1.

POJEM, PREDMET A VÝZNAM PSYCHOLÓGIE

Psychológia je veda o psychickej regulácii prežívania a správania

Záujem ľudí o psychické otázky – duševno, siaha až do predhistorických čias. Už primitívny človek uvažoval
o záhadách ľudského života, o tom, aký je rozdiel medzi živým a mŕtvym telom, čo sa stáva s jedincom, keď
už nedýcha, čo je to spánok, bdenie...Jednoduché názory zodpovedali úrovni vtedajšieho myslenia. Sledovanie
psychických (duševných) javov je staré ako samotné ľudstvo. Samotný pojem „psychológia“ je umelo
vytvorené slovo, ktoré sa skladá z dvoch gréckych slov: psyché (znamená duša) a logos (znamená slovo, reč
aj veda).
Psychológia pomáha praxi všade tam, kde potrebujeme:
1. poznávať ľudí
2. pôsobiť na ľudí
3. usporiadať podmienky, v ktorých ľudia žijú
4. lepšie poznať seba samého

Predmetom záujmu psychológie je: prežívanie a správanie sa živých bytostí v interakcii s ich prostredím.

2. ŠTRUKTÚRA PSYCHOLOGICKÝCH VIED (ZÁKLADNÉ, ŠPECIÁLNE,

APLIKOVANÉ)

ODVETVIA PSYCHOLÓGIE – klasifikácia psychologických disciplín.

Psychológia sa ako veda začala rozvíjať pomerne nedávno, za rok vzniku psychológie ako samostatnej vedy,
považujeme rok 1879, kedy vzniklo prvé psychologické laboratórium v Lipsku. Poznatky súčasnej
psychológie sú zahrnuté v systéme psychologických vied.
Štruktúra psychologických vied:
a) základné psychologické vedy - poskytujú informácie najvšeobecnejšieho charakteru.
– všeobecná psychológia
– psychológia osobnosti
– vývinová psychológia (ontogenetická)
– sociálna psychológia
– psychopatológia

b) špeciálne psychologické vedy - skúmajú špecifické psychologické javy (napríklad)

– zoopsychológia je skúmanie správania zvierat, ich reakcií, vlast ností, inteligencie
– diferenciálna psychológia skúma psychologické rozdiely medzi indivíduami, medzi skupinami, príčiny a
dôsledky rozdielov.
– psychometria sa zaoberá konštrukciou psychotestov

c) aplikované disciplíny - venujú sa aplikácii psychológie v určitých oblastiach.

– pedagogická psychológia
– poradenská psychológia
– zdravotnícka psychológia
– klinická psychológia
– forenzná /súdna/ psychológia
– psychológia športu, reklamy, práce, trhu, obchodu
– vojenská psychológia

1
 3. VZŤAH PSYCHOLÓGIE K INÝM VEDÁM

a) Vzťah psychológie a pedagogiky

Psychológia a pedagogika sú vzájomne úzko prepojené vedy. Predmetom ich spoločného záujmu je človek,
poznávanie a formovanie jeho osobnosti. Psychológia je pre pedagogiku najvýznamnejšou pomocnou vedou.
Pre učiteľov sú dôležité poznatky zo psychológie, nakoľko proces vzdelávania a výchovy nie je len procesom
vonkajšieho pôsobenia učiteľa na žiaka, ale spolupôsobí aj s vnútornými procesmi, ktoré sa v žiakovi
odohrávajú. Psychológia skúma všeobecné zákonitosti, ktoré má učiteľ poznať a využívať vo výchovno-
vzdelávacom procese. Úlohou pedagogiky je premietnuť tieto poznatky do podmienok vzdelávania a výchovy,
vyučovacích a výchovných cieľov, metód a obsahov.
b) Vzťah psychológie a filozofie
Filozofia je veda o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Ich úzku
spojitosť dokazuje fakt, že sa psychológia sa rozvíjala v rámci filozofie.

4. DIAGNOSTICKÉ A TERAPEUTICKÉ METÓDY PSYCHOLÓGIE

Metódy psychológie - metóda je vedecký spôsob získavania a vyhodnocovania faktov, z ktorých daná veda
vyvodzuje teórie.
a) Diagnostické metódy
– pozorovanie – základná metóda
– experiment – sledovanie účinku nejakej podmienky na prežívanie správanie
– exploračné metódy (vyťažovacie)– rozhovor, anamnéza, dotazníky, testy, rozbor písma, kresby, obsahová
analýza dokumetov

b) Terapeutické metódy
– psychoterapia – liečba psychologickými prostriedkami
– psychagogika - psychologické vedenie pacienta
– socioterapia
– rehabilitácia
– organizovanie klubov a svojpomocných skupín ľudí....

2
 5. BIOLOGICKÁ A SOCIÁLNA DETERMINÁCIA ORGANIZMU

Princíp determinizmu chápeme ako príčinné zákonitosti v prírode a spoločnosti. V oblasti ľudského života
princíp determinizmu znamená, že organizmus je podmienený – determinovaný nejakými činiteľmi.
Existujú 2 základné činitele: biologická determinácia, sociálna / spoločenská / determinácia

1. biologická determinácia
Jedná sa o primárne biologické potreby človeka, ktoré sú základom existencie človeka.
Sú relatívne nezávislé od vonkajšieho prostredia.
a) Primárne potreby - medzi ne patria základné biologické potreby ako dýchanie potrava, pitie, potreba
sania, potreba vylučovania, spánok, potreba vyhnúť sa bolesti, horúčave, chladu a poškodeniu ale
vyššie potreby ako potreba istoty, bezpečia, lásky...
b) Sekundárne potreby - vznikajú na základe návyku – alkohol, heroín, drogy. Ak dôjde k návyku,
bývajú tieto potreby rovnako silné ako potreba potravy, pitia a hlboko menia celú osobnosť človeka.

2. Sociálna determinácia
Predstavuje pôsobenie spoločnosti na človeka - výchova, učenie, modely správania, zvyky, normy, obyčaje,
tradície. Súhrn takýchto noriem je typický pre určité sociálne prostredie.
Širšie platná spoločenská norma správania sa nazýva kultúrny vzorec.
Kultúrny vzorec predstavuje správanie ustálené v danej kultúre. Obyčajne ho vyjadrujú ustálené obyčaje,
mravy, zákony a spoločenské tabu danej kultúry.
Kultúrny vzorec zjednocuje správanie jednotlivcov i skupín. Vytvára základy organizácie vzťahov medzi
ľuďmi istého kultúrneho kruhu. Pre jednotlivca vymedzuje priestor prípustného správania. Dodržovanie a
rešpektovanie kultúrnych vzorcov je všeobecne súčasťou optimálnej a bezkonfliktnej existencie jedinca v
danej spoločnosti, zároveň sú konštitutívnou súčasťou samotnej kultúry.
Súbežne s vytváraním skupinových noriem a kultúrnych vzorcov správania sa vytvára aj systém odmien za
ich dodržiavanie a systém trestov (sankcií) za ich porušovanie. Systém odmien a trestov zabezpečuje
dodržiavanie príslušných noriem a vzorcov.

Regulácia správania
Človek dokáže regulovať svoje správanie:
a) Vedomá regulácia správania je uvedomenie si človeka ako individuálnej bytosti schopnej
samostatne konať
Sebauvedomenie je vyčleňovanie sa človeka zo sveta, keď si uvedomuje a hodnotí svoj vzťah k svetu,
uvedomuje si seba ako osobnosť, svoje konanie, činy, myšlienky a city, želania a záujmy.
Sebautváranie – sebakorekcia pre svoje uplatnenie v živote a spoločnosti.
b) Nevedomá regulácia správania – súvisí najmä s biologickou determináciou správania. Sem patria
vrodené reflexy, pudy, inštinkty, vrodené individuálne vlohy pre vývin psychiky, vrodené defekty,
temperament, ale aj zautomatizované úkony, návyky.

3
 6. PSYCHICKÉ PROCESY – POCIŤOVANIE, VNÍMANIE A PREDSTAVIVOSŤ

Výsledkom činnosti analyzátorov (zmyslových orgánov) sú pocity a pociťovanie.

POCIŤOVANIE - je psychický poznávací proces, pomocou ktorého sa vo vedomí človeka odrážajú vlastnosti
predmetov alebo javov, na ktoré bezprostredne pôsobia jeho zmyslové orgány.
Pocit – je výsledok pociťovania, vzniká v dôsledku pôsobenia podnetu na zmyslový orgán (receptor),
v ktorom nastane premena (transformácia) tohto podnetu na fyziologický proces a vznikne vzruch, ktorý sa po
dostredivom nervovom vlákne dostáva do centra, kde vyvoláva pocit. Pocit predstavuje odraz vlastností
predmetov a javov, ktoré bezprostredne pôsobia na naše zmyslové orgány.
Fázy: podráždenie, pocit, vzruch, úsudok
Druhy pocitov podľa analyzátorov
a) vonkajšie analyzátory (exteroanalyzátory)
- diaľkové – zrakový, sluchový, čuchový, bolesti
- dotykové – chuťový, hmatový, tlakový, tepelný, bolesti.
b) vnútorné analyzátory (interoanalyzátory)
- pohybu, rovnováhy, polohy
- vnútornostné – trávenia, dýchania, krvného obehu, vylučovania, sexuálne, bolesti.

Zrakové pocity - psychickým zážitkom sú pocity farby. Podnetom – elektromagnetické vlny, ktoré ľudské
oko odráža od 390 nm

Sluchové pocity - podnetom – zvukové vlny od 16 kmitov/sek do 20 000 kmitov/sek

Čuchové pocity - vône, zápachy. Vznik – pôsobenie chemických vlastností prchavých látok na čuchové
bunky umiestnených v nosovej sliznici.
Chuťové pocity - chuť sladká, horká, kyslá, slaná. Vznik – chemické látky rozpustené v ústach pôsobia na
chuťové poháriky
Pocity bolesti - vznik – nadprahové podnety iných analyzátorov (svetelné, tepelné), prudké zmeny pohybu
a rovnováhy, poruchy v činnosti jednotlivých orgánov.
Hmatové pocity - vznik – činnosť vonkajších receptorov, najmä kožných, pohybových
Pocity polohy a rovnováhy - receptorom je labyrint vo vnútornom uchu
Orgánové pocity - signalizujú stav a činnosť orgánov trávenia, vylučovania, dýchania, krvného obehu,
rozmnožovania.
Zhrnutie
podnet receptor
zrak svetelná energia (400-700 nm) tyčinky, čapíky
sluch mechanická energia (20-20k Hz) vlasové bunky
čuch chemická energia čuchový epitel (cílie)
chuť chemická energia chuťové poháriky
hmat mechanická energia nervové zakončenia

VNÍMANIE - je psychický poznávací proces , pomocou ktorého sa vo vedomí človeka odráža bezprostredne
vnímaný predmet alebo jav ako celok
Vnem - je výsledok vnímania, obraz bezprostredne vnímaného predmetu alebo javu ako celku
Druhy vnímania:
1. Vnímanie tvaru a veľkosti predmetov - zrakovými a hmatovými analyzátormi
2. Vnímanie priestoru a vzdialenosti predmetov
3. Vnímanie pohybu - spolupôsobia zrakový, pohybový, sluchový analyzátor.
4. Vnímanie času – vnímaniu časovej následnosti, vnímaniu trvania času , orientácia v čase
5. Medziosobnostné (sociálne) vnímanie

Geometcicko – optické klamy sú chyby vo vneme v porovnaní s predlohou - ilúzie

Agnózie sú poruchy vnímania pre poškodenie centrálneho nervového systému
Rozdiely medzi pociťovaním a vnímaním: pociťovanie je príjem izolovanej ( jedinej elementárnej) vlastnosti,
ktorá je ďalej nedeliteľná a sprostredkúva sa pri ňom kontakt medzi organizmom a prostredím.

