See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.

net/publication/313771494

Krajina a jej štruktúra (Mapovanie, zmeny a hodnotenie)

Book · January 2009

CITATIONS READS

21 3,955

2 authors:

Martin Boltiziar Branislav Olah

Constantine the Philosopher University in Nitra - Univerzita Konštantína Filozofa … Technical University in Zvolen
98 PUBLICATIONS   1,128 CITATIONS    37 PUBLICATIONS   1,580 CITATIONS   

SEE PROFILE SEE PROFILE

Some of the authors of this publication are also working on these related projects:

Assessment of ecosystem services and proposal of green infrastructure in an urban system View project

Wood pasture ecosystems of Slovakia View project

All content following this page was uploaded by Martin Boltiziar on 10 December 2021.

The user has requested enhancement of the downloaded file.

UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE
FAKULTA PRÍRODNÝCH VIED

KRAJINA A JEJ ŠTRUKTÚRA

(Mapovanie, zmeny a hodnotenie)

2003

1992

1988

1956

1900

1822

1772

Doc. PhDr. RNDr. Martin BOLTIŽIAR, PhD.

Doc. Ing. Branislav OLAH, PhD.

NITRA 2009
UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

Fakulta prírodných vied

KRAJINA A JEJ ŠTRUKTÚRA

(Mapovanie, zmeny a hodnotenie)

Vysokoškolské učebné texty

Doc. PhDr. RNDr. Martin Boltižiar, PhD.

Doc. Ing. Branislav Olah, PhD.

2009
Učebné texty boli vypracované v rámci projektov:
VEGA č. 1/0574/08 Zmeny využívania krajiny obvodu Nitry a perspektívy jeho rozvoja
v kontexte vývoja spoločensko-ekonomických a prírodných podmienok,
VEGA č. 1/0026/08 Vývoj využitia krajiny a jeho vzťah ku zložkám krajinnoekologického
komplexu,
VEGA 2/7027/7 Hodnotenie zmien diverzity krajiny,
APVV č. LPP-0236-06 Zmeny krajiny Biosférickej rezervácie Tatry za posledných 200
rokov v kontexte vývoja spoločensko-ekonomických a prírodných podmienok,
APVV-0477-06 Kvantifikácia mimoprodukčných funkcií pôdy a krajiny v suchom poldri
Beša.

Názov: Krajina a jej štruktúra (Mapovanie, zmeny a hodnotenie)

© Autori: Doc. PhDr. RNDr. Martin Boltižiar, PhD.

Doc. Ing. Branislav Olah, PhD.

Recenzenti: Doc. RNDr. Mgr. Peter Chrastina, PhD.

Doc. RNDr. František Petrovič, PhD.

Edícia: Prírodovedec č. 372

Schválené: Vedením FPV UKF v Nitre 24.6.2009
Rozsah: 8,5 AH
Kategória publikačnej činnosti: BCI Skriptá a učebné texty

Rukopis neprešiel jazykovou úpravou.

© Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2009

ISBN 978-80-8094-552-7
EAN 9788080945527

9 788080 945527
 O B S A H

0 ÚVOD........................................................................................................................................................................ 5

1 KRAJINA - VÝVOJ A PREHĽAD NÁZOROV................................................................................................... 7

2 ŠTRUKTÚRA KRAJINY ..................................................................................................................................... 12

2.1 Prvotná krajinná štruktúra ................................................................................................................................. 21
2.2 Druhotná krajinná štruktúra .............................................................................................................................. 23
2.3 Terciárna krajinná štruktúra .............................................................................................................................. 31
2.4 Základné vzťahy medzi prvotnou, druhotnou a terciárnou štruktúru krajiny.................................................... 34
3 ZMENY DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY ....................................................................................... 37
3.1 Prírodné faktory ovplyvňujúce zmeny krajiny.................................................................................................. 41
3.2 Socioekonomické faktory ovplyvňujúce zmeny krajiny ................................................................................... 43
4 VYBRANÉ METÓDY VÝSKUMU DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY.......................................... 45

5 PODKLADY PRI ŠTÚDIU ZMIEN DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY ......................................... 48

5.1 Historické mapy ................................................................................................................................................ 48
5.2 Letecké a satelitné (družicové) snímky ............................................................................................................. 57
5.3 Historické obrazy, pohľadnice a fotografie....................................................................................................... 66
5.4 Historické záznamy........................................................................................................................................... 66
6 SPRACOVANIE PODKLADOV V PROSTREDÍ GIS...................................................................................... 71

7 IDENTIFIKÁCIA A MAPOVANIE DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY A JEJ PRIESTOROVÁ

ANALÝZA .............................................................................................................................................................. 75

8 MAPOVANIE A HODNOTENIE ZMIEN DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY ................. 79

9 HODNOTENIE VYBRANÝCH VLASTNOSTÍ KRAJINY.............................................................................. 85

9.1 Heterogenita ..................................................................................................................................................... 88
9.2 Diverzita........................................................................................................................................................... 93
9.3 Vlastnosti plôšok.............................................................................................................................................. 96
9.4 Ekologická stabilita krajiny............................................................................................................................ 100
9.5 Intenzita zmeny .............................................................................................................................................. 107
9.6 Vzťah foriem využitia krajiny a prírodných podmienok................................................................................ 109
9.7 Afinita foriem využitia krajiny ku zložkám krajinnoekologického komplexu................................................ 112
10 TRVALOUDRŽATEĽNÝ ROZVOJ A SCENÁRE VÝVOJA KRAJINY................................................... 116

11 ZÁVER................................................................................................................................................................ 120

12 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ........................................................................................................... 124

3
4
0 ÚVOD

Súčasná krajina a jej štruktúra je výsledkom postupných zmien pôvodnej prírodnej krajiny
pod vplyvom človeka (FERANEC, OŤAHEĽ, 2001). Aby sme mohli pochopiť súčasnú štruktúru
krajiny, ako aj jej najnovšie transformačné trendy, je potrebné sa zaoberať jej vývojom. Každú
transformáciu je treba vnímať v kontexte spoločensko-ekonomických udalostí, ktoré sa udiali za
určité časové obdobie v minulosti (ŽIGRAI, 2000b). Dá sa poučiť z chýb alebo úspechov
minulých generácií pri pochopení reakcie krajiny na antropický vplyv? Štúdium zmien využitia
krajiny je jednou z ciest, ktoré nás môžu priviesť k hľadaným odpovediam.
Krajina prešla a prechádza v ostatných storočiach výraznými zmenami, ktoré boli spôsobené
zmenou politických, hospodárskych aj vlastníckych pomerov. Jedným z možných postupov
identifikácie tohto vývoja je použitie dostupných historických mapových údajov a ich
spracovanie v geografických informačných systémoch (GIS). Tento prístup je v súčasnom
geografickom a krajinnoekologickom výskume značne rozšírený hlavne v stredoeurópskych
krajinnoekologických školách, ktoré vychádzajú zo spoločného geografického základu
a využívajú obdobné historické mapové podklady vytvorené pre územie bývalého Rakúsko-
Uhorska. Okrem objasnenia vývoja konkrétnej skúmanej krajiny to umožňuje aj porovnanie
využívania rôznych krajinných typov v závislosti od rozdielneho socioekonomického vývoja
v európskom kontexte. Výsledky výskumu sa uplatňujú aj v typizácii kultúrnej krajiny Európy
v nadväznosti na Európsky dohovor o krajine (ROMPORT et al. 2007).
Zmeny v krajine sú spôsobené jednak zmenami v spoločnosti (zmena priorít,
obhospodarovania, potrieb, možností, schopností, technológií, vlastníckych vzťahov,
požiadaviek trhu) alebo tiež odozvou prírodného prostredia proti konkrétnemu využitiu krajiny
tak, že sa toto stáva neudržateľné (negatívne dopady nevhodného obhospodarovania – vodná,
veterná erózia, zosuvy, povodne, kalamity, lavíny). Po prekročení prahu únosnosti sa štruktúra
krajiny mení.
Zmeny krajiny sú najmä v posledných decéniách častou témou geografických a
krajinnoekologických výskumov aj na Slovensku, ktorý sa zameriava sa na ich detailnejšie
poznanie nielen v teoretickej rovine, ale aj na využitie takto získaných poznatkov v rôznych
typoch analýz, syntéz a hodnotení napr. pri riešení praktických otázok ochrany prírody alebo jej
ďalšieho menežmentu. Podľa OŤAHEĽA, FERANCA (1995) je analýza zmien v krajine zvlášť
dôležitá z hľadiska posúdenia prírodných a spoločensko-ekonomických procesov, ich dynamiky,
príčin a stability súčasného stavu záujmového priestoru, ale predovšetkým možných trendov
ďalšieho vývoja.

5
 Aj tieto aktuálne trendy geografického a krajinnoekologického výskumu boli podnetom pre
vypracovanie predložených učebných textov. Pri hodnotení krajiny sa v minulosti často narážalo
a dodnes naráža na nedostatok štatistických dát priestorového charakteru. Rastúci dopyt
po kvalitných, presných a najmä podrobných veľkomierkových máp, ktorých vytvorenie
klasickými mapovacími technikami je i v súčasnosti takmer nereálne, boli ďalšími momentmi
pre napísanie predložených učebných textov. Mnohé miesta Slovenska totiž predstavujú dodnes
územia ktoré neboli z hľadiska zmien krajiny podrobne zmapované a vyhodnotené a o vývoji
ktorých nemáme takmer žiadne presné a podrobné štatisticko-priestorové poznatky. Spôsob
tvorby takýchto máp však v ostatnom období umožňuje rýchly progres geoinformačných
technológií, ktorých súčasťou sú najmä diaľkový prieskum Zeme (DPZ) a geografické
informačné systémy (GIS). Metódy DPZ umožňujú rýchly zber informácií o krajine
v zodpovedajúcej presnosti a kvalite. Z ich výsledných produktov – ortofotosnímok sa tak dajú
získavať nielen aktuálne informácie o krajine ale rekonštruovať aj jej stavy v minulosti. Dôležité
miesto tu má i geografia a krajinná ekológia, ktoré disponujú moderným teoreticko-
metodologickým aparátom.
Pri súčasných ekonomických a legislatívnych zmenách pozorujeme zvýšenie významu,
množstva a diferencovanosti analytických a syntetických štúdií spracovaných ako podklady
k rozhodovaniu. Význam nadobúdajú práce, ktoré sa venujú problematike malých území
s možnosťou postihnutia detailov dôležitých pri ďalšom plánovaní organizácie územia.
Cieľom predložených učebných textov je prezentovať metódy a prístupy vo výskume
mapovania a hodnotenia krajiny a jej časovo-priestorových zmien s využitím historických
mapových podkladov a aplikáciou výsledkov DPZ v prostredí GIS. Sú určené najmä pre
poslucháčov študijných odborov akými sú geografia, ekológia, environmentalistika na Fakulte
prírodných vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Ich využitie je možné aj na iných
univerzitách, resp. v odboroch s podobným, alebo príbuzným zameraním (história, kulturológia,
etnológia, archeológia a i.). Sú tiež využiteľné v základnom i aplikovanom výskume ako
informačná databáza, približujúca spektrum informácií o teoreticko-metodologických otázkach
výskumu krajiny a jej štruktúry na rozhraní krajinnej ekológie a komplexnej fyzickej geografie
(geoekológie).
Za cenné informácie, pripomienky a podnetné myšlienky k rukopisu učebných textov patrí
tiež poďakovanie obom recenzentom doc. RNDr. Mgr. Petrovi Chrastinovi, PhD. a doc. RNDr.
Františkovi Petrovičovi, PhD.

Autori

6
1 KRAJINA - VÝVOJ A PREHĽAD NÁZOROV

Iba máloktorý geografický jav vykazuje takú názorovú (a aj terminologickú) nejednoznačnosť

ako práve „krajina“. Pri tomto pojme si obyčajne predstavujeme určitý priestor na zemskom
povrchu, ktorý je výsledkom menšieho či väčšieho vplyvu prírodných a antropogénnych
procesov a javov. Krajina môže byť rôznotvárna svojou štruktúrou, morfológiou alebo rozlohou.
Je v neustálom vývoji, výsledkom čoho sú rôzne zmeny v priestore a čase (CHRASTINA, 2001,
2004).
Poznanie krajiny v užšom či širšom priestorovom kontexte malo pre človeka, jej obyvateľa,
vždy životný, často existenčný význam. Hĺbka tohto poznania formovala jeho správanie,
hospodárenie, organizovanie jeho života a životného priestoru. MIČIAN so ZATKALÍKOM (1986)
chápu krajinu ako objekt štúdia viacerých vied (prírodných, humanitných, technických a pod.).
Každá z nich má však svoj vlastný predmet (aspekt, hľadisko) štúdia objektu, v našom prípade
krajiny, čo podľa CHRASTINU (2002, 2009) vedie k rôznorodosti názorov aj na vlastný pojem
„krajina“. JANČURA (1996) vidí príčiny tohto stavu v možnosti interdisciplinárneho prístupu k jej
bádaniu, príp. v profesnej orientácii príslušného špecialistu alebo realizovaného výskumu.
Nemenej dôležitou je i skutočnosť, že obsah pojmu „krajina“ sa formoval v procese poznávania
od prístupu štúdia k tejto neobyčajne zložitej, komplexnej, vzájomnými väzbami prepojenej a
podmienenej formy existencie objektívne existujúcej materiálnej reality pripovrchovej časti
geosféry Zeme, prejavujúcej sa rozdielnou bilanciou energie jej časovopriestorových
štruktúrnych jednotiek - geokomplexov (SEKO, 1992).
V náväznosti na horeuvedené sa v procese vývoja ľudského poznania dospelo k rôznemu
chápaniu obsahovej stránky termínu „krajina“. Napr. MIČIAN, ZATKALÍK (1986) uvádzajú
nasledovné kategórie pojmu krajiny, a to ako: a) abstraktum alebo konkrétna časť zemského
povrchu; b) geokomplex tvorený nielen prírodou, ale aj obyvateľstvom a produktami jeho
aktivít; c) jednotky určitého taxonomického stupňa; d) výsledok vyhraničenia podľa určitých,
resp. ľubovoľne zvolených kritérií. Krajina podľa DRDOŠA (1999) zasa môže predstavovať napr.:
a) prírodný a kultúrny jav,
b) materiálny, estetický a duchovný životný priestor človeka,
c) polarizovaný objekt záujmu človeka (človek - príroda),
d) objekt študovaný z komplexného hľadiska,
e) výskumný priestor vyžadujúci prierezovú spoluprácu.
Zároveň v tejto práci autor vyčleňuje niekoľko variantov pojmu krajina podľa chápania
vybraných autorov prírodovedného, resp. spoločensko-vedného zamerania. Výber a rozlíšenie
jednotlivých skupín a charakteristík – definícií, je najčastejšie účelové, a teda poukazuje

7
na disperziu jednotlivých prístupov (CHRASTINA, 2001, 2002). Niektoré ich príklady, relevantné
vzhľadom k nášmu charakteru práce, uvádzame v nasledovnej časti.
V podmienkach Slovenska sa vývoj definície krajiny formoval už od 60-tych rokov 20.
storočia a postupne korešpondoval s rozširovaním poznatkov. Prvé názory na krajinu a jej
definície priniesli vo svojich prácach RUŽIČKA (1965), RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI (1978),
ktorí predstavujú biocentricky orientovanú školu (t.j. krajinu chápu ako súbor ekosystémov).
Geografický, resp. geosystémový pohľad na krajinu prezentujú MAZÚR, DRDOŠ, URBÁNEK,
(1980), KELE, MARIOT (1983), MIČIAN, ZATKALÍK (1986), OŤAHEĽ (1994), KRCHO (1997) a i.
Výstižnú a zároveň komplexnú charakteristiku krajiny podávajú MIČIANA a ZATKALÍK (1986),
ktorí krajinu chápu ako zložitý hybridný časovo-priestorový, látkovo-energetický a informačný
systém, ktorý sa skladá z vrchnej časti litosféry (resp. vrchnej časti zemskej kôry) spolu
s reliéfom povrchu pevného zemského telesa, zo spodnej časti atmosféry, z hydrosféry,
pedosféry, biosféry, zo socio-ekonomickej sféry, t.j. z ľudskej spoločnosti a z produktov jej
aktivity v priestorových štruktúrach, ako aj zo vzájomných vzťahov medzi všetkými sférami. Je
to tiež jediná časť kozmu, o ktorej môžeme s istotou povedať, že sa v nej nachádza organická
hmota a mysliace bytosti so svojimi výtvormi (MICHAELI, KANDRÁČOVÁ, 1989).
Krajinní ekológovia FORMAN s GODRONOM (1993) definujú krajinu ako heterogénnu časť
zemského povrchu, skladajúcu sa zo súboru vzájomne sa ovplyvňujúcich ekosystémov, ktoré sa
v danej časti povrchu v podobných formách opakujú, pričom krajina ako celok má vlastnosti,
ktoré jej časti nemajú. Základnou vlastnosťou krajiny je jej rôznorodosť. Na jednom mieste
v krajine môžeme vidieť nahromadené najrôznejšie objekty: horniny, zvetraliny, obnaženú pôdu,
vodu, rastliny, živočíchy, ľudí a tiež i výsledky ich činnosti v podobe technických prvkov.
Všetky tieto objekty odlišujúc sa svojim pôvodom a charakterom sa v krajine stretávajú a jej
priestor nadobúda hierarchickú štruktúru (FORMAN, 1995).
ZONNEVELD (1979 ex FORMAN, GODRON, 1993) sa o krajine vyjadril ako o časti priestoru
na zemskom povrchu, zahŕňajúcom komplex systémov (tvorených vzájomnou interakciou
horniny, vody, vzduchu, rastlín, živočíchov a človeka), ktorý svojou fyziognómiou vytvára
zreteľnú jednotku.
NAVEH a LIEBERMAN (1994) charakterizujú krajinu ako geografickú materiálnu entitu
a tvrdia, že krajiny možno poznávať ako hmatateľné a heterogénne, ale tesne prepojené prírodné
a kultúrne entity nášho totálneho životného priestoru.
OŤAHEĽ (1994) vníma krajinu ako komplexnú, materiálnu a estetickú entitu životného
prostredia alebo jeho súčasti. pričom ju definuje ako systém materiálnych prvkov, synergicky
interagujúcich cez svoje vlastnosti v priestorovej a časovej dimenzii. Jej materiálna štruktúra má

8
svoj vonkajší prejav, obraz, ktorý sa diferencuje v priestore a v čase svojou vizuálnou štruktúrou.
DRDOŠ, MIKLÓS, KOZOVÁ, URBÁNEK (1995) vysvetľujú krajinu ako priestorový útvar, ktorý je
hierarchicky štruktúrovaný.
Krajina je podľa HALADU, TOPERCERA, KARTUSEKA, MEDERLYHO (1995) hierarchický systém
ekologicky relatívne homogénnych a navzájom interagujúcich segmentov (patches) s určitými
súbormi vlastností, ktorých interakcie sprostredkúvajú ich hranice, iné segmenty a ekologické
médiá (vzduch, voda, organizmy).
IZAKOVIČOVÁ et al. (1997) termínom krajina všeobecne označujú priestorový výsek
geobiosféry. Jej chápanie je veľmi rôznorodé: od chápania ako krajinný obraz (holistická entita),
cez chápanie ako prírodný komplex (krajina ako materiálna entita), až po jej systémové
(systémovo-ekologické) chápanie ako geosystém, resp. krajinný ekosystém. V každom prípade
jej základným znakom je, že je komplexným zdrojom trvalo udržateľného rozvoja.
SUPUKA, SCHLAMPOVÁ, JANČURA (1999) pod krajinou rozumejú ľubovoľne veľký výsek
geosféry, alebo hmotný, priestorovo-časový systém prírodných a socioekonomických prvkov
a zložiek na zemskom povrchu, v ktorom sa uskutočňujú fyzikálne, chemické, biologické
a spoločenské procesy.
Podľa TURNER, GARDNER, O´NEIL (2001) je krajina oblasť, ktorá je priestorovo heterogénna
prinajmenšom v jednom faktore, ktorý nás zaujíma.
Z hľadiska pôvodnosti rozoznávame prírodnú a kultúrnu krajinu. MIČIAN, ZATKALÍK (1986),
FORMAN, GODRON (1993), LOŽEK (1990), MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ (1997), DRDOŠ (1999) a
LIPSKÝ (2000) spájajú prírodnú krajinu s fenoménom pôvodnej, človekom neobhospodarovanej
krajiny existujúcej pred neolitickou revolúciou, kedy nedochádzalo k pretváraniu krajiny
človekom. V súčasnosti však nemôžeme uvažovať o existencii prírodnej krajiny formovanej iba
prírodnými procesmi, pretože kontinuálny antropogénny tlak, gradovaný najmä v ostatnom
miléniu, jej charakter silne pozmenil (LIPSKÝ, 1994, 1999, DRDOŠ, 1999 a iní.).
Krajina podľa DRDOŠA (1999) môže predstavovať napr.: a) prírodný a kultúrny jav; b)
materiálny, estetický a duchovný životný priestor človeka; c) polarizovaný objekt záujmu
človeka (človek – príroda); d) objekt študovaný z komplexného hľadiska; e) výskumný priestor
vyžadujúci prierezovú spoluprácu. Zároveň je v tejto práci schématicky vyčlenených niekoľko
variantov pojmu krajina s prác vybraných autorov prírodovedného, resp. spoločenskovedného
zamerania:
• Krajina ako realita:
a) Reálna krajina
- Fyzickogeografická entita: fyzickogeografická, alebo prírodná krajina, resp. prírodný

9
 komplex.
- Kultúrno-geografická entita: kultúrna krajina
- Geografická, totálna entita: geografická krajina
- Environmentálna entita: krajina ako životný priestor človeka
- Metafyzická a sociálna entita: krajina ako symbolický, ideologický a sociálny fenomén
b) Vnem: krajinný obraz
c) Emočné prežívanie: krajinná identita

• Krajina ako systém:

a) Krajinný ekosystém (funkcionálny pojem, v priestorovom vyjadrení predstavuje geografickú
krajinu)
b) Geosystém/geoekosystém (prírodný, sociálno-ekonomický, resp. „integrálny“ zložitý objekt
študovaný geografickými vedami)

• Krajina ako objekt štúdia prírodných a spoločenských vied:

Prírodné vedy
a) Geografia: krajina ako materiálna entita
b) Biológia (Ekológia): krajina ako ekosystém
c) Environmentalistika: krajina ako domov, resp. životný priestor človeka

Spoločenské vedy (doplnené CHRASTINOM, 2001, 2002, 2009)

d) Estetika: krajina ako obraz, príp. aj identita
e) Archeológia: krajina ako genius loci, identita, sociálna pamäť; historický životný priestor
f) Demografia: krajina ako priestorová demografická entita
g) História: krajina ako priestorová historická entita
h) Ekonómia: krajina ako priestorová hospodárska entita
i) Lingvistika: krajina ako priestorová lingvistická entita

So zreteľom na riešenie praktických otázok a problémov krajiny a životného prostredia, ako

aj vzhľadom na rozvoj systémových nástrojov, geoinformatiky, predovšetkým geografických
informačných systémov (GIS), za najvhodnejší prístup ku krajine považujeme geosystémový
prístup. Podľa neho krajinu chápeme krajinu ako geosystém (MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997).
Podstatou generálnej systémovej teória je holistickej axióma, že celok je niečo viac ako len
jednoduchá suma jeho častí (SMUTS, 1926). Túto vetu však vyslovil už Aristoteles. Na základe

10
toho sa systém v najjednoduchšej podobe definoval ako súbor prvkov a ich vzájomných vzťahov.
Samozrejme, systémy môžu byť chápané na najrôznejších úrovniach. Systém vyššej úrovne sa
môže pokladať za okolie systému nižšej úrovne.
Na základe prác autorov (KRCHO, 1968, DEMEK, 1981, MAZÚR et al. 1983, MIČIAN,
ZATKALÍK, 1986, MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997) možno vysloviť súhrnnú jednoduchú definíciu
geosystému:

Geosystém je súbor komponentov (zložiek, prvkov) geografickej sféry

a ich vzťahov každého s každým.

Ostatné atribúty v definíciách geosystémov - ako štruktúra, dynamika, hmota, energia,

informácie, ďalej aspekty synergickosti, priestorovosti a časovosti sú vlastným implicitným
obsahom pojmu systém a pojmov súbor, prvok, vzťah.
Podľa súčasných trendov rozvoja v geografii a krajinnej ekológii sa krajina považuje za
totálny systém geografickej sféry, teda za geosystém v širokom slova zmysle. Preto geosystémy
podľa MIKLÓSA, IZAKOVIČOVEJ (1997) môžeme považovať za systémovú definíciu krajiny
(systémový model krajiny). Tento geosystém, resp. supersystém geografickej sféry, môžeme
podľa KRCHA (1990, 1991) definovať ako systém:

SGs(P,T) = {Gs (P,T), Ss (P,T)}

ktorý sa skladá z dvoch navzájom interagujúcich, ale relatívne autonómnych subsystémov

fyzickogeografickej sféry - Gs (úzko chápané geosystémy, geoekosystémy) a socioekonomickej
sféry - Ss (socioekonomické systémy, systém spoločnosti). Priestorový aspekt systémov je
vyjadrený ako P, časový aspekt ako T.
Samozrejme, obe tieto sféry navzájom interagujú. Vzájomným spolupôsobením ich stavov
dochádza k rôznym problémom vyplývajúcich z nesúladu týchto dvoch subsystémov v krajine
(napr. problémy životného prostredia). Vo vysokohorskom území je to napr. vysoká
návštevnosť, športové aktivity, stavebná činnosť a pod, s čím súvisia negatívne kvalitatívne i
kvantitatívne zmeny v krajine. Vzájomná harmonizácia týchto dvoch subsystémov je zároveň
podstatou všetkých koncepcií krajinnoekologickej optimalizácie, organizácie, využitia a ochrany
prírody (MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997). V zmysle vyššie uvedeného takto chápaná krajina je
modelom reálnej krajiny vytvorenej na základe systémovej teórie.

11
2 ŠTRUKTÚRA KRAJINY

Základným znakom každej krajiny je priestorová heterogenita vyjadrená krajinnou štruktúrou.

Štruktúra (z lat.) znamená usporiadanie, zloženie alebo vnútornú stavbu určitej sústavy
alebo systému. Systém nemôžeme definovať bez definovania jeho štruktúry. Štruktúra krajiny
má rozhodujúci vplyv na funkčné vlastnosti krajiny. Akákoľvek zmena v krajinnej štruktúre –
v priestore a aj v čase – mení priebeh energomateriálových tokov v krajine, ovplyvňuje
priechodnosť a obývateľnosť krajiny, mení jej ekologickú stabilitu a ďalšie vlastnosti a
charakteristiky (LIPSKÝ, 2000). Pre každý krajinný celok alebo typ krajiny je charakteristická
určitá štruktúra. Je to najmä preto, že okrem diferenciačných vplyvov sa uplatňujú aj jednotiace
črty vyjadrené dynamikou procesov na celej ploche krajinného celku. Štruktúra krajiny tvorí
základ aj pre triedenie krajiny, či už je to typizácia, klasifikácia alebo regionalizácia (RUŽIČKA,
2001).
DRDOŠ (1999) uvádza, že pod štruktúrou krajiny sa najčastejšie rozumie priestorová mozaika
krajinných jednotiek (rôznych dimenzií), ktoré však treba chápať v dynamike ich vzťahov
a procesov, pôsobiacich vertikálne i horizontálne.
RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ (1973) pod štruktúrou krajiny rozumejú súbory prirodzených a
človekom čiastočne alebo úplne pozmenených dynamických systémov ako aj novovytvorených
umelých prvkov (resp. zložiek u FORMANA a GODRONA, 1993). Zahŕňa rozmanitý súbor tých
hmotných prvkov krajiny, ktoré v súčasnej dobe vypĺňajú zemský povrch.. Rozlišujú prvotnú
štruktúru, ktorá je daná zložkami krajiny. Na jej základe, najmä v dôsledku činnosti prírodných
procesov a človeka vzniká druhotná štruktúra, vyjadrená prvkami krajiny. Pod štruktúrou krajiny
chápu priestorové rozloženie a vzťahy medzi zložkami krajiny pri prvotnej štruktúre a medzi
prvkami krajiny pri druhotnej štruktúre. Pod komplexným chápaním krajiny rozumejú
priestorové rozloženie a vzťahy medzi základnými komplexnými jednotkami krajiny a ich
súbormi (geobiokomplexy).
Podľa RUŽIČKU, RUŽIČKOVEJ, ŽIGRAIA (1978) pri komplexnom ekologickom štúdiu krajiny
sa krajinu usilujeme najskôr analyzovať, rozobrať na detailné časti, syntetizovať tieto poznatky
na základe vzájomných súvislostí do zložitejších komplexov. Poznatky o krajine i krajinu samu
sa usilujeme určitým spôsobom hodnotiť a triediť. Všímame si pritom jej rôzne vlastnosti a časti,
ktoré obsahuje. Sú to zložky, faktory, procesy, prvky a formy, príp. štruktúra krajiny. Triedenie
krajiny a poznatkov o krajine môžeme urobiť na základe typizácie, klasifikácie, alebo
regionalizácie. Hodnotenie a triedenie krajiny veľmi závisí od mierky, v ktorej sú poznatky
získavané, spracovávané a mapované.

12
 V kultivovanej krajine sú procesy prirodzeného charakteru silne premenené a ovplyvnené
hospodárskou činnosťou človeka, ktorá má často degradačný a deštrukčný charakter, a
na podklade prvotnej štruktúry vzniká štruktúra druhotná, ktorá je vyjadrená prvkami krajiny.
Kým krajinné zložky vyjadrujú obsah krajiny, krajinné prvky sú vyjadrením priestorových
vzťahov druhotnej štruktúry. Pre každý krajinný celok alebo typ je charakteristická určitá
druhotná štruktúra, ktorá je vyjadrená predovšetkým plošným podielom skupín krajinných
prvkov, ďalej ich kvalitou a priestorovým usporiadaním. Pomer plošného podielu krajinných
prvkov môže byť pôvodný, zodpovedajúci pomerom pred intenzívnejším zásahom človeka
do krajiny, druhotný, vyjadrujúci reálnu situáciu v súčasnosti, a optimálny, ktorý zodpovedá
potenciálnym možnostiam zložiek a faktorov krajiny (RUŽIČKA, DRDOŠ 1970).
RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ (1973), RUŽIČKA (2000a, b) zároveň definujú krajinné zložky, krajinné
faktory a krajinné prvky:
Krajinné zložky predstavujú základné dynamické a materiálne systémy, ktoré vytvárajú
prvotnú štruktúru krajiny. Vyvíjali sa počas dlhých geologických období v úzkej závislosti od
seba. Spoločný vývoj natoľko ovplyvnil charakter jednotlivých zložiek, že každá z nich je
z veľkej časti produktom pôsobenia ostatných.
Názory na krajinu a jej zložky sú vo všeobecnosti odrazom vývojového stupňa vedeckého
poznania a zväčša sú ovplyvnené vednou disciplínou, z pozície ktorej sa krajina skúma, alebo
z pozície ktorej sa ku komplexnému štúdiu krajiny pristupuje. Medzi krajinné zložky v prírodnej
krajine zaraďujeme horninu, pôdu, vodu, ovzdušie, vegetáciu, živočíšstvo (príp. aj
mikroorganizmy) a v kultúrnej krajine k nim pristupuje ľudská spoločnosť. Bez týchto
základných zložiek, čo i len bez jednej z nich, nemôže krajina spĺňať podmienky životného
prostredia organizmov.
Krajinné zložky nie sú statické matérie, jestvujúce v priestore vedľa seba, bez vzájomných
vzťahov. Sú to zložité dynamické materiálne systémy s určitým režimom procesov. Krajinné
faktory sú nositeľmi energetickej dejovej podstaty zložiek krajiny. Sú ich vlastnosťami, ktoré
vyvolávajú procesy prebiehajúce v krajine, určujú ich charakter a dynamiku. Reakcia zložiek
krajiny na krajinné faktory nie je vždy a všade rovnaká. Vyplýva zo špecifickosti zložiek
(abiotické, biotické) a rôznorodosti kombinácií zložiek a faktorov. Pôsobením faktorov prenikajú
jedny zložky do druhých (jeden energeticko-materiálny systém prechádza do druhého) v procese
zložitej výmeny látok a energie. Najstaršou zložkou krajiny je hornina a najmladšou je ľudská
spoločnosť. Najstaršia tvorí najjednoduchší a najmladšia najkomplikovanejší systém.
Podobne chápu krajinné zložky aj FORMAN, GODRON (1993), ktorí ich považujú
za základné, relatívne homogénne ekologické prvky alebo jednotky na zemi, či už sú pôvodu

13
prírodného alebo ľudského, pričom ich kombináciou vzniká krajina so svojimi jedinečnými
charakteristikami.
Krajinné faktory sú prírodné zákonitosti riadené planetárnymi a medziplanetárnymi
(solárnymi) javmi. V kultivovanej krajine k nim pristupujú aj faktory, ktoré majú sociálny a
ekonomický charakter. Ovplyvňujú základné usporiadanie prvotnej štruktúry geobiosféry a
podmieňujú jej druhotnú štruktúru.
Faktory nie sú rovnocenné, ich pôsobenie má rôznu kvalitu a kvantitu a je ovplyvňované
spolupôsobením viacerých faktorov. Podľa pôsobenia a účinku môžeme rozdeliť krajinné faktory
na podmieňujúce ekologické vlastnosti krajiny a podmieňujúce jej štruktúru a diferenciáciu.
Krajinné faktory podmieňujú procesy v krajine. Tieto procesy prebiehajú osobitne
v jednotlivých zložkách, faktoroch i prvkoch a súčasne aj medzi týmito zložkami, faktormi a
prvkami navzájom. V krajine, kde sa uplatňujú základné zložky a prírodné faktory v krajine (t. j.
prevažuje prvotná štruktúra), majú procesy prirodzený charakter (napr. formovanie reliéfu,
sukcesia vegetácie a pod.). V kultivovanej krajine procesy prirodzeného charakteru silne
ovplyvňuje hospodárska činnosť človeka, spojená s technickými zásahmi. Prevahu získavajú
procesy deštrukčného a degradačného charakteru. Dynamický obsah, čiže charakter
prebiehajúcich procesov je jedným z určujúcich kritérií na hodnotenie a triedenie krajiny.
Pod pojmom krajinný prvok sa označujú kvalitatívne rôzne javy v prírode. Sú odvodené
z priestorových javov v zmysle formy využitia zeme a sú skúmané z ekologických aspektov.
V tom zmysle môžeme krajinné prvky charakterizovať ako javy v krajine, ktoré vznikli
spolupôsobením človeka a prírodných faktorov na krajinné zložky. Krajinné prvky sú
vyjadrením priestorových vzťahov a obsahu druhotnej štruktúry krajiny, kým zložky vyjadrujú
náplň a obsah krajiny a jej prvotnej štruktúry.
Vzťah človeka ku krajine podmieňuje odlišnú genézu území alebo regiónov. Túto genézu
určuje úroveň rozvoja spoločnosti, hospodárska situácia a prírodné podmienky. Človek svojimi
socioekonomickými aktivitami vyvíja antropický tlak na krajinu, čo sa prejavuje v zmene
krajinnej štruktúry z hľadiska kvality, kvantity a priestorového rozmiestnenia, ale tiež zmenami
a rozrušením dynamiky biotických a abiotických procesov v krajine. Dôsledky tohoto narušenia
sa prejavujú v zintenzívnení eróznej činnosti, v znižovaní úrodnosti pôdy, v rozkolísaní režimu
povrchových tokov, nepriaznivými zmenami klímy atď. Narušená alebo rozrušená krajiny začína
pôsobiť na človeka nepriaznivo stráca aj schopnosť plniť funkcie, ktoré človek od nej očakáva.
Ochudobňuje sa najmä genetický fond organizmov, vytvárajú sa zjednodušené ekosystémy,
ktoré strácajú prirodzenú schopnosť samoregulácie. Človekom podmienené ekosystémy si
vyžadujú tzv. antroporeguláciu, t.j. reguláciu zabezpečovanú človekom (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ,

14
ŽIGRAI, 1978; RUŽIČKA, 1996). Ekosystém môžeme definovať ako materiálne funkčný systém
vzájomných vzťahov organizmov a prostredia v určitom priestore a čase, ktorý má špecifickú
štruktúru, premenu energie a kolobeh látok s autoregulačným trofickým mechanizmom. Štúdium
ekosystémov a ich súborov (systémov ekosystémov), ktoré tvoria krajinné celky, je predmetom
krajinnoekologického výskumu (RUŽIČKA, KOLEK, JURKO, 1982).
Krajinná štruktúra je nositeľom významnej časti informácií, ktoré nám krajina poskytuje
a umožňuje jej klasifikáciu, hodnotenie a triedenie. Štruktúra krajiny alebo krajinná štruktúra sa
javí ako neustále vyvíjajúci prírodno-antropický systém, usporiadania jednotlivých komponentov
či elementov (povrchu) krajiny, ktorý je výsledkom ich dlhodobého spolupôsobenia. V plošnom
priemete tvorí mozaika vedľa seba zoradených geosystémov. Susedné systémy vytvárajú
vzájomné väzby a sú funkčne a významovo diferencované. Štruktúra krajiny reprezentuje
charakteristické usporiadanie krajinnej štruktúry vzhľadom na miestne, individuálne a originálne
špecifiká prírodných a socioekonomických pomerov. Usporiadanie štruktúry znamená pomer
jednotlivých častí v celku. Zastúpenie znamená prítomnosť štrukturálneho komponentu a jeho
podiel na celkovej zostave štruktúrovaného systému (JANČURA, 1998, 1999 a,b).
Krajinnú štruktúru môžeme teda definovať ako zákonité priestorové rozloženie
kvantitatívnych javov a kvalitatívnych vlastností krajiny, ktoré sa spájajú do komplexných
fyziognomicko-ekologických alebo funkčných celkov. Štruktúra krajiny tvorí základ aj pre
triedenie krajiny, či už je to typizácia, klasifikácia alebo regionalizácia (RUŽIČKA,
RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI, 1978, RUŽIČKA, 2000b, 2001).
Pre každý krajinný celok alebo typ krajiny je charakteristická určitá štruktúra. Je to najmä
preto, že okrem diferenciačných vplyvov sa uplatňujú aj jednotiace črty vyjadrené dynamikou
procesov na celej ploche krajinného celku. Môžeme rozlíšiť krajinnú štruktúru, ktorá má plošný
podiel i priestorové rozloženie krajinných prvkov pôvodné, čiže odpovedajúce pomerom pred
intenzívnymi zásahmi človeka do krajiny alebo druhotné, prípadne optimálne, ktoré odpovedá
potencionálnym prírodným podmienkam. Na základe hodnotenia súčasného plošného
a priestorového zastúpenia skupín prvkov, vo vzťahu k pôvodnému alebo optimálnemu, možno
hodnotiť rôzny stav intenzity premeny súčasnej krajinnej štruktúry, ako podklad pre hodnotenie
jej biologickej a ekologickej hodnoty, prípadne ekologickej stability (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ,
1973, RUŽIČKA, 2000b, 2001).
Ako sme spomenuli, každý typ krajiny sa vyznačuje určitou štruktúrou. Týmto termínom
označujeme určité usporiadanie zložiek a prvkov v krajine a väzieb medzi nimi, ktoré vytvárajú
z krajiny celok (sústavu, systém). Štruktúra tejto krajiny je podmienená vzájomným pôsobením

15
abiotických, biotických ale i socioekonomických prvkov a zložiek medzi sebou (MIKLÓS,
IZAKOVIČOVÁ, 1997). Toto vzájomné pôsobenie sa uskutočňuje:
• prenášaním hmoty (látok), energie a informácií jednak bezprostredným stykom zložiek a
prvkov a jednak prostredníctvom prúdov, kde do popredia vystupujú horizontálne vzťahy.
Rozhodujúcu úlohu vo vysokohorskej krajine zohráva reliéf (georeliéf) ako nehmotná zložka,
ktorý sa však vo významnej miere podieľa na distribúcii energomateriálových tokov
prostredníctvom vody, ovzdušia a pod.
• zmenou hmotného zloženia, masy alebo štruktúry druhej zložky alebo prvku, t. j.
pri osvojovaní prenesenej hmoty, energie alebo informácie. Napr. prenos materiálu, hmoty,
živín geomorfologickými procesmi (fluviálna erózia, lavíny, eolická erózia a pod.).
Štruktúra krajiny je jednak priestorová a jednak časová. Nie je stála, ale prebiehajú v nej
neustále rytmické zmeny v čase, závislé nielen na striedaní ročných období ale i samotným
fenoménom nadmorskej výšky a s ňou spojenými javmi (zrážky, teplota, pôdy, reliéf
a geomorfologické procesy a pod.) ale aj od vplyvu človeka. Bližšie o zmenách krajiny
pojednávame v kapitole 3.
Štruktúru krajiny chápanú ako geosystém podľa genézy, fyzického charakteru a vzťahu
k využívaniu krajiny človekom, členíme na 3 špecifické, vzájomne previazané subštruktúry
(RUŽIČKA, MIKLÓS, 1982, BEDRNA, MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ et al. 1992, MIKLÓSA, IZAKOVIČOVEJ,
1997; RUŽIČKA, 2000b, 2001):
• prvotná (primárna) štruktúra krajiny,
• druhotná (sekundárna) štruktúra krajiny,
• terciárna (socioekonomická) štruktúra krajiny.
Prvotnú krajinnú štruktúru (PKŠ) predstavujú fyzickogeografické zložky (geologický
podklad a substrát, reliéf, pôdy, klíma, vodstvo a potenciálna biota) a ich vzťahy, ktoré zatiaľ
človek relatívne málo zmenil. Tieto zložky sú samozrejme nositeľmi aj im zodpovedajúcim
tradičným prírodným zdrojom. Tvoria pôvodný a trvalý základ pre ostatné štruktúry.
Na podklade PKŠ sa vytvára DKŠ (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI, 1978).
Druhotnú krajinnú štruktúru (DKŠ) tvoria prvky využitia zeme (ang. land use). Prvky
využitia zeme sa vyčleňujú z fyziognomicko-funkčného hľadiska resp. na základe využívania
územia človekom. Ak sa prvky vyčleňujú len na základe fyziognomicko-ekologických
charakteristík, je lepšie nahradiť termín druhotná krajinná štruktúra termínom krajinná pokrývka
(súhrnne vystihuje túto štruktúru odborný termín ahg. land cover).
Terciárnu krajinnú štruktúru (TKŠ) reprezentujú areály vymedzené normami,
na využívanie ktorých sa vzťahujú rôzne príkazy, zákazy, odporúčania a pod. Predstavuju

16
v krajine sociálnu a ekonomickú nadstavbu, ktorá je podmienená PKŠ a DKŠ (RUŽIČKA, 2000a,
2001). Je pomerne zložitá a len jej menšia časť - vybrané aspekty spadajú do oblasti záujmu
krajinnej ekológie. Sú to predovšetkým tie prejavy a dôsledky činností jednotlivých odvetví,
ktoré priamo spôsobujú ekologické problémy krajiny tzv. strety záujmov a tým výrazne
ovplyvňujú ekologizáciu hospodárenia v krajine (RUŽIČKA, 2000a). Mnohé ďalšie aspekty
skúmajú ekonomické a iné regionálne vedy (socioekonomická resp. humánna a regionálna
geografia, urbanizmus a pod.).
Krajina je polyštruktúrna. Polyštruktúrnosť krajiny podľa CHOROŠEVA, ALEŠČENKA (2007)
je daná tým, že na každej hierarchickej úrovni krajiny sa formuje osobitná štruktúra, podmienená
odlišným vedúcim faktorom formovania vzájomných vzťahov medzi krajinnými zložkami, ktoré
však nie sú lineárne. Krajina je však polyštruktúrna aj z iných hľadísk. Okrem topickej
(vertikálnej) a chorickej (horizontálnej) štruktúry rozlišujeme aj štruktúry podľa stupňa
antropogénnej premeny a to prírodnú (fyzickogeografickú) a antropogénnu (danú využívaním
zeme). Osobitným druhom krajinnej štruktúry je ekologická (sieť biocentier, biokoridorov a
pod.) a vizuálna štruktúra (DRDOŠ, 2007).
Podľa FORMANA, GODRONA (1993), krajinnú štruktúra predstavuje priestorové
usporiadanie (mozaiku) krajinných zložiek (krajinnou zložkou je tu v podstate prvok
využívania zeme, ktorý je z ekologického hľadiska ekosystémom). FORMAN s GODRONOM
(1993) sa v ekologickom výskume krajiny (sledujúc zachovanie biodiverzity) zameriavajú
na podmienky, ktoré poskytujú krajinné prvky pre život organizmov. Z tohto hľadiska rozlišujú
krajinné prvky ako:
• plôšky,
• koridory,
• matrice,
pričom ich budeme ďalej stručne charakterizovať podľa vyššie citovaných autorov.
Plôška predstavuje plošnú časť povrchu, ktorá sa svojím vzhľadom líši od svojho okolia.
Plôšky sú veľmi rozmanité, najmä čo sa týka veľkosti, tvaru, typu, hraníc a pod. Plôšky často
obklopuje krajinná matrica - predstavuje okolitú plochu líšiacu sa štruktúrou a druhovým
zložením od plôšky.
Plôšky môžu vznikať rôznymi spôsobmi:
- plôšky vzniknuté narušením – disturbanciou. Narušením malého územia v matrici sa vytvorí
plôška. Po narušení dochádza k zmenám v zložení a veľkosti populácií a dochádza k migrácii
druhov, pričom najprv sa populácia pôvodných druhov zmenší odumretím a poškodením
jedincov v dôsledku narušenia (mnohé druhy úplne vymiznú). Druhy, ktoré prežili, vyrovnajú

17
vzniknutú stratu. Neskôr nastáva imigrácia druhov – novovytvorený priestor kolonizujú semená
a spóry pionierksych druhov rastlín z blízkeho okolia. Po disturbancii teda nasleduje sukcesia
resp. regenerácia a zahŕňa vyššie spomenuté deje. Uvedené reakcie a procesy vedú k relatívnej
stabilite spoločenstiev v plôške.
Plôšky vzniknuté narušením miznú najrýchlejšie, to znamená, že sa najrýchlejšie menia alebo
pretrvávajú len krátko. Tieto plôšky môžu vzniknúť jednorázovo alebo opakovaným narušením,
vtedy sa prebiehajúca sukcesia opakovane spomaľuje alebo začína odznova, čím sa vo vnútri
plôšky vytvára akýsi druh stability – takáto plôška pretrváva veľmi dlho.
- zvyškové plôšky vznikajú rozsiahly rušivým vplyvom, ktoré obklopujú malú plôšku, čiže
presne opačne ako plôšky vzniknuté narušením. V tomto prípade leží zvyšková plôška
pôvodných rastlinných spoločenstiev v krajinnej matrici, ktorá bola narušená. Po narušení
krajinnej matrice – okolia zvyškovej plôšky, dochádza k nasledovným fázam. Najskôr vzniká
obdobie oslabenia, kedy miznú druhy, ktoré vytvárali len malú populáciu alebo majú veľké
územné nároky. Po období oslabenia sa zvyšuje dynamika druhov, niektoré z nich migrujú
do týchto zvyškových plôšok a časť sa tu usídli.
- regenerujúce plôšky sú podobné zvyškovým plôškam, ale majú iný pôvod. Vznikajú tak, že
v trvalo narušenom území prestane pôsobiť rušivý faktor a môže nastúpiť sukcesia.
- plôšky zdrojov prostredia sú plôšky nezávislé na narušení. Sú teda relatívne stále. Pod týmto
zdrojom prostredia sa rozumejú podmienky prostredia: vysokohorská niva, vrchovisko,
vresovisko a pod.
Organizmy danej plôšky sú iné, pretože sú tam iné podmienky prostredia – zdroje, ako
v okolitej matrici. Výrazný je ekotón – prechodná zóna. Sú to veľmi stabilné plôšky.
Nevyskytuje sa v nich obdobie oslabenia ani prispôsobovania.
- "zavlečené" (nepôvodné) plôšky vznikajú činnosťou človeka do územia. Tieto zavlečené
(nepôvodné, introdukované) plôšky ovplyvňujú územia veľmi podstatne a trvalo.
Plôšky môžu mať rozličný tvar, ktorý je dôležitý pri šírení a pohybe organizmov. Podmienky
stanovišťa a tvar sú veľmi úzko späté. Plôšky obsahujú okraj – vonkajší pás, ktorého prostredie
sa líši od vnútorného prostredia plôšky. Je v nej iné druhové zloženie a počet druhov je väčší.
Tento jav sa nazýva „okrajový efekt“. Okraj sa skladá z vonkajšieho lemu a vnútorného plášťa.
Podľa tvaru rozoznávame izodiametrické plôšky (rovnakého tvaru - kruh, štvorec), pretiahnuté
plôšky (obdĺžnik), prstence a poloostrovy, pri ktorých vzniká jav vzájomného sa vkliňovania.
Koridory sú úzke pásy zeme (biotické aj abiotické), ktoré sa odlišujú od matrice po stranách.
Koridory môžu byť buď izolované, alebo nadväzovať na plôšky s podobnou vegetáciou.

