Krvavá história Slovenského

národného povstania je plná vojnových

zločinov partizánov i nacistov
Zločiny víťazných partizánov boli dlho zametané pod koberec a pripomínali
sa iba tie nacistické.

V lete roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, ktorým sa slovenský národ definitívne

pridal na stranu protihitlerovskej koalície. Slovenské národné povstanie sa obmedzilo na

hornaté časti (prevažne) stredného Slovenska a už od počiatku bolo vedené v nevýhodnej

defenzívnej variante. Sila nemeckých okupačných jednotiek v spolupráci s aktívnymi oddielmi

Hlinkovej gardy (tzv. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) prinútila povstalecké vedenie

kapitulovať už o dva mesiace. Povstalci sa však počas celého trvania iba

urputne bránili nemeckej (vojenskej i technickej) presile. Povstanie má aj svoju tienistú

stránku, ktorá s vojenskými akciami nemá nič spoločné. Išlo hlavne o vojnové zločiny,

ktorých sa obe strany dopustili viac než dosť.

Zločiny partizánov  

Jedna z partizánskych skupín na Slovensku

 

Hneď na začiatok je dôležité zdôrazniť jeden podstatný fakt. Partizán a povstalec nie je v

prípade SNP to isté. Povstalci bojovali v regulárnej povstaleckej armáde "tradičnými"

vojenskými praktikami. Naopak partizáni sa uchyľovali ku gerilovému spôsobu boja a k

teroristickým akciám, ktorých cieľom boli často civilné objekty a osoby. Partizánske skupiny

fungovali ako samostatné vojenské jednotky a ich veliteľ bol zväčša neobmedzeným pánom

nad životom svojich mužov i ľudí, ktorí sa s jeho skupinou dostali do kontaktu. Partizáni sa na

Slovensko dostávali od leta roku 1944. Prvá jedenásťčlenná skupina zoskočila na Slovensko

25. - 26. júla 1944 pri Liptovskej Osade. Ich veliteľom bol Piotr Alexejevič Veličko. Postupne

bolo takto na slovenské územie vysadených viac ako 400 osôb vo viacerých organizovaných

skupinách. Mali za sebou špeciálny partizánsky výcvik a do svojich radov ďalej verbovali

miestne slovenské obyvateľstvo. Partizáni mali (oficiálne) podporiť slovenské odbojové snahy

a postupovať koordinovane s povstaleckým vedením. V skutočnosti však tieto skupiny mali

za úlohu rozpútať povstanie čo najskôr, ešte pred príchodom sovietskej armády, aby sa v

prípade vypuknutia povstania nestalo, že by sa povstalcom podarilo oslobodiť bez pomoci

červenej armády. Sovieti boli teda ochotní radšej utopiť povstanie v krvi, než aby dopustili

politické dôsledky, ktoré by plynuli z jeho úspechu.

Partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorá postrieľala civilistov v Sklenom

 
Práve neoficiálna úloha, ktorú partizáni dostali pred odchodom na slovenské územie, bola

dôvodom mnohých ich zločinov. Partizáni pritom z počiatku útočili hlavne na vojenské ciele. V

tom vynikala skupina Čapajev, ktorá v priebehu leta 1944 útočila na menšie vojenské

jednotky na východnom Slovensku. Prvou vážnou zrážkou bol incident zo 6. augusta 1944 pri

obci Šarišský Štiavnik, kde oddiel Čapajev napadol nemeckú autokolónu. Pre velenie

Wehrmachtu to bol signál, že na Slovensku nie je všetko podľa nemeckých predstáv a bude

treba zasiahnuť, pričom povstanie ešte nebolo ani zďaleka pripravené. Partizáni takto

prepadli ešte viacero vojenských jednotiek, čo viedlo k vyhláseniu stanného práva na celom

Slovensku (12. augusta 1944). Vojenské ústredie v Banskej Bystrici sa márne snažilo

partizánov brzdiť, pretože povstanie bolo stále nepripravené a tak mu tieto akcie skôr škodili.