4
POCIŤOVANIE:
Začína sa činnosťou analyzátorov, zmyslových orgánov. Každý analyzátor sa skladá z receptora, dostredivého
nervu a príslušného ústredia mozgu. V ústredí vzniká vlastný pocit. Pociťovanie je činnosť analyzátorov a
výsledok je pocit.
Pocit je odraz jednotlivých vlastností predmetov a javov, ktoré pôsobia na receptory človeka.
Každý zmyslový orgán má svoj druh podnetu – toto spracovanie sa deje na receptoroch.
Jednotlivé analyzátory delíme:
- vonkajšie – na povrchu tela (zrak, sluch)
- vnútorné – vo vnútri tela (bunky, orgány, žľazy)
- vnútornostné – vo vnútornostiach ( v dýchaní, v zažívaní)
Delenie pocitov:
- zrakový – podnetom je elektromagnetické žiarenie, orgán – oči,
- sluchový – podnetom sú vlny tlakových zmien vzduchu, orgán – ucho
- čuch – podnetom sú molekuly uvoľnené z látky, ktoré aktivujú receptory nosnej dutiny
- chuť – podnetom sú chemické vlastnosti rozpustených látok, receptory sú v sliznici jazyka,
- kožné pocity – pociťovanie dotyku (tlaku), tepla, chladu, bolesti,
- telesné pocity – podnetom je poloha tela a jej zmeny, receptory v kĺboch, svaloch, šľachách, koži.
- orgánové pocity - signalizujú stav vnútorných orgánov: trávenia (smäd, hlad), vylučovania (močenie),
dýchania (dusenie), krvného obehu, rozmnožovacích orgánov, atď.

Význam, uplatnenie a rozvíjanie v pedagogickej praxi

Schopnosť ľudí pociťovať podnety s čo najnižším pocitovým prahom a rozlišovať podnety s čo najmenším
rozdielovým prahom sa nazýva zmyslová citlivosť. Zmyslová citlivosť sa rozvíja najmä v priebehu praktickej
činnosti. Znižuje sa pri poruche, príp. pri zníženej kvalite činnosti príslušného analyzátora (napr. v starobe,
únavou, nevyspatosťou, hladovaním...).
Pri pociťovaní sa ďalej uplatňuje zákon kontrastu, napr. keď preložíme ruku zo studenej vody do teplej,
spočiatku sa nám zdá teplá voda oveľa horúcejšia, ako v skutočnosti je. Po jednom cukríku sa nám káva
spočiatku zdá menej sladká, než v skutočnosti je.
Najčastejším podnetom, ktorý žiaci vnímajú, je učiteľova reč, ale aj reč žiakov. Význam má tiež optimálna
intenzita svetla, veľkosť vnímaného objektu. Ak vnímané predmety (písmo na tabuli, demonštračný model,
obrázky...) nedosiahnu určitý rozmer, sťažujú vnímanie. Odlíšenie vnímaného objektu od pozadia (treba dbať,
aby školská tabuľa bola vždy čierna a dobre umytá.)
U žiakov sa vyskytujú čiastočné poruchy analyzátorov, najmä nedoslýchavosť, krátkozrakosť, ďalekozrakosť,
čiastočná alebo úplná farbosleposť...ak sa tieto poruchy zavčasu nezistia, nezmiernia, môžu mať nepriaznivý
vplyv nielen na vnímanie, ale aj na neprospievanie, dokonca môžu spomaliť aj celkový psychický vývin žiaka.
Určitý predmet alebo jav žiak vníma a zapamätá si tým lepšie, čím viacerými zmyslami ho vníma.
Túto skutočnosť výrazne vystihol už Komenský, keď vo svojej Veľkej didaktike napísal „preto nech je pre
učiacich zlatým pravidlom, aby sa všetko podávalo každým možným zmyslom. Totiž veci viditeľné zraku,
počuteľné sluchu, čuchateľné čuchu, chutnateľné chuti a hmatateľné hmatu, a ak možno niektoré veci vnímať
súčasne viacerými zmyslami, nech sa podávajú súčasne viacerými“.
„aby to všetko v nich ľahko utkvelo, nech si priberajú na pomoc všetky možné zmysly. Treba napríklad
ustavične spájať sluch so zrakom, jazyk s rukou, a nielen rozprávať, aby to vnímali sluchom, ale aj kresliť, aby
sa im to vtlačilo do mysle pomocou zraku.“
Vnímanie je celkový obraz predmetov a javov a predstavuje vedomú skúsenosť o objektoch a vzťahoch medzi
objektami.
Pociťovanie je jednoduchší fyziologický proces a vnímanie je komplexnou psychologickou skúsenosťou.

PREDSTAVIVOSŤ - je psychický poznávací proces tvorenia názorných obrazov momentálne alebo

v minulosti nevnímaných.
Predstava - je názorný obraz predmetu či javu, ktorý človek v danom momente nevníma alebo obraz
predmetu či javu založený na minulej skúsenosti
Tvorenie predstáv: z pocitov a vnemov REPRODUKCIOU alebo PRETVORENÍM
Druhy predstáv :
- PERZEVUJÚCA – vtieravá / proti vôli človeka /
- EIDETICKÁ – ostrá a úplná / fotografická /

5
 - VŠEOBECNÁ – obraz triedy objektov
- JEDINAČNÁ – obraz z individuálnymi vlastnosťami
- SYNESTÉZIE – vnemom vytvorené predstavy, charakterom patriace do inej oblasti /sluchový vnem
vyvolá vizuálnu predstavu/
- HALUCINÁCIE – predstava, ktorá má intenzitu vnemu
Typy predstáv:
- VIZUALNY – zrakový
- AUDITÍVNY – sluchový
- MOTORICKÝ – pohybový
- ZMIEŠANÝ – rovnováha
SEN - je zážitok optického a akustického charakteru, objavujúceho sa v spánku
REM – snívanie
NONREM – hlboký spánok
DENNÉ SNENIE – BDELÉ : zámerné vyvolávanie predstáv
FANTÁZIA - je schopnosť pretvárania predstáv
Druhy fantázií: neúmyselná - úmyselná
rekonštruujúca - reprodukujúca
konštruktívna – tvorivá

6
 7. PSYCHICKÉ PROCESY – PAMÄŤ A MYSLENIE

PAMÄŤ - je psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka.

Fázy pamäte:
1. zapamätávanie – upevňovanie informácií, úmyselné, náhodné. Podmienky: motivácia, zrenie pamäti
opakovanie
2. uchovávanie / pamätanie – závisí od opakovania
3. vybavovanie – reprodukcia alebo znovupoznanie, zámerný alebo mimovoľný výber informácií
4. zabúdanie
Poruchy pamäte: AMNÉZIE – straty pamäti po organickom poškodení CNS, psychickej traume, senilnej
demencii.
Druhy pamäte:
a) PODĽA PSYCHICKEJ AKTIVITY – pohybová, emocionálna, názorná, slovno – logická
b) PODĽA CHARAKTERU ČINNOSTI - úmyselná, neúmyselná
c) PODĽA ČASU RETENCIE / uchovávania / - senzorická/ najkratšia/, krátkodobá, dlhodobá
Typy pamäte:
a) názorný typ – zrakový typ - rýchlejšie zapamätávanie videného
– sluchový typ - rýchlejšie zapamätávanie počutého
– pohybový typ - rýchlejšie zapamätávanie motorických činností
b) slovno – logický typ – výraznejšie sa uplatňuje druhá signálová sústava
– rýchlejšie a lepšie si zapamätáva pojmy, súdy a úsudky
c) emocionálny typ – /citový/ - sa prejavuje v ľahšom a rýchlejšom zapamätávaní citov a citovo
podfarbených zážitkov

MYSLENIE A REČ
MYSLENIE - je psychický poznávací proces, ktorý je sprostredkovaným a zovšeobecneným poznaním
objektívnej skutočnosti
Myšlienkové operácie:
 analýza – myšlienkové rozčleňovanie celku na časti
 syntéza - myšlienkové spájanie častí, vlastností a vzťahov predmetov a javov skutočnosti
 indukcia – vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov / železo, meď, striebro...vedú
elektrinu,....kovy vedú elektrinu/
 dedukcia – aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny prípad
 analógia – vyvodzovanie poznatku o predmete a jave na základe jeho podobnosti s inými predmetmi a
javmi
 abstrakcia – vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastností predmetov a javov a zanedbávame nepodstatné
 konkretizácia – aplikácia /vzťahovanie/ podstatných a všeobecných vlastností predmetov a javov istej
triedy na konkrétny predmet alebo jav patriaci do istej triedy /skupiny predmetov a javov/
 zovšeobecňovanie – zisťovanie spoločných vlastností jednotlivých predmetov a javov istej skupiny/
triedy/
Formy myslenia:
 Pojem – je vyjadrením všeobecných a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu /matka, hodiny.../
 Súd – je vyjadrením vzťahu medzi dvoma pojmami obyčajne niečo tvrdíme alebo popierame
 Úsudok – je vyjadrením vzťahu medzi dvoma alebo viacerými súdmi premisy = súdy z ktorých
vychádzame, vyvodený súd = záver

Druhy myslenia:
 praktické myslenie – keď problém alebo úlohu riešime praktickou činnosťou
 konkrétno-názorné myslenie – problém alebo úlohu riešime využívaním názorných predstáv
 abstraktné myslenie – narába s abstraktným materiálom a uplatňuje sa najmä pri teoretickej činnosti
 konvergentné myslenie /zbiehavé/ - využívame v úlohách, ktoré majú iba jediné možné riešenie
 divergentné myslenie /rozbiehavé/ – využívame pri riešení úloh, ktoré môžu mať viacero riešení,
viacero možných postupov /vyberáme najvhodnejší

7
REČ
Reč predstavuje systém znakov a pravidiel na ich používanie, ktorý sa realizuje v rečovej činnosti. Je úzko
spätá s psychikou človeka. Osobitne sa zdôrazňuje spojenie ľudského myslenia s rečou. Reč je nástrojom
myslenia a formou dorozumievania.
Psychologický rozdiel medzi hovorenou a písanou rečou je predovšetkým v tom, že hovorená reč má svoje
sprievodné prejavy (gestikuláciu, intonáciu, prestávky v reči.. ), ktoré ju doplňujú, a tým pomáhajú
hovoriacemu presnejšie vyjadriť to, čo prežíva, resp. chce povedať, kým počúvajúcemu pomáhajú reč lepšie
vnímať. Písanej reči chýbajú tieto sprievodné javy, preto vyžadujú presnejšiu štylizáciu myšlienok. Písaná reč
je preto psychologicky náročnejšia pre pisateľa, ja pre čitateľa
Vzťah myslenia a reči: myšlienka sa uskutočňuje na základe jazyka a formuje sa v reči.
Druhy reči: HOVORENÁ a PÍSANÁ
HLASNÁ a VNÚTORNÁ
Poruchy reči : dyslália, dysfázia, mutizmus, zajakavosť

8
 8. OSOBNOSŤ – CHARAKTERISTIKA A TYPOLÓGIA

Osobnosť je bio- psycho- sociálny systém;

Osobnosť je jedinečná, výnimočná a neopakovateľná ľudská individualita, ktorá je podmienená
biologickými, psychologickými a sociálnymi determinantami.
Osobnosť je charakterizovaná názormi a vzťahmi, morálnymi .potrebami, úrovňou aktivity a radom iných
dôležitých vlastností a schopností, ktoré sa neutvárajú naraz, ale postupne.
Utváranie osobnosti a jej zdokonaľovanie v priebehu života je dôsledok rôznych vplyvov, výchovy a
sebavýchovy. Tento proces začína v detstve, zvlášť intenzívne prebieha v období dospievania a relatívne je
ukončený v dospelom veku.
V procese utvárania človeka a jeho osobnosti sa podieľajú
 biologické činitele (ako vnútorné podmienky vývinu);
 sociokultúrne činitele (vonkajšie prostredie + výchova);
 prírodné činitele (vonkajšie podmienky existencie);
 psychické činitele (podmienky sebarozvoja)

FAKTORY FORMOVANIA OSOBNOSTI ČLOVEKA:

A) vnútorné (endogénne) – (biologické a psychické).

