Pedagogická evalvácia

Pre širokú verejnosť, nezainteresovanú do vyučovacieho procesu je najzaujímavejšou

činnosť odohrávajúcou sa v škole práve hodnotenie a klasifikácia žiakov. Je to hlavne vďaka
tomu že na základe kontroly ktorá automaticky vedie k hodnoteniu a klasifikácii sa rozhoduje
o ďalšom osude žiakov ( voľba povolania, životné zameranie, prijatie na vyšší typ školy
a pod.), kontrola ako taká zasahuje najcitlivejšiu sféru človeka – jeho sebavedomie.
Pojem hodnotenie je veľmi široký v školskej praxi ho môžeme asociovať
s hodnotením žiakov, ich vlastností a celkového správania. Okrajovo hovoríme o hodnotení
učiteľov, tak isto ako aj hodnotení škôl. Termíny hodnotenie (assessment) a evalvácia
(evaluation) sú úzko spätá z hodnotením kvality školy. V najvšeobecnejšom význame by sme
ich mohli chápať ako synonymá, a však v pedagogickej odbornej terminológii sa chápu
a uplatňujú rozdielne. Hodnotením sa chápe ako kvantitatívne (klasifikácia), ale aj
kvalitatívne zhodnotenie výsledkov žiaka, evalvácia je proces, alebo výsledok objektívneho
vyhodnocovania (zisťovania, porovnávania, vysvetľovania) údajov, charakterizujúcich stav
kvality, efektívnosti, rôznych aspektov výchovy a vzdelávania. Predmet pedagogickej
evalvácie je komplexnejší ako len hodnotenie vzdelávacích výsledkov žiakov pomocou
didaktických testov, poskytuje hodnotiace informácie o celej pedagogickej realite pre účely
pedagogickej teórie i praxe.
Švec evalváciu charakterizuje ako „proces, výsledok objektívneho posudzovania
hodnoty, kvality a efektívnosti cieľových programov, výsledkov, prostriedkov, podmienok,
kontextov a iných stránok a aspektov rôznych systémov vzdelávania, osvete a v ostatných
organizačných štruktúrach výučby a mimovýučbovej výchovy, napr. hodnotenie žiackeho
výkonu, vyučovacej hodiny, práce učiteľov, triedy, programu školy” (Švec, Š., 1998, s. 60)
Pedagogická evalvácia sa spravidla vykonáva špecializovanými odbornými
pracovníkmi. Zavedenie evalvácie do škôl súvisí s transformáciou politického myslenia
v oblasti vzdelávania a školstva. Je pochopiteľné že takáto zmena nenastáva len zmenou
veľkých štrukturálnych reforiem, navrhovaných a realizovaných zhora ale naopak
mobilizáciou inovácií na úrovni škôl, riaditeľov a učiteľov.
Pojmom kontrola vyučovacieho procesu sa rozumie proces ktorým sa zisťujú
a posudzujú výsledky vyučovacieho procesu, t. j. stupeň dosiahnutia jeho cieľov. Z toho
vyplýva že výsledkami vyučovacieho procesu rozumieme to čo sa žiaci naučili, osvojili, a to
v oblasti afektívnej, kognitívnej aj psychomotorickej.
Z vyššie uvedenej definície tohto pojmu vyplýva že sa kontrola vyučovacie procesu
skladá z dvoch vzájomne prepojených a od seba závislých činností:
1) Zisťovanie výsledkov vyučovacieho procesu. Taktiež známe ako preverovanie alebo
skúšanie žiakov. Preverovaním alebo skúšaním v podstate meriame žiacky výkon
a celkové vedomosti žiaka, zisťujeme čo žiak vie a čo nevie aká je miera toho čo vie
oproti tomu čo nevie, vieme porovnať ako sa žiak zlepšil v porovnaní sám so sebou.
Ide teda o zisťovanie stupňa dosiahnutia cieľov vyučovacieho procesu.
2) Posúdenie výsledkov vyučovacieho procesu. Táto činnosť sa taktiež nazýva
hodnotenie. Hodnotenie je pripisovanie hodnoty (prejavenie názoru, postoja)
hodnotiacim (učiteľom), hodnotenému (žiakovi, jeho výkonu). Podstatou hodnotenia
je je porovnanie výsledkov činnosti (vedomostí, zručností, postojov, návykov...) žiaka
 zistených preverovaním (skúšaním) s vopred určenými požiadavkami, vzormi,
normami alebo so sebou samým.
Hodnotenie môže mať tri zložky:
 kvantitatívnu charakteristiku ( napr. Lenka správne vyriešila 8 úloh z 10.)
 kvalitatívnu charakteristiku ( napr. Lenka nemala pri riešení úloh problémy.)
 hodnotiaci úsudok (napr. Lenka sa zlepšila.)
Hodnotenie žiakov sa zvykne vyjadrovať aj v koncentrovanej podobe formou čísla,
známky, čomu hovoríme klasifikácia. Pojmom klasifikácia rozumieme zaraďovanie
jednotlivých žiackych výkonov do výkonnostných skupín , stupňov, ktorých je
v slovenskom školstve päť. Základom na pridelenie klasifikačného stupňa (známky)
žiakovi je výsledok získaný skúšaním (preverovaním). Pre pojem klasifikácia sa
v pedagogickej praxi používa ako synonymum pojem známkovanie. , čo nie je celkom
adekvátne vzhľadom na fakt že sa jednotlivé výkonnostné skupiny nemusia nutne
označovať číslami. V pedagogickej praxi je bežné využívanie písmen – napr. A, B, C, D,
E, Fx, s akým sa môžeme bližšie stretnúť na vysokých školách, alebo sa môžeme stretnúť
so symbolickou podobou známok aká sa využíva na prvých stupňoch základných škôl –
známkovanie ďatelinkami, hruštičkami, vymaľovanie určitých častí obrázku. Žiaci môžu
byť taktiež hodnotený slovne, čím nerozumieme len slovné vyjadrenie známky , napr.
dostatočne, ale učiteľovo slovné hodnotenie výkonu žiaka poukázaním na jeho prednosti,
chyby, príčinu chýb a usmernenie ako sa v budúcnosti týchto nedostatkov a chýb
vyvarovať.
Zaradenie evalvácie do praxe škôl má najmenej dva ciele:
Vonkajší – poskytovať verejnosti informácie o výkonnosti vzdelávacej sústavy
a každej vzdelávacej inštitúcie zvlášť
Vnútorný – poskytovať účastníkom vzdelávacieho systému podklady na vytvorenie
spôsobilosti autoevalvácie vlastnéko konania tak, aby sa zvýšila kvalita školy (Pavlov, I.,
1999 s 7).
Petlák (2005) chápe evalváciu ako proces systematického zhromažďovania a analýzy
informácií podľa určitých kritérií za účelom vyššieho rozhodovania. Z toho potom
vyplývajú nasledovné znaky evalvácie:
 systematickosť, tzn. explicitne vymedzená oblasť a jej štruktúra
 metodická správnosť
 pravidelnosť
 riadenie podľa vopred stanovených kritérií
 použiteľnosť pre rozhodovanie a ďalšie plánovanie
Procesy evalvácie sa uskutočňujú na úrovni:
 triedy (triedny učiteľ, učitelia, vychovávatelia)
 školy (vedúci metodického združenia a predmetovaj komisie, pedagogická
rada, vedenie a riaditeľ školy)
 regiónu, štátu (orgány štátnej správy v školstve)