31

3
Zuzana Mistríková

(Môj) príbeh
študentského
koordinačného
výboru
32 ( M ÔJ ) P R Í B E H Š T U D E N T S K É H O KO O R D I N A Č N É H O V Ý B O R U

Príbeh Novembra 1989 v  Československu sa skladá z  množstva osobných

príbehov. Hoci od brutálneho zásahu bezpečnostných zložiek komunistami
riadeného štátu proti študentskej manifestácii v  Prahe po zvolenie Václava
Havla za prezidenta ešte stále Československej socialistickej republiky ubehlo
len štyridsaťdva dní, za ten čas „po našich uliciach prešli veky“, ako znel text
neoficiálnej hymny Novembra na Slovensku z pera Ivana Hoffmana. Boli to
dni veľmi intenzívne a emocionálne a v každom, kto ich zažil, zanechali hlbo-
kú stopu.
Na začiatku príbehu stáli študenti. Štát už predtým zasahoval silou voči
disidentom, veriacim či tým, ktorí si prišli pripomenúť výročie smrti Jana
Palacha. Lenže teraz dal režim zmlátiť deti. Deti, ktoré študovali v Prahe, ale
pochádzali z celého Československa. Deti intelektuálov i robotníkov. Disi-
dentov i komunistov. Ostrá reakcia študentov, ktorú okamžite podporili di-
vadelníci, spustila nečakanú vlnu protestov. Obyvatelia potemkinovského
štátu, vytrénovaní v autocenzúre a zvyknutí na dvojitú pravdu (tú oficiálnu
a tú doma), zrazu videli študentov – často vlastné deti –, ako sa postavili
režimu a  odmietli ďalej hrať túto hru. A  ľudia im uverili. Koniec koncov,
študenti do toho šli „po hlave“. Bez ohľadu na následky. Bez postranných
úmyslov.
Každá škola, fakulta či internát boli v tých dňoch svedkami iného príbehu.
Jeho protagonisti vnímajú dnes November 1989 z  vlastnej perspektívy  –
najmä na základe toho, ako tie intenzívne dni prežívali oni. Ťažko povedať,
kto bol „prvý“ alebo „najdôležitejší“. Pre každého bolo epicentrom revolúcie
miesto, kde pôsobil on, a prekvapí ho, keď narazí na iný pohľad. November
sa stal úspešným príbehom preto, že sa skladal z  obrovského množstva
jednotlivých príbehov. Písali ich študenti, divadelníci, disidenti, ochranári,
umelci a postupne ľudia zo všetkých vrstiev spoločnosti. Tých aktívnych bolo,
samozrejme, menej, ale to je tak vždy. Bez masovej účasti obyvateľstva, ktoré
sa 27.  novembra pridalo ku generálnemu štrajku na podporu požiadaviek
študentov, by sa však pravdepodobne všetko skončilo úplne inak.

Prvé dni
Po násilnom zásahu proti pokojnej manifestácii študentov 17. novembra
v Prahe sa už počas víkendu 18. a 19. novembra začali v Bratislave stretávať
skupinky študentov a diskutovať o tom, čo sa stalo, i o protestoch pražských
študentov a divadelníkov. V pondelok 20. novembra vypukli na niektorých fa-
kultách prvé štrajky, postupne sa rozširovali na školy po celom Slovensku, až
prerástli do vzniku celoštátneho nezávislého študentského hnutia. Spočiatku
išlo najmä o získavanie a šírenie pravdivých informácií o udalostiach v Pra-
he a o požiadavkách študentov. V štátnych médiách totiž panovala cenzúra
a  komunistický režim spustil naplno súkolia svojej propagandistickej maši-
nérie. Príkladom je článok Zneužitie študentského zhromaždenia uverejnený
 z u z a n a m i s t r í ková 33

20. 11. 1989 v denníku Pravda, orgáne Ústredného výboru Komunistickej stra-

ny Slovenska:

„Akciu a  nasledujúci sprievod zneužila skupina osôb, smutne známych

z rozličných protispoločenských vystúpení v minulom období. Vykrikova-
li heslá hanobiace socialistický štát, ústavných činiteľov a  predstaviteľov
strany a štátu. Znova dokázala, že jej nejde o dialóg, ale že jej ide o desta-
bilizáciu a  rozvrat spoločenského života. (…) Vzhľadom na to, že pokusy
o  protispoločenské vystúpenie pokračovali aj po skončení spomienkovej
akcie, boli poriadkové jednotky nútené prijať opatrenia na zabezpečenie
pokoja a poriadku. (…) O tom, že akcia bola sčasti režírovaná zo zahraničia,
svedčí aj skutočnosť, že po skončení oficiálneho zhromaždenia sa skupina
osôb, známa z rôznych protispoločenských vystúpení, snažila vyprovoko-
vať zákrok bezpečnosti. Na výzvy na rozchod, ktoré boli opakované takmer
hodinu, odpovedala vyvolávaním hesiel, vyzývajúcich okrem iného na od-
stránenie vlády a fyzickú likvidáciu komunistov.“