18
Koridory plnia dve protichodné funkcie. Krajinu spájajú ale i rozdeľujú . Sú v prevažnej miere
podmienené prírodnými procesmi avšak niektoré vznikli aj činnosťou človeka.
Koridory vznikajú podobným spôsobom ako plôšky. Delíme ich na:
- koridory vzniknuté narušením (disturbanciou) sú výsledkom pôsobenia rušivého vplyvu
v pruhu,
- zvyškové koridory vznikajú narušením celej okolitej matrice,
- koridory zdrojov prostredia, ktorých vznik je podmienený líniovou distibúciou zdrojov
prostredia,
- zavlečené (pestované) koridory – vznikajú činnosťou človeka,
- regenerujúce koridory vznikajú zarastaním pruhov v narušenej ploche.
Štruktúra koridorov nie je rovnaká, dochádza na nich k prerušeniam a vznikajú medzery.
Medzery majú význam pre priečny i pozdĺžny pohyb koridorom. Sú časté tam, kde jeden koridor
kríži druhý (majú však odlišný charakter). Veľmi prerušované koridory sa skladajú z častí, ktoré
nazývame nódy. S ich počtom súvisí konektivita (spojitosť) koridoru, ktorá je daná počtom
prerušení (medzier) na jednotku dĺžky v koridore.
V koridore sa taktiež vyskytujú zúženia. Pôsobia podobne ako medzery ale s menším
účinkom. V koridoroch sa taktiež vyskytujú uzly. Ide vlastne o plôšky viazané na trasy
koridorov. Predstavujú rozšírené časti koridorov. Ak sú veľmi malé, tak sa nepovažujú za plôšky
a vtedy ich nazývame uzlíčkami.
Podľa tvaru delíme koridory na: priame (rovné) a nepriame (kľukaté).
Rozlišuje 3 základné typy štruktúrnych koridorov, ktoré nezávisia na pôvode, či využití
človekom a ani na type krajiny:
1. líniové koridory - úzke pruhy.
2. pásové koridory - široké pruhy. Od líniových sa líšia šírkou.
3. koridory pozdĺž vodných tokov – pásy vegetácie doprevádzajúce vodné toky. Zamedzujú
erózii brehov a regulujú odtok vody.
Spájaním koridorov vznikajú siete. Priesečníky, resp. spojenia, kde sa koridory pretínajú
alebo končia sú rôzneho tvaru: +, T, L, alebo majú tvar jednoduchého zakončenia. Lineárne
tvary koridorov, ktoré sú navzájom husto prepojené, vytvárajú v krajine mriežkovaný vzor.
Krajinná matrica je rozsiahly krajinný prvok, ktorí tvorí prostredie pre ostatné prvky. Jej
obsah je teda biotický alebo abiotický, podobne ako u plôšok a koridorov.
Matrica predstavuje homogénnu plochu, v ktorej sú rozptýlené jednotlivé plôšky a koridory
ako zreteľne odlišné fragmenty od matrice. Je teda spojovacím (stmeľujúcim) elementom medzi
plôškami a koridormi. Má väčšiu plochu, než akýkoľvek prvok nachádzajúci sa v nej. Je zároveň

19
najspojitejšou časťou krajiny z hľadiska rozmiestnenia v priestore a ovplyvňuje dynamiku celej
krajiny. Má najvyšší stupeň konektivity (spojitosti) než akýkoľvek iný krajinný prvok. Spojitosť
býva vo väčšej či menšej miere narušovaná koridormi. Matrica sa tak rozpadá na viacero
fragmentov.
Medzi základné vlastnosti matrice patrí jej poréznosť, ktorá vyjadruje hustotu plôšok
v matrici. Poréznosť matrice sa zisťuje počtom plôšok v nej na jednotku plochy (ha, km2).
Matrica je teda poréznejšia, ak sa v nej vyskytuje väčší počet plôšok.
Plôšky vložené v matrici môžu mať rozličný tvar hraníc:
- konkávne hranice – reliktná (zvyšková) plôška – introvertná. Je odsúdená na pomalý zánik.
konvexné hranice – rozpínavá (expanzívna plôška) – extrovertná (Obr. 5). Príkladom môže byť
postupná sukcesia vegetácie.

20
2.1 Prvotná krajinná štruktúra

Prvotnú štruktúru krajiny tvorí priestorové rozloženie zložiek krajiny, ktoré tvoria prírodné
systémy. Na podklade prvotnej štruktúry krajiny sa vytvára druhotná štruktúra krajiny (RUŽIČKA,
RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI, 1978).
V súlade s prácami MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ (1997) a DRDOŠ, MIKLÓS, KOZOVÁ, URBÁNEK
(1995) za prvotnú štruktúru krajiny ako geosystému považujeme súbor tých zložiek krajiny
a ich vzťahy, ktoré tvoria pôvodný a trvalý základ pre ostatné štruktúry. Materiálnu
a štrukturálnu podstatu fungovania prvkov prvotnej štruktúry krajiny človek zatiaľ najmenej
zmenil – oproti druhotnej a terciárnej štruktúre krajiny, ktorú človek priamo vytvoril.
Zaraďujeme sem najmä abiotické prvky geosystému – geologický podklad a substrát, reliéf,
vodstvo, ovzdušie, pôdy.
Podľa pôvodnosti sem patrí aj pôvodná prirodzená vegetácia, taká sa však u nás na Slovensku
prakticky nenachádza, pretože aj najprirodzenejšie biotické spoločenstvá boli v minulosti alebo
sú v súčasnosti ovplyvňované človekom v rôznej miere. Vo výskumoch prvotnej štruktúry
krajiny sa nahrádza potenciálnou vegetáciou, ktorá je len logickou myšlienkovou konštrukciou,
nie reálnou hmotnou zložkou krajiny. Reálnu vegetáciu u nás považujeme za zmenenú alebo
ovplyvnenú človekom, vyskytujúca sa v priestorových jednotkách využitia zeme, preto
z praktických dôvodov ju zaraďujeme do druhotnej štruktúry krajiny. Tomu sa prispôsobuje aj
výskum živočíšstva.
Z fyzickej podstaty prvotnej štruktúry krajiny vyplýva, že ju tvoria tieto zložky:
• pevná fáza – geologický podklad, jeho zvetraliny a pôdotvorný substrát a pôdy,
• tekutá fáza – vodstvo,
• plynná fáza – ovzdušie.
Fázové rozhranie medzi týmito fázami tvorí (geo)reliéf.
Keďže tekutá a plynná fáza sami o sebe nemajú pevné ohraničenie, charakteristiky ich
výskytu a ich stavových veličín budú vlastne z časti odvodenými charakteristikami podmienok
výskytu prvkov (resp. ich rámca, najmä geologického podkladu a reliéfu) a len z časti
charakteristikami vlastností daného prvku samého o sebe. To je veľmi dôležitý poznatok
komplexného chápania vzťahov v geosystéme, pričom treba podotknúť, že vzhľadom na tekutý
stav vodu považuje za najvýraznejšie médium prenosu hmoty, energie a informácií v našich
podmienkach.
Prvotná štruktúra krajiny, resp. jej zložky sa často charakterizuje cez nasledujúce čiastkové
funkčné komplexy:

21
 a) komplex geologický podklad – substrát – povrchová voda – pôda,
b) komplex reliéf – tvary – dynamika povrchu,
c) komplex reliéf – členitosť – poloha,
d) komplex reliéf – klíma,
e) komplex reliéf - povrchové vodstvo,
f) komplex potencionálnej bioty.
Toto členenie, ako aj každé iné, je účelové. V skutočnosti sú všetky prvky a uvedené
komplexy navzájom funkčne prepojené funkčnými vzťahmi a väzbami. Preto sa jednotlivé
zložky charakterizujú z hľadiska rôznych čiastkových funkčných komplexov, ktoré sú implicitne
súčasťou metodík krajinnoekologických plánov, napr. LANDEP (ang. LANDscape Ecological
Planning) (RUŽIČKA, MIKLÓS, 1982, RUŽIČKA, 1999a, b, 2000). Zložky sa charakterizujú
pomocou účelovo vybraných stavových veličín. Vzťahy v krajinnoekologických výskumoch sú
posudzované implicitne podľa stavu stavových veličín a priestorových subsystémov zložiek.
Odborný výklad k jednotlivým zložkám, stavovým veličinám či priestorovým subsystémom
musí záujemca hľadať v príslušnej odbornej literatúre jednotlivých analytických disciplín.
Podobne aj podľa RUŽIČKU (2000) prvotnú krajinnú štruktúru tvoria základné stavebné zložky
našej planéty. Sú to:
a) geologický podklad – hornina,
b) pôdotvorný substrát a pôda,
c) reliéf a jeho morfometrické charakteristiky ako prejav pôsobenia zložiek,
d) klíma a jej ukazovatele, najmä teplota a zrážky, žiarenia, svetlo, chemizmus, prúdenie,
e) povrchová a podpovrchová voda,
f) biota, vegetácia a živočíšstvo.
Súbor týchto zložiek a ich špecifické vlastnosti významne podmieňujú ekologické vlastnosti
a podmienky každej časti krajiny, každého územia, ktoré poskytuje alebo môže poskytovať
priestor pre existenciu človeka.
Stanovené požiadavky spoločenských aktivít na priestor špecifikujú výber ukazovateľov,
ktoré sú analyzované. Krajinnoekologické vlastnosti, ktoré sa na danom priestore len veľmi málo
členia alebo pre stanovené ciele sú nepodstatné, sa vypustia (MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ , 1997).

22
2.2 Druhotná krajinná štruktúra

Druhotná krajinná štruktúra (DKŠ) zahŕňa rozmanitý súbor tých hmotných prvkov
krajiny, ktoré v súčasnej dobe vyplňujú zemský povrch. DKŠ, niekedy označovanú ako
súčasná alebo sekundárna krajinná štruktúra, tvoria súbory prírodných a človekom
čiastočne alebo úplne pozmenených dynamických systémov, ako aj novovytvorené umelé
prvky (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, 1973). Je na povrchu zeme. Vytvorila sa na podklade PKŠ, a to
pôsobením prírodných síl ale i človeka. Ide o priestorové usporiadanie prvkov pokrývky zeme
(ang. land cover). Mnohí autori chápu štruktúru krajiny len v tomto zmysle (RUŽIČKA,
RUŽIČKOVÁ, 1973, RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI, 1978, FORMAN, GODRON, 1993, HILBERT,
1981) a označujú ju len pojmom "krajinná štruktúra".
DKŠ v zmysle JANČURU (1998) vyjadruje fyziognomické (tvarové) charakteristické krajinné
zložky (resp. prvky), ktoré vytvárajú určité špecifické usporiadania. Vo vzťahu k súčasnej
krajinnej štruktúre je DKŠ všeobecnejší pojem. Reprezentuje zmeny pôvodného, prírodného,
resp. potencionálneho stavu.
Druhotná krajinná štruktúra má v geosystéme krajiny výnimočné postavenie. Je to
jej viditeľná povrchová časť, tvoriaca bezprostredné hmotné prvky prostredia života
človeka, aj veľkého množstva organizmov. Preto je to sféra, o ktorú má človek
najbezprostrednejší záujem, je hlavným cieľom zmien štruktúry krajinného prostredia človeka.
Jej prvky sú zároveň hlavnými výslednými prvkami návrhov krajinných plánov. Výsledkom
krajinných plánov je predovšetkým návrh optimálneho usporiadania práve druhotnej štruktúry
krajiny (MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997).
Z priestorovo-systémového hľadiska je to jediná “vrstva“ geosystému, kde jej prvky vyplňujú
daný priestor bez zvyšku a bez prekryvu.
Štruktúra je jednak priestorová a jednak časová. Môže mať teda z časového hľadiska rôzny
obsah (prvky sa menia). Tieto zmeny priestorového usporiadania treba chápať v dynamike
vzťahov a procesov (horizontálnych i vertikálnych, napr. geomorfologických, klimatických,
hydrologických, pôdotvorných a pod.).
Krajinná štruktúra je tvorená krajinnými prvkami - základnými priestorovými jednotkami.
V metodike krajinného plánovania – LANDEP sa prvky vyčleňujú na základe spôsobu využitia
krajiny/zeme a na základe charakteristickej fyziognómie.
Krajinné prvky druhotnej štruktúry krajiny možno charakterizovať z hľadiska (BEDRNA,
MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ et al. 1992; DRDOŠ, MIKLÓS, KOZOVÁ, URBÁNEK, 1995; MIKLÓS,
IZAKOVIČOVÁ, 1997):

23
 a) spôsobu využitia krajiny/zeme (fyzické formy využitia zeme – land use) – fyziognomicko-
funkčné hľadisko,
b) ich biotického obsahu (reálna vegetácia) – fyziognomicko-ekologické hľadisko,
c) ich priestorovej štruktúry – štruktúrno-priestorové hľadisko.
Sú to teda fyziognomicko-funkčno-ekologické priestorové jednotky – priestorové subsystémy
druhotnej štruktúry krajiny.
Z hľadiska obsahu sú to antropicko-biotické komplexy. Pri praktických výskumoch
a plánoch sa však zvyčajne analýza druhotnej štruktúry rozčleňuje na výskum (MIKLÓS,
IZAKOVIČOVÁ, 1997):
• reálnej vegetácie – podrobne sa skúmajú najmä prvky krajiny s bohatou alebo
špecifickou vegetáciou (lesy, trávne porasty, vodná a močiarny vegetácia),
• biotopy živočíšstva (skúma sa zoologická zložka prvkov),
• využitia zeme – tradične sa sústreďuje najmä na poľnohospodársku časť krajiny,
• technicko-urbanistickej štruktúry – sústreďuje sa na technické diela v krajine.
DKŠ teda tvoria prvky využitia krajiny/zeme. Prvky DKŠ, sa vyčleňujú ako sme spomenuli
z fyziognomicko-funkčného hľadiska resp. na základe spôsobu využívania človekom
a charakteristickej fyziognómie. Ak sa však prvky vyčleňujú najmä na základe fyziognomicko-
ekologických charakteristík, je lepšie nahradiť termín druhotná krajinná štruktúra termínom
krajinná pokrývka (ang. land cover).
Využitie zeme (ang. land use) podľa ŽIGRAIA (1972, 1975, 1980, 1995) môžeme definovať
ako konkrétny prejav ľudskej aktivity v priestore a v čase, ktorý pritom v sebe zhromažďuje
určitý historický, hospodársky, sociálny a kultúrny potenciál a predstavuje akýsi prienik medzi
prírodnými danosťami územia, technickými možnosťami a poznatkami človeka.
Pod pojmom krajinná pokrývka (ang. land cover) rozumieme v zmysle FERANCA
a OŤAHEĽA (2001) fyzický stav súčasnej krajiny, reprezentovaný prírodnými, ako aj človekom
modifikovanými a vytvorenými objektmi. Priestorovo je diferencovaná na základe jej
fyziognomických a morfoštruktúrnych znakov a indikuje intenzitu procesov a zmien
prebiehajúcich v krajine. Krajinná pokrývka predstavuje zhmotnený priemet prírodných
priestorových daností (morfopolohových a bioenergetických) a zároveň súčasného využívania
krajiny, t.j. spoločnosťou, resp. človekom pretvorenej (kultivovaných objektov) alebo vytvorenej
(umelých objektov) krajiny (FERANEC et al. 1996a). Je odrazom pôsobenia ľudskej činnosti
na abiotickú a biotickú zložku krajiny a zároveň odzrkadľuje stupeň jej antropogénnej premeny.
Zároveň je tiež veľmi dobrým indikátorom súčasného využitia krajiny, pričom tento pojem
zahŕňa viac ako len využitie zeme (poľnohospodárskej pôdy) s ktorým sa často zamieňa.

24
Krajinná pokrývka ako fyziognomický/materiálny prejav prírodných a spoločensko-
ekonomických procesov zaznamenávaný najmä údajmi diaľkového prieskumu zeme (DPZ), sa
bezprostredne premieta v krajine, indikuje ich intenzitu ako aj jej zmeny (FERANEC, 1989, 1992,
OŤAHEĽ, FERANEC, 1995, FERANEC et al. 1996b).
Rozdiel medzi krajinnou pokrývkou a využitím krajiny vidia OŤAHEĽ s FERANCOM (1995)
v tom, že kým mapa krajinnej pokrývky prezentuje objekty zemského povrchu prostredníctvom
ich fyziognomických atribútov, mapa využitia krajiny prostredníctvom funkčných atribútov.
Súčasná krajina je výsledkom pôsobenia ľudských aktivít na zemskom povrchu. Odráža vzťah
človeka k prírodnej báze, k rešpektovaniu prírodných zákonov a k harmonizácii jeho nárokov
s ekonomickými a v konečnom dôsledku aj environmentálnymi princípmi. Poznanie krajinnej
pokrývky (v zmysle materiálneho prejavu využitia krajiny) a jej zmien je nevyhnutné pre
analýzu príčin a následkov, ako aj pre posúdenie vplyvu človeka na krajinu a riešenie
ekologickej stability v rozhodovacom a plánovacom procese (FERANEC, OŤAHEĽ, 2001).
Pojem využitie krajiny označuje konkrétny prejav ľudskej aktivity v priestore a čase, ktorý
pritom v sebe zhromažďuje určitý historický, hospodársky, sociálny a kultúrny potenciál a
predstavuje prienik medzi prírodnými danosťami územia, technickými možnosťami a
poznatkami človeka. Je to širší pojem ako využitie zeme. V samotnom termíne využitie krajiny
sú zahrnuté dva významové aspekty. „Využitie“ predstavuje antropocentricky orientovanú
aktivitu, zatiaľ čo druhá časť „krajina“ v sebe implicitne zahrňuje prírodný, resp. krajinný
potenciál, prírodné danosti krajiny (ŽIGRAI 1995). Štúdium využitia krajiny a jeho zmien v čase
obsahuje aj zakódovanú informáciu o spoločnosti, o jej demografických, sociálnych a
socioekonomických charakteristikách. Využitie krajiny možno charakterizovať veľkým
množstvom ukazovateľov, najčastejšie sú to spôsob a formy využitia, štrukturálne
charakteristiky prvkov využitia (veľkosť, tvar), funkčné charakteristiky - poloha, dostupnosť,
obrábateľnosť (ŽIGRAI, 1980). Formy (triedy) využitia krajiny sú kategórie využitia zeme
mapovateľné v konkrétnej mierke. Pod spôsobom využitia krajiny rozumieme charakter
exploatácie prírodných zdrojov, ako aj konkrétny postup hospodárskych aktivít v krajine.
(ŽIGRAI 1983). Pod intenzitou obhospodarovania IVANIČKA (1971, 1987) chápe množstvo práce
(resp. energie) a prostriedkov vkladaných na plošnú jednotku.
Vyššie citovaní autori používajú termíny využitie zeme, využitie krajiny alebo využitie
územia (JANČURA 1999a). Keďže všetci používajú anglický výraz land use, môžeme sa
domnievať, že ho chápu veľmi podobne. Takisto môže pôsobiť ťažkosti aj používanie
dokonavého využitie a nedokonavého využívanie. Kým využívanie môžeme chápať ako proces,
využitie na druhej strane chápeme ako stav. Ak študujeme zmeny, ktoré nastali v diskrétnych

25
časových horizontoch, ide o porovnávanie stavov, čiže využití krajiny. Ak hovoríme o procese
vplyvu spoločnosti na krajinu, môžeme hovoriť o využívaní. Termíny využitie či využívanie
krajiny lepšie vystihujú krajinnoekologickú komplexnosť chápania subjektu využívania než
pojem využitie zeme (resp. územia), ktorý môže zvádzať s užšiemu ekonomicko-geografickému,
resp. socioekonomickému chápaniu.
Využitie krajiny predstavuje priestorový prejav činnosti človeka v krajine. Pri jeho štúdiu
vychádzame z hypotézy, podľa ktorej využitie krajiny je podmienené reálne existujúcimi
prírodnými podmienkami prostredia na strane jednej a požiadavkami, schopnosťami a
možnosťami ľudskej spoločnosti na stane druhej. Zmena na ktorejkoľvek strane vedie k zmene
využitia krajiny. Nájsť príčiny a súvislosti týchto zmien je predmetom štúdia zmien využitia
krajiny. Z tohto vzťahu vychádza potreba interdisciplinárneho prístupu ku štúdiu jeho zákonitostí
a zmien (JANČURA 1999a, ŽIGRAI 2001, OLAH 2000). Keďže zmeny využitia a štruktúry krajiny
spôsobené človekom nastávajú v rámci existujúcich prírodných podmienok, z hľadiska krajinnej
ekológie je dôležité vymedziť ako korešponduje druhotná štruktúra krajiny s prvotnou štruktúrou
a ako ovplyvňuje prírodné procesy, aký dopad majú zmeny krajiny na biotu a jej životné
podmienky (LIPSKÝ, 1999).
Celková druhotná krajinná štruktúra (DKŠ) je založená na spôsobe striedania a
rozmiestnenia krajinných prvkov v priestore (FORMAN, 1995). Priestorové usporiadanie prvkov -
ich mozaikovitosť, je chápaná ako miera hustoty prvkov všetkých typov. To znamená, že
mozaika krajiny sa skladá z niekoľkých typov prvkov (napr. väčší počet malých plôšok = väčšia
mozaikovitosť).
DKŠ má rôzny obsah z časového hľadiska. Je to pojem, ktorý vyjadruje zmenu prvotnej
krajinnej štruktúry dôsledkom pôsobenia prírodných a antropických vplyvov. V rámci DKŠ
môžu byť zachytené rôzne vývojové fázy zmien krajiny, ktoré môžu byť charakterizované
na základe historických prameňov – slovné popisy, dobové maľby krajiny, historické mapy,
fotografie a pod. (RUŽIČKA, 2000b). Sledovanie vývoja krajiny sa podľa LIPSKÉHO (2000),
DRDOŠA (1999) a iných autorov realizuje pomocou pozorovania zmien v krajinnej štruktúre
na portfóliu krajinných prvkov ako napr. ich plošného zastúpenia, dynamiky (rozširovania alebo
zmenšovania) a priestorovej konfigurácie.
V druhotnej krajinnej štruktúre rozlišujeme tzv. súčasnú DKŠ a historickú DKŠ:
• Súčasná DKŠ vyjadruje aktuálny stav povrchu, spravidla v časovom rozmedzí – 5 rokov
vo vzťahu k súčasnosti. Z časového hľadiska vytvára kompaktné horizonty.
• Historická DKŠ - reprezentuje staršie časové horizonty, t.j. staršie ako 5 rokov, získaných
napríklad interpretáciou historických máp či leteckých snímok.

26
 Niektorí autori (JANČURA, JANČURA, 1998, DOBROVODSKÁ, 1999, 2002, HUBA et al. 1988,
CHRASTINA, 2009) vyčleňujú osobitne v rámci štruktúry krajiny aj špecifické prvky tzv.
historické krajinné štruktúry (HKŠ). Tieto predstavujú špecifický, dobovo ohraničený a
priestorovo neustále sa zmenšujúci subtyp krajinných štruktúr ako celku. Možno ho tiež
charakterizovať ako hmotnú, nehnuteľnú časť kultúrneho dedičstva so zreteľným uplatnením sa
v priestore. HKŠ sú reliktom antropických činností, ktoré sa zachovali do súčasnosti, spravidla
sú objektovo a územne vymedzené. Často sa vyskytujú len v izolovaných fragmentoch, buď z
dôvodov postupného rozpadu, alebo sú prekryté inými súčasnými objektami, či novým
spôsobom využitia zeme. Niekde majú HKŠ plošný charakter, napríklad systémy terasových
políčok, niekde tvoria celú rozvetvenú územnú sústavu. Vyskytujú sa aj ako líniovo-reťazové
objekty ako železnice, historické cesty, atď., alebo ako sporadické izolované objekty ľudovej
architektúry, klauzuly (hate) a pod. Spravidla každá časť súčasnej krajinnej štruktúry má reliktné
znaky a formy HKŠ (ČECH, DRDOŠ, 2009). HKŠ nemajú len pamiatkovú hodnotu v úzkom slova
zmysle. Veľmi často, napr. v prípade areálov historickej zelene, majú aj hodnotu ekologickú,
hygienickú, environmentálnu, psychohygienickú (oddychovo-rekreačnú), terapeutickú.
Druhotná krajinná štruktúra tvorí základný analytický materiál pre hodnotenie využitia
prírodných zdrojov, nakoľko na jej základe možno identifikovať plochy hospodárskych aktivít,
ktoré negatívne ovplyvňujú dané územie. Z tohto aspektu hodnotenie DKŠ zohráva významnú
úlohu vo všetkých metodikách krajinného plánovania (IZAKOVIČOVÁ, 1999).
DKŠ ako aj krajinná pokrývka je výsledkom postupných zmien pôvodnej prírodnej krajiny
pod vplyvom človeka. Tento proces vplyvu človeka výrazne predurčili prírodné podmienky.
Spôsob využívania územia, kultivácia poľných a lesných častí, vytváranie nových
urbanizovaných a technizovaných prvkov určili ráz súčasnej krajiny (FERANEC, OŤAHEL, 2001).
DKŠ vyjadruje usporiadanie jednotlivých zložiek krajiny ako určitého stavu, ktorý je
výsledkom prírodných procesov, ovplyvňovaných činnosťou človeka. Stav vyjadruje
usporiadanie štruktúry, väzby, zloženie a kvalitu jeho jednotlivých zložiek (komponentov)
a prvkov (elementov). Stav je vymedzený časovým horizontom. Pre popis súčasného stavu je
potrebné spoznať realitu v krajine pomocou terénnych prieskumov. Získané údaje majú platnosť
potiaľ, kým nenastanú výrazné zmeny východiskového stavu. Zoradením údajov z jednotlivých
časových horizontov za sebou, môžeme sledovať vývoj daného systému (JANČURA, UJHÁZY,
1996).
SKŠ dáva rámcovú predstavu o ekologickom potenciáli územia so zreteľom na jeho súčasné
využívanie. Dáva podklady pre detailnejšie analýzy, najmä biotickej zložky a hospodárskeho
využitia územia. SKŠ je výsledkom vplyvu hospodárskych činností človeka na prírodné zložky

27
tvoriace prvotnú krajinnú štruktúru. Interakciou prírodných (abiotických a biotických), sociálno-
historických, ekonomických a politických faktorov vznikli jednotlivé formy využitia zeme –
krajinné prvky. Krajinné prvky sú vyjadrením priestorových vzťahov a obsahu druhotnej
štruktúry krajiny (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, 1973, RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI, 1978, RUŽIČKA,
2000b).
Pôsobením aktivity človeka, kultiváciou sa mení charakter a fyziognómia krajiny. Pri
komplexnom hodnotení krajiny môžeme vychádzať z fyziognomických aspektov, pretože sú
formálnym vyjadrením obsahu a vlastností krajiny. Je to najmä preto, že proces kultivácie
krajiny určujú a usmerňujú tri základné podmienky: - úroveň kultúrneho a sociálneho rozvoja
spoločnosti, jej hospodárska situácia a prírodné podmienky (RUŽIČKA, 2000b).
Krajinné prvky zoskupujeme do šiestich základných skupín, ktoré môžeme, podľa úrovne,
mierky, intenzity a cieľov skúmania, členiť detailnejšie. Hľadiská pre členenie skupín prvkov
krajiny môžu byť rôzne, napr. ekologické, biotické, fyziognomické, funkčné, systémové,
ekonomické a pod.(RUŽIČKA, 2000b, 2001).
1. Skupina lesných prvkov obsahuje, okrem lesných porastov, od veľkých lesných celkov až
po malé lesíky, aj rozptýlenú stromovú a krovinnú vegetáciu, ktorá zväčša nie je systematicky
obhospodarovaná, a preto má veľmi rôznorodý charakter. Medzi rozptýlenú vegetáciu môžeme
počítať aj ovocné sady, technickú vegetáciu pri objektoch, sadovnícke úpravy sídiel, rekreačných
plôch, mestské parky, prímestské kúpeľné parky. Tieto však už počítame na jednej strane, ak sú
produkčného charakteru, medzi polia a trvalé kultúry, na strane druhej ako podskupinu prvkov
sídiel a technických diel. Poznanie funkcie tejto skupiny prvkov v kultivovanej krajine
(pôdoochranná na strmých svahoch a brehoch potokov, rekreačná, zlepšenie klímy, biologická
a pod.) umožňuje ich pri ekologickom plánovaní krajiny správne hodnotiť, zamedziť ich zničenie
pri pozemkových úpravách a výstavbe.
2. Skupina lúčnych a pasienkových prvkov. Lúky a pasienky sú náhradnou skupinou prvkov
za lesy. Lúky pôvodného charakteru a rašeliniská tvorili iba malú časť v pôvodnej vegetácii.
Z biologického hľadiska, najmä pre ich ekologické vlastnosti, ich môžeme považovať
za pôvodnú, prípadne za prirodzenú skupinu prvkov. Pri detailnejšom štúdiu je potrebné brať
do úvahy i kvalitu skupiny krajinných prvkov lúk a pasienkov. Najlepší obraz o tom môže dať
mapa reálnej vegetácie alebo mapa fyziognomicko-ekologických typov lúk. Skupinu prvkov lúk
a pasienkov môžeme, obdobne ako lesy, členiť, okrem už uvedenej komplexnej ekologicko-
fytocenologickej typizácie, podľa užšieho hľadiska, ako je hospodárske využitie, fyziognomické
vlastnosti, druhové zloženie, vlhkostné pomery, fytocenologické kritériá, funkcia v krajine a pod.
Mohli by sme sem zaradiť aj trávniky na antropogénnych, prípadne prirodzených plochách, ale

28
tie z hľadiska lokalizácie zaraďujeme skôr ako podskupinu v skupine sídiel a technických diel.
Pri detailnom hodnotení sídelného útvaru ich však musíme osobitne vyčleniť a svojim
charakterom nahrádzajú skupinu lúčnych prvkov. Podobne je to aj so sadmi, ktoré sú založené
na trvalom trávnom poraste. Tu záleží od mierky a cieľov, ktoré sledujeme, kam tieto lúky
so stromami zaradíme (rozptýlená stromová vegetácia, kultúra alebo lúka).
3. Skupina prvkov poľnohospodárskych kultúr má, so zreteľom na veľkú rôznorodosť
pestovateľských záujmov a potrieb široké spektrum. Sú to druhotné krajinné prvky zviazané
s pôvodnými prvkami, z ktorých vznikli. Prírodné zložky a faktory sú veľmi intenzívne
pretvárané a kultivované agrotechnickými zásahmi, zúrodňovaním a podobne, ale stále sú ešte
rozhodujúce pri určovaní základného zamerania rastlinnej produkcie. Túto skupinu krajinných
prvkov môžeme, podľa spôsobu využívania, členiť na ornú pôdu, sady, vinice, záhrady, účelové
kultúry alebo pri detailnejšom štúdiu na skupiny kultúr (obilniny, okopaniny, technické plodiny
atď.) osevné postupy až po jednotlivé kultúry. Je možné vychádzať aj z kritéria uplatňovaných
pri mape využitia zeme alebo pri poľnohospodárskej výrobe. Často bude výhodne rozlišovať
určité mozaikovité komplexy, najmä v prímestských, silne urbanizovaných, oblastiach. Možno tu
využiť aj kritéria používané pri štúdiu synantropnej vegetácie (najmä ruderálne a burinové
spoločenstvá).
4. Skupina prvkov skál a iniciálnych (pôvodne surových) pôd. Táto skupina obsahuje pôvodné
aj druhotné prvky. Medzi pôvodné patria skaly a skalné steny, sutiny, rôzne náplavy
a geologický podklad, obnažený v dôsledku prírodných procesov. Vplyvom človeka vznikli
druhotné surové pôdy, prípadne v dôsledku ťažby nastalo obnaženie geologického podkladu
(kameňolomy, štrkové jamy, pieskovne a pod.). Toto môže slúžiť ako základné kritérium na
členenie tejto skupiny krajinných prvkov a do úvahy prichádzajú ako kritériá aj charakter
a štruktúra substrátu (skaly, sutiny, štrky, piesky), druh podkladu a jeho minerálne zloženie
(vápence, dolomity, žuly a i.). Pri podrobnejšom ekologickom členení môžeme, na základe
štúdia iniciálnych štádií a rôznych spôsobov sukcesie vegetácie, rozlíšiť kvalitu jednotlivých
prvkov. Pri druhotných surových pôdach, kameňolomoch, výsypkách, je dôležité posúdiť spôsob
vzniku, druh materiálu, prípadne iné vlastnosti z hľadiska ich rekultivácie alebo zníženie
negatívneho pôsobenia pomocou vegetačného krytu.
5. Skupina vodných prvkov. Vodné plochy a toky môžeme tiež členiť podľa ich pôvodnosti.
Biologické hodnotenie tejto skupiny krajinných prvkov sa môže opierať o hydrobiologické
hodnotenie kvality a kvantity vyšších organizmov a mikroorganizmov alebo o štúdium vodnej
vegetácie. Ekologickým a fyziognomickým kritérium hodnotenia vodných tokov a plôch
v krajine je pobrežná vegetácia (KONTRIŠ, 1974), ktorá na jednej strane odráža vlastnosti toku

29
alebo vodnej plochy a na strane druhej zasa charakter krajiny (RUŽIČKA, KONTRIŠ, 1976)
a umožňuje ekologickú typizáciu vodných tokov. Pri hodnotení a členení tejto skupiny prvkov
môžeme vychádzať z kvality vody, jej chemizmu, čistoty, hydrologických a hydrotechnických
vlastností, charakteru brehov, formy vodnej plochy alebo toku, účelu a funkcie v krajine.
Úpravami vodných tokov a melioráciami dostávajú pôvodné toky druhotný charakter, prípadne
vznikajú umelé kanály. Výstavbou riečnych priehrad a budovaní rybníkov pribúdajú umelé
vodné plochy. Pre hodnotenie druhotných vodných plôch a tokov môžeme uplatňovať zväčša tie
isté kritériá ako pri jazerách alebo tokoch viac menej prirodzeného charakteru. Súčasne však
pristupujú aj kritériá technické, súvisiace s charakterom úpravy brehov, dna, hĺbky a iných
vlastností. Tu sa vynára otázka možnosti alebo potreby osídlenia vôd a brehov vegetáciou.
6. Skupina technických diel a sídel je skupina krajinných prvkov, jednoznačne druhotného
charakteru. Pri uplatnení kritérií využitia zeme používaných v ekonomickej geografii,
so zreteľom na rôznorodosť ľudskej činnosti, je možnosť ich podrobnejšieho členenia.
Z biologického hľadiska sa uplatňujú prírodné faktory iba v pozmenenej podobe. Podľa
RUŽIČKU (2000a) tu parí aj sídelná vegetácia. Môžeme rozlíšiť vysokú a nízku vegetáciu alebo
z hľadiska funkcie parky, sady, trávniky, stromoradia, ktoré sú človekom udržiavané. Pri členení
vegetácie sídlisk a technických diel môžeme brať do úvahy formu, veľkosť, druhové zloženie,
štruktúru, kvalitu a tiež funkciu.
Jednotlivé krajinné prvky, z uvedených šiestich skupín, sú odvodenými energeticko
materiálnymi systémami. Majú rôzny stupeň pôvodnosti, prípadne sú natoľko pozmenené
a upravené, že závisia od aktivity človeka. V kultivovanej krajine, silne poznačenej
hospodárskymi a technickými zásahmi človeka, vzniká nerovnováha medzi prírodnými
a druhotnými prvkami krajiny. Táto nerovnováha je jednak kvantitatívneho charakteru, pri
ktorom ide o zmenu plošného podielu prvkov krajiny alebo skupín prvkov, a jednak
kvalitatívneho, pri ktorom nastáva degenerácia, prípadne v obsahu jednotlivých prvkov (alebo
skupín). Zastúpenie jednotlivých prvkov je odrazom využívania krajiny a uplatňujú sa najmä
pri krajinnoekologickom plánovaní (LANDEP). Členenie týchto skupín je však možné
najrôznejšími spôsobmi. Niektoré skupiny možno podľa mierky a cieľov skúmania rozčleniť -
detailizovať na jednotlivé prvky (RUŽIČKA, 2000b).
Krajinné prvky sú teda fyziognomicko-ekologické priestorové jednotky. Implicitne môžu
v sebe obsahovať informácie o ostatných stavových veličinách (o reálnej vegetácii a pod.).
Predstavujú priestorové subsystémy a základné mapovacie jednotky druhotnej krajinnej
štruktúry.

30
2.3 Terciárna krajinná štruktúra

Terciárna (v lit. často terciálna) krajinná štruktúra tvorí v krajine sociálnu

a ekonomickú nadstavbu, ktorá je podmienená prvotnou a druhotnou krajinnou
štruktúrou (RUŽIČKA, 2000, 2001). Sociálno-ekonomické javy v krajine predstavujú hmotné
a nehmotné sféry pôsobností rôznych odvetví činností človeka, resp. spoločnosti. Sú to nároky
odvetví národného hospodárstva a sociálnych činností na určitý priestor, na určité ekologické
a prírodné podmienky. Tieto väzby sa stretávajú navzájom a súčasne aj so záujmami ochrany
prírody a prírodných zdrojov (ochrany krajiny). Nároky a požiadavky spoločnosti na krajinu
môžeme charakterizovať v troch úrovniach. Sú to:
• realizované nároky – ak majú hmotný charakter (stavby, výrobné plochy a pod.), prejavujú sa
v súčasnej krajinnej štruktúre, ak nehmotný charakter (ochranné pásma, chránené územia,
záujmové územia odvetvovej aktivity), vyjadrujúce sa na mapách, prípadne aj v krajine
v podobe vymedzenia plôch alebo území patriacich do sféry pôsobnosti určitého druhu
spoločenskej aktivity alebo jej pôsobnosti (napr. ochranné pásma, znečistenie prostredia),
• plánované požiadavky, ktoré sú schválené rôznymi platnými dokumentmi (územné
a odvetvové plány) a predstavujú odvetvové sféry záujmov v území,
• prognózy a perspektívy rozvoja odvetví vyžadujúce priestor v území.
Pri premietnutí záujmov odvetví do územia (na mapu) sa ukáže, že sú to často protichodné –
stretové záujmy alebo záujmy súbežné, navzájom sa ovplyvňujúce, prípadne sa podporujúce.
Z konfrontácie stretových, doplňujúcich sa alebo podporných nárokov odvetví na územie
a dôsledkov z toho vyplývajúcej hospodárskej činnosti vznikajú predpoklady na rôzne druhy
problémov ekologicky optimálneho využívania územia a ochrany a tvorby životného prostredia.
Spoločnosť má na jednej strane rozvíjať národné hospodárstvo, ako ekonomickú základňu
rozvoja spoločnosti, na druhej strane zabezpečovať a ochraňovať pre túto ekonomickú základňu,
ako aj pre spoločnosť a človeka, prírodné zdroje. Pri tejto činnosti sa dostáva do rozporu nielen
s nárokmi rozvoja ekonomickej základne a zabezpečovania prírodných zdrojov, ale v rámci
ekonomickej základne a zabezpečovania prírodných zdrojov, ale v rámci ekonomickej základne
s protichodnými nárokmi jednotlivých odvetví. Sociálno-ekonomické javy môžeme rozčleniť
na tri skupiny:
• prvú skupinu charakterizuje prevaha antropogénnych prvkov technického charakteru, ktoré
patria do sféry rozvoja urbanizácie (napr. sídelno-priemyselné aglomerácie, urbanizačné
priestory a pod.), industrializácia (ťažobné plochy nerastných surovín, priemyselné plochy,
znečistenie ovzdušia a pod.) a rekreácie (lokality a územia medzinárodného, celoštátneho

31
 a miestneho významu),
• druhú skupinu charakterizujú antropogénne prvky prírodného charakteru. Vyjadruje záujmy
rozvoja poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, prípadne súbežne záujmy
lesného a vodného hospodárstva alebo rozporné záujmy poľnohospodárstva a vodného
hospodárstva,
• tretia skupina vyjadruje záujmy ochrany prírody a prírodných zdrojov. Záujmy ochrany
prírody sa hodnotia podľa intenzity ochrany územia. Ochrana prírodných zdrojov obsahuje
ochranu pôdneho a lesného fondu, vodných zdrojov a zdrojov zotavenia. Sú to vlastne
záujmy ochrany krajiny, diferencované na základe prírodnej hodnoty územia
a spoločenskou potrebou ich ochrany.
Kým prvé dve skupiny sociálno-ekonomických javov predstavujú nároky odvetví národného
hospodárstva a spoločnosti na územie, či už protichodné, súbežné alebo súhlasné, je tretia
skupina podkladom na konfrontáciu možností tieto nároky realizovať, príp. pri stretoch záujmov
kritériom pri uprednostňovaní záujmov z ekologického hľadiska.
Do sociálno-ekonomických javov a procesov môžeme zaradiť:
a) ochranu prírody,
b) ochranu prírodných zdrojov,
c) poloprírodné antropogénne javy a prvky,
d) technické antropogénne javy a prvky,
e) strety záujmov v krajine, javy a prvky ohrozujúce a ohrozené.
MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ (1997) pod terciárnou štruktúrou krajiny rozumejú prvky a priestorové
subsystémy socioekonomickej sféry. Je to súbor nehmotných prvkov a javov charakteru
záujmov, prejavov a dôsledkov činností spoločnosti a jednotlivých odvetví v krajine, ktoré sú
krajinnoekologicky relevantné, t.j.:
• viažu sa na hmotné prvky prvotnej a druhotnej štruktúry krajiny,
• majú priestorový prejav (sú v priestore „mapovateľné“).
Tieto prvky považujeme za socioekonomické javy (SEJ) v krajine. SEJ v krajine sú teda
priestorovým vyjadrením záujmov spoločnosti v krajine, prejavujúce sa ako vzájomné
regulujúce, obmedzujúce, vylučujúce alebo aj podporujúce sa nehmotné prvky geosystémov
(MIKLÓS, 1985).
Pojem terciárna štruktúra krajiny často nahrádzame pojmom socioekonomická štruktúra
krajiny (MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997). Do socioekonomickej štruktúry sa však okrem záujmov
tradične zahŕňajú aj hmotné výtvory a iné aspekty činnosti a bytia spoločnosti (t.j. obyvateľstvo
so svojimi nárokmi na krajinný priestor, na prostredie života). Nie všetky aspekty „obyvateľstva“

32
však patria do oblasti záujmov vied o krajine (ani v širokom chápaní týchto vied).
V priestorových vedách sa tomuto okruhu venuje najmä socioekonomická geografia, resp. jej
čiastkové disciplíny (geografia priemyslu, dopravy, poľnohospodárstva, obyvateľstva a sídiel
a i.).
Realizované záujmy v krajine nadobúdajú priestorovú štruktúru a stavajú sa buď prvkami
terciárnej (socioekonomickej) štruktúry krajiny, ktoré označujeme ako SEJ, alebo aj druhotnej
štruktúry krajiny (technické prvky). SEJ pre krajinné plánovanie a rozhodovací proces pokiaľ sú
forme SEJ, fyzicky neexistujú, ich zmena fyzicky nevyžaduje a neznamená žiadnu zmenu
rozhodnutí človeka (ktoré môžu mať charakter zvyklostí, tradícií, dohôd, legislatívy), kým
zmena hmotných prvkov prvotnej a druhotnej štruktúry vyžaduje fyzický zásah do krajiny
a značnú energiu. Realizácia SEJ však môže v následnom období vyvolať veľké, aj nepredvídané
fyzické zmeny.
Socioekonomické javy DRDOŠ, MIKLÓS, KOZOVÁ, URBÁNEK (1995) a MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ
(1997) členia na:
a) SEJ, ktoré sa viažu na vybrané prvky prvotnej štruktúry krajiny, ktoré sú chápané ako
prírodné zdroje,
b) SEJ, ktoré sa viažu na konkrétne hmotné objekty druhotnej štruktúry krajiny, ako ich
ochranné, bezpečnostné alebo hygienické zóny okolo nich.
c) SEJ, ktoré sa viažu na špecifické priestorové štruktúry a mozaiky prvkov prvotnej aj
druhotnej štruktúry krajiny, legislatívne vymedzené ako rôzne chránené územia a funkčné zóny,
d) SEJ, ktoré sa viažu na krajinný priestor ako taký – na územie. Sú to najrôznejšie
administratívne hranice,
e) SEJ, ktoré sa viažu na deteriorizáciu krajiny, na znečistenie životného prostredia a ich
zdroje. Sú vyjadrené ako vyhlásené zóny znečistenia rôzneho stupňa, úseky znečistenia tokov,
zóny zvýšenej radiácie prostredia, zóny kontaminácie horninového prostredia, hlukové zóny, ako
zdroje znečistenia vody a ovzdušia, radiácie, hluku a pod. rôznej veľkosti,
f) SEJ, ktoré vyjadrujú budúce požiadavky spoločnosti na krajinu, ako regionálne a územné
plány a projekty, odvetvové programy a plány na využitie krajiny.

