1. Pedagogika ako vedný odbor v sústave vied – znaky vedy, predmet...

Pedagogika tým, že skúma výchovu ako spoločenský jav, zaraďuje sa medzi vedy spoločenské (humanitné)
a zároveň tým že v centre jej pozornosti je dieťa, mládež aj dospelý zaraďuje sa medzi vedy o človeku
Pedagogika je veda o výchove človeka, ktorá skúma výchovu ako zámernú a cieľavedomú činnosť, skúma jej
vývoj, jej zákonitosti a podstatu v konkrétnych historických podmienkach spoločenského vývoja a
rozpracováva teóriu a metodiku výchovno-vzdelávacieho procesu, jeho obsah, princípy, organizačné formy,
metódy a postupy v plnej šírke a zložitosti.
Základné znaky vedného odboru pedagogika
 Má vlastný predmet skúmania - má svoju obsahovú štruktúru - teóriu a prax ako zovšeobecnený odraz
edukačných javov, procesov a zákonitostí, ktoré objasňuje a popisuje
 Má súbor výskumných metód a postupov zameraných na skúmanie predmetu výskumu
 Má svoj vedecký jazyk, svoju odbornú terminológiu
Predmetom pedagogiky je skúmať zákonitosti výchovy a vzdelávania, vedecky ich zovšeobecňovať a
aplikovať v praxi
Základným CIEĽOM pedagogiky je skúmať, zovšeobecňovať, formovať a formulovať zákonitosti výchovy a
vzdelávania, zdokonaľovať výchovno – vzdelávaciu prax

2. Systém pedagogických vied: základné, hraničné, aplikované

1. základné pedagogické vedy:

všeobecná pedagogika je zameraná na systematizáciu a interpretáciu základných pedagogických javov
a zákonitostí a na vytvorenie systému pedagogických pojmov (pedagogickej terminológie). V rámci
pedagogických disciplín má úlohu koordinačnú a integračnú;

didaktika, ktorej predmetom sú vzdelávacie obsahy a procesy vyučovania (činnosť učiteľa) a učenia sa
(činnosť žiaka). Skalková vymedzuje všeobecnú didaktiku ako teóriu vzdelávania a vyučovania;

teória výchovy skúma a vysvetľuje výchovu v užšom zmysle slova. Vymedzuje ciele, obsah, úlohy, zásady,
prostriedky, metódy a formy mravnej, rozumovej, estetickej, telesnej, ekologickej, pracovnej a inej výchovy.
Objasňuje podmienky a činitele, ktoré ovplyvňujú výchovný proces a odhaľuje jeho zákonitostí.

dejiny pedagogiky skúmajú vývoj výchovy ako spoločenského javu a vývoj pedagogických koncepcií a 
výchovno-vzdelávacích inštitúcií od najstarších období po súčasnosť. Do predmetu dejín pedagogiky patrí
i analýzu ideí a diel významných pedagogických mysliteľov. Rozlišujeme národné a všeobecné dejiny
pedagogiky;

porovnávacia pedagogika sa zameriava na výskum a porovnávaciu analýzu pedagogických ideí, koncepcií

a výchovno-vzdelávacích systémov v rôznych krajinách;

teória riadenia výchovných inštitúcií (školský manažment) sa zaoberá plánovaním, organizovaním

a kontrolou výchovno-vzdelávacích aktivít v školách, v domovoch mládeže, v kultúrno-výchovných
zariadeniach a i.;

2. aplikované pedagogické vedy:

A. podľa veku
 pedagogika predškolského veku (elementárna pedagogika)
 pedagogika mladšieho školského veku
 pedagogika stredného školského veku
 pedagogika staršieho školského veku
 pedagogika adolescentnej mládeže
  výchova a vzdelávanie dospelých (andragogika)
B. podľa druhu spoločenskej činnosti:
 pedagogika tanca
 pedagogika dramatická
 pedagogika hudby
 pedagogika športu
 pedagogika voľného času
C. podľa výchovných inštitúcií:
 pedagogika rodinná
 pedagogika školská
 pedagogika detských a mládežníckych organizácií

3. Hraničné pedagogické vedy

svojim obsahom patria aj do pedagogiky aj do príbuznej vednej disciplíny. Nemožno určiť presný predmet
skúmania
 sociálna pedagogika
 školská hygiena
 pedagogická psychológia.
Špeciálna pedagogika – má samostatné postavenie. Je odbor v sústave pedagogických vied, ktorý sa zaoberá
teóriou a praxou edukácie postihnutých, narušených jedincov alebo jedincov so špeciálnymi potrebami - s
poruchami reči, zraku ,sluchu, pohybového ústrojenstva a správania
 3. Základné pedagogické kategórie – výchova, vzdelávanie, vzdelanie, vyučovanie,
učenie...

Výchova je základným a východiskovým pojmom pedagogickej teórie a vzdelávacej praxe, ktorá je zameraná
na formovanie osobnosti.
 Výchova v širšom zmysle – každé výchovné pôsobenie na človeka.
 Výchova v užšom zmysle - cieľavedomá, systematická, zámerná a plánovitá činnosť, zameraná na
rozvoj osobnosti s cieľom ovplyvniť jej konanie a vštepiť jej normy vyplývajúce z požiadaviek
spoločnosti.
Vzdelanie je súbor vedomostí, zručností a návykov, ktoré si jednotlivec osvojuje v procese vzdelávania
Vzdelávanie je proces vštepovania vedomostí, zručností a návykov,
Výcvik - utváranie a zdokonaľovanie zručností a návykov viacnásobným opakovaním činností.
Učenie
v širšom zmysle – nadobúdanie, obohacovanie individuálnej skúsenosti počas vývinu jedinca
v užšom zmysle – riadená činnosť systematického sprostredkovávania nových informácií
Druhy učenia podľa psychológie :
 Verbálne učenie :  pamäťové zapamätávanie informácií
 Motorické učenie: osvojenie si pohybových operácií, manuálnych zručností a návykov
 Pojmové učenie: pochopenie podstaty pojmov a vzťahov medzi nimi
 Učenie riešením problému : riešenie problémovej situácie
 Sociálne učenie : osvojenie si spoločensky požadovaných noriem spávania (postoje, názory,,
Vyučovanie je : zámerné a systematické pôsobenie učiteľa na žiaka s cieľom vštepiť mu isté vedomosti,
zručnosti, návyky, spôsoby správania v súlade s požiadavkami spoločnosti.
Vedomosti sú zapamätané a pochopené fakty a ich vzťahy, v ktorých sa odráža poznanie objektívnej
skutočnosti.
Zručnosti zručnosť je nadobudnutá pohotovosť správne, a s čo najmenšou námahou vykonávať istú činnosť
na základe osvojených vedomostí a praktickej skúsenosti. Častým opakovaním sa menia návyky.
Návyky sú zautomatizované činnosti, dosiahnuté mnohonásobným opakovaním príslušných úkonov. Prebieha
bez uvedomelej kontroly či sústredenej pozornosti.
Schopnosti sú predpoklady pre vykonávanie určitej činnosti pričom stupeň rozvoja môže byť rozdielny.
Nadanie spojenie schopností
Talent je stupeň rozvoja schopnosti, ktorý umožňuje dosahovať pozoruhodné výkony v určitej oblasti.

Nové pojmy v modernej pedagogickej vede:

a) edukácia
b) edukačné procesy
c) edukačné konštrukty
d) edukačné prostredie
Edukácia – označuje súhrnne pojem výchova a vzdelávanie.
edukant – subjekt (žiak) edukačného procesu,
edukátor – označuje učiteľa, vychovávateľa, inštruktora.
Edukačné procesy- činnosti ľudí, pri ktorých dochádza k učeniu na strane subjektu, ktorému je exponovaný
určitý druh informácie.
Edukačné konštrukty sú všetky také teórie, modely, plány, scenáre, prognózy, zákony predpisy, ktoré určujú
alebo ovplyvňujú nejaké edukačné procesy (sú to napr. Učebnice, učebné osnovy, náučné filmy, články v
pedagogických časopisoch...)
Edukačné prostredie - súbor psychosociálnych vzťahov a vplyvov rozdeľujeme :
- vonkajšie: spoločnosť, politické prostredie, hospodárstvo, demografia...
- vnútorné : fyzikálne – prostredie budovy, triedy, ihriská.., hygienické podmienky
psychosociálne klíma školy a triedy, trvalejšie sociálne vzťahy
 4. Pedagogické princípy (zásady) a ich zaraďovanie do vyučovacieho procesu
v závislosti od výchovno-vzdelávacích cieľov

Didaktické zásady sú základné pravidlá o tom, ako má učiteľ vyučovať, aby efektívne a čo najkvalitnejšie
dosiahol vyučovacie ciele.
 Zásada primeranosti
vyžaduje od učiteľa, aby pri výchovných a vzdelávacích činnostiach prihliadal na vekové osobitosti a
individuálne zvláštnosti žiakov. Pre dobrý úspech v práci je nutné, aby učiteľ (vychovávateľ) dôkladne poznal
každého žiaka a na základe toho mohol k nemu voliť individuálny prístup.
 Zásada postupnosti
vyžaduje, aby sa nové poznatky opierali o predchádzajúce, zaraďovali sa do sústavy skôr osvojených
poznatkov a aby vyučovanie smerovalo k vytvoreniu ucelenej sústavy poznatkov.
 Zásada názornosti
Použitie konkrétnych predmetov, zobrazení, ilustrácií a pod. vedie na základe sústredeného pozorovania
k lepšiemu osvojeniu si učiva, hlbšiemu pochopeniu a trvalejšiemu zapamätaniu a k zvýšenému záujmu o
učivo. Zásada názornosti vyžaduje, aby žiak získaval poznatky o svete priamym stykom s vecami
bezprostredným všestranným vnímaním predmetov a javov alebo ich obrazov.

 zásada cieľavedomosti
cieľavedomosť je základným predpokladom výchovy a vzdelávania. Táto zásada vyjadruje požiadavku, aby
učiteľ poznal cieľ a úlohy, vychádzal z nich a plánovito ich uskutočňoval.
 Zásada aktívnosti
vyžaduje od učiteľa, aby navodzoval činnosť žiakov tak, aby v nich vyvinuli maximálne úsilie – aktivitu a tak
dosiahli želateľné ciele. Pri upevňovaní a prehlbovaní učiva viesť žiakov tak, aby poznatky získavali vlastným
úsilím.
 Zásada trvácnosti
Vyjadruje požiadavku, aby si žiaci učivo zapamätali a aby si ho v prípade potreby vedeli vybaviť v pamäti
a využiť v praktickej činnosti.
 Zásada vyzdvihovania kladných čŕt osobnosti
vyžaduje od učiteľa (vychovávateľa), aby sa v činnostiach opieral o kladné stránky osobnosti jednotlivca.
V činnostiach sa vytvárajú kladné charakterové, vôľové, pracovné a intelektuálne vlastnosti a súčasne
odstraňujú sa ich negatívne vlastnosti.

 Zásada spojenia teoretických poznatkov z praktickou skúsenosťou ( teórie s praxou )

 5. didaktické prostriedky (učebné pomôcky a didaktická technika) ich význam
a funkcie vo vyučovaní

a) HMOTNÉ
1, pomôcky
2, technické prostriedky ( audiovizuálne, výpočtová technika )
3, budovy, ( miestnosti, priestory, zaradenie, vybavenie )
b) NEHMOTNÉ

1, obsah výchovy ( jednotlivé zložky )

2, výchovné princípy Výchovné princípy tvoria otvorený systém (nie sú nemenné), nedajú sa zoradiť
podľa dôležitosti, v určitej konkrétnej výchovnej situácii môže byť jeden princíp dominantný a ostatné
vytvárajú podmienky, aby taký mohol byť. V nasledujúcej výchovnej situácii môže dominanciu prevziať iný
výchovný princíp. Všeobecné výchovné princípy – zaoberá sa nimi teória výchovy.
 princíp názorového pluralizmu vo výchove – pluralizmus (rôznorodosť názorov)
 princíp mravnosti a tolerancie vo výchove
 princíp demokracie a humanizmu vo výchove – možnosť slobodnej voľby, týka sa slobodného
prístupu k informáciám o výchove a vzdelávaní, slobodného prístupu k samotnému procesu výchovy a
vzdelávania, participácie občanov na riadení výchovy a vzdelávania
 princíp cieľavedomostí, činnostného zamerania a aktivity vo výchove
 princíp sociálneho konsenzu vo výchove – spoločný dohovor (dohoda) so žiakmi, so všetkými
pedagogickými pracovníkmi vstupujúcimi do výchovno-vzdelávacieho procesu, s rodičmi.
 princíp jednoty teórie a praxe, výchovy a vzdelávania
 princíp dobrovoľnosti a samorozhodovania žiakov – nedá sa v plnej miere uplatniť v škole,
smeruje do oblasti výchovy mimo vyučovania, oblasť voľnočasových aktivít, kde dobrovoľnosť
výberu a samotnej realizácie činnosti je jednou zo základných podmienok voľného času.

