obsah

Jozef Leikert
17. november 1939 a vznik Medzinárodného dňa študentstva 6

Fedor Blaščák
Československo v roku 1989 20

Zuzana Mistríková
Môj príbeh študentského koordinačného výboru 30

Fotografie
Od Umelky po Rumunsko 44

Dokumenty
Vyhlásenia, výzvy, stanoviská 70

Karol Sudor
Rozhovory 84
Fedor Gál Ahoj, Lucia, ako žiješ? 86
Michal Blaha 88
Jozef Botka 95
Daniel Bútora 104
Robert Bystrický 116
Mikuláš Čurik 126
Miloš Durec 136
Peter Gábor 148
Boris Grexa 155
Pavol Hanzel 165
Miloš Jurkovič 172
Viliam Kišš 180
Ladislav Kováč 192
Zuzana Mistríková 200
Boris Ondreička 214
Tomáš Pavelka 223
Anton Popovič 230
Boris Strečanský 242
Katarína Štrbová Bieliková 253
Juraj Vaculík 261
Filip Vagač 273

Juraj Bartoš, Ľubo Stacho

Ploty 282

Menný register 298

6 rozhovory
 7

1
Jozef Leikert

17. november 1939

a vznik
Medzinárodného
dňa študentstva
8 1 7 . n ov e m b e r 1 93 9 a  v z n i k M e dz i n á r o d n é h o d ň a š t u d e n t s t va

Od rozbitia Československa, po vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939

a Protektorátu Böhmen und Mähren 15. marca 1939, Hitler a jeho prisluhova-
či rozmýšľali, ako zlikvidovať budúcu inteligenciu. Predovšetkým českú, ale
sčasti aj slovenskú, lebo na vysokých školách v Čechách a na Morave v tom
čase študovalo veľa Slovákov. Niektorí z nich sa síce po vzniku Slovenského
štátu vrátili domov, ale viacerí zostali v Čechách, najmä tí, ktorým chýbalo iba
pár rokov do ukončenia štúdia. Preto neprekvapuje, že Nemci ustavične hľa-
dali zámienku na zatvorenie českých vysokých škôl, ale Nemeckú univerzitu,
samozrejme, zatvoriť neplánovali. Hitler tvrdil, že česká inteligencia je zbytoč-
ná a postačí nemecká. Pritom nechcel zatvoriť školy násilne, lebo v tom čase
mu stále záležalo na verejnej mienke. Nie je predsa barbar, veď dovtedy nikto
násilím nezatvoril vysoké školy…

Nepokojný deň 28. október 1939

Prvá vhodná príležitosť na zatvorenie vysokých škôl sa Hitlerovi „rysovala“
v  deň výročia zlikvidovanej Československej republiky, na ktorú bolo zaká-
zané spomínať. Napriek tomu 28. októbra 1939 do ulíc hlavného mesta vyš-
lo mnoho Pražanov, medzi nimi bolo aj veľa študentov, vrátane slovenských.
Centrom Prahy zneli protinemecké heslá, národné piesne a  na mnohých
miestach aj hymna so zakázanou slovenskou časťou.
Mnohí v ten deň nešli do práce alebo z nej odišli skôr. Sviatočným oble-
čením dávali jasne najavo, že si výročie vážia. Na chlopniach kabátov mali
pripnuté trikolóry alebo na rukávoch čierne pásky. Viacerí muži mali čierne
viazanky a ženy tmavé šatky.
Vysokoškoláci na prednášky nešli alebo ich uvoľnili sami vyučujúci s pros-
bou, aby si dávali pozor a do ničoho sa nezaplietli. Celý deň na Václavskom ná-
mestí a v okolitých uliciach prebiehali demonštrácie. Jeden hlúčik sa podarilo
rozohnať, a vzápätí vznikol na inom mieste druhý. Občas bolo počuť streľbu
a zranených pribúdalo. Incidenty mali na svedomí nemeckí provokatéri, ktorí
demonštrantom strhávali trikolóry a zhadzovali čiapky „masaryčky“, pomeno-
vané podľa čapice, ktorú s obľubou nosil T. G. Masaryk.
Hitler v Berlíne pri hláseniach z Prahy zúril. Ako je možné, že Česi sa bú-
ria?! Zatelefonoval do Černínskeho paláca, kde sídlil Úrad ríšskeho protektora.
Chcel hovoriť s protektorom Konstantinom von Neurathom, ale ten nebol prí-
tomný. Telefón zdvihol štátny tajomník Karl Hermann Frank, ktorý sa potešil,
že sa Hitler obracia na neho a nie na muža číslo jeden v protektoráte. Hitler
mu prikázal, aby okamžite zašiel do Lán za prezidentom Emilom Háchom.
Ak ten nezabezpečí pokoj v uliciach, môže Frank na potlačenie demonštrácií
použiť aj ťažké zbrane.
Cestou späť sa Frank zastavil v strede mesta, aby sa na vlastné oči presved-
čil o sile nepokojov. Ľudia naňho pískali, hrozili päsťami a búšili do vylešte-
ného mercedesu, v ktorom sedel. Opakovalo sa to, aj keď prišiel na kontrolu
 J oz e f L e i k e r t 9