V podobnom duchu o pokojnej demonštrácii študentov s kvetmi či so svieč-

kami v rukách a následnom brutálnom zásahu represívnych orgánov informo-
vala aj štátna televízia.
Základom všetkého sa stala koordinácia. Vznik koordinačného výboru štu-
dentov (či už v Prahe, alebo v Bratislave), ale i koordinačných centier Občian-
skeho fóra (OF) a  Verejnosti proti násiliu (VPN) nebol motivovaný snahou
niekoho „postaviť sa na čelo“, ale zvládnuť obrovské množstvo energie, ktorú
v  spoločnosti uvoľnili študentské protesty. Bolo potrebné vytvoriť komuni-
kačnú sieť medzi skupinami, ktoré vyhlásili štrajk, organizovať demonštrácie
či výjazdy tam, kam bolo potrebné informácie doručiť, a, samozrejme, koordi-
novať postoje voči režimu, ktorý ešte stále držal v rukách všetku moc.
Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení (DF VŠMU) sa stala
miestom, kde sa príbeh jej študentov prepojil s príbehom Koordinačného vý-
boru slovenských vysokých škôl (a na istý čas i Koordinačného centra Verej-
nosti proti násiliu). Nikto to neplánoval, nikto o  tom nerozhodol. Stalo sa
to spontánne, ako všetko v tých dňoch. Malo to i zopár objektívnych dôvo-
dov. Jedným z nich bola veľkosť fakulty – jej budovy i počtu študentov. Tých
mala fakulta v tom čase len o niečo viac ako sto a všetci sa navzájom poznali.
Druhým dôvodom bolo prepojenie VŠMU s divadelníkmi a pražskou Divadel-
nou fakultou Akadémie múzických umení (DAMU), ktorá sa stala centrom
študentského hnutia v Prahe. No a napokon svoju úlohu zohral aj tretí faktor,
ktorým bola organizačná súhra skupiny študentov VŠMU, pripravujúcich celé
týždne pred vypuknutím protestov obnovenie tradície komediantskej imatri-
kulácie prvákov. Tá sa uskutočnila práve v piatok 17. novembra 1989 a zhodou
okolností som súčasťou tohto tímu bola aj ja.
Už cez víkend k niektorým z nás presiakli informácie o zásahu bezpečnost-
ných zložiek a následných udalostiach v Prahe, a tak keď sme v pondelok ráno
34 ( M ÔJ ) P R Í B E H Š T U D E N T S K É H O KO O R D I N A Č N É H O V Ý B O R U

20. novembra vrátili požičané kostýmy do televízie, namierili sme si to rovno

k rektorovi VŠMU Milošovi Jurkovičovi. Oznámili sme mu, že na protest vy-
hlasujeme štrajk. Ten najprv vôbec nechápal, o čom hovoríme, pretože bol celý
víkend na chalupe a o ničom nevedel. Napokon len povedal, aby sme si dávali
pozor. Vzápätí sme začali pod výzvu o  vyhlásení štrajku zbierať podpisy od
ostatných študentov. V priebehu dopoludnia sa na nádvorí historickej budo-
vy Academie Istropolitany, sídla VŠMU v centre Bratislavy (vchod do budovy
– úvodná fotografia k textu), postupne zhromaždili študenti nielen z  našej
školy, ale i zástupcovia vznikajúcej VPN. Stojí tam stará studňa, ktorá sa stala
akousi prvou tribúnou. Na nej podchvíľou niekto stál a vysvetľoval, čo sa deje
a o čo študentom vyzývajúcim k protestnému štrajku ide. Okolo 13.00 prišli
na prvé koordinačné stretnutie zástupcovia Filozofickej fakulty Univerzity
Komenského a  bolo prijaté spoločné vyhlásenie študentov FF UK a  VŠMU.
V ňom ohlásili, že vstupujú do štrajku, a vyzvali študentov ostatných vyso-
kých škôl, aby sa pridali k podpore pražských študentov.

