlicovito rozdelenej kvetnej osi, podľa
jemných bledoružových kvietkov a podľa horkej príchuti.
Vňať (herba Cenlaurii umbellali) (ČsL-2) obsahuje glykozidickú horčinu
erytaurín [137] s aglykónom erytrocentaurínom.
Podľa novších bádaní [206] erytrocentaurín sa ukázal byť totožným
s aglykónom genciopikrínu. Droga obsahuje tiež laktón erytaurón C10H9N02
[485], dalej kyseliny palmitovú, stearovú, oleanolovú, nikotínovú, ceryl-
alkohol, fytosterín, žlté flavónové farbivo centaureín, živicu, cukry a škrob.
Najviac horčín obsajiujú stebla, najmenej listy.
Droga je súčasťou rozličných oficinálnych žalúdočných horkých čajov,
ako species amaricantes, a kvapiek (tinctura amora, extradum centaurii
minoris).
V ľudovej liečbe sa tiež hodne používa pri žalúdočných ťažkostiach,
kataroch, na povzbudenie chuti a pri chorobách žlčníka a pečene.
234
Sovietskymi autormi dokázaný antihelmintický účinok erytricínu [485]
opodstatňuje jeho použitie proti parazitom.
Vňať sa zbiera v čase kvitnutia, t. j. v letných mesiacoch, bez koreňov.
Suší sa rýchlo, totiž aby nestratila sviežu prirodzenú farbu.
Zemežlč sa dá veľmi dobre pestovať umele. Je to dvojročná bylina; na
jar vysejeme semeno do debničiek na jemne spracovanú preosiatu zem
bez toho, že by sme ich pokryli zemou. Debničky mierne zalievame. V prie-
behu troch týždňov sa objavia priesady, ktoré dorastajú pomaly a tvoria
prízemné ružice. Nasledujúcu jar presadíme mladé semenáčky na defini-
tívne miesto vo vzdialenosti 20 x20 cm. Tu ružice skoro vyženú kveto-
nosnú os.
48. čeľaď. V a c h t o v i t é — M e n y a n t h a c e a e
Vachta trojlistá
Menyanthes trifoliata L.
Vachta trojlistá, ľudové horký jetel, vodní jetel, trojlístek, tŕínožka
Vachta trojlistá z trojice horcovitých liečivých bylín je tretia. Vachta
je vodná alebo bahenná bylina, ktorá rastie na okraji trávnatých lúčnych
rybníkov a potokov, na rašelinných barinách hornatejších polôh a na lúč-
nych priekopách. Z pakoreňa, ktorý sa plazí v bahne, vyháňajú nápadné
trojpočetné listy a ešte na jar tiež kvetonosné stvoly. Listy (folium Trifolii
fibrini) (ČsL-2) obsahujú glykozidickú horčinu menyantín C33H50014 a me-
liatín (= loganín), do 7% trieslovín, saponín, cukry a pektín. Majú práve
taký účinok a upotrebenie v medicíne i ľudovej liečbe ako zemežlč.
Droga je súčasťou žalúdočnej čajoviny — species amaricantes a užíva sa
pri zlom trávení, pri nechutenstve. K n e i p p odvar listov odporúča proti
horúčke. Niekde ju pridávali do piva pre príjemnú horkastú chuť. Po
vachte je veľký dopyt a v našom farmaceutickom priemysle sa v tomto
roku veľmi požaduje. V rybničných krajoch na západnej Morave, najmä
v juhočeskej rybničnej panve, možno vachtu zbierať v neobmedzenom
množstve.
49. čeľaď. Zimozeleňovité — A p o c y n a e e a e
Zimozeleň menší
Vinea minor L.
Brčál menší, ľudové barvínek
Zimozeleň menší je známy, drobný, poloplazivý, vždyzelený polokrík,
s kožovitými, vždy zelenými listami a s jednotlivými veľkými modrými
235
kvetmi. Rastie najmä v dúbravách teplejších krajov, a to v súvislých ko- Listy (folium Vincae) a vňať (herba Vincae pervincae) sú v niektorých
bercoch. Sadí sa hojne tiež v záhradkách a na cintorínoch. Kvitne cez celé zemiach oficinálnym močopudným a krvácanie zastavujúcim liekom, u nás
leto. sa používali iba v ľudovej liečbe.
Zimozeleň obsahuje horčinu vincín [472], ktorá je asi totožná s neskôr
izolovaným vinkozidom [344]. O r e c h o v a jeho spolupracovníci našli Oleander obyčajný
v zimozeleni menšom, ktorý sa v S S SR bežne nachádza, ako aj v zimozeleni
Nerium oleander L.
Oleandr obyčejný

Oleander obyčajný pochádza zo Stredomoria, kde rastie divoko, u nás

sa však všeobecne v domácnostiach pestuje vo väčších nádobách na chod-
bách a u záhradníkov v studených skleníkoch pre svoj úhľadný stromko-
vitý rast a voňavé biele alebo červené kvety. Pestovatelia si musia byť
dobre vedomí toho, že oleander je prudko jedovatý ker, lebo vo všetkých
častiach obsahuje veľmi jedovatý glykozid oleandrín (folinerín), štiepiaci sa
na oleandrózu a aglykón oleandrigenín, ktorý je vlastne acetylderivát gito-

= —- O—COCH, oleandrín R = —OH desacetyloleandrín

CH.,

CH,
OH O O
Zemežlč menší, Vachta trojlistá, Zimozeleň menší,
C7H1303—
Centaurium mínus. Menyanthes trifoliata. Vinea minor.
oleandróza

väčšom, Vinea maior L. var, pubescens, ktorý mali zo Zakaukazska, značné xigenínu, dalej desacetyloleandrín neriifolín (digitoxigenín s cukornou
množstvo alkaloidov. Z Vinea maior izolovali 3 kryštalické alkaloidy, z nich zložkou tevetózou) a neúčinné glykozidy, ako adynerín a neriantín, ktorých
najviac vinínu C19H26N2O4 a niečo menej pubescínu C20H£6N2O4. Nepatrné štruktúru zistili iba v poslednom čase [451].
množstvo tretieho alkaloidu nestačilo na stanovenie jeho sumárneho
CH,
vzorca [309]. Extrakt z Vinea maior, ako aj samotný vinín, spôsobujú
dlhotrvajúce, silné zníženie krvného tlaku. Aj francúzski pracovníci CH,
\o
CO
M. M. J a n o t a J. Le Men [165] izolovali ž neho dalšie alkaloidy, a to OH o
vinkamájoridín (= akuamín), vinkamajoreín, vinkamajín, vedľa už zná-
C7H13O5 -o/
meho rezerpinínu [166, 167, 168]. diginóza
Alkaloidy minorín C22rL603N2 [481], vinkamín G^H^OgNa [369] a per- adynerín

vincín [357] sa nachádzajú v zimozeléni menšom vedľa glykozidu, ktorý

sa identifikoval ako 3-glukozyloxy-2-hydroxybenzoová kyselina [196] CHa

COOH CH.

OH
C6Hn05—
'— O— C glukóza
glukóza '
;
neriantín

236 237
 Oleandrové glykozidy majú kardiotonický účinok, ktorý bol mnohokrát CH,—CH -CH2 /OCH3
preskúšaný aj v klinických pokusoch.
N—CH3 CH—O—CO— OCH,
Účinným princípom je oleandrín, teda kryštalická, dobre uchovateľná
látka. Pred náprstníkovými preparátmi má mnoho predností, najmä však \^t í~í 2 \ - 4 íl "" \-t ii 2

konvolvín
tú, že je to chemicky jednotné indi-
víduum. Otrava oleandrom sa preja- CH2—CH—CH2 /OCH3
vuje hnačkou, kolikou, tlkotom srd-
NH CH—O—CO OCH,
ca, zrýchleným tepom, všeobecnou
slabosťou až smrťou. Aj u domácich CHj—CH—CH2
zvierat možno pozorovať v južnej konvolamin

Európe časté otravy oleandrom. Ro-

Pupencová byľ (herba Convolvuli) bývala prečisťujúcim liekom, dnes sa
zomletá kôra sa tu používa na trá-
používa iba v ľudovom lekárstve. Rovnaký účinok má aj povoja plotná
venie myší a výťažok proti svrabu
(C. sepium L., Calystegia sepium R. Br.). Z medicíny boli pupence vytlačené
u koni.
dovozom amerického príbuzného rodu Ipomaea Purga, ktorého hľuzy (lu-
Listy obsahuj ú tiež štyri flavónové
bera Jalapae) a živica jalapová (resina Jalapae) sú drastickým preháňadlom.
glykozidy (najmä rutín) s diuretic-
kým účinkom [469].
Oleander obyčajný, Oleander možno pohodlne vege- 51. čeľad. V o j n o v k o v i t é — Polemoniaceae
Nerium oleander. tatívne rozmnožovať: stačí narezať
Vojnovka belasá
niekoľko cm dlhé vetvy a dať ich
do pohára s vodou. Vypúšťa skoro korene, ktoré potom vysadíme do kve- Polemonium coeruleum L.
tináčov. Hormonizáciou, t. j. pridávaním fytohormónu heterauxínu do Jirnice modrá
vody na 48 hodín, možno zakoreňovanie urýchliť. V kvetináči sa vetvy
Vojnovka belasá je pomerne zriedkavou bylinou. Pôvodne rástla iba na
rýchlo ujímajú a rýchlo kvitnú.
Oleander treba chrániť pred mrazom, inak chladné prostredie znášajú Slovensku vo vyšších Karpatoch (od Oravy po Belanské Tatry, na Murán-
skej vysočine a v Slovenskom raji), inak ju pestovali pre modré laty.
dobre.
V SSSR vojnovka je dávno známa ako sedatívny, nervy utišujúci prostrie-
dok. Nazýva sa modrou valeriánou (kozlík). U nás výskum chýba.
50. čeľad. Pupencovité — C o n v o l v u l a c e a e
Pupenec roľný
52. čeľad. Skorocelovité — P l a n t a g i n a c e a e
Convolvulus arvensis L.
Skorocel kopij ovitý
Svlačec rolní
Plantago lanceolata L.
Pupence sú nepríjemnou burinou polí a záhrad. Ich ľavotočivé byle sa ľudové ranocel
ovíjajú okolo všetkých neživých i živých prekážok, a ak sú to rastliny,
Jitrocel kopinatý, ľudové hojílek, psí jazýček
dusia ich. Na lome*pupenec roní biele mlieko, ktoré obsahuje živicu. Táto
má purgatívny účinok. Korene obsahujú asi 2,4% živice a 8,5% trieslovín Všetky druhy našich skorocelov sú v ľudovom lekárstve najváženejšími
kým listy živicu neobsahujú a maj ú 6,2% trieslovín. Podľa O r e c h o v á [308] drogami, ktorými ľudia liečia mnohé neduhy. Aj lekárska veda sa o ne za-
pupencová vňať neobsahuje alkaloidy, avšak v príbuznom Convolvulus ujíma, a to predovšetkým o listy skorocelu kopijovitého (folium Planta-
pseudocantabricus S c h r e n k a Convolvulus subhirsulus Rgl. et Schm.tento ginis minoris) (ČsL-2), ktorý rastie všade na lúkách, pri cestách a na po-
autor zistil dva alkaloidy, a to konvolvín a konvolamín [3101. liach, najmä v zlých datelinách. V tomto roku skorocel kopijovitý zbierala

238 239
školská mládež, ako aj členovia rozličných organizácií. Listy obsahujú
glykozid aukubín, ktorého štruktúru stanovil K a r r e r [188], dalej sliz,
triesloviny, enzýmy (invertín, emulzín) a pomerne vysoký obsah vita-
mínu C (okolo 850 mg%, počítané pre suchú rastlinu [39]).
glukóza
0-C6HU05
Obidva naše dalšie druhy skorocelu, ako skorocel väčší (Plantago maior L.)
a skorocel prostredný (Plantago média L.), majú v ľudovom lekárstve tú
istú povesť, avšak obchod žiada najmä skorocel kopijovitý. Obidva rastú
tiež pri cestách, na lúkách, v priekopách a na medziach.
Skorocel väčší obsahuje podľa poslednej práce [6] glykozidy, saponíny,
triesloviny, horčiny, cukry, silicu, živicu a vitamíny A, G a K. V Portu-
galsku, Španielsku a v krajinách latinskej Ameriky je oficinálny.

Q-l J
Lístie všetkých troch druhov sa zbiera od mája do augusta. Skorocel je
HO/ trvácou bylinou; rozmnožuje sa húževnato, a to drobnými semenami
i o („blškami").
OH
Sušiť ho musíme veľmi starostlivo, aby sa surové listy nezaparili, lebo
aukubín
by dalším sušením sčernali a zber by znehodnotili. Sčernalé listy z tovaru
vylúčime.

53. čeľad. Borákovité — Boraginaceae

Pupenec rolný, Skorocel kopijovitý, Skorocel prostredný,
Convolvulus arvensis. Plantago lanceolata. Plantago média.
Skorocel sa oddávna používa pri chorobách dýchacích ciest, ako bronchi-
tis, čierny kašeľ, astma a tiež pri očných kataroch a na rany. Ako expekto-
rans má síce menší význam ako skorocel kopijovitý, avšak hojivý účinok
šťavy z čerstvých listov sa môže pokladať za dokázaný [367]. K. G. M ono t
[284] zistil aj význačné antidysenterické účinky skorocelu a dalších rastlín
z čeľade skorocelovitých.
Nemecký ľudový lekár K n e i p p listy skorocelu zaradil medzi svoje
liečivé „poklady". Aj cukríkársky priemysel ťaží z dobrej vlastnosti tejto
drogy a vyrába skorocelové bonbóny proti kašľu.
PMcnik lekársky,
Pulmonaria officinalis L.
ľudové pľúcna zelina, včielka, medunica
Plicník lekársky, ľudové plicník
Pľúcnik lekársky je jednou z našich najobyčajnejších ľudových liečivých
bylín; jeho vňať, drsne štetinatá, herba Pulmonariae, slúži oddávna ako
prostriedok pri krčných a pľúcnych chorobách, najmä pri chrlení krvi. Je
to starý ľudový spôsob liečenia „per signatúram": biele škvrny na listoch
pripomínajú choré pľúca.
Obsahuje 6—10% trieslovín, živicu, mastný olej a asi 15% popola [92].
Saponíny sa v ňom nenachádzajú [336], Dôležitý je obsah minerálií, najmä
draslíka, vápnika a kyseliny kremičitej (2,5—4%), ktoré môžu byť nosi-
teľmi liečivého účinku tejto rastliny. Zvýšená diuréza pokusných zvierat
(stúpnutie až o 40%) však nie je spôsobená kyselinou kremičitou, ale ne-
jakou doteraz neznámou látkou [172]. Mladé listy sa v cudzích zemiach
jedia ako šalát.
Na jar zapĺňa všetky naše tienisté lesy súvislými porastmi, z ktorých
presvitajú kvetné vijany pľúcnika, ktoré sú najprv červené, neskôr fialové
až modré. Toto je spôsobené reakciou kvetného farbiva antocyánu, ktorá je
zo začiatku kyslá, nakoniec zásaditá. Pľúcnik je prvou jarnou bylinou,
ktorá je predmetom všeobecného zberu.
Ak však chceme drogu s vysokým obsahom kyseliny kremičitej, zbie-
rame ju v jeseni, pretože obsah tejto látky za vegetačného obdobia stúpa.

240 16 Naše liečivé rastliny 241

 Kostihoj lekársky
Symphytum officinale L.
ľudové čierny koreň
Kostivál lekársky, ľudové černý koreň
Kostihoj lekársky oproti pľúcniku je oveľa statnejšou rastlinou. Je celá
drsná, častá na vlhkých lúkách a v priekopách. Vyznačuje sa krátkym
silným pakoreňom, z ktorého vybiehajú na prst silné, dužinaté, čierne
Plúcnik lekársky, Kostihoj lekársky, Kamienka lekárska,
Pulmonaria officinalis. Symphytum officinale. Lithospermum officinale.
korene (radix ConsolidaeAlebo radix Symphyti). Koreň obsahuje veľa slizu,
gumu, triesloviny, alkaloidy symfytocynoglosín, konsolidín, alantoín, cho-
lín a asparagín.
V ľudovej liečbe sa považuje radix Consolidae za cennú drogu, ktorú
v odvare používajú proti úplavici a hnačkám, ako obklad pri zlomeninách
a rozmliaždeninách (odtiaľ má aj meno) a v cudzích zemiach, proti žalúdoč-
ným vredom.
Koreň obsahuje farbivo, ktoré možno použiť na farbenie na červeno.
Miestami mladé lístia je ako zdravý šalát.
Kostihoj lekársky je zaujímavá a biochemický významná bylina, ktorá
by si zaslúžila pozornosť chemikov aj farmakológov.
Poľnohospodárom sa ako lacná a zdravá ^rmovina pre ošípané odporúča
kaukazský kostihoj. drsný (Symphytum asperrimum Don.). Rastie bujne
aj na najzaostalejších výmoľoch.
242
Kamienka lekárska
Lithospermum officinale L.
Kamejka lekárska, ľudové vrabí símč
Kamienka lekárska náleží k našej teplobytnej kvetene a rastie na vá-
penných krovitých stepiach južného Slovenska, južnej a strednej Moravy
a na Polabí. Miestami sa pestuje aj v záhradách, pretože jej listy, podobné
listom pravého čaju, poskytujú tzv. český čaj, ktorý bol niekedy u nás veľmi
obľúbený. V poslednom čase sa však ukázalo, že čerstvý extrakt z listov
pôsobí na niektoré hormonálne funkcie tlmivo [238]. U myší napr. extrakt
z 2 g čerstvých listov denne preruší oestrus. Podobne u morčiat bráni
účinku tyreotrópneho hormónu na štítnu žľazu.
Charakteristickými plodmi kamienky sú tvrdky: podobajú sa bielym,
ligotavým, akoby nalakovaným guličkám o veľkosti špendlíkovej hlavy,
ktoré ľudia už dávno poznali pod menom „semiačka", semen Milii Solis,
ako močopudný prostriedok.
Majú vysoký obsah minerálií, až 50%, z čoho prevládajú vápenaté soli
a kyselina kremičitá. Pakoreň obsahuje červené farbivo, ktoré miestami
používajú na farbenie masla a domácich likérov.
Smohla lekárska
Anchusa officinalis L.
Pilát lekársky
Smohla lekárska je rozšírená na rozličných miestach, ako pri cestách, na
medziach, na suchých trávnikoch a vo výmoľoch. Je nápadná svojou srst-
natou vňaťou a vijanmi pekných trúbkovitých, fialovomodrých kvietkov,
ktoré sa rozvíjajú od mája do septembra.
Smohla lekárska sa často pestuje v záhradách ako ozdobná rastlina a tiež
ako zelenina (mladé listy sa jedia ako špenát alebo ako šalát). Vňať obsahuje
podľa starších údajov [110] alkaloidy cynoglosin, konsolidín a alantoín,
potom cholín, sliz a 3—4% kyseliny kremičitej. Kvety obsahujú žlté far-
bivo, ktoré možno prakticky využiť. V starších časoch platieval a niekde
aj doteraz platí u ľudí za dobrú liečivú bylinu herba lingullae bovis, ktorá
sa používa najmä ako zmäkčujúci a odhlienovací prostriedok.
Psí jazyk lekársky
Cynoglossum officinale L.
Užanka lekárska, ľudové myšinec
Psí jazyk lekársky rastie na tých istých miestach ako smohla lekárska,
je však statne j ši a má krátko lievikovité, kalno nachové kvety. Celá rastlina
243
odporne zapácha myšinou, čo je zapríčinené údajne prítomnosťou jedovatého
alkaloidu cynoglosínu, ktorý pripomína známy jed kurare, dalej alkaloidu
konsolidínu a konsolicínu. Ich štruktúry ešte celkom dobre nepoznáme.
Koreň (radix Cynoglossi) obsahuje dobré farbivo alkanín, ktoré sa v ľu-
dovej liečbe v starších časoch používalo rozmanito. V údajoch o psom
jazyku je mnoho protichodností a bolo by potrebné dôkladné vyšetrenie
a výskum.
Smohla lekárska, Psí jazyk lekársky, Borák lekársky,
Anchusa officinalis. Cynoglossum officinale. Borago officinalis.
Borák lekársky
Borago officinalis L.
Brutnák obecný
Borák lekársky je statná, jednoročná, drsnolistá rastlina, ktorá pochádza
z južnej Burópy. U nás sa pestoval už dávno v záhradníctve ako zelenina
a korenie. Má príjemnú uhorkovitú chuť a ako šalát je veľmi obľúbený.
Veľmi často sa vysiewl ako krmovina a medonosná rastlina. Zo záhrad sa
dostal na polia a na mnohých miestach splanel. V lekárstve mal dobrú
povesť (herba Boraginis, semen Boraginis) ako osviežujúci a posilňujúci čaj
a sirup. Ešte aj doteraz sa na niektorých miestach pestuje hojne. U nás sa
naň skoro zabudlo a iba ojedinelé ho vidíme v záhradníctvach. Podrobný
chemický rozbor urobil v poslednom čase E. H a n n i g [121]. Podľa neho
244
droga neobsahuje žiadnu charakteristickú látku. Alkaloidy a glykozidy
chýbajú. Sú tu iba triesloviny (3%), bežné organické kyseliny, niečo vi-
tamínu C a stopy éterického oleja. Za zmienku stojí ešte väčšie množstvo
slizu a asi 1,5—2,2% kyseliny kremičitej. Pretože ani farmakologické
skúšky, okrem obstipačného účinku zisteného na krysách, nevykázali žiaden
pozitívny efekt, autor súdi, že borák lekársky sa nedá zaradiť medzi cenné
liečivé rastliny.
54. čeľaď. Železníkovité — Verbenaccae
Železník lekársky
Verbena officinalis L.
Sporýš lekársky
Železník lekársky je jednou z najstarších liečivých rastlín, lebo ho veľmi
dobre poznali už klasické národy, ba aj Egypťania. Vňať železníka lekár-
skeho (herba Verbenae, herba Columbariae) obsahuje
triesloviny, horčinu a glykozid verbenalín. S izoláciou
a konštitúciou verbenalínu, ktorý má mierne uteroto-
nické vlastnosti, sa zaoberali viacerí pracovníci [142,
143, 158]. V poslednej práci [50] sa navrhuje uvedená
štruktúra verbenalínu, ktorý sa emulzínom, prípadne
zriedenými kyselinami štiepi na glukózu a aglykón ver-
benalol.
O
OCH,
glukóza
9— O- -C6Hn05
O O
verbenalín
Zdá sa, že nejestvuje žiadna choroba, na ktorú by sa Železník lekársky,
nebol Železník lekársky použil. Používal sa najmä proti Verbena officinalis.
migréne, bolestiam hlavy a proti všeobecnej slabosti. Dnes
sa udržal iba v ľudovej liečbe ako prostriedok proti horúčke, prípadne aj
ako posilňujúci prostriedok v puberte a pri niektorých ženských chorobách.
V starovekých a stredovekých poverách Železník lekársky hral veľkú
úlohu ako čarovná bylina.
U nás rastie na rumoviskách, vo výmoľoch, na dedinách na voľných
priestranstvách, a to najmä v teplejších polohách. Obchod liečivými by-
linami ho stále požaduje. Veľa z cudzích druhov železníka sa pestuje v zá-
hradách iba pre ozdobu. .
245
 55. čeľaď. H l u c h a v k b v i t é — Lamiaceae
(predtým pyskaté — Labiatae)
Šalvia lekárska
Šalvia officinalis L.
Šalvej lekárska
Šalvia lekárska pochádza zo Stredozemia, kde rastie v južných teplých
kamenistých stranách divoko a miestami, napr. v Dalmácii, tvorí celé sú-
vislé porasty. Do kultúry bola uvedená najprv v Grécku, ako o tom píšu
starí klasickí lekári H i p p o k r a t e s , P l i n i u s , D i o s c o r i d e s a G a l e n u s ,
skoro sa však ako všeobecne uznávané liečivo rozšírilo po Taliansku. Ri-
mania a pravdepodobne aj mnísi asi v IX. stor. preniesli kultúru šalvie cez
Alpy. Tu sa rýchlo rozšírila v kláštorných záhradách a prenikla skoro do
všetkých sedliackych záhrad, kde sa pestuje doteraz.
Popularita šalvie vo vedeckej i ľudovej liečbe vzrástla do tej miery, že sa
stala predmetom rozsiahlych kultúr. Staré lekárske porekadlo: ,,Gur mori-
tur homo, cui crescit šalvia in horto" (prečo zomiera človek, ktorému rastie
šalvia v záhrade) svedčí o tom, akú znamenitú povesť mala šalvia v stredo-
veku. I názov Šalvia znamená zdravie. V stredoveku sa nazývala Šalvia
Salvatrix, Naturae conservalrix (šalvia spása, udržovateľka prírody).
Je to trváci poloker so zvraštenými vrúbkovanými plstnatými a charak-
teristicky voňajúcimi listami. Kto raz poznal vôňu šalvie, nikdy ju ne-
zabudne. Je to typická vôňa po éterickom šalviovom oleji (oleum Salviae
aethereum), ktorý sa skladá najmä zo salvénu a zo salviolu (C10H18O),
ďalej tiež z pinénu, cineolu, borneolu, tujónu a z absintolu.
Oficinálnou drogou sú listy (foliurn Salviae) (ČsL-2). Éterického oleja
obsahujú 1,5—2,5%, potom 7—8% triesloviny, horčiny, živice, gumy,
organické kyseliny, cukry, bielkoviny, škrob, málo nikotínamidu a aspa-
ragínu a do 8 % minerálií. Ich odvar sa používa pre zvieravý účinok, ako
kloktadlo pri angínach a pri krčnom zápale, na vyplachovanie ústnej dutiny,
pri nočných potoch tuberkulóznych ľudí, na vymývanie zle sa hojacích
rán. Šalviový čaj sa tiež pije pri kataroch dýchacích a zažívacích orgánov.
Šalviové lístie a šalviový olej sú súčasťou ústnych vôd, zubných práškov
a rozličných oficinálnych preparátov a čajov, napr. acetum aromaticum,
aqua aromatica spirittiosa, species aromalicae, species cephalicae atd.
Šalvia lekárska obľubuje ľahšiu, hlinitopiesčitú pôdu, rozhodne slnečnú
a pokiaľ možno chránenú polohu, lebo veľké mrazy a mrazivé vetry narobia
niekedy na šalviových kultúrach veľa škôd. Pôdu vopred pohnojíme maš-
taľným hnojom, lebo čerstvé hnojenie maštaľným hnojom šalvia neznáša.
Umelé hnojivá sú vítané. Na zvýšenie tvorby éterického oleja pôsobí podľa
246
mojich pokusov najmä kyselina fosforečná. Draslo ovplyvňuje tvorbu ne-
priaznivo.
Zaobstaranie si dobré semeno a predpestujeme ho v parenisku alebo na
mimoradnom záhone v riadkoch. V máji máme semenáčky už dosť silné,
môžeme ich vysadiť na definitívne pripravené pole vo vzdialenosti 40x40 cm.
Pred sadením sa odporúča rastlinkám pristrihnúť korienky a takto pri-
strihnuté namočiť do hlinistej k^iše. Mladé rastliny starostlivo plejeme
a okopávame a už v prvom roku môžeme zberať. Zber začíname hne d, len
čo šalvie začnú kvitnúť, a to tak, že rastliny kosákom požneme pri zemi
a lístie z vňate otrháme. V ďalších rokoch v priebehu roka zbierame až
trikrát. Ak žneme celkom pri zemi, udržujeme Šalviové kry nižšie, čím
dosiahneme silnejšie olistenie.
Pre zber semena necháme časť najstatnejších jedincov vykvitnúť a do-
zrieť.
Kultúru necháme na mieste tak dlho, kým je výnosná a neprekáža osev-
nému plánu. Novú kultúru už nezakladáme zo semena, ale rozdelením
a roztrhaním starých trsov, čo sa robí už v jeseni.
Natrhané a zdrhnuté listy usušíme na líškach prirodzeným teplom v prie-
vane a v tieni. Ak máme možnosť použiť sušiarne, sušíme umelým teplom.
Výnos činí 20 — 30 kg suchého listového tovaru z l áru.
Šalvia muškátová
Šalvia sclarea L.
Šalvej muškátová
Šalvia muškátová je statný, až l m vysoký, dvojročný, plstnato huňatý
druh šalvie, ktorý pochádza tiež z južnej Európy a pestuje sa od nepamäti
v strednej Európe ako liečivá a technická rastlina. Silno a omamujúco
vonia muškátom, má príjemnú horkastú chuť; veľa sa sadievala vo vino-
hradoch, a to preto, lebo ju vinohradníci používali a doteraz používajú pri
výrobe známeho „muškátového vína". Rastlina má vo zvrasštených listoch
veľa olejových žliazok, v ktorých drží 1,5 % muškátového šalviového oleja.
Olej sa z jednej tretiny skladá z linaloolu, ktorý je viazaný na kyselinu
octovú a ešte z iných alkoholov. Ďalej sú tu prítomné živice, triesloviny
a horčiny.
Šalvia muškátová v pivovarníctve slúžila namiesto chmeľu a tiež pri
výrobe jemných likérov.
CH3 OH
CH3 =CH— GH2— CH2 — C
CH,
linalool
247
 V ľudovej liečbe sa listy (folium Sclareae) používajú ako prostriedok
proti strume (hrvoľ). Snád je tu súvislosť medzi rozšírenými kultúrami
šalvie muškátovej a medzi povestným hojným výskytom strumy v Ty-
rolsku a vo Wallisskom kantóne. Odporúčala sa tiež proti epilepsii a proti
chorobám žalúdka. Naše podnebie znáša veľmi dobre.

Medovka lekárska
Melissa officinalis L.
Meduňka lekárska, ľudové melisa

Medovka lekárska má tiež juhoeurópsky pôvod. U nás sa pestuje v zá-

hradách i na poli, a to pre ľubovonný éterický melisový olej (oleum Melis-
sae aelhereum), ktorý sa získava extrakciou z vňate (herba Melissae citrinae).
Je ho tu vedľa trieslovín, horčiny, živice a slizu okolo 0,1—0,2%. Podľa
novšej analýzy je prítomná aj kyselina jantárová a vosk. Glykozidy a sapo-
níny chýbajú [359].
Listy [folium Melissae citrinae (ČsL-2)] sa používajú v medicíne ako
roborans, karminatívum a mierne sedatívum. V tomto, naposledy meno-
vanom účinku, môže nahradiť alebo podstatne znížiť spotrebu niektorých
domácich sedatív (radix Valerianae) [29]. Farmakodynamický účinok je
v obsahu silice, ktorá pôsobí spazmolyticky, sedatívne a antiseptický. Toto
bolo potvrdené aj klinickými pozorovaniami.
Celá rastlina neobyčajne príjemne a osviežujúco vonia citrónovou vôňou,
podľa čoho ju najlepšie spoznáme, preto je súčasťou rozličných lekárnických
prípravkov, ako je karmelitský lieh (spiritus Melissae composiius), melisový
lieh (alcoholalum Melissae composilum) a iné.
Používa sa tiež na výrobu voňaviek a likérov. Pravý melisový olej je
pomerne drahý, preto sa vo voňavkárstve získava náhražka destiláciou
citrónového oleja cez medovkovú vňať. Včelári medovku zaradujú medzi
najlepšie medonosné byliny.
Medovka je trváca labiáta, ktorú možno pohodlne pestovať, lebo sa rozmnožuje
pohlavne zo semien, aj vegetatívne, a to rozdelovaním starých vyspelých trsov.
Obľubuje dobrú, avšak ľahkú, suchšiu, teplejšiu, slnečnú a na juh obrátenú pôdu.
Znáša tiež drsnejšiu polohu, avšak musíme zaistiť ochranu pred studenými severnými
vetrami, musíme sa vyhnúť hmlovitým dolinám a na zimu musíme zaobstarať nejaký,
hoci jednoduchý kryt, napr. trocha rozhodeného slamnateho hnoja.
Je to trváca rastlina, ktorej kultúru môžeme ponechať na mieste až 5 rokov, avšak
príprave pôdy treba venovať všetku starostlivosť. Zvolené pole v jeseni výdatne
pohnojíme maštaľným hnojom alebo kompostom, ktorý hlboko zaorieme. Z umelých
hnojív na vzrast a tvorbu melisového oleja pôsobia u medovky dusíkaté a fosforečné
hnojivá. Na jar pole dobre pobránime, prípadne ak treba, ešte raz preorieme a opäť
pobránime.

248 249
 Priesadu si musíme vypestovať zo semena. Poznáme rozličné spôsoby. Semeno
môžeme vysiať priamo na pole do riadkov vzdialených 30—40 cm, nehlboko a pri-
kryť iba slabo zemou. Že 4—5 týždňov semeno vzíde. Keď semenáčky vyspejú,
riadky pretrháme tak, aby jednotlivé rastlinky zostali od seba vzdialené asi 30—40cm.
Prebytočné priesady použijeme na ďalšie rozšírenie kultúry. Je lepšie zasiať semeno
na zvláštny záhonček a až v jeseni alebo na jar vysadiť priesady na definitívne zvolené
miesto vo vzdialenosti 30 x 40 cm.
Túto dobu možno veľmi výhodne skrátiť pomocou pareniská. Semeno tu vysejeme
už koncom februára a chováme pod zatvorenými oblokmi, ktoré podľa stupňa chladu
prikrývame doskami alebo aj slamenými rohožami. Za 8—10 dní semeno vzklíči,
rastlinky „rozsádzame" do iného oddelenia pareniská od seba 5 cm a v teplejších
dňoch ich začneme otužovať tak, že otvárame okná pareniská. Po 14 dňoch snímame
vo dne okná úpl^ie a iba na noc ich prikladáme. Neskôr stačí doskový kryt, a to iba
na noc. Rastlinky sú otužilé a začnú tvoriť malé trsy. To je najvýhodnejší čas pre
definitívne vysadenie na pripravené miesto. Ak je sucho, sadbu usilovne polievame.
Aby sa mladé medovky pekne rozložili, je dobré odrezať im vrcholčeky, avšak
s výnimkou budúcich semenáčov. Tým dosiahneme, že rastlinky tvoria vela spod-
ných listov a výnos sa tým zvyšuje.
Použitím pareniská sa prvého zberu dočkáme už v prvom roku, a to krátko pred
založením kvetu, koncom júna alebo v júli, v jeseni druhého a nasledujúce leto
spravidla ešte tretieho zberu.
Pri zbere ostrými kosákmi odrežeme stopky medoviek niekolko cm nad zemou tak,
aby na pahýloch byli zostalo vždy niekoľko púčkov. Medovka sa nesmie odrezať
celkom pri zemi, lebo by sa tým veľmi poškodila kultúra. Príjemne citrónovo voňa-
júce listy z byli ihneď stiahneme, v tieni a v prievane, nikdy nie umelým teplom
alebo na slnku, usušíme. Medovka zosícha na jednu pätinu pôvodnej váhy. Takto
získavame najcennejší listový tovar. Pre destiláciu stačí usušiť celé stopky v otiepkach.
Listy možno obtrhávať tiež uschnuté, avšak v takomto prípade sa veľa materiálu
rozdrví. Stopky, ktoré zostanú po obtrhaní listov, hodia sa ešte na destiláciu oleja.
Kultúru udržujeme v čistote, mladé rastlinky aspoň raz okopeme a celú kultúru
po každom zbere tiež. Vo veľkom pracujeme pomocou strojov. Ďalšie rozmnožovanie
medovkovej plantáže robíme v jeseni alebo skoro na jar delením starých trsov zo
zrušenej kultúry; každý kus rozdelíme na 2—4 diely a vysadíme ich.
Medovková kultúra vytrvá na mieste 3—5 rokov, potom ju spravidla zrušíme
a preložíme. Vylepšovaním a dobrým ošetrením možno túto dobu oniečo predĺžit,
avšak výnos sa ďalej preďsa len zmenšuje.
Medovka je na zimu citlivá, preto jej treba urobiť vždy nejaký kryt. U nás je
najvýhodnejšie prihodiť po poslednom zbere pred prvými mrazmi na trsy trocha
okolitej zeme, tiež maštaľný suchší hnoj, niekde dávajú aj chvoj. Zavčasu, na jar,
treba tento kryt odstrániť, aby trsy nehnili.
Výnos z l áru je 15—30 kg suchej drogy.
Mäta pieporná a Mäta kučeravá
Mentha piperita L. p. p. Huds., Mentha crispa L.
Máta peprná, ľudové peprný balšán, vétrová zelina, máta kadeŕavá
Je to tretia kultúrna a oficinálna labiáta alebo pyskatá rastlina. Vy-
svetlením o jej kultúre budeme hovoriť o jednej z najlepších liečivých
250
a technicky dôležitých rastlín, ktorej kultúra na celom svete patrí k naj-
starším a najrozsiahlejším, avšak tiež k najobťažnejším. Kultúra tejto
ušľachtilej drogy závisí totiž od početných okolností, a i ked ovládame jej
zložitú kultivačnú techniku, nemáme nikdy vopred zaručený úspech.
Pôvod a pravlasť mäty piepornej sme donedávna vôbec nepoznali. Pô-
vodne P e r t h a m piperitu (matu piepornú) považoval za odrodu mäty
chlpatej (Mentha hirsuta L.). Neskôr však H u d s o n , T s c h i r c h a Schu-
m a n n tvrdili, že piperita je samostatný druh. Teraz, vplyvom štúdií mono-
grafa a najlepšieho znalca mat B r i q u e t a (v diele E n g l e r — P r a n t l ,
Naturliche Pflanzenfamilien), všetci botanici sa
zhodujú v tom, že mäta pieporná je kultúrou
a selekciou získaná odroda najbohatšia na men-
tol, ktorá vznikla ako kríženec medzi druhmi
mäta vodná (Menlha aquatica L.) s mätou ze-
lenou (Mentha viridis L.). Anatomické vlastnosti
a okolnosť, že zo semien pestovanej piperity,
ak ich pririesie (spravidla semená nemá), nikdy
nevzniknú rastliny s typickými vlastnosťami
piperity, zrejme túto bastardizáciu dosvedčujú.
Iste tu hral veľkú úlohu prirodzený výber
a vplyv prostredia na najlepšiu a na mentol
najbohatšiu formu.
Typická Mentha piperita má opäť niekoľko
variet, z ktorých najbohatšia na mentol je va- Mäta pieporná,
rietas officinalis Sóle o dvoch formách: Mentha Mentha piperita.
piperita varielas officinalis forma pallescens Ga-
mu s, s byľkami aj listami zelenými (v Anglicku nazývaná ,,white mint")
a Mentha piperita varielas officinalis forma rubescens C a mu s, s byľkami
aj listami nabiehajúcimi do červená (,,black mint"). Táto posledná sa pre
naše pomery hodí najlepšie.
Čo sa týka doby a miesta, kde sa mäta pieporná najprv pestovala, jedni
tvrdia, že sa pestovala od nepamäti, iní, ako nemecký botanik Hegi, jej
pôvod kladú do XVII. stor., a to do Anglicka, kde údajne vznikla z kultúry
mäty zelenej u dr. E a l s a v Herfordshire. Tohto nového kríženca najprv
opisuje R a y v roku 1696; z nej iste pochádzajú všetky dnes pestované
kultúrne rastliny.
Dlhodobou kultiváciou sa mäta pieporná rozštiepila mimoriadnou variač-
nou schopnosťou opäť na niekoľko variet, z ktorých sa pestovaním udržuje
najmä varieta s kučeravými listami, mäta kučeravá (Mentha crispa L.).
Naše domáce druhy mat (mäta roľná, Mentha arvensis L., mäta vodná,
Mentha aquatica L., mäta lesná, Mentha silvestris L.) a iné sa pre kultúru
251
 sady, každú z nich prišľapíme bosou nohou a druhou brázdou ju potom zakrývame.
nehodia, lebo mentol bučí vôbec neobsahujú, alebo len v nepatrnom Jedna osoba hneď za pluhom prezrie sadbu a opraví ju, t. j. velmi prikryté priesady
množstve. Výnimku by tvorila jediná mäta sivá, Mentha pulegium L. uvolní a nedokonale zaorané prikryje. Menší pestovatelia dávajú presnosť ručnej
V novšom čase do kultúry uvádzaná tzv. mäta japonská sa zdá byť varietou práci. Na poli si vhodne konštruovanými hrablami tzv. riadkovačmi vopred vyzna-
druhu Mentha canadensis varietas piperascens, podľa iných však pochádza číme pozdĺžne aj priečne čiary vzdialené od seba 30 cm a priesady motyčkami za-
sadzujeme. V obidvoch prípadoch predpokladáme dobre skyprenú pôdu.
od našej Mentha arvensis L. varietas piperascens. Iné, v kultúrach sa vy-
Ak v pôde nie je dostatok vlahy, treba priesady hneď dôkladne zaliať a starať sa
skytujúce formy, sú ešte Menlha longifolia H u d s . {snád je to tá istá ako o dostatok vlahy až do úplného ujatia.
Mentha silvestris L.) a Mentha niliaca J a č q., mäta huňatá. Znova opaku- V jeseni posledné výhonky mat môžeme využiť na založenie alebo vylepšenie
jem, že pre naše pomery sa najlepšie hodí a je najvýdatnejšou piperita kultúry. Na pripravenom poli vyorieme alebo vyhĺbime 6 cm hlboké brázdičky vo
nazývaná ,,black mint" s červeno nabiehajúcimi byľkami a dalej mäta vzdialenosti 30 cm od seba, nakladieme do nich silné, zo starej kultúry vybraté vý-
honky a brázdičky zahrnieme zemou. Takto založená kultúra znesie každú zimu
kučeravá. Pre kultúru je šťastie, že sa piperita a aj iné kultúrne variety
a na jar v máji sa rastlinky pekne rozrastajú, takže ich možno skoro poliadkovať.
pestujú iba vegetatívne a nie zo semien, lebo tieto blízko príbuzné odrody V jeseni možno použiť ako priesady iba kusy pakoreňov, ktoré dostaneme zo starej
majú veľký sklon k bastardizácii. Keby sme matu piepornú a kučeravú kultúry, ak ju chceme zrušiť, keď ju rozorieme.
pestovali na poli vedľa seba a nechali ich vykvitnúť a dozrieť, bastardujú Niekde zakladajú kultúry po záhradnícky: na jar sa mladučké výhonky mat aspoň
tak, že zo semena vyklíčia rastlinky rozmanitých typov. s jedným párom listov urezávajú a vysádzajú pomocou kolíkov husto do pareniská,
aby sa zakorenili. V parenisku tieto orezky chováme v teple pod zatvorenými oblokmi
a starostlivo ich polievame. Za týždeň sa zakorenia, potom ich otužíme a asi za
Mäta nie je na pôdu mimoriadne náročná, avšak kvalita drogy predsa závisí od
mesiac definitívne vysadíme na pole. Toto je spoľahlivá metóda, je však možná iba
výberu pozemku. Najlepšie sa jej darí na humusových, nie veľmi ťažkých, vlhších
v malom.
prípadne aj čiastočne zatienených, podľa možnosti chránených a dobre vyhnojených
Niektorí mimoriadne starostliví pestovatelia namáčajú koreňujúce pakorene pred
pôdach. Pole pohnojíme maštaľným hnojom, z umelých hnojív sa podľa mojich po-
vysadením do vody, potom ich ponoria do kaše zo záhradnej zeme a kravského
kusov najlepšie osvedčuje dusík, a to na začiatku vo forme síranu amónneho, neskôr
výkalu a až potom ich vysadia.
aj liadku. Na tvorbu mätopieporného oleja má zásadný vplyv opäť dusík, avšak ešte
Ak sadíme vo vzdialenosti 30 x 30, na l ha spotrebujeme asi 1200 priesad. Za jeden
vydatnejšie draslo a fosfor. Prihnojujeme teda superfosfátom alebo troskou a dra-
rok ich z tej istej plochy získame dvadsaťnásobok.
selnou soľou. S prípravou pôdy začneme už v jeseni. Pole výdatne pohnojíme maštaľ-
Mladú kultúru okopávame a udržujeme bez buriny. To je druhé pravidlo pre
ným hnojom, ktorý hlboko zaorieme. Ak zakladáme kultúru už v jeseni, pole hneď
pestovateľov: burinu bezpodmienečne odstrániť a zachovať čistú plantáž. Pletím
ubránime, ak však sadíme mäty na jar, necháme pôdu zoranú na hrubo premrznúť
a okopávaním motyčkami na burinu hneď od začiatku dosiahneme čistotu bez veľ-
a len na jar pole ubránime. Tesne pred sadbou prihnojíme pole ešte superfosfátom
kého nákladu a námahy. Vypláca sa to mnohonásobne tým, že kultúra bez buriny
alebo Thomasovou troskou a draselnou soľou.
jednak lepšie prospieva, jednak pri zbere ušetríme mnoho práce vyberaním buriny
Na čelo rozboru metód pestovania kladiem pre pestovateľov mat a liečivých rastlín
z požatej mäty.
toto pravidlo: zakladajme plantáže pri vode alebo v ich blízkosti, aby sme mali
Pri dobrom stave plantáže dostávame už v prvom roku dva zbery, v ďalších
možnosť novozaloženú kultúru v čase sucha polievať. Táto okolnosť býva obyčajne
rokoch až tri. Je dokázané, že mäta je najbohatšia na éterický olej v čase kvitnutia,
pohromou novozaloženej plantáže a príčinou, že pestiteľ zanechá akýkoľvek ďalší
preto sa mäty zbierajú v tomto čase, a to je u nás v júli. Mäty sa v suchom počasí,
pokus. Dlhšie trvajúce sucho väčšinu vysadených priesad zničí, avšak často jedno
najlepšie ráno, nie v poludňajšej horúčave, keď sú zvädnuté, požnú 5 až 6 cm nad
poliatie ich zachová pri živote.
zemou ostrým kosákom alebo kosou a hneď sa spracujú, t. j. odstránime z rastliny
Mäty sú trváce rastliny. Nejestvuje snáď bylina, ktorá by sa tak dokonale a skoro
kvet a zoschnuté spodné lístky, potom lístie z byli zdrhneme tak, že ľavou rukou
výlučne vegetatívne rozmnožovala ako mäta pieporná. Ako priesady pre jarné za-
držíme byl'ku za vrcholček a pravou zdŕhame listy. Vrcholčeky asi s tromi pármi
loženie kultúry používame ľahko zakoreňujúce sa prvé jarné výbežky, keď dosiahli
najmladších lístkov môžu zostať nezdrhnuté. Lístie ukladáme do košov a odnášame
niekoľko párov listov, u nás je to v máji. V starej kultúre ich získame tak, že želez-
do sušiarne. Sušíme najlepšie v prievane v tieni, iba z núdze umelým teplom, a to
nými lopatami podrývame vyrážajúce trsy mäty, podťatým balíkom {udrieme o zem
pri najvyššej teplote do 32 °C, inak éterický olej vyprchá. Droga musí uchovať sviežo-
a roztrháme ho na vhodné priesady tak, aby každá mala kus plazivého pakoreňa
y.elenú farbu, nesmie očernieť.
s istým počtom vlastných korienkov.
Tento zdŕhaný tovar je tzv. listový (herba Menthae piperitae in fol.) čiže lekár-
Priesady s oddenkami zabalenými do mokrého machu sa rozosielajú v debničkách
nický tovar, ktorý sa používa priamo ako droga v lekárňach.
s otvormi. Materiál nesmieme nechať vyschnúť. Zasadíme ich hneď, a to hlboko do
Druhý zber, ktorý robíme u nás spravidla v auguste, často poskytuje tzv. stopkový
zeme tak, že pakorene položíme vodorovne a necháme nad povrch vynikať bylku
alebo technický tovar (herba Menthae piperitae c. stĺp.), ktorý sa používa na desti-
s niekoľkými pármi listov. Volíme vzdialenosť 30 x 30 cm. Menšie vzdialenosti nie sú
láciu oleja v továrňach. Tu už lístie nezdŕhame, ale sušíme celé stonky. V jeseni mäta
dobré, pretože rastliny ľahko podliehajú chorobám.
tvorí opäť početné výhonky, ktoré požneme ako tretí zber. Môžeme ich použiť tiež
Vo veľkom sadíme pluhom, a to tak, že do plytko vedenej brázdy kladieme prie-