33
2.4 Základné vzťahy medzi prvotnou, druhotnou a terciárnou štruktúru
krajiny

RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, ŽIGRAI (1978) na základe vzťahu človeka ku krajine rozlíšili typy
krajiny s odlišnou genézou. Túto genézu určuje úroveň rozvoja spoločnosti, hospodárska situácia
a prírodné podmienky. Celkove môžeme rozlíšiť skupinu typov prírodných a typov človekom
ovplyvnených, príp. zmenených.
Do prvej skupiny typov môžeme zahrnúť krajinu, kde sa v prevažnej miere uplatňujú prírodné
podmienky, pretože úroveň kultúrneho a sociálneho rozvoja spoločnosti a jej hospodárska
situácia v určitom čase a priestore nezasahuje a nepretvára túto krajinu. Je to skupiny typov
nekultivovanej krajiny. Môžeme tu rozlíšiť tri typy:
1. Pôvodná krajina, ktorá vznikla dlhodobým pôsobením prírodných zložiek a faktorov. To
značí, že sa jej v podstate nedotkol prechod človeka - lovca na pastiersky a najmä na roľnícky
spôsob života.
2. Prirodzená krajina odpovedajúca predovšetkým prírodným podmienkam, kde sa zásahy
človeka neprejavujú rušivo, či už pre jeho neprítomnosť, alebo preto, že jeho závislosť
od prírodných podmienok je veľká a nemá ani technické, ani hospodárske možnosti sa z tejto
zákonitosti vymaniť. V súčasnosti sú to napr. pralesy, tajga, tundra, step, polopúšte, púšte a pod.
Prirodzená krajina vznikla z pôvodnej krajiny dlhodobou koexistenciou človeka s prírodou.
Často však možno prirodzenú krajinu stotožniť s pôvodnou, ak súčasné prírodné podmienky
neboli človekom natoľko ovplyvnené, že zodpovedajú pôvodným.
3. Nekultivovaná krajina predstavuje pôvodnú alebo prirodzenú krajinu, ovplyvnenú
dočasnými, príp. trvalými sídlami človeka budovanými z prírodného materiálu. Človek najmä
prechodom na kočovné pastierstvo krajinu menil, ale jeho vplyv nebol trvalý. Po vyčerpaní
potravných možností ponechal krajinu svojmu ďalšiemu prírodnému vývoju, ktorý však
nesmeroval vždy k pôvodnej krajine, keďže niektoré dôležité faktory (napr. mikroklimatické,
pôdne) boli podstatne pozmenené .
V druhej skupine typov sa činnosť človeka prejavuje zreteľne. Mení sa charakter prírodných
zložiek, pôvodná štruktúra krajiny sa postupne nahrádza druhotnou. Je to skupina typov
kultivovanej krajiny, kde sa človek usadil a postupne prešiel od extenzívnej roľníckej
a remeselnej výroby až k priemyselne vyspelým vysoko organizovaným štátnym útvarom. Aj tu
môžeme rozlíšiť tri typy:
4. Kultivovaná krajina, v ktorej sa rozvíja hospodárska činnosť človeka v súlade s prírodnými
podmienkami a prírodné zdroje sa racionálne využívajú. Druhotná štruktúra krajiny vychádza

34
z pôvodnej a vplyv človeka nenarúša podstatne biologickú rovnováhu v krajine. Pomer
prirodzených prvkov k druhotným je v súlade s prírodnými podmienkami a produktivita sa blíži
k potencionálnym možnostiam krajiny.
5. Narušená krajina je charakterizovaná neracionálnym využívaním prírodných zdrojov
a hospodárska činnosť negatívne ovplyvňuje prírodné podmienky. Narušenie biologickej
rovnováhy je podstatné, nastávajú zmeny v druhotnej štruktúre, ktorá sa vytvára v kultivovanej
krajine. V narušenej krajine sú ešte potencionálne možnosti regenerácie či už prirodzenou, alebo
technickou cestou.
6. Devastovaná krajina stratila svoju štruktúru a biologickú rovnováhu je úplne narušená.
Devastačné procesy vznikajúce pri činnosti človeka dosiahli takú intenzitu, že zasahujú
biologickú podstatu krajiny a regenerácia krajiny nie je možná. Môže tu prísť do úvahy iba
pretvorenie krajiny technickými a biotechnickými úpravami.
Uvedených šesť typov krajiny z hľadiska kultivácie krajiny je výrazom vývoja zmien
prírodných podmienok v závislosti od rastu intenzity vplyvu človeka na krajinu, ktorá je
podmienená úrovňou rozvoja a hospodárskou situáciou spoločnosti.
V kultivovanej krajine, silne poznačenej hospodárskymi zásahmi človeka, vzniká
nerovnováha medzi krajinnými prvkami prirodzeného charakteru a prvkami druhotného, príp.
umelého charakteru. Táto nerovnováha okrem plošného podielu a priestorového rozloženia, čo
možno označiť ako kvantitatívnu zmenu, má i svoj kvalitatívny prejav v tom, že sa menia,
narušujú, príp. degradujú i jednotlivé krajinné prvky. V kultivovanej krajine prevládajú
antropoekosystémy. Sú to agroekosystémy, urbánne ekosystémy a iné, tzv. umelé ekosystémy.
Ich podiel so súčasným intenzívnym poľnohospodárstvom, industrializáciou, urbanizáciou
a celkovým rozvojom národného hospodárstva neustále zväčšuje na úkor ekosystémov
prirodzených alebo poloprirodzených. V tejto snahe je podstata rozporov medzi rozvojom
spoločnosti a úsilím o biologicky vyváženú krajinu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zdravého
životného prostredia.
Vzťah SEJ ku hmotným prvkom prvotnej a druhotnej štruktúry krajiny je nasledujúci
(MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997): Každý hmotný prvok má svoju vlastnú vnútornú materiálnu
štruktúru a fyzicky zaberá priestor. Tieto aspekty sledujeme v rámci analýzy prvotnej a druhotnej
štruktúry krajiny. Hmotné prvky však vyvolávajú v spoločnosti najrôznejšie záujmy a vzťahy,
napr. snahy o vlastnenie, o výlučné využívanie, o rozšírenie, obmedzuje ostatných užívateľov
krajiny, nároky, tlaky, regulačné vzťahy, ktoré sa vyjadrujú v priestore. To sú práve SEJ
v krajine.

35
 Hmotné prvky prvotnej a druhotnej krajinnej štruktúry veľmi úzko súvisia so SEJ (oni ich
vlastne vyvolávajú) a v mnohých krajinných plánoch sa systémy ani takto nerozčleňujú.
Zo systémového hľadiska však majú niekoľko veľmi dôležitých rozdielov, z ktorých
najdôležitejší je elementárny fakt, že nehmotný charakter SEJ umožňuje ich priestorový prekryv,
kým hmotné objekty ostatných štruktúr sa v tom istom čase a na tom istom mieste navzájom
vylučujú. Preto v reálnej krajine dochádza skutočne často k niekoľkonásobným prekryvom SEJ
navzájom alebo SEJ s hmotnými prvkami, ktoré sa vzájomne vylučujú, silne obmedzujú,
poškodzujú, príp. sa podporujú, dochádza k stretom záujmov v krajine – pozitívnym
i negatívnym.

36
3 ZMENY DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY

Predmetom štúdia krajinnej ekológie i geografie sú štruktúra, funkcia a dynamika (zmeny

v čase) krajiny. Základnou charakteristikou každej krajiny je jej priestorová heterogenita
vyjadrená krajinnou štruktúrou. Druhotná krajinná štruktúra má rozhodujúci vplyv na funkčné
vlastnosti krajiny (FORMAN, GODRON, 1993). Akákoľvek zmena v krajinnej štruktúre -
v priestore a čase - mení priebeh energomateriálových tokov v krajine, mení jej ekologickú
stabilitu a ďalšie vlastnosti a charakteristiky (LIPSKÝ, 2000). Štruktúra, funkcia a dynamika
krajiny sú úzko previazané systémom spätných väzieb (Obr. 1).

Obr. 1. Krajina: systém spätných väzieb vo vzťahu k štruktúre, funkcii, dynamike a vývoju
krajiny. Spracované podľa LIPSKÉHO (2000).

Funkcia Dynamika
Štruktúra Zmena
(fungovanie)
Vývoj

KRAJINA

Dlhodobým pôsobením prírodných (krajinotvorných) procesov (endogénnych a exogénnych)

sa vytvorilo viacero typov krajiny, ktoré označujeme aj ako geoekologické typy, resp. typy
prírodnej krajiny. Tieto typy boli a sú viac či menej ovplyvňované aj antropogénnymi procesmi.
Človek svoju činnosť sústreďuje do konkrétneho krajinného prostredia týchto typov, kde sa
výsledky jeho činnosti prelínajú s prírodnými podmienkami a procesmi v nich prebiehajúcimi.
Hospodárske využívanie krajiny znamená vždy jej určitú destabilizáciu. Antropogénne procesy
pôsobia v porovnaní s väčšinou prírodných procesov veľmi rýchlo, v krátkych časových
dimenziách. Pri sledovaní historických zmien v časových horizontoch desiatok až stoviek rokov
tak vlastne sledujeme zmeny spôsobené hlavne ľudskou činnosťou. Antropogénne procesy sú
vo svojich formách a následkoch veľmi mnohotvárne a špecifické a v jednotlivých typoch
krajiny menia vzhľad, štruktúru a funkcie krajiny buď priamo (stavebno-technická činnosť,
pastierstvo, ťažobná činnosť atď– všeobecne priame disturbancie) alebo nepriamo - ovplyvnením
intenzity a priebehu prírodných procesov (vodného režimu, erózie, sukcesie a i.)
Ich spoločným znakom je, že pri odstraňovaní, ničení a oslabovaní vegetačnej pokrývky sa
prejavujú negatívne v zmenách krajinnej štruktúry a tým aj celkovej ekologickej stability krajiny.
Tieto zmeny sa premietajú napr. v priebehu hraníc vegetácie, priestorovej diferenciácii trvalých

37
trávnych porastov, vodných plôch, odkrytého podložia a pod. V krajine teda môžeme vidieť
rôzne zmeny, pohyby a procesy, čím je krajina v neustálom vývoji a vyznačuje sa dynamikou.
FORMAN s GODRONOM (1993) chápu dynamiku krajiny ako jej zmeny, ktoré sú významnejšie
ako samotné fungovanie krajiny (bežný chod krajiny v rámci jej štruktúry – denná a sezónna
rytmika). Presahujú teda rámec fungovania, ale prebiehajú pri stálej (nemennej) krajinnej
štruktúre, ide len o kvantitatívne zmeny. Tieto zmeny môžu byť zvratné (reverzibilné) a
nezvratné (ireverzibilné). Osobitný fenomén v rámci stavov a vlastností krajiny predstavuje jej
vývoj. Ide o zmeny krajiny ako celku, pri ktorých dochádza k zásadným zmenám v DKŠ.
Za významné zmeny možno pokladať tie, ktoré vzniknú vtedy, keď:
• odlišný typ krajinného prvku sa stane krajinnou matricou,
• niekoľko % povrchu pokrytého rôznymi prvkami sa zmení,
• objaví sa nový typ krajinného prvku a dosiahne určitú pokryvnosť.
Každá z týchto zmien je významná, lebo zmeny DKŠ sa vzťahujú aj k zmenám diania
v krajine. Súčasná krajinná štruktúra je tak výsledkom minulého diania v krajine a zároveň
určuje jej ďalší vývoj. Tieto zmeny prebiehajú:
- plynule (postupne) - v určitých dlhších časových obdobiach (eolická erózia, dlhodobý vplyv
turistiky a pod.),
- náhle (katastrofálne) - vplyvom prírodných katastrof (lavíny, zosuvy, zrútenia, sopečná činosť
a pod.) ako aj činnosťou človeka (klčovanie a vypaľovanie lesov, ťažobná činnosť a pod.). Sú
zväčša jednorázové, môžu mať však aj cyklický charakter (viac či menej pravidelne sa
opakujú).
Ak je krajina využívaná a formovaná človekom podlieha zmenám podstatne rýchlejšie
v krátkych časových intervaloch. K zmenám v nej dochádza priamymi zásahmi a vplyvmi
človeka v priebehu historického vývoja v historicky krátkej dobe (tab. 1).
Príkladom vývoja krajiny je sukcesia, resp. sukcesia vegetácie, ktorá predstavuje časový rad
(sled) resp. sériu sukcesných vývojových štádií vegetácie. Zmeny vegetácie môžu byť tiež
katastrofické alebo postupné (plynulé). Sú spôsobené práve vyššie spomenutými činiteľmi
(prírodnými a antropogénnymi).
LIPSKÝ (1999) taktiež uvádza, že vývoj prírodnej krajiny je podriadený zákonom sukcesie
a vo veľmi dlhom časovom horizonte sa krajinný systém mení prostredníctvom evolúcie.
V súčasnosti sa však teórie sukcesie i klimaxu krajiny kritizuje a v posledných rokoch sa do
popredia dostáva teória dynamických systémov s nelineárnymi vzťahmi ich prvkov (RATTER,
2006).

38
Tab. 1. Časová dimenzia vybraných procesov vývoja krajiny. Spracované podľa ZONNEVELDA,
(1995 ex LIPSKÝ, 2000).

Geologické procesy platformnej tektoniky

106 rokov a viac Vývoj megaforiem reliéfu
Vývoj biologických druhov
Makroklimatické zmeny (glaciály)
105 - 104 rokov
Vytváranie makro- a mezoforiem reliéfu
103 rokov Vývoj pôd (napr. podzolizácia)
Sedimentácia
102 -101 rokov Biologické spätné väzby (sukcesia spoločenstiev po prírodnej katastrofe, po narušení)
Lesníctvo – pestovanie lesa, vysádzanie drevín a pod.
10-1 až rok Poľnohospodárstvo, stavebná činnosť , rekreácia,
Biologické kalamity
Sezónne cykly podnebia (ročné obdobia)
Mesiace
Stavebné práce
Geomorfologické procesy s relatívne dlhšou periódou trvania - napr. eolické a i.
Zrýchlená vodná erózia podmienená antropogénnymi aktivitami
Dni až mesiace Geomorfologické procesy s vysokou intenzitou a krátkou periódou trvania
Povodne

Hodiny Katastrofálne meteorologické javy – víchrica, búrka, extrémne zrážkové úhrny, prívalový dážď

Zemetrasenie
Sekundy, minúty Sopečný výbuch
Potenciálne atómový výbuch

Podľa LIPSKÉHO (2000) zmeny vo využívaní krajiny človekom menia nasledovné základné
vlastnosti a charakteristiky krajiny:
- krajinnú štruktúru,
- ekologickú stabilitu,
- biodiverzitu,
- priebeh abiotických a biotických procesov
- typ krajiny a krajinný ráz.
LIPSKÝ (1999) taktiež vyzdvihuje význam poznania historického vývoja krajiny s dlhým
nenarušovaným prírodným alebo poloprirodzeným vývojom a časti krajiny, ktoré sú dlhodobo a
systematicky ovplyvňované ľudskou činnosťou.
Krajinná štruktúra, resp. krajinná pokrývka, ak nie je narušovaná, má tendenciu vyvíjať sa
k homogenite. Mierne disturbancie však zvyšujú jej heterogenitu. Veľmi silné disturbancie
v krajine však môžu heterogenitu zvyšovať, ale i znižovať. Krajina sa nachádza vždy v stave tzv.
dynamickej rovnováhy, to znamená, že je objektom dvoch, proti sebe idúcich síl - vývoja
a disturbancie (FORMAN, GODRON, 1993). DKŠ je teda výsledkom interakcie vývojových
procesov prírodných síl ale i ľudskej činnosti. Tieto menia charakter a vzhľad krajiny, pretože
každý zásah vyvoláva v krajine zmenu.

39
 Dynamika, vývoj a zmeny krajiny majú rôzne časové a priestorové dimenzie. Každá krajina
sa vyvíja, mení, časové dimenzie týchto zmien sú však veľmi rozdielne (tab. 1). Aj štruktúra
vysokohorskej krajiny je jednak priestorová a jednak časová. Nie je stála, ale prebiehajú v nej
neustále rytmické zmeny v čase, závislé najmä na striedaní ročných období ale i samotnom
fenoméne nadmorskej výšky a s ňou spojenými javmi (zrážky, teplota, vývoj pôd, zmeny reliéfu
vplyvom geomorfologických procesov). Túto skutočnosť potvrdzujú aj FORMAN s GODRONOM
(1993), ktorí považujú klímu s reliéfom za hlavné dlhodobé charakteristiky krajiny.
Zmeny krajiny sú najmä v posledných decéniách častou témou geografických a
krajinnoekologických štúdií nielen v zahraničí ale i na Slovensku. Sledovanie zmien v krajine je
založené na sledovaní zmien jednotlivých krajinných prvkov – ich plošného zastúpenia,
dynamiky (rozširovanie alebo zmenšovanie a ústup), priestorovej konfigurácie a pod. V mozaike
krajiny nemusia byť pritom jednotlivé prvky úplne stabilné. Pokiaľ však zostáva ich plošné
zastúpenie, veľkosť, tvar a priestorová konfigurácia približne rovnaké, nedochádza k zmene
krajinného typu a vlastností krajiny ako celku. K zmene krajinného typu a dôležitých
charakteristík krajiny, napr. ekologickej stability, dochádza naopak v prípadoch, keď odlišný typ
krajinného prvku sa stane matricou, keď niektorý prvok významne rastie alebo ustupuje, alebo
keď sa mení veľkosť zrna krajiny (LIPSKÝ, 2000).
Na Slovensku sa najčastejšie hodnotia celkové zmeny v krajine, a to najmä spôsob a forma
využitia krajiny, či zmeny v krajinnej pokrývke, ktoré sa najvýhodnejšie monitorujú pomocou
časového radu mapových podkladov (ŽIGRAI, 1995, 2001, ŽIGRAI, DRGOŇA, 1995, DRGOŇA,
2004, MICHAELI, 2005, OLAH, 2003a, b, PETROVIČ, 2005a, b, CHRASTINA, BOLTIŽIAR, 2006a, b,
2007, 2008a, b, BOLTIŽIAR, CHRASTINA, 2006a, b, 2008, CHRASTINA, KŘOVÁKOVÁ, BRŮNA,
2007, CHRASTINA, 2005b, 2009 a i.) často však aplikáciou príp. kombináciou leteckých a
satelitných snímok (OŤAHEĽ, FERANEC, 1995, FERANEC et al., 1997, 1998, SVIČEK, 2000,
ČERŇANSKÝ, KOŽUCH, 2001, FERANEC, OŤAHEĽ, 2001, STANKOVÁ, ČERŇANSKÝ, KOŽUCH, 2003,
STANKOVIANSKY, 2001, 2003, BOLTIŽIAR, PETROVIČ, 2004, 2005, 2006, OLAH, BOLTIŽIAR, 2009,
OLAH, BOLTIŽIAR, PETROVIČ, GALLAY, 2006, FALŤAN, 2005, FALŤAN, SAKSA, 2007, FALŤAN,
BÁNOVSKÝ, 2008, FALŤAN et al. 2008, MICHAELI HOFIERKA, IVANOVÁ, 2008a, b, MICHAELI,
IVANOVÁ, HOFIERKA, 2008, MICHAELI, IVANOVÁ, JUHAŠČÍKOVÁ, 2009, MICHAELI, BOLTIŽIAR,
IVANOVÁ, 2009, MIŠOVIČOVÁ, 2005, 2006a, b, 2007, MIŠOVIČOVÁ, PUCHEROVÁ, 2004,
PUCHEROVÁ, 2003, 2004a, PUCHEROVÁ et al., 2007, ŠOLCOVÁ, 2008a, b, 2009, BUGÁR,
PETROVIČ, HREŠKO, BOLTIŽIAR, 2008, PETROVIČ, MUCHOVÁ, 2008, PETROVIČ, VOJTEK, 2008,
HRONČEK, POLČÁK, 2002), ktoré najlepšie zobrazujú narušenie, plošnú devastáciu, zmeny
krajinných prvkov, mozaikovitosť či premeny krajinnej matrice.

40
3.1 Prírodné faktory ovplyvňujúce zmeny krajiny

Fyzickogeografické podmienky krajiny sa považujú za základ, z ktorého vychádza

využívanie krajiny. Tvoria ho reálne existujúce prírodné podmienky konkrétneho územia, ktoré
primárne určujú možnosti jeho využitia. Je to kombinácia zložiek prvotnej štruktúry krajiny ako
sú geologický substrát, reliéf, pôdy, hydrologické a klimatické podmienky a potenciálna, resp.
reálna vegetácia. Za predpokladu, že sa tieto v časovom horizonte niekoľkých storočí výrazne
nezmenili, napríklad ťažbou nerastných surovín spojenou so zmenou reliéfu, zmenením
fyzikálno-chemických podmienok pôd intenzívnym obhospodarovaním, či melioráciami, je ich
možné spracovať z dnes dostupných údajov a považovať ich za podmienky platné aj pre minulé
obdobia.
Hoci sú zmeny druhotnej krajinnej štruktúry zapríčinené vo väčšine prípadov
socioekonomickými zmenami a realizovateľné pomocou technologického pokroku, sú tieto
zmeny modifikované krajinnoekologickými danosťami územia. Z toho môžeme usúdiť, že
využitie krajiny a fyzickogeografické podmienky, resp. zložky prvotnej krajinnej štruktúry a ich
vlastnosti spolu do značnej miery korelujú. V zmysle MIKLÓSA, IZAKOVIČOVEJ (1997)
rozlišujeme pri zložkách prvotnej štruktúry krajiny ich stavové veličiny, ktoré umožňujú ich
kvantitatívne triedenie a priestorové subsystémy, ktoré predstavujú kvalitatívne jednotky.
Reliéf ako prejav pôsobenia endogénnych a exogénnych procesov je v nositeľom
základných vlastností krajinných systémov. Odráža geologickú štruktúru, zmeny pôdneho fondu,
podmieňuje klimatickú, hydrologickú a vegetačnú diferenciáciu. Reliéf a jeho typy ovplyvňujú
napr. rozloženie a hospodárske využitie pôdy, najviac štruktúru poľnohospodárskej, menej
lesníckej produkcie a do istej miery aj štruktúru osídlenia. Majú význam pri funkčnom využívaní
krajiny, teda odzrkadľujú jej potenciálne možnosti. S príslušnými typmi reliéfu sú spojené aj
určité prírodné hazardy a riziká, ako sú zosuny, lavíny, skalné strže, výmoľová erózia, sufózne
javy, zemetrasenia, povodne a iné (MAZÚR, MAZÚROVÁ, 1987, KVITKOVIČ, 1992, OFOMATA,
UMEUDUJI, 1994, PAN et al., 1999, GALLAY, 2009). Za najvýznamnejšie stavové veličiny reliéfu
sa z hľadiska využívania človekom považujú nadmorská výška, sklon a expozícia svahov (ZIAJA,
1996, CSORBA, 1996, SWAFFIELD, FAIRWEATHER, 1996, POUDEVIGNE, ALARD, 1997 a iní).
Klimatické podmienky ovplyvňujú využívanie krajiny hlavne na úrovni makro (klimatické
pásy a pásma) a mezoklímy (krajinná klíma), kde determinujú teplotné a zrážkové pomery.
Mikroklíma sa prejavuje najmä pri výstavbe obydlí, resp. lokalizácii rozlohou menších foriem
využívania (CSORBA, 1996, SWAFFIELD, FAIRWEATHER, 1996, POLČÁK, 2003).

41
 Hydrologické podmienky (odtokové pomery, zamokrenosť územia a pod.) hlavne
v minulých storočiach výrazne determinovali využívanie krajiny (PHIPPS, 1984, PLESNÍK, 1985,
CSORBA, 1996, PAN et al. 1999, ŠÁLY, 2000, CHRASTINA, 2009). Zmena nastala hlavne
od polovice 20. storočia v dôsledku odvodňovacích melioračných úprav, ktoré umožnili
intenzívnejšie poľnohospodárske využívanie dovtedy nevhodných plôch.
Pri tvorbe pôdy sa z pôdno-genetických faktorov sa najvýraznejšie uplatňuje materská
hornina a bioklimatický faktor. Vedľa horninového materiálu to je predovšetkým nadmorská
výška a expozícia, cez ktorú sa premieta vplyv množstva zrážok, teploty a rastlinnej pokrývky
(ŠÁLY, 2000). Z hľadiska využitia je významnou charakteristikou úživnosť pôdy vychádzajúca
z jej fyzikálno-chemických vlastností a obrábateľnosť vyjadrená hĺbkou, zrnitosťou a
skeletnatosťou pôdy (PHIPPS, 1984, CSORBA, 1996, PÄRTEL et al., 1999).
Potenciálna vegetácia ovplyvňovala využitie krajiny hlavne v prvotných fázach osídľovania
krajiny. V prevažnej miere išlo o odlesňovanie s cieľom získať priestor pre obydlia a ornú pôdu,
resp. pasienky (neolit, valašská kolonizácia a pod.).
V krajinách s prevažujúcou prírodnou zložkou (dažďové pralesy, savany, tajga či ostatné
biómy) je vegetácia rozmiestnená podľa gradientu stanovištných podmienok a prírodného
disturbančného režimu. Naproti tomu v krajinách s hustejšou ľudskou populáciou vegetácia
odráža viac ľudské využívanie krajiny počas tisícročí (PÄRTEL et al., 1999). Reálna vegetácia
podmieňuje možnosti budúceho využívania krajiny (RUŽIČKA, 2000a).
Krajinu môžeme považovať za veľmi dynamický neustále sa formujúci systém, v ktorom
dochádza k zmenám stavov jednotlivých zložiek, ale aj k zmenám prvkov DKŠ. FORMAN
s GODRONOM (1993) poukazujú na to, že vývoj krajiny je výsledkom troch mechanizmov
pôsobiacich v rámci krajiny a to:
- špecifických dlhodobých geomorfologických procesov
- foriem osídľovania krajiny jednotlivými organizmami
- miestnych krátkodobých disturbancií jednotlivých ekosystémov.
Krajinu potom vnímame ako zreteľnú, merateľnú jednotku, definovanú rozlíšiteľným a
priestorovo sa opakujúcim zoskupením vzájomne sa ovplyvňujúcich ekosystémov
cez geomorfologické procesy a disturbačné režimy. Disturbancie vytvárajú vzory a sú
významnou a integrálnou časťou mnohých ekosystémov (TURNER, GARDNER, O'NEILL, 2001,
BUTLER, 2001). Autori poukazujú na fakt, že disturbancia a jej režim je charakterizovaná
pestrosťou atribútov, zahrňujúc veľkosť, frekvenciu výskytu, intenzitu, náhlosť a tvar.

42
3.2 Socioekonomické faktory ovplyvňujúce zmeny krajiny

Pôsobeniu ľudského spoločenstva priraďujeme určitý status následku, často bez skúmania
jeho príčinnosti. Môžeme si položiť otázku, do akej miery súvisia, zmeny chovania spoločnosti
so zmenami v prostredí (JANČURA, 1999b). Spôsob, akým človek využíva krajinu, je sčasti
závislý od prírodných podmienok, sčasti je však autonómny. Tú istú krajinu možno využívať
rôznym spôsobom v závislosti od cieľov a ekonomických možností (URBÁNEK, 1994). Ako ďalej
uvádza citovaný autor, najcennejším na krajine je jej evolučná synergetická situácia vo forme
organizácie časopriestorového rytmu prvkov krajiny. Pri ochrane krajiny máme v rukách
prostriedok, a tým je ľudská činnosť. Každú transformáciu krajiny je potrebné vnímať v kontexte
spoločensko-ekonomických udalostí, ktoré sa udiali za určité časové obdobie v minulosti
(ŽIGRAI, 2000b). Vysvetliť zmeny krajiny pomáhajú aj vedy skúmajúce ľudskú spoločnosť a jej
vývoj. Tieto vedecké disciplíny dotvárajú obraz spoločnosti a jej požiadaviek a len na ich
základe možno správne interpretovať zmeny krajiny, ich príčiny a následné využitie poznatkov
pri ďalšom trvalo udržateľnom rozvoji resp. vývoji krajiny. Počet obyvateľov využívajúcich
určité územie výrazne ovplyvňuje DKŠ. Spoločenské zriadenie, rôzne druhy vlastníckych
vzťahov a vzájomné vzťahy sociálnych skupín determinujú tak kvalitu, ako aj kvantitu DKŠ.
Ako uvádza JANČURA (1999a), rozhodujúci vplyv na rozvoj osídlenia mali okrem prírodných
podmienok aj podmienky socioekonomické. Každá výrazná spoločenská zmena priniesla zmeny
do usporiadania DKŠ. Na reštrukturalizáciu územia mali vplyv nielen prírodné, ale
predovšetkým antropické faktory, reprezentované legislatívnymi normami. Jedným
z rozhodujúcich činiteľov boli pozemkové reformy, zmena tvaru a spôsob využitia pozemkov.
Ako ďalej uvádza tento autor, usporiadanie krajinnej štruktúry sa vyvinulo na základe vzťahov:
• krajinných resp. krajinnoekologických determinánt (limitov) pre vznik osídlenia a
regionálnych výživových podmienok a obyčajov,
• zo spôsobu využitia územia podľa podmienok výživy (poľné hospodárenie, chov oviec a
dobytka, baníctvo, uhliarstvo, drevorubačstvo, remeselná výroba...) a vývoja
poľnohospodárskej výroby. Odraz potrieb ľudskej spoločnosti sa prejavil v druhotnej
krajinnej štruktúre a usporiadaní jednotlivých skupín prvkov,
• demografického tlaku, kolísania populačných vĺn, pribúdanie a ubúdanie obyvateľstva (vplyv
vojen, moru, vysťahovalectva),
• ustálenia územnej správy a pozemkového práva, panstva a poddanstva, až po dnešnú formu
územnej diverzifikácie. Vlastnícke vzťahy v pozemkovej držbe a dedičné právo. Ďalšie
zmeny formovali pozemkové reformy a komasácie (sceľovanie) pozemkov.

43
 Požiadavky, potreby a možnosti človeka sa časom menia, a preto sa mení aj spôsob, forma a
intenzita využívania krajiny a tým aj druhotná krajinná štruktúra. Ak je naším cieľom
pochopenie procesu zmeny DKŠ, je potrebné hľadať príčiny zmeny týchto požiadaviek a potrieb.
Zmeny, ktoré nastali jednorázovo (vojny, revolúcie alebo epidémie) ovplyvnili krajinnú
štruktúru podľa svojho rozsahu. Socioekonomické zmeny týkajúce sa zmeny technológií výrob
alebo spracovania prírodných zdrojov (vznik manufaktúr, priemyselných závodov), spôsobov
obhospodarovania (nové poľnohospodárske stroje, rotačné osevné postupy, KUBEŠ, 1994,
SIMPSON et al., 1994), vlastníckych pomerov (komasácie, kolektivizácia, BARTOŠ et al. 1993,
1999) alebo celospoločenskej situácie (zrušenie nevoľníctva, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik
prvej ČSR, prevraty, revolúcie, hospodárska recesia) a preferencií obyvateľstva (globalizácia,
intelektualizácia práce, vzťah k pôde, nové formy využívania (LIPSKÝ et al., 2001, PHIPPS, 1984,
KRISTENSEN, 1999, BIČÍK et al. 1996) mali dlhotrvajúci účinok na druhotnú krajinnú štruktúru,
resp. využitie krajiny v konkrétnej oblasti, pretože sa dotkli všetkých jej obyvateľov.

44
4 VYBRANÉ METÓDY VÝSKUMU DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY

Otázkam využívania krajiny resp. zeme (alebo pôdy) sa venuje pozornosť od vzniku prvých
mestských štátov vo svete. Už vtedajších vládcov zaujímali otázky, čo sa kde nachádza resp. čo
sa kde pestuje. Práve dôraz na poľnohospodárske aktivity bol impulzom na začiatky moderného
mapovania využívania zeme. Prvé práce o využívaní krajiny pochádzajúce z 30. rokov 20.
storočia sa venujú práve zmapovaniu poľnohospodárskeho potenciálu Veľkej Británie. Tieto
výsledky boli podnetom pre vznik Komisie svetového výskumu využívania krajiny na 16.
Medzinárodnom geografickom kongrese v Lisabone v roku 1949 (OŤAHEL, FERANEC, 2006).
Cieľom tejto komisie bolo pripraviť mapu využívania sveta v mierke 1:1 000 000. Veľmi malá
mierka však nedovolila vyjadriť všetky veľmi komplikované priestorové štruktúry využívania
zeme a preto sa od vypracovania jednotnej mapy využívania sveta upustilo. Pozitívom bola však
dohoda, že pri vypracovávaní máp využívania krajiny vo väčších mierkach v jednotlivých
štátoch sa bude používať jednotná mapovacia legenda
Postupne sa celosvetovo vytvorilo niekoľko hlavných smerov analyzujúcich a skúmajúcich
využívanie krajiny. Pre stredoeurópske pomery predstavuje najvýznamnejší smer poľská
geografická škola zameraná na poľnohospodársku krajinu, ktorá pod vedením J. Kostrowického
v 60. rokoch zostrojila značkový kľúč podrobnej mapy využívanie zeme (hlavne
poľnohospodárskej krajiny) v mierke 1 : 25 000 (KOSTROWICKI et al. 1959). Tento smer výrazne
ovplyvnil tiež štúdium využívanie krajiny aj na území Slovenska (vtedy ešte ČSSR), ktorý sa
prejavil v prácach rôznych mierok napr. IVANIČKA (1971, 1987), ŽIGRAI (1981, 1983) a iní.
Podľa RUŽIČKU, RUŽIČKOVEJ a ŽIGRAIA (1978) pri komplexnom krajinnoekologickom štúdiu
krajiny sa krajinu usilujeme najskôr analyzovať, rozobrať na detailné časti a syntetizovať tieto
poznatky na základe vzájomných súvislostí do zložitejších komplexov. Poznatky o krajine i
krajinu samotnú možno určitým spôsobom hodnotiť a triediť. Všímame si pritom jej rôzne
vlastnosti a časti, ktoré obsahuje. Sú to zložky, faktory, procesy, prvky a formy, príp. štruktúra
krajiny. Triedenie krajiny a poznatkov o krajine možno urobiť na základe typizácie, klasifikácie,
alebo regionalizácie. Hodnotenie a triedenie krajiny veľmi závisí od mierky, v ktorej sú poznatky
získavané, spracovávané a mapované.
Analýzy krajinnej štruktúry sú súčasťou viacerých metodík, pričom u nás je najznámejšia
metodika krajinnoekologického plánovania - LANDEP (RUŽIČKA, MIKLÓS, 1982). Je to
systémovo usporiadaná účelová sústava aplikovaných krajinnoekologických metód, ktorá
vyúsťuje do návrhu najvhodnejšieho rozmiestnenia požadovaných spoločenských činností
(využívania) a návrh opatrení na zabezpečenie ekologicky optimálnej funkcie týchto činností

45
v krajine (RUŽIČKA, 2000a). V zmysle uvedenej metodiky rozoznávame prvotnú, druhotnú
a terciárnu krajinnú štruktúru.
Abiotické zložky krajiny, ktoré sú súčasťou tzv. prvotnej krajinnej štruktúry (geologický
substrát, reliéf, klíma, vodstvo, pôda, ) sa analyzujú v rámci ekologických podkladov o krajine,
pričom sa účelovo vyberajú tie vlastnosti územia, ktoré možno využiť pri procese interpretácie
pre funkčné využitie územia a tiež tie analytické vlastnosti, ktoré vstupujú do čiastkových
krajinnoekologických syntéz kde sa stanovujú sytnetické jednotky - abiokomplexy (RUŽIČKA,
2000a). Tvoria ekologicky relatívne homogénne plochy s presne diferencovaným súborom
ekologických vlastností, ktoré sú charakterizované pomocou vybraných stavových veličín
(MIKLÓS, IZAKOVIČOVÁ, 1997). Napriek výhradám nemeckej (LESER, 1976 ex DRDOŠ, 1999) a v
ostatnom čase i slovenskej geoekologickej školy (MINÁR et al. 2001) je základným metodickým
postupom syntéz priestorová superpozícia analytických máp (kartografická metóda ang.
overlay). S touto metodikou sa môžeme stretnúť v prácach MAZÚRA et al. (1985), ŽIGRAIA
(1995), CEBECAUEROVEJ (1996), MINÁRA et al. (2001), OLAHA (2003a, b), OLAHA, ŽIGRAIA
(2004), PUCHEROVEJ (2004), GAJDOŠA (2003), CHRASTINU (2005a, b, c, 2006a, b, 2008, 2009,
CHRASTINU, BOLTIŽIARA (2006, 2008), PETROVIČA (2005a, b), OLAHA, BOLTIŽIARA, PETROVIČA,
(2006), OLAHA, BOLTIŽIARA, PETROVIČA, GALLAYA (2006), FALŤANA (2000, 2005) HOFIERKU
(2008) a i. Poznanie abiotických vlastností krajiny znamená v zmysle OŤAHEĽA et al. (1993) a
ŽIGRAIA (1975, 1981, 1995) úvod k analýze prírodného potenciálu ako ponuky či limitov
využitia krajiny človekom v synergickom, chorickom i dynamickom aspekte.
Ďalší krok v metodike LANDEP predstavujú analýzy druhotnej krajinnej štruktúry (DKŠ),
ktorá je na povrchu. Tvoria ju súbory človekom ovplyvnených prirodzených a človekom
čiastočne alebo úplne pozmenených dynamických systémov, ako aj novovytvorených umelých
prvkov (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, 1973).
Jeden z možných prístupov analýzy druhotnej krajinnej štruktúry a jej hmotných objektov –
prvkov je ich mapovanie, ktoré umožňuje spojenie časových a priestorových aspektov vo vzťahu
ku krajine. V súčasnosti si už ani jeden rozsiahlejší výskum druhotnej krajinnej štruktúry
nemožno predstaviť bez jej mapovania. Na mape možno zobraziť predovšetkým typy
jednotlivých prvkov, javov, procesov a ich priestorovú repartíciu (MIDRIAK, 1983). To umožňuje
následne skúmať vzájomné vzťahy medzi zobrazenými prvkami DKŠ a vybranými vlastnosťami
prvotnej krajinnej štruktúry a podrobiť ich kvantifikácii.
Pri zhotovovaní máp DKŠ možno využiť ako podklad topografické mapy príslušnej mierky,
z ktorých možno „odmapovať“ väčšinu prvkov. Musia to byť mapy nové, dostatočne

46
detailizované a presné, čo napr. ZM SR v niektorých prípadoch nespĺňajú. Pre ich upresnenie
resp. aktualizáciu jednotlivých prvkov možno v prípade dostatku času využiť aj terénny výskum.
V posledných rokoch došlo pri získavaní informácií rôznych druhov o objektoch a javoch na
zemskom povrchu a v určitých vrstvách pod i nad k intenzívnemu využívaniu produktov
diaľkového prieskumu Zeme (DPZ) - najmä leteckých a satelitných snímok. Okrem klasických
čiernobielych a farebných fotografických snímok sa začali používať ďalšie fotografické i
nefotografické záznamy, ako napr. infračervené, multispektrálne, spektrozonálne, termálne,
skenerové, radarové snímky, resp. záznamy, ktoré poskytujú množstvo kvantitatívnych, ale
najmä kvalitatívnych informácií. Zatiaľ čo klasické čiernobiele či farebné fotografické snímky sú
využívané najmä ako meračské pre účely fotogrametrie, väčšina ďalších už spomínaných sa
využíva pre účely interpretácie. Pod DPZ je treba rozumieť spôsob získavania informácií
o objektoch, území alebo jave analýzou a vyhodnotením informácií, získaných snímacím
zariadením, bez priameho kontaktu s nimi pomocou vĺn rôznych oblastí elektromagnetického
spektra od predmetov všetkých druhov a z rôznych vzdialeností (ŽIHLAVNÍK, 1996).
Identifikovanie objektov zemského povrchu s charakteristickými štruktúrnymi a
fyziognomickými znakmi je možné účinne dosiahnuť práve pomocou metód DPZ, ktoré
umožňujú rýchlo a presne analyzovať objekty krajiny a to aj v minulých časových horizontoch.
Letecké panchromatické (čiernobiele) totiž dovoľujú pracovať aj so staršími časovými
horizontmi (vybrané regióny Slovenska už od roku 1935) a v pomerne detailných mierkach
vyhodnotiť stav krajiny. Podmienkou je, okrem zvládnutia špecializovaných softwérov, pomerne
presná polohová transformácia – ortorektifikácia „surových“, najmä starších leteckých a
satelitných snímok do príslušnej kartografickej projekcie. Získané údaje DPZ sa v súčasnosti
spracovávajú prevažne v prostredí GIS. Satelitné obrazové záznamy a letecké fotografie
umožňujú okrem presnej priestorovej identifikácie pozitívnych a negatívnych objektov krajiny aj
efektívnejšie riešenie priestorových vzťahov v kontexte celostnej syntézy. Uvedené údaje
poskytujú vyššiu priestorovú koherenciu zaznamenaných objektov krajiny a tým korektnejšie
riešenia chorickej kompatibility zamýšľaných zámerov a ich funkcií (OŤAHEĽ, 1999).
Vhodnosť metódy detekcie krajiny a jej zmien na základe analógovej interpretácie leteckých
snímok pre jej vysokú geometrickú presnosť bola v podmienkach Slovenska potvrdená
v prácach: FERANEC, OŤAHEĽ (1992, 1995, 2001, 2003), FERANEC et al. (1994, 1996a, b, 1997,
1998), OŤAHEĽ et al. (1993), OŤAHEĽ (1995), OŤAHEĽ, FERANEC (2000), OŤAHEĽ, FERANEC,
ŠÚRI (2004), PRAVDA et al. (1998), CEBECAUEROVÁ (1996), MICHÁLEK, HUSÁR (1994), SOLÍN,
CEBECAUER (1998), SVIČEK (2000), BOLTIŽIAR, PETROVIČ (2004, 2005, 2006), MIŠOVIČOVÁ
(2007), CHRASTINA, BOLTIŽIAR (2008a), PUCHEROVÁ (2004a, 2008), ŠOLCOVÁ (2008b, 2009) a i.

47
5 PODKLADY PRI ŠTÚDIU ZMIEN DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY

5.1 Historické mapy

Všeobecne zmeny krajiny možno študovať i na základe porovnávania uchovaných

historických kartografických podkladov. Dôležitou podmienkou však zostáva, aby na týchto
mapách boli podrobne zaznamenané jednotlivé objekty krajiny a aby sa následne dali použiť pre
korektné porovnanie a analýzu. Interpretácia údajov znázornených na historických mapách závisí
hlavne od zamerania konkrétnej mapy, od hĺbky jej spracovania a presnosti ako aj od spôsobu
ich znázornenia (OLAH, 2000).
Historické mapy predstavujú jeden z najdôležitejších materiálov s veľkou informačnou silou
a interpretačnou možnosťou pre potreby viacerých vedných disciplín a okrem iných aj náuky
o využití zeme a krajinnej ekológie (ŽIGRAI 2000a, b). Najväčšou prednosťou historických máp
je zrejme okolnosť, že zachytávajú skúmaný jav v časopriestorovom kontexte. To znamená, že
umožňujú sledovať a pochopiť genézu a funkciu študovaného objektu v jeho závislosti
od určitých časových vlastností ako napr. evolučného akumulačného potenciálu, kontinuity
a zotrvačnosti za súčasnej kombinácie s vybranými priestorovými znakmi ako napr. polohou,
tvarom, veľkosťou a štruktúrou. Tým dostaneme plastickejší a dokonalejší časopriestorový obraz
o danom skúmanom objekte, fenoméne a procese. Samozrejme, že kvalita tohto obrazu závisí aj
okrem iného od odborného, polohopisného a výškopisného obsahu vlastných historických máp,
ako aj od spôsobu ich účelovej interpretácie.
Prvé mapy zobrazujúce vnútrozemie Európy, na ktorých bolo aj územie Slovenska vznikli
v 15. storočí. Tieto mapy však boli malých mierok (rádovo jedna ku niekoľkým miliónom) a
snažili sa zobrazovať len polohopis a výškopis územia na úrovni vtedajších možností (PRIKRYL,
1977).
Najstaršie historické mapy veľkých mierok z územia Slovenska boli vytvorené v prvej
polovici 18. storočia banskými zememeračmi a zobrazovali prevažne okolie banských miest
(Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Ľubietová). Na ich spracovaní sa významnou
mierou podieľal Samuel Mikovíni, ktorý vytvoril v prvej polovici 18. storočia aj mapy
uhorských stolíc stredných mierok (pribl. 1:150 000). Na mapách možno identifikovať sídla,
polia, lesy, vodné plochy, banské stavby, cesty a sakrálne stavby, reliéf je šrafovaný. Polohopis
je stále značne nepresný, hlavne v podhorských a horských oblastiach. Niektoré mapy nie sú
orientované na sever.

48
Obr. 1. Mapa z 18. storočia zachytávajúca využitie krajiny resp. jej štruktúru - polia, lesné
porasty, sídla a pod. Zdroj: archív B. Olaha.

Obr. 2. Mapa Turčianskej kotliny z 18 stor. od Samuela Mikovínho v približnej mierke 1:150
000. Zdroj: archív B. Olaha.

49
 Mapy z prvého vojenského mapovania tzv. Jozefského (1763-1785) a druhého vojenského
mapovania tzv. Františkovho (1806-1869) precíznosťou svojho vyhotovenia ako aj obsahom,
spĺňajú prísne vedecko-výskumné kritériá potrebné na ich korektnú interpretáciu a evaluáciu pre
základný a aplikovaný výskum predovšetkým historického, geografického a krajinno-
ekologického charakteru. V jednotlivých historických vojenských mapách sú zachytené
informácie o príslušných kategóriách využitia zeme zastúpené predovšetkým formami využitia
zeme ako napr. ornou pôdou, trvalými trávnymi porastami, lesnými plochami, zastavanými
plochami obytného, výrobného alebo dopravného charakteru. Tieto cenné a unikátne informácie
môžeme využiť jednak na zostavenie vlastnej mapy druhotnej krajinnej štruktúry, t.j.
priestorového rozloženia jednotlivých skupín prvkov vzťahujúcich sa k určitému časovému
horizontu, t.j. k dobe vojenského mapovania ako aj k stanoveniu zmien využívania zeme
porovnaním dvoch, alebo viacerých máp DKŠ z toho istého územia za časové obdobie medzi
dvoma uskutočnenými vojenskými mapovaniami, alebo rozšírením o interpretáciu ďalších
kartografických podkladov mladšieho dáta. Tieto historické mapy z prvého a druhého
vojenského mapovania sa ukázali ako veľmi vhodné kartografické podklady. Predstavujú
najstaršie komplexné kartografické zobrazenie celého územia Slovenska, resp. bývalého
Rakúsko-Uhorska. (BRŮNA, BUCHTA, UHLÍŘOVÁ, 2002, KLEIN, 2003, POKORNÝ, HÁJEK, 2003,
PRIKRYL, 1977, TIMÁR, 2004, VEVERKA, ČECHUROVÁ, 2003, MIKLOŠÍK, 1997 a iní).
Mapy z 1. vojenského (tzv. Jozefského) mapovania (1763–1785), z toho na území
Slovenska 1769–1784, predstavujú prvé mapy veľkých mierok (1:28 800) pokrývajúce územie
celého Rakúsko-Uhorska s presnejším polohopisom a výškopisom územia. Toto vojenské
mapovanie začalo za vlády Márie Terézie v roku 1769 a nakoľko skončilo v roku 1785 za vlády
Jozefa II. dostalo názov Jozefské mapovanie. Originály týchto máp sú uložené vo Vojenskom
archíve vo Viedni, dostupné sú aj na DVD vydanom v roku 2004 v Maďarsku v r. 2004. (1763-
1785). Jozefské mapovanie bolo prvým vojenským mapovaným habsburskej monarchie. Územie
Slovenska sa premietlo na 210 farebných máp, pričom popisy k nim sa roztratene nachádzajú v 7
zväzkoch vojenských popisov Uhorska.
Z týchto plnofarebných máp je možné identifikovať nasledujúce formy využitia krajiny: les
(schematické značky stromov), lesokroviny (redšie a menšie značky stromov), brehové porasty a
nelesná stromová a krovitá vegetácia (NSKV, resp. nelesná drevinová vegetácia NDV –
schematické značky stromov a krov), trvalé trávne porasty (zelená), zamokrené plochy (modré
vodorovné šrafy), orná pôda (maslová), vinice (schematické značky viniča), stavby a sídla
(červená), záhrady (sýto zelená), vodné plochy, riečnu sieť a pramene (modrá), odkryté podložie
a skalné bralá (čierne rovnobežné šrafy) hradské/cesty (červená), ostatné cesty a mosty (hnedá).

