MAR: Ty si už tu? Mal si predsa prísť až zajtra ráno. Som strašne rada. Si hladný?

JOH:
Ďakujem, niečo by som si dal.
MAR: Aj tak si myslím, že som sa včera večer k tebe správala hlúpo. Naozaj
JOH: Nemôžeme to už tak nechať?
MAR: Si smiešny, žiadnu diskusiu nechceš dokončiť. Nebudem hovoriť dlho, Johan. Chcem
ti len povedať, že si myslím, že máš pravdu. Aj ja mám pravdu. Ľúbim ťa. Dnes večer sa
nebudeme hádať. Poď, drahý, pôjdeme si ľahnúť.
JOH: Marianna, musím sa s tebou o niečom porozprávať. Zaľúbil som sa. Je to strašne
smiešne a možno je to úplná hlúposť. S najväčšou pravdepodobnosťou je to
sprostosť. Zoznámil som sa s ňou v júni na kongrese. Pracovala ako tlmočníčka a sekretárka.
Vlastne ešte študuje. Chce vyučovať slovanské jazyky. Je dosť nenápadná. Ty by si zrejme
povedala, že je škaredá. Vôbec netuším, čo z toho bude. Vôbec nič neviem. Som úplne
zmetený. Istým spôsobom som samozrejme šťastný, ale mám príšerné výčitky kvôli
tebe a deťom. Vždy sme si predsa dobre rozumeli. To je pravda. Nebolo nám o nič lepšie ani
horšie ako iným. Povedz čosi, dočerta.
MAR: Neviem, čo mám na to povedať.
JOH: Možno sa ti zdá, že to nebolo odo mňa správne, keď som ti to nepovedal už skôr.
Nevedel som však, čo z toho bude. Myslel som si, že to možno prejde. Že je to iba chvíľková
záležitosť. Takže som ťa nechcel zbytočne znepokojovať.
MAR: Je to zvláštne.
JOH: Čo je zvláštne?
MAR: Že som si to neuvedomila. Nemala som najmenšie podozrenie a nič som si nevšimla.
Chodila som okolo teba ako..... a nič som nechápala. Bože, to je strašné.
JOH: Nie, nič si nepochopila. Ale nikdy si sa nevyznačovala veľkou všímavosťou. Najmä
pokiaľ išlo o náš vzťah.
MAR: Čo teraz spravíme?
JOH: Neviem
MAR: Chceš sa rozviesť? Oženíš sa s ňou? Prečo si začal o tom hovoriť práve dnes večer?
Prečo máš odrazu tak naponáhlo?
JOH: Zajtra popoludní odchádzame spolu do Paríža.
(Marianne sa naňho díva, mlčí)
JOH: Chcem sa dostať preč od tohto všetkého. Aspoň na istý čas. Paula dostala štipendium.
Chcem byť s ňou. Nemôžem bez nej žiť. Zajtra popoludní odídeme.
(Marianne sa naňho díva, mlčí)
JOH: Teraz, keď sa s tebou rozprávam, keď som doma, najradšej by som sa na všetko
vykašľal. Mám len strach a som unavený.
(Marianne sa naňho díva, mlčí)
JOH: Nikdy som nezažil nič hlúpejšie, banálnejšie a smiešnejšie. Viem presne, čo si myslíš a
nemám nijaké ospravedlnenie.
MAR: Ako môžeš vedieť, čo si myslím?
JOH: Nechcem mať výčitky svedomia. Bola by to tak či onak iba pretvárka. Je to jednoducho
tak, Marianne. Nič sa nedá robiť.
(Marianne sa naňho díva, mlčí)
JOH: Lepšie je to nehovoriť. Aj tak sa nedá povedať nič rozumného. Vieš ale pravdu a to je
hlavné.
MAR: Nič neviem. Teraz si pôjdeme ľahnúť. Je neskoro. A zajtra ráno zrejme
zavčasu odchádzaš.
JOH: O 9 mám poradu.
MAR: Bude teda asi najlepšie, keď si pôjdeme ľahnúť.
JOH: Nevieš, či je môj sivý oblek tu alebo v meste? Nemohol som ho nájsť.
MAR: Je v čistiarni.
JOH: To je smola.
MAR: Chceš si ho vziať na cestu?
JOH: Samozrejme.
MAR: Mám tu lístok. Ak si ho chceš vyzdvihnúť.
JOH: To nestihnem. Celý deň mám nabitý až do tretej a potom už cestujeme.