3, forma výchovy (vyučovanie, hra, práca, denný poriadok, záujmová činnosť )

 6. Organizačné formy vyučovania, ich charakteristika a klasifikácia

Organizačná forma je organizačné usporiadanie podmienok na realizovanie obsahu vyučovania pri

uplatňovaní jedného alebo viacerých vyučovacích prostriedkov a pri rešpektovaní didaktických princípov.
V záujmových činnostiach používame najmä tieto organizačné formy:
 Individuálna práca.
Každý žiak pracuje nezávisle od ostatných žiakov. Je vhodná najmä na prehlbovanie a upevňovanie
základného učiva, na osvojovanie nového učiva obsahujúceho kauzálne vzťahy, najmä ak úlohy majú
konvergentné riešenie.
 Skupinové práca,
pri ktorej možno vytvárať homogénne a heterogénne skupiny. Uvedené skupiny môžu byť dvojčlenné,
štvorčlenné, poprípade triedu si rozdelíme na dve – tri skupiny. O počte žiakov v skupine rozhoduje
predovšetkým charakter činnosti, učiva, schopnosti jednotlivých žiakov a počet žiakov v triede.
 Vychádzky
sa realizujú v rekreačno-výchovných činnostiach, resp. v rámci prípravy na vyučovanie. V rekreačno-
výchovných činnostiach plnia zložku rekreačno-výchovnú a v rámci prípravy na vyučovanie výchovnú aj
vzdelávaciu. Umožňuje žiakovi poznávať predmety a javy, ktoré sú v blízkosti školy.
 Výlety
na I. stupni organizujeme v blízkosti okolia školy obyčajne na jeden deň, resp. na pol dňa. Výlety plnia
podobne ako vychádzky rekreačno-výchovné a vzdelávacie ciele.
 Exkurzie
je mimoškolská organizačná forma, ktorá umožňuje žiakom poznávať predmety a javy priamo v pôvodnom
prostredí a v typických podmienkach.
 7. Ľudský činiteľ (učiteľ a žiak) ako rozhodujúci faktor výchovy a vzdelávania

ČRTY OSOBNOSTI UČITEĽA, ktoré sa podieľajú na priebehu a výsledkoch jeho profesie:

1. Tvorivosť a iniciatíva
2. Schopnosť vytvárať pozitívne emocionálne väzby
3. Disponovať emocionálnou inteligenciou,
4. Žiť podľa zásad morálky,
5. Odolnosť voči záťaži,
6. Zmysel pre humor
7. Komunikácia – verbálna, neverbálna a tiež hlasový prejav

Autorita učiteľa - súbor vlastností, ktoré na jednej strane vyvolávajú dôveru a na druhej vzbudzujú rešpekt

Pedagogický optimizmus - pozitívny prístup k ľuďom

Pedagogický takt- prejavuje sa vo vzťahu ku klientom, alebo chovancom. Úcta k ich osobnosti alebo
názorom, vyvarovanie sa výsmechu a ironizovaniu
Spravodlivosť a objektívnosť - hodnotiť v súlade so zásadou jednotnosti, nepodliehať subjektívnym náladám
alebo vplyvom
Súbor organizačných schopností - vedieť riadiť a organizovať
Schopnosti, na ktorých by mal pracovať a cielene rozvíjať:
schopnosť komunikovať, byť otvorený a autentický, vytvárať primeranú soc. atmosféru porozumieť ostatným
na základe empatie

Charakteristika tvorivej osobnosti učiteľa:

-vyššia senzitivita v oblasti vnímania
-intelektové schopnosti
-emocionálna zrelosť
-motivačná vyspelosť (vnútorná motivácia)
-vysoko socializovaná a prosociálna osobnosť
-axiologická vyspelosť (zameranosť na všeľudské a univerzálne hodnoty)

OSOBNOSŤ ŽIAKA

Školskú triedu tvorí značne nesúrodá skupina žiakov, ktorí sa líšia aspektmi a znakmi, ktoré spolutvoria
osobnosť človeka.
1. správaním,
2. konaním,
3. prežívaním,
4. schopnosťami,
5. učebným výkonom,
To čo jedného žiaka motivuje k spolupráci, nemusí iného.
To čo jedného žiaka od negatívnych prejavov správania odradí, môže iného žiaka k takým to prejavom
povzbudiť.
Motivovať žiakov, ktorým chýba prirodzený záujem o učenie je najväčšia výzva pre učiteľa. Napriek
snahám učiteľa sú žiaci, ktorí nie sú schopní prispôsobiť sa, spolupracovať a byť prirodzenou súčasťou
kolektívu.
 8. Skúšanie a klasifikácia

Kontrola výsledkov výučby je proces, pri ktorom sa zisťuje stav a posudzujú výsledky výučby, ktoré sa
porovnávajú s vytýčenými cieľmi (štandardmi, normami).
Kontrola sa skladá z dvoch vzájomne prepojených činností:
1. zisťovania výsledkov (skúšanie, preverovanie)
2. posúdenia výsledkov (hodnotenie).
Pod výsledkami výučby rozumieme to, čo sa žiaci vo vyučovacom procese naučili v oblasti kognitívnej,
afektívnej i psychomotorickej. Problematika kontroly výsledkov učebných činností žiakov je rozsiahla a
predstavuje mimoriadne citlivú oblasť nielen vo vzťahu k učiteľovi a žiakom, ale aj vo vzťahu k rodičom
žiakov.

Hodnotenie je písomné alebo ústne.

Objektívne hodnotenie predpokladá určenie kvalitatívnych a kvantitatívnych kritérií, ktoré zabezpečujú jeho
spravodlivosť. Čím presnejšie vytýči učiteľ ciele výučby a požiadavky na výkony žiakov, tým objektívnejšie
môže byť hodnotenie výsledkov.

Klasifikácia je zaraďovanie žiackych výkonov do výkonnostných skupín, ktorých je v slovenskom školstve

päť. Pri klasifikácii má hodnotenie často kvantitatívnu podobu (číslo, počet bodov, percentá).

V pedagogickej praxi rozlišujeme hodnotenie priebežné (formatívne) a finálne (sumatívne).

Pri priebežnom hodnotení posudzujeme pokrok žiakov vo vzťahu ku konkrétnym cieľom určitej etapy
vyučovania.

Diagnostikovanie a klasifikácia žiakov má funkcie:

- motivačnú,
- didaktickú (spätná väzba pre učiteľa a žiakov),
- výchovnú (zodpovednosť za svoju prácu,... ),
- spoločenskú a profesijnú (príprava na zaradenie do spoločnosti a informovanie o predpokladoch
na ďalšiu študijnú a profesijnú orientáciu),
- kontrolnú (posúdenie práce žiakov a učiteľa),
- prognostickú (naznačuje tendencie vývinu žiakov).

Význam hodnotenia
Pomáha určiť efektívnosť a kvalitu práce učiteľa a zodpovedné plánovanie jeho činnosti, vrátane
diferencovaného prístupu k jednotlivým žiakom.
Je významným motivačným faktorom a vedie žiakov k systematickej práci.
Hodnotenie je súčasťou každodennej práce učiteľa a pomáha mu pri hľadaní príčin neúspechu žiakov a pri
ďalšej výučbe.
Finálne hodnotenie je posúdenie úspešnosti žiakov po dokončení konkrétnych učebných jednotiek a slúži ako
podklad pre formálne vyjadrenie na vysvedčeniach
Pri vedomostiach je to rozsah, presnosť a rýchlosť pamäťovej reprodukcie, určenie správnych vzťahov,
samostatnosť a myšlienková bohatosť.
Pri zručnostiach (spôsobilostiach) je to kvalita, rozsah, presnosť, rýchlosť výkonu, estetickosť, originalita
výkonu, ai.
K základnej orientácii učiteľa v tejto oblasti slúži klasifikačný poriadok
 9. Druhy skúšok. Praktické skúšky na konzervatóriu

Podkladom pre hodnotenie študijných výsledkov žiakov v hlavnom odbore štúdia a v ostatných
praktických odborných predmetoch sú komisionálne skúšky a umelecké produkcie, ktoré sa konajú
pred skúšobnými komisiami, vymenovanými riaditeľom školy. Komisionálne skúšky sa konajú na
konci každého polroka a na konci školského roka v rozsahu určenom učebnými osnovami.
( vyhláška MŠ SR č. 282/2009 o stredných školách).
Rozdielová skúška na konzervatóriu slúži na overenie stupňa rozvoja umeleckých schopností a
odbornej teoretickej pripravenosti. Rozdielovou skúškou sa zisťuje stupeň rozvoja umeleckých
schopností a odbornej teoretickej pripravenosti pri návrate na štúdium, po prerušení štúdia, pri
prestupe z inej školy alebo pri zmene študijného odboru.
Žiak konzervatória sa klasifikuje na základe výsledkov komisionálnej skúšky v týchto
prípadoch:
 pri skúškach z hlavného odboru štúdia a pri ostatných praktických skúškach,
 keď koná rozdielovú skúšku;
 keď je skúšaný v náhradnom termíne;
 keď žiak alebo zákonný zástupca požiada alebo zástupca zariadenia o preskúšanie žiaka alebo
keď sa preskúšanie koná na podnet riaditeľa konzervatória;
 keď žiak študuje podľa individuálneho študijného plánu;
 keď žiak koná opravné skúšky;
Ak má žiak na konci druhého polroku nedostatočný prospech najviac z dvoch predmetov môže jeho
zákonný zástupca požiadať o vykonanie opravnej skúšky.
Žiak, ktorý bez závažných dôvodov nepríde na opravnú alebo komisionálnu skúšku, klasifikuje sa
z predmetu, z ktorého mal robiť opravnú alebo komisionálnu skúšku, stupňom prospechu
nedostatočný.
Ak žiak neprospel a nezložil opravnú skúšku z predmetu, prípadne, ak neprospel z viac ako dvoch
predmetov a plní povinnú školskú dochádzku, opakuje ročník.
Opravná skúška sa nepovoľuje z hlavného odboru štúdia alebo hlavných odborov štúdia.
Komisie pre komisionálne skúšky je najmenej trojčlenná.
Komisia sa skladá
 z  predsedu, ktorým je spravidla riaditeľ strednej školy, alebo ním poverený učiteľ,
 skúšajúceho učiteľa, ktorým je spravidla učiteľ vyučujúci žiaka príslušný vyučovací predmet
 prísediaceho, ktorý má aprobáciu pre ten, alebo príbuzný vyučovací predmet.
Výsledok komisionálnej skúšky vyhlási predseda komisie verejne v deň konania skúšky. Tento
výsledok je pre klasifikáciu žiaka konečný.
Termín opravných skúšok určí riaditeľ školy tak, aby opravné skúšky:
a) boli vykonané najneskôr do 31. augusta, žiakovi, ktorý zo závažných dôvodov nemôže prísť na
opravnú skúšku v určenom termíne, možno povoliť vykonanie opravnej skúšky najneskôr do 15.
septembra
b) boli vykonané najneskôr do klasifikačnej porady za druhý polrok.
Podkladom pre hodnotenie študijných výsledkov žiakov v hlavnom odbore štúdia alebo hlavných
odboroch štúdia a v ostatných praktických odborných predmetoch sú komisionálne skúšky a všetky
umelecké produkcie, ktoré sa konajú pred skúšobnými komisiami, vymenovanými riaditeľom školy.
Komisionálne skúšky sa konajú na konci každého polroka a na konci školského roka v rozsahu
určenom učebnými osnovami. ( vyhláška MŠ SR č. 282/2009 o stredných školách).
 10. Druhy učenia