50
Reliéf bol znázornený šrafovaním v smere spádnic. Aj keď kartografi používali rovnaké
znázorňovacie metódy, rozdielnosť máp z toho istého mapovania Rakúsko-Uhorska z rozličných
území poukazuje na rôznu dôkladnosť a priority dobových vojenských kartografov. Na okraji
listov je zoznam obcí a kolónky pre údaje o počte mešťanov, sedliakov, o stave a možnosti
ustajnenia koní, avšak pri viacerých mapách tieto údaje chýbajú.
Jozefské mapovanie so svojimi mapami a popismi podrobne dokumentuje sídliskový,
zemepisný, hospodársky a stavebný obraz infraštruktúry Slovenska v 2. polovici 18. storočia,
teda ešte pred výstavbou železničnej a modernej cestnej siete.
Unikátnosť a význam 1. vojenského mapovania spočíva v tom, že je prvým mapovým
podkladom, ktorý zmapoval celé územie Slovenska a teda nám poskytuje jedinečný materiál pre
porovnanie rôznych oblastí našej republiky. Mierka týchto máp 1:28 800 je ideálna pre štúdium
krajiny a jej zmien.
Nakoľko po skončení prvého vojenského mapovanie sa nepodarilo vypracovať súvislú
mapu Rakúska-Uhorska z dôvodov chybných podkladov, ktoré boli vyhotovené zväčša
na pochybných polohopisných základoch, s veľmi hrubou zemepisnou orientáciou a s veľkými
deformáciami začali prípravy na presnejšie práce na vedeckých podkladoch. V habsburskej
monarchii prebiehalo toto vojenské mapovanie za vlády cisára Františka I., podľa ktorého nesie
aj meno Františkovo mapovanie. Mapovaniu predchádzala vojenská triangulácia, takže
na rozdiel od I. vojenského mapovania bol vytvorený predpoklad pre geodetické zjednotenie
tohto mapového diela. Pre 2. vojenské mapovanie bola zachovaná mierka 1 : 28 800, použitá aj
v 1. vojenskom mapovaní.
Mapy z 2. vojenského (tzv. Františkovho) mapovania (1806-1869) su podstatne
podrobnejšie, vďaka presnejšiemu geodetickému zameraniu. Originály týchto máp sú uložené
vo Vojenskom archíve vo Viedni, dostupné sú aj na DVD vydanom v roku 2005 v Maďarsku.
Územie Slovenska bolo mapované v dvoch etapách. Severné a východné Slovensko v rokoch
1819–1827 a stredné a južné Slovensko v rokoch 1837–1858. Mierka mapovania bola 1:28 000.
Kresba máp je podobná ako pri 1. vojenskom mapovaní. Na plnofarebných mapách je možné
identifikovať tieto formy využitia krajiny: les (sivozelená), lúky (bledozelená), pasienky
(zelenobelasá), zamokrené plochy (modré vodorovné šrafy), orná pôda (maslová), brehové
porasty a nelesná stromová a krovitá vegetácia (čierne schematické krúžky okolo tokov), vinice
(sivohnedá a schematické značky viniča), stavby a sídla (červená), záhrady (sýtozelená), vodné
plochy, riečnu sieť a pramene (modrá), skalné bralá a odkryté podložie (hnedá), hradské cesty
(červená), ostatné cesty a mosty (hnedá), železnica (dvojitá čierna čiara). Zvláštnosťou tohto
mapovania bolo to, že sa samostatne mapovali okraje lesov (sivohnedá). Reliéf bol znázornený

51
spádnicami (tzv. hachurami). Identifikácia a lokalizácia foriem využitia krajiny je oproti
staršiemu mapovaniu uľahčená aj relatívne presným ohraničením jednotlivých farebných
polygónov. Výhodou tejto mapy je relatívne vysoká presnosť a spoľahlivosť. Nevýhodou je
niekedy priveľké množstvo informácií (farebné plochy, čierne ohraničenie, šrafovaný reliéf a
miestne názvy) zaznačené na relatívne malom priestore, čo výrazne znižuje výpovednú hodnotu
mapy a môže viesť k chybám z interpretácie formy a hraníc využitia. Pri sídlach sa už rozlišujú
obytné a hospodárske budovy od záhrad. Precízna je sieť poľných ciest. Tieto mapy už podávajú
dobrý obraz o priestorovom rozložení foriem využitia krajiny a majú veľký informačný význam
(ŽIGRAI, 1995).
Význam 2. vojenského mapovania spočíva v jeho väčšej presnosti v porovnaní s 1.
vojenským mapovaním, nakoľko vznikalo na základe geodetickej osnovy a s použitím javu
zakresleného v mapách stabilného katastra.
3. vojenské mapovanie (1869–1887) sa pokúsilo splniť požiadavky armády na presnejšie a
kvalitnejšie mapy. Mapy tohto mapovania už boli zhotovené v mierke 1:25 000. Územie
Slovenska bolo mapované v rokoch 1875–1884. Časti Slovenska nezmapované v katastrálnom
mapovaní boli zmapované do kyanotypií z druhého vojenského mapovania a zväčšené do mierky
1:25 000. Výšková sieť bola odvodená od jadranskej nulovej hladiny v Terste a výškopis sa po
prvýkrát zobrazoval už aj vrstevnicami. Presnosť týchto máp je už veľmi vysoká. Na týchto
plnofarebných mapách sú už rozlíšené lúky od pasienkov, sady, záhrady a vinice. Farebná
legenda pokračuje v duchu predchádzajúceho vojenského mapovania. Dostupnosť týchto
mapových podkladov je však značne komplikovaná kvôli presunu ich originálov do Prahy
v rokoch 1922-1923 po rozpade monarchie. Dostupnejšie sú ich reambulácie v mierkach
(1:25 000 čierno-biele, resp. hnedo-biele mapy a 1:75 000 čierno-biele mapy so zeleno
zvýrazneným lesom), ktoré sa používali až do 50-tych rokov 20. storočia. Hoci na nich uvádzané
roky reambulácií sú nezriedka až z rokov 1936-39, porovnaním viacerých reambulovaných máp
z pôvodnými (podľa krajinných štruktúr a datovateľných objektov ako budovy, železnica a pod.)
sa zistilo, že zobrazujú stav pri ich vyhotovení, t.j. koniec 19. storočia (JANČURA, 1999a, OLAH,
2003a, OLAH, 2009). Z tohto dôvodu ich pri práci môžeme datovať približne na rok 1900. Na
týchto mapách možno rozlíšiť tieto kategórie: les (zelená, resp. hrubou čiarou ohraničená plocha
s krúžkovými značkami), NSKV, brehové porasty, stromoradia (značky krov a stromov), lúky
(W al. značka), pasienky (H al. značka), orná pôda (bez šrafáže), zastavaná plocha, resp. sídlo,
domy (čierny obdĺžnik), záhrady (šikmé šrafy), vodné plochy (husté vodorovné šrafy), toky
(vlnovková čiara) a pramene, cesty (dvojitá čiara, spojitá čiara, bodkočiarka), železnica (hrubá
čiara) a mosty (značka). Originály týchto sú taktiež dostupné aj na DVD vydanom v Maďarsku.

52
 © Arcanum

Obr. 3. Mapa prvého vojenského mapovania (Jozefského) z rokov 1763-1785.

© Arcanum

Obr. 4. Mapa druhého vojenského mapovania (Františkovho) z rokov 1806-1869.

53
 © Arcanum

Obr. 5. Mapa tretieho vojenského mapovania z rokov 1869-1887.

© Atlas krajiny SR

Obr. 6. Mapa štvrtého vojenského mapovania z rokov 1896-1914.

54
 4. vojenské mapovanie (1896–1914) sa na území Slovenska vykonalo len vo Vysokých
Tatrách fotogrametrickou metódou. Výsledkom bola farebná mapa v mierke 1:25 000 a špeciálna
mapa v mierke 1:75 000. Ďalšie práce boli prerušené vypuknutím 1. svetovej vojy a následným
rozpadom monarchie.
Mapy z vojenských mapovaní Rakúsko-Uhorska hoci boli pôvodne určené pre vojenské
potreby, v sebe ukrývajú dosiaľ málo využitý informačný potenciál o historickej štruktúre
krajiny, jej využívaní a obraze.
Prvé katastrálne mapy v mierke 1:2 880 na našom území vznikli v rokoch 1856-1867.
V roku 1875 v Uhorsku zriadili definitívny kataster, pre ktorý použili všetky dostupné mapy
územia: Konkretuálne mapy (1:14 400, 1:28 800), komasačné mapy, vypracované pri sceľovaní
pozemkov, segregačné mapy, vyhotovené pri úpravách urbárskych pomerov, proporciačné mapy,
ktoré vznikli pri zisťovaní účasti jednotlivých komposesorov, a ostatné mapy verejných úradov i
súkromných majiteľov pôdy. V roku 1883 uzákonili stálu evidenciu pozemkového katastra.
V roku 1897 zrevidovali celý pozemkový kataster Uhorska a pretransformovali ho zo siahovej
miery na metrickú. Na čierno-bielych katastrálnych možno identifikovať nasledovné formy
využitia krajiny: les (schematická značka pre les), lúky (W al. L), pasienky (H al.P), ornú pôdu
(bez označenia), stavby a cesty.
V novovzniknutom Československu bola situácia s mapovými podkladmi veľmi nepriaznivá.
Samostatný Vojenský zeměpisný ústav vznikol v roku 1919, všetky mapy sa však museli
objednávať z Rakúska. Až v rokoch 1922 a 1923 odoslali z Viedne všetky originály a matrice
z nášho územia. V roku 1933 boli schválené nové úradné mapy v mierke 1:20 000. Do roku 1939
bolo spracované územie od Banskej Bystrice po maďarské hranice (KUPČÍK, 1997).
V Československu zaviedli jednotný pozemkový kataster od roku 1927. Mapy boli
v mierkach 1:2 000, 1:1 000 a 1:500. Použilo sa Křovákovo zobrazenie. Po roku 1945 boli
katastrálne mapy na Slovensku vo veľmi zlom stave, preto keď sa v roku 1956 zriadila jednotná
evidencia pôdy (JEP), boli vypracované náhradné mapy z leteckých snímok. Pozemkové mapy
JEP sa vyhotovujú na kópiách katastrálnych máp v mierkach 1: 2 880 alebo 1:2 000. Pre
hospodárske účely bola v roku 1950 zostavená v mierke 1:5 000 odvodená mapa.
Najstaršie lesnícke mapy pochádzajú z prvej polovice 19. storočia (1820 - mapa územia
Poniky–Šalková, 1837 - prehľad lesov komorného panstva Zvolen, B. Bystrica, Ľupča a 1880–
1891 - lesnícke mapy zhotovované pre štátne lesy (ŽÍHLAVNÍK, 1997, 1999). Aktuálne lesnícke
mapy sú dostupné na Národnom lesníckom centre vo Zvolene a používajú zaužívaný lesnícky
farebný (vek porastu) a značkový (hranice porastov, cestná sieť, budovy, hraničné body) mapový
aparát.

55
 © TOPÚ Banská Bystrica

Obr. 7. Mapy vojenského topografického mapovania UTM z rokov 1953-1957.

© TOPÚ Banská Bystrica

Obr. 8. Aktualizované mapy vojenského topografického mapovania z rokov 1979-1984.

56
 Na mapách vojenského topografického mapovania UTM 1953-57 (1:25 000 a 1:50 000,
Topografický ústav Armády SR) sú podľa platných značiek identifikovateľné tieto kategórie: les,
lesokroviny, NSKV, lúky, pasienky, orná pôda, vodné plochy a toky, trvalé kultúry (záhrady,
sady, vinice, chmeľnice), zastavaná plocha (sídlo, priemyselné areály, poľnohospodárske areály),
odkryté podložie, skalné bralá, cesty, železnice.
Z konca 20. storočia zasa pochádzajú okrem aktualizovaných vojenských máp a snímok
základné mapy v mierkach od 1:10 000 a začínajú sa využívať aj farebné letecké snímky a
satelitné obrazové záznamy, pretože mapy nie vždy spĺňajú kritéria podrobnosti.

5.2 Letecké a satelitné (družicové) snímky

V súlade s OŤAHEĽOM et al. (1993) možno konštatovať, že vhodný a z priestorového hľadiska

často nezastupiteľný nástroj poznávania krajiny a jej zmien, v časovom horizonte posledných cca
50 rokov slúži metodický aparát DPZ. Jeho konkrétnym prejavom je multitemporálna analýza,
aplikovaná v prácach rôznej mierky (CEBECAUEROVÁ, 1996, FERANEC, 1992, FERANEC, OŤAHEĽ,
1992, FERANEC et al. 1997, 1998, 1999, OŤAHEĽ, FERANEC, 1995) a orientácie (OŤAHEĽ, 1995,
FERANEC, OŤAHEĽ, 1995, OŤAHEĽ et al. 2000, HANZL, 1995, LIPSKÝ, 1994, 1999, ŽÍHLAVNÍK,
1996, CHRASTINA, 2009, BOLTIŽIAR, PETROVIČ, 2004, SVIČEK, 2000, PETROVIČ, 2004, 5005,
OLAH, BOLTIŽIAR, PETROVIČ, GALLAY, 2006, OLAH, BOLTIŽIAR, 2009, BOLTIŽIAR et al. 2007,
NOVOTNÁ, 1999, PETROVIČ, MUCHOVÁ, 2008, PETROVIČ, VOJTEK, 2008, FALŤAN, SAKSA, 2007,
FALŤAN et al.2008, ŠOLCOVÁ, 2008a, b, 2009 a iní).
Letecké a satelitné snímky podávajú objektívny obraz zemského povrchu so všetkými jeho
podrobnosťami, ktoré snímka vzhľadom na vysokú rozlišovaciu schopnosť emulzie a bohatosť
podania jemných odtieňov v stupnici od bielej po čiernu (v prípade panchromatických snímok)
môže v príslušnej mierke zachytiť. Limit grafického zobrazenia na mape je cca 0,2 mm, kým
rozlišovacia schopnosť emulzie je okolo 0,01-0,03 mm. Na snímke sú na rozdiel od bežnej
topografickej mapy mierky 1:10 000 zobrazené detaily, ktoré nie sú zväčša pre mapu dôležité,
majú však veľký význam pri podrobnom mapovaní a výskume územia (MIDRIAK, 1983, MINÁR
et al. 2001).
Zisťovaním a využitím obsahu snímok pre daný účel sa zaoberá interpretácia leteckých a
satelitných snímok. Najmä multispektrálne snímky patria k tým materiálom DPZ, ktoré
poskytujú v oblasti interpretácie veľké množstvo informácií, pretože daný objekt sa sníma
vo viacerých úzko vymedzených spektrálnych pásmach. V týchto spektrálnych pásmach (napr.

57
infračervenom) sú niektoré prvky lepšie identifikovateľné, čo zvyšuje interpretačné možnosti
týchto snímok. Vyniknú tak určité prvky, ktoré na panchromatických snímkach možno len ťažko
odlíšiť, alebo sa vôbec nedajú identifikovať (ŽÍHLAVNÍK, 1996, FERANEC, OŤAHEĽ, ŠÚRI, 1993).
Letecké a satelitné snímky sú najvhodnejším a nenahraditeľným zdrojom pre hodnotenie
zmien krajiny, zvlášť v odľahlých oblastiach a neprístupnom teréne, napr. vo vysokohorskej
krajine (BOLTIŽIAR, 2005a, b, c, 2006, 2007, KOHÚT, 2006a, b, BARKA, 2004, 2005). Na rozdiel
od máp je letecká a satelitná snímka úplne objektívnym, neomylným a presným dokladom
a stave krajiny v určitom časovom momente. Nepresná môže byť jedine interpretácia jej obsahu.
Ich ďalšie použitie je však pomerne náročné na prístrojové vybavenie (príslušný software,
digitalizácia, ortorektifikácia, atď.). No i pri obyčajnej vizuálnej interpretácii bez prístrojov
možno identifikovať a interpretovať významné zmeny v DKŠ ako aj jej mozaikovitosť,
heterogenitu, tvar jednotlivých areálov a v neposlednom rade i ekologickú stabilitu (LIPSKÝ,
2000).
Prednosťou mapovania pomocou interpretácie leteckých a satelitných snímok spočíva najmä
v tom, že tieto umožňujú vykonať výskum v pomerne krátkom čase, verne zobrazujú zemský
povrch a poskytujú množstvo kvantitatívnych, ale najmä kvalitatívnych informácií o
jednotlivých objektoch krajiny, ktoré rozširujú a exaktizujú informačnú bázu, pričom je možné
sledovať aj ich dynamiku v rôznych časových horizontoch. Zvlášť je potrebné zdôrazniť, že
využitie ich informačného potenciálu musí byť založené na korektných postupoch interpretácie,
ktoré okrem iného musia vychádzať aj z výsledkov synchrónneho terénneho prieskumu a
mapovania (FERANEC, 1989, FERANEC, OŤAHEĽ, 1992, 2001). Ako nenahraditeľný a
najvhodnejší zdroj sa javia napr. pre hodnotenie zmien krajiny nad hornou hranicou lesa
(BOLTIŽIAR, 2003 a, b, 2004a, b, c, 2006, 2007, KOHÚT, 2006a, b, BARKA, 2005, STANKOVÁ,
ČERŇANSKÝ, KOŽUCH, 2003), pretože mapy zachytávajúce extrémne prostredie vysokohorskej
krajiny sú obsahom chudobné a často i nepresné.
Najstaršie čiernobiele (panchromatické) letecké meračské snímky pochádzajú z roku
1935. Zachytávajú však len malé územie Slovenska, podobne ako aj snímky z rokov 1936, 1937,
1938 a 1948. Relevantným materiálom pre korektné mapovanie a hodnotenie zmien krajiny sú
letecké snímky z roku 1949, ktoré už pokrývajú celé územie Slovenska. Pôvodne boli určené pre
obnovu vojenských topografických máp. Územie Slovenska sa snímkovalo aj v ďalších rokoch
(do roku 1996 sa snímkovalo každý rok), vždy však len vybrané časti (FERANEC et al. 1997).
Informácie o všetkých archivovaných leteckých snímkach poskytuje Topografický ústav Armády
SR v Banskej Bystrici. V súčasnosti pokračuje pravidelné, už zväčša farebné snímkovanie
(snímky v reálnych farbách, infračervené a pod.) rôznymi komerčnými firmami (EUROSENSE

58
s.r.o., GEODIS Slovakia a i.). Od r. 2002 sa snímkuje v pravidelných periódach celé územie
Slovenska a vzniká tak kontinuálna ortofotomapa v klade ZM 1:5 000.
Výhodou satelitných (družicových) snímok je, že zaznamenávajú aj veľmi veľké územia (aj
niekoľko sto štvorcových kilometrov) v jednom okamihu, t.j. dostávame fotografiu územia v
rôznych vlnových dĺžkach. Rozlíšenie snímok zhotovených modernými komerčne dostupnými
snímačmi (IKONOS, QuickBird) sa približuje kvalite leteckých fotografií. Výhodou sú nižšie
obstarávacie náklady, opakovateľnosť a možnosť využitia rozsiahlych archívnych materiálov.
Pri ich ďalšej charakteristike vychádzame z práce HREŠKO, PETROVIČ, BUGÁR (2008).
Družicové (satelitné) senzory sú komplexom optických a elektronických zariadení, ktoré
transformujú snímané žiarenie na elektrický signál a digitálne interpretujú daný obrazový
element. Bežný senzorový systém obsahuje „rozdeľovač lúčov“ (beam spliter) na separáciu
komponentov žiarenia z rôznych oblastí EMS. Každý z týchto oddelených komponentov prináša
hodnotu žiarenia, tá sa mení na elektrický signál a ten sa po digitalizácii mení na digitálnu
(číselnú) hodnotu, resp. obrazovú hodnotu pre daný obrazový element (pixel). Táto hodnota sa
prevádza do binárnej sústavy zvyčajne v rozsahu 0-64 alebo 0-255, prípadne 0-1024.
Podľa priestorového rozlíšenia (okrem družíc tvoriacich radarové dáta) delíme družice
do troch kategórií (HREŠKO, PETROVIČ, BUGÁR, 2008):
1. Družicové dáta s nízkym a stredným rozlíšením
Družicové dáta s nízkym rozlíšeným sú charakterizované priestorovým rozlíšením zhruba
1 km (1 pixel = 1 km), u dát so stredným rozlíšením sa táto hodnota pohybuje v mierke niekoľko
stoviek metrov (tab. 2). Jedná sa o dáta, ktoré sú robené výhradne v multispektrálnom režime
zahrňujúcom viditeľnú a infračervenú časť optického spektra. Vzhľadom k veľkej šírke záberu je
u týchto družíc pravidlom denná až niekoľkodenná frekvencia urobenia snímky. Tieto dáta sú
vhodné pre mapovanie v mierke okolo 1 : 1 000 000.

Tab. 2. Príklad družíc s nízkym a stredným rozlíšením.

Počet
Rozlíšenie Veľkosť scény
Družica spektrálnych Rok štartu
(m) (km)
pásiem
NOAA 1100 5 2600 x 2600 1978
OrbView-2 1100 8 2800 x 2800 1997
SPOT Vegetation 1000 4 2250 x 2250 1998
MERIS 300 15 575 x 575 2002
MODIS 250-1000 36 2330 x 2330 1999
RESURS – 01 160 4 600 x 600 1998

59
2. Družicové dáta s vysokým rozlíšením
Družicové dáta s vysokým rozlíšením sú charakterizované priestorovým rozlíšením
v mierkach niekoľko 10 m (tab. 3). Tieto dáta snímané súčasne v panchromatickom
a multispektrálnom režime s významným podielom spektrálnych pásiem pokrývajúcich
jednotlivé časti infračerveného optického spektra. Niektoré staršie družice robia snímky
výhradne v pravidelnom, spravidla v niekoľkotýždňovom intervale, modernejšie družice
umožňujú urobiť snímku na základe presnej žiadosti na konkrétny dátum. Tieto dáta sú vhodné
pre mapovanie v mierkach 1 : 100 000 – 1 : 25 000.

Tab. 3. Príklad družíc s vysokým rozlíšením.

Rozlíšenie (m) Počet Veľkosť scény
Družica spektrálnych Rok štartu
PAN MS (km)
pásiem
LANDSAT 5 30 7 180 x 180 1984
LANDSAT 7 15 30 7 180 x 180 1999
SPOT 1/2/3 10 20 3 60 x 60 1986/1990/1993
SPOT 4 10 20 4 60 x 60 1998
SPOT 5 2,5-5 10 4 60 x 60 2002
IRS 1C/1D/P6 5 20-23 4 140 x 140 1995/1997/2003
IRS AwiFS 60 4 370 x 370 2003
ASTER 15-90 14 60 x 60 1999
HYPERION 30 220 7,7 x 42 2000
ALI 10 30 10 37 x 42 2000
DMC 32 3 640 x 640 2003

3. Družicové dáta s veľmi vysokým rozlíšením

Družicové dáta s veľmi vysokým rozlíšením sú charakterizované priestorovým rozlíšením
v mierkach 1 m (tab. 4). Tieto snímky môžu byť robené iba v panchromatickom režime, častejšie
však v kombinácii panchromatického a multispektrálneho režimu. Ide o najrýchlejšie sa
rozvíjajúci sa sektor diaľkového prieskumu zeme a väčšina družíc tejto kategórie disponuje
vysokou flexibilitou pokiaľ ide o vyrobenie dát podľa špecifických požiadaviek zákazníka. Tieto
dáta sú vhodné pre mapovanie alebo aktualizáciu máp v mierkach 1 : 25 000 – 1 : 5 000.

Tab. 4. Príklad družíc s veľmi vysokým rozlíšením.

Rozlíšenie (m) Počet Veľkosť scény
Družica spektrálnych Rok štartu
PAN MS (km)
pásiem
KOSMOS 2 1 40 x 40 1992
IKONOS 1 4 4 11 x 11 1999
QuicBird 0,6 2,4 4 16 x 16 2001

60
 • Charakteristika vybraných družicových systémov

Pri ich charakteristike sme využili materiály firmy GeoData (www.geodata.sk):

LANDSAT
- 7 multispektrálnych pásiem s rozlíšením 30 m (termálne pásmo 60 m) – tab. 5
- Rozlíšenie panchromatického pásma 15 m
Družice systému LANDSAT prevádzkuje NASA od roku 1972. Prvé družice sa pohybovali
po obežnej dráhe vo výške 917 km, novšie vo výške 705 km so 16-dňovým cyklom
snímkovania. V súčasnosti sú funkčné LANDSAT 5 (od roku 1984) a LANDSAT 7 (od roku
1999). K dispozícií sú multispektrálne snímky s rozlíšením 30 m a panchromatické s rozlíšením
15m. Termálne pásmo má nižšiu rozlišovaciu schopnosť 60m. Veľkosť družicovej scény je
185x185 km.

Tab. 5. Rozsahové pásma (v nm) a presnosť (m) družíc LANDSAT.

Pásmo TM Rozsah (nm) Rozlíšenie (m)

1 450-520 30
2 520-600 30
3 630-690 30
4 760-900 30
5 1550-1750 30
6 10400-12500 60
7 2080-2350 30

Údaje sú dostupné na viacerých úrovniach spracovania:

- 0R (reformatted): žiadne korekcie,
- 1R (radiometrically corrected): rádiometrické korekcie,
- 1G (system corrected): rádiometrické a geometrické korekcie

SPOT
- 3 multispektrálne pásma s rozlíšením 20m (10m pre SPOT 5)
- Panchromatické pásmo s rozlíšením 10m (5m pre SPOT 5)

Francúzsky družicový systém, ktorý používa metódu pozdĺžneho skenovania. Prvá družica
bola vypustená v roku 1986. Družice sa pohybujú po obežných dráhach vo výške 822 km.
Veľkosť družicovej scény je 60x60 km (tab. 6). Údaje sú dostupné vo viacerých variantoch,

61
ktoré sa líšia stupňom rádiometrických a geometrických korekcií (1A, 1AP, 1B, 2A, Ortho). V
najvyššom variante Ortho sú snímky ortorektifikované s použitím digitálneho modelu terénu a
vlícovacích bodov. Snímky sú vhodné pre prácu v mierke 1 : 25 000 (panchromatické) a 1 : 50
000 (multispektrálne).

Tab. 6. Rozsahové pásma (v nm) a presnosť (m) družíc SPOT.

Pásmo Rozsah (nm) Rozlíšenie (m)

1 500-590 30
2 610-680 30
3 790-890 30
panchromatické 510-730 30

IRS
- Rozlíšenie v panchromatickom móde 5,8 m
- 3 multispektrálne pásma s rozlíšením 23 m
- Infračervené pásmo s rozlíšením 70 m
Indický družicový systém, ktorý je v prevádzke od roku 1988. Panchromatické snímky majú
rozlíšenie 5,8 m, šírka scény je 70 km. Panchromatický senzor môže zhotovovať aj stereo
dvojice snímok (tab. 7). Multispektrálne snímky sa zhotovujú v rozlíšení 23 m, šírka scény je
približne 140 km.

Tab. 7. Rozsahové pásma (v nm) a presnosť (m) družíc IRS.

Pásmo Rozsah (nm) Rozlíšenie (m)
1 (panchromatické) 500-750 5,8
2 (zelené) 520-590 23
3 (červené) 620-680 23
4 (blízke infračervené) 770-860 23
5 (tepelné) 1550-1700 70

V roku 2003 bola sprevádzkovaná družica IRS - P6. Jej skenner LISS 4 zhotovuje
panchromatické aj multispektrálne snímky s rozlíšením 5,8 m (veľkosť scény 70 km).

IKONOS
- Družicové snímky s vysokým rozlíšením
- Rozlíšenie v multispektrálnych pásmach 4 m
- Rozlíšenie v panchromatickom móde 1 m

62
 Družice IKONOS zhotovujú snímky s vysokým rozlíšením v štyroch multispektrálnych a
panchromatickom pásme (tab. 8). Prevádzkuje ich súkromná spoločnosť SpaceImaging od roku
1999. Snímky nachádzajú rozsiahle použitie v poľnohospodárstve, lesníctve, geológii, civilnej
ochrane, kartografii, ochrane životného prostredia, územnom plánovaní a inde.

Tab. 8. Rozsahové pásma (v nm) a presnosť (m) družíc IKONOS.

Pásmo Rozsah (nm) Rozlíšenie (m)
1 (modré) 450-520 4
2 (zelené) 520-600 4
3 (červené) 630-690 4
4 (blízke infračervené) 760-900 4
panchromatické 500-750 1

QuickBird
- Komerčne dostupné družicové snímky s najvyšším rozlíšením
- Rozlíšenie v panchromatickom móde 0,7 m
- Štyri multispektrálne pásma s rozlíšením 2,8 m (tab. 9)
Senzory družicového systému QuickBird zhotovujú multispektrálne snímky v rozlíšení 2,8m,
panchromatické snímky s rozlíšením 0,7m. Šírka scény je približne 16,5 km. Satelity obiehajú
vo výške 450 km. Na požiadanie je možné vytvoriť snímky zaostrené podľa panchromatického
pásma: 4 pásma (r, g, b, nir), farebná kompozícia v prirodzených farbách, infračervená farebná
kompozícia.

Tab. 9. Rozsahové pásma (v nm) a presnosť (m) družíc QuickBird.

Pásmo Rozsah (nm) Rozlíšenie (m)
1 (modré) 450-520 2,8
2 (zelené) 520-600 2,8
3 (červené) 630-690 2,8
4 (blízke infračervené) 760-900 2,8
Panchromatické 450-900 0,7

Snímky sú dostupné v troch úpravách a vo formáte 8 alebo 16-bitov:

- Basic (základná snímka): rádiometricky korigované snímky pre užívateľov, ktorí disponujú
vlastnými prostriedkami na spracovanie družicových materiálov;
- Standard Imagery (štandardná snímka): rádiometrické a geometrické korekcie, senzorové
korekcie, transformované do kartografickej projekcie;

63
 © Eurosense, s.r.o. Bratislava

Obr. 9. Panchromatická (čiernobiela) letecká ortofotosnímka a jej zväčšený výrez z roku 2002.

© Eurosense, s.r.o. Bratislava

Obr. 10. Panchromatická (čiernobiela) letecká ortofotosnímka z roku 2006.

64
Obr. 11. Príklady satelitných (družicových) snímok z družice LANDSAT v rôznych spektrálnych
pásmach.

- Orthorectified Imagery (ortorektifikovaná snímka): rádiometrické a geometrické korekcie,

senzorové korekcie, ortorektikácia, transformácia do kartografickej projekcie, voliteľné
zvýšenie rozlíšenia multispektrálnych snímok (pan-sharpened).
Aktuálnym produktom je v súčasnosti multispektrálna snímka s vysokým rozlíšením (60-70
cm) získaná metódou tzv. „panchromatického zaostrenia“ (pan-sharpening), ktorá kombinuje
vizuálnu informáciu z multispektrálnych pásiem s rozlíšením 2,4 alebo 2,8 metra s priestorovou
informáciou z panchromatického pásma (60-70 cm). Snímky sú k dispozícii v troch variantoch:

65
- 4 pásma (modré, zelené, červené, blízke infračervené)
- prirodzená farebná kompozícia (modré, zelené, červené pásmo)
- infračervená farebná kompozícia (zelené, červené, blízke infračervené pásmo)

5.3 Historické obrazy, pohľadnice a fotografie

Tieto netradičné podklady boli vo vedeckom výskume krajiny používané dosiaľ pomerne
zriedkavo. Tento typ materiálov umožňujú názorne sledovať a vyhodnocovať na lokálnej úrovni
zmeny, v ktorých došlo v krajine za posledných 100 ale i viac rokov. Ich štúdium však vyžaduje
individuálny tvorivý prístup spojený s náročným časovým vyhľadávaním vhodných obrazov,
fotografií a starých pohľadníc krajiny, pretože centrálna evidencia vo forme archívu v prípade
týchto podkladov neexistuje. Pre účely výskumu ich možno získať v múzeách, archívoch,
starších knižných publikáciách v knižniciach. Atraktivita starých pohľadníc z územia Slovenska
viedla v poslednej dobe k vydávaniu retrospektívnych obrazových monografií od známych
zberateľov pohľadníc a historikov s ktorými je tiež možné osobne konzultovať niektoré
historické otázky a problémy týkajúce sa vybraného regiónu. Porovnanie starších fotografií
so súčasným stavom tých istých častí krajinných priestorov je vhodnou vnemovou vizuálnou
metódou sledovania zmien krajiny. Staršie fotografie tak často inšpirujú k opätovnému
vyfotografovaniu tých istých krajinných priestorov s cieľom opticky názornejšie zachytiť
priebeh zmien (Obr. 12, 13, 14, 15, 16, 17).

5.4 Historické záznamy

Okrem mapových podkladov môžu veľa informácií o krajine a jej využívaní poskytnúť aj
historické záznamy v archívoch, kronikách, almanachoch, monografiách, terénnych zápisoch a
komentároch. Tieto záznamy veľakrát pomáhajú identifikovať alebo spresňujú údaje znázornené
na historických mapách, či už sú to komentáre k mapám rakúskeho vojenského mapovania,
týkajúce sa využitia objektov v krajine, ciest, vodných plôch alebo terénnych tvarov pre vojenské
operácie (KLEIN, 2003), alebo sú to údaje o počte obyvateľov v obciach, o počte hospodárskych
zvierat, množstve vyťaženého dreva alebo o ročných poľnohospodárskych výnosoch.
V kronikách sú často zaznamenané demografické údaje o miestnom obyvateľstve, epidémie,
prírodné katastrofy, vojny a revolúcie, mnohokrát aj s obsiahlym komentárom kronikára k týmto

66
Obr. 12. Historické pohľadnice poskytujú v komparácii súčasnými vizuálne zhodnotenie zmien
kultúrnej krajiny, resp. jej využívania. Pohľad na mesto Banská Štiavnica a jeho okolie
na začiatku 20. stor. Archív B. Olaha.

Obr. 13. Súčasná tvár kultúrnej krajiny Banskej Štiavnice a jej okolia. V porovnaní s obrázkom
12 su badatelné zmeny - nárast rozlohy sídiel na úkor trvalých trávnych posrastov a ornej pôdy,
vznik rúbanísk v lesných porastoch a pod. Foto: B. Olah.

67
 1974

Obr. 14. Obec Ruské v r. 1974. Okolitá krajina, reprezentovaná okrem lesných porastov najmä
mozaikami polí, lúk a pasienkov, sa využívala zväčša tradičným spôsobom hospodárenia. Foto:
V. Buraľ.

2000

Obr. 15. Ten istý pohľad na súčasnú krajinu bývalej obce Ruské v r. 2000. Za relatívne krátke
obdobie (26 rokov) sú vizuálne badateľné markantné zmeny v štruktúre krajiny. Po vysťahovaní
obce sa krajina prestala hospodársky využívať a pôvodné lúky, pasienky a polia začali sukcesne
zarastať lesokrovinami. Foto: M. Boltižiar.

68
 1963

Obr. 16. Pohľad na časť Doliny Predných Meďodolov v Belianskych Tatrách začiatkom 60-tych
rokov minulého storočia. Viditeľné sú zreteľné stopy po intenzívnej pastve, ktorej začiatky
siahajú až do 13 storočia a bola ukončená v r. 1955 až po vyhlásení Tatranského národného
parku. Chovali sa tu ovce, kone, hovädzí dobytok a ošípané. Za účelom získavania nových
pasienkov ako aj pre výrobu kosodrevinového oleja sa klčovali a vypaľovali obrovské plochy
kosodreviny. Na fotografii sa v popredí nachádza spálenisko kosodreviny z 2. júna 1921
s rozlohou 17 ha. V minulých storočiach tu priebiehali taktiež aj kutacie práce. Realizovala sa tu
najmä ťažba medi, ale i zlata či striebra. Foto: H. Jelínek.

2003

Obr. 17. Ten istý pohľad na krajinu Doliny Predných Meďodolov v Belianskych Tatrách v r.
2003. Vplyvom sukcesie kosodrevinových porastov, ako aj ich opätovnou výsadbou dochádza
k zmenám krajinnej štruktúry, spomaleniu eróznych procesov a tým aj k relatívne vyššej
ekologickej stabilite tohto citlivého vysokohorského krajinného systému. Foto: M. Boltižiar.

69
udalostiam. Tieto údaje uľahčujú hľadanie príčin zmien využitia krajiny a osvetľujú niektoré
zmeny vo využití krajiny, ktorých príčiny sú len ťažko identifikovateľné. Rovnako aj
toponomastické názvy častí krajiny (polí, lesov, lúk, sídiel) vo veľa prípadoch odzrkadľujú ich
pôvod (Žiarina, Požiar, Spálenisko), minulé využívanie (Uhlisko, Skalisko, Voljarky, Košiare,
Bujačí vrch, Meďodoly, Jatky), či bývalý vegetačný pokryv (Javorinka, Breziny, Dúbravy).
Záznamy o spôsobe a rozsahu obhospodarovania, o nových technológiách a postupoch,
o zmenách vlastníckych vzťahov, to všetko, vhodne interpretované, má svoj priestorový prejav.
Problémom môže byť ich presná lokalizácia a plošný rozsah. Východiskom je kombinácia
historických mapových podkladov, historických záznamov a terénneho výskumu krajiny
so zameraním na indikátory minulého využitia (pôvodnosť zloženia a štruktúry vegetácie,
fyzikálno-chemické vlastnosti pôdy, zmeny reliéfu, hydrologického režimu atď.).
Socioekonomický vývoj skúmaných území sa spracováva prevažne z existujúcich literárnych
zdrojov. Vývoj počtu obyvateľov je možné spracovať na základe monografických prác,
lexikónov, údajov a publikácií Štatistického úradu SR, resp. z informácií z mestských a
obecných úradov.
Z hľadiska potrieb štúdia vývoja krajiny Slovenska, je potrebné rozdeliť vlastný vývoj
do určitých, od seba sa výrazne odlišujúcich období (ŽIGRAI, 2000b). Historické udalosti alebo
celospoločenské zmeny spadajúce do konkrétneho časového intervalu, v ktorom zmena krajiny
nastala, objasňujú jej možné príčiny. Z tohto dôvodu sa identifikujú relevantné historické
udalosti ovplyvňujúce život spoločnosti a využívanie krajiny globálne alebo len lokálne. Zmena
technológie obhospodarovania sa výrazne prejavuje v zmene druhotnej krajinnej štruktúry a v jej
priestorovej diferenciácii. Z publikovaných prác je možné zostaviť opis hospodárskych pomerov,
spôsobov obhospodarovania krajiny, pozemkových reforiem a ich vplyv na krajinu (bližšie napr.
CHRASTINA, 2009).

70
6 SPRACOVANIE PODKLADOV V PROSTREDÍ GIS

Prvým krokom prípravy podkladových materiálov pre ich hodnotenie v geografických

informačných systémoch je ich digitalizácia (prevod z analógovej formy na digitálnu). Mapy
v digitálnej forme získame zoskenovaním papierových mapových podkladov v požadovanej
kvalite (min. 300 DPI) a uložením vo formáte (napr. TIFF, JPG), ktorý je kompatibilný
s používaným GIS softvérom. Dôležitá je veľkosť skenera vzhľadom k veľkosti skenovanej
mapy, aby sa následne nemuseli zoskenované časti spájať v grafickom editore, čo vedie k
zvýšenie nepresnosti.
Následným krokom je priradenie geografických súradníc digitálnym mapám –
georeferencovanie, na ktoré slúžia špeciálne moduly GIS (napr. TRIM, ImageWarp a i.) Na
Slovensku sa v súčasnosti najviac využívajú 2 súradnicové systémy založené na odlišných
projekčných systémoch. Prvý z nich je vojenský súradnicový systém S-42 (poludníkový pás 4),
ktorý bol vytvorený s použitím Gauss-Krügerovej projekcie (známej tiež ako UTM - Universal
Transverse Mercator). Druhý S-JTSK (Jednotná Triangulačná Sieť Katastrálna), určený
pre civilný sektor, používa Křovákovu kužeľovú projekciu. Pri georeferencovaní používame ten
systém, v ktorom bola mapa vytvorená, resp. projekčne bližší systém. Pre vojenské mapy S-42,
pre základné a tematické mapy S-JTSK. Prevod medzi týmito systémami je možný pomocou
špecializovaných softvérov. Pri georeferencovaní priraďujeme bodom na mape známe súradnice,
a to v princípe dvoma spôsobmi. Prvý sa využíva, ak sú známe súradnice rohov mapového listu
(z kladu mapových listov). Ak súradnice rohov nepoznáme, musíme nájsť na mape vlícovacie
body, ktorých súradnice poznáme, resp. vieme získať buď priamym meraním (napr. použitím
GPS - Global Positioning System) alebo odčítaním z už georeferencovaných mapových
podkladov. To znamená, že tieto body vieme identifikovať na georeferencovanej (historickej)
mape aj na referenčnej mape. Ide o miesta v krajine, ktoré nezmenili lokalizáciu za sledované
obdobie, a to hlavne kostoly, križovatky ciest, sútoky tokov a kóty. Počet bodov (min. 3) závisí
od použitej transformácie. Odporúča sa lokalizácia referenčných bodov po okrajoch
spracovávaného územia so zahustením bodmi v jeho vnútri (TUČEK, 1998). Existuje viacero
metód transformácie od jednoduchších (polynomická transformácia 1. rádu) po zložitejšie
(polynomická transformácia 2. a 3. rádu) (KOREŇ, 1996, PAUDITŠOVÁ, 2003). Jednoduchšie
metódy mapu len umiestnia v súradnicovom poli a natočia o určitý uhol, zložitejšie ju aj
priestorovo deformujú. Presnosť uskutočnenej transformácie určíme výpočtom RMS (Root Mean
Square) chyby, ktorá určuje priemernú odchýlku v referenčných bodoch. Na základe jej výpočtu

71
vieme určiť najvhodnejšiu metódu transformácie, resp. či presnosť transformovanej mapy spĺňa
naše požiadavky.
Vo všeobecnosti platí, že presnosť a spoľahlivosť historických máp je tým väčšia, čím sú
tieto mapy mladšie. Pri využití afinnej transformácie máp z 1. vojenského mapovania sa
v nížinách a kotlinách pohybuje RMS chyba v intervale 0-100 m. Vo vyšších polohách však
vzdialenosť identických bodov narastá až do približne 500 m (extrémnym prípadom sú úzke
horské doliny, kde je posun až 800 m). Jedným z možných východísk je orientovať sa
v horských oblastiach pri vektorizácii polygónov podľa reliéfu (riečnej siete) alebo mapu
georeferencovať po častiach (COUSIN, 2001, BENDER et al., 2005, OLAH, BOLTIŽIAR, PETROVIČ,
GALLAY, 2006). Mapy z 2. a 3. vojenského mapovania sa georeferencujú obdobne, ich presnosť
rastie na rádovo desiatky metrov (Obr. 18).

1782
2

1
3

1953
2

1
3

Obr. 18. Georeferencia historickej mapy 1. vojenského mapovania z r. 1782 v prostredí ArcView
3.1 pomocou vojenskej topografickej mapy v súradnicovom systéme S-42. S využitím modulu
ImageWarp bolo metódou afinnej transformácie (image to image) nájdených na každej snímke
viacero identických vlícovacích bodov, ktoré v tomto prípade predstavovali najmä križovatky
starých ciest. Táto metóda je však pomerne náročná na presnosť. Ďalšou nevýhodou je absencia
využitia digitálneho modelu terénu, ktorý je v členitejšom území nepostrádateľný. M. Boltižiar.

72
 Letecké a družicové (satelitné) snímky exponované v určitom okamihu zaujímajú
v priestore všeobecnú polohu a bez ďalšieho spracovania sa nedajú stotožniť s mapovým
podkladom pre odlišnosť geometrických zobrazení. Odlišnosť sa prejavuje polohovým posunom
bodov na leteckej snímke a mape. Z tohto dôvodu sa musí pristúpiť ich geometrickej úprave -
tvorbe ortofotosnímok (resp. ortofotomáp). Cieľom je odstrániť polohové posuny zapríčinené
sklonom snímky a najmä terénnym prevýšením. Tento proces, ktorý nazývame
ortogonalizovaním, resp. ortorektifikáciou, sa v súčasnosti vykonáva v špecializovaných
fotogrametrických softvéroch akými sú ERDAS Imagine - Orthobase, Photopol a i. (Obr. 19).

© Eurosense s.r.o.
2003 © TOPÚ Banská Bystrica 1949

Obr. 19. Ortorektifikácia panchromatickej leteckej meračskej snímky z r. 1949 v prostredí

ERDAS Imagine 8.4 pomocou ortofotosnímky z r. 1998. S využitím modulu Orthobase bolo
metódou afinnej transformácie (image to image) nájdených na každej snímke cca 35 identických
vlícovacích bodov, pričom sa využil aj pomerne presný a detailný digitálny model terénu. RMS
chyba po triangulácii dosahovala veľmi priaznivú hodnotu 0,5. Oblasť vysokohorskej krajiny
Belianskych Tatier. Archív M. Boltižiara.

73
 Pri tomto procese je potrebné vziať do úvahy parametre fotografickej komory, v ktorej boli
snímky vytvorené a výšku snímkovania. Ortorektifikácia sa vykonáva zadaním súradníc
vlícovacích bodov (napr. z existujúcich ortofotosnímok, ktoré už majú príslušnú kartografickú
projekciu) a z hodnôt nadmorských výšok digitálneho modelu terénu získaného prevažne
digitalizáciou vrstevníc z TM 1:10 000. RMS chyba po transformácii dosahuje priemerné
hodnoty v desiatkach centrimetrov. Výsledné ortofotosnímky slúžia ako podklad
pre vektorizáciu.
Historické čiernobiele (panchromatické) letecké meračské snímky od roku 1937 archivované
v Topografickom ústave Armády SR v Banskej Bystrici sa prevádzajú do digitálnej formy
naskenovaním originálnych negatívov na geometricky a rádiometricky precíznom skeneri
vo vysokom rozlíšení (1200 DPI) do nekomprimovaného formátu TIFF. Súčasné farebné letecké
snímky realizované viacerými komerčnými firmami (EUROSENSE s.r.o. a GEODIS Slovakia a
pod.), sú k dispozícii už ako ortofotosníky - t.j. prevedené do štandardnej kartografickej
projekcie JTSK prevažne v v klade ZM SR 1:5 000.
V prípade presnej ortorektifikácie archívnych leteckých snímok a ich následnej korektnej
interpretácie sa otvára aj možnosť vytvorenia máp, ktoré by zachytávali nielen zmeny DKŠ
v územiach ale aj mapy typov zmien, t.j. takých, ktoré priestorovo dokumentujú zmeny
jednotlivých prvkov "z - na", resp. ich prechod z jedného typu na iný (napr. zmenu trvalých
trávnych porastov na lesné porasty, priemyselné areály a pod.). Ich tvorba sa realizuje metódou
naloženia - superpozíciou máp - časových vrstiev (angl. overlay) v prostredí GIS.