v podvečerných hodinách. Pred šiestou hodinou zrazu nečakane vydal rozkaz

na radikálny zákrok na Václavskom námestí, kde bolo po celý deň najviac de-
monštrantov.
Na ich rozháňaní sa podieľala aj česká polícia, ktorej príslušníci na koňoch
postupovali po celej šírke námestia vrátane chodníkov. Na posilu Frank povo-
lal svoju osobnú štandardu SS. Čím skôr chcel podať do Berlína hlásenie, že sa
mu v pražských uliciach podarilo obnoviť poriadok.
Ľudia z námestia utekali do vedľajších ulíc. Pribúdalo zranených, ale aj zat-
knutých. Čoskoro sa zaplnili väznice na Karlovom námestí, Pankráci i v Ruzy-
ni, zaistených bolo vyše štyristo ľudí.
Veľa demonštrujúcich bolo aj na Karlovom námestí. Tých nemecká a česká
polícia tlačila hore Žitnou ulicou. Na rohu s ulicou Ve Smečkách zaznelo niekoľ-
ko výstrelov. Priamo do srdca bol zasiahnutý 22-ročný pekár Václav Sedláček
a  o  niekoľko metrov ďalej sa chytil za brucho o  dva roky starší študent Jan
Opletal.

V hľadáčiku gestapa
V  ten deň mala pohotovosť nemocnica na Karlovom námestí. Zraneného
z demonštrácií najprv zaevidovali na policajnej stanici, ktorá sa nachádzala
v areáli nemocnice a ďalšie záznamy museli viesť ošetrujúci lekári. Sedláček
sa na oddelenie I. chirurgickej kliniky ani nedostal. Opletala prijali so strel-
nou ranou v ľavej dolnej polovici brušnej dutiny. Bol stále pri vedomí, i keď
veľmi zoslabnutý. Ošetrujúcemu lekárovi Václavovi Pačesovi povedal, že ani
sám dobre nevie, čo sa mu prihodilo. Bol v  dave medzi demonštrujúcimi,
keď náhle pocítil, akoby mu niekto vrazil lakťom do brucha. V prvej chvíli
tomu nevenoval pozornosť. Až neskôr, keď mu prišlo zle, vošiel do podchodu
najbližšieho domu, kde začal vracať. Tam zistil, že má zakrvavenú košeľu.
Na ulici sa ho ujalo niekoľko ľudí, ktorí mu pomohli prejsť až na Námestie
Petra Osloboditeľa, dnešné Námestie I. P. Pavlova, odkiaľ ho autom, pravde-
podobne taxíkom, dopravili do nemocnice. Bolo čosi po siedmej večer, čiže
od zranenia uplynulo asi tridsať minút. Opletala okamžite previezli na ope-
račnú sálu, lebo mal viacnásobný priestrel hrubého a tenkého čreva jedným
projektilom.
Pacient sa po operácii bez väčších problémov prebral a keďže bol v relatív-
ne dobrom fyzickom stave, previezli ho na izbu. Ošetrujúceho lekára Pačesa
hneď po zákroku navštívili traja muži. Jeden z nich mal cez čiernu uniformu
SS prehodený biely plášť, ostatní boli v civile. Boli to príslušníci gestapa. Dok-
tor sa predstavil po česky, volal sa Golla, a zaujímal sa iba o Opletalov stav.
Ostatní zranení ich nezaujímali. Vypýtali si vyoperovaný projektil a zobrali ho
so sebou. Lekár Golla potom chodil pravidelne na Opletalove vizity.
Gestapo nechcelo, aby pacienta niekto navštevoval. Na dverách jeho izby
bol lístok s  nápisom: „Neráčte obťažovať Jana Opletala v  ťažkej chorobe.“
10 1 7 . n ov e m b e r 1 93 9 a  v z n i k M e dz i n á r o d n é h o d ň a š t u d e n t s t va