„Obsadenie“ Istropolitany a okupačný štrajk

Podobne ako v  Prahe (prvé divadlá tam vyhlásili štrajk na podporu štu-
dentov už v sobotu 18. novembra), i v Bratislave sa ako prví za študentov
postavili divadelníci. V nedeľu 19. novembra sa na dvoch bratislavských scé-
nach (v  Štúdiu Novej scény, prezývanom Astorka podľa slávnej kaviarne,
ktorá v budove na Hodžovom námestí kedysi sídlila, a na Malej scéne SND)
postavili na javiská, oznámili, že odmietajú hrať, a prečítali vyhlásenie čer-
stvo utvoreného združenia Verejnosť proti násiliu, ktoré v ten deň dopolud-
nia sformulovalo jedenásť osobností z umeleckých kruhov (Ľubomír Lon-
gauer, Miroslav Cipár, Ladislav Čarný, Ľubomír Feldek, Daniel Fischer, Peter
Horváth, Martin Hollý, Jozef Jankovič, Vladimír Kompánek, Karol Lacko
a Rudolf Sikora) a bolo prijaté podvečer na zhromaždení v Umeleckej bese-
de, kde okrem iného Milan Kňažko informoval aj o štrajku divadiel v Prahe.
V  tom období divadlá v  pondelok nehrávali. Vzhľadom na hrozbu, že sa
k prvým dvom v nedeľu protestujúcim scénam pridajú ďalšie a že sa divadelné
sály premenia na diskusné arény (v tom režime čosi nepredstaviteľné!), minis-
ter kultúry Pavel Koyš sa v utorok podvečer rozhodol divadlá zatvoriť. Poslom
zlých správ bol Andy Hryc, ktorý prišiel do budovy divadelnej fakulty, aby nás
o tom informoval. Ako reakciu na túto skutočnosť sme sa rozhodli pritvrdiť.
Nakráčali sme ku kvestorovi, ktorý bol večer v budove ako jediný z vedenia,
a oznámili mu, že vstupujeme do okupačného štrajku. Kvestor zdvihol telefón,
zavolal rektorovi a spojil nás s ním. Profesor Jurkovič nás trpezlivo vypočul –
tak ako v pondelok ráno pri vyhlasovaní štrajku – a kvestorovi dal pokyn, aby
nám vydal kľúče od školy. Bol utorok 21. novembra. V ten večer sme zatvorili
budovu Istropolitany a už sme v nej ostali. Domov som sa vrátila – rovnako
ako väčšina z nás – až v januári 1990.
 z u z a n a m i s t r í ková 35

Z divadelnej fakulty sa zo dňa na deň stal funkčný organizmus. Okamžite

sme spustili prípravu vyhlásení o okupačnom štrajku, začali ich rozmnožovať
a rozširovať a zároveň organizovať všetko, čo súviselo s chodom školy i so ži-
votom v nej. Vznikla rozmnožovňa textov, v ktorej študenti divadelnej fakulty
neprestajne na písacích strojoch (o  kopírkach sa dalo len snívať) prepisovali
vyhlásenia a iné texty s dôležitými informáciami, aby mohli putovať tam, kam
sa necenzurované správy o udalostiach ešte nedostali. V priestornej učebni pre
hereckú tvorbu vznikla improvizovaná spálňa, v klube zase kuchyňa. Telefón
na vrátnici sa stal na niekoľko dní hlavným komunikačným prostriedkom. Na
jednom z prvých mítingov na Námestí SNP v Bratislave niekoľko desaťtisícový
dav skandoval číslo do školy, aby si ho prítomní zapamätali. Ľudia začali do
Istropolitany nosiť pomoc alebo sa hlásili ako dobrovoľníci. Vznikol dispečing,
kde registrovali telefónne čísla hercov, ktorí boli pripravení vyraziť so študent-
mi na výjazdy do škôl či podnikov po celom Slovensku, i ľudí, čo ich tam boli
ochotní zaviezť alebo im dokonca požičať svoje auto.
V  uzavretej a  nepretržite, dvadsaťštyri hodín denne fungujúcej budove
vznikol priestor na strategické porady tak študentov, ako i hnutia Verejnosť
proti násiliu. Rodili sa v  nej koncepty mítingov, ktoré sa od 22. novembra
v Bratislave konali každý deň, a pripravovali sa reakcie na stále nové dezinfor-
mácie zo strany režimu. A každý večer sa v tzv. Kaplnke – divadelnom priesto-
re pripomínajúcom kaplnku  – stretávali zástupcovia štrajkových výborov
slovenských vysokých škôl. Samozrejme, najmä bratislavských, ale postupne
začali dochádzať i  študenti z  iných miest. Niektoré školy, najmä z  východu
Slovenska, sa napojili priamo na študentské koordinačné centrum v  Prahe,
ktorého stretnutia sa odohrávali v Disku, divadle patriacom DAMU.
Bolo až obdivuhodné, ako sa študenti v slovenskom koordinačnom výbore
dokázali rýchlo adaptovať na čosi pre nich dovtedy nevídané – na demokratic-
kú diskusiu. A to so všetkým, čo k tomu patrí – s chaosom, hľadaním spôsobu
vedenia debát, oponovaním, nesúhlasom i  vytvorením „paralelného“ koordi-
načného výboru, ktorý fungoval pár dní v inej miestnosti bez toho, aby jeho
členov niekto vyhadzoval z budovy. To všetko totiž prekryla vážnosť situácie,
nesmierna dôvera verejnosti a vedomie, že je absolútne nevyhnutné vystupo-
vať navonok jednotne. Akýkoľvek rozpor totiž nahrával režimu, voči ktorému
sa študenti postavili a ktorý sa veľmi intenzívne snažil dokázať, že protesty or-
ganizuje len hŕstka „protispoločenských živlov“ a nimi zneužitých študentov.
Tak ako študenti, i zástupcovia hnutí Občianske fórum a Verejnosť proti ná-
siliu veľmi rýchlo pochopili, že režim možno poraziť len s podporou všetkých
sociálnych vrstiev spoločnosti. Preto bol na pondelok 27. novembra vyhláse-
ný dvojhodinový generálny štrajk. Najzásadnejšou úlohou v tomto kľúčovom
období, keď sa ešte len veľmi pomaly uvoľňovala cenzúra a  stále fungovala
komunistická propaganda, bolo doručiť doslova do každého kúta Českoslo-
venska korektné informácie o  tom, čo sa v  Prahe stalo,  prečo je generálny
štrajk dôležitý a o čo študentom i OF a VPN ide. A nielen informácie doručiť,
ale pomôcť ich aj vysvetliť a svoje postoje obhájiť. V každej inštitúcii (tak ako
36 ( M ÔJ ) P R Í B E H Š T U D E N T S K É H O KO O R D I N A Č N É H O V Ý B O R U