Medzi základné biologické determinanty, ktoré ovplyvňujú vývin osobnosti patria:
 činnosť CNS (centrálnej nervovej sústavy)
 činnosť analyzátorov (zmyslových orgánov),
 činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním,
 rast organizmu,
 celkový mentálny rast,
 biologické potreby a pudy,
 dedičnosť - tendencia organizmu zachovať a odovzdať znaky a vlastnosti predkov
 vrodenosť - vlastnosti a zmeny, ktoré vznikli počas vnútromaternicového vývoja
 niektoré defekty a choroby.

B) vonkajšie (exogénne) – prostredie, výchova, psychická regulácia

Prostredie
 prírodné (tvorí ho živá a neživá príroda);
 spoločenské (vplyv ekonomických vzťahov; hustota obyvateľstva, veková štruktúra, zdrav. stav...);
 kultúrne (hmotné a nehmotné výsledky ľudskej aktivity v oblasti umeleckej a hospodárskej)

Výchova – rodina, škola . Výchovu považujeme za najpodstatnejšiu podmienku vývinu.

Psychická regulácia psychická vybavenosť jedinca

Typológia osobnosti

Najstaršiu typológiu osobnosti vypracoval grécky lekár Hippokrates. Podľa jeho teórie existujú v tele človeka
štyri tekutiny: krv (sanguis), žlč (cholé), čierna žlč (melancholé) a hlien (flegma), ktoré určujú dynamické
vlastnosti osobnosti - temperament.Temperament sa môže meniť vplyvom životných podmienok, prostredia,
výchovy a sebevýchovy a tiež vekom. Žiaden človek nie je čistý typ.

Sangvinik- optimistický, spoločenský ale nestály, živý, pohyblivý, veselý,

Cholerik - výbušný, neprispôsobivý, netolerantný, ťažko sa ovláda
Melancholik - uzavretý, nesmelý, citlivý, depresívny, prevláda uňho smutná nálada
Flegmatik - pomalý, kľudný, zachováva si odstup

9
Sprangerova typológia:
- rozdelenie podľa uprednostňovaných postojov a hodnôt
1. Teoretický: individualista, teoretik, dominuje rozum
2. Ekonomický: vo všetkom hľadá úžitok, osobný prospech, hodnoty vidí v pôžitku a blahobyte
3. Estetický: život chápe ako hru obrazov, preciťuje svet, odtrháva sa od reality
4. Sociálny: zameraný na ľudí a pomáhanie, ľahko sa vciťuje
5. Mocenský: obľubuje moc a ovládanie ostatných, zdôrazňuje seba samého
6. Náboženský: ľahostajný k materiálnym hodnotám, všetko podriaďuje vyšším cieľom, hodnotám

Jungova typológia: rozdelenie na základe smerovania k svetu, či sebe samému

1. Extrovert: zameraný na vonkajší svet, spoločenský, prispôsobivý, ľahko nadväzuje kontakty, otvorený,
bezstarostný, praktik, realista
2. Introvert: zameraný na seba, vnútorný svet, uzatvorený, ťažko sa prispôsobuje, zdržanlivý, neistý,

9. OSOBNOSŤ UČITEĽA A OSOBNOSŤ ŽIAKA

ČRTY OSOBNOSTI UČITEĽA, ktoré sa podieľajú na priebehu a výsledkoch jeho profesie:

1. Tvorivosť a iniciatíva
2. Emocionálna inteligencia,
3. Odolnosť voči záťaži,
4. Zmysel pre humor
5. Komunikácia – verbálna, neverbálna
6. Morálnosť
Autorita učiteľa - súbor vlastností, ktoré na jednej strane vyvolávajú dôveru a na druhej vzbudzujú rešpekt
Pedagogický optimizmus - pozitívny prístup k ľuďom
Pedagogický takt- Úcta k ich osobnosti alebo názorom, vyvarovanie sa výsmechu a ironizovaniu
Spravodlivosť a objektívnosť - nepodliehať subjektívnym vplyvom
Súbor organizačných schopností - vedieť riadiť a organizovať
Schopnosti, na ktorých by mal pracovať a cielene rozvíjať:
schopnosť komunikovať, byť otvorený a autentický, vytvárať primeranú soc. atmosféru porozumieť ostatným
na základe empatie
Charakteristika tvorivej osobnosti učiteľa:
-vyššia senzitivita v oblasti vnímania
-emocionálna zrelosť (regulácia svojich pocitov....odloženie svojich emocionálnych potrieb na neskôr)
-motivačná vyspelosť (vnútorná motivácia)
-vysoko socializovaná a prosociálna osobnosť
-axiologická vyspelosť (zameranosť na všeľudské a univerzálne hodnoty)

OSOBNOSŤ ŽIAKA

Školskú triedu tvorí značne nesúrodá skupina žiakov, ktorí sa líšia aspektmi a znakmi, ktoré spolutvoria
osobnosť človeka.
1. správaním,
2. konaním,
3. prežívaním,
4. schopnosťami,
5. učebným výkonom,
To čo jedného žiaka motivuje k spolupráci, nemusí iného. To čo jedného žiaka od negatívnych prejavov
správania odradí, môže iného žiaka k takým to prejavom povzbudiť.
Motivovať žiakov, ktorým chýba prirodzený záujem o učenie je najväčšia výzva pre učiteľa. Napriek
snahám učiteľa sú žiaci, ktorí nie sú schopní prispôsobiť sa, spolupracovať a byť prirodzenou súčasťou
kolektívu.

10
 10. SOCIALIZÁCIA JEDINCA

SOCIALIZÁCIA je proces zospoločenstňovania, pri ktorom sa z ľudského jedinca, ktorý sa rodí ako
biologická bytosť stáva bytosť spoločenská. Je to proces celoživotný. Obsah a cieľ socializácie sú odvodené
od spôsobu a kultúrnej úrovne danej spoločnosti. V civilizovaných kultúrach si jedinec musí osvojiť nielen
základné hygienické návyky, chôdzu, reč; ale aj myslenie, hodnoty, ideály, postoje, návyky, zručností,
vedomosti ... Cieľom by mal byť osobnostne zrelý jedinec, ktorý sa vyznačuje vysokou úrovňou rozvoja
všetkých ľudských potencií – telesných aj duševných.
Fázy socializácie
1) fáza vytvorenia bazálnej dôvery a istoty /do 6.mesiaca/ súvisí s uspokojovaním základných životných
potrieb /jedla, spánku, dotyku/.
2) fáza autonómie /od 6.mes. do 3. rokov/ ide o spôsobilosť presadiť si vlastnú vôľu; dieťa sa učí byť sám
sebou.
3) fáza iniciatívy /od 3. do 6.rokov/ dieťa prežíva nadšenie z vlastnej pohyblivosti, obratnosti tak motorickej
ako aj psychickej. Dieťa si uvedomuje pravidlá ale aj určité obmedzenia, mravné normy. Vznikajú prvé pocity
viny..
4) fáza pracovnej snaživosti /od 6. do 10. rokov/ dieťa musí zvládnuť požiadavky školy. Rozvinúť také
vedomosti ako je : sústredenosť, vytrvalosť, ctižiadostivosť, kooperatívnosť, sústredenosť, atď., a posilniť si
svoje sebavedomie prostredníctvom zážitku úspechu.
5) fáza osobnej identity /14.rok a vyššie/ ide o sebarealizáciu; odpútanie sa od rodiny; utváranie si vlastného
životného štýlu; pracovnú sebarealizáciu; životnú orientáciu a štýl; nájdenie svojho miesta v živote; Je to
proces celoživotný.

11
 11. ČINITELE OVPLYVŇUJÚCE PRIEBEH A VÝSLEDKY UČENIA

Inštitucionálne edukačné učenie sa - uskutočňuje sa v školských a mimoškolských zariadeniach ako

organizačná forma výučby, ktorá sa riadi viac menej daným obsahom a programom.
Neinštitucionálne edukačné učenie sa - súkromné domáce doučovanie sa, individuálne štúdium, súkromná
príprava, formami kurzov, školení
DETERMINANTY UČEBNEJ ČINNOSTI ŽIAKOV.
Determinanty učenia:
zaujímavosť textu,
rozsah prednesu,
pozornosť,
druh pamäti,
intelektu,
typ osobnosti,
zdravie a iné.
V psychológii učenia J. Čáp podmienky – determinanty delí na:
1. VNÚTORNÉ
• žiakov prítomný stav, jeho únavu a pozornosť,
• biologické podmienky činnosti žiaka a jeho vývinu,
• motiváciu k učeniu,
• schopnosti a dosiaľ osvojené (alebo neosvojené) vedomosti a zručnosti,
• procesy poznávania a učenia, hlavne osvojovania vedomostí a zručnosti, operácií a schopností,
• črty osobnosti vrátane morálneho charakteru
2. VONKAJŠIE
• rozsah učiva,
• jeho spracovanie v učebnici,
• vybavenie školy,
• klímu v triede, v škole,
• nadmerné preťaženie žiaka.
Nezanedbateľné sú i spoločenské podmienky, ako napr.
• osobné kvality rodičov, učiteľov, ich vzťah k deťom,
• citová klíma v rodine, v škole, v skupine,
• kvalita školy, učebných pomôcok,
• úroveň ekonomických, kultúrnych i politických podmienok spoločnosti.