Opletal bol nepokojný a podráždený, lebo vycítil, že Nemci majú o neho zá-
ujem. Jeho zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval a rodina mala k nemu
čoraz obmedzenejší prístup. Opletal chcel ísť domov a jeho nepokoj sa stup-
ňoval. Desiaty deň po operácii bolo zjavné, že sa to neskončí dobre. Zomrel po
štrnástich dňoch, v piatok 11. novembra 1939 pred obedom.
Nemci podľa všetkého nechceli, aby Opletal zomrel hneď, preto ho zasiahli
do brucha, hoci páchateľ ho mohol streliť priamo do srdca, veď ľudia v dave
boli na seba natlačení. Nemal teda zomrieť okamžite, ale až o niekoľko dní,
aby sa dalo všeličo pripraviť. Obeťou nemal byť žiadny popredný študentský
funkcionár, aby jeho smrť nevyvolala bezprostrednú reakciu. Opletal bol me-
nej známy, mal však určitú autoritu a bol akceptovaný ostatnými študentmi.
Nemci kalkulovali s tým, že po jeho smrti prídu na poslednú rozlúčku všetci
vysokoškoláci a  potom ich ľahšie k  niečomu vyprovokujú. Išlo im o  to, aby
to bola výsostne študentská akcia, na ktorú by sa neskôr mohli odvolávať pri
zdôvodňovaní uzavretia vysokých škôl.

Posledná rozlúčka
Na poslednú rozlúčku s Janom Opletalom v Prahe sa pripravovali nielen štu-
denti, ale aj gestapo a ďalšie bezpečnostné zložky. Iniciatívy sa ujala študent-
ská samospráva v Hlávkovom internáte, kde Opletal býval. Úmrtné oznáme-
nie viselo vo všetkých budovách vysokých škôl a  internátov, dokonca aj na
mnohých stredných školách. Rakva s  Opletalovými pozostatkami mala na
pleciach jeho kamarátov putovať od Patologického ústavu cez Albertov, uli-
cami Na Slupi a Vyšehradskou až k Hlávkovmu internátu, kde sa mala konať
oficiálna rozlúčka.
Napokon bolo všetko inak. Protektorátna vláda najskôr reagovala na úmy-
sel študentov rozhodnutím, že v  Prahe rozlúčka nebude a  rakva so zosnu-
lým bude 14. novembra bez prítomnosti verejnosti prevezená do Opletalovho
rodiska na Morave. Zrazu však neočakávane od tohto rozhodnutia ustúpila
a rozlúčku povolila. Určite tak neurobila na žiadosť študentov, ale na pokyn
z  Berlína. Veď to bola ideálna príležitosť na zatvorenie českých vysokých
škôl…
Deň pred pohrebom zatelefonoval do Hlávkovho internátu policajný riadi-
teľ Dr. Charvát. Pozval do svojej kancelárie riaditeľa internátu, predsedu štu-
dentskej samosprávy a predsedu spolku medikov, aby im dal presné pokyny
k priebehu poslednej rozlúčky. Museli podpísať prehlásenie, že ručia za pokoj
a  poriadok. Ak by ho nepodpísali, rozlúčka by sa nekonala. Vtedy už nikto
nepochyboval o tom, že Nemci začali „úradovať“.
Policajný riaditeľ, pravdepodobne na príkaz Nemcov, skrátil trasu sprie-
vodu s rakvou. Ten mal prejsť iba Albertovom, čo bolo asi len päťsto-šesťsto
metrov. Zakázal slovné prejavy, dokonca aj báseň Za Janem Opletalem, ktorú
na požiadanie zložil Vítězslav Nezval.
 J oz e f L e i k e r t 11