v celom štáte) mala totiž vedúce postavenie komunistická strana a v prípade

ideologickej šikovnosti jej zástupcov bolo naozaj zložité argumentačne obstáť.
Práve na týchto miestach zohrali zásadnú úlohu spomínané výjazdy, keď prišli
študenti osobne vysvetliť, čo sa stalo, a ich dôveryhodnosť akoby „garantova-
la“ prítomnosť osobností z radov hercov. Na jednom búrlivom stretnutí v Mar-
tine, meste, kde sídlila zbrojovka a veľké posádky československej i sovietskej
armády, sa situácia šikovne zvládaná miestnymi komunistickými pohlavármi
obrátila až v momente, keď na obranu študentov vystúpil jeden z najobľúbe-
nejších hercov a nespochybniteľná morálna autorita Ladislav Chudík.

Generálny štrajk
Len päť dní od prvej veľkej demonštrácie v Bratislave sa v pondelok 27. no-
vembra uskutočnil generálny štrajk a ukázal, že štrajkujúci študenti majú jed-
noznačnú podporu všetkých vrstiev spoločnosti. To zásadne zmenilo atmosfé-
ru. Z ľudí opadol strach, že voči masovým demonštráciám zasiahnu ozbrojené
zložky. Akoby prebehlo referendum o odstavení komunistov od moci. Zásad-
né politické požiadavky OF a VPN získali podporu verejnosti. Už dva dni po
generálnom štrajku odhlasoval parlament – Federálne zhromaždenie ČSSR –
zrušenie článku 4 o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa, člán-
ku 6 o povinnom združovaní „spoločenských organizácií“ v Národnom fronte
a  článku 16 zaručujúcom marxizmu-leninizmu postavenie štátnej ideológie.
Zároveň federálne zhromaždenie ustanovilo parlamentnú komisiu pre dohľad
nad vyšetrením udalostí zo 17. novembra – čo bola od počiatku základná po-
žiadavka štrajkujúcich študentov.
V deň konania generálneho štrajku sme ako zástupcovia slovenských štu-
dentov boli dopoludnia na rokovaní na ministerstve školstva o požiadavkách
odpolitizovania vysokých škôl a obnovení akademických slobôd. V zasadač-
ke oproti nám sedeli komunistické nomenklatúrne kádre na čele s ministrom
Ľudovítom Kilárom. Rokovanie sa predlžovalo, keď sa o 12.00 začal v celom
Československu generálny štrajk. Naša „protistrana“ sa ako na povel zdvihla
a jej reprezentanti si na podporu štrajku pripli na chlopne sák trikolóry. My
sme sa potrebovali rýchlo vrátiť a zapojiť sa do organizácie štrajku, a tak nám
(už štrajkujúci) zástupcovia ministerstva ponúkli odvoz. Než sme sa spamä-
tali, sedeli sme v papalášskej čiernej šesťstotrinástke (Tatra 613) predierajúcej
sa ulicami zaplnenými ľuďmi a rozmýšľali o tom, ako ľahko a rýchlo sa môžu
zmeniť „osoby a obsadenie“.