 Vedenie

partizánskej skupiny zodpovednej za masaker v Sklennom

Pre nemecké velenie prišiel definitívny signál k útoku ráno 28. augusta 1944. Jedna skupina

partizánov za asistencie slovenských vojakov v Ľubochni popravila asi 18 nemeckých

vojakov a civilistov z nemeckého detského tábora. Velitelia, ktorí vydali povel k poprave

boli po vojne vyznamenaní čestnými medailami. Ďalšia tragédia sa stala v to isté ráno a tiež

neďaleko Ružomberka. Veliteľ miestnych guľometníkov vykonal na príkaz partizánskeho

veliteľa, Piotra Alexejeviča Velička, popravu nemeckých civilných cestujúcich, ktorých partizáni

deň pred tým násilne vytiahli z vlaku.

Snáď najväčšieho vojnového zločinu sa partizáni dopustili v Sklenom. Tento masaker sa stal

najväčšou masovou vraždou, ktorú spôsobili partizáni sovietskeho a slovenského pôvodu na

našom území. Zločin v Sklenom sa odohral 21. septembra 1944, keď už porážka povstania

visela na vlásku. Partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorú viedol Alexej Semionovič Jegorov,

postrieľala v tento deň 187 obyvateľov nemeckého pôvodu z tejto dediny. Partizáni zatkli

miestnych mužov a vyviedli ich pod zámienkou kopania zákopov mimo obce. Keď boli jamy

dostatočne hlboké, politický komisár Leonid Nikolajevič Slavkin vydal rozkaz k streľbe. O

tom, že celá akcia bola maximálne nekoordinovaná a nesystematická svedčí aj to, že

približne stovke mužov sa podarilo utiecť. Dôležité je aj to, že celá oblasť Turca bola v tom

čase bojovou zónou a partizáni namiesto boja s nemeckými okupačnými vojskami a v

záujme ochrany civilistov radšej do nich strieľali. Partizáni, ktorí sa útoku zúčastnili, sa po

vojne zodpovedali pred ľudovými súdmi a zväčša sa odvolávali na to, že všetci popravení boli

Nemci. Žiaden z nich nebol odsúdení a aj celý zločin bol počas celého trvania komunistickej

totality zamietnutý pod koberec.

Exhumácia obetí v Sklenom

 

Partizáni sa počas celého povstania a aj po jeho potlačení dopúšťali vojnových zločinov na

jednotlivcoch i rodinách. Medzi ďalšie masakry, ktoré idú na ich vrub možno zarátať tie, ktoré

sa odohrali v obci Píla a Veľké Pole (Okres Nová Baňa), v Žarnovici, v Handlovej, v

Nitrianskom Pravne, v okolí Kremnice či inde. Partizáni civilistov z týchto miest zväčša

postrieľali mimo dediny, no objavovali sa aj prípady, ktoré boli sprevádzané kradnutím,

znásilňovaním či násilím na deťoch. Tieto zločiny neboli obludné len samé o sebe, ale

podstatné je pri nich, aby boli zdôraznené dôsledky, ktoré vyvolali. Väčšinou boli totiž

sprevádzané represiami zo strany nemeckého vojska, ktoré sa málokedy obrátili proti

partizánom. Častejšie sa ich obeťami stali opäť miestni civilisti. Masaker v Sklenom si,

napríklad, vyžiadal odvetu počas ktorej Nemci postrieľali takmer identický počet osôb

(182).

Zločiny nacistov

Jednotka Edelweiss 

Nacistické vojnové zločiny na našom území počas povstania boli omnoho rozsiahlejšie. Bez

akejkoľvek snahy o bagatelizovanie či ospravedlňovanie však treba znova zdôrazniť, že

niektorým zločinom sa dalo predísť, pretože tie boli čisto odvetným krokom na

predchádzajúce zločiny partizánov. Nacistické vojská majú na svojom štíte oveľa viac zločinov

a aj omnoho väčšie počty obetí. V článku nie je možné opísať všetky masakre, ktorých sa

nacisti na Slovensku dopustili, na to by bolo treba niekoľko samostatných článkov, preto sú

spomenuté len niektoré. Väčšinu masových vrážd majú na svedomí

jednotky Einsatzkommando 14, Edelweiss a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy

(POHG). Väčšinu vykonali tieto jednotky v konečných fázach povstania a po jeho potlačení.