74
7 IDENTIFIKÁCIA A MAPOVANIE DRUHOTNEJ KRAJINNEJ ŠTRUKTÚRY A JEJ
PRIESTOROVÁ ANALÝZA

Zameriava sa predovšetkým na zostavenie interpretačného kľúča, vytvorenie legendy a

zmapovanie druhotnej krajinnej štruktúry. Mapovanie súčasného stavu DKŠ zahrňuje
aktualizáciu priamou konfrontáciou topografického mapového podkladu (zväčša mierky 1: 10
000), a jeho následnú korekciu najprv so situáciou v teréne. Aktualizácia spočíva v detailizácii
a včlenení nových prvkov. Hlavnú úlohu však predstavuje predbežné tematické mapovanie
jednotlivých prvkov druhotnej krajinnej štruktúry. Ich priestorové rozšírenie je verifikované
jednak terénnym prieskumom (rekognoskáciou), ale taktiež analógovou (vizuálnou)
interpretáciou leteckých ortofotosnímok. Dôležitou úlohou v príprave je vypracovanie samotnej
legendy DKŠ (skupín a ich prvkov), ktorá bude tvoriť tematický obsah výslednej mapy.
Druhotnú krajinnú štruktúru možno na mapách i leteckých snímkach interpretovať rôznymi
spôsobmi. V európskych krajinách je v súčasnosti najrozšírenejšou interpretácia podľa metodiky
CORINE Land Cover (FERANEC, OŤAHEĽ, 2001), ktorá rozlišuje 5 základných tried krajinnej
pokrývky: urbanizované a technizované areály (sídelné, priemyselné, dopravné, areály ťažby,
výstavby, rekreácie a sídelná vegetácia), poľnohospodárske areály (orná pôda, trvalé kultúry,
trávne porasty a heterogénne poľnohospodárske areály), lesné a poloprírodné areály (lesy,
kroviny a trávne areály, holiny s riedkou vegetáciou alebo bez vegetácie), zamokrené areály
(mokrade), vody (vodné plocha a toky). Tieto kategórie sa spravidla ľahko dajú transformovať
do foriem využitia krajiny používaných napr. pri výskume vývoja využitia krajiny. Úskalia sa
môžu vyskytnúť pri interpretácii obsahu (využívania) zobrazenej plôšky na ortofotomape, kedy
sme schopní posúdiť len jej fyziognomické hľadisko, no nie funkčné využitie (napr.
pri identifikovanom zmiešanom lesnom poraste zo snímky nevieme posúdiť kategóriu lesa).
V takomto prípade musia byť využité aj iné podklady o využití krajiny (tematické mapy, terénne
mapovanie). V poľnohospodársky využívaných častiach krajiny je problémom odlíšiť od seba
areály pasienkov a lúk. Riešiť to možno terénnym mapovaním alebo zlúčením do jednej
kategórie trvalých trávnych porastov (TTP). Interpretácia snímok, ako čiernobielych, tak aj
v reálnych farbách je náročná najmä vo vysokohorskom prostredí (napr. identifikácia a
extrahovanie mozaikovitých areálov alpínskych lúk vo vysokohorských polohách Tatier, keďže
ich textúra a farba je pomerne ťažko odlíšiteľná od areálov skalných stien a brál, prípadne sutín).
Interpretáciu v niektorých prípadoch sťažujú zatienené miesta prípadne oblačnosť a tým následne
znížená čitateľnosť samotnej snímky (BOLTIŽIAR, 2007).
Ďalším problémom môže byť vedenie deliacej hraničnej čiary medzi 2 prvkami s plynulým
prechodom (napr. TTP s rôznym stupňom zarastania alebo v prípade, keď sa v krajine striedajú

75
rozlohou minimálne formy využitia (napr. prielohové laznícke poľnohospodárstvo s medzami
zarastenými drevinovou vegetáciu). Prvý prípad sa zväčša rieši stanovením subkategórií zárastov
(resp. iného fenoménu) a vedením čiary po lomových bodoch alebo rozdelením územia na
menšie pravidelné areály (štvorce, hexagóny) a posúdenie miery zárastu v nich (napr.
GALLAYOVÁ, 2007, 2008). V druhom prípade je možné spracovať všetky malé plôšky alebo
označiť celú plochu ako heterogénne poľnohospodárske areály. Interpretácia leteckých snímok
vždy závisí od účelu výskumu a zvolenej presnosti spracovania. Ak je to z časových či
kapacitných dôvodov možné, odporúča sa interpretované areály verifikovať v teréne.
Spacovanie jednotlivých skupín prvkov DKŠ sa realizuje zväčša metódou priamo na
obrazovke počítača (ang. on screen) manuálne vektorizáciou polygónov využitia na základe
vizuálnej interpretácie máp a leteckých ortofotosnímok v prostredí GIS. Menej sa využíva
automatická alebo poloautomatická interpretácia (v rastrovej forme) na základe vopred
definovaného referenčného kľúča. GIS je nástroj, ktorý po dôslednej príprave podkladových
materiálov umožňuje ich rýchle a spoľahlivé analýzy. V súčasnosti najpoužívanejším softvérom
v slovenskom geografickom a krajinnoekologickom výskume a odbornej praxi je ArcView GIS
(ESRI ArcGIS), ktorého moduly, či rozšírenia umožňujú prácu tak s vektorovými ako aj
rastrovými údajmi. Rovnako ako pri analýze tematických máp DKŠ ho môžeme použiť aj pri
analýze prírodných podmienok a ich vzťahu k prvkom DKŠ (OLAH, 2003a, BOLTIŽIAR, 2002a, b,
OLAH, GALLAY, 2004, OLAH, BOLTIŽIAR, PETROVIČ, 2006).
S vlastným procesom digitalizácie sú však spojené aj určité ťažkosti. Jednou z nich je
náročnosť na čas. Digitalizáciu vo všeobecnosti možno z hľadiska spotreby času i z hľadiska
množstva vynaloženej ľudskej práce priradiť k najnáročnejším aplikačným procedúram v rámci
GIS (FERANEC et al. 1997) a to najmä v prípade veľkomierkového mapovania spojeného
s atrahovaním veľkého množstva areálov. Ďalším problémom spojeným s digitalizáciou je však
určitá náchylnosť k chybám. Digitalizácia totiž významnou mierou ovplyvňuje kvalitu údajov,
keďže ide o proces náchylný k väčšiemu či menšiemu stupňu presnosti. Neodstránené chyby
a miera presnosti sa implicitne prenáša do všetkých nasledujúcich procesov ich spracovania
a v niektorých prípadoch môžu významnou mierou deformovať celkové výsledky.
Výhodou moderných geografických technológií je, že GIS model môže byť vytvorený ako
systém jednoduchých mapových vrstiev (digitálnych máp). Každý prvok mapovej vrstvy má
na seba naviazanú množinu údajov (atribútov) popisujúcich kvantitatívne a kvalitatívne
vlastnosti objektu, ktoré grafický prvok zobrazuje. GIS umožňuje integrovať priestorové
informácie na základe nových, ale aj historických máp, integrovať údaje, texty, obrázky a
multimediálne súbory do jednotného komplexného riešenia. GIS technológie pracujú

76
interaktívne s viacerými databázovými systémami, napr. DBase, MS Access, Oracle, Informix,
Ingres, Sybase. Medzi GIS zaraďujeme viaceré softwarové systémy, ako napr. ArcGIS, MapInfo,
MGE SX, Topol, Idrisi, GeoMedia, ERDAS Imagine, GRASS. Vstupné dáta v GIS, ktoré sa
zbierajú a spracovávajú, môžu mať rôzny pôvod. Systém je schopný zobraziť a pracovať
s dátami vytvorenými diaľkovým prieskumom Zeme, t.j. satelitným alebo leteckým
snímkovaním Zeme, prípadne preberá a spracováva geografické alebo iné územné záznamy GIS
databáz, alebo iných informačných databáz modelujúcich územné štruktúry krajiny.
Tvorba máp DKŠ zahŕňa využitím GIS najčastejšie nasledovné operácie:
- identifikácia jednotlivých prvkov DKŠ na základe interpretácie máp a leteckých snímok,
- digitalizáciu priestorových údajov metódou on screen (priamo na obrazovke počítača)
analógovou vizuálnou interpretáciou,
- verifikácia identifikovaných prvkov aktuálnej DKŠ v území terénnym prieskumom,
- kartografické znázornenie informačných vrstiev v analógovej forme výstupu – tematickej
mapy DKŠ.
Analógová (vizuálna interpretácia) je najjednoduchšou a v súčasnosti ešte stále
najrozšírenejšou metódou interpretácie (FERANEC, OŤAHEĽ, 2001, SVIČEK, 2000, ISHE, 1995,
FRANKLIN, WILSON, 1992, LILLESAND, KIEFER, 1994 a iní). V súvislosti s rastúcimi potrebami
monitoringu krajiny ako celku sa však stáva finančne aj časovo príliš náročnou. Okrem toho je
značne subjektívna, preto mapy vytvorené rôznymi interpretátormi len málokedy poskytujú
porovnateľné výsledky. Od použitia samotnej manuálnej analógovej interpretácie leteckých
snímok pre veľké územia sa vo všeobecnosti upúšťa, resp. kombinuje sa s inými, pretože
s rozvojom počítačových technológií a softwéru GIS možno využiť aj počítačom podporovanú
interpretáciu. Z nich sa javia perspektívnymi riadená klasifikácia a objektovo riadená
klasifikácia. V súlade s FERANCOM, OŤAHEĽOM (2001) však konštatujeme, že heterogenita
prvkov DKŠ, ktoré sú delimitované najmä na základe fyziognomických znakov, však nedovoľuje
použiť iba počítačové analýzy leteckých snímok. Preto sa v súčasnosti najčastejšie používa
kombinácia analógových a digitálnych prístupov - počítačom podporovaná analógová
interpretácia. Táto interpretačná technika sa napr. štandardne používa aj pri mapovaní krajinnej
pokrývky Európy (vrátane SR) v rámci projektu Corine Land Cover (FERANEC et al. 2000, 2001).
Analógová interpretácia je metóda na zisťovanie, identifikáciu a hodnotenie -
charakterizovanie objektov zaznamenaných na leteckých snímkach. Založená je na analýze
interpretačných znakov, prostredníctvom ktorých sú najmä na leteckých snímkach
znázornené mapované objekty (FERANEC et al. 1996b). Z interpretačných znakov možno
použiť: tón/farbu , rozlíšenie, tvar, textúru, vzorku resp. štruktúru (pattern) a asociáciu.

77
 Aplikáciou uvedených interpretačných znakov sa zostavuje selektívny interpretačný obrazový
kľúč, Pomocou neho interpretátor atrahuje z leteckých ortofotosnímok príslušné informácie
a zaznamenáva do samostatných vektorových vrstiev, ktoré obsahujú hranice, resp. línie
identifikovaných a klasifikovaných prvkov DKŠ označené kódom, pričom tieto sa ukladajú vo
forme prepojenej databázovej tabuľky (Obr. 20).

© TOPÚ Banská Bystrica

Obr. 20. Digitalizácia priestorových údajov - polygónov jednotlivých prvkov druhotnej krajinnej
štruktúry v počítačovom prostredí programu ArcView GIS 3.1 na podklade panchromatickej
(čiernobielej) leteckej ortofotosnímky. Oblasť bývalej obce Ruské v Bukovských vrchoch nad
vodnou nádržou Starina. Archív M. Boltižiara.

Na základe doterajších skúseností autorov z interpretácie leteckých snímok možno potvrdiť

opodstatnenosť použitia analógovej interpretácie a to najmä v prípade vypracovávania máp
veľkých mierok z území s relatívne vysokou mozaikovitosťou a množstvom objektov, kde je
potrebné mať čo najpresnejšie zachytené jednotlivé prvky DKŠ. Výhodou vizuálnej interpretácie
je ľudská schopnosť priestorového hodnotenia objektov a ich vzájomných vzťahov, keďže
na rozdiel od automatickej klasifikácie berie do úvahy aj kontextové informácie. Efektivita
manuálnej analógovej interpretácie spočíva teda najmä v lepšej vizuálnej kontrole interpretátora
nad výsledkami, v dôsledku čoho sa výrazne znižuje miera chybovosti. Takto kvalitne
pripravené digitálne mapy sú podkladom pre korektné analýzy a syntézy rozličného typu.

78
8 MAPOVANIE A HODNOTENIE ZMIEN DRUHOTNEJ KRAJINNEJ
ŠTRUKTÚRY

Pre detekciu zmien sa používa viacero metód. Medzi najpoužívanejšie patrí porovnanie
nezávisle vytvorených polygónov jednotlivých prvkov, resp. skupín DKŠ z rozličných
horizontov po klasifikácii, ktorý sa používa ako štandard pre hodnotenie výsledkov. Po operácii
prekrytia (naloženia) – „overlay“ je výsledkom matica zmien (change detection matrix).
Výhodou tejto metódy je, že poskytuje informácie o type zmeny (jej charaktere), teda informáciu
o zmene „z – na“. Presnosť tejto metódy je však závislá od presnosti každej časovej vrstvy. Preto
je nutné aby boli porovnávané mapy DKŠ extrémne presné. Hlavným dôvodom aplikácie tejto
metódy je snaha získať priestorový obraz o jednotlivých typoch zmien a následne ich analyzovať
a interpretovať napr. vo vzťahu k reliéfu, ako kľúčovému faktoru. Zmeny možno klasifikovať
ako zmenu jedného typu prvku na iný, prípadne ich hodnotiť vo vzťahu k určitým procesom
prebiehajúcich v krajine (napr. zalesnenie, zatrávnenie, deštrukcia, urbanizácia a pod.), prípadne
ich klasifikovať ako pozitívne alebo negatívne (STANKOVÁ, 2002, BARKA, 2004, ŠPULEROVÁ,
2008, CEBECAUEROVÁ, CEBECAUER, 2004, 2005, 2008, BUGÁR, PETROVIČ, BOLTIŽIAR, VEREŠ,
HREŠKO, 2006).
Veľmi často sa používa pre detekovanie zmien aj metóda modifikácie existujúcich vrstiev.
Príkladom môže byť hodnotenie krátkodobých zmien (1990-2000) krajinnej pokrývky Európy
v projekte CLC 2000 (FERANEC, OŤAHEĽ, 2001, OŤAHEĽ et al. 2002), kde sa aktualizáciou
vrstvy CLC 1990 na podklade georeferencovaných satelitných snímok LANDSAT 7 vytvárala
nová vrstva CLC 2000. Interpretátor identifikuje na obrazovke počítača iba rozdiely vo veľkosti
a tvare areálov tried CLC a ich prejavom na aktuálnej snímke z r. 2000 tak vznikli
novovzniknuté areály tried, samozrejme podľa stanovených kritérií interpretácie. Na identickom
princípe je založená aj tvorba vrstiev CLC starších horizontov na základe retrospektívnej
(spätnej) detekcie (ang. backdating, downdating), avšak ako referenčná vrstva sa používa vrstva
zo súčasného horizontu (CLC 2000). Tento postup sa používal napr. pri riešení projektu 5.
rámcového programu EÚ „Biopress“ - Linking Pan-European Landcover Change to Pressures on
Biodiversity, v rámci ktorého sme na vybraných transektochinterpretáciou leteckých snímok
detekovali zmeny v r. 1950, 1990 a 2000.
Mapovanie a hodnotenie vývoja DKŠ resp. jej zmien sa však u nás najčastejšie vykonáva
metódou superpozície (ang. overlay) tematických GIS vrstiev v identickom súradnicovom
systéme (Obr. 21). Vzhľadom na rozdielnosť prvkov DKŠ identifikovateľných na podkladových
mapách a leteckých snímkach v časových horizontoch, kvôli vzájomnému porovnaniu je
potrebné tieto prvky, resp. skupiny prvkov zlúčiť do rovnakých kategórií. Limitujúcimi sú

79
spravidla najstaršie, čo do počtu typov prvkov najviac generalizované, mapy (PETIT, LAMBIN,
2002). Spravidla rozlišujeme nasledovné kategórie: les (ihličnatý, listnatý, zmiešaný,
hospodársky, osobitného určenia, ochranný), lesokroviny (podľa CORINE Land Cover
predstavujú areály krovitej alebo bylinnej vegetácie s rozptýlenými stromami, prirodzené
vývojové formácie lesa, prípadne krovité formácie na opustených lúkach alebo pasienkoch.),
nelesná stromová a krovitá vegetácia (bodové, líniové a maloplošné drevinové porasty
v poľnohospodárskej krajine, remízky, brehové porasty), trvalé trávne porasty (lúky, pasienky),
trvalé kultúry (sady, vinice), orná pôda (veľkobloky aj úzkobloky ornej pôdy), zastavané plochy
(sídla, priemyselné areály, skládky, cesty, areály dopravy, areály ťažby nerastných surovín,
areály stavby), vodné plochy a toky (jazerá, zamokrené plochy a i.), odkryté podložie (skalné
steny a bralá, sutiny). S ohľadom na charakter skúmanej krajiny a cieľ výskumu môžu byť tieto
skupiny členené podrobnejšie, resp. môžu pribudnúť ďalšie (napr. alpínske lúky, kosodrevina).

2003

1992
Z

1978
M

1953
E

N 1900

Y 1820

1770
Obr. 21. Sledovanie zmien krajiny superpozíciou (prekrytím) máp.

80
 Vzájomný prekryv vektorových máp DKŠ využitia krajiny vo viacerých časových
horizontoch vyústuje do priestorovej databázy polygónov s informáciou o ich minulých
využitiach. Distribúcia týchto informácií vo forme kontingenčnej tabuľky (transformačnej
matice) umožňuje súhrnné porovnanie zmien rozlohy jednotlivých skupín DKŠ a zároveň
posúdenie trendov jej vývoja.

v ha 1949
1987 les LK TTP polia UP suma
les 20846,2 2718,5 1927,4 841,9 3,4 26347,7
LK 716,1 304,5 178,4 133,1 3,1 1335,2
TTP 563,7 584,4 1513,0 2649,0 8,6 5318,6
polia 41,9 4,5 62,5 640,8 12,4 762,1
UP 5,0 0,0 1,3 93,7 39,0 139,0
VP 0,3 0,2 0,4
OP 87,9 10,3 68,8 135,9 15,0 317,9
suma 22261,1 3622,1 3751,5 4494,5 81,5 34220,5
% 65,1 10,6 11,0 13,1 0,2

Tab. 10. Transformačná matica zmien DKŠ BR Východné Karpaty medzi rokmi 1949-1987.
Vysvetlivky: LK – lesokroviny, TTP – trvalé trávne porasty, UP – urbanizované plochy, VP –
vodné plochy, OP – odkryté podložie.

Ak sú maximá v jednotlivých kategóriach využitia lokalizované na diagonále svedčí to

o stabilizovanom využívaní medzi dvoma porovnávanými horizontami, ich posun ďalej
od diagonály indikuje intenzifikáciu alebo extenzifikáciu (v závislosti od usporiadania foriem
v transformačnej matici) využívania. V tabuľke 10 je predstavená transformačná matica zmeny
DKŠ v BR Východné Karpaty medzi rokimi 1949-1987, kedy došlo k vysťahovaniu 7 obcí
v povodí budúcej Vodárenskej nádrže Starina. Maximá rozlôh foriem využitia v roku 1987
vznikli na lokalizácii ornej pôdy z roku 1949 (posun od diagonály smerom k TTP a OP).
V tabuľke 11 je ilustrovaná stabilizácia vo využití krajiny (maximá ležia na diagonále)
rovnakého územia medzi rokmi 1987-2003 s výnimkou TTP, ktoré postupne zarastajú
na lesokroviny v dôsledku upúšťania od hospodárenia.

81
 v ha 1987
2003 les LK TTP polia UP VP OP suma %
les 26026,6 1218,0 1834,1 87,4 2,5 65,1 29244,0 85,5
LK 84,9 38,0 151,7 7,0 281,5 0,8
TTP 195,5 57,6 3141,6 112,9 4,5 0,1 53,4 3565,7 10,4
polia 25,1 146,6 548,4 10,9 731,1 2,1
UP 1,8 0,1 1,9 13,3 121,0 5,4 143,5 0,4
VP 3,6 21,5 42,7 0,3 187,1 255,2 0,7
suma 26337,5 1335,2 5318,6 762,1 139,0 0,4 317,9 34220,5
% 77,0 3,9 15,5 2,2 0,4 0,0 0,9

Tab. 11. Transformačná matica zmien využitia krajiny BR Východné Karpaty medzi rokmi
1987-2003. Vysvetlivky: LK – lesokroviny, TTP – trvalé trávne porasty, UP – urbanizované
plochy, VP – vodné plochy, OP – odkryté podložie.

Superpozíciou vrstiev DKŠ z rôznych časových horizontov môžeme identifikovať plochy:

• bez zmeny - najstálejšie, resp. najstabilnejšie plochy s ohľadom na využitie krajiny, ktoré
predstavujú stabilizačné jadrá využívania krajiny (v zmysle KOLEJKU, 1987, ŽIGRAIA, 1995,
ANTROPA, 1997, BRANDTA et al. 2002, OLAHA, 2003a, OLAHA, BOLTIŽIARA, 2009),
• so zmenou a to v každom časovom horizonte s opakovaním alebo bez opakovania
jednotlivých prvkov (najnestálejšie plochy), s jednou zmenou, so striedaním dvoch prvkov,
resp. ich skupín a iné možné variácie.
Každý variant zmeny odráža zmenu vo fyzickogeografických alebo v socioekonomických
podmienkach skúmaného územia. Plochy, ktorých využívanie sa neustále menilo, indikujú
lokality s nevyhranenými podmienkami pre využitie, tak z hľadiska prírodných podmienok
(prechod z kotliny do pohoria) ako aj charakteru využívania krajiny (styk poľnohospodárskej
a lesnej krajiny). Jedna zmena môže indikovať zmenu niektorej stavovej veličiny prírodných
podmienok, napr. odvodnenie aluviálnych lúk a ich následné trvalé využívania ako ornej pôdy
(napr. Turnianska kotlina). Jednorázová zmena, ako napr. rapídne zvýšenie rozlohy polí
v určitom období, môže znamenať zvýšený dopyt po pôde pre zabezpečenie dostatku potravín
(napr. polovica 20. storočia). Niektoré interpretácie majú všeobecnejší charakter a dajú sa
aplikovať na celé územie Slovenska, iné odrážajú lokálne špecifiká akými sú napr. rozmach
cestovného ruchu v Tatrách (Obr. 22), výstavba Vodárenskej nádrže Starina a i. (OLAH,
BOLTIŽIAR, PETROVIČ, GALLAY, 2006).

82
Obr. 22. Najstálejšie plochy v BR Tatry v období 1772-2003 (1 – alpínske lúky, 2 – kosodrevina,
3 – les, 4 – TTP, 5 – polia, 6 – urbanizované plochy, 7 – vodné plochy, 8 – odkryté podložie, 9 –
sutiny, 10 – zóny BR).

Okrem obsahovej náplne (formy využitia) skúmaných plôch, výpovednú hodnotu majú aj ich
veľkosť a tvar (v zmysle FORMANA, GODRONA, 1993). Rozsiahlejšie polygóny pravidelného
tvaru indikujú homogénnejšie prírodné podmienky, rozlohou menšie polygóny líniového tvaru
zasa heterogénnejšie podmienky, resp. susedstvo či prechod dvoch homogénnych plôch.
Opis historicko-vývojových aspektov krajinného priestoru na základe historických máp
a leteckých snímok možno považovať nielen za východisko k poznaniu súčasného stavu
kultúrnej krajiny vybraného modelového územia, ale zároveň i ako zaujímavý a spoľahlivý
nástroj dokumentácie zmien, ktoré postihli skúmanú oblasť do súčasnosti.
Identifikované zmeny DKŠ sú predovšetkým výsledkom zmien spôsobu využitia krajiny
človekom. Vo vzťahu k biodiverzite je možné v tomto zmysle klasifikovať jednotlivé typy zmien
a interpretovať ich podľa charakteru a intenzity ich dopadu na vybrané typy habitátov ako
antropogénne tlaky na biodiverzitu. Tieto sa potom chápu ako hlavné hnacie sily zmien
biodiverzity skúmaného regiónu. Tento princíp sa využíva ako prvý krok pri DPSIR analýzach
(hnacie sily – tlaky – stav – dopady – odozvy) v ekologickom modelovaní. Podľa rozsahu ich
pôsobenia môžeme jednotlivé tlaky rozlíšiť na globálne, regionálne a lokálne. Globálne a
regionálne pôsobiace tlaky súvisia všeobecne so znečistením a zmenami klímy. Lokálne

83
pôsobiace tlaky (urbanizácia, intenzifikácia poľnohospodárstva, odvodňovanie, opúšťanie
poľnohospodárskej pôdy, zalesňovanie a obnova lesa) súvisia so zmenami využitia krajiny a z
nich vyplývajúcej fragmentácie habitátov. Urbanizácia, doprava, turizmus a rekreácia majú
okrem priameho vplyvu na biodiverzitu (záber plôch na výstavbu) aj nepriame vplyvy vo forme
znečistenia ovzdušia, pôdy a vody. Intenzifikácia poľnohospodárskej výroby môže mať tri
formy: (1) industrializácia, kedy sa produkcia neviaže na pôdu, (2) priestorová koncentrácia
špecializovaných intenzívnych typov na miestach s vhodnými vlastnosťami pôdy a (3)
rozširovanie plôch ako kombinácia zvýšenia hektárových výnosov a priestorovej expanzie za
účelom zvýšenia produkcie (BUGÁR, PETROVIČ, BOLTIŽIAR, VEREŠ, HREŠKO, 2006).

84
9 HODNOTENIE VYBRANÝCH VLASTNOSTÍ KRAJINY

Po vypracovaní mapy DKŠ, odpovedajúcej súčasnému stavu, prípadne stavu k určitému

časovému termínu, vyjadrujúcej v určitej mierke primeraný alebo požadovaný stupeň
detailizácie, môžeme pristúpiť k jej vyhodnocovaniu, pričom môžeme hodnotiť nasledovné
ukazovatele (RUŽIČKA, 2000a):
- počet prvkov, ich priestorová veľkosť – plošný podiel jednotlivých prvkov alebo skupín
prvkov v plošných výmerách (ha, m2) a v percentách pre celé sledované územie alebo
pre jednotlivé regionálne jednotky vymedzené na základe určitého regionalizačného kritéria, či
pre syntetické jednotky napr. abiokomplexy, typy prírodnej krajiny a pod.,
- stupeň heterogenity a homogenity štruktúry, ktorý sa dá vyjadriť pomocou mriežkovej
metódy - počtom zastúpenia krajinných prvkov v jednotlivých štvorcoch mriežky,
- dĺžku kontaktných línií, hraníc medzi prvkami, či skupinami prvkov,
- rozdiely medzi mapou pôvodnej, prípadne rekonštruovanej vegetácie s mapou druhotnej
krajinnej štruktúry, na stanovenie stupňa antropogénnych zmien v krajine.
Klasifikácia a kvantifikácia jednotlivých prvkov krajinnej štruktúry sa v súčasnosti tiež
zväčša už realizujú v prostredí GIS.
Po vypracovaní mapových podkladov DKŠ možno skúmať vzťah medzi plošným zastúpením
prvkov a syntetickými jednotkami (abiokomplexami, fyzickogeografickými jednotkami,
geokomplexami, prírodnými krajinnými typmi) s variabilným stupňom komplexnosti
vyčlenenými v procese typizácie a regionalizácie a to aj za určité časové obdobie, čím sa
eliminuje inak statický charakter mapy, zaznamenávajúcej okamžitý stav krajinnej štruktúry.
Priama komparácia jednotlivých máp druhotnej krajinnej štruktúry z rôznych časových
horizontov a máp abiotických vlastností krajiny predstavuje nielen konkrétny temporálny
horizont krajiny, ale zohľadňuje i vnútornú fyzickogeografickú stavbu územia - každú
z fyzickogeografických jednotiek definujú konkrétne parametre (stavové veličiny ich
jednotlivých zložiek), ktoré na seba viažu príslušné krajinné prvky a zároveň ovplyvňujú druh
a intenzitu ich zmien.
Metodické portfólium pre štúdium a hodnotenie vývoja krajiny rozpracoval napr. HARTMANN
(1970 ex ŽIGRAI, 1983). V príbuzných intenciách analyzoval na Slovensku modelové územie
Lúčok v Liptovskej kotline ŽIGRAI (1981, 1995), ktorý je taktiež autorom metodiky orientovanej
na horskú krajinu (ŽIGRAI, 1975). Hartmannova metodika je vhodným nástrojom koncipovania
odpovedí na otázky vzťahu prírodného stanovišťa a aktivít človeka v náväznosti na časový sled
vývoja prvkov v skúmanom priestore. Celkový priebeh zmien krajiny sa získava porovnávaním
plošného prekryvu (ang. overlay) medzi prírodnou stavbou daného územia a prírodne

85
i antropogénne podmieneným usporiadaním prvkov krajiny t.j. konfrontáciou syntetickej mapy
abiokomplexov, komplexných fyzickogeografických jednotiek alebo len samotných čiastkových
máp jednotlivých zložiek krajiny na jednej strane a na seba časovo nadväzujúcimi jednotlivými
mapami druhotnej krajinnej štruktúry na strane druhej. Analýzu takto získaných údajov možno
rozdeliť do niekoľkých krokov:
a) planimetrické merania jednotlivých prvkov druhotnej krajinnej štruktúry v konkrétnom
časovom horizonte (-toch) a výpočet ich plošného podielu, pričom sa v grafe zakreslí aj ich
časový vývoj (trendová krivka),
b) vzájomné priradenie prvkov druhotnej krajinnej štruktúry k určitým syntetickým
fyzickogeografickým regionálnym jednotkám (abiokomplexom, geoekologickým typom
krajiny a pod.) alebo len k jednotlivým priestorových subsystémov zložiek krajiny
(geomorfologické formy, kategórie sklonu reliéfu, typy pôd, typy geologického substrátu a
pod.), a opačne, čo vyplýva z faktu, že každý prvok má svoje stanovištné nároky a súčasne
každá krajinná jednotka má svoje vlastnosti, ktoré dovoľujú na seba viazať konkrétny prvok.
Pritom sú vlastnosti daných jednotiek ako aj stanovištné nároky prvkov nestabilné v určitých
hraniciach. Z toho tiež vyplýva potenciál zmeny systému fyzickogeografická jednotka –
prvok druhotnej krajinnej štruktúry. Štatistické údaje získané planimetrickým meraním oboch
ukazovateľov možno vyhodnotiť sledovaním plošných zmien príslušných prvkov, ich
amplitúdy, charakteru vývoja v rámci konkrétnych syntetických krajinných jednotkách -
zmeny plošného podielu skúmaných jednotiek v rámci jednotlivých prvkov.
Analógie z Hartmanovej metodiky sa využívajú v analýze vzťahov medzi prvkami a ich
fyzickogeografickými vlastnosťami. K tejto analýze sú podobne ako v predchádzajúcom prípade
nevyhnutné pomerne presné a mierkovo zhodné kartografické výstupy – mapy druhotnej
krajinnej štruktúry a jej zmien, ako aj korektné mapy abiotických zložiek krajiny.
Tento prístup môžeme vyjadriť v niekoľkých nadväzujúcich bodoch:
a) plošné prekrývanie máp (metóda superpozície) s následným planimetrickým vyhodnotením
ich statických a dynamických plošných korelácií,
b) týmto spôsobom získané hodnoty vzťahov medzi danými fyzickogeografickými jednotkami
a prvkami druhotnej krajinnej štruktúry a jej zmien možno vyjadriť v tabuľkách i grafických
prílohách. Každá tabuľka sa hodnotí buď v horizontálnom smere (napr. zmena plochy
konkrétneho prvku v rámci určitých fyzickogeografických jednotiek, t.j. sleduje sa dynamický
aspekt, alebo vo vertikálnom smere, plošné spektrum jednotlivých prvkov v rámci príslušných
fyzickogeografických jednotiek – sleduje sa statická štruktúra prvkov,

86
c) okrem horeuvedených ukazovateľov môžeme pozorovať a následne vyhodnotiť spektrum,
čiže počet typov zmien jednotlivých prvkov. Zisťuje sa tiež celkový trend z hľadiska
pozitívnych a negatívnych zmien vo využívaní krajiny, vyjadrený pomerným číslom. Taktiež
možno načrtnúť hlavné príčiny vzniku zmien na základe štúdia činiteľov a procesov, ktoré ich
spôsobili. Analýza vyššie uvedených vzťahov umožňuje stanovenie vedúcich a sprievodných
fyzickogeografických činiteľov, podmieňujúcich druhovú a priestorovú štruktúru prvkov.
Podľa RUŽIČKU (2000a) všetky typy krajinných zmien je možné vyjadriť v zhustenej podobe
vo forme prechodovej matrice - jedná sa o sieť bodov na mapách toho istého územia, ktoré sa
na mapách z rôznych časových období dostávajú do iného krajinného prvku alebo zostávajú
v tom istom prvku. Možno tak vyjadriť charakter a rýchlosť celkových zmien v krajine.
OŤAHEĽ et al. (2000, 2002) poukazuje na možnosť výskumu vývoja a zmien krajiny
na základe jej pôvodných prírodných podmienok (pred zásahom človeka) ako referenčnej vrstvy.
Tento prístup sa zdá prijateľný predovšetkým z pohľadu skúmania dlhodobých zmien v kontexte
fungovania autoregulačných schopností krajiny a z hľadiska jej stability hodnotiť mieru
perzistencie – stálosti krajiny, t.j. schopnosti zachovania v nezmenenom stave.
Pri hodnotení krajiny sa často používa termín heterogenita krajiny. Priestorová heterogenita
(rozmanitosť, pestrosť, diverzita) krajiny je dnes všeobecne považovaná za jeden
z rozhodujúcich faktorov druhovej (biotickej) rozmanitosti (biodiverzity) a niekedy aj
ekologickej stability krajinného ekosystému. Druhotná krajinná štruktúra územia môže mať
heterogénne alebo homogénne usporiadanie krajinných prvkov. Niektoré z týchto prvkov môžu
byť zoskupené na jednom mieste rozsiahleho územia, iné sa môžu nachádzať rovnomerne
na celej ploche územia. Heterogenitu DKŠ možno hodnotiť v rôznych priestorových jednotkách.
najčastejšie sa používa pravidelná sieť štvorcov až n-uholníkov a pod. (GRIFFITH, MARTINKO,
PRICE, 2000, FORMAN, GODRON, 1993, PUCHEROVÁ, 2004b a iní).
Pri analýze DKŠ a jej zmien sa možno tiež zamerať na vyhodnotenie ukazovateľov
priestorovej štruktúry plôšok (polygónov) v zmysle prác FORMANA, GODRONA (1993),
FORMANA (1995), MCGARIGALA (2002), MCGARIGALA, MARKSA (1995), RUŽIČKU,
MIŠOVIČOVEJ (2006). Plôšky (prvky) možno charakterizovať s využitím rozličných
ukazovateľov, resp. indexov, ktoré sú v súčasnej dobe explicitnou súčasťou niektorých
softwérových nástrojov GIS. Na rozdiel od súhrnných zmien jednotlivých prvkov druhotnej
krajinnej štruktúry (napr. zmena podielu lesa, lúk, ornej pôdy a pod.) sa tu sledujú zmeny v počte
krajinných prvkov rôznych kategórii, ich priemernej veľkosti, rozmiestnení, spojitosti,
mozaikovitosti atď., čo sú všetko charakteristiky, ktoré majú významný vplyv na procesy
fungovania krajiny (LIPSKÝ, 1999).

87
 Mnohé vyššie uvedené kroky charakterizovaných metodických postupov sa javia vhodnými aj
pre štúdium a hodnotenie DKŠ pre rôzne typy krajín ako aj ich vývoja a zmien.
Pre získanie ďalších interpretovateľných vlastností krajiny využiteľných v iných postupoch a
aplikáciách sa možno zamerať na vyhodnotenie vývoja jej niektorých vybraných atribútov.
Príkladom môže byť heterogenita, diverzita, dominancia, charakteristiky plôšok jednotlivých
prvkov, ekologická stabilita krajiny a pod.

9.1 Heterogenita
Heterogenita je pojem používaný v súvislosti s diverzitou, resp. biodiverzitou, avšak používa
sa v širšom kontexte. Špeciálny význam má v súvislosti so štruktúrou abiotických zložiek
fyzicko-geografického komplexu. V literatúre sú zmienky o vyhodnocovaní heterogenity
abiotických zložiek fyzicko-geografického komplexu sporadické (MIMRA 1995, WU et al. 2000),
a prevážna väčšina postupov sa týka vyhodnocovania rozličných aspektov biodiverzity.
Podľa MIMRU (1995) je heterogenitu krajiny možné hodnotiť z nasledovných hľadísk:
• ako všeobecnú vlastnosť daného systému,
• ako aplikovaný geograficko-štatistický ukazovateľ rôznorodosti krajiny,
• ak parameter vzťahovaný k ekologickej diverzite,
• ako ukazovateľ konceptuálne napomáhajúci aplikovanému výskumu a realizácií
opatrení vo sfére ochrany prírody.
MIMRA (1995) označuje krajinnú heterogenitu ako stupeň pestrosti prítomných typov
prostredia (habitat). Ďalej uvádza, že k heterogenite je možné pristupovať z hľadiska počtu
vertikálne diferencovaných plôch, počtu kategórií vytýčených na základe pôdnej typológie, alebo
na základe počtu prítomných rastlinných druhov.
WU et al. (2000) označujú heterogenitu krajiny ako všadeprítomný fenomén, pozorovateľný
vo všetkých mierkach a dimenziách. Jej charakter a spôsob interakcií s ekologickými procesmi
označuje ako pilier krajinnej ekológie.
Heterogenitu resp. entrópiu pri štúdiu zmien štruktúry využitia zeme využíva aj ANTROP
(1998). Zdôrazňuje že prejav zmeny krajiny je možné študovať len v priestorovom kontexte
najčastejšie pomocou zmien priestorovej štruktúry. Dokázal že na zvolenom území sú rôzne
krajinné typy charakterizované odlišnou distribúciou entropie a monitorovaním zmien entropie
v čase možno indikovať odlišné procesy vedúce k zmene krajinných typov.
HLÁSNY (2003) pristupuje k heterogenite ako ku komplexnému časovo-priestorovému
multidimenzionálnemu fenoménu. Pre jej hodnotenie a jednotlivé analýzy využíva metódy
dimenzionálnej analýzy, analýzy švorcom, a pravidlá pre syntézu systémov s podmienenými

88
a nepodmiennenými entropiami. Vyčleňuje parciálne úrovne heterogenity krajiny (heterogenita
krajiny na úrovni terénnej morfometrie, biotopov, antropických prvkov a pod.) v ktorých
vyčlenil hierarchicky usporiadané dimenzionálne úrovne heterogenity krajiny. Tieto vyjadrujú
heterogenitu krajiny v topickej, chorickej príp. regionálnej úrovni. Komplexnú úroveň
heterogenity krajiny definuje syntézou týchto parciálnych úrovní.
Aj relatívne homogénny krajinný element má svoju „vnútornú“ priestorovú heterogenitu. Tá
je daná hlavne rôznym vertikálnym usporiadaním, ale má aj svoju horizontálnu zložku. FORMAN
s GODRONOM (1993) označujú najmenšiu homogénnu jednotku rozlišiteľnú v rámci prvkov
v priestorovej mierke krajiny termínom „tessera“.
Pre pochopenie DKŠ a jej mozaiky je dôležitá aj mierka pohľadu. Mierka, čiže priestorové
proporcie sú dôležité pre jej štúdium a hodnotenie LIPSKÝ (1999). Určuje stupeň detailizácie pri
rozlišovaní krajinných prvkov – plôšok príp. koridorov a matríc. Táto mierka umožňuje
diferencovať mikroheterogenitu, ktorá znamená, že súbor jednotlivých typov krajinných prvkov
je podobný v celom sledovanom území (napr. typy rozmiestnenia jednotlivých porastov
kosodreviny na svahu) a makroheterogenitu, kedy sa komplex krajinných prvkov v jednotlivých
častiach krajiny výrazne líši.
DKŠ môže mať aj tzv. heterogénne alebo homogénne rozmiestnenie prvkov jednotlivých
skupín Niektoré typy prvkov môžu byť zoskupené na jednom mieste rozsiahleho územia, iné sa
môžu nachádzať rovnomerne na ploche celého územia.
Heterogenitu krajiny možno hodnotiť v rôznych priestorových jednotkách (v pravidelných
sieťach štvorcov až n-uholníkov, územno-správnych jednotkách a pod.). Medzi dôkladne
prepracované a zdokumentované metódy patria postupy pre dimenzionálnu analýzu na základe
pásového transektu (HILL 1973a,b, FORMAN, GODRON 1993, HLÁSNY 2003, PUCHEROVÁ, 2004a a
iní).
Na základe usporiadania krajinných prvkov jednotlivých skupín v krajine môžeme podľa
FORMANA, GODRONA (1993) určiť heterogenitu územia dvoma spôsobmi a to mriežkovým
a líniovým prístupom.
Metóda mriežkového prístupu je založená na prekrytí mapy DKŠ hodnotených skúmaných
území mriežkou a nasledovným zaznamenávaním ich výskytu alebo neprítomnosti v každom
štvorci. Tento prístup použili vo svoje práci PUCHEROVÁ (2004b), SNACKEN, ANTROP (1983),
FJELLSTAD et al. (2001) a iní. Hexagonálnu sieť použili napr. GRIFFITH, MARTINKO, PRICE
(2000). Mriežkový prístup - metóda štvorcov resp. n-uholníkov je objektívnejší ako líniový
(transektový) prístup a výsledky získané jeho použitím sú korektnejšie (Obr. 23, 24, 25, 26).

89
Obr. 23. Druhotná krajinná štruktúra Doliny Predných Meďodolov v Belianskych Tatrách v roku
1949 t.j. tesne pred ukončením takmer 700 ročného pastierstva v tejto oblasti.

Obr. 24. Stanovenie heterogenity početnosťou typov prvkov DKŠ v Doline Predných
Meďodolov v r. 1949 aplikáciou mriežkového prístupu (štvorec s rozmerom 100x100 m)

90
Obr. 25. Druhotná krajinná štruktúra Doliny Predných Meďodolov v Belianskych Tatrách v roku
2003.

Obr. 26. Stanovenie heterogenity početnosťou typov prvkov DKŠ v Doline Predných
Meďodolov v r. 2003 aplikáciou mriežkového prístupu (štvorec s rozmerom 100x100 m).

91
 Metóda líniového prístupu je založená na princípe vedenia niekoľkých línií (čiar), resp.
pásových transektov (belt transekt) cez modelové územie, ktorý sa rozdelí na pravidelné,
rovnako dlhé úseky (napr. po 100 m). V každom úseku sa zaznamenáva výskyt či absencia
jednotlivých skupín prvkov DKŠ. Tento prístup u nás aplikovali napr. HLÁSNY (2003),
PUCHEROVÁ (2004a) a iní. Relevantnosť uvedených transektových metód je však obmedzená a
získané výsledky neplatia väčšinou rovnako v celom území. V prípade relatívne homogénneho
územia je možné vypočítaný výsledok aplikovať na celé územie.
Heterogenita má úzky vzťah k diverzite krajiny. Možno ju tiež analyzovať práve vyššie
charakterizovanými metódami a následne interpretovať aj ako mieru diverzity krajiny resp. index
heterogenity. Priestorová heterogenita (rozmanitosť, pestrosť, diverzita) krajiny je dnes
všeobecne považovaná za jeden z rozhodujúcich faktorov druhovej (biotickej) rozmanitosti
(biodiverzity) a často aj ekologickej stability krajiny (OŤAHEĽ, FERANEC, MACHKOVÁ, 2002).
1949 výskyt v štvorcoch
prvky (počet štvorcov) podiel v % absencia podiel v %
lesné porasty 105 17 512 83
kosodrevinové porasty 471 76,3 146 23,7
bylinno-trávne porasty 603 97,7 14 2,3
sutinový pokrov 186 30,1 431 69,9
bralá 139 22,5 478 77,5
deštruované areály 375 60,8 242 39,2
jazerá (plesá) 5 0,8 612 99,2
objekty (chaty, salaše) 13 2,1 604 97,9
Tab. 12: Výskyt prvkov DKŠ vo štvorcoch mriežky v Doline Predných Meďodolov r. 1949.
2003 výskyt v štvorcoch
prvky (počet štvorcov) podiel v % absencia podiel v %
lesné porasty 204 33,1 413 66,9
kosodrevinové porasty 535 86,7 82 13,3
bylinno-trávne porasty 539 87,4 78 12,6
sutinový pokrov 159 25,8 458 74,2
bralá 139 22,5 478 77,5
deštruované areály 229 37,1 388 62,9
jazerá (plesá) 5 0,8 612 99,2
Tab. 13:Výskyt prvkov DKŠ vo štvorcoch mriežky v Doline Predných Meďodolov r. 2003.
počet prvkov vo štvorci 1 2 3 4 5 6 spolu
1949 15 133 282 166 20 1 617
2003 25 163 280 126 23 0 617
Tab. 14: Celkový počet prvkov DKŠ vo štvorcoch mriežky v Doline Predných Meďodolov r.
1949 a 2003.
počet prvkov vo štvorci 1 2 3 4 5 6 spolu
1949 2,4 22,6 45,7 25,9 3,2 0,2 100%
2003 4,1 26,4 45,4 20,4 3,7 0 100%
Tab. 15: Percentuálny podiel výskytu jednotlivých prvkov DKŠ vo štvorcoch mriežky v Doline
Predných Meďodolov r. 1949 a 2003.

92
9.2 Diverzita

Termín diverzita sa najčastejšie používa v biologických a ekologických vedách na označenie

vlastností prírodných spoločenstiev, ktorá súvisí s rozmanitosťou, rozdielnosťou, pestrosťou,
variabilnosťou a heterogenitou jedincov (druhov) alebo ekosystémov. Prvé práce, ktoré sa
pokúšali exaktne vysvetliť biodiverzitu druhov a spoločenstiev, sú z botaniky a zoológie (JURKO,
1990). Diverzitu krajiny chápu ako stupeň pestrosti prítomných typov segmentov (habitátov)
územia.
Diverzita krajiny podľa LIPSKÉHO (2000) znamená rozmanitosť krajinných zložiek
(ekosystémov, subtypov a typov krajiny) na akejkoľvek hierarchickej úrovni. LESER s NAGELOM
(1998) považujú diverzitu za základný komponent ekosystémov. Rozlišujú geodiverzitu,
biodiverzitu a krajinnú diverzitu. Geodiverzitou označujú diverzitu abiotických systémov, ako
napr. pôdnu katénu alebo klimatický gradient. Pod biodiverzitou rozumejú diverzitu biotických
systémov, ako napr. druhové bohatstvo či rozmanitosť životných foriem. Krajinná diverzita
podľa citovaných autorov komprimuje geodiverzitu, biodiverzita a ľudské aktivity, berúc
do úvahy priestorovú dimenziu.
OŤAHEL, FERANEC, MACHKOVÁ, (2002) diverzitu vysvetľujú ako štruktúrnu rozmanitosť
(rôznorodosť, variabilnosť a heterogenitu), vyplývajúcu z pestrosti prvkov (homogénnych častí)
krajiny. Homogénna časť krajiny predstavuje priestorovú jednotku, identifikovanú a
delimitovanú podľa základného klasifikačného znaku. V tomto zmysle chápu diverzitu
(heterogenitu) krajiny aj FORMAN, GODRON (1993), keď merajú a analyzujú priestorové
usporiadanie krajinných elementov (prvkov) krajiny.
Analýza diverzity krajiny súvisí okrem iného s mierkou a kvalitou použitých údajov. Podľa
mierky a obsahu identifikovaných objektov - prvkov jednotlivých tried, možno hovoriť o kvalite
(detailnosti) priestorového a obsahového poznania reálneho stavu druhotnej krajinnej štruktúry
(OŤAHEL, FERANEC, MACHKOVÁ, 2002). Rozmanitosť druhotnej krajinnej štruktúry
vo vysokohorskej krajine je v prvom rade indikátorom pestrosti prírodných podmienok.
Hodnotenia diverzity krajiny našli svoj odraz aj v prácach slovenských autorov (OŤAHEL,
FERANEC, MACHKOVÁ, 2002, OŤAHEL et al. 2000, HLÁSNY, 2003, PETROVIČ, 2004) a i.
Diverzita sa najčastejšie hodnotí pomocou indexov. Použitie indexov diverzity sa javí
optimálnym z viacerých dôvodov. Výsledná hodnota je charakterizovaná jedným číslom, pričom
výpočet je pomerne jednoduchý a nie je pre neho potrebné náročné technicko-materiálne
vybavenie. Hodnoty je možné ľahko previesť na kvalitatívne hodnotenie (malý, stredný, vysoký

93
stupeň). Indexované hodnoty je možné ľahko ekologicky interpretovať a taktiež umožňujú
relatívne jednoduchú integráciu v prostredí GIS.
Častým nástrojom na výpočet miery diverzity najmä v v botanických a zoologických prácach
a ktoý sme použili aj my je Shannonov index H´ (Shannon´s diversity index), prevzatý z teórie
informácie. Pri diverzite krajiny Shannonov index diverzity kvantifikuje (vyčísľuje) krajinu
na základe 2 komponentov: počtu rozdielnych plôšok a veľkosti územia na ktorom sa
nachádzajú. Spoločne tieto 2 komponenty sa často označujú aj ako pestrosť (richness)
a vyrovnanosť (evenness). Pestrosť hovorí o počte typov plôšok – jednotlivých tried (tzv.
kompozičná zložka) a vyrovnanosť vyjadruje plošné rozloženie typov plôšok (tzv. štruktúrna
zložka). ROMME (1982) k týmto dvom komponentom pridáva mozaikovitosť (patchines),
závislosť na veľkosti segmentov mozaiky a ich štruktúrnom kontraste s bezprostredným okolím.
MIMRA (1995) index mozaikovitosti interpretuje ako stupeň plošnej roztrieštenosti územia
v závislosti na veľkosti „kamienkov“ mozaiky a ich štrukturálneho kontrastu z bezprostredným
okolím. Shannonov index diverzity je definovaný vzorcom:
n
H´= − ∑ Pi * ln( Pi )
i =1

kde:
Pi = podiel počtu plôšok i-teho typu a celkového počtu plôšok v n-typoch

V geobotanických štúdiách sa diverzita vybraného rastlinného spoločenstva merala podľa

podielu pokryvnosti každého druhu k celkovej ploche. Shannonov index diverzity v prípade
diverzity krajiny sa zvyšuje s rastúcim počtom rôznych typov plôšok (prvkov jednotlivých tried)
a/alebo s rastúcou vyrovnanosťou pomerného rozloženia plochy medzi typy plôšok. Pre daný
počet plôšok jednotlivých tried, maximálna hodnota Shannonovho indexu diverzity sa dosiahne,
keď všetky typy plôšok majú rovnaké plošné zastúpenie. Shannonov index diverzity môže byť
použitý ako relatívny index, ktorý umožňuje porovnanie rôznych krajinných jednotiek alebo ich
porovnanie v rôznych časových horizontoch. Je ho však vhodné porovnávať s maximálnou
možnou diverzitou H max.
Ďalším ukazovateľom, ktorý možno použiť pri hodnotení priestorovej diferenciácie prvkov je
index ekvitability (vyrovnanosti) J´ (Shannon´s evennes index), ktorý v geobotanike vyjadruje
vyrovnanosť rozdelenia druhov práve podľa pokryvnosti v rastlinnom spoločenstve. Stanovuje sa
porovnaním hodnoty diverzity s maximálnym možným - ideálnym rozdelením druhov (v krajine
plôšok). Pre ekvitabilitu sa používa tiež viacero indexov. Vhodným sa javí použitie výslednej

94
miery diverzity H´ získaného cez Shannonov index, pre zistenie indexu ekvitability, ktorý je
definovaný vzorcom:
H´
J´=
ln S
kde: H´ = miera diverzity,
S = maximálny počet typov plôšok.

Dominanciu ako ďalší ukazovateľ možno využiť pre stanovenie dominantného

(prevládajúceho) prvku krajiny (O´NEILL et al. 1988, TURNER, GARDNER, O´NEILL 2001). Je
vypočítaná ako odchýlka od možnej maximálnej diverzity. Je definovaná vzorcom (O´NEILL et
al. 1988):
S
D´= H max + ∑ Pi * ln( Pi)
i =1

kde:
H max = ln (s), čo je maximálna možná diverzita pre krajinu obsahujúcu s prvkov.