253
252
na rozmnoženie kultúry ako jesenné priesady. Tieto jesenné poloplazivé výhonky
musíme odtrániť, inak by kultúra velmi zhustla.
Niektorí pestovatelia si obľúbili odchylnú prax. Nečakajú s prvým zberom až na
kvitnutie, ale požnú mladučké mäty už koncom mája. V takomto prípade netreba
lístie zdŕhať, ale usušia sa priamo tieto jemné výhonky. Považujeme ich za listový
tovar. I keď je v tomto čase percento éterického oleja oniečo nižšie, výsledok je
predsa lepší, pretože sa predovšetkým ušetrí vela práce so zdŕhaním a odstraňovaním
zažltnutého lístia, a pretože sa ovela skôr dočkáme druhého a tretieho zberu, ktorý
by padol až do neskorej jesene, keď bývajú so sušením ťažkosti.
Kto chce podstatne zvýšiť výnos kultúry, prihnojí matu po prvom, prípadne aj po
druhom zbere uležaným kompostom alebo drobným uležaným maštaľným hnojom,
prípadne tiež zriedenou močovkou, a to najlepšie pred dažďom. Výhodné je tiež
posypať liadkom. Za suchého leta prospeje aj výdatné polievanie, ktoré zabráni
žltnutiu listov a požeru drepčíkov.
Na zimu celú kultúru riedko pokryjeme slamnatým hnojom alebo dobrou zemou.
Je to ochrana pred vymrznutím a súčasne pohnojenie. Na jar slamu zhrabeme
a bránami plantáž na povrchu nakypríme.
Matová kultúra vydrží na poli až 4 roky. V tretom roku sa často objavia medzery
na pôvodných miestach, akoby sa mäty rozliezali, „sťahovali". Medzery síce možno
novými priesadami vylepšovať, ale dlho to nepomáha, konečne nezostáva predsa
nič iné, ako kultúru zrušiť a preložiť na inú pripravenú parcelu. Zrušenie prestarnutej
kultúry urobíme v jeseni tak, že pole jennoducho zaorieme, za pluhom vyberieme
všetky vyorané pakorene, roztrháme ich na kusy asi 20 cm dlhé a vysadíme tak, ako
sme už opísali.
Takzvané „omladzovanie" kultúry mäty sa niekde robí tak, že sa mäta v jeseni po-
hnojí, plytko pluhom preorie a na jar uvláči. Mäta potom opäť bujne „tlačí".
Dnešní pestovatelia prišli na dôležitý poznatok. Je prirodzené, že ponechaním
kultúry niekoľko rokov na stanovišti neubránime veľkému množstvu buriny, čím
vzniknú veľké výdavky s plením a okopávaním, nehľadiac na to, že výnos z roka
na rok klesá. Preto sa ujíma zriaďovanie jednoročných kultúr. To znamená, že každý
rok v jeseni mäty preložíme na iné pole. Dosiahneme tým aj normálne zaradenie
mäty do osevného postupu. Iné trváce rastliny by takéto prekladanie nezniesli
(šalvia, ruta), mätám však tento spôsob veľmi vyhovuje.
Výnos z l áru je priemerne 20—30 kg suchého tovaru. Zo sušiny sa získa asi l %
oleja mäty piepornej.
Kultúru mäty nezakladajme aspoň 5—10 rokov na mieste, kde sa už raz pestovala.
Pôda býva jednostranne vyčerpaná.
Mäta pieporná trpí tiež na choroby. Najzhubnejšia je hrdza matová (Puccinia
Menthae Pers.). Na nešťastie náleží k autoikickým hrdziam, ktoré prekonávajú celý
vývoj na tom istom hostiteľovi. Heteroikické hrdze možno úspešne hubiť odstrá-
nením; jedného z hostiteľov. Hrdza matová však prekonáva všetky vývojové štádiá
na mate piepornej. Puccinia Menthae sa spravidla objavuje najprv na jar v podobe
nezreteľných hnedých čiaročiek (aecidie) na stopkách a byliach, ktoré často skrucuje
a hálkovite znetvoruje. Neskôr sa objavia na spodnej strane listov v podobe hnedastých
podušiek (letné výtrusy, uredospóry). Podušky sú skoro zrejmé aj na vrchnej strane
listov, takže ochorenie kultúry ľahko poznáme. V júli sa konečne objavia zimné
výtrusy (teleutospóry) v podobe početných kôpok. Nákaza sa šíri rýchlo a rastlinky
celkom zničí. Doteraz nie je celkom jasné, ako hrdza matová prezimuje. Niektorí
sa domnievajú, že huba prezimuje v rastline mäty, skôr však bude pravdou, že pre-
254
zimuje mimo mäty v zemi prezimujúcimi spórami, z ktorých sa na jar šíri nová
infekcia. Hrdza sa môže prenášať na kultúry tiež z našich divoko rastúcich druhov
mat.
Ihneď po zistení nákazy v kultúre treba napadnuté rastlinky celkom pri zemi
odrezať, starostlivo vybrať a ^páliť. Umelé prostriedky na ničenie hrdze nejestvujú.
Odporúča sa síce postrek zriedeným roztokom modrej skalice alebo poprašovať
sírnym kvetom po prvom zbere, avšak tieto prostriedky nie sú doteraz vyskúšané.
Zatiaľ je odstránenie nepriaznivých podmienok rastu hlavným prostriedkom boja
proti tejto zhube; kultúra nemie byť hustá, pôda musí byť dobre volená a poriadne
vyhnojená, priesadový materiál musí byť zdravý a kultúru musíme často prekladať
na nové zdravé plochy.
Kultúra mäty piepornej a jej používanie je veľmi staré. Už náš M a t t h i o l i
v Hájkové Herbáfi velmi vychvaľuje jej liečivú moc a ľudia matu od pradávna po-
užívajú ako liečivo pod menom „balšán" alebo „vetrové korenie".
Všetky liekopisy prijali matu za oficinálne liečivo prvého radu. Je pojatá
aj do nového vydania Československého liekopisu (ČsL-2). Ako sme už spo-
menuli, mäta obsahuje voňavú silicu alebo éterický olej mätopieporný
(oleum Menthae piperitae), a to 0,7—-1,5%, z ktorého sa pri ochladení
na —4 °C vylučuje v pekných bielych ihlicovitých kryštálikoch matový
gáfor, známy mentol. Olej mäty piepornej okrem mentolu (50—90%)
obsahuje mentón (9—25%), ester mentolu (4—11%) a rad terpénov, pu-
legón, pinén, felandrén, cineol, limonén, sabinén, kyselinu octovú, izovale-
rovú a ich aldehydy, ako aj amylalkohol. Mentol spôsobuje známu chladivú
CH,
-OH
CH
CH3 CH3
mentol
chuť a chladiaci pocit. Ďalej spôsobuje mierne znecitlivenie, ovplyvňuje
vazomotorické a dýchacie centrum, znižuje peristaltiku čriev a účinkuje
dezinfekčné. Mentolové prípravky sa používajú pri reumatizme, migréne,
kolike, mdlobe, slabosti atd. V cukrárstve sa vyrábajú mentolové bon-
bóny, v likérovom priemysle mentolové likéry a sódovky.
Mäta pieporná je tiež účinné cholagógum. Dokázalo sa na psoch, že
pôsobí až 9násobne zvýšené vylučovanie žlče [394]. Odporúča sa tiež pri
žlčových kameňoch. V ľudovej liečbe sa používa proti žalúdočným kŕčom.
Na niektorých miestach sa s obľubou pestuje mäta kučeravá (Menlha
crispa L.), o ktorej platia tie isté zásady. Pestovanie je pohodlnejšie, pre-
tože nerastie medzi ňou toľko buriny. Jej byľky nie sú plazivé, ale priame,
255
vyššie a na jar burinu rýchlo prerastú až ju udusia. Celá kultúra zostáva
čistejšia. Iný rozdiel je v tom, že crispa sa rozmnožuje iba podzemnými
výhonkami, takže po poslednom jesennom zbere je pole celkom holé a ne-
musí sa na zimu prikrývať. Ďalšou výhodou je jej úplná odolnosť proti
hrdze matovej. Kultúry mäty kučeravej je tiež výhodné prekladať každý
rok v jeseni na iné pole.
lekátskW;
Mäta kučeravá,
Mentha crispa.
Lavandula officinalis.
Levanduľa lekárska
Lavandula officinalis G h a i x e t K i t t .
Levandule lekárska
Levanduľa lekárska je juhoeurópska rastlina, ktorá porastá slnečné pa-
horky západného Stredomoria. U nás sa pestuje v záhradách, niekde aj
na poli. Levanduľa je statný poloker, ktorého tuhé stopky sa končia riedkym
klasom modrých ľubovonných kvetov (flos Lavandalae). Z kvetov sa
destiláciou vodnou parou získava levanduľový éterický olej alebo levan-
duľová silica (oleum Levandulae.) (ČsL-2) v množstve l—1,5%. Jej hlavnou
súčasťou je alkohol linalool C 0H17OH vo forme acetátu, valerianátu a buty-
rátu, geraniol, cineol, borneol, kumarín a etylamylketón. V kvetoch sa
dokázal tiež kumarín a kyselina kumarová, herniarín a sesquiterpén cedrén.
-256
CH, CH
CH
l—CH,
cedrén
Najväčšiu spotrebu levanduľového oleja zaznamenali vo výrobe voňaviek
a mydiel. V lekárňach kvety slúžia na výrobu niekoľkých galenických
prípravkov, ako je spiritus Lavandulae, čaj species aromaticae a aromatická
voda aqua aromatica spirituosa. Inak vo farmácii sa používa odvar z kvetov
a vňate do posilňujúcich kúpeľov, silicu ako slabé narkotikum, prípadne
spazmolytikum, pri čiernom kašli a chrípke.
U nás sa levanduli velmi dobre darí na chránených slnečných polohách,
kde bohato kvitne. Priesady vypestujeme v parenisku a vysadíme ich
vo vzdialenosti 30x30 cm. Rozmnožuje sa delením starých trsov. Je trváca.
Dobre ošetrovaná a kompostom prihnojovaná kultúra vydrží na stanovišti
niekoľko rokov.
Rozmarín lekársky
Rosmarinus officinalis L.
Rozmarýna lekárska
Rozmarín lekársky je dobre známy vždy zelený krík, ktorého prútovité
vetve s úzkymi, kožovitými, ľubovonnými listami sa všeobecne používajú
pri rozličných slávnostiach, a to najmä pri svadbách, kde sa rozmarínom
ozdobujú svadobčania.
Divoko rastie v južnej Európe, najmä v Grécku, v Dalmácii a v Taliansku.
U nás sa hojne pestuje v kvetináčoch. Od jari do jesene môže byť pod šírym
nebom, avšak pred mrazom treba rozmarínové kríky chrániť.
Rozmarínové listy (folium Rosmarini, folium Roris marini) majú ostrú
gáfrovitú, terpentínovú chuť a silne aromatickú, trocha gáfrovú, príjemnú
vôňu.
V ľudovej liečbe sa používajú ako diuretikum, diaforetikum a karminatí-
vum, prípadne aj ako stomachikum. Vedľa 8% trieslovín, malého množstva
nikotínamidu a 4—6% popola obsahujú ako hlavnú zložku 1,4—2% roz-
marínového oleja (oleum Rosmarini) (ČsL-2). V tomto sa nachádza pinén,
kamfén, cineol, gáfor, borneol, bornylacetát a estery. Rozmarínový olej
používajú najmä vo voňavkárstve a na prípravu kozmetických a aro-
matických preparátov (kolínske vody, rozmarínový lieh, aromatické vody)
a do rozličných mastí, napr. do unguenlum Rosmarini composilum. V medi-
cíne a v ľudovej liečbe olej používajú na osvieženie,, proti reumatizmu,
proti svrabu a všiam. V technike slúži ako denaturačný prostriedok. Spo-
treba rozmarínových vetiev i destilátov je veľká.
17 Naše liečivé rastliny 257
 Materina dúška obyčajná
Tymol je silne baktericidná látka, ktorá je podobná mentolu. Používa sa
Thymus vulgaris L. vo farmaceutickom priemysle do rozličných prípravkov, pást na zuby,
Dymián, ľudové dymiánek do ústnych vôd, ako prísada k dezinfekčným mydlám, na prípravu tymiáno-
vého sirupu (syrupus Thymi composilus), tymiánového extraktu (extractum
Materina dúška obyčajná je ďalšou juhoeurópskou koreninovou rastlinou,
Thymi fluidum), je súčasťou prsnej čajoviny species pedorales atd. Vo far-
ktorú možno s úspechom pestovať. U nás je to drobný ľubovonný polokrík,
mácii tymol používajú proti čiernemu kašľu a proti zápalom priedušiek.
ktorý je príbuzný našej materinej dúške. Tento sa u nás hojne pestuje
Vňať materinej dúšky obyčajnej je výborné a zdravé kuchynské korenie.
v záhradách, a to jednak ako korenie, jednak ako liečivo. Je trváca. Vňať
Kultúra materinej dúšky obyčajnej je vítaná. Obľubuje dobrú, kyprú
a slnečnú pôdu. Priesady pestujeme zo semien alebo na mimoriadnom
záhone, alebo radšej, ak k tomu máme príležitosť, v parenisku. Niekde sejú
semeno na pole do riadkov 20 cm od seba vzdialených, tým sa však vývoj
rastliniek oneskorí. Predpestované priesady sadíme v o . vzdialenosti
20 x20 cm. Pre riadny vývoj rastlín treba veľa vlahy.
Materinu dúšku obyčajnú žneme v čase kvitnutia, a to kosákom celkom
pri zemi a v jeseni ešte raz. Vňať usušíme v obyčajných malých otiepkach.
Pre získanie semena necháme si rad statných jedincov dozrieť. Proti zime
je dosť odolná, napriek tomu neškodí na kultúru po jesennom zbere pri-
hodiť trocha zeme, lístia alebo ihličia.
Kultúru necháme na mieste najviac dva roky, potom ju preložíme na irié
miesto. Niektorí záhradníci materinu dúšku obyčajnú rozmnožujú tiež
nepohlavne, a to delením starých kríkov. Lepšie je však začať vždy seme-
nom. Dôležité je vybrať si do kultúry veľkolisté odrody, ktoré sú cennejšie.
Z l áru nazbierame 30—40 kg suchého tovaru. Na vysadenie l áru je po-
trebné asi 2500 kusov priesad.

Materina dúška
Rozmarín lekársky, Materina dúška obyčajná,
Rosrnarinus officinalis. Thymus serpyllum L.
Thymus vulgaris.
Mateŕídouška obecná
(herba Thymi) (ČsL-2) obsahuje silicu (1—2,5%), horčinu. asi 10% trie-
Materina dúška je príbuzná materinej dúške obyčajnej. Je všeobecne
slovín a živicu. Silica materinej dúšky obyčajnej (oleum Thymi aethereum)
rozšírená na slnečných medziach, na suchých brehoch a trávnatých kopcoch.
je zložená z dôležitej látky thymolu (20—45%), z karvakrolu, cymolu,
Vňať (herba Serpylli) (ČsL-2) obsahuje 0,1—0,6% zlatožltého éterického
borneolu, linaloolu, pinénu a z rozličných esterov a kyselín.
oleja (oleum Serpylli aelhereum), ktorého hlavnou zložkou je cymol, kým
CH, CH CH

OH
-OH

CH
CH 3 ČH 3
tvniól
CH3 CHa
karvakrol
cymót

258
25Q
karvakrol a tymol sú prítomné iba v malom množstve. Ďalšie zložky silice
sú fenol, pinén a sesquiterpény, 5—7,5% trieslovín a nórčina serpylín.
Tieto dopĺňajú obraz o charakteristických látkach vo vňati.
Materina dúška, Yzop lekársky,
Thymus serpyllum. Hyssopus officinalis.
V ľudovej liečbe sa materina dúška od najstarších čias používa pri ka-
taroch priedušiek a žalúdka, pri kašli, pri chorobách obličiek, do kúpeľov
a vo forme alkoholického extraktu ako mazadla zvonka pri reume.
Obidve materine dúšky slúžia na získavanie tymolu. Vňať sa používa
tiež vo voňavkárstve, v mydliarstve a pri výrobe likérov.
Spotreba vňate materinej dúšky je veľká a zber žiadúci.
Yzop lekársky
Hyssopus officinalis L.
Yzop lekársky, ľudové hysop
Yzop lekársky je dalšou kultúrnou labiátou, ktorá má svoj domov
v južnej Európe. U nás sa hojne pestuje v záhradách ako korenie a ako
liečivá rastlina. Vňať (herba Hyssopi) obsahuje príjemne voňajúci éterický
olej (oleum Hyssopi aelherum). Vo vňati sa nachádza v množstve 0,3—0,9%
a jeho zloženie ako pri všetkých éterických olejoch tej istej čeľade dosť
kolíše podľa miesta výskytu rastlín.
Hlavnou zložkou je pinokamfén C10H160 (až 50%), potom okolo 15%
/ž-pinénu, sesquiterpény, parafíny a voňavý alkohol. Ďalej sú prítomné
260
triesloviny (5—7%), glykozidy diosmín (3—4%) a hyzopín, živice, kyse-
lina jablčná, cukry a guma.
CH9
^-pinén
/OH
OCH,
rutinóza
V ľudovej liečbe sa yzop používa pri bronchiálnych kataroch, pri astme
a pri chorobách obličiek a žlčníka.
Na založenie kultúry si zaobstaranie semeno, ktoré vysejeme búd priamo
na pole do riadkov vzdialených od seba 40 cm, čo môžeme urobiť už v je-
seni, alebo sa predpestuje v parenisku a iba vyrastené priesady sa vysadia
na pripravené a pohnojené pole vo vzdialenosti 40x40 cm. Yzop rastie
bujne. Kvitnúcu vňať v lete požneme, dobre usušíme a suchú zviažeme
do otiepok.
Ako korenie sa yzop dáva do omáčok, mäsových polievok, najmä ry-
bacích, a do niektorých likérov. Niekde ho jedia ako šalát.
Majorán záhradný
Maiorana hortensis M on ch.
Majoránka záhradní
Známe a obľúbené kuchynské korenie „majorán" je vňať (herba Maio-
ranae), vlastne tzv. „plevy", t. j. zdrhnuté lístie a kvety z kvetných
kláskov majoránu záhradného. Svoj domov má síce v severnej Afrike,
kde rastie ako trváca bylina, avšak od nepamäti sa pestuje v celej strednej
Európe ako jednoročná koreninová a liečivá bylina. Jednoročný je u nás
preto, že neznáša našu zimu. Obsahuje l—2% ľubovonnej majoránkovej
silice (oleum Maioranae aethereum), ktorá sa skladá z terpinénu, z terpi-
neolu a zo salicinénu, dalej 4—5% trieslovín a z horčiny.
V kuchyni sa pridáva najmä do údenín, jaterníc a omáčok. Okrem toho
v lekárňach vyrábajú majoránovú masť (unguentum Maioranae), ktorej
261
sa ľudové hovorí „zelená masť". Používa sa proti nádche. V ľudovej liečbe lesných stranách. Poznáme ju podľa nápadne vysokej byle a podľa koneč-
sa majorán používa tiež proti boleniu hlavy a proti kôrnateniu ciev. ného klasu nachových kvetov. Byle sú v hornej časti bezlisté, dole majú
Na destiláciu oleja slúži celá vňať aj stopky, z ktorých sa „plevy" listy križmostojné a prisadnuté, prízemné listy sú však dlhostopkaté.
pozdrhali pre kuchyňu. Koreň betoniky lekárskej má odpornú chuť a spôsobuje zvracanie
Pestovanie majoránu je veľmi výhodné. Mnoho sa pestuje v SSSR. a hnačky. Vňať (herba Betonicae) sa v ľudovej liečbe používa pri astme,
U nás málokedy dozrie na semeno. Treba si ich zaobstarať z teplejších
krajov. Vyžaduje ľahšiu, hlinitopiesčitú, teplú, maštaľným hnojom dobre
pohnojenú pôdu. Z umelých hnojív sa osvedčilo vápno a draslo.
Semeno vysejeme v parenisku alebo na mimoriadne chránený záhon
a vyrastené semenáčky v máji vysadíme na pripravené pole vo vzdialenosti
15 x20 cm.
Prvý zber robíme vtedy, ked rastliny začínajú kvitnúť. Vňať požneme
kosákom celkom pri zemi, rozprestrieme ju v tieni v prievane a usušenú
zviažeme do zväzočkov. Majorán sa nesmie sušiť ani na slnku, ani umelým
teplom. Druhý zber nasleduje skoro v jeseni a pri treťom vytrháme rast-
linky aj s koreňmi. Takto nazbieraná vňať slúži pre lekárnické účele. Pre
kuchyňu sa z dobre usušenej vňati zdrhne lístie i kvet alebo ,,plevy".

Pamajorán obyčajný
Origanum vulgare L.
Dobromysl obecná, ľudové dobrá myši

Pamajorán obyčajný je trváca, statná labiáta, ktorá je príbuzná majo-

ránu. Ľahko ho poznáme podľa červenkastých byli a nachových listeňov. Majorán záhradný, Pamajorán obyčajný, Betonika lekárska,
Maiorana hortensis. Origanum vulgare. Betonica officinalis.
ktorým v pazuche vyrastajú kalné nachové kvety. U nás rastie roztrúsené
na medziach, na krovitých stranách a na okrajoch lesov. Kvitne v júli.
Vňať (herbaOrigani) (ČsL-2) obsahuje 0,1—1,1 % vonného éterického oleja padúcnici a katare žalúdka. Nachádzajú sa v nej alkaloidy, ako betonicín,
(oleum Origani), zloženého asi z 50% tymolu, potom karvakrolu, cymolu stachydrín, cholín, betaín, triesloviny, horčiny a stopy éterického oleja.
a dipenténu, potom asi 8% trieslovín a horčinu. V poslednej dobe sa požadovalo iba lístie „betoničky".
Pamajorán obyčajný sa v ľudovej liečbe používa proti boleniu hlavy,
pri kataroch dýchacích ciest, pri astme a pri cirkulačných poruchách. Po-
užíva sa tiež ako korenie po spôsobe pravého majoránu. coo- R:
Zbiera sa veľa, na niektorých miestach sa tiež pestuje. HO— betonicín
H— stachydrín
Betonika lekárska
Betonica officinalis L. V stredoveku liečivosť betoniky vešobecne chválili a vysoko cenili. V Ta-
Bukvice lekárska liansku doteraz platí príslovie: „Venda la tonica a compra la betonica"
(predaj kabát a kúp si betoniku). P l i n i u s vysvetľuje, že rastlina sa pô-
Betonika lekárska je trvácou labiátou. Hojne sa u nás vyskytuje na vodne menovala Vellonica, pretože vraj jej liečivosť prví poznali Vettovia,
suchších piesčitých lúkách, na brehoch, krovitých kopcoch a na trávnatých ktorí bývali na úpätí Pyrenejí.

262 263
 Hluchavka biela Balota čierna
Lamium album L. Ballota nigra L.
Hluchavka bila, ľudové hluchá kopŕiva, planá kopŕiva, mŕtva žíhavka Šedivka černá
Biele kvety hluchavky bielej (flos Lamii albi, flos Urticae morluae) sa Balota čierna je šedivá, huňatá, vysoká labiáta s krtičníkovitou, chl-
teraz veľmi zbierajú a farmaceutický priemysel ich požaduje. Obsahujú al- patou, bielou alebo ružovkastou korunkou. Je typickým obyvateľom voľných
kaloidy [308], neznámy glykozid, nad 10 % tries- priestranstiev dedín, plotov, dedinských priekop a rumovísk v blízkosti
lovín, sliz, saponíny a cukry. Vonia ako med a má ľudských obydlí. Rozdrvená chutí horko a nepríjemne zapácha. Ak sa
horkoslizkú chuť. Odvar je starým, medzi ľuoľmi s kompostom prenesie na vlhké pole, rozmnoží sa ako húževnatá burina
všeobecne rozšíreným prostriedkom proti krč- a dokáže kultúrne rastliny celkom zatlačiť.
ným a plúcnym bolestiam, proti kolike, krvo-
toku a úplavici. Podľa K t i n z l e h o [cit. 16] je
údajne výborným liekom pre starších mužov,
ktorí majú ťažkosti pri močení (prostata). Droga
nie je vedecky dosť preskúmaná.
Biele korunky sa zberajú bez kalichu, sušia
sa rýchlo a| starostlivo tak, že sa nechajú v tieni
v prievane zvädnúť, potom sa prudko dosušia
umelým teplom. Droga nesmie stratiť jasno
bielu farbu, inak je nepotrebná.
Ľudia nazývajú bylinu „hluchou pŕhľavou",
Hluchavka biela, pretože sa, pokiaľ nekvitne, podobá pŕhľave.
Lamium album. Odtiaľ odborný názov hluchavka.

Kocúrnik obyčajný
Nepeta calaria L. Kocúrnik obyčajný, Balota čierna, Zádušník brečtanovitý,
Šanta kočičí Nepeta cataria. Ballota nigra. Glechoma hederacea.

Kocúrnik obyčajný rastie na rumoviskách, dedinských priekopách a na
okrajoch lesov. Je rozšírenou statnou labiátou s bielymi kvetmi, ktorých
dolný pysk je lyžicovitý a nachovobodkovaný. Vňať (herba Nepelae) obsa-
huje éterický olej oleum Nepetae), po ktorom celá rastlina prenikavo
páchne, a láka k pobytu mačky z okolia asi ako valeriána lekárska alebo
ožanka voňavá. Odtiaľ pochádza jej meno kocúrnik obyčajný, tiež „mäta
mačacia".
Na niektorých miestach sa predtým pestovala v rozličných odrodách
(citrónová) a omylom sa považovala za medovku.
V ľudovej liečbe má povesť prostriedku proti katarom dýchacích a zaží-
vacích ústrojov a proti hystérii.
Odvar vňate balotovej (herba Ballolae nigrae) 'sa v ľudovej liečbe po-
užíva na obklady proti podagre. Horký čaj sa pije pri hysterických a hypo-
chondrických stavoch.
Tzv. herba Ballotae lanatae pozri pod čistec vlnatý.
Zádušník brečtanovitý
Glechoma hederacea L.
ľudové oponec, švajčiarsky čaj
Popenec brečťanovitý, ľudové openec, kundrátek
Zádušník brečtanovitý nechýba nikde medzi plotmi, na terasách a v kro-
vitých medziach, kde sa jeho byle plazia po substráte a rýchlo sa rozliezajú

264 265
po okolí. Zádušník je trvácou rastlinou, ktorá kvitne od jari do jesene. Jablčník by sa mal farmakologicky preskúmať a laické údaje by mali byť
Rozdrvená vňať (herba Hederae terrestris) príjemne vonia, lebo obsahuje potvrdené alebo zamietnuté.
éterický zelený olej, horčinu, triesloviny, cukry, cholín, gumu, vosk, živicu, Zbiera sa hojne a na niektorých miestach sa tiež pestuje.
kyselinu octovú a soli. Vňať sa preto používa do polievok a omáčok a ľudia
s obľubou pijú zo zádušníka brečtanovitého čaj pri kataroch dýchacích
a zažívacích ciest.
Zber vňate je vítaný.
Šišak vrúbkovaný
Scutellaria galericulata L.
Šišák vroubkovaný

Šišak vrúbkovaný je rozšírený pri potokoch, v zaplavovaných priekopách

a vo vlhkých krovinách. Vyznačuje sa prilbovitým výrastkom na kališnom
pysku a ozdobnými, modrofialovými korunami. Rozdrvená vňať (herba
Scutellariae, herba Tertianariae) páchne po cesnaku a má slanohorkú chuť.
Obsahuje 1% glykozidu skutelarínu, ktorý sa štiepi na skutelareín a kyse-
linu glukurónovú, potom niečo éterického a mastného oleja. Vňať ľudia
používajú proti horúčke.
OH O

HO—
HO OCH, Šišak vrúbkovaný, Jablčník obyčajný, Srdcovník obyčajný,
O Scutellaria galericulata. Marrubium vulgare. Leonurus cardiaca.
skutelareín

Jablčník obyčajný
Marrubium vulgare L.
Jablečník obecný, ľudové klasovonný, šedivka zelená
Jablčník obyčajný je trvácou teplomilnou labiátou, ktorá u nás síce
hojne rastie na voľných priestranstvách dedín, pri cestách, na terasách
a rumoviskách, ale iba v najteplejších častiach štátu, napr. na južnom
Slovensku a južnej Morave, v okolí Prahy a pod. Rozdrvená vňať (herba
Marrubii) vonia ako jablká a má horkú chuť. Obsahuje horčiny, jedna
z nich je marubiín C20H2804 v množstve 0,2—1,0% a okrem nebo ešte
aspoň dve. Obsah trieslovín je asi 7%. Ďalej sú prítomné tuky, vosk, silice,
sliz a cukry. Je to stará ľudová liečivá rastlina, ktorá sa používa najmä
pri chorobách dýchacích orgánov, a to pri astme, pri chronických kataroch,
pri čiernom kašli a tuberkulóze. Horčiny tiež zvyšujú vylučovanie žlče.
Droga pôsobí tiež sedatívne a má upravovať rytmus srdca, takže sa po-
užíva spolu s hlohom pri srdcových neurózach.
Srdcovník obyčajný
Leonurus cardiaca L.
Srdečník
Srdcovník obyčajný je najlepšie charakterizovaný tvarom listov: spodné
sú celkove srdcovité a delené na 5—7 cípov; vyššie na byli sú klinovité
listy a sú delené na 3 úkrojky, najhornejšie sú jednoduché. Na rube je
rastlina husto chlpatá. Vňať (herba Leonuri, herba Cardiacae), ktorá má
horkú chuť a nepríjemne zapácha, obsahuje mnoho horčiny, leonurínu,
alkaloid leonukardín, ktorý má pôvodný sumárny vzorec C9H17N02. Tento
izoloval roku 1942 Haag. Podľa novších výskumov [71] je totožný s alka-
loidom stachydrínom. Vo vňati sú dalej prítomné kyseliny jablčná, citró-
nová, vínna, fosforečná, viazané ako draselné a vápenaté soli, kyslá a ne-
utrálna živica, 5—7% trieslovín, vosky, mastný olej, málo saponínu
a stopy éterického oleja.
Srdcovník je stará liečivá rastlina, ktorá sa v ľudovej liečbe používa
pri srdcových chorobách. Bola vyskúšaná aj na zvieratách a v klinických

266 267
pokusoch. Posledné klinické skúšky v SSSR poukazujú na širokú indikačnú „Katzenkraut". Názov pochádza od toho, že prenikavá, matu pripomína-
oblasť pri poruchách myokardu, angíne pectoris, kardioskleróze a dekom- júca vôňa hrdobradky horkej láka mačky asi podobne ako valeriána lekár-
penzovaných srdcových chybách [342]. Srdcovník okrem toho vykazuje ska a kocúrnik obyčajný. Nachádza sa v nej 11 % trieslovín, živica a malé
óbstipačný účinok a pôsobí pri plynatosti (meteorizmus). množstvo éterického oleja. Vňať hrdobradky horkej (herba Marí verí)

Černohlávok obyčajný
Prunella vulgaris L.
Černohlávek obecný

Černohlávok obyčajný je drobná, trváca labiáta, ktorá rastie na prieko-

pách, suchých lúkách, medziach a na lesných trávnikoch. Kvety má nahlu-
čené v tmavý, guľovitý klas.
Vňať (herba Prunellae, herba Consolidae minoris) je bez chuti a bez
zápachu. Kedysi bývala vyhláseným ľudovým liekom proti zápalom hrdla,
proti žalúdočným bolestiam a na rany. Z obsahových látok sa udáva prí-
tomnosť trieslovín, horčiny, živice, niečo tuku a stopy éterického oleja.

Hrdobradka obyčajná
Teucrium chamaedrys L.
Ožanka kalamandra Černohlávok obyčajný, Hrdobradka obyčajná, Hrdobradka horká,
Prunella vulgaris. Teucrium chamaedrys. Teucrium marum.
Hrdobradka je teplomilná pyskatá bylina, rastúca na slnečných stranách
v teplých oblastiach našej republiky, najmä na Slovensku, južnej Morave je u ľudí dobrým liekom proti chorobám pečene, obličiek a mechúra.
a v okolí Prahy. Osvedčila sa ako výborné cholagógum. Prášok sa šnupe proti nádche
Vňať (herba Teucrii chamaedryos, herba Trissaginis) príjemne vonia a bolestiam hlavy.
a horko chutí. Hrdobradka obyčajná by si tiež zaslúžila zo strany odborníkov väčšiu
Vňať obsahuje éterický olej, glykozid skutelarín, horčinu, saponíny a trie- pozornosť.
sloviny. Hrdobradka obyčajná už v stredoveku bola známa ako liečivá
rastlina a túto povesť si medzi ľudom udržala až do dnešných čias. Hojne
Konopniea žltkastobiela
sa zbiera v čase kvitnutia, teda v lete. Čaj sa odporúča proti horúčke, dne.
Galeopsis ochroleuca Lám, dubia Leers.
proti zažívacím poruchám a tuberkulóze.
Bol by potrebný chemický a farmakologický výskum. Konopice žlutá

Konopniea žltkastobiela pochádza z Porýnia a zo západnej, najmä však

Hrdobradka horká
Teucrium marum L.
Ožanka kočičí
Hrdobradka horká rastie ako drobný krík, ktorý má pôvod v južnej
Európe a v stredomorských ostrovoch. U nás sa pestuje hojne, obyčajne
v kvetináčoch pod menom „kucenkraut", čo pochádza od nemeckého názvu
z juhozápadnej Európy. V strednej Európe sa na niektorých miestach
pestuje hojne. Má bledožlté kvety so sírovožltou škvrnou na dolnom pysku.
Poskytuje liečivú konopnicovú vňať (herba Galeopsidis, herba Galeopsidis
ochroleucae), ktorá obsahuje podobne ako praslička roľná a drúzgavica
koloidnú kremičitú kyselinu, pričom však údaje o jej množstve sa veľmi
líšia (0,7—2,9%). Ďalej sa našlo 6% trieslovín, flobafény, fytosterín, glyko-
zidická horčina, cukry a saponíny [336].

268 269
 Pre obsah kyseliny kremičitej sa konopnicový, ako aj prasličkový a drúz- CH=CH—COOCH, CH,—CH-CH,
gavicový čaj v ľudovej liečbe odporúča proti tuberkulóze pľúc, zažívacej
rúry a proti chorobám sleziny. Droge môžeme pripísať aj diuretický
účinok [40].
OCH3
Bazalka pravá metylester kyseliny škoricovej metylchavikol
Ocimum basilicum L.
Bazalka pravá CH3 CH3
C rlg—C = C H—-C H 2—C H = C—C H = C H 2
Bazalka pravá pochádza z Prednej Indie, odkiaľ sa dostala do Stredo- ocimén
zernia a ako kultúrna koreninová technická a liečivá rastlina až do strednej
Európy. Aj najslabší mráz by ju zničil. Bazalka sa u nás preto pestuje Hojne sa pestuje v západných zemiach, kde sa destiluje aromatický
iba v kvetináčoch v príbytkoch alebo v skleníkoch a v pareniskách. Je olej pre voňavkársky priemysel.
jednoročná. Pestuje sa zo semien na chránenom, slnečnom a teplom stanovišti. Pretože
neznáša mráz, treba semeno predpestovať v parenisku, zosilnené rastliny
vysadiť, a to vtedy, ké d pominulo nebezpečenstvo neskorých mrazov.
Kvitne skoro. V čase kvitnutia sa vňať žne po prvýkrát, neskôr potom ešte
raz. Semeno u nás vonku nedozreje.
Droga sa používa ako karminatívum, aromatikum a stomachikum
a v tejto indikačnej oblasti môže nahradiť tiež cudzozemské frudus Carda-
momi a frudus Piperis nigri [29].
Vňať slúži namiesto majoránu ako korenie, potom v ľudovej liečbe ako
prostriedok proti zápalu močových ciest.

Saturejka záhradná
Satureja hortensis L.
Saturejka záhradní

Saturejka záhradná sa dnes pestuje u nás po záhradnícky iba ako koreni-

nová bylina. Vňať (herba Saturejae) obsahuje 0,3—1,7% éterického satu-
rejkového oleja [11] (oleum Saturejae aethereum), ktorý je zložený najmä
z karvakrolu (30%), cymolu (20%) a z neznámeho fenolu (30—42%).
Konopnica žltkastobiela, Bazalka pravá, Triesloviny sú prítomné v množstve 4—8%.
Galeopsis ochroleuca. Ocimum basilicum. Vňať má príjemnú koreňovú vôňu a koreňovú pálčivú chuť.
Saturejka pochádza od čierneho a východného Stredozemného mora.
Vňať (herba Basilici) obsahuje voňavý éterický bazalkový alebo bazili- Kultúra tejto jednoročnej byliny sa ľahko rozšírila po Európe prenosom
kový olej (oleum Basilici) v množstve do 1,5% vedľa 6% trieslovín a niečo semien.
glykozidu a saponínu. Hlavnými zložkami silice, ktorá má aj baktericidné V starších časoch sa všeobecne používala ako liečivá rastlina proti roz-
vlastnosti, sú metylester kyseliny škoricovej (70%) [195], metylchavikol, ličným ťažkostiam, a to najmä žalúdočným. V klinických skúškach [380]
cineol, linalool a ocimén. sa osvedčila aj ako dobré antidiarhoikum.

270 271
 Čistec vlnatý pôvodná. Medzi oficinálnymi liečivými rastlinami náprstník červený zaberá
Stachys lanata Jač q., Ballola lanala L., Leonurus lanatus S p r e n g e l . jedno z prvých miest. Je prudko jedovatý, 3 g sušeného lístia usmrtia
dospelého človeka, 25 g dospelého koňa.
Čistec vlnatý
Náprstník červený je dvojročná rastlina. V prvom roku vytvorí zo se-
Čistec vlnatý je velmi ozdobná, statná labiáta, pokrytá dlhými hod- mena iba mohutnú prízemnú ružicu s veľkými listami. Iba v druhom roku
vábnymi striebornými brvami, ktorá sa pre krásny vzhľad u nás dosť často vyháňa až l m vysokú, olistenú byľ,
sadí v záhradách a v parkoch. Pochádza z Malej Ázie a z Perzie. Ozdobné ktorá má k slnku obrátený strapec
kvetenstvo býva spravidla celkom zahalené vlnatou huninou. nádherných kvetov. Ich koruny majú
podobu nepravidelného, vydutého ná-
prstka, zvonka purpurového, vo vnú-
tri s beľavými škvrnami ozdobeného
a hlboko v ústi opatreného brvami.
V záhradách sa hojne vyskytuje vo
forme s bielymi kvetmi, avšak túto
formu nemožno pestovať pre lekár-
nické účely.
Kultúra náprstníka červeného by
bola v priemysle veľmi vítaná a po-
skytovala by také veľké výnosy ako
žiadna iná kultúrna rastlina. Predsa
však ju nikto nechce pestovať, aj ked
jej spotreba je veľká. Príčina tejto
nechutí spočíva v tom, že kultúra
červeného náprstníka a úprava drogy
Saturejka záhradná, Čistec vlnatý,
Slachys lanata.
je ťažká a nanajvýš chúlostivá a že
Satureja hortensis.
droga a príslušné prípravky sa pova-
žujú za veľmi nestále. Účinky dobrých
Určitý čas vňať čistca vlnatého veľmi vyhľadávali všetky obchody s lieči- náprstníkových prípravkov sú však
vými rastlinami ako liečivo pod názvom herba Ballolae lanatae. Používala sa veľké a práve v dnešnej dobe ide o ich
ako diuretikum, prípadne pri dne a reume. H a Im a i [118] však navrhuje nové a ešte ďalekosiahle j šie zhodno-
ju z maďarského liekopisu vyškrtnúť. tenie.
Pestovanie náprstníka červeného
je také chúlostivé, že sa v niektorých Náprstník červený,
56. čeľacf. Krtiéníkovité — Serophulariaceae zemiach ani nepripúšťala droga, ktorá Digitalis purpurea.
Näprstník červený pochádzala z pestovaných rastlín, ale
Digitalis purpurea L. iba z divoko rastúcich. Domnievali sa, že pestované rastliny sú menej-
cenné, čo však je dnes už vyvrátené. U nás, kde náprstník červený nerastie
Náprstník červený
divoko, môžeme upotrebiť iba lístie z pestovaných rastlín.
Náprstník červený je skvelá bylina s domovom v strednom a v západnom Volíme teplú, kyprú, humusovú, kremitú pôdu, bez obsahu vápna, s hoj-
Nemecku a vôbec v západných zemiach. U nás ju poznáme v lesoch iba ným obsahom tlejúcich rastlinných zvyškov, asi ako je lesná pôda, polo-
v kultúre, lebo zriedka splanie, iba na niekoľkých miestach v štáte bude zatienenú. Výborne sa darí na okrajoch lesov alebo priamo v svetlejších

272 18 Naše liečivé rastliny 273

lesoch, kde by sa kultúra najlepšie hodila. Semeno sa tu jednoducho rozseje purpureaglykozid B gitoxín gitoxigenín
do zbežne skyprenej pôdy.
Inak pre poľnú kultúru si priesady predpestujeme na zvlášť pripravených (-(-glukóza) (+3 digitoxózy)
záhonoch z jemne rozosiatej listovky, kam semeno vysejeme do riadkov
bez toho, že by sme ich zahrabali zemou. Staráme sa iba o dostatok vlahy. purpureaglykozid C gitalín gitaligenín
Môžeme tak urobiť aj vparenisku. Vyspelé semenáčiky sadíme vo vzdiale- (-fglukóza) (+2 digitoxózy)
nosti 30x30 cm na definitívne miesto. V prvom roku rastlinky vytvoria iba
mohutnú ružicu prízemných listov, ktoré sa už koncom leta môžu čiastočne
CH
zbierať, hoci výhodnejšie je nechať ich nedotknuté. Až v druhom roku,
ké d náprstník vyženie kvetonosnú byľ, začneme v čase kvitnutia zbierať
listy bez stopiek (folium Digitalis) (ČsL-2), pričom vyberáme iba veľké
a zdravé kusy. Zber sa robí iba za celkom suchého počasia. Nazbiera ne listy HO/
náprstníka musíme rýchlo usušiť, a to búd v silnom prievane alebo radšej
miernym umelým teplom (v sušiarni), nikdy však nie na slnku. Suchý tovar
ukladáme do vriec na dobre vetraných povalách a hned dávame búd CH
do obchodu, alebo pre priemysel, lebo tovar nesmie byť starší ako jeden
rok.
Pri pomalom a nedostatečnom sušení sa droga vplyvom vlastných en-
zýmov obsiahnutých v listoch ľahko kazí a stáva sa nepotrebnou. Preto
pestovatelia niekde odstraňujú z listov aj silný stredný nerv, len aby
rýchlejšie schli.
Je prirodzené, že pri všetkej manipulácii s jedovatým náprstníkom treba
zachovať najväčšiu opatrnosť. H
Kto sa chce venovať pestovaniu tejto krásnej a vzácnej drogy, musí sa CH2
stať špecialistom a musí ovládať pokusne najprv kultivačnú a zberovú H—C—OH
techniku. Potom bude kultúra skutočne výnosná. H—C—OH
Chemický obsah drogy je veľmi komplikovaný a i ké d výskum digitáli-
sových glykozidov trvá už vyše 100 rokov (prvú kryštalickú látku získal H—C—OH
Homolle roku 1844) a je zo všetkých srdcových glykozidov najpodrob- CH3
nejšie prepracovaný, predsa sa chémia digitálisových glykozidov nemôže digitoxóza
považovať za zvládnutú a výskum za ukončený. Podľa vedomostí sa v ná-
prstníku červenom vedľa digitalínu a jeho aglykónu digitaligenínu na- Okrem uvedených glykozidov sú prítomné aj dalšie, ktoré sú im svojím
chádzajú tri základné protoglykozidy, a to: purpureaglykozid A, purpurea- zložením blízke, napr. digitalinum verum (gitoxigenín -f- digitalóza + glu-
glykozid B a purpureaglykozid G, ktoré sa opatrnou enzymatickou hydro- kóza). V prítomnej dobe však objavili dalšie nové, prípadne už známe,
lýzou štiepia na glukózu a sekundárne glykozidy, digitoxín, gitoxín a gita- avšak z náprstníka červeného dosiaľ néizolované glykozidy, napr. digipur-
lín. Tieto totálnou kyslou hydrolýzou poskytujú 3 molekuly digitoxózy purín G39H64014 [448], strosperozid (gitoxigenín -j- digitalóza), odorozid H
a aglykóny digitoxigenín, gitoxigenín a gitaligenín. (digitoxigenín -f digitalóza) [115]. Zaujímavý je tiež H a a c k o v názor
a názor jeho spolupracovníkov [115], ktorí predpokladajú, že dôkladná
purpureaglykozid A digitoxín digitoxigenín
revízia obsahových látok z náprstníka červeného umožní objavy dalších
C47H74O18 C4iH64O13 CgaH^Oa neznámych glykozidov. Autori totiž zistili, že viac než polovica z obchod-
(-{-glukóza) (+3 digitoxózy) ného preparátu ,,Verodigen" (chloroformový extrakt vodného výťažku

274 275
listov Digitalis purpurea L.) pozostáva z nového, doteraz neznámeho glyko-
zidu, ktorý nazvali gitaloxínom.
Doteraz preskúmané látky vykazujú účinok na činnosť srdca, ktorý sa
zhruba líši iba kvantitatívne. Napr. geníny (aglykóny) majú slabší účinok
ako glykozidy; digitoxín je silnejší ako gitoxín a gitalín. Sú tiež rozdiely
medzi účinnosťou primárnych a sekundárnych glykozidov. Celú otázku
účinnosti komplikuje ešte aj tá skutočnosť, že výsledky dosiahnuté na roz-
ličných zvieratách sú rozdielne. Napr. purpureaglykozid A a purpurea-
glykozid B vykazujú u mačky rovnaký účinok, kým na žabom srdci sa
purpureaglykozid A javí dvakrát silnejší ako purureaglykozid B. Digi-
toxín, ktorý na mačku pôsobí silnejšie ako purpureaglykozid A, má napr.
na žabe slabšiu účinnosť atd. Zdá sa, že najlepší terapeutický účinok sa
vyvolá zmesou digitálisových glykozidov.
Ďalšie dôležité látky, ktoré sa nachádzajú v náprstníku červenom, sú
saponíny. Dnes poznáme tri glykozidické saponíny, a to digitonín, gitonín
a tigonín, ktoré po hydrolytickom odštiepení dvoch molekúl glukózy, dvoch
molekúl galaktózy a jednej molekuly xylózy poskytujú digitogenín, gitoge-
nín a tigogenín.
CHa CH3
R Ak náprstník a ešte niektoré iné rastliny, obsahujúce chemicky príbuzné
-OH digitogenín
OH
OH -H gitogenín
H -H tigogenín
Ďalej sa v listoch nachádzajú rozličné organické kyseliny, enzýmy, sliz
a farbivá luteolín (digitoflavón, viazaný na glukózu) a tapsín.
OH O mumifikujú. Tiež listy, aj ked zvädnuté, v roztoku sa vzpamätajú, napnú sa
OH
/ a stuhnú, akoby boli opäť prekrvené a plné štiav. Hlávkový šalát vo vode
OH
O k a m p uvádza mnoho pokusov. Pokúsil sa tiež zrýchľovať klíčenie a rast
luteolín
Účinné princípy našej droge teda nechýbajú, avšak náprstník má jednu
veľmi nepríjemnú chybu, a to, že obsah účinných látok kolíše podľa odrody
pestovanej rastliny, podľa stanovišťa, kde rastlina rástla, podľa veku,
v ktorom sa listy trhali, podľa ročného (vegetačného), ba aj denného obdo-
276
bia, podľa spôsobu sušenia listov, podľa času uskladnenia drogy a podľa
miesta a spôsobu, ako je materiál uchovávaný. Je priveľa podmienok,
na ktoré je kvalita drogy viazaná. Obsah náprstníkových prípravkov môže
byť veľmi rozmanitý a môže tak sťažovať dávkovanie. Preto podľa lekár-
nických predpisov droga nesmie byť staršia ako jeden rok. Niektoré odborné
závody preto tiež získavajú účinné látky hne d v kultúrach zo surových
listov, len aby sa nič nestratilo a aby sa účinnosť prípravkov neznížila.
Každý digitálisový preparát treba biologicky vytitrovať a tak stanoviť
jeho účinnosť, aby lieky pre praktické upotrebenie obsahovali vždy známe
množstvo účinných látok.
Hlavnou doménou náprstníkových glykozidov je srdce a krvný obeh.
Zoslabnutý srdcový sval vplyvom digitálisových prípravkov pracuje hospo-
dárnejšie a účinnejšie, čím sa srdcové predsiene a komory dokonalejšie
vyprázdňujú. Krvný obeh sa tak upraví a zlepší. V rukách lekára sú náprst-
níkové jedy pri srdcových chorobách nepostrádateľným liekom. Možno
nimi pomerne dosť ťažké srdcové chyby upraviť tak, že pacient nielenže
ďalej žije, ale aj pracuje a venuje sa svojmu zamestnaniu.
Táto preslávená liečba srdcovými jedmi červeného náprstníka je v medi-
cíne známa už 100 rokov. Roku 1938 napadla stutgartskému lekárovi,
špecialistovi pre srdcové choroby F a h r e n k a m p o v i [75], táto myšlienka:
glykozidy (napr. konvalinka), tvoria látky skutočne také skvelé, že sú pre
medicínu pravým zázrakom a dobrodením, možno sna d predpokladať, že
aj na rastlinný organizmus budú mať rovnako blahodarný účinok, pretože
nie je možné usudzovať, že rastliny tieto látky produkujú iba pre človeka,
ale v prvom rade pre seba.
Bola to originálna, avšak celkom logická a pravdivá myšlienka, ktorú
F a h r e n k a m p mohol plne potvrdiť radom pokusov. Ruže a iné kvetiny
narezané a postavené do pohára s vodou, do ktorej nakvapkáme nepatrné
množstvo náprstníkového alebo konvalinkového výťažku v miliardovom
zriedení, nevädnú, nehnijú, ale dlho si uchovajú sviežosť a nakoniec
s pridaním kvapky náprstníkového výťažku vydrží dlho čerstvý. F a h r e n -
rastlín. F a h r e n k a m p tvrdí, že srdcové glykozidy z rozličných jedovatých
bylín sa v jeseni z ich tlejúcich tiel vylučujú, rastlinstvo ich na jar opäť
nacicia a cestou cez rastliny ich živočíšstvo prijíma. Tak vraj srdcové glyko-
zidy pôsobia v celej prírode záchovne. F a h r e n k a m p srdcové glykozidy
nazval novým menom, a to funkcioniny. Niektoré z týchto objavov som
( M a č k u ) potvrdil vlastnými pokusmi, inak problém je zatiaľ ešte otvorený.
277
 Náprstník veľkokvetý Okrem týchto v náprstníku vlnatom bol dokázaný tiež sekundárny gly-
Digitalis ambigiia M ú r r., Digitalis ochroleuca J a c q . , Digitalis grandiflora kozid náprstníka červeného, digitoxín a gitorín s aglykónom gitoxigenínom
Milí. a s cukornou zložkou glukózou. Saponínom v listoch je tigonín s aglykónom
tigogenínom.
Náprstník velkokvetý či hlínožlutý
Náprstník vlnatý je južnejší druh, rastie na Balkáne a vo východnej
Náprstník veľkokvetý je našim domácim druhom, ktorý rastie na kame- Európe a odtiaľ preniká až do Maďarska. Ďalej na sever sa nikde nevysky-
nistých lesných stranách; má podobné náprstkovité, krtičníkovité kvety, tuje. U nás ho poznáme iba zo záhrad.
avšak žltej farby. Kedysi sa domnievali, že lístie náprstníka veľkokvetého
sa pre farmaceutické účely nehodí, že je neúčinné. Dnes je však známe,
že naprštník veľkokvetý obsahuje práve tak účinné glykozidy a že sa môže
rovnako používať ako náprstník červený. V S S SR je oficinálny. '