Podmieňovanie
1. Klasické podmieňovanie Pavlov
Teóriu klasického podmieňovania predstavil okolo roku 1920 Ivan Pavlov. Známe sú jeho pokusy so psami a
jedlom. Vo svojich experimentoch najskôr skúmal kedy začnú psy slintať. Prvými pokusmi zistili, že psy
začali slintať pri kŕmení. Neskôr si všimli, že interval slintania sa mení a psy začali slintať už pri pohľade na
potravu. Pri opakovaní týchto pokusov psy začali slintať v momente keď počuli kráčať výskumníkov po
chodbách laboratória. V experimentoch Pavlov začal používať zvonček. Zazvonil a sledoval reakcie psov.
Nedochádzalo k slintaniu, pretože v tomto prípade bol zvonček neutrálnym stimulom (podnetom). Jedlo
predstavovalo nepodmienený stimul (podnet) pretože reakcia psov na jedlo nepredchádzal žiaden predošlý
tréning. Slintanie psov je nepodmienenou reakciou, pretože nastala automaticky bez predchádzajúceho
podmieňovania. Pavlov v experimente podmieňoval podávanie jedla zvončekom. Pred kŕmením psov zazvonil
a začal akt kŕmenia. Tento proces opakoval. Výsledkom bolo, že psy začali slintať už pri zvuku zvončeka, ešte
pred jedlom. Zvuk zvončeka sa stal podmieneným stimulom (podnet), ktorý sám osebe navodil slintanie.
Reakcia psov – slintanie – na zvuk zvončeka sa stala podmienenou reakciou. Je možné, že mnoho našich
emocionálnych reakcií na rôzne situácie sme sa naučili prostredníctvom klasického podmieňovania. Napr. u
niektorých ľudí tzv. syndróm bielych plášťov zvyšuje krvný tlak. Iným príkladom môže byť človek, ktorý ma
negatívne skúsenosti s predošlým vedúcim v práci. U takého človeka už len predstava byť pozorovaný niekým
môže viesť k „nedobrovoľnej reakcii“ poteniu, zvýšenému svalovému napätiu.
2 Operačné podmieňovanie
Ďalším základným druhom učenia, ktoré možno ľahko pozorovať, je tzv. operačné podmieňovanie. -
východiskový typ učenia metódou pokus –omyl
Burrhus Frederic Skinner bol americký psychológ a sociálny filozof. Zaoberal sa otázkami programového
učenia. Pokus s potkanom a pákou – po stlačení páčky sa do misky v skrinke prisunula guľôčka potravy -
spočiatku potkan stlačil páku náhodne (pokus -omyl) → dostal potravu, pri ďalších opakovaniach pokusu už
potkan rýchlejšie a rýchlejšie tlačil páčku, až kým sa nenaučil naraz, bez chaotických reakcií páčku stlačiť, aby
sa dostal k potrave Potkan sa najprv musel naučiť stláčať páčku a až potom nastalo posilnenie podmieneného
spoja medzi páčkou a stlačením (pomocou potravy) - aktivita je na strane subjektu, ktorý sa učí → človek je
tiež aktívny → modelová hodnota pre opis a analýzu niektorých stránok učenia človeka
- učenie podmieňovaním sa uplatňuje pri niektorých formách učenia sa malých detí:
získavanie motorických zručností – otočením gombíka sa zapne rádio, dieťa sa učí stáť – ak sa mu pokus raz
podarí, znovu opakovane skúša rovnakú činnosť

Percepčno-motorické učenie
Percepčno-motorické učenie je jedným zo základných druhov učenia na jednoduchej úrovni. Pri tomto druhu
učenia ide o motorické odpovede, ktoré sa osvojujú v súvislosti so senzorickými javmi. Tento druh učenia má
značný význam v mnohých oblastiach ľudskejčinnosti. Objasňuje ako sa zreťazujú jednotlivé motorické
reakcie do funkčných celkov, napr.pri písaní, práci na počítači, v rôznych druhoch športu, v hre na hudobný
nástroj a pod.

Verbálne učenie
Niekedy sa tento druh učenia označuje ako pamäťové učenie. Je to čisto ľudský druh učenia, keďže sa tu
pracuje so symbolickým - slovným materiálom. Ide o vytváranie, zapamätanie si spojení - asociácií medzi
slovami, pričom tieto spojenia nie sú založené na príčinnej, logickej súvislosti.
Pojmové učenie
pojmové učenie má mimoriadne dôležitú funkciu pri osvojovaní si pojmov a logických operácií. Pri
pojmovom učení sa stretávame s dvoma procesmi: tvorenie pojmov a osvojovanie si pojmov. Pri utváraní
pojmov má nenahraditeľnú úlohu reč, slovo, ktoré spája psychické zážitky do pojmov.
Učenie riešením problému
Je to najzložitejší spôsob učenia sa. Ide o postupné alebo náhle odhalenie podstatných vzťahov a súvislostí
medzi predmetmi a javmi v určitej situácii. Riešenie problému možno charakterizovať ako samostatné
odhalenie vzťahu alebo princípu (pravidla) medzi predmetmi alebo pojmami, čo umožňuje jednotlivcovi
vyriešiť problém alebo cieľ navodený životnými okolnosťami.
 11. Motivácia v učení

Pod pojmom motivácia chápeme v tom najširšom slova zmysle pohnútky, ktoré vyvolávajú aktivitu
organizmu a určujú jej zameranie.
Motivácia v značnej miere ovplyvňuje výkon človeka. To znamená, že ľudia s podobnými schopnosťami
nemusia vždy podať podobný výkon. Tento rozdiel je podmienený motiváciou.

Motiváciu môžeme rozdeliť na vonkajšiu a vnútornú.

Vnútorná motivácia – človek vykonáva určitú činnosť len kvôli nej samotnej a neočakáva vonkajší podnet,
ocenenie, pochvalu alebo inú odmenu. Napr. dieťa číta knihu pre potešenie z obsahu textu, učenie ho teší a
výsledok ho uspokojuje. Výskumy ukázali, že žiaci, u ktorých prevláda vnútorná motivácia k učeniu, vykazujú
vyššiu školskú úspešnosť, chodia do školy radšej a pripravujú sa na vyučovanie lepšie ako žiaci, u ktorých
prevláda motivácia vonkajšia.

Vonkajšia motivácia – jednotlivec neučí z vlastného záujmu, ale pod vplyvom vonkajších motivačných
činiteľov. Toto správanie je vo svojej podstate inštrumentálne – je nástrojom pre dosiahnutie nejakých
vonkajších motivačných činiteľov – napr. odmeny alebo vyhnutia sa trestu. Žiaci s prevládajúcou vonkajšou
motiváciou prejavujú vyššiu mieru napätia, horšie
Prispôsobenie školskému prostrediu, menšie sebavedomie a nižšiu schopnosť vyrovnať sa s neúspechom v
škole.

Znaky vnútornej motivačnej orientácie

 Učenie motivované záujmom a zvedavosťou.
 Snaha učiť sa a pracovať pre svoje vlastné uspokojenie.
 Preferencia nových činností.
 Snaha pracovať samostatne a nezávisle.
 Preferovanie vnútorných kritérií úspechu a neúspechu v práci.

Znaky vonkajšej motivačnej orientácie

 Učenie motivované snahou získať dobré známky.
 Snaha pracovať pre uspokojenie učiteľa alebo rodiča.
 Uprednostňovanie ľahkých a jednoduchých činností.
 Závislosť na pomoci učiteľa.
 Orientácia na vonkajšie kritériá posudzovania výsledkov.

V prvých rokoch mladšieho školského veku prevláda vonkajšia motivácia Žiak si s rastúcim vekom začína
klásť isté nároky sám na seba, presadzuje svoj záujem a svoju vlastnú vôľu, formuje sa u neho systém
vnútornej motivácie.
Vnútorná a vonkajšia motivácia sú často stavané proti sebe. V podstate však nie sú nezlučiteľné. Veľa žiakov
má tovysokú vnútornú aj vonkajšiu motiváciu . Napr. žiak sa usilovne učí fyziku preto, že sa mu fyzika páči,
aj preto, že je pre neho dôležité dosahovať dobré výsledky, aby mohol realizovať svoju profesionálnu kariéru

Demotivujúce činitele
 Autoritársky štýl vyučovania a výchovy – učiteľ rozkazuje, kontroluje, trestá, žiaci pasívne čakajú na
program od učiteľa.
 Memorovanie je častejšie než rozmýšľanie, strach a obavy sú častejšie než radosť a humor.
 Málo tvorivosti, vyučovanie zamerané na konvergentné myslenie. Chýba fantázia, imaginácia,
flexibilita, originalita riešenia problémov.
 Veľké množstvo informácií v osnovách, ktoré musí učiteľ prejsť počas vyučovania, čím nemá čas na
aktivizujúce metódy a formy vyučovania.
 Dôraz na školské známky. Žiaci sa zameriavajú na memorovanie a nerozvíjajú psychické funkcie
dôležité pre život.
 Demotivačne pôsobí neustále porovnávanie s najlepšími žiakmi v triede.
Metódy rozvíjania motivácie
1. Problémové vyučovanie: pedagóg načrtne problém, podnieti záujem o jeho riešenie.
2. Vyučovanie didaktickou hrou: ako motivačný faktor pôsobí súťaživosť, radosť z hry
3. Zaujímavé úlohy: motivačne pôsobí tajuplnosť, dramatickosť úloh.
4. Súťaž: žiaci majú možnosť využiť svoje nadanie, sú za to odmeňované.
5. Dramatizácia činnosti: živé a názorné podanie učiva.
6. Odmena a trest: motiváciou je pozitívne hodnotenie, verbálne hodnotenie.
7. Akceptovanie: žiak chápaný ako individualita, osobnosť zodpovedná za svoje činy.
8. Koncentrácia pozornosti: cvičenia na rozvoj a posilňovanie sústredenosti.
9. Regenerácia síl: zaradenie relaxačných cvičení do vyučovania.
10. Podpora sebarealizácie žiakov
11. Imaginácia: rozvoj fantázie, spontánnosti, uvoľnenie atmosféry.
12. Kooperatívne vyučovanie a učenie: rozdeľovanie žiakov do skupín, využitie skupinovej
dynamiky, sociálneho styku v skupine.
13. Využívanie informačných fondov: podnecovanie žiakov, aby sami hľadali informácie,
napr. vypracovávanie referátov.
14. Rozvoj hodnotiaceho myslenia a sebahodnotenia žiakov: podnecovanie k tomu, aby žiaci sami
hodnotili myšlienky, návrhy, skutky, učebné výkony samých seba aj svojich spolužiakov a
preberanie zodpovednosti za svoje hodnotenie.
15. Uplatňovanie princípu zmyslu a významu učiva: ukázať žiakom praktické využitie konkrétnych
poznatkov
 12. Výchova a vzdelávanie v starovekom grécku – Atény a Sparta