MAR: Ak chceš, pôjdem ráno do mesta a vyzdvihnem ti ho. Môžem ťa aj pobaliť, ak chceš.
Zvyčajne ti to veľmi nejde.
JOH: Nie, ďakujem.
MAR: ( usmeje sa) Si hlúpy.
JOH: Som trochu konvenčný, ako vieš.
MAR: Inak si myslím, že máš všetko, čo potrebuješ. Čisté košele a bielizeň je tu, takže si to
môžeš hneď vziať. Nemohol by si ísť v saku a flanelových nohaviciach? Svedčí ti to a vyzeráš
v tom mladistvo.
JOH: Dobre teda.
MAR: Ako dlho budeš preč?
JOH: Neviem, to sa uvidí.
MAR: Ako to myslíš?
JOH: Požiadal som o neplatené voľno na 6 mesiacov.
MAR: (skormútene) Ach.
JOH: Ak už skoncovať, tak poriadne.
MAR: Myslíš si, že budem na teba čakať?
JOH: Je mi to jedno.
MAR: Chápem.
JOH: Vieš, ako dlho som to v sebe nosil? No hádaj. Nemyslím na to s Paulou, ale na
myšlienku odísť od teba. No hádaj.
MAR: ( vyľakane naňho pozerá) Nehovor to.
JOH: Už 4 roky som sa ťa chcel zbaviť. Niežeby som ťa nemal rád, to si nemysli.
MAR: ( priťahuje si prikrývku k tvári) Už viac nehovor, prosím ťa.
JOH: Áno, máš pravdu. Je to len prázdne mlátenie slamy.
MAR:  Z čoho budeš žiť? Teraz, keď nebudeš pracovať. Musíš predsa platiť na deti.
JOH: Nerob si starosti. Mám dosť na to aby som vyžil.
MAR: V tom prípade máš príjmy o ktorých neviem.
JOH: Presne tak, Marianne. Naozaj mám.
MAR: Ako je to možné?
JOH: (zlostne)Počúvaj teda do frasa. Vzal som si pôžičku. Od 1 septembra bude banka
vyplácať tebe a dievčatám 1600 korún mesačne. Zatiaľ. Keď sa vrátim, možno sa dohodneme
nejako inak. Porozprávaj sa s nejakým tvojim kolegom právnikom v kancelárií. Kašlem na
všetko. Uveď svoju cenu. Nič si so sebou nechcem vziať, možno okrem svojich kníh, aj proti
tomu nič nemáš. Jednoducho zmiznem, počuješ? Vyparím sa. Zaplatím akúkoľvek primeranú
sumu, aby som zabezpečil teba a deti. Nemám žiadne nároky. Jediné, čo ma zaujíma, je
vypadnúť z tohto všetkého. Vieš, čo mi zo všetkého najviac liezlo na nervy? Všetky tie
nekonečné reči o tom, čo urobíme, čo musíme spraviť, na čo musíme brať ohľad. Čo hovorí
tvoja matka. Čo si myslia deti. Koho treba pozvať na večeru a či by sme predsa len nemali
zavolať aj môjho otca. Že musíme ísť do Falkenbergu, že musíme ísť do Ore, do Svätého
Moritzu. Že musíme sláviť Vianoce, Veľkú noc, svätodušné sviatky, narodeniny, meniny a
všetky ostatné idiotské sviatky. Viem, že preháňam. Viem, že hovorím hlúposti, Uvedomujem
si, že sme viedli spolu dobrý život. A vlastne si myslím, že ťa stále mám rád. Viem, že istým
spôsobom ťa ľúbim ešte viac, odkedy som spoznal Paulu. Môžeš však pochopiť, prečo, som
tak zatrpkol? Neviem, ako inak to mám nazvať. Nemôžem na to nájsť iné slovo ako
zatrpknutosť. Nikto mi to nevie vysvetliť a to z toho jednoduchého dôvodu, že sa nemám s
kým o tom pozhovárať. Ničomu nerozumiem. Nechápem svoj stav, ktorý nazývam
zatrpknutosť a ktorý sa zo dňa na deň zhoršuje.
MAR: Prečo si mi nič nepovedal?