Náprstník vlnatý
Digitalis lanata E h r h .
Náprstník vlnatý

Náprstník vlnatý v súčasnom čase označujú za konkurenta oficinámemu

náprstníku červenému, lebo sa zistilo, že listy náprstníka vlnatého (folium
Digitalis lanalae) sú na srdcové glykozidy bohatšie ako listy náprstníka
červeného, ďalej, že z listov náprstníka vlnatého sa ľahšie získajú, že glyko-
zidy náprstníka vlnatého sú účinnejšie, stálejšie a natoľko nezávislé od pôdy.
f
Chemicky glykozidy náprstníka vlnatého sú veľmi blízke glykozidom
získaným z náprstníka červeného. Nachádzajú sa tu opäť tri primárne
glykozidy, a to: lanatozid (digilanid) A, B a G. Prvé dva, lanatozid A a B Náprstník velkokvetý, Divozel sápovitý,
sa líšia od purpureaglykozidu A, resp. od B iba tým, že jedna hydroxylová Digitalis grandiflora. Verbascum phlomoides.
skupina jednej molekuly digitoxózy je acetylovaná, takže miernou alkalic-
Nemožno vopred určiť, ktorý zo všetkých troch druhov náprstníka v kon-
kou hydrolýzou môžeme z digilanidu A, resp. B dostať purpureaglykozid A,
kurencii zvíťazí, zvlášť vtedy, keď majú ďalších konkurentov v oleandri
resp. B. Sekundárne glykozidy digitoxín a gitoxín a z nich získané geníny
a v konvalinke, avšak zdá sa, že práve glykozidy z náprstníka vlnatého
(aglykóny) digitoxigenín a gitoxigenín sú v oboch druhoch náprstníka to-
majú preto najlepšie predpoklady.
tožné.
Tretí protoglykozid, lanatozid C, nezodpovedá acetylderivátu purpurea-
glykozidu G a po opatrnej hydrolýze poskytuje najprv digoxín (-f- jednu Divozel sápovitý, Divozel veľkokvetý a Divozel malokvetý
molekulu glukózy a jednu molekulu kyseliny octovej), ktorý dalšou hydro- Verbascum phlomoides L., Verbascum thapsiforme S c h r a d e r ,
lýzou odštiepuje tri molekuly digitoxózy za vzniku digoxigenínu.
Verbascum thapsus L.
CH,
ľudové volov chvost
Divizna sápovitá, ľudové svícen, královská svíce

Divozely sú všeobecne známe ozdobné rastliny našich kamenistých strání,

horských ciest, rumovísk a lesných pasienkov. Ich, často aj l m dlhé strapce,
HO
digoxigenin ktoré sa podobajú mohutným sviecam (nemecký názov Kônigskerze) a husto

278 279-
obsypané zlatožltými kvetmi (flos Verbasci) (ČsL-2), oživujú často pusté
svahy chlmov ako jediná vegetácia.
Kvety všetkých troch druhov divozela sa zbierajú po celý čas kvitnutia,
a to iba žlté koruny bez šedozelených kalichov. Kvety obsahujú kyslý
a neutrálny saponín, sapogenín, fytosterol nazývaný verbasterol, kyselinu
tapsiovú (1,14-n-tetradekandikarbónovú HOOC—(CH2)12—COOH), cukry
(10—11%), niečo éterického oleja, až 35% slizu, gumu a tuk. Žltá farba
kvetov pochádza od hesperidínu a krocetínu. Sú obľúbeným liekom proti
kašľu a pri pľúcnych chorobách, pretože sekretolytický účinok prítomných
saponínov dobre ovplyvňuje expektoráciu pri čiernom kašli a pri bronchi-
tídach. Sú tiež súčasťou oficinálnej prsnej čajoviny (species -pectorales).
Čerstvé kvety nevoňajú príjemne, sušená droga však má medovú vôňu
a sliznatosladkastú chuť. Môže nahradiť niektoré cudzozemské saponínové
expektorancie, ako napr. Cortex quillaiae [29],
V technickom použití slúži na aromatizovanie fajčiarskeho tabaku a pri
výrobe likérov.
Kvety divozela musia byť sušené veľmi starostlivo, pretože ľahko strácajú
prirodzenú žltú farbu, zhnednú a sú nepotrebné. Po tejto stránke je to
jedna z najchúlostivejších drog, preto kvet zbierame za sucha, najlepšie
v poľudňajších hodinách, a to do košíkov, bez toho, že by sme kvety stlačili.
Ihned po zbere ich v tenkých vrstvách rozprestrieme na liesky a sušíme
v prievane alebo v tieni. Po prvom zvädnutí možno ich dosušiť prudko
na slnku alebo umelým teplom. Suchý tovar ukladáme do debien na dne
s haseným vápnom, alebo do plechových krabíc, ktoré najprv vysušíme
a potom zaletujeme.
Droga je veľmi cenná a všade požadovaná, preto sa na niektorých
miestach divozely tiež pestujú. Sú dvojročné, takže v prvom roku vyrastú
iba prízemné ružice, ktoré kvitnú až v druhom roku. Semeno, ktoré si za-
obstaranie v prírode zo statných exemplárov veľkokvetých divozelov, na jar
vysejeme do riadkov alebo von na záhon, alebo do pareniská. Vyklíčené
a zosilnené ružice vysadíme na zvlášť pripravené pole, ktorým môže byť
akákoľvek stráň, kde by iná kultúra nebola možná. Hlavnou podmienkou
je ľahká štrkovitá a suchá pôda. Volíme veľké vzdialenosti, 60 x70 cm,
aby sme mohli rastliny ošetrovať a pri zbere prechádzať medzi riadkami.
Pre svoju až jeden a pol metrovú výšku sa divozely veľmi dobre hodia
ako medzikultúra medzi zeleninu, repu, zemiaky a iné, kde môžeme jedno-
ročné divozelové ružice s úspechom vysadzovať. Je možné divozelové se-
meno vysiať primiešané k niektorým jednoročným rastlinám, ako je ko-
ryander, horčica a jariny, priamo na pole. V čase, ked jednoročné krycie
rastliny dozrejú a zberu sa z poľa, vyklíčia a rozrastú sa divozelové rast-
linky, ktoré zostávajú na stanovišti pre budúci rok.
280
Graeiola lekárska
Gratiola officinalis L.
Konitrud lekársky
Graeiola lekárska je u nás pomerne vzácna. Dosť hojná je iba na Záhorí,
na Žitnom ostrove a v barinách na východnom Slovensku. Rastlina je
prudko jedovatá.
Vňať (herba Graliolae, herba graliae Dei) a najmä koreň (radix Gratiolae)
obsahujú glykozid graciotoxín, ktorý má horkú a pálčivú chuť a vykazuje
digitálisový účinok na srdce. Ďalší glykozid graciolín, ktorý podľa stupňa
hydrolýzy sa štiepi na gracioligenín až graciogenín [169], na pokusných
zvieratách nevyvoláva žiadne príznaky. V novšom čase sa graciolínom,
teraz nazývaným graciozidom, zaoberal T s c h e s c h e [449] a zistil, že jeho
aglykón je triterpenoid gracioligenín.
GH3 CH2~OH
O \/ OH
X
CHq
HO
gracioligenín
Prítomnosť látky s digitálisovým účinkom sa mu však nepodarilo dokázať.
Vo vňati sa tiež našiel triterpenoid graciolón a málo éterického oleja, ktorý
mal príjemnú vôňu.J
Graeiola sa v dávnejších časoch používala ako drastické abortívum, diu-
retikum a antihelmintikum. Kým abortívna účinnosť sa na zvieratách po-
tvrdila a diuretická schopnosť je opodstatnená prítomnosťou srdcových
glykozidov, pokusy o experimentálne potvrdenie antihelmintickej účinnosti
nedopadli pozitívne [169].
Zaujímavá je skutočnosť, ktorú potvrdil S c hu l z [379], že po požití
niekoľkých kvapiek graciolovej tinktúry sa dostaví v rozoznávaní farieb
zraková porucha. Postihnutý vidí všetko biele, alebo celkom stráca schop-
nosť vidieť; po slabej dávke sa zvýši vnímavosť pre zelenú farbu, po väčšej
dávke sa naopak vnímavosť zelenej farby celkom stráca.
Graeiola z oficiálnej medicíny vymizla, pretože javí nepríjemné vedľajšie
účinky, ako kŕče, zvracanie, búšenie srdca, poruchy dýchania a pod. Za-
slúžila by si však dôkladnú revíziu všetkých doterajších údajov, ako aj
ďalšie dôkladné preskúmame.
281
 Očianka Rostkovova a glukózu, dalej pektolinarín, prípadne neolinarín s aglykónom pektolinari-
Euphrasia rostkoviana H a y n e geninom a pravdepodobne ešte dalšie glykozidy. Staršia literatúra uvádza
Svetlík lekársky, ľudové ambrožka OH O
Očianka Rostkovova je drobná, jednoročná, v letných mesiacoch R:
na suchých trávnikoch a na medziach kvitnúca krtičníkovitá bylina. OCÍÍ H— linarín
Vňať (herba Euphrasiae) obsahuje glykozid aukubín (rinantín), okolo 0,2% C12H21Oä O CH,O— pektolinarín
ramnóza
glukóza R

linarakrín, linarozmĺn, linarezín a antokirín. Prítomné sú tiež rozličné

organické kyseliny (mravčia, citrónová, jablčná, linarová atd.), cukry,
pektín a gumy. O r e c h o v [308] dokázal aj prítomnosť alkaloidu.
Droga sa v stredoveku používala proti rakovine, neskôr pri poruchách
pečene, pri žltačke, prípadne vo forme masti proti hemoroidom. V ľudovej
liečbe sa používa ešte dnes ako laxatívum, diuretikum a diaforetikum.

Krticník hľuznaty
Scrophiilaria nodosa L.
Krticník uzlovitý

Krticník hľuznatý u nás rastie na pokraji vôd a vlhkých krovísk. Je to

statná, často vyše metra vysoká rastlina, ktorá sa prezrádza odporným
zápachom. Podľa starších údajov sa v droge nachádza hesperidín, diosmín,
lecitín, kyselina maslová a škoricová, cukry a živice. Ďalej sa v droge na-
Graciola lekárska, Očianka Rostkovova, Pyštek obyčajný,
Gratiola officinalis. Euphrasia rostkoviana. Linaria vulgaris. chádza veľmi účinný saponín, ktorý má byť príčinou choroby oviec a kráv,
prejavujúcej sa krvavým močom (hematúriou).
Nápadne odporný zápach nabádal v starších časoch ľudových lekárov
éterického oleja, 6% mastného oleja, horčinu, živicu, tanín, vosk, cukry,
k použitiu krtičníka pri rozličných ťažkostiach, ako napr. hemoroidom,
gumu, soli a farbivá.
rakovine, strume a skrofulóze. Výskumné práce s krtičníkovým koreňom
Je to starý ľudový prostriedok, ktorý používali proti katarom očí (očná
a vňaťou (radix el herba Scrophulariae) doteraz neboli vykonané, takže
vodička — nemecký názov je Augentrost).
údaje o skutočnej hodnote tejto drogy chýbajú.

Pyštek obyčajný Veronika lekárska a Veronika potočná

Linaria vulgaris M i l í . Veronica officinalis L., Veronica beccabunga L.
Lnice obecná či kvétel lekársky Rozrazil lekársky

Pyštek obyčajný je dalšou domácou krtičníkovitou bylinou, ktorej žlté
strapce zdobia v lete pieskovité polia, priekopy, okraje ciest a zborené
múry a sú zdaleka nápadné.
Vňať (herba Linariae) nepríjemné vonia a má ostrú horkoslanú chuť.
Obsahuje horčinu linarín, ktorá sa štiepi na linarigenín (akacetín) ramnózu
Veronika je veľký rod, do ktorého zahrňujeme z našej kveteny veľký
počet druhov. Vňať veroniky lekárskej (herba Veronicae) obsahuje cukry,
silicu, horčinu, živicu, vosk, triesloviny a glykozid, pravdepodobne aukubín.
Vňať veroniky potočnej (herba Baccabungae) obsahuje horčinu, triesloviny
a ten istý glykozid.

282 283
 Prvá rastie v suchých lesoch a na slnečných stranách, druhá v priekopách 57. čeľad. ĽuTkovité — Solanaceae
zalievaných vodou a pri potokoch.
Euľok čierny
Solanum nigrum L.
Lilek černý, ľudové psí víno

Ľuľok čierny je jednoročná burinová bylina, ktorá rastie všade na rumo-

viskách, v záhradách, pri cestách a na mestských chodníkoch. Kvitne
počas celého leta. Kvety sú ľuľkovitého typu, t. j. päťcípy kalich a koruna
so žltými prašníkmi, ktoré sú
sklonené v kužeľ; dozrievajú na
malú čiernu bobuľku.
Tento najmenší zástupca rodu
ľuľok je skoro vo všetkej lite-
ratúre neprávom uvádzaný ako
jedovatý, najmä však jeho čierne
bobule. Nie t j e to správne. Na

Krtičník hluznatý, Veronika lekárska, Veronika potočná,

Scrophularia nodosa. Veronica officinalis. Veronica beccabunga.

Ľudia vňať veroniky lekárskej používajú proti katarom dýchacích ciest,

pri dne a reumatizme.
Vňať veroniky potočnej na niektorých miestach je ako šalát ,,čistiaci
krv".

Sezam indický
Sesamum indicum L.
Sezam indický

Sezam indický je výborná olejnina z príbuzenstva krtičníkovitých, ktorej

hladké semená (semen Sesami) obsahujú okolo 57 % vzácneho jedlého
sezamového oleja (oleum Sesami). Pochádza z horúcej Afriky a z Indie.
U nás sa pokusne skúša, či by ho bolo možné pestovať.
Je to jednoročná rastlina. Bude teda záležať na tom, aby jej kultúra
nebola poškodená neskorými jarnými alebo náhlymi jesennými mrazmi.
V knihe uvádzame niekoľko podobných prípadov subtropických alebo vý-
slovne teplomilných úžitkových rastlín, ktoré by bolo možné u nás pe-
stovať. Bolo by treba vypestovať nové odolnejšie sorty a tak posunúť ich
hranicu ďalej na sever. Naši mičurinci tu majú pekný problém, ktorý sa
konečne začína na iných prípadoch už riešiť.
284
Sezam indický, Ľulok čierny,
Sesamum indicum. Solanum nigrum.
Vysokej škole veterinárnej v Brne skúmali ľuľok čierny po stránke
jedovatosti na hospodárskych zvieratách a dosiahli negatívny výsledok.
Je známe, že mnohí vtáci bobule ľuľka čierneho pojedajú bez škody.
To však nie je dôkaz ich nejedovatosti, pretože drozdovití vtáci poje-
dajú bez nebezpečenstva čerstvé bobule aj tých naj jedovatejších rastlín,
ako napr. bobule lykovca, ľuľkovca zlomocného atd. Vtáčie žalúdky majú
celkom iné tráviace schopnosti. Vtáci vyvrhujú nestrávené semená zjedených
285
bobúľ s trusom a prispievajú tak na rozširovanie bylín po okolí bez toho,
že by si uškodili.
Máme však iné bezpečné dôkazy neškodnosti ľuľka čierneho: rozliční
bádatelia, napr. K a n n g i e s s e r [cit. 219] jedli presne odpočítaný počet
(až 25) bobúľ ľuľka čierneho bez škody. Ruskí zajatci z prvej svetovej
vojny jedli u nás bobule ľuľka čierneho všeobecne.
Tejto rastlinnej popolušky sa teda netreba obávať, ako to bolo doteraz.
Je iba ostrá. Obsahuje alkaloid solanin, štiepiaci sa na solanidín a cukornú
zložku solanózu (ramnozido-galaktozidoglukózu) a ešte na nejaký, hemo-
lyticky účinný saponín [337].
CH,
-CH,
HO CH,
solanidín
Sovietski pracovníci našli v ňom tiež stopy nikotínu [353]. V listoch je tiež
prítomný, síce v malom množstve, nejaký tropánový alkaloid s mydriatic-
kým účinkom. V niektorých zemiach list ľuľka čierneho (folium Solani
nigri) je liečivom, ktoré používajú ako spazmolytikum, prípadne ako
slabé narkotikum a analgetikum s antiafrodisiatickým pôsobením. V ľu-
dovej liečbe ho používajú ako prostriedok proti otrave ražnou hubkou.
Ľuľok čierny je príbuzným nášmu zemiaku (Solanum luberosum L.) a tvorí
s ním ten istý rod Solanum. Zemiak v zelenej vňati, v bobuliach a v šupe
nezrelých hľúz tiež obsahuje stopy solanínu. Preto v pôdohospodárstve
sa neodporúča vňať skrmovať. Do toho istého rodu patrí tiež známy rajčiak,
Solanum lycopersicum L., u nás hojne pestovaný pre známe, veľké chutné
bobule.
Vňať a šťava rajčiaku obsahuje tomatín, ktorý prejavuje baktériosta-
tické vlastnosti u niektorých baktérií [120].
Ľuľok sladkohorký
Solanum dulcamara L.
Potmechuť, ľudové červené psí víno, psinky, vrbka, myší drevo
Ľuľok sladkohorký je ozdobný popínavý poloker našich tienistých po-
brežných krovín, kde v letných mesiacoch býva zdaleka viditeľný svojimi
úhľadnými kvetmi, ktoré majú fialové koruny, sýto žltý kužeľ prašníkov
a dozrievajú na šarlátovočervené bobule.
286
Dvojročné až trojročné polodrevňate vetvičky
(caules vel slipites Dulcamarae), zbierané v jeseni
po opadnutí listov alebo na jar pred vypučaním,
v starších časoch sa v lekárstve veľmi cenili ako
prostriedok proti rozličným chronickým chorobám,
najmä kožným, reumatickým a chorobám močo-
vého mechúra. Bobule samotné spôsobujú zvra-
canie.
Ľuľok sladkohorký, ako všetky ľuľkovité, obsa-
huje alkaloid solanin a horký saponínový glykozid
dulkamarín C22H34010 s aglykónom dulkamaretí-
nom. Ľuľok sladkohorký sa v literatúre všade uvá-
dza ako jedovatá rastlina. Deti často ukusujú Ľulok sladkohorký,
a jedia jeho sladkohorké stopky ako stopky slad- Solanum dulcamara.
kého drievka, avšak nie dlho, lebo sústo skoro
neznesiteľne zhorkne. Preto sa žiadne vážnejšie prípady otravy ľuľkom
sladkohorkým nevyskytli.
Rad rozmanitých ľudových názvov svedčí o tom, akému záujmu sa ľuľok
sladkohorký teší u ľudí.
Paprika ročná
Capsicum annuum L.
Paprika roční, ľudové španielske alebo turecké korení
Paprika je tiež príslušníkom čeľade ľuľkovitých. Pochádza z Ameriky,
avšak dnes sa pestuje už vo všetkých svetadieloch. V ČSR sa pestuje vo veľ-
kom od roku 1931, a to na južnom Slovensku a na južnej Morave, jednak
sladká, jednak štipľavá. Štipľavosť plodu spôsobuje v ňom sa nachádzajúci
alkaloid kapsaicín.
/CH3
CH2— NH—CO(CH2)4—-CH -CH—CH<
ÔCH3
OH kapsaicín
Krásnu farbu vyvolávajú kapsorubín, kapsantín a karotíny. Obsahuje tiež
vitamín C.
CH, CH, ^u „IT C H, CH,
HO
 CH CH3 CH3 CH8 CH8 v prachu obsažené účinné látky môžu vyvolať nežiadúce vedľajšie až to-
xické príznaky.
\A/\, s
co Ľuľkovec vo všetkých častiach obsahuje smrteľne jedovaté alkaloidy.
CH3—CHg Hlavným alkaloidom je 1-hyoscyamín, ktorý však teplom racemizuje
za vzniku atropínu. Tieto alkaloidy tvoria až 90% obsahu všetkých alka-
kapsantín loidov, ktoré sa v rastline nachádzajú v kolísavom množstve, a to od 0,2
až po 1,3%.
Paprika poskytuje jednak korenie a zeleninu (zelené papriky), jednak H GH2
vo farmácii materiál na výrobu rozličných prípravkov (náplastí, tinktúr
N—CH3 CH—O—CO—CH
a pod.). Je.oficinálna (ČsL-2).
CH2 CH CH2
CH,—OH
Ľuľkovec zlomocný atropín
Atropa bella-donna L.
ľudové ľuľok čierny Zaujímavé je pozorovanie M a d au s a [251], že Atropa bella-donna má
Rulík zlomocný, ľudové lilek bláznivý, lilík vyšší obsah alkaloidov vtedy, ak sa pestuje spolu s Artemisia vulgaris.
Z radu vedľajších alkaloidov je najdôležitejší apoatropín vedľa skopo-
Ľuľkovec zlomocný je z čeľade ľuľkovitých najdôležitejšou liečivou rast- lamínu a beladonínu. Podľa novšej práce [116] v koreňoch je prítomný
linou a tvorí s blenom a durmanom známu trojicu vysokokvalitných ľuľko- aj alkaloid kuskhygrín. Identickým s týmto alkaloidom sa dokázal byť
vitých lekárnických a súčasne jedovatých rastlín. Rozvetvené a bohato alkaloid „belaradín", izolovaný z koreňa drogy gréckej proveniencie [313].
olistené, trváce ľuľkovcové rastliny, ktoré rastú
u nás roztrúsené na lesných pasekách, dosahujú CH9 CH- -CH,
v dobrej pôde až dvojmetrovú výšku. V júni Ň—CH, CH—O—CO—C
a v júli sa odievajú množstvom ozdobných, hne- CH. H -CH2 CH,
donachových, trúbkovito-zvonkovitých kvetov, apoatropín
ktoré dozrievajú na guľaté, ligotavé, čierne,
prudko jedovaté bobuľky. V listoch sa tiež nachádza glykozid skopolín s aglykónom skopoletínom,
Ľuľkovec je vzácna surovina pre farmaceu- 5—10% trieslovín, dalej asparagín, cholín, kyselina jantárová, fytosterín
tický priemysel. Lístie [folium Bella-donnae a enzýmy.
(ČsL-2)] sa zbiera v čase kvitnutia až do do- CH,O
zretia bobúľ a suší sa v prievane v tieni alebo R:
C6HUO5— skopolín
umelým teplom, avšak nie vyšším ako 30 °C. H— skopoletín
Listy musia podržať svoju sviežozelenú farbu. RO O O
Korene (radix Bella-donnae) 3—4ročných rast-
lín sa vyhrabávajú v jeseni. Nesmú byť drev- V medicíne má atropín, prípadne extrakty z ľuľkovca zlomocného,
naté, prestarnuté. Vyhrabané korene sa očistia, veľký význam. Využíva sa tu silné, parasympatikolytické pôsobenie atro-
Ľulkovec zlomocný, umyjú, pozdĺžne rozrežú a opatrne sušia. pínu, ktoré sa prejavuje viacerými spôsobmi. Jedným z najznámejších
Atropa bella-donna. Pri zbieram a všetkej manipulácii s ľuľkov- účinkov atropínu je mydriázis, ktoré sa s úspechom používa v očnom
com treba úzkostlivo dbať na veľkú opatrnosť lekárstve na rozšírenie zorničky.
Starý latinský názov rastliny „Bella donna", krásna pani, súvisí s dámskou
a zachovať všetky bezpečnostné opatrenia. Treba si po každej práci dobre
módou na začiatku novoveku, nosiť rozšírené zorničky. Spôsoboval to odvar
umyť ruky. Zašpinenými prstami nesmieme sa dotýkať úst a očí. Treba
z čerstvej vňate ľuľkovca. Atropín dalej dráždi termoregulačné a najmä
si nasadiť prašný filter a tak si chrániť pri práci ústa a nos, lebo už aj
19 Naše liečivé rastliny
288
dýchacie centrum, takže sa užíva ako protiliek pri rozličných otravách
l Vo februári a v marci možno semeno tiež predpestovať v parenisku
(digitális, morfín, kyanidy a pod.). Spôsobuje tachykardiu, rozširuje ven- a vysadiť až vyspelé rastlinky.
čite cievy srdca, kým cievy niektorých orgánov sťahuje a tak zvyšuje Kultúra ľuľkovca zlomocného, ako každej jedovatej rastliny, musí byt
krvný tlak. Dôležitý je tiež jeho spazmolytický účinok, čo sa využíva oplotená alebo dobre označená.
v najrozličnejších prípadoch a napokon znižuje alebo zastavuje sekréciu Čím zvolíme lepšiu, hlinitú, ťažšiu a dobre vyhnojenú pôdu, tým lepšia
rozličných žliaz (sliny, slzy, pot, žalúdočnú šťavu, mlieko a pod.). Ne- je vyhliadka na zber. Pretože naše podnebie je pre ľuľkovec a iné alkaloido-
znižuje však vylučovanie žlče. Uplatňuje sa aj pri liečení niektorých ner- nosné rastliny veľmi spôsobilé, prirodzené a znamenite podporuje tvorbu
vových porúch. alkaloidov, mohli by sme ľuľkovec a niekoľko iných druhov pestovať pre
V staroveku a v stredoveku sa ľuľkovec zneužíval ako zákerný jed, vývoz. Zber divoko rastúcich rastlín je najvýdatnejší na Slovensku (Po-
dnes však v rukách lekára je cenným prostriedkom pri záchrane ľudského važie); v Českých zemiach je nedostatočný.
zdravia, ba aj života.
Ľuľkovec zlomocný sa zapísal aj do histórie fytoterapie známou bul-
harskou kúrou. Ivan R a j e v z Chipky v Bulharsku inzeroval a zasielal Blen čierny
na liečenie postencefalitického parkinsonizmu štyri látky: z prvých dvoch Hyoscyamus niger L.
sa mal pripraviť odvar vo víne, ktorý sa mal piť v stúpajúcich denných Blín černý, ľudové blán, blen
dávkach. Tretia látka boli pilulky, štvrtá kúsky koreňov, ktoré sa mali
hrýzť. Predpis bol veľmi presný, avšak zloženie liečivých látok alebo ich Blen čierny je dvojročná, v niektorých formách aj jednoročná bylina.
pôvod bol utajený. Uvedeným liečebným postupom sa naozaj v mnohých Prezrádza sa nápadnými, veľkými, chobotnato vykrajovanými listami a hli-
prípadoch dosiahlo zlepšenie, niekedy až pozoruhodné, takže táto tajomná nitožltými nápadnými kvetmi. Celá vňať odporne páchne. Obsahuje totiž
kúra vzbudila pozornosť aj u odborníkov. Pri tejto forme liečivých látok dva prudko jedovaté alkaloidy: 1-hyoscyämín
sa ich identita nedala dlho utajiť a zistilo sa, že hlavnou súčiastkou tejto a skopolamín. Sú to najmä semená (semen Hyos-
liečebnej kúry, látka č. l, bol práve ľuľkovec zlomocný. Látka č. 2 bolo cyami), ktoré majú neobyčajne vysoký obsah
živočíšne uhlie, látka č. 3 vo forme piluliek sa skladala z muškátového CH, -CH-
kvetu s cestom, doteraz nezistenej funkcie a látka č. 4 — korienky, po-
Ň—CH3 CH—O— CO—CH
chádzajúce z puškvorca (Acorus calamus) mali asi zamedziť známy pocit
suchosti v ústach, vedľajší účinok atropínu. Kúra trvala najmenej dva CH CHg i
CH2—OH
mesiace, avšak po skončení sa dosiahnutý zdravotný stav väčšinou udržal hyoscyamín
a iba v zriedkavých prípadoch bolo treba kúru opakovať. Otravy, prípadne
CH CH CH,
silné vedľajšie účinky sa pri týchto pomaly stúpajúcich dávkach nevyskytli.
Udáva sa, že asi 25% prípadov sa zlepšilo, ďalších 40% sa stalo práce- O Ň—CHa CH—O—CO—CH—
schopnými a aj zdravotný stav ostatných sa podstatne upravil. CH -CH,
Pretože vo farmaceutickom priemysle je veľká spotreba drogy, umelé CH,—OH
skopolamín
kultúry tejto dôležitej alkaloidonosnej rastliny by boli iste vítané. Semeno
ľuľkovca si zaobstaranie z čerstvých zrelých bobúľ, ktoré pretlačíme cez alkaloidov a obsahujú tiež blenový olej. Inak Blen čierny,
husté sito, preperieme ich a usušíme, potom ich vysejeme priamo na pripra- je oficinálnou drogou lístie (folium Hyoscyami) Hyoscyamus niger.
vené pole do riadkov vzdialených od seba 60 cm, a to už v jeseni, lebo (ČsL-2), niekde i vňať (herba Hyoscyami). Hyos-
sa zdá, že dôkladné premrznutie podporuje klíčivosť. Na zimu zasiate pole cyamín je dvakrát tak účinný ako atropín. Skopolamín, najprudší jed tejto
pokryjeme vrstvou hnoja alebo lístia. Na jar nám vyrastie veľa rastliniek, skupiny, pôsobí viac narkotický, pričom sa však tlmí najmä funkcia mo-
ktoré jednotírne. Získané semenáčiky vysadíme na dalšiu plochu tak, aby torických centier. V lekárskej vede slúži ako liek pri duševných chorobách.
celá kultúra mala vzdialenosť 60x60 cm. Rastliny plejeme a okopávame, Používa sa tiež ako predpríprava k narkóze.
až zosilnejú a sami všetku burinu zatlačia. Semená sa vyklepávajú zo zrelých mnohosemenných toboliek, ktoré sa

290 291
hore otvárajú vĺčkom; listy a horná časť vňate sa trhá v čase kvitnutia
a rýchlo sa usuší.
Pre zber a pestovanie volíme vždy dvojročnú formu blenu, lebo je bo-
hatšia na alkaloidy.
Blen je typicky rumovisková bylina, ktorú nachádzame roztrúsené hoci-
kde po voľných priestranstvách dedín, vo výmoľoch, pieskoviskách a pod.
Na podobných miestach je možné tiež založiť umelú kultúru, a to bez toho,
že by bol potrebný nejaký lepší pozemok. Semeno necháme v zime trocha
zmrznúť a v marci ho vysejeme do pareniská alebo do debničky, ktorú
máme vo vykúrenej miestnosti. V apríli sa už dočkáme statných priesad,
ktoré vo vzdialenosti asi 25x25 cm vysadíme na určenú, trocha spracovanú
suchú pôdu alebo nejakú neplodnú pieskovitú stráň. Takto predpestované
rastlinky kvitnú ešte v tom istom roku. Ak však vysejeme semeno bez pred-
pestovania priamo do zeme, kvitnú až v druhom roku. Predpestovaním
teda môžeme vývoj skrátiť o celý rok. To platí všeobecne.
Pretože zber divoko rastúcich rastlín nemožno zveriť deťom pre veľkú
jedovatosť byliny a pre možnosť nejakej neblahej zámeny, blen na divoko
sa zbieral veľmi málo. Umelá kultúra by bola prospešná.
Durman obyčajný
Datura slramonium L.
Durman obecný, ľudové panenská okurka, tŕňové jablko, ježkova hlava
Pôvod tejto prudko jedovatej a lekársky veľmi cenenej byliny nie je
doteraz jasný. U nás rastie vo všetkých teplejších polohách, a to na rumo-
viskách i na neobrobených poliach a podľa niektorých autorov je tu sku-
točne na pôvodnom stanovišti. Podľa iných však durman pochádza od Kas-
pického a Aralského mora a udomácnil sa z pôvodných záhradných kultúr
po celej teplejšej severnej pologuli. Po Európe ho vraj najviac rozniesli
Cigáni. Bezpečne ho môžeme poznať podľa chobotnatozubatých listov,
podľa dlholievikovitých bielych korún a podľa ostnatých veľkých toboliek.
Celá rastlina je preniknutá prudko jedovatými alkaloidmi, a to hyoscya-
mínom, atropínom a menším množstvom skopolamínu. Celkový obsah
alkaloidov sa pohybuje v rozmedzí od 0,2—0,5%. Ich zmes sa v staršej
literatúre považovala za alkaloid daturín.
Ako oficinálna droga sa používajú listy [fóliám Slramonii (ČsL-2)].
Listy sa trhajú v čase kvitnutia, teda asi v júli, tobolky zbierame na konci
leta, nechávame ich na slnku na plátne dozrieť, semená vyklepeme a do-
sušíme v tieni.
Durman je jednoročná rastlina, a preto ju pestovatelia s obľubou vy-
sádzajú. Pretože semeno klíči dosE nepravidelne a pestovateľ chce mať kul-
292
túru ucelenú, dobre je predpestovať priesady v parenisku a vysadiť ichva
vzdialenosti 40x40 cm na pripravené pole. Pred vysiatím máčame semeno*
vo vode, kým napučí.
V poslednom čase sa zvýšená pozornosť venuje aj problematike pesto-
vania durmanu, a to či už zavádzaním ďalších
druhov do našich kultúr [203] alebo zvyšovaním
výťažku alkaloidov. Napr. vaň Os [312] zistil,
že ak sa počas rastu kvety durmanu odstránia,
obsah alkaloidov sa zvýši. Zavlažovanie dur-
manu 0,l%ným roztokom ferikyanidu drasel-
ného spôsobí asi 25%né zvýšenie výťažku listov,
pričom celkový obsah alkaloidov v semenách
a v listoch stúpne o 13—36% [329]. Steineg-
ger E. a Gessler F. [392] vzrast durmanu
obyčajného podporovali prídavkom penicilínu
a zistili, že týmto postupom sa váha čerstvej
drogy i sušiny v porovnaní s kontrolou zväčšila
5—7násobne. Obsah alkaloidov v sušine sa prak- Durman obyčajný,
ticky nezmenil, takže celkový obsah alkaloidov Datura slramonium.
v stonkách a v listoch sa tiež zvýšil asi 5ná-
sobne. Pomer hyoscyamínu ku skopolamínu sa posunul v prospech hyos-
cyamínu.
Pri všetkej manipulácii s jedovatým durmanom musíme byť veľmi
opatrní. Deti nemožno pripustiť k práci. Kultúra má byť oplotená a ná-
padne označená.
Durmanové preparáty sú liečivom pri chorobách dýchacích orgánov,
pri astme a dávivom kašli.
Tabak virgínsky a tabak sedliacky
Nicoliana tabacum L., Nicotiana ruslica L.
Tabak virginský a tabak selský
Tabak virgínsky aj sedliacky sú jednoročné statné byliny, ktoré sa
pestujú v početných odrodách na všetkých kontinentoch ako fajčivo.
Tabak virgínsky má nachové kvety, tabak sedliacky žltkasté. Obidva po-
chádzajú z horúcej Ameriky, odkiaľ boli prenesené do najodľahlejších
končín sveta. Sú to teplomilné prvky, ktoré možno pestovať iba v teplých
chránených polohách, u nás iba na južnom Slovensku a v najjužnejších
teplých oblastiach Moravy. Obidva druhy skorými aj neskorými mrazmi
trpia. Obyčajne sa semená predpestujú v parenisku a až koncom júna sa
293
priesady vysadia na pole. Tabak sa u nás pestuje iba pre veľké listy, ktoré
pestovatelia dodávajú továrňam na dalšie spracovanie.
Droga folium Nicolianae obsahuje celý rad prudko jedovatých alka-
loidov. Najdôležitejší je nikotín. Z vedľajších alkaloidov sa nachádza
najviac nórnikotínu. Počet nikotínových alkaloidov doteraz izolovaných
dosiahol číslo 17. Spomenieme len niektoré z nich, ako nikotyrín, myosmín,
anabazín, anatabín, amodendrín atd.
chromogény sa vplyvom enzýmov peroxydázy a oxydázy oxydujú a listy
sa charakteristicky sfarbujú do hneda. Pri fermentácii tabaku spolupôsobia
mikroorganizmy, najmä Bacillus tabaci K o n i n c k a Bacillus tabaci-fermen-
tationis V e r n h o u t . Pritom sa odohráva celý rad rozličných chemických
procesov, vznikajú prchavé oleje, mnoho kyselín, ako jablčná, šťaveľová,
galová a jantárová, zmes rozličných nikotínových solí alebo tzv. tabakový
gáfor, rozkladajú sa bielkoviny, prchá amoniak, uvoľňujú sa nikotín,
acetón, etylalkohol a dusičnan draselný. Tabak konečne nadobudne po-
žadované vlastnosti. Pri spaľovaní vznikajú dalšie jedovaté splodiny,
kysličník uhoľnatý, sírovodík, pyridín a kyanovodík.
Fajčenie, šnupanie a žuvaníe tabaku pochádza od amerických Indiánov,
ktorí tabak poznali dávno pred príchodom Európanov. Nikotín sám je
jeden z najprudších organických jedov. Jeho obsah vo fajčive kolíše medzi
0,3—5,8%. Tiež množstvo nikotianínu, ktoré dodáva tabaku arómu, je
nestále a závisí od stupňa fermentácie tabakových listov. Niekoľko centi-
gramov čistého nikotínu spôsobuje človeku smrť. Človek aj zvieratá si na
nikotín zvykajú a v značnej miere ho v tele rozkladajú, avšak vnútrožilná
aplikácia nikotínu i u silných fajčiarov vyvolá toxické príznaky. Otrava
sa deje nielen fajčením, ale aj kožnou resorpciou.
Tabak sa zavádzal aj do medicíny, avšak pre veľkú jedovatosť a nemož-
nosť presného dávkovania sa v medicíne skoro prestal používať.

Skopólia kranskä
Tabak virgínsky, Scopolia carniolica Jač q.
Nicotiana tabacum. Pablen kraňský

Skopólia kranská je bylina veľmi podobná ľuľku zlomocnému, má však

N
N
H O' N CHa
H
previsnuté zvonkovité kvety a v dolnej polovici byle šupinovité listy.
Pestuje sa u nás hocikde v záhradách a často tiež splanie. Pochádza z južnej
Európy. Jedovatý pakoreň skopólie kranskej (radix Scopoliae) slúži na
nikotín nórnikotín nikotyrín myosmín výrobu známeho jedu skopolamínu. Je to najprudkejší jed skupiny tropa-
alkaloidov. Pôsobí trocha odlišne ako atropín. Tlmí vzrušenie nervového
pôvodu, vyvoláva pocit únavy a ospanlivosti. V modernej chirurgii sa
používa na prípravu k narkóze.
N
N N N
H

H H
N N j
CO—CH3
anabazín anatabín amodendrín

Nikotín je v čerstvých listoch viazaný na kyselinu jablčnú, citrónovú,

živičnú a trieslovú. Vädnutím a vplyvom fermentácie sa alkaloidy uvoľňujú,

295
 58. čeľaď. Valeriánovité — Valerianaceae
Valeriána lekárska*
Valeriána officinalis L.
ľudové kozlík liečivý, baldrián, valeriánok
Kozlík lekársky, ľudové baldrián, kočičí koreň, odolen
Valeriána lekárska je trváca bylina, ktorá rastie na vlhkých lúkách
a v pobrežných kroviskách, kde často dosahuje výšku až 1,5m. Kvitne
v lete. Vzácnou oficinálnou a ľudovou drogou je jej krátky pakoreň (radix
Valerianae) (ČsL-2) s hojnými ko-
reňmi. Chemický obsah drogy je veľmi
obsiahly. Najdôležitejšou zložkou je
éterický olej (oleum Valerianae aethe-
reum), ktorý je prítomný v droge
v množstve 0,5—1,7 %. V ňom sa na-
Valeriána lekárska,
Skopólia kranská,
Valeriána officinalis.
Scopolia carniolica.
chádza až 20 % kamfénu, pinén, asi 10 % bornylesteru kyseliny izovalerovej,
octovej a maslovej, borneol, sesquiterpény a azulén. Charakteristickou
látkou je voľná kyselina izovalerová,
CH,
'\CH—CH2—COOH
CH,/
kyselina izovalerová
296
ktorá spôsobuje známu prenikavú a špecifickú valeriánovú arómu, pre
ktorú valeriánovú kultúru vášnivo vyhľadávajú mačky, pravdepodobne
zo sexuálnych dôvodov.
Ďalej sa v droge nachádza alkaloid chatinín a valerín, glykozid, trieslo-
viny, sliz, cukry a živice. Farmaceutický priemysel maceráciou pakoreňa
vyrába valeriánovú tinktúru (linclura Valerianae aelherea) a rad špecialít.
Pakoreň je dalej súčasťou valeriánového čaju (spečieš Valerianae).
Valeriánové prípravky sú známe sedatíva, ktoré sa užívajú pri nespa-
vosti z predráždenia neurovegetatíyneho systému. V literatúrnych údajoch
niet jednoty v tom, ktorá je účinná zložka, či je to silica, bornylester
kyseliny izovalerovej, kyselina izovalerová alebo alkaloidy a glykozidy.
Radix Valerianae je okrem japonského a mexického oficinálny vo všet-
kých liekopisoch.
Zber divoko rastúcej valeriány je nepatrný, pretože vyrypovanie pa-
koreňov na lúkách je neprípustné. Preto takmer všetok tovar pochádza
z pestovaných rastlín. Rastlina je skutočne predmetom rozsiahlych kultúr,
lebo spotreba je značná. Kto chce valeriánu lekársku pestovať, musí si
v semenárskom obchode alebo v prírode z divoko rastúcich rastlín za-
obstarať semeno. Síce delením starých trsov je možné na jar získať z každej
staršej rastliny tri až štyri priesady, avšak toto nie je spoľahlivý spôsob.
Semeno vysejeme do pareniská do riadkov tak, že ich necháme na povrchu a iba
ich pritlačíme doskou. Na klíčenie semeno potrebuje veľa vlhkosti. Z 10 g semena
takto vypestujeme asi 500 rastliniek, ktoré vysadíme na pripravené pole vo vzdia-
lenosti 30 x 40 cm, t. j. rastlinky 30 cm a riadky 40 cm od seba. Niektorí pestovatelia
odporúčajú semeno riedko vysiať priamo na dobre spracované pole a ľahko ho pri-
valcovať. Ak však nastane suché počasie, dostaví sa neúspech. V prírode semeno
valeriány najlepšie klíči v tieni vŕb a olší, na vlhkých lúkách, kde je rovnako dobre
ich predpestovať na pripravenom záhonku, ako aj v parenisku. Iná pestovateľská
metóda spočíva v tom, že sa na jar v prírode vyhľadajú mladé, práve vyrážajúce
valeriánové rastlinky, vyrypnú sa a presadia na pripravené pole. Takéto priesady
už v tom roku v jeseni poskytujú zber, inak však pakorene dozrievajú až v druhom
roku.
Pestovanie rastlín spočíva dalej v tom, že kultúru plejeme, prípadne okopávame
a podľa možnosti prihnojíme zriedenou močovkou. Nikdy nezabudneme včas na
osiach vyrezať konečné kvetenstvo, čím blahodárne podporujeme rast pakoreňov.
V X n i m k u urobíme iba u „semenáčov", t. j. u vybratých statných jedincov, z ktorých
chceme získať semeno.
\ a l e r i a n a nie je na pôdu náročná. V prírode síce vyhľadáva vlhké miesta, ale
c e J k c m dcbre sa jej darí aj v laMích a suchších pôdach. Pakoreň je však o to suchší.
Pole sa vopred vy hnojí maštaľnom hnojom, neskôr močovkou a prihnojí sa umelými
hnojivami, najmä síranom amónnym.
F a k c r e n e sa zbierajú tak, že sa v jeseni vňať požne a pakorene s koreňmi sa vy-
k c r á v a j ú alebo vo velkcm vyorávajú. V tekutej vode alebo v sudoch sa pakorene
ihneď očistia, ostrými kefami okefujú a rozprestrú na suchom trávniku, aby uschli
297
Možno ich tiež navliecť na motúziky a sušiť v prievane, prípadne umelým teplom pri
30—35°C. Droga pri sušení prenikavo páchne. Z jedného áru sa nazbiera 22—25 kg CH3~COO
O- -C6HnO5
suchéh o koreňa. O | glukóza

Valeriánka poľná
Valerianella olitoria Poli., Valerianella locusta B e t. CH, O O
asperulozid
ľudové kozlíčok jarný
* Samotný kumarín pôsobí vo vysokých dávkach ochrnutie, a to svojím
Kozlíček polníček, ľudové polní šalát účinkom jednak na motorické nervstvo,ako aj na hladké svalstvo. V men-
ších dávkach vykazuje sedatívne a hypnotické pôsobenie. Táto vlastnosť
Valeriánka poľná je naším druhým rodom valeriánovitých rastlín a va-
leriáne lekárskej sa podobá vidlicovitým rozvetvením kvetných osí. Má
však oveľa menší rast a lopatkovité listy. Hojne rastie na trávnatých
stranách, v krovinách, hocikde pri cestách a na poliach. Kvitne už v apríli
a v máji. Mladé listy poskytujú jemný a lahodný šalát, tzv. ,,poľný šalát"
alebo „polníček". Obsahuje 13% vody, 2% dusíkatých látok, 2,7% bez-
dusíkatých extraktívnych látok, 0,41 % tuku, 0,57 vlákniny a 0,79 % po-
pola. Valeriánka poľná sa preto hojne pestuje v zeleninárskych záhradách,
seje sa už v jeseni a v kultúre vytvára oveľa širšie listy ako v prírode. Je
jednoročná.

59. čeľaď. Marenovité — Rubiaceae

Marinka voňavá
Asperula odorata L.
ľudové marunka májová
Marinka vonná, ľudové marynka vonná, maŕenka, svízel voňavý
Marinka voňavá je úhľadná, trváca bylina. Rastie v tienistých a najmä
v bukových lesoch. Dobre sa dá poznať podľa bohatých listových praslenov,
čo je znakom všetkých marenovitých rastlín. Ľudia jej všeobecne hovoria
,,valdmajster". Rastie obyčajne pospolité, lebo sa úporné rozmnožuje
vegetatívne, a to pomocou plazivých výhonkov. Kvitne v máji a v júni.
Vňať bývala pod starým názvom herba Matrisilvae uznávaným liekom pri
chorobách pečene, žltačke a tiež ako sedatívum a hypnotikum. Dnes sa
kvitnúca vňať marinky voňavej (herba Asperulae odoralae) používa iba
v ľudovej liečbe. Vňať obsahuje príjemne korenisto voňajúci kumarín
C9H602, čo je anhydrid kyseliny kumarovej, ktorá sa uvolňuje vtedy, ked
vňať vädne a usychá. Preto sa sušená vňať používa ako prísada do tabaku,
ukladajú sa do nej cigary, bielizeň a iné predmety, ktoré chceme navoňať.
Z čerstvej vňate sa tiež izoloval glykozid asperulozid, štiepiaci sa emul-
zínom na glukózu a asperuligenol. Droga obsahuje aj horčinu, triesloviny
a stopy mastného oleja.
Valeriánka poľná, Marinka voňavá, Lipkavec pravý,
Valerianella olitoria. Asperula odorata. Galium verum.
sa však v praxi nemôže využiť, pretože rozdiel medzi účinnou a toxickou
dávkou je veľmi malý. U človeka dávka 4 g kumarínu spôsobí závraty,
bolesti hlavy a zvracanie.
Medzi ľudmi je obľúbený tzv. „májový nápoj", ktorý sa pripravuje z bie-
leho sladkého vína, kde dlhší čas bola naložená čerstvá vňať marinky.
Nemierne používanie tohto nápoja však vedie k silným bolestiam hlavy,
čo sa pripisuje práve účinku prítomného kumarínu. Kumarín prechádza aj
do moču, ktorý potom fluoreskuje [215].
Marinku voňavú by bolo treba podrobiť podrobnému farmakologickému
výskumu, a to či neznižuje zrážlivosť krvi, pretože vieme, že túto vlastnosť
majú niektoré kumarínové preparáty a tiež aj komonica lekárska.
Pre značnú spotrebu vňate marinky sa bylina pestuje v mnohých ze-
miach, kde divoko nerastie.