Grécko- Z gréckych obcí významné postavenie dosiahla SPARTA a ATÉNY

Spartská výchova
Neúrodné od mora odrezané močaristé územie Sparty neumožňovalo rozvoj hospodárstva – preto sa vladári
tohto štátu upriamili na zaberanie pôdy suverénnych krajín aj s ich obyvateľstvom, ktoré zotročovali.
Výchovu riadil štát, ktorý manipuloval so životom dieťaťa už od jeho narodenia. Výchova mala vojenský
charakter a bola úplne verejná. Každý dospelý slobodný muž bol vychovávateľom.
Do 7. roku výchova prebieha v rodine. Po narodení dieťa prehliadli starší občania a len zdravé deti
odovzdávali naspäť do rúk otca. Slabé deti a mrzákov usmrcovali.
V 7. roku sa chlapci dostávali do štátneho výchovného ústavu. Tu sa pod dozorom tvrdých dozorcov učili
vojenskému životu. Štátna výchova mala niekoľko stupňov:
1. stupeň (7-15r) – chlapci boli rozdelení do oddielov vojenského charakteru.
Spolu sa stravovali, spávali, vychovávali. Formou kontroly výchovnej práce boli každoročné verejné zápasy –
agony, počas ktorých boli podrobení skúškam telesnej a mravnej vytrvalosti. Súčasťou výchovy bolo aj nočné
prepadávanie otrokov tzv.„kryptie“. Chlapci mali za úlohu usmrtiť otroka.
2. stupeň (15-20r) – chlapci sa stávajú cicermi. Nemajú ešte občianske práva, ale sú pomocníkmi pri výchove
mladších detí. Učili sa vojenskému umeniu a šikovnosti
3. stupeň (20-30r) – stávajú sa vojakmi. Spartský vojak musel byť silný a disciplinovaný, nemusel byť
vzdelaný. K fyzickej výchove sa priraďovala hudba, spev a vojenské tance.
V Sparte sa venovala pozornosť aj výchove žien. Uskutočňovala sa v rodinnom prostredí. Dôraz sa kládol aj
na fyzickú zdatnosť.
Aténska výchova
Aténsky štát patril hospodársky aj kultúrne k najvyspelejším štátom Grécka. Mal pomerne dobre
zorganizovaný školský systém. Aténska výchova bola diametrálne odlišná od výchovy v Sparte. Viac sa dbalo
na vedomostnú stránku, ako na telesnú. Venovali sa čítaniu, písaniu, počítaniu, geografii, astronómii, atď.
Cieľom tejto výchovy bola kalokagatia - harmonická výchova krásy tela, ale aj ducha. Výchovu
neorganizoval štát, ale rodina. Školy mali súkromný charakter a za výchovu sa platilo. Štát mal len úlohu
dozorcu nad priebehom výchovy. Do školy mohli do nich chodiť deti slobodných občanov. Boli určené pre
chlapcov, dievčatá boli vychovávané v rodinnom prostredí.
Do 7. r. vychovávali deti pestúnky (hrou), dievčatá ostali naďalej u pestúnok (podcenenie ženského
pohlavia). Základné vzdelanie dostali v škole gramatistov a gitaristov. V škole gramatistov sa učili čítať, písať
a počítať, v škole gitaristov hudbu, spev a recitáciu básní.
Od 13-14 rokov chlapci začali navštevovať palestru (školu zápasov), v ktorej sa zaoberali telesnou
výchovou. Učili sa zápasiť, behať, skákať, hádzať diskom a oštepom (pentatlon – päťboj) a tiež plávať. Okrem
toho venovali pozornosť rozhovorom, v ktorých sa rozvíjali ich rétorrické shcopnosti.
Pre najmajetnejších boli zriaďované gymnáziá (od 15-18r), na ktorých okrem gymnastických cvičení
dostávali politické, literárne a filozofické vzdelanie. Posledným stupňom výchovného systému bola vojenská
služba v efébiách (18-20r). Učili sa stavať vojenské tábory, vojenskému umeniu a vykonávali pohraničnú
službu. Aj tu prebiehali rozhovory na rôzne filozofické témy.
Kladnou stránkou aténskej výchovy bolo spájanie rôznych obsahových súčastí výchovy: rozumová,
telesná, estetická a mravná výchova.

Grécka výchova v období helenizmu- (Hellen = Grék)

Helenistickú filozofiu časovo vymedzujeme ako obdobie od smrti Alexandra Veľkého ( r.323 pred Kr.) po r.
30 pred Kr., keď zanikol posledný helenistický štát Egypt a bol pripojený k Rímskej ríši.

Výchovný ideál v období helenizmu - ustupuje sa od kalokagatie, potláča sa telesná zložka výchovy, pričom
vznikajú rečnícke a filozofické školy a základy pre tzv. 7 slobodných umení
Trivium - tri slovné odbory:
1. gramatika,
2. rétorika,
3. dialektika; (umenie zaobchádzať s pojmami; logicky myslieť, uvažovať; viesť diskusiu; )
Quadrivium - štyri číselné odbory:
1. aritmetika,
2. geometria,
3. astronómia,
4. hudba.
Vyučovanie siedmym umeniam pretrvalo až do neskorého stredoveku, kde stalo sa prípravným kurzom na
stredovekých univerzitách.

Zriaďujú sa tzv. elementárne školy.

 Poskytujú základnú vzdelanosť, pričom zanikajú zápasnícke školy.
 Verejné elementárne školy sa zakladali v každom meste a väčšej dedine a financovali ich, tak ako
učiteľov obce alebo štát. Prístup do nich mali deti slobodných občanov, vrátane dievčat.
 Kým v starom Grécku učil učiteľ ako vedel, tu musel ovládať metodiku vyučovania, najmä čítania
a gramatiky.
 Učiteľov zvolávali na ľudové zhromaždenia a na konci roku ich podrobovali skúškam, ktoré rozhodli
aj o ich ďalšom ponechaní v službe aj o výške platu.
 Namiesto individuálneho vyučovania sa zaviedlo vyučovanie kolektívne.
 V tomto období sa prvý raz zjavili aj príručky na vyučovanie gramatiky.
 Zrodili sa aj pevné učebné osnovy.
Na stredné školy prichádzali žiaci v 12. roku.
 Vyučovanie sa začínalo čítaním poézie, pokračovalo históriou, etikou, filozofiou a prírodnými vedami.
 Helenistická školská reforma odbúrala vojenskú prípravu, čím sa počet študentov v nich značne
znížil. Zvyšovať sa zas začal zavedením štúdia filozofie, literatúry a politiky, takže sa stali vyššími
všeobecnovzdelávacími školami pre mládež z bohatých rodín.
 13. Vzdelávanie a výchova v stredoveku. Cirkev a výchova. Rytierska výchova.

Z chaosu, ktorý vznikol rozpadom Rímskej ríše, neskôr sa formuje nová vonkajšia a vnútorná
jednota, ktorej rozhodujúcimi silami sú kresťanstvo
Milánskym ediktom r. 313 sa kresťanstvo v Rímskej ríši stalo štátnym náboženstvom. Veriaci
prestali byť prenasledovaní. Táto situácia vyvolala potrebu väčšieho poctu kňazov. Začali sa vytvárať
nové formy výchovy a vzdelávania kňazov.
Kláštorné školy boli súčasťou kláštorov: vznikali v 16. st. – ich pôvodcom bol zakladateľ mníšskej
benediktínskej rehole Benedikt z Nursie, ktorý spolu s inými mníchmi založil r. 528 na Monte
Cassino v Taliansku kláštor.
1. vnútorné: pre výchovu a vzdelaných mníchov,
2. vonkajšie: výchovu a vzdelaných detí šľachticov
Katedrálne školy pri katedrálach Podľa vzoru kláštorných škôl zakladali biskupi katedrálne školy
– výchova kňazov. Na čele školy bol scholasticus, jemu podriadený bol rektor.
Učilo sa 7 slobodných umení a teológia. (Celé vyučovanie bolo presiaknuté náboženstvom a tvorilo
to základ k najvyššej vede – teológii)
Farské školy: Zakladali sa pri farách z mládež v nich získavala poučenie o základných kresťanských
pravdách. Čítanie, písanie a počítanie sa vyučovalo zriedka.

Scholastika – filozofický smer, ktorý spájal kresťanskú vierouku s Aristotelovskou filozofiou.

Poznačil ducha stredovekých škôl od 9. stor. do 16. stor. Všetky vedy trívia aj quadrívia sa
racionalizujú a budujú na scholastickom základe v snahe dosiahnutí pomocou rozumu súlad medzi
vedou a vierou. Scholastike neučila žiakov vnikať do spoločenskej praxe, ale na základe citátov z
biblie a Aristotelovej filozofie určovala pravidlá konania človeka.

Školy sa orientovali na vzdelávanie pre potreby cirkvi, mali zameranie všeobecné a náboženské.
Nedávali prípravu pre praktický život. Rozvoj remesiel v mestách si vyžadoval čoraz viac väčšiu
zručnosť pri práci, podloženú teoretickými poznatkami, ktoré postupne pribúdali. Preto si šľachta a
po nej neskôr i mešťania začali zakladať vlastné školy.

Šľachta po získaní dedičného vlastníctva pôdy darovanej panovníkom vzala na seba záväzok brániť
krajinu, postaviť vojsko a v prípade potreby ísť s ním do boja. To si vyžadovalo vojenskú prípravu
šľachtickej mládeže, budúcich rytierov. Príprava sa uskutočňovala na hradoch a mala niekoľko
stupňov. Chlapci od veku 7 rokov slúžil na hrade u hradnej panej ako páža, kde sa učil posluhovať a
spoločensky sa správať.
Vo veku 14 – 20 rokov bol v službách rytiera ako zbrojnoš. Nosil mu zbraň, staral sa o koňa,
posluhoval pri hostinách, učil sa jazdiť na koni, narábať so zbraňou, zápasiť a poľovať. Obsahom
vzdelania rytierov nebolo sedem slobodných umení, ale sedem rytierskych cností:
 jazda na koni
 plávanie
 streľba
 zápasy
 lov
 šachová hra
 písanie veršov, neskôr aj cudzie jazyky
Šľachtické dievčatá vychovávali v kláštoroch alebo na hradoch duchovní, kde sa okrem rubných
prác, hudbe a spevu učili aj predmety siedmich slobodných umení a často sa vyznačovali vyšším
vzdelaním ako
ich mužskí partneri.
Školy cechové - vydržiavali ich cechy a obchodné družstvá .
Časom splynuli do škôl partikulárnych:
 nižšie 2-3 triedne -elementárne vzdelanie,
 vyššie 4-5triedne -príprava na štúdium na univerzite.

14. Pedagogické myslenie v období renesancie a humanizmu (14. – 16. st.)

Renesanciu chápeme ako novú epochu v dejinách ľudstva, v ktorej sa rodí nová kultúra .Renesancia vzniká
v dôsledku významných ekonomických, sociálnych a politických zmien.
Novým prvkom vo výrobnom procese je deľba práce – ktorá podnietila vznik manufaktúr. S rozvojom
výroby dochádza k rozvoju obchodu – zároveň vďaka objavným zámorským cestám (Kolumbus, Vasco de
Gama, Fernäo de Magalhäes a iní) sa rozvíja priemysel a moreplavba, rozširuje sa medzinárodný i vnútorný
trh. Hospodárske zmeny vedú aj k zmenám v sociálnej štruktúre spoločnosti. Nositeľom týchto zmien je
meštianstvo, ktoré vystupuje ako protifeudálna trieda stredovekej spoločnosti. Vo vnútri meštianstva utvára
nová vrstva majiteľov manufaktúr, veľkoobchodníkov a bankárov – budúca buržoázia. S rastom buržoázie
vzniká na druhej strane nová spoločenská trieda námedzných robotníkov.
Meštianstvo na čele s buržoáziou začína viesť s feudálmi boj – domáha sa účasti na politickej správe štátu –
keďže najväčším feudálom bola cirkev – je tento boj zároveň bojom s cirkvou – bojom proti ideológii
kresťanstva.
Renesančný štýl sa presadzuje nielen v umení, ale aj v literatúre a vo filozofii. Záujem sa sústreďuje na
objavovanie, poznávanie a napodobňovanie antických vzorov. Diela gréckych a rímskych antických umelcov
sú znovu objavované, študované, znovu vydávané V popredí renesančnej filozofie je skúmanie prírody – na
rozdiel od scholastiky – v ktorej bolo štúdium prírody druhoradé.
Renesancia utvára podmienky aj pre vznik širokého sociálne hnutia, ktorého cieľom je štúdium človeka, jeho
síl, schopností psychických i fyzických, jeho tvorivej činnosti. Toto hnutie dostáva názov humanizmus. Ním
sa položili základy humanistickej výchovy a vzdelávania.
Kolískou renesancie a humanizmu bolo Taliansko – odkiaľ sa aj vďaka vynájdeniu kníhtlače bratmi
GUTENBEROVCAMI (1455) rýchlo šírili do ostatných európskych krajín.
Pedagogika renesančného humanizmu
Humanistické myšlienky renesančného obdobia sa výrazne prejavili aj v pedagogickej teórii a školskej praxi.
Ak cieľom scholastickej výchovy bolo vychovať človeka pokorného, poslušného, pobožného – tak
cieľom renesančnej výchovy bolo vychovať osobnosť s takými vlastnosťami ako je iniciatíva, aktivita a
podnikavosť.
Ak bola na stredovekých cirkevných školách prísna disciplína a tvrdé telesné tresty, tak renesančný
humanizmus tieto prvky principiálne odmieta a nahrádza ich povzbudzovaním k zdravej ctižiadosti
a metódami, ktoré mali vyučovanie uľahčovať a spríjemňovať. Ak scholastická výchova úplne odmietala
telesný rozvoj osobnosti – tak humanistická výchova mu naopak venuje rovnakú pozornosť ako rozvoju
rozumovému, mravnému či estetickému.
Všeobecne možno konštatovať, že humanistická výchova vyvíjala úsilie o spojenie rozumovej, mravnej,
estetickej a telesnej výchovy.
Obsah vyučovania v školách v tomto období tvoril latinský a grécky jazyk, antická literatúra, logika,
metafyzika, astronómia, hudba a maliarstvo. Humanisti kládli dôraz aj na reálne predmety –
obsahujúce poznatky potrebné v praktickom živote.
Predstavitelia humanistickej pedagogiky – medzi najvýznamnejších predstaviteľov humanistickej
pedagogiky patria:

Desiderius Erasmus Roterdamský (1467-1536) Bol presvedčený o rozhodujúcom význame výchovy na

vývoj jedinca, no zdôrazňoval, že sa s ňou musí začať už v útlom detstve. Bol tiež presvedčený, že vzdelanie
môže odstrániť ľudské zlo. Základ vzdelania podľa neho majú tvoriť klasické jazyky, škola sa má venovať
pestovaniu latinského štýlu, náukovým predmetom rovnako ako telesnej výchove. Vyučovanie má byť podľa
neho zábavné, hravé a prístupné.
Najvýznamnejší spis: CHVÁLA POCHABOSTI – humanistická, sociálna satira – autor v nej označuje
hlúposť za charakteristickú črtu ľudí vtedajšej spoločnosti, kritizuje scholastickú učenosť a teológiu. Prvý raz
vyšla tlačou r. 1511 v Paríži – cirkvou zaradená do zoznamu zakázaných kníh.

Francois Rabelais (1494-1553) – francúzsky mysliteľ – kritizuje odtrhnutosť výchovy od potrieb života,
preťažovanie pamäti a zanedbávanie fyzického rozvoja a požaduje návrat k prírode. Preslávil sa románom
GARGANTUA a PANTAGRUEL v ktorom formou satiry podrobil kritike vtedajšiu feudálnu spoločnosť.

Thomas Moore (1478-1535) – anglický humanista – podobne ako jeho súčasníci vo Francúzsku – aj on
kritizoval vtedajšiu spoločnosť, no zároveň vo svojom diele UTÓPIA naznačuje, ako vybudovať sociálne
spravodlivejšiu spoločnosť. V tejto práci vyslovil názor, aby výroba mala spoločenský charakter a výsledky
spoločnej práce sa rozdeľovali medzi členov spoločnosti. V ideálnom štáte sa podľa neho všetci občania
zúčastňujú na vytváraní materiálnych i kultúrnych hodnôt. Od účasti na výrobnej práci sú oslobodení len
vedecky pracujúci ľudia. Pracovný čas stanovil na 6 hodín denne, v ostatnom čase by sa mali členovia takejto
spoločnosti venovať vzdelávaniu v knižniciach, čitárňach a oddychu. Mooe vystúpil s požiadavkou všeobecnej
školskej dochádzky pre chlapcov aj dievčatá a vedľa prírodovedného vzdelania a telesného rozvoja vyzdvihuje
tiež výchovu pracovnú. Dovtedajšiu latinskú školu navrhuje nahradiť školou vyučujúcou v materinskom
jazyku.

Humanizmus na Slovensku
Humanistická pedagogika ovplyvnila školstvo na Slovensku – najmä mestské školy zaznamenali veľký rozvoj.
Mení sa organizačná štruktúra škôl, obsah i metodika vyučovania. V obsahu vzdelávania sú v popredí klasické
jazyky – najmú latinčina a literatúra. Zvýšený záujem je o prírodné vedy a matematiku. V literatúre sa popri
latinčine používa čeština.

Slovenskí humanistickí pedagógovia.

Vavrinec Benedikti z Nedožier (1555-1615) – narodil sa v Nedožeroch pri Prievidzi. Študoval v Prievidzi
a v Jihlave, neskôr študoval na pražskej univerzite, kde získal hodnosť bakalára a magistra. Najväčšie
nedostatky videl v dedinských školách, kde bola nízka organizovanosť škôl, radil učiteľom ako majú
organizovať prácu s viacerými skupinami a ako pristupovať k žiakom s rozdielnymi schopnosťami. Vyčíta
rodičom, že sa nestarajú o dochádzku detí do škôl.

Ján Jesenius (1566-1621) – ďalší predstaviteľ humanizmu na Slovensku, študoval na univerzitách

v Taliansku a v Nemecku. Dosiahol hodnosť doktora medicíny. Pôsobil na Karlovej univerzite – zaslúžil sa
o zavedenie moderných metód a foriem vyučovania na lekárskej fakulte. Ako prvý urobil pitvu človeka.
 15. Osvietenstvo J. Locke J.J.Rousseau

V priebehu 17. a 18. storočia prechádza Európa hlbokými premenami. V niekoľkých revolučných vlnách sa
postupne mení hospodárstvo, sociálna štruktúra i kultúra západoeurópskych a stredoeurópskych krajín na ich
zložitej ceste od neskorého feudalizmu k novému spoločenskému zriadeniu – kapitalizmu, ale aj k novodobým
štátnym útvarom. Po holandskej revolúcii v 16. storočí víťazí kapitalistické zriadenie v 17. storočí v Anglicku
a Veľká francúzska revolúcia (1789) signálom revolučného hnutia, ktoré postupne prešlo celou Európou.
Prvky nového spoločenského zriadenia i novej kultúry sa stávajú súčasťou výchovných systémov.

Tieto prvky sa objavujú aj v diele anglického filozofa, politika a pedagóga Johna Locka.
John Locke
- prináša myšlienku oddelenia cirkvi a štátu.
- ideálom je dobre vychovaný gentleman.
- vypracoval pedagogogickú. hierarchiu hodnôt: cnosť- múdrosť- vzdelanie- vedomosti.
- Patrí k zakladateľom sociologizujúcej teórie rozvoja osobnosti /Tabula rasa/
Lock prvý v dejinách pedagogického myslenia podrobne vypracoval teóriu telesnej výchovy. V diele
Niekoľko myšlienok o výchove, venoval pozornosť výchove šľachtických chlapcov – gentlemanov, uvádza tu
aj požiadavku pracovnej výchovy. Cieľom výchovy je vzdelaný, pracovitý človek, nie učenec.
V oblasti mravnej výchovy je u Locka základnou požiadavkou disciplína ducha. Podľa neho človek sa nerodí
ani mravným ani nemravným. Mravné normy sa utvárajú ako výsledok životného prostredia a výchovy.

J.J. Rouseau
Patril k predstaviteľom a zakladateľom teórie prirodzenej výchovy. Svoje pedagogické náhľady vložil do spisu
Emil alebo o výchove.
Výchova je podľa neho podmienená prirodzenosťou a spoločnosťou.
Základným východiskom jeho pedagogickej sústavu sú myšlienky o prirodzenej výchove. Táto úzko súvisí
s humanizáciou výchovy a spoločnosti. V súlade s prirodzenou výchovou vychováva svojho chovanca Emila
v prírodnom prostredí, vytvára mu podmienky pre šťastné detstvo Pre prirodzenú výchovu, ktorá je vyvodená
z prírodných zákonov stanovil tieto princípy:
- každému vekovému obdobiu dieťaťa majú zodpovedať osobitné formy výchovy a vyučovania
- výchova má rozvíjať samostatnosť a iniciatívu
- rozumovej výchove má predchádzať telesná, pracovná výchova a rozvoj zmyslov
Spoločenská podmienenosť výchovy – spočíva v tom, že má dať každému jednotlivcovi rovnocenné miesto
v spoločnosti. Kritika spoločenskej nerovnosti medzi ľuďmi viedla Rousseaua k utváraniu demokratických
názorov na postavenie človeka v spoločnosti, v práve ženy na výchovu, i keď nerovnocennú v pomere
k mužovi, v sociálnej spravodlivosti.
Ďalšou významnou otázkou v jeho pedagogickom odkaze je individuálny prístup k dieťaťu, rešpektovanie
jeho osobitostí a záujmov. Z toho dôvodu vyplynuli aj vysoké požiadavky na osobnosť pedagóga, jeho
pedagogické majstrovstvo a tak, tvorivý prístup k práci s deťmi.
 16. Komenský – život a dielo

Narodil sa 28. marca 1592 (Uhorský Brod na Morave, Nivnica neďaleko Uhorského Brodu.

Veľmi skoro osirel. Ako 12. ročný odchádza na vychovanie k tetke, kde zotrval pol druha roka. Prvé vzdelanie
nadobudol doma čítaním z biblie a kancionála.
Ako 16-ročný nadobúdal systematické vzdelanie v Přerove v bratskej latinskej škole.
Po 3 rokoch štúdia začal prevádzať šľachtického mladíka na štúdiách v Nemecku (2 roky na akadémii
v Herbone a rok na teologickej fakulte v Heidelbergu).
Po vysvätení za kňaza sa oženil a neskôr mal dve deti. Po čase keď začalo prenasledovanie nekatolíckych
kňazov sa musel ukrývať. Vo vyhnanstve sa dozvedá o smrti ženy a detí, ktoré podľahli morovej epidémii.
Útechu nachádza v spisovateľskej práci. Veľa cestoval, čo malo vplyv na doplnenie si vzdelania. Na sklonku
života žil v Holandsku kde aj zomrel je pochovaný v  Naardene ne´daleko Amsterdamu. (15. 11. 1670)

Komenský bol filozof, sociálny mysliteľ, padagóg a reformátor školstva.

Komenský sa usiloval o zlepšenie výchovy ako celku. Didaktiku chápe ako celú pedagogiku (teóriu výchovy
aj vyučovanie).
Jeho teória je vybudovaná na názore, že svet je jednotným celkom a z toho vyplýva požiadavka vzdelávať
všetkých vo všetkom, čo je pre život podstatné a to, čo najdôkladnejšie.
Prichádza k záveru, že výchova a vzdelávanie musia byť celoživotným procesom. Škola podľa Komenského
sa má stať „dielňou ľudskosti“, to znamená, má sa v nej učiť všetka mládež tomu, čo je pre život človeka
potrebné.
Školskú sústavu rozčlenil do 4 stupňov po 6 rokov:
1. materská škola,
2. ľudová škola,
3. latinská škola
4. akadémie.

Pedagogický systém Komenského tvorí jednotný, vnútorne usporiadaný celok. Zahrňuje cieľ, obsah, zásady,
metódy, formy a prostriedky výchovy a vzdelávania.
DIELO:
1. Jeho pedagogické názory sú podrobne uvedené v práci „Veľká didaktika“ (Didaktica magma). Toto
dielo je základom jeho pedagogického systému. V tomto diele zhrnul svoje reformné návrhy na zmenu
organizácie dovtedajších latinských škôl. Do škôl sa malo zaviesť vyučovanie reálií a pri každom
vyučovaní sa malo vychádzať zo skúseností a pokusov.
V obsahu vzdelania kladie dôraz na jednotu rozumovej a mravnej výchovy človeka.
2. „Informatórium školy materskej“, spis určený pre výchovu detí v rodine.
3. Z didaktických názorov vzišli aj jeho jazykové práce „Brána jazykov otvorená“ a „Orbis pictus“
(svet v obrazoch) Usiluje sa v nich o spojenie vecného učiva s učením latinského jazyka.
4. S cieľom uľahčenia vyučovania latinského jazyka Komenský zdramatizoval pre žiakov „Bránu
jazykov otvorenú“, ktorá vyšla pod názvom „Schola ludus“ (Škola hrou) Toto dielo obsahuje 8
školských divadelných hier v latinskom jazyku.
5. Pokus o univerzálnu výchovu a vzdelávanie vysvetlil Komenský vo svojom nedokončenom diele
„Všeobecná porada o náprave vecí ľudských.
 17. Školské reformy Márie Terézie a Jozefa II.