Vysoká hodnota D´ ukazuje, že v krajine dominuje málo prvkov krajinnej štruktúry a naopak
nízka hodnota resp. hodnota blížiaca sa k 0 poukazuje na skutočnosť, že v krajine je niekoľko
typov prvkov s približne rovnakým podielom plochy. Tento index nie je pochopiteľne
použiteľný v úplne homogénnej krajine, pretože vtedy by sa D´ rovnalo 0.
TURNER, GARDNER, O´NEILL, (2001) používajú mierne upravený vzorec dominacie:
s
H max + ∑ Pi * ln( Pi )
i =1
D´ =
H max
kde
Hmax = ln (s), čo je maximálna možná diverzita pre krajinu majúcu s krajinných
prvkov.

95
9.3 Vlastnosti plôšok

Pri analýze DKŠ sme sa možno tiež zamerať na zhodnotenie trendu vývoja ukazovateľov
priestorovej štruktúry plôšok (polygónov) druhotnej krajinnej štruktúry v zmysle prác
FORMANA, GODRONA (1993), FORMANA (1995) RUŽIČKU, MIŠOVIČOVEJ (2006) a to napríklad
využitím špecializovaných štatistických programov Patch Analyst 2.2 a Fragstats 3.3
(MCGARIGAL, MARKS, 1995). Plôšky možno charakterizovať využitím rozličných ukazovateľov,
resp. indexov. Tento prístup je charakteristický najmä v prácach anglosaských autorov,
MCGARIGAL, 2002, FRANKLIN, FORMAN, 1987, GARDNER, MILNE, TURNER, O'NEILL, 1987,
GARDNER, O’NEILL, 1991 a iní). V európskych krajinách je menej častý. V Čechách napríklad
niektoré charakteristiky využili vo svojej práci LIPSKÝ s KALINOVOU (2001). U nás vybrané
ukazovatele priestorovej štruktúry plôšok využili napr. ŠPULEROVÁ (2007), PUCHEROVÁ (2004a),
PETROVIČ (2005a), BOLTIŽIAR (2007), OLAH, GALLAY (2009) a iní.
Analýze sa zväčša podrobujú vektorové vrstvy DKŠ z časových horizontov, pričom sa zväčša
sledujú nasledovné charakteristiky (tab. 16, 17):
• Počet plôšok (ang. number of patches) - NP
Plôška je nelinárna plošná časť povrchu, ktorá sa svojím vzhľadom nápadne líši od svojho
okolia. Predstavuje jeden zo základných štrukturálnych prvkov každej krajiny. (FORMAN,
GODRON, 1993). Plôšky sú vymedzené svojou hranicou a dobre sa identifikujú najmä
na leteckých snímkach. Môžu mať rôznu genézu (narušením, zvyškové, regenerované, zavlečené
a i.) a vytvárať rozličné zoskupenia.
• Priemerná veľkosť plôšok (ang. mean patch size) - MPS
Na ich výpočet sa využíva klasický vzorec pre výpočet aritmetického priemeru:

MPS=
∑p
NP
kde:
p - súčet rozlôh všetkých plôšok územia v ha,
NP - počet plôšok územia.
• Stredná veľkosť plôšok (ang. median patch size) - MEPS
Index predstavuje najčastejšiu hodnotu veľkosti plôšok.
• Štandardná odchýlka veľkosti plôšok (ang. patch size standard deviation) - PSSD
Čím je jej hodnota vyššia, tým sú plôšky rôzne veľké.
• Obvod plôšok (ang. total edge) - TE
Index predstavuje výpočet obvodu plôšok (v m).

96
 • Hustota okraja plôšok (ang. edge density) - ED
Index pre výpočet hustoty (charakteru) okraja plôšok. Udáva sa ako pomer dĺžky okraja
plôšok na jednotku plochy (ha). Počíta sa ako podiel obvodu okraja (v m) a rozlohy územia
(v ha):
TE
ED=
TLA
kde:
TE - obvod plôšok v celom území alebo plošok príslušného prvku (v m),
TLA – rozloha celého územia alebo príslušného prvku v území (v ha)
Čím je hodnota vyššia, tým je vyššia hustota plôšok na jednotku plochy.

• Priemerná dĺžka okraja plôšok (ang. mean patch edge) - MPE

Index pre výpočet priemernej dĺžky okraja (v m) na jednu plôšku. Udáva sa ako pomer dĺžky
obvodu plôšok (v m) a počtu plôšok:
TE
MPE =
NP
kde:
TE - obvod všetkých plôšok v celom území alebo plošok príslušného prvku (v m),
NP - počet všetkých plôšok územia alebo príslušného prvku v území.

• Priemerný tvar plôšok (ang. mean shape index) - MSI

Index charakterizujúci komplexitu tvarov plôšok na základe priemerného tvaru plôšok. Jeho
hodnoty sa pohybujú od 1 a vyššie. Ak je výsledná hodnota vyššia ako 1 majú plôšky
nepravidelný tvar. Čím je vyššia tým je tvar nepravidelnejší. Ak sa hodnota rovná 1, všetky
plôšky majú pravidelný tvar – okrúhly resp. oválny (MCGARIL, MARKS, 1994). Vypočíta sa ako
podiel súčtu obvodov plôšok a druhej odmocniny z ich rozlohy (v ha) vydelený počtom plôšok.
Vzorec vyzerá nasledovne:

∑ TE
PS
MSI=
NP
kde:
TE - obvod plôšok v celom území alebo plošok príslušného prvku (v m),
PS - veľkosť pôšok v celom území alebo jednotlivého prvku,
NP - počet plôšok územia alebo príslušného prvku v území.

97
 • Priemerná fraktálová dimenzia plôšok (ang. mean patch fractal dimension) - MPFD
Ďalší index charakterizujúci komplexitu, resp. zložitosť tvarov plôšok (ich okraja). Jeho
hodnoty sa pohybujú od 1 do 2. Ak sa fraktálová dimenzia blíži k hodnote 1, tak okraj, resp.
obvod plôšok je jednoduchý. Ak je obvod zložitejší, narastá jeho hodnota komplexicity
a hodnoty sa blížia k číslu 2.
• Vážený areálový priemer fraktálovej dimenzie plôšok (ang. area weighted mean patch
fractal dimension) - AWMPFD
Podobný index ako MPFD, ktorý však do svojho výpočtu zahŕňa aj rozlohu jednotlivých
plôšok. Táto úprava vychádza zo všebecného princípu, že väčšie plôšky majú tendenciu vytvárať
zložitejšie typy okrajov (obvodov) ako plôšky menších rozmerov, resp. rozlohy. Tento efekt
determinujúci complexicitu plôšok je teda závislý na ich veľkosti. Výsledky sa pohybujú v tých
istých hodnotách ako hodnoty MFPD indexu.
• Mozaikovitosť plôšok -PD
Mozaikovitosť (ang. patch density) je dôležitá štrukturálna charakteristika krajiny, ktorá
udáva hustotu plôšok na jednotku plochy a vyjadruje tak stupeň horizontálneho rozčlenenia
krajiny. Je chápaná ako miera hustoty prvkov všetkých typov. Na jej vyjadrenie sa používa
pomer počtu plôšok (prvkov) jednotlivých tried DKŠ k súčtu ich celkovej výmery v ha. Čím
vyššie sú získané údaje, tým vyššia je mozaikovitosť územia.
Hustota plôšok sa zvyšuje s vyšším počtom plôšok v skúmanom území. Index je dobrým
obrazom krajinnej fragmentácie a preto je základným ohodnotením krajinnej štruktúry
umožňujúcim porovnanie jednotiek s rôznou veľkosťou.
Hustotu plôšok na jednotku plochy (ha) sa vypočíta na základe vzorca:

NP
PD =
TLA
kde NP = počet plôšok
TLA = veľkosť územia v ha

98
INDEXY 1949 2003
počet plôšok 8729 11460
priemerná veľkosť plôšok (ha) 0,065 0,049
stredná veľkosť plôšok (ha) 0,002 0,001
štandardná odchýlka veľkosti plôšok 3,197 2,236
obvod plôšok (m) 790251,7 790658,3
hustota okraja plôšok (m/ha) 1434,5 1435,7
priemerná dĺžka okraja plôšok (m) 93,2 70,7
priemerný tvar plôšok 1,438 1,336
priemerná fraktálová dimenzia plôšok 2,27 2,33
vážený areálový priemer fraktálovej dimenzie plôšok 1,644 1,647
mozaikovitosť - hustota plôšok (počet plôšok /ha) 15,39 20,32

Tab. 16. Ukazovatele vývoja vybraných vlastností priestorovej štruktúry plôšok DKŠ v Doline
Predných Meďodolov v r. 1949 a 2003.

lesné kosodrevinové bylinno-trávne sutinový deštruované jazerá

prvky 1949 porasty porasty porasty pokrov bralá areály (plesá) objekty
NUMP 194 3399 1109 462 788 2509 2 12
MPS 0,12 0,05 0,29 0,05 0,01 0,01 0,46 0,01
MEDPS 0,008 0,002 0,002 0,004 0,002 0,001 0,003 0,006
PSSD 0,85 0,83 8,71 0,24 0,09 0,04 0,45 0,01
TE 20458,4 201957,0 359239,8 56896,6 42975,6 107663,4 520,7 540,1
ED 37,1 366,6 652,1 103,3 78,2 195,4 0,9 1,0
MPE 105,5 59,4 323,9 123,2 54,5 42,9 260,3 45,0
MSI 1,34 1,25 1,57 1,76 1,45 1,59 1,35 1,17
MPFD 1,68 2,02 2,88 1,95 2,32 2,44 1,60 1,65
AWMPFD 1,43 1,56 1,69 1,64 1,70 1,84 1,36 1,54

lesné kosodrevinové bylinno-trávne sutinový deštruované jazerá

prvky 2003 porasty porasty porasty pokrov bralá areály (plesá)
NUMP 732 6231 1505 484 789 1446 2
MPS 0,08 0,04 0,15 0,03 0,01 0,00 0,46
MEDPS 0,006 0,001 0,002 0,003 0,002 0,001 0,003
PSSD 1,65 1,37 5,30 0,16 0,09 0,01 0,45
TE 66936,3 281243,4 320188,1 44215,2 42975,6 34506,2 520,7
ED 121,5 510,7 581,4 80,3 78,2 62,7 0,9
MPE 91,4 45,1 212,7 91,4 54,5 23,9 260,3
MSI 1,33 1,22 1,58 1,66 1,45 1,41 1,35
MPFD 1,80 2,23 2,74 2,04 2,32 2,69 1,60
AWMPFD 1,56 1,60 1,70 1,69 1,71 2,03 1,36

Tab. 17. Ukazovatele vývoja vybraných vlastností priestorovej štruktúry plôšok DKŠ v Doline
Predných Meďodolov v r. 1949 a 2003. Skratky indexov sú vysvetlené v texte.

99
9.4 Ekologická stabilita krajiny

Mapa súčasnej krajinnej štruktúry nám poskytuje podklady o priestorovom rozmiestnení

a lokalizácii ekologicky významných krajinných prvkov. Z týchto vstupných údajov je možné
realizovať podrobné mapovanie ekologicky významných krajinných prvkov, resp. ekologicky
cenných biotopov. Územia s ich výskytom predstavujú ekologicky stabilné územia, resp. plnia
v nich stabilizujúcu funkciu. Pri ich hodnotení sa vo všeobecnosti vychádza najmä z ich
priestorového podielu vo vymedzenom území. Na základe identifikácie ekologicky významných
krajinných prvkov možno stanoviť ekologickú kvalitu krajinnej štruktúry v jednotlivých
časových horizontoch.
FORMAN s GODRONOM (1993) pod stabilitou krajiny chápu odolnosť krajiny voči narušeniu
a jej schopnosť regenerácie po narušení. Každý krajinný prvok má svoj stupeň stability a tak
celková stabilita krajiny odráža zároveň pomer všetkých zastúpených typov krajinných prvkov.
MÍCHAL (1994) definuje ekologická stabilitu ako odolnosť ekosystémov voči rôznym
rušivým vplyvom resp. voči určitým skupinám faktorov. Ekologická stabilita ekosystémov je
podľa neho prevrátenou hodnotou k vkladom ľudskej práce nevyhnutných k jeho udržaniu
a regulácii.
Pri hodnotení ekologickej kvality DKŠ možno vychádzať z ekologického hodnotenia
jednotlivých prvkov a z ich priestorového podielu v území. Tieto hodnoty predstavujú podľa
IZAKOVIČOVEJ et al. (1997) možnosti realizácie územného systému ekologickej stability
a charakterizujúce množstvo ekologicky stabilizujúcich krajinných prvkov v danom území.
V metodikách krajinnoekologického plánovania slúžia ako základný podklad pre rozhodovací
proces (IZAKOVIČOVÁ, 1999).
Priestorová štruktúra prvkov a ich ekologická významnosť je základom hodnotenia
priestorovej stability územia na báze koeficientov. V prácach autorov, ktorí sa zaoberajú
hodnotením krajiny a jej zmenami (prevažne poľnohospodársky využívanej) sa stretávame
s hodnotením tzv. ekologickej stability pomocou porovnania číselných koeficientov. Tieto
koeficienty zväčša vychádzajú z podielu relatívne stabilných plôch ku relatívne nestabilným
plochám. Charakterizuje určitú prirodzenosť a ekologickú kvalitu hodnoteného územi a zároveň
je funkciou plošného zastúpenia krajinných prvkov a miery ich ekologickej významnosti
(MIKLÓS, 1986). Na posúdenie miery stability krajiny možno použiť niekoľko metód, ktoré
stabilitu určujú pomocou kvantitatívnych alebo kvalitatívnych znakov (charakteristík)
krajinotvorných prvkov. Metóda stanovenia koeficientov ekologickej stability (KES) pomocou

100
kvantitatívnych znakov je založená na posúdení ich plošného zastúpenia, ktoré pôsobí pozitívne
(stabilne) alebo negatívne (nestabilne) v prírodnom prostredí.
V učebných textoch predkladáme niekoľko variantov výpočtov koeficientu ekologickej
stability krajiny resp. koeficientov súvisiacich so stabilitou krajiny v skúmaných katastroch
v jednotlivých časových dimenziách, ktoré predstavujú pokus o kvantifikáciu tejto zložitej
charakteristiky krajiny (MÍCHAL, 1985, MIKLÓS, 1986, LÖW et al. 1987 ex LIPSKÝ, 2000,
STREĎANSKÝ, ŠIMONIDES, 1995, KUPKOVÁ, 2001, ŽIGRAI, 2001). Porozumenie vzťahu medzi
indexmi a ich interpretácii vztiahnutej k ľudským alebo prírodným procesom môže byť užitočné
pri určovaní vhodných priestorových mierok a ich použitiu pri štúdiu environmentálnych
systémov (KRUMMEL et al. 1987).

Koeficient ekologickej stability krajiny – Kes1 (MÍCHAL, 1994)

Najpoužívanejším a najjednoduchším koeficientom ekologickej stability krajiny je koeficient
MÍCHALA (1994) - Kes1, ktorého výpočet je založený na spomínanom podieli relatívne stabilných
plôch ku relatívne nestabilným. Matematické vyjadrenie koeficientu ekologickej stability krajiny
zobrazuje vzorec:
S
Kes1=
L
kde S = výmera plôch relatívne stabilných (les, NSKV, lúky, pasienky)
L = výmera plôch relatívne nestabilných (orná pôda, zastavaná pôda)

Vzorec možno účelovo upraviť, napr. doplnením o územie skupiny iných prvkov, napr.
prvkov vodných tokov a plôch do kategórie S a napr. do do kategórie L možno doplniť výmery
území, ktoré zaberajú skupiny prvkov podložia a substrátu, skupiny technických prvkov
a skupiny prvkov dopravy.
Hodnoty uvedeného koeficientu sú obecne klasifikované:
Kes1< 0,10 územie s maximálnym narušením prírodných štruktúr, základné ekologické funkcie
musia byť intenzívne a trvale nahradzované technickými zásahmi,
0,10 < Kes1< 0,30 územie nadpriemerne využívané, so zreteľným narušením prírodných štruktúr,
základné ekologické funkcie musia byť neustále nahradzované technickými zásahmi,
0,30 < Kes1< 1,00 územie intenzívne využívané, hlavne poľnohospodárskou veľkovýrobou,
oslabenie autoregulačných pochodov a agroekosystémoch spôsobuje ich značnú ekologickú
labilitu a vyžaduje vysoké vklady dodatkovej energie,
1,00 < Kes vcelku vyvážená krajina, v ktorej sú technické objekty v súlade so zachovalými
prírodnými štruktúrami, dôsledkom je aj nižšia spotreba energomateriálových vkladov.

101
Koeficient ekologickej stability krajiny - Kes2 (MIKLÓS, 1986b)
Taktiež MIKLÓS (1986) navrhol koeficient ekologickej stability - Kes2, v ktorom podobne
ako MÍCHAL (1994), rozlišuje stabilné a nestabilné plochy, pričom jednotlivým formám využitia
krajiny (prvkom DKŠ) priraďuje váhové koeficienty ekologickej významnosti. Ich hodnoty sa
pohybujú od 0 (najnestabilnejšie) až po 1 (nastabilnejšie). Najvyššiu hodnotu váhového
koeficientu majú plochy lesných porastov – 1, najnižšiu majú zastavané plochy – 0. S tohto
vyplýva, že najstabilnejšie budú územia s hodnotou blízkou k hodnote váhového koeficientu
lesných porastov. Koeficient ekologickej stability krajiny – Kes2 má nasledovný tvar:

∑ PaKpn
1
Kes2=
P

kde:
Pa = výmera jednotlivých formy využitia krajiny
Kpn = koeficient ekologickej významnosti formy využitia krajiny
P = výmera katastrálneho územia
kpn pre jednotlivé kategórie využitia zeme:
pole – 0,14; lúky – 0,62; pasienky – 0,68; záhrady – 0,50; ovocné sady – 0,30; lesy – 1,00; vodné
plochy – 0,79; ostatné – 0,14, zastavané plochy – 0,00.
Nakoľko koeficient ekologickej stability krajiny – Kes, nemá stanovenú stupnicu kategórií,
s ohľadom na veľkosť škály tohto koeficientu možno stanoviť viacstupňovú škálu tohto
koeficientu ako uvádza tab. 18).

Tab. 18 Klasifikácia krajiny podľa koeficientu ekologickej stability krajiny Kes2 (MIKLÓS, 1986,
PETROVIČ, 2005a).
koeficient kes2 krajina
do 0.20 výrazne nestabilizovaná krajina
0.20 - 0.40 nestabilizovaná krajina
0.40 - 0.60 čiastočne stabilizovaná krajina
0.60 - 0.80 stabilizovaná krajina
0.80 - 1.00 výrazne stabilizovaná krajina

102
Koeficient ekologickej stability Kes3 – LÖW et al. (1987 ex LIPSKÝ, 2000)
Koeficient ekologickej stability krajiny – Kes3 v zmysle LÖW et al. (1987 ex LIPSKÝ,
2000) je podobný ako koeficient ekologickej stability krajiny, ktorý vytvoril MIKLÓS (1986).
K jednotlivým formám využitia krajiny sú priradené váhové koeficienty ekologickej
významnosti.
Koeficient ekologickej stability krajiny – Kes3 má nasledovný tvar:

1,5 A + B + 0,5C
Kes3 =
0,2 D + 0,8 E

A – percento plochy s 5. stupňom kvality – najstabilnejšej (les, vodné plochy)

B - percento plochy so 4. stupňom kvality (NSKV – brehové porasty, remízky)
C - percento plochy s 3. stupňom kvality (lúky, pasienky)
D - percento plochy s 2. stupňom kvality (orná pôda)
E - percento plochy s 1. stupňom kvality – najnestabilnejšej (zastavaná plocha)

Najvyššiu hodnotu váhového koeficientu majú plochy lesných porastov a vodné plochy,
ktoré sú zároveň najstabilnejšie prvky krajiny. Naopak najnižšie hodnoty váhových koeficientov
má zastavaná plocha, ktorá je aj najnestabilnejšia. Výsledná hodnota ktorá sa rovná 1, hovorí
o vyváženej krajine. Hodnota nižšia ako 1 znamená narušenú prípadne ak je hodnota nižšia ako
0,1 degradovanú krajinu. Naopak hodnota medzi 1 a 10 hovorí o krajine s prevažujúcou
prírodnou zložkou, a ak je hodnota vyššia ako 10 hovoríme o prírodnej resp. prírode blízkej
krajine.

Koeficient ekologickej stability krajiny (Kes4) (STREĎANSKÝ, ŠIMONIDES, 1995)

STREĎANSKÝ A ŠIMONIDES (1995) vyjadrili koeficient ekologickej stability plošným
pomerom stabilizačných a nestabilizačných krajinných prvkov celého územia a následne
matematickým vzťahom:
n

∑ PK
1
st

Kes4= m

∑ PK
1
nst

103
kde:
n

∑ PK
1
st - sú plošné výmery poľnohospodárskych i nepoľnohospodárskych kultúr (krajinných

prvkov), ktoré pôsobia pozitívne (stabilne) na okolitú krajinu (ha)

m

∑ PK
1
nst - sú výmery poľnohospodárskych i nepoľnohospodárskych kultúr (krajinných prvkov),

ktoré pôsobia negatívne (nestabilne) na okolitú krajinu (ha)

n – počet pozitívne pôsobiacich krajinných prvkov v území
m - počet negatívne pôsobiacich krajinných prvkov v území

Do skupiny kultúr s pozitívnym vplyvom patria lesy, rozptýlená trvalá zeleň, trvalé trávne
porasty zatriedené do III., IV. a V. stupňa intenzity, špeciálne kultúry, záhrady, vodné plochy
zatriedené do Ia., Ib. stupňa čistoty, rekreačné plochy, parky, chránené oblasti, prírodné
rezervácie a tá časť ornej pôdy, na ktorej sa pestujú rovnaké plodiny viac rokov (ďatelina,
lucerna, trávne miešanky a pod.). Medzi kultúry s nestabilným vplyvom patrí orná pôda,
na ktorej sa vykonáva každoročne orba, neošetrované trávne porasty (I. a II. stupeň intenzity),
zastavané a dopravné plochy, znečistené vodné plochy, ťažobné priestory a devastované plochy
(tab. 19).

Tab. 19. Klasifikácia krajiny podľa koeficientu ekologickej stability krajiny Kes4 (STREĎANSKÝ,
ŠIMONIDES, 1995)

koeficient kes4 krajina

do 0.50 výrazne nestabilizovaná
0.51 - 1.00 nestabilizovaná
1.01 - 3.00 čiastočne nestabilizovaná
3.01 - 4.50 stabilizovaná
nad 4.50 výrazne stabilizovaná

Pre hodnotenie vplyvu človeka na krajinu možno tiež použiť koeficient miery antropického
ovplyvnenia krajiny – Kao (KUPKOVÁ, 2001), ktorý predstavuje vyhodnotenie intenzity
ľudského vplyvu na krajinu a jej vývoj. Pre tento účel bol definovaný koeficient Kao ako pomer
plôch s vysokou intenzitou využitia – resp. vysokým antropickým tlakom (napr. orná pôda,
zastavané plochy, ostatné plochy) a plôch s menšou intenzitou využitia – resp. menším
antropickým tlakom (lesy, lúky, pasienky a vodné plochy)

104
 Vzorec má nasledovný tvar:

( ROP + RZaP + ROsP) V

Kao = resp. Kao =
( RLo + RPa + RLP + RVP) N

ROP – rozloha ornej pôdy [ha]

RzaP – rozloha zastavaných plôch [ha]
RosP – rozloha ostatných plôch [ha]
RLo - rozloha lúk [ha]
RPa - rozloha pasienkov [ha]
RLV - rozloha lesných plôch [ha]
RVP - rozloha vodných plôch [ha]
V – plochy s vyššou intenzitou využívania (orná pôda, zastavaná plocha, ostatné plochy)
N – plochy s nižšou intenzitou využívania (les, lúka, pasienok, vodná plocha)

Koeficient nadobúda hodnoty od 0, horná hranica neexistuje. Hodnota 1 je dosiahnutá vtedy,

ak je rozloha oboch typov plôch v rovnováhe. Hodnota vyššia ako 1 znamená, že prevažujú
plochy s vysokou intenzitou antropického využitia.

Koeficient pôvodnosti kultúrnej krajiny – Kpkk (ŽIGRAI, 2001), je vhodný koeficient

na hodnotenie trendov vývoja kultúrnej krajiny v čase. Hovorí o pomere relatívne pozitívnych
prvkov krajiny (les, trvalo trávne porasty) k relatívne negatívnym prvkom krajiny (orná pôda).
Čím je vyšší tento pomer resp. vyšší ako hodnota 1, tým je krajina stabilnejšia. Je definovaný
vzorcom:

(les + TTP )
Kpkk =
orná pôda

Aplikácia týchto koeficientov vo viacerých skúmaných horizontoch odhaľuje trendy

vo využívaní krajiny počas jej vývoja (Obr. 27). Použitie rovnakého koeficienta vo viacerých
skúmaných území umožní ich exaktné porovnanie (keďže koeficienty sú vyjadrené ako pomerné
čísla, nezáleží na rozdielnej veľkosti skúmaných území). Je potrebné si uvedomiť, že vypočítané

105
hodnoty vyplývajú z algoritmu výpočtu koeficienta. Ak v území prevažujú komplexy lesa a TTP
nad intenzívnejšie využívanými plochami, koeficient ekologickej stability je vysoký a koeficient
antropického ovplyvnenia nízky. Ak sa v území vyskytujú rozsiahlejšie plochy polí a sídiel,
výsledky sú z hľadiska ekologickej stability nepriaznivejšie. Z toho vyplýva aj dôležitosť výberu
skúmaného územia, čiže reprezentatívnosť výberu. Treba však mať na pamäti aj fakt, že
do výpočtu koeficientov vstupujú len plochy jednotlivých kategórií, nehodnotí sa skutočný
(v teréne overený) stav ekosystémov. Preto výsledky sú len orientačné, no i tak prinášajú obraz
o vývoji a stave skúmaných území.

Koeficient ekologickej stability

0,8
V. Karpaty
0,6
Sl. kras

0,4 Poľana
Tatry
0,2

0
1782-4 1822-54 1900 1949-56 1987-8 2003-05
časový horizont

Obr. 27. Vývoj koeficientu Kes2 v slovenských biosférických rezerváciách.

106
9.5 Intenzita zmeny

Zmenu v druhotnej krajinnej štruktúre, resp. vo využití krajiny môžeme vyjadriť aj intenzitou
zmeny využívania. Každej forme využitia je priradený koeficient intenzity využívania vzhľadom
na množstvo subsidiárnej (dodatkovej) energie potrebnej na zmenu (resp. udržanie proti
sukcesnému tlaku) jednej formy na druhú. Tento postup vychádza z prác ŽIGRAIA (1995, 2000a,
2000b, 2001), ktorý intenzitu zmeny nazýva aj ekonomická sila zmien využitia zeme. Intenzita
zmeny využívania sa vypočíta z rozdielu koeficientov intenzity využívania priradených
jednotlivým formám využitia:

IR = i2-1 + i3-2 + ...im-n

kde: IR – relatívna intenzita zmeny využitia, i2-1 – čiastková intenzita zmeny medzi 1. a 2.
časovým horizontom.
Tento postup je univerzálny a veľmi jednoduchý. Pre stanovenie zmeny intenzity využívania
sú kľúčové hodnoty koeficientov intenzity využívania pre jednotlivé formy využitia. Ak
za intenzitu využívania považujeme množstvo energie vkladanej na plochu, koeficienty by mali
byť odvodené od energie. Takýto postup je však veľmi náročný a obtiažne kvantifikovateľný.
Praktickejším je zoradenie foriem využívania podľa pôvodnosti (druhov a štruktúry)
ekosystémov či spoločenstiev (HILBERT 1988, MÍCHAL 1994, KUCHARCZYK 2001). Hoci tento
postup má svoje úskalia, ak nás zaujíma rozsah a trend zmeny využívania počas skúmaného
obdobia, je postačujúce použiť pomernú stupnicu: 1 – les, vodné plochy, pôvodné odkryté
podložie, (prirodzené alebo prírode blízke ekosystémy), 2 – lesokroviny, NSKV, zamokrené
plochy (ekosystémy s pôvodnými druhmi ale so zmenenou štruktúrou), 3 – sekundárne trvalé
trávne porasty (nepôvodné ale stabilizované prírodné ekosystémy), 4 – polia a trvalé kultúry
(nepôvodné ekosystémy vyžadujúce si trvalé udržiavanie), 5 – urbanizované plochy (umelo
vytvorené plochy).
Celková relatívna intenzita zmeny využívania je vyjadrená súčtom čiastkových zmien. Ak
je výsledné číslo kladné, zvýšila sa intenzita (intenzifikácia využívania), ak je záporné, znížila sa
intenzita (extenzifikácia využívania). Absolútna intenzita zmeny vyjadruje sumu všetkých
zmien, ktoré sa odohrali na danej ploche bez ohľadu na ich smer (intenzifikáciu alebo
extenzifikáciu). Predstavuje súčet absolútnych hodnôt čiastkových (relatívnych) zmien medzi
časovými horizontmi (Obr. 28). Príklad jedného polygónu je v tab. 20.

107
 1782 1846 1900 1956 2003 zmena zmena zmena zmena relat. absol.
(A) (B) (C) (D) (E) B-A C-B D-C E-D zmena zmena
1 3 2 3 4 +2 -1 +1 +1 +3 5
les TTP NDV TTP polia

Tab. 20. Príklad zmeny intenzity využívania krajiny na jednej ploche v rokoch 1782-2003.

Pomocou absolútnej intenzity zmien vieme identifikovať v krajine plochy, ktoré boli počas
sledovaného obdobia najviac atakované zmenami vo využívaní. Navyše algoritmus výpočtu
umožňuje aj kvantifikáciu množstva zmien. Pri mapovom vyjadrení je vhodné použiť na hodnoty
absolútnej intenzity gradujúce odtiene jednej farby, vtedy sila zmien najviac vynikne. Relatívnu
intenzitu zmeny využitia odporúčame využiť pri výskume smeru, ktorým sa využitie uberá.
Plochy s nulovou hodnotou relatívnej intenzity môžu predstavovať polygóny bez zmeny, ale aj
polygóny na ktorých sa využívanie vrátilo na pôvodnú formu.

Obr. 28. Absolútna intenzita zmeny využitia krajiny v BR Tatry v rokoch 1772-2003.

108
9.6 Vzťah foriem využitia krajiny a prírodných podmienok

Dôležitým krokom pri štatistickom vyhodnotení údajov je uvedomiť si, či naše údaje
reprezentujú celý základný súbor, alebo sú výberovým súborom, na základe ktorého budeme
zovšeobecňovať získané výsledky pre základný súbor. Údaje v krajinnoekologickom výskume
zväčša reprezentujú základný súbor, pretože je údajmi (o zložkách krajiny) pokryté celé skúmané
územie. O výberovom súbore by sme mohli hovoriť v prípade, ak by sme chceli zovšeobecniť
získané výsledky pre väčšie územie (celý región, Slovensko...). Bolo by to možné, ak by sme
analyzovali viacero vybraných reprezentatívnych území. Iným príkladom na výberový súbor je
analýza vzoriek odobratých podľa stanovenej štatistickej metódy v území, na základe ktorých
potom hodnotíme celé sledované územie. Tento prístup je rozšírený hlavne v anglofónnej
krajinnej ekológii s orientáciou na biotickú zložku krajiny.
Prácu s údajmi ovplyvňuje aj to, či pracujeme s rastrovými (gridovými) údajmi alebo
s vektorovými. V citovaných prácach (KOLEJKA 1987, DYER 1994, POUDEVIGNE, ALARD 1997,
POUDEVIGNE et al. 1997, LUQUE et al. 1994, HUSÁR 1998, BURGI, TURNER 2002) výrazne
prevládajú rastrové údaje s rôznymi rozmermi štvorca v závislosti od mierky a podkladov, čo je,
ako sa zdá, celosvetový trend v práci s krajinou a jej zmenami. Rastrové údaje sa využívajú
hlavne pri analýzach spojitých veličín (pri zložkách primárnej štruktúry krajiny), vektorové
údaje pri práci s ostro ohraničenými objektami (sekundárna a terciárna štruktúra krajiny, využitie
krajiny). Problém rôznej veľkosti vektorových polygónov (na rozdiel od uniformných rastrov) sa
pri analýzach kompenzuje prácou so súčtom rozlôh rovnakých polygónov (pri rastroch stačí
počet štvorcov).
Štatistické spracovanie je závislé aj od charakteru údajov (dát), s ktorými pracujeme. Tieto
údaje môžu byť kvantitatívne (číselné spojité alebo kategorické) alebo kvalitatívne (formy
využitia krajiny, kategórie zložiek krajinnoekologického komplexu). Na analýzu vzťahov medzi
kvantitatívnymi premennými štatistika ponúka široké spektrum metód, či už univariačné (dve
premenné) ako lineárna regresia, korelačný koeficient alebo multivariačné (viac premenných)
ako viacnásobná regresná analýza, analýza principiálnych komponentov (PCA), zhluková
(cluster) analýza, kanonická korešpondenčná analýza. Pre prácu s kvalitatívnymi údajmi nám
zostáva v podstate len analýza asociácie pracujúca s údajmi v kontingenčných tabuľkách. To je
jeden z dôvodov, prečo citovaní autori transformujú údaje o využití krajiny, resp. o krajinnej
pokrývke, do číselnej formy ako pokryvnosť (podiel), diverzitu, či heterogenitu foriem v štvorci,
polygóne (SKANES, BUNCE 1997, PALANG et al. 1998, PAN et al. 1999), alebo kruhu (MULLER,
MIDDLETON 1994).

109
 V podstate môžeme hovoriť o troch typoch štatistického zhodnotenia. V prvom prípade ide
o vyhodnotenie samotného krajinnoekologického komplexu, resp. vzťahov medzi jeho zložkami.
S takýmto postupom sa stretávame v prácach KOLEJKU (1987, 1989), DYERA (1994),
NAGAIKEHO, KAMITANIHO (1999), MEZŐSIHO, BÓDISA (1999) a ďalších.
Druhý typ je štatistické vyhodnotenie zmien využitia krajiny medzi jednotlivými časovými
horizontami. Ako uvádzajú MULLER, MIDDLETON (1994), porovnávanie jedného využitia krajiny
s druhým z rôznych časových horizontov je štatisticky chybné, pretože jednotlivé horizonty nie
sú na sebe nezávislé, preto autori odporúčajú využiť Markovov model na skúmanie zmien
v diskrétnych časových úsekoch.
Tretím typom štatistických hodnotení je určenie vzťahu medzi zmenami využitia krajiny a
fyzicko-geografickými charakteristikami, na čo sa používajú rôzne štatistické metódy. Či už je to
index electivity, ktorým bola vypočítaná závislosť medzi zmenou využitia krajiny a
geomorfologickými hranicami (PAN et al. 1999), Shannonov index krajinnej pokrývky na type
pôdy (POUDEVIGNE et al. 1997) alebo multivariačná analýza pre vzťah využitia krajiny
so sklonom, nadmorskou výškou a expozíciou (PODEVIGNE, ALARD 1997).
Komplikácie prináša aj pokus o vyhodnotenie vzťahu zmien krajiny a jej prírodnými a
socioekonomickými podmienkami. Regresnú analýzu použil LA GRO (1994) na charakteristiku
vzťahu medzi hustotou populácie a urbánnym využitím krajiny. Skĺbiť všetky tri sféry sa
pokúsili BURGI, TURNER (2002), ktorí analyzovali využitie krajiny, hĺbku pôdy a podzemnej
vody a podložie ako abiotické faktory a hustotu populácie, počet obyvateľov a ekonomickú
hodnotu farmy ako socioekonomické faktory. Ako však sami uvádzajú, relatívne jednoduchý
viacnásobný lineárny regresný model vysvetľoval len malú časť variability využitia krajiny.
Treba si uvedomiť fakt, na ktorý upozorňuje aj HUSÁR (1998), že formy využitia krajiny
predstavujú kvalitatívne objekty, kým zložky KEK kvantitatívne, resp. kvázi-kvantitatívne
objekty rozdelené do pravidelných intervalov (kategorické), ktoré však nie je vo väčšine
prípadov možné premeniť na kontinuálne. Je to teda vzťah asociácie. Či existuje medzi dvoma
kvalitatívnymi znakmi vzťah určí χ2 test, ktorý pri zvolenej hladine významnosti vylúči
hypotézu, že sú tieto znaky nezávislé. Mieru závislosti využívania krajiny (všetkých foriem)
od určitej zložky (všetky kategórie) KEK môžeme vyjadriť asociačným koeficientom, ktorý je
odvodený od χ2 rozdelenia. Pearsonov asociačný koeficient a počíta podľa vzťahu:

C = √(χ2.(n+ χ2)-1
kde: χ2 – chí kvadrát, n – celkový počet (súčet). Koeficient C nadobúda hodnoty z intervalu
<0,1>, pričom 0 znamená žiadnu závislosť a 1 úplnú závislosť.

110
 Vzťah je založený na miere rozdielnosti teoretického rozdelenia početnosti (v našom prípade
súčtu plôch) od skutočného rozdelenia v kontingenčnej tabuľke, štvorcovej kontingencii (χ2)
(BAKYTOVÁ et al. 1975, ŠMELKO, WOLF 1977). Asociačný koeficient sa používa na vyjadrenie
závislosti medzi kvalitatívnymi znakmi a je obdobou korelačného koeficienta, ktorý pracuje
s kvantitatívnymi znakmi. Jeho výpočtom vieme určiť, ktoré prírodné zložky majú
najvýznamnejší vplyv na využitie krajiny konkrétneho územia (Obr. 29). Jeho nevýhodou je, že
nám určuje len mieru vzťahu medzi využívaním a prírodnou zložkou, nie medzi konkrétnou
formou využitia a konkrétnou kategóriou zložky krajinnoekologického komplexu (ako je to
potrebné pri stanovení optimálneho využívania v metodike krajinnoekologického plánovania).
Tento postup bol použitý pri stanovení závislosti využitia krajiny a sekundárnej štruktúry krajiny
od zložiek primárnej štruktúry krajiny v prácach (OLAH 2003A, OLAH , GALLAY 2004).

0,9
0,78 0,78
0,8
0,73 0,73
0,69
0,7
C 0,65

lambda
0,6
0,46 0,45 0,45 0,47
0,5
0,43 0,44
0,4
0,33
0,3

0,2
0,10
0,1

0
1 2 3 4 5 6 7
zložky primárnej štruktúry krajiny

Obr. 29. Vzťah medzi zložkami primárnej a sekundárnej štruktúry krajiny Turnianskej kotliny.
Vysvetlivky: 1 – geologické podložie, 2 – formy reliéfu, 3 – výšková členitosť, 4 – typ pôdy, 5 –
expozícia, 6 – sklonitosť, 7 – potenciálna vegetácia

111
9.7 Afinita foriem využitia krajiny ku zložkám krajinnoekologického
komplexu

Pri krajinnoekologickom plánovaní sa vychádza z relatívne nemenných prírodných

podmienok územia, ktoré sú interpretované vzhľadom k navrhovaným aktivitám a využitiu
(napr. v metodike LANDEP). Interpretovaným vlastnostiam krajiny je potom priradená miera
vhodnosti a limity využívania, ktoré vychádzajú zo súčasných požiadaviek a možností ľudskej
spoločnosti. Tieto vhodnosti a limity možno stanoviť aj na základe historickej pamäte, resp.
časopriestorového akumulačného potenciálu krajiny, ktorý v sebe integruje prírodné podmienky
prostredia spolu s ich využívaním generáciami miestnych obyvateľov. Vychádza sa pritom
z predpokladu, že ak sa využitie krajiny určitej plochy počas desiatok až stoviek rokov
nezmenila a zároveň nespôsobuje negatívne zmeny prírodného prostredia, je na danom mieste
optimálne. Vyjadrenie vzťahu formy využitia krajiny ku jednotlivým zložkám prírodného
prostredia integrovaných v krajinnoekologickom komplexe pritom môže byť využité ako
interpretovaný ukazovateľ vhodnosti pre ďalšie využitie.
Vychádzajúc z paradigmy slovenskej krajinnoekologickej školy a metodiky LANDEP,
v ktorej hľadáme optimálne využitie pre konkrétnu kombináciu zložiek primárnej štruktúry
krajiny (vo forme geokomplexu), zvolili sme pre stanovenie vzájomného vzťahu prírodných
podmienok a foriem využitia štatistický vzťah založený na vzájomnom výskyte skúmaných
kategórií. Prírodné podmienky považujeme za nezávisle premennú a formy využitia za závisle
premennú. Tento vzťah vychádza z koncepcie priaznivosti väzby foriem využitia krajiny a ich
zmien na krajinnoekologické vlastnosti územia (ŽIGRAI 2000b, 2001).
Superpozíciou máp zmien využitia krajiny a mapy krajinnoekologického komplexu vznikne
syntetická mapa pre porovnanie vnútorných (synergických) a vonkajších (chorických) vzťahov
prírodných a socioekonomických zložiek krajiny. Zo vzniknutej komplexnej databázy sa vytvorí
kontingenčná tabuľku, kde stĺpce tvoria formy využitia krajiny a riadky jednotlivé kategórie
zložiek KEK. Vzhľadom na rôzne veľkosti polygónov by nebolo vhodné použiť ako vyjadrenie
množstva len početnosť polygónov, preto sa používa súčet ich plôch. Pre každú zložku a formy
využitia krajiny sa vytvorí samostatná kontingenčná tabuľka (bližšie OLAH 2003a).
Afinita foriem využitia krajiny ku zložkám krajinnoekologického komplexu sa vypočíta
z kontingenčnej tabuľky na základe frekvencie výskytu formy na danej zložke a zložiek v danej
forme podľa vzťahu:

112
 A = fi.fj.100%
A = pij.(∑pi)-1. pij.(∑pj)-1.100%

kde: A – afinita v %, fi - frekvencia výskytu v riadku (v zložke KEK), fj – frekvencia výskytu

v stĺpci (vo forme využívania), pij – plocha i-teho riadku a j-teho stĺpca, ∑pi – suma plôch v i-
tom riadku, ∑pj – suma plôch v j-tom stĺpci

Tento vzťah je založený na predpoklade, že frekvencia výskytu určitej formy využitia krajiny
na určitej kategórii zložky ABK (fi) nám indikuje väzbu (OŤAHEĽ et al. 1993). Podľa KOLEJKU
(1987) a ŽIGRAIA (1995) geokomplexy (v našom prípade KEK) s malými funkčnými zmenami
signalizujú relatívnu rovnováhu medzi formami využitia krajiny a prírodnými podmienkami
(tesnosť väzby). ŽIGRAI (1995) tento jav nazýva stálosť využitia krajiny. Ak by bolo napríklad
90 % hlinitej pôdy využívanej ako orná pôda, môžeme sa domnievať, že hlinitá pôda je vhodná
pre ornú pôdu (fi = 0,9). Na druhej strane však, ak by orná pôda ležala rovnomerne na všetkých
štyroch kategóriách zrnitosti, fj = 0,25. Výsledná afinita ornej pôdy k hlinitej pôde by bola 0,225
(resp. 22,5 %), teda nižšia o 2,5 %.
Nakoľko však výsledný výpočet je zaťažený chybou z výberu, resp. výberu záujmového
územia, v ktorom nie sú jednotlivé kategórie zložiek KEK rovnomerne zastúpené, odporúčame
proporcionálne zvýšiť aj rozlohy jednotlivých kategórií. Vychádzame pritom z predpokladu, že
ak je určitá kategória využívaná prevažne jednou formou, ale fakticky sa vyskytuje v záujmovom
území len minimálne, výsledok afinity bude zákonite skreslený (t.j. znížený). Presnejšie
výsledky by sme dosiahli, ak by boli kategórie zastúpené rovnako, vtedy by sa afinita formy
využitia krajiny k určitej kategórii zložky ukázala jasnejšie. Navrhujeme to riešiť tzv.
vyrovnávacím koeficientom, ktorý predstavuje podiel plochy kategórie ku celkovej ploche
(∑pi.∑pij-1). Týmto koeficientom sa prenásobia aj rozlohy prienikov zložky a formy (pij)
v kontingenčnej tabuľke. Vyrovnaná afinita sa vypočíta rovnakým spôsobom.
Polygóny s nezmeneným využívaním predstavujú najstálejšie plochy, na ktorých je (resp.
doteraz bolo) využívanie trvalo udržateľné, a môžu byť preto použité ako podklad pre stanovenie
vnútorných väzieb foriem využitia krajiny a zložiek KEK – afinity (Obr. 30). Identifikované
plochy predstavujú najstabilnejšie formy z hľadiska využívania za ostatných 220-250 rokov, je
preto namieste sa domnievať, že indikujú relatívnu rovnováhu využitia a prírodných podmienok.
Ide o najstabilnejšie plochy v krajine v mysle KOLEJKU (1987), či stabilizačné jadrá podľa
ANTROPA (1997).

113
 50
45 les
40 TTP
35 polia
afinita v %

30 urb. plocha
25
20
15
10
5
0
5 10 15 20 25 30 35 40 45 50 55
sklon v °

Obr. 30. Afinita foriem využitia krajiny ku kategóriám sklonu na najstálejších plochách
(1772-2003) v BR Tatry.

Na druhej strane ostatné plochy (so zmenou využívania) predstavujú menej stabilné časti
krajiny, ktoré si pri starostlivosti vyžadujú zvýšenú pozornosť. Výpočet afinity foriem využitia
v každom časovom horizonte umožňuje identifikovať trendy väzby využitia na prírodné zložky
a ich vývoj v čase. V relatívne stálych krajinách, bez výraznejších disturbancií, sa afinita
jednotlivých foriem využitia postupne ustáľuje na lokálne optimálnych a vyrovnaných
hodnotách. V územiach, kde nastali výraznejšie disturbančné vplyvy, sa tento vzťah vychyľuje.
Môže ísť o prírodné disturbancie – vetrová kalamita v Tatrách, či socioekonomické disturbancie,
či vplyvy – vysťahovanie územia (povodie nádrže Starina), ekonomická recesia atď.
Na základe vypočítaných afinít foriem využitia krajiny ku kategóriám zložiek KEK je možné
určiť potenciál krajiny pre jednotlivé formy využitia, podľa rovnakého princípu ako
v krajinnoekologickom plánovaní LANDEP (RUŽIČKA, MIKLÓS 1982, RUŽIČKA 2000a).
Potenciál krajiny pre formy využitia sa vypočíta sčítaním hodnôt afinít jednotlivých zložiek pre
konkrétnu formu využitia krajiny:

Px = Axz1+Axz2+...Axz8

kde: Px – potenciál pre formu využitia krajiny x, Axz1 – afinita formy využitia x ku kategórii
zložky Z1 krajinnoekologckého komplexu

114
 Mieru potenciálu odporúčame spracovať do homogénne rozdelených kategórií vypočítaných
hodnôt (napr. na základe kvartilového rozdelenia 25 %, 50 %, 75 % a 100 %) z dôvodu rádových
rozdielov dosiahnutých hodnôt pre jednotlivé formy (Obr. 31).

Obr. 31. Potenciál krajiny pre ornú pôdu v prechodnej zóne BR Poľana.