Ž98 299
 štiepiacu sa na alizarín, glukózu a xylózu, ďalej glykozidicky viazaný
Lipkavec pravý rubiadín a purpurín, potom pseudopurpurín a alizarín.
Galium verum L.
Svízel syŕišťový O OH OH
'Vy^/CH, OH
Lipkavec pravý je všeobecne známy na medziach, suchých trávnikoch,
stranách a brehoch a ľahko ho poznáme podľa statných, vetevnatých vy- •kJ\OH
stupujúcich byli, ktoré v lete žiaria záplavou citrónovožltých, medovovo- O O OH
ňajjícich a drobučkých kvietkov. rubiadín purpurín
Vňať (herba Galii lutei) sa doteraz používa v ľudovej liečbe, a to vo forme
čerstvej šťavy zvonka proti kožným vyrážkam alebo ako odvar na pitie O OH OH
proti žalúdočným a črevným katarom. Niekde sa kvitnúca vňať používa xx
Y^|xOH
OH
ako syridlo na zrážanie mlieka, lebo v bunkách obsahuje enzým chymozín. \COOH
V starších časoch sa tento prostriedok používal hojne, dnes je obľúbený
iba na niektorých vidieckych miestach. O ^J
OH
pseudopurpurín
Táto vlastnosť je dobre preskúšaná. M e y e r W. [276] udáva aj G e r b e r o v
predpis na prípravu syridla. Marená sa pestovala aj u nás a doteraz ju nachádzame na niektorých
Vňať obsahuje tiež glykozid asperulozid [298] a prímverozylrubiadín, miestach, kde splaneía. Objavením syntetickej výroby alizarínu kultúry
tiež rozličné kyseliny, ako citrónovú, rubichlórovú, nenasýtené kyseliny marený veľmi upadli.
a fytosterin. O OH Dobre sa dá poznať podľa háčkovito drapľavých byli a listov.
X>-<

60. čeľaď. Zimolezovité — Loniceraceae

Baza čierna
primverozylrubiadín
Sambucus nigra L.
Marená farbiarska Bez černý
Rubia tindorum L. Baza čierna je našim známym krom, ktorý dosahuje často vzrast malého
Morena barvífská stromčeka. Stretávame sa s ňou najčastejšie blízko ľudských obydlí, v plo-
toch, na pustých miestach dedín, preto sa predtým myslelo, že u nás nemá
Marená farbiarska bývala jednou z najdôležitejších farbiarskych rastlín domov, ale že tu zdivočela. Okolnosť jeho, i keď vzácneho výskytu tiež
a jedinou surovinou pre výrobu červeného farbiva alizarínu. Pochádza na okrajoch lesov a na skalnatých chlmoch ďaleko vzdialených od ľudských
z južnej Európy, kde sa doteraz zbiera nielen ako divoko rastúca, ale sa obydlí, svedčí o tom, že u nás rastie asi v svojej pôvodnej vlasti. Hojne sa
Ä j hojne pestuje. sadí v parkoch, a do najodľahlejších miest ju mnoho prenášajú vtáci,
Koreň (radix fíubiae tindorum, tiež radix Alizari) je doteraz v mnohých ktorí sa plodmi živia a trusom semená roznášajú. Tvrdí sa, že semená,
átátoch liečivom pri obličkových kameňoch. Obsahuje kyselinu ruberytrovú, ktoré prešli zažívacou rúrou vtákov, lepšie klíčia.
O Musíme ľutovať, že naši záhradníci, záhradkári a pôdohospodári zane-
O - dbávajú vysadzovanie tohoto prospešného, nenáročného a pekného kra,
prímveróza ktorý sa v letných mesiacoch odieva skutočnou záplavou veľkých belost-
ných kvetenstiev, ktoré v jeseni dozrievajú na kôstkovičky. Bohaté, nepár-
O noperisté listy sú silne žľazovité, a preto príjemne aromatické.
kyselina ruberytrová

301
300
 Najcennejší z bazy čiernej je j e j kvet a už spomenuté kôstkovičky.
Bazqvý kvet (flos Sambuci) (ČsL-2) je jednou z našich najlepších lie-
čivých rastlinných drog a v medicíne má povesť ako dobrý prostriedok
diaforetický, prípadne tiež diuretický a laxačný.
Obsahuje silicu, ktorá je zložená z terpénu C10H16, kyseliny palmitovej
a z trikosánu C23H48. V bazovom kvete je dalej prítomný ešte glykozid
sambunigrín, ktorý je L-mandelonitril-d-glukozid (kým prunazín je D-man-
delonitril-d-glukozid), potom nezná-
my diaforetický účinný glykozid, ru-
tín, dalej kyselina jablčná, octová,
valerová, cholín a sliz.
N
-O—C6HU05
glukóza
sambunigrín
Marená farbiarska, Baza čierna,
Rubia tinctorum. Sambucus nigra.
Kvet bazy je súčasťou rozličných medicinálnych čajov. Čaj pripravený
z hrsti suchého bazového kvetu a zo štvrť litra vody sa pije proti chorobám
z prechladnutia, pri vodnateľnosti, zápche a pri chorobách dýchacích or-
gánov. Účinky sa tu pripisujú uvedenej silici.
Kvet trháme za sucha, nie veľmi dozretý, aby sa nerozpadával a pokiaľ
možno bez stopiek. Sušíme ho na peci alebo na sporáku, a to prudko,
aby nestratil svoju pôvodnú, vzácnu bledokrémovo žltkastú farbu a na-
koniec ho preosievame. Takýto prvotriedny tovar má veľkú cenu. Čerstvý
302
kvet vonia neobyčajne intenzívne a chutí horkosladkoslizovito. Usušený
vonia oveľa príjemnejšie.
Na vidieku z čerstvého kvetu bazy pripravujú tiež znamenitý pokrm.
Na jeho prípravu natrháme väčšie množstvo plne rozvinutých kvetov,
stopky odstránime, operieme, rozložíme na pekáč, zalejeme riedkym cestom
a upečieme. Niekde kvety bazy smažia ako rezne.
Plody (fructus Sambuci), známe bohaté vrcholíky čiernych, ligotavých
kôstkovičiek, sa tiež všestranne upotrebujú, a to ako čerstvé i sušené.
Obsahujú rozličné organické kyseliny (jablčnú, citrónovú, octovú, valerovú
atd.), cukry, triesloviny, horčiny, éterický olej, tyrozín, živicu, vosky,
a gumy. Intenzívne modročervené farbivo je sambucín (tiež chryzantemín),
čo je monoglukozid cyanidínu. Prítomná je aj kyselina askorbová v množ-
stve 10mg% [354].
Šťava zo zrelých bazových plodov (Roob-Sambuci) podľa starších úda-
jov dobre pôsobí pri liečbe trojklanného nervu (trigemínu) a sedacieho
nervu (ischias) [73, 176, 177]. Podobný údaj pochádza aj z poslednej doby,
ked M i c h á l e k dosiahol dobré liečebné úspechy pri použití šťavy z plodov
bazy čiernej u pacientov s lumboischiadickým syndrómom, migrénou
a neuralgiami. Výsledky boli pozoruhodné najmä tam, kde bolestivé prí-
znaky boli v úzkej súvislosti s prechladnutím [278].
Niekedy je dopyt tiež po lístí bazy (folium Sambuci) a po bazovej kôre
(corlex Sambuci). Listy okrem sambunigrínu obsahujú alkaloid sambucín,
triesloviny, živice, cukry a emulziu. Kôra obsahuje tiež triesloviny a živicu,
dalej žltý olej a kyselinu valerovú.
Vetvy bazy sú vyplnené charakteristickou bielou dreňou alebo „dušou".
Táto sa upotrebúva vo fyzike pri pokusoch s elektrickými prístrojmi, ako aj
v mikroskopii. Deti z narezaných bazových stopiek vytláčajú „dušu"
a robia si tak rozličné hračky, píšťalky a rúrky.
Bazu čiernu vysadzujme a rozmnožujme. Obľubuje pusté miesta na ru-
moviskách, za chlievmi, hnojiská a skladiská. Maskujeme ňou zákutia,
ktoré chceme ľudským očiam skryť a súčasne tým rozširujeme veľmi uži-
točnú rastlinu.
Chabzda
Sambucus ebulus L.
Ghebdí, tiež chebz
Ghabzda je blízka príbuzná bazy čiernej, má však iba bylinový vzrast.
Z pakoreňa vyháňa až 2 m vysoké brázdite byle, ktoré sú husto olistené
a v čase kvitnutia ( j ú l , august) majú bohaté vrchlíky voňavých kvietkov,
ktoré dozrievajú na čierne kôstkovičky.
303
 Rastie ako trváca rastlina, a to obyčajne hromadne v slnečných krovi-
nách, na okrajoch lesov, pri cestách, tiež však jednotlivé na najodľahlejších
miestach, kde ju zaniesli vtáci, ktorí sa v zime živia jej plodmi.
Pakoreň, listy a plody (radix Ebuli, fóliám Ebuli, fruclus Ebuli) sa v ľu-
dovej liečbe používajú najmä proti vodnateľnosti ( K n e i p o v o thé). Kôst-
kovičky, ktoré odporne páchnu, obsahujú jablčnú, vínnu a valerovú kyse-
linu, éterický olej, triesloviny, horčinu, cukry a glykozid, ktorý odštiepuje
kyanovodík, pravdepodobne sambunigrín. Platí za prečisťujúci, močopudný
a potopudný prostriedok. Obsahujú dalej modré farbivo asi ako Sambucus
nigra, ktorým sa na niektorých miestach farbí koža a priadza.
Pri použití príliš koncentrovaných odvarov drogy sa zistili ľahké otravy.
Príčinou pravdepodobne bude saponínový glykozid.
Baza červená
Sambucus racemosa L.
Bez hroznatý
Baza červená je tretím druhom rodu Sambucus. Je hojne rozšírená
na lesných horských rúbaniskách a stranách. Od bazy čiernej sa líši korá-
lovočervenými plodmi a škoricovohnedou ,,dušou". Kvitne už na jar a kôst-
kovičky dozrievajú v lete. Lesnícky je v lese bezcennou burinou. V lete,
kedy je obsypaná plodmi, je ozdobou lesov, a preto sa vysadzuje v rozlič-
ných odrodách do parkov.
Plody bazy červenej obsahujú mastný olej nielen v semenách, ale aj
v dužine, čo je pomerne zriedkavé. Olej z dužiny je žltý, čo spôsobujú
304
prítomné karotíny (60mg%). Skladá sa najmä z kyseliny olejovej, potom
palmitovej, linolovej a arachovej. V plodoch je tiež prítomný vitamín G
v množstve 20—25 mg% a asi toľko vitamínu B x , potom cukry, pektíny
a fytosterín. Kompletnú analýzu urobil S c h e e r e r [355].
V ľudovej liečbe sa kôstkovičky považujú za prečisťujúci prostriedok.
Šťava z plodov pôsobí diaforeticky.
Kalina obyčajná
Viburnum opulus L.
Kalina obecná
Kalina obyčajná je známy ozdobný ker našich krovísk. V parkovej kul-
túre dosahuje stromový rast. V staršej medicíne značný význam mala kôra
(corlex Viburni opuli), ktorá obsahovala horčinu viburnín, stopy neznámeho
alkaloidu, triesloviny, kyselinu valerovú (prv nazývanú viburnínovou),
cukry, pektín a vosk. Podľa starších údajov sa s úspechom používala
pri dysmenorhoe, pri hroziacom potrate a odporúčala sa sterilným ženám
s nedostatočne vyvinutou maternicou. Na drogu sa neskôr zabudlo a teraz
sa v niektorých zemiach opäť objavila v liekopisoch. Zaslúžila by si po-
drobný farmakologicko-chemický výskum.
61. čeľaď. Tekvicovité — Cucurbitaceae
Posed biely
Bryonia alba L.
Posed bílý
Posed biely je trvácou, popínavou bylinou, ktorej otáčivá, drsná byľ
dosahuje často dĺžku niekoľko metrov. Rastie v plotoch a v kroviskách.
Žltkasté kvietky dozrievajú v jeseni na čierne bobule o veľkosti hrachu.
Biely repovitý koreň (radix Bryoniae) je stará droga, ktorú poznali už sta-
rovekí lekári pod menom radix vilis albae. Obsahuje živicu bryorezín, ktorá
má rovnaké laxačné účinky ako Resina jalapae. Glykozid bryonín pôsobí
na centrálny nervový systém a horčina bryonidín podľa W e g e r a [470]
zlepšuje činnosť srdca. Ďalej má byť prítomný neznámy alkaloid, trieslo-
viny, fytosterín a alkohol bryonol.
Koreň má horkú chuť a vonia ako čerstvý chlieb. Na koži spôsobuje
vyrážky, silne preháňa, vo veľkej dávke vyvoláva ťažké zvracanie. Bobule
sú jedovaté.
20 Naše liečivo rastliny 305
 Droga v menších dávkach pôsobí ako diuretikum, vo väčších ako laxa-
tívum až drastikum. Používa sa tiež ako emetikum, prípadne ako emena-
gógum a antireumatikum. Mohla by nahradiť mnoho cudzozemských rast-
linných laxatív, ako Aloe, Fructus colocynthidis, Gummiresina gulli, Resina
podophylli, scammoniae a jalapae [29].
Korene posedu sa vyhrabúvajú v jeseni, nakrájajú sa na lístočky a sušia
na motúzikoch na povalách alebo v sušiarňach, nikdy nie na slnku.

Tekvica obyčajná,
Cucurbita pepo.

Kalina obyčajná, Posed biely,
Viburnum opulus. Bryonia alba.
Príbuzný posed d v o j d o m ý alebo č e r v e n ý (Bryonia dioica J a c q J ,
posed dvoudomý, má šarlátovo bobule a je teplomilným druhom, ktorý
rastie v južnej Európe, u nás iba na južnom Slovensku a na najjužnejšom
cípe Moravy. Má tie isté chemické vlastnosti a účinky ako posed biely.
Tekvica obyčajná
Cucurbita pepo L.
Tykev obecná, ľudové dyne, turek
Tekvicu obyčajnú u nás pestujú stále viac v záhradách alebo ako medzi-
kultúru na zemiakových poliach pre obrovské bobule, „dyne". Bobule
obsahujú známe olejnaté semená (semen Cucurbitae a oleum Peponis).
Zo semien, ktoré slúžia ako krmivo pre hydinu, získava sa až 30% oleja,
ktorý je jedlý a možno ním tiež svietiť. V semenách sú ešte cukry, amino-
kyseliny, živice, fytosterín kukurbitol a lecitín. Údaje o prítomnosti alka-
loidu sa v literatúre rozchádzajú.
V humánnej i veterinárnej medicíne semená (nepražené!) slúžia ako
osvedčený antihelmintický prostriedok. Vy-
zdvihuje sa tiež ich diuretická účinnosť.
Tekvicové bobule sú jedlé a môžu sa roz-
ličným spôsobom zavárať. Semeno slúži ako
krmivo pre ošípané a pražené sa používajú
často do kávových náhradiek.
Tekvica sa kultúrou rozlíšila na mnoho sort,
ktoré majú rozličné vlastnosti, lebo je varia-
bilná ako príbuzné uhorky a melóny. Jedlé
melóny, najmä melón vodný a cukrový, u nás
sa pestujú iba v najteplejších krajoch štátu,
teda na Slovensku. Naše poľnohospodárske
výskumné ústavy robia veľa pokusov posu-
núť hranicu týchto dôležitých plodín čo naj-
dalej na sever, aby aj studenšie kraje repu-
bliky mali toto kvalitné ovocie. Robí sa
tak pomocou vegetatívnych hybridov, t. j.
naštepovaním melóna na otužilú tekvicu,
Alebo pomalým vplyvom nového prostredia.
V tomto zmysle sa s úspechom pracuje na Lobelka nadutá
.Slovensku. Lobelia inflata.

306
 62. čeľaď. L o b e l k o v i t é — Lobeliaceae
Lobelka nadutá
Lobelia inflata L.
Lobelka nadmutá
Lobelka nadutá nie je síce našou domácou bylinou, ale veľmi dobre znáša
naše podnebie. Pretože je dôležitou a hľadanou oficinálnou liečivou bylinou
proti ochrnutiu dýchacích centier pri otravách, bolo by možné lobelku
pestovať.
Divoko rastie ako burina vo východnej časti Spojených štátov a v Ka-
nade, kde sa aj hojne pestuje. Je jednoročná, v letných mesiacoch má
strapce modrých kvetov a neskôr tlsté tobolky. Jeden z autorov (Mačku)
má vlastné dobré skúsenosti s kultúrou lobelky a vyskúšal tiež vplyv
rozličných hnojív nielen na tvorbu rastlinnej hmoty, ale najmä na tvorbu
účinných látok, ktoré sa zisťovali na srdiečkach žiab. Najlepšie sa osvedčila
hnojenie čpavkovým dusíkom na vzrast, a hnojenie fosfátmi na tvorbu
lobelínu.
Chémia lobelínových alkaloidov je obsiahla. Doteraz sa izolovalo 13 alka-
loidov, všetko derivátov piperidínu, z ktorých najhlavnejšie sú: lobelín,
lobelanín, lobelanidín, lelobanidín, lobinín a lobinanidín
lobinanidín* —C H—d H g—d Hg
OH OH
Vňať lobelky [herba Lobeliae (ČsL-2)] slúži na prípravu oficinálnej linc-
iura Lobeliae.
63. čeľaď. Š t e t k o v i t é — Dipsacaceae
Čertkus lúčny
Succisa pratensis M ô n c h .
Čertkus lúčni
Čertkus lúčny je všeobecný na horských, hlinitokremitých lúkách a na
okrajoch lesov. Kvitne neskoro v lete a kvety má zhluknuté do guľovitých
kvetných hlávok. V zemi má krátky, silný a na konci akoby uhryznutý
pakoreň. Preto alchymisti ho nazývali rnorsus diaboli (t. j. diablovo uhryz-
nutie —• Čertkus). Obsahuje saponíny, glykozid skabiotín a sacharózu.
Pakoreň v ľudovej liečbe má povesť lieku proti chorobám dýchacích
•ciest a proti rozličným iným chorobám, ako pri vodnatielke, kataroch,
závratoch, bolení hrdla a ako obklad na rany. Je pomerne málo prebádaný
•a bol by žiadúci další výskum.

64. čeľaď. A s t r o v i t é — A s t e r a e e a e
N
CH,
Arnika horská
Arnica monlana L.
Arnika alebo prha arnika
lobelín —CO
Arnika horská je trvácou ozdobnou bylinou našich vlhkých a barinatých
OH
horských lesných lúk. Celé arnikové lúky sú najmä v juhočeskej rybničnej
lobelanín panve, menej už na západnej Morave. Na Slovensku nerastie. Arnika má
v zemi valcovitý pakoreň, z ktorého vyrastá prízemná ružica listov a nie-
koľko dm vysoká byľ s priečne stojacími listami, ukončená Veľkým, oran-
lobelanidín H—
žovožltým voňavým kvetným úborom. Priečne stojacími listami a veľkými
OH OH oranžovými kvetmi sa arnika líši od príbuzných jastrabníkov (Hieracium).
Najdrahšou časťou sú kvety (flos Arnicae) (ČsL-2), avšak zbiera sa tiež
lelobanidín H— — C H — C H 2 — C H8
.koreň [radix Arnicae (ČsL-2)] alebo celá vňať i s koreňom (herba Arnicae
OH OH cum radice). Arnika obsahuje živičnú horčinu arnicín (4%), ďalej éterický
olej s estermi maselnými, mravčím a octovým, žlté farbivo, rozličné orga-
lobinín* CO— — CH— CH2— CH8

Medzi uhlíkmi C3—C4 je dvojná väzba.

308 309
nické kyseliny, cukry, cholín, alkohol, arnidiol, trimetylamín a triesloviny.
Arnicín a éterický olej pôsobia silne dráždivo na pokožku.
V lekárňach sa arnika predáva ako lindura Arnicae, t. j. liehový výťažok.
Humánna i veterinárna medicína, ako aj ľudová liečba si arniku vysoko
cenia ako veľmi účinnú na rany, opuchliny, podliatiny a na kožné ochorenia.
Extrakty z kvetov obsahujú látku so silným účinkom na srdce a krvný
obeh. Najprv znížia krvný tlak, čo sa pripisuje prítomnému cholínu, potom
však nejaká doteraz neznáma látka pôsobí silne vazokonstrikčne, s násled-
ným zvýšením krvného tlaku. Význačný je aj ich priaznivý účinok na
nervový systém a dýchanie. Miestami
sa používa aj ako sekretolytikum, dia-
foretikum a diuretikum.
Čertkus lúčny, Arnika horská,
Succisa pratensis. Arnica montana.
Použitie arniky je teda veľmi rozsiahle, treba však podotknúť, že niektorí
ľudia sú na túto drogu veľmi citliví. Vo väčších dávkach pôsobí až toxicky,
pričom vyvoláva závraty, zápaly, tremory, kŕče, ba aj smrť.
V krajoch, kde arnika rastie, stala sa veľmi populárnym liečivom apliko-
vaným medzi ľudmi na všetky možné choroby ľudí i zvierat. Tým sa často
zaviní nebezpečné zhoršenie stavu a až potom sa vyhľadáva lekárska
pomoc. Preto v terapeutickej praxi sa arnika predpisuje pomerne málo.
Tu by bolo treba uviesť pomery na správnu cestu.
Pretože arnika je mimo rybničnej a rašelinovej prahornej časti územia
nášho štátu vzácna a vyrypovaním jej koreňov na mnohých pamätných
arnikových lúkách bola celkom vyhubená, teraz je chránenou rastlinou.
310
Pre jej zber si treba vyžiadať povolenie ONV. Bolo by teda dobré arniku
podľa možnosti pestovať alebo aspoň rozširovať, a to tak, že sa pri znovu-
zakladaní a obnovovaní lúk na príslušných rašelinových miestach do vysie-
vaných trávnych zmesí primieša arnikové semeno získané zo zrelých kvetov.
Inak arniku totiž nemožno pestovať.
Rumanček pravý
Matricaria chamomilla L.
ľudové harmanček
Heŕmánek pravý, ľudové kamilky
Rumanček pravý je vedľa arniky z astrovitých rastlín naša najlepšia
a tiež najpopulárnejšia liečivá rastlina, uznávaná i v lekárskej vede i v ľudo-
vej liečbe. Popularita rumančeka je taká veľká, že mu až škodí: lieči sa ním
Rumanček pravý, Ručný strojček pre trhanie rumančeka
Matricaria chamomilla.
totiž všetko možné a spôsobí sa tak často namiesto zlepšenia veľké a nena-
pravitelné zlo. Medicína ho preto pomerne málo predpisovala. Je to ten
istý prípad ako s arnikou. Aj táto okolnosť by zasluhovala vhodné vyše-
trenie.
Rumanček je jednoročná bylina. Rozšírená je všade na rumoviskách
a na úhoroch; dnes však, ké d sa polia nenechávajú ležať úhorom a ké d
nenecháme ani piad zeme neobrobenej, stal sa vzácnym. Často sa zamieňa
s inými, bezcennými alebo menej cennými druhmi rumančeka alebo s druhmi
rodu ruman (Anlhemis). Preto je dobre pripomenúť si botanické znaky
pravého rumančeka: má v prvom rade príjemnú vôňu. Kto si raz jej znalosť
osvojí, pozná rumančekové kvety bez ďalšieho skúmania. Ďalšie neomylné
znaky pravého rumančeka sú v kvetnom úbore. Jeho stred tvorí kúželovité,
duté a bezplevné lôžko, ktoré má iba drobné žlté kvietky a medzi ktorými
nie sú plevy. Tým sa kvet všetkých druhov rumančeka líši od príbuzného
rumanu, ktorého kvetné úbory majú centrálne lôžko vždy plné a medzi
žltými kvietkami majú útle nitkovité plevy.
Hľadanou drogou sú iba kvety, správne kvetné úbory [//os Chamomillae
(ČsL-2)], a to bez stopiek. Z vedeckého názvu Chamomilla vznikol ľudový
názov drogy „kamilky".
Trhanie kvetov je zdĺhavá práca a celý zber značne zdražuje.
Inak je to práca celkom ľahká, ktorú môžu robiť aj deti a ľudia neschopní
ťažšej práce. Pre urýchlenie zberu používame na trhanie úborov riedke
hrebene alebo strojky, aké používajú zberači borievok a brusníc. Podobné
strojky si zhotovíme aj sami. Je to malá, otvorená, drevená debnička,
"ktorá sa zmestí do jednej ruky. Jedna z bočných stien jej chýba. Na tomto
voľnom mieste je do dna debničky zarazený rad tenkých drôtených špicatých
klinčekov vo vzdialenosti asi 3 mm, aby sa kvetné úbory zachytili a odtrhli.
Klinčeky tvoria akýsi hrebeň, ktorým sa úbory utŕhajú a padajú do deb-
ničky. Aby sa úbory nemuseli trhať násilím, často aj so stopkami, na spodku
lírebeňa sa zasadí ostrý nôž, ktorými kvetné stopky súčasne prereže.
Dokonalejší strojček znázorňuje pripojený obraz: plechová rúrka sa konči
hrebeňom, ktorý nasadíme na kvetné stopky. Tieto prestrihneme nožnič-
kami, ktoré sa pohybujú nad hrebeňom a stisnutím ruky sa uvádzajú
•do pohybu. Odstrihnuté kvety spadnú rúrou do pláteného vrecúška, ktoré
je navlečené na zadnom konci rúrky.
Týmto strojčekom, ktorý sa hodí aj pre iné kvety, nazbiera dieťa až l kg
úborov za hodinu. Ak nie je nič iného po ruke, postačia aj obyčajné nožnice,
ktorými sa strihajú ovce.
Rumančekové úbory zbierame v suchom počasí a zber dopravujeme
v košoch do sušiarne alebo pod kôlňu, kde ich rozložíme na líšky a vystavu-
jeme prievanu. Nikdy nesušíme kvety na slnku a pri sušení umelým teplom
nepoužívame vyššie teploty ako 50 °G. Usušený tovar sa rád drví, preto ho
nebalíme do vriec, ale radšej do ľahkých debien alebo sudov. Prípadnú
drvinu použijeme ako semeno na výsev.
Celá rastlina má charakteristickú, prenikavú a príjemnú aromatickú
vôňu, ktorá pochádza od éterického oleja (oleum Chamomillae aelherum).
Tento sa v nej nachádza v premenlivom množstve, a to 0,2—1%. Obsa-
huje prevažne sesquiterpenické uhľovodíky, z ktorých vedľa chamazulénu
je dôležitý farnesén a alkohol lisabolol. Destiluje sa vo veľkom. Okrem
toho kvety obsahujú modrý chamazulén prochamazulén, coeruleín, kyselinu
-antemisovú a salicylovú, zmes rozličných parafínov, kyseliny kaprínovej,
CH9 CH CH, CH
CH,
CH HO CH3
farnesén bisabolol
nonylovej a propiónovej, ďalej umbeliferón, metylumbeliferón, apigeníi*
voľný aj glykozidicky viazaný, fytosterol a doteraz neznámy glykozid.
,o
O+
CH3 CH2—CH3 OH ÓH
chamazulén coeruleín
OH O
Štúdiom rumančeka sa u nás zaoberal akademik F. Šorm so svojou
školou, ktorý stanovil štruktúru chamuzulénu a objasnil jeho vznik [305,
423, 424, 425, 427J. Dokázali tiež, že jedným z hlavných nositeľov spazmo-
lytickej účinnosti rumančeka je apigenín [422].
Rumanček je stará, snád jedna z najstarších liečivých rastlín. Jej bakteri-
cidné, baktérie hubiace účinky sú dokázané. Rumančekový čaj sa pije
proti kŕčom vo vnútornostiach, proti kolike a vetrom. Rumanček je sú-
časťou vetrovej vody (aqua carminativa) a rozličných medicinálnych ofici-
nálnych čajovín, napr. species carminativae, vetrová čajovina a species
emmollienles, zmäkčujúca čajovina. Ďalej sa jeho odvar užíva pri ťažkom
kŕčovom kašli, pri návaloch krvi do hlavy, pri prechladnutí, angíne a pod.
Antiflogistická účinnosť rumančekového odvaru, potvrdená aj farmako-
logickými skúškami, je medzi ľudmi veľmi dobre známa, a preto sa obklady
prikladajú na zapálené rany, mokvavé ekcémy, na oči a pod. Podľa Horá-
k o v e j [149] jedna z hlavných, protizápalove účinných látok je chamazulén,
avšak aj farnesén a lisabolol prispievajú na toto pôs'obenie [164]. Obšírne

.312 31$
zhodnotenie rôznych galenických foriem rumančeka a ich optimálnu prí-
pravu podáva B l a ž e k Z., H u b í k J. [23,24,25,26,27].
Roku 1955 Hlavná správa lekární v ČSR dala do predaja prípravok
Vulneran, čaj zložený z rastlín, ktoré sa vyznačujú protizápalovým a dezin-
fekčným účinkom. Sú to: Flos chamomillae, millefolii, herba hyperici, lina-
riae, alchemillae, folium malvae, radix bardanae, aristolochiae a symphyli.
Hojivo sa uplatňujú najmä tanín a azulén, nachádzajúce sa v rumančeku
a v myšom chvoste, ktorých účinok bol dokázaný experimentálne aj kli-
nicky. Ďalej sa vhodne uplatňujú niektoré slizy, ktoré podporujú granuláciu
a epitelizáciu rán. Odvar sa používa na umývanie a obklady pri niektorých
dermatitídach, mokvavých ekcémoch, panariciách, pri vredoch atd
[Rozhledy v chirurgii 34, 460 (1955)].
Rumanček je na celom svete veľmi vyhľadávanou drogou a u nás by
mohla byť vývozným predmetom, keby sme pristúpili k jeho pestovaniu
•alebo aspoň k rozširovaniu. Pestovanie rumančeka je veľmi jednoduché:
je to jednoročná rastlina, na pôdu nenáročná, s krátkou vegetačnou dobou,
a to od siatia do kvetov 8 týždňov. Obľubuje nie ťažkú a vápnitú pôdu,
ale ľahšiu. Semeno najpohodlnejšie získame z výsevkov rozdrvených suše-
ných kvetov. Na jeden ár treba asi 25 g semena. Pôda sa ľahko zorie
^a dobre ubráni, semeno zmiešané s pieskom sa vyseje do riadkov vzdiale-
ných od seba asi 20 cm, radšej však hustejšie, aby sa pôda nezaburinila,
prikryje sa ľahkou vrstvou zeme alebo privalcuje. Na klíčenie semeno po-
trebuje veľa vlahy, preto môžeme siať už v jeseni alebo skoro na jar.
Kde sa rumančeková kultúra raz založí, vytrvá tak dlho, kým ju na mieste
ponecháme, lebo nikdy nemôžeme pozbierať všetky rumančekové úbory,
teda rastlina sa sama vysieva.
Výnos v l ára je asi 30 kg čerstvého tovaru, z ktorého nasušíme asi 6 kg
suchého tovaru. Podľa B l a ž k o v h o príspevku k poznaniu niektorých
vplyvov na akosť a výnos rumančeka [31] doba výsevu a vzájomná vzdia-
lenosť rastlín sa prejavujú svojím vplyvom či už na obsah silice v kvetoch,
alebo na výnos a kvalitu jednotlivých zberov, avšak obsah silice bol vždy
vyšší ako minimálny podľa ČsL-2.
Zmienili sme sa už o probléme'zberu rumančekových úborov a o malých
ručných strojčekoch. Pre kultúry vo veľkom by bolo treba túto prácu
zmechanizovať, snád konštrukciou veľkého, avšak ľahkého trhacieho stroja,
ktorý by mohla obslúžiť jedna osoba. Stroj by sa skladal z niekoľkých
<llhých hrebeňov, ktoré by boli poháňané tak, aby prišli pod kvetné úbory,
vytrhli ich a aby odtrhnuté kvety na dalšej ceste boli vhodným gumovým
stieračom posunuté do ľahkého vreca.
Československý rumanček má veľmi dobrú povesť, nemá konkurenciu
a získal by skoro veľa odbytísk.
314
Rumanček by bolo možné rozširovať riedkym výsevom hocikde na rumo-
viskách, v pustatinách, na okraji lesov a pod.
Rumanček diskovitý
Matricaria discoidea DC.
Heŕmánek terčovitý
V poslednom čase sa u nás šíri tento tiež jednoročný druh rumančeka,
ktorý pochádza z Ameriky a k nám bol donesený v polovici minulého
storočia. Ako' burina okupoval okraje ciest, železničné trate, dvory atd.
Prenikavou vôňou a dutým bezplevným lôžkom sa podobá rumančeku
pravému, líši sa však statnejším vzrastom a najmä tým, že v úboroch sú
iba žltozelené kvietky na vysokom kužeľovitom lôžku,
avšak obvodové jazykové biele kvety celkom chýbajú
alebo sú zakrnuté.
Na niektorých miestach sa zbiera ako rumanček pravý
a používa sa na tie isté účely.
Ruman rímsky
Anlhemis nobilis L.
Rmen rímsky, ľudové heŕmánek rímsky,
heŕmánek stepný
Oproti pravému rumančeku je ruman rímsky stat-
nej šia bylina a trváca, ktorá pochádza z južnej Európy
Rumanček
a u nás sa pestuje v záhradách, kde vytvára obyčajne diskovitý,
plné úbory. Má, ako všetky druhy rumančeka, plné Malricaria
lôžko a medzi terčovými kvietkami sa nachádzajú plevy. discoidea.
Obsahuje tiež ľubovonný éterický olej (oleum Chamo-
millae romanae), približne o tom istom zložení ako pravý rumanček, ky-
selinu antemisovú, cholín, glykozid apigenínu, uhľovodík antemén C30H62,
antesterol C31H520, <x-antesterín C28H480 (= lupeol), sitosterín, mastné ky-
seliny a cukry. Kvetné úbory (flos Chamomillae romanae) sa používajú
ako pravý rumanček.
Obľubuje slnečné ľahké pôdy. V ťažkých pôdach máva málo kvetov.
Najlepšie sa rozmnožuje delením starších trsov, ktoré táto trváca rastlina
v zemi vytvára. Ak nie je k dispozícii stará kultúra, treba si zaobstarať
semeno a predpestovať si priesady výsevom semena v pareniskách, a to
už vo februári.
Niektorí pestovatelia dávajú prednosť rímskemu rumančeku pred ruman-
čekom pravým, a to najmä pre jeho vytrvalosť, lebo kultúra raz založená
a riadne udržovaná vytrvá na mieste roky. Treba ju iba chrániť pred zabu-
rinením.
Palina pravá
Artemisia absinthium L.
ľudové pelynka, peluň
Pelynék pravý, ľudové absint, peluňka, polynek
Palina pravá je meter vysoká, trváca bylina, vlastne poloker, od jemných
chĺpikov celá hodvábnošedá až žltkasto plstnatá, s bohatým olistením.
Byľ, pri spodku drevnatá, v dobe kvetu,,
teda v letných mesiacoch, končí sa bo-
hatým strapcovitým súkvetím svetložl-
tých, guľovitých kvetných úborov.
Celá rastlina má silnú, aromatickú
vôňu a horkú chuť. Príčinou je éterický
olej alebo silica palinová (oleum Absinlhí
aelhereum), glykozidické horčiny absin-
tín C30H4008 a anabsintín C18H2404.
Ruman rímsky, Palina pravá,
Anthemis nobilis. Artemisia absinthium.
Horčinu absintín, považovanú za jednotnú látku, podarilo sa však v po-
slednom čase rozdeliť na 5 látok, z ktorých sú štyri horčiny s názvami
artamarín, artamarinín, artamaridín a artamaridinín [363].
316
Palinová silica obsahuje 3—10% jedovatého tujónu, ktorý pôsobí ako
emenagógum, pretože zlepšuje prekrvenie panvových orgánov a dráždi
hladké svalstvo, dalej až 70% alkoholu tujólu, felandrén, kadinén, pinén,
chamazulén (1,5%), ktorý vzniká z hydroxylaktónu C15H2003 (prochamazu-
lenogénu) [420J a organické kyseliny (octovú, izovalerovú a palmitovú).
CH3 CH,
O OH
/
CH CH
C H, C Ho C Ho C H,
O O O ď
tujón tujol
Palina pravá je stará, výborná liečivá a technická rastlina. Poznala ju
už predstavená ženského kláštora H i l d e g a r d a (XII. stor.), ktorá jej dala
názov vermut. Rastie hocikde na skalnatých stranách a pustatinách. Palinu
nájdeme v každej vidieckej záhradke, ktorú ako žalúdočné liečivo si váži
vedecká, ako aj ľudová medicína. Palinová vňať (herba Absinlhii) (ČsL-2)
sa zbiera v čase kvitnutia za leto niekoľkokrát. Najcennnejším tovarom
v obchode je tzv. vňať ,,zdrhaná", t. j. bez drevnatých častí byli. Je to
lekárnický tovar. Takzvaná vňať „stopková", celá nadzemná časť rastliny,
je menejcenná. Prichádza najmä do továrni na destiláciu.
Zber divoko rastúcej paliny je celkom nepatrný, všetka droga pochádza
z kultúr. Upotrebúva sa najmä pri príprave horkých žalúdočných liekov.
Vykazuje choleretický účinok, čo sa využíva pri niektorých chorobách
žlčníka a žlčových kameňov. Je tiež veľmi účinným antihelmintikom. Treba
varovať iba pred veľkými dávkami, lebo sa dokázalo, že tieto škodia srdcu.
Palina pravá sa technicky používa na výrobu likérov (absint) a vín
(vermut). Ďalej sa používa pri extrakcii palinovej silice, ktorou sa aromati-
zujú rozličné liehoviny, najmä koňak, dalej na denaturovanie soli a pod.
Absint je ťažký likér, ktorý pri nemiernom požívam zanecháva neblahé
následky. Preto francúzska vláda svojho času musela zakázať jeho výrobu
a súčasne aj pestovanie paliny.
Palina pravá je nenáročná rastlina, ktorá sa uspokojí s najchudobnejšou
pôdou, len keď má slnečnú, teplú polohu. Rozmnožuje sa pohlavne aj ne-
pohlavne, semenami i delením starých trsov. Drobučké semená nikdy ne-
predpestujeme v parenisku, ale vysejeme priamo na stanovište, do riadkov
od seba pol metra vzdialených. Za 3 týždne semeno vyklíči. Riadky okopá-
vame a plejeme, a keď rastlinky zosilnejú, preriedime riadky tak, že
ponecháme jednotlivé rastlinky asi pol metra od seba. Priesady získané
preriedením použijeme na vysadenie dalších plôch.
317
 Rýchlejšie je vegetatívne rozmnožovanie delením starých trsov získaných
búd z kultúry, alebo z voľnej prírody. Tieto priesady dávame priamo
na pripravené pole vo vzdialenosti 50x50 cm.
Ked rastlinky začnú kvitnúť, urobíme prvú žatvu, do jesene druhú a za
priaznivých okolností aj tretiu.
Palina je jedna z málo liečivých rastlín, ktoré môžeme sušiť aj na slnku.
Vo väčších kultúrach sa zožaté stopky stavajú na zem do kôpok (ako ľan).
l ár vynesie ročne až l q surového tovaru.
Palina božie drievko
Artemisia abrolanum L.
Brotan, ľudové boží dŕevec, voňavé dŕívko
Palina božie drievko pochádza z južnej Európy a pestuje sa u nás vše-
obecne ako záhradná ozdobná rastlina so záľubou pre ľubovonnú vňať,,
ktorá arómou daleko predstihne predchádzajúci
druh. Palina božie drievko je trváci, vyše l m vy-
soký poloker, ktorý oproti paline pravej má nitko-
vitočiarkovité listy.
Pestuje sa iba delením starých trsnatých krov,,
ktorých častice vysadíme na pole vo väčšej vzdia-
lenosti.
Vňať (herba Abrolani) požadujú pre destiláciu
jemného oleja. Býva po nej značný dopyt.
Éterického oleja podľa posledných údajov obsa-
huje 0,2—0,45% [130, 366]. Podľa starších úda-
jov vo vňati sa nachádza terciárna báza abrotín
C2iH22ON2 v množstve 2—3% . Abrotín pôsobí
antipyreticky, avšak na žabie srdce aj toxicky.
Resorbuje sa aj pokožkou a pôsobí tiež lokálne,,
najmä na priečne pruhované svalstvo. Ďalšie látky,
ktoré sú prítomné vo vňati, sú triesloviny a hor-
činy.
Ľudia tento druh paliny používali proti bronchi-
álnemu kataru, pri zápale pľúc, pri niektorých
formách tuberkulózy a tiež pri zažívacích poru-
chách a nechutenstve.
Terapeutickým pôsobením paliny božieho driev-
ka sa zaoberajú tiež niektoré novšie práce [271 r
368 400 V
Palina božie drievko, > ]- prácach sa potvrdzujú dobré výsledky
Artemisia abroianum. s použitím tejto drogy pri akútnom íleu, spôso-
318
benom malígnymi neoplazmami tuberkulózneho pôvodu, pri tuberkulóznej
peritonitíde, pri omrzlinách, hemoroidoch a pri nechutenstve, najmä u detí.
Palina dračia
Artemisia dracunculus L.
Kozalec, ľudové estragón
Palina dračia je tretím úžitkovým druhom rodu paliny. Pochádza zo
Sibíri a je stará kultúrna rastlina, ktorú pestujú všeobecne ako koreninový
druh. Je neobyčajne aromatická, má koreninovú chuť, lebo obsahuje olej
silnej korennej vône. Preto sa byľ (herba Dracunculi) používa na technické
účely, najmä však pri výrobe octa, nazývaného estragónový, dalej pri
výrobe horčice, pri nakladaní uhoriek atď. Priemyslové závody najradšej
používajú čerstvú vňať^čo je pre pestovateľov výhodné, lebo nemusia vňať
sušiť. Sušená vňať často zhnedne a stráca pekný svieži vzhľad a okrem toho
dráždi ku kašľu.
Vo vňati sa nachádza asi 1% éterického oleja, ktorý obsahuje najviac
melylchavikolu, potom ocimén, myrcén a p-metoxyškoricový aldehyd.
CH3 CH.J
CH2 = CH— C = CH— CH2— CH2— C = CH2
ocimérf
C— CH2— CH2— = C— CH
myrcén
V ľudovej liečbe sa používala ako diuretikum, emenagógum, antihelmin-
tikum a stomachikum.
Palina dračia je náročnejšia na pôdu ako palina pravá a vyžaduje sypkú,
silnú a dobre vyhnojenú pôdu. Najlepšie sa rozmnožuje na jar rozdelením
starých trsov. Ak máme možnosť zaobstarať si semeno, vysejeme ho v pare-
nisku a zosilnené priesady dáme na určené miesto vo vzdialenosti 40x40cm.
Kultúra vydrží na mieste veľa rokov. Pestovanie paliny dračej možno-
odporúčať, lebo jej spotreba je stála.
Palina obyčajná
Artemisia vulgaris K.
ľudové polynka obyčajná
Pelynék černobýl, ľudové peluň černobýl
Palina obyčajná je u nás najrozšírenejším druhom paliny. Rastie často
v súvislých porastoch na rumoviskách, priekopách, pri cestách, v krovis-
kách a pod.
 Je to statná, vyše l m vysoká rastlina, ktorú zdaleka poznávame podľa
toho, že má listy na vrchnej strane kalnozelené, na spodnej strane však
biele od striebristej píšte. Rastlina má príjemnú arómu a horkastú chuť
od éterického oleja. V tomto sa tiež nachádza tujón a cineol. Obsahuje
tiež inulín, triesloviny a živicu [390]. Izolovali z nej tiež dehydromatricaria
ester, ktorý podľa najnovšej práce [34] má túto štruktúru:
CH3—(CEEE C)3—CH = CH—COOCH3
dehydromatricaria ester
Myší chvost obyčajný
Achillea millefolium L.
ľudové stolistník, rebríček
Rebríček obecný, ľudové myší ocásek, tisíclistník, ovčí žebro
Myší chvost je jednou z najstarších a najrozšírenejších trvácich, ľudových
liečivých rastlín. Rastie všade pri cestách, na medziach a na suchých
lúkách. Má príjemnú koreninovú vôňu i chuť, ktoré pochádzajú od rebríč-

Vňať (herba Artemisiae) alebo koreň (radix Arlcmisiae) sa používa pri

rozličných ťažkostiach, napr. pri epilepsii, pri dysmenorhoe a amenorhoe
.ako emenagógum, niekedy aj ako abortívum. Používajú sa tiež ako prísady
•do kúpeľov a sušené kvetné úbory ako korenie.

Palina prímorská
Artemisia maritima L.
Pelynčk prímorský

Táto statná rastlina je celá šedoplstnatá, silne aromatická, s bohato

peristosečnými listami a úzkymi, podlhovastými úbormi. Obsahuje vo
všetkých častiach antihelminticky účinný santonín, ktorý dovážanie z cud-

CH,

o
CH3 Q(^ ^,—CH3 Palina dračia, Palina obyčajná, Myší chvost obyčajný,
Artemisia dracunculus. Artemisia vulgaris. Achillea millefolium.
O
santonín kpvej silice (oleum Millefolii aethereum). Z nej sa izoloval cineol, tujón,
pinén, borneol, rozličné aldehydy, kyselina mravčia, octová, salicylová
ziny a ktorý sa vyskytuje najmä v semenách turkestanskej paliny (Arte-
a stearová. Dôležitá je prítomnosť modrého uhľovodíka chamazulénu, prí-
misia contra L., Artemisia dna BergJ. Novými výskumami s pestovanou
padne proazulénu, látky, z ktorej chamazulén vzniká pri destilácii drogy
palinou prímorskou v n. p. Galena v Komárove pri Opave sa dokázalo,
vodnou parou. Jeho obsah v rastline veľmi kolíše. Zdá sa, že v najväčšom
že tento druh obsahuje dostatok santonínu. Pretože na Slovensku rastie
množstve je prítomný v úboroch, avšak našli sa aj také drogy, ktoré
na južných slanistých stepiach (Sv. Júr) plemeno paliny prímorskej, a to
chamazulén neobsahujú. Napr. K o š o v á V., P á r a l o v á M. [202], ktoré
palina prímorská jednosemenná, Artemisia marilima subsp. monogyna
sa zaoberali štúdiom obsahu a množstva silice v myšom chvoste obyčajnom,
Gams., naša kultúra liečivých rastlín má možnosť vypestovať z tohto
udávajú, že vo väčšine vzoriek nebol prítomný žiaden azulén, avšak až
domáceho druhu paliny nového darcu hlístopudného santonínu.
200 mg % azulénogénnych látok, t. j. viac ako v rumančeku (Matricaria
chamomilla L.), takže je možnosť tento nahradzovať myším chvostom.
Výskumu azulénov sa venovali viacerí pracovníci, napr. E. S ta hl [385,

320 21 Naše liečivé rastliny 321

386, 387, 388, 389] a u nás F. Sorm a jeho spolupracovníci [305, 423, 424,
425, 427]. Podľa starších údajov sa v droge nachádza tiež glykoalkaloid
achileín C20H38015N2, ktorý sa v kyslom prostredí štiepi na cukrovú zložku
a aglykón achiletín CnH1704N. Najnovšia práca [279] však uvádza, že
achilenín nie je glykoalkaloid, ale alkaloid sumárneho vzorca CUH2606N2.
Podľa výskumov robených na Chemickom ústave Slovenskej akadémie
vied sa z myšieho chvosta slovenskej lokality nepodarilo achileín izolovať.
Potvrdila sa však prítomnosť cholínu [13]. Okrem týchto látok v rebríč-
kovej vňati sú početné indiferentné látky, napr. kyselina akonitínová a pro-
piónová, triesloviny a asparagín. Prítomný má byť tiež glykozid, odštie-
pujúci kyanovodík a benzaldehyd. Z vňate myšieho chvosta sa často desti-
luje silica.
Chemický obsah tejto drogy je taký nápadný, že myší chvost si zasluhuje
dôkladné farmakodynamické zhodnotenie. Veľa odborných lekárov sa vy-
jadrilo v tom zmysle, že by sa nemalo zabúdať na myší chvost, ktorý
preukázal už veľa platných služieb. Napríklad je známe, že silica z myšieho
chvosta nápadne znižuje klíčivosť [198]. Zaujímavé sú tiež skúsenosti ma-
darských pracovníkov pri liečbe asthma bronchiale u dojčiat a detí [21, 163].
Astma je alergická choroba a chamazulén sa prejavil ako výborné anti-
histaminikum, takže recidívy sa ani u ťažkých pacientov v priebehu roka
nedostavili [22].
Ľudová liečba používa myší chvost v širokej indikačnej oblasti, ako napr.
hemostatikum pri rozličných krvácaniach, ako emenagógum, tiež ako
amárum a cholagógum pri rozličných žalúdočných ťažkostiach a kataroch,
prípadne aj ako spazmolytikum. V dlhšej kúre sa odporúča tiež pri angína
pectoris. Pre obsah silice je tiež obľúbená ako expectorans aj pri astme,
čo ako vieme, je aj klinicky overené.
Myší chvost je veľmi cenným vo zverolekárstve, a to ako výborné krmivo
pre hospodárske zvieratá. Seno myšieho chvosta je sladké a výživné.
Jeho kvitnúca vňať (herba Millefolii) sa zbiera počas celého leta. Niekedy
sú pre obchod žiadúce iba kvetné úbory s celkom krátkymi stopkami
(flos Millefolii).
Vňať sa upotrebuje tiež pri výrobe likérov.
Myší chvost bertram
Achillea ptarmica L.
ľudové mačuch bertramový
Rebríček bertram, ľudové persán
Myší chvost bertram je príbuzným druhom myšieho chvosta. Líši sa
od neho statnejším vzrastom, nedelenými listami a väčšími kvetnými
322
úbormi. Hojne u nás rastie v pobrežných krovinách, priekopách a vlhkých
lúkách. Pre ľudovú liečbu poskytuje pakoreň a vňať (rhizoma el herbä
Ptarmicae). Pakoreň má štipľavú chuť a núti ku kýchaniu. Kedysi slúžil
ako prostriedok pre potenie. Vo väčšom množstve však vyvoláva zvracanie
a hnačky. V účinkoch sa zhoduje s anacyklom lekárskym (Anacyclus offici-
narum Hayne), ktorý pochádza zo Stredomoria, je jednoročný. Hojne sa
pestuje pre jedovatý koreň, ktorý je známy pod menom koreň beŕtramu
nemeckého (radix Pyrelhri germanici).
Podber liečivý
Tussilago farfara L.
ľudové podkovka, podbelie
Podbél obecný, ľudové koňské kopyto, líčko materí, podbílek
Podbeľ liečivý rastie hojne ako trváca rastlina na vlhkých, hlinitých
stranách a poliach, v priekopách a na brehoch vôd. Kvitne skoro na jar
a až po odkvitnutí vyrastajú na pôde veľké, na rube šedoplstnaté listy
(foliumFarfarae), ktoré sú obľúbenou a veľmi zbieranou drogou. Obsahujú
množstvo slizu, glykozidickú horčinu, dva fytosteríny faradiol a druhý
CggH^Oy [89], triesloviny, organické kyseliny (citrónová, jablčná, vínna),
cholín, uhľovodík C27H56, éterický olej a inulín. V popole sa nachádza
hliník.
GH3
CH,
}—OH
faradiol
Listy podbeľa majú dobrú povesť ako liek proti kašľu a zápalu prie-
dušiek.
Zberatelia listu podbeľa tieto často zamieňajú za podobné listy deväťsila
obyčajného (Petasiles officinalis M ô n c h ^ a s listami niektorých druhov
lopúchov (Lappa alebo Arclium). Listy treba dobre rozoznávať a pri zbere
treba dávať pozor. Listy podbeľa sa trhajú i so stopkami, za sucha, v júni
alebo v júli a sušia sa hned búd prirodzeným spôsobom v prievane, prípadne
celkom výnimočne aj na slnku alebo umelým teplom, a to tak dlho, až sa
listy lámu. List podbeľa nemá nikdy sušením stratiť zelenú farbu, teda
323
nesmie zhnednúť, lebo by sa stal neupotrebiteľným. Niekedy sa tiež vy-
žadujú kvetné úbory (flos Farfarae). Použitie a obsahové látky majú po-
dobné ako listy. Farbivom je prevažne taraxantín.
Vratič
Chrysanlhemum ianacelum Karsch., Tanacetum vulgare L.
ľudové cicvár, račiš
Vratič obecný
Vratié je statná, až l m vysoká, trváca bylina, ktorá má husté chocholíky
zlatožltých, gombíčkovitých kvetných úborov. Celá rastlina neobyčajne
prenikavo až odporne gáfrovo páchne a horko chutí. Príčinou je prchavý
Myší chvost bertrarn, Podbeľ liečivý, Vratič,
Achillea ptarmica. Tussilago farfara. Chrysanthemum vulgare.
zelenkastý éterický olej (oleum Tanaceti), ktorý obsahuje jedovatý tujón
alebo tanacetón v množstve až 70%, pinén, gáfor, borneol, tujylalkohol
a dve horčiny tanacetín l a 2. Najvyšší obsah silice m a j ú kvety (0,3%)
[360, 361].
V rastline sa zistili tiež triesloviny, potom kyseliny galová, jablčná,
vínna, citrónová, maslová a šťaveľová, vosk a živice.
Vratič rastie často pokope na suchých medziach, pri cestách, na lesných
rúbaniskách a krovinách. Kvitne v lete a na jeseň. Najcennejšou časťou
324
sú kvetné úbory (flos Tanaceti). Niekedy sa pre priemysel vyžaduje iba
lístie (folium Tanaceti), inokedy tiež celá vňať (herba Tanaceti). Všetky
časti zbierame v čase kvitnutia. Droga slúži najmä na prípravu éterického
oleja, ktorý sa hojne používa pri výrobe likérov a liečiv. Je to starý pro-
striedok proti cudzopasným červom zažívacích orgánov. Jeho anťihelmin-
tická účinnosť sa naozaj potvrdila tiež pokusmi, avšak v niektorých prí-
padoch použitie tejto drogy sa neodporúča, pretože pri predávkovaní vedie
k abortu. Väčšie dávky vyvolávajú zvracanie, hnačky, mdloby a v litera-
túre je uvedených viac prípadov otráv, ktoré končili smrťou [232, 373].
Ľudia dobre poznali vratič ako prostriedok proti blchám, všiam a iným
parazitom ľudí a zvierat. Najlepšie sa osvedčuje čerstvá vňať alebo odvar.
Králik rimbaba
Chrysanthemum parthenium Per s.
Rimbaba, ľudové marunka, matečník
Králik rimbaba je rozšírený pri plotoch vidieckych záhradiek, na voľných
priestranstvách dedín, na rumoviskách, kde všade
splanel z pôvodnej záhradnej kultúry. V starších
časoch sa s obľubou pestoval pod ľudovým ná-
zvom „marunka" a bol známou liečivou rastlinou.
Pochádza z Ázie. Je trváci, dosahuje výšku pol
metra a celá vňať, ked ju roztlačíme, príjemne
vonia ako rumanček.
Obsahuje éterický olej s terpénmi, triesloviny,
horčinu a insekticidne pôsobiace látky, pyretríny.
Kvetné úbory (flos Matricariae), ktoré sa rozví-
j a j ú v júli, na niektorých miestach sa používajú
namiesto rumančeka pri zažívacích ťažkostiach
a ako sedatívum na upokojenie nervového rozru-
šenia a v agrochemickej technológii ako insek-
ticidný prostriedok proti cudzopasnému hmyzu. Králik rimbaba,
Chrysanthemum
Droga je súčasťou takzvaného prášku proti hmyzu. parthenium.
Králik marolist
Chrysanthemum balsamita L.
Marí list, ľudové bylina matky boží, voňavý lupen
Králik marolist je ďalšou zložnokvetou rastlinou, ktorá sa všeobecne
pestuje v záhradkách aj v kvetináčoch pre príjemnú balzamickú vôňu. Je
325
 V starších časoch králik marolist pod menom „voňavý lupeň" alebo
,,bylina matky božej" bol obľúbeným liečivom, ktoré sa používalo ako
diuretikum, stomachikum, adstringens a antihelmintikum.