12
 12. TVORIVOSŤ (KREATIVITA) VO VZDELÁVACOM PROCESE

TVORIVOSŤ
Jednotná definícia tvorivosti neexistuje. Všeobecne sa definície tvorivosti delia na dve skupiny: 1) tie, ktoré sa
zameriavajú skôr na proces - na myšlienky a pocity, ktoré vedú ku konečnému výsledku, alebo 2) tie, ktoré sa
zameriavajú na produkt - samotný cieľ tvorivého procesu. Širokú definíciu dáva R. Bean: "Tvorivosť je
proces, ktorým jedinec vyjadruje svoju základnú podstatu prostredníctvom určitej formy alebo média takým
spôsobom, ktorý v ňom vyvoláva pocit uspokojenia; proces potom vyústi v produkt, ktorý o tejto osobe, teda o
svojom pôvodcovi, niečo hovorí ostatným."1 Kým v prípade inteligencie hovoríme o myšlienkovej schopnosti
riešiť určité, pre potreby merania presne vymedzené úlohy, pod pojmom kreativita rozumieme tvorbu nových,
orginálnych a objavných produktov, postupov a riešení rôznych problémov, orientáciu v problémových
situáciách a pod. Pojem tvorivosť predstavoval pôvodne pracovné označenie a viedol k integrácii poznatkov o
originalite, genialite, talente, fantázii, produktívneho myslenia, vynachádzania a objavovania, flexibility a
spontaneity.

FAKTORY TVORIVOSTI (Guilford, Torrance)

1. Fluencia - schopnosť pohotovo, ľahko a rýchlo vytvoriť čo najviac psychických produktov. Fluencia
môže byť:
2. Flexibilita - rozumová schopnosť pružne a pohotovo utvárať rôznorodé riešenia problémov a
prekonávať myšlenkovú strnulosť. Druhy flexibility: spontánna sémantická flexibilita
3. Originalita. Pod týmto pojmom chápeme schopnosť utvárať bystré, dôvtipné, neobvyklé, nie bežné
produkty, ktoré odhaľujú vzdialené súvislosti.
4. Senzitivita, t.j. citlivosť na problémy je schopnosť všimnúť si, vystihnúť, postrehnúť problém tam,
kde si to iní bežne nevšimnú, nevidia.
5. Redefinovanie ( reštrukturácia, znovuformulovanie) sa chápe ako schopnosť zmeniť význam
a použitie predmetov alebo ich častí, použiť ich novým spôsobom, oslobodiť sa od
zaužívaných spôsobov riešenia daného problému.

13
 13. PSYCHÓZY, NEURÓZY, PSYCHOPATIE, VÝVOJOVÉ ODCHÝLKY

Psychóza je spoločný pojem pre skupinu porúch, ktorých spoločnou charakteristikou je, že vedú k závažnému
porušeniu schopností človeka správne vnímať realitu a schopností ovládať a riadiť vlastné správanie.
Všeobecne je pre ňu charakteristická porucha kontaktu s realitou, apatia, prežívanie dezorientovanosti vo
vzťahoch, bludov až halucinácií, často bizarné presvedčenia (najmä grandiózne a/alebo paranoidné bludy) ale,
aj naopak prílišná dôvera k iným (naivita), entuziazmus a prehnaná ambicióznosť, ale aj depresia, latentný
útlm, zmeny osobnosti a správania.
Pojem psychotické správanie sa vzťahuje na také prejavy v správaní pacienta, kde pacient koná pod vplyvom
vážne zmeneného vnímania reality, porúch myslenia a motivácie, pričom svoje správanie nevie ovládať či
korigovať.

Neuróza
Funkčná psychická porucha bez primárneho poškodenia mozgu, narušená schopnosť prispôsobenia, porucha
myslenia, správania, cítenie. Chorý si poruchy uvedomuje . Na vzniku neurózy sa podieľajú vrodené
dispozície a vonkajšie vplyvy - únava, stres, vyčerpanie.
Na rozdiel od psychóz sa pri neurózach nevyskytujú hlbšie duševné poruchy, ako halucinácie, bludy, poruchy
vedomia a pod. Neurotik skôr trpí svojimi ťažkosťami, a aj keď nevie danú životnú situáciu zvládnuť, nie je
jeho správanie nápadné.
Formy neuróz u deti
Tiky –stereotypné rýchle pohyby svalových skupín (žmurkanie, točenie hlavou, posmrkávanie, kašlanie)
Bolesti hlavy - u deti menej nadaných, úzkostlivých, svedomitých. Reakcia na premáhanie sa v učení.
Hypochondria - u detí napodobňované, odpozorované.
Migréna - záchvatová bolesť hlavy, ktorej predchádza predzvesť ako je rozladenosť, úzkosť,
Enuréza - pomočovanie,
Enkopresia - neovládanie stolice, Vyskytuje sa ako prejav strachu a úzkosti, odporu voči zmenám
Psychogénne zvracanie - pri rannom odchode do školy, z úzkosti pred vyučovaním, skúšaním,
Nočný des - len u detí. Prejavuje sa nepokojom, úzkostným afektom, poruchou orientácie.

Psychopatia je označenie pre nevyváženú, neharmonická osobnosť, u ktorej niektoré črty sú príliš
zdôraznené a iné potlačené. Škála prejavov od povahových odchyliek až po antisociálne správanie. Termín
"psychopatia" nahradil termín porucha osobnosti.
Poruchy osobnosti sú charakteristické týmito znakmi : jedinec má primerane rozvinuté intelektové
schopnosti, ide o retardáciu osobnosti, ktorá sa prejavuje už v detstve – zmeny v sebavedomí , správaní,
poruchy komunikácie s druhými ľudmi...
V školskom veku možno badať prejavy ako nestálosť, neschopnosť sústrediť sa na učenie, neposednosť,
bojazlivosť, úteky z domu, klamstvo, záškoláctvo. V období dospievania je to odmietanie zaužívaných
spoločenských noriem, suicidálne pokusy, pohlavná neviazanosť, toxikománia, alkoholové záťahy. V
dospelosti sú to ťažkosti v sexuálnom živote, nadmerné sebavedomie alebo komplex menejcennosti, ťažšie
zaradenie sa do kolektívu, správanie môže mať znaky agresivity.

Hypertýmne osobnosti – nadmerná veselosť, sangvinický temperament, nadmerný smiech až hlučnosť.

Depresívne osobnosti – trvalo smutná nálada.
Sebaneisté osobnosti – citlivé, ľahko zraniteľné osoby, základným znakom je neistota, ovplyvňuje aj
schopnosť komunikácie.
Náladovo labilné osobnosti – základným znakom je instabilita, znepokojujú buď seba ale iných. Anetické
( bezcitné ) osobnosti – nemajú morálne zábrany, sú neláskavý, častá je trestná činnosť.)

Z vývinového aspektu rozlišujeme poruchy:

1. senzomotorické – zmyslové, hluchota, slepota
2. rečové – nemota, mutizmus, dysgrafia, dylexia
3. telesné chyby a zvláštnosti
4. motorické – pohybové, ochrnutia končatín
5. psychosociálne – poruchy správania, delikvencia

14
 14. PORUCHY SPRÁVANIA U DETÍ A MLÁDEŽE

Poruchy správania z pedagogického hľadiska chápeme ako široké, etiologicky rôznorodé

( pozn. etiológia je náuka o pôvode príčinách ) spektrum neprispôsobivého správania, pričom jedinec je
rezistentný na bežné výchovné pôsobenie a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti.
Z hľadiska problémov, ktoré sa najčastejšie prejavujú v procese výchovy a vzdelávania a ktoré majú vplyv na
školský výkon žiaka, sú poruchy správania teoreticky rozdelené na dve skupiny:

1. špecifické (vývinové) poruchy správania, ktorých prvotnou príčinou nie sú nevhodné

sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru, resp.
biochemické zmeny CNS; následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej
oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií;

2. poruchy správania prvotne zapríčinené nevhodnými výchovnými vplyvmi alebo

nedostatočnou, čí nesprávnou výchovou, ktoré sa prejavujú:
- problémami v adaptácii na základe nedostatočne utvorených alebo nesprávne utvorených
návykov a spôsobilostí (tzv. dificility)
- asociálnym3 až antisociálnym4 postojom a konaním jedinca.

PORUCHY SPRÁVANIA Z HĽADISKA ZÁVAŽNOSTI SA DELIA NA:

a) disociálne správanie - nie sú spoločensky nebezpečné, vymykajú sa z noriem - prejavy vzdoru,
neposlušnosti, odchýlky na báze neuróz (tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie)
b) asociálne správanie - záškoláctvo, toxikománia, závislosť od hier, drobné krádeže
c) antisociálne správanie - najzávažnejšie, spoločensky nebezpečné, je protispoločensky zacielené, porušujú
sa právne normy. Označujú sa ako delikvencia, kriminalita.
Príčiny:
exogénne (patologické prostredie, negatívne výchovné ovplyvňovanie, negatívne vzory) a
endogénne (hereditárne podmienené, poruchy CNS, dysfunkcie (ĽMD), dispozícia k neurózam,

SPRÁVANIE DISOCIÁLNE
Zlozvyky - v ranom veku cumľanie prstov, svedčí o citovom nedostatku. Nechutenstvo - návykové odmietanie
jedla.
Príčina: násilné nútenie do jedla, veľa záujmov pri jedení. Návyková nespavosť - následkom chýb, nejasnosti
vo výchove,
- Klamstvo - bežná, prechodná porucha. Môže byť účelové: sebaobrana, na získanie pozornosti,
- Drobné krádeže - majú pestrú motiváciu: túžba po veci, vykonať niečo, snaha poškodiť niekoho.
- Úteky – príčiny: strach z trestu, túžba po dobrodružstve, zlé zaobchádzanie s dieťaťom v rodine.
- Záškoláctvo – pre strach z trestu, výsmechu pri nepripravenosti na vyučovanie.

SPRÁVANIE ASOCIÁLNE – ZÁVISLOSTI

Príčina: únik z reality, vyhľadávanie eufórie (blaženosti)
-Toxikománia a narkománia chorobná závislosť na návykových látkach
-Alkoholizmus - Obmedzuje vnímanie, , mení charakter, oslabuje vôľu. Vedie k surovosti,
-Kofeizmus a nikotinizmus spoločensky tolerované.
-Patologické hráčstvo – gamblerstvo - vyvoláva podobné zmeny ako droga – oslabenie vôle, zvyšuje
impulzívnosť, zanedbávanie povinností, rozkladu sociálnych vzťahov, až k deštrukcií životného zmyslu.
-Závislosť na psychických kultoch a sektách. mení sociálne vzťahy, systém hodnôt a noriem a tým spôsobuje
zmeny správania, myslenia, emócie, vôle
Sexuálne aberácie -:, sadizmus, masochizmus, fetišizmus,trans-vestitizmus, exhibicionizmus, sodómia,
pedofília, gerontofília,

SPRÁVANIE ANTISOCIÁLNE
Delikvencia – právnický pojem. Poruchy privádzajúce osobu do konfliktu zo zákonom.
Príčiny:

15
Citová nevyrovnanosť , zanedbanosť, nezrelosti mladistvých z nedostatku skúsenosti. Častou príčinou
delikvencie je slabomyseľnosť.Na neurotickom podklade je charakteristická tým, že trestný čin nebol
motivovaný žiadnou výhodou: kleptománia (nutkavé krádeže), fantazijné klamanie, vymýšľanie neskutočných
príbehov.
Reedukácia a korekcia spočíva vo vybudovaní a posilňovaní autoregulačných mechanizmov jedinca, v
posilňovaní pozitívnych noriem správania, vo vybudovaní vhodných stereotypov správania, v posilňovaní
vôľového konania, v schopnosti prekonávať prekážky.