Príslušníci Einsatzkommanda SS so svojou obeťou (fotografia z oblasti Pobaltia)

Masaker v Kremničke bol jedným z prvých brutálnejších počinov. Jednotky

Einsatzkommando 14 a POHG sa v tejto dedine naozaj vyzúrili. Medzi novembrom 1944 a

marcom 1945 tu popravili viac ako 700 osôb slovenského pôvodu, medzi nimi boli aj ženy a

deti. Nacisti sa snažili vraždenie v Kremničke držať pod pokrievkou a preto sa aj ich besnenie

konalo na viacero etáp. Gestapo sem dopravilo osoby, ktoré boli už vypočuté a boli uznané za

ďalej "nepotrebné". Exhumácie obetí ukázali, že viaceré obete boli zavraždené strelnou ranou

do hlavy alebo viacerými poraneniami na celom tele. To svedčí o viacerých praktikách,

ktoré vrahovia v jednotlivých etapách využili. Mnohé ostatky vykazovali známky

predchádzajúceho mučenia (vybité zuby, preliačiny a pod.). Medzi obete masakry sa

počítajú aj mnohí civilisti z okolia, ktorí počas povstania akokoľvek pomáhali povstalcom.
 

Obete vraždenia v Kremničke

Ďalšie veľmi dôležité vraždenie, ktoré bolo obdobne obludné ako to v Kremničke sa odohralo v
Nemeckej. V miestnej vápenke nemeckí a slovenskí nacisti popravili približne rovnaký počet

ľudí. Obete rovno spaľovali, preto sa dnes nedá presne určiť ich počet.Popravených strieľali

do tyla a následne vhadzovali do pece vápenky. Medzi popravenými boli nielen partizáni a

povstalci, ale tiež podozriví civilisti - ženy a deti nevynímajúc. V oboch prípadoch

tvorili výrazné percento popravených Židia, ktorí, napríklad, v prípade vrážd v Kremničke

tvorili viac ako 50 % obetí. Popravené ženy a deti mali najskôr rovnako židovský pôvod.

 
Obete Einsatzkommanda pred popravou

Nacisti mali na svedomí aj lokálne masakry, ktoré sa odohrali v jednotlivých dedinách po

celom Slovensku. Azda najznámejšia bola Krvavá nedeľa (21. január 1945), na ktorú doplatili

obyvatelia Ostrého Grúna a Kľaku). Jednotka Edelweiss (oficiálne sa volala Abwehrgruppe

218), ktorej velil Erwin Thun von Hohenstein, v spolupráci s jednotkami POHG popravili počas

tohto dňa 146 obyvateľov týchto obcí. Na vraždení sa podieľala aj 120 členná slovenská

skupina, ktorú viedol Ladislav Nižňanský. Ten nebol nikdy za svoje zločiny potrestaný,

dokonca pracoval ako agent ŠtB a zomrel v roku 2011 v Mníchove.

 
Ladislav Nižňanský 

Skupina Edelweiss postupovala oboma dedinami a postupne vraždila a vypaľovalo od domu

k domu. Masaker v Ostrom Grúni prežilo iba deväť obyvateľov, pričom najmladšia obeť mala

iba 14 mesiacov. V obci Nový Kľak (Kľak sa delil na dve časti) prežil vraždenie iba jeden

človek. Najmladšie obete vraždenia mali 3 a 5 mesiacov. Mnohých obyvateľov nacisti mučili a

až potom popravili. Viaceré obete však neboli zastrelené, ale zhoreli vo vlastných domoch,
ktoré nacisti zapálili plameňometmi.

 
Takto dopadli mnohé domy a celé dediny, keď s nimi nacistické jednotky skončili

Nacistické jednotky podobne vypálili a vyvraždili aj ďalšie dediny, ako napríklad: Tokajík (34

obetí), Kremnica (261 obetí), Mladoňov (celá osada - 13 chalúp), Čierny Balog (60 obetí),

Kalište (131 obetí), Kováčová (106 obetí), Prievidza (92 obetí), Slovenská Ľupča (40 obetí),
Dubnica nad Váhom (62 obetí), Trenčín (69 obetí), atď. V mnohých prípadoch nacisti priamo

nepopravovali, ale dediny "iba" drancovali a vypaľovali, prípadne miestne

obyvateľstvodeportovali do koncentračných táborov. Takéto prípady sa stali napríklad v

Skýcove, Pohronskom Bukovci, Lome nad Rimavicou, Selci a na mnohých iných miestach.      

 
        

Prezident Jozef Tiso vyznamenával nemeckých vojakov za zásluhy pri potlačení povstania