Králik ružový
Chrysanthemum roseum Web., Pyrethrum carneum Bieb.
Kopretina ružová, ľudové kavkazská rimbaba

Králik ružový je ozdobná trváca rastlina s úhľadnými ružovočervenými

kvetnými úbormi, ktoré sa v máji alebo v júni rozvíjajú. Pochádza z Kau-
kazu a z Perzie, kde rastie divoko, avšak pestuje sa aj vo veľkom. Kvetné
úbory (flos Pyrethri rosei) tohto druhu a niekoľko príbuzných (králik
mäsový, Chrysanthemum carneum M a r s c h a l l , tiež z Kaukazu a králik
cinerariolistý, Chrysanthemum cinerariaefolium Trevir, z Dalmácie) pred
úplným rozvinutím sa trhajú, sušia a melú, čím sa z nich pripravuje prášok
proti hmyzu (pulvis insectorum). Prášok je silno insekticidný, hubiaci
hmyz. Insekticidita prášku spočíva v prítomnosti insekticidných substancií
v kvetoch. Obsahujú pyretrín I a II a cinerín I a II. Kým pyretrín í
a cinerín I sú estery kyseliny chryzantémomonokarbónovej s alkoholmi
pyretronolom, resp. cineronólom, pyretrín II a cinerín II sú metylestery
kyseliny chryzantémodikarbónovej a príslušného alkoholu.
CH8x
=CH—CH—CH—CO—O— —CH8

C
O
CH3 CH3

pyretrín I r'u —\-<Jrl

—i_<Jul fu
r<ii = L^rl—\jfl
fij = vjr'V
Jrij —CH3
2

Králik marolist, pyretrín II —CH2—CH = CH—CH = CH2 —COOCH,

Chrysanthemum balsamita. cinerín I —CH2—CH -CH—CH3 —CH3
cinerín II —CH2—CH -CH—CH3 —COOCH,
trváca bylina, pôvod má v južnej Európe. Veľké listy s dlhými stopkami
sú silno aromatické, ktoré voňajú tak ako rumanček, šalvia a mäta, čo
= CH—CH—CH—COOH
súvisí s prítomnosťou éterického oleja. Jeho hlavnou zložkou (až 80%) je
fcarvón.
c

cr
CH3 CH3
R
kyselina chryzantémomonokarbónová CH3
»
kyselina chryzantémodikarbónová HOOC

Pyretrín I je asi lOkrát účinnejší ako pyretrín II.

c Pyretríny rýchlo usmrcujú všetok hmyz, avšak teplokrvným živočíchom
H, CH2 prakticky neškodia, pretože po tejto stránke patria k najmenej agresívnym
karvón
327
326
insekticídom voči cicavcom, na rozdiel od iných syntetických insekticíd
(organofosfáty).
Králik ružový a menované príbuzné druhy znášajú veľmi dobre naše pod-
nebie a pestujú sa hocikde v kveti-
nových záhradkách. Vzhľadom na
značnú spotrebu drogy by bolo možné
založiť kultúry králika. Treba si za-
obstarať iba semeno, t. j. zrelé úbory
z rastlín pestovaných v záhradkách.
Semeno sejeme na jar do riadkov na
starostlivo pripravený záhon, plytko
zahrabeme a prikryjeme ľahkou vrst-
vou suchého lístia, aby povrch pôdy
nestvrdol. Záhon mierne polievame.
Za mesiac semeno vyklíči. Semenáčky
usilovne plejeme, okopávame a v au-
guste, ké d už vytvorili statné ružice,
vysadíme ich na definitívne miesto, na
dobre obrobené a pohnojené pole. Krá-
lik ružový obľubuje teplú, slnečnú, po-
kiaľ možno dobrú vápnitú pôdu, avšak
uspokojí sa tiež s chudobnými, su-
chými, kamenistými, horskými stra-
nami, kde by iná kultúra nebola
možná. Podobné neplodné pôdy mož-
no takto zužitkovať kultúrou králika,
Králik ružový, ako aj rumančeka.
Chrysanthemum roseum. Na druhý rok v júni králiky už
kvitnú. Úbory sa trhajú bez stopiek,
za sucha a nie priveľmi rozkvitnuté, a ihned sa v prievane a v tieni dokonale
usušia, aby nesplesneli.
Z jedného áru sa nazbiera asi 9 kg suchého tovaru.
V jeseni sa pole pokosí a králikove kry sa okopú. Dobre založená kultúra
vydrží na stanovišti až 6 rokov. Králiky pomaly splanejú.
Slnečnica ročná
Helianthus annuus L.
Slunečnice roční
Slnečnica ročná je známa jednoročná, asi 2 m vysoká rastlina s ohromný-
mi, v lete a v jeseni sa rozvíjajúcimi terčovými úbormi, ktoré sa počas dňa
328
otáčajú za slnkom. Slnečnica pochádza z južnej a strednej Ameriky. U nás
sa doteraz pestuje iba v záhradách pre ozdobu. Na poliach ju najviac vi-
díme iba v kukuričných a zemiakových kultúrach ako obrubu. V Poľsku
a v Madarsku, najmä však v SSSR pestuje sa vo veľkom pre jedlé, olejnaté
semená, ktoré obsahujú 40—50% vysychavého tuhnúceho oleja (oleum
Helianlhi) (ČsL-2). Tento sa hojne používa na mastenie, svietenie, v lekár-
stve a na rozličné technické účely. Niekedy ním porušujú olivový olej.
Slnečnicový olej obsahuje glyceridy, ako oleín, linoleín a palmitín. Obsahuje
tiež 5—6% voľných mastných kyselín. Po vylisovaní oleja zostávajú veľmi
hodnotné pokrutiny, ktoré sú výživnou potravou pre dobytok.
Slnečnica však okrem technického významu má hodnotu aj ako liečivá
rastlina. Podľa pokusov viacerých bádateľov [cit. 16] sa ukázalo, že alko-
holický extrakt kvetov pôsobí silne antipyreticky a pri liečení malárie bol
účinným aj v tých prípadoch, kde nezabrali ani vysoké dávky chinínu.
Podľa Z e m l i n s k é h o [485] sa používajú nielen kvety, ale aj listy na
prípravu tinktúry a tiež R o s t a f i n s k i [cit. 251] udáva, že v SSSR sa pre
tento účel pripravuje tinktúra z kvetov slnečníc v čase, ké d semená začí-
najú hnednúť.
V kvetoch (flos Helianlhi) sa nachádza quercimetrín (monoglykozid
quercetínu), antocyanín, cholín, betaín, karotíny, karotinoidové farbivá
kryptoxantín, xantofyl a taraxantín. Listy (folium Helianthi) obsahujú
okolo 100 mg% provitamínu A.
Slnečnica síce rastie v každej pôde, avšak dosť veľké výnosy dáva iba na
ľahkých, vápnitohlinitých, na živinu bohatých, teplých a slnečných pôdach.
Vysieva sa vo vzdialenosti l m, a to tak, že sa kladú vždy 3—4 semená
vo vzdialenosti l m a pri pretrhaní sa nechajú na mieste iba najsilnejšie
semenáčky. V ďalšom vývoji každej slnečnici ponecháme najviac 2—3 úbory,
ostatné ulomíme.
Pred úplným dozretím sa terče s kusmi stopiek odrežú a zavesia v su-
chých, vzdušných krytoch, kde sa nechajú dozrieť.
U nás by sa pestovanie tejto znamenitej olejniny tiež dobre osvedčilo.
Okrem olejnatých semien a pokrutín zostáva tu lístie, ktorým sa dobre
kŕmia najmä ovce, a drevnaté stopky, ktoré sa usušia na palivo. Na nie-
ktorých miestach sa z nich získavajú jemné vlákna.
Slnečnica topinambur
Helianthus luberosus L.
Slunečnice topinambur
Slnečnica topinambur je príbuzná slnečnice ročnej. U nás sa miestami
pestuje pre jedlé, najmä však pre kŕmne pakoreňové hľuzy („židovské
329
zemiaky"). Pochádza z Ameriky. Chemický rozbor hľúz vykazuje 79% vody,
1,9% dusíkatých látok, 0,18% tuku, 16,4% bezdusíkatých extraktívnych
látok, 1,25% vlákniny a 1,16% popolovín. V bezdusíkatých látkach
extraktívnych je dextróza, značné množstvo inulínu a pentózany. Topi-
nambúry sú výdatným zdrojom inulínu, z ktorého sa vyrába fruktóza.
Slnečnica ročná, Plešivec dvojdomý, Slamiha piesočná,
Helianthus annuus. Antennaria dioica. Helichrysum arenarium.
Plešivec dvojdomý
Gnaphalium dioicum L., Antennaria dioica G ä r t n .
ľudové úplavičník
Protéz dvoudomá, ľudové kociánek, kočičí tlapky
Plešivec dvojdomý je u nás všeobecný na nevápenných, suchých slneč-
ných lúkách a brehoch, ako aj na lesných rúbaniskách vyšších polôh. Dobre
sa dá poznať podľa toho, že drobná rastlinka je celá pokrytá bielymi
chĺpkami a v máji sa rozvíjajúce kvetné úbory sú zhluknuté v konečných
chocholíkoch. Sú búd červené (samičie) alebo biele (samčie). Pri zbere
úborov (flos pedis cati) treba zbierať každé zvlášť. Červené sú vyhľadáva-
nejšie. Obsahujú éterický olej, triesloviny, živicu, horčiny, fytosterín a uhľo-
vodík C23HS8. O r e c h o v A. [308] zistil aj prítomnosť alkaloidov. Majú
charakteristickú vôňu a horko aromatickú chuť. Droga je ľudovým liekom
pri chorobách dýchacích ciest a pri črevných kataroch. Zbiera sa v máji
a v júni, a to pred úplným rozkvitnutím. Sušená zachováva pekný pôvodný
vzhľad. Plešivce sú trváce rastliny.
330
Slamiha piesočná
Gnaphalium arenarium L., Helichrysum arenarium M on ch.
Smil písečný
Slamiha piesočná od plešivca dvojdomého sa líši najmä tým, že má
drobné guľaté kvetné úbory ligotavo zlatožlté, ktoré sa rozvíjajú až v let-
ných mesiacoch. Zbierajú sa pod starým alchymistickým názvom flores
Stoechados citrinae ako ľudový močopudný liek, ktorý slúži tiež proti cudzo-
pasným červom a proti žltačke. Obsahujú éterický olej, horčinu a trieslo-
vinu. Na niektorých miestach sa z úborov slamihy pripravuje zvláštna
voňavka.
Rastie na piesočnatých pôdach, najmä však na piesočnatých okrajoch
lesov.
Kamzicník srdcovitý
Doronicum pardalianches L.
Kamzicník srdčitý
Kamzicník srdcovitý je trváca bylina s veľkými ozdobnými žltými kvet-
nými úbormi a s veľkými srdcovitými listami. Rastie na rozličných miestach
v horských lesoch, veľa sa však pestuje v záhradníctvach, a to jednak aká
okrasná rastlina, jednak pre sladkastý koreň (radix Doronici), ktorý má
rovnaké účinky ako koreň arniky. Používal sa proti závratom a padúcnicu
Starček Jakubov
Senecio Jacobaea L.
Starček pŕímétník, ľudové bylina sv. Jakuba
Starček Jakubov je statná, až l m vysoká kompozitá (zložnokvetá rast-
lina), hojne rozšírená na suchých lesných pasekách, na stranách a medziach.
Príbuzný druh starček obyčajný (Senecio vulgaris L.) je menší a rozšírený
ako burina všade na poliach, rumoviskách a ria okrajoch lesov. Obidva
druhy poskytovali byľ (herba Senecionis) a výťažky (extraclum Senecionis
vulgaris), ktoré sa v ľudovej liečbe používali ako emenagógum, pri ame-
norhoe a dysmenorhoe. Spôsobuje kontrakcie uteru.
Zaujímavé sú v poslednom čase zistené prípady otráv koni niektorými
druhmi starčekov, ktoré rastú na bažinatých lúkách (starček potočný,.
Senecio rivularis [W. K.] DC., starček vodný, Senecio aquaticus Hu d s.
a starček barborkolistý, Senecio erraticus B e r t o l . subsp. barbaraefolius
[Wimm. Grab.] Beger). Kone kŕmené takýmto senom uhynuli. Choroba
bola pôvodne zistená v južných Čechách v obci Zdar na Písecku, a preto
331
 HO- -CH2—OH
sa nazýva ,,ždárskou chorobou". Roku 1955 bola hlásená aj z Moravy
(Dačicko), kde sú tiež bažinaté lúky s veľkými druhmi starčekov [33]. N
retronecín
poskytujú retronecín, ďalej amíny, silice, oxaláty a organické kyseliny!
Droga môže nahradiť cudzozemský Rhizoma Hydrastidis [29].

Zlatobyľ obyčajná
Solidago virgaurea L.
Zlatobýl

Zlatobyľ obyčajná je lesná, až l m vysoká bylina, ktorej byľ sa končí

strapcovitvm súkvetím zlatožltých, v letných mesiacoch sa rozvíjajúcich
úborov. Vňať zlatobyle (herba Virgaureae) je presláveným starým močo-

Kamzičník srdcovitý,
Doronicum pardalianches.

Droga obsahuje alkaloidy: senecín a senecionín, prípadne jakobín Starček Jakubov, Zlatobyľ obyčajná, Sedmokráska obyčajná,
jakodín C18H25N05 a jakonín C18H25N08, ktoré hydrolýzou Senecio facobaea. Solidago virgaurea. Bellis perennis.

OH pudným liekom, ktorý sa najčastejšie používa pri chorobách obličiek. Po-

kusy na myšiach skutočne ukázali 200—400%né zvýšenie diurézy [cit. 16,
CO—C—CH2—CH—C—CO
38, 274]. Jej použitie ako adstringencia je dosť opodstatnené pre vysoký
I I I
CH—CH3CH3 CH3 l obsah trieslovín (8—15%). Okrem nich sa vo vňati nachádza quercitrín
O- -CH2—O [85], horčina, éterické oleje (0,3—0,7%) a saponíny. O r e c h o v [308] do-
kázal aj prítomnosť alkaloidu, jeho izolácia sa však nepodarila. Semená
obsahujú asi 14—15% mastného oleja.
senecionín

333
332
 V posledných rokoch splanela u nás v záhradách, v krovinách a pri Omanové pakorene sú v celom svete hľadanou liečivou drogou s bakteri-
vodách zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis L.), ktorá dosahuje výšku cidným a diuretickým pôsobením. Dobre pôsobia vraj aj pri tuberkulóze
až 2 m a má bohaté strapcovité súkvetie zlatožltých kvetných úborov. a pri silne zahlienených prieduškách. Sú výborným choleretikom a chola-
Pochádza zo severnej Ameriky a pôvodne sa u nás pestovala pre ozdobu. gógom. Podobajú sa koreňom ľuľka zlomocného. Pri spracúvaní treba byť
Je to starý liek Indiánov proti uštipnutiu štrkáčom. Odtiaľ pochádza aj jej opatrným.
nemecké meno Klapperschlangenkraut (štrkáčová bylina). Bolo by záslužné Pre kultúru oman vyžaduje dobrú, hlbokú pôdu. Pestuje sa búd zo
overiť si jej účinky a zistiť, či nie je tiež prostriedkom proti uštipnutiu
zmijou. Podľa doterajších výskumov obsahuje až 5násobne viac saponínov
ako Solidago virgaurea. F u c h s L. [85] navrhuje používať ju namiesto
zlatobyle obyčajnej.
Sedmokráska obyčajná
Bellis perennis L.
Sedmikráska chudobka
Naša všeobecne známa sedmokráska, kvitnúca v zime aj v lete, bola
kedysi vychvaľovaná liečivá rastlina. Jej úbory (flos Bellidis) slúžili ako
prostriedok pri pľúcnych chorobách a doteraz sa na niektorých miestach
jej lístie používa proti krvácaniu. Obsahuje saponíny, triesloviny, horčinu,
sliz, živice, kyselinu octovú, oxálovú, jablčnú a vínnu, malé množstvo
éterického a mastného oleja a inulínu. Dnes je viac dekoratívnou kvetinou,
ktorú pestujú záhradnícky v mnohých odrodách s plnými úbormi.

Oman pravý
Inula helenium L. Oman pravý, Konopáč obyčajný,
Oman pravý, ľudové alant, voman Inula helenium. Eupatorium cannabinum.

Oman pravý je statná, krásna, vždy vyše l m vysoká rastlina, s veľkými
plstnatými listami a mohutnými žltými, v letných mesiacoch sa rozvíjajú-
cimi úbormi. Pochádza z Ázie a hojne sa pestuje v záhradách, odkiaľ tiež
u nás splaneje. Má v zemi tlstý, hnedý, na reze biely pakoreň (rhizoma
Helemi, radix Inulae). Pakoreň je voňavý, horko chutí a obsahuje 40% po-
lysacharidu inulínu (C6Hu05)n, horčinu a l—3% silice, ktorá je vlastným
účinným liekom. Silica obsahuje helenín alebo omanový gáfor, kyselinu
alantovú a alantol C10H16O.
CH,
CH, O CH,
O CH3 OH
helenín alantová kyselina
semena, z ktorého si vychováme v parenisku alebo na záhone priesady,
alebo použijeme časti slabších pakoreňov s púčikom ako sadivo. Sadí sa
v 50 cm vzdialenosti.
Oman pravý je tiež dekoratívnou rastlinou.
Konopáč obyčajný
Eupatorium cannabinum L.
Sadec konopáč
Konopáč obyčajný u nás rastie vo vlhkých lesoch, lesných výmoloch
a v kroviskách pri vode. Dosahuje výšku až l m, príjemne vonia, horko
chutí a má červenkasté úbory, ktoré sa rozvíjajú v letných mesiacoch.
Podľa posledných výskumov G i z y c k é h o [100, 101, 102] obsahuje hor-
činy eupatorín G13H1203, eupatopikrín, potom <x-laktucerol (totožný s tara-
xasterolom) a étérický^ olej.

334 - 335
 Vňať (herba Eupatorii cannabini) je ľudový liek diuretického, laxatív- v Oriente pri náboženských obradoch, najmä na pohreboch ako kadivo
neho a emetického účinku. Dokázalo sa tiež jej cholagógne pôsobenie. namiesto drahého šafranu.
Zaujímavá je v literatúre kolujúca zpráva, že postrelení jeleni pojedajú
konopáč preto, aby si vyliečili rany [326]. Nevädza poľná
Centaurea cyanus L.
Turica kanadská ľudové modrák
Erigeron canadense L. Chrpa modrák
Turan kanadský
Pôvodný domov nevädze poľnej je v Ázii, avšak s obilím sa ako burina
Turica kanadská pochádza z Kanady. Roku 1655 bola prenesená vo rozšírila po celej Európe. Modré kvety nevadze (flos Cyani), a to nie celé
vypchanej vtáčej kožke do Francúzka a odtiaľ sa rozšírila po celej Európe úbory, ale iba trúbkovité kvietky, sú dobrou technickou drogou, lebo
natoľko, že dnes patrí medzi najobyčajnejšie jednoročné buriny rumovísk,
múrov a lesných rúbanísk. Byľ je vyše pol metra vysoká, bohato vetvená,
s početnými drobnými úbormi. Vňať turice je málo preskúmaná. Obsahuje
éterický olej a neznámu narkotickú látku. Podľa O r e c h o v á [308] nie sú
v nej alkaloidy. Ľudová a. staršia medicína si vysoko cenila drogu ako liek
proti krvácaniu z pľúc,.pri ochorení mechúra, obličiek a inde. Droga je asi
účinná, avšak jej účinnosť by bolo treba potvrdiť výskumom.

Nechtík lekársky
Calendula officinalis L.
Mésíček lekársky

.Nechtík lekársky je známa obľúbená okrasná bylina, ktorá pochádza

zo Stredomoria. Chemický rozbor kvetov (flos Calendulae) vykazuje ne-
patrné množstvo éterického oleja, 19% horčiny kalendému C23H3807 [91],
3% kalendulínu (účinná látka), gumu, živicu, kyselinu jablčnú a červené
farbivo, v ktorom je cholesterinester kyseliny laurovej, myristovej, palmi-
tovej a heptadecylovej. Vo všetkých častiach rastliny sa nachádza saponín, Turica kanadská, Nechtík lekársky, Nevädza polná,
ktorého aglykónom je kyselina oleanolová [90]. Kvety nechtíka lekárskeho Erigeron canadense. Calendula officinalis. Centaurea cyanus.
sú starou liečivou drogou a majú do istej miery rovnaký účinok ako arnika.
Pripravuje sa z nich tiež kalendulová masť na kožné vyrážky. Suchými slúžia na získanie krásneho azúrovomodrého farbiva, ktorým sa farbia roz-
korunnými lístkami sa často porušuje šafran. ličné voňavkárske prípravky a voňavé korenia. V ľudovej liečbe sa odvar
Nechtík možno pestovať v každej pôde. Semeno vysievame do riadkov, používa pri žltačke a pri očných zápaloch. Kvety nevädze obsahujú 0,7%
ktoré sú od seba vzdialené 25 cm. Rastliny jednotíme v tej istej vzdiale- modrého farbiva cyanínu (diglukozid cyanidínu) a pelargonínu (diglu-
nosti. Nechtík je jednoročná rastlina. kozid pelargonidínu), dalej vosk, sliz, triesloviny a soli.
Zber nechtíkových kvetov je ťažký a zdĺhavý, lebo môžeme trhať iba OH OH
l OH
jednotlivé žlté jazykové kvietky, nie celé úbory.
Nechtík okrem liečivého a dekoratívneho významu má tiež technický OH OH
význam: červené farbivo kvetov slúži na neškodné prifarbovanie rozličných O Cl- o ci-
potravín (syrov, masla a pod.). Mnoho nechtíkových kvetov spotrebujú cyanidínchlorid pelargonidínchlorid

336 22 Naše liečivé rastliny 337

 Požlt farbiarsky
Carthamus tindorius L.
Svetlice barvíŕská, tiež saflor
Požlt farbiarsky je dôležitá technická farbiarska rastlina. Pochádza z Vý-
chodnej Indie, avšak aj u nás je v záhradkách dosť obvyklý. Kedysi sa
pestoval pre farbivo i na poliach. Dá sa poznať podľa tŕnistozubatých
listov a nápadných, šafranovooranžových kvetov. Kvetné úbory (flos
Carlhami) sa rozvíjajú v letných mesiacoch.
Požlt farbiarsky, Plamatka zelinná,
Carthamus tindorius. Spilanthes oleracea.
Požlt je jednoročná statná bylina. Semená sa sadia do dobre vyhnojenej
pôdy vo vzdialenosti 15 cm. Ked rastlinky vzídu, pôda sa starostlivo očistí
od buriny. Len čo sa úbory začnú rozvíjať, robíme zber, ktorý je zdĺhavý,
pretože sa z úborov vytrhávajú iba farebné kvety a rýchlo sa usušia v tieni.
Požlt je rovnako vzácna farbiarska rastlina ako indigovník. Jeho kvety
obsahujú vlastne dve farbivá: saflórovú žltú a červený kartamín. Saflórová
žltá nemá zvláštnu cenu, pretože je vo vode rozpustná, kartamín však nie.
Žltá farba sa preto z kvetov ľahko odstráni tak, že sa cez vrecia, naplnené
sušenými kvetmi pažlta, nechá pretekať prúd vody. Kvety zbavené žltej
farby sa zlisujú do kociek, opäť sa usušia a dodávajú sa do továrne.
Je prirodzené, že požitú dnes konkurujú syntetické farbivá. Farbivo
požitú sa dnes používa najmä v cukrárstve a v likérovém priemysle, dalej
338
na prípravu maliarskych farieb a ako kozmetický prípravok pre hercov
Zo semien sa lisuje cenný saflórový olej.
OH O
HO
v
OH
Q-o
kartamín
Plamatka zelinná
Spilanthes oleracea Jacq.
Plamatka zelná
Plamatka zelinná je pôvodne juhoamerická rastlina, avšak často sa
pestuje v zeleninárskych záhradách. Je jednoročná, má rozvetvenú byľ,
veľké srdcovité listy a žlté, nachové alebo belavé úbory.
Má korenistú chuť a slúži ako šalát neobyčajne bohatý na vitamín C.
Zo sušenej vňate (herba Spilanthis), známej pod menom ,,plamatkové ko-
renie", pripravujú sa lieky proti skorbutu a boleniu zubov [122]. Pre ten
istý účel sa pestuje aj lyžičník z čeľade krížatých.
Lopúch plstnatý
Arctium tomentosum M i l í . , Lappa tomenlosa Lám.
ľudové lapún
Lopúch plstnatý, ľudové horký lupen, horký repík
Lopúch plstnatý s obidvoma príbuznými druhmi ako lopúchom väčším
(Arctium lappa L., Lappa maior Gaertn.) a lopúchom menším (Arctium
mínus Bern., Lappa minor H i l l ) patrí k najväčším bylinám našej kveteny.
Majú ohromné listy, cez l m vysokú byľ a chocholík guľovitých, pavučino-
vým závojom a končistými listeňmi opatrených úborov. Úbory sa ľahko
prichytávajú ľudom na odev a zvieratám na srsť.
Koreň (radix Bardanae) obsahuje 30% mastného lopúchového oleja,
inulín, stopy silice, triesloviny, sliz a cukry. Olej sa získava lisovaním.
Lopúchový olej sa používal ako prostriedok pre posilnenie rastu vlasov.
Je tiež dobrý preháňavý a močopudný prostriedok. V semenách lopúcha
väčšieho (Arclium lappa) sa nachádza glykozid arkciín G^H^On . H20,
kým z lopúcha menšieho (Arctium mínus) sa izolovala neutrálna látka [2]
o pravdepodobnom zložení C18H2406, ktorá javila bakteriostatické vlast-
nosti voči stafylokokom.
Vňať, najmä však lístie (herba Bardanae, herba Lappae), dávajú ľudia
339
pod názvom „horký lupeň" na opuchliny a odvar sa používa pri žalúdoč-
ných ťažkostiach.
Lopúch je dvojročná rastlina. Koreň sa získava v jeseni prvého roku
alebo na jar druhého roku. Čerstvý koreň odporne ostro zapácha. Sušením
sa pach stráca. Má sladkohorkú slizovitú chuť.
Benedikt lekársky
Cnicus benedidus L.
Benedikt lekársky, ľudové kardobenedikt, poháč, požehnaný ostropes
Benedikt lekársky je bodliakovitý typ rastliny s laločnatými, na okraji
hrubo bodlinatozubatými listami a s hrebeňovitotŕnistými žltými úbormi.
Celá rastlina je preniknutá horčinou knicínom (0,2% C42H56015) a glyko-
•condurango, chinae, cascarillae, Lignum quassiae, Pericarpium aurantii,
Radix colombo, zedoariae a galangae [29].
U nás sa benetliktu dobre darí a dáva dobrý zber. Je to jednoročná rastlina.
Semeno sa seje priamo na dobre pripravené pole do riadkov vzdialených
od seba 30—40 cm, a to až koncom apríla alebo v prvých májových dňoch,
aby mladé rastlinky nepostihol neskorý jarný mráz.
Zbiera sa urezaním listov, a to predtým, kým rastlinky rozkvitnú. Od-
rezané rastlinky rýchlo opäť dorastajú a lístie možno ešte dvakrát až trikrát
zbierať. Sušenie celých rastlín sa neodporúča, lebo majú príliš silné a duži-
naté stopky, ktoré sa ťažko sušia. Najstatnejšie rastliny necháme vykvitnúť
& zberáme semeno.
Krasovlas bezbyľový
Carlina acaulis L.
ľudové karlina biela
Púpava bezlodyžná

Krasovlas bezbyľový je známym zjavom kamenistých suchých pahorkov,

medzí, strání a vysušených lesných pasienkov, kde sú beľavé terče ojedi-
nelých, veľkých kvetných úbo-
rov na bodliakovitej podložke
prízemných listov zďaleka ná-
padné. Mäsitý koreň (radix
Carlinae) s dužinatým lôžkom
bol slávnym liekom. Pre tento
koreň sa krasovlas dokonca
pestoval vo všetkých kláštor-
ských záhradách. Droga má
Lopúch plstnatý, Benedikt lekársky, totiž prenikavé diaforetické,
Krasovlas bezbylový,
Arctium tomentosum. Cnicus benedidus. diuretické a laxatívne účinky. Carlina acaulis.
Krasovlas bol kedysi oficiál-
židom centaurínom. Benedikt okrem toho obsahuje kyselinu jablčnú via- nym liečivom, dnes sa používa iba vo zverolekárstve na prípravu práškov
zanú na Mg a Ca, dalej triesloviny, dusičnan draselný a šťaveľan vápenatý, pre kone (pulvis equorum) a pri chorobách ošípaných.
Benedikt pochádza zo západnej Ázie a z východného Stredomoria. Koreň obsahuje 20% inulínu, 2% éterického oleja narkotickej vône,
K nám bol prinesený z južnej Európy ako liečivá rastlina (herba Cardai ktorý sa získava priemyslové, triesloviny a živicu.
benedidi). Používa sa pri poruchách zažívacích orgánov [347]. Vo veľkých Na niektorých miestach sa dužinaté lôžko pripravuje ako šalát. U nás
dávkach slúži ako emetikum. W e g e r [470] zistil, že zlepšuje srdcovú čin- na horách lôžko s obľubou jedia, lebo chutí ako mandle alebo orechy.
nosť. Je súčasťou rozličných žalúdočných liekov, horkých žalúdočných Pre liečebné účely sa koreň zbiera v jeseni, očistí sa a miernym teplom
kvapiek (tindura amara), špecialít a čajov, slúžil ako náhradka chmeľa, sa usuší. Staré duté korene sa už nezbierajú. Krasovlas je trváca rastlina.
tiež pri výrobe rozličných horkých likérov, napr. benediktínky. Možno ním Vňať príbuzného krasovlasu obyčajného (Carlina vulgaris L.) sa niekde
nahradiť aj cudzozemské stomachiká, amára a karminatíva (napr. Cortex fajčí pri bolení zubov.

340 341

Silybum mariánske
Silybum marianum G ä r t n .
Ostrpestŕec mariánsky, ľudové mariánsky bodlák
Silybum mariánske je vysoká bodliakovitá rastlina, ktorá je nápadná
veľkými, chobotnato vykrajovanými zubatými listami, s mäkkými tŕňmi r
ktoré sú pokryté bielymi škvrnami. Pestuje sa v záhradkách pre ozdobu,
tiež ako starájjliečivá rastlina. Olej-
naté nažky (fructus, semen Cardui
Mariae) obsahujú značné množstvo
mastného oleja, triesloviny, horčinu
Silybum mariánske je teplomilná juhoeurópska rastlina, ktorá sa však
u nás udomácnila a na niektorých miestach splanela.
Ostropes obyčajný
Onopordon acanthium L.
Ostropes trubil
>
Ostropes obyčajný je príbuzná, tiež bodliakovitá a tŕnistá^ až 2 m vysoká
bylina, ktorá rastie u nás na pustých kamenistých stranách, pri cestách,,
na rumoviskách atcF. Z mladučkých čiastok sa pripravuje šalát. Kvetné
lôžko obsahuje mnoho inulínu a je sa ako artyčoky. Plody obsahujú
25% oleja, ktorý možno použiť na pálenie. V ľudovej liečbe sa vňať používa
pri kožných chorobách.

Púpava lekárska
Taraxacum officinale Web.
Smetanka lekárska, ľudové pampeliška, mléč, lucerničky

Púpava lekárska je všeobecne na našich lúkách, pastvinách, záhradách

a cestách, kde rozkvitajú jej žítkovožlté úbory od jari až do jesene. Celá
rastlina je prestúpená mliečnicami, v ktorých sa nachádza horká mliečna
šťava. Táto je v koreňoch najhorkejšia, ale pri sušení horkosť zmizne.
Drogou je predovšetkým púpavový koreň (radix Taraxaci), ktorý sa
zbiera v neskorej jeseni. Obsahuje horčinu taraxacín, vlastný účinný prin-
cíp, dve fytosteroly, taraxasterol a homotaraxasterol, 30—40% inulínu,
inozit, manit, taraxacerín, sliz, bielkoviny, triesloviny, kaučuk, živicu,.
Silybum mariánske, Ostropes obyčajný,
Silybum marianum. Onopordon acanthium.

a fytomelany, organické látky, ktoré vzdorujú aj chromsírovej kyseline.

Ako účinné látky sa udávajú tyramín, histamín a agmatín. Nažky bývali
uznávaným liekom pri chorobách sleziny a pečene. Ľudia doteraz tieto CH,
/=\ i——i CH2—CH2—NH2
H
°—( )-CH2—CH2—NH2 HO
^ tyramín histamín CH3 CH3
taraxasterol
NH2—(CH2)4—NH—C
agmatín kyselinu kremičitú, nikotínovú, nikotínamid, cholín, vitamíny A, B, G a D.
Popol obsahuje najmä soli draslíka a vápnika.
drogy pri spomenutých ťažkostiach používajú. Podľa M a d a u s a [251] je
Žlté farbivo kvetov je karotinoid taraxantín C40H5603, o neznámej štruk-
najužívanejšou liečivou rastlinou pri žltačke.
343
342
túre, izomér s violaxantínôm. Listy púpavy (folium Taraxaci) obsahujú Čakanka obyčajná
značné množstvo vitamínu C, čerstvé 14mg%, sušené 176 mg%. Trhajú Cichorium intybus L.
sa na jar, a to pred úplným rozvinutím kvetných úborov. Niekedy sa žiada Čekanka obecná
i celá rastlina (radix Taraxaci cum herba), čo je celý koreň s prízemnou
ružicou listov. Zbiera sa tiež na jar. Čakanka obyčajná je trváca bylina, všeobecná?pri cestách, na medziach
Púpava má povesť dobrej šalátovej rastliny. Šalát sa pripravuje z mla- a na pahorkoch a hojne pestovaná tiež na poliach. Kvitne v letných mesia-
dých listov, prípadne sa mieša s inými šalátmi. Je tiež výborným krmivom coch. V starších časoch mali koreň (radix Cichorii) a vňať (herba Cichorii),
pre domáce zvieratá.
Použitie púpavy vo fytoterapii je zamerané najmä na j e j účinok na
žlčník, pečeň a žlazy zažívacieho traktu.
Klinickými pokusmi, ako aj experimentálne na zvieratách sa dokázal
vplyv extraktu na kontrakciu žlčníka a vylučovanie žlče [45, 229]. Dobre
ovplyvňuje činnosť čriev a krvný obeh [79]. Horčiny púpavy tiež zlepšujú
činnosť srdca [470],
V ľudovej liečbe sa púpava používala pri chorobách pečene, žlčníka, pri
:žltačke, hemoroidoch a cukrovke. Tiež udávaný diuretický účinok môže
byť spôsobený vyšším obsahom solí draslíka.
Drogu možno použiť namiesto niektorých cudzozemských drog, ako
napr. Rhizoma curcumae (cholagógum), Lignum quassiae (amárum) a Cortex
angostruae (stomachikum) [29].
Koreň púpavy lekárskej, dobre usušený a neporušený, má pri výrobe
kávovej náhradky značný technický význam.
Na slovenských a juhomoravských stepiach rastie púpava neskorá, Tara-
xacum serotinum Poir, rozkvitajúca až v jeseni, veľmi blízka púpave Hadí mor španielsky, Čakanka obyčajná, Jastrabník chlpánik,
lekárskej. Scorzonera hispanica. Cichorium intybus. Hieracium pilosella.

Hadí mor španielsky
Scorzonera hispanica L.
Hadí mord španelský
Hadí mor španielsky náleží k našej teplobytnej kvetene Slovenska,
:stredných Čiech a južnej Moravy, kde rastie na rozličných miestach na
vápenitých a vápnitoílovitých, trávnatých chlmoch a stranách. Ľudia ho
nazývajú ,,čierny koreň". Častejšie sa touto trvácou rastlinou stretávame
v zeleninárskych záhradách, kde sa hojne pestuje, lebo dlhé valcovité ko-
rene s čiernou kôrou sa varia a sú príjemnou zeleninou. Kvitne v letných
mesiacoch. Z obsahových látok poznáme iba glykozid koniferín. Sušený
a pražený čierny koreň sa používa ako cigórka. Má močopudný účinok.
Zaujímavý je nový objav, že listy hadieho moru španielskeho sú jediné,
ktoré núdzovo môžu nahradiť morušové listy pri výkrme húseniek priadky
morušovej.
z ktorých vyteká mlieko, liečivú povesť. V niektorých zemiach sú doteraz
oficinálnym liečivom. Zvlášť chválili močopudný účinok drogy, ako aj
účinok pri chorobách pečene, najmä pri žltačke.
V kvetoch sa nachádza 0,1—2 % cichoriínu, ktorý je izomerný s eskulínom
a hydrolýzou sa štiepi na cichorigenín, identický s eskuletínom (získaným
z pagaštanu konského — Aesculus hippocastanum).
HO glukóza
R = C6HUO5- cichoriín
R —H— cichorigenín eskuletín
o
Na niektorých miestach sa mladučké listy jedia ako šalát.
Hlavný význam čakanky spočíva v tom, že sa u nás na mnohých miestach
pestuje ako cukrovka, a to pre silný vretenovitý koreň, ktorý slúži na
výrobu známej kávoviny ,,cigórky".
Korene nemajú škrob, namiesto neho však majú, ako všetky zložnokveté

344 345
rastliny, inulín, a to v sušine 60%, to znamená 14% v čerstvom koreni.
V usušenom koreni je dalej 6% bielkovín, 0,20% glykozidickej horčiny
intubínu, 7% fruktózy, 5—6% iných uhľohydrátov (pentózanov),
0,4% tuku, 5,50% vlákniny, 7—8% vody a 3—4% popola.
Pre liečivé účely sa korene získavajú iba z divoko rastúcich rastlín.
V pôdohospodárstve je čakankový koreň výborným krmivom pre oší-
pané. Kultúrou vzniklo u pestovateľov mnoho odrôd čakanky.
Medzi ľuďmi sa v rozličných zemiach udržuje povesť, že pravidelné po-
žívanie kávy z cigórky má vraj za následok vznik kŕčových žíl a hemoroi-
dov. Vysvetľuje sa to nepriaznivým vplyvom, ktorý vraj majú zvláštne
látky, obsiahnuté v koreni čakanky, na cievnu sústavu.
Jastrabník chlpánik
Hieracium pilosella L.
Jestŕábník chlupáček
Jastrabník chlpánik je najmenší z našich jastrabníkov, celý je plstnato
chlpatý, na lome silne z neho vyteká mlieko. Byľ je ukončená jediným
žltým kvetným úborom, ktorého obvodové kvietky sú na vonkajšej strane
červeno pruhované. Bylina je rozšírená všade na medziach, suchých trávni-
koch a pri cestách.
Kvet a vňať chlpänika (flos el herba Pilosellae) v ľudovej liečbe majú
povesť dobrého lieku proti kataru priedušiek, čiernemu kašľu a proti kataru
spojiviek. Obsahové látky nepoznáme.
JednoJdí&ne - Monocotyledonae
65. čeľaď. Ľaliovité — Liliaceae
Jesienka obyčajná
Colchicum autumnale L.
Ocún jesenní, ľudové naháč, vocoun
F Jesienka rastie u nás husto na vlhkých lúkách v teplejších polohách ako
trváca rastlina. Ozdobné, šesťpočetné, fialovonachové kvety vyrastajú už
v jeseni, po opylení však nedozrievajú, ale cez zimu odpočívajú v zemi a až
na budúcu jar sa vyvinú listy a semeník dozreje na tobolku (mechúrik).
Jesienka patrí medzi naše najrozšírenejšie, prudko jedovaté rastliny.
Dodnes sa podarilo z jesienky izolovať 21 látok a pomtícou papierovej
346
chromatografie sa predpokladá prítomnosť najmenej ešte ďalších 5 látok.
Najdôležitejšie alkaloidy sú kolchicín a demekolcín.
CH30—, NH—CO—CH,
CH,O—!
=O
OCH3
kolchicín
CH3O—i N H—CH9
CH,O
CH,O
OCH3
demekolcín
Veľkú zásluhu o vyriešenie ich" konštitúcie, ako aj o ďalšie izolačné práce
má'náš bádateľ Š a n t a v ý F. [411, 412, 413, 141, 416, 417, 418].
Alkaloidy sa nachádzajú v celej rastline, najviac ich však je v semenách
0,9—1,1%, z čoho je 90—93% kolchicínu.
V hľúzach prevažuje demekolcín (0,3%)
vedľa kolchicínu (0,2%) a ďalších alkaloidov
(0,23%).
Kolchicín sa neničí ani sušením listov a stá-
va sa tak veľmi nebezpečným pre pasúce sa
stáda alebo pre zvieratá kŕmené senom je-
sienky. Mladý dobytok po požití väčšieho
množstva jesienkových listov alebo mechú-
rikov ľahko uhynuje. Ovce a kozy sú odol-
nejšie, zato sa však u nich kolchicín objaví
v mlieku.
Kolchicín sa považuje za suverénny liek
v akútnom záchvate dny. V novšom čase
vzbudil pozornosť odborných kruhov ziste- Jesienka obyčajná,
ním, že zasahuje bunkové delenie v metafáze. Colchicum autumnale.
Tým, že môže spôsobiť zastavenie rastu, prí-
padne až rozpad živočíšnej bunky, vznikla nádej na jeho použitie pri liečbe
rakoviny. Tieto nádeje sa však, žiaľ, nesplnili. Významnejšiu úlohu môže
kolchicín hrať v poľnohospodárstve, pretože zasahuje aj do delenia rastlin-
nej bunky za vzniku polyploidných tvarov, takže za určitých podmienok
zvyšuje výnosy niektorých plodín (napr. uhorky, rajčiny) až o 40 — 100%.
347
 Semeno (semen Colchici) (ČsL-2) je oficinálnou drogou, z ktorej sa väzbou na rozličné organické kyseliny, ako octovú, veratrovú, angelikovú,
pripravuje liek iindura Colchici proti reumatizmu, akútnej dne, vodna- inetylmaslovú a hydroxymetylmaslovú.
tieľke, chorobám pečene a kataru tlstého čreva, používaná, prirodzene, iba COOH
na lekársky predpis. V toxických dávkach po nejakom čase (12—24 hod.)
vyvoláva vracanie, hnačky, až kolaps. Vo zverolekárstve sa používa proti
zápche. Pred jeho používaním v ľudovej liečbe treba pre jeho toxicitu OCH.,
dôrazne varovať. OCH,
Semeno je v mechúriku biele, sušením zhnedne. Zbiera sa tak, že sa kyselina veratrová
z požatého sena vyberajú celé mechúriky a nechávajú sa na slnku v debnách
dozrieť. Nezrelé a sčernalé semená treba z tovaru vybrať. Deťom sa práca Napr. alkamín germín C27H4308N poskytuje vyše 10 esteralkaloidov,
s jesienkou nesmie zveriť. Podľa údajov prof. Š a n t a v é h o je u nás prie- z ktorých uvádzame protoveratridín C31H4909N, germerín C37H590UN,
merne 5—-8 prípadov otráv detí ročne. germidín C34H53010N, germitrín C39H61012N a neogermitrín C36H550UN.
Ak farmaceutický priemysel žiada niekedy hľuzy jesienky, vyrypujeme Alkamín protoverín C27H4309N je hlavnou zložkou
ich v auguste alebo v septembri, a to pred rozkvitnutím, olúpeme ich, alkaloidov protoveratrínu A C41H63014N, protovera-
zbavíme starých listov,, stvolov i koreňov, potom hľuzy usušíme celé alebo trínu B C41H63015N, escholerínu C41H63013N a alkamín
nakrájané na doštičky. veracevín C27H4308N cevadínu C32H4909N, veratridínu
B l a ž e k Z. a Š l o u p A. [32] si vzali za úlohu zhodnotiť túto drogu vo AtfHgjOnN a cevacínu C29H4509N.
všetkých častiach na obsah kolchicínu a došli k týmto záverom: kvet
obsahuje priemerne 0,89% kolchicínu, semeno 0,90%, hľúza 0.33%,
oplodie 0,17% a list 0,09%. Vzhľadom na vysoký obsah kolchicínu v kve-
toch odporúčajú autori pre hospodárske využitie tiež kvet. (Doteraz bolo — CH,
oficinálnou drogou iba semeno a niekedy sa používali aj hľuzy.) Š a n t a v ý F ,
HO/
[415] v listoch dokázal 0,27—0,33% chloroformovej frakcie s kolchicínom
jervin
a s látkami F, a E!.
CH3 CH, H
N"
Kýchavica biela Lobelova
Veralrum album L. subsp. lobelianum R c h b .
Kýchavice bila Lobelova
HO Kýchavica biela,
Kýchavica biela rastie na mokrých lesných lúkách v slovenských horách veratramín Veralrum. album.
dosť hojne, v českých zemiach je celkove vzácna. Má statný vzrast (vysoká
až l m) s úhľadným strapcom zelených, dosť veľkých, šesťpočetných kve- Ako tretia skupina alkaloidov sa izolovali aj voľne alkamíny, ako napr.
tov. Vyrastá z valcovitého pakoreňa (radix Veratri albi alebo radix Plellebori jervín, rubijervín, izorubijervín a veratramín.
albi), v ktorom sa nachádza viac alkaloidov. Chémia veratrových alkaloidov OH
je už dnes dosť obsiahla a je podrobovaná stále živému výskumu. Z Vera- CH, CH, CHo—OH CH,
lrum album, ako aj z príbuzných amerických Veralrum viride A i d a Vera-
lrum sabadilla R. sa izolovali tri skupiny alkaloidov. Do prvej patria glyko-
alkaloidy, ktoré hydrolýzou poskytujú alkamín a glukózu, a to: veratrozín
C33H4907N (alkamín veratramín), pseudojervín C33H4908N (alkamín jervín, HO
prípadne izojervín) a izorubijervozín C33H5307N (alkamín izorubijervín). CH, CH,
V druhej skupine sú esteralkaloidy, v ktorých sú alkamíny viazané esterovou rubijervín izorubijervín

348 349
 Ako vidieť, kýchavice sú na alkaloidy naozaj bohaté. Ich chémia sa teraz
široko rozpracováva [328].
Kýchavica je jedovatá rastlina. Práškovaný pakoreň vyvoláva prudké
kýchanie, požitý zase silné vracanie a hnačky. Tieto vlastnosti sa predtým
terapeuticky využívali. Dnes má medicína o veratrové alkaloidy záujem
z iného dôvodu. Zistilo sa, že niektoré z nich, najmä protoveratrín, význačne
znižuje krvný tlak a môže sa tak stať účinným liekom pri hypertóniách.
V zahraničí už aj niektoré preparáty z veratrových alkaloidov jestvujú.
Aj u nás sa tejto otázke venuje veľká pozornosť, pretože slovenská ký-
chavica sa vyrovná zahraničným drogám.
Konvalinka voňavá
Convallaria majalis L.
Konvalinka vonná
Konvalinka voňavá je'známa obľúbená bylina našich listnatých lesov
a hájov, kde sa pre ľubovonné kvety zbiera. Okrem toho je tiež predmetom
vyspelej záhradníckej a skleníkovej kultúry. Je trváca rastlina. Milovníci
konvaliniek nesmú zabúdať, že konvalinky sú
prudko jedovaté a že i voda v pohári, v ktorej
boli konvalinky, je jedovatá.
Konvalinka obsahuje viac jedovatých glyko-
zidov s pôsobením podobným digitálisovým
glykozidom. Najúčinnejším z nich, ba zo všet-
kých srdcových glykozidov vôbec, je konvala-
toxín s cukrovou zložkou ramnózou a agly-
kónom konvalatoxigenínom, ktorý je totožný
so strofantidínom.
G6H„04—O/
Konvalinka voňavá, ramnóza OH
Convallaria majalis. konvalatoxín
S konvalinkovými glykozidmi sa podrobne zaoberalo viac pracovníkov,,
napr. R e i c h s t e i n [281, 330], ktorému sa roku 1950 podarila parciálna
f
syntéza konvalatoxínu [334]. tOd neho tiež pochádza izolácia dalšieho gly-
kozidu konvalozidu [376], ktorého aglykónom je opäť strofantidín, avšak
jeho cukorná zložka je glukozidoramnóza. Kryštalický konvalozid je menej
toxický ako konvalatoxín, pričom'je tiež vysoko účinný, najmä pri vnútro-
350
žilnej aplikácii. V organizme sa kumuluje pomerne veľmi málo [8]. Geneticky
sa ku konvalatoxínu a konvalozidu v poslednom čase radí ešte, aj ké d nie
v úplne čistom stave, izolovaný glukokonvalozid, ktorého cukorná zložka
opäť viazaná na strofantidín obsahuje 2 mol. glukózy a 2 mol. ramnózy
[450].
Od aglykónu strofantidolu sú odvedené ďalšie dva glykozidy, a to konva-
latoxol s cukrom ramnózou [74, 152, 450].
HO OH
strofantidol
Nové glykozidy izolované z konvalinky predbežne s neznámou štruk-
túrou sú majalozid a valarotoxín [450], kým v staršej literatúre udávaný
konvalamarín [napr. 182, 466] nebol asi jednotnou látkou. Saponín konva-
larín, s aglykónom konvalaretínom spôsobuje nepríjemné vedľajšie účinky
konvalinkových preparátov. Konvalinka dalej obsahuje kyselinu acetidín-
2-karbónovú [80, 460], dalej cukry, asparagín, kyseliny jablčnú, citrónovú
a chelidónovú, potom málo éterického oleja, vosk a minerálie.
Konvalinka poskytuje niekoľko drog. Sú to najmä kvety (jlos Convalla-
riae), a to zdrhané alebo v celých kvetných strapcoch, dalej je u nás ofici-
nálnou drogou celá vňať (herba Convallariae) (ČsL-2), z ktorej sa v lekár-
ňach pripravuje tinctura Convallariae. Niekedy sa vyžaduje konvalinkový
pakoreň (radix Convallariae), vzácnejšie listy (folium Convallariae).
Kvety sa zbierajú búd jednotlivo, alebo sa odrežú celé stvoly s jedno-
strannými strapcami, viažu sa do zväzočkov a tak sa sušia. Listy sa zbierajú
pred kvitnutím, vňať v čase plného rozkvitnutia, pakorene sa vyhrabávajú
v jeseni.
Výhodou konvalinkových glykozidov voči digitálisovým glykozidom je,
že sa v organizme menej kumulujú, takže neprichádza k nežiadúcim into-
xikáciám.
Droga je tiež dobrým diuretikom a preháňadlom. V ľudovej liečbe sa
konvalinkových drog spotrebuje veľa. Konvalinka je tiež technickou dro-
gou, ktorá sa používa pri výrobe kýchacích práškov a šnupavého tabaku.
Kvety sa používajú najmä vo voňavkárstve na získavanie konvalinkového
parfumu.
V kultúre sa konvalinka množí iba vegetatívne, a to pakoreňmi.
351
 Vranie oko štvorlisté Cesnaková cibuľa (bulbus Alii sativi) obsahuje 0,1—0,25% éterického
Paris quadrifolia L. oleja, ktorý sa skladá najmä z polysulfidov, ako sú dialylsulfid (60%),
Vraní oko čtyŕlisté dialyltrisulfid (20%), propylalylsulfid a dialyltetrasulfid. V literatúre sa

Vranie oko štvorlisté je obyvateľom tienistých lesov, kde rastie na roz-

ličných miestach, a to väčšinou jednotlivo, zriedka v celých súvislých
porastoch. Je tiež jedovatá a nebezpečná bylina, najmä tým, že jej úhľadné
modročierne bobule sa podobajú drobným lesným čerešničkám a zámenou
môžu ľahko spôsobiť nešťastie. Vranie oko sa dobre rozoznáva tým, že byľ
nesie vždy praslen štyroch listov. Z jeho stredu vyrastá na stopke jediný
kvet, neskôr plod. V bobuliach boli zistené glykozid paridín C32H56014
a paristyfnín C38H64018, ako aj farebná substancia paridol C^H^09, aspa-
ragín, pektín, kyselina citrónová a jablčná. Predtým sa vranie oko v medi-
cíne vyhľadávalo proti rozličným zápalom, zapáleným ranám a proti
boleniu hlavy. Podľa W a í z a [cit. 251] glykozidy paridín a paristyfnín
majú mať podobné účinky na srdce ako digitálisové glykozidy, avšak
S c h e e r m e s s e r [cit. 251] to popiera.