JOH: Ako sa dá hovoriť o niečom, na čo nemám slová? Ako sa dá hovoriť o tom, že je to
otravné milovať sa s niekým, hoci technicky prebieha všetko perfektne? Ako ti môžem
povedať, že mám chuť jednu ti streliť, keď tak spôsobne sedíš pri raňajkách a konzumuješ
vajcia v skle? A tie naše dievčatá, ktorým nič nie je dosť dobré. Prečo sme ich tak hystericky
rozmaznali? Môžeš mi to povedať? Neobviňujem ta Marianne. Ibaže všetko je to v kýbli/háji.
A nikto nevie prečo.
MAR: Asi som celý čas robila chybu.
JOH: Prestaň s tým. Je pohodlné ustavične brať vinu na seba. Nikto z nás neurobil chybu, ani
ty, ani ja. Aj keď mám teraz také výčitky, je mi z toho nanič?
MAR: Chudáčik môj.
JOH: Nepotrebujem tvoj súcit. Nechaj ma na pokoji. Stále len niečo predstieram. Nech
robíme čo robíme, vždy si len ubližujeme.
MAR: Prosím ťa, ostaň.
JOH: To nemôžem.
MAR: Ani keď ťa o to veľmi poprosím?
JOH: Nemá to význam a je to iba trápne.
MAR: Nemôžeš aspoň odložiť tú cestu o pár mesiacov? Nedávaš mi nijakú šancu. Naše
manželstvo sa ešte dá zachrániť. Myslím, že by sme mohli nájsť nejakú novú formu nášho
spolužitia. Možno by ma Paula pochopila lepšie ako ty. Mala by som sa s ňou stretnúť a
porozprávať sa s ňou. Bolo by chybou všetko zrušiť, práve teraz, keď sme konečne začali
úprimne hovoriť. Jedným šmahom zničíme všetko, čo sme si spoločne vybudovali. Musíš mi
dať šancu, Johan. Nie je od teba spravodlivé postaviť ma pred hotovú vec. Dostal si ma do
smiešnej a neznesiteľnej situácie. Dúfam, že aspoň tomu rozumieš.
JOH: Viem presne, na čo myslíš: Čo povedia rodičia? Čo si pomyslí moja sestra a čo na to
naši priatelia? Bože, to bude rečí! Ja na to všetko seriem. Vieš čo, chcem sa správať ako sviňa
a robí mi to dobre.
MAR: Na to som nemyslela.
JOH: Na čo si teda myslela?
MAR: (ticho) Na nič.
MAR: Zabudla som nastaviť budík.
JOH: Nastav ho na pol šiestu. Musím si zabaliť ešte zopár vecí.
MAR: Už dávno chcem kúpiť nový. Tento tak príšerne drnčí, že ma z neho porazí.
(Nečakane) Porozprávaj mi o Paule.
JOH: Na čo to bude dobré?
MAR: Ja to chcem.
JOH: Chceš sa týrať?
MAR: To nie je týranie. Chcem vedieť, aká je. Nemáš nejakú jej fotografiu? Iste máš.
JOH: Marianna, nemôžeš nás od toho ušetriť?
MAR: Prosím ťa, musíš to pre mňa urobiť.
JOH: Dobre teda, ale neobviňuj potom mňa. Kde len mám náprsnú tašku? Aha tu, vo vrecku
na saku. Mám tu 2 fotografie. Táto má už 2 roky, je z dovolenky pri Čiernom mori. Tá druhá
je na pas, dala sa vyfotografovať pred niekoľkými týždňami. Tá sa mi zdá dosť verná.
MAR: Má peknú postavu. A zdá sa, že krásne prsia. Nemám pravdu?
JOH: Áno, má pekne prsia.
MAR: Farbí si vlasy? Vyzerá to tak.
JOH: Nikdy mi to nenapadlo, ale je to možné.
MAR: Má sympatický úsmev. Koľko má rokov?
JOH: 23. Nemala bohviejaké šťastie v láske. 2 razy bola zasnúbená a myslím, že jej život v
tomto smere bol dosť búrlivý s najrozličnejšími typmi mužov.
MAR: Trápi ťa to?
JOH: Áno, jej otvorenosť je niekedy dosť nepríjemná. Najradšej by som nič nevedel, ale ona
trvala na tom, že ma oboznámi s celým tým svojím erotickým životopisom. Je to dosť
náročné, pretože trpím žiarlivosťou, aj pokiaľ ide o minulosť. Nemá ilúzie. Vraví, že si nerobí
nijaké nádeje o našom vzťahu. Je presvedčená, že sa vrátim k tebe, že nemá voči tebe šancu.
MAR: A ako si rozumiete v posteli?