115
10 TRVALOUDRŽATEĽNÝ ROZVOJ A SCENÁRE VÝVOJA KRAJINY

Život človeka je nerozlučne spätý s prírodným prostredím. Spoločnosť z prírody nielen ťaží
všetky potrebné zdroje nevyhnutné pre svoju existenciu, ale spätne do nej vracia obrovské
množstvo látok a energie, čo sa prejavuje v tvorbe novej, antropogénne pozmenenej krajinnej
štruktúre a krajinného systému. Intenzita ľudskej činnosti vyvoláva v krajine celý rad
negatívnych procesov, ktoré sa zároveň odrazili aj v zmenách priestorového usporiadania
druhotnej krajinnej štruktúry. Vo zvýšenej miere sa u nás prejavujú po II. svetovej vojne, kedy sa
začínajú dostávať do popredia otázky znečistenia a narušenia životného prostredia. Zosúladenie
záujmov spoločnosti vedie k pokusom o vytvorenie optimálnej priestorovej štruktúry ako
nevyhnutnej podmienky stability krajiny. Túto úlohu je možné riešiť pri dokonalom poznaní
jestvujúcej krajinnej štruktúry a procesov v nej prebiehajúcich. Na základe poznania krajinného
potenciálu je možné realizovať návrhy a odporúčania pre racionálne využívanie potenciálu
krajinných štruktúr a optimálnu priestorovú organizáciu územia.
Zmeny vo využití krajiny sú spôsobené zmenami v spoločnosti (zmena priorít,
obhospodarovania, potrieb, možností, schopností, technológií, vlastníckych vzťahov,
požiadaviek trhu) alebo tlakom prírodného prostredia proti konkrétnemu využitiu krajiny tak, že
sa toto stáva neudržateľné (negatívne dopady nevhodného využívania – erózia vodná, vetrová,
zosuny, povodne, kalamity) a systém si vyžaduje stále viacsubsidiárnej energie. Po prekročení
medze únosnosti krajinnoekologickej alebo socioekonomickej sa využívanie krajiny mení.
Zmeny vo využívaní sú nielen podmienené vlastnosťami krajinnoekologického komplexu, ale
súčasne odhaľujú jeho vhodnosť na obhospodarovanie. Je to stály boj medzi tým, čo spoločnosť
chce a tým, čo príroda môže poskytnúť.
Dosiahnutie súladu využívania a prírodných podmienok je možné len trvalo
udržateľným využívaním krajiny a jej zdrojov. Ak je naším cieľom trvaloudržateľný rozvoj,
je nevyhnutné poznať predchádzajúce využívanie krajiny, tak štruktúry, ako aj procesy. Ako
uvádzajú FORMAN, GODRON (1993), minulá činnosť vytvorila súčasnú štruktúru, súčasná
štruktúra vytvára súčasnú činnosť, súčasná činnosť vytvára budúcu štruktúru (slučka nekonečnej
spätnej väzby). Je preto dôležité poznať, ktoré ľudské aktivity boli alebo stále sú prítomné
v krajine a ako na túto konkrétnu krajinu pôsobia. Poznanie týchto procesov a ich reálnych
vplyvov je jedným zo základných podkladov pre vedecky podložené trvaloudržateľné využívanie
krajiny. Trvalo udržateľný rozvoj je rozvoj uspokojujúci potreby súčasných generácií bez
ohrozenia schopnosti uspokojovania potrieb budúcich generácií. Trvaloudržateľný rozvoj preto
predstavuje proces vedúci k harmonizácii využívania prírodných zdrojov, smerovania investícií,

116
orientácie technologického rozvoja a inštitucionálnych zmien a k zvyšovaniu potenciálu
uspokojovania ľudských potrieb súčasných a budúcich generácií (DEMO et al., 1999).
Návrhu trvaloudržateľného využívania krajiny predchádza dôsledná analýza jej minulého
využívania, jej štruktúry na základe ktorej je možné stanoviť potenciál krajiny pre ďalšie
využívanie. Využívanie krajiny je na jednej strane závislé na ponuke (potenciáli) prostredia a na
strane druhej na dopyte, t.j. na požiadavkách, schopnostiach a možnostiach ľudskej spoločnosti.
Fakt, že nielen spoločnosť vplýva na krajinu cez jej využívanie, ale aj krajina spätne ovplyvňuje
ľudskú spoločnosť a následne aj jej vlastné využívanie, možno využiť pri krajinnoekologickej
analýze a pri stanovení potenciálu pre trvalo udržateľné využívanie. Vývoj druhotnej krajinnej
štruktúry, premeny jednotlivých prvkov na iné spolu s ich dopadmi na krajinu obsahuje v sebe
značné množstvo informácií, tak o krajine samotnej, ako aj o ľudskej spoločnosti.
Príkladom môžu byť dôsledky útlmu a reštrukturalizácie poľnohospodárstva v horských
podhorských oblastiach Slovenska, ktoré majú veľký vplyv pre biodiverzitu a samotný trvalo
udržateľný rozvoj týchto území. Hodnotenie trendov v poľnohospodárstve za posledných 50
rokov totiž odhaľuje jeho zreteľnú zreteľnú polarizáciu. Intenzifikácia v produktívnej krajine
bola spojená s ústupom tradičnejších foriem poľnohospodárstva, zracionalizovaním a
zjednodušením tohto typu krajiny. Dôsledkom bol útlm poľnohospodárstva, marginalizácia a
opustenie krajiny najmä v regiónoch, v ktorých prevládalo extenzívne alebo maloplošné
hospodárenie. Horské oblasti sú zvlášť citlivé na marginalizáciu, čo bolo potvrdené aj
ratifikáciou Alpskej konvencie (96/191/EC), ktorá má za cieľ ochranu horských ekosystémov a
zaručenie trvaloudržateľného regionálneho rozvoja. Podpora rozvoja vidieka sa v poslednom
čase zlepšila realizáciou opatrení tzv. druhého piliera CAP (spoločnej poľnohospodárskej
politiky), avšak smerovanie k trvaloudržateľnejším postupom pre LFA je len v začiatkoch.
Odlišné politické prístupy prinášajú rôzne chápanie toho, kde sa nachádzajú hranice prijateľných
zmien, od prístupov, zameraných na udržanie súčasného stavu až po ponechanie
poľnohospodárstva voľnému vývoju. Ciele Európskej stratégie biodiverzity obsahujú aj ciele
integrované do CAP (BEZÁK, PETROVIČ, 2006), regionálnych politík rozvoja vidieka a územného
plánovania. Tento trend je zakotvený aj v nedávno schválenej Direktíve o strategickom
environmentálnom hodnotení (SEA – 2001/42/EC). Tá sa dotýka aj širokých oblastí politiky,
zahŕňajúc sociálne a ekonomické prvky v hodnotení trvalej udržateľnosti. Hodnotenie trvalej
udržateľnosti musí presahovať rámec plánov a programov do širokej oblasti riadenia, šíriac v nej
svoje princípy prostredníctvom sociálnych a ekonomických cieľov. Biodiverzita hôr a vidiecke
komunity, ktoré uprostred nej žijú a pracujú, čelia novým ohrozeniam vplyvom sociálnych,
ekonomických a environmentálnych zmien. Tieto zmeny však prinášajú aj zaujímavú možnosť

117
zosúladiť poznatky a odborné skúsenosti s cieľom dosiahnuť trvalo udržateľné riešenia pre
európske pohoria. Cieľom stratégie trvalo udržateľného rozvoja týchto regiónov je špecifikácia
súčasných problémov územia, predovšetkým súvisiacich s rozvojom poľnohospodárstva,
stanovenie opatrení na ich elimináciu, ako i návrh manažmentu zabezpečujúceho zosúladenie
využitia územia s ochranou prírody, prírodných zdrojov a životného prostredia. Na báze týchto
týchto skutočností možno definovať scenáre budúceho možného vývoja druhotnej krajinnej
štruktúry poľnohospodárskej krajiny, ktoré sa odvíjajú od jej súčasného stavu, opisu hlavných
zmien v minulosti, ich príčin a dôsledkov, na základe čoho je možné načrtnúť trendy budúceho
vývoja krajiny s vopred stanovenými predpokladmi. Táto metodika stanovuje celkové
(environmentálne, sociálne, ekonomické) ciele a indikátory trvalej udržateľnosti pre scenáre
riadenia, ktoré možno použiť na odvodenie lokálne relevantných cieľov hodnotenia, v rámci
ktorého možno hodnotiť nástroje riadenia a možnosti samotných scenárov.

2003 2050 ?

obec Kolbasov v Poloninách - súčasnosť scenár č. 1: dotácie EÚ pre poľnohospodárstvo

2050 ? 2050 ?

scenár č. 2: liberalizácia – opustenie pôdy scenár č. 3: podpora biodiverzity

Obr. 32. Scenáre možného vývoja podhorského regiónu v katasri obce Kolbasov v Poloninách.
Foto: F. Petrovič. Rekonštrukcia scenárov v programe Adobe Photoshop 7.0 CZ M. Boltižiar.

118
 Týmto spôsobom získané výsledky poskytujú základ pre analýzu trvalej udržateľnosti
revidovaných scenárov. Zahrnutím i extrémnych scenárov sa sleduje snaha o poukázanie na
možné krajné štádiá vývoja krajiny, ktoré môžu jasnejšie napomôcť definovaniu foriem
trvaloudržateľného rozvoja (Obr. 32). Výsledky tohto typu výskumu teda nesmerujú k výberu
najvhodnejšieho scenára, avšak k reálnemu zhodnoteniu navrhnutých možností a trendov,
za účasti miestnych „zainteresovaných“ obyvateľov, na konečné stanovenie
vhodných/nevhodných a reálnych aktivít a iniciatív pre ochranu a zachovanie biodiverzity.

119
11 ZÁVER

Krajina a jej štruktúra je výsledkom dlhodobého pôsobenia najmä antropogénnych ale

aj prírodných činiteľov na zložky krajiny. V predložených učebných textoch sme sa hlbšie
zamerali na krajinu, jej štruktúru (s dôrazom na druhotnú) a jej zmeny. Prezentované metódy
predstavujú možné prístupy jej mapovania, analýzy a hodnotenia na báze využitia historických
máp a leteckých ortofotosnímok ako výsledkov DPZ s podporou technológie GIS.
Na základe získaných výsledkov si dovoľujeme vysloviť nasledovné závery a odporúčania
pre vedu a prax:
• Zhodnotenie vývoja a zmien krajiny analýzou zachovalých historických podkladov vnáša
do geografie a krajinnej ekológie presne datovateľný časový rozmer.
• Letecké obrazové záznamy v podobe ortofotosnímok s vysokým rozlíšením sú spoľahlivým
zdrojom informácií pre mapovanie krajiny a jej zmien v mierke 1:5 000 i menších,
vhodných pre detailné poznávacie a praktické ciele. Poskytujú nielen vizuálnu ale aj
geometricky presnú polohovú informáciu.
• Údaje DPZ reprezentované leteckými ortofotosnímkami, resp. ortofotomapami predstavujú
veľmi cenné údaje umožňujúce získavanie takých informácii o krajine, jej štruktúre (a nielen
o nej), ktoré sú, so zreteľom na presnosť a aktuálnosť, konvenčnými terénnymi meraniami a
mapovaním prakticky nedosiahnuteľné.
• Použité metodické postupy mapovania a hodnotenia krajiny a jej zmien možno s určitou
aproximáciou aplikovať aj pri analýze, modelovaní a prognózovaní trendov, príčin
a dôsledkov prírodných a spoločenských procesov v čase a priestore strednej Európy ale aj
inde.
• Priebežne získavané informácie o zmenách krajiny a ich ukladanie v periodicky
aktualizovanej databáze poskytujú priestorový obraz o dynamike krajiny. Možno ju tiež
dopĺňať, upravovať a rozširovať podľa potreby konkrétnych úloh (projektov, plánov,
návrhov).
• Geografické informačné systémy predstavujú vhodný nástroj pre spracovanie najrôznejších
krajinnoekologických podkladov, je však nutné čo v najväčšej miere eliminovať chyby
z presnosti mapových podkladov vzniknutých superpozíciou.
• Geografické informačné systémy predstavujú nielen vhodnú technológiu pre vytváranie
mapových výstupov, ale treba ich chápať ako analytický nástroj pre modelovanie
priestorových javov prostredia (aj s využitím tzv. 3D vizualizácií).

120
• Prírodné procesy predstavujú najmä v pôvodnej krajine kľúčové činitele pre pochopenie
zmien krajiny, jej usporiadania i ďalšieho vývoja (HREŠKO, BOLTIŽIAR, 2001, BARKA, 2004).
• Hlbšia detailnejšia analýza a pochopenie spoločensko-hospodárskych záujmov vo vzťahu ku
krajine umožňujú presnejšie predpovedať jej ďalší vývoj a navrhnúť konkrétne opatrenia
starostlivosti a manažmentu.
• Analýza zmien vegetácie, ako významného prvku DKŠ, a jeho vývojových trendov vo vzťahu
k vlastnostiam reliéfu indikujú napríklad vhodné stanovištia pre ďalšie zalesňovacie práce
vedúce k zvýšeniu ekologickej stability krajiny a znovuobnoveniu pôvodných ekosystémov
lesa narušených činnosťou človeka.
• Výsledky spracované ako GIS vrstvy s ohľadom na ich tematický obsah ako aj časové
horizonty patria medzi potenciálne vstupy do nespočetných GIS aplikácií a štatistických
analýz, syntéz, prognóz a rozhodovacích procesov. Z nich za najdôležitejšie považujeme:
- mapy DKŠ nesú cenný potenciál pre detailný komplexný geoekologický výskum
vo veľkých mierkach, tak ako bol prezentovaný v monografii MINÁRA et al. (2001),
- areály vegetácie na mapách DKŠ predstavujú hranice areálov reálnej vegetácie využiteľné
pri geobotanickom (fytocenologickom) výskume. Areály možno rozdeliť na jednotlivé
syntaxonomické jednotky rôznych hierarchických úrovní (tried, zväzov, asociácií a pod.),
- vytvorené informačné vrstvy a databázy možno využiť pri tvorbe syntetických máp (napr.
krajinno-ekologických komplexov), resp. ako parciálne vstupy pri rôznych
krajinnoekologických hodnoteniach, akými sú napr. účelové vlastnosti krajiny: citlivosť
(VARŠAVOVÁ, BARANČOK, 1999, BOLTIŽIAR, 2001a, b), únosnosť (DRDOŠ, 1989, 1990,
DRDOŠ, KOZOVÁ, 1992, 1995, HILBERT 1994, 1999, HRNČIAROVÁ 1996b, HRNČIAROVÁ et
al. 1997, MIDRIAK, 1989, 1993, 1996, KUBÍČEK et al. 1999), ekologická stabilita (MÍCHAL,
1994, MIKLÓS, 1986; LÖW et al. 1987 ex LIPSKÝ, 2000, ŽIGRAI, 2001, DRGOŇA, 2004),
ohrozenosť prírodnými hazardami (DRDOŠ, 1992, HRNČIAROVÁ 1996a, MINÁR, TREMBOŠ,
1994), TREMBOŠ, 1992, HREŠKO, BUGÁR, 1999, MIDRIAK, 1995, HREŠKO 1998, 2000) a i.
Spracovanie zmien DKŠ väčšieho územia si bez využitia máp a najmä leteckých snímok a
technológie GIS nemožno predstaviť. Ak je to vôbec možné, tak len za vysokú cenu straty
presnosti výsledkov a s vynaložením obrovskej pracnosti. Ďalšou výhodou používania GIS je
možnosť prehľadne ukladať dáta v jednom systéme pre ďalšie použitie a kedykoľvek sa k nemu
vrátiť, spresňovať a aktualizovať ho, prípadne rozširovať o ďalšie.
Mapové vyjadrenia a korektné štatistické výsledky doteraz potvrdzujú, že údaje DPZ
reprezentované historickými a súčasnými leteckými snímkami, poskytujú veľmi cenné údaje a sú

121
spoľahlivými zdrojom informácií pre mapovanie a hodnotenie zmien krajiny aj v regionálnych
až lokálnych mierkach.
Analýzou a následným porovnaním druhotnej krajinnej štruktúry zvolených časových
horizontov možno charakterizovať zmeny, ktoré nastali medzi jednotlivými skupinami
krajinných prvkov v skúmanom území. Celoeurópsky trend zmeny využívania krajiny od roku
1783 a to hlavne zvyšovanie podielu skupiny prvkov lesnej a nelesnej drevinnej vegetácia ako aj
skupiny prvkov trvalých trávnych porastov na úkor prevažne skupiny poľnohospodárskych
kultúr potvrdzujú aj práce z iných krajín (PÄRTEL, MÄNDL, ZOBEL, 1999, GARZI-RUIZ et al. 1996,
BŰRGI, TURNER, 2002, LIPSKÝ, 2000, KUPKOVÁ. 2001, KOLEJKA, MAREK, 2004).
V práci sme zdôraznili tiež význam detailného veľkomierového mapovania druhotnej
krajinnej štruktúry vhodný napr. pre účely integrovaného menežmentu krajiny. Podľa OŤAHEĽA,
FERANCA (1995) je analýza zmien v krajine obzvlášť dôležitá z hľadiska posúdenia prírodných
a spoločensko–ekonomických procesov, ich dynamiky, príčin a stability súčasného stavu
záujmového priestoru, ale predovšetkým možných trendov ďalšieho vývoja.
Analýza historického vývoja dovoľuje rozlíšiť a s využitým starých máp presne lokalizovať
plochy s trvalo nízkou intenzitou využívania a plochy či línie, ktoré po celú dobu sledovaného
vývoja plnili stabilizačnú funkciu v kultúrnej krajine. Nenarušená dĺžka trvania stabilizačných
štruktúr v krajine má pozitívny vplyv na jej biodiverzitu a ekologickú významnosť (LIPSKÝ,
2002).
Na základe hodnotenia súčasného plošného a priestorového zastúpenia skupín prvkov,
vo vzťahu k pôvodnému alebo optimálnemu, možno hodnotiť rôzny stav intenzity premeny
súčasnej krajinnej štruktúry, ako podklad pre hodnotenie jej biologickej a ekologickej hodnoty,
prípadne ekologickej stability (RUŽIČKA, RUŽIČKOVÁ, 1973, RUŽIČKA, 2000, 2001).
Priestorová databáza krajinnoekologických podmienok, samotného vývoja krajiny a návrhu
jej potenciálneho využitia môže byť využitá ako praktický nástroj starostlivosti o krajinu (plány
starostlivosti, programy záchrany), čo je častou aplikáciou obdobných krajinnoekologických
výskumov (COUSIN, IHSE, 1998, IHSE, LINDHAL, 2000, COUSIN, 2001, FRATERRIGO et al., 2006,
FALCUCCI et al., 2007, OTTE et al., 2007).
Pre subjekty ochrany prírody a krajiny výsledky výskumu prinášajú informáciu o minulom a
potenciálnom budúcom vývoji ekosystémov (napr. potenciálne nestabilné plochy vyžadujúce si
zvýšenú pozornosť). Plochy bez zmeny využívania indikujú stupeň pôvodnosti ekosystémov, čo
je využiteľné pri revízii hraníc existujúcich chránených území, či pri vyhlasovaní nových
(NATURA), ako aj pri návrhoch prvkov ÚSES, alebo iných ekologických sietí (LANGEVELDE et
al. 2000, HONNAY et al. 2003). Relatívne spoľahlivé datovanie obohacuje odbornú starostlivosť

122
o ekosystémy, či už pri otázkach pôvodnosti ekosystémov (napr. pri riešení následkov vetrových
kalamít v TANAPe), ako aj pri riešení praktickej starostlivosti o chránené územia. Analýza
intenzity zmien využitia krajiny odhaľuje trendy, ktoré v krajiny chránených území nastali
z hľadiska smerovania antropického tlaku (extenzifikácia, či intenzifikácia využívania).
Vhodnou lokalizáciou aktivít v krajine predchádzame budúcim problémom využívania, resp.
nevyužívania. Pri návrhoch trvalo udržateľného využívania je potrebné hlbšie analyzovať vývoj
využitia krajiny, pomocou ktorého môžeme stanoviť vhodnosť jednotlivých typov
krajinnoekologického komplexu pre využitie a ktorý nám priblíži dlhodobé vývojové tendencie
v krajine. Identifikácia plôch s rôznou intenzitou zmeny v sledovanom období 200-300 rokov
z hľadiska foriem využitia krajiny je pomocným nástrojom pre hospodáriace subjekty
pri lokalizácií existujúcich a pri plánovaní nových aktivít v krajine (krajinnoekologické plány,
plány pozemkových úprav, lesné hospodárske plány).
Analýzy zmien krajiny a jej mapové vyjadrenie ako aj štatistické analýzy často dokumentujú
výraznú závislosť zmien jednotlivých prvkov najmä od spoločensko-hospodárskej ako aj
od legislatívnej zmeny a v neposlednom rade aj od následného vplyvu prírodných činiteľov -
napr. prirodzenej sukcesie, geomorfologických procesov a pod.
Z doteraz poznaného vyplýva, že použitý súbor metodických postupov umožňuje na základe
rešpektovania krajinnoekologických a socioekonomických princípov riešiť ďalšie smerovanie
starostlivosti o krajinu a v tomto zmysle sa získané informácie stávajú významným prínosom pre
jeho ďalší vývoj, menežment a plánovanie. Takto orientovaný výskum prináša do geografie a
krajinnej ekológie nielen korektné štatisticko-priestorové poznatky o krajine a jej zmenách ale
nadobúda význam aj z hľadiska ďalšej predikcie vplyvu človeka na ňu. Štúdium vývoja využitia
krajiny resp. jej štruktúry je jednou z ciest k hlbšiemu pochopeniu krajiny aj ľudskej spoločnosti.

123
12 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Antrop, M., 1997. The concept of traditional landscapes as a base for landscape evaluation and
planning. The example of Flanders Region. In : Landscape and Urban Planning, 38 (1997), s.
105-117.
Antrop, M. 1998. Landscape change: Plan or chaos? In : Landscape and Urban planninng, 41, 3-
4, 1998. s. 155-161.
Bakytová, H. et al. 1975: Základy štatistiky. Bratislava: ALFA, 1975. 392 s.
Barka, I. 2004. Repartícia plôch s deštruovanou pôdnou a vegetačnou pokrývkou v Krivánskej
Malej Fatre v rokoch 1992-2003. In : Zborník „Horská a vysokohorská krajina“. Zaušková, Ľ.
(Ed.). Banská Štiavnica: FEE TU Zvolen, 2004. s. 167-176.
Barka, I. 2005. Niektoré metodické postupy pri mapovaní vybraných geomorfologických
procesov. Bratislava: Prírodovedecká Fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2005.
108 s.
Bartoš, M. A., Těšitel, J., Kušová, D., 1993. Changes of proprietary relations in agriculture and
landscape ecological problems. In : Ekológia (Bratislava), Vol. 12, No. 2 (1993), s. 223-226.
Bartoš, M. A., Těšitel, J., Kušová, D., 1999. Marginal areas – historical development, people
and land use. In : Kovář, P. (Ed.). Nature and culture in Landscape Ecology. Karolinum,
Prague, 1999. s. 109-113.
Bedrna, Z., Miklós, L., Izakovičová, Z. et al 1992. Analýza a čiastkové syntéza zložiek
krajinnej štruktúry. Učebné texty. Bratislava: SLTK,1992, 95 s.
Bender, O., Boehmenr, H.J., Jens, D., Schumacher, K.P., 2005: Analysis of land-use change
in a sector of Upper Franconia (Bavaria, Germany) since 1850 using land register records. In :
Landscape Ecology (2005) 20: s. 149-163.
Bezák, P., Petrovič, F. 2006. Agriculture, landscape, biodiversity: Scenarios and stakeholders
perceptions in the Poloniny national park (NE Slovakia). In : Ekológia (Bratislava), roč. 25, č.
1, 2006. s. 82-93.
Bičík, I. et al. 1996. Land Use/Land Cover Changes in the Czech republic. In : Geografie -
Sborník ČGS, roč. 101, 1996, č. 2, s. 92-109.
Boltižiar, M. 2001a. Evaluation of vulnerability of high-mountain landscape on example
Velická valley in the High Tatra Mts. In : Ekológia (Bratislava), roč. 20, Supplement 4, 2001.
s. 101-109.
Boltižiar, M. 2001b. Metodika hodnotenia zraniteľnosti vysokohorskej krajiny Tatier voči
súboru deštrukčných procesov. In : Ekologické štúdie IV. Olah, B. (Ed.). Bratislava: SEKOS
pri SAV, 2001. s. 261-269.

124
Boltižiar, M. 2002a. Analýza krajinnej štruktúry vysokohorskej krajiny Tatier vo veľkých
mierkach v prostredí GIS. In : Geografické informácie č. 7. I. diel: Zborník z XIII. zjazdu
SGS pri SAV. A. Dubcová, H. Kramáreková (Eds.). Nitra: FPV UKF, 2002, s. 288-297. +
mapa 1:5 000 v prílohe.
Boltižiar, M. 2002b. Vzťah krajinnej štruktúry a reliéfu vo vysokohorskej časti Slavkovskej
doliny vo Vysokých Tatrách. In : Zborník z konferencie „Nové trendy v krajinnej ekológii“,
Bratislava: PríF UK, 2002, CD-ROM.
Boltižiar, M. 2003a. Mapovanie a analýza vzťahu krajinnej štruktúry a reliéfu vysokohorskej
krajiny Tatier s využitím výsledkov DPZ a GIS. In : Kartografické listy 11. Bratislava: KS SR
a GÚ SAV, 2003. s. 5-15.
Boltižiar, M. 2003b. Štôlska dolina vo Vysokých Tatrách – mapovanie a analýza krajinnej
štruktúry s využitím výsledkov DPZ a GIS. In : Geografické studie Nr. 14, Geografické
aspekty středoevropského prostoru. S. Novák (Ed.). Brno: PF MU, 2003. s. 290-296.
Boltižiar, M. 2004a. Batizovská dolina vo Vysokých Tatrách - mapovanie a vzťah krajinnej
štruktúry k vybraným vlastnostiam reliéfu s využitím výsledkov DPZ a GIS. In : Teória a prax
krajinnoekologického plánovania - zborník z vedeckého seminára pri príležitosti životného
jubilea Prof. RNDr. M. Ružičku, DrSc. Nitra: FPV UKF, 2004. s. 14-21.
Boltižiar, M., 2004b. Zmeny krajinnej štruktúry vysokohorskej krajiny na príklade lokality
„Spálenisko pod Slavkovským štítom“ v rokoch 1949-2003 s využitím výsledkov DPZ a GIS.
In : Zborník „Horská a vysokohorská krajina“ – zborník z vedeckej konferencie. Ľ Zaušková
(Ed.). Banská Štiavnica: FEE TU Zvolen, 2004. s. 167-176.
Boltižiar, M. 2004c. Analýza zmien krajinnej štruktúry vybranej časti Belianskych Tatier
v rokoch 1949-1998 aplikáciou výsledkov DPZ a GIS. In : Štúdie o TANAP 7 (40). Poprad:
Marmota Press, 2004. s. 483-491.
Boltižiar, M. 2005a. Tvorba historických máp krajinnej štruktúry Tatier na základe archívnych
leteckých snímok a ich aplikácia pri hodnotení zmien krajiny. In : Historické mapy. Zborník
z vedeckej konferencie. Bratislava: KS SR; GÚ SAV, 2005, s. 19-26.
Boltižiar, M. 2005b. Ortorektifikácia archívnych leteckých snímok pre potreby hodnotenia
zmien vysokohorskej krajiny. In : Zborník 6. vedeckej konferencie doktorandov a mladých
vedeckých pracovníkov. FPV UKF v Nitre. Nitra: FPV UKF, 2003. s. 142-145.
Boltižiar, M. 2005c. Zmeny krajiny Doliny Predných Meďodolov (Belianske Tatry) v rokoch
1949-2003. In : Brno: 2005. In : Fyzickogeografický sborník 3: Fyzická geografie – krajinná
ekologie – trvalá udržitelnost. Příspěvky z 22. konference Fyzickogeografické sekce ČGS

125
 konané 16. a 17. února 2005 v Brně. Brno: Přírodovědecká fakulta Masarykovy univerzity
v Brne a Česká geografická společnost, 2004. 83-91.
Boltižiar, M. 2006. Changes of high mountain landscape structure in the selected area of Predné
Meďodoly valley (Belianske Tatry Mts.) in 1949-1998. In : Ekológia (Bratislava), roč. 22,
2006, Supplement 3, s. 341-248.
Boltižiar, M. 2007. Štruktúra vysokohorskej krajiny Tatier (veľkomierkové mapovanie, analýza
a hodnotenie zmien aplikáciou údajov diaľkového prieskumu Zeme). Nitra: Fakulta
prírodných vied Univerzity Konštantína Filozofa, Ústav krajinnej ekológie SAV Bratislava,
Pobočka Nitra, Slovenský národný komitét pre program UNESCO Človek a biosféra, 2007.
248 s.
Boltižiar, M., Chrastina, P. 2006. Využitie krajiny SV okraja Bakoňského lesa v Maďarsku. In
: Geografická revue, roč. 2, č. 2, Banská Bystrica: Fakulta prírodných vied Univerzity Mateja
Bela, 2006. s. 49-61.
Boltižiar, M., Chrastina, P. 2008. Zmeny využitia zeme nížinnej poľnohospodárskej krajiny na
príklade obce Nové Sady (1782-2002). In : Geoinformation. Roč. 4, č. 1, 2008, Nitra:
Univerzita Konštantína Filozofa Fakulta prírodných vied, Katedra geografie a regionálneho
rozvoja. s. 16-35.
Boltižiar, M., Petrovič, F. 2004. Využívanie krajiny v NP Poloniny v rokoch 1949-2003. In :
Biosférické rezervácie na Slovensku V. R. Midriak (Ed.). Zborník referátov z 5. národnej
konferencie o BR Slovenska. Zvolen: FEE TU. s. 57-64.
Boltižiar, M., Petrovič, F., 2005. Zmeny krajiny v Národnom Parku Poloniny v rokoch 1949-
2003. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae. Geographica.
Supplementum 3. Bratislava: Prirodovedecká Fakulta UK, 2005. s. 68-79.
Boltižiar, M., Petrovič, F., 2006. Hodnotenie zmien krajiny s využitím historickýh máp a
leteckých snímok (NP Poloniny). In : Aktivity v kartografii. Zborník referátov zo seminára
konaného dňa 27.9.2006. Feranec, J. Pravda, J. (Eds.). Kartografická spoločnosť SR a
Geografický ústav SAV 2006. s. 48-54.
Boltižiar, M., Brůna, V., Křováková, K. 2007. Potential of antique maps and aerial
photographs for landscape changes assessment - an example of High Tatras. In : Ekológia
(Bratislava), roč. 26, č. 4, 2007, 421-437.
Brandt, J.J.E., Bunce, R.G.H., Howard, D.C., Petit, S., 2002. General principles of
monitoring land cover change based on two case studies in Britain and Denmark. In :
Landscape and Urban Planning 62 (2002): s 37-51.

126
Brůna, V., Buchta, I., Uhlířová, L., 2002. Identifikace historické síte prvků ekologické
stability krajiny na mapách vojenského mapování. MŽP ČR a Laboratoř geoinformatiky
UJEP, Ústí n. Labem, 46 s. + CD.
Bugár, G., Pucherová, Z. 2009. Vzťah faktorov reliéfu a druhotnej krajinnej štruktúry
vybraných obcí v predhorí Zobora. In : Pucherová, Z., Vanková, V. (eds.): Problémy ochrany
a využívania krajiny – teórie, metódy a aplikácie. Zborník vedeckých prác. Nitra: Združenie
BIOSFÉRA, 2009, s. 29-44.
Bugár, G., Petrovič, F., Hreško, J., Boltižiar, M. 2008. Krajinnoekologická interpretácia
zmien druhotnej krajinnej štruktúry mesta Nitra. In : Fyzickogeografický sborník 6: Fyzická
geografie a trvalá udržitelnost. Příspěvky z 25. konference Fyzickogeografické sekce ČGS
konané 30. a 31.1.2008 v Brně. Brno: Přírodovědecká fakulta Masarykovy univerzity v Brne
a Česká geografická společnost, 2004. s. 104-110.
Bugár, G., Petrovič, F., Boltižiar, M., Vereš, J., Hreško, J. 2006. Interpretácia zmien
druhotnej krajinnej štruktúry vo vzťahu k biodiverzite. In : Hreško, J. Pucherová, Z., Baláž, I.
a kol. Krajina Nitry a jej okolia – úvodná etapa výskumu. Nitra: Fakulta prírodných vied
Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2006. s. 34-51.
Butler, D., R., 2001. Geomorphic process-disturbance corridors: a variation on a principle of
landscape ecology. Progress in Physical Geography 25 (2). s. 237-248.
Bürgi, M., Turner, M. G., 2002. Factors and Processes Shaping Land Cover and Land Cover
Changes Along the Wisconsin River. In : Ecosystems (2002) 5, s. 184-201.
Cebecauerová, M. 1996. Štruktúra krajinnej pokrývky analyzovaná pomocou leteckých snímok.
In : Ekológia a tvorba sídelnej a poľnohospodárskej krajiny. Supuka, J. (Ed.). Zvolen: TU,
1996, s. 34-38.
Cebecauerová, Cebecauer, 2004. Vývoj krajinnej pokrývky v južnej časti Záhorskej nížiny a
Malých Karpát v období 1954-1992. In : Geografické informácie č. 8. Dubcová, A.,
Kramáreková, H. (Eds.). Nitra: FPV UKF, 2004, s. 69-76.
Cebecauerová, Cebecauer, 2005. Špecifické vizualizácie zmien krajinnej pokrývky ako nástroj
poznávania krajiny. In : Kartografické listy 13. Bratislava: KS SR a GÚ SAV, 2005, s. 5-18.
Cebecauerová, Cebecauer, 2008. Spatio-temporal trends of landscape development in
southwest part of Slovakia: Analysis of major landscape change types. In : Ekológia
(Bratislava), vol. 27, 2008, No. 2, s. 212-228.
Csorba, P., 1996. Landscape-ecological change of the land use pattern on the east foothill area
of the Tokaj Mountains (Hungary). Ekológia (Bratislava) vol. 15 no. 1 (1996), s. 115-127.

127
Cousin, S.A.O., 2001. Analysis of land-cover transitions based on 17th and 18th century
cadastral maps and aerial photographs. In : Landscape Ecology (2001) 16: s. 41-54.
Cousin, S.A.O., Ihse, M. 1998. A methodological study for biotope and landscape mapping
basd on CIR aerial photographs. In : Landscape and Urban Planning 41, 1988. s. 183-192.
Čech, V., Drdoš, J. 2009. Geoekológia a environmentalistika I. Náuka o krajine, jej predmet a
metodika skúmania. Vysokoškolské skriptá. Prešov: FHPV PU v Prešove, 2009. 181 s.
Čerňanský, J., Kožuch, M. 2001. The monitoring of changes high mountains landscape
National park Nízke Tatry with methods digital photogrammetry. In : Geodetický
a kartografický obzor 2001 č. 8-9, ČÚZK Praha; ÚGKK Bratislava, 2001. s. 242-249.
Demek, J. 1981. Nauka o krajině. Vysokoškolské skriptá. Brno: UJEP; SPN, 1981. 234 s.
Demo, M., Bielek, P., Hronec, O., 1999. Trvalo udržateľný rozvoj. Nitra: SPU a VÚPOP. 400
s.
Dobrovodská, M. 1999. Zmeny druhotnej krajinnej štruktúry v horskej poľnohospodárskej obci
Liptovská Teplička. In : Izakovičová, Z. (Ed) Zmeny krajinnej štruktúry v kontexte trvalo
udržateľného rozvoja. Zborník príspevkov, Nitra, 1999. s.32-38.
Dobrovodská, M. 2002. Ekologické hodnotenie zmien využitia zeme v časti katastra obce Malá
Franková. In: Izakovičová, Z. (ed.) 2002: Konferencia Slovensko 10 rokov po RIO -
Uplatňovanie Agendy 21 v SR, Zborník príspevkov 29.-30. apríl 2002 Smolenice, Bratislava:
UKE SAV, 2002. s. 165-172.
Drdoš, J. 1989. Únosná návštevnosť krajiny v Tatranskom národnom parku. In : Zborník prác
o Tatranskom národnom parku 29. MartIn : Osveta, 1989, s. 191-237.
Drdoš, J. 1990. Príspevok k problematike únosnosti krajiny (na Príklade Tatranského národného
parku). In : Geografický časopis, roč. 42, 1990, č. 1, s. 3-22.
Drdoš, J. 1992. Prírodné prostredie: zdroje - potenciály - únosnosť - hazardy - riziká. In :
Geografický časopis, roč. 44, 1992, č. 4, s. 30-39.
Drdoš, J. 1999. Geoekológia a environmentalistika, I. časť (krajinná ekológia, geoekológia,
krajiny, životné prostredie). Vysokoškolské skriptá. Prešov: Edičné stredisko FHPV PU,
1999. 153 s.
Drdoš, J. 2007. Landscape in Environmental Assessment. In : Folia geographica, 11, Prešov:
FPHV, 2007. (v tlači).
Drdoš, J., Kozová, M. 1992. Súčasný stav výskumu únosnosti územia "Carrying Capacity". In :
Geografický časopis, roč. 44, 1992, č. 4, s. 356-362.
Drdoš, J., Kozová, M. 1995. Carrying Capacity and Environmental Impact Assessment. In :
Acta Environmentalica Universitatis Comenianae 4-5, Bratislava: PríF UK,1995, s. 7–10.

128
Drdoš, J., Miklós, L., Kozová, M., Urbánek, J. 1995. Základy krajinného plánovania. Učebné
texty. TU Zvolen, Zvolen, 172 s.
Drgoňa, V. 2004. Assesment of the landscape use changes in the city of Nitra. In : Ekológia
(Bratislava), Vol. 23, 2004, No. 4, s. 385-392.
Dyer, J. M. 1994. Land use pattern, forest migration, and global warming. In :Landscape and
Urban Planning 29, 1994. S. 77-83.
Falcucci, A., Maiorano, L., Boitani, L. 2007. Changes in land-use/land-cover patterns in Italy
and their implications for biodiversity conservation. In : Landscape Ecology 22, 207. s. 617-
631.
Falťan, V. 2000. Krajinná pokrývka okolia Kysuckého Nového Mesta identifikovaná metódou
Corine. Bratislava, Geografický časopis 52, 4, 2000, s. 363-376.
Falťan, V. 2005. Veľkomierkové mapovanie vegetácie a krajinnej pokrývky. Bratislava:
Pírodovedecká Fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2005. 108 s.
Falťan, V., Saksa, M. 2007. Zmeny krajinnej pokrývky okolia Štrbského plesa po veternej
kalamite v novembri 2004. In : Geografický časopis, roč. 59, 2007, č. 4, s. 359-372.
Falťan, V., Bánovský, M. 2008. Changes in land cover in the area of vyšné Hágy - Starý
Smokovec, impacted by the wind calamity in november 2004 (Slovakia). In : Moravian
Geographical Reports, roč. 16, 2008, č. 3 s. 16-26.
Falťan, V., Bánovský M., Jančuška, D., Saksa, M. 2008. Zmeny krajinnej pokrývky v oblasti
Štrbské pleso-Tatranská Lesná postihnutej veternou kalamitou. Bratislava: PríF. Univerzity
Komenského v Bratislave, Geonika, 2009. 96 s.
Feranec, J. 1989. Údaje získané metódami diaľkového prieskumu zeme – zdroj geografických
informácií. In : Nové trendy v geografii. Bezák, A. (Ed.). Bratislava: SGS pri SAV, 1989, s.
13-18.
Feranec, J. 1992. Analýza multitemporálnych údajov DPZ – metodický nástroj geografických
výskumov. In : Geografický časopis, roč. 44, 1992, č. 1, s. 40-50.
Feranec, J., Oťaheľ, J. 1992. Land Cover Forms in Slovakia Identified by Application of
Colour Infrared space Photographs at the Scale 1 : 500 000. In : Geografický časopis, roč. 44,
1992, č. 2, s. 120-126.
Feranec, J., Oťaheľ, J. 1995. Význam bázy dát projektu CORINE Land Cover pre geografiu. In
: Geographia Slovaca 10. Bratislava : GÚ SAV, 1995, s. 47-50.
Feranec, J., Oťaheľ, J. 2001. Krajinná pokrývka Slovenska (Land cover of Slovakia).
Bratislava: Veda, 2001. 124 s.

129
Feranec, J., Oťaheľ, J. 2003. Mapovanie krajinnej pokrývky a zmien krajiny pomocou údajou
ďiaľkového prieskumu Zeme. In : Životné prostredie, roč. 37, 2003, č. 1, s. 25-29.
Feranec, Oťaheľ, Šúri, 1993. Mapovanie vegetácie pomocou leteckých farebných
infračervených snímok a GIS-u SPANS. In : Geodetický a kartografický obzor 39, 1993, s.
170-175.
Feranec, J. et al. 1994. Formy krajinného krytu identifikované v rámci projektu CORINE Land
Cover. In : Geografický časopis, roč. 46, 1994, č. 1, s. 35-48.
Feranec, J. et al. 1996a. Slovakia - CORINE Land Cover Tourist Map 1 : 500 000. Bratislava:
GÚ SAV; GKÚ, 1996.
Feranec, J. et al. 1996b. Krajinná pokrývka Slovenska identifikovaná metódou CORINE land
cover + mapa krajinnej pokrývky v mierke 1: 500 000. In : Geographia Slovaca 11.
Bratislava: GÚ SAV, 1996, 95 s.
Feranec, J. et al. 1997. Analýza zmien krajiny aplikáciou údajov diaľkového prieskumu zeme.
Geographia Slovaca 13. Bratislava : GÚ SAV, 1997, 64 s.
Feranec, J. et al. 1998. Identifikácia zmien krajinnej pokrývky Slovenska – ukážka
metodického prístupu. In : Acta Fac. Stud. Hum. et Nat. Univ. Preš.: Folia Geographica 2.
Hochmuth, Z. (Ed.). Prešov: FHaPV PU, 1998, s. 193-197.
Feranec, J. et al. 1999. Možnosť využitia bázy údajov zmien krajinnej pokrývky Slovenska
v tematickej kartografii. In : Geodetický a kartografický obzor 45, 1999, s. 178-181.
Feranec, J. et al. 2000. Inventory of major landscape changes in the Czech republic, Hungary,
Romania and Slovak Republic 1970-1990. International Journal of Applied Earth Observation
and Geoinformation 2, 2002 s. 129-139.
Feranec, J. et al. 2001. Methodical Aspect of Landscape Changes Detection and Analysis in
Slavakia Applying the CORINE Land Cover Databases. In : Geografický časopis, roč. 54,
2001, č. 3, s. 271-288.
Fjellstad, W. J. et al. 2001. Heterogenity as a measure of spatial pattern for monitoring
agricultural landscapes. Journal of Geography 55, Oslo: Norsk Geografisk Tidsskrift-
Norwegian, 2001, s. 71-76.
Forman, R. T. T. 1995. Land Mosaics: The ecology of landscape and regions. New York:
Cambridge university press, 1995. 632 s.
Forman, R. T. T., Godron, M. 1993. Krajinná ekologie. Praha: Academia, 1993. 583 s.
Franklin, J. F., Forman, R. T. T. 1987. Creating landscape pattern by forest cutting: ecological
consequences and principles. In : Landscape Ecology, Vol. 1, 1987, No. 1. s. 5-18.

130
Franklin, S. E., Wilson, B. A., 1992. A Three-Stage Classifier for Remote Sensing of Mountain
Environments. Photogrammetric Engineering & Remote Sensing, roč. 58, 1992, č. 4, s. 449-
454.
Fraterrigo, J. M., Turner, M. G., Pearson, S. M. 2006. Interaction between past land use, life-
history traits and understory spatial heterogeneity. In : Landscape Ecology 21, 2006. s. 777-
790.
Gallay, I., 2009. Krajinnoekologické hodnotenie abiotického komplexu CHKO-BR Poľana.
Vedecké štúdie, 2009. TU Zvolen, 152 s.
Gallayová, Z., 2007. Zhodnotenie aktuálnej miery zárastov trvalých trávnych porastov
v Biosférickej rezervácii Poľana. In : Midriak, R., Zaušková, Ľ. (Eds.): Biosférické rezervácie
na Slovensku VI. Zvolen: SNK MaB, ŠOP SR, ÚKE SAV, ÚVV UMB, 2007. s. 117-121.
Gallayová, Z., 2008: Krajinnoekologická analýza a využívanie trvalých trávnych porastov
v CHKO-BR Poľana. Vedecké štúdie, TU Zvolen, 208. 105 s.
García-Ruiz, J. M. et al., 1996. Land-use changes and sustainable development in mountain
areas: a case study in the Spanish Pyrenees. In : Landscape Ecology, Vol. 11, No. 5 (1996), s.
267-277.
Gardner, R. H., Milne, B. T., Turner, M. G., O'Neill, R. V. 1987. Neutral models for the
analysis of broad-scale landscape pattern. Landscape Ecology 1, 1987, s. 19-28.
Gardner, R. H., O’Neill. R. V. 1991. Pattern, process, and predictability: the use of neutral
models for landscape analysis. In : Quantitative Methods in Landscape Ecology. Turner M.
G., Gardner, R. H. (Eds.). New York: Springer Verlag, 1991. s. 289-307.
Gajdoš, A. 2003. Klasifikácia zmien v krajinnej štruktúre Starohorských vrchov s dôrazom na
lesnú vegetáciu. Geografické studie Nr. 14, Geografické aspekty středoevropského prostoru.
S. Novák (Ed.). Brno: PF MU, 2003. s. 228-230.
Griffith, J. A., Martinko, E. A. Price, K. P. 2000. Landscape structure analysis of Kansas at
three scales. In : Landscape and Urban Planning, roč. 52, 2000, č. 1, s. 45-61.
Halada, Ľ., Topercer, J., Kartusek, V., Mederly P. 1995. Systém ekologickej kvality krajiny –
ďalší prístup k manažmentu krajiny. In : Životné prostredie, 29, 5, Bratislava: ÚKE SAV,
1995. s. 271-273.
Hanzl, V. 1995. Temporální analýza vybraných jevů pomocí archivních leteckých snímků. In :
EGRSE: International Journal of Exploration Geophysics, Remote Sensing and Environment
of the Central Europe, roč. 2, 1995, č. 1, s. 41-45.
Hilbert, H. 1981. Druhotná štruktúra krajiny, synantropizácia a ekologické plánovanie. In :
Životné prostredie, roč. 13, 1981, č. 4, s. 183-186.

131
Hilbert, H. 1988. Synantropization of vegetation and anthropical pressure on the landscape. 1.
theoretical problems of the synantropization of vegetation. In : Ekológia (ČSFR) 7, 1988. s.
363-379.
Hilbert, H. 1994. Ekologická únosnosť v horských oblastiach. In : Trvalo udržateľný rozvoj a
krajinnoekologické plánovanie v európskych horských regiónoch. Zvolen: FE TU, 1994. s.
229-234.
Hilbert, H. 1999. Ekologická únosnosť ako vlastnosť systému. In : Životné prostredie, roč. 33,
1999, č. 1, s. 48-51.
Hill, M. O. 1973a. Diversity and Evenness, notations and its consequences. In : Ecology, roč.
54, 1973, č. 2, s. 427-432.
Hill, M. O. 1973b: The intensity of spatial patterns in plant communities. In : The Journal of
Ecology, roč. 61, 1973, č. 1, s. 225-235.
Hlásny, T. 2003. Landscape heterogenity as a measure of landscape system entropy. In :
Ekológia (Bratislava), Roč. 22, 2003, Supplement 2, s. 130-140.
Hofierka, J. 2008. Kultúrna krajina na Slovensku. Geografické práce č. 13. Prešov: FHPV PU
v Prešove, 2009. 93 s.
Honnay, O., Piessen, K., Van Landyut, W., Hermy, M., Gulinck, H. 2003. Satellite based
land use and landscape complexity indices as predictors for regional plant species diversity. In
: Landscape and Urban Planning 63, 2003. s. 241-250.
Hreško, J. 1998. Lavínová ohrozenosť vysokohorskej krajiny v oblasti Tatier. In : Acta
Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis. Prírodné vedy č. 30.
Folia Geographica č. 2., s. 348-352.
Hreško, J. 2000. Koncept of information database of natural hazards in the Tatra high-mountain
landscape. In : Ekológia (Bratislava). Roč. 19, Supplement 2, 2000, s. 215-221.
Hreško, J., Boltižiar, M. 2001. The influence of the morphodynamic processes to landscape
structure in the high mountains (Tatra Mts.). Ekológia (Bratislava), roč. 20, 2001, Supplement
3, 141-149.
Hreško, J., Bugár, G. 1999. Lavínová ohrozenosť JV časti Belianskych Tatier. In :
Krajinnoekologické plánovanie na prahu 3. tisícročia. Hrnčiarová, T., Izakovičová, Z. (Eds.).
Bratislava: ÚKE SAV, 1999. s 268-269.
Hreško, J., Boltižiar, M., Bugár, G. 2005. The present-day development of landforms and
landcover in alpine environment – Tatra Mts. In : Studia geomorphologica Carpatho-
Balkanica 39, 2005, 23-38.