PORUCHY SPRÁVANIA NA BÁZE PSYCHICKÝCH PORÚCH

Hysteria- nápadná teatrálnosť, klamstvo, sebecké zdôrazňovanie vlastnej osôb, extrémy v citoch.
Obsedantná (nutkavá) porucha- prehnaná opatrnosť, presvedčanie sa, či je všetko v poriadku (zhasnuté
svetlo, vypnutý plyn),
Úzkostlivosť - pocit úzkosti v nových situáciách, túžba byť v bezpečí.
Precitlivelosť, pesimizmus.

Neurotické povahy od neuróz sa líšia tým, že tu nie je vedomie choroby. Sú to len povahové rysy, ktoré sa i
subjektívne považujú za osobné zvláštnosti. Tvoria dobrý terén pre vznik neuróz ako choroby.

PORUCHY SPRÁVANIA NA BÁZE NEURÓZ

Neurózy - funkčné ochorenie nervového systému, vyvolané negatívnymi psychosociálnymi vplyvmi u osôb,
ktoré sú dlhodobo vystavené záťažovým situáciám.

Formy neuróz u deti

Tiky –stereotypné rýchle pohyby svalových skupín (žmurkanie, točenie hlavou, posmrkávanie, kašlanie)
Bolesti hlavy - u deti menej nadaných, úzkostlivých, svedomitých. Reakcia na premáhanie sa v učení.
Hypochondria - u detí napodobňované, odpozorované.
Migréna - záchvatová bolesť hlavy, ktorej predchádza predzvesť ako je rozladenosť, úzkosť, podráždenosť.
Enuréza - pomočovanie,
Enkopresia - neovládanie stolice, Vyskytuje sa ako prejav strachu a úzkosti, odporu voči zmenám prostredia.
Psychogénne zvracanie - pri rannom odchode do školy, z úzkosti pred vyučovaním, skúšaním, odpor ku škole
Nočný des - len u detí. Prejavuje sa nepokojom, úzkostným afektom, poruchou orientácie.

ADHD - porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou (attention deficit hyperactivity disorder)

Porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby. Je to stav mozgovej činnosti, spôsob fungovania mozgu.
Mozog je z rôznych príčin nastavený na nadmernú aktivitu, chýbajú alebo sú oslabené tlmivé procesy mozgu,
ktoré brzdia zvýšenú motorickú činnosť.

ADHD by sme mohli definovať týmito príznakmi: 

 porucha pozornosti, napríklad, nesústredenosť, nedbalosť, zábudlivosť,...,
 poruchy správania, ako napríklad impulzivita, netrpezlivosť,
 hyperaktivita,
 poruchy učenia (dysgrafia, dyslexia, dysorografia, dyskalkúlia
 poruchy motoriky,
 vývinové chyby reči.

Prejavuje sa to hlavne nesústredenosťou, t.z., že dieťa sa dá ľahko rozptýliť vonkajšími podnetmi. Takisto
dieťa odmieta príkazy, má problémy so zameraním a udržaním pozornosti. Typický je nevyrovnaný pracovný
výkon v škole, tzv. „vypínanie" pozornosti, neporiadnosť na pracovnom stole, ale aj vo svojej izbe v domácom
prostredí. Dieťa s týmto syndrómom má nedostatočné študijné zručnosti a veľké ťažkosti so samostatnou
prácou. Veľmi príznačným znakom je vysoká miera aktivity. Dieťa pôsobí dojmom, akoby bolo v neustálom
pohybe, často skáče do reči ostatným alebo ich vyrušuje, často nadmerne hovorí, najskôr reaguje, potom
premýšľa. Táto aktivita sa prejavuje aj zapájaním sa dieťaťa do fyzicky nebezpečných činností bez toho, aby
vopred zvážilo následky, a preto sa často pri týchto aktivitách zraňuje. K ďalšiemu príznaku by sme mohli
zaradiť aj agresívne správanie, neprimerane prudké reakcie, malú sebaúctu a značnú frustrovanosť.

16
 15. PREVENCIA A RIEŠENIE KONFLIKTOV, ASERTIVITA

Konflikty narušujú medzi ľudské vzťahy medzi manželmi, spolupracovníkmi, susedmi, priateľmi, rodičmi a
deťmi, hlavne však vzťahy k sebe samému, k svojmu svedomiu, sebaúcte, cíteniu a prežívaniu. Pre iného sú
spúšťačom zmeny, poukázania na problémy a možnosti ich riešenia - neuspokojenia sa s daným stavom a
hľadaním konštruktívneho východiska pre ďalšie napredovanie a vývoj
Základným predpokladom prevencie a správneho riešenia konfliktov zo strany je uvedomenie si svojich
možností , čo v praxi to znamená:
 uvedomiť si svoje životné ciele a hodnoty;
 reálne vnímať seba a situáciu v ktorej sa nachádza, (nenahovárať si o druhých čo neexistuje (v
komunikácii so žiakmi: „Asi ma považujete za prísneho, preto…..)
 nepodľahnúť citom a panike (nerozhodovať sa v časovom strese);
 viesť vnútorný dialóg (tzv. konzekvenčná analýza, ktorá odpovedá na otázky: "Čo sa stane, keď sa
rozhodnem tak alebo inak, čo môžem očakávať pri voľbe jednej alebo druhej alternatívy
rozhodnutia?");
 nepodliehať mýtom o konfliktoch (mýty: konflikty sú neočakávané, preto ich nemôžeme predvídať;
konflikty si nevšímam, keď ich nevidím, prestávajú existovať; ja konflikty nevyvolávam, to tí iní;
konfliktom je iba ostré, či fyzické napadnutie; na všetky konflikty platí iba jedno riešenie; odchod z
konfliktu, jeho prerušenie či odvrátenie znamená prehru; slušný chlapec alebo dievča neodvráva; dobrí
ľudia nemajú konflikty; ).

Najdôležitejšími faktormi, ktoré ovplyvňujú priebeh konfliktu sú:

 dispozície osobnosti,
 postoje,
 sebahodnotenie
 miera sebapoznania,
 aktuálny mentálny stav,
 Charakter predchádzajúceho vzťahu účastníkov konfliktu (blízky, neosobný, dlhodobý,
krátkodobý).
 Typ problému, o ktorý ide.
 Sociálne prostredie, v ktorom konflikt prebieha;
 Prítomnosť zainteresovaných divákov (či aktérov konfliktu niekto sleduje a hodnotí).
 Osobná stratégia oboch strán (ústupčiví, agresívni…).
 Dôsledky riešenia (odmena, trest).
 Strach z rizika – otázky dôvery voči druhému, strach zo zlyhania a prehry.
 Komunikácia medzi oboma stranami (prítomnosť komunikácie a jej forma).

ASERTÍVNE SPÔSOBILOSTI
Pojem asertivita je označením pre priame, primerané sebapresadzovanie ako spôsob sebauplatňujúceho a
sebapresadzujúceho správania. Asertivita znamená nekonať na úkor druhých, ale tiež nepripustiť správanie
druhých na svoj účet.
Asertivita je schopnosť jasne, primerane, slušne vyjadrovať svoje želanie, myšlienky, názory jak pozitívne, tak
aj negatívne, aby neboli porušované vlastné potreby (pasivita) a súčasne neboli porušované potreby druhých
ľudí (agresivita).
Asertivita nie je prirodzený spôsob správania sa – treba sa asertivnej komunikácii učiť, učiť sa ako vyriešiť
konflikt a zlepšiť vzťahy medzi ľuďmi. Je to spôsob správania, ktorý je demokratický, presadzuje vlastné
práva a neporušuje práva druhých, pokiaľ nie je ohrozený fyzický život – existencia a psychický život –
sebaúcta.

17
 16. VÝVINOVÉ MEDZNÍKY OVPLYVŇUJÚCE ŽIVOT JEDINCA

PERIODIZÁCIA VÝVINOVÝCH OBDOBÍ ,ZÁKLADNÉ ČINITELE,

ZÁKONITOSTI PSYCHICKÉHO VÝVINU.
PERIODIZÁCIA - členenie vývinu človeka na obdobia, v ktorých sú spoločné, typické prejavy správania.
OBDOBIE - etapa, fáza, stupeň, perióda, je dlhší časový úsek relatívne pomalšieho vývinu, kde sú vývinové
zmeny menej zreteľné a vyvíjajúca sa osobnosť si zachováva relatívnu stabilitu.
Obdobia periodizácie
Prenatálne obdobie - vnútromaternicové,
Prvý mesiac Obdobie novorodenca
Do 1. roka Obdobie dojčaťa
1. - 3, rok Obdobie batoľaťa, útly vek, mladší predškolský vek
3. - 6 rok Obdobie predškolského veku
6. -10./11. rok Mladší školský vek, obdobie školského detstva
10./11.- 15./16. Starší školský vek, puberta
rok Obdobie dospievania, pubescencia, neskoré detstvo
18. – 21. rok Adolescencia
Obdobie mládenca a devy, pospubecencia, psychické dozrievanie
18./21. – 30.rok Mladšia dospelosť
Obdobie mladého muža, ženy
30. – 45. rok Stredná dospelosť
Obdobie zrelého muža, ženy
45. – 60. rok Staršia dospelosť
Prechodový vek, involúcia
60. – 75. rok Počiatočná staroba
Ranná staroba
75. – 90. rok Pokročilá staroba
90 rokov Krajná staroba

VÝVINOVÉ MEDZNÍKY – dôležité udalosti človeka, ktoré ovplyvnia ďalší život jedinca
1. Narodenie – musí sa prispôsobiť životným podmienkam. Pôvod je medzník
2. Okolo 1. roku – chôdza a reč – má význam pre poznávaciu činnosť dieťaťa
3. Sebauvedomenie – okolo 2,5 – 3 roku.
 dieťa sa stáva osobnosťou,
 uvedomenie si seba
 význam v rozvoji vôľových vlastností.
4. Vstup do školy – začína sa systematicky proces učenia sa.
5. Puberta – dochádza k prudkému psychickému a fyzickému vývinu.
6. Vstup do zamestnania
7. Vstup do manželstva
8. Kríza stredného veku – 45 – 48 rok, jedinec bilancuje život, čo sa podarilo a čo nie.
9. Odchod do dôchodku

HLAVNÉ OBLASTI PSYCHICKÉHO VÝVINU:

1. Biosociálny vývin - zahrňuje telesný vývin a všetky premeny s ním spojené, zaoberá sa faktormi, ktoré
ho ovplyvňujú.
2. Kognitívny vývin - zahrňuje všetky psychické procesy, ktoré sa spolupodieľajú na ľudskom poznávaní.
3. Psychosociálny vývin - zahrňuje premeny spôsobu prežívania, osobnostných charakteristík a
medziľudských vzťahov, resp. sociálnej pozície.