Študentské noviny a Vlak nežnej revolúcie

Prirodzenou reakciou študentov na existujúcu cenzúru bolo založenie vlast-
ného média. Oficiálnymi novinami pre „mladých ľudí“ bol denník Smena, vy-
 z u z a n a m i s t r í ková 37

dávaný Socialistickým zväzom mládeže. V snahe vymedziť sa i názvom roz-

hodol koordinačný výbor vlastné periodikum pomenovať Zmena. Prípravou
vzniku slobodných novín bola poverená Katka Štrbová Bieliková. Prvé číslo
Zmeny vyšlo 23. novembra v letákovej forme a jej redakcia sídlila v miestnosti
na novinárskej katedre Filozofickej fakulty UK. Zmena vychádzala s týžden-
nou periodicitou, bola mladá a  drzá (vekový priemer redakcie bol dvadsať
rokov). Od začiatku roku 1990 však začala „hnednúť“. Na jar vyjadrila Katka
obavu, že sa nám podarilo založiť nacionalistický plátok, a  tak sme od nej
„dali ruky preč“. Študentským periodikom reprezentujúcim želanú „zmenu“ sa
v roku 1990 napokon stalo ECHO, dvojtýždenník vysokoškolákov so slávnymi
politickými komiksami autorov Kulleha (Milan Žitný) a Danglár (Jozef Gertli).
Zástupcovia Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl sa, rovna-
ko ako ich českí kolegovia na federálnej úrovni, zúčastňovali na politických
vyjednávaniach na najvyššej úrovni. Zároveň sa na študentov obracalo čoraz
viac ľudí, ktorí sa snažili o zmeny vo vedení svojich inštitúcií či podnikov –
kde boli všetky funkcie, samozrejme, obsadené straníckymi kádrami. Napriek
tomu, že študenti a  zástupcovia VPN a  OF už v  tom čase mali prístup do
médií, osobná prítomnosť a podpora vznikajúcim miestnym VPN, snažiacim
sa o výmenu vedúcich funkcionárov, bola nenahraditeľná. Tóno Popovič do-
stal v tom čase prezývku „robotnícky prezident“, pretože si získal dôveru ľudí
z  podnikov, ktorí  – často pod obrovským existenčným tlakom  – bojovali za
zmeny, a on bol vždy pripravený (a argumentačne schopný) im v tomto zápase
pomôcť.
Na pomoc regiónom vypravil koordinačný výbor študentov 6. decembra
do Košíc Vlak nežnej revolúcie, v ktorom bolo vyše tisíc študentov a umel-
cov. Trasa viedla cez Piešťany, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Považ-
skú Bystricu, Žilinu, Vrútky, Kraľovany, Ružomberok, Liptovský Mikuláš,
Poprad, Spišskú Novú Ves, Margecany, Kysak a končila sa v Košiciach. Na
jednotlivých staniciach rozdávali študenti propagačné a informačné mate-
riály, ľuďom sa prihovárali herci a  ďalšie osobnosti. V  Košiciach sa napo-
kon konala demonštrácia s  ich účasťou. Vtedajší košickí študenti dodnes
považujú túto aktivitu z Bratislavy za nepatričnú. Väčšinou vtedy priamo
komunikovali so štrajkovým výborom v  Prahe a  aktivizačný vlak vnímali
ako „evanjelizáciu“ z Bratislavy, ktorá tak dáva východu najavo, že zaostá-
va. Faktom je, že vlak bol vypravený do Košíc, ale jeho cieľom bolo prejsť
Slovenskom, umožniť ľuďom stretnúť sa so zástupcami študentov, s umel-
cami a občianskymi aktivistami a podporiť ich v úsilí o zmenu i v menších
mestách a obciach – čo bolo možno náročnejšie ako na celoštátnej úrovni.
Atmosféru opísala Táňa Veselá v  článku Vo vlaku nežnej revolúcie (Mladé
rozlety 4, 1990):

„Na nástupišti stojí starenka nehybne ako socha. V  rukách drží žrď s  ve-
júcou československou zástavou. Druhá žena uchopí dva konce zástavy
a vypne ich ako transparent. Obe stoja bez pohybu a po tvárach im stekajú
38 ( M ÔJ ) P R Í B E H Š T U D E N T S K É H O KO O R D I N A Č N É H O V Ý B O R U

slzy. Po chrbte mi behajú zimomriavky. Niekto pri mne vydýchol: panebo-

že…“

Návrh zloženia „novej“ vlády a Ahoj, Európa!