132
Hreško, J., Petrovič, F., Bugár, G. 2008. Využitie geografických informačných systémov a
diaľkového prieskumu Zeme v krajinnej ekológii. Nitra: PF UKF, 2008. 69 s.
Hrnčiarová, T. 1996a. Prírodné a environmentálne nebezpečie ako súčasť hodnotenia kvality
životného prostredia. In : Acta Environmentalica Universitatis Comenianae 7., 1996, s. 36-47.
Hrnčiarová, T. 1996b. Ekologická únosnosť krajiny. In : Hrnčiarová, T. (Ed.). Celostnosť -
syntéza - ochrana (zborník referátov pri príležitosti 30. výročia založenia ÚKE SAV).
Bratislava: ÚKE SAV, 1996, s. 105–110.
Hrnčiarová, T. et al. 1997. Ekologická únosnosť krajiny. metodika a aplikácia na 3. benefičné
územia, I - IV časť. Ekologický projekt MŽP SR. Bratislava: ÚKE SAV, 1997. 81 s. +
prílohy.
Hronček, P., Polčák, N. 2002. Vplyv banskej činnosti na krajinu v okolí Bacúcha. In: Drgoňa,
V., Kramáreková, H. (ed.): Geografické informácie 7. Zborník z XIII. kongresu SGS. II. diel.
FPV UKF, Nitra, 2002. s. 53-59.
Huba, M. (Ed.) et al. 1988. Historické krajinné štruktúry. Ochranca prírody, odborná príloha
spravodaja MV SZOPK Bratislava, Bratislava, 1988. 62 s.
Husár, K. 1998. The dependence of relief and the land cover forms. In : Ekológia (Bratislava)
17, 1988. 187-200.
Chrastina, P. 2001. Krajina ako jeden zo styčných fenoménov prírodných a
spoločenských vied. In : Acta Nitriensia 4. Čukan, J. ed. Nitra : FF UKF, 2001, s. 333-344.
Chrastina, P. 2002. K problému krajiny v cestovnom ruchu. In : Sborník referátů z 7.
mezinárodní konference na téma: Cestovní ruch, regionální rozvoj a školství I. Hasman, M. –
Říha, J. – Šittler, E. eds. České Budějovice : ZF JČU, 2001, s. 227-230.
Chrastina, P., 2004: Vývoj krajiny Trenčianskej kotliny a jej horskej obruby. Dizertačná práca.
Prešov: Katedra geografie a regionálneho rozvoja FHPV PU, 2004. 175 s. + prílohy.
Chrastina, P. 2005a. Využitie krajiny v historickogeografickom kontexte: Trenčianska kotlina a
okraje priľahlých pohorí. In : Studia Historica Nitriensia 12/2005. Wiedermann, E. ed. Nitra:
FF UKF, 2005, s. 43-55.
Chrastina, P. 2005b. Vývoj krajiny ako fenomén environmentálnych dejín (na príklade
Trenčianskej kotliny a jej horskej obruby). In : Historická geografie 33. Šimůnek, R. ed.
Praha : HiÚ AV ČR, 2004, s. 9-19.
Chrastina, P. 2005c. Kultúrna krajina Trenčianskej kotliny a okrajov priľahlých pohorí:
vývoj využitia. In : Tvář naší země – krajina domova : Dodatky. Praha; Průhonice :
Společnost pro krajinu; MŽP ČR, 2005, s. 101-109.

133
Chrastina, P. 2005d. Príspevok k poznaniu antropogénneho impaktu v priestore Trenčianskej
kotliny a jej horskej obruby. In : Sborník z mezinárodní I. Baťovy regionalistické konference
Zlín 2005. Hájek, O. – Herot, P. eds. Zlín : FMaE UTB, 2005. (CD – ROM).
Chrastina, P. 2006a. Kultúrna krajina Trenčianskej kotliny a jej horskej obruby ako súčasť
regionálneho kultúrneho dedičstva. In : Tradičná kultúra, turizmus a rozvoj regiónov. Čukan,
J., Gažiová, A., Šusteková, I. (Eds.). Nitra : FF UKF, 2006. s. 207-222.
Chrastina, P., 2006b. Vývoj využitia kultúrnej krajiny na severovýchodnom okraji Bakoňského
lesa (obce Cáfár, Čerňa a Jášč). In : Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku.
Divičanová, A., Tóth, A., Uhrinová, A. (Eds.). Békešská Čaba: VÚSM, 2006. s. 344-357.
Chrastina, P. 2006c. Historická pamäť krajiny a krízový manažment vo vysokoškolskom
vzdelávaní. In : Inovačné procesy v obsahu vysokoškolského vzdelávania v sociálnych a
ekonomických vedách. Kordoš, M. ed. Trenčín : FSEV TnU AD, 2006, s. 94-99.
Chrastina, P. 2008. Krajina Veľkého Bánhedeša a jej premeny. In : Acta Nitriensiae 10.
Gadušová, Z. ed. Nitra : FF UKF, 2008, s. 74-94.
Chrastina, P. 2009. Vývoj využívania krajiny Trenčianskej kotliny a jej horskej obruby. 1. vyd.
Nitra : FF UKF, 2009. 285 s.
Chrastina, P., Boltižiar, M. 2006. Kultúrna krajina SV okraja Bakoňského lesa
v Maďarsku (súčasnosť v kontexte minulosti). In : Historická geografie - Supplementum I.
Šimůnek, R. ed. Praha : HiÚ AV ČR, 2006, s. 175-188.
Chrastina, P., Boltižiar, M. 2008a. Historicko-kultúrnogeografické črty obcí Cápár, Čerňa a
Jášť. In : Šusteková, I. et al. Kultúrne tradície Slovákov v oblasti Bakonského lesa. Nitra : FF
UKF, 2008, s. 7-33.
Chrastina, P., Boltižiar, M. 2008b. Zmeny krajiny slovenskej enklávy Veľký Bánhedeš. In :
Slovenčina v menšinovom prostredí. Ján-Tóth, A. – Uhrinová-Hornoková, A. eds. Békešská
Čaba : VÚS, 2008, s. 395-409.
Chrastina, P., Křováková, K., Brůna, V. 2007. Zmeny krajiny v rumunskom Bihore (na
príklade slovenskej enklávy Borumlak a Varzaľ). In : Historická geografie 34 – Materiály.
Šimůnek, R. ed. Praha : HiÚ AV ČR, 2007, s. 371-398; 460-461.
Chorošev, A. V., Aleščenko, G.M. 2007. Charakternoje prostranstvo mežkomponentnych
otnošenij v landšafte. Vestnik Moskovskogo universiteta, serija 5, Geografija, 1, s. 22-28.
Ishe, M. 1995. Swedish agricultural landscapes-patters and changes during last 50 years, studied
By Aerial Photos. In : Landscape And Urban Planning 31. S. 21-37.

134
Ihse, M., Lindhal, Ch. 2000. A holistic model for Landscape Ecology in practice: the Swedish
survey and management of ancient meadows and pastures. In : Landscape and Urban
Planning 50, 2000. s. 59-84.
Ivanička, K., 1971. Úvod do ekonomicko-geografického výskumu. Vyd. SAV, Bratislava, 1971.
376 s.
Ivanička, K., 1987. Základy teórie a metodológie socioekonomickej geografie. SPN, Bratislava,
1987. 448 s.
Izakovičová, Z. 1999. Hodnotenie súčasnej krajinnej štruktúry v metodikách
krajinnoekologického mapovania. In : Izakovičová, Z. (Ed.) Zmeny krajinnej štruktúry
v kontexte trvalo udržateľného rozvoja. Zborník príspevkov, Nitra, s. 59-63.
Izakovičová, Z., Miklós, L., Drdoš, J. 1997. Krajinnoekologické podmienky trvalo
udržateľného rozvoja. Bratislava: VEDA, 1997. 186 s.
Jančura, P. 1996. Niektoré aspekty synergických, synergetických a holistických prístupov ku
krajine a hľadanie spoločného jazyka. In : Krajina, človek, kultúra. Banská Bystrica: SAŽP,
1996, s. 17-23.
Jančura, P. 1998. Súčasné a historické krajinné štruktúry v tvorbe krajiny. Životné prostredie,
32, 5, ÚKE SAV, Bratislava, s. 236-240.
Jančura, J. 1999a. Development aspects of the land cover (secondary landscape structure) and
their relation to the character. Ekológia (Bratislava), Vol. 19, Supplement 2 , ÚKE SAV,
Bratislava, s. 177-187.
Jančura, P. 1999b. Vývojové aspekty druhotnej krajinnej štruktúry a ich vzťah ku formovaniu
krajinného obrazu. In : Hrnčiarová, T., Izakovičová, Z. (eds.): Krajinnoekologické plánovanie
na prahu 3. tisícročia. Bratislava: Ústav krajinnej ekológie SAV, pp. 199-206.
Jančura, P., Ujházy, K. 1996. Štrukturálne a procesné charakteristiky súčasnej krajinnej
štruktúry. In : Supuka, J. (ed.): Ekológia a tvorba sídelnej a poľnohospodárskej krajiny –
zborník referátov. TU Zvolen, Zvolen, pp. 44-47.
Jurko, A. 1990. Ekologické a socioekonomické hodnotenie vegetácie. Bratislava: Príroda, 1990.
195 s.
Kele, F., Mariot, P. 1983. Krajina, ľudia, životné prostredie. Bratislava: Veda, 1983. 72 s.
Klein, B. 2003. Významné mestá Slovenska na tajných mapách 18. storočia. Bratislava: Veda,
2003, 160 s. + 11 máp.
Kohút, F. 2006a. Stanovenie lavínovej ohrozenosti Jaloveckej doliny. In : Kršáková, A.,
Mišíková, P., Kozová, M. (Eds.): X. Medzinárodná konferencia Krajina – Človek – Kultúra,
Slovenská agentúra životného prostredia, Banská Bystrica, 2006.

135
Kohút, F. 2006b. Vzťah krajinnej pokrývky k vybraným charakteristikám reliéfu v Západných
Tatrách (Jalovecká dolina). In : Feranec, J., Pravda, J. (ed.): Aktivity v kartografii 2006,
Kartografická spoločnosť slovenskej republiky a Geografický ústav SAV, Bratislava, 2006. s.
129-136.
Kontriš, J. 1974. Fytocenologické pomery spoločenstiev litorálnej zóny lužných lesov, krovín,
pôvodných a sekundárnych lesov na modelovom území Liptova. Záverečná správa ÚEBK
SAV, Bratislava, 85 p.
Koreň, M., 1996. Kartografické transformácie pre geografické informačné systémy. In :
GEOinfo, 1, s. 24-27.
Krcho, J. 1968. Prírodná časť geosféry ako kybernetický systém a jeho vyjadrenie na mape. In :
Geografický časopis, roč. 20, 1968, č. 2, s. 160-168.
Krcho, J. 1990. Morfometrická analýza a digitálne modely georeliéfu. Bratislava: Veda, 1990.
432 s.
Krcho, J. 1991. Georelief as a subsystem of landscape and the influence of morphometric
parameters of georelief on spatial diferentiation of landscape-ecological processes. In :
Ekológia (Bratislava), roč. 10, 1991, č. 2, s. 115-158.
Krcho, J. 1997. Krajina ako priestorovo organizovaný systém SG (P,T) a postavenie georeliéfu
v krajine ako jej subsystému SRF (P,T). In : Miklós, L. et al.: Morfometrické ukazovatele
reliéfu a účelové interpretácie pre plánovacie procesy. Banská Štiavnica: Nadácia Katedry
UNESCO pre ekologické vedomie, 1997, s. 3-17.
Kolejka, J., 1987. Landscape-historical synthesis materials, methods and results. In : Ekológia
(ČSSR), vol. 6, 1987, No. 1, s. 51-62.
Kolejka, J., Marek, D., 2004. Konvergence a divergence vývoje kulturní krajiny v česko-
německém pomezí na Šumave. In : Životné prostredie 2/2004, s. 66-71.
Kostrowicki et al. 1959. Instrukcija szczególowego zdjecia uzytkovaniaziemi. Dokumentacja
geograficzna, 2, Warszawa, 130 s.
Kristensen, S. P., 1999. Agricultural land use and landscape changes in Rostrup, Denmark:
processes of intensification and extensification. In : Landscape and Urban Planning, 46
(1999), s. 117-123.
Krummel, J. R., Gardner, R. H., Sugihara, R. V., O´Neill, R. V., Coleman, P. R. 1987.
Landscape patterns in a disturbed environment. Oikos 48, 1987. s. 321-324.
Kubeš, J., 1994. Bohemian agricultural landscape and villages, 1950 and 1990 land use, land
cover and other characteristics. In : Ekológia (Bratislava), Vol. 13, no. 2 (1994), s.187-198.
Kubíček, F. et al. 1999. Hodnotenie ekologickej únosnosti vysokohorskej krajiny na vybranom

136
 území TANAPu. In : Životné prostredie, roč. 33, 1999, č. 1, s. 26-31.
Kucharczyk, M. 2001. Diversity of vascular flora versus forms of land use – the Vistula river
valley case. In : Ekológia (Bratislava): 20, Suppl. 4, 2001. s. 327-336.
Kupčík, I., 1997. Úřední mapy ke Slovenskému území z let 1918 –1945. In Kováčová, M. (ed.),
1997: Historické mapy – zborník z vedeckej konferencie. Bratislava: Kartografická
spoločnosť SR, 1997. s.182 - 191.
Kupková, L. 2001. Data o krajině včera a dnes. In : GEOinfo 1/2001, s. 16-19.
Kvitkovič, J. 1992. K mape reliéfu E. Mazúra. In : Geografický časopis, roč. 44, 1992, č. 3. s.
249-257.
La Gro, J. A. Jr. 1994. Population growth beyond the urban fringe: implications for rural land
use policy. Landscape and Urban Planning 28, 1994. s. 143-158.
Langevelde, F., Van Schotman, A., Claasen, F., Sparenburg, G. 2000. Competing land use in
the reserve site selection problem. Landscape Ecology 15, 2000. s. 243-256.
Leser, H., Nagel, P. 1998. Landscape diversity – a holistic approach. In: Barthlott, W. &
Winiger, M. (eds.): Biodiversity: a chalange for development research and policy. Springer
Verlag, New York, 1988. s. 129-143.
Lillesand, T. M., Kiefer, R.W. 1994. Remote Sensing and Image Interpretation. New York:
Wiley & Sons, 1994. 750 s.
Lipský, Z. 1994. Změna struktury české venkovské krajiny. In : Sborník ČGS, roč. 99, 1994, č.
4, s. 248-260.
Lipský, Z. 1999. Krajinná ekologie pro studenty geografických oborů. Praha: Karolinum, 1999.
129 s.
Lipský, Z. 2000. Sledování změn v kulturní krajině. Praha: ČZU, 2000. 71 s.
Lipský, Z., Kopecký, M., Kvapil, D., 2001. Krajina – obraz stavu spoločnosti. In : GEOinfo, 1,
s. 34-36.
Lipský, Z. Kalinová, T. 2001. Landscape structure changes in urbanized areas: case study from
the Prague outskirts. In : Ekológia (Bratislava), roč. 20, Supplement 3, 2001. s. 110-117.
Ložek, V. 1990. Současná krajina ve světle svého vývoje. In : Vesmír, roč. 69, 1990, č. 9, s. 517-
524.
Lukniš, M. 1973. Reliéf Vysokých Tatier a ich predpolia. Bratislava: SAV, 1973. 175 s.
Luque, S. S., Lanthrop, R. G., Bognar, J. A. 1994. Temporal and spatial changes in an area of
the New Jersey Pine Barrens landscape. In : Landscape Ecology 9, 1973. s. 287-300.
Mazúr, E., Mazúrová, V., 1987. K princípom vymedzovania a hodnotenia veľkoplošných
chránených území (modelová CHKO-BR Poľana). In : Geografický časopis, roč. 39, č. 4,

137
 1987, s. 347-366.
Mazúr, E., Drdoš, J., Urbánek, J. 1980. Krajinné syntézy a ich význam pre tvorbu
priestorových štruktúr životného prostredia. Životné prostredie, roč. 14, 1980, č. 2, s. 66-70.
Mazúr, E. et al. 1983. Krajinné syntézy - ich východiská a smerovanie. In : Geografický
časopis. roč. 35, 1983, č. 1, s. 3-19.
Mazúr, E. et al. 1985. Krajinná syntéza oblasti Tatranskej Lomnice. Bratislava: Veda, 1985.
106 s.
McGarigal, K. 2002. Landscape pattern metrics. In : Encyclopedia of Environmentrics. Volume
2. El-Shaarawi A. H., W. W. Piegorsch, W., W. (Eds.). England: John Wiley & Sons, Sussex,
2002. s. 1135-1142.
McGarigal, K., Marks, B., J. 1995. Fragstats: spatial pattern analysis program for quantifying
landscape structure. Gen. Tech. Rep. PNW-GTR-351. Portland: U.S. department of
Agriculture, Forest Service, Pacific Northwest Research Station, 2002. 122 s.
Mezősi, G., Bódis, K. 1999. Statistical evaluation of landscape units. In: Kovář, P. (Ed.): In :
Nature and culture in Landscape Ecology. Karolinum, Praha, 1999. s. 170-182.
Mičian, Ľ., Zatkalík, F. 1986. Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie. 1. vyd.
Bratislava: PríF UK., 1986. 139 s.
Michaeli, E. 2005. Transformácia využívania kultúrnej krajiny na príklade katastrálneho územia
Jakuban za ostatných 50 rokov. Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae
Universitatis Prešoviensis, Prírodné vedy, Folia Geographica 8, roč.XLIII. Prešov: FHPV PU,
2005. s. 108-115.
Michaeli, E., Kandráčová, V. 1989. Krajinná sféra Zeme. Přírodní vědy ve škole, Roč. 41,
SPN Praha: SPN, 1989. s. 32 - 36.
Michaeli, E., Hofierka, J., Ivanová, M. 2008a. Transformation of physical-geographic
structure of landscape of paradynamic system of northen hinterland of Zemplínska šírava
water reservoir. In : Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis
Prešoviensis. Prírodné vedy, Folia geographica 12, roč. XLVII. Prešov: FHPV PU, 2008. s.
237-244.
Michaeli, E., Hofierka, J., Ivanová, M. 2008b. Landscape diversity evaluation according to
land cover classes in the northen hinterland of the Zemplínska širava water reservoir. In : Acta
Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis. Prírodné vedy, Folia
geographica 12, roč. XLVII. Prešov: FHPV PU, 2008. s. 225-236.
Michaeli, E., Ivanová, M., Hofierka, J. 2008: Changes the functional-spatial landscape
structure on the example of the paradynamic system on the border of Vihorlat mountains and

138
 East-Slovakian lowland in the area of Zemplínska šírava water reservoir in the easten part of
Slovakia. In : Development durable des territoires: de la mobilisation des acteurs aux
démarches participatives. Colloque franco-polonais-slovaque. Fascicule des résumes,
Clermont-Ferrand, Ceramac. s. 18.
Michaeli, E. Boltižiar, M., Ivanová. M. 2009. Geoecological structure of the dump of
technological waste (Fe - concentrate) at Sereď. In : Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et
Naturae Universitatis Prešoviensis. Prírodné vedy, Folia geographica 14, roč. XLIX. Prešov :
PU, 2009, 180-197.
Michaeli, E., Ivanová, M., Juhaščiková , J. 2009. Landscape structure changes in model
village of Hlinné, Vyšný Žipov and Zlatník. In : Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et
Naturae Universitatis Prešoviensis. Prírodné vedy, Folia geographica 14, roč. XLIX. Prešov :
PU, 2009, s. 98-109.
Midriak, R. 1972. Deštrukcia pôdy vo vysokohorskej oblasti Belanských Tatier. Lesnícke štúdie
11-12. Bratislava: Príroda, 1972. 207s.
Midriak, R. 1982. Súčasné reliéfotvorné procesy a kategorizácia deštruovaných plôch nad
hornou hranicou lesa. In : Lesnícky časopis. roč. 28, 1982, č. 4, s. 245-264.
Midriak, R. 1983. Morfogenéza povrchu vysokých pohorí. Bratislava: Veda, 1983. 516 s.
Midriak, R. 1989. Limity zaťažiteľnosti turistických chodníkov v Tatranskom národnom parku
so zreteľom na deštrukciu ich povrchu. In : Zborník prác o TANAPe 29. MartIn : Osveta,
1989. s. 239-252.
Midriak, R. 1993. Únosnosť a racionálne využívanie územia vysokých pohorí Slovenska. In :
Ochrana prírody č. 1. Bratislava: SZOPK, 1993. 114 s. + 11 máp.
Midriak, R. 1995. Natural hazards of the surface in the Tatras Biosphere Reserve. In : Ekológia
(Bratislava), roč. 14, 1995, č. 4, s. 433-444.
Midriak, R. 1996. Krajinnoekologická únosnosť vysokohorských oblastí na báze hodnotenia
dynamiky povrchových procesov. In : Acta Facultatis Ecologiae Nr. 3. Zvolen: Edičné
stredisko TU, 1996. s. 165-173.
Michálek, A., Husár, K. 1994. Štúdium priestorového rastu sídiel na báze leteckých snímok
a ich digitalizácie. Geografický časopis, roč. 46, č. 3, s. 319-331.
Miklošík, F. 1997. Staré vojenské mapy a mapová díla území Slovenské republiky. In : Kol. aut.
(eds.): Historické mapy. Bratislava: SF STU, 1997, s. 166-173.
Miklós, L. 1985. Strety záujmov v krajine. In : Životné prostredie, Roč. 19, č. 4, Bratislava:
ÚKE SAV, 1985. s. 179-184.
Miklós, L., 1986. Stabilita krajiny v ekologickom genereli SSR. In : Životné prostredie, roč. 20,

139
 1986, č. 2, s. 87-93.
Miklós, L., Izakovičová, Z. 1997. Krajina ako geosystém. Bratislava: SAV, 1997.153 s.
Mimra, M., 1995. Hodnocení prostorové heterogenity krajiny z hlediska její biotické
rozmanitosti, Geografický časopis, Vol. 47, No. 2, 1995. s. 131-144.
Minár, J., Tremboš, P. 1994. Prírodné hazardy - hrozby, niektoré postupy ich hodnotenia. In :
AFRNUC Geographica, Nr. 35, Bratislava: PríF. UK, 1994. s. 173-194.
Minár, J. et al. 2001. Geoekologický výskum a mapovanie vo veľkých mierkach. Geografické
spektrum 3. Bratislava: PriF UK, 2001. 209 s.
Mišovičová, R. 2005. Porovnávanie zmeny štruktúry kontaktného územia mesta Nitry v rokoch
1995 a 2004. In : Zborník abstraktov z konferencie História, súčasnosť a perspektívy ochrany
prírody v CHKO Ponitrie, 2005. s. 21.
Mišovičová, R. 2006a. Druhotná krajinná štruktúra mesta Nitry. In : Baláž, I., Jakab, I.
(Eds), 2006: Zborník zo VII. vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých
pracovníkov. FPV UKF Nitra, Edícia Prírodovedec č. 206, 2006. s. 351 – 357.
Mišovičová, R. 2006b. Porovnávanie zmeny štruktúry kontaktného územia mesta Nitry v rokoch
1995 a 2004. In: Ambros, M. (ed.) Rosalia – spravodaj ochrany prírody CHKO Ponitrie, č. 18,
Správa CHKO Ponitrie Nitra, 2006. s. 303 - 309.
Mišovičová, R. 2007. Krajinnoekologické predpoklady rozvoja mesta Nitra a jeho kontaktného
územia. Nitra: FPV UKF, 2007. 113 s.
Mišovičová, R., Pucherová, Z. 2004. Vplyv mesta Nitry na vývoj súčasnej krajinnej štruktúry
katastrálneho územia obce Nitrianske Hrnčiarovce. In: Muchová, Z. at al. (ed.): Zborník
abstraktov z 2. medzinárodnej vedeckej konferencie Veda mladých 2004. Nitra: SPU FZKI,
2004. s. 42.
Míchal, I. 1994. Ekologická stabilita. Brno: Veronica; MŽP ČR, 1994. 275 s.
Muller, M. R., Middleton, J. 1994. A markov model of land-use change dynamics in the
Niagara Region, Ontario, Canada. In : Landscape Ecology 9, 1994. s. 151-157.
Nagaike, T., Kamitani, T. 1999. Factors affecting changes in landscape diversity in rural areas
of the Fagus crenata forest region of central Japan. In : Landscape and Urban Planning 43,
1999. s. 209-216.
Naveh, Z., Lieberman A. 1994. Landscape Ecology. Second edition, Springer – Verlag, New
York, 1994, s. 360.
Novotná, M. 1999. Evaluation of Long Term Changes in Land Use. In : AFRNUC:
Geographica, Supplementum No. 2/II. Bratislava: PriF UK, 1999. s. 155-161.

140
Ofomata, G. E. K., Umeuduji, J. E., 1994. Topographic constraints to urban land uses in
Enugu, Nigeria. Landscape and Urban Planning, 28 (1994), s. 129-141.
Olah, B. 2000. Možnosti využitia historických máp a záznamov pri štúdiu zmien využitia zeme.
In : Acta Fac. Ecologicae 7. Bitušík, P., Zdycha, P. (Eds.). Banská Štiavnica: FEaE TU, 2000.
s. 21-26.
Olah, B. 2003a. Vývoj využitia krajiny Podpoľania: Starostlivosť o kultúrnu krajinu prechodnej
zóny Biosférickej rezervácie Poľana. Zvolen: TU, 2003. 110 s.
Olah, B., 2003b. Potential for the sustainable land use of the cultural landscape based on its
historical use (a model study of the transition zone of the Poľana Biosphere Reserve). In :
Ekológia (Bratislava) Vol. 22, Supplement 2, 2003, s. 79-91.
Olah, B. 2009. Historical maps and their application in landscape ecological research. In :
Ekológia (Bratislava), Vol. 28, 2009, No. 2, s. 143-151.
Olah, B., Boltižiar, M., 2009. Land use changes within the Slovak biosphere reserves zones. In :
Ekológia (Bratislava), Vol. 26, No. 2. s. 127-142.
Olah, B., Gallay, I., 2004. Vzťah medzi primárnou a sekundárnou štruktúrou krajiny
Turnianskej kotliny. Acta Facultatis Ecologiae (Zvolen) 12, Zvolen: TU, 2004. s. 5-15.
Olah, B., Žigrai, F., 2004. The meaning of the time-spatial transformation of the landscape for
its sustainable use (a case study of the transition zone of the Poľana Biosphere Reserve). In :
Ekológia (Bratislava) Vol. 23, Supplement 1., 2004, s. 231-243.
Olah, B., Boltižiar, M., Petrovič, F., 2006. Land use changes’ relation to georelief and distance
in the East Carpathians Biosphere Reserve. In : Ekológia (Bratislava) Vol. 25, 1 ,2006. s 68-
81.
Olah, B., Boltižiar, M., Petrovič, F., Gallay. I., 2006. Vývoj využitia krajiny slovenských
biosférických rezervácií UNESCO. Vedecké štúdie X/2006/B. Zvolen: TU a MaB, 2006. 138
s.
Olah, B., Gallay, I., 2009. Využitie krajinných indexov pri hodnotení štruktúry krajiny. Folia
Geographica, Prešov: FHPV PU v Prešove, 2009 (v tlači).
Otte, A., Simmering, D., Wolters, V. 2007. Biodiversity at the landscape level: recent concepts
and perspectives for multifunctional land use. In : Landscape Ecology 22, 2007. s. 639-642.
Oťaheľ, J. 1994. Visual Landscape Perception Research for the Environmental Planning. In :
Geographia Slovaca 6, Bratislava: GÚ SAV, 1994. s. 97-103.
Oťaheľ, J. 1995. Krajinný (vegetačný kryt) a súčasná krajina. In : Vybrané problémy súčasnej
geografie a príbuzných disciplín. Trizna, M. (Ed.). Bratislava: PriF UK, 1995, s. 49-54.

141
Oťaheľ, J. 1999. Aspekty integratívneho výskumu krajiny. In : Geografický časopis, roč. 51,
1999, č. 4, s. 385-397.
Oťaheľ, J., Feranec, J. 1995. Výskum zmien krajinnej pokrývky pre poznanie vývoja krajiny.
In : Geographia Slovaca 10, Bratislava: GÚ SAV, 1995, s. 187-190.
Oťaheľ, J., Feranec, J. 2000. Landscape structure: identification and assessment. In :
Landscape ecology - theory and applications for practical purposes. Warsaw, 2000, s. 195-
207.
Oťaheľ, J., Feranec, J. 2006. Výskum a mapovanie využitia krajiny: minulosť a súčasnosť v
kontexte Slovenska. In : Geografický časopis, roč. 58, 2006, č. 2, s. 105-123.
Oťahel, J., Feranec, J., Machková, N. 2002. Diverzita krajiny Slovenska. Geografický časopis,
roč. 54, 2002, č. 2, s. 131-150.
Oťaheľ, J., Feranec, Šúri, M. 2004. Land cover mapping of the Morava floodplain (by
application of colour infrared aerial photographs and GIS SPANS). In : Ekológia (Bratislava),
roč. 13, 1994, Supplement 1, s. 21-28.
Oťaheľ, J. et al. 1993. Landscape Use as a Basis for Environmental Planning (Case Studies of
Bratislava and Nitra Hinterlands. In : Geographical studies 2. Drgoňa, V. (Ed.). Nitra: FPV
VŠPg, 1993, s. 7-83.
Oťahel, J., et al. 2000: Prírodná (rekonštruovaná) a súčasná krajinná štruktúra Slovenska
hodnotená využitím bázy údajov CORINE land cover. Geographica Slovaca 16. Bratislava:
GÚ SAV, 2000, 73 s.
Oťaheľ, J. et al. 2002. Land cover of Slovakia: assessment of its changes. In : Land use/land
cover changes in the period of globalization: Proceedings of the IGU-LUCC International
Conference Prague 2001. Bičík, I. et al. (Eds.). Praha: LUCC; KU, 2002, s. 100-109.
O´Neill, V., R., Krummel, J. R., Gardner, H., R., Sugihara, G., Jackson, B., Deangelis, D.
L., Milne, B. T., Turner, G., M., Zygmunt, B. 1988. Indices of landscape pattern. In :
Landscape Ecology, Vol. 1, No. 3, 1988. s. 153-162
Palang, H., Mander, U., Luud, A. 1998. Landscape diversity changes in Estonia. In :
Landscape and Urban Planning 41, 1988. s. 163-169.
Pan, D. et al., 1999. Temporal (1958-1993) and spatial patterns of land use changes in Haut-
Saint-Laurent (Quebec, Canada) and their relation to landscape physical attributes. In :
Landscape Ecology. Vol. 14 (1999), s. 35-52.
Pauditšová, E., 2003. Geometrická transformácia historických máp – metodický krok pre
štúdium zmien v krajinnej štruktúre. In : Kozová, M. (Ed.): Nové trendy v krajinnej ekológii
(CD zborník). Piešťany: IALE, Príf UK, 2003. s. 270-280.

142
Pärtel, M., Mändla, R., Zobel, M., 1999. Landscape history of a calcareolus (alvar) grasslands
in Hanila, western Estonia, during the last three hundred years. In : Landscape Ecology, Vol.
14 (1999), s. 187-196.
Petit, C.C., Lambin, E.F., 2002. Impact on data integration technique on historical land-
use/land-cover change: Comparing historical maps with remote sensing data in the Belgian
Ardennes. Landscape Ecology (2002) 17: 117-132.
Petrovič, F. 2004. Zmeny využitia krajiny s rozptýleným osídlením. In : Životné prostredie, roč.
38, 2004, č. 2, s. 103-106.
Petrovič, F. 2005a. Vývoj krajiny v oblasti štálového osídlenia Pohronského Inovca a Tribeča.
Nitra: Ústav krajinnej ekológie SAV Bratislava, pobočka Nitra, 2005. 209 s.
Petrovič, F. 2005b. Hodnotenie zmien využívania krajiny podľa historických máp. In :
Historické mapy. Pravda, J. (Ed.). Zborník z vedeckej konferencie. Bratislava: Kartografická
spoločnosť SR a Geografický ústav SAV, 2005, s. 160-166.
Petrovič, F., Muchová, Z. 2008. Vývoj krajiny s rozptýleným osídlením na príklade obce Horné
Hámre. In : Geografická revue, roč. 4, č. 2, Banská Bystrica: Fakulta prírodných vied
Univerzity Mateja Bela, 2008. s.350-365.
Petrovič, F. Vojtek, J. 2008. Hodnotenie zmien krajinnej štruktúry v regióne s intenzívnou
poľnohospodárskou činnosťou (kataster mesta Vráble). In : Boltižiar, M. (Ed.) Ekologické
štúdie VII. Nitra: SEKOS, 2008. s. 172-183.
Phipps, M., 1984. Structure and development in agricultural landscape. In : Ekológia (ČSSR),
Vol. 3, No. 2 (1984), s. 179-192.
Plesník, P., 1985. Vplyv človeka na vegetáciu Slovenska. In : Geografický časopis, roč. 37, č. 2-
3 (1985), s. 336-345.
Poudevigne, I., Alard, D., 1997. Agricultural landscape dynamics: a case study in the Odessa
region, the Ukraine and a comparative analysis with the Brionne basin casestudy, France. In :
Ekológia (Bratislava), vol. 16, 1997, No. 3, s. 295-308.
Poudevigne, I., Rooij, Van S., Morin, P., Alard, D. 1997. Dynamics of rural landscapes and
their main driving factors: A case study in the Seine Valley, Normandy, France. In :
Landscape and Urban Planning 38, 1997. s. 93-103.
Pokorný, M., Hájek, M. 2003. Analýza priestorových objektov na mapách I. vojenského
mapovania. In : Kartografické listy. Vol. 11, Bratislava: GÚ SAV, 2003, s. 74-84.
Polčák, N. 2003. Vplyv podnebia na historickú banskú činnosť na južných svahoch Nízkych
Tatier. In. Príroda Nízkych Tatier. Zborník referátov a posterov z konferencie usporiadanej pri

143
 príležitosti 25. výročia vyhlásenia Národného parku Nízke Tatry. ŠOP SR, Správa
NAPANTu, 2003. s. 241-244.
Pravda, et al. 1998. Kartografická aplikácia bázy údajov CORINE land cover v mierke 1:100
000. In : Geografický časopis, roč. 50, 1998, č. 1, s. 21-35.
Prikryl, Ľ. V., 1977. Vývoj mapového zobrazovania Slovenska. Bratislava: Veda, 1977. 481 p.
Pucherová, Z. 2003. Druhotná krajinná štruktúra v katastrálnom území obce Hosťová. In :
Zelenický, Ľ. (ed.) Zborník IV. Vedeckej konferencie doktorandov, Nitra: UKF FPV, 2003, s.
134 - 137.
Pucherová, Z. 2004a. Vývoj využitia krajiny na rozhraní Zobora a Žitavskej pahorkatiny (na
príklade vybraných obcí). Nitra: FPV UKF, 2004. 147 s.
Pucherová, Z. 2004b. Mriežková metóda pri hodnotení heterogenity krajinnej štruktúry
vybraných obcí v predhorí Zobora. In : Zelenický, Ľ. (Ed.), Zborník V. Vedeckej konferencie
doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov, Nitra: UKF FPV, 2004, s. 190 – 193
Pucherová, Z., Boltižiar, M., Derneš, S., Hreško, J., Mišovičová, R., Ružička, M., Tuhárska,
K. 2007. Druhotná krajinná štruktúra (Metodická príručka k mapovaniu). Nitra: Fakulta
prírodných vied Univerzity Konštantína Filozofa, Prírodovedec č. 276, s. 74–80, 124 s.
Pucherová, Z. 2008. Využitie GIS pri hodnotení zmien využívania krajiny (na príklade
vybraných obcí na rozhraní Zobora a Žitavskej pahorkatiny). In : Geografická revue, roč. 4, č.
2, Banská Bystrica: Fakulta prírodných vied Univerzity Mateja Bela, 2008. s. 400-410.
Ratter, B. M. W. 2006. Komplexitätstheorie und Geographie – ein Beitrag zur Begründung
einer anderen Sicht auf Systeme. Mitteilungen der Österreichischen Geographischen
Gesellschaft, 148, s. 109-124.
Romme, W., H. 1982. Fire and landscape diversity in subalpine forests of Yellowstone National
Park. In: Ecological Monographs, roč. 52, 1982, č. 2, s. 199-221.
Romport, , D., Chuman, T., Semančíková, E., Holcová, V., 2007. Assessment of landscape
diversity and heterogenity changes according to the system of landscape indicators. In
Venkovská krajina 2007 (sborník z konference). Veronica a IALE-CZ, Hostětín, s. 131-136.
Ružička, M. 1965. Krajina ako predmet biologického výskumu. In : Problémy biológie krajiny
I. Bratislava: SAV, 1965, s. 6-39.
Ružička, M. 1996. Biodiverzita v poľnohospodárskej krajine. In : Supuka, J. (ed.): Ekológia a
tvorba sídelnej a poľnohospodárskej krajiny – zborník referátov. TU Zvolen, Zvolen, s. 15-17.
Ružička, M. 2000a. Krajinnoekologické plánovanie - LANDEP I. (Systémový prístup v
krajinnej ekológii.). Nitra: Biosféra, 2000. 120 s.

144
Ružička, M. 2000b. The principles and criteria of landscape-ecological method LANDEP. In :
Ekológia (Bratislava), 19, Supplement 2 , ÚKE SAV, Bratislava,1999, s.18-22.
Ružička, M. 2001. Krajinná štruktúra ako základ ekologických podkladov o krajine. In :
Izakovičová, Z. (Ed.): Zmeny krajinnej štruktúry v kontexte trvalo udržateľného rozvoja,
Bratislava: ÚKE SAV. s. 5-13.
Ružička, M., Drdoš, J. 1970. Űbersicht und Begrenzung der Landschaftskomponenten, -
Faktoren, -Elemente und der Landschaftsstruktur. Problémy biológie krajiny I, Quaestiones
geobiologicae 7, SAV, Bratislava, s.101-110.
Ružička, M., Kontriš, J. 1976. Ekologické hľadiská pri úprave vodných tokov. Životné
prostredie, 10, 4, ÚKE SAV, Bratislava, pp. 194-199.
Ružička, M., Miklós, L. 1982. Landscape ecological planning (LANDEP) in the process of
territorial planning. In : Ekológia (ČSSR). roč. 1, 1982, č. 3, s. 297-312.
Ružička, M., Mišovičová, R. 2006. Krajinná ekológia. Vysokoškolské učebné texty. Bratislava:
Vydavateľstvo Biosféra, 2006. 132 s.
Ružička, M., Ružičková, H. 1973. Druhotná štruktúra krajiny ako kritérium biologickej
rovnováhy. In : Problémy biológie krajiny 12. Bratislava: Veda, 1973. s. 23-61.
Ružička, M., Kolek, J., Jurko, A. 1982. Ekologické problémy biosféry. Ekológia (ČSSR). 1, 1,
ÚKE SAV, Bratislava, s. 3-12.
Ružička, M., Ružičková, H., Žigrai, F., 1978. Krajinné zložky, prvky a štruktúra v
biologickom plánovaní, In : Problémy biológie krajiny 23, Bratislava: Veda, 1973. s. 7-77.
Seko, L. 1992. Náuka o ochrane krajiny. Bratislava: PríF UK, 1992. 143 s.
Simpson, J. W. et al. 1994. Forty-eight years of landscape change on two contiguous Ohio
landscapes. In : Landscape Ecology, Vol. 9, No. 4 (1994), s. 261-270.
Skanes, H. M., Bunce, R. G. H. 1997. Directions of landscape change (1741 - 1993) in
Virestad, Sweden - characterised by multivariate analysis. In : Landscape and Urban Planning
38,1997. s. 61-75.
Smuts, J. 1926. Holism and Evolution. London: Macmillan, 1926.
Snacken, F., Antrop, M. 1983. Structure and dynamics of landscape systems. In : Landscape
synthesis. Geoecological foundations of the complex landscape managment. Drdoš, J. (Ed).
Bratislava: Veda, 1983, s. 10-30.
Solín, Ľ., Cebecauer, T. 1998. Vplyv kolektivizácie poľnohospodárstva na vodnú eróziu pôdy
v povodí potoka Jablonka. In : Geografický časopis, roč. 50, 1998, č. 1, s. 35-57.

145
Stanková, H. 2002. Hodnotenie zmien krajinnej pokrývky v oblasti Chopok - Jasná metódami
digitálnej fotogrametrie. Diplomová práca. Katedra kartografie, GIS a DPZ Prif UK
Bratislava, 105 s.
Stanková, H., Čerňanský, J., Kožuch, M. 2003. Aplikácia metód digitálnej fotogrametrie pri
hodnotení zmien vysokohorskej krajiny. Sborník z konference. Praha, 2003. s. 15-22.
Stankoviansky, M. 2001. Využitie historických máp v geomorfológii s osobitým zreteľom na
honotenie vývoja priestorového usporiadania výmoľov a datovanie ich tvorby. In : Historické
mapy. Kováčová, M., Hájek, M. (Eds.). Bratislava: KS SR, 2001. s. 63-74.
Stankoviansky, M. 2003. Geomorfologická odozva environmentálnych zmien na území
Myjavskej pahorkatiny. Bratislava: UK, 2003. 152 s.
Stankoviansky M., Midriak R. 1998. The recent and present-day geomorphic processes in the
Slovak Carpathians. In : Studia Geomorphologica Carpatho-Balkanica 29, 1998, s. 69-87.
Streďanský, J., Šimonides I. 1995: Tvorba krajiny. Nitra: AF VŠP, 1995. 97 s.
Supuka, J., Schlampová, T., Jančura, P. 1999. Krajinárska tvorba. Vysokoškolské skriptá.
Zvolen: TU Zvolen, 1999, 211 s.
Sviček, M. 2000. Detekcia zmien krajinnej pokrývky analógovou interpretáciou čierno-bielych
leteckých snímok. Bratislava: VÚPaOP, 2000. 116 s.
Swaffield, S. R., Fairweather, J. R., 1996. Investigation of attitudes towards the effects of land
use changes using image editing and Q sort method. Landscape and Urban Planning, 35
(1996), s. 213-230.
Šály, R., 2000. Pôdy CHKO-BR Poľana. VÚPOP, Bratislava, 44 s.
Šmelko, Š., Wolf, J. 1977. Štatistické metódy v lesníctve. Bratislava: Príroda, 1977. 330 s.
Šolcová, L. 2008a. Historical development of settlement Villages Veľké Pole, Píla and Radobica
in the Novobanská štálová area. In : Geography in Czechia and Slovakia. Theory and Practice
at the Onset of 21st Century. Svatoňová et al. (Eds.), Brno: MU, 2008. s. 62-67
Šolcová, L. 2008b. Súčasná krajinná štruktúra disperzného osídlenia (na príklade Veľkého
Poľa). In: Geografické informácie, roč. 12, č. 1, Nitra: FPV UKF. edícia Prírodovedec č. 369,
2008, s. 217-222.
Šolcová, L. 2009. Hodnotenie súčasnej krajinnej štruktúry obce Píla. In : Pucherová, Z.,
Vanková, V. (eds.): Problémy ochrany a využívania krajiny – teórie, metódy a aplikácie.
Zborník vedeckých prác. Nitra: Združenie BIOSFÉRA, 2009, s. 335-338.
Špulerová, J. 2008. Land use changes in the Veselovianka river catchment in the Horná Orava
region. In : Ekológia (Bratislava), vol. 27, 2008, No. 1, s. 326-337.
Timár, G. 2004. GIS integration of the second military survey sections – a solution valid on the

146
 territory of Slovakia and Hungary. In : Kartografické listy, 12, GÚ SAV, Bratislava, pp. 119-
126.
Tremboš, P. 1992. Environmentálne limity, významná súčasť informácií o krajine. In : Životné
prostredie, roč. 26, 1998, č. 6, s. 317-318.
Tuček, J., 1998. Geografické informační systémy. Principy a praxe. Praha: Computer Press,
1998, s. 189-216.
Turner, M.G., O´Neill, R.V. 2001. Learning Landscape Ecology. NY: Springer Verlag, 2001.
401 s.
Turner, G., M., Gardner, H., R., O´Neill, V., R. 2001. Landscape Ecology in Theory and
Practice: Pattern and Process. New York: Springer Verlag, 2001. 404 s.
Urbánek, J., 1994. Ochrana krajiny z hľadiska časopriestorových štruktúr. In : Geografický
časopis, roč. 46, č. 1 (1994), s. 49-61.
Varšavová, M., Barančok, P. 1999. Vulnerability of the select high mountain territory in the
Belianske Tatry Mts. under the influence of an increasing anthropogenics impact. Ekológia
(Bratislava). roč. 18, 1999, č. 1, s. 3-20.
Wu, J., Jelinski, D.E., Luck, M., Tueller, P.T., 2000. Multiscale Analysis of Landscape
Heterogeneity, Scale Variance and Pattern Metrics, In : Geographic Information Sciences, 6,
1, 2000. s. 6-19.
Veverka, B., Čechurová, M. 2003. Georeferencovaní máp II. A III. Vojenského mapovaní.
Kartografické listy. 11, , Bratislava: GÚ SAV, 2003. s. 103-113.
Ziaja, W., 1996. Landscape changes in the Beskid Wyspowy mts, Polish flysch Carpathians.
Ekológia (Bratislava) vol. 15 no. 1 (1996), s. 109-113.
Žigrai, F. 1972. Niekoľko úvah o pojme, definícii a členení kultúrnej krajiny. Geografický
časopis, 24, 1, Bratislava, pp. 50-62.
Žigrai, F. 1975. Poznámky k metodike mapovania využitia zeme. In : Geografický časopis, roč.
27, 1975, č. 3, s. 290-292.
Žigrai, F. 1980. K problému typizácie a regionalizácie využitia zeme. Geografický časopis, 32,
4, Bratislava, pp. 312-324.
Žigrai, F. 1981. Štúdium využitia zeme v Liptovskej kotline. Problémy biológie krajiny 26.
Bratislava: ÚEBE SAV, 1978. 123 s.
Žigrai, F. 1983. Krajina a jej využívanie. Brno: UJEP, 1983. 131 s.
Žigrai, F. 1995. Integračný význam využitia zeme v geografii a krajinnej ekológii na príklade
modelového územia Lúčky v Liptove. Geografické štúdie 4. Drgoňa, V (Ed.). Nitra: FPV
VŠPg, 1995. 133 s.

147
Žigrai, F., 2000a. Transformation of cultural landscapes in time spatial context (selected
theoretical a methodological aspects). In : Miklós, L. (Ed.). Cultural landscapes: material
reality or Social Construction. UNESCO-Chair, Banská Štiavnica, 2000. s. 4-9.
Žigrai, F., 2000b: Význam časopriestoru pri transformácii kultúrnej krajiny. In : Acta Fac. Rer.
Nat. Univ. Math. Belli, Geografické štúdie č. 6, FPV UMB, B. Bystrica, s. 51-60.
Žigrai, F. 2001. Interpretácia historických máp pre štúdium využitia zeme a krajinnoekologický
výskum. In : Historické mapy. Kováčová, M., Hájek, M. (Eds.). Bratislava: KS SR, 2001, s.
35-40.
Žigrai, F., Drgoňa, V. 1995. Landscape-ecological analysis of the land use development for
environmental planning (case study Nitra). In : Ekológia (Bratislava), roč. 14, 1995,
Supplement 1, s. 97-112.
Žíhlavník, Š. 1996. Diaľkový prieskum Zeme – možnosť získania bohatých informácií pre
tvorbu krajiny. In : Ekológia a tvorba sídelnej a poľnohospodárskej krajiny. Supuka, J. (Ed.).
Zvolen: TU, 1996. s. 86-89.
Žíhlavník, Š., 1997. Vývoj lesníckych máp na Slovensku. In : Kováčová, M. (Ed.): Historické
mapy (zborník z vedeckej konferencie). Bratislava: Kartografická spoločnosť SR, 1997. s.
156 –165.
Žíhlavník, Š. 1999. Geodézia a fotogrametria v lesníctve. Zvolen: TU, 1999. 340 s.

www.geodata.sk (7.7.2009)

148
149
 Autori: Doc. PhDr. RNDr. Martin Boltižiar, PhD.
Doc. Ing. Branislav Olah, PhD.
Názov diela: Krajina a jej štruktúra (Mapovanie, zmeny a hodnotenie)
Vydavateľ: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta prírodných vied
Rok vydania: 2009
Poradie vydania: 1
Počet strán titulu: 150
Rozsah: 8,5 AH
Kategória publikačnej činnosti: BCI Skriptá a učebné texty
Počet výtlačkov: 200
Tlač: ŠEVT, a.s., Plynárenská 6, 921 09 Bratislava

ISBN 978-80-8094-552-7
EAN 9788080945527

9 788080 945527

150
View publication stats