18
 17. OBDOBIE NOVORODENECKÉ, DOJČENSKÉ A OBDOBIE BATOĽAŤA
OSOBITOSTI VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ

1. PRENATÁLNE OBDOBIE (IN UTERO)

Trvá asi 280 dní / 9 lunárnych mesiacov. Vytvárajú sa tu všetky nevyhnutné predpoklady pre následnú
samostatnú existenciu plodu. Životnou otázkou pre vývin plodu je jeho spojenie s organizmom matky,
prostredníctvom kt. sú zabezpečované základné podmienky jeho existencie.
Vnútromaternicový vývin je síce relatívne krátke obdobie, plod sa však v tomto štádiu vyvíja najrýchlejšie.
Zásadný je fyziologický vývin – zahŕňa rozvoj všetkých častí tela. Už v tejto fáze vývinu je plod schopný istej
soc. interakcie s matkou, najjednoduchších foriem učenia a vykonávať určité špecifické prejavy. Medzi
matkou a dieťaťom existuje vzájomná komunikácia vo fyziologickej, emocionálnej a zmyslovej rovine.
2. OBDOBIE NOVORODENCA ( PÔROD – KONIEC 1. MES.)
Dieťa sa musí adaptovať na nové podmienky prostredia (nový spôsob dýchania, prijímania potravy,
vylučovania). Väčšia časť správania má formu nepodmienených reflexov (sací, úchopový, orientačný,
vylučovací). Dieťa podstatnú časť dňa (asi 20 hodín) prespí, jeho reakcie na rôzne predmety majú skôr
nešpecifický charakter. Orientácia v priestore na základe zraku alebo sluchu je ešte veľmi nedokonalá,
z emocionálneho . hľadiska je najdôležitejší dotyk. Pre primeraný vývin dieťaťa je podstatný častý kontakt
s matkou a dostatok kvalitných podnetov.
3. OBDOBIE DOJČAŤA (KONIEC 1. MES. – KONIEC 1. ROKA)
Jednou zo základných úloh tohto obdobia je zvládnuť a kontrolovať svoje telo – rozvoj motoriky (dvíhanie
hlavičky, sedenie, prvé kroky, rozvoj jemnej mot. ...).
Nazýva sa aj receptívnou fázou, pretože dieťa je veľmi otvorené okolitému svetu a jeho podnetom. Táto
receptivita sa prejavuje vo väzbe na primárne biologické potreby (teplo, jedlo, telesná pohoda), v súvislosti
s psychologickými potrebami (istoty, bezpečia, dôvery, dostatočnej stimulácie). Významnú úlohu majú ústa–
sanie, hryzenie, neskôr orálna aktivita ako spôsob poznávania okolia (vkladanie rôznych predmetov do úst.
Podstatnú úlohu pre orientáciu dieťaťa vo svete zohráva zrakové vnímanie. Prudký rozvoj zrakovej
orientácie nastáva vplyvom samostatného sedenia a počiatkom chôdze na konci tohto obdobia.
Poznávacia činnosť je založená na možnosti bezprostredného videnia predmetu a manipulácie s ním
(senzomotorická inteligencia).
Dochádza aj k počiatkom vývinu reči – predrečová (prípravná) fáza. Dieťa komunikuje najmä krikom,
džavotom a gestikuláciou. Porozumenie slov predchádza ich vysloveniu.
Ďalšou dôležitou úlohou v tomto období je vybudovanie si dôvery k svetu, najprv prostredníctvom dospelých,
najmä matky / inej primárnej osoby.
Proces socializácie spočíva na interakcii matka – dieťa. Aj pri krátkom odchode matky vzniká separačná
úzkosť.

4. OBDOBIE BATOĽAŤA (KONIEC 1. – KONIEC 3. ROKA)

Toto obdobie je charakteristické prienikom dieťaťa do okolitej reality, už nie prostredníctvom dospelej osoby,
ale vlastnej aktivity. Jednou z najdôležitejších úloh tohto obdobia je nadobúdanie autonómie a
samostatnosti. Výrazne sa zlepšuje hrubá i jemná motorika. Dieťa ovláda základné spôsoby manipulácie s
predmetmi, učí sa behať, chodiť po schodoch, skákať; pokúša sa o kresbu.
S dospelými spolupracuje, snaží sa komunikovať pomocou reči. Na začiatku obdobia dieťa používa
jednoslovné, neskôr 2 - a viac slovné vety. Ako prvé ovláda podstatné mená, potom slovesá, zámená, prídavné
mená a napokon číslovky. Typická je otázka: „čo je to? “

Slovná zásoba - koncom 3. roka dieťa ovláda asi 1000 slov! Zlepšuje sa schopnosť vnímania farieb, rytmu a
hlasu. Dieťa je zamerané na prítomnosť a veľmi blízku budúcnosť, časové vzťahy sú preň náročné. Pamäť je
mechanická a väčšinou nezámerná. Pozornosť je viac mimovoľná.
Dieťa začína vstupovať do sociálnych vzťahov s otcom, významní sa stávajú aj súrodenci. Typickou formou
sociálneho správania je negativizmus (3. rok) – 1. obdobie vzdoru. Batoľa má vybudované vedomie
vlastného „ja“, poznáva sa v zrkadle, chváli sa, používa zámeno „ja“.

19
 18. OBDOBIE PREDŠKOLSKÉHO VEKU OSOBITOSTI VÝVINOVÉHO ŠTÁDIA

PREDŠKOLSKÉ OBDOBIE (3. – 6. ROK)

Tempo vývinu v telesnej i duševnej oblasti sa spomaľuje, pokračuje včleňovanie dieťaťa do spoločnosti
Častejšie sa pýta na príčinné vzťahy – „prečo?“. Je to vek živej fantázie, ktorá je málo korigovaná
racionalitou.
Slovná zásoba okolo 3000 slov, prevládajú konkrétne pojmy definované účelom („lopta je na hranie“).
Zlepšuje sa mobilita dieťa, zvláda základné sebaobslužné činnosti.
Vo vnímaní sa ešte stále prejavuje tendencia ku globálnemu vnímaniu objektu – bez vnímania detailov alebo
precenenie detailu na úkor ostatných. Medzery vo vnímaní dieťa často nahrádza bohatou fantáziou,
predstavivosťou a tvorivosťou. Vnímanie času je ešte stále nedokonalé, dieťa je prevažne orientované na
prítomnosť. Pri vnímaní priestoru podceňovanie vzdialeností, chyby v pravo-ľavej orientácii.
Pamäť prevažne nezámerná a mechanická, D nepoužíva žiadne stratégie na zapamätanie.
Myslenie je:
 egocentrické
 magické (mení si fakty podľa seba)
 antropomorfické (prisudzuje ľudské vlast. neživým veciam a zvieratám)
 artificialistické (všetko sa „robí“)

Významný je pokrok v osvojovaní si rolí, najmä mužskej a ženskej. Dieťa získava aj prvých kamarátov, tieto
väzby sú však povrchné a nestále. Výber je ovplyvňovaný takými znakmi ako vlastníctvo zaujímavého
predmetu alebo zovňajšok.

19. PRIPRAVENOSŤ DIEŤAŤA NA VSTUP DO ŠKOLY – FAKTORY ŠKOLSKEJ

ZRELOSTI

Po dovŕšení šiesteho roku nastáva v živote dieťaťa veľká zmena. Pre väčšinu detí je vstup do školy veľkou
záťažou, dieťa opúšťa svet hier a musí sa prispôsobiť životu v kolektíve a novým povinnostiam. Táto záťaž sa
v dnešnej dobe ešte zväčšuje - rastú nároky na vzdelanie a pracovnú výkonnosť, rýchlym tempom pribúdajú
stále nové poznatky z vedy a techniky. To, čo sa ešte pred sto rokmi deti učili niekedy v štvrtej triede, je dnes
obsahom učiva už v prvej triede.
Zvládnutie prvých ročníkov je pre dieťa veľmi dôležité aj z psychologického hľadiska. Problémy v prvej
triede môžu vážne narušiť jeho sebavedomie a poznačiť tak celú jeho školskú dráhu.
ŠKOLSKÁ SPÔSOBILOSŤ
Ako prvý sa školskou zrelosťou zaoberal už J.A. Komenský. Podľa neho bol najvhodnejší vek na zaškolenie
dieťaťa šesť rokov, pričom rátal s individuálnymi odlišnosťami. Jeho prvá skúška školskej zrelosti spočívala v
tom, že dal dieťaťu na výber medzi jabĺčkom a mincou. Dieťa zrelé pre školu si vybralo mincu.
POJEM
Pojem školskej zrelosti sa všeobecne definuje ako dosiahnutie takého stupňa vývoja, ktorý umožňuje dieťaťu s
úspechom si osvojiť školské vedomosti a schopnosti. Je to jav komplexný a prebieha v interakcii s
biologickým zrením a sociálnym prostredím.

ZNAKY ŠKOLSKEJ ZRELOSTI

Telesný vývin
Telesný vývoj dieťaťa je vec lekárskeho posúdenia a robí sa tak na pravidelných preventívnych prehliadkach
asi vo veku 5 rokov. Niekedy však hľadisko telesného vývoja nemusí byť v súlade s psychickou a sociálnou
vyspelosťou, a preto pre dôkladné posúdenie školskej zrelosti je nevyhnutná spolupráca viacerých odborníkov.
Pri posudzovaní zmeny telesného tvaru sa používa aj tzv. "filipínska miera", ktorá považuje za školsky zrelé to
dieťa, ktoré si rukou dosiahne cez hlavu na ucho.

20
Vek
Vo väčšine krajín sa za najvhodnejší vek nástupu dieťaťa do školy považuje vek okolo 6 rokov. U nás sú v
januári pozývané na zápis tie deti, ktoré ku 31.8. dovŕšia vek 6 rokov. Podľa viacerých výskumov sa vek zdá
byť veľmi dôležitým kritériom úspešnosti dieťaťa najmä v prvých ročníkoch ZŠ.
 
Zrelosť kognitívnych funkcií
Vnímanie dieťaťa sa stáva členeným, je schopné z celku vyčleňovať časti a zase ich zložiť do pôvodného
celku podľa určitého kľúča. Tento vývoj vo vnímaní môžme pozorovať najmä vo vývine detskej kresby a táto
schopnosť je nevyhnutným predpokladom pre zvládnutie čítania a písania. Kresby presnejšie odrážajú realitu,
dieťa už je schopné odkresliť jednoduché geometrické tvary podľa predlohy. V kresbe prechádza k
syntetickému znázorneniu postáv a objektov, čo je nepochybne dôkaz kvalitatívnej premeny detského
chápania sveta.

Vývin kresby geometrických útvarov

Rozumové poznávanie sa začína opierať o analytické myslenie, vstup do školy koinciduje so začiatkom štádia
konkrétnych myšlienkových operácií. Pamäť, aj keď ešte stále prevažne mechanická, sa stáva zámernejšou.
Dieťa prekonáva svoj egocentrizmus a nastupuje fáza realizmu. Tiež reč nadobúda kvalitatívnejšiu podobu. Je
správna z hľadiska výslovnosti aj gramatiky, dieťa je schopné vo vetách a jednoduchších súvetiach vylíčiť
svoje zážitky a vypovedať o svete okolo seba. Motorika sa stáva účelnejšia a zbavuje sa množstva zbytočných
pohybov. Dieťa sa stáva disciplinovanejšie, je schopné zvládnuť svoje motorické správanie a pokojne
posedieť.

Pracovná vyspelosť
Dieťa pri nástupe do školy už dokáže rozlíšiť hru od povinnosti a zadanú úlohu sa snaží dokončiť, a to aj
vtedy, ak sa objavia prekážky. Vie prijať denný program a podriadiť sa rytmu vyučovacích hodín. Má
schopnosť kontroly okamžitých nápadov a impulzov a vedome zameriavať pozornosť.