Rozlúčka sa konala 15. novembra 1939 o pol desiatej, dovtedy okolo rakvy
s  mŕtvym kamarátom prechádzali študenti, viacerí so zaťatými päsťami.
V  kaplnke Hlavovho ústavu zostala len najbližšia rodina, dekani lekárskej
a právnickej fakulty a niekoľko profesorov. Obrad začal vikár Československej
cirkvi husitskej Jaroslav Krejcárek, ktorého krátko predtým navštívil policaj-
ný komisár a varoval ho, aby sa zdržal akýchkoľvek provokačných prejavov.
Celý obrad trval iba desať minút. Potom študenti na ramenách vyniesli strie-
bornú rakvu a  vydali sa Presslovou ulicou. Vpredu niesli veniec Hlávkovho
a  ďalších internátov  – celkovo ich bolo trinásť, medzi nimi aj veniec minis-
terstva školstva. Za nimi išli v  talároch akademickí funkcionári a  osemnásť
zástupcov Hlávkovho internátu. Za rakvou kráčala najbližšia Opletalova ro-
dina. Odhaduje sa, že na Albertove bolo vyše štyritisíc študentov, ktorí stáli
po oboch stranách cesty a na chodníkoch (úvodná fotografia k textu). Všetko
prebiehalo v úplnom tichu, ktoré ešte väčšmi umocňovalo atmosféru vzdoru
voči okupantom. Pri nakladaní truhly do pohrebného auta spontánne zaznelo
Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska. Vtom sa z Karlovho námestia prudko
vyrútilo osobné auto, až museli okoloidúci odskočiť, aby ich nezrazilo. Štu-
denti pochopili, že je to provokácia a nerozišli sa, ale pokračovali na Karlovo
námestie. Zrazu sa tichá manifestácia zmenila na búrlivú. Národné piesne vy-
striedali protinemecké heslá. Električky zastali a dávali študentom prednosť.
Ľudia z okien im kývali na pozdrav. Opakoval sa 28. október 1939.
Protektorátna polícia a príslušníci SS začali študentov rozháňať. V poho-
tovosti bolo 570 českých policajtov, ktorí sa rýchlo presunuli z Albertova, kde
monitorovali poslednú rozlúčku s Opletalom. Na pomoc pribehli ďalšie posily.
Do akcie boli zapojené nemecké jednotky a veľa tajných. Prvý raz zaútočili na
Vyšehradskej ulici a  dav rozdelili na dve časti. Namiesto jedného sprievodu
vznikli dva, ktoré nezávisle od seba postupovali na Karlovo námestie. Veľ-
ká časť študentov pred útokom polície vbehla do budovy Českého vysokého
učenia technického, lebo si mysleli, že na akademickej pôde budú v bezpečí.
Polícia však vtrhla aj tam.
K ďalšiemu incidentu došlo pred právnickou fakultou. Tí neskúsenejší opäť
vbehli do budovy, no nemecké prepadové komando akademické zákony ig-
norovalo. Vyvliekli troch študentov a priradili ich k dvadsiatim, ktorých po-
chytali pred školou. Previezli ich do Petschkovho paláca, kde ich vypočúvali
a neskôr odviezli do väznice na Pankráci.
Keď sa K. H. Frank, ktorého Hitler za potlačenie demonštrácie 28. októbra
1939 povýšil do hodnosti gruppenführera, dozvedel o študentskej revolte, vy-
bral sa do ulíc na kontrolu. Auto prikázal zastaviť na rohu Národnej triedy
a  Spálenej ulice. Jeho osobný šofér Antonín Uhl, posmelený svojím šéfom,
začal študentov provokovať, až jeden z nich k nemu priskočil a udrel ho do
tváre. Frank to vnímal ako útok na svoju osobu a  šoféra predvídavo poslal
k lekárovi, aby mal corpus delicti.
Študenti sa rozpŕchli do vedľajších ulíc a pomaly sa vracali do internátov.
Študentská samospráva pripravila pre Opletalových príbuzných taxíky, ktoré
12 1 7 . n ov e m b e r 1 93 9 a  v z n i k M e dz i n á r o d n é h o d ň a š t u d e n t s t va