Mária Terézia bola uhorská a česká krá ľovná . Bola prvou ženou dynastie Habsburgovcov na
krá ľovskom tró ne. V roku 1740 bola korunovaná v Štefanskom dó me vo Viedni za rakú sku
arcivojvodkyň u, v roku 1741 v dó me svä tého Martina v Bratislave za uhorskú krá ľovnú a v roku 1743 v
Prahe za českú krá ľovnú . Viedla viaceré vojny, ktoré ju postupne presvedčili o škodlivosti vojny a o
nutnosti mierového spolužitia. Uprednostň ovala diplomatické kroky pred ozbrojenými, vďaka čomu
získala Halič a Bukovinu.

Rozhodla sa však zreorganizovať armá du, zaručiť jej disciplínu a bojaschopnosť. Hospodá rskymi
reformami chcela priblížiť habsburskú monarchiu zá padným, vyspelejším krajinám. Veľký rozsah
nadobudli hlavne v Čechá ch, kde prekvitali manufaktú ry a obchod. Zavá dzala jednotnú menu, vá hy,
podnecovala budovanie a udržovanie ciest.

Jozef II. bol rímsko-nemecký cisá r, uhorský a český krá ľ. Bol synom Má rie Terézie a príslušník
habsbursko-lotrinskej dynastie, jeden z najschopnejších a najvýznamnejších habsburských panovníkov.
Jeho reformy odstraň ovali staré prá vne normy a prežité zá sady, smerovali k celkovej modernizácii
monarchie, k posilneniu jej obranyschopnosti a k priblíženiu sa vyspelým krajinám zá padnej Euró py.
Postupnou centralizá ciou štá tnej sprá vy oslaboval najmä štá tnu suverenitu Uhorska, obmedzoval
prá vomoci starých šľachtických ú radov a inštitú cií, niektoré ú plne zrušil (stolice).

Školstvo v Uhorsku sa vyvíjalo v oveľa zložitejších hospodárskych a politických pomeroch ako v ostatných
častiach monarchie. Najhoršia situácia bola najmä v oblasti výchovy dedinskej mládeže a mestskej chudoby.
Mária Terézia po zreformovaní rakúskeho školstva sa pokúsila aj o reformáciu škôl v Uhorsku, o ich
zjednotenie a poštátnenie.

Vznik absolutistického rakúsko-uhorského štátu viedol v 18.storočí k prvej všeobecnej reforme škôl z
iniciatívy štátu, pri ktorej boli podľa Ratio educationis (1777) zreformované všetky stupne škôl. Tento zákon
utvoril relatívne jednotnú školskú sústavu. Osvietenecká pedagogika pokladala výchovu za všemocnú a
hlásala, že prameňom mravnej a hmotnej biedy nižších spoločenských vrstiev je nevzdelanosť. Podľa tohto
všeobecne platného poriadku sa zriadili tri stupne elementárnych škôl:
Triviálne – jednotriedne alebo dvojtriedne školy pre deti dedinskej a mestskej chudoby. Obsahom vyučovania
bolo náboženstvo, čítanie, písanie, počítanie a základy poľnohospodárstva.
Hlavná škola – bola trojtriedna alebo štvortriedna pre každý kraj. Jej úlohou bolo pripraviť žiakov na ďalšie
štúdium.
Normálne školy – boli zriaďované v krajských mestách.

Latinské školy delilo RATIO na tri stupne: gramatický, humanistický a filozofický.

Miesto dvoch jezuitských univerzít ostali na Slovensku akadémie (Bratislava a Košice), ktoré podobne ako
lýceá poskytovali základy vyššieho filozofického, teologického a právnického štúdia.
V tereziánskom období vznikli aj vyššie odborné školy pre prípravu odborníkov pre nové hospodárske
odvetvia a štátnu administratívu – Banská a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici a Collegium oeconomicum
v Senci, nižšie banské a lesnícke školy. Štát síce začal zasahovať do pomerov v školstve, ale cirkev si svoj
monopol v tejto oblasti bránila a v prvej polovici 19. storočia zmarila realizáciu väčšej časti tereziánskych
reforiem. Aj evanjelická cirkev si zachovávala systém svojho školstva. V reformácii školstva pokračoval Jozef
II. a bol dôslednejší ako jeho predchodkyňa. Rozdelil školy na ľudové a latinské, tieto sa členili na jednotlivé
stupne a typy škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry. Nariadil školskú dochádzku povinne od 6 do 12
rokov, každoročný súpis detí, vyhlásil vyučovanie za bezplatné, neprítomnosť v škole trestal. Tieto zmeny sa
dotkli i stredných škôl. Priaznivý vývoj školstva v Uhorsku pribrzdila buržoázna revolúcia vo Francúzsku.

Ratio educationis z r.1806 (tzv. schulkodex) vydaný za vlády cisára Františka II. bol historický dokument, z
ktorého poznáme úroveň pedagogického myslenia na začiatku 19. storočia. Tento Ratio education nepriaznivo
ovplyvnilo vývoj školstva. Nadväzovalo na Ratio z roku 1777, avšak germanizačné tendencie sa nahradili
maďarizačnými. Ratio 1806 doplnilo medzery o univerzitách a ľudovom školstve, realizovalo vyučovanie
maďarčiny na širšom základe nielen ako povinného predmetu, ale aj pri výklade iných predmetov.
Školská sústava mala byť prispôsobená rovnako všetkým stavom a podmienkam občanov bez ohľadu na
náboženstvo. Ustanovenia Ratia sa uskutočnili len v latinských školách, v národných neboli peniaze. Ratio
1806 sprísnilo školskú disciplínu, obnovilo ustanovenie o povinnej účasti na náboženských obradoch,
vynechalo ustanovenie o rodičoch a ich vzťahu k škole. Toto platilo do konca prvej polovice 19. storočia.3,4
 18. Učebné plány, učebné osnovy, vzdelávacie štandardy

Obsahom vzdelávania rozumieme vybrané množstvo a kvalitu poznatkov a technických zručností, ktoré si má
dieťa v procese vzdelávania osvojiť.
Obsah učiva pre istý stupeň vzdelávania zabezpečujú, predovšetkým učebné plány, učebné osnovy.

Učebný plán
je základná norma, ktorá zabezpečuje výber učebných predmetov pre istý druh školy a zároveň určuje počet
týždenných hodín pre predmet a ročník. Je v ňom konkretizovaný obsah vzdelania a to súborom vyučovacích
predmetov, ich usporiadaním do ročníkov a počtom hodín. Učebný plán sa určuje v komisiách Ministerstva
školstva.
Je platný pre istý druh školy na území celej republiky a po schválení je východiskom pre zostavenie učebných
osnov a rozvrhu hodín.

Učebné osnovy
Sú rovnako ako učebné plány didaktickou normou, ktoré stanovujú rozsah a kvalitu poznatkov a zručností pre
jednotlivé predmety a ročníky so zacielením na istý druh alebo typ školy. Učivo, normované v učebných
osnovách platí pre všetky určené školy na území republiky. Učebné osnovy sa koncipujú z viacerých hľadísk,
a to z aspektu postupnosti preberania učiva cyklicky alebo lineárne(prípadne špirálovite), alebo z aspektu
množstva učiva encyklopedicky alebo formatívne.
Lineárne osnovanie učiva v učebných osnovách sa chápe tak, že sa učivo z istého vedného odboru viackrát po
sebe neopakuje ani vo vzťahu náväznosti k druhu školy
Cyklické osnovanie sa utvára na predpoklade opakovania učiva, a to často už na tom samom druhu školy(napr.
učivo z vlastivedy a prírodovedy na elementárnom stupni sa znova preberá v dejepise, zemepise,
prírodopise...na II.stupni základnej školy)
Špirálovité osnovanie znamená vlastne kombináciu prvého a druhého chápania so zacielením na uzlové
body(kategórie, zákony a pravidlá) daného učebného predmetu.

Vzdelávací štandard
Vzdelávací štandard sa skladá sa z dvoch častí: obsahový štandard a výkonový štandard.
Obsahová časť vzdelávacieho štandardu určuje minimálny obsah vzdelávania. Jeho hlavným cieľom je
zjednocovať, koordinovať resp. zabezpečovať kompatibilitu minimálneho obsahu vzdelávania na všetkých
školách. Obsahovú časť tvorí učivo, ktoré je všetkými žiakmi osvojiteľné. Učivo je formulované v štyroch
kategóriách: faktuálne poznatky – základný prvok poznania, ktorý žiaci musia vedieť, aby boli oboznámení s
určitou disciplínou poznania alebo aby v nej mohli riešiť vedné problémy, konceptuálne poznatky – vzájomné
vzťahy medzi poznatkami. Procedurálne poznatky – ako niečo urobiť, metódy skúmania, metakognitívne
poznatky – kognície vo všeobecnosti.
Výkonová časť je formulácia výkonov, ktorá určuje, na akej úrovni má žiak dané minimálne učivo ovládať a
čo má vykonať. Výkonový štandard je formulovaný v podobe operacionalizovaných cieľov, to znamená je
uvádzaný aktívnymi slovesami, ktoré zároveň vyjadrujú úroveň osvojenia. Jednotlivé úrovne výstupov sú
zamerané na kompetencie – to znamená kombináciu vedomostí, zručností a schopností. Jednotlivé úrovne
sledujú rozvíjanie poznávacích schopností spoznať alebo znovu vybaviť si informácie z dlhodobej pamäte,
porozumieť a konštruovať pojmy, aplikovať, analyzovať, vyhodnocovať a schopnosť tvoriť. Je požiadavkou
na výstup zo stupňa vzdelania a zároveň požiadavkou na vstup pri ďalšom stupni vzdelania. Popisuje produkt
výučby, nie proces.
 19. Výchova v rodine. Definícia rodiny, charakteristické znaky rodiny, funkcie rodiny,
typy rodín

RODINA – definícia
Slovo rodina pochádza z  rímskeho práva - rodian = Patriarchálna forma domáceho spoločenstva, ktorá
zahŕňala muža, ženu a deti + otrokov a služobníctvo.
Rodina je prvým prostredím, s ktorým sa dieťa stretáva a v ktorom sa vytvárajú predpoklady pre jeho
budúce partnerské a manželské spolužitie a na plnenie rodičovskej role.
Rodina je špecifická a ničím nenahraditeľná hodnota., ktorá zabezpečuje rovnováhu, integritu a osobnú,
skupinovú a národnú identitu.
Uspokojuje primárne potreby dieťaťa. Je útočiskom.
Poskytuje bezprostredné vzory a príklady, vedomie povinnosti, zodpovednosti, ohľaduplnosti a úcty.
Predstavu o spoločnosti a okolitom svete. Zabezpečuje výživu, ošatenie, obydlie, ochranu...

Rodina je spoločensky schválená forma stáleho spolužitia osôb spojených manželskými, pokrvnými,
alebo adoptívnymi vzťahmi.

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY rodiny

 Forma stáleho spolužitia osôb,
 Členovia rodiny obvykle bývajú pod jednou strechou
 Členovia rodiny sú spojení manželskými, pokrvnými vzťahmi, alebo vzťahmi adopcie,
 Členovia rodiny spolupracujú v rámci spoločensky uznávanej deľby práce,
 Rodina má svoje tradície, zvyky, rituály,

FUNKCIE, ktoré by rodina mala plniť:

 Biologicko – reprodukčná /historicky najstaršia/ - zabezpečenie pokolenia , uspokojovanie
pohlavného pudu,
 Ekonomická –uspokojenie potrieb na bývanie, biologických potrieb, deľba práce zabezpečenie
vzdelávania, rekreácie...
 Výchovno - socializačná - rodina je primárnym socializačným činiteľom. Pod vplyvom rodinného
pôsobenia sa vytvára postoj k iným, k sebe samému i spoločnosti všeobecne. Pôsobením
rodičovských vzorov sa dieťa zoznamuje a identifikuje s mužskou a ženskou rolou,
 Emocionálna – emocionálna a psychohygienická – rodina ako zdroj citovej opory, bezpečia,
stability.
 Odpočinkovo - regeneračná funkcia umožňuje realizáciu záujmov, organizuje voľný čas,
 Ochranná funkcia – ochrana zdravia detí, ochrana pred patologickými javmi,

PODMIENKY rodinného prostredia a spolužitia v rodine

 Demografické – počet detí,/počet rodičov- jeden alebo obaja/,vek detí, vek rodičov, charakter práce
rodičov, zamestnanosť,
 Ekonomické – materiálne podmienky , príjmy, výdavky, počet nezamestnaných v rodine,
 Psychologické – vzťahy medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, deťmi navzájom, psychologické. vzťahy
sú ťažiskom rodinného spolužitia.
 Kultúrne – hodnoty v rodine, komunikácia so školou, vzdelávacie výsledky detí, vzdelanie
rodičov, spôsob života v rodine
CHARAKTERISTIKA VÝCHOVY v rodine
 výchovu najčastejšie realizujú osoby ( rodičia) bez pedagogického vzdelania,
 výchovné pôsobenie je každodenné a má viac-menej individuálny ráz
 nebýva často plánovaná a taktiež jej úlohy a ciele rodičia realizujú skôr intuitívne než zámerne a
uvedomene.
 TYPY SÚČASNÝCH RODÍN

Odborná literatúra prináša viaceré typológie a členenia rodín podľa rôznych kritérií .Jedným z možných
prístupov delenia rodín je delenie podľa jej štruktúry a počtu členov, ktorí ju tvoria.