Zhodou okolností práve v deň vypravenia vlaku, 6. decembra, zavolali ráno na
vrátnicu Istropolitany z úradu vlády. Podpredseda vlády Štefan Murín sa pýtal
na stanovisko študentov k navrhovanému zloženiu pozmenenej vlády. Z vrát-
nice ma prišiel zobudiť Marcel Nemec, ktorý tam počas tých dní prakticky
neustále fungoval ako dispečer. Takmer všetci členovia koordinačného výboru
už boli vo vlaku do Košíc, ktorý mal každú chvíľu vyraziť, v škole som ostala
len ja. Poprosila som Marcela, nech beží na stanicu a požiada Ďura Vaculíka
alebo Tóna Popoviča, aby sa vrátili. Stihol im však už len zamávať z  nástu-
pišťa. Vyrazila som teda do Mozartovho domu oproti Istropolitane, kde sídlil
koordinačný výbor VPN. Na sekretariáte som našla len Máriu Filkovú. Pýtala
som sa jej, či telefonovali aj im. Povedala, že volali a že VPN zásadne nesúhlasí,
lebo podľa tohto návrhu by mali v novej vláde väčšinu komunisti. A tak som
sa vrátila do Istropolitany a zavolala na úrad vlády, že s navrhovaným zlože-
ním tiež nesúhlasíme.
V tom čase prebiehali intenzívne politické rokovania o nových zloženiach
všetkých troch vlád – slovenskej, českej i federálnej. Komunisti sa snažili „vy-
meniť tváre“, ale ponechať si zásadný vplyv. Návrhy na zloženie vlád s  pre-
važnou väčšinou komunistov študenti i  OF a  VPN zásadne odmietli. Napo-
kon – ako svoj posledný krok vo funkcii – vymenoval prezident Gustáv Husák
10. decembra federálnu vládu, tzv. vládu národného porozumenia (podpredse-
dom tejto vlády sa stal Ján Čarnogurský, ktorý ešte dva týždne predtým sedel
ako člen tzv. bratislavskej päťky vo väzení). V ten deň ukončili divadlá štrajk
a v Bratislave zorganizovali VPN a študenti dovtedy nepredstaviteľnú vec –
päťdesiattisíc ľudí vyrazilo pod heslom Ahoj, Európa! na pochod do rakúskeho
Hainburgu. V Deň ľudských práv prekročili po prvý raz slobodne železnú opo-
nu. Nikto si však vtedy neuvedomil, že Hainburg je od hraničného priechodu
vzdialený viac ako desať kilometrov. A tak sa na dvadsať kilometrov dlhý po-
chod v slnečnom, ale mrazivom decembrovom počasí vydali mladí, starí i ro-
diny s deťmi. Napokon to však všetci zvládli. A na rakúskej strane ponúkali
miestni v domoch lemujúcich pochod ľuďom horúci čaj aj niečo ostrejšie.

Nový minister, nové vedenia fakúlt

Na základe vyrokovaných dohôd vymenoval 12. decembra parlament, Sloven-
ská národná rada, vládu, v ktorej mali komunisti vrátane jej predsedu Milana
Čiča len tretinu členov. Ministrom školstva sa stal nestraník Ladislav Kováč.
Jeho prvé kroky zo slávnostného menovania viedli na Koordinačný výbor slo-
 z u z a n a m i s t r í ková 39

venských vysokých škôl. V Mozgu – čo bola prezývka miestnosti, kde prebie-

hali porady – zástupcovia koordinačného výboru práve niečo riešili, a keďže
pána Kováča väčšina študentov nepoznala, nechali ho sedieť pred dverami.
A nový minister školstva pokojne čakal, lebo nechcel vyrušovať. Keď som vy-
šla z miestnosti a zbadala ho tam, začala som sa zdesene ospravedlňovať. On
sa len usmial a povedal, že to je v poriadku. A že si nevedel predstaviť, kam by
jeho prvé kroky vo funkcii ministra mali viesť, ak nie za nami.
Postupne začali štrajkové výbory na jednotlivých vysokých školách riešiť aj
otázku výmeny svojich vedení, menovaných komunistickým režimom. Každá
fakulta či škola si s tým zažila iný príbeh. Napríklad na divadelnej, kde sídlil
koordinačný výbor, pomohla na jar 1990 až vzbura študentov a odchod čas-
ti pedagógov na protest proti manipulácii voľby vedenia nomenklatúrnymi
kádrami. Nasledovali ich takmer všetci študenti a ďalší pedagógovia. Vtedajší
vysokoškolský zákon ustanovoval, že vysoké školy možno zriadiť len záko-
nom Federálneho zhromaždenia ČSSR a fakulty rozhodnutím federálnej vlá-
dy. Milan Kňažko, od januára dekan divadelnej fakulty, sa obrátil na ministra
školstva a ten sa postavil za študentov. Prostredníctvom rozhodnutia sloven-
skej vlády požiadal tú federálnu o zrušenie „vyprázdnenej“ Divadelnej fakulty
VŠMU a zriadenie dvoch nových – Činohernej a bábkarskej fakulty (dnes už
opäť divadelnej) a  úplne novej Filmovej a  televíznej fakulty. Všetci študen-
ti boli automaticky prijatí na novovzniknuté fakulty a  pedagógovia museli
prejsť odborným výberovým konaním.
Koordinačný výbor prakticky od vymenovania vlády, v ktorej sa ministrom
školstva stal Ladislav Kováč, spolupracoval s jeho legislatívnym oddelením na
príprave nového zákona o vysokých školách. Ten aktuálny obsahoval takmer
v každom paragrafe ustanovenia ako:

„Vysoké školy v súlade s cieľmi komunistickej výchovy a s najnovšími po-

znatkami vedy a techniky pripravujú absolventov politicky a morálne vyspe-
lých, vysokovzdelaných pre prácu v národnom hospodárstve, kultúre, vede,
správe a v ostatných oblastiach života rozvinutej socialistickej spoločnosti.“

Federálne zhromaždenie prijalo demokratický vysokoškolský zákon 4. mája

1990, mesiac pred konaním prvých slobodných volieb.
Jednou z prvých a zásadných požiadaviek štrajkujúcich študentov bolo ob-
novenie akademických slobôd a odpolitizovanie škôl. A to nielen od komunis-
tickej strany. Preto sme boli nemilo prekvapení, keď sme prišli na to, že naši
kolegovia Miloš Lauko a Palo Pochylý pripravovali na pôde divadelnej fakulty
v spolupráci s rakúskou Stranou slobodných založenie strany Národní liberáli
a že ich dokonca jej predseda, populistický politik Jörg Haider, navštívil pria-
mo v budove Istropolitany (v tom čase nikto z nás nevedel, kto to je a už vôbec
ako vyzerá). Tak sa naše cesty s Milošom Laukom, jedným z prvých a najzná-
mejších študentských lídrov, ktorý vystúpil už v pondelok 20. novembra na
demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí, navždy rozišli.
40 ( M ÔJ ) P R Í B E H Š T U D E N T S K É H O KO O R D I N A Č N É H O V Ý B O R U

Vysokoškolská únia a Fun rádio

Zároveň s  ukončením monopolu komunistickej strany padol i  jej „predvoj“
Socialistický zväz mládeže (najväčšou odmenou zväzáka bolo schválenie jeho
kandidatúry na vstup do Komunistickej strany Československa). V roku 1983
mal SZM oficiálne 1,5 milióna členov. Išlo o strešnú mládežnícku organizáciu,
ktorá vznikla ako nástupnícka organizácia Československého zväzu mláde-
že v roku 1970 ako súčasť procesu tzv. normalizácie spoločnosti po okupácii
Československa spojeneckými vojskami v roku 1968. Všetky ostatné mládež-
nícke organizácie boli zakázané. Na každej strednej i vysokej škole musela byť
základná organizácia SZM (na základných školách to bola Pionierska organi-
zácia SZM). Štruktúra zväzu v podstate kopírovala štruktúru komunistickej
strany  – existovali školské, závodné, mestské, krajské výbory SZM a  raz za
päť rokov sa konal celoštátny zjazd. Členstvo bolo v podstate povinné. SZM
bol štedro financovaný a pri šikovnosti organizátorov sa dali v rámci jeho čin-
nosti realizovať i mnohé „progresívne“ aktivity. Napríklad slávny bratislavský
vysokoškolský V klub sídlil v priestoroch patriacich SZM a fungoval pod jeho
hlavičkou. Koniec koncov, aj povolenú študentskú manifestáciu 17. novembra
1989 v Prahe spoluorganizovala mestská vyskoškolská rada SZM.
SZM disponoval obrovským majetkom, keďže pôsobil okrem školstva vo
všetkých výrobných podnikoch aj štátnych inštitúciách a jeho celková hod-
nota vrátane tzv. hospodárskych zariadení (napr. vydavateľstvo Mladá fronta,
Mladý svět, denník Smena, Cestovná kancelária mladých či sieť Juniorhote-
lov) bola odhadnutá na 2,921 miliardy korún. Koordinačný výbor študentov sa
snažil už koncom roka 1989 zapájať do diskusií o transformácii majetku a jeho
využití pre budúce detské a mládežnícke organizácie. Bolo nám totiž už vtedy
jasné, že v nových ekonomických podmienkach bude ich podpora oveľa nižšia
a investície do majetku minimálne. Príbeh tejto transformácie bol v podsta-
te kópiou príbehu divokej privatizácie štátneho majetku. V každom prípade,
Vysokoškolská únia Slovenska, ktorá vzišla z Koordinačného výboru sloven-
ských vysokých škôl, získala pre svoju činnosť budovu bývalého mestského
výboru SZM na Leškovej ulici v Bratislave.
Koncom roka 1989 udelil francúzsky prezident François Mitterrand česko-
slovenským študentom ocenenie za výrazný podiel na politických zmenách
v krajine. Súčasťou bol aj finančný príspevok, ktorý však akosi ostal v Prahe.
Slovenský koordinačný výbor napísal o  tejto skutočnosti list francúzskemu
veľvyslancovi a  ten pozval zástupcov študentov na spoločné oficiálne roko-
vanie so slovenským ministrom školstva Ladislavom Kováčom. Jeho predme-
tom bola okrem iného aj otázka povinnej výučby cudzieho jazyka, ktorý mal
v školskom systéme nahradiť ruštinu. Prirodzene, veľvyslanec navrhoval, aby
mali študenti možnosť voľby a aby jedným z jazykov bola francúzština. La-
dislav Kováč – perfektnou francúzštinou – argumentoval, prečo tým jazykom
bude angličtina. My sme „vycítili príležitosť“ a postavili sme sa na stranu veľ-
vyslanca. Keď sme vychádzali z ministerstva, spýtal sa nás, či nechceme rádio.
 z u z a n a m i s t r í ková 41