Kokorík voňavý
Polygonatum officinale A11., Polygonatum odoralum D r ú c e
Vranie oko štvorlisté, Kokorík voňavý, Cesnak medvedí,
Kokorík vonný Paris quadrifolia. Polygonatum odoralum. Allium ursinum.
Kokorík voňavý je trváca, statná ľalijovitá rastlina, ktorá pripomína uvádza tiež prítomnosť siličného glykozídu aliínu. Podľa K r e t o v i č a L.
konvalinku, má však biele rúrkovité kvety, ktoré visia po jednej strane [216] však aliín je sírna aminokyselina, ktorá enzýmom alinázou prechádza
byle jednotlivé alebo po dvoch stranách, z pazuchy listov. Rastie na roz- v antibiotický účinný alicín.
ličných miestach v lesoch a na kamenistých zarastených stranách. alináza
2 CH2 = CH— CH2— SO— CH2~CH— COOH
V zemi má silný biely pakoreň (radixPolygonali, radix sigilli Salomonis).
Rastlina je málo prebádaná. Udáva sa, že pakoreň nie je jedovatý, avšak NH
aliín
čiernomodré bobule vyvolávajú zvracanie a spôsobili už otravy detí. Zdá + CH2=CH—CH2—SO—S—CH2—CH = CH2 +
sa, že obsahujú podobné glykozidy ako konvalinka. alicín
Predtým sa droga voľne používala na rany, rozmliaždeniny a na kožné vy- + 2CH3—CO—COOH + 2NH 3
rážky ako kožné kozmetikum. Extrakt z pakoreňa znižuje hladinu krvného kyselina pyrohroznová
•cukru, takže drogu možno počítať k rastlinám obsahujúcim glukokiníny [288] Charakteristická vôňa cesnaku pochádza od alicínu. Cesnak obsahuje
ešte rodanovodík, 20% polyózy, jód a vitamíny Bj a C.
Cesnak kuchynský, cesnak medvedí a cibuľa kuchynská
Allium sativum L., Allium ursinum L., Allium cepa L. Cibuľa kuchynská
Česnek kuchynský Bulbus Cepae
Cibule kuchynská
Cesnakovité rastliny, ku ktorým počítame všetky druhy rodu Allium, teda
cesnak kuchynský, medvedí, poľný atd., pór, pažítku, cibuľu a iné, vyzna- Cibuľa kuchynská obsahuje silicu so sírnymi zložkami, najmä disulfidmi,
čujú sa známym cesnakovým zápachom, ktorý pochádza od sírnych zlúčenín. rodanovodíkom a s iným. Známa štipľavá látka z cibule je alylizotioky-

:352 23 Naše liečivé rastliny 353

anatan, ktorý je pôvodne viazaný glykozidicky, avšak pri poranení bunky
sa prítomným enzýmom uvoľňuje a pôsobí dráždivo najmä na očné sliznice.
Suché cibuľové šupy (suknice) obsahujú quercetín, vnútorné dužinasté
obsahujú organické fosforečné zlúčeniny, niečo kyseliny citrónovej, sacha-
rózu, inulín a pektín. Z anorganických látok je zaujímavá prítomnosť
fluóru.
Používanie a pestovanie cibule a cesnaku je veľmi staré, najmä v Oriente.
Cibuľa pochádza z Ázie a odtiaľ sa rozšírila po celom svete. Cesnak má
pôvod v Sibíri a jeho kultúra sa tiež rozšírila do všetkých zemí.
Požívanie cibule a cesnaku je veľmi zdravé, chráni pred mnohými choro-
bami, podľa povesti aj pred cholerou, rakovinou, chrípkou a najmä pred
úplavicou. Je štatisticky dokázané, že tam, kde sa jedlo veľa cesnaku alebo
cibule, za prvej svetovej vojny sa nešírila ani úplavica, ani chrípka, a tiež
rakovina bola v takých miestach zriedkavejšia. V poslednom čase sa to
v SSSR experimentálne overilo objavom f y t o n c i d o v , prchavých látok,
produkovaných niektorými rastlinami, ktoré majú schopnosť usmrcovať
mikroorganizmy. Táto vlastnosť, experimentálne veľakrát dokázaná, vy-
užíva sa už aj v praktickej terapii [437]. U nás pracujú na otázke fytoncidov
na Ústave pre fyziológiu rastlín Prírodovedeckej fakulty v Brne a na Bio-
logickom ústave Lekárskej fakulty v Bratislave [266, 267, 268].
V ľudovej liečbe sa cesnak používa tiež proti parazitickým červom najmä
u detí a proti chronickým črevným katarom, ako aj proti tuberkulóze čriev.
Cibuľa sa medzi ľudmi používa proti osiemu uštipnutiu. V prítomnom čase
sa odporúča tzv. cesnaková kúra.
Z divoko rastúcich druhov cesnaku je to najmä cesnak medvedí, ozdobná
bylina, ktorá v bukových lesoch nížin a v horských lesoch na zamokrených
miestach vytvára husté zárasty v jarnom aspekte. Hojne sa používa pre
„čistenie krvi" pri podobných indikáciách ako cesnak kuchynský.
Účinok cesnaku na ľudský organizmus je nesporný a je podrobený
živému, intenzívnemu výskumu.
Cibuľa morská
Scilla maritima L., Urginea maritima B a k.
Cibule morská
Cibuľa morská sa u nás pestuje hojne v kvetináčoch ako ľudová liečivá
rastlina. Má veľkú, dužinatú cibuľu, široké dužinaté listy a až l m vysoký
stvol. Pochádza zo Stredomoria, kde sa tiež hojne pestuje. Cibuľa (bulbus
Scillae) (ČsL-2) slúži na prípravu rozličných liečiv, ako je iindura a exirac-
lum Scillae, acetum Scillae, oxymel Scillae atd. Bylina vo všetkých častiach
obsahuje jedovaté glykozidy, ktorých izoláciu a stanovenie konštitúcie
robila najmä švajčiarska S t o l l o v a pracovná skupina [402, 403, 406, 407,
408, 409].
Dnes už poznáme viac sciloidných glykozidov. Od aglykónu scilarenínu
je odvodený známy scilarén A, ktorého cukorná zložka je ramnozidoglu-
kóza. Iba počtom glukóz v cukornej zložke sa od neho líši glukoscilarén A
(ramnóza + 2 glukózy), prípadne proscilaridín A (len ramnóza). Glykozid
sciliglaukozid sa hydrolyzuje na aglykón sciliglaukozidín a glukózu.
CH CH
O
HO/ HO/
scilarenín sciliglaukozidín
Ďalšie glykozidy izolované z morskej cibule, predbežne nie o úplne zná-
mej konštitúcii sú: scilazurozid, scilicelozid, scilicyanozid, scilifeozid,
scilikryptozid, scilirozid a glukoscilifeozid.
Ďalšie látky, ktoré sú v cibuli, sú éterický olej, hroznový cukor, mnoho
šťaveľanu vápenatého vo forme ihlíc, sliz a mäkká živica.
Scilarény majú význačné pôsobenie na srdcovú činnosť a vedľa digitáli-
sových glykozidov stávajú sa cenným liečivom pri srdcových chorobách,
najmä v prípadoch necitlivých na digitális alebo pri jeho neznášanlivosti.
Morská cibuľa má aj medzi ľudmi povesť výborného lieku proti početným
chorobám, napr. srdcovým chybám, reumatizmu, bronchitíde, opuchlinám
(najmä liehový výťažok z listov) a pod. Čerstvá cibuľa je tiež súčasťou
prípravkov na trávenie myší a potkanov. K nám sa dováža z Albánie.
66. čeľad. K o s a t c o v i t é — I r i d a e e a e
Šafran siaty
Crocus salivus L.
Šafran sety
Šafran siaty má pôvod v západnej Ázii, kde sa oddávna pestuje pre
voňavé korenie a farbivo. Pripomína sa už v staroindickom lekárstve. Za
križiackych vojen bol prenesený do južnej Európy a dostal sa aj do strednej
Európy, kde sa doteraz pestuje napr. v Rakúsku. Sušené kvetné blížny
(stigmala Croci) obsahujú karotínové farbivo krocín, ktoré je podľa Ka-
rera [187] digentiobiózoesterom krocetínu.
Dôležitou zložkou šafranu je horčina pikrokrocín Ci6H2607, ktorá síce
v alkalickom a v kyslom prostredí odštiepuje glukózu, avšak bez prijatia
:355
 CH,
HOOC
CH,
CH, GH8
krocetín
molekuly vody, takže nemá bežnú glykozidickú väzbu. Aglykónom je
aldehyd safranol, ktorý sa takto vo forme éterického oleja uvoľňuje a prí-
jemne vonia. Pretože toto štiepenie prebieha až počas sušenia drogy,
pikrokrocín sa stráca a pritom sa až tvorí typická
vôňa šafranu. Flavónolovým glykozidom šafranu
je diglukozid izoramnetínu [224].
CHg CHg CHg CHg
CHO CHO
GaHu06—(
glukóza
pikrokrocín safranol
Čerstvé blížny obsahujú ešte 10—12% vody,
0,4—1,3% éterického oleja zloženého z pinénu,
cineolu a terpénu a okolo 5% popola.
Starí lekári používali šafran pri veľmi početných
chorobách. Slávna povesť šafranu trvala tisícročia.
Pretože droga má príjemnú koreninovú chuť a vôňu,
stala sa súčasne obľúbeným korením do všetkých
možných jedál. Dnes je v lekárňach súčasťou mno-
hých žalúdočných kvapiek a rozličných prípravkov,
napr. tindura opii crocata atd. Kultúry šafranu
vyžadujú práve také podnebie ako vinič a hlbokú,
šafran siaty, dobrú, vlhkejšiu, piesčitohlinitú, priepustnú a chrá-
Crocus sativus.
nenú pôdu. Šafran je trváca rastlina. Rozmnožuje
sa iba cibuľami, ktoré si treba zaobstarať. Sadí sa v auguste na pohno-
jené a dobre spracované pole, a to do riadkov vzdialených od seba 10 cm
(10 cm hľúza od hľuzy). Hľuzy sa kladú do brázd 15 cm hlbokých a hrablami
sa zahrabúvajú. Za niekoľko týždňov, ak je dosť teplo a vlhko, ukazujú
§a prvé kvety. Zbierajú sa v suchom počasí hned, a to ešte zatvorené,
nerozvinuté kvety, z ktorých sa potom vyberú drahocenné blizny. Blizny
prudko usušíme, necháme zvláčniť, aby sa nerozdrvili, a uložíme ich v sáč-
koch do plechových krabíc.
Šafranová kultúra vydrží na stanovišti niekoľko rokov. Obyčajne asi
po 5 rokoch sa cibule s mladými bočnými cibuľkami v máji zo zeme vyberú,
uložia na suchom, pred myšami chránenom mieste, a to až dovtedy, kým
.sa zakladá nová kultúra (august).
Teraz používanie šafranu v kuchyni, ako aj v medicíne upadá. Je však
odôvodnená nádej, že táto výborná droga príde opäť do programu. Pre
vysokú cenu šafran býva často porušovaný, najmä kvetmi nechtíka
a kvetmi saflóru (pažltu farbiarskeho).
V parkoch na trávnikoch sa u nás pre ozdobu hojne vysadzuje rôzno-
farebný šafran jarný (Crocus vernus W u l f . ) , ktorý kvitne skoro na jar.
Slúži ako dekoratívna rastlina.
Kosatec nemecký, kosatec florentský a kosatec bledý
Iris germanica L., Iris florentina L., Iris pallida L á m .
Kosatec nemecký
Tieto druhy kosatcov a ešte niektoré vzácnejšie, ktoré sa u nás všetky
s obľubou pestujú v záhradách pre ozdobu, poskytujú hojne vyhľadávanú
drogu pakoreň (radix Iridis), ktorý sa všeobecne nazýva „fialkovým ko-
reňom". Fialkový koreň obsahuje silicu, ktorá vonia po fialke voňavej.
Silica má tieto zložky: látku irón, ktorá je nositeľom fialkovej vône, ďalej
kyselinu myristovú a olejovú, pakoreň obsahuje ešte glykozid iridín,
štiepiaci sa na glukózu a irigenín, živicu a triesloviny.
Z pakoreňa kosatca si ľudia po prvé vyrábajú predovšetkým tzv. cumlíky
pre deti (radix Iridis pro infantibus), ktoré sa deťom dávajú žuvať, vtedy
ké d sa im prerezávajú zúbky. Po druhé sa droga prášku je pre lekárnické
účely. Je to dobré diuretikum a prečisťovadlo. Vo zverolekárstve sa prášok
CHCH8 OH O /OH
OCH,
\
O C e H u 0 5 -0
glukóza
irón iridín
používa pre kone a hovädzí dobytok na odhlienovanie, u malých domácich
zvierat proti hlístam. Jemno rozomletý prášok má aj technický význam
pri výrobe práškov na zuby, vo voňavkárstve a v kozmetike.
67. čeľaď. V s t a v a c o v i t é — O r c h i d a c e a e
Vstavač obyčajný
Orchis rnorio L.
Vstavač obecný, ľudové kukačka
Vstavač obyčajný je známym a najvšeobecnejším zástupcom čeľade
vstavačovitých, rastúci hojne na všetkých lúkách ešte s inými druhmi
357
vstavaôov ä s inými vstavačovitými. Všetky rody a druhy našich vstava-
čovitých, najmä však vstavač obyčajný, majú v zemi hľuzy (lubera Salep),
ktoré sú oficinálnou drogou. Obsahujú 40% slizu basorínu, 27% škrobu,
1% cukru a 5% bielkovín. V popole je fosfor, vápnik a draslík. Salepové
hľuzy sú veľmi výživné a dávajú sa malým deťom pri kataroch zažívacích
orgánov, pri všeobecnej slabosti a pod. Z hľúz sa pripravuje salepový sliz
(macilago Satep), z ktorého sa vyrábajú rozličné v5;živné prípravky. Tiež
sa používa technicky, a to na apretovanie jemných tkanív.
Sítina rozložitá,
Kosatec nemecký, Vstavač obyčajný,
Iris germanica. Orchis morio. Juncus effusus.
Salepové hľuzy sa vyrýpujú ihned po odkvitnutí vstavačov. V zemi
nájdeme z každej rastliny dve hľuzy, jednu mäkkú, starú (hľúza materská),
druhú pevnú, hladkú (hľúza dcérska). Zbierajú sa iba mladé hľuzy, kusom
látky sa očistia od zeme a vonkajšej blany, potom sa sparia vriacou vodou
alebo sa zohrievajú vo vode, až sú priehľadné. Rýchlo sa usušia umelým
teplom alebo navlečené na motúziky na slnku. Suché salepové hľuzy sú
tvrdé ako roh.
Pri zbieram salepových hľúz na lúkách treba dať dobrý pozor, aby nedošlo
k zámene s jedovatými hľúzami jesienky obyčajnej. U nás neprichádza zber
do úvahy, pretože vstavačovité rastú u nás dosť zriedka a sú väčšinou
chránené.
35a
68. čeľaď. Sítinovité — Juncaceae
Sítina rozložitá
Juncus effusus L.
Sítina rozkladitá, ľudové šití
Sítiny sa hojne vyskytujú v barinách, na mokrých lúkách a v priekopách.
Byle majú podobné steblám tráv, sú však bez kolienok a naplnené bielou
dreňou.
Sítiny, z ktorých sitina rozložitá je najvšeobecnejšia, majú predovšetkým
technický význam, lebo z byli sa na niektorých miestach pletú košíky,
rozličné rohožky a drobnejší košikársky tovar, dalej je ľudové liečivá,
lebo sa považuje za výborný močopudný prostriedok, ktorý sa používa
pri reumatizme, močových kamienkoch a pri ťažkostiach s hemoroidmi.
69. čeľaď. Lipnicovité — Poaceae
Pýr plazivý
Agropyron repens P. B., Elytrigia repens D.
Pýr plazivý, ľudové pejŕovka
Pýr plazivý je zlá a obávaná poľná burina zle obrábaných polí. Rastie
pri cestách, na pustatinách a v kroviskách. Pakoreň (radix Graminis),
ktorým sa pýr rozrastá a šíri v pôde všetkými smermi, obsahuje 7—8%
polysacharidu triticínu (C6H1005)5H2O, ktorý sa hydrolýzou štiepi na
C6Hn05 CHO
glukóza
/ V - C H 2 — C H = CH—C = C—CH,
GH3O
agropyrén glukovanilín
asi 3 % fruktózy, ďalej manit, inozit, malé množstvo éterického oleja,
ktorý obsahuje uhľovodík agropyrén [445] ďalej 1,7% mastného oleja,
kyselinu jablčnú, saponín, glukovanilín a jeďen, doteraz neznámy glyko-
zid [129].
Najlepšie sa zbiera v jeseni pri bránení polí. Nazbierané pakorene pýru
sa vo vode operu, zbavia korienkov, narežú na sečku a dokonale usušia.
Sušený sa uschováva v suchu, lebo ľahko vlhne.
Koreň pýru je obľúbenou drogou, používa sa ako močopudný prostriedok,
ďalej pri kataroch, zahlienení a pod. V nemeckom liekopise (Erg. DAB-6)
je oficinálny. Počas núdze o dobrý slad, ako to bolo napr. za prvej svetovej
vojny, pýr sa dával aj do piva.
359
 Ovos siaty
Avena saliva L.
Oves sety
Ovos siaty je^našou bežnou obilninou, ktorej obilka sa oproti žitnej
a pšeničnej vyznačuje síce menším obsahom škrobu (54%), zato však vy-
sokým obsahom tuku (vyše 6%), kým žito a pšenica majú iba 1,7% tuku.
Ovosná obilka je súčasne veľmi obsažná po stránke vitamínov, lebo jej
Pýr plazivý, Ovos siaty, Kukurica siata,
Agropyron repens. Avena sativa. Zea mays.
plucha s ňou tesne zrastá. Preto rozličné ovosné prípravky, ako napr.
krupica, vločky a iné sú veľmi výživné, posilňujúce a zdravotné. Uplatňujú
sa najmä vo výžive dojčiat a chorých.
V ovse sa predpokladala prítomnosť alkaloidu avenínu, o ktorom sa
tvrdilo [cit. 251], že je príčinou bujnosti a pekného vzhľadu koni, ktoré
boli kŕmené ovsom. Dnes je však taký názor, že je prítomný iba alkaloid
trigonelín a v pluchách aj vanilínglykozid. Ďalej sa v ňom nachádzajú
rozličné cukry, bielkoviny, saponín a asi 2% kyseliny kremičitej.
Vločky obsahujú 9% vody, 15,8% bielkovín, z nich najmä albumín
a globulín, 6% tuku, 67% bezdusíkatých extraktívnych látok, 2% buni-
činy a 2% popolovín.
Starí Gréci a Rimania ovos ešte nepoznali a kŕmili kone jačmeňom.
Ovos poznali od Germánov a tí od Slovanov.
Veľa rozličných farmaceutických diétnych ovosných prípravkov svedčí
o veľkej výživnosti tejto obilniny.
360
Kukurica siata
Zea mays L.
Kukurice, ľudové turecká pšenice, turkyné
Kukurica siata je známa jednoročná obilnina, ktorá poskytuje v obilkách
výborné krmivo, v kukuričnej múke výživnú potravinu a v smažených
nezrelých plodných klasoch chutnú lahôdku (pukance). Farmaceutický
význam majú blizny samičích kvetov (stigmata Maidis). Podľa podrobnej
F r e i s e o v e j analýzy [82] obsahujú 1,8—2,5% mastného oleja, ktorý zase
obsahuje kyselinu arachidovú a linolovú, malé množstvo (O,l %) éterického
oleja s karvakrolom ako zložkou, 2,6—3,8% gumovitých látok, 2,2—2,8%
živice, 2,3—3,2% saponínov, 11,6—13,2% trieslovín, asi l % glykozidickej
horčiny, cukry a minerálie. Alkaloid o neznámom zložení je prítomný iba
v stopách. Ako farbivá sú prítomné karotinoidy, a to karotíny, krypto-
xantín, xantofyl a zeaxantín.
C H, CH, CH, CH9 CH3 CHS
r^Y CH,3
HO/ k
X
fTT
t*Jtl,
CJ
CH,/ '\OH
zeaxantín
Droga je starým ľudovým diuretikom a podľa Freisa [82] je aj ne-
škodným a veľmi účinným odtučňovacím prostriedkom. Podľa Z e ml i n-
s k é h o [485] je aj výborným cholagógom a choleretikom. Túto vlastnosť
sovietski bádatelia aj experimentálne potvrdili.
Olej z kukuričných klíčkov je tiež dôležitou farmaceutickou surovinou,
pretože sa z neho molekulárnou destiláciou získava vitamín E.
Kukuričný výluh (,,Corn steep") sa používa vo farmaceutickom prie-
mysle, a to pri výrobe známeho antibiotika penicilínu.
Cudzopasník kukurice je povestná a obávaná sneť kukuricová (Ustilago
Zeae UngJ, znetvorujúca prašné i pestíkové klasy tak, že ich mení na guľo-
vité napuchliny, plné čierneho výtrusného prachu. Táto huba má obsa-
hovať alkaloidy, ktoré majú podobné účinky ako alkaloidy zo žitnej hubky.
Cirok cukrový
Sorgum saccharatum M ô n c h .
Cirok cukrový
Cirok cukrový je statná tráva cudzieho pôvodu, domov má vo Východnej
Indii, pestuje sa však v mnohých druhoch v Afrike, v Amerike, v južnej
Európe, najmä v Taliansku, v Maďarsku a najnovšie na južnom Slovensku.
361
Pestuje sa pre múčnaté výživné obilky, ktoré sú oniečo väčšie ako proso,
pre bujnú trávu, ktorá sa používa ako krmivo a po vyzretí usychá na slamu, mrazy a letné júlové hmly musia byť vylúčené. Volíme hlinitú, ílovitú,
a konečne pre cukrovú šťavu. úrodnú, najmenej 40 cm hlbokú pôdu s nepriepustným spodkom. Pôda
Cirok je rod s viacerými statnými druhmi, z ktorých niektoré poskytujú s piesčitým a štrkovitým, vodu prepúšťajúcim spodkom je celkom ne-
bohaté krmivo (sudanka), iné melivo, cukrový cirok v steblách šťavu, vhodná. Ryža ako typicky vodná rastlina neznáša v pôde aktívne vápno
ktorá sa používa na výrobu sirupu.
Hodnotením ciroku a výskumom výroby sirupu z ciroku cukrového sa
u nás podrobne zaoberal akademik V a š á t k o so spolupracovníkmi, ktorý
vo viacerých publikáciách zhrnul výsledky viacročných laboratórnych a po-
loprevádzkových pokusov [455, 456, 457, 458, 459]. Podľa nich sa dá z ci-
roku cukrového, ktorý pestujú na južnom Slovensku, získať hodnotný
sirup, vhodný pre použitie v domácnostiach, ako aj v potravinárskom
priemysle, a to pri výrobe pečiva, perníkov, bez alkoholických nápojov,
cukríkov, bonbónov a pod. Národohospodársky význam pestovania ciroku
spočíva jednak v možnosti znížiť domácu spotrebu cukru a uvoľniť tak
tento žiadaný tovar pre vývoz, jednak vo využití dosiaľ málo zhodnotených
arídnych pôd južného Slovenska. Výrobný odpad tiež možno využiť ako
hodnotné krmivo, takže pestovanie ciroku na miestach k tomu vhodných
treba len odporúčať.
Cirok je nenáročná tráva, ktorá by sa pravdepodobne veľmi dobre hodila
aj na piesočnaté a vetrami vysušené pôdy západného Slovenska a južnej
Moravy. V pokusoch sa pokračuje, a pestujeme cirok už na mnohých
miestach.

Ryža siata
Or y za satiua L.
Ryže seta
Ryža, ktorá živí v Oriente stámilióny ľudí a ktorá sa vyváža do celého
sveta, stala sa v poslednom čase v mnohých zemiach, kde sa nikdy nepesto-
vala, predmetom pokusných kultúr, ktoré sa niekde aj daria.
Pre zdarilé pestovanie tejto vzácnej a pre výživu ľudí dôležitej plodiny
treba splniť tieto predpoklady: 1. vybrať vhodnú polohu, pozemok a pôdu,
2. pozemok náležité upraviť, splanýrovať a vybudovať zavodňovací systém
kanálov, 3. zaručiť náležité množstvo závlahovej vody po celú dobu vege-
tácie, 4. správne pripraviť, vyhnojiť, osiať pôdu a ošetrovať kultúru.
V jednotlivostiach treba postupovať asi takto: Pri zriadení ryžovísk u nás
sú vhodné iba horstvom, lesmi alebo vetrolami chránené teplé polohy naj-
južnejšieho Slovenska a južnej Moravy, charakterizované teplou panónskou
kvetenou a význačné kultúrami viniča, kukurice „konského zuba", tabaku,
papriky a iných teplobytných plodín. Predčasné jesenné malé septembrové
Cirok cukrový, Ryža siata,
Sorgum saccharatum. Oryza sativa.
a dáva skôr prednosť kyslým pôdam. Vápno inaktívne neutralizované,
ako známe z našich treťohorných útvarov vo forme zvyškov lastúriek
a ulitiek rozličných vápnotvorných mäkkýšov, ryži neškodí.
Hlavným činiteľom je všade voda, a to voda čistá a teplá, teda nie sto-
jatá a hnijúca, ani pramenistá, ale najlepšie riečna alebo potočná voda.
Terén sa musí vybrať, najmä však upraviť, B to splanýrovať tak, aby voda
mala ustavičný spád na ryžovisko vo všetkých jeho častiach. Nie je prí-
pustné, aby niektoré úseky ryžoviska mali dostatok vody a iné zostali
bez nej. Zavodňovací a odvodňovací systém musí byť dokonalý.
Kto chce ryžu pestovať, musí vopred urobiť dôkladný odborný výskum

363
 pôdy v zmysle uvedených požiadaviek a až potom môže príslušné úrady hodné, že do zaplaveného ryžoviska sa vypustila násada kaprov a dobre
žiadať o schválenie plánu. sa im tu darilo. V zavodnených ryžoviskách možno úspešne chovať tiež
Je to najmä záujem Československých štátnych majetkov a Jednotných kačice. Teraz sa ryža pestuje na južnej Morave, avšak v obmedzenom
roľníckych družstiev vyšších typov, aby venovali pozornosť tejto novej, rozsahu iba v okolí Hodonína.
rentabilnej kultúre a zabezpečili tak zásobovanie obyvateľstva týmto dôle-
žitým produktom.
Ryža sa teraz zasieva do suchej pôdy, ktorá sa hne d valcom zatlačí Senný čaj alebo senná mrva a senná nádcha
a zaplaví. Za 3 týždne ryža vyrastie a rastlinky svojimi vrcholčekmi pre-
Kvety rozličných druhov našich tráv sa často zbierajú a používajú v ľu-
vyšujú hladinu.
dovej liečbe alebo vnútorne ako čaj, tiež v kúpeli pri rozličných ochoreniach
Ďalšia práca na ryžovisku spočíva v tom, že sa privádza nová a nová
z prechladnutia. Odporúča sa zbierať kvety na horských a jalových lúkách,
voda, a to podľa toho, ako rýchlo sa stará vsakuje a vyparuje. Kultúru
nie na lúkách vyhnojených a bujných. Najpohodlnejší zber senného čaju
treba tiež aspoň dvakrát vypleť, čo je dosť ťažké, lebo to znamená brodiť sa
možno uskutočniť v kôlňach a v senníkoch, kde je uložené lúčne seno.
často po kolená v bahne alebo vo vode.
Na povale pod vrstvami dobre zbieraného sena možno nájsť veľké množstvo
Ked začnú listy a stebla ryžových rastlín, ktoré bývajú až vyše l m
mrvy. V ľudovej liečbe sa účinok senného čaju vysoko cení.
vysoké, usychať a žltnúť, blíži sa zber. Ryžovisko sa musí hned odvodniť
Lekári dobre poznajú vplyv vdychovania peľu našich divoko rastúcich
a nechať vysušiť, potom sa prikročí k zberu, ktorý sa celkove nelíši od zberu
aj kultúrnych kvitnúcich tráv pred kosením, ked trávy dozrievajú a sú
ktorejkoľvek inej obilniny.
v plnom kvete. Ide o alergiu alebo precitliveľosť ľudského organizmu
Ryžové obilky zostávajú po vymlátení uzavreté v pluhách, a preto sa
k cudzej bielkovine. Organizmus znáša cudziu bielkovinu prijatú per os,
ryža pre spotrebu musí ,,polírovať" t. j. zbaviť plúch, oplodia a osemenia.
ústami, pretože si ju v zažívacích orgánoch rozloží — odbúra na nižšie
To je „sklovitá" polírovaná ryža, ako ju poznáme z obchodov. Je to iba
štiepne produkty a takto prispôsobí látkam vlastným telu. Bielkovina
bielok, preto je diétny a pre chorých ľahko stráviteľný. Polírovaná ryža
prijatá inak, injekciou, vdychovaním a pod., pôsobí u citlivých jedincov
je však zbavená vitamínov (B x — aneurín). Preto ľudia v Oriente, pokiaľ
peľovú horúčku — sennú nádchu, sprevádzanú vo väčšine prípadov kož-
mali jednostrannú výživu z polírovanej ryže, trpeli povestnou chorobou
nými vyrážkami, ako aj inými prejavmi alergie — precitlivelosti, ako zápal
beri-beri, typickou avitaminózou na vitamín B1? ako aj komplexy vita-
očných spojiviek, opuch slizníc, a pod. Precitlivelosť na tieto je možné
mínu B. Nastávajú ťažké zápaly, najmä nervov, ktoré sa v ťažkých stavoch
stanoviť vytestovaním a treba sa potom pokúsiť o liečbu prípravou vakcínu
končia aj smrťou. Pretekárske účely sa získava ešte jemný škrob (amylum
a o desenzibilizáciu — zníženie citlivosti organizmu. Takéto alergické stavy
Oryzae).
najčastejšie vyvolávajú naše lúčne trávy, ako psiarka lúčna, tomka voňavá }
Veľký je aj technický význam ryže: výroba rozličných liehových nápojov,
reznačka laločnatá, kostrava lúčna, medúnok vlnatý, mätonoh trváci, timo-
napr. araku a vín, výroba kozmetických prípravkov, výborného papiera
tejka lúčna, lipnica lúčna, chrastnica trsťová, psinček biely, kukurica a žito.
z ryžovej slamy a pod.
Pre kultúru tejto významnej obiloviny prichádza v ČSR do úvahy najmä
južné Slovensko, kde sa teraz pestuje ryža na mnohých JRD a ŠM (napr.
70. čeľaď. Á r o n o v i t é — A r a c e a e
Levice, Šahy, Veľký Grob, Mýtne Ludany, Streda nad Bodrogom, Slo-
venské Ďarmoty, Malé Lusince a iné). Záujemcov odkazujeme na publikáciu Puškvorec obyčajný
Pestovanie ryže, ktorá vyšla roku 1954 [58]. Acorus calamus L.
JRD a ŠM na južnom Slovensku sú s kultúrami ryže na správnej ceste,
Puškvorec obecný, ľudové šišvorec, pruškvorec
o čo sa postaral pracovný kolektív odborníkov Ministerstva pôdohospo-
dárstva a Povereníctva pôdohospodárstva. Táto výborná oficinálna liečivá rastlina je typickým obyvateľom plyt-
Na južnej Morave sa svojho času urobil pokus v Kelčanoch a v Alexovi- kých, stojatých a voľne tečúcich vôd, najmä okrajov trávnatých horských
ciach. Zaujímavý bol najmä kelčanský pokus, kde sa ryžovisko zriadilo rybníkov, riek a potokov, priekop a barín. Plazí sa v bahne hrubým,
v tamojšom plytkom rybníku a dalo z l ha 30 q ryže. Pritom je pozoru- článkovaným pakoreňom (radix Calami) (ČsL-2), (radix Acori), z, ktorého

364
vyháňa mečovité, až l m vysoké listy a stvoly, ktoré majú kvetné palice.
Celá rastlina príjemne korenisto vonia.
Požadovaná a potrebná droga v oficinálnej i v ľudovej medicíne je ľubo-
vonný pakoreň, ktorý obsahuje asi 3 % žltej silice s puškvorcovým gáfrom
kalamendiólom. Tento má pálčivo korenistú chuť. Pakoreň ďalej obsahuje
CH 3 OH
HO CH— CH
GH3
kalamendiol
jednoduchými vidlami alebo kopáčmi. Získané kusy sa ihneď vo vode
operu, zbavia listov a vedľajších korienkov a potom sa rýchlo v tieni alebo
v kôlňach v prievane usušia. Sušené pakorene sa dodávajú do zberu tak
ako sú, prípadne sa predtým olúpu.
Áron škvrnitý
Arum maculatum L.
Aron plamatý
Áron škvrnitý je pomerne dosť vzácna bylina. Rastie na rozličných
miestach vo vlhkých hájoch, najmä v bukových lesoch a vo vlhkých
lesných tráviskách všetkých predhorí našich hôr. Áron škvrnitý je nápadný
zjav: stvol sa končí palicou kvetov, obalenou belavým alebo zelenkastým
tulcovitým listeňom, vo vnútri niekedy fialovoškvrnitým.
Hľuzovitý pakoreň (radix Aronis) je v čerstvom stave jedovatý a obsa-
huje saponínový glykozid aronín, 70 % škrobu a niečo tuku, gumy a cukrov.
Podľa starých analýz má byť prítomný aj alkaloid. Hľúza sušením stráca
jedovatosť, takže sa na niektorých miestach požíva. V ľudovej liečbe alko-
holickú áronovú tinktúru používajú proti zastaralým katarom dýchacích
orgánov, pri nervových chorobách a pri slnečnom úpale. Inak sa áron
škvrnitý používa iba v zverolekárstve.
Áronové hľuzy sa podľa potreby vyhľadávajú a vyrypujú na jar, olu-
pujú sa a rozrezané sa sušia na motúzikoch.

Puškvorec obyčajný, Áron škvrnitý,

Acorus calamus. Aron maculatum.

aromatické zložky, ako eugenol, alkaloid kalamín a cholín, tiež škrob,

cukry, živicu akoretín a horký glykozid akorín, ktorému sa pripisuje liečivý
účinok.
Droga je v humánnej i veterinárskej medicíne výborným žalúdočným
liekom. Svedčia o tom početné lekárske prípravky, ako sú puškvorcové
tabletky, tinclura Calami, exlraclum Calami, species amaricantes, oleum
Calami a iné. Pridáva sa tiež do kúpeľov. Má aj značný technický význam:
výroba puškvorcového likéru a vín, zubných práškov a ústnych vôd.
Spotreba puškvorcového koreňa je veľká. Dobýva sa obyčajne na jar
alebo v jeseni, avšak najlepšou dobou je leto, keď je voda v barinách teplá
a ké d sú pakorene bohaté na cenné látky. Dobývanie z bahna sa robí

366
367
 marínu, ibiša lekárskeho. Plody rasce lúčnej, čučoriedky, jarabiny, bazy čiernej.
V kultúre plody bedrovníka, anízu, koriandra. Vňať rosičky, zemežlče, pastierskej
kapsičky, repíka, materinej dúšky, stavikrva vtáčieho, pamajoránu, myšieho chvosta
obyčajného, komonice lekárskej, ľubovníka bodkovaného, blenu. V kultúrach vňať
yzopa, petržlenu, paliny. V kultúre semeno horčice bielej a čiernej, ľanu. Výtrusy
plavúňa.
September: Kvety sedmokrásky, slezu lesného, v kultúrach kvety nechtíka lekár-
KALENDÁR ZBERU LIEČIVÝCH RASTLÍN skeho, listy žihľavy. Plody borievky, r u žje^šípovej^ jarabiny, bazy čiernej. V kultúre
plody koriandra, bedrovníka anízu, archangeliky, maku siateho. Vňať rosičky, stavi-
krva vtáčieho. Koreň ľuľkovca zlomocného, lopúcha, arniky, puškvorca, paprade
samčej, valeriány lekárskej. V kultúrach koreň ligurčeka lekárskeho, archangeliky
lekárskej, čakanky a rebarbory.
Október: Plody ruže šípovej, borievky, trnky, jarabiny. Koreň ihlice tŕnistej,
Január: Mladé olistené vetvičky imela bieleho. puškvorca, paprade säňfčéj, pýru, nátržníka rovného, bedrovníka, kuklíka, kostihoja,
Február: Púčky listov topoľov, vetvičky .imela. valeriány lekárskej, ľuľkovca zlomocného, paliny obyčajnej. V kultúrach koreň ibiša
Marec: Kôra krušinová, dubová, vŕbová. Púčky listov. Koreň lopúchový, ihlice lekárskeho, archangeliky lekárskej, ligurčeka lekárskeho, čakanky, prilbice modrej.
tŕnistej, kuklíka mestského, púpavy lekárskej, pri púpave s vňaťou, koreň arniky, Semená pagaštanu konského. Žaludy.
puškvorca, nátržníka rovného, pýru, prvosienky. V kultúrach koreň ibiša lekárskeho. November: Semená duba a pagaštanu konského. V kultúrach oneskorené korene
Apríl: Kôra krušinová a dubová. Koreň lopúcha, ihlice tŕnistej, kuklíka, púpavy ibiša lekárskeho, prilbice modrej, archangeliky lekárskej, čakanky a rebarbory.
s vňaťou, arniky, puškvorca, nátržníka rovného, pýru a prvosienky. V kultúre koreň December: Konce konárov imela bieleho.
ibiša lekárskeho. Kvet prvosienky, sedmokrásky, trnky. List peČeňovníka. Vňať
lastovičníka, plúcnika lekárskeho, marinky voňavej a hlaváčika jarného.
Máj: Kôra krušinová. Koreň púpavy s vňaťou. Kvet, list a vňať konvalinky,
kvitnúce úbory plešivca dvojdomého, a to i červené (samičie) i belavé (samčie),
kvety hluchavky bielej, prvosienky, vlčieho maku a pivoniek. Listy brezy, pečeňov-
níka, skoroceľa, jahody. V kultúrach zbierame prvý list šalvie. Vňať repíka, marinky
voňavej, lastovičníka, prasličky, fialky trojfarebnej roľnej.
Jún: Kvety sedmokrásky, arniky, konvalinky, hluchavky bielej, komonice le-
kárskej, plešivca dvojdomého, nevädze poľnej, rumančeka pravého, bazy čiernej,
lipy, vlčieho maku. V kultúrach kvety nechtíka lekárskeho, pivonky. Tlstý brezy,
podbeja liečivého, blenu, jahody, ostružiny maliny, ostružiny ožiny, skoroceja,...
ucoriedky, vachty trojlistej, v kultúre list šalvie, medovky lekárskej, mäťý7~orecha
vlašského. Vňať repíka, pastierskej kapsičky, myšieho chvosta obyčajného, marinky
voňavej, lastovičníka, prasličky, alchemilky, komonice lekárskej, stavikrva vtáčieho,
materinej dúšky, fialky trojfarebnej roľnej. V kultúre vňať yzopa, bolehlava a mate-
rinej dúšky obyčajnej. Semeno jesienky. Lišajník islandský, hľuzy vstavača.
Júl: Kvety bazy čiernej, lipy, hluchavky bielej, nevädze poľnej, rumančeka
pravého, arniky^"divožeTäľ V kultúrach kvety ibiša lekárskeho, rumanu rímskeho,
nechtíka lekárskeho, levandule, ibiša čierneho. Listy žihľavy, ostružiny maliny,
ostružiny ožiny, jahody, blenu, ľuľkovca, podbeľa liečivého, skoroceľa, v kultúrach
list náprstníka červeného, prilbice modrej, ibísaTelárslčefio, durmana, mäty a rozma-
rínu. Vňať_ zjemežlče. komonice lekárskej, ľubovníka bodkovaného, myšieho chy^isia
obyčajného, prasličky, pamajoránu, stavikrva vtáčieho, pastierskej kapsičky, alche-
milky, repíka, materin^dúšky, fialky trojfarebnej roľnej. V kultúrach vňať paliny,
bolehlaväT'^aícanky, materinej dúšky obyčajnej. Semeno horčice bielej i čiernej
a kamienky lekárskej. Žitná hubka či námeľ.
August: Kvety slezu lesného, divozela, rumančeka. V kultúrach kvety nechtíka
lekárskeho, ibiša lekárskeho, levandule, ibiša čierneho. Listy ľuľkovca zlomocného,
žihľavy, skoroceľa, čučoriedky, blenu. V kultúrach listy náprstníka červeného, roz-

24 Naše liečivé rastliny 369

 Dysmenoroe — nenormálna menštruácia s veľkými bolesťami.
Dyspepsia — nedostatočné, porušené trávenie.

Emelikum — prostriedok spôsobujúci zvracanie.

Emenagógum — prostriedok na vyvolanie menštruácie.
Emoliencia —zmäkčujúce látky.
Enteritis — črevný katar.
Enterokolitis — zápal tenkého a hrubého čreva.
SLOVNÍK ODBORNÝCH VÝRAZOV Epilepsia — padúcnica.
Expectorans — prostriedok podporujúci vykašlávanie.
Eufória — subjektívny pocit blaha, opojenie.

•Galaktagógum — mliekopudný prostriedok.

Abortívum — nebezpečná látka, spôsobujúca potrat. Gastrilis — žalúdočný katar.
Adnexitis — zápal ženských vnútorných pohlavných orgánov. Gastroenterilis — žalúdočný a črevný katar.
Adstringens — z viera vy, sťahujúci prostriedok^. Gastrointeslinálny (trakt) — tráviaci (trakt).
Amara [— horké látky, povzbudzujúce trávenie. Gastroragia — žalúdočné krvácanie.
Amenoróe — vynechanie menštruácie. Glykemia — hladina cukru v moci.
Anestetikum — prostriedok spôsobujúci znecitlivenie. Gynekológia — ženské lekárstvo.
Analeptiktim — prostriedok pôsobiaci budivo najmä na nervový systém.
JBCematúria — močenie krvi.
Analgetikum — prostriedok selektívne tlmiaci pocit bolesti.
Hemoglobín — krvné farbivo.
Anlihelmintikum — prostriedok proti niektorým črevným parazitom (helmintom).
Hemolýza*— rozpad červených krviniek.
Antidiaroikum — prostriedok zastavujúci hnačky.
Hemoptoe — chrlenie krvi, krvácanie dýchacích ústrojov.
Antiparazitikum — prostriedok proti cudzopasníkom.
Hemoragia — krvácanie, krvný výron.
Antiflogistikum — protizápalovo účinný prostriedok.
Hemoroidy — zlatá žila.
Anlipyretikum — prostriedok znižujúci horúčku.
Jíemostatikum — prostriedok zastavujúci krvácanie.
Antireumatiku.nl — prostriedok proti reume.
Hemoslyplikum — prostriedok utišujúci krvácanie.
Antispazmotikum — prostriedok uvoľňujúci kŕče.
Hyperglykémia — zvýšený obsah cukru v krvi.
Afrodisiakum — prostriedok zvyšujúci pohlavný pud.
Hypertyreóza — zvýšená činnosť štítnej ž lazy.
Aromalikum — voňavá alebo chuť zlepšujúca látka.
Hyperlenzia — chorobne zvýšený krvný tlak.
Artrilis — zápal kíbu.
Hypnotikum — uspávací prostriedok.
Arytmia — (srdcová), nepravidelná frekvencia srdca.
Hypofýza — mozgový podvesok.
Hypotonikum — prostriedok znižujúci (krvný) tlak.
Balnearia — látky pridávané do liečivých kúpelov.
Bradykardia — spomalená činnosť srdca. 'Chemoterapia — liečba niektorými chemickými látkami (napr. sulfonarnidmi).
Bronchitis — zápal priedušiek. Cholagógum — žlčopudný prostriedok.
Cholelitiazis — choroba spôsobená žlčovými kameňmi.
{Jyslitis — zápal močového mechúra.
Choleretikum — prostriedok zvyšujúci tvorbu žlče.
Dekoktum — odvar.
Iklerus — žltačka.
Derivans — kožné zápalové dráždidlo (liečivo). Jleus^— nepriechodnosť, zauzlenie čriev.
Dezinficiencia — látky, ktoré majú schopnosť ničiť mikroorganizmy.
Impetigo — kožná choroba.
Diabeles (mellitus) — cukrovka.
Impotencia — (pohlavná) neschopnosť.
Diaforetikum — potopudný prostriedok. Infekcia — nákaza choroboplodnými zárodkami.
Diaroe — hnačka.
Infúzum — nálev, zapar.
Digestívum — prostriedok podporujúci trávenie. Inhalácia — vdychovanie.
Diuretikum — močopudný prostriedok.
Insuficiencia — nedostatočná výkonnosť.
Diuréza — vylučovanie moča.
Intoxikácia — otrava.
Drastikum — silne účinné (preháňadlo).
371
Inlramuskulárny — vnútrosvalový. Cligúria — zmenšené močenie.
Intravenózny — vnútrožilný.
Ooforitis — zápal vaječníka.
JLachexia — velké vychudnutie, telesná slabosť, chradnutie.
Pankreas — brušná slinivka.
Kardiakum — prostriedok zlepšujúci činnosť srdca. Páraš ympatikolytiká — prostriedky pôsobiace tlmivo na niektoré časti nervového
Karminatívum — prostriedok uvoľňujúci nadýmanie, vetry.
systému (parasympatikus).
'Klimaktérium — (pohlavný) prechod. Parenterálny — mimo tráviaci trakt.
Kolaps — náhla, prudká (srdcová, cirkulačná) slabosť, prudký pokles krvného tlaku,
Perikarditis — zápal osrdečníka.
zhrútenie.
Pertussis — čierny kašeľ.
Kóma — hlboké bezvedomie.
Pleuritis — zápal pohrudnice.
Korigencia — látky upravujúce nepríjemnú chuť alebo vôňu.
Pneumónia — zápal pľúc.
Koronárna insuficiencia — nedostatočné zásobovanie srdcového svalu krvou cievneho
Purgans — preháňadlo.
pôvodu.
Koronárna skleróza — zvápenatenie venčitých tepien.
Jtachitis — krivica^
Kumulácia — hromadenie. Ak sa liek podáva rýchlejšie, než sa stačí rozkladať,
Recidíva — návrat choroby.
prípadne vyplavovať, hromadí sa v organizme a môže dosiahnuť až toxické dávky Rinitis — nádcha, katar nosnej sliznice.
s nežiadúcimi následkami. Roborans — posilňujúci prostriedok.
Roob — zahustená šťava.
Liktagógum — mliekopudný prostriedok.
Laktácia — obdobie vylučovania mlieka (doba kojenia).
Sekretolytikum — prostriedok rozpúšťajúci a uvoľňujúci hlien.
Laryngitis — zápal hrtanu.
Sedatívum — upokojujúci prostriedok.
Laxans — preháňadlo.
Skleróza — stvrdnutie.
Leukémia — choroba, podstatne zvýšený obsah bielych krviniek v krvi.
Spazmolytikum — prostriedok uvoľňujúci kŕče.
Linimenlum —- mazanie.
Spazmy — kŕče.
Lupus — druh kožnej tuberkulózy.
Sputum — chrcheľ.
Malígny — zhubný. Struma — hrvo ľ.
Meningitis — zápal mozgových blán — . Stimulans — povzbudzujúci prostriedok.
Menopauza — obdobie po skončení činnosti vaječníkov, po klimaktériu, skončenie Subkutánny — podkožný.
menštruácií. Stomachikum — prostriedok zvyšujúci chuť k jedlu a trávenie.
Menoragia — silné, dlhotrvajúce krvácanie pri menštruácii. Sympatikolytikum — prostriedok pôsobiaci tlmivo na niektoré časti nervového
Metabolizmus — výmena a .premena látok. systému (sympatikus).
Sympatikomimetikum — prostriedok pôsobiaci dráždivo na niektoré časti nervového
Meteorizmus — brušná plynatosť, nadýmanie.
Metroragia — krvácanie z delohy okrem menštruácie. systému (sympatikus).
Synergizmus — (opak antagonizmu) ak viac látok pôsobí rovnakým spôsobom,
Mucilaginózum — prostriedok obsahujúci slizovité látky.
pričom výsledný účinok môže byť väčší, než jednoduchý súčet základných účinkov.
Mydriazis •— rozšírenie zreníc.
Mydriatikum — prostriedok rozširujúci zrenice.
Myokarditis — zápal srdcového svalu. Tachykardia — zrýchlená činnosť srdca.
Terapia — liečenie.
Narkotikum — omamný, uspávajúci prostriedok. Trombóza — choroba, upchatie cievy zrazenou krvou.
Nausea — dávenie, nutkanie na zvracanie. Tonikum — posilňujúci, povzbudzujúci prostriedok.
Nekróza — miestne odumretie časti živého tela. Tonus — napätie.
Nefritis — zápal obličiek. Toxicita — jedovatosť.
Tremor — trasenie, chvenie.
Obsoletný — zaostalý, už nepoužívaný. Tumor — nádor.
Obstipans — prostriedok zastavujúci hnačku.
Oestrus — ruj. Ulcus — vred.
Oficinálny •— liekopisný, zahrnutý v liekopise. Uterosjyptikum — prostriedok zastavujúci deložné krvácanie.
Oftalmiä —: očný zápal. Ulerotonikum — prostriedok zvyšujúci napätie deložného svalstva (pri pôrode).