ich odviezli do jedného z pražských hotelov, kde mali vyčkať, čo sa bude ďalej
diať. Pred večerom prišiel za nimi ustarostený predseda samosprávy Maxi-
milián Martischnig a oznámil im, že gestapo sa chcelo zmocniť Janových po-
zostatkov. Ubezpečil ich však, že už je všetko v poriadku. Majú sa vraj rýchlo
zbaliť a ísť s ním na stanicu, kde sú pripravené dva vozne. Jeden pre rakvu
a druhý pre vence. Vo vlaku však rakva zatiaľ nebola. Ktorýsi zo študentov pre
istotu podplatil šoféra pohrebného auta, aby ho zaviezol bočnými cestami až
do malej dedinky Lhota nad Moravou, odkiaľ Opletal pochádzal.
Pohreb sa konal vo štvrtok 16. novembra o  jednej popoludní. Študenti
z gymnázia v Litovli, kam chodil Jan Opletal, sa na pohrebe nemohli zúčastniť,
zakázali to aj študentom z ostatných okolitých stredných škôl. V niektorých
dokumentoch sa píše, že na cintorín bolo namierených šesť guľometov. Napo-
kon pohreb prebehol pokojne a bez najmenšieho incidentu.

17. november 1939 – začiatok represálií

V čase, keď Opletala pochovávali na rodnej Hanej, Hitler zvolal v Berlíne mi-
moriadnu poradu, na ktorú osobitne pozval z Prahy ríšskeho protektora von
Neuratha, štátneho sekretára Franka a ďalších pohlavárov. Frank iniciatívne
zobral so sebou aj svojho osobného šoféra Antonína Uhla, ktorému medzitým
zmodreli podliatiny na tvári, aby vodca videl, ako českí študenti zaobchádza-
jú s nemeckou menšinou. Rozzúrený Hitler rozhodol, že všetky vysoké školy
v Čechách budú zatvorené, vodcovia demonštrácií popravení a študenti od-
vlečení do koncentračných táborov. Ak sa situácia v  Prahe nezlepší, hlavné
mesto nechá utopiť v krvi.
Dodnes nikto nevie, kto bol pravým otcom myšlienky kruto potrestať čes-
kých študentov. S návrhom pravdepodobne do Berlína prišiel K. H. Frank, veď
Hitler sa na neho vždy obracal ako na dôveryhodnú osobu a aj teraz ho poveril
vykonaním svojich rozkazov. Frank okamžite konal a ešte z Berlína zvolal do
Petchskovho paláca, sídla pražského gestapa, tajnú poradu, ktorá sa mala za-
čať hneď po jeho príchode do Prahy. V lietadle premyslel podrobnosti a vydal
rozkazy, ako čo najrýchlejšie a najúčinnejšie obsadiť vysokoškolské internáty.
Všetkých, ktorí budú klásť odpor, treba zlikvidovať.
Dnes je známe, že Frank ešte pred Opletalovým pohrebom dostal dôvernú
informáciu od pohlavárov gestapa, že koncentračné tábory Sachsenhausen
a  Dachau sú schopné v  najbližších dňoch prijať niekoľko stoviek, ba i  tisíc
väzňov z protektorátu. Preto je málo pravdepodobné, že by neprišiel do Ber-
lína s  nejakým konkrétnym návrhom, veď z  hĺbky duše nenávidel českých
študentov. Zrejme aj preto, že sám bol skrachovaným pražským vysokoškolá-
kom.
Nemecká tajná polícia vtrhla 16. novembra večer do kancelárie Zväzu čes-
kého študentstva, kde sa konala riadna schôdza výboru. Väčšinu prítomných
označili za vodcov, zatkli a  neskôr popravili. Celkovo zastrelili deviatich
 J oz e f L e i k e r t 13

