Miroslav Válek - Z vody (kapitola XI)

Aj vystríha. Aj zvádza.
Ak pre ňu si, si sadza
v jej oku. Tam: v kútiku.
Ak vôbec si, si iba odraz.
Si belasý,
ak je ona modrá.
Si iba prázdno po jej úniku.

A možno predsa ťa len ľúbi.

Neskonale. Na smrť.
Plnú hlavu pesničiek jej nasmúť.
A pod súhvezdím Labute ju ubi,
zo seba ju vyzleč ako tuniku,
ako džínsy, ako dres,
ako obnosené sako.

Ako suchý les

ju zapáľ,
ako jed
vyvrhni ju pred prvého chlapa,
a ľaliami detstva
veď ju na spoveď.

Ó, smutný spev sťahovavých vtákov;

už sa chystá
žltý karneval!
Raz sa vráti
nevinná a čistá,
akú si ju vzal.

Aj tvoja je.
Aj cudzia.
Je ľad. Jej chlad je horúci.
Je hrdza na srdci.

A trpezlivo hlodá.
Je bdelá v tebe, v sebe spiac.
A celé noci skúma, kto dá
viac.

Oplakávaš ju. Lež koho?

V tej jednej ich bolo mnoho.
Máš výhodu času. Má čas výhod.
Na jednej strane váh je kat;
tam sa slzy zlata rinú.
Nešťastnica, rýchlo prihoď
na druhú stranu - hoci slinu.
A môžeš ho zariekať.

Aj odmieta. Aj sľúbi.
A hrotmi pŕs keď presne zacieli,
je nebo prázdne. Padlí anjeli
jej hrajú na medené trúby.
A to je už noc tisíca a prvá.
Noc, keď veci samy seba prezradia:
jej dokonalé telo speje do záhuby?
Veď príbeh ešte trvá.
Hovor, Šeherezáda.

Už z ničoty sa k tebe nakloní

a prekračujúc čas i zákony,
vrúcne ti šepne, že ťa nerada.