1. úplne rodiny, kde v spoločnej domácnosti žije otec, matka a dieťa (deti). Špecifickým typom úplnej
rodiny je podľa nás rodina rekonštruovaná ‐ doplnená, resp. nevlastná (v nej jeden z rodičov nie je
biologickým rodičom, napr. je to vtedy, ak po rozvode alebo ovdovení vzniká nové manželstvo)

2. neúplné rodiny (jednorodičovské, monoparentálne), ktoré sú pomenované podľa príčiny vzniku takéhoto
stavu rodiny:
a) rodina rozvedená,
b) rodina ovdovelá,
c) rodina osamelej matky (manželská rodina v tomto prípade vôbec neexistovala).

Treba pripomenúť, že štruktúra rodiny sama o sebe ešte nevypovedá o kvalite výchovy.

1. harmonické (rodiny bez vážnejších problémov, fungujúce primerane a k spokojnosti všetkých členov)
2. konsolidované (rodina s prežitými sklamaniami, ale narušenie vzťahov nie je takého charakteru, aby
rodina nedokázala uspokojovať potreby svojich členov),
3. disharmonické (rodičia a manželia pre rôzne dôvody nezvládajú svoje sociálne role, v rodine je napätie
a permanentné nezhody a nespokojnosť).

Veľmi blízko predchádzajúcemu deleniu má delenie rodiny podľa toho, do akej miery rodina plní
spoločnosťou očakávané (a aj právne vyjadrené) funkcie. Na základe toho existujú rodiny:

1. funkčné (plnia všetky funkcie, v rodine funguje vyváženosť demokracie s prirodzenou autoritou
rodičov, tolerancia, kooperácia a úplná spokojnosť jej členov, funkčné rodiny sú predpokladom zdravého
vývoja a utvárania osobnosti dieťa
2. problémové rodiny (jedna alebo viaceré funkcie rodiny nie sú primerane napĺňané),
3. dysfunkčné (dlhodobo sú narušené viaceré funkcie rodiny a vývoj dieťaťa je vážne ohrozený),
4. afunkčné (nie sú napĺňané potreby detí a tie sú umiestňované v inštitúciách náhradnej rodinnej
starostlivosti rodičom pre neplnenie povinností môžu byť odobraté rodičovské práva.

NAJČASTEJŠIE ŠTÝLY VÝCHOVY

1. Autoritatívny – deti sa musia podriadiť rodičom, Hlavným výchovným.prostriedkom sú zákazy, príkazy,
tresty. Silou autority je potláčaná samostatnosť dieťaťa.
2. Liberálny – bez obmedzení, Pôsobí pasívnym prístupom až nezáujmom k dieťaťu
3. Demokratický – prirodzená autorita rodičov, láskavá, náročná primerane prísna výchova s akceptáciou
dieťaťa. Dominuje pozitívna motivácia ( odmeny )

CHYBY VO VÝCHOVE
Rozmaznávajúca rodinná výchova
Výchova ochranárska a úzkostlivá ( prehnaná starostlivosť, najmä u dlhodobo bezdetného manželstva)
Perfekcionalistická výchova ( snaha rodičov o dokonalosť dieťaťa)

NEGATÍVNE LADENÉ POSTOJE:

Výchova zavrhujúca – odmietanie lásky keď dieťa nie je schopné plniť požiadavky, alebo pripomína
rodičovi jeho životné prehry
Výchova zanedbávajúca – sociálne, ekonomicky nízke podmienky rodiny alebo z nedostatku času rodičov
sú zanedbávané potreby dieťaťa
Týranie a zneužívanie dieťať
 20. Výchova, dedičnosť, prostredie – faktory rozvoja jedinca

Výchova je základným a východiskovým pojmom pedagogickej teórie a vzdelávacej praxe, ktorá je zameraná
na formovanie osobnosti.
• Výchova v širšom zmysle – každé výchovné pôsobenie na človeka.
• Výchova v užšom zmysle - cieľavedomá, systematická, zámerná a plánovitá činnosť, zameraná na
rozvoj osobnosti s cieľom ovplyvniť jej konanie a vštepiť jej normy vyplývajúce z požiadaviek
spoločnosti.

FAKTORY FORMOVANIA OSOBNOSTI ČLOVEKA:

A) vnútorné (endogénne) – (biologické a psychické).

Medzi základné biologické determinanty, ktoré ovplyvňujú vývin osobnosti patria:

• činnosť CNS (centrálnej nervovej sústavy)
• činnosť analyzátorov (zmyslových orgánov),
• činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním,
• rast organizmu,
• celkový mentálny rast,
• biologické potreby a pudy,
• dedičnosť - tendencia organizmu zachovať a odovzdať znaky a vlastnosti predkov
• vrodenosť - vlastnosti a zmeny, ktoré vznikli počas vnútromaternicového vývoja
• niektoré defekty a choroby.

B) vonkajšie (exogénne) – prostredie, výchova, psychická regulácia

Prostredie
• prírodné (tvorí ho živá a neživá príroda);
• spoločenské (vplyv ekonomických vzťahov; hustota obyvateľstva, veková štruktúra, zdrav. stav...);
• kultúrne (hmotné a nehmotné výsledky ľudskej aktivity v oblasti umeleckej a hospodárskej)

Výchova – rodina, škola . Výchovu považujeme za najpodstatnejšiu podmienku vývinu.

Psychická regulácia psychická vybavenosť jedinca
 21. Zložky výchovy

V pedagogickej literatúre sa obsah výchovy najčastejšie konkretizuje do obsahových zložiek, resp. súčastí
výchovy. V praxi sa najčastejšie vyskytuje členenie obsahu do týchto oblastí:
a) rozumová výchova,
b) mravná výchova,
c) estetická výchova,
d) pracovná a technická výchova,
e) telesná výchova.
V procese výchovy sa jednotlivé zložky prelínajú a dopĺňajú. Preto ich samostatné rozčlenenie slúži len pre
hlbšie teoretické poznanie.

a) Rozumová výchova
Je základná zložka všestrannej a harmonickej vychovy človeka; vychovná činnosť je zameraná
-na rozvíjanie intelektu,
-na rozvíjanie poznávacích procesov (hlavne myslenia), reči
-na rozvíjanie schopnosti racionálne a produktívne sa učiť,
-na osvojovanie základov vied a spolocenskych skúseností v sústave vedomostí, zručností a návykov.
Základným prostriedkom rozumovej výchovy je vyučovanie, ako cieľavedomý proces odovzdávania
vedeckých faktov a informácií prostredníctvom činnosti vyučujúceho a učenie, ako proces osvojovania týchto
vedomostí žiakom. Okrem vyučovania sa na rozumovej výchove podieľa aj výchova mimo vyučovania, najmä
prostredníctvom činnosti žiakov v záujmových útvaroch, v detských a mládežníckych dobrovoľných
združeniach a pod. Značný význam majú aj kulturno-osvetové zariadenia (múzeá, kiná, divadlá, galérie a pod.)
a tiež masovokomunikačné prostriedky.

b) Mravná výchova
V mravnej výchove si jedinec utvára vzťahy k sebe samému, ku spoločnosti a prírode. Mravná výchova je
z jednotlivých zložiek výchovy najviac závislá od politických a kultúrnych podmienok spoločnosti.
Veda, ktorá sa zaoberá morálkou, a teda aj mravnými kategóriami, sa nazýva etika. Obsahom mravnej
výchovy ako súčasti pedagogickej vedy sú mravné ideály, mravné zásady, normy a prostriedky výchovy.
Obsah mravnej výchovy tvoria tieto čiastkové ciele a úlohy:
- výchova k humanizmu – prejavujúca sa v širších sociálnych vzťahoch človeka a spoločnosti
- výchova k demokracii a tolerancii – predpokladá slobodu človeka, jeho názorov, ale aj rešpektovanie
názorov iných ľudí, vzájomné pochopenie
- výchova vzťahu k vlasti a ostatným národom a krajinám sveta – predpokladá utváranie postojov človeka
k ľudu svojej vlasti, prírode a materiálnym hodnotám krajiny z hľadiska historického a súčasného.
- výchova kladných spoločensko-povahových, citových a vôľových vlastností osobnosti. Jedná sa hlavne
o tie vlastnosti, ktoré tvoria štruktúru osobnosti a prejavujú sa aj vo vzťahu k okoliu, v ktorom sa nachádza
- výchova k rodičovstvu a sexuálna výchova – predpokladá prípravu jedinca pre manželský a rodičovský
život.
c) Estetická výchova
Estetická výchova má veľký význam pre utváranie vzťahu človeka k sebe samému, k prírode a k iným ľuďom.
Výsledkom výchovných vplyvov je estetický zážitok, prejavujúci sa v silnom emocionálnom prežívaní
človeka. Estetický zážitok akcentuje viac emocionálne prežívanie človeka, vedecké poznávanie zase
racionálnu stránku poznania. Úlohy estetickej výchovy môžeme rozčleniť do týchto oblastí:
- estetické vnímanie a poznávanie krás v prírode, spoločnosti a vo veciach dennej potreby
- umelecká výchova – vyžaduje schopnosť vnímať krásu umenia (výtvarného, hudobného, literárno-
dramatického) a intelektuálne ju hodnotiť
- výchova vkusu – úprava prostredia a seba samého (čistota, úhľadnosť, poriadok vo veciach a okolí,
v ktorom sa jedinec nachádza)
- osvojenie základných estetických zručností a návykov – vo vyučovacích predmetoch, záujmovej činnosti,
v styku s inými osobami a prostredím.
 Estetická výchova môže mať 2 roviny vzťahu: aktívnu a  pasívnu (receptívnu). V aktívnej sa jedná
o tvorbu určitých estetických hodnôt na základe tvorivej činnosti človeka. V pasívnej si jedinec osvojuje, je
konzumentom estetických hodnôt, ktoré mu poskytuje prostredie, v ktorom sa nachádza.

d) Pracovná a technická výchova

V rámci pracovnej a technickej výchovy si má každý jedinec osvojiť základné vedomosti a zručnosti, ktoré mu
umožňujú vytvárať osobné a spoločenské hodnoty práce. Súčasťou tejto výchovy je aj utváranie vzťahu
k práci a jej výsledkom na základe osobného profesijného hľadiska i širších všeľudských aspektov (úcta
k práci a výsledkom práce ostatných ľudí). Základné úlohy pracovnej a technickej výchovy môžeme zhrnúť do
týchto oblastí:
- výchova kladného vzťahu k práci každého druhu – duševnej a fyzickej
- výchova vzťahu k svojmu povolaniu a zamestnaniu – záujem o prácu, ktorú jedinec vykonáva
- získavanie pracovných predpokladov a pracovnej kvalifikácie.
- rozvoj schopností teoreticky a prakticky zaobchádzať so strojmi, prístrojmi a nástrojmi
- rozvoj technického myslenia a tvorivých technických zručností – rozvíja sa v styku s predmetmi,
nástrojmi, strojmi pri praktickej práci.

e) Telesná výchova
Telesná výchova plní dôležitú úlohu v harmonickom rozvoji človeka. Telesná výchova aj v súčasnosti
prispieva k plneniu zdravotných a výchovnovzdelávacích úloh. Tvorí organickú súčasť nášho
výchovnovzdelávacieho systému, a to v oblasti školského vyučovania, ale aj v rôznych formách činnosti
v čase mimo vyučovania a tiež v rámci rekreačno-oddychových činností v rodine. Telesná výchova plní tieto
úlohy:
- zdravotnú – ktorá zabezpečuje telesný vývin a udržiava fyzickú a duševnú rovnováhu a aktivitu
- vzdelávaciu – pomáha utvárať rôzne pohybové návyky a zručnosti potrebné pre život.
- výchovnú – prispieva k utváraniu mravných a charakterovo vôľových vlastností
- kompenzačnú – umožňuje vyvažovať negatívne dôsledky jednostrannej psychickej alebo fyzickej činnosti
človeka.
Telesná výchova sa môže realizovať veľmi rozmanitými formami. Vo vyučovacom procese je to
hlavne prostredníctvom vyučovacieho predmetu telesná výchova a nepovinného vyučovacieho predmetu
športové hry. Vo výchove mimo vyučovania sa uskutočňuje v záujmových útvaroch Okrem hromadných
foriem telesnej výchovy sa pre nadanú a talentovanú mládež musia uplatňovať individuálne formy práce.
 22. Problémy vo výchove

Poruchy správania.