Citová a sociálna zrelosť

Citová zrelosť predpokladá určitý stupeň emocionálnej stability, odolnosť voči frustrácii a schopnosť prijať aj
prípadný neúspech. Dieťa by už malo byť schopné odložiť bezprostredné splnenie svojich potrieb. Sociálna
zrelosť znamená schopnosť a ochotu odlúčiť sa od matky a podriadiť sa autorite cudzej učiteľky. Dôležitá je aj
schopnosť adaptácie, aby sa dieťa vedelo začleniť do kolektívu spolužiakov a brať na nich ohľad. Väčšinou sa
tieto predpoklady prejavia už pred nástupom do školy, pri spoločnej hre s deťmi alebo pri plnení drobných
povinností.

Vplyv výchovného prostredia

Podnetnosť výchovného prostredia má nepochybne veľký vplyv na stimulovanie školskej zrelosti. Langmeier
(1961) vo svojom výskume zistil, že medzi deťmi zo stimulujúceho prostredia je len 7% detí nezrelých, medzi
deťmi z priemerne stimulujúcich rodín 18,5% a zo skupiny zo zanedbávajúceho prostredia je celá 1/3 detí
školsky nezrelých. Matějček sa zaoberal deťmi z prostredia detských domovov a jeho výsledky ukázali
celkové oneskorenie v telesnom a duševnom vývoji a celkovú nižšiu školskú zrelosť. Takisto sa ukázalo, že
deti, ktoré do ústavnej starostlivosti nastúpili najskôr, sú po telesnej stránke pomerne najvyspelejšie, zároveň
sú však najviac oneskorené v psychickom vývoji.1

ŠKOLSKÁ NEZRELOSŤ
Týmto pojmom sa môžu označiť čiastkové a špeciálne aspekty vývinu, alebo to môže byť globálna
charakteristika dieťaťa. Za nezrelé dieťa sa zvyčajne označuje to, u ktorého pozorujeme oslabenie vo vývoji
niektorých psychických funkcií a schopností, pričom celková rozumová úroveň zodpovedá širšej norme,
tzn. že nie je nižšia než ľahký podpriemer. Z hľadiska správania je takéto dieťa "nepokojné, nápadne
zabrzdené, utlmené, impulzívne, či veľmi ťažkopádne, neobratné, nesústredené, odbiehajúce od úlohy k hre,
ktorú by si najradšej určovalo samo, infantilné, závislé, nesamostatné, precitlivelé, príliš ustráchané až
plačlivé, ale aj prudké, výbušné, vzdorovité, ťažko nadväzujúce kontakt s učiteľom alebo ostatnými deťmi,
príliš stiahnuté do seba, nekomunikujúce, so sklonom k negativizmu v správaní či mutizmu, atď." 1

21
DETSKÁ KRESBA
Detská kresba zostáva dôležitým ukazovateľom duševného života diaťaťa, ukazuje na jeho vnútorné
prežívanie, vývojový stupeň, ale aj citové problémy a konflikty v rodine. Je veľmi citlivou projekciou nielen
určitého stupňa dosiahnutého mentálneho vývoja, ale aj detskej osobnosti a niektorých jej zdravých i
patologických znakov. Má vysokú validitu, a asi preto je tak obľúbenou metódou detskej diagnostiky. Mnohí
autori už poukázali na to, že vývin detskej kresby podlieha istým zákonitostiam, a že každé vývinové obdobie
nesie spoločné znaky odrážajúce sa v tejto kresbe. Prechod do ďaľšej fázy je individuálny, ale následnosť je
vždy zachovaná. Z tohoto predpokladu vychádza aj Goodenoughová, ktorá na základe jednotlivých znakov
prináležiacich určitému vývinovému obdobiu určuje mentálny vek dieťaťa, a následne aj jeho inteligenciu.
Teraz uvádzame členenie vývinu detskej kresby podľa jednotlivých autorov.
Marie Vítková (1990)3 členenie vývinu detskej kresby :
Obdobie ranného veku
1. bezobsažná čmáranina (1 - 1½ roka)
2. obsažná čmáranina (1½ - 2 roky)
3. prechod k znakovej kresbe (2 - 2½ roka)
Obdobie predškolského veku
4. znaková kresba (2½ - 3 roky)
Obdobie školskej dochádzky
5. obdobie aktuálnej výtvarnej tvorivosti

20. OBDOBIE MLADŠIEHO ŠKOLSKÉHO VEKU A PUBERTY OSOBITOSTI

VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ

a) MLADŠÍ ŠKOLSKÝ VEK (6 – 11)

Významným faktorom ovplyvňujúcim vývin dieťaťa je jeho vstup do školy. Práca a povinnosti nahrádzajú
doteraz dominantnú hru. To kladie vyššie nároky na dieťa, aby dokázalo odložiť okamžité uspokojenie potrieb
na neskôr, pestuje sa disciplína. Dieťa prijíma novú autoritu – učiteľa, neskôr prevažuje autorita skupiny.
Telesná zdatnosť, obratnosť a ovládanie rôznych zručností majú veľký sociálno.psychologický význam –
zabezpečujú dieťaťu určitý status vo väčšej skupine rovesníkov.
Dieťa je schopné všímať si detaily, analyzovať a syntetizovať (celok – časti).
Po 8. roku sa orientuje v čase. Charakteristické je zámerné vybavovanie predstáv.
Slovná zásoba okolo 5000 slov, no pasívny slovník je oveľa väčší.
K radikálnej zmene dochádza v oblasti kognitívneho vývinu. Dieťa „objavuje“ logiku. Je schopné
uskutočňovať logické operácie bez predchádzajúcej závislosti na videnom.
Dochádza k diferenciácii záujmov – stráca sa ich difúznosť a existujúce sa prehlbujú.

Školské obdobie je prípravou na 2 dôležité životné role:

 profesijná rola – ktorá bude určovať sociálny status jedinca,
 symetrická vrstovnícka rola ktorá bude určovať charakter soc. prijatia jednotlivca spoločnosťou.
Toto štádium sa označuje aj ako „vek triezveho realizmu“ – dieťa sa sústredí na to, čo je naozaj. Odráža sa to
napríklad v preferencii dobrodružnej, cestopisnej literatúry, realistických ilustrácií.
b) OBDOBIE DOSPIEVANIA (11-12 → 18-21 R.) :
1. predpuberta (11-13)
2. puberta (13-15)
3. adolescencia (15-20,22)
Začína sa prvými známkami pohlavného dozrievania – sekundárne pohlavné znaky (u chlapcov s oneskorením
1-2 roky), neskôr plná reprodukčná schopnosť. Dochádza k rastovému skoku, čo spôsobuje porušenie
senzomotorickej koordinácie (končatiny rastú rýchlejšie – neobratnosť  ). Počas adolescencie sa fyzický rast
spomaľuje a dokončuje.
Vzrastá záujem o zovňajšok, u dievčat nespokojnosť vplyvom sociokultúrneho stereotypu krásy.
Urýchlenie nástupu dospievania a celkového rastu v priebehu desaťročí = sekulárna akcelerácia. Tým, že sa
skracuje detstvo, sa ale aj odďaľuje nástup plnej dospelosti.

22
Vnímanie nadobúda charakteristiky dospelého, tiež pamäť a pozornosť. Môžu byť však narušené/skreslené
vplyvom hormónov či cit. nestability.
Kognitívny vývin prechádza do štádia formálnych operácií ( abstraktné myslenie) Okolo 20. roku vrchol
vývinu inteligencie .
V tomto obd. je častá kritika autorít – akési 2. obdobie vzdoru.
Veľký význam má členstvo v rovesníckej skup. – utváranie identity a konformity. Vytvárajú sa silnejšie
kamarátstva, platonické lásky aj zamilovanosť. Význam nadobúda sexualita...
Obdobie dospievania ja aj časom, keď človek intenzívne rozmýšľa nad svojimi schopnosťami a
obmedzeniami. Jeho úlohou v tomto štádiu je nájsť svoju vlastnú identitu, odpovedať na otázky: „kto som?“,
„kam smerujem?“, „aký je zmysel môjho života?“ a „kam patrím?“... Častou odpoveďou je „neviem, som
zmätený...“

21. OBDOBIE ADOLESCENCIE A RANEJ DOSPELOSTI OSOBITOSTI

VÝVINOVÝCH ŠTÁDIÍ
Adolescencia je vývojové obdobie človeka spravidla umiestňované niekde medzi koncom puberty a
začiatkom dospelosti;

V tomto období vrcholí fyzické dozrievanie. Objavujú a rozširujú sa schopnosti abstraktného myslenia,
konsoliduje sa duševný život, postoje a názory a celkovo sa formuje a dozrieva osobnosť jedinca. Dochádza k
rozvoju sebavedomia, sebaistoty, samostatnosti a integrácii osobnosti. Jedinec dosahuje takmer vrchol
rozumových schopností, úroveň inteligencie tohto obdobia sa v ďalšom živote prekračuje len výnimočne.
Adolescent býva sociálne a mravne nevyzretý. Väzby s rodičmi sa uvoľňujú, preferovaný je styk s
vrstovníkmi. Rozvíja sa intenzívny emocionálny (často aj sexuálny) život. Adolescent hľadá istoty, nedôveruje
autoritám, má tendenciu riskovať.

Fyzicky sa prejavuje prestavbou organizmu na základe pohlavia, podmienenú nástupom špecifickej

hormonálnej aktivity. Zrýchľuje sa rast a dochádza k rozvoju sekundárnych pohlavných znakov. Adolescencia
začína u chlapcov prvou polúciou (okolo 15. roku života), u dievčat menarché (okolo 13. roku života). Končí
sa dosiahnutím dospelosti, u oboch pohlaví približne vo veku 25 rokov. V tomto čase je dokončený telesný
vývoj a jedinec je sociálne aj psychicky zrelá osobnosť.

OBDOBIE MLADEJ DOSPELOSTI (21 – 35)

Človek má už reálne plány do budúcnosti, kt. zodpovedajú jeho schopnostiam a záujmom, vykonáva
produktívnu prácu /VŠ. Dokáže efektívne interagovať so svojim okolím, riešiť problémy a konflikty... Vie
dávať aj prijímať lásku, tenduje k trvalému partnerskému vzťahu. Je pripravený založiť si rodinu a starať sa o
ňu...

22. OBDOBIE STREDNEJ A STARŠEJ DOSPELOSTI

a) OBDOBIE STREDNEJ DOSPELOSTI (35 – 45)

Toto je obdobie plnej výkonnosti a relatívnej stability. Mení sa vzťah k profesionálnej role, kt. by mala
uspokojovať najmä potrebu sebarealizácie. Človek posudzuje svoj partnmerský vzťah z hľadiska
perspektívnosti a kvality.
Prichádza aj kríza stredného veku. Mnohí autori sa zhodujú, že jej úspešné zvládnutie si vyžaduje
sústredenie sa na osobné otázky, na seba samého, na pokračovanie v začatom diele. Človek si začína
uvedomovať svoj involučný zostup.
b) OBDOBIE STARŠEJ DOSPELOSTI (45 – 60)
Objavujú sa známky poklesu výkonnosti v telesnej obl., klesá výkonnosť pamäti, pozornosti, avšak
nadobudnuté vedomosti a stratégie uvažovania môžu tieto nedostatky kompenzovať. Zmeny v postojoch
k sexu, u žien menopauza, odchod detí z primárnej rodiny – môže vyvolať krízu z „prázdneho hniezda“.
Dôležitá je príprava na odchod do dôchodku a časté je bilancovanie života.