a nikto nevie, podľa akého kľúča ich vybrali. Medzi popravenými bol aj Slo-
vák Marek Frauwirth z Tvrdošína, hoci v tom čase už nebol študentom.
Po zuby ozbrojení nemeckí vojaci a gestapo potom po druhej hodine v noci
vtrhli do vysokoškolských internátov v Prahe, nič netušiacich študentov bru-
tálne prepadli, odviezli do ruzyňských kasární a  na druhý deň odvliekli do
koncentračného tábora Sachsenhausen. Odtiaľ sa už nikdy nemali vrátiť. Po-
dobná situácia sa opakovala v Brne a sčasti v Příbrame, kde bola vysoká škola
banícka. Frank, Hitler a  ďalší osnovatelia útoku na české vysoké školy boli
presvedčení, že sa im takýmto spôsobom podarí zlikvidovať budúcu českú
inteligenciu. Tvrdili, že v Čechách a na Morave žiadnu inteligenciu potrebovať
nebudú, postačí im nemecká, veď krajina bola súčasťou Veľkonemeckej ríše
a oni boli presvedčení, že to tak ostane naveky.
Zo študentov, zdá sa, mali Nemci strach. Ťažko si inak možno vysvetliť,
prečo proti nim postavili po zuby ozbrojených vojakov s guľometmi. Zo za-
týkania vynechali len dievčatá a zahraničných študentov ubytovaných v sa-
mostatných internátoch. Teda aj Slovákov zo Štefánikovho internátu. Spolu
zatkli dvetisíc študentov.
V  prepadnutých internátoch však už Nemci zatkli všetkých, čo chytili.
Cudzí, necudzí štátny príslušník, všetko jedno. Odviedli tak aj niekoľko Ju-
hoslovanov, Bulharov a Slovákov. Predstavitelia Slovenského štátu neurobili
na záchranu svojich študentov  nič. Nebyť juhoslovanského zastupiteľského
úradu, ktorý sa ostro postavil proti spomenutému zaobchádzaniu s ich štu-
dentmi, boli by putovali do koncentračného tábora. Pod týmto tlakom Hitler
rozhodol, že cudzích štátnych príslušníkov, teda aj Slovákov, treba z kasární
v Ruzyni, kde boli internovaní, prepustiť. Nestoja im za „zámienku“ na to, aby
sa o Nemcoch hovorilo, že sú barbari… Zatknutých českých študentov naložili
do dvoch vlakov, ktoré ich odviezli do koncentračného tábora Sachsenhausen.
V koncentráku sa ocitlo presne 1 222 študentov.

Študenti v exile
Z pražských študentov nezobrali iba tých, ktorí bývali doma, na privátoch ale-
bo boli niekde na návšteve. Nejeden z nich možno aj z obáv, aby ho dodatoč-
ne neodvliekli do koncentráku, hoci skôr z presvedčenia a národnej hrdosti,
odišiel do Československej zahraničnej armády, ktorá vznikala vo Francúzsku
a neskôr sa presunula do Anglicka. Z Londýnskeho rozhlasu k vstupu do ar-
mády vyzýval prezident Edvard Beneš. Študenti dlho nečakali a tajne utekali
cez Slovensko, Maďarsko a Blízky východ do Francúzska.
Čas ukázal, že aj oni prispeli k porážke nepriateľa. Po vojne sa mnohí z nich
vrátili, ale viacerí v ďalekom svete zahynuli, podobne ako ich kamaráti a spo-
lužiaci v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Obdivuhodné je, že sa im po-
darilo vyburcovať verejnú mienku natoľko, že Hitler pod vplyvom svetovej
verejnej mienky kapituloval a začal študentov postupne z tábora prepúšťať.