Poruchy správania z pedagogického hľadiska chápeme ako široké, etiologicky rôznorodé

( pozn. etiológia je náuka o pôvode príčinách ) spektrum neprispôsobivého správania, pričom jedinec
je rezistentný na bežné výchovné pôsobenie a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti.

Z hľadiska problémov, ktoré sa najčastejšie prejavujú v procese výchovy a vzdelávania a ktoré majú
vplyv na školský výkon žiaka, sú poruchy správania teoreticky rozdelené na dve skupiny:

1. špecifické (vývinové) poruchy správania, ktorých prvotnou príčinou nie sú nevhodné

sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru, resp.
biochemické zmeny CNS; následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-
percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií;

2. poruchy správania prvotne zapríčinené nevhodnými výchovnými vplyvmi alebo

nedostatočnou, čí nesprávnou výchovou, ktoré sa prejavujú:
- problémami v adaptácii na základe nedostatočne utvorených alebo nesprávne utvorených
návykov a spôsobilostí (tzv. dificility)
- asociálnym3 až antisociálnym4 postojom a konaním jedinca.

23. Schopnosti, nadanie, talent, genialita: charakteristika, druhy nadania

Schopnosti – Lukeš, Nový (2005) schopnosti chápu ako predpoklady úspešného vykonávania určitej
činnosti, ktoré sa v priebehu života utvárajú na základe vrodených vlôh. Dôležitú úlohu pritom
zohráva kognitívna schopnosť posúdiť informácie. Schopnosti určujú rozdiel v kvalite, rýchlosti a
jednoduchosti osvojenia si vedomostí a zručností. Medzi schopnosti patrí aj inteligencia, ktorú
chápeme ako všeobecnú intelektovú schopnosť.

Nadanie – sú mimoriadne priaznivé vlohy pre istú činnosť, ktoré sa za pozitívnych

podmienok prejavia vo vysokých výkonoch.
Talent – je rozvinuté nadanie, prejavené v konkrétnej podobe - činnosti.
Všeobecne platí, že každý talentovaný je aj nadaný, ale nie každý nadaný je aj
Talentovaný
Genialita - Z psychologického hlediska se jedná o třetí stupeň rozvinutí schopností (1. nadání - 2.
talent - 3. genialita), jehož biologickým základem je vloha. Je to tak mimořádná míra určitého
talentu, že vysoce převyšuje všechny ostatní a vede k vytvoření mimořádných výkonů.
 24. Školská sústava SR

Výchovno-vzdelávacia sústava je logicky usporiadaná sústava škôl a školských zariadení všetkých stupňov
a druhov, školských i neškolských inštitúcií, ktoré cieľavedome vykonávajú, doplňujú alebo zabezpečujú
výchovu a vzdelávanie detí, mládeže i dospelých, alebo sa na nej podieľajú.

SÚSTAVU ŠKÔL TVORÍ: podľa § 27 Zákona 245/2008 – o výchove a vzdelávaní

A) MATERSKÁ ŠKOLA poskytuje predprimárne vzdelanie, podporuje rozvoj detí v oblasti sociálno-
emocionálnej, intelektuálnej, telesnej, morálnej, estetickej, rozvíja schopnosti a zručnosti, utvára
predpoklady na ďalšie vzdelávanie.
B) ZÁKLADNÁ ŠKOLA poskytuje základné poznatky, zručnosti a schopnosti v oblasti jazykovej,
prírodovednej, spoločenskovednej, umeleckej, športovej, zdravotnej, dopravnej a ďalšie poznatky a
zručnosti potrebné na jeho orientáciu v živote a v spoločnosti a na jeho ďalšiu výchovu a vzdelávanie.
C) GYMNÁZIUM je všeobecnovzdelávacia, vnútorne diferencovaná stredná škola, ktorá pripravuje žiakov
vo štvor, päť alebo v osemročnom vzdelávacom programe a poskytuje úplné stredné všeobecné vzdelanie.
Vzdelávacie programy sú zamerané predovšetkým na prípravu pre štúdium na VŠ, môžu pripravovať aj na
výkon niektorých činností vo verejnej správe, kultúre a športe.
D) STREDNÁ ODBORNÁ ŠKOLA je vnútorne diferencovaná stredná škola, ktorá pripravuje žiakov v
najmenej dvojročnom a najviac päťročnom vzdelávacom programe príslušného odboru vzdelávania.
Vzdelávacie programy strednej odbornej školy sú zamerané predovšetkým na výkon povolaní a odborných
činností v hospodárstve, zdravotníctve, verejnej správe, kultúre, umení a v ostatných oblastiach a môžu
pripravovať aj na ďalšie štúdium.
E) KONZERVATÓRIUM poskytuje komplexné umelecké a umelecko-pedagogické vzdelanie. Pripravuje
žiakov na profesionálne umelecké uplatnenie a na vyučovanie umeleckých a odborných predmetov vo
vzdelávacích programoch umeleckého zamerania.
F) ŠKOLY PRE DETI A ŽIAKOV SO ŠPECIÁLNYMI VÝCHOVNO-VZDEL. POTREBAMI
- pre zdravotne znevýhodnených (MŠ, ZŠ, SŠ, Praktická škola, Odborné učilište),
- pre nadaných,
- pre sociálne znevýhodnených.
G) ZÁKLADNÁ UMELECKÁ ŠKOLA zabezpečuje umeleckú výchovu a vzdelávanie pre žiakov základnej
školy, môže organizovať aj štúdium pre deti vo veku pred plnením povinnej školskej dochádzky, žiakov
stredných škôl a dospelých. V ZUŠ sa môžu zriaďovať hudobné, výtvarné, tanečné a literárno-dramatické
odbory.
H) JAZYKOVÁ ŠKOLA poskytuje jazykové vzdelávanie v cudzích jazykoch podľa vzdelávacieho
programu, organizuje aj vyučovanie cudzích jazykov s odborným zameraním.

SÚSTAVU ŠKOLSKÝCH ZARIADENÍ TVORIA: - podľa Zákona 245/2008 – o výchove a vzdelávaní

1. Školské výchovno-vzdelávacie zariadenia

A) ŠKOLSKÝ KLUB DETÍ -zabezpečuje pre deti, ktoré plnia povinnú školskú dochádzku na ZŠ, záujmovú
činnosť podľa výchovného programu školského zariadenia zameranú na prípravu na vyučovanie a na
uspokojovanie a rozvíjanie ich záujmov v čase mimo vyučovania a v čase školských prázdnin.
B) ŠKOLSKÉ STREDISKO ZÁUJMOVEJ ČINNOSTI - zabezpečuje podľa výchovného programu,
oddychové a záujmové činnosti vo voľnom čase. Člení sa na záujmové a športové útvary .
C) CENTRUM VOĽNÉHO ČASU zabezpečuje podľa výchovného programu výchovno-vzdelávaciu,
záujmovú a rekreačnú činnosť detí, iných osôb do veku 30 rokov v ich voľnom čase. Utvára podmienky na
rozvíjanie a zdokonaľovanie ich praktických zručností a zabezpečuje podľa potrieb súťaže detí ZŠ a SŠ
D) ŠKOLSKÝ INTERNÁT zabezpečuje deťom materských škôl a žiakom ZŠ a SŠ výchovno-vzdelávaciu
činnosť, ubytovanie a stravovanie. Výchovným programom nadväzuje na výchovno-vzdelávaciu činnosť
školy v čase mimo vyučovania a úzko spolupracuje s rodinou dieťaťa alebo žiaka.
E) ŠKOLSKÉ HOSPODÁRSTVO A STREDISKO ODBORNEJ PRAXE zabezpečujú praktické
vyučovanie žiakov SOŠ, môžu zabezpečovať aj praktické vyučovanie iných fyzických osôb. Poskytujú
vedomosti, praktické zručnosti, návyky a získanie schopností pre výkon povolania, pričom nadväzujú na
 vedomosti, zručnosti a schopnosti nadobudnuté počas vzdelávania v strednej odbornej škole.

2. Špeciálne výchovné zariadenia :

A) DIAGNOSTICKÉ CENTRUM poskytuje diagnostickú, psychologickú, terapeutickú, vých.-vzdel.
starostlivosť deťom s narušeným alebo ohrozeným psychosociálnym vývinom s cieľom určenia vhodnej
výchovno-vzdelávacej, resocializačnej alebo reedukačnej starostlivosti
B) REEDUKAČNÉ CENTRUM na základe vých.-vzdel. programu a reedukačného programu poskytuje
deťom do 18r. max. do 19 r. výchovu a vzdelávanie vrátane prípravy na povolanie
C) LIEČEBNO-VÝCHOVNÉ SANATÓRIUM poskytuje psychologickú, psychoterapeutickú, vých.-vzdel.
starostlivosť deťom s vývinovou poruchou učenia, s poruchami aktivity a pozornosti, u ktorých ambulantná
starostlivosť neviedla k náprave, opätovného začlenenia do pôvodného sociálneho prostredia

3. školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie

A) CENTRUM PEDAGOGICKO-PSYCHOLOGICKÉHO PORADENSTVA A PREVENCIE,
B) CENTRUM ŠPECIÁLNO-PEDAGOGICKÉHO PORADENSTVA.
V školských zariadeniach vých. poradenstva a prevencie sa vykonáva najmä psychologická, pedagogická,
špeciálno-pedagogická vrátane logopedickej a liečebno-pedagogickej činnosti a sociálna činnosť zameraná na
optimalizáciu výchovného, vzdelávacieho, psychického, sociálneho a kariérového vývinu detí od narodenia až
po ukončenie prípravy na povolanie.
K ďalším zložkám systému výchovného poradenstva a prevencie patrí
výchovný poradca, školský psychológ, školský špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, sociálny pedagóg,
koordinátor prevencie.

4. školské účelové zariadenia.

A) ŠKOLA V PRÍRODE je zariadenie, ktorého poslaním je umožniť deťom a žiakom v priaznivom
prostredí posilňovať zdravie a fyzickú zdatnosť bez prerušenia výchovy a vzdelávania. Utvára podmienky
aj na organizovanie jazykových a lyžiarskych kurzov, súťaží žiakov, prázdninové a medzinárodné pobyty
detí a žiakov.
B) ZARIADENIA ŠKOLSKÉHO STRAVOVANIA - školská jedáleň a výdajná školská jedáleň.
C) STREDISKO SLUŽIEB ŠKOLE poskytuje technickú a materiálnu pomoc školám a  zariadeniam pri
zabezpečovaní ich prevádzky.

SYSTÉM VYSOKÉHO ŠKOLSTVA - podľa zákona č. 131/2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
vysokoškolské vzdelávanie v podobe študijných programov na území Slovenskej republiky poskytujú:
1. Verejné vysoké školy
2. Štátne vysoké školy - vojenské, policajné, zdravotnícke
3. Súkromné vysoké školy
4. Zahraničné vysoké školy

25. ZUŠ a konzervatórium v systéme škôl SR