23
 23. RANÁ STAROBA, POKROČILÁ STAROBA, KRAJNÁ STAROBA – KMETSKÝ
VEK

OBDOBIE STAROBY
Vplyvom spoločenských zmien dochádza oproti minulaosti k neskoršiemu nástupu staroby. (Človek je teda
starý, keď ho za takého považujú ostatní členovia spoločnosti.)
Zmyslové vnímanie sa zhoršuje, pokles pamäťovej schopnosti (najmä novopamäti), intelektovej výkonnosti a
kognitívnej flexibility, znižuje sa intenzita citov.
Dôležitou úlohou tohto obdobia je prijať takú osobnú integritu, kt. znamená zmysluplnosť a akceptáciu
doterajšieho života.
VÝVINOVÉ ÚLOHY JEDNOTLIVÝCH OBDOBÍ:
1. Prenatálne obdobie: prvé 3 mesiace prebieha organogenéza, vytvára sa NS. Funkciu komunikačného
kanálu medzi matkou a plodom plní placenta, ich vzájomná komunikácia môže byť fyziologická
a emocionálna.
2. Obdobie dojčaťa: matka je najdôležitejší objekt pre vytvorenie bezpečia, istoty, dôvery pre dieťa.
Prežívanie spokojného vzťahu zabezpečuje istotu v zmysle vnútorne stability dieťaťa, s dobrým citovým
základom.
3. Obdobie batoľaťa: hlavnou vývinovou úlohou je odpútanie sa od predchádzajúcej symbiotickej väzby
s matkou a pokračujúci rozvoj vlastnej identity - vznik sebauvedomenia. Dieťa v tomto období potrebuje
potvrdzovať vlastnú hodnotu-byť oceňované, chválené, vzniká nebezpečie, že u dieťaťa vznikne úzkosť,
strach, zahanbenie, čo negatívne ovplyvní jeho ďalší vývin
4. Obdobie predškolského veku: jeho hlavnou potrebou je aktivity a seba presadenie. Rozvíjanie účelnej
aktivity, ktorá musí byť regulovaná, dieťa musí mať jasné normy pre správanie. Dieťa v tejto fáze vývinu
považuje za dobré to, čo by prinieslo odmenu , čo by autorita ocenila.
5. Mladší školský vek: hlavný motív udáva škola, je to obdobie snaživosti, pilnosti a v nich sa dieťa
presadzuje svojim výkonom. Nástup do školy je spojený s tlakom na osamostatnenie a prijatie
zodpovednosti za vlastné jednanie, za výkon.
6. Obdobie puberty: hlavnou vývinovou úlohou je biologicky dospieť a psychicky to prijať, a aj prijať sám
seba. Objavuje sa tu „pubescentný negativizmus“- útok na autority (týka sa rodičov ,učiteľov a všetkých
dospelých). Prejavuje vlastné úsilie v snahe o hlbšie sebapoznanie a v súvislosti s tým sa snaží ovplyvniť
podstatné znaky svojej novej identity.
7. Obdobie adolescencie: hľadanie a vytváranie vlastnej identity pokračuje. Celé obdobie poskytuje
jedincovi čas a možnosť , aby sa mohol stať dospelým vo všetkých oblastiach-biolog., psych., sociál.
identita sa nedá dosiahnuť dvoma krajnými spôsobmi výchovy:
- autoritatívnou - rodič chráni dieťa pred všetkým, sám autoritatívne rozhoduje o všetkom
- liberálne- ak rodič povie :tak si rob, čo chceš
Ďalšie vývinové úlohy:
1. prijatie vlastnej fyzickej štruktúry a roly svojho pohlavia
2. vytvorenie nových vzťahov k vrstovníkom oboch pohlaví
3. emocionálna nezávislosť na rodičoch a dospelých
4. výber povolania a príprava naň
5. príprava na manželstvo a rodinný život
6. vytvorenie hierarchie hodnôt
7. dosiahnutie soc. zodpovedného správania
8. dosiahnutie ekonomickej nezávislosti

8.Ranná dospelosť: Je daná vymámením sa z doteraz pretrvávajúcej závislosti na pôvodnej rodine

a postavením sa na vlastné nohy, jedinec má v tomto období zamestnanie, príp. byt, svoj príjem, svoje
známosti, vytvára si svoj život a má svoju identitu., splynutie vlastného Ja s Ja iného človeka.
9. Zrelá dospelosť: ide o fázu životného vrcholu – jedinec produkuje, pretvára a tvorí, je produktívny
a v rôznych smeroch. Cíti uspokojenie s narodenia detí a starostlivosti o ne. Niekedy dochádza ku sklamaniu,
otrasom, hrozí prázdnota, strata impulzu, je potrebné obnoviť sily a ísť ďalej.
10. Obdobie staroby: je to obdobie, keď sa má osobnostný vývin dovŕšiť presvedčením, že všetko, čo sme
prežili, bolo dobrou súčasťou nášho života- mať pocit integrity, vyrovnanosti. Starnúci človek sa musí ubrániť
pocitom zúfalstva, beznádeje z ubúdania síl a z blížiacej sa smrti.

24
 24. SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA, EMPATIA, ALTRUIZMUS, ASERTÍVNE
SPÔSOBILOSTI

SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA
Slovo „komunikácia“ je odvodené od latinského tvaru „communico, communicare“ , čo znamená „zdeľovať,
oznámiť niečo, spoločne sa radiť, dorozumievať sa“.
Slovo „sociálna“ a výraz „komunikácia“ upresňuje a naznačuje, že ide o komunikáciu medzi ľuďmi. V
takomto poňatí komunikovať znamená vymieňať si informácie v sociálnom kontakte.
Na základe prostriedkov, ktoré sú v komunikácii použité na prenos informácií, ju môžeme rozdeliť na slovnú
(verbálnu) a mimoslovnú (neverbálnu).
Verbálnou rečou vyjadrujeme predovšetkým faktické informácie (názov mesta, predpoveď počasia, základnú
ideu umeleckého diela).Základnou formou verbálnej komunikácie je rozhovor. Rozhovor je zámerný jazykový
styk, pri ktorom striedavo hovoria rôzne osoby, a ktorý prebieha v konkrétnej predmetnej a sociálnej situácii.
Neverbálna komunikácia zahŕňa všetky prejavy komunikácie, ktoré sú neslovné (neverbálne). Ide o mimiku
a gestá. Podáva informácie o emóciách, pocitoch. V procese komunikácie sa neverbálnej komunikácií
nemôžeme vyhnúť, môžeme ju len potlačiť.
Neverbálne prejavy sa delia do skupín:
 mimika – výrazy tváre
 haptika – dotyky
 proxemika – vzdialenosť medzi dvoma ľuďmi
 posturológia – držanie rúk, postoj tela
 gestika – štandardné pohyby, napr. kývanie hlavy
 kinezika – oznamovanie informácií pohybom
 očný kontakt
 paralingvistika – fonetické zvuky, ktoré sa vyskytujú v akustickej reči

EMPATIA je schopnosť vcítenia, schopnosť vidieť svet očami druhého. Ak sa dokážeme vžiť do situácie
druhého človeka, môžeme lepšie rozpoznať jeho prežívanie a lepšie reagovať na jeho podnety.
Empatia
- emocionálna – vcítenie sa do druhého človeka
- kognitívna –vmyslieť sa do druhého človeka /ako uvažuje druhý človek, ako myslí/
Prosociálne správanie - má za cieľ pomôcť inému človeku. - vyznačuje sa skutkami a činmi, vykonanými v
prospech druhého bez očakávania odmeny alebo sociálneho súhlasu. Tieto akty chovania majú charakter
poskytnutia nezištnej pomoci a sú vykonávané bez vyzvania,

ALTRUIZMUS nezištná starostlivosť o blaho iných ľudí, nehľadiaca na osobné záujmy.

ASERTÍVNE SPÔSOBILOSTI
Pojem asertivita je označením pre priame, primerané sebapresadzovanie ako spôsob sebauplatňujúceho
a sebapresadzujúceho správania. Asertivita znamená nekonať na úkor druhých, ale tiež nepripustiť správanie
druhých na svoj účet.
Asertivita je schopnosť jasne, primerane, slušne vyjadrovať svoje želanie, myšlienky, názory jak pozitívne, tak
aj negatívne, aby neboli porušované vlastné potreby (pasivita) a súčasne neboli porušované potreby druhých
ľudí (agresivita).
Asertivita nie je prirodzený spôsob správania sa – treba sa asertivnej komunikácii učiť, učiť sa ako vyriešiť
konflikt a zlepšiť vzťahy medzi ľuďmi. Je to spôsob správania, ktorý je demokratický, presadzuje vlastné
práva a neporušuje práva druhých, pokiaľ nie je ohrozený fyzický život – existencia a psychický život –
sebaúcta.

25
 25. Sociálna skupina, druhy skupín, štruktúra vzťahov v sociálnej skupine
SOCIÁLNA SKUPINA označuje každé zoskupenie ľudí, ktorí majú vedomie spolupatričnosti. Ide v
podstate o skupinu dvoch alebo viacerých osôb. Sociálnou skupinou je napríklad rodina, školská trieda,
vojenská jednotka, politická strana, národ.

Skupiny vznikajú až na určitej úrovni vývinu / najskôr medzi 3-4r./ Sociálna skupina je dynamická
jednotka.
Zmena akejkoľvek časti mení stav všetkých ostatných častí. /napr. zmena vedúceho skupiny má za následok
zmenu funkcií a postavenia aj ostatných členov/

Každá skupina má svoje hodnoty, ktoré si skupina najviac cení, ktoré uprednostňuje v cieľoch, konaní a
správaní.

ZÁKLADNÉ ZNAKY SKUPINY:

1. interakcia
2. existencia spoločných cieľov v skupine
3. vedomie súdržnosti a prináležitosti do skupiny
4. istá organizovanosť
5. spoločné hodnoty, ktoré regulujú správanie jednotlivých členov skupiny
6. skupinová disciplína
7. častosť sociálnych kontaktov

DRUHY SOCIÁLNEJ SKUPINY:

A) podľa vzniku:
1. formálne – určené /napr. trieda/
2. neformálne – vzniká zo záujmu členov, spontánne
B) podľa veľkosti:
1. veľké – spoločenské organizácie
2. malé – počet členov od 2-40; tu sa členovia dobre poznajú
C) podľa tesnosti vzťahov:
1. primárne – blízke vzťahy /rodina/
2. sekundárne – vzťahy vzdialenejšie /pracovný kolektív/
D) podľa členstva:
1. členské – ktorých člen som
2. referenčné – ktorých členom by som chcel byť

Rovesnícke skupiny sú charakteristické predovšetkým tým, že sú:

1. dobrovoľné
2. bez priamej kontroly dospelých, najmä rodičov
3. riadené a kontrolované rovesníkmi
4. orientované väčšinou na voľnočasové aktivity

Sociálna skupina uspokojuje predovšetkým psychosociálne potreby svojich členov:

1. potrebu byť s ľuďmi,
2. získať uznanie,
3. prestíž,
4. byť akceptovaný a iné.

štruktúra vzťahov v sociálnej skupine

1. vodcovia a vedúci ( dominujúce osoby )

2. pomocníci ( aktívny členovia skupiny )
3. súputníci ( závislé osoby )

26
4. pasívny členovia
5. periférny, okrajoví členovia

27