372
Vazokonslrikcia — zúženie ciev.
Vazodilatácia — rozšírenie ciev.
Vazomotorické centrá — centrá (v predĺženej mieche) regulujúce tonus ciev.
Vezikans — prostriedok pôsobiaci pľuzgiere.
Vomitívum — dávidlo.

LITERATÚRA

l. A b d u l m e n e v M. A., Farmacija 8, 39 (1945).

2. A b r a h á m E. P., C r o w f o o t D. M., J o s e p h A. E., O s b o r n E. M., Náture 158,
744 (1946).
3. A h l g r i m E. D., Naturwissenschaften 42, 465 (1955).
4. A c h m a t o v i c z O., U z i e b t o W., Rocz. chem. 18, 88 (1938).
5. A k o p o v I. E. a spol., Farmakol. Toksikol. 18, 45 (1955).
6. A l i e v K., Am. J. Pharm. 122, 24 (1954).
7. A l l p o r t Noel, The Chemistry and Pharmacy of vegetable Drugs. London 1946.
8. A n g a r s k a j a M. A., C h a d ž a j J. L, Farmakol. Toksikol. 17, 42 (1954).
9. A w e A., Arch. Pharm. 279, 127 (1941).
10. Baťa L., S ý k o r a L., Úžitkové rostliny staroveku. Praha 1945.
11. B a u e r K. H., G e r l o f f V., Arch. Pharm. 274, 473 (1936).
12. Bauer K. H., P o h l a u d e k R., Pharm. Zentrh. 83, 277 (1942).
13. B a u e r Š., O r s á g h Š., M a s l e r L., Chem. Zvesti 10, 528 (1956).
14. B e c k e t t A. H., J. Pharm. Pharmacol. 6, 785 (1954).
15. B e n t s á t h A., R u s z n y á k L, S z e n t - G y ô r g y i A., Náture 138, 798 (1936).
16. Berger F., Handbuch der Drogenkunde, I—IV. Wien 1949—1954.
17. Berger F., W a g n e r R., Ann. 482, 55 (1930).
18. B e r n d t H., Pharmazie 4, 183 (1949).
19. Bersin T., M u l l e r A., Helv. chim. Acta 34, 1868 (1951).
20. B e r s i n T., M u l l e r A., S c h w a r z H., Arzneimittelforsch. 5, 490 (1955).
21. Blassó S. Schweizer. med. Wchschr. 79, 222 (1949).
22. B l a s s ó S.. Schweizer. med. Wchschr. 81, 110 (1951).
23. B l a ž e k Z. H u b í k J., Cs. farm. l, 170 (1952).
24. B l a ž e k Z. H u b í k J., Cs. farm. l, 330 (1952).
25. B l a ž e k Z. H u b í k J., Cs. farm. l, 440 (1952).
26. B l a ž e k Z. H u b í k J., Cs. farm. l, 506 (1952).
27. B l a ž e k Z. . H u b í k J., Cs. farm. 2, 15 (1953).
28. B l a ž e k Z., K u č e r a M , Národohospodársky význam umelého pestovaní námele.
Príroda 1950.
29. Blažek Z., K u č e r a M., Domáci léčivé rostliny — náhrada cizozemských drog.
Praha 1953.
30. Blažek Z., K u č e r a M., H u b í k J., Léčivé rostliny vesbéru a kultúre. Praha 1952.
31. B l a ž e k Z., T o b i á š e k F., Farmácia 24, 117 (1955).
32. B l a ž e k Z., Š l o u p A., Hortus sanitatis l, (1948).
33. B o b e k K., V a n é k J., Lék. listy 9, 361 (1954).

375
374
34. B o h l m a n F., M a n n h a r d t J. H., Chem. Ber. 88, 429 (1955). 79. F l a m m S., K r ô b e r L., Seel H., Pharmakodynamik deutscher Heilpflanzen..
-35. B o h n W., Die Heilwerte heimischer Pflanzen. Leipzig 1937. Stuttgart 1940.
36. B o i s D., Les Planieš alimentaires chez tous les Peuples. Paris 1927. 80. Fowden, Náture 176, 347 (1955).
37. B o i t H. G., Fortschritte der Alkaloidchemie seit 1933. Berlín 1950. 81. F r a n z e n G., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 148, 211 (1930).
38. B o n s m a n n R. M., Arch. f. exp. Pathol. 199, 376 (1942). 82. F r e i s e W., Pharm. Zentrh. 77, 616 (1936).
39. B r a u n H., Pharm. Zentrh. 89, 75 (1950). 83. F r o m h e r z K., Múnch. med. Wchschr. 76, 818 (1928).
40. B r e i t w i e s e r K., Areh. Pharm. 277, 53 (1939). 84. F u g g i K., S h i m a t a H., J. pharm. Soc. Japan 53, 120 (1933); Chem. Zentr.
41. B r e i t w i e s e r K., Arch. Pharm. 279, (1941). 1933, II. 1713.
42. B r i d e l M., Bull. Soc. chim. biol. 6, 659 (1924); Chem. Zentr. 1924, II, 2666. 85. F u c h s L., I l l i e v L., Scientia Pharm. 17, 128 (1949); Chem. Abstr. 44, 5538
43. B r o c k m a n n H., W e b e r E., Sander E., Naturwissenschaften 37, 43 (1950). (1950).
44. Bureš E., B e r g a u e r , Čas. čs. lekárnictva 42, (1929). 86. F u s h a u e r W., Dtsch. med. Wchschr. 76, 211 (1951).
45. B ň s s e m a k e r B., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 181, 512 (1936). 87. F u t á k J., Slovenský herbár. Trnava 1946.
46. C a s p a r i s P., H a a s K., Pharm. Acta Helv. 5, 62 (1930). 88. G a u d a r d F., Pharm. Acta Helv. 4, 157 (1929).
47. C a s p a r i s P., H a a s K., Pharm. Acta Helv. 6, 181 (1931). 89. G e d e o n J., Pharmazie 6, 173 (1951).
48. C a s p a r i s P., M a n e l l a F-. Pharm. Acta Helv. 18, 347 (1943). 90. Gedeon J., Pharmazie 6, 547 (1951).
49.C m u n t , Prakt. lékaŕ 3& 34 (1955). 91. G e d e o n J., M a y e r M., Pharmazie 9, 922 (1954).
50.C o h n M., V o š E., K a r r e r P., Helv. chim. Acta 37, 790 (1954). 92. G e t z o w B., Z e l l n e r J., Arch. Pharm. 263, 161 (1925).
51.C o l l i p J. B., J. biol. Chem. 56, 513 (1923). 93. G i l g E., Angewandte Botanik 4, 74 (1922).
.52.C o l l o t A. M., C h a r a u x C., Bull. Soc. chim. biol. 21, 455 (1939). 94. G i l g E . , S c h u r h o f f , Grundzugeder Botanik f ú r Hochschulunterrichl. Berlinl938-
53.C r e m e r H., Deutsche Apoth. Ztg. 49, 80 (1934). 95. G i l l o t P., W i o l a n d H., Bull. Soc. chim. biol. 14, 313 (1932).
54. C z i c k e l i H., Wiener med. Wchschr. 101, 60 (1951). 96. G i z y c k i F., Pharmazie 2, 514 (1947).
55.Č e k a n Z., Cs. farm. l, 497 (1952). 97. G i z y c k i F., Pharmazie 4, 276 (1949).
.56. Č e k a n Z., H e r o u t A., Čs. farm. 3, 165 (1954). 98. G i z y c k i F., Pharmazie 4, 463 (1949).
57. Československý liekopis — //. vyd. (ČsL-2). Praha 1954. 99. G i z y c k i F., Pharmazie 5, 181 (1950).
58. D e n i s k e n k o , H e j n ý , H n a t o v i č , Hylský, Kučera, Pestovanie ryže. 100. G i z y c k i F., Pharmazie 6, 220 (1951).
Bratislava 1954. 101. G i z y c k i F., Pharmazie 6, 613 (1951).
59. D i e t e r l e H., D o r n e r O., Arch. Pharm. 275, 380 (1937). 102. G i z y c k i F., Pharmazie 6, 686 (1951).
60. D i e t e r l e H., K r u t á E., Arch. Pharm. 274, 457 (1936). 103. G i z y c k i F., H e r m a n n s H., Arch. Pharm. 284, 8 (1951).
61. D j a b r i S., Rev. med. Suise romande 74, 475 (1954); Chem. Zentr. 1955, 5590. 104. G l a s e r E., K r a u t e r H., Chem. Ber. 57, 1604 (1924).
62. D j e r a s s i C., F o l t z C. M., J. am. chem. Soc. 76, 4085 (1954). 105. G o h r m a n n H. J. a spol., Naturwissenschaften 42, 181 (1955).
•63. D o e b e l K., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 32, 592 (1949). 106. G o l d e r W., Dtsch. med. Wchschr. 65, 84 (1939).
64. D o m í n K., Léčivé rostliny. Praha 1923. 107. G o o t j e s J., N a u t a W. T., Reč. tráv. Chim. 73, 886 (1954).
65. D o m í n K., S k a r n i t z l E., Léčivé rostliny obecné potreby. Praha 1941. 108. G o r d o n o f f T., Schweizer med. Wchschr. 81, 111 (1951).
66. D o s t á l J., Kvétena ČSR. Praha 1950. 109. G r a w d o r d A. G., W a t a n b e W. K., J. biol. Chem. 10, 303 (1914).
67. D o s t á l J., Klíč k úplné kvétené ČSR. Praha 1954. 110. G r e i n e r , Arch. Pharm. 238, 505 (1900); cit. [307].
68. D o s t á l R., Rostlinné hormóny a jejich praktické využití v zemédélstvi. Praha 1940. 111. G r i b o v á L, Farmakol. Toksikol. 4, 18 (1941).
69. D r u d e J., Jahresbericht der Vereinigung f ú r angewandte Botanik. 1906. 112. G r o e n J., P e l s e r H., F r e n k e l M., K a m m i n g a C. E., W i l l e b r a n d s A. F.„
70. E d g a r s N. K., J. am. pharm. Assoc. 25, 228 (1936). J. Clin. Invest. 31, 87 (1952).
71. E i j k J. L. vaň, Pharm. Veekbl. 87, 38 (1952). 113. G u h l K., Suddeutsche Apoth. Ztg. 89, 625 (1949).
72. E i n l e g e r J., F i s c h e r J., Z e l l n e r J., Monatshefte f. Chem. 44, 277 (1923). 114. G u s y n i n I. A., Toksikologia jadovatych rastenij. Moskva 1951.
73. E p s t e i n H., Prager med. Wchschr. 74 (1914). 115. H a a c k E. a spol., Naturwissenschaften 42, 442 (1955).
74. E u w J. von, H e g e d i i s H., T a m m Ch., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 37, 116. Haga F. R. vaň, Náture 174, 833 (1954).
1493 (1954). 117. H a g e n s t r ô m U., Arzneimittelforsch. ô, 155 (1955).
75. F a h r e n k a m p K., Vom Aufbau und Abbau des Lebendigen. Stuttgart—Leipzig 118. H a l m a i E., Ber. d. ung. pharm. Ges. 14, 452 (1938).
1938. . 119. H a m m e r m a n n A. F., Jadovitija rastenija lugov i pastvišt. Moskva 1950.
76. F e d o t o v N. P., Soviet, med. 19, 70 (1955). 120. H a m p l B., Šícho V., Prúmysl potravín 6, 152 (1955).
77. F e i s t K., A w e W., E t z r o d t H., Arch. Pharm. 271, 817 (1934). 121. H a n n i g E., Pharmazie 5, 35 (1950).
78. F i n n e m o r e H . , C o o p e r J . M., S t a n l e y M. B., C o r c r o f t J. H., H a r r i s L . J., 122. H a r m s H., Pharmazie 7, 269 (1952).
J. chem. Soc. Ind. 67, 162 (1938); Chem. Abstr. 32, 6253 (1938). 123. H a r s t e W., Arch. Pharm. 266, 133 (1928).

376 377
124. H a r t l í e b O., Mttnch. med. Wchschr. 45, 1995 (1932). 171. J a r e t z k y R., A x e r B., Arch. Pharm. 272, 152 (1934).
125. H a u e n s t e i n H., H u n g e r A., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 36, 87 (1953). 172. J a r e t z k y R., B r e i t w i e s e r K., N e u w a l d F., Arch. Pharm. 276, 552 (l 938).
126. H a u p t s t e i n P., Dtsch. med. Wchschr. 61, 1477 (1936). 173. J a r e t z k y R., K r a u s e A., Arch. Pharm. 279, 187 (1941).
127. Hävel L., Pharmazie 5, 18 (1950). 174. J a r e t z k y R., N e u w a l d F., Arch. Pharm. 276, 114 (1938).
128. Heeger E., Pharmazie 2, 25 (1947). 175. J i r á s e k F., Mandloné a jejich pestovaní v ČSR. Brno 1950.
129. H e e g e r E., P o e t k e W., Pharmazie 9, 131 (1954). 176. J o k l R. H., Prager med. Wchschr. 200 (1914).
130. H e e g e r E., R o s e n t h a l C., Pharmazie 4, 380 (1949). 177. J ô r g e n H., Norsk Magazín fór Lädevidenskaben 2 (1916).
131. H e f f t e r A., Z o n d e k S. G., Klin. Wchschr. l, 483 (1922). 178. J o u n g k e n a spol., J. am. pharm. Assoc. 38, 448 (1949).
132. Hegi G., Illustrierle Flóra von Mittelenropa. Munchen 1924. 179. Jiinst, Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 24, 316.
133. H e u s l e r K., S c h l i t t l e r E., Helv. chim. Acta 32, 2226 (1949). 180. K a b e l í k J., Biologická léčba. Lék. listy. Brno 1954.
134. S c h l i t t l e r E., F r i e d r i c h W., Helv. chim. Acta 33, 878 (1950). 181. K a c z m a r e k F., Farmacija pol. 11, 249 (1955).
135. H e n r y T. A., The Plánt Alkaloids. London 1949. 182. K a r r e r W., Helv. chim. Acta 12, 506 (1929).
136. H e r f o r t H., L i e t z e r V., Wiener med. Wchschr. 102, 580 (1952). 183. K a r r e r W., Helv. chim. Acta 26, 1353 (1943).
137. H e r i s s e y , B o u r d i e r , J. Pharm. Chim. 28, 252 (1908). 184. K a r r e r P., E u g s t e r C. H., Helv. chim. Acta 31, 1062 (1948).
138. H e r r e E., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 184, 710 (1936). 185. K a r r e r P., E u g s t e r C. H., P a t e l D. K., Helv. chim. Acta 32, 2397 (1949).
139. H e r r m a n n K., Pharm. Zentrh. 88, 303 (1949). 186. K a r r e r P., J u c k e r E., Helv. chim. Acta 27, 1585 (1944).
140. H e r r m a n n K., Pharmazie S, 488 (1950). 187. K a r r e r P., J u c k e r E., Carotinoide. Basel 1948.
141. H o f m a n J., Brslen. Praha 1953. 188. K a r r e r P., S c h m i d H., Helv. chim. Acta 29, 525 (1946).
142. H o f m a n S., ref. Med. Monatsschr. 5, 229 (1951). 189. K a r r e r P., W i d m e r R., Helv. chim. Acta 11, 75 (1928).
143. H o f f m a n W., Arch. Pharm. 275, 474 (1937). 190. K a r r e r P., W i d m e r R., Helv. chim. Acta 10, 5 (1927).
144. H o f f m a n W., Arch. Pharm. 281, 269 (1943). 191. K a t z A., R e i c h s t e i n T., Pharm. Acta Helv. 21, 329 (1946).
145. H o c h s i n g e r K., Wiener med. Wchschr. 82, 1126 (1932). 192. K a t z A., R e i c h s t e i n T., Pharm. Acta Helv. 22, 437 (1947).
146. H o l l u b J., Magyar Mérnôk-Ép. Kôzlônye 77, 94 (1943). 193. K a u f m a n n E., Ztschr. ges. exp. Med. 55, l (1927).
147. Holste, Z. exp. path. Therapie 18, l (1916). 194. K a v i n a K., Botanika zemédélská. Praha 1925—1950.
148. H o r á k F., K o š t í ŕ J., Čs. farm. 3, 89 (1954). 195. K h o r a v a M. L., V a n g i k a r M. B., Indián J. Pharm. 12, 5132 (1950), ref.:
149. H o r á k o v á Z., Čs. fyziológie l, 3 (1952). Die Pharmazie 6, 432 (1951).
150. H ô r h a m m e r L., H ä n s e l P., Arch. Pharm. 285, 438 (1952). 196. K i n g F. E. a spol., J. chem. Soc. 1955, 4206.
151. H ô r h a m m e r L., V o l z E., Arch. Pharm. 288, 58 (1955). 197. K l e i n G., Handbuch der Pflanzenanalyse. Wien 1938.
152. H u n g e r A., R e i c h s t e i n T., Ber. 85, 635 (1952). 198. K l o s a J., Pharmazie 3, 410 (1948).
153. C h a k r a w a r t i D . , Sen B., J. Indián chem. Soc. 27,148 (1950); Chem. Abstr. 45, 199. K l o s t e r m a n H. J., S m i t h F., J. am. chem. Soc. 76, 1229 (1954).
6350 (1951). 200. K l o s t e r m a n H. J., S m i t h F., C l a g e t t C. O., J. am. chem. Soc. 77, 420
154. C h a r a u x C., R a b a t e J., J. Bull. Soc. biol. 588, 597 (1931). (1955).
155. C h a r a u x C., R a b a t e J., Compt. rend. 192, 1478 (1931). 201. K o l e s n i k o v D. G., S c h w a r z m a n n A. G., Ž. obšč. chim. 9, 2156 (1939).
156. C h a r a u x C., R a b a t e J., Compt. rend. 196, 816 (1933). 202. K o š o v á V., P á r a l o v á M., Cs. farm. 3, 228 (1954).
157. C h a r a u x C., R a b a t e J., J. pharm. Chim. (9) 2, 289 (1942); Chem. Zentr. 1942, 203. K o š o v á V., C h l á d e k M., Farmácia 24, 105 (1955).
II, 2599. 204. K o š t í ŕ J., H o r á k F., Chem. listy 47, 283 (1953).
158. C h a t t e r j e e A., P a r k s L. M., J. am. chem. Soc. 71, 2249 (1949). 205. K o r t e F., Chem. Ber. 87, 512 (1954).
159. Ice C. H., W e n d e r S. H., J. am. chem. Soc. 75, 50 (1953). 206. K o r t e F., Chem. Ber. 87, 769 (1954).
160. I n v e r n i C. B., Planti medicinali. Bologna 1933. 207. K o r t e F., Chem. Ber. 87, 1357 (1954).
161. I t á l i e L., S t e e n h a u s e r A. J., Arch. Pharm. 265, 698 (1927). 208. K o r t e F., Chem. Ber. 88, 704 (1955).
162. J a n a t k a B., R i e d i L., Léčivé čaje. Praha 1940. 209. K o v a l e n k o V., Farmacija 9, 20 (1946).
163. J a n c s o M., Orv. lapja 3, 1025 (1947); Náture 100, 277 (1947). 210. K r a h l R., G o r d o n o f f T., Helv. physiol. pharmacol. Acta 13, 617 (1955).
164. J a n k ú L, Z i t a Č., Čs. farm. 3, 93 (1945). 211. K r a n e n — F i e d l e r J., Arzneimittelforsch. 5, 609 (1955).
165. J a n o t M. M., le Men J., Compt. rend. 238, 2550 (1954). 212. K r á t k y J., P o k o r n ý A., S a j n e r J., Čas. čs. lékárnictví 63, 105 (1950).
166. J a n o t M. M., le Men J., Compt. rend. 240, 909 (1955). 213. K r e i t m a i r H., Merck's Jahresber. 50, 102 (1936).
167. J a n o t M. M., le Men J., Ann. Pharm. franc. 13, 325 (1955). 214. K r e i t m a i r H., Merck's Jahresber. 50, 180 (1936).
168. J a n o t M. M., le Men J., Compt. rend. 241, 767 (1955). 215. K r e i t m a i r H., Pharmazie 4, 140 (1949).
169. J a r e t z k y R., Arch. Pharm. 273, 340 (1935). 216. K r e t o v i č V. L., Základy biochémie rostlín (prekl. z rusk. org.). Praha 1954.
170. J a r e t z k y R., Die deutschen Heilpflanzen 8, 105 (1942). 217. K r i t m a r H., Pharmazie 2, 376 (1947).

378 379
218. K r k o š k a H., Eine Štúdie, f ú r ivelche Grôfie des landwirtschaftlichen Betriebes
sich der Anbau der Arzneipflanzen eignet. Praha 1938.
219. K r o e b e r H., Das neuzeitliche Kräuterbuch. Stuttgart 1937.
220. K u b l e r K., Arch. Pharm. 246, 660 (1908).
221. K u h n V., Pestovaní rostlín I a II. Praha 1948.
222. K u h n "R, G r u n d m a n n Ch., Chem. Ber. 67, 341 (1934).
223. K u h n R., J e r c h e l D., Chem. Ber. 76, 413 (1943).
224. K u h n R., L ô w L, Chem. Ber. 77, 196 (1944).
225. K u h n R., a spol., Naturwissenschaftén 31, 68 (1943).
226. Kíinzle, „Šalvia,, (1918, str. 4); cit. M a d a u s [251].
227. K w a s n i e w s k i V., Pharmazie 7, 444 (1952).
228. L a n g e c k e r H., Biol. Ztschr. 222, 173 (1930).
229. L e c l e r c H., Précis de Phytotherapie. Paris 1927 a 1935.
230. L e n f e l d J., K l a b u s a y L., K r o u t i l M., Lék. listy 9, 459 (1954).
i-
231. Leuret, Presse Medicinale 54, 180 (1946); ref.: Hort. San. 2, 186 (1949).
232. L i n d e r , Pharmazie 3, 384 (1948).
233. L i n k K. P. a spol., J. biol. Chem. 136, 47 (1940).
234. L i n k K. P. a spol., J. biol. Chem. 138, l (1941).
235. L i n k K. P. a spol., J. biol. Chem. 138, 21 (1941).
236. L i n k K. P. a spol., J. biol. Chem. 138, 513 (1941).
237. L i n k K. P. a spol., J. biol. Chem. 138, 529 (1941).
238. L o e s e r A., W r e n z e H., Klin. Wchschr. 1955, 531.
239. L u f t G., R o b e r g M., Arch. Pharm. 275, 84 (1937).
240. L u k t o n A. a spol., Náture 176, 790 (1955).
241. L y t h g o e B., T r i p p e t t S., J. chem. Soc. 1950, 1983.
242. M a č k u J., Paličkovice nachová. Praha, Živa 1914.
243. M a č k u J., O vlivu nekterých iontú na vzruší hmoty rostlinné a tvorbu účinných
látek u léčivých rostlin. Biologické spisy Vysoké školy zverolekárske Brno,
sv. V, 7, 1—56 (1926).
244. M a č k u J., Pokusy o látkovém vlivu na produkci hmoty a účinných látek u nekterých
léčivých rostlin. Sborník C AŽ 6, 363—392 (1931).
245. M a č k u J., Pestovaní a sbírání rentabilních rostlin léčivých. Brno—Olomouc, 4.
vyd. 1933—1940.
246. M a č k u J., Rostliny tfíselné v ČSR. Brno 1934.
247. M a č k u J., Pridružená lesní téžba. Praha 1948.
248. M a č k u J., Botanika pro veterinárni mediky. Brno 1950.
249. M a č k u J., Sbér a pestovaní našich úžitkových rostlin. Praha 1952.'
250. M a č k u J., Nové technické rostliny a jejich produkce v ČSR. ČsAV 1954.
251. M a d a u s G., Lehrbuch der biologischen Heilmittel. Heilpflanzen I—III. Leipzig
1938.
252. M a d a u s G., S c h i n d l e r H., Dtsch. med. Wchschr. 62, 137 (1937).
253. M a d a u s G., S c h i n d l e r H., Arch. Pharm. 285, 269 (1951).
254. M a n s k e R. H., H o l m e s H. L., The alkaloids. I—IV. New York 1950—1954._
255. M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 20B, 87 (1942).
256. M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 20B, 153 (1942).
257. M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 21B, 92 (1943).
258. M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 22B, l (1944).
259. M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 22B, 53 (1944).
260. M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 22B, 137 (1944).
380
261 M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 24B, 57 (1946).
262 M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 24B, 63 (1946).
263 M a n s k e R. H., M a r i o n L., Canad. J. Res. 26B, l (1948).
264, M a r i o n L., Canad. J. Res. 23B, 165 (1945).
265, M a r k o v i č O., S e l e c k ý F. V., Š i m a l j a k o v á J., Čs. farm. 4, 243 (1955).
266, M a r t i n e c T. a spol., Fytoncidy v rostlinách Pouzdŕanských kopcu. Práce Mo-
ravskoslezské akadémie véd pŕírodních. Brno 1951.
267. M a r t i n e c T. a spol., Fytoncidy vodní a pobrežní vegetace jihomoravských rybníka
a tňní. Práce Moravskoslezské akadémie véd pŕírodních. Brno 1951.
268. M a r t i n e c T. a spol., Fytoncidy v rostlinách jihomoravských pískú. Práce Mo-
ravskoslezské akadémie véd pŕírodních. Brno 1952.
269. M a t t a u s c h F., Hippokrates 9, 1034 (1938).
270. M e l n i k o v A., B u t k e w i č W., Mikrobiol. 8, 818 (1939).
271. M e n g e F., R e m p i s s E., Heilkunst 64, 150 (1951).
272. M e n k y n a R. A., Brat. lek. listy 33, 281 (1953).
273. M e r z K. W., P r e u s F. R., Arch. Pharm. 279, 134 (1941).
274. M e y e r T., M a y e r M., Pharmazie 5, 82 (1950).
275. M e y e r T., Arzneipflanzenkultur u. Kräuterhandel. Berlín 1919.
276. M e y e r W., Pharmazie 3, 286 (1948).
277. M e y r a t A., R e i c h s t e i n T., Pharm. Acta Helv. 23, 135 (1948).
278. M i c h á l e k J., Prakt. lékaŕ 35, 374 (1955).
279. M i l l e r F. M., L e e - M i n g - H o w J. am. chem. Soc. 76, 1353 (1954).
280. M ô h l e m a n n , Pharm. Acta Helv. 13, 377 (1938).
281. M o h r K., R e i c h s t e i n T., Pharm. Acta Helv. 23, 369 (1948).
282. M o l h u y s e n J. A. a spol., Lancet 2, 381 (1952).
283. M o l i s c h H., Mikrochemie der Pflanzen. Wien 1921.
284. M o n o t K. G., Farmacija 3, str. 35 (1941).
285. M o r á v e k B., Léčiva rostlinná. Praha 1904.
286. M o r i n B., cit. Ôsterr. Apoth. Ztg. 11—12, str. 48 (1947).
287. M o ti O. a spol., Cs. farm. 5, 240 (1955).
288. M ú c h H., Munch. med. Wchschr. 47, 1992 (1931).
289. M u l l e r J. A., Arch. Pharm. 270, 449 (1932).
290. M u l l e r K., Moderní lekársky herbáŕ kveteny ČSR. Bohumín 1932.
291. M u z í k o v á M., Slov. lekárnik 19, 4 (1950).
292. M y c á k V., Pestovanie liečivých, aromatických a koreninových rastlín. Brati-
slava 1953.
293. N a f t a l í n J. M., C u s h n i e G. H., Veter. reč. 63, 334 (1951); Chem. Zentrh.
1952, 1699.
294. N a k a m u r a H., H u k u t i G., J. pharm. Soc. Japan 60, 449 (1940); Chem.
Abstr. 34, 7910 (1940).
295. N e i d h a r d t K., S c h m u c k l e W., Dtsch. med. Wchschr. 80, 251 (1955).
296. N e l l e r L. E. a spol., Antibiot. Chemther. 3, 603 (1953).
297. N e m e c B., P r á t S., K o ŕ í n e k J., Anatómie a fysiologie rostlin. Praha 1954.
298. N e u R., Suddeutsche Apoth. Ztg. 88, 239 (1948).
299. N e u R., Arzneimittelforsch. 5, 604 (1955).
300. N e u R., Naturwissenschaften 41, 259 (1954).
301. N e u w a l d F., H a g e n s t r ô m Z., Arch. Pharm. 287, 439 (1954).
302. N i e m a n n C., Chem. Weekblad 48, 213 (1951).
303. N o v á c k y J. M., Slovenská botanická nomenklatúra. Bratislava 1954.
381
 351 S e n f t E., Léčivé rostliny. Praha 1930.
304. N o v á k F. A., Farmaceutická botanika. Praha 1950.
305. N o v á k J., Šorm F., S i c h e r J., Chem. listy 48, 1648 (1954). 352 S h i n o d a J., N e e d a S., Chem. Ber. 67, 434 (1934).
306. N y t t A., Magazín fór Naturvidenskapene 79, 193 (1939). 353 S h m u c k A., S m i r n o v A., I l j i n G., Compt. rend. acad. Sci. SSSR 32, 365
307. O r e c h o v A. P., Chimija alkaloidov. Moskva 1955. (1941).
354 Scheerer G., Pharmazie 2, 460 (1947).
308. O r e c h o v A. P., Arch. Pharm. 272, 673—691 (1934).
309. O r e c h o v A. P., G u r e v i č H., N o r k i n a S., Arch. Pharm. 272, 70 (1934). 355 Scheerer G., Pharmazie 2, 519 (1947).
310. O r e c h o v A. P., K o n o v a l o v á R., Arch. Pharm. 271, 145 (1933). 356 S c h e i d e g g e r J. J., C h e r b l i e z E., Helv. chim. Acta 38, 547 (1955).
357 S c h e i n d l i n S., R u b í n N., J. am. pharm. Assoc. 44, 330 (1955).
311. O r e c h o v A. P. a spol., Ž. obšč. chim. 7, 906 (1937).
312. Os F. H. L. vaň a spol., Pharm. Weekblad 90, 209 (1955); ref.: J. Pharm. 358, S ch en c k G., Síiddeutsche Apoth. Ztg. 88, 3 (1948).
359. S c h e n c k G., B r i e s k o r n C. H., Arch. Pharm. 282, l (1944).
Pharmacol. 7, 555 (1955).
360. S c h e n c k G., H a g e n - H e i n W., Pharmazie 4, 520 (1949).
313. O z a r o w s k i A., Pharmazie 11, 63 (1956).
361. S c h e n c k G., H a g e n - H e i n W., Pharmazie 5, 288 (1950).
314. O z a r o w s k i A., K a l u z y ň s k i H., Pol. Tyg. lekár. 9, 1003 (1954).
362. S c h e n c k G., S c h u l z e - B u s c h o f f , Dtsch. med. Wchschr. 73, 341 (1948).
315. Páter B., Heil- u. gew. Pflanzen 14, 112 (1931).
363. S c h e n c k G., S c h u s t e r N. E., Arch. Pharm. 289, l (1951).
316. P a y e r W., Apoth. Ztg. 49, 253 (1934).
364. S c h i n d l e r H., Arch. Pharm. 284, 35 (1951).
317. P e t r á č e k , Čas. lék. českých 83, 1204 (1944).
365. S c h i n d l e r H., Arch. Pharm. 284, 132 (1951).
318. P f e i f e r E., Scientia Pharm. 20, 229 (1952).
366.. S c h i n d l e r H., Arzneimittelforsch. l, 90 (1951).
319. P f e i f e r E., Scientia Pharm. 22, l (1954).
367.. S c h i n d l e r H., Arzneimittelforsch. 5, 664 (1955).
320. Pichet, Rev. franc. d'Hom. V. 1934 275; cit. Berger. [16].
321. P i s á ŕ í k J., Úspešné pestovaní léčivých a aromatických rostlin. Praha 1950. 368.. S c h l e g e l , Hippokrates 21, 295 (1950).
369.. S c h l i t t l e r E., F u r l e n m e i e r A., Helv. chim. Acta 36, 2017 (1953).
322. P o d h r a d s k ý V., Selecký F. V., Biológia 10, 743 (1955).
323. P o d p e r a J., Kvétena Moravy ve vzlazich systematických a geobotanických. 370.. S c h l i t t l e r E., H e u s l e r K., F r i e d r i c h W., Helv. chim. Acta 32, 2209 (1949).
371.. S c h l i t t l e r E., F r i e d r i c h W., Helv. chim. Acta 33, 873 (1950).
Brno 1928.
372., S c h m a l f u s s K., H e i d e r A., Biochem. Ztschr. 236, 226 (1931).
324. P ô h m M., Pharmazie 11, 110 (1956).
373. , S c h m i l o w s k y G., Pharmazie 2, 524 (1947).
325. P o k o r n ý A., Farmácia 22, 9, 16 (1953).
374. S ch mu t z J., Pharm. Acta Helv. 22, 373 (1947).
326. P o l í v k a F., Názorná kvétena zemí koruny české. Olomouc 1901.
375. S c h m u t z J., Helv. chim. Acta 32, 1442 (1949).
327. P o l í v k a F., Úžitkové rostliny cizích zemí.
376. S c h m u t z J., R e i c h s t e i n T., Pharm. Acta Helv. 22, 359 (1947).
328. P r e l o g V., Jeger O., Súborný referát v [254].
377. S c h o p í C., Unger R., Experientia 12, 19 (1956).
329. R e i f e r I. a spol., Acta biochim. pol. 2, 315 (1955).
378. S c h u b e r t , Dtsch. med. Wchschr. 73, 344 (1948).
330. R e i c h s t e i n T., K a t z A., Pharm. Acta Helv. 18, 521 (1943).
379. S c h u l z H., Vorlesungen uber die Wirkung und Anwendung der deutschen Arz-
331. R e i c h s t e i n T., R o s e m u n d H., Pharm. Acta Helv. 15, 150 (1940).
332. R e i n i š Z., K u b í k M., Čas. lék. českých 87, 312 (1948). neipflanzen. Leipzig 1921, 1929.
380. S c h u l z i R., Miinch. med. Wchschr. 80, 1825 (1933).
333. R e i n w e i n H., Arch. exp. Pathol. u. Pharmacol. 212, 125 (1927).
381. S k a r n i t z l E., Nékolik poznámek ké sbéru léčivých a úžitkových rostlin. Praha
334. R e y l e R., Meyer K., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 33, 1541 (1950).
335. R i g b y F. L., B e t h u n e J. L., J. am. chem. Sc. 77, 2828 (1955). 1935.
382. S l á v i k J., Chem. listy 48, 1557 (1954).
336. R o b e r g M., Arch. Pharm. 275, 84 (1937).
383. S l á v i k J., S l á v i k o v a L., Chem. listy 48, 1382 (1954).
337. R o b e r g M., Arch. Pharm. 275, 159 (1937).
384. Sova Z. V., Farmacija 9, 13 (1946).
338. R o d e w a l d W., Pharmazie 5, 538 (1950).
385. S t a h l E., Pharm. Industrie 14, 262 (1952).
339. R o l l i e r i F., Arch. Pharm. 281, 121 (1943).
386. S t a h l E., Pharm. Industrie 14, 305 (1952).
340. R o s i č k y J., Čas. lék. českých 83, 1200 (1944).
387. S t a h l E., Pharmazie 7, 863 (1952).
341. R o s i č k y J., Čas. lék. českých 83, 1234 (1944).
388. S t a h l E., Deutsche Apoth. Ztg. 93, 197 (1953).
342. R o s s i j s k y P. M., Pharm. Zentrh. 89, 23 (1950).
389. S t a h l E., Mikrochem. 40, 4 (1953).
343. R u s n y á k L, S z e n t - G y ô r g y i A., Náture 138, 27 (1936).
390. S t a v h o l t K., S ô r e n s e n N. A., Act. chem. Scand. 4, 1567 (1950).
344. R u t i s h a u e r , Bull. Sci. Pharmacol. 39, 475 (1932).
391. Steinegger E., C a s p a r i s P., Pharm. Acta Helv. 20, 154, 174 (1945).
345. S a b a l i t s c h k a T., Ber. d. deutsch. Pharm. Ges. 30, 259 (1920).
392. S t e i n e g g e r E., G e s s l e r F., Pharm. Acta Helv. 29, 256 (1954).
346. Seel H., Wiener med. Wchschr. 88, 957 (1938).
393. S t e i n e g g e r E., P h o k a s G., Pharm. Acta Helv. 30, 441 (1955).
347. Seel H., Pharmazie 7, 249 (1951). 394.
348. Seel H., Planta medica l, 12 (1953). S t e i n m e t z e r W., Klin. Wchschr. 49, 50 (1926).
395. Stickl, Merck's Jahresb. 43, 100 (1929).
349. Selecký F. V., Farmácia 7, 198 (1955).
396. S t i r n a n d e l M., Therapie d. Gegenwart 565 (1934).
350. Semm K., Arzneimittelforsch. 2, 562 (1952).

382 383
."397. S t i r n a n d e l M., Therapie d. Gegenwart 335 (1935).
398. S t i r n a n d e l M., Therapie d. Gegenwart 742 (1937).
399. S t i r n a n d e l M., Hippokrates 6, 831 (1935).
400. S t o c k e b r a n d , Hippokrates 18, 315 (1947).
401. Stoll A., Chem. Rev. 47, 197 (1950).
402. Stoll A., K r e i s W., Helv. chim. Acta 34, 1431 (1951).
403. Stoll A., K r e i s W., W a r t b u r g A. von, Helv. chim. Acta 35, 2495 (1952).
404. Stoll A., P e r e i r a A., Renz J., Helv. chim. Acta 32, 293 (1949).
405. S t o l l A., P e r e i r a A., R e n z J., Helv. chim. Acta 33, 1637 (1950).
406. S t o l l A., R e n z J., Helv. chim. Acta 33, 286 (1950).
407. Stoll A., W a r t b u r g A. von, R e n z J., Helv. chim. Acta 36, 165 (1953).
408. Stoll A., W a r t b u r g A. von, R e n z J., Helv. chim. Acta 36, 1531 (1953).
409. Stoll A., W a r t b u r g A. von, R e n z J., Helv. chim. Acta 36, 1557 (1953).
410. S v e n d s e n A., Pharm. Acta Helv. 26, 253 (1951).
411. Š a n t a v ý F., Pharm. Acta Helv. 25, 248 (1950).
412. S a n t a v ý F., Cech J., Coll. 14, 532 (1949).
413. S a n t a v ý F., Coll. 14, 145 (1949).
414. S a n t a v ý F., Helv. chim. Acta 31, 821 (1948).
415. S a n t a v ý F., L i p o v á J., C u f a l í k E., Čs. farm. l, 239 (1952).
416. S a n t a v ý F., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 31, 1655 (1948).
417. S a n t a v ý F., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 33, 1606 (1950).
418. S a n t a v ý F., R e i c h s t e i n T., Helv. chim. Acta 36, 1321 (1953).
419. Š i m a l j a k o v á J., Cs. farm. 4, 11 (1955).
420. Šorm F., Chem. listy 47, 1041 (1953).
421. Šorm F., B e r á n k o v á Z., Chem. listy 48, 80 (1954).
422. Šorm F., C e k a n Z., H e r o u t V., R a š k o v á H., Chem. listy 46, 308 (1952);
Coll. 18, 127 (1953).
423. Šorm F., N o v á k J., H e r o u t V., Chem. listy 47, 1097 (1953); Coll. 18, 527
(1953).
424. Šorm F., N o v á k J., H e r o u t V., Chem. listy 41, 1041 (1953).
425. Šorm F. a spol., Chem. listy 48, 1071 (1954).
426. Šorm F. a spol., Chem. listy 48, 575 (1954).
427. Šorm F., Z a o r a l M., H e r o u t V., Chem, listy 46, 30 (1952).
428. Š p a l d o ň E., Teplomilné a špeciálne rastliny. Bratislava 1954.
429. Švagr E., Chem. listy 17, 109 (1923).
430. T a k a n a s k i T., J. pharm. Soc. Japan 51, 37 (1930); Chem. Zentr. 1931, II.
1867.
431. T a k a n a s k i T., J. pharm. Soc. Japan 52, 36 (1931); Chem. Zentr. 1932, I. 3189.
432. T a k a n a s k i T., J. pharm. Soc. Japan 54,117 (1933); Chem. Zentr. 1934, II. 3392.
433. T a k a n a s k i T., Y o s h i d a , J. pharm. Soc. Japan 52, 27 (1931) Chem. Zentr.
1932, I. 2948.
434. T a n n r e t G., Bull. Soc. chim. biol. 106 (1928).
435. T a n n r e t G., Bull. Soc. chim. biol. 16, 941 (1934).
436. T a t s u t a H., J. chem. Soc. Japan 67, 119 (1946); Chem. Abstr. 45, 614 (1951).
437. T o k i n B. P., Fytoncidi. Moskva 1951.
438. T o m k o J., Chem. Zvesti 4, 475 (1950).
439. T o m k o J., D v o ŕ á k o v á B., Chem. Zvesti 6, 361 (1952).
440. T o m k o J., D v o ŕ á k o v á B., Chem. Zvesti 8, 193 (1954).
441. T o m k o J., D v o ŕ á k o v á B., Chem. Zvesti 8, 596 (1954).
384
442 . T o m k o J., W a g e n h o f e r E., Chem. Zvesti 5, 393 (1951).
443 . T o m k o J., Farmácia 24, (1955).
444
. T o m i t a M., F u j i t a E., M u r a i F., J. pharm. Soc. Japan 71, 226 (1951);
Chem. Abstr. 46, 4554 (1952).
445 . Treibs W., Chem. Ber. 80, 97 (1947).
446 , Trčka V., T a d r a M., I. ved. konf. VUFB Praha 1955.
447, T s c h e s c h e R., F u g m a n R., Chem. Ber. 84, 810 (1951).
448. T s c h e s c h e R., G r i m m e r G., Chem. Ber. 88, 1569 (1955).
449. T s c h e s c h e R., Heesch A., Chem. Ber. 85, 1067 (1952).
450. Tschesche R., Seehofer'F., Chem. Ber. 87, 1108 (1954).
451. T s c h e s c h e R., S n a t z k e G., Chem. Ber. 88, 511 (1951).
452. T s c h i r c h A., Handbuch der Pharmakognosie. Leipzig 1909—1932.
453. U l l s p e r g e r R., Pharmazie 6, 141 (1951).
454. U l l s p e r g e r R., Pharmazie 7, 550 (1952).
455.
V a š á t k o J., Kohn R., H ý b l o v á L., Listy cukrovarnícke 66, 269 (1950).
456.
V a š á t k o J., Kohn R., H ý b l o v á L., Chem. Zvesti 4, 343 (1950).
457.
V a š á t k o J., K o h n R., H ý b l o v á L., Chem. Zvesti 6, l (1952).
458.
V a š á t k o J., K o h n R., H ý b l o v á L., Chem. Zvesti 6, 73 (1952).
459.
V a š á t k o J., K o h n R., H ý b l o v á L., Chem. Zvesti 6, 161 (1952).
460. V i r t a n e n A. L, Angew. Chem. 67, 619 (1955).
461. V o e g e l e K., Ann. 439, 250 (1932).
462.
V o l l m e r H., Giebel, Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 190, 522 (1938).
463.
V o l l m e r H., H i n d e m i t h H., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 186, 565
(1937).
464.
. V o l l m e r H., H ú b n e r K., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 186, 592 (1937).
465.
. V o l l m e r H., W e i d l i c h R., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 186, 574 (1937).
466.. V o s s W., V o g t G., Chem. Ber. 69, 2333 (1936).
467 . Vrgoč, S t e i n h a u s , Vjesnik Ljekarnika l (1950).
468 . V y s t r č i l A., Rastlinné glykozidy. Praha 1955.
469
, W a g n e r H., L u c k R., Naturwissenschaften 42, 607 (1955).
470
, Weger P., Arch. f. exp. Pathol. u. Pharmacol. 144, 261 (1929).
471 Wegner E., Pharm. Zentrh. 43, 91 (1952).
472, W e h m e r C., Pflanzenstoffe, 2. yyd. Jena 1931.
473. W i e s n e r J., Rohstoffe des Pflanzenreiches. Leipzig 1927.
474. W i n t e r f e l d K., Pharmazie l, 163 (1946).
475.
W i n t e r f e l d K., Lei n ér M., Naturwissenschaften 42, 487 (1955).
476. W i t a n o w s k i W. R., Wiadomosci farmac. 61, 420.
477. W i t a n o w s k i W. R., Wiadomosci farmac. 62, 1.
478. W o l l n e r a spol., J. am. chem. Soc. 64, 26 (1942).
479. W u l f E. V., Kulturnaja Flóra SSSR. Moskva 1941.
480.
Z a b l u d o v s k i j P. L, Dejiny lékafstvi. (Prekl. z rusk. orig.) Praha 1955.
481. Z a b o l o t n a j a S., Tr. Vilara 29 (1950).
482. Z a d i n a R., Geisler, Biol. listy 31, 41 (1950).
483. Z a d i n a R., K r a u s L., Cs. farm. 3, 235 (1954).
484. Z e c h n e r L., K e l l e r m e y e r L, Scientia Pharm. 21, 153 (1953).
485. Z e m l i n s k i j S. E., Lekarstvennie rastenija SSSR. Moskva 1951.
486. Z i c k g r a f , Merck's Jahresb. 43, 139 (1929).
487. Ž u k o v s k i j P. M., Botanika. Moskva 1949.
25 Naše liečivé rastliny
385
 Anemone hepatica L. 63 arnicín 309
Anemone nemorosa L. 63 arnidiol 310
anemonín 62, 63, 64 aronín 367
anemonól 63, 64 Áronovité 365
Anethum graueolens L. 210 Áron plamatý 367
anetol 200, 201 Áron škvrnitý 367
aneurín 37 artamatidín 316
angelicín 213 artamaridinín 316
VECNÝ ZOZNAM Anchusa officinalis L. 243 artamarín 316
aníz 201 artamarinín 316
anízaldehyd 200, 201 Artemisia abrotanum L. 318
antemén 315 Artemisia absinthium L. 316
Antenaria dioica G ä r t n . 330 Artemisia dracunculus L. 319
alantoín 242, 243 *-antésterín 315 Artemisia marilima L. 320
Abies alba Milí. 54 alantol 334 Anthemis nobilis L. 315 Artemisia vulgaris 319
abrotín 318 albaspidín 48 Anthriscus cerefoliurn H o f f n . 219 Arum maculaíum L. 367
absintín 316 Albugo candida K u n t z e 86 Anlhriscus silveslris H o f f n . 219 asarín 72
absintol 246 Alchemilla vulgaris L. 126 antocyán 329 asarón 72
Aconitum napellus L. 60 Alchemilka obyčajná 126 antokirín 283 Asarum europaeum L. 72
Acorus calamus L. 365 alicín 353 antragalol 101, 102 Asclepiadaceae 231
adenín 105 353 apigenín 204, 313, 315 askaridol 96
alizarín 301 apiín 204, 220 asklepiadin 231
adermín 37
Alliaria officinalis A n d r z. 89 apiól 204
adhumulon 110 asparagín 209, 211, 242, 246, 322, 351,
Adonis vernalis L. 64 Allium cepa L. 353 apióza 204 352
adonitol 65 Allium sativum^L. 353 Apium graveolens L. 209 Asperula odorata L. 298
adonitoxigenín 64 Allium ursinum L. 353 apoatropín 289 asperuligenol 298 «
adonitoxín 64 aloglautoxigenín 148 Apocynaceae 235 asperulozid 298
alokryptopín 78 aporeín 75, 76 aspidinol 48
adonivernozid 64
alteidín 192 Araceae 365 Asleraceae 309
adonozid 64
alteín 192 arachín 158
adynerín 237 Astragalus excapus L. 152
Aegopodium podagraria L. 218 Althaea officinalis L. 191 Arachis hypogaea L. 157 Astragalus glycyphyllos L. 152
Althaea rosea C a d. 192 Araliaceae 196 Aslrantia maior L. 221
Aesculaceae 185
Aesculus hippocastanum L. 185 alylizotiokynatan 83, 354 Aralkovité 196 Astrovíte 309
alylsulfid 89 arbutín 226, 227, 228
Aethusa cynapium L. 208 Atropa belladonna L. 288
agaricín 45 amarogencín^232 Ardostaphylos uua ursi L. 22G a t r o j i n 289, 292
agmatín 342 amodendrín 294 Arctium lappa L. 339
aukubín 240, 282, 283
Agrimonia eupatoria L. 123 amygdalín 130, 131 132, 133 Arctium mínus Bern. 339
Auricularia auricula Judae L. 45
agroklavín 45 Amygdalus amara L. 130 Arctium tomentosum H i 11. 339 Auena sativa L. 360
agropyrén 359 Amygdalus communis L. 129 Ardostaphylos officinalis W i m m . 226 avenín 360
Agropyron repens P. B. 359 Amygdalus dulcis DC. 130 argitín 219, 146
avikularín 228, 99
achileín 322 Amygdalus fragilis P ér s. 130 Archangelika lekárska 213 Azulén 296, 314
achiletín 322 anabazín 294 Archangelica officinalis H o f f m . 213
anabsintín 316 Aristolochiaceae 72 B
Achillea millefolium'J^, 321
Achillea ptarmica L. 322 Anacardiaceae 183 Aristolochia clemalilis L. 73 Ballota lanata L. 272
Anagallis arvensis L. 224 aristolochín 73 Ballota nigra L. 265
akacetín 282
anagyrín 149, 150 arkciín 339 Balota čierna 265
akonín 61
anatabín 294 Armoracia rusticana L. 83 basorín 358
akonítin 61
Andélika lekárska 213 Arnica montana L. 309 Baza červená 304
akoretín 366
andról 221 Arnika horská 309 Baza čierna 301
akorín 366