Odpovedali sme mu, že jedno rádio už v kancelárii máme. Usmial sa, povedal:

„Rádio, nie rádioprijímač.“ A tlmočil nám ponuku majiteľa francúzskeho Fun
rádia založiť tu súkromnú rozhlasovú stanicu.
Ponuku sme prijali a  bolo rozhodnuté, že slovenským spolumajiteľom
Fun rádia bude Vysokoškolská únia Slovenska a že z jeho budúcich výnosov
bude financovaná činnosť vysokoškolákov. Napriek neexistujúcej legislatíve
(televízne i rozhlasové vysielanie mohli prevádzkovať len štátom zriadené či
poverené inštitúcie – a tak sme sa „nechali poveriť“ ministerstvom kultúry)
a infraštruktúre pre súkromných vysielateľov spustilo 10. júna 1990, deň po
prvých slobodných voľbách, bratislavské Fun rádio svoje vysielanie. Ďalšie sú-
kromné rádiá vznikli na Slovensku až o dva roky. Fun rádio už dávno nepatrí
študentom, v budove bývalého mestského výboru SZM však sídli dodnes.

Pomoc Rumunsku
Akcieschopnosť siete študentov vytvorenej v  prvých dňoch novembrových
udalostí a  obrovskú dôveru, ktorú si v  spoločnosti získali, dokumentuje aj
príbeh spojený s  pomocou Rumunsku. V  tom čase bola diktatúra Nicolae
Ceaușesca posledným stalinistickým režimom bývalého socialistického bloku.
V Temešvári sa 15. decembra 1989 uskutočnil protest zástancov populárneho
maďarského kalvínskeho kňaza Lászlóa Tőkésa, ktorého cirkevné a politické
orgány odvolali z funkcie pre opakovanú kritiku situácie maďarskej menšiny
v Rumunsku. Polícia protest rozohnala vodnými delami. Protesty však pokračo-
vali, rozširovali sa a verejnosť začala požadovať odstúpenie Nicolae Ceaușesca
z  funkcie. Proti demonštrantom bola nasadená armáda a  prvé konfrontácie
priniesli viac ako sedemdesiat obetí. Protesty sa preniesli do hlavného mesta.
Študenti i  robotníci vyhlásili generálny štrajk. Rumunská tajná služba Secu-
ritate nakoniec 22. decembra proti demonštrantom, ktorí sa v Bukurešti zišli
z blízkeho i ďalekého okolia, použila guľomety.
V sobotu 23. decembra o 12.00 vyhlásil študentský koordinačný výbor v bra-
tislavskom štúdiu Československého rozhlasu (v obrátenej pyramíde) zbierku
na pomoc Rumunsku. Ako miesto jej konania bola určená strojnícka fakulta na
dnešnom Námestí slobody (vtedy Gottwaldovom). V priebehu polhodiny sa pred
fakultou vytvoril dlhý rad ľudí, ktorí priniesli pomoc. Hoci študenti nevyhlásili
finančnú zbierku, za pár hodín sa vyzbieralo jeden a  pol milióna korún. Bol
predvečer Vianoc, všetko bolo zatvorené. Študenti počas dvadsiatich štyroch
hodín zorganizovali vypravenie mimoriadneho vlaku a naplnili ho materiálnou
pomocou, ktorú priniesli ľudia. Dokonca zariadili otvorenie obchodného domu
Prior v Bratislave, aby v ňom na základe pokynov Červeného kríža mohli v noci
z 23. na 24. decembra nakúpiť potraviny, spacáky, stany a plynové ohrievače.
Vlak s pomocou a členmi koordinačného výboru Milošom Durecom a Petrom
Tóthom ako sprievodcami vyrazil na Štedrý deň na svoju púť do Rumunska.