JOH: Spočiatku to bolo úplné peklo. Asi aj mojou vinou. Nemám priveľa skúseností. Myslím,
s inými ženami. Ale potom sme spolu na týždeň odišli.
MAR: Vy ste odišli spolu.....?
JOH: Áno, veď vieš, v apríli som šiel do Kodane prednášať.
MAR: Aha, tak teda vtedy v apríli.
JOH: Večer čo večer sme boli naložení v alkohole a žili sme ako zvieratá. Mlátili sme sa a
revali na seba, až nás nakoniec vyrazili z hotela. Pamätáš sa, povedal som ti, že som zmenil
hotel, lebo bol na príliš hlučnej ulici. Skončili sme napokon v špinavom hotelíku v bočnej
uličke, kde nám to odrazu začalo klapať a milovali sme sa od rána do večera. Povedala, že
ešte s nikým jej nebolo tak výborne. Samozrejme, že ma to strašne povzbudilo. Viem, na čo
myslíš, Marianne a je to pravda. Nám dvom to po tej Kodani tiež začalo ísť lepšie.
MAR: Rozprával si o tom Paule?
JOH: Nie, to som sa neodvážil. Povedal som jej, že sme už dávno prestali spolu spať. Pretože
som impotentný. Nebola to pravda, s ňou som zo začiatku bol impotentný, takže bolo lepšie
tváriť sa, že som impotentný aj s tebou.
MAR: Ja som bola vždy taká dôverčivá.
JOH: Keby len dôverčivá. Ty i ja sme sa uzamkli do hermeticky uzavretého priestoru. Všetko
bolo usporiadané, všetky skulinky utesnené, všetko fungovalo. Zomreli sme na nedostatok
kyslíka.
MAR: ( s úsmevom) A teraz sa nazdávaš, že ona ťa prebudí do nového života.
JOH: Áno. Niečo mi hovorí, že táto katastrofa je šanca pre nás obidvoch.
MAR: To ti ona nasadila do hlavy také hlúposti? Je to možné, aby si v tvojom veku bol ešte
taký naivný?
JOH: Nemohla by si byť menej nepríjemná.
MAR: Máš pravdu. Prepáč.
(Marianna vyjde z izby)
JOH: Robím čo môžem, počuješ? Pokúšam sa byť taký úprimný, ako len vládzem. Nie je to
ľahké. Nikdy sme sa spolu o takýchto veciach nezhovárali. Myslím, že máme právo byť
naivní. Čo inak môžeme robiť? To s tou Paulou je hotová katastrofa. Pre mňa i pre teba.
Okrem toho, nechce o tebe ani počuť. Ledva sa odvážim vysloviť tvoje meno. Tisíc ráz som
sa pokúšal z toho dostať, no nedalo sa. Ona sa ma nepustí a ja som ňou doslova posadnutý.
(Marianna sa vráti späť)
Viem, znie to strašne melodramaticky, keď sa povie, že človek je niekým ,, posadnutý“ ale je
to jediné správne slovo. Spočiatku som sa tomu vzpieral, no teraz mi je to úplne jedno. A
istým spôsobom mi to aj vyhovuje.
MAR: To si teda pekne dopadol!
JOH: Záleží na tom, ako sa na to dívaš. Je mi s Paulou veľmi dobre. Je veselá, milá a nežná.
Vždy sa máme o čom rozprávať.
MAR: Ale nehovor!
JOH: Medzitým máme tie najstrašnejšie výstupy. Začínam si však myslieť, že je to aj na niečo
dobré. Celý život som bol tak idiotsky dobre vychovaný, múdry, vyrovnaný a opatrný.
Neviem. Nič neviem.
MAR: Poď si ku mne ľahnúť. Chcem aby si sa so mnou miloval. To hádam môžeš ešte
urobiť. Zo starého priateľstva.
( Marianna zhasne svetlo. Milujú sa)
MAR: Sme obaja veľmi unavení.
JOH: Ja asi nezaspím. Bude lepšie, keď si dám šálku kávy, zabalím sa a odídem.
MAR: Nie, ľahni si a zavri oči. Uvidíš, že zaspíš. Obaja sa potrebujeme vyspať. Zajtra nás
čaká namáhavý deň.
JOH: Strašne sa hanbím.
MAR: Môžeme s tým všetkým trochu počkať. Teraz sme tu len ty a ja. Máme ešte pár hodín
pre seba. Len ty a ja.