386 387
Bazalka pravá 270 Borovica sosna 53 Cardamine amara L. 87 Cornaceae 222
Bažanka trváca 177 Borrago officinalis L. 244 Carlina acaulis L. 341 Cornus más L. 222
Bedrník obecný 205 Borúvka 228 Carlina vulgaris L. 341 Coronilla varia L. 148
bedrovník 201, 205 Boryt barvíŕský 88 Carthamus tinctorius L. 338 Corylus avelana L. 163
Bedrovník lomikameňový 205 Bramboŕík evropský 224 Carum carvi L. 197 Cotinus coggygria S čo p. 183
beladonín 289 Brassicaceae 80 cedrén 256 Crassulaceae 113
belaradín 289 Brassica napus L. 84 Celastraceae 181 Crataegus oxyacantha L. 134
Bellis perennis L. 334 Brassica rapa L. 85 Centaurea cyanus L. 337 Crocus sativus L. 355
Benedikt lekársky 340 brazikasterol 84 centaureín 234 Crocus vernus W u l f . 357
benzakonitín 61 Brčál menší 235 centaurín 340 Cucurbitaceae 305
berbamín 71 Brečtan popínavý 196 Centaurium mínus M ô n c h . 234 Cucurbita pepo L. 306
Berberidaceae 70 Brest hrabolistý 105 Centarium umbellatum G i l i b . 234 cyanidín 337, 303
berberín 70, 71 • Brestovité 105 Cerasus auium M ó n c h . 132 cyanidínglykozid 337
Berberis vulgaris L. 70 Breza bradavičnatá 161 Cerasus vulgaris Milí. 131 cyanín 337
berberubín 71 Brezovité 161 Cerefolium silvestre Besser. 219 cyanohermidín 177
berbín 70 Brotán 318 Cesnačka lekárska 89 Cyclamen europaeum L. 224
bergaptén 213 Bršlen európsky 181 Cesnak kuchynský 352 Cydonia oblonga M i l í . 136
Bertram 322 Bršlenovité 181 Cesnak medvedí 352 Cydonia vulgaris Pers. 136
betám 263, 329 Brusnicovité 228 Cetraria islandica A ch a r. 46 Cyklámen európsky 224
Betonica officinalis L. 262 Brutnák obecný 244 cetrarín 46 cyklamín 224, 225
betonicín 263 Bryonia alba L. 305 cevadín 349, 65 cyklamiretín 224
Betonika lekárska 262 Bryonia dioica J a č q. 305 Cibuľa kuchynská 352 cymarigenín 65
Betulaceae 161 bryonidín 305 Cibuľa morská 354 cymarín 65
Betula alba L. 161 bryonol 305 Cicuta virosa L. 20,7 cymaróza 65
Betula verrucosa E hr h. 161 bryorezín 305 cichorigenín 345 cymol 200, 202, 208, 213, 259, 271
betulín 162 Buk lesný 167 cichorín 345 Cynanchum vincetoxicum Pers. 231
betulol 162 Bukovité 165 Cichorium intybus L. 345 cynoglosín 243, 244
betulozid 162 Bukvice lekárska 262 cikutén 208. Cynoglossum officinale L. 243
Bez černý 301 butanón kyseliny filicínovej 48 cikutín 208 Cystopus candidus L. 86
Bez hroznatý 304 butylftalid 212 cikutoxín 208 Cytisus laburnum L. 150
bios I, Ha, Ilb 38, 39 butylidénftalid 212 cikutoxinín 208 cytizín 149
biotín 38, 39 butylizotiokyanatan 82 cineól 246, 255, 256, 320, 321, 356 C
bisabolol 313 Buxaceae 179 cinerín I, II 327
Čakanka obyčajná 345
Blen čierny 291 buxín 179, 180 cinerolón 327
Čechrica voňavá 220
Blín černý 291 Buxusovité 179 Cirok cukrový 361
Čemerica čierna 65
Bôbovité 140 Buxus semperuirens L. 179 citral 118
Čemerica zelená 65
Bociannik rozpukovitý 169 Buxus vždyzelený 179 citronelol 60, 118
Čerešňa vtáčia 132
Bolcovitka ucho Judášovo 45 Buxuštek alpský 175 Claviceps purppurea Túli. 40
Černohlávok obyčajný 268
Bolehlav plamatý 206 Clematis recta L. 67
Černuška siata 69
Bolehlav škvrnitý 206 Cnicus benedictus L. 340
Čertkus lúčny 309
Bolševník boršč 219 Cochlearia officinalis L. 82
Česnáček lekársky 89
Boraginaceae 241 Calendula officinalis L. 336 Colchicum autumnale L. 346
Čičorka pestrá 148
Borák lekársky 244 Calluna vulgaris H u 11. 225 Comarum palustre L. 128
Čistec vlnatý 272
Borákovité 241 Camelina sativa G rán t z. 85 Conium maculatum L. 206
Čremcha strapcovitá 132
Borievka netata 59 Cannabaceae 107 Consolida regalis Gray. 67
Čučoriedka obyčajná 228
Borievka obyčajná 57 Cannabis indica L a m a r c k . 108 Convallaria ma/alis L. 350
borneol 202, 256, 257, 296, 321 Cannabis satiua L. 107 Convulvaceae 238 D
bornylacetát 257 Capsella bursa-pastoris Med. 85 Convulvus arveniss L. 238 dafnín 196
Borovica čierna 54 Capsicum annuum L. 287 Coriandrum sativum L. 202 daidzín 156

388 389
 Eryngyium campestre L, 217 Fialkovité 90
Daphne mezereum L. 195 Divozel sápovitý 279
Eryngium planum L. 218 Filipendula hexapetala G i l i b . 128
Datura stramonium L. 292 Divozel velkokvetý 279 erytaurín 234 Filipendula v Igaris M on c h. 128
daturín 292 Dobromysl obecná 262 erytaurón 234 Filipendula ulmaria M a x i m . 126
Daucaceae 197 Doronicum pardalianches L. 331 fizetín 184
Erythraea centaurium P e r s . 234
daucín 211 Dráč obyčajný 70
erytricín 235 flavaspidín 48
Daucus carota L. 211 Dráčovité 70 flavaspín 48
erytrocentaurín 234
daukol 211 Drchnička roľná 224 escín 187 flavoxantín 147
daukosterín 211 Drieň 222
escholerín 349 »•< flobafén 269
delfinidín 232 Dŕisťál obecný 70 eskuletín 186, 345 Foenicullum vulgare Milí. 200
delfinín 67 drozerín 112 eskulín 186 folinerín 237
delkozín 67 drozerón 112 Fragaria collina E hr h. 120
eugenol 118, 122, 366
delsolín 67 Droseraceae 111 Fragaria elatior E hr h. 120
Euonymus europaea L. 181
demekolcín 347 Drosera rotundifolia L. 111, 112 Euonymus vulgaris M i l í . 181 Fragaria moschata D u c h . 120
desacetyloleandrín 237 dryofantín 167 Fragaria vesca L. 119
eupatopikrín 335
Descurainia sophia P r a n t l 89 Dryopteris filix-mas S ch o t 47 Fragaria viridis D u c h . 120
eupatorín 335
dezglukohelebrín 65 Dub letný 165 fragarín 119
Eupatórium cannabinum L. 335
dialylsulfid 353 Dula podlhovastá 136 Frangula alnus Milí. 182
Euphorbiaceae 176
dialyltetrasulfid 353 dulkamaretín 287 frangulaemodín 182
Euphorbia cyparissias L. 176
dialyltrisulfid 353 dulkamarín 287 frangularamnín 182
Euphrasia Rostkouiana H a y n e 282
Diclamnus albus L. 173 Durman obyčajný 292 frangulín 181
evonymín 181
digilanid A, B, C 278 Dymián 258 fraxetín 186
evobiozid 181
digipurpurín 275 Ďatelina lúčna 150 fraxín 186
evomonozid 181
digitaligenín 274
E •evonozid 181 ftiokol 112
digitalín 274 Fumaria officinalis L. 79
digitalinum verum 275 efedrín 56, 61 fumarín 79
Digitalis ambiqua M ú r r. 278 Egreš obyčajný 138 fumokumarín 148
Fabaceae 140
JDigitalis grandiflora M i l í . 278 eloxatín 147 fustín 184
Fagaceae 165
Digitalis lanata E hr h. 278 Elytrigia repens D. 359 fytoinzulíny 146
fagín 168
Digitalis ochroleuca J a č q. 178 emetín 92 fytomelany 342
fagopyrín 100, 188
Digitalis purpurea L. 272 Equisetum arvense L. 149 Fagopyrum esculentum M ô ne h. 99
digitoflavón 276 equizetogenín 50 G
Fagopyrum sagittatum G i l i b . 99
digitogenín 276 equizetonín 50 gáfor 334, 366, 200, 201, 257, 295
Fagopyrum tataricum G ä r t n . 101
digitonín 276 equizetrín 50 Galega officinalis L. 143
Fagus silvatica L. 167
digitoxigenín 237, 274 ergobazín 41, 42 galegín 143
faradiol 323
digitoxín 274 ergoheptín 45 Galeopsis dubia L e ér s. 269
Farbovník obyčajný 88
digitoxósa 274 ergokornín 42 farnesén 312 Galeopsis ochroleuca Lám. 269
digoxigenín 274 ergokristín 42 farnesol 118 Galium verum L. 300
digoxín 278 ergokryptín 42
fazeol 146 galuteolín 143
dihydrokarvenol 199 ergometrín 41 gaulterín 127
fazeolín 146
dihydrokarvón 199 ergosterol 38, 39 Fazula obyčajná 145 geín 122
diktamnín 173 ergotamín 42 genciamarín 232
felandral 221
dikumarol 141 ergozín 42 gencianín 232
felandrén 200, 202, 210, 213, 221, 317
•dimetoxychinón 65 Ericaceae 225 gencienín 232
fenchon 200
diosmetín 204 ericinol 226 genciín 232
Fenikel obyčajný 200
diosmín 261, 283 Erigeron canadense L. 336 fenikulín 200 genciopikrín 232
dipentén 262' erikodin 225 fenyletylizotiokyanatan 88 genín A 223, 276
Dipsacaceae 309 erikolín 226, 228 Fialka trojfarebná 90 Genista tinctoria L. 148
Divizna sápovitá 279 eriodiktín 100 Fialka voňavá 91 genisteín 149, 151
Divozel malokvetý 279 Erodium cicutarium H ér i t. 169

391
 genistín 149 Gratiola officinalis L. 281
Gentianaceae 231 Grossularia uva-cripsa Milí. 138 Horčinkovité 174 Choroš obväzový 4o
Gentiana cruciata L. 231 gypsogenín 93 Horec bodkovaný 233 Choroš troudový 45
Gentiana lutea L. 233 Horec kríž a ty 231 Chren dedinský 83
Gentiana pannonica S čo p. 233 H Horec panónsky 233 Chrpa modrák 337
Gentiana punctata L. 233 Hadí mor španielsky 344 Horec žltý 233 Chrysaníhemum balsamita L. 325
gentisín 232 Halucha vodná 221 Hrdobradka obyčajná 268 Chrysanthemum parthenium P ér s. 324
Geraniaceae 168 hašiš 108 Hrdobradka horká 268 Chrysanthemum roseum Web. 326
geraniín 168 hederagenín 196 Hruštičkovité 230 Chrysanthemum tanacetum K a r s c h 324
geraniol 202, 256, 118 Hedera helix L. 196 humulén 111 chryzantémaxantín 147
Geranium cicutarium L. 169 hederakozid A 196 humulón 110 chryzantemín 303
Geranium robertianum L. 168 hederín 196 Humulus lupulus L. 109 chryzofaneín 101
germerín 349 hederóza 196 Hviezdica prostredná 93 chryzofyscín 101
germidín 349 heleboreín 65 hydrbchinón 226 Chvojka kláštorská 59
germín 349 helebrín 65 .hydrojuglón 165
germitrín 349 helebrigenín 65, 66 hydrokotarnín 75
Geum urbanum L. 122 helenín 334 hyoscyamín 289, 292 Ibiš lekársky 191
gitaligenín 274 Helianthus annuus L. 328 Hyoscyamus niger L. 291 Ibiš ružový 192 -^=^
gitalín 274, 276 Helianthus tuberosus L. 329 hypakonitín 61 Ihlica tŕnistá 142
gitaloxín 276 Helichrysum arenarium M on c h. 331 Hypericaceae 187 Imelo biele 103
gitogenín 276 Helleborus niger L. 65 hypericín 100, 188 Imelovcovité 103
gitonín 276 Helleborus viridis L. 65 Hypericum perforatum L. 187 Imelovec európsky 104
gitorín 279 Hepatica nobilis S c h r e b e r 63 hyperozid 97, 189 Impatiens noli-tangere L. 173, 174
gitoxigenín 237, 274, 278, 279 Hepatica triloba G i l l . 63 Hyssopus officinalis L. 260 Impatiens parviflora DC 173, 174
gitoxín 274, 276 hepatrilobín 64 hyzopín 261 Imperatoria ostruthium L. 215
glaukorigenín 148 Heracleum sphondylium L. 219 imperatorín 213, 215
Glechoma hederacea L. 265 heraklín 219 CH indigo 338, 88
Glejovkovité 231 Heŕmánek terčovitý 315 Chabzda 303 indoxyl 88
glukokiníny 352, 328 Heŕmánek pravý 311 Chamaebuxus alpestris S p ach. 175 Inula helenium L. 334
glukokonvalozid 351 hermidín 177 chamazulén 312, 317, 321 inulín 320, 330, 334, 339, 341, 343, 346
glukonasturcín 88 Herniaria glabra L. 94 chatinín 297 Iridaceae 355
glukoscilarén A 355 Herniaria hirsuta L. 94 Chebdí 303 iridín 357
glukoscilifeozid 355 herniarín 256, 94 cheirolín 89 irigenín 357
glukovanilín 359 hesperidín 207, 281, 283 chelerytrín 77 Iris florentina L. 357
Glycine sója Lieb. Zucc. 155 heteroauxín 238. chelidonín 77, Iris germanica L. 357
Glycyrrhiza glabra L. 152 Hieracium pilosella L. 346 Chelidonium maius L. 76 Iris pallida L á m . 357
glycyrizín 153 histamín 342 chelilutín 78 irón 357
glykocheirolín 89 Hlaváčik jarný 64 chelirubín 78 isatan 88
glykokochlearín 82 Hloh obyčajný 134 Chenopodiaceae 95 Isatis tinctoria L. 87, 88
Gnaphalium arenarium L. 331 Hluchavka biela 264 Chenopodium ambrosioides L. 95 Iskerník jedovatý 66
Gnaphalium dioicnm L. 330 Hluchavkovité 246 Chenopodium anthelminticum L. 96 Iskerníkovité 60
gnoskopín 75 a-homochelidonín 77 Chenopodium bonus-Henricus L. 95 Iskerník prudký 66
graciogenín 281 homotaraxasteról 343 Chenopodium botrys L. 96 izobergaptén 205
Graciola lekárska 281 hopeín 110 Chimophila umbellala N u t t . 230 izoemodín 182
gracioligenín 281 Horcovité 231 chimafilín 230 izoimperatorín 215
graciolín 281 Horčica biela 80 chinovín 121 izojervín 348
graciolón 281 Horčica čierna 80 Chmeľ obyčajný 109 izooxypeucedanín 215
graciotoxín 281 Horčinka horká 174 cholesterín 336, 197 izopimpinelín 205
graciozid 281 Horčinka nahorklá 175 cholín 242, 263, 315, 322, 329, 366 izoquercitrín 228
Choroš lekársky 45 izoramnetín 356, 151
392
393
izorubijervín 348 Kalina obyčajná 305
izorubijervozín 348 kalkatripín 67
izosalipurpozid 159 Kamejka lekárska 243
kamfén 200, 257, 296
kamferól 151
Jablčník obyčajný 266 Kamienka lekárska 243
Jahoda drúzgavica 120 kampesteról 85
Jahoda obyčajná 119 Kamzičník srdcovitý 331
Jahodník obecný 119 kanabidiol 109
Jalovec obecný 57 kanabiol 108
jakobín 332 Kapraď samec 47
jakodín 332 kapsaicín 287
jakonín 332 kapsantín 287
kapsorubín 287
Janovec metlatý 146
Jarabina vtáčia 133 Kapusta repka olej ká 84
Jarmanka väčšia 221 Kapustovité 80
Jasenec biely 173 ŕx-karotín 211
Jastrabina lekárska 143 ^-karotín 211
Jastrabník chlpánik 346 y-karotín 116
Jaterník 63 karotínoidy 329, 329, 361
jatrorizín 71 karotíny 287, 305, 329, 361
Jedla biela 54 karotol 211
Jedle bélokorá 54 kartamín 338
karvakról 260, 262, 271, 361
Jednoklíčne 346
Jeŕáb plači 133 karvón 198, 210, 326
jervín 348, 349 kaulofylín 149, 150
Jesienka obyčajná 346 Kdoule podlouhlá 136
Jilm habrolistý 105 Kerblík lesní 219
Jirnice modrá 239 klavatín 51
Jírovec maďal 185 klavatoxín 51
Jitrocel kopinatý 239 klavicepsín 43
Jmelí bílé 103 Kmín lúčny 197
jonón 91 knicín 340
Juglandaceae 163 Kocúrnik obyčajný 264
Juglans regia L. 163 kodamín 75
juglón 164, 165 kodeín 74
Juncaceae 359 kokgonín 196
Juncus offusus L. 359 Kokorík voňavý 352
junén 58 Kokoška 85
juniperol 58 kolchicíri 347, 348
Juniperus communis^L. 57 kolumbamín 71
Juniperus sabina L. 59 Komonica lekárska 140
konhydrín 206
K koniceín 207
kadinén 317 koniferín 53, 344
koniín 206
kalamendiól 366
kalamín 366 Koniklec lúčni 62
kalendén 336 Koniklec obecný 62
Konitrud lekársky 281
kalendulín 336
Konopáč obyčajný 335 Krasovlas bezbylový 341
Konopa indická 108 Krasovlas obyčajný 341
Konopa siata 107 Kŕen selský 83
Konopice žlutá 269 krocetín 355, 280
Konopica žltkastobiela 269 krocín 355
Konopovité 107 Krtičník uzlovitý 283
konsolicín 244 Krtičníkovité 272
Kontryhel obecný 126 Kručinka farbiarska 148
konvalamarín 351 Krušina jelšová 182
konvalaretín 351 Krvavec 124
konvalarín 351 Krvavec menší 124
konvalatoxigenín 350 kryptokavín 79
konvalatoxín 350 kryptopín 75
konvalatoxól 351 kryptoxantín 329, 361
Konvalinka voňavá 350 Kuklík mestský 122
konvalozid 350 kukurbitól 306
konvolvín 238 Kukurica siata 361
konvolamín 238 kumarín 140, 213, 215, 256, 298
Kôpor voňavý 210 kuminol 208
Kopretina ružová 327 kurín 180
Kôprovníček bezobalný 220 kuskhygrín 289
Kôprovník štetinolistý 220 kvasinky pivní 37
koptisín 78 ýchavica biela Lobelova 348
Kopytník európsky 72 kyselina agaríková 45
koralín 68, 69 kyselina alantová 334
Koriander siaty 202 kyselina anemónová 62, 63
koriandrol 202 kyselina angeliková 212, 213, 349
koroglaucigenín 148 kyselina anízová 200
koronilín 148 kyselina antemisová 312, 315
koronilozid 148 kyselina arachová 305, 361
koronozid 148 kyselina asklepiónová 231
korotoxigenín 148 kyselina askorbová 303
Kosatec bledý 357 kyselina asparágová 105
Kosatec florentínsky 357 kyselina brazidová 84
Kosatec nemecký 357 kyselina cetrarová 46
Kosatcovité 355 kyselina elaciorová 223
tihoj lekársky 242 kyselina elagová 120, 126, 226
Kostivál lekársky 242 kyselina equizetová 50
Kotúč ploskolistý 218 kyselina eruková 84
Kotúč poľný 217 kyselina filicínová 48
Kozalec 319 kyselina filixová 48
Kozia noha hostcová 218 kyselina flavaspidínová 48
Kozinec bezbylový 152 kyselina fumarová 46, 225
Kozinec sladkolistý 152 kyselina fyzodalová 46
Kozlíček jarní 298 kyselina galová 226, 295, 324
Kozlík lekársky 296 kyselina glukurónová 266
Králik marolist 325 kyselina glycyretínová 153
Králik rimbaba 325 kyselina glycyrizínová 153
Králik ružový 327 kyselina herniarová 94
395
kyselina hydroxymetylmaslová 349 laricín 45 lobelanín 308 Mak siaty 73
kyselina chelidónová 351 Larix decidua M i l í . 54 lobelín 308 Mak vlčí 76
kyselina chinóvová 120, 226, 228 Lastovičník väčší 76 Lobeliaceae 308 Malvaceae 191
kyselina chlorogénová 197, 216, 217 laudanidín 75 Lobelia inflata L. 308 Malva neglecta W a l l r . 194
kyselina chryzantemomonokarbónová laudanín 75 Lobelka nadutá 308 Malva rotundifolia H u d s . 194
327 laudanozín 75 Lobelkovité 308 Malva silvestris L. 194
kyselina chryzantémodikarbónová 327 laurocerazín 133 lobinanidín 308 Malva vulgaris F r i e s . 194
kyselina chryzofánová 101 Lavandula officinalis C h a i x . 256 lobinín 308 malvín 195
kyselina izoricínolejová 178 ledol 227 loganín 235 Mandľa horká 130 i
kyselina izovalerová 296 Ledum paluslre L. 227 Lomikameňovité 137 Mandla praskavá 130
kyselina juniperová 59 Lékoŕice lysá 152 Lomikámeň zrnitý pravý 137 Mandľa sladká 130
kyselina kalutánová 225 lelobanidín 308 Loniceraceae 301 Mandľa obyčajná 129
kyselina kávová 207, 216, 217 leonukardín 267 Lopúch menší 339 Mandloŕi obecná 129
kyselina krategolová 135 leonurín 267 Lopúch väčší 339 manogalaktan 145
kyselina krategová 135 Leonurus cardiaca L. 267 Lopúch plstnatý 339 Marená farbiarska 300
kyselina kumarová 256, 298 Leonurus lanatus S p r e n g e l 272 Loranthaceae 103 Marenovité 298
kyselina leditánová 227 Levandula lekárska 256 lotaustralín 151 Marinka voňavá 298
kyselina lichenostarová 46, 47 Levisticum officinale K o c h . 212 luparenol 110 marubiín 266
kyselina listová 38 Libeček lekársky 212 luparol 110 Marrubium vulgare L. 266
kyselina melilotová 141 Lieska obyčajná 163 luparón 110 Marí list 325
kyselina oleanolová 135, 234, 336 Ligurček lekársky 212 lupeol 315 , Materina dúška 259
kyselina olejová 84, 204, 357 lichenín 46 lupulín 110 Materina dúška obyčajná 258
kyselina onocerínová 142 Lilek černý 285 lupulón 110 Matricaria discoidea DC. 315
kyselina pantoténová 38 Liliaceae 346 Luskáč lekársky 231 Matricaria chamomilla L. 311
kyselina parasorbínová 133, 134 limonén 198, 200, 210, 211, 255 luteolín 147, 149 Mäta kučeravá 251
kyselina polygalová 175, 224 Linaceae 169 Lycopodium clavatum L. 50 Mäta pieporná 250
kyselina petržlenová 204 linalool 202, 247, 256 lykopín 116 Medovka lekárska 248
kyselina ricínolejová 178 linamarín 170 lykopodín 51 Meduňka lekárska 248
kyselina ruberytrová 300 linarakrín 283 Lykovec jedovatými95 Medvedica lekárska 226
kyselina saporubínová 92 linarezín 283 Lyžičník lekárskyJ32 mekocyanín 76
kyselina sorbínová 133 Linaria vulgaris M i l í . 282 Ľaliovité 346 mekonidín 75
kyselina tapsiánová 60 linarigenín 282 Ľaničník siaty 85 melantón 70
kyselina tapsiová 280 linarín 282 Ľanovité 169 meliatín 235
kyselina tormentilová 121 linarozmĺn 283 Ľan prečisťujúci 171 melilotín 140, 141
kyselina toxikodendrová 185 Imoeinamarín 170 Ľan úžitkový 169 melilotozid 140, 141
kyselina usnová 47 linoleín 329 Ľubovníkovité 187 Melilotus officinalis D ér s. 14.0
kyselina urzolová 226, 230, 135 Linum catharlicum L. 171 Ľubovník bodkovaný 187 Melissa officinalis L. 248
kyselina veratrová 349 Linum usitatissimum L. 169 Ľuľkovité 285 Mentha crispa L. 251
kyselina viburnínová 305 Lipa veľkolistá obyčajná 189 Ľuľkovec zlomocný 288 Mentha piperila L. p. p. H u d s . 250
Lipkavec pravý 300 Ľuľok čierny 285 mentol 255
Lipnicovité 359 Ľuľok sladkohorký 286 mentón 255
laburnín 150 Lipovité 189 Menyanlhaceae 235
Laburnum anagyroides M e d i k . 150 liquiricigenín 153 Menyanlhes trifoliata L. 235
M rnenyantín 235
laktucerol 335 liquiricín 153
Lamiaceae 246 Lišajník islandský 46 Mačka polní 217 Mercuriales perennis L. 177
Lamium album L. 264 Lithospermum officinale L. 243 Maiorana hortensis M on c h . 261 merkurialín 177
lanatozid A, B, C 278 Lnice obecná 282 majalozid 351 Merlík hroznový 96 . .
lantopín 75 Lnička seta 85 Majorán záhradný 261 Merlík vonný 95
Lappa tomentosa L a m a r q . 339 lobelanidín 308 Makovité 73 Merlík všedobrý 95

396 397
Meruzalka srstka 138
Metachlamydae 222
metoxychelidonín 78
metoxypyridín 50
metoxyškoricový aldehyd 319
metylarbutín 226, 227, 228
metylchavikol 200, 201, 270
N-metylkoniín 206
metylumbeliferón 313
Meum athamanticum J a c q . 220
Meum mutellina G ä r t n . 220
mezereín 196
Mésíček lekársky 336
milozín 56
minorín 236
Mliečnikovité 176
Mliečník chvojkový 176
Modrín opadový 54
Mochna husí 121
Mochna nátržník 120
Monocotyledonae 346
Moraceae 105
morfín 74
V-morfín 74
Morus alba L. 105
Morus nigra L. 105
Morus rubra L. 105
Moruša biela 105
Moruša červená 105
Moruša čierna 105
Morušovité 105
Mrkva obyčajná 211
Mrkvoví té 197
Mrlíkovité 95
Mrlík dobrý 95
Mrlík strapcový 96
Mrlík voňavý 95
Mydelník 92
Mydlica lekárska 92
myosmín 294
myoinozitol 38
myrcén 319, 110
myricetín 226
myricitrín 163
myristicín 204
myŕónan draselný 80
myrozín 80, 83
Myrrhis odorata S čo p. 220
Myší chvost obyčajný 321
myrtilidín 228 Oenathe phellandrium L a m. 221 Paličkovice nachová 40
myrtilín 228 Oleander obyčajný 237 Palina božie drievko 318
oleandrigenín 237 Palina dračia 319
oleandróza 237 Palina obyčajná 319
námel 40 oleín 329 Palina pravá 316
napelín 61 Oman pravý 334 Palina prímorská 320
Náprstník červený 272 Ornej šalamounek 60 palma tín 71
Náprstník veľkokvetý 278 onocerol 142 palrnitín 329
Náprstník vlnatý 278 onodid 142 palustín 50
narceín 74 ononín 142 Pamajorán obyčajný 262
narkotín 74 Ononis spinosa L. 142 ueraceae 73 - ~—;
narkotolín 75 Onopordon acanthium L. 343 papaveramín 75
Orech'ovité 163 papaverín 74
Nasturtium officinale R. Br. 87
Nátržnica močiarna 128 Orech vlašský 163 Papauer rhoeas L. 76
Nátržník husí 121 Orchideaceae 357 Papauer somniferum L. 73
Nátržník rovný 120 Orchis morio L. 357 Papraď samčia 47
Nechtík lekársky 336 Origanuni vulgare L. 262 Paprika ročná 287
neogermitrín 349 Oryza sativa L. 362 paridín 352
Oŕešák královský 163 paridol 352
neolinarín 283
neomyrtilín 229 Osladič obecný 49 Paris quadrifolia L. 352
ostol 215 paristyfnín 352
neopelín 61
neopín 74 Ostropes obyčajný 343 Parnasia močiarna 137
Nepeta cataria L. 264 Ostropestŕec mariánsky 342 Parnassia paluslris L. 137
neriantín 237 Ostropes trubil 343 paronychíri 94
neriifolín 237 Ostrôžka polná 67 Pastierska kapsička 85
ostrutín 215 Pastuši tobolka 85
Nerium oleander L. 237
ostrutol 215 Pečenovník trojlaločný 63
nerol 118
Netŕesk strešní 114 Ostružina malina 118 pektolinarigenín 283
Netŕesk výbežkatý 114 Ostružina ožina 118 pelargonidín 337
Netýkavka nedotklivá 17,°, Ovos siaty 360 Pelynék černobýl 319
Netýkavkovité 173 Ožanka kočičí 268 Pelynék pravý 316
Nevädza poľná 337 Ožanka kalamandra 268 Pelynék prímorský 320
oxyakantín 134 peniklavín 45
Nicotiana rustica L. 293
oxychelidoníri 78 penta-m-digaloylglukóza 166
Nicotiana labacum L. 293
oxynarkotín 75 pentatriukonlán 208
Nigella sativa L. 69
nigelín 70 oxypeucedanín 215 peoníri 68, 69
nikotianín 295 oxysparteín 146 peonol 69
oxytyramín 147 peregreín 68
nikotínamid 246, 257, 343
onín 224 pervincín 236 . '
nikotín 294
nikotyrín 294 petroselinín 204
nórnikotín 294 Petroselinum sativum H o f f r n . 203
Pablen kraňský 295 Petržlen záhradný 203
O Padus racemosa C. K. S c h n . 132 Phaseolus vulgarix L. 145
Paeonia officinalis L. 08 Picea excelsa L i n k. 54
ocimén 319
Pagaštan konský 185 pikrokrocín 355
Ocimum basilicum L. 270
Pagaštane vité 185 Pilát lekársky 213
ocimén 270
pachykarpín 146 Pimpinella anisum L. 201
Ocún jesenní 346
Pakostovité 168 Pimpinella saxifraga L. >05
^Očianka Rostkovová 282
Pakost smradľavý 168 pimpinelín 205
odorozid H 275
399
 Pryšec chvojka 176 Ranostaj pestrý 148
pinén 58, 59, 200, 202, 211, 246, 260, 317, Posed biely 305 pseudoakonitín 61 Ranunculaceae 60
321, 356 Posed dvojdoný 305 pseudojervín 348 Ranunculus acer L. 66
pinokamfén 260 Potentilla anserina L. 121 pseudokonhydrín 206 Ranunculus sceleratus L. 66-
Pinus Laricio Poir, 54 Potentilla tormentilla N e c k . 120 pseudopurpurín 301 raponticín 101
Pinus siluestris L. 53 poterín 125 Psí jazyk lekársky 243 Rasca lúčna 197
Pirolaceae 230 Poterium sanquisorba L. 124 psoralén 148 Rdesno hadí koreň 97
Pískavice 144 Potočnica lekárska 87 Ptačinec 93 Rdesno ptačí 98
Pivné kvasinky 37 PotméchuE 286 pubescín 236 Rebarbora dlanitá 102
^^^Pivonka lekárska 68 Požlt farbiarsky 338 pulegón 255 Rebarbora lekárska 101
'""" Plamatka zelinná 339 P-P faktor 38 Pulmonaria officinalis L. 241 Rebarbora pontická 102
Plamienok rovný 67 Praslička rolná 49 Pulsalilla pratensis M i l í . 62 Rebarbora vlnitá 102
Plantaginaceae 239 pratol 151 Pulsatilla uulgaris M i l í . 62 reín 101
Plantago lanceolata L. 239 Prietržník holý 94 Pumpáva rozpuková 169 reochryzín 101
Plantago maior L. 241 Prietržník chlpatý 94 Púpava bezlodyžná 341 Repík lekársky 123
Planlago média L. 241 Prilbica modrá 60 Púpava lekárska 343 Rešetliakovité 181
Plavúň obyčajný 50 Primulaceae 222 Púpava neskorá 344 Rešetliak prečisťujúci 181
Plešivec dvojdomý 330 Primula officinalis S čo p. 222 Pupenec roľný 238 retronecín 333
Plieseň belostná 86 primulaverín 222 Pupencovité 238 reumemodín 101
plumbagín 112 Primula veríš L. 222 purpureaglykozid A, B, C 274 Reveň lekárska 101
Plumbago europaea L. 112 primulín 223 purpurín 301 Rhamnaceae 181
Plucnik lekársky 241 primverín 222 purpurogalín 167 Rhamnus calhartica L. 181
Poaceae 359 primveróza 222 Puškvorec obyčajný 365 Rhamnus frangula L. 182
Podbel liečivý 323 primverozylrubiadín 300 Pyrethrum carneum B i e b . 327 Rheum officinale B a i l l . 101
•^"""Podražec obecný 73 prochamazulén 312 pyretrín I, II 327 Rheum palmatum L. 102
Podzemnica olejná 157 prochamazulenogén 317 pyretríny 327, 325 Rheum rhaponticum L. 102
Pohánka strelovitá 99 propylalylsulfid 353 pyretronol 327 Rheum undulatum L. 102
Pohánka tatárska 101 proscilaridín A 355 Pýr plazivý 359 Rhus toxicodendron L. 185
Polemoniaceae 239 Protéz dvojdomá 330 Pyštek obyčajný 282 Rhus typhina L. 185
Polemonium coeruleum L. 239 Protéz písečná 331 Ribes nigrum L. 138
Poly gala amara L. 174 protoanemonín 63, 64, 67 Q Ribes rubrum L. 138
Polygala amarella C h o d a t . 175 protoberberin 71 quercetín 127, 182, 186, 225, 354 Ríbezľa červená 138
Polygalaceae 176 protopín 78 quercetín-d-galaktozid Ríbezla čierna 138
polygalit 174 protoveratridín 349 quercit 167 riboflavín 37, 38
polygamarín 174 protoveratrín A, B 349 quercitrín 117, 123, 135, 186, 226, 227, ricín 178
Polygonaceae 97 protoverín 348, 349 329, 333 ricinín 179
Polygonatum odoratum D r ú c e 352 provitamín A 211, 329 quercimetrín 329 Ricín obyčajný 177
Polygonatum officinale A l l . 352 prunazín 302 Quercus pedunculata E b r . 165 Ricinus communis L. 177
polygonín 99 Prunella uulgaris L. 268 Quercus robur L. 165 rinantín 282
Polygonum aviculare L. 98 prunetol 149 rodoxantín 56
prunicyanín 131 R roeadín 75, 76
Polygonum história L. 97
Polygonum fagopyrurn L. 99 Prunus avium L. 132 rajčiak 286 Rojovník močiarny 227
Polypodium vulgare L. 49 Prunus cerasus L. 131 ramnazín 182 Rosa canina L. 114
Polyporus fomentarius L. 45 Prunus padus L. 132 ramnetín 182 Rosaceae 114
Poly poruš officinalis W i l l . 45 Prunus spinosa L. 131 ramnocitrín 182 Rosa centifolia L. 117
Poniklec lúčny 62 Prútnatec obyčajný 146 ramnokatartín^l 81 Rosa damascena L. 117
Popenee obecný 265 Prvosienka jarná 222 ramnol 182 Rosička okrúhlolistá 111, 112
populín 160 Prvosienkovité 222 ramnolutín 182 Rosičkovité 111
Populus nigra L. 160 Pryskyŕník lítý 66 ramnoxantín 182 Rosmarinus officinalis L. 257
porfyroxín 74 Pryskyŕník prudký 66
401
400
Rosnatka okrouhlolistá 111 salikoylpopulozid 161
Scrophulariaceae 272 skulerín 79
Rozchodník prudký 113 salicylová kyselina
Scrophularla nodosa L. 283 skutelarín 266, 268
Rozmarín lekársky 257 saligenín 159
Sculellaria galericulata L. 266 Sladič obyčajný 49
Rozpuk jedovatý 207 salikozid 159
Secale cornutum 40 Sladké drievko hladkoplodé 152
Rozpuk jízlivý 207 salipurpozid 159
sedamín 114 Slamiha piesočná 331
Rozrazil lekársky 283 Salix alba L. 158
sedanolid 209 Slez lesný 194
Rubiaceae 298 salvén 246
Sedmokráska obyčajná^334 Slez nebadaný 194
rubiadín 301 Šalvia officinalis L. 246
sedoheptóza 113 Slezovité 191
Rubia tinctorum L. 300 Šalvia sclarea L. 247
sedridín 114 Slez pŕehlížený 194
rubijervín 349 salviol 246
Sedum acre L. 113 Slnečnica ročná 328
rubixantín 116 sambucín 303
selinén 209 Slnečnica topinambur 329
Rubus caesius L. 118 Sambucus ebulus L. 303
Sempervivum soboliferum^L. 114 Smetanka lekárska 343
Rubus idaeus L. 118 Sambucus nigra L. 301
Sempervivum tectorum L. 114 Smohla lekárska 243
Ruj vlasatá 183 Sambucus racemosa L. 304
senecín 332 Smrek obyčajný 54
Rulík zlomocný 288 sambunigrín 302
Senecio Jacobaea L. 331 Smrekovec opadavý 54
Rumanček diskovitý 315 Sanicula europaea L. 216
senecionín 332 Smrk obecný 54
Rumanček pravý 311 sanquinarín 77
Senecio vulgaris L. 331 Sója fazulová 155
Ruman rímsky 315 Sanquisorba minor S čo p. 124
senegín 175 Sója hispida M ô n c h . 155
Rumex acetosa L, 97 Sanquisorba officinalis L. 124
Senovka grécka 144 Sója luštinatá 155
Rumex acetosella L. 97 sanquisorbigenín 125
Sesamum indicum L.,284 sójasapogenol A, B, C 156
Rutaceae 171 sanquisorbín 125
Sezam indický 284 Solanaceae 285
Ruta graveolens L. 171 santonín 320
serpylín 260 solanidín 286
Ruta voňavá 171 saponaretín 92, 93
Silenaceae 92 solanín 286
rutín 90, 100, 113, 137, 171 302, Saponaria officinalis L. 92
Silenkovité 92 solanóza 286
rutinóza 100 saponarín 92
Silybum mariánske 342 Solanum dulcamara L. 286
Ruža stolistá 117 saporubrín 92
Silybum marianum G ä r L n . 342 Solanum lycopersicum L. 286
Ruža šípová 114 sarotamnín 146
sinalbín 80 Solanum nigrum L. 285
Ruža turecká 117 Sarothamus scoparius K o ch. 146
Sinapis alba L. 80 Solanum tuberosum L. 286
Ružovité 114 Sarothamus vulgaris W i m m . 146
Sinapis nigra L. 80 Solidago canadensis L. 334
Ryža siata 362 Satureja hortensis L. 271
sinigrín 80, 83 Solidago virgaurea L. 333
Saturejka záhradná 271
Ŕ .sinigrináza 80, 83 Sorbus aucuparia L. 133
Sasanka hajní 63
Sisymbrium officinale S c o p . 89 Sorbus domestica L. 134
Rebríček obecný 321 Saxifragaceae 137
Sisymbrium sophia L. 89 Sorgum saccharalum M ô n c h . 361
Repka olejka 84 Saxifraga granulata L. 137
Sitina rozložitá 359 sparteín 146, 61, 78
Reŕišnice horká 87 scilabióza
Sitinovité 359 Sparlium scoparium L. 146
Rimbaba 325 scilarén A, B 355
sitosterín 315 Spilanlhes oleracea J a c q . 339
scilarenín 355
skabiotín 309 Spiraea ulmaria L. 126
scilaridín A 355
Skalnica strechová 114 spiraeín 127
sabinén 60, 255 scilazurozid 355
Skalnica výhonková 114 spiraeozid 127
sabinol 60 scilicelozid 355
Skočec obecný 177 Sporýš lekársky 245
Saccharomyces apiculatus 37 scilicyanozid 355
skoparín 146 Srdcovník obyčajný 267
Saccharomyces cereuisiae 37 scilifeozid 355
skopolamín 289, 291, 292, 295 Srdečník 267
Saccharomyces elipsoideus 37 sciliglaukozid 355
skopoletín 289 stachydrín 263, 267
saflórová žiť 338 sciliglaukozidín 355
Skopólia kranská 295 stachyóza 143
safranol 356 scilikryptozid 355
skopolín 289 Slachys lanala J a c q . 272
sakuranín 133 Scilla maritima L. 354
Skorocel kopijovitý 239 Starček Jakubov 331
Salicaceae 158 scilorozid 355
Skorocelovité 239 Starček obyčajný 331
salicín 159 Scopolia carniolica J a č q. 295
Skorocel prostredný 241 Starček pŕímétník 331
salicinén 261 Scorzonera hispanica L. 344
» Skorocel väčší 241 Stavikrv hadí koreň 97

402 403
Stavikrvovité 97
Stavikrv vtáčí 98
stearoptén 118
Stellaria média V i l i , 93
strofantidín 350, 65
Stŕemcha hroznovitá 132
strosperozid 275
stylopín 78
Succisa pratensis M ó ne h. 309
Sumachovité 183
Sumách jedovatý 185
Sumách pálkový 185
Svetlice barvíŕska 338
Svetlík lekársky 282
Svíbovité 222
Svízel syŕišťový 300
Svlačec roľný 238
symfytocynoglosín 242
Symphytum officinale L. 242
Šafrán jarný 357
Šafrán siaty 355
Šalvéj lekárska 246
Šalvia lekárska 246
Šalvia muškátová 247
Šanta kočičí 264
Šedivka černá 265
Šišak vrúbkovaný 266
škumpa jedovatá 185
Škumpa orobincová 185
Škumpa vlasatá 183
Štedrec ovisnutý 150
Štetkovité 309
Štiav kyslý 97
Štiav menší 97
Š to vík kyselý 97
Šťovík menší 97
Tabak sedliacky 293
Tabak virgínsky 293
tanacetín 324
tanacetón 324
Tanacetum uulgare L. 324
tanín 166
tapsín 276
taraxacerín 343
taraxacín 343
404
Taraxacum officinale W e b . 343 Tučnolistovité 113 Verbascum phlomoides L. 279
Taraxacum serotinum P o i r . 344 tujol 317 Verbascum thapsiforme S c hra d 279
taraxantín 343, 329 tujón 246, 317, 320 321, 324 Verbascum thapsus L. 279
taraxasterol 343 Turica kanadská 336 verbasterol 280
Tatarka 101 Tussilago f ár f ára L. 323 Verbenaceae 245
taxikantín 56 Tužebník jilmový 126 verbenalín 245
taxín 55, 56 Túžobník brestový 126 verbenalol 245
taxinín 56 Túžobník obyčajný 128 Verbena officinalis L. 245
Taxus baccata L. 54 tymol 260 vernadín 65
tebaín 74 tyramín 342 Veronica beccabunga L. 283
Tekvica obyčajná 305 tyrozín 209, 303, 146 Veronica officinalis L. 283
TekvicQvité 305 Veronika lekárska 283
terpinén 60, 96, 261 Veronika potočná 283
terpineol 59, 212, 261 Veternica hájna 63
Úhorník liečivý 89
Tetucha kozí pysk 208 viburnín 305
Ulmaceae 105 Viburnum opulus L. 305
tetrahydrobutylidénftalid 212
Ulmus campestris 105 Vinea maior L. 236
tetrahydrokanabinoly 109 Ulmus carpinifolia Gled. 105 Vinea minor L. 235
Teucrium chamaedrys L. 268 umbeliferón 196, 215, 313 vincetoxín 231
Teucrium marum L. 268 umbeliprenín 213
Thymeleaceae 195 vincín 236
Urginea maritima B a k e r 354 vinín 236
Thymol 258 Urticaceae 106
Thymus serpyllum L. 259 vinkamajín 236
Urtica dioica L. 106
Thymus vulgaris L. 258 vinkamajoreín 236
Urtica urens L. 106
tigogenín 276 vinkamajoridín 236
Užanka lekárska 243 vinkamín 236
tigonín 276 Užovník 97
Tiliaceae 189 vinkozid 236
tiliacín 190 Violaceae 90
Tilia platyphylla grandifolia Ehrh. 189> violaemetín 90, 91
tiliaretín 190 Vacciniaceae 228 violanín 90
Tis červený 54 Vaccinium myrtillus L. 228 Viola odorata L. 91 *
Tis obyčajný 54 Vachta trojlistá 235 violaquercetín 90, 91
Tolije bahenní 137 Vachtovité 235 violarutín 91
Tolita lekárska 231 valarotoxín 351 Viola tricolor L. 90
tomatín 286 Valerianaceae 296 violaxantín 344, 90
Topoľ čierny 160 Valeriána lekárska 296 violín 91
tormentilová červeň 121 riana officinalis L. 296 VLolka trojbarevná 90
tormentol 121 Valerianella locusta B e t. 298 Violka vonná 91
Toten lekársky 124 Valerianella olitoria Poli. 298 viscirezinol 104
Trebuľka lesná 219 Valeriánka poľná 298 Viscum album L. 103
Trebuľka pravá 219 Valeriánovité 296 viskol 104
Trifolium pralense L. 150 valerín 297 viskotoxín 104
trigonelín 360, 145, 108 vanilín 360 Višňa obyčajná 131
Trigonella foenum graecum L. 144 veracevín 349 vitamín A 228, 119
triseklavín 45 veratramín 348, 349 vitamín Bx 37, 38, 116, 119, 305, 364
triticín 359 veratridín 349 vitamín B2 364, 37, 38
Trnka obyčajná 131 veratrozín 348 vitamín B6 364
tryptofán 146 Veratrum album L. 348 vitamín Bc 37, 38
Tŕemdava bila 173 Veratrum sabadilla R. 348 vitamín C 82, 117, 119, 228, 240, 305, 344
Tŕezalka tečkovaná 187 Veratrum viride A i t. 348 vitamín D2 38, 39
405
vitamín P 100,
vitexín 92 Zábélník bahenní 128
Vítod horký 174, Zádušník brečtanolistý 265
Vítod nahoŕklý 175 Zea mays L. 361
Vlaštovičník vétší 76 zeaxantín 361
Vlkovcovité 72 Zeler voňavý 209.
Vlkovec obyčajný 73 Zemedym lekársky 79
Vojnovka 239 Zemežlč menšia 234 OBSAH
Vo j no vko vité 239 Zemiak 286
Vrabcovníkovité 195 Zimolezovité 301
Vranie oko štvorlisté 352 Zimoľub okolíkatý 230
Vratič obyčajný 324 Zimostrázek alpský 175
Vŕba biela 158 Zimostráz vždyzelený 179
Vŕbovité 158 Zimozeleň menší 235 Predslov 5
Vres obyčajný 225 Zimozeleň okoličnatý 230
Vresovcovité 225 Zimozeleňovité 235 Všeobecná časť
Vstavač obyčajný 357 Zimozeleň väčší 236
Vstavačovité 357 Zlatobyľ kanadská 334 Dejiny zberu a pestovania liečivých a niektorých špeciálnych rastlín . . . . 9
Všedobr horní 215 Matobyl obyčajná 333 Praktická stránka zberu a pestovania liečivých rastlín 14
Všeliek hojivý 215 Zrastenolupienkove 222 Organizácia zberu a pestovania liečivých rastlín 25
Prehľad látky ' . . . ' . 27
Vtáčinec obyčajný 93 Rozdelenie rastlín {rastlinná sústava) 31
Železník lekársky 245
Železníkovité 245 Špeciálna čast
xantalín 75 Žeň-šen 30
xantofyl 329, 361 Výtrusné rastliny — Sporophyta 37
Žerušnica horká 87
xantotoxol 213 Stielkorasty — Thallophyta 37
Žihľava dvojdomá 106 Huby — Fungi 37
Žihľava malá 106 Lišajníky — Lichenes . . . . 46
Žihlavovité 106 Papraďorasty — Pteridophyta * . . . . 47
Yzop lekársky 260 Žindava európska 216 Rastliny semenné — Spermatophyta t . . 53
Nahosemenné — Gymnospermae 53
Ihličiny — Coniferae 53
Krytosemenné — Angiospermae 60
Dvojklíčne — Dicotyledonae 60
Prvoobalné — Archichlamydae 60
Zrastenolupienkove — Metachlamydae 222
Jednoklíčne — Monocotyledonae . .' 346
Kalendár zberu liečivých rastlín 368
Slovník odborných výrazov 370
Literatúra 375
Vecný zoznam 336
 J. M A Č K U — J. M O K R Ý
NAŠE LIEČIVÉ RASTLINY
VYDALO
^VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED
BRATISLAVA 1958

Vedecký redaktor dr. in ž. J. Tamchyna

• Redaktorka publikácie B. Váhouská
Technický redaktor J. Bielik
Korektorka E. Holčíková

301-03. Daň 5 %. 4432/56-1 V/1. P. č..459. Pôvodný náklad

2650 výtlačkov. Papier 221-07, 70x100, 80 g. PH 19, AH
25,57, VH 25,60. Dotlač 2300 výtlačkov z pôvodnej sadzby.
Zadané v decembri 1957, vytlačené vo februári 1958. Strán
408, obr. 293. Vytlačili Brnenské knihtiskárny, n. p., Brno,
zo sadzby monotyp písmom garmond Didot

Cena brož. Kčs 25.50, viaž. Kčs 32.50

56/